Slovenské pohľady 3/1914

äosít Slovenské Pohľady, "^-^X^ Gustáv K. Zechenter. Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Rok 1868 bol pre mňa ozaj osudný. Trpel som v noni mnoho, a veru keď sa poctivý človek z predsudkov a úzkoprsýck náhľadov vyzvlečie a nestranne súdi, uznať musí, že bez viny. Lebo čo som ja komu zlého urobil? Ja som hľadal a usiloval som sa vo vše­ obecnosti, človečenstvu dla skromných mojich síl slúžiť, ked aj nie tou šablonou, módou a mocou nadišputovanou. Ja som iste, a vše za rozumnú, opravdovú svobodu horlil, — pohybovať sa svobodné, volne, bez druhého, bližného ujmy. Ja viac nemôžem, a jestli je to hriech, tak si ozaj spievať môžeme: Božemôj, otče môj, jak je ten svet zmotaný! Už v 1869. r. konaly sa práce vymeriavania, t. j . trasirovania navrhnutej železnice na Kremnicu, a poneváč smer ten s mnohými miestnymi prekážkami spojený bol: jaskami, násypmi, priekopami, zákrutami a vystopovaním, tak tým i práce hamované a obťažené boly, kým sa konečne už na ustálenom pláne usniesli. Trvalo to dlho do jasene, ba ani v zime práce úplne nezastaly. Cudzinci, ro­ botníci, sa neprestajne hrnuli, s nimi hromada inženierov, zaplavili mesto a okolie, narobiac nešerednej drahoty na bytoch a živnosti, slovom na všetkých ľudu potrebných., ba i nepotrebných veciach. Ale nejdeme behu času a v ňom vyskytnuvším sa dejom predchytávať. Boh 1869. Samuel Bodorovský, advokát na ten čas, potom na oslovenie Antona Radvanského, ale hlavne na vyzvanie meš­ tianstva, hlavný notár mesta B. Bystrice, mi 4. januára píše, že sa tam vo smýšľani meštianstva akýsi prevrat stal. Tak čítajú od jed­ ného času P. B. Vedomosti dosť ochotne, a nie len tí mierni, ale čítajú ich s pozornosťou i najväčší posavádni odporcovia, na pr. Svoreň, Urbány, Wagner atd., mne dobre známe osobnosti, krik- Iúni, ktorým však už smrť dávno ústa zapchala. Pri tehdajších voľbách Slováci namáhali sa na celej čiare svo­ jich národných kandidátov vyvoliť, čo sa im nepodarilo zčiastky pre ich nezkušenost, nesriadenosť, nemiestnu dôverčivosť, naivnost, ale nadovšetko pre hrozný vládny, žiadnych prostriedkov nešetriaci nátlak, ktorý nátlak vrcholil v tých slovách: „Minden áron buk- tatni". V týchto volebných naháňačkách dialy sa nepočetné výčiny na vše strany, zavdajúc Slovákom nepočetných príčin ku nikým ne­ povšimnutým, nevyslyšaným ponosám a žalobám. Jediný Slovák bol 5

66 vyvolený, Viliam Paulíny-Tóth, ale nie na Slovensku, ale v Kul- píne, od Srbov a Slovákov. 5. februára mi Sam. Bodorovský z B. Bystrice píše, že Atiton Radvanský (ešte v ten čas nie barón) potratil ako župan Zvolenskej stolice u meštianstva popularitu. On kandidoval za vyslanca b -by­ strického okresu Fischera (potom sa prekrstil na Halasiho), syna tučného korenistého JNemea pernikára a rynkového mešťana. Meš­ ťania kandidujú Sumráka. Et hinc illae lacrimae, tu sa tedy ich zámery križujú. Reimlinger & conip., predtým najväčší antagonisti Slovákov, teraz ich ochotne navštevujú a odpytujú. Krotká duša Bodorovského nevidela v tomto farizeisme, že to len agitačné sa pretvarovanie. Ľutujú vraj mešťania, že sa dali posavad za nosom vodiť. Ba ozaj, chudáci; a teraz dali sa na to naivných Slovákov za nosom vodiť. Po bystrických krčmách vystatujú sa vraj za Sum­ ráka, po okrese za Ľudovíta Turzu, ktorý na Sliači vystupuje. Ná­ rodovcov, Geromettu, farára na Starých Horách, a Klucha na Španej Doline, vychvaľujú ako íudí osvietených, demokratov, priateľov meštianstva, a lutujú, že pri volbách r. 1865 proti nim pracovali, čo sa volby Ľudovíta Turzu týka, v jeho okrese sa nadovšetko Slovenská Lupča charakternou dokazuje. Pevne drží s Turzom. Ale i v Podkoniciach Karia Radvanského, Turzovho soka, zástavu sho­ dili. V Kostiviarskej, Jakube a Ulmanke Karlovi Radvanskému zá­ stavy a sudy s pálenkou nazad poslali. V Mičinej jeho zástavu do chlieva vtrepali, z Cerien jeho korlešov vyhnali, atct. A toto — do­ kladá Samko — všetko moja práca (bol totižto tam predtým za istý čas hlavným slúžnym) a práca „Hlásnika", ktorého len v B. Bystrici do 100 výtiskov čítajú. Dňa 3. februára bola v B. Bystrici stoličná kongregácia. Otto Petényi sniesol pravotára Kollára a Višnyeja, dvoch týchto plebej­ ských aristokratov, a urobil návrh, aby sa v stoličných shromaž- deniach slovensky rokovalo, slovenský protokoll viedol, a k tomu cieľu aby sa slovenský notár ustanovil a vyvolil. Proti urobeným námietkam, že si toho ľud nežiada, sa lud tam prítomný ihneóľ a vrelo toho návrhu zaujal. A tak ustanoví sa druhé shromaždenie ad hoc na mesiac marec, kde by potrebné bolo, aby sa ľud húfne i so svojimi vrchnákmi ustanovil. V Brezne bol vyvolený Gido Lehotský, ako večný, patento­ vaný brezniansky vyslanec. V samú ostatnú chvíľu, pravda bez prospechu, farár Kamassy kandidoval kanonika Lopušného. V Krem­ nici kandidoval tiež — ostrihomský — kanonicus Supan, Krem- ničan, a mal mnohých voličov, ale prepadol predsa proti mešťano­ stovi Máťásovi, ktorý po revolúcii politickým prenasledovaniam so strany nemeckej vlády vystavený bol. Fero Gombosy, prepiatec, vyhlásil dr. Toelga za pansláva, lebo vraj podozrivé noviny (?) číta, a pravdepodobne si s nimi i dopisuje. No a tu veru nacľapil Gombosy ozaj prstom do glezga. Dr. Toelg je čistej próby príkladný Deutschbóhm, držiaci sa pevne panujúceho hesla. Národné presvedčenie nedával žiadne na javo. Áno on sa stal bez námahy členom Matice Slovenskej, ale kecT po-

litické položenie toho požadovalo, oddal sa na maďarčinu a písal a píše ju dosť správne, len už jeho maďarská mluva: „Gospodi, po­ miluj ny!" bola a je taká, ako jeho magyar barátoma a chéfa dr. Fľ. Schillingerova. Ale Toelg Gombosymu preštekanému neostal dlžen: v prítomnosti viac svedkov v hostinci odvetil mu, že on, totižto Gombosy, dla tých rečí patrí do blázinca. Časom sa stal dr. Toelg, ako dobrý pečovič, král. radcom, a žije na penzii v B. Štiavnici. A my sme dobrí priatelia. Dla listu Plošicovho zo dňa 26. februára vystupuje ako sně­ mový kandidát i Fr. V. Sasinek v okolí Nového Mesta a Starej Turej. Švagor Karol v liste 28. februára sa mrzí, že ma pre diéty tak škaredé vymydlili. Zastavili mi diéty na Blaufus, Lúčky a D. Turček, že je to blízko, tak že vychádzky ta v dlhšie letné dni za pol dňa pohodlne odbaviť môžem, a len v zimný čas si ich zarátať smiem. Ja som sa bránil, že čas je rovný či v zime a či v lete, pridajúc sarkasticky, že, možno, vychodili z tej fyzickej reguly, že zima sťahuje, teplota zas rozťahuje čas. Na to mi účtovníctvo štiav­ nické nadurdené odvetilo, že to tak ostať má, ako oni uřídili, a aby správa dozerala, či ja zapísané vychádzky i skutočne statočne konám. Toto bolo impertinentné účtovnícke poznamenanie, a obra­ zilo ma. Ako by sa to komu zdalo, keby, čo hneď vrchnosť, opo­ vážila sa povedať o úradníkovi, o ktorom nemá presvedčenia, že kradol, aby naň pozor dali, či nekradne. Takéto urážajúce výrazy dovofujú si škrabáci oproti úradníkom, a to potom máš do vrecka strčiť? Či by si si taký čas neprial byť Jánošíkom a takého sples- netého atramentového mamľasa obuchom poštekliť 1 — Švagor slu- buje sa s času na čas, že nás príde navštíviť, ale ostáva pri sľu­ boch, a hromží na prekážky, ktoré sa mu v cestu stavajú. Jozef L\'egerhoffer farár valaštiansky, mi píše, že dr. Wil. Toelg nebezpečne na horúčku oblahol a že ho dr. Schillinger zo Štiavnice lieči. No, často ho istotne pri najlepšej vôli navštevovať nemohol. Ale Jozef Kúdelka ešte žije, a — pije. — Egid Lehotský nial predsa protikandidáta, istého Markoviča, pekára zo Slovenskej Lupče; ako chýr niesol, vyhotovil mu programm Ľudovít Turzo, a peniaze na tlač že dal Janko Čipka. Ale tento chlap sa ani ne­ ukázal voličom, a tak ten meteor, ako na krátce na obzore sa zjavil, tak chytro a bez najmenšieho výsledku zmizol. Lud. Turzova strana posaváď, t. j . do 9. marca, ako mi Sam. Bodorovský na vedomie dáva, je vo väčšine. Slovenská Lupča, Po- mky, Hrochoť, Mičiná, Ulmanka, Jakub, Kostiviarska, Selce, Trne, Lieskovec chlap na chlapa z presvedčenosti stoja za Turzom. Jestli Petényi odstúpi, nuž je Turzo zvolený. Ale jestli sa bude druhý deň, a to v Rybároch, na slobodnom poli voliť, čo je veru nerozum, a to s fíglami spojený, nuž Turzovi velmi poškodí; lebo oni k tomu majú peňazí nazbyt, kdežto strana Turzova ledva horko-ťažko k tomu cielu 500 zl. nasbierala. Tým ani len najpotrebnejšie nezaokryli. Karol Radvanský dá piecť 5 volov, a víno, pálenka potečie neha­ tene. A toto je veru essencia volby. Za Slovákov najlepšie agitujú r.

b.-bystrickí mešťania, za čo sa im Slováci odsluhujú tým, že pra­ cujú za ich kandidáta Sumráka. Äle všetko bolo márne: prepadol Turzo i Sumrák! Martin Čulen mal 200 hlasov, jeho protikandidát 700. Bol to akýsi gróf, ani neviem udať, kde vlastne čulen^ vystúpil. Volba medzi P. Mudroňom a Justhom odbavovala sa v Štubnianskych Te­ pliciach. Juštbovcov zatvorili do „Kamenice", a tí volili od rána do večera. Veličovci pridali sa ku Mudroňovcom, a spolu stáť mu­ seli v planej, chladnej chvíli na slobodnom, a len potom, za tam­ tými pripustení boli k volbe. Justhovcov bolo 950, Veličovcov s Mudroňovci 1300. Ako Justhovci videli, že tamtí sú v prevahe, začali z Kamenice do tých kamením hádzať; z toho strhla sa pračka. Mudroňovci hádzali nazpäť, nuž zakročilo vojsko, a to vlastne chceli; popichali asi 20-tich, zväčša Mudroňovcov, dajedných i ťažko. Vo­ lebná komisia sa rozutekala a bolo po volbe. Týmto činom z Mudro- ňových prívržencov nehlasoval ani jedon. Velič držal sa slušne, kňažstvo zle, na zapíutie; jediný farár Gaburiak vydržal stále pri svojom lude. V tomto všestrannom volebnom prúde mal účasť činnú i švagor Árpád Herczogh. Vystúpil v okrese spišsko-belianskom, jeho proti­ kandidátom bol známy maďarský historik Hunfalvy (olim Hunds- dorfer). Proti nemu i pri námahách svojho otca a nášho tesťa Ar­ pád prepadol, a prepadlo s ním vynaložených 6000 zl. Český spisovatel Špatný, ktorý niektoré mnou písané poľov­ nícke články čítal a na mňa skrz Němcovu upozornený bol, ma v liste zo dňa 6. apríla 1869 vyzýva, aby mu ja pre jeho mysli­ vecký nemecko-český slovník správné slovenské výrazy a názvy udal. Mimo toho ma prosí o pôvodné slovenské slová na predmety: remeselnícke, hospodárske a lesnícke. Nakoľko som mohol, som jeho žiadosti vyhovel. V svojej odpovedi podotkol i to, že slovo: krpy (Schneereif) nachodí sa tiež v Čechách, v okrese píseckom. Pripomenul som už, že Bystričania rozhodnutie to, že by trať železničná zo Zvolena cez Kremnicu viesť mala, a nie cez B. By­ stricu, zniesť nemohli a všemožne pracovali na tom, aby sa smer zamýšľaný vyviesť nemohol A poťahom toho žiadal Samuel Bodo- rovský 22. mája dáta, aby som sa nasledujúce témata u železn. inženierov vyzvedal a mu ich potom potajmo oznámil. 1. Od stanice zvolenskej po Turček (alebo kam?) kolko míľ tá trať vynášať má/ A či stanica stáť má na Turčeku, a či kde? 2. Kde bude stanica, nad a či pod Kremnicou ? 3. Ktoré a aké sú prekážky polohy medzi Zvolenom a Turčekom? Koľké tadiaľ priekopy a jaský rúbať načim, a kde aké zápole lámať a strieľať treba bude? 4. A aké by boly v porovnaní territoriálne prekážky v smere od B. Bystrice do Tur- čeka? Koľké zvyšky a spády medzi Kremnicou a Turčekom z jednej, a medzi B. Bystricou a Turčekom z druhej strany? (Pomer povo­ lený je: 1—70.) 5. Priemerné útrovy na míľu ťahu od Šalgó-Tar- jánu až po Vrútky. 6. Nakoľko je vyrátaná práca jednej míle pri Kremnici. Aké priekopy, jaský, slovom premoženie ťažkostí

proti Buči, a trovy týchto na jednu mílu ako sú vyrátané? 7. A ako vysoko by tie útrovy vyniesly traťou od B. Bystrice do Turčeka? Toto vyzvedúvanie tak myslím, že stálo vo spojitosti s na­ máhaním V. Paulíny-Tótha na sneme dlhou rečou dokázať stavanie železničnej trati na B- Bystricu a nie na Kremnicu. Vymeriavali ju i prez Harmanec na Bartošku (Obrázok). Ale to všetko neprospelo, železnica stavaná bola na Kremnicu, a aby Bystričanom tuho vrčia­ cim ústa zapchali, u nich neztratili populárnosť, nariadil snem že­ lezničné črevo do Bys: rice, kde sa za viac rokov voslep končilo, kým ho časom zase pod Brezovo a do Hronca, a konečne snovali železnicu dalej na Brezno do Tisovca. Hložanský mi v máji, ktorého som osobne nepoznal, písal listy, ktoré hádžu svetlo, lepšie povedano tôňu na vtedajšie slovenské novinárske pomery. On na ten čas rozoznáva dva slovenské tábory. Jeden je radikálny, čulý a iskrenný. A strana tohoto tábora umie- nila si vydávať nový slovenský časopis, pod menom „Hlas Národa" a to na účastiny. Účastín by malo byť 270 po 25 zl. Administrácia aná byť od redakcie oddelená, aby volený redaktor v každom ohlade bol súcim, a menovite aby bol pracovitý. Druhý tábor je pri Slo­ venských Novinách, ktorých redaktorom je Ján Bobula. Tieto no­ viny vraj prelamujú cestu a pripravujú ku ďalšiemu postupu a vy- vinovaniu. Ale veru tento ^človek, totižto Ján Bobula, do sloven­ ského Panteonu nepríde. Cím sa stal, to mal štědrotě nebohého biskupa Moysesa zadakovať; chodil do škôl, stal sa staviteľom, a vzal si kováčovu Pozdechovu dcéru. Pozdech bol vo všetkých slo­ venských novinách, ako chýrny slepovatel vyštrbených, puknutých a tým zachrípnutých zvonov — reklamovaný. Tento kováč, ktorý svojím remeslom pekný peniaz si vyzvonil, svojmu zaťovi hotovým grošom zalepil štrbiny. Ja som Bobulu raz za môjho života videl, a to v Nitre v ho­ stinci, včas ráno, keď som bol s L. Turzom na ceste do Carihradu postavený. Predložil nám plán staviska Matice Slovenskej. Ja by som síce dla toho plánu Muzeum stavať nechcel, a tomu Bobulovi by som ani dnes, jestli ešte tehly na hŕbu kladie, stavanie pyramíd nesvěřil. On stal sa potom stavitelom peštianskym, ba stal sa i sně­ movým vyslancom, a štréberom najhrubšieho zrna, ako by on nikda Slovákom nebol býval. A tento čeľadník, ktorý slovenstvu cestu prelamoval, spreneveril sa hanebne zásadám ním hlásaným. Neznať, či ešte fúka či nie, ale z verejnosti zmizol, ako by ho ani nebolo bývalo. Slováci mu umieračikom vyzvonili. Ako vyslanec zastupoval Podolín. Ďalej hovorí Hložanský vo svojom dopise, že sa P. B. Vedomosti už přežily, čemu je vraj len sám Ferienčík na príčine, ktorý vraj len z osobných pohnútok a pre predplatky viedol pole- miu so Slovenskými Novinami. Bobula vraj platil 8 juristom po 10 zl. ako pomocníkom, a Ferienčík len jednému, Zachejovi, platil 25 zl., kdežto on pod Franciscim ako pomocník dostával mesačných 50 zl. Ferienčík že nemá vôbec schopnosti k tomu, ačpráve ako súkromná osoba je ctihodný človek. A v tom veru bolo moc pravdivého, on bol človek bez otázky,

ktorý za grošom velmi lipnul, ačkolvek s druhej strany tých groši veľa nemal; od jakživa dary rád prijímal. V svojich prácach bol mechanický, bez zápalu, bez temperamentu, opravdu úradnícky. Ale zase v porovnaní s Bobulom bol charakterný, statočný, svojmu presvedčeniu stály. —Vyzýva ma konečne Hložanský, aby som jeho „Hlas Národa" mravne a hmotne podporoval, a jeho „Biele Uhorsko" odoberal a odporúčal. Možno, že tento Hložanský pri najlepšom úmysle bol alebo chce byť takým malým svetoborcom, reformátorom. Jeho mysel však o moc ďalej zasahovala, ako to možnosť a roz­ umná rozvaha by dopúšťala. Švagriná Poli a jej priateľka pani Kežmarská, lekárova žena, majú úmysel na Sliač do kúpel. Na vyzvanie švagra Arpáda Hei- czogha som tým dvom paniam zaopatril tam hospodu, hoci skromnú, jednu izbu pre obe za 1 zl. DO denne, a predsa sa im tá cena zdala byť pridrahá. Úfajú sa, že sa im z tej ceny niečo ešte od­ pustí, kedže si ony svoje vlastné periny so sebou dovezú; malý by, dla Arpádovho listu, 30. mája ta dôjsť. Dňa 29. mája mi dr. Toelg z Hronca píše, že 26-ho bol so ženou, matkou, deťmi a gouvernantkou barón Medniansky, štiav­ nický hlavný banský gróf, pri posviacke novej pece. sklenej huty na Sihlej. Túto slávnosť usporiadal Štefan Kuchinka, Ďulov Ku- chinkov strýc, milovník parád a špekulant. Dula bol jeho úradní­ kom na Sihlej, a stal sa krátko žatým mojím švagrom, t. j . šva- griným Nelliným mužom. Na tej nádhernej slávnosti jedlo sa, pilo a tančilo nepřetržené za 48 hodín, a potom sa za hodnú chvíľu na vyrovnanie nepřetržené spalo. Takéto zábavy mala pani barónka rada A potom už ako v sklenej hute, tak v parnej píle o moc ľahšie išlo, ako po masle. Však tá Sihlá bývala vše najlepšieho plemena dojnou kravou, dávala veľmi mastné mlieko, z čoho však na samého gazdu, a tým bol ärár, veľmi málo pripadlo. — Rád by som sa bol díval na tú slávnosť, aby to tak bol mohol porovnať s návštevou kedysi Russeggera na Sihlej. Vôbec aký to kontrast v odborných baníckych známostiach medzi Russeggerom a barónom Mednianskym. Tamten prakticky a teoreticky dôkladný baník, tento salónny dilettant. Už veru, keď sa tento mohol stať hlavným ban­ ským grófom, náčelníkom tolkých odborných závodov a úradov — prečo by som sa ja nemohol stať hlavným lesným radcom, alebo kapitulským prepoštom? — Veru, veru: Salus reipublicae prima lex esto! A v takých rukách ležia osudy ľudí a dobro štátnych majetkov. — Ale „nechme to být" a podme dalej. Dňa 9. júna sa M. Ferienčík pýta, prečo som mu odpísal, či Hlásnik rapľuje? Nerozpamätám sa už, prečo som ja tú poznámku urobil, ale bez príčiny istotne nie. A redaktorom Hlásnika bol v ten čas Ferienčík. Ponosuje sa, že jeho Relka kašle, vôbec že by radi boli, keby sa z Budína oddialiť mohli, lebo sa im tam zle vodí. A chudera Relka potom po rokoch, už ako vdova, skutočne v B. Štiavnici, kde sa so sestrou pridržiavala, na suchoty umrela. Dňa 5. júla mi Auton Kuopp, biskupský tajomník, potom lutilský farár, náhlym poslom odoslal heslo zo Sv. Kríža, že dňom

predtým o 7 1 ^ hodine večer biskup Moyses porazený, druhý deň, t. j . 5. júla o 10. ráno skonal. Vo svojom závete žiada, aby pri zachovaní slušnosti bol pitvaný, čo sa stať má druhý deň žatým, t. j . 6. júla o 3. popoludní. Dr. Alois Terlík, jeho telesný lekár, žiada k tomu mňa za spoločníka, k čomu som ja privolil. — Otvá­ rali sme ho v bočnej izbe pri dvornej kaplnke. Nakolko sa pa­ mätám, mal tento krásny vysoký, udatný, ba majestátneho zrastu človek lebku na prst tlstú, a dala mi prácu, kým som ju prepílil; a koža mozgová bola silne o ňu prirastená, čo na časté kongestie do hlavy, a asnáď i na hlavy bolenie, ak nie i závrat zatvárať do­ volovalo. Ako hlavná príčina smrti bolo ozaj silné, velké, ale hojne masťou prerastené srdce. To srdce, čo tak vrelé za svoj národ bilo. Na nohách mal ako zvláštnosť, t. j . na podošvách, niekoľko zná­ mych tých otlakových kolečiek. Pod pitvaním, so všetkou od neho žiadanou šetrnosťou konaným, vrútil sa dnu s nemiestnym šramo­ tom a hulákaním istý Leudler, sklenár tam kdesi z okolia, s nie­ koľkými svojimi kamarátmi, ale som týchto neriadnych panákov jednoducho dveřmi vykázal, a bol pokoj. Druhý deň po pitvaní bol predpoludním pohrab, k čomu sa množstvo kňažstva, tekovská stoličná vrchnosť, zvolenský župan Eadvanský, s komonstvom, a mnohí iní hodnostári ustanovili. Pošiel im nebezpečný sok, umom a srdcom vynikajúci človek, priatel a pastier ludu opravdivý; a keď jeho odporníci ho i neľúbili, ale jeho vynikajúce vlastnosti predsa rešpektovať prinútení boli. Tento verný syn svojho národa, opravdový biskup, pochovaný bol v kostolnej krypte sväto-krížskej. Pokoj a česť prachu jeho! Antonovi Hlavatému v Piahe umrela žena, a jeho tesťovci, pre dve pozostalé dievčatká, moje krstné, bývajú u neho. Paľo Kuzmány si bere za ženu bohatého kupcovu dcéru, a jedným jeho švagrom bude advokát knieža Thurn-Taxis, druhým dr. Lumbe, vě­ hlasný obstetrikátor. Dla listu Piošicovho zamýšla J. Bobula podpisy sbierať (?), aby sa Ján Malý stal b.-bystrickým biskupom. Slabý to a bezvý- hladný agitátor. Kňažstvo o tom nič počuť nechce, a ono prialo by si za biskupa istého Vagyona. Bolo 5. augusta valné shromaždenie v Zniove samostatného katol. gymnázia, a ono za konštituované vyhlásené. Toho roku za­ počnú sa už prednášky v prvých II. triedach. Čulen vyzýva, aby sa šnhajci valne ta posielali; ale poneváč mladíci títo väčším dielom chudobní budú, vyzýva všetkých dobrosrdečných priateľov slovenskej chudobnej mládeže, aby podpory čím najochotnejšie pre založené alumneum sbieiali v peniazoch a přírodninách. Sľubuje sa skoro prísť do Kremnice. Alumuistov sa po vyzvaní sišlo 46, a z tých len desiati platia po 3 zl.! ostatní po 2 zl. mesačne! —• a tak za ten plat by nebolo ani čo jesť, ani na čom jesť, ale starý pán Cherven, kanonik, kapitulský prepošt b.-bystrický, poslal 500 zl. a chirurg kráľ. v Žarnovici Ignác Hurta nasbieral k tomu cieľu 20 zl. 60 kr. Ale, ako povedauo, niet riadu, na čom jedenie tým pá­ nom alumnistom präzentovať. Čulen pýta ma, aby som mu v krem- •

