Slovenské pohľady 2/1914

Bok 1914 Sošit 5. Slovenské Pohľady. Zápisky cestovateľa. Podáva Kornel Stodola. (Pokračovanie.) Sišiel som a prechádzal sa popri koľajniciach. Zdaleka ako by bol vietor donášal šurn rieky Ebro. Celý vlak spal, tichosť pre­ rušovalo len šuštenie rušňa. Čerstvý, ale nie studený vietor ovieval sluchy, ako u nás v mesiacoch letných, ale už cítiť bolo jar. Už préjalo prírodu to nevýslovné kúzlo prichádzajúceho znovuzrodenia. V pôde ako by bol človek už cítil mohutné vlnenie životných prú­ dov, vo vzduchu ako by ucho už začulo bolo šum tisíce perutí. Ale znovu ma premohol sen a vlak nás niesol nocou vždy ďalej, vždy vyššie a vyššie popri hradoch a mestách. V rumoch, ktoré v mesačnom svetle sťa fantómy stály stáročnú stráž. Niesol po pustých poliach rytierskej zeme castiliánskej, kde v ranných priezračných slzách rosy tiež zračia sa lesklá zbraů a pluky vojska. Ešte vždy som bol v ríši snov, keď zanechali sme dávno Ca- taloniu. Preleteli popri Puebla de Hyar, kde carthaginský Hasdrubal bojoval proti Scipionovi. A ako trúby a fanfáry, tak zavznelo rin­ čanie vlaku na mieste dávno zašlých epopejí. I zahlaholily vojenské drometty v najmohutnejší akkord starej slávy pri meste Saragossa, kde raz útle ženy zastínily hrdinských mužov v krvavej obrane svojho krbu. Mňa ani dlhé jaský neprebudily, diel som ďaleko, preč, za ho­ rami za dolami, tuhými námahami utrmácané telo bolo pohrúžené v ťažký olovený spánok, ale duch sníval, sníval o voňavých hájoch lahodného prímoria, o ružiach a kytkách, sníval o najsladšom kvete Nftiviery, o mojej drahej žene. Oheň musel vyhorieť vo vozni, prebrala ma zima, v prvej chvíli v polosne zdalo sa mi, že sme niekde na Slovensku. Ale po­ hľad na nezvyčajný pustý cudzí kraj ma prinavrátil rýchle do sku­ točnosti. Bolo ráno okolo siedmej; medzitým trať stúpa stále dohora. Približujeme sa zasneženej reťazi Sierry Guadarramy. Farba pôdy je tmavo-červená, ktorá ešte i vodu v potokoch zafarbí. Početné rumy zámkov poukazujú na to, že tadeto viedla hlavná cesta z Castilie ku Ebru. Vrchy dosť holé zarastené sú kríčim a chrastou. Ďalšie brdo kryje osuhel, z nej duje a lomcuje oknami vozňov studený chladný 18

vetor. Tu sme už na vysokej planine, ktorá tvorí centrálne Špa­ nielsko; obtočená je zôkol-vôkol brdami bôr. Mesto Medinacelli, naša najbližšia stanica, leží až vo výške 1160 metrov. Za času Arabov tvorila silnú pevnosť, ako despotickú hradbu proti Španielcom. Na brehoch červenkastej rieky Jalonu po vŕškoch všade vidno rozvaliny hradov. V nepretrženej reťazi spre­ vádzajú trať. Každé mestečko, čo ako malé, opustené a rozrumené, jednako môže sa honosiť velkými katedrálami, rozsiahlymi polo- sborenými kláštormi. Veď celé Španielsko leží vlastne v rumoch, ako by anjel záhuby bol preletel touto krásnou krajinou. Ale cestovatel práve po tých rozvalinách zaraz zbadá príčinu úpadku. Tí tamhore na tom hrade vyssaly túto bohatú niekdy zem do špiku... Poniže Siguenzy stáva sa kraj niečo úrodnějším, ale ešte vždy vidno hroznú sterilitu. Tu vidím prvého Špauielčaua v ľudovom kroji. V dlhom plaide, prehodenom cez plece, nachádzam veľkú po­ dobnosť so strakou černohorskou. Miesto klobúka mal na hlave uviazanú šatku, ale tak, že vrch hlavy nebol ňou zakrytý. Na no­ hách krátke nohavice a štrimíle holubej farby. Ináče chlap bol silný a plecistý. Oči ako žúžoľ. Kým stojíme na stanici, bijú hodiny sepulchrálnym hlasom a napomínajú mi starosvetske kovové hlasy Venecie. V Siguenze vznáša sa ponad domy utešená románska kate­ drála najmohutnejších rozmerov. V nej medzi trofeami sú vraj zá­ stavy, odňaté Angličanom roku 1581 velkou armádou. Ale skoro zanikne ďaleko za nami vo hmle starosvetske mesto; Červenkastými pólami, na ktorých ešte vždy leží osuhel, uháňame ďalej k Madridu. Popri železnici vedie hradská, a kde blížime sa úskaliu hôr, tam ako zelená zápona visí a kryje skalnaté steny utešený efaj. Chodníkom krížom cez polia, ktorý vedie rovno na úpätí vysokých hustých vrchov, vidíme pomaly kráčať ťažko nalo­ ženú karavánu mulíc. Je to cele tak, ako na Čiernej Hore. Ponad rieku Henares pnie sa mohutný múraný most z časov maurských a vysoko nad dolinou korunuje strmý vrch zámok knie­ žaťa ossunského. Tu vstupujeme už do dolín Sierry Guadarramy. S jej najvyššieho vrchu, Cera de la Cebollero (2127 metrov), ne­ vidíme pre hmlu ničoho. Krém osamelých olív oko darmo hladá stroma, vegetácie. V tuhej hmle robí celý pustý kraj dojem pošmurného severa. Po­ náša sa na vysokú planinu medzi Važcom a Štrbou. Ale po horách, po úbočiach postrádame modrasté tinty čiernych borov. Úboče a stráne kryje chrasť a biedne kríčie. Po staniciach zvedavé pozo­ rujú náš vlak v pestrých šatách oblečené dievčatá. Už sme dávno prekročili hranicu Castilie. Toto meno vzbudí v človeku rozličné rozpomienky, dojmy bohatierstva, rytierskosti pevcov a minstrelov. A tá hmla, ako pel na poezii dávnych storočí, rástla a padala v divných vlnách po planine, niekedy poskytnúc pohľad na divé doliny, rumy a opustené osady. V Quadalajare v kostole sv. Márie státua Bohorodice Virgen

263 de las Battalas, ktorú Alfonz VI. všade pri bitkách nosieval so sebou. Alcala de Henares, domov Cervantesa, nesmrtelného pôvodcu Don Quijota. Ako známo, majstrovské dielo je satyra na vtedajšie už prežité a nečasové rytierske časy a obyčaje. Ale v svetochýrnom románe, do všetkých rečí preloženom, zrkadlí sa „i dobrodružný, hrdý národný duch španielsky a velkolepá allegoria protivy medzi duchom a hmotou, ideálom i skutočnosťou, poéziou a prózou." Čím bližšie Madridu, tým sa rovina viac a viac rozširuje. Zo- dvihnutý závoj hmly poskytuje pohľad na zasneženú utešenú reťaz Sierry Guadarramy. Nad rovinou, ktorá tu už počína skvieť sa v ozdobe jara, vznáša sa mohutné brdo a vábi do romantičných priesmykov, na zasnežené polány, kde na jar lavíny dunia a prie­ zračné potoky ihrajúc spešia v kaskádach do náručia doliny. Cele tak, ako v našich Tatrách. Prešiel som do vozňa-jedálne raňajkovať. Obsluha hovorí po francúzsky, ceny sú internacionálne. Raňajky komplett káva, mar­ meláda, med a maslo stojí 1 frank 50. Oproti mne sedí Španielčan cele jasnej pleti. Jeho pradedo iste patril ku kmenu Gotov. V nie­ ktorých starých exkluzívnych rodinách zachovali sa tieto kadeře jasnej germánskej pleti cez stáročia až dodnes. Rovina rozšíri sa cele. Pôda ztratí farbu červenkastú, nastane popolavo-sivá hlinačka a konečne mi povie pri jednom zákrute môj spolucestovatel: „Pozrite, Madrid!" Ukázal na velkú skupeninu do­ mov, z ktorej vyčnieva niekolko väčších kupolí. Monumentálnych stavieb nevidno. Celý dojem kraja je nesmierne pustý, sivé hlinasté pole poprethávané vyjarčenými výmolmi rozprestiera sa až po samé mesto. Nevidno stroma, ani kríka, ale že vraj v lete nepočuť tu ani vtáčika, ani vrábika — míkva, tichá to planina. V Madride rozlúčil som sa s mojím spolucestovatelom. Jechal ďalej o pol hodiny do Sevilly. Pred velkou novou krytou stanicou čakajú hostí velké omni­ busy, do nich zapriahnuté sú mulice. Sosadnúť odhodlal som sa v hoteli Santa Cruz, to jest ku Sv. Krížu. Jedno z tej príčiny, že leží na dobrom mieste, a potom, že má čisto španielsky ráz, viac než hotely de la Paix alebo de la Russie. Madrid je moderné mesto, paláce, boulevardy, čulá premávka. Po uliciach upozorníme sa na neznáme cudzie typy. Tak predo­ všetkým povozy španielske; už omnibusy, ktoré stretáme, posky­ tujú so svojimi záprahmi — troma mulicami na předku, dvoma pri oji, obvešanými rozličnými pestrými čačkami a stá a stá zvončekmi, pohlad neobyčajný. Na druhé pestré typy prídem neskoršie. V hoteli Santa Cruz prišiel som s rečou do nesnádze. Nebolo tam z obsluhy duše, ktorá by vedela bola po francúzsky; lebo tlu- mač, takzvaný interpret, nebol doma, a ani conciergo, to jest portýr, nehovoril druhej reči okrem svojho castiliánskeho nárečia. Konečne prišiel interpret, mladé nízke územčisté chlapčisko, opravdový pa­ rížsky apache. Ved i strávil nejaký čas v sídelnom meste francúz­ skom. Fatálne šušlal, ale dohovorili sme sa šťastlivé. Conciergo, 18*

264 šedivý starý portýr s vyholenou tvárou, panoval neobmedzene nad slúžobníctvom. Najprv mi dali izbu v zápači, kde bola ukrutná zima. Na moju žiadosť dostal som potom druhú, na předku, s par­ ným kúrením. Izby všade vydláždené sú červenými kockami maca- damu, ako po Taliansku. Španielske hotele sú ináč zariadené, než naše. Všeobecná obyčaj je brať izbu s penziou, totiž s celým zaopatrením. Ja som platil denne 12 peset alebo frankov. Prvšia moja starosť bola premeniť peniaze. Sennor interpret odhodlal sa ma blahosklonne sprevádzať. Hotel Santa Cruz vysta­ vený je na ulici Alcala, jednej z najhlavnejších a najživších ulíc Madrida. Premávka je tu stále živá, mnoho passantov a povozov. Pozornosť cudzinca upútajú ženské. Sú neveľkej postavy, ale dobre, súmerne vyvinutej. Kráčajú vlnistými, velmi gracióznymi pohybmi. Zvláštna je u Španielky krásna brunetná pleť. Vlasy až modro-čierne a piece de resistance celého zjavu, velké čierne oči. Druhé, čo upúta pozornosť, je neobyčajná čistota, jasnota prie­ zračného vozduchu, ktorý je preplnený svetlom a slncom. Suché povetrie bez vodných pár ukazuje všetky predmety reliéfne, stíny tmavo-čiernymi. Ďaleké predmety sblížené sú, ani v našom horskom vozduchu, na neuverenie. Na mnohé kilometre vzdialená, zasnežená Sierra Guadarrama zdá sa byť cele blízko, ani čo by tu panovalo večné babské leto.v I vidím, cítim, že Španielsko nie je nadarmo zem slnca. Keby Španielci neboli najvernejšími synmi cirkvi kato­ líckej, iste boli by sa oddali kultu slnca. Všade tu vidno sú­ vislosť života so slncom. Tak keď premenil som v Credit Lyonnais moje zlato na španielske striebro, prišiel som, idúc ďalej do mesta, na velký rýnok, obtočený vysokými palácmi. Toto námestie, kde križujú sa konské železnice, kde vidno najväčšie kaviarne, tvorí stredobod mesta a menuje sa Puerta del Sol, to jest vráta slnca. Ale i v druhých mestách nachádzame všade túto zvláštnu súvislosť so slncom. Ako by sme žili v ríši Inkov, podmanených Španiel- čanmi. A pri rozpomienke na tie početné vráta a námestia slnca, ktoré videl som žatým v druhých mestách, mi vždy príde na um, že by i na týchto mestách mali stáť žreci a vítať východ slnca muzikou a slávnostným obradom. Neviem, či to bola len náhoda, ale tak sa mi zdalo, ako by kraj ulice v tieni bol býval cele opustený, ako by sa bolo tislo všetko na since. Ale nastúpil čas obedu. Dostavil som sa tedy i ja do velkej, dobre obsadenej jedálne hostinca. Z obsluhy vedel len jeden po francúzsky; tomuto vysvetlil som, že si žiadam viac zeleniny a menej mäsa. Bol som obslúžený rozmanitými prívarkami, ktoré u nás poznáme jedine dľa mena. Masla, hoci sa nedorába v Špa­ nielsku, mali sme trikráť denne. O nejakom zvláštnom pozdrave pri vchádzaní ani slýchu. Každý vojde pre seba, neobzerá sa po druhých. Menu francúzske je asi také, ako v Narbonne, len omnoho rozmanitejšie. Našské múčne jedlá nepřišly nikdy na stôl, pozostá- valy z rozdielnych suchých bisquitov. Na desert prišlo zakaždým

2£5 známe, tvrdé španielske hrozno, ktoré i u nás v zime v reze za- obalené predávajú za velmi drahý peniaz. O víne nechcem mnoho hovoriť. Nech žijem v Španielsku, tak iste upadnem a to zúmy- selne, do svojho starého hriechu — také bolo dobré a lacné. My známe len ťažké vína španielske, k nám importované. Toto bolo pitné, nie ťažké červené, sladučké víno prevýbornej chuti a skry­ tého ohňa, ako čo by túto príchuť bolo nadobudlo z lúčov žera­ vého slnca. Iste tejto mienky bol i Španielčan, ktorý prostred svojej ro­ diny sedel pri protivnom stole. Jeho dosť objemná tvár svietila ku koncu obeda cele tmavo-rudou žiarou. Darmo protivily sa mu žena i mladušká, driečna dcéra. Dcéra bola prototypom španielskej krásy. O pár dní prisadol k nej mladý človek. Obdivoval som jej pri­ rodzený pôvab. Gráciu a nevinnú koketteriu. Zaujímavá bola i jej hra s vejárom. V tomto umení nemajú španielske ženy páru. Vejár je stály spoločník Španielky; nemení to na veci, či je stará, alebo mladá, pani, alebo dievča, chudobná alebo bohatá. Konečne, každá pekná žena vie použiť svojich očú, ale vejára jedine Španielka. Toto je pre ne „idioma de amor", to jest reč lásky. A tak sa mi zdalo, že túto reč moje krásne vis ä vis ovládalo perfektne už i v svojom mladom, nezkúsenom veku. Čo bol koniec románu, ne­ viem, lebo som odcestoval. Zvláštne je, akú bielu pleť malý tie dámy. Podobajú sa viae Polke alebo Švédke; ako čo by ani neboly vyrástly pod žeravým slncom Španielska, ale niekde na hmlistom severe. Len červená krv, tá „sangre ď azul", prerážala diskrétne, ako pri broskyni, na ktorej vidieť ešte pel a nádych rannej rosy. Nie darmo bývaly ospevované Španielky. Sú ony naozaj krásne! V príhodný čas išiel som s mojím interpretom do múzea Prado. Je to jedna z najcennejších sbierok celého sveta. Obsahuje celé teremy Rafaelov, Corregiov, Tizianov, Rubensov a hlavne Mu- rillov a Velasquezov. Vidno tu mnohé z obrazov, ktoré dnes známe sú celému svetu z reprodukcií. Tak Rafaelovo „Nesenie kríža" s tým nekonečným uboleným výrazom Krista. Murillo zastúpený je po­ četnými, velkolepými obrazmi. Hlavný sujet jeho majstrovských diel tvorí v nekonečných variáciách koncepcia Madonny. Na múa uro­ bily hlboký dojem jeho tvorby. Krajšieho, dojemnejšieho, ako tie detinské, nevinné oči Madonny, nepoznám. Bolo málo dosial umelcov, hovorí Dierks, ktorí by nadzemské a mystické tak dojemne a príťažlivé znázorniť, najhlbšiemu nábo­ ženskému citu taký vznešený výraz dať boli vedeli, ako práve Mu­ rillo. Na koho by ony neurobily zvláštny dojem? Nad celými ru­ žovými oblakmi anjelikov, takých krásnych, pôvabných a nevinných, ako by ich bola hodila zora na to plátno, vznášajú sa prelestné postavy Madonn so zrakom vozdušným, k nebu upretým. Na Velasquezových obrazoch nevidno viac tých detinských tvárí, ale viac dôstojnosti a hrdého povedomia. Mohutné obrazy vidno od Riberu, ale z nich žiari pošmurný asketizmus. Tak säatie s kríža, kde Boh Otec drží v náručí ubip-

denú, ubolenú postavu Krista. Jednu z najvypuklejších vlastností španielskeho katolicizmu tvorí, že Kristus skoro cele zmizol z kultu. V modlitbách spomína sa jedine ako niňo Jezus, tedy Jezuliatko. V Španielsku je v popredí kult mariánsky. Matka Božia je všade zvelebovaná a zbožňovaná, ako hlavná nebeská moc. Kult Márie mal taký silný vliv a účinok na španielsku malbu a plastiku, že vedia bezčíselných veľkolepých postáv Matky Božej vidno cele málo vy­ nikajúcich majstrovských diel, znázorňujúcich Krista. Ohromná sála venovaná je výlučne Velasquezovi, tejto chlúbe Španielska. Jeho podobizne ako by sprevádzaly človeka očami. Upozornil som sa na podobizeň Filipa IV. Semitická, mladá, bledá, chorľavá tvár, červené fúziky, a ak sú ozaj oči zrkadlo duše, tak to nemusel byť človek spokojný a šťastlivý, taký je jeho pohľad unylý a melancholický. Z diel Velasqueza je známy na pr. drama­ tický, historický priebeh oddania kľúčov dobytého mesta. Vidíme tam dobrotivú, až nežnú tvár rytiera, zavojovatela a víťaza. Hlavné osoby obraza obkľúčené sú vojskom lancierskym, preto obdržal názov „Lanzas". Velasquez žil stále pri dvore. V jeho obrazoch zračí sa klassicky vtedajší spôsob žitia. Majú tedy vedľa nedostižiteľnej umeleckej i veľkú historickú cenu. Velasquez prevyšuje vraj s tech­ nickej stránky i Murilla, hoci našej duši Murillo nepoměrné bližšie stojí. Murillo stvoril, dľa maliara Izraelsa, symbolické diela, ktoré budú stále oceňované, pokiaľ len najdú sa ľudia, veriaci vo vyššie nadzemské moci a v opravdovom náboženskom cite hľadajú a najdú duševný podklad a uspokojenie. Popri španielskych vidno celý rad inostranných umelcov. Tak Ticianove Venuše a zdravím kypiace postavy Rubensa. Van Dyckovo charakteristické tváre a veľký rad slávnych mien. Veď kdeže prekvitalo umenie, ak nie na španielskom bohatom dvore? Len múzeum Prado počíta vyše 3000 majstrovských diel. Ale, dľa mojej skromnej mienky, maliara nad Murilla niet. Ma- donny jeho účinkujú na človeka ako pablesky slnca. Neha, odda­ nosť, duševný pokoj, ktoré žiara z ich očú, robia na človeka zo- šľachťujúci dojem. A ako zakalená voda, keď prejde čistým riečišťom, tak duša vyjasní sa pri pohľade na najvyššie diela genia ľudského. Človek cíti, ako duch zápasí s podlým, ako odvrhuje od seba te­ lesnosť a nízkosť. Ja, ako úplný laik v umení maliarskom, zprvu bez slova, bez myšlienky stál som v nemom obdivovaní týchto maj­ strovských diel. Ale silné dojmy doniesly zaraz do vlnenia dušu i zkrsly myšlienky, zavznely také struny citu, o ktorých som ani tušenia nemal, že spočívajú v tajných hlbinách ducha. Bol to silný nábeh do končín krásy a umenia, do síär vznešených pojmov a podnetov. I dnes, keď zavrem oči, vidím v duchu sladké čudné tváre, záhadné oči Madonn, vidím prostred prózy života, ako svetlé pruhy svetla, hajno nevinných tváričiek Murillových cherubínov. Z historie Prada poznamenať treba, že sbierkam dal základ už Karol V. Rozmnožené boly Filipom II. a IV-tým, veľkými mä- cénmi umenia. Blízko Prada rozprestiera sa utešený park, Buen Retiro, niekdy

