Slovenské pohľady 10/12/1914

Sok 1914 Soäit 10—IT Slovenské Pohlady. Uŕyvky z Goetheho Fausta. Prekladá Martin Sládkovičov. Venovanie. \'Zas blížite sa, zjavy kolotavé, čo vídal vás toť včasné rautný zrak. či zachytiť vás teraz budem v stave? či srdce vie, jak kedys\', blúzniť tak? Sa núkate! Nuž, zvládniteže práve jak zrodila vás kol mňa mhla a mrak; hrud moja citom mladistvým sa chveje od dychu kúzla, ktorý kol vás veje. Prinášate dnov veselých .obrázky, a mnohá milá tôňa vzlieta v raz; jak polozmĺkly hovor starej skazky sa javí láska, družstvo prvých čias; bôl obnovuje sa, a ponos tažký o bludnom behu žitia zneje zas, o milých vraví, ktorí, pozbavení chvíl blaha, pred mnou zmizli, a ich není. Nečujú, čo včul lýra moja peje, tí, ktorí mohli prvý spev môj čuť; priateľov nával rozpŕchol sa — kde je? — prvý, ach! ohlas uspel zamlknut. Spev môj, hľa, davu neznámemu zneje, i potlesk jeho stesk mi vnáša v hrud; a ktorí vzpláli piesne mojej vznetom, ak ešte žijú, blúda sem-tam svetom. A túžba z dávna zas ma vzchytá, honí do dumavého duchov okolia; i vinie sa, hla, neistými tóny môj tichý spev jak z harfy Äola; i chvejem sa, a zrak môj slzy roní, lad srdca topí teplá povoľa. Čo mám, to — vidím — v dialke sa mi ztiáca; čo prešlo, to mne v skutočnosť sa vracia. »T

550 Prolog v nebi. Hospodin. Nebeské zástupy, pozdejšie Mefisto feles. Traja archanjeli predstúpia. Rafael. Po starom slnko zneje-peje v sfär bratských koncertováni a predpísané epopeje zkončieva v hromu hučaní. Vid jeho anjelom síl skytá, keď nik sa nemôž vhĺoiť veô, tá sústava diel, umu skrytá, je slávna jak v ten prvý deň. Gabriel. A bájno-rýchle, preúžasno 8a vrtí zem tá nádherná, i strieda sa toť rajské jasno i hlboká noc, príšerná. Pení sa more na úpätí toí skalisk v sír, diaľ v každý smer,. a more s bralom v dial už letí vo večne rýchlom behu sfär. Michael. A búrky hučia o preteky od mora k zemi a vš •* zpät, i nechávajú tie ich vzteky účinkov prehlhol-ých sled. Tu bleskom hromu stezka vzplanie,. hrom ničiac vrhá do ohňa; však Tvoji poslovia, ó ľane, velebia krotkost Tvojho dňa. V trojke. Ten pohľad anjelom sil skytá, keď sám Tys\' tajov priehlbeň, a práca Tvoja, umu skrytá, je slávna jak v ten prvý deň. Mefístofeles. Keďže Ty, Pane. zas sa zbližuješ a pýtaš sa. jak život u nás plynie a ináč íád si ináv, 1 i mňa tiež, nuž i mňa vidíš swij.\'j vo družine. Ja, odpusť, neviem rečniť znpaliste, a kedže každý vysmieva ma kol, môj pathos by Ťa porozosmial iste,

551 keby si nebol smiechu odvykol. O slnku, svetoch rečniť nie som v stave, len vídam, jak sa ľudia trápia práve. Toť malý sveta Boh je tenže istý len a tak je podivný, jak v toten prvý deň. O niečo lepšie by sa mával, kebys\' mu nebol záblesk svetla nebies dával. On rozumom ho zve i zneužíva ver, by zverskejší bol než sám zver. On — s dovolením Vaším — sa mi javí jak kobylka toť dlhonohá z trávy, čo skáče vždy a lieta aj a hnedky v tráve spieva starý báj; a keby vždy len ležal si tam v travel Do každej kaše nos si strká práve. Pán. O inšom nevieš riecť mi slova? Len žalovať vždy znov a znova? Na zemi nemáš pranič dobrého? Mefístofeles. Nie, pane! Nachád/am len plno planého. Mne íúto ludí v tom ich trápnom stave, chudákov trápit ni sám nechcem práve. Pán. Znáš Fausta? Mefístofeles. Doktora toť? Pán. Sluhu mojehol Mefístofeles. Ten spôsobom Vám zvláštnym slúži ozaj. Čím blázon ten sa živí. nenie zeme rodzaj. Vrenie ho v diaľavu pobáda; že blúzni, pobnedomý si je; od neba hviezdy najkrajšie si žiada, od zeme všetky slasti najvyššie. a jeho hiucT len darmo pokoj hľadá i v diaľave tam i tu najbližšie. Pán. Ač služba jeho je včuľ zmätená, ja privediem ho skoro k svetla jasu, však záhradník, ked *trom sa ztlená, vie: bude kvet i ovoc svojho času. 37*

552 Mefistofeles. Čo stávka? Že ho utratíte ešte! Ak dovolíte a ste spokojen, bych po svojej ho vodil eeste. Pán. Kým žije v svete človek ten, dovtedy maj to dovolenie. Blúdi toť človek, kým sa snaží len. Mefistofeles. Ďakujem, bo mne nikdy milé nenie so zomrelými plahočiť sa. Ja mám ver najradšej len plné, čerstvé líca. Pred mŕtvym ujdem z domu úchvatkom; mne tak je ako mačke s mýšatkom. Pán. Nuž dobre! Ducha toho hoci od praprameňa jeho odveď hned1 a, akže budeš ho mať v moci, ho svojou cestou nadol veď, a ty raz vyznáš zahanbeno mi, že človek dobrý, keď sa temnom ženie, tej pravej cesty je si vedomý. Mefistofeles. Dobre 1 No trvania v tom nťnie. Pre svoju stávku žijem spokojené. Keď zvrším svoje uloženie, z pŕs plna triumf dovoľteže mi. On však nech hltá prach si ústami, jak chýrny had toť, moje pokolenie. Pán. Vše volno zjav sa v tcmto chóru; k tým, jak tys\', nikdy zášte nemal som. Zo zapieravých duchov sboiu potmehúd najmien je mi bremenom, človeka činnosť chabne príliš snadné, a na pokoj sa lahko dáva sám, preto mu rád vše spoločníka dám, ktorý ho dráži, koná, sťa čert, vládne. Vy, praví synia bohov, zaši sa zo živej a hojnej tešte krásy I Čo vzniká, žije, večne pôsobí, vás ohrad lásky milými medziami a vzlietla hmlisté zjavy, podoby stálymi upevnite ni)šlienkanii. (Nebo sa ?avre, archanjeli sa rozídu.)

553 Mefistofeles. S tým starkým vše som cele spokojný; s ním rozísť sa by bola kára. Však krásne to, keď pán tak dôstojný tak ludsky sa i s čerť»m poshovára. I. NOC. o vysokoklenutej úzkej gotickej izbe Faust nepokojný na stolci pri pulte. Faust. Už preštudoval som toť s vrelou snahou, ach, filozofiu, i práva s medicínou celou a, žial, aj teológiu. I stojím tu, hla, úbožiak! a blázon, múdry, pred tým jak; vraj magister, ba doktor som, a vodím žiakov za nosom sem i tam, jatých v oprátku už celú rokov desiatku — A vidím, že, ach, nevieme nič práve! To temer srdce spáliť mi je v stave. Síc múdrejší som jak tí chňupi všetci, doktori, majstri, pisári i žreci; niet pochyby, čo v útrap by ma vliekla, nebojím sa ni čerta, ani pekla — Za to aj všetka vzatá mi je radosť, si nenamýštam, že viem niečo nadosť, si nenamýšľam, že viem učiť práve, nápravu, obrat konať v ľudstva dave. Ni statkov, groši u mňa niet, ni nevzdáva mi slávu svet; tak ani pes toť nevyžije! Nuž oddal som sa do magie, že azda tu mi duchovia taj poniektorý objavia, bych nemusel viac namáhavé rozprávať, čo sám neviem práve, bych poznal, čo svet tu dolu v podstate drží pospolu, bych poznal silu, ktorá tvorí, chová a nevravel viac prázdne slová. Ó, kebys\' hladel naposled, ty mesiac plný, na môj hnet, veď vyčkal som ťa mnohý raz.

ň54 bdiae, pri tom pulte v nočný řas: tu nad papiermi, knihami, druh smutný javil si sa mi! Jak rád hych v tvojom jasote po vrchov chodiť výsotě, kol jaskýň s duchami sa lúdif, po lúkách v tvojom šere blúdiť, a umkuúc z čadov vedy, čo ma trávia, vo tvojej rose nakúpať si zdravia! Jaj, vždy som ešte v tebe zajatý, prekliata, dusná diera ty! kde i ten jas, čo z neoa plá, sa ledva predre maľbou skla. Tu v hromadu kníh vtisnutý, pokrytú prachom, molou chytenú, až hore po strop klenutý papierom zžltlým vrúbenú, tu stred pohárov, uprostred buksí, toť, medzi iuštrumentami, starými objatý rárohami — tu žiješ, Fauste, to tvoj svet! A ešte skúmaš, prečo tá vo tvojej hrudi te-knota, odkial ten nepoňatný bôl, čo žitie tvoje zadrhol? Hla, miesto živej prírody, v ňuž vstvoril ľudstvo Bo/í rád, kol teba vôkol vyvodí len skelet toť a hnis a čad. Hor! uteč preč! von v šíru diaf! A táto kniha, číry taj a skvost, juž Nostradamus napísal, či k sprievodu ti nenie dosť V Ked poznáš beh hviezd a keď taje ti príroda svoje otvorí, tu sila duše vzijde ti, jak duch toť k duchu hovorí. Nadarmo, suché dumanie ti sväté znamenia vykladá zas a zas, vy duchovia, vy lietate pri mne; nuž odpovedzte mi, ak slyšíte môj hlas\' 11. Zvuk zvonov a spev sboru. Sbor anjelov. Kristus vstal z hrobu! Radosť, hla, smrtelným, ktorí hubitelným

55ř> biedam, dediteiným, podvoduým, pekelným padli v porobu. Faust. Ký hlboký šum, kých to tónov jas mi pohár*) stŕha od úst v sile, v moci? Či hlásaš už, ty duniných zvonov hlas, hodinu prvú sviatku Velkej noci? Či spievate už spev ten premilý, čo zo rtov anjelských znel z temna mohyly novému sväzu na istotu? Sbor žien. Aromatami my sme Mu slúžily, i Ho verné my daly do mohyly, v čistučký odev my sme Ho povily, kamže sa podel Pán premilý? Sbor anjelov. Kristus vstal z hrobu! Blažený v úslní toten Láskyplný, ktorý tú trýznivú, spasná a hojivú preniesol próbu 1 Faust. Čo hladáš u mňa v prachu, v nízkosti, ty mocné, nežné nebies penie? Tam zvuč, kde v srdciach viac je mäkkosti. Zvesť onú čujem síc, no viery vo mne nenie; div premilým je detskom zbožnosti a viery. Odkiaľ hlas ten zneje sladký, v ten túžiť kraj ja nemám odvahy, a predsa chýr ten, z detských čias mi predrahý, i teraz zve ma do života zpiatky. Kedysi lásky nebies poíubok sa spúšťal na mňa v dumn<\'j tíši sviatku, zvuk zvonov budil vtedy vo mne tuchu sladkú, a modliť sa, to bol mi pôžitok; milostné, nepoňatné \liekly ma túžby v pochod, horám, lúkám v stret, ) Z kforého sa chcel otrávit.

55tí a kým mi lícom vrelé slzy tiekly, som cítil, jak mi vznikol svet. Tá pieseň blásala mladosti hier sbon milý a jarných sviatkov blaha volný tok; hla, rozpomienky, city detské překazily mi posledný a vážny krok. Ó, žnite, žnite, sladké nebies hlasy! Slzy mi kanú, a zem má ma zaši! Sbor učedlníkův. Ležavší v mohyle ožil, hla, zase, vzniesol sa premile v sláve a jase, rozkošiam tvorenia zase je blízko; nám kynú trápenia; v svete tu nízko. Unikol svojim v ťaženia objeme, nad šťastím tvojím, Majstre, plačeme! Sbor anjelov. Kristus vstal z hrobu, poruch kde, tlenie, rmut.. Polámte porobu, strašte sa pút! činne Ho sláviacim, láskavé slúžiacim, lačniacich kŕmiacim, s kázaním chodiacim, útechu nosiacim — Vám je On blízko, vám, vám, tu i tam! III. I z b a š t u d i j n á . Faust. Mifistofeles. Faust. Ktos\' klopo? Volno! Kto ma trápi zas? Mifistofehs. Ja! Faust. Volno!

557 Mifistofeles. Tak riecť musíš po tri ráz.. Faust. Nuž, volno! Mifistofeles. Tak s\' mi příjemný. My, dúfam, budeme sa snášať, bo, vrtochy ti pózaplášať, na to, hla, som tu prítomný sťa panoš, v plášti rudovznatom hodvábnom, obrúbenom zlatom, širákom pero z kohúta, dlhý a ostrý meč na boku, i, krátko, dobre: som ti rada tá: tiež v takom háve zjav sa oku, aby si zkúsil volný, bez puta, čo podstatou je života. Faust. Ja v každom rúchu zcítim trápenia tej nízkej zeme i jej žiale, som pristarý už hrať sa stále, primladý byť bez túženia. Čo môž\' mi dať svet? čo v ňom hladať? Len strádať treba ti, len strádať! To je tá pieseň večitá, juž každý vždycky poslúcha, ktorú nám chvíľa tá i tá vždy chriple spieva do ucha. Len s bázňou vstávam ráno po spaní a ronil by som slzy súžby, že prišiel deň. čo v svojom trvaní jedinkej jednej nesplní mi túžby, deň, ktorý i to tušenie rozkoše každej kruto pätí a mojich čulých náder tvorenie ničomnosťami žitia hatí. A keď už noc sa spustí potichu, tu s tiesňou sa na lože skladám; ni tu niet pre mňa oddychu, sny strašlivé už vopred badám. Boh, ktorý v hrudi býva mi, vie v hĺbke až ju rozčuľovať; ktorý nad môjmi tróni silami, nič nevie na von produkovať. Tak jestvovanie mi je bremenom, smrť žiadanou — po žití zhnusenom.

558 Mefistofeles. A predsa smrť nám nikdy nenie cele vhod. Faust. 0, šťastný, komu vo víťazstva blesku krvavý ona vavrín vije v čelo a koho v tanca víru, plesku z náručia devy vezme smelo! O, keby — skrze veleducha moc očaren — bol som skonal v sledu! Mefistofeles. A predsa ktosi v onú noc nevypil onej čaše jedu. Faust. Máš zaľúbenie v špehovaní, mniem. Mefistofeles. Ač vševedúci nie som, ale mnoho viem. Faust. Ked z toho víru strašlivého ma sladký známy ťahal hlas, ostatky citu detinského oklamal ozvom blihých čias; preklínam všetko, čo mi mamom a vábom dušu objalo a ju do pekla smútku klatnom a lichotením zajalo! BucE prekliato vysoké mnenie, ktorým duch sobjal seba sám! Prekliato zjavenia slepenie, ktoré sa v smysly tisne nám! Prekliata, čo nás vo snách márni, klam věhlasu a zácti ruch; čo sa jak mánie laská s nami, jak: žena, dieťa, sluha, pluh! Prekliato mammon, keď nás ženie pokladmi smelým ku dielam, keď pre lien, nehu, nasladenie vankúše upravuje nám! Prekliata vzácna hrozna šťava! Prekliata láska rozžatá, i viera, nádej ligotavá i trpelivosť — prekliata!

559 Sbor duchov. Běda! Ty zrumil si toť .ten krásny svet, mohutDOu päsťou; v rum padá v sled! Hej, rozboril ho polboh zeme! My zanesieme tie rumy do ničoty a žalujeme nad ztrátou krásy. Najmohutnejší zo synov zeme. ho vystav zaši nádhernější, vnádrach hn svojich vystav, stvor! A potom hor! Beh nový životom započni s jasotom, a novoch piesní hlasy zazvučia na ňom v chór! Mefistofeles. To moji malí tak sa ozvali. Čuj: múdre učia teba čo chcieť a robiť treba! Zo samoty — het v ten šíry svet; kde smysel i mok chabne, ta zvú ťa vábne. Už nechaj hračku s súžbou toľkú, ktorou si ako supom sžieraný! I v najhoršom veď môžeš cítiť spolku, že človek si a s Iuďmi sviazaný. Však nenie moje mienenie ťa strčiť medzi biednych, mělkých. Ja nie som veru z Iudí velkých; no chceš-li so mnou spojene po cestách žitia toho kráčať, som ochotný, chcem začať, k službám ti celý stojím, som druhom tvojím, a keď ti vola zachcela, som sluhom, rabom tvojím docela! Faust. A za to čím ja odmením sa tebe?

560 Mefistofeles. Na to máš ešte dlhú pohodu. Faust. Nie nie! bo čert je sebec od rodu a nerád robí za odplatu neba, 60 iným nosí výhodu. Podmienku urči! — Do domu vše sluha taký vnáša pohromu. Mefistofeles. Ja chcem ti tuhľa slúžiť v lete, v zime jak povelieš, vždy verne, úprimne, a ked sa tamhla uvidíme, ty just tak budeš slúžiť mne. Faust. O „tamhla" je mne málo dumy; keó! tento tu svet sboríš v rumy, nech potom tamten povstane. Na tejto zemi prýštia pre mňa slasti, a toto slnko svieti v moje strasti; ked v týchto budem bez účasti, nech, čo má nastať, nastane. Už nechcem o tom slov čuť valných, či potrvá zlosť, láska aj, a či tam v totých sfärach dialnych jestvuje horný, dolný kraj. Mefistofeles. V tom smysle môžeš dať sa na to. Spoj sa! a v tých dňoch — ručím za to s radosťou zkúsiš, čo ja viem. čoho nik nezná, to ti poskytnem. Faust. Čo môžeš ty, čert biedny, skytnúť? Či niekto, ako ty si, môže povystihnúť ľudského ducha snahu, vzlet? Máš pokrm, v ktorom sýtivosti niet, máš zlato žlté, ktoré v sled sa živým striebrom v prstoch rozplýva, máš hru, pri ktorej výhry nebýva, devu, čo v mojom objatí už žiada očkom so susedom styku, věhlasu božské záchvaty, éo meteorom zmiznú v mžiku. Ukáž mi plod, čo hnije pred odtrhnutím, a strom, čo môže denne vzkvitať!

561 Mefistofeles. Úlohy takej sa ja nebojím, poklady také vše ti môžem skytať. No, priatelu môj, už sa blíži čas, kde mohli by sme niečo v mieri požiť. Faust. Ak kedy budem môcť sa kludne na lien složiť, čo má sa stať, nuž staň sa v raz! Ak môžeš ma raz zaviesť Istive, by páčil som sa sebe sám, ak pôžitkom ma môžeš zmámiť lživé: rest žitia za to vďačne dám! Nuž, stojí stávka! Mefistofeles. Plesk! Faust. Plesk tu i tam! Ak okamženiu rečiem kedy: Postoj že! Tak si prekrásne! — Nuž do pút poviaž ma hneď vtedy, nech žitie moje vyhasne! Nech zhučia smrtných zvonov zvuky, ty sprostený si služby v raz, nech hodiny sa stavia, ruky ich spadnú — Môj už prešiel čas! Mefistofeles. Rozváž si to, my pamätáme žive. Faust. Ty si tu v práve úplnom. Ja nepostúpil drzo-odvážlive; jak zotrvávam, sluha som, u teba, inde — jednak spravedlivé. Mefistofeles. Ja na doktorskej hnedí dnes večeri čo sluha splním svoje uloženie, len jedno ešte! — Pre život a mrenie si prosím pár slov na papieri. Faust. Aj písmo chceš mať, pedant, napohotove? Či nevieš, čo je muž a slovo mužove? či nenie dosť, že, čo som riekol sám, to slovo má dni moje riadiť, pätiť?

Či neprúdi sa svet toť semotam, a mňa má kýsi zásľub hatiť? Ved do sŕdc je nám daný tento blud; ktože by chcel sa s neho sodieť? Šťastný, kto vernosťou si zkrášlil hruď, neomrzí ho žiadna obeť! No kýsi pergament toť písmom posiaty je mátoha, pred ktorou strach nás zachváti. Už v pere slovo zmieta, vadne, a vosk a koža panstvom zvládne. čo odo mňa chceš tedy, čert? Kov, mramor, papier, pergament? Či písať perom, grifľom, dlátom? Si môžeš volne vyberať. Mefistofeles. Jak môžeš toľko rečňovať, a s toľkým ohňom, s totkým chvatom? Papieru kúsok stačí ved a rúče podpíšeš sa kvapkou krvi hneď. Faust. Ak možno ti tým vyhovieť, pristávam cele i ja na tjml Mefistofeles. Krv, to je cele zvláštny mok. Faust. Leu žiadon strastí vírenia! Tam nech sa l>ôl i povolá, zdar, pôžitok i nevôľa striedajú jak ltm vedia už; len v bezpokojstve dosvedčí sa muž. 562

Mefistofeles. Pre vás niet miery, cieľa, čias. Keď lúbo vám je mlsiť všade a letkom lapať kade-tade, buď k zdraviu vám, čo teší vás. Len do toho — bez hanblivosti! Faust. Veď počuješ, reč nenie o radosti. Dávam sa omamu a bôľnej povoli, vlúbenej zášti, živnej nevoli. Hrud moja vedosmädu sprostená pred žiadnym bôľom nebude sa skrývať, a v čomkoľvek rod ľudský účasť má, chcem v byte svojom vnútornom požívať, chcem duchom svojím výšku, hĺbku chápať, ich slasť i strasť do hru li svojej lapať, tak svoju bytnosť v jejich hytnosť porozvinúť a vposled s nimi i ja sám chcem zhynúť. Mefistofeles. O, ver mne, čo už tisícročia dobu tvrdé to jedlo žujem ZHS a zas, že od kolísky až do hrobu nik z Iudí nestroví ten s^arý kvas! Ver našincovi: v tomto celom mať účasť môže sám Boh len! On nachádza sa v jase večnom, skvelom, nás postavil však v tmu a v tieň, a pre vás je len noc a deň. Faust. Ale ja chcem! Mefistofeles. To dobre zneje! Len v jednom cítim stiesnenie: Čas krátky je a dlhé umenie. Vám poučenie potrebné j ^ . S básnikom dákym hudie v spojitosti, ten pán nech mysľou blúdi v svete a všetky šľachetné vlastnosti na vaše ctené tenia smetie, Iva zmužilosť, jeleňa rýchly skok, talianskej krvi vrelý mok, severa trvácnosť. Nech zjasní vám taj o spôsobe: lesť — veľkodušnosť: spaiaC "be a s pudmi jak za mladi vzplanú,

564 sa zalúbit tak podľa plánu. Takého kebych pána poznal, Pán Mikrokosmos, tak bych ho zval. Faust. Čože som tedy, keď mi v silách niet korunu ľudstva získať, za ktorou duch sa neprestáva tiskať? Mefistofdes. Si to len, čo si — naposled. Naklaď si vláseniek, čo môžeš ich len dostať, sa postav bárs i na najvyššiu postať, vždy ostaneš to, čo si — ináč niet. Faust. Darmo som tedy poklady (tak badám) ľudského ducha v seba shromáždil, a ked si vpokon po tej práci sadám, neprúdi vnútrom príboj nových síl, a nie som ani o vlas vyšší, k nekonečnosti nie som bližší. Mefistofeles. Vy, pán môj, hľadíte na veci tak, jak kto hľadieť navykne; nám múdrejšie tra robiť predsi, prv než nám radosť žitia unikne. Aby ho —! Ruky, nohy, hlava, i v — tvoje sú, ved vieš, no všetko, čo mi pochutnáva, či just tak nenie mojím tiež? Keď môžem kúpiť žrebcov šesť, či silu ich ja môžem ztiácat? Som chlap na mieste i sa môžem niesť sťa kebych mal nôh štyriadvadsať. Nuž, zčerstva! Premýšľanie — vbok! a ta sa v jarý svetom skok! Vravím ti: piemýšľavý tvor je jak na suchej paši jeleň, ktorého zlý duch vodí v kruhu, v doľ i v hor, a vôkol stlie sa krásnej paše jelen. Faust. A jak to začneme? Mefistofeles. Nuž odídeme — het! Čo to tu za mučivý svet! Ktože by takto žiť si žiadal,

565 by sám i s mladou tolme strádal? To susedom rá6 ponechať! Mlátením slamy chceš sa trápne baviť? Ved najlepšie, čo môžeš znať, •nemôžeš tuším chlapcom zjaviť. Just jeden z nich na chodbe stojí. Faust. Nemožno mi s ním shliadať sa. Mefístofeles. Ten dlho už sa vstúpiť stroji, nech bez techy sa nevracia. Podaj mi plášť i čiapku svoju; v tej maske musím páčiť sa. (Preoblečie sa.) Vec ponechaj na vtipnosť mojul Za štvrť hodinky to s ním vyrídim a k peknej vychádzke sa schystaj medzitým! (Faust odíde.) Mefístofeles (v dlhom rúchu Faustovom). Len opovrhni vedou, rozumom, najvyššou mocou v svete tom, len daj sa duchom lže a klamu utvrdiť v dielach klamu-mamu, už mám ťa bez podmienky hned. — Jemu dal osud ducha, ktorý bezuzdné spiecha vždycky vpred, no kým sa saažne vypína, norí, nedbá, na slasti, ktoré núka svet. Povlečiem ho cez život divo-chorý i plytkú prez nepatrnosť, nech sa mi metá, zmiera, morí a jeho nenásytlivosť nech bažno za jedlom a za nápojom snorí; niet občerstvenia preňho — márna vec; a keby sa aj čertu z pekla, ktoré horí, bol nepredal — by musel zhynúť preds\'! rv. (V stridžej kuchyni.) •Striga (s mnohou ceremóniou naleje nápoja do čaše; keď ju F»nsn k ústam priloží, vyšľahne ľahký plameň). Len zčerstva! Vypi vlahu tú! Tá hned ti srdce rozveselí. Ved ty si s čertom toť per tu, a pred plamom si nie dosť smelý r (Striga sotre kruh, Faust vystúpi z neho.)

566 Meftstofeles. Včul čerstvo von! A nedarebáčiť. Striga. Nech vám ten glgček bude v zdravie! Meftstofeles (k strige). A ak čím môžem sa ti zavďačiť, v noc svätojánsku mi to môžeš rieknuť práve.. Striga. Tu pieseä! Ked tá na rtoch zavznie vám, účinok zvláštny bude vám na jave. Meftstofeles (k Faustovi). Len skoro počt a mojej sver sa správe! Veď musíš transpirovať práve, by moc tá prešla celý tela krám. Lien potom šlachetnú ťa naučím si vážiť. a skoro pocítiš — a bude ťa to blažiť — jak Cupido sa hýbe, skáče semotam. Faust. Len dovol ešte pozrieť do zrka\'la, ten ženy zjav v ňom krásny bol! Meftstofeles. Nie, nie! Už uvidíš — len chvilka malá — vzor ženy v tele pred sebou. (Ticho.) Ba od tej vlahy sakramentskej Helenu spatříš v každej ženskej. Utica. Faust. Margareta idúc povedia. Faust. Ói, krásna slečna, smiem sa s vami sdružiť a ramenom vám v ceste slúžiť? Margareta. Nie slečna som, nie krásna som, ísť môžem sama po náš dom. (Vymaní sa a odíde.) • Faust. Dievčatko toto hejvera zriedkavo krásne vyzerá! Je také mravné, ctnostlivé

567 i odsekavo-žartivé. Rtov červeň, líček žiarenie, to nezabudnem, nikdy nie! Jak oči klopí premilo, to sa mi v srdce vrazilo; jak podviazaná na krátko, tak úchvatne, tak presladko! (Mefistofeles vystúpi.) Faust. Čuj, dievku tú mi skoro doved! Mefistofeles. A ktorú? Faust. Prešla pravé, hla! Mefistofeles. Tam tá? Tá práve mala spovedV kde rozhrešenia dosiahla; tam vliekol som sa povedia stolice. Tá je nevinná, k spovedi žiadna príčina; Tej nemám v moci — márna reč t Faust. Ved má už štrnásť rokov preč. Mefistofeles. Vravíš jak podlý výrostok, čo má chuí každý na kvietok a mnie, že cti a priazne niet,, ktoré by nesmel trhať hned, to postup zavše nemiestny. Faust. Môj milý majstre počestný, mne zákon ver po vôli není! Ti vravím krátkym poriadkom: ak nebudem s tým dievčatkom v objatí tejto noci presladkom, sme o polnoci rozvedení. Mefistofeles. Povážte, čo sa dá, čo nil Mne treba aspoň štrnásť dní, vysnoriť dáku príležitosť.

5S8 Faust. Kebych len sedem hodín mal pokojných — bez čerta bych znal zviest takú milú malú bytnosť. Mefistofeles. Vravíte ako Francúz sám; no prosím, nedajte sa sklátit: čo stojí, zrovna rozkoš zchvátif? 0 mnoho sladšie padne vám, keď najprv sem-tam, šik-miky, skrz všetky moiné podniky zmocníte sa tej bábiky dra vzorov vlašskej praktiky. Faust. 1 bez toho chuť dobrú mám. Mefistofeles. No koniec žartom, smiechotám! Vravím: s tým pekným dieťatkom to naskrz nejde úchvatkom. Ta útokom nič nelzä dostať, mňa na Isti ráčme zajat postat. Faust. Tak rád bych niečo od nej mať! K jej postieľke ma zaveď snáď! Mi dones s pŕs jej šatôčku, podväz, čo drží punčošku! Mefistofeles. Na dôkaz, že v tej trampotě vám k službám stojím v ochote, aby sme rezko k cietu speli, dnes zavediem vás do jej celly. Faust. A mám ju vidieť, dostať? Mefistofeles. Toho niet! Tá u súsedy bude dlieť. A vy tam o samote hneď, v nádejach slastí, ktoré máte cítiť, jej ovzduším sa môžte sýtiť. Faust. Už môžme ta?

Meftstofeles. Je privčas — fiasn dosí! Faust. Obstaraj pre M dáky skvost! (Odíde.) Meftstofeles. Hned dary? Výborne! To sa mu pozazdalo ! Nejedno pekné miesto znám a nejeden skvost skrytý tam; musím sa porozhliadnuť málo. (Odíde.; Večer. Malá čistá izba. Margareta zapletajúc a viažuc si vlasy. Margareta. Dala bych niečo, keby len som znala, kto bol dnes pán ten! On driečno vyzeral, ba bej! a z rodiny je poprednej, to vyčítala som mu v čele, ináč by nekonal tak směle. (Preó.) Meftstofeles. Faust. Meftstofeles. Bo vnútra, vstúp, no ticho len! Faust (po istom mlčaní). Nechaj ma, cheem byť samoten! Mefistofeles (snoriac dokola;. Nie všade u diev taká Čistota. ífJ reč.t Faust (ohliadnuc sa vôkol). Vitaj mí, sladká mrákota! eo svätyňou tou previevaš. Zvládni mnon, sladká lásky hryzota! čo nádeje sa rosou živievaä. Tn nemá miesta nespokojnosť len poriadok a mieru báj! V tej chudobe tu kolká hojnosť! V tom vezení tu blaha celý raj! (Hodí sa na kožený stolec pri posteli.)