72 nickej riadovej fabrike zaopatril 5 tuctov výberkového lacného riadu, taniere a misy. Volá ma, aby som potom prišiel obzrieť, ako tí šuhaj ci z toho riadu strebať a chrúmať budú. A to som urobil, a s velkým uspokojením a zaujatosťou som sa prizeral, ako títo, i talentom dokonalého trovenia opatrení sy­ novia múz i mís, svojmu prirodzenému povolaniu, udržať sa pri živote, prísne zodpovedali. Bola pri istom dome zhotovená prie­ stranná drevená búda, s pohodlnou dvoranou. Tam sa sišli tí šar­ vanci. Pri našom vkročení pozdravili nás vstáním s miest. Pred obedom doniesli starší zurvalci najprv polievku, tuším bobovú, po­ tom bryndzové halušky. Päťkrát do týždňa dostalo sa im tiež po kuse mäsa na zobák. Bolo to všetko jednoduché, ba chudobné, ale všade poriadok a dobrá vola, a skutočne pri puritánskom obetivom vedení správcu Čulena s dobrým svedomím a s uspokojením po­ vedať môžem, že tu chlapcov nielen učili, ako to teraz jednostranne bohužiaľ robia, ale ich pri takých chatrných prostriedkoch dobre vychovávali. Juraj Bánik, hl. notár mesta Zvolena, mi odporúča svojho syna, ktorý hodlá do kremnickej reálky, kde na jaseú už 6-tu triedu otvoria. Ľudovít Kyseľ vyárendoval vo Zvolene štyri krčmy. Iste to následkom návalu železničiarov; s tými potom doputoval hen na H. Turček, kde tiež krčmársku baraku vystavil. Dr. Toelg mi 10. októbra na známosť dáva, že J. Markus, kr. nadlesný vo Zvolene, je už na vyhasnutie. V Belej, kde bol prvej s Krámu prehodený, mu dom zhorel a mal škodu, ztadial preložili ho do Zvolena. Jeho osud majú jeho nepriatelia na svedomí. Ná­ sledky prenasledovania sme bez otázky medzi všetkými my dvaja, to jest ja a J. Markus, najtrpkejšie preniesť museli. Tí, čo nás ruka pomsty rozprášením z Brezna zastihla, sme boli: ja, J. Mar­ kus, Samuel Schärffel, Anton Hlavatý, Daniel Mandelík. Týmto to ľahko padlo, keďže preložením ešte ako by odmenení boli bývali. Len my dvaja sme, aspoň zprvopočiatku, škodu mali. Menovite ja, čo som vlastný dom a malé gazdovstvo opustiť musel. Mňa dr. Toelg teší, aby som na mysli neklesnul, ešte dva roky v službe vytrval, potom vstúpiac do odpočinku, aby som sa do svojeti do Brezna navrátil. On že má tiež neprestajné mrzutosti, teraz práve pre deputát, ktorý riadne nedostáva. Hľa, predtým on, teraz jeho vexujú. Julius Plošic 5. novembra mi oznamuje, že Hurbana odsúdili do žalára. Ako už spomenuté, po usnesení, že sa železničná trať od Zvolena na Kremnicu do Vrútok ťahať má, sa hrúza robotného ľudu so všech strán sveta do Kremnice a obcí na tej trati ležiacich shŕkla. Inženieri sa sypali ani hnilé hrušky, obsadiac kde len aké hospody. Tomuto návalu nestačily byty, kde len aký strechou po­ krytý a stenami opatrený priestor bol, to na byty, skladiská, ka­ viarne, krčmy atď. zaujali. Mimo kde to nestačilo, nastavali nesčí- selné väčšie-menšie povšedné, ba i vkusné baraky, po kopcoch, ^M

7.\'i údoliach, dolinách, pre tých od Zvolena po Vrútky zamestnaných asi 10.000 robotníkov a tých, čo s nimi súviseli. Inženiersky hlavný stán označenej trati bola Kremnica. Roz­ umie sa samo sebou, že títo ozaj peniazmi obsypaní páni (pove- dajú, že trať zvolensko-vrútocká 16 millionov zl. stála) za bytné ohromne vela platili. Domoví, kupci, krčmári, mäsiari, remeselníci, nádenníci mali žatvu; ale úradníci hotovým nezmeneným grošom platení boli pod vozom, keď všetko či do seba. či na seba, či okolo seba o moc drahšie platiť museli. Cudzí, príchodzí nepýtal sa, za čo to, on sa staral len o to, či žiadané dostať mohol, cena zaň ho netrápila. Pre robotníkov stala sa Kremnica Californiou, i pre oby­ vateľov, mimo úradníkov a všetkých tých, čo platení boli stálou mzdou. Ako som tušil, tak sa stalo i so mnou. Môj hospodný kon­ trakt znel na krátko, a tu prišiel istý Schnitzel, inženier Vieden­ čan, a nás vytisol z pohodlného, pekného bytu nabídnutím o vela väčšej arendy, ako sme my mohli platiť, a museli sme sa starať v najkritickejšom čase po uplynutí jedného roku o hospodu novú. A bolo veru na čase, lebo ak sa o pár hodín opozdíme, predchytí nám ju Demeter Jankovský, professor reálky. Táto hospoda bola u Křižku na prvom poschodí so 4 izbami, kuchyňou, komorou, piv­ nicou, stajnou, šopom, povalou, všetko spolu za 75 zl. r. č. ročne. V ten čas, ako sme predošlého roku do Hartmannovského domu pod č. 99 pri evanj. kostole, t. j. v októbri, prišli, presťahovali sme sa r. 1869 v októbri do domu Pavla Křižku, evanj. učitela a orga­ nistu na ten čas. A práve ako sme sa presťahovali, prišiel Jozef Markus ml., farár íubietovský (umrel na porážku v lete 1902) a vyzval ma v mene otcovom, aby som ho navštíviť a jemu poradiť a pomôcť prišiel. Ovšem mi to pod samým tým presťahovaním sa ťažko padlo, ale čo robiť, ked ma úprimný priatel tak vrúcne žiadal. Pošli sme. Jožko chudák trčal v náramne zlej koži. Prehliadnul som ho, a skoro som sa presvedčil o nezhojitelnej srdcovej nemoci. Zádych ho prenáramne mučil. Na nocfah vykázali mi susednú izbu tej, v ktorej on bedákal. O spaní z mojej strany nebolo reči. Zá­ dy chom trápený, v náramných úzkostiach postavený chmátal v po­ vetrí, volajúc o pomoc, že ho už-už zadusiť má, pýtal sa nepre­ stajne z postele na pohovku, ztade na zem, so zeme na pohovku, a to sa tak s bedákaním a stonaním neprestajne opakovalo. S ťaž­ kým srdcom som sa ráno lúčil, lebo som sa lúčiť musel. Po hroz­ ných trapiech tento chlebový chlap 27. okt. 1869 sklonil hlavu, zoťatý nemilosrdnou smrťou silný tento vývrat. Jemu na pamiatku napísal som v Tábore, národnom almanachu z r. 1869, „Poľovačku na medveďov". K vôli Hlavatému sme boli v Brezne; ztadiaľ cestovali sme, ale ešte v auguste, cez Jarabie a Boce na Hrádok a odtiaľ po že­ leznici do Spiša. Cestu túto pod záhlavím „Priechod cez Čertovicu" podal som v Orie r. 1875. — Hlavatý za starým svojím priateľom Markusom banuje. On, Hlavatý, nesnášajúc sa veľmi so starými

74 svojimi uňho bývajúcimi tesťovci, s jeho deťmi nie správne zacho- divšími — sa oženil. Vzal si apatekárovu dcéru z Moravy, a splodil s ňou ešte chlapca, ktorý je teraz, ako toto píšem, doktorom práv v Prahe. Andrej Truchlý moju slúbenú mu prácu „Polovačka na med­ veďov" s dychtivosťou očakáva, ako píše 2. decembra. A 19. de­ cembra ju už dostal a mne ďakuje. Táto práca, v Tábore r. 1870 vytlačená, bola asi v r. 1900 skrze Jána Prauna, c. k. penzionova­ ného majora v Kremnici, rodného Poliaka, do polského preložená; a tiež do nemčiny, a vyšla v poľovníckych novinách tuším v Lip­ sku. Roku 1875 vydali ju v novinách českých. Po smrti biskupa Mojsesa zasadla komisia popísať pozostalosť, a muselo sa jej dobre vodiť, lebo sa v Sv. Kríži vyše 2 týždňov bavila. Ako mi o tom Julius Plošic zvestuje, dľa počítania komi sie chybuje do massy 6000 zl., t. j. dlžoby jestvujú. A tak z domnelého dedictva čo pripadne Matici Slovenskej ? — nič! — Canonicus a latere — teraz ešte (1902) žijúci Hýroš, dôvodnil, že nebohý 35.000 zl. na emeliorácie vydal; tak na pr. do znamenitého stavu doniesol takrečenú Kupču, velikánsky majer atď, a požaduje, aby 20.000 zl. odrátali. Mimo toho boly ešte značné summy, čo biskupský dvor kupcom dlžen ostal, keďže, ako známo bolo, biskupské slúžobníctvo pre seba dobre, ale pre biskupa zle hospodárilo. Moyses bol velmi pohostinný a nadmier prajný človek, ako sa sám predo mnou raz vyslovil, že on nekopí groš na groš. On dal, a vďačne, i tam, kde dať nemal, a keď nemal pri ruke, požičal si i 10 zl. Rád hostil, a sám, ako bol chlap silný, mnoho jedol, ako jemu bližšie stojaci tvrdili, v stave bol na raňajky malú šunku zjesť. Mal pravý det­ viansky bičak, a tým si ju velmi chutne pokrajoval. Keď sme sa s L. Turzom, do Carihradu sa poberajúc, na ceste postavení uňho stavili, a bolo to práve cez veľkonočné sviatky, povolal nás na obed, my sme zaďakovali, lebo sme si obed už boli v hostinci nariadili. Tak on, že nebude pri table s druhými obe­ dovať, ale, aby s nami nehatene dôverne besedovať mohol, kázal svojmu husárovi, menom Nezabudlému — teraz je tu murárom — aby nm do salónu, kde sme práve sedeli (v dolnej rožnej veži), do­ niesol obed. Pod živým rozhovorom jedol rezko; ale keď husár doniesol slíže s makom, nabral si chlap takú kopu toho čierneho materiálu na tanier, že nám na chvíľu jeho pekná čerstvá tvár s obzoru zmizla. Ale sa chytro vyhrabal. Prekopal sa, a skoro nám z prelomeného závozu vyhriata jeho tvár zasvietila. Koľko ráz mi tento dej na pamäť sišiel, keď som pozdejšie o pár rokov vídaval prekopávanie kremnickej železnice cez tie rozličné, pravda, nie mako-slížové kopce. Keď sa raz malý náš, ale energičný chlapík Plošic opovážil otvoreným čelom velkého chlapa biskupa Moysesa na plané hospo­ dárenie jeho úradníctva upozorniť, majestátny človek sa ešte viac povýšil a s přeloženýma na kríž rukama pozrúc na Julka zvysoka, hromovým hlasom sa ho pýtal: „A kto teba o to oslovil? Čo sa ty máš do mojich vecí, há, starať?!" Julko síce ešte hneď javište

7í, neopustil, čosi ďalej vysvětloval; ale vidiac, že to márne, plecom mrdnúc, urobiac hlbokú poklonu pobral sa domov. Biskup ho predsa rád mal, ale jeho rady netrpel, ačkolvek Plošic, dobrý gazda, v tom úplnú pravdu mal. Fr. Blaho mi písal 14. decembra, že na útraty odsúdeného a zažalárovaného Jozefa M. Hurbana robia sbierky. Hurban tuším vtedy sedel vo vacovskom väzení. Lesný radca Schwanda má odstúpiť a na jeho miesto príde Szajbelyi. Tak, hla, bezcharakterné vystatovanie tomu pánovi ne­ osožilo, a jeho strčili ta, kam on druhých strkal. Okolo Ďura budúceho roku hodlá sa presídliť do Turčianskeho Sv. Martina, kam sa i jeho tesť presídlil, Mikuláš Ferienčík. Odkedy bývam v Kremnici, spozoroval som, že v Turci, me­ novite v okolí H. Štubne, tam v Gerstner\'s Graben, jestvuje ka­ menné uhlie. Následkom toho sme sa sdružili niekolkí, že budeme naň kopať, otobôž keď sa k nám pridal fabrikant papierne Schoeller, ako istý, stály odberateľ kamenného uhlia. V ten čas predstavený král. baní Jozef Lenger bol označený za správcu toho podujatia. On závod ten viesť mal a stroje ku vŕtaniu zaopatril, búdu k tomu delu na určenom mieste v Ebener Walde vystavil, a vŕtanie sa započalo. Ja vzal som úlohu na seba múku, t. j . próby vŕtanej diery na dôkladný výskum Dionýsovi Štúrovi do Viedne zasielať. A vý­ sledok toho bol ten, že nám Štúr zase, ako to už i na jar bol urobil, ďalšie kopanie odrádzal. Tento tuff, v ktorom vŕtame, je novší ako tamten v Handlovej; v Handlovej je usadlina congeriová. V Turci sa vôbec kopanie na kamenné uhlie nevyplatí. List ten, čo som Štúrovi príležitostne z Handlovej ku určeniu poslal, kde pod Donnersbergom nájdený bol, je: Salvinia cordata Ett., lišajník v bahne rastúci, a jemu posavad z toho náleziská neznámy. Ja som mu písal, a to som pre náš kamenno-uholný závod ako za velmi priaznivú okolnosť poznačil, že nám teraz stavaná železnica cez chrbát pôjde; ale on opak toho tvrdil, že práve tá železnica nám skorej na škodu, ako k osohu bude, preto, že ona tadial, tedy naším chrbtom, za tú istú povoznú cenu, Čo by sme za naše plané uhlie platili, voziť bude uhlie znamenité sliezskych baní, a naše ostalo by ležať. On že zná horvatské rodiny, přišlé o celý svoj majetok, hľadajúc, kopajúc kamenné uhlie. Našly ony, našly, a našly mo­ hutné ložiská, ale čo na plat, nezodpovedaly akosťou požiadavkám, a nechceli ich kupovať. Na zretedelné toto Štúrovo odrádzanie, ktoré som spolku pod- ujímatelov predložil, s tým odôvodnením, že je múdrejšie z pol cesty sa vrátiť, sme od ďalšieho vŕtania odstúpili, a spolok sa roz­ išiel. Ešte raz sme Makuc, brat môj Adolf a ja vyšli do Mošoviec, kde sa síce v tretihornom vápenáku pri jestvujúcich odtiskoch Glyp- tostrobus europaeus, kamenné uhlie dobré, blýskavo čierne nachodí, ale ho je málo, práca a výdavky pri kopaní by sa neodplatily.

Zo Španielska. Toledo. Zápisky cestovateľa. Podáva Kornel Stodola. Ranné slnko pozlacovalo novonapadlý panenský sneh na Sierře Guadarrame, keď poberal som sa ku vlaku do Toleda. Zima bola náležitá, iste pod nullou. V čerstvom horskom povetrí na priezrač­ nom vozduchu cítil som sa výborne, mal som ten zvláštny pocit životnej slasti. Cestovali sme pustým krajom, vysokou, červenkastou planinou. Skoro priblížime sa k mutnýin vodám rieky Tajo (čítaj Tacho). Na jednom meste zahataný je prúd mohutným úpustom k vôli vodnej sile pre susedný fabrický závod. Konečne dôjdeme na stanicu Toledo. Budova neveľká, dosť ošarpaná, čakal a prijal nás celý zástup sprievodčích interpretov, to jest tlmačov, čo poukazuje na velkú premávku cudzincov. Tvoria oni celé artely, skoro syndikáty na využívanie cestujúcich. Pred stanicou stoja starosvetske omnibusy, také, ako u nás v potrebe boly pri pošte ešte iste pred vekom Napoleona. Ja vyleziem, aby lepšie videl, na kozla, ku kočišovi. Starý pán, s ktorým obznámil som sa cestou, sadol si dnu, i môj sprievodca, zvyknutý už na všetky vrtochy cudzincov. I objemná Španielka s niekoľkými košmi chcela sa vyškriabaí ko mne, ale vidiac miesto už dosť obsadené, upustila od svojho nebezpečného zámeru. Pred stanicou panoval čulý život cudzincov a domorodých. Odtiaľ nevidno z mesta ničoho, len pri zákrute pod ssutinauii sta­ rého maurského hradu zjaví sa razom veľkolepá panoráma ospie­ vaného sídla slávneho Cida a gótskych kráľov. Toledo leží na malom vršku pri rieke Tajo, pod pekným, mo­ hutným, starým, dobre udržaným zámkom. Polohou niečo upomína na Prešporok. Opísať dojem celého vidu je veľmi ťažko. Keď človek prehrebá v starých kronikách, vydatých na psej koži vo stredoveku, najde niekdy obraz romantického, opevneného mesta pri riekach. S takouto starou rezbou môže sa jedine porovnať Toledo dneš­ ných dní. Ako raz človek obráti chrbát železnici, tak pri pohľade na staré cimbury, na krenellované múry, na rozdielne, zvláštneho štýlu brány, zákopy, hodený je o pol tisícročia nazad. A keď blížime sa k starosvetskemu mostu, ktorý cez dve sklepené, divnej formy brány spojuje dva brehy, nevdojak čakáme, že nás pri hlavných vrátach mesta zastavia strážnici v stredovekom úbore, že ozvú sa fanfáry, polnice a vojenské bubny. V románcach a balladách ospievané To­ ledo nerušene stojí pri šumiacom Tajo, ako stavané bolo pred tisíc rokmi. Do nášho omnibusu zapriahnuto päť mulíc; dve pri oji a tri na předku. Ani mi netreba pripomenúť, že nesčiselné zvončeky zvučia, náhle urobia krok napred. Náš kočiš má dlhý, silný bič na

77 krátkom porisku. Ním nemilosrdne obrába hoviadka, neúnavne kri­ čiac: Hijá! hijá! Vôbec v Španielsku so statkom zachádzajú ne­ milosrdne. Iste zápasy s býkmi udržiavajú fud v tomto barbarizme. Prejdúc stáročnou premávkou hlboko vyšliapané a vybrázdené dlážky mosta, pozostávajúce z mohutných kvádrov, len v blízkosti opevnených múrov vidíme, aké sú tie bašty neporušené, ako by sa poslední Mauri len deň pred naším príchodom boli vysťahovali z mesta. Horko-ťažko zákrutami sem-tam cez mohutné brány škrabeme sa hore. „Hijá! Hijá!" kričí kočiš a podúra ustaté mulice dlhým bičom. Niekdy vezme porisko do ruky a ním ich lomí, ako by im chcel polámať hnáty. Ďaleko za nami ostala trať železničná; toto je tu opravdový stredovek. Mesto zaujíma na vŕšku výtečnú obrannú polohu. Pomaličky, pomedzi úzke, krivé, strmé, ako do strechy ulice, dotrmácame sa na hlavné námestie Toleda. Tam rozlúčil som sa so starým pánom. S gráciou, vrodenou starému Hidalgovi, odporúčal sa odo mňa a zmizol v dave. Tvár mal podivne orientálnu. Iste prúdi ešte v ne­ jednej jeho žile maurská krv. Patril ku známej staro-zemianskej rodine a zaujímal miesto vyššieho finančného úradníka. My, s mojím sprievodcom, pobrali sme sa úzkymi ulicami hore, ku Alcazaru. Domy sú prispôsobené teplému podnebiu, v zná­ mom španielskom štýle. Každý oblok honosí sa železnými, dlhými mrežami, v ktorých možno sedieť, ako na nejakom trnáci. Stále stúpajúc dohora, prídeme k mohutnému spodku skaly, na ktorej spočíva hrad Alcazar. Tu i tu vidno v úskalí malé, úzke diery; sú to obločky väzení podzemných. O chvilku stojíme na samom temeni kopca pred Alcazarom, slávnym sídlom gótskych kráľov. I obzreli sme sa odtiaľto s vrchu JJO širokej španielskej zemi, na ktorej spočívalo niekdy oko Cida Campeadora. Na všetky strany rozprestiera sa panorama maurských bášt, gotických dómov, drobiacich sa rumov a kvitnúcich hájov. V červenkastej rovine ha dovite skvie sa Tajo, blíži sa nám s temným šumom, pod nami vdiera sa do vyhlodanej žuly popod zámok a vinie sa v hlbokej sluji v polokruhu okolo mesta. Až sem hore čuť huk a šum jeho kalných vôd, ako vžierajú sa vždy hlbšie a hlbšie do samých útrob kopcov, na ktorých pestujú sa od pradávnych maurských dôb sveto- povestné marule a ohnivé víno. I zahľadí sa oko do tých kalných vín, či sa nevynorí z nich nejaké belostné pôvabné ženské telo, ako niekdy královi gótskemu Roderichovi krásna panna Florinda. Nevdojak mi prišla na um krásna báseň Sládkovičova: Morava smúti, mlčí Morava, Vody jej nemo sa valia, A predsa prúd jej čosi rozpráva A odpovedi je šum skalia. Tie mutné vlny tu majú o čom šepotať. Keď človek stojí uprostred týchto slávnych pamiatok zašlých vekov, scvrkne na ma-