•privátna záhrada královská. Pozostáva, ako versaillská, z viac terrassí, oddelených utešenými balustrádami. Vidno tu sochy, umelé jazerá, dlhé alleje. Popri tom rozmanité druhy zámorských stromov. S blízkej Guadarramy vialo také ostré povetrie, že som sa náležité musel zakrútif do zimného kabáta. Pri širokej bráne, ktorá vedie na Piazza Constitutione, prizeral som sa drahný čas s úiubou hre chlapcov. Zvláštny bol utešený typ detských tvárí, ani čo by boly vystúpily z rámca obrazov Murilla. Jedni hrali sa na loptu, druhí na banditov. Všetko počerní s krásnymi očami, iba dvaja medzi nimi boli belaví. Deti z dobrých domov, dobre oblečené, z inštitútu francúzskeho, akých mnoho jest v Madride. Vyšli sme von pri Porte Independentia. Oproti v oblaku prachu uteká koč z vidieku so štyrmi mulicami, zapriahnutými jedna popri druhej. Takýto podivný záprah, ktorý iste zaostal z časov prasta­ rých, rimanských, menuje sa po španielsky cuadrilla. Na elektrickej dráhe previezli sme sa ku královskému hradu. Je to utešené mohutné stavisko, ktorého dvor obklopujú so dvoch strán kamenné stĺporadia. V blízkosti takzvaná Armeria, ohromné muzeum, obsahujúce rozličné trofäy vojenské, obrnenia zo stredo­ veku. Medzi nimi rozličné vojenské pamiatky arabské a i obrnenie Karia V. Stavba královského hradu stála 74 milliony peset. Sta­ vaný je v 18. storočí. Honosí sa vraj svetochýrnymi gobelínmi a velkou knihovnou. Napoleonovi Velkému tak sa zapáčil, že svojmu bratovi Jozefovi, královi španielskemu, povedal, ako svedčí kronika: „Youz serez mieux logěe que moi". (Vy budete krajšie bývať, ako ja.. .) Hrad stojí vysoko nad riečišťom Mauzanares a zo stĺporadia sliedi oko ďaleko, široko nad dolinou tejto i zo spevov a kupletov veľmi známej rieky. Na úbočí pod našimi nohami rozprestierajú sa záhrady královské. V samej doline vidno stanicu du Nord, nad ňou na druhom boku kráľov letný byt a za ním planinu čiastočne za- rastenú lesom. Tamdole na brehoch Mauzanares mávajú v karnevale v Ška­ redú stredu zvláštnu slavnost pochovania sardinky (el entierro de la sardina). Pred týmto slávnostným aktom odbavujú sa rozličné zábavy ľudové. Ale húlanie neprestane ani v noci, obyvatelstvo ako by bolo v deliriume veselosti, radosti a rozpustilosti. Pred královským zámkom na utešenom dvore pohybuje sa ne­ obyčajne mnoho vojska. Piazza de Armas. Na stráži stoja ulánom podobní jazdci. Ostré piky s malými zástavkami majú zavesené cez plece. Pekný je pohľad, ako títo molodci na svojich utešených andalúzskych a alezonských paripách stále akoby tancujúc obchádzajú svoje miesto. Hrad stojí na tom istom mieste, kde nachádzal sa niekdy starý palác, založený Filipom II., ktorý zas zaujímal miesto maur­ ského Alcazaru. Vtedy menovalo sa mesto Madjrith a tvorilo malú pevnôstku; vystavená bola ona v susedstve malej dedinky. Filip II. definitívne preniesol svoje kráľovské sídlo do Mad­ ridu. Zprvu obyvatelia mesta nemali z toho mnoho radosti, lebo •dvor, aby mohol kryť svoje výdavky, dal spustošiť i ostatné susedné

268 hory. Filip II. umienil si z Madridu utvoriť stredobod svojej ríše, a tak sídelné mesto ďakuje svoj vývin politickej nevyhnutnosti. S druhej strany, oproti mestu, vidno pekný rýnok Piazza Oriente; rozprestiera sa popred královské divadlo Tneatro Real. Toto námestie utvoril Jozef Napoleon. Ale musel dať rozrumiť prvej viac kláštorov a vyše 500 domov. Uprostred neho vypína sa socha Filipa IV. na koni, zopätom na zadných nohách. Večer panuje po ulicich neobyčajný ruch, hlavne na námestí Puerta del Sol. Na španielsku chudobu upomína jedine množstvo žobrákov. Ináče velké obchody oslňujú oči. vidno skvostné equipáže, elektrické auto; všetko je to tu zariadené nadmier skvostne a mo­ derne. Dinery v hoteli bývajú ešte opulentnejšie, než obedy. Z po­ četných rozličných jedál dostačí okúsiť. Zvláštny je risotto so zele­ ninami a anglické syry, hlavne Chester, podobný syru švajčiarskemu. Na večer zariadil som si vstupné na predstavenie Salome, do královského divadla. Dla neobyčajného prepychu, ktorý tu panoval, by si človek ťažko mohol urobiť pojem o chudobe Španielska. Cena lepších lóž bola 200 pesét. Vstup do parketu dovolený jedine v smokingu, alebo vo fraku. Horko-ťažko dostal som miesto na balkon za 9 pesét. Divadlo bolo preplnené, muzika „Salomy" pozdala sa mi lepšie, než muzika „Ružového gavaliera", ktorého počul som neskôr. Mohutné akkordy, podobné bušiacim vlnám, zavznejú, keď Ján Krstite! kráča nazad do svojho podzemného väzenia a odvrhne všetky svodné návrhy Salomy. Celý dej je výborne odôvodnený psycholo­ gicky, veď známo je, že citná ženská duša přechodí razom z jednej: duševnej nálady do druhej, cele protivnej. Keď Salome dosiahla svojho ciela a hlavu Krstiteľa prezentovali jej na mise, vtedy razom prestala jej zášť a celú jej zlomenú bytnosť naplnily nekonečná láska a žial. V lóžach sedela elita madridská. Po divadle, ktoré započalo sa len o 9-tej večer, beriem sa rovno na odpočinok. V noci sníval som o mesačných, zasnežených horách, videl som obrazy Murilla, až ma prebudil náš tlmač slovami: „Už je ráno, čas k odchodu." D Escorial. Vlak odchádza ešte hodne pred siedmou. Bol to obyčajný bummler; v äom, pravda, o parnom kúrení ani chýru. Do vozňov druhej triedy nám strčili dlhé, železné flaše, ale boly už cele stu­ dené a tak cítili sme opačný účinok. Na šťastie, mal som so sebou- na ceste popri lahšom zimnom kabáte i teplý plaid. Treba povážiť, že Madrid leží vo výške 650 metrovej v blízkosti zasneženej Sierry Guadarramy. Obdivoval som otuženosť španielskych dám. Trať vedie najprv poliami popri Madride stále hore vrchom. Pomaly tratia sa polia a žula príde vždy viac a viac na povrch, asi tak, ako keď človek cestuje kn Karlovým Varom. Vidno po- tôčky hučať v kaskádach dolu zelenými nivami. Zanedlho blíža sa holé skalnaté vrchy, v objatí ktorých nachádza sa Escorial. Na ze-

lených polanách vidno pásť sa statky. Sú to vraj býky, ktoré pe­ stujú pre Corridy de Toros. Konečne ešte dosť daleko za stromami objavuje sa množstvo veží a kostolov, ako by tam pod samým skalnatým grúňom rozpre­ stieralo sa objemné mesto: veže sbližujú sa, až vidno nielen celú mohutnú budovu kláštora Real monasterio de san Lorenzo del Escorial, ale i divokosť Sierry, na výbežkoch ktorej postavený je tento opravdový div a zázrak sveta. V mojom oddelení cestuje španielsky párik z Barcelony. Vedia niečo francúzsky. Sosadnúc na malej stanici Escorial, zaviezli sme sa na autobuse za 50 centimov hore dosť hrbatou cestou do dedinky, do susedstva kláštora. Tam pri skupine niekolkých nov­ ších domkov a hostincov zastal náš autobus. Malá ulička zaviedla nás rovno k Escorialu. Tu zastaneme v nemom úžase. Tak asi musia účinkovať pri prvšom pohľade ohromné massy múrov Pe­ kingu. Po pyramídach tvorí najväčšiu hromadu žuly na svete bu­ dova Escoriala. Z historie vieme, že Escorial ďakovať môže svoj pôvod slubu Filipa II. Pri obliehaní St. Quentina španielske vojsko bolo prinútené dať totiž rozstrielať kostol sv. Laurenza na rumy. Dušu Filipa II. to tak skormútilo, že hneď tam na mieste umienil si postaviť sv. Laurenzovi stánok nepoměrné velkolepější. Velkí architekti tvrdia, že gigantická budova Escoriala, na ktorej súčasníci chválili hlavne dojem ušľachtilej prostoty a maje- státnosti, odpudzuje svojou nudnou suchopárnosťou. Istá vec je, že tento ohromný kláštor so svojimi massívnymi, ťažkými múrmi účin­ kuje na citnú dušu velmi pošmurné. Zrkadlí verne pošmurný du­ ševný stav Filipa II., svojho zakladateľa. V tie časy utiahnutie sa a abdikácia mocného imperátora Karia V., v ktorého krajine since nezapadlo, do biednej celly kláštora St. Just urobilo na všetkých súčasníkov, a tak i na jeho syna Filipa ÍL, ohromný dojem. Na- manila sa mu myšlienka spojiť svoje letné sídlo hned i s cellou kláštora. Filip II. nebol šťastný, vo svojich úmysloch podstúpil veľké sklamania a nezdary. Veľkú, nepremožiteľnú armádu, vysiatu na zničenie rastúcej moci, ríše anglickej, stroskotaly živly. Stále vojny doniesly financie ríše na kraj záhuby. Telesne zlomený videl, že svojho životného cieľa viac nedosiahne. I stal sa mrzutým, zamy­ sleným a asketickým. V tie časy osobne viedol stavbu Escoriala. Rozlušťoval sám ťažkosti technické, menil plány a mienku svojich architektov. Nie div, že je dielo také pošmurné. A keby kvádry granitové dostaly zelenkastý tón úskalia žuly, ktorý je u nás zaho­ dený, ako pel na balvanoch, a ktorý kryje i skalnaté úšusty okolia Escoriala, tak by si mohol človek pomyslieť, že ohromná budova je nie dielo umu ľudského, ale že vyrástla z tej tvrdej žuly, ako mohutná skupina kryštálov z kremeňa. Rozsiahly, štvorhranný kláštor flankirovaný je na štyroch uhloch vežami, nad ktorými vznáša sa asi prostred budovy ohromná kupola, 95 m. vysoká. O gigantických rozmeroch kláštora nech svedčia číslice, že tu nachádza sa 16 dvorov, 2673 obloky, 1200 dvier a dĺžka rozličných chodieb učiní 160 kilometrov.

270 Žulové kvádre na južnom španielskom slnci cele ožlkly, do­ staly tinty farby šafranovej. So dvoch strán zvonku, okolo celej budovy, rozprestierajú sa velikánske dvory, ohraničené zas stavbami v tom istom štýle, čo kláštor. Ale vo svojej objemnosti už ohrom­ ných a rozsiahlych. Popod mohutnú fassadu vstúpime najprv do velkého dvora. Nad průčelím samého kostola vidno ohromné štátuy prorokov. Tento dvor dlážděný je ťažkými kvádrami, studenými a vlhkými. V uhloch rastie tráva, a keá vstúpite, tak vám stisne srdce, ako by človek cítil, že všetkému je už koniec, že každá ra­ dosť už odumrela. Vycítíte ladový dych náhrobnej krypty. Vnútro ohromného chrámu je smutné. Piliere rastú až po klenbu, ktorá zamaľovaná je freskami. Pod ťažkým stropom žulo­ vým je človek stiesnený, všade, ako by čuť prítomnosť nezlomnej vôle kráľa Filipa II. Postúpime bližšie ku hlavnému oltáru, kde dnes v nedeľu ce­ lebruje sa omša. Dáma z Barcelony taká bola dojatá, že jej pery ustavične šepcú modlitby. Zastaneme na tepichu pred hlavným ol­ tárom. S chóra utešený barytonový hlas naplní úplne klenutia. Duša zatrasie sa, zavibruje chvením, ktoré prechádza chrbtovou kosťou. Nemožno nebyť dojatým pri pohlade na tváre skrúšene modliacich sa. Vnútro chrámu není tmavé, tým lepšie ešte príde k platnosti studená nahota nemalovaných žulových stien. Bazilika účinkuje grandiózne svojimi mohutnými, ale prostými architektonickými čia­ rami. Dym kadidiel vznáša sa pomedzi štíhle šípy, sťa hmla po skalách Tatier, akoby ostatný dych kráľov a infantov, ktorí spia v krypte pod kostolom svoj večný spánok. Svetlá, zažnuté na hlav­ nom oltári, trblietajú sa, sem-tam akoby rušané dychom neviditeľ­ ných bytností. Niekdy hlas hodín zvonku prerušuje tichosť odľah­ lých častí mohutnej budovy. Zvonček, volajúci ku modlitbe, rozlieha sa po veľkej ploche, ako vetrom nesený hlas ruskej trojky na bielej nekonečnej, tichej stepi. Zpod návalu dojmov ani ja, ani práve došlá amerikánska veľká spoločnosť nemohli sme sa vymaniť. Ani neviem, ako sa to stalo, že razom kľakli sme si všetci na studené dlážky zoči voči márnosti a pominuteľností sveta. Tam pred majestátom Božstva sme boli všetci rovní, lazzaroni vedľa milliardára, sedliak z vrchov vo svojom plaide, zas žena z ľudu pri dáme veľkého sveta. Ľudia majú oči uprené k nebesám. Veru bez tejto náboženskej opory, ktorú z duše vydeptať stáročia nemohly, bola by táto chudoba ešte bi dnejšou! Nestačím značiť myšlienky na papier. „Vy, pane, ste iste žurnalista," hovorí mi Barcelončianka. — „Nie, hovorím, ale tieto dojmy nemožno potom viac precítiť." Zo susednej kaplnky tiež volá malý zvonček nábožných. Má cele taký hlas, ako zvončeky ovečiek na našich poľanách, ako čo by roztratené stádo hľadal si pastier. S chóru vždy opakuje sa v tisíc variantoch „Dominus", a hlas ten rastie vždy vyššie a vyššie, ako by sa vznášal na dyme kaditelníc. I zdá sa, ako by v priebehu stáročí zadymené tváre apoštolov hľadely s bolestným výrazom na nás, ako by žiadaly od nás vydať počet z našich skutkov. V jednom

271 obloku zjavil sa slnečný lúč. Váhavé, pátravé vošiel dnu, až ožiaril tvár asketu so zlatou aureolou. I počaly sa po jasnom pruhu škriabať nahor maličké bytnosti, molekule hmoty, ako by chcely utiecť z tohto prísneho vozdušia studenej smrti von, kde je teplo, kde je život. Štyri staré mohutne organy ešte z čias Filipa II. spočívajú na chóroch. Omša prestala, chodíme po kostole, len niekdy zavzuie zvonček, ktorého hlas v ohromnom priestore sa cele tratí. Cengá, cengá prenikavým hlasom, ako žialny citlivý ston nejakej utrápe­ nej duše. V sakristii dominuje štýl pompejánsky, mnohé mosaiky sú ako nejaký strakatý farebný tepich. Tadeto vedie ma kostolník, do­ brého výrazu starec. „Que natione?" spytuje sa. „Slovák", odpo­ vedám. Krúti hlavou. „Čeque" — zas len krúti. „Polonia!" Ahá, Polónia — porozumel. A idúc predo mnou, mrmle si ustavične: „Povrě Polonia, povré Espaňa (biedna Polonia, biedna Espaňa)! Na jednom obraze Riberovom Kristus na zemi; z čiernej chmáry zjaví sa mu anjel utešenej ženskej podoby. Vôbec prelestné sú tváre ženské týchto maliarov. Pravda, mali pred sebou modele, ako nikto z iných umelcov. Znovu započal sa náš rozhovor so starcom kostolníkom. „Sen- nor Madrid?" Prisviedčam: Madrid! „Madrid, politika-confusia-re- publicano-Cuba," som asi vyrozumel. Hlboko do duše ludu zasiahla ztráta ostatných osád amerikánskych. Vošli sme nazad do chrámu. Panie klačia pred kaplnkami. Kančie pozostávajú z jaspisu, z alabastru, z achátu. Pri hlav­ nom oltáre s obidvoch strán bronzové postavy prirodzenej velkosti. Sú to početné rodiny na jednom boku Karia V., na druhom boku Filipa II. Ako šum tekúcej vody po skalách, počuť modlenie po­ četných nábožných. Druhý, dosť mladý ešte kostolník zaviedol ma do krypty krá- lovskej. Ideme širokým korridorom dolu 39-mi schodmi do okrúhlej miestnosti v priemere asi 10-metrovej. Dookola vo výklenkoch, nišach múra ležia jedna nad druhou truhly, vlastne sarkofágy krá­ lovské ;r vytesané sú z čierneho polírovaného bilku strakatého gra­ nitu. Úmysel Filipa II. bol vystrojiť kryptu čo najprostejšie. Ná­ sledníci nedržali sa jeho žiadosti; krypta vystrojená je s vefkým prepychom. Steny vykladané sú rozličnými polírovanými drahocen­ nými mramormi. Na jednej strane vidíme na samom vrchu truhlu, na nej zlatými literami: Carolus Quinto Imper. Rex, pod ním druhá s nápisom Philippus II. Hyspan. Rex. Vcelku jesto ešte päť svo­ bodných miest pre panujúcu dnes rodinu. Na druhom boku prejdeme do dlhých, podzemných, utešeným bielym mramorom vykladaných miestností. Hnedí pri vchode mi­ nieme tuho zapreté dvere miestnosti zvanej „Pudridero", kde po 10—12 rokov ležia zabalsamované mrtvoly, aby cele vyvetrily, aby tak i zápach a puch zanikol, a len žatým dajú sa do truhál. Teraz ležia v Pudridero mrtvoly Don Francois d\'Assisi a mrtvola krá­ ľovnej Izabelly. V krásnom katafalku spočíva Don Juan ďAustria, Caroli V.

272 fils natuialis. Nemanželský syn Karla V. a víťaz slávnej morskej bitky pri Lepanto. Nasledujú katafalky z bieleho mramoru, infantov a členov rodín královských. Všade mená, všade nad katafalkom címer. Prvý král patrí k rodine Bourbonov. Ich slávny címer po­ zostáva zo troch bielych ľalií Francie na belasom poli. I kráľovné, ktoré umřely bezdetné, sú tu pochované. Utešená je perspektíva cez osem dvorán krypty infantov. Biele, mramorové, v románskom slohu katafalky spočívajú na čiernom piedestáli. Zakončili sme prechádzku na chóre v kostole oproti hlavnému oltáru. Okolo steny sedliská pre mníchov z dreva. V uhle stolec, kde zasmušilý Filip II. sedával medzi nimi, kedykolvek mohol vyjsť tajnými dveřmi. Tu sedel, keď mu doniesli zprávu o víťazstve na mori pri Lepanto, kde jeho nevlastný brat Juan d\'Austria zmohol tureckú flottu a zničil nadvládu tureckú na Stredozemnom mori. Na chóre vidno i knihy vo váhe 70—80 kg., ktoré obsahujú nóty na pergamente „sermones". Za chórom v malej kaplnke biela mramorová socha Krista na kríži od Benvenuto Celliniho. Pred ňou bývajú sprisahaní vojaci, keď ich vystrájajú na vojnu. Konečne vyjdeme na vnútorný dvor. Tu i tam mihne čierna postava mnícha. Sú dvorce, kde kvádry zarastené sú cele zeleným mochom, ako vo zvlhlých údoliach našich borov, kde azda týždne a týždne pominú, kým ta stupí ľudská noha. Všade v úzadí, v tieni, v kútoch mohutného, studeného staviska ako by ešte panoval duch despotu, také sú tie formy studené, asketické, múry holé, bez ozdôb. Nevidno kútika, kde by človek mohol vymaniť sa zpod tohto chladu, kde by sa mohol zohriať. Povetrie v týchto zapretých dvorcoch razí potuchlinou, ako v nejakej zavretej krypte. Pri hlavnom vchode do kostola plno žobrákov. Na hlavnom námestí pred průčelím budovy, vyloženom širo­ kými, tesanými balvanmi, zastaneme ešte raz v nemom úžase nad mohutnosťou bočných stavov. Lebo nebolo dosť toho, že celá lavína skál v podobe Escoriala srútila sa so susedných skalnatých úbočí; ešte, kam oko siaha, rozprestierajú sa tieto obrovské, bočné stavby, v ktorých nachádza sa dnes seminár pre klerikov. Stranou, pri paláci, malá záhradka s umelým, štvoruhelným plieskom, obrúbeným tesanými kvádrami. Tu padne znovu do oka impozantnosť, massívnosť celej bu­ dovy. Je to skalnatá, žulová úboč. Veže v uhloch upomínajú niečo na veže v Kremli. Lenže tie stavané sú nesúmerne; tu až tlačí k zemi zbytok monotónnej pravidelnosti. Celý stav robí dojem vel­ kého väzenia, riedke oblaky nepoměrné malé, ako by zahatať chcely prístup vozduchu a svetla. Všetko je tu hranaté a regulárne, až na tie staré lipy, sadené Filipom II. Na hlavnom námestí prechádzajú sa mladí klerici. Dlhé taláre, asketické tváre. — Studený vetor přejme človeka až do kostí. Treba vedieť, že Escorial leží vo výške asi 1000-metrovej. Mal som na sebe i zimný kabát, i teplý plaid, a jednako premrzol som náležité. Vetor ťahá rovno so Sierry Guadarramy a s holých skalnatých vrchov, obklučujúcich Escorial. Ony úplne ponášajú sa na naše