570 Ó, príjm\' ma, ty, čos\' rodom pradávnym už v slasti, strasti náruč otváraval! Jak často trónom týmto otcovským už ovešiaval sa, ach, detí nával! Snáď moja milučká tu, za mala, za dary, ktoré Ježiško jej dával, z povdaky ruku otca zlúbala. Cítim, ó deva, jak ma ovieva tvoj duch, duch, z nehož súlad, hojnosť plynie, ktorý ťa denne, jak mať, učieva, ti obrus na stôl čisto prestrieť velieva, ba cítim, jak sa piesok k nôžkam tvojim vinie. O, ruka milá, božská ty! Tebou sa nebo skláäa do chaty! A tu! (Zdvihne záclonu posteľnú.) Hach, rozkoš jak mnou zachvela! Tu chcel bych bývať nemýlený. Príroda! tys\' tu v lahkom snení stvorila jedináčka anjela; tu dieťa ležalo na loži, ruch teplý plnil nežnú hruď, tu bájnou prácou obraz Boží sa uspel slávne rozvinúť! A čo tu hladáš (Fauste) ty? Ach, jak som velmi dojatý! Co chceš tu? Čo ťa tlačí v srdci tam? Chudák Faust! už ťa ani nepoznám! či očar ma tu vzchytáva? Mňa hnalo za pôžitkom vzňatým i cítim, jak sa v ľúbosti snoch tratím! Či každý van si s nami zahráva? A keby ona vstúpila sem už, jak prišiel bys\' za zločin do pokuty! Jak skrčil by sa velký muž! Pri nohách jej by ležal rozplynutý. Mefistofeles. Skoro! toť, ona zdola ide. Faust. Preč, preč! sem viac sa nevraciam! Mefistofeles. Toť truhielku dosť ťažkú mám, tú vypriadol som kdesi inde. Len postavte ju do kasne! Uverte, ona hlavu ztratí; tam vecičky sú prekrásne, no za ne inšie sa nám vráti. Dieťa je detskom, hračka hrou.

571 Faust. Neviem, či... ? Mefistofeles. Načo dotazov? Snáď chcete si tie šperky schovať? Tak prosim, chlipný pane, vás: nemrhať drahých dnička čias, mňa ďalších námah dišpenzovat. Nedržím za lakomca vás! Hla, mnem si ruky, škrábem tylo — (Postaví truhielkn do skrine a zamkne.) Preč! na krátko! Aby to sladké dievčatko sa po žiadosti vašej obrátilo; a vy len hor sťa mali by ste v auditor\', sťa keby mali ste pri stolíku prednášať metafyziku! Len preč! (Odídu.) Margareta (s lampon). Tak spárno je tu, dusno tak, (otvorí okno) ač vonku horka nebadať, tak mi je jaksi, neviem jak, keby len domov prišla mať. "Mňa dáko triaška omína — "Veď ja som plachá ženština! (Počne spievať, vyzliekajúc sa.) Bol král raz — hodná už chvíľa — verný do hrobu chmár; zlatý mu pohár milá pri smrti dala v dar. Ten bol mu vždycky v mysli, na hodoch z nebo pil; v oči mu slzy sa tisly vše, kým ho vyprázdnil. A keó! už sa mu pozdal skon blízko tu — závetne dedičom všetko rozdal, len toten pohár nie. Zas sedel pri hostine, kol neho rytieri, tam zámku na výšine, v komnate, pri mori.

572 Stál pijan starý vzňatý, pil vposled silný mok a — hodil pohár toť svatý ta dolu v mora tok. Videi, jak padá, vtočí sa v hĺbku, uchodiac. Zvrátily sa mu oči, ni kvapky už nepil viac. (Otvorí skriňu, aby si pokladla do nej šaty.) Zkiad1 truhielka toť pekná v skrini tej? ved zamkla som ju iste, hej! To veru podivné! čo môže byť len v nej? Snáď doniesli ju založiť, pôžičku na ňu dala mať. Toť kľúčik uviazaný v niť, ja myslím: odomknem ju snád! Čo je to? Bože na nebi! Takého niečo nevídala som ver nikdy! Šperk tof! Mohla by ho vziať si grófka ku sviatkom. Aká bych bola v šperku tom? Len čia to, čia len krása to je? (Prizdobí sa šperkom a stane pred zrkadlo.) Tie náušnice — keby moje.. . ! Hned je v tom človek inačí. Čo platí mladosť, krásy báj? Však pekné je to, dobré aj, no všade, vždy to nestačí; i ľutuje ťa, kto ťa chváli. A ten i ten za zlatom baží len. Ach, biedni my, ach, malí! V. Hora a jaskyňa. Faust sám. Vznešený duchu, ty dal si mi všetko, dal všetko, zač som prosil. Nedarmo si obrátil tvár svoju na mňa v ohni. Ty dal mi kráľovstvom tú slávnu prírodu,, i silu cítiť ju, sa kochať v nej. Nie chladno-údivnú len návštevu mi dovoluješ, ale dopriavaš mi do hlbočín tajných ňáder jej, jak do ňáder toť priateľových, hľadieť. Predo mnou vodíš živých tvorov rad

573 a poznávať ma učíš bratov mojich toť v kroví tichom, v povetrí i vode. A keď sa horou búrka rozzúri a obrojedfa v páde zláme, zmliaždi susedné vetve, pne tiež podružné a pádom ich toť stráne duto zhrmia, ma vedieš v bezpeč jaskú, zjavíš ma samému mne, a prsiam mojim sa otvoria divy tajné, hlboké. A keď sa čistá luna predo mnou úkojno vznesie, tu mne nadnesú sa od stien skalísk z vlhkých krov strieborné tiene, zjavy predsvetia a mierna prísnu žiadosť bádania. Ó, cítim už, že k dokonalosti nepřijde človek. K rozkoši tej, ktorá ma k božstvu vždy blíž a blíž prináša, ty pridal si mi druha, bez nehož už byť mi nelzä, ač on chladno ma a drzo pred mnou samým znižuje a dychom slova ničí tvoje dary. On v nádrach mojich silno nieti divý plam túžby po tom krásnom obraze. Od žiadosti sa tackám k pôžitku a v pôžitku až zmieram za žiadosťou. Mefistofeles vystúpi. Mefistofeles. Či ešte nenie vám dost takto žiť? Jak môž\' vás taký život tešiť? Veď dobre, možno z neho okúsiť, no potom zas za niečím novým spiešiť! Faust. Kiež mal si práce viac tu-tam, než v dobrý deň mňa trápiť snažné. Mefistofeles. No, no! ti vďačne pokoj dám, to ozaj nesmieš riecť mi vážne. Druh drzký, divý, spurný ako ty je pre mňa ozaj malá ztráta. Cez celý deň mám plno roboty! čo nechať a čo robiť z ochoty, to s pánovho nik nosa nevyráta. Faust. To tón ver pravej kvality! Chce ešte vďaku, že ma zúbožil.

574 Mefístofeles. Akože by si, biedny ty syn zeme, bezo mňa bol žil? Vecí z hakov-bakov imaginity ja na čas dlhý som ťa vyliečil a nech niet mňa, bol by si ty už z tohto sveta vykročil. Nač sa tu v jaský, v diery tmavé zahniezduješ jak sova práve? Nač má ti dusný moch a bralo kvapkavé, jak žabe, slúžiť k potrave? Ver krásne, sladké zábavy! Tys doktor ešte od piat do hlavy. Faust. Ôi znáš, kú novú silu životnú mi potulky tou púšťou zavše poskytnú? Akže až potiaľ vtip tvoj siaha, si ozaj v dostač čert mi nepriať toho blaha. Mefistofeles. Sla6ť ozaj nado všetky slasti! V noci a v rose na horách sa pásti a zem i nebo rozkošné objímať a po božstvo až vzdúvať sa, vzdýmať. vo špikoch zeme žiadostivé snoriť, šesť dělných dní sa do pŕs vlastných noriť a, neviem, čím? sa kochať v pyšnej sile, do všetkého sa vtápať slastno-mile, syu zeme zmizol, niet ho tu, a potom vzletnú intuíciu — <(s istým posunkom) skončiť —jak? — zamlčím zmužile. Faust. Fuj! Hanbi sa J Mefistofeles. To vám, hla, není správne; vy máte právo, fuj! mi rieknuť mravne. Do čistých uší nelzä slovom vkladať, čo čistým srdciam nemožno postrádať. A napokon ja prajem vám tej slasti, vše čím tým seba klamať a sa miasti, na dlho to však netrvá. Ty uhonený si už zase, i utrýzni ťa v krátkom čase bezumnosť, úzkosť, obava. Dosť toho! Tvoja uiilka sedí v chyži a teskní, jej sa velmo čnie,

575 ku tebe vždy sa mysľou blíži a Iúbi teba premocne. Zprvotky láska tvoja prekypela jak potok rozvodní sa taním snehov v raz, tou zalial si jej srdce zcela, a potôčok tvoj zplytknul zas. Mniem: na miesto, že trôniš v hore, v jasku, mal by si, velký domine, chúdatku, mladej dievčine odplatit za jej vernú lásku. Jej je tak biedno-dlhý čas, pri okne hladí: oblač ulieta znad starých mestských múrov do sveta. „Ó, vtáčkom byt!" tej piesne hlas znie z jej rtov deň, noc, zas a zas. Vše čulá, smutná inokdy, aj zavše plakáva, zas pokojnou sa pozdáva, a — zaľúbená vždy. Faust. :Had! Had! Mefistofeles (k sebe). Už ía chytím snáď! Faust. Preč, podliak, so šibene svislý! Á nespomínaj krásky tej, chuť na to sladké telo jej nevnášaj polo-šialenej už mysli! Mefistofeles. •Čo je to? Ona mnie: ty utiekol, i vyzerá to, jak bys bol. Faust. Som blízko jej i tam, kde sveta kraj, zabudnut, ztratif mi ju nemožno, ba závidím už telu Pána aj, keď rty jej dotknú sa ho nábožno. Mefistofeles. Dobre I ja druh môj, závidím vám zase pár dvojčat, čo sa pod ružami pase. Faust. Preč, kupliar!

576 Mefistofeles. Klajete a mne je k smiechu. Boh slvoriv chlapca, dievča aj, znal slávny úkol nebodaj, i príležitosť podať v spěchu. Len ta sa! Koľký útrap horký! Veóľ máte k milej do komôrky a nie var\' k smrti zlej. Faust. Čo radosť sveta je v jej poobjatí? Daj sa mi na jej hrudi zhriati. či nemám súcit s biedou jej? Či nie som ja ten tulák bezpristrešf, odlud bez cieľa, mieru, bez vlasti, ktorý jak vodopád od brala k bralu spieší dychtivo-divo k priepasti? A stranou, detskej, snivej mysle, ona, v chyženke milej prebýva, a všetko, čo tam doma koná, v ten malý svet sa ukrýva. A ja, hľa, Bohu zošklivený, som nemal dosť na tom, že zahrával som skalísk steny a tieže v rumy drvil som! Ju musel som tak znepokojiť kruto, ty muselo mať, peklo, obeť túto! Pomôž mi, čerte, skrátiť čas tej tiesne! Čo má sa stať, sa staň čím spieš! Nech osud jej jak balvan na mňa sklesne, nech so mnou ona zhynie tiež! Mefistofeles. Jak to zas vrie v ňom semotam! Chocf a ju poteš, blázne ty. Keď taká hlávka nevie, kade-kam, hned! myslíš: dej je zavretý. Nech žije, kto má zmužilosť! Však ináče ty včertil sa už dosti. Najväčšia pre mňa v svete ošklivosť je čert, keď hynie v pochybnosti. G r e t k i n a i z b a . Margareta pri kolovrátku sama. Pokoj môj prchol, na srdci hnet, útechy pre mňa v svete už niet.

577 Bez ueho v chvíli chcem do mohyly, bez neho svet horkne mi v jed. Hlavička moja prevrátená, mysel, ach, moja utrýznená. Pokoj môj prchol, na srdci hnet, útechy pre mňa v svete už niet. Vyzerám jeho von okienkom, za ním len chodím opustiac dom. Ó, ten chod strojný, zjav hrdý aj, jeho úst úsmev, pohľadu báj! O, jeho reči kúzelná slast, stisnutie ruky, polubkov straší! Pokoj môj prchol, na srdci hnet, útechy pre mňa v svete už niet! Hruď neprestáva len po ňom lkat, ach, vždy len, vždy ho v náručí maí! Ľúbaí ho vrelo, rob sa, čo rob, kebych i mala ztratit sa v hrob! Martina záhrada. Margareta. Faust. Margareta. Slúbže mi, Heinrich! Faust. Čo len možno už!

.578 Margareta. Rec, s náboženstvom svojím ako si? Ty srdečne si dobrý muž, len tuším nedáš naň moc dákosi. Faust. To nechaj, moje! Však vieš, rád ťa mám, za svojich milých telo i krv dám, nikoho nechcem citov, cirkvi zbaviť. Margareta. To nenie dosť, i vieru treba javiť! Faust. Treba? Margareta. Ach, kiežby som ťa bola v stave. .. ľ Ni sviatostí si nectíš práve_ Faust. Ctím si ich. Margareta. Ale nemáš po nich túžby, nechodíš ku spovedi, ni na omšie služby. Či veríš v Boha? Faust. Milka moja, ktože, že verí v Boha, rieknuť môže? ísť môžeš ku kňazom i k múdrym s takým dotazom, a odpoveď ich zcela znie ako výsmech tázatela. Margareta. Tak neveríš, no hej? Faust. Nože ma, lúba, rozumej\' Ktože Mu môže povedať: Bože!? Kto môže sa mu priznať a „Verím v Neho" vyznať? Kto môže cele povedať smelé, že v Neho neverí a nemá k Nemu dôvery?

579 Ten, ktorý všetko obsahuje a udržuje, či neobsahuje, neudržuje mna, teba, seba? Či nevidíš, tof, klenbu neba? Či zem tu pevno neleží? A tamhore či hviezda s hviezdou neplá, nebeží vždy v svornom chóre? či nehľadím ti okom do oka? Či všetko nepreniká do teba, do hlavy, srdca hlboká a nepoletuje tajomstvom večným kol teba? Tým všetkým naplň svoju hruá, a keď v tom cite uspieš blaha dosiahnuť,. nazvi to potom ako vieš: blaženstvom, srdcom, láskou, Bohom tiež t: Ja tomu nemám mena! Všetko je cit; meno je zvuk, dym, pena, hmla, nebies žiara, kmit. Margareta. To všetko dobré, pekné aj, i kňaz to vraví nebodaj, ač trochu ináč predsi. Faust. Tak vravia všade všetci, tak všetky srdcia pod nebom tof jasným) jazykom všade vlastným, i prečo by aj ja nie svojím? Margareta. Naslúchať dá sa rečiam tvojim, a predsa kuThavá to vec, bo kresťanstva ty nemáš preds\'. Faust. Dieťatko! Margareta. Dávno bólno mne že vídam ťa v tej družine. Faust. Jak to?

580 Margareta. Ten človek, s nímž si sdružený, je mne až v hlbke zhnusený. Čo žijem — vela, málo — nič ma tak v srdce nepichalo, jak toho muža hnusné vzozrenie. Faust. Dieíatko, neboj sa ho, nie! Margareta. Až krv sa búri vo mne od neho, ja ináč rada každého: no ako teba s túžbou čakám, hladám, tak pred tým mužom tajnú hrôzu badám i pokladám ho Istivú za šelmu! Boh odpusť mi, ak ubližujem mu! Faust. I takí vtáci musia byť. Margareta. Ja nechcela by s niekým, jak on, žiť. Keď dveřmi vše sa voštverá, i zlostno z poly i vidno, že mu pranič není k vôli; má napísané v čela vráske, že žiadnu dušu nemá v láske. Mne tak je milo v tvojom ramene, tak volno, teplo, blažené, a jeho prítomnosť tak sviera mňa. Faust. Ty anjel plný tušenia! Margareta. A to ma tolme ovláda, že kedykoľvek on k nám přijde, mniem tobôž, že už teba nerada, i modlenie mi pri ňom ťažko ide, a to mi srdce zožiera. I s tebou, Heinrich, tak je, všakvera. Faust. Antipatiu máš už raz! Margareta. Už musím preč.

Faust. Ach, že mi nelzä v žiaden čas na hodinku sa k ůádram tvojim vinúť a prsia u pŕs dušou v dušu vplynúť? Margareta. Ach, kebych sama spala len! Dnes v noci závor nezavrela by, no moja mať má čujný sen, a nech nás prekvapí — jaj, tá by ma na tom mieste zabila! Faust. To nemusí byť, premilá! Tu fľaštička! Tri kvapky len jej do nápoja treba, a ona padne v prehlboký sen. Margareta. Čo nespravila bych pre teba? Snáď nebude jej na škodu a vadu! Faust. Ói dal by som ti, milá, takú radu? Margareta. Keď na teba len pozrem, vzácny muž po vôli musím isť ti chtiac-nechtiac; som spravila ti k vôli tolko už, že temer ani nemožno už viac. (Odíde.) Mefistoféles vystúpi. Mefistofeles. Tá opica už preč? Fauqt. Ty zas si špehoval? Mefistofeles. Som všetko čul a presne vari, pán doktor zkúšku z katechizmu mal; mám nádej, že sa vám to zdarí. Sbor dievčat vždy sa interessoval, či kto je pobožný dla zvyku starého. Myslia: ked tu kto dučí, máme ho. Faust. Ty nenahliadaš, zlosyne, že milá verná duša táto, tak plná viery tej

582 jej jedine samospasiteľnej — sa zhrýza za to, že má byť zatraten muž najmilejší jej. Mefístoféles. Ó, nadsmyslný, smyslný ty vohlač, dievča ťa vodí za nosom. Faust. Ty z lajna toť a z ohňa podlač! Mefístoféles. A majstrovským je ona fyziognomom. Jej v mojej blízkosti je jaksi temniste, bo do vnútra jej dobre nahliadam; tá cíti, že som genij zaiste, abo že tobôž čert som sám. Tak v túto noc —? Faust, Čo teba po tej veci? Mefístoféles Veď mňa to teší predsil VI. Zwlnger. vpravený obraz Matky bolestnej, kvetné nádoby pred ním. Margareta (vkladajúc čerstvé kvety do nádob). Ach, skloňže, ty Prebolestná, tvár milú ko mne biednej, skloň! Meč v srdci — strastne a prebolestne hladíš na Syna svojho skon. K Otcovi vzhliadaš, Jemu predkladáš, jak trpíš a jak trpí On. Kto spozná, jak hrozná mi bolesť vŕta v kosť? Aká je môjho srdca súžba a jaká to ním zchvieva túžba, o tom len ty máš vedomosť! Tu v meste, doma, v poli vždy bolí, bolí, bolí

583 ma v ňáder hlbokú a sotva som, ach, sama, zalievam sa slzama až k srdca rozskoku. Kvetníky mojím pred oknom som slzami, ach zmáčala, keď kvety tieto ráno som pre teba trhala. Jas slnka v čas keď skvelý vzplál v chyžke z veselá, už vtedy na posteli som biedna sedela. Ó, spomož, odvráť hanbu, skon I Ach, skloňže, ty Prebolestná, tvár milú ko mne biednej, skloň! VII. D ó m . Služba Božia. Organ a spev. JUargareta v zástupe. Zlý duch za Margarétkou. Zlý duch. Jak ináč, Gretka, bolo, keď ešte nevinná chodila s\' k oltáru a z obšuchanej knižočky sa modlievala, hry detské z póla, z póla Boh v srdci! Gretka! Kde hlava ti? Vo tvojom srdci aký to zločin? Či modlíš sa za dušu matky, ktorá pre teba zaspala na dlhý, dlhý útrap? Na tvojom prahu čia to krv? — A pod srdcom, hla, tvojím či nehýbe sa čosi už a netiesni fa, seba aj tušenia plnou prítomnosťou? Gretka. Jaj, jaj! Keby len prchly myšlienky, ktoré sa hmýria semotam proti mne! 39»

584 Sbor. Dies irae, dies ilia Solvet saeclum in favilla. (Hlas organu.) Zlý duch. Zlobíš sa! Hlas trúby zuní, hroby sa trasú 1 A srdce tvoje, z popola mieru k útrapom ohňa povelom pohnané, sa chveje! Gretha. Oby som bola inde! Tak mi je, sťaby organ mi dych išiel zahatať, jak keby spev mi srdce v hĺbke trhal. Sbor. Judex ergo dum sedebit, Quidquid latet adparebit, Nil inultum remanebit. Greťka. Tak clivo mi! Piliere múrov ma tiesňa, tiesúa! A sklepenie ma dlávi! — Vzduchu! Zlý duch. Skry sa! No hriech a hanba nebude skrytá. Vzduchu? Svetla? Beda ti! Sbor. Quid sum miser tunc dicfcurus, Quern patronům rogaturus, Cum vix Justus sit securus? Zlý duch. Tvár odvracajú od teba oslávení; a ruku podať tebe je čistým odporno ! . Beda!

585 Sbor. Quid sum miser tunc dicturus? Gretka. Suseda! fľaštičky... ! (Padne do mdloby.) VIII. T e m n i c a . Faust s viazanicou klúčov a s lampou pred železnými dveřmi. Mnou úžas dávno odvyknutý zchvieva, mnou zchvieva všetok ľudstva trap a rmut. Tu ona za tým vlhkým múrom zalieva, a priestupok jej bol toť dobrý blud! Ty zdráhaš sa ju povyhľadať, ty bojíš sa s ôou zas sa shliadaf! Tal otáľanie tvoje, to jej smrť. (Vnútri spev.) (Chytí zámku.) Moja poběhlá maf, tá zavraždila ma! Môj otec, šelmák, ten, hla, zjedol ma! A sestra malá kosti pobrala, kde oná chladná seč; tu vtáčkom hôrnym som sa stala; uleť preč, uleť preč! Faust (otvoriac). Že milý slúcha, nepřijde jej v um, že čuje on cveng puta, slamy šum. (Vstúpi.) Margareta (schovávajúc. Fa na loži). Jaj, beda! Idú! Umrem — aj! Faust (ticho). •Cit I prišiel som ťa vysvobodit. Margareta (plaziae sa k nemu). Ak človek si, tak súcit so mnou maj! Faust. Cit! Krikom môžeš strážcov zo sna vzbudiť I (Chytí reťaz, aby ju otvoril.)

586 Margareta (na kolenách). Kto dal ti, kate, túto moc nado mnou, divú! Ty bereš ma už na polnoc. Sa smiluj i ma nechaj živúl či niet dosť času nad ránom? (Vstane.)? Veď ešte mladá, mladá som! A už mi umrieť zrazu! I pekná bola som na svoju zkazu. Bol blízko milý — pošiel v dial; toť strapy venca, kvet v ňom pozvädal. Nechytaj ma tak, bolí až! Ma šetri! Čo ty do mna máš? Či márna prosba moja vrelá? Veď nikdy som ťa nevidela! Faust. Či znesiem trýzně tolko vela?! Margareta. Som v tvojej moci cele, hla. Len napojím si dieťa — shovej. Celú noc som ho k hrudi túlila,. no vzali mi ho k súžbe mojej, a vravia včul, že som ho zabila. Niet pre mňa viacej radosti. Spievajú o mne! Špatný zloby príklad!" To koniec starej povesti, kto žiada od nich k tejže výklad? Faust (padne na kolená). Milenec k nohám sa ti hodil, by z väzenia fa vysvobodil. Margareta (hodí sa k nemu). Ó, kľačme, prosme svätých so slzami l HÍa, tudol pod schodami, tu pod tým prahom plá peklo šlahom! Pekelník z celej strašnej sily robí tam krik! Faust (hlasno). Gretka! Gretkal Margareta (pozorujúc).. To prehovoril milý!

587 (Vyskočí. Reťazi s nej spadnú.) Kdeže je? Čula som ho vravieť. Som volná! Kto smie hať mi stavať? Na jeho hrdlo — ta chcem bežať, na jeho prsiach ležať! On volal: Gretka! Stál na prahu práve. Prez vytie pekla desno-dravé, prez zlobný diabla checht — v ten čas som poznala ten sladký, luby hlas. Faust. Som ja! Margareta. Si ty? Ó, rec to ešte raz! (Chytiac ho.) To on je, on! Kde môj je útrap v raz? Kde tieseň väzby? Kto mi putá shodil? Ty prišiel, bys\' ma vysvobodil! Som svobodná! Hla, cesta tu je totá zas, kde videla som po prvý ťa raz, i záhrada toť — kvieťa — kde ja i Marta čakáme ťa. Faust (chtiac preč). Pod so mnou, pod! Margareta. Ó, pomeškaj! Ved i ja rada meškám, kde ty meškáš. Faust. Nemeškaj! Bo jestli zmeškáš, to bude naša oboch zhuba. Margareta. Jak? Ty už nevieš, jak sa lúba? Môj druh, tak krátko od mňa preč si bol a lúbať si už zabudol? Prečo na hrdle tvojom mi tak tesklivo? Ved predtým z tvojho slova, z tvojho zrenia mi celé nebo plálo žiarivo, a tys\' ma lúbal čajs\' do zadusenia. No bozkaj mal Ináč ťa bozkám ja. (Objíme ho.)

588 Jaj! Tvoje rty — sťa lad by bol, aj nemé sú. Kam tvoja vrelá láska sa dela? Kto mi ju odniesol? (Odvráti sa od neho.) Faust. Pod!! nasleduj ma, milá! Veselo 1 Tisíc kráí lúbam si ťa prevrelo; len za mnou poď, len o to lkám! Margareta (obrátená k nemu). A si to ty? ty vskutku, sám? Faust. Som ja! No pod! Margareta. Ty strháš putá v ráz a do lona ma vezmeš zas. Jak je to, že ty mňa sa nelákáš? Či, koho svobodíš, či ty to, druh môj, znáš? Faust. Pod, pod1 ! Už noc sa ztráca — hlacľl Margareta. Ja zabila som svoju mat i utopila dieťa v prúde vôd. Či nebol to nás oboch plod? I tvoj — Jak veriť, žes\' ty ten?! Daj ruku mi! To nenie sen! Tvoja to ruka milá! — Vlhká, ach! ju utri! Ja mniem, ja mám strach, že krvavá je — joj! Čos\' vykonal to? Bože môj! Schovaj ten meč, prosím ťa vrelé! Faust. Čo pominulo, nech je preč! Ty ubiješ ma cele. Margareta. Nie, ty tu musíš ostat! Opíšem ti tých hrobov postať, musí byť o ne postaráno hneď ráno:

589 Daj matke nanajlepšie miesto, vedia nej plac pre brata jesto, mňa ulož trochu po strane, len priďaleko nie! Na pravý prsník maličké. Nik nemá pri mne ležať iný! Túliť sa k tebe, prajediný, to bolo blaho sladké, milá vec! Už toho iste nikdy neokúsim; mne zdá sa, že sa k tebe nútiť musím, že odstrkáš ma od seba — a preds\' to ty si a tvoj vzhlad je číra dobrota. Faust. Ak cítiš, že som ja, pod1 skoro — ta! Margareta. Tavon? Faust. Hej, do svobodna 1 Margareta. Ak hrob je von a čaká smrť, tak pod! Odtiaľto na to večné lože a ďalej ani kroka — vieš? — Už ideš preč? Ó, Heinrich, kebych mohla tiež! Faust. Však môžeš! Chci len! Východ otvorený! Margareta. Ja nesmiem; pre mňa nádeje už není. Čo plátno utiecť? Veď ma vystriehnu. Tak mizerné to musieť prosiť a pri tom osteň vo svedomí nosiť. Tak mizerné to túlať, skrývať, chvieť sa, a vposled chytia ma len predsa! Faust. Pri tebe ostanem. Margareta. Preč! Skoro! Choď! Dieťa si vysvoboď! Tal Cestou len dľa riečky hor\', cez môstok ten —

590 Tadnu do hory, kde vlavo ohrada, v jazere, hop! Len hneď ho vzchopí Dvíha sa, aj! ešte sa ševelí! Ratuj 1 Ratuj! Faust. Nože sa spamätaj! Krok jeden, a si v svobodnoiu! Margareta. Keby sme boli už len za vrchom! Tam sedí moja matka na skale, jak vstávajú mi dupkom vlasy! Tam sedí moja matka na skale a hlavou kýva zas a zaši, nekýva, hlava jej je ťažká ved; za dlho spala, nebude už bdieť. Hej, spala, by my tešili sa oba. To bola vzácna, blahá dobal Faust. Keď nepomáha prosba, ako treba,, nuž dám sa na to, odniesť teba. Margareta. Nechaj mal Násilenstvá netrpím! Nechytaj, ako kat, až zabolí! Ináč vždy som ti išla po vôli. Faust. Už svitá, milá moja, milá! Margareta. Svitá? Hej, svitá posledný mi raz, to mal byť mojej svadby čas! Nevyzrad, že už bol si u Gretky. Beda! Môj venček — kde si? No už sa stalo raz! My shliadame sa zas; ovšem, že nie na plesi. Toť, zástup valný, ni ho nepočuť. V námestie, v ulice nemestia sa tie tisíce. Zvon volá i sa láme prút. Dráb viaže ma už, tiská na popraviska lešenie.

591 Už nad každou sa šijou blýska meč, ktorý nado mnou sa skvie. Svet leží nemý ako hrob! Faust. Ó, kebych nebol zrodený! Mefistofeles (zjaví sa zvonku). Hor! Ináče ste ztratení! To otálanie! Prázdna vrava vaša! Kone sa plašia — jašia, už svitá, bude deň! Margareta. Čo vydala toť priehlbeä? Ten, ten! Ho odožeň! Čo chce na tomto svätom mieste? On mňa chce, mna! Faust. Ty žiť máš, milá! Margareta. Súd Boží! Tebe som sa poručila 1 Mefistofeles (k Faustovi). Pod! pod! Ťa ináč v blate nechám, ver f Margareta. Tvoja som, otče, ratuj, ber! Vy anjeli, vy sväté sbory 1 Ma chráňte! Rozložte sa ako horyl Heinrich 1 Mne strašný si. Mefistofeles. Je odsúdená! Hlas (shora). Je vymanená! Mefistofeles (k Faustovi). Sem, ko mne! (Zmizne s Fanstom.)"! Hlas (zvnútra, zamierajúci), Heinrich, Heinrich!

592 Gustáv K. Zechenter. C^"" Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Sestra Petronella oznamuje mi 16. júla, že v Brezne tohoto dňa slávila stará pani Májovská 92. rok svojho narodenia. Rok žatým 93-ročná umrela. Roku 1873 pod cholerou mi velmi úzko­ stlivé písala, že v Brezne prepočetní na ňu mrú, ahy som im na- radil, ako sa držať načim, aby ju nedostaly, a čo robit v tom páde, ak by upadli do nej, aby sa vyliečiť mohli. Táto pani porodila 13 detí, s tým zakaždým opakovaním, že to už posledné. (Z tých 13-tich nežije už ani jedno; posledný, Vilhelm, kuriálny sudca na penzii, umrel tohoto 1902. roku.)*) Jozef Daněk, sládok z Chlumca v Čechách, kedysi sládok v B. Bystrici, priatel Júliusa Plošica a potom tesť Žigu Melferbera, bol tohoto roku na návšteve u dcéry, vydatej za Melferberom, v T. Sv. Martine; učinil vychádzku i k nám a od nás ku J. Plo- šicovi do Viesky, kde sa nás hodný počet sišiel. Bolo to práve na sv. Marka, keď sme ta, ja s Daněkom, došli. Julko bol na processii. Šli sme za ním do póla — proti Opatovciam pri hradskej pod lipami — a pripojili sme sa ku processii. Potom podochádzali hostia, nechyběl medzi nimi ani ohnivý náš Ján Gerometta, farár lov- čiansky. Znajúc jeho náruživosť v dišpute, ako i dôkladnú znalosť viac jazykov, umienili sme si ešte pred obedom jeho do ohňa di­ šputy vohnať. Ktosi tedy započal o dalmatínskych dejoch, o povstaní v Krivoší, že čo, že Krivošania veru na slabých nohách stoja a presile legálnej za krátky čas podlahnúť musia atcf., v tomto smysle a s úmyslom dráženia. A neminulo sa účinku: Gerometta prišiel do ohňa, tvrdiac, že niekoľko tých Krivošanov dostačí skalami vyprať z Krivošia celý armádny sbor. Dia dohovoru išla škriepka v rozlič­ ných bežných jazykoch zo slovenského do nemeckého, latinského, maďarského, talianskeho, ba i francúzskeho (v tomto sa Daněk najmä dobre vyznal), a Janko v ohni postavený, netušiac, že my len žartu k vôli zavrhujeme Krivošanov, v týchže rečiach babylon­ ských svojich miláčkov klassicky a jemu vlastným ohromným hlasom bránil, až mu sliny z úst frkaly, a my sme sa dosť nasmiať nestačili. Pod obedom zasa živou škriepkou s kýmsi v otázke národ­ nostnej zaujatý, držiac misu s hovädzinou, ju takmer celú, s ob­ rubou a paradajkovou omáčkou, na svoj tanier kopil, že keby to tak bolo malo ostať, za Geromettom nasledujúci prísediaci stolu neboli by sa dostali ku plným egyptským, tu viešťanským hrncom. Ale to už i domovému pánovi Julkovi bolo primnoho, a namrzený zavolá na svojho priateľa: Ale čože robíš, Jano, však aj druhí jesť chcejú! Tu zase, spamätajúc sa, Janko celú tú miešaninu nám ku veľkej veselosti vrhol na misu nazad. Zabavili sme sa všetci dobre, a zabavil sa i veľmi vítaný hosť *) Mať Bela Grunwalda bola tiež z týchto trinástich detí brez­ nianskych. J. Š.

593 Daněk, ako pozorovať bolo, tiež dobre, a za tým potom, vrátiac sa domov do Chlumca, kde mal krásny, výnosný majetok, povolal ma 1. augusta 1874 ku slávnosti odhalenia pomníka Klicperovho, bás­ nika českého. Zajedno povolal i Geromettu a Plošica, a to ako svojich hostí v Chlumci. Mojimi úradnými povinnosťami hatený, som jeho žiadosti, ako i mojej, zadosť učiniť nemohol. Dňa 18. augusta píše mi švagor Árpád Herczogh z Helgo- landu a opisuje stručne, ale príjemne tento zvláštny ostrov. Je to malý, takmer bezstromý triuhlastý ostrov. Jedna väčšia čiastka skalnato-pieBOčnatá je vyvýšenost na strmých, kolmých skalách s bydliskami: druhá, spodná čiastka, je piesočnatá rovina na brehu mora, vlnami zaplavovaná. Oni bývajú tamhore nalavo, druhý dom od kraja. Nevidia len nebo a more. Kúpele, ku ktorým schodmi z výšiny sostupujú, sú na melčine malú pol hodinu oddialené. Od­ vážajú sa ta každé ráno či v daždi či vo vetre na malom plach­ tovom člnku, a kúpu sa. V búrnej chvíli už kým na určené miesto prídu, sú od morských vín už na samom člnku premoknutí a doko­ nale vyzvŕtaní. Z počiatku mali mrzkú chvílu, ba i silný víchor zakúsili. Z Hamburgu poslali nám súdoček slancov, haringov, tak- rečených Anchovis. List to velmi zajímavý. V auguste 1874 bavil sa na moju náradu Dionýs Štúr v Šfcub- nianskych kúpeľoch. Ponosoval sa na lámku. Dňa 1. septembra sme ho s mojou ženou boli navštíviť. Prechádzajúc sa popod stromo­ radia parku, prešiel náš rozhovor i na geologickú podstať týchto teplíc, pričom on svoje hlboké poučlivé náhľady o pôvode teplých vôd predniesol. Uisťoval ma medziinším behom zaujímavý svojej prednášky i o tom, že jestli by som chcel asi 10.000 zl. vynaložiť, on by artéským vŕtaním tú istú teplicu tam hla na Hornej Štubni, kde sú tie škvrny, na svetlo vyviedol. Tým ukázal na belejúce sa, voľakedy tam byvšie vápenice oproti nám. Potom už v,o Viedni Štúr vyprostredkoval mi odpredaj môjho z Ruska od Konsthineva vyčarovaného meteorolitu z Kňaginej; správca Čermák prijal ho pre c. k. mineralogické muzeum dvorské vo Viedni za 30 zl. A podnes mi je Iúto za ním, že som to urobil. Bol to kus asi 60 mm. dlhý, a 25 mm. hrubý. Teraz už mám len jeden asi 2-centimetrový kus aérolitu z pusty Alakama v Bolivii. Eduard Lackner, zemko baňsko-bystrický a Turzovej ženin strýko, bol prvým fabrikantom na čínske striebro vo Viedni, a dobre mu išlo. Vystavil si v Jozefovskom predmestí dom s pekným velkým dvorom, parku podobným, a so židovskou synagogou. Volal ma, aby som ho, kedykoľvek do Viedne zavítam, navštíviť prišiel, ôo som i urobil. Vzal si za ženu Horvaticu zemianskeho rodu, menom Keresztúry. Dom jej mne bol známy. Raz bola jej mati vo Viedni s krásnou dcérou a kupovali u Eduarda Lacknera čínsky riad. Keď nakupily, pýtala pani, aby im do istého hostinca poslal nakúpený tovar. Dcériným pôvabom očarený Lackner zaniesol balík sám, a krátko žatým stal sa jej snúbencom a manželom; ona jemu k vôli prestúpila na vieru evanjelickú. On mal veľkú passiu vystrojiť svoj krásny byt nie obyčajným moderným náradím, ale robil to s úborom

594 starým, vyberano hotoveným. K tomu cieľu písal a duloval na vš8 strany, na L. Turzu, Bodorovského a mňa, aby sme mu také vzácne staré haraburdy v našich krajoch hľadali. Ale tie, čo som mu po­ núkal a tu vyôufal, totiž dve úzke z ružového dreva cisárom Fran- com zhotovené, asi 4 stopy vysoké skrinky od pani Graggerky, a velká, asi 300 ročná kasňa od pani Hallerky, sa mu nezdaly; tamtá že je primoderná, a táto že je z mäkkého dreva. Turzo s Bodo- rovským kúpili mu akúsi objemnú truhlicu. Tej sa posmieval, že mu kupujú za 4 zl. drevo a posielajú do Viedne. Také drevo že on dostane vo Viedni lacnejšie. Edo Lackner bol velmi ochotný chlap, menovite oproti svojim zemkom baůsko-bystrickým. V cudzine sa otcovsky staral o nich, a kde bolo treba vystrojiť mladoženíchov úborom, mohli sa smelo obrátiť na neho, on to vybavil velmi po­ riadne a vkusne, čo sme my pri výdaji našej dcéry tiež zkúsili. Kláštorské samostatné slovenské katolícke gymnázium je už zatvorené. Stoosemnásť alumnistov bolo doň prijatých, a teraz musí Culen 115 listov písať, aby sa neustávali. Direktor Čulen posiela mi formulár môjho tri razy opakovaného darúnku nerastov pre gym­ názium; dla jeho znenia mi nerasty prinavrátené byť majú, jestli že by gymnázium už akýmkoľvek spôsobom svoje účinkovanie za­ staviť malo. Dr. Schillinger — ako mi 24. septembra dr. Toelg písal — sa už vrátil s okružnej cesty. V Antole u Koburga baviaceho sa arcikniežaťa Jozefa dcérka prechorela, a stala sa česť Schillingerovi byť povolaným ako lekár k nej; on ju tedy liečil a vyliečil. Celý ten čas, keď chodil, t. j . keď sa vozil zo Štiavnice do Antola, musel byť v gále, vo fraku, bielom náprsníku a nákrčníku atd. Po odba­ venej kúre vložil mu arciknieža sám 100-zlatovú bankovku do ruky, a pozdejšie dostal rád Franc-Jozefa a hodnosť kráľ. radcu. A to jemu dobre padlo, lebo znamenitý tento a veľmi poctivý človek mal veľmi vyvinutý smysel ctižiadosti. — Na našej ceste do Spiša v mesiaci auguste boli sme i v Hronci i v Brezne. Pod časom môjho pobytu v Spiši 1874 vybehol som so šva­ grom mojím najmladším, tu často spomenutým planým študentom Tónim, do Tatier. Akýsi Kapusta, istotne s knédlami jedáci prorok, zvestoval na deň 13. augusta koniec tohoto, už i tak převelice hriešneho sveta. Aby sme tedy tú hroznú surmu dôkladnejšie ob­ zerať si mohli, umienili sme si vyškriabať sa ta pod sochor Lom­ nický, k Zelenému plesu. Chytré a skromné bolo naše vystrojenie. Ja som si vzal palicu do pästi a botanickú blachovicu cez plece, môj švagor prevesil si duplonku; košík s chlebom, vínom, salámou a syrom vznášal sa striedavé v mojich a švagrových rukách. Nocovali sme v Slovenskej Vsi. Včas ráno prekročili sme v čaro-krásnom okolí most nad šumiacou, panensky čistou, priezračnou Belou, a tak tiahli sme podnožím husto porastených predhôr tatranských hodnú chvíľu rovnou cestou na západ; prekrižujúc takmer chotár beliansky, priblížili sme sa ku hranici chotára obce Rakúsy (Rox), a tu viedol nás v Slovenskej Vsi najatý náš vodič veľmi strmým svahom na široký, hodným kusom stromov zbavený grúň. Hustá,

595 tmavá tráva, bohato lískavým vysokým lopúchom prerastená, doka­ zovala mastmi zem, a tejto pôvod a príčinu, zbytky bývalého tu salaša. Odtial zakärovali sme, nalavo bokom, vše ešte smerom na západ; takmer vodorovne idúc, prišli sme do hlbokej, zázračnými vrchmi obrúbenej úzkej doliny rakúskej. Zľava vystupovala do ty- tánskej výšky žula, rula, opuka, mohutne, pyšno, ako by nebesá vyzývať chcela; zprava doliny, akoby utekajúc od menovaných vrství, vypína sa červený starý piesočník, očividne mladším, na povrch zeme do boja s Olympom sa valiacim granitom odstrčený, ako ten istý výjav i v okolí Ďumbiera pozorovať. Aké to boly sily, čo to vyviedly? Dolinou dalej idúc na sever, zprava vyskytoval sa biely, tep­ lejší, jemnejší, ačkolvek tiež mohutný, vo formách a massách ozrutný vápenák. Ako dolina, vše hor a hor vystupujúca, točila sa s boka na bok, v rozličných už ostrejších, už hladších, väčších, menších uhloch, tak i ten pás nebies nám ozrutnými vršiskami, končiarmi dopriaty, nad našimi temenami, tou istou podobou, len niečo širší sa nám predstavoval. Penavá, rozbrýzganá voda skákala, krútila sa, zadnou naháňaná, tisícimi prekážkami hatená, spievajúc, zvoniac, šomrajúc, dudrajúc, ako sa jej práve zachcelo dolu. Bolo to tu čo obzerať a sa kochať. A tie byliny, takmer celkom druhý, nový svet. Moja blecho- vica sa rýchle plnila. Druhy rastlín nejdem spomínať, bolo by toho mnoho, a toho sa i tak hocikde lahko dočítať. Pekné, krásné to všetko, a ani minúta nám neušla bez príjemného pôžitku obdivo­ vania sa. A tomu všetkému mal byť dnes koniec? No ale darmo je, človek je len človek, a tu ešte pred týmito strašnými velikánmi šuhajmi cíti, aký je on drobizg a slabúch, fuj! Nuž ja som veru už začal badať, že v botách mám nohy, a tie akosi ťažely; a bod tela, ktorý i tak neprestajne sa mrví, od rodu až po smrť, vermi trepoce. A povedomie tohoto citu prerazilo sa práve v ten čas, keď sme prišli, zanechajúc hrkotajúcu bystricu nalavo, pod strmý červe- nasto-žltý chodník. Tento živej farby chodník vídaval som pri vedrom počasí z oblokov domu v Krížovej Vsi každodenne a vzbu­ dzoval vše moju pozornosť. Bol zďaleka taký, ako perník. No teraz stál som in persona pod ním: „hic Rhodus, hic salta!" Kukám po ňom hore, meriam ho pohľadom, potom meriam a vážim v my­ šlienkach seba. A výsledok toho skúmania bol — chabý: nejsť dalej! Ponúkol som o polovicu mladšieho švagra, aby on išiel dalej, ale ja si netrúfam, že pre vyhnutie planším následkom ja jeho tu pod touto strminou vyčkám, kým sa nevráti. Ale on, nechtiac sám tam pod Lomnickou zahynúť, pobádal ma, a — posmieval, ako pô­ vodcu tej vychádzky, a teraz že pekným poriadkom reterovat chcem. No to prerazilo, zahanbil som sa, a položiac ruku na kle- potajúce srdce, preobujúc čižmy, posmeliac sa, stúpal som ticho hore. A čujte, týmto chodníkom i stáda volov a kone v lete vy­ háňajú na hole, hore to ako-tak ide, ale dolu — tam menovite s koňmi majú velkú partačku, tie sa na zadných nohách šmýkajú. Hore kráčajúc, každý šiel zamyšleno, mlčky svojou cestou, klobúk

596 v ruke, ducali sme, a kúr vystupovala z nás ako tamte hmla iia Kupferschachtoch, vlasy mokré, a nosom riavky a vodopády sbe- hajúceho čelom znoja. Po krátkom čase zmizli mi s očú švagor a vodič. Mysliac, že sú už na planine, na predných Kupferschachtoch, som sa ponáhľal, ale výnduc hore, tam živej duše nebolo. Volám, nič, až po chvíli čujem ohlas podo mnou Či tak? nuž ja tu prvý? Kým sa švagor vykývkal, obzeral som blízke okolie, a tu videl som dľa všetkých príznakov, že som už na holi. Smrky už v malom počte, skrpa- tené, a koruny strapaté, severným vetrom a snehmi tlačené, zače­ sané stály proti juhu. Okolo nich i za nimi číra kosodrevina, a tam ďalej už naše lesné stromy, životnej podmienky nenajdúc, přestaly. Ztadial potom dalším naším púťom kraľovala hustá, prepletená koso­ drevina. Vydýchol som si dobre v tomto riedkom povetrí, kým sa unavený môj švagor s nohy na nohu hore prikýval. Vidíš, reku, výsledok; ja som sa podcenil, ty si sa precenil. Ja som tu už chvíľu, ja, 50-ročný, a ty 25-ročný fučíš a skučíš sťaby gajdy, a na dôkaz mojej sviežosti a pružnosti som na mieste frišný drobčil, že mi len tak blachovica na chrbte hrkotala. Obrátili sme potom tým istým smerom severným širokou rovnou vyšinou proti zadným Kupferschachtom, zprava čnely vá- pené biele zápole, takrečené jatky. Na tých jatkách pásol sa rožný statok, a v tej výške zdal sfe byť ozaj malým, akoby kŕdeľ oviec, a pastieri akoby lútočky; naproti tomu na počudovanie shovor s jednej zápole na druhú tu dole znel hlasno, nie na pochopenie, že vychodí z úst prmprlíkov tam na tých bralách. Každé slovo bolo zretedlne počuť. Meno jatôk pochodí vraj z toho, že sa každoročne s tých brál, a te zvlášť v čase hustej hmly, kusy statku pohlušia. Rovina, predný a zadný Kupferschacht, odvádza svoje meno, od bývalých tu kedysi medených baní, ktoré ovšem len za istý čas v lete a to istotne veľmi prácne obrábané byť mohly. Pochybujem, že by výnosné boly bývaly, bely to pravdepodobne len pokusy zlato- bažných kopáčov za pokladmi. Oproti nám vľavo vypínaly sa končiare kráľovských velikánov Tatier, Lomnická & comp. šedej červenkastej farby, drzé hrbolaté, poštiepané skaly a skaly, moc, ohavy, hrúza, a dole, pri Zelenom plese objemná výhlbina mala, s tohoto stanoviska pozorovaná, po­ dobu gigantickej levovej tlamy, otvoreného zázračného hrtana. Tak sa to aspoň mne zazdalo. A ta do toho hrtana sme my mali vliezť, a tak obracali sme sa na ľavo, ale čím dial sme stúpali, tým hus­ tejšia bola kosodrevina, a tu veru zase nastávala nám namáhavá práca. Nadišli sme „Čierne pleso", ale vlastne je to nepau tom farbená mláka. Vošli sme už potom ozaj do opravdového, na ho^.^y rozprestierajúceho sa, asi pod pazuchy siahajúceho kosodrevi­ nového mora; vrchná časť tela slobodná, výzor voľný na vše strany, ale nohy zaputnané. Nemá človek, kto to sám nezkusil, pochopu, aká to desná chlpenina nízkych týchto stromkov. Niet na nich rov­ ných haluziek ani na 10 cm. dĺže. Videli sme cieľ nášho pochodu, ale napred ani kroka. A tu nám vodič riekol, že veru, ked planá

597 chvíľa, inrak, alebo hustá hmla človeka tu zajde, i pár duí môže sedieť v tejto nekonečnej motanine, a neostáva mu inšie, ako pá- tričky sa modliť. Nuž tedyže už čo, či sa máme s posmechom vrátiť? Nie, povedá vodič, kade ovca prejde, prejdeme i my, lenže -sa musíme uponížiť. Skutočne, v tomto hustom kosodrevinovom kožuchu boly chodby, a tak museli sme sa na bruchu spustiť, a kde ináče možné nebolo, plaziť sa po zemi, inzultovaní ovšem pi- chadlami. Kde to okolnosti dopustily, sme sa vystreli, a tak chvílu šlo to striedavo, a podobali sme sa v pokroku viac húseniciam, ako Iudom. Nad Zeleným plesom sme sa týmto spôsobom dolu hlavou šúchali, a v ten čas, ako sa samo sebou rozumie, nemali sme spô­ sobu ani času majestatičné okolité krásy obdivovať. Každá kázeň má svoj amen. Konečne, prášiac sa a vyberajúc skaly z vačkov a odlomky haluz zpoza krku, stáli sme pri „Ze­ lenom stave", ale poklad naň ma neprekvapil. Je on síce čistý, priezračný, utešene zelenkastý, ale obyčajnej velkosti rybníka. Bol on o moc väčší, hlbší, ako to dokazuje predný jeho val, ale v tom vale vymytá je dosť široká a hlboká štrbina, ktorú si návalistá voda vylízala. V samom jazierku sú ohromné balvany žuly, čo Lomnická suseda nalomila a nahádzala. Tým velebnejšie je okolie, ba môžem povedať strašné. Jedna ohava preteká druhú, ako vo výške, tak v drzej, chmúrovej, hro­ ziacej podobe. Veža za vežou, kde-tu po pásikoch tráva, či mach, ba čo viac nado mnou videl som biedny skoruch opovržlivé sa dvíhať. Aby sitná šedo-červená farba zápol tým živšie oku sa predstavila, ležaly nám za chrbtom snehové plachty. Sadli sme si pod strmé bralo Karfunkelsteinu do — snehu, a víno vložili sme tiež na ochladnutie doň, za nami a mimo nás hřmely a prášily sa z ve­ žovej výšky rútiace sa vodopády. Since pripekalo, sneh sa topil, a tak strminami letěly a ponáhľaly sa nadurené riečky. Bol to šum a hukot na vše strany neslýchaný. Ked sme celé jazierko obišli .a sa po skaliskách velkosti domu, krásnym sviežim machom obra- stených až na unavenie naškriabali, na vše strany s podivením na­ kúkali, pustili sme sa do jedla. Námaha a čisté riedke povetrie narobily nám poriadneho hladu. Neodniesli sme ani omrvinky nazad, ba ani košíka, ačpráve sme presvedčení boli, že tento materiálny priestupok matka na ľahko nevezme. Nuž ale kto by s prázdnym košom po Tatrách chodil? Nasýtenému zahrala mi divná náhoda. Vyšlo totižto na javo, že brat nášho ľahkonohého vodiča slúžil u mňa v Brezne za kočiša. Ako sa tento fakt rozlúštil, milý môj Štefan len tolko že mi od radosti kolo krku nepadol a ma nevybozkával. Ešte sme si kus posedeli, a ja ticho obzeral som tie massy nebotyčných skál, a striedavé obzeral som moje ošúchané nohy čiže čižmy. Tamtie stoja k miestu přikuté, a tieto moje biedne malicherné belačky koľké kraje, koľké hrbiny našej matkyzeme po bližších i ďalších krajoch pobehaly! Tedy prišli a videli sme. Nebo, i to ešte vše len vysoké bolo 40

598 čisté, len niekoľko divým husiam podobné obláčky tam od Lom­ nickej ticho, ale spešno pospiechaly na východ, kam? ktože ich> tam vie. Nestarali sme sa o ne ďalej, tak ako ony o nás. Ale svet sa neváFal k vôli prorokom, a Lomnická pokojne, hrdo hľadela, nevšimnúc si prorokov na ďalšie milliony rokov, do šíreho sveta. Dolu sme stúpali rovno mimo z plesa pryštiacej sa vody, a často postretli sme zádumčivé, strapaté limby. Škoda, že tak veľmi číhajú za týmito interessantnými deťmi holí, menovite pastieri lovia za semenom, ktoré oriešku podobné, mastné proti suchotám užívajú.- Pri tom suchoty ostávajú suchotinami, a limbové rastliny dostávajú tiež suchoty, lebo kapú. Pochodom nasbieral som zase niekolko utešených hôľnych bylín, pri čom som tú okolnosť spozoroval, že čo sa stanu, stebla, lodyhy tých bylín týka, ony sú vôbec nízke, silné. Zprvu sostupovali sme strmo dolu, ale hned! žatým viedol nás strmým svahom na salaš hore. Toto však nebolo dfa mojej vôle, lebo salašný život mi už i tak bol známy, zvlášť z okolia brez­ nianskeho, kde salašov dosť. Keď sme sa už predsa ta priredikali a vodič sa nazdal, že salaš nám čosi nevídaného bude, napili sme sa žinčice a známou nám už rakúskou dolinou vracali sme sa rezko domov. Keď sme ku Belianke dojachali, boly mi ozaj nohy sťaby z dreva, a pri každom kroku špelo mi v nich. Jestli by v ten čas, nanajvýš unavený, k odpočinku bol sadol, ztvrda by sa bol na ďalšiu cestu zdvihol. Tu pri moste lúčil sa náš vodič od nás, lebo on, a bolo už dobre podvečer, musí ísť do hôľ nazad, sbierať horec „gentiana cruciata" pre lekárnika do Kežmarku. Tedy povážte! ja som nohami ledva hýbal, a ten sa ta, ta na tie dešperátne výšiny sberá, kde ešte nocovať hodlá! Jedli sme v Slovenskej Vsi, ako by nám žalúdky do päty boly padly, vyničili sme dokonale hniezdo pražených kureniec, a možno zedli sme i kočku k tomu. V noci potom spal som /le, azda som bol priustatý, nohy ma pálily a lomily. Zôrnlaib 10. októbra kúpil zaťovi Fajkišovi v Temešváre le­ káreň za 36.000 zl., a tiež išiel potom ku deťom ta bývať. Ernest Kreuz, kr. lesný v Predajnej, mi píše, že farár Kúdelka ešte žije a býva v Krámlišti u rodiny, pošinutý, vozia ho s miesta na miesto v sedadle ako dieťa, ale žartovnú vôľu ešte neztratil, ba vtipkuje tak, ako vtipkoval vtedy, keď bol najzdravším. Eduarda Lacknera, vrátiac sa i so ženou z Triestu, vo Viedni 27. októbra navštívil Paľko Kuzniány, pospiechajúci ďalej domov do Prahy. Bol u brata Karia, c. k. inšpektora vojenského lodstva, a to pri krste lodi „Donau", ktorú Karol Kuzmány dľa svojho plánu vyhotovil, a ju do mora slávnostne spúšťali. Vzor ku lodi mám i ja, daroval mi ju Karol sám. Barón Medniansky bol návštevou v Štiavnici, akademická mládež ho i fakľovým pochodom vyznačila. Po troch týždňoch na­ vrátil sa tiež ministeriálny radca A. Pech, s veľkými nádejami, zo Španej Doliny, kde sa o ďalšom osude baníctva tamošného pre­ svedčoval. Baníctvo tam že zase zkvitnúť môže, čo sa však, bohužiaľ,

599 potom nesplnilo. Pech vôbec žil vo vysokých baníckych nádejach, ale zriedka sa mu plnily. Dolůu cisára Jozefa vŕtajú a strieľajú dynamitom, a postupujú denne 9 stopami napred. Úfa tým pre Štiavnicu skvelú budúcnosť, a je toho presvedčenia, že i pre krem­ nické baníctvo nastanú priaznivejšie časy. Centrálna huta v Štiav­ nici vystavená, aká jej podobná sa v Příbramě skvele dokázala, tu očakávaniam nezodpovedá. A tejto k vôli prestala i kremnická huta pracovať, tá, čo cez stáročia kúriac na dolnom konci mesta, kraj obživovala a mnohým ľudom výživy poskytovala. Teraz tam, kde tolké závodné jej staviská stály, ich bytnosť len velikánske hŕby smutných čiernych trosiek označujú. A z tých, čo tam obslu­ hovali, dla môjho vedomia, sotva viacerí ako piati žijú. Moric Kellner dostal pozvanie do Čiech, nedaleko Prahy, za náčelníka železného závodu, a šiel sám osobne sa presvedčiť. Na zpiatočnej ceste zastavil sa u svojej vrchnosti, oznámiac tam svoj úmysel vystúpiť zo služby. Tam ho doprosta odhovorili, že on i tu, v domovine, pokročí. Nešiel. A potom v decembri dostal dekrét za správcu železného závodu v Podoruji, ale aby „azonnal" odcestoval. Nuž ale kamže v treskúcej zime s deťmi pustiť sa na cestu asi 100 mil dlhú? Pýtal tedy odročenie do jari, ale mu to posaváď ešte neprišlo. Medzitým dostal nabídnutie od Em. grófa Andrássyho za správcu železných závodov v Drnave s 1600 zl. platom. Ale si nechce pokaziť pri äráre už vyslúžené roky pre penziu, a tak predsa len pôjde do Podoruja, a chce tam založiť kolóniu svojich ludí, ktorí by s ním ta ísť chceli. Naši chcejú brošúru vydať o zatvorené kláštorského gymnázia, a brošúru aby napísal Ján Gerometta, čo i sám velko-varadínsky kanonik Jozef Kozaček schvaluje. Čulen hodlá ko mne, a aby som povolal Jul. Plošica a Jána Geromettu. Aloiz Bukvič ozval sa mi 4. decembra. Tohoto Horvata poznal som a spriatelil som sa s ním, oba ten čas slobodní, do sveta súci šuhajci, za času môjho bavenia sa vo Viedni na slavianskych zná­ mych besedách. Náhodou potom vydala sa rezká jeho dcéra, hrani­ čiarka z Petrinia, za môjho v treťom stupni bratranca Júliusa Bur- karta, bývalého lekárnika, a on potom ženáč prišiel sem do Krem­ nice do otcovského domu bývať a tu hospodáril. Ale ochorel nebez­ pečne na tuberkule; ako zvláštnosť, symptomy žalúdkové podobné boly príznakom rakovým. Po veľkých trápiech dobrý ten človek umrel. Písal mi tedy Bukvič, aby som ho dla možnosti chudáka Julka ošetroval a jeho žene dobrou radou na pomoci bol, a jestli by ho Pán Boh k sebe povolal, aby som mu to hned telegraficky oznámil. Čermák, direktor c. k. dvor. mineralogického kabinetu, pýta duplikáty našich kremnických hornín. A na moju otázku odpovedá, že skala, na nejž kláštor chýrny Admontský stojí, je massa čierna pinolit, a bielej Sušovici podobné zrná v nej sú magnesit. V Horvatsku sa dvaja na mysli pomätení farári zmámili. Jeden z nich bol mne známy, menom Tumpič. Poznal som ho ako kaplána. Po smrti farára opáta Krizmaniča v Maria-Bystrici stal sa jeho 40*

600 následníkom, čo ho malo do 10.000 zl. stáť. Za 25 rokov nasbieral tu veľký kapitál, nie tak, ako nadmier pohostinný starček Kri- zmanič, čo nič nenechal, len dobrú povesť. Medzitým upadol bohatý Tumpič do malomyseľnosti; poručil peniaze na samé dobročinné ciele; tak 100.000 zl. na opravenie pútnického kostola maria- bystrického. Švagor Karol Roeszner v liste svojom s Tumpiča pře­ chodí na osud zblázneného Eduarda Finka, takého znamenitého, vzdelaného človeka, priatela a farára radobojského, ktorý, mimo­ chodom řečeno, ako študent vychovaný bol v Záhrebe u biskupa Štefana Moysesa, v ten čas kanonika Záhrebského. — Pýta sa ma švagor, či znám udajný nápis na skale, vyrytý v čas priechodu Julia Caesara prez po ňom nazvané Julské alpy: „Tete roro mama nunu dada tete lala tete." To by bolo = „Te tero Róma manu nuda, date tela latete." Dr. Fr. Schillinger píše mi 21. októbra o sväzku medzi štiavnickými lekármi povstalom. Podmienky a zaviazanosti jeho sú: 1) Lekár nesmie bez vedomia kollegovho tohoto chorého liečiť. 2) Nesmie na svojho kollegu zlorečiť. 3) Nesmie chorého prejať, ktorý sa oproti svojmu lekárovi neslušne choval, alebo mu za ustávanie mzdy nevyplatil, kýmkoľvek on svoju chybu oproti lekárovi nena­ pravil. 4) In dubiis casibus povolať jedného, dla potreby dvoch le­ károv na poradu pro consilio. Chirurg menom Teller to podpísať nechcel, lebo že on na tie pravidlá z r. 1814 už raz prisahal. Oni, lekári, podpísavší záväzok, mu odpovedali, že týmto jeho zdráháním sa nechce oproti svojim kollegom počestné sa chovať. Dr. Toelg z Hronca 24. decembra opisuje mi zovrubne prí­ hody medvedích poľovačiek toho okolia. V breznianskych lesoch padlo viac medveďov. 3 kusy padly rukou bývalého mestského les­ ného pisára Zvaríka. Jedného zastrelil podhorský známy pytliar Geszner. Jedného zastrelili Jarabci. Pri tohoto pohone, už postrie­ ľaného, prenasledujúc ho v huštiaku učupeného prekročil baník Macko; bol mackom do ľavého ramena, ale nie nebezpečne uhryz­ nutý. Medveďa potom dostrielali. V jasenských horách za šesť dní zastrelili troch. Prvý z nich, hrozitánsky kus, dostal guľku do pľúc a cez pľúcové žily a zahynul na extravasatum do vaku plúcnej blany. Ale prvej ako sa to stalo, ešte sa vliekol asi na 40 krokov, a na tejto smrtnej ceste potkal sa s jasenským krčmárom Štellerom. Pravdepodobne bol údom spolku miernosti, a napadol krčmára a skotúľal sa s ním do jarku. Štellerovi sa síce nestalo nič, ale sa zaprisahal sväto-sväte, že on viac na medveďaciu poľovačku ne­ pôjde. I u Gusta Kellnera bol na audiencii postrieľaný medvěd. Do dlaby strelený, namrzený šuchol sa dolu rízňou. Kellner asi na 20 krokov strelil naň. a chybil. Medveď, vyskočiac z rízne, ako slepý hodil sa na Kellnera, a Kellner ho zase asi na 5 krokov chybil, a zapomněl i to, že má ešte i revolver u seba. Ináče mu zdvorilý medveď neurobil nič, len čo ho pri reterovaní kus kopol. Toto bolo potom obšírne v Pester Lloyde opísané a obecenstvu ako neros predstavený, ílius Plošic 28. decembra 1874 píše, že mala sa stať fúzia

