Dennica 3/1914

ROCNIK XVI. MAREC 1914. CISLO 3. £ * DENNICA^ O B R Á Z K O V Ý ČASOPIS ŽENSKO s ^ A RODINNÝ S PRÍLOHOU M i RODINAV E N O V A N O U S L O V E N S K E J D O M Ä C N O S T I It PAVEL MUDRON 1835—1914. ] Muža spravedlivého a predsavzatiu ver­ ného ani zlosť občanov, krivdu po­ žadujúcich; ani hrozná tvár tyranova, nie búrka mora zúriaceho, ani ohnivá strela Paromova, v pevnom úmysle neotrasie; a nech zlámaný shŕkne sám svet, jeho ne- postrašeného pochovajú rumy. Ani o samom Pavlovi Mudroňovi keby bol spieval básnik. V živote nášho, už blahoslaveného, Pavla Mudroňa nájdeme predsavzatie: cestne žiť, nikomu neublížiť, každému svoje priznať. Ako syn chudobného učiteľa moc sa natrel biedy a tak vedel pocítiť krušné položenie ubiedeného sveta; ako mužovi, povolaním pravotárovi, vychádzaly na zjav všetky neresti úbohého ľudu, ktorý bieda hnala k nemu so sťažnosťami; mnohokrát\' sa nazrel do tesných chalúp, kde z každého kúta len bieda volala, a keď nútený bol vidieť, že o ten ľud náš sa nik nepostarie, jeho milosrdným zástupcom sa stal Pavel Mudroň. A ako milosrdne vedel sotierať slzy tej biede slovenskej, vystavenej ľuďom^vlkom, zase so všetkým ohňom duše svojej sa obetoval i širšiemu úkolu, obetoval sa celej širokej rodine svojej, národu slovenskému a tak vydobýval nielen pre trápeného jed­ notlivca, čo mu krivda odobrala, ale aj národu neohrožené vymáhal i vydobýjal všetko, čo národu patrí. A sám v sebe behom času sa utvorí kryštál: tak sám v sebe sa vykrystalizoval Pavel Mudroň za vodcu národa. Svätou povinnosťou národa bolo, aby si vodcu svojho bol vyslal do zákonodar­ ného snemu: mali sme napnúť všetky sily, aby v najistejšom našom okrese bol býval za vyslanca vyvolený. Malo to byť s jednej strany vyznačením pre oslávenca, s druhej strany ale bolo to aj v záujme národa, aby pomazaný muž mohol uplatniť svojho plného ducha pred tvárou krajiny, — no náš hriešny národ, ako vždy proti sebe robil a ako vždy tých najvýbornejších do pozadia tiskal, tak urobil aj s vodcom Mudroňom. Mudroň, čo človek, ktorého Kristova blahozvesť čŕstvila, prirodzene, že svetlo blahozvesti, prislúchajúce plným právom aj národu nášmu, bránil pre rod svoj oproti zlosti a moci duchaprázdnych pánov tohoto sveta. A preto bezbožný živel tohoto sveta vyriekol rúhavú kliatbu: že Mudroň je nie hoden zastupovať v cirkvi žiaden úrad. A hľa, keď hriešny národ — svojou vinou slabý — nemohol odolať rade po- smešníkov Krista, rada posmešníkov uro- ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ M

bila v zásade s Mudroňom to isté — ač A zomrieť musel, aby sme načisto vi- v podobe šetrnejšie, — čo urobila s Husom deli a vedeli, čím bol on národu. a čo urobila s Hodžom. Pri chladnej jeho mohyle sa v pokore Tam je vysmiatie pravdy a tam je tra- stretli synovia i dcéry sivých snežných gikum: neošemetný vyznavač pravdy ne- Tatier s rodinou vysokej Nitry a slávnej smel zastupovať úrad v cirkvi pravdy! Bratislavy; nevystala ani svieža vetev Ale muža spravedlivého a predsavzatiu z končín dolnozemských, verného ani zlosť občanov, krivdu poza- Pri mohyle sa ukázala a hlboko zarmútila dujúcich; ani hrozná tvár tyranova; nie naša celá tatranská vlasť a z toho hlbokého búrka mora zúriaceho, ani ohnivá strela národného smútku vyrážal mocný hlas: Paromova v pevnom úmysle neotriasla: Viete, dnes padnul muž z kmeňa Ra- on bojoval boj výborný. stislavovho!... H. ^ í !^á°~ ~iv ~°ir^

•j- Pavel Mudroň s manželkou. Fot. Hódos. Z pohrabu Mudroňovho: Rakev v dome smútku. Fot. Hódos.

Strana 52. DENNICA Číslo 3. VELKOKNIEŽA KONSTANTIN ROMANOV: Ó, GALILEJSKÝ, TY SI ZVÍŤAZIL! Strelou assýrskou sražený keď klesnul Késar, odpadlík od Krista učenia, v smrtnej úzkosti k nebesiam tak hlesnul: Ó, Galilejský, Ty si zvíťazil! II. DEJSTVO. Odohráva sa o tri roky neskoršie než prvé dejstvo Javisko predstavuje humno u rychtára Valka. Na pravo sú staviská: stodola, sypárne a iné; na ľavo zahrady. Stodola a sypárne sú otvorené, a po pra­ hoch, na laviciach a stoloch sedia ženy v malebných skupinách. Sú zamestnané obvyklými prácami jase- ne: lúštia fazuľu, krájajú jabĺčka a hrušky k suše­ niu a pod. — V popredí na pravo nachádza sa dre­ vený stôl s lavicou. Na stole je nakrojený peceň chleba, syr, tvaroh, flaša s pálenkou a niekolko po­ hárikov. — Na lavici sedí rychtář Valko s Matúšom Bukovským; fajčia z krátkych fajok. Medzi ženami je Valková, Bukovská a Kubíková. 1. VÝSTUP. Valko, Bukovský, Valková, Bukovská a Kubíková. Valko (vyjme fajku z úst a hovorí, ako by pokračoval v započatom rozhovore). Ej, kmotře, daj pokoj s tými novotami! Naj­ lepšie je, pridŕžať sa starého, osvedčeného. Tam nechybíš a netreba ti snášať škodu. Bukovský. Mýliš sa, kmotře, povedám ti, že sa mýliš. Svet nestojí, ten kráča vždy ďalej, a kto s ním nedrží, zaostáva. Valko. A čo ma tam do sveta! Nech si beží, ako chce, keď si len zachovám, čo mám. A mám chvalabohu viac, ako každo­ denný chlieb. Bukovský. Zachováš, zachováš! Máš len toho chlapca a dievku. Keby si ich mal toľko, čo ja, veru by si nechcel len zacho­ vať, ale aby ti majetok vynášal trojná­ sobne. Valko. Ej, ja už len neverím tým no­ votám a všelijakým vymudrovaným maši­ nám. Sú z toho len výdavky, starosť a mrzutosť. To mi je milší môj starý dobrý pluh. Keď zhynul Julian, vrah kríža Kristova, a cirkev zlého zbavená mučenia, tu zas z úst verných zavznely tie slová: Ó, Galilejský, Ty si zvíťazil! Bukovský. No veď len z počiatku, kým \'• si zvykneme. Potom sa bez mašín práve \' ^°a tak nebudeme môcť zaobísť, ako teraz bez ľavo nášho starého riadu. Všade sa dokazujú, pra- Aj ja som proboval, veď vieš, a som spo- iýcn kojný. Vynaložiť na to musíš, ale zato po- uie^ trebuješ menej robotníkov, menej času, a die- tak sa ti všetko vynahradí, jcen Valko. Veď to! Také novoty sú len na go^ to, aby Fuďom braly zárobok. iami Bukovský (smeje sa). Aha, kmotře! Pred chviľou ti to bolo jedno, čo a jako kto robí, len keď ty máš svoje. Valko. Hm, vlastná koža najbližšia! Ale i komu by to bolo jedno, keď všetci od- chodia na zárobky, lebo doma už nenajdu robotu, a ubúda nás. a p? Jedna zo ženičiek (vzdychne si). Veru, j h odchodia, odchodia! ;j1 0 Bukovský. Ba neubúda, kmotře! Sine l ( ju chvalabohu národ zdravý a tuhý, a delí . r nadostač. A keď ich naše skrovné roličky ~, nevládzu uživiť, nuž nech si idú do sveta ^ a hľadajú, kde je lepšie. Valko. Teda máme deti rodiť a živiť, h„s \' aby nám, keď dorastú, odišly a viacej sa c o po nás, po našej dedine neobzrely? Bukovský (čím ďalej, tým horlivejšie). Vidíš, kmotře, tu je treba to, čo vždy ho­ len vorím: Budiť v nás povedomie, že patríme m a l spolu. Veď prečo nebývame každý oso- ; ho- bitne, ďaleko od seba? Človeka to tiahne ná- k tým, ktorí sú mu blízki krvou a rečou. Sám by si nevládal pomôcť, je treba, aby no- každý robil pre všetkých a všetci pre kaž- aši- dého. To je nám treba vedeť. A preto ne- >ť a smieme zostať sprostými. Sprostý sa bojí brý každej nevídanej veci. Musíme sa mnoho učiť, mnoho vedieť. A to môžeme najlepšie Keď sme zlozvyku siete roztrhali, k svetlu sa vzniesli, z Božieho určenia; nechže aj našej hlas zavzneje chvály: Ó, Galilejský, Ty si zvíťazil! Horal. HANA HORÁKOVÁ: EVA. Ľudové drama v troch dejstvách.

Číslo 3. DENNICA Strana 53. vo svete. Len si nemysli, kmotře, že keď zostaneme pri svojich starých obyčajoch a starom spôsobe, že nám deti nebudú ute­ kať! Tie neudržíš. Mnoho nás je, neuživí­ me sa. Nech teda idú, ale nech len zosta­ nú statočnými a nech vedia, že ich rodisko je tu a nie inde. Bukovská (potriasa hlavou). Ej, starý, čože si sa naraz tak rozihral, až kričíš? Válko. No len no, kmotře . . . len aby... (hundre čosi pre seba). Jedna žena (k Bukovskému). Ba či viete, strýko, že dlhý Ondrej hen od Hašťákov, vyvandruje aj so ženou a deťmi? A sestra jeho ženy i s mužom hotujú sa tiež s nimi. Predali už chalupu i pole. Bukovský. Počul som, Katka, počul. Valko. Nebolo im tak zle, mohli zostať. (Valko s Bukovským hovoria ticho ďalej.) Žena. Čo sa majú, vraj, doma plahočiť a v zime biedu trieť. Valková. No veru! Dnes by chcel kaž­ dý čím menej robiť, ale jesť rovnako. Po­ riadneho robotníka nedostaneš ani za dra­ hé peniaze. Bukovská. Ba ani dievky. Či najdeš nejakú súcu do služby ? Každá len do me­ sta, maštal a humno jej už nevonia. Valková. Daj sa mi svete! Čo s diev­ kami? Tých je a bude dosť. Nech si idú! Jedno dievča (žartovne). Ale, tetka, či my za to môžeme, že nás je veľa, veď by sme sa vďačne vydaly. Valková. Tak sa vydaj, ty jazyčnica, len Jana mi nechaj na pokoji! Dievčatá (smejú sa a prekárajú okřik­ liutú). Druhá žena (ku Kubíkovej). Ba či je to pravda, Kubíková, že vaša Eva príde domov ? Kubíková (ktorá dosial skoro bez pre­ stania živo rozprávala so svojou susedkou). Príde veru, príde. Písala nám. (Vyťahuje z vrecka list a otvára ho.) Pán učitel nám to prečítali. Jedno dievča. Čože? Eva že príde? Druhé dievča. Eva? A kedy? Dievčatá (nechajú prácu a zvedavo hrnú sa ku Kubíkovej). Kubíková: A to už dnes alebo zajtra, povedali pán učiteľ. Valková (okřikne dievčatá). No veď sa hneď neplašte! (Ku Kubíkovej). A čo jej to odrazu napadlo? Veď sa celé tri roky ani o vás neobzrela. Dievčatá (pomaly poberajú sa k svojej práci a hovoria ticho medzi sebou). Kubíková. Eva je dobrá dievka. Písala nám niekoľko ráz, a poslala tiež nejaký ten groš. V posledné časy sme skoro každý mesiac dostali od nej piatku. Bukovská. Tak sa tam má dobre? Kubíková. Má sa vraj. Valková. A prečo tedy príde? A ostane už doma? Kubíková. Neviem. Pán učiteľ povedali, že sa chce pozreť domov. A že to veľmi pekne napísala, povedali pán učiteľ. Bola vraj ich najlepšou žiačkou. 2. VÝSTUP. Predošlí; Jano. Jano (prichádza s pravá, od domu). Pánboh pomáhaj ! (Zastane, dá ruky do vrecák a obzerá sa okolo seba.) Ženy a dievčatá. Pánboh daj! Pánboh daj, Janko! Valková. A čo ty tu hľadáš? A ja že si už preč! Jano. Mám hlad, mamko. (Uvidí na stole chlieb a syr; ide a odkrojí si.) Valková. Ty by si vždy len jedol! Jedno z dievčat. Poď nám pomáhať, Janko! cano. Len si rob, Marka, a dočkaj až ... Valko (k synovi). Bol si? Jano (s plnými ústami). Bol. Kobylu som priviedol. Starý Kolárik povedali, že si tie zemiaky vezmú. (Dáva veľké kusy, chleba do úst a priblížiac sa k dievčaťom, podopre sa o blízky strom a prekára sa s nimi.) Valková (ktorá potichu, ale živo hovo­ rila s Bukovskou, povie mrzuto). Mohla tam ešte zostať. Hovorím ti, že to nebude dobre. Čo s mojím Janom! Ten nech sa len opováži — ale veď vieš, že váš Martin chodil za ňou. Bukovská. Ach čo, Martin je celý za vašou Markou. Valková. No veď preto! Mohli by sme už voľačo robiť, aby to bolo čím skôr. Bukovská. Veď ešte dnes chcem pre­ hovoriť s Martinom. (Obe hovoria potichu ďalej.) Jano (ťahá sa o niečo s jedným diev­ čaťom). Tak teda daj sem! Dievča. Jaj ti ho! On ma štípe! (Tre si rameno a hodí na Jana za hrsť fazule.) Tu máš! *

