Dennica 5/1914

ROCNIK XVI. MÁJ 1914. í DENNICAOBRÁZKOVÝ ČASOPIS ŽENSKÝ A R O D I N N V S P R Í L O H O U - RODINA - V E N O V A N O U S L O V E N S K E J D O M Á C N O S T I HÁJOMIL: KRÁLOVNA TATIER BÁSNIK. Moje pleso Štrbské, ty si žiješ šťastne! Teba láskajú si v lone Tatry krásne. Tebe báje zlaté šepcú dumné hory; Tebe chladný vietor z vrúcej lásky dvorí; Nad tebou si stáva hviezda mihotavá; V tebe sa žiariaca teší tvár mesiaca; Na pobreží tvojom pri zoristej chvili Všetečné sa bavia vábnošvárne vily. ŠTRBSKÉ PLESO. Žilo by sa šťastne, žilo by sa z milá, Keby moje srdce ľútosť netlačila. BÁSNIK. Sdôver sa mi, pleso, v priamej odpovedi: Aká ti na tvojom srdci ľútosť sedí? ŠTRBSKÉ PLESO. Laská si mňa v lone krásna Tatra naša, Ale cudzota už na ňu hmly zanáša; K cudzote sa primkla aj schvasťaná svojeť: Chceli by nám Tatru do vrbiny odieť; Báje zlaté zvravia po zachvelej hore, Lež stesk verných devíc sa v ne bôľne vorie; Mrazovitý vietor primlúva sa vrelo, Len by ešte srdce ľudu sovrieť chcelo! Nado mnou si stáva hviezda mihotavá, Na doline ladnú jasnosť duchov kradnú; Vo mne sa žiariaca teší tvár mesiaca — A mne slzy kanú pre rodinu štvanú. BÁSNIK. Či niet ľahšej chvile, pleso, v tvojom žiali: Aby sa na kriela strasti tvoje vzaly? ŠTRBSKÉ PLESO. Iba vtedy sa mi na srdci porovná, Keď svit očka zžičí mi Tatier kráľovná. BÁSNIK. Tedy zná aj teba okamih laskavý? ŠTRBSKÉ PLESO. Keď mi, kým mi krásou svieti — PLESO A BÁSNIK SPOLU. ... dcéra Slávy! ŠTRBSKÉ PLESO. Slovenka! tá Tatier kráľovná spanilá V nesnívanej kráse skvostne sa rozvila: Pôvabnosť jej žiarna skvelšej je veleby, Než to jagajúce slniečko na nebi. Kam sa pohybu jej očí modré plesá, Celý kraj tam živým radováním splesá, Ako zraduje sa ten háj smrečinový, Keď ho\'poobsýpa ráno bozk vesnový. Slovenka! ach, kam sa obličaj jej mladý Obráti, tam zkvitnú ľaliové sady, Laliové sady, ružové zahrady, Prekvitavé láne, prevoňavé stráne. BÁSNIK. Teda zná aj teba okamih laskavý, Keď ti vďačnou krásou svieti dcéra Slávy. ŠTRBSKÉ PLESO. Vtedy cítim sladko, že tá Tatra naša Do šťastného sveta kúzelné ma vnáša; Vtedy báje zlaté rozprávajú hory A do nich sa z dolín sladký ohlas norí; Mrazovitý vietor živšie, vrelšie hudie, Ako by už vrelo aj v tom peknom ľude; Nado mnou sa smeje hviezda mihotavá, Podo mnou dolinou jasné slnko plavá; Vo mne sa žiariaca teší tvár mesiaca, Oko moje úsvit radosti pozláca,

Strana 98. DENNICA Číslo 5. Lebo skalu Tatry nikto ľúbiť nevie, Iba dcéra Slávy v posvätnom záchveve; Žiadna duša nevie za moje nadchnúť sa Prestudené vody blčnejšie, než vrúca Duša jej; a kade strú sa skalné polia, Tam je doma zlatá, radostná jej vôľa, A kto miluje nás, k rodu lásku chová: Preto zánetí mňa ružovonachová Nádeja a preto slnko neumiera Tam, kde v svojej kráse žiari Slávy dcéra. BÁSNIK. Pleso! Potěchou je tebe Slávy dcéra, A nám budúcnosti závoj odostiera: Slovenka plať bude večne v rodnej kráse, A nás nikto s honov tatranských nestrasieí n n D n n D n a JÁN ČAJAK: JEDNA KORUNKA krčme bolo ozaj tepluško. Zastal trochu, poklonil sa, a potom si sadol neďaleko peci na lavicu k dlhému stolu. Neďaleko neho sedeli traja chlapi a shovárali sa medzi sebou. Trochu sa poobzeral, potom bochník a jaternicu položil na stôl. — Vitajte, Adamko, čo nového v Stru- žinách ? — prihovoril sa mu Jakub krčmár. — Nič takého dobrého, len samá bieda, — vzdychol si Adam, lebo mu přišly na um peniaze, ktoré musel platiť pravotárovi. — Veď je to všade . . . Ale je zima . . . No, zohrejte sa! Čože sa vám bude páčiť? Vypijete si niečo? Adam pozrel do mešteka. Mal ešte nie­ koľko bielych. — Dajte mi, pán krčmár, dva deci z toho miešaného. Je zima, aby ma trochu tam dnu zohrialo. Ale hneď! — Hneď, Adamko, hneď, — hovoril Jakub už idúcky. — No, vidíte, aký je prívetivý. Čo je pravda, to je pravda, len v krčme najdeš vľúdnosť! Medzitým rozlomil si bochník a vyňal jaternicu. Sliny mu naběhly v ústach. Vy­ tiahol z opaska na dlhom remienku pri­ viazaný nožík a začal si ukrajovať a ujedať. — Tu máte, občerstvite sa, — hovoril Jakub a položil červenkavé pálené na stôl. Bol to rum, smiešaný s obyčajnou pálenkou. (Dokončenie.) Adam vzal sklienku a urobil hodný glg. Zmrštil sa, odrhol. Príjemná teplota prešla mu po žilách. Sklienku nepustil z ruky, ale podvihol ju hore a skúmavo pozrel na pozostatok. Potom ju zase voľným pohybom pod­ niesol k ústam a vypil až na dno. Červeň vstúpila mu do tvári a oči sa mu zaleskly. Pohniezdil sa trochu, poob­ zeral sa, zaochkal. Vidno bolo na ňom, že vzkrsla v ňom veľká žiadosť, vyliať pred niekým svoju starosť. — Zase poochkal a odkašľal si. Tí traja susediaci tázavé naň pozreli. — Eh! — Eh! — Nieto spravedlivosti na svete... Pán krčmár, dajteže ešte za jednu sklienku, — a podával sklenicu Ja­ kubovi. — Hneď, Adamko, hneď, — čože sa vám stalo? — Eh, — škoda, — ani nehovoriť, — zmraštil sa tento a vzdychol si, ale zato mu bolo tak dákosi dobre okolo srdca, že sa má komu vyžalovať. — Veď je to už tak na tomto svete, že chudobný všade kratšie ... — Veru máte pravdu, povedal jeden zo troch prísediacich. Pravdepodobne bol čiž­ már, lebo mal starú, svetlú plátenú zásteru. Tvár mal vychudlú, oči mutné, trochu vy­ púlené, líca i nos červený. Videlo sa na ňom, že je už spitý. Druhí dvaja tiež ne­ boli od neho o veľa odchodnejší.

Číslo 5. DENNICA Strana 99. — Pravda, že je tak, — pokračoval už smelé Adam, keď videl, že s ním sú­ hlasia. — Či teraz přijde chudoba k svoj­ mu právu ? Há ? Beda tomu, kto sa dá na súd! Medzitým Jakub doniesol zase nové dva deci. — Tak je, tak, dosvedčil Jakub, ale mi zaplaťte . . . Prvá sklienka stála tridsať ha­ lierov, druhá tiež toľko . . . — Veď dobre, čože, hádam nemám z čoho? — Či vám je nanáhlo? Medzitým vytiahol meštek, hľadal v ňom svojimi hrubými nemotornými prstami medzi dvojhaliernikmi tri dvadsaťhalierniky, až ich konečne vytiahol a podal Jakubovi. Potom zase vzal sklienku, priložil k ústam, hlavu nahol nazad a pomaly púšťal glg za glgom do seba. — Eh, či je len čertovsky tuhé, — od- dŕhal si, keď položil sklienku na stôl. Trochu sa bezmyšlienkovite zahľadel, akoby mu bol prestal modzog pracovať. — Zkadiaľže ste, priateľko? — spýtal sa ho čižmár. — Zo Stružín, — odvetil, a v tom oka­ mžení zase pohol sa stroj jeho myšlienok. — A to keby za neviem čo, — čo by to stálo niečo, — ale viete, za strúchni- velú plánku. Viete, čo je plánka? — Há? — Posledné doložil preto, aby tým vy­ puklejšie poukázal na velikú neprávosť, ktorá sa mu stala. — Veď bohdaj by bola už dávno zho­ rela, tam aj s ňou. Tak za jednu . . . plán­ ku . . . a to strúchnivelú, musel som ryhať... No, čo myslíte, koľko ? a poobzeral sa po prítomných. — Ktože by vás tam vedel, — odvetil jeden z pijanov. — Tak viete, okrúhlych dvesto korún, ani päták ... Nuž tak ... A celá plánka nestála ani päť korún . . . No, povedzte, či je to nie hriech od Boha, tak ozbíjať chu­ dobného človeka? Vzdychol si, poobzeral sa a potom ako by oželený, vzal sklienku a vrútil obsah v okamžení do seba. Potom sklienku trepol tak o stôl, že Jakub hneď pribehol k nemu. — Prosím vás, Adamko, nerobte mi tu taký hurt a krik. Ak si chcete posedeť, tak buďte, ako sa patrí... Ale najlepšie bude, keď sa soberiete, lebo máte ďaleko domov. Adamovi odrazu udrelo pálené do hlavy. Dopoludňajší hlad, napnutie duševné, chvat, s akým vypil štyri deci páleného, všetko to bolo príčinou jeho rýchleho opitia. — A čo? Či sa ja za moje peniaze ne­ môžem zabaviť? Či je nie tak? Čože mňa vy máte vyháňať ? Tu ja mám právo! Či som hádam prvý raz tu? Doneste mi hneď pol litra z toho najlepšieho! — Donesiem, ale najprv sem peniaze! Jakub už dávno zbadal po spľaslom me- šteku, že je Adam opravdu už pri „po­ slednom krajciari." — Juj, ale či ja nestojím pol litry!? Či nemám grunt a zem? — zkríkol Adam, len sa tak ozvalo. — Všetko dobre, ale bez peňazí ani kvapky. A ak nebudete ticho, hneď vás vyhodím von. Ja si z môjho hostinca ne­ budem robiť krčmu. Iní páni si vedia pekne posedeť. — Dáš — lebo nedáš? Sto bohov sa ti židovských! Ešte nedokončil, keď ho Jakub už zdra­ pil za golier a veľkou zručnosťou socal ho napred. Adam sa trhal, mikal, ale židova hrsť bola ani z ocele. — Pustíš ma, ty smradúch ! ? Juj, hneď ťa.. . zahluším. Ale t o . . . to .. . No! — kričal za každým posotením. Ale Jakub nič, len ho tisol napred. Keď už bol pri dverách, rýchle ich otvoril, kopol Adama a rukou mikol mu napred krk. V druhom okamžení počul sa pád tela a na to výkrik, podobný ryku. Práve v ten čas išli tadiaľ dvaja učnia. Ostrý, s chumelicou spojený vetor predú- val im cez chatrné šaty, tak že jeho mra­ zivý dych cítili až na holom tele. Čiapky mali stiahnuté na uši, ruky pod zásterou stoknuté do vrecák nohavíc. Išli mlčky, nevoľne.

Strana 100. DENNICA Číslo 5. Práve ako prichádzali pred Jakubovu krčmu, vyletel Adam zo dvier. Zprvu sa zľakli nad týmto neočakávaným zjavom, potom ale, keď videli, že je to vyhodený, opitý človek, pochytil ich taký smiech, až sa za bruchá chytali. Let a pád Adamov zdal sa im byť tak smiešnym a zaujíma­ vým, že zabudli i na zimu i na možnosť výprasku, jestli sa rýchle nevrátia domov. — Ale letel, ha-ha-ha! — zvolal jeden z nich. — A rozčapil sa do snahu ani dáka ropucha, — doložil druhý, a smial sa na tom, až mu slzy vyskočily z očí. — A pozri, ako pláva v tom snahu, ani rak s klepetami! Začali ho obskakovať. Každý pohyb opilcov zavdal im príčinu k stupňovanej veselosti. — A čo sa tu ... sto boh . . . Veď ja ti dám . .. smradúch, — bľabotal Adam... Ja vám všetkým . . . ukážem . . . Oprel sa o lakeť a chcel vstať. Ale na čerstvom vzduchu mu hlava ešte väčšmi oťažela, tak že sa zase zvalil nazpät. — Vstaňte hore, strýko, — volali naň, chytiac ho jeden za pravú, druhý za ľavú ruku a ťahali ho hore. — Ach, či je len ťažký, ako klát! — Nože sa len hore! Na krik učňov sběhla sa onedlho hŕba zvedavých detí, ktorým sa len tak pásly oči na opilcovi. Na krik detí vykukol Jakub. Nechcel, aby mu pred „hostincom" taký harač ro­ bily a vzbudily ešte väčšiu, jemu v tomto páde zaiste nepríjemnú pozornosť — a preto poslal sluhu, aby chlapa zdvihol a odviedol ho ďalej od jeho domu. Sluha bol s ním za amen hotový. Keď už Adam stál na svojich nohách, obrátil sa a chcel vnísť zase do krčmy. — Hop, nieže tak, priateľko, — dnu už nepôjdeme, ale kertaj! — A čo? — mám prá-vo. — Ja — mu u-ká-žem! — a zase urobil pohyb ku dve- rom. — Už som vám povedal, že ta neslo­ bodno, — a teraz sa už practe, — choďte domov! — vravel už namrzene a socal ho napred. — No len no, — veď ma nebi... Tisíc striel... Vyšmaril ma ! Čože som? — hun­ dral si za každým posotením a pritom sa tackal vše na pravo, vše na ľavo. — Chlapci, odveďte ho. — Ja sa s ním už nebudem babrať, — povedal im sluha a vrátil sa dnu do dvora. Učnia s radosťou vykonali rozkaz. Je­ den s pravá, druhý s ľavá chytili ho pod pazuchu a tak ho viedli. Pred nimi i za nimi išiel kŕdeľ zvedavých detvákov. Nie­ koľko dospelých mužov a žien prešlo po­ pri nich. Pozreli na sprievod Adamov, Usmiali sa, niektorý pokývol i hlavou, ale za to bez slova odišli. Tak sa zdalo, že takýto výjav je im nie nový. — No, no, no, — nieže tak hota, veď je tam múr. — Ale, — ale... mrmlal si pod nos Adam, — no veď no ... počkaj... kerúže si? — Čvo ná-ám vy-kona-la-á, — začal spievať zachrípnutým hlasom a medzitým si zaštikútkal. — Naša . . . Mari... án-ka... Včera sa vydala-a... No, čo ma sociaš, sto striel sa t i . . . do materi... zkríkol na jednoho z učňov, ktorý ho tisol na druhú stranu . . . Deťom sa páčil spev opilcov, smialy sa na ňom, dodieraly doň. — Strýko, — kričaly, — čo to urobila tá vaša Marianka? — Čušte, vy papľuchy . .. huncútske ... lebo vás hneď ožiarim tou . . . palicou . . . — Ktorou? Veď nemáte! — Ani tak, ani tak, bľabotal ďalej, za­ budnúc na palicu. — Vieš, bratku . . . to je lebo . . . tak . . . lebo tak... Ja som . . . Ja tomu oplanovi . . . — Zaspievajteže, strýko, ešte jednu! — volaly naňho deti. — Ale... ale . . . nepleťte . . . vy na šibeň súce . . . No ešteže čo . .. Veď há­ dam . . . — No len spievajte! — A kerúže? Ale v tom sa stala premena. Učnia zrazu zvážneli, lebo videli neďaleko maj-

Číslo 5. DENNICA Strana 101. strov dom. V bráne domu černela sa zá­ stera. Nad zásterou ale vyčnievala hlava majstrova a bola uprene obrátená oproti nim. Ľavú ruku mal na prsiach pod zá­ sterou stoknutú. Pravá bola mu skrytá za chrbtom. Učnia už zo zkušenosti vedeli, čo to pre nich znamená, keď si majster skrýva pravicu za chrbát, a preto ich slávnostná nálada spľasla pod nullu. Pustili Adama a ustúpili do úzadia. Postáli trochu, aby tlupa detí prešla popri nich, potom ale kráčali ticho za nimi. V tom okamžení po­ cítili celú ostrotu zimy. Začali zubami drg- ľovať, shrbili sa, kabáty si pevne pritiahli na prsia a tak išli v ústrety svojmu osudu. Ostrý vietor, chumelica konečne ochla­ dila zvedavosť detí. Tie sa začaly tratit. Keď sa Adam dotackal na kraj mesta, zo­ stal samotným. Nezbadal, že ho sprievod už zanechal. Hovoril ustavične, akoby sa s niekým shováral a pritom sa vše roz­ behol, mával rukami, akoby sa niekomu vyhrážal, ale tiež i preto, aby si udržal rovnováhu. Vše sa zatackal na pravo, vše na ľavo. — Súmrak už nastúpil. Chumelica nepre­ stávala. Sňah rýchle padal, sťa chĺpky pá­ peria, dolu na zem. Všetko sa belelo, len kde tu vyčnievajúci kameň alebo hruda, tak tiež i kry a osamelé stromy sa čer­ něly. Šedá obloha zdala sa splývať so ze­ mou, tak že sa len blízke predmety, i to len hmlisto, viděly. Belosť snahu a me­ sačné svetlo, predierajúce sa cez vrstvu oblakov, miernily tmu. Adam za hodnú chvíľu tackal sa napred, len tak voslep, kam ho nohy niesly. Ani nezbadal, ako prišiel do hory. Haluzy svrčín boly na dol sklonené pod ťarchou napad­ lého snahu. Ťažko sa pohýňaly pod tlakom vetra. Nevydávaly teraz ten krásny šumot, ktorý povstává v ihličnatom lese v lete, keď vetrík prebehne po ňom, ale len tupý, stonu podobný hukot. Sošustnutie sa snahu s haluz bolo kedy-tedy tiež počuť. Ťažko kráčal vopred. Nohy sa mu až po členky nořily do snahu. Zrazu vhupol do prie­ hlbiny, zaviatej sňahom. Spadol. Len horko- ťažko vstal hore. Celý bol zasňažený. Čiap­ ka mu pri páde odfrkla na stranu. Ako sa sohol za ňou, ztratil rovnováhu a zase spadol na zem. Stenal, ochkal, i zahrešil, konečne vzal čiapku a zase sa dvíhal hore. To išlo ale veľmi ťažko. Nohy mu boly ani cent ťažké a ako zdřevěnělé. Prsty mal červené ani rak a zkřehnuté od zimy. Po­ točil sa i dva razy. Konečne predsa sa mu pošťastilo postaviť sa na nohy. Krutá zima ho přejala. Zuby mu hrkotaly. Triasol sa na celom tele. Tvár mu zosinela. Stiahol si tesne kabanicu ku telu, ruky vopchal do rukávov a pevne priložil si ich ku bruchu. Stál za chvíľku shrbený na jed­ nom mieste. Zrazu, akoby mu niečo svitlo v modzgu, pohol hlavou tak od spodku a začal sa pomaly obzerať na pravo i na ľavo. Videl okolo seba niekoľko stromov a na pár krokov belosť snahu. Za tým bola nepriehľadná šedosť. — Kde som to? — prebehla mu my­ šlienka. A v tom vrátilo sa mu povedomie. — Bože môj! Kde som ? — Ľudia, rata! — zvolal hrozným hlasom, a soberúc silu, začal sem a tam behať a hľadať cestu, alebo chodník. No čím viac sa motal, tým bol zmútenejší. Počas hľadania sa ešte väčšmi umoril. Musel sa brodiť cez hrubú vrstvu snahu, vše sa potočil, áno i spadol. Konečne cele vystatý vliekol sa vpred. Vše zahúkol, aby ho ľudia počuli. Nik sa mu neozval, len čo les, i to len tupo, od­ vetil mu na jeho volanie. Sily mu ubúdalo. Od zimy bol už napoly skrehnutý. Čím väčšmi slabol, tým väčšmi mu pribúdalo povedomia. Hrúza blízkej smrti ho objala. Len raz ešte videť dom, ženu, deti . . . len teraz, Hospodine, — len ešte raz... Vzdychol, posbieral poslednú silu a vlie­ kol sa ďalej. Zastal. Nohy ho už nevládaly niesť. V hlave mu hučalo. V očiach sa mu me­ nilo. Povedomie ho zase opúšťalo. Zvláštny pocit ho ovládal. Akoby bol bez rúk, bez nôh, vôbec bez tela. Nič ich necítil. Žia­ dalo sa mu spať. Zívol. Hlbší dych pove­ tria ho trochu prebral. Chcel sa pohnúť. Ale nohy sa nehly. Len spať, soať sa mu

Strana 102. DENNICA Číslo 5. žiadalo. I sklonil sa a ľahol si do mäkkého snahu. Skrčil sa, tak že mu tvár bola takmer pri kolenách. Potom zase pohol rukami, i hlavu trochu nadvihol, akoby chcel vstať. V druhom okamžení hlava mu bezvládne padla nazpät do snahu. A sňah sa len sypal. Malé pápeře sa- daly naň. Už sa mu nestopily na líci. Onedlho pokrývala ho tenká vrstva snahu .. Do rána všetko bolo srovnané. Len malý, sviežim sňahom pokrytý hrbček zna­ menal, kde sníva Adam o plánke, o ko­ runke, o rodnej svojej dedine, o žene, o deťoch . . . C! !!! \' ! !\'\'»i!!í!!!B»«!!!!!!!\'«i!!ííí! S<: S"!!!!!!!! \'IIS \' ! ! ! & Í : S , •,!!!! ! Si ii!!S :s»s:!!:!«i!!!!!!! :!:!!!!"Í;:::: s : M. RÁZUS: ELENINO ALBUM. PRE BUDÚCNOSŤ. Jak neurčité tiene nocí námesačných — tak stretáme sa neraz spurné — bez poklony, so srdcom, ktorým chladné vánky previevajú, a s dušou — ktorej ťahy hockto neodcloní. Rty vážne tknú sa toho, čo sa nahodilo, kov reči zvoní striebrom, ozvena sa nesie, však, čo sa búrkou dmie dnes, tvŕdze dobývajúc zaniká tíško zajtra v nepatrnom hlese. My musíme sliať túžby v srdce silné — jedno, a v dušu svojskú, ktorú podvod nezotročí, za jasného dňa splynúť v nepodvratnej snahe — bo — beda bledým tieňom námesačných nocí!! SÚMRAK. Odkedy ďaleko do svitania — tichý hosť chodí k nám bez klopania, nepozná klebety — nezadiera, ešte i obloky pozastiera ... Vďačne mu svěříme naše taje, vieme, že zlého nám nedopraje, že ako veselo v peci praští — rád by nás prekvapiť v toľkom šťastí. 29/X. 1913. Pod okny vetrisko zúri-búri — chcelo by vyvalit\' staré múry, ak sa mu podarí nezaveľa — aspoň nás nenájde bez priateľa!! liSiii\'S! S ľ !! !!!!!! S"!!!!!!!! SIMS Z IIS\'CSB\'1 "i I!!!!!! I!!!!! !!:!!\'"S»!=«« !ľ • , :< S B\'Clilii HANA HORÁKOVÁ: EVA. Ľudové drama v troch dejstvách. III. DEJSTVO. (Odohráva sa asi o tri týždne neskoršie, ako dejstvo II. pred chalupou Kubíkovou ako v I. dejstve.) 1. VÝSTUP. Eva (sedí na prahu chalupy. Je veľmi jednoducho oblečená v krátkych sukňach, i vlasy má hladšie přičesané, ačkoľvek sú ešte vždy ozdobené hrebenčekami, i skle­ nené perly visia jej na hrdle. Opásanú má krajkovú zásteru. V ruke drží šitie, nedbalo do lona spustené a hľadí do prázdna). Kubíková (zametá pred chalupou a kde- tu starostlivým zrakom pozře na Evu a po­ triasa hlavou. Konečne ustane v zametaní, zopne bezradne ruky a hovorí). Dievča, po­ vedz, čo si s tebou počnem? Nejieš, ne­ hovoríš, len sedíš a chradneš. Co ti to ten Martin — aby ho Boh skáral — porobil ? Eva (vytrhnutá z dumania, vzdychne a povie tíško). Nie Martin, len ja sama. Kubíková. Ale veď sa vzpamätaj, dievka moja! Až mi srdce krája, ako vyzeráš. Eva (žalostne). Nechajte ma, mamka, mne je takto dobre. Kubíková (zalomí rukami). Pre Boha, dievča, veď tak nemôžeš zostať! Taká si mi prišla krásna a veselá, až som hrdosťou mladla, akosti tie ostatné záviděly. — A teraz ? — Čo sa ti len porobilo ? Už tri týždne, čo takto sedávaš a hútaš. A už si

Číslo 5. DENNICA Strana 103. azda aj zabudla, že si chcela zostať len týždeň a že si sa už dávno mala vrátiť! Eva (předěšená myšlienkou). Vrátiť? (Dodá žalostne.) Ach, mamka, nevyháňajte ma ! Kubíková. Ved ťa nevyháňam, dieťa moje. Ale čo povie tvoja pani? Eva (bezmyšlienkovite). Moja pani ? Kubíková. Či sa nebude hnevať, keďže si hovorila, že ťa pustila len na týždeň ? Eva. Moja pani. . . Ja . . . Kubíková. Reku aby ti potom nevypo­ vedala, keďže ti toľko platí a tak dobre sa tam máš. Eva (vstane a zmäteno urobí niekoľko krokov). Nie . . . Ja môžem . . . (Náhle sa obráti k matke a úpenlivo zopne ruky.) Mamka, nechajte si ma tu! Kubíková (utiera si zásterou oči). Dieťa moje! Ach, ja nešťastná žena, čo si len počnem ? Veď si buď tu, veď ťa nevyhá­ ňam — ale čo tu máš ? Len biedu — a tam ťa čaká radosť a šťastie. Eva (zakryje si dlaňou oči). Je tam tak cudzo, mamka! Kubíková. Predtým si tak nehovorila. Si ešte mladá a pekná, a mladých ľudí dosť aj tam, aj inde. Veď si hovorila, že ťa i páni chcú. Eva (trpko). Chcú! Kubíková. . . . že by si ich vraj mohla mať na každý prst jednoho. Eva. Aj dvoch, mamka. Kubíková (horlivo). Tak teda! Čo by si sa súžila pre takého Martina! Veď dávno hútam, že za sedliacku už ani viac nepri­ staneš. Takto pre pána! Eva (tíško pre seba). Pre pánov . . . Kubíková (pokračuje). A ľudia sú tu sprostí a zlí. Dokiaľ si bola veselá, závi­ deli ti a mohli puknúť zlosťou — a teraz, keď ich necháš, len sa zadrapujú do teba. Veď či prejde niektorá okolo nás, aby sa neuškľabila ? Eva. Nedbám! Kubíková. Bodaj by si dbala! Ale musíš im ukázať, že si z toho nič nerobíš. Nech ťa nevidia žialiť. Veď vieš — zajtra . .. Eva (stiesneno vzdychne). Zajtra . . . Kubíková. Prstom by na teba ukazovali a jazyky o teba otierali. Načo by si po­ čúvala ich reči a znášala ich posmech — ty, ktorá by si sa bárs aj hneď mohla stať paňou, ako sú naša pani rechtorka. Eva. Mamka, keby ste vedeli . . . Kubíková (domnieva sa, že Eva myslí na Martina). Viem, dievka moja, viem. Ale side s očú, side s mysli. Mladých ľudí všade dosť. Až si ešte nejaký groš zgazduješ, vy­ dáš sa, a keď prídeš sem ako pani, budú dievky zelené od závisti. Eva (odhodlane). Mamka, poviem vám niečo. Kubíková. Povieš mi, dievka moja, po­ vieš, až prídem. Teraz už musím pre to šústie pod kozu. (Postaví metlu do kúta a bere plachtu a hrable.) Človek ani len chvíľku nesmie oddychovať. (Vzdychá.) Vi­ díš, vidíš, Eva moja, akoby sa nám aj teraz zišly tie peniaze, čo si nám posielala ? Otec málo zarobí a mnoho prepije — a keby nie ja, mali by sme biedu v dome. Eva (skloní hlavu a mlčí). Kubíková (odchádzajúc). Tak už len buď dobrej vôle, a keď príde otec, daj mu po­ lievku. Tam je na peci! (Ide preč na pravo.) 2. VÝSTUP. Eva, Kubík. Eva (stojí opretá o plot so sklonenou hlavou a hovorí tíško). Zajtra má svadbu... a ja.. . musím ta, za peniazmi. (Strasie sa a zakryje si tvár rukami.) Kubík (prichádza s ľavá pomalým kro­ kom; keď uvidí Evu u plotu, zastane a díva sa na ňu, potom však mlčky sadne za stôl). Eva (zbadá otca). Hneď, otec, hneď vám prinesiem. (Odíde a vráti sa s polievkou na hlinenej mise a pecnom chleba. Pred­ kladá to Kubíkoví a priloží lyžičku a nôž.) Tu máte, otec! (Sadne si na prah a bere zase šitie.) Kubík (vyjedá polievku a pozerá pri tom na Evu. Konečne prehovorí, pomaly vyslovujúc slová). Je ti doma smutno, Eva? Eva (trochu zmäteno). Nie ... nie, otec... je mi tu dobre. (Prosebné pozre na otca.) Ešte by som rada zostať. Kubík. Zostaň teda. Radi ťa vidíme. (Dojedá polievku, potom si rukávom utre fúzy, vstane, vytiahne z vrecka fajku a napchávajúc ju, vkročí do domu.) Eva (vstala zarovno s otcom; ide ku stolu a v zamyslení postoji chvíľku, potom sobere misu a chlieb a nese to do domu). 3. VÝSTUP. Valko a Valková, neskoršie dve ženy. Valková (prichádza s mužom ulicou s pra­ vá ; oba sú sviatočne oblečení. Valková po- ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ ^ B

SřStrana\'104. DENNICA Číslo 5. střehne Evu ešte vo dverách chalupy a povie zlostne). Hen je tá. . . tá . . . Valko (tíši ju). Co-máš ešte do nej! Veď sa ti Marka zajtra vydáva. Valková. Že 60 mám? Či neviem, prečo plače Marka vo svojej komôrke, ked ju nikto nevidí, a prečo chodí Martin celý ten čas ako zarezaný? Oj, nezažmúrim oka tejto noci a nebudem mať pokoja, kým tých dvoch nevidím sosobášených. (Hrozí smerom k cha­ lupe.) Tá osoba niečo húta. Nadarmo som nemala ten sen. Valko. Či blázniš ? Veď sa to dievča ani medzi ľuďmi neukazuje, len doma sedí. Valková. Tak? A prečo zostáva, ha? Prečo už neide ta, odkiaľ prišla ? Aby ju ... Valko. Žena, nehreš ! Nezabudni, že zaj­ tra, vydávaš svoje dieťa. Valková (trpko). Horký vydávam! Ale so žiaľom a starosťami. Valko. Len čo si vždy robíš za myšlienky! Veď vám Martin hádam ani neodporoval, a už bol usrozumený s Markou, keď ste mu s tým přišly? Valková. Ja viem, čo viem. A Marka nadarmo tiež neplače. Dve ženy (prichádzajú s ľavá). Pánboh vám daj dobrý deň! Valková. Pánboh daj aj vám! Prvá žena. No, idete volať, idete? Valková. A ideme — len tak po našich. Reku keď vydávame jedinú dcéru! Druhá žena. No, nech jej len dá Pánboh šťastia! Martin je poriadny šuhaj. Valková. Chválime si ho, chválime. Už len akosi bude, ak Pánboh dá . . . Prvá žena. Nech vám teda Pánboh žehná! Druhá žena. Aj tým dvom mladým. Valková. Ďakujeme, ďakujeme! Obe ženy (odchádzajú na pravo; šeptajú medzi sebou a význačnými posunkami uka­ zujú k chalupe Kubíkovej). Valková. Len keby tejto tu (ukazuje k chalupe) nebolo! Aby ju . . . Valko (tiahne ju za sebou). Už daj pokoj a poď! (Oba odchádzajú v ľavo.) 4. VÝSTUP. Eva sama. Eva (prichádza záhradkou, smutná a za­ myslená. Obzerá si kvety a hovorí pre seba). Lístie žlkne a padá! Vtedy tiež padalo — ale inakšie, veselšie . . . Prečo sa mi len vyhýba, prečo sa skrýva ? Veď už nič ne­ chcem, nechcem jeho lásku — len videť by som si ho žiadala, kým odídem. Musím zas ta . . . čo by som tu vraj robila . . . Otec pije — a mamka potrebujú peniaze. Keby mamka vedely, aká sú krutá! . . . Ach, chcela by som si oddýchnuť, sladko oddýchnuť. .. Keby som tak mamke všetko povedala, na kolenách ich prosila . . . Otec sa vždy tak čudno na mňa pozerá. Snáď niečo tuší? Ľudia vraj budú ukazovať na mňa . . . Oj, veď by som bola dobrá, ni­ komu by som neubližovala — len zostať by som chcela. Vídavala by som Martina aspoň raz za deň . . . ba čo len za týždeň raz . . . a keby aj len za mesiac raz . . . (V diaľke počuť spev, výskot a smiech. Eva počúva.) To jemu spievajú. Zajtra sa žení. . . Keby som nebola išla, teraz by mal rád mňa. (Vzdychne.) Bola som chu­ dobná . . . (Krik sa rýchle blíži a Eva na­ pnuto počúva. Badať na nej nepokoj.) Pôjdu snáď tadiaľto ? (Obráti sa, akoby chcela utiecť, rozmyslí sa však.) Snáď aj Martin . .. (Zostane stáť uprostred záhradky a tisnúc ruku k srdcu, očakáva príchod mládencov.) 5. VÝSTUP. Eva, Martin a mládenci. Mládenci (idú cez javisko. Sú sviatočne vyobliekaní; majú podperené klobúčiky s dlhými stužkami. Spievajú veselé sva­ dobné piesne, výskajú a poskakujú. Nie­ ktorí držia flašky s vínom, popíjajú a nú­ kajú sa navzájom). Martin (je v ich stredu. Chce byť ve­ selým a prijíma ponúkané flaše i žarty mládencov). Eva (stojí nehybne na mieste, do predu nachýlená, sledujúc každý pohyb Martinov). Martin (zbadá Evu za plotom; najprv len placho pozře v tú stranu, nemôže však odolať a zrak jeho utkvie na nej. Zaostáva za mládenci. Šuhajci to zbadajú a niektorí vrátia sa k nemu). Jedon mládenec (chytí Martina za ra­ meno a ťahá ho). Len poď! Už ti je za­ budnúť na milú — zajtra budeš-mať ženu. Mládenci (obklopia Martina a všetcia odchodia v ľavo. Nejaký čas počuť ešte ich krik a výskot). Eva (stála dosial nehybne, očima sle­ dujúc Martina. Keď šuhajci zmiznú, urobí niekoľko chvatných krokov do predu, aby ich mohla ešte videť).

Číslo 5. DENNICA Strana 105. 6. VÝSTUP. Eva a Martin. Martin (prichádza, skoro beží s lava; ťažko oddychuje a vzrušene hovorí pre seba). Prisám Bohu, že nemôžem!.. . Ne­ môžem takto . . . (Uzre Evu pred sebou a zastane.) jEbaíradostne, tlumeným hlasom). Martin! Martin (hovorí trháno). Nemôžem bez toho, aby . . . Prišiel som ti dať s Bohom. (Oči jeho horkým pohľadom utkvejú na Eve.) Eva (potočí sa, akoby mala padnúť, vzmuží sa ale a podáva Martinovi ruku, hovoriac slabým hlasom). S Bohom, Martin — buď šťastný! Martin (drží jej ruku). A nezazlievaj mi, ak som ti křivdil. Eva. Nie, Martin, nie ty, ale ja som zavinila všetko. (S vášnivým bôľom.) Pôj­ dem ta, pôjdem ti s očú, a nikdy viac ne­ budem rušiť tvoj pokoj. Martin (nespustí s nej oči; odrazu pri­ stúpi tesno k nej a prerečie náruživým tlumeným hlasom). Eva, len ešte to — len to mi ešte povedz: či je pravda, čo ľudia vravia!? Eva (nerozumie a tázavo pozre na neho). Martin (dodá tíško). . . . o tebe! Eva (zmäteno sklopí oči). Martin (prudko pustí jej ruku a povie v bolestnom hneve). Teda ty si taká!? Eva (skrúšená a ponížená stojí pred Martinom; hlava klesá jej na hruď). Martin (hovorí s rastúcim hnevom). Tak som teda dobre tušil, vycítil všetko vtedy večer!. .. Ty takto ? — A potom prídeš a núkaš mi zase svoju lásku? Eva (sopne prosebné ruky). Martin, bola som sprostá, nevedela som . . . Martin (neúprosne pokračuje). A sľuby, ktoré si mi dala, tie ti boly ničím? Tie ťa neodradzovaly? Preto si mi prestala písať, preto som nadarmo prosil, preto sa sužoval a plakal? Eva (úpenlivé). Martin! Martin (s iskriacimi očami meria jej šaty). Pre tie cáry! Aby si sa mohla ove­ šať takými čačkami? Preto si ma zradila, preto . . . Oh ty . . . ty . . . ! Eva (trýznená zkríkne a ako šialená začne so seba strhávať perly, krajky, zá­ sterku a pás, ba i hrebenčeky a ihlice z vlasov vytrháva a odhadzuje od seba, tak že rozpustené vlasy splývajú jej po ramenách. Rozčúlene a jako bez smyslov hovorí pri tom). Pozri! Všetko odhodím, nič nechcem. Len maj smilovanie, neza­ vrhuj ma! (Vrhne sa na zem a úpenlivé spína k nemu ruky.) Martin, ak máš len trocha citu, máš-li kúštik srdca, tedy ma neodvrhuj! Budem ti slúžiť cez celý svoj život, budem poslúchať na každé tvoje slovo, len ma nechaj u seba, len ma ne- odháňaj! Martin (djvoko). Teraz prichodíš ? Teraz sa svíjaš ? Čo som sa ťa navolal! Teraz mi vyháňaš pokoj zo srdca, rozpaluješ celé peklo v mojej hrudi! (Zkríkne divoko.) A zajtra mám svadbu!! To si ty zavinila — ty!! A teraz prichodíš, keď si ma zničila — i seba zničila. Och, ja by som ťa . . . ! (Zdvihne päsť, aby ju udrel.) Eva (skrčí sa, očakávajúc úder). Martin (namiesto, aby Evu udrel, za­ hryzne do pästi, uteká od Evy, a udušeno medzi zubami vyrazí zo seba). Ja by som ju zabil... zabil...! (Uteká preč, v ľavo.) 7. VÝSTUP. Eva sama. Eva (zostane skrčená na zemi a neuve­ domuje si hneď útek Martinov. Šeptá). Len udri, Martin! Aspoň viem, že ma ľúbiš. Prečo si ma neudrel? Tak sladké by bolo (keď zbadá, že je sama, trocha sa na­ rovná a hovorí ticho ďalej) zomreť tvojou rukou. (Obzre sa okolo, akoby zo sna, a jej zrak utkvie na roztrúsených perlách, na hrebenčekoch a ostatných pohodených ve­ ciach; hľadí na ne chvíľu, potom — vždy ešte učupená na zemi — začne ich sbierať do zástery, na zemi rozloženej. Pritom šeptá.) Zase si vás odnesiem . . . bude mi vás treba . . . Martin ma nechce ani bez vás ... Nechce, odsotil ma . . . (Keď po- sbierala aj zbytky rozhodených vecí, vstáva z ťažká, poberá sa k lavici, sadne si a me­ chanicky začne upravovať svoje vlasy.) 8. VÝSTUP. Eva a niekoľko dievčat. Dievčatá (sviatočne oblečené a v partách prichádzajú ulicou s pravá v úzadí. Živo hovoria medzi sebou o zajtrajšej svadbe). Prvé dievča. Ej, bude to za svadba! Valkovci sa nedajú zahanbiť. Druhé dievča. Už sú tu aj muzikanti. Prvé dievča. Videla si ich? Druhé dievča. Videla! Sú v hostinci. Piati sú.

Strana 106. DENNICA ,__ Číslo 5. Tretie dievča. Ej, či ma Ondrej vykrúti! Prvé dievča. Ach 60, Ondrej! Ten ani poriadne netancuje a skáče ani cap. (Diev­ čatá sa smejú.) Tretie dievča. Veď ty s ním nemusíš. Prvé dievča. Veď ani nechcem. Jano rychtárov je inakší do tanca! Tretie dievča. Oj, s tým si môžeš dať pokoj! Ten je teraz hrdý. Druhé dievča. Jano je hlupák. Chodí hen za tou . . . (Dievčatá zbadajú Evu, za- tíchnu, štuchajú do seba lakťami, a s vý­ znamnými pohľadmi a posunkami hovoria ďalej šeptom a odchádzajú na ľavo do po­ predia.) Eva (hľadí ľahostajne za nimi a pokra­ čuje v upravovaní svojho účesu). 9. VÝSTUP. Eva a Jano. Jano (ticho si pohvizdujúc prichádza s pravá z úzadia. Keď dôjde k záhradke, prestane hvízdať a nazerá cez plot, či je tam Eva. Opatrne sa obzre, obíde plot a zazre Evu. Trochu zadivený nad jej počí­ naním, pýta sa). Čo robíš? Eva (ľahostajne). Nevidíš? Chystám sa na svadbu. Jano (pristúpi bližšie a hovorí namr- zený). Nehovor hlúposti! A nemysli, že si zo mňa môžeš robiť posmech. Prečo neprí­ deš za stodolu, keď som ti predsa vravel? Eva (roztržité). Za stodolu? Jano. A na tanec v nedeľu tiež necho­ díš, ako si sľúbila. Eva (ľahostajne). Nemám vôle. Jano (je pobúrený). Nemáš vôle? Teraz nemáš vôle? A nevieš, čo si mi sľúbila v ten večer za našou stodolou? Eva (tázavo hľadí na Jana). Jano. Ty si falošnica, Eva! Ale nena­ zdaj sa, že môžeš so mnou takto! So mnou nie!! Niet dievčaťa cez štyri dediny, ktoré by neišlo rado so mnou do tanca. Keď ne­ chceš ty, pôjdu iné. Eva (ľahostajne). Mne je to jedno. (Vstáva a chce odísť.) Jano (rozčúlene). Eva, ty si so mnou hráš! Dobre vieš, že večer čo večer pri­ chádzam pod tvoj oblok, ale ty nikdy ne­ vyjdeš, ani sa neukážeš. Eva. A načo by som? (A keď Jano celkom blízko pristúpi k nej, pokračuje prudšie.) Čo chceš? Nechaj ma! (Chce prejsť popri ňom.) Jano (stisne jej plecia; syčí zlosťou). Že čo? Ej, ej! aká pyšná! Myslíš, že ne­ viem, čo o tebe ľudia hovoria? Eva (celou silou odsotí Jana od seba; oči jej sršia hnevom, ale hneď zase schladne a povie posmešne a vyzývavo). Áno, dobre vieš! Ja zadarmo neľúbim. Vezmeš si ma za ženu? Jano (v udivení vyvalí na ňu oči; potom hovorí zajakavo). Ja ... nuž ja by som ... ale... Veď ja by som hneď... lenže —• vieš, moja mamka ... sú taká . . . Eva (posmešne). Viem — a myslím, že ťa už budú hľadať. Aby ťa tak našli u mňa! Jano (je rád, že vybŕdne z rozpakov). Veru už musím. Budú ma hľadať, je u nás práce dnes dosť. Prídem neskoršie. (Zahan­ beno odchodí na ľavo, a stretne sa s Ku­ bíkovou.) Eva (hľadí opovržlivé za ním). 10. VÝSTUP. Eva a Kubíková. Kubíková (prichádza s ľavá s nôšou na na chrbte a s hrablami; stretne sa s Janom, ktorý v zmätku vystupuje sa jej na ne­ pravú stranu, čo sa opätuje 2-3 razy, až ho konečne Kubíková zadrží). Postoj už, chlapče, aby som mohla ísť! (Keď Jano zmizne, obráti sa k Eve.) Bol u teba ? Eva (prisvedčí). Kubíková. A ja, čo je taký, ako obarený! Eva. Povedala som mu, aby si ma vzal za ženu, nuž tašiel. Kubíková^(neodpovedá, len pozre pátra- vo na Evu). Čo ti je, dievča, že si ako stena ? Eva. Ach nič, mamka, len oddýchnuť by sa mi chcelo. (Podopre si lakte o stôl a položí hlavu do dlaní.) Kubíková (shovievavo). No len si! (Otvorí dvierka na záhradke a vchádza.) Zostalo mi polievky? Eva (zmalátnelá zdvihne hlavu). Zostalo, tam je na peci. (Pohrúži sa zase do trud­ ných myšlienok.) Kubíková (pozre ešte pátravo po Eve a odchádza záhradkou aj s nôšou a hrab­ lami.) (Dokončenie.)

Číslo 5. DENNICA Strana 107. VLADIMIR ROY: VERNOSŤ. Bárs by sa mrákavy srážaly nad hlavou a búrky sforaké hrozily záplavou, i keby krkavci, černější nad uhol, leteli s morovou nákazou s pustých hôľ, keby hneď Tatra sa na vulkán zmenila a síru s kameňom žeravým chrlila: i vtedy milovať budem môj ľud! PIESEŇ. Už sa prebudili, už sa prebudili vtáci na konároch, a v tých ranných chmároch radia sa už zore, či majú vstať hore a zaplaviť more žiarou nachu vrelou. Už sa rozvravely, už sa rozvravely vlny v chladnej mlhe, a ich vzdychy dlhé šumia pieskom brehu a zas střehnu v behu rozletené k bralám. Už sa utišily, už sa utišily duše mojej stesky, zas v nej planú blesky, tiché, mierne blesky — oživené vierou. K V. VERESAJEV: PAVUČINA. Z ruského — oý— (Pokračovanie.) Bola krásne je na námestí A ty už pakuješ ? Prečo Položil ruku na jej hotovcev vrátil sa do hotelu. Elena Nikolajevna v širokej, červenej blů­ ze ukladala do cestovného vaku prinesené práčkou čisté prádlo. — oživená i svieža. „Nuž čo, Volík, prešiel si sa?" — opý­ tala sa laskavé. — „Ja som sa vyspala; výborne sa cítim.\' „Obdivuhodne Michel-Angela! . . . si ma nepočkala?" plece. Elena Nikolajevna pozdvihla obnažené vyše lakťa ruky, objala jeho šiju a pritisla jeho hlavu ku svojej hrudi. „Chcela som, aby už všetko bolo ho­ tové, keď prídeš," — zašepkala. „To je nie dobre, — zase ustaneš. — Budeme pakovať spolu." Pod flanelom blúzy ucítil telo Eleny Nikolajevny; hlava pritískala sa ku mäkkej, slobodnej pod blůzou hrudi. Prebúdzal sa temný, mutno-zvierací pocit ku krásnemu telu, tak prístupnému pod ľahkým odevom. I rástla nechuť: ničoho nebolo, okrem tela; tak ako predtým, boli si cudzí, cudzí jeden druhému. A ruky jeho zmeravely. Elena Nikolajevna pritískala hlavu jeho ku pružno dvíhajúcej sa hrudi, ako keby sa nazdala, že telesná blízkosť prebudí v nich ten nežný, mäkký pocit, ktorého medzi nimi nebolo. Nuž niet ho — treba zakončiť. Ona stále ešte tisla jeho hlavu k ňadrám; jej holá ruka ležala mu na spánku. Gotovce- vovi nebolo ľahko a príjemne; prebúdzal sa v ňom nepriateľský pocit. „Pozornejšie, Lelečka, pritláčaš mi cvi- ker." — On ľahko vyslobodil si hlavu. Elena Nikolajevna s napnutosťou po­ zrela mu do očí, odvrátila sa bystro, na- kloniac sa nad operadlo diváňa. Gotovcev vytiahol zpod postele kufor. „Moje šedé nohavice dala si do koša?" Neobrátiac sa, odvetila ticho: „Áno." Začali baliť. Gotovcev videl, ako v Elene Nikolajevne všetko kypelo, no ona namá­ hala sa ukázať, akoby sa nič nebolo stalo; oba hovorili strojenými, neprirodzenými hlasmi. Na posteli a stoloch ležaly kopy muž­ ského a ženského prádla. Na podlahe vá- ľaly sa motúzy, pokrkvané noviny. Celá pohovka založená bola škatuľkami, krabič­ kami, kysničkami . . . Akú divnú náruži­ vosť majú ženy: nabrať si na cestu hrúzu celkom nepotrebných vecí. — A ako neprí­ jemné je ťahať sa po staniciach s obrov­ skými škatuľami a veľkou batožinou . . .

Strana 108. DENNICA Číslo 5. Elena Nikolajevna probovala nadviazať rozhovor. Obyčajným hlasom začala: „Pamätáš, minulého leta sme sa raz aj povadili, Maria Aleksejevna povedala, že Soňa ani v intellektuálnom, ani v mrav­ nom ohľade velmi nevyniká. Na čo som jej odvetila, že nad tým sa trápiť netreba; že je ešte mnoho všeličoho, čo môže po­ vznášať človeka. Pamätáš?" „Nuž?" neochotne opýtal sa Gotovcev. „Nuž . . . " Elena Nikolajevna zamĺkla, nahnevajúc sa. „O čo sa jedná?" „Nechceš sa shovárať, tedy prestaňme radšej." Vzdychnul. „Ó Bože! . . . Mám tedy stáť strnule a len počúvať ? Predsa sa ťa môžem len opý­ tať: nuž?" Elena Nikolajevna zatíchla, hľadiac sa premôcť. „Nuž, všetko jedno! . .. Tak tedy my­ slela som si, že je predsa i mnoho iného, čo krášli človeka. Na príklad Soňa môže byť nerozvitou, nemúdrou, no môže — po­ vedzme — jemne vycítiť krásu hudby." „Nuž čo?" Elena Nikolajevna kypela, ale zdržala sa. „Nuž s ňou bude príjemno shovárať sa o tomto, počúvať ju.. . Pamätáš sa na tento rozhovor?" „Nie, nepamätám, no, vidím teraz, o čo sa jedná. Zdá sa mi, že otázku podala si trochu divne. Jestli je človek v niektorom ohľade zaujímavý, tedy je samozrejmé, že je zaujímavý. To je — tautológia." „Radšej sa neshovárajme!" pretrhla ho Elena Nikolajevna a zúrivé pozrela na Go- tovceva. To, čo ona chcela povedať, zdalo sa jej vážnym a zasluhujúcim pozornosti, a Go­ tovcev naschvál dodával jej myšlienke bez­ nádejne plytkého vzhľadu. Jej tvár, s ten­ kou línajou stisnutých úst, zdala sa až šedé červenou. — Gotovcev mlčiac pohnul plecami. „Aké detsky elementárne sú všetky jej myšlienky!" — pomyslel si, sťahujúc re­ mene pléda. Veci boly poskladané. Prišiel Salmanov rozlúčiť sa. Sišli do spoločnej sály, kde poovrantovali. Pri ovrante kňaz nespúšťal úctivý, zaľúbený pohľad s Eleny Nikola- jevny. Odchádzajúc, bozkal jej ruku a prial šťastlivú cestu. Gotovcevovci vrátili sa do izby. Tak, ako predtým, dávila ich nechutná mrzutosť a v duši kypela skrytá rozdráždenosť. — Elena Nikolajevna prehovorila: „Čas je spať, zajtra musíme včaššie vstávať." Začala sa zobliekať. Gotovcev neľúbil zobliekať sa a spať pri svetle. Vzal noviny do rúk, hľadel nedívať sa na ženu a my­ slel si, prečo; ten predsudok, že je žena hanblivejšia od muža? Dievčatká, tie áno, sú hanblivejšie; no stanúc sa ženami, veľ­ mi chytro tratia stud a neženirujú sa v prí­ tomnosti muža chovať sa tak, akoby samy boly v izbe. Elena Nikolajevna v spodnej sukni a nočnej košieľke rozčesávala pred zrkadlom svoje dlhé, tmavé vlasy. „Aká je žena nepekná v nočnej košeli", — pomyslel si Gotovcev a zahovoril svo­ jím obyčajným, laskavým hlasom: „Divná, zaujímavá osoba je ten bandit Murolino! Všetky noviny píšu len o jeho processi. Akoby stredoveká pohádková legenda oživla v prosaickom dvadsiatom storočí." Složil noviny a hodil ich na stôl. Elena Nikolajevna naklonila hlavu na bok, a držiac v hrsti prameň vlasov, rozčesávala ich hre­ beňom. Gotovcev, chtiac nadpriasť pretr­ hnutý rozhovor, usmial sa. „Pred odcestováním z Ruska dostalo sa mi do rúk číslo „Oskolkova." Bývajú tam niekdy veľmi duchaplné veci. Medzi iným takáto karikatúra. Prvý obraz: desať dní pred svadbou on kľačí pred ňou na kolenách: „Drahá moja, pol života by som dal za kader tvojich vlasov." — Druhý obraz o desať rokov po svadbe: on tlstý, holohlavý, vo veste a v papučiach rozzú­ rene ukazuje jej hrebeň s visiacimi na ňom ženskými vlasmi: „Keď si už beriete môj hrebeň, nuž aspoň snímte s neho vaše vlasy . . . Čo za hnus! Odporné je taký hrebeň i do rúk vziať!" Elena Nikolajevna prestala česať vlasy a nasršila sa. „Prečo to pripomínaš práve teraz?" Gotovcev sa zarazil: prišlo mu na um, že pripomenul si to len preto, že videl pred sebou Elenu Nikolajevnu. „Divné! Tak mi to len napadlo!" — od­ vetil, pohnúc plecmi. Elena Nikolajevna pomlčala, zahryznúc do pery rovnými bielymi zubami. „Môžeš byť spokojný, češem sa svojím hrebeňom!" odvetila kúsave. Gotovcev zmrštil sa ako od bôľu a pre­ šiel si rukou vlasy. „Ó Bože! . . . Počuj, Léľa, vždy to tak nemôže trvať. Ty akoby si mi za každým chcela robiť výstupy. Zdá sa mi, že s te­ bou sa o ničom nedá shovárať . . . " „Nuž neshováraj sa, prosím ťa!"

Číslo 5. DENNICA Strana 109. ffllilW • - \'• •-•\'• HH Hviezdoslav s manželkou na verande svojho bývania v Dolnom Kubíne. Ponáhľala sa zobliecť, zahasila elektrickú lampu a ľahla si do postele. — Gotovcev mlčiac pohnul plecmi a začal sa zobliekaf. Tupý, ťažký pocit odporu ho dávil. „Zabiť by sa . . ." myslel si. in. Gotovcevovci blížili sa v gondole ku mramorovým schodom nábrežia Schiavoni v Benátkach. Elena Nikolajevna, bledá, s chorobným výzorom, sedela, bojac sa pohnúť; hlava ju strašne bolela. Zavčas rána odcestovali z Florencie. Cez prvú polovicu cesty, až po Bolognu, bola Elena Nikolajevna veselou a oživenou. Va­ gón klátil sa so strany na stranu, vlak prudko uháňal, vrhal sa do tmavých, dus­ ných jaskov a znova vyletúval z nich. Elena Nikolajevna usmievala sa a dýchala plnou hrudou, hľadiac na blankyt neba, na di­ voké kopce Appenín s raňajšou hmlou po ich úžlabinách. No čoskoro rozbolela . ju hlava a ona sedela, zavrúc oči a pritis­ núc hlavu k bočnému operadlu sedadla. Gotovcevovci vystúpili z gondoly, vnišli v sprievode vrátného do hotelu a vybrali si izbu. „Hned si ľahnem", — ustato preriekla Elena Nikolajevna. „Nechceš si zajesť?" — zdržanlivo i krot­ ko opýtal sa Gotovcev, hľadiac na ňu chlad­ nými očami. Hľa, výsledok, ktorý predvídal: docielila svoje, zgazdovala desať lír . . . „Nie, nechcem. Len sa umyjem a hned si ľahnem. Prosím ťa, buď tak dobrý, podaj mi lieky!" Mračiac sa, rozpakoval kufor. Nedíva­ júc sa na ňu, podal jej škatuľku s liekami. „Ďakujem! . . . Volečka, prosím ťa, za­ stri ešte okenice; since svieti mi rovno do očí." Každá jej prosba zvučala v jeho duši ani osobná urážka. Gotovcev zakryl oke­ nice a zastal pri dveroch. „Netreba ti ešte dačo?" „Nie, ďakujem, nič viac." „Tak ja idem. Prejdem sa." Gotovcev vyšiel na nábrežie. Zamieril k námestiu sv. Marka a tam i poovranto- val v kaviarni. Potom, s Baedeckerom vo vrecku, šiel túlať sa mestom. Chodil po tmavých, šedých uličkách, po­ dobajúcich sa dieram, do ktorých nikdy ne­ prenikne svetlo. Zo dvier skliepkov páchlo ovocím a pomarančami. Po úzkych kaná­ loch kĺzaly sa čierne gondoly s oceľovými zubovitými hranami. Všade bolo tak fan­ tasticky, tak divne; zdalo sa, akoby každý z týchto pochmúrnych vysokých domov s úzkymi oblokmi bol akýmsi tajomstvom. Odlesk tej tajomnosti javil sa i na ženách, ktoré tu stretával: — strojné, pyšné, s mdlo-

Strana 110. DENNICA Číslo 5. čiernymi očami, neobyčajných tvárí, širo­ kými v lebke a zužujúcimi sa ku brade. Zdalo sa, že sám život musí tu byť akýsi zvláštny, nemôže byť taký, ako v Moskve lebo v Petrohrade. — — Všetko, všetko je tu tak krásne, neobyčajné; i táto milá talianska reč zvučí sťa šľachetná, jemne- nežná hudba . . . „Taňte grazie, signore!" opakoval si Gotovcev slová, ktorými sa mu práve poďakoval mu­ rár za oheň na ciga- retľu. Bolo by mu cel­ kom príjemne, keby nie myšlienka na tú kyslú príchuť, ktorá ho doma očakávala. Since klonilo sa k západu; horúčosť prestávala. Gotovcev vrátil sa do hotelu. Pozorne otvoril dvere izby. Bolo tma i du­ sno, zaváňalo men- tholom. Elena Niko­ laj evna pohla sa na posteli. Gotovcev sa ticho opýtal: „Ty nespíš?" „Spala som málo, no hlava rozbolela ma ešte väčšmi... Tu je tak horúce, spárno!" — odvetila úzkostlivé. Gotovcev zavesil klobúk na vešiak i po­ dišiel k nej. „Bože, Bože, ako hlava bolí! Akoby ju zdnuky štiepali." Stislo mu srdce. „Chúďatko moje." Sadol si k nej na posteľ a nežne po­ ložil ruku na jej plece. Vzdychla slabo a trasúc sa, prudko pri­ tisla sa lícom k jeho boku — rozradost­ něná jeho laskáním a túžiaca po ňom. Gotovcev hladil ju ticho po vlasoch. „Vonku už schladilo. Odkryjem okenice, dobre?" „Otvor . . . Len ostaň, neodchádzaj. — Tak mi je dobre, keď ma hladíš po hlave, tak nežne, nežne . . ." „Otvorím len, vrátim sa." Pavel Blaho, r. k. farár gbelský Roztvoril okenice a sadol si zase na posteľ. Od okna zavialo chladom. „Jesť sa mi chce . . . " „Zazvoním, aby ti doniesli dačoho." „Nie, nie, netreba . . . Vieš čo? Radšej poďme niekam do reštaurácie. Myslím, že mi bude lepšie, keď sa prejdem." Elena Nikolajevna sa obliekla. Vyšli na námestie sv. Marka a tam i povečerali. „Teraz mi je už lepšie. Totiž, ešte nie, ale cítim, že skoro bude lepšie. Poležím hodinu-dve, a prejde všetko." Gotovcev odpre­ vadil ju po vchod do hotelu. Ona vnišla dnu a on vrátil sa pre­ chádzať. Už celkom zotme­ lo. Na Canale Grande dávali serenádu. — Z väčšej, barvistými lampášikmi okrášlenej gondoly zvučala pie­ seň ; silný tenor spie­ val áriu z Trubadúra: Sconto col sangue mio Ľ amor ehe poši in te I Non ti scordar di me — Leonora, addio, addio! Okolo tlačily sa gon­ doly s obecenstvom. V diaľke, zpoza col­ ného úradu, objavila sa nová, lampami o- svetlená gondola; chór spieval pieseň a bolo počuť refrain : „Viva Venezia!" Pieseň zvu­ čala vždy hlasnejšie, gondola bystro plávala do hlbín kanála, zvuky piesne smiešaly sa s áriou tenora. — S opačnej strany zjavila sa zase nová gondola . . . Zo všetkých niesly sa zvuky, slievajúc a rušiac sa navzájom. Tu silným hlasom zakončil tenor a vdiaľke, ako ozvena, pokračoval ženský soprán; i zdalo sa, že to sám vzduch spieva. V tomto ševeliacom sa od zvukov povetrí majestátne i mlčan- livo vypínal sa nad kanálom chrám delia Salute s jeho okrúhlou kupolou i sbieha- júcim ku vode širokým schodišťom. (Dokončenie.)

Číslo 5. DENNICA Strana 111. Š. KRČMÉRY: RABINDRANATH TAGORE. (Dokončenie.) 5jieď v prvé ráno, ako uzrel som svetlo, cítil som, že nie som v tom­ to svete cudzincom, že bezmenný, bezforemný, nevyskúmateľný Ve­ smír ma vľúdne objal v osobe mojej matky. Ten istý bezmenný tak isto zjaví sa mi v smrti, akoby sme večne známi boli. Poneváč ľúbim tento život, viem, že i smrť ľúbiť budem. Nemluvňa zaplače, keď ho matka od­ trhne od pravých pŕs — ale v nasledujú­ com okamihu ukojí sa na ľavých." On sám, básnik poznal povolanie svoje v poesii, ktorá má byť výrazom citu tých, Ale odvetí asi tak, ako kedysi Confu­ cius jednému učedlníkovi: Načo sa pre- zvedáš o smrti, keď ešte život nepoznáš? On nemá času zaoberať sa otázkami záhrobia, veď „kto by spriadal piesne živé pre tých, ktorí ich pýtajú, keby som ja u vôd života sedel a dumal o smrti a o tom, čo za ňou ? Keby dáky pútnik opu­ stiac domov sem prišiel, aby načúval noci a sklonenou hlavou striehol vzdych tmy, kto by bol, kto by mu šeptal záhady ži­ vota v uši, keby som ja zavrúc dvere zbaviť sa chcel smrteľných okovov? To je nič, že zbělely mi vlasy. Som večne tak Knižnica Čaplovičova v Dolnom Kubíne, ktorí túžia po živote, liekom tých, ktorí zriekajú sa života. (!) „Strežiem, či pár prahnúcich očí netúži po piesni, ktorá by prelomila nemotu a ho­ vorila miesto nich." To je jeho povolanie. Byt básnikom života. Preto drží sa života, toho jedno­ duchého, ľudského, reálneho. Zrovna pre­ máha v sebe indickú krv, ktorá prahne po ďalekých veciach. Násilne vyhýba všetkej indickej mystike, lebo ona odlučuje od ži­ vota. A vyhne jej, bárs duša stále sa mu napína, aby zľúbala plášť najďalšej diaľky. Vše nadhodí si otázku: „Básniku, večeri sa; skráně ti ovial už mráz jasene. Či v sne samoty nečuješ pokyn druhého sveta?" mladý a tak starý, ako najmladší a naj­ starší v dedine. Hľa, všetkým som im treba — a nemám času, aby som pretriasal zá­ hrobný život. Som vrstovníkom všetkých. Nič^to, že mráz ovial mi líca." Život, pracovitý a radostný život! Preto protestuje básnik proti asketismu, lebo sa protiví životu, bohumilému životu. Boh nás stvoril k radosti a nie k žiaľu. „Nikdy nebudem askétom, neutiahnem sa v sa­ motu hôr, jestli sa neozýva veselým smie­ chom tôňa." Nádherne znázorňuje hriech asketismu týchto pár riadkov: Chcel askétom byť jeden muž. Za polnoci vstal a ozval sa slovmi: „Tu je čas, aby zanechal som už rodinu a hľadal

Strana 112. DENNICA Číslo 5. Boha. Ba čo ma zdržalo tu tak dlho v blude?" Šepot Boha: „Ja." Ale uši muža sú hluché. Žena pokojne drieme na prsiach s malým. A rečie muž: „Kto mámil ma tu tak dlho?" Šepot: „Boh." No nepočul muž. Dieťa zastoná vo sne, hľadajúc matku. Rozkaz Boha: „Postoj, blázne, ne­ opúšťaj si dom!" Ale muž predsi len nepočul. Boh vzdychol bôľne: „Prečo odchádza mi sluha a hľadajúc mňa, opúšťa mňa?" Nie zapierame života je vôľa božia, ale čin, zdokonalovanie sa morálne, ovšem nie v Buddhovom smysle, skôr blíži sa tu kňaz Buddhov k Ježišovi: buďte dokonalí, ako i Otec váš dokonalý je! Tam je krá­ ľovstvo božie: „Kde myseľ nepúta bojazlivosť, a ľudia rovno držia si hlavy. Kde veda je slobodná. Kde slovo z hlbín pravdy prýšti. Kde neúnavný bojovník za dokona­ losťou vystiera ramená. Ó bárby sa v tom nebi slobody zbudil môj národ, ó Bože !"* V budovaní tej dokonalosti musíme pracovať všetci. Skôr nesmieme túžiť po smrti, kým sme povolaniu nevyhoveli. Kto vykonal prácu svoju a našiel si v nej blaho, ten netrnie pred smrťou. „Keď raz zaklope ti smrť u dvier, čo prinesieš jej v obeť? Hej, predostrem hosťovi môjmu plnú nádobu života — nech nevzdiali sa s prázd­ nou dlaňou. Hej, predostrem jej v jasenný deň sladké vinobranie letnej noci, žatvu pra­ covného života, i to, čo shrabal som z pozdného strnišťa, všetko predostrem jej, keď na úchylku dní zaklope mi smrť u dverí." Takou pokojnosťou, ako Tagore, málo kto hľadí v ústrety smrti. * Tagore je a chce byť Tndom. Všeľudskosť ne­ potláča národný element v ňom. Ktorýsi nemecký denník priniesol pred nedávnom článok z pera básni­ kovho, v ktorom odsudzuje násilné assimilačné zá­ mery väčších národov. Básnik sám je synom jedného kmeňa Indov a píše dialektom bengálskym. LUDMILA MARKOVICOVA rod. BOOROVÁ. Dňa 27. mája zomrela v Kovačici, v 48. roku života Ľudmila Markovičová rod. Boorová. „Národný Hlásnik", zmieňujúc sa o jej smrti, píše : „Umrela žena ducha, žena práce. Osud jej bol smutný. V hľadaní či­ stého pomeru medzi mužom a ženou, v hľa­ daní povznesenejšieho života stretla sa vo svete s takými prekážkami, ktoré otrávily celý jej život. Za viac rokov žila v Nad­ laku. Tu, ač stále chorľavá, venovala sa slovenskému životu. Riadila divadlá, roz­ širovala časopisy. Činná bola pri zakladaní spolkov, i spevu učila. Vôbec budila národné povedomie a povedomie ženy. Nielen ve­ rejnou prácou, ale i stykom s národom po­ vznášala spoločenské obcovanie z úrovne všedných rečí. Kde sa zjavila, všade pri­ nášala ducha. Jej práca má ovocie i v čulej Skalici. Dobre známa bola i v Luhačovi­ ciach. Prispievala i do našich i do českých časopisov, zvláště ženských, píšuc o stave slovenskej ženy v spoločnosti i v národe. Vo výšivkárstve bola odborne vzdelaná a medzi jej písmami iste sa nájdu interes­ antné listy od výšivkárok, s ktorými si dopisovala nielen o výšivkách, ale i ťažkom živote. Zdravia bývala slabého. Vďačná buď jej pamiatka medzi sloven­ skými ženami i v celom národe, ktorému v slabom .tele jasným svojím duchom celý život slúžila a verne oddaná bola!" NAŠE OBRÁZKY. — Pavel Blaho, r. kat. farár gbelský, dožil 26. apríla 70 rokov. Od mladi pra­ covitý, zaujatý za vzdelanie a hospodárske pozdvihnutie svojho slovenského národa v bližšom i ďalšom okolí svojho pôsobišťa, tak přivyknul práci, že i dnes 70-ročný, ale telesne čerstvý vedie rozličné kultúrno- hospodárske spolky- v príkladne sriadenej svojej farnosti a slúži za vzor duchovného otca. Pavel Blaho neostarnul na duchu, preto prekonáva ľahko i neúprosné dary sedemdesiatky. Keď od vyšších úradov i nedožil sa uznania, vyznačenia, zato od svojich má oddanosť, vďačnosť a v národe úctu za otcovskú shovievavosť k pracov­ níkom na rozličných cestách, ale jednej vôle : sloboda slovenského národa ! Daj mu Boh života a zdravia k ďalšej práci za národ!

BÔĎÍNÄPDILOHA//DENNICEÍ ^ FR. NAUMANN: ÚKOL ŽENY V HOSPODÁRSTVE NOVEJ DOBY. — Prel. N—ý. jriateľ i nepriateľ často zle pocho­ puje jednu zo základných otázok ženského pohybu, ked si myslí, akoby vstup žien do politiky bolo niečim novým. Novou je nie sama vec, ale len podoba, v ktorej sa teraz zjavuje: boj o volebné právo. Však i mužovia volia ešte len od krátkeho času. Predtým bolo ich položenie práve takým, ako teraz po­ stavenie žien. Bez mužov a žien by štát nikdy nemohol obstáť, a preto boli títo už i pred volebnými právami vždy fakticky spoluregentmi. Pokrok novej doby je len v tom, že pre tento prastarý vecný pomer bola objavená parlamentárna podoba, a síce ponajprv pre mužov. To, čo ženy žiadajú, je v skutočnosti nie žiaden nový stav vecí, lež len nový výraz pre staré, dobré, ne­ napísané právo. Kto si zprítomní staré predrevolucio- nárne štátne a spoločenské pomery, veľmi ľahko príde na to, že^ žena v nich nehrala žiadnu malú úlohu. Čím menej totiž platí spísané právo, tým zrejmejšie je spolupô­ sobenie oboch pohlaví na štátnej mienke. Že kniežatá často práve tak upravovaly ženy, ako ich ministri, to sa dočítame vo všetkých dejinných knihách. Ale snád bola ešte dôležitejšou v čase úradníckeho štátu priemerná žena úradníka, tá zrodená spro- stredkovateľka medzi ľudom a štátom, medzi humanitou a predpisom. A keď niekde prišlo k povstaniam a nepokojom, tu bola žena pri tom práve tak v Paríži, ako v sliezskych tkáčskych revoltách — a síce nielen v pozadí. Niet žiadnej veľkej všeobecnej, ľudovej nálady, ani v dobrom, ani v zlom smysle, bez žien, lebo niet bez nich vôbec žiadneho života. Bez ženy niet detí, niet škôl, niet vojakov, niet kňazov, niet poľnej práce, niet dobytkárstva, niet šiat, niet obedu a nieto mienky o všetkých týchto veciach, lebo kto spolu pracuje, ten i spolu hovorí. Menujme tento vplyv ženy bárs indirektným, bol on v predparlamen- tárnych časoch istotne v celku málo čo menší, ako vplyv mužov. Že nie každá žena značila mnoho, je jasné, — ale to nebolo ináč ani u mužov, lebo ani pred- čítanie známych biblických slov pri sobáši nebolo prekážkou pre ženy, aby si uplat­ nily hlavu, jestli ju malý. Tak to bolo aspoň severne od Alp, u Angličanov, Škan­ dinávcov, Nemcov a severných Francúzov. To, o čo mužovia mali viac, bolo biblicky a rimsko-právne odôvodnené vedenie ve­ rejného slova. A táto prednosť rástla tým, že povstaly volebné práva. Muž stal sa rečníkom, voličom, vyslancom, spisova­ teľom. Spísané politické práva staly sa predprávami mužov. Od sriadenia parlamentárneho života je to ale nie tak, akoby teraz ženy už nemalý viac čo povedať. Také ďalekosiahle zatlačenie jednej polovice ľudu nedá sa vecne vôbec previesť a nemalo by sa tvrdiť ani pri ženskej agitácii, že sa vec tak má; lebo keby žena dnes bola vskutku úplne zatlačená, ťažko by bolo veriť, že zajtra, púhou premenou paragrafov zákona, vy­ švihne sa k politickej výške, lebo zákony sú predsa len v tom páde účinné, jestli vyslovia to, čo už v skutočnosti stojí predo dveřmi. Žena je ešte i dnes v moci svojich všetkých večných a nepremenných, nespí- saných práv, a nepožaduje iné, len aby sa v dobe, keď sa všetky práva vtelujú v paragrafy, formulovaly aj jej práva tak, ako to zodpovedá zvyku času. K tomu na každý pád patrí zásadné zlomenie biblic­ kého a rimského zákazu o verejnom ho­ vore. Len o túto premenu ide a nie nové uvedenie ženy do štátu. A kedy je pravý čas pre potrebné novo- formulovanie starého práva žien? Je ten čas v Anglicku už tu, — a bude v blízkej budúcnosti tu i v Nemecku? To sa nedá teoreticky zodpovedať. Pravý čas pre nové

Strana 114. DENNICA Číslo 5. formulovanie zákona je vždy vtedy tu, ako sme prv riekli, keď nové práva skutočne už stoja predo dveřmi. To v tomto páde značí: keď každý vidiaci vidí, že sa v sku­ točnosti ženy zaoberajú politikou, a síce nielen jednotlivé, ale množstvo; vtedy je postúpenie spísaných práv posledným spl­ nením toho, čo vlastne už tu bolo. Nové právo tedy nestojí na začiatku, lež v pro­ striedku vývinu, a je na pováženie, či sa má začiať rozhodujúca bitka, kým je mo- bilisácia nie ukončená. Štatistika a život jednak dokazujú, že vo všetkých vrstvách národa koná sa pre­ mena v postavení a v duševnej nálade ženy, ktorá je ešte ďaleko väčšia, ako to, čo bežne označujeme slovom ženský pohyb. Ani len v tých najkonservatívnejších ro­ dinách nie sú dcéry dneska už viac tým, čím boly pred tridsať rokmi ich matky. V poslednom ľudskom veku je premena v bytnosti zeny istotne o mnoho väčšia, ako premena u mužov. Pri tom nemyslíme práve na zvlášť teatrálne predbojovníčky novej morálky a nových šiat. Tie nech idú svojou cestou; to je viac ženským športom, než ženským pohybom! My ho­ voríme o dobrom priemere vo všetkých stavoch, a o tom hovoríme, že sa dcéry staly slobodnejšími, ako ich matky mohly byť. Táto premena prichodí mocou prírody a súvisí s premenou v ustanoveniach práce: každá práca je vyslovená v peniazoch, i ženská práca. Ešte sme nie ďaleko od toho, že činnosť domácej panej a matky finančne podceňovali a zarátali ako činnosť za slobodné postavenie a dobré zaobcho- denie, ale ani táto myšlienka je nám už nie tak ďalekou dnes, lebo mladé dievča, ktoré po uzavretí manželstva samo niečo zarobilo, vie, že jej každodenná práca má istú tržnú cenu. Ráta so sebou, ako s istou silou, ktorá nie je upriamená len na blaho- sklonnosť. Preto je ženský pohyb nielen záležitosťou nevydatých, ale vnikne do všetkých ženských stavov. Jestli je pravda, že východiskom no­ vého národohospodárstva je množenie sa obyvateľstva — tak je zároveň jasné i to, že žena, ako matka, má byť nositeľkou novej doby. Všetky ostatné ženské práce ustúpia do pozadia pred prácou materstva. Aký to veľavýznamný fakt, že sa v jednom roku narodí vyše dvoch millionov detí! Uprostred tohoto národohospodárskeho roz­ jímania radi by sme na tomto mieste trošku zastať, aby sme zaspievali chválu materstva. Mužovia vynajdú prístroje, ale ženy pri­ nášajú na svet ľudí; mužovia lejú zbrane, na ramenách žien ale rastú vojaci; mu­ žovia spravujú národy, ženy ale konajú za veľkosť národov to najväčšie, lebo len národy so zdravými, plodnými matkami sa môžu uplatniť. Matky sú výbojným ele­ mentom. Jestli v niektorom národe ma­ terstvo oslabne, neosoží nič všetka ostatná kultúra, upadanie matiek je zkázou samo v sebe, je pádom do stareckého veku ná­ rodov. Mladosť národov závisí od toho, či ich dcéry chcú byť matkami. Každá žena, ktorá to chce,je národohospodárska hodnota. Základom hospodárstva starého veku neboly natoľko peniaze. Pracovalo sa a žilo spolu. Za týchto starých čias nebolo treba rátať s materstvom, lebo ono ne­ značilo priamu ztrátu pre možnosť žitia matky. Teraz značí materstvo peňažnú ztrátu, to jest: žena prestáva zarábať v tej miere, ako je matkou. Za obyčajnú prácu ženy v obchode alebo priemysle sa platí — i keď je národohospodársky len menšej ceny, — vyššiu prácu materstva nezaplatí nik, ba žena musí pre ňu donášať obeť. Žena, ako individuum, pretlčie sa kapitali­ stickým svetom o mnoho ľahšie, keď sa nestane matkou. Nedonáša v tom páde na svet ľudí, lež dorába len tovar a predá si ruky, lebo za deti jej nik nič nedá. (Pokračovanie.) KDES\' TROJE DIEVČAT ZAVRAŽDILI. — Maurice Maeterlinck. — Kdes\' troje dievčat zavraždili, potom im srdcia otvorili. Z prvého záblesk blaženosti plál, a kade tiekly krve toky, tria hady sipely tam cez tri roky. Z druhého závan veselosti vial, a kade tiekly krve toky, tria baránky sa pásly cez tri roky. V tom treťom bol len nemý smútok, žiaľ, a kade tiekly krve toky, tria archanjeli stáli cez tri roky. Prel. I. Gr. ORLOV.

Číslo 5. DENNICA Strana 115. Dr. Rich. Klimeš: Dievčatám i paniam. Keď ženy samy vo svojich časopisoch píšu úvahy o módach\'a strojivosti žien a svojich domácnosfach, nie je to nič zvláštneho. V po­ slednom čase však i v dennej tlači čítal som z kruhov mužských kritické hlasy o týchto veciach. Dôkaz, že je tu už mnoho nezdravého, škodlivého a nápadného, keď sa budí pozor­ nosť i „neodborných" kruhov mužských. Nejde tu ani tak o módu, strihy a pod., "ako o spo­ ločné záujmy oboch pohlaví, a hlavne o život domáci, ktorý začína trpef novodobým a stále rastúcim módnym shonom, podporovaným vro­ denou väčšou ženskou strojivosfou. Ide tu najviac o vrstvy stredné a nižšie, u ktorých strojivosf a prílišné povolovanie módnym predpisom nestojí nijako v pomere k ich majetkovej schopnosti. Do akej miery je v mnohých našich domác­ nosfach ohrožený rozpočet ženskou toilettou, ponechávam k riešeniu a úvahám každej rodine osobitne. Chcem len doložiť, že skromná a opa­ trná gazdiná, pani, matka vedela by mnohý výdaj, „čo musí byť", svojej márnivejšej su­ sedke hodne znížiť alebo celkom pretreť. Pravda, všetko záleží na osobnom náhľade a vkusu. Viem, že by povstal medzi stránkami boj prudký a často bezvýsledný. Je treba riešiť vec inakšie: dať si otázku, či je dnešný spôsob šatenia a vôbec života spoločenského prime­ raný vkusu a hlavne hospodárskemu zreteľu (zvláště majetkovým pomerom) a ako zlo na­ praviť. Podrobiť kritike terajší spoločenský život (myslím tu najviac na stredné vrstvy) bola by kapitola rovnako obšírna ako zaujímavá. Je už na čase, aby zvláště zbytočné, nákladné a roz­ mařilé zábavy boly postavené do zaslúženého svetla kritiky hospodárskej i mravnej. Zo sta­ noviska dnešnej úlohy chcem obrátiť zreteľ viac na ženskú márnivosť, ako príčinu mnohého vážneho nedostatku života rodinného. Tu zase prenechávam aesthetický súd o terajších mó­ dach odborným kruhom ženskýjn, treba ako mužský netajím svoj úsmev nad mnohým ne­ zdravým výstrelkom moderných strihov. Je naozaj už čas, aby náš dámsky svet oslobodil sa z nevoľníctva módnych predpisov a škodlivý shon po šatoch, paráde a strojení zamenil radšej s praktickou jednoduchosťou triezveho vkusu a s tichou radosťou nad sria- denou domácnosťou a riadnou výchovou detí. Pravda, zlo nejde vykoreniť odrazu a skoro. Hlavne vo výchove detí a najviac dievčat hľa­ dajme prostriedok nápravy a návrat k jedno­ duchšiemu, ale tiež spokojnejšiemu životu. Je vskutku žiaľ, čo všetko dá sa v obeť překotnému shonu po zovňajšom lesku, ako mnohé dievča neobzerá sa na skrovný príjem svojich rodičov a pani na malú službu alebo zárobok svojho muža, len aby pred svetom „obstály" a upútaly na seba pozornosť ako iné, čo aj zámožnejšie ich družky. Poznám pa- niu, ženu obyčajného fabrického zamestnanca s niekoľko starni ročitého príjmu, ktorej toilettný stolík je plný prípravkov a prístrojov ku „šľach­ teniu krásy". Ráno vstáva sa o ôsmej, deviatej, šaty a toiletty ani nespomínajúc. Ako vyzerá jej domácnosť, darmo hovoriť. Na začiatku do­ kladalo sa z malého vena, ale teraz? V inej domácnosti mali na večeru dosť často kávu, áno nebola vzácnosťou ako obed defom a mu­ žovi, ktorý mal služby niekoľko tisíc korún. Všetko pohltily nádherné róby, zábavy, kon­ certy, nepotrebné kúpele atd. „Do žalúdka nik nevidí, ale pre byt a šaty by mňa mohli ľudia ohovárať", ospravedlňovala jedna z moderných gazdín svoj nerozum. Inde zase mať, sama veľmi jednoduchá a skromná žena, pracuje do úmoru, nahrádzajúc tak zbytočné výdavky svojej dorastajúcej dcéry na četné moderné šaty a klobúky. A dievča celý boží rok, celé dni len prezerá módy, šije, pára, prešíva, a — kazí si zdravie, medzitým čo všetku hrubú prácu musí skončiť mať s otcom dosť starým, alebo posluhovačka. To je láska nerozumná a dieťaťu pre budúcnosť veľmi škodlivá. Dnes v prepychu a zbytočnosťach sú ho­ tové dostihy. Za bohatšími idú chudobnejší: nik nechce zaostať. Či vo väčšom meste poznať slúžku od jej vlastnej zámožnej panej? Zvláště dnes bolo by na mieste, pripomenúť si pore­ kadlo: „Kroj a stravu podľa stavu." Viem, že takých príkladov, aké som uvie­ dol, vidí každý dosť vo svojom okolí a môže si ich domyslet ešte dôkladnejšie. Hlavne, ako som spomenul, po stránke hospodárskej, ale nech myslí a uvažuje o takom spôsobe života i po stránke výchovnej a zdravotníckej. Niečo som už naznačil. Vychovávať sa má k naj­ väčšej skromnosti v potrebách a k pilnej práci domácej i hospodárskej. Tieto ctnosti sídu sa v každej domácnosti, či bohatej či chudobnej. Skrovný príjem potom stačí, usporený majetok sa zachráni. Že potom neprestajná činnosť a dozor na všetky kúty domácnosti a hlavne bedlivá pozornosť na zdarnú výchovu detí prinesú i rodinám viac spokojnosti a oprav­ dového šťastia, je neodškriepiteľné. Úctou naplňuje mňa tento vzor veľmi vá­ ženej dámy z väčšieho mesta, ženy doktora medicíny, okresného lekára. Sama vydala sa ako učiteľka a voľný čas využitkuje i teraz k ďalšiemu vzdelaniu. V tejto panej, zaujíma­ vej milou povahou, pútajúcej príjemným zo­ vňajškom, nikto by nehľadal v domácnosti naj- pilnejšiu práčku a gazdinú, ktorá nezľakne sa ani hrubšej práce, ačkoľvek žije vo skvelých majetkových pomeroch. Keď treba, vidíme ju pri umývaní a praní, a o chvíľu snáď v sa­ lóne, shovárať sa s najjemnejšou etikettou

Strana 116. DENNICA Číslo 5. a duchaplnou vážnosťou. Jediná dcéra, žiačka vyššej dievčenskej školy, koná doma v prázd­ nych chvíľach i hrubšie práce služobné s rov­ nakou horlivosťou a pilnosťou, ako sa cvičí alebo učí hre na klavír, v maľbe a vyšívaní. Najväčšia jemnosť a pôvab je v prostotě. Väčšia krása je v srdci a v povahe človeka, než v nádherných šatoch. Keby sa naše dievčatá naučily poznávat, čo je pravá krása, nevideli by sme toľko nevkusných šiat, ktorými sa oko často uráža, a myslím, že by nebolo ani toľko biedy a nešťastia, keby ženy uznaly, že pravá krása je v jednoduchosti. B. Němcová. Koľko millionov zmrhá sa za jediný rok na ženskú parádu, ktorá dnes stojí tisíce a zajtra po­ valuje sa v kúte odhodená a nepotrebná. Čo ľud­ skej práce, domyslu a peňazí vyplýtvalo sa na chvíľkové daromnosti módy, neúčelnej a nepraktic­ kej, nepeknej a nevkusnej, ba priamo odpornej svojou zvrhlou výstrednostou, a to všetko veľmi často na újmu iných a dôležitých potrieb hospodár­ skych a kultúrnych. Intelligentná žena nikdy nezníži sa ku krajným výstrelkom módnych bláznivostí. P. Bilianová. Ó prvý môj valčík 1 V sedemnástom lete! To tej zimy bolo . . . reč o dávnom svete! Vyšla som z kláštora, poslušná ružička, Vediac umne skríknuť: „To si ty, Anička?" Bossueta,1 Racinea8 nazpamäť som znala, Jak pod Veľkým Kráľom3 menuettovala.4 Raz mať vážnou tvárou takto riekla ku mne: „Dneska sa začína svet pre teba šumné, Teraz sa už môžeš zábave dať smelo." Jej perná mi vtisla vrelý bozk na čelo. „Dnes večer suseda", mať tak dalej vraví, „Zasnubujúc vnučku, skvostný bál pripraví; A ty pôjdeš s nami!" — „Vskutku tančiť budem? S veľkými pánami teda valčiť budem?" — „Áno, dievka moja!" — Sem šaty ružové!... V srdci som cítila čosi pohotové. — Keď tanečník prvý blížil sa ku mne, ach, V bále, triasla som sa, přejal ma veľký strach! Tušila som predsa takú tajnosť sladkú! A povediac: „áno", pozrela na matku. Pamätám sa ešte, bol to mladík plavý, Bezvadný, blížil sa, úctivé mal mravy, Rameno obkľúčil kolo môjho pásu, 1 Biskup a jeden z najväčších cirkevných reční­ kov sedemnásteho stoletia. 2 Pôvodca najlepších smutnohier v XVII. století. 3 Verký Kráí = Ludvik XIV. — * Menuett = vážny, elegantný tanec. A odviedol rýchle ohňa do zápasu. S ním som sa točila, letela jak balón, Kolo mňa lietalo všetko, ba i salón: V čiernych frakoch páni, v bielych blúzach dámy; Tak sa mi pozdalo, lietam nad chmárami. Že mi krídla rastú, cítim na moj\' veru, Kým nám hudba hrala prekrásnu operu. Bola bych válčila, dokiaľ bych len žila, Tak ma tá zábava mile prekvapila! Naraz ten môj panák zastaví sa v letu: „Jak horúco", povie, „čarokrásne je tu!" — Toľko zábavného mi vedel povedať! Hryzla som do pery, bych sa nemohla smiať. Dodal ešte: „Parket veľmi šmikný tu je! Ináč ale bál ma ozaj okúzluje!" Tento mladík, myslím, dosť je umný, švárny, Má-li tiež i vtipu, veru ho nemárni. Nešetriac ma povie: „Abych tuk utrácal, Učený môj doktor tancovať mi kázal." Ja mu tuk odberám!!! A pre tohto syna Ja som proti tuku jako medicína. Zas počal hovoriť: „Musím sa zastaviť, Jemné srdce mám a začne hned tuho biť. Dovoľte odfúknuť, oddýška mi nutná. Osud tanečníka, to ozaj vec smutná!" Len ma tak pučilo, smiech ma bral ohnivý! Zrazu lapí mi driek, skočí jako divý! Tak hnal ako vietor, ako víchor krutý: Závrat mám. On ženie, potkne sa a zrúti. V ťažkom páde strhne i mňa pohotové .. . Milé moje šaty i stužky ružové! Potom, — bo na zemi ležať neni sladké, Hore ma zodvihnul a odovzdal matke Jako vec bezcennú, nepotrebnú, áno! Predstavte si môj vzruch: na druhý deň ráno Maminka mi vstúpi do mojej komory, Zimnou, decembrovou tvárou mi hovorí, Že jeden zdravý pán na tele i duši Sa do mojich očí zaľúbil po uši! „Ktorý ?" — len to slovo \'prišlo mi na peru. „Zvedavá!" odpovie. — „Mamko, zamdlem veru! Hovorteže chytro!" — „Srdce ti čo vraví? Spomni včerajší bál . . . tanečníka mravy!" „Ten, čo aby schudnul, na rozkaz tancuje, Tepnu skúma v tanci a si oddychuje? Ďakujem, nechcem ho!" —„Je on predsa švárny!" — „Ale zle tancuje!" — „To nič, to strach márny, Bo je, dievka moja, s mužom valčiť zákaz!" — „Tak, drahá maminko, vezmem si ho zaraz!" Pri tom som ostala. A som si vzala ho; Teraz nekonečné požívam už blaho! A vy, tanečnice, držte sa príslovia: Planí tanečníci — najlepší mužovia. Z francúzskeho preložil Ali K. Ivánkov, zlý tanečník.

Číslo 5. DENNICA Strana 117. Podáva Ľ. P. * Božena V. Kunětická rozpustením českého sněmu prišla o vyslanecký mandát, ktorý ešte nebol ani potvrdený. Kunětická písomne lúči sa so svojimi voličmi a hovorí: „Výkonný výbor národní strany svobodomy­ slné vyhlásil kandidaturu ženy a mohl ji v důsledku volby adoptovati jako kollegyni poslanců mužů, ale mužské voličstvo mělo k ní vztahy hlubší, psychologické a tradiční, které sa nedají tak snadno luštiti ani heslem, ani pokrokem, ani konečně tak zvaným femi­ nismem. I příští kandidatury žen narazí jistě na tuto nesrovnalost, neboť tradiční poměr ženy k muži nebude vyřízen ani za deset, ani za sto let. Zde je jen jediná možnost: upravte aktivní i passivní právo ženám tak, aby žena zastupovala zase jen ženy. Dozajista se ne­ najde nikde muž, který by necenil pak po­ slání i úřad ženského mandátu stejně vysoko, jako cení poslanecký mandát muže. Tento­ kráte narazila kandidátka středních stavů o ro­ dinný poměr muže k ženě, zítra narazí o něj žena samostatná a pozítří kandidátka dělnic­ kých vrstev. Pochybuji, že se nalezne stav, v němž by muž podrobil se sociálnímu vý­ znamu ženy tak, že by ji vyslal, aby se za něho bila o život." „šf. D." * Zvieratká ako hračky detí. Jeden nemecký časopis upozorňuje rodičov, aby ne­ držali deťom žiadne zvieratko za hračku. Nielen že je to nie ľudské, lebo dieťa čím viac má psíka, mačku, vtáčka rado, tým viac ho stíska a mučí; ale nie je to ani pre dieťa zdravo. V bohatých rodinách kupujú deťom ku hraniu malé opice. Tieto na naše klima nezvyklé zvieratká hynú na suchoty a dieťa veľmi ľahko môže sa nakaziť od nich touto smrteľnou ná­ kazou. Deti hrajúce sa s psíkom dávajú sa mu oblizovať a rodičia ani netušia, aké ne­ bezpečie môže vzniknúť z tejto nerozumnosti. Hra so zvieratmi ale má pre deti i mravné nebezpečie: nejedno so záľubou mučí zviera, vydané mu na milosť a nemilosť, a zvykne takto k necitnosti. Z dieťaťa, trápiaceho ne­ vinné zvery, vyrastie človek hrubých mravov — a neraz i zločinec najhoršieho druhu. Preto nedovoľme našim deťom hrať sa so zvierat­ kami, ale učme ich pozerať na ne ako na tvory božie, obdarené citom a rovněž cenným životom. •Zvláštnosti čínskych obyčajov. Rôzne obyčaje a zvyky európske sú pre Čí­ ňanov terčom posmechu a to isté je aj u nás, pozorujeme-li mravy čínske. U nás pri Jiostine sedí hosť na pravo od hostiteľa, v Číne na ľavo. U nás jie sa najprv polievka, u Číňanov naposledy. U nás pri jedení najväčším zlozvy­ kom je mľaskanie, kdežto Číňan, aby hostiteľa upozornil, ako mu chutí, hlasno mľaská. Čí­ ňania dvihajú jedenie do výšky a potom hádžu do úst. My platíme porto, keď list posielame, Číňan ked list dostane. U nás vjškole sú deti obrátené k učiteľovi tvárou, v Číne chrbtom. Keby u nás niekto riekol dáme „starý drak", bolo by to najsurovejšou urážkou, ale v Číne je to čestné a veľmi lichotivé oslovenie. U nás dáva otec dcére veno, u Číňanov obdaruje po svadbe zať tesťa. Pri^ návštevách na znak úcty snímeme klobúk, Číňan si vtedy hlavu prikryje. Iné kraje, iné obyčaje! * Veno Arabky. V egyptskom parla­ mente podal istý vyslanec návrh, aby Egypfan- káin bolo na budúce zakázané, vydávať sa pred 16. rokom. Ako známo, vydávajú sa egyptské dievčatá už y 12. lebo v 13. roku, ale je to skôr obchod. Ženích stredných vrstiev musí zaplatiť asi 600 kor., jestli chce vziať za manželku krásku, jemu zväčša celkom ne­ známu, ktorú mu rodina alebo priatelia našli. Vdovy sú lacnejšie, než dievčatá. Nízke po­ stavenie egyptskej ženy zakladá sa tiež na okolnosti, že si ju treba kúpiť. Ale prefíkaný Arab vie i toto pokračovanie okrášliť šibalsky vymyslenými frázami. Upozornený na nedô- stojnosť takého obchodu, odvetil bohatý egypt­ ský advokát istému Nemcovi, bývajúcemu v Káhire: „Mám svoju dcéru tak rád, že sa môžem len za veľmi mnoho peňazí rozhodnúť dať ju z domu. Vy, Europejci však nenávidíte svoje dcéry, áno darujete mužom plné vrecia zlata, len aby ste sa svojich dcier striasli. Mohli byste sa hanbiť!" Podáva Ľ. P. — Prvá bankárka v Japonsku. U nás nebolo by to síce tak veľmi divné, ale v Ja­ ponsku, vzpierajúcom sa ženskej rovnopráv­ nosti, je žena samostatná bankárka ozajst­ nou zvláštnosťou. Touto smelou ženou je pani Seno v Tokio. Keď ovdovela, horlivé zaujala sa za ďalšie prevádzanie peňažných obchodov. Banka, ktorú jej muž bol založil, nielen že nezanikla, ani neprešla do rúk inej správy, ale ona sama prevzala všetky povinnosti, — a už v prvom roku platila účastinárom 6% divi­ dendu. Pani Seno je už 70 ročná, ale koná svoje práce horlivé, súc v Japonsku príkladom energie a vytrvalosti. — Medzinárodný kongress žien od­ býval sa po tieto dni v Ríme spolu s takzvanou kvinkvennálnou (každých päť rokov sa odbý- vajúcou) schôdzkou. Kongress trval viacej než týždeň a sišly sa naň feministky takmer z ce­ lého sveta. Rečnícky vravely po anglicky,

Strana 118. DENNICA Číslo 5. francúzsky a taliansky. Pojednávalo sa po­ stavenie žien úradníc, žiadajúc, aby boly lepšie platené a prijímané i do politických úradov. Nemka Granitsová z Viedne informovala o dra­ hote bytov vo Viedni a žiadala, aby dozor­ cami bytov boly ženy, lebo mužskí sú k tomuto úradu nie schopní; keď vraj dôjde dozorca do bytu, považujú ho za exekútora lebo zlodeja a grobiania mu. Z Uhorska vyslaná Rosen- bergová vravela po maďarsky s nemeckým prízvukom (Židovka). V osobitom oddelení po­ jednávaly detskú otázku. Ako charakteristikony ženský zpravodaj E. R. spomína: Sieň, v ktorej sa kongress od­ býval, má celé* steny zmaľované freskami, predstavujúcimi mužov v Adamovom kostýme — čo účinkuje ako náročný žart. Schôdzka žien najrôznejšieho veku, pestrá i bizarrná, robí v celku smutný dojem istej opustenosti a jednotvárnosti. Niektoré rečnícky, ktoré malý hovorif, nepřišly, iné, vymaľované a vycifro- vané, robily divný dojem neseriosnosti. Väč­ šina dám za reči sladko driemala. V celku kongress nepodal nič nového, súc skorej iba obvyklou manifestačnou schôdzkou za rovno­ právnosť sa horiacich feministiek. — Matky chudobných. Správa berlín­ skeho predmestia zvolila 14 dám za matky chudobných. Ich povinnosťou je, dozvedať sa o ľuďoch, potrebných podpory mesta; tieto povinnosti zastávali doteraz mužskí, „otcovia chudobných". V tomto úrade ženy sú úplne na svojom mieste. — V Anglicku je okrem domácnosti pracujúcich žien asi päť millionov. Z toho vy­ datých 2,515.000, slobodných 2,195.000, vdov 411.000. Vláda zamestnáva 31.000 žien, pri úradoch mestských je ich 19.400. ** Rybu možno ľahšie a čistejšie pozbaviť šupín, keď ju za minútu v horúcej vode močíme. ** Fľaky z červeného vína odstrá­ nime z obrusa najsnadnejšie, keď ho vo vlaž­ nom mlieku perieme; jestli účinok hneď ne­ badať, zamočme zafľakované miesto do roz­ riedenej kyseliny sírovej a žatým v studenej, a potom v letnej vode vyperme. ** Čistenie srsti (Rosshaar) z matra­ cov a divánov. Vypchávané náradie alebo ma­ trace plnené srsťou (Rosshaarom) treba častejšie čistiť. — Nedostatočný je obvyklý spôsob ča- lúnikov tak zv. trhanie = strapkanie, ale aby sa srsť dôkladne vyčistila, treba ju vyprať, aby sa prach a špina úplne odstranily a srsť novej pružnosti nadobudla. Toto pranie je však veľmi chúlostivou prácou, a keď ju nekonáme s istou j PORADNA PRO BYTOVÉ UMĚNÍ • založena právě autorem knihy, „Moderní byt", : • Emilem Edgarem, Praha, Žižkov 189. I Kdo si chce poříditi dobrý nábytek, nebo úplné zařízení : • bytu, kdo chce svůj byt přetvořiti, nebo nově upraviti a j • obává se, že si nedovede sám dobře poraditi, že nedovede ! t sám vše dobře promysliti, nechť se obrátí na „Poradnu". ; • „Poradna" chce se starati o orientaci obecenstva a o drob- ; l nou umělecko-výchovnou práci na tomto poli. (Známka * ; na odpověď, poplatek mírný.) : odbornou znalosťou, môžeme cennú srsť zka­ zit. Hlavná podmienka je, aby sme ku tomuto nikdy neupotrebovali studenú vodu, ale vždy len teplú. Od studenej vody ztratí srsť svoju kučeravosť a pružnosť. Srsť vložme do koryta alebo do šáfľa a horúcou vodou zalejme, a potom prikryme a nechajme niekoľko hodín stáť. Potom scedíme vodu a zalejeme znova horúcimi mydlinami. Keď voda trocha ochladla, rukami srsť dobre vyžmíkajme, špinavú vodu slejme a vlažnou znova opláchnime, a konečne ešte raz horúcou vodou oblejme, za čím sa srsť vyberie, zľahka vyžmíka a na čistej plachte rozložená na slnku alebo pri peci usuší. ** Trstené pletivo na stoličkách keď sa povolí, vyťahá, keď totižto hlbšie vpadne od sedadla, dá sa zase priviesť do rovnej vystretej polohy, keď stoličku obrátime hore nohami a na pletivo nakladieme mokré handry alebo špongie. Zažlklé trstené pletivo vykefujeme v špiritusových mydlinách a kým ešte neuschne, posypeme opatrne sírovým práškom, ale tak, aby drevo na stoličke ne­ poškodilo; keď uschne, opatrne vykefujme. ** Proti švábom je najlepší prostriedok, keď kúpime 100 gr. utlčeného angelikového koreňa a do tohoto po kvapke pridávame 2 gr. eucalyptusového oleja, dobre zamiešame a neháme uschnúť. Keď dobre uschlo a ztvrdlo, potlčieme znovu na prach, a kde cítime švábov, nafúkajme gumovým fúkačom tohto prachu. — I. Gr. Orlov: P i e s n e a d u m k y . Strán 112. Cena brožovaného výtisku K l - 80, viazaného K 3\'—, poštou o 20 hal. viac. Nákladom Kníhtla- čiarskehojičast. spolku v Turčianskom Sv. Martine 1914. — Čitatelia „Dennice" stretajú sa s prácami mladého nášho básnika Orlova v každom čísle. Jeho milé, chutné báseňky a verše ocenil i sám Vajanský, keď „Piesne i dumky" Orlovove opatril úvodom „Na cestu": „Z hlbokého veriaceho srdca pramenia sa Tvoje pekné verše. Ctiteľ a následník žalmistu vhĺbil sa do náboženskej poesie a nezabudol pritom ani na zem, na ktorej býva, bolestí a teší sa životu Tvoj národ slovenský. Želám Ti, aby zvuky Tvoje našly živú ozvenu po tichých stánkoch slovenského

Číslo 5. DENNICA Strana 119. národa." — Sbierku básní venoval autor „Dôstojnému Pánu Antonovi Hromadovi, ako bývalému svojmu katechetovi." — K r á t k a história Slovákov. Napísal Julius Botto. Vydala slovenská národná strana. Strán 96. Cena s poštou K 1"10. — Obsah: Úvod. Najstaršie deje Slovákov. Založenie uhorského kráľovstva. Matúš Trenčiansky a husiti. Položenie slovenského ludu pod kráfmi z rodu Habsburgského. Prvé počiatky maďarčenia. Príčiny úplného zrušenia poddanstva. Počiatky vývinu národného povedomia Slovákov. Práce a námahy slovenských národovcov za osamo­ statnenie slovenského národa. Zakladanie sloven- kých vzdelávacích ústavov. Podnety k novým prácam a ich potešiteľné výsledky. — V knižočke najdeme podobizne slovenských dejateľov staršej i novšej doby. — T v a r o h o v é knedlíky. Pol litra čer­ stvého tvarohu vložíme do hlbokej misky a nasypeme naň asi polovicu toľko múky, roz- miesime s pridaním 1-2 lyžíc dobrej smotany a trochu soli, ugúľame na knedlíky a vo vriacej vode uvaríme. Na masle alebo masti upražia sa zatiaľ žemľové omrvinky, do ktorých vy­ kladáme uvarené knedlíky a horúce nastolíme. — Divočina s červeným vínom. Odreže sa pekný kúsok zo stehna (sviňaciny), na ktorej môže byf asi na palec slaniny a kožka, vloží sa do hlineného pekáča, obleje sa z po­ lovice slabým octom a z polovice dobrým čer­ veným vínom. Pridáme trochu soli, na krúžky pokrájanú mrkvu, niekoľko zrniek korenia, jednu hlávku pokrájanej cibule, bobkový lístok, kúsok citrónovej korky a pri stálom obracaní uparíme na mäkko. Pokrájané na pekné kúsky polejeme trochu šťavou, a na osobitný tanierik položíme brusníc alebo ríbezlov. Kto nerád sladké, ačkoľvek je takto veľmi chutné, dajme miesto zavárania chren v octe. — S e k a n á k u r a c i n a je jeden z naj­ chutnejších, najzáživnejších a najľahších po­ krmov i pre chorých. Vezmime kuru, kurča alebo i holuba, dobre osoľme a upečme. Ked je upečené, kým je ešte horúce, odlúčme mäso od kostí, a olúpené klaďme na dosku a na drobné kúsky posekajme. Na rajničku dáme z masti, v ktorej sa kurča pieklo, pridáme kúsok na jemne posekanej petržlenovej vňati, rajbanej cibule, za chvíľu pražíme a potom pridáme do toho sekané mäso, špitku mletého korenia, soli, 1-2 lyžice mäsovej polievky alebo smotany, za chvíľu pod pokrievkou dusíme a potom vbijeme do toho jedno vajce, zamie­ šame a z ohňa dolu složíme a ryžou garniro- vané nastolíme. — Šfavový (šóška) p r i v a r s bara­ ninou. Asi pol kg. šťavy očistíme, umyjeme a vo vriacej vode niekoľko minút varíme, kým zmäkne. Potom ju cez sito pretlačíme, pridáme jednu v mlieku močenú a tiež cez sito pre­ tlačenú žemľu. Upražíme zápražku z jednej lyžice masti a dvoch lyžíc múky, dáme do nej dve zrnká rozrajbaného cesnaku, zalejeme trochu mäsovou polievkou a potom vložíme do nej už pripravenú šťavu so žemľou, dobre zamiešame a necháme chvíľu povrieť; potom pridáme deci dobrej smotany a nastolíme. Ku tomu dajme vyprážanú baraninu alebo teľacinu. Na podporu Dennice. Pani Agneša Gvorová v Námestove 1 kor., pani vdova Anna Chomová v Hybbiach, miesto venca svojej drahej zosnulej sestre 10 kor., si. Karolína Dohnáleková v New Yorku venovala k pamiatke 25-ročných narodenín C. D. vyšívanú dečku do výhry v prospech „Dennice", čo vynieslo 12 kor. 50 hal. Všetkým darcom srdečná vďaka! Rozlúštenie h á d a n i e k z č. 4.: 36. Koníček: Krásny je svet, krásna zora, krásny šplechot bystrej vody, krásna je zelená hora, krásny let šumnej slo­ body. A. SI. — 37. Zámenka: Čepel, čepec. — 38. Číselka: Na oslavu Hviezdoslava slávili sme slávnosť napriek tomu, že oslavovaný na slávnosti prítomný nebol. — 39. Kráľovská prechádzka: Požičaj, horička, požičaj vetríčka, ved ma milý bozkal, horejú mi líčka. Vetrík nepoduje, nič sa nesmiluje. — 40. Skrývačka: Láska ako prsteň: konca, kraja nemá. — 41. Stvor- covky: kolo, odev, leto, ovos; ovos, veda, odev, Sáva. — 42. Doplňovačka: .Atlas, Uriel, GáĎor, srpen, Ar­ ies = Arbes — Arbes. — 43. Vsuvanka:

48. KRÁĽOVSKÁ PRECHÁDZKA." Sibylla. 49. ŠARÁDA (slabiková). Sokol zpod Branca. Milý, drahý hádankára, vedz: kto v práci šťastia, zdaru má, ten má aj [: Il-hú (s IH-ťou bez poslednej hlásky s mäkkou zadnou) :] III-tej s IV-tou veru a to iste hodnú mieru. Každý — z II-hej hláska prvá k zpiatočnej sa I-vej vrli/i - človek III—IV-tým sýty, celok veru nepocíti. 50. ČÍSELKA S TAJENKOU. Sibylla. 51. MNOZENKA (čas.).* X. vo. Ľub. V jednotnom je počte: ženy ju oblečte; a vo množnom zase býva o tom čase. 52. PROTIVKY (divad.). —ý- Spořivá dcéra. Po smrti v pekle. Nájdená smrť. Svetlo. 53. DOPLŇOVAČKA s tajenkou. Zora. 54. KONÍČEK. Zora. osoba z povesti, ž. meno. kň. rúcho, m meno. časť mesta, m. meno. rieka. 55. ROZSTRIZKA (cas.). de Vrzuľa. mesto v Uhorsku. ž. meno. vojen, stravovanie. užit. vták. m. meno. provincia v Kašmíri. obr. polostrov. zápisník. obr. kvet. múdry khalifa. čiastka domu. lekárske nariadenie. človek. ž. meno. 56. REBUS. Pamiatke f venuje 57. PRESMYKOVACKA. (Dobrá rada pisateľom.) Castor a Pollux Žen. lit. krúž. v R. Povieme, ci sa pravé. e-c, é«s Nové druhy hádaniek. Vydáva a tlačí F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši. 58. KLENBA* (súzvučky-zvratky). Dulický.