Dennica 4/1914

ROČNÍK XVI. APRÍL 1914. ČÍSLO 4. í í DENNKATO OBRÁZKOVÝ ČASOPIS ŽENSKY ^ A RODINNV S PRÍLOHOU M i RODINAV E N O V A N O U S L O V E N S K E J D O M Á C N OSTI JÁN ČAJAK: JEDNA KORUNKA. predsieni pracovne pravotára Mi­ kuláša Struhárskeho sedia dvaja chlapi. Často upierajú pohľad na dvere, vedúce do dvora. Sú už netrpezliví. Vše zívnu, vše zase prehovoria po tichu niekolko slov — na to zamíknu. Na každý šumot sa strhnú, pozrú na dvere, ale tie zostávajú zatvorené. — Ale sa len zadlho meškajú pán doktor v súde, — prehovoril jeden z nich. Bol to vysoký, kostnatý chlap. Tvár mal oholenú, našedivasté vlasy padaly mu až na šiju. Pútec mu bol pečlivé předěleny na pro­ striedku hlavy, lebo mu vlasy hojne boly namastené sadlom. Tvár mu bola svieža, ačpráve mohol mať asi 60 rokov. Bol či­ stotné a pečlivé oblečený. Krpce mal nové, ako i biele súkenné nohavice; opasok mal dobre vymastený a lesklými mosadzovými prackami okrášlený. Kožuch i širica boly tiež sviatočné, nové. Bolo poznať, že patrí medzi majetnejších gazdov. Výraz tvári mal vážny a spokojný, ačpráve sa často hniezdil od netrpezlivosti. — Už veru mohol aj prísť, — preho­ voril a zívol od nudy. — Veru sa už hodnú chvíľu meškajú, — odvetil druhý ticho a nesmelo. — A mám ešte aj inde robotu. — Stružiny sú pekný chlp cesty — a deň krátky. — Len čo svitá a mrká. Mráz je ale neúrečný. Tak ma oziabalo na nohy, že som chcel skočiť s voza a prebehnúť sa trochu, aby som sa zohrial. A veru som sa dobre obul. Stará mi nedala pokoja, kým som si nohy do dvoch párov onúc neob- vinul, — pokračoval prvý. — A nemal som tu v meste ani veľkú robotu, len čo som práve doviezol niekoľko vriec ovsa na trh. Tak reku idem k pánu doktorovi spýtať sa, či mi je už ten priepis preve­ dený . . . A vy čo čakáte ?" — Ach, ja mám galibu, — vzdychol si tento, a prešiel si rukou po bledej, vyho­ lenej, trochu odutej tvári. Bol neveľký, chudorľavý a dosť ošuměle oblečený. Mal na sebe starú kabanicu. Na nohaviciach na kolenách mal hodné záplaty a biele kapce na nohách mu boly už hodne vy- čaptané. — Akú? Či je to tajnosť? — Niet na tom čo tajiť. Pridá sa to aj druhým. Prehral som pravotu, tak teraz musím platiť trovy . . . A keby bolo z čoho! Ale som si musel jalovicu stergať. A keby bolo aspoň prečo, ale za takú maličkosť, — za nič, — môže sa povedať, — pre jednu plánku. Tam rástla pri, vlastne na mojej roli... Už bola zpoly i strúchnivelá, — tak reku čo mi tam má zavádzať a daromnú tôňu robiť; — vytnem ju, — po­ myslel som si. K tomu, viete, bola dosť hrubá, a moja stará mi vždy len húdla, že takto a takto, že druhí majú nové stoly a že náš je už celkom zčrvočený, že by som jej kúpil nový na jarmoku. ,Čože

Strana 74. DENNICA Číslo 4. budeš tam kupovať?\' pomyslel som si... ,Jarmočná robota je beztak len ako v ru­ kavičkách. Keď už mám niečo spraviť, tak nech je to dôkladné ...\' I prišla mi tá ne­ šťastná plánka do umu... Z tej by boly dosky na stôl. Bude už potom, ako sa patrí... — Ale veď ste len teraz povedali, že bola strúchnivelá ? — Veď ona nie že by bola celkom bý­ vala, — vyhováral sa trochu zmätený, — bolo tam drevo, súce len na oheň, ale predsa, — nuž zostalo súceho aj na dosky... Veď viete, na taký našský sedliacky stôl netreba toho veľa. — A potom čože sa stalo? — Čo sa stalo ?! — Bohdaj by zhorela i s plánkou! Vari mi to sám čert pošepnul. Ako som si bol pomyslel, tak som aj uro­ bil. Vyťal som ju. Aj domov odviezol. Tam som shodil peň pod okno, aby sa vysušil a konáre som posekal na oheň. — Už sa boly minuly aj dva týždne. Ja som už na ňu aj zabudnul, len tu keď ma zavolali pred rychtára. — ,Čože to môže byť?\' — pomyslel som si, — lebo som sa — viete — v ničom necítil byť vinovatým, — iba ak dáko platenie, lebo toho je nikdy nie dosť. Prehodil som si teda kabanicu, při­ hladil trochu vlasy a išiel som k rychtá­ řovi. Rychtář sedel zavrch stolom pri al- márke. Okolo neho boli prísažní a pri peci na lavici sedel sused Mišo Steblo. Ešte v pitvore počul som jeho hlas. ,Čo ten tu chce?\' — pomyslel som si. Ako som prišiel dnu, rychtář sa ma hneď spýtal: — No, Adam Lieska, či viete, prečo sme vás dali volať? — A veru ja, pán rychtář, nemám ani hútky, — len keď mi poviete! — Že vraj nemá, — skočil mi hneď do reči Steblo, — aký svätý? — Neskáčte do reči! — zahriakol ho rychtář. — Tak naozaj neviete? — Necítim sa v ničom. — A plánku kto vyťal, há ? — skríkol zase Steblo. — A čo teba do plánky? — spýtal som sa ho, — veď bola moja. — Že vraj jeho?! Počuli ste, Fudia boží, také cigáňstvo, a to ešte úradu do očí! zamiešal sa zase Steblo. Na tie reči aj mňa žič zaliala, lebo viete, ja som takto tichý človek, ale keď ma niekto dopáli, i vo mne zovrie. Postavil som sa proti nemu, pozrel som mu do očí a skríkol som: — Ako sa opovážíš povedať, že cigá­ ním? Hádam bola tvoja? — A čia že? Veď bola na mojom grunte! — Na tvojom? — A na čom že? — Juj, toto je už! Ešte mi ju chce od­ tajit, taký niktoš, taký oplan . . . — Počuli ste, pán rychtář, i vy, páni prísažní ? — Ale veď sa tu nevaďte, zvolal rychtář, — za to som vás dal zavolať, aby ste sa vymierili. .. — Ale ja s takým zlodejom! zvolal Steblo. Chcel som sa hodiť naňho, ale nás ešte zavčasu rozdvojili. Rozišli sme sa bez vý­ sledku. Veď keby bol býval ten Steblo ako načim. A jestli už bol lačný na tú prekliatu plánku, môžte vedieť, že by som mu ju bol hodil, a ešte by som mu bol dal niekoľko zlatých, aby sa mu papuľa zapchala. Ale on nič, len sa zoberie a hneď ma dal na súd. Musel som si i ja najať fiškála. A tu . . . Nuž čo . . . prehral som, — bohdaj by bola zhorela aj s plánkou, — a teraz ryhaj. — A koľko? A keby bolo, viete, z čoho, ale doma z každého kúta čerí zuby núdza. Ale tak je to, — hovoril posledné takmer šepky a poobzeral sa, aby ho nik nepočul. Ale že nič ne- prezraďte: — niet na svete pravdy! Ten oplan Steblo to všetko prebehal. Ustavične sa od tých čias táral do mesta. V krčme sa vyhrážal, že čo ho celý majetok bude stáť, že on musí tú pravotu vyhrať, že on mne ukáže. Tak viete: tu pichol, tam pichol, všetko zamachlil a ja teraz musím hľa mozoľovité moje groše vyhodiť, ktoré mi boly potrebné na živnosť. — Tak to býva! Ale prečo ste sa aj púšťali do pravoty?

Číslo 4. DENNICA Strana 75. — Veď je pravda, ale keď sa človek vždy úfa, — a potom, viete, ako je: oby­ čajne po páde bývajú páni múdri. Ten radí to, druhý zase iné. Jeden hucká, druhý donesie niečo, že čo povedal Steblo .. . V tom bolo počuť z vonku kroky. — ,Aha už idú,\' — a pretiahol si rukou po hlave, aby mu vlasy neboly strapaté. A ozaj, kroky sa blížily a bolo počuť hovor. ,Tá vaša parcella pod horou je mylne prevedená na Ondreja. To musíme zadať...\' V tom sa dvere otvorily a pravotár Stru- hársky, oblečený v teplom pramovanom zimníku, s astrachánkou na hlave, vstúpil dnu a za ním jeden z jeho klientov. Pri vide pravotára naši známi vstali a poklonili sa mu. — Vitajte, Srnka, — no, čo nového? — spýtal sa bežne bohatého gazdu a podal mu ruku. — A vy čo ? — pozrel na Liesku. Potom otvoril pracovňu a už vo dverách zavolal: Poďte dnu, strýčko Srnka! Lieska sa tiež bral dnu. — Vy len zostaňte! — Veď ale pekne prosím pána velko­ možného . . . Ešte ani nedokončil, keď sa už dvere zatvorily a on zostal samotný v čakálni. Vzdychol si, poškrabal sa, mrdol niekoľkoráz i plecom, aby si napravil ši- ricu. Pozrel von oblokom. Obloha bola za­ chmúrená, ani čo by bola olovom zapu­ stená. Nevidel nič iného, len špinavý sňah na dvore. Pozrel na hodiny. Bolo štvrť na dvanásť. — ,Ako ten čas uteká, — hneď sa bude zmrkávať a ja ešte tu.\' Bolo mu nevoľne okolo srdca. — Pocit, že toľké peniaze má teraz vyhodiť, ho tlačil. Zase si vzdychol. Sadol si a čakal nehybne. Z pracovne bolo počuť rozhovor vše tichší, zase hlasnejší. Zrazu sa otvorily dvere a klient vyšiel von. Prešiel popri Lieskoví, ani si ho nevšimnul a poberal sa rýchlym krokom ďalej. Lieska prešiel si rukou po vlasoch a nesmelo otvoril dvere pracovne. — Pán velkomožný! — Ale počkajteže, — zvolal nevrle pra­ votár. — Veď ale pekne prosím, ďaleko . . . — Ale či nevidíte, že mám ešte tu stránku . .. Nemôžem odrazu s dvoma ho­ voriť, — zvolal už nevrle a šmaril viaza- ničku písem na stolík. Lieska od laku odskočil a zatvoril za sebou dvere. Potom si sadol na svoje staré miesto, vzdychol si a nehybne pozeral pred seba. Konečne sa zase dvere otvorily. V nich bolo videť Srnku. Ešte niekoľko okamžení postál v polootvorených dverách a sho- váral sa s pravotárom, potom ho pravotár vyprevadil až po vonkajšie dvere a zavolal za ním: — Pozdravte doma vašu gazdinú! — Ďakujem pekne, — odvetil natešený Srnka, — urobím to vďačne. — Tak len pozdravte, doložil pravotár a podal ešte raz Srnkovi ruku. Potom ale akoby náhodou pozrel na Liesku. — A vy čože ste prišli? spýtal sa ho rázne ... Už je hľa dvanásť! Nikdy človek nemá oddychu . . . A s tým sa už bral dnu do pracovne. Lieska pri vide pravotára vyskočil s miesta a bral sa hneď dnu za ním. — Tak čo ? — spýtal sa ho Struhársky. — Nuž pekne prosím, pán veľko . . . — Len skorej povedzte, na krátko ... — Tak, — už, — keď som prehral ten súd — tak, ako mi boli rozkázali, prišiel som vyplatiť pánu veľkomožnému, čo som vinovatý .. . — Aha, to za tú plánku! Počkajte, po- zrem do listín a vyrátam. — Veru, pekne prosím, za tú plánku, bohdaj by bola zhorela. Veď ja, — reku, — že si ju môžem — keď bola na mojom grunte. — Čerta bola! Ešte aj teraz len tú svoju starú nôtu hudiete. Viete dobre, že gruntovná kniha a mapa neklame. — Nuž veď keď sa už tak stalo, tak pekne prosím, ja sa proti tomu neprotivím, keď som zahabal. Tak nechže mi povedia, koľko som toho vinovatý. — Veď vy viete, čo máte platiť, dostali ste zo súdu výrok. Ale vám poviem: 95 korún 60 halierov. — Juj, pán veľkomožný, pekne prosím, veď som sa ja dozvedel, že koľko mám

Strana 76. DENNICA Číslo 4. platiť, náš pán rechtor mi to prečítali, lebo vedia, my tomu nerozumieme, keď je to nie napísané po našský, ale je predsa veľmi veľa za takô nič! — Čože by to bolo veľa? Nepýtam viac, len toľko, koľko mi súd prisúdil. — Veď ja viem, ale, pekne prosím pána veľkomožného, ja som chudobný človek, keby mi, pekne prosím, spustili. . . Vedia, treba mi zaodiať deti, i kožuch žene. Keby mi mohli aspoň polovičku .. . — Čože? Polovičku? Hádam sa vám rozum čistí! Veď ja som mal hotových výdavkov toľko. Ešteže čo? — Jestli nemôžu, tak by som pekne prosil pána veľkomožného, keby mi aspoň desať zlatých^ chceli odpustiť. Nech mi uveria, nemáme z čoho si kúpiť ani na oheň. A pekne prosím . .. — Ale dajte mi pokoj! Či som vám nevravel hneď, že by ste sa vymierili ? Ale vy len tak a tak. Teraz, keď je už zle, stenete, a vtedy ste sa vyhrážali . .. — Majú pravdu, úplnú pravdu, pán veľkomožný, ale pekne prosím, veď ja by som sa i bol, — ale vše prišiel jeden, vše druhý. Jeden mi povedal takto, že ja mám právo, že on aj odprisahá, — druhý, že by som sa nedal, že ten oplan čo hovorí o mne. Tak, — zasekol sa, — a zase pozrel pokorne a prosebné na pravotára a pritom so vzdychom pokračoval: — Pán veľkomožný, pekne ich prosím, nech sa smilujú nad mojimi deťmi... Všetci kolenačky budeme im prosiť zdravia od Pána Boha, — len piatočku aspoň. , — No, toto som ešte nikdy nevidel, takého dotieravého človeka. Ani haliera! Viete, ani haliera, — zvolal rozsrdeno. — Tu už prestáva všetka trpezlivosť. Čo sa vy nazdáte, že som ja nejaký žid, či čo, — že sa tu jednáte so mnou? Ja som vás nenatiahol. Žiadam len toľko, koľko mi prichodí. Chcete platiť, či nie? Lieska videl, že trpezlivosť pravotárova je u konca. Vytiahol mešec. Začal ho po­ maly rozväzovať a za každým si vzdychol. — Nech sa neráča, prosím, v hneve pohnúť. Veď keď nemôžu, tak je darmo. Začal vyberať peniaze z vrecúška, kládol ich radom na stolík a pri tom vzdychal. Keď už posledný dvojkoruník mal položiť, pozrel na pravotára prosebné. Oči mu boly navlhlé, hlas sa mu triasol od pohnutia. Bolo vidno, že sa ťažko lúči s peniazmi. — Pán veľkomožný! Aspoň dve ko­ runky. Pán veľkomožný! Nemám ani kraj- ciara viac, len jeden šestáčik, — hľa, tu je — vytriasol ho zo spľaslého mešteka. — Tu máte korunu, — a už dosť! — Shrnul peniaze a vložil ich do priečinku. Lieska hbite siahol za korunou. Usmial sa. Bol rád, že si zachránil aspoň korunu. — Ďakujem pekne, pán veľkomožný, hovoril, keď korunu pečlivé složil do me­ šteka a opatrne motúzkom zakrúcal, — nech im to Pán Boh stonásobne vynahradí.. . — Dobre, dobre! S Bohom! vravel ne­ trpezlivé pravotár a pratal ho von, aby mohol zatvoriť pracovňu a ísť k obedu. — Hm, aký dobrý! — myslel si idúcky — spustil aspoň korunu. Človek by sa nazdal, že je bohvie aký krutý, tak sa bol osopil. A tu hľa, aj on má srdce. Ale je chladno, — zadrkotal zubami, pritiahol tuhšie kabanicu ku telu a zrýchlil krok. A ozaj ostrý vietor dul ulicou a kaž­ dou špárkou obleku drel sa ku telu. Prišiel na rýnok. Tam stálo niekoľko šiatrov. Pod jedným sedela kofa a na pa­ hrebe pražila jaternice a kúsky bravčo­ vého mäsa. Ako sa priblížil ku šiatru, vôňa pečeného mäsa ho zarazila. Pocítil veľký hlad, bo veď od svitu nemal nič v ústach. Zastal. Trochu rozmýšľal, či si má kúpiť a či nie. Ľúto mu bolo meniť korunku, ale zase hlad ho moril a spo­ mienka na dvojhodinovú cestu domov, a to ešte o hlade, nútily ho k tomu, aby si kúpil niečo. I pristúpil ku kofe, kúpil si za dvadsať halierov jaternicu a malý boch­ ník chleba za päták. Posledný rozkrojil na poly. Jaternicu vložil doň a tak šiel rýchlejším krokom vpred. Ale kde to stroviť? — V lete si sadne človek hocikde pod stenu, alebo pod bránu do chládku, a tam si oddýchne, aj hlad utíši. Teraz ale kdeže bude tu von

Číslo 4. DENNICA Strana 77. jesť, keď mu už od zimy počínajú prsty drevenieť? — Hľa i sňah začína padať. Pozrel na vežové hodiny. Poldruhej. ,Ako to len ten čas uteká\' —• myslel si, — ,hneď sa zvečerí, musím sa poponáhľať, aby som mohol ešte za mraku prísť domov. — Ale je zima\' — ztriasol sa. ,Kedsi zahryznem, hneď mi bude teplejšie.\' — Išiel už dosť ďaleko, keď tu v bočnej ulici zazrel krčmu k „Ostat­ nému krajciaru." Bola mu dobre známa. Neraz si tam posedel, nejeden\' rumplík páleného vypil u Jakuba. Ako vesele vejú so strechy na žrdi uviazané dlhé stružliny, akoby ho vítaly, volaly: Pod sa zohriať, občerstviť sa, veď si už chvíľu nebol u nás! — Pri vide stružlín bolo mu vesel­ šie okolo srdca. — ,Čo by som sa zohrial a zajedol si, čo len na štvrť hodinku, po­ tom popchnem. Veď ja to ľahko doho­ ním, keď sa najem a trochu občerstvím. Zima je, treba sa občerstviť i trochu z toho tuhšieho si vypiť, aby prebehlo po žilách.\' — Práve prichádzal ku dverom, keď sa otvorily a malé dievča, zababušené vo veľkom ručníku, vykročilo z nich. Nie­ slo v ruke ťlašu vína. Teplý vánok a zá­ pach pálenčený ho zavial, a šumot vravy dotkol sa jeho uší. Zase pocítil veľký hlad a hrdlo mu bolo vyschlé. — ,Idem, zajem si, a zohrejem sa, veď ja to doho­ ním,\' — pomyslel si a už vstúpil do krčmy. (Dokončenie.) ••• °°° •• M. RÁZUS: ELENINO ALBUM. JARO. Rezavú šibavu zamenil mäkký závan. Vyzerám oknom a pozerám zo zahrady, ako sa údolím potulná riečka hadí. — Prelestná nevesta — teba tak vyčakávam! A ty tak otáľaš! a ty tak meškáš v diali! vzkazuješ posolstvo — a dni len plynú-plynú. nemáš var\' myrty — alebo rozmajrínu ? a či ti srdce snáď iní už zaujali.. . ? Vyziabla všednosť ma sovrela v náruč suchú, Hádam ťa privítam pod hájom rozšumeným, pila mi z duše tým ľadovým-šedým zrakom, u čistej studničky rozčešeš bujné vlásky — z lásky súc hotovou spraviť ma neborákom — čelo-hruď prizdobia íijalky-sedmikrásky ... prehýriť dedictvo, sverené môjmu duchu. Ó, či ma sobjímaš v jasný deň tvojich menín? Rezavá šibava zamieňa mäkký závan — mokrý sňah o skaly pliaska a jarky rinú, škúlia už maňušky pomedzi rakytinu . .. Predsa len dôjde raz, koho ja vyčakávam. NEDOSPELÍ. Ešte málo — všetko málo, čo sme dosiaľ pretrpeli, ešte srdce nepukalo, ešte rty dosť neupelyí Macošská zem hriadlo a pluh ešte všade nedoláme — trebárs štipcom porastá luh — zato máme — čo to máme! Mrcha sused odoráva, vypáša nám kde čo môže, zato bujnie miesty tráva — podsýpa i naše zbožie! Ani mokro neoberá, ani sucho — vedľa roku — zato zbudne kde tu miera aj v tom našom úzkom stoku ...! Iba — beda — nesvár doma: majetok náš neveliký má sa deliť — „dľa zákona" — na čiastočky — na táliky! Mrcha sused nadchodí k nám, raduje sa z našej psoty — vie —r čo lepšie, zakúpi sám, ostatok sa — prepravotí! Ešte málo — všetko málo, čo sme dosiaľ pretrpeli, ešte srdce nepukalo ... preto sme tak nedospelí!!

Strana 78. DENNICA Číslo 4. HANA HORÁKOVÁ: E V A . — Ľudové drama v troch dejstvách. — (Pokračovanie druhého dejstva.) 5. VÝSTUP. Predošlí (bez Válka a Bukovského). Eva (ktorá zatiaT živo rozprávala s mlá­ denci, povie teraz rozpustilo). A to vám hovorím, chlapci, nech ma dobre zabávate! Chcem byť veselá, kým som doma! A v ne­ deľu budeme tancovať! (Obráti sa k Mar­ tinovi.) Či aj ty prídeš, Martin? Martin. Neviem! Eva. Či už nechodievaš na tanec? Martin. Chodím. Eva. Teda príjď! Chcem si aj s tebou zatancovať! (K Janovi.) A ty, Janko, vez­ meš ma prvý do tancu! Martin, (priblíži sa k Marke, ktorá sa vždy ešte hnevá a stojí stranou). Či sa preto hneváš, že som ťa bozkal? Marka (odvráti sa). Daj mi pokoj! Martin (s výčitkou). Marka! Marka (vzdorovité). Áno, mňa bozká­ vaš — a s inou ... Teraz ti prišla Eva, mô­ žeš sa zase s ňou... (Obráti mu chrbát, ide k Valkovej, sadne si k nej a zamračeno hladí pred seba. Valková jej ticho, ale dôtklive dohovára.) Martin (zaraženo hľadí za Markou; keď však vidí, že sa táto na neho ani nepozre, mrdne plecom a obráti sa k mládencom). Eva (rozosmeje sa; pokračuje v roz­ hovoru s jedným z mládencov). Páni, áno, mladí páni, aby si vedel! A sú dvornější a šikovnejší, než ty. (Pri tom druhého mlá­ denca šibne zľahka zásterkou, keď sa tento dotknul jej ramena.) Vedia, ako sa zapá­ čiť dievčaťom. (Pozorovala tiež krátky vý­ jav medzi Martinom a Markou, a hovorí posmešne k Martinovi): A Marka ztratila reč? Veď jej kedysi mala dosť. (Pozre sa mu do očí a hovorí s koketným hnevom): A ty si tiež akýsi! Nebýval si taký.... (Pokračuje vážnejšie a tichšie.) Martin, či pamätáš ešte ? Pamätáš sa na to, čo bolo, kým som odišla? Martin (vyhýbavé). A prečo by som sa nepamätal ? Eva. Ale či pamätáš? Martin. Áno. Eva. Ja som často spomínala . . . Martin (pozre na ňu a povie s trpkou pochybnosťou). Ty že si spomínala ?! Eva. Áno, spomínala. (Zamlčí sa na okamih, potom ale prerečie s určitosťou): Martin, príď zase podvečer! Martin. A načo? Eva. Chcela by som s tebou hovoriť. Martin. A čo mi chceš? Eva (vrúcne). Nič, Martin, nič ti ne­ chcem, len túžim pohovoriť o tom, čo bolo. Martin. Neviem, načo by to bolo! Eva. Prišla som domov, lebo som za­ túžila po našej dedinke, a po všetkom, čo ma upomína na minulé časy — a ty mi nechceš venovať ani chvíľky? (Je vyru­ šená mládenci.) Kubíková (chystala sa zatiaľ k odchodu a odniesla sito a misu do komory). Bukovská. A čo, už idete. Kubíková? Kubíková. Ale už! Kubík príde z fa­ briky, aby som mu dala večeru — a Eva je hádam tiež už hladná. (Zavolá na Evu): Eva, pôjdeme! Eva. Hneď, mamka! Už idem! (K Mar­ tinovi, spešno): Tak prídeš? Martin. Nie! Eva. Neprídeš teda? Martin (mlčí). Eva (zasmeje sa krátko a posmešne): Ty sa ma bojíš! Martin. A prečo by som sa bál? Eva. Bojíš sa! Badám to na tebe. Martin. Nebojím! Eva (chvatné). Tak prídeš? Martin (po krátkom váhaní). Prídem! Eva (pozre mu do očí). Budem ťa čakať. (Spěšným krokom ide za matkou a pozdra­ vuje ženy): Daj Pánboh dobrú noc! Kubíková. S Pánombohom! Ďakujeme, rychtárko, za počastovanie ! Ženy. S Pánombohom! Dobrú noc! Eva (zavolá ešte na dievčatá a mláden­ cov). Pamätajte, že v nedeľu chcem byť veselá! Kubíková. Poď už, poď! Veď na teba hľadia, akoby ťa chceli preklať. (Obidve odídu na pravo.) 6. VÝSTUP. Predošlí bez Evy a Kubíkovej. Jano (nebadane kradne sa podľa sypárni, aby nepozorovane mohol za Evou). Valková (zbadá jeho úmysel a zavolá z ostrá). Kde ideš, Jano?

Číslo 4. DENNICA Strana 79. Jano (zarazí sa). A kdeže by som? Idem ku koňom. Veď ste ma hen pred chvflbu sami posielali. (Ide preč na pravo). Valková (pre seba). Aby ťa všetci čerti! 7. VÝSTUP. Predošlí bez Jana. Valková (poštuchne Marku, ktorá ešte vždy sedí pri nej a so vzdorovitým, vý­ razom na tvári preberá sa v ovocí). Čo už nejdeš! Myslíš, že přijde za tebou, keď mu budeš takto vystrájať? (A keď sa Marka nerúša, doloží polohlasne, ale prudko): Na­ skutku choď, lebo — Marka (pomaly vstáva a prejde k diev­ čaťom, kde sa jej pripojí Martin. Dievčatá zatiaľ skončily prácu a vstávajú). Jedno dievča. Tak už to máme! (K svojej kamarátke): Poď, Anka, odnesieme to hen tam do komory! (Zavolá na mládenca, sto­ jaceho na blízku): A ty, Ondriš, čogániš? Chyť sa tiež! Oslovený šuhaj. By sa mi chcelo! Veď ste azda dosť mocné! Druhé dievča. Ej, veď si zaspievajme! Tretie dievča. Poďme už! Jedno dievča (začne pieseň, ostatné vpadnú, taktiež mládenci. Medzitým čo niektoré dievčatá odnášajú koše, ostatné i s mládenci chystajú sa k odchodu a zmiznú po dvoch, po troch smerom v favo). Bukovská (volá za nimi). A kdeže to idete, kde? Jedon mládenec (odchádzajúci medzi poslednými). A len hen za potok, tetka! (Chvíľu ešte zavznieva slabnúci spev.) 8. VÝSTUP. Valková, Bukovská a zeny. Bukovská. Mladosť, radosť! Len spievať a výskať a skákať by chcela. Prvá žena. Nech si len, veď ich to skoro prejde. Druhá žena. Tak sa mi zdá, že tá dievka Kubíkovie zase len nebude dobre robiť medzi nimi. Valková. Čo ju to aj čerti viedli, aby prišla teraz. Mohla si zostať, kde bola — tá fiflena. Bukovská. Ej, Katka, už len nehreš! Čo ťa do nej, veď ti nič nerobí. Valková. Horkýže nerobí! Ale urobí. Daj len pozor, ja viem! Prvá žena. Nuž vykrúcať sa vie a očami hádzať tiež. Valková. Hanebnica hanebná! Druhá žena. Ale či ste sa pozřely, čo všetko má na sebe navešané? Tretia žena. A tie vlasy rozčuchrané, vykrúcané! Valková. Fiflena! Tretia žena. A veru nemá prečo roz­ hadzovať. Kubík pije a starej by sa zišiel nejaký ten groš do domu! Prvá žena. Ba či jej ozaj tolko platia, keďže Kubíková hovorí, že im aj posiela? Štvrtá žena. Ej, pletky! Veď sú tam aj iné, a nerobia také parády. Druhá žena. Veď sa ani nezdá byť veľmi do roboty. Tretia žena. Ruky má ako nejaká frajla. Prvá žena. Ani naša slečinka zo školy. Štvrtá žena (odložila prácu, vstáva a hladí si zásteru). Ja viem, čo viem. Ženy (pozerajú zvedavo na hovoriacu). Štvrtá žena (pokračuje ľahostajne): A hen Jožo Kolárov má tam brata, a ten to počul od murárov, ktorí tam robia — tuším Ondrej Vitalkov im to vravel — že Eva žije ľahko. Ženy. Táák?! No podívajme sa! Prvá žena. Nehanebnica! Valková. Či som už dávno nevravela ? Ešte keď bola doma. Každému mládencovi by sa bola vešala na krky. Druhá žena. To si ju vari mať tak vy­ chovala. Tretia žena. To je vám už také plemeno. Štvrtá žena. A ešte bude robiť, akoby bola tá najprvšia. Valková. Veď Kubíková zbadala, že jej frajlu nebárs radi vidíme, a preto s ňou odtiahla. Prvá žena. Nech si pokúša inde! Ženy (hotujú sa k odchodu a odnášajú koše, opálky a misy. Stmieva sa). Bukovská. Veď ju nechajte! Odíde, odkiaľ prišla. A čo ľudia vravia, tomu len na poly ver. Druhá žena. Ale si dajte pozor na tých chlapcov! Valková. A čo sa už chystáte? Ženy. A už! Treba nám doma poriadiť, porobiť. S Pánom Bohom! Pánboh daj dobrú noc! (Niektoré odchádzajú na pravo, iné na ľavo.)

Strana 80. DENNICA Číslo 4. 9. VÝSTUP. Valková a Bukovská samé. Valková (postaví sa pred Bukovskú, podopre si boky a rázne zakývne hlavou). Tak vidíš! Či som ti nepovedala ? Bukovská. Ale, Katka, čo si darmo robíš starosti ? Ešte dnes sa dohovorím s našimi — ty povedz Marke, a o tri týždne môže byť svadba. Valková. A veru aj bude! To by mi bolo treba, aby mi ta osoba — tá pobehlica — kazila deti. — Ci si nevidela, ako há­ dzala ocami po Martinovi? Ako ho obchá­ dzala a vábila? Tá necudnica necudná! Bukovská. Ved Martin o ňu ani nedbal. Veď vidíš, že má rád Marku. A s Evou si daj už pokoj. Radšej chystaj, aby si bola hotová, keď vám prídeme pre dievča. (Poberá sa preč.) Daj nám teda Pánboh zdravia a šťastia! Valková. Pánboh daj! (Pre seba ale ho­ vorí polohlasne, rozhorčene.) Taká fiflena, taká naničhodnica! (Odprevádza Bukovskú na pravo, zkadiaľ prichodí práve Valko.) 10. VÝSTUP. Bukovská, Valková a Valko. Valko. A čo nám už utekáte, kmotrička? Bukovská. Ale už, kmotře! Musím sa zase pozreť, čo naši. — Martin azda ešte nebude doma. Zostaňte teda s Pánom Bohom! Valko. S Pánom Bohom aj vy, kmotrička. A príďte zas skoro k nám! Bukovská. Ved prídem, kmotře, prídem. (Odchádza na pravo.) 11. VÝSTUP. Valko a Valková. Valková (chodí chvíľu s podoprenými bokmi rozčuleno sem a tam. Naraz sa za­ staví pred Valkom a povie zlostne): Tá fiflena načechraná, uchichtaná... .! Valko (ktorý ju bol zatiaľ mlčky po­ zoroval). Kto? Valková. Tá svodnica nehanebná, tá . . . . Valko. A čo ja viem, o kom hovoríš! Valková. Nuž, tá frajla ulízaná, čo prišla pokúšať — tá Eva Kubíkovie! Valko. A čo máš s ňou? Valková. Že čo mám? Co vraj mám?! A či je to nie dosť, že na Martina vyvaluje okále ? Marke sa vysmieva — a jeho bude vábiť! A Jano, ten chlapčisko, chodí za ňou ani•• pes! A to všetko pred mojimi očami. (Čím ďalej, tým viac sa rozčuluje.) A ty, ty ju budeš ešte častovať, k nej pekné reči mať?! Valko. A čo si ju neponúkla ty, keď sa patrilo? Valková. Čo? Ja? Takú pobehlicu — také ledačo ? (Prudko.) A ešte i vás, starých bláznov, bude vodiť za nosom! Valko. Žena, či si rozum potratila? Valková. Ale to ti hovorím: o tri týždne bude svadba, a s vami si už potom ľahko pomôžem! (Rozčúlene odchádza v pravo.) Valko (pozerá chvíľku zarazene za svojou ženou a krútiac hlavou, odchádza pomaly tým istým smerom. Stmieva sa silno.) 12. VÝSTUP. Eva sama. Eva (opatrne prichádza s ľavá a hovorí s tichým smiechom). Tetka Valková sú ešte vždy tá istá. Kričia a hrešia, čo im len dych stačí. (Poobzerá sa, opatrne sa utiahne do tône stromu a podopre sa o jeho kmeň.) Či ozaj príde, keď sľúbil? Hnevá sa na mňa — tak sa zdá. Oj, pred troma rokmi som nepotrebovala vynucovať jeho slub! Časy sa menia a my tiež. (Počuje blížiace sa kroky a počúva napjato.) 13. VÝSTUP. Eva a Jano. (Neskoršie Valková za scénou.) Jano (prichádza s pravá nedbalým kro­ kom a hovorí mrzuto k sebe). Tá mamka vždy len majú čo hundrať a kričať! (Pozre hore k stodole.) Zahrabem sa do sena a bude ! (Chce vojsť do stodoly, ale roz­ myslí si to a vráti sa do predu javiska.) A co, keby som tak za Evou? Azda bude v záhrade. (Chce sa vzdialiť v ľavo, za­ stane však nerozhodne.) Eva (nazdá sa, že je to Martin. Tíško opustí svoj úkryt, blíži sa Janovi od chrbta nehlasným krokom, hrozí mu žartovne a hovorí). Počkaj, za to, že si robil dra­ hoty ! (Pristúpi k nemu, náhle mu od chrbta zakryje oči dlaňami a bozká ho.) Jano (v prvom prekvapení chce sa brániť, keď ale zbadá, že je to Eva, chytí ju za ruky a bozká ju tiež). Eva (zbadá svoj omyl a rozosmeje sa rozpustile). Jano, to si ty? Hahahahaha! Jano. Budeš čušať! Veď ťa počujú až v dome.

Číslo 4. DENNICA Strana 81. Eva (smeje sa z plného hrdla). Ach, Jano! Hahahahaha! (Chce si vysvobodit ruky.) Jano (nerozumie, ^čomu sa Eva smeje). Aby sto hromov!! Co už neprestaneš ?! Ved ich sem všetkých přivoláš! (Rukou zakrýva jej ústa.) Eva (sa bráni a smeje sa už len du­ šeno). Ja . . . . Jano . . . . Hahaha . . . . Ja som . . . . Tak ma už pusť! (Uvolní konečne svoje ruky a vždy ešte usmiata hľadí Janovi do tváre.) Jano (nahnevane). Čo blázniš! Radšej pod, aby nás tu nevideli! Eva (vzpomenie si, žeby mohol prísť Martin a zostane. vážnou): Nie, nie! Ne­ môžem! Jano (nedôverivo). Tak prečo si prišla? Eva. Ja reku, len tak na chvíľku. (Nevie, akoby sa Jana zbavila. Pýta sa ho lstivé.) A čo ty tu chceš? Jano (ukáže na stodolu). Spať! Eva (povie chvatné). Vieš čo ? Chod ešte domov a príď sem o hodinu. Jano. A prečo by som, keď môžem hodinu byť s tebou? Eva. Ja teraz nemôžem zostať. (Chytro.) Ale potom istotne prídem. Jano (sadne si na pařez a povie roz­ hodne). Ja zostanem. Ty by si neprišla, už ťa poznám. Si ani mačka. Eva (netrpezlivo dupká nohou a po­ zerá na ľavo, odkiaľ očakáva Martina. Hnevá sa.) Teda ťa tu nechám. (Urobí niekoľko krokov, akoby chcela odísť, vráti sa ale hneď a položiac ruku na jeho ra­ meno, povie lichotivé.) Janíčko, urob mi to k vôli! Potom by som ... (Za scénou je počuť hlas Valkovej. Volá Jana.) Jano (vyskočí a po tichu zahreší). Eva. Tak vidíš, hľadajú ťa. Už choď! Valková (za scénou, zlostne). Kde zase trčí to chlapčisko ? Ja-noó! (Hlas sa blíži.) Jano (volá). Tu som! Čo chcete ? Eva (naliehavo). Tak už choď! Mamka ťa uvidia so mnou — a to už vieš! Valková (za scénou). Čo teda nejdeš? Čo tam robíš? Jano. A zapieral som ešte stodolu. Veď už idem. (K Eve po tichu.) Přijď teda istotne! (Odchádza v pravo.) 14. VÝSTUP. Eva a Martin. Eva (s posmešným úsmevom sleduje odchádzajúceho Jana). Oh, Jano! (Zostane vážnou a skúmavo hľadí v ľavo.) Vari ne­ príde? (S ľavá zavznieva tiché hvízdanie. Eva stojí nehybne v prostriedku javiska a počúva.) Martin (prichádza s ľavá; keď uzre Evu, zastane. Potom ale pristúpi bližšie.) Eva (prerečie jednoducho). Prišiel si teda, Martin? Martin (tiež tak odpovie). Prišiel. Eva (ide k lavici na pravo do popredia a kývne Martinovi, aby ju nasledoval). Poď! Martin (ide len zdráhavo). Načo? Eva (sadne si a povie). Veď si chcem s tebou pohovoriť. Už nevieš? Martin (zastane u lavičky a hľadí na Evu). Eva (ukazuje na lavicu). Nesadneš si ? Martin (sadne si na druhý koniec la­ vice). Eva (pozre na prázdne miesto medzi nimi a usmeje sa). Martin (povie neisto). Tak čo chceš ? Eva. Spomínať na to, čo bolo. (Tíško doloží.) A čoho už niet! Martin (trpko). Teraz chceš spomínať a celý ten čas si na to ani len nepo­ myslela. Eva (pozre bokom na Martina). Ba často som myslela na teba, Martin. Martin (s trpkou výčitkou). Ty že si myslela na mňa? A prečo si mi teda ne­ písala, keď som ťa prosil? Eva. Veď som z počiatku písala. A potom, potom všetko to bolo tak nové, nevídané . . . Všetko sa to valilo na mňa ... a potom .. . nuž potom som myslela, že si už zabud­ nul. (Podopre lakte o kolená, hlavu o dlane a tak hľadí pred seba.) Martin. Ved viem ! Dobre si sa mala a ľahko si zabudla na sľuby, ktoré si sľú­ bila — (trpko) dedinskému šuhajovi — ty, taká slečna! Eva. Nehovor tak, Martin, nehovor! A ty si mi zostal verným ? — No vidíš! Martin (vzdorovité). Ja som ti písal, prosil ťa, ale ty nič. Á tu je dievčat dosť, čo by ma chcely — tak som išiel medzi ne. Eva (pýta sa, bez toho, žeby pozrela na Martina). Máš Marku rád ?

Strana 82. DENNICA Číslo 4. Martin (o chvíľku). A prečo by som ju nemal rád? Eva (dôtklivo). Ale či ju máš rád? Či ju ľúbiš? Martin. Vezmem si ju — teda ju mám rád. Eva (opakuje po ňom). Vezmeš si ju, teda ju máš rád. (Posmešne.) Oh, aký si múdry, Martin. (Jej tvár sa vyjasní, vzpriami sa a prisadne blíž k Martinovi.) Martin (hladí bokom na ňu). Eva (sa nahne, aby mu videla do tváre, a povie sladko). A nikdy ti neprišlo na um, aby bolo zase tak, ako vtedy? Martin (zachmúri sa). Čo bolo, to sa už nevráti! Eva. A keby predsa? Martin (krúti záporne hlavou). Eva (vyskočí, postaví sa pred Martina a hovorí vzrušeným hlasom). Nech je teda mrtvé, čo minulo! Ale či som teraz nie pekná? Či sa\'ti nepáčim? Martin (nepokojne sa vyhýba jej náru­ živému pohľadu) Už si nie tá, čo si bola. Eva. Prečo? Martin (váhavo). Neviem. Eva. Či som škaredá, stará? Martin (mechanicky). Nie. Eva. Som teda mladá a krásna? Martin (bezvládne). Áno. Eva (pristúpi k nemu ešte bližšie. Ná­ ruživosť chveje sa v jej hlase). Martin! Martin (prudko vstane; ústa sa mu po­ hybujú, akoby chcel prehovoriť; od vzru­ šenia nie je vstave dostať zo seba slova a dýcha ťažko a rýchlo). Eva (hovorí tíško a náruživé). Moja láska nevyhasla, Martin. Ľúbim ťa — ľúbim ťa tak žhavo ... Martin! Martin (v najväčšom vzrušení zkríkne chrapľavo). Čo chceš ?! Čo ma trápiš! ? Eva (vzpamätá sa, vytrezvie; očami ši­ roko roztvorenými hľadí na Martina; ra­ mená jej pomaly klesajú, skloní zahanbeno hlavu, klesne na lavicu, tvár si zakryje ru­ kami a vzlyká nie hlasno, ale tak prudko, že sa celé jej telo otriasa). Martin (stojí s kleslými ramenami a sklonenou hlavou a bolestne sa díva na vzlykajúcu Evu. Po chvíľke povie smutno). Čo plačeš? Eva (pomaly sa upokojí. Prestáva vzly­ kať, utiera si tvár a vstáva. Prehovorí bôľne a pokorne). Už nič, Martin, už nič nechcem. Nie som ťa viac hodná. Pôjdem ti z očí, a ty budeš šťastný. Martin (mlčí a pozerá meravo k zemi). (Opona Eva. S Bohom, Martin! (Podáva mu ruku a povie so smutným úsmevom). Ne­ dáš mi ruku ? Veď už na vždycky! Martin (pomaly berie jej ruku a drží ju vo svojej. Naraz ale náruživo strhne Evu k sebe a ľúba ju. Za chvíľu ju však pustí a oba hľadia na seba. Martin sa za­ chmúri a sklopí zrak, a Eva keď vidí, že ju nezdržiava, potácajúc sa, pomaly od­ chádza v ľavo. Martin stojí nehybne na mieste). 15. VÝSTUP. Martin a Marka. Marka (prichádza s pravá. Hovorí pre seba). Martin dnes neprišiel ani pod oblok. Oj, ja by som tej Eve vyškrabala oči. (Uvidí nehybnú postavu Martinovu a povie si radostne). Veď je tu! Čakal snáď na mňa. (Volá polohlasne). To si ty, Martin? Martin (vytrhnutý z ťažkých myšlienok, zkríkne divoko). Čo tu chceš?! Marka (preľaknutá ustúpi na krok a povie plačlivým hlasom). Ako si ma na­ strašil ! Čo tak kričíš ? (Hodí hlavou.) Skôr ja by som sa mala pýtať, čo ty tu chceš! Martin (sa zatiaľ vzpamätal). Nehnevaj sa, Marka, nepoznal som ťa! Marka (žiarlivo). Koho si teda čakal? Martin. Ja? — Prečo? Marka. Že si tu! Martin. Ja ... prišiel som ... Marka (vzrušene). Nie ku mne! Oh, veď viem! Ani sa netaj! Viem dobre, že odkedy si dnes uvidel Evu, už len na ňu myslíš. Oj, tá sa vie krútiť, nahýbať a očami blýskať! Či som nevidela, ako há­ dzala po tebe očami, ako ťa vábila a lá­ kala, aby ťa mi odviedla. A teraz výska, že sa jej to darí. Martin (stiesneno). Marka! Marka. A pre mňa, ktorej si sľuboval lásku, pre mňa už nemáš ani pohľadu, ani milého slova. (Plače a utiera si slzy do zástery.) Martin (pristúpi k nej). Neplač, Marka! Marka (plače ešte viac). Martin (povie odhodlane). Marka, po­ vedz, máš ma rada? Marka (mierni svoj plač a zpoza zástery jedným okom pozerá na Martina). Martin. Keď chceš, o tri týždne budeme svoji. Marka (pustí zásteru). Martinko môj, Martinko! (Zkríkne radostne a hodí sa mu do náručia.) Martin (objíme ju zľahka a bozká), padá.)

Číslo 4. DENNICA Strana 83. V. VERESAJEV: PAVUČINA. Z ruského —oý— ^o vrchnom poschodí akademie vý­ tvarných umení vo Florencii stáli pred obrazom prísažný pravotár Gotovcev, jeho žena Elena Niko- lajevna a ich známy, kňaz Salmanov. Na obraze vymaľovaná bola ležiaca v mohyle žena; bledý muž kľačiac v úžase vystieral k nej ruky. Elena Nikolajevna opýtala sa naliehavo: „Co to znamená? Kto je tu vyobrazený?" Gotovcev zastrčil ruky do vačkov a po­ zorne prečítal nápis na obraze: „Pia de\' Tolomei riconosciuta innocente de nello delia Pietra suo marito." „Niektoré slová celkom nechápem, no smysel je jasný", — trochu v rozpakoch hovoril kňaz, o ktorom Gotovcevovci my­ sleli, že dobre ovláda taliansky jazyk. — „Smysel je ten, že muž poznáva, že žena jeho je nevinnou." „Nie, mladý človeče, povedz­ te, čo znamená: ,de nello\', - zdr- žujúcúsmev,rie- kol Gotovcev. — „A čo je: ,delia Pietra\' ? Jestli toho muža vo­ lajú Petrom, bo­ lo by ,Pietro\' a nie ,Pietra\'." „Celé složenie vety je skutočne nie dosť jasné." Salmanov s vi- dom, akoby pro­ sil za odpustenie, pohol plecami a zľahka sa začer­ venal. Jeho tvár s práve vyrasta­ júcou hriadkou bola detsky bie­ la a čistá, i čer­ venal sa on než­ ne ružovým ru­ mencom, — ako dievčatko. „Nuž ale, čo­ že to znamená?" prehovorila Ele­ na Nikolajevna. D. Slovenské dievča z Petrovca y Báčke. (SI. K. S.) Úctivé a úslužne začal objasňovať Sal­ manov : „Očividne, táto tu je jeho ženou. Ona sa v čomsi previnila pred ním, a on ju — pravdepodobne — zabil, otrávil; a teraz pozná, že je nevinnou." „Očividne Nie, chcela by som to vedeť správne... Veľmi ma zaujíma, čo to môže byť? Kde by som sa to mohla do­ zvědět?" Gotovcev s úsmevom pohol plecom. „A nie ti je to všetko jedno?" „Mne je to nie jedno!" vyzývavé od­ vetila Elena Nikolajevna. — Teba to neza­ ujíma, tedy sa neprezvedaj." Gotovcev sa zamračil a mlčanlivé listo­ val v Baedeckeri. Salmanov pripomenul ostražité: „Čas nám je ísť. Musíme sa dnes ešte popo­ náhľať do Santo Lorenzo, obzret náhrobník rodu Medicis." „Len na minú­ tku síďme ešte dolu, chcel by som raz ešte vi deť ,Dávida\', — preriekol Gotov­ cev. — „Poďme, Léľa." „A čo je s tým obrazom?" roz­ horčene opýtala sa Elena Nikola­ jevna. — „Vôľa, buď tak dobrý, odpíš nápis, ja poprosím dako­ ho, aby to pre­ ložil/ „Čo teraz od­ pisovať!" chlad­ no odvetil Go­ tovcev. Začal sa rozčuľovať. Elena Nikola­ jevna sa hlasne rozosmiala. „Bože, či to tak dlho potrvá? Vybrať notes a ceruzku a zapi-.•

Strana 84. DENNICA Číslo 4. sať jeden riadok Kňaz, však nebudete mať nič proti tomu, jestli sa tridsať sekúnd oneskoríme do Santo Lorenzo? Gotovcev zahryzol sa do rta, no pomlčiac vybral notes a zapísal nápis. Schádzali po kameňom schodišti dolu. Kňaz išiel vopred. „Prečo sa sŕdiš na mňa?" nevinne a dosť hlasno opýtala sa Elena Nikola- jevna. Gotovcev pozrel na ňu zarážajúcim pohľadom. „Počuj, LéFa, pre Boha ťa prosím, nerob mi výstupy aspoň pred druhými!" povedal kruh, so strašnou silou vyletí z praku, a bledá tvár ožiari sa slávnostným úsme­ vom víťazstva Gotovcev díval sa i myslel: načo sú všetky tie malichernosti, hnev, zvada, keď je na zemi toľko krásy a veľkoleposti? Vzpomenul si na Rafaelovu Madonnu del Granduca, ktorú videl včera; tvár jej žia­ rila takou milou dievčou prelesťou... I na­ padla mu myšlienka, aký ponižujúci je jeho život. Vo svete je tak krásne a voľne a on sviazal sa pre čosi s druhou osobou, splietol svoj život s jej. A hľa, život obrátil sa v čosi malicherného, šedého, a ako lo- .35335EC mui UMU im m ^utMJUjii \' "mUiU iUlLU\' Typy z Neme^ian vo Spiši polohlasne a v očiach blysla mu hluchá nenávisť. Elena Nikolajevna bystro vzhliadla na neho, chcela čosi povedať, no opustila hlavu i mlčiac pošla dolu. Na konci širokej chodby jasne belela sa ohromná postava Dávida*. Gotovcev podišiel i sadol si na lavičku. On hľadel, nehýbajúc sa, na tú tvár, plnú takej udivi teľnej pravdy v zápase. V sohnutej ľavej ruke držal Dávid kameň, vložený do praku; od kameňa po chrbte tiahol sa remeň až ku pravej ruke. Tvár bola hrozná, odhodlaná i rozčúlená. Zdalo sa, že ten nadprirodzený velikán práve ide proti nemu a Dávid sám neverí svojej smelosti. Prejde minúta, kameň opíše polo- * Chýrna socha Michel-Angelova. jovými fľakami, pokrytý bol tými urážajú­ cimi zvadami pre hlúposti, ktoré ženatých ľudí robia podobnými deťom. Vstal a vrátil sa nazad. Salmanov chodil po chodbe a obzeral sochy. Elena Niko­ lajevna, bledá a ustatá, sedela v kresle pri východe; Baedeckera položila na kolená a bezúčastne dívala sa na visiace na stene gobelíny. Gotovcev opýtal sa krotko: „Nuž čo, pôjdeme?" „Poďme" — práve tak krotko odvetila Elena Nikolajevna a vstala. Podišiel Salmanov s bezstarostným výzo­ rom, hľadiac ukázať, že nezbadal predošlej zvady. „Ja by som vám, Elena Nikolajevna, neradil ísť do Santo Lorenzo. Veľmi ste ustali."

Číslo 4. DENNICA Strana 85. „Nie, nie, to nič nerobí! Mne sa chce ešte raz videť ,Noc\'", — odvetila rýchle. Gotovcev videl, že to ona chce k vôli nemu ; on včera hovoril, že má úmysel ešte raz pred odchodom obzreť si „Noc" od Michel-Angela. „Ako chcete, ale ja nepôjdem," — od­ povedal lenivo. — „Pravdu hovoriac, mne je teraz príjemnejšie obedovať, ako motať sa na úpeku a obzerať bohvie čo." Elena Nikolajevna tázavé pozrela na neho. „Nuž tedy podme obedovať." Vyšli na ulicu, prešli popri kathedrále nosťou pozdravil ich: „buon giorno!" — Sadli si za stolík. Po obede Elena Nikolajevna veselo pre­ kárala Salmanova, že nevedel preložiť nápis pod obrazom. Salmanov, vysoký a tenký, so svojou detsky nežnou tvárou smial a ospravedlňoval sa, radujúc sa rozhovoru s Elenou Nikolaj evnou. Gotovcev počúval a díval sa na úcty­ hodnú zaľúbenú tvár kňaza, na usmievajúcu sa Elenu Nikolajevnu. Keď sa smiala, oči jej roztomile zasvietily. Gotovcev hľadel na jej úsmev, na ružové uško, ledva prikryté temnými, jemnými vlasami. Elena Niko- i 11 i. IM Šokyce z okolij Moháča idú z kostola. a zaměřili na úzku via Calzaioli. Bolo ho­ rúce, na uliciach hurhaj, krik. Od všadiaľ bolo počuť spev, hluk; biče kočišov ohlu- šiteľne plieskaly. Po chodníku bežal starček s balíkom novín a kříkal, až sa ozývalo: „Seconda edizione delia „Nazione" !... „Nazione" seconda edizione!..." Stretajúci ich černookí mužovia s vy­ krútenými fúzikami so zvedavosťou obze­ rali sa za Elenou Nikolajevnou. Ona išla jednou rukou pridržujúc si sukňu; druhou zakrývala sa od slnca slnečníkom. Gotov- cevovi bolo príjemne, že je taká urastená a krásna, a on sám hľadel držať sa priamo a rovne. Na via Calzaioli vnišli do reštaurácie, kde vždy obedúvali. I tu všetci mužovia vnímavé obzreli sa na Elenu Nikolajevnu, a sklepník, podchodiac, so zvláštnou pozor- lajevna chovala sa tak, akoby vôbec ne­ vedela o svojej kráse, a to dodávalo celej jej postave nevysvetliteľnej přelešti. Go­ tovcev díval sa na ňu očima cudzieho a myslel si: — akou poesiou musí od nej viať na všetkých. Salmanov sa po obede rozlúčil. Gotov- cevovci vrátili sa do hotelu blízo námestia Signoři. Ani jednému sa nechcelo hovoriť, oba cítili chlad a odcudzenosť k sebe. Hovorili málo, len kde-tu malú poznámku; i hlasy ich zvučaly neprirodzene. Vnišli do izby. Roztvorili konduktora a pozerali, akým vlakom pocestovať zajtra do Benátok. Gotovcev riekol: „Tento tu je najlepší. Direttissimo-rý- chlovlak. Odchádza o jedenástej ráno a pri­ chádza do Benátok o osemnástej, to jest o šiestej večer. Týmto bude najpohodlnejšie."