78 ličkú bublinku, na punktík, ktorý objala nekonečná španielska zeni. Duch zahĺbi sa nevdojak do nekonečných priestorov minulosti. Špa­ nielsko patrilo medzi najkultúrnejšie kraje. Už v 11. storočí pred Kristom založili Fôničania tu 200 kvetúcich osád. Kartago nastú­ pilo do ich šlapají. V púnskych vojnách rozhodovalo sa o panstvo nad svetom medzi mestom Didony a Rímom. Pred naším duševným okom kráča touto zemou hrdý rad herosov Kartága. Hamilcar, Has- drubal a konečne Hannibal. Ale všetky ich námahy boly márne. Iberský polostrov dostal sa do imania rimanského, a len keď sve­ tová ríša Ríma politicky, hospodársky a mravne upadala, vtedy, roku 414 po Kristu, ovládali Španielsko (Hispániu i západní Gótovia. Sídlili v Tolede. Pre spory a rozopre pri zmenách na tróne, pre nesvornosť mocných vojvodov a nespôsobnosť králov ich moc tiež klesala. Mravný rozklad šiel tak ďaleko, že sám král Roderich sprznil krásnu dcéru miestodržiteľa Centy, grófa Juhana. Urazený otec zavolal do Španielska arabského vojvodu Tarika, roku 71í po Kr., ktorý na hlavu potrel Gótov a zničil samostatnosť krajiny. Len do divých vrchov Astúrie uchýlilo sa niekoľko kmeňov a elánov gótskych. Tam, v horách, povstala kolíska kresťanského Španielska. Odtiaľto započala sa stáročná borba s polmesiacom. Mauri až roku 1492, dobytím Granady, boly vypudení po 800-roč- nom panstve zo Španielska. Rovno pred nami rozprestierajú sa dole v rovine rozsiahle budovy špitala. Je to vlastne ani nie rovina, ale vlnistá planina červenkastej farby. Kopce rozožraté sú dažďom. Všade vidno vy- jarčené hlboké brázdy v diaľke a len niekde vinohrady a kultúsy olivové. Robí to dojem veľkej sterility, ako vôbec celý španielsky kraj, nemajúci zelene stromov, kde by odpočinúť mohlo oko. V diaľke mienime rozoznať skupiny palácov Madridu a ešte ďalej ako mohutný vrch, ani gigantické úzadie našich Tatier, čnejú do neba zasnežené cimbury Sierry Guadarramy. Pohľad, akému niet chytro páru. Predstavte si k tomu nebo utešenej, sťa kryštál farby, čerstvý zimný vozduch popretkávaný svetlými lúčmi slnca a svetla, ktorý na podiv sbližuje predmety. Všetko to splynulo v zvláštny dojem. Tu už mnoho orientálnych motívov, lebo všade dominuje maurský oblúk. Na vrchu okolo šty­ roch mohutných cimbúr zámku Alcazar krúža lastovičky v nesčí- selných rojoch. Za krátku chvílu zarachotí pred monumentálnou bránou nie­ koľko kočov. Bola to anglická cestujúca spoločnosť pod vedením interpreta od Cooka. Môj sprievodca hľadel pohrdlive na ich ma­ dridského cicerona; bol mu laikom, dilettantom. Vošli sme za nimi cez hlavné vráta popod ohromný erb dvojhlavého orla, Karia V., do mohutnej, z tesaných kvádrov stavanej budovy. Dnes je tu umiestnená akadémia vojenská. Dvor dlážděný žulou, na poschodí vedie dookola stĺporadie. V prostriedku bronzová postava Karia V. zo XVI. storočia. Patina stáročia pokryla vypuklejšie čiastky skulptúry a dodala tmavej

79 bronze zelenkastý tón. Karol stojí nad postavou otroka, ktorý v re- fazoch vinie sa mu k nohám. Je to allegoria, znázorňujúca slávne dobytie Tunisa. Utešené štíhle stĺporadie vo dvore stavané je v či­ stom románskom štýle. Dve historické postavy, Cid Campeador a Karol V., udřely svoju nevymazatelnú pečať Alcazaru, a kecl sme vyšli na Esplanadu, nám práve tak šumel v ušiach hukot Taja, práve tak modrely sa v sinej dialke zasnežené strmé bralá Sierry Guadarramy, ako keď Cid Campeador jazdil na čele svojej družiny proti Maurom a polmesiacu. Zas nazad krútenými uličkami do mesta na Piazza Zodoaker, na starý trh arabský. Poniže cez bránu utešeným maurským oblú­ kom sídeme do úzkej uličky po schodíkoch a zastaneme pred starou malou krčmičkou, Posada de la Sangre. Nad širokým oblokom kom­ naty na poschodí vyčnieva mramorové poprsie Cervantesa. V tejto izbe totiž písal slávny spisovatel svoje nezapomenutelné diela, Celý hostinec je v tom stave, v akom bol za časov Karia V.. Filippa II., v dobe inkvizície. Vojdúc do tejto posady, alebo krčmy chôdzou tisícov mulíc vybrázdeným kamenným prahom, vidíme zaujímavý, staro-španielsky dvor. Dookola vedie na jedno poschodie drevený trnác na kamen­ ných stĺpoch. Práve vošiel hajčiar, totiž arriero. Ženie pred sebou, ako v starých časoch, niekoľko ťažko naložených mulíc. Na jednom boku dvora odpočíva niekoľko vysokých, dvojkolesových kár, pri­ krytých rohožami zo šiašu. Kamenné stĺpy, na ktorých spočíva trnác, zodraté sú už cele na spodku. Až povyknícané, ošúchané stáročnou premávkou, ako keď zmrzačia sa v starobe ľudské údy; až sa diví človek, že všetko to nesvalí .sa na hŕbu. Zvnútra, z izby, počuť veselý rozhovor cestujúcich a z úzkej uličky spev španielsky. Nevypovedatelná poézia spočíva vo všetkom. V celom dome zápach stariny, v kuchyni veľký kozub. Jedálna malá, izbička so zošedivenými dessinami na stenách. Vekom zhrbený starec mi to ukazuje. Pristane úplne do starosvetskeho rámca. Dvere nízučké, obloky maličké. Vo dvore válov zo skaly vykresaný; vidno, že je v potrebe od vekov. Stáročia prešumely, ale tu ne­ zmenilo sa nič. Na dverách stajne napísané hrubými, od dažd;i smytými literami Cundras, akoby detskou, alebo starou trasľavou rukou namalované. Vnútri stojí niekoľko mulíc. Piliere skalné sú tinž zodraté. Po stenách divné klince, kde si niekdy zbrojnoši vešali halapartne, prilbice. Tu i tu. ozvú sa zvončeky pokojne žerúcich štvornožcov. Ako je tu človek sblížený stredoveku. Poetický to kút, nezabudneš ho. Zas sme vonku, v tichej, odľahlej uličke. O naloženú mulicu opretý mládenec škádli sa s černookou niňou. Ďalej sedí starena na kamennom prahu domčeka a sliepňa nad nejakým plátnom. Shora z niektorého oblôčka zaznieva čudná španielska melódia, iiojdá sa na vlnáchvpriezračného äteru a naplní celú uličku svojím lahodným zvukom. Ženy nosia nádoby podivnej autickej formy, postoja na chvilku v : kupinrtch na ulici. Deti bavia sa pod můrami. A tá me-

80 loclia mi len ustavične zvučí v ušiach; azda jej práve takto načúval Cervantes. Rozličné zápachy šteklia čuvy. A ponad všetko vlní sa čistý priezračný vozduch, robí predmety plastickými, reliéfnymi, tône červenšími. Stretneme kupca s vodou Carga de aqua. Mladý šuhaj ženie pred sebou troch maličkých liliputských somárikov. Každému z nich visia po dvoch bokoch v podivných košoch z ratolestí stro­ mov dve dosť hodné krbky s vodou rieky Tajo. Šuhaj pridržiava sa, lebo ulička stúpa strmo dohora, somárika za chvost. Medzitým obzerá sa za dvoma dievčatmi. Bonita niňa, kritizuje jednu z nich môj cicerone. Náklad druhých somárikov pozostáva z utešenej zeleniny. Španielsko je opravdové Eldorado vegetariána. Takej zeleniny ne­ videl som nikde, ale ani toíko rozmanitých druhov. Pritom predáva sa ona tu skoro zdarma. V blízkosti špitál, založený slávnym mendozzom, poukazuje na starú kultúru. Medzi španielskymi kúazmi i v stredoveku našlo sa niekolko velkých ľudomilov širokých koncepcií. Nä portáli ob­ divujeme prácu skulptúram i obločnice pozostávajú z kameňa bo­ haté ozdobeného. Kostol opustený prispôsobňovali práve na muzeum a obrazáren. Ozaj klassické miesto. Nemohli sme dosť naobdivovať utešený, rezbársky drevený strop. Ti ludia museli mať neobyčajne vyvinutý umelecký vkus, smysel pre krásu, súmernosť. Odchádzajúc, ešte raz obdivujeme velkolepý mramorový portál. Patina stáročia ď dala zvláštnej dôstojnosti tomuto skvostnému mu­ zikálnemu akkordu z tvrdej skaly vyčarovanému, pred ktorým v tmavých nociacli dávno zašlých vekov dobýjaly sa duše zmorené bojom života, alebo rozrušené vášňami. Dobýjaly sa do zátišiu, žertvovaly svoje posledné sily vysokej myšlienke lásky a milosrdenstva. Niekedy kráčame po starých, odľahlých, zabudnutých piaz- zach, kde tráva rastie zpomedzi škár starých kvádrov. Popri staro­ svetskych, dnes už tichých opustených posadách, kde niekďy ozýval sa hlomoz bujnej soldatesky. Všetko ako by driemalo spánkom stáročí. Dolu vŕškom ideme úzkou uličkou popri katedrále. V malej bráne stojí shrbená, o palicu opretá postava staručkého kňaza. Jeho priezračná biela tvár podobá sa alabastrovým skulptúram, ktorými ozdobené sú chrámy španielske Môj sprievodca zabočí naľavo pred velký portál zo skaly. Tu pútajú moju pozornosť silné drevené vráta, obité ťažkými železami. Na žulovom prahu vidno vydraté od kolies hlboké koľaje. Vo vrá- tach maličký, hrubými mrežami opatrený obloček. Dojem všetkého prísny a zasmušilý, upomínajúci na ťažké väzenie Stojíme tu pred domom officia svätej inkvizície. Nejaký suggestívny pocit bázne sovre dušu človeka, náhle vkročí do tmavého vlhkého prechodu. Dnes je v tejto starej budove krčma posada de la Hermandad. Naľavo sieň súdobná so začiernenou od vekov drevenou povalou, dookola lavica. Všetko je tu udržané v nerušenom stave, ale nie azda z nejakej piety, ale jedine pre lien a indolenciu dnes dom tento obývajúcich.

81 Pod budovou zívajú tmavé diery väzenia, kam nikdy nepre­ nikol slnečný lúč božieho svetla. Bokom malá miestnosť předělena múrom s ťažko zamrežkovaným obločkom. Cez tieto mreže lúčili sa príbuzní od odsúdených na smrť. Kolkými slzami zmáčaný bol studený kov týchto zahrdzavených mreží! Celý stav páchne vlhkou pliesňou a nepozostáva vlastne z iného, ako z malých, vlhkých, tmavých dier, zo silných múrov, ťažko okovaných dvier a takých hrubých mreži, akých som ešte nikde inde na svete nevidel. Všetko je to tu starobylé. Zvonku na vrátach visia dve kla­ divká, jedno na spodku pre pešiakov, druhé vyššie pre jazdcov. Netreba mať mnoho fantázie môcť si predstaviť hrozné obrazy toho, čo sa niekdy tu dialo. Do duše pohnutí opustili sme tieto miesta. Teraz, pravda, i tu panuje tichosť a pokoj. Zas zavznieva zo susedného domu lahodný, mäkký, ženský spev. Ved Španielsko produkuje sladké ovocie, sladšie ešte víno, ale najsladšie znejú ich piesne a ľúbostné romance. V takomto starom meste, aké je Toledo, by malo chodiť všetko v stredovekých šatách. Tak by illúzia bola úplná, lebo neverím, že by sa tu od stáročí boly změnily mravy a náhľady. Tučný a ho­ lený sluha (mozzo), ktorý nás viedol, je taký, ani čo by bol vy­ stúpil z rámu obraza časov Cervantesa. Diví sa, že si to všetko zapisujem. Na ulici stretneme starého slepého gitana (Cigáňa) s preho­ denou na kríž gitarou; hľadá cudzincov. Vedie ho malý chlapček, čierny ako murín Na rynkoch a prechodoch roznášajú na somári- koch odpredavači rozmanitých článkov svoje tovary. Málo tu vidno vozov, kočov. Všetko chodí vrchom na koni, na somárikoch, ako za starých časov. Kničame okolo veľkej, rozsiahlej budovy dómu. Konečne za­ staneme pri hlavnom vchode. Velkolepejšieho portálu som ani v Itálii nevidel. Nesčíselné postavy menia sa, kmitajú v očiach, ako by zrazu studená mramorová hmota bola ožila a vydala zo seba, ako nejaká niva, najkrajšie kvety architektúry. To sa tu hemží nad vrátami. A všetko je také živé, ako čo by bolo včera vyšlo zpod dláta majstrov, umelcov. Suché podnebie Španielska ho zachováva, udržuje. Nevidno tu čiernej patiny vekov, ktorou, ako žula našich Tatier, mochom zatiahnuté sú na pr. umelecké skulptúry Venecie. Horúce since Španielska dodá žltkavý tón mramoru a na oko zmení ho v drahocennú slonovú kosť. V samých dverách, v prednej sieni chrámu množstvo žobrače. V handrách, v skupeninách po zemi ležia v celých zástupoch a ukazujú svoje desné rany, ktoré obletujú tisíce múch. Mrmlú niečo, keď sa blížime. Žobráci, ako mi hovoril sprievodca, tisnú sa v ohromnom množstve z dedín do miest. V hlavnom portále stretneme dve dámy v mantillách. Za nimi, ani v stredoveku, nesie slúžka modlitebné knihy. Pod mohutným klenutím nás ovial chlad, tichosť a pokoj. Tichosť je tu človeku vítaná. K tomu ustanovení ľudia, takzvaní 6

82 silenciarios, bdejú nad tým, aby velebná nálada nebola narušená. Ako duchovia, tíško, nemo pohybujú sa sem-tam, ako by boli vy­ dali zo seba slub verného mlčania. Slabé lúče slnečné derú sa v pološere dnu cez utešené, malované obloky a hádžu svoju pestrú vozdušnú mosaiku na ťažké kvádry dlažby. Katedrály Španielska utratily mnoho z priehľadnosti tým, že chóry stavané sú v prostriedku, medzi stihlými, do výšky čnejú­ cimi stĺpy. Tu je chór vyvedený z dreva. Utešená rezbárska práca predstavuje konquistu, dobytie Granady. Oproti hlavný oltár až priveľmi vyzdobený rezbami.\' Na Porte Pardon zavreté sú ťažkými závorami vráta. Niekdy boly otvorené stále, ako by vystreté náručie v ústrety biednym, lebo kto mohol sem utiecť pred svojimi biričmi a drábmi, svätou tradíciou asylu chránený bol pred ďalším prenasledovaním. Dnes týmito mohutnými vrátami do katedrály smú vstúpiť jedine arci­ biskup a krá! španielsky. V pokladnici vidno popri drahocenných cirkevných obradných šatách mohutný zlatý oltár. Celý je z rýdzeho zlata a váži 187 kg. Ligoce sa a svieti v rozmanitých odtienkoch zlatistej farby. Je to panenský kov novej Hispánie. Odkiaľ pochádza toto zlato? či od nešťastného Incu Atahualpu, ktorého, hoci naplnil sieň vyše čiary najdrahocennejšími zlatými nádobami, dal zaškrtiť Pizzaro. — Či z chrámov Uitzilopochtli desného Boha, kde obsidiánovým no­ žom bolo zo živej ešte hrudi vyrvaté srdce, ako nám to opisuje očitý svedok a súdruh Cortezza, rytier Diaz del Castillo; kto to vie ? Bočný chrámový oltár honosí sa zvláštnou relikviou. Totiž kamea, na ktorom sa dľa legendy Panna Mária zjavila sv. Ilde- fonsovi. Každý z nábožných chce sa kameňa tohto dotknúť, i po­ vstaly už v tvrdej hmote celé diery. Pred hlavným vchodom malé trojhranné námestie. Tu polihujú aiocní, zdraví chlapi v dolce far niente. Keď som značil svoje po­ známky, obstala nás hŕba sveta. Počúvam šepotať: estrangello (cu­ dzinec). Katedrála, ako nejaká mohutná, skalnatá strmina, vyčnieva z mora malých domkov, ako kus druhého, dávno zaniklého sveta širokých, gigantických rozmerov, cele druhých poňatí, ako ich majú stiesnené duše orašmaných susedných príbytkov. Na môj dotaz, prečo povaľujú sa tu títo silní chlapi, odpovedá môj sprievodca, že celú zimu takto polihujú. Priemyslu tu niet. Zamestnania majú jedine vtedy, keď započnú sa poľné roboty. Živ­ nosť ich pozostáva hlavne zo zelenín, zemiakov a slaných mor­ ských rýb, takzvaných Bacalao. Kilo týchto stojí 40 centimov, tedy niže 40 halierov. Míňajú aj hodne cibule. Veď známa je posmešná poznámka, že pri striedmosti Španielčana v núdzi postačia mu denne tri cibule. Minieme mnohé kláštory, kostoly. Na 25.000 obyvateľov po- čituje Toledo 36 kostolov, 14 farností, 20 ženských a jeden mužský kláštor. Úzke pokrútené uličky vedú hore-dolu vrchom. Zvonku domy

nemajú skoro obloka. Niekde sú zamrežkované cele orientálnym spôsobom. Velké, šľachtické címere nad portálmi upomínajú na ro­ diny historické. A kedl človek nazre dnu, pobadá zadivené, že pod chatrným zovňajškom skryté sú utešené dvory so stĺporadím, tak­ zvané Patia. Všetky východy celej budovy otvárajú sa do tohto spoločného dvora. Nemožno toto mesto pozorovať, aby nevdojak nenamanily sa na mysel staré arabské poviestky, aby človek nečakal, či zrazu ne­ zjavia sa za zelenými mrežkami belostné ňadra nejakej krásnej otrokyne. V Patiach dodávajú palmy a tropické bujné rastliny tône a chladu. V prostriedku žblnkoce vodomet, hádže do priezračného vo- zduchu svoje strieborné perly. Je to tu pravé prostredie pre nehu a lien, pre meditáciu a sladké snenie. Len darmo obzeráme sa po niekdajších pánoch týchto skvostných orientálnych príbytkov. Mauri, ichž jestvovanie v Španielsku podobá sa viac povesti, zmizly s po­ vrchu zeme. A ich voje boly závojovaly Španielsko letkom, a keby sa im nebola postavila na poliach Tours hrádza, tak by boli pravde­ podobne s tou istou ľahkosťou opanovali veľkú čiastku Európy, ako Iberský polostrov, ako ríše Východu. Možno, že by sa tak ešte dnes skvel polmesiac na chrámoch Paríža a Londýna. Ako zavojo- vatelia držali sa práve tak mierne, ako i hrdinsky. Spravedlivým zákonodarstvom založili stály, trvalý základ svojmu panstvu. Známo je, ako popri umení a vede pestovali i orbu, roľníctvo, prie­ mysel a kupectvo. Tak stvorili ríšu, ktorá medzi kresťanskými čo do kultúry nemala páru. Eozširovali vzdelanie, jemné mravy do všetkých končín v duševnej tme zastretej vtedy ešte západnej Európy. Veľké maurské university Toleda a Kordový navštevované boly študujúcimi zo všetkých krajín známeho vtedy sveta. Arabská kul­ túra a veda zaujímala veľmi vysokú úroveň. Múza a umenie našly vtedy stánok v tieni arabských mošejí. A predsa záhuba a zkaza národa nebola nikda úplnejšou. Biedne pozostatky a zlomky tejto mohutnej kultúry zanikly medzi barbarmi Afriky. Pokročilá hodina dňa nútila nás zrýchliť kroky. Cez dvor, kde bielizeň suší sa na dlážkach, navštívime utešenú, veľkú arabskú dvoranu. Po stenách vidíme fantaztickým dessinám srieňu podobný najutešenejší stuk prastarých časov, ani čo by visel tam závoj čipiek. Človek nevdojak čaká, že ho s holých stien sostre nejaká nepovo­ laná ruka a povesí stranou. Zamiešané sú v ňom poetické a ná­ boženské výpovede koránu; ved arabské a koptické písmeny ne­ narušia harmonie arabesiek. Na strope obdivujeme drahocennú rezbársku prácu z dreva cedrového. Takýmito okrasami musel niekdy ozdobený byť chrám Šalamúnov. V týchto skvostných arabských stavbách sústrednilo sa všetko, čím mohol Ophir východu, daleká vtedy India, honosiť sa na zvláštnostiach a drahocennostiach. Dnes všetko upomína na zošlosť a úpadok. Len tu i tam, ako by Y týchto skvostných miestach niečo z rozkoše, pôvabnosti a poezie přešlých 6\'

u storočí bolo našlo útulok a prístav. Mnoho krásy a umenia obrá­ tilo sa v prach a popol. Človek zadumá sa, či i tejto utešenej dvorany kľúč nevzali si so sebou vypudení gazdovia maurskí? Či nevisí niekde, ako ro­ dinná relikvia, v barbarskom Marokku? Aký dojem musela robiť táto sieň, keď stá lustrov lialo ohromným priestorom more svetla? Keď pestrý dav maurskej skvostnej spoločnosti načúval poviedkam Tisíc a jednej noci Shehezerady. Tu objalo nás ozaj celé kúzlo orientu. Kovový hlas mohutných hodín niekde shora upomína na obedný čas. Sprievodca vedie ma na moju žiadosť do čisto španielskeho hostinca Lino na obed. Ale nemožno dostať sa dnu, lebo malé mu­ lice zaprataly vchod. Náklad ich pozostáva z dreveného uhlia v ple­ tených zo slamy košíkoch. Takéto košíky, asi velkosti našich lup­ kových, predávajú sa po 6 pesetov. Somáriky opatrené sú malými slamenými náhubkami na pysku, aby nikoho nepohrýzly. Drevené uhlie je tu všade v úžitku. Lebo pece niet, miestnosti hrejú sa dreveným uhlím. Žeravé vnesie sa do izieb v malých železných košíkoch, v takzvaných brassero. Preto tu i zimu cítiť omnoho horšie, ako v našich prekúrených, hermetične zapretých komnatách. Obed v španielskom hostinci pozostával najprv z prostej ome- letty z vajec na masle, žatým z baraniny naraz i s porčovinou, parenou v zelenine. Rybe, varenej v oleji, nemohol som ublížiť. Oproti mne zasadol stôl pekný španielsky párik. Oči ani žúžol, vlasy, ako opál lesknúce sa v rozličných farbách odtienkov, ale len jednej farby, a to čiernej. Černohorky majú tiež intenzívne čierne vlasy, ale sú im drsnaté, ani konope; tieto podobajú sa najjemnej­ šiemu hodvábu. Po obede vzdialila sa dáma s nenapodobitelnou gráciou i so svojím mužom. V prostred jedálni spomenutý už brassero so žeravým uhlím. Pri jednom stole sedeli notability mesta. Po obede prisadol si starý pán ku brasseru. Kúril cigaretty, pozornosťou sprevádzal každý môj pohyb a načúval, ako hovorím po francúzsky s obsluhou. Kto ne­ hovorí aspoň niečo po frnncúzsky, nech sa nepúšťa na vidiek v Špa­ nielsku, to je jediná reč, ktorou cudzinec môže sa ako-tak ešte dohovoriť. Po rybe dobré telacie filet, posypané nejakými čiernymi seka­ nými bodkami. Rotnmes frites, totiž zemiaky, boly dobrej chuti. Obed završily rozličné bisquity, syr, ovocie. Červené víno, sladké, ako med, patrilo tiež ku kouverte. Spustu jedál servírovali mi skoro razom. Za obed platil som tri pesety, bol tedy velmi lacný. V jedálni obdivoval som krásné staré obrazy. Po obede pospiechali sme do synagogy, najstaršej to v celej Europe. Vysoký stav v maurskom štýle je dnes cele opustený. Popri synagóge strmí breh Tajo. Hlboko pod našimi nohami tečie ďalej v mäandroch mutná rieka. Poniže spojuje utešený múraný most maurským oblúkom dva strmé brehy. Pred domami sedia na úslní susedky. Mladá češe na ulici šedivú starenu. Židia už v dávnych vekoch obývali Španielsko. Keď koncom

druhého storočia pred Kr. Fôničania založili Barcellonu, prišli s nimi už i Židia. Pri všetkom prenasledovaní, ktoré podstúpili tak od Rimanov, ako i od Gotov, vedeli si vydobyť zvláštny vplyv. Pod maurským panstvom hrali významnú úlohu. Ale pravú Golgotu musel podstúpiť nešťastný tento kmeň pozdejšie. Nekonečné desné vypu­ denie, potom nemilosrdné vyhubenie Židov zo Španielska zaznačila história do svojich annalov. Vedia hned navštívime i druhú synagogu. Už v stredoveku bola zmenená na kostol. Dlho museli sme klopať ťažkým visiacim kladivom na plot, kým nás pustila starena vrátami do záhrady, v jejžto úzadí je utešená, v maurskom štýle stavaná budova. Niečo poniže zas kostol Inon des Reines. Tu je nesčíselné množstvo vysoko na stenách pripevnenýcli železných pút. Ťažkých to reťazí s ohnivami. Sú to okovy kresťanských nevoľníkov, z kto­ rých tisíce boly osvobodené pri dobytí Granady r. 1492. Ale moje sily boly už u konca. Skoro celý deň blúdili sme hore-flolu vrchom na upeku a v znoji. Dosial bol som poslušným beránkom môjho cicerona, ale keď mi teraz spomenul ešte kostol, vzbúrila sa vo mne posledná kvapka energie. „Pre Boha I" hovorím mu, už bude dosť. Zvláštny úsmev zablysnul mu s osmahlej tvári. Od synagogy ide sa takzvanou maurskou štvrťou mesta. Ale ničím nelíši sa ona od druhých čiastok, veď vlastne celé Toledo zachovalo či architektúrou, či historickými rozpomienkami, či typom ludu skoro čistý ráz maurského mesta. Po biednejších štvrtiach vidíme všade na jarnom slnku sedieť ženské a trudiť sa s ručnými prácami. Sennor Arturo Raquello, môj sprievodca, natrafil tu na nejakú tetku, lebo zastavili sme sa pri takejto početnej ženskej skupenine. Keď som zbadal, že tým španielskym niňam drží o mne celú prednášku, vystrel som sa ako struna, čo aký som bol zmorený. Čierne oči dievčat meraly ma zvedavé od hlavy do päty. Vyrozumel som asi, ako hovorí, že som ja ani Francúz, ani Nemec, ale že pochodím ďaleko niekde od se- vera, kde býva veľký sneh a ľad, tam niekde od Poľska. — Na jar tisne sa to všetko z tých studených, nekúrených izieb na prie­ zračný vozduch, do tepla a svetla, na zlatisté since. Z tohto predmestia vedie utešená porta Cambrion. Tvorí ona celú budovu peknej architektoniky z r. 1102. Na mohutných čapoch visia ešte tie isté vráta, ktoré vydržaly už nejeden nepriatelský nábeh. Pozostávajú z osempalcových drevených okresaných brvien, obitých železnými kuvanými platňami, hrubými na palec. Tu minulo nás niekoľko dievčat zo skupeniny. pri ktorej za­ stavili sme sa boli so sennororo Raquellom. Jedna smelšia chcela mi pevedať niečo, ale neprišlo ku koncu, rozchichotajúc sa utékaly, ako kŕdel splašených srn, portou Cambrion von z mesta, Popod hradby mesta viedla nás cesta nazad na plazzo Zodo- aker. Mohutné valy mestské vypínajú sa nad nami z tesaných skál, ako nejaký múr kyklopov. Keď^ človek pozoruje mulice, idúce do mestských brán a na­ ložené spôsobom hodne starým, tak ozaj pocíti, aký pel romantiky

86 leží ešte na premnohých mestách španielskej zeme. Poniže vidno známu fabriku des armas, na zbroje, kde dorábajú sa svetochýrne meče. Mohutné úpusty hacú Tajo a dodávajú závodu vodnú silu. Cestou stretáme poštu na muliciach. Na vrchu pri kočišovi celá kopa mladých dievčat. I dvaja žandári sedia tam v svojom malebnom, zvláštnom kroji. V Špaoielsku sú totiž ešte vždy početné miesta, kde ešte kvitne romantika zbojníctva. Niekde len bezmenný drevený kríž pri ceste ukazuje miesto a hroby mordárskych ná­ padov. Kočišov národný kroj, šatkou previazaná hlava, ohromné skrú­ tené podlhovasté klobúky dvoch kňazov, ktorí sedeli v pošte, do­ dalo celému opravdový lokálny kolorit španielsky. Sennor Arturo Raquello ma zasvätil medzitým už i do svojich privátnych, domá­ cich nerestí. Ceny živnostných článkov sú tu velmi lacné. Kurča padne len na 60 centimov, mäso hovädzie, múka predáva sa asi po našich cenácb. Pri dnešnom zmenšenom obyvatelstve stojí velká časť mesta prázdna, neobydlená. Nie div, že velký byt, pozostávajúci zo troch velkých izieb a z kuchyne, stojí len 100 frankov ročne. Tomuto úroku zodpovedá i hodnota domov. Velký špitál spojuje s mestom mohutná brána Karia V. Fian- kirovaná je dvorana mohutnými vežami. Pod bránou známy dvoj­ hlavý orol, címer to Karlov. V Španielsku možno hovoriť o celom kulte Karia V. Jeho meno Španielčan nevypovie ešte ani dnes bez istej bázně a nekonečnej úcty. Povyše, ale už v meste, míňame svetopovestné vráta Puerta del Sol (Brána slnca). Nad bránou na okrúhlej ploche vyobrazené sú totiž mesiac a since. Vysoko nad bránou slnca vidno dlhú fassádu kláštora karme­ litánského. Početné zamúrané slepé obloky hladia, ako vpadnuté oči bez sĺz, bez života. V závratnej výške vyvedený je drevený trnác. Visí nad priepasťou, ako to vídame niekde na cimburách starých zámkov. Zrazu zjaví sa hore na tom pavlači čierny bod, mníška karmelitánka. Hladí do dialky smerom ku ďalekým žasne ženým končiarom Sierry Guadarramy. Ako zaostatý ťažný vtáčik stojí tam, vysoko, krásna, azda mladá bytnosť. . . Rozličnej farby výklenky okrašíujú bránu slnca. Nemožno opísať súlad celého stavania, vozdušnosť maurských oblúkov, tisíc­ ročným slncom ožlklé kvádry, čiernu tieň kontúr a popri tom roz­ manitosť a pestrosť typov ľudu, ktorý vrázdi sa ustavičným tokom od vekov tadeto von z mesta. To treba vidieť, tam na mieste. Na stanicu poberáme sa peši. Kým kupoval a posielal som pohľadnice, poodchádzali nám omnibusy. Pravda, ony musia obísť všetky serpentíny cesty. My spúšťame sa rovno dolu k rieke Tajo. Ešte raz nazreme idúcky do idyllického dvora Cervantesovej Posady de la Sangre, kde niekdy ten prvší demokrata skladal svoje ne­ smrteľné sloky. Za krátky čas sme už pred mostom Akantara. Nad

b7 nami pnie sa Alcazar, ktorého početné obloky blyštia sa v žiare zapadajúceho slnka. Nad celým krajom spočíva harmoničná nálada krásneho ve­ čera. Za bielymi horami, za zasneženými končiarmi zjavujú sa ohnivé zore a odrážajú sa žeravou fabou, ako by plameňom vzbíkla bola celá krajina. Ďaleké čierne oblaky zažiarily od spodku tmavo-čiernou farbou carmoisinu, ako by plávaly nad nejakou ohromnou sopkou. Celé plamenné stohy ako by boly vystupovaly z neviditelného pe­ kelného pažeráka, ako by ohromná Aurora Borealis bola zatriasla celým nebosklonom. Ale už súmrak, ako velký závoj, zalahol celým krajom. Ľahké, priezračné pásy plávaly nad rozsedlinou mútnych vôd Taja. Šum rieky, ktorá je tu lapená a hodená do pút mlynmi, naplaí mono­ tónnym zvukom vozduch; uspáva a ženie mysel zabudnúť, ak ďaleko zašlo už koleso času. Obraz totiž na starom moste Alcantara je čo možno najpittoresknejší. Velká kavalkada ťažko naložených mulíc križuje most. Bo­ jazlivé hladia, kde majú vystúpiť, lebo oproti nim blíži sa s cven­ gotom mnohých zvončekov, celým stádom mulíc ťahaná mohutná diligenca-pošta. Svojou starosvetskou formou nenarušila harmonie. Boh vie, z ktorého ďalekého kraja šíreho Španielska putuje, taká je zaprášená. Ale i pohoničia, ktorí ženu pochod mulíc, aké čierne, osmahlé tváre! Pružne vykračujú v malebnom národnom kroji. Hlavy pre­ viazané šatkami, cez plece plaidy. S krikom a smiechom riada si pochod mulíc. Jeden z nich má prevesenú guitarru. Shora, z mesta, vidno vychádzať bránou ľud a meštianstvo, ako v stredoveku, z mesta na prechádzku. Pred mostom pri verej­ ných cisternách tlupa žien a dievčat; druhé idú, míňajú, stretávajú sa iio moste. Pomedzi tento dav kráčajú vážne dve karmelitánky. Deti ute­ kajú k nim a bozkávajú im ruky. Pred vrátami starosvetskeho mosta sedia žobráci, pri nich vidno o zábradlie opreté berly. Ako v sta­ rých časoch rytierskych, tak ešte i dnes nazývajú každého caballerom. Temným úpením a stonom ukazujú svoje hrozné rany. Tu azda panuje ešte lepra a malomocnosť, ako za časov biblických. Pri fontáne cisterny oproti bráne mosta už známa tlupa žien a dievčat. Povedia pri starosvetskych válovoch, tesaných zo skaly, napájajú hajčiari mulice. Uprostred dievčat kupci s vodou napĺňajú svoje nádoby. K týmto pridružilo sa niekoľko lazzaronov a to smeje sa všetko bezstarostne, nemysliac na zajtrajší deň, pod týmto ute­ šeným jasným nebom. Poniže mosta oproti nám ženu práve chlapci domov stádo oviec. Početnými zvončekmi upomínajú na strieborný šum našich ďalekých polian tatranských. Niekoľko kozičiek nejde cestou, ale múraným zábradlím, parkanom ponad strmný vrch rieky. Všetko samá starina, až do najmenších podrobností. A na všetko hľadia dolu rumy starého arabského hradu. Tu nechváta, nespěší sa neustále, bez dychu, za niečím no-

88 vým; s láskou uctia si starinu. Vect iste hodne primiešanej krvi orientálnej dodáva duši ludu pečať nielen fatalistickej liene, ale i pokoja a kludu. Na stanici panoval dosť čulý ruch. Vidno bolo moc zapráše­ ných kočov z vidieka, starých hyntovov, ktoré visely na mohutných remeňoch. Tu rozlúčil som sa s mojím verným sprievodcom. Do- prevadil ma až po samé dvere železničného vozňa. Pomaličky rušil sa náš vlak. Pri zákrute železničnom ukázalo sa nám ešte raz slávne Toledo. Zapadajúce slnko akov by bolo vy- lialo melancholičný skvost na červenkasté veže mesta. Šumiaci Tajo, ako strieborná stužka, skvie sa tu v kraji svetla farbami najživšími. Na vrchu Alcazar ako by z toho istého kovu pozostával, z ktorého Karol V. na pomníku dobytia Tunisa. Farba rieky prechádza do menivej fialkovej, ako by človek hľadel do malovaných oblokov nejakej katedrály. Poniže Alcazaru odrážaly sa od čistého blankytu západuého neba kontúry, nástiny veží, pa­ lácov, kláštorov, kostolov a mohutných vrát královského sídla. Majestátne trónilo pred naším zrakom Toledo, cele tak, ako ospievané je v románcoch, na svojom skalnom tróne so svojím pásom veží a diadémom kostolov. Dojem tohoto dňa bol taký mohutný, taký zvláštne divný, že ho duša nemohla razom utriediť. Priamy, bezprostredný poťah so stredovekom zvláštne rozvlnil dušu. Hoci citné srdce rozrušuje po­ hľad na desné miesta strádania celých spoločenských tried, tak zas celú bytnosť človeka ukojí nádych vozdušia poezie, romantiky sta­ rých vekov, harmonia utešených foriem všetkých odvetví umenia. Veď na tejto historickej pôde preteká sa genius arabský s najcen­ nejšími umeleckými dielami, ktoré vytvorila stredoveká kultúra kresťanstva. Medzitým slnko pobralo sa v smere ku novej Hispánii, ktorá dodala toľko lesku Toledu. Očiam zmizly zubkovaté cimbury. I pyš­ ný Alcazar skoro pohltila dialka. Ďaleké zasnežené hory upomí­ najú na západ slnka v domovine, ale tu farby sú živšie, ohnivejšie. A akoby v súlade s videným, akoby nejaká fata morgana, čo márni mysle, skupily sa tíško okolo zapadajúcej žeravej planéty ohnivé oblaky v podobe gigantického oblúku maurského. A v ňom pozláťac kraje divuej formácie najjemnejšími dessinami odtienkov žeravých farieb, zjavily sa vozdušným maurským štukkom podobné ohnivé hmlisté závoje. Celý nebosklon vzplanul ešte raz mohutným lúčom a nastala noc. Ja sedel som pod dojmom videného v tichom rozo­ chvení v rinčiacom vlaku, hľadel na blednúce farby zasneženej Sierry Guadarramy. A nemohol som pochopiť, že jest e.$te toľko roman­ tiky, tolko poezie a krásy na svete. (Pokračovanie.)

89 Orlík. (ĽAiglon.) Napísal Edmond Bostand. (Úryvok.) (Dokončenie.) Výjav siedmy. Predošlí, Metternich, neskôr lákaj. Metternich (spokojne). Prejdúc most tam?. . . Knieža (trasie sa). Garda I Metternich (pozerá na vojakov cez lorgnon). Dnes vojsko francúzske? A odkial ste to vzali? A kde sú Rakúšania? Knieža. Tí už zutekali! Metternich. Hm! Hm! (Berie vojačka, obzerá ho a kladie nazad.) Kto to spravil? Přemaloval? Knieža (sucho). Nik. Metternich. Cisárske dárky kaziť není pekný zvyk! Knieža (bledne). No, pane!... (Metternich zvoní. Vchodí lákaj, ten, ktorý predtým.) Metternich (lakajovi). Vojačikov hneď preč odnesiete. Vám dáme druhých. Knieža. Nechcem! Nie! Za nič na svete! Tie hračky znázorňujú hrdinného ducha! Metternich. či bláznite? A možno uštipla vás mucha? Knieža (zaťal päste, ide na Metternicha). Ja som vás iróniou štípal mnoho ráz! Lákaj (soberá vojakov, a ked! přechodí za chrbtom kniežaťa, šepká mu). Zamlčte, Výsost! Ja ich premafujem zas. Metternich (ktorý už chcel odísť, ale na hrozbu kniežaťa- sa vrátil, dôstojne). Čo? C •

90 Knieža (uspokojený, so silenou pokornoston). Nič. — To nervy slabé, dnes som čítal mnoho. Odpusťte I . . . (Stranou.) Môžem mlčať. Mám tu voľakoho! Mettemich. Vám vediem priateľa. Knieža. A koho ? Priatela ?... Mettemich. Maršalla Marmonta. Prokeš (s javnou nevôľou). Ach! Mettemich ("díva sa na Prokeša). Ľudí nevela tu vídavam rád. Jeho áno. Prokeš (medzi zuby). Verím sväté. Mettemich. On čaká. Knieža (láskavé). Prosím! (Mettemich preč. Náhle sa dvere za ním zatvoria, knieža hodi sa do fotela a od zúfalosti bije čelom o stôl.) Bože!... Krýdla, zanecháte mňa!... Otče!. .. Pomôž!... Kde je cisársky môj trón? (Dvere sa otvárajú. Knieža hneď sa spamätá a už spokojne, t úsmevom ide v ústrety Marmontovi, ktorý vchodí s Metternichom.) To velmi pekne od vás; vitajte, Marmont! Mettemich (chce Prokeša odviesť a ukazuje mu naľavo). Ja ukážem vám, veď ste nevideli hádam... (Berie ho pod rameno a vedie do izieb kniežaťa. Knieža i Marmont zostanú sami.) Výjav ôsmy. Knieža, Marmont, chvíľu Mettemich i Prokeš. Marmont (na znak si sadá). Nuž Výsosť poslednú vám vizitu dnes skladám, bo čo som vedel o ňom, už som povedal. Knieža. Ach, škoda pekných chvíľ! Nič neviete viac? Žiaľ. Marmont. Vect teraz portrét verný v podrobnosti máte. Knieža. Úplný? Marmont. Áno, celkom.

91 Knieža. A nepamätáte o mladosti viac? Marmont. Nie. Knieža. Nuž zrezumujme. Raz: bol velký. Marmont. Áno, velký. Knieža. Možno, že bez vás by on... Marmont. Ja zamedzil som... Knieža. Dopustiť ho k pádu. Marmont (osmělený). On príliš silne veril v — Knieža. Hviezdu svoju bledú. Marmont (so zadosťučinením). Mňa teší, že sa teraz v mienkach schodíme. Knieža. On iste bol, nie pravda?. .. ako vravíme... Marmont (zabúda). Generál značný, ako, ale v konci vera nemožno povedať, že by o n . . . Knieža. Podlé zviera! Marmont (vstal). Čo? Knieža. Teda kecf ste mne už všetko povedali, čo viete o ňom, čo vám vravieť prikázali, nuž teraz vám to všetko, čím ste štedrý boli, odvrhám, lebo vidím, že ste prázdny, holý! Marmont (bledý). J a . . . Knieža. Knieža Ragúzske, veď tys\' ho zradil práve! „On, prečo ja nie"! všetkým vrtelo vám v hlave, keď drievny kamarát až cisárom sa stal... No ty! Veď od počiatku teba miloval! — Veď k vôli tebe často nechuť mnohých zdlávil, ked mal si tridsať rokov, raaršallom ťa spravil!. .. Marmont (sucho popráva). Nie, tridsaťpäť!