Strana 54. DENNICA Číslo 3. (Medzi Janom a dievčaťom povstane malý žartovný boj.) 3. VÝSTUP. Predošlí; Eva. Eva. (Prichádza s Ťava od zahrád. Je oblečená, jako bývajú veľkomestské slúžky, len trochu nápadne a krikľavo, ale nie nevkusne. Hlavu má nepokrytú, vlasy upravené do módneho účesu a okrášlené hrebenčekami; okolo krku lacné sklenené perly a v pasu uviazanú zásterku s kraj­ kami. Nesie si šatku a košík. Prichádza rýchlo a veselo, plná očakávania údivu, ktorý vzbudí. —• Prítomní jedon po dru­ hom zastanú v práci a v rozhovore a zve­ davo hladia na ňu. Eva zastane a obzerá sa. Pozdraví trochu neisto.) Dobrý večer! (Potom s úsmevom, akoby si bola na niečo spomenula, doloží): Pánboh pomáhaj! Kubíková (vyskočí a prudko odsotí sito, ktoré bolo v ceste). Matko božia, smiluj sa! Veď je to Eva! Eva. Mamka! (Pribehne ku Kubíkovej, smeje sa a bozkáva jej ruku.) Mamka, či by ste ma ani nepoznaly? Dievčatá (vstanú a blížia sa zvedavo k Eve; za nimi ide Jano, s rukami vo vreckách). Kubíková (vždy ešte sa nemôže spa­ mätať z prekvapenia. Odstúpi na krok od Evy a zalomí rukama). Pre Boha živého, to si ty, Eva? Eva. Žiadalo sa mi vás videť, nuž som prišla. Kubíková. A prečo si skôr nepísala? Eva. Nevedela som, že prijdem. Ale pred týždňom som sa nenazdajky stretla s Ančou Krumpčákovou, čo vraj nedávno odišla z domu; tá mi rozprávala, ako sa máte, čo robíte, a čo sa kde premenilo od tých čias. A mňa pojala taká túžba po vás, mamka, a po našich horách, že som nemohla ináč a musela som ísť. Doma vás nebolo, povedali mi, že ste tu, išla som tedy pre vás. Kubíková (obzerá medzi tým Evu od hlavy po päty). A takto sa tam nosia? (Obzerá ju ešte aj od chrbta.) Eva (smeje sa a žartovne otáča sa do­ okola). Oj a ešte inakšie! Valková (ktorá trocha s hnevom sledo­ vala výjav medzi matkou a dcérou, pre­ hovorí netrpezlivo). Ved sa už len toľko neobdivujte ! Kubíková. No, len keď si nás prišla pozreť! (Posadí sa zase na svoje miesto a robí ďalej, pritom ale nespúšťa s dcéry oči.) Eva (pristúpi k Valkovej a prihovorí sa jej veselo). A či sa vy, tetka, ešte vždy hneváte na mňa ? Veď ma privítajte, keď som už tu! Valková (usiluje sa byť prívetivou). Aby ťa...! A čo som ja do teba mala? Ale si sa popanštila, dievka! Eva (zasmeje sa). To len tak! (Ide od jednoho k druhému, aby ich pozdravila. Niektoré ženy podávajú jej ruky. Konečne sa poberá k dievčaťom. Obráti sa k jed­ nomu z dievčat.) A ja som myslela, že si sa už vydala, Marka? Dievča. Či by sa mi chcelo! Ja ešte dočkám! Eva (k inému dievčaťu). A ty, Anička, čo robíš? Chodí ešte za tebou tvoj Samko? Anička. Ten je na vojne, a ja mám už iného. Eva (zasmeje sa. Zrazu však vidí Jana, ktorý vždy ešte s rukami vo vreckách, v nemom údive sleduje ju očami. Spľasne ruky a zasmeje sa hlasno). Jano? Veď je to Jano!. .. Ach Jano, Janko, či si to ty ? Jano (mlčky sa postaví pred ňu a roz­ tiahne ústa na široký, samoľúby úsmev). Eva (obzerá si ho). Ale si zmohutnel, zmužněl. A fúziky máš, hm! Je z teba pekný šuhaj, Janko! Jano (samoľúbo). To si myslím! Eva (rozosmeje sa). Však to na tebe badať. — No, ale povedz, ako sa ti ja ľú­ bim? (Podopre si boky a skloní hlavu na stranu.) Jano. Nuž ešte zbaví! Si pekné dievča! Eva (so smiechom): No veď tak! (Žarr tuje ďalej s Janom.) (Dievčatá nepokojne šeptajú si medzi sebou.) Valko (ktorý s úľubou hľadí na Evu, prehovorí k Bukovskému). Je to za dievča, tá Eva. Bukovský. Je! Valko. Tí mladí nás prerastú. Bukovský (prikyvuje). Veru starneme! Eva (k Janovi). A či ma vezmeš do tancu ? Jano. Vezmem! Eva. A kúpiš mi srdce z medovníka? Jano. Kúpim!

Číslo 3. DENNICA Strana 55. Valková (pozorovala ich s rastúcim ne­ pokojom. Zvolá príkro na syna). Jano, už by si veru mohol ísť napájať kone! Jano. Ale dajte pokoj, mamka, veď len teraz som im nasypal. Kubíková (pozoruje nepokoj Valkovej). Eva, mohla by si mi trochu pomôcť (uka­ zuje na sito), aby som bola skoro hotová. Eva (hodí ešte po Janovi svodným po­ hľadom). Už idem, mamka. Valko (chce zahladiť roztržku). Nože, nechajte ju ešte — veď len čo prišla. Poď sem, Eva. Ešte sme ťa ani nepočastovali. (Ukazuje na pálenku.) Nalej si a vypi! A potom nám porozprávaš, čo a jako tam vo svete. Eva (nalieva si). Ej, strýko, veru tam je ináčej, ako u nás! (Pije po dúškoch.) Jedno dievča (k ostatným). Vidíš ty ju? Ani sa nedá núkať. Druhé dievča. Už zabudla, čo sa patrí. Valko. Ja reku, či lepšie, ako u nás. Eva. Veru, nikdy sme v našej dedinke, nevídali ani neslúchali o takom bohat­ stve a takej kráse. Tie domy, vysoké, ako kostolná vež — jedon vedia druhého, a ulice široké a hladké, ako podlaha! Po nich jachá vozov, kočárov, automobilov a elektrík toľko, že ani nevieš, kde sa máš podieť. A ľudí po uliciach i v robotný deň toľko, ako keď sme u nás v meste able- gáta volili. Chodia a behajú vyobliekaní a vycifrovaní, akoby každý deň bol sviatok. Jedna ženička. A či tí ľudia nikdy ne­ robia? Eva. Len čo chudobnejší robia, tí ostat­ ní majú peňazí dosť. Veď len peniaze keď máš, dostaneš všetko, čo oko a srdce ráči. Ani vypočítať neviem, čo je tam tých krá­ snych a dobrých vecí. Ej, chcela by som mať mnoho peňazí! Valková (s pohľadom na šaty Evine, povie uštipačne). Veď ich azda máš plné vrecká, že si môžeš takéto háby kupovať. Eva (pocíti uštipačnosť a trochu zara­ ženo díva sa na Valkovú. Počuť blížiaci sa krik a smiech). 4. VÝSTUP. Predošlí; Marka, Martin, dievčatá, mládenci. Mládenci a dievčatá (s veselým smiechom a krikom vbehnú na javisko). Marka (vbehne prvá, výskajúc a kri­ čiac; jednou rukou pridržiava slamenicu, druhou bráni si dlhý vrkoč). Martin (beží za ňou. Chytil ju práve za vrkoč). Ale ťa už mám! (Držiac ju stále za vrkoč, stiahne jej hlavu k sebe a bozká ju na tvár). Dievčatá (sa smejú). Marka (zahanbeno utiera si líco ru- kávcom). No dočkaj! Bukovská (dobrosrdečne usmieva sa na syna). Si ty blázon! Jedna ženička (žartovne). Tak ju, tak, Martinko, keď nechce! Druhá ženička. Nič si z toho nerob, Marka! Od švarného šuhaja bozk milý. Bukovská (k Valkovej). Veď vidíš, že je celý do nej . . . Valková (potichu a zlostne). Len keby tá — tá pobehlica nebola prišla. Martin (nechal Marku a pridružil sa k mládencom. Zbadal Evu. Zatiahne Jana za rukáv a ukazuje na ňu). A hen tá kto je? Jano (vypne sa a usmieva sa na Mar­ tina). Či ju nepoznávaš? Martin. Ja že by som? (Postúpi o krok a pozornejšie hľadí na Evu.) Veď je to (Prejde si rukou čelo.) Snáď.... Eva (pozorovala Martina už od jeho príchodu, pokročí teraz tiež proti nemu a povie s úsmevom). Či ma už nepoznáváš, Martin? Martin (zmateno). Už poznávam, už Zmenila si sa. Eva (koketné). A jako? Ošpatnela som? Martin. To som nepovedal.... ale no, ja neviem. Eva. Ako sa máš, Martin? Martin. Ja? Nuž veď vidíš, že dobre. Eva (s pohľadom na hnevivo na ňu pozerajúcu Marku). Videla som! (Podíde k tejto a podáva jej ruku.) Či ma ani ne- privítaš, Marka? Marka (podáva jej pomaly ruku). Vitaj! Eva. Prišla som sa trochu domov po- zreť. Boly to pekné časy pred troma rokmi. Pamätáš? Marka. Áno, pamätám ! Eva. Takých už snáď nebude! Marka. Sotva ! Eva (trochu bezradne pozerá okolo, a keď všade badá len zdržanlivé mlčanie, pridá sa k dievčaťom a mládenom a žartuje s Janom). Bukovský (vstáva). Veru, kmotře, už musím. Žena nech si tu ešte zostane, aj Martin. Ja sa zase trocha pozrem k nám. Valko (vstáva tiež). Odprevadím ťa.

Strana 56. DENNICA Číslo 3. Bukovská (k mužovi). Prídem čo chvíľa za tebou, starý. Bukovský. Len sa ešte pobav! (Žartov­ ne žmurká na Martina.) A Martin azda rád zostane. Valková (k Bukovskému). Choďte s Pá- nombohom, kmotře, a príďte zase skoro k nám! Bukovský. Prídem, kmotrička, prídem, ak Boh dá! (Odchádza s Valkom napravo.) (Pokračovanie.) 3 VLADIMÍR ROY: ŽENE. SL Oko Tvoje čierno-skvúce, a v ňom blesky nehou mrúce, aureoly kejsi tajný zásvit dobru radodajný. Čielko Tvoje mramor biely, čo sa s líčkom v kráse delí, na ňom húfik snov je plachý, zahalený v zôrne nachy. A vlas: olív výdych vonný tají v kadier tmavej tôni, keď ním jarný vetrík vanie, v srdce sadá zaplesanie. Ústa Tvoje rubín číry, čo sa v lístkoch ruže pýri, sladkých zvukov zplna zvonné, sladké slová, láskou vonné. 0 Ie7ž 1 BUKOVINSKÝ: V TICHEJ CHVÍLI. — Črta. — íicho bolo všade, len lístok stromu ševelil. Dýchal som si voľne, vy­ stretý na pohovke v záhrade, hľadiac upřeno do výšky. Cítil som šumot tichého vetríčka, a príjemný chlad jasenného pod­ večera akoby bol chcel zpříjemnit všetko, čo pálčivého podáva život.... Nepamätám sa už, či to bolo práve v nedeľu, keď du­ ševne umorený tak rád oddychoval som si v mojej zahradôčke, — len to viem, že lísťa stromu ožlklé padalo, von na ulici míknul rozhovor a pri tichom vánku vetríka v pološere tak milo hľadelo sa mi do neba. Ťahalo ma niečo hor, hor do vyšších sfär, do krásnych svetov, vybájených snivou túž­ bou mladej duše. Bol by som snáď i zdrie­ mol, ale rozbúrená myseľ nedovolila mi oka zažmúriť. Cítil som, že nedá mi niečo po­ koja, že musím mysleť, že musím byť na čistom s tým, čo dosiaľ len sťa hustá hmla ležalo zavaleno v mojej mysli. Chcel som jasno vidieť, preraziť mračná neistoty, ale omamujúca vôňa blízkych kvetov akoby ma len chcela uspávať. . . Čo sa mi páčilo pri nej ? Prečo opätovne stavia sa mi štíhla jej postava pred oči? Aha, vidím, jasno vidím, ona je! Ona, v svojej slo­ venskej skromnosti.. . Vlásky pustené vo vrkočoch po plieckach, v pohyboch nevy- meraná, zjavom prirodzená, — dievča svojho druhu jediné. . . Videl som ju len raz tak, keď chcejúc si robiť toilettu, pre­ behla cez verandu zjednej izby do druhej. Potom často zjavila sa mi vo svojom pri­ rodzenom zjave, ako videl som ju prvý raz na zábave. Nenútená, ale predsa milá, ne- strojená, a predsa krásna, na zábave voľná, a predsa neprístupná. V krásnych čiernych očiach, ktoré jagaly hlbokým ohňom, žia­ rila jej celá bytnosť, odtieňovala- sa jej krásnoduchosť, veselosť, dobrosrdečnosť, nežnosť, úprimnosť, slovom všetko, čo len charakterisovať a zdobiť môže jemnú byt­ nosť ženy. A teraz stála predo mnou! Nevedel som, či je to len sen, alebo či je to sku­ točnosť?! Či túžob mojich čarovný zjav, či klamlivý tieň, alebo len odblesk jej po­ doby. Rozmýšľal som . . . Čo sa mi páčilo pri nej ? Či ľúbezný zápyr ružových líčok, — či ihravý pohľad jej ľahkej povahy, — či bezstarostné posunky, ktorými sťa motýlik poletovala s kvetu na kvet ? Neviem. Len často rozmýšľať mi prišlo, že aký rozdiel je v živote i medzi dievčaťom a dievčaťom !

Číslo 3. DENNICA Strana 57. Často dumal som nad tým, prečo zbridí sa i nám mužským okúzlujúca koketta, zaplativšia si krásu svojej ženskosti? Prečo odvraciame sa od odhodeného pohára, ky­ piaceho predtým penami sladkých teles­ ných pôžitkov? Prečo hovoríme o takých len posmešne, prečo vtipkujeme ironickým úsmevom pri šampanskom a cigánskej hudbe? Prečo je tak chladný bozk, ktorý v omame hustého dymu vtisnú nám na pery, aby sa potom hodily za korisť naj­ nižších pôžitkov? Striaslo ma! Cítil som, že niečo neprí­ jemného prebehlo mysľou. Akoby húsenica bola spadla na mňa . . . ale tichý vánok zase zatisol oči, na pery vykradol sa slabý úsmev a ja zase myslel som ďalej na ten prvý, prvý dojem! Predišla mi, ako si ma prvý raz obzrela. Nie vyzývavo, s istou skromnosťou, ostie- chavo, ale hlboko, že pozrela mi až do duše. Prečo s takou nedôverou? Či skla­ malo ju snáď už niečo v živote, že nedôve­ ruje mladým ľuďom? Nie! To nemôže byť. Je nadmier jemnocitná, a preto žiada, aby v tom duchu blížili sa k nej aj iní. Veď tak zrejme dala to pocítiť, keď hovorili sme o terajších životných pomeroch a o otázke, že čo žiadajú teraz mladí ľudia od dievčaťa, čo im je hlavným, smerodajným ČO BYCH BOL LEN ... Čo bych bol len škovránočkom, Nezostal bych pod obločkom — Ale šuhaj od chudoby Iba darmo zmutky robí. Nemám domku, nemám role, Iba té dve dlane holé; A keď nemáš chleba dosti, Dosť je snívať o ľúbosti. pri ženbe. Ako ľahkomyseľne konajú mnohí tento krok, krok pre život tak významný! A potom, keď sme prišli na iné téma, aká laskavá, aká milá bola, keď videla, že aspoň trochu rozumiem jej myšlienkam, že aspoň v niečom s ňou súhlasím. Li­ chotit nevedela, jej duša bola pričistá, aby v rozhovore tvrdila niečo, čomu sama ne­ verila. Aká bola naivná, keď hovorilo sa o veľkomestských výčinoch, a zase aká zkúsená, akého širokého rozhľadu pri ve­ ciach reelných, života sa týkajúcich. S akou nežnosťou odmietala všetky dvojsmyselné narážky bez flirtovného vonkajšieho urá­ žania sa a prevracania očú; a ako vecne vedela prehovoriť k akýmkoľvek vážnym otázkam! A všetko toto tak dobre pristalo jej živému temperamentu. Len prečo nemohol som sa dlhšie s ňou shovárať, prečo tak krátučko doprial mi osud kochať sa v jej rumenných líčkach, v jej krásnych očiach, v milom úsmeve, v bohatých vláskoch? Prečo život sám trhá milé chvíle a kalí či­ stotu mladistvých snivých čias útleho veku ? Tak dumajúc cítil som, že ležím na ľavom boku a čistá slina sladkého sna tečie mojím líčkom . . . Strhol som sa a prebudil. Práve zvonili na večer . . . A SMIDOČKA ... Šuhajíčko od chudoby, Teba tvrdá ruka zdobí; Na pomoc ti chýba iba Dievča zdravé, ako ryba. Chlebíčka si vyrobíme, Pokoja si vymodlíme: A smidočka pri pokoji Tú zem biednu s nebom spojí.

Strana 58. DENNICA Číslo 3. HÚPACKA. — Humoreska. — Zo srbského preložila Terka Kováčova. — ora bola krásna, štíhla brunetta, ve- pustile doberala ho Zora selej a živej povahy. Mala mnoho nápadníkov, ale ani jeden nesmel pred ňou spomnúť lásku, ktorá, dľa jej mienky, privádza človeka len do nesnádze a nešťastia. Na jednom výlete poznala Zora kapi­ tána Stefanovica, známeho nepriateľa žien ; ostatne, bol on príjemný, vzdelaný muž, statný oficier, ale tvrdý vojak, ktorý i s dá­ mami veľmi určite sa shováral, tak po vo­ jensky, rozkazujúci. Čím viac sa schádzali Zora i Stefanovič, tým častejšie zastavil sa vážny kapitánov pohľad na peknej Zorinej tvári. Ale Zora tým horlivejšie brojila proti láske, tvrdiac, že nevie pochopiť, ako sa môžu rozumní ľudia zaľúbiť. Raz povolala Zora väčšiu spoločnosť na olovrant, aj kapitána Stefanovica. Po olo­ vrante navrhla jedna zo slečien prechádzku po peknej Zorinej záhrade, čo všetci veľmi vďačne prijali, a sťaby dohovorení, o chvíľu vidno celú spoločnosť, po dva a dva roz­ delenú a v milý rozhovor pohrúženú, rozísť sa. Zora — akoby náhodou — zostala po­ sledná s kapitánom. On sa rozveselil a zasukujúc si krátke fúziky, počal svojím sonórnym hlasom: — Chvála Bohu, že si môžem vydých­ nuť a trochu rozumnejšie sa poshovárať. — Ako to myslíte, pán kapitán? Veď nikto netrepal hlúposti, to sú všetko jemné a múdre slečny, s ktorými skutočne možno sa veľmi pekne a príjemne pobaviť — ho­ vorila urazeno Zora. — Možno, že sa mýlim, ale to nenie môj „žánr", mne sa nepáčia dievčatá, čo hovoria ako automaticky navité bábky. Ja mám rád všetko prirodzené, skromné, čestné a priame. Hneď mi je ľahšie, keď sa môžem zadívať do vašich očí, slečna Zora. Aspoň sa . . . — No, aspoň sa . . .?! A ďalej, pán kapitán, prečo neskončíte? Práve ma za­ ujíma, čo myslíte o mojich očiach! — roz- ledva čakajúc príležitosť, aby mohla tohoto „namysleného nepriateľa žien" dobre vysmiať. Práve boli na prostred zahrady, kde na jednom dreve visela pripevnená húpačka mladšieho Zo- rinho brata. Zahrada bola hodne veľká a tak ostatnú spoločnosť nebolo ani čuť, ani vidieť: každý pošiel svojou stranou, po pekných stromoradiach ku kvetnatým hriadkám. Zora mechanicky chytila povraz na húpačke a ironicky sa usmievajúc za- hadzovala húpačku sem i tam. Kapitán nervósne hryzol pery. Blednúc a červe- najúc sa hneval sa sám na seba, že on, energický vojak, nemá toľko smelosti, aby tejto malej šelme povedal, aká je milá. — Čože vám je, pán kapitán? Veď vám pery popukajú, keď ich tak hryziete. No, čože je s mojimi očami, čo ďalej ? — povedala Zora výsmešné a pozrela kapi­ tánovi do očí. — Nič ďalej! — odpovedal Stefanovič ostro; smrštiac obrvy, chytil povraz nad Zorinou rukou, i nechtiac dotknul sa jej prstov. — Slečna, vy — vy — vy sa mne po­ smievate?! — Hrom a peklo, veď ja — zvolal Stefanovič, trhnul povraz na hú­ pačke a za okamih ležali oba na zemi, trepnúc jeden druhého tak po hlave, že Zora na pár okamihov ztratila povedomie. Ale darmo: čo si malý Amor zamyslí, to aj na akýkoľvek spôsob uskutoční. Malý Amor hľadal tiež príležitosť, aby sa pomstil Zore, tej posmevačke lásky a manželstva. Počas Zorinho rozhovoru s kapitánom pri húpačke sedel malý Amor skrytý v kroví; dobre on počul každé slovo, a keď videl, že sa oba chytili povraza, domyslel sa malý čertík niečomu, a chichotajúc sa už vopred, počal rozväzovať povraz na húpačke. Nebola to ľahká práca pre malého anje­ lika, precenil svoju silu, už si zakrvavil nežné pršteky; zúfale dúchajúc na boľavé ručičky, nevedel, ako previesť svoj úmy­ sel. Ale keď videl, ako sa Zora vysmieva

Číslo 3. DENNICA Strana 59. kapitánovi, nahneval sa, zchytil svoju ostrú strelu a prerezal po­ vraz. Povraz popustil — a oni padli na veľ­ kú radosť malého an­ jelika, ktorý sa teraz šťastne usmieval, tľap­ kajúc svojimi ubole­ nými rúčkami. Hun­ cút malý, ale sa mu len podarilo, čo chcel. Kapitán chytro, ela- stične vyskočil a hro­ movým hlasom zvolal: — Ach, ženská hla­ va, a taká tvrdá, ako... Ale, chudáčik, ne­ dokonči], len sa so strachom poobzeral na všetky strany, či nie­ kto zo spoločnosti ne­ zbadal ich nehodu. Na blízku nebolo nikoho, a len teraz mu napadlo, že má pomôcť Zorke. Táto už dávno stála s namršteným čelom, horiacimi očami a opovržlivým úsmevom na plných, trasúcich sa rtoch. Kapitána pomýlilo trochu takéto jej držanie, pozdej- šie však dráždil ho jej výsmech a nahne­ vaný pohľad; celý sa znepokojil a ťarbavé sa ukloniac, odprosoval: — Oh, tá hlúpa húpačka, slabý povraz! — Vy ste hlúpy, vy, ťarbavý medveď! — odsekla Zora a obrátila mu chrbát. Jozef L, Holuby Amórik nechcel už viac čakať, bolo mu ľúto kapitána; nahne­ val sa, zapnul luk a strela vyletiac, za­ bodla sa hlboko do kapitánovho srdca. Hneď sa mu čelo vyjasnilo, celého pře­ běhnul oheň, a pocit istoty i odvahy nad­ chnul ho, že sa odvá­ žil na „útok". Rozbě­ hnul sa a zvolal hla­ sno; Hrom a peklo, ja že som medveď? — a roztvoriac náru­ čie a schytiac ju tak ,nepriateľsky\', bozká­ val ju náruživé, že sa len tak ozývalo, šepkajúc jej ostro, po vojensky: Žaba, — ó ty sladká žaba! Zora sklonila blažené svoju peknú hlávku na junácku kapitánovu hruď, a keď po­ čula : „Žaba, žaba!" stúlila spurné ústočká. Ale si predsa premyslela, a povediac ešte raz „ťarbavý medveď", vrátila mu rýchle horúci bozk, lebo trasúce sa ruky a šťastné, zaslzené oči kapitánove hovořily jej viac, než jeho ústa. — Po šiestich týždňoch oženil sa urputný nepriateľ žien, kapitán Štefanovič s vysmevačkou lásky a nepria- teľkou manželstva — s peknou Zorou. B PREČO STVORIL PÁN BOH EVU Z ADAMOVHO REBRA? — Starožidovská legenda. — Pán Boh, keď si zaumienil, že stvorí Evu z Adamovho rebra, myslel si pri tom: Ne­ stvorím predsa ženu z hlavy, lebo by mohla byf pyšnou. Nestvorím ju z oka, lebo by mohla potom vyniknúť vo zvedavosti. Nestvorím ju ani z ucha, aby nepočúvala potajomky u dvier. Z úst ju nestvorím, aby nebola mnohomluvnou, nie zo srdca, aby nezávidela. Ale tiež nie z rúk a ani z nôh, aby netúžila po cudzom majetku a netúlala\' sa. Ale stvorím ju z rebra, z časti, ktorá je spokojne skrytá vo vnútri tela. A stvoriac ju, takto riekol Pán: „Bud mierna a ctnostná, ó ženo!"

