Máš mozog

Ben Carson GreGG Lewis & Debor ah sh aw Lewisová Mo z m á š R a d y p R e m l a d ý c h N a roz voj o S o B N é h o p ot e N c I á l u o g

Preložené z anglického originálu You Have a Brain vydaného roku 2015 vydavateľstvom ZONDERVAN, 3900 Sparks Drive SE, Grand Rapids, Michigan 49546, USA (ISBN 978-0-310-74599-0) © by American Business Collaborative, LLC, 2015 Translation © Advent-Orion Vrútky, 2016 ISBN 978-80-8071-193-1

BEN CARSON GREGG LEWIS & DEBOR AH SH AW LEWISOVÁ Mo z m á š R A D Y P R E M L A D Ý C H N A ROZ VOJ O S O B N É H O P O T E N C I Á L U o g

4

7 Kapitola 1 ÚŽASNÝ MOZOG Keď ste si prečítali názov tejto knihy, možno ste si pomys- leli: „No jasné, veď predsa každý má mozog!“ Ale väčšina ľudí o svojom mozgu príliš neuvažuje. Ja som sa o ňom napremýšľal veľmi veľa. Za viac ako tri- dsať rokov práce neurochirurga som vykonal približne pät- násťtisíc operácií mozgu. A ak by som bral do úvahy výsledky vyšetrení, ktoré som študoval, bolo by toho premýšľania ešte viac. O  mozgu som sa teda veľa naučil – začalo sa to ešte predtým, ako som sa rozhodol stať neurochirurgom, a učenie pokračuje každodenne cez mojich pacientov. Christina bola vôbec najstaršou pacientkou, na ktorej som vykonal hemisferektómiu – odstránenie polovice moz- gu. V priebehu rokov sme dosahovali pri tomto type operá- cie vynikajúce výsledky. Týkalo sa to však malých detí. Nikdy sme hemisferektómiu nerobili dvadsaťjedenročnému člove- ku. Čím je dieťa mladšie, tým je jeho mozog prispôsobivejší a  zostávajúca hemisféra jednoduchšie prevezme zodpoved- nosť za procesy, ktoré dovtedy riadila odstránená časť mozgu. Nikto si nebol istý, ako bude reagovať Christinin mozog. Lenže každý deň prežívala na chorej polovici mozgu viac ako päťdesiat intenzívnych záchvatov – a  to aj napriek liekom na ich potlačenie. Bez nich by bolo záchvatov, ktoré ju ničili

8 MÁŠ MOZOG fyzicky, duševne aj emocionálne, ešte viac. Kvalita jej života bola nízka a dôsledky záchvatov ju pomaly, ale isto zabíjali. Povedal som Christine a jej rodičom, že to skúsime. Po- kroky po operácii boli skvelé, už o  pár mesiacov sa mohla vrátiť k štúdiu na vysokej škole. A pokým predtým sa trápi- la s  céčkami a  déčkami, po hemisferektómii sa jej študijné výsledky výrazne zlepšili. Po ukončení bakalárskeho štúdia začala pracovať a osamostatnila sa. Keď som o nej počul na- posledy, vydávala sa. Jednou z  radostí môjho terajšieho života pri cestách po celej krajine je obrovský počet mojich bývalých pacientov, ktorí sa chcú so mnou stretnúť. Väčšinou už dávno nie sú deťmi a dnes majú vlastné rodiny. Chcú sa so mnou stretnúť, poďakovať mi. Pri niektorých stretnutiach sa skutočne cítim staro, ale keď vidím výsledky mojej práce, prežívam obrovskú vďačnosť. Znova a znova sa presviedčam o úžasných schop- nostiach mozgu a nesmiernom potenciáli, ktorý má tento or- gán, aj keď je poranený či postihnutý chorobou. Náš mozog je pozoruhodným darom! Veď niektorí z mojich pacientov do- kážu žiť plnohodnotne aj s jeho polovicou. V čom spočíva obdivuhodnosť ľudského mozgu? – V každom mozgu sa nachádza približne 86 miliárd neu- rónov, ktoré sú prepojené viac 100 biliónmi synapsií. (Sa- mozrejme, ide o odhad, nikto ich doteraz nebol schopný spočítať. Vedci sú len na začiatku pochopenia toho, ako všetko funguje.) – Mozog sa začne vyvíjať takmer okamžite po počatí. V prie- behu prvých mesiacov prenatálneho vývoja telo vytvára približne 400 miliónov neurónov za deň. – Mozog neustále produkuje elektrickú energiu, ktorá by počas bdelého stavu človeka stačila na prevádzku pri- bližne 20-wattovej žiarovky. Keď teda povieme, že nás osvietilo alebo nám svitlo, toto tvrdenie je pravdivé nie- len obrazne.

Úžasný mozog 9 – Zmyslové impulzy sa pohybujú cez alfa motorický neurón v našej mieche rýchlosťou vyše 430 kilometrov za hodinu. Ide o najrýchlejší prenos tohto typu v našom tele. Naprí- klad kožné zmyslové receptory patria medzi najpomalšie, informáciu šíria len rýchlosťou 1,5 kilometra za hodinu. Dôvodom je chýbajúci myelínový obal (pošva), ktorý by ich chránil a zvyšoval rýchlosť prenosu. – Mozog bežného dvadsaťročného človeka obsahuje pri- bližne 150-tisíc kilometrov myelínom pokrytých nervo- vých vlákien. – Mozog necíti bolesť, pretože nemá receptory bolesti. To je dôvod, prečo je možné operovať ho bez obáv z toho, žeby pacient cítil akúkoľvek bolesť. Ľudí je možné operovať do- konca pri vedomí. Necítia totiž vôbec nič. – Neurológ Jeff Lichtman z  Harvardovej univerzity, ktorý sa pokúša zmapovať spôsob, akým mozog funguje, vy- počítal, že na vytvorenie kompletného registra dát, ktoré je náš mozog schopný zapamätať si, by bolo potrebných niekoľko miliónov petabytov úložného priestoru. Kapa- cita mozgu sa odhaduje na niekoľko miliárd petabytov (pričom 1 petabyt = 1000 terabytov).1 Pri takýchto obrov- ských číslach zlyháva naša predstavivosť a  celkovo nad potenciálom nášho mozgu zostáva doslova rozum stáť. V priebehu rokov prerástol môj vzťah k ľudskému moz- gu do postoja, ktorý možno označiť slovom úžas. Vždy, keď otvorím detskú hlávku a vidím v nej mozog, žasnem nad ob- rovským tajomstvom. Mozog robí každého z  nás tým, čím sme. Nachádzajú sa v ňom všetky naše spomienky, myšlien- ky, túžby. Mozog nás navzájom odlišuje miliónmi spôsobov. Uvedomili ste si niekedy, že žiadny superpočítač na Zemi sa svojou kapacitou ani len nepribližuje kapacite prie- 1 David Russell Schilling. Knowledge Doubling Every 12 Months, Soon to Be Every 12 Hours. Industry Tap. Apr. 13, 2013. http://www.industrytap.com/knowledge- doubling-every-12-months-soon-to-be-every-12-hours/3950.

10 MÁŠ MOZOG merného ľudského mozgu? Tento najkomplexnejší orgán v celom vesmíre je obrovským darom od Boha. Je v ňom nie- koľko stonásobne viac neurónových prepojení, než je hviezd v Mliečnej ceste, našej galaxii. Pri veľkých prednáškach, keď v  hľadisku sedeli tisíce ľudí, som občas uviedol nasledujúci príklad: Povedzme, že by som teraz na pódium pozval osobu, ktorá by mala sekun- du na to, aby si prehliadla hľadisko. Ak by som mohol o päť- desiat rokov neskôr vykonať operáciu, pri ktorej by som da- nej osobe otvoril lebku, do mozgu jej zaviedol citlivé elek- tródy a stimuloval príslušné miesto, spomenula by si nielen na všetkých ľudí, ktorí v miestnosti sedeli, ale aj na to, čo mali oblečené. Mozog triedi, organizuje a  skladuje záplavu dát, ktoré do neho vďaka našim zmyslom prúdia rýchlosťou miliónov bytov za sekundu. Mozog je centrom, ktoré ovláda a  riadi všetko naše vnímanie, všetky naše orgány, teplotu nášho tela a fungovanie každej sústavy v ľudskom tele – dýchacej, obehovej, tráviacej a mnohých ďalších. Väčšinu tejto práce vykonáva automaticky, doslova bez toho, aby sme tomu ve- novali pozornosť. A okrem toho nám umožňuje, aby sme si predstavovali, tvorili a riešili problémy. Je naprogramovaný tak, že dokáže vyberať informácie z minulosti, zhromažďovať informácie zo súčasnosti, spájať ich a  projektovať do budúcnosti. My ľu- dia sme jediné bytosti na Zemi, ktoré majú schopnosť ana- lyzovať, plánovať a  uprednostňovať, takže dokážeme meniť a  zdokonaľovať svet okolo nás. V  tom sa líšime od zvierat, ktoré len reagujú na podnety z okolia. Pritom keď som bol malý, ani som si len nepomyslel, že by bol môj mozog vôbec niečoho schopný. Spolužiaci ma považovali za triedneho hlupáka a  ja som nevidel žiadny dôvod spochybňovať ich závery. Moja mama mi však vždy verila. Vedela, že mám bystrý mozog, a bola presvedčená, že

Úžasný mozog 11 práve on sa môže stať mojou vstupenkou do väčšieho a lep- šieho sveta, ktorý presahuje náš malý dom a život na pred- mestí Detroitu. A mala pravdu.

10

13 Kapitola 2 MYSLIEŤ VIAC AKO LEN NA PLECHOVKU Nepamätám si presne, kedy sa ma moja mama prvýkrát opýtala: „Máš mozog?“ Počas dospievania som to počul veľ- mi často a veľa som o tom uvažoval. Toľko, že ani nie je mož- né vybaviť si všetky tie udalosti a už vôbec nie chronologicky ich usporiadať. Ale jedna udalosť z detstva, pri ktorej zaznela táto mamina otázka, mi v mysli vyvstáva znova a znova. Spolu s  bratom Curtisom sme dostali ako darček vzdu- chovku a  nevedeli sme sa dočkať, kedy ju vyskúšame. Vy- žobrali sme si od mamy prázdnu plechovku a  utekali sme von zastrieľať si. Ja som niesol plechovku a o dva roky star- ší Curtis vzduchovku. Čoskoro sme našli vynikajúce miesto na strieľanie. Plechovku sme otočili hore dnom a  zasunu- li na stĺpik drôteného plota. Po zásahu plechovka narobila hluk, ale zostala na mieste a nemuseli sme ju neustále dvíhať alebo naprávať. Curtis strieľal ako prvý. Neviem, koľkokrát musel vy- streliť, kým plechovku konečne zasiahol. Keďže som často pozeral westernové seriály Osamelý jazdec a Strelec, a okrem toho som mal pevné ruky a dobrú koordináciu, myslel som si, že strieľať nemôže byť vôbec ťažké a určite budem lepší ako Curtis.

14 MÁŠ MOZOG Nebol som. Nepamätám si (a nikdy som si pamätať ani nechcel), koľkokrát som plechovku minul, kým som konečne začul prvé zazvonenie plechu ako znamenie úspechu. Bolo to oveľa ťažšie, než sa zdalo v televízii. Prišlo mi nemožné pri- spôsobiť streľbu alebo lepšie namieriť, keď som niekedy ani len netušil, kam moje rany smerujú. A  môjmu sústredeniu vôbec nepomáhalo, že sa mi brat neustále snažil radiť. Napriek tomu bola streľba pre nás stále väčšou zábavou. Postupne sme sa zlepšovali a plechovku sme triafali čoraz častejšie. Keď sme napokon minuli všetky broky, vybrali sme sa domov. Po ceste sme diskutovali, kde by sme zohna- li peniaze na ďalšiu „muníciu“. Nad našimi finančnými su- chotami sme uvažovali aj doma, keď tu zrazu ktosi zazvonil na náš zvonček. Bol to sused a chcel sa rozprávať s mamou. V ruke niesol čosi dlhé a ploché. Nevedel som, čo to je, kým to nestrčil mame pod nos. Nie som si istý, že hneď pochopila, čo jej ukazuje – ale- bo prečo. Mne to však došlo veľmi rýchlo. Keby som mal v tej chvíli čarodejnú paličku, mávol by som ňou a aj s bra- tom by sme okamžite zmizli. Uvedomil som si, že sused drží v ruke kus ochrannej krytiny, ktorá sa dáva na steny domov. Bolo v nej množstvo dier a priehlbiniek vo veľkosti brokov. Jeho dom sa nachádzal za plotom v línii našej plechovky, na ktorú sme celé popoludnie strieľali. Na prvý pohľad sa dalo uhádnuť, že sused nebol dva- krát nadšený. Napriek tomu sa veľmi slušne opýtal: „Pani Carsonová, mohli by ste mi – alebo azda vaši chlapci – vy- svetliť, čo to je?“ Pozreli sme sa s Curtisom na seba. Mama prišla domov len pred chvíľkou, takže vôbec netušila o našej popoludňajšej streľbe na terč. A  pochybujem, že by mala dosť skúseností so vzduchovkami na to, aby vedela rozpoznať, čo spôsobi- lo diery v susedovej krytine. Keď sa na nás so spýtavým po- hľadom obrátila, mali sme len jednu možnosť – priznať sa.

Myslieť viac ako len na plechovku 15 Našej mame by sme sa ani len nepokúsili klamať. A nechceli sme, aby ju sused upodozrieval z toho, že nás kryje. Priznali sme sa a zobrali na seba plnú zodpovednosť. Po- korne sme sa ospravedlnili a vysvetlili, ako sme strieľali na plechovku – a ako sa mohlo stať, že za obeť padla krytina na stene susedovho domu. Veľmi sme dúfali, že mama aj sused uveria, že naším zámerom nebolo spôsobiť škodu. Vlastne sme ani len netušili, že sme čosi spáchali – až kým sme na vlastné oči nevideli dôkaz. Mama toho veľa nepovedala. V  jej pohľade bolo vidieť skôr sklamanie (a možno trocha rozpakov) než hnev. Sused si vypočul naše vysvetlenie. Zdalo sa, že nám uveril, preto- že ospravedlnenie prijal. Rozhodne sa však nechystal máv- nuť rukou nad dôsledkami nášho konania. „Budem musieť vymeniť celú krytinu na tej strane domu, a zadarmo to určite nebude,“ povedal nám. S  Curtisom sme mu povedali, že nemáme peniaze na zaplatenie spôsobenej škody. Keď o  tom spätne uvažujem, mám pocit, že mu to došlo aj samému. Možno aj preto veľmi rýchlo prišiel s návrhom riešenia. Povedal, že kúpi novú kry- tinu a keď bude vedieť, na koľko vyjde výmena, spolu s Curti- som si budeme môcť odpracovať náš dlh pomocnými prácami okolo jeho domu a na záhrade. Súhlasili sme. Jeho návrh sme považovali za férový. Naša mama však nebrala vec ako uzavretú. Len čo sused odišiel, otočila sa na nás s  otázkou: „Chlapci, to nemáte mozog? Strieľať na niečí dom? Nenapadlo vám, čo sa stane, keď ple- chovku netrafíte? Neuvedomili ste si, že broky niekam po- letia? Je jasné, že sa dostali oveľa ďalej, než ste si vôbec do- kázali predstaviť. Veď ste mohli niekoho zraniť! Viem, že ste obaja múdri a šikovní. Musíte sa však naučiť používať mozog a premýšľať aj ďalej, než je plechovka!“ Potom sa zadívala na Curtisa a po pár sekundách na mňa. „Chápete, čo vám hovorím?“ Obaja sme ju uistili, že áno. Už

16 MÁŠ MOZOG menej porozumenia sme mali pre jej rozhodnutie zobrať nám vzduchovku a nevrátiť ju, skôr než neodpracujeme svoj dlh a nepresvedčíme ju, že sme sa stali zodpovednejší. *** Nebolo to prvý ani posledný raz, čo nám mama položi- la tú nepríjemnú otázku, či máme mozog. Až kým sme ne- doštudovali strednú školu, prichádzala s ňou pomerne často a nečakane ako neohlásené skúšanie v škole. A nemusel by som príliš loviť v pamäti, aby som sa rozpomenul na príleži- tosti, keď mi ju položila aj v neskorších rokoch. Keby som povedal, že väčšinou som bol ohľaduplný, po- kojný, vyrovnaný chlapec, s ktorým bolo ľahké byť zadobre, mojich dnešných priateľov by som určite neprekvapil. Ale ďal- ším rysom mojej povahy bola aj výbušnosť, ktorá ma v škole priviedla do väčšieho množstva problémov, než bolo únosné. Raz som sa napríklad dostal do potýčky s  chlapcom, ktorý mi nadával. Zvyčajne mi také veci nevadili. Ale v ten konkrétny deň ma oná konkrétna nadávka – na ktorú som už dávno zabudol – poriadne vytočila. A tak som na neho zakričal čosi podobné. On však vytiahol ďalšiu nadávku. Za- čali sme sa strkať. Ktosi na nás zakričal: „Pobite sa!“ A už sa to strhlo. Boli to skôr štuchance a preťahovanie, učiteľ, ktorý nás od seba oddelil, prišiel ešte pred prvými údermi päsťami. Myslím si, že väčšina sekundantov, ktorí sa okolo nás zhŕkli, bola „súbojom“ sklamaná. Napriek tomu sme sa dostali do riaditeľovej kancelárie a škola volala rodičom. Moja mama nemohla prísť, takže som v škole čakal až do konca vyučovania a potom šiel ako zvy- čajne domov. Keď sa mama vrátila z práce, videl som na jej tvári sklamanie a znepokojenie. Zadívala sa na mňa a pove- dala: „Ak tomu správne rozumiem, tak ty sa začneš mlátiť len preto, že ktosi na teba vykríkne dajakú hlúposť?“ Začal som jej vysvetľovať, že začal ten chalan, ale skôr než som dokončil vetu, mama ma prerušila otázkou: „Bennie, máš ty mozog?“

Myslieť viac ako len na plechovku 17 Vedel som, akú odpoveď očakávala. Tak načo sa pýtala? Zdvihol som zrak, pozrel som sa jej do očí a potichu odvetil: „Mám, mami.“ „Tak potom by si ho mal začať používať!“ A to ešte neskončila: „Je mi úplne jedno, ako ťa ten chla- pec nazval. Na jeho slovách vôbec nezáleží. To, čo povedal, bude zajtra všetkým úplne fuk. Jeho slová sú však dôležité pre teba, lebo si im dal moc! Záleží len a  len na tvojej od- povedi – na tvojom správaní! Ty jediný sa môžeš rozhodnúť a ovládnuť situáciu. Ale podarí sa ti to, len ak budeš uvažovať a pozrieš sa za momentálnu chvíľu...“ Moja mama dokázala povedať tú istú vec rôznymi spô- sobmi. Ja som mal však problém, že sa mi nepodarilo vyjad- riť vlastné sklamanie a  pobúrenie... Bolo nefér, ako ju nikdy nezaujímalo, čo urobili iní – aj keď boli jasne na vine, a vždy sa sústredila len na moju reakciu. Prečo to nechcela vidieť? Uvedomil som si, že mama ešte stále rozpráva. Keď jej slová prerušili moje vnútorné argumenty, bolo to, akoby mi čítala myšlienky: „Ak dovolíš, aby slová a konanie iných ľudí určovali tvoje činy, je jedno, čo si o tom myslíš ty sám. Použi mozog, ktorý ti dal Boh...“ V tej chvíli som už som presne vedel, čo bude nasledo- vať: „... rozhoduj sa samostatne, zvoľ si svoju vlastnú cestu. Nedovoľ, aby ťa slová alebo činy iných – nech sú akékoľvek – pripravili o tvoje vlastné rozhodnutie. To je tvoja zodpoved- nosť. Aj vo vyhrotenej situácii a v zápale boja musíš používať mozog a premýšľať. Nedovoľ, aby ťa niekto dotlačil do toho, že urobíš niečo hlúpe alebo zlé, čo budeš hneď v nasledujú- com okamihu možno aj do konca života ľutovať.“ Inými slovami, myslieť ďalej než na tento moment. Poze- rať sa za plechovku... Zdalo sa, že obrovská väčšina toho, čo nás mama chcela o živote tak zúfalo naučiť, sa týkala práve onej všeobjímajúcej témy: Máš mozog – používaj ho. Veľký dô- raz kládla na prevzatie zodpovednosti. Boh nám dal mozog

18 MÁŠ MOZOG – a  s  ním prichádza schopnosť nielen premýšľať a  chápať, odkiaľ fúka vietor, ale dokonca ho aj využiť vo svoj prospech. S Curtisom sme počuli známu maminu otázku nielen vte- dy, keď sme urobili niečo zlé. Veľmi často to bola jej okamžitá (a niekedy jediná) odpoveď, keď sme za ňou dobehli so sťaž- nosťou na to, čo ten druhý urobil alebo povedal. „Chlapci, máte mozog?“ Samozrejme, že sme na to ani nemuseli odpovedať na- hlas. Stačilo, aby sme prikývli alebo len sklonili hlavu. „Tak potom máte určite dosť inteligencie na to, aby ste si to vyriešili medzi sebou.“ Alebo keď sme sa sťažovali na bicykel či čosi iné, čo po- trebovalo opravu, aby sme to mohli použiť – vždy sa na nás len pozrela a spýtala sa: „Máte mozog?“ Nasledovala pôsobi- vá chvíľa ticha, po ktorej pokračovala: „Som si istá, že doká- žete prísť na to, ako to opraviť.“ Niekedy dokonca nepovedala ani slovo, len sa na nás pozrela veľavravným pohľadom, ktorý znamenal len jedno: „Použite mozog.“ Časom sme dospeli do bodu, že sme mamu prestali zaťa- žovať maličkosťami. Napríklad keď v spoločenskej hre chýba- li kocky či kartičky, jednoducho sme sa snažili prísť na to, čím by sme ich mohli nahradiť. Ďalším spúšťačom obľúbenej maminej otázky boli výho- vorky. „Tú domácu úlohu z matematiky som včera večer ne- stihol urobiť. Keď som dokončil svoje domáce povinnosti, bol čas ísť spať a bol som aj príliš unavený na to, aby som zo- stal dlhšie hore.“ Takéto vysvetlenia často odštartovali lekcie o mozgu a jeho používaní, dôležitosti plánovania, zoradenia si priorít a  prevzatí zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, správanie a život. Či už nám do života prichádzali rôzne problematic- ké situácie, protivní ľudia, alebo neprekonateľné prekážky, mama nám pravidelne odpovedala rovnakou protiotázkou. Samozrejmý dôsledok bol vždy ten istý: keďže máme mo-

Myslieť viac ako len na plechovku 19 zog, očakávala od nás, že nájdeme múdry spôsob, ako daný problém vyriešiť. Napriek nedostatku formálneho vzdelania (dokončila len tretiu triedu základnej školy), alebo možno práve preto, naša mama pochopila, čo jej chýba, a  obdivovala a  rešpektova- la schopnosti ľudského mozgu. Nikdy neabsolvovala žiadny predmet, ktorý by súvisel s biológiou, anatómiou alebo ne- urológiou. Keď som vyrastal, pravdepodobne ani netušila, že čosi ako neurológia existuje. A napriek tomu bola presvedče- ná, že práve mozog je najväčší dar, s ktorým sa narodila ona, jej synovia a vlastne každý človek. Spolu s bratom sme postupne pochopili zámer a očaká- vania, ktoré sa skrývali za maminou otázkou. Neznamená to však, že by pre nás bola príjemná. Počúvali sme ju tak často, že niekedy nás až oblial pot, keď sme si uvedomili, že si ju budeme musieť vypočuť znovu. Napriek tomu sme túto otázku nikdy nebrali ako útok na našu inteligenciu. Nikdy sme necítili, žeby nás ponížila ale- bo spochybňovala našu schopnosť uvažovať. Opak bol prav- dou. Vždy, keď sa ma spýtala, či mám mozog, poukazovala na to, ako veľa odo mňa očakáva. Vedel som o jej presvedčení, že mám na viac. Maminu otázku som nebral ani ako trest, ani ako pri- pomienku. Bola pre mňa výzvou. Dodávala mi dôveru a ná- dej, že ak začnem používať to, čo mi bolo dané, budem schopný zvládnuť všetky prekážky a ťažkosti, ktoré sa mi postavia do cesty. Bez ohľadu na okolnosti, ktorým som musel čeliť, každé ráno som mal možnosť vstať z postele a smerovať vyššie. Moja mama tomu verila, a  preto som tomu veril aj ja. A ukázalo sa, že to bola veľká vec. Niektoré z problémov, kto- rým sme museli neskôr spoločne s bratom čeliť, sa totiž uká- zali ako obrovské.

18

21 Kapitola 3 KONIEC Ako malý chlapec som sa nikdy nevedel dočkať, kedy príde otec poobede domov z práce. Sedával som na verande a po- zeral do diaľky, kedy ho uvidím vykračovať po ceste k nášmu domu. Keď som ho zbadal, rozbehol som sa a utekal, až kým som mu neskočil do náruče. Vyhodil ma vysoko do vzduchu a potom niesol na pleci až do domu. Popritom sme sa smiali a rozprávali. Keď som začal chodiť do školy, uvedomoval som si, že otec je s nami čoraz menej. Stále som si však myslel, že sme šťastná rodina. Mal som len osem rokov, keď nás s bratom mama jedné- ho dňa posadila k stolu a povedala nám: „Chlapci, váš otec sa z tohto domu odsťahoval. Nebude už s nami bývať.“ Rozplakal som sa a prosil mamu, aby nám vysvetlila, čo sa stalo. Prosil som ju, aby otca prinútila vrátiť sa späť. Po- vedala mi, že nemôže. A  nakoniec zašla až tak ďaleko, že mi oznámila: „Tvoj otec urobil zlé veci.“ Netušil som, čo to znamená. Veľmi dlho som sa potom modlieval, aby sa vrátil a ospravedlnil sa mame, aby mu mohla odpustiť a mohli sme byť znova rodina. Keď som mame povedal, za čo sa modlie- vam, povedala mi, že to nie je také jednoduché. Ešte stále som nerozumel. Až o niekoľko rokov neskôr som sa dozvedel, že môj otec žil už pred mojím narode- ním dvojaký život. Mal inú ženu a s ňou ďalšie deti. Keď sa

22 MÁŠ MOZOG mama dozvedela túto šokujúcu informáciu, povedala otcovi, že nemôže žiť s niekým, kto žije zároveň s inou ženou a ro- dinou. Otec sa teda zbalil, odsťahoval a začal žiť so svojou druhou rodinou. Pri odchode vzal so sebou všetky rodinné peniaze vrátane drobných úspor, ktoré si mama za tie roky našetrila. Onedl- ho prestal platiť výživné. Mame nechal len náš malý domček. Zostali sme bez úspor a bez príjmu – len mama a my s bra- tom, dvaja chlapci, o ktorých sa bolo treba starať a vychová- vať ich. Najhoršie bolo, že mama nikdy predtým nepracovala, nemala žiadne pracovné skúsenosti a  prakticky ani vzdela- nie. Dokázala sa len postarať o domácnosť a vychovávať nás ako matka. Ale začala pracovať ako upratovačka v domoch, varovala deti a občas varila pre dve, tri či viac rodín súčasne. Často odišla z  domu ešte pred svitaním a  vrátila sa z druhej či tretej práce až neskoro večer, keď sme už s Curti- som spali. Niekedy ubehli dva či tri dni bez toho, aby sme ju vôbec videli. Volávala nám, aby zistila, či sme prišli v poriad- ku zo školy, aký bol náš deň a či sme si urobili úlohy a upra- tali dom, kým sa pôjdeme hrať. A  ak nebolo v  chladničke pripravené nič na večeru, boli tam aspoň suroviny, z ktorých sme si mohli uvariť čosi jednoduché. Keďže dovtedy bola mama s nami stále doma, veľmi nám chýbala a jej neprítomnosť nás znepokojovala. Vedeli sme, že situácia je pre ňu minimálne taká ťažká ako pre nás. Podľa jej permanentnej vyčerpanosti sme si vedeli domyslieť, ako ťaž- ko pracuje. Vysvetlila nám však, že potrebuje robiť čo najviac, aby mohla zaplatiť všetky účty a  mali sme aspoň akú-takú šancu, že neprídeme o dom. Napriek tomu, že pracovala veľmi veľa, čoskoro musela konštatovať, že sme sa dostali do hlbokého dlhu, ktorý bez pomoci nedokážeme splatiť. Namiesto toho, aby sa vzdala platenia hypotekárneho úveru – čo by znamenalo stratu náš- ho domčeka, prišla s neobvyklým riešením. Rozhodla sa pre-

Koniec 23 najať náš dom inej rodine za sumu, ktorá pokryje náklady na splácanie hypotéky, a prijala pozvanie od svojej staršej sestry a švagra, tety Jean a uja Williama, aby sme žili spolu s nimi v Bostone, kým sa opäť nepostavíme finančne na nohy. Mame sa v Bostone podarilo nájsť podobnú prácu, akú robila v De- troite. A keďže sme nemali žiadne náklady na bývanie, poda- rilo sa jej postupne ušetriť sumu, vďaka ktorej mohla splatiť staré dlhy a vytvoriť aspoň základnú finančnú rezervu. Dúfa- la, že čoskoro sa vrátime naspäť do Detroitu. *** Deti tety Jean a uja Williama boli už dospelé, takže oba- ja mali na nás dosť času. Mňa aj Curtisa zahrnuli veľkou láskou. Všetko by bolo ideálne, len štvrť, v ktorej sme býva- li, sa ukázala oveľa nepokojnejšia a nebezpečnejšia než tá naša v Detroite. A dom, v ktorom bývala teta s ujom, bol len schátranou budovou. V burine na zadnom dvore sa preháňali húfy potkanov. Raz ktosi v pivnici nášho domu zabil obrovského hada. Keď sme sa o tom s Curtisom dozvedeli, dospeli sme k záveru, že pivnica rozhodne nie je dobré miesto na hranie. Na ceste do školy alebo do obchodu sme sa doslova potkýnali o opil- cov a bezdomovcov. A v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodi- nu sa okolo preháňali policajné autá so zapnutými sirénami a blikajúcimi svetlami. S Curtisom sme si hovorili, že náš pobyt v Bostone nám umožní vybudovať si s  našimi dvomi bratrancami priateľ- stvo typu „veľkého brata“. Netrávili sme s  nimi veľa času, pretože žili samostatne a  domov sa vracali len na sviatky alebo rodinné oslavy. Občas so sebou priviedli aj priateľov, čo sa zvyčajne skončilo tým, že sa s nami rozprávali alebo sme spoločne lomozili po celom dome. Nikdy predtým sme nemali príležitosť tráviť čas s ľuďmi okolo dvadsiatky, ktorí nás navyše brali ako priateľov. Bola to pre nás nová a dôle- žitá skúsenosť.

24 MÁŠ MOZOG Pri návštevách našich bratrancov mali teta Jean a  ujo William zmiešané pocity. Na jednej strane boli radi, že ich dospelé deti prišli domov, ale vedeli tiež, že niektorí z  ich priateľov, ktorých priviedli, sú zapletení v rôznych gangoch. Báli sa, že ich synovia sa dajú na zlé chodníčky a zamotajú sa do obchodu s drogami. Netušil som o tom až do chvíle, keď som sa dozvedel, že jeden z ich synov – niekto, koho som mal rád a koho som ob- divoval – bol zabitý pri pouličnej prestrelke neďaleko nášho domu. Bol som zdrvený. Dospelí sa o tom pred nami s Curtisom príliš nerozprá- vali. Mama nám však dala jasne najavo, že nič také by sa ne- stalo, keby sa náš bratranec nespolčil so zlou partiou, kde pre kombináciu alkoholu, drog a násilia bolo len otázkou času, kedy dôjde ku katastrofe. Mama nám vysvetlila, že smrť nášho bratranca bola zbytočnou tragédiou. Táto hrozná strata vyplynula zo zlých rozhodnutí, ktoré v živote spravil. Mamine slová boli posil- nené obrovským zármutkom tety a uja – keď som videl ich bolesť, sľúbil som si, že na ne nikdy nezabudnem. Rozhodol som sa, že budem používať mozog, aby som mohol uvažovať o  dôsledkoch mojich činov, aby som vedel robiť lepšie roz- hodnutia a nikdy nespôsobil podobnú bolesť a trápenie mojej mame alebo inému milovanému človeku. Našťastie do môjho života vstúpil obrovský sen, ktorý ovplyvnil moju budúcnosť. Zrodil sa v jedno sobotné dopo- ludnie počas bohoslužby. Vo svojej detskej jednoduchosti som bol presvedčený, že mi tento plán pomôže vyhnúť sa de- sivým problémom, v ktorých som vyrástol. Náš kazateľ roz- prával vzrušujúci príbeh o doktorovi misionárovi a jeho man- želke, ktorých prenasledovali zlodeji. Keď sa dostali na okraj vysokého skalného útesu, zdalo sa, že nemajú kam uniknúť. Vtom si však všimli puklinu v skale, ktorá bola dosť veľká na to, aby sa v  nej obaja schovali. Keď ta dorazili banditi, ne-

Koniec 25 mohli doktora ani jeho ženu nájsť. Jednoducho zmizli. Zne- chutení prechádzali sem a tam, až napokon odišli a misionári boli zachránení. Boh ich obránil. Ešte stále som si celý príbeh prehrával v  mysli, keď vtom kazateľ skončil svoju reč a opýtal sa, či niekto z prí- tomných chce odovzdať svoj život Ježišovi. Bez váhania som sa postavil a prišiel dopredu ku kazateľnici. Pastor sa so mnou pomodlil a ja som poprosil Ježiša, aby vstúpil do môjho srdca. Mal som vtedy osem rokov, takže som ešte nerozumel všetkému, čo som v modlitbe povedal. Od toho dňa som však celkom presne vedel dve veci: chcel som, aby Ježiš chránil môj život tak, ako chránil životy tých dvoch misionárov. A tiež, že keď vyrastiem, chcem sa stať leká- rom misionárom. Po ceste domov som mame povedal o svojom rozhodnutí. Zastavila sa uprostred chodníka, otočila sa na mňa, pozrela sa mi do očí a povedala: „Bennie, ak budeš Boha o niečo pro- siť a budeš veriť, že to urobí, potom sa to stane.“ Nikdy na tú chvíľu nezabudnem. K jej slovám som sa po- čas môjho života veľmi často vracal – najmä vo chvíľach, keď som potreboval povzbudenie. Keď sa vtedy na ceste z kostola domov zastavila, veľmi jasne počula túžbu môjho srdca, po- chopila ju a povzbudila môj sen. Som presvedčený, že ho na mňa zoslal priamo Boh. Onedlho sa naplnil jeden zo snov mojej mamy. Bol to vlastne spoločný sen nás všetkých. Jej osobný ozdravný fi- nančný plán priniesol svoje ovocie. Trvalo dva roky, ktoré sme strávili v Bostone, kým sa mame podarilo našetriť dosta- tok peňazí, aby sme sa mohli presťahovať naspäť do Detroitu. Končil som vtedy štvrtý ročník základnej školy. Mama si nebola istá, či bude môcť pokryť všetky nákla- dy spojené so sťahovaním a zároveň hneď splácať hypotéku. Rozhodla sa preto aj naďalej prenajímať náš dom a my sme sa zatiaľ mali presunúť do menšieho bytu obďaleč, kým nebude

26 MÁŠ MOZOG jasné, že rozpočet jej vystačí na pokrytie všetkých nákladov. Skutočnosť, že sme sa mohli vrátiť k našim starým priateľom v Detroite, bola pre nás všetkých ohromná. *** Náš návrat bol však spojený s neočakávaným problémom. V Bostone sme spolu s Curtisom navštevovali malú cirkevnú školu a obaja sme v nej patrili medzi lepších žiakov. Ale po návrate do školy v Detroite sme zistili, že za našimi spolu- žiakmi zaostávame. Zaostával som vo všetkých predmetoch tak veľmi, až ma niektorí spolužiaci začali nazývať tupec. Vôbec sa mi to nepá- čilo, ale bolestivo som si uvedomoval, ako veľmi som poza- du a koľkým veciam v triede vôbec nerozumiem, a tak som si myslel, že si to jednoducho zaslúžim. Môj smiech a nevšímavosť k ich nadávkam ich pravdepo- dobne ešte viac vyprovokovali, takže ma začali volať najtupší piatak. V tom čase som mal z testov množstvo zlých známok, takže som tomu uveril. Nevidel som význam v tom, aby som sa s nimi o tom hádal alebo s tým nesúhlasil. V  jeden deň som potom kohosi počul, ako na mňa so smiechom kričí: „Hej, Carson, si najtupšie decko na svete!“ V ten moment som si povedal: Tak počkať. Som si istý, že kdesi na svete je určite aj ktosi hlúpejší ako ja! Nanešťastie sme práve v ten deň písali ďalší test z mate- matiky. Keď sme skončili, mali sme si testy vymeniť so su- sedom v lavici a vyhodnotiť ich na základe výsledkov, ktoré čítala učiteľka. Potom sme mali spočítať počet správnych od- povedí, číslo napísať na vrch testu a vrátiť ho naspäť spolu- žiakovi. Nakoniec učiteľka mala postupne čítať naše mená, my sme jej mali povedať počet bodov a ona nám mala ozná- miť výslednú známku. Bolo to presne v to ráno, keď som sám sebe povedal, že určite nie som najtupší piatak na svete. Keď mi však spolu- žiačka vrátila môj test, na vrchu svietila obrovská nula. Ani

Koniec 27 jeden jediný výsledok v mojom teste nebol správny. Chalani z triedy sa určite budú na mojom výsledku schuti smiať ako ešte nikdy predtým. Možno keby som výsledok len zamrmlal, keď učiteľka povie moje meno, nevšimnú si to alebo nepochopia. To bol ten najlepší plán, aký mi v tej chvíli napadol. Takže keď som počul svoje meno, stíšil som hlas a tlmene povedal: „Pech.“ Fungovalo to. Učiteľka zvolala: „Päť! Ale to je výborné! Naozaj si sa zlepšil!“ Pri pätnástich otázkach to síce stále vy- chádzalo na päťku, ale bolo to viac ako zvyčajne. „Bennie, len počítaj zadané príklady a určite to doženieš...“ V  tej chvíli dievčina, ktorá opravovala môj test, zúrivo zodvihla ruku. Keď ma učiteľka konečne prestala chváliť a vy- volala ju, nahnevane povedala: „Bennie povedal pech, a nie päť! Nemal správne nič, ani jeden príklad!“ Celá trieda vypukla do takého šialeného smiechu, až som videl, že aj učiteľke je z toho kvôli mne trápne. Cítil som sa taký ponížený, že by som sa najradšej vyparil pomedzi škáry v parketách a už nikdy sa v triede neukázal. Na absolútne dno sme s Curtisom padli o niekoľko týž- dňov, keď sme dostali polročné vysvedčenia. Položili sme ich na stôl v kuchyni dúfajúc, že si ich mama nevšimne a omy- lom ich hodí do koša alebo medzi staré papiere určené do zberu – a naveky sa stratia. Ale nestalo sa tak. Keď mama prišla večer domov, sadla si v kuchyni za stôl, vzala do rúk naše výsledky a niekoľko minút ich pozorne študovala. Potom nás zavolala. Keď sme vošli do kuchyne, oboch nás schytila, pritiahla čo najbližšie k sebe a zadívala sa nám do očí. Vedel som, že z  našich vysvedčení nebude nadšená. Ale jej pohľad a  tón hlasu nezneli nahnevane. Bolo z  nich cítiť obrovský smútok. Povedala nám: „Chlapci, ak budete mať aj naďalej takéto známky, zvyšok svojho života strávite zameta- ním podlahy niekde v továrni. A to nie je Boží plán pre vás. On vám dal mozog na premýšľanie – a chce, aby ste ho používali.“

28 MÁŠ MOZOG Chcel som zmierniť jej obavy tým, že ide len o polročné výsledky, na ktorých až tak nezáleží. Ale to ona predsa vede- la. Trvala na tom, že na známkach záleží, pretože ukazujú, aké budú naše výsledky na konci roka, ak sa nezmeníme. Po- vedala, že s tým musíme niečo spraviť. A to čo najrýchlejšie. „Neviem, čo robiť,“ vzdychla si. „Ale Boh v Biblii zasľubu- je, že dá múdrosť tým, ktorí o ňu prosia. Takže dnes večer sa budem modliť o múdrosť. Budem prosiť Boha, aby mi ukázal, ako vám môžem pomôcť.“ Potom nás poslala spať s  tým, že nasledujúci deň nám povie, čo jej Boh prikázal urobiť. Išli sme hneď, ale ja som mal veľký problém zaspať. Znepokojovalo ma, čo Boh zjaví našej mame.

29 Kapitola 4 AKO SME ZMÚDRELI Nevedeli sme, čo môžeme od mamy očakávať, keď si nás na druhý deň posadila k sebe a začala: „Pamätáte si, ako som vám včera povedala, že sa budem modliť, aby mi Boh dal múdrosť v súvislosti s vaším prospechom?“ Akoby sme mohli zabudnúť! Od večera sme o inom ani nepremýšľali. „Áno, mami,“ uistili sme ju. Kedysi by som bý- val chcel za každú cenu počuť prehovoriť Boha, ale teraz som si tým nebol až taký istý. „Modlila som sa,“ povedala mama. „A verím, že Boh mi dal múdrosť.“ Vyzerala, že si nie je celkom istá, ako má formulovať svoje slová. Akoby sa obávala našich reakcií. Nevyzeralo to vôbec dobre... Nadýchla sa a  začala pomaly hovoriť: „Ve- rím, že múdrosť, ktorú mi Boh dal, je takáto: na začiatok vypneme televízor. Od dnešného dňa môžete pozerať len tri programy týždenne.“ Keď sme zahundrali, okamžite odpovedala: „Môžete si vybrať, čo budete pozerať. Ale najviac tri programy. Všetok zvyšný čas môžete využiť na čítanie.“ To hádam nie! Nemohol som tomu uveriť. Vôbec to ne- dáva zmysel. Aká je v  tom múdrosť? Už-už som sa chystal protestovať.

30 MÁŠ MOZOG Ale mama ešte neskončila: „Sami si môžete vybrať, čo budete čítať. Za týždeň prečítate minimálne dve knihy. Z každej knihy napíšete krátke zhrnutie, ktoré mi potom na- hlas prečítate.“ Skutočnosť bola oveľa krutejšia než moje najtemnejšie predstavy. Bol som síce už piatak, ale ešte nikdy som nepre- čítal celú knihu – s výnimkou tých, ktoré s nami učitelia pre- berali na hodinách. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako by som za týždeň mohol prečítať celú knihu. A dve? Hrozné! Za- čal som mame vysvetľovať, aká je skutočnosť. Chcel som, aby čo najskôr upustila od tejto zúfalej myšlienky. Ona však bola skalopevne presvedčená, že práve toto je odpoveď na jej mod- litbu. Jednoducho sa už rozhodla. Keď som si to uvedomil, vzdal som sa a zmĺkol. Musel som vyzerať veľmi zronený, pretože mama zrazu nežne a láskavo povedala: „Bennie, zlatko, pochop to. Ak bu- deš čítať, môžeš sa naučiť, čokoľvek budeš chcieť. Ľuďom, ktorí čítajú, sa otvoria dvere do celého sveta.“ Mal som vtedy jedenásť rokov. Vôbec ma nezaujíma- li „dvere do celého sveta“. Oveľa viac ma lákalo, ako vy- behnúť dverami von na dvor. A na to teraz veľa príležitostí nebude, keď budem musieť sedieť doma na zadku a čítať dve knihy a písať z nich zhrnutia. Každý týždeň! A kde zo- ženieme také množstvo kníh na prečítanie? Na to predsa nemáme peniaze... Aj to mala mama premyslené. Najbližšia pobočka Det- roitskej verejnej knižnice bola asi dvadsať minút chôdze od nášho domu. Povedala, že tam môžeme kedykoľvek po škole zájsť a priniesť celú hŕbu zaujímavých kníh. Stále som sa nestotožnil s jej nápadom, ale nedalo sa nič robiť. Vypli sme televízor a nasledujúci deň šli s Cur- tisom do knižnice. Keď už nič iné, aspoňže sme si mohli vybrať akékoľvek knihy. Mama sa rozhodla ponechať výber na nás.

Ako sme zmúdreli 31 Pri prvej návšteve knižnice som musel vyzerať nešťastný a stratený. Hneď sa ma totiž ujala knihovníčka, ktorá mi po- núkla pomoc. Zaviedla ma do detského oddelenia a opýtala sa, či hľadám konkrétnu knihu alebo autora. „No...“ Netušil som, že budem musieť odpovedať na otáz- ky ako na teste. Nenapadla mi žiadna odpoveď. Keď videla, aký som zmätený, opýtala sa ma: „O čo sa najviac zaujímaš? O čom by si sa chcel viac dozvedieť?“ Konečne otázka, na ktorú som vedel odpovedať! Zvieratá! Vždy ma fascinovalo všetko, čo sa hýbalo. „No... teda... máte nejakú knihu o zvieratách?“ opýtal som sa. Usmiala sa. „Samozrejme. Veľmi veľa.“ Zaviedla ma k re- gálu, ktorý bol zaplnený knihami o rôznych zvieratách. Bolo tam toho na výber tak veľa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa rozhodol, ktoré knihy si požičiam. Aj mňa samého prekvapilo, že v priebehu týždňa som prečítal obe požičané knihy. Napísal som zhrnutia, ktoré odo mňa mama chcela, nahlas jej ich prečítal – a stále som dúfal, že ju obmäkčím a pochopí, že od nás vyžaduje príliš veľa. Ale neuspel som! Zdalo sa, že bola s naším výkonom spokojná. A vôbec jej ani na um nezišlo, žeby poľavila zo svojich nárokov. Ďalší týždeň som teda opäť prečítal dve knihy a  napí- sal dve zhrnutia. A týmto tempom sme pokračovali aj ďalšie týždne. Vždy, keď sme mame odovzdali naše zhrnutia, vyzva- la nás, aby sme jej ich nahlas prečítali. Keď sme skončili, vza- la si od nás papiere a chvíľu sa do nich pozerala. S nadšením prikyvovala a  občas si niečo podčiarkla. Potom sa usmiala, na spodnej časti papierov urobila značku, akú robievajú uči- telia, a vrátila nám ich. Bez ohľadu na tému, ktorú sme si vybrali, vždy sa veľmi tešila na našu spoločnú diskusiu. Pýtala sa nás na najdôle- žitejšie body našich zhrnutí. Až o mnoho rokov neskôr sme zistili, prečo od nás chcela, aby sme jej ich čítali. Sama by

32 MÁŠ MOZOG to totiž nezvládla. Tri triedy, ktoré vychodila, jej umožňovali prečítať len pár jednoduchých slov. Už vtedy sme však vedeli, že naša mama nás miluje, chce pre nás len to najlepšie, chce, aby sme sa rozvíjali a použí- vali mozog, ktorý nám Boh dal. Znova a znova nám hovorila: „Chlapci, ak budete aj naďalej čítať knihy, jedného dňa sa na vás ľudia budú pozerať v televízii!“ S Curtisom sme to, samo- zrejme, považovali za hlúposť. Ale čím dlhšie sme pokra- čovali podľa jej čitateľského plánu, tým viac sa zdalo, že je presvedčená o múdrosti svojho rozhodnutia. *** Mama vždy znova nachádzala nové spôsoby, ako zdôraz- niť svoju obľúbenú tému používania mozgu a presvedčiť nás o  našom veľkom potenciáli. Hovorila nám napríklad o  ži- votoch a zvykoch úspešných a bohatých ľudí, ktorých domy každý deň upratovala. Tvrdila nám, že sa od nás v ničom ne- odlišujú. „Všetko, čo robia, zvládnete aj vy. A ak budete chcieť na sebe tvrdo pracovať, dosiahnete aj viac. Potrebujete však používať svoj mozog.“ Pri akejsi príležitosti s nami zašla do štvrte, kde praco- vala. Užasnuto sme pozerali na obrovské domy. Vtedy nám povedala: „Na ľuďoch, pre ktorých robím, som si všim- la jednu zaujímavú vec. Takmer vôbec nepozerajú televí- ziu. Ale všetci majú obrovské množstvo kníh, ktoré často čítajú a učia sa z nich. A veľa pracujú. Najprv, aby získali dobré vzdelanie, a potom ešte viac, aby sa stali úspešní vo svojom odbore. A vďaka tomu si môžu dovoliť jazdiť v dra- hých autách, mať takéto obrovské domy a žiť v tejto krás- nej štvrti.“ A po chvíli dodala: „Mali by ste o tom všetkom premýšľať. Máte už dosť rokov, chlapci, a  ste dostatočne múdri na to, aby ste si uvedomili, že v štvrti, v ktorej žijeme, mnohí ľu- dia len tak posedávajú, popíjajú, každý deň zabíjajú čas pred televízorom a žijú z ruky do úst, mesiac čo mesiac na pod-

Ako sme zmúdreli 33 pore. Mnohí prežijú celý život v  polorozpadnutých domoch a nájomných bytoch v tých najhorších podmienkach. Vy však vidíte rozdiel a chápete, v čom spočíva. Preto sa môžete roz- hodnúť, ako a kde prežijete svoj život.“ Niektorí ľudia občas našej mame vyčítali, že na nás má také obrovské nároky a toľko od nás očakáva. Ona si však pev- ne stála za svojím názorom a znepokojeným priateľom hovo- rila: „Keď moji chlapci vyrastú, niečo z nich bude. A nech sa rozhodnú pre čokoľvek, budú v tom najlepší na svete.“ *** Čoskoro nás s Curtisom poznali všetky knihovníčky z na- šej pobočky Detroitskej verejnej knižnice. Často nám pomá- hali s výberom kníh a niekedy dokonca pre nás odložili nové knihy, o ktorých si mysleli, že by nás mohli zaujímať. Netrva- lo dlho a mal som prečítané všetky knihy o zvieratách. A tak som svoj záujem rozšíril o rastliny a kamene. Cez štvrť, v ktorej sme bývali po návrate z Bostonu, vied- la železničná trať. Kilometre koľají boli uložené na skalna- tom svahu so štrkovým lôžkom, ktoré tvorili kamene všet- kých možných tvarov, veľkostí a farieb. A tak som skúmal a  zbieral všetky možné druhy, nosil ich domov, skladoval v škatuliach a porovnával s obrázkami v knihách o skalách a geológii, ktoré som si požičal v knižnici. Po čase som do- kázal pomenovať doslova každý kameň, ktorý som niekde zodvihol, vymenovať jeho typické znaky, porozprávať, ako vznikol, a niekedy dokonca urobiť odborný odhad, odkiaľ by kameň mohol pochádzať. V čase, keď som začal študovať kamene, som si uvedomil, že vďaka čítaniu sa učím nové a zaujímavé informácie. Netu- šil som však ešte, ako veľa sa učím a aký vplyv to môže mať na môj život. Až prišiel pamätný deň. Pán Jaeck, ktorý nás učil prírodovedu, vošiel do triedy a v ruke držal veľký lesklý čierny kameň. Zodvihol ho, aby sme ho všetci videli, a opýtal sa: „Vie mi niekto povedať, čo to je?“

34 MÁŠ MOZOG Okamžite som vedel, že je to obsidián. Nikdy som sa však v triede nehlásil a ani teraz som nevidel dôvod. Hoci sa moje školské výsledky postupne zlepšovali, v triede ma stále považovali za hlupáka. Nikto v škole nevedel o mojom „čitateľskom programe“. A tak som tam len sedel, pozeral sa na kameň v učiteľo- vých rukách a čakal, kým nejaký múdrejší spolužiak zodpovie otázku. Bolo však ticho. Čakal som dosť dlho na to, aby som dal možnosť aj tomu najpomalšiemu žiakovi v triede. Nikto neodpovedal. Nechcelo sa mi tomu veriť. Keď som konečne zodvihol ruku, počul som, ako sa ktosi zasmial: „Pozrite, Carson sa hlási. To zas bude perla!“ Všetky hlavy sa otočili smerom ku mne, všetky oči sa na mňa upreli. V triede bolo počuť šepkanie. Každý považoval môj krok za niečo neobvyklé, čo môže veľmi rýchlo vyústiť do obrovskej zábavy. „Benjamin?“ Pán Jaeck bol prekvapený rovnako ako moji spolužiaci. Keď ma však už vyvolal a ja som odpovedal, že je to obsidián, všetok šepot naraz utíchol. Myslím si, že mojich spolužiakov šokovala už skutočnosť, že z mojich úst vyšlo niečo, čo znelo vážne a aspoň trocha inteligentne. Neboli si však istí, či išlo o správnu odpoveď, alebo vtip. „Áno, je to tak, je to obsidián!“ nadšene zvolal pán Jaeck. „Vedel by mi niekto povedať niečo o obsidiáne?“ Pozrel som sa dookola, ale keďže nikto sa nechystal nič povedať, pokračoval som: „Obsidián je hornina, ktorá vzni- ká pri sopečných výbuchoch. Keď žeravá láva narazí na vodu, dochádza k jej rýchlemu ochladzovaniu a tuhnutiu, voda sa odparuje a vzniká sklovitá štruktúra.“ „Opäť veľmi správne, Benjamin!“ poznamenal náš učiteľ. Spolužiaci sedeli v  úžase s  pootvorenými ústami. Skôr ako pán Jaeck pokračoval, povedal mi, aby som sa po vyučova- ní zastavil v jeho kabinete. Keď sa potom dozvedel o mojej

Ako sme zmúdreli 35 zbierke kameňov, vyzval ma, aby som ju priniesol, a prisľúbil mi pomoc pri jej zostavovaní. Bol som šťastný a nadšený, že ma pán Jaeck pred celou triedou pozval do kabinetu, aby sme sa spolu rozprávali o vede. Väčšina mojich spolužiakov ho mala ako učiteľa veľ- mi rada – sčasti aj preto, že bol mladý a len nedávno vyšiel zo školy. Spomínam si naňho ako na vysokého a štíhleho člove- ka so svetlohnedými vlasmi a s elegantným šatníkom. Okrem toho jazdil na krásnom červenom kabriolete, čo len zvyšovalo jeho obľúbenosť. Bolo to prvýkrát v  mojom živote, čo mi niekto ako on venoval pozornosť a  povzbudil ma. Toto konštatovanie je potrebné zasadiť do dobového kontextu. V  60. rokoch 20. storočia malo hnutie za občianske práva v USA čoraz väčší vplyv. Úsilie o integráciu černochov do spoločnosti neustá- le čelilo veľkému odporu. V tom čase nielen na juhu kraji- ny, ale aj v  mestách ako Detroit veľmi veľa ľudí pokladalo deti černochov za nie príliš múdre. Dokonca aj ľudia, ktorí nepestovali otvorené nepriateľstvo voči nim, niekedy uverili takémuto stereotypnému predpokladu. Dôvod bol často len ten, že nemali dostatok osobných skúseností s Afroameri- čanmi, aby si vytvorili vlastný názor. Netrvalo dlho a  pán Jaeck dal jasne najavo, že ho ne- smierne teší čas, ktorý spolu trávime po škole. Netajil presvedčenie, že by som mohol vo vede veľa dosiahnuť. Bol nadšený, že našiel študenta, ktorý sa chce učiť a je pre vedu rovnako nadchnutý ako on. Prakticky každý deň som po poslednom zvonení vyrážal do jeho kabinetu. Pán Jaeck v ňom zhromaždil veľkú zbierku rôznych zvie- rat. Pamätám si, ako mi ukazoval tarantulu, ktorú objavil v  obchode v  škatuli s  banánmi. Názorne mi demonštroval, ako sa tarantuly schovávajú do škár. Ešte aj dnes som veľmi opatrný, keď beriem do rúk trs banánov. Sám som na taran- tulu nikdy nenatrafil, stále mám však ten obraz pred očami

36 MÁŠ MOZOG a dávam si pozor najmä vtedy, keď kupujem banány v stánku na ulici alebo v zahraničí. Ďalším zaujímavým druhom, ktorý mal pán Jaeck v  ka- binete, bolo akvárium s rybami druhu cichlazoma perleťová. Pochádzajú zo sladkých vôd Strednej Ameriky a  v  USA ich nazývajú aj Jack Dempsey, po profesionálnom boxerovi zo začiatku 20. storočia, pretože majú podobne agresívnu po- vahu a  bojové črty tváre. Učiteľ mi vysvetlil, že cichlazoma perleťová – podobne ako piraňa – je predovšetkým mäsožra- vec, takže pri jej kŕmení musím byť opatrný a nedať prsty do vody. Pán Jaeck vzal ceruzku, na ktorej konci bola guma, chy- til ju za špičku a ponoril do akvária. Ryba na ceruzku okam- žite prudko zaútočila a koniec gumy odhryzla na jeden hryz. Okamžite som pochopil, čo mi chcel povedať. V rôznych klietkach a akváriách choval učiteľ rôzne ďalšie zvieratá, medzi nimi napríklad veveričku, raka, mloka, ropu- chu či iné žaby. Fascinovala ma možnosť skúmať ich zblízka. A bol som nadšený, keď mi pán Jaeck zveril zodpovednosť za ich kŕmenie a starostlivosť o ne. Byť svedomitým malým zoológom nebolo jediné, čo som si v jeho kabinete počas našich stretnutí po skončení vyučo- vania osvojil. Naučil ma trpezlivosti, keď sme každé odpo- ludnie v slanej vode pozorovali vajíčka žiabronôžok. Trvalo niekoľko dní, než som spozoroval pár drobných bodiek, ktoré sa pohybovali vo vode – to keď sa prvé vajíčka konečne vy- liahli. V priebehu týždňa plávali v umelej liahni už stovky malých žiabronôžok. Najviac ma však v kabinete pána Jaecka očaril mikroskop. Zašlo to až tak ďaleko, že som si bral malé vzorky vody z kaž- dého rybníka, nádrže či dokonca kaluže, na ktoré som na- razil. Priniesol som ich do kabinetu, kvapol z nich na labo- ratórne sklíčko a pod mikroskopom pozoroval, čo by sa v tej kvapke vody dalo nájsť. Učiť sa o mikroorganizmoch ma nie- len uchvacovalo, ale získaval som aj poznatky, ktoré nemal

Ako sme zmúdreli 37 takmer nikto z ľudí v mojom okolí. Postupne to úplne zme- nilo môj pohľad na seba a svoje schopnosti. Pochopil som, že v  skutočnosti nie som žiadny hlupák, ale celkom bystrý chlapec. Mama mala pravdu – mal som mozog. A fungoval mi veľmi dobre. Neviem, ako dlho by mi trvalo uvedomiť si, že mi to mys- lí, nebyť mladého starostlivého učiteľa, ktorého tešilo deliť sa o nadšenie a lásku k vede s niekdajším triednym hlupákom. Pán učiteľ Jaeck sa stal mojím prvým tútorom – a som pre- svedčený, že som nebol posledný študent, ktorý ho takto vní- mal. (Po skončení šiestej triedy vzal niekoľkých z nás na náš vôbec prvý zápas profesionálnej bejzbalovej ligy, miestnych Detroit Tigers. A všetkým nám zaplatil vstupné.) O  desaťročia neskôr, keď o  mne celoštátna televízia ro- bila reportáž, ma televízny štáb nasledoval až do Detroitu, kde som sa mohol opäť stretnúť s pánom Jaeckom. Mal už tesne pred dôchodkom a ešte stále učil prírodopis na štátnej základnej škole. Tam som mal možnosť verejne mu vyznať uznanie a poďakovať sa mu za úlohu, ktorú zohral, keď mi pomohol nastúpiť na cestu úspešnej budúcnosti.

OBSAH Kapitola 1 ÚŽASNÝ MOZOG.................................................. 7 Kapitola 2 MYSLIEŤ VIAC AKO LEN NA PLECHOVKU................. 13 Kapitola 3 KONIEC........................................................... 21 Kapitola 4 AKO SME ZMÚDRELI........................................... 29 Kapitola 5 KNIHOMOĽ....................................................... 39 Kapitola 6 KROTENIE VLASTNÉHO TEMPERAMENTU.................. 49 Kapitola 7 ROZŠIROVANIE MOŽNOSTÍ.................................. 59 Kapitola 8 NAJMÚDREJŠIE ROZHODNUTIE............................. 69 Kapitola 9 SMER VYSOKÁ ŠKOLA......................................... 79 Kapitola 10 VEĽKÁ VÝZVA – ŠTÚDIUM MEDICÍNY...................... 91 Kapitola 11 STÁVAM SA NEUROCHIRURGOM........................... 101 Kapitola 12 ĎALŠIE DVOJIČKY............................................. 111

Kapitola 13 VPLYV MATKY................................................... 123 Kapitola 14 TALENT........................................................... 135 Kapitola 15 POCTIVOSŤ..................................................... 147 Kapitola 16 POROZUMENIE................................................. 159 Kapitola 17 LÁSKAVOSŤ..................................................... 169 Kapitola 18 VEDOMOSTI .................................................... 183 Kapitola 19 KNIHY............................................................ 195 Kapitola 20 POZNAŤ VECI DO HĹBKY .................................... 205 Kapitola 21 BOH .............................................................. 217 Kapitola 22 SMEROVAŤ VYŠŠIE............................................ 225 Príloha ZISTENIE VLASTNÉHO TALENTU........................... 233 DISKUSNÉ OTÁZKY NA TÉMU SMEROVAŤ VYŠŠIE..... 235

BEN CARSON GR EGG LEW IS & DEBOR AH SH AW LEW ISOVÁ Mo z m á š R A D Y P R E M L A D Ý C H N A R OZ V O J O S O B N É H O P O T E N C I Á L U o g Preklad Miroslav Danihel Jazyková redakcia Tomáš Mikolaj Technická redakcia Miroslav Priehradný Foto na obálke www.shutterstock.com Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-193-1