92 Knieža. A predsa zradil si ho tiež! Na slovo „zradiť" vtedy — či sa netrasieš? — lud nové slovo našiel, znáš ho: „raguzovať" I (Vstane, ide k nemu.) Oj. nedajte sa mlčiac ďalej obviňovať! Už Franca-Karla niet, a tieto slová sám veď Napoleon Druhý teraz vraví vám! Marmont (odskakuje, zdesene). Psst! Idú... Metternich, ja poznám ho po hlase... Knieža (ukazuje na dvere, ktoré sa otvárajú, hrdo). Ach, prosím, môžte aspoň raguzovať zase. (Skrížil ramená na prsiach a s opovržením sa díva naňho Metternich vchodí s Prokešom.) Metternich (přechodí). Ach, prosím, pokračujte! Teraz povediem ho k „Rímskym rozvalinám", miesto ukážem na bál. — Už tohto sveta posledný on bude, bo vravia smrť už svetu pohrebný marš hudie, nuž v rozvalinách bude aspoň štýlny bál! Tak s Bohom!... (Vyšli. Pauza.) Marmont (přitlumeným hlasom). Vidíte, že ja som zamlčal. Knieža* Ste neraguzovali ? — Toho nechybělo 1 Marmont (berie stolička). Nuž sadnem si; a prosím, skloňujte len smelo! Knieža. Čo? Marmont. Ďalej skloňujte. Ja nehnevám sa cele, bo ste sa pred chvíľkou tak zachovali skvele! Knieža. No, pane... Marmont (kýva pleciami). Vravím zle o cisárovi? Ale od pätnástich už rokov hovorím to stále! Veď knieža Ragúzske, oj môžte uveriť, sa môže z činov svojich ospravedlniť. — Ci chcete vedieť pravdu ? S očú som ho ztratil! Ak bol by som ho uzrel, bol by som sa vrátil! Chcúc slúžiť vlasti ho i iní zradili, no uzreli ho zase — a sa vrátili, bo boli schváteni! — Dnes i mňa on schvátil!... Knieža. A ako?

93 Marmont (náhle s ohňom). Zazrel som ho, preto som sa vrátil! Knieža (ledva môže zadržať radostný výkrik). Kde? Marmont (podáva kniežaťu ruku). V sile vášho gesta, v bielom vašom čele i v blesku oka! — Tu som! — Inzultujte smelé!... Knieža. Ak vravíš pravdu, svoje chyby naprávaš! O pochybnostiach mojich dôkaz podávaš, že nadarmo ma mučia — koristia z nich všetcia. — Či nemám čelo slabé, príliš úzke plecia? Marmont. Nie, videl som ho zase! Knieža. Síl si nahromadil! Chcel by som odpustiť! — A prečo si ho zradil? Marmont. Ach, pane!... Knieža. Prečo iní? Vravte! Marmont (nesmelo). Ustali sme! (Už pred chvíľou sa pravé dvere v úzadí otvorily a v nich bolo vidieť toho samého lakaja, ktorý odniesol drevených vojakov. Stál ticho a načúval. Na slová „Ustali sme" vošiel, potichu zavrel za sebou dvere. Marmont pokračuje iskrenným tónom.) Vo vojne s Európou stále! — Víťazmi sme to pravda všade — ale odplatou sme biedni! V Paríži nikdy, vždy v Berlíne, vždy vo Viedni! Vždy znova treba začať!... Znovu začíname, raz, druhý, tretí, potom... Kŕč už telom láme bo stále si na koni, trasieš kolenami! Ku koncu všetci príliš ustali sme! Lákaj (hromovým hlasom). A my?... Výj a v deviaty. Knieža, Marmont, Flambeau. Knieža i Marmont (obracajú sa a vidia lakaja. On stojí ako socha, s ramenami složenými na kríž). Čo? Lákaj (priblížil sa trochu k Marmontovi). Neznační my, malí, bez hodností, ktorí sme išli stále napred, ranení i chorí, bez nádeje na titul, darček, čo i malý, nám jediným veď rangov nikdy nedávali;

94 my príliš prostí, by nás nádeja klamala, že každý nosí v torbe žezlo generála; my, ktorí stále, vždy sme neprestali ísť bez strachu, potiac sa a trasúc sa ak list; nám jedine len trúba sily dodávala a zimnica i pieseů telo zahrievala; sedemnásť rokov sme my niesli na pleciach meč, torbu, flintu, kepeú, kremeň, gule, prach; — to všetko verte, že šesťdesiat funtov malo, — o chlebe nevravím, bo chleba nebývalo I my nosiac teplé čiapky v južnej slnka páli, sme v ríši večných snehov holé hlavy mali; ísť z Madridu do Viedne prechádzkou sa ráta, hoc nebolo ciest riadnych, bolo more blata, že viazly nohy v hĺbke, tak že napokon sťa mrkvu rukami sme ťahali ich von; a keď nás kaše! mučil, lieku nemali sme, no zato v chladnej vode nohy kúpali sme; my, v chvíli keď sa sblížil niekto v divom cvale a zvolal: „Treba zahnať vraha okázale!" sme, nehladiac na hlad a čerstvé ťažké rany, šli predsa smelo napred, hryzúc mäso vrany; so snehom koňská krv nám zahášala smäd, vo viere, lepšieho že nápoja i niet; nám... Knieža (sedí na foteli, ruky má položené na operadle, oči uprené na lákaj a sa blyštia). Konečne! Lákaj. ... sen v noci delá nezahnaly, no muky hladu ráno všetkých zobúdzaly; my... Knieža (čo viac sa kloní, jednou rukou sa opiera o stôl, zdá sa, že chce očami prehltnúť lakaja). Konečne! Lákaj. ...tak idúc, válčiac hrdo, večne sme neprestali ísť... Knieža (s radostným výkrikom). Och, vidím ťa konečne! Lákaj. ...pre vojnu — bili sme sa, aby napredovať, a šli sme napred, aby zase len bojovať, tak idúc, válčiac stále, chudí, hladní, holí, či myslíte, že my sme ustatí neboli? Marmont. N o . . . Lákaj. Dary, hodnosti nás k nemu nepútaly,

95 a predsa my sme jemu verní pozostalí! Pred králom koník jeho vtedy tancoval!... (Kniežaťu.) A verte, keď som si tak niekdy popíjal v deň odpočinku a hoc on chytro aj uletí, — ver nezávidel som mu jeho epolety! Marmont. Kto je ten lákaj drzý, ničomník a lhár? Lákaj (stojí po vojensky). Ján Peter Flambeau menom, ináče „Flambard". On cisárovej gardy seržant bývalý je, mal otca Bretonca a matku z Picardie. Už chlapec vojakom. Druhého germinála rok šiesty v prvom boji; — odznak na kaprála už o šesť rokov. — V tisíc osemsto deviatom je zase okrášlený seržantovským zlatom vo Viedni, tu, tu — plač ho od radosti dusí — tu bola vtedy garda, neskôr tiež v Sans-Souci! — čas v službe cisárskej vždy čestne preslúžený dá spolu šestnásť rokov; bitkám počtu není; tak Jena, Slavkov, Eylau, Como i Sierra, i Eckmiihl, Essling, Wagram, Smolensk et caeteral Mal nohu ranenú i prsia, ruky, hlavu, pre dary nebil sa, bojoval len pre slávu! Marmont (kniežaťu). Vy chcete tak i dalej jeho načúvať? Knieža. Nie, máte pravdu! Nie tak! K tomu treba vstať! (Vstane.) Marmont. No Výsosť... Knieža (jemu). Verte, pane, v knihách historie ste velké litery, z vás titul složený je; vždy na vás utkvie zrak, a k vám sa každý kloní; no malé litery i text, hla, to sú oni! Bez pokorných a malých vás veď nebolo by, bo odsek historie armáda ich robí! (Flambeauovi.) Môj slávny Flambeau — maliar vojačikov z dreva, keď pomyslím, že zjav tvoj od dávna ma hnevá, vecf sliedil si ma stále, tu či za dverami... Flambeau (s úsmevom). Och, Výsosť, ved i tak sme my už starí známi? Knieža. My? Flambeau (podíde bližšie). Výsosť nepamätá?

Knieža. Nie ver, priatelu! Flambeau (nástojčivé). "V Saint-Cloude! V parku vtedy! Práve v nedeľu!... — Tam maršali Duroc s dvornou dámou prechádzal sa, vy v ten čas obďaleč ste s dojkou bavili sa sťa anjel bielou — duša vo mne strepotala. V tom: „Poď sem"! čujem volať rezký hlas maršalla. Ja idem. Ale bol som strašne pomútený: syn cisára i maršali krásou okrúžený, hm! dáma, i na dojke oko sa mi páslo; nuž slovom pero moje na čiapke sa triaslo. Vy zbadali ste pero, rúčka čosi híadá a vaše oči púta — hneď i úsmev sadá na ústa plné mlieka — ale neviem iste, čo pútalo vás hlavne; — možno, hľadali ste to pero moje preto — že tak červená sa, či preto, lebo strach môj kýva ho i striasa. Nuž trasiem sa od strachu, cítim nohy slabé, v tom rúčka vaša sa už v mojom pere hrabe. A maršali Duroc ko mne vážnym hlasom vraví: „Len nechaj veličenstvo, nech sa s perom baví!" Pre pohodlie ja potom na kolená padám a čujem, že sa smejú: maršali, dojka, madame... O chvíľu potom, keď som zas už bol vstal, na čiapke miesto pera som len drôty mal. „Nuž miesto jedného ti kráľ dva nové darí!" tak vraví Duroc. Idem. Radosťou tvár žiari! „Hé, ty tam! povedz, kto ti pero potrhal?!" zakríkol adjutant. Ja vravím: „Rímsky král"! — Tak, Vaše Veličenstvo, sme sa zapoznali! No Vaša Výsosť rástla — kráľ bol taký malý. Knieža. Nie, nerástol som, to je, čo ma stále mučí, veď titul veličenstvou rozpomienkou zvučí. Marmont (drsno Flambeauovi). Čos\' robil potom, vrav, po cisárovom páde? Flambeau (zdráhavé). Ja bol som dobrý b . . . , mi verte, vždy a všade. Veď ja i Solignaca, Fourniera znal som, i zase s Didierom neskôr buntoval som; no onedlho potom bunt náš vysliedili, na mojich očiach mladých, starých obesili. Ja plačem. Za očno ma na smrť odsudzujú. Som zase v Paríži, bo nové plány kujú. Raz kráľov gardista mi nastúpil na nohu, nuž pod tou zámienkou hneď oddal dušu Bohu. Kde bunt, tam som i ja vždy. Ťažkou rukou platím. Žiť bolo ťažko. Ale nádeje netratím,

97 že On sa ešte vráti, vystře mocnú ruku. — Vždy v bolivárskom sa ja prechádzam klobúku; ak pozerali na můa drze páni, panie, hneď súboj. Tridsať takýcb. Nové sprisahanie je v Béziers. Nás našli. Odsudzujú k smrti ma zaočno. Nuž dobre. Hned sa všetko vrtí kol buntu v Lyone. Nás v massách areštujú. Utečiem. Zaočno ma na smrť odsudzujú. Do Paríža sa vraciam, náhodou či nie, bunt nový v bazáre, nuž tam som výhradne. Desnouettes v Amerike plánmi hlavu láme. Ta idem. „Čo robíte?" A on: „Svoláváme 1" Hned odchod. Stroskotanie. Prešla chvíľka malá, sme oba v mori. Plávam. Niet už generála! Sám plávam ďalej. Smútok slzou oči plní. Nuž dobre. Ráno srazy, zpoza hroznej vlny lod vidím. Moja spása. Vysadúvam na zem, by v bunte saumurskom pomáhal, ako vládzem. No lapili nás. Súdia. Útek. Moja spása. Náš Caron z gardy o bunt v Toulone stará sa, ta idem hned. No všetko nadarmo sa stalo, bo mnoho sa pri víne ponarozprávalo: nás vysliedili. Na smrť tam ma odsudzujú zaočno. V Grécku práve hrdinné bojujú. Ta idem. S Turkami hned dali sme si rady. Zpät do Paríža v júli. — Vidím barrikády na uliciach. Pomáham. Pijem sa tam, kde je veselšie. Večer, hľa, už trikolóra veje namiesto bledej. Hladím. Páči sa mi, iba sa akosi mi vidí, že z nej niečo chýba, na žrdi hore — čo tak vzbudzovalo strach, a. . . — ved viete, niečo zlaté, krýdlami čo mácha! — Bunt v Itálii. Idem. Súd. Hľadajú kata! V tom sestrenica vaša.. . Knieža (žive) Ktorá? Flambeau. Camerata! Ja učím šermovať.. . Knieža (už všetko chápe). Ach! Flambeau. Potom v Toskáne zas huntujeme. Boje vždy sú vítané! Tu miesto velmi vážné není zaujaté. Nuž prišiel som ja sem — a preto ma tu máte! (Usmieva sa, tre ruky jednu o druhú.) Nuž tu som! S komtessou sa vídam každodenne. Tam v parku našiel som ja, prosím ponížene,

tú jaskyňu, kde ste sa s učitelom hrali na Robinsona. Mne ste tiež tým skrýšu dali: tam korridor je temný, má on až dva vchody pri alleji je jeden, druhý blízko vody. Tam skrytý sestrenicu vašu som ja čakal — — turistkou prichodila — múr ju starý lákal! Na kvádre ona sedí, tužkou niečo čmára sťa Angličan — mňa dole kryje diera stará, a z nej ja hovorím, sťa bol bych šepkárom, o tom: vás ako spraviť naším cisárom! Knieža (po malej pauze) Oj, kolko oddanosti kypí v tvojej duši! Vrav, akú odmenu chceš? Flambeau. Trhnite za uši. Knieža. Za...? Flambeau (veselo). Čože môže pýtať taký neborák? (Knieža je trochu udivené familiárnosťou starého vojaka.) Ja čakám!... Prosím... (Ukazuje, ako má ho potiahnuť.) Smelo! Tak hla, tak i tak! (Knieža nezručne, ale predsa vznešeným gestom ťahá ho Flambeau sa mrští.) Ach, nie tak! Veru tak neťahajú za uši! či myslíte, že sa to princovi nesluší? Knieža (nepokojne). Ty myslíš?... Marmont. Prečo vravíš nepríjemné reči? Flambeau. Ak princ je pritom Francúz, i tá chybka svedčí! Knieža (bojazlivé). Či cítia, že som Francúz? Flambeau. Áno v každom srdci! (Obzerá sa dookola.) Štýl zámku tohto, verte, není pre vás súci! Marmont. Ty tomu rozumieš? Flambeau. Môj brat je tapicier a pracuje vo firme Fontaine-Percier. Tu napodobňujú, bárs vraviac pravdu cele, ten Ludvik XV. vyzerá velmi skvele. Ja nie som síce znalcom, no mám oko dobré.

(Berie jednou rukou ťažký fotel, a dvíha ho ani pierce a ukazuje drevo, silne pozlátené — nemecký vkus.) Hla, zlata mnoho, predsa drevo ešte žobre! (Stavia fotel a ukazuje na tapiceriu.) No pozrite na látku 1 - To je iné zhola! To omračuje priamo, smeje sa i volá! A prečo? Vy to viete! To je gobelín, no pokazil ho celkom hlúpy Viedne syn! Tu všetko kazia! Vkus sa iba u nás cení. I na vás vídať, že ste u nás narodený! Marmont (kniežaťu). Nuž vráťte sa! Flambeau. Na kríži záslužnom veď hneď sa malý cisár bude hrdo, smelo skvieť! Knieža. A kto je na ňom teraz? Flambeau. Henri IV. Padol na neho výbor, lebo dobre mečom vládol. No Napoleon veru zasmeje sa vtedy, keď zazre, že na kríži Henri IV. sedí. Kríž videli ste niekdy? Knieža (smutne). Áno, ale v skrini. Flambeau. Na prsiach keď on visí, to je pohlad iný! Na hrudi vypuklej on kvapkou krvi svieti, tá tečie volne nadol, potom bystro letí, tam v zlato mení sa i v email zelený — tak zdá sa, sťa by šperk ten sám bol ranený. Knieža. Kríž svedčil ti, to verím, časy sa už blížia i budeš zase nosiť... Flambeau. Veď ja nemám kríža! Knieža (zadivený). Pri tvojom hrdinstve! Či zabudli ti dať? Flambeau. Kto chcel mať kríž, ten musel viacej vykonať. Knieža. Snáď nepýtal si? Flambeau. Nikdy. Hoc som po ňom túžil. Ak Tondu mi ho nedal, nuž som nezaslúžil. Knieža. Nuž dobre teda, ja bez titulov, bez vlády, ja, ktorý chodím tuná ako fantóm bladý, 7*

ICO rtoi^ ja, knieža Reichstadtské, hoc silný nádejami, len blúdit môžem v parku cudzom pod lipami a vyrezávať „N" do stromov starej kôry, i tajiť kašel svoj, bo zvedia, že som chorý! Ja, ktorý nemám ani kúska slávnej látky, 60 v kolíske mi ešte krášlila sen sladký a dala tušiť slávu súkna červeného. (Ukazuje na plakety, ktoré má na prsiach.) Ja nosím dva až kríže miesto jediného: ja chorý, väznený nemôžem vlastnou rukou, sťa víchor cválajúc pred frontom svojich plukov, rozdávať hviezdy! Ale nádej dá mi sily, — ved sudba, ťažké letá mi ju neskrušily, že keď až svetom vládly silné otca ruky, syn zdrví svoju slabosť, väzenia i muky a s hviezdou slávnou v rukách i on striumfuje... Ján Peter Flambeau, teraz on ťa dekoruje! Flambeau. Vy? Knieža. Stužka není pravá... Flambeau. Verte, že je pravá! Ved s plačom berie ju ten, ktorý ju dostáva! Marmont. k Ved v Paríži možné je ju legalizovať. Knieža. ako ja ta dôjdem? Flambeau. Treba popakovať! Knieža. Oj, Bože! Flambeau. Márne „Bože"! Dnes je deviateho. Ak chcete v Paríži byť iste tridsiateho a počuť velkolepý bulevardov hluk, nuž prídte na bál, ktorý dáva Nepomuk. Knieža i Marmont. Kto? Flambeau. Metternich — ved má on mnohé zvláštne mená 1 Len prídte na bál iste! Tam vás čaká zmena. Marmont. Predo mnou zdôveruješ sa ty s tajnosťami? Flambeau (veselo). Bunt nezradíte, viem, veď pomáhate sami! Knieža. Nie, Marmont nie!

101 Marmont. Ja chcem!... (Flambeauovi.) To není myseľ nová! Mňa nepritiahly veru tvoje sladké slová, ni odchod, ktorý si mi zručne prichystal... Flambeau. No na váš účet som ja vchod zas pekný mal! Marmont. To bolo kruté! Flambeau. Pravda. Moja chyba stála, že ruka, lebo jazyk trochu vždy presála! Vždy niečo zvláštneho som k dielam svojim dával; na príklad v bitke ružu som za uchom mával. Ja ľúbim zbytok! Marmont. Teda, jestli Camerata mňa prijme... Knieža (rozhodne). Marmonta nie ! Nechcem! Flambeau. Tára ta-ta! Nech vykúpi svoj hriech! Knieža. Nie! Marmont (Flambeauovi). Ja mám mnoho listov, spis nespokojencov a potom rojalistov. Od Maisona ja zviem, nazrem za kulissy. Flambeau (živo). On pomôže nám dobre! Knieža (trpko). Čo už kompromissy? \'Zúfale.) Nie, Marmont nie, ja nechcem jeho obete! Marmont (odporúča sa). Ak veci pomôžem, mňa potom prijmete. — A teraz odídem. Hneď Maisona vyhľadám. (Odchodí.) Flambeau (zatvára za ním dvere). Už napraví sa teraz starý podliak hádam 1 Výj av desiaty. Knieža, Flambeau. Knieža (chodí horc-dolu, nervózne). Nuž dobre. Ale kde sú dôkazy té cenné, že Francúzsko sa cíti pre nás opustené?

102 Nemyslíš, drahý Flambeau, že ten drahý lud po tolkých časoch mohol na nás zabudnúť? Flambeau (s dojemnou nežnosťou). Nie! Jeho láska k vám je taká, ako kremeň! (Vyťahuje z vrecka čosi dlhé, trojfarebné, víťazoslávne mácha nad hlavou a potom kladie do rúk kniežaťa.) Knieža. Čo mi tu dávaš, Flambeau? Flambeau (spokojne). Nevidíte? Remeň. Knieža. či si sa zbláznil? Flambeau. To je remeň nevšedný! (Ukazuje.) Knieža. Môj portrét!. .. Flambeau. Taký u nás nosia majetní! Knieža. No... Flambeau!. .. Flambeau (vyťahuje tabatierku zo šnupavým tabakom a núka). Prosím! Myslím, že sa tak núkava. Knieža J a . . . Flambeau (ukazuje prstom). Hla, na vrchnáku je hlava kučeravá. Knieža. To ja som! Flambeau (rozprestiera hodvábny ručník, ako robievajú v sklepe). Ručník, či by sa vám nepozdal? Veď azda v peknom ráme je tu Rímsky král! (Kladie ručník na foteľ.) Knieža. Veď... Flambeau (rozkrúca obraz). Obraz bezcenný, on lepí sa na steny. Knieža. Na koni zase j a . . . Flambeau. A aký vyfintěný! A fajka páčťsa vám? (Ukazuje mu fajku.) Knieža (poznáva svoj portrét na fajke). Ale Flambeau, povedz...

103 Flambeau. Vecf azda nepoviete, že ste tu nie pekný! Knieža (zápasí s dojmom i smiechom). J a . . . Flambeau (ďalej vyťahuje rôzne predmety z vrecák). Kokarda! Tú velmi radi konfiskujú! Knieža. To je čo? Flambeau. Medalion. Ten velmi obľubujú! Knieža. Ja všade! Flambeau. Áno, všade. Vo skle mútnom tu sú aké slová vryté? (Vytiahol z vrecka pohár.) Knieža (číta na pohári). „Knieža Reichstadtské!" Flambeau (vyťahuje tanier). I tento tanierik je známy nášmu svetu. Knieža (vždy viac zadivený). Čo, tanier ?... Flambeau (ako vyššie). Vidlička! — Nôž! — Krúžok na serviettu! I kalíštek na vajcia Výsosŕ vidieť ráči! (Priťahuje fotel k stolu.) Stôl je už prikrytý! — Oj, prosím, nech sa páči! Knieža (dojmom zachvátený sadá). Oj, Flambeau!. .. Flambeau (s rastúcim oduševnením). Nákrčníky hodvábne i šále! Na každej drobnôstke, hla, portréty sú malé! Hra v karty, v ktorej trumfom vy vždy bývate! Knieža (rozčúlený). O j ! . . . Flambeau. Almanachy! Knieža. Flambeau! Flambeau. Či sa hneváte? Knieža (plače od dojmu). Ach, Flambeau!... Flambeau. Plačete?... Oj, prosím, preč so žialom! (Berie ručník, ktorý predtým rozložil na foteli.) Hned utrite si slzy tu hla, Rímskym kráľom! (Prikľakol a utiera mu slzy).

104 Ked železo je žiarne, tak ho treba kuí! Sú s vami teraz všetci vodcovia i lud! Král jestvuje len preto, verte, pravdu vravím, bo hlása všade, že je Bonapartom pravým. Má síce kohúta, no ten sa márne stará, by ponášal sa trochu na orla cisára; vzduch dýchať nemôžme, bo není plný slávy; i koruna sa kláti. — Na to treba hlavy! A vôkol vás sa všetka mládež posoberá pri zvukoch dákej novej piesne Berangera, i ulica zahučí, zem sa vôkol strasie! — Oj, verte Versaillesu sa nič nerovná v kráse! Knieža (vstane). Nuž dobre! Utečiem.. . (Počuť vojenskú muziku, knieža sa strasie.) Flambeau (podbehol k obloku). Ech! Cože sa tam stvára? Na schodoch garda! Čakajú cisára! Má teraz prísť. Knieža (otrezvel zrazu). Sa starý otec vracia domov!... Môj slub!... (Flambeauovi.) Nie! Skôr než sľúbim iste.. . Flambeau (nespokojne). Tisíc hromov! Knieža. . . .poprosím ešte jeho.. .! Dneska večer ale ak, prijdúc zase strážiť, uvidíš tu v sále vec takú, akej duša tuná nevidela, nuž súhlasím, utečiem. Iste! Flambeau (nemôže sa zdržať). Jasná strela! — To aký bude znak? Knieža. Uvidíš! Flambeau. Ale... vera. . . (Dvere sa otvárajú. Flambeau bystré odskakuje od kniežaťa a prehŕňa sa v papieroch, ako by ich usporadoval. Vchodí officier uhor­ skej telesnej stráže v červenej, bohato striebrom vyšívanej uniforme. Žlté čižmy, cez plece má prehodenú mentieku z leopardovej kožušiny. Na kučme strieborné šnúry a dlhé biele pero.) Výjav j e d e n á s t y . Predošlí, Officier. Officier. Výsosti!

106 Flambeau (obzerá officiera, stranou). Má ten lapaj ozaj pekné perá! Knieža. No, čo je? Officier. Cisár prišiel. Jemu hovorili: „Dnes deů je týždůa, Sire, v ktorom ste určili tu prijať všetkých, ktorí prosbu vážnu majú; už prišli mnohí sem a ešte prichádzajú." A cisár povie: „Dobre. Na to pamätám, že ako starý otec všetkých prijímam. O piatej pustite ich ku kniežaťu dnuká, nech všetky moje deti čakajú u vnuka!" Ich môžem pustiť? Knieža. Dobre. Dvere otvoriť! {Officier odíde. — Do konca dejstva počuť vojenskú muziku ) Výjav d v a n á s t y . Knieža, Flambeau. Knieža (ako badá, že sú sami, ukazuje na veci rozložené na stole). Tie veci treba teraz chytro zabaliť a zaniesť ko mne. Milé chvíle s nimi strávim! Flambeau (chytro hádže ich do šatky). Sem pohádžem ich všetky, malý batoh spravím. — Lež prosím, povedzte mi niečo o tom znaku. Knieža. Ty musíš uhádnuť, ak veríš svojmu zraku! — Rakúsku hymnu hrajú, počuť ju sem zdola. Flambeau (svazuje konce šatky). Zuám hymnu jednu 1 Tá sa Marseillaisa volá! Knieža. Ach, Marseillaisa není iba utvor Múzy, môj otec vravieval: „Tá hymna má ver fúzy!" Flambeau (už zaviazal). Len jeden akkord čujem, už sa duša teší! Knieža (vzal so stola paličku, prepchal ju cez batoh a pre­ hodil cez plece). To bude zábavné prísť do Francúzska peši, na pleciach s batohom, nu, slovom: vandrovný! (Chodí s batohom hore-dolu, usmievajúc sa.) Flambeau. Ste teraz strašne milý, čo viac zábavný! — Veď vaša Výsosť nikdy nebola tu taká? Knieža (vchodí do svojej izby, na prahu sa obracia). Ci mladý? Veselý snáď? Tak je, Flambeau! (S citom.) Vďaka! (Opona.) • Preložil Vladimír S. Hurban.

106 Spišské zvony v stredoveku a zvonárski majstri. Z prednášky M. Pajdušákovej na valnom shromáždění spišského histo­ rického Spolku podáva Štefan Ališik. Zvony v stredoveku určené boly nielen k službám božím, ale malý hlboký význam i v spoločenskom živote, lebo ked pozeráme na náboženského ducha stredoveku, vidíme, že náhlady cirkevné shodovaly sa so všetkými pomermi občianskeho života, preto i hlas zvonový bol nielen hlasom liturgie, ale stal sa i hlasom spoločen­ ského, ba i politického života. Kovový hlas zvona oznamoval za­ čiatok a dokončenie každodennej práce, zahášanie večerného svetla, vzniknutie požiaru; hlasom týmto vítali i poslov, ktorí mestám do­ nášali výsadné listiny atd. Významnej úlohe zvonov v stredoveku zodpovedala i liturgická ich posviacka; dostávaly meno istého pa­ tróna, ktorému ku cti venované boly, na pr. Urban, Ondrej a p., malý i svojich krstných rodičov, slovom obrady žehnania zvonov podobaly sa obradom sv. krstu, preto i cirkevná posviacka zvonov menovala sa krstom zvonov. Týmto spôsobom vyvinulo sa v stredo­ veku takzvané zvonové právo, dla ktorého, ked zámok alebo mesto do rúk nepriatelských padly, vtedy i zvony tam sa nachodiace staly sa majetkom víťaza. Teda preto, že zvony takú úlohu hraly, sotva najdeme vidieku, ktorého Iud by k starým zvonom svojim nepři­ pojoval nejakej legendy. Letanovčania na pr. zvon kartuziánskych mníchov na Skale útočišťa (Lapis Refugii) po shoření kláštora ani len hnúť nemohli a Hrabušičania dvoma juncami Iahko ho odviezli do dediny svojej a považovali to za znak, že od Boha pre nich bol určený. V Zelený štvrtok zvony idú do Ríma a vo Velkú so­ botu vraj sa navrátia. Tak r. 1674 istý Michal Kupecký, žiak, pri­ viazal sa k srdcu kežmarského zvona a bez povedomia prišiel do Ríma, kde i vysoký úrad obdržal. Sotva kde najdeme tolko starých zvonov, ako vo Spiši. Di­ víme sa, že po toľkých vojnách, akým Spiš v stredoveku bol vysta­ vený, ešte ostal toľký počet zvonov. Wagner vo svojom diele „Ana- lecta Terrae Scepus" na pr. dokazuje, že Laszky a Bebek 160 zvo­ nov odobrali na liatie kanónov, z čoho je zrejmé, že v stredoveku bolo tu mnoho zvonov. No nielen zvony, ale i zvonárski majstri zo Spiša boli známi po celom Uhorsku; chýr ich prišiel i do dvora královského. V Novej vsi (Iglove) bola chýrna zvonárska škola. Z nej pochádzajú všetky zvony, ktoré majú nápis nova villa alebo aspoň ornamentiku jej ukazujú. Škola táto stála na výške umenia už za kráfa Ludvika. R. 1357 bol istý zvonársky majster Konrád Galurw z Novej vsi králom povolaný do Vyšehradu, aby tam v sídle kráľovskom velký zvon ulial. Konrád vyhotovil zvon a bol zo zvláštnej milosti (ex gratia speciali) povýšený do stavu zemian­ skeho, a obdarovaný takými výsadami, že jeho kúria a zeme navždy od každej dane osvobodené. boly. Škola Konrádova a jeho potomkov na základe tej výsady ešte viac prekvitala. Meno jeho síce na zvo-

107 noch a krstiteľniciach neprichodí, ale tá istá ornamentika dosved­ čuje, že i zvony, ktoré mena zvonolitcovho a roku nemajú, do jednej školy patria a pomocou archäologie ľahko nám padne udať rok i majstra, lebo rod Konrádov je nám známy z archívu iglovského. Archäologia a spôsob upotrebenia ornamentiky dokazuje nám i to, že otec Konrádov Šalamon koncom XIII. stoletia zaoberal sa zvono- litectvom. Pred opísaním starobylých zvonov a krstiteľníc vidme spôsob ich liatia. Do vykopanej jamy urobili hlinenú formu vnútorného jadra, ktorá zodpovedala vnútornej dutine zvona; túto vysušiac, obliali tekutinou z vody a popola. Na túto formu jadra vyhotovili hlinený vzorec (modeli), ktorý podobou i hrúbkou bol práve taký, aký mal byt uliaty zvon. I tento vzoiec (modeli) bol vypálený; naň prišiel hlinený plaší podobne vysušený, ako i predošlé formy. Potom odstránili hlinený vzorec (modeli), plášť pustili do jamy na jadro a do prázdneho priestoru medzi jadrom a plášťom dali zvonovinu. Podobne liali i krstiteľnice, lenže na dva razy, t. j . osobitne krhlu a osobitne stopu. Nápisy a inú ornamentiku na zvonoch až do začiatku XIV. stoletia robili tak, že do štvorhranného dreva vydlabané negatívne písmeny — každú osobitne, ale jednu pri druhej — do hlineného kepena vtisli, aby ich zvonovina vyplnila. Také písmeny ľahko poznať na zvonoch. Úž v XIV. století vynašli iný spôsob na nápisy: Voskové písmeny a ornamentiku kládli na vzorec (modeli); tieto písmeny pri hotovení hlineného kepeňa daly na plášti negatívnu formu, pri horúcej zvonovine vosk sa rozpustil a liatina (spiežovina) naplnila písmeny. Prvé písmeny nachodia sa na zvonoch v Batizovciach, Podolinci a Matejovciach; v poslednom kostole i ornamentika krstiteľnice je takým spôsobom vyhotovená. Tieto kovové diela pripisujeme ešte Konrádovmu otcovi, Šalamonovi. Spomenuté písmeny sú takzvané majuskuly, t. j . samé veľké pí­ smeny. Najobyčajnejší nápis na zvonoch je prosba: „O Kex gloriae Veni cum Pace", o Kráľu slávy, príď v pokoji. Na matejoveckom zvone je modlitba táto predĺžená nemeckým nápisom: „Got Her sei mit uns", t. j . Pane Bože, ostaň s nami. Posledný zvon sa už pripisuje spomenutému Konrádovi, ako i nasledujúce zvony: Veľká, Spišská Sobota, Gánovce, Ruskinovce, Hrabušice. Zvon hrabušický dľa ústneho podania že pochádza z kláštora kartuziánov na Skale útočišťa (Lapis Refugii) a že má v sebe mnoho striebra. Na mate- joveckej krstiteľnici je nemecký nápis: Wenn du ein wabres Wasser bist, Ak si pravá voda, umy nás do čistá pred Ježišom Kristom. Zvony Spišskej Kapitule, o ktorých zmieňuje sa prepošt Moth- mer v závete svojom r. 1273, ako tušíme, pochádzaly z Novej vsi. Pri zvonoch týchto môžeme určiť i pravidlá zvukoslovia. Nižný priemer je k výške v pomere, ako 7: 6, základný hlas závisí od priemeru zvona. Tu badáme, že zvony v priemere 125—130 cm. majú základný hlas E. Polovica priemeru dá nám oktávu toho hlasu. Zvonovina pozostávala zo 78—80 čiastok červenej medi a 20—22 čiastok cínu. Krstiteľnice spojené s menom Konráda sú vo Švedlári,

108 Levoči (bez nápisu), Stráži (s nápisom: „Dise Tof gegossen ist in dem Namen Jesu Christ), v Podhradí s nápisom: Deus Homo Factus est 0 Rex gloriae Veni cum Pace. Po smrti Konrádovej (okolo r. 1380) zvonárske majsterstvo prevzal Ján Weygel. Tento mal za manželku dcéru brata Konrá- dovho, Jána. Jeho dielom je zvon v Jamníku s nápisom minusku- lami: hoc opus consummatum est.. . Anno 1400. Ján Veygel zvečnil meno svoje na zvone kapitulskom: Anno Domini CCCUXXIV. Jo­ hannes Glogengisser von dem Nevendorf. On lial i krstiteľnicu krásnou ornamentikou ozdobenú a dal jej kolopis: Anno domini 1427 hic fons baptismi fusus est iuonore sancte agnetis. Ten istý dal prepletený nápis na krstiteľnicu vo Veľkej: ist das werk ge­ gossen in šinete iohannis ere etcetera anno domini 1439. Po Weygelovej smrti zvonársku dielňu jeho prevzali Vincent a Pavel Galnov, vnukovia Mikuláša, brata Konrádovho; k týmto sa pridružil Ján Wagner, ktorý sa do zvonárskej rodiny Galnovcov přiženil. R. 1465 nachádzame meno Pavlovo a Jánovo na zvone v Ľubici. Ich dielom je i ľubická krstiteľnica z r. 146:-5; takže kež­ marská a belanská, kde napísané je anjelské pozdravenie. Počnúc od r. 1480 už iba Jánovo meno prichodí na zvonoch, a to v Tep­ lici, Bardijove atoľ. Krásne dielo vyšlo z rúk Jána v krstitelnici menhardskej, kde už v renaissančnom slohu začal upotrebovať orna­ mentiku. Tu aj podpísal svoje meno: magister iohannes de nova villa fecit hoc opus, t. j . majster Ján z Novej vsi robil toto dielo atoľ. Najväčšiu dokonalosť dosiahol krstiteľnicou vo Vlachoch, ktorú vyhotovil v čisto renaissančnom slohu. Jej nápis je: hic fons bap­ tismi precorsoris ihesu cristi terre scepus oppidi vocati Olaszy 1497. Po smrti Jána Wagnera lejáreň Konrádova prešla do rúk dvoch majstrov, ktorí sa liatim kanónov zaoberali. Jordan Mikuláš z Jaklycziňa povolal dvoch majstrov do Novej vsi na vyrábanie kanónov. Oni odkúpili dielňu Konrádovu a ďalej viedli remeslo, prečo ich Jordan Mikuláš osvobodil od dani. Zvony a krstiteľnice ho­ tovené týmito dvoma majstrami, Ondrejom a Michalom, nemôžu sa srovnávať s predošlými, lebo ďaleko zaostávajú v ornamentike a nápisoch. K ornamentike užívajú síce tie isté vzorky, no nevedia ich umelecky upotrebiť; chyby pri nápisoch svedčia\', že neboli do­ konalí znalci písma. Také zvony nájdené r. 1516 v Dravciach, r. 1520 v Gerlachove, 1521 v Hrušové, 1524 v Brutovciach, 1523 v Kežmarku atď. Na zvone v Tvarožnej (Durande) a Vyšnej Lesné vidíme, že písmeny z minuskúl už prechodia do známych moder­ ných písmen; no majster pomiešal tu majuskuly s minuskulami, poprekrúcal celé slová a nápis jeho má asi smysel: cum trahor, audite, voco vos orare, venite, t. j. keď ma ťahajú, počúvajte, volám vás modliť sa, hybajte. Od majstrov tých (fabri bombardorum) po­ chádzajú ešte zvony v Gánovciach, Štiavniku, Lomnici a Nižnej Lesné. Za diela majstrov na kanóny považujú sa i nasledujúce jedno­ ducho vyhotovené krstiteľnice: v Podolinci, Gelnici, Novej vsi z r. 1549 a Durande.

10H Ztratený žreb, alebo: L á s k a je v y n a l é z a v á . Komédia v jednom dejstve od Alberta Martiša. OSOBY: Emil Skok, statkář. •Tulka, jeho žena. Pavla, ich dcéra. Ferko Priška, študent. Ondro, mlynárov syn. Pepka, slúžka. Samo, sluha. Deje sa v prítomnom čase medzi vrchmi vo ville Skokovej, v prednej sieni, ktorá je niekoľkými obrazmi ozdobená. Stôl a stolce, ak len možno z pletených prútov. V kúte na lavičke, ktorá je zastretá, plrtený kufor, a v druhom kúte väčší sud. S pravej strany dvere na dvor, s ľavej dva obloky; v úzadí dvere do izby vedúce. Dejstvo. Skok sedí pri stole a prezerá noviny. Julka s ručnou prácou. Výstup 1. Skok a Julka. Skok (zahladí sa do novín. Pauza). Náš Samo môže pravdu mať. On hovorí, že s vodou nášho potoka tisíce odtekajú, a tu práve o tom čítam. Julka. A čo je to? Skok. Samo hovorí, že náš potok má taký odtok cez naše lúky, že by sa dalo na nich i päť rybníkov založiť. On mi chce za jutro tisíc korún zaplatiť, ktoré má, ale z nich by mi dal len 500 korún a druhých 500 potrebuje na založenie rybníka. A tu práve čítam, že hodný rybník už v druhom roku pri náležitom dozore a opatere rýb i dve tisíc korún donesie. Julka. Tak prečo mu tú zem nedáš? I tým by sme si odtisli biedu na čas. Skok. Nedám, lebo si nechcem dať lúky rozkúskovať. A tisíc korún by ani na úroky nášho dlhu nestačilo. Nie je to zlá my­ šlienka založiť 4—5 rybníkov. S rolami a lesom by nás asi za desať rokov sprostily dlžoby. Len či zas mám novú pôžičku zdvihnúť, ked jej už dosť mám? Do rybníkov by som musel aspoň 15—20 tisíc stn\'iť, a to je mnoho... Pomôžem si inak... (Zamyslí sa.) Julka (vzdychá a ako by k sebe hovorila). Keby si ma chcel poslúchnuť.

Skok (nevrle). Už zas chceš tú mladú, rozumnú, podujímavú a neviem ešte, akú silu do domu dostať... Julka. Áno, veď sa ti nič nedarí, čo podujmeš; ideme vždy hlbšie a hlbšie do dlžôb. Do nášho domu by bol spôsobný mladík... Skok (pretrhne ju) — ktorý obchodné školy skončil; na žreb prvú výhru dostane, ktorého naša Pavla miluje, ale diplom z ob­ chodnej školy i so žrebom sa mu ztratil. .. Prosím ťa, daj mi už raz s tým pobehajom pokoj, lebo ten ani diplomu, ani žrebu nikdy nemal. Ja som si rozmyslel, že nám bude najvýhodnejšie za zaťa Ondra mlynárovho do domu vziať. Mlynár dá toíko peňazí, že si dlžoby vyplatíme, a časom majetky spojíme, veď sme susedia. Julka. Ale ako si na tú myšlienku mohol i prísť? Či je naša dcéra pre Ondra? Chceš ju zahrdúsiť? Radšej predajme majetok, a čo nám zostane, zostane. Skok. Majetok nepredám. Že sa Pavla s Ondrom zahrdúsi? Len preto, že je tichý, menej vzdelaný? A či vzdelanci mnohí ne- zahrdúsia dievča, keď sa stanú korheľmi, kartármi? Ondra poznáme, a Pavla si ho môže vzdelať. Čítať vie; držať bude časopisy, a kni­ žiek máme i my dosť. Život ho rozumu naučí, nezdary skrotia. Z Ondra môže byť čo najlepší manžel.. . V ý s t u p 2. Predošlí, Pavla. Pavla. Odpusť, otecko, že som nechtiac všetko vypočula. (Kľakne si k otcovým kolenám, vzopne ruky.) Prosím ťa, otec môj, nerob ma nešťastnou! Veď sa mi deň môjho života začal len uka­ zovať, a už by som s mojim šťastím k večeru bola došla? Nenúť ma za Ondra sa vydať. Budem pracovať, utiahnem sa a pomôžem vám dlhy splácať. S Ondrom tak robiť nemôžem a nebudem.. . Skok (vyskočí). Tak bude, ako som povedal. A ak sa mi pro­ tiviť budete, tu cez oblok vyhodím vás na skalu (ukazuje na oblok) a t*ám skočím za vami. Idem do mlyna pre Ondra, a ty (k Pavle) sa mi pekne chovaj k nemu. (Berie kľúče s klinca, vezme palicu a klobúk.) Julka. Nejdi, veď je noc; chodník neistý, ponad priepasti. Vyšmykneš sa, spadneš a dokaličíš sa, alebo, nedaj Bože, i zabiješ sa. Pavla (zastane otcovi do cesty). Otec môj, nejdi, veď zajtra svitne.. . Skok. Ujdi mi zpod nôh! (Vyjde dveřmi napravo.) Pavla (šatkou si zastrie oči, usedavé plače, vzdychajúc hovorí). Ach... ach! Ja za Ondra nepôjdem, radšej sa tu na skalu hodím. (Ido k obloku na ľavo.) Julka (priskočí k Pavle, so strachom). Dieťa moje jediné! Čo chceš to vyviesť? Pre Boha živého! (Objíme ju a tuho drží.) Či si zabudla, že dnes ešte má prísť Ferko, a ja som nie proti tomu; dohovorte sa. Idem, či otec bránu nezamknul. Hneď sa vrátim. (Preč napravo.)

Pavla (utíši sa). Áno, Ferko má prísť; azda našiel žreb a diplom. S ním sa poradím. A s Pepkou, s tou úprimnou dušou, sa poshováram. (Cengá.) Ona je vtipná a chytrá. V ý s t u p 3. Pavla, Pepka a pozdejšie Samo. Pepka. Prosím, slečna, čo rozkážete? Pavla. Teraz ťa idem o niečo poprosiť. Dnes ma bude Ferko čakať na Kozej skale o deviatej; otec tade šiel do mlyna pre On­ dra, ktorého chce za zaťa mať. Ja zaň nepôjdem. Chcem sa, Pepa moja, s Ferkom shovárať. Doveď mi ho, ale chytro, so Samom sem. Pepha. Váš otec vás chce dať za Ondra, za toho neogabaného ? Ondro pri hluku a klepotaní mlyna je nahluchlý, a málo múdrych slov počul. Jeho sláva je z toho, že jeho otec má mnoho peňazí a on náhodou skalou zabil medveďa. Ja môjho Samka ani za desať takých Ondrov nedám. Ale idem preňho. (Preč napravo. Hneď vráti sa so Samom a hovorí mu): Samko, na Kozej skale sú pán Ferko. Brána je zamknutá — Samo. Psi, na rozkaz pána, pustení, ktorí i myšku zbadajú. Ja von vyjdem, ale ako dnu? Pavla (ide k obloku, Pepka, Samo za ňou). Samo, tu strmou stranou doveď Ferka pod skalu, a my vás vytiahneme hore. Len chytro Samo hladí na svoje hodinky), už je pol deviatej. Ferko je iste tam, a otec s Ondrom sú o deviatej iste tu. Len chytro, chytro! (Tisne Sama napravo k dverám. Samo preč.) Pepka. Samko to vykoná; mladý pán Ferko o krátky čas bude t u . . . Mne prišlo niečo na um, slečna; ak by, reku, pán prišli i s Ondrom, mladý pán nemusia ísť preč... Pavla (so strach.m). Bože uchovaj, že by ho otec tu zastihol; on by Ferka oblokom vyhodil. .. Pepka. Nenajdu ho, a jedným úderom dve muchy zabijeme. S mladým pánom sa dlhšie pobavíte, a Ondra nastrašíme. (Pavla vrtí hlavou.) Neveríte, hla, takto. (Ide ku kufru.) Tu miesto lavičky budú mladý pán držať kufor na chrbte; starý pán iste vyndú von, a vtedy nech sa kufor na chrbte mladého pána pohybuje — Ondro sa velmi bojí mátoh. Pritom náhodou vyhaste svetlo, ja Sama za ducha pripravím, on ho z domu vyženie a Ondro si vás nevezme. Pavla. Pepa moja, Pepa, kto ti to len všetko šepce ? To bude dobre. Ale či sú už nie pod skalou? (Obe k obloku.) Ba, azda sa niečo černie. Pozri, Pepa. Pepka (hľadí a nakýňa sa von oblokom). Tam sú, a povraz sme zabudli doniesť. (Behá sem i ta.) Ach, Bože, čo robiť? Pavla. Sviažme tieto dve záclony, a ak nebudú dosť, donesiem obrusy. Pepka (vyskočí na oblok, strhne záclony, soskočí, nadväzuje). Len chytro, prosím, doneste ešte dva obrusy! (Pavla preč do dverí v úzadí.) Tí čakajú, ó Bože! ako som na povraz zabudla! (Sväzuje záclony,

112 nahne sa na oblok a tlumené hovorí.) Hned, hneď, len majte trochu trpělivosti... Pavla (s obrusmi; obe so spechom viažu a z rúk si trhajú). Ja to lepšie uviažem... Pepka (vymykne). Ale, prosím, ja batohy trávy viažem, a ne­ chcem, aby sa mi Samko zabil; on pôjde napred! (Spúšťa zátlony cez oblok.) Ide povraz. (Obzre sa.) Horky povraz! Slečna, nadviažte ešte i ten obrus. Pavla (nadväzuje, Pepka obzre a potúži). Len daj pozor, aby sa ti nevyšmyklo, Pepa! Pepka (volá cez oblok). Kto ide prvý? (Naslúcha.) Samo ide, a teraz, slečna, dobre ťahajte! (Obe s napnutím ťahajú.) Ale je len fažký! (Nahne sa von.) Ved sa podávaj trochu! Samo (zvonku). Ešte trochu ťahajte! (Obe ťahajú. Samo sa chytí priemy obloku a vyskočí na oblok a dnu. Odviaže si s pása záclonu.) No, a teraz mladého pána vytiahnime. (Vypúšťa záclony.) Pavla (roztržité). Samko, Pepka, len dobre držte. (Nahne sa von oblokom a tlumené.) Ferko, len sa dobre uviaž, aby si nespadol. No, ťahajte! (I ona ťahá a často pozerá von oblokom.) Jaj, Bože! Len pomaly... zabije sa mi.. . Pepka. Ked sa Samko nezabil, nezabijú sa ani mladý pán, len ťahajme. (Ťahajú. Ferko začne rukami chytať priemu, Pavla pri­ skočí, chytí ;cu ruky, Samo strmo potiahne a Ferko s obloka skočí Pavle do náručia.) V ý s t u p 4. Predošlí a Ferko. Ferko (odviaže si záclonu, soblečie svrchnk, Pepka mu ho pri­ chytí a skryje ho do suda). No, ak každá cesta k blaženosti je taká, nie jedon sa jej zriekne. Dobrý večer, Pavčiatko! (Stisne ruky ľavle a nežne ju objíme.) Pavla. Len ked si tu. Pepka (na strane k Samovi). Veru. .. mladý pán sú pekný chlap. Samo (tiež stranou k Pepke). Azda sa ti lepšie páčia, ako ja. Pavla. Pomocníci moji, čhodte a dajte pozor na otcov príchod a hned oznámte. (Pepka, Samo preč mpravo.) Ferko môj, našiel si žreb?... našiel si diplom? Ferko (smutne). Ved som najviac preto i prišiel, povedať ti, že som nenašiel. Nešťastie ma stíha za nešťastím. Ztratiac rodičov, s velkou biedou som skončil obchodnú; potom strýc umrel a po­ ručil mi žreb. Diplom som obdržal a o krátky čas vyhral môj žreb 200.000 korún. Radosť ma nezronila. Hľadám žreb všade — pre­ padol sa pod čiernu zem, nieto ho. No pre mizerný groš som hlavu neztratil; mám, reku, diplom, vezmem si teba a vyžijeme spolu. Hladám diplom, ale ani toho som nenašiel. No vykonám si v ústave druhý exemplár, a ak ma tvoj pán otec za přístavka nevezme, do­ stanem úrad a my môžeme byť svoji...

113 Pavla (utiera si šatkou oči, vzdychajúc hovorí). Sotva bude z toho, Ferko, niečo. Ach, tie nešťastné peniaze! Otec chce si dlžoby tak vyplatiť, že si vezme za přístavka Ondra mlynárovho. Ved ho znáš... Ferko. Ondra chce otec za zaťa mať, a ty by si šla zaň? Pavla. Nikdy! Nikdy sa teba nezrieknem. Kadšej smrť. Ferko. Nie tak, Pavlínka, ty môžeš i s Ondrom šťastná byť. Okolnosti núťa pána otca hľadať prostriedky k vymaneniu sa z dlžôb. (Vzdychne si.) Hej, a môj žreb sa mi ztratil! Prosím ťa, Pavlínočka, rozídme sa pekne. Mňa to bolí!... ale žreb som ztratil, peňazí nemám... Teda s Bohom ! Pavla. Ach, Bože! Ferko, a ty by si ma nechal? (Uprene mu hľadí do očú a drží mu obe ruky. Matka vstúpi.) Výstup 5. Predošlí, Julka a pozdejšie Pepka. Julka (obzerá si Ferka). A toto je, Pavlínka, kto? Pavla (vzrušeno). Mamička moja, to jé Ferko. Ferko (ukloní sa, bozká ruku). Dobrý večer, milosťpani! Áno, ja som nešťastný Ferko Priška. Julka (radostne, ale vážne). Dobrý večer! Vitajte u nás... A prečo sa nešťastným cítite, ked vás Pavlínka chce? Ferko. To viem, ale ja peňazí nemám: ztratil sa mi žreb, a pán manžel oddá svoj majetok len takému zaťovi, ktorý mu dlhy vyplatí. Julka. Peniaze boly a budú. Muža prehovorím. Majetku máme, len iným smerom začnite gazdovať... Len vytrvajte oba... Pavla. A naša vtipná Pepa už i vynašla, ako sa Ondra zbavíme. Pepka (so spechom dnu). Pane Bože, pomáhaj! Jaj, pán i s On­ drom ! (Behanie sem i ta, Ferko vyskočí na oblok, Pavla a Pepka ho chytia a svlečú dolu; Julka strápená zilamuje ruky a ide preč napravo.) Pavla. Ferko, duša! Veď by si sa na skale zabil. Pepka (vyberie zpod kufra lavičku). Mladý pán, chytro, chytro sem pod kufor! Budete lavičkou... (Pavla tisne Ferka, ktorý tomu nerozumie.) Ked ostanete so slečnou sami, pohybujte kufor na chrbte. Tak odduríme Ondra. (Strčí Ferka pod kufor a záclonami poukrýva; Pavk zatiaľ pripraví záclony na oblok. — Pavla s Pepkou idú do stred­ ných dvier preč.) V ý s t u p 6. Skok a Ondro, pozdejšie Pavla. Skok (vchodí zprava a hľadí von). Sem, Ondrejko, sem. Ešte so pár schodov. Tak. .. (Chytí ho za ruku.) Ondro (v širici, v hodnom klobúku, s hrubou palicou v jednej a s fajkou na dlhom pipasáre v druhej ruke; má asi 25 rokov a je ne­ ohrabaný). No, chvalabohu, ked sme sa už len raz sem dotrepali! (Strhne širicu a položí i s palicou na stôl. zapáli si do fajky.) Skok. S tebou, Ondrejko, by som sa nebál ani na Lomnický štít vyliezť. Ako sme rezko prešli popri tej priepasti. A ked som 8

114 ja s tebou spokojný, tým viac bude s tebou spokojná naša Pavlínka. Uvidíš. Ondro (jednu ruku položí na chrbát, druhou drží pipasár, klobúk si bol nad čelo vytisol, s vypätým bruchom). No, vedl uvidíme, či z tej trávy bude seno. Skok. Ej, bude, Ondrejko, bude, len sa maj pekne okolo Pav- línky. Tak budeš naším zaťom, a po našej smrti ty budeš tu pánom. Ondro (pod hovorom skoka hlavou prikjvuje, smeje sa na široko a očami často mihá). Pavlínka bude mojou ženou... Ja budem tu pánom... ale si potom hneď za vrece kúpim dohánu. Skok (do ucha mu šepce). Ondro (zmrští tvár a skríkne). Čo-o-Ó? Skok (tiež kričí mu do ucha). Že ti kúpim tureckého dohánu. Ondro. Aha, takého, čo nesmrdí a neštípe. Skok. Takého... Ale idem pre Pavlu. (Odchodí k stredným dverám.) Pavla! Ondro (kričí). Čo-o-ó ste to vraveli? Skok (vedie Pavlínu za ruku). Poď, dcéra moja. Poď, dohovor sa tu s Ondrejkom, veď je to dobrý chlapec. Pavla (zopne pred otcom ruky). Otec môj, nenúť má, ja ho nechcem. Ondro. Co-o vraví Pavlínka? (Ide k Pavle, ucho natŕča a ruku za ním drží.) Čo-o-ó? Pavla (mu chce povedať, otec jej zapchá ústa). Otec môj, veď je hluchý! Skok. To od mlyna; u nás bude počuť. Musíš zaňho ísť! Bez výhovorky! (Preč do stredných dvier.) Ondro (velmi bafá z fajky, smeje sa a očami žmurká). Aha, to som počul. (Blíži sa k Pavle a prsty jej chce líce uštipnúť.) Musíš za mňa ísť... Pavla (uderí ho po ruke). Ja vás nechcem a za vás nepôjdem... (Zahladí sa na kufor, ktorý sa kníše.) Ondro (so strachom). Čo je tomu košiaru? Pavla. Noc má svoje právo... A vy ste, Ondrejko, nepočuli, že U nás máta? (Kufor sa viditeľnejšie pohybuje.) Ondro (strhne a hodí klobúk na stôl, fajka mu vypadne, so stra­ chom hladí na kufor a chytá sa Pavly). Ach, ja biedny! Ako sa do­ mov dostať? (Svetlá hasnú, nastane šero, tamvon počuť reťaze, zprava vojde duch.) Výstup 7. Predošlí a Samo ako duch. Samo (vojde v bielych plachtách, s maskou, ktorá smrť pred­ stavuje, rukami mácha a viac ráz na Ondra ukáže. Ondro sa skrýva za Pavlu.) Pavla (prosebné). Duchu, ak mi Ondro prisľúbi, že si ma ne­ vezme, či sa vzdiališ? Samo (prisviedča hlavou a reťazmi zaštrkoce).

115 Ondro (so strachom a trasúc, sa). Pavlínka, nevezmem... ne- vezmem ťa, len ma pusť domov... Pavla. I ty v kufre sa utíš, keď mi Ondro sľubuje. (Ide k sudu, vyberie povraz, uviaže naň Ondra a cez oblok ho spúšťa bez klobúka, širice a fajky, a priskočí ku kufru; Samo donesie lavičku pod kufor.) A teraz sa, Ferko, obleč za Ondra. Ferko. A k čomu to bude dobre? Pavla. Ak k ničomu, tak na to, že sa bezpečne dostaneš von. (Dáva mu klobúk na hlavu, širicu na plecia, i fajku a palicu; Sama pošle preč.) A teraz ťa, ondro môj, chcem, a keby len otec prišiel, nech sa presvedčí, ako som jeho miláčka prichcela. (Túli sa k Fer­ kovi, a on ju pod širicu skryje, fajku má v jednej, palicu v druhej ruke; ona mu tvár hladká.) Výstup 8. Predošlí a Skok, pozdejšie Pepka. Skok (vstúpi, škúli, a keď sa rozhľadí, zasmeje sa). Hahaha! Vidíš ti ich, ako sa spoznali; a ešte si i svetlo zahasili. No len, no, bude z vás hodný párik. .. Len sa poznajte. Ja idem pod skalu, pozrieť so Samom, či sa nechytil medveď. Ako by niečo dole mum­ lalo. (Preč; vonku kričí:) Samo, sem poď a zajmi so sebou i psov! Pavla. Vidíš, Ferko, že ťa nepoznal otec. Ferko. A či nás to privedie pred oltár? Pavla. Možno, že nás privedie. Ondro sa bude báť k nám prísť, otec nemá pre mňa iného ženícha, pristane i na teba. (Zapáli svetlo.) Aký si mi pekný, Ondrejko môj! (Obzerá ho a smeje sv.) Hihihi! i takého ťa chcem. Ferko. Ale čo povie otec? Pavla. Otec? Ak sa najde žreb, i on pristane. Ja mám nádeju, že sa vynájde, keď hovoríš, že si ho nikomu nedal. Pozri do zrkadla, aký si. (Vedie ho k zrkadlu a smeje sa.) Ferko (pozerá sa). Len Ondrové tisíce mi chýbajú. (Postaví sa proti Pepke, ktorá medzitým vošla.) Ako sa vám páčim? Pepka. Takéhoto by som vás za pána nechcela. — Čo robiť? Pán i so Samom idú, ale akosi pomaly. Či reku nevlečú chyteného medveďa. Kde skryť mladého pána? Pavla (obzerá sa). Čo robiť? Ferko, rýchle sa ber sem do suda. (Stŕha mu širicu, klobúk a tisne ho k sudu.) Ferko. A prečo to? (Ide do suda.) Aha, tu je i môj svrchník, ním sa zakryjem. (Zakrýva sa.) Pavla. A širicou sud prikryjeme. (Prehodí širicu cez sud, klo­ búk strčí do rukáva, fajku a palicu za sud.) No, už môže otec prísť. Pepka (otvára dvere napravo). A, veď sú už tu. (Skok so Samom vlečú Ondra.) V ý s t u p 9. Predošlí, Skok, Samo a pozdejšie Julka. Ondro. Jaj! Len dajte pozor! Noha moja! Skok (obzerá nohu). Ale, Ondrejko, veď je nohe nič. Šťastný 8*

116 si, že si stupil na kameň, a kameň, prevráťac sa, prišiel i s nohou do klepca. A ešte viac šťastia si mal v tom, že Samo držal psov; ináče by ťa boly miesto medvěda roztrhaly. Nože, vstaň. (Dvíha ho i so Samom.) Ondro (bojí sa stupiť na nohu). Jaj, jaj! (Stupí.) A-á! veď môžem stupiť, a už ma nebolí... Hlúpo sa smeje.) Skok. Ej, Ondrejko, Ondrejko, a dal si sa nám od skaly vliecť.. . Ondro (smeje sa). Veď som ja — Samo (s hnevom ho pretrhne) — medveď. Ale ani medveď je nie taký ťažký, ako ty. Mal si nás za bláznov... Ty trkvas! Ondro. Nuž, ja som si myslel, že keď klepec medveďovu nohu zlomí, že i mne zlomil... (Chodí po sieni, hľadá niečo; zazerá na kufor, shliadne fajku, radostne.) Ach, fajočka, tu si mi, ženička moja! (Zapáli si.) Á-ah! Skok. Ondrejko, hovoril si, že u nás máta. (Chytí ho za ra­ meno a ťahá ho ku kufru.) Poď a presvedč sa, že je kufor prázdny. (Ondro sa spiera, Skok ho premôže, otvorí kufor.) No, či vidíš niečo? Ondro (pozerá so strachom do kufra). Nič je tu. .. Ale bolo, a ešte tá mátoha! Jaj! či bola strašná! Skok. Ondrejko, tebe v hlave máta. (Tichšie mu riekol.) Ondro. Čo-o vravíte ?^ (Otŕča ucho.) Skok (veľmi hlasno i. Že si sa chytil do klepca, a to je znak, že máš byť naším; my ťa ani domov nepustíme. Veď ste sa s Pav- línkou objímali... tu, tu! Ondro. Na moj\' dušu som sa neobjímal, a ani sa nebudem, lebo u vás máta. (Ide k sudu, vezme širicu, prehodí si ju cez plecia, zazre Ferka, ešte raz nazre do suda, so strachom cúva a ukazuje na sud.) Tam, tam vám je. .. Skok. Čo je tam? Ondro (tlumené). Má-to-ha! (V tom vojde Julka.) Skok. Žena, Ondrejko hovorí, že je v sude mátoha, nože pozri. Julka (sa do suda prizerá). Tu nieto nič. Ty si sa, Ondriško, dobre nevyspal. Ondro. Na moj\' pravdu, som tam niečo videl. (Chytí Skoka za rameno k sudu, nakukne doň a odskočí naľakano.) Tam je! Skok (schytí svrchník, naťahuje sa s Ferkom, sud sa převrhne; Skok vytiahre Ferka, rozdrapí futro; papiere vypadnú). Pavla (priskočí, prezre papiere a skríkne). Tu je žreb! Ferko (vyskočí, vezme Pavle papiere, radostne). Chvalabohu, i žreb i diplom tu. (Hlboko sa klania Skokoví.) Porúčam sa, pán bkok! (Ide k dverám napravo.) (Všetci ho predbehnú, len Ondro hľadí vydesene ostatní chytia Ferka.) Skok. A vy kde chcete ísť? Či do klepca, ako tu Ondro? Ferko. Idem ta, kde si nežiadajú bohatého zaťa. Julka. A takých je veru málo. Pavla. Ja som ťa chcela i bez žrebu, ostaň tu.

117 Skok (pustí ho). Urobte si, ako viete; ja potrebujem bohatého zaťa. Ale ked nám dlhy splatí, majetok bude jeho a našej dcérin. Ferko. To je otvorené slovo, preto prosím o ruku vašej dcéry. Julka. A my ti ju, syn náš, dáme, lebo vieme, že sa úprimne milujete. Skok. Ked slubuje žena, sľúbim i ja. Pod tou podmienkou, že si rybníky zariadime, jeden dáme Samovi, a on si vezme Pepku. So Samom budeme ryby kŕmiť. Ferko, Pavla (naraz;. To môžete. Pepka. A ty, Ondro, chod domov; ty máš ženu, fajku. Samo. Chvalabohu, že sa ztratený žreb našiel, Pepka. Budeme svoji. (Podá Pepko ruku. Ferko chytí Pavlu, zastanú pred rodičov; žehnajú ich.) (Opona.) U hrobu Pavla Mudroňa. Ty, tvrdá, chladná hrudo slovenská, čo strojíš sa tú schránku so vzácnymi nám pozostatky navždy zasuť, ty, ej! draho dávaš za to platiť si, že živíš nás tým svojím skúpym chlebom, predrene draho! Nie dosť mozole, čo ako kornaté, nie ani pot, bár krvavý: —• to púhy preddavok na vozdajší ten v dônovkovej tvŕdzi, závdavok — sotva halier pred tebou; bo jak už podáš hotový nám peceň, tož na vzájom, tak ,z ruky do ruky\', aj vyberieš hneď od nás plnou pláčou, čo neslýchanú protihodnotu: tu jedno jaro našej omlady, zazelenela nádejí nám listím v potešnom lesku, v každom srdiečku už smavý puk, už svitajúci kvet; tu nádhery zas našej letný šarlát, ošperkovaný skvostom ovocným, s pliec mužných, v moci dobyvačných síl; tu záslužného dôstojenstva nášho čistučký hermelín. . . A nemožno sa s tebou jednať, hrudo urputná! ni slevy uprosiť: — vraj, ustálené máš, pevné ceny, určité ni — smrť.. . Až neraz přijde pochybovať nám, či ozaj, slovenskou súc, si aj vskutku, čo obrába ťa, vernou živitelkou národa? lebo za ten skrovný chlieb.

118 poskytovaný ústam zlačnělým, nás preťahuješ, sdieraš nešeredne, na nivoč privádzaš, že zhrození nad novou ujmou-ztratou, v rozhorčení pre ošarpanosf svoju, nahorklú tú skyvu ešte v ústach, skríkneme: nie, tvrdá, chladná hrudo slovenská! nie životom si naším, ale — smrťou! Už v tomto ohrade len čo máš úspor, s nás shonobených, v hrobných priečinkoch! Ach, všetko pláca tebe bolestná, tvoj úžernícky na nás zárobok! O, koíko hrivien tu a talentov v ostydlých lebkách! uschovaných tebou prv, nežli přišly v obeh národný zlatými mincami — či z obehu stiahnutých razom prvej, než by biedny bol národ stihol nimi zbohatnúť. .. Čo amfor srdečných! v nichž musel sraziť sa horúci cit lásky šlachetnej na mrzkú klihoviuu... Mohutností čo tela-ducha! v drieku zlomených, než rozvily sa: ako víchrica keď hájom prejde; — kotko smelých plánov, rozmachov orlích, scvrklých na pokus, nevyplnených túžob, želaní, snov nedosnenýchl... Všetko poklady to, kapitále naše — ach, nie! tvoje, veoT: zakopané — tak ty safaris! — zotlievajúce na prach, na popol... — Dnes platíme ti, hrudo, korunou, korunou sirej hlavy našej! Och, jaj! och, beda nám! — sme viac než sirota, viac nežli oškodenci živelní: bo postižení, čo jest, najväčším, najťažším nešťastím: bo stádečko sme bez vodcu!... Nevďačné, ech! nevrle ti dávkujeme, oddávame ti korunu s hlavy našej; musíme až premáhať sa, zaprieť, obnažujúc si hlavu úbohú; však našou sucfbou si, smrťou našou: tedy vem ju, ber a zahrň totu k svojim kĽnotom, ty ukrutná! — ber s dodatkom aj krvi. nám kvapkajúcej zo sŕdc ranených, a rosy žialom zachmárených duší... — A iluma čierna zvládla Slovenskom:

119 pošmurný závoj mysle, povievaný len vzdychy občas, čo sa vydřely na povrch z veletiesne národnej; ináče ticho smutku, pokory, pôst pokajania — tupé ustrnutie, bezradnosť chabá — mätež pochýb, závrať akoby nad priepasťou. .. mlčže, ach, poslance Oravy! hoc od studnice života Jeho došlý s húfom verných, mlč i ty: nie si techy heroldom, len žalobníkom... A preds\' nelza mlčať! Mne zdá sa: čujem švihot nad nami kriel Jeho ducha, čujem Jeho hlas, dopadajúci slovom na slovo sťa zvonné kladivo — toť! odkaz Jeho: Ja nechlubím sa, že som zanechal vám příklad života, no snažil som sa preds\' zobraziť ho v celom živote: Ó, buďte sebe věrni do skonania! na stanovišti stáli nezvratné, ráz zo žuly, sťa kryštál svedomie a srdce ako zlato; chtiví práce vždy na národa roli dedičnej, v nej neúnavní; strážci, obhajcovia imania rodu, krbu jeho, cti... A vtedy nemožno, by zpomedzi nás v odení hotovosti zavčasu nevzhupol na val mnohý náhradník; nik z mŕtvych nenie nenahraditelný! len živí nech sa chápu diela všetkých vloh, náklonností dobrých pákami... — I spusťte mŕtve telo — kvífby dosť! — pod hrudu tú, jejž odudrali ste ho: jej patrí ono Božím príkazom, prach privrátený k prachu jej len, i je ona mäkkým plášťom pokoja pre srdce ustalé; — a rozžehnajúc sa tíško s mojou črstvou mohylou, ta rušaj každý na životnú postať! čo preds\' vás živí, áno: obrábať tú tvrdú, chladnú hrudu slovenskú! Až zvíri vše ruch vôkol sejby-žatvy, to bude moja svetlá pamiatka, to radosť moja i tam hor\': ja, duch, ja neprestanem pozorovať vás!... 12/111. 1914. \' Hviezdoslav

1Í0 Ach, márna nádej.. Y deň pohrabu Pavla Mudroňa. Už minuly sa letá mladi, len rozpomienka potemná sa s mysľou časom kamarádi a na besedu volá ma. Rád zašiel by som na shovory pre dušu s milým podivom, však biedy vatra stále horí a strast v to zvoní kladivom. Hla, zástup Iudí hlavy kloní, chorálu trúchly zneje spev, kňaz slzu stiera pri modlení, a hruda búcha o rakev. Snáď vzbudiť by Ho volu mala, ten vzchopiť padlý štít a meč, tá chladná hruda, tvrdá skala, ach, márna nádej, márna re&... Matke. I. Gr. Orlov. Tak často si na vás myslím, vy matka dobrá, drahá, a deň po deň v mojom srdci sa láska ku vám vzmáha. Tie bedlivé vaše oči vždy na mne spočívajú — snáď teraz tiež ako predtým v nich slzy lásky hrajú! — Viem dobre, že premnoho ráz ma doma spomínate, keď s oteckom besedujúc sedíte v malej chate.. . Ja podobne rozpomínám sa na vás, matka drahá, a deň po deň v mojom srdci sa láska ku vám vzmáha! Ĺ

121 V záhradke. Zdá sa mi, že není to len snenie, ba dnes-zajtra istota je hádam. — Otázka len, z ktorej strany vyjde ten veštený prvý záblesk ranný — Túžba naša tak dlho tutlaná, posmievaná zaligoce sa nám, Ba v duchu už vidím, jak sa krúti na Hrajnohe svet náš maľovaný. Len by s zdravou myslou, silným údom naši oblak neshody odtisli — Naša mlaď sa s výskotom vyrúti: „Prvé lúče, prvé lúče vyšly". Táto nedeľňajšia odpoludnia hodinka je od jakživa moja, Ktorá svojím kúzlom mierni hnev a budí city srdca môjho dobré. V tomto čase, že i tráva rastie a úrazky po stromoch sa hoja. Sem chodievam, hoc prezimovanú kožku moju jarný vetrík odrie. Len von, na vzduch, aby otvorila príroda mi ešte oči jedny. Nejde inak: kto chce žiť národu, musí myslieť, písať i v deň siedmy. Táto naša záhradka zelená — nemyslite, že je azda veľká, Predsa privlastnila som si kútik zlatom slnka lúčov okrúžený, V zátiší tom nik nešípi ani, slovenských tu duši túžba že lká Pri bzukote včeliek pieseňkami, vo dne, na mrkánky i v brieždení. Kedykoľvek ťarchu mám na srdci, zapálené tu musí prehorieť, A čo sa uleje na plameni, na pamiatku odkladám pre svojeť. Nebo není dnes jasné, jak býva, zbrunatnelo od nás až po Viedeň, Nad lipami skáču papršleky, ako by sa na schovánky hraly, A spev vtáčeniec, tých mojich známych, vánok odnáša s sebou celý deň. Tak sa verše moje zakľúčily... Jak by sa mi niekde porúhali, Že hoc som sa sto ráz popálila, s láskou do jedného mecha dúcham. Nechže ma však zkušenosti bijú, s vierou vždycky čomusi sa úfam. Nádeja. BESEDA. Z prvotín Jána Bottu. Hrob. Vrch s čelom holým čumie nad oblaky, Pod vrchom tmavá tiahne sa dolina, V doline sivé sú rozstreté mraky, Nepustí slnca do nej haluzina. V hrobe príroda tu mrtvá spočíva, Ktorú jej milá pustota prikryla. Neskáče po nej nikdy srna divá, Nikdy sem noha ludská nevkročila.

Tam pod lipami tichost vždy panuje, Túto celá tá pustyňa poslúcha, Nad ňou víchrica nikdy nelomcuje, Ani hrom v čiernych oblakoch rebúcha; Len niekdy vetrík hráva sa s lístkami. Ktoré tichučko temno šumievajú, Ako motýle múčnymi krýdlami, Keď sa nad kvety voňavé vznášajú. Potok pod ladom vtiahnutý putuje, Vlnôčky bystré smutne žblnkávajú; Slávika spev sa tu neohlasuje, Len niekdy sovy strašne zahúkajú. — Pod storočnými líp haluziskami Čo to za šuchot, čo sa tam sknísalo? Či hladné sovy trepocú krielami, Či sa sem zviera divé zatáralo? Nie sú to sovy, ani divé zviera, Veď tam vo tmavých šatách niekto stojí! Osud to hrozný — do zeme pozerá, Niečo tajného vyviesť iste stroji. V tom svoj kostnatý prst k zemi priloží, Pod ním sa celá zatrasie dolina. A hľa, div hrozný! hrob sa tu rozloží. Oj, osud, čieho uložíš doň syna?! — Smutné slniečko sa už odobralo, Dž doliny hmla šedivá prikryla, A keď len vršku líca bozkávalo: Postava temná sa na ňom zjavila. Hlave strašlivej temä vyzdvižené Len niekde vlasy strieborné už kryly, Pod čelo veľké, blboko zjarčené Do hlbokých jám sa mu oči vryly. Zrak divý starec hneď k slncu upiera, Hneď zas ukrutný osud so slzami Prosí oň — predsa ono len umiera, Bude hneď skryté už tam za horami. V tom silným krýdlom orol bystrý švihne, Až sa oblaky čierne rozpraskajú. Starček zfaknutý oči hneď zodvihne, Údy sa mu jak osika striasajú.

123 „Hej, starček, už ti odbila hodinu, Daj mi sem berlu, bo mi je súdená; Tamto ti bude vlasťou tá dubiua — Tam fa už čaká chyžôčka studená!" Búrka sa blíži čierna s každej strany — Temnotu sivú blesky pretínajú, Oblaky letia, sťa hladné havrany, Keď korisť hodnú niekde zavoňajú. Starček nad hrobom sa už prežehnáva Ústa mu šepcú ešte čos\' tajného — Už sa do Božej milosti oddáva, A už sa spúšťa do hrobu tmavého. V tom víchor zfučí, stromy rozkyvoce Haluzi drúzga, stromy vyvaľuje — Krížom sa blýska, hrom dole praskoce, Sovy húkajú. — Hrob sa zasypuje. Už sa zasypal. — Hrom viac nehurtúva. Mesiačik bledý hrob bleskom polieva, V noci šedivej len vietor podúva. Nikdy tento hrob since nezahrieva. Prešlo slniečko na druhý kraj zeme, A hla, Kriváň sa šedivý zligotal. Horeže sa už, ubiedené plemä, Zlatý vek krýdlom nad tebou strepotal. Z vlastného rukopisu básnikovho, zo sošitu, z ktorého v minulom ročníku Slovenských Pohľadov (1913, str. 439—444) sme vytlačili jeho básne Orol a Obraz Slovenska. Sošit má nápis: Básne. 1846. Literatúra a umenie. — Dobrovský o maďarako-finnskej príbuznosti. Ako vieme, adari len horko-ťažko našli svoju rodinu. V 16. a 17. století ich učení ľudia hľadali príbuznosť maďarského jazyka s hebrejským. Pravej ceste priblížil sa až v poslednej tretine 18. stoletia jezuita Sajnovics. Ako sprievodca hvezdára Maximiliána Hella, Sajnovics chodil na severe u Laponcov (Lopárov) a o svojich zkúsenostiach vydal spis Demonstratio idioma Ungarorum et Lapponum idem esse (roku 1770 v Kodani, nanovo v Trnave). V knižke samej je menej, nežli v jej titule: Sajnovics rozpráva len o totožnom pôvode laponskej a maďarskej reči. Ale i tým ukázal cestu; posvietil do tmy. Po ňom Samuel Gyarmathi (1799) už začal porovnávať maďarskú reč

124 s finno-ugorskou. Ale maďarskú vedu opanoval Štefan Horvát a narobil zase zmätkov, hoci vtedy srovnávací jazykozpyt už všeli- čomu bol naučil. Až keď prácami finnského linguistu Castréna (f 1852) ukázala, sa příbuznost ural-altajských plemien a v druhej polovici 19. stoletia k vôli maďarčine oddali sa študovat vec Hun- falvy a Budenz (s použitím zápisiek Antona Regulybo), stala sa jasnou otázka maďarsko-finnskej príbuznosti. No ešte i zi-tým ha- raburdil Vámbéry (Magyarok Eredete, 1882) a miesto Finnov, Ostiakov, Votiakov a ostatných drobných Uralcov chcel mat pre Maďarov pyšnejšiu rodinu, Turkov. Dobrovský, patriarcha slovanského jazykozpytu, už roku 1792 jasne videl i túto vec. Vlani Česká Akadémia vydala Dob­ rovského korrespondenciu s naším Jurom Ribaym*), v ktorej možno čítat, ako zaujímala Dobrovského finno-maďarská príbuznosť najmä od jeho švédskej a ruskej cesty (1792). Dobrovský nosil v hlave plán jazykozpytného diela Systema Linguarum. Pred svojou cestou do Švédska učil sa laponskému jazyku, lebo v svojom diele za­ mýšľal vychodit z uralo-čudských jazykov. Ešte z Prahy, v máji 1792, pred samým odchodom do Švédska, Dobrovský písal Ribayovi, že práve má pred sebou lfcponský slov­ ník. Už vraj Šainovicz dokázal, že maďarská reč má mnoho po­ dobného s laponskou. On bude to pozorovať vo Finnsku — lebo „finnisch ist halb ungrisch... Die heutigen Ungarn sind der Sprache nach keino Hunnen, Avaren etc., so wenig als wir Boh- men (Cechové) Bo jen s i n d " . . . Keď sa vrátil so svojej cesty, Dobrovského už mrzelo, že málo rozumie po maďarsky. „Selbst gebornen Ungarn — písal Ribayovi vo februári 1793 — fällt es auf, wenn sie zu Petersburg finnische Dienstboten reden hořen. An der Verwandschaft beyder Sprachen läszt sich wohl nicht zweifeln, welches schon der all- gemeine Charakter der finnischen Sprachen, nämlich der Mangel der generum, vermuthen läszt. Ich habe allerley Betrachtungen uber die Nordischen Sprachen, miiszig auf der Reise fahrend, ange- stellt, und bin so glucklich gewesen, die Idee zu einem Systema linguarum secundum genera et species aufgefunden zu baben. Die Idee ist alt und doch auch neu. Denn weder Riidiger in seinem Abrisse der menschlichen Sprache, weder die Kaiserin von Rusz- land in ihren Vocabulariis coroparativis, noch Court de Gebelin in seinem Monde primitive haben diese Idee erreichet. Mein For­ mulár, welches ich indessen entworfen habe, will ich Ihnen von Wien aus mittbeilen lassen, damit Sie oder ein anderer ungrischer Philolog mir die Quacsita beantworten, und allenfalls einige Eriu- nerungen beyfugen, die sich aus der Betrachtung des Baues der *) Josefa Dobrovského korrespondence. II. Vzájemné listy Josefa Dobrovského a J. Ribaye z let 1783—1810. V Praze 1913. Dobrovského listy, písané Ribayovi, už bol vydal V. Jagič (HoMJH nHCbsia JJoópoBCEaro, KoiMTiipaiíjip loro-sanajTHHXT. cjiaBam., 1898), ale z priepisu hodne nekorrektnébo.

125 Ungrischen Sprache darbieten, um alle3 das aufzutinden, was alien Sprachen, was einigen, und was einer allein zukommen mag. Diesem zufolge bestimme ich nicht nur die Verwandschaften der Sprachen im Allgeraeinen, sondern bestimme auch die Grade der Verwandschaft. Szainowicz hat das Lappische mit dem Ungrischen verglichen, und hat idioma idem herausgebracht; ur.d dooh mag das Lappische vom Ur grischen weit mehr unterschieden seyn, als Bohmisch und Russiscb. Selbst gelehrte Finnen erkennen das Lap­ pische nicht einroal fur einen Dialekt, woriiber ich wiinschte, da

126 zum B. Prof. Fischer gesagt haben? An Hunnen, Mongolischen Ursprungs ist wohl nieht zu denken. Die Physionomie 1st ganz dagegen: puncta habent, non oculos sagt Ammianus Marcellinus; dies waren also Kalmuken — Welcher TTngar wollte von solchen Leuten noch seine Abkunf herleiten wollen!\'\' Ako vidno, Dobrovský upozorňuje na samé také vlastnosti finnského jazyka, ktoré má i maďarčina a sú pre ňu charakteri­ stické: nezná grammatického rodu, na počiatku slova nestrpí dvoch spoluhlások, prízvuk je na prvej slabike slova. O mene Uget ne­ mohol sa dôkladnejšie vysloviť, lebo vtedy (179i) sa ešte nevedelo o nosovkách v slovanských jazykoch. Zaujatost Dobrovského neprestávala ani v nasledovavšie roky. V Pešti Rihay ukazoval jeho listy i barónovi Alexandrovi Pró nayovi, ktorého tiež zaujímala rodina Maďarov, i Katančiéovi. Ale Ribay umrel na počiatku roku 1813, a z posledných rokov jeho života Dobrovského listy sa potratily. V liste Ribayovom i z roku 1808 čítame, že Dobrovský je ešte zaneprázdnený finnsko-ma- ďarskou príbuznosťou. — K vzácnej knihe českej Akademie sa ešte vrátime. Ribaya sme ešte nepoznali tak, ako sa nám ukazuje v svojej korrespon- dencii s Dobrovským. Je ešte horlivější, nežli sme si ho dosiaľ predstavovali, a väčší Slovák. J. Š. • — Josip Milakovié: Dr. Arnošt Muka. 10/111. 1854—10/111. 1914. Prilog poznáván ju novije lužicko-srpske književnosti. Drugo prošireno izdanje. Sarajevo 1914. Zemaljska štamparija. 16°, 23 strany. Lužických Srbov, ktorí sú ostrovom v hltavom nemeckom mori, z niekdajších polabských Slovanov zachovalo sa na naše časy do 150.000 duší. S ich prvým buditeľom Smoleŕom náš Ľudovít Štúr pestoval osobnú známosť. Po Smoleŕovi, zakladateľovi Matice Srbskej, na čele ich duchovného života stál kanonik Michal Hor­ ník; vedľa Hórnika a p o jeho smrti (1894) najúčinlivejším synom lužických Srbov dokázal sa byt Ernest Muka. Oceneniu jeho života venovaný je tento malý spisok, vydaný po horvatsky v Sarajeve — z tej príležitosti, že 10. marca Muka bol 60-ročný. (Hórnik bol katolík, Muka je evanjelik.) Narodil sa (10. marca 1854) vo Veľkom Vosieku, v saskej čiže Hornej Lužici, neďaleko Búdy šina. Gymnáziím študoval (1866—1874) v Budyšine a vo vyšších triedach bol predsedom lužicko srbského spolku „Societas slavica Budissinensis". V Lipsku na universitě začal študovať najprv bohoslovif, ale prešiel na filo­ zofickú fakultu a študoval vedľa klassickej filologie hlavne slavi­ stiku. Professorom jeho zo slavistiky v Lipsku bol znamenitý Leskien, pôvodom svojím tiež lužický Srb. Od roku 1880 Muka (úradne po nemecky: Mucke) učil na gymnáziume v Budyšine, od roku 1887 je stále professorom gymnaziálnym vo Freibergu (v Sasku), od 1911-ho konrektorom. Literárne Muka začal pracovať ako veršovník; potom preSiel

127 k vede, ale že zachoval lásku k poezii, dokázal i tým, že vydal sobrané diela Zejleŕa, najlepšieho lužicko-srbského básnika z časov prebudenia Roku 1882 v Budyšine založil belletristický časopis Ľužicu a vydával ho so značnými materiálnymi obeťami. — Hodno vypočítat, koľko časopisov majú Lužičania. Časopis Maciey serbskye, Serbske Nowiny (vychodia v 5000 výtiskoeh), Katholski Posol, Pom- haj Bóh (cirkevný týždenník ev. vyznania), Baj, Zahrodha, Bram- borski Óasnik, Wósadnik. Spolok sv. Cyrilla a Metoda vydáva ka­ tolícky kalendár Érajan, kalendár evanjelikov sa zovie Pfedéenak. Matičný Časopis od Hórnikovej smrti rediguje Muka; práce okolo Matice sú vôbec temer na jeho hlave. Aj ináČe on je temer pri všetkom, čo Lužičania konajú za zachovanie a duchovný rozvoj svojho národa: oduševňuje, organizuje, podporuje, i sám robí. Vravia o ňom, že je on spiritus rector, actor movens národnej veci. Na vydanie kníh, ktoré by ináče nemohly vyjsf, obetuje svoje peniaze. Sám napísal a roku 1891 vydal veľké grammatické dielo Historische und vergleichende Laut- und Formenlehre der Nieder- sorbischen (Niederlausitzisch-wndischen) Sprache, sbieral a vydal národné piesne, porekadlá a príslovia, spísal homo- i dolno-lužické miestne mená, sostavil štatistiku, spisuje veľký slovník dolno-lu­ žického jazyka (Thesaurus linguae inferioris Lusitanae sorabicae). Slovník vydáva ruská akadémia náuk ; dosiaľ vyšlo ho vyše 50 hárkov. Archiv fur slavische Philologie (1906) z jeho pera má vzácnu rozpravu Die Grenzen des sorbischen Sprachengebietes in alter Zeit. Muka pracuje i pre poľskú akadémiu v Krakove. V Slovanstve je ocenený a ctený. Je členom Juho-slovanskej akademie v Záhrebe, krakovskej akademie, českej akademie, srb­ skej akademie v Belehrade; má ruský rád Stanislava, srbský rád sv. Savu, i černohorskv Danila. Matica Srbská v Novom Sade roku 1905 vyvolila Muku za svojho čestného člena. V lete rád cestuje po slovanských zemiach. Nás navštívil roku 1905. Muka verí pevne, že Slovanstvu zachová sa už i maličký národ lužických Srbo v. Ked raz ľud už má národné povedomie a číta v svojom jazyku, viac sa neodnárodní. V spisku Milakovi- čovom sú zaznačené Mukove slová, povedané dalmátskemu Srbovi: „Vy máte blízko seba bratov, máte pred sebou more, široké, svo­ bodné more... A my? My sme obstúpení nepriateľom... malá posádka bez spojenia, bez východa. Ale my sa nedáme. Chceme žit!" — Stručný dejepis Uhorska. Pre slovenský ľud napísal Franko V. Sasinek, bývalý tajomník Matice Slovenskej. Diel III. Nákladom vlastným. Tlačil\'KníhtlaČiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine. — 1913. 8°, 328 strán. Cena 2 ko­ runy. Obsahuje dobu habsburgskú, od 1526—1740. — Otrok. Napísala Ludmila Podjavorinská. (Zábavnej kniž­ nice spolku „Tranoscius", redigovanej Jurom Janoškom, správcom spolku, sošit 7.) Liptovský Sv. Mikuláš 1914. Nákladom kníhkup. a vydavateľského úč. spolku „Tranoscius". Tlačil F. Klimeš. 8°, 56 strán.

128 Slovenským spisovateľom od počiatku dařily sa protipálen- oené spisy; čo máme najmä od Andraščíka (Šenk Pálenčený), Kuzmányho, M. M. Hodžu, A. H. Škultétyho (Beda a rata), mohlo by byť veru nanovo a nanovo vydávané. Za nášho času vyznačuje sa Ludmila Podjavorinská. Didaktickej stránky svojej povesti ona, ako umelkyňa, neukazuje, ale fabulu sostaví a detaily vypracuje tak, že účinok je až potriasajúci. — Sirota Marienka a dvanásť mesiačikov. Zdramatizovaná národná povesť so spevmi a živým obrazom v piatich dejstvách. Pre mládež spracovala A. Janošková. Lipto-ský Sv. Mikuláš. Ná­ kladom vyd. a kníhkupeckéko úô. spolku „Tranoscius". 1914. 8°, 84 strany. Cena 70 halierov. Z milých našich národných povestí i zdramatizováním milé veci vychádzajú. . — Slovenský Penažník. Mesačník, venovaný peňažníckym a hospodárskym otázkam. Ročník VI, čísla 2, 3. Zodpovedný red­ aktor Viliam Paulíny Turčiansky Sv. Martin, 1914. — Páčky. Ročník I, číslo 4. V Hradci Kráľovej, 28. feb­ ruára 1914. Vychodia dňa 20 každého mesixca. Predplatok dľa ľubovôle. Vydavateľ a zodpovedný redaktor Jaroslav Oma. Re­ klamácie a všetky dotazy, týkajúce sa expedície, zasielajte na adressu: Michal Cádra, Hradec Králové (Pospíšilova tř. 306, Ce­ chy), všetko iné na adressu: Ján G. Filipča, Poniky, Zvolenská stolica. čísla týchto Púčkov Slovák nemôže vziať do ruky bez hlbo­ kého pohnutia. Sú ony orgánom slovenských študujúcich, vytvo­ rených vlani zo stredných škôl v Uhorsku pre vernosť k svojej materinskej reči. I v tomto čísle je reč o lanskej inkvizícii na gymná- ziume v Kežmarku. Článkom „Pravopis" (rozumie sa, slovenský), ktorý sa tu začína a bude dlhší, snaživí šuhajci chcú si nahra­ dzovať, čoho im škola nedáva. — Český Časopis Historický. Vydávajú Jar. Goll a Jos. Pekař. Ročník XX. Sešit ]. V Praze, 1914. \' Obsah: Kamil Krofta, Nový názor na českým vývoj nábo­ ženský v době předbělohorské. — Josef Pekař, České katastry 1654—1789. 6) Desítiletý recess z r. 1748. — J. V. Šimák, To­ pografické drobnosti. — Drobnější články: K datování Chelči- ckého „Síti víry" a traktátu „O šelmě a obrazu jejím." (F. Bar­ toš.) — Naše šlechta a jazyk český v 18. století. (Josef Pekař.) — Referáty. Zprávy.