Strana 60. DENNICA Číslo 3. NAŠE OBRÁZKY — Jozef Ľ. Holuby, ktorého podobiz­ ňou vďačíme sa našim ct. čitateľom, slávil v marci t. r. jubileum svojej 60-ročnej vedec­ kej činnosti. S hlbokoumným historikom Fran­ kom Sasinkom sú oni najstarší, najzaslúženejší naši učenci. Holuby svojimi četnými prácami vedeckými obohatil nielen našu slovenskú spisbu, ale aj českú, nemeckú a maďarskú, tak že jeho meno má dobrý zvuk v celom botanickom svete. „Botanika to bola, ktorá — ako nám jubilant píše — jednotvárny dedinský život mu sprí­ jemňovala a do spojenia s mnohými domaj- šími a zahraničnými botanikmi privádzala a v tomto spojení udržuje dosiaľ." I pri svojom Rožehnanom veku — narodil sa 25. marca 1836 na Lubine v Nitrianskej — nerobí náš jubilant dojem starca, a vždy ešte „brúsieva po vínohradiskách, po horách, po­ liach a močarinách za rastlinami, aby sosbie- ral čo najúplnejší herbář okolia pezinského." Jeho sbierky majú veľkú cenu. Naše Mu­ seum môže sa pochlubit tiež cenným darom od Holubyho: herbárom trenčianskym, ktorý Museumu daroval pred svojím odchodom do -....- Pezinku, kde žije na dobre zaslúženom odpo­ činku, ako vyslúžilý farár zemansko-podhradský a senior trenčiansky. Prajeme nášmu váženému jubilantovi čŕstvosti telesnej i duševnej, aby ešte dlhé roky mohol sa venovať svojej vedeckej činnosti a tak šíriť slávu slovenského mena. — Tamburášský sbor v Bytči sriadil sa r. 1911 v lone Katolíckeho kruhu. Začiatky jeho, zvlášť hmotné, boly dosť skromné. Dnes už sú jeho pomery sriadené. Prednáša skladby horvatsko-srbské a slovenské (od V. Vraného, kustosa Museuma v Turčianskom Sv. Martine). Tamburášský sbor predniesol tieto skladby nie­ len doma v JBytči, ale aj v Považskej Bystrici a v Žiline. Čestným predsedom sboru je Juraj Mičura, pravotár, sbormajstrom Štefan Biroš, tajomníkom Štefan Babiak ml. — K tomuto číslu „Dennice" pripojená je umelecká príloha: trojfarebná reproduk­ cia pastellu akademického maliara P. J. Kerna: Jarmočnô. — Vďačíme sa ňou nie­ len tým odberateľom, ktorí na tento rok „Dennicu" už predplatili, ale aj našim — dlžníkom. Snáď sa rozpamätajú na svoju povinnosť a pošlú nielen doplatky, ale aj predplatky. Naša hmotná obeť s vydaním tejto umeleckej prílohy bude tým aspoň zčiastky nahradená. Tamburášský sbor v Bytči.

O. J.: MALÍ UKRUTNÍCI. |olva zmizne posledný sneh na lú­ kách a vŕškoch, a since teplejšie hreje, už vábi, ťahá každého ta von do zahrád, na lúky, do prírody. Každý teší sa tomuto novému životu, ktorý hlása príchod jara. Viem, že tešíte sa mu aj vy, milé dietky, že teraz už bez zimníkov, nie viac naokrúcaní, ale slobodnejšie mô­ žete si vonku pobehať a pobaviť sa. Ale okrem vás radujú sa príchodu jara a leta aj tí, ktorí to slovami nevedia vy­ jadriť. Každý kvietok, každá rastlina, ktorá sťa mŕtva spala cez zimu pod bielou pe­ rinkou, každý chrobáčik, muška, motýlik, všetci títo pocítia nežné lúče slnka. Akoby čarovným prútom pohádkovej víly zobu­ dení, vykuknú zo svojich úkrytov, aby sa rozhľadeli po tom šírom, krásnom svete, a tešili sa životu práve tak, „. ako aj vy, milé dietky. A keď sa príroda rastlin­ stvom, kvietim vyozdobí a vše­ možnými živočíchmi oživí, kto že by do nej s radosťou nepo- spiechal? Veď i vás, milé die­ tky, vídavam, ako v celých hú­ foch tiahnete na lúky a vŕšky, aby ste sa tam hry, ktoré vám len na um prídu, pobavily. Ale, o čom vám dnes chcem rozprávať, to vlastne len teraz nasleduje. Poznám ja také deti, ktoré do božej prírody neidú len za nevinnou zábavou, ale naopak, za špatnými, zlými vecmi. Sú deti, ktoré, keď idú na výlet, ani na iné nemyslia, len akoby mohly rastlinám, živočíchom, zvieraťom, vtákom škodiť, ich trápiť, niekedy až do smrti do- mučiť. Akby tie nevinné kvietky mohly sa požalovať o svojom bôle, keď tak nič netušiac sto­ ja si pokojne na lúke, a zrazu taký nezbedník šibajúc prútom v pravo v ťavo, sošibe pekné ich hlávky! Sotva sa potěšily Q TE Rastlina cíti ako človek. Zlomená žalostne hynie. Neláma/, netrhaj, nešliap! Ulomený konárik, utrhnu­ tý kvet smutne vädne a zo­ miera. Majte srdce k prírode, te­ šiac sa jej krásou živúcou; nehynožte, chráňte ju. Buď vám posvätným, čo je k potěše aj iným. Nad otlčeným stromom, nad polámaným krom, nad pošliapanou trávou — za- smúti človek, ktorý má cit pre prírodu a srdce dobré. Kto má lásku k rastlinám, má lásku aj k ľuďom. Podľa lásky k stromom a kvetinám posudzuje sa i vzdelanosť národa. Konáraml, listami a kve­ tom rastlina dýcha a žije; kto ich láme a trhá, údov ju pozbavuje a hladom trápi. Radujte sa z kvitnúcich rastlín a doprajte, aby aj iní po vás pohľadom na ne mohli sa tešiť. Prajte života kvetu, prajte života listu! Odvďačia sa vám vôňou a sviežosťou stonásobne! rosičke a slniečku, už musely zvädnúť. A tie poškodené mladé stromky, či neroz­ právajú, že išiel tade chlapec bez srdca, a vlastnou rukou zlomil im vŕšok a vet­ vičky, alebo nožom poranil im kôru? Tisíce a tisíce mušiek, motýlov čo za ukrutné veci vedely by nám rozprávať o všetečných rukách planého dieťaťa! Ako im nôžky, krídelká vytrhalo, a pustilo, alebo odho­ dilo na zem, až v mukách zahynuly. No, a keď príde máj a zabzučia chrústy, už je ukrutná zábavka hotová! Hneď chytia chrústa, priviažu mu cvernu na nôžku, a takto s ním tuho dookola krútia, až sa mu nôžka vytrhne, a chudák chrust padne vysilený na zem. Nezbadaly tie nemilo­ srdné deti, že sa chcel vyslobodiť, uletieť - to práve robilo im radosť. V tichom háji, v úkryte ši­ rokej haluze, v mäkkom hnie­ zde čupí pár mladých vtáčat. Čakajú práve na starú, ktorá im má doniesť dobrý obed: tučného červíka. I zatrasie sa konár, a oni mysliac, že pri­ letela im už mamička, natia- hnu hrdielka, roztvoria pyšte- ky — keď zrazu naľakané zočia päť veľkých palcov, ktoré su­ rovo siahajú po nich. Uhádly ste, milé dietky, že to bolo päť palcov nezbednej ruky zkaženého chlapca. A keď po­ čujete niekedy smutný spev vtáčkov, pomyslite si, či to nespieva práve ten vtáčik, kto­ rý s radosťou ponáhľal sa do hniezda ku svojim dietkam, a našiel ho vyrabované. Oj, poľutujte, to iste, iste plače on ! A ja myslím, že dieťa, kto­ ré takto vie trápiť kvietky, mušky, motýlov, chrústov, vtá­ čkov, nenechá v pokoji ani verné domáce zvieratá: mačku a psa, — ba viacej vám po­ viem: nedá pokoja a ublíži i svojmu kamarátovi, kamarát­ ia ke, — ba i bratovi, sestričke.

Strana 62. DENNICA Číslo 3. Keď narastie, bude z neho ukrutný človek, bude postrachom svojich blížnych. Taký malý trýzniteľ zvierat stane sa oby­ čajne nebezpečným človekom, ktorý ne­ bude sa štítiť ublížiť na zdraviu a česti svojim priatelom. Počujte ešte — nie rozprávku — ale skutočnú udalosť o takomto planom chlap­ covi. Nebol on také obyčajné dieťa. Bol to francúzsky princ. Ale si zase nemyslite, že taký princ, ktorý vyslobodil zakliatu Belinku. Nie hovorím, bol to skutočný princ, o ktorom sa budete pozdejšie, až budete väčšie, učiť v školách. Bol ešte len útly chlapec, a už bol ukrutným k zvieraťom. Jeho otec bál sa už vopred tejto jeho zlej náklonnosti, a preto chcel ho ešte za mladý napraviť. Trestal ho veľmi, a často vyšibal ho i prú­ tom. Raz tento malý princ chytil vrabca, položil mu hlavu medzi dva kamene a rozmiaždil ju. Kráľ práve ho preto trestal, Napoleon Veľký, cisár francúzsky, rád cho­ dieval inkognito (to jest tak, aby ho ne­ poznali) po Paríži, hlavnom meste fran­ cúzskej krajiny. Obyčajne mával tmavosivé šaty oblečené; dlhý kabát bol mu až na dol zapnutý, a ked takto s okrúhlym klobúkom na hlave a s paličkou v ruke chodil po meste, nik by ho nebol poznal. Prechádzajúc sa jednoho rána, prišiel cisár so svojím maršallom Durocom pred jedon z prvých hotelov v Paríži. Napoleon spýta sa Duroca: Nemali by sme si zaraňajkovaf? — Sire (vaše veličenstvo), odpovie Duroc, ešte je nie ani osem hodín. — Ale čo, povie cisár, vaše hodinky vždy neskoria; som hladný ani vlk. A skutočne, vnišli do hostinca a sadli si ku stolu. Napoleon rozkázal si baranie rebro, praže­ nicu a flašu vína. Ked si dobre na raňajkách pochutnali, dali si doniesf po šáločke kávy, ktorá zvláště Napoleonovi dobre chutila. Raňajky boly odbavené. Napoleon zavolal kellnera, aby vyrátal, čo majú platiť. A vstanúc, povedal Durocovi: Zaplaťte, pôjdeme! Už je čas! Potom vzal klobúk a odišiel, nôtiac si obľúbenú pieseň. Za ten čas veľký maršali shľadával po vreckách peniaze, ale nemohol nič nájsť. Ked zbadal, že skutočne zabudnul peniaze doma, obľadnul ako stena. Chlapec, ktorý bol v hoteli kellnerom, držal v ruke účet, ktorý obnášal dvanásť frankov. Duroc nevediac, čo si počať, pošiel k panej ku kasse, a povedal jej úctivým hlasom: Madame (pani), môj priateľ a ja pohli sme sa včas ráno z domu a v na­ ked vstúpila dnu kráľovná. Robila výčitky svojmu manželovi, že dediča francúzskej koruny takto veľmi vie trestať. Kráľ jej na to vážne odpovedal: Modlite sa, aby som dlho žil, lebo ubezpečujem vás, že keď mňa tu nebude, tento zkažený chlapec bude s vami nemilosrdne zaobchodiť. A dobre prorokoval. Kráľa čoskoro zastihla smrť, trýznič zvierat, mladý princ, nastúpil trón. Matku svoju vyhnal, odohnal od seba, ktorá skľúčená žiaľom zomrela vo vyhnan­ stve. Princ tento bol niekdajší kráľ Lud­ vik XIII., a keď sa o jeho neblahom živote budete učiť, spomeňte si na túto udalosť. Na záchranu zvierat a rastlín založili dobrí ľudia spolky, — a to i medzi deťmi. V Nemecku už sú takéto spolky, u nás bohužiaľ ešte nie. A keď by aj u nás boly, vy však všetci vstúpili by ste do neho. Ale i do tých čias utvorte si medzi sebou krúžok, a sľúbte, že nikdy nebudete trápiť rastliny, zvieratá, a dľa sľubu aj konajte! hlosti zabudli sme doma peniaze. Dávam vám čestné slovo, že ani hodina neminie, a budete mať v ruke požadovanú summu. — To je možná vec, odpovedala pani, ale ja vás, pánovia, nepoznám. Temer každodenne sa stáva, že ma hostia na tento spôsob oklamú. Vy ma rozumiete, ako . . . — Madame, ozve sa hlasno Duroc, máte s čestnými ľuďmi dočinenia: my sme officieri siráže! Chlapec, ktorý pozorne počúval, pretrhol rozhovor: Madame, ked títo páni zabudli vziať sebou peniaze, zaplatím ja, lebo viem, .že sú oni čestní officieri, ktorí nebudú chcieť ožo- bráčiť chudobného chlapca. Tu máte dvanásť frankov. — Tie sú akoby ztratené, povedala pani. — Cestou rozprával Duroc Napoleonovi, čo sa mu stalo, a tento sa s chuťou zasmial. Na druhý deň prišiel jedon officier do ho­ tela, a zastanúc pred paňou pri kasse, povedal: — Madame, včera ráno boli tu dvaja páni raňajkovať, a . . . — Áno, boli, odpovedala pani. — Teda, madame, tí páni neboli iní, ako jeho veličenstvo sám cisár a veľký maršali. Teraz by som rád prehovoril pár slov s chlap­ com, ktorý za nich platil. Pani na mieste zamdlela. Officier obrátil sa k chlapcovi a oddal mu balík s päťdesiatimi dukáty, ktoré mu poslal cisár. O niekoľko dní neskoršie bol ten istý chlapec vymenovaný za komorníka u samého Napo­ leona. Z francúzskeho Zlata. RAŇAJKY NAPOLEONA VELKÉHO.

Číslo 3. DENNICA Strana 63. I D n TETA LUDMILA: Za ranička, za rána vypustila škorvána jarnia svätá, Agata, do slniečka, do zlata: „Leť si, vláčku, po vôli, po širokom po poli, až po božiu povalu, vzdávaj Bohu pochvalu." Slúchol škorván rozkazu, vzlietol s piesňou odrazu, švitoriaci velebí: „Sláva Bohu na nebi!" Z JARI. Došlo sluchu rolníka, že už škorván švrlíka; potešil sa hospodár, že už prišla milá jar. Ide, ide, neváha, sivé volky zapriaha, prežehná sa v pokore, že roličku poore. Ore, ore od rána, slúcha pieseň škorvána, a večierkom v úvrate zasial žitko zrnaté. Zasial v rôľku zorami, v božiu oddal ochranu, prosil, by Boh rosy dal, žitku vzrastom požehnal. Čul to škorván. S povďakom vychytil sa k oblakom; letí, letí, švrlíka, nesie prosbu roľníka. Doniesol ju v ochrane ku nebeskej ku bráne, na lístočku na bielom oddal prosbu anjelom. A za teplej za noci prišla rosa k pomoci, prišlo slnko zubaté — zišlo žitko zasiate! Slávna božia premena: už je rôľka zelená, a tisíce na medzi orešia a nevädzy. SŇAZENKA A RUZENKA. ^stá vdova mala dve dcéry, a že jedna z nich bola biela, ako sňah, volala ju Sňaženkou. Tá druhá bola červená, ako ružička, a preto pomenovala ju Rů­ ženkou. Boly to milé dievčatká, a poslušné i pilné. Matke svojej pomáhaly vo všetkom. K tomu boly aj dobrosrdečné: ani jednomu zvieratku nikdy neublížily, ba smilovaly sa nad každým, kde a ako mohly. Zajačky prichodily k nim s poľa, a z rúk dievčat pochutnávaly si na kapustnom liste; vtáčky sletěly k nim so stromov, keď im sypaly na zem omrvinky alebo zrno ; ba i tá srnka neodbehla s paše, keď sa k nej blížily. Takto ich každý rád videl, a anjelici strážili nad nimi, keď spaly alebo keď vyšly na jahody do hory. Raz v zime, keď tak večer seděly i s ma­ tkou pri stole, zaklopal ktosi na dvere. Sňaženka hneď skočila a išla otvoriť dvere; ale keď to urobila, hneď i v strachu od­ skočila od dvier, lebo objavil sa v nich

Strana 64. DENNICA Číslo 3. vysoký a huňatý medveď. Ale nemusel to byť obyčajný medveď, lebo len zastal si pri dverách a ľudským hlasom prehovoril: — Nebojte sa ma, dobrí ľudia; ale radšej sa nado mnou smilujte. Von je veľká zima, a už som cele premrznutý; preto dovoľte, aby som sa u vás mohol sohriať. — Ach, ty chudák! preriekla ľútostivé matka. — Sadni si ku peci a sohrej sa. Vy ale, detičky, doneste metlu a oprášte s jeho kožucha sňah. Medveď si ľahnul a dievčatá mu oprá­ šily kožuch. Potom sa staly dôvernejšími k nemu a doniesly mu i niečo pod zuby a zabávaly sa s ním. Medveď prenocoval a ráno idišiel. Ale večer prišiel zas. A to sa takto opätovalo celú zimu. Raz na jar odišiel a nevrátil sa viac. Keď už jarné slniečko dobre prihrievalo, poslala matka svoje dve dcéry do hory, aby tam nasbieraly ráždia, lebo drevo sa im minulo. Ako tak sbierajú, tu naraz počujú, ako voľakto vzdychá. Idú za hlasom, a tu naraz vidia malého trpaslíka s dlhou, še­ divou bradou. Stál pri jednom pni, a na­ máhal sa ho vyvrátiť, ale v tom dostala sa mu pod peň jeho dlhá brada a teraz ju nemohol vytiahnuť. I vzdychal od boľasti. Dievčatá len stály zadivené a hľadely na toho malého človiečika, ktorého nikdy predtým neviděly. — No, čože stojíte, vy sprosté husy? zvrešťal trpaslík. Nemôžete mi radšej po­ môcť? Dievčatá teraz pristúpily k nemu a chcely mu bradu zpod pňa vytiahnuť. Ale to nikam nešlo. Trpaslík sa hneval, hádzal hlavou a od boľasti veľmi kričal. — Počkaj! — preriekla Růženka. Ja odbehnem domov a donesiem nožnice. I utekala domov a o chvíľku pribehla s nožnicami. Trpaslíkovi odstrihla bradu až popri samom pni a tak ho oslobodila. Ale trpaslík, miesto toho, aby sa im bol poďakoval, začal ich hrešiť a kliať, že mu na posmech bradu obstrihaly. Potom vy­ vrátil peň, vyňal zpod neho dosť hodné vrecko s peniazmi, a ani nepozrúc viac na dievčatá, zmiznul v hore. Neskoršie išly dievčatá ryby lapať, aby maminke kúsok mäsa připravily. Ako tak pri vode sedia, naraz zachytilo sa im niečo ťažkého na udici. I ťahajú, ťahajú, a tu na udici visí ten istý trpaslík, zachytený za bradu. Horko-ťažko ho z vody vytiahly. A on začal im zase nadávať. — Vy papľúchy naničhodné! Ak mi bradu hneď z udice neoslobodíte, šmarím vás do vody! Dievčatá mu dlho rozmotávaly bradu, ale to nikam nešlo. Zase musela Růženka utekať domov pre nožničky a odstrihnúť trpaslíkovi kus brady. Trpaslík teraz oprav­ dové reval od boľasti i od hnevu, a zahrozil sa im: — Ak vás ešte raz dopadnem, bude vám beda ! A ani nepoďakujúc, zmiznul v hore. A ešte aj tretí raz sišly sa dievčatá s trpaslíkom. A to práve vtedy, keď veliký vták spustil sa z povetria a hodil sa na trpaslíka. Svoje ostré pazúre zaťal do jeho šiat a chcel s ním odletieť. Dievčatá keď to viděly, začaly kričať a rozběhly sa proti vtákovi. Vták sa naľakal a pustil trpaslíka. Tento ale, namiesto vďaky, začal sa im zase vyhrážať, a už aj chytal jednu z nich za šaty, že ju naskutku roztrhá. V tom ale zjavil sa tam medveď a s pozdvihnutou labou stal si pred trpaslíka. Trpaslík začal sa triasť a prosil: Ó, pane medveďu, sľutuj sa nado mnou! Dám ti všetky svoje poklady, len mi neubližuj! Ale medveď vlepil mu svojou ťažkou labou poriadne zaucho a trpaslík ostal ležať mŕtvy na zemi. Sotva sa to stalo, medveď obrátil sa na krásneho mladíka, a prerieknul k zadiveným dievčaťom: — Tento trpaslík bol čarodejníkom, ktorý mňa v hneve svojom obrátil na med­ veďa. Teraz ale zhynul, a ja som odčarovaný. Poďme k vašej matke, ktorej za to, že sa nado mnou smilovala, chcem sa odmeniť. Na to vzal vrecko s peniazmi, ktoré ležalo pri mŕtvom trpaslíkovi a šiel s diev- čatmi k ich matke. Tu vypýtal Růženku sebe, Sňaženku ale svojmu staršiemu bratovi za ženu, a keď i matka i dievčatá přivolily, pojal ich so sebou do rodičovského domu, kde naraz boly dve svadby. Od tých čias žili všetci blažené a šťastne — ak ešte nezomreli. Z nem. Podtatranský.

RODINAPRILOHA^ENNICEf wft Ľ. PODJAVORINSKÁ : NAŠE PRÁVA. |lovom i písmom tlumočia sa žaloby nad nerovnoprávnosťou ženy a re- voltuje sa za práva, ktoré by ju rovno s mužom stávaly na pole či­ nov^ a práce. Žena chce byť považovaná za duševne i telesne schopnu všetkých prác a povo­ laní, ktoré zastupuje muž. Chce mať tie isté práva v živote poli­ tickom, ako i on. Túži za volebným právom hlasovania. Cíti sa byť povolanou vynášať v sneme zákony. Trôfa si zreformovať mravy. Úfa zdarný podujať boj proti alkoho­ lismu. Ale všetky tieto krásne úmysly zostá­ vajú iba úmyslami, lebo nemá práva k vy­ nášaniu zákonov, ani poľa pre širokú, ľud­ stvo oblažujúcu činnosť . . . Jedna časť horlivých žien rozhorčene dvíha päste, usilujúc sa násilím premáhať prekážky a tak vybojovať si miesto činu. Druhá časť znechutená skladá ruky do lona, bo zdá sa jej, že vo svojom terajšom po­ ložení nemôže konať nič, čo by ľudstvo oblažilo. My, Slovenky, stojíme na prostrednej ceste, medzi ženami revoltujúcimi a resig- nujúcimi — ale nie ako ľahostajné oproti šľachetným snahám, - ani oproti vlastným biedam nevšímavé. I my túžime za pokro­ kom, vzdelaním, za emancipáciou ducha. My ženy utlačeného národa menovite po­ třebovaly by sme hlasovacie právo, aby sme ním přispěly k politickému obľahčeniu a duchovnej svobodě svojho rodu. Zvláště my, Slovenky, máme horliť za vykynoženie alkoholismu a oduševňovať sa za mravnú čistotu v živote rodinnom i za čistotu ľud­ skej spoločnosti vôbec. A v tichých záti­ šiach našich bielych dedín, snívajúc o mož­ ných výsledkoch rozprúdenej činnosti, i my želieme, že nemáme práva k uskutočneniu peknoduchých želaní. Tých želaní, ktoré sťa ozvena zdravým ozónom tatranským prekrystalisovaná, budia sa v našich du­ šiach na huriavk v celku dosť neestetického boja ženskej otázky. Sú to túžby po činnosti i mimo úzun- kého kruhu ženskej práce — želania, tvo­ riť dobro, účinkovať pre verejné oblaženie — k čomu ale, nie súc rovnoprávne s mužmi, zdanlivé nemáme práva . . . Ale — — či skutočne nemáme práva konať žiadne vznešenejšie úlohy ? Či pekno- duché túžby po oblažení našej užšej i širšej rodiny nemôžu sa stať skutkami už teraz — prv, než by boly sobraté v paragrafy a sankcionované vôľou vysokých a mocných? Už dnes máme právo zaujať pole práce, vykázanej nám naším určením, opierajúc sa o sväté právo povinnosti, Bohom vy­ kázanej. Sú to práva ženy-matky v rodine, práva Slovenky v širšej rodine národa. Máme právo vzdelávať sa — predbežne nie síce v našských školách, ale súkromne — vzdelávať ducha i srdce. Vyzbrojiť sa vedomosťami a vzdelaním k zaujatiu krá­ snej postáti manželky a matky. Vzdelané duchom i srdcom máme právo byť v kruhu rodinnom tak dôležitými, rovnoprávnymi pracovnicami k oblaženiu hmotnému i du­ chovnému ako i muž. Máme už teraz právo — ako i naši mu- žovia — celým srdcom ľúbiť národ náš a boriť sa za uplatnenie našej materinskej reči. Chrániť si ju v kruhu rodinnom, uplatňovať v spoločnosti, vydobývat\' jej úctu u zásadných nepriateľov. Máme právo ako Slovenky vystupovať neohrožené — tak isté, horlivé a charakterné, ako naši horliví a charakterní mužovia. Už dnes máme právo vynášať zákony v našom a pre naše okolie: zákony mrav­ nosti osobnej, ktorá má byť bezúhonná u nás a bezúhonnou požadovaná od našej spoločnosti. Mravy jednotlivcov tvoria char­ akter národa. Veľké hriechy spoločenských vrstiev skladajú sa z drobných — povstá- vajú neraz z nepatrných na oko poblúdení.

Strana 66. DENNICA Číslo 3. Byť svojej dcére mravným príkladom je po­ vinnosťou každej kresťanskej matky. Žiť v mravne čistom ovzduší, vychovávať mrav­ né deti a stýkať sa výlučne s mravnou spo­ ločnosťou, je pre nás, ženy, už dnes prácou súrnou a dôležitou. A pri horlivom pre­ vádzaní i výslednejšou, ako osnovanie ši­ rokých paragrafov a vynášanie elastických zákonov na sputnanie verejnej nemrav­ nosti. Už dnes máme právo obmedzovať ší­ renie sa alkoholismu, — čo i nie direkt- nými sněmovými nariadeniami, ale domá­ cou disciplinou, založenou na péči a láske. Každá vydávajúca sa má právo voliť si muža nie alkoholika. Máme právo byť abstinentkami a chrániť deti i od okusenia opojného nápoja. Starostlivým, láskavým vedením chrániť muža od zlej spoločnosti a riadneho zachádzania do krčmy. Láska a dobrotivosť veľa časom zmôže i u ľudí, ktorým pitie stalo sa chorobným zvykom. Neraz iba neporiadok, starosti a nesúlad v rodine je príčinou, že muž vysedáva v krčme a hynie mravne i hmotne. Nemáme práva byť advokátmi a poli­ tickými úradníkmi — ale máme právo ko­ nať úkol nám sverený na iných postatách — konať svedomité. Ako členovia rodiny k jej zveľadeniu hmotnému i mravnému. Ako manželky, pri krbe rodinnom byť rovnocen­ nými pracovnicami so svojimi mužmi. Úkol ženy-matky nie je vynikajúci, ale pre ľudstvo, pre život národa dôležitejší, ako ministerské kreslo. Žena je dušou ro­ diny, jej snaženie sa v rovnováhe udržuje túto — ač nemusí to byť práve práca te­ lesná . . . Ale ani táto nie je malichernou a nízkou. Mýlny je náhľad, že varenie, riadenie a ručná práca ženu snižujú. Práca v každom spôsobe šľachtí a v službe lásky konaná povznáša. Hlásať heslo: „Preč od domácej práce !" k vôli tak zvanému v celku veľmi relatívnu cenu majúcemu „vzdelaniu", bolo by nebezpečím pre blaho rodín i ná­ roda. Ž románov a excentrických diel roz- úzdených myslí sohnané „vzdelanie" bez solídneho základu kresťanskej rodinnej vý­ chovy neoblaží ani bližších, ani ďalších, •ba ani samého majiteľa. Túžiť po sveto­ borných činoch a uplatnení sa skutkami, ktoré by spomínaly dejiny ženskej otázky, môže niekoľko dobre situovaných žien. Ale stavať verejný boj, politickú organisátorskú činnosť za všeobecný ideál a cieľ ženy a prácu v rodine hlásať za nemodernost a otroctvo — je najväčším zpiatočníctvom. Preto, lebo vedie k rozkladu rodiny. Uvažujme v tichých zátišiach našich dedín a mestečiek každá o svojom úkole. A nečakajúc až otvorí sa nám v perspek­ tíve feminismu ukazované pole činnosti, už dnes chopme sa práce, ktorú konať je naším právom a svätou povinnosťou. H" H- Mračná bežia po oblohe od východu na západ; vieíor-šelma naháňa ich a chcel by ich polapat\'. TÚŽBA. Lež tie zmiznú za obzorom, ďaleko, ta v prázdnotu, by svet nový povzbudily ku novému životu. Moja duša tiež je taká jak ten vietor: túži len, a zdá sa mi, že môj život nesplnený bude sen . . . A ten- vietor len vše duje, naháňa ich s všetkých strán, za ním ide trepotáve celý kŕdeľ hladných vrán. L Gr. Orlov.

Číslo 3. DENNICA Strana 67. Dr. Rich. Klimeš: Ako viesť deti k mravnému a ctnostnému životu. Najväčší vychovávateľ, Ján Amos Komenský (*1592 —f 1670), napísal výborný spisok: „Informatorium Školy materské", v kto­ rom dáva rodičom veľmi pekný návod, ako majú vychovávať svoje deti od najútlejšej mladosti až do veku, keď vstupujú do školy. V hlave IX. poučuje, ako možno pre mravný život a najkrajšie ctnosti ľudské klásť mocné základy už v najrannejšom veku dieťaťa. Na prvom mieste zostane vždy najúčinli- vejším prostriedkom výchovným vlastný prí­ klad rodičov. Kde deň po dni vidí dieťa poriadok, čistotu, šetrnosť, striedmosť, nábož­ nosť, pravdomluvnost, trpělivost, snášanlivosť a pracovitosť, tam netreba toľko napomínať, poučovať a trestať. Príkladný život rodinný je vôbec základom mravnej výchovy každého človeka. — V terajšej dobe, keď školy majú najväčší zreteľ k vyučovacej stránke svojho povolania, tým väčšia zodpovednosť za mravnú výchovu dieťaťa spočíva na rodičoch, a zvláště na matke, ktorá zostane vždy dušou domácnosti. Keď treba, napomeňme deti a rozkážme. Dobre však uvážme, čo deťom rozkazujeme alebo zakazujeme. Prílišné rozkazovanie vedie deti k bázlivosti, strachu a nesamostatnosti, ako zase prílišná povoľnosť voči detským roz­ marom, záľubám a nápadom vychováva sebe- voľných neviazancov a rozpustilcov. „Posluš­ nosť je prvá ctnosť", hovorí staré porekadlo. Disciplínu majme doma prísnu; nemusí byť preto hrubá. Keď sa dieťa niečim previní, stačí mierne ho napomenúť, okriknúť, prípadne za­ hanbiť pred druhými. Keď toto nedostačí, po­ trestáme dieťa citeľnejšie, a síce plesnutím rukou alebo metlou. Nazdám sa, že je v mno­ hých, tak zv. „lepších rodinách" veľa neodô­ vodneného strachu a nemiestnej obavy pred telesným trestom. Je síce lepšie, ked sa bez neho zaobídeme, keď je však priestupok dieťaťa hrubšej povahy a miernejšie tresty zostaly bez účinku, nezaškodí korbáč alebo prút. „Metla vyháňa deti z pekla!" Niet väčšieho nerozumu, ako deti dľa zásluhy netrestať. „Dokiaľ je stromček malý, má byť štěpený, zohýňaný, rovnaný, aby nerástol krivo," napomína Ko­ menský. Poslušnosť detí je treba cvičiť veľmi pečlivé; ona je základom všetkých ctností. Poslušnosťou naučí sa dieťa ovládať vlastnú vôľu, krotiť žiadosti a vášne, šetriť cudzie práva, nároky a želania. P r a v d o m l u v n o s t i a úprimnosti venujme už od najútlejšieho veku náležitú pozornosť. Vo lži je najhoršie nebezpečenstvo mravnej povahy. Už starí Peršania dbali pri výchove detí veľmi prísno, aby ich privykali pravdo­ mluvnosti. A grécky filosof Plato nechcel ani dovoliť, aby sa pred deťmi rozprávaly vymy­ slené bajky a povesti, len aby dieťa nezvědělo, že možno tiež hovoriť — nepravdu. Komenský zvláště napomína pestúnov, aby nikdy, ani žartom, nedovoľovali deťom zvádzať previnenie na súrodencov lebo svojich kamarátov. Takéto previnenie treba hneď pokarhať, prípadne aj potrestať. Privykajme deti trpělivosti. Nie je dobre, vyhovárať vždy detské chyby a hovoriť: „Veď je to dieťa,— nemá ešte rozum!" Nezabúdajme, že najväčšie chyby vyrastajú z malých za­ čiatkov a zapúšťajú svoje korene hneď v duši dieťaťa. I keď dieťa potrestáme, nemajme nad ním veľa ľútosti. Dajme mu pocítiť následky nepekného držania. Namiesto škodlivého po- tešovania odveďme príliš plačúce dieťa k ne­ jakej práci a odvraťme myseľ jeho na iné myšlienky. O poriadku, čistote, pracovitosti a zdvori­ losti podali sme krátke úvahy v minulých číslach „Dennice". Pri navádzaní k zdvorilosti a prívetivosti dbajme, aby prítulné a milé držanie detí nezvrhlo sa prílišnou našou po- voľnosťou v prostorekosť, v neslušnú smelosť a dotieravosť. \' í ~J7 1 s x ZO ŽIVOTA PBE ŽIVOTf • • 1 — \' Chyby nášho života. Vyrátal ich londýnsky sudca Rentoul, a našiel ich len — trinásť. Snáď preto, že je trinástka pre poverčivých ľudí číslom nie práve obľúbeným. Podávame ich našim ct. čitateľom tak, ako ich sudca Rentoul udal. Nič menej, nič viac. 1. Ked sa usilujeme svoj vlastný názor o dobrom a zlom uplatniť ako neomylný, a myslíme, že sa dľa neho musí spravovať celý svet. 2. Keď meriame radosti a spokojnosť iných svojou vlastnou mierou. 3. Ked sa oddávame presvedčeniu, že by na svete mohla panovať úplná rovnosť ná­ hľadov. 4. Ked čakáme od mládeže schopnosť roz­ sudku a zkúsenosť. 5. Ked sa usilujeme srovnať všetky char­ aktery do jednej formy. 6. Keď nechceme ustúpiť ani vtedy, ked ide len o nepatrnú vec. 7. Ked svoje vlastné skutky považujeme za dokonalé. 8. Keď pre nejakú vec, proti ktorej niet pomoci, trápime iných i seba.

trana 68. DENNICA Číslo 3. 9. Ked nepomáhame, ačkoľvek by sme mohli tak urobif, vždy a všade. 10. Keď máme nejakú vec za nemožnú a neuskutočniteľnú len preto, že ju sami nevieme uskutočnil 11. Keď veríme len tomu, čo náš obmedzený duch môže pochopiť. 12. Ked nechceme brať ohľad na slabosti iných. — A napokon: 13. Ked posudzujeme ľudí dľa nahodilých zovňajších vlastností. Máme radiť iným? Mnohí sa nazdajú, že sú k tomu povolaní, aby iným vo všetkom možnom radili. Úprimne hovoriac, máme !en vtedy radiť, keď sme o radu požiadaní, ale potom radme s roz­ vahou. Ľudia, ktorí bezmyšlienkovite radia, ktorí myslia, že všetkému rozumejú a ktorí sa do všetkého pletú, stávajú sa postrachom svojho okolia, a často viac uškodia, než osožia. Pamätajme si, .že svojou radou vždy skôr pohoršíme, než poslúžime, i keby bola sebe lepšie mienená. Sú ľudia, ktorí sa vzdajú svojej „dobrej" myšlienky preto, že im p. N. poradil niečo iného. Cítiš-li, že to, čo mieniš urobiť, je skutočne dobré, drž sa toho, a nespoliehaj sa na radu iných. Si-li však o radu žiadaná, povedz otvo- reno, čo by si v podobných pomeroch učinila ; nikdy však nikoho nenúť, aby si nebola prí­ činou nešťastia, ktoré sa nedá napraviť. Nauč sa v živote mysleť sama za seba, a tým predídeš tomu, abys iným radiť nemusela. Podáva Ľ. P. — Moravský Svaz pro volební právo žen poslal maďarským ženám protest z prí­ ležitosti „vlastizradného" processu s uhorskými Rusmi. Písaný bol po francúzsky a poslali ho pani Gliicklichovej, ktorá stojí na čele pohybu za volebné právo žien. V proteste vyzývajú sa maďarské ženy, aby „spojily hlas svoj s hla­ som svedomitých a statočných ľudí, ktorí sa najdú i v madarskom národe, proti nespra­ vodlivému ubíjaniu nevinných Rusov, aby po­ máhaly sotreť čiernu skvrnu na cti maďarského národa." — Že maďarské ženy tak iste ne­ urobia, netreba ani spomínať. Na medzinárod­ nom kongresse pre volebné právo žien v Pešti chcela Češka, pani Božena Viková-Kunčtická, aj o nás, o Slovákoch, povedať pravdu, ale nedovolili jej rečniť. — Sociál-demokratické ženy v Ra­ kúsku manifestovaly 8. marca za občiansku rovnoprávnosť a usporiadaly tým cieľom po­ četné ľudové shromaždenia, zvláště v priemy­ selných strediskách. — Medzinárodný kongressžien bude od 16. do 23. mája v Ríme. Súčastnia sa ho ženy z celého sveta. Predmet rokovania: Žena v domácnosti a rodine, v povolaní a vo svojej činnosti sociálnej. Na kongressi môžu účasť brať všetky ženské spolky a organisácie s prá­ vom jednoho alebo dvoch delegátov. Každý delegát alebo účastník kongressu má zaplatiť 10 lír na výdavky. Kto zaplatí 15 lír, dostane všetky aktá, týkajúce sa kongressu (1 lira asi toľko, ako naša koruna). Bližšie zprávy o kon­ gressu podá sekretariát (Roma, Via delia Con- sultä). Cestovať možno za zníženú cenu (asi o polovicu). Platnosť lístkov od 21. apríla do 22. mája (do Ríma), nazpät od 16. mája do 25. júna. — V Hollandsku nadobudla si istá uni- versitná poslucháčka theologický doktorát. Ked ale žiadala, aby mohla svoju činnosť na kancli a pri oltári začať, bola odmietnutá s odôvod­ nením : „Povinnosti stavu duchovného sú pre ženu veľmi namáhavé." — Ženy vo Švédsku žiadajú pre seba hlasovacie právo, ako odmenu za to, že odo­ brujú návrhy na zosilnenie brannej moci. Kráľ vo svojej trónnej reči vyzdvihnul, že nielen spravedlnost, ale aj blaho štátu žiada, aby sa volebného práva dostalo i ženám. — Ženské školy v Japonsku. V kra­ jine skromnosti tiež musia byť pomery nie skvelé. Vidno to z toho, že už i ženy zaberajú všemožné postavenia, aby sa živily prácou. Dľa spočítania z roku 1910 pracovalo vo fa­ brikách 500,000 robotníčiek za malé platy a v biednych žijúc pomeroch. V tom istom roku bolo v Japonsku 38.322 učiteliek, 3700 telefo­ nistiek, 314 bankových a 2440 železničných úradníčiek. V ľudových školách bolo 3 milliony žiačok, na priemyselných, odborných- školách a učiteľských prípravovňach učilo sa 179.138 dievčat. R. 1908 bolo na dievčenských gymná- siach iba 2506 žiačok — a o dva roky po- zdejšie ale 10.250. Kde je toľko študovaných žien, tam už ozaj je na mieste i dobýjanie sa do úradov. Lenže v pomere ku obrovskému počtu národa nie ich je ešte tak veľa. — Americké policajtky. Boli sme sdělili chýr, že v niektorých mestách Ameriky zaviedli novotu: ženských policajtov. Dosť skoro ale sa ukázalo, že pre toto povolanie sú ženy naozaj nie súce — nie snáď pre ich citlivosť, ako odporníci novoty tvrdili, ale na­ opak: pre surovosť, ktorú dokázaly. V Chicagu vyslali dvadsať ženských policajtov k uduseniu štrajku kelneriek. Ale policajtky ešte vec zhoršily, natoľko, že boly zo služby prepustené. Poli­ cajný prefekt dal im na cestu nasledujúce vy­ svedčenie: „. . . Nevěděly ste si získať autoritu, a so zatknutými zaobchodily ste surovšie, ako mužskí. Taktiež nemáte dostatočnej fysickej

Číslo 3. DENNICA Strana 69. sily k bezvadnému plneniu povinností. Svojimi spôsobami ešte zapříčiňovaly ste shluk ľudu, ktorý potom vždy stal na stranu štrajkujúcich. Práve preto všetkých ženských policajtov zo služby prepúšťam . . ." Podáva Ľ. P. * Feminismus a móda. Peštiansky spolok feministov zaoberá sa v posledné časy i otázkou reformy ženského odevu. Terajšia móda vraj nie je ani pekná, ani cieľuprimeraná, ani mravná — v čom majú feministi úplnú pravdu. Sriadili tedy o tomto prednášky. Maliar Nagy prednášal o ženskom obleku so stano­ viska esteticko-umeleckého, a chýrečná berlín­ ska reformátorka odevu Hedviga Buchsbaumová rozpovedala jedno-druhé o primeranom prak­ tickom šatení sa. Jej zásada je: praktičnost, jednoduchosť strihu, málo ozdoby a využitko- vanie látky. Dla jej návrhu jedny šaty s malou premenou možno použiť k viacerým príleži­ tostiam (na príklad domáce šaty zmeniť na „grand-toalettu"), ale to je umenie pre herečky a možno ho prevádzať iba pre javisko. Buchs­ baumová zavrhuje čipky, výšivky a menovite vložky, berúc za ozdobu hlavne ladné formy a harmóniu farieb. Jej reformné šaty (ale nie reformné dľa doterajšieho bežného smyslu) majú byť ponáškou gréckych foriem — ale vraj opravených a zdokonalených. Jej heslom je: jednoduchosť spojiť s umelecky pekným, ale v celku jej návrhy a teória robia dojem naturalismu a puritanismu, miemené iba far­ bami a vkusom. Po prednáške asi 40 dám predstavilo obecenstvu modely Buchsbaumo- vej: rôzne obleky, od jednoduchých domácich šiat po slávnostné úbory. Všetky modely vy­ nikaly vkusom a harmóniou farieb — ale vy­ obrazené nie veľmi líšia sa od bežnej, teraz trochu ťažkopádnou sa stávajúcej módy. * Prvý ženský diplomata. Konečne otvorila sa pred ženami i postať diplomatická, — a tak vlastne nadaná, vzdelaná a snaživá žena nemá príčiny žalovať sa, že nie je uznaná za spôsobilú k akémukoľvek povolaniu. Prvým diplomatom je si. Henrietta Hoegh z Kristiánie, vymenovaná za tajomníka norvéžskeho kon- sulátu v Mexiku. Šumná tajomníčka je dvadsať­ sedemročná, a svojimi diplomatickými schop­ nosťami ľahko dovedie to i na — konsulátku. * Vandalismus sufražetky. Výbojná sufražetka Mary Richardsonová v národnej galerii v Londýne sekerou rozfala chýrečný obraz Venuše, cenený na million korún. Obraz bol pýchou anglického národa. Pri vyšetrovaní sufražetka sa vyslovila: „Pokúsila, som sa zničiť obraz najkrajšej ženy z mytologie, takto pro­ testujúc proti vláde, ktorá chce zničiť Pankhur- stovú — najkrajší charakter modernej histo­ rie . . ." Teda už i m o d e r n é charaktery ..!! * Kedy je žena stará? Anglická spi­ sovateľka Flore Annie Steel vybrala sa ;do Ameriky sbierať zkušenosti a dojmy pre svoje literárne práce. Prv ale než by bola vystúpila na breh novej zeme, v prístave vzali ju na otázku, ako cestovateľov vôbec, o cieli jej cesty, majetkových pomeroch a veku. Spiso­ vateľka sa úprimne priznala, že má šesťdesiat- osem rokov, na čo k jej nemalému zadiveniu odopreli jej prístup do Ameriky, lebo že je už — stará. Ale pani Steel bránila sa tak jaré a dovodila tak ohnivé, až ju vzali v podozrenie, že nemá zdravý rozum. Dopravili ju na Ellis Island a len po dlhom vysvětlovaní podarilo sa jej dostať sa na svobodu. „Hlavné je — roz­ právala svojim známym — že sa cítim cele mladou a nehnevám sa na tých, čo ma držali za starú..." * Rademanit. Upotrebenie radia pri lie­ čení je v plnej žiari a lesku. Všetko chce mať radium, každý chce, aby pri jeho nemoci bolo upotrebené radium. A poneváč ho je málo, pomáhajú si lekári náhradnými praeparátmi. Jedným z nich je rademanit. Je to vlastne uholný prach, ktorý bol vystavený emanácii (prúdeniu) lúčov radiumových, a takto si na­ dobudol značnej schopnosti, vysielať papršleky. Predáva sa vo vrecúškach strieborných alebo magnoliových, a hojne sa upotrebuje pri lie­ čení rakoviny. Treba ho však upotrebiť čo možno najrýchlejšie, poneváč už v prvých 24 hodinách ztráca 16% účinnosti a v štyroch dňoch asi polovicu. * „Koka." Je to obživujúci, v Europe ešte málo známy prostriedok, o ktorom najnovšie inžinier Poznaňský prednášal v Berlíne. Koka sú listy kríčka toho istého mena, rastúceho v Bolivii. Domorodci žujú listy pri práci a sú účinkom v nich obsažených obživujúcich látok nielen v práci vytrvalí, ale i menej jedia. Koka účinkuje ako známy kokain, ale zdraviu na­ skrze neškodí. Ba práve udržuje silu a zdravie pri veľmi malej dávke potravy. Koka užívajúci človek nikdy nezkazí si žalúdok a tak vyhne mnohým, z toho pochodiacim chorobám. Po­ znaňský odporúča uviesť koka pri vojsku v čas manévrov a namáhavých pochodov. * D i v o t v o r n ý nápoj. Indický lekár dr. Bayan vynašiel nápoj, ktorý — ak je tomu skutočne tak — tvorí skutočné divy. Kto ho užije, odrazu upadne do kataleptického spánku. V tomto, zmeraveniu podobnom stave patričný vidí do diaľky, vie, čo sa kde vo svete robí, počuje vzdialenú hudbu a iné zvuky atcf. Vy­ nálezca divotvorného nápoja robil pokusy so svojím priateľom, ktorý prebudiacsa zo spánku, rozprával, že videl svojho v Anglicku žijúceho otca zomierať. O niekoľko hodín sa dokázalo, že otec skutočne zomrel. Otázka je, či chýr o tomto prípade, ba i o nápoji je pravdivý.

Strana 70. DENNICA Číslo 3. Desatoro prikázaní lásky. Ktorá žena by si nežiadala, byf ľúbenou? A ktorá by sa chcela dobrovoľne zriecť šťastia v láske ? Nasledovné desatoro prikázaní lásky, ktoré prevzali sme z istého anglického časopisu, obsa- • huje neobyčajne mnoho povzbudzujúceho a poučného, čo sa týka lásky. Šťastie sa nedá vynútiť; ale kto tieto prikázania nasleduje, urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby bol v láske svojej šťastným. 1. Ľúbiš-li, nehanbi sa za svoju lásku. Ale nikdy sa nepretvaruj v citoch, ktoré v svojom srdci skutočne necítiš. 2. Nezabúdaj, že je láska najdrahší klenot, ktorý tvoj milenec môže ti ponúknuť. Jestli si tento klenot prijala, zaobchod s ním opatrne, ako zaobchodíš so skutočným klenotom, a dbaj, aby si tento drahocenný poklad nepo­ hodila alebo nepoškodila. 3. Jestli nebadáš, že láska robí z teba no­ vého a lepšieho človeka, potom sa chráň takej lásky. Bud je tvoj milenec nie dosť úprimný, alebo ty sama si taká. 4. Dievča, ktoré chce podmaňovať, nebude mužom, ktorého do svojej siete vtiahlo, nikdy úprimne cteným a zbožňovaným. 5. Nechci byť inakšou, než akou skutočne si. Ukáž tomu, koho miluješ, svoj pravý char­ akter, a máš-li chyby, o ktorých vieš a ktoré by si rada zanechať, zdôver sa mu a povedz mn o nich. Láska, ktorá na statočnosti stavia, je naúprimnejšou a najtrvácejšou. 6. Toho, koho miluješ, maj za kráľa medzi mužmi a dľa toho s ním zaobchod. Usiluj sa, spraviť zo seba kráľovnú, hodnú svojho druha. 7. Nenamýšľaj si, že ťa bude muž viac mi­ lovať, jestli mu ty menej lásky preukážeš. Pre- svedč ho, že je ti najvzácnejšou bytosťou na zemi, a že jeho mienka je ti dôležitejšia, než mienky všetkých mužov. Daj mu znať, že aj on, ako tvoj poklad, má isté povinnosti. Nikdy nech je nie menej hodným tvojej lásky, ako práve teraz. A povedz mu, aby i on dbal, že by sa v tebe nesklamal. 8. A hovor mu o svojej láske tak často, ako sa mu len zažiada. Keď láska pominie a roky uchodia, vtedy najkrajšie a najnežnejšie slová, ktoré sme si hovorili, sú najlepšou oporou v našej opustenosti a samote. Nie za kvetami, ktoré sme darovali, nie za láskou, ktorú sme venovali, želieme: ale za tou láskou a za tými kvetami, ktoré sme mohli a chceli dať a nedali sme. 9. A neoddávaj sa veľkému omylu, veriť si, že muž, ktorého zajtra snáď naučíš sa po­ znať, bohatší bude a krajší a zaujímavejší než ten, ktorého môžeš dnes milovať. Láska klope len raz na srdce dievčaťa. Ak je toto srdce príliš naplnené svetskou múdrosťou a dlho váha, vtedy láska odchodí a nevráti sa viac. 10. Napokon opätujem ešte raz: Ak najdeš toho pravého, miluj ho. Láska je čarovný prútik, ktorý šťastie ženy naveky zaistí. Ani jedon niuž neodolá láske, miluje-li ho tá pravá žena. — Sborník Sokolský. Ročník V. 1914. Vy­ dala Telocvičná Slovenská Jednota Sokol v Spoj. Štátoch Sev. Ameriky. Sostavil Milan Getting, redaktor „Slov. Sokola". — Okrem kalendárskej časti obsahuje Sborník veľa poučného a povzbudzujúceho nielen pre samých Sokolov, ale i pre tých, ktorí sú oddaní ctitelia myšlienky sokolskej. Zo štatistických dát dozvieme sa, že Slovenská Telocvičná Jednota Sokol sdružuje asi 6000 mužských a 2000 ženských členov; oddelenie sokolského podrostu (niže 16 rokov) 1300 členov. Majetku má vyše 100 tisíc korún. — V Sbor­ níku čítame, že naši bratia Sokoli zamýšlajú vydať Druhú čítanku pre školské deti (Šlabikár už vydali r. 1912), nástenný Abecedár, podrobne vypracovanú mappu Slovenska atd. Okrem toho zasvätia tohto roku jubileum Matice Slovenskej. — Bosenský š a r k a n . (Zmaj od Bosne.) Po­ vesť z novšej historie bosenskej. Z horvatského pre­ ložil V. M. — Vyšlo v Páričkovej Slovenskej Kniž­ nici, ktorú opätovne nášmu obecenstvu odporúčame Knižnica vychádza ročne v 4 sväzkoch, ktoré obsa­ hujú pôvodné práce slovenských a dobré preklady z najlepších inorečových spisovateľov. Predpláca sa na rok 2 kor. 40 hal., do cudzozemská 3 kor. 40 hal. — Živena. Zábavno-poučný časopis. Orgán spolkov „Živeny" a „Lipy". Vychádza raz za mesiac. Rediguje Elena Maróthy Soltészová. Predpláca sa 4 kor. na celý rok. — Knižnica Ev. Mládeže. Čís. 2.: Kristov kríž. Cena 12 hal. — Knižnica Evanj. Mládeže vy­ chádza v neurčitých lehotách pod redakciou ev. fa­ rárov Jána Drobného a Ottu Skrovinu. — Noviny Malých. Vychádzajú do roka desať ráz počnúc od septembra do júna. Rediguje Strýčko Martin. Predplatná cena na rok 70 hal. posiela sa vydavatelstvu (v kníhtlačiarni Béžovej) v Senici. — Zornička. Novinky pre naše dietky. Vy- chodia desať ráz do roka. Rediguje Strýčko Miloš. Predplatná cena na rok 2 kor. posiela sa na adressu: „Zornička" Budapešť, Mária-utca 15. I „Noviny Malých" i „Zorničku" odporúčame čo najvrelejšie. Sú pečlivé redigované, a nahrádzajú alebo dopĺňajú všetko, čo v našich pomeroch škola vykonať nemôže alebo nechce. Předplaťte ich svojim deťom a dbajte, aby ich aj čítaly.

Číslo 3 DENNICA Strana 71. — Karfiolová polievka. Väčšiu ružu karfiolovú rozdeliť a v perašínovej vode na polomäkko uvariť, do svetložltej maslovej zá­ pražky položiť a s perašínovou vodou zaliať. Táto polievka najlepšie chutí s uhrinčenou, na kúsky pokrájanou žemiičkou. — P ô s t n e zákusky. Tuhé cesto smie- sime, hodinu na chladnom mieste necháme odstáť, odstaté na pol centimetrovú hrúbku vy­ vaľkáme, na palec široké a dľa vôle dlhé kúsky krájame, pri tuhom ohni pečieme a teplé na­ stolíme. K prihotoveniu je potrebné: 14 deka múky, 7 deka masla, 2 deka tretého parme- sánu, troška soli a kyslej smotany. — Veľkonočný k o ch. 7 deka masla, 10 deka cukru a 6 žítkov na penu miešame, k tomu pridáme 10 deka orieškov, zo 6 bielkov sneh. Puddingovú formu maslom natrieť a hmotu v nej hodinu v pare variť alebo tiež hodinu pomaly piecť. Hotový koch obliať vínnou žufkou (chaudeau). B. — Barančí paprikáš so smotanou. Kúsky barančiny dajú sa na masť s cibuľou a petržľanom a ružovou paprikou. Posolí sa a nechá sa dusiť. Potom sa múkou popráši, ne­ chá ešte dusiť, zaleje sa dľa potreby smotanou. Tiež môže sa len smotanou pritrepať. — Barančina vyprážaná. Kúsky ba­ rančiny sa naklopú, posolia a nechajú za chvíľu v soli stáť; potom sa obáľajú do múky, zmá­ čajú do rozmiešaného vajíčka, posýpajú žemľo- vými omrvinkami a vyprážajú sa v horúcej masti. — Barančie alebo teľacie stehno. Stehno sa umyje, osuší, naklope, slaninou po- preťahuje, posolí, špagátom posťahuje. Citró­ novou šťavou sa poleje, zakrúti do bieleho pa­ pieru, dá sa na pekáč a podleje sa horúcou vodou. Tak pečie sa pri častom podlievaní, kým je nie mäkké. Upečené sa pozorne po­ krája na tenké lístky, obleje pečienkovou šťa­ vou a obloží zemiakami. NAŠE OZNAMY. — Čím viac viete o nových módnych látkach na jarné šaty a kostýmy, tým ľahšie vyberiete si zodpovedajúcu látku na svoju novú toalettu. Dobrým radcom pri nákupe látok je nová jarná „Módna zpráva", ktorú práve vydala firma Jozef Barhoň, Praha-Smíchov. Je to velmi pekná knižočka s krásnymi, farbistými obrázkami, ktoré znázorňujú nielen moderné dámske úbory, ale aj najvýznač- nejšie nové látky v pôvodných farbách. Píšte si o túto zaujímavú knižočku. Dostanete ju zdarma, keď sa odvoláte na „Dennicu". — Už j e čas kupovať semená hospodárske, zeleninové i kvetinové. Tieto dostanete v spoľa­ hlivej jakosti u pochvalne známej česko-moravskej firmy Vilém Strauch na Vsetíně, Morava. Najlepšie, keď si prečítate oznam a napíšete o veľký obráz­ kový cenník, ktorý Vám menovaná firma ochotne a zdarma pošle, keď spomeniete, že Ste sa o nej dočítali v „Dennici". — Humpolecký súkennícky priemysel iná chýrne meno nielen v Čechách, ale aj v ostat­ ných krajinách slavianskych i za hraniciami. Vý­ robky humpolecké: súkna, lodeny, chevioty a módne lalky na šaty konkurrujú s úspechom na textilnom trhu. Upozorňujeme ct. čitateľov na firmu Karel Kocián, t o v á r e ň n a súkna v Humpolci, ktorá práve začína rozposielať nové jarné vzorníky žen­ ských i mužských látok každému na ukážku zdarma. Odporúčame písať si o taký vzorník a odvolať sa pri tom na „Dennicu". Na podporu Dennice. Pani Ľudmila Komentová 1 kor., pani Anna Mudroňová miesto venca svojmu nezapomenutel­ nému drahému manželovi 20 kor., pani Mária Šu- hajíková rod. Bohušova 1 kor., pani Samuelova Banková 1 kor. Srdečná vďaka! Rozlúštenie h á d a n i e k z čís. 2.: 13. Sklá­ danka: Mikuláš, Abrányi, Rotterdam, Gandamak, Ildiko, Turgenev, Károlyi, Atlantic = Margitka Šimkovic. — 14. Koníček: Tie časy tajdú, žitia obrazy miznú jak tône blankyta, a hneď zabúra víchrice zkazy, hneď šťastia výslnie svitá; za letom leto prudko sa valí, a kto dnes ešte tvár svoju chváli, zajtra už padá bez vlády. Hodina každá pás v čelo ryje, ale kto kráse a láske žije, ten večne ostane miadý. A. Sládkovič. — 15. Súzvučka: Brody — brody. — 16. Rebus: Miestodržiteľ (miesto „drž" (groš) „iteľ"). — 17. Štvorcovka: Povala, valasi, la­ sica. — 18. Záhadný železničný lístok: Kaloca- Baja-Sa6adka-4rad = Čaba. — 19. Šaráda: Para, rada, dar, paráda. — 20. Císelka: Sudcom byť je snáď vecou nie nesnadnou; sudcom spravodlivým byť ale je vecou iste nesnadnou. — 21. Zámenka: Sňatok — statok- — 22. Trojhranka: Ruže, žena, runa, Ružena. — 23. Skrývačky: Želá, Oľa, Gita, Štefa, Anča, Ľuda, Giza, Maňa. Hádanky z čís. 2. rozluštily: Panie: Zu- zanka Augustová, Vilma Búlyovszká, Milina Juríee- ková, Valéria Stachová, Matylda Subulý, Mária Ta- tliaková. — Slečny: Želka Bellova, Elena Bodická, Marta Bodická, Margita Harmanová, Oľga Hollý, Terka Kováčova, Štefana^Obuchová, Anula Pálková, Gita Repčeková, Blažena Šimkovic, Darina Trnovská. O d m e n u za rozlúštenie hádaniek z 1. čísla (vkusne viazaný výtisk knihy: „Jožkova svadba") dostala si. Anuľa Pálková v Mikuláši. Odmena. Na správne rozlúštenie najmenej 6 hádaniek určili sme ako odmenu p e k n e viazanú slovenskú knihu. Komu pripadne odmena, rozhodne los. Rozlú­ štenia prosíme na adressu vydavateľstva (F. Klimeš v Lipt. Sv. Mikuláši) do 30. apríla, pre amerických odberateľov do 25. mája 1914.

24. DOPLĚOVAČKA s tajenkou (čas.). 28. ŠARÁDA (slabiková). -fa;— ský. 1 a • a i u u i • m • • • • • a u e • e • • • a b • • 0 e i • • a ä • • \' • a • • u • e e • • a a • 0 f • • a a prieplav, gr. písmena, pohorie, rim. rečník, chýr. počtovateľ. vedecký ústav. rim. dejepisec, franc, spisovateľ, maď. spisovateľ, krajina, poľný kvet. Sokol zpod Branou. Prvá sama, milý brachu, naženie ti mnoho strachu, keby si i malú mieru užil z neho, veru - veru zle pochodil by si vtedy, lebo také sú hľa, jedy. Druhú stred citoslovami, tretiu medzi příslovkami najdeš; obe spoj: máš ver mi výraz v hudbe známy veľmi. Prvá s druhou je číslovka (ale nechoď do vysoká!); spoj všetky tri v jeden celok, ukáže sa ti výsledok: slovo jedno, krásna to ctnosf, u Slovákov zriedkavý hosť. 29. PRESMYKOVACKA (časová). — Dulický. 2 40« ň 30. SCHODY. Sibylla. 12341 ruský vojak. 34125 záväzný predpis. 12546 čiastka stromu. 54627 sdruženie. 62741 zemko. 31. RAČEK (časový). Tu je 1234 — gazdo, 4321! 25. ZÁHADNÝ NÁPIS. Maguš. Wttiwflieftmxi (©tt^eu cť $íij(fl); W. 26. ČÍSELKA S TAJENKOU. A. Novomeská. 18 19 20 21 22 23 16 17 vrch na Slovensku. 18—22 strom. 24—30 vták (lesný). I 2 24 25 (16) 7 10 miera času. 20 21 7 8 14 plyn. 3 12 5 4 24 plyn. 29 30 20 26 10 vták (poľný). 24 25 26 27 28 8 16 slovenský spisovateľ. II 19 22 (9) myth, osoba. I (6) 3 11 4 14 22 15 9 29 30 kvetina. (11) 21 22 19 20 9 rieka v Uhorsku. II (21) 5 14 20 19 mesto Rossie. (14) 15 22 19 22 5 (24) (11) 22 19 8 11 21 22 chý- rečný kameň. 1—30 začiatok piesne od J. Bottu. Číslice v ( ) uvedené a správne sostavené dajú taj: meno chýrečného slov. pädagoga. 32. KONÍČEK. še sve na na ro tma po háj va tiben sní ho te rá Som da ský pie ske dá tno V. Tibenský. pri lo sen zmie srnu ro ra Vďa ných ži le po z ja ji blí v ta le ja sa kú dru te nom sa ro te i ja jom ži sve kra ! na nu hom blí 27. ŠTVOREC. Sibylla. P p v v a 1 0 0 a a 0 P d 1 v ch 0 0 0 a a 1 v v a nádoba, sliez. mesto, muž. meno. mad. škola, syn prírody. 33. SUZVUCKA. - i y - I. Symbol lásky, II. Na oblohe symbol našej povahy; botaniky sa jagá, hnevu vrásky, určil mnohé žlčoburné rozmachy dietky Flóry. — Slováka neznáma im vec. toho máš znaf — vedz! 35. SKRÝVAČKA (čas.). Kvetinka. Newton — Darwin Orlov — Uhland Rázus — Machar. Podtatranský. 34. VYPUSTKA. de Vrzu ľa. Známy vtáčik spevavý číslo v sebe skrýva; výpustkou sa objaví, čo pod pecou býva. Vydáva a tlačí F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši.

25