Slovenské pohľady 11/1914

JEtok 1914. Slovenské Pohľady. Richard Wagner. (1813—1883.) Xapísal Fedor Ruppéldt. Keď itky ,\'inách,pred polrokom*) i nezaslúžil som sa vtedy „nedostavil" do Martina povedať slúbenú prednášku •o Wagnerovi, právom by som ju zaslúžil teraz, že som neuskutočnil svojho sľubu ešte v starom roku, 1913, ako v jubilejnom roku majstra Wagnera. Zpráva v novinách, že posledné dielo Wagnerovo, „Parsifal", sa už dostalo do divadiel v Prahe, vo Viedni, aj inde, upomína ma na to, že sa už pominul rok jubilejný, ktorý znamenal 100-ročnú pamiatku narodenia a 30-ročnú smrti Wagnera. A keďže je už beztak „post festa", temer som dúfal, že láskavé riaditeľstvo týchto večierkov ma osvobodí od tejto prednášky, ako viac už nie aktuálnej. No kedže ma naopak i verejne upomenulo na sľub — ač tento titul sľubuje iste najmenej zaujímavého zpomedzi všetkých na tom istom mieste spomenutých prednášok — pousilujem sa čo najkratšie poukázat aspoň na to, že Wagner je i pre človeka v hudbe ne- zbehlého najvýš zaujímavý zjav, ako človek, ako genij obdivuhodne mnohostranný. Mne samému je táto prednáška len vítanou príleži­ tosťou obnoviť si v mysli rozpomienky duševných pôžitkov, ktoré mi umenie Wagoerovo neraz poskytlo. Táto okolnosť nech ospra­ vedlní prednášku, ak niekde, preboriac hrádze objektívnosti, prejde do rozprávky osobných dojmov, dľa toho Goethovského: „Nur inso- fern wir mitempfinden, haben wir Ehre, von einer Sache zu reden." V krátkej prednáške je pravda velmi ťažko „všetko" povedať o Wagnerovi; ľahšie je tu „obšírne" písať, ako „krátko". Wagner v svojich spisoch a listoch podáva také hlboké zrkadlo svojho ume­ leckého prežívania a tvorenia, ako azda ani jeden iný umelec, a toto, ako_ zvláště zaujímavým robí jeho životopis, tak i vábi človeka vhĺbiť sa do duševného vývinu tohto obdivuhodného genia. Ale popri tom by sme ľahko pominuli samé faktá jeho diela a jeho celkovitý význam v umení posledného storočia. A pre nás, ktorí dnes ani snívať nemôžme o predstavení čo i len najľahšieho diela Wagnerovho, je toto hlavná vec teraz, keď si v skromnom kruhu tomto chceme o Wagnerovi prehovoriť. *) Práca bola hotovaná na literárne schôdzky v Martine ešte roku 1913; prednesená bola na dvoch domácich večierkoch Meštianskeho iKassína v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 8. a 29. marca t. r. 14

19b Predmet tejto prednášky nech je teda podať ako v najkratších\' črtách: životopis Wagnerov, rozbor jeho hudebných drám, — a na základe toho: hlavné myšlienky a vôbec význam celého diela Wagnerovho. ako celkovitého zjavu v umení. Životopis W a g n e r a . Zvláštna náhoda, že Richard Wagner narodil sa v tom roku,. v ktorom — zbrojou slovanskou tiež aspoň natoľko ako nemeckou — porazená bola moc Napoleona a urobený prvý velký krok ku svobodě a jednote celého nemeckého národa. A tiež zvláštne, že sa narodil práve v tom meste, na jehož poliach odohrala sa troj­ dňová „bitka národov", a ktoré sa tak stalo kolískou nemeckej jednoty. V meste Lipsku sa narodil Richard Wagner, dňa 22. mája 1813, a o pät mesiacov neskoršie i nad jeho kolískou hřmely delá onej veľkej rozhodujúcej bitky. Choroba, pustošivšia po vojne, uchvá­ tila i jeho otca, vyše osem rokov žil pod tútorstvom druhého man­ žela svojej matky. Matka umrela, ked Wagner mal 35 rokov, a rozpomínal sa na ňu vždy s detinskou láskou a úctou. Nevlastný jeho otec, Ludvik Geyer, bol nadaný herec pri dvornom divadle v Draždanoch, tam bolo i viac bratov a sestár Richardových. A tak chlapec rástol v ovzduší umenia od malička. Jeho detinské klavírovanie, netrpezlivosť pri cvičení mu neprorokovali velké muzi- kantstvo, ač Wagner už ako chlapec z hĺbky duše obdivoval Webera a jeho „Čarostrelca". — Charakteristické je pre celý Wagnerov umelecký vývin, že sa v ňom vzbudil najprv talent básnický, hlavne dramatický, až potom hudobný. V i3—14. roku písal svoju prvú drámu „Leubald", dľa nie menšieho vzoru ako Shakespeare. Aké to bolo „dramatické", svedčí Wagner sám, že, ako sa rozpomíná, pohynulo v tom kuse do dva a meru osôb, tak že ku koncu mu neostalo dosť živých,, i museli znovu vystúpiť duchovia pobitých. Keď asi po šesťročnom pobyte v Draždanoch rodina Wagner—Geyer vrátila sa do Lipska, tu sa stala veľká zmena v duši asi 14—15-ročného Richarda. „Jeden večer počul som symfóniu Beethovenovu, žatým som upadol do ho­ rúčky, a ked som ozdravel, bol som už muzikantom", — hovoií sám — a hned chcel i komponovať velkú ouverturu. To, pravda, nešlo. A ked i musel zkúsiť, že je ešte nie hudobníkom, ale chcel ním byť. A tak ku školskej, gymnaziálnej výučbe, akú mal, pri­ stúpilo i štúdium hudby. A. v tom čase už predniesli jednu z jeho ouvertur v lipskom divadle. Prvej ešte musel prejsť cez „Sturm und Drang" svojho studentstva, ktoré padlo práve na čas júlovej revolúcie roku 1830. Až za tým nastúpila doba vážneho štúdia, a ked zavŕšil svoj 19. rok, Wagner vedel všetko, čo sa od svojho znamenitého ináč učitela Weinliga, kantora chrámu Thomasa v Lipsku, naučiť mohol.

\'9 Wagner vyproboval svoju připravenost na viac skladbách pre klavír i orchester. Sem patrí plán opery „Die Hochzeit", ouvertura „Polonia", složená r. 1832, hnědl po poľskom povstaní. Ako ria­ diteľ divadla vo Wůrzburgu sa prakticky obznámil s javišťom. Tu složil prvú svoju operu „Ľie Feen", ktorá obsahom i hudbou uka­ zuje už nové myšlienky. Medzitým vo veku 20—21 odbočil od prvých svojich ideálov: národno-romantického Webera a idealisticko- klassického Beethovena, ku beznárodnému, svetoobčianskemu smeru, repräzeutovanému v nemeckej literatúre toho času školou takzvanou „mlado-uemeckou". Tomu duchu priniesol svoju obeí v opere „Das Liebesverbot", s jej smyslnosfou a tendenciou až protinárodnou; lež hudobno-dramaticky i táto opera znamená pokrok. Ako dirigent v Magdeburgu oženil sa, vzal si Minnu Planner, ktorá však nikdy nebola v stave bo pochopiť a od prvopočiatku až do jej smrti (1866), za dlhých temer 30 rokov, bola priepasť medzi nimi. V jaseni 1837 zaujal miesto pri divadle v Rige. Dvaročný pobyt tu dal mu mnohé plány, i počiatok velkej opery „Rienzi", ale málo groša, tak že pred veriteľmi musel utekať v júni 1839. Plavil sa popri norvéžskych brehoch do Londýna, odtiaľ do Paríža, ciela svojich snov, hlavného to vtedy centra hudby. Tu dokončil operu „Rienzi", ale do Grand Opery, toho času prvé javište sveta, dostať ho nemohol. Toto, ako i hmotný nedostatok, ho veľmi zne­ chutil, musel konať nádennícku prácu: odpisovať, klavírové výťahy robiť, písať do novín — pre chlieb; stalo sa, že jeho žena temer žobrať musela. Hlavné bolo, že čo ďalej, to väčšmi poznával prázd­ nost celého umenia Grand Opery a toho hudobno-umeleckého smeru, jehož hlavným predstaviteľom bol v tie časy Mayerbeer. I stal sa s Wagnerom obrat. Zatúžil za domovom, stal sa z neho nemecký národovec s telom i s dušou, a keď v jari 1842, po temer troj­ ročnom pobyte, opusil Paríž a vracal sa do Nemecka, pri pohľade na „nemecký Rýn li so slzami v očiach prisahal vernosť svojmu národn. V Dražďanoch v jaseni 1842 so skvelým úspechom predstavili jeho operu „Rienzi", a 2. februára 1843 „Der fliegende Hollander"-a.. O mesiac žatým stal sa kapelníkom draždianskej opery. Tu povstal „Tannhäuser", prvý raz predstavený v októbri 1845 v Dražďanoch, tu povstal „Lohengrin1 \' a mnohé spisy, v ktorých Wagner vysve­ tľoval svoj nový sloh, uplatňujúci sa rozhodne v jeho dielach po­ čnúc od „Bludného Hollanďana". Tu povstala majstrovská oratorická skladba „Das Liebesmahl der Apostel" (1843). — Už prvé dielo nového slohu, „Hollanáľana", neporozumelo obecenstvo a začal sa velký, 30 liet trvavší boj „pro et contra Wagner", boj, v ktorom Wagner bol napádaný umeleckou kritikou i publikumom — neslý­ chané ostro, závisťou, klebetou, satyrou, výsmechom, ale v ktorom boji sa i Wagner bránil celou silou svojej výrečnosti, i teoretickými spismi svojimi, a hlavne samými svojimi dielami, ktorými rozvíjal svoj umelecký sloh do netušenej výšky. Tiež ešte tu v Dražďanoch, koncom štyridsiatych rokov, povstal prvý rozvrh ohromnej drámy Nibelungovcov. 14*

V to prišla revolúcia r. 1848. Nakolko sa v nej Wagner sku- očne zúčastnil, nevedno; ale dostal sa i on do soznamu proskri­ bovaných, a pán kapelník kráľovskej opery musel utékat do cudziny. Za deväť rokov: 1849—1858 Wagner býval v Ztirichu, vo Švajčiarsku, pravda hodne putujúc po celej Europe. Tam písal svoje hlavné spisy o umení a revolúcii, o umeleckom diele budúcnosti, a hlavne „Oper und Drama". V týchto dielach rozvinul a s celou ge­ nialitou bránil svoje velkolepé idey o úlohe umenia a reforme ume­ leckého predstavenia. Popri teoretickej práci i ďalej vypracoval a do vyše polovice skomponoval velkú štvorčasťnú drámu Nibelun- govskú. Tu v cudzine prežil i hlboko dojímavý román svojej duše: platonickú lásku k priatelke, ku panej Matilde Wesendank, ktorej hlbokej, no čistej, túžiacej, ne beznádejnej láske dal velkolepé ume­ lecké vyznanie v hudebnej dráme „Tristan und Isolde11 . Roky 1859—1863 zaviedjy ho na koncertné cesty po Europe od Londýna, ťaríža, po celom Nemecku, cez Viedeň a Pešť až po Petrohrad a Moskvu. Ich ciel bol: zaopatriť peniaze nielen pre udržanie Wagnera samého, ale i pre uskutočnenie jeho ciela: za­ riadenie osobitného divadla na predstavenie ohromnej drámy Nibe- lungovskej, čo mienil vykonať s pomocou nejakého sdruženia mi­ lovníkov umenia. Dúfal i na nejakého korunovaného mäcéna. Za čas darmo. Už temer zúfal, v Stuttgarte začiatkom roku 1864 na­ chodil sa v opustenosti ako nikdy, skrývať sa musel pred veritelmi. A vtedy sa stal velký obrat, ktorý šmahom, ako divom, splnil, o čom Wagner sníval. V marci 1864 stal sa v Bavorsku kráľom mladý Ludvik II., verký obdivovatel Wagnera, a naskutku skrze osobitného posla po­ volal ho k sebe do Mníchova, — aby len pracoval. On, král, že bude to chcieť, čo Wagner myslí. Len kto chápe elementárnu silu básnickej túžby, môže porozumieť a oceniť vďaku umelca naproti královi. V takýchto príhodných okolnostiach vzbudila sa vo Wagnerovi nová chuť k práci. Dal určitú podobu svojim plánom o postavení primeraného divadla pre svoju drámu Nibelungovskú, vypracoval rozvrh reformy umeleckej výchovy. Dokončil kompozíciu gigantickej tetralogie Nibelungovcov. Pomedzi uskutočnilo sa skvostné predsta­ venie „Tristana" (1865), „Lohengrina" (1867) a prvých dvoch častí „Ringu": „Rheingold" a „Walkiire" (1869 a 1870), všetko v Mní­ chove. Roku 1865 Wagner musel na čas zanechať bavorské sídlo pre hlúpe a podlé intrigy istých dvorných, umeleckých a klerikal­ ných kruhov mníchovských, cesty vo Francúzsku, pobyt v tichom Triebschen vo Švajčiarsku mu len poslúžily k oddychu, no i k novej práci. Tu dokončil nádherné dielo „Meistersingeríl , v ktorom, po prekonaní žialu beznádejnej lásky, složil jas a pokoj mužskej do­ spelosti. Konečne roku 1870, v auguste, v Lisztovej dcére Cosime, prvej vydatej Biilow, našiel náhradu za prázdnost prvého manželstva a dušu rozumejúcu úplne jeho ideálom.

201 V dalších spisoch postupne rozvinoval svoj umelecký progranim. S literárnou prácou spolu šla obdivuhodná činnosť propagačná cielom uskutočnenia svojej idei: postaviť národné divadlo ku predstaveniu veíkej svojej drámy „-Der Ring des Nibelungen\'1 a tak dať „Fest- spielhaus" novému nemeckému umeniu. V čase oduševnenia, po víťaznej vojne proti Francúzom, v roku utvorenia novej nemeckej ríše, 1871-ho, povstal prvý R. Wagnerovský spolok. Wagner si vy­ hľadal miesto pre svoje divadlo, a v tichom severno - bavorskom meste Bayreuth, 22. mája 1872 položil základný kameň budovy ku slávnostným zvukom ním samým dirigovanej Beethovenovej IX. Symfonie. Wagner sa usídlil tiež v Bayreuthe, postavil si tam villu „Wahnfried". — A ,,Festspielhaus" sa postavil i pri všetkých ťaž­ kostiach. V auguste 1874 boly prvé predstavenia Nibelungovského „Ringu", v prítomnosti repräzentantov celého umeleckého sveta, ako i kráía Ludvíka II. a staručkého Vilhelma, prvého cisára novej nemeckej, ríše, mečom spojenej. Tu umenie spojilo celý nemecký národ. Úspech bol ohromný. Wagner dosiahol úplného víťazstva. Ešte jedno dielo, posledné, stvoril Wagner: „Buhnenweih- festspiel Parsifal", vyjadrujúce posledný stupeň vývinu svetonázoru Wagnerovho. Äterické zvuky tohto svojho, všetky predošlé korunu­ júceho diela, mohol ešte sám Wagner počuť v Bayreuthe dňa 26. júla 1882. Waguer v svojich umeleckých dielach priviedol svoj umelecký sloh na stupeň úplnosti, v teoretických spisoch ho vysvetlil doko­ nale. Jeho hudobné drámy sú spolu vyznaním celého jeho sveto­ názoru, tak ako sa za 40 rokov vyvinoval. V Bayreuthe uskutočnil sen života svojho: stvoril stánok pre svoje umenie. Z chudoby, biedy urobil si cestu do svojho luxusom umelca zariadeného do­ mova tiež v Bayreuthe. Z neznámosti vyšvihnul sa ta, kde prijímal pozdravy cisára svojho národa a celého umeleckého sveta. Z jeho „hudby budúcnosti", všetkým posmechom vysmievanej, stala sa taká umelecká skutočnosť, ktorú za ním viac nikto obísť nemôže. Wagnerovi bolo dané, aby v každom ohľade dokončil svoje dielo, v takej miere, ako máloktorému umelcovi sveta. Umrel vo Venecii, v paláci Vendramin, 13. februára 1883. Navštevovatelia Wagnerovských hier v Bayreuthe toho roku už len ku hrobu majstra putovali. Putujú i teraz a budú putovať do Bayreuthu, kým budú mať ludia cit pre božské umenie piesne a harmónií. Putoval som i ja. A čo bys\' iné v Bayreuthe neprecítil, ten hrob ti svedčí o živote muža, v ktorom bolo ohromné povedomie o umeleckom význame svojho životného diela, obdivuhodná dôvera v silu toho umeleckého vyznania a víťaziaca vytrvalosť pri usku­ točnení svojich ideálov. Ak po inom nie, po nezlomnej sile osob­ ného presvedčenia v duchovný ideál nemôžeš nepoznať genia, — tu genia Wagnerovho, o ktorom jeho velký priateľ Franc Liszt tak povedal, že „Richard Wagner ist ein Mann von bewunderungswíir- digem Genie, ja ein so schädelspaltendes Genie, wie es fur dieses Land passt, eine neue, glänzende Erscheinung in der Kunst".

202 Jednotlivé diela Wagnerove. Kecľ hovoríme o jednotlivých dielach Wagnerovských, oby­ čajne vynecháme prvé tri opery „Die Feen", „Das Libesverbot" a „Biensi". V prvej Wagner nasleduje romantickú operu svojho času, v druhej vzdal daň protinárodnému a (smyselnému) hedonistickému smeru „mladého Nemectva". Tretia, „Bienzi", je sama v sebe na vysokom stupni umenia stojaca opera, písaná pre parížsku „Grand Operu", a právom sa stavia ku najlepším dielam slohu veľkej hi­ storickej opery, ktorý smer vtedy panoval v divadelnej hudbe a ktorého najznámejší repräzentanti boli vtedy Spontini („ Vestalin"), Cherubíni („Wasserträger"), Auber („Stumme von Portici"), Bellini („Norma") a hlavne Mayerbeer („Hugenotti"). „Rienzi", ako vyni­ kajúce dielo tohto druhu, sa i dnes často predstavuje. No všetky tieto tri diela z mladosti Wagnerovej, povstavšie pod vplyvom vtedajšej opery nemeckej a hlavne taliansko-francúz- skej, stoja cele oddelene od pôvodného, opravdu Wagnerovského, nového slohu, ktorý Wagner v svojich hudobných drámach počnúc od „Hollandana" povedome rozvíjal k obdivuhodnej dokonalosti. I tie prvé tri opery starého slohu síce už zjavne ukazujú „pazúry Iva": budiaceho sa hudobníka-dramatistu a umeleckého predstaviteía velkých ideí. No tu ich predsa môžme a musíme stranou nechat. Tých opravdu „Wagnerovských" opier, správne řečeno: „hu­ debných drám", je desať, ktoré dla povstania, obsahu a ich miesta v duševnom živote a vývine Wagnera gruppujú sa takto: „Ľer Fliegende Hollander" „Ľer Ring des „Tristan und Isolde" (1839—1841) Nibelungen" (1854—1859) „Tannhäuser" (1848 — 1873) „Die Meistersinger" (1842—1845) pozostávajúci zo i čiastok: (1861 — 1867) „Lohengrin" „Bheingold" „Parsifal" (1845-1847) „WálMre" (1876—1882) „Siegfried" „ Gôtterdämmerung" Prvé tri, ktoré aj formálne predstavujú prvé diela nového smeru, padnú na čas pobytu v Paríži a v Draždanoch. „Ring", ako hlavné, životné dielo majstra, zaujalo od prvej črty až po dohoto- venie partitúry celé štvrťstoletie. Posledné tri, vyjadrujúce najsil­ nejšie sa javiace určité duševné stavy umelca, povstaly tomu pri­ merane v rozličných časoch druhej polovice jeho života. Čo je aké velké pokušenie podať obsah týchto diel, musíme sa uspokojiť s tým, že poukážeme viac len na ich predmety a hlavné myšlieuky. V Bludnom Hollandanovi je spracovaná stará, u všetkých národov známa povesť o večnom bludárovi, ktorý nemôže nájsť po-

•203 koja, až ho láska vymaní z kliatby. Y antickom svete to bol Odys­ seus, v kresťanskej legende Večný Žid Ahasver, v povesti nordi­ ckých národov Bludný Hollanďan, ktorý pre svoj hriech rúhania musí blúdiť morom, darmo hladá smrť. Ale každý siedmy rok do­ stane sa na breh, ak najde ženské srdce milujúce a verné až do smrti, to by mu bolo vysvobodením. Wagnerova drama zachytí mo­ ment, že Senta, dcéra norvéžskeho rybára, chce vysvobodit trpiaceho bludára z kliatby jeho trestu. A keď Hollanďan z nedorozumenia cíti sa zase sklamaným a zúfale obráti sa na more, lebo jeho čierna osudná loď ho už volá — zase blúdiť ďalších sedem rokov, Senta sa vrhne za ním do mora, a v smrti spojí sa s ním, keď najde koniec vo vlnách a Hollanďan v smrti túžený pokoj, vysvobodenie. Je to velkolepá, najvyššia idea: láskou vykúpiť človeka z kliatby hriechu. Je to vôbec i centrálna idea Wagnerových diel. A je to najvyššia idea dokonalého náboženstva kresťanského, vyjadrená slo­ vami Krista. „Většího milovaní nad to žádný nemá, než aby duši svou položil za přátely své." (Ján 15, 13.) V Tannhäuserovi je predstavený boj lásky telesnej, hriešnej s láskou čistou, duchovnou. Tannhäuser stredovekej legendy požíva hriešnu lásku pohanskej bohyne Venuše. No túži za láskou čistou a vytrhne sa z jej kúzelného raja. Vráti sa do svojho kruhu na hrad Wartburg, no keď sa pri zápase spevu prezradí, jeho kruh ho vylúči. Len Elisabeta svätica ho zamiluje láskou čistou, oroduje za neho. Tannhäuser putuje do Eíma, ale i najväčšia — dla stredo­ vekého chápania — odpúšťajúca moc na zemi: pápež, odkáže ho len na Božiu milosť. No Božia milosť sa nejaví, darmo putuje hriešnik. Elisabeta v márnej túžbe, v čistote umiera, modliac sa za neho. Tannhäuser príde z Ríma bez odpustenia, v zúfalstve sa už chce hodiť nazad do náručia Venuše, no meno Elisabety ho za­ drží, klesne k jej bezdušnému telu, — a tu, ajhla, div: rozzelenená pútnická palica zvestuje mu v okamihu smrti odpustenie. I tu vy­ kupujúca, do smrti verná, čistá láska ženy je to, čo vysvobodzuje Tannhäusera. V Lohengrinovi sa Wagner prvý raz dotknul kresťanskej le­ gendy o Grále. Je to kalich, z ktorého, dľa legendy, Ježiš dal piť učedlníkom pri poslednej večeri a do ktorého tiekla krv z jeho boku na kríži. A tento kalich milosti strážia na vrchu Monsalvat rytieri Grálu v Gralburgu, z neho čerpajú milosť sebe i iným. Oni sú rytieri bojujúci za všetku pravdu, ctnost, nevinnosť. Tak príde Lohengrin, „rytier labute", na pomoc nevinne obžalovanej Elze, premôže jej protivníka a vo sväzku ľudského manželstva s Elzou chce ako každý iný smrtelník požívať zemské blaho. No len pod tou podmienkou je to možné, ak Elza zadrží, čo ju Lohengrin žiada: „Nie sollst du mich befragen, noch Wissens Sorge tragen, woher ich kam der Fahrt, noch wie mein Nam\' und Art". Ale Elza nútená neodolatelnou ľudskou túžbou: poznať zatajené,

opýta sa ho. Lohengrin sa jej vyjaví, no musí sa odrieknuf zem­ ského blaha a vrátiť sa nazad do kruhu svojho nadzemského, Grá- lovho sveta. Smysel je dla Wagnera samého: „Túžba božského vystúpiť zo svojej jedinosti, stelesniť sa a nájsť na zemi nie vzývanie, ob­ div, ale porozumenie skrze lásku, oddanosť." Ale Iudia sa ne­ môžu tak sa k nemu chovať, a abo ho vzývajú len, abo ukrižujú, ale milovať ho pravé nemôžu. I musí nazad, do svojho nadzem­ ského, božského kruhu. Kto pozorne číta prvú kapitolu Evanjelia Jánovho, doslovne pozná toto v tom, čo kresťanská teológia menuje vtelením Kristovým. Wagner s celou velkou dušou umelca vycítil, že „Lohengrin je typ toho vlastne jediného, najväčšieho tragikumu", a tú nevyhnutnosť, že to ináč ani nemôže byť, čo ako cítil celú hroznú bolesť zničeného blaha svojich hrdinov: Lohengrina a Elzy. „A ja som ju (Elzu) musel považovať za oprávnenú v ohromnom výbuchu jej žiarlivosti, tak že som čisto ludský element jej lásky práve v tom výbuchu poznal; i cítil som opravdový, hlboký, neraz v horúcich slzách mi predchádzajúci žiaľ, keď som precítil tragickú nevyhnutnosť rozlúčenia, zničenia ich oboch milujúcich." Aký zaujímavý výron z duše umelca, ktorému je jeho vlastná poézia silnejšou, ako každá skutočnosť. Áno je, poneváč je pravá poézia obraz ludskej duše takej, aká je. Až s obavou sa blížime ku ohromnému, štýrčasťovému dielu „Ber Ming des Nibelungen", keď máme v niekoľkých vetách podať obraz deju, vedúcej idei a význam tohto diela, ktoré šírkou kon­ cepcie, hĺbkou myšlienkového sveta, výškou umenia, bohatstvom sym­ bolizmu, a pritom veľkolepou jednotnosťou dla môjho vlastného pre­ svedčenia najmenej sa rovná, abo i presahuje i diela takého slohu, ako Goetheho „Faust", abo hoci „Božskú komédiu". Dej nakrátko je tento: Alberich, „čierny boh" („Schwarzalbe"), odriekne sa lásky a tak uchváti zlato Rýna, ukuje z neho čarovný prsteň, ktorý pre majitela znamená moc nad svetom. Wotan, hlavný boh („Lichtalbe"), aby sa vysvobodil z ťažkosti zapríčinenej zru­ šením vlastného slova, lsťou odoberie Alberichovi prsteň, ktorý Al- berichovu kliatbu nesie na všetkých jeho majiteľov. Wotan zrušil vlastné slovo, upotrebuje Isti, príde týmto do protivy so samým sebou, ako strážcom práva, a tak sa dostane pod moc vlastnej viny. Dla dr. ťriifera*) „Waton sa zapletie do sieti viny a pokuty, príde k povedomiu, že i on, najvyšší boh, stojí pod mocou osudu." („Rheingold"). Bojuje proti nemu, aby sa vysvobodil, splodí hrdinu Siegmunda, ktorý by prsteň kliatby svobodné vrátil Rýnu a zastavil zkazu. No i Siegmund padne Wotanovou chybou („Walkúre"). Jeho syn Siegfried je ideálny hrdina, neznajúci strachu, ktorý by mal uskutočniť dielo, a v spojení s Brunnhildou, walkyrou, by i mohol byť zakladateľom nového božského rodu, ktorý by nebol poď kliatbou osudu, a Wotan dobrovolné prepustí teraz už miesto Siegfriedovi a *) Dr. Arthur Priifer: „Das Werk von Bayreuth". Leipzig, 1909.

205 premohúc svoju volu k životu, žiada koniec svoj. Siegfried i vy­ trhne prsteň obrovi Fafnerovi („Siegfried"), ale práve následkom svojho charakteru, — nebojac sa ničoho, teda ani osudu, — ne­ vráti ho jeho praživlu, Rýnu, a podľahne tiež kliatbe: víťazí nad ním a usmrtí ho intriga čiernych Alberichovcov, vlastne skrze nich ten istý, prvú vinu pomstiaci osud. Briinnhilda sama následkom nekonečnej lásky svojej ku Siegfriedovi stane sa — klamom osudu — nástrojom zkazy pre neho, ale láska premôže klam, a ona do­ brovolné nasleduje Siegfrieda do smrti a prsteň prinavráti Rýnu. Praživel vody a ohňa zničí sídlo bohov, Walhall, a tak ich svet. Ostanú len biedni ludia („Gotterdämmerung"). čisto zovnútorne pozorujúc: dielo toto podáva celú germánsku, špeciálne nemeckú mytológiu, je ono ozaj „božská komédia", vlastne dráma, áno tragédia mytologických bohov, s tým obsahom, že „svetlí" i „tmaví" bohovia zahynú v boji vedenom o moc, a ostanú iba oby­ čajní, zo svetla i tmy složení ludia. A cele dla chápania antického sveta: bohovia i zemskí stoja pod najvyššou tajnou mocou, pod mocou osudu. Ale v tomto smysle mytos bohov predstavuje boj samých ľudí. Symbolicky vysvetfujúc drámu: Wotan je človek, ktorý poznajúc moc vlastnej viny nad sebou, dobrovolné sa zriekne jestvovania a postúpi miesto tomu (Siegfriedovi), k;orý ako nevinný nestojí pod mocou osudu. To je idea „die hohe Tragik der Entsagung", „die erlósende Verneinung des Willens" (tragédia odrieknutia sa, vy- svobodzujúce zaprenie vôle k životu). Hned nám príde na um, že je to čistý pessimizmus Schopen- hauera, u ktorého je vôľa všetko („die Welt als Wille"), je život, je svet, a najväčšia múdrosť je: dobrovolné sa zrieknuť vôle, teda života. A skutočne Wagner sám vedel, že jeho dráma sa úplne sho­ duje s filozofiou Schopenhauera, ale Wagner zakončil sám text drámy tejto prvej (1852), než sa obznámil s touto filozofiou (1854). Javí sa v tom kongenialita velkých duchov. Symbolický význam jednotlivých čiastok je ináč zrejmý. Zlato Rýna je symbol hmoty, ktorá bez lásky sa stáva zkázou. Z neho ukovaný prsteň je symbol túžby za svetskou mocou. Siegfried je človek vo svojej prírodnej nezkazenosti, a preto i absolútnej sile a smelosti. Repräzentuje opak proti Wotanovi: optimizmus, volu k ži­ votu. Jeho osud je, že práve v svojej absolútnej smelosti, ale i de­ tinskej nevedomosti, sám chce bojovať proti osudu a zadržať pád bohov. To ovšem nemožno a padne i on, a s ním celý svet bohov. Padli bohovia, padol i on, lebo chceli premôcť osud vlastnou silou. To znamená, človek padne, keď vlastnou silou chce premáhať ničiaci osud a ostať tým, čím by ovšem mal byť: božským, „dla obrazu Božieho" človekom, akým bol pôvodne stvorený. Tu zase prvé ka­ pitoly prvej Knihy Biblie dávajú hlboký, parallelný mytos tohto pádu človeka. Že ako človek predsa môže obstáť v boji s týmto osudom, ktorý väzí v moci prírody nad nami následkom našej telesnej ne­ dokonalosti, na túto otázku „Ring" nedáva odpovedi. To je jeho

206 pessimizmus. To Goetheovské, a právom môžme riecť i Wagnerovské „das ewig Weibliche" = večne ženské", v osobe Briinnhildy po­ ukazuje i tu na odpoveď, a to optimistickú. Briinnhilda pre lásku stane sa z božskej walkyry Iudskou, aby s ideálnym, svobodným človekom Siegfrieďom založila rod svobodný od moci osudu. A keď sám Siegfried padá pod osudom, Briinnhilda z lásky sa zriekne sveta, vráti prsteň — zlato Rýnu, jeho praživlu, a sama do smrti nasleduje Siegfrieda. Pre ňu, pre Siegfrieda a bohov je už neskoro, oni s Wallhallom spolu zhynú (Nirvána), ale pre ludí, ktorí ostávajú a sú svedkami pádu bohov, ale i samožertvy Briinnhildy, je jej sku­ tok vykúpením. Oni sú pravda už len slabí ludia, tiež poddaní osudu; ale bezpodmienečná kliatba toho prsteňa, hmoty, prestala, a — neprestala láska. Briinnhilda sa zriekla prsteňa, pustej, zka- zonosnej hmoty, a z lásky šla do smrti za Siegfriedom. A tak uká­ zala cestu vykúpenia, a prinavrátením prsteňa — zlata jeho praživlu, osvobodila zlato-hmotu od kliatby. Hmota má ďalej slúžiť ľuďom, no nie bez lásky ku kliatbe, ale pod mocou lásky k dobrému. Toto nás zas upomína na apoštolské slová o „stvorení", ktoré dla nádeje „vysvobozeno bude od služby porušení", v 8. kap. (v. 21.) listu k Rimanom. S tým — u Wagnera podistým nepovedome — »Ring" po­ ukazuje na to, čo prišlo za pohanským svetom, na kresťanstvo a na vykupujúcu moc lásky. A keď Wotan i Siegfried, a s nimi starý svet padol preto, lebo sám, vlastne silou chcel, a len tou mohol bojovať proti osudu, proti vlastnej vine, proti moci hmoty, lásky pozbavenej, nepriamo poukazuje toto dielo na to, že možno je bo­ jovať proti moci osudu: totiž vlastnej viny a moci hmoty, tak, keď ju človek láskou premáha a láskou sa obetuje. A táto vykupujúca sila, vinu i hmotu premáhajúca, zjavila sa v najvyššom stupni v tom, ktorý prišiel, keď starý svet už začal padať („Gótterdäm- merung") a ktorý premáhal svet a jeho nelásku práve tým, že lásku mal k nemu. A keď sami na seba odkázaní Wotan i Siegfried, tí „bohovia", padli: o čo viac potrebujú pomoc Gibichungovci, — tí po zkaze „bohov" pozostalí slabí ludskí! Bez symbolizmu: keď bez tej vyššej pomoci nemohli premôcť zlo veľkí hrdinovia človečenstva — ako bez otázky boli i v svete predkresťanskom, — ako by sme mohli víťaziť my priemerní slabí ludia, ktorí nemáme ani duchov­ ného prestíža [Wotana], ani fyzickej sily a nezkazenosti [Siegfrieda] tých väčších hrdinov ludského pokolenia. Nakrátko: „Ring" je symbolom boja dobrého a zlého, lásky s hmotou bez lásky. V tom boji i najsilnejší musia padnúť, lebo sú odkázaní sami na seba. Vykúpenie je možné len keď sa najde láska seba obetujúca a tak premáhajúca kliatbu surovej, lásky po­ zbavenej hmoty. [Menej značiaci, no zaujímavý symbolický význam boja o Ni­ belungovo zlato je ten, že to predstavuje moderný boj kapitalizmu s prácou. Wagner sám spoznal túto symbolickú črtu; velmi výrečne, no prisilné, ako jedine správny, ho vyzdvihuje anglický „vždy mo-

207 děrný" spisovatel Bernhard Shaw v svojom najvýš duchaplne pí­ sanom dielci „The Perfect Wagnerite".] V pessimizme „Ringu", ktorý môžme shrnúť v tej tiež bibli­ ckej výpovedi, že nikto nemôže vykúpiŕ sám seba, schádza sa s tým dielom nasledujúca dráma Wagnerova: „Tristan unä Isolde1 \'. „Tristan" povstal v dobe duševného boja, ktorý Wagner pre­ konával v hlbokej, no čistej, beznádejnej, no duši jeho tak potrebnej láske ku Matilde Wesendankovej; áno predstavuje ten boj. Tristan privedie z írska Isoldu za nevestu svojmu kráľovi do Cornwallska. Ale oba majú nepovedomú vzájomnú lásku. Láska vzplanie; čistú ju zachovať môžu len skrze spoločnú smrť. Isolde pospiecha ku lôžku raneného a umierajúceho, za ňou túžiaceho Tristana, a pri jeho smrti i ona láskou umiera. Šľachetný kráľ, porozumejúc tra­ gédii ich sŕdc, odpúšťa im. „Tristan" je jedno z najhlbších a najťažších diel Wagnerových, ale i duši jeho azda najbližšie. Básnil ho, slová i hudbu, celou dušou i srdcom, písal ho takrečeno vlastnou krvou. „Takého niečo som ešte nikdy nenapísal: cele sa rozplyniem v tej hudbe", písal o ňom sám Wagner. Všetko v ňom slúži k vyjadreniu toho celého, nekonečného sveta lásky, každé slovo a každá nóta. Právom ho menujú „Apoteózou lásky". Predmet diela „Ľie Meistersinger" je vzatý zo života reme­ selníckych „majstrov poezie\': , ktorí v Nemecku v XV. a XVI. sto­ letí popri svojich remeslách „robili" i „literné umění", a popri všetkých svojich chybách, neumelosti, naivnosti, kocúrkovstve predsa vykonali službu nemeckej spisbe a nemeckému duchu práve v tie časy, keď vzdelanejšie vrstvy nemeckého národa boly tiež viac- menej zachvátené kúzlom antiky, obnovenej v rennaissance, a boly odcudzené svojmu rodu. Najvynikajúcejší bol Hans Sachs v Niirn- bergu, ktorý dľa vlastného verša „der war ein Schuh- macher und Poet dazu". Dla Wagnerovho diela na jednom zápase spevu, ktorí títo dobrí majstri sriadili v Nurnbergu, víťazi mladý rytier a tak vyhráva odmenu: Evchen, dcéru jedného z majstrov, ktorú beztak miluje a odbije od víťazstva v speve i v láske jedného z „nemaj- sterských" majstrov. Hans Sachs, ktorý sám miloval dievča Evchen sa vážnosťou muža, k vôli mladému, nadanému rytierovi zriekne sa svojej lásky a sám mu dopomôže k dvojitému víťazstvu. Význam má toto dielo viacnásobný. Nemecko-národný význam je ten, že rytier vstúpi medzi meštianstvo a tak sa dve protivné triedy spojujú, ako možno najideálnejším spôsobom: láskou a ume­ ním. Tiež významný národný smysel má toto dielo pre nemecký národ i dnes, že je ono akoby apoteózou mnoho zaznávaných maj- strov-pevcov, tak ako im už i Goethe dával zadosťučinenie. Wagner

208 klassicky vystihol ich význam, ale i význam umenia pre svoj národ vôbec, ktoré umenie i majstri svojím spôsobom pomáhali aspoň za­ chovať v časoch zlých, keď ústami Hansa Sachsa privoláva svojmu národu toho XVI-ho, ale i svojho vlastného, XIX. stoletia: „Was deutsch und echt wiiszt keiner mehr, lebsťs nicht in deutscher Meister Ehť, drum sag\' ich euch, ehrt eure deutschen Meister, dann bannt ihr gute Geister! Und gebt ihr ihren Wirken Gunst, zerging in Dunst das heiľge rôm\'sche Reich, uns bliebe gleich die heiľge deutsche Kunst!" Ked v júni 1868 „Meistcrsinger" prvý raz bolo predstavené v Mníchove — s radostným súhlasom celého nemeckého sveta — znelo to ako proroctvo. O dva roky žatým vypukla vojna, ktorá me­ čom a krvou utvorila i tú nemeckú ríšu; no bol to vlastne výsledok neúnavnej, pokojnej vedeckej i umeleckej práce, tej „heiľge deutsche Kunst", ktorú práve od doby „meistersingerov11 v dobe zovnútor- ného politického rozkladu nemeckého národa verne konali jeho sy­ novia. Nie v tom sa dokázalo prvý raz, ani nie posledný raz, že umenie v duchu národa to bolo, čo držalo národ v časoch zlých. Ale „Meistersinger" majú i dvojnásobný poťah na život sa­ mého majstra-pôvodcu. Na jednej strane on je ten rytier Stolzing, ktorý novou piesňou od samej prírody naučenou láme kocúrkovské pravidlá veršovania, staré copy, ktorými tí dobrí majstri do regúl chcú viazať umenie. V osobe Stolzingovho protivníka v zápase ostro satyrizuje zlomyseľných, kocúrkovských kritikusov a protivníkov svojho umenia. A na druhej strane — a tu príde azda najcennejší poklad pravého umenia a spoločná duševná črta všetkých velkých umelcov vôbec: humor! — tu Wagner predstavuje samého seba i v osobe Hansa Sachsa, ktoiého „tragédia duše je jeho jemná a nežná rezignácia", odrieknutie sa svojej lásky v prospech mladého rytiera. To je Sachsova „ruhig lächelnde Resignation", ku ktorému citu sa Wagner tiež povzniesol, ked sa vedel odriekať svojej bez­ nádejnej lásky. Konečne posledné dielo „Parsifal" v každom ohľade završuje celú tvorbu Wagnerovu. Dej sa odohráva okolo spomenutého Gral- burgu. Naproti nemu stojí zámok zlostného kúzelníka Klingsora, ktorý kúzlom smyselnosti vábi k hriechu rytierov Grálu. Ich v boji posilňuje milostná sila kalicha Pánovho. Ale kráľ rytierov Amfortas tiež zhrešil smyselnosťou, preto v boji proti Klingsorovi utratil kópiu, ktorou Kristov bok bol otvorený, — dostal ťažkú ranu, ktorá sa nehojí, a jeho hriech ťaží na celé rytierstvo. Osvobodenie pri­ nesie Parsifal •=. Fal Parsi = „der reine Tor" = „nevinný nevedo­ mec", ktorý v Klin sorovom kúzelnom raji strasie so seba poku­ šenie, ostane nevinný, uchváti ztratenú kópiu, hrad Klingsorov padne

209 do prachu, a Parsifal ako osvoboditel príde zase do hradu Grálu, kráfa osvobodí od telesného i duševného utrpenia, a miesto neho, v pokoji umierajúceho, teraz už skrze Parsifala, ako kňaza Grálu, zvestuje sa milosť hriešnikom, i jemu samému: „Hóchsten Heiles Wunder: Erlôsung dem Erloser!" — Toto posledné dielo sa pripojuje „Ringu" v tom smysle, že ku pessimizmu toho pristupuje kresťanský optimizmus. „Zakial v „Ringu" a v „Tristanovi", v smysle najhlbšieho pessimizmu „ne­ govanie vôle k životu", rozpustenie hriešneho, klátivého „ja" do ničoty (Nirvány) bolo predstavené ako jediná možnosť vysvobodenia, tu v „Parsifalovi" uchopí myšlienku vysvobodenia v smysl • vyku­ pujúceho, „smierujúceho" (versohnend), pozitívneho svetonázoru kre­ sťanského, regenerácie, totiž, že ku vykúpeniu vedie nie negovanie vôle vôbec, ale len negovanie, jej nízkych náruživostí, a na druhej strane prízvukovanie čistých a šľachetných častí". „Odriekaním nie ku smrti, ale k životu, odriekaním očistenému", — toto je dla slov Wagnerových idea „Parsifala". Slovom regenerácia, znovuzrodenie. Toto je zase nič iné, ako centrálna idea Evanjelia, to Ježišovo: „Musíte sa znovu zrodiť", lebo „nenarodí-li sa kto znovu, nemôže vidieť kráľovstva Božieho." (Ev. Jána, 3, 7. 3.) A k tomu znovu­ zrodeniu je potrebná vyššia moc, symbolizovaná Grálom = Kalichom milosti, a na ludskej strane je potrebná zase láska, a to vo forme súcitu, útrpnosti, i Parsifal je „der durch Mitleid wisseud reine Tor", ktorý súcit Wagner v smysle najšľachetnejšieho kresťanského humanizmu rozprestre i na zvieratá*). „Nevinne nevedomému" Par­ sifalovi príde ľúto labute, ktorú zastrelil, ľúto mu je trpiaceho Am- fortasa. A táto útrpnosť ho vedie k dielu, skutku, ktorým sám odo- lajúc pokušeniu prináša trpiacemu vysvobodenie. To je zase my­ šlienka o spolutrpení kresťana dla listu k Rimanom (8, 17): „Je­ stliže spolu trpíme, spolu i oslávení budeme". Všetko dokazuje konečný, pozitívny svetonázor Wagnerov, „že nie v asketickom odvrátení sa od života, ale v účinlivej, milosrdnej láske k lucfom sa podáva vykúpenie a spása na zemi". (Priifer: Das Werk von Bayreuth, 186.) Tento hlboký význam dáva „Parsifalu" mysticko-náboženský charakter, v ktorom sa stedoveké legendárne (Grál, kopia ako re­ likvie, hrad pokušiteľa), romantické (dvojbytnosť ženy Kundry, pu­ tovanie Parsifala), indicko-náboženské (putovanie duší, inkarnácia v zvieraťoch) črty spojujú so špeciálne katolíckymi (relikvie) a evan­ jelickými (kalich, veľkopiatková nálada = „Karfreitugzauber") mo­ tívmi v jeden zvláštny obraz, a všetko k vyjadreniu spomenutej už centrálnej idei Kristovho učenia. Keď som „Parsifal" sám videl v Bayreuthe, prvý môj dojem *) Wagner tuho vystúpil i proti vivisekcii, áno i proti zabíjaniu zvierat vôbec, ba kázal návrat ku vegetarianizmu.

210 bol obdiv smelosti, s ktorou Wagner všetky mystéria a symboly kre­ sťanskej viery a tradície predstaví na javišti, ako krst, umývanie nôh, odpustenie hriechov, prisluhovanie Večere Kristovej. Je to velmi nebezpečné, lebo ako velkolepé od smiešneho delí len krok. tak posvätné od blasfemie delí ešte menej. A Wagner pevnou rukou umelca vedel zadržať hranicu*), a dojem predstavenia „Parsifala" účinkuje ozaj až dojmom náboženského aktu. Aspoň v Bayreuthe, v divadle Wagnerovom, vnímavý poslucháč môže toto dielo tak pre­ cítiť. Inde je to zrovna nemožné. Ako sa nepodarilo ten dojem vzbudiť v New Yorku roku 1904, tak sa nepodarí ani na javištiach starého sveta teraz, keď „Parsifala" — o 30 rokov po smrti maj­ stra — svobodno a aj idú ho predstavovať všade. Isté je, že Bay- reuth je len jeden, a v duchu Wagnerovom smýšlajúc a uctiac jeho poslednú volu, musíme vlastne len ľutovať, že toto veľkolepé, áno možno riecť velebné dielo prevzaté je na profánně javištia do hluku veľkých miest, pred oči obecenstva len zábavu hľadajúceho. V takom ovzduší zneje „Parsifal" dosť ľahko ako blasfemia. Týmto sa azda i vysvetľuje, že dielo toto na znamenitých ináč javištiach velkých opier (ako vo Viedni a inde) naskrze neúčinkuje tak, ako sa oča­ kávalo. Dľa vôle Wagnera „Parsifal" má miesto len v Bayreuthe, kde v úom vyjadrené najvyššie idey náboženské a mravné, spojené s najvyšším umením slova a hudby, zjavia sa ako v chráme, a na poslucháča, putujúceho ta s láskou k umeniu majstra — účinkujú dojmom najhlbšieho duševného pôžitku a zažitia. Týmto zakončiac krátky prehľad jednotlivých drám Wagne- rových, probujme stručne shrnúť hlavné idey jeho umeleckého diela ako celku. *) Charakteristické je, že Wagner v jeden čas, ešte roku 1848 —9, zapodieval sa myšlienkou drámy o samom Ježišovi, no symbolizmus by tu bol musel ustúpiť skutočnosti, a to pre umenie dramatické, ktoré velké idey len symbolicky môže vyjadriť, je nie primeraná látka. A Wagner nechal to tak. (Dokončenie.)

Sen Jaroslavov. Dramatická povést v 4. dejstvách s úvodom. Napísal: Ondrej Kalina. , (Pokračovanie.) Tretie dejstvo. Sieň v kráľovskom hrade. Jaroslav sám. Jaroslav. Ach! v srdci mojom dme sa divný cit., A zastieňuje nebies skvelý dar: Tú krotkosť, nehu, hnutie milosrdné, Co plnily ma raja plesaním! Snad ruka nepriateľská, keď som zdriemnul, Zasiala do mna semä otravné? či je to prírody beb, že vše musí Víťazstvom diabla skončiť? Bol to sen? — Ó! navrátim sa k poliam slnečným, V kvetnaté luhy sladkej domoviny: Kde dvojné s Ruženou, ples jara v srdci, Iného hnutia neznal som, len to, Čo Boh mi dobrotivé podával Do duše, bez pospěchu, urputnosti! Vystúpi Komorná. Komorná. Smiem prosiť, knieža? Jaroslav. Pekná panenka? Komorná. Len na okamžik, pane. Jaroslav. K službám som. Komorná. Však neslúcha nás nikto? Jaroslav. Nikto. Komorná. Posiela ma k vám, pane, princezná. Jaroslav. A aké sladké od nej posolstvo Rty tvoje koralové zvestujú mi? Komorná. Ó! akí dvorne milí vedia byť Tí naši statní dedinčania tiež. Tu lístok posiela vám, pane milý: Za malú chviľu hodlá do -chrámu, I prosí, by ste počkali ju tu. (Odíde.) Vystúpi Jakub. Jakub. Sme, pane, hotoví už k odchodu. Jaroslav. Priateľu, dobre! ale čakať musíme. Jakub. A nechybí ni jeden muž. Jaroslav. Nu, dobre. — Kráľ na dnešok nás pozval do hradu, Že slávnostne sa s nami rozlúči

212 Na čele dvoranov a kniežat skvelých: By z výše trónu všetkým vďaku vzdal, Čo nepriateľa jeho krušili. Však včera vyšiel na lov, dosial není tu! Pre kratochvíľu na nás zapomíná. Či schválne snáď mi dáva pocítiť, Že panovnícka jeho vznešenosť Za nič mať môže našu maličkosť? Jakub. Vás, knieža, za nič mať by mal? Jaroslav. Priatelu, zdá sa, tak to musí byť: By výsosť panovníka tlumila v nás Úspechu spupnosť, i blud nádejí. Ach! duch náš protivenstvo musí niesť, By príliš nezbujnel a nebláhal; By našinec vždy pamätlivý bol Ničoty svojej v zdraví srdečnom. Že maličký som boží služobuíček, To nesmiem zapomenúť ani včul. No, môžeš odísť! Prídem za tebou. (Odíde.) Vystúpi Černokňažník. Černokň. Boh s tebou, synku. Jakub. Pozdrav Boh i vás! Idete, otče, tiše, ako vlniek shon: Keď rieka dme sa, na breh dotierajú. Čo vy^tu? Černokň. Sbieram milodary. Jakub. Nás na dnešok král pozval do hradu Že slávnostne sa s nami rozlúči, Na čele dvoranov a kniežat skvelých. Však včera vyšiel na lov. Čakať musíme. černokň. Tvoj pán je Jaroslav? Jakub. On, otče! Černokň. Ktorého oslavuje celý svet! Jakub. Dia zásluh, otče. Černokň. Vy ste hrdinovia! Jakub. Však Jaroslav sám temer porazil Mocného protivníka kráľovho: My ostatní sme sotva tasili meč. Neslyšali ste, otče? černokň. Aký hrdina! Jakub. Nepriateľ, otče, v tylo hrozil nám, A zničil by bol celú armádu: Keď Jaroslav náš náhle vyletel Z blízkeho lesa, ako blesk a hrom, Na čele jasnej čaty rytierov. A mžikom nepriateľa rozmetal. Ba! vlastným očiam neverili sme: Keď ako anjel s mečom ohnivým,

•213 Soslaný z nebies k našej záchrane, V poslednej chvíli objavil sa nám. Rytieri jeho v zlatom brnení Zaskveli sa, jak slnka mocná žiar! Neslyšali ste, otče? GernoMi. Áno, slyšal. Jakub. Vy zoviete sa, otče? Cernohi. Remigius. Jakub. No, otče Remigius, dopoviem vám vše. Rytieri, ktorým velel, nevedno, Ni odkial prišli, ani kam sa deli? Vo chvíli stepúc, ako krupobitie Klasnaté hlavy pyšnej pšenice, Spupného nepriateľa, šli zas preč. A dosial mysel naša pochybuje, Či skutočnosť to bola, lebo sen? Že skutočnosť však, o tom svedčí to, Že zbrojným našim bolo treba tu Len zjímat rozmetané trosky vojsk; Ichž pevné šíky ešte pred chvíľou Postrachom veľkým boly všetkým nám. ČernoM. Toť pán tvoj! Nezdržujem ťa? Jakub. Nuž, s Bohom. (Odíde) (černokňažník utiahne sa.) Vystúpi Jaroslav. Jaroslav (číta list). „Prečo nedoprial mi osud mužom byť? Bola bych bojovala po vašom boku, možno i padla v tej bitke hrdinskej. Ach! zjavili ste sa tu náhle, ako hviezda na nebi, ohňoín sršiaca: prekvapili ste nás, oslnili, a opäť zmiznete! Ale my chceli by sme ďalej zrieť do tej hviezdy; možno-li, i účasť mať na tajomstve nebies hlbokom. Ale hviezda zmizne, a srdce\' naše ne­ ukojené tápať bude v šere, spomínajúc žiaľne a čakajúc dňa. Prečo ste sem prišli, a ranili srdcia naše?" Ba! načo som sem prišiel, načo? — Králova dcéra prejavuje ko mne Neobyčajnú účasť, nehu, milosť: A č neviem, či to opravdový cit, Alebo záletnosť len? Buď si čokoľvek, Ja milovať jej nesmiem. Černohí. (stranou). Syn môj kláti sa. Jaroslav. Navštívil som ju včera v komnate jej: Sedela pri okne, a vyšívala Hodvábnu šatku perlami a zlatom, A biele ruže siala medzi to, V myšlienkach dumných pohrúžená súc. Však ked som vkročil, náhle precitla, 15

214 A vzhliadnuc mile, šla mi v ústrety. V jej velkom oku slza perlila sa; I s vďačným úsmevom mi podala Na uvítanie ruku priatelsky. A potom sadla znov\', a šila ďalej. „Čia bude šatočka?" ja tážem sa. Že hoci moja, vetí s úsmevom. — „či nie ste chorá? hlas váš taký mdlý." — I zasmiala sa: že jej není nič! Však schýliac náhle hlavu k ruke mojej, Ret dievčí bázlivé k nej pritisla. I zľakol som sa tolkej pokory: A na rozpakoch červenajúc sa, Neisté slová omluvy som koktal, I vďaky milostnej. Ach! a z tej chvíle Pokoj&r nemám. Cernokh. (stranou). Dosial bez falše Bojuješ s sebou. Synku! pomôžem ti. Jaroslav. Keď pri lúčení ruku som jej dal, K panenskej hrudi privinula ju: A 7. bytnosti jej ženskej, kúzelnej Prúd ohňa vniknul do mňa, keď som zrel, Jak láskyplne ponižuje sa. Tak srdce moje, dosial udatné, Slabosťou jaté, náhle podľahlo. Kde krása ženy, sľuby kráľovské Zlyhaly, pokora tam zvíťazila! Však není-li to chytrá záletnosť len Úlisnej dievky, muža podmaniť si? A dravá vášeň, čo sa nehou zdá? GernoJcň. (stranou). To uváž, synu! Jaroslav. Raz ešte stanem pred ňou zdvorilé, Rytiersky pobozkám jej bielu rúčku; I s kráľovnou a kráľom rozlúčim sa: A domov! domov k svojim pospiešim. Cernohí. (predstúpi). Boh s vami, synu! Jaroslav. Vďaka, otče, vám. Cernokň. Ste knieža Jaroslav? Jaroslav. Tak, otče môj. černoM. Ó ! hrdina a kráľov šťastný zať. Jaroslav. To nie! černohí. Veď kráľ náš, viete, prisľúbil Spanilej dcéry ruku víťazovi, Čo z protivníka rúk ho vymaní. Jaroslav. Tak je. černohí. Či nedostál snáď v slove kráľovskom? Jaroslav. Mojeho šťastia sladká podmienka, I sily mojej prameň bránia mi Ovocia užiť.

215 VernoMi. Načo tedy činy hromové? Jaroslav. Ach! v tom ja nie som ojedinelým : To verný obraz nášho osudu, Trud bez ciela a uspokojenia. ČernoMi. Vy učinili svätý záväzok? Jaroslav. Snáď! — Mne dvorné mravy nie sú po chuti: Našinec, ako horský kvietoček, V kožúšku bavlnenom, zvyklý na drsné Podnebie: v pôde žírnej, prostred lesku A priazne mocných, vyhynul by snáď. Bo ústrojnosť má inú: jeho blaho Vykvitlo za osudu mrazivejšieho. Nuž, nezapomínajme na pôdu, Z nejž blaženosť i silu vzali sme. Hlasy na ulici. Nech žije král! Nech žije knieža Jaroslav, náš osvoboditel! On bude naším kráľom! CernoJcň. Čo to? Jaroslav. Královská Milosť s lovu vracia sa, Okolo neho Iudu zástupy: Tí hlomozom a vreskom vlastných húb, Krv v srdci roznecujňc, bavia sa. Jalová^obyčaj to meštiakov! CernoMi. Vás, knieža, národ oslavuje tiež. Jaroslav. Ó! mýlite sa. Cernohí. (stranou). Rdie sa. Jaroslav. Čo vy tu? Černohí. Som, knieža, tichý kveštár kláštora, Útulku duší zmietaných. (Odíde.) Jaroslav. Toť krá! náš! Vystúpi Teodor, Prokop, Sokolík a lovecká družina. Teodor. Priatelia milí, opäť doma sme! Po drahnej dobe jednúc vyšli sme zas Zver divú loviť: avšak Diana, Bohyňa lesov, našej kratochvíli, . Či trudu úsilnému nepriala. Kým spupný nepriateľ nám hrozil zblízka, Pomyslieť na zábavu nesmelí sme; A plaché šťastie sedať medzitým Odvyklo na našu zbraň loveckú. Znov musíme ho nútiť námahou, I láskou k veci vábiť! Dnes to nešlo. Červánky ranné ledva začaly Hôr diaľnych štíty zlatit, vstávali sme: A dosial na nohách, však nezřeli Jedinkej zveri. Len toť napokon, Znaveným sparnom dňa, nám vyletel Mohutný kanec z húšti pred oštepy; 15*

-21G Však zmizol prv, než v chvate mohli sme Doň zbrane ostrie vmetať, školiť ho. I v love šťastie, ako lásky kvet, Úsilím mnohým často dobývame. Jaroslav (predstúpi). Vznešený pane! Teodor. Aj! náš hrdina. No, teší ma, že vás tu vidím raz. I prečo sa tak zriedka ukážete V či pohŕdate dvorom královským ? Osoba naša není po chuti vám: Neradi hrdé čelo kloníte Pred vyššou dôstojnosťou panovníka, Nám udelenou z božej milosti? Súc v srdci svojom kráľom sebe sám, Snáď bohom tiež. Čo, mladý priatelu? Jaroslav. Ó, Milosti, kiež by ste zreli v srdce mi: Nič tomu podobného není tam. Len úctivý to zmätok mládenca, Oslneného slávou panovníka; Necvičeného v hladkých zvratoch reči, Jak vyžaduje toho dvorný mrav. Teodor (stranou). Lže! lže: V úkryte srdca vzdorné zdýma sa Tajenou, starou zášťou proti mne. Jaroslav. Som prostý dedinčan; a mojou chlúbou Bývala dosial nízkost, pokora: Z nich blaho moje vyrástlo, i sila. Kiež nebo dá, bych neodcudzil sa Dobrému svojmu predsavzatiu nikda! Teodor. Vy hovoríte, ako svätý mních: To není dôstojná reč hrdinu! Vy statný šľachtic, hrdé chlúbte sa. — Na dnešok, knieža, určili sme vám, Že slávnostne sa rozlúčime s vami: Však zaujatí lovu horlivosťou, Chtiac na silu si priazeň vynútiť Od cudnej, chladnej panny Diany, Docela na vás zapomněli sme. Nuž, odpusťte nám túto nedbalosť. Ba! temer dobré znamenie v tom zriem: Že přemožený naším doliehaním, Vec ešte inak rozmyslíte si A zostanete u nás trvale. Jaroslav. Milosti, vdaka! Teodor. Prečo, prečo nie? Jaroslav. Ja bojím sa, že v mnohom lesku tom Zrak duše mojej potemnel by snáď. Teodor. Na našom dvore, v inom ovzduší, Kde vládychtivej šľachty synovia

217 V umení panovania cvičia sa: Myšlienky iné v duši rozklíčia vám, Inými city kochať budete sa! Vy milujete snivú samotu; Však ona plodí smútok, nevrlosť. Krv zhustnutá nás často tiesnieva: Tú premáhajme bodré, činnosťou! Hla, berte príklad zo mňa: ťaží-li ma Snáď starosť, lebo vrtoch nejaký, V zelených lesoch hľadám osvieženie, A telo hnilé vzpružím únavou. Je stála činnosť nedocenená ctnosť! Bo vraždí v srdci zlostné myšlienky, Nadmuté plody liene hĺbavej. Dnes na love tiež o vás myslel som, A neústupnosť vaša dráždila ma: I zostaňte tu u nás trvale, Nech máme stále potešenie z vás; A milosť, priazeň sprevádzať vás budú. Jaroslav. Ďakujem! Teodor. Nežiadate odmeny si? Jaroslav. Listinu darovaciu na statky Otcovské, ktoré odňaté nám boly; Dôkazom hojnej milosti už mám, A záruku tiež mojej vernosti. Ó! matka moja radosť bude mať Zo syna Popelvála: o ňomž mnela, 2e nemá smyslu pre životné veci, Že s námahou mzda spojená byť má. Milosti, vdaka za veliký dar! Čo navyše by bolo, není pre mňa. Teodor. Čo doma V Jaroslav. Rolu budem orať, siať: Jak onen Riman, o ňomž stará zvesť Pamiatku zachovala veku vzorného. Keď v nebezpečí bola jeho vlasť, A poslovia ho prišli na boj zvať, Otcovskú rolu orať našli ho. On slúchol, zanechal pluh, chopil meč. Pre nevďak síce stránil sa bol mesta, I verejnosti: avšak otčinu Miloval viac, a nechcel vidieť ju Za podnož Mtych vrahov sníženú. Keď bolo po vojne, šiel orať zas. Teodor (stranou). Ha! z neho mluví hrdosť tajená: O sebe mnie, že svojou hodnotou Sám jediný nás všetkých prevýši. A nevie zapomenúť krivdy otcovej! Nuž, musím sa mať pred ním na pozore.

218 (Nahlas.) Na silu zdržovať vás nebudem: Ste mojím hosťom, ale prílišná Ochota hostiteľa býva obtížnou. Na dnešok večer zvem vás naposled K hostine družnej, v milom posedení; A zajtra ráno rozlúčime sa. (Jaroslav odíde.) Teodor. Prokop! Prokop. K službám, Milosti. Teodor. Vy, Sokolík, ostaňte tu tiež. (Lovci odídu.) Teodor. Priatelia moji, na mňa letí des: Čo mladý muž ten skrýva za lubom? Podobne stienu sedá, odchádza. Je s nami — není? Je on proti nám? I prečo ruku dcéry odvrhol? Za jeho pomoc vdačné srdce moje Ni dnes by nevedelo skvelejšej Odmeny vymyslieť: čo stiesnená hruď Pred vojnou, v nebezpečí hroziacom, Nabídla nádejnému víťazovi. Prokop. On chce snáď ešte viacej? Teodor. Korunu! — Ja vidím na obzore čierny mrak; A odkiaí spása prišla, zeje včul Záhuba na mňa, prevrat v krajine! Bo silu má. Prokop. Raz na otázku: prečo nechce Pri dvore ostať? zľahka odvetil mi: „Silnejších potrebuje srdce moje vzprúh! Mne lstivé závodenie dvoranov, Cvičených ťahať v jarme zlátenom, Žiarlivých na hodnosti, úsmev kráľov, Oškliví sa!" — Keď som ho ďalej dráždil otázkami, V odpore zamotal sa ešte viac: „Svoj život založil vraj na ničom! V tom blaho jeho, pýcha, sily zdroj. Tak vychádzalo since jeho slávy!" — Však za slovy som tušil skrytý smysel: Mne zdalo sa, že mnohé hovorí Na odpor len, bo nehľadel som si Vyzískať jeho priazne. Teodor. Domýšľa si moc! Prokop. Tak! jemu nestačí byť rovným nám; On žiada obdiv, úctu, prvenstvo. Teodor. Úspechy náhle zavinily to. (Stranou.) Prítomnosť jeho tlumí duše mojej vzlet, I radosť plaší, nádej života!

219 Veď, tuším, spomienka naň odpudila Od ruky mojej zdar i na love. A vedomie, že jeho dlžníkom som, Pokoja nedáva mi, tiesni ma. Ach! z hlavy mojej starosť nespadne prv, Kým spupnosť jeho v prachu nelahne! (Nahlas.) Čo, priatelia? Sokolík. Hla! čo ja zkúsil som. •Onehdy sedeli sme pri víne; Rozmluva zašla o láske a ženách. Nadchnutí tichým ohňom, blúznili sme: A po poriadku každý z prítomných Na milú vzniesol sladký chválospev. Ten zveleboval svoju dievčinu, A iný zase svojej vzdával hold. Tu Jaroslav tiež svoju vznášal do nebies: Jej veno, tvrdil, prevyšuje vše; Poklady královské, i trónov lesk! Prílišnosť všaká odpor budieva. I stalo sa, že súdruh rozmarný, Zvážený vínom, otázal sa ho: „či tesťom jeho není rohatý sám?" Jaroslav vzplanul. Ale priateľ náš, Syn rodu hrdého a nezvyklý Zbabelé cúvať, riekol spokojne: „Tak hovoria, žes\' dušu zapredal Diablovi, a on pomáhal ti v boji. I možno, že ti dcéru za manželku dá!" Však knieža zvolal, že lže do hrdla. A slovo dalo slovo; napokon Rinčala oceľ, mäsa žiadostivá. Tu Jaroslav si břitko počínal, A ranil protivníka v súboji. Nás nehoda tá velmi zarmútila, Že z prílišnosti jeho povstala. Teodor (stranou). Že ruku dcéry mojej odmietnul, -Je domu môjmu hroznou urážkou! (Nahlas.) Priatelia I rozícfine sa na chvíľu, Bych prehovoril najprv s královnou; A potom sídeme sa k porade, Uvážiť pilne túto našu nesnádz. Bo velké nebezpečie pre nás znamenám "V tajomnej sile Jaroslavovej! (Odídu.) Vystúpi Jaroslav. Jaroslav (sám). Však kebych slúchol žiadosť kráľovu .A stal sa jeho zaťom mileným? V rozkoši, sláve žil bych, ako on; .A spanilú ibych kochal princeznu.

Ač úprimne on so mnou nesmýšla, I nemá ko mne valnej dôvery. Ach! srdce moje plné trudu je: Ako by nepriateľské mocnosti Sieť pevnú stahovaly vôkol mňa. (V úzadí objaví sa černokňažník.) Jaroslav (stranou). Čo hľadá, tu ten mníšek záhadný ? Na pamäť uvádza mi tajomného Onoho starca, s venom Ruženy! — Ach ! načo bolo mne sem prichádzať Za leskom slávy? kdežto v zátiší Bez rmutu blaha mile užíval som. A ústa moje dosiaľ vyznávajú Nebeské kúzlo žitia drievneho: Ač v srdci vzdor a rozorvanosť je; Od šialenosti krok len, zdá sa mi! Pokory nízka postať, k nejž ma strhol Nádejí zmar, i smrti predtucha: By smiereného, sviežim rozmachom Nádejí nových, k hviezdam vzniesla zas! Tá postať pre mňa kúzlo ztratila, Bo smysly moje hrubé otyly. Mniem, duch i telo vratké od tých čias Podstatou novou vystriedaly sa: A iný človek vo mne zrodil sa. Však, načo, Bože! načo bolo mne Vše toto znať, a ztratit nevinnosť? Duch náš je krehká nádoba, i ztráca Štrbinou sebe menšou jasný zvuk. Vystúpi Ottilia. Ottilia. A predsa milý knieža poslúchol! Jaroslav. Jak patrno, a moja prítomnosť Dosvedčiť môže: vaša žiadosť je Rozkazom mne. Ottilia. O! není, není. Jaroslav. Až na maličkosť, moju svobodu! Ottilia. A odprevadíte ma do chrámu včuľ? Jaroslav. Smiem otázať sa, čo tam hodláte? Ottilia. Yy hriešniku, chcem vyspovedať sa. Jaroslav.r Či máte na svedomí mnoho hriechov ? Ottilia. O! mnoho. Jaroslav. Veľká hriešnica ste? Ottilia. Veľká. Jaroslav. Ja myslel som, že dcéry kráľovské čistučké majú duše, ako sneh; Jak biela peruť snežnej holubice. (Stranou.) Či záletne ma dráždi k zvedavosti len? Ottilia. I za vás pomodlím sa, aby nebo

221 Útrpnosť malo s vašou bludnou dušou; A dobrú ženu nadělilo vám. Pôjdeme, pane? Jaroslav (stranou). Aké tajomstvo, Svodného hriechu čerň, či žiadosť zlú Ukrývať môže tento skvelý zjav? (Nahlas.) Vyspovedajte sa mne do ucha: Ja budem mlčanlivý, ako ryba. I pokánie vám ľahké uložím! Tri krátké otčenáše, na dodatok Vzdych vrúcny ku královně nebeskej, By potešila mysel kajúcnice. A spovedelník vymieňuje si Úst vašich ružových bozk jediný. Ottilia. Ó! pane — Jaroslav. Či neceluje zbožný kajúcnik Ochotne ruku spovedelníka? Ottilia. To^ áno. Jaroslav. Často spovedáte sa? Ottilia. Raz za mesiac, a niekdy dvakráť tiež. Jaroslav. To není s dobrým! v tom zriem predráždenosť, Ked! v kajúcnosti rozkoš hľadáme. Tak mladá, a už plaché svedomie? Ottilia. Ó, mlčte. Jaroslav. Hla! na spoveď mne chodiť ťažko je. Keď hriechom dušu svoju obťažím, Pred Bohom padnem do prachu, a lkám. Ottilia. To rozvratnosť je! Jaroslav. Nie, nepoznáte ma: som človek zbožný. Však srdcu môjmu ťažko brať si je Ľudského prostredníka: ono vznáša sa Horlivé k nebu samo! Prosím vás, Či nechodíte vy tak častokráť Na spoveď k vôli spovedelníkovi ? Ottilia. Čo si vy, pane, o mne myslíte? Jaroslav. Prisahám! princezna, že nechcel som Uraziť vás: len tuha pošetilá A hriešna zvedavosť ma sviedly pátrať, Čo pod tým skvelým zjavom skrýva sa? (Odídu.) Vystúpi Satan. Satan. Už ho mám! zase ťahá moje jho. Jak túžobným a sladkým pohľadom A rečou ohebnou jej priazne dobýva! Ač dosial tají ešte stydlivé, čo v srdci jeho bujne dme sa už. A podnietený chlipnosťou chce vniknúť V záhyby najtajnejšie duše jej. Cernohí. (predstúpi). Satane!

222 Satan. No, kto tam? černokň. Kam pospiechaš? Satan. Do chrámu, za onou, hla! dvojicou: Pochabé jeho srdce podľahlo už Mojemu kúzlu v šťastnom behu. Černokň. Však nebláhaš-li hrdé pred časom? Satan. Keď darmi mocných nebies premohol Kráľovho protivníka, ztratil mieru; Bo srdce zplesalo v ňom bezumne. Dosť krotil radosť svoju, úbožiak! I utiahol sa na vrch súkromne: Však v duši bojiště zrel po stý raz; Len rozmetané trosky nepriateľa, Ktorého odvádzali v zajatie. A vše to bolo dielom jeho ducha! Dosť krotil srdce svoje, ale márne: K oblasti nebies pyšne vznášal sa; Sám sebe zdal sa panovníkom už! Už neovládal svojich myšlienok: Jak víchor páper ľahký, niesly ho; A do práv Božstva siahal trúfalé. Strnulá spupnosť na dne jeho srdca Usadla za trest. On už zapomenul Na sladké vedomie byť práškom zeme A služobníkom božím najmenším! CernoM. (stranou]. Žiaľ! žiaľ. Satan. Onehdy v kruhu hodných súdruhov, Pri víne, hnevu slasť som vzbudil v ňom: A z ospalosti precitlo ľvie srdce! I chrliť začal sopky plameňom: V tom hneve, mněl, že mluví z neho Boh! A od tej chvíle nemá pokoja; O jeho srdce všetko zavadí, A ako nahý v trní cíti sa. Napokon naučil som princeznu, By podráždila chlipnosť krvi v ňom. — A nado mňa už vyvyšoval sa! (Odíde.) černolcň. (sám). Úbohý synu, teba mi je žiali Čarovné dary, ktorými som ťa Za lásku k mojej dcére odmenil, Nešťastia zdrojom stávajú sa ti. Mohutné krýdla narástly ti, na nichž Duch tvoj sa vznáša vozvýš trúfalé! Už rodnej nivy úzka postať ti Neskytá sýtej spokojnosti, blaha. Zatúžils\' bujne po kráľovských pannách: Zapomněl si, že dary čarovné Milostnej mojej dcéry venom sú! (Že príliš mnoho svetla ľudský duch

223 Neznesie! ale pevne musí byť Ohraničený hmotou: síce ztratil by Pod sebou tvrdú postať matky zeme.) Nuž! níž ťa musím sL rhnúť, abys krýdla Nespálil v slnci, ako Faéton. On, smrtelný syn otca božského, Uprosil Fóba, aby dovolil mu Voz zlatý slnca riadiť jediný deň; Do něhož boly zapriahnuté kone Plamenných srdcí. A ked po vôli mal, Ohnivé kone razom pocítily, Že opraty sú v rukách slabučkých: I do nesmiernej výše zdvihly sa, By hned zas padly nebezpečne nízko. A nebesám i zemi hrozila Záhuba ohňom: keby sám boh Zeus Opraty nebol vyrazil z rúk chlapca Nezkušeného, zabijúc ho bleskom! Vystúpi čarodejka. Čarodejka (stranou). Jak rozhorlil sa starec plesnivý! Černokň. Úbohý Jaroslav môj! tvoja duša, — Driev nežná, ako zlato-zelené Na jaré lístky buka, ktoré horal Predkladá stádu hladovému za pokrm: Len s chvením, v bázni, veselila sa. Však ako listie buka hodvábne, Ked leto praží, zatvrdá a hrubne: Tak srdce tvoje zbujnělo už tiež! Na cudnú snúbenicu zapomínáš; A hnevom opájaš sa, rozkošami Ctibažných snov: ač silu mužnú máš, A dôsledným bys chcel byť v predsavzatí; V myšlienkach vracajúc sa k méte, odkiaí Na novú života púť vykročil si. Však ostalo ti bledé spomínanie len! Nuž! pomôžem ti, synu, pomôžem: By srdce tvoje nedvojilo sa, Lež spočinulo v blahej rozhodnosti. (Ked letná spára zdusí povetrie, Príroda tieseň svoju vyprázdňuje Rachotom hromu, blesky, plačom nebies: A potom nastáva zas uvolnenosť!) čarodejka. Ste zvali, pane? Černokň. Aká netrpezlivá! Nedala^ obroka si koňovi ? čarodejka. Trlica moja vonku na streche I bez obroka chvílu postoji;

•2-24 A uväzovať nemusela som ju, Ni ovsa nasypať jej do ošatky. černokň. No, tak! (Palicu opře o veřeje dverí.) Pes strážny, tu sed! nepusť nikoho: Zvedavosť márna aby nezvífazila Nad zamíklosťou, a zdar neprekazila. Bo známosť predčasná len ruší vecí vzrast, Ichž v lone svojom chová tajná budúcnosť! — Včul, stará Čarodejka, pristúp blíž. Ja poučoval som ta kedysi O silách bylín dobromyseľne: Ty užilas\' ich. k čarám. Čarodejka. Pane, tak! černokň. Máš nápoj, ktorý vznieti oheň milostný? Jed nesmie to byť; aby v smrteľnú Strnulosť prúdy tela nesrazil. Čarodejka. Mám! mám. Hla! práve, letiac vetrom na trliei, Satana potkám. — „Že kam pospiechani?" — Privábiť bledej panne mládenca! — „Ja totiež potrebujem: za mnou pod!" — Á priviedol ma sem. Černokň. No, dosť, dosť už. Čarodejka. Mám lásky odvar, moci tajomnej, Ktorému sily svoje venovalo Zánikom vlastným bylín devätoro: Tŕň, povoja, hloh, ruža slezová, Mak, nezábudka, vonné cíperie, Tiež fialky, i materina dúška. Nevinné kvietky! moje umenie Spojilo ich však v divotvorný sväz. — „A ty tŕň, sem ho hrň! a ty hloh, daj mu nôh! A ty povoja, nedaj mu pokoja!" — Varila som ich tri dni vo vode Z koľaje krížnych ciest, a precedila Rýchleho kola hlavňou; sediac pritom Na koňskej hlave; a môj kocúrik. Jak žúžoľ, čierny, priadol pri ohni. Z nich základnou je materina dúška, Na hrobe milencov čo vyrástla, Imž bránili sa spojiť rodičia Manželským sväzkom: preto usmrtili sa, A uložení boli v hrobe spoločnom. Nápoja toho kvapka do vína Postačí, aby náhle rozpálila Žiar lásky šialený. Černokň. No! sem ho daj. (Vezme palicu od veřejí dverí.)

225 Černohí. Vstaň, pes môj strážny! slyším krokv už. (Odídu.) Vystúpi Teodor, Prokop, Sokolík a iní radcovia. Teodor. Odpusťte, milí, že tak dlho meškám. Pred chvíľou mdloba prikvačila ma: Vec možná, na okamžik; mne sa zdalo, Že veky trvá! Keď som precitnul, Zmámené srdce vo mne blúznilo, Či po stoletom spánku nie som v povesti? Mám obavu, že nemoc stíha ma: či púhe starosti to? neviem sám. A podivná vec, teprv jasne zriem, V jak veľkom nebezpečí naše kráľovstvo! Však kde je kráľovná? ju zavolajte sem. (Sokolík vyjde von, a vráti sa.) Sokolík. Na chodbe stojí, s mníchom v rozmluvě: Na moje zvanie rukou kynula, V znamenie, abych nevyrušoval. Teodor (volá). Manželka drahá! Královna (vonku). Hned, hneď. Teodor. Priatelia, viete, v tiesni nabídli sme Spanilej dcéry ruku víťazovi, čo vytrhne nás z moci nepriateľa. I to vám známo, že tú nabídku Jaroslav knieža divne odmietnul. A prečo? povedzte mi, priatelia: Skromnými mravy žitia omlúva sa, Akýmsi záväzkom tiež. Neverím! Bo ten sa vždycky ctižiadosťou dme, Kto veľkých činov vyhľadáva sám. Prvý radca. Tak, pravda to. Teodor. Kod jeho od dávna S kráľovstvom naším v nepriateľstve je: Buričom bol už otec; jeho syn Vyrástol v starej zášti proti nám. Keď po krajine moji poslovia Chodili, zemanov zvúc do boja, Mať jeho pomoci nám odpierala: — Jej ťažko zaľahol vraj na srdce Ten král, čo teraz od nej pomoc ždá! A syn jej, tuším, riekol podobne: Že za vlasť jedine meč pozdvihol, By cudzincovi v korisť nepadla. Prvý radca. V tom pýchu nebezpečnú znamenám 1 Teodor. Ľud zo všetkých strán slávu volá mu: I aký div, že bludné márnivé Myšlienky v mozgu jeho slnivom, Jak mušky v letnom sparne, plodia sa!

226 A stúpajúc vždy výš a výše len, Čím áalej trúfalejším činia ho. I rukou dcéry našej pohrdol snáď, Že nestačí mu zaťom naším byť: On chce byť celým panovníkom hned! Prvý radca. Vec možná. Teodor. Verte, naozaj tak! I bojím sa, by tento ostrý meč, Visiaci nad hlavou nám, nedopadol Na temä naše! — Radte, priatelia! Krv vo mne stále rozochvela je: Som roztržitý, mojim účinkom Chybuje istota, jejž v zapätí Chodieva šťastie! Kto mi poskytne Uzdravujúcej rady v tejto nesnádzi? Prokop. Milosti — Teodor. Priatelu, mluv! nech slyší královna tiež. Vystúpi Kráľovná. Prolcop. Vec ešte jednu zkúste naposled! Jaroslav, pudený snád nedôverou, Jejž prameňom je rodinná ich zášť, Neverí vašim slubom královským. Nuž! učiňte mu slávny záväzok Pred snemom šlachty, miest a kmeťovstva; A záväzok ten dajte zapísať Do zemských kníh: že prijímate ho Za syna svojho, spoluvladára. Teodor. Nevidím jasne, nevidím! môj zrak Je zatienený obavami. Druhý radca. Milosti! Teodor. Čo vy o tom súdite? Druhý radca. Náš biskup od počiatku verí v to, Že Jaroslav je s diablom vo spolku, Kniežaťom pekla, z nehož pomoc má. Ved slyšali ste, s akou prudkosťou Útočil v boji na nepriatela: Jak blesk sa vrhol naň, a silu jeho, Jak plachej lani páter hrozný lev, Ked zatne do nej tlapou, zlomil hned! Tá prudkosť z panovníka pekla je. Čo z dobrého je, ide cestou miernou; A dopraje i protivníkovi Niektorých drobných výhod, oddychu. Však diabol hrdý, výlučný je tiež; On v odpor stavia sa rád vládnej moci. I licomerník, svätuškár je on, Zbožnosti náličnicou rád sa zdobieva. To skutky Jaroslava tvrdia vše!

227 Veď zkadial jeho sila tajomná? Čertovi dušu zapredal: i zdá sa, Že proti smluve ich je, aby prijal Nabídku skvelú, ruku princezny. Teodor. Snáď vlastnú dcéru dá mu za ženu! Ľruhý radca. I preto obchádza včul palác váš, Pln\' závisti a tuhy po vláde; A srdce jeho zlobou nadýmá sa, Že účasti mať nesmie na sláve A moci vašej z božej milosti! Náš biskup súdi tak, že s Jaroslavom, Spojencom diabla, není dovoleno Vyjednávanie! Zbaviť sa ho však Najlepším prostriedkom je náhla smrť. Královna. Vravíte dômyselne, priatelia! Na jednu vec však zapomínáte: Jak silu jeho, čo má z otca tmy A ktorou zmohol nášho nepriateľa, Hrozného, mocnejšieho všetkých nás: Jak silu túto zlomiť chcete v ňom? Teodor. Žialbohu, tak je! Královna. Nuže, poslyšte: I k tomu spôsob, dúfam, v rukách mám. Podvráťme oheň ohňom, kúzlo kúzlom! Však podniku zdar chúlostivého Od svetla verejnosti odvracia sa. Včul rozíďme sa domov, priatelia: V potrebe znovu zavoláme vás, A uvážime vždycky vašich rád. (Prokop, Sokolík a radcovia odídu.) Královna. Mužovia náuky, ó! jak spozdili ste,. A Iahko tratíte ciel zpred očú. Vy domnievate sa, že učenosťou A trudným dômysíom vše spravíte; Zapomínajúc na tajomné sily, čo múdrosť vašu stále križujú. Ci Jaroslav tiež silou tajomnou Nezvrátil nádej vraha našeho? Toť! v tejto sklenici je vyššia múdrosť: Hla! nápoj, z nehož kvapka postačí, By rozpálila v Jaroslavovi Žiar lásky šialenú. Teodor. Čo ďalej však? Královna. Nuž, najprv vedz, že knieža Jaroslav Miluje dcéru našu. Teodor. Možno-li? Královna. Tak je! a nápoj kúzelný v ňom roznieti Milostný oheň viac, by neváhal. Zamilovaný potom vyzradí

228 A milovanej žene daruje, Čokoľvek žiadať bude od neho. Teodor. Ha! to by ulavilo srdcu môjmu. Královna. Tu práve dcéra naša prichádza! Ostatok ponechaj len na nás dve. (Král odíde.) Vystúpi Ottilia. Ottilia. Ach! mama, dobrý deň. Královna, čo vzdycháš, dcérka? Ottilia. Neviem. Královna. Kde ostal hosť náš? Ottilia. Jaroslav? Královna. No, áno! Ottilia. Mamička, neviem. Odprevadil ma Pred chvílou do chrámu, a odišiel. Královna. Kam ? Ottilia. Neviem. Královna. Neviem, neviem — mala si ho zdržovať ! Nač sú nám sladké slová, chytrá reč? Dceruška, prečo si tak upiata, A ladová? To není vhodný spôsob Privábiť k sebe ctného mládenca, Na jehož priazni záleží nám moc. Nevľúdnosť hrdá prezradzuje vždy Nemúdru mysel, ktorá nad všetkých V zaslepenosti pozdvihuje sa. Ba, tuším, hrdou k nemu bývalas\', Že ruky tvojej prijať váha včul? Ottilia. Mamička drahá! o tom nevravme. Královna. Však chúlostivý srdcom mládenec, Keď vzletom nádejí sa vzniesol výš, Chce, aby žena lichotila mu. A trocha záletnosti mile dráždi Zásluhou omlžené srdce mužovo. Či neprejavil slovy, že ťa miluje? Ottilia. Pre Boha, mama, nesužujte ma! (Plače.) Královna (stranou). Včul viem už všetko! ju to uráža, Že nechcel skloniť šije v poddanosť, K nejž silného tiež núti ženské kúzlo. Tie slzy odkrývajú srdca tajnosť: Že márne líčila naú svodnú sieť. Žiar mi je drahej dcéry, bohužial! Že královská jej cena zhrdená. Ottilia. Mne, verte, málo na ňom záleží! Královna. Hlad, dcérka! v skleničke tej nápoj kúzelný: On mocným spojencom je slabého Pohlavia nášho; nad nímž rada sa Surová sila mužov vypína. Nápoja toho kvapka postačí,

229 By vzbudila v ňom lásku šialenú! Nedotýkala bych sa nešetrne, Dceruška, útlocitu tvojeho: Však na kocke je šťastie, blaho naše! Veď Jaroslav má dary kúzelné, Ktorými nepriatela nášho premohol: Však jestli není naším spojencom, K záhubě sila jeho bude nám! Už drahné nocí nespí otec tvoj, V obave stálej o svoj trón i život. Ottilia. Mamička, ja oň veru nestojím! Kráľovná. Len potlač v sebe hrdosť, dievčí stud! Nápoja toho s vínom podaj mu: Nešetri lichotením, pros a naliehaj! Keď vzplanie tuhou, žiadaj od neho Kúzelné dary: pomsta bude to, Ze rukou tvojou spupne pohrdol. Tu prichádza! bucF deckom poslušným. (Odíde.) Ottilia (sama). Ach! nešťastná ja dcéra kráľova: Že čistej lásky ko mne nechová. (Odíde.) Vystúpi Jaroslav. Jaroslav (sám). Bych rázne mysel od nej odvrátil, Ja chabý otrok, nemám k tomu síl! Kdekoľvek som, vždy na ňu myslím len; A darmo vyhýbam sa miestam tým, Kde ona je: vždy vraciam sa k nej zas, Jak do víru vôd snietka vŕbová. Som blažený, keď letmo ju len zriem! Bohyňou vábnou pripadá mi ona: Sám sebe deckom slabým, žalostným, Že neviem bez nej uspokojiť sa. Óo kedysi mi bolo rozkošou, Ach! ďaleko je teraz za mraky. Môj duch, driev voľne vznášajúci sa, Jak škovrán k slncu, včuí je v okovách! Vystúpi Ottilia. Ottilia. Náš milý knieža! Jaroslav. Kiež by vskutku tak. — Bo často je to bežné slovo len, Do nehož nevkladáme teploty, Ohsahu srdečného! Ale verím vám, Bo po spovedi srdce citné je. Ottilia. Však nebola som, knieža, na spovedi. Jaroslav. Ked som vás odprevádzal, riekli ste, Že v božom chráme spovedať sa chcete. Ottilia. No, áno. Jaroslav. Hovorievam, ako sa vec má! 16

230 Ottilia. Počkajte, knieža, času vína vám Prinesiem: odo mňa ho musíte piť. (Odíde.) Jaroslav (sám). Ó! stvorená je dráždiť k šialenosti: Nuž, nebudem sa dalej dvojiť srdcom. Ottilia (vráti sa). Vypite, pane. Jaroslav. Vďaka vám! Ottilia. A chutnalo? Jaroslav. Rozkošná panna! na duši mám tajnosť: Tajomstvo sladké; ale lakám sa, Bych, prejaviac ho, nádej nezmaril si. Budete mojou ženou? Ottilia. Ach! to nemožné. Jaroslav. Prečo? Ottilia. .Nie! nie. Jaroslav. Čo znamená to unylé Krútenie hlavou? V tom zriem osud svoj, Výroku smrti na vlas podobný. O! nezničte kvet mojich nádejí, Ichž splň ma do brán nebies pozdvihne. Vy musíte byť mojou, právo na vás mám! Váš otec král sľúbil víťazovi, Čo protivníka jeho prevláda, V odmenu sladkú vás i pol kráľovstva. A palma víťazstva mne náleží! Ottilia. Ach! pane, aký panovitý ste. Jaroslav. Váš odpor, verte, bláhový je! (Bozkáva ju.)\' Ottilia. Celovať veru viete ohnivé. Jaroslav. Bo srdce moje tuhou plápolá. Ottilia. Však moje ochladlo už! lebo som Čakala príliš dlho. Jaroslav. Vinný som! Ottilia. A hoci bych vás, knieža, milovala, Na slovo veriť predsa nesmiem vám: Bo slyšala som, že vás viaže sľub Posvätný, daný inej panne už? Ja lásku muža chcem mať docela. Jaroslav. Čo bolo driev, bol, tuším, púhy sen. Ottilia. Chcem zrejmý dôkaz. Jaroslav. Žiadaj, spanilá! Ottilia. Slyšala som, že dary kúzelné máš: Tie venuj mi, bych uverila ti. Jaroslav. Ach, uvádzaš mi v pamäť dobu bájnu! Keď otec umrel v smutnej cudzine, A rod náš v tôni smrti spočinul: Jedného dňa k nám prišiel starec šedivý, Mních zbožný, a tri veci venoval mi: Toť! píšťalku i mešec, a pás kúzelný. Ten majúc kolo bedier pripätý, Zriem duchov tajomnú ríš.

231 Ottilia. Daj mne ich! Jaroslav. A s nimi, tuším, spásu duše tiež! (Odopne pás a podá ho Ottilii.) Vystúpi Satan. Ottilia. O! aká obluda to za vami. Jaroslav (stranou). Môj Bože! Ottilia (volá). Mamička! mamička. (Odíde.) Satan. Mlč, hlúpa hus ty! I hladme! celá pochabá je hneď, Že uzrela ma v vlastnej podobe. Jaroslav (stranou). Čo deje sa to so mnou? Satan. Ajhla! milý knieža, A predsa sklonil šiju predo mnou: Ač bláhové ho k vzdoru dráždil pohlad môj. v\'hcels\' bohom byť, jak mnohá podlá smeť, A rozplynúť sa v tejto rozkoši! (Odíde.) Vystúpi Straš. Stráž. V kráľovom mene zatýkame vás! Pred súdnou stolicou vše dozviete sa: O! časy, pane, změnily sa valne, Bo z hrdinov sa stali zradcovia. (Odvedú ho.) (Dokončenie.) Gemer pred tisíc rokmi. Úryvky miesto- a dejepisné. Podáva Julius Botto. I. Dr. Gustáv Reus, pôvodca diela „Května Slovenska", bol nie­ len v botanike znamenitým špecialistom, ale písal mnoho i o staro­ žitnostiach Gemera. Dejepisné zprávy čerpal najviac zo Šafárikových „Slovanských Starožitností" a z prác Bartolomaeidesových „Notitiae historico-geographicae inclyti comitatus Gômôr" a „Memorabilia pro- vinciae Csetnek", pridajúc k nim i svoje mnohé, na častých cestách z autopsie nadobudnuté zkušenosti. Ako mestský lekár revúcky se­ stavoval roku 1858 „Letopis Gemerské stolice" v českej, sloven­ činou husto premiešanej reči. Ale dielo ostalo nezakončeným úryv­ kom, lebo choroba a smrť zastavily ho v práci a znemožnily sostaviť dielo v zaokrúhlený celok. Ale i nezakončený spis vedie nás do zanímavej duševnej dielne tohoto zvláštneho učenca, a ač sú jeho zprávy len kusé, úryvkovité zlomky, a ač z nich vidno, že dôkladným znatelom slovenskej a českej reči, archäologie a dejepisu širokých, velkých a dôkladných koncepcii nebol, ale zato i on prislúchal k úzkemu krúžku sloven- 16*

232 ských vedomcov, ktorí v rokoch hluchoty a nemoty aspoň o po­ tvrdení prastarého bytu Slovákov v Uhorsku s radosťou rozmýšľali, písali, listiny sbierali, odpisovali a uverejňovali. Jeho práca pocho­ dila z intencií velmi čistých a šľachetných. Bol lekárom a šľa­ chetným ľudomilom, ktorý, povolaný ku chorým a vidiac neduživosť pacienta viac z nedostatočného stravovania pochádzajúcu, liečil ho tak, že nepísal do lekárne receptov, ale vyňal z vrecka dvadsiatnik a dal ho manželke, aby si mužovi zdravej, sýtej stravy navarila. V malom, muzea, odbornej knihovne nemajúcom mestečku, pri na­ máhavom lekárskom povolaní odborne študovať mu ani nebolo možno. No tým hlbšie ponoril sa do prístupných mu mestských archívov v Revúci, v Jelšave, v Plešivci, v Štitníku, v xíatkovej, v Dobšinej, s radosťou povynášajúc z nich všetko, čo sa na prastaré bytie Slo­ vákov v Gemeri vzťahovalo. A akú radosť cítil z toho, keď1 sa mu podarilo v maďarskej mluve historické zrnko slovenského pôvodu nájsť, vidno z jeho spisov; ako mu i to velkú radosť pôsobilo, keď videl pekné príklady pridŕžania sa slovenskej reči a národnosti. Tak na príklad obyvateľov mestečka Ratkovej nemohol dosť prena- chváliť pre ich verné a húževnaté pridŕžanie sa svojej krvi a reči. Ale do jeho duševnej dielne a do jeho myšlienok vnikneme najhlbšie takým činom, jestli jeho názory na stav Gemera pri prí­ chode Maďarov podáme vo verných odpisoch jeho úryvkov, ničoho nemeniac na ich ináč chatrnej štylistickej a mluvničnej chybnej kompozícii. Zažihajú ony do lokálnych dejov gemerských Slovákov a ich pomerov mnoho historického svetla. Pravda, zarazí nás, že hoci bezmenného notára Belovho i on za ľahkého fabulkára vyhla­ suje, jednako i on prijíma jeho vývody, vzťahujúce sa na vybojo­ vanie Gemera skrze Maďarov. A mýli sa, keď sa domnieva, že do Gemera vniknuvších Maďarov bolo tolko, ako v tatárskom plene roku 1241 Mongolov, ktorí svojím pólmillionovým vojskom isteže obyvateľov Uhorska na rovinách podmanili a vyhubili. No novší maďarskí dejepisci píšu už len o 25.000 bojujúcich Maďaroch, z čoho možno súdiť, že s bojovníkmi takého nepatrného počtu odrazu ne­ bolo možno 5 dolín dolného Gemera, totiž dolinu Rimavskú, Ba- logskú, Turčiansku, Muránsku a Šajavskú trvale vybojovať a obsadiť. Niektoré, predtým slovenské, teraz maďarské dediny dolného Ge­ mera pomaďarčili maďarskí zemskí páni nie tak dávno, preháňaním svojich urbarialistov s jedného majetku na druhý. Aby sme z mno­ hých príkladov len jedon uviedli, stalo sa tak v terajšej maďarsko- kalvínskej obci Nováčany, najnovšie pomaďarčenej na Gômôr—Ná- nás, v ktorej čisto slovenské, i teraz všeobecne užívané i do po­ zemných kníh uvedené názvy honov zrejme svedčia, že terajší ma­ ďarskí obyvatelia sú na predošlom slovenskom obyvateľstve len maďarskou omietkou. Pre styky so susednými Slovákmi niet medzi týmito Maďarmi ani jedného, ktorý by aj slovensky nehovoril. Reus píše o zaľudnení dolného Gemera osadením sa tam Ma­ ďarov nasledovne: Jako ze vsí, tak i z klášterův se na bydliště Gemera vetší anebo menší, zavírati dá. Ohlídneli kdo nepredpojatě všecko Úhrouí,

233 brzo se napídí na to, že zalidněnost okolí, od spodu, byvše tu po­ čátečné nejmožnější, hoře pořeky, brody a audolmí, postupovala. Jábych Putuík, Sobotu, Séč, a Gemer, za nejstarodávnější osídlenosť považoval, ačprávě pritom na důvodech mi cele schází. Tak naproti Pohroní a viděk od Věpra pres Fabovú po Stožky, a odtudto Ko- hútem až po Tresník pro divost a neprístupnosť svau, za pozdější vystehováni obyvatelův držím, ačpráve se zatajiti nedá, že Vyšní Slaná, Vlachovo, Gecelovce, Velká Revúce, Tisovec atd. v staré šedé vékosti se tratí. Rédová později vznikla, tak práve, jako i Dobšiná; Telgart se zbojníci zarazil atd. Z dejepisu víme na príklad: Roz- ložná se co majer 1243 zpomíná. Pleši vec 1243 byla posessio, a adtinentiae Štitnik, Šomkut, Mirk Erdó a Lokuna. Tak Štitnik a Plešivec i Jelšava toliko okolo 1300 mestýsí staly. Berzetín co posessio se 1243 spominá. Castra llsva a Gomor už 1243 staly. Villae Licince a Kameňany spomínané, avšak ve vyznačení chotáre se na pr. Nandraž tolko co Hlaviny, Turčok co Hlaviny a Rákos ani nespomíuají. O Lipovci toliko 1243 co o rybníku stojí. Držkovce sú toliko co Durusk naznačené; tak i Meljaty a Teplice. Tak Tisovec se 1550 už městem nazývá. Velká Revúce 1618 městečkem sluje. R. Sobota ze 7 majeru a dedín pred Losoncim povstala, a 1334 za město vyhlášená byla. Ovšem, že se osídlenost Gemera před 600 lety po rúznu státi musela, že od toho času se značne zalidnil, ačpráve se zatajiti nedá, že za této doby, ba od 1000 o Gemeru už z dejepisu známost jest, když tam pevná sídla, velké vsi a hrady stály. Tak i chatrný pro­ slov pravekých hradův, na pr. Gemera, Starého Hradu, Blhu a ji­ ných buď pohanských, aneb pozdějších, Krásné Horky, Muránčeka, Hajnáčky, Žirkoviec, Hodejova, Pútnika, Sásy, Drienku na kypré obyvatelstva toho času poukazuje. Zavčasu vznikle kláštory, obzvláště audolí Slánského, na vetší, četnější lidnatost pokazují; naproti na žírném Blhu a v Štitníku cele scházely. Tak i rozsáhlá Rymava na Jánošovský se někdy opírala kláštor. Doba Gemera před bitkou 907 při Břetislave svedenou. Této doby nynější Uhersko, t. j . abych se jadrnějším stal, před příchodem Maďarův na tyto strany dva mocní kmenové Slo­ vanští, Bulharové totiž a Moravané tu panovali. Prvních říše Malá i Nižná Morava, druhých naproti Velká i Vyšní Morava slula. Bulharové sídlili ve Valachii, Bulharsku, v Thrácii, v Mul- tanech, v Sedmihradsku, a v části Uherska, čára hraniční se po­ čínala u pramenů Tisy, od marmaiušských solních dol (892 ještě Bulharům patřící) počnúc dolu Torisou až po Tokaj; odtudto Miš- kovcem přes Jáger a popod Matru až po Vacovo. Od Vacova přes Pešt dolu ke končinám Srbska. Mluvu těchto na krátce podám: dumbrovník = dúbrovník;

234 munka = : muka; oglenda = zrcadlo; Srbešt, Popešt, VLadiinírešt, Zupanešt; češu = čas; žele = žál; nadežd = nádeje; balte = blato; gardu r= hrad; brizda = brázda. Tedy Munkáč tolik co Mukáč, kde se mučilo; Pešt, tolik co pec. Cokolvek tedy za čarou hore ke Gemeru se nalézalo, to pa­ třilo pod ríši Velko Moravskau, tedy i nynější Slováci. Z leta 861 podotknu toliko to, že v Uhorsku 10 žup v moci své drželi; krom těchto i valaské sem pripočtavané býti mají. Tak Baraňa, Bihar, Zemplín, Solník, Bodrog, Keve, Pešt, Satmár, Ugoča, Užhorod, Báč, Čongrád byly čisté nemaďarské župy. Ony z tohoto leta se dělily na kmeny: Bodricové v nynější Báčské, Bodrogské stolici a v Banátu. Sídlo hlavní jejich Bodrog hrad byl. Braničevci sídlili v Zadunají u města Braničeva, kteréžto u Mlavy a u vtoku do Dunaje leželo. I dnes uzříš slavné tyto ziúceniny. Tak jej 1;54 ještě ostatníkrátě Uhry dobýjeli. Pod králi uherskými „Ducatus" sluje. Kučane krajinka v Chorvatech; Timočané na pomezí Srbska a Bulharska žili. Velko-Moravci se hoře udanou čárou od Bulharích dělili. Ona z částek následujících pozůstávala: z vlastní Moravy, Čech, Slezka, Malo-Polska, Mišen, Lužic, Pozadunaji a ze Slovenska. Slováci zase v nynějším Slovensku od Zemplína až po Břetislavu se rozprostírali, a krom toho nesčíslný a vyrojený počet se v Zadunají nalézal. Sem patřil i celý Gemer. Knížata Slovenska v Nitre sídlila (nitra v sanskrite = světlo); tak Pribina, jeho syn Kocel, Svatopluk atd. Mezi župy slovenské nynějšího Slovenska patřily: Nitra, Ví­ deň, Nový Hrad, Trenčín, Potok, Orava, Liptov, Turec, Tekov, Zvolen, Túrna, Bereg, nynější Boršod atd. a Gemer. Z těchto časuv zadržené názvy: hory Tatry, Slovenčina, Zobor, Váh, Trenčín, Bánov, Novýhrad, Blh atd. Raba, Pleso, Blatno, Dud- leby za Dunajem. Ze slovenského kmenu krom Sotákův, Zahoranův se nic ne­ udáva jistého. Možná, že jejich až podnes zachovalé názvy: Hronci, Hamráci = Gemerci, Liptáci, Oravci, Spišáci i vtedy tak pojmeno­ vaní byli. Podmaněni Gremera od Uhrův. Když Maďarové Valachův a kmeny Bulharské byli pokořili, 1. 888 chytrý Arnulf je proti Svatoplukovi najal. Po obnovených půtkách 893—894 Arnulf nic vyříditi nemohol. R. 900 nový útok Maďarův a Bavorův pohnul Mojmíra k pokoji. Ještě roku 906 Moj­ mír útoky Maďarův výtečné odrazil; když konečne 907 po kruté při Břetislave svedené bitce, Velká Morava, a tak i Slovensko s Gemerem, do cize, maďarské totiž moci se dostalo. Totoť jest obraz doby ríši Velkomoravské, před půtkami s Ma­ ďary. Co Anonym Belae regis vykladá, jsou to z většiny nepravdivé bájky. Vizme toliko to na krátce, co se Slovenska týče. „Bez všeho prý krveprolítí hnutím všecek Ipol, až po Hron zaujali, když Arnulf nechal Uhrům zbroj zdvihnauti. Pokud Borš

Barš (Tekov) budoval, zaujali Nitru, a Zobora obesili. Odtudto se ,za Váh do Moravy prodrali. Berme ohled na Gemer. Maďarové od Paztuhy přes reku Slanau, u Hangone proti Ge­ meru a Blhu táhli, potom zaujavše tyto kraje, do okolí Ipla vstau- pili. Toto jest všecko, co se o Gemeru zpomíná a na tom i pristali musíme. Výstupy Maďarův do tľhroní čili Gemera. Nával Maďarův v čas opanování Gemera přenesmírný býti musel. Pauhé zpoměnutí táravého Anonyma o Gemeru a Blhu, a Hangonu zrejme nám poskytuje postup Maďarův v tyto strany. Vizme jednotlivé částky: Slánské (Šajavské) audolí. Zaujatím hradu Gemerského Ma­ ďarové až po Rožňavu pronikli. Né nedúvodne předstírám podujatí příčinu tau, že v okolí Rožňavském Velkomoravský hrad stati musel přepevný, který v Krásné Horce anebo v Rožňave samé uhlídáme, v jmenách i dnes cele čisto slovensky znějících. Nebyloli Hradiště Plešívské jistotně pohnutkou pokroku Maďarův, aby hlubeji do Slané vstúpili? Jeho pohanské celty na Pohanův zrejme dokazuje. Nebude nemožná vec, že v tomto čase Hradiště bylo Maďary na věčnost se zemi srovnané. To samé platí i o Horké. Žeby v návalu tomto Ple- šivský hrad byl stál, pochybují, z částky pro blízké dva hrady, Horku totiž a Plešivské Hradiště, Maďary se zemi srovnané, z částky ale, že vystavení Plešivského hradu do roku 1240 padá. Horní Slaná povyše Rožňavy, věřím, že nabyla pevnosti bráněná, to musel býti vtedy ještě divý a pustý kraj. Muránček tedy neomylne do husitské •doby padá. Jako údolí Slané povyše Krásné Horky neprístupný, ačpráve už za to osídlený viděk představovalo, tak to samé i o Štitnickém audolí takměr s jistotou stojí. Maďarům tu nebylo zapotřebí Štát­ nický hrad válečnau mocí dobýjeti, poněvadž on později Bebekovci, po roku 1250, vystaven byl. Právě pro tau příčinu vtírání se jejich toliko po Páskaház a Kunovau Teplici stalo. Audolí tohoto pred- maďarské doby vsi Štitník, Ochtiná, Gecelovce jsau jadrné. Muránske audolí velmi ukryté a neprístupné, nevyhnulo ná­ valu vojenskému. Už castrum Ilsva 1243 zpomínané velice památné ďoby této stojí. Možná věc bude, že práve pro tauto příčinu, či pro blízkosť hradu Gemerského, vyrojení se Maďarův i do těchto končin se uskutečnilo, ačprávě usedlé v Hucincích, v Licincech a v Meljatech dnes pozůstalo. Múrik naproti, co chrám Živě, samo sebou trvati přestal. O Muráni nic se jistého z časův těchto do­ zvěděti nedá. Audolí Turce, ještě asnád nepřístupnější, bylo Maďary až po Držkovce, Višňovo, Polinu zalidněno. Avšak proč? Pro Sášu? či Lipovec asnád Drienok, či pro bezpečnosť tu se nalézajících hraduv, čiže pro dobrotu půdy? Blh velmi přirozené pro pohanský svůj a slovenský hrad byl už poden samý zalidněn Maďary a hned zaujat. Hned povyše Me-

leghegyi už Slováci nastupují. Drienčanské hrady a Brádnose zdají pozdější doby býti. Vojenský nával Maďarův až po Blh strašlivý býti mohel. Audolí Rymavy, jehož prostředkem Maďarové do končin Ipla přešli, až po R. vSobotu i dnes drží. Neomylne pohansko-slovenské hrady Hodejov, Žirkovce, Hajnáčku, ba i R. Szécs, asnád i pevnosť jakausi Soboty, mocí zaujali. Avšak proč dále do audolí nepronikli, anť audolí toto takměr až po Baňu ještě i rozsáhlé i úrodné jest? Mámli Viselnau, R. Baňu, Zámčisko a Hradovisko Tisovské za pozdější tvrze, jako Sabadku vyhlásiti? Ovšem, že náspy ve Sa- badke, v Cerenčanech, Magínhradu, Hrachové nejdále do husitské doby čihají. Buďto přepevné stal tu Tisovec a odolal nátisku všemu, anebo jest pozdější stavby. Hangoů neomylne od Žirkovec, Hodejqva a Pútnika visel. Viděli sme tedy postupy Maďarův do Úhroní, přičemž podivu­ hodná věc se zvěstuje, že už pri Blhu jen pro hrad samý, pri Rož­ ňave též tak pronikli. Naproti že u castrum Ilsva ani po hrad,- v Turci ale od Gemera hore až po Držkovce a Polinu pronikli, na Rymave až po Sobotu, kde budto pevnost stála, anebo Hodejovem chránené byli. Společné bydlení Slovákův s Maďary. Přirozená věc bude, že bojovní Maďarové, zaujímajíce nová sídla, buď ve dobytých pevnostech, anebo v novo stavených, jak sobe samých, tak i kočovný lid svůj, proti snadno nastuplivým ná­ padům Slovákův, anebo jiných nepřátelův hájiti se nezameškávali. Patrné ze všeho, že ochránení byvše v Gemfru Malými Tatrami, všetky hrady zaujali, že je zalidnili, že od těchto poniže rozložené vojenské šátre, nebo vsi zaujaté v nekonečném hraduv porozumení setrvávaly. Jak se zdá, jižná část jejich byla návalem svých hájená; se- vernau naproti sobě až po meze pojistili. Tak se Maďaiové vtisli až po Krásnu Horku, něco povyše Gemera do Turce a Muráne, po Blh a Sobotu. Už sám Fessler zpomíná, že včas brodení Uhrův přes nynější Uhorsko slobodných predtým slobodnými ponechávali a zbraň ne- dvíhajícíeh v pokoji nechávali. To se částečné v dnešním od Uhrův osídleném audolí i státi mohlo, a to proto, že názvy vesnic a osad, od Maďarův osídlených, avšak slovenská čistá jmená majících do 70 se zachovalo; naproti čisto maďarských názvuv též Maďarmi obydlených toliko do 20 se nalézá. Mezitým nejistau veci zůstane to, že jestli zalidnění nynějších maďarských osád někdy prastarými Slováci i dopustiti musíme: za­ vdává se otázka jakovým způsobem lid slovenský hlúbeji medzi hory vystúpil, a jakovým činem predce názvy osad slovenské pozůstaly? V Gemeru krém Malé, blízko Pútnika pozůstalé v pásmu Ma- ďarstva jinou ves uvoditi nevím. Podle mého zdání, sídlivše na Rymavě a na Slané od paměti

237 sveta Slováci pri vpádu ukrutných a divých Maďaru, všecko do pu­ stých hor Úhroní ustupovalo. Pozůstalost některých, pozatým poma­ ďarčených udržela názvy, a zachovala jak chotárni názvy míst, tak i pozvání samých vesnic. Mohlo se i to státi, že previdevše Ma­ ďarové potrebu poživnosti, pozůstalých v pokoji ponechávali, a roz­ tratených na stará sídla privábovali, čímž považovaní toto hodno­ vernejším se stává. Jistá vlast Slovákův u Úhroní pred vpádem Madaruv. Sídliště Slovákův a Bulharův obou čárou od solních Marmaroše dol delených, jest dejepisné dokázáno. Že Slováci Slanou až po Miškovec, asnád až po Tokaj i néco poníže sestúpivše, tu prastará svá sídla měli. Lebo krom maďarského Gemera, kde nesčíselný počet názvů slovenských vsí se zachoval, kraj ten i místnými jmény, a to slo­ venskými vyniká. Čistý maďarský Boršod, navzdor takměr čisto- maďarských obyvatelův prokazuje mnoha slovensky znějící jména. Tak poniže Pútnika Hongu, Ozdu napídíš se na Dubičany (Dobi- csány), Kazu, Kazinec, Miškovec,^Topolčany, Dédes, Tardoňu, Gal- góc (Hlohovec), Velezd, Ladu, Žolca atd. čisto slovenské jména. Krom toho mezi horami u Miškovce zachovala se čistoslovenská de­ dina „Stará Huta" řečená s pohanskými pozůstatky. Sem prislúchaj! i pohanské pozůstatky v Gemeri na stranách maďarských: Dražice, Plešivské Hradiště, Pokoradza atd.; tak i v Boršodu u Starej Huty, u nynějšího múraného Slánského mostu mezi Miškovcem a Žolcu, na Leány a Halomváru, co všechno na slovenské obydlení směruje. Nepodvratnou pravdou zůstane tedy, že před přijitím Maďarův kraje tyto slovanské byly. Mezitým povstává otázka, zdaliž Slované tyto k Bulharům, neboli k Slovákům odvětvi Moravského se připo- čitovati mají? Má domněnka stojí už naznačená. Já co znatel Gemera, a z většiny i horného Boršodu nalézám pozůstalá slová slovanská medzi Maďarmi zachovaná, čisto slovenská, a nikoli slovansko-bul- harská. Jako dejepis potvrzuje, tak i saukromné skaumání Boršodu a Gemera to dokazuje, že sídla Slovákův až po Tisu sahaly. Jisté znaky neslovenskosti v Gemeri. Jestli i dopustíme, což i dopustiti musíme, že všecko Úhroní, t. j . všecka Gemerská stolice byla lidem slovenským před vpádem Maďarův zalidněná: predce se na šlak a stopu napídime pozustatkuv Slovákům cele cizích. Ručí nám zajisté tyto důvody. Z dejepisu známe prastaré sídlení kmenuv cizích na Slo­ vensku. Sem patfí zvláště Jazygové. Neslovanská jména zachovalých osad; na pr. Gočovo, Hosú- sovo, Jólés, Gemer, Jeste, Kociha, Gecelovce, Genč, Gočaltovo,

238 Sáša, Licince, Miglés, Helpa, Telgárt, Ochtiná, Nadabula, Likér, Meljaty a mnohé jiné, jejichžto původ se rozdílné rozebrati dá. Osídlení Němcův, Gepiduv, asnád i Kváduv v Štitníku a vůbec na Štitnické i Muránske doline, na Bystrom, v Tisovci, na Hrone, v Rožnavě atd. Žití Němcův v Dobšiné. Že před příchodem Maďarův my se toliko na pozůstatky cha­ trných národkův, vlastne jen příchodičuv mezi Slováky napídíme, saudím nestranne. Kto hlubeji vnikal do dejepisu Gemeru, o tom se jistotné přesvědčí. Nemecká místní jména, i dnes nemecky vy­ slovovaná, památka Celtuv v laukách, vrších pozůstalá na cizí kmen zrejme poukazují. Občanské řízení. Pod Velkomoravci všecko Slovensko na takřečené župy po­ delené bylo. Ke župám těmto neomylne i Gemerská stolice patrila a hlavným její středištěm bylvhrad Gemerský. V celém Gemeri já se toliko na jeden název vsi Spané Pole, Županovo pole, napíditi mohel a krom toho v Suchém audolí mezi Dubičanmi a Vadnou v stolici Boršodské nachádzí se potok Župan pataka nazvaný. Spojení sel, čili vsí, v jistém vyměřeném okresu s hradem slaulo župa, ba i Mír (pagus, Gau). Na ústavě hradské zakladal se veškeren občanský život Staroslovanův. V hradech bydleli správcové lidu, starosta, kníže, v hradech se bránili v čas nepřátelských vpá- dův a vojny; v hradech se vykonávaly všeliké snemy, schůzky, saudy, oběte, obrady, sňatky, trhy a. t. d. Povážímeli naposledy to, že u drevných pohanských Slovanův byl jen dvojí způsob společných obydlí, selo, čili ves v otevřeném, širém poli a grád, hrad, místo příkopem a dřevenou zdi upevnené a bráněné, tedy i společenské jejích obcování se samo sebou před­ stavuje. Tak kníže Chorvatuv se Velkým Županem zval a všeckou ^emi vládnul. Bán naproti byl předný po velikém županovi, majicí tři župy pod svau správou. Ostatní županové toliko po jedné župe drželi. Vzhledem špeciálne na zemi Velkomoravskau, uzříme na čele všecké krajiny knížete hlavního, n. p. Mojmíra, Svatopluka státi. Nad Čechy, Lužičanmi, nad Zadunajci, a tak i nad Slovenskem jiný menší panoval, župan, závisící od knížete. Z dejepisu víme, že Pri­ bina Kocel, v hlavním sídle Slovenska, v Nitre totýž, kam všecko Slovensko náleželo, sídlili. Krém mnohých slovenských žup. jména županův se nezachovala, i náš Gemer, určený za župu měl svého správce, starostu, čili župana, sídlícího v hradu Gemerském. Od- tudto se všecek Gemer řídil a spravoval, tu se všecko vykonávalo. Odtúdto vycházela moc i na podřízené hrady, Krásnu Horku, Ple- šivské Hradiště a na jiné, kteréžto za těchto časů státi mohly. Po zaujatí Uherska od Maďarův, vlast naše nejhlúbeji Ště­ pánem králem do pořádku uvozovaná byla. Maudrý tento král, po- nechaje předešlé župy, od hradův je vármegye pozval, t. j . okolím, viděkem okolo hradu rozloženým, čili u nás i dnes stolici zvanau,

239 což vlastne a původně tolik co župu představuje. Takovýchto žúp, čili vármegye zvaných, a pořád trvajících, zdedených od Slovákův, už pod Štěpánem do 70 se jích napočítalo. Prastaré župy pozůstaly, a během časuv se toliko některé proměnily. Tak na Slovensku po­ zůstaly všecky, krom Abaujvármegye, Zemplínske, někdy i na Po- tockau podelenau. Tekovské pozůstalo meno slovenské, od Maďarův Bars zvané. Název Hontu původní slovenský, ne( ím udati. Ze všeho tohoto vysvitá, že občanská správa, podelení krajiny na župy vlastně její ponecháním s Velkomoravským řízením na vlas sauvisí. Ale jako jazyk bulharský medzi Valachy až do 17-ho století netoliko cirkevným, nýbrž i právným se zadržel, což původní listiny multánských i valašských knížat z toho věku vytáhnutých dosvěd­ čují, na pr. Veliký Bán, V. dvorník, V. ključar, V. stolník, V. ko­ morník, V. pobárník, V. postelnik, V. medenčár, V. služar, V. šatrár, Boljani, Župani, úpravníci, námestníci, tak to cele i na řízení a po- litičnau správu Uherska se vztáhnauti má a musí. Následkem uve­ dení latinčiny tyto slovenské názvy na latinské přeložené jsau. Tak tavernici. dapiferi, agazones, pincernarii jsau toliko přeložená jména slovenská na latinčinu. Ze všech se až po rok 1848 zachovaly v každé stolici menovite hlavný ispán, župan. Obyvatelstvo, patricí pod župu, delilo se na vyšší a nižší třídu. K vyšší patrili: jobbagiones sancti regis a castri, jímžto král Ště­ pán zeme královské pod výminkou bojování dedičným právem udelil. Jobbagiones e castrensibus exemti, to jest z měšťanstva vybraní, kterých jiní králové po Štěpánovi z měšťanstva do stavu vojenského přenesli a dedičnými statky obdarovali. Servientes regis, královské banderium a královský dum, mezi nichž jedine nejvýteenejší mužové vybírání byli. K nižší třídě prislauchali: servi nati. rození slauzi; manuinissi, propuštěnci; cives, měšťané, jinače i servientes castri proto tak pozvaní, že hrady opravovati a zaopatřovati povinní byli. 0 jobbagionech gemerských se zmínka jen roku 1243 v do- nacionální listine Belu IV-ho Bubekovcum činí. V té stojí: „meta pervenit ad conterminium Zabrag, jobbagionis castri de Gumur, vi­ delicet villae Malach". Zabrag byl tedy jobbagionem Gemerského hradu a co velký pán vládnul vsi Meliaty. II. Stručný súhru Reusových vývodov je tedy ten, že Maďari už prvým nárazom dolné poriečie Rimavy, Turca, Blhu, Muránky a Šajavy mocou obsadili a stále opanovali. Ale v tom velká mýlka. 1 Reus, ako mnohí iní, prijal rozprávky bezmenného notára Belovho za pravde zodpovedajúce, kdežto dejepisná kritika dávno dokázala, že ten notár prenášal udalosti svojho veku, odohravšie sa okolo roku 1174, do doby udajných výbojov Arpádovských, že Uhorsko až do roku 1250 bolo návalom od Čierneho mora odtíska- ných Pečencov, Polovcov a Kumánov stále vystavené, že mluva Ma-

240 darov dolného Gemera od Rožňavy po Fiľakovo a až do Hevešskej stolice po Matru je nárečím palóckym, že sa rýdzi Madari od Pa- lócov nielen sebavedomým ohradzovaním sa — „nem vagyok én palócz, én magyar vagyok" (ja nie som Palóc, som Madar) — aie i rečou značne líšia, že sťahovanie Polovcov do Uhorska započalo sa za panovania Ladislava L, že tedy obsadenie dolného Gemera Madarmi do doby ich príchodu nepadá. A nepadá ani z tej príčiny, bo ako madarský dejepisec Ladislav Réthy tvrdí, keby národy zá­ padnej Európy neboly bývaly silneisie, Madari boli by sa len pri Atlantickom oceáne zastavili a v niektorom kúte západnej Európy ostali. Na stále osadenie v Uhorsku, tým menej v hornatom Gemeri, tedy ani nepomysleli a ani ho v tom čase nevykonali. Pozornosti Reusovej ušly pozdejšie nájezdy súkmeňovcov: Po­ lovcov a Kumánov. Pečenci (madarský besenyôk), pred ktorými, ako Sasinek tvrdí, už Arpád až na Potisie ustupovať musel, boli národom hlavne z lúpeže žijúcim. Roku 1066 vtrhli do terajšej Biharskej stolice a odtiaľ s veľkou korisťou a s početnými zajatými údolím riek Lápos a Szamos podujali zpiatočnú cestu ku Karpatom. Uhorský krá! Šalamún s bratranci Gezom a Ladislavom oboril sa na nich, porazil ich, vysvobodil zajatých, zajal ostatných Pečencov a s tou podmienkou, že prijmú vieru kresťanskú, osadil ich v Sabolčskej stolici. Roku 1069 povstala s nimi druhá vojna. Zatatránski Pečenci, aby sa za svojich súkmeňovcov pomstili a aby zajatých vysvobodili, vtrhli do Biharskej stolice roku 1069 zase, ale tam ich Šalamún, Ladislav a Geza opätne porazili. Nevyhubili ich docela, ba je pravde­ podobné, že zajatých podržali a v okolí Matry osadili. Mnohí z nich ostali i v Boršode; aspoň osada Szirma Besenyó o tom svedčí. Roku 1090 usporadoval kráľ Ladislav veci Horvatska. Vtedy už Kumáni vtrhli cez Karpaty do Uhorska a, prekročiac pri Tokaji Tisu, valili sa do Biharskej stolice. Následkom toho kráľ Ladislav, zanechajúc Horvatsko, ponáhľal sa proti nim a, poraziac ich, osadil ich tiež v Biharskej stolici. Ale s Kumánmi mali uhorskí králi potom už mnoho práce. Kráľ Štefan II., majúc z ich bojovnosti velký úžitok, rozmno­ žoval ich húfy ustavične. Roku 1117 už s nimi vtrhol i do Dalmácie, a ked tam zaňho udatné bojovali, mal ich vo veľkej vážnosti a mi­ losti. Z toho povstaly žiarlivosti, třenice a vraždy medzi nimi a drievnymi obyvateľmi Uhorska. Kráľ Štefan ujímal sa Kumánov, chovajúc sa ukrutne k domorodým Uhrom, ktorí prirodzene zane­ vreli na Kumánov a ukrutnosti ukrutnosťami odplácali. Ked král roku 1130 v Jágri meškal, prišiel k nemu vojvoda Kumánov, me­ nom Tatár, ponosujúc sa, že Uhri prenasledujú a ubíjajú Kumánov. Nahnevaný kráľ povedal, že za jedného zavraždeného Kumána dá 10 Uhrov usmrtiť, ale hrozby nevyplnil, lebo nasledujúceho roku umrel. Pod nasledovavšími kráľmi vzmáhal a rozširoval sa ich vplyv i na verejné štátne záležitosti.

241 Eoku 1237 přišlo ku královi Belovi IV. od kumánskeho voj­ vodu Kutena vyslanstvo s prosbou, aby jeho od Mongolov tlačený ľud prijal do Uhorska. Kuten sruboval, že sa Kumáni stanú kre­ sťanmi a budú hotoví i bojovať proti jeho nepriateľom. Bela ich prijal najviac preto, lebo myslel, že skrze nich svoju vojenskú moc proti nepriateľom rozmnoží. Pod Kutenom prišlo tedy do Uhorska 40.000 kumánskych rodín; 10.000 odišlo do Bulharska. Tým spô­ sobom značne sa rozmnožil počet Kumánov v Uhorsku. I títo Kumáni boli síce národom bojovným, ale kočovným. Bela vyznačil im miesta k bývaniu, ale ony im nestačily k paseniu; rozliezali sa tedy po krajine a utiskovali starých obyvateľov. Z toho povstaly na nich sťažnosti a žaloby, ktoré Kumánom priaznivé na­ klonený Bela obyčajne preslyšal. No medzi starými obyvateľmi boli i takí, ktorí s Kumánmi do švagrovstva vstupovali a i kroj a jazyk kumánsky prijali. Z jari 1241 přišly do Uhorska hrozné zprávy o mongolských Tatároch a povstala obava, že sa i do Uhorska vrúťa. A naozaj, už 12. marca prešli cez Karpaty a, zničiac proti nim vyslané, počtom slabé vojsko palatínovo. valili sa do Uhorska až k Pešti. Následkom hrozného podozrenia, že do Uhorska prijatí Ku­ máni sú len predným vojom Tatárov, pobúrený ľud zavraždil Ku­ tena. Nad tým rozhorčení Kumáni rozbehli sa po krajine, lúpili a vraždili kresťanský ľud, ba mnohí z nich pripojili sa i k Tatárom, s ktorými v prvej polovici apríla Bélovo hlavné vojsko pri Šajave na pustatine Mohi na hlavu porazili a rozprášili. V nasledovavšom plene Tatárov a Kumánov zahynula veľká čiastka obyvateľstva uhor­ ského. Bela, aby počet obyvateľstva nahradil, chápal sa i zúfalých prostriedkov, povolajúc nazpäť i tých Kumánov, ktorí boli do Bul­ harska odišli, dajúc im privilegia také, akých dosiaľ len uhorskí ze­ mani požívali. Tým už potom cele premenila sa tvárnosť Uhorska, lebo domorodý živel bol do úzadia zatlačený. Ba čo viac. kráľ i svojho syna Štefana zasnúbil s Alžbetou, Kumáiikou, len aby sa svojim starým i novým kumánskym miláčkom zalichotil. Za mlad­ šieho kráľa korunovaný Štefan stal sa roku 12H1 vojvodom Sedmo- hradska a „pánom Kumánov" na Potisí. Ale aké bolo jeho panstvo nad nimi, vidno z listu pápeža Urbana IV., písaného roku 1263 uhorským biskupom, v ktorom ich napomínal, aby Kumánov do po­ riadku uviedli, ktorí buď neprijali kresťanstvo, alebo od neho od­ padli a kresťanov prenasledovali. Aké neblahé pomery zavinili Kumáni za panovania kráľa Šte­ fana V., vidno i z listu biskupa olomúckeho, písaného pápežovi Gregorovi X. roku 1271. V ňom stálo: V Uhorsku zdržujú sa Ku­ máni, nepriateľskí nielen prespolným, ale i obyvateľom toho krá­ ľovstva, a dľa ich obyčaje bojovania u iných nezvyklej, nemluv- niatkam a starcom neodpúšťajúci. Zajatých mládencov a panny uvádzajú do zvyku svojho bezbožného obradu natoľko, že moc svoju tým spôsobom tak rozšírili, že z toho i samému Uhorsku hrozí isté nebezpečenstvo a škoda, ba i susedným zemiam. I sama kráľovná je Kumánkou, i jej najbližší príbuzní holi a sú pohania.

242 No, najhoršie bolo ; a panovania jeho syna Ladislava IV., Ku- mánskyin alebo preto nazvaného, že jeho matka bola Kuniánka, alebo hlavne preto, že bol velkým priateľom a priaznivcom Kumá- nov, prijal i ich kroj, zvyky, jazyk, ba ich náboženstvo. Ak boli, počnúc od doby krála Ladislava I. vyznačovaní a zemanom za rov­ ných pokladaní, pod Ladislavom Kumánskym stali sa pánmi moc­ nými, iných otročiacimi. Král Ladislav IV. bol mäkkého srdca, ale lahkomyselný, vrtkavý, márnotratný a nemravný. Odkloniac sa od politiky svojich královských predkov, ktorí s panovníkmi českými ako s príbuznými v dobrej shode vyše sto rokov nažívali, stal si odrazu na stranu Rudolfa Habsburgského, v tom čase už vyvoleného cisára nemeckého, pomáhajúc mu v bitke na Moravskom poli 26. augusta 1276 poraziť mohutného českého kráľa Otokára. Do bitky král Ladislav priviedol 40.000 Uhrov a 16.000 Kumánov, a že s poslednými skvele zvíťazil, vrhol sa cele do ich náručia. Hlavné sídlo Kumánov bolo predtým na Potisí; teraz ako národ kočujúci rozliezali sa so svojím dobytkom po celej krajine, spásali a pu­ stošili ju, zaháňali vlastníkov pozemkov, ba nútili ich i k pohanstvu. Ladislav nezakročil proti nim, ale zaženúc od seba svoju zákonitú manželku Alžbetu, pelešil cudzoložné s Kumánkami. Následkom častých ponosov na smutný stav krajiny, ale hlavne preto, že Ku- máni i cirkvám a kláštorom majetky násilne odoberali, pápež Mi­ kuláš III. vyslal do Uhorska legáta, ktorému Ladislav síce sľúbil, že s nimi urobí poriadok, a keď sa proti nemu vzbúrili, i vytiahol proti nim do poľa, poraziac ich r. 1282 pri Hódmezóvásárhelyi, ale tá jeho prísnosť bola krátkeho trvania, bo roku 1285 s nimi spo­ jený už i sám lúpežil v Spiši. Roku 1288 bol arcibiskupom ostrihomským Vladimír, ktorému pápež Mikuláš IV. prísne naložil, aby napomenul krála, že jestli sa nepolepší, dá proti nemu hlásať krížovú vojnu nielen v Uhorsku, ale i v susedných krajinách. To na krátky čas pomohlo, lebo teraz už odňal král i svojmu príbuznému, kumánskemu Arbucovi, voj­ vodovi Kumánov, násilne nalúpené majetky. Ale v tom Kumáni spikli sa proti nemu a 10. júla 1290 ho i zavraždili. O Kumánoch tvrdia znalci, že spolu s Pečenci prislúchali k tureckému plemenu. V knihovní kostola sv. Marka vo Venecii opatrujú takzvaný kodex Petrarkov, v ktorom uverejnené sú i bájky nárečím kumánskym písané. Jedna z nich zneje: „Senda menda jok, Sengir tavda jok, útlu tasda jok, Kipcsahda jok. 01 kussul dir." Tie slová znamenajú vraj nasledujúce: ty, ja nemáme. Na vrchu Sengir niet. A.ni v kremeni niet. Ani v Kipčaku niet. To je vtáčie mlieko. Súvekí grécki, ruskí a nemeckí spisovatelia spomínajú o nich desné veci. Menovite Nestor vyhlasuje ich za najbezuzdnejší národ sveta, ktorých jediným zamestnaním je prelievanie krvi, čím sa ešte i chlúbia; požívajú vraj mrcinu a všelijakú nečistú zver, na pr. sy- slov; pohlavne pelešia s príbuznými ženami, vlasy strihajú si na­ krátko, mužskí, ženy rovnak nosia rúcho na spôsob sukieň, hlavy pokrývajú si končistými klobúkmi. Ináče sú Iahkým jazdeckým ná-

243 rodom, podobní Madarom, velmi obratní v strieľaní z kuše. Delia sa na kmeny, bývajú v šiatroch a, kočuj úc ustavične, pustošia ma­ jetky susedných roľníkov. Arpádovi Madari a Kumáni, vtrhnuvší do Uhorska okolo roku 1091, boli jedného a toho istého uralsko-čudského, dla Sasinka tu- recko-bulharského plemena.1 ) Rozdiel je len v tom, že Arpádovi Čudovia boli už na svojich cestách od Čierneho mora neprestajne slovanským obyvateľstvom okrúžení a tak prirodzene poprijímali do svojej reči mnoho zo slovančiny, z ruštiny a bulharštiny. Sv. Štefan utvoril na základoch viery římsko-katolíckej z Uhorska kráľovstvo rímsko-katolícke, internacionálne, bez najmenšieho náteru národ­ nostného. Pokresťanení Arpádovi čudovia so svojou čudsko-slovan- skou mluvou a Slováci bývalej ríše veľko-moravskej2 ) sliali sa do jednej kresťanskej štátnej obce, v ktorej nevývodila ani jedna ná­ rodnosť, ale len privilegovaní, internacionálni kresťanskí pohlavári, kňazia cirkvi rímskej a svetskí velmožovia. Kumáni, vtrhnuvší do Uhorska prvý raz okolo roku 1091 a uprednosťovaní kráľom Be­ lom IV. a jeho vnukom Ladislavom Kumánskym, vliali sa do ma­ liarskeho živlu a, prijmúc i jeho čudsko-slovanskú reč, utvorili s ním terajší maďarský národ. Šlo to ľahko, lebo boli jednej krvi, jedného pôvodu.3 ) Preto správne a odôvodnene tvrdí Štefan M. Daxner: „Nech sa ľúbi komukoľvek, kto pozná madarskú spoločnosť bližšie, porovnať jej ráz s charakterom niekdajších Kumánov, a objavia sa mu ťahy príbuzné. Kresťanstvo a prúd všeobecnej vzdelanosti sbrú- sily síce na pôvodine mnohé krajnosti, ale patrné je pritom všetkom, že prírodu môžeš i vidlami zaháňať, tá sa ti vždy vráti. Tá istá vypínavosť, tá istá pýcha a osoblivosť, tá istá vládybažnosť a ná­ chylnosť k tyranizovaniu slabšieho, tá istá intolerantnosť a nenávisť všetkého, čo je inorodým, charakterizujú aj teraz spoločnosť ma­ darskú, ako nám to historici o Kumánoch poznačili." Psychológia a zkúsenosť nás učí, že je všeobecnou ľudskou slabosťou pripojovať sa k mocným, bezohľadným, aby sme nad ti­ chými, pokojnými, trpělivými panovať a z ich tichej práce žiť mohli. Túto slabosť prezradzovali v dobe, o ktorej píšeme, mnohí pohla­ vári i slovanského pôvodu. Príklad kumánskeho spôsobu žitia „cape et rape" — chyť a odnes — ako najľahší, ale i najhnusnejší spôsob vyžitia, navnadil mnohých dušou surových násilníkov. \'-) Kumáni boli turecký kmen, a o Maďaroch ich jazyk svedčí, že prináležia k finnsko-ugorskému plemenu. Red. 2 ) Miesto „Slováci bývalej ríše velko-moravskej" je správnejšie povedať: Slovania, ktorí tu (v dnešnom Uhorsku) pred Maďarmi žili. Lebo i maďarský jaryk i štát sv. Štefana utvoril sa za Dunajom. Ako ukazujú i biskupstvá sv. Štefnnom pozakladané, z územia na ľavej strane Dunaja za života Štefanovho len málo mohlo prináležať ku kráľovstvu ním za Dunajom ustrojenému. Red. 3 ) Kumáni boli tureckým kmeňom, ale Maďari už pred svojím prí­ chodom k Strednému Dunaju boli prijali do seba hodne tureckých ele­ mentov. Red.

->te História Gemera pozná velmožskú rodinu Bubekovcov, po- zdejšie Bebekovcami pomenovanú, dla mena tedy slovenského pô­ vodu, ktorá sa s kumánskym spôsobom žitia tiež spriatelila. Dla bájok, rozšírených medzi ludom Štitníckej a Šajavskej doliny, pra­ děd Bebekovcov bol ovčiarom, ktorého pri pasení oviec na plešiv- skom vrchu koza do jaskyne zlatom preplnenej zaviedla. Z toho pokladu dal vraj polovičku královi, z druhej polovičky zbudoval 7 hradov, medzi nimi: Szádvár, Krásnu Horku, Plešivec, Muráň a Turnu. Mnoho pravdepodobnosti hádam bude v tom, že Bebek bol pilným a umným obrábatelom baní na železnú rudu, nachodiacu sa v hojnosti ešte i dnes na vrchu „Hrádok" zvanom, nad Ochtinou a Jelšavou vyčnievajúcom, a pilným a umným hospodárom, tedy i majiteľom množstva oviec, a že zo železiarskeho priemyslu a z ho­ spodárstva stal sa boháčom a dynastom tých krajov. Zakladateľom tej dynastie bol vraj Matej, živší za panovania Ondreja II. Jeho synom Ditrichovi a Filipovi kráľ Bela IV. daroval za verné služby v bitke proti Tatárom mu preukázané v okolí Plešivca, Štitníka a Kamenian veľké majetky právom vlastníckym, o čom vydal im roku 1243 zvláštny diplom. Starší brat Ditrich mal synov Dominika a Mikuláša; posledného nazvali pre jeho veľkú náklonnosť ku Kumá- nom i Kumánskym, maďarsky Kún Bebek. Osadil Kumánov v kraji od Plešivca nahor k Štitníku.v okolí Gemerského hradu a okolo dolného Turca, založil neďaleko Štitníka osadu i dnes Kunovou Teplicou — Kún-Taploca zvanú, čo stalo sa pravdepodobne len okolo roku 1326, keď sa za panovania Ladislava Kumánskeho zmocnevší Kumáui s maďarskými Čudmi v jedon národ už boli sliali. A poneváč v tom čase na slovenské slovo Teplica v maďarskej tehdajšej reči výrazu nebolo, podržali slovenské pomenovanie Teplica, ako sa tá dedina po slovensky i dnes od teplého potoka v nej prýštiaceho zovie. Nie tedy Arpádovým udajným výbojom z roku 886, ako Reus na základe bezsmyselných, viery nehodných hallucinácií Anonymo­ vých tvrdí, ale kolonizovaním Polovcov-Kumánov asi okolo roku 1250 staly sa slovenské kraje Gemera na dolných svahoch riek Rimavy, Blhu, Turca, Murnnky a Šajavy maďarskými, pričom noví kolonisti podržali predošlé staré pomenovania dedín, honov, hôr. riek, po tokov a zámkov. Tu niekoľko príkladov: Krásna Horka, Brzotín (Berzete), Solovec (Szalócz), Plešivec ÍPelsócz), Hôrka i Horka). Ja- zerany (Ózôrény), Lekeňa (Lekenye), Starňa (Sztárnya), Hrkáč (Har- kács), Leváre (Lévárt), Držkovce (Deresk), Skerešovo (Szkáros), Otrokoč (Otrokocs), Behynce (Beje), Rumince (Runya), Hanová (Hanva), Žirkovce (Serke), Hodejovo (Várgede), Husiná (Guszonaj, Lysince (Licze), Husín (Gicze), Valice (Vály) atď. V terajších ma­ ďarských krajoch toľko prastarých slovenských názvov, že by z nich slovníček vystal. A na každé slovenské pomenovanie možno upo­ trebiť slová nášho Sládkoviča: „Svet nepamätá odkedy máš ty meno svoje". Nie od roku 886, ani nie od roku 1250, ale len od roku 1867 sú Maďari v Gemeri na maďarizačnom výboji.

Ako vraj veršujem? — Redakcii Slovenských Pohľadov. — Keď najprv kdesi blysnú sa myšlienky, z neznámych hlbín do hlavy stúpajú, nôtiac, ihned sa v slová odievajú. Potom za sebou tiahnú rozpomienky, ktoré volajú, ked v srdci ožijú, čarodejnicu, moju fantáziu: Pod, milá, pomôž nám skladať piesenky. To avšak ešte nenie dostatočné. Písať v troch rečiach — tiež osoží málo. Nezíde slovo, čo by sa sialo. — Ked žiadame si kvet, čo kvitne večne, musíme najprv znať mluvu prírody, i všetky na ňu poskladané ódy a papršleky milovať slnečné. K tým pripletám niť významného sníka. A tak, dla toho, ako dubre je mi, sa naladia i poetické vjemy od niektorého našeho básnika. Ten, kto nič nedá na takéto dáta, nehľadí ni na äterické faktá, nech modro vzduchu vzniká, či zaniká. V zenite býva obloha najbelšia, až ju úplne zaclonia obláčky: to načim chápať. A prežiť kľačiacky, ked podlý duch nám na šiju sa vešia. — „Život je boj!" Mňa dusí lož i chmára. Však ako tráva za slniečka z jara, zdvihla som driek, a zas som, ajhla, väčšia. Mária Javorinská. Zo Španielska. Do M a d r i d u . Zápisky cestovateľa. Podáva Kornel Stodola. (Pokračovanie.) Ideme červenkastou južno-francúzskou rovinou. Zrazu v diaľke, ako biely oblak nad nízkym predhorím, zasvieti sa, ani pozdrav z dalekého domova, zasnežená reťaz mohutných vrchov. „Les Pyre­ nees", hovorí mi statkár spolucestovateľ. Brdo ťahá sa majestátne 17

\'246 daleko na západ. Naľavo rozprestiera sa klassické Stredozemné more. Ako by človek videl v duchu plávať na lesklej hladine galeje ri- manské, felukky saracénske i pyšné galliony Genuy a Venecie. Svojím modrým okom hladí do všemíru, do nekonečnosti, a po­ vedia všetko tečie a mrie večným tokom v stálej zmene. Pyrenäy čiastočne zatiahnuté sú hmlou. Belostný, panenský sneh odráža sa od tmavého predhoria. Nemôžem spustiť s nich oka, tak mi ony napomínajú dalekú domovinu. Sterilné predhoria bez rastlinstva, bez hôr upomínajú na náš Karst. Ale ako rastie brdo z nekonečnej roviny do jasnej výšky, tak stupňuje sa protiva a kontrast medzi mohutným a rozcaparteným valom a nekonečnou, tichou hladinou vôd. Pomedzi vinohrady zja­ vujú sa už neúrodné, skalnaté planiny, podobné našej Švihrovej pod Tatrami. Zo zasneženej reťaze mohutných vrchov vynorí sa a pre­ výši všetko ozrutný Canigon vo výške 2780 metrov. Jeho široký chrbát ponáša sa na našu Kotlovú. Rovno z mora pnie sa do ne­ konečnej výšky, ako by sa chcel vyškriabať rovno do modrého neba. Ked oko sliedi dalej po hlbokých, historických priesmykoch Pyrenäí, tak prídu na um sloky nejednej rytierskej romance. Poézia zašlých vekov zakryla svojím jasným nachom divé úbočia hôr. Tam niekdy, ako rozpráva povesť, v čiernych slujach brala nevedieť od­ kiaľ zahučia trúby a surmity, ako by liol zahrmel mohutný hlas zúrivého Rolauda: v priesmyku Roncevalskom zatrúbil posledný krát tento velký palladin na svojej polnici, ale jej ozvenu už pri­ neskoro odniesly kolmé steny na rovinu do lezenia krála francúz­ skeho. Vtedy Roland už nemohol ujsť smrti. Dojemne rozlúčil sa ešte, ako spieva romanca, od svojho meča, a žatým vrhnul sa samo­ jediný do šiku nepriateľa, aby pokrytý nepočetnými ranami vydal svojho bohatierskeho ducha. Popri svahu mohutného Canigon ideme veľmi úrodnou rovinou. Spolucestovatelia hovoria mi, že tu sú možné i dve, tri úrody ročne. Nie darmo zovú tento kraj záhradou Francie. Vidno celú sieť za­ vodňovacích kanálov, ktorým dakovať môže pôda svoju neobyčajnú výdatnosť. Míňame živé mesto Perpignan, ktoré cez mnohé stoletia patrilo pod Španielsko, a len v 17. storočí pripadlo nazad ku Fran­ cúzsku. Teraz blížime sa už rýchlo hranici španielskej. Trať vedie cele popri mori, na poliach zelenajú sa artichoky. Predhoria sú cele nízke, skalnaté, po ich svahoch na terrassách vinohrady povestného vína Roussillonu a v úzadí černie sa temný, jedľový bor na úbo­ čiach Canigon. Kraj tu už nadobýva španielskeho rázu, málo stro­ mov, pustyňa a sterilita. S blízkeho kopca kynie dolu strážna veža a nad ňou na predhorí vyčnieva mohutný hrad v rumoch; je to Colioure. Oproti vľavo na kopci zas štíhly sťažeň stanice Marconiho. Tak hľadia si zoči voči tieto dva pojmy. Na jednej strane z tma­ vých, temných očú podzemných kasamattov feudálny stredovek, a oproti na susednom predhorí stelesnený pochop nových časov. Vysoko vyčnieva do jasného neba sťažeň stanice Marconiho. Možno v tej chvíli geniálny prístroj sype do nekonečných vzdiale-

247 ností neviditelné iskry a otrasy ätera, by niesol radostnú zvesť pomoci v desných chvíľach zúfalstva a agónie. V rozkošnej polohe, s výhľadom vlavo na široké more, vpravo do pustých dolín Pyrenäí zjaví sa nášmu zraku Port Vendres, Portus Veneris Rimanov, malý, morský kúpeľ. Dojem kraja je vždy len velmi pustý, zamieňajú sa holé kopce a doliny, úhor a vinohrady. Oproti strmé skalnaté pobrežie dostáva ráz heroický, niekde stačíme hodiť len pohľad do tajomných ro­ mantických zálivov, také sú odľahlé a skryté. Tam nechybujú už len nahé postavy antických vekov, aby sa človek vžil do časov Odyssey. Medzitým míňame jask za jaskom, na skalách jasnou, žltou farbou kvitne mimosa. Zďaleka odráža sa maličký maják a zblízka letíme v tôni veľkých unylých cypressov opusteného, tichého cinto­ rína: harmonia mieru, kľudu a pokoja kynie v ich tôni, a láka ubolenú dušu na večný odpočinok. Rozličné dojmy hýbu dušou, ale bez oddychu, bez únavy nás nesie železný Leviatan, rovno s našimi túžbami, do krásnej zeme sonettov a romancí. Konečne pri zálive, podobnom severnému fjordu, ostatná stanica francúzska Cerberes. Ešte prebehneme niekoľko jaskov, a už zaskřípu kolesá, náš vlak zadychčaný zastane v Portbou, pohraničnej stanici španielskej. Kotlinu, v ktorej sa nachádzame, obklopujú so všetkých stráu pusté kopce. Tu čaká nás už španielsky vlak. So záujmom hladím do čiernych, záhadných očú osmahlých, až pošmurných tvárí okolo mňa. Všetko vystupuje s istou rezervou, pokojne, ale odmerane. Neviem, či tp pripísať známej španielskej grandezzi. Nevidno chvatu a, náhlenia. Čas tu neplatí už toľko, ako u nás, vidno, padol z ceny. Úradníctvo v tmavej rovnošate i obecenstvo je úctivé, ale voľáko cudzie, zavreté. Pri prehliadke batožiny nerobili nijakých prekážok. Na šťastie, obznámil som sa s Francúzom, cestoval z Perpi- gnanu do Barcelony. Milý, maličký človiečik v mojom veku. Hovoril výborne po španielsky. Predtým trávil niekoľko zím, ako zastupitel veľkej firmy na víno, v Algíri. Nemohol dosť vynachváliť teplé klima, priezračný vozduch, slnečné, zimné dni severnej Afriky. Ob­ divujeme spolu uniformy žandárov. Nosia podivné, trojhranné klo­ búky, tľapkavé, z remeňa. Netrvalo dlho, a obsadili sme španielsky rychlovlak, pozostá­ vajúci len z prvšej triedy. Veľké obloky poskytovaly krásny výhľad na more, na skalnaté pobrežie, na Cap Creus a na tichý záliv, kde čuší učupená malá, idyllická španielska dedinka. Domčeky stavané sú všetko z lámanej skaly, neobhádzané, neovakované. Onedlho minieme niekoľko španielskych dediniek, s úzkymi, zväčša jednoposchodnými domčekmi. Oblôčky strednej velkosti, strechy pokryté sú sivou škrydlou, samými válovčekmi. Ani ďalej sa nezmení kraj. Pomaly zanecháme pobrežie, zanoříme sa do úrodnej roviny Katalonie. Po hradskej vidno taligy, podobné talianskym. Sedliaci nemajú tu kioja. Upútajú pozornosť jedine frygickým podobnými červenými čiapkami. Ako záštitu proti počasiu majú veľké, cez plece prehodené šatky, plaidy. 17*

248 Na rovine už miznú vinohrady: nahradzujú ich polia pšeničné a pomedzi to belejú sa stromy olivové. Ťažný dobytok tvoria zväčša už mulice. Na nedostatok vlahy upomínajú mnohé vyschnuté rie- čištia, cez ktoré prechádzame. Za nami tvorí mohutné úzadie za­ snežená reťaz Pyrenäí. Vidno celý rad vysokých končiarov, na kto­ rých i v lete ostáva večný sneh. Reťaz pretrhnutá je priesmykom Porthus (antický Perthus), kadial mašíroval so svojím vojskom a slonmi Hannibal proti Rímu roku 218 pr. Kr. Figueras (10.700 obyvateľov) s citadellou Castillo de san Fernando. Úrodná vlnistá rovina trvá stále. Cesty obrúbené sú utešenými platanmi. Obyvatelia Catalonie sú usilovní a priemyselní, v protivé ku pohodlným svojim krajanom na juhu. Títo hovoria s trpkou iróniou závisti, že Catalončan vie i zo skaly napiecť chleba. Po vŕškoch už počínajú zjavovať sa kostoly alebo v rumoch staré hrady. V úzadí ešte vždy belie sa už v hmlistej dialke mohutný val Py- renäí, ktorý delí dva svetové náhlady. Po dedinách upozorníme sa na podivné veže bez strechy so zvonmi v železných klietkach. Z dialky vždy jasnejšie zjavujú sa nástiny väčšieho mestečka, je to Gerona. Mesto ohradené mohut­ nými múrmi, udržanými vo výbornom stave, rozprestiera sa na úbočí, na svahu malého vŕšku. Rámec velkolepý, ale v ňom rumy a bieda. Prázdne byty, opustené domy, ako by obyvateľstvo utieklo bolo pred Dejakou čumou. Prostried mestečka, ktoré počíta dnes iba 15.000 duší, tečie dosť široká rieka. Popri tejto vode otvára sa zaujímavý obraz staručkého malého mesta španielskeho. Vysoké domy 4—5-poschodné, vystavené sú bezprostredne pri vode. Skoro každý oblok zamrežkovaný je vypuklým trnácom a na každom trnáci visí bielizeň na sušenie, ako po Taliansku. Strechy nie sú kryté plochou škrydlou, ale válovkami. Na nich moch má už patinu. Steny domov sú také ošarpané, čo vakovka poodpadovala vo vel­ kých kusoch, ako to vidíme v niektorých najbiednejších štvrtiach mestečiek Haliča. Všetko ako by sa rozpadúvalo v plieseň a prach. Bieda zjavuje sa všade na prvší pohľad. Vidno, že krajina živorí zo starej slávy, z rozpomienok. V prostriedku mestečka trôňa dva utešené, mohutné chrámy: gotická katedrála a bazilika, jediné to pozostatky zo slávnych dôb. Kostoly majú obsahovať zvláštne po­ klady. Z dejepisu treba poznamenať, že i Geronu zaujali Arabi. Karol Veľký ju vydobyl zpät. Najslávnejšiu stranu kroniky Gerony tvoria hrdinské borby proti francúzskej armáde r. 1809. Až 15.000 Fran­ cúzov padlo u svahu múrov mesta. Gerondesi bojovali spôsobom heroickým „hasta la ultima tapia" (po ostatnú stenu*. S trati vidno dobre prielom, kde padol hrdinský Angličan Nash, a vďačne by bol človek hodil kvietok na hrob veľkého patriotu, šľachetného Alvareza. Keď hladím na chudobné domky a uličky, za ktoré biedni ľudia vylievali svoju krv, tým väčšiu úctu pocítim k týmto hrdinom. Nevdojak prídu na um daleké, strmé, pusté úskalia Čiernej Hory, zmáčané krvou našich heroických bratov. Pravda, i tu i tam veľká

249 idea svobody posvätila pamiatku týchto šľachetných, bohatierskych, velkých duší. Po uliciach i na stanici vidno len po riedku sveta. Neviem, či to len na mňa všetko v tejto nádhernej biede urobilo taký me­ lancholický dojem. Blízko stanice na trnáci za mrežami sedia dve čierno odeté dámy. Nedvižné sedia a hľadia ta za zlatým slncom; za tým slncom, ktoré voľakedy nezapadávalo nikdy v ohromnej ríši Karia V. a Fi­ lipa II. Medzitým súmrak zatienil jasné farby dňa. V zlatých tintách západu ešte raz zažiarily Pyrenäy. V mohutných slujach Canigon panuje lilavé šero. Skoro zaľahne noc vlnistou rovinou a náš vlak ustavične uháňa len ďalej zemou španielskou, nepočetnými pevcami ospievanou, saracenskou krvou zbrotenou. Blížime sa povestnej hore Mont Serrat, ale hmly zahalily nám slávne brdo, kde v kamennom objatí vrchu spočíva povestný kláštor stredoveku Mont Salwatsch. Zakliaty Graalsburg známy je z Nibe- lungov Wagnerových. Hmly rastú vždy vyššie a vyššie, ako by chcely zakryť širokou oponou javište, o ktorom snívaval veľký básnik Bayreuthu. Z rámca poviestok tohto prostredia vystupuje Lohengrin. My­ stiku hľadajúca duša človeka nemohla oajsť primeranejšieho milieu, ako tento tajomný kláštor, vznášajúci sa vysoko v oblakoch. Medzitým pokračuje reč v našom vozni po francúzsky, ako by človek cestoval niekde popri Marseille. Ale tu darmo hľadáme, ako na Riviere, svetielka vo tme. Čierna hmla zakryla málo obyd­ lený pustý kraj. Bädecker horšie opisuje španielske železnice, ako sú ony vskutku. Mnohé rychlovlaky síce nemajú okrem prvšej druhých tried, len niekdy popri prvšej i tretiu. Osobné vlaky neposkytujú dobrého spojenia, preto chtiac-nechtiac musí človek používať drahej prvej triedy. S nami cestujúci Špauielčania hovoria catalonský dialekt. Ne­ svobodno zabudnúť, že španielska reč pozostáva z rozmanitých, niekdy veľmi rozdielnych nárečí. Catalonský dialekt, blízky južnej francúzštine, tvorí priechod medzi ňou a čistou španielčinou casti- liánskou. Nárečia tieto majú historický podklad. Známo je totiž, že severné Španielsko pozostávalo niekdy z viac menších samostat­ ných štátov, ktoré viedly medzi sebou stály boj. Juh bol podma­ nený Arabmi. Koniec nesvornosti nastal vtedy, keď sa v 15. storočí vydala Izabella, královna Castilie, za Ferdinanda, kráľa susednej Aragonie. Řevnivosti, nepriateľstva následky vidno i teraz. Tak v Catalonii panuje tuhý spodný, separatistický prúd re­ publikánsky. Zavedeným turnajom v speve ľudových piesní aspoň na poli lyriky by radi udržať samobytnosť svojej reči a kmeňa catalonského. Catalonia tvorila štát pre seba prvej než Castilia; jednako táto ešte i dnes osobuje si prvenstvo^ Poloha a pomery politické boly také, že štáty Castilia a Leon staly sa hlavnými nosičmi borby

250 za kresťanskú vieru proti muzulmanom. Za ten čas mala Catalonia príležitosť konsolidovať sa na poli hospodárskom. Přispěly jej k tomu výborné prístavy na Stredozemnom mori. Pri tejto prajnej polohe obyvatelstvo jej zúčastnilo sa už v drievnych vekoch v námornom obchode. Kupectvo a priemysel prospievaly. A Catalonia vyvinula sa v stredište priemyslu a bohatstva Španielska. Ale blížime sa už Barcelone. Tam musíme premeniť vlak. Môj úmysel bol cestovať bez prestania nocou do Madridu. Velké sú to tu vzdialenosti. Z Marseille zašli sme za li> hodín od 6-ej ráno do 7-mej večer do Barcelony. Spolucestovatel, úradník že­ leznice „Compania de los Ferocariles de Tarragona a Barcellona y Francia", išiel nocou tiež cez Madrid až do Sevilly. V Barcelone na krytom nádraží velká premávka. Nosič, po španielsky „mozzo", prevezme nám batožinu. Najprv pošli sme si obsadiť miesta do druhého vlaku. Môj spolucestovatel, Francúz, bol velmi galantný človek. Usadil ma na najlepšie miesto do coupée, potom vypravil ma s mozzom kúpiť si ku kasse doplňovaciu kartu na rychlovlak: takzvanú buttaku. Z opatrnosti už v Cannes pre­ menil som si peniaze na zlato, čo mi potom tu velmi poslúžilo, lebo zlaté louisdory sú všade, povedal by, na svete platné. Pobyt náš v Barcelone trval štvrť hodiny. Môj spolucestovatel mi tvrdil, že náš nočný vlak je velmi navštevovaný. Pozostával z dvoch Pullmanovských vozňov, jednej spalne a jednej jedálne. Ale tu sú nemožné praktiky s konduktormi. Vozňové oddelenia totiž nedajú sa zvnútra zavrieť. Tú úlohu asi, čo u nás nemecká, koná tu francúzska kultúra. Camelot mi na moju žiadosť doniesol francúzsky „Matin". Skoro žatým zanecháme za sebou Barceionu. Každý najde si miesto a usalaší sa i nastane tichosť v dlhom vlaku. Okolo druhej v noci som sa prebudil. Vozne boly prekúrené, veľká horúčosť vyhnala mi pot na čelo. Vlak letel dosť pustou krajinou, len tu i tu bolo vidno kultúry stro­ mov olivových. Na malej ztratenej stanici čakáme vlak, ktorý nám ide v ústrety. Na blízkom vŕšku prostried mestečka trónil starý zámok. Noc bola utešená. Mesiac plynul ako strieborná labuť na tmavo-svetlom ätere nočnej oblohy. V diaľke obrubovaly planinu nízke vŕšky nad riekou Ebrom. Stojac vo dverách vozňa, vidím, ako kurič nemilosrdne hádže lopatou uhlie do pece. Na tomto vlaku mal každý vozeň totiž zvláštnu pec a kúrenie, ako to vidíme v Rusku. Dosť som mu hľadel vysvetliť posunkami, pantomimou, po francúzsky, po latinsky, že nám je už i tak priteplo. Ale daromná bola moja námaha. Nikam dorozumieť sa. Ďalej trejj^U-\'tihli^jlo pece, až nám horúčosť dví­ hala vlasy.

251 BESEDA. Vo Viedni z jari 1914. Pol desiatej odbilo s blízkej veže mestskej radnice. Ciferník ftodín osvetlený hladí ponad domy, ponad parky do ďalekosti. V susedstve palácu ministerstva zahraničných diel driemocú od časov sčernela múry starého Hoťburgu. Celá budova je už tichá, nemihne ani svetielko v dlhých radoch oblokov. Ako velká sfinx leží Hofburg na svojich rozpomienkach a rozprestiera svoje hnáty do večerných temností. Tie rozpomienky sú to, ktoré myseí privedú do zvláštnej nálady. Lebo veď koľko i sĺz Ipí na tých múroch. Koľko túžob sa tu stroskotalo, kolko žiaíu stekalo sa sem z tej šírej ríše. Nie rozkoše, nie nádhera, ktoré tu odšumely, ale ten bôl, ten stesk, ten žial stisne srdce, dáva duši podnet na rozjímanie, na meditáciu. Ako odbilo poldesiatej, tak zažiara všetky okná ministerstva zahraničných diel v mori svetla. Dnes je tu velký deň! Diploma­ tické soirée. Zo všetkých ulíc, ktoré ústia na Ballplatz, počnú sa shro­ mažďovat pred palácom koče. Od prostej dvojzáprahy po ozrutné hyntovy a automobily rodín historických. V bráne paloty stoja dvaja vrátni a hore schodmi všade plno lakajov. Lakajov s parochňami v starosvetskych úboroch. Na každom druhom schode stoja dvaja, a keď človek týmto lesklým špalierom, kde šuchoce hodváb, kde cvendžia paloše, kráča hore, tak, hlboko, až po zem sa poklonia, ako keď vietor šepoce šašine a zohýňa ju pri vode jedným radom. Hore v historických sálach, kde Metternichov duch žije do­ teraz, prijímajú domáci pán a pani. Ona, strojná vysoká krásavica, stojí niečo v popredí, pre každého má milé slovo; povedia nej on, samý úsmev, samá zdvorilosť. Pred nimi rad-radom kráča všetko, čo v ríši značí niečo. Li­ gotavé rády, široké farbisté pruhy cez hruď, lesklé hviezdy. Blin- kotavé diadémy závodia s mlunom. Pôvabný jemný zápach a puch obnažených ženských tiel, šuchot úborov a tlumená vrava nádher­ ného davu naplní vozduch. V susedných teremoch nepriehľadné ohromné buffety, za nimi pudrovaní lakaji, ktorí chceli by uhádnuť myšlienku, a prvej než sa rameno zopne, poslúža či s ohromných mís, či zo starých vín alebo zo sklenic kypiacim tokom. Ale spoločnosť, ktorej čo do skvostu v celej ríši niet páru, ako by niečo ťažilo, ako by nejaké nebezpečenstvo číhajúc striehlo za. dveřmi. A to, čo tam za tými dveřmi striehne, ten neviditelný hrozný obličaj, je tá večná záhada, je — smrť. Lebo vznešený pán všetkých týchto, since, ktoré zodvíha a spaľuje, ničí a oživuje, hreje a obla­ žuje, to jasné slnko kloní sa už k západu. A všetci, ktorí za jeho lesklým vozom spěšili a utekali o závod v zúfalom rujnom behu, mierna svoje kroky, ani pútnik, ktorý približuje sa novým nezná­ mym lanom a váhavé stojí, nevediac, ktorú sledovať stezku...

I počujem, ako šepcú; šepcú hodnostári, šepcú dámy. Ne­ musím napínať mozog uhádnuť. Prezradzujú to ich črty tvári. Všetko utlumené hovorí a ešte viac myslí o chorobe staručkého krála. Už vidieť vedúcich ludí nového regimu, a všetko sa im už klania. Obklopení sú akoby súcitnými dušami, živou rezonanciou ich myšlienok a vôle. Na všetko hladia tak divno tie. historické obrazy. Všade po stenách ich vidno, i vo dvorane, kde zasedal viedenský kongress. I naplnia sa všetky rozsiahle teremy. Dámy v svojich saló­ noch, páni už len hlavne pri buffetoch. To tlačí, odtíska, vinie, otiera sa jedno o druhé. Výrazné pohľady a nach nevinných duší. Pestrosť inostranných dôstojníkov a monotonia frakov. Niekde krúžky diplomatov — snujú nite medzinárodné. Osudy, slzy, životy tisícov závisia tu od slova, od rozmaru... A ako rástol, tak níži sa tok. Buffety nie sú viac také oblie­ hané; spoločnosť redne. V predsieni schodov obrovskí komorníci čakajú svojich pánov. V šatni desať rúk dvíha svrchník. Zas krá­ čame dolu tými schodmi, radom lakajov, ktorých tváre sú večné sfingy, ktoré všetko vidia, ale ktorých črty neprezradzujú ničoho, podobné sluhom tatárskych kňazov, ktorým bol za mladi vyrezaný jazyk. Vonku noc velkého mesta. Do nekonečných radov blinkotajú lampky. Ticho je, ulice odpočívajú. Po okružnej ceste mihajú fialkové svetlá posledných vozňov elektrickej dráhy. Tam daleko na nebo- sklone srp mesiaca. Takto iste pláva nad šumiacimi tatranskými bormi... Jar sa začína, a jednako studený, mrazivý vetor dvíhal prach po uliciach. Keď som sa cez Štefanské námestie pozvoľne poberal domov, tak ako každú noc, i teraz biedne slovenské stareny sliep- ňaly nad košíkmi svojho chudobného tovarčeku; tak ako každú noc, i teraz mrzly tamvon úbohé matky a ešte biednejšie žobrácke deti. Aké protivy, aké dojímavé obrazy! Tam lesk, prepych, sláva, tu bieda, núdza, zúfanie a hlad. Objavil sa mi znovu pred mysľou ten tajný šepot tamhore v tých skvostných dvoranách. Počujem i tu, ako šepcú; šepcú hodnostári, šepcú dámy... Všetko utlumené hovorí a ešte viac myslí... Dojmu tohto nemohol som sa pozbaviť. Kornel Stodola Historické drobnosti.*) 4. Plavecký zámok. Plavecký zámok v Prešporskej stolici, na kraji Bielych Hôr, nedaleko Malaciek, v historii je málo spomínaný, preto zostal málo známym. •) Doplnenie. Pri článku Meno Ostrihom, na str. 192, treba do­ ložiť : Srovnaj, Fr. V. Sasinek: Ostrihom, Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti XV, str. 3.

253 Ale stal sa predmetom vedeckého sporu. V svojej veľkej štúdii o slovanských slovách maďarského jazyka (Szláv jôvevényszavaink, 1903, I, 1, str. 156—162) Ján Melich pri mene palócz prišiel i na Plavecký zámok. V ruských letopisoch už za Nestora Kumáni sú nazývaní Polovci (od prídavného mena poloví,, plavb, plavý, lebo vraj boli plavej pleti); ich časť, prišla z Ruska do Uhorska a tu roztiahnutá so svojimi sídlami od Boršodskej a Hevešskej stolice v polkruhu bezmála po mesto Nitru, v maďarskom jazyku má meno palócz. Ako vidno, velmi podobné menu ruskému. — Kde sa vzalo u Maďarov meno palócz? Melich vykladá, že maďarské palócz fo­ neticky je nemožné z ruského Polovec. Euské meno s náležitou fo­ netickou zmenou, totiž Plavec, rozšírilo sa vraj u západných Slo­ vanov, a od nich, menovite od Slovákov, prešlo do maďarčiny v znení palócz (ako lavica—lócza, pijavica—piócza, Pravno—Próna). Stopujúc meno u Slovákov, doktor Melich prišiel na slovenské priezvisko Plavec i na Plavecký zámok. „Možné je — napísal — že meno Plaveckého zámku tiež sem prislúcha a pôvodne zname­ nalo Jcumánsky zámok." Oskár Asbóth (Szláv jôvevényszavaink, I, 1907, str. 91—94) nesúhlasí s Melichom. Hovorí, že z prídavných mien, označujúcich farbu alebo inú vlastnosť, príponou -LCB (-ec) v každom slovanskom jazyku tvorí sa množstvo podstatných mien; i zo samého plavh Slovinci majú medziiným plavec „weiszer Ochs", Srbi plávac dla Vukovho slovníka: 1) Mannsname, 2) ein Pferdename, nomen equo indi solitum, 3) der Bimssteiu. Slovenské Plavec, i ako priezvisko, i ako meno zámku, nemusí teda súvisieť s menom Kumánov. Tu professorovi Asbóthovi chyběla len známosť slovenskej to­ pografickej nomenklatúry: pravdepodobne by bol vysvetlil meno Plaveckého zámku. V Malom Honte nad Klenovcom máme vrch Sinec (prídavné siný a prípona -ec), v Turci nad Belou Lysec (lysý), v Orave starý Bozsutec (rozsutý). Od prídavného plavh (plavý) cel­ kom tak môže byť vrch Plavec. A, opravdu, otvoriac Bernolákov Slowár, pod heslom plavec najdeme: 3) zámek pri Bílých Horách: Detrekô arx, der Blasen- stein, Detrekô vár. Kott zase (VII, str. 255) má, že Plavec je „hora na kraji Bílých Hor." Vec nám je jasná. Na vrchu (=: hore) Plavec, ktorého meno je tak tvorené, ako meno Lysec, Sinec a Rozsutec, stojí zámok: odtial jeho meno Plavecký zámok. Ako Bernolákov slovník ukazuje, možno povedať i len Plavec, a rozumie sa zámok; tak, ako dostačí povedať Muráň, Tematín atď., a Slovák rozumie Muránsky zámok, Tematínsky zámok. V slovenskom jazyku niet nijakej stopy po mene Palócov. V čudnej, divnej Dalimilovej Českej Kronike, ktorej pôvod kladie sa na počiatok 14. stoletia, v kapitolke „Ouherskem bogy" (camb­ ridgeský rukopis) prichodí meno Plavcov1 ); ináče sotva najde sa a ) naty rakufyczye plawczy uderzychu; Rnozye nayprwe poby plawczye...

254 ono v západnom Slovanstve vôbec. Na území slovenského jazyka niet ho, nazdávam sa, v nijakom názve. V Šariši je dedina Plavec, ale tomu menu už rozumieme; a mená národov v miestnych ná­ zvoch u nás prichodia vo forme plurálnej: Nemce (od Nemcov), Vlachy, "Vlašky (od Vlachov); toto šarišské i po maďarsky zovie sa: Palocsa. Ja som gemerský Slovák; v Gemeri maďarskí naši su­ sedia sú Palóci, ale gemerská slovenčina nezná o nich ničoho, meno pálócz je v mojej pamäti len z maďarčiny. V Gemeri nenajde po­ tvrdenia ani maďarská veta: „Tótúl pálócz, magyarúl MM"2 ), Da ktorú odvoláva sa Melich a ktorú cituje kdesi i Alex Jakab. Slo­ vákovi gemerskému jeho maďarský sused je Uher. Ale hoci by sa i našla u nás Slovákov nejaká stopa po mene Polovcov, Plavecký zámok nemá s ním, s menom Polovcov-Kumá- nov, nijakej súvislosti. On nebol hradom kumánskyin.3 ) J. Š. Literatúra a umenie. — Lermontov u Slovákov. V 5. sväzku sobraných spisov Lermontova, vydaných cárskou akadémiou náuk (IIOJlHoe COÔpame C0ÍHH6HÍ3 M. K). JlepMOHTOBa, AicasejiHiecKaff EnôJiioTeKa PyccKHxi IlHCaTeJiefl, C.-IIeTepÓyprL, 1913), je článok: Lermontov u-Slo­ vanov, Nemcov, Francúzov a Angličanov. V časti jeho: Lermontov u Slovanov, napísanej P. A. Zabolotským, je i Lermontov u Slovákov. Tu prof. Zabolotskij hovorí, že z diel Lermontova u Slová­ kov najviac šťastia mal Hrdina našej doby; pred inými a pritom dva razy vyšiel preklad Tamani (čast Hrdinu našej doby): najprv v „Sokole" (1866) od Zorovíta*), potom o desať rokov (v Orie, 1877) od Nezabudova. Súčasne, tiež v preklade Nezabudova, vyšla i časť Fatalist. „Pozdejšie pani Bohdana Skultéty, ukazujúca v svojich prekladoch z ruského základné znanie ruského jazyka a lásku k ruskej literatúre, vyplnila medzeru preložením ostatných častí Hrdinu našej doby a umiestila v Slovenských Pohľadoch. . . Belu (1892), Maxima Maximiča (1892) a Kňažnú Meri (1910). Ty­ pické ruské a kavkazské termíny prekladateľka podáva jazykom originála, s náležitým vysvetlením v poznamenaniach; prekladá v ppznamenaniach i francúzske frázy pôvodiny. Z prekladov ne- 2 ) Že totiž v reči Slovákov ich meno je pálócz, v reči Maďarov kún. 3 ) V Tovaryšstve I, str. 284 Ján Novák vykladal meno zámku z plavectva: že tam bývali kedysi ľudia, ktorí sa plavectvom zaoberali; ale jestli vrch, na ktorom je zámok postavený, volá sa Plavec, odpadá každé iné vysvetlovanie. Mená Detrekô vára a Blasenstein nemajú vý­ znamu; prvé je po niektorom majiteľovi Plaveckého zámku, Detrichovi, druhé pochodí len asi zo 17. stoletia. Ale že je v jednom i druhom skala (kô, Stein), tiež zdajú sa ukazovať, že Plavec je meno vrchu, ktoré meno, keď na vrchu postavili zámok, prešlo i naň, na zámok. 4 ) M. Kovalevského.

255 veršovaných diel Lermontova môžeme zaznačit i preklad Ašik- Keriba." „Peru známeho slovenského básnika Hviezdoslava — po­ kračuje ruský literárny historik — prináleží dôstojný prekladate­ ľovho slávneho mena preklad Piesne o cárovi Ivanovi Vasilievičovi, mladom opričniku a statnom kupcovi Kalašnikovi (Slovenské Pohľady 1902) a poemy D\'kmon (tamže 1912)." Zabolotskij zaznamenáva i preklad malých lyrických kusov Je) a Epitafia, od A. Chrobáka. — Les amiales des nationalités. Bulletin de l\'Union des Nationälités. Numéros consacrés ä ľ etude de la Bohéme. II. année, n o8 7 _ 1 0 j 1913. Paria. Strany 293—435. Císla^7—10 Letopisov Národností, vydávaných v Paríži, boly venované Čechám; v nich je i článok o Slovákoch (Les Slova- ques), str. 366—374, napísaný dr. H. Jeljnkom. Poučenia ozajstného z takýchto článkov obyčajne málo býva; píšu ich na základe materiálu z druhej, tretej ruky poprejímaného. Pán H. Jelínek je tiež jeden z tých, ktorí vynáaavajú súdy o slo­ venských veciach, hoei sami o pomeroch slovenských pramálo znajú. V tomto jeho článku jedny veci postavené sú hore nohami z nepochopenia, pre akúsi ďalekosf (1), druhé z předpojatosti. (Ak sa nemýlim, H. Jelínek bol jedným z inštruktorov i Heleny Turce- royej, ktorá spravila zo Štúra opak toho, čo si pôvodne predstavovala.) Rozumie sa, osou všetkého, čo tento pán pospomína o Slo­ vákoch, je literárné odtrhnutie od Cechov. Štúr sa vraj sklamal, keď dúfal, že odtrhnutie nakloní Slovákom Maďarov a ukážu sa tolerantnejšími. Už nám prišlo čítať i to, že uvedenie slovenčiny za literárny jazyk Maďari podporovali. (Napísal to v Časopise Če­ ského Musea Karol Adámek, 1908 str. 4\'29, v svojich rozpomien­ kach na J. Homolku, Čecha v Uhorsku pomaďarónčeného, s B. Gríinwaldom pošvagreného.) Kto zná niečo o slovenskej historii od uvedenia slovenčiny do literatúry ešte za Bernolákä, maďarské jej „podporovanie" môže pokladať len za nerozmyslené slovo, alebo klebetu. Tak podporovali, že Ľudovíta Štúra, ako vystúpil so slo­ venčinou, hneď na počiatku roku 1844, Maďari odstránili v Pre- sporku s katedry, na ktorej po česky učivšieho Palkoviča^ trpeli vyše tridsať rokov. Povolenie noviny vydávat v slovenčine Štúrovi dali len po poltreťaročnom preťahovaní, i to prostredkovaním hor- vatského národovca baróna Kulmera a via Viedeň. Povolenia lite­ rárneho spolku „Tatrín" k slovenčine pristúpivší Slováci v 1840-tych rokoch vôbec nemohli si vykonať. I Matica Slovenská bola im povolená na počiatku šesťdesiatych rokov v takej chvíli, keď Ma­ ďari boli pod závozom. No len čo sa postavili na nohy, po roku 1867, so slovenskými gymnáziami zatvorili a konfiskovali i Maticu Slovenskú. Dnes vieme dôkladne, že Slováci ku každej svojej vymo­ ženosti (jestli sa i povolenie kde-tu nejakej zákonnej veci vymo­ ženosťou môže nazvať) prišli skrze Viedeň a proti Maďarom; ale vedeli toho už dosť i Štúr a jeho priatelia, keď začali dvíhať slo-

256 venčinu. Preto neverné vykladá slovenské pomery, kto povie, že Štúr slovenčinou dúfal naklonit slovenskej veci Maďarov. Vo vy­ stavení slovenčiny ako literárneho jazyka nebolo ničoho opportún- neho, naopak: slovenčina chcela byť i bola bojom. Za slovenskú národnú vec vôbec bojovalo sa len pod zástavou slovenčiny. Kým­ koľvek ona nebola vystavená, i najlepší Slováci konali za svoj národ len tichou kabinetnou prácou, pri písacích stolíkoch. Cím bola a je slovenčina, možno pochopit z faktu, že v rokoch 1848 —49 za ňu zaujatí Slováci boli ako dobrovoľníci pod slovenskými zástavami, čeclisti takrečeno okrem jediného Kollára v Kossuthovom tábore. (O Kollárovi vôbec nedostačí povedať, že bol za češtinu.) Áno, v tejto veci ešte i dnes o čom svedči skutočnosť? V slo­ venskej ev. cirkvi maďarónski farári podnes kážu v chrámoch i na území strednej slovenčiny češtinou čiže bibličtinou, dobrí Slováci slovensky.? Slovenčina znamená Slovákov odhodlaných, na všetky obete hotových. I vo Viedni, kde yjúli 1849 začali vydávať Slo­ venské Noviny v spisovnom jazyku Štúrovskom, už na Nový rok vďačne odstúpili od neho iste preto, že stáli pri ňom najrozhod­ nejší Slováci. Vtedy vo Viedni dal sa pomýlit i Kuzmány a na­ hováral Andreja Radlinského na spisovný jazyk český, „který jediný nás z podezření panslavismu a russismu vymáhá..." (Slov. Pohľady 1897, str. 630.) V životopise Ľudovíta Štúra, v kalendári Óasníku na rok 1857, Daniel Lichard ako príčinu svojho pristú­ penia k Štúrovej strane spomína síce, že prepiata^ maďarská strana „zradu vlasti" hľadala už v literárnom spojení s Cechmi. Ale treba povážiť, že Lichardovi roku 1856, ako redaktorovi v češtine vy­ dávaných Slovenských Novín, ťažko bolo hovoriť o slovenčine ako literárnom jazyku. Lichard i dokladá, že sa on k Štúrovej strane oridal „z jiných důvodů", to jest nie z tých, ktoré viedly Štúra. Štúr vraj, hovorí H. Jelínek hneď žatým, chcel získať ná rodnej veci slovenské zemianstvo, ale zemanom že milšie bolo byt príslušníkmi Maďarov, nežli malej gruppy kňazov a ich hegeliánskej ideologie. Rozumie sa, hovorí to s vysokého koňa, s pohŕdaním. S vysokého koňa, hoci ono nemá v sebe ani pravdy: je opako­ vaním starej ľapotačky. Štúr bol síce hegeliánom: ale nebol ním ani Hurban, ani Hodža s mnohými inými zo známejších prívržencov slovenčiny. I keď je reč o ruských slavianofiloch zo štyridsiatych rokov, takíto Jelínkovci, majúci všetko z druhej i tretej ruky, za svet nezameškali by hovoriť o hegeliánstve, a vpravdě najstarší a najhlavnejší z ruských slavianofilov, Chomiakov a Ivan Kiriejevskij, boli vždy protivníkmi Hegela a v spisoch Chomiakova sú ostré články proti Hegelovej filozofii; slavianofilské učenie — ako ne­ dávno pekne bolo vysvetlené v „Slavianskych Izviestijach"*) — mohlo mat z Hegela len mjšlienku, že každý národ predstavuje nejakú ideu a historický vývin že je neprestajné zamieňame jedného historického národa druhým. — Pán Jelínek poučuje čitateľov francúzskych, aké nešťastie je, *) 1914, str. 122.

257 že generácia separatistov (t. j . Štúrovcov) ešte vždy má prívržen­ cov; prebúdzať ľud, na to sa oni vraj neberú, ale snívajú o europej- skej konílagrácii, v ktorej Rusi osvobodia Slovákov zpod maďar­ ského panstva, ako sú Bulhari a Srbi osvobodení z tureckého jarma. Nuž je to história, je to pravda? Ešte i ľudia, nehľadiaci na svoje svedomie, hľadia v takýchto prácach na svoju reputáciu a chráňa sa povedať i len nesprávnosť, čím podoprie, ako dokáže dr. H. Jelínek takéto tvrdenie? Kde to čítal? Kto tak hovorí, nazdal by si sa o ňom, že má hromadu dôkazov, a on ti drzý svoj súd len opakuje za iným! Tak je to vôbec s „historikmi" z druhej a tretej ruky pracujúcimi. Prejímajú jeden od druhého: neopatrný, ľahkoverný neraz od lhára, a výmysel, malícia, lož koluje potom ako fakt, skutočnosť, často na ujmu čestným ľuďom i statočnej veci a vždycky na hanbu tlačenému slovu. Slováci, odkedy sa rozpálil maďarský šovinizmus, sú v straš­ nom položení; ale či zato ich cítenie a konanie možno takto pred­ stavovať? Lichard, ktorého mi už prišlo spomenúť, na uvedenom mieste charakterizuje činnosť Ľudovíta Štúra: „ . . . s počátkem vy­ dávání „Národních Slovenskícli Novin" (od roku 1845) povstalo na Slovensku nevídané dosaváde nadšení za blaho národu; ono se jevilo také uvážením praktických ideí ve skutek, ježto Štúr v novinách odporoučel, jako ku př. blahodarná myšlénka zaklá­ daní „jednot střízlivosti", působením zvláště vel. katol. pána fa­ ráře Št. Závodníka na vše strany mohutně se rozmáhala. Jinde povstávaly „spořivé jednoty"; opět jinde spolky k obdělání pu­ stých, zanedbalých pozemků na chotářích obcí atd." V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch učiteľ slovenského národa Štefan Moyses, biskup a už nie mladý človek, sám kopával a robieval v záhrade, aby i vlastným príkladom ukazoval ľudu, čoho mu treba. Matica Slovenská nevydala ničoho o politických prevratoch europejských, ale jej menu dlbo bude robiť česť Penzlov Ovocinár na Slovensku, kniha, v ktorej najdeme i dnes temer všetko to poučenie, čo v najlepších ovocinárskych dielach veľkej nemeckej alebo fran­ cúzskej literatúry, a srozumiteľnosťou vykladaných vecí je klas- sická. Dobre sostavené životopisy našich kňazov Štefana Homolu a Pavla Valiaška neslušského boly by zvláštnymi príkladmi toho, ako treba a možno pracovať medzi ľudom.*) Na počiatku sedem- *) I dnes by sme mohli nazvať celý rad slovenských národovcov, ktorým za prácu medzi ľudom sluší česť a vďaka. Vôbec u nás, okrem literatúry, dedina dávala temer jediné pole účinkovania, jednako návo­ dom nesolídneho človeka v novšie časy u nás začalo ta narábať heslom „drobná práca", ako čímsi novým, u starších neznámym, — u nás, kde sa všetko snaženie temer len v nej vyrážalo. Áno, u nás Andrej Kmeť, dedinský farár, ktorý ročných príjmov mával nejakých 600 zlatých, drobnou prácou stvoril celé velké muzeum Drobnou prácou bolo všetko, čo robil Andrej Halaša, počnúc od úloh, odpisovaných pre divadelných ochotníkov, až do shonobenia tisícov, z ktorých vystavili sme Národný Dom a budovu Muzea. K nám nebolo prišlo len meno, „drobná práca" — Kleinarbeit. (To jest drobná práca je také novum, že i jej meno je preklad z nemeckého.)

258 desiatych rokov smrečiansky učiteľ Ján Štepita napísal rozprávku o preporodenej obci, to jest slovenskej dedine účinkovaním svojho učiteľa vzdelanej a zmajetnenej, a tým na šírom Slovensku spravil si meno, že ho brali na najlepšie učiteľské stanice, do ILubietovej, Senice. Také sny a fantázie oduševňovaly Slovákov !JI roku 1848, keď položenie vecí a štátov ohnivým hlavám predstavovalo sa ako tabula rasa, na ktorú každý môže napísať svoje, Slováci neuka­ zovali ničoho prevratného. Na slovanskom kongresse v Prahe Jozef M. Hurban hovoril: „Žádosti naše k slovanskému sjezdu jsou, aby dal, co může, sympatii i srdce, aby chránil, jakkoli může, národ­ nost naši proti Maďarům, jinak nežádáme nic více. Nežádáme při­ pojení ku koruně České.. . Odtrhnouti se z nynějších poměrů, zrušiti tisícileté formy, třebas potlačující, není tak snadno..."1 ) Žatým i Maďari k svojej pozícii roku 1867 obdržanej prišli za­ hraničnými udalosťami, porážkami Austrie v rokoch 1859 a 1866, s druhej strany ozývavalo sa heslo Fadejeva, že do Carihradu ruská cesta vedie na Viedeň: Slováci jednako zostávali so svojimi snahami na najreálnejšej pôde. Keď vrchnosti pozakazovaly i Závod- níkovské spolky miernosti, vtedy probovali založiť (pravda, márne!) i — gazdinskú Školu pre dievčatá. Dľa rečí H. Jelínka a jemu podobných nazdával by sa človek, že tu niet knižky, čísla novín, reči na kazateľni, kde by sa nemalovala europejská konflagrácia, ktorou Slováci budú osvobodení zpod maďarského panstva. Ale nech sa páči hľadať na to dôkaz! Azda našly by sa dve-tri básne, v ktorých je narážka na čosi, čo príde vraj od východu. A posledného času, už vyše desať rokov, práve v orgánoch „se­ paratistov" s dôslednosťou sa vykladá, že trvanie Austrie je euro­ pejská potreba : Anglia, Francúzska a Taliansko nedopustia rozbiť Austriu, aby sa Nemecko, keď jej nebude, mohlo dostať do Triestu, k Adrii; v tomto stave vecí že je daný pre Slovákov základ ich politiky. jProcessy, ktoré teraz od 20 rokov viedli v Uhorsku pa­ nujúci proti Slovákom, nemajú ani počtu, no boly napospol pre „búrenie proti národnosti" ( = proti Maďarom), niektoré pre vy- chválenie viny (laudatio criminis), pre ublíženie na cti (nejakej úradnej osobe), pre osočovanie (tiež úradnej osoby), pre osočo­ vanie pred vrchnosťou, vôbec všetky pre „viny", ktorých sa Slo­ váci dopustili v obrane svojej národnej veci. Proti nikomu z nás nenašli ničoho, čo by sa mohlo priviesť do súvislosti s očakávaním europejskej konflagrácie a ruskej intervencie. Takého processu proti Slovákom ešte nebolo. Cosi čudné je, že s Maďarmi, ktorým ide o našu národnú smrť, máme s tejto stránky pokoj, a Česi, ktorí hovoria o jednom národe Česko-slovenskom, robia nám také citlivé krivdy. V článku „Revoluce slovenská" 2 ) Karol Kálal i teraz na­ písal : „Štúr dříve (t. j . pred rokom 1848) pomyslel, že Rusko vytvoří velký slovanský stát, jehož součástí bude i Slovensko." 1 ) Zd. V. Tobolka: Slovanský sjezd v Praze roku 1848, str. 140. 2 ) Slovanský Přehled 1914, str. 162 a nasi.

259 Opakujem: čosi neslýchané! Takéto veci sa tvrdievajú na základe napísaných slov, a Štúr nikde ničoho podobného nenapísal, ani niet nikde nijakého svedectva, že by niečo podobného bol niekde po­ vedal. Pred 1848-ym rokom ani sa netýkal postavenia Ruska v Slovanstve — nemal ani kedy. Takí Kálalovci počuli zvoniť niečo o Štúrovom traktáte „CiaBHHCTBO H MÍpi 6yÄym,aro{< , no ten bol písaný po roku 1849 a zostal ležať v rukopise, kým ho 1867-ho V. I. Lamanskij nevydal. Celý článok „Revoluce slovenská" sú veci z J. M. Hurbana a brožúry „Očitého svedka" bez rozumenia poodpisované a preto v mnohom hore nohami poprevracané, falošné. Na pr. je reč o slo­ venských shromaždeniach od marca 1848, najmä o liptovsko-sv.- mikulásskom 10. mája, a pán Kálal napísal: „Právě 11. května bylo též shromáždění v Nitře, jemuž měl předsedat Hurban, ale shromáždění mikulášské považovalo se za vůdčí, tam musil vůdce Hurban a v Nitře předsedal kaplan jeho Sulek a ev. farář Bôrik z Vrbovec." Tomuto gallimatiasu treba rozumieť takto: V meste Nitre nebolo slovenské národné shromaždenie, ale úradné shro­ mážděme Nitrianskej stolice; tam, rozumie sa, nemohol predsedať ani Hurban, ani jeho kaplán Sulek. Ale nitrianski Slováci so svo­ jimi žiadosťami, uzavretými v shromáždění na Brezovej 28. apríla, vyslali do stoličného shroinaždenia do Nitry vrbovčianskeho farára D. J. Borika a Hurbanovho kaplána Ľudovíta Suleka. Kálal fa­ lošne dáva i deň mikulášskeho shromaždenia. Z opisov takto posošívaných pán Kálal potom robí vývody: „Výsledků slovenská revoluce neměla žádných... Po revoluci do­ stavilo se vysilení, jakož vůbec slovenský vznět je oheň třtiny... Jeden výsledek byl jistý: vzrostla maďarská nenávist v zuřivou vzteklost. Jestliže se politika posuzuje dle výsledků, tož revoluce slovenská dobrou politikou nebyla. . . Je vůbec možno národ po­ silnit válkou, vraždou lidí? Je správno, že evangeličtí kazatelé veleli zabíjet nepřítele, když v kostele káží odpouštěti mu a mi­ lovat jej? Mohla mít požehnání politika, která doufala ,pomocí Němců státi se činitelem ve Slovanstvu\'?" (Str. 181, 182.) Gallimatiasom sa začalo, gallimatiasom sa i končí. Maďarské pohyby roku 1848 od svojho vzniku javily veľkú netoleranciu na­ proti ostatným národom krajiny. Slováci robili teda to isté, Čo i ostatní, ktorí nechceli sami podpísať svoj smrtný výrok: v po­ radách a shromaždeniach formulovali svoje žiadosti a usilovali sa ich predkladať na patričné miesta. Po liptovsko-sv.-mikulášskom shromáždění 10. mája ministerstvo z Pešti vyslalo do Liptova ko­ misára a vyhlásilo pre slovenské stolice štatáriuaa.*) Štúr a Hurban už nemali možnosti z Mikuláša dostat sa ani domov: zachránili sa za hranicou, a za nimi bo! prinútený ztratit sa z domu, z Lip- *) „Že sa národné pohyby ukazujú, vzbudené od kňažstva a roz­ širovanými slovenskými príhlasmi, minister vnútorných diel bol prinútený, ked ho i niektoré pravomocnosti o to žiadaly, dať vyhlásiť, náhly súd, všade v horných stoliciach a mestách." Tak znelo nariadenie.

260 tova, i Hodža. Pohyby v krajine potom už nepřestaly, a slovenskí vodcovia nemali inej voFby, ako alebo zpoza hranice dívat sa, ako konfundujú i katujú ich ľud, alebo chj tif sa zbrane a tak vrátiť sa domov. To bol vznik slovenského povstania. Kossutha odsúdili sami triezvejší Maďari. O národnostnom zákone, ktorý doniesli na sneme v júli 1849, teda už na úteku, sami hovorili, že mal byt donesený v marci 1848 (to jest že prvé malo byť uspokojenie Nemaďarov), i 1861-ho Deák kajúcne vyznával v svojej povestnej reči o adresse, že smutné udalosti minulého času (rozumel rok 1848) spôsobilý škodné nedorozumenia medzi Maďarmi a ich spo­ luobčanmi nemaďarskej národnosti .. .oni že sú odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozumenia odstranily: a udajní priatelia Slo­ vákov ešte i roku 1914 s vysokého koňa tárajú do sveta, že „re­ voluce slovenská dobrou politikou nebyla."1 ) Tým charakteristickejšia vec, že toto rúhanie sa ťažkým slo­ venským bojom je pre slovenčinu. Preto, že i boje rokov 1848—49 viedli tí Slováci, ktorí slovenčinu urobili spisovným jazykom. „člověku je smutno — poruba sa hneď na počiatku mikulášskym žiadostiam slovenským — pri pomyslení, v jakém nadšení a na­ ději byl tenkráte vůdce Hurban a v jakém zklamání a bolesti umíral za 40 let. Nesrovnalost jest ovšem v tom, když Slováci, odloučivše se od české literatury a nemajíce ještě slovenské abe­ cedy, chtěli universitu..." Roku 1848 Slováci mali od Jána Hol- lého Svatopluka, Gyrillo-Metodiadu, Sláva, i prekrásne selanky, od Slád- koviča Marínu, Detvana.2 ) Išlo by nám pod pero vypočítať za Ká- lalom, čo mala vtedy česká literatúra; ale Či je to rozum, či je to slušnosť? Otrubeným hlavám povinní sme povedať, že keby u nás Slovákov nebolo prišlo najprv oživenie Bernolákovské (Fandli, Hollý, Palkovič, Hamuliak), potom Štúrovské, pri tom, čo sa v Uhorsku od 100 rokov dialo, dnes by Slováci bezmála tam boli, kde sú uhorskí Rusi a Slovinci, a český národ mal by do budúcnosti o jednu nádeju menej — — U Jelínka podobne to ide do konca. Ale nevďačné je pod- vracat ľudí predpojatých, nemajúcich ani snahy rozumieť sloven­ ským veciam. Len v tých dvoch punktoch (že by Štúr z oppor- tunizmu bol postavil slovenčinu a že prívrženci starých separatistov slovenských od europejskej konflagrácie a ruskej intervencie oča­ kávajú oävobodenie Slovákov zpod maďarského panstva) nemohol, som sa zdržať povedať zase pár slov. H. Jelínek originálne vie i porovnávaním vysvetľovať. Janko Kráľ je vraj to u Slovákov, čo Petôfi u Maďarov. Hneď žatým je reč o Jánošíkovi; zľakneš sa teda, že tu zase ide porovnanie; ale, na šťastie, mena Rózsa Sándor pán Jelínek nezná. J. Š. x ) A takéto veci, zo slovenského nesprávne poprepisované a mali cióznymi poznámkami korenené, Slovenský Denník uznal za primerané odtlačiť v svojich číslach 77 — 85. Neuráža to Slovákov, ktorých starí otcovia (na pr. Jozef Bella) v rokoch 1848—49 boli vláčení po ma­ ďarských žalároch bez všetkej viny, len preto, že i prostred terroru pri­ znávali sa k svojmu slovenskému národu? — 2 ) „Detvan" bol hotový už 1847-ho.