Strana 86. DENNICA Číslo 4. „Nie, nie, s rý­ chlikom je draho. Pocfmeradšej stým­ to No. 6 — diretto." „Počuj, Léľa, veď tento odchádza o šiestej ráno! To znamená, o piatej vstávať. Zase ťa bu­ de celý deň hlava boleť." „Nebude, uvidíš." „No ale prečo to, povedz — prečo? Nehodno hovoriť o tom; celý rozdiel je dákych 10—20 lír. Čí sa ti chce premeniť .cestova­ nie na muky?" „Načo dvadsať lír vyhodiť nadarmo?" „Nato, aby si ne­ musela ležať dva dni s hlavybôľom. — Ostatne, mne je všetko jedno! Včas ráno vstať je nič pre mňa... Tvoja vec!" „Nuž teda dobre." Gotovcev sadol si k obloku čítať kúpené si číslo „Nazione Nikolajevna preobliekla si blúzu na posteľ. Opýtala sa ustatým „Pôjdeš ešte dnes niekam?" „Pôjdem asi za pol hodiny, pochodím po meste," — neochotne odvetil Gotovcev. „A ja už nepôjdem viac..." Elena Niko­ lajevna zatíchla. — „Oprobujem zaspať." II. Zmrákalo sa. Elektrická tramway, na ktorej sedel Gotovcev, stúpala k malému námestiu Michel-Angela. Vagónik s nepre­ stajným hvizdom letel po ceste, vysádzanej akáciami a myrtami. Okolo zeleněly sa sady, na kopcoch bělely sa predmestské letohrádky. Od západu dul teplý, ľahký vetrík. Vagónik sa zastavil. „Piazzale Michel-Angelo!" — veselo a akoby si zahrávajúc, zakričal mladý kon- duktor s čiernymi fúzikami. Gotovcev vystúpil. V prostriedku väč­ šieho, čistého námestia na vysokom pod­ stavci stál odlitok mohutnej postavy Dávida. Deti hraly sa pri podstavci. V úzadí portika Šokac v nedeľu a začal \' Elena a ľahla hlasom: s kolonnami temné cypřiše klonily pod ľahkým vetrom svo- je hybké končiare; ponášalo sa to na obraz Boecklina. Gotovcev sadol si na mramorovú la­ vičku pri kraji str­ mého úbočia. Dolu, za riekou, hlucho šumela Florencia; nad morom červe­ ných striech vypí­ nala sa mdle šedá kopula kathedrály. Na obzore tiahly sa Appeniny, zahale­ né belavou hmlou. Pred týždňom se­ del Gotovcev na tom istom mieste a práve tak díval sa s úbočia na hlucho šumiace mesto. Zaj­ trajšieho dňa mala prísť z Montreux Elena Nikolajevna; jeho srdce stislo sa sladko a všetko vô­ kol dýchalo šťastím. Videl ju pred sebou láskavú a Túbiacu. Zdalo sa mu, že hľadí do jej jasných očí, nevší­ majúcich si ani dojem, aký na ľudí urobia, na jej úsmev i šiju, ktorá z boku vyzerá tak prenikavé bielou, detskou... Na duši bol pocit previnenia voči nej, i nekoneč­ nej nežnosti, a myslel si: od týchto čias nemôže byť medzi nimi ani zvady, ani ochladnutia. Preto, lebo vidí, ako pusto a osirelé je žiť bez nej, a ako jej láska osvětluje mu celý život. Teraz Gotovcev proboval znovu vzbudiť v duši túto náladu, hľadel uvedomiť si, — prečo sa bez nej necítil dobre a čo ho tiahlo ku nej? Hľadel — ale nemohol. A medzi tým cítil, že ju ľúbi a ona jeho tiež. No predsa mu bolo clivo a tak voľa- akosi nepríjemne; zachvátila ho duševná úzkosť, keď si pomyslel, že má sa vrátiť nazpät do bytu. Na diváni: ihlice do vlasov a špendlíky. V kasni ženské nočné košieľky. V tomto bolo čosi urážajúceho a ponižu­ júceho, ako vôbec i v tom, že v jednej izbe s ním žila i spala ženština. A dookola zaváňalo vavrínom. Elektri­ cký vagónik s húdiacim jednotvárnym hvizdom dvíhal sa hore a blýskal svetlo-

Číslo 4. DENNICA Strana 87. modrými iskrami, medzi tmavými stro­ mami. Vo Florencii zapalovaly sa lam­ py. Tam, v tých úzkych, tajomných uličkách každý ka­ meň, každé okno — všetko dýcha rozpomienkami. — Čierne oči blýskaly zpoza polozakryté- ho vĺčka, a za blesk z týchto očí liala sa krv, ľudia šli na smrť, vyzývali na boj svet celý so všetkými jeho si­ lami a predsudka­ mi — Gotovcev pripo­ menul si nedávno prečítanú novú drá­ mu Maeterlincka. Krásavica Vanna, následkom žiadosti víťazného vodcu ľlorentínskeho, pri­ chádza k nemu v noci do šiatru na­ há, len v jednom Šokycké dievča ide na trh. plášti, a dozvie sa, že ju on už dávno, bez­ nádejne ľúbi. Ona odvetí: „Ja vás neľúbim. No v srdci mojom pohoršuje sa hlasne sama duša lásky pri myšlienke, že človek, milujúci ma, nenašiel v sebe smelosti pred jej tvárou Láska neustupuje; keď ona už ničo­ ho nečaká, ale vždy ešte dúfa. Jestli by som ľúbila tak, ako vy, ja by som... Ach, ťažko povedať, čo by som urobi­ la! Ja vrhla by som sa k nádeji dňom i nocou; o- sudu bych zavola­ la : ,odstráň sa, — idem ja!\' Prinútila by som kamene po­ máhať mi " No, a potom ? Gotovcevovi chce­ lo sa zasmiať: po­ tom nastalo by „večné splynutie" — i zvady zato, koľko vziať topá­ nok so sebou na cestu, jeden, či dva páry. A od tohoto by nič nemohlo spasiť, — ani „spo­ ločné rozumové zá­ ujmy", ani „spoločný duševný život", a ani sama láska. Preto, lebo láska je pre­ dovšetkým poesiou života. A večné sply­ nutie je prósou, tou najsobeckejšou prosou, držiacou seba za poesiu. (Pokračovanie) laleJ wm [ale] I2l£] IQTPI Ej£l 3 tála [älä HAJOMIL: Sivko biely sedí už len na hrebeni; Nízko na pahorie Skrútil vietor zdola: slízal sneh studený. Lúče otužely, Mrazy zubožely: zvravel potok smelý. Zem sa rozvoňala: Tým už vesna istý príchod odkázala. Skovrán neotáľa Dlho pri medzičke, letí do oblačia: Volá na oráča. A náš oráč bodrý na vysmiatom dvore Už aj snáša brány, Kolieska, pluh, vláče; v jarmo volky priaha, A kde roľa drahá Na jeho pluh čaká, ta s volkami kráča. Na otcovskej hrude Spomnie na milosť si z neba a už rúče OSY. 3. Vodí po úhore Vymrzlom pluh krivý: rúša pôdu spiacu, Radom brázdy íiaha, A tak hrudu pluhom drobí, potom zmáča. Oráč náš len prácu Pozná poctivú, nie heslá, lebo kľúče Odo zdaru chráni U seba len práca. Prácou zrábaf bude Dedodedne\' nivy, Kým sa nerozsype ten náš Kriváň sivý; A nech smeť sa rúha, A nech ake\'koľvek pohybu sa prúdy — Aby úhor pustý Neležal mu v posmech: nezbridí si hrudy, Nepustí sa pluha, Lebo nevidel on nikdie v žiadnom čase Roľu zorať ústy.

Strana 88. DENNICA , Číslo 4. S. KRCMERY: RABINDRANATH TAGORE. jento Ind, ktorého meno ešte pred rokom bolo v Europe temer úplne neznáme — je vyznačený Nobelov- skou odmenou, a dnes sa už na všetky strany o ňom hovorí. Nám, Euro- pejcom, sú prístupné len ukázky z jeho bohatej poesie, cykly, ktoré si on sám preložil do angličtiny. Je Indom: pošiel z národa, z ktorého kedysi i Buddha. — Buddha svojím pes- simismom vyrazil ná­ ladu duše indickej: „Život od narodenia po smrť je plný u- trpenia, preto ničme život", hlásal Budd­ ha, a národ indický podnes v tomto prís­ nom asketisme vidí mravnú dokonalosť. Tomuto národu hlása Rabindranath Tago- re životnú radosť, a to ho robí požehna­ ným v jeho ľude; snáď to honorovala Európa Nobelovskou odmenou. V nasledovnom shŕňam jeho náhľa­ dy na život a smrť, nakoľko ich z cy­ klov „The Gardener" (Zahradník) a „ Sitan- jali" (Obetné piesne) vycítiť možno. „Neuvedomil* som si okamih, keď pre­ kročil som prah života, ale hneď v prvé ráno, ako uzrel som svetlo, cítil som, že som nie cudzí v tomto svete, že bezmenný, bezforemný, nevyskúmateľný Vesmír ma vľúdne objal v osobe mojej matky." To cítil v prvé ráno, a cit ten podržal si, cítil sa byť vždy doma. Keď však ohliad- nul sa kolo seba na tých, medzi ktorými žil, videl, že tí ináč hľadia na svet. Prečo ? Na to uvedie nás táto báseň: „Stvorenstvo bolo ešte nové a hviezdy sa v prvých lúčoch skvelý, bohovia sa sišli v nebi. Čuť bolo spev: Ó dokonalý zjav! Ó nemýlená radosť! — Zrazu ktorýsi vy- * Uvedené miesta sú preklady. Originál je tiež prosa, ale nadmieru melodická. Rytmus je nie v sla­ bikách, ale v slede slov a myšlienok. Rabindranath Tagore. kríkne: Ako keby sa dakde pretrhla skvelá reťaz, akoby jedna hviezda padla! Zamĺkla zlatá harfa, zamlkol spev a smutne šepotali: Jaj, že padlá hviezda bola najkrajšia, že tá bola slávou neba! — A od tých čias ju neprestajne hľadajú a večne-večne zuní žiaľ, že s ňou zmizla jediná rozkoš sveta! Avšak v hlbokej nemote noci usmie­ vajú sa hviezdy a šepmo povrávajú: Aké márne hľada­ nie ! Vesmír je nepo­ škvrnené dokonalý!"\' Ľudia si len do­ mýšľajú, že v svete chybí čosi. Ktosi to vykríkol a uverili mu, a stále hľadajú a pá­ trajú, ako blázon-pú- tnik hľadal poklad na brehu mora, dá- ky zázračný kamie­ nok — a rozpŕchly sa mu všetky náde­ je, len nepokoj mu zostal. Ľudia sú ako ten blázon, ktorého život bolo márne hľadanie. „Život je samá túžba a túžby naše sú veľmi smelé." — Prečo túžime po ve­ ciach takých, ktoié dosiahnuť nemožno ? Nie v prírode je chy­ ba, že jednu-druhú žiadosť nám nesplní, ale v nás, že také veci žiadame. A tu prichodí Tagoremu jedna detská rozpomienka\': „Púšťal som papierové člnky do jarku. Bol vlhký júlový deň, bol som sám, hral som sa blažené. Zrazu shŕkly sa oblaky, zvíril vetor a potokom šústal sa dážď. Ručal kalný prúd, jarok sa zdmul a potopil mi člnok. Rozhorčene som myslel: Tá povíchrica len preto prišla, aby zkazila mi blaho; všetka jej zloba je na mňa naměřená! Preberám mnohé hry môjho života, ktoré som prehral. Hrešil som osud pre mnohé žarty — a tu prišiel mi na um člnok, ktorý potopil sa v jarku."