273 zadné tatranské hrebene, na zadky Koprovej, Kamenistej, čistú skalu po úplazoch len tu i tu kryjú nášmu kosodreviu podobné kríky. Vidno, ako zjarčené dlhé jazyky úšustov obľubujú kolmé steny. Pozostávalo nám ešte pozrieť královský byt, keďže v nedeľu bola zapretá velká knižnica. Preto prešli sme na druhý bok stavby. Lákaj so žltými výložkami nám poukazoval teremy. Vidno 25 dvorán preplnených rozličnými drahocennosťami, gobelínmi a predmetmi výtvarného umenia. Spusta dnes to už neoceniteľných umeleckých po­ zostatkov ukazuje na niekdajšie ohromné bohatstvo Španielska. V dlhom širokom korridore rozprestiera sa po stene do dĺžky 54-metrovej povestné fresco „La conquista de Granada"; ako známo, Granada bola dobytá nazad od Maurov roku 1492. Obraz tvorí viac dojem velikánskej revue nekonečných radov rozmanitých plukov vojska, pešieho i na koni. Pred každým plu­ kom bubeníci na koňoch. Paripy rytierov sú nádherne oblečené až po zem. Jeden z plukov vystrojený je ešte kušami. Na druhom meste vidno hradné múry, ktoré dobýjajú veľmi primitívne pikami. Dopodrobna vypracovaný ohromný obraz bude mať iste viac histo­ rickú ako umeleckú cenu. Proti plukom kresťanským ženu sa zase nesčíslné čaty mu- zulmanské. Na ťažkej obrnenej jazde kresťanskej vidno tisíce pier na pleciach, až ucho mieni počuť ich hromový šum, ako na poľ­ ských rytieroch Sienkieviczových. Utvoríme si pochop i o hordách osmanských, ktoré niekdy zaplavily Uhorsko. Konečne vojdeme nízkymi dveřmi do malého, viac našim chu­ dobnejším malomestským podobajúceho sa bytu. Pozostával zo troch malých izieb. Že tento prostý, až biedny príbytok stačil človeku, ktorý vládol pol svetom, naplňuje navštevovateľa obdivom zvláštneho charakteru tohto neobyčajného muža. Filip II. trávil tu posledné hodiny svojho života, dokonal roku 1598. Vidno ešte krucifix, ktorý umierajúcemu dali do rúk. S týmto istým dokonával i jeho otec Karol V. Náradie všetko je tu neru­ šené, ako bolo za oných časov. Z celého ohromného staviska za­ držal pre seba Filip II. len tieto nepatrné miestnosti. Skvostné rady spomenutých teremov zariadené boly už len skrz jeho nápadníkov. On nežiadal si len jednu cellu, kde by mohol „zavliecť k smrti svoje ukonané údy". Podlaha vyložená je osmihranatými tehlami. Trpel na hostec a oproti jeho prostej drevenej stoličke z remeňa vidno podivnej formy stolec z dreva, kde si mohol umiestniť nohy. V bočnej izbe možno vidieť divný krátky klavír Karia V., i niektoré predmety z presovaného remeňa z Córdoby, odtiaľ názov cordnan, kordován. Na jakosť je on neprevýšený, ani čo by teraz vyšiel bol z dielne — také sú tie zlaté kvety živé, nerušené. Filip ťažko umieral. Jeho nešťastná zahraničná politika do­ niesla Španielsko na kraj záhuby, nadvláda nad morom prešla do hollandských a anglických rúk. Vonkajšie účinky, vnútorné odboje a vzbury, pustošenia inkvi­ zície a vysťahovanie do zeme zlata, do novej Hispánie, odludnately krajinu. Márnotratné vyhodené summy pri stavbe Esconala, von-

274 kajšie vojny, zlá finančná správa vohnaly už vtedy Španielsko skoro do štátneho bankrottu a zapříčinily zárodky úpadku ríše. Tak keď Filip II. trápne dokonal, zanechal svojim následníkom dlžobu 100 millionov dukátov a krajinu pustú, v rumoch. Jej obyvatelstvo po- čitovalo sa, miesto 30 millionov, už len na 6 millionov. Tu som sa už rozlúčil s mojím ciceronom a pošiel dolu vŕškom popri múranom plote parku Karia IV. ku stanici. Odtiaľto utešený pohľad na zasneženú reťaz Sierry Guadarramy. Idúcky stretol som káru na dvoch veľkých kolesách, ťahanú dvoma býkmi; náklad záležal z hrubých klátov. I popri stanici vidno rad naložených mulíc; boly priviazané jedna ku druhej, ako na Sibíri dlhý rad talíg. Zpoza Escoriala vyzerá hodná dedinka s červenými strechami. Sám Escorial je krytý bridlicou. Vidno, že sem musí chodiť mnoho cudzích, na stanici dostať i pohľadnice a noviny. Dedinčania na stanici nosia šaty z aksamitu a tfapkavé čiapky. Väčšina má červený pás, a každý prehodené cez plece i dva-tri plaidy. V Escoriale vystúpila na vlak i staršia dáma vysokej postavy a distinguovaného zovňajšku. Cestovali sme v jednom oddelení, pre nekúriacich. Netrvalo dlho, a boli sme v zaujímavom rozhovore, pravda po francúzsky vedenom. Urobila mi kompliment, že rada púšťa sa i čisto zo zvedavosti do rozhovoru s cudzinci. Bola na návšteve pri dcére, vydatej za vysokým úradníkom v dedine Esco­ riale. Žalovala sa na studený — španielsky kraj; nedivil som sa tomu, keďže mi povedala, že pochádza z teplého ostrova Kuby. Hromžila i na prísnu etikettu, ktorá ešte i dnes panuje vo Špa­ nielsku. Milá, zkúsená pani materinsky vystríhala ma pred nastydnutím. Ako už bolo spomenuté, panujú v Madride veľmi často pneumonie, ktoré končia sa obyčajne smrteľne. Práve poslanec nemeckej ríše, mocný, silný chlap, umrel za pár dní na zapálenie pľúc. Tejto cho­ roby nebál som sa tak veľmi. Je možné, že mnohí z teplého vlaž­ ného pobrežia Riviery vystavení sú v hornom ostrom vozduchu Madrida nebezpečným pľúcnym chorobám. Ale my tu pod Tatrami sme náležité otužení. Vedl pocítime neraz ešte studenší vetor, ako ten, čo v Madride so Sierry Guadarramy duje. Vlak náš bol velký express medzi Parisom—Biarritz—San Se- bastianom a Madridom. Samé spalne a salónne vozy, všetko zriedka­ vého prepychu a skvostu. V príjemnom, zaujímavom rozhovore prišli sme do Madrida...

275 Richard Wagner. (1813—1883.) Napísal Fedor Buppeldt. (Dokončenie.) Wagnerovo umelecké dielo. Keď probujeme shrnúť hlavné myšlienky Wagnerovho umenia, nemožno nám v úzkom rámci tomto pokračovať historicky, totiž ako Wagner sám zdokonaloval svoj umelecký sloh, ako vytvořoval svoj umelecko-kultúrny svetonázor. Mnohé veci v svojich umeleckých dielach nepovedome, intuitívne, len citom genia vedený vyslovil a uskutočnil, a len neskoršie ich sám poznal a vysvetlil; v mnohom pracoval dla umeleckej teorie vopred ustálenej. V jednom i druhom spôsobe umeleckého tvorenia javí geniálnu svobodu umelca, ktorý si je sám sebe normou. Na základe jeho teorie umenia probujme si len cele nakrátko sústavne objasniť charakter jeho umeleckej tvorby, ako už hotového, zakončeného celku. Co je umenie? Odkedy človek po prvý raz v písme zvečnil plod tej tvorčej sily svojej duše, ktorú môžme pomenovať azda umeleckým pudom a ktorá sila tak rozhodne delí človeka a jeho prácu od práce zvera, od prvej umeleckej teorie Aristotelesovej až dodnes usiluje sa človek dať si vývod, čo je to ten umelecký pud, čo je umelecké tvorenie, čo je umenie. Wagner, ako tiež jeden z veľkých mysli­ teľov „národa filozofov", podáva hlboko obsažnú teóriu umenia a predkladá mu vysoké ciele. V svojom spise „Das Kunstwerk der Zukunft" hovorí: „Ako stojí človek naproti prírode, tak stojí umenie naproti človeku. Ako príroda skrze tento svoj súvis s človekom príde k povedomiu v člo­ veku, a uskutočňovanie tohto povedomia je sám ľudský život, ako by predstavenie a obraz prírody: tak predstavenie života, odblesk jeho nevyhnutnosti a pravdivosti je umenie". A, ako dr. Priifer Wag- nerovu teóriu ďalej vysvetľuje v spomenutej už knihe: „Umenie je teda takrečeno akt, v ktorom ľudský život prichádza k povedomiu svojho súvisu s prírodou. Umelec v ľudskom žití hľadá prírodu, to „čisto ľudské" v tejto prírode. „Das rein Menschliche", — u Wagnera to vôbec veľmi významný výraz, — je najvyšší pochop ideálu v umeleckom názore a v celom svetonázore Wagnerovom. A tak poznáva, že najvyššie umenie je dráma, lebo v tom sa ľudské žitie najlepšie dá predstaviť, a najdokonalejšia dráma je tá, ktorá predstavuje to „čisto , abo večne ľudské". „Dráma je nielen druh poezie, ale je súhrnný pochop umenia vôbec (Inbegriff der Kunst)." A to dráma nie ako len napísané, abo čítané niečo, ale dráma pred­ stavená. Dráma je dla Wagnera „obraz sveta, odzrkadlený- z našej tichej vnútornej bytnosti. Ale práve preto len skutočné, totiž bez-

\'276 prostredné smyslom predstavené umelecké dielo v okamihu jeho telesného zjavenia sa je vykúpením pre umelca". Najvyššie umelecké dielo stavia teda tri požiadavky: aby vy­ jadrovalo to „čisto ludské", aby obsah bol podaný vo forme ume­ lecky najvyššej, teda dramatickej, a aby takéto, obsahom i formou najvyššie umelecké dielo dramatické bolo i ako najdokonalejšie pred­ stavené, vyjavené duši človeka. A Wagner v jasnom povedomí tohto trojitého ideálu celou silou genia chcel ho uskutočniť, a môžme riecť, že sa k nemu i pri­ blížil tak, ako nikto iný z umelcov. V nasledovnom máme teda trojitú úlohu: poukázať na to „čisto ludské" v jeho umeleckých dielach, na zovnútornú umeleckú stránku jeho drám a na Wagnerov ideál ohľadom primeraného predstavenia tých drám, poťažne na uskutočnenie tohto ideálu. Teda: obsah, forma a vyjavenie Wagnerovho umeleckého diela. Obsah Wagnerovho umeleckého diela: „čisto ľudské". To „čisto ľudské" sú city, ktoré ludské srdce, mysel i fan­ táziu pohybujú odkedy je človek na svete, a budú ich pohybovať večne práve preto, lebo je človek večne viazaný k tejto zemi a k tejto prírode. Sú to city založené v najhlbšej bytnosti Iudskej duše. Toto výslovne upomína na spomenutú teóriu, že totiž umenie tieto večné, všeľudské city má predstavovať, teda to večne-, abo čisto-ludské. Všetko obsahuje v sebe tá dvojitosť ľudskej bytnosti, že člo­ vek ako duchovný tvor túži za vyšším, ale že má i telo, a tak je viazaný i ku hmote. A centrálna moc je sympatia čiže láska, ktorou sa viaže človek k duchu a k hmote. Toto je hlavné téma Wagne­ rovských drám. „Hollander" predstavuje zo súcitu pochádzajúcu lásku, ktorá vykúpi hriešnika, nenachádzajúceho pokoja. V „Tannhäuserovi" je predstavené víťazstvo lásky duchovnej, čistej, nad láskou surovou, smyselnou. V „Lohengrinovi" je symbolizované večné túženie božskej lásky za ideálnym spojením sa so zemskou láskou. „Ring" symbo­ lizuje ohromný večný boj hmoty s láskou. Výsledok je dla tohto diela, že riešenie boja je možné len úplným odrieknutím sa života. „Tristan" tiež v smrti nachodí rozuzlenie tragikumu lásky, ktorej svet nerozumie. „Meistersinger", ako pravý opak predošlého, po­ ukazuje na silu ľudskej duše (humor), ktorá láskou k iným pre­ máha ztrátu vlastnej lásky. Konečne „Parsifal" predstavuje ideu, že práve mocou súcitu a lásky možná je regenerácia, znovuzrodenie, vykúpenie z moci hmoty a to k životu. Sú to všetko myšlienky, vyjadrujúce večný boj ľudskej duše, a tak označujú i svetonázor ľudí, tak ako sa dľa vývinu mení. A týchto desať drám vo vyjadrení tej vlastnej jednej idei: boja lásky, inuppuje sa y jeden obdivuhodný kruh, celok. V centre stojí „Ring":

277 boj hmoty a ducha v smysle úplného pessimizmu. Z toho boja je len jeden východ: zničenie, smrť. „Lohengrin" a „Tristan" tiež v smysle pessimistickom to predstavujú, že ani pravá božská, ani dokonalá ludská láska nenachádza porozumenia na zemi. Dia „Tann- häusera" a „-Meistersingerov" už princip dobra víťazí: tam božská láska Elisabety víťazí nad mocou smyselnosti, tu cit priatelstva mocou odriekania sa (rezignácie) a humoru premáha egoizmus smy­ selnosti. Konečne v „Holländerovi", ktorý začína, a v „Parsifalovi", ktorý končí rad týchto drám, je predstavená bezpodmienečne víťa- ziaca moc najčistejšej, opravdu kresťanskej lásky, — nie smy- selnej, ale zo súcitu pochádzajúcej, vykupujúcej a vysvobodzujúcej moci. [Senta nie „miluje" bludára Hollandana, ale súcíti s ním, trpiacim. Parsifal súcíti s trpiacim Amfortasom. U oboch absolútne vytvorená smyselná láska.] Súcit, sútrpnosť — ako sme už prvej videli — je tajomstvo najväčšej lásky; to je hĺbka Kristovej samo- žertvy. A tak Wagner z čoho vyšiel — ako mladý muž (s „Hollan- cľanom" r. 1841), k tomu sa vrátil ako starec (s „Parsifalonr\' do r. 1881) o štyridsať rokov neskoršie: ku kresťanskému ideálu. A tak tých 10 diel tvorí obsahové jednotný umelecký celok. I osobne predstavujú tieto drámy duševný vývin: citu (v láske) i umu (v svetonázore) Wagnera-človeka. Ako dla teorie, tak i v ume­ leckých tvorbách týchto skutočne: jeho umenie je jeho život. Z mla­ díka, ktorý zo súcitu hotový je život dať (ako Senta v „Hollanďa- novi"); ktorý celou silou musí bojovať proti mamu smyselnej lásky (ako „Tannhäuser"); ktorý plače spolu so svojím ideálnym hrdinom Lohengrinom (to plakanie sa u Wagnera doslovne má rozumieť!), že jeho čistá láska nenajde porozumenia na zemi; ktorý (dla „Ringu") s pessimizmom trpkých zkušeností len v úplnej nirváne nachodí vysvobodenie z boja proti hmote, tiež i z boja nešťastnej, svetom neporozumenej ľudskej lásky („Tristan"): z tohto mladíka a pessi- mistu stáva sa muž, ktorý, ako Stolzing, hrdo, bojom prevláda ťaž­ kosti vo veciach srdca i umenia; a ešte neskoršie, ako Hans Sachs, humorom prevláda egoizmus, stane sa altruistom (oboje dľa „Meister­ singerov"), a konečne stane sa z neho s vyššou pomocou nad sve­ tom víťaziaci, veriaci človek, s pokojom a optimizmom kresťanského svetonázoru, pokladajúci za možné znovuzrodenie a tak život nový („Parsifal"). Ako v obdivuhodnom umeleckom kaleidoskope, sa nám v die­ lach Wagnerových predstavujú rozličné duchovné, filozofické a ná­ boženské smery a názory, usilujúce sa dať odpoveď na otázky, ktoré od pravekov zaujímajú mysel ľudskú, lebo sú to otázky ľudského blaha a vysvobodenia zo zemskej nedokonalosti. A preto je v týchto dielach vyjadrené to „vecné TudsM", a preto sa Wagnerove diela i čisto ako slovné drámy stavajú do radu najhlbšieho obsahu po­ etických diel, ktoré ľudský um stvoril. A odpoveď, ktorú na tie otázky dávajú, je tá, že vysvobodenie je možné jedine vykúpením láskou, a to nie skrze lásku smyselnú, lebo tá len ničí, len smrťou vysvobozuje („Tristan", „Ring"), —• 19

278 ale skrze lásku čistú, duchovnu, zo súcitu pochádzajúcu, a to takú, ktorá chce nielen umrieť za bližného (ako Senta v „Hollanďanovi"), ale i žiť, bojovať a pracovať (ako Parsifal) a tak umožniť znovu­ zrodenie. — Dla Prúfera (Werk von B., 230): „V tomto Evanje- liume sútrpnosti je vlastne životné jadro všetkej náboženskej a so­ ciálnej účinlivosti nášho veku, a to je to jediné, od čoho možno očakávať opravdové mravné obnovenie, regeneráciu (znovuzrodenie) človečenstva". — A nemôžme bez najväčšieho obdivu pozorovať, ako sa Wagner v tejto myšlienke shoduje s obsahom najdokonalej­ šieho náboženstva, totiž náboženstva Evanjelia, založeného Kristom, ktorý s láskou zo súcitu pochádzajúcou umrel, ale i žil, bojoval a pracoval za trpiace človečenstvo. Tak Wagnerove diela, ako umelecké vyjadrenie týchto naj­ vyšších, kresťanských ideí, že božské sa zo súcitu stane ľudským, aby láskou vykúpilo to trpiace ludské, predstavujú teda ozaj to „všeľudské", večný obsah náboženstva vôbec a kresťanstva zvláště. A ako také patria k večne krásnym a cenným pokladom kresťan­ ského umenia. Že v tomto chápaní „všeľudského" Wagner vidí spolu i pravé a špeciálne germánske, nemecké umenie, to z jeho veľkého národ­ ného citu porozumieme a uctíme, keď i nesúhlasíme s ním. Wagner keď je i v prvom rade nemeckým mysliteľom, ale je i všeľudským, a hlavne takým. Úplne porozumieme, že Wagner tieto idey nemohol vyjadriť v deji vzatom z historie, ale jedine v dejoch mýtov, abo, blížiac sa k historickému veku, najviac ak v dejoch polohistorických, legen­ dárnych, slovom takých, v ktorých osoby sú viac-menej idealizované a javia sa ako symbolické a osobné predstavy duševných citov, vlastnosti, abo istých prírodných síl. Poukážeme na niektoré vo Wagnerových dielach. V „Ringu": Wotan je osudom sputnaný človek, Freia reprä- zentuje mladosť a životnú silu, Erda je symbol večnej prírody, Lege symbol ohňa; obrovia zosobňujú surovú silu prírody; Alberich repräzentuje moc, ktorá sa pre hmotu odrieka lásky; Siegfried je pračlověk nezkazený, detinský; Briinnhilda z božského sveta k ľud­ ským sostúpená ženskosť; zlato Rýna a prsteň symbolizuje svetskú moc a slávu; kopija Wotanova: moc vládúceho umu; Nothung, meč Siegfriedov: neodolateľnú silu nezkazenej mladosti, atď. A v iných dielach: Bludný Hollanďan je človek pre svoj hriech nenachádzajúci pokoja, Senta: súcitom vykupujúca žena. Tannhäuser je človek v boji proti smyselnosti postavený, bojujúci, klesajúci, vykúpenie hľadajúci; Elisabeta je typ svätice dla stredovekého chá­ pania, ženskej bytnosti milujúcej a sebaobetujúcej až do smrti. Lo­ hengrin zosobňnje božskosť sostupujúcu na zem, ktorú zemské ne­ porozumie a preto utráca; Elsa je typ ženy, milujúcej, no žiarli­ vosti prístupnej; Ortrud repräzentuje to diabolské v žene, ktoré rozrušuje blaho iných. Tristan i Isolda sú prosté ludské deti, trpiace a hynúce, lebo nenachádzajú vysvobodenia. „Meistersinger" je jediná

279 Wagnerova dráma, ktorej dej vzatý je už z čisto-historického času. No i ten dej a jeho osoby sú hodne idealizované; aspoň osoba Hansa Sachsa je spolu typom človeka, ktorý humorom premáha samého seba. Konečne v „Parsifalovi" hlavný hrdina je typ neve­ domého a nevinného čistého človeka; jeho boj zobrazuje boj čistoty proti smyselnosti; Klingsor predstavuje kúzelný mam svetskej slávy a pôžitkárstva; Kundry — táto hlboko zaujímavá osoba Wagnerovej fantázie — v svojej dvojitej podobe symbolizuje ženské srdce, schopné k najväčšiemu vábeniu smyselnosti, ale i k najpokornejšej oddanosti a sebaobetovavosti v službe svätého. Takéto symbolické, teda umeniu prístupné vyjadrovanie naj­ vyšších ideí je možné len mytom a tomu podobným svetom bájov, legendy a ľudovej povesti. Wagner to velmi dobre vedel, že mytos je „umelecky videné", práve tak, ako filozofia je „vedecky premy­ slené" náboženstvo, že „mytos je neprirovnatelný, je vždy pravdivý, je pri najväčšej obsažnosti nevyčerpateľný na všetky časy".*) A tak Wagner istou rukou siahol k mytologii germánskej, pohanskej (v „Ringu"), ku bájom germánskym („Hollander", „Tristan"), k le­ gendám kresťanstva („Tannhäuser", „Lohengrin", „Parsifal") a ostrým zrakom umelca vybral a pospájal z nich, svojou tvorčou silou doplnil a tak genialitou umelca i mysliteľa vytvoril z nich svoje diela, vyjadrujúce najhlbšie idey náboženské a všeľudské vôbec. Právom hovorí Eiser o „Ringu", že v ňom je „severno-ger- mánsky mytos obživený duchom nášho dnešného svetonázoru a roz­ vinutý až po základnú ideu kresťanstva". Ostatné jeho diela samú kresťanskú ideu vykúpenia rozviňujú v obsahu niektorých germán­ skych povestí a stredovekých legend až po momenty, vzaté zo sa­ mého Evanjelia (v „Parsifalovi"). Wagner umelecky spracoval, pre­ hĺbil, rozvinul národný nemecký mytos, takrečeno objavil ho ume­ lecky, tak že celý jeho národ mohol sa zadiviť, aké bohatstvo väzí v ňom a čoho načerpal Wagner z toho stredovekého, neokresaného spevu o nibelungovcoch, z ktorého sa veľký nemecký kráľ Fridrich Veľký len posmeškoval, keď ho literárni historici vyhriebli zo za­ budnutia. Chamberlain menuje Wagnera najväčším tvoriteľom mýtu od Homéra! Majúc svoje predmety, ale i mnohé jednotlivé podrobné črty *) V tomto presvedčení sa shoduje so všetkými veľkými poetmi a mysliteľnú svojho národa, so Sehillerom, ktorý pred smrťou svojou zvolal: „Dajte mi bájky, v tom sa skrýva látka ku všetkému veľkému a krásnemu\', a s Goetheom, ktorý tiež to večne ľudské, to „ewig Weib- liche" vyjadril v svojom životnom diele (— formou tiež dráme! —), založenom na bájnej osobe Fausta. Ba až sa nám diviť a ľutovať pri­ chodí, že Wagner nespracoval túto pre jeho ciele tak skvostnú látku. Že hudobne myslel na to, dokazuje symfonická skladba „Faust Ouver­ tuře11 (1840), v ktorej sa usiluje čisto hudebné predstaviť zúfalý boj hrdinu s neprajným osudom a jeho túžbu za vysvobodením. 19* ^^^^^^^^^^^H

280 z niýtu, z povestí, z legend, áno z ludových bájok, Wagnerove drámy sú svojím ideovým významom blízke každému mysliacemu človeku, ale v mnohom doslovne upomínajú na bájový svet a po­ chopy aj iných národov, tak i na naše povesti. Siegfried, ktorý nevie, čo je strach, a zabíja draka Fafnera, je náš Nebojsa. Wotana, pútnika dľa tretej časti „Ringu", často stretáme v povestiach, ako žobráčika, starčeka, dávajúceho dobrú radu. Tannhäuser, ktorého pútnická palica sa rozzelenie na znak milosti, je ten istý, čo Mátaj našej povesti, ktorý slzami polieva zasadený kyjak, až i pučí a do­ náša ovocie. „Víchrica" z povesti „Lubka a Kovovlad" je Bonner, boh búrky v „Ringu". Významom podobné postavy bohov najdeme vôbec vo všetkých pohanských mytológiách. V povesti o „Víťaz- kovi" „krásna devojna" varuje zlaté jablká, cele tak ako v „Ringu" bohyňa Freia. V tej istej bájke spomína sa zlatý prsteň, ktorý dáva silu, tak ako prsteň Nibelungov znamená moc nad svetom. Nebojsa vysvobodzuje pannu vo vode zakliatu, tak ako Siegfried z ohňa Briinnhildu. Troch zhavranelých bratov vysvobodzuje sestra, upo­ mína to na posledný motív v „Lohengrinovi" atcF. Ale i hlbšie obsahové temer niet povesti slovenskej, kde by nebola reč o kliatbe, o vysvobodení, o láske vykupujúcej, trvajúcej až do smrti, a to i u nás to Goetheovské „večne ženské" je oby­ čajne tá vykupujúca sila. Lenže v našom, kresťanstvom úplne pre­ niknutom bájesloví vždy vífazí pochop dobrého, a to v tom kre- sťansko-pozitívnom smysle, že vykúpenie sa deje skrze prácu, trpenie, skrze život a pre život. Konečne z bohatej látky porovnávajúceho bájeslovia vytrhneme tu aspoň ešte jeden moment. I to — dľa Wagnera samého — naj­ väčšie tragikům, vyjadrené v „Lohengrinovi", že božské túži za zemským, no nenajde porozumenia a lásky, i musí nazad do svojej transcendentálnej, božskej odlúčenosti, a ľudským ostáva len žial a zase len nekonečná túžba za ním, Nedostižitelným, — i toto za­ chytil v našej poezii Sládkovič v „Maríne", kde sa božská víla zjavuje roztúženému šuhajovi a — uniká! „Tak je to, ked 1 sa človek s anjelom, A duch nesmrtný so zemským telom, A svet jeden s druhým drúži! Načo sa božstvo v ľudskosť oblieka! Načo len múti srdce človeka! Načo nebo zem tú súži! —" („Marína", sloka 219.) Forma Wagnerovho umeleckého diela: „hudebné drama". Najvyššie idey, to „večne- abo čisto-ľudské" podané v obsahu mýtov, majú sa vyjadriť i v najvyššej umeleckej forme. A tu sa stre­ táme s problémom „ideálnej, čisto-ľudskej umeleckej formy". Wagnerova teória je — nakrátko, že tieto najvyššie idey ume­ lecky dokonale predstaviť sa dajú len v takom umeleckom diele,

281 v ktorom vyznačenému cieľu slúžia, a tak sa spojujú všetky umenia. To je „Gesammtkunsticerk", všeumelecké dielo. Ale základom toho je hudebné drama. Dráma je najvyššia, , najsložitejšia íorma poezie, ona sa teda má spojiť s hudbou, ako s druhým najvyšším, najduchovnejším umením. Spojivo oboch: hu­ debné drama, je opravdu tvorba Wagnerova, niekdy mnoho vy- smievaný, dnes bezpodmienečne uznaný princíp najvyššieho umenia. (Historický vývin pred Wagnerom.) Základ k tejto umeleckej forme Wagner našiel v opere, v ktorej aspoň dla mena dramatický dej sprevádzaný je hudbou. Od konca XVI. stoletia sa vyvinuje hudebná hra („Dramma in musica" i, niektorí veľkí umelci v poezii i hudbe, ako Gluck, Herder, Schiller, Goethe, Mozart, dalej vo veku romantizmu Weber, Schlegel, Mosel a iní mali nejasné pochopy a túžby, ako by z opery, z hudebnej hry, mohla sa vyvinúť umelecká forma, ktorá by mohla slúžiť na vyjadrenie najvyššieho umenia. Schiller písal Goetheovi roku 1797, že on vždy mal istú dôveru k opere, že ona skrze moc hudby pri­ praví duše ku krajšej vnímavosti, ba že napokon tým spôsobom azda i ideálno dá sa predstaviť v divadle. Ale ináč to ostaly len túžby a teorie, najviac pokusy. — V rozkvete talianskeho a fran­ cúzskeho smeru opery v prvých desaťročiach XIX. stoletia hudebná hra odťahovala sa od ideálu čo dalej to väčšmi Opera slúžila len k zábave, najviac ak nejakým patrioticko-demonštratívnym cieíom, a vysoký ideál Schillerov upadol do zabudnutia. V samej skladbe opery dramatický dej prišiel do úzadia, stalo sa z neho len libretto, ktoré slúžilo komponistovi len ako rámec abo kostra k rozvinutiu svojej hudebnej umeleckosti. „Dramma" bola len druhotriednym faktorom, dominujúcou sa stala „musica". Opera sa delila nie dla obsahu, ale dla hudby na árie, recitatívy, duetta, tercettá, sbory, finále, prípadne čisto inštrumentálne predhry, medzihry, dohry. Hudba je síce spojená s textom, no len ako niečo zovnútorné, asi v tom pomere, ako v samej hudbe orchester sprevádza melódiu. Toto je asi stav opery pred Wagnerom; tento sloh — prostred­ níctvom „komickej opery" (opera buffa j — dedí dodnes operetta. Medzitým tých dvoje umení, ktoré malý byť v „dramma in musica" spojené, každé samo o sebe rozvinovalo sa nádherne. (Tu musíme mať pred očami hlavne nemecké umenie, v ktorom sa zrodil Wagner.) Na jednej strane stojí umenie dramatické, pravda, úplne ignorujúc hudbu. V tie časy sa začína vždy sa stupňujúci vplyv Shakespearea a nemecká dráma dosahuje svojej výšky v Goetheovi a hlavne v Schillerovi. A na druhej strane je hudba, ktorá založená na pevných základoch Bachovho umenia cez Händela, Haydna, Mo­ zarta vyvinuje sa ku Beethovenovi, formálne sa zdokonaľuje, v pro­ striedkoch vyjadrenia bohatne a prehlbuje sa dramaticky. Klassický príklad toho sú symfonie Beethovenove. Práve Wagner to bol, ktorý poukáial na ohromnú dramatickú silu týchto diel, menovite na vý­ znam Deviatej Symfonie, v ktorej čisto inštrumentálna hudba úž

282 tak dôrazne vyjadruje titanský boj človeka s osudom, že už jej temer nestačia jej vlastné prostriedky, cíti potrebu ľudského slova, trpí, ked ho nemôže nájsť; ohromné oktávové recitatíva kontra- bassov ku koncu už temer ľudskou rečou hovoria, až konečne za- vzneje — ako vykúpenie — ludské slovo: spev. To už opravdová „dramatická hudba", a ona spieva tu slovami Schillera „Pieseň o radosti" celému svetu. V jedinej svojej opere „Fidelio" Beethoven ešte sa nemôže osvobodit od foriem starej opery. Ale v symfóniách, menovite v Deviatej, on je prvým veľkým dramatickým hudebníkom. A Wagner, ktorý v svojom hudebno-umeleckom vývine prešiel cez vplyvy najrozličnejších škôl, od Bacha počnúc cez vplyv Glucka, Mozarta, romantistov, talianskej i francúzskej školy, predsa najprv pod vplyvom Beethovena sa stal hudebníkom, ako sme počuli z jeho vlastných slov. A na základe hudebného umenia tohto majstra vy­ stavil svoj hudebno-dramatický sloh. Nie nadarmo nad základným kameňom chrámu pre „svoje" umenie v Bayreuthe Wagner sám dirigoval tú nesmrteľnú „Deviatu"! — A ako i drama i hudba sa osobité vyvinovaly ku spoločnému vysokému cieľu: predstaviť najvyššie idey „čisto-Iudského" (tam Schiller, a Goethe s „Faustom", tu Beethoven s „Deviatou" pred- stavujúc vrchol vývinu): tak žila a mocnela i myšlienka, že tieto dve najvyššie umenia majú sa konečne spojiť v umelecký celok, a také niečo bude jedine spôsobné ako najprimeranejšie a najdôstoj­ nejšie vyjadriť najvyššie idey. — Gluck v svojich dielach („Or­ pheus", „Alceste" atd.) usiloval sa to uskutočniť. No ostal osamelé. Teoreticky celý rad veľkých básnikov a mysliteľov poukazuje na tento umelecký ideál. Herder dúfa, že príde človek, ktorý celý mi­ zerný kling-klang vtedajšej opery odvrhne a vystaví stavbu jednot­ ného umsleckého diela, v ktorom hudba a poézia, ako i samo pred­ stavenie, budú tvoriť celok. Dľa Lessinga „hudba a poézia tak sa zdá už od prírody sú určené: nie aby boly spojené, ale skôr aby boly jedno a to isté umenie". O Mozartovi sám Wagner uznáva, že v svojich operách splnil čo Gluck žiadal, totiž dramatické cha­ rakterizovanie. Romantici začiatku XIX. stoletia fantasticky snívali o spojení všetkých umení, tak že sochy majú ožívať v maľby, maľby v básne atd. Bola to doba veľkej ästetickej citlivosti a jemnosti. J. F. von Mosel jasne určil v svojej, i charakteristickým titulom zaujímavej kniha „Versuch einer Aesthetik des dramatischen Ton- satzes" (i. 1813), že „hudba má byť nie cieľ, ale len prostriedok opery", — čo je jedna z najhlavnejších vecí ku správnemu po­ chopeniu Wagnerovho umenia. Takéto hudebno-dramatické dielo vyžaduje pravda úplnú jed­ notnosť svojich dvoch elementov, čo je ideálne možné len vtedy, ked! sa dráma i hudba zrodí z duše toho istého umelca. A takýmto bol Wagner, ktorý spoznal, že najvyšší problem opery, jestli sa ona má stať hudebným dramatem, je, aby sa dosiahol „súhlas jej dra­ matickej a hudebnej tendencie", a ktorý Wagner, ako známo, i sku­ točne sám básnil slová i hudbu všetkých svojich hudebných dramat. Tiež ojedinelý zjav v umení.

283 Vidíme, ako všetko: celý vývin drámy i hudby, ako i chá­ panie významu, cieľov opery, spojenia tých dvoch umení vedie ku Wagnerovi. So slovami dr. Eugena Schmitza*): „Hudebno-dramatické dielo, ako Wagner o ňom učí, a ako ho prakticky s nádherným výsledkom uskutočnil, javí sa ako slúčeme toho, čo sa docielilo v hudbe skrze Beethovena, v poezii skrze Schillera. Beethovenovo geniálne symfonické umenie pozdvihlo hudbu k onej najvyššej sile vyjadrenia, ktorá napriek svojej transcendentálnej nepochopiteľnosti predsa jasne poukazuje na istý určitý obsah. Schiller zase ako básnik uskutočnil problem „duševnej drámy", ktorá sa neobmedzí na pred­ stavenia istého zovnútorného, viditeľného deju, ale chce odhaliť a vysvetliť vnútorné duševné pohybujúce sily, čo je však možné práve len živým slovom. Tak sa docielil taký stav vo vývine oboch umení, v ktorom ich spojenie muselo mať najväčší plodivý účinok. Trans­ cendentálna nepochopiteľnosť hudby mohla v spojení s drámou nájsť svoje obsahové vysvetlenie, a na druhej strane mohla základné du­ ševné stavy a nálady drámy vyjadriť s takou silou, ako je to vý­ lučne slovom nie možné". A konečne súčasne s týmto vývinom umenia — ktorý nosil v sebe zárodok onej vyššej umeleckej formy — podávaly sa práve v tom čase romantizmu vnove objavené a s obdivom študované myto­ logické a legendárne látky, ktoré, a jedine takéto, poskytovaly umeniu predmety k vyjadreniu, umeleckému predstaveniu hlbokých ideí v nich obsažených, — tak ako sa báje tieto a oné idey v nich sa­ mým duchom národa a celého človočenstva cez stá i tisícročia vy­ krystalizovaly. V historii nemeckého umenia na tomto bode javí sa povedomé umelecké spracovanie tých látok (Klopstock, Herder, Wieland, Uhland, Hebbel, Geibel, Jordan etc.) ako kultúrna a ume­ lecká psychologická nevyhnutnosť. Ä. práve ohľadom na látku najväč­ šieho diela Wagnerovho („Ring"), na Nibelungovský mytos, vyslovil ästetik Fr. Th. Vischer ešte roku 1844 tú, prorocky znejúcu túžbu, — ktorá nás až frappuje pravdivosťou svojho uskutočnenia, že „bárs by sa našiel Schiller a Shakespeare hudby, ktorý by skrze Nibelungovskú operu otvoril nový svet hudby". A ten sa našiel skoro za tým. Tá Nibelungovská opera je Wagnerovo ohromné štvorčasťové hudebné dráma „Der Ring des Nibelungen", — ten „nový svet hudby" je Wagnerovo „hudebno- dramatické umenie". Práve o 30 rokov po onom proroctve, roku 1874, zavznelo to dielo v tom novom umení po prvý raz v Bay- reuthe! — Keď sme nakrátko poznali historický vývin, smerujúci v každom ohľade ku hudebnému dramatu, viďme, ako Wagner túto umeleckú formu uskutočnil, v čom ona vlastne záleží. 55. *) „Richard Wagner", vo vydaní ,.Wissenschaft und Bildung" č. str. 87.

284 (Wagnerovo hudebné drama.) Je ono v prvom rade dráma, ktoré mocou a jadrnosťou slova vyjavi dej, charaktery, idey, to spomenuté „čisto-ľudské", — drama, v ktorom sa epika s lyrikou spojuje a tak samo v sebe reprezen­ tuje najvyšší druh básnictva. — Čisto ako slovné drámy, Wagne- rove diela i formálne zodpovedajú požiadavkám dramatického umenia, — o čom tu obšírne netreba hovoriť; spomenieme len to, že dej sa všade vyvinuje dla charakteru, poťažne, ako v gréckych antických drámach, dla istého nezmeniteľného osudu, reprezentujúceho isté večné nepremenné zákony ľudskej prírody. Po zovnútornej stránke Wagnerových drám musíme spomenúť ich reč, ktorá, ako všetko, tiež úzko súvisí s dejom. Pri mytolo­ gickom, predhistorickom deji je ona ako najprimitívnejšia, pritom obdivuhodne výrazná hlavne podstatnými menami a koreňmi slov; veľkolepou prostotou zodpovedá detinskej dobe človečenstva. Veršové má formu staro-germánskej poezie, takzvanú alliteráciu. Výborne charakteristické sú na pr. prvé slová, ktoré znejú z úst víly Rýna, hlboko v praživle vody, na začiatku „Ringu": „Weia! Waga! Woge, du Welle, walle zur Wiege! Wagalaweia! Wallala, weiala, weia!" Z naivnej detinskosti sa reč zdvíha ku veľkolepej majestát- nosti, všade deju, osobám primerane. Rozumie sa, že v iných drá­ mach reč zvláštnemu deju primerane je cele iná. Aká charakteri­ stická je na pr. reč v „Meistersinger", a aký zase úplne iný už tón samej reči v „Parsifalovi"! Druhá elementárna stránka hudebnej drámy je hudba. Konečne počujeme niečo o hudbe! Že len teraz, to nám iste hodne divným predíde v prednáške o Wagnerovi — hudebníkovi! Ale to je práve správne chápanie Wagnerovho umenia, že je on v prvom rade dra­ matikom, na to poukazuje jeho vývin už od dětinstva: jeho diela sú drámy, lebo najvyššie „všeľudské" môže vyjadriť len živé slovo ľudské. Ale na druhej strane musíme vždy pred očami mať významné upozornenie samého Wagnera, že v jeho hudebných drámach slová nemožno, nesvobodno oddeliť od hudby, lebo „to čisto-ľudské drama môže len so spoluúčinkovaním hudby nájsť dokonalú formu" (Cham­ berlain). V starej opernej forme to nebolo možné, lebo tam hudba ubíjala význam slova. Vývin Wagnerovho umenia dokazuje, ako sa už vo svojich prvých operách oddaloval od oných starých foriem, až v „Holländerovi" stvoril prvé hudebné drama, a ten nový svoj sloh vytvoril k netušenej výške dokonalosti a logičnosti hlavne v „Ringu" a v dielach neskorších. Už pri spomenutom prvom diele vedel Wagner, že ho vtedajšie obecenstvo nerozumelo a bolo po­ trebné až skvelého úspechu prvého predstavenia „Lohengrina" (skrze

285 Wagnerovho velkého priateľa Liszta, vo Weimare, 28. augusta 1850), že sa nový smer tento zjavil svetu víťazne a začal si vydobýjať uznanie, ale i — neslýchané ostrú kritiku, výsmech, nenávisť, — cez čov všetko však Wagnerovo umenie zvíťazilo. — čo je teda postavenie hudby vo Wagnerovských hudebných drámach ? Keď Wagner hladal v minulosti, na čo by založil svoje hu­ debné dráma, vrátil sa nazad k antickému umeniu. A v antickom gréckom dramate našiel svoj ideál. Tu totiž samé slová drámy a deju na javišti našiel v spojení s hudbou: so spevom chóru v tom smysle, že chór oddelene od jednotlivých hercov spevom vypovedal to, čo sa asi dialo v duši hrajúcich osôb, čo stálo v úzadí deju, čo ako osud stálo nad ním a konečne čo sám poslucháč cítil pri poslúchaní drámy. Antický vek, neznajúc vyjadrujúcej moci inštru­ mentálnej hudby, jednoducho piesňou, teda v prvom rade tiež slo­ vom, no predsa spievaným slovom, teda i tajomnou mocou melodie, vypovedal to, čo žilo v duši, čo ani herec ani poslucháč sám vy­ povedať nemohol. Túto úlohu vo Wagnerovskej dráme prevzala hudba, a to čisto inštrumentálna, ktorá — ako sme spomenuli — práve po Wagne­ rovo vystúpenie vyvinula sa ku dramatickej výške, sile a výraznosti v miere dovtedy netušenej. Hudba je to, čo so svojím, psycholo­ gicky ledva vysvětlitelným, až magickým vplyvom, tajomným účin­ kom nápevu, harmonie a rytmu vyjadruje to, čo najskrytejšie v srdci, čo najťažšie, ba ani nemožno slovom vypovedať, čo stojí v úzadí každej myšlienky a každého skutku. „Orchester (hudba) v tomto smysle má byť akoby hlas svedomia jednotlivých osôb, ktorý otvára hlbšie poznanie do ich nevyslovených myšlienok, citov, rozpomienok, ako i do tajomných súvisov dramatického deju, — a koná to do­ konalejšie, nežli môžu slová a pohyby." Hudba teda, dľa slov Wagne- rových, stáva sa akoby spoluúčinkujúcou mocou v dráme, a pohýna dej vopred, i kde slová chybia, abo nie sú možné. Hudba predsta­ vuje ďalej všetko, čo sa i mimo osôb a ich rečí a skutkov deje, to úzadie, ktoré má dramatický dej, a ktoré úzadie — možno riecť: psychologické, dramatické úzadie nijaké javište (opony, scenéria, javišťová technika) a nijaké iné umenie predstaviť nemôže. Hudba predstavuje úzadie, ktoré má dramatický dej v duši osôb, ale i v celej prírode ľudskej i nadľudskej, v tom nevysloviteľnom osude, — ktorý je na jednom mieste v „Ringu" i na javišti s naivnou veľkoleposťou antickej mytologie predstavený v temnej scéne troch Norn, pradú­ cich niť života pre ľudí i bohov. Aký neprirovnateľne hlbší význam má tedy hudba vo Wagne­ rovských hudebných drámach, než mala a má v operách starého slohu, kde hudba len čisto zovnútorne, harmóniou zvukov sprevádza spev osôb na javišti, najviac ak sa zmôže na symfonickú medzihru abo predhru. U Wagnera je poézia a hudba v organickom súvise, tak patrí ku slovám drámy, ako duša, cit, myšlienka, tvár, zvuk hlasu, pohyby, ale i celé okolie: vzduch i obloha, slnko i búrka — patrí ku tomu, kto hovorí a žije, poťažne predstavuje život na ja-

286 visti. Wagner sám riekol, že hudba je u neho „neviditeľná hlasa­ telka tajností duševného života osôb drámy"; hudba patrí ku deju, hýbe ho vopred a tak tiež právom mohol riecť Wagner, že u neho „dráma sa rodí z hudby", že „hudba je dráme nie sokynou, ale jej matkou". A nie nadarmo Wagner básnil i slová i hudbu svojich diel sám. U neho to bol vlastne jedon duševný process. Neraz hudba, isté motívy sa prvej zrodily v jeho duši, ako slová (na pr. ballada iáenty v „Hollandanovi", ako psychologické zrno celej drámy), často naopak, ale v hlavných rysoch odrazu. Z tohto zvláštneho, hlboko významného a dôležitého pomeru hudby v celej dráme vyplývajú všetky zvláštnosti tejto dramatickej hudby Wagnerovskej, mnohým v tie časy, a ešte i teraz, takej „ťažkej", „nestroviteľnej", vraj „nemelodickej". Základom tej hudby je motív (Leitmotiv). Hudebný motív čisto zovnútorne je krátka hudebná veta, krátka melódia. Na pr. časť nápevu, ktorá padne na slová „Nebanovala bych", „Parta moja, parta" atd., ktorý melodický pohyb sa potom opakuje v celej pa­ tričnej piesni. U Wagnera teraz už jednotlivé motívy sú charakteri­ stické a určené pre jednotlivé osoby, predmety, prírodné zjavy, ktoré sa na javišti zjavia, ale i hlbšie: svoje osobitné motívy majú i jed­ notlivé čiastky deju, idey, city, myšlienky. Ako každý človek má svoju osobnosť, každý predmet istú tvárnosť, každá idea istý vý­ znam, alebo ako sa na javišti každá osoba zjaví v istom kostýme, tak vo Wagnerových drámach každá osoba, každý významnejší pred­ met, každá vedúca idea zjaví sa vždy, dľa potreby v sprievode patričného, svojho hudebného motívu (odtial meno „Leitmotiv"). Takéto upotrebenie motívov je samo v sebe nie nové, znali to už i majstri francúzskej opery v XVIII. storočí, dalej Gluck, Weber, Marschner, Spohr, Berlioz, Lôwe atd., ale s úplnou logič- nosťou Wagner začal upotrebovať motívy ako princíp slohu drama­ tickej hudby, poťažne hudébnej drámy. Má to ohromný význam, že patričné motívy nielen že spre­ vádzajú osoby, predmety, ked sa ony skutočne zjavia na javišti, ale i ked sa ony zjavia i len v citoch, myšlienkach, v spomienke, ked ich ani očiam predstaviť, ani slovom spomenúť ináče nemožno. Mo­ tívy podávajú v takom páde tú duševnú fotografiu, robia posluchá­ čovi srozumitelným hlas svedomia. Ukážku na to na pr. už u We­ bera. Tak v „Čarostrelcovi", ked Max v „strachomorni" předěšený kláti sa, chce ujsť, z orchestru zavznejú motívy toho spevu, ktorým ho jeho druhovia vysmievali. Čo to znamená? že Maxovi zíde na um to vysmiatie, tá hanba, zíde mu na um sám ten spev výsmešný, a hla, to ho posmelí a on ostane. Hudba tu označí, čo v skutočnosti neznelo na javišti, ale zavznelo v duši toho na javišti, a to s takou silou, že sa stalo rozhodným pre další dej. Max to sám nemohol dať na vedomie poslucháčstvu, hudba to vykonala miesto neho. To je výrazná moc dramatickej hudby. Takáto motivistická hudba spojuje sa ako najužšie s dejom, s jej osobami, ich slovami, áno i jednotlivými pohybmi, gestami, ktoré ved tiež viditelné vyjadrujú isté vnútorné, duševné vzrušenia.

287 Toto, pravda, vyjadruje cele mimoriadnu presnosť pri predstavovaní Wagnerovských diel. Samé tie motívy sú rozličné: krátka melódia, čo len dva-tri tóny, abo isté zvláštne harmonické súzvuky, poťažne disharmonie, prípadne i len istý charakteristický rytmický pohyb (na pr. napo- dobnenie udierania na nákove v „Ringu", ako motív práce Nibe- ako najcharakteristickejšie označiť zvláštnosť patričnej osoby, pred­ metu, idei; motívy príbuzných predmetov sú i formálne príbuzné. A tu sa otvára bohaté pole hudebno-umeleckému napodobňovaniu zvukov, pohybov, foriem, duševných harmonií, takzvanej plastike a malbe hudebnej. Na príklad nech slúži niekoľko významnejších mo­ tívov : Motív víl Rýna, podobný predošlému (tóninou, nápevom, rytmom), lebo víly osobne repräzentujú tiež ten praelement vody. Motív Nibelungovskej práce je čisto rytmický, ako sme už videli. V istej melodickej forme sa javí inde takto:

288 Tu na začiatku motív odriekania sa lásky, smutné, zlo veštiace moll-zvuky ku koncu prechádzajú v jasné dur motívu prsteňa, ja­ gavého zlata. Motív kliatby, dolu vedúce divé skoky. Motív Walhally, príbytku bohov, jasné, majestátné harmonie. Motív hada, pomalá, plazivá melódia. Motív Norn, bohýň osudu, zodpovedá motívu praele- mentu. Motív pádu bohov (Gôtterdämmerung), predošlému práve pro- tivný, pnstrašne znejúci akkordový sostup. Motív víťazného meča (Nothung), rázny postup hore v jasnom c-dur akkorde. Motív Walkyry, skoky jazdenia.

289 Motív osudu; tri zvuky, v moll, znejú ako bolestná otázka hrozivej budúcnosti. Cez celý „Ring" zneje ozaj ako hrozivý hlas neúprosného osudu. spev vtacka. (V skvostnej scéne „Walďweben" v 11. akte „Siegfrieda" našli vraj napodobnený spev vyše 20 vtáčkov ne­ meckých hôr!) Všetky tieto boly motívy z „Ringu". Z ostatných drám ešte aspoň jeden-dva spomenieme. V „Hol- länderovi" je najvýznamnejší: Doch kann dem bleichen Seemann Erloaung einsten noch wer - den, Motiv Senty, spolu motív vykúpenia pre Hoľlancľana. V ..Lohenerinovi": Motív Grálu, kalicha milosti. Nie sollstdu michbe-fra-gen, noch Wisaens Sorge tragen, wo- her ich kam derFahrt, nocbwiemein Nam\' — und Art! Motiv otázky, ktorú Elza nikdy sa nesmie opýtať. Ked to urobí, utráca Lohengrina a ničí jeho i svoje blaho na veky.

290 Z „Parsifala": Veľmi pomaly. řĚěEF =^s= *==*=5Ät T^Ot Neh - met hin meinen Leib, nehmet hin mein Blut i =F-»<- > ^ — g — - * • J > ^ um unsrer Lie be wil — len! Motiv Večere Pána, velebné, sfärické zvuky milosti. SĚa1 Motiv Grála, kalicha Pánovho. Týchto niekoľko motívov aspoň na ukážku, ako vie Wagner umelecky v melodii i harmonii vystihnúť tvárnosť istých hmotných a duchovných elementov. A teraz už v upotrebení týchto motívov javí sa nekonečné bo­ hatstvo : motívy sa objavujú dla obsahu a premien deju v najroz­ ličnejších formách, premenách (harmonie, tóniny, škály, rytmu atd.), spojeniach a sprevádzajú každú osobu, každý ich skutok, slovo, pohyb, vyjadrujú každú myšlienku, duševný vývin, citový život osôb s báječnou rozmanitosťou, a to tak, že abo súčasne sprevádzajú, abo predchádzajú, abo nasledujú to čo sa deje na javišti zovnú- torne, abo vnútorne v duši osôb. A všetko sa spojuje vo velkolepý celok, v ktorom hudba je skutočne „nositelkou svetonázoru, výraz najvnútornejšej bytnosti, odblesk sveta" predstaveného na javištiach. Dra Wagnera samého „orchester je orgánom toho nevyslovitelného". Takto porozumieme i slovám Wagnerovým, že to, vysokú ideu pred­ stavujúce dráma môže byť v pravde dokonale porozumené len skrze tie vlniace a premieňajúce sa motívy hudby". Pri tejto úlohe hudby je vlastne druhotriedna vec, že ona predstavuje i prírodné zjavy, napodobňuje zvuky prírody (tiež opravdu obdivuhodne, na pr. búrka na začiatku „Walkury", idylla lesa v „Siegfriedovi" atď.), lebo toto konečne hudba znala i pred Wag- nerom. Co sa ďalších zvláštností Wagnerovej dramatickej hudby týče, rozumie sa, že u neho úplne odpadne podelenie hudby a deju na jednotlivé „body" : árie a recitatíva, sóla, duettá a sbory, ensemble, finale atd., ako je v starej opere. Dráma je podelená výlučne dla požiadavôk deju samého na dejstva. Všetko hovorenie osôb, melodie, árie či recitatíva vlejú sa v nepretržitý hovor: „melodischer Sprach-

291 gesang", čo zodpovedá tomu, ako ludia vôbec hovoria, — pričom melodičnosť dáva mu povznesenosť hudby, ktorá tak majestátne a primerane zněje z úst mytických a legendárnych hrdinov. Je to súhra presného rečnenia s melodickým vedením hlasu. Menujú to: nekonečná melódia — unendliche Melodie. A keď i predchádzajú spevy dvoj- a viachlasové, abo sbory, to je nikdy nie, ako v starej opere, z ľubovôle komponistu, ale prirodzene vyplýva zo situácie v dráme. Na pr. spev priadok a lodníkov v „Hollanďauovi", spev pútnikov v „Tannhäuserovi", spev družíc v „Lohengrinovi", kvik Gibichungovcov v „Gôtterdämmerung", spev v chráme, spev učňov, nočná pračka, spevy pri slávnosti v „Meistersinger", spevy rytierov pri spoločnom hode v „Parsifalovi". A i v týchto sboroch Wagner dľa možnosti vedie jednotlivé hlasy cele samostatne. Podobne poly- fonický vedie i jednotlivé nástroje v orchestri, v čom všade vyniká Wagner ako majster harmonizačného a kontrapunktického umenia. Sám orchester rozšíril, rozmnožil, uviedol do neho nové nástroje, aby mohol zodpovedať svojej veľkej úlohe. Rozumie sa, že uskutočnenie tohto nového slohu je ani zďaleka nie rovnako dokonalé na celej čiare. V prvých dielach, ešte i v prvých čiastkach „Ringu", neraz padne do starého slohu recitatíva a árie; k úplnej dôslednosti, kráse a výraznosti v novom slohu po­ zdvihne sa až neskoršie. Čo sa týče samej farby, charakteru hudby v jednotlivých die­ lach, Wagner je obdivuhodným umelcom, vtedy neslýchané smelým pokrokárom, vždy veľmi jemne-citlivým majstrom rozličných modu lácií, ako i v upotrebení inštrumentov, vždy dľa celkovitého cha­ rakteru každého diela osobité. Klassický príklad rozdielu v cha­ raktere hudby podáva porovnanie „Tristana" a „Meistersingerov". Tamten samá náruživosť, nepokoj, neuhasitelná túžba, vrenie, tisíco­ raké city lásky, tomu primerane hudba „Tristana" je samá chro- matika (pohyb nie v celých, ale v pol hlasoch). Motív lásky, s ktorým fr- • * = PÍpp. Ta- j a - •is- I I sa „Tristan" otvára je charakteristický pre celé dielo, ktoré právom menujú „velkou piesňou dramatiky", a ako také, dielo toto sa stalo ukazovateľom nového spôsobu harmonií pre celú nasledujúcu hudbu. Naproti tomu pri „Meistersinger" celá hudba vyjadruje ten pokoj, jas, humor, ktorý dýcha z celého diela, a to tak, že sa celá hudba pohybuje v jasných dur-tóninách, počnúc hneď s jednoducho veľkolepou, majestátnou predhrou. Vôbec i v zovnútornej technike svojej hudby je Wagner maj­ strom, ktorý značí epochu v historii hudby. Pritom ako umelec nikdy nezapomíná, že všetko, teda i technika hudby, má byť pod­ riadená hlavnému cieľu: dramatickému vyjadreniu veľkých ideí.

2

293 národ: tak mal Wagner na mysli národné divadlo, kde by sa celý jeho národ zúčastnil a odkiaľ by jeho drámy a v nich vyjadrené nábožensko-etické a národné idey mocou toho nového umenia a v dokonalom predstavení zněly v svedomie celého národa. Wagner vôbec od prvopočiatku prízvukoval velký význam divadla, aby ono slúžilo za výchovný ústav, odkiaľ večné pravdy vo večnom umení majú znieť človečenstvu. Zdvihnúť teda divadlo na výšku tohto po­ volania a k tej dôstojnosti, vychovávať obecenstvo ku pravému chá­ paniu umenia, špeciálne pre nemecký národ stvoriť také národné divadlo, ktoré by bolo celým národom udržiavané miesto najvyš­ šieho, opravdu nemecko-národného, Wagnerovského umenia, stvoriť taký Olympiád pre Nemcov: to bola velká idea Wagnerova. Blyslo mu to hlavou ešte ked bol dirigentom v Rige, ku povedomiu tejto idei a potreby jej uskutočnenia prišiel v súvise so svojím hlavným dielom „Ringom", ktorý nechcel vydať na pospas obyčajným, ob­ chodníckym divadlám, ale chcel ho ako „Festspiel" ponechať pre také národné divadlo. A obdivuhodnou silou genia vedel zaujať za tú myšlienku široké kruhy od krála Ludvika II. počnúc až po stá a tisíce oduševnených prívržencov svojho umenia. I — po práci blízo 40 rokov — povstal „Festspielhaus11 na príjemnom vŕšku blízo lesa v tichom Bayreuthe, a tam odvtedy v primeranom ovzduší, s pričinením najlepších síl takrečeno celého sveta, pod vedením najlepších znatelov Wagnerov­ ského umenia*) znejú tie velkolepé drámy poslucháčstvu z celého sveta, znejú v úplnom predstavení, dla Wagnerových intencií a v jeho duchu, podávajú sa nie večer na vyrazenie, ale už od po­ poludnia, obecenstvu jedine pre to prichádzajúcemu, znejú dla Wag- nerovho motta „das Geheimnis offenbart sich der Welt". Počuť Wagnerovské dielo v Bayreuthe má byť dla Wagnera nie len umelecký, tým menej len hudebný pôžitok, ale má byť „em Erlebnis", — prežiť v duši najvyššie idey, tak ako ich v symbo­ lickej forme len umenie môže vyjaviť mocou slova a tajomnou silou sfärických zvukov hudby. A akb grécka tragédia v Olympii, tak i tu má hudebné dráma vzbudiť v duši poslucháča očistenie = •/.okapat?, a pozdvihnúť ho k túžbe za uskutočnením oných večných ideálov. Tak sa má uskutočniť, o čom mnohí básnici a myslitelia nemeckí snívali, „spoluúčinkovanie všetkých umení k napomoženiu pravej humanity", dla Schillerovho slova (v „Huldigung der Kúnste"): „Denn aus der Kúnste schôn vereintem Streben Érhebt sich wirkend erst das wahre Leben." A Wagner, ako veľký človek a umelec, chcel, aby z toho diela v Bayreuthe boly vylúčené všetky obchodnícke momenty. Tí, ktorí *) Tieto Wagnerovské hry sa riada obyčajne každý druhý rok v lete za niekoľko týždňov. Pod ägídou Wagnerovej vdovy, panej Oosimy Wagner, rod. Liszt, vedie ich syn Siegfried, okolo neho stoja ako rad­ covia a dirigenti Hans v. Wolzogen, Hans Richter a iní „Gralritteri", verní Wagneriáni. 20

294 majú moc hmoty, nech to postavia pre celý národ. Áno ešte za jeho pričinenia založená bola štipendiálna základina, z ktorej by sa malo — a do istej miery i skutočne platí sa vstupné, ba i ce­ stovné trovy, a tak sa umožňuje návšteva Bayreuthu tým, „ktorí s chudobou sdielajú osud tak mnohých, a to často najlepších synov a dcér Germánie". A keď sa Bayreuth i nestal takým ideálnym centrom slovného umenia pre celý národ nemecký, tým menej takým niečim, ako bola Olympia pre národ grécky, — veď je to v dnešných složitých kul­ túrnych pomeroch takého velkého národa ani nie možné, keď skutočnosť v Bayreuthe samom je tiež nie taká ideálna, ako si to jeho tvorca vy- dumal: no je on predsa až doteraz sferedišťom Wagnerovského umenia a Wagnerovských tradícií, ktoré je so závisťou obdivované a navštevované milovníkmi umenia z celého sveta a ktoré so svojím tvorcom a jeho dielami tu predstavovanými spolu môže slúžiť ce­ lému nemeckému národu na slávu aspoň tak, ako jeho velké poli­ tické úspechy a vojenská sláva práve z tých čias, keď Bayreuth povstal. Celkový význam Wagnera. Konečne, oboznámiac sa so životom, jednotlivými hudebnými drámami a s celým umeleckým dielom Wagnera, shrňme v pár slo­ vách celkovitý význam neobyčajne mnohostranného, hlbokého a sil­ ného umeleckého a kultúrneho zjavu. V umení vôbec Wagner tak ako ani jeden iný umelec prízvu­ koval význam umenia, špeciálne dramatického umenia a tak di­ vadla, ako výchovnej moci. K tomu vysokému cielu obsah najvyš­ šieho umenia má byť to „čisto ľudské", „večne ľudské", najvyššie večné idey svetonázoru nábožensko-filozofického. To sa dá predstaviť najlepšie a Wagner ho predstavil v najvyššej umeleckej forme: v hudebnej dráme, ktoré pri skutočnom predstavení spojuje sa so všetkými inými umeniami a tak sa podáva ako „všeumelecké dielo". S tým Wagner završuje ohromný ästeticko-idealistický smer v du­ ševnom živote obzvláště svojho národa v predchádzajúcom storočí. V hudebnom dramate Wagner postavil na centrálne miesto drámu a vymeral hudbe primeranú úlohu. Spojac takto drámu ľud­ ského slova so symfonickou hudbou stvoril vlastne hudebné drama a tak zavŕšil stáročný vývin dramatickej hudby a dal jej nový vý­ znam. Samil hudbu urobil prostriedkom duševného, slovu neprístup­ ného deju a tak jej dai organickú súčinnosť vo všeumeleckom diele. Formálne je Wagnerova hudba výsledkom vývinu hudby od Bacha po Beethovena a za neho. V nemeckom umení: stvoril nemecko-národný hudebno-drama- tický sloh a dal mu i primerané stredište v Bayreuthe. A v svojich dielach spracoval nemecký mytos a dal mu všeľudský význam.

295 Konečne všeobecne umelecký a kultúrne-historický význam jeho je, že v najprimeranejšej, celému Človečenstvu prístupnej forme hudebno-dramatického umenia predstavil najvyššie všeľudské idey a ideále o boji medzi hmotou a láskou a o vykupujúcej láske, a tak s panteisticko-evolucionárnym svetonázorom poezie a vedy pred­ chádzajúceho veku (Goethe, Darwin) spojil kresťanský mravný sveto­ názor, založený na idei regenerácie skrze súcit a lásku. Ak o ktorom umelcovi, tak o Wagnerovi možno riecť, že v svojom umení povedome stal sa umeleckým interpretom všetkých nábožensko-filozofických, mravných i umelecko-kulturných ideí, ktoré žily najmä v jeho vlastnom národe nemeckom, ale i v mysliteloch celého vzdelaného človečenstva v tom čase. Vo velkom obraze môžme riecť, že ako v jednotlivých drámach Wagnerových hudba je hla­ satelkou toho nevyslovitelného, duševného základu, tak i celé bá­ snicko-hudebné umenie Wagnerovo ako celok je hlásateľom toho, čo žilo v umeleckom a filozofickom povedomí jeho národa a celého kultúrneho sveta. Všetko toto robí Wagnera velkým hudebníkom, dramatikom, básnikom, umelcom vôbea nemeckým národovcom, ästetickým a filozofickým mysliteľom vôbec. Osobité boli hudebníci, básnici, ná­ rodovci, myslitelia takí veľkí, i väčší, ako on; ale genialita taká mnohostranná, taká velkolepé jednotná, tak silne syntetizujúca, toto robí z Wagnera iste jedného z najzaujímavejších a najzriedkavejších umeleckých zjavov. A všetko to nechcel Wagner len pre umenie samo, nie „ľart pour ľart", ale dla jeho vlastných slov: tvoriť a pestovať také umenie je „eine sitťlich-soziale Kulturaufgabe" — „mravno-spolo- čenská kultúrna úloha", ktorá padá za povinnosť umelcom, spoloč­ nosti a štátu v primeranom spôsobe, aby k iným kultúrnym prácam pristúpilo ako rovnocenný a dôstojný činitel i „die Mitwirkung der Musenkíinste zur Befôrderung der Humanität" (Wieland), „spolu­ účinkovanie umení Múz k napomoženiu humanity". Toto chápanie umenia robí Wagnera velkým človekom. Doslov. Konečne pár slov o význame Wagnerovského umenia pre nás. Až čudne nám to zneje, kedže my Slováci ani len akého nepa­ trného divadla nemáme, ani jediného orchestra, ani hŕstky spevákov- solistov, a tým menej také umelecké prostriedky, s ktorými by sa niečo Wagnerovského mohlo predstaviť. No nie je nemožné, aby aspoň niektoré lepšie naše spevácke sdruženia popasovaly sa tu i tu, ako na próbu, s niektorými ľahšími sbormi z Wagnerovských diel. A iste i v tomto obecenstve najdú sa, ktorí aspoň pri klavíre z vý­ ťahov, prípadne i z počutia na veľkých javištiach poznali niečo z Wagnera. 20 ;:

íá96 No nie to je hlavná vec, ale poznanie istého hultúrno- a umelecko-historického faktu, ktorý nám pred oči stavia Wagnerovské umenie, a čo môže byť najvýš zaujímavým a poučným i pre malé národy. Taký Wagner a jeho umenie, pravda, možné bolo len u ta­ kého velkého národa. Ale práve vo vývine, v tvorbe, v umelecko­ historickom súvise Wagnera s umením a kultúrou svojho národa môžme vidieť cestu, spôsob i možnosť umeleckého vývinu i pre malé národy. Nemeckí učenci, pre svoju pedantnosť neraz vysmievaní, mra­ venčou pilnosťou a s láskou k veci vyhriebli zo zabudnutia, očistili od hrdze, do posledného slova vysvetlili, národu svojmu predstavili i veľkolepý jeho mytos a iné tvorby jeho fantázie až po piesne, povesti a detské veršíky, — i — spolu s gardou básnikov — do jeho kultúrneho majetku rečou i duchom preložili poklady antického sveta a umenie iných géniov, menovite Shakespearea. A veľkí i malí hudebníci vytvorili dla formy i obsahu nádherné umenie tónov, a vypestovali lásku k hudbe a spevu. Oni všetci pripravili pôdu Wag- nerovi, ktorý, ako sme videli, všetko to spojil obsahom, formou i duchom vo velkolepý celok národného umenia. Ktorý národ vie a chce pracovať, ktorý si uctí, hľadá, sbiera pamiatky duchovnej i hmotnej minulosti a diela obrazotvornosti a umeleckého nadania samého seba; ktorý národ ochotne prijme a mocou svojho ducha do svojho majetku vezme i všeľudské, teda i jemu samému blízke umelecké a kultúrne poklady iných národov (tak ako si Nemci osvojili menovite prvky anticko-gréckej kultúry): ten národ môže očakávať, že životná sila jeho splodí konečne i tých — dla Hviezdoslava — „velduchov v zlatohlave", ktorí si sami po­ stavia chrám pre umenie a v ňom oltár svojho vlastného, spolu i opravdu národného umenia — tak ako Wagner v Bayreuthe. A tu ešte krátku anekdotu, ktorú Hans von Wolzogen roz­ práva o Wagnerovi vo svojich „Rozpomienkach na R. W." „Ked Wagner ako chudobný, hladujúci, mladý nemecký muzikant, — tam u prostred lesklého a hlučného svetového mesta Paríža, ktorý mu len kamenie dával miesto chleba, — ked: tam zase raz počul jedno­ duché zvuky nemeckého dedinského valčíka v prvom dejstve We- berovho „Čarostrelca", — tu mu vyhrkly z očú slzy najhlbšieho pohnutia: túžba za domovinou ho zaujala a viac neopustila". Duch domácej piesne, hudby, umenia ho prenikol a on letel domov a stal sa umelcom svojho národa s telom i s dušou. Toto je, čoho predovšetkým treba a čo i Wagnera urobilo tým, čím sa stal, — to, čo je i hlavnou ideou všetkých jeho umeleckých tvorieb: súcit s trpiacim národom, lasica h nemu i v jeho hriechoch i v jeho kráse, k tomu ľudu „špatnokrásnemu", ktorý cit premôže všetky ťažkosti, i tie, ktoré cudzí svet stavia, i tie — ešte väč­ šie — ktoré mu neporozumenie a hriešnosť jeho vlastného národa stavia oproti. Wagner zakúsil oboje, a vytrval a víťazil. Nebučíme ako Lohengrin, ktorý ked sa sklame v láske a dôvere, odíde preč do svojho nadľudského sveta, a nechá prácu i boj, — ale buďme ako Parsifal, ktorý, — ač sám nerozumie cele čo koná, — ale zo

297 súcitu a lásky ide, bojuje, premáha a víťazí, zničí kúzelný mam zlosti a prináša vykúpenie. A pri každom duchovnom bojovníkovi: vykúpenie jeho rodu je i vykúpenie jeho vlastnej duše: „Hôchsten Heiles Wunder: Érlôsung dem Erlôser!" (Posledné slová „Parsifala") — A aká skvostná, samo v sebe umelecká myšlienka, že Wagner umením, mocou krásy, mocou sfärických zvukov hudby premáha ťažkosti, ako Orfeus 1 Samo v sebe azda hodno venovať aspoň niekoľko krátkych chvíľok tejto prednášky takému ohromnému duchu, ako Wagner a, nemajúc iného primeraného spôsobu, — aspoň tu v našom skromnom kruhu so vzdychom, dla Hviezdoslava: „Veď netisnem sa do svätyne, nie, oltára kde bíka plam a vonný kúr sa k nebu vinie; viem, iní majú prístup tam: tí v zlatohlave, velduchovia — Ja, ach, nie ani kostolník; a preto, keď aj vstúpim znova, vše u dvier kľaknem, jak sa schová s modlitbou svojou robotník." (Letorosty, III. č. 20.) Aspoň taký pocit som mal, keď som — v ríši toho veľkole­ pého umenia taký cudzí, syn malého slovenského národa, vstúpil do onoho bayreutského chrámu Wagnerovského umenia. A po „pre­ žití" „Parsifala" vystupujúc odtiaľ, precítil som v duši slová, po­ vedané na konci prvého dejstva Parsifalovi: „Was stehst du noch da? Weist du, was du sahst? Dort hinaus deinem Wege zu!" — Synov malých národov čaká cesta ich vlastná, nemajú, ne­ môžu, ani nesmú mať príbytok len v chrámoch, čo ako skvostných, cudzieho umenia; ale majú nazad, do skromných, ťažkým snehom krutej zimy přivalených chalúpok našich, tam hľadať, odtiaľ vynášať to skromné, no nám také milé umenie naše. A keď i nemáme veľ­ kolepých chrámov, takých Gralburgov umenia, ani veľkého rytier- stva umelcov, ktorí by v nich postavili nádherné oltáre umeniu, aby na nich „bíkal plam"; no i my, malý národ, môžeme a máme sa tešiť okolo ohníka na našich kozúbkoch umenia, ba prižnúc ka­ hance svoje v oných svätyniach iných šťastnejších národov, máme ísť nazad de chalúpky nášho národného bytia, zas podľa hesla nášho drahého básnika-proroka Hviezdoslava: „Veď ani v tom niet potupy byť kahančekom chalupy."

298 Skromná práca sběratelská, posilňujúca sa krásou samých tých pokladov, nech stvorí i u nás základ ku opravdu národnému umeniu slovenskému, ktoré konečne tiež najde svojich Wagnerovcov, „vel- duchov v zlatohlave", a ktoré tiež mocne dopomôže nám zaujať si miesto vo všenárodnom chráme večného umenia a zabezpečiť si našu národnú slovenskú bytnosť. V tejto nádeji zakončme so slovami nášho drahého „básnika hviezd", so slovami z jeho básne, skvostnej Kantáty z duše jeho vyjavenej tiež ku jednému faktu nášho skromného umeleckého žitia :*) „Čas letí, beží, tečie... My znajúc, čo je čas, v tok hrádz mu nestaviame, lež radšej — hoc aj mam je — ho rytmom podnášame. Snád preto šetrí nás. . . Smelo tedy načierajme! rozsievajme rosu zvukov, piesne mannu drahocennú h potešeniu, A posilneniu, Je zachovaniu nášho bytia v každú stranu; a v tej práci vytrvajme, v snahe, túžbe neskonalej dalej, — ďalej, večne ďalej! (Hviezdoslav.) Sen Jaroslavov. Dramatická povesť v 4. dejstvách s úvodom. Napísal: Ondrej Kalina. (Dokončenie.) Štvrté dejstvo. Královská obora, v úzadí s letohrádkom. Vystúpia Teodor, Královna, Guntram a Ottilia. Teodor. Rozkošná zeleň luhov kvetnatých, Voňavé lesy, polia: to nás uzdraví! Ach, milí moji! pobyt v rezidencii, Uprostred žravých klopôt vladárstva *) Hviezdoslav: Kantáta na pamiatku 40-ročného trvania „Ta- tranaíl , slovenského speváckeho spolku v Liptovskom Sv. Mikuláši Har­ monizoval Ján Bystrý. Prvý raz prednesená „Tatranom" dňa 26. de­ cembra 1913.

299 A v žhavom suchopare mestských zdí: Bol mi už pravou mukou. — Po vojne, (Jejž nebezpečie, hroziac zblízka nám, Držalo mocne ducha našeho V napnutej pozornosti:) dosial sme Nemohli zotaviť sa docela. I nová starosť zase stihla nás! Však dúfam, tu si oddýchneme vcul, A vlny búrlivých vôd shladí čas. Toť! miesta našich denných potulok: Obora, polia, luhy kvetúce! Tak, nádejný môj zať ty! jemuž som S dcérinou rukou trudov vladárskych Pririekol polovičku, ktoré dosial Jedine moju hlavu tlačily: Tu na čas naše dni len kratochvílam A milým radovánkam venujeme. Dnes večer ešte sídeme sa spolu K veselej hostine, a vyprázdníme Zlatého vína času na zdravie Snúbencov našich! Poďme, drabí moji. Vystúpi Dobiáš. Ľobiáš. Hallo! chceš zabiť moje kozy V Teodor. Iď, blázon! — Jak ma nalákal. Guntram. Kto je to? Teodor. Nešťastný pomätenec, jehož zjav Veselý rozmach duše mojej tlumí: Jak na jaré mráz útlych bylín vzrast. Ottilia. O! hlaďte! hľaďte, jak si počína: Na jednom mieste stojí, ako vraštený Do zeme; mumle slová zmätočné, A stále rukou kýva, ako by Polená pílil. Královna. Úbožiak! Teodor. Býva na blízku toť, V jaskyni skalnej, v zime ako v lete. A kozička, čo živnosť dáva mu, Je teraz celým jeho imaním: Ač kedysi bol boháč nesmierny! Však zmrhal otcovský diel. Teraz blúzni, Že v Ríme u pápeža poklad má, A vymení si statky otcovské. Ľobiáš. Preč! Teodor. Sad tento kedysi bol jeho vlastnosť tiež Ottilia. Dobiáš, kedy pôjdeš do Eíma? Ľobiáš. Zajtra. Ottilia. Máš u pápeža poklad schovaný? Ľobiáš. Mám.

300 Ottilia. A vyměníš si túto oboru? Dobiáš. Preč! Tu spočíva on: na hrob napíšu mu. Hallo! ba! bude búrka. Královna. Úbožiak! milí, dajte pokoj mu. — Myšlienky jeho skáču, lámu sa, Jak krehké sklo. Keď hladím na neho. A naslúcham mu, žial mi celého Ľudského pokolenia! Teodor. Poďme, drahá! — Jak krehká nádoba je ľudský tvor: Ač v šťastí mnie, že nebu odolá. (Odídu.) Vystúpi Jaroslav. Ľóbiáš. Mor na nich! Jaroslav. Dobiáš, blázon to: tu nehrozí mi nič. Prisadnem k nemu: vrana k vrane sedá. — (Stranou.) Nebesá milostivé, ukráťte Dni mojej beznádejnosti! Plesnivý lakomec keď zakopal Pod jabloň poklad, a on zhynie mu; Od miesta toho nevie odtrhnúť sa: Zúfale pátra, vzdychá, hladá stopu! Tak mňa tiež zbavil umu králov dvor. Dobiáš. Mor na nich! Jaroslav (stranou). Vír je to, z nehož stroskotaný čln Mojeho žitia na prúd zdravých vín Vyplynúť nemôž\'. Dobiáš. Ľahni si. Jaroslav. Ty, červe, mniem, máš svätý pokoj už. — (Stranou.) Ha! navrátím sa ešte medzi svojich, A sozvúc húfec verných bojovníkov, Uderím na kráľa: i srovnáme ho So zemou čiernou! — Tu som ztratil vše. Dobiáš. Hallo 1 ha! bude búrka. Vystúpi černokňažník. Jaroslav (stranou). Toť kráíov sliedič! (Odíde.) Dobiáš. Hallo! hallo! Černohi. Mlč, duchu, ztichni! Klúď sa, Asmodeus! Dobiáš. Chceš zabiť moje kozy? (Odíde.) Černohí. (sám). Jaroslav, syn môj, mocne trudí sa: Nalieha plecom k hore, chcejúc ju Vyvrátiť zo základov. Vyzýva Na súboj nebesá i osud svoj. Zvesť o námahe jeho, doletiac Na krýdlach posla tajomného ko mne, Súcitom srdce moje zvlnila; Bo snúbencom je mojej Ruženy, Milého decka môjho! zať môj nádejný.

301 On srdcom snaživým si podmaní Budúci ešte vek: tak predvídam. Ač teraz v osamelosti sa Iaká Každého šustu podozrivého: I mňa mal za sliediča, lebo ťažký nezdar Zastienil srdce jeho nedôverou. Vzdor vine oka s neho nespustím: Včul potrebuje najvýš pomoci! (Odíde.) Vystúpi Dobiáš a Jaroslav. Jaroslav. Priateľu, poslyš: odišiel ten mních? Čo? o kozičku chcel ťa pripraviť? Vše oškliví sa mi, čo není so mnou. Ľobiáš. Čo plačeš? neplač. Jaroslav. Sklamal som sa, braček! Však k múdrosti to prepotrebná vec. A čože z múdrosti, keď oskubú ťa Do holá? a ty mrzni do smrti. Ľóbiáš. Kto ti vzal kozičku? Jaroslav. Sám král. Vystúpi Rarášek. Jaroslav. Rarášek milý, tu si? Rarášek. Tu, môj panel Jaroslav. Ó! dávno nevideli sme sa už. Rarášek. Ver\', dávno. Jaroslav. Len si sadni. Poznáš tohoto? Rarášek. A dobre. Jaroslav. Dokonalý blázon to. Rarášek. Tak život zahráva si s vašincom! Kedysi otec jeho boháč bol, Vysoký hodnostár a vtipný štátnik. . Syn zdedil po ňom velké bohatstvo, Nie ale vtip: bo semä otcovské V potomstve zvrhlo sa. Syn blbcom bol Od narodzenia, pre otcove hriechy. I smysleli si dať mu chytrú ženu, By viedla ho: kde dostanú však ženy Nad mužmi vrch, tam piano ide to! Pohrdla ním, a milencov si našla: Ač modré z neba sniesol by jej bol, Len aby k nemu milosť javila. Keď láskou zaslepený zapísal jej Svoj statok, z domu vyhnala ho preč, On uchýlil sa medzi Cigáňov, A ona hodovala s milenci. Napokon zblaznel, inu! aký div, Keď ani predtým nemal rozumu.

302 Jaroslav (stranou). Tak osud zvrátil moje blaho tiež 1 Rarášék. Co vy? Jaroslav. Ach! so mnou, milý Rarášek, Odkedy nevideli sme sa, Veliká zmena stala sa. Rarášék. Viem, viem! Jaroslav. Či plakať, lebo smiať sa tomu mám, Sám neviem: tuším, na ieduo to vyjde. Rarášek. Z väzenia ako ste sa dostali? Jaroslav. Ctihodný strážnik, ktorý hrdinu A vlasti spasitela vo mne ctil, Na ruku šiel mi. Dobiáš. Mor na nich! Jaroslav. Priatelu, ticho! nehroz v onú stranu, By osud tvrdšie neprikvačil ťa: Nebesá dráždi žebrák svojím vzdorom! Ja od istého času začínam Rozumieť, čo je múdrosť: utíš sa, Ty červík ludský! darmo vrtíš sa Zúfale pod pätou, čo prišliapla ťa. Zahryznúť predsa musíš do zeme! A snížiac šij, i osladzovať si Umele svoje jarmo: chceš-li byť Obstojne živý. Alebo sa usmrť, Vydajúc dôkaz do rúk odporcových Skvělejší ešte, že sa poddávaš: Bo počínanie tvoje bolo nezdravé. O! osud zjavne podvracia zrak pyšný, A podporuje mnohú podlosť v nás: A z toho zriem, že prášek zeme sme. Však srdce naše v boji šľachetnom Ustáva naposled, i prináša Pokory obeť k vôli pohodliu. Dobiáš. Ľahni si. Jaroslav (stranou). Ach! ľahnúť si, a usnúť tíše, sladko, Tu na tej smaragdovej pažiti; A neprebudiť sa viac, nikdy viac! Jak vábna myšlienka to. Mať pokoj na vždy od zlých myšlienok! Uniknúť sveta toho zápasom, Na ktoré málo otužilý som. — Len jednej veci ešte bych si prial: Tajomný duchu! ktorý obdarils\' ma Kúzelnou silou, vráť mi na okamžik, Len na okamžik krátky, dary moje: Bych protivníka svojho rozdrtil! Bo srdce jeho číry, čierny nevďak. Dobiáš. Spíš? Nespi, nespi! Jaroslav (stranou). Ó! ľahnúť si, a usnúť na veky!

303 Earášeh. Priatelu, neinučteže srdce svoje! Mladosti ruže ešte rozkvitnú v ňom Spanilým, vonným kvetom. Jaroslav. Nad hrobom snad, Kde kosti moje stlejú, milý Rarášekl Ach! kde sú ruže, ktoré kvitly mi Na stezkách jara, v srdci mojom ples! Ach, áno! vtedy v dobro veril som: Dnes s srdcom zaťatým viac nechápem, Čo dobro je, čo viera? Kedysi Nebesá otvorené boly mi: Dnes modrý lesk ich tvrdá ocel je mne. Jak nežný bol môj prvý zápal lásky, Ked túlil som sa k nádram prírody! Dnes dravej vášne prúd ma zachvátil. Tak ide vlna za vlnou: a zdá sa, Nám dobu žitia prijať náleží, Jak ona sama podáva sa nám. Mne toto vidí sa už bránou k smrti. Barášeh. Dnes nerozveselím vás, priateľu! Jaroslav. Kto poznal ludí, stárne pred časom. Rarášek milý, trudno mi je dnes! Kedysi veril som, že človek je Vznešený obraz boží, schránka čistých snáh, Do jehož nozdier ducha velebného Boh vdýchnul. Ale bájka je to len! Chvast, podia známeho nám príslovia. Dnes viem, že s poctivosťou daleko Nezajdeš: prečo? lebo sebectvo A hlúposť v jednolitú čiernu moc Na našej zemeguli spojily sa! A ony svorne, pevne, ako zed Poctivca lepšiu snahu odrážajú. Ó! prenikavé oko snaživca Byť musí opatrným diplomatom, By uplatnil: lebo všetci chceme Panovať, to je prirodzenosť všech. A hlúposť bojí sa, by nezatienil Ju rozum: povedz to však Adamovi Do očú, vzbúriš osie hniezdo. Lhať nauč sa, to hladí cesty života! Barášeh (stranou). Jak rozumný, a predsa nešťastný! Jaroslav. Sme všetci rovnakí, a nevynímam Ni seba z tejto pospolitosti. Hlboko pod popolom tlejú v nás Iskričky božie: do výše-li vzlietnu, Tiež není našou zásluhou! Ač ludia Mávajú radšej svatojanské mušky.

304 Dobiáš. Ha! vybojujme krála. Za mnou! vo spolku. (Odide.) Jaroslav (stranou). Prečl do samoty. Barášek. Ja navrátím sa medzi svojich zas. (Odíde.) Jaroslav. Rarášek milý, milý! s Bohom bud. (Stranou.) Tak cítim v tejto rozorvanosti, Že bych sa pokoriť mal: to by snád Zlý plameň srdca a trud stíšilo! A skropit slzou žialu jeho žiar: Však nemôžem, ach! nemôžem. Vystúpi Peter. Jaroslav (stranou). Ha! kráľov sliedič. (Odíde.) Peter. Môj knieža, slyšte! drahý Jaroslave 1 Jaroslav (vráti sa). Hlas slyším sladký: bájné spo­ mienky Na milú domovinu ožívajú Znov\' v srdci mojom! Obávam sa však, Či pod tým vábným listím není had? Peter. Môj pane! Jaroslav. RadostDý priatelu! vy to ? Peter. Ja, knieža. Jaroslav. Však na jedno sa otážem vás prv: Neprišli ste sem, sľubom svedený Královým, aby ste ma zradili? Peter. Nie, knieža. Jaroslav. Nuž sem, na srdce mi! Peter. Drahý pane! (Plače.) Jaroslav. A není tomu ani dávno tak! Polroka nevideli sme sa snád. Však mnohá, mnohá vážna vec V tom čase prihodila! a mnohá, Veliká stala zmena. A to činí Čas dlhým v našich spomienkach. Peter. Môj knieža! Jaroslav. Neplač, priatelu! Príslovia neslyšal si: „Horšie bolo, A nechválili?" Človek prežije Na svete všetko, vyjmúc jedno, smrť. A nezmúť radosť moju, že ťa zriem: O! hlas tvoj v ušiach mojich zazvonil, Jak kryštálové zvonky, farieb dúhových, Na vetviach navešané v rajskej záhrade: Ked do nich tichý zefir večera Zavanie, nesúc na perutiach ľahkých Dych vonných ruží, mýrt a fialiek. — Čo nového tam doma? Peter. Vaša matička Zvedela všetko: že vás odsúdili,

305 I že ste zo žalára uprchli; A čakala, že domov prídete. Keď nechodili ste, mňa vyslala Vás hladaf. Ale dosial blúdil bych, ískajúc stopy vašej: keby mních, Ctihodný starec, nebol riekol mi, Kde skrývate sa. Títo zamlklí Rebolníčkovia vedia o všetkom. Jaroslav (stranou). On! Peter. Matička vaša mnoho bolesti Vystála už, a výčitky si robí, Že pustila vás na boj. Hovorí: „Kráí nezaslúžil našej pomoci! A preto ani vaša ochota Nebola požehnaná." — Stalo sa však! Bol to váš osud., Jaroslav. Áno, osud môj. Peter. Matička nezdala nič dobrého Od kráľa. Jaroslav. Ani ja! Peter. Však doma, pane, Najdete skrýší dosť, by vyhli ste Kralovmu hnevu: háje, salaše, I husté lesy. I dom priatelský, Keď mrazy padnú. V lete vo vrchoch, S pastiermi stád. dni mile strávite. A v krajine sa musí zmena stať, Bo večne to tak trvať nemôže! Jaroslav. Tak bláha každý nespokojenec. Peter. Ach, drahý knieža! jak sa to len stalo, Že z čiernej zrady obvinili vás? Vás hrdinu a ctného víťaza? Jaroslav. Bo skromnosť moju v pýchu vykladali! Že zaťom královým byť nestačí mi. 0 život jeho, riekli, ukladám! A pritom vyhútali, že som vo spolku So samým diablom. Keď ma uväznili, Sudcovia chytrí k súdu zasadli: 1 vláska poctivého neostalo Na mojej hlave. Viete, vášeň zášti Vec najsvätejšiu hanou okydá. A mojim sudcom vola králova Zákonom bola. Peter. Stará jeho zášť! Jaroslav. Však radosti tej nedoprial som mu, By hlavu mi dal sraziť! ušiel som. A teraz, ked už mimo zákona som A na hlavu mi cenu vypísali: Nasadím všetky páky k vyvráteniu