601 Nár. Novín so Slovenskými Novinami Bobulom redigovanými. Pro- stredkoval to Malý a Čulen, i Geronietta podpísal prihlás. Mlado- česi hodlali v Pešti vydávať české noviny na miesto Slovenských Novín pod redakciou Bobulovou, a mali mu dať k tomu cielu sub­ venciu 10.000 zl. Tu pravda tak ako tak Bobulovi nezáležalo mnoho na Slovenských Novinách a lahko by bol pristal na zamýšlanú fúziu. Ale Mladočesi, dozvediac sa o charaktere Bobulovom, odstúpili, a Slovenské Noviny ostaly Bobulovi i naďalej, a z fúzie nebolo nič. Roh 1875. Dňa 5. januára nám Poli z Krížovej Vsi píše, že sa na svojej ceste, tuším v Prahe, pri akejsi slávnosti sišla na balkóne s istým jej známym officierom, kamarátom kedysi kapitána Glanza. A prišlo do reči, že ten kapitán Glanz, ako sa dôstojník vyslovil, priam z nadužívania vodnej liečby sa zbláznil a v ktoromsi ústave choro­ myseľných opatrený tam i zahynul. To by bol azda prvý pád, jestli pravdivý, že by sa kto z nemierneho vodoliečenia bol zbláznil. Tento kapitán dvoril, pravda, ešte pred mojím príchodom, mojej Milke, a rodičia zprvopočiatku tomu vonkoncom neprekážali, ale keď sa zmienil, že ku sňatku kaucia sa vyhľadáva, rodičovská mienka stala sa opačnou a on stal sa takmer nenávideným. Zima bola mimoriadne tuhá a dlhá. Ešte i teraz pre tuhé mrazy vonku v poli pracovať nemôžu. Krmu nieto, statok hynie hladom. V Haliči v Nowom Targu stojí 1 cent slamy 2 zl. 50 kr. Zo striech už všetku slamu skŕmili. Už ma častejšie nadišla myšlienka, že unavený službou, i z ohľadu zdravotného, do penzie vstúpim a niekde sa na pokoj utiahnem, a následkom toho volali ma b.-bystrickí priatelia, aby sme ta prišli bývať, starajúc sa o lacnú kúpu primeraného domu. A tu mi Samko Bodorovský 14. januára narádza, že je v Lazobnej ulici, rohom oproti rohu stoličného domu, takrečený Ondrejkovičovský don^ kde moji rodičia po otcovom penzionovaní bývali, na predaj za 9000 zl., tak tiež Honecovský dom v Kakatke, čo ešte vlani 13.000 zl. zaň pý­ tali, teraz pre dlžoby za 7000 zl. bolo by dostať. Povrávalo sa, že bude dosavádny podžupan B. Griinwald hl. županom, a ono veru ostal ním p. Anton Radvanský. 4. decembra Bodorovskému po dlhej trápnej nemoci na nosového raka matka umrela. Bola to poctivá, dobrá a veľmi pracovitá osoba. Ostal chudák Samko, dobrá duša, sám. Julius Kožuch, syn pani Kožúšky, majiteľky dielne na hlinený riad v Kremnici, mojej domovej panej, podujal cestu do Egypta a 15. januára opisuje mi zkušenosti, nadobudnuté na tej ceste. Cesta pretiahla sa Nílom hore až po katarakty a po Assuan. Cestopis ta, zaujímavý, no on ho nepísal, ale akýsi redaktor s ním spolucesto- vavší. S jeho privolením zaslal som ten opis do nášho „Orla", kde vďačne vytlačený bol. Niektoré kúsky numulitov zo stavebného materiálu pyramíd pošlé, eocenového tretihorného veku mne ním poslané, umiestnené sú v mojej geologickej sbierke. Dľa Martina čulena, správcu gymnázia slovenského klášter­ ského, povereníctvo kláštorského gymnázia má sa sísť 17. januára ku porade, k čomu Culen i mňa pozýva, aby som prišiel, ako mi

602 len možno liude. Z tohoto listu vysvitá i to, že Anton Miiller, teraz vplyvný štátny úradník bulharský, tiež bol chovancom toho gymnázia. 11. februára na tlačenom formuláre turčiansky podžupan mne a všetkým, ktorých sa vec rovno týka, na vedomie dáva, aby som do 16. marca mu oznámil, čo a ako chcem s peniazmi mnou na založenie gymnázia kláštorského složenými naložiť. 29. februára mi taký istý prípis od tej istej politickej vrchnosti došiel o turčiansko- sv.-martinskom gymnáziume. Radvanského, hlavného župana, Brezúania veľmi ostentatívne prijali. A on také parády rád mal. Po takom skvelom prijatí, hľa­ dajúc populárnosť, robil rozličné návštevy, a medzi mnohými inými navštívil i hlavného mestského notára Jána Kozelnického. Julius Plošic 19. februára volal ma, aby som prišiel na valné shromaždenie sväto-krížskej úrokovne, aby sme tam ostro proti správe vystúpili, azda konečne s tým návrhom, aby sa likvidovalo. Tri roky ležaly naše peniaze bez osohu. 11. marca zo Štiavnice priletel telegramm, že švagor Karol toho dňa ráno, na večnosť sa odobral, pohrab že sa odbavovat bude důa 13. popoludní. S došlou medzitým z Brezna sestrou Petronellou a s mojou ženou vybrali sme sa na pohrab. Pohrab bol v pomere ku jeho baníckemu postaveniu baníckym vkusom přistrojený, a následkom toho zvlášť prenikavý. Baníci v svojom malebnom kroji ho niesli, vozov k tomu cieľu v ten čas ešte neupotrebúvali. Len to mi pri tých baníkoch bolo divné, že na nohách mali kapčeky, štrimfle a črievice dla starej nemeckej obyčaje. Rakev, ozdobená banskými, na kríž preloženými dvoma kladivami, odprevádzaná baníckou hudbou; všetky klopačky okoli­ tých jám bily mu odmeraným taktom poslednú šichtu. Najprenika­ vejšia chvíľa nastala, keď pochod prešiel ponad vežové stavisko hlavnej klopačky; hudba razom prestala a len hlasný klepot, roz­ liehajúc sa po kopcoch a dolinách tejto prastarej klopačky, hlásal posledný kročaj baníka do chladnej, mokrej jamy. V tom okamihu každého, a zvlášť tomu nezvyknutého, mráz a žial prenikne. Tam potom, ako sa na Windschachtu ide, pri mariánskom kostole, bllzo pri jeho žene — mojej sestre Franke — ho spustili do jamy, muža to statočného, umného, baníctvu telom i dušou oddaného, a úprim­ ného môjho pestúna. Môj priatel Ed. Fink, farár radobojský v Horvatsku, 27. marca r. 1875 ako odpoveď na môj list, v ktorom som sa zmienil o zuno­ vaní namáhavej služby a o túžbe za pokojom, píše mi: že poneváč mi v chladnom našom kraji, z ohladu môjho naštrbeného zdravia, služba tvrdo padne, aby som sa prosebné obrátil na hl. župana Varaždínskej župy, p. Utešienoviéa, horvatského vrelého národovca a známeho literáta, básnika, keď sa teraz práve okresní lekári vy­ menovať a osadzovať majú pre kraljevinu horvatsko-slavonskú. On, i s Kiepachom, vážnym to a značným majetným horvatským vla­ stencom, všetko možné podujmú, aby moja prosba vyslyšaná bola a ja aby som sa stal okresným lekárom krajinským so sídlom v Šutinských kúpeľoch. O prajnom výsledku on nepochybuje. Aby

603 to tým ľahšie a skorej išlo, napísal mi i formulár, ktorý len spísať a hned na horeudanú adressu odoslať načim. Ďalej dokladá, jestli by som ako lekár viacej slúžiť nemienil, tak tu môžem pokojne žiť ako súkromník, a kúpiť si majetok po smrti p. Zaplatičovej, mne •dobre známy, pod menom Golubove, na ceste z Krapiny blízo Eado- boja naľavo, medzi znamenitými viniciami ležiaci, ktorý sa teraz za lacnú cenu predáva. Nuž pekné, vábivé to bolo nabídnutie a mňa veru i šteklilo prejsť do toho ľavného milého Zagoria, ale tolké už vyslúžené, a veru horko vyslúžené roky pri äráre bez penzie za­ hodiť sa mi predsa len nechcelo. Ján Francisci, Martin Čuien a Viliam Paulíny-Tóth vydali prihlás k slovenskému obecenstvu, t. j . jeho za dobré zaujatých intelligentov, aby sa, kecľ nám už teraz odňali Maticu a školy, to­ tižto vzdelavatefné spôsoby, zaujali za jediný náš orgán slovenský, Národnie Noviny, aby sa ony z tiarch na ne zválených vyslobodené voľno pohybovať mohly, aby počet ich predplatiteľov a dopisova­ teľov vzrástol a ony tak bez hmotných bremien a prekážok a ne- snádz svobodné účinkovať mohly. Tento prihlás daný je dňa 5. apríla 1875. A Ján Francisci píše mi osobne dňa 14. apríla 1875: Včera a dnes popisovala komisia, záležajúca z podžupana Joz. Justha, stoličného fiškála Fera Csepcsányiho a stoličného aktuára Rudolfa Kossutha, a odoberali majetok Matice Slovenskej. J. Justh je ko­ misárom, Fr. Csepcsányi sequestri curatorom. Poneváč z muzea a bibliotéky našej Matice dosiaľ niet catalogu, vykonalo sa, že by matičný fiškál Pivko z matičnej budovy resp. jej sbierok mal jeden kľúč, a ak sa bude niečo prezerať, alebo odtiaľ brať, aby sa to v jeho prítomnosti dialo. A s Národnými Novinami je to takáto história — píše Janko ďalej: Keď Paulíny od Ferienčíka prijal redakciu, bolo u Ferienčíka •dlžoby, ako si v tom tlačenom příhlase videl, ktorý roku 1872 rozposlaný bol, 1500 zl. Facit je: že po Ferienčíkovej redakcii v kníbtlačiarni ešte dlžoby 1539 zl. 18 kr. ostalo po sražení a vyplatení toho, čo ea následkom cirkuláru r. 1-872 sosbieralo ako zaostalý dlh predplati­ teľov 107 zl. 55 kr., a ako príspevok 190 zl. 50 kr. x= 298 zl. 5 kr. Krém toho přejali po zaniknutí Slovenských Novín Čajdu za spolupracovníka so 600 zl. Už týchto 600 zl. nestačia znášať pred- platky. Tam, tá dlžoba je ale čestná dlžoba vo spolkovej kníhtla- čiarni, ktorá aktívna dlžoba fungíruje vo výkazoch spolkových ako jej majetok. Ak sa na tú dlžobu dostatočne nenasbiera, nespravedlivé by bolo od Ferienčíka žiadať zaplatenie, lebo už samo v sebe obetou bolo prijatie a držanie redakcie, kým nebolo na to človeka — ba, ani by nemal zkade zaplatiť, muselo by sa tedy pri tlačiarni vytrieť ako dojmúť sa nemobúca dlžoba z majetku a preniesť na konto ztráty. 16. augusta 1875 ma Francisci vyzýva, aby som všetky moje sem-tam rozsypané smiechoty posbieral, aby sa v smutných, trudných terajších časoch vydať mohly.

604 Andrej Červenák z Turčianskeho Sv. Martina 14. apríla po­ siela mi 32 zl. 75 kr. za článok v matičnom Letopise tlačený, a- prosí ma o poistenie, aby to v počtoch Matice ešte vyložiť mohol. Bol to pravdepodobne môj geognostický článok kremnického okolia. Počiatkom roku 1875 stal sa A. Radvanský županom kremnic­ kým na miesto Goldbrunnera, bývalého štiavnického mešťanostu a potom župana banských miest. Keď Radvanský ako hl. župan do Kremnice prikvitol, pojal so sebou i B. Grúnwalda. Anton Radvanský je vymenovaný mimo zvolenského i za tur­ čianskeho hl. župana. Dr. Viliam Toelg z Hronca 1. júna: Mali majáles na strel­ nici pri strašnom blýskaní a hrmení, kde sa až do 1-nej po polnoci zabávali. Nie dosť toho, pretiahli zábavu do 6-tej rána v príbytku král. lesného Fleischera. No nielen hrončianska spoločnosť, ale i hrom a blesk túžily za zábavou, a vykonaly ju svojím hromovým spôsobom. Tú istú noc totižto udrel blesk najprv do topolov pred úradnou kancelláriou, po tejto veselej intráde podelil sa hrom vo troje. Prvé rameno telegrafovalo sa po drôte nadol, a poznačilo na znak svojej návštevy tri telegrafové žrde. Druhé rameno zasiahlo do telegrafickej izby a tam sa už solídnejšie pobavilo, potrhalo drôty a roztřepalo apparát (od 3. rokov je toto už druhý raz). Tretie rameno zavítalo do úradnej pisárne, zabávalo sa na hodinách, stene a oblokoch. Keď už tu dfa vôle samopašilo, vrhlo sa do pivnice, a nenajdúc tam ničoho pre seba súceho, roztřepalo, bezbožník, dvere a uklonilo sa do dielne. Pobehajúc tam šialene semo-tamo, konečne hupnulo strmhlav nad kolesom do vodnej kastni, kde i sko­ nalo, ale prvej na blízku pracujúcich robotníkov, akoby na posmech, vodou obstriekalo. Pri tejto burse bolo to čudné, že na hodinách v obloku v úradnej kancellárii len práve obruba emaillovanej čísel­ nej platne bola poznačená, a že ony z okna silne pripevnené až do prostried izby mrštené jednako nezastaly, ale riadne ďalej išly, a to azda preto, že nalákaným o zem hodením práve srdce klopať neprestalo. Dr. Mat. Korauš, bývalý professor gymnázia v Kláštore a bý­ valý plukovný lekár, vystupuje tam v Tepliciach ako sněmový kan­ didát a prosí ma, aby som zaň na Turčekoch agitoval, a keby inšie nie, aspoň natolko, aby sa tí Nemci hlasovania zdržali. Dŕžavie je celé zaňho, ba i niektoré slovenské obce, ale Nemci nie. Mikuláš Ferienčík 2. júla mi píše, že dr. Korauš v Tepliciach a Jesenský v Sučanoch, ako predvídať sa dalo, prepadli. Ale Justhovci predsa mali velký strach. Boli sme koncom júla a počiatkom augusta vo Spiši. Vysadnúc tu v Kremnici na železnicu, sišiel som sa s p. hlavným županom barónom A. Radvanským. On práve išiel ako nový župan i stolice Turčianskej do Martina predstaviť sa stavom turčianskym vo sprie­ vode svojho tajomníka, Brezňana Karia Csipkaya (Janko Čipka bol mu strýcom). Radvanský, napádaný takrečenými slabými strunami, poneváč vtedy ešte vagóny záchodmi zaopatrené neboly, prinútený bol na každej stanici sostupovať, čo i s nesnádzami spojené bolo.

605 Tajomník Karol, ovšem dobre nám známy, prišiel k nám do vozňa II. triedy, a jeho pán sedel v I. triede. Súsedili sme a tak, oknami vykukujúc, pýtal sa ma, ako sa mi vodí, že sme sa už dávno ne­ videli? Nuž ako, reku, keď už človek prešiel 51 rok, nuž to veru pichá, tlačí a omína na vše strany. On sa usmial, že čo by ja mal ešte o takom rozprávať, keď som ja vekom len chlapec oproti nemu. Ďalej som sa vyslovil, že by dla výpovedi Gusta Kellnera, veselého tohoto človeka, najlepšie azda bolo, keby človek do svojho 70. roku vše mladý a veselý bol. Nuž a potom ? pýta sa on. Potom ako taký umrel by naraz. No však som ja už 72-ročný, čo by potom so mnou bolo? čo? odpoviem ja, boli by ste už 2 roky pochovaný. V tom zacengali, vlak zastal pri Martine a skvelá stoličná deputácia oča­ kávala svojho 72-ročného župana so slabými zdržiakmi. A to bol posledný raz, čo som ho po mnohých rokoch videl a s ním sa shováral. Julius Plošic 21. augusta 1875: Michal Chrástek mu oznámil, že bola uňho pani Metretíčka, vdova po nebohom dvormajstrovi biskupa Moysesa, ktorá suchá, vysoká, ale majiteľka domu v samom susedstve biskupskej rezidencie, vydala sa zasa za mladšieho od nej muža, a ten jej úprimne život večný čím skôr doprial. Nuž táto dopřávala sa. u Chrástka a sťažovala na Plošica a na mňa, že sme to my uplietli článok v Besednici r. 1875 v Nár. Nov. č. 77. pod ná­ pisom „Psychológia", ktorý sa jej osoby týka, hoci tam vraj jej meno pripomenuté nebolo. — 29. októbra Plošic píše, že aktá ma­ tičné, ktoré ministerským rozkazom Jekelfalussy sobral, zdá sa, že oddal biskupovi Ipolyimu a biskup Grúnwaldovi na cenzurovanie. Ján Francisci 5. septembra udáva návrh na vydávanie tlačou mojicíi sem-tam rozptýlených a mnou sobraných „Humoresiek". Tlačily by sa v 1000 exemplároch na dohovor. Hárok tlačiva stál by so všetkým, tlačou, papierom a obálkou, 22 zl.; 10% dostanú predavači. Osoh by činil asi 18 zl., z toho by som dostal, rozumie sa, dla pomeru, kolko sa predalo, lebo sa knihy pomaly predávajú a komput sa ročne raz koná, 12 zlatých a 6 zlatých by pripadlo ako zisk Kníhtlačiarskemu spolku. Dňa 30. novembra Francisci do­ dáva, že tri písané hárky učinia asi jeden tlačený hárok. Autor nech bude tedy Laskomerský, to si vraj on zaslúžil a dielo po­ krstené bude „Žarty a rozmary". — „Černokňažník" už zase vynde, 25. januára, a pre populárnosť mena pod redakciou Štefana Pinku. Daniel Lichard 23. septembra odporúča mi svojho syna Du­ šana do Kremnice za mestského advokáta. To sa stať nemohlo z tej príčiny, že Kremnica má svojho fiškála. Zato sa dostal do Brezna, kde ešte posavád úraduje. Martin Čulen 3. novembra sľubuje, že s Melferberom a Go- čárom 11. novembra do Kremnice príde na dva dni, aby ta povolal i J. Geromettu a Jul. Plošica, aby sme sa poshovárali strany bro- šúry o zatvorení kláštorského gymnázia, ktorú brožúru Ján Gero- metta redigovať má. Ale táto schôdzka, ako druhé už navrhnuté k tomu cieľu schôdzky, sa uskutočniť nemohla, lebo farári Plošic a Gerometta pre mnohé sobáše na ten čas do Kremnice prísť ne-

mohli. Tu potom 6. decembra mi Culen píše, že druhý deň, t. j . 7. decembra, nanáhle odcestuje do čaky v Tekovskej stolici, 6 mil od Zlatých Moraviec, za farára do číro-čistej slovenskej obce. Primas, ktorého bol navštívil, Čulena velmi vľúdne prijal a dal mu, ozaj s otcovskou myslou, bez podania prosby túto dobrú, výnosnú faru. Má 96 jutár dobrého póla, dve vinice a mimo toho bočné dôchodky. Osobne sa neodoberá pre planú, nepríhodnú chvílu a pozdnú dobu roka, s krátkymi dňami. Čo mal robiť, nuž šiel, keď v Kláštore pole jeho účinkovania prestalo, statočný, stály a učitel čulý, tento náš čulen. Môj brat Eduard písal z Banátu na Mórica Kellnera, aby mu opísal baňu íubietovskú na kobalt a nikel, že by mal volu ju pod prajnými výnimkami kúpiť. Janko Čipka mu tedy jedno-druhé mojou cestou o nej vzkazuje, ako že cez rok dorobili v tej bani 300 centov rudy, a čistej rudy cent platili im Angličania po 85 zlatých. Kúpa sa neuskutočnila. Môj článok o „nakazení krvi pichnutím muchy" bol sa po- páčil dr. Katholickému. Chcem k objasneniu veci o tom i tu sa zmieniť. Pána Černáka, bývalého breznianskeho mešťanostu žena, asi 40-ročná, bezdetná, oberala — nepamätám sa, v ktorý rok — v prídomovej záhradke zelený hrach. Záhradka táto na vonok ohra­ dená bola zbytkami mestského múru. Za múrom v bašte sídlili Ci­ gáni a tam povešanú mrcinu na povetrí sušili. Pod oberaním strúčkov paniu upichla bezočivá akási mucha na vrch palca ľavej ruky, ktorú potom, pľasknúc rukou, zadlávila, nepovšimnúc si ďalej veci. To bolo v pondelok predpoludním, v teplý letný deň. Večer, vyprevádzajúc návštevu, už cítila v palci, ačkoľvek nevelký, bôl. V stredu podvečer z úradnej cesty z Polhory navrátivšieho ma postretol behúň-paholok, aby som sa ponáhľal, že mu je pani zle a veľmi zle. A veru zle! Dobehnúc k nej, našiel som na vrchnej časti palca čierny plezgúr, a rameno hore až pod samú pazuchu zapuchnuté, celým ťahom Lymphangoitis. Vyrezal som pľuzgier a to vo tri vrhy, a majúc pri ruke Acid, nitricum, som ranu učinenú do koreňa vypálil. Ale jed už bol po tele rozídený a chorá blúznila. Pri takých smutných vý­ hľadoch povolal som na poradu i mestského fyzikusa dr. Dvořáka, ale pálenie rany, vnútorné a zovnútorné lieky neosožily. S chvíle na chvílu upadúvala viac a viac, ostanúc celkom bez povedomia, v jednostajnej triaške. V noci so štvrtku na piatok dokonala. A hneď po smrti na prsníku oproti otrávenému ramenu vyšly na javo roz­ vetvenému stromku podobné tmavo-hnedej farby lymphatické ná­ doby, odrážajúc sa ostro od bielej kožnej plochy. Vražedlník mucha! Bezpochyby hodujúca za múrom na zavesenej mrcine, preletiac do záhrady, vštepiac pichnutím hnojivý jed, zapríčinila ozaj darebáckym, samopašným spôsobom tej vážnej panej predčasnú smrť. (Pokračovanie.)

607 Rodný dom. Napísal Jozef Gregor-Tajovský. Ondrej Lipka za 25 rokov bol úradníkom v Pešti, a jednako neopustila ho prítulnosť k rodnej dedine slovenskej, vytisnutej do úzkej doliny, v ktorej miesto ovocných stromov až do potoka rástly buky, svrčiny a borievky. Po záhumniach, medzi zamachnateným slivčím a nejakou plánkou, ktoré raz za sedem rokov rodily a nikdy nedozrely iba na mraze, bujněly jasene, bresty, javorce. S hôl a hôr vialo dolinou i v lete chladom a na poli popod hory rodil sa riedky ovsík, na brehoch studeného potoka jačmeň, sypké zemiaky, tuhá zelená kapusta, voňavé konope, a pred rod­ ným domcom Ondrejovým, ohradeným žrdami, zapletenými ostrvím, už zpod snehu tisla sa pivonia, lipštiak, božie drevce, lístok Panny Márie, krutá vňať, promincka a všelijaké iné kvety a zeliny, pekné a užitočné — ludom i statku. Rástly tam od Ondrejovho detstva (a iste už i driev) až dosial. V záhrade každý rok tá istá burino- vitá tráva, zelená, svieža, ktorá ani skosená uschnúť nechcela na chladnej zemi a málo slnci a pre tôúu stromovia, ktoré neznámymi i známymi rukami a konečne i Ondrejovou rukou preštepované šľachetnými druhmi, rodilo — grmany, trpké, pieskovité, vŕbovej chuti jabĺčka i hrušky. Slivky sialy sa samy a o Demitre mohol sa z nich i lekvár variť, také už boly sladké a mrazom zošibané. A hrušky, ked uhmličely — nebolo nad ne v dedine lepšieho ovocia! Dla porekadla, že i tŕpky sú dobré, kto ich môže užívať. Na hriadkách sievala Ondrejova stará mať i mať a potom bratova žena mrkvičku, petržlen, ako myší chvostík, cviklu, fazulu — šváblovku — na paličkách, ktorá každú jar raz-dva mrazom obškvŕkla, celé leto na červeno kvitla, rodila a nikdy nedozrela. No na Jána vše mali už šalát svoj, hoci len o štyroch lístkoch, a niektorý rok vydařily sa i ugorky a narástla vyše hnojiska i tekvica ako mliečnik... A preto všetko čo bývalo kriku, hriechu so sliepkami, kvočkami i kurenci a najmä s tým pluhákom kohútom, ktorý pla­ šený krlkal síce, ale nič sa nebál sliepky po hradách prevádzať, na jedno zrnko alebo chrobáčika všetky svolávať, že pod jaseň bola záhrada, ako — holohumnica, vravely ženy, — a kohútovi tak sa neraz vypomstily, že ho — předaly. Ale dostalo sa predsa pár zlatých za kurence, vajcia, najmä ak Ondrej sám a potom so ženou nemohol ich prísť každé leto pojesť. .. a tak sa škoda nahrádzala... S kraja záhrady, v rade ostatných, záhradami, humiencami, stajňami oddelených domov, zväčša drevených, s pekným, na spôsob vychádzajúceho slnca latkami obitým štítom, s dvoma okiencami, z ktorých obyčajne trčaly kosy, s dvoma „velkými" oblokmi do ulice, nad hlbokou, skalnatou, vždy vlhkou a zahnojenou cestou stál rodný dom Ondrejov. Drobný, ale milý, ako klietočka. Drevený, ale na dve strany — na dvorec a do ulice — ovakovaný. Zalatkovať a obhodit ho dal nedávno Ondrejov otec, iste Ondrišovi či jeho žene hladiac k vôli spraviť a trocha B popanštiť.t: Okná „do

603 cesty" zo štyroch na šesť očiek už driev vypilovať pomáhal ešte starému otcovi Ondrejko ako 9—10-ročný chlapec, práve ked1 začal do mesta do školy chodiť. „Aby mu bolo vidnejšie sa učiť", vravel starý otec. Vypílili po jednom brvne, a starý Kolenička, dedinský ich stolár i kresár i tokár, „naturalista" a Ondrejov krstný otec, spravil nové, mocné smrekové okná, na ktoré dosky pod strechou schly čajsi za tri roky! Snôtili to znamenite, iba že stará mať sa hnevala, že bude cez zimu väčšmi duť a že pri robení okien u Kole- ničkov, a potom zase doma, do týždňa sa „babrili" a slaninku piekli i pálenku pili, a Ondriš cválal po dohán, lebo majster Kolenička kúril zo „štiavničianky", celého „mažiara..." Ale okná spravili i na nebovo — ako ked do vápna svetličky naleješ — zafarbili a Ondriš dlho si pamätal, že ich boli i po rukách chlapli, ked firnaj- zové pľuzgiere pod farbou s mladším bratom Jankom pučili a roztierali.. . Pitvor širokými hladkými žabicami vyložený; na prostriedku, pred pekárskou pecou jama, doskou prikrytá, a vždy luplo, ked kto na ňu stupil... Do jamy t-púšťaly ženy nohy, ked piekly chlieb, opekance, alebo pred sviatky, ked bolo plné ruky roboty, že i- Ondriš s Jankom koláče podávali, alebo ešte rndšej odnášali a trčiace hrozienka z nich štibrali. . . Nad čelustím ohnisko, na ňom varievali, a chlapci povedľa sediac načúvali rozprávkam starých. . . Ondriš podával do fajočky uhlík starému otcovi (a toho bratovi), lebo nezapekali, fajčili len „na Iahko", strúhajúc, krešúc zvláště v zime niečo z dreva, kým ženy uvařily zemiaky a zapálilo sa v izbe svetlo. Kým sa zemiaky neuvařily, nebolo svobodno zapáliť svetlo, a Ondriš rád odložil učenie, radšej sa dal ráno „zduriť" včaššie, aby sa doučil. brážok prudkých, hriechu, nikda u ohniska nebolo, skorej vtipy, smiechy a — konečne... všetko ušlo hor\' komínom, do ktorého každý rok zavesili z dvoch bravcov bočky, klbásky i chýrny „švankés", ktorý načínali hned, ako ho z komína zniesli... či sa nepokazil? S ohniska kúrilo sa i do zelenej a lekvárom náležité obmazanej popukanej pece v izbe. S dvoch strán bol múrik, zakrytý širokou doskou, na úu ukladávali tie báječné i pätorakou plnkou nadievané, sťa šefran žlté koláče (zvláště ak bolo mledziva!), a za pecou v zime spávali oni chlapci, Ondriš s Jankom, v horúčosti často pekelnej, ale milej na kizkach, v sankovici poziabnutým deťom... Odo dvier pri peci kozúbok bol už zapchatý... Ondriš už nevidel z kozuba svietiť... Čo sa pamätá, s hrady nad stolom v prostred izbe visela lampa na drôte, v lete iste príjemná gymna­ stika múch, veselých, bručiacich čiernych múch... Na prostrednej hrade, ked nazrelo slnko do okien, ľahko sa dal prečítať pekne rezaný česko-slovenský nápis: © pomoci 33oš< wtyímbowaí ®an Styía — 1793. Ondrišov praděd. Nevedno, kde sa už na cintoríne roz­ sýpá, ale mozole jeho ešte trvajú a zábudlivé deti na nich žijú... O komore, stajničke a v nich o sušených plánkach, slivkách, páchnucich dymom a chutiacich popolom („lepšie žalúdok vystrú­ hajú"), o Beľane — krave, ktorú Ondriš znal za 20 rokov, lebo

609 bola dobrá dojka, a ktorá ho raz za podávané hnilé hlúbie kapustné aj na rohy vzala a za chvost přehodila, rozprávať — to by sme si museli zavolať Ondriša. Preňho to všetko malo velké, rozhodu­ júce kúzlo. . . Ja vám i toto dosavadně už i tak zdĺhavé vykladám... Ale to len všetko preto, aby som vás presvedčil, že Ondriš svoj rodný dom, svoju dedinu slovenskú Mbil i vo velkom meste, že na Ďu nezabúdal, za ňou sa ťahal a do nej azda i skutočne dôjde... Dedinka nevelká, asi 400 duší; ale tým bližší, milší, známejší, v rodine s ním všetci. A keď ich nezaprel ani v škole, ani po ákolách ako úradník pri pošte, ani nikdy — to v lete šťastní boli môcť ho pozdraviť hoci s druhého grúňa... podať mu ruku... pri- chodiť k nemu na posedenie... A on im rozprával, ako, čo vo svete, čítal, im novinky slovenské, a že im je dobre, že sú sebe pánmi... Že on medzi nich príde na penziu... Že by im „dobre" bolo, to mu neverili, lebo že nemajú peňazí „ako vy v meste", že len čo vyžijú a trápia sa po biede... — Prídem vám pomáhať tú biedu zaháňať. — ubezpečoval občanov a prezradil i jeden-druhý svoj plán: budú sa učiť lepšie ob­ rábať lúky, siať viac krmu, piť menej trungu; čitáreň, družstvo, divadlo spomenul... Ani to všetko všetci nerozumeli. — Budeme sa tešiť a ťa čakať, len aby to bolo isté, — po­ chybovali mnohí a spytovali sa, čo sa mu tak na dedine páči, keď im je celou panorámou mesto, kde vidíš a máš od Boh-sveta všetko... Vrstovníci Ondrišovi všetci, chcej-nechcej, museli tykať. On si ich dobre pamätal, a veď ich aj tak radom, skoro každé leto — na prekvapenie — v dome, v poli navštevoval. Zábavné boly zvlášť ženy, ktoré mužom tajne i verejne za tykanie doho- váraly, že sa to len predsa nepatrí: „Teda oni aký pán, zlatý golier, hviezdy štyri, a ty čo... ?a — Ale či tvoja žena privykne? keď je tej vraj len vela smradu, hnoja a svinských chlievikov v dedine... Amy sme tomu najradšej: čo smrdí, to hnojí a kde kvik, tam šmyk... — Daj sa mi Bože, aká velkomeštianka!... z Liptova, — zlahčoval Ondrej pochyby dedincov, ktorí velmi dobre poznali z leto- vísk Ondrejovu, že si nikdy nesadla v dome, ba často ani nevošla, nikdy „chleba nekrájala", no a váre, „ani len mäská", do úst ne­ vzala a ulicou chodila upätá „do kolien", či bolo blato alebo prach, a na prechádzkach, proti kravám sa náhodou dostanúc, kričala, hřešila pastiera a driapala sa na plot, alebo sa nazlostená vrátila s pol cesty, čo bližší susedia, i psov priväzovali... Ondrejova iba v záhradke pred — alebo za — domom bývala doma, i to len keď bolo sucho, teplo, slnečno. Ináče Ondrišov brat držal kone, mohla kedykoľvek do mesta. S pérovej bričky kočírovala si sama, iba že óhlapec musel ísť opatriť hoviadka, kým obehla známe panie a sklepy, a vracala sa vše i o polnoci s návštev v meste, alebo so stanice, s návštev v mestách susedných. Ondriš sedel doma, to jest pomáhal v poli seno zrábäť, na huby, maliny chodil, sbíjal

610 chlievce, klietky, na hole si vyšiel 2—3-razy cez leto, ryby, hláče s chlapci chytal, ako niekedy pred 40 rokmi... — On je náš — šepkali si sedliaci, — ale ona... Škoda, že sa bol oženil, keď za 40 rokov mládenčil... Uvidíte, že sa ne­ vráti ... — Vráti sa.. . — Nevráti... — hádali sa sedliaci. II. — Ešte päť rokov, a dám sa penzionovať, — to mal Ondriš tak umienené, že nikdy nepochyboval o tom; ale ani žena sa neopo­ vážila, iba v duši úfala, že za päť rokov môže sa mu vola zmeniť a zostanú v Pešti, kde ona za päť rokov tak privykla, že jej iba v letné horúčosti schodily na um liptovské rodné doliny. Peštianske ulice, lesík, asfalt, móda, dostihy a všelijaké pohľady na športy, konečne divadlo a dve-tri úradnícke kamarátky, vzájomné návštevy, klebety a kuchyňa — to bol Ondrišovej svet, do ktorého uvedená z počiatku Ondrišom, „aby skorej privykla", obľúbila si ho tak, že jej nevolno bolo, keď mala pomyslieť, že to všetko o pár rokov bude musieť zameniť za Ondrišovu zablatenú dedinu. Keby mali deti, myslela si, lahšie by ho bolo v Pešti udržať — školami. Takto si nevedela nájsť dôvodu, s ktorým by obstála pred Ondri­ šom; lebo čím viac sa blížil tridsiaty rok jeho služby, tým býval obavnějším, že ho na penziu nepustia... Ondrišová líškave vyzvedala sa v taký čas muža, koľko penzie by mal po 30, 35, a kolko celej, po 40 rokoch ? Ale Ondriša to v duši popudzovalo, lebo mal pár tisíc korún zgazdovaných, a pre dvoch ľudí, zvlášť na de­ dine, tak môže stačiť 200, ako 240 korún mesačne. To žene dva-tri razy zopakoval, pripamätal a potom už dumal si každý svoje: Ondriš bol stále doma myslou, žena v Pešti. Kto a čo bola Ondrišová Emília a či Milka? V Tatrách, ktoré Ondriš temer každé leto krížom-krážom preliezol, padol medveď do jamy, a už bol dosť starý, 40-ročný. Pamätá, ako dnes, šiel so Štrbského plesa na Popradské. Sám> iba s valaškou v ruke (lebo kapsu nechal na plese). Dohonil spoločnosť. Jednu rodinu. Slovensky sa shovárali a vlastne píšťaly tri dievčatá, a s nimi „teta" a okrúhly pán. Pozdravil, prihovoril sa, zastali, pred­ stavil sa a z nadšenia, že i druhí majú radi Tatry, pomáhal cez skaly dievčencom i tete, nabídol chrbát na odnesenie ich kapsy a s plies vrátil sa s rodinou, železnicou k nim do mestečka N. Už bol v jame, vlastne na hostinci. Okrúhly pán bol krčmár a mäsiar; doma vítala ich vlúdne „oberučná" mamka. Ondriša jej už představily dievčatá, a ešte listie nežlklo pod Kriváňom, na tretiu návštevu bol Ondriš ženatý s 19-ročnou Milkou. Zaľúbil sa ako slepý, vzal dievča do Pešti a sám mu smýšlal zábavky a bez­ starostný život. Dievča, uvedené do toho života, čím ďalej, tým sa ho odda- nejšie chytalo, a domov kuknúť, písať — iba z povinnosti. Odrodilo sa cele kraju, rodine i ľuďom, žijúc si domácnosti a ulici. Neplané

611 žieňa, ale svobodQé od starostí, od detí — spohodlnelo pri Ondri- šovi, alebo už doma bolo chované k ľahšiemu, nerobotnému, nemy- šlienkovému životu. Rodičia mali sa dobre. Milka mala výhlad na pár tisíc korún dedictva. Tým viac „ideálčil" Ondriš. Knižky, novinky, a v nich všeli­ jaké kultúrne, sociálne návrhy, zdary i nezdary slovenskej práce rozpalovaly mu sluchy. Bol by chcel zatočiť kolesom času, aby už tu bol ten 30. služobný rok, a už sa videl doma, v skromnej dre­ venici; ale každý vie, „kto" v nej býva, každý ho „v srdci nosí", ako on celú rodinu a celý svoj rod, — ufá sa s básnikom. Rodičia sa pominuli; Ondriš pri delení s bratom prepustil mu všetko pole otcovské, a nechal si iba rodný dom so záhradou. Janko rád pristal a pristavil na ženinom otcovskom. V to leto Ondriš ^zaviedol ženu domov, a on šiel usporiadať teraz už „svoj" dom. Žena „po pamäti" mala námietky a žiadala reparácie; z počiatku ozaj praktické. Zasypať hnojisko, bližšie a skrytejšie prestaviť záchod, izbu vymalovat, pitvorec rozdeliť na prednú izbu a kuchyňu, miesto ohniska šparhert a zavretý komín; potom steny a hrady aspoň zafarbiť, ked už nie štukatór spraviť atd. Slovom: „modernizovať", ako mu to pod nos potrela, a hlavná vec dve izby aby boly. Teda i komoru prerobiť na spálňu. „Ja sa inak nebudem dobre cítiť..." vyhrážala sa so smiechom, ale po- žadovačne, hladiae Ondrejovi bradu, že to Ondriša zlostilo i zmiatlo. Bol by jej rád pripomenul ich dom, ale pomyslel si, že tam — darmo je — všetko majú zo skaly, pivnice, bočné stavy, štyri izby... Darmo je, tak vychované nepřebývá mi v drevenici a v jednej izbe, hoci akej priateískej a slušnej... Šiel reparovať. Jedno leto „to", druhé „inô", tretie „inak", Milka ho už iba navštíviť prišla i s otcom svojím, a mali návrhov, že Ondriš zlosťou zuby zatínal... Ale robil s ludmi i sám. Bra­ tova žena musela mu dať otcovskú košeľu s tkaničkou pod hrdlom, vysúkal rukávy a čím ďalej, tým viac staval, i zastavil vyše tisíc zlatých. Už bol ozaj neveľký, ale najkrajší domček v dedine, lenže utratil na originále; bol už villou, a Ondrišovi ľúto bolo za každým vyhodeným brvnom, nálepkom, hriadkou, dveřmi, vybíjanými kuva- nými klincami s hlávkami ako starý dvojgrošník. I strechu spustil na jednom mieste a chystal zasklené podstenie, „besiedku". — Ty sa budeš so sedliakmi zaoberať, aby mi aspoň blata nena- vláčili do izby... — podotkla žena, ked jej „besiedka" na um zišla. „To má z domu", pomyslel si Ondriš. „Od sedliaka iba peniaz dobrý... ináče nepusť ho do izby, lebo ti blata donesie..." a bol by dobrák zaplakal, že dievča tak prevrátené v dome vychovali a on sa od 10 rokov o iný smer a náhľad iba škriepil, ale múdrou výchovou nepostaral. Teraz musí byť „besiedka." „A iste i odtiaľ nás vytisne..." trápil sa a bál sa pomyslieť, že ked prídu a žena urazí jeho zemkov, čo si on počne...

612 III. Ondriš slúži už vyše 30 rokov. Nepýtal sa na penziu a i ďalej dochodia do rodnej dedinky Ondrišovej len v lete na 4—6 týždňov. Ondriš navštevuje sedliakov i na poli, v hore sa s nimi schádza a s roka na rok ubezpečuje ich, že už prídu; budúcim rokom sa už iste dá penzionovat a sa prenesú... — Nie tak ľahko sa odtrhnúť, kde si vyše 30 rokov žil... dôvodí. Má si všeličo v Pešti zariadiť, aby mal potom už pokoj... A neprenášajú sa. Na Ondriša hladia dedinčania už len •— ako predtým — ako na dobréhopána z ich rodu, ale predsa len „na pána." Už sa mu neufajú. „Žena nechce", šepkajú a uspokojujú sa, a Ondriša — čo iné — jedni lutujú, druhí by mu poradili lieky, dobré, „ostré" lieky, aby ženu, zvlášť keď detí nemajú, odohnal. „Lenže, kdeže by, také dobrotisko!..." Ondriš slubom už sám prestáva veriť; ale keď sa spamätá, hladá a nachádza v duši uspokojenie v tej tajnej svojej myšlienke, že aspoň príde umrieť do rodného kraja, a rodný dom svoj poručí na letovisko slovenským spisovateľom, ktorí azda „a iste lepšie, ako ja", odtrhnutý vyše 30 rokov od svojich, vykonajú i tú prácu v jeho dedine, na ktorú sa on tak celý život strojil a tešil... Nálezca pokladu. Skutočná udalosť. Z rukopisov Jonáša Záhorského. 1. Ako Dukát vygazdoval. V Dukátoví väzelo od prirodzenia čosi zlého, akási nestydatosť, hlúpa pýcha, vzpura a zverské hrdláčenie. Sotva vyrástol z liet chla­ peckých, už bol hotový korhel. Pri muzikách a tancoch zapríčinieval obyčajne krvavé pranice. S dievčatmi zachádzal tak nestydaté, do­ voloval si také oplzlé reči a dotýkania, že na to Iudia pluli. Surový jeho spev naplňoval celú dedinu. Vystríhať, napomínať ho zname­ nalo hrach na stenu hádzať. Oženil sa tak skoro, ako mu dovolil vojenský stav, a vzal si osobu takú ľahkomyseľnú a ošemetnú, ako on sám. Ba rovnala sa mu i pijanstvom. So starším bratom vadil a bil sa každodenne. Nevesty hašte­ řily sa tiež medzi sebou. Prirodzená teda bola vec, že hneď po smrti otcovej bratia sa podelili. Ušlo sa im po dve osminy. Na takej malej škvarke oháňal sa starší brat ako-tak: náš hrdina naproti tomu márnil, snuval dlžoby. Neminuly tri roky, už manželský párik bol so všetkým hotový. Osminy sa předaly, z veri­ teľov kto dostal niečo, kto nič.

613 Lapili sa potom deciictva holomkov *), služby. Ale nikde ne­ mohli vydržaf do roka, pre lenivosť, nespoľahlivosť, pijanstvo, vzpuru, a zvláště že radi brali tam, kde nepoložili. Pri tejto poslednej vlast­ nosti prišli obyčajne o zaslúžený nájom. Odohnali ich, nedajúc im ničoho. Že to opätovalo sa potom často, nikto ich viac do služby neprijal. Keď sa nemali kam podieť, vzali otrhanú panskú chalupu, a skoro našli zmenu tú velmi výhodnou. Majúc svoju vlastnú strechu, oddali sa cele krádeži. Žena a deti kradly na poli klasy, struky, zemiaky, kapustu, v dedine kury, husi. Muž konal hrubšie práce pri remesle tomto, s tovarišmi. Donášal celé boky slaniny, celé vrecia múky, strovy, zrna. Lebo ozbíjal v celej okolici komory a sypárne. Jama pod postelou, s uzučkým hrdlom, bola vždy plná dobrými věcmi. V noci sa vždy varilo, škvařilo, jedlo, pilo, vo dne obyčajne spalo. Na panské posielali zlodeji za seba nájomníkov; sami šli len tu i tam z parády a pre zaslepenie očú. 2. Ako sa Dukátoví pokazilo remeslo. Viedlo sa to tak za pár rokov. Ale potom pretrhla blaženosti zlodejskej rodiny nenadala nehoda. Pošiel Dukát s kamarátmi vo tmavej noci do susednej dediny, kde čuli u gazdu boky slaniny na povale. V chyži svetlo, krik, spev, chachot. Boly tam priadky. Kamaráti Dukátoví boli tej mienky, že musia počkať, utiah- nuvše sa za humno, až sa mládež rozíde, domáci uložia. Ale Dukát tvrdil, že práve toto je najpríhodnejši čas ku vyvedeniu krádeže, lebo že pre krik v chyži nebadať chodenia a šramotu na povale. A dobre súdil. V chyži naozaj nikto ničoho nezbadal, keď zlo­ deji vytrhali na streche dieru, odrezali slaninu a vzali boky na plecia. Boli by ich šťastne podali von dierou čakajúcim kamarátom. Ale pod Dukátom prelomila sa vetchá doska, a cup do chyže, i s bokom slaniny na pleci, medzi priadky. Za ním šuchol ešte druhý bok slaniny a ovisly dve nohy v krpcoch. Prítomní zľakli sa, povyskakovali s krikom. Len smelý Dukát sa nezľakol. Riekol pokojne, ako čo by nič: „Pochválen buď Ježiš Kristus." Strhne sa chachot. Jeden z mládencov pochvatí i tie z povaly visiace a šibrinkujúce nohy, a stiahne i druhého, povalou do chyže prichádzajúceho hosťa. Mládenci okolo nich s hlučným smiechom, ale gazdiná s metlou a gazda s hodnou rafikou. Omlátili ich tak, že ramená, chrbát, stehná boly samá klobása. Na druhý deň odviezol ich rychtář poviazaných na stoličný dom. Tam si posedeli do roka a dostávali tiež v istých časoch klo­ básy na zadok. *) Tu hľa naše slovo, ktoré úplne odpovedá latinskému „proletář." 41

614 Biednejšia, nežli oni v temnici, bola Dukátová doma s detmi.. Dobre nepohynuli od hladu, keď sekly nočné donášky. 3. Ako Dukát prišiel ku povesti boháča. Málo jej odlahlo i po návrate mužovom. Zlodejské remeslo teraz už nešlo, ako prvej. Striehli sa Iudia, i on musel sa mať na pozore a pracovať v potu tvári za pár krajciarov, až mu dobrá ná­ hoda pomohla zasa k výdatnému zárobku bez práce. Našiel totiž pri vykopávaní púov v lese nevelký peniaz. Pri­ niesol ho deťom, aby sa s ním bavily, ale deti pošly s ním do krčmy. V Židovi strepotalo lakomé srdce, keď uzrel peniaz, lebo to bol dukát. Odobral ho deťom za kúsok chleba a poháriček pálenky. Potom si pomyslel, že kde tento, tam muselo byť i viac du­ kátov. Šiel teda ku nálezcovi, nahováral ho všelijako, aby mu vydal všetky vykopané peniaze. Keď ničoho nemohol vykonať s tvrdošijným, ako myslel, člo­ vekom, oželel i ten dukát, ktorý mal, a pošiel s ním k pánovi,, aby on vzal na otázku chalupníka. Pán to učinil so všetkou prísnosťou, napred sám, potom skrze slúžneho. Dukát bol i žalářovaný, a to opätovne. Povesť o tom rozniesla sa ďaleko a vzrástla v ústach ludu na zázraky. Povrávali si, že zlodej chalupník vykopal celý kotál du­ kátov, a zakopal zas inde, aby mu ich neodňali páni. Od toho času bol nazvaný Dukátom, keď predtým nazýval; sa Dvorským. 4. Ako Dukát zúžitkoval povstalú o ňom povesť. Zprvu sa hneval, keď sa mu každý vypytoval o nalezených^ dukátoch, a keď mu lakomci i peniaze na ne núkali. Lebo pokladal to za nástrahu, myslel si, že ho chcú podchytiť. Ale keď bolo toho primnoho; keď prichádzali i takí Iudia, o ktorých nebolo možno myslieť, že sú prenajatí: pomyslel si, že povstalá o ňom povesť môže sa k niečomu pridať, a odhodlal sa zúžitkovať ju. Začal ponúkané peniaze prijímať. Hovoril o nalezení dukátov,, pred tým obojetne, kto sa ho len zo zvedavosti spytoval, a pred tým, kto priniesol peniaze, s tajomným osvedčením, že nalezené dukáty zakopal až na treťom chotári v hore. Povesť rástla. Hrnuli sa k nemu sedliaci, mešťania, remesel­ níci, Židia z celej okolice, striehli za ním, kde by s ním samotným mohli prehovoriť, zastavovali ho na ceste, v krčme, volali k sebe, chodili do chalupy jeho v noci ponúkať mu peniaze na dukáty. Šlo to teraz, ako na of\'eru. Nebolo treba viac kradnúť. Ľudia sami dávali šťastnej rodine, čo len chcela. Dukátová len tak vláčila slaninu, šunky, maslo, bryndzu, múku, strovu. Peňazí mali ako pliev. Jeden sedliak predal voly a odniesol peniaze Dukátoví. Dcéra sedliakova dala svoju křižmu Dukátke. Len o to ju prosila, aby jej potom pekné dukáty^ vybrala. Šťastie párika bolo, že lakomci jeden o druhom nevedeli. Každý myslel, že len on sám kladie si základ budúceho zbohatnutia.

61Ď Nové pohnanie Dukáta pred súd potvrdilo ešte väčšmi výhodnú povesť. Ľudia obdivovali jeho múdrosť, že sa vie vysekať, a nosili, dávali ešte viac na dukáty. 5. Ako Dukát užíval svojho bohatstva. Aby vyhol dalším nápastiam lakomého a zajedlého pána, za­ nechal jeho chalupu a najal si v inej obci statočnú hospodu. Tam si hrali na boháčov. Keď boli pozvaní na svadbu, alebo na krstiny, kde iní dali krajciar, tam oni vrhli velkomyseľne päf- zlatovku. Tam požívali v plnej miere sprostáckeho blaha. Jedli, pili deň po dni, ako Sardanapal. Pálenka, víno, mäso, pečienky, pirohy, koláče nemíňaly sa z ich chalupy. Teraz si žijeme, hovorievali, ako kráfovia. Dukát zvláště roznežil sa cele. Žena, deti, musely byť vždy okolo neho, vysluhovať mu. Jedno pobehlo po pálenku, druhé po mäso, tretie po dohán. Ked ležal, žena mu ískala v hlave, diev­ čatá škrabaly nohy, chlapec oháňal muchy. Časom ani ku jedeniu sa nezdvihol. Žena mu podávala do úst, ako nemluvniatku, dievčatá utieraly bradu, zvláště ked žalúdok vysotil jedlá a pokrmy nazpäť. To sa stávalo častejšie, a Dukát sa žaloval, že teraz, ked1 má hojnosť všetkého, ani jesť ani piť nemôže tak chutne, ako nie­ kedy, keď bol nedostatok. Mal i obzvláštně fanty. Napred pobil ženu a deti, len tak z passie, potom ich odpytoval, sobliekol košeľu, ľahol na zem, žena a deti musely ho šibať prútmi po chrbte. Ked pri tom len kričal, aby lepšie šibaly, vyťala ho žena do živého. Ta to tak? vyskočí Dukát. Ty by si chcela muža zabiť? Lapí ju za vlasy, mrští o zem, povláči po chyži, deťom káže biť matku. Potom zase pýta za odpu­ stenie, a lahne sám, aby ho šibali, lebo že zlý duch vošiel do neho. Žena ho orezala dobre, a potom uskokla. Dukát pochytil psa, zavesil dolu hlavou s hrady, a tak bil, lebo že vyvŕšiť sa musí. Takými vecmi krátil si čas záhalčivý Dukát. 6. Dukát v nemoci. Zbytočné žranie a pijatyky porúchaly trochu i jeho pevné zdravie, ale nie nebezpečne. Prechorel, ale len tak po pansky. On predsa považoval svoju chorobu za nebezpečnú, a chcel, ako dobrý kresťan, prihotoviť sa ku kresťanskej smrti. Poslal ženu po farára. Deťom velel rozložiť ohníka pod kozubom. Deti odvětily dob­ rému otčíkovi, že niet dreva narúbaného. Chorý teda vstane, ide v gaťach a košeli von, a rúba na dvore drevo. Pri takejto práci zastihol ho prichodiaci so sviatosťou kaplán. Kde chorý? táže sa kaplán. Ja som, pane prevelebný, riekne rubač. Nech sa len páči dnu. Ja hneď idem, len trochu dreva narúbam. Ale kaplán vyhrešil chlapa, či nemôže prísť do chrámu, keď môže drevo rúbať? a odišiel preč. 4 ľ

616 Chorý ťažobil si na to velmi, a ked nemohol uviesť do po­ riadku dušu svoju, uviedol aspoň svetské svoje záležitosti a milo­ vanú rodinu. Učinil ústny závet. Poručil žene a deťom požehnané lakomstvo, bláznov, dával im naučenie, ako majú lhať, aby mohli žiť na svete bez roboty. 7. Dukáta počínajú upomínať veritelia. Ale blížil sa čas, kde ani jeho múdrosť nestačila udržať prch- núce blaho. Za tri roky nemal inej roboty, ako odberať núkané peniaze a iné dobré veci. Pravda, pomaly počali lakomci tratiť trpelivosť, upomínať ho na dukáty. Odbýval ich tým, že ešte teraz poklad vykopať nemôže; že to i ich bezpečnosť vyhľadáva, aby tajomstvo nevyšlo na javo. A tajní veritelia dali sa ešte vždy uspokojiť. Len dvaja Židia nedali sa odbyť. Stáli tak mocne na vykopaní pokladu, že Dukát musel niečo zrobiť, aby celá budova šťastia ne- sosula sa mu na hlavu. Vzal sa, šiel so Židmi, a vodil ich tak dlho semo-tamo po chotároch, až zočil valacha s ovcami. Vtedy riekol: V tomto okolí je, ale nemožno teraz, vidíte sami. — Židi museli sa uspokojiť. Krik ešte nezrobil nikto, ale prameň dôchodkov predsa vy­ sychal očividome. Peniaze viac neprichádzaly do domu, museli ich už hľadať, a užívať pritom rozmanitých úskokov. Tak prišli do krčmy v lese a žiadali motyku. . Na otázku krčmárovu, čo s tým chcú? odvetili tajomným šeptom, že idú vy­ kopať poklad. Žid zaradoval sa nesmierne. Predložil im hned, čo mal najlepšieho, pálenky, bryndze, chleba. Potom riekol: Viete vy, čo? Máte už odo mňa päťdesiat zlatých. Aby ste nemuseli hneď premieňať dukáty, dám vám ešte sto. — Veru pravdu máte, pri­ svedčil Dukát, a skryl peniaze s radosťou. Ale Žid chcel mať teraz istotu, šiel i sám s nimi do hory. Dukát sa uškrnul, vodil Žida tak dlho kol do kola, že Žid ani nevedel, kde je. Potom riekol: Zdvihnem teraz len čiastku po­ kladu; vy teda, krčmár, nesmiete vedieť, kde je. Počkajte nás tu, hned prídeme s dukátmi. S tým odišli a zmizli. 8. Budova Dukátovho šťastia sa zrúti. Ale čím dalej, tým ťažšie bolo dostať i fígľom groša. Veritelia nabehávali, súrili, žiadali alebo dukáty, alebo peniaze svoje nazpäť. Najneodbytnejší bol sedliak, ktorý predal pre dukáty voly. Pošiel na žalobu ku slúžnemu, a tým vytrhol prvý kameň z budovy Dukátovho šťastia, za ním celá sa zrútila. Krok jeho bol znamením ku všeobecnému útoku. Každý bežal napred ku vypasenému nálezcovi dukátov, potom ku slúžnemu. Slúžnym sa i hneval i smial, a urobil si žart s lakomcami. Kázal všetkým prísť v jeden deň, v jednu hodinu. Shromáždila sa ich plná chyža. Smiešne bolo vidieť, ako zlostne pozerajú jeden na druhého, všetci na Dukáta.

617 Vošedší slúžny riekol: Vy všetci hovoríte, že ste dali tomuto človeku peniaze na dukáty. Jestli to dokážete, bude holomok po­ kutovaný: ale ak nie, dostanete vy, za každý zlatý jednu palicu. Dukát sa uškrnul, lakomci ovesili nosy. Lebo nikto nemal ani písma, ani svedka. Počali teda tratiť sa po jednom z chyže, a vytratili sa všetci; len ten sedliak zostal, čo predal voly. Žiadal prisúdenie osoby Dukátovej. Nech mi vraj slúži bez pláce, až všetko odslúži. — Miesto toho však dostal šesť palíc. Oklamník bol zatvorený na pol roka, a s tým koniec i pra­ votě i holomkovmu šťastiu. 9. Posledné skutky Dukátové. Darmo sa usiloval po vypustení z väzenia obnoviť starú hru novými lžami. Nešlo to už. Nenašiel viac nových bláznov, a starí blázni pluli mu do očú, strkali, zauškovali ho. Bol teraz svrchovaný bedár. Odrastlejšie deti dal do služby. Prepustil ich, ako dobrý otec, so spasitelným naučením, že to predsa len najlepšie, keď človek počestné sa živí. Lebo že každé oplanstvo vezme, skorej alebo pozdejšie, zlý koniec. S drobnými dvoma deťmi stal do podružstva ku chalupníkovi. Neriadil sa však ani teraz sám dla naučenia, daného deťom. Ne­ pracoval statočne, ale chodil po pýtaní, ako vyhorelec. Kdekoľvek vypukol požiar, Dukát všade vyhorel, a chodil po dedinách so ženou. Toto sa mu odnechcelo pričinením toho sedliaka, čo voly predal pre dukáty. Bol práve v dedine, kde pohorenec Dukát chodil z dom do domu s vrecom na pleci, a zmlátil huncúta tak, že ho len trochu nechal živého. Od slúžneho dostal tiež hodných dvadsať­ päť palíc. Viac potom netrpel od ohňa. Miesto toho jal sa zas kradnúť. I to vypálilo zle. Chalupníkovi Iudia dohovárali, že drží u seba zlodeja, preto vyhádzal ho z domu. Utiahol sa potom bez dovolenia do humna jedného gazdu. Bol však i odtial bez milosrdenstva vy­ hnaný, pri čom manželka jeho dostala zrádnik. Nezbývalo mu teda iného, ako lapiť sa toho, ku čomu siahajú všetci korheli, ked imanie svoje prehnali prez hrdlo; všetci lenivci, ktorým práca smrdí; všetci, ktorí už iného spôsobu nemajú žiť z mozoľov ľudských. Riekol žene, aby odložila hanbu na stranu a šla s deťmi „medzi ľudí", zapustil i sám bradu, vzal na plecia kapsu, do ruky palicu, a chodil z dom do domu po dedinách, s klobúkom na chrbte, modliac sa za šťastie, za božské požehnanie, i za tie dušičky, čo v očistci sa smažia. Po dvoroch a domoch mlely sa z úst jeho otčenáše, a po krčmách kliatby. Lebo čo nasbieral po dedine, to vždy zamenil v krčme na žajdliček pálenky. Bol známy pod menom smradlavého žobráka. Lebo nosil oby­ čajne na nohách popriväzované hnilé mäso, a ukazoval to, ako rany vlastného tela.

Jakub Pasynkov. Od I. S. Turgeneva. Přeložil I. Viest. I. Bol práve prvý deň fašiangového týždňa v P., keď jeden môj priateľ zavolal ma na obed. Teraz on už nežije, umrel dávnejšie, ako väčšia čiastka mojich druhov. Okrem mňa sľúbili příst na obed Konštantín Alexandrovič Asanov a ešte jeden, v tom čase z literatúry dobre známa osobnosť. Posledný dlho nešiel a ani ne­ prišiel, ale listovné oznámil, že nepríde, no miesto neho zjavil sa malý, bělovlasý pán, jeden z tých všadeprítomných nezvaných hostí, ktorými P. oplýva. Obed trval dlho; domáci pán lieval nám hojne vína, hlavy naše onedlho rozpalovaly sa. Všetko, čo sa ináče tají a ukrýva v duši — veď kto by niečo tajného nemal — vyšlo na javo. Tvár domáceho pána naraz ztratila už i stydlivý a zdržanlivý výraz, oči jeho sa blyšťaly a nechutný výsmešok skrivil ústa jeho; bělo­ vlasý pán sa uštěpačné smial; no najväčšmi divil som sa Asanovi. Tento človek vyznamenával sa vždy citom slušnosti, tu začal zrazu neslušné grimassy robiť, rukou hádzať okolo seba, chvastať sa svo­ jimi známosťami, ustavične spomínať nejakého ujca svojho, velmi vážneho človeka... Ja rozhodne nepoznával som ho; zjavné po­ směšky si robil z nás... on ako by bol pohŕdal našou spoločnosťou. Rozsrdila ma drzosť Asanova. „Počujte", ozval som sa: „jestli sme my takí ničomní v očiach vašich, nuž choďte si vy k tomu svojmu znamenitému ujcovi. Ale, môž\' byť, ani ten vás nepripustí k sebe." Asanov na toto nič nedbal, len táral ďalej: „A čo sú toto za Iudia! Veď nebývajú v poriadnej spoločnosti, neznajú sa ani s jednou poriadnou ženskou, a ja? Jamám, hla, (zručne vytrhol z vrecka tobolku a klepal prstom po nej) — celý sväzok listov od takej devušky, akej podobnú nenajdeš na celom svete!" Domáci a bělovlasý pán nepozorovali na posledné slová Asa­ nova ; držali sa jeden druhého za gombičku a oba rozprávali niečo, no ja naostril som si uši. „Veď sa vy len chvastáte, pán príbuzný znamenitej osobnosti!" ozval som sa a bližšie si sadol k Asanovi: „listov u vás nieto nijakých." „Myslite?" zavolal, pohrdlivo pozrúc na mňa, „a čo je toto?" Otvoril tobolku a ukázal mi asi desať listov, adressovaných na jeho meno... ,Známe písmo\', pomyslel som si... Cítil som, že rumenec studu vystúpil na moju tvár... mojesamo- lubie bolo silne urazené... Vďačne sa nikto neprizná k nepeknému skutku. Ale čo robiť... S ťažkým srdcom musím sa priznať, že... Vec je v tom, že využil som netriezvosť Asanova, nedbale há- dzajúceho listy na obrus šampaňským obliaty (i v mojej hlave už hodne šumelo) a napochytre prebehol som jeden z týchto listov...

619 Srdce sa mi stislo... Běda 1 ja sám som lúbil dievčinu, ktorá •písala Asanovi, a teraz som už nemohol pochybovať, že jeho lúbi. List, písaný po francúzsky, dýchal nežnosťou a oddanosťou... ,Mon cher ami Constantinľ tak znel začiatok... a končil sa slovami: ,budte ostražitý, ako dosial, a ja nebudem ničia, len Vaša.\' Ako hromom ohlušený, sedel som niekoľko okamihov nepo­ hnuto, ale onedlho spamätajúc sa, skočil a utekal som von. O štvrťhodinu bol som už na svojom bjte. Po mojom príchode z Moskvy do Petrohradu jedna z prvých rodín, s ktorou obznámil som sa, bola rodina Zlotnických. Pozo­ stávala ona z otca, matky, dvoch dcér a syna. Otec, už šedivý, ale ešte vždy svieži človek, bývalý vojak, zaujímal dosť vážne miesto, ráno chodil ďo služby, po obede spal a večerom hral karty v klube... Doma býval ziiedka, hovoril málo a neochotne, hľadel zpod obočia ani mračno, ani ľahostajne a, okrem cestopisov a geografie, nečítal ničoho. Ked prechorel, maľoval obrázky zatvoriac sa do svojho ka­ binetu, alebo dráždil starého, šedého papagája, Popku. Jeho žena, nezdravistá, suchotinárska, s čiernymi, vpadnutými očami a ostrým nosom, celý deň presedela na diváni a neprestajne vyšívala na „ka­ nave." *) Ona, nakoľko som mohol zbadať, bála sa muža, ako by sa bola kedysi v niečom previnila. Staršia dcéra, Varvara, plná, rumená devuška, osemnásť ročná, sedela vždy pri obloku a dívala sa na prechodiacicli. Syna vychovávali v štátnom ústave, chodil domov len na Veľkú noc a tiež ani vtedy netratil slov po daromnici; ešte i mladšia dcéra, Sofia, práve tá, do ktorej som sa zaľúbil, bola mlčanlivej povahy. V dome Zlotnických panovala takýmto spôsobom neprestajná tichosť; kedy-tedy pretrhovaly ju len prenikavé výkriky Popku, no k týmto i hostia skoro privykali. Ba i slová znely tam tak, ako by cítily tlak tejto večnej tichosti. Ostatne, hostia zriedka na­ vštevovali Zlotnických: nudno bolo u nich. Samé náradie, obtiah- nuté červenou, žlto vzorkovanou látkou v hosťovskej izbe, množstvo pletených stoličiek v stolovej, vybledlé harasové vankúše s vyobra­ zením dievčat a psov po divánoch, rohaté lampy a súmračné obrazy po stenách — všetko budilo mimovoľnú úzkosť, zo všetkého vial akýsi chlad a kyslosť. Prijdúc do Petrohradu, navštevoval som kedy-tedy Zlotnických: dávali sa do príbuzenstva mojej maminke. Prvý raz ťažko som vy­ sedel tam povinný čas a dlho som návštevy neopätoval; no po čase začal som ta chodiť častejšie a častejšie. Priťahovala ma Sofia, ktorá sa mi zprvu nepáčila, ale konečne som sa zaľúbil. Táto devuška bola neveľkého vzrastu, driečna, trochu chudá s bledou tvárou, hustými, čiernymi vlasmi a veľkými gaštanovými, vždy polozakrytými očami. Jej prísne a rezké črty, zvláště jej sti- ) Kanava = riedke tkanivo na vyšívanie.

620 snuté pery vyrážaly pevnosť a silu vôle. Doma ju považovali z» dievča pevného charakteru... „Podobá sa staršej sestre, Katarinke", hovorila mi pani Zlot- nická, keď sme sami boli (pred mužom ani spomenúť nesmela Katarínu.) „Vy ju, pravda, neznáte: žije na Kavkaze, ta sa vydala. Mala len trinásť rokov, predstavte si, keď sa zaľúbila do svojho\' terajšieho muža, a už vtedy nám oznámila, že nepôjde za iného. Všetko naše namáhanie bolo márne! Čakala do 23-ho roku, otca nahnevala a šla za svojím ideálom. Skôr-neskôr bude hriechu i so „Sonečkou." *) Nech ju Boh chráni od takej zanovitosti! A veru bojím sa o ňu; veď jej minulo len šestnásť rokov, a už jej neroz­ kážeš..." Vošiel pán Zlotnický, jeho žena hneď zamĺkla. Vlastne mne Sofia zapáčila sa nie pre svoju silu vôle, no ona* pri všetkej svojej suchosti, nedostatku živosti a obrazotvornosti bola svojho spôsobu prelesť, prelesť priamodušnosti, čestnej úprim­ nosti a duševnej čistoty. Ako som ju ctil, tak som ju ľúbil... Mne sa zdalo, že mi je naklonená; oklamať sa v jej oddanosti, presvedčiť sa o jej láske k druhému bolo velmi bolestné pre mna. Moje neočakávané odhalenie prekvapilo ma tým väčšmi, že- pán Asanov nenavštevoval často dom Zlotnických a ani vtedy ne­ dával prednosť Sonečke. Bol pekný brunett s výraznými, hoci trochu ťažkými črtami tvári, s vypuklými, žiariacimi očami, s vel­ kým bielym čelom a plnými, krásnymi perami pod tenkými fúzmi. Držal sa velmi skromne, ale prísne, hovoril a súdil sebavedome. Bolo vidno, že mnoho myslel o sebe. Asanov smial sa zriedka, i to len cez zuby, a nikdy netancoval. Složenia bol nemotorného. Slúžil predtým v ... m pluku a bol považovaný za hodného officiera. „Podivná vec!" rozmýšlal som, ležiac na pohovke: „len ako- som ja ničoho nezbadal?" ,Buďte ostražitý, ako dosial:\' tieto slová Sofiinho listu přišly mi zrazu na um. „Ale!" pomyslel som sr konečne, čože ma po nej! Chytrá dievčina!.,. A ja som myslel, že je otvorená a úprimná... No, počkajteže, ukážem vám..." Tu som, pamätám sa, zaplakal horko a nemohol som zaspať do samého rána. Na druhý deň, o druhej hodine, vybral som sa do Zlotnických, Staříka nebolo doma, a jeho žena tiež nesedela na svojom obvyklom mieste: od palaciniek rozbolela ju hlava a šla si lahnúť do spalne. Varvara stála, opretá plecom o oblok, a hľadela na ulicu; Sofia chodila hore-dolu po izbe s rukami krížom preloženými na prsiach ŕ Popka kričal. „Á! Zdravstvujtel" lenivo prehovorila Varvara, ako som do izby vkročil, a hneď doložila polohlasne: „a tam ide človek, s tácňou na hlave (ona hovorievala niekedy i pre seba a kritizovala přecho­ divších). *) Sonečka = maznavé meno Sofie.

621 „Zdravstvujte", odvetil som, „zdravstvujte i vy, Sofia Nikola- jevna. A kde je Tatiana Vasilievna?" „Šla si odpočinúť", odpovedala Sofia, ďalej sa prechodiac po izbe. „Mali sme palacinky", hovorila Varvara, neobzrúc sa. „Prečo ste neprišli? — Kdeže ide tento pisár?" „Na kra-ul!" rezko zakričal papagáj. „Ako váš Popka dnes kričí!" „On vždy tak kriči", prehovorila Sofia. Nastala tichosť. „Vošiel do vrát", ohlásila sa konečne Varvara a stala si na poličku a otvorila oblok. „Čo ty?" spýtala sa Sofia. „Žobrák", odvetila Varvara, nahla sa a vyhodila oknom me­ dený „piatak"*) „Včera som prijemne trávil čas", ohlásil som sa, sadajúc si do kresla: „obedoval som u jedného priateľa; tam bol i Konštantín Alexandrovič." (Pozrel Bom na Sofiu: ona nepohla ani len obrvou.) „A musím sa priznať", pokračoval som: „sme korhelovali: štyria sme osem buteliek vypili." „Ale, žel" spokojne vetila Sofia a potriasla hlavou. „Áno", hovoril som ďalej, rozdrážděný jej ľahostajnosťou, „a viete, čo, Sofia Nikolajevna, veď nenadarmo hovorí príslovie, že pravda vo víne?" „A čo?" „Konštantín Alexandrovič nás rozosmial. Predstavte si, odrazu začal hádzať rukami okolo seba a hovoriť: „aký som ja junák 1 Mám ujca, znatného človeka!" „Ha-ha!" ozval sa krátky, trhaný smiech Varvary... Popka t Popka I Popka!" zavrešťal, ako by jej odpovedal, papagáj. Sofia zastala predo mnou a pozrela mi do tvári. „A vy čo ste hovorili?" spýtala sa: „nepamätáte?" Nevolky začervenal som sa. „Nepamätám sa! Môž\' byť, bol som už i ja pekný. Skutočne", ozval som sa po malej prestávke: „víno piť je nebezpečné: nie­ kedy vybľaboceš a povieš i to, čo by nikomu nebolo svobodno vedieť. Ľutuješ potom, keď je už pozde." „Či ste sa preriekli?" pýtala sa ma Sofia. „Nehovorím ja o sebe." Sofia sa odvrátila a znovu začala chodiť po izbe. Hľadel som na ňu a vnútorne kypel som zlosťou. ,Vidíš ju\', myslel som si, ,dieťa, dieťa, a ako panuje nad sebou! Kamenná je zrovna! Ale len počkaj!" „Sofia Nikolajevna", ohlásil som sa tlumeným hlasom. Sofia zastala. *) Piatak (päták) = päťkopejkový peniaz.

„Co chcete?" „Nezahrali by ste niečo na fortepiano? Ozaj, mám vám čosi povedať", dodal som sníženým hlasom. Žofia, neprehovoriac ani slova, pošla k salonu; ja zápät za ňou. Zastala pri klavíre. „Čo vám mám zahrať?" pýtala sa. „čo chcete... azda nocturno Chopina." Sofia začala nocturno. Hrala dosť zle, no s citom. Jej sestra hrala len polky a valcery, i to zriedka. Pokročí svojím lenivým krokom ku klavíru, sadne si, spustí tuho jednu polku, nezakončí jej, začne inú, potom odrazu vzdychne, vstane a zase ide k oknu. Čudné stvorenie bola tá Varvara! Sadol som si ku Sofii. „Sofia Nikolajevna", začal som, napnuto hľadiac na ĎU sboku, „musím vám povedať pre mňa nepríjemnú novinu." „Novinu? Akú?" „Nuž takú: že doterajška mýlil som sa vo vás, dokonale som sa mýlil." „Akým činom?" nadmietla ona, hrajúc ďalej a oprúc zrak na svoje prsty. „Myslel som, že ste úprimná; myslel som, že neviete byť lstivou, že neviete svojich citov ukrývať, byt podvodnou..." Sofia nahla sa nad nóty. „Nerozumiem vás." „A hlavne", pokračoval som, „nijako nemôžem pochopiť, že vy, vo vašom veku, viete už tak majstrovsky hrať rollu..." Ruky Sofie sa zlahka zatriasly nad klávesmi. „čo vy to hovoríte?" ozvala sa, ani nepozrúc na mňa, „ja hrám nejakú rollu?" „Áno, vy (zasmiala sa, a ja triasol som sa od zlosti). Vy sa pretvarujete, vy sa ľahkomyseľne približujete k človeku a... a píšete mu listy", doložil som šeptom. Sofia zbledla, jednako neobrátila sa ko mne, dohrala nocturno do konca, vstala a zakryla vrchnák klavíra. „Kdeže vy?" pýtal som sa jej nie bez múk. „Vy mi neod­ povedáte?" „Čo mne vám odpovedať? Neviem, o čom hovoríte... Pre­ tvarovať sa neviem." Začala ukladať nóty. Krv bušila mi do hlavy. „Ó, nie, vy viete, o čom hovorím", povedal som, tiež vstanúc: — „a ak chcete, napomnem vám niekoľko výrazov z vášho listu: ,bu

-eěi, ináče vždy polozakryté, rozšířily sa tak, že zdaly sa ohrom­ nými, a hnevlivo zaiskryly zpod obŕv. „Jestli tak", prehovorila: „nuž vedzte, že ja lúbim toho člo­ veka a že mi je úplne jedno, akej ste vy mienky o Ďom a o mojej láske k nemu. A konečne, na akom základe vy takto hovoríte? Zkadial myslíte mať právo toto hovoriť? A keď som sa ja na niečo odhodlala Zamĺkla a zlahka vybehla zo salóna. Ja som zostal. Zrazu cítil som sa nepohodlne, ba hanbil som sa tak, že zakryl som si ť ár rukami. Cítil som všetku neslušnosť, celú nízkosť svojho konania a, pod vlivom studu a Iútosti, stál som, ako ohromený. „Bože môj!" myslel som si; čo som ja vykonal!" „Anton Nikitič", bolo počuť hlas chyžnej z prednej izby, „doneste hneď pohár vody pre Sofiu Nikolajevnu." „A čo je?" odvetil bufetčik. „Tak sa mi zdá, plače." Striasol som sa a pošiel som do hosťovskej pre klobúk. „O čomže ste hovorili so Sonečkou?" priamo sa spýtala Varvara a, trochu pomlčiac, polohlasom dodala: „zase ide ten pisár." Začal som sa odporúčať. „Kamže? Počkajte: maminka hneď vyjde." „Nie, už nemožno", prehovoril som — „radšej druhý raz." V tej chvíli, k úžasu môjmu, Sofia pevným krokom vošla do hosťovskej. Tvár jej bola bledšia, ako inokedy, i očné viečka už len málo boly červené. Na mňa ani nepozrela. „Pozri, Soúa", prehovorila Varvara: „akýsi pisár ustavične chodí okolo nášho domu." „Nejaký špion to bude..." odvetila Sofia chladno a opovržlivé. To bolo už moc! Ušiel som a naozaj nepamätám sa, ako som sa dostal domov. Bolo mi ozaj ťažko, velmi ťažko a nevolno, čo ani opísať nemožno. Za 24 hodiny dva také ukrutné údery! Zvedel som, že Sofia iného ľúbi, a ja navždy pozbavil som sa jej úcty. Cítil som sa zničeným a zahanbeným. Ležiac na pohovke, obrátený tvárou k stene, 8 akousi pálčivou slasťou oddával som ?a prvým poryvom zúfalstva, keď zrazu počujem kroky v izbe. Zodvihnúc hlavu, videl som jedného z mojich najlepších priateľov: Jakuba Pasynkova. Bol som hotový hnevať sa na každého človeka, ktorý by Tošiel do izby v tento deň, no na Pasynkova hnevať som sa nemohol; naopak, zabudnúc na zožierajúci ma zármutok, vnútorne tešil som sa jeho príchodu a kývol som mu hlavou. On, dFa zvyku, prešiel raz-dvakrnť cez izbu, odfukujúc a naťahujúc svoje dlhé údy, mlčky zastal predo mnou a hned 1 i ticho sadol do kúta. Poznal som Pasynkova už od dětinstva. Vychovával sa tiež v tom súkromnom ústave Nemca Winterkellera, v ktorom som i ja prežil tri roky. Otec Jakubov, chudobný penzionovaný major, človek ^elmi čestný, no trochu pomätený, priviezol ho ako sedemročného

chlapca k tomu Nemcovi, zaplatil zaň vopred na rok, odišiel z Moskvy a ztratil sa bez chýru a slychu. Zriedka dochádzaly o ňom temné, nejasné zprávy. Len o osem rokov^ sa hodnoverne dokázalo, že utopil sa pri prevážaní cez Irtyš. Čo ho viedlo na Sibír — sám Pán Boh vie. Jakub nemal rodiny; matka jeho už dávno umrela. Týmto spôsobom zostal na starosti Winterkellera. Pravda, mal Jakub ďalekú príbuznú, tetku, ale bola taká chu­ dobná, že sa bála i navštíviť bratanca svojho, len aby jej ho na krk nezavesili. Jej strach bol zbytočný: dobrodušný Nemec podržal Jakuba u seba, dovolil mu učit sa spolu s druhými chovanci, choval ho a dával mu prešívať ponosené kabáty svojej matky už obstarnej, ale ešte vždy obratnej a rezkej. Následkom všetkých týchto okol­ ností a vôbec následkom podriadeného postavenia Jakuba v ústave, súdruhovia jeho zachádzali s ním pohrdlivo, hladeli naň zvysoka a prezývali ho to babím kaputom, to bratancom čepca (tetka jeho nosila stále veľmi divný čepiec s trčiacim sväžtekom žltých stužiek navrchu), to synom Jermaka (preto, že otec jeho utopil sa v Irtyši). No, hoci ho prezývali, hoci nosil smiešne šaty, jeho vždy každý velmi rád mal, ba i nemožné bolo neľúbiť ho: bol velmi dobrý a priamodušný, akého, myslím, na svete nebolo. Učil sa tiež velmi dobre. Keď som bo prvý raz videl, mal šestnásť rokov, a ja sotva trinásť. Bol som svojhlavý a rozmaznaný, vychovaný v dosť bo­ hatom dome, a preto, vstúpiac do ústavu, poponáhľal som sa so- známiť s jedným kniežatkom, o ktorého Winterkeller zvláštnu sta­ rosť mal, a ešte s dvoma-troma malými aristokratmi. Oproti dru­ hým choval som sa vážne... Pasynkova som nepovažoval za po­ všimnutia hodného. Toto dlhé a ťarbavé chlapčisko v špatnom ka­ bátiku a krátkych nohaviciach, zpod ktorých vyzeraly hrubé pun­ čochy, zdalo sa mi byť z rodu nejakého kozáčka*), alebo meštian­ skym synom. Pasynkov bol velmi víúdny a krotký, oproti každému, ale nikdy nikomu sa nelíškal; ak ho od-itrkovali — neponížil sa, no nehneval sa, stal si na stranu akoby lutujúc a vyčkávajúc. Tak urobil i so mnou. Přešly už asi dva mesiace, keď raz v jeden teplý, jasný deň, prechádzajúc sa po skončení živej hry v loptu zo dvora do záhrady, zazrel som Pasynkova, sediaceho na lavičke pod bazo­ vým kríkom. Čítal knihu. Pohliadol som na väzbu a videl som na chrbte meno Schillera: „Schiller\'s Werke". Zastal som. „Či vyhovoríte po nemecky?" Dosiaľ sa hanbím, keď sa roz­ pamätám, koľké opovrženie vanulo zo zvuku môjho hlasu... Pa­ synkov ticho pozdvihol na inúa svoje nevelké, výrazné oči a od­ povedal : „Áno, a vy?" „Akože, to sa rozumie!" urazeným hlasom som odpovedal,, a chcel som ďalej ísť. Ale niečo ma zdržiavalo. „A ktoré dielo čítate od Schillera?" pýtal som sa s predošlou nadutosťou. *) Kozáčok = panský sluha.

625 „Teraz čítam Resignation. Utešená báseň. Ak si žiadate, prečítam vám ju. Sadnite si, hla sem, vedia mňa na lavičku." Neváhal som dlho, sadol som si. Pasynkov začal čítať. Ne­ mecky vedel o mnoho lepšie, ako ja: musel mi vysvětlovat smysel niektorých veršov; a ja už ani nehanbil som sa pre svoju neznalosť, ani že ma prevýšil. Od tohoto dňa, od tohoto čítania v záhrade, v tôni pod bazou, Mbil som Pasynkova, spriatelil som sa s ním a podriadil som sa mu úplne. Živo sa pamätám na jeho vtedajší zovňajšok. Ostatne, zov­ ňajšok jeho sa velmi málo menil. Bol vysokého vzrastu, chudý, dlhý a dosť nemotorný. Úzke plecia a vpadnutá hrud! dávaly mu nezdravistý výraz, hoci žalovať sa nemohol na zdravie. Jeho velká, hore zaokrúhlená hlava zfahka klonila sa nabok, mäkké rusé vlasy v riedkych pradenách visely mu okolo tenkého krku. Tvár nebola pekná, ba mohla sa zdať smiešnou pre dlhý, vypuklý a červený nos, akoby nachýlený nad široké a rovné pery; ale otvorené čelo bolo krásné, a ked sa usmieval, malé siné očká jeho svietily takou krotkou a láskavou dobrodušnosťou, že už pri pohľade naň cítiť musel každý teplotu a veselosť okolo srdca. Pamätám sa i na jeho tichý a rovný, zvláště príjemný hlas. Hovoril velmi málo a s patr­ nou trudnosťou; ale ked sa oduševňoval, reč Hala sa mu svobodné a — podivná vec — hlas ešte stíšil, pohľad ako by uchádzal do vnútra a hasol a celá tvár slabo zahorela. V ústach jeho slová: „dobrota", „pravda", „život", „veda", „láska", čo ako oduševnene znely, nikdy nezvučaly ložným zvukom. Bez napruženia, bez námahy vstupoval do sfär ideálov; jeho poctivá duša hotová bola predstúpiť v každý čas pred „svätyňu čistoty"; Pasynkov bol romantikom, jeden z posledných romantikov, s ktorými mal som príležitosť stretnúť sa. Romantikovia teraz, ako je známo, temer vyhynuli; aspoň medzi terajšími mladými Iudmi ich niet. Tým horšie pre terajších mladých ľudí! Asi tri roky som strávil s Pasynkovom, dľa príslovia, ako duša v duši. Bol som dôverníkom jeho prvej lásky. S akým vdač- ným vnímaním a súcitom počúval som jeho vyznania! Predmetom jeho náruživosti bola sesternica Winterkellera, bělovlasá, milá Nemkyňa, s okrúhlou, temer detskou tvárou a nežnými modrými očkami. Bola veľmi dobrá a citlivá; ľúbila Mattisona, Uhlanda a Schillera a veľmi milo prednášala verše svojím chúlostivým a zvuč­ ným hlasom. Pasynkova láska bola celkom platonická; vídaval svoju milú len v nedeľu (chodila vtedy hrať sa k deťom Winterkellera) a i vtedy málo hovoril s ňou; zato, ked mu ona raz povedala: „mein lieber, lieber Herr Jacob!" celú noc nemohol zaspať od veľ­ kého šťastia. Neprišlo mu na um, že ona i všetkým jeho súdruhom jednako hovorila: „mein lieber". Pamätám sa tiež na joho zár­ mutok a zronenosť, ked neočakávane dostal zvesť, že „Fräulein Fri- derike" (tak ju volali) vydáva sa za istého Kniftusa, majiteľa veľkej jatky, veľmi pekného i vzdelaného muža, a že vydáva sa za neho nielen z rodičovskej vôle, ale i z lásky. Veľmi ťažko bolo vtedy Pasynkovi, a menovite trpel v deň prvej návštevy mladého páru.

62\'i Bývalá „Fräulein", teraz už „Frau Friderike", predstavila ho zase menom „lieber Herr Jacob" svojmu mužovi, na ktorom sa všetko jagalo: oči, čierne vlasy, čelo, zuby, gombíky na frakku, retiazka, ešte i čižmy. Pas.vnkov podal pánu Kniftusovi ruku a blahoželal mu (presvedč ný som, že iskrenne blahoželal) plného a dlhého šťastia. Toto dialo sa predo mnou. Ešte mi je v pamäti, s akým udivením a súcitom som hladel na Jakuba. Zdal sa mi vtedy hrdi­ nom. A naše besedovanie po tejto návšteve aké smutné bolo! — Hladaj útechu v umení, hovoril som mu. „Áno", odvetil mi, „i v poezii". „I v priateľstve", dodal som ja. „I v priateľstve", opa­ koval on. Ó, šťastné dni! Žalostné bolo rozlúčenie moje s Pasynkovom! Chodil on už vtedy na universitu, študoval na útraty Winterkellera, ale miesto kamlotových kabátikov a nohavíc dostal už riadny odev, ako ho­ norár za hodiny, dávané z rozličných predmetov mladším žiakom. Pasynkov nezmenil svoje chovanie sa oproti mne až do samého konca môjho pobytu v ústave, hoci rozdiel v rokoch medzi nami bol zrejmý, a ja, pamätám sa, ešte i žiarlil som na jeho niektorých nových súdruhov-študentov. Vliv jeho na mňa bol požehnaný. Poviem len jedno: v detinstve privykol som lhať... Pred Jakubom nešiel ani jazyk na lož. Zvláštnou radosťou mi bolo túlať sa s ním alebo chodiť vedľa neho hore-dolu po izbe a počúvať, ako on, ani nepozrúc na mňa, čítal verše svojím tichým a sústredneným. hlasom. Ozaj, zdalo sa mi v taký čas, že sa pomaly, po troške povznášame nad zem, niekde v jagavo svieťací sa, tajomne prekrásny kraj.. . Pamätám sa na jednu noc. Sedel som s ním pod tým bazo­ vým kríkom: radi sme mali toto miesto. Všetci naši súdruhovia už spali; ale my sme ticho vstali, hmatajúc sme sa obliekli potme a ukradomky vyšli sme „fantazovať". Na dvore bolo dosť teplo, ale chvíľami podúval čerstvý vetrík, ktorý prinútil nás stúliť sa. Ho­ vorili sme, hovorili mnoho a s ohňom, pretrhajúc sa navzájom, hoci sme sa nehádali. Na nebi ligotalo sa bezčíselné množstvo hviezd. Jakub zodvihol oči a, stisnúc mi ruku, ticho zavolal: Nad nami Nebo s večnými hviezdami. . . A nad hviezdami ich Tvorca... Hlbokou úctou preplnený pohľad som hodil na neho a pritúlil sa k nemu ešte lepšie. Srdce preplňovalo sa mi vytržením. . . Kdeže sú tie vytrženia? Ajhľa, tam, kde i mladosť! Po ôsmich rokoch stretol som zase Jakuba v Petrohrade. Stretnutie naše bolo radostné. Nikda nezabudnem chvíle, ked, sediac raz samotný doma, začul som v prednej izbe jeho hlas.. . Ako som sa striasol, s akým tlkotom srdca som skočil a hodil sa mu na krk, nepoprajúc mu času ani sňať kepeň a odkrútiť si šál. Ako chtivé som hľadel naňho cez nevolné, jasné slzy pohnutia! Nezostarnul veľmi za posledných osem rokov; vrásky tenké, ako sled ihly, kde-tu pre-

627 rezávaly už čelo, líca trochu vpadly a vlasy preriedly, brady temer ani nepribudlo a úsmev ostal ten istý... Bože môj! O čom sme len nehovorili toho dňa! Kolko milých veršov sme si prečítali jeden druhému. Začal som ho prosiť, aby prišiel ko mne bývať, on s tým nesúhlasil, ale sľúbil chodiť ko mne každodenne a zadržal svoj sľub. Dušou sa Pasynkov nezmenil. Stál predo mnou takým ro­ mantikom, akého som ho poznal, čo ako doliehal naň životný chlad, horký chlad zkušenosti, — nežný kvietok, zavčasu rozkvitnuvší v srdci môjho priateľa, zostal v celej svojej nedotknutej kráse. Ani len zármutku, ani zádumčivosti nebolo badať na Ďom: ako predtým, bol tichý, s večne veselou dušou. V Petrohrade žil, ako na pustatine, nerozmýšľajúc o budúc­ nosti a nepoznajúc sa temer s nikým. Ja obznámil som ho so Zlot- nickými. Chodil k nim dosť často, no i u nich, ako vôbec všade, hovoril málo, ale sa im zapáčil. Stařík, muž Tatiany Vasilievny, obchodil s ním láskavé, i obe mlčanlivé dievčatá skoro přivykly k nemu. Ked príde k nim, donesie so sebou v bočnom vrecku kabáta nejaké nové spisy, no dlho neodhodlá sa ich čítať, ale ustavične naťahuje krk sťa vták, a pátra, či možno? Konečne umiestni sa v niektorom kútiku (on vôbec rád sedával v kútoch), vezme knižku a začne čítať, zprvu šeptom, potom hlasnejšie a hlasnejšie, tu i tu pretrhávajúc samého seba krátkymi úsudkami, alebo výkrikmi. Pozoroval som, že si Varvara ochotnejšie sadala k nemu a poslú­ chala ho, ako jej sestra, hoci málo mu rozumela: literatúra ju nezaujímala. Sedí pred Pasynkovom, podoprúc si hlavu rukou, hľadí — nie do očú, ale na celú jeho tvár, a neprehovorí ani slovíčka, len vzdychá ustavične. Po večeri hrávali sme sa na „zálohy", zvláště v nedeľu a cez sviatky. Připojily sa k nám ešte dve slečny, sestry, daleké príbuzné Zlotnických, malé, okruhľučké, strašné smejky, niekoľko kadetov a junkerov, veľmi dobrých, tichých šu­ hajov. Pasynkov sadol si vždy ku Tatiane Vasilievne a spolu s ňou rozmýšľal o tom, čo má robiť ten, ktorého záloh vyšiel. Sofia neľúbila nežností a bozkov, ktorými sa obyčajne zálohy vymieňaly, a Varvara sa mrzela, ked jej prichodilo hádať alebo hľadať niečo. Slečinky sa ustavične chechtaly — kde sa bral u nich toľký smiech — niekedy som sa i rozhneval na nich, a Pasynkov sa len usmieval a hlavou potriasaval. Starý Zlotnický nemiešal sa do našej hry, hoci ľúbezne hľadel na nás z dvier svojho kabi­ netu. Raz len, cele neočakávane, vyšiel k nám a ohlásil sa, aby tá osoba, ktorej záloh sa vytiahne, s ním zatančila valčík; my, ro­ zumie sa, sme súhlasili. Vyšiel záloh Tatiany Vasilievny: celá sa začervenala, smiala a zahanbila sa, ako nejaké pätnásťročné diev­ čatko — no jej muž kázal Sofii sadnúť si k pianu, pošiel k žene, vzal ju za pás a urobil s ňou dve toury, robiac kroky po starej móde. Pamätám sa, ako sa jeho žltá tvár s prísnymi očami kři­ vila, no výrazu prísnosti ani na chvíľu nezmenila. V tanci sa na široko rozkračoval a podskakoval; žena jeho bystro drobčila no-

628 hami a sklonila, akoby od strachu, hlavu na jeho prsia. Doviedol ju k miestu, poklonil sa pred ňou a odišiel. Sofia chcela vstaí, no Varvara prosila ju pokračovať, priblížila sa k Pasynkovi a, vy­ stierajúc ruku, s nešikovným úsmevom hovorila: chcete? Pasynkov sa začudoval, avšak skočil — on vždy vynikal jemnou múdrosťou — vzal Varvaru okolo pása, no už pri prvom kroku pokízol sa a, rýchlo pustiac svoju dámu, zakotúlal sa rovno pod stĺp, na ktorom stála klietka s papagájom... Klietka spadla, papagáj sa nalákal a zvrešťal: na kra-ul! *) Nastal všeobecný chichot; Zlotnický zjavil sa na prahu kabinetu, pozrel zlostne a zase zachlopil dvere. Ked pred Varvarou spomnela sa táto udalosť, hned sa začala smiať a hľadela na Pasynkova s takým výrazom, ako by niečo umnejšieho nebol mohol vykonať. Pasynkov velmi lúbil hudbu. Často prosil Sofiu, aby mu niečo zahrala, sadol si na stranu a poslúchal, niekedy sprevádzajúc ju svojím tenkým hlasom. Zvláště rád mal „Súhvezdie" Schuberta. Kedykoľvek v prítomnosti jeho hrali „Súhvezdie", vždy sa mu zdalo, že s tými zvukmi Haly sa jasné, nepretržné lúče z výšiny rovno do hrudi. Ked vidím bezoblačné nočné nebo s ticho ševelia- cimi hviezdami, ešte i teraz spomínam si na melódiu Schuberta a Pasynkova... Prichodí mi ešte na um jedna vychádzka za mesto. Šli sme so spoločnosťou na dvoch jamských,**) pre štyri osoby určených kočoch do Pargolova. Pamätám sa, že koče vzali sme z Vladimir- skej; boly veľmi staré, modrej farby, na okrúhlych pružinách, so širokým kozlom a s chlpmi sena vnútri; temno-hnedé kone nás viezly ťažkým trópom, krívajúc temer každý na inú nohu. Dlho sme sa túlali po sosnových hájoch okolo Pargolova, pili sme mlieko z hlinených krčiažtekov a jedli jahody s cukrom, čas bol krásny. Varvara nerada mnoho chodila, skoro ustala, no na tento raz nezaostávala za nami. Sňala si klobúk, vlasy jej spadly, prísne črty oživěly a líca zrumenely. Postretnúc v lese dve sedliacke dievčatá, zrazu si sadla na zem, zavolala ich k sebe, nepriláskala, ale posadila ich vedľa seba. Sofia poliliadla na nich z diaľky s chlad­ ným úsmevom, no nepošla k nim. Ona túlala sa s Asanovom. Zlot­ nický poznamenal, že Varvara je opravdivá kvočka. Varvara vstala a odišla napred. Na vychádzke viac ráz oslovila Pasynkova: „Jakub Ivanič, chcem vám niečo povedať", ale čo mu chcela povedať — zostalo pred ním tajnosťou. Ostatne, čas je už vrátiť sa k mojej rozprávke. Ja potešil som sa príchodu Pasynkova; no ked som si spomnel na přešlý deň, čo som včera vykonal, zahanbil som sa strašne a rýchle obrátil som sa zasa k stene. Onedlho spýtal sa ma Jakub, či som zdravý. *) Na stráž! **) Jam je osada, ktorej obyvatelia, sedliaci, povinní boli konať služby poštárskych pohoničov na vlastných koňoch.

629 „Zdravý", odvetil som cez zuby: „len ma hlava bolí." Jakub neodpovedal, ale vzal knihu do ruky. Tak prešlo viac, ako hodina; ja chcel som už všetko vyznať Jakubovi... keď zrazu zavznel v prednej izbe zvonček. Dvere na schodoch sa otvorily... načúval som... Asanov pýtal sa môjho sluhu, či som doma. Pasynkov vstal; nemal rád Asanova a, pošepnúc mi, že ide si poležať na moju postel, odišiel do spalne. Po niekoľkých minútach vošiel Asanov. Po červenej tvári, po krátkej a suchej poklone súdil som, že príchod jeho nie je obyčajný. „Čosi bude?" myslel som. „Milostivý pane", začal, hodiac sa do kresla: „prichádzam k vám, aby ste mi vysvetlenie dali v jednej pochybnosti." „A to?" „A to: ja chcem vedieť, či ste vy čestný človek?" Vzbĺkol som. „čo to znamená?" spýtal som sa. „Čo to znamená".. . vykríkol Asanov, dôrazne prízvukujúc každé slovo: „včera ukázal som vám tobolku s listy jednej osoby. . . Dnes ste vy s výčitkou — pozorujte, s výčitkou predniesli pár výrazov z tých listov patričnej osobe, nemajúc na to ani najmen­ šieho práva. Zvedavý som, ako mi to objasníte?" „A ja zase chcel by som vedieť, aké vy máte právo toto sa ma spytovať?" odvetil som, celý sa trasúc od rozdráždenosti a vnútorného stydu. „Bolo vám treba šviháčit vašim ujcom, vašimi listy? A či azda nemáte všetkých svojich listov?" „Listy sú všetky; ale ja som bol včera v takom stave, že ste vy lahko mohli..." „Jedným slovom, milostivý pane", hovoril som schválne dla možnosti hlasnejšie: „ráčte mi dať pokoj, čujete? Ja nechcem nič vedieť a nič vám neobjasním. Chodte za objasneniami k tej osobe!" (Cítil som, že sa mi začala hlava krútiť.) Asanov uprel na mňa pohlad, ktorému očividome chcel dať výraz posmievavej vyzývavosti, zahryzol do svojich malých fúzikov a pomaly vstával. „Teraz už viem, čo si mám myslieť", ohlásil sa. „Vaša tvár je najlepším dôkazom vašej viny. No musím poznamenať, že po­ riadni ludia takto nekonajú... Prečítať ukradomky list, a potom ísť k poriadnemu dievčaťu a znepokojovať ho..." „Berte sa v čerty!" zakričal som, dupnúc nohou, „a pošlite si sekundantov, s vami nemienim sa viac shovárať." „Prosím neučiť ma", chladne povedal Asanov: „sekundantov som i sám chcel k vám poslať." Odišiel. Klesol som na diván a zakryl tvár rukami. Niekto potrhol ma za plece; zachytil som ruku — predo mnou stál Pa­ synkov. „čo to? Je pravda", hovoril, „ty si prečítal cudzí list!" Nemal som sily odvetiť mu, len kývol som prisviedčavo hlavou. Pasynkov šiel k oknu a, stojac ko mne chrbtom, ťahavo 42

630 riekol: „Ty si precital list dievčaťa, písaný Asanovi. Ktože je tá devuška?" „Sofia Zlotnická", odpovedal som, ako obžalovaný odpovedá sudcovi. Pasynkov dlho mlčal. „Len náruživosť môže ťa ospravedlniť po istý stupeň", ozval sa konečne, „či si zaľúbený do Sofie?" „Áno". Pasynkov opäť pomlčal. „Myslel som si. Dnes bol si u nej a robil si jej výčitky..." „Hej, hej, hej..." riekol som zúfale. „Môžeš ma teraz opo­ vrhnúť. .." Pasynkov prešiel raz, dva razy po izbe. „A ona ho ľúbi?" pýtal sa zase. „Ľúbi..." Pasynkov zastal a dlho hľadel nehybne na podlahu. „No, tu je pomoc potrebná", začal zase, zodvihnúc hlavu — „nemožno to tak nechať." Bral klobúk. „Kdeže ty?" „K Asanovi." Vyskočil som s divána. „Toho ti nedovolím. Pováž! Ako by to bolo možné? čo si pomyslí?" Pasynkov pozrel na mňa. „Po tvojom bolo by lepšie priviesť do pohybu túto hlúposť, seba do zkazy doniesť a dievča zhanobiť?" „A čože povieš Asanovi?" „Postarám sa o to, aby prišiel k rozumu, poviem, že ho prosíš o odpustenie..." „Ale ja sa nechcem ospravedlňovať pred ním!" „Nechceš? Tak či si nie ty vinný?" Pozrel som na Pasynkova: zarazil ma spokojný a prísny, ba skôr smutný výraz jeho tvári; zdal sa mi cele novým. Neodpovedal som nič, len sadol som si na diván. Pasynkov vyšiel. S akými trápnymi mukami som čakal jeho návrat 1 Ukrutne pomaly míúal sa mi čas I Konečne pozde predsa sa zjavil. „No čože?" tázal som sa nesmelým hlasom. „Chvalabohu!" vetil on: „všetko je v poriadku." „Ty si bol u Asanova?" „Bol." „Čo on? Zdráhal sa azda?" pýtal som sa dychtivé. „Nie, nepoviem. Očakával som viac... On... Nie je taký neslušný človek, za akého som ho držal." „No, a okrem neho, nebol si u nikoho?" pýtal som sa onedlho. „Bol som i u Zlotnických. ,A1. pozrieť do očú. „Čože ona?" Srdce mi začalo biť. Neosmelil som sa Pasynkovi

631 „Sofia Nikolajevna je devuška rozumná, dobrá... Áno, je dobrá deva. Bolo jej zprvu nemilé, no potom sa uspokojila. Ostatne celý náš rozhovor netrval dlhšie, ako päť minút." „A t y . . . si jej všetko povedal... o mne... všetko?" „Povedal som, čo bolo potrebné." „Tak mne teraz už neprichodí chodiť k nim!" poznamenal som, „Prečo nie? Ba práve máš k nim i na ďalej chodiť dTa zvyku, aby nemysleli na niečo iného." „Ach, Jakub, ty ma opovrhneš teraz!" Zavolal som, ledva zdržiavajúc slzy. „Ja? opovrhnúť teba?... (Jeho láskavé oči zažiarily.) Teba opovrhnúť... hlúpy človek! Či ti to ľahko bolo? Či netrpíš i tak dost?" Podal mi ruku, ja vrhol som sa mu na krk a hlasité som zaplakal. O niekoľko dní, v ktoré som mohol pozorovať, že Pasynkov nebol velmi dobrej vôle, odhodlal som sa konečne ísť k Zlotnickým. Čo som cítil, vchádzajúc do ich hosťovskej, slovami povedať bolo by ťažko; pamätám sa, že som rozoznal tváre, ale hlas viazol mi v hrudi. Ani Sofii nebolo lahšie: zrejme namáhala sa hovoriť so mnou, ale jej oči tak vyhýbaly mojim, ako moje — jej, a každý jej pohyb, celá bytnosť prezradzovala istú nútenosť, ba — načo tajiť — odpor. Pokúsil som sa dľa možnosti skoro osvobodit ju i seba od takých nepríjemných pocitov. Toto uvidenie sa, na šťastie, bolo posledné... pred jej manželstvom. Neočakávaná premena v osude mojom zavliekla ma na druhý koniec krajiny, a na dlho lúčil som sa s hlavným mestom, s rodinou Zlotnických a, čo ma najväčšmi bolelo, i s dobrým Jakubom Pasynkovom. II. Minulo sedem rokov. Nepokladám za potrebné rozpovedať všetko, čo sa stalo so mnou za tento čas. Pochodil som celú kra­ jinu, zašiel som do ústrania i do diaľky. A, sláva Bohu, ústranie a dialka nie sú také strašné, ako si o nich mnohí myslia, i v naj­ tajnejších miestach hustého lesa pod vyvalenými stromy a ráždim rastú voňavé kvietky. Baz, jarom, idúc v úradnej veci cez nevelké okresné mestečko na východe, cez zajdené sklíčko tarantasa*) zazrel som na rynku pred 8klepom človeka, ktorého tvár zdala sa mi byť známou. Uprel som zrak svoj naň a k nemalej radosti poznal som v Ďom Elizeja, sluhu Pasynkova. Zaraz kázal som zastať, vyskočil som z tarantasa a pristúpil k Elizeiovi. „Zdravstvuj, braček I" oslovil som ho, ledva zatajujúc vzru­ šenie, „si tu so svojím pánom?" „S pánom", odvetil pomaly, a zrazu zvolal: „ach, báťuška, ste to vy? Ani som vás nepoznal." ") Tarantas, cestovný voz. 42*

632 „Si tu s Jakubom Ivaničom?" „S uimi, báťuška, s nimi... ako by s iným?" „Zaved ma hned k nim." „Ráčte, ráčte sem, nech sa vám páči sem... Tu sme v ho­ stinci tomto." Viedol ma Elizej cez rýnok, neprestajne hovoriac: „Nu, akú radosť budú mať Jakub Ivanič!" Tento Elizej, pôvodom Kalmyk, človek náramne špatný, až divý, ale dobrodušný a naskrze nie hlúpy, náruživé Iúbil Pasynkova, slúžiac pri ňom desať rokov. „Ako sa majú Jakub Ivanič?" pýtal som sa ho. Elizej obrátil ko mne svoju hneďo-žltú tvár. „Ach, báťuška, zle... zle, báťuška! Ani ich nepoznáte... Zdá sa, nebudú dlho žiť na tomto svete. Preto sme tu zaostali, ved sme sa šli do Odessy liečiť." „Zkadialže idete?" „Zo Sibíri, báťuška." „Zo Sibíri?" „Veru tak. Jakub Ivanič tam slúžili. Tam i svoju ranu dostali." „A či slúžili pri vojsku?" „Ale nie! Boli v štátnej službe." „Aký div!" myslím si. Medzitým došli sme k hostincu a Elizej pobehol vopred oznámiť ma. V prvých časoch po našej roz­ lúčke dopisovali sme si dosť často s Pasynkovom, no posledný list jeho obdržal som už pred štyrmi rokmi a od toho času som ničoho nevedel o ňom. „Nech sa vám páči, nech sa vám páči!" zavolal na mňa Elizej so schodov: „Jakub Ivanič prajú si vás velmi vidieť." Vybehol som rýchle po vetchých schodoch, vošiel do tmavej, malej izbičky — a srdce sa mi převrátilo. Na úzkej posteli, prikrytý dlhým kepeňom, bledý ako mŕtvola, ležal Pasynkov a vystieral oproti mne svoju obnaženú a vychudnutú ruku. Vrhol som sa k nemu a kŕčovite som ho objal. „Jaša!"*) zvolal som konečne: „čo je s tebou?" „Nič", odvetil slabým hlasom: „ochorel som trochu. Akou náhodou si sa sem dostal?" Sadol som si na stoličku vedia postele Pasynkova a nevy pustiac jeho ruky zo svojich rúk, zahľadel som sa mu do tvári. Poznal som tie milé črty: výraz jeho očú, úsmev sa nezmenil; no, čo s nim porobila choroba! Zbadal dojem, aký urobil na mňa. „Od troch dní som sa neholil", prehovoril, „ba ani nie som učesaný. .. ináčej som... ešte ta." „Ale, hovorže, Jaša", začal som, „Elizej povedal mi niečo, že si ranený." „Á, to je celá história. Rozpoviem ti ju. Naozaj, som ranený, a to, predstav si, strelou!" „Strelou?" *) Jaša — dôverné pomenovanie Jakuba.

633 „Áno, strelou, lenže nie mytologickou, nie strelou Amora, ale opravdivou strelou z nejakého hybkého dreva, na konci umele na­ ostreného. . . Velmi nepríjemný pocit spôsobí taká strela, najmä keď trafí do pľúc." „Ale akým činom? Povedzže mi!" „Takým. Vieš, že v osude mojom bolo vždy mnoho smiešneho. Ranený som tiež smiešne A naozaj, ktorý poriadny človek dá sa v našom osvietenom století raniť strelou? Nie náhodou — pováž si, nie pri nejakej hre, ale v boji." „Ešte vždy mi nepovedáš..." „Čakaj trochu", skočil mi do reči. „Vieš, že skoro po tvojom odchode preložili ma do N. V N. bol som dosť dlho, a priznať sa musím, nudil som sa, hoci stretol som sa tam s jednou bytnosťou... (Vzdychol.) No teraz nie je reč o tom; pred dvoma rokmi dostal som pekné postavenie, pravda, trochu ďaleko... Ale aká bieda 1 Vidno, nám s otcom bolo už súdené navštevovať Sibír. Slávny kraj je Sibír! Bohatý, majúci všetkého hojnosť — môže ti to hoci­ kto povedať. Mae sa tam velmi páčilo. Inorodci stáli pod mojím dozorom; Iud krotký; no na moje nešťastie asi desiatim, nebolo ich viac, zachcelo sa raz previezť kontrabandu. Ja som bol po­ verený pochytať ich. Ôo len pochytať, som ich pochytal, ale je­ den z nich, blázon, chcel sa brániť a uhostil ma touto strelou. Málo chybělo, že som neumrel, musel som sa liečiť. A teraz, hla, idem sa konečne vyliečiť.. . Vrchnosť, daj im Boh všetkým zdravia, dala groši. Pasynkov oslabol, spustil hlavu na podušku a zamlkol. Slabý rumenec vystúpil mu na líca, zatvoril oči. „Nemôžu mnoho hovoriť", ozval sa polohlasom nevychodivší z izby Elizej. Nastúpilo mlčanie; ozývalo sa len ťažké dýchanie chorého. „A", zase začal, otvoriac oči: „už druhý týždeú sedím v tomto mestečku — iste som prechladol. Lieči ma zdejší okresný lekár — uvidíš ho; tak sa zdá, že sa rozumie do svojho odboru. Ostatne, teším sa tejto náhode, že sme sa tak sišli. (Uchytil ma za ruku. Jeho ruka, prvej ešte chladná, teraz horela.) Hovor mi niečo o sebe," ozval sa znovu, odhrnúc s hrudi kepeň: „ved, Boh zná, odkedy sme sa nevideli." Ponáhlal som sa vyhovieť jeho žiadosti len, aby on nehovoril, a hned začal som rozprávať. Zprvu poslúchal ma napnuté, pozdejšie pýtal si piť, a vtedy začal si zase oči zakrývať a hádzať hlavou po poduške. Radil som mu, aby si trochu pospal, doložiac, že ne­ odídem za ten čas, kým sa nepopraví a že sa ubytujem vedia jeho izby. „Je tu velmi nečisto", začal Pasynkov, no ja prinútil som ho mlčať a vyšiel som von. Elizej ma nasledoval. „Čože to, Elizej? Ved umierajú!" obrátil som sa k vernému sluhovi. Elizej len hodil rukou a odvrátil sa. Vyplatil som kočiša a ponáhlal som sa do izby pozrieť, 6i

634 neusnul ešte Pasynkov. V dverách stretol som človeka vysokého vzrastu, tlstého a mohutného. Rapavá a napuchlá jeho tvár vyrážala lien — nič iného; malulinké oči sliepaly sa a pery leskly sa ako po spaní. „Dovolte, pane; nie ste vy lekár?" pýtal som sa ho. Tlstý človek pozrel na mňa, akoby namáhavé pozdvihnúc obočim navisnuté čelo. „Áno, tak je", prehovoril konečne. „Buďte taký dobrý, pán doktor, ráčte vojsť do mojej izby. Jakub Ivanič, zdá sa mi, spí teraz; som jeho priatel, želal by som si poshovárať sa s vami o jeho chorobe, ktorá ma velmi nepokojí." „Velmi dobre", odvetil lekár takým hlasom, akoby chcel po­ vedať: „Škoda ti toľko hovoriť; šiel by som i tak", a mieril rovno za mnou. „Hovorte, prosím vás", ozval som sa, náhle sa usadil na sto­ ličku, — „či je stav môjho priateľa nebezpečný? Čo myslite?" „Áno", spokojne vetil tlstiak. „A... je to velmi nebezpečné?" „Áno, nebezpečné." „Tak, že... môže i umrieť?" „Môže." Priznávam sa, skoro nenávistné pozrel som na neho. „Tak ráčte pristúpiť k mimoriadnym prostriedkom, svolajte konzilium... Veď to takto nechať nemôžeme... Prosím vás, pane!" „Konzilium?— možno. Piečože? Možno. Ivana Efremyča po­ zvať..." Lekár hovoril ťažko a ustavične oddychoval. Žalúdok sa mu dvíhal, keď hovoril, ako by každé slovo osve ťahal z neho... „Kto je Ivan Efremyč?" „Mestský lekár." „či mám poslať do gubernského mesta, čo myslíte? Tam iste budú dobrí doktori." „Čože? Možno." „A ktože je tam najlepším lekárom?" „Najlepším? Bol tam dr. Kolrabus... ale neviem, či ho ne­ přeložili niekde. Ostatne, ani neuznávam za potrebné posielať ta." „A prečo?" „Vášmu priateľovi nespomôže ani gubernský doktor." „Ä. či je už tak zle?" „Veru áno." „A čože mu je vlastne?" „Ranený je... pľúca sú napadnuté... no, a teraz sa ešte prechladil; dostal horúčku — no, a tak ďalej. A zásobnej ekonomie niet: bez zásobnej ekonomie, vy sami viete, nemožné je človeku." Oba sme zamlkli. „Azda čo by sme homeopatiou probovali", prehovoril tlstiak, bokom pozrúc na mňa. „Že homeopatiou? Veď ste vy allopatal" „Tak čože, keď i allopata? Myslíte, že nerozumiem sa do

635 homeopatie? Nie horšie, ako do iného. Tu u nás lekárnik homeo- paticky lieči, a nemá nijakej vedeckej kvalifikácie." No, pomyslel som si: „Zle je I" „Nie, pán doktor", ozval som sa, „vy už len radšej liečte podlá svojej obyčajnej metody." „Ako sa vám páči." Tlstý pán vstal a vzdychol. „Idete k nemu?" pýtal som sa ho. „Áno, treba ho pozrieť." Vyšiel. Ja som nešiel s ním. Vidiet ho pri posteli môjho biedneho chorého druha neboly by vystačily moje sily. Vyhladal som svojho sluhu, a prikázal som mu hned utekať do gubernského mesta pre dobrého lekára a priviezť ho zaraz. Niečo kloplo v kor- ridore; rýchle otvoril som dvere. Doktor už vychodil od Pasynkova. „No, čo?" pýtal som sa ho šepotom. „Nič, predpísal som mixturu." „Ja, pán doktor, poslal som do gubernského mesta. Nepochy­ bujem o vašom umení, ale vy sami uznáte: um je dobrý, dva ešte lepšie." „No, čože? Ja to len chválim!" odvetil tlstiak a začal schodiť dolu schodmi. Vidím, že som ho nahneval. Vošiel som k Pasynkovi. „Videl si zdejšieho eskulapa?" pýtal sa ma hned. „Videl", vetil som. „Mne sa páči niečo v ňom", pokračoval Pasynkov, „tá po­ divná spokojnosť. Doktorovi svedčí byť flegmatickým, či nie pravda ? Je to velmi obodrujúce pre chorého." Ja, rozumie sa, nepresvedčoval som ho o protivé. K večeru zdalo sa hyť Pasynkovi ľahšie, čo by som nebol očakával. Kázal Elizejovi postaviť samovar, oznámil, že ma po­ častuje čajom a sám vypije za šálku, a očividome stal sa veselším. Ja staral som sa ustavične o to, aby nehovoril mnoho, ale, vidiac, že nijako nechce sa utíšiť, pýtal som sa ho, či nežiada si, aby som mu niečo prečítal? „Ako u Winterkellera — pamätáš?" odvetil — „nu, nech sa ti páči. A čože mi budeš čítať? Pozriže, tam na okne mám knihy." Pristúpil som k obloku a vzal prvú knihu, padnuvšiu mi pod ruku. „Čo je to?" tázal sa hned. „Lermontov." „A! Lermontov! Výborne! Puškin stojí vyššie. Pamätáš sa: ,Znovu mrákavy nado mnou tíško sa sobraly\', alebo: ,Opovažujem sa posledný raz láskať v myšlienkach obraz tvoj milý.\' Ach, krása! krása! No i Lermontov je pekný. Nuž, vieš čo, braček, vezmi, otvor na zdar Boh a čítaj!" Otvoril som knihu a — zarazil som sa; otvoril sa mi: „Tes-

636 tarnent". Chcel som prevrátiť stranu, ale Pasynkov zbadal môj pohyb a nahlo sa ohlásil: „Nie, nie, nie, čítaj, kde sa otvorilo." Nebolo čo robiť: prečítal som „Testament". „Slávna vec!" preriekol Pasynkov, ako som dokončil posledný verš. „Slávna vec! A divné", doložil, pomlčiac za chvilku: „divné je, že sa ti otvoril práve ,Testamenť. . . Divné!" Začal som čítať druhú báseň, ale Pasynkov neposlúchal, Madel v stranu a par ráz ešte opakoval: „divné." Pustil som knihu na koleno. — „Susedku majú jednu", za­ šeptal a zrazu, obrátiac sa ko mne, opýtal sa: „či sa pamätáš na Sofiu Zlotnickú?" Žapýril som sa. „Ako bych sa nepamätal?" „Však sa vydala?" „Za Asanova, dávno. Písal som ti o tom". „Tak, tak, písal si. Otec jej odpustil konečne? „Jej odpustil, ale Asanova neprijal k sebe." „Tvrdohlavý stařík! Nuž, čo počuť, žijú šťastne?" „Neviem, ozaj... zdá sa mi, že šťastne. Bývajú na dedine v ***)-ej gubernii; nevidel som ich, prešiel som pomimo." „Majú i deti?" „Zdá sa mi, že áno. . . Ale počuj, Pasynkov!" Pozrel na mňa. „Svojho času neodpovedal si na moju otázku. Priznaj sa: ho­ voril si jej, že som ju ja lúbil?" „Všetko som jej povedal, celú pravdu... Vždy som jej pravdu hovoril. Tajiť pred ňou — bol by hriech." Pasynkov zamíkol. „Nuž, a povedz mi", začal zase, „prestal si ju skoro Iúbiť? A či nie?" „Nie skoro, ale prešlo. Čo pomáha vzdychanie nadarmo?" Pasynkov obrátil sa ko mne tvárou. „A ja, bratku", začal a pery sa mu triasly: „nerovnám sa tebe: ja som ju do tohoto času neprestal milovať." „Ako?" skríkol som s náramným prekvapením, „či si ju ty lúbil?" „Lúbil", ťahavo vetil Pasynkov, povznesúc ruky pod hlavu. „Ako som ju miloval, vie to len sám Pán Boh. Nikomu som ne­ zjavil, nikomu na svete tomto, a vôbec ani nechcel som to nikomu povedať... ale je už tak! Na svete vraj i tak málo požijem u ž . . . Darmo je!" Neočakávané vyznanie Pasynkovo udivilo ma natoľko, že ne­ mohol som prerieknuť, len som myslel: „Či je to možné? A že som ja to nespozoroval!" „Ano", pokračoval dalej, ako by hovoril sám so sebou, „ja Bom ju miloval. Neprestal som ju Iúbiť ani vtedy, keď som už videl, že jej srdce prináleží Asanovi. Ťažko mi bolo toto zvedieť. Keby sa ešte do teba bola zaľúbila, tomu by som sa bol ešte

637 i tešil, ale Asanov... Čím sa jej mohol zapáčiť? Jeho šťastie! A zmeniť svoje city, prestať ho milovať už nemohla. Čestná duša je vždy stála.. ." Pripomenul som si návštevu Asanova po osudnom obede, prostredníctvo Pasynkovo a nevolky splasnul som rukami. „Toto všetko zvedel si odo mňa, úbohý!" zvolal som, „a ty sám si sa ponúkol ísť k nej vtedy." „Áno", začal zase Pasynkov, ako som jej to vysvětloval... nikdy nezabudnem. Vtedy som zvedel, vtedy som pochopil, 60 značí to dávno mnou vyvolené slovo: Resignation. Ona vždy zo­ stala stálym predmetom mojich snov, mojím ideálom... Na poľu­ tovanie je, kto žije bez ideála". Hľadel sum na Pasynkova: oči jeho meravo pozeraly do dialky a leskly sa zimničným leskom. „ Miloval som ju", pokračoval, miloval ju, ju, spokojnú, čestnú, nedostupnú, nepodkupnú; keď odišla, ja len že som sa ne­ zbláznil... Od toho času už nelúbil som nikoho..." Obrátac sa, pritisol tvár k poduške a ticho zaplakal. Skočil som, nahnul sa nad neho a začal som ho tešiť. „Nič to", hovoril zase, zodvihnúc hlavu a striasol vlasmi: „stalo sa; trošku ťažko, trošku íúto mi prišlo.. . seba, to jest... Všetkému sú verše na vine. čítaj mi iné, veselé." Vzal som Lermontova a rýchle prevracal strany; ale ako schválne, prichodily básne, ktoré zase mohly vzrušiť Pasynkova. Konečne prečítal som mu: „Dary Tereka". „Rečnícky tresk", ozval sa môj biedny druh hlasom učiteľa, „ale sú i dobré miesta. I ja, braček, bez teba, sám proboval som s poéziou a začal báseň „„Pohár života"" — ale pokus zlyhal. Naša povinnosť, brat, je precítiť, nie tvoriť... Ustal som, trochu si pospím. — Čo myslíš? Aká slávna vec je sen, pomyslíš si! Celý náš život je snom a najkrajšie chvíle v ňom sú tiež sen." „A poézia?" spýtal som sa. „I poézia je sen, len že rajský." Pasynkov zažmúril oči. Postál som trošku pri jeho posteli. Nemyslel som, že by hneď mohol usnúť, jednako dýchanie jeho stalo sa rovnomernejším a dlhším. Pozorne na prstoch vykradol som sa, a vojdúc do svojej izby, vrhol som sa na diván. Dlho myslel som nad slovami Pa­ synkova, pripomínal som si mnohé veci, konečne usnul som i sám... Niekto dotkol sa ma; prebral som sa: predo mnou stál Elizej. „Prosím vás, poďte k pánovi", povedal. Vstal som hneď. „Čo je s ním?" „Blúzni." „Blúzni? Predtým nebývalo to s ním?" „Nie, ale už i minulej noci blúznil, a dnes už tak, že je to- strašné." Vstúpil som do izby Pasynkovej. Náležal, sedel na posteli, naklonený vpred celým driekom, ticho rozkladal rukami, usmieval

638 sa a hovoril, hovoril hlasom bezzvučným a slabým, podobným še­ lestu trstia. Oči blúdily. Smutné svetielko na podlahe stojacej a knihou ohradenej nočnej lampy hádzalo tieú ako nehybnú skvrnu na povalu; tvár Pasynkova zdala sa byť ešte bledšou v pološere. Pristúpil som k nemu, oslovil som ho — neodpovedal. Na­ čúval som fantazovanie: blúznil o Sibiři, o jej horách. S času na čas bol smysel v jeho blúznení. „Aké stromy!" šeptal, „do samého neba. Kolko inovate na nich! Striebro... Záveje... A hla, tu malinké šlapaje... to za- jaček skákal, tam zase hranostaj... Nie, to otec prebehol tu s mo­ jimi listinami. Veru on., veru on! Treba už ísť; mesiac svieti. Treba ísť vyhĺadať listiny. . A ! Kvietok, červený kvietok — tam je Sofia... Hfa, zvonia zvonce, to mráz zvoní... Aeh, nie; to hlúpe hýle skáču po kríkoch a hvízdajú... Hla, ako tu chladno... A! Tu je Asanov... Ach, ved je on delo, medené delo a laffettu má zelenú... Hľa, prečo sa jej páči? Hviezda spadla? Nie, to letí strela.. . Ach, ako rýchle a rovno mne do srdca!... Kto to strelil ? Ty, Sonečka?" Nahnul hlavu a šeptal dalej nesúvislé slová. Pozrel som na Elizeja: stál so založenými rukami a smutne hľadel na svojho pána. „A, braček, stal si sa praktickým človekom?" tázal sa ma zrazu, uprúc na mňa taký jasný, taký povedomý pohľad, že ma mimovoľne trhlo a chcel som mu odvetiť, ale hned pokračoval: „A ja, bratku, nestal som sa praktickým človekom, nestal som sa. Čože robiť? Za blúznivca som sa narodil, za fantastu! Illúzia, illúzia... Co je illúzia? Sedliak Sobakeviča — hľa, to je illúzia. Och!" Až do samého rána blúznil Pasynkov; konečne potom utíchol, spustil sa na podušky a zadriemal. Vrátil som sa do svojej izby. Zmorený ukrutnou přešlou nocou, zaspal som tuho. Elizej ma zase zobudil. „Ach, bátuška!" trasúcim sa hlasom volal, „mne sa zdá, že Jakub Ivanič umiera..." Utekal som k Pasynkovi. Ležal nehybne. Pri svetle začína­ júceho sa dňa zdal sa byť už mŕtvolou. Poznal ma. „Dobre sa maj", šeptal, „pozdrav ju, umieram." „Jaša!" skríkol som: — „prestaň! Ty budeš žiť..." „Nie! Umieram... Toto vezmi si na pamiatku..." (Ukázal prstom na hrud.) „Čo je to?" začal zrazu: — „hľadže: more... celé je zlaté, -po ňom belasé ostrovy, mramorové chrámy, palmy, tymian..." Zamlkol. .. vystrel sa... O pol hodiny ho už nebolo. Elizej s plačom vrhol sa k jeho nohám, ja zatlačil som mu oči. Na hrdle mal malý talizman na čiernej šnúrke. Vzal som ho k sebe. Na tretí deň pochovali sme ho... Najšľachetnejšie srdce skrylo sa navždy v mohylu! Ja sám som hodil prvú hrsť zeme na neho.

639 III. Prešlo ešte pol treťa roka. Okolnosti přinutily ma ísť do TMoskvy. Sosadol som v jednom z tamojších lepších hostincov. Raz, prechodiac korridorom, pozrel som na čiernu tabulu, kde vypísané sú mená hostí, a bezmála som vykríkol od prekvapenia : pri 12-tom čísle stálo kriedou napísané meno Sofie Nikolajevny Asanovej. V poslednom čase počul som náhodou o jej mužovi mnoho ne­ pekného: zvedel som, že oddal sa náruživé pitiu a kartám, prišiel o všetko, a vôbec, že sa špatné drží. O jeho žene hovorilo sa s úctou... Nie bez vzrušenia vrátil som sa do svojej izby. Už dávno utíšená náruživosť ako by sa zase bola ozvala v srdci, prudko začalo byť. Umienil som si, že pôjdem k Sofii Nikolajevne. „Kolko času minulo od našej rozlúčky", myslel som si, „pravdepodobne už na všetko zabudla, čo bolo vtedy medzi nami." Poslal som k nej Elizeja, ktorého som po smrti Pasynkova vzal do služby, s navštívenkou a dal som sa pýtať, či je doma a či môžem ju vidieť. Elizej sa skoro vrátil a oznámil, že je Sofia Nikolajevna doma a prijíma. Sobral som sa k Sofii Nikolajevne. Ked som vošiel do izby, stála na prostriedku a lúčila sa práve s nejakým vysokým a mo­ hutným pánom. „Ako chcete", hovoril on hrubým a silným hlasom: „on je nie neškodný človek, on je neužitočný človek, a každý neužitočný človek je v dobre sriadenej spoločnosti škodným, škodným, škod­ ným !" S týmito slovami vyšiel vysoký pán. Sofia Nikolajevna obrá­ tila sa ko mne. „Ako dávno sme sa nevideli! prehovorila. „Prosím vás, sad­ nite si..." Sadli sme si. Pozrel som na ňu... Po dlhej rozlúčke vidieť črty tvári, niekdy drahej a milovanej, poznávať ich i nepoznávat, ako by cez niekdajší, vždy ešte nezapomenutý obličaj vystúpil druhý, hoci podobný, ale cudzí; okamžite, temer proti vôli, badal som stopy naložené časom — to je dosť smutné. „Akiste, ja tiež zmenil som sa tak", mysli si každý o sebe.. . Ostatne, Sofia Nikolajevna nevermi ostarela; no keď som ju posledný raz videl, bola len 16-ročná, a od toho času minulo už 9 rokov, črty jej tvári staly sa prísnejšími a pravidelnejšími; vy- rážaly, ako predtým, úprimnosť citov a stálosť; ale miesto bývalého výrazu pokoja teraz zdal sa byť v nich nejaký tajený bôl a nepokoj. Jej oči sa prehĺbily a otmavely. Podobala sa svojej matke... Sofia Nikolajevna prvá začala rozhovor. „Premenili sme sa oba. Kde všade ste boli od toho času?" „Motal som sa sem-tam..." vetil som. „A vy ste vždy na dedine bývali?" „Zväčša na dedine. I teraz som tu len na ceste." „Ako sa majú vaši rodičia?"

640 „Matka umrela a otec je ešte vždy v P., brat na službe; Varvitra býva s nimi." „A váš manžel?" „Môj muž?" hovorila, akýmsi náhlivým hlasom... „je teraz v južnom Rusku, na jarmokoch. On, ako viete, vždy rád mal kone, i žrebínec si zaviedol... nuž preto., i teraz kupuje kone." V tom vošla do izby asi osemročná devuška, učesaná po čín­ sky, s velmi ostrou a živou tváričkou, s velkými temno-šedými očami. Uvidiac mňa, živo sa poklonila, spešne prišla a prisadla si k Sofii Nikolajevne. „Hfa, predstavujem vám moju dcéru", hovorila Sofia Nikola- jevna, chytiac devušku za okrúhlu hriadku: — „nijako nechcela doma zostať — uprosila ma, aby som ju so sebou vzala." Dievčatko ohliadlo ma svojimi bystrými očami a zažmurkalo. „Ona je junácka", pokračovala Sofia Nikolajevna, — „ničoho sa nebojí. Učí sa dobre; musím ju za to pochváliť. „Comment se nomme monsieur?" pýtala sa polohlasne de­ vuška, túliac sa k matke. Sofia Nikolajevna povedala moje meno. Dievčatko zase na mňa pozrelo. „A vy ako sa voláte?" pýtal som sa jej. „Ja sa volám Lýdia", odpovedalo dievčatko, smelo hľadiac mi do očú. „Vás iste maznú," — poznamenal som. „Ktože ma mazue?" „Že kto? Myslím, každý, počuúc od vašich rodičov. (Dievča mlčky pozrelo na svoju mať.) Domnievam sa, i Konštantín Ale­ xandrie", doložil som... „Áno, áno", skočila mi do reči Sofia Nikolajevna, medzi čím dcéra nespustila s nej svojho vnímavého pohladu... „môj muž, pravdaže... veľmi ľúbi deti." Divný výraz sa zrkadlil na umnej tváričke Lýdie. Otrčila trošku ústa, spustila oči. „Povedzteže, — pospešne dodala Sofia Nikolajevna, ste vy tu po práci?" „Po práci.. . Vy tiež?" „I ja... V neprítomnosti muža, vy viete, mimovoľne dáš sa do práce." „Maman!" ozvala sa Lýdia. „Quoi, mon enfant?" „Non — rien... Je te dirai aprés." Sofia Nikolajevna usmiala sa a pokrčila plecom. Oba sme zamlkli, a Lýdia vážne skrižovala ruky na prsiach. „Povedzte, prosím vás", ozvala sa opäť Sofia Nikolajevna — „pamätám, mali ste priateľa... akože sa volal? Mal takú dobrú tvár... vždy verše čítal .. taký oduševnený. . ." „Ci nie Pasynkoví" „Áno, áno, Pasynkv... kde je teraz?" „Umrel."

641 „Umrel?" opakovala Sofia Nikolajevna: — „aká škoda!" „Vídavala som ho?" rýchle sa spýtalo dievčatko. „Nie, Lýdia, nevídala si ho. Aká škoda!" opakovala Sofia Nikolajevna. „Vy žialite za ním..." začal som ja: — „a ešte, keby ste ho tak boli znali, ako som ho ja znal? Dovolte spýtať sa: prečo ste sa zmienili práve o ňom?" „Len tak, naozaj neviem... (Sofia Nikolajevna sklopila oči.) „Lýdia", doložila: „stúpaj k svojej pestúnke." „Ale ma zavoláš, keď už bude možné?" spýtalo sa dievčatko. „Zavolám." Dievča vyšlo. Sofia Nikolajevna obrátila sa ko mne. „Rozpovedzte mi, prosím vás, všetko, čo viete o Pasynkovi. Začal som rozprávať. Načrtal som v krátkych slovách celý život svojho druha, pokúsil som sa, nakolko som vedel, zobraziť jeho dušu, opísal som naše posledné sidenie sa a konečne jeho smrť. „Hla, aký človek, — zvolal som, končiac svoje vyprávanie: — odišiel od nás, nezbadaný, temer neocenený! To by ešte nič nebolo! Čo je hodno ludské ocenenie? No mňa rmúti, mňa uráža, že taký človek, s takým milujúcim a oddaným srdcom, nepocítil ani raz blaha vzájomnej lásky, nevzbudil súcitu ani v jednom dô­ stojnom jeho ženskom srdci!.. . Nechže z nás nikto nepozná tohto blaha: ani ho nezaslúži; ale Pasynkovi... Ak tomu, či nestretol som v živote mojom tisíce ludí, ktorí sa v ničom nemohli s ním porovnať, a ktorí boli ľúbení? A či si musíme myslieť, že nejaké ne­ dostatky u človeka, ako samodôvera alebo ľahkomyseľnosť — sú nevyhnutne, potrebné, aby sa žena k nemu priviazala? Alebo sa láska bojí dokonalosti, možnej dokonalosti zemskej, ako niečoho cudzieho a strašného?" Sofia Nikolajevna vypočula ma do konca, nespustiac so mňa svojich prísnych a prenikavých očú a nepohnúc perami; len kedy- tedy stiahla obrvi. „Prečo sa nazdávate", prehovorila po krátkom mlčaní: „že vášho priateľa neľúbila ani jedna ženská?" „Preto, že to viem, viem istotne." Sofia Nikolajevna chcela niečo povedať, no zastala. Zdalo sa, že sa borí sama so sebou. „Vy sa mýlite", konečne prehovorila: „ja poznám ženskú, ktorá vrúcne milovala vášho priateľa; ona ho ľúbi a spomína až dosial... a zvesť o jeho smrti zroní ju hlboko." „Kto je tá osoba? — dovoľte mi to zvedieť." „Moja sestra, Varia." „Varvara Nikolajevna!" — zvolal som prekvapený. „Áno." „Ako? Varvara Nikolajevna?" opakoval som: „tá..." „Dokončím vašu myšlienku", pokračovala Sofia Nikolajevna: „tá chladná, ľahostajná, dľa vašej myšlienky, mdlá devuška ľúbila vášho priateľa: preto sa nevydala, ani sa nevydá. Podnes len ja sama vedela som o tom. Varia by radšej umrela, ako by vyjavila niekomu svoju tajnosť. My v našej rodine vieme mlčať a trpieť."

642 Dlho a napnuto som hľadel na Sofiu Nikolajevnu, mimovoľne rozmýšľajúc o smutnom význame jej posledných slov. „Prinášate ma do udivenia", povedal som konečne. „Ale či viete, Sofia Nikolajevna, keby som sa nebál vzbudiť vo vás neprí­ jemné rozpomienky, ja by vás tiež mohol udiviť." „Nerozumiem vás", povedala pomaly a s nejakým nepokojom. „Skutočne ma nerozumiete", hovoril som, vstanúc rýchle: „a preto mi dovoľte miesto ústneho objasnenia poslať vám jedau vec..." „Ale čo je to?" pýtala sa. „Neznepokojujte sa, Sofia Nikolajevna, netýka sa to mňa." Poklonil som sa a vrátil do svojej izby, vzal talizman, so- sňatý s Pasynkova, a poslal som ho Sofii Nikolajevne s nasledovným lístkom: „Talizman tento nebohý môj priateľ nosil neprestajne na prsiach i umrel s ním. V ňom vložený je jeden váš lístok, písaný jemu, obsahom cele nič neznamenajúci; môžete ho čítať. Nosil ho preto, že miloval Vás náruživé, čomu priznal sa mi len dňom pred svcjou smrťou. Teraz, keď už umrel, prečo by ste nemohli zvedieť, že i jeho srdce Vám prináležalo 1" Elizej sa skoro vrátil, doniesol nazpäť talisman. „čo?" pýtal som sa: „nekázala mi ničoho povedať?" „Ničoho." Zamíkol som. „Prečítala môj lístok?" „Iste prečítali; ich dievča im ho zanieslo." „Neprístupná", pomyslel som si, spomenúc si posledné slová Pasynkova. „Nuž, stúpaj", prehovoril som nahlas. Elizej sa usmial akosi čudne a nevyšiel. „K vám" — začal: „prišlo jedno dievča." „Aké dievča?" Elizej mlčal. „Nebohý pán nehovorili vám ničoho?" „Nie... čo takého?" „Oni, keď v Novgorode boli", pokračoval, spravili si s jedným dievčaťom známosť. Nuž to dievča chcelo by vás vidieť. Stretol som sa s óou nedávno na ulici. Povedal som jej: ,prícf, ak pán rozkážu, pustím ťa k nim\'." „Doved ju, len doveď, rozumie sa. Ale... aká je?" „Prostá... z meštianok... Ruska." „Nebohý Jakub Ivanič ju ľúbil?" „Akoby nie? Ľúbili. Nuž, ona... ako zvedela, že pán umreli, veľmi sa zarmútila. Dievča je poriadne." „Pusť ju, pusť." Elizej vyšiel a hned sa i vrátil. Za ním šlo dievča v pestrých kartúnových šatách a s tmavou šatkou na hlave, zpolovice zakrý­ vavšou jej tvár. Uvidiac mňa, zahanbila a odvrátila sa. „Čože!" povedal jej Elizej: „pod1 , neboj sa." Pristúpil som k nej a vzal som ju za ruku. „Ako vás volajú?" pýtal som sa jej.

643 „Mašou", vetila ona tichým hlasom, ukradky pozrúc na mňa. Naoko zdala sa byť 22 alebo 23-ročnou; tvár mala okrúhlu, dosť prostú, ale príjemnú, jemné líca, krotké belasé oči a malé, velmi pekné a čisté ruky. Odetá bola poriadne. „Znali ste Jakuba Ivaniča?" pokračoval som. „Poznala", odpovedala, šklbajúc si koniec šatky, a slzy jej vystúpily na viečka. Ponúkol som jej, aby si sadla. Umiestnila sa hneď na kraj stoličky bez ceremonií a alfektovania. Elizej vyšiel. „Poznali ste sa s ním v Novgorode?" „Áno, v Novgorode", odvetila, založiac obe ruky pod šatku. „Len pred troma dnami zvedela som od Elizeja Timofejiča o ich smrti. Jakub Ivanič, ako na Sibír odišli, sľubovali mi písať, a i písali mi so dva razy, ale viac nepísali. Šla by som bola ja za nimi na Sibír, ale oni nechceli." „Máte v Novgorode príbuzných?" „Mám." „S nimi ste bývali?" „Bývala som s materou a vydatou už sestrou; ale potom mať Ba na mňa nahnevala; a u sestry tiež tesno bolo: majú mnoho detí; ja som odišla. Celú nádeju som do Jakuba Ivaniča skladala a ničoho si nežiadala, len jeho vidieť, a oni boli ko mne vždy láskaví — pýtajte sa hoci Elizeja Timofejiča." Maša zamlkla. „Mám ich listy", pokračovala. „Hla, pozrite ich." Vytiahla z vrecka niekoľko listov a podala mi ich. — „Pre­ čítajte", — doložila. Otvoril som jeden list a poznal ruku Pasynkova. „Milá Maša! (písal hrubým, čitateľným písmom). Ty včeia oprela si sa svojou hlávkou k mojej hlave, a kect som sa ťa spýtal: prečo Ty to robíš? Ty si mi povedala: chcem poslúchať, o čom vy myslíte. Ja Ti poviem, o čom som myslel: myslel som, ako dobre by bolo Maši naučiť sa písať a čítať! Tak by toto písmo rozumela..." Maša pohliadla do listu. „Toto mi ešte v Novgorode písali", prehovorila: — „keď mienili ma učiť písať a čítať. Pozrite druhé. Tam je jeden zo Sibíri. Prečítajte ten." Prečítal som všetky listy. Boly všetky velmi láskavé, ba nežné. •V jednom z nich, v prvom liste zo Sibíri, Pasynkov nazýval Mašu svojím najlepším druhom, slúbil jej poslať peniaze na cestu v Sibír, a končil nasledovnými slovami: „Lúbam Tvoje peknučké lúčky; zdejšie dievčatá nemajú takých rúček; ani hlavy ich nie sú rovné Tvojej, ani srdcia... Čítaj knižky, ktoré som Ti daroval, a pamätaj na mňa, ja teba nikdy nezabudnem. Ty jediná, jediná si ma ľúbila: tak i ja tebe samej prináležať chcem..." „Vidím, vám bol velmi naklonený", hovoril som, vracajúc jej listy. „Oni ma velmi milovali", ozvala sa Maša, pozorne ukladajúc

644 listy do vrecka, a slzy jej tichučko tiekly po lícach. „Všetku nádeju som v nich mala: keby im Pán Boh bol predĺžil život, oni by ma neboli nechali. Daj im, Bože, nebeskú slávu!..." Utrela si oči koncom šatky. „Kdeže teraz bývate?" pýtal som sa jej. „Teraz som tu, v Moskve; prišla som s paňou; no teraz som bez miesta. K tetuške Jakuba Ivanoviča som chodila, ale oni sami sú velmi biedni. Jakub Ivanič mi často hovorievali o vás", vstávajúc a klaňajúc sa: „oni vás vždy radi mali a spomínali. Hla, Elizeja Timofejiča som pred troma dňami stretla a pomyslela si: či by ste mi nechceli pomôcť, kecfže som teraz bez miesta ostala..." „S velkou radosťou, Mária. . . dovolte spýtať sa, ako sa vo­ láte po otcovi?" „Petrova", vetila Maša a sklopila oči. „Všetko urobím za vás, čo môžem, Mária Petrovna", pokra­ čoval som: leu lutujem, že som tu len na ceste, málo zuám domov lepších". Maša vzdychla. „Mne len aby miesto bolo... Strihať neviem, ale šiť všetko ušijem... nuž a s deťmi chodiť tiež môžem". „Peňazí jej dať", pomyslel som si, „ale ako to urobiť?" „Poslúchajte, Mária Petrovna", začal som nie bez rozpakov, „prosím vás, odpusťte mi, no vy zo slov Pasynkova znáte, v akom priateľstve som ja bol sním... Nemohol by som vám ponúknuť... na prvú potrebu neveľkú summu?..." Maša pozrela na mňa. „Čo to?" spýtala sa. „či nepotrebujete peňazí!" hovorím jej. Maša začervenela sa celá a sklonila hlavu. „Načo sú mi peniaze?" zašeptala, „radšej nájdite mi miesto." „Miesto sa vám pousilujem nájsť, len iste slúbiť nemôžem; ale vy sa nehanbte, bol by hriech... Veď som ja vám nie cudzí. .. Prijmite toto odo mňa, na pamiatku nášho priateľa"... Obrátil som sa, pospešne vzal som z pudilára niekoľko banknôt a podal jej. Maša stála nepohnute, ešte väčšmi skloniac hlavu. „Vezmiteže", opakoval som. Ticho pozdvihla na mňa oči, pozrela mi do tvári smutným pohľadom, ticho vyslobodila si bledú ruku zpod šatky a vystrčila- ko mne. Položil som banknótu na jej chladné prsty. Mlčky skryla ruku zase pod šatku a sklopila oči. „I potom, Mária Petrovna", dodal som ja, „jestli vám niečo bude treba, obráťte sa len priamo ko mne. Dám vám svoju adressu." „Úctivé ďakujem", prehovorila a, trochu pomlčiac, doložila: „Oni s vami o mne nehovorili?" „Ja sišiel som sa s nim len dňom pred smrťou jeho, Mária Petrovna. Ostatne, nepamätám sa... zdá sa mi, hovoril."

645 Maša prešla si rukou po vlasoch, zíahka podoprela si bradu, zamyslela sa a, povediac „s Bohom!" vyšla z izby. Sadol som si pri stole a začal dumať horkú dumu. Táto Maša, jej styky s Pasynkovom, jeho listy, tajná láska k nemu sestry Sofie Nikolajevny... „Chudák! Chudák!" šeptal som, ťažko vzdychajúc. Spomnel som si celý život Pasynkova, jeho detstvo, jeho mladosť, ŕräulein Frideriku... „Hľa", myslel som, „mnoho ti dal osud! Mnohým ťa potešil!" Na druhý deň šiel som zase k Sofii Nikolajevne. Dali mi čakať v prednej izbe, a ked som vošiel, Lýdia už sedela pri ma­ teri. Pochopil som, že Sofia Nikolajevna nepraje si obnoviť vče­ rajší rozhovor. Začali sme besedovať — veru nepamätám, o čom, o mestských chýroch, o záležitostiach. .. Lýdia často robila poznámky a Istive pokukávala na mňa. Zábavná vážnosť zjavovala sa na jej živej tvá­ ričke. Umné dievča pravdepodobne domýšľalo sa, že ju mať ná- ročky posadila vedia seba. Vstal som a začal sa odporúčať. Sofia Nikolajevna vypreva­ dila ma do dveri. „Neodpovedala som vám nič včera", povedala, zastanúc na prahu, „ba i čo bolo odpovedať? Náš život nezávisí od nás; ale my všetci máme kotvu, s ktorej, jestli len sám nechceš — nikdy sa neodtrhneš: cit povinnosti." Bez slova som sa poklonil na znak súhlasu a lúčil sa s mladou puritánkou. Celý ten večer ostal som doma, no nemyslel som o nej: ja som myslel, vždy som myslel o mojom milom, nezapomenutelnom Pasynkovi — o tomto poslednom z romantikov, a city, tu smutné, tu nežné, prenikaly so sladostným bôlom do hrudi mojej, zvučaly v strunách ^šte nie celkom zostarnutého srdca... Pokoj prachu tvojmu, nepraktický človek, dobrodušný idealista, a daj Boh všetkým praktickým pánom, ktorým si ty vždycky bol cudzí a ktorí, môž\'byť, i posmievajú sa teraz tvojmu tieňu, daj im Boh zažiť huci stú čiastku tých čistých pôžitkov, ktorými, napriek osudu a ľudom, okrašloval sa tvoj biedny a pokorný život! Tempi passati. Venované vznes. p. Jozefovi L. Holubymu. Tie tvoje rúčky, čo mi tanú v mysli, Sťa alabaster ony biele boly, Však podnes mňa čos\' pre ne v srdci bolí, Hoc svetlom do tmy mojej duše blysly. Čo verš dnes platný? Tupý, nesúvislý, Keď rokov spústa ťarchou na ňom leží A čas zabijak do priepasti beží, Že krásu márni — na to nepomyslí! 4a

646 Hla, nový rok tu! Snehom pokryl stráne, V belostné rúcho celý kraj sa halí, Sťa ramená by boly zobjímaly Starého kohos\'. . . chladné milovanie! Kýóeraký. Mladosť moja, mladosť Mladosť moja, mladosť, Kde je tvoja radosť? Čo robí, kde chodí, Ako sa jej vodí? Dnes ja idem za ňou, Hoci cestou planou, V zármutku, v nevoli, Keď ma srdce bolí, Spýtať sa po speve, Po sladkom úsmeve, čo ma v podveóerí Vítaval u dverí. Vej, vetrík, sem i tam, Teba sa opýtam; Však si býval s nami Večer pod lipami. Kým vyšla zornička, chladieval si líčka; Hádam ešte tam si — čis\' odletel kamsi?! A vetrík šelesti, Že nevie o šťastí, Čo sa kde B ním stalo, Kam sa zatúlalo. Len beda, prebeda, Nik neodpovedá; Pozerám sem i ta, Nikto ma nevíta. Ach, badám ja, badám, Zablúdil som hádam Pre srdca vzrušenie Na cudzie podstenie. U Len tolko mi zradil, Že neraz zavadil Vo večernej dobe O kvietky na hrobe. O ten ker zavadil, Čo som ho ja sadil, Kecf kňaz bez rechtora Odišiel z cintora. Kýíerský. Žalostná jaseň. Veje vietor horom-dolom, hledý smútok tiahne polom; vzdychá polom, slzí husto: všade mŕtvo, všade pusto. Sivé hmliská, hrubé chmáry váľajú sa po chotári. Tvár slniečka, blankyt neba neukáže svetu seba. Sadov hrdosť, stromy naše, ostrý fujak strihá, kmáše; a čo listie metá, trúsi, úzkosť šepce, trpkosť kúsi.

647 Zmizla vôôa, kvetov krása, trnky, šípky mráz otriasa. Kruhy, stráne holé, nemé — kde si, čo si, pôvab zeme V OSumely lesy, háje, ach, umlkly spevy, báje. Dumné vtáctvo v skrytoch čupí, iba havran hladá lupy. Čierny úhor, prázdny prieloh, tajný sron, ston v grapách, dieloch. Žialu, bôlu všade nadosť — zvädla, klesla všetka radost. Vyschla rozkoš jara, leta, po strniskách skormut lieta, chvejná trúchlosí, clivá tieseň — ó, stramotná žitia jeseň! 1912. Dlhomír čo to so mnou bude? Ach, Bože môj dobrý, čo to so mnou bude? Pros, modlikaj, žobri, preds\' len väzíš v blude. Darmo vzdycháš, voláš darmo, nevolnie ti útrap jarmo. V sádku našom vôkol krásné ruže rastnú. Priletel k nim sokol, blusknúť na mňa šfastnú. Ach, ten sokol, ach, tie oči — celý svet sa so mnou točí. O, matičko, matko, hlavička ma bolí. Retujte chudiatko, hľadajte liek v poli. A matička, lúba matka, usmeje sa, vlas mi hladká. Líčka moje blednú, zmätok ore v tvári... Uzdravte mňa biednu, nepokoj ma kvári. Doktor: chichi! nič ti nenie, zdravý máš puls, prejde snenie.

648 Zabočím k cigánke, sťažujem sa smutná. Skúmaj mi na dláňke: čo mi dušu putná? Čob\' sa na dne pekla piekol, vták akýsi ťa uriekol. Ach, ten vták, ten úrek, zvädnem, zblazniem, šušká. Neznesie to Turek, nie to mdlá ja muška. A morím sa, súžim v kútku, rvu, pru vláčiac v hrudi prudkú. A klopem u veštca zranené ja dietko; sýpem důtky z mešca, vyžalujem všetko. Vetí veštec chvejnými rty: zotaví ťa kytka myrty. Ach, Bože môj, Bože! kdeže balzam istý? Recept nespomôže, karta, záčit, listy. Zrak môj zvlhnul, v žiali zmokol... Srdca záhoj: švárny sokol. X. 1912. Blhomir Poľský. Augustová noc. Hľadím, hľadím cný oblokom na záhradôčky pestré kvietky. Chvev, hyb mihotným zriem okom, v tichom spočinku dlejú všetky, v dômysle vidím hlbokom. Ňo bárs i spia, ma hojdajú opojným dychom sviežej vône. A šepcú sladký sen taju do pohrúženej ducha tône... Ó, voľkajú mi, voľkajú. Volkajte. Mesiac, hla, smavý znad mračien zavše na mňa bluská. I pádi s nebies v dúbravy hviezdičiek jedna, druhá brušká, i vzbudí zefýr ihravý. 6

(549 Prajný ten vetrík z opodial prináša kúsi bôlnu tuhu. Miláček slávik javí žiaľ, ach, rojčí, blúzni v húšti kruhu melancholičný noci král. Štebotkaj, druh môj, veď tebe zvuk ten srdiečka víri snadno: v čistotnej kráse, velebě. Lež, hajh, keď vtonem nútra na dno, zhrozím sa: neklud, kal, zrebe. Preto i spev môj kolko ráz nejemný, chmurný, trpký, ťažký. Preľaknutého prejde mráz, keď trosky útrob dám na vážky — však rozjasním sa zas a zas. Ó, znov\' sa zdvíha chuti rtuť, ružokrík skvitne v kyprej pôde. Radosti cítim vtač sa kluť, keď chvíla šťastia kradmo dôjde... Ó, zase rozjar mysle čuť. Ó, nôť mi, dumný sláviček, tak rozkošná je tá nocička. V poletku kmitných mušičiek tvoj akkord kúzla ma učičká do raja blahých dušičiek. 26./VIII. 1912. Dlhomír Potský Z veršov Jána Socháňa. Na pamiatku. I. tji keď slnko jasno svieti, lebo dáždik trávu rosí, vše srdce moje za môj rod a za teba Boha prosí. Rodu môjmu aby už raz svitla hviezda zdarná, jasná. - a ty, ako jeho dcéra, abys\' bola zavše šťastná! (1865.)

650 U. Hory, vrchy nás dvoch delia, Boh vie kedy sa vidíme, ale preto rodu nášmu vždy verne ty i ja žime! A keď takto budeme žiť, naiste to potvrdíme, že nie okom, ale v duchu každý deň sa uvidíme. (1865.) Nechoď, šuhaj, do hory — Nechoď, šuhaj, do hory, v hore jesto potvory; tie ťa zjedia, potom mne, vidíš, čože zostane? Ale pod do kostola, tam pán farár zavolá: „Čo Boh spojil", to očuj, človek, a nerozlučuj! (1886.) Slovenka. Pod Kriváňom, pod tým vrchom,, kde bystrý Váh vyviera, tam otec môj a mať moja pekné seno robieva. I ja, ked narastiem velká, budem s nimi chodievať, a čo môj otec nakosí trávy, budem sušievať. A pri práci si zaspievam vždy veselé pieseúky, by svet vedel, že pod Tatrou žijú spevné Slovenky! (1866.) • Keď slniečko jasné zajde... Ked slniečko jasné zájde a mesiačik horu zláti, hned na mojej mysli si ty, milá moja, svet môj zlatý.

651 Hoj, a ty tam za vrchami, za horami vysokými, kukni doňho, a tam očká tvoje sídu sa 8 mojimi. (1867.) Na hrobe. Mal som žieňa černooké, čo ma rado malo; osem rôčkov som s ňou prežil, to ver, Bože, málo. Ľúbil som ju, ako seba, ľúbil ešte väčšmi; zavčasu si ma rozlúčil s ňou, Bože môj večný. V cmiteri hrob a na hrobe vykvitly sirôtky, ktoré matke zasadily maličké sirotky. Zasadily, polievajú nie dážd-krúpejami, ale z očiek svojich mladých bôlnymi slzami. Vstaňže, mama, vstaňže hore, deti ťa volajú, zlí ľudia nám matky dobrej už viacej nedajú. My sme malé, a svet veľký, a vo svete zrada. Vstaň, mamička, škoda ťa hniť, veď si ešte mladá. Veje vetrík ponad ten hrob, nesie hlas mamičky: „S Bohom budte a neplačte, úbohé detičky. Otecko váš ešte žije, no a Boh dobroty neopustí, lež opatrí vás, moje siroty." (1879.)

652 Rada som nosila... Rada som nosila Dala som ti rúčku, ten zelený venček, dala srdce svoje; teraz budem radšej dajže mi, šuhajko, nosiť pekný čepček. daj tiež obidvoje. Rada som ja, rada Ja neviem, čo si mi, otca, mater mala, šuhajko, za priatel, ale radšej tebe, že ťa radšej vidím, šuhaj, rúčku dala. ako otca, mater. Zabudnem na mater, zabudnem na otca, na teba, šuhajko, nemôžem do konca. Literatúra a umenie. — Pútnik Bvätovojteeský. Kalendár pre katolických Slovákov v Uhorsku, vydaný Spolkom sv. Adalberta (Vojtecha) na obyčajný, 365 dni majúci rok po narodení Krista Pána 1915. Ročník XL1V. Redaktor Martin Kollár, správca spolku. Číslo podielových kníh 115. Nákladom Spolku sv. Adalberta (Vojtecha). V Trnave. Z rozmanitého obsahu pripomíname životopis Jura Dobrán- skeho, znamenitej slovenskej osobnosti v •Šariši. Známosť o takýchto Slovákoch veru treba siriť! Karol A. Medvecký načrtal život prí­ kladného slovenského kňaza f Martina Húsku — „Dvadsať rokov spolkovej práce" je 20 ročné užitočné účinkovanie potravného a úverkového spolku v Teplej v Liptove. Pozoruhodnú vec predkladá Jablonovský v článku „V zá­ ujme ľudových piesní". Premenil sa — hovorí — život v našich krajoch: z fabrík valí sa mrzký dym po našich zelených dolinách. Ako sa svet mení, tak sa i ľudia menia, ich obyčaje a zvyky. .. Slováci na mnohých stranách už zabúdajú svoje milé piesne a ich mládež spieva tak, že sa to ani nemôže nazvať spevom. Ja­ blonovský radi: Máme po našich obciach rôzne spolky a kruhy: v nich bývajú, najmä v zime, poučné prednášky, ba i mimo spolkov jednotliví horliví ľudia, starajúc sa o vzdelanie ľudu, shromažóľujú a poučujú ho. Prednášky tieto urobia sa príťažlivejšími a zaujíma­ vejšími, keď ich spojíme so spevom. Ved sa — hovorí — ešte len najde po obciach vo speve zbehlý človek, ktorý by spevavú mládež posbieral a cvičili Starší, keď zasa počujú svoje spevy, počíta radosť, a po dedine čo chvíľa zasa všetko bude spievať svoje milé piesne.