Číslo 4. DENNICA Strana 89. Či nevycítit z tejto rozpomienky tú pravdu, že smiešne je karhať přírodu pre potopenie papierového člnku, keďže vinní sme my, čo k hračkám viažeme si blaho? Príroda nám nechce škodiť. Lenže naše túžby sú velmi hladné, všetky splniť ne­ možno, sú veľmi márne, splniť ich je nie žiadúcno. Snáď nás niekedy i zrazí, prij­ mime úder s vďakou, nepošiel on z pomsty. Hľaďmei na bôľ ako z lásky mimovoľne přišlý. „Hladné nádeje nám všetky splniť ne­ môžeš, matka-zem, či mám ťa opustiť preto ? Tvoj bôľom tienený úsmev je milý mojim očiam. Tvoja láska snáď sa nevyplní všetka — a predsi vzácna je srdcu môjmu. Od pravekov rodíš barvy a piesne, ale nebo tvoje nie je pevná budova, len smutná fata morgana. Na krásy prírody sa slzná hmla kloní. Preds\' v nemé srdce piesne ti vlievam, lásku moju v tvoju lásku. Tak rád pohliadam tvár tvoju, a tak rád mám tvoju smutnú hrudu, ó matka-zem!" Snáď ten žiaľ len prispeje k láske. Prehĺbi krásy prírody citom. Snáď blaže­ nosť, ktorá sa smeje, je nie ani pravdivá. Čo žiada Boh od nás ? Prácu! Boh sám je večná práca, večné tvorenie. Jestli chceme dľa jeho príkladu žiť, musíme pracovať. Svet celý, príroda je v stálej práci, to pekne illustruje táto kratučká báseň: „Niet zmárneného času, Pane Bože! Každý okamih života Ty máš v rukách. Vyvoláš výhonok zo zrna v zem skrytého, z výhonku puk, z kvetu ovocie. Hľa, spal som ustatý na lôžku. Zdalo sa mi, že zmĺkla všetka práca. Ráno zbudil som sa a zahradu uzrel som plnú utešených kvetov!"* Preto on prácou holduje matke-zemi. Práca je našou blahonosnou povinnosťou. Každý dľa svojho povolania, dľa svojich síl. „Dostal som pozvanie na hostinu tohoto sveta — a tak požehnaný je život môj. Oči viděly a uši počuly. A vyznačili mi povolanie na tejto hostine, aby som hral na mojom nástroji. I vykonal som, čo som vládal. Teraz spytujem sa, či prišiel už čas odchodu, aby som uzrel tvár tvoju, Pane, a míčky Ti holdoval?" (Dokončenie.) * Kvety majú velkú rolu v jeho poesii, ako vôbec u Indov. Sám rád zahradníci; prvá cesta ráno (o 3-tej) vedie ho ku kvietkom, cíti sa byť príbuz­ ným s nimi. rara= E H Divadelní ochotníci turčianskosvätomartinskí v Moliěrovej hre „Lakomec".

Strana 90. DENNICA Číslo 4. BERRY BENSON: REINKARNÁCIA. I stý chlapček dostal sa do školy. Bol ešte maličký. Nevedel nič iné, len čo s ma­ terinským mliekom vssal do seba. Učitel (a to bol sám Boh) posadil ho do tej naj­ nižšej triedy a na lekciu dal sa mu naučiť: Nezabiješ. Netráp živého tvora. Nepokrad­ neš. Preto ani nevraždil; ale mučil a kradol. A na sklone dňa (keď osivěla mu brada — a noc sa dostavila) učitel (a to bol sám Boh) hovoril mu: Naučil si sa, aby si ne­ vraždil. Ale ostatné úlohy si sa nenaučil. Zajtra príď zase. A malý chlapček prišiel zase na druhý deň. Učitel (a to bol sám Boh) poslal ho do vyššej triedy a na lekciu dal sa mu naučiť: Netráp živého tvora. Nepokradneš. Neklam. Preto netrápil živého tvora; ale kradol a klamal. A na sklone dňa (keď osivěla mu brada — a noc sa dostavila) učitel (a to bol sám Boh) hovoril mu: Na­ učil si sa, aby si bol milosrdný. Ale ostatné si sa nenaučil. Zajtra príď zase. A malý chlapček prišiel zase na druhý deň. Učiteľ (a to bol sám Boh) poslal ho zase do vyššej triedy a na lekciu dal sa mu naučiť: Nepokradneš. Neklam. Panuj nad svojimi vášňami. A na sklone dňa (keď osivěla mu brada — a noc sa dostavila) učiteľ (a to bol sám Boh) hovoril mu: Ty si sa naučil, aby si nekradol. Ale ostatné úlohy si sa nenaučil. Príď zajtra nazad, dieťa moje. Toto je to, čo v svetovej knihe čítam na tvárach mužov a žien a o čom rozprá­ vajú i hviezdy na oblohe nebeskej. Preložil I. L. Lysecký. NAŠE OBRÁZKY — S l o v e n s k é dievča z P e t r o v c a v B á č k e. Naši dolnozemskí bratia žijú po roztratených oásach, iba v okolí Petrovca žijú kompaktne asi v siedmich dedinách. Ľud zdravý a mocný, bystrý, smelý a pracovitý. Svojou húževnatosťou nadobudli si pekné majetky. Žijú v blahobyte, čo vidno najlepšie na našich Petrovčanoch, ktorí ročne iba za chmeľ do­ stanú pár millionov korún. Či potom div, že zvláště v šatstve medzi dievčaty vyriastla nád­ hera? Naše sedliacky v Petrovci neopúšťajú svoj slovenský kroj, a hlbokým dojmom pôsobí na človeka, keď pozerá húfy dievčat idúcich z kostola v svojom pestrom kroji. I náš obrá­ zok predstavuje takú Petrovčanku. Šaty samý hodváb a báršoň. Nie je zvláštna vec, ked sta­ rostlivá matka kúpi svojej dcérke ručník za 100 korún. Keď má taký susedova Marka, musí ho mať aj jej Katka. —z— — Š o k a ci-B u n j e v c i. Asi za týždeň zdržal som sa medzi Šokacmi v Moháči (1894), kde zamýšľal som sbierať štúdia k môjmu obrazu „Smrť Tomoryho". Ale látky k týmže štúdiám, okrem krajiny, som nenašiel. No našiel som iné, čo ma viacej zaujímalo: slovanské obyvateľstvo mesta a jeho okolia, a z toho zase najviac Šokaci pútali môj záujem. Moháč a jeho okolie je slovanské. Bývajú tam Srbi, a vjneste majú svoj kostol. Ale snáď najviacej je Šokacov-Bunjevcov, ktorí tiež majú svo] chrám (františkánsky kostol). Šokaci patria kmenové ku Srbom; sú to vlastne Horvati, rečového rozdielu medzi nimi ani niet; dľa môjho zdania sú to Srbi rim. katolíckeho vierovyznania. Hovoria o sebe, že pochádzajú z Bosny^ a Hercegoviny. Sedľač, chudoba,^to všetko Šokac; čo majetnejší — to Srb. Šokaci sú veľmi nábožní. Videl som bozkávať ruky jednoduchému mníchovi-laikovi od Františkánov. Bola práve nedeľa, išiel som tedy do kostola. Vtedy už 15 rokov nepočul som v kostole spevu v svojej materčine. Aký som bol prekvapený, slyšiac spev nábožných Šo- kacov v Moháči v chráme Františkánov. Zdalo sa mi, že som v mojom rodisku v Sliačoch, kde jako chlapec počul som podobný spev. Moje zdanie zvyšoval pohľad na starých chlapov s dlhými vlasami a na staré ženy, odeté veľkými šatkami modrej farby bielo bodkovanej (na hrášky). Tak ma všetko za­ ujímalo, že som svoj pobyt predĺžil a vy­ hotovil niekoľko štúdií štetcom a fotografiou, z ktorých sú i tieto obrázky. Šokyce usilovne a pekne vyšívajú, háčkujú atd. Ich šat je veľmi malebný. Ženské oplecko cenené je na 40 kor. i vyše. Hlavná jeho ozdoba tiahne sa dolu celým rukávom v šírke dlaňovej. Ale nie menej malebný je i mužský odev v nedeľnom vystrojení. Aj v národnom ohľade Bunjevci neza­ ostávajú. Majú svoj dobre redigovaný týž­ denník „Neven" (vychodí v Subotici) a kalen­ dár. Sriaďujú po dedinách a mestečkách be­ sedy t. zv. „Prela", ktoré bývajú četné na­ vštevované a sú veľmi dobrým prostriedkom k šíreniu rodolásky a spolupatričnosti. Samo sebou sa rozumie, že neprestávajú žiadať, tak ako my Slováci, školy s materinskou rtauko- sdelnou rečou. Hanida.

BODiŇÄPDILOHA^ENNICEÍ ŽENSKÉ DLŽOBY. »už peniaze zarába, žena ich vy­ dáva, taký je obyčajne poriadok v našich domácnosťach. Mužovia zaujímajú sa len veľmi zriedka o nákup vecí, potrebných v rodine, pone­ chávajúc túto starosť žene. Ak sú veľmi zaujatí, nemožno sa im konečne diviť. Ženy, ktoré musia rodinu živiť a ešte všetko pre ňu obstarať, veľmi dobre vedia, ako vysilujúce sú tieto tak zvané „drobné" domáce starosti, a dobre chápu, že páni manželia radi sa ich zba­ vujú. I ony by tak urobily, keby ich malý komu prenechať. Táto ľahostajnosť k všed­ ným domácim starosťam je tedy u muža pochopiteľná; ale zato ešte nemožno ju vyhovoriť a odpustiť. Lebo muž, ktorý nikdy nič sám neku­ poval, ba nikdy pri tom ani nebol, ked jeho žena kupovala, nemá z pravidla ani pochopu o tom, ako ukrutne je dnes draho. A z tejto jeho neznalosti veci povstávajú neshody v manželstve, lebo sa mu vždy zdá, že jeho žena zle gazduje a mnoho troví, kdežto žena zase jemu vytýka, že jej dáva na domácnosť málo. Manželia majú byť k sebe vo všetkom úprimní, v ničom nemajú sa navzájom klamať, ani čo sa týka peňazí. A predsa je dnes veľká časť manželiek, ktoré svojich manželov v tomto ohľade klamú, a kecř sa bližšie prizreme, zbadáme, že na tomto klamstve je väčšmi vinen muž, než žena, preto že on ju k tomu priamo donútil. Je totiž veľa mužov, ktorí sa neuskrov- ňujú, čo sa ich osoby týka, ale voči žene a tedy i celej rodine svojej úzkostlivé sporia. A každá prosba ženina o peniaze na potrebný už kabátik pre dieťa, na šaty pre ňu samú vyvolá takú domácu búrku, že sa žena už ani neopováží pýtať. Co má potom robiť? Podobné mužské povahy vy­ chovávajú tento týp žien, ktorý je tak od­ porný ľuďom priamym, statočným, pravdo­ mluvným: ženy lstivé a lživé. Nemôže-li žena dosiahnuť potrebných vecí na priamy spôsob, robí dlhy bez ve­ domia mužovho. A mužovi potom chce nahovoriť, že šaty alebo blúzku kúpila lacno alebo že si ich ušila sama. Z takýchto ustrachovaných manželiek regrutuje sa asi polovica zadĺžených žien. Druhá polovica sú ženy ľahkomyseľné, ktoré za chrbtom mužovým robia dlžoby bez potreby, len z parády a paškrtnosti, a vhá­ ňajú manžela dobrého, statočného a po­ riadneho do zúfalstva. Koľko je takých dlžôb, o tom by nám mohli rozprávať kupci celé kapitoly. Ženy ani nevedia, že keď robia za chrbtom mužovým dlžoby, dopúšťajú sa tým podvodu. Muž ručí za dlžoby svojej ženy a je dľa zákona povinný zaplatiť, i keď o nich nevedel. Je to iste strašná situácia, byť zodpovedným za dlžoby bytosti nesvedomitej a márnotratnej. Robiť dlžoby bez vedomia manželovho je preto nečestné, nepekné, nech je to už z príčin akýchkoľvek. Jestli muž svojou lakomosťou ženu k dlžobám núti, má žena nájsť vždy odvahu, aby mu o dlžobe z núdze urobenej alebo ešte lepšie: o úmysle, že dlžobu urobí, povedala. Dlžoby žien ľahkomyseľných a parád­ nych sú už naskrze ničomné. Jedno je však isté: dlžoby takýchto žien, postižených chorobnou mániou nakupovať, nemohly by dostúpiť nikdy tak závratnej výšky, keby kupci sami takéto ženy nepodporovali. Sú kupci, ktorí keď vidia pred sebou takú ženu slabého charakteru, tovar jej priamo nanútia, uisfujúc ju, že je na platenie dosť času. Na taký spôsob nie jedna žena začala robiť dlžoby za chrbtom mužovým. Múdra žena kupuje vždy len to, čo skutočne potrebuje a čo môže hneď alebo skoro zaplatiť a nesiahne po veci drahšej i keby sa jej neviem ako ľúbila. O. F.

Strana 92. DENNICA Číslo 4. TU JE MÁJ! ,Tu je máj, kvetoraj; kvieí\'a plné zahrady, čo nám život osladí: tu je zas krása krás! Štedrá jar boží dar šírym poľom rozsieva, do kvieťa ho odieva: celý svef samý kvet. Deň po deň jako sen blažený sa míňa len: samé svetlo, pochodeň; kolo nás dúhopás. Tu hľa máj, kvetoraj! Vesna, jeho kráľovná spanilá a čarovná, vzbúdza v nás plesu hlas — Tu je máj, kvetoraj! I. GR. ORLOV. Dr. Rich. Klimeš: Akú cenu má diefa? Na túto zaujímavú otázku odpovedá známa bojovníčka za ženské práva, Henrietta Furthová z Frankfurtu, vo svojom časopise „Neues Frauenleben". Nedokazuje cenu dieťaťa v čísliciach. To je vzhľadom k rôznym vrstvám sociálnym a majetkovým nemožno. Predsa však je isté, že prvorodené dieťa je najdrahšie. Na druhé, tretie a dalšie dieťa sú výdavky omnoho menšie, jednoducho na základe zkušenosti, že medzi dvoma-troma uživí sa ľahko tiež i štvrtý. Kto bez vážnych dôvodov zrieka sa v man­ želstve detí, ukazuje zavrženia hodné stanovisko čudného mravného názoru. Vdaka Bohu, počet takých samoľúbych ľudí je nie veľký. Horšie je, že veľká časť rodičov žiada si len jedno, najviac dvoje detí. To je pošetilost a neroz- umnosť. Spomenuli sme, že výdavok na vý­ chovu tretieho i štvrtého dieťaťa sotva je väčší, než pri deťoch dvoch. Netreba ani dokladať, ako ľahko, nešťastnou náhodou môžu byť ro­ dičia až do smrti zronení ztrátou jediného die­ ťaťa. A napokon, nemáme my ľudia v dobe tak vyspelej kultúry tiež povinnosť k svojmu ná­ rodu? A nespočíva sila národa, jeho veľkosť a cena v dobre vychovaných občanoch? V deťoch nachodíme najvyššie zhodnotenie samých seba. Deti sú čiastkou nášho ja, ktoré prenášame do budúcnosti, zachovávajúc si v nich najväčšiu cenu svojho vlastného života a zanechávajúc v deťoch budúcim dobám naj­ krajšiu pamiatku. V radosťach a spokojnosti s nimi prežívame svoju prítomnosť, v ich riadnom živote zaručená je nám úctyhodná budúcnosť v čestnej pamiatke po našej smrti až do najďalších časov. V deťoch žijeme plne svoju prítomnosť i budúcnosť. Deti sú najvzácnejší náš dar; sú, ako sme už povedali, čiastkou nášho ja, a keď sa im cele venujeme, celou našou bytnosťou. Je zrovna prevrátený ľudský pud, ked niekde zvieraťom, stromkom a kvetinám, ba i zábavám venuje sa väčšia pozornosť, než vlastným deťom. Dávno už náš najväčší vychovávateľ národov prika­ zuje rodičom najväčšiu starostlivosť o deti, ako svoj najdrahší klenot, vzácnejší nad striebro i zlato. Striebro a zlato sú mŕtve kovy, ale deti sú živé obrázky samého Boha. Iné veci berú sa zo zeme, deti ale sú z našej podstaty, a preto sme im povinní tou istou láskou a opa­ terou, ako sebe samým. Za námahu dňa a sta­ rostlivosť nocí, ktorú deťom venujeme, odmení nás ich neohraničená dôvera a radostná svie­ žosť, ktorú nám deti vlievajú do života. „Pri deťoch a pre deti," hovorí Komenský, „vždy je isté požehnanie, aby ich bolo možno odkiaľ vyživiť. Preto smelo hovoril Dr. M. Luther: „Nie my živíme deti svoje, ale ony živia nás. Lebo pre neviniatka dáva Boh výživu a my starí hriešnici živíme sa pri nich." Dom bez deti je ako zvon bez srdca; zvuk, ktorý v ňom drieme, bol by asnáď veľmi krásny, keby mohol byť zobudený. Carmen Sylva. AFORISMY HANNY KVAPILOVEJ. Mnoho je biedy na svete, ale najsmutnejšia je tá, ktorá sa ani požalovať nemá komu. Vyrieknuté slovo často býva ťažkým osudom. Niet prahu na svete, ktorý by človeka ochránil. Vôľa je nebom človeka. Život je tklivá pieseň so smutným reťrainom. Človek nikdy nemá pohŕdať úsmevom; má sná- šať s úsmevom tlak života a hľadať krásu bez toho, žeby bol pri tom ľahkovážnym. Žena musí milovať, pomáhat, a predne — od­ púšťať.

Číslo 4. DENNICA Strana 93. Ifgpl RODINNÉ ZPQAW , , fe^S Zasnúbili s|a: Pán Peter Marendiak, ev. učiteľ v Liptovskom Sv. Mikuláši, so slečnou Ančou Uramovou tamtiež. — Pán Pavel Rúžek, ev. učiteľ v Trlinku, so slečnou Emíliou Daruľovou tamtiež. — Pán Ján Pavelka so slečnou Žofiou Dančíkovou v New-Yorku. Sobáš mali: Pán dr. Ján Medvecký, pravotár vo Zvolene, so slečnou Oľgou La- c i ak o vo u tamtiež. Snúbencom i mladému páru srdečne blaho­ želáme! Podáva Ľ. P. * V záujme čistých mravov vyniesli v okrese Sione (Spoj. Štáty) prísne zákony. Žiaden muž nesmie vyzvať dámu, aby šla s ním na prechádzku; takýto návrh považuje sa za nemravný. Ďalej: dáma nesmie si sadnúť na koňa na spôsob mužských, a jazdiť dovo­ lené je žene iba v šatoch s dlhou vlečkou. Mladé dievčatá nesmú nosiť vystrihnuté šaty a krátke rukávy; tieto musia im siahať hodne niže lakťa. Prirodzene zakázané sú i priezračné pančušky. Kto sa previní proti .zákazu, pokutovaný je na 1000 korún, alebo odsúdený na niekoľko me­ siacov do väzenia. Prísny zákon takto na po­ hľad zdá sa smiešnym, ale v podstate naskrze nie je zbytočný. * Štatistika. Dľa úradného výkazu bežný rok je bohatý na svatby. Cez mesiac január uzavrelo sa v Uhorsku 20,624 manželství, z kto­ rých 2580 padá na Horvatsko a Slavoniu. Mi­ nulého roku v tom istom čase bolo ich o 1427 menej. Ak to tak pôjde cez celý rok Madarország nebol ešte — ale bude...! * Rovnoprávne! Angličanky sú najhor­ livejšími bojovnicami za rovnoprávnosť žien s mužmi, a kde sa dá, usilujú sa prevziať ich mravy — i nedobré. Najnovšie vysvitlo, že londýnske dámy hazardné hrajú v karty, a to o veľké summy, i na dlh. Nedávno bohatá vdova, ktorá vedie veľký dom a zve k sebe dámy najlepších kruhov, zažalovala miss Etelu Clintonovu, chtiac jusúdobne prinútiť na zapla­ tenie kartovej dlžoby. Obžalovaná sa priznala, že za jeden večer prehrala u vdovy tritisíc korún; 600 korún musela si požičať, ktoré ale nechcela vrátiť. Súd ju prinútil, splatiť dlžobu, ale zároveň vyzval pozornosť policie na dámske kluby, v ktorých, tak sa zdá, miesto vzdela- vateľných rozhovorov majú na ume cele iné veci. * Prečo rak očervenie? Ktorýsi vtip­ ný pokrokár rozlúštil otázku veľmi snadné: vraj preto, lebo sa hanbí, že je zpiatočníkom. Lenže uvarený rak očervenie i v zemi zpia- točníkov, kde sa za svoju retrográdnosť han­ biť nemusí, a tak bude tomu iná príčina. Che­ mik dr. Kornfeld konštatoval, že v pancieri raka nachodí sa alizarin, farba, ktorá v spo­ jení s istými súčiastkami dáva rôzne farby: ružovú, červenú, fijalkovú i čiernu. Pancier raka, za živa nazelenkavý, vo vrelej vode očervenie. Čím je rak starší, tým je červená farba intensívnejšia; mladý rak zostane bľado- červený lebo ružový. Ale k vôli rozmanitostí môžme nastoliť i rakov inej farby. Ak pridáme do vody, v ktorej máme rakov variť, niekoľko kvapiek alkalickej substancie, raky budú fia­ lové. S pridaním roztoku železnej soli zfar- bíme rakov na tmavo-červeno (bordó). Veľmi ľahko okrášlíme raka monogrammom (alebo inou kresbou), ak priviažeme mu na chrbát čierny papier, v ktorom bol monogramm vy­ strihnutý a necháme za chvíľu na slnku. Miesto, na ktoré slnko svietilo, bude inej farby ako pancier. * Čo je bozk? Londýnsky časopis „Stan­ dard" zadal svojim čitateľkám otázku: čo je bozk? Odpovede boly najrôznejšie, dlhé i krátke, duchaplné i menej umné, ideálne i reálne. Dľa krásavice miss Lilian Braitwaitz bozk je „odhalenie lásky, viditeľný dôkaz naj­ svätejšieho citu a prísaha, ktorá potvrdzuje večné spojenie dvoch sŕdc. Bozk ženy je zbožňovaním duše a jej vzdychom — zovňaj- ším dôkazom jej neohraničenej oddanosti." Iné čitateľky podaly nasledujúce definície: „Bozk je láska." — „Bozk je komédia a láska v podobe pastilly." — „Bozk je v živote čosi veľmi vážneho — on je dar bohov." — „Bozk je reflex pokoja, záloh lásky, zdroj inšpirácie, slovo nádeje, počiatok i konec cítenia. Boz­ kávať je ľudské, a doteraz ani muž, ani žena nedosiahli výšin nadľudského." — „Bozk je výťažok radosti a elixír života." * O móde. Neuveriteľný chýr prichodí z kolísky módy, z Paríža. Niekoľko vynika­ júcich parížskych dám shromáždilo sa na pro­ testnú schôdzu proti ustavične sa meniacej móde. Menovite prísne súdily epidemické ší­ renie sa nevkusu, aký roznáša sa svetom s vý- strednosťami módy, proti čomu už i z ohľadu estetického treba protestovať. Z tej istej po­ hnútky kráľ módy Jean Worth vydal knihu v anglickej reči pod názvom: „Základné ťahy korektného obliekania sa". V knihe vytýka ženám, že sa ženu ustavične za novým a novým, prekážajú vývin módy v zdravom a peknom smere. Túžbu za novotou menuje chorobou, proti čomu ohlasuje sa ako umelec módy. „Móda mení sa už nie týždňami, ani nie dňami, ale takmer za hodinu. Nielen že ustavične treba vymýšľať nové farby, ktoré sú často rovno

Strana 94. DENNICA . Číslo 4. mrzké, bo pekné farby sú už s t a r é; ale dnes ženy nosia obleky, sostavené z látok naskrze nehodiacich sa jedna k druhej. Worth menuje to anarchiou vkusu. „Mojou svätou zásadou je, že čipky nesmú sa miešať s kožušinou, bo podstata týchto dvoch si natoľko protirečí, že nemožno je, aby v obleku splynuly v harmo­ nický celok." Hľa, i z týchto niekoľko riadkov môže čerpaf zdravý pokyn každá, ženúca sa za výstrelkami vrtošivej módy. * Pestujme kvety! Krášlenie bytu a bal­ kónov a pestovanie kvetov vo veľkom v za­ hradách ujíma sa viac a viac. V Prahe bol koncom minulého mesiaca sriadený kurs pre tých, ktorí chceli sa učif pestovaniu kvetov a okrašlovaniu oblokov a balkónov. Kurs bol veľmi hojne navštevovaný. — Moravský sväz pre volebné právo žien dostal už odpoveď na svoj protest z prí­ ležitosti processu"proti uhorským Rusom ma­ ďarským ženám poslaný. Ženský volebný sväz maďarský odpovedal po francúzsky nasledovne: „Panie! Výbor nášho Sväzu čítal Váš protest s najúprimnejším záujmom. Pokrokové spolky peštianske poslaly dvoch právnikov k obrane obžalovaných. Ale ach: ženy v Uhorsku ne­ majú ešte hlasu a sú tedy úplne malomocné, nemôžu vykonávať žiadon vplyv na skutky vlády. Sme preto tiež neschopné, pomôcť na­ šim slovanským spoluobčanom. Ujisťujúc Vás, dámy, vrelými sympatiami nášho výboru pre všetkých, ktorí ešte trpia atavistickou politikou v evropských krajinách, sme Vaše oddané spolu-sestry. Vilma Gliicklich, predsedníčka." — Hollandské ženy zahanbily mužov. Vláda vypísala súbehy na miesta lekárov, oše­ trovateľov a ošetrovateliek, ktorí by chceli ísť na ostrov Javu, kde zurí mor. Podmienky boly uspokojivé. Ale neprihlásil sa ani jedon lekár, zato veľa lekárok a opatrovníčok. — V Anglicku nie sú všetky ženy, boju­ júce za volebné právo žien a rovnoprávnosť, divými sufražetkami. Od „Ženského sväzu so- ciálno-politického", založeného roku 1903 Mrs. Pankhurstovou, priebehom času odlúčily sa mnohé, slušnejšie elementy a sriadily rôzne sdruženia, ktoré síce tiež nechcú platiť daň, bojujú proti zneužívaniu policajnej moci atd., ale neničia ani štátny, ani súkromný majetok. Najväčším spolkom, bojujúcim zákonitými pro­ striedkami, je Národný sväz, ktorý počituje 52.000 údov a 38.500 prívržencov. — Turecké ženy dostaly povolenie,štu­ dovať na universitě. Budú pre nich sriadené osobitné prednášky o zdravovědě, domácom hospodárstve, o vedách a ženských právach. Na Turecko je to dosť. Opatera šijacieho stroja. Šijací stroj je veľmi dôležitý predmet do­ máceho zariadenia, keď je dobrý a vieme s ním zaobchodiť. Aby bol dobrý, musí byť aj dobre zhotovený, nie dajaký lacný, bez­ cenný brak, a musí byť v poriadku držaný. Toto druhé zdá sa bvť celkom zbytočným. Mnohí ľudia sa nazdajú, že stroj nepotrebuje žiadnej opatery, a že stačí, keď sa ochráni pred väčším úrazom, pred zhrdzavením a keď sa opatrí ihlou a niťou. A to je nie pravda. Šijací stroj, ako každý stroj vôbec, potre­ buje opateru dôkladnú, ktorá nehľadí len na povrch, ale všíma si i vnútorného složenia stroja. Najprv je treba, aby sa majiteľ stroja dobre obznámil s celým jeho složením a vedel ho aj rozobrať. Nie snáď preto, aby si s ním hral a uvolňoval zbytočne šrôbky, ale aby ho vedel vyčistiť, čo je dôležité, či stroj je dlhšie v po­ trebe, alebo či stojí. Prachu je totiž všade toľko, že i do stroja, na ktorom sa práve nešije, dostane sa ho viac, než dosť. Prach spojí sa s olejom na husté mazivo, ktoré chod stroja zdržiava, lebo miesto toho, aby trenie ložísk zabránil, ešte ho zväčšuje. Olejovú špinu so stroja zmyjeme najlepšie terpentínom, liehom alebo petrolejom. Petrolej je síce najlacnejší, ale má tú chybu, že ho tri dni cítiť. Potom sa stroj dobre namastí, zvláště tam, kde je trenie najväčšie, Ifbo na miestach ne- namastených povstává silné trenie.a zohrie­ vanie a stroj sa tým kazí. Nezabudnime na­ mastiť každé ložisko. Masťme všade, kde sa dve čiastky stroja o seba trú. Mazadlo nemá byť ani veľmi husté, ani prchavé. Dobre je smiešať olej s petrolejom. Ale nepremasťujme ! Nadbytok mastnoty roz­ lieva sa vedľa ložísk, tuhne, spája sa s prachom a je na prekážku. Nevynechajme ani jedno miesto, ktoré ma­ stenia potrebuje. Nedostatok mastnoty kazí stroj ešte väčšmi. Zaopatrime stroj dobrou šnúrou, dobrou ihlou a dobrými niťami, lebo bez nich je i najlepší stroj nič hoden. Ihla nech je vždy a len z tej sorty, ktorá patrí ku stroju. Niti berú sa zväčša príliš silné. Nebojme sa dať niti tenšie. Veď v každom stehu sú upotre­ bené na dvoje. Je vôbec chybou, brať k šitiu na stroji niti silnejšie od č. 60. Na jemné látky: batist a pod. vezmime č. 80 na hor, č. 70. na dol, po prípade i tenšie. Nestavajme stroj k horúcej peci ani na since, ale tiež nie do vlhka. Horúčosť mastnotu vysúša, vlhkosť podporuje hrdzavenie. Neprepínajme sily stroja, ale vážme si ho ako dobrého pomocníka.

