Slovenské pohľady 12/1914

B o k 1814. Soéit 12. Slovenské Pohlady. Legenda o čarodejných očiach. Dráma v 3. dejstvách. Napísal Imrich Prochádzka. OSOBY: Gábor Rozhoú, pán Rozhonského zámku. Sestra Margita Báškayová. Pani Rozhoňová, matka Gábora Bozhofia. lldefonza, opátkyňa. Sestra Mária, prefektka řeholných nováček. Sestra Klára. Sestra Školastika. Sestra Rozália, vrátná. Štefan, strýc Gábora. Benedik, mních, duchovný zámku. Mikuláš, starý sluha. Marta, kláštorná slúžka, pošetilá. Královský kuriér. Mnišky kláštora, chovanci kláštorného sirotinca, chorí kláštornej nemocnice, Gáborovi priatelia štyria-piati, vojsko, zbrojnoši. Doba kráľa Andreja U. po križiackej vojne. Dejstvo I. Kláštorná cella, prosto zariadená. Na stene obraz Dobrého Pastiera. Pod ním kľakátko. •c Výstup 1. Sestra Margita, opátkyňa lldefonza, sestra Klára, sestra Školastika, sestra Rozália. lldefonza (vzrušená). Len chod, ale bez môjho požehnania. Pre reholnicu, ktorá zrušila svoj slub, nemám požehnania. Sestra Rozália, tu sú kľúče, otvor jej vráta. Nech ide do sveta. Nech ne­ čakajú dlho pytači... Nech ju vezmú čím skôr do Rozhonského zámku. Dominikánku v drsnatých šatách, poníženú nevestu Krista, za pyšnú zámockú paniu... Reholnica v sprievode zbrojnošov, pod ochranou rytierov! Cha-cha-cha! Reholnica, okružena čatou slobod­ ných mužov! Nezhoria ti hanbou líca ? 44

654 Sbor mnišek: Naskrz si sa zriekla sveta klamného ty, tvoje srdce oltár horiaci je: jeho plameň zhasiť, sestra, škoda ti je. * lldefonza. Choď len, chod! do sveta v hriechoch tonúceho. Zabudni na svoj slub. Zaměň nevädnúci Ialiový veniec vädnúcim ružovým, nebeského ženicha zemským. Choď chytro I Nezdržujeme ťa. Nepotrebujeme prašivej ovce, aby šírila zkázu v stáde Kristovom. (Priskočí k Margite.) Ale tohto svätého rúcha nevezmeš so sebou. Strhnem ho s tvojho nehodného tela. Margita (bledá cúva k stene). Ildefonza (stúpi zpät). Nie, nedotknem sa tvojho hadieho tela. Nechcem si poškvrniť ruky... Iď len na posmech sveta v rehol- níckom rúchu... Nech sa ti smejú paholci a slúžky. Sbor mníšek: Sľúbila si vernosť, čo do smrti trvá; beda tebe, sestra, ak nestojíš slovu, ak prípoveď zrušíš svoju. Ó, zostaň tu, ženích ťa zve, niet viacej sŕdc, jak jeho je. Jeho oko, ako hviezdy večernej lesk, ako modrej klenby jarná jasnota jest. Ó, zostaň tu.. . Jeho lásky není konca, nepodelí láskou on sa; že sa minie, obáv niet, tá nezvadne, ako kvet. Ó, zostaň tu. .. lldefonza (vzrušene chodí po celie). 180 rokov stojí náš kláštor. Ani tieň podozrenia nepadol naň. A teraz za môjho spravovania ta­ káto hanba! V kronike kláštora na veky bude zaznačené, že pod správou opátkyne Ildefonzy stal sa úskok. K tomu moja rodina spácha tento prečin. Hrozná hanba! Ale to je jej hanba, nie naša. (Margite.) Ty zaškvrníš rodokmen Rozhoňovskej famílie... Ty, ty uličná pobehlica! Margita (vzrušene). Velebná matka! lldefonza. Ani slova! Dokial toto rúcho nosíš, hoci nehodne, poslušnosťou si podlžna. Margita (skloní hlavu). lldefonza. Ba nie, hovor! Iď k obloku. Vytrúb hanbu svoju. (Odíde.) Margita (zmätená stojí). lldefonza (obráťac sa). Telo ti zem vyhodí, dušu prijme peklo. (Preč.)

665 Sestra Klára. Zostaň s nami, drahá sestra! Ty si bola z nás najdokonalejšia, najhorlivejšia, najzbožnejšia. Tvoja horlivosť vznie- tila naše vlažné srdcia. Ty si bola nám všetkým vzorom. Tvoje slovo bolo balzam na rozbolenú dušu... Tvoja veselosť bola osve­ cujúcim slncom našich temných chodieb. O, zostaň, sestra, zostaň! Sestra ŠJcolastiha. Ak odídeš, zvädne kvieťa, ktoré si s takou radosťou opatrovala, polievala. Holúbätá, ktoré si z ruky kŕmila, smutným hrkútaním pomrú; srnka, s ktorou si delila svoje obedy, tužením za tebou schradne. Sestra Rozália.^ Tvojím odchodom temnoty a smútok sadnú na naše duše. Pros Ženícha, On dá potěchy a svetla. Neodchádzaj od nás, sestrička! Ak odídeš, Jezuliatko nášho Betlehema nebude sa viac usmievať, lebo ztratí svoju najvernejšiu milovnicu. Anjelici nášho bohostánku bolestne zaplačú, nadarmo očakávajúc svoju spo- ločnicu v modlitbe. Oblaky našej svätyne po nočnej chvíli s ra­ chotom budú prašfať — odišla jej každodenná návštivnica. Zvonec našej káply i vo veľkonočné ráno lykať bude, zacíti z chytu, že nie milá jeho Margita ho ťahá. Tvoju smrť bude oplakávať s tvojimi smútiacimi sestrami. Margita (kľakne si na klakátko, hlavu schýli do dlane). Sbor mníšek: Vyzdvihol ťa z prachu zeme, z blata vín, za nevestu si ťa zvolil — nedal tej cti tisícim; na hlavu stkal biely závoj, pôžitok on v tebe má svoj: tolko priazne zmrhaf sa boj! Ó, zostaň t u . . . V ý s t u p 2. Margita sama. Margita (prenikavé hladí na svätý obraz). Ježišu, Pane a Králu môj! Sošli z tvojho hviezdnatého stanu jedinký osvecujúci lúčik. Rozkáž svojím božským slovom čarovnej moci, ktorá sputnala moju dušu. Utíš búrku, ktorá rozhárala pokoj môjho srdca. Ty znáš to slovo, od ktorého sa utišuje víchor. Povedz to slovo, povedz, Pane, lebo tvoja slúžobkyňa ťa chce poslúchnuť. V ý s t u p 3. Rozália (niektorých chorých kláštornej nemocnice privedie do celly. Odíde.) Prvý chorý. Počuli sme, že odchádzaš. Prišli sme teda poďa­ kovať sa ti za mnohé prebdené noci, ktoré si trávevala pri našich lôžkach. Nech ti odplatí Boh za ustávanie. (Preč.) Druhý chorý. Nech ti Boh odplatí za anjelskú tvoju dobrotu a trpezlivosť. (Preô.) Chorá. Za mnohé modlitby, za nás konávané, modliť sa budeme za tvoje šťastie. (Bozká oblem jej rúcha. Preč.) í., 5., 6. chorý. Boh ťa žehnaj! Boh ti odplať I 44*

656 Výstup 4. Sestra STcólastika (privedie siroty kláštorného sirotinca. Preč.) Siroty (pokfakajú okolo Margity). Nezanechávaj nás, matka! Neopúšťaj svoje dietky! Čo bude s nami? 1. sirota. Povedali nám, že ideš iným deťom za matku. Nechoď ta. To sú bohatí. Dostanu lahko matku, a my sme biedne siroty. Margita (skloní hlavu do dlane a plače). 2. sirota. Nechce sa na nás podívať, lebo sme zlí, neposlušní. Zostaň s nami, matka, odteraz budeme dobrí, poslušní. Akživ ťa nezarmútime. 3. sirota. Vždy si hovorila, že my sme tvoje potešenie, že bys\' nás nedala za celý svet. 1. sirota. Nehovorí nič. 2. sirota. Neverí nám. Mockráť sme jej už slúbily, že budeme dobré, ale daromné. Zato sa hnevá na nás. Ide preč k lepším deťom. 3. sirota. Kto nesplní, čo sľúbil, skôr-neskôr zle pochodí. (Vstanú a odídu.) Výstup 5. Predošlá, sestra Mária. Vonku pytači. Sestra Mária (staršia mníška; nežno). Margita 1 Margita. Ty ma tiež preklaješ, matka? Mária. Nie, dcéra moja. Margita. Ty ma tiež pokladáš za necudnicu? Mária. Boh zavaruj, dieťa moje. (Sadne.) Margita (kľakne k Márii, bozká jej ruku). Ďakujem ti, matka! Mária. Ja vidím pred sebou len zkúšanú dušu. Jastrabom prenasledovanú lastovienku. Ruka Pána ťa navštívila. Dala ti okúsiť kalich Syna Jeho. Obklopila ťa ohnivými vlnami pokušenia. Však nie za to, aby ťa zdrtil, zatratil. Nie, drahé dieťa. V tejto zkúške máš dokázat svoju vernosť, silu a stálosť. V tom ohni len krajšie sa bude skvieť tvoja duša, ako diamant sa krajšie skvěje v ohni­ vých lúčoch slnca. Neboj sa, Pán ťa neopustil. Blízky ti je. Len malicherné a krátkozraké duše Ho nevidia. Len maj trpezlivosti k sebe samej. Búrka utichne a rany duše zacelejú. Len plamy ohňa zostanú v očiach, aby teplo lásky žiarily na každého. Len svojich chorých budeš vrúcnejšie milovať; lebo len ten cíti ozajstnú sústrasť k biede svojich bratov, komu samému krváca srdce. Na starosť ti sverené sirôtky privinieš vrúcejšie k srdcu, lebo i siroty len ten môže opravdivé milovať, kto vie z lásky k Ježišovi osiralým byť. A keby ešte zostala túžba, žiadosť v tvojom srdci za svetom, smysli na naše sestry, ktoré vonku vo svete znášajú o vela ťažšie kríže, ako je tvoj. Trpia nekrvavé mučenníctvo za česť a slávu siedmej sviatosti. Trpia bez viny, bez príčiny... Pre této nevinne krvácajúce sestry naše obnov svoj sľub a obetuj ho znovu, ako prosebnú obetu na oltári Pána. Pamätáš na svoje vstúpenie do kláštora, dcéra moja? Margita. Pamätám, matka.

H57 Mária. V chumelicový, krutý zimný deň klopali ste na vrátach kláštora s tetkou a prosila si o prijatie, ty potomkyňa vehlasnej Ráš- kayovskej rodiny, prvorodená dcéra svojich rodičov. Margita. Áno, matka, pamätám. Ako by sa dnes bolo stalo. Mária. Priniesla si Bohu mladosť a blaženosť svoju, aby si smierila rozhnevané nebo s vašou rodinou. Margita. Pravdu máš, matka. Tak bolo. Mária. Tvoj otec, človek hrozných vášní, Boh mu odpusť viny a daj mu lahké odpočinutie, prenasledoval, nenávidel vašu matku, tú veľkodušnú holubičieho srdca ženskú. Potajomne ju bil, tĺkol. A ona, v telesnej podobe chodiaci anjel, na tvári s úsmevom, v očiach s nebeskou žiarou chodila pred čeladou, hosťmi a priateľmi. Margita (fiká). Drahá, nešťastná moja matka. Mária. Nezradila jednou slzou, jedným ponosným slovom, že tŕňovú korunu nosí v srdci. Nevrátila sa do otcovského domu, kde ju pokoj a láska čakaly. Nepustilo ju tých šesť párov ramienok, zdržalo ju šesť malých jahodových ústok. Ramená, ústočká jej malých nevinných dietok. I tvoje, dieťa moje. (Hladká ju. Po malej prestávke.) Zhrozila sa myšlienky na cudziu matkn, na macochu nechať svoje siroty. Hoci len tri, hoci polovičku. Lebo ona nemohla chladno­ krvne sa podeliť so svojimi deťmi, ako dedičia s dedictvom. Veď všetkých rovnakou láskou milovala, zbožňovala. Trpela bez slova pre vaše blaho. Niesla svoj kríž. Modlila sa a čakali premenu. Ale zdalo sa, že darmo čaká. Vtedy v tvojom anjelskom srdci vzniklo hrdinské odhodlanie, v obeť priniesť Bohu svoju mladosť a blaženosť za vykúpenie svojej matky. Opustila si pyšný Rozhonský zámok a svet, sľubujúci ti rozkoše, bohatstvo, slávu, aby si v tisine kláštora vymodlila na váš dom milosť rozhnevaného Boha. Margita. A dobrotivý Boh vyslyšal moju modlitbu. Tvrdé je moje slovo, ale láska k matke nech ospravedlní tvrdosť jeho. Boh dopustil ťažkú chorobu na otca. Nádeje nebolo k jeho uzdraveniu. Ale verné opatrovanie matky, ktorá takrečeno seba obetovala, za­ chránilo ho pre život. Šesť týždňov nemala ani dňa, ani noci. Ani spánku, ani oddychu. Pri otcovej posteli vybavila spanie i jedenie a nebesá prenikajúce modlitby. Tento velikánsky dôkaz lásky zmäkčil tvrdé srdce otcovo. Z choroby vystrábený muž bol zcela iným člo­ vekom. Do domu nášho zavítal pokoj. Ale matka dlho nepožívala požehnania pokojného života. O dva roky žatým umrela. Smrť jej zapríčinená bola chorobou, ktorej zárodky vdýchala pri otcovej posteli. Mária. Pán Boh predĺž jej pokoj do nekonečna. Margita. Od toho času ty si mi bola matkou, ktorá si ma te­ šila, keď mi smútok nietil dušu. Mária (hladká Margitu). Margita. Tvoja materinská ruka chladila moje rozpálené čelo. Posilňovala si ma v chvíľach málovernosti a pochybovania. Ale teraz mi vnútorný hlas hovorí, že úkol som skončila. Vo sne som videla matku medzi oslávenými očistenú od všetkých škvŕn. Hovorila s blaženým úsmevom, že som ju vyslobodila svojím sebažertvovaním. Preto myslím, že som skončila svoj úkol a môžem opustiť túto

658 svätú samotu. Matka, zapýrená a s úžasom ti vyznávam, že ja... ja... milujem Gábora Rozhoňa. Milujem ho čistou, nezemskou láskou, nezaškvrnenou hriešnou myšlienkou. Ešte ako deva som ho videla v otcovskom zámku. A pri prvom stretnutí vtlačil sa jeho obraz do mojej duše. Ale ťažké udalosti života ten obraz zahladily... Druhé naše srretnutie s nim znáš. Zo Svätej zeme, z križiackej vojny ho priniesli raneného do našej nemocnice. Dôstojná opátkyúa mňa poverila jeho opatrovaním. A vo mne zabudnuté city znovu ožily. Zprvu som si toho nevšimla. Ale obrazy minulosti vždy sil­ nejšie a častejšie sa mi točily pred očima. Ledva som čakala času, v ktorom som ho mala obsluhovať. Jeho obraz ma všade nasledoval. Všade som videla jeho šľachetnú trpiacu tvár. V kaplnke, v siro­ tinci, v refektáři, v zábrade, všade, vždy. Slyšala som trhavé vý­ kriky, volanie mena Ježiš. Výkriky bojovného hesla a vyprávanie vojenských príbehov. Videla som, aká láska mu žiari z očú, keď Bom mu podala osviežujúceho nápoja. Ale i to som videla, že takou láskou milujem, akej snúbenica nebeského ženicha v srdci miesta dať nesmie. — O, drahá matka, koľko ráz som pritlačila svoje ho­ rúce čelo k studeným schodom nášho oltára. Koľko ráz tiekla moja krv po dlážke tejto celly pod bičom, ktorým som sa sama trestala. Ale márno. Potom som myslela, že keď odíde, stíchnu chtíče vášne. Ale i táto moja nádeja bola márna. Jeho vzdialenosť len zväčšila moje muky. (Vstane.) Matka, ja Gábora Rozhoňa milujem, ja bez vzájomnej jeho lásky žiť nemôžem. Milujem Gábora Rozhoňa. Mi­ lujem v ňom zbožného kresťana, horlivého syna sv. Cirkvi, verného vojína Kristovho a vzor kresťanských bohatierov. Nieto prekážky, pre ktorú bych mohla odoprieť mu svoju ruku. Povolanie svoje som splnila. Matkino vykúpenie som vyprosila. Dovoľ, aby opustila toto sväté miesto. Mária (vstane). Nie, drahá dcéra. Tvoje smierujúce povolanie sa neskončilo umretím tvojej matky, ani jej oslávením. Ona nebola ani jedinou, ani poslednou trpiteľkou nášho pohlavia v tom svete, ktorý ti sľubuje šťastia. Ešte veľký počet sestier trpí tajné muče­ níctvo. Ó, drahá dcéra, keby tak niekto mohol sobrať ich utajené vzdychy, bol by to za temný oblak; keby niekto dostačil shrnúť všetky ich ukrývané slzy, bola by to velká povodeň. (Objíme ju.) Za mučené naše sestry, ktoré bez slova trpia uponíženie, surové nadávky, kliatby, hanu v srdci s pekelnými bolesťami, v očiach s nebeským úsmevom za blaženosť svojich dietok, za česť a slávu Kristom za sviatosť ustanoveného stavu. Za sestry, ktoré srdce daly, lebo v prostotě svojej sa nazdávaly, že srdce chcú od nich, a ktorým srdce potom sťa bezcennú handru odhodili... Pre té, ktoré surová nadšila pošliapala, a nemajú pomstiteľa: nevyhášaj obetného plameňa, kries dalej svätý oheň. Pokračuj v diele smie- renia. Vypros z neba hojivý balzam na zráňané srdcia, ovlažujúci olej na rozpálené jazvy, vypros krajšiu, spravedlivejšiu budúcnosť nášmu pohlaviu. Vykúpenie nášho pohlavia ešte neni „dokonané". Nech stleje to srdce v plameňoch sesterskej obeti. (Nežne.) Margitka, tys\' bola vždy taká veľkodušná!

Margita. Chápem smysel tvojich slov, chápem význam obety. \'Pre zvädnuté nevestine vence, pre srdcolomné náreky našich sestier,, .pre krajšiu budúcnosť nášho pohlavia nesmiem BVOJ svadobný veniec uviť. Pytači. Už nás omrzelo čakať. Veď tu je zima. čo bude už? Seno či slama? Mária. Holúbok môj zlatý, tu je rozhodujúca chvíľa. Len jedno slovíčko ti načim rieknuť. Margita. Keď mi to jedno slovo tak ťažko ide. Nenachádzam ho. Mária (tisne ju k obloku). Ja ti predriekam. Margita Ráškayová už má svadobný veniec. Margita (pomaly, Ikave). Páni dobrí, povedzte svojmu šľachetnému pánuGáborovi Rozhonovi, že Margita Ráškayová má (Prestávka.) Mária. Má svadobný veniec, nevädnúci. Margita. Má svadobný veniec, nevädnúci. Mária. Vyvolenca nesmrtného ženícha nebeského. Margita. Vyvolenca nesmrtného, ženícha nebeského. Mária. Viaže ju k nemu sľub svätý, dosmrtný. Margita. Viaže ju k nemu sľub svätý, dosmrtný. Pytači. Vedeli sme dobre, že to bude koniec celému. Ako si len mohol vziať do hlavy náš pán takúto myšlienku? Margita (skloní hlavu na rameno Márie). Takú bolesť cítim, ako by sa mi išlo srdce puknúť. (Plače.) Spev mníšek. Duch môj po Tebe túži, Bože môj! Lebo Tys\' počiatok i koniec môj! Čarmi krvi sveta diabol mňa oblieta, Dušu však nezvábi mi od Teba. Zlata, striebra lesk, purpura prelesť Márne chcú srdce mi od Teba sviezť. Ukojiť sa nedá lahodami sveta, Leda tvojou láskou, pošlou z neba. Lebo sú letke, nestále, vrtké, ako preludy sna minutelné. Len ty si jedine naveky nezmenný, Otec ku každému jednak verný. Svetom hľadaný, však nenojdený Pokoj duše mojej u Teba mám. Neodopri ho jej, hriechami sklamanej, Za radosti tvoje roztúženej. (Stará cirkevná pieseň.) (Keď spev odznel:) Margita (zdvihne hlavu). Matka, drahá moja matka! Mária. Zvíťazila si, dcéra moja. Sestry začaly hodinky; pod, .pomodlime sa. (Preč.) (Opona.)

660 Dejstvo II. Sieň Rozhonského zámku. Výstup 1. Gábor Eozhoň, Milostpaní Eozhoňová, strýk Štefan, pater Benedikr Gáborovi priatelia štyria-piati. Sedia pri stole. Na stole fľaše, po­ háre s vínom. Sluha Mikuláš stojí pri kredenci, chvílami nalieva. Eozhoňová. Povedala som ti, synku, že sa tak skončí celá vec. čo ti to len vliezlo do hlavy, mníšku požiadať za ženu! Počul to už kedy svet? Mikuláš. Iste nie. Ba ani ja. A veru moc sveta som už pre­ meral. Aj vo Svätej zemi som už bojoval. Štefan. S botami. Mikuláš. Ani tam som nepočul takejto historie. Eozhoňová. Ako si to len mohol uveriť, aby dcéra sv. Domi­ nika zrušila svoj reholnicky sľub. A rečiam zlých jazykov by ne­ bolo bývalo konca-kraja. Mikuláš. Najposlednejší krpčiar by mi bol pichol do očú, aká mladucha sa dostane môjmu pánovi. Mníška! Benedik. Čo je pravda, to je pravda. Nie priam slušné jer mníšku viesť k oltáru. Mikuláš. Z kostola do kostola. Eozhoň (Benedikovi). Ľutujem vašej posvätenej osoby, že vám musím povedať, že vykračujete. Nepovedali ste, že Jeho Svätosť má právo dišpenzáciu dať a že ona môže byť pred nebom a pred svetom mojou pravou manželkou? Benedik. Nevykrúcam, synku, nič. I teraz len to tvrdím, čo som od prvopočiatku hovoril. Áno, Jeho Svätosť má právo dať di­ špenzáciu. Vy môžete platné manželstvo uzavrieť s nou. V tom niet pochybnosti. Ja len to hovorím, že mnohé je dovolené dla písmeny práva, čo neni dovolené dla živého kresťanského citu. Štefan. Dišpenzácia sem, dišpenzácia tam, ked raz ona pove­ dala, že nie, tak zo svadby nebude nič. Veselie hanbu zjie. Mikuláš. Starý vrabec som, ale veselia bez mladuchy som ešte nevidel. Eozhoň. Kto vie, či to hovorila, a či to tak hovorila. Štefan. Azda pochybuješ o mojej pravdymluvnosti? Mikuláš. Veru to nie žart na celý život sa poviazať! Štefan. Povedal som, že odoprela. Môžu mi dosvedčiť tvoji priatelia, jestli mne neveríš. 1. priateľ. Tak je, priatelu, strýk Štefan svätú pravdu vraví. Eozhoň. Čo povedala teda, ako povedala? Štefan. Ked1 chceš, aby ti to dvadsiaty raz opakoval, dobre. Toto ti odkázala. Mikuláš. Povedzte, páni dobrí. Štefan. Nemiešaj sa do veci pánovej, nemóresník! Mikuláš. Bolo ti toho treba? Čo strkáš nos, kde ti nepatrí?" (Potiahne z fľaše.)

661 Štefan. Toto povedala. Povedzte, páni, šľachetnému svojmu pánovi, pánu Gáborovi Rozhoňovi, že Margita Ráškayová má sva­ dobný veniec nevädnúci, vyvolenca nesmrtného, ženícha nebeského. Viaže ju k nemu slub dosmrtný. Mikuláš. Práve 50-ty ráz to počujem. Už to viem, ako Otčenáš. Rozhoří. To povedala? Štefan. To — braček. 2. priateľ. Od slova do slova. 3. priateľ. Niet k tomu pridanej ani litierky! á. priateľ. Ani odohranej! Rozhorí. Tak znejú té slová, ako môj smrtný výrok, a jednako ich tak rád počúvam. Štefan. Tri hodiny sme stáli pred kláštorom. Mikuláš. O hlade a smäde; ani trochu tej Čertovice nám nedali. (Potiahne z fľaše.) Štefan. Nemohli sme sa dočkať odpovedi. Rozhoří. Kto vie, či to Margita povedala? Či vás opátkyňa neošudila? Mikuláš. Robila tá patáliul Tak kričala, že sa i kláštorná veža zatriasla a zvony od seba zvonily. Štefan. Azda len znám Margitu Ráškayovú. Neraz som ju kolembal, ako malé dievčatko na kolenách. S otcom sme boli od detských časov priatelia a s matkou rodina. Poznal by som ju o polnoci, nie za bieleho dňa. Daj si povedať. Vyhoď z hlavy čudnú myšlienku. Len ona jediná je na svete? Pre Gábora Rozhoňa sa ešte len najde deva. Mikuláš. Na každý prst aj desať! Štefan. Daj výhosť smútku. Fašiangy sú. Pôjdeme do králov­ ského dvora. Tam v stred veselých druhov vyšumí ti z hlavy Margita Ráškayová. Rozhoří. Mýlite sa, drahý strýčko! Margitu Ráškayovú neza­ budnem nikdy. Ani v spoločnosti veselých druhov, ani v hluku po­ ľoviek, ani v rozčúlení rytierskych turnajov, ani v kruhu pekných diev. Všade počujem šepot, všade budem vidieť jej čarovné oči. Štefan. Z mnohých pekných diev královského dvora jedna sa ti len spozdá. Zasnúbiš si ju. Privedieš si ju do Rozhonského zámku a budete blažené žiť. Pani Rozhoňová. Áno, synku, dovedieš si vernú žienku, pre mňa dobrú dcéru. Bude pekná, dobrá, bohabojná. Mikuláš. Čo by si aj počali s takou modlenicou. To by ne­ vedelo ani tkať, ani priasť. Celý deň by to len pátričky třímalo, neboriatko. Rozhorí. Takú devu, ktorá by ťa väčšmi milovala, čo by ti ver­ nejšia bola, ani ty bys nenašla, mati. Mňa tak opatrovala, ako svojho brata. Jej môžem ďakovať svoj život: nechže je i jej... Ako to len bolo? Prekonajúe morskú cestu, vozmo ma niesli ďalej k domovu. Na heglavom voze sa obnovily už zaceľujúce sa rany. Znovu som padol do choroby. Neboli by ma živého doviezli domov. V krajine Tatármi spustošenej týždne a týždne si mohol chodiť, a ne-

662 videl si živého človeka. Na šťastie sme našli kláštor dominikánok, ukrytý hodne hlboko v horách. Prijali ma do kláštornej nemocnice. Štyri týždne som tam ležal polomŕtvy. Dobrodenia, ktoré mi vtedy preukázala Margita Ráškayová, nikdy nezabudnem. Obnovené rany sa mi začaly sbierať. V celom tele páliaca horúčosť zúrila, vo všetkých žilách pekelný oheň horel... Každú štvrťhodinku premie­ ňali mi studené obkladky... Margita neodchádzala od mojej po­ stele. V bedlení závodila s mojou horúčkou. Postava sa jej shrbila, oči vpadly, tvár zožlkla, ale mňa zachránila životu. A ja z jej zro- nenosti som vycítil, že som jej viac bol, ako obyčajný chorý. Ale i to som vycítil, že i ona mi je viac, ako svedomitá opatróvkyňa. A s tou zronenou postavou, vpadnutými očami, ustatým chodom, so zožlklou tvárou drahšia mi bola, ako s predošlou svojou prelesťou. Vyčítal som z jej tvári boj a odporovanie jej duše, ale i mocnú náklonnosť srdca. Potom prišlo spanie, znamenajúce zlepšenie, s ma­ lými prestávkami vo dne v noci som spal. Ležal som ani kus dreva, bez pohnutia. Ale duša mi silne pracovala. V tejto telesnej polo- šmrti v duši vzbíkla horúca, požiaru podobná láska. I teraz užasnem, keď si pomyslím na boje, Čo som vtedy viedol, v tom polosmrtnom spánku... Ona je už Kristova, hovoril jeden hlas, — zaslúbila sa mu do smrti. Ty si si ju zaslúžil, však si bojoval za Krista, vystál si zaňho smrtelné nebezpečenstvá. Kristus ti ju dal v odmenu za pretrpené boje, strádanie, — znel druhý hlas. Keď som sa z dlhého spánku prebral, v sluchoch mi len tento druhý hlas znel. Kristus ju tebe dal, on ťa priviedol k nej. Jeho vôľa je to. Svet ti ju ne­ môže vziať. Tedy jej tvár zase pôvodnou prelesťou prekvitala, oči slnečnou žiarou zažiarily, a hoci ústa mlčaly, žiara jej očú a výraz tvári vravely, že premenu zapríčinila radosť nad mojím uzdravením. Potom som jej viac nevidel.. . Povedali mi, že je preložená do si­ rotinca. Neprítomnosť neumenšila, zväčšila moje roztúženie za ňou. Obraz jej nevymaže z mojej duše ani čas, ani priestor, ani hluk zábav, ani nijaká moc zemská. Ona mi zachránila život, nech je on i jej, a nikoho iného. (Vstane.) A môžte mi, strýčko, i sto ráz ho­ voriť, že ma Margita odvrhla, ja tomu neverím, lebo tajný hlas mi hovorí, že ona mňa tak miluje, ako ja ju. Štefan. Mierni sa, mierni, synku. Na staré dni ti nebudem luhať, — nerobil som toho za mladi. S nechuťou, len pre priateľstvo s tvojim nebohým otcom, som prijal pytačstvo, a ty mi takto ďa­ kuješ. Konečne, jestli chceš, aby som ti odprisahal, nuž i to ti učiním. Benedik. U pravoverného kresťana stačí vážne slovo, nenie potreby prísahy. Štefan. Priatelia ti tiež tak povedia, lebo je to pravda a skutočnosť. 1. priateľ. Brat drahý, z tej duše by sme ti jej dopriali, ale iné ti ani my nemôžme povedať. Rozhoň (sadne). Zle ste počuli. 2. priateľ. No, moje uši ma neoklamu. .3.. priateľ. Ani moje, brate; začujú každý šuchot, ani zajačie.

663 Mikuláš. Veru ja už nedočujem, ak si neliznem z tohoto. Darmo je, na starosť všetko zanecháva človeka, zrak, sluch, čuch; o všetkom sa len šmakom dozviem. (Pije.) Bozhoňová. Syn môj, robíš krivdu nášmu drahému priatelovi, lebo si chorý. Tvoja duša je chorá, na zahojenie rán duše je po­ trebný čas. Poshov, a čas ti zahojí rany duše. Rozhon. Nikdy, mati, nikdy. Štefan. Vyhosť žial a smútok. Na svete diev ešte dosť. Bozhoň. Pre mňa len ona je, ona jediná. Štefan. A nebolo by ti lúto vymretia Rozhoňovského rodu? Bozhoň. Pre mňa nech dedia hoci Tatári. Štefan. No, synku, to je tvrdá reč. Alebo sa chystáš za mnícha? Benedih. Keby mal od Boha povolanie na kláštorský život, prečo nie? Cesty božie sú nevyzpytatelné. 4. priateľ. Gábor Rozhoň v mníšskej kutni, ha-ha-ha! 1. priateľ. S oholeným tylom! Bozhoň. Margita Ráškayová mojou bude, čo by to čo stálo! Bozhoňová. Ako si to predstavuješ, syn môj? To „nie", ČO vyriekla, na veky vás rozdvojuje. Niet tej moci, čo by ti ju mohla prinútiť. Benedilc. Kláštorné múry ju brána proti akejkoľvek sile. Ani Jeho Svätosť ju nemôže prinútiť k tebe. Bozhoň. Tak ju vezmem svojou mocou. Benedih. Svojou mocou? Štefan. Znáš následok takého činu? Benedilc. Vytvorenie z cirkvi. Štefan. Shabanie majetku. Bozhoň. Nechcem ja Rozhonského majetku, ani Rozhonského mena — len ju! Štefan. A vieš, že kamkoľvek sa pohneš po Uhorskej zemi, všade si ubehlíkom a že ako lámatela kláštornej klauzúry ťa všade čaká reťaz? Bozhoň. Pôjdem do cudzozemská! Benedik. Ako vyobcovaný úd cirkvi a odťatá ratolesť, v každej kresťanskej krajine si úskokom. Bozhoň (po prestávke). Tak pôjdem do Tureckej zeme. Všetci. Do Tureckej zeme?! Štefan. K najurputnejším nepriateľom kresťanstva? Všetci (spievajú 139. Žalm Dávidov). Ó, Pane, ty ma zkušuješ, Ty mňa znáš, ty ma zpytuješ. Ty dobre znáš mé sedanie, Taktiež i moje povstanie. Kozumieš mysleniu mému, Mysleniu najskrytejšiemu.

Noc vôkol mňa svetlom Ti je, Tma pred Tebou nič nekryje; Bo noc ti zázračná sťa svit, Jak svetlo, tma Ti musí byť. Benedih. Mohol by si zaprieť svoju vieru? Štefan. Stať sa nájomníkom tureckého cisára. Predať meč a rameno, ktorým si bojoval za Spasiteľa? Benedilc. Bojovník Kristov, bohatier Panny Márie tureckým janičárom! Sbor mládencov: Kto za lásku neodhodí, neodhodí nebo, peklo, ako márnu trosku — nech nenúka, nech nežiada bozku. V pravej láske pravé nebo, v bozku bytia spása : nehoden je ni jedného, kto tých obáva sa. Rozhoň (vstane, berie šabľu). Áno! Štefan. Chod! Ale veď, že ťa sprevádza opovrženie tvojho národa a celého kresťanského sveta. Benedih. Kliatba Jeho Svätosti a hnev Jeho Jasnosti. Stefan. Meno ti bude naveky potupené, ako vierolomcu a zradcu národa. Benedih. Dušu ti bude páliť oheú večného pekla. Keby otec vedel o tvojej zrade, obrátil by sa v hrobe. Štefan. Keby žil, rozpoltil by tvoju zradnú hlavu. Rozhoň. Dosť bolo tupenia. Idem. A keby som mal sto hláv, všetkých sto by som si dal rozpoltiť za Margitu Ráškayovú. Rozhoňová. Syn môj drahý! Spamätaj sa! Darmo by si sa dopustil do neba volajúceho hriechu. Ja znám Margitu, viem, že radšej si dá obe oči vyklať, ako by sviazala svoj osud s vierolomcom. Rozhoň. Chce-nechce, musí! 2. priateľ. Veru to by bolo, aby si so ženskou nevedel rady. Rozhoňová. Mohol by si rozpoltiť dušu osoby, ktorej takrečeno život svoj ďakuješ? Vyhnať z príbytku tých, ktorí ťa v tvojej psote pod strechu prijali? Za chlieb lásky kameňom nenávisti platiť? Rozhoň. I oceľou, ak sa mi postavia v cestu. Rozhoňová. Pre živého Boha! Gábor! Ja nepoznám v tebe syna. Pozri brázdy na mojej tvári. Slzy ich zoraly. Oči mi stemnely od plaču za tebou. Operadlo vežovej pavlače sa zodralo od častého opierania sa naň, keď som teba vyčkávala. Vlasy zošedively od úzkosti, či sa vrátiš, či žiješ, a či už ležíš volakde mŕtvy, nepo­ chovaný, neoplakaný? Ale ver mi, že s lahším srdcom by som bola počula zvesť o tvojom odumretí, ako tento svätokrádežný úmysel. Rozhoň,. S Bohom, mati, mňa neuvidíš viac v tomto živote.

665 Rozhoňová. Syn môj, postoj! Pre spásu jedinej tvojej duše ťa prosím, postoj! Rozhoň. Kebych sto duši mal, i té bych dal za ňu. Rozhoňová. Syn môj! na všetko, čo ti je drahé, na pamiatku otcovu, pre rany Kristove, za ktorés\' bojoval, ťa prosím, odstúp od bezbožného zámyslu. (Kľakne.) Prosím ťa v prachu zeme. Matka syna! Rozhoň. Idem. Benedilc (vstane). Drahý syn môj duchovný! I ja idem, i ja opustím Rozhonský hrad, jeho milostivú paniu, statných vojínov, zbožný jeho lud a samú uhorskú vlasť. V Rozhonskom zámku nemám ďalej čo hľadať. Tu každá tvár, každý predmet by mi boly žalobníkmi. Všetko by kričalo na mna: Zle si vychoval nášho mla­ dého pána. (Zvonec zámockej káply.) Každá píšťala jej organa a svátí na jej oltári by kričali na můa: Zlým pastierom, neverným šafárom si bol! I ja idem k Turkom, do krajov pohanov. Idem sta kajúci pútnik na miesta utrpenia Vykupiteľovho. Idem kajať sa za tvoju zblúdenú dušu. Na trasúcich sa nohách v ďaleký svet. Abys\' vedel, že keď ty pre svoju zradu viery budeš požívať milosť pohanských ci­ sárov, vtedy bosý starý mních na žobráckom chlebe bude živoriť pre tvoj návrat. Keď tebe nádherné slúžobníctvo ruku bude ľúbať, vtedy můa psi budú oštekávať, nezbedné decká vysmievať. Keď ty v bohatom paláci budeš hlivieť, ja budem po stajniach nocúvať pre dušu tvoju. S nezlomnou vierou verím, že Boh vyslyší hlas mojej obety. S Bohom, syn môj! S Bohom, milostivá pani! S Bohom, pán strýk! Boh varuj a žehnaj vás tu všetkých. Štefan. Neprenáhlite sa, dôstojný otče. Vyspíte sa prvej, nežli by ste sa odhodlali. Mikuláš. Sen je najlepším radcom. Benedik. Boh tak chce. Koho on volá, nesmie váhať. 2. priateľ. S Pánom Bohom i s batohom! Klobúka si neza­ budnite tu, dôstojný otče. Rozhoň. Nepotrebujete si brať klobúka, dám vám hodnú kapsu. Benedik. Pán Boli zaplať, synku. Ale daj na ňu vyšiť Roz­ honský címer. Keď raz pred bránou tvojho paláca najdeš vychladlú mŕtvolu otrhaného žobráka, z nej poznáš, že je to mŕtve telo tvojho niekdajšieho vychovávateľa a duchovného otca. (Preč.) Mikuláš. Škoda dobrého pánka! Rozhoňová. Syn môj, ani táto obeta ťa nezdrží z cesty záhuby? Rozhoň. Nič mna nezdrží. Idem. Za mnou, kamaráti! Mládenci. Poďme na malé samopašné vyrazenie. Rozhoňová. Syn môj, a mohol by si na veky zanechať matku? Rozhoň. Za Margitu Ráškayovú všetko. Otčinu, vieru i matku. Rozhoňová (vstane). Tak choď! Nie si mi viac synom. Rozhoň. Hurrá, chlapci, za mnou! (Preč.) 1. mládenec. To bude dnes dobrý kúsok! (Preč.) 2. mládenec. Únos mníšky. Takého ešte neslýchal svet. Štefan. Hanbite sa, vy drábi! Bezbranný kláštor zbrojnou ailou napadnúť. To je mužský čin? Rozhoňová. Jaj! Moje srdce!

666 Mikuláš. Milostivá pani umiera. Štefan (priskočí k Rozhoňovej). Darmo. To je primoc materin­ skému srdcu. Rozhoňová. Bola som matkou. Jedného syna som mala. I toho som ztratila. Štefan (drží Rozhoňovú v náručí). Pohan! Potresce toho ešte ukrutne Boh. (Opona.) Dejstvo III. Javište. Pracovňa v kláštore. Na stole cirkevné rúcha, výšivky. Výstup 1. Ildefonza, Mária, Klára, Šholastika, Rozália, vyšívajú. Ildefonza. Akživ povďačná vám budem, sestra Mária, že ste zpätzískali sestru Margitu Pánu. Ešte i teraz trniem pri myšlienke zanechať posvätné múry kláštorné. Hrôza je len pomyslieť, aby do­ minikánka zahodila mníšsky závoj a zrušila Bohu daný slub. Aká by to bola bývala hanba pre náš konvent, pre moju hlavu. Veru len vám môžem ďakovať, že sme vyhly takej hanbe. Vašej múdrosti, taktičnosti a nežnosti. Vám patrí zásluha u Boha a sláva u konventu. Mária. I sláva prináleží Bohu, dôstojná matka. Boh mluvil mojimi ústami. Ja som len nástrojom bola. Jeho meno nech je velebené. Klára. Večná vďaka a chvála Jeho svätému menu. Ó, ako sme rmútily nad jej odchodom, ako by sa nám bola polovica srdca odtrhla. Šlcólastika. Velkého víťazstva vydobyla nad zlým duchom. Velkú zásluhu si nadobudla u Pána. Mnoho očistca jej bude od­ pustené. Priala by si len polovicu jej zásluh. Rozália. Odporúčajme sa do jej modlitieb. Jej prosby so zvláštnou úlubou prijíma Boh. Klára. Aké vrúcne je teraz jej modlenie. Keď odbavujeme hodinky, ani sa nepohne za celý čas. Nespustí oka na minútu s bohostánku. Nezbadá konca pobožnosti, nevie o našom odchode. Velkú odmenu dostala za boj dobre bojovaný. Školastíka. I teraz je v kapii. Pred oltárom som ju videla kľačať, idúc do pracovne. V modlení zabudla, že sa začala pracovná hodina. Ildefonza. Choď, drahá dcérka, zavolaj ju, nech sa tešíme z jej prítomnosti. Šholastika. K službám, dôstojná matka. (Preč.) Ildefonza. Nevýslovné sa teším, že tak šťastlivé sa skončila tá vec, že sa znovu vrátil pokoj do nášho domu, že opäť prebýva medzi nami sesterská láska a svornosť, a niet rozbroja. (Cenganie. Rozálii.) Choď, dcéra moja, pozri, kto to cengá. Rozália (preč). Ildefonza. Zaiste pocestný prosí o almužnu.

667 Výstup 2. Margita so ŠholasWkou. Na tvári Margitinej nadšený pokoj. Margita. Pochválen bud nebeský ženích! Sestry. A panenská jeho mať. Margita (veselo). Sestričky už pracujú. Opozdila som sa. Budem sa usilovať dohoniť. Ildefonza. Naša drahá sestrička celkom zabudla na nás. Iste mnoho mala čo povedať nebeskému ženíchovi. Velmi pekná a po­ chvaly hodná horlivosť. Milovanie modlitby je najistejší znak po­ volania. Nesmie však zabudnúť naša sestra, že i prácu, vybavenie povinnosti, tiež ako modlitbu prijíma Boh. Potom nebeský ženích nebude ti mať za zlé, ked i nám povieš niečo z rozhovoru, ktorý s Ním mávaš. Margita. Odpusťte, dôstojná matka, kto veľkú milosť obsiahol od Nebeského, je k veľkej vdake zaviazaný. Ildefonza. Pán Boh chráň, dcéra moja. Nemala som na mysli výčitky ti robiť. Žiadalo sa nám už vidieť ťa. Margita (vezme výšivku, sadne a vyšíva). Dôstojná matka, nad mieru ste milostivá. S poblúdenou ovcou zachádzate s láskou do­ brého pastiera. Ildefonza. Ako môžeš hovoriť o poblúdení, milá dceruška, a takou nespravedlivou byť k sebe samej? Ty si nezblúdila. Teba len zkúšal Pán, lebo ťa zvláštne miloval. A ty si v boji víťazne ob­ stála. Preto si ty teraz z nás najväčšia, pred Bohom najmilšia, lebo si mu bola verná nielen v čas rozdávania milostí, ale i v čas navštívenia. Margita. Vaše dobrotivé slová tak účinkujú na moju dušu, ako balzam na ranu. Ja som sa tiež tešila týmito myšlienkami. Vždy ma však znepokojovala pochybnosť, že je to len sebaklam, chlácholenie seba, vskutku však ma zapudil od seba nebeský ženích. Od toho dňa, čo som roztrhla niť zemských túžob, pokoj sa vrátil v dušu. Taká kľudná je teraz, ako hladina morská v čas tišiny. Len jedna obava ma ešte vždy trápi, tá totiž, že som neni hodná vašej lásky, vášho váženia. Nie som hodná, abych spolu sedela s vami v obedárni, spolu besedovala s vami, vykonávala hodinky. Nie som hodná dotýkať sa týchto rúch, v ktorých nevesta nebeského ženícha slávi sväté tajomstvá. Nie, dôstojná matka. Mue nalož prácu poslednej slúžky. Pre mňa niet miesta vo svätyni kaply, mne vykáž miesto v žobráčine, tam chcem sa ja kajať pre svoju vinu. Ach, či mi dá Boh okajat svoj hriech? Ildefonza. Čo to vravíš, drahý náš holúbok? Ako víťaza ťa ctíme... Tento rok sama ta budem vysluhovať pri jedení. Nie slúžkou, príkladom, vzorom si nám a budúcich časov. Nech len chráni Boh budúcne dom náš od všetkého zlého.

668 Výstup 3. Rozália, predošlé. Rozália. Blahoslavená mať nech chráni náš dom! Mníšky. Čo? Čo to? Oheň? zbojníci? Ildefonza. Zbojníci dávajú pokoj nášmu domu. Rozália. Nie zbojníci, Gábor Rozhoň. Mníšky. Gábor Iíozhoň! Čo chce? Margita (bledá). Gábor Rozhoň! Rozália. Gábor Rozhoň s ozbrojenou čatou. Margita. Nemožné! Rozália. Posol od jeho matky, milostivej panej Rozhoňovej, priniesol zvesť. Mladý pán dnes ráno sa pohol z Rozhonského zámku na čele väčšej ozbrojenej tlupy proti nášmu kláštoru. Mníšky. Hrozný úmysel, pekelný plán! Ildefonza. Bezbožníctvo! Rozália. Tu je list. (Číta adressu.) Vysokorodej panej, opát- kyni ctihodných dominikánskych sestier, Udefonze Garajovej, milej mojej príbuznej, k vlastným rukám s úctou posiela vdova Jána Rozhoňa. Na liste pečať Rozhoňov. (Odovzdá list opátkyni.) Ildefonza (otvorí list a číta). Pochválen Pán Ježiš Kristus! Mníšky. Na veky amen. Ildef. (číta:) Dôstojná pani opátkyňa! Najmilejšia sestra! So zroneným srdcom Ti dávam na vedomie, že môj syn Gábor Rozhoň v tejto hodine s väčším ozbrojeným zástupom odišiel z domu; má v úmysle napadnúť váš tichý kláštor. Zná pokutu takéhoto prečinu, konfiškovanie majetku a ztrátu slobody v smysle krajinských, a vy­ tvorenie z cirkvi v smysle cirkevných zákonov, preto so svojou korisťou mieni ujsť do Turecka a prestúpiť na tureckú neveru. Bráňte sa, dokiaľ vám príde pomoc. Ja s týmto listom naraz som odoslala posla k Jeho Jasnosti královi do Budína. Kresťanská mať radšej vidí telo svojho syna v temnici, ako dušu jeho v tomto ži­ vote na pohanskej nevere a v tamtom na večnom ohni pekla. S mnohou úctou a s mnohým plačom zaviera svoj list tvoja milu­ júca Ta tetka Bela Rozhoňová. V deň sv. Jakuba apoštola roku Pána 1225, v Rozhonskom zámku. Mníšky. Hrozné! Čoho sa boja zbojníci, to vyvedie kresťanský zemepán. Ildefonza. Bezbožníctvo! Brániť sa budeme do posledného dychu. Margita. To nemôže byť pravda. Gábor Rozhoň, vojín Kristov, bohatier Panny Márie, vierolomcom, pohanom! Ale keby, keby predsa... Tak Margita Ráškayová bude vedieť povinnosť dcéry sv. Dominika. Ildefonza. Sestry, zatarasiť bránu. Kamene, trámy ku vchodu! Mníšky. Ideme. Bránime kláštor do posledného dychu. Klára. Boh neopustí tých, čo v neho dúfajú. (Preč.) Školastika. Ruka Hospodinova zahluší vysokomyselných. (Preč.) Rozália. Pokorí pyšných srdcom! (Preč.)

669 V ý s t u p 4. Ildefonza, Margita. Ildefonza. Len netrať ducha, dcéra moja. Boh neopustí svojich. Múry kláštorné sú silné, brány obrnené, v oblokoch všade železné mreže. Vydržíme nápor, dokiaľ príde královský posol. A keď toho bude treba, hotové sme umrieť s tebou. Margita. Ja nemôžem veriť tej zvesti. To bude len nejaký podlý žart. Ildefonza. Do koho raz diabol vliezol, nešetrí ani Boha, ani človeka. Margita. Gábor Rozhoň vrahom Krista, nemožné! Ildefonza. I diabol sa z anjela premenil. Výstup 5. Mníšky nesú trámy k bráne, Marta, siroty na káre tisnú kamene. Siroty zbadajúc Margitu, pribehnú k nej. Siroty. Neodchádzaj, matka, neodchádzaj od? nás. Zostaň s nami. Vždy budeme dobré. Vždy ťa budeme poslúchať. Margita (schýliac sa k nim, hladká ich). Neodídem, moje zlaté kvietky, neodídem. Zostanem s vami navždy. (Vonku hlas trúb, rehot koní, brinkot zbroje.) V ý s t u p 6. Gábor Rozhoň a jeho sprievod zvonku. Gábor Rozhoň (zabúcha na bránu). Dôstojná opátkyňa, vydajte . mi Margitu Ráškayovú. Pýtam si ju dobrým slovom. Ak jej nedáte na dobré slovo, vezmem ju nasilu. Margita. Matička Kristova, predsa je to pravda! Ildefonza (oknom). Nešťastník nešťastný, šialenosť vyvádzaš. Počul si, že nezruší svoj slub. Čo chceš ešte? Neznáš, aký je trest násilia, ktoré podujímaš? Rozhoň. Netárajte, ale otvorte, lebo Ildefonza. Bez jej súhlasu ti ju ani ja nemôžem vydať; za­ kazuje to prísaha. Rozhoň. Tak ju vezmem vlastnou silou. Chlapci, sem s tými sekerami! Čeladníci. To už nie! Na dom boží nezdvihneme ruky za nič na svete. Rozhoň. Chabé babizně! Zdvihnem ja. (Zatne sekerou do brány.) Ildefonza. Spamätaj sa, diable! V kráľovskom dvore vedia o tvojom zbojstve; vlastná tvoja mať poslala posla do Budína. Kráľovské vojsko v každej minúte tu môže byť. Rozhoň (rúbajúc do brány). Nech len ide — nebojím sa! Bez Margity, bez jej čarodejných očú žiť nemôžem. Ildefonza. Ale teda i môžeš sa brať z Uhorska. 45

670 Boshoň. Pôjdem do Turecka; prestúpim na mohamedánsku vieru. Nech sú len Margitine oči so mnou! Ildefonza. A zaprel bys\' Krista? Margita. Dcéra sv. Dominika nemá ničoho spoločného s ne­ priateľom Kristovým. (Preč.) Ildefonza. Ja radšej zahyniem, ale pri bezbožnom čine po­ máhať nebudem. Hore srdcia, dietky moje I Dôverujme v Boha. On pomôže. (Kľakne. Mníšky, deti za ňou. Spievajú 9. Žalm Dávidov.) Teba, Bože, budem sláviť, Teba srdcom celým chváliť. Tvoje divy vypravovať, Tvoje meno vyvyšovať. Nepriatelia v svém búrení S hanbou budú zahanbení. . . Marta (prikradne sa pod spevom k oknu). To sú pekní vojaci! To sú milí zbojníci! Keby len mňa chceli vziať. Rúbte len, pánko, té vráta! Rúbte dobre! Ildefonza. Bereš sa odtiaľ, ty čertovo vreteno! Marta. Idem, oblečiem si krajšiu riasanicu. Dnes chcem byť šumná, aby som sa Mbila tým vojačkom. (Preč.) Mníšky (spievajú ďalej). I bezbožníci pojednú Upadnú v priepasť bezodnú; Ktorí Pánom pohŕdajú, V zahynuti e pospiechajú. Marta (vojde). Jaj, jaj, jaj! Ildefonza. Čo ti je? Marta. Jaj, jaj, jaj, té přepěkné oči! Ildefonza. Aké oči? Marta. Oči ctihodnej sestričky Margity. Ildefonza. Čo máš s nimi? Marta. Sú vytečené na stôl. Ildefonza. Čo hovoríš? Veď táto zase blaznie! Kláruška, chod, pozri, kde je sestra Margita. Marta. No len idú, uvidia! (Obe preč.) Mníšlcy. Bože náš dobrý, čo bude s nami? Tolko nešťastia! Ildefonza. Len netratiť nádeje, a neopustiť modlitby. (Intonujú.) Pusť na nich svoj, ó, Pane, strach, By nechlubil sa viacej prach, Nech každý, kto Sion trápi, Zvie, že i k nemu smrť kvapí. (Dvere sa otvoria, a Margita, podopierajúc sa na Klárino rameno, vstúpi. Na tvári dva široké krvavé pruhy. Vytečené oči nesie v zástere. — Za nimi Marta.)

671 V ý s t u p 7. Marta. Jaj, moje čarodejné očká. Moje čarodejné očká! Mníšky (naľakané skočia). Čo je to? Čo sa stalo? Matička sedmibolestná! Sestra, čo si urobila? Margita. Povedzte Gáborovi Rozhoňovi, aby neručal ďalej bezbožnou rukou domu Nebeského. Margita Ráškayová mu sama nesie svoje oči, dobrovoľne. Ildefonza (padne k nohám Margitiným). Odpusť, drahá sestra, za urážky podozrievania. Nie som hodná rozviazať remienky tvojej obuve. (Bozkáva nohy Margitine.) Mníšky (okolo Margity). Drahá, dobrá sestra naša! Siroty (s plačom sa chytia jej šiat). Drahá maminka naša! Rozália (Marte). Tu máš kľúče. Otvor bránu. Marta (s jasaním odbehne). Rozália (pristúpi k oknu). Gábor Rozhoň, nechaj pekelné svoje dielo. Margita Ráškayová ti dobrovolné nesie svoje oči. (Počuť klúč v bráne.) Rozhoň. Za mnou, chlapci 1 (Otvorí bránu.) Výstup 8. Rozhoň vstúpi, za ním jeho čeladníci. Všetci sa zhrozia toho, čo vidia. Margita. Gábor Rozhoň, mojich očú si si želal. Tu ich máš. (Spustí zásteru s očami.) Rozhoň (potočiac sa, opre sa o stenu). Spravedlivý Bože, však vieš kruté trestať! Margita. Lepšie bez očú vojsť do kráľovstva nebeského, ako s očami horieť na ohni pekla večného. (Hlavu a ruky zdvihne k nebu, na tvári so žiarou nebeského vytrženia spieva „Dnch môj po Tebe túži, Bože môj...", ako na konci I. dejstva.) Vojaci. To svätá! Nie sme hodní na nohách stáť pred ňou. (Pokľakajú.) Mária. Spievaj len, spievaj, drahý boží sláviček. Ty môžeš z nás s najväčším právom spievať túto pieseň. Na tvojich perách neni ona pretvárkou, ani samoklamom. Na tvojich perách sú té slová pravda, život a krv. Nad peklom a svetom zvíťazivšia po chodná hymna. Let duše k Bohu. Spievaj si len, spievaj, počúvala bych ťa do smrti. Margita. Matka! Duševnými očami vidím záplavu žiary. Z bohostánku kýva na mňa Ježiš ženích, volá ma takým ľúbezným hlasom, ako v prvých dňoch môjho povolania. Počujem zvuky ne­ beskej hudby. Od silnej žiari nevidím cesty. Jaj, oslepnem. (Ruky pritisne h očiam.) Pod, zaveď ma, musím k Nemu. Mária (chytí ju za ruku a odvedie). (Hlas trúby, brinkot zbroje, dupot.) 45*

672 Marta (vybehne a hned vbehne nazad). Mnoho vojakov! A tí sa nebudú modliť, ako títo tu. Tí ma iste vezmú. Hlas s chodby. Miesta královskému poslovi! V ý s t u p 9. Kráľovský posol so sprievodom. Kráľ. posol (v ruke zapečatený list, otvorí ho a číta). V mene Jeho kráľovskej Jasnosti. My Andrej II., z Božej milosti král Uhorska, Horvatska, Slavonska a Dalmácie, čo najdôraznejšie prikazujeme, aby Gábor Rozhoň, pán a majitel Rozhonského zámku, ako poru- šitel kláštorskej klauzúry, uakolky by žaloba bola dokázaná alebo priam by bol dostihnutý pri prečine ako priestupník cirkevných a krajinských zákonov, bol naskutku zlapaný a v putá daný. Dané v den sv. Jakuba, staršieho apoštola Hospodinovho. V roku Pána 1225, v hrade budínskom. (Rozhoňovi.) Gábor Rozhoň, si naším väzňom. S nami do Budína. Chlapi, putá mu na ruky! Rozhoň (podá ruky). Vezmite ma. Môžete! Vyhasly môjho neba hviezdy. (Koniec.) / Gustáv K. Zechenter. Cx"* Z vlastného životopisu. Roh 1876. (Pokračovanie.) Sasinek mi 19. januára píše a posiela pod rukou dva výtisky posledných Maticou vydaných, shabaných spisov. Mňa tento spis preto zaujímal, lebo obsahoval môj opis geologický okolia kremnickej železnice s mappou. Jeden výtisk som z naloženia oddal P. Křižkovi. Sasinek odchádza z Martina do Skalice, kde má Škarniclovu kníh- tlačiareň ako správca do opatery prejať. Hodlá tam vydávať Letopis pre históriu, archäologiu, topografiu a etnografiu slovenskú. Dr. Heinrich, špano-dolinský kr. banský lekár, rozmrzený, pýta penziu a hľadá už hospodu v B. Bystrici, kam sa presťahovať hodlá. Na čas, kým sa posbiera, vyžiadal si dovolenie, ktoré mu bolo dané, a v službe zastupuje ho Bystričan dr. Hadviger, práve za vyhniansko- žarnovického okresného lekára vymenovaný. Na Heinrichovo uprá­ zdnené miesto i Hadviger sa hlási, taktiež dr. Hlaváč z Nemeckej Lupče, dr. Klimo z B. Bystrice. Tento posledný baví sa ešte vo Viedni. Hlási sa o tú špano-dolinskú stanicu i zať Janka Čipku dr. Ernest Kolczonay, potom z Ameriky bývalý honvédsky kapitán, dvaja assistenti z Viedne, dvaja z Brna a akýsi lekári z Pešti. V tomto tuhom zápase zvíťazil mimo očakávania dr. Kolczonay, a to mohutnou protekciou svojej rodinky Grůnwalda a breznian­ skeho vyslanca Gidu Lehockého. Poneváč banský závod na Španej Doline ärár na budúce vypusti! hodlal, slúbená mu bola i tá vý-

678 hoda, že v tom páde preložené mu bude sídlo do Baňskej Bystrice, čo sa po niekolkých rokoch skutočne stalo. Ostalo mi ešte v pere, že na špano-dolinskú lekársku stanicu pýtali sa i rezervní nadlekári, mestskí fyzici a hen jeden operateur z Paríža. Nuž pekná, hodná to bola kytka. Ten amerikánsky vy- sťahovalec-lekár, bývalý aktívny honvédsky kapitán, bydlí vo Fila­ delfii. Hla! a teraz špano-dolinskej lekárskej stanice sláva v tôni skrytá leží. Tak sa všetko mení, tak svet tento beží! Baníctvo tam už nekope, ale je — zakopané. Volali ta na Baňu — signum pro re significata — teraz tam už bane niet. Dr. Fr. Schillinger opisuje mi 2. februára, ako Štiavnica za Deákom smúti. 1) Všetky zábavy až po pohrab sú zakázané. 2) V deň pohrabu zvonenie na všetkých zvonoch. 3) Slávne Requiem. 4) Čierne zástavy po domoch. 5) Deputácia mestská na pohrab a k tej pridružia sa deputácie nekonečných úradov a spolkov, tak že velká čiastka vrchnej vrstvy obyvatelstva nie v Štiavnici, ale v Pešťbudíne slávnosti pohrabu prítomná* bude, ale že jestli tomu podobne všetky mestá a dikasterie tofké roje vypustia, bude v Pešti náramná tlačenica. Jozef M. Hurban vydáva almanach Nitru, do nejž som i ja novellou prispel, tuším „Prehltnutý zapcháč", a následkom toho stál som s ním v čerstvom dopisovaní. On už pred 34 rokmi — tedy r. 1842 — vydal bol prvú Nitru a pri rozjímaní a pohlade na vtedajších a terajších predplatiteľov, má zvláštnu, príjemnú zábavu. Sú tam osobnosti, čo ako predplatitelia prvého almanachu boli chu­ dobní študenti, alumnisti, a sú teraz dozretí mužovia, kanonici, le­ kári, úradníci atd. Pri tejto príležitosti spomína i gruppu fotogra­ fovanú či vlastne dageurrotypiu z r. 1849, ako historický predmet. Toho roku, 1849-ho, ked bolo slovenské početné vyslanstvo pred Jeho Veličenstvom Fr. Jozefom, vyvolili z velkej tejto deputácie výbor a tento dal sa oddageurrotypovať. Jeho exemplár, u neho zachovaný, má byť najpodarenejší. Jednotlivci skupiny tejto sú na­ sledovne zostavení: zlava v pravo: Adam Kardoš, Samuel Chalúpka, Daniel Lichard, Michal Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Bôrik. Pred nimi sedia štyria: Michal Rárus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány. On túto skupinu chce dať obnoviť a opísať každú osobnosť jednotlivé. Mňa žiada, či by som mu ja Rárusov životopis poslať nemohol. 5. marca Hurban mi zase píše, že ho citujú r\'.o Nitry pre ostrú pôtku v Cirkevných Listoch s Czékusom vedenú — pred súd. .. Ja som Hurbana, v najčestnejšom smysle slova de­ mokrata, obdivoval a rád pozoroval pod rečnením; on celý pri tom horel, slová jeho blčaly, oči sa mu iskrily a zuby, blýskavé sta ža- bice, sekaly. Ústa k tomu mal primerane väčšie. Hlas hromovitý. Postava chudorlavá, kostnatá. Raz som sa v Turčianskom Sv. Mar­ tine, ked práve Hurban tak vrelo rečnil, a slová sťaby Vesuv ohnivé bomby na povrch vyhadzoval, s úžasom ku priatefovi Čipkovi tý­ mito slovami obrátil: „Pozri, či neseká?" 18. apríla mi oznamuje, že na druhý deň ide do Senice, kde ako redaktor Cirkevných

Listov má pokutu odsedieť, a teší sa, že si aspoň to vymohol, že bude aspoň blízo svojej rodiny. Dňa 20. februára poslal som novielku J. M. Hurbanovi do almanachu a žičím mu návrat ako „Winterfrisehlerovi" z vacovského štátneho prinúteného kvartiera. To jest navrátil sa domov z vacovského väzenia, ale chudák, ako hore podotknuto — teuto drozd dostal sa zasa do druhej klietky, kde ako „Sommerfrischler" nevolné svoj čas v Senici trávil. Dňa 27. februára Štefan Daxner bol v Turčianskom Sv. Mar­ tine ako poverený advokát majetku kláštorského gymnázia — re­ ferovať. Pravota, hoci on svoju povinnosť verne vykonal, je ztratená. Daxnerovým uspokojujúcim heslom je, že ked si človek prísne vy­ koná svoju povinnosť, o výsledok nech sa nestará. Na Hurbanovo vyzvanie, chcejúc niečím prispieť k životopisu Rárusovmu, oslovil som Adama Kardoša, aby mi on k veci niečo zaslal, ale mi odpísal, že je on veru kvas, k tomu nesúci, aby som sa na Bodorovského, Slabjjya, alebo na L. Turzu obrátil; menovite Bodorovský že sa k tomu najlepšie hodiť bude. Odporúčal nám Kardoš majetkovú kúpu v Zornej, čo Cepy kúpil od Graggera, 400 jutier za 20.000 zl. I Podzámok predáva komora, asi 300 jutier, a to vynde asi na 20—25 tisíc, a je dobrej akosti. Tam pred 300 rokmi písal Verbóczy svoje „Jus tripartitum". A ja že môžem tam potom Quartett vo veršoch písať. Jeho syn Adam je teraz vojakom pri pluku Mamula v Lučenci. Ako mi Toelg z Hronca píše, umrel môj spolužiak gymna­ ziálny, farár valaštiansky Jozef Liegerhoffer na porážku mozgu, „Embólia cerebri." Potom mi opisuje gule ku Uchatziusovským delám, aké teraz v Hronci lejú a pristrojujú. Čudná, hrozná táto vražedlná sprava je podlhovastej formy. Lejú ich vo viacej oddieloch. Potom dostanú oblohu, čili kepeň, a tá sa dôkladne vytočiť musí. Vnútro, priestor tejto gule, či vlastne dla podoby kužia, vyplnené bude pušným prachom a početnými menšími gulami. Pod výstrelom má tento nábitok dostať smer, kam sa má niesť a kde sa má roz- prasknúť. Ale možno i to, že sa im tak povodí, ako sa pri bombách stáva, že sa nedočkavé ešte pred určeným cielom roztrepú. Tieto utešené nivočiace nástroje sa velmi ťažko zhotovujú a sú náramne drahé, ich účinok môže však byť hrozitánsky. Červen, prepošt, už od dlhšieho času duševne kleslý, umrel. Následkom rozsobášu — predtým spojených — lesného äráru od banského, drevo povážlivé zdraželo, a následkom toho viac menších železných závodov vo Zvolenskej stolici zastaviť museli, na pr. po- nickú hutu, moštenický, jasenský, waiskovský hámor a pozdejšie polhorskú mašu atd. A týmto spôsobom mnohí ľudia prišli o po­ ctivú výživu. Ešte niečo o spomenutých Uchatziusovských guliach. Jeden kus stojí 2 zl. 60 kr., a banský ärár pri tom tratí, ale tratí najviac sám robotník. Prejde taká guľa do 30 rúk, kým je hotová, a keď je najmenšia chyba, mu prácu odvrhnú, áno, keóľ pri 1000 kusoch

679 <5o len 1% nezodpovedá, nechajú im všetkých 1000 na dispozíciu, ako staré železo vo Viedni, kam ich odosielajú. Fr. Špatný v Prahe vydáva poľovnícky slovník česko-nemecký a prosí ma o rýdze slovenské výrazy v tomto obore. Poťahom žiadosti Hurbanovej, aby som mu podal dáta k ži­ votopisu f Rárusa, obrátil som sa na našich Bystričanov. Ľudovít Turzo, A. Kardoš, Matej Slabej a Samko Bodorovský odkazovali sa jeden na druhého. Turzo, šľachetná duša, ale nadmier pohodlia milujúci, píše mi 23. marca 1876 medziiným toto: „Keby z nás teraz ešte žijúcich len desiati napísali verne svoj životopis a pritom zanechali po sebe chronologične sporiadané súkromné listy, nakoľko sa jedon-druhý punkt v nich na verejný život vzťahuje, napíšuc na každý kratučký kommentár, že by obsah listu srozumitelný bol tým, ktorí v týchto okolnostiach nežili, — koľkú cenu by to malo len o 50 rokov. Bola by v tom verne zachovaná história polstoletná Slovákov! Nuž ale nedaj Bože. Ty si jedna táto včela, pomáhaj Ti Boh !" 1. mája čakal ma na pohrab kapit. prepošta Tomáša Červena. Hauer, predseda viedenského c. k. geologického ríšskeho ústavu a dvorný radca, mi 2ŕ>. marca 1876 pod č. 116. ďakuje za tomu mu- zeumu poslané bedny trachytov, a pritom podáva mi niektoré vy­ svetlenia a návody. Jankov Čipkov kompanista na Grlici a Topoľčanoch urobil bankrott na 26.000 zlatých. Následkom toho nešťastia zrazený Janko odcestoval ta do Gemera, a poneváč Oľga Kolczonayová musí za mužom do Španej Doliny odísť, sestra Petronella zastupuje jej miesto v Čipkovskaj domácnosti. Poneváč opätovne ideme do Trenčianskej stolice prezerať predajné majetky, nás Petronella všetkým možným spôsobom a dôrazom od toho odrádza; 25. októbra opisuje duševný stav Janka Cipku, ktorý krachom Latinákovým pri železodielni mnoho utratil, a skrz neho utratili druhí, ním k účastenstvu nahovorení, na pr. Samo Lopušný. Janko Čipka, vrátiac sa z Gemera, stálym rátaním a dulqvaním tak bol rozčúlený, že sa bolo obávať, že si život vezme. Že sa vraj často prehŕňal v stolovinách, kde nože schované boly, a museli, pravda nepozorovane, nocou i dňom nad ním strážiť. Brošúra J. Geromettom redigovaná, týkajúca sa klášterského gymnázia, tlačí sa už u Urbánka, kníhkupca v Prahe. Ale tento pán to velmi lenivo a spozdile koná, tak že sa jej hotovenie príliš pre­ ťahovalo. No aj ináče Urbánek nepreukázal sa šetrným a ochotným. Janko Čipka 6. apríla sa už z Latinákovho pádu zotavil a dáva mi na známosť, že dr. Salava 1. apríla zanechal našu hospodu, ktorú hned1 jeho švagor Bittera, kráľ. notár, zaujal. Dr. Schillinger, kráľ. banský lekár v Banskej Štiavnici, vydáva z naloženia vyššej vrchnosti ľudový spis ku poučeniu „Prvej po­ moci pri nešťastných pádoch" pre kráľ. banských robotníkov. Pýta ma, aby som to z nemčiny, jeho pôvodiny, preložil do slovenčiny, a vjedno tiež aby som sa dopýtal, čo by stálo tlačenie spisu, a to 1000 výtiskov madarskýcb, 500 slovenských a 300 nemeckých v martinskej kníbtlačiarni, aby tieto ceny porovnať mohol s cenami

£76 — dla jeho mienky prehnanými, — aké požaduje kníhtlačiar Joer- ges v Štiavnici. Ja som jeho žiadostiam v oboch smeroch vyhovel, za čo mi on velmi povďačným sa stal. Dňa 22. apríla som Schillingerovi zovrubne opísal moje cho­ robné neresti. On mi dáva radu a porovnajúc seba so mnou, vlastne svoje choroby s mojimi, použil toho zvláštneho výrazu, že som ja pri opise svojich nerestí jeho akoby odfotografoval. Všetky jeho chorobné príznaky: katarrh žalúdkový, bolenie a slabnutie očú, plúcny katarrh, tuhé klopanie srdca a iné odvodzoval a uvaloval na zlatú žilu. No však tá v staršom lekárstve velké hriechy znášať musela, kdežto ju nová medicína zo všech škvŕn očistiť sa usiluje. On tvrdí, že i mne ona vadí, ačkolvek v ten čas u mňa už velmi podriadenú úlohu hrala. Radí mi liečenie vodou, k čomu som sa, nútený prílišnou roz- čulenosťou nervov, skutočne a s prospechom pribral. Už koncom predošlého roku mi tá rozčulenosť velmi bola na vade. Moja sú­ kromná prax sa v tie časy značne rozmnožovala, Môj sanguiničný temperament a moja azda kus excentričná pilnosť a svedoniitosť moje čuvy tolme natiahly, že som v nervoch únavnou prácou ro/.- babraný veru i tam, kde len hodný komár bol, slona zočil, čo ma vo dne v noci, a veru obyčajne bez príčiny, znepokojovalo. Bývalo i tak, že som v noci, v domnění, že som toho-onoho pacienta ináč liečiť mal, alebo sa o jeho stave a účinku predpísaného lieku pre­ svedčiť mám, v nepotrebných pochybnostiach vstal a chorého obzrieť išiel, a ja bezsenný našiel som chorého — chrápať. Keď som nahliadol, že to bez mojej vlastnej na tele i duši škody ďalej takto ísť nemôže, šiel som do Štiavnice a poshovárajúc sa s dr. Schillingerom a ním preskúmaný vrátiac sa domov, pýtal som dovolenie na štvrť roka, t. j. od 1. januára do 1. apríla, a sám pacient, oddal som sa dľa návodu Schillingerovho do liečenia seba. Samé prvé bolo, že som zanechal prax. Išlo to tvrdo: z mojich verných pacientov každý žiadal, že len aspoň jeho aby liečil, a keď i nie k nim chodiť, aby im aspoň radou slúžil, atď. Len pevnou vôľou, ale s ťažkým srdcom som sa ich striasol a nezaoberal som sa s nijakým chorým, len sám so sebou. Moja kúra bola táto: Velká miernosť vo všetkom, čo by ma rozčuľovalo. O 9. večer ísť spať. Ráno o 4-tej ma budili. Na postel prestreli mi hrubý koberec, ja do nahá vyzlečený lahol som si naň, ale prvej rozprestreli na koberec plachtu do zimnej vody vonku — v januári — zamočenú a len z hrubšieho vyžmýkanú. Do tejto hrozne chladnej plachty zaobalili ma ako nejaký pletenec. Ruky pri boku zavrznuté, nemotorného potom zakryli ma takže hrubým kobercom. Nemohol som sa hnúť, len čeľusťou mohol som volne sekať, čo mi drkotajúca ma zima dopustila. Štyriadvadsať palíc, nezkusil som ich na sebe, okrem šesť lieskovíc ako gymnazista, ale by azda aspoň prvý raz radšej tých bol zniesol, ako toto zaobalenie. Trvalo to lom- covanie dlho, asi dve hodiny, kým sa mi telo rozohrialo a triaška prestala. Hja, ale do potu som nesmel prísť, ledva, že sa znoj blížil, musel som sa zdvihnúť, sadnúť do vaničky chladnej odstatej vody,

677 a dolu pátrom liali mi potopu. Poutieraný, vydýchnutý som dostal raňajky, za tým som sa šiel na 1 /2 —1 hodinu prejsť atď. Po štvrť roku som zasa riadne konal službu. A tak — čo z horšieho, lebo celkom nie — ztratil som velkú rozdráždenosť nervov, ale som ztratil i na praxis, čo som, pravda, poťahom na moje zdraviev neobanoval. Ján Francisci 19. apríla mi písal, že sa moje „Žarty a Roz­ mary" už tlačia. Na môj dotaz mi Matúš Dula o chorobe svojho tesťa Viliama Paulínyho 23. apríla 1876 píše: Nohy a pravá ruka ho tak bolia, že ani spať, ani jesť nemôže. Bola to tabes dorsalis. Táto choroba, ačkolvek v miernom spôsobe, zjavovala sa už od dlhšieho času, ale si jej on málo všímal. Tak keď sa už ako chorý v Štubnianskych Tepliciach bavil, tam vysedel i celé noci pri kartách. Doležal, redaktor „Hája", vydal moju humoresku „Slúček". Dňa 14. februára dostal som pod č. 59. od kr. direktora kremnickej vyššej reálky prípis, dla ktorého ma sbor professorov toho ústavu, vo smysle ministerialnej úpravy, vyzýva, či by som (mimo mňa oslovení boli ešte dvaja; banský radca Czimeg a min­ covny vardein Karol Giller) pri maturitných zkúškach neprijal miesto komisára pod predsedníctvom hlavného škôldozorcu ? Ja som tohto nabídnutia, čiže vyznačenia neprijal, a to zčiastky preto, že mne mnohé, zvlášť nové vedecké maďarské výrazy známe nie sú, s druhej strany z príčiny tej, lebo tam na javo prídu pri zkúškach rozličného druhu a heterogéné vedy, ktoré Človek súkromný ovládať a tak ani posudzovať nedostačí. Jedine tak, jestli by sa k tomu cielu súcejší človek nevyskytnul, by som sa odhodlal toto velmi ctené povolanie prijať. Ako sa rozpamätám, títo komisári vôbec z obecenstva volení do života nevstúpili. Dlhší čas posielalo mini­ sterstvo shora komisárov, a teraz tuším ani tých. Ako sa od švagra Antona dozvedám, otec necíti sa dobre a ide 15. júna do Karlových Varov. Matka posiela nám za bečku ze­ lenkastej tuhej spišskej borovičky. Pália ju z borovičiek, svatojan­ ského chleba, sladkého dreva, škorice a onajzu. Tam u nich bol mráz pred pár dňami, ale nenarobil väčšej škody, len popálil listy stromov. U nás v Kremnici sa tiež natolko ozimilo, že začal i sneh poletúvať. Čo sa kúpy Lieskového pri Pružinej v Trenčianskej sto­ lici týka, otec nič určitého nepovedal, odvolávajúc sa len na matku, a ona odvetila, že jestli sa nám ono zdá, aby sme si ho kúpili, čo sa však potrebného vadiuma týče, to že nám poslať nemôže, ale že nám ona na pomoci bude. To je to maďarské príslovie: „Nesze semmit, fogd meg jól". Na našu prosbu, aby nám ku kúpe statku lieskovského napred 5000 zl. poslali, sa matka tým vyhovorila a našej žiadosti vyhla, že hotových peňazí nateraz, pre nízke ceny špiritusu, kde následkom kleslých cien na sklade leží niet, ale na knižočku Milkinu že tých 5000 zl zdvihnúť môžeme, a to v ja­ nuári. Istý, nám neznámy kanonik Szupan nás vraj od tej kúpy všemožne odrádza. On že ten kraj dobre zná, že je neúrodný a íud demoralizovaný. I rodičom známy lesný sa chcel tam zakúpiť, ale

678 z tých istých príčin že od kúpy odstúpil. (V to leto boli sme v tej záležitosti po dva razy v Trenčianskej stolici v okolí Pružinej, Pod- skalia, Lieskového a Jaseňovej, atd. Vid opis čili cestopis „Zo Štubnianskych Teplíc do Trenčína", „Orol", ročník 1877.) Plošic 10. mája mi píše, že bol na Chervenovom pohrabe v Banskej Bystrici. Mikuláš Ferienčík 17. augusta narádza, aby Anton Miiller, bývalý •chovanec gymnázia kláštorského a včul vyššej reálky kremnickej, školskými svedectvami opatrený a s mojím odporúčaním v rukách supplikoval po našincoch, a potom aby sa bral dľa návodu do Prahy, a to s Cajkom z Mošoviec, ktorý tam už ako technik dva roky po- budnul, s tamojšími pomermi tedy obznámený je. Prospešné že bude, ked mu dám list so sebou na vplyvného professora techniky J. Krejčího. Paulíny sa už presťahoval do svojho domu, ale mu zle ide hodina. 1 Franciscička sa zle má, a jej dcéra Marína, moja krstná, už od mesiacov chorie na hnačku a vyschla na triesku. Nezadlho za tým umřely mať a dcéra. V jednom roku, tak sa mi zdá, umrela Jankovi Franciscimu matka, žena a dcéra. (22./10. 1876.) Paulíny z počiatku choroby ztratiac ducha, volal na cyankáli, teraz, ked jeho stav ozaj ku zúfaniu dospel, robí plány do budúcnosti. Franciscička chradne ešte vždy na suchoty, a on, Janko, bol práve v Košiciach, kde jeho dcéra leží na tuberkule plúc a žalúdka, aby sa lúčil a od nej naveky odobrať mohol. Dionýs Štúr vydal trudné velké dielo „Die Culmflora" s ob­ rázkami. Celé velké dielo stojí 40 zl. a on ma poctil jedným exem­ plárom. Teší sa, že ma i v Londýne pripomenuli, a to v „The Quaterli Journal of the geological society (1./8. 1876.). V tomto spise rozoberá geolog král. anglického geologického ústavu v Londýne, Judd, naše trachyty, nimž k vôli tu za istý čas v mojom sprievode a na mojej príležitosti okolité kraje skúmal. Dohovoriť sme sa akosi dohovorili, ale trudno; nemecky velmi namáhavé a dosť nesrozu­ mitelné tlachal, a tak som sa s ním po biede predsa akosi pomocou nemčiny a — latinčiny dohovoril. Zaviedol som ho do Jastrabej, tohoto trachyto-rhyolitického museumu, kde po čerstvom sem tam behaní a klopaní, ľahnúc si na brucho, profil celého toho zaujíma­ vého kraja odkreslil. Niže Dolného Turčeka, v blízkosti doliny Sv. Antona, našiel úplné bridličnaté útvary hustého trachytu a prirov­ nal ich s útvarmi lipárskych ostrovov. Oproti tomuto zjavu tam, kde železnica na turčiansku šiřinu vybehúva, objavila sa nám pro- fessorom Szabóvom pozdejšie tak obdivovaná, tam — v starom ja­ zere — zastatá láva. I železnica, i cesta, oba sú ňou prebité. Za­ chcelo sa mu ísť na rozhranie vápenných, žulových a trachytových vrství, t. j . v okolí Skleného. Vyšli sme už hodne ponad Strach, zlava vo vápenáku videli sme malý Karst s jeho „dolinami", ba­ dali sme limec medzi žulou a vápnom, ale — pred pár mesiacmi padol tam príval, sobral domy, stromy a pár ludí so sebou, a po- neváč sa zasa tmavo kabonilo nebo, a už značne dunelo a hučalo, pobrali sme sa s mojím bratom, tiež spoločníkom výskumov, dolu, rýchlym krokom na faru. Judd (Džedd), ktorý nemal chuti zutekať,

679 konečne s nami sa utúlil. Kým sme boli na fare, prešiel síce dosť strmý dážď, ale neškodný, a my pri peknej chvíli prišli sme večer bez úrazu domov. Judd poslal mi potom brošúru, ním o tunajších trachytoch vydanú, a v nej spomína s povdačnosťou i moju maličkosť. Najčudnejšie mi prichodí v jeho spise od všetkých autorov odchylná, istotne kus extravagantná mienka, í& tak štiavnické, ako kremnické trachyty tvořily jednu sopku. Ale — koľko ich na tom priestore, pravda, že nie naraz, ale v rozličných dobách, pracovalo! Tesťov stav sa ani najmieň nezlepšil, časom zúri. Keď sa utíši a k sebe príde, žiada si, aby ho odniesli do ústavu choromyseľných, o čom však testiná ani počuť nechce. Nevyhnutnosti pozdejšie predsa popustiť musela. Ale nebolo dosť jednej tejto a veru veľkej galiby. Kým som sa bavil u tesťa, dostal som heslo, že môjho bratov zať, professor Alexander Hell, v Kremnici ťažko ochorel. Zaliala ho krv. A zlá táto choroba, tuberculosis, tak rýchle a zúrivo účinkovala, že tento srdečný dobrý človek od novembra sa trápiac, už 15. februára vy­ pustil dušu. U testa po dlhšom úkryte choroba vybúšila na povrch ako po­ matenost mysli. A to bol ťažký úder pre rodinu, ktorý ju len za­ siahnuť mohol. Táto choroba zapríčinila zmenu vo spravovaní do­ mácnosti a celého rozsiahleho hospodárstva, majetku krížoveského. Toto bol ten bod, na ktorom sa celý základ rodinných hmotných záležitostí zvrtnul, ktorý časom nepočetným nepokojom, hádkam, nedorozumeniam, prenasledovaniam, šemotinám, svádám, pravotám príčinu zavdal. Keď sa stav testovej choroby zhoršoval, chodili sme k nemu striedavé, čo si on tak veľmi žiadal. Tlačila ho myšlienka, čo by sa s majetkom robilo, keby on umrel? Ako? Čo? Kto by Krížovú Ves prejať mal? Dávno sa to tak opakovalo a omáľalo, že sa s ma­ jetkom poriadok urobiť musí, ale aký? To bola hádka. Ostalo to pri púhych slovách. Vravelo sa až mnoho, nasháúali nás ku po­ riadkom často, ale niečo do života previesť, nadovšetko s matkinej strany, to nedajbože. Ona opraty z rúk vypustiť nechcela. Keď sa tesťovo položenie nezlepšilo, ba chorobné príznaky sa horšily a mňa opätovne k nemu povolali — bol som v novembri tam — vybral som sa 6. decembra 1876 znovu do Spiša. Brat Adolf vyprevádzal ma až po Vrútky a sme tú cestu v rozhovore príjemne vykonali. Hneď za Dolným Turčekom nám konduktor oznámil novinu, že tým istým vlakom cestujú domov „husári gene­ rála Čerňajeva". Tým poznačili ruských dobrovoľníkov, bojovavších pod vodcovstvom generála Čerňajeva v Srbsku proti Turkom. Videli sme ich potom na Vrútkach; boli to mladí a starší, i niekoľko srbských sluhov. Bolo ich asi tridsať. Jedon z nich opýtal sa ma, kde sa tu môže „nočevať". Poneváč hostinca nebolo, ukázal som im na lavice v čakálni, že tam nocovať možno. Títo veselí chlapíci boli pri grošoch, lebo sa čerstvili šampaňským víno o. Do Krížovej Vsi došiel som o tretej popoludní a našiel som pri tesťovi dr. Kleina a chirurga Weisza.

680 Ešte pripomenúť sluší, že môj starý otec, zvonársky majster v Banskej Bystrici, Franc Zechenter, umrel práve takto sto rokov, 1776-ho. Roh 1877. Janko Čipka ztratil na Grlici (v Gemeri) a v Topolčanoch do 40.000 zlatých, vložených do z,ávodu, a mimo toho i čiastku, čo zdedil. Z listov dr. Toelga vysvitá, že železné závody hrončianskeho okolia rad-radom vymierajú. Poniky, Waisková už pochované, Pol­ hora, už od rokov zastavená, konečne tiež dušu vypustila. Lubietová stojí od roka chladná, Brezno v processe oproti äráru pre lesy už v tretej inštancii prehralo, a dostane od äráru regress za pasienky a druhé úžitky v okolí Polhory, asi 6000 jutár lesu, za regálie do­ stane odmenu v peniazoch. Hrončiansky železný závodný komplex utratil minulého 1876-ho roku 186.000 zl., Španá Dolina 80.000 zl., Štiavnica 160.000 zl. a keď k tomu Kremnicu a druhé nemenované závody pridáme, vynesie to okolo pol milliona zlatých. Za to má byť v Štiavnici všeobecný ambulantný operateur, nemocnica na Wind- schachte má zaniknúť, na to miesto bude pod správou král. ban­ ského fyzikusa a operateura a pod správou spolumestského fyzikusa zariadená všeobecná nemocnica. Ako zárobky podbrezovsko-hrončian- skych železných závodov klesly, vysvitá, že teraz bankiocovaný krčmár Linceny platil za hrončiansku krčmu ročitej arendy 56i;0 zlatých, a teraz pri licitácii ledvy na 1500 zl. vytiahli. Bohuš Nosák, spisovatel slovenský a bývalý c. k. úradník, bez penzie žijúci z milosti u brata, farára v Sabinove, píše mi 26. feb­ ruára, že sa mu zle vodí, biedi, píše pre advokátov prosbopisy a má za to denne 40 kr. Treba mu kabáta, a niet peňazí, a brat tiež chudobný. Prekladá z pôvodiny Shakespearové diela do slovenčiny, a nechce ani to nikto odkúpiť. Ale by to prijali, keby to daroval. Pýta tedy odo mňa 30 zl., ktoré mi skoro prinavrátiť sľubuje, a sľu­ buje pre istotu, jestli by sa to nestalo, mi to dielo do zálohu poslať. Nerozpamätám sa už, či a nakofko som jeho žiadosti vyhovel. Ale predpokladám, že chudák už na viac miestach so svojím Shakespearem pochodil, kým sa ko mne dostal. Ľudovítovi Tuŕzovi, rojčiacemu za svojím milým rodiskom, páči sa môj opis v „Orie" Trenčianskej stolice. Nahovára ma v liste od 3. marca, aby som už do penzie šiel a sa medzi nimi v B. By­ strici osadil, lebo veru život krátky. Posiela mi prihlás k sbierke pre Jozefa M. Hurbana, na jeho mena, 19. marca; je to v jednom tiež pamiatka jeho 40-ročoej spisovateľskej dráhy, 60-ročné naro- dzeniny a 37 rokov posvätenia za kňaza. Má dostať striebornú misku, vencom lipovým, vavřínovým a tŕňovým obrúbenú. Ona by asi 100 zl. stála, zvyšok upotrebil by sa na zaokrytie tlačových dlžôb, ktoré činia blízo 900 zl. V Banskej Bystrici nasbieralo sa k tomu cieľu do 100 zl. Štefan Závodník pýta stanicu vo Vyšňovom, chatrnej to a velmi opustenej farnosti, ale práve z tej príčiny sa ta pýta, aby tam medzi zaostalým ľudom účinkovať mohol. No, pravý to bezzištný apoštol.

681 Ružencová kaplnka, asi na 6000 zl. cenená, do nejž i naša Mariška pekný oltárny vankúš vystrojila, sa už dohotovuje. Ppd- skalský majetok, ktorý sme my boli pozrieť, kúpil akýsi Slezák za 13.800 zl. Ján Francisci sa 15. marca pýta, ako sa mnou spísané a tur- čiansko-sv.-uiartinskou kníhtlačiarňou vydané žarty nazvať majú, lebo ich už vysádzajú. Ja som ich nazval „Žarty a Rozmary". Od 30. marca bol som so švagrom Tonim vo Viedni u tesťa. Poli vtedy už bola tam. Sosadli sme v hoteli u Schloessla. Dňa 31. marca sme šli všetci traja k otcovi do ústavu; on o našom príchode vopred už bol upovedomený. Prijdúc ta, našli sme ho na diváni le­ žiaceho v peknej izbe, s oknom do utešeného parku. Ako nás zočil, začal usedavo plakať. Pole a Tonimu, zlostiac sa, hrozil, že ho oni sem dopravili. Ja som ho len tak utíšiť mohol, že jestli sa neuspokojí, dr. Schlager ho domov nevypustí. Pobavili sme sa za polhodiny u neho. U správcu ústavu, dr. Gausztera, ktorý nás ozaj láskavé prijal, som si vyprosil na zajtrajší deň na 9. hodinu prístup do celého ústavu. Ako zvláštnosť i to pripomenúť chcem, že man­ želka správcova tiež upadla bola do choromyselnosti, ale teraz už je vystrábená. Ráno som sa na 9. ustanovil do ústavu. Za mojich čias bol blázinec vo Všeobecnej nemocnici, v podobe okrúhlej bašty, ako som to v novelle „Zamrznutý" bol opísal, pod menom „Kaiser Josef\'s Kugelhupf" známy, nad mŕtvou komorou hrozivé sa vypínajúci. Nové stavisko teraz, velké, vkusné, stoji za mestom na Schmeltzi v ute­ šenom parku, dla všetkých potrieb a vedeckých požiadaviek vystro­ jené. Kect sme pomedzi už máličko zeleňajúcimi sa kríkmi, čistými chodníkmi hore do svahu kráčali, celkom krotko drozdy okolo nás, utešene spievajúc a žltými zobákmi dubkajúc, skákaly. Vo spoločnosti primára dr. Schlagera som všetkých jemu podriadených mužských chorých navštívil. Všetkých, tedy i so ženskými, bláznov bolo vo­ laco vyše 470. Mužskí blázni prevažovali počtom ženské. Toľkých bláznov opísať nemôžem, ale sa myslieť dá, koľká roz­ manitosť pochybeného ducha tu zastúpená bola. Aký dojem to na človeka nezvyknutého urobí! Z tých veľa dojmov, z 3-hodinového bavenia sa medzi blázny, len niektoré krátke úryvky. Násilné za­ chádzanie hoci s búrlivými blázny už takmer úplne prestalo; jediný pád som videl, a tam inšej pomoci nebolo. Bol to dedinský, silný, divý farár. Zúril a svoje vlastné výkaly jedol; aby to prekazili, dali mu kabátik s dlhými rukávmi, okolo pása obviazanými, tak- rečenú „Zwangsjacke". Aby mi ukázal, koľkú duševnú silu má auktorita lekárska, alebo povedzme, suggestia, fascinácia i na choro­ myseľných, vložil professor dr. Schlager hroaižiacemu chorému prst medzi zuby. Chorý nepotreboval nič iného, len ich stisnúť, a pán professor a doktor by bol v náležitom klepci. No ale nestalo sa. Ja ale by som ten experiment nebol opakoval. Bol som svedkom výjavu, kde skupina rozličných bláznov žalovala sa primariusovi, že istý sluha napadnutý činne istým pomätencom, tomuto v pomy­ kove zaucho vylepil. Po svedkami dokázanom delikte, priestupník

okamžite lekárom degradovaný bol. Zaujímavé bolo krikľavé cho­ vanie sa chorých. Videl som istého účtovného radcu c. k. banských závodov, Russeggera, brata býv. štiavnichého minist. radcu, ktorému perom, umom premleté počty mozog pomútily. V konversačnom sále boly všeho druhu odtienky pomatenosti zastúpené, od rozčúlených po blbých, ovšem takých, čo jedon druhému škodliví neboli. Tu sa svokor s jedným druhým v tarok hrával, ale sa mi on s omrzlosfou ponosoval, že to tvrdá úloha s nimi sa hrávať, keďže pagátom mu skíža zabíjali. Sedeli tam i takí, čo na jednom mieste nepohnute vysediac, nejakú bodku na stene cez hodiny nevyrušené fixirovali. Obzrel som i kuchyňu, kde pre všetkých týchto papáčov varili. Boly tam novodobé prístroje všeho druhu, ktoré úlohu: pre toľkých ľudí variť a variť dobre a chytro, usnadnily. Navštívil som i kúpele a začudoval som sa, že chladná duš, oproti druhým skvelým zaria­ deniam taká zanedbaná stojí. Na moju poznámku odpovedano, že ta posielajú len tých choromyseľných, ktorí si to výlučne žiadajú, rozčúlených chorých posielajú do letných vaní, kde sa pobúrené nervy ľahšie, ako v zimnej vode utišujú. Popoludní bol som u nášho Dionýsa Štúra a v c. k. ríšskom Geologickom ústave, kde mi Štúr zaujímavé veci ukazoval a vysvetľoval. 2. apríla som bol zasa v ústave predložiť revers, že všetku zodpovednosť berieme na seba, čo sa transportu a dalšieho opatro­ vania chorého týka, a zaplatili sme závislé ešte dlžoby z opatery otcovej pošlé. Na druhý deň sobrali sme otca na železnicu. Bol dosť spokojný. 31. marca mi Francisci oznamoval, že pre Jozefa M. Hur- bana nasbieralo sa do 800 zl., čo sám neočakával. A k tomu pekný kalich. Daniel Lichard tiež bol darom vyznačený, k čomu sa tiež sbierka zaviedla. „Černokňažník" stojí zle, ked vraj redaktor zasa nič nerobí a ho diskredituje. Pýta odo mňa veselú prácu do ka­ lendára na r. 1878. Práca: „Verenice, dajte si pozor na prsteň", je slabá, len pri konci čítania sa zasměješ, no a pri veselých kusoch sa čitateľ i prvej chce rozveseliť a zasmiať. 31. júla Francisci da- kuje za humoresku „Poklad" ; mal sa vraj popukať od smiechu, pri- pravujúc ju do tlače. Sbierka pre J. M. Hurbana vypadla dobre. Mal dlh v tlačiarni 1400 zl. Poslali mu vyplatený dlžobný úpis a nad to pekný kalich. Daniel Lichard dostal pekné náčinie na písanie, a vyplatený úpis matičnej dlžoby 280 zl. Anton Muller dostal v Prahe obedy a 60 zl. v hotovosti, na tento čas už, lebo niet zkadiaf, viac nedostane, ale sa mu toto zabezpečí i na budúce. Prvý sošit „Žarty a Rozmary" bol hotový v septembri a po­ siela mi za 6\'/2 hárkov dľa smluvy po 10 zl. ss 65 zl. a 10 gratis výtiskov. „Nitra" sa už tlačila; opozdila sa preto, že predošlá, česky písaná, plná bola pravopisných chýb; aby sa tomu včuľ vyhlo, po­ sielajú na korrektúru každý týždeň hárok do Prahy. V Brezne bola voľba cirkevného inšpektora, a bola, ako oby­ čajne v Brezne, ozaj živá. Farár Švehla, bojac sa, že jeho protektor Banko ako inšpektor prepadne, ponáhľal sa, akoby väčšinou vyvole-

neho, BaDku za inšpektora vyhlásiť. Strhol sa hurhaj a protimluva. A poneváč mladí šuhajci z jeho stránky Banku na plecia vydvihli, nahnevaný J. Čipka trhal ho dolu, pričom mu skoro nohavice vy- zliekol. Protestujúc, napadli volbu ako nezákonitú a úfajú, že bude nová volba nariadená. Ale výsledok sa im nedokázal byť priaznivým. Banko ostal inšpektorom. Ambro Pietor, redaktor Nár. Novín, telegrafuje 6. mája 1877, že v ten deň umrel Viliam Paulíny-Tóth, a v utorok o 5. hodine popoludní bude pohrab. Pohrab, dla listu J. Čipku od 13. mája, bol impozantný. Poznamenáva Čipka tiež, že rusko-turecká vojna je predo dveřmi. Dňa 30. apríla Dionýs Štúr ďakuje za bryndzu, a vyslovuje sa, že takmer pri všetkých mojich mineralogických zásielkach, akoby magma ich, je bryndza. Ja že velmi šťastlivé kutám kovy. Pri každom mojom vykutanom kove azda nálezném — bryndzu. So mnou geo- logi že veru radi budú chodiť po výskumoch a môžu miesto oby­ čajných kladiviek brať so sebou od pekára rožky. Dr. Klein z Kežmarku 4. júla píše o tesťovi. Tesť, keď mu syn Tôni s nevestou Ilonou prišiel, choval sa celkom dobre, ba dô­ stojne ich vítal, menovite nevestu Iúbezne, a požehnanie udelil. Pred samým príchodom hostí bol ešte nespokojný, ale potom, utíšiac sa, vyšiel z postele, dal sa povrchne obliecť, čo iste veľa znamenalo, keďže sa nikda nedal obliecť, z bázne, že by ho hneď do ústavu pojali. Celé roky nevliezol do nohavíc, len fez na hlavu, župan za­ hodil na plecia a pantofle stoknul na nohy. A za celý ten čas ne­ opustil domu, najviac keď z jednej chyže prešiel do druhej, keď ho potreba nútila na záchod, pristavený ku chyži na prvom poschodí. Keď sa začal búriť, bolo mu len Viedeň pripomenúť, alebo pozdra­ venie od dr. Schlagera, a hneď skrotol. Alexander Pavlík 10. decembra v mene spolku „Tatran" vo Viedni ďakuje mi za poslané spolku knihy darom. On bol v ten čas tohoto spolku predsedom, a Karol Langbofer tajomníkom. Dňa 29. augusta telegrafoval mi Edmund Mukuc z Bleibergu do Veldenu v Korutánsky že nás s radosťou u seba očakáva. Vy­ brali sme sa totiž ja, moja žena a dcéra Mariška 13. augusta do Itálie, Korutánska a Tyrolska a vrátili sme sa v stred septembra. Poneváč som túto cestu v „Orie", ročníku 1878, obšírne opísal, nebudem tento predmet tu ďalej rozberať. Bolo by toho prívete. Správca gymnázia v Přerove Jakub Škoda mi ďakuje za ob­ držaných darom 30 kusov minerálií pre gymnázium. Professor mineralogie na bonskej universitě, Gustáv von Rath, 30. septembra v liste ľutuje, že ma za času svojej návštevy doma nenašiel. Bol som vtedy na cestách v Talianskej. Moje miesto za­ stúpil tedy môj brat Adolf a on mu tunajšie geologické polohy a pomery vysvetľoval a mu i geologickými kusmi poslúžil. Spomína moju geologickú prácu, vyhotovenú dla železničnej trati (vyšla v po­ slednom Letopise Matice Slovenskej), ktorú anglický geolog Judd pripomenul v svojom diele „On the ancient volcano of Schemnitz"

684 a cituje z neho patričnú časť. Professor Rath i sám s pochvalou hovorí o mojej práci. Niektorí z našich známych, tu ostalých, zahraničného pôvodu lesných skladali zkúšku z maďarčiny, ktorá je nevyhnutnou pod­ mienkou ďalšej štátnej služby v Uhrách. Čech Kalich prepadol, Moravan Kreutz sa neustanovil a pôjde radšej, poneváč má malý súkromný majetok, so 400 zlatými do penzie. Bol to chlap v svojom obore velmi dobre podšitý, súci; a tak sa stalo, že poznajúc jeho schopnosti, mesto Banská Bystrica vyvolila si ho za svojho lesného správcu. A mala z toho múdreho rozhodnutia osoh. Dňa 4. decembra dozvedám sa, že železnica z Podbrezového do Hronca sa už doho- tovúva, a celá trať z Podbrezového do B. Bystrice je už vymeraná. Dňa 5. januára 1878 syn brata Adolfa, Vladimír, poslucháč reálky, umrel na difteritis. Jozef Ľ. Holuby, farár Zemänskeho Podhradia, věhlasný botanik, určil mi poslanú mu bylinu Lepidium perfoliatum, tu na stanici pri železničnom jarku najdetú. Táto bylina pochodí s Dolnej zeme a jej semä bolo vlakmi sem dovlečené, a bezpochyby bez karty tu sosadlo a sa uhospodárilo, kým som ho ja nešetrne za vlasy von nevytiahol. Druhý taký doputovaný kus našiel som v Sohlergrunde v blízkosti mohutného jaskú, a to je Malva moschata. To zavdalo podnet k môjmu článku o putovaní bylín „Ako byliny putujú" v 1879. ročníku „Nár. Novín" č. 138., 139. a 140. Holuby napísal mi zaujímavý list po­ ťahom na trenčiansku floru o starších pilných spisovateľoch, taktiež o skamenelinách, zvlášť conchiliach. O staršej botanickej bibliografii toho kraja Kitajbel, Rochel, Nielreich atď. Jozef L. Holuby je v každom ohľade _celý chlap. 18. marca Štefan Závodník mi poslal vrúbliky istej ovocnej sorty, stred držiacej medzi Čerešňou a višňou. Je to zvláštna ovocina a má svoj dejepis. Henrich III., potom francúzsky kráľ, bol priči­ nením svojej matky Katraríny za poľského kráľa vyvolený r. 1573 a 15. februára 1574 v Krakove korunovaný, ale už 18. júna po- tajmo zutekal, lebo jeho brat, kráľ francúzsky, Karol IX., umrel a on v panovaní po ňom nasledoval. V komonstve Henricha III. do Poľskej doniesli a udomácnili túto „čerechu". Kráľ Henrich zu­ tekal, ale čerecha na pamiatku ostala, a sa pre svoju výbornú chuť v Galícii rozmnožovala. Tak menovite ju pestujú v okolí Lvova a ovocie toto na široko ďaleko rozvážajú. Vrúbliky otáznej čerechy dostal Závodník baviaci sa v Krakove príležitostne od svojich zná­ mych. Ja, bývajúc vo fabrike, som ju tam zaštepil, a jedon vrúblik daroval som druhému pomologovi. Obidvom sa nám dařily, môj štepík už utešene kvitol, ale pritiahly sa k nemu susedove deti a srezaly mi ho na podperenie čákova. Vypomohol mi môj známy pomolog a štěpil som znovu a s prospechom. Preniesol som pozdejšie vrúbliky a štěpil som v našej záhrade s domom potom kúpenej. Históriu tejto ovociny dozvedel som sa príležitostne od istého Poliaka Štengla, c. k. banského kapitána z Krakova, príbuzného p. Jozefovi Leugerovi, tunajšiemu kráľ. banskému správcovi na odpo­ činku, a od c. k. majora, tu na odpočinku žijúceho J. Prauna.

Praun pochodí zo Lvova a má dva razy postrieľanú, kratšiu nohu, od Sadovej. Obidvaja hned poznali čerechu a priateT Praun ma uistil, že čerechu v okolí Lvova pestujú, a hospodárom značný osoh s tamojších trhov donáša. Bývalý professor kreslenia na baäško-bystrickom gymnáziume, Jozef Klemens vstúpi so 400 zl. do penzie. Platu mal 800 zl.; odporúča svoje služby ako kostolný maliar. Prof. Klemens, Lipták, chovanec Amerlingov v Prahe,bol chemikom a maliarom, pôvodne tuším knihárom. Mal závod na Štiavničkách pri B. Bystrici na kyslej vode a tuším i v Sv. Jáne na výparoch uhlíkovej kyseliny, na bielu kremsovú farbu. Bol on mimo toho i pilným geológom, prekutajúc jemu blízo ležiace okolie dosť dôkladne. Vynašiel v Dúbravici pri Ponikách zeminu diatomov, Štúrom schválenú. Túto zeminu sme po čase s mojím zaťkom Teschlerom obchodne vyúžitkovali, a to ako teplote vzdorujúcu látku. Tak, hla, nám Klemens, mnohostranne nadaný, pilný, tichý človek, cestu prekliesnil. On vyhotovil tiež odtisky sádrové pamätných starobylých vpisov na bralách kremni­ ckých Velestúra, v matičných spisoch svojím časom vysvetlených. (Pokračovanie.) Pri cymbale... Cf Pri cymbale kdesi bolo, Anjel šťastia onen malý Letel blízko povedia nich, Ked tak spolu tancovali. Cit sa búril, teplo v duši, Slabý vejár málo chladil; Anjel postál. Prečo vtedy Biele líčko nepohladil? Čo dnes na plat, pamätá-li, Ako smiechom očká blysly, Po rokoch že ešte zuní I tá hudba v jeho mysli?! Stíchne ona skoro iste, I husličiek sladké vrenie, Prestane znieť navždy veru I barbory zahrmenie. Eýčerský. 4t;

686 krtaban Mediánsky. Eozprávka. V tie dni, keď cisárom cisárov bol Cäzar Augustus a v Jeru­ zaleme pauoval Herodes, v perských horách, v meste Ekbatane, žili Artaban Mediánsky. Jeho dom stál na vonkajšej strane mnohých stien, okružovavších cisársku pokladnicu, s jeho krovu bolo vidno vyčnievajúce zubce mestského múru, — čierne, biele, červené, belasé, strieborné a zlaté, okružujúc výšinu, na ktorej horel, ako diamant v svojej sedemhlavej korune, letný palác cisárov. Dom Artabana stál; v sade, v ktorom sa striedaly kvety s ovocným stromovím, kropené fontánami, a ozýval sa sbor nasčíselného vtáctva. Za jedného septembrového večera, ked! sa všetky farby slialy v mäkkom voňavom súmraku, stíchly všetky zvuky okrem čľapo- tania vody, z ktorého bolo čuť ani plač, ani smiech, — cez sieť stromov sa zamíhaly svetlá v hornej izbe, kde sa Artaban so svo­ jimi priateľmi radil. Bola to vysoká dvorana, s klenutím na vonkajšej stene, za- vešaným záclonami, skvostná bez nádhery, robila dojem tichého a príjemného útulku... Podlaha bola vykladaná štvorcami tmavo- belasými s bledými žilkami; strieborné krútené stĺpy, dvadsať stôp vysoké, venčené celým radom mramorových dosiek, s hodvábnou drapperiou turkysovej farby, odrážaly sa od tmavých stien. Povala, tvoriaca lazurovú kupolu, bola posiata hviezdami. Na východnom konci dvorany dva hladké stĺpy z tmavo-červeného porfýra podo- pieraly rovnú podobu z toho istého kameňa, na ktorom stála figúra krýdlatého strelca. Medzi stĺpy boly dvere, kryté látkou granátovej farby so zlatými pruhmi, pripodňatou zdola; dvere viedly na prie­ stranstvo oproti východu. .Celá izba robila dojem tichej striebristej noci, sľubujúcej jasný, ružový úsvit. Na protivnom konci, na vyvýšenom mieste, sedeli niekoľkí, mužskí, rozložení okolo štvorhrannej panvy, na ktorej horel oheň, udržiavaný borovými konármi a voňavými olejmi. Jasné svetlo ohňa padalo na ich tváre a pestré hodvábne obleky. Zlaté šperky na šijách ukazovaly, že títo ľudia prináležia k perskej šľachte. Naj­ vznešenejší a najmladší z nich bol Artaban, človek štyridsaťročný, černovlasý s dlhon čiernou bradou, žiarnym čiernym okom a hlbo­ kými záhybmi okolo tenkých prísnych úst. Na tunike mal preho­ denú bielu mantiu, a na hlave bielu čiapku, akú nosievajú žreci. To bola drievna žrecovská odev mudrcov, ktorí boli ctiteľmi ohňa. Na kolenách Artabana ležaly tri plátené kotúlky, popísané zvlášt­ nymi písmenami. Jeho ruka ležala na nich, ako na poklade, za ten čas, kým sa obrátil k svojim spoločníkom s nasledujúcimi slovami: — Synovia Irana, potomkovia radcov veľkého Cyrusa, — vy, zachovávajúci i v našom pohanskom svete vieru v opravdového Boha, ktorý nemá sebe podobného I Pozval som vás sem obnoviť vašu drievnu vieru v Boha čistoty, znovu ju zapáliť, ako sme za­ pálili, hľa, tu, tento oheň. My sa neklaniame ohňu, ale Tomu, Koho- najlepším symbolom slúži, súc najčistejším z bytností. My ho pod-

687 pórujeme na zemi, my ho skúmame a pozorujeme v nebeských svetlách, lebo nám oheň hovorí o Tom, Kto je pravda a svetlo. Ako odpoveď na tieto slová spoločníci zaspievali zvučným hlasom duchovnú pieseň: „Klaniame sa královi čistoty, klaniame sa rozdavatelom požehnania. Chválime všetko čisté a dobré v po­ mýšľaní, slovách a skutkoch, v minulosti i budúcnosti. Ó, Bože pravdy! nechže myšlienky naše budú vždy tam, kde sa nadobúda múdrosti" Spev dávno zamlkol a mudrc Artaban vše mlčal. Napokon zodvihol jednu z plátených kotúlok, rozkrútil ju a povedal: — Počujte, priatelia moji, — vy, spolu so mnou vnikajúci v tajnosti prírody, skúmajúci liečivé vlastnosti vody a ohňa a zem­ ných rastlín, čítajúci osud ludí v pohyboch planét! Mnohé v našom starom učení dávalo mi pôvod k pochybnostiam a dômyslom, ale písanie drievnych mudrcov a najdrievnejšia kniha na svete vylialy na všetko v mojich očiach nové, jasnejšie svetlo. Počujte slová, ktoré ako semeno nádeje zapadly mi do duše. Prečítal im proroctvo Zoroastrao príchode „Soziáša Víťazného", ktorý sa povznesie nad všetkých prorokov Východu a zjaví sa všetkým v neznesiteľnom lesku a luáom daruje večný život. — Iste, — šeptali poslucháči. — Známo nám je, čo hovorí Avesta. My i očakávame príchod Soziáša. Artaban rozvinul druhú kotúlku. — A tu je, čo hovorí Balaam, syn Beora-Cha!deja, ktorý žil v babylonskom kraji ešte prvej, ako prišli sem naši predkovia: „Vyjde hviezda od Jakuba a zodvihne sa žezlo Izraela." Poslucháči mlčali, len jeden z nich prehovoril: — Táto čudná výpoveď je drievnejšia, ako siaha naša vedo­ mosť. No národ izraelský býval v našich mestách a známo nám je, že sú v ňom ludia spravedliví. Artaban rozvinul tretí kotúč. __ — Toto sú slová mocného Žida Daniela, vykladatela snov, ktorého miloval a vážil si náš velký král Cyrus: „Tak znaj a roz­ umej : od toho času, ako vyjde rozkaz o obnovení Jeruzalema, do Krista Vládcu (Pána) bude sedem sedmín a šesťdesiatdve. Vtedy poslucháči prehovorili s pochybnosťou: — Kto môže objasniť tieto slová alebo uhádnuť, kedy sa to vyplní ?. .. Artaban odpovedal: — Toto je dané mne a ešte trom mojim spolubratom mu­ drcom : Gašparovi, Melchiorovi a Baltazárovi. Vyrátali sme čas pro­ roctva dla chaldejských tablíc, a zvedeli sme, že sa vyplní koncom tohto roku. Pozorovali sme hviezdy nebeské, a videli sme tejto jari, ako sa dve planéty střetly v znaku Rýb, kde bývajú Židia. Na tom samom mieste sme pozorovali novú hviezdu, ktorá sa ligotala jednu noc a skryla sa. Teraz sa dve velké planéty znovu střetly, i tej noci sa ligocú. Moji traja spolubratia pozorujú ich s výšiny driev- neho chrámu Siedmich sfär, v Babylone, a ja odtiaľto. Ak sa hviezda znovu ukáže, počkajú ma v chráme desať dní, a pôjdeme spolu do 46,

688 Jeruzalema vidieť Toho, kto sa narodí za kráľa judského, a poklo­ níme sa mu. Vediac, že sa tento znak zjaví, už som sa schystal na ďalekú cestu. Predal som svoj dom i svoje majetky a kúpil som tieto tri drahocennosti: safyr, rubin a perlu, zanesiem ich do daru královi. Zvem vás, aby ste šli so mnou, spolu sa radovať, najdúc Dôstojného, a jemu slúžiť. Hovoriac tieto slová, vpustil ruku za pás a vyňal odtial tri velké drakokamy. Jeden z nich bol belasý, ako nočné nebo; druhý červenší, ako lúč vychádzajúceho slnka, a tretí biely, ako snehové končiare hôr v súmraku. Rozložil ich na rozkrútené kotúčky; ale jeho priatelia hladeli na drahokamy akosi čudne a nepriaznivé. Tieň pochybnosti a nedôvery pretiahol im tvárami, ako hmla, zahaľujúca vrchy. Popozerali na seba sústrastne začudovaní, ako ludia, ktorí počuli niečo neuveriteľného — rozprávku o nejakom divom videní alebo návrh nejakého neslýchaného podujatia. Napokon povedal jeden z nich: — Ja o tom, čo ty hovoríš, neviem ničoho, Artaban, a mňa tu zdržiava moja povinnosť ochrancu kráľovskej pokladnioe. Ja sa nemôžem pustiť na tieto výzvedy; ak sa ty poberáš, želám ti šťa­ stlivú cestu. — Ja mám mladú ženu, — hovoril druhý. — Nemôžem ju ani tu nechať ani so sebou vziať na tú čudnú cestu. Toto pozvanie je nie pre mňa. Ale nech ťa sprevádza všade šťastie 1 Maj sa dobre. Tretí oznámil: - - J a som pristarý na takú ťažkú cestu, ale môžem poslať s tebou jedného z mojich sluhov, ktorý mi potom prinesie zvesť o tebe. Chod v pokoji. Posledný, od všetkých väčšmi milovavší Artabana, vstal a pošiel míčky, ale odchodiac, obzrel sa a povedal: — Priateľ môj, prisnil sa ti nesplniteľný sen. Niet kráľa, krém pravdy. Toto je nie pre teba. Rozmysli si to dobre tejto noci, a zajtra zasa prídem poshovárať sa s tebou. Tak jeden za druhým všetci odišli a zanechali Artabana sa­ motného. Sobral drahokamy a skryl ich za pás, a potom dlho stál, hľadiac na plameň, vyblkujúci a hasnúci nad panvou. Napokon zo­ dvihol záclonu medzi dvoma červenými stĺpy a vyšiel na terrassu na krove domu. V povetrí už bolo cítiť predúsvitnú sviežosť a s končiarov Oronta, snehom odetých, zatiahol chladný vetrík, predchodca rannej zory. Ospalé vtáctvo sa znepokojilo, zaštebotalo v šelestiacej listve; zo sadu zavialo aromatom zrelého hrozna. Biela hmla sa rozostlala ako široké jazero po východnej rovine; so západnej strany, kde sa obzor zatváral ďalekými končiarmi Zagru, nebo bolo úplne jasné. Dve veľké planéty, Jupiter a Saturn, ako dve kvapky plameňa, slialy sa v jednu, jasno sa ligotajúcu. Hľadiac na ňu, videl Artaban, ako z temného priestranstva pod ňou vystúpila lazurová škvrna, ktorá, postupne sa farbiac purpurom, zaokrúhlila sa v purpurovú guľu, postupne meniac sa na jasný biely bod. Tento malý bod sa

689 ligotal v nekonečnej diaľke nebosklona, ak oby sa všetky tri draho­ kamy, ukryté na hrudi mudrca, slialy na jedno živé ohnište sveta. Artaban sklonil hlavu a zakryl si čelo rukami. — Tu je znamenie! — povedal sám sebe. — Kráľ príde, a ja mu pôjdem v ústrety. Celú noc čakal v stajni najlepší z jeho koní osedlaný, ryjúc zem kopytom, hrýzol uzdu, ako by bol cítil netrpelivosť svojho pána, hoci neznal jeho ciela. Nestačilo sa ešte vtáctvo úplne prebudiť a ozvať svojím hlasným a radostným ranným spevom, ešte sa nestihla biela hmla rozísť nad rovinou, keď Artaban už cvalom utekal hradskou, ktorá opásala podošvu Oronta, smerom na západ. I prichodilo mu náhliť, aby došiel na určitý čas schôdzky s druhými mudrcmi, lebo ciel cesty nebol blízky: mal prejsť pol­ druha sta parasangov*) a cez deĎ nebolo možno prejsť viac, ako pätnásť. Ale poznajúc silu svojho dobrého koňa, Artaban sa nebál opozdenia a prešiel každý deň určitú diaľku, hoci musel ísť hlboko do noci a pustiť sa do cesty pred východom slnka. Prešiel temné úžľabiny, kde mu búrna rieka bola vodičom; prešiel hrozné útesy, príkry snežný prieval; prešiel úrodnú dolinu, strašnú Zagrosskú bránu, kde reval a sa penil Ind; prešiel sady a háje, utiahnuté pomedzi vŕšky, vyšiel na plochú rovinu, ktorou viedla cesta, rovná ako strela, presekujúce lúky a nivy. Potom, prejdúc ohromné sídelné mesto Selekviu, založené Alexandrom Velkým, a šumivé vody Tygra, i plytké rukávy Eufrata, pokojne vlažiace plodonosné nivy, došiel koncom desiateho dňa k rozvalinám mnohoľudného Babylona. Kôň ustával, ale on vedel, že do chrámu Siedmich sfär ne­ zbývá len tri hodiny, a ak dôjde do polnoci, ešte zastihne svojich priateľov. Preto nezastávajúc išiel ďalej. V bledo-žltom strnisku stál palmový hájik. Vojdúc do jeho tiene, kôň sa mu potknul na akýsi temný predmet, ktorý ležal na ceste, a zrazu zastal, trasúc sa na celom tele. Artaban sišiel na zem. Pri nejasnom svetle hviezd rozoznal ludskú postavu, ležiacu priekom na ceste. Nahnúc sa nad ňu, poznal Žida a dľa žltej vy­ chudnutej tvári domyslel si, že ho zvalila na zem strašná malária, človek zdal sa byť mŕtvym, a mudrc vrátil sa k svojmu koňu. Ale v tom, ako dvíhal nohu do strmeňa, pristavil ho slabý ston do­ mnelého mrtvého. Artaban váhal. Vedel, že ak hoci len chvíľku za­ mešká, nedôjde k Vorsyppu na určitý čas; a človek, ak ho nechá bez pomoci, umre. Takým činom stál Artaban na rozcestí. „Bože pravdy a čistoty" — zaprosil — „uprav moje kroky na cestu mú­ drosti!" I vrátil sa k chorému, rozviazal mu čalmu a zodvihnúc mu hlavu, položil ju na vyvýšené miesto pod palmou; potom pri­ niesol vody z blízkeho potoka a primiešal do nej prosté, ale lie­ čivé kvapky, ktoré nosieval za pásom, súc nielen astrológom, ale i lekárom. Vodou osviežil čelo a oči chorého a vlial mu do úst niekoľko kvapiek vína. Viac hodín strávil okolo neho, pomáhajúc *) parasange = tri štvrte zemepisnej míle.

690 mu ako zkušený lekár, a konečne prišiel Žid k sebe. Postupne sa mu navrátily sily, zodvihol sa, poobzeral a sa spýtal: — Kto si ty? — Ja som Artaban, mudrc, a idem do Jeruzalema, vyhľadať Pomazaného, ktorý sa narodil, aby sa stal králom Judským. Ne­ môžem dalej meškať, ináče karavána odíde bezo mňa. Ale že si chorý a mohol by si na ceste umrieť, nechám ti môj chlieb, víno, a niečo liečivých zelín. Ked ti pribudne sily, najdeš v Babylone domy svojich rodákov. — Áno, nech ťa požehná Boh Abraháma, Izáka a Jakuba a nech ti pošle šťastlivú cestu I — povedal Žid. — Môžem sa ti od­ meniť len poradou, kde máš hľadať Messiáša. Naši proroci pred­ povedali, že sa nenarodí v Jeruzaleme, ale v judskom Betleheme. Prosím Boha, aby ťa šťastlivé priviedol do toho mesta, za to, že si trpiacemu preukázal sústrasť. Artaban vyskočil na koňa, rozlúčil sa so Židom a chytro uháňal preč. Bolo už daleko po polnoci. Kôň letel plným cvalom po tichej rovine, brodiac riekou, a unavený napínal všetky svaly. Jednako nad opusteným chrámom Siedmich sfär už since svietilo. Rôzno-farebné kamene jeho krovu iskrily sa ako rozbitá dúha, a vysoký chlm, na ktorom stál chrám, hádzal na západnú nížinu dlhý tieň. Artaban obišiel vôkol vŕšku, sišiel s koňa a vyšiel na naj­ vyššie miesto; no nikde nezazrel ani stopy svojich priateľov. Ko­ nečne padol mu zrak na hŕbu rozbitých tehiel a pod jednou zazrel kúsok pergamentu. Prečítal na ňom nasledujúce slová: „Čakali sme do polnoci, dalej nemôžme čakať. Ideme hľadať Kráľa. Nasleduj nás čez púšť." Artaban sadol si na zem a pokryl si hlavu na znak zúfania. „Ako sa ja mám pustiť púšťou" — hovoril sám sebe — „ked nemám provízie, a ešte s takým zmučeným koňom? Musím sa vrátiť do Babylonu, predať svoj safir a za tie peniaze kúpiť si veľblúdov. Sám milosrdný Boh vie, či nezameškal som príležitosť vidieť Kráľa, zadržaný skutkom súcitu." Rýchle prešiel damaskými sadmi, Jordánskou dolinou a vŕško- vatým judským krajom, — a na tretí deň za tým, ako traja mu­ drci položili k nohám Matky Ježišovej svoje dary, zlato, kadidlo a myrrhu, štvrtý mudrc, ustalý, ale dúfajúci, približoval sa k Betle­ hemu so svojím rubíuom a perlou, obecanými v dar Kráľovi. „Ko­ nečne ho nájdem, hoci i pozdejšie, ako moji spolubratia!" — myslel si. Vojdúc do krajného domu dedinky, obrátil sa s otázkou ku mladej gazdinej, kŕmivšej svoje dieťa, a ona mu rozpovedala, že pred troma dňami prišli traja cudzinci, hľadajúci Máriu Nazaretskú a Jej Ne­ mluvňa, Ktorému, ako v dedine hovorili, priniesli drahocenné dary. Odišli potom tajne, nevedno kam, a v tú istú noc skryla sa i Mária s Jozefom a Nemluvňaťom, ujdúc, ako sa šeptom povrávalo, cestou do Egypta. Kým žena všetko toto láskavé rozprávala a nemluvňa na jej rukách sa usmievalo vo sne, Artaban vstal, hovoriac sám sebe: „Pôjdem i ja za Kráľom do Egypta". Ale zrazu na ulici strhol sa strašný shon, ozval sa šum a

691 Krik, štrngot zbrane a výkriky: „Vojaci! Herodesovi vojaci vraždia naše deti 1" Tvár mladej matky obelela ako sneh, ale sa nehla, aby nezobudila dieťa, len pritisla ho k hrudi, zakryjúc ho záhybmi svojich šiat. Artaban hodil sa na dvere a zaclonil ju svojimi širokými ple- ciami. Keď prišli vojaci, on, nepohnúc sa s miesta, vyňal zpoza pása drahokam a krotko povedal ich velitelovi: — Hotový som darovať ti túto vec, ak ma necháš na pokoji, — A podal mu iskrivý rubin. Vojakovi zažiarily oči lakomosťou, keď videl jeho krásny lesk. Vzal drahokam a zvolal svojím Iuďom: — Preč! Tu niet detí; v dome je ticho! Tu obrátil sa Artaban oproti východu, modliac sa: „Bože pravdy, odpusť mi! Podkúpil som vojaka, aby som zachránil život nemluvňaťu, a tu prišiel som o druhý drahokam: Či ja teraz vidím niekedy tvár Kráľa?" A zpoza neho ženský hlas láskavé hovoril: — Nech ťa Boh požehná a ochraňuje za to, že si zachránil život môjho dieťaťa! Nech sa zaskvie pred tebou Jeho tvár a nech sostúpi na teba milosrdenstvo Jeho a pokoj duševný! Prešlo mnoho rokov. Nevedno, čo sa stalo so štvrtým mu­ drcom v Egypte, kam sa vybral hladať Krála, ani v iných krajoch, kade putoval, prezvedajúc sa. Len nejasne som počul, že velmi pilne skúmal staro-židovské písma a zvedel z nich, že je súdené Královi trpieť, byť preháňaným a žalářovaným. Preto hľadal Ho Artaban medzi utlačenými a nešťastnými, chorými, ranenými a väz­ nenými. Vrúcna žiadosť vidieť Krála zavládla dušou mudrca sil­ nejšie a silnejšie, a on sa horlivé spytoval na Neho všade. No hoci nenachádzal Toho, Komu sa chcel pokloniť, zato stretával mnohých, ktorým mohol pomáhať; a v nasycovaní hladných, šatení nahých, liečení ranených a potěšovaní väznených jeho dni a roky utékaly tak bystro, ako behá člnok tkáča po pribúdajúcom tkanive. Svoj posledný drahokam, perlu, nosil stále na srdci, i dostávala akýsi mäkký lesk, meniaci dúhové farby, akoby odblesk utrateného sa- fira a rubína. Tridsaťtri roky strávil Artaban stále na púti. Jeho vlasy, kedysi čierne ako úžlabiny Zagra, ošedively; oči utratily lesk, ako iskry, pritajené pod popolom dohárajúceho ohňa. Ustatý, zoslabený a blízky smrti, ale vždy ešte hľadajúci Krála, prišiel posledný raz do po­ svätného mesta Jeruzalema. To bolo v druhý velkonočný deň, ulice mesta kypěly národom, ktorý bol akosi čudne pozbudený a valil sa v celých zástupoch k severnej bráne. Artaban sa pripojil k ne­ velkému zástupu Partáncov, židovských pútnikov zo svojho kraja, při­ šlých na sviatky do jeruzalemského chrámu. Spýtal sa ich, kde idú. — Na Golgatu, — bola odpoveď. — Tak sa volá vŕšok za stenami mesta. Hovoria, že akýsi Ježiš Nazaretský, človek, ktorý robil mnoho dobrého národu, bol chytený od kňazov, vydaný Pilá­ tovi a rozpiaty na kríži na Golgatě, za to, že sa vydával za ži­ dovského krála. Ustalé srdce mudrca začalo pnulkejšie biť, keď počul zopa-

692 kovanie slov, ktoré ho celý život vodily po suchu a mori. Ale- zyesti boly temné a záhadné. Či je možno, že by Král zahynul takou smrťou? Jednako odpovedal Artaban sám sebe: „Cesty Ho­ spodinove sú nevyzpytatelné. Možno, že nájdem môjho Kráľa ešte živého v rukách jeho nepriateľov, a vtedy ponúknem ako výkupné za Jeho život svoju perlu." Tichým, ustalým krokom išiel za národom k Damaskej bráne. No prechodiac vedia brány Herodesovho väzenia, stretol oddiel macedonských vojakov, ktorí vliekli do väzenia mladú devu v roz­ trhanej odevi, s rozcuchanými vlasmi a poháňali ju surovými údermi. Ked starec zastal, ľútostivé hľadiac na ňu, deva zachytila kraj jeho bieleho plášťa. — Smiluj sa nado mnou! — zvolala. — Osvoboď ma, ak môžeš, ó, kňaz môj! Ako si ty, i ja som dcérou Irana. Môj otec bol perským kupcom, ale umrel, a mňa chytili za jeho dlhy, aby ma predali do otroctva. Zachráň ma od horšieho, ako je sama smrť! Artaban sa striasol. Bývalá borba, prežitá kedysi na babylon­ skej rovine a v Betleheme, borba medzi žiadosťou vidieť obetova­ ného Kráľa a sústrasťou, znovu sa zdvihla v jeho duši. Jednako vytiahol perlu a vložil ju do ruky zajatej. — Tu máš na výkup, dcéra moja! Toto je posledný z po­ kladov, ktoré som chránil pre Kráľa. Kým hovoril, nebo zrazu stemnelo, ako za noci, povrch zeme sa zatriasol a zakolísal, ako hrudi človeka, horiaceho sa s hrozným žiaľom. Múry domov sa treskom pukaly, a v povetrí zdvihly sa oblaky prachu. Vojaci sa v úžase rozutekali, starý mudrc a otro­ kyňa, ktorú vykúpil, bezpomocne spadli na zem pod stenou. Pri poslednom otrase zeme s krovu domu, pod ktorým sa utúlili, od­ trhla sa ťažká škrydla a prebila starcovi hlavu. Ležal bez dychu a bledý a dolu tvárou stekala mu krv. Ked sa deva sklonila nad ním, aby videla, či žije, v tisine ozval sa tichý hlas, ako ďaleká hudba, ktorej každý zvuk jasne počuť, ale slov nemožno rozobrať. Deva zodvihla hlavu, mysliac, že shora niekto oknom hovorí, ale tam nebolo nikoho. Medzitým starec hýbal perami a počula, ako hovoril drievno-perským jazykom: ••— Nie, Hospodine! Kedyže som Ta videl hladného a nakŕmil som Ta; smädného napojil? Kedy som Ta putujúceho pritúli!; za­ odel, keď si bol nahý; pomáhal Ti chorému; potešoval Ťa vo vä­ zení? Tridsaťtri roky som Ťa hľadal, a ani raz som nevidel Tvojej tvári, ani raz som Ti neposlúžil, svojmu Bohu na zemi! Stíchol, ale tichý podivný hlas ozval sa znovu, a zasa deva ne­ rozoznáte, čo hovoril. Jednako, odchádzajúca duša Artabana zrete- dlne počula nasledujúce slová: „Vpravdě ti hovorím: čo si urobil Mojim menším bratom, urobil si Mne samému". Ako prvý lúč zory, padnuvší na končiar hory, bledou tvárou umierajúceho rozlialo sa tiché, radostné svetlo. Hruď sa zodvihla, vypustiac hlboký vzdych obľahčenia. Dlhé putovanie priviedlo ho k želanému koncu; jeho dary boly prijaté. Štvrtý mudrc našiel Kráľa Pravdy. Prepracovanie anglickej pôvodiny preložila B. Š.

693 Ranené srdce. črta od Alberta Martiša. Dom Jána Hlúba stál na rynku a bol jeden z najkrajších v obci. V tom rozsiahlom dome bývaly, krém sluhu a slúžky, štyri duše: gazda Ján Hlúb, asi 45-ročný, silný, zdravý, jeho žena Katka, gazdova druhá žena, dcéra Marka, toho času najkrajšia mladá žena v obci, a 5-ročný Janko. Ján Hlúb mal rozsiahle gazdovstvo, v ktorom sa mu všetko darilo, lebo v práci on sám viedol predok. Bol sa k prvej žene přiženil, ktorá mala celé sedenie majetku, on doniesol štvrť, a tak pilné ruky malý na piatich štvrtiach dosť čo robiť, a Ján Hlúb i robil. Mal s prvou ženou len dcéru Marku, ktorej pripadol matkin majetok. Hlúb sa po druhý raz oženil a vzal si chudobné, ale dobre vychované dievča, Katku, ktorej otec početnú svoju rodinu živil z čižmárstva. Marka nepocítila, že má macochu, Katka bola k nej dobrá, ony sa vzájomne milovaly. Čas tiekol svojím tokom. Medzi časom sa Hlúbovi i päť detí narodilo, ale z nich len Janko ostal pri živote. Majetok a statok Hlúbov sa množil. Najímal robotníkov, ale cudzí je len cudzí, lebo cudzí robí, cudzí berie. Preto sa Hlúb začal starať o přístavka, ked Marke prešlo 16 rokov. Kým sa otec ob­ zeral po príhodnom šuhajovi, zatial Markino srdce zahorelo k On­ drejovi Povolnému, ktorý len čo bol z trojročnej služby vojenskej domov prišiel. Ondrej bol synom zvonára a ako taký sa denne skrúcaval na fare a u učiteľa, kde sa mu prilepila nejedna pekná vlastnosť: bol poslušný, pilný a najmä skromný. Čítaval veľa, bral si knižky nielen od pána farára a pána učiteľa, ale dosť obsažnú školskú knižnicu poznal od prvého až do posledného sväzku. Čítanie prispelo k tomu, že sa stala jeho povaha tichou, ústupčivou; pre tieto dobré vlastnosti každý mal Ondreja tak doma ako i pri vojsku rád. Ondrejove sivé oči sa vhĺbily do Markiných nezábudkových a oba si porozumeli, ich duše túžily za spojením pred oltárom, čo si pri tanci i vyznali. Otec Ján Hlúb sa bol dohovoril s otcom Pálka Svoreňa, že ho prijme za přístavka. Markinmu otcovi sa Paľko najviac preto zapáčil, že vedel obratne so zápražím štyroch volov narábať, že bol smelý a rázny medzi mládežou; poznal ho zovnútorne, neskúmal srdca, nevidel pekných duševných vlastností u iných. Dcére povedal, že ju príde Paľko Svoreň pýtať, a ked z očú dcéry vyčítal nevolu, osopil sa na ňu, že musí Pálkovou ženou byť. Marka ticho, ale rázne povedala, že za Pálka nepôjde a že si ona už vybrala šuhaja srdcu svojmu milého. Ján Hlúb sa hneval, ale krotké a tiché slová jeho ženy ho krotily; potom, keď sa zamiešali farár s učiteľom, poznajúci On­ drejove pekné vlastnosti, prehovorili Hlúba a Ondrej sa dostal za přístavka do domu Hlúbovho.

Marka s Ondrejom pili blaho šťastia celým dúškom. Ale ich Jáskanie netešilo akosi otca, mnoho ráz ich ohriaknul, nemal akosi radosti zo šťastia detí. Hlúb sám k hrude od mladosti viazaný, ne­ vedel sa od hrudy vyššie povzniesť, zazlieval Ondrejovi, že po zimných večeroch knižky a noviny, ktoré si predplatil, i s Markou čítavali. Hlúb, nakŕmiac si telo, myslel na oddych telesný, po du­ ševnom pokrme netúžil. On i petrolej závidel deťom a posielal ich spať. Len chlácholeniu dobrej duše, jeho ženy Katky, sa podarilo ho utíšiť, že nevypukla v dome búrka. A Ondrej bol ústupčivý, nikdy tesťovi neprotiřečil, ale čítania nezanechal, ono mu bolo po­ trebou, ako chlieb vozdajší. Takto prešla zima a kosé lúče slnka začaly lízať sneh; vetry vysušily cesty, už vyvážal sa trus na role. Ondrej tiež dobre opa­ trenú hŕbu hnoja si obzeral, a že mal poviezť kus zeme pod ko­ nope, vzal kôš a zpoza chlieva nosil nasbieraný popol a posýpal ním hnoj. Hlúb so strany na to hľadel a myslel si: čo ten hlupák robí? Veď ani môj ded, ani otec a ani ja som zem nikdy popolom ne- povážal, popol patrí za humno do jám, do potoka, a nie na rolul No, neriekol nič, ale keď Ondrej začal vo vápenici s bokov suché vápno soškrabovať a tiež na hnoj vynášať, ohlásil sa Hlúb: — Čo to má byť? Najprv si do hnoja otravu popol miešal, a teraz ešte i vápna, na čo je to? Ondrej, priamo do očú tesťovi hľadiac, odpovedal: — I popol i vápno sú potrebné v malej miere pod konope, lebo konope k zdarnému vzrastu potrebujú vápna, — a Ondrej zasa do vápenice vošiel. Hlúb šiel k hnoju, tam jeho ináčej zdravá, červená tvár zbledla od hnevu. Zostal stáť pri hnoji, pokým Ondrej s plným košom prišiel. Hlúb bez slova vychytil kôš a rozsypal po dvore. Ondrej ticho sa spýtal: — Otec, a prečo mi robíte novú robotu? — Preto, že si nedovolím hnoj kaziť! — pretŕhané odvetil Hlúb. — Ale, otec, veď som si ja to z prsta nevycical; to píšu múdri ľudia v knihách — a Ondrej pochytil lopatu a začal shrabávať rozsypané vápno. — Vápno mi na hnoj nesmieš dať! — skiíkol Hlúb a chcel Ondrejovi lopatu vychytiť. Ondrej, silný chlap, nedal si lopaty z ruky, ale jedným pohybom vytrhol ju z rúk tesťa. To ešte väčšmi nahnevalo Hlúba; pochytil tam ležiace železné vidly a hnal sa na Ondreja, kričiac: — Ty mi budeš v mojom dome rozkazovať?! Tu ťa ako žabu prepichnem! — a už namieril vidly na Ondreja. . Ondrej bol pri vojsku dobrým šermovníkom, odrazil tesťovi vidly a vždy ešte mierne hovoril: — Prosím vás, otec, uspokojte sa. Veď vám ja vidly vyrazím a môžem, ak chcem, vás i udrieť; ale toho neurobím, veď ste otcom mojej ženy.

695 Hlúba tichosť Ondrejova ešte viac rozzlobila, zahnal sa vidlami a chcel Ondreja po hlave udrieť, ale Ondrej obratne lopaton od­ razil úder; potom keď Hlúb znova ešte s väčším hnevom hnal sa na neho, Ondrej silným nárazom na vidly zlomil im porisko. Hlúb stál odzbrojený. To nie že by ho bolo umiernilo, ale ho do väčšej zlosti priviedlo. Strašne zahrešiac, utekal cez dvor do domu: — Hlupák!... Žobrota zvonárska ma učiť bude?! Darebák... leňoch... veď ja tomu hned! koniec urobím! — Pri tých slovách vbehol do pitvora. O chvilku Hlúb s natiahnutou puškou vybehol, za ním bežala Marka i s macochou. Obe ženy kričaly na ratu. Macocha kričala: — Ujdi, Ondrej, ujdi!... — Otec môj dobrý, otec, nezabite mi muža, a chcela otcovi pušku chytiť, ale silná ruka Hlúbova ju odsotila.. . Pokým sa Hlúb svojej žene bránil, zatiaľ Marka bežala k mu­ žovi, ktorý stál ako zakopaný, s prísnou, ale už nahnevanou tvárou. Hlúb skríkol: — Mara, ujdi, lebo i teba zastrelím! — a kecf sa Marka muža chytila, otec v strašnom hneve namieril. Ale keď už potiahol kohútik, žena ho za ruku trhla, takže puška stranou vystrelila... — Ach, otec... srdce ste mi ranili... — vykríkla Marka a padla. Ondrej sa k svojej žene nahnul, bozkal jej biele čelo, potom sa vystrel, pozrel na zdeseného Hlúba a jeho trasúcu sa ženu a prísne povedal: — Ďakujem vám, mama, za vašu dobrotu; i vám, otec, od­ púšťam všetko, ale vám prisahám, že moja noha viac do vášho domu nevkročí. Nebudete ma viac prezývať zvonárskou žobrotou... S Bohom zostaňte!... a Ondrej, smutne pozrúc na zomdletú Marku, vyšiel zo dvora, v ktorom sa za niekoľko mesiacov blažené cítil a šťastne žil. Dovezený lekár naložil rodičom, aby s Markou nežne zaobcho- dili, ak im je jej život milý. Hlúba, ako mu zať Ondrej z domu odišiel, ludia skoro ne­ poznali"; akosi zmäkol, predtým rázny v slove i postavou, chodil nahrbený a bol mlčanlivý: predtým chodil s červenou tvárou, vy­ pätý, rovný, ako zdravá jedla, oči jasné premeraly každého, kto mu po vôli nerobil, alebo protirečil; jeho slová boly krátke, určité: keď nie, tak nie; keď áno, tak áno, a jeho žiadosť sa musela vy­ plniť, čo i hneď na zle vypadlo: ale ako hladel na vädnúce líca svojej dcéry a počul jej žalobu: „Ach, moje ranené srdce ma bolí!" ztratil ráznosť a pevnú vôľu, ved bol otcom a cítil bolesť svojho dieťaťa. Sto ráz obanoval nerozmýšleny čin s tou puškou, ale čo sa stalo, to sa neodstane viac, preto sám seba zožieral. Pre Hlúba bolo to najhroznejšie, že mu tak farár ako i učitel dokázali, že Ondrej s tým popolom a vápnom skutočne dobre chcel,

696 a ešte viac ho svedomie hrýzlo, že sa mu Ondrej ani na odkazy,- ani na prosby do domu nevracal. Nuž „padla kosa na kameň". Ondrej bol velký dobrák, trpel, pokým sa dalo, ale keď sa mu toho toľko nakopilo, že ztratil trpezlivosť, vzbudila sa v ňom ráznosť a odpor, veď on nie toľko pre Markin majetok si ju vzal za ženu, ale pre jej pekué vlastnosti a cítil v sebe tolko sily, že z práce rúk svojich by bol seba i ženu vyživil. Ondrej nielen farskú a učiteľskú záhradu, hned ako od Hlúbov odišiel, obrobil, ale i bohatším sedliakom pridomové záhrady tak usporiadal, ani učený záhradník, za čo mu všetci dobre platili. Ale nielen záhrady vedel Ondrej dobre a pekne obrobiť; spravil všetko, čo do ruky chytil. Raz hodiny naprával, potom zas hudobné ná­ stroje, slovom každej práci sa rozumel a tak nikdy nezaháľal. Keď sa Ondrej ani na odkazy a prosby Markine domov ne­ vracal, ona dala si na dva velké vozy svoju výbavu naložit a od­ sťahovala sa do malého domku zvonárovho, kde ju velmi vďačne prijali. Tomu sa ani Hlúb neprotivil, v nádeji, že sa mu dcéra u zaťa vylieči, a sám im poslal za voz múky, masti, mäsa atd. No i toto zlyhalo. Marke za dva dni blaženosť žiarila z očú, že bola pri boku milovaného muža; ale už na tretí deň ju vychytily srd­ cové kŕče a na radu lekárovu ju zas do otcovského domu preniesli. Prijdúc k sebe, Marka zvolala: „Bolí ma, velmi ma bolí moje ranené srdce!" potom sa ohliadla po izbe a zašeptala: „Už som zas u otca... Kde je môj muž, môj Ondrej ? Dovedte mi ho, lebo bez neho umriem .." Otec, počujúc od dcéry slovo „umriem", vybral sa sám pre zaťa, ale Ondreja nijaká prosba nepohla; ticho a smutne riekol: „Ja Marku milujem a budem ju po môj hrob milovať, ale do vášho domu nejdem, to mi moja prísaha bráni" a doložil: „Veď som ja pred vami i tak len zvonárska žobrač"... Neprospel ani Hlúbov slub, že mu oddá celý Markin majetok i s domom a on si kúpi druhý dom, do ktorého sa vysťahuje, a ani slzy v strachu o milovanú dcéru preliate nepohly Ondreja. Hlúb na stály odpor zaťov vzplanul; na chvilku zas sa mu vrátila ráznosť, keď hovoril: — TJ teba, ako vidím, ani prosba, ani hrozba neprospeje... Ty budeš mať moje dieťa na svedomí, ak umrie... Poď a zachráň mi ho pri živote!. .. — Vy vašou puškou ste ranili mojej ženino srdce, ktoré ko mne vždy také dobré bolo... Žiaľ premohol Ondreja. Aby mu nevideli sĺz, vybehol von. Na konci júla 1914 vypukla vojna. Ondrej bol hneď v prvý deň mobilizácie zavolaný a postavený do zbrane. Za čas vedeli o ňom, písaval žene; i vyznačil sa na bojišti hneď na počiatku. Ale razom přestaly chodiť od neho listy. Marku, chorú na srdce, lekár horko-ťažko udržoval pri živote, keď prestala dostávať listy.

Ján Hlub v neúnavnej polnej robote bladel svoj žiar utlumiť. Ale keď šli do póla konope trhať, tam sa mu svedomie pohlo. Hlúb, ako bol svojím gazdom, nikdy nemal takých pekných konopí, ale nemal takých nikto v chotáre a prišlo mu na um, že to len preto boly konope pekné, že Ondrejom prichystaný hnoj, s vápnom a popolom pomiešaný, pod ne potrúsil. Svedomie mu hovorilo: „Vidíš, vidíš! ako si darmo zaťovi ublížil! Ba nech ťa nemykne tvoja dobrá žena, i o život si ho mohol pripraviť... A to len preto, že nič nečítaš, ba sú ti ludia, ktorí čítavajú, protivní". Hlúb, trhajúc jemné konope, ktoré mu vyše hlavy siahaly, bol by tam pred zaťom padnul na kolená, keby tam bol býval, a bol by ho za urážku odprosil. No, všetko darmo; Ondrej koná tam ďaleko svoju povinnosť, preto ho len v duchu prosil za odpustenie a k Bohu vzdychal, že by mu zaťa pri živote zachránil... a tým i život jeho dobrej dcéry Marky. Keď susedia a známi pri máčaní konopí chválili konope Hlú- bove, jeho ako by vždy boli do srdca bodli; ale neodpovedal nič. Markina choroba len trvala. Prišla zvesť, že Ondrej v ne­ mocnici, tam neďaleko bojišťa, ranený leží. Raz večer po robote sadol Hlúb ku stolu a čakal na večeru. Tu pristúpila bledá Marka k otcovi a podala mu noviny so slo­ vami: — Otec môj, prečítajte si tu v chýrniku tento kúsok. Hlúb čítal a prečítal raz, potom i druhý raz, a keď tomu po­ rozumel, spýtal sa: — A čo tým chceš povedať, dieťa moje? — To chcem povedať, otec, že keď vojenskí doktori vojakom ranené srdcia sošívajú, či by i mne moje nevystrábili ? Prosím vás, neľutujte peňazí a poďme k vojenským doktorom, azda i mne akosi moje ranené srdce utíšia. Hlúbovi zasadlo v hrdle, lebo bol počul od lekára, že je Mar­ kina choroba nevyliečiteľná, a i to vedel, že chorobu jej on spô­ sobil. Keď trochu premohol žial, riekol: — Dobre, Marka moja, na peniazoch nezáleží; pohneme sa hneď zajtra, ak nám lekár dovolí cestovať. A Hlúb včas ráno odviezol sa do neďalekého mestečka a radil sa lekára. Lekár stisol pleciami, ale potom dovolil Hlúbovi, že železnicou môžu isť na kliniku do Pešti. Tam professori-lekári prezreli dôkladne Marku, predpísali jej liek a radili jej hladat pokoj a nerozčulovať sa. Marka by bola chcela, aby jej učení doktori operovali srdce, ako vojenskí doktori operujú vojakom. I povedala to otcovi a žia­ dala, aby šli a šli k vojenským doktorom. Vojenský lekár, so zlatým golierom, keď prezrel Marku, len tak náhodou sa spýtal, či tiež má muža na vojne? Hlúb mu prisvedčil a povedal bližšiu adressu zaťovu. Doktor vzal do ruky písma, v ktorých boly mená ranených a padlých vojakov.

Že vojenský lekár bol vľúdny, ona mu dôverne vyrozprávala, čo čítala v novinách o vojakoch s raneným srdcom. Spýtala sa ho, prečo i jej srdce tak nelieči, keď do jej srdca tiež strelili. Tu Hlúb vyrozprával, ako sa to s tým strelením stalo. Doktor porozumel, odkial Markina choroba pochádza, i riekol, uštipnúc nežne bledé líce chorej: — Chod ty, dcéra moja, domov, a ked sa ti muž vráti, ozdravieš. — Ale, vyprevádzajúc oboch von, lekárovi ako by niečo prišlo na um, vrátil Hlúba nazpak a povedal mu, že jeho zať leží ťažko ranený v Krakove v Halči. Hlúb, čujúc to, s povdačným po­ hľadom sa vzdialoval. Marka, miesto že by bola šla domov na pokoj, prosila otca, aby šli po nemocniciach Madať Ondreja. Ved vojenský lekár po­ vedal, že ju návrat mužov uzdraví. Tejto myšlienky sa ona i držala. Hriešny otec, znajúci, kde je zať, neradil sa nikoho. I on dúfal, že ked sa vzhliadnu, mocou božou dcéra mu azda vyzdravie. Bez otálania vymenil dva lístky druhej triedy až po Krakov, a i to, ako mu zdvorilý železničiar poradil, na rychlovlak. Marka užila liek a spala v noci ticho, len na stanici, kde mali presadať, ju otec prebudil. Ešte ani dobre nesvítalo, ked do Krakova došli. Vzali si drožku a viezli sa rovno do označenej nemocnice. Ale ešte zatvorená bola, — museli čakať. Otec vyjavil opatrne dcére, že tu najdú Ondreja. Marka na tú radostnú zvesť ostala tichá, len si srdce chytila a riekla: — Ach, chvalabohu! moje ranené srdce sa mi vystrábi; už mi je ľahšie... Vrátný otvoril bránu a vpustil přišlých do čakálne, kde mladší doktor každého vypočul. Ked Hlúb povedal, z akej diaľky ku komu prišli, doktorovým čelom preletel mráček a postavil oboch na stranu. Mnohí vošli a potom sa i vracali z nemocnice, a Hlúb s dcérou ešte vždy tam sedeli. Konečne prišiel mladý lekár a hovoril, že sa Ondrej práve prebudil, a voviedol ich dnu. Po jednej i druhej strane stáli postele a na nich obviazaní ranení. Mladý lekár zastal pri jednej posteli a nežne položil ruku na čelo chorému, ktorý prezrel radostne, ale ako zo sna, skríkol: — Marka moja... ty si tu ?!... — Tu som... Ondrej môj... Prišla som sa... — v silnom objatí sa manželia bozkávali... Potom Marka, vystrúc sa, láskavé hľadela do očú svojho milovaného muža a šeptala: — Prišla som si ku tebe moje... ach!... moje ranené rrdce vystrá.. .biť... Už mi je ľah... Ach!... milý — a Ondrejovi na hrudi ležala Markina mŕtvola. Už sa jej ranené srdce vystrábilo. Dobehli lekári i s pomocníkmi, odniesli Marku. Chceli jej pomôcť, najmä mladý lekár, ktorý ani zdaleka netušil, aká chorá je ona; ináče by ju nebol vpustil. Ale Marke na večnosť odľahlo. Hlúb nemal ani tušenia, že by jeho dcéra bola umrela. Myslel si, vedl to prejde. Zostanúc sám s Ondrejom, chcel ho odprosiť a

699 uznať svoju chybu. I to mu chcel povedať, že konope od trusu Ondrejom pripraveného boly najkrajšie v chotári. Hľadal Ondrejovi ruku pod matracom a i povedal: — Ondrej, syn môj, daj mi ruku... — Nemám rúk... Zdesený stál tam Hlúb, pocítil strašný žial, začal plakať a bozkával tvár i miesta, kde ruky boly... Prosil odpustenia; slúbil, že ho v svojom dome opatrí... Na vyzvanie opatrovníkov Hlúb musel sa vzdialiť, a ani sám nevie, či spal, alebo nespal v noci, len toho si bol povedomý, že osamelý kráča za dvoma truhlami s menami jeho milých, dcéry Marky a zaťa Ondreja, ktorých potom v spoločnom hrobe polská zem prikryla... V jaseň. 1914. „Kam chvátáš, roj krkavčí?" spýtal sa z nich najmladší. Ja rozumiem ich reč. „Pod s nami! Vandrujeme, kde krvou zrudlá zem je." Aj odletěly preč. Čo v cintori sa střetly, prehovorily kvety: „O, podme aj my spať! Zima už svoju hudie, nám sníčky šepkať bude náš básnik, verný brat." A my kam utečieme, my krížom poznačené? Najťažšia úloha čaká nás v smrti spánku: rozboriť duše schránku a zmiznúť u Boha. M. H. Nie krásavica. Xefantastická vianočná poresf. Napísal N. Wilde. List redaktorovi. Milý priatel! Odpusťte, že opožděno zasielam sviatočnú povesť a osprave­ dlňujem sa tiež, že je nie sviatočná. Požiadali ste ma o vianočnú povesť s fantastickým sujetom, ale ja píšem nefantastickú históriu. Nuž čože chcete? Prekutal som v svojej pamäti všetkých mrtvých, všetkých tajomných neznámych a neznáme, ktorých som kedysi nezmeniteľné staval vám do vianočného čísla, prekutal som v pamäti všetky ta-

700 jomné izby v starých domoch, všetkých biednych chlapcov a diev­ čatá, ktorým fantastické víly a dobročinné dámy pripravujú utešené stromky v nebi i na zemi, všetkých zločincov, ktorí sa kajajú v Dohviezduy večer, pozerajúc na lučistú vianočnú hviezdu, všetkých biednych ubehlíkov, ktorí chodia tejto noci, tajne, pod oblok rodného domu, plačúcich pod jeho stenami, na ulici, pokrytej snežnými vločkami, keď vidia zapálenú jedličku, opustenú ženu, opustené deti, všetkých zamŕzajúcich v blažených snoch alebo zachránených dobro­ činnou dámou s dobrým psom, a dieťaťom anjelu podobným s lok- Ďami, všetkých mnohoročných nepriateľov, ktorí sa meria na pa­ miatku narodeného Spasiteľa. Všetko to kamsi zmizlo z mojej obrazo­ tvornosti a rozhodne ani jedného umřelého, ani jedného zamŕzajúceho ubehlíka, ani jedného kajúceho zločinca, ani jedného biedneho chlapca, ani jednej dobročinnej víly, ani jednej dobročinnej dámy, ani jed­ ného anjela so zlatými krýdlamí, upomínajúceho na divadelnú apoteózu, nemôžem vám poslať v rekommandovanom liste k Dohviezd- nemu dňu alebo začiatku Nového roku. Moja história je nie fantastická, a vy sa pýtate: prečože vám ju teda posielam do vianočného čísla? Hodte ju do redakčného koša, ak nenajdete v nej ničoho ta­ jomného. Dla môjho náhladu je istá tajomnosť v tejto nefantastickej istorii skrytá. sa nedostane do redakčného koša, — nech súdi čitatel. Po telefone. er zazvonili na telefone, sňal som trúbku s háčka: Som pri telefone, kiský hlas sa spýtal: — Vladimír Grigorievič? Áno. Potom niečo zašumelo, niečo zaklepkalo, zvuky neznámeho ženského hlasu sa přepadly kdesi v neviditeľnom priestore, ktorý ma oddeľoval od tej ženskej. Žatým šum akéhosi zvukového behania nad uchom, akési lúskanie so svojej strany, sa prepadlo, a neobyčajne jasno, blízko, už pri samom uchu, zachovajúc celý charakter tembra, ten istý neznámy ženský hlas hovoril: — Rozdelili nás. Počúvate, Vladimír Grigorievič? — Počúvam. — S vami hovorí Irina Segiejevna Valiantovičová. — Čím môžem slúžiť? — Mňa požiadal oddať vám poklonu môj muž, s ktrorým ste boli kedysi universitní kamaráti. — Peťa? Peter Andrejevič? — Peter Andrejevič. — Veľmi ma teší. Tak dávno sme sa nevideli. Okolo desať rokov. Tak je Peter Andrejevič tu?

^- Nie. Je v cudzozemskú. My stále žijeme v cudzozemskú. Som tu sama na krátky čas. Vyzvaná pre rodinné veci. Muž ne­ môže žiť doma, a moje zdravie vyžaduje hôrneho podnebia. Žijeme v Švajčiarsku. — Som velmi povdačný za pamäť. So svojej strany vás prosím, Irina Sergiejevna, oddajte svojmu mužovi moje priateľské pozdra­ venie. Toľko pekného je spojené s rozpomienkami na neho. — Oddám. — A čo je s vami? Prečo vám je potrebné hôrne podnebie? — Ničoho zvláštneho... okrem tobo... že sa... nepoberám dlho žiť. . . No ani sa nepoberám teraz umierať. Hôrne povetrie je užitočné mojim plúcam. Potom ťažko mi žiť vo veľkých mestách, od toho hluku ustávam, množstvo uličných zvukov, tramwayných kolies, automobilných trúbok, prebytok divadiel. TJ nás je ticho. Na našu villu pozerá Jungírau. Niekedy, podvečer, keď je povetrie veľmi čisté, zdá sa mi, že sa sblížila, že je celkom blízko — celá ru­ žová. A hoci som sama „junge Frau", nepotrebujem äni veľkého mesta s jeho vyrazením, ani hojnosti známostí, ani divadiel, ktoré ja nevelmi milujem... Jednako ja rapocem a rapocem a možno unavujem vašu pozornosť a odťahujem vás od práce? — Ani najmenej. Mne je velmi prijemné. A aká práca? Zajtra je Dohviezdny deň, všetka práca je skončená. — Áno, pravda je. — Keby ste mi dovolili prísť k vám. . . — Odchodím o hodinu. Som už celkom hotová, len čakám ekipážu. — Už? Do Švajčiarska? — Ešte nie, nie do Švajčiarska. Bližšie. Idem na majetok, štyridsať verst ua koňoch. Hoci je teraz krásne. Taký páperovitý, mäkký sneh. Idem do Studeného Prameňa. Nezabudli ste na Stu­ dený Prameň? — Akože by bolo možno zabudnúť na Studený Prameň? Kde sa minuly šťastlivé časy života! No, my sa teda poznáme? •— Poznáme? Áno, ak sa berie za známosť stretnutie so štrnásťročným dievčaťom... No, teraz, hoci som i „junge Frau", ale mám dvadsaťosem... — Irina Sergiejevna, ako? Vy ste Rinočka Seymorová? — Áno. Teta Lena umrela pred dvoma mesiacmi, Studený Prameň sa dostal dedictvom mne. Idem na niekoľko dní pozrieť, čo sa tam robí, vyvolaly ma listy správcové. Vidíte, aká stará známosť... Ak to len možno pomenovať známosťou... čože je štrnásťročné dievča? Bytnosť, ešte sa len hotujúca vyvinúť sa v člo­ veka ... v ženu... Po takom dievčati niet už ani stopy... A, ako zvláštne: hovoríme spolu po pätnástich rokoch, nevidiac jeden druhého, prostredníctvom tejto telefonovej trúbky, ako do nejakého temného priestoru. Je čudné po takom dlhom čase počuť naše hlasy a nevidieť sa. Váš hlas poznám... Zmenil sa, stal sa plnším, no, zostalo niečo ."zvláštneho zvuku vášho hlasu, niečo charakterizujú­ ceho vašu intonáciu. A teraz, keď ste povedali „Rinočka Seymo- 47

702 rová", váš hlas tak zazvučal, ako vtedy, v Studenom Prameni. A môj ste nemohli poznať? — Nemohol. Váš hlas bol vtedy v periodě premeny. Akosi velmi zvonil, ako natiahnutá zvučná a krehká struna... Teraz tiež spinel, zmäknul.. . Ale podia toho zvuku vášho hlasu už nemôžem si predstaviť vás teraz. .\'.\' — Teraz? Som tá istá špata. Lenže veiká. To je celý rozdiel. A tu prišla mi už ekipáža. Odídem, ako stará pomieščica, z mesta na trojke. Za mýtom pustia zvonček a jest čo počúvať. Majte sa dobre. — Nie do videnia? Vedl vy zasa sem prídete? Nezabavíte sa dlho v Studenom Prameni. — Niekolko dní: — Ako by sa mi žiadalo vidieť Studený Prameň. — Ozaj? Nesmiem vás pozvať do mojej samoty. Štyridsať kilometrov na koňoch... a dedinské zimné zátišie. — A keby som prišiel? — Bolo by mi velmi príjemné... No táto Iúbeznosť by sa podobala istého spôsobu obeti s vašej strany. A obeti ja nechcem. Do videnia. Treba ísť. — Prečo ísť teraz, proti noci? .\' — Práve tó je prijemné. Je jasno, ako vo dne. I kone sú znamenité. Majte sa dobre. — Zasa „majte sa dobre"? — No, môž\' byť, že do videnia. Hlas umíkol. Zostala nemá trúbka na háčku a moja úplná osamelosť. Rozpomienky. Drahý priateľ! Vy nenachodíte v tomto rozhovore po telefone, reálnom rozhovore, nie s mŕtvou, ale živou dámou, ničoho fan­ tastického? Odpoviete mi na moju otázku: — Ktože môže v tom nájsť niečo fantastického? Ale ja nachodím. Predstavte si: mne sa to zdá čímsi fan­ tastickým. A sám vynález telefonu, vynález geniálneho človeka, tiež zdá sa mi, že je dar a čudo akejsi víly devätnásteho stoletia. Nechže sa volá Edisonom, Marconim, Curie, mne — možno že preto, lebo píšem sviatočnú povesť, — všetky tie mená, všetky tie oživené trúbky telefónu, bezdrôtne telegrafy, samosvieťacie, čudotvorné ka­ mene zdajú sa podivnými zázrakmi fantastických čarodejníc. Pravdaže, Edison nechodí, ako víla starých francúzskych rozprávok, v kon­ čitom kalpaku a s čarodejným prútikom. No, veru, keď vidím niekde v illustrácii jeho starú, vyholenú anglickú tvár, zrazu premieňa sa v mojej obrazotvornosti na dobrú starú vílu, a jeho cylinder pred­ stavuje sa mi ako kalpak čarodejnice. A tento hlas Rinočky Seymorovej ? Rinočky Seymorovej, ktorej viac niet? Veóľ je už Irina Sergiejevna Valiantovičová a, ako samá

hovorí: „štrnásťročné dievčatko — to bolo niečo, čo sa chystalo vyvinúť v človeka, v ženu..." Tento hlas v telefone, neznámy, blízky, pri samom uchu a prevliekajúci za pätnásť rokov, — akúsi tenkú niť sbliženia, niť, sväzujúcu minulosť s prítomnosťou... V akomsi neviditeľnom priestranstve letiaceho zvuku... či je to nie fan­ tastické ? Fantasticky a skutočne. Ubezpečujem vás, milý priateľ, že je to nesrovnané tajom­ nejšie, ako všetci spolu vzatí mŕtvi sviatočných povestí dovedna, zjavujúci sa z mohýl, lebo sa títo mŕtvi len v rozprávkach zjavujú. Co tajomnejšieho môže byť od rozpomienok? Rozpomienky, ktoré s takou jasnosťou vzkriesia minulosť? Rinočka Seymorová... „Špatička". „Som i teraz tá istá špata, lenže velká". Ako mäkko, akoby trošičku tónom vinného bolo to povedané, pri samom mojom uchu, tým mne neznámym ženským hlasom. Je neobyčajne muzikálny ten hlas, a muzikálnosť, láskavú prelest intonácie cítit zvláště po telefone. Samej bytnosti ženskej nevidíš, neodťahuje ťa. Je len ten zvuk, láskavý muzikálny zvuk ženského hlasu. Ak je špata, je možno i lepšie, aby bola zachovaná prelesť dojmu, ostať vo vzdialenosti, byť známym len zvukmi hlasov ?.. . 1 Ale rozpomienky, rozpomienky na štrnásťročnú Rinočku tíey- morovú vchodia v moju bytnosť. Už som tu v mojej izhe nie sáml Druhá bytnosť — daleká bytnosť, — ktorej viac niet, ktorá zme­ nila svoju tvár, svoj vnútorný svet, vchádza do mňa, v moju dušu,, a ja vstávam, spešne idem hladať staré rodinné album, prevracajúc rodinné fotografie: starých mamičiek, tetušiek, sesterníc, seba sa­ mého v košieľke s lokničkami, a tu je tá umretá „teta Ĺena, ma­ jitelka Studeného Prameňa", a tu Rinočka Seymorová, v noha­ vičkách, a tu štrnásťročná... Špata". Áno, špata, ak tak chcete, ale v jej tvári jest niečo... čo iste je spôsobné zameniť krásu, spôsobné iste závodiť s krásou .. Veľké ústa, npriameno stisnuté pery, veľmi velké oči, nepra­ videlný nos. Veľmi tenulinká, dlhá, veľmi krehká. Pravda, fotografia je nie verná — fotografia je domáca, nie velmi jasuá. .. Ale rozpomienka, rozpomienka razom ju stvorí, túto Irinu Sergiejevnu Valiantovičovú, ako živú, v štrnástom roku. Ja som mal v tom čase dvadsaťpäť rokov. Láska štrnásťroč­ ného dievčaťa k dvadsaťpäťročnému mužskému,, — veď je to také obyčajne. Čosi prvého, nejasne vzplanuvšíeho, čo nezanecháva stopy.,1 Ale cit štrnásťročnej Rinočky Seymorovej ko mne, dvadsať­ päťročnému mužskému, nemal toho, povedal by som, hračkového charakteru, aký mávajú také city, také „romány" dievčat trinásť— štrnásťročných. Zdalo by sa, že je tu slovo náruživosť úplne ne­ miestne To je dissonancia, ktorá je nemožná vo všeobecne naivnej muzike pastorálnej. 47*

704 Jednako^ v cite Riny Seymorovej nebolo tejto: pastorálnosti... A,,musím povedať: v noni bola práve táto, jej veku nezodpovedajúca, dÍ8sonancia. .. bola náruživosť. Rozpomínaní sa na to dievčatko, ktoré písalo verše, aovelly, náruživé milovavšie hudbu, ktoré sme nazvaly „poetessou" a pre čosi „Madame Staěl". Ktosi z rodiny nachodil, že v jej rtoch, v jej hlavičke, so začesanými kučeravými, čiernymi, velmi hustými vlasmi, je tá „face leonienne", ktorou sa vyznamenávala pani Staélová. Ale Ivici toto krehké čierne dievčatko nebolo podobné. Akási nedetská neústupnost, pravda, ukazovala sa v tom pohľade, i v tých plných, ostro rezaných, smelých perách. Vito leta, ked som ju videl takú, prekvapila ma spojením čohosi ešte nesloženého a akoby už velmi zrelého. ,,,, Tenunkáj vysoká, počerná, ohořené rúčky v krátkych rukávoch piiostých letných šiat,...-r-, podobá sa ešte krehkému zimolyzu. Hlas niekedy zvučí ako napnutá struna a oblomí sa. No niekedy pobádaš v äom tenké, napnuté, skoro až chorobne, čujné, jemne cítiace struny: iA tie neústupné stisnuté pery, ako by niečo zatajivšie, a ten pohladí čudne hlboký, skoro ako u starcov, pomerne k jej veku, velkých nepreniknuteľné tmavých očú... To bolo dievčatko v nohavičkách a lokničkách... A tu: „velká Rinočka", ako ju volali položartovne:„Poetessa", „Madame Stael". Teta Lena akosi povedala: i i —.(Nie, na madame Stael sa Rinočka neponáša, ale na svoju pradědovu Izidoru Seymorovú. Tá tiež písala verše, anglické... o akýchsi škótskych zámkoch a dedičných mátohách. i«i Ftedy som začal volať Rinočku prastarou matkou a „Die Urahne. .." ., >i . —: Rina,koIko máte? Pol druha sta rokov? — spytoval som sa jej Odpovedala m i : ^ AU—-Skoro doplním stoštyridsiatydeviaty. V parku Studeného Prameňa bola alleja prastarej matky, v ktorej sa; vraj niekedy zjavovala jej tieň. Rina rada chodievala po tejto alleji. Hovorili sme, že sa tam stretáva s dedičnými duchmi zámku Seymorakého, ktoré jej na- šeptáyaj ú poetické nadšenie. Zaujímalo ma toto dievčatko, táto moja sesternica v štvrtom stupni; (ak, také bývajú), písal som jej verše do albuma, ona mi svoje; :óítaia,... , i; ;-A raz povedala mi celkom vážne, uprene hľadiac mi do očú: — Nemôžem ďalej mlčať, nemôžem, skrývať... Milujem vás. Prekvapilo ma nie natoIko to vyznanie dievčaťa. Dievča v istom veku musí sa nevyhnutne do niekoho zaľúbiť. Mna prekvapil zvuk jej .hlasu,; a ten pohľad, tá smelá odhodlanosť vyznania, nedostatok nesmelostit Nemohol som nevidieť, ako neočakávane sa všetko v nej zmenilo, ako sa toto dievčatko stalo nedievčenským, a ako táto apa­ tická, nevyspela špatička, opeknela. Vzal som jej chudunké, počerné, horiace ruky v krátkych rukávoch ďo svojich a povedal núteným žartovným hlasom, hlasom ochrancu:

- 1 - Prastará mama, budteže umní. Véd ste vy v porovnaní so mnou pravnučka. Predstavte si, že som váš praděd. Či sa možno do pradeda zalúbiť? Stisla mi ruko a priblížiac ko mne Svoju tvár, povedala: — Netreba žartov! Ja nežartujem I Ja vás milujem! A jej ústa přilnuly k mojim. : ; i ii- \' Ten bozk nemožno zabudnut"V bbzkutohto 14-ročného dievčaťa bola páléivá sila náruživosti; prvého ohflä, v obvinuvších moje hrdlo, tenkých; ako krehký Zimolyz,\'rukách, bola neha, dychtivosť, ženská sila. •í /nífieá som tie ruky odtiahol, keďsoíä\' Zase začal hovoriť svoje „dospelé reči" dievčatku — nasledoval búrlivý záchvať. Vniesol šota ja mv rukách do\'doma a povedal, že jej nenadal* prišlo zle... Na druhý deft-som-odišiel; v i; i i : Na list tete Lene písaný s otázkou o zdraví Riňy dostal som wdpóved; že je choroba Rinina veľmi serióznej povahy, že lekári vidia ^hlavne prielom jej organizmu; žé ja vezú do zahraničia. A viac som jej nevidel. » A teraz, po pätnáBtich rokoch, počal som ju v telefonovej trúbke. No ved je ;ani, ona nie•••vine Rinočkä; nie j,prastará mama", mie „madame Stael", a ja som štyridsaťročný. ŕ;:;-- llá [fej ilSWCblOi • ii" PM\'fH A\ 0 ; ; -\'\' Skutočnosť. > < Našiel\'som isa; v Studenom Prameni, zostal som tam za tri dni."¥idpl som:Irmu SergiéJevnuValiantoviCovú, ženu svojho gynv naziálneho a liaívteršitného priateľa,<\'• milého šuhaja, ktorý nado­ všetko\' na•!svete miloval hudhuj svoje \'violinčelo, hru na kvartet a bol politickým emigrantom. Videl\' som; túto metamorfózu: špäta-dievčat.ko s belasýma očima a krehkou, neustálenou prelesťou polodetskýčh foriem a po­ hybov, vyvinulo sa v nekrásávica-ženny ale nekrásavicu; ktoré sú prí- .tažlivejšie od krásavícy a slová povestnej herečky Márie Dorvalovej, o sebe samej, přišly mi na um, za tým; ked som strávil tieto tri dni s ňou vataťomdóme.Studeného-Pramefta: „Je ne suis^as belie, je sais pire\< Drahý priateľ, spýtate sa, alebo, vernejšie, pomyslíte si, len ^pomyslíte: „To bol pomer?*\'Ó, nie! , ; Nijakého pomeru, pomeru v tesnom smysle tohoto slova. Ale spojenie vnútorné, spojenie už nerozlučné, ja myslím, ne^ narušiteľná, neurčitá láska k tejto žene, tejto nekrásavici; ktorá má akúsi tajnú moc: hlasu 1 , pohľadu,; spôsobu držať sa,\'sily uma, zvlášt- meho vlastného vkusu\'; akejRi\' vnútorttej ; svobody ducha; nepodlie­ hajúcej • nijakému\'•tíátlakumódy; Všeobecne prijatých pravidiel, moc mäkko a* podmaňujúcu, niečo podobného nejakému teplému, jasnému a^ mäkko> horiacemu ohníku, ku ktorému 11 by ! sa ti žiadalo si pri­ sadnúť a neodísť od neho i • t»éä aby 1 "nezhasol. Za tieto tri dni, v tejto reálnej iskutóénosti, dialo sa niečo Velmi\'tajomného: ožívalo dievčatko Rina,\'ožíval ten bozk v alleji starého \'parkuj ožívala mŕtva minulosť, ožívala \'&-,\' v spojení so sku- 705

706 točnosťou, tvorila niečo zvláštneho z tejto ženy, zo stien starého domu, z „alleje prastarej mamy", teraz snehom zasypanej: Vyčistili nám ju i prešli sme v zimnom súmraku, vdychujúe čisté mäkké zimné povetrie, touto allejou ku lavičke. Ani ja, ani ona nespomenuli sme slovom bozku dievčatka Riny, jej prvej a mutiteinej lásky. Ale sme cítili obidvaja, stúpajúc po alleji, ten bozk. Ved v tejto chvílke cítila sa byť oným dievčatkom. Bez slov, ale to bolo tak. Načo slová? Ľudia si o mnoho lepšie bez slov porozumejú, keď jest čomu porozumieť, kecf je ich vnútorné spojenie nepretrhnuté. Tri dni. Všetkého spolu to boly tri dni. Poviete: za tri dni sa zaľúbiť a za tri dni pocítiť nepretrže- nosť vnútorného spojenia? A prečo by boly potrebné tri roky? Tri roky alebo tridsať rokov to je už úzke spojenie utvorených zvykov, často bezvý­ chodná nuda, ťarcha, a predsa zvyk. Ale to je nie to, čo mne daly tie tri dni. Ja som mlčky pochopil, že ona miluje, že je táto láska vždy tá istá, láska vzbudená u dievčatka, premeuivšia toto dievčatko na dospelú, ktorá bezmála svojím predčasným vichrom rozrušila jej mladú bytnosť a horí dalej skrytým, neprestajuým plameňom v žene, rozlúčenej so svojím opravdovým jediným citom k vyvolenému človeku, ktorá sa oddala inému, založila si rodinu, svoj dom. svoje ohnisko, u ktorej nemôže byť „hľadania romantickej príhody", ani rozryvu s tým, čo snitovala pevne z vernosti, lásky k deťom, ku svojim stenám. Prežili sme tri dni v starých múroch rodného domu, múroch, ktoré nám rozplavaly o mnohých blízkych mŕtvych a ktoré súčasne spievaly nám piesne mladosti. Hovorili sme o našom leda jestvujúcom príbuzenstve. Vzal som na seba úlohu človeka, pomáhajúceho sesternici-dedičke vynájsť sa v hospodárskych veciach. Ani tieúu koketstva, ani tieňu nejakej narážky. A ved môj neočakávaný príchod bol pre ňu niečím takým, čoho potrebovala, nevyhnutne potrebovala v svojom živote. A rozhovor po telefune? Či požiadal ju jej muž, môj gymna­ ziálny a universitný priateľ, o jestvovaní ktorého som od tých čias nikdy nepomyslel, mne pozdravenie posielať? Veď som ja to cítil, ved som ja všetko videl, videl i očima i svojou dušou, ak sa možno tak vysloviť. Tie staré melodie, ktoré sa kedysi hrávaly na tomto starom klavíri s vykývanými klávesmi tu, v Studenom Prameni, všetka stará hudba, ktorá zvučala teraz v týchto múroch, tichým dedinským večerom, to bola hudba lásky, lásky bez slov. Pre mňa to bolo zjavenie, nový život duše, zmena všetkého, čím som žil dosiaľ. Pre ňu niečo nevyhnutného, o čom sa bolo presvedčiť, čo bolo treba prežiť v mojej prítomnosti už nie ako dievčatku — ale bez bozkov, bez slov, len dušou, bez tela. A s čim bolo treba sa rozlúčiť. . . Navždy. Do Švajčiarska, do mesta, z ktorého ona dívava sa na Jungfrau, poste restante poslal som jej verše, sonet. Vo veršoch hľadel som vyjadriť, ŽP ona neoslepuje. ako nejaký meteor — jej prelesť že •

707 je skrytá. Ale kto rozoznáva čierno od bieleho, tomu sa jej prelesť prejavuje a v jej blízkosti človeku je dobre. Odpoveď prišla. ťísala mi: „Viem nazpamäť Váš sonet. Teraz je to moja najmilšia hudba... V tejto chvíľke hladím na Jungfrau... Ružovie, mladne. Toto meno zostane jej navždy. Náš osud je iný, o niekoľko rokov budem „alte Frau" ... No niektoré city zostávajú vecne mladé... Nie, nie vecne... De hrobu... Rina." Pred odoslaním rukopisu redakcii. Drahý priateľ! Wiet tu ničoho tajomného? Ak niet — odhodte do koša. Prelož.: — a. BESEDA. Historické drobnosti. 6. Vidiek = stolica. V národnej slovenskej poezii nachodíme na pr.: „Moje potešenie šlo dolu vidiekom", alebo: „Mal som fra- jerečku v oravskom vidieku", a tak sa zdá, že význam slova vidiek je v týchto dvoch vetách rozdielny. S. B. Éroboú vykladal: „Vidiek značí vo smysle prirodzenom kraj vidný, rovný, so širším obzorom, hoci horami zaokrúžlenom. Taký vidiek je na pr. v Liptove kraj od Ružomberku k Mikulášů a skoro až ku Hrádku. Najhornejšl a naj- dolnejší Liptov, vrchovatý a v úzkych tônistých dolinách rozložený, ľud nezovie vidiekom... Vo smysle právnom, širšom, značí v slo­ venčine vidiek to samé, čo stolica či župa, tak na príklad vidiek Liptovský abo Turčiansky je celý Liptov, celý Turiec. A vo smysle právnom užšom vidiek a vidiecko je hlavné sídlo stolice, t. j . sto­ ličný dom, ba i stoličný súd. „Dám sa na vidiek" je toľko, ako: dám sa na stoličný súd; „vidiecki páni" sú „stoliční páni." (Dom a Škola, 1885, str. 219.) Hroboňova pamäť siahala do tridsiatych rokov 19. stoletia a o niečo azda ešte dalej; vtedy slovo vidiek iste ozývalo sa ešte v Liptove v smysle: stolica. V takom smysle užívalo sa toho slova dlhé časy bezmála na celom území strednej slovenčiny. V slovenských listinách od stoletia 18-ho nazad do 16-ho máme o tom bezčíselné svedectvá. Takéto: Uczinil se ratunk cžo se potrovilo na neincze (=; cisárske vojsko), kterj timito cžasj šli czez vidiek. (Liptovský stoličný pro- tokoll 18. mája 1639.) — Na Čimhoveg dedine recženeg v vidieku Oravskom. (R. 1658.) — Daniel Horčička svoju knižku Zahrádka du­ šičky pobožné (Hortulus animae piae) roku 1676 venoval J. ííad- vanskému, „slovutného išpánství aneb vidjeku Zvolenského asses- sorovi". — Od pana Vice Ispana, jeho milosti, tohoto vidjeka Tu- reezkeho — (Protokoll turčianskeho „služnod morského Laczlava Ro- vosza" 2. mája 1616.) — Podle vidieckeho listu Pana vice Ispana.

708 (1596, v Jasene v Turci.),: rr-. Vydyek lyptovsky dokonal (= uzavrel),., stojí v protokolle Liptovskej stolice 16. aktobra .1590«—r Kdi som ga. yjcze Išpanpm v tomto vydyeku bol. (Benedik Benioký, v Rakove 1580.) — My... a spolu sedicy zemane Zvolenskey stolicy aneb vidieku... V tomto vydieku nassem Zvolenskom. (1567.) — Dedina Hay vidieku Tureczkeho. (1567.) ;. „Tureckým" vidiekomj bola Turčianska stolica. Vi tieto časy prídavné meno od Turca bolo.ešte turecký. Tak sa zdá, Turčania svoj vidiek začali menovať "Turčianskym až od druhej polovice 17. stoľetia, ked Turci, ktorých mena prídavné bolo tiež turecký?. z dolného a stredného Uhorska hore vyššie sa podávali. Že prí^ dávné meno od Turca pôvodne bolo turecký, ukazuje i priezvisko Zátureckých. Dedina Záturčie, od : ktorej Zátureckí majú svoje meno, leží pod horou za riekou Turcom, No, aby som neodbočil, od vlastného predmetu, doložiť mi treba, že vo všetkých týchto výpiskoch liptovských, oravských, tur­ čianskych a zvolenských vidiek znamená stolicu. Madarčina až do nedávna bola zachovala tentq termín administratívny v Sedmo- hradsku, v Kôvár vidéke. Tam takto menovaný administratívny celok trval až do roku 1876, ked! za vlády Kolouiana Tiszu zákonným, článkom XXXIIÍ. menilo sa staré usporiadanie stolíc. J. Š. Literatúra a umenie. — Časopis Musea království Českého. 1914. Svazek třetí. V Praze. Na prvom mieste vo sväzku je článok Jaroslava Bidla o Kon­ stantinovi Jirečkovi (S}4. júla 1914-ho 60-ročnom), veľkom historikovi slovanskom, professorovi viedenskej, university. „Vědecké badání JiT rečkovo — Čítame tu — vyrostlo jako přímé pokračování ye snahách českých buditelů-vědců, kteří minulost svého národa snažili se po­ znávati v širokém rámci světa slovanského, jako pokračování v těch snahách, jejichž nejvýznačnějším představitelem byl Jirečkův děd po přeslici — Pavel J. Šafařík. Šafařík neměl sice osobního a pří­ mého vlivu na probuzení Jirečkova zájmu o jižní Slovanstvo, ale Ji- reček přece vyrůstal v jakémsi „šafaříkovském", „ slovanském " ovzduší, které mělo naň podobný vliv, jaký by byl mohl vykonávati naň sám Šafařík, kdyby nebyl předčasně onemocněl a zemřel... stal se jedním z největších epigonů svého slavného děda... Jireěek, jeden z největších znalců historie balkánské, zvláště slovansko-balkánské,. jest badatel evropského jména, badatel, bez jehož práce by tento odbor byl dnes ještě temnou pevninou. Jméno Jirečkovo bude se vždycky jmenovati mezi zakladateli historického studia balkánského a mezi předními badateli minulosti slovanské"... (O Jirečkových Gwchichte der Serben, L, vid* v Slovenských Pohľadoch 1911, str. 636.} Pozoruhodná je v tomto svazku CCM. rozprava J. B. Nováka. Války osvobozovací (totiž proti Napoleonovi I.) a naše obroeeni. Pribúda etla pre obrodenie západných Slovanov vôbec.