306 Kráľovho trónu! život zasvätím raste. Ač za čas ešte skrývať musím sa, Než vyskúmam prv pôdu, na ktorej Založím činnosť svoju podvratnú. Dnes po zákone kráľovom môj život Nestojí za nič: vedia zákonov Odvekých, chvalabohu, mocne vrie! A, dá Boh! na škodu tým potrvá, Za prepadnutý čo ho vyhlásili. Peter. Čo zamýšlate, drahý pane môj? Jaroslav. Chcem prehovoriť hlasom rozumu K biednemu ľudu: mniem, že postaví sa Na moju stranu! Potom povalíme Tyranov ludstva zavedeného: Tých vyssavačov, ktorí smejú sa Hlúposti jeho, keď ju využili! I načo sú nám králi, kniežatá A iné mocnosti? My postavme si Za správcu žitia česť a rozum svoj! A učiňme si miesto koruny A žezla královského zlaté pravidlá Z poznania pravdy: dla nich riacfme sa, Súc sami sebe králmi, mocnosťmi! Bo všetci rovni sme a svobodní; A nesdierajme s bratov ovocie ich trudu. Takejto reči porozumie lud: Sic\' hoden by bol, aby mozog jeho Dreveným hákom k hrude připíchli, K tej mŕtvej hrude zeme, ktorú orie! A hoden by bol večne otrokom byť. Peter. To pôjde ťažko. Jaroslav. Treba namáhať sa! Trud žiada od nás zákon prírody: Bo zápasom sa tuží duch i telo. (Stranou.) Alebo na púšť odísť v pokore? A v srdci s božím mierom, žiť jak eremit? To, tuším, duši lahodilo by viac, Nepriazňou sveta po zúrivú pýchu Týranej, bitej! — A či zápas na smrť? — Nebesá! Nedajte mi zblaznieť sa V tom zmätku, rozorvanosti. Peter. Nuž, poďme. Jaroslav. Priateľu, poďme! Ale zvestuj mi prv, Čo robí moja drahá Ružena? Či útly kvet ten múa si spomína? Nech tvoja zvesť znie, jak spev anjelský: Bys\' srdce moje k smieru naladil. (Stranou.) Len s bázňou myslím na to, že som ju Ošklivé zradil: teraz toto vše

307 Je pokutou len za hriech! Peter. Moja zvesť, Môj dobrý knieža, nepoteší vás. Jaroslav (stranou). O! moje tušenie. Peter. Hneď po vašom Odchode kňahňa vyhnala ju z domu. Milostné dievča s plačom odišlo; A moje staré srdce lkalo s ňou. Pomyslel som si: slovo synovo Vážilo dosial málo u matky 1 Náš zámok zvážnel. Jaroslav. To je smutná zvesť! Peter. Vintalko opustil tiež horáreň; A žena jeho, stará Madlena, Zmorená žialom, dlho neprežila Tej nemilosti: nedaleko od nás, U dobrých ľudí ľahla na lože, I dokonala. Vintalko i s vnučkou Včul hľadajú si novú domovinu. Jaroslav. Bo nevďak strpčuje nám starý kraj, I miesta milé, kde sme prežili Najsladšie chvíle našej mladosti. Peter. Však slyšal som, že známy reholník Obstaral jemu miesto záhradníka V kláštore tichom. Jaroslav. Teraz viem už všetko. Nuď poďme! ty iď napred, ja ťa dohoním. Bo prvej známemu chcem ďakovať, Čo na blízku tu kozy pásava: Že pritúlil ma, mdlého uprchlíka, Keď tieseň moja bola najvyššia. (Peter odíde.) Sám a sám! Najlepšie takto mi: môj spolok s luďmi Dnes prestal. Since moje zapadlo! Papršlek jasný ko mne neprenikne viac; Ni mesiac, hviezdy pre mňa nevyjdú. Ach! trúfal som si tróny otriasať, Ja prášek zeme zmietaný, červ biedny, Nadýmajúci sa a klamajúci Samého seba! Teraz vidím jasne. Nuž, stichni, starosť, ťažké úsilie! Stíchnite, lebo nespravíme nič. Ha! kto by znášal nepriateľský los, Šialenosť krvi v sebe celý život? Los, zapísaný v hviezdach pri narodení, Za hriechy predkov: ten nech žije ďalej! Ja idem spať. (Odíde.)

Vystúpi Černokňažník a Barášek. čemokň. Rarášek milý! Barášek. Slyším, pane môj. černohí. Pospiechaj rýchle za Jaroslavom! Nedopusť prekročiť mu hranicu, Čo odděluje život od smrti: Jejž moje oko dobre nevidí. Nech čaká behu prirodzeného! Nech osud prísny nepredstihuje. Leť! leť! Barášek. Už letím, pane. (Odíde.) čemokň. (sám). Mladík úbohý! Jak mnoho blenu musí primiešať K hostine život, tvojím domněním, Presladkej: k nejž si povolaný bol Nahodilosťou zo tmy pravekej, Na svetlo slnca v púti pozemskej: — By duch tvoj zdravie, krepkosť zachoval! Liek trpký napraví zlý žalúdok. (Utiahne sa.) Vystúpi Teodor a Královna. Teodor. Pred chvíľou ešte jasný bol mi svet: A už sa kalí duše mojej zrak! Ošklivý jakýs\' mrak ho zastienil. Královna. Manželu, ja viem, aký to bol mrak: Na Jaroslava stále myslite! Teodor. Máš pravdu, drahá: na čokoľvek myslím, V úzadí duše mojej dvíha sa Príšerne vždy on! Královna. Predráždenosť to. Teodor. Keď vedel mocne zdolať nepriateľa, či nezíska znov\' sily pomstu viesť? Tá obava mi nedá pokoja. A veselosti jasná kvapka občas Len zvonku zapadá mi do srdca; Obydlie vlastné starosť drží v ňom. (Stranou.) Ponurosť moja tiesni vôkol všech: Bohatstvo dal bych tomu, kto by ma Vyliečil z toho zlého neduhu! (černokňažník predstúpi.) Královna. I koho zriem tu! otec Remigius. čemokň. Ja, Milosti. Královna. To dobrá náhoda; Už dávno, otče, nevideli sme vás. Kam putujete, večne neúnavný? čemokň. Po svete blúdim, spojujúc vždy to, Čo spojeno byť má. Však kto chce byť Živiacim tmelom ľudstva, nesmie znať Pohodlia svojho.

309 Královna. Práve vhod ste nám: Snáď uslyšíme od vás blahú zvesť, Na spokojenie srdcí zmietaných! (Odíde s Černokňažníkom.) Teodor (stranou). To je to! Že lákáme sa toho, komu křivdili sme. Vystúpi Šašek. Teodor. Môj šaško, ostávaš mi neverným: A prečo srdce moje nerozveselíš? ŠašeJc. Či nie si kráľom? Rozkáž prísne mrakom, By odtiahly: nech svitne jasný deň! — Vieš, kto je najšťastnejším na svete? Teodor. Ba neviem. ŠašeJc. Ten, čo nemá nič. Teodor. Ako? ŠašeJc. Bo nemá starosti, a Boh mu žehná: Boh bezstarostných ľudí miluje. A preto uváž, či by nebolo Výhodno nechať kraľovanie tak, A za more sa niekam vysťahovať? Tam by sme slonov lovili, a svetu Celému smiali sa. Teodor. Co s trónom však? ŠašeJc. Ten necháš tvojmu nepriatelovi, Nech zožiera sa na ňom. Teodor. Komu asi? ŠašeJc. Kniežaťu Jaroslavovi. Teodor. Mlč, blázon! (Stranou.) To je to! Že ľakáme sa toho, komu sme Křivdili: by duch, pod jhom upiaci, Na náhle uvolniac sa, nevpadol Na našu hlavu s břitkou dýkou msty! (Odídu.) Vystúpi Ottilia a Guntram. Guntram. Z otcovej vôle, drahá, nevestou s\' mi: Co srdce tvoje, však ? Ottilia. Ol v ňom tiež, Mniem, vypučil už lásky nežný kvet. Guntram. Nuž, vonný kvietok budem polievať: By pod lúčami slnca nádherného Vyrástol nám v kvet statný, spanilý; K radosti obapolnej, miláčku! Však dovoľ ešte jedno: aký cit Naplnil dušu tvoju, keď tvoj otec Za ženu ponúkal ťa Jaroslavovi? Ottilia. Čo tajiť? obdiv budil vo mne tiež; Bo chvála jeho znela zo všech úst. Guntram. To osteň pre mňa k žiarlivosti zas! (Odídu.) 21

310 Vystúpi Rarášek. Rarášek. Toť snúbenci 1 To niečo pre môj vtip: Ich srdcia plnia sa už chlipnou tuhou. Keď princezna si Táhne na lože, Pod okno jej sa pritrem v podobe Malého cvrčka, spevca sladkého Blažených letných nocí, uspať ju. A uspiac ju, čo mura doľahnem zas Na prsia jej: i tlačiť budem ju, By povinnostiam svojim zvykala. Vystúpi černokňažník. Rarášek. Môj pane! Cemohí. No, čo s Jaroslavom? Vrav. Rarášek. O, to vám bolo smiešno! Slyšte však, Nech po poriadku všetko rozpoviem. Na blízku v lese toť pnie strmý kopec: So strany tejto trávnik zelený, Posiaty kvietím, ako vyšívaný Koberec, svahovité tiahne nahor. Na vrchu kopca v prítmí tratí sa Nádhera jeho medzi stromovím. A s tamtej strany zeje strmý sráz Ohromnej hĺbky, zvýše veží dvoch; Na jeho skalných stenách kde-tu krovie. Smrteľník pohliadne-li shora nadol, Pojímá závrat ho; a hlbina Tajomne vábi k sebe! Na ten kopee Vybehol Jaroslav, a skočil dolu. Pod skalnou stenou niže rastie fík, Mohutné vetve rozkladajúc v šír: Tam ostal na nich visieť Jaroslav, Krýdlatým, vzdmutým plášťom zachytiac sa V haluzí hustom, mojím prispením. Trvalo chvíľu, kým sa spamätal; A potom vymotav sa rozmyslené, Na vetev sadol: a chuť k samovražde Nežnejším citom ustupovala. Svet tento vábným začal sa mu zdať! A poneváč už dva dni nejedol, Natrhal zrelých fíg si s vetvičiek, čo nad hlavou mu práve visely; A jedol ich, by skrotil dravý hlad. Fík ale zakliaty bol mocným duchom, Ktorého k hnevu pohlo, že sa tučil Na hroboch ľudí samovražedlných, Ichž počet knieža hodlal rozmnožiť: I ledva ochutnal fíg Jaroslav,

311 Ohromný nos mu razom vyhúkol. On polakaný sliezol rychle dolu, V ovocí tušiac zlého ducha moc. Na zemi dvíhal nos, jak pastier trúbu, Ked na svitaní kravy svolává; A trhal ním, chtiac z koreňa ho vyrvať. Úsilie jeho marné! napokon Jak pominutý s umom vyskakoval. Černokň. To malo, vidím, dobrý účinok? Rarášek. Na samovraždu celkom zapomněl, Myšlienkou jatýnosa zbaviť sa. Černolcň. Čo potom? Rarášek. Následkom nosa napuchnutého Pálčivosť trápila ho; hladal prameň, Behajúc sem-tam. A len božekal: „Sám osud, vidím, nepraje mi smrti, Žiť tedy musím potupne!" Ozvenu napodobiac, odvetil som: „Vše jedno človeku, keď zvykne I" černokň. A viac ti poviem, milý Rarášek! čo človek nespokojne odvrhol, To otrpčené sladším zdá sa mu. Rarášek. Doviedol som ho potom k prameĎu, Účinku dobrotivého: bo duch Požehnal mu, že mnohým poskytol už, Prahnúcim žižňou, mocnej úlavy. Keď zočil prameň, chvatné priklakol, A hodiac na bok ozrutný svoj nos, Ssal vodu kryštálovú s rozkošou. I ajhľa! nos tak rýchle zcvrknul zas, Jak vyhúknul bol. Knieža užasnul, Tvár ohmatával, oči pretieral si, Nemohúc spamätať sa: zdaliž to Skutočnosť bola, či len klamný sen? A v rozochvení silnom, radostnom Zapomněl na skutočnosť, na biedu. V tom pristúpil som k nemu odzadu A pošeptal mu zhurta do ucha: „Mládenče, spamätaj sa, bdi a čiň! Nos nechaj nosom, snílkom blúznenie. Svoj poklad ztratený hlad dobyť zpät! Iď, natrhaj si ty fíg očarených, I vody tejto neber do džbánka: Tak vyzbrojený pred kráľa sa ber, A od princezny poklad vymáhaj; Ktorého, ked duch zmlkvel, zbavila ťa. či netušíš, kam mieri úklad môj?" černokň. A slúchol? Rarášek. Myšlienkou šťastnou mocne dojatý,

312 čas drahný chvel sa; potom ďakoval Nebesám v duchu za to vnuknutie: Bo z Boha pošlým zdal sa mu ten nápad, Nie z pošmurného svojho rozumu. A s vyjasnenou mysľou k fíku stúpal, Natrhal z jeho plodov, nabral vody tiež. Však pamätlivý vášho rozkazu, Prv viedol som ho k milej Ružene. Cernokň. Čo ona? Rärášek. Nu, slyšte, pane! Hlasom slávika V krovine zaspieval som lúbezne, I upútal tým jeho pozornosť; A v srdci jeho, ktoré v samote, Od sveta odvrátené do seba, .. Hlúbalo dlho: nikdy nezdal sá Spev slávičí tak sladkým, dojemným. A s kera na ker poletujúc dial, Doviedol som ho do obory zpät: On kráčal za mnou, ako kúzlom jatý. Tam v hájovni, kde nechali ste ich, S Vintalkom sišiel sa, i Ruženou. Cernokň. Jak prijala ho dcérka spanilá? Rarášek. Tá u potoka práve sedela: Trhala kvietky, načo? sama nevediac. Zrak upierala v neurčitú dial, A slzy zalievaly oči jej: Myslela na miláčka Jaroslava. Však načo šíre líčiť shliadnutie ich? K jej nohám pokľaknúc, nič nezamlčal, Zo všetkých hriechov vyspovedal sa: Jak spreneveril sa jej, zatúžiac V chlípnosti po princezné kráľovskej. Jak ztratil dary Ducha mocného, A přemožený padol do okov; I trpko musel úpieť za svoj hriech. Však prítomnosť jej vyliečila ho Z nerestí všakých mysle otrockej: A duchom vzlietnuc k nebies blankytu, Kúzelných darov dobývať chce znov. Černokň. Čo Ružena? Rarášek. Tá plakala. Však tu, hľa! oba sú. Vystúpi Jaroslav s Ruženou, Vintalko, Peter. černokň. (stranou). Jak kráča mlčky, ruka v ruke Ho žvastom mnohoslovným bojí sa Uvaliť na svedomie nový hriech Nevoľnej lže a hrdej licomernosti. Rozumiem! Bohu sverils\' svoju vec:

313 On odpustil ti, taktiež Ružena. Tak sa mi Mbiš, synku! Vintalho. Otče, pozdrav Bob. Černohň. Nuž, milí moji, oddýchli ste si? Pôjdeme teraz dalej. Vintalho. Dobrodince náš! Ružena inak rozmyslela si. Bušena. My vrátime sa domov. Jaroslav. Vďaka srdečná Za vašu lásku k týmto ubohým I Čo Ružena vsak riekla s ostychom, By zlaté vaše srdce nezarmútila Nevďakom: potvrdzujem s mnohou vďakou tiež! Ja som ju přemluvil, by so mnou šla, A nikdy! nikdy viac jej neopustím. O! známost moja s pannou tou je dávna, Pred Bohom nevestou je ona mne; A dobré nebo opäť sviedlo nás! I nermúťte sa, že svoj dobrý skutok Dokončiť nemôžete. My sa vrátime K matičke mojej, ktorá služebníka Vyslala hľadať ma. ČernoM. To Jaroslav? Jaroslav. On. černohň. Na jehož hlavu cena vypísaná? Jaroslav. Však krivda sa mi stala, vidí Boh! A predo všetkým tú chcem napraviť. ČernoM. Ty, milá dcérka, slyš hlas rozumu 1 V kláštore našom budeš bezpečná. Tak rýchle zapomnelas\' príkorie, Čo znášať bolo od knahyne ti? Či nepamätáš, že ťa vyhnala Zo zámku, ledva ženich vzdialil sa? A vedz, že teraz tulákom je on, Na jehož hlavu cena vypísaná: S ním hodláš znovu sviazať život svoj? Jaroslav. Nemajte o mňa, otče obavy! Môj život ešte není ztratený. Dá Boh! že hviezda moja potemnela Zažiari znovu svetlom víťazným! A s jasným čelom svetu postavím sa. Rušena. My dali sme si, otče, svätý slub. Černohň. Nuž, vidím, láska málo uvažuje: Však vyčkám, aký koniec vezme to. (Stracou.) Ach! srdce moje plesá blažené, Že milenci sa opäť spojili. Vystúpi Guntram a Ottilia. Jaroslav (stranou). Ha! princezna toť. Srdce, tichšie buď!

314 By zámer môj si neprekazilo. (Utiahne sa.) Ottilia. Zaiste! bláhový ten mládenec Naplnil dušu moju obdivom: Však lásky hnutie, nie! to nebolo. Ač chlad a hrdosť jeho niocne dráždil)\' Márnivosť moju podmaniť si ho. I chcela som ho u nôh svojich zrieť: Bo stydno bolo mi, že srdce jeho Nežnejším citom zpěčovalo sa. Však nakoniec mi predsa k nohám padol, I dary kúzelné mi venoval: Ač v očiach mojich ceny nemajú. ČernoM. (stranou). Bo ruka nešlechetná ruší kúzlo t Ottilia. Keď klačal u nôh mojich, zrela som Za jeho chrbtom divnú príšeru: Červený muž sa vzpínal do výše Nad jeho hlavou, desne šklebiac sa. (Ottilia a Gu: tram odídu.) Jaroslav (stranou). Ó, Bože! Satan z pekla bol to sám: Bo srdce moje príliš zbujnělo, I trúfalo si samo bohom byt! Ač mnel som kedysi, že obluda tá Na veky vo mne přemožená je. Nuž, dolu s ňou! Do najhlbšieho Tartaru, ta dolu: Navalím na ňu hory, aby viac Nezdvihla hlavy! Ružena. Co, môj miláčku? Tvár tvoja zbledla, oko vznietilo sa: Snáď želieš, že si ztratil princeznu? Jaroslav. Neželiem, drahá, svedkom nebo mi! Ó! kiež bys\' zrela na dno duše mojej: Že mohla by byť dcérou cisára, Výkvetom ženskej krásy na svete! Po tebe, milostná, len zatúžilo Zmietané srdce moje, po tebe. Nech šlachetný stud vždycky rumení Tvár moju, že tvoj obraz spanilý Pobledol kedys\' v mojej pamäti. Kiež láska tvoja nebies dobrotou Vždy oživuje srdce moje mdlé! Marášeh. Jak zcvrkla duša jeho! VernoM. Rarášek! Bez pýchy človek nebol by, čím je, Bo ona mocne k nebu pudí ho: Ač zo závratnej výše hlboký je pád! A srdce citné, ktoré ďalej zrie Z tesného kruhu, ktorý zaviera

315 Výbojnú snahu ľudskú: prednosť dáva Pokory kvetu s nehou, vôňou nebies. Earáéek. No, knieža! opúšťa vás odvaha? Jaroslav. Už idem. Bušena. Zdarí-li sa zámer tvoj ? Jaroslav. Ó, zdarí, zdarí! nemám o to strach: Ved! život náš i skutky v rukách božích sú. To cítim teraz mocne, hlboko; Ač neviem, či to chápeš z prostých mojich slov, Jak hlboko a mocne cítim to. Pred Bohom nížim sa, i nemám strach O život svoj, ni smrti nelákám sa: A predsa verím, drahá, že my dva Budeme ešte šťastní! (Odíde.) Peter. Mladík bláhový! uernoM. Bláhový! — dobre mluvíš, priatelu. Však s vekom výstředností majme strpenie: Keď z protiv do protiv krv bujná letí; A utíšiť ju iné nespomáha, Len svízele a sväté predsavzatie! Vystúpi Jaroslav a Sluha. Jaroslav. Priatelu, prečo odháňaš ma preč? Sluha. Chceš obťažovať panstvo žebrotou! Jaroslav. Hlad, nesiem princezné dar převzácný: Košíček sviežich fíkov pred časom. Sluha. O! známe vás. Bušena. Však mýliš sa: on není Povalač, ani žebrák. Sluha. Milá panenka! Tvoj hlas mi lahodnejšie vniká do srdca: Daj hubičku, a pustím ho. Jaroslav. Toť vezmi fík. (Odíde.) (Sluha zje figu, narastie mu ozrutný nos, i kričí a volá zde­ sene o pomoc.) Barášeh I hraďme, šelma nasadí si nos Z papieru, plašiť milé dievčatá. (Ťahá ho za nos, oba odídu.) Peter. Čo zamýšľa as\'? CernoM. Kráľa oblúdiť. — Je mladosť zlatá dobou šalenia: Jej myšlienky a vzněty nesú sa Na krýdlach ohňa, vichru; nemajúc Koreňov v zkušenosti otrlej. A predsa klíči tu, čo pozdejšie Vyspieva v múdrosť, silu mužnej doby! Mladosti blud i sudcu prísneho Nakloniť musí k shovievavosti: či neceníme oheň žrebca výš,

316 Že zárukou je mnohej ušľachtilosti ? Ač ludská prirodzenosť musí byť Tvrdými obmedzená metami, A v svätej úcte striezť sa všetečnosti, By do záhuby večnej nepadla! A preto k odvráteniu nebezpečia Okolo seba v duchu ťaháme Svietiace stráže spásonosných náuk. A zriekaním, i neúnavnosťou Staviame žulový grunt pod sebou, Z ktorého nesmetie nás lahký vrtoch. V záhalke rastú krýdla daromné! Ctím toho muža, ktorý trudí sa Radostne v úzkom kruhu, do nehož Potreba vyššia postavila ho: A volu nebies mocne prevádzať Boh v potrebe si najde velké srdce! Jaroslav vráti sa. Jaroslav. Kto poskytne mi odev učenca? Bo v hrade slyším hlasy poplašné! Bych prestrojený chytré za lekára, Obťaženého veku múdrosťou, Nabídnul svoje služby královi. Do smrti vďakou zaviaže si ma, Kto pojskytne mi rýchle vecí tých! Černohň. (volá). Rarášek! Rarášek (vráti sa). Tu som! černohň. Prines Jaroslavovi, By přestrojil sa, odev učenca. Rarášek. Hned! (Odíde.) Jaroslav. Že pri mne stojí onen reholníček, čo ponúkol vám vlúdné prístrešie: Dôverou mocnou srdce plní mi. Spomienky bájné vo mne budia sa: Keď podobný mních dary priniesol mi, Do vena s tebou, milá Ružena. A prisahal bych teraz, že to on! Však stíš sa, srdce moje, stíš sa len. (Rarášek prinesie plášť i čiapku, Jaroslav přestrojí sa Ružena. Ja idem s tebou. Jaroslav. Milá, zostaň tu! Ružena. O život ide ti, chcem pri tebe stáť. Bo zahynieš-li, načo žiť mne ďalej? A budeš-li živ, i mňa ochrániš! Vystúpi Teodor s družinou. Teodor. Ó! prispejte mi radou, pomocou; Priatelia, slyšte, čo ma stihlo zas!

317 Královně našej desný narástol nos, I dcére: poďte! vidzte zázrak ten. Dám pol kráľovstva tomu, kto ich uzdraví. Na všetky strany poslovia nech idú, A po krajine celej zvestujú: Že lekár divotvorný hladá sa, By vyliečil ich svojím umením A získal u mňa zásluh velikých. Dvoran. Jak sa to stalo? Teodor. Kúzlom, podistým! Jaroslav. Oproti kúzlu prostriedok znám mocný, I netreba vám ďalej posielať: Ja trúfam si, že obe vyliečim. Teodor. Ci príliš mnoho netrúfate si? Jaroslav. I ťažších vecí odvážil som sa, Bo v silu vlastnú nespoliehal som. Za úspech v tomto páde ručím hlavou. Teodor. To sebavedomie mi vnuká vieru! Musíme všeho zkúsiť, nikým nepohrdnúť; Bo veliká je naša nehoda. Priveďte napred služebníka sem, Nech na ňom zkúsi svoje umenie. (Privedú sluhu.) Sluha. Ó! majte ustrnutie nado mnou. Teodor. Len dúfaj, lekár divotvorný tu. Sluha. Milosti! od. fíg očarovaných to; Pred chvíľou pastier priniesol ich sem. A tuto jeho spoločnica tiež! Kde holomok ten? kde je? Mluv I Po tejto stope vtáčka najdeme. Jaroslav. Pred tebou stojí lekár: liekov dbaj. Sluha. Nech vyjaví, kam vtáčik uletel! Jaroslav. Milosti! chlap ten blúzni v horúčke. I prv, než vlastný liek mu užiť dám, Sálanie krvi stlumiť musím v ňom; Najlepšie spôsobí to dvanásť palíc. (Sluhu strhnú na zem, a bijú. Jaroslav žatým podá mu vody z džbánka, a nos jeho odpadne.) Jaroslav. A nevztekaj sa v biede: lebo hnev Nehľadí veci vlastnej, potrebnej! Teodor. Zázračný lekár, rýchle k mojim drahým! (Odíde s Jaroslavom.) Barášelc. A vždy to najbližšie: len žiť, a žiť! A bez vrtochov. Zlaté pravidlo to, I blaze stiesnenému, keď ho pochopí. Nech mravenec dial vidí od nosa, Korunou stvorenia by mohol byť: Žihadlo osie zatemňuje však V človeku hriešnom múdrosť, nebies dar.

318 Jaroslav a Teodor vráfa sa. Teodor. Liek trpký predpíšte, len uzdravte! O! nenechávajte nás v zúfalstve. Jaroslav. Milosti! královna i princezna Sú krvi bujnej, rozpalovauej Nádherou žitia, slávou panovania: Tu treba užiť liekov ostrejších. Teodor. Užite 1 Jaroslav. Ešte jedno. Teodor. Hojne obdarím vás! Jaroslav. Nie pre zisk liečim, ale z ochoty: A radosť, nášho trudu vonný kvet. Však odpusťte, že predsa osmelím sa, Pudený láskou k domu príbuznému, Žiadosťou divnou obťažovať vás. Teodor (stranou). Už vidím, lekár okolkuje moc: On zisku svojmu dobre rozumie. Jaroslav. Či mlčať radšej? Teodor. Pane, vravte len. Jaroslav. Chudobný knieža vlasť nám zachránil; Však kráľa zradil! taký nález znel: A prísny súd ho na smrť odsúdil. Teodor. Jaroslav? Jaroslav. On! i otec jeho pre vzburu Zahynul vo vyhnanstve, statkov zbavený. Tie statky, lesy, lány pšeničné, Kvetnaté luhy, zrak môj okúzlily: Z obydlia svojho denne na ne zriem. I žiadal bych si zvať ich svojimi, By v rode našom večne zostaly: Bo z rodu toho mdlý som potomok. Zem ovšem spoločná je všemu ľudstvu; A krás jej môže užiť do sýta Tak volne žebrák, ako hoci kráľ. Však čiastočku jej rád bych svojou zval, Bych zastal na nej nohou pevnejšou, I vernú čelaď svoju živil z nej. Teodor. Tu ruka moja: statky vaše sú! Jaroslav. A prosím na ne darovací list. Teodor. I budiž po vôli vám! Poďme, poďme! (Teodor a Jaroslav odídu.) Peter. Tak myslím, že tým smieri matičku! Vintáľko. Ver\', áno. Ružena. Ach, otče! ÓemoM. Nelákaj sa, dcérka spanilá. Ja v tomto páde viacej, viacej zriem! Čím osud liečil srdce zatvrdilé, Tým potom ono raní, lieči tiež.

319 Bo korene má všetko v prírode, A zkúsenosť je matkou umenia: Nám podáva sa ono nahodile. Vystúpi Jaroslav. Jaroslav. I sláva tebe, Bože na nebi! Kúzelné svoje dary opäť mám. — Královské obe ženy siahať som dal: Až bolestné ich stony rozliehaly sa V najodľahlejších kútoch paláca. Bo ony silu moju zlomily! A princezna mi, za liek v odmenu, Musela vrátiť veno Ruženy. Ty tajný, drahý, čarovný môj pás! Viac s bedier mojich neodlučuj sa. (Shodí talár, a pripne si pás.) Bušena. Toť vracia sa kráľ! Vintalho. V hneve, akiste. Jaroslav. I nebude-li možný s kráľom Pôjdeme hľadať novú domovinu: Usmierenému srdcu otvorí sa, Kam noha kročí, nových nádejí svet! Vystúpi Teodor s družinou. Teodor. Ha! koho zriem? Jaroslav. Ja, áno! knieža Jaroslav, Zázračný lekár. Teodor. Zradca! Jaroslav. Ó! nie, nie. Milosti! hnev váš nepoľaká ma viac: Však smier je heslom mojím, smierenému! V pokore uznám moci posvätnosť, V znak poslušnosti skloním koleno: Nech medzi nami nedorozumenie Už prestane raz! jehož semeno Zasiala zlostne ruka diablova. E p i l o g . Prednesie Duch. Jaroslav má zase nebies zlaté dary, Ktoré sa mu temer osudnými staly. Človek je tvor krehký, večným Pánom sveta Z podlej, hlúpej hliny ulepený sketa. Božiu iskričku v ňom, tlumenú diaľavou, Darov hojnosť vznieti, učiní trúfalou: A ked ducha tiesni hraníc čiara pravá, Spupným, nepriateľským sám sebe sa stáva. Preto ich vziať musím od nášho miláčka,

320 Mier duše už našiel pomocou Raráška. A keď zákerný boj povedie s ním mati, Ruženu mu z srdca kruté chtiac vyrvati; I žiaľ dušu zchromí: — tu spomienka na ne Nech mu srdce zhrieva o milostnej panne. A teraz tlieskajte! BESEDA. Historické drobnosti. ô. S akým vysvedčením odišiel Stefan Moyses od Horvatov. Vymenovanému za baňsko-bystrického biskupa, horvatský bán barón Jellačié 3. marca 1851 vydal Štefanovi Moysesovi nasledujúce vy­ svedčenie : Číslo 1791/1851. Osvietený pán Štefan Moyses, prvej záhrebský kanonik, a teraz po najvyššom vymenovaní so strany Jeho Veli­ čenstva nášho krála diecezánsky biskup baňsko-bystrický, požiadal ma, aby som ho osvobodil od služby, ktorú konal v duchovných a školských dielach prvej pri bývalej banskej rade, potom dočasne pri banskej vláde, ustrojenej najvyšším riešením, a o týchto jeho službách aby som mu vydal vysvedčenie. Plniac túto žiadosť, cítim milú povinnosť vysvedčiť, že Jeho Osvietenosť od mesiaca mája 1848, keď ja vzhľadom na vtedajšie časy uznal som za potrebné postaviť pre Horvatsko a Slavoniu do­ časnú vládu a jeho pridelil som za náčelníka oddelenia kultu a osvety, môjmu ustanoveniu s najväčšou ochotou sa prispôsobiac, nielen počas trvania banskej rady, ale i po ustrojení banskej vlády vykonával veci svojho odboru výtečné, s takou obozretnosťou a správnosťou, ako sa môže očakávať len od muža takými výtečnými spôsobnosťami obdareného, tak všestranne zkušeného a s tolkou láskou a prítulnosťou oddaného jasnému prestolu a svojej otčine, až dosial, ked žiada byť osvobodeným. Užitočné služby, ktoré v tento čas konal ako dôverník svojej domoviny, sú na vyššom mieste také známe, že ich mne tu neprichodí pripomínať. Ale to nemôžem za­ meškať osvedčiť a vysvedčiť, že biskup Moyses za 21 rokov, čo ako professor filozofie účinkoval na zdejšej akademii, potom ako zá­ hrebský kanonik, pri každej príležitosti, ale zvláštne v poslednú búrnu dobu najvyššie úmysly usiloval sa čím výdatnejšie podporovať, ako s druhej strany svojím lojálnym pokračovaním získal si lásku a úctu každého, kto mal príležitosť bližšie poznať Jeho Osvietenosť. V Záhrebe, 3 marca 1851. Jozef harón Jellačié, Jeho c. kr. veličenstva skutočný tajný radca, delostrelecký generál, správca Dalmácie, bán Horvatska, Slavouie a Dalmácie. V liste, ku ktorému priložilo sa vysvedčenie, bán Jellačié vrelo lúčil sa s Moysesom a ešte dôraznejšie pripomínal služby jeho, vy­ konané horvatskému národu.

321 Slovenský archív. Samo Chalúpka Alexandrovi Vrchovskému.*) W Teplici, 7. Března 1839. Bratře! Kdo se gednakým způsobem geden druhému prowinili, těm netřeba wymlauwánj. Tys welice zaneprázdněn, protos\' mi tak pozdě psal: to Ti upřjmně wěřjm. Wer i ty mně, že mi tuze málo času k dopisowánj zbýwá. Dostal sem Fesslerovu Historii a několik star- šjch děginářůw; ale lhůta k prohlédnutj gich tak skaupě gest mi wyměřena, že den i noc čtenjm tráwjm, diw sobě oči newyčjtám. Mám už dosti bohatau zásobu děginnau, a byťby tyto děginy pauze slowanské i nebyly, předce aspoň krage slowenského se týkagj. Časy od Ferdinanda 1-ho wypadagj ohledem na naši historii poli- tickau welmi pusté. Dalo by se wšak i to z částky wyplniti, kdyby mi činy j. ednotliwých plukůw známy byly; nebo wjm, že so ty, které ze samých Slowákůw záležegj, tu i tam swau — ať tak djm — naivnau zmužilostj wyznačili. Porad, kde by se o tom poučiti mohl? Welice bys mne sobě zawázal, kdybys mi Fejérův Diplo- matář — aspoň nagstaršj listiny 11. 12. 13-ho stoletj, gestli gaké sau — zaopatřil. Ani Englowu Historii a Čaplowičowy o Slovensku gednagjcj spisy u nás dostati nelze. S tauženjm čekám na Gayowu Dogodovštinu Illirsku; newyšlali posud? Když mi něco času zbýwá, cwiřjwám se v prostonárodnjm wyprawowánj našich děgin; chtělby zagisté, aby djlo mé wšem třj- dám našeho lidu dostupné bylo. Mám Zschokkeho Schweizer-Ge- schichte fůr das Schweizer-Volk a ta se mi dosti dobře ljbj. Slyšel sem ale zwláštně chwáliti způsobu Lelewelowu w geho Historii Polski dla dzieci. Nemáli tuto některý z wašich Polákůw anebo náš drahý Kurélac? Gestli gi nemá, zamluw mi gi, prosjm tě, u někte­ rého z knihkupcůw, a spolu i ďjla Puškinowa. Pán Kollár radil mi Hekenasta aneb Kiliána. Budeli potřebné aby sám gim psal, pouč mne; učiniti toho neobmeškám. Žádal bych sobě, aby ste i Wy rukau k tomuto djlu přičiniti chtěli, aby čjm nagdokonalegi wypadlo. Nenagduli ale spoludělnj- kůw: uspokogjm se tjm, že snad časem ginj k němu se probudj a ge zdokonalj. Náš Kollár mi byl powěděl, že nebohý Schwartner často na Conventech to opakowal, žeby Maria Terézia jednau w kraginském shromažděnj byla řekla: Slowáci, pray, sau mogi nagwěrněgšj pod- danj. Neznášli, kdeby se on o tom we swých spisech byl zmjnil? Gá krom Statistiky, žádný spis geho nemám. Diwadlo Waše Wám nepřjgemnostj nadělalo a zwláště, gak slyšno, Pánu Kollárowi. Trpme! wždyť to za národ. Na našem nebi, jak se mi zdá, wždy hustěgšj a hustěgšj mrákoty wstáwagj: ale gá se tjm těšjm, že Slawie na rumjch stoletj wždy sobě twrdila trůny dlauhowěké. Diwiti se wšak musjm, že až posud nepowstal nikdo, genžby to hanebné a bezpráwné počjnánj Madarůw, kterým nás na *) Slov. Pohľady 1911, str. 378 a 504.

322 zkázu přiwésti a našj zkázau i dvoru našemu pád připrawiti se snážj, řjzenj a wládě oznámil a oči gi otewřel, či snad ona na to čeká, aby se mjra nepráwostj gegich doplnila? — I nám zde růže nekwetau. Ferienčik Ti powj, co naproti nám kugj postawenjm no- wého wychowatelského ústawu, kterýby mjsto Lewoče, w Miškowci zaraziti chtěli. Čerwenákowi sem před několika týdny psal. Zpráwy kterés\' mi byl poslal, a které sem gen w třetjm měsjci obdržel, po této přjležitosti Tobě wracjm. K žádosti, kterau tam několik z našich bratrůw předneslo, připogugi i gá mau prosbu, mé napomenutj, aby totiž ony obřady, njmiž wstupugjcjch do wzágemnosti přigjmáte, cele přestaly. Kdo národ swůg miluge, tomu toho netřeba, kdo mu celým srdcem oddán nenj, toho tjm spůsobem od newěrnosti neza- warugete. Wěc ta, sama w sobě newinná, mnohého by mohla od nás odpuditi a ubohému národu našemu k newypočitatelné škodě býti. Našli by se, kteřjby náš spolek za něgaký tagný drželi, a ne- přestanauli ony formálnosti, tedy každý kněz štjtiti se ho musj, gsa při swém poswěcenj přjsahau zawázán k tomu, že do žádného tagného spolku přináležeti nebude. A kdyby nás něgaký newěrnjk očernil, cožeby z toho pro náš milý národ nasledowati mohlo? A protož pryč s takými prázdnými obřady. Nechcime škodu našemu národu. Koho poznáš, že hořj upřjmnau láskau k němu, rciž mu, že i my plémě slovenské milugeme; powolag ho, aby nám pomocné ruky podal, když na geho blahu pracugeme; a poněwadž žádného časopisu nemáme, kdeby sme přjhody w národu se zběhlé jiným na wědomj dáwati, kdeby sme swá počjnánj giným sdělowati a t. d. mohli: tedy zawaž ho ku wzágemnosti w dopisowánj. Na tom megmež dosti. Což nad to gest, to může wjce škody než užitku přinésti. Přešlý týden dostal sem tu radostnau zpráwu, že i mezi kež­ marskými Slowauy národnosť z mrtwých wstáwá. Na základech za­ niklé společnosti nowá zaražena gest; škoda gen, že mezi Učitely ani gednoho prawého Slowana nenj. Benedikty je nemes-ember, a nic wjc. Předek tomuto malému sboru wede Jan Lórinčjk, posluchač Bohoslowj. Piš, Přjteli, gak se ti wodj, a gaké máš wýhledy na budauc- nosf. Gá by si žádal k Bystřici, nebo k Mikuláši bljžeg se do­ stati. Osamotělosf zdegšj ochromuge ducha. Krom Tomášika nemám zde nikoho, u něhož by unawenau mysl občerstwiti mohl. Tomášik Tě prosj, abys mu slownjk serbský a negsauli drahé Pjsně serbské Stefanovičovy kaupil. Penjze ti Ferienčjk doručj. Slo- wanům pozdravěnj a ginenowitě Kušlandovi, Čipkowi, Kmetímu, Moravčjkowi, Glozovi, Muránskemu, Pazárovi a giným, kdo se na mně rozpomjnagj. S Bohémi Twůg Ch.

Z veršov Jána Čemického. Ján Čemický, slovenský veršovník, narodil sa okolo roku 1789 v Hľiníku, v Liptovskej stolici. Do školy chodil v Sielnici a v Ne­ meckej Lupci, odtiaľto šiel do Kežmarku, potom do Oždian a ko­ nečne do Prešova, kde odbavil juridické štúdia a stal sa v Prešove patvaristom. Ale stáleho miesta nenašiel nikde, na čom mohla mať vinu i jeho rozrušená domácnosť, lebo so svojou manželkou, Ro­ záliou Platthy, nežil v pokoji a shode. Pochodil Uhorsko, Taliansko i Polsko, kde pri bohatých zemianskych rodinách pre svoje bá­ snické vlohy bol velmi vítaným. Veršoval slovensky, maďarsky, ne­ mecky a latinsky. K veršom, ktoré od neho v Slovenských Pohľadoch (1894 str. 628, 1895 str. 59) už boly vytlačené, ešte vypisujem z jeho rukopisu: Ku pocte spoločnosti literatury slovenskej v Orave. Vitajte, vy z rodu slovenského velaslávni, vzácni mužové, politici, k tomu kňazove, také rektori z rodu mého. Z rodu mého, mluvím tatranského! Slovenské povetrí kde mi preje; mne slovenský sedliak orie, mláti, seje, — kde otca, praotca mal som slovenského. Kde ku živobytí pokojnosti mne Slovenka matka dojila, a Slovenka vnuka kojila, sformovali telo k pracovitosti! Tu, kde Nemec, Saši, Angličane peší mnoho ráz putovali, drahých kameňu si nabrali, chválíc náš kraj, kovy, vrchy, solné bane. Kde ľud k malým potrebám zvyklý bývá, Kontent v svej skromnosti nachádzí, luxusy a módy obchádzí, kde čistá nátura sama v sebe živá. Kde ni na desač mil pustatina moj lud od chrámu nevzdaluje, od dětinstva sa vyučuje k práci, k láske Boha má rodina. Kde i mládež polní — tam po horách, spevy pri píšťalce své pěje, a búrení žiadne neseje mládež po modranských, po prešporských školách.

324 Kde literátom vznešenej Slavie, Jungmannovi, Šafárikovi i Hankovi i Kollárovi cisár ruský poslal zlaté medalie. I Liptáci na vás zrení majú! Uchopteže príležitosť tú: Svorností malé veci rastú, nesvorností velké rozpadajú! Podáva Podtatranský. Literatúra a umenie. — Krátka história Slovákov. Napísal Julius Botto. Vydanie slovenskej národnej strany. (V knižke 39 obrázkov.) Turčiansky Sv. Martin. Tlačil Kníhtlačiarsky účast spolok. 1914. 8°, 96 strán. Cena 1 koruna. — Časopis Matice Moravské. Redaktorové: F. Kameniček, F. Rypáček, B. Navrátil, S. Souček. Ročník třicátý osmý. Sešit první a druhý. V Brně, 1914. Nás zblízka týka sa tu rozprava H. Jarníka: „Orbis pictus česky od Bubenky do Chmely". Základom rozpravy, v tomto dvo­ jitom sošite ešte nedokončenej, je levočské (1685) štýrrečové vy­ danie Komenského povestaej knižky. Vydanie pre nás je zaují­ mavé z ohľadu na slovenčinu; a Jonáš Bubenka, ktorý, dľa no- rimbergského vydania knižky, levočskému tlačiarovi sám vyrezával na dreve obrazce, bol ochtinský (Gemer) slovenský farár. (V záujme knihovne, ktorá sbiera sa v našom slovenskom Muzeume, nemôžeme zameškat i tu doložit z tejto príležitosti, že v nej — akousi náhodou — Komenského Orbis pictus máme len v niekolkých, menej dôležitých vydaniach.) — Odmena za dejiny uhorských Rusov. Maďarská Akadémia vypísala súbeh na dejiny uhorských Rusov. Treba napísať ich hi­ stóriu od tej doby — ako súbeh hovorí — čo sa tu osadili, až do najnovšieho času. Odmena bude zo základiny Péczelyho 2000 ko­ rún. Termín predložiť rukopis: 31. decembra 1916. Odmenu vy­ dajú len práci absolútnej vedeckej ceny. Práca zostane majetkom povodcovým, ktorý je povinný vydať ju do roka tlačou; jestli to zamešká, Akadémia je oprávnená vydať prácu bez osobitného ho­ noráru. — Maďarskí historikovia do Trenčianskej stolice. Tohoročné (kočovné) shromaždenie Maďarskej historickej spoločnosti bude v Trenčianskej stolici. Dňa 23. augusta, o 11. hodine predpoludním, shromaždenie otvoria v liečebnej 3ále Trenčianskych Teplíc. Ludvik Szádeczky prečíta svoju prácu: Gabriel Beihlen a Trenčianska sto­ lica, L. Závodszky: Sobieskeho Litovci v kuruckej Trenčianskej stolici 1683-ho. Obed dáva Trenčianska stolica. 24. augusta komisie rozídu sa po stolici za prácou. Záverečné zasadnutie bude 29. augu­ sta v Piešťanoch, s prednáškou o Piešťanoch a ich minulosti.