Číslo 4. ^ _ DENNICA Strana 95. — V e Tmi d;ob|ré, jemné haluštičky do polievky zo š;trúdlového cesta. Vy­ tiahnuté štrúdlové cesto obtrháme alebo ob- krojíme; tieto ostržky — ked je už ináč štrúdla hotová — zrobíme, zmiesime na guľku* do vrelej, slanej vody vložíme povrieť asi za 10—15 minút. Potom sa odloží na suché miesto, hoc i na prievan, ale nie na since — v zime sa neskôr môže i k teplému sporáku položiť na dosušenie — nechá sa cesto úplne vysušiť, čo viac dní trvá, i týždeň. Ku príprave roztrie sa malý kúsok masla, ako za orech, jedno vajce zabije a s tým smieša, suché cesto na trelci sotrieť ako oštiepok na pr. a tak túto múčku zamiešať s oným maslom, vajcom. Do vriacej polievky sa zavaria malé halušky, ne­ nechať dlho vrieť, aby sa nerozpadly. Lahodne, výborne chutia. Kto ich raz spraví, druhý raz k vôli nim štrúdlu = okružník vykrúti. — Rajčatá = paradajky odporúčajú sa výborne pripraviť ako privar: na husto uvarená ryža s málo maslom a soľou, nie prevarená je i krajšia, i chutnejšia, nahromadí sa na misu pekne do hora a obleje rajčiakovou omáčkou známym spôsobom pripravenou. Tiež ako dobrý privar sú — Talianske halušky, známe ma­ karóny. Do slanej vrelej vody na palec zdĺže položiť, zprvu od spodku niekoľko ráz zamiešať, povrieť do zmäknutia, nie prevariť, aby zostaly celé, dobre odcedené na misu uložiť a tiež rajčiakovou omáčkou zaliať. Zdravé záživné jedlo jedno i druhé. — Už teraz upozorňujeme na r a j č i a k y ako ovocie na dodatok (kompót) pripravené, a síce: čerstvé rajčiaky, čisto umyté, máličko vodou zaliate, nechať povrieť s kúštikom — len veľmi málo — masla. Vychladnuté chutí výborne ako iné zaváranie. Dľa osobnej chuti kvapnúť citrónu, alebo trocha ocukriť. Raj­ čiaky sú vôbec veľmi zdravé, obzvláště osožné majú byť trpiacim na pečene. K. NAŠE OZNAMY. — Čím viac viete o nových módnych látkach na jarné šaty a kostýmy, tým ľahšie vyberiete si zodpovedajúcu látku na svoju novú toalettu. Dobrým radcom pri nákupe látok je nová jarná „Módna zpráva", ktorú práve vydala firma Jozeí Barhoň, Praha-Smíchov. Je to velmi pekná knižočka s krásnymi, farbistými obrázkami, ktoré znázorňujú nielen moderné dámske úbory, ale aj najvýznam­ nejšie nové látky v pôvodných farbách. Píšte si o túto zaujímavú knižočku. Dostanete ju zdarma, ked sa odvoláte na „Dennicu". — Humpolecký súkennícky p r i e m y s e l má chýrne meno nielen v Čechách, ale aj v ostat­ ných krajinách slavianskych i za hraniciami. Vý­ robky humpolecké: súkna, lodeny, chevioty a módne lalky na šaty konkurrujú s úspechom na textilnom trhu. Upozorňujeme ct. čitateľov na firmu Karel Kocián, t o v á r e ň n a súkna v Humpolci, ktorá posiela vzorníky ženských i mužských látok každému na ukážku zdarma. Odporúčame písať si o taký vzor- ník a odvolať sa pri tom na „Dennicu". Na podporu Dennice. Pani A. Karkošiaková v Uniontown, Pa. 2 kor., si. Anuľa Pálková v Liptovskom Sv. Mikuláši 2 kor., si. Bertuška Chrapštiaková vo Vrbici 1 kor., si. Irenka Schusterová v Pivnici 3 kor., pani Anna Izáková v Dačolôme 1 kor., pani Marta Búľovská v Hrádku 1 kor., pani Eva Hargašová v Lipt. Sv. Mikuláši 1 kor., si. Nellie Kostolná v Yonkers, N. Y. 2 kor. 50 hal. Srdečná vdaka! Listáren. A. M. v L. Esperanto je umelý jazyk medzi­ národný, ktorého pôvodcom je varšavský lekár dr. Zamenhof, ktorý o svojom vynáleze uverejnil prvý spis r. 1887 pod pseudonymom „Doktoro Esperanto", to jest doktor dúfajúci, a odtiaľ meno toho jazyka. Esperanto má mluvnicu rázu germánskeho so 16 hlavnými pravidlami, slovník povahy románskej a skladbu slovanskú. Je po celom svete rozšírený. Učebnicu Esperanta v úplnom slovenskom preklade A. Škarvanovom dostanete aj v našom kníhkupectve za 1 kor. 60 hal. — Do Ameriky. Kto nám poslal v apríli cestou Wiener Bankvereinu 12 kor. 35 hal.? Rozlúštenie hádaniek z čís. 3.: 24. Dopl­ ňovačka: Panama, labda, Kaykaz, Cicero, Ludo/f, museum, Liviizs, Daurfet, Herczegh, Morava, iVe- vädza = Pavel Mudroň. —: 25. Záhadný nápis: A jar ťa nepustím, cigáňa. (Číta sa račkovite.) — 26. Číselka: Javorina, javor, kukučka, seku(n)da, vodík, dusík, kavka, Kukučín, Mar(s), sedmikráska, Morava, Moskva, s(e)dmikráska, (K)arars(k)(ý) mra­ mor = Sedí, sedí samučká na javore kukučka == Komenský. — 27. Štvorec: Lopov, Opava, Pavol, óvoda, valach. — 28. Šaráda: Jed, no, tá, jedno = jednota. — 29. Presmykovačka: Dva, meru, pol, ň = Pavel Mudroň. — 30. Schody: Kozák, zákon, konár, národ, rodák. — 31. Raček: Jaro, oraj. —• 32. Koníček: V ďalekú krajinu na druhom svete blíži sa jaro v tajomnom lete; blíži sa jaro, polotma šerá, na našom svete príroda zmiera. Z jasenných piesní Smutnohájskeho podáva Tibenský. — 33. Sú- zvučka: holubi, Holuby. — 34. Výpustka: Lastovička (lastovička, sto, lavička). — 35. Skrývačka: P. Mudroň. (Začiatočné písmeny slov.) « Rozluštily: Panie: Zuzanka Augustová, Vilma Búlyovszká, Milina Juríčeková, Anna Leštáková, Valeria Stachová, Ľudmila Thurzová. — Slečny: Elena Bodická, Marta Bodická, Anna Kollárova, Terka Kováčova, Oľga a Viera Krčméry, Štefana Obuchová, Anuľa ^Pálková, Paula Siládi, Blaženka Simkovic, Elena Štětková, Darina Trnovská, Ma­ rienka Uličný a Ján Driensky, žiak z Békéščaby. — Pilnou lúštiteľkou hádaniek je tiež pani Adéla Krej­ čová z Pearl Riwer, N. Y. Odmenu za rozlúštenie hádaniek dostali: z čís. 2. (25 pohľadníc) slečna Želka Bellova v Ružom­ berku, z čís. 3. (viaž. výtisk „Tisíc a jedna noc", vydanie pre mládež) Janko Driensky, žiak z Békéš­ čaby.

36. KONÍČEK. Castor a Pollux. ^ L nej ny a na «njl % dy zo šum je si krás strej let slo krás na le n v bo ny by ra krás kvet je Ubi vo ra šple ze krás ná chot krás dy ho Vr* 37. ZÁMENKA. Sokol zpod Branca. Len z dvoch slabík pozostávam, režeš so mnou, no, a hádam, keď ti poviem, že aj meno ostrova je vysloveno moje meno ked° vypovieš, teda: čo som — iste už vieš. Keď som takto shodil masku, vieš už, čo som; teraz hlásku poslednú mi inou zameň, po ostrove, noži — amen! — náhle sa ti — ver mi - zjaví tak ozdoba ženskej hlavy. 42. DOPLŇOVAČKA s taj. (čas.) Dulický. myth, osoba. archanjel. krstné meno. mesiac. mesto pri Rhône. 43. VSUVANKA. Dulický. Zo sta jedno ucho slýchalo — pršať prestalo, čo nastalo ? t • á • r * | a i • e • • 0 • e 38. ČÍSELKA. Lit. odb. v R. venujú Castor a Pollux. Na 12545 Hviezdl25454 2545757 sme 25458129, napriek tomu, že 12545154810 na 254581297 prí­ tomný nebol. 39. KRÁĽOVSKÁ PRECHÁDZKA. - l y - m je čaj Ě 1 lu ži po ho sa smi ri po ne nič ži čka tri čaj je po ve čka čka trik ne du veď mi ve li iý ma mi ho re boz ÍÉ) j " kal (® 44. SKLÁDANKA (s tajenkou časovou). „Astre" venuje Dulický. Z nasledujúcich 27 slabík: a-bin-bu-če-da-da-e- e-gel-hood-kvi-le-lo-lú-na-na-ni-nie-noth-pa-páž-re ri-ro-sy-šne-tní treba sostaviť 9 trojslabičných slov nasledujúceho významu: 1. Tur. provincia. 2. angl. Jánošík. 3. králevič. 4. panský povoz. 5 ovocina. 6. chýr. viedenský lekár. 7. žen. meno. 8. hrad na Slov. 9. nemoc. Začiatočné a koncové písmeny dajú taj. 45. STUPŇOVAČKA. (Nový druh hád.) Jeden z ťažšie prístupných štítov Vysokej Tatry je —; Xantippa bola iste —. 46. PROTIVKY (lit.). 47. ROZŠIROVAČKA. X. V. O. Ľub. --y. 40. SKRÝVAČKY. De Vrzula. Pri studenej kuchyni horúca láska stydne. Dievka je ako zlodej v dome. Na malý prst malý prsteň. Nedôjdeš s ním konca-kraja. Kto nič nemá, nič nedá. 41. ŠTVORCOVKY. Ľúbený muž. Vzďalovanie sa začiatku. Tmavá smrť. Starcova zima. Stojace odblesky. • •• les. • ••• ? hlodavec. Sibylla. s 0 d k v 0 e v e 0 1 0 t 0 0 1 tance. ? čiastka r. ? s v d d 0 0 e 0 v s v v a a a e obilie. ? šaty. ? Odmena. Na správne rozlúštenie najmenej 6 hádaniek určili sme ako odmenu 25 kusov umeleckých pohľadníc. Komu pripadne odmena, rozhodne los. Rozlú­ štenia prosíme na adressu vydavateľstva (F. Klimeš v Lipt. Sv. Mikuláši) do 31. mája, pre amerických odberateľov do 25. júna 1914. Vydáva a tlačí F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši.