Čas tancovať

Karen Kingsburyová Cas tancovat ˇ `

Preložené z anglického originálu A Time to Dance, Thomas Nelson a division of HarperCollins Christian Publishing, Ind., of 501 Nelson Place, Nashville, Tennessee 37214, U.S.A., ISBN 978-15-9554-06-45 © Thomas Nelson a division of HarperCollins Christian Publishing, Ind. Translation © Advent-Orion Vrútky, 2017 ISBN 978-80-8071-197-9

Karen Kingsburyová Cas tancovat ˇ `

Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas… plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať. Kazateľ 3,1-2.4

Venujem Donaldovi, môjmu milovanému celoživotnému spoloční- kovi a zároveň najlepšiemu priateľovi. Ďakujem ti, že už na začiatku nášho vzťahu si povedal, že slovo rozvod nebude mať v našom slovníku nikdy miesto. A  ďakujem ti za skutočnú ukážku toho, ako milovať v Kristovi.

6

Kapitola 1 Na túto chvíľu čakala Ema Reynoldsová hádam celý ži- vot. V ten piatkový večer bol jej muž pod svetlami najväčšie- ho univerzitného štadióna v štáte Illinois blízko víťazstva vo finálovom zápase majstrovstiev stredných škôl v americkom futbale. A družstvo víťazilo do veľkej miery aj vďaka talentu ich staršieho syna Davida, tímového quarterbacka. Ema si pritiahla k telu modro-sivú bundu s logom tímu marionských Orlov, ľutujúc, že si nevzala teplejší šál. Predsa len, bol začiatok decembra, a aj keď sneh nepadal viac než týždeň, vzduch bol hryzavo chladný. „Ideálne futbalové poča- sie. Studené a suché.“ Tak vždy vravieval Martin. Ponad svetlá štadióna sa zadívala na hviezdnu oblohu. Keď jej pohľad skĺzol späť k ihrisku, zazrela svojho manžela pri po- strannej čiare. Hlavu mal natočenú, telo predklonené a ruky na kolenách. Napäto čakal, ako sa zápas bude odvíjať ďalej. Mohla by si vybaviť tisíce popoludní, keď Martinove oči iskrili smiechom, ale teraz boli tvrdé a sústredené. Jeho tvár vyjadro- vala sústredenie umocnené intenzitou chvíle, keď kričal poky- ny na všetky strany. Aj zo svojho miesta vysoko na preplnenej tribúne cítila Ema energiu, ktorá z neho v záverečných minú- tach tohto mimoriadne dôležitého zápasu vyžarovala. Nebolo pochýb, že Martin je veľký trénerský talent. A toto zas jeho vrcholná chvíľa. Keby sa len všetko ostatné tak – „Orli, do toho! Zvládnete to!“ vedľa Emy kričala Nikol, držiac za ruku svojho priateľa Michaela. Tlieskala, zatínala zuby, všet- ku silu posielala na ihrisko mladšiemu bratovi.

10 ČAS TANCOVAŤ Emu začali v  očiach páliť slzy. Zažmurkala, aby ich po- tlačila. Keby som tak mohla zastaviť čas. Tu a teraz… Otoči- la sa na svojho otca a chytila ho za koleno. „Cítim to, ocko. Vyhrajú.“ Jej otec, starý pán, ktorý už sotva pripomínal otca, pri kto- rom vyrástla, zaťal trasúcu sa ruku v päsť a zvolal do mrazivej noci. „David, zvládnete to!“ A ruka mu ochabnuto klesla späť do lona. Ema potľapkala otcovu bezvládnu pažu, priložila ruky k ústam a zakričala. „Vyhráte, David, do toho!“ Zaťatými päs- ťami si napäto poklepkávala po kolenách. Prosím, Pane, do- praj mu to. Po dnešku už bude svetlých okamihov pomenej. „Nerada vidím, že sa to končí.“ Otec sa na ňu cez slzy usmial. „Všetky tie roky spoločné- ho futbalu. Ten chlapec je úžasný. Hrá tak ako jeho otec.“ Ema sa na ihrisku zadívala na svojho syna a usmiala sa. „Vždy tak hral.“ „Mami, nie je to zvláštne?“ Nikol si oprela hlavu o Emino rameno. „Čo, miláčik?“ Ema jej chytila ruku a  odolala nutkaniu zavrieť oči. Aké príjemné je sedieť tu v  tomto vzrušujúcom okamihu obklopená rodinou… „Je to Davidov posledný stredoškolský zápas.“ Nikolin hlas bol temný a ťažký, akoby si až teraz uvedomila stratu, na ktorú nie je pripravená. „Len tak lusknutím prstov bude po všetkom. Budúci rok sa David ocitne v Iowe a už nikdy to nebude rovnaké.“ V Eminých očiach sa znovu prebudil štipľavý pocit a tr- valo chvíľu, než sa jej podarilo prehltnúť. Keby si len vedela, miláčik… „Nie, už nikdy to nebude rovnaké.“ Nikol sa pozerala dole na ihrisko. „Myslím tým, že je koniec. Po dnešku už David nikdy nebude hrať v  ockovom družstve.“

Kapitola 1 11 Skontrolovala výsledkovú tabuľu. „Všetky tie tréningy a zápasy – a o pár minút bude po všetkom. Len škatuľa plná spomienok a starých novinových článkov.“ Eme sa sťahoval krk. Nikol, teraz nie. Nechaj ma užiť si tento okamih. Slzy jej zakalili zrak. No tak, spamätaj sa. Život je plný koncov. Stisla dcére ruku a krátko sa zasmiala. „Musí- me fandiť, preto sme tu, nie? Ešte nevyhrali.“ Nikol zdvihla bradu a zakričala tak hlasno, ako len vláda- la. „Do toho, Orli, do toho! Vyhráte!“ Ema sa znovu pozrela na ihrisko. David stál uprostred hlúčika a  odovzdával spoluhráčom otcove pokyny. Tre- tí down, dvadsaťtri metrov k touchdownu. Zostávalo už len niečo vyše minúty a bojovnosť marionských Orlov dosahova- la vrchol. Tento touchdown – a Ema to cítila až v špiku kostí – vyjde a spečatí ich výhru. „Do toho, Orli, do toho!“ Ema tlieskala rukami v rukavi- ciach a sústredene sledovala, ako sa zápas vyvíja. Poď, David! Pekne a ľahučko. Tak ako stokrát predtým… Jej urastený syn schytil loptu, suverénne sa predral klb- kom hráčov a rozhliadol sa, až našiel svoj cieľ. Potom plynu- lým pohybom, typickým pre talentovaného syna legendárneho futbalového trénera, vypálil. Lopta minula dvoch hrozivo vy- zerajúcich obrancov a  prihrávka pristala takmer zázračne v rukách strategicky umiestneného marionského hráča. Domáci fanúšikovia vyskočili na nohy. Hlásateľ popisoval situáciu v hluku desaťtisícového kri- čiaceho davu. Orli mali výkop z trojmetrovej čiary menej než minútu pred koncom. Súperovo družstvo si zobralo oddychový čas a  Ema sa zhlboka nadýchla. Keby mohla tento okamih uchovať navždy, určite by tak urobila. Či o ňom nesnívali od momentu, keď sa David narodil? Najskôr len žartom, ale s každým ďalším ro- kom si stále viac uvedomovali, že tento sen má šancu naplniť sa. V mysli sa jej objavovali desiatky spomienok a vystupo-

12 ČAS TANCOVAŤ vali na povrch. Keď prvý raz uvidela Martina vo futbalovom drese… Spôsob, akým ju jeho oči milovali, keď si vymieňa- li manželský sľub a pripíjali na večnú lásku… Nikol, ako sa hrá na záhrade… Iskričky v očiach štvorročného Davida, keď dostal prvú futbalovú loptu… Ten úžasný okamih, keď sa po siedmich rokoch narodil Sam… Roky večerných chvíľ na móle… Hudba, ktorú – Zaznel hvizd rozhodcovskej píšťalky a  hráči zaujali postavenie. Ema sťažka prehltla. Jej rodina zasvätila život tomu, aby sa dostala práve sem. Dve desaťročia spomienok, z ktorých mnohé sa sústredili práve okolo deväťdesiatmetrového ihris- ka lemovaného bielou čiarou, ktoré bolo plné bahna a trávy. Hľadisko bolo na nohách, no i napriek ohlušujúcemu kri- ku našla Ema v srdci tichý kútik, kde začula veselý smiech svojich detí a videla, ako s Martinom šantia po tréningu na hlavnom ihrisku Orlov. Martin ako tréner inštinktívne vedel deti zaujať, ale aj hodiť na konci dňa zápas za hlavu. Ob- raz a hlasy sa zmenili, hluk štadióna bol už len vzdialeným revom. „Tancuj so mnou, Ema… Tancuj so mnou.“ Boli na móle. Tancovali spolu tanec života, pohojdávali sa za cvrlikania svrčkov a vŕzgania dosák ešte dlho potom, ako šli deti spať, za nocí, keď sa zdalo, že leto bude trvať večne… Chladný vietor jej zafúkal na ramená a Ema rýchlo zapla- šila spomienky. Nech už ju akokoľvek zradil, bez ohľadu na to, čo sa stane, nikdy by nenašla pre svoje deti lepšieho otca, než je Martin Reynolds. Mysľou jej prebleskla ďalšia spomienka. Ona a  Martin voľne unášaní v  starej rybárskej lodi po jazere. Rok po na- rodení Davida. „Jedného dňa, Ema, bude David hrať za moje družstvo a dotiahneme to spolu až na majstrovstvá. A vždy, zlato, budeme mať všetko, o čom sme snívali. Nič nás neza- staví. Nič.“

Kapitola 1 13 Teraz – po rokoch, ktoré sa zdali krátke ako okamih – sú tu. David sa načiahol po lopte a zdvihol ju. Poď, David! Je to tvoje, zlato. „Do toho, Orli!“ Lopta vyletela z  Davidových rúk ako strela; presvišťa- la zimnou nocou skoro tak, ako prebehol David ich životmi. Rozmazaná čiara. Poď, chyť ju… Ema videla, ako Davidov najlepší priateľ Tom skočil po lopte. To sedí, pomyslela si. Ako dokonalý koniec perfektného príbehu. A  uvedomila si, že všetko – aj Davidove a Martinove futbalové dni, dokonca aj dnešný zápas – bolo od začiatku akoby predurčené. Všetko na ihrisku sa odohrávalo ako v  spomalenom filme… Tom zaryl prsty do lopty, pritiahol si ju k hrudi a pristál s ňou priamo v koncovej zóne. Touchdown! Emino srdce sa rozbúchalo, jasalo a  ona skákala, päste zaťaté vysoko nad hlavou. „Nemôžem tomu uveriť! Dokázali sme to! Vyhrali sme!“ Pritiahla si k sebe otca i Nikol, objala ich a tľapkala si s desaťročným Samom, ktorý sedel tri sedadlá od nej. „Majstri Illinoisu! Kto by si to bol pomyslel!?“ Na ihrisku sa hráči zoradili na nový výkop. Ešte pätnásť sekúnd a  marionskí Orli budú majstrami. Družstvo otca a syna Reynoldsovcov sa tak navždy zapíše do histórie illino- iského stredoškolského futbalu. Martin, zvládli ste to – ty a David. Ema cítila čistú, ničím neskalenú radosť z víťazstva svoj- ho manžela. Bolo odrazom všetkého, čo kedy predstavovali – plamienok svetla, ktorým bola ich láska a rodina. Z očí jej vyšli dve slzy a popálili ju na chladnej tvári. Teraz nie, Ema. Nie teraz, keď máš sláviť. „Päť… štyri… tri… dva…“ Dav zborovo kričal. Ľudia z tribún sa hrnuli na ihrisko, kde sa utvárala mod- ro-sivá masa víriaca v  oslavách. Emin otec jasal tak strhu- júco, ako ho už celé roky, odo dňa, keď odišiel do domova

14 ČAS TANCOVAŤ dôchodcov, nevidela. Sam poskakoval za Nikol a Michaelom dole po schodoch, aby sa pripojili k ostatným. Ema sedela strnulo na mieste a  vychutnávala si tento okamih. Pátrala v  dave, dokiaľ nenašla Martina. Sledovala, ako si strhol ochrannú prilbu a ako blázon bežal k Davidovi. Ich objatie bolo na Emu už priveľa. Slzy jej vytryskli prúdom. Martin vtiahol syna do svojho objatia, čím od nich odre- zal všetkých ostatných: spoluhráčov, trénerov, novinárov. Len oni dvaja. David zvieral v jednej ruke prilbu a druhou objímal otca okolo krku. A potom to prišlo. Zatiaľ čo si Ema ešte stále vychutnávala atmosféru tejto úžasnej chvíle, za Martinom sa objavila Charlene Dentonová a objala ho okolo pliec. Ema pocítila v žalúdku ťažký kameň, ktorý tam začal rásť. Nie, teraz nie… Tu, pred všetkými známy- mi. Martin a Charlene boli od Emy vzdialení asi päťdesiat met- rov, to však na situácii nič nemenilo. Videla tú scénu tak jasne, akoby stála vedľa nich. Jej manžel sa odtiahol od Davida, oto- čil sa a krátko objal Charlene. Spôsob, akým k nej sklonil hlavu a podržal ruku na jej ramene, prezrádzal jeho city. City, ktoré k nej prechovával už dlho. Charlene Dentonová, jeho kolegyňa z marionskej strednej školy, ich kameň úrazu. Ema zavrela oči a naraz jej všetko dobré, nezabudnuteľ- né a nostalgické z tohto večera pripadalo lacné a umelé, ako z béčkového filmu. Dokonca ani tie najkrajšie myšlienky ne- mohli súperiť s realitou, ktorú videla pred sebou. Videl to aj Emin otec a odkašľal si. „Počkám ťa tu, zlato, bež za Martinom.“ Zavrtela hlavou, ale pohľad stále upierala na manžela a Charlene. „Nie, počkám tu.“ Oči už mala suché a telom sa jej šírila zlosť. Zalievala jej srdce ťažkou, beznádejnou horkosťou. Daj mu pokoj, dáma. Toto je naša chvíľa, nie tvoja. Ema uprene hľadela na Charle-

Kapitola 1 15 ne a nenávidela ju. Martinov hlas sa jej znovu rozoznel v srd- ci, ale tentoraz jeho slová nemali nič spoločné s tancom. Týkali sa rozvodu. Pred nimi bol víkend, počas ktorého to chceli povedať deťom. Víkend, keď sa rozsype presvedčenie ich detí, že Ema a Martin sú najšťastnejší manželský pár na svete. Povzdychla si. Bez ohľadu na to, čo cítila pri pohľade na Martina s Char- lene, bolo jasné, že Martin sa môže pokojne baviť s učiteľkou alebo s akoukoľvek inou ženou, keď na to príde. O pár mesia- cov bude slobodný. Rovnako ako Ema. Schúlila sa a pokúšala sa zahnať nevoľnosť. Prečo to stále bolí, Pane? Žiadna zázračná odpoveď jej nenapadla a nebola si istá, či je lepšie zmiznúť, alebo zbehnúť dolu na ihrisko a pripojiť sa k manželovi. Tak, aby sa Charlene cítila nepríjemne a odišla. Myslela som si, že je to už za mnou, Bože. Dohodli sme sa predsa, ako ďalej. Čo sa to so mnou deje? Ema zadupala nohami do kamennej podlahy štadióna. Nenávidela nespú- tanosť, krásu a mladosť tej druhej ženy, to, že nenesie bre- meno dvoch desaťročí manželstva. Aký pocit ju to zaplavuje? Žiarlivosť? Nie, skôr ľútosť. Eme sa zrýchlil tep. Žeby to bola ľútosť? Čo je tu však na poľutovanie? Vari si obaja neuvedomili, kam sa ich vzťah dostal a  kam pôvodne smerovali? Alebo by sa takto cítila vždy, keby videla Martina s inou ženou? Zrak sa jej zahmlil a znovu začula Martinov hlas z dávnej minulosti. „Tancuj so mnou, Ema… Tancuj so mnou.“ Tiché slová sa jej stratili z mysle a opäť musela zaháňať slzy. Jedna vec je istá – ak je toto pocit, ktorý človek máva pri rozvode, mala by si naň rýchlo zvyknúť. Bez ohľadu na to, ako veľmi ho neznáša.

Kapitola 2 Štadión bol už prázdny. Na trávniku sa váľali dokrčené tégliky od energetických nápojov a nedojedené párky v rožku. Zvyšky modrej a sivej viseli zo študentskej časti tribúny ako dôkaz toho, že tam marionskí Orli skutočne boli. A že Mar- tin a David si splnili celoživotný sen a spoločne vyhrali štátne majstrovstvá. Ema zostúpila po schodoch na ihrisko a prešla cez tráv- nik k  šatniam. Martin by mal byť ešte stále vo vnútri, roz- právať sa s novinármi a pripomínať si skvelé okamihy zápasu s ostatnými trénermi – prosto vychutnávať si tieto chvíle tak dlho, ako sa len dá. Pred vchodom pre návštevníkov stála lavička. Ema sa po- sadila a zadívala na prázdne ihrisko. David, Nikol, Michael a Sam im obsadili stôl v pizzerii asi blok od štadióna a Emin otec čakal v aute. Ona zatiaľ študovala ryhy v  bahne a  spôsob, ako hrdo stoja bránkové stožiare na oboch koncoch ihriska. Skutočne prešla len hodina od chvíle, keď štadión zaplnený fanúšikmi spoločne zadržiaval dych pri Davidovej hádzanej prihrávke na posledný touchdown? Ema sa zachvela a zasunula ruky hlboko do vreciek. Tep- lota klesla, ale to nebola príčina desivej zimy, ktorá vládla v jej srdci. Z budovy vyšiel pomocný tréner Mariončanov. Keď uvidel Emu, zastavil sa. „Ahoj, Ema!“ Úsmev mu rozžiaril tvár. „Tí naši Orlíci…“

Kapitola 2 17 Tíško sa zasmiala. Bez ohľadu na bolestivú zmenu, čo príde, si bude ich futbalové dni vždy pamätať ako nádher- né. Každého hráča, každého trénera, každé ročné obdobie… Mozaika spomienok, ktorú bude uchovávať navždy. „Úžasné! Splnený sen.“ Tréner si zľahka povzdychol, zavrtel hlavou a  zadíval sa na zimnú oblohu. Bol to mohutný muž, bývalý lineman, s povesťou tvrdého chlapa, ktorý bol na deti na tréningu ne- kompromisný a hlasno na ne kričal. No tu, v pokojnom tieni štadióna bez jasajúcich fanúšikov a bojovného pokriku šesť- desiatich mladíkov v plnej zbroji, si Ema všimla, že v očiach sa mu lesknú zadržiavané slzy. Odkašľal si a  zachytil jej pohľad. „Aj keby som žil ešte sto rokov, nikdy nezabudnem, ako dnes večer spolu hrali Martin a David. Sú úžasní.“ Prekrížil si ruky na prsiach a zahľadel sa na svetlá štadióna, aby sa upo- kojil. Hneď však znovu skĺzol pohľadom späť k Eme. „To bola paráda, že? Som rád, že som mohol byť pri tom.“ „Aj ja, tréner.“ Ema sa pousmiala, no zrak sa jej zakalil slzami. Ukázala k šatniam. „Už bude?“ „Hej, poslední reportéri odišli pred pár minútami. Len si ešte balí veci.“ Tréner sa na ňu znovu usmial a chystal sa na odchod. „Tak teda dobre… Uvidíme sa na budúci rok.“ Ema radšej len prikývla, zo strachu, aby ju nezradil hlas, keby sa pokúsila prehovoriť. Budúci rok už pre nás nebude – teda nie pre mňa. Keď tréner odišiel, vrátila sa Ema myšlienkami k Marti- novi a  ich svadbe pred viac než dvadsaťjeden rokmi. Čo sa stalo s tými ľuďmi, ktorými vtedy boli, s ľuďmi, ktorí spolu prešli ohňom a vyšli z neho silnejší? Zabudni na to, Ema. Tréner mal pravdu. Je po všetkom. Bola len rada, že mohla byť súčasťou toho. Celou svojou bytosťou si priala vrátiť čas. Aspoň o hodinu späť, do chví-

18 ČAS TANCOVAŤ le pred posledným touchdownom, než sa Martinovi vyplnili pradávne sny. Všetky – okrem jedného. O päť minút vyšiel z dverí a uvidel ju. Ema si spomenula na Charlene, na jej ruky, keď objala Martina po zápase. Doká- žem ho objať tak ako ona? Rozumiem mu dostatočne? Mlčky sa na seba pozerali a na chvíľu zavládlo nepríjemné ticho. „Ema, dokázali sme to!“ Hovoril ticho, no každé slovo bolo plné nadšenia. Oči mu iskrili ako plamienky a ju to priťahovalo tak, že nedokázala odolať. Akoby ich k sebe tiahla gravitácia. Objala ho okolo krku a zaborila mu hlavu do ramena. „Nemôžem tomu uveriť! Majstri štátu Illinois!“ Počula, ako mu búši srdce, a vychutnávala si ten upokojujúci pocit. Uvedomila si, že uplynuli mesiace od chvíle, keď sa naposle- dy takto objali. „Áno.“ Odtiahol sa. Jeho oči boli plné života, nádeje a prísľubu. Ako pred dvomi desaťročiami. Na tvári mal šmuhu od blata a ona ju jemne zotrela pal- com. „Najlepší v štáte, ty a David. Úžasné.“ Znovu ju k sebe pritiahol. Zotrvali tak ešte chvíľku, telá blízko seba, ľahko sa hojdajúc. Ruky mal pevne zovreté oko- lo jej pása a  ona ho držala v  trošku tesnejšom objatí než obvykle. Každý okamih je prestúpený zúfalou konečnosťou. Martin sa odtiahol ako prvý a  Ema sa schúlila, aby od- vrátila náhly chlad. „Ten posledný touchdown, verila by si tomu?“ Zdvihol svoju športovú tašku a  usmial sa na Emu. „David bol neskutočný…“ Ema mu úsmev oplatila. „Úžasný.“ Martin sa zapozeral na ihrisko, akoby si v pamäti prehrá- val záznam zo stretnutia. „Tento deň som si predstavoval od chvíle, keď sa David naučil hádzať loptu.“

Kapitola 2 19 Vykročili ku schodom štadióna; ich nohy šli v známom, rokmi naučenom spoločnom rytme. Martin si prehodil tašku cez plece. „Ema, tento víkend…“ Pocítila v bruchu kameň. „Čo?“ Sledoval očami zem. „Nemám z toho dobrý pocit… Mys- lím, deti…“ Pohľadom našiel jej oči. „Mne je jedno, čo vravia psychológovia; nemôžeme im to predsa povedať teraz.“ Čelo mal zvrásnené starosťami. „Dnes večer nie, Ema. Majú na to právo.“ Ema cítila, ako jej stuhli ramená, keď ňou prešiel nával nervozity. „Majú právo poznať pravdu.“ Viečka mu oťaželi smútkom. „Neboj sa, včas im to po- vieme.“ Spomalil. Uprene sa na ňu zadíval pohľadom plným prosby o  pochopenie. „No tak, Ema. Dnes je najšťastnejší deň v Davidovom živote, a než sa nazdáme, budú Vianoce. Nemôže to chvíľu počkať?“ Zastavila sa a s rukou vbok hľadela na svojho manžela. „A čo teda máme robiť, Martin? Predstierať, že je všetko v po- riadku? Dokedy?“ Spodná čeľusť mu stvrdla, ale nepovedal nič. Zastav sa, dcéra moja. Vľúdna odpoveď odvracia zlosť. Ten jemný, tichý hlas počula Ema niekde v kútiku srdca, ale zavrtela hlavou. Veď je to predsa Martinova chyba. Prečo by ho mala ďalej kryť? „Načo bude dobré ďalšie čakanie?“ Preložila si ruky na prsiach a vzdychla. „Mali sme im to povedať už minulý me- siac.“ Zaváhala. „Nemôžeš byť stále ten skvelý, dobrý chlap, Martin.“ Nehovor to, Ema… „Dokonca ani keď ste šampióni.“ „A je to tu.“ Martin si dal dolu bejzbalovú čiapku s logom školy a prstami si prešiel vlhké tmavé vlasy. „Čo chceš, Ema? Hádku? Priamo tu?“ Napadli ju tucty pohotových odpovedí, ale držala jazyk za zubami. „Len hovorím, že sme im to už mali oznámiť. Pre-

20 ČAS TANCOVAŤ pánakráľa, Martin, žiadosť budeme podávať už v januári. Keď nebudú nič vedieť, bude to pre nich odrazu veľká rana.“ Martinova tvár sa skrútila. Chvíľu si myslela, že sa azda rozplače. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý stratil svojho naj- lepšieho priateľa, a zrazu zatúžila vziať ho do náručia a pro- siť, aby zostal, prosiť, aby to s Charlene skončil a miloval len ju, Emu, po celý zvyšok života. Srdce jej zmäklo. Obaja sa mýlime, Martin. Nestojí všetko, čo sme vybudovali, ešte za jeden pokus? Ale skôr než našla odvahu vyriecť tieto slová, pocit zmizol. Asi šaliem. Zašli sme priďaleko, aby sme si ešte mohli dať druhú šancu… S Bohom nie je nič nemožné, dieťa moje. Ema zavrela oči. Tentoraz si bola istá, že tichý hlas v jej srdci patrí Bohu. Skúsili sme to, to predsa vieš… Veď aj ty by si ma v tejto situácii nechal odísť… Tvoje slovo tak predsa vraví… Nenávidím rozvod, dcéra moja… Nič nie je nemožné. Je príliš neskoro… Otvorila oči. „Vieš, už to chcem mať proste za sebou.“ Stále na ňu hľadel a smútok sa naraz zmenil na odhodla- nie. „Môžeme to podať vo februári. Aj tak sme už dlho čakali. Vydržme to ešte cez Vianoce.“ Obraz Martina a Charlene sa jej posmieval. „Ha, ha, ha,“ zašepkala Ema. „Ako?“ Martin o poznanie zvýšil hlas. Zdvihla hlavu. „Povedzme, že nemám najlepšiu náladu.“ Martin zaťal zuby. „Prosím ťa, Ema, nemysli len na seba. Budú Vianoce, nezabúdaj na to. Kedysi pre teba niečo znamenali.“ Toto mi nerob, Martin. Nepredstieraj, že ti na tom záleží, keď to tak nie je. Predstavila si ho, ako posledné roky blúdi chodbami ich domu – tichý, napätý, bez lásky. „Áno, ešte keď som niečo pre teba znamenala ja.“

Kapitola 2 21 Stáli bez pohnutia, rozhnevaní, priepasť medzi nimi sa prehlbovala s každým nadýchnutím. Prvá prelomila mlčanie Ema. „Nerob zo mňa tú zlú. Nechcem im zničiť Vianoce.“ Ukázala na seba. „Len sa snažím byť realistka.“ „Myslíš egoistka…“ Len s ťažkosťami nezvýšil hlas. „Nie, realistka!“ Slová zasyčala medzi zubami. „Nenávi- dím pretvárku!“ Martinovi zašklbalo tvárou. „Myslíš, že mne sa to páči? Ja nehovorím o nás, Ema. Hovorím o deťoch. Povieme im to až po prázdninách a už sa o tom nebudeme baviť.“ Vykročil a Eme sa chcelo kričať. „Počkaj!“ Martin zastavil a po krátkom zaváhaní sa k nej otočil. „Čo je?“ Vydýchla, ako sa snažila ovládnuť emócie, ktoré ňou otriasali. Nedokázala si predstaviť život v dome s Martinom, ktorý je zamilovaný do inej ženy… A cez Vianoce? A potom jej došlo, že sviatky budú rušné tak či onak. Ple- cia jej poklesli. Čo na tom záleží? Možnože má Martin prav- du. Možno by nebolo na škodu, keby deti mali menej času zvyknúť si na ten fakt. Možno by to mohla kvôli nim pretr- pieť, ak by sa rozvod uskutočnil chvíľu nato. „Dobre… Tak teda po Vianociach.“ Zaváhala. „Ale na verejnosti ruky preč od Charlene, platí? Aspoň dovtedy, než to povieme deťom.“ Martinove oči sa rozšírili a jeho hnev sa zmenil na roz- horčenie. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, no tak…“ Od údivu otvorila ústa. Prečo jej stále kla- me? Aký to má zmysel? „Myslím tým, že nemám v  úmysle odvracať zrak, keď budeš so svojou priateľkou, len preto, aby sme urobili deťom šťastné Vianoce.“ Martin cúvol a jeho výraz stvrdol ako kremeň. „Už toho mám plné zuby! Prečo stále obviňuješ Charlene? Naše roz- hodnutie rozviesť sa nemá nič spoločné s  naším priateľ- stvom. Rozvádzame sa, pretože si sa zmenila… Obaja sme sa zmenili.“

22 ČAS TANCOVAŤ Povzdychol si a zadíval sa na mesiacom ožiarenú oblohu. Premýšľala, či tam hľadá odpoveď, tak ako ju tam mnohokrát predtým hľadala aj ona sama. Dívala sa na jeho pohybujúce sa čeľuste a vedela, že sa snaží ovládnuť hnev. „Nie sme už tými ľuďmi, čo sme bývali, Ema.“ Prevrátila oči. „Nehovor mi, že to nemá nič spoločné s Charlene. Bez ohľadu na to, ako veľmi sme sa zmenili, sme to mohli vyriešiť; mali sme povinnosť vyriešiť to. Keď si si však začal s Charlene, je čas rozísť sa.“ Krátko sa zasmiala. „Nehovor mi, Martin, že spolu nič nemáte. Keď som vošla do tvojej učebne a našla ju…“ „To bolo objatie!“ Martin na ňu tie slová vyštekol. „Hovo- ril som ti, že bola rozrušená…“ Hlas mu zoslabol a Ema cítila, ako jej stúpa tlak. Ako sa len opovažuje popierať, keď ich chy- tila pri čine? A keď odvtedy o Martinovom vzťahu s Charlene počula od toľkých ľudí? „Objatie? Skutočne?“ Jej hlas bol sfarbený sarkazmom. „A z čoho bola rozrušená dnes večer, keď na tebe visela pred tisíckami ľudí?“ Martin sa nahrbil a vyzeral, akoby ho opustila všetka bo- jovnosť. „Zabudni na to.“ Zaboril ruky do vreciek a odchádzal preč svojimi dlhými, účelnými krokmi. „Ver si, čomu chceš.“ Ema bola od hnevu bez seba. Zas klamal, tak ako stokrát predtým. Pobehla, aby ho dohnala, a znovu si zastala vedľa neho. „Ja svojim priateľom verím. A oni videli to isté čo ja.“ Nepovedal nič, hľadel pred seba a pokračoval cez štadión k autu. Hlupák. „Fajn, nehovor so mnou. Len žiadne scény na verejnosti, jasné? Keď máme čakať cez prázdniny, sľúb mi aspoň to.“ Už boli na vrchole schodiska, keď sa Martin zastavil a po- zrel na hodinky. „To je jedno.“ V hlase nemal žiadne emócie. „Zídem sa s vami o pár hodín v hoteli.“

Kapitola 2 23 „Čože?“ Tep sa jej zdvojnásobil. Nerob mi to, Martin, dnes nie. „Pôjdeš so mnou. Deti na nás čakajú.“ Skôr než Martin odpovedal, Ema už vedela, že zašla pri- ďaleko. Jej manžel sa pozrel dole ulicou a stratil sa jej aj de- ťom, aj všetkému, čo im hodinu predtým dávalo dôvod na oslavu. „Tréneri sa zišli v krčme o ulicu ďalej. Povedz deťom, že prídem neskôr.“ A potom, bez toho, žeby sa jej pozrel do očí, bez najmen- šieho pocitu výčitiek svedomia alebo ľútosti, dokonca bez je- diného obzretia, vykročil do noci. Ema stála ako skamenená a pozerala za ním. Otoč sa, Martin. Vráť sa a povedz, že ma miluješ; povedz, že je to všetko bláznovstvo a že to zas bude v poriadku. No on pokračoval v chôdzi. Zastav ho, Pane; deti ho dnes potrebujú… Ticho. Videla, ako sa Martin obzrel na obe strany, prebehol cez cestu a pokračoval po druhej strane chodníka. Dobre. Nech si ide. Otočila sa, potlačila slzy a odmietla sa zaoberať bolesťou vo svojom srdci. Je načase zvykať si, že ho bude vídať odchá- dzať. To jediné im zostalo, to je všetko, čo budú ďalej: dvaja ľudia, dvaja cudzinci, ktorí idú každý sám opačným smerom do chladnej, tmavej noci ich budúcnosti. Vedela to, a Martin to vedel tiež. A po Vianociach to budú vedieť aj ich deti.

Kapitola 3 Najúžasnejšie na detstve pri súkromnom jazere, aspoň ako to vnímala Nikol Reynoldsová, nebola nekonečná tráv- natá stráň, ktorá sa rozprestierala za ich zadnou bránkou ve- dúcou k vode, ani staré drevené mólo, kde sa často schádzali na súťaže v potápaní alebo trebárs len tak zaspievať si. Sa- mozrejme, aj to bolo úžasné a navždy to zostane zapísané do dejín ich rodiny. Ešte úžasnejšia však bola cesta, ktorá sa vinula pomedzi tie- nisté húštiny stromov a kríkov i otvoreným priestorom pozdĺž brehu jazera. Nikol a David ako deti po nej jazdili na bicykloch a hrali sa, že sú prieskumníci v cudzej zemi alebo cestovatelia, ktorí prechádzajú cez nepriateľské územie, aby sa dostali do bezpečia – väčšinou do domu niektorého z kamarátov. Ako dvadsaťročná už bola Nikol pristará na imaginárne hry a šantenie v lese, no starú cestu neopustila. Dnes bola pre ňu miestom, kde sa mohli stretávať s  Michaelom Con- leyom, schovávať pred povinnosťami vysokoškolského života, prechádzať ruka v ruke, rozprávať a byť si stále bližší. Kedysi mala Nikol cestu najradšej v  lete, keď zem bola teplá a listy v plnej kráse. No teraz, s Michaelom po boku, bolo magické chodiť na prechádzky aj uprostred zimy. V to popoludnie, bola to streda, sa Nikol vrátila domov zo školy skoro. Zakúrila a uvarila obed. Michael by mal prísť o hodinu; odkázal jej, že má na srdci čosi, čo by jej chcel po- vedať. Čosi veľmi dôležité. Vytiahla z chladničky chlieb a od- trhla z rolky dva papierové obrúsky.

Kapitola 3 25 Vybavila si Michaelov hlas, naliehavý a rozhodný, keď jej hovoril, že po vyučovaní ju musí stoj čo stoj vidieť. Otrela si spotené dlane o džínsy. Nebála sa. Chvíľu však o  tom premýšľala. Čoho by sa mala obávať? Veď od svojho prvého stretnutia v  debatnom klube na univerzite tvorili už dva roky nerozlučnú dvojicu. Každý deň bol odvtedy krajší než predchádzajúci a ich vzťah bol plný romantiky a smiechu. To, s čím zápasili, bolo typic- ké pre ľudí ich veku: ako odhodlane slúžiť Bohu a postaviť ho vo svojom živote na prvé miesto. Preto si čoskoro potom, ako sa ich priateľstvo zmenilo na vzťah, stanovili pevné hranice. A nikdy – ani raz za tie dva roky – nemala Nikol strach, že by sa s ňou Michael chcel rozísť. To nemôže byť ono. Načiahla sa po majonéze, otvorila ju a zobrala nôž. Mi- chael bol vždy taký pozorný. Na obedoch ju prekvapoval jej obľúbeným údeným moriakom so švajčiarskou syrovou omáčkou, prinášal jej poľné kvety, nechával ju, keď sa musela učiť na skúšku z angličtiny. Myslela na ich vzájomné puto a zrazu pocítila bolesť, kto- rá sa zrodila hlboko v jej vnútri a nebadane narastala. Nechce hádam chodiť s niekým iným, že nie? Nie, to nie je možné. Na to sa k  sebe príliš hodili. Mi- chael má dvadsaťštyri, je v poslednom ročníku na právnickej fakulte. Atlét s brilantným myslením a odzbrojujúcimi spô- sobmi, ktorými jej v dobrom dáva pocítiť, ako sa o ňu stará. Bol silný a odhodlaný a veľmi ju miloval. Hoci Nikol vedela, že ho fyzicky priťahuje, zdalo sa, že Michaelovi sa na nej naj- viac páči jej zmysel pre humor. Na strednej škole bola Nikol roztlieskavačka a záľubu nachádzala v drobných hlúpostiach a  veselých situáciách. Bola hravá a  prítulná a  kedykoľvek s radosťou zavrela učebnicu a vytiahla ho von na improvizo- vanú guľovačku alebo prechádzku po zamrznutej ceste. Bol

26 ČAS TANCOVAŤ pilierom jej sily a ona mu bola pripomienkou, že život by si mal človek vychutnávať. Sú perfektná dvojica, nie? Chýba azda nášmu vzťahu niečo, čo nevidím? Buď v pokoji, dcéra moja, a vedz, že ja som Boh. Nikol sa pomaličky zhlboka nadýchla. Milovala chvíľky, keď k  nej prevrával Boh. Rýchlo a  s  láskyplnou autoritou, tichým hlasom, ktorý sa odrážal odniekiaľ z  hlbín jej duše. S Pánom sa takto rozprávali už celé roky a istota jeho prítom- nosti prehlbovala ich vzťah. Bol skalou, na ktorej Nikol sta- vala svoj život, a ak chce, aby bola na stretnutí s Michaelom pokojná, nepochybovala, že sa nemá čoho báť. Ďakujem ti, Pane. Len drž moje srdce, aby nevyskočilo z hrude, áno? Zvedavosť ma asi zabije. Počas obeda Michaelovi tancovali v  očiach iskričky a zdalo sa, že od nadšenia pukne. No rozprával len o štúdiu a  projektoch, na ktorých práve pracuje. Spočiatku sa Nikol prispôsobila, ale keď sa obed skončil, otrela si ústa a prudko odložila servítku. „Dobre… To stačí.“ Usmial sa na ňu. „Čo je?“ Cítila, ako jej hrá v kútikoch úst úsmev, ale aj tak si naoko povzdychla. „Chcel si mi povedať niečo veľmi dôležité, pamä- táš? Preto sme sa dnes predsa zišli.“ Oprel sa v kresle a pozrel sa z okna. Oči mu žiarili. Zhlboka sa nadýchol. „Aha, niečo veľmi dôležité…“ Mumlal polohla- som, akoby pátral vo svojich myšlienkach. „Čo to len bolo?“ Nikol podráždene vzdychla do ticha, oboma rukami chy- tila Michaela a pritiahla si ho k sebe ako neposlušné dieťa. „Michael, žarty bokom. Myslím to vážne, no tak… Čakala som celý deň.“ Michael sa na ňu usmial, ale nepovedal nič. Vzdychla si. „No dobre, budem hádať. Budeš sa sťahovať do Antarktídy a dáš sa na lov rýb pod ľadom? Sťahuješ sa do

Kapitola 3 27 Zimbabwe, pretože sa chceš stať misionárom? Končíš s prá- vom a nastupuješ do cirkusu?“ Smiali sa a dotkli sa čelami. „Si vtipná, vieš to?“ Obtreli sa nosmi. „Viem aj to, že si pekný darebák.“ Šepkala, ich tváre sa stále dotýkali a  nálada sa razom zmenila. Michael ju držal okolo krku a ponúkol jej ústa na bozk. Začal sladko, ale veľmi skoro bol plný túžby. Utečte! Pánov hlas bol jasný, ako býval vždy v podobných chví- ľach. Prázdny dom, teplý oheň, vonku padá jemný sneh a nik- to nepríde domov skôr než o hodinu. Odtiahli sa a vzájomne jeden druhému pozerali do tváre, len pár centimetrov od seba. „Poďme sa prejsť…“ Michaelov hlas bol rozhodný. „Teraz? Myslela som si, že si so mnou chcel o niečom ho- voriť.“ Nikol zatajila dych a oprela sa v kresle. Prikývol a ukázal na záhradu. „Až vonku. Na ceste.“ Nikol pokrčila plecami. „Dobre.“ Potichu vyšli na dvorček a potom na cestu. Tešili sa z prítomnosti toho druhého, stále pod vplyvom bozku, ktorý si dali pred pár minútami. Náhle sa Michael zastavil, akoby to mal vopred naplánované, a odhrnul sneh z  ležiaceho stromu. Zložil si z  krku šál, položil ho cez mokrý kmeň a pozrel sa Nikol hlboko do očí. „Posaď sa.“ Nebol to rozkaz, ale súčasť akéhosi fascinujú- ceho rituálu, ktorý Nikol nepoznávala a ktorý nikdy predtým nezažila. Pomaly klesla na šál a zadívala sa na Michaela. „Dobre…“ Ako v  spomalenom filme siahol Michael do vrecka kabáta a vytiahol malý balíček v zlatom papieri. V tieni sa trblietal a  Nikol mala zrazu pocit, že sa vznáša a  prežíva sen, ktorý v sebe nosila už od čias, keď bola malé dievčatko. Slzy ju pálili v očiach, ale presunula pohľad od balíčka na Michaelovu tvár.

28 ČAS TANCOVAŤ „Michael?“ Jej hlas bol sotva počuteľný, plný lásky a otázok. Bez váhania pokľakol do snehu a vystrel k nej ruku s ba- líčkom. Opatrne, trasúcimi sa rukami ho Nikol od Michaela prebrala a zadívala sa naň. Je to možné? Vybral si dnešok na to, aby ju požiadal o ruku? Drahý Bože, pomôž mi rozviazať stužku… Rozbalila papier, vytiahla modrú zamatovú škatuľku a od- klopila veko. Diamantový prsteň zachytil svetlo a jeho lesk sa rozletel na tisíc smerov. Nikol zalapala po dychu. Bola to sva- dobná kolekcia, jeden zásnubný prstienok a párový snubný prsteň pokrytý malými diamantmi. Ó, Pane, nemôžem tomu uveriť! Slzy jej rozmazávali pohľad, a tak zažmurkala, až jej stiekli po oboch lícach dole. „Ach, Michael…“ Pritiahla ho k sebe a držala, dokým sa jemne neoslobodil a nepozrel jej do očí. „Nikol Reynoldsová, milujem ťa viac než sám život.“ Jem- ne načiahol ruku k  jej tvári a  zotrel jej slzy palcom svojej rukavice. „Miloval som ťa od nášho prvého stretnutia… a mi- lujem ťa stále viac.“ Odmlčal sa a po jej lícach sa skotúľali ďalšie dve slzy. A je to tu, teraz jej položí tú otázku. Ďakujem ti, Bože. Ďakujem ti za tohto muža. Čakala a on premýšľal svoje slová. „Celý život som mal strach zo záväzkov, bál som sa, že keď sa zasľúbim žene, skončím raz ako môj otec… Naštvaný a sám… no, jednoducho úboho.“ Odhrnul si z očí pramienok vlasov. „A potom som stretol teba.“ Nikol mala na jazyku tisíc slov, ale mlčala. Vrývala si do pamäti tento okamih, vstrebávala ho a vedela, že naň do smr- ti nezabudne. „Vidím, ako si vybudovali vzťah tvoji rodičia… Koľko je to už? Dvadsaťjeden rokov?“

Kapitola 3 29 Nikol prikývla a úsmevom prerušila prúd sĺz. „Dvadsať- jeden rokov.“ Michael zavrtel hlavou. „Úžasné.“ V očiach mu žiarila neha. „To, čo majú spolu oni, Nikol, by som chcel aj pre nás. Rodinu a dom, v ktorom sa stavia na tradíciách a spomienkach, v ktorom môžeme tvoriť spoločný život, čo bude trvať až dovtedy, dokiaľ Boh nepovolá jedného z nás domov.“ Jej šťastie sa prelialo a zaznel radostný smiech. „Ach, Mi- chael… Milujem ťa!“ Pokúsila sa znovu ho objať, ale on zdvi- hol ruky a zastavil ju. Pozerala naňho a spozorovala, že má vlhké oči. Ešte nikdy, v žiadny z tých dní a mesiacov, ktoré spolu strávili, ho nevidela takého vážneho. „Nikol, chcem, aby si sa stala mojou ženou.“ Končekmi prstov sa dotkol jej lícnych kostí a ona sa v jeho presvedči- vom pohľade cítila v bezpečí. „Spýtal som sa tvojho otca a dal nám požehnanie.“ Odmlčal sa a  zdalo sa to ako večnosť. „Vezmeš si ma?“ Slzy sa jej teraz liali prúdom. Objala ho okolo krku a drža- la tak, ako ho bude držať po zvyšok svojho života. Aké drahé, dokonalé a krásne má Boh plány pre svoj ľud. Pomyslela na to, že matka sa v posledných rokoch hádam stokrát modlila za jej budúceho manžela. A on tu teraz je. Bola pripravená – čistá a celá, ako Boh zamýšľal, aby priľnula k Michaelovi a stala sa jeho ženou. Presne tak, ako sa modlila i ona sama. Nemohla sa dočkať, až to povie rodičom. Ach, Pane, ďakujem ti… Som ti nevýslovne vďačná. Rodi- čom to povieme, len čo sa tento týždeň zídeme! „Áno, Michael.“ Tento okamih si bude pamätať, dokiaľ bude žiť. „Áno. Vezmem si ťa s veľkou radosťou…“

Kapitola 4 Bol piatok večer, len pár hodín pred rodinným stretnutím, a Ema bola na smrť vyčerpaná. Napriek množstvu konzultácií u  psychológov nedospeli s  Martinom k  žiadnemu riešeniu. Stretávali sa v reštauráciách na okraji mesta a preberali rôzne detaily, dokiaľ sa nedohodli na scenári, ktorý by po rozvode mohol fungovať. Ema zostane v dome, Martin si nájde iné bývanie. Deti sú už veľké, takže starostlivosť o ne nebude problém. Sam bude počas týždňa s Emou, cez víkendy alebo sviatky s Martinom – vlastne kedykoľvek sa mu bude chcieť. Vo všetkom ostat- nom by ich život mohol pokračovať tak ako doposiaľ. Da- vid sa v lete presťahuje na internát Štátnej univerzity v Iowe a Nikol bude bývať doma, dokým nedoštuduje na Univerzite južného Illinoisu. Únava Emy bola pochopiteľná. Celé roky s Martinom pred- stierali, že sú šťastný pár, ale posledné týždne jej začala byť táto hra odporná. Pristihla sa, že sa jej chce kričať – na Marti- na, na deti alebo kohokoľvek, kto by mohol počuť, že jej je už zle zo života, ktorý vedie a ktorý nie je nič iné než pretvárka. Deti v tom čase plne zaneprázdňovalo vzrušenie z Vianoc – Sam sa radoval zo svojich nových lyží a David z prvotriedneho prsteňa s insígniami štátneho futbalového šampióna, vyrobe- ného na zákazku. Nikol pohltil jej vlastný život, prehrýzala sa ťažkými semestrami, ktoré prišli po nástupe na vysokú školu, a takmer všetok voľný čas trávila s Michaelom. Tak ako Martin predpovedal, vzrušenie z majstrovského titulu bolo aj naďalej hlavnou témou rodinnej konverzácie.

Kapitola 4 31 Martin stále dookola odpovedal na časté telefonáty novi- nárov a  ostatných trénerov, ktorí mu chceli poblahoželať a zhodnotiť zápasy v nádeji, že sa na nich hádam prenesie trocha z  úspechu trénera Reynoldsa alebo získajú iskru, ktorá by im mohla pomôcť v ich vlastných životoch. Ľudia si zrejme mysleli, že Martin má odpoveď na všetko a  pre všetkých. Pre všetkých – okrem nej. Ema si pomaly vzdychla a vytiahla z koša na bielizeň sta- rú flanelovú nočnú košeľu. S Martinom mali ešte stále spo- ločné bývanie, nie však posteľ. Už niekoľko mesiacov. Vždy sa obliekla v kúpeľni, vyčistila si zuby, a keď si bola istá, že deti spia alebo sú do čohosi zabrané, aby si ju nevšimli, vy- tratila sa chodbou do izby pre hostí. Ráno bola hore vždy prvá, takže žiadne z detí nič nepoznalo. Bolo ešte skoro. Martin bol na zasadnutí ligy, ktoré sa isto pretiahne najmenej do desiatej. Dobre aj tak. Než príde do- mov, ona už bude spať. Vonku sa preháňal prudký vietor. Vykĺzla zo šiat, obliekla si nočnú košeľu a uvedomila si, aké studené má nohy. Budem si musieť kúpiť teplé ponožky. No teraz, naposledy, si poži- čiam jeho. Sú väčšie, hrubšie a udržia nohy v teple aj v naj- chladnejšej noci. Až povedia deťom o rozvode, chystá sa Martin porozprávať s  kamarátom trénerom a  požiadať ho, či by istý čas mohol bývať v jeho dome, dokiaľ sa celá vec nevyrieši a on si nenáj- de vlastné bývanie. Tak či onak, do týždňa mal v pláne opus- tiť dom. Ema vytiahla zásuvku, ponorila do nej ruku a hľadala najhrubší pár ponožiek. Namiesto nich nahmatala zložený kus papiera. Vytiahla ho a zadívala sa naň. Či vari zásuvku pred pár týždňami neumývala? Srdce jej začalo v hrudi prudko tĺcť, kričalo na ňu, aby ne- chala ten pokrčený kus papiera na pokoji a nepozerala, čo je na ňom. Ona sa však posadila na okraj postele a rozložila pa-

32 ČAS TANCOVAŤ pierik, naisto popísaný ženským písmom – aj keď očividne nie jej, a začala čítať. Martin, ďakujem, že si sa so mnou v ten večer rozprával. Ne- viem, čo by som si bez teba počala. Myslím to vážne. Si najlepší priateľ, akého môže žena mať. Ema nevie, čo stráca. Uvidíme sa v piatok ako obvykle. Nemôžem sa dočkať, až sa stretneme. S láskou Charlene Ema sa pozerala na lístok a prešiel ňou záchvev hnevu. Nedokázala sa prinútiť, aby si ho znovu neprečítala. Potom papier roztrhla napoly a potom znovu a znovu a znovu, až sa už žiadne zo ženiných slov nedalo čítať. Nemohla sa rozhodnúť, či chce utiecť do kúpeľne, alebo buchnúť do steny a spraviť v nej dieru. Nakoniec neurobila nič, len zostala sedieť na okraji postele, uväznená bolesťou v srdci. Ako si len mohol, Martin? Nedalo sa počkať do rozvodu? Ne- stálo ti to, čo sme spolu prežili, aspoň za krátky odklad? Ema akoby znovu počula manželov hlas, rozhorčený a odporujúci, keď spomenula Charlene. „Je to len kamarát- ka… Len kamarátka.“ Len čo jej oči padli na kúsočky papiera, pochytil ju hnev. Len kamarátka… To je fór. Členovia fanklubu už niekoľko- krát Eme povedali, že videli Martina a Charlene v jeho trie- de. A najmenej raz ich prekvapili, ako sa spolu držia v objatí. „Mala ťažký deň… Je úplne sama… Je to len kamarátka.“ Vý- hovorky boli nekonečné. Fajn. Zanedlho sa s ňou môže kamarátiť, koľko len bude chcieť. Len nech sa odsťahuje a zastaví to strašné klamstvo, ktorým žije v posledných mesiacoch. Skrčila kúsky papiera a v kúpeľni ich hodila do záchoda a spláchla. Cestou zbadala v zrkadle svoj obraz. Nie je dosť pekná? Pribrala azda za posledné roky? Ema sa študovala v zrkadle a vedela, že to nie je problém váhy. Nosí stále džínsy rovnakej veľkosti a pri svojej výške je

Kapitola 4 33 štíhlejšia než väčšina mladších žien. Denne cvičí na bežec- kom páse a dáva si pozor na jedálny lístok. Musí to byť vekom. Podrobne si prezerala pleť. Videla zreteľné póry a jemné vrásky, ktoré tam pred desiatimi rokmi neboli. Koľko rokov má Charlene? Tridsaťdva? Tridsaťtri? Ema pritlačila končeky prstov k okraju vlasov a ťahala kožu tváre nahor. Sledovala, ako sa jej vzhľad mení na známejší, povedomejší. Na tvár, ktorú poznala za svojho dospievania a mladosti. Tak až sem dospela ich láska? Potom, čo spolu toľko pre- žili, všetky radosti, budovanie rodiny… Skutočne to došlo až sem? Stráca manžela preto, že pleť na jej tvári starne? Tie roky som dala tebe, Martin… Cúvla a znovu sa skúmala v zrkadle. Vlasy mala zostrih- nuté do krátkeho módneho účesu. Stále pútala pozornosť mužov. Možnože starších, ale predsa. A  s  malou pomocou kaderníckeho salóna boli jej vlasy ešte blond. Skúšala natočiť tvár na jednu,  potom na druhú stranu a vidieť sa tak, ako ju asi vidí Martin. Dobre, nedávno oslávila štyridsaťjeden. No a čo? Charlene raz tiež bude mať toľko. To predsa nemôže byť dôvod, prečo to medzi nimi neklape. Ema sa zamračila. Je smiešna. Ich rozchod nemá nič spo- ločné s tým, ako vyzerá. Ich manželstvo je už mnoho rokov ako stará ponožka – obnosená a taká opotrebovaná a bez fa- rieb, že nestojí za to ďalej ju uchovávať. Odvrátila sa od svojho odrazu, vyšla z  kúpeľne a  prešla chodbou k hosťovskej izbe. Bez rozsvecovania zavrela za se- bou dvere a vliezla do postele. Po pár minútach zaspala. Jesenný vietor sa preháňa medzi stromami a zhadzuje lis- ty všetkých odtieňov a farieb na chodník, ktorý lemuje prepl- nený štadión. Medzi divákmi sedí Ema a jačí. „Idete, modrí! Do toho, Martin, dokážeš to!“ Z hlúčika na ňu zamáva im- pozantný stodeväťdesiatpäť centimetrov vysoký quarterback

34 ČAS TANCOVAŤ s tmavými vlasmi a azúrovo modrými očami – zďaleka naj- krajší hráč na štadióne. „Počkaj chvíľku, Ema… Chcem ti niečo povedať… niečo povedať...“ Martin načiahne ruku a  hodí do hľadiska loptu. Spočiatku stúpa a potom prudko klesne, až skončí v Eminých rukách a zmení sa na kyticu ružovo-bielych ruží. Martinovi sa na tvári zjaví úsmev a Eme sa zdá, že ostatní hráči zamrzli v čase. Potom, akoby to bola najnormálnejšia vec na svete, beží Martin po schodoch štadióna hore k nej. Ako prichádza bližšie, dav, tribúny a futbalový tím miznú. Zrazu je naoko- lo pekne oblečené zhromaždenie, ktoré sa pozerá priamo na nich. S úsmevom nabádajú Emu i Martina, aby k sebe pristú- pili bližšie. „Ema, vezmeš si ma? Áno? Vezmeš, Ema?“ Namiesto športového dresu má Martin na sebe čierny smoking. Ema sa nervózne pozrie na svoje džínsy, pokrčí však ramenami a odrieka manželský sľub. „Ja, Ema Chapmanová, sľubujem, že ťa budem milovať a ctiť –“ No skôr než môže sľub dokončiť, pribieha do kostola le- kár, máva rukami a kričí. „Je to dievčatko! Je to dievčatko!“ Za ním prichádzajú tri zdravotné sestry, prostredná z  nich nesie malé dieťa. Dav v kostole mizne a zrazu sú v nemocnič- nej izbe. Ema vzlyká, plače, akoby sa jej srdce trhalo na dve polovice, a berie si od sestričky dieťa. Avšak nie je to dieťa, pretože Nikol teraz stojí vedľa nej a Martin ju drží za ruku. Dieťa, ktoré má Ema v náručí, sa nehýbe, nedýcha. „Neviem, čo sa stalo. Spala ako každý deň, a keď som ju šla prebudiť –“ „Chlapec, Ema! Verili by ste tomu? Máme chlapca!“ Pozrie sa dolu. Mŕtve dieťa tam už nie je. Nikol je odrazu staršia a tancuje vo svojom baletnom kostýme, otáča sa, stojí na špičkách a spieva pieseň, ktorej Ema nerozumie. Náhle sa z Nikoliných otočiek stáva víchrica a z víchrice tornádo, bes-

Kapitola 4 35 né a hrozivé, v každej chvíli rastúce. V diaľke vidí Ema svoju matku, ako sa usmieva a máva. „Blahoželám, Ema, je to skutočne krásavec. Blahoželám, Ema, blahoželám…“ Tornádo mení smer a  mieri k  jej matke, zem sa trasie a plní vzduch strašidelným zvukom. „Mami! Zachráň sa… utekaj... Uteč, lebo ťa to zabije!“ Naraz je miestnosť prázdna, len v zemi zíva diera. Vylieza z nej Martin a v náručí drží chlapčeka. David… Je to David. Ema to vie. Prejde mu prstom po čele a potom uvidí Nikol, ako tiež lezie z diery. „Nikol, si v  poriadku?“ Kŕčovito objíma svoju dcéru a plačúc hladká jej zlaté vlasy. Než Nikol stačí odpovedať, dieťa v  Martinovom náručí hlasno zakričí a  Ema sa naň obracia. No teraz má už tri roky a  s  Martinom preteka- jú uprostred obývačky v grganí. Ema sa pozrie na Martina a  obaja sa rozosmejú, až im po tvárach tečú slzy. Zahľa- dí sa z okna a vidí, že ich dom stojí uprostred futbalového ihriska. Tridsaťpäťmetrovú čiaru pretína ulica, uprostred nej sedí Nikol. Hrá sa a  nevie o  aute, ktoré mieri priamo na ňu… „Nikol!“ Emin hlas vykríkne do noci. Má smrteľný strach, je sama, ale zrazu pocíti, ako ju objímajú silné paže. Tep- lé, mocné, upokojujúce Martinove ruky. Je tu, prišiel. Otočí sa a privinie sa k nemu. Ach, Martin, milujem ťa. Ďakujem Bohu, že si tu… Okamžite sú v záplave svetiel piatkového večerného fut- balového zápasu, stoja v koncovej zóne na marionskej stred- nej. Vzdialenosť medzi nimi sa pomaly zväčšuje. Martin zostáva na ihrisku a ona je v hľadisku – v poslednom rade – a žmúri, aby videla, čo sa deje. Dav je vo vytržení a Orli majú nábeh na touchdown. Ema vie, že je to najväčší zápas roka. Polčas… Musí byť polčas. Cez reproduktor niekto číta list.

36 ČAS TANCOVAŤ „Pán Reynolds, myslím, že ste najhorší tréner v histórii amerického futbalu. Vaši chlapci by mohli vyhrať zápas, ak by ich viedol niekto, kto vie, čo robí… kto vie, čo robí… kto vie, čo robí…“ Slová sa rozliehajú po okolitých poliach a  Ema beží po schodoch k Martinovi tak rýchlo, ako len môže. Trvá to však dlhšie než inokedy. Beží hádam celé hodiny, až je konečne pri ňom. Objíma ho okolo krku a všetci ich sledujú. „To je v po- riadku, zlato… Boh má aj v tejto chvíli svoj plán. Všetko bude fajn… Máš veľký talent a jedného dňa o ňom bude vedieť celý svet…“ Odrazu je v  školskej posilňovni a  mieri do Martinovej kancelárie. Martin sedí za stolom. „Martin…“ Otočí sa k nej a v očiach má slzy. „Nehovor mi to, Ema. Aj tak je to už ťažké. Prosím, nehovor mi to… nehovor mi to… nehovor to…“ Postaví sa zaňho a položí mu ruky na ramená. „Je mojou úlohou povedať ti to, Martin… Aj keď to bude najhoršia sprá- va v tvojom živote, musím ti ju povedať…“ Náhle štadión exploduje jasotom tisícov futbalových fa- núšikov. Hlásateľ prekrikuje dav. „A teraz by štát Illinois rád udelil trénerovi Martinovi Reynoldsovi a marionským Orlom titul –“ Martin ho zastaví, skôr než môže vetu dokončiť. „Chcem, aby tu bol môj otec. Mal by tu byť. Možno, ak by ho niekto mohol nájsť… mohol nájsť… mohol nájsť.“ „Gratulujeme! Tu ho máme…“ Len hlas už nepatrí hlása- teľovi, ale lekárovi v zelenom plášti s podivnými okuliarmi. A Ema nie je v hľadisku, lež na operačnom stole. „Je to chla- pec… chlapec… chlapec…“ Sam sa usmieva na rodičov a dáva im znamenie palcom hore. No skôr než ho môže Ema k sebe privinúť alebo polás- kať drobné chĺpky na jeho novorodeneckej tváričke, sú všetci v aute, v starom sedane, ktorý mali v časoch, keď boli čerstvo

Kapitola 4 37 svoji. Pri červenej na semafore Martin ukazuje na budovu pred nimi. „Čo je to, Ema? Už som to kedysi videl, ale nemô- žem si spomenúť… nemôžem si spomenúť…“ Chvíľu jej trvá, než to pozná. Budova je ich kostol, miesto, kde sa spolu učievali v nedeľnej škole, kam brávali svoje deti, keď boli malé. Až na to, že teraz vyzerá inak a Martin sa mra- čí. „Takto náš kostol nevyzeral, Ema… Si si istá?“ Zastavia auto a vystúpia, ona drží za ruku Nikol a Sama, David stojí s Martinom. Naraz sa v zemi medzi nimi objavuje trhlina a zväčšuje sa. „Martin! Rýchlo, skoč!“ Čudne sa na ňu pozrie. „Ty preskoč, Ema! Mne sa viac páči na tejto strane.“ „Ale tu je to lepšie! Mne sa pozdáva táto strana. Poď, pre- skoč!“ Jej hlas je prenikavý, plný paniky, pretože vzdialenosť medzi nimi rastie závratnou rýchlosťou. Nakoniec sa už nedá rozlíšiť, čo Martin hovorí. Jedine to, že rozpráva. „No tak, Martin. Vari ti na mne nezáleží? Skoč! Skoč, Martin! Skôr než bude neskoro!“ Nikol sa rozplače a Sam zavrie oči. „Bojím sa, mami. Pre- svedč ho, aby sa vrátil. Nech sa ocko vráti…“ Zrazu Martin schytí dlhý povraz, a napriek tomu, že me- dzera medzi nimi sa každú sekundu rozširuje, z celej sily ho prehodí cez priekopu. Lano sa v okamihu mení na pevnú lávku. „Rozmyslel som si to, Ema. Už idem… Už idem!“ Martin a David bežia cez lávku najrýchlejšie, ako môžu. Už sú skoro tam, v bezpečí, kde na nich čaká Ema, Sam a Ni- kol, keď sa lávka začne rozpadať. David chytí otca za ruku, obaja preskočia zostávajúcich pár metrov a  len tak-tak sa stihnú chytiť pevnej zeme. „Ach, Martin, mohli ste sa zabiť…“ Ema k nim beží a ob- jíma najskôr Davida, potom Martina. „Mali ste zostať na druhej strane, v bezpečí.“

38 ČAS TANCOVAŤ Martin zachytí jej pohľad, pritiahne ju k sebe a pobozká tak, ako to urobil prvý raz, keď sa do seba zamilovali. „Musím byť s tebou, Ema. Milujem ťa! Vždy ťa budem milovať… vždy ťa budem milovať… vždy ťa budem milovať…“ Jeho slová znejú znovu a  znovu, hlas sa mu však mení a Ema sa odtiahne, aby ho videla. Nie! To nemôže byť pravda! Ema šalie a rýchlo sa vymaňuje z jeho náručia. Namiesto Martina ju drží umelý panák, ktorý bol vyrobený, aby vyzeral presne ako Martin. „… vždy ťa budem milovať… vždy ťa bu- dem milovať…“ Záznam slov je nahratý v ňom, a pretože Ema ustúpila dozadu, panák padá na zem, oči otvorené. „… vždy ťa budem milovať… vždy ťa budem milovať…“ Emin výkrik prenikne nocou a ona sa prudko posadí, la- pajúc po dychu. Srdce jej bije neskutočne rýchlo. Čo sa stalo? Čo to práve prežila? Sen? Nie, nočnú moru. Príšernú nočnú moru. Zavrtí hlavou a snaží sa vypudiť z hlavy tie podivné slová a obrazy, ktoré ovládli noc. Všetko v tom sne – hlasy a pocity, to, ako sa jej telo cítilo v Martinovom náručí – bolo také sku- točné… Sťažka lapala po dychu. V  tichu noci sa pozrela na hodiny na nočnom stolíku. Štvrť na päť. Obrazy zo sna jej stále bežali v mysli. Klesla späť na vankúš. Prežili azda iní dvaja ľudia toľko čo ona a Martin a potom sa rozhodli všetko zahodiť? Tomu Ema neverila. A v pokojných raňajších hodinách, v deň, keď sa s Mar- tinom posadia k  deťom v  dome, v  ktorom boli vychova- né, a  povedia im o  rozvode, trúchlila za všetkým, čím boli, za všetkým, čo prežili, za všetkým, čím už nikdy znovu po dnešku nebudú. Smútok sa zmenil na pokojný plač. Vzlykala, ako už pár rokov nie, kým nezačula Martina, ako v  kuchyni robí pala- cinky, a deti, ktoré sa sprchovali v prízemí. S pocitom, akoby

Kapitola 4 39 cez noc zostarla o desaťročia, vyliezla z postele, utrela si slzy a zhlboka sa nadýchla. Nemalo zmysel lipnúť na minulosti. Bolo načase hľadieť tvárou v tvár budúcnosti.

38

Obsah Kapitola 1 ....................................................................... 9 Kapitola 2 ..................................................................... 16 Kapitola 3 ..................................................................... 24 Kapitola 4 ..................................................................... 30 Kapitola 5 ..................................................................... 40 Kapitola 6 ..................................................................... 52 Kapitola 7 ..................................................................... 64 Kapitola 8 ..................................................................... 81 Kapitola 9 ..................................................................... 94 Kapitola 10 ................................................................. 109 Kapitola 11 ................................................................. 121 Kapitola 12 ................................................................. 141 Kapitola 13 ................................................................. 154 Kapitola 14 ................................................................. 170 Kapitola 15 ................................................................. 181 Kapitola 16 ................................................................. 196 Kapitola 17 ................................................................. 205 Kapitola 18 ................................................................. 219 Kapitola 19 ................................................................. 241 Kapitola 20 ................................................................. 255 Kapitola 21.................................................................. 267 Kapitola 22 ................................................................. 284 Kapitola 23 ................................................................. 294 Poznámka autorky ....................................................... 331

Karen Kingsburyová Preklad a jazyková redakcia Tomáš Mikolaj Technická redakcia Miroslav Priehradný Foto na obálke www.shutterstock.com Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-197-9 ` Cas tancovat ˇ