Slovenské pohľady 4/1914 test

Slovenské Pohľady. ČASOPIS zábavno-poučný. Redaktor a vydavateľ: Jozef Škultéty. R O Č N I K X X X I V . TURČIANSKY SV. MARTIN. TLAČIL KNIHTLAClABSKY ÚCASTINABSKY SPOLOK 1914.

2

OBSAH. Básne. Strana Viere a nádeji. Mária Javorínská 50 Verše Vladimíra S. Hurbana. Sonet o samote 51 Raz stretli sme sa... Jozefovi Škultétymu. M. J—ská 52 Za matkou. Ľudovít Štúr. 1855 52 Začiatok zimy v lese. /. Gr. Orlov 53 U hrobu Pavla Mudroňa. 12/IH. 1914. Hviezdoslav 117 « Ach, márna nádej... V deň pohrabu Pavla Mudroňa. Kýčerský. . 120 Matke. /. Gr. Orlov. 120 V záhradke. Nádeja 121 Hviezdam. /. Gr. Orlov. 182 Už, už vrátime sa k vám. Kvetuško 186 A teraz... Viera 187 Z listu. A. S—vá. 187 Ako vraj veršujem? Mária Javorínská 245 Mea culpa. Dlhom/r Polský. 365 Idylla. Dlhomir Poľský. 366 Intencie. Dlhomir Polský. 368 Na rozluku. Dlhomir Polský. 369 Ráno na majeri. Ernest Raynaud. Bezsenná láska. Algernon Charles Swinburne. /. Gr. Orlov. 372 Omša oblakov. Emile Verhaeren. Cigáň v mesiaci. Henry Cazalis. Prel. /. Gr. Orlov. 373 V lete. P. I. 375 Aká pomoc ? Viera 376 Otázka. Dlhomir Polský. 436 V Skotni. Dlhomir Polský. 436 Lístok. Nádeja 437 A teraz? Viera 438 Helenke. Dlhomir Poľský. 438 Letorosty. Viera 482 Na smrť bubeläčka. Dlhomir Poľský. 541 Zakliaty kostol. Dlhomir Polský. . 542 Tempi passati. Venované vznes p. Jozefovi Ľ Holubymu. Kýčerský. . 645 Mladosť moja, mladosť... Kýčerský 646 Žalostná jaseň. Dlhomir Polšký. 646 Čo to so mnou bude? Dlhomir Poľský. 647 Augustová noc. Dlhomir Polský. 648 Z veršov Jána Socháňa 649/ Pri cymbale... Kýčerský. 685 V jaseň. 1914. M. H. 699

Kovelly, rozprávky. Strana Búrka. Novella. Od Vladimíra S. Hurbana 1 Sila detstva. Z »Guerre civile« Victora Huga, prepracoval L. N. To/stoj. 54 Večerná legenda. Preložil /. Gr. Orlov. 56 Kosa. Prel. /. Gr. Orlov. 183 Kvitnutie, pučenie Prel. 1. Gr. Orlov. 369 U cudzích ľudí. Rozprávka. Napísal P. Lobčevskij. Prelož. B. Š. . 376 Zármutok. Od Antona Čechova. Prelož B. Š. 479 Amata. Antická povesť- Napísal Richard Voss. Prel. Anča Gašpa- riková 493 Rodný dom. Napísal Jozef Gregor-Tajovský. 607 í/Nálezca pokladu. Skutočná udalosť. Z rukopisov Jonáša Záhor­ ského 612^J Jakub Pasynkov. Od /. 5. Turgeneva. Preložil /. Viest. . . . . 618 Artaban Mediánsky. Rozprávka. Prepracovanie anglickej pôvodiny preložila B. Š. 686 Ranené srdce. Črta, od Alberta Mariiša. . 693 Nie krásavica. Nefantastická vianočná povesť. Napísal N. Wilde. Prelož.: —a 699 Dramaticko práce. Orlík. (Ľ Aiglon) Napísal Edmond Rostand. (Úryvok.) Preložil Vla­ dimír S. Hurban 27, 89 Ztratený žreb, alebo: Láska je vynalézavá. Komédia v jednom dejstve od Alberta Martiša 109 Sen Jaroslavov. Dramatická povesť v 4. dejstvách s úvodom. Na­ písal Ondrej Kalina. 129,211,298 - Mária Sečianska. Historické dráma. Napísal Samuel Ormis. . 339, 416 Úryvky z Goetheho Fausta. Prekladá Martin Sládkovičov. . . . 549 Legenda o čarodejných očiach. Dráma v 3. dejstvách. Napísal Imrich Prochádzka 653 Rozpravy, články. <-x Gustáv K. Zechenter, Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) 11, 65, 172, 325, 399, 484, 522, 592 672 Bessi balkánski. Napísal Fr. V. Sasinek. 43 Prvý deň rusko-japonskej vojny. (Z denníka poit-ärtúYškeho ofíi- ciera) 45 Zo Španielska. Zápisky cestovateľa. Podáva Kornel stodola. 76, 245, 2Ó2, 389, 457 Spišské zvony v stredoveku a zvonárski majstri. Z prednášky M. Pajdušákovej na valnom shron aždení Spišského historického spolku podáva Štefan Mišík. 10>> Štúdie o Husovi a jeho dobe. Podáva dr. Ján Kvačala 187

Strana Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. v Opravy textov literárnych. 1. Hugolin Javlovič, a nie Gavlovič. 2. Pôvodina S ádkovičovej piesenky »Mne chyženka ubohá«. J. Š. 192, 545 - Richard Wagner. (1813-1883.) Napísal Fedor Ruppeldt. . . 197, 275 Gemer pred tisíc rokmi. Úryvky miesto- a dejepisné. Podáva Julius Botto 231 Albánia. Napísal Fr. V. Sasinek. 374 Biskupstvá z doby sv. Štefana. Rozjíma Fr. V. Sasinek 445 V poľských Tatrách. Puritán 525 Predčasné starnutie a výmena látok. Napísal /Hja Mečnikov. Prel. B. Š. 534 Beseda. Z prvotín Jána Bottu. Hrob 121 Historické drobnosti. Píše Jozef Šku/téty. 1. Meno Ostrihom 192 2. Niekdajší Nemci na Slovensku 195 3. Po žalobách, prednesených roku 1842 deputáciou Slovákov Ferdinandovi V 196 4. Plavecký zámok 252 5. S akým vysvedčením odišiel Šlefan Moyses od Horvatov. . 320 6. Vidiek = stolica 707 Vo Viedni z jari 1914. Kornel Stodola 251 Kapitolka zo ženskej otázky. Z M. Menšíkova B. Š. 439 Samo Chalúpka Alexandrovi Vrchovskému 321, 381 Z veršov Jána Čemického. Podáva Podtatranský. 323 Literatúra a umenie. Oslava Hviezdoslava 59 Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti 59 Branko Vodník. Povijest hrvatske književnosti. Knjiga I. J. Š. 60 Ján Leška, prekladateľ Gribojedova. J. Š 61 Lacné knižky. Dušan Makovický. 63 Dobrovský o maďarsko-finnskej príbuznosti J. Š. 123 Josip Milakovič: Dr. Arnošt Muka. J. Š. 12b Otrok. Napísala Ľudmila Podjavorínská 127 Sirota Maienka a dvanásť mesiačkov. Pre mládež spracovala Anna Janošková 128 Púčky. Ročník I. č. 4 128 Lermontov u Slovákov 254 Les annales des nationalités. J. Š. 255 Časopis Matice Moravské 324 Odmena za dejiny uhorských Rusov 324

Strana Maďarskí hlstorikovia do Trenčianskej stolice -324 Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sväzok II. Druhé vydanie. J. Š. . 383 /. Gr. Orlov. Piesne a dumky. J. Š 386 Štúrovo »schisma« a jeho ohlasy. Napsal Prof. Dr. V. A. Francev. J. Š. 387 Český Lid. Ročník XXIII., číslo 9 10, 1914 491 Magyar irók élete és munkái , 492 Miestne mená v Zemplínskej stolici 492 Tranovský. 1915 548 Nyelvtudomány .548 Pútnik svätovojtěšský. 1915. 652 Časopis Musea království Českého 708

Bok 1914. Sošit 1. iloveuské Poh Búrka. Novella. 0(i Vladimíra S. Hurbana. Len čo sme sa horko-ťažko vytrepali na vozy so psami a pravda s mnohými paklíkmi, košmi etc., keď z čista-jasna sa za­ blyslo a o chvílu zahrmelo tak, že až sklo na oblokoch zarinčalo. Alexiej Ivanovic zbledol, obzrel sa na všetky strany sveta, a keď uvidel, že od juhu tiahnú na nás, vlastne letia s ohromnou rýchlosťou mračná, jedným skokom (a vážil dobrých sedem pudov)*) bol už na zemi. — Nepôjdem, riekol úzkostlivým hlasom — a už zmizol v korridore. My ostatní, volky-nevolky, sme tiež poschodili, hoci v nádeji na dobrú polovačku vdačne by sme boli namokli. Lebo ak sme chceli ešte dnes byť na postriežke, nuž bol najvyšší čas sa pohnúť. Ale bez Alexieja Ivanoviča odísť sme nemohli a nahovoriť ho na cestu v búrke, to sme vedeli, že je najväčšou nemožnosťou na svete. Alexiej Ivanovic sa smrtelné bál búrky. Hoci toto prirovnanie není správné. On vydržal celé obleženie Port-Artura. Ako delostrelecký kapitán tri mesiace sedel na jednej redutě bez oddychu. Celý ten čas bol v najnebezpečnejšom mieste, vykúriť papirosku bolo zriedka­ vejšie, ako vidieť umierať svojho suseda od nepriatelskej gule. A tento človek, náhle zahrmelo, smrteľne zbledol a pratal sa do naj­ temnejšieho kútika. Príčinou nemohol byť strach pred smrťou, on iste mal špeciálnu psychickú vadu, chorobu, ktorú prevládať nemohol. Nuž zase sme si teda zasadli v izbe, vyčkávajúc, kým búrka prejde. Čo sa vravelo, vravelo sa o búrke. Michail Michajlovič, doyen našej poľovníckej spoločnosti, za- chriakal, zakašľal. To bolo znakom, že chce niečo rozprávať. Oby­ čajne v prvý večer našich dvoj-, trojdenných poľovačiek on nám rozpovedal niečo zo svojho života. Neviem, či všetko prežil, čo rozpovedal, ale jeho rozprávky vždy boly vážnym a vítaným bodom nášho poľovníckeho programmu. Teraz Michail Michajlovič žmurkol trochu šelmovsky na Alexieja Ivanoviča a povedal: — Na dnes večer som mal inú históriu na pohotové, ale keď už teraz sedíme tu pre nešťastnú búrku, poviem vám niečo iného, čo mi teraz prišlo na myseľ. Reč bude pravda o búrke. Minul mi vtedy dvadsiatytretí rok. (Michail Michajlovič vždy tak začínal rozprávať, pravda, meniac číslo.) A verte, že som bol *) Pud rovná sa 16 kilogrammom. 1

nešťastný, strašne nešťastný. Bohom mi daná veselosť náhle ma opustila. Pochybnosti hrýzly moju dušu a vyhryzly všetko, čo kedy mi dávalo sily radovať sa. Dve pochybnosti. Prvá bola tá, či som prešiel na zkúške pri okružnom štábe na pripustenie do akademie generálneho štábu. Nebol som si istý, či som správne rozlúštil tak­ tickú úlohu, či prehodiť divíziu na pravý breh rieky, či ju nechať na lavom. Podľa môjho strategického úsudku pre obe možnosti som mal dôvody pro i kontra jednakej sily. Nemohúc rozhodnúť roz­ umom, rozhodol som kopejkou. Hlava, či písmo! Ako vyšlo, tak som napísal. Písmo — prehodiť, nuž teda prehodiť. Druhá pochybnosť bola odpoveď na otázku: či ma ľúbi? Prvý raz, aspoň tak sa mi vtedy zdávalo, som sa opravdové zaľúbil. Čo bolo predtým, to boly len hračky, ktoré ma zabávaly viac-menej dlho, ktoré sa začínaly a končievaly bez hlbších citov radosti alebo žiaľu. Ale teraz — oj! to bolo niečo celkom iného I Lubov Petrovna — asi 24—25-ročná vdova — ma očarila. Pravda, nielen můa, ale celý náš garnizon hneď od prvého dňa svojho po­ bytu v našom meste. Ona bola ku všetkým milá, ale ja som hned pocítil, že mám lepšie výhlady ako iní. To mi dalo smelosti a ja som atakoval celou silou. Ona neskrývala svojej blahosklonnosti ko mne, velmi jemnými narážkami dávala mi nádej na splnenie mojich túžob — v budúcnosti. Výsledok bol ten, že ja, podpalovaný ná­ dejami, zahorel som dušou i telom. Niekedy, keď búrlivé city pře­ mohly dar slova a my sme zatíchli, ona zahľadela sa svojimi hlbo­ kými očami na mňa, ja ako hypnotizovaný sliedil som za každým pohybom jej dlhých rias. Zdalo sa mi, že jej hlások už-už sa kloní ko mne, že moje oči, moja duša, moje telo priťahujú ju ne­ odolateľnou silou lásky, mladosti a blaženstva. A v takejto chvíľke najvyššieho napnutia ona, nemeniac výrazu ni tvári, ni očú, vravela s pokojným hlasom krátku vetu, na príklad túto: — Ach, predstavte si, veď ešte Fedku dnes nekúpali. Fedka bol protivný dakseľ. Jej miláčik. Ona dobre vedela, že daksľov vôbec ja nemám rád a Fedku obzvláště. Nie je ťažko, páni, uhádnuť, aký malý následok jej slová. Vyskočil som, ako oparený a bežal von. A Lubov Petrovna volávala za mnou nevinným, do- jemne-sladkým hlasom: — Michail Michajlovič, holúbok, čo sa vám robí V Zúril som, preklínal a — plakal. Cítil som, že ona hrá so mnou komédiu. „La femme au pantin" !*) Alebo je len hlúpo-na- ivná? Oj, nie, má viac rozumu ako desať chýrnych advokátov. Ale tak je naničhodná koketta i — bašta! Treba spraviť krátky koniec: porúčam sal Nešiel som k nej jeden deň, druhý, tretí. Na štvrtý deň vždy som sa s ňou niekde náhodou stretol. A vtedy pozrela na mňa tak, že čítal som v jej očiach smútok i výčitky, no i — nevydržal nepovedať aspoň niekoľko slov. Výsledok bol vždy rov­ naký: zase som bol sputnaný. Do nasledujúceho incidentu sFeóľkom. *) „La femme au Pantin" (Dáma s pajácom), román, ktorý na pisal Pierre Lonys.

3 Nevedel som, 6i to mal byť len prísny exámen mojej vytrva­ losti, či chcela, aby som najprv potrpel a tým viac si cenil svoje budúce víťazstvo? Nádeja i zúfanie stále sa měnily. Bol som nervózny a rozdrážděný do krajnosti. Len jeden deň v týždni, v piatok, býval som spokojnejší. Každý piatok totiž po obede sadol som si na koňa a šiel na ná­ vštevu do Iljinov, bohatých statkárov, ktorých majetok bol na desať verst od nášho mesta. Rodina Iljinov skladala sa z hlavy rodiny Pavla Dimitrieviča, ženy jeho Márie Leonidovny i osemnásťročnej dcéry Anny. Každý piatok prichodili k nim stáli hostia, všetko už starší páni. Okrem mňa, iných mladých ludí v piatok nikdy nebolo. Akurátne o šiestej sme sa schodili a hneď sme sa dali do karát. Hrávali sme sa do jedenástej, potom sme večerali a o jednej sme šli domov. Raz v lete šiel som s velikánskou radosťou k nim. Bol som velmi rozčúlený, lebo deň predtým sa zase zjavil na scéne Feďka. Ledva som vstúpil, už sa mi Pavel Dimitrievič žaloval, že jeden z našej „púlky"*) ešte neprišiel. Naše „púfky" boly vždy stále. Ostatní sa už hrali. Pavel Dimitrievič bol velmi akurátny a hneval sa, ak sa niekto oneskoril. A Prokofij Alexandrovič, ktorý sa oneskoril, bol náš partner. V lete sme sa hrali obyčajne v zá­ hrade. Pavel Dimitrievič mrzutý chodil so mnou; potom, keď sme sa stretli s Annou Pavlovnou, povedal: — Ana, nože zabávaj trochu Michaila Michajloviča, ja po- zrem, či už ide ten nešťastník. Zostal som s Annou Pavlovnou sám. Hneď musím pripomenúť istú zvláštnu okolnosť, ktorú si ani teraz nemôžem dôkladne vysvetliť. Už som pripomenul, že u Ilji- ných v piatok mladých ľudí okrem mňa nebolo, oni prichádzali v iné dni, v ktorých schodila sa výlučne mládež. Ja, ako piatkový hosť, vžil som sa celkom do úlohy starého pána. Ako sa to stalo, neviem, viem len, že to prišlo akosi samo sebou, bez môjho želania alebo odporu. Charakter piatkových večerov to akosi prinášal. Preto mi nikdy ani na myseľ neprichodilo pokurizovať trochu Anne Pav- lovne, čo by sa vlastne svedčilo mladému človeku, hosťovi, pláne ktorého — ako všetky okolnosti dokazovaly — vždy radi videli. Keď sme sa uvideli, neskrývali sme svoju radosť, ale náš rozhovor ničím sa nerôznil od rozhovorov ostatných piatkových starých pánov s ňou. Čo viac, v mojom tóne i slovách bolo vždy niečo mentor- ského, akási dôstojnosť, osvojená v škole života a zkúsenosťami. Po každom žarte — morálka. Opätujem, neviem určite, prečo som hral takú rollu. Myslím, že jednou z príčin bola osobná parita vo hre v karty. Hra bola cieľom našich návštev, ona dominovala ešte i pri večeri. Vždy niekto ešte dokazoval na príklad to, že treba bolo položiť červeného túza a nie dámu. V hre sú všetci rovnakí, tam niet ani stavovského, ani vekového rozdielu. Kto sa vie lepšie *) Půlkou volá sa kompánia troch-štyroch hráčov. Pri hre „vint", o ktorej je reč, hrajú sa obyčajne štyria. 1«

hrať, ten je viac hoden. A ja som mal chýr velmi dobrého hráča.- Nuž hádam preto rovnosť, čo viac istá prevaha bola v práve počas celého môjho pobytu u Iljinov. Anna Pavlovna bola vždy v mojich očiach veľmi milou dcérou-dieťaťom môjho priateľa, dieťaťom, s kto­ rým možno požartovať, ale kurizovať mi nikdy na um neprichodilo. — Akože vám to len bude dnes bez partnera — s úsmevom zahovorila Anna Pavlovna. — Veru, sám neviem, riekol som vážne. — Budete sa nudiť. — Ale nie, veď Prokofij Alexandrovič príde. Je zdravý, videl som ho včera. — Viete čo? Podte so mnou, pomôžete mi prikryť na stôl. Všetko prichystáme, a ak za ten čas váš partner nepríde, pôjdeme sa prejsť do parku. Chcete? Ukážem vám miesta, kde ste ešte ne­ boli. Súhlasíte? — Ale s najväčšou radosťou! V lete večeriavali sme vždy na velikánskej verande. Tam sme teda prikrývali stôl. Lákaj přinosil fľaše, taniere, kalíšky, zákusky. ja som ich od neho bral a podával Anne Pavlovne, ktorá ich kládla na zodpovedné miesto. Keď sme boli hotoví, dozvedeli sme sa, že náš partner nepríde. Pavel Dimitrievič i náš druhý partner už „vošli" do druhých „puliek", i mne núkali, ale vediac, že stáli hráči ne­ majú radi „cudzích", neprijal som. — Teda pôjdeme? spýtala sa Anna Pavlovna. — Dobre, poďme. Ačkoľvek Mária Leonidovna, mať Anny Pavlovny, bola veľmi konzervatívna dáma a prísno bdela nad zachovaním starých spolo­ čenských obyčajov a mravov, predsa, následkom mojej mimoriadnej rolly — prechádzka s Annou Pavlovnou bez sprievodu bola nielen možná, ale i prirodzená. Preto nepýtajúc sa ani o dovolenie, Anna Pavlovna zavolala matke, sediacej na verande: — Mama! Idem s Michailom Michajlovičom do parku. Povedz, prosím ťa, Filipovi, aby sa postaral o hostí. Šli sme. Park bol velikánsky. Vlastne nebol to v pravom smysle slova park, ale les, ktorého čiastka, bližšia k domu, bola kultivovaná. Posadené trávniky, hriadky s kvetami, pieskom posypané chodníky. Čím ďalej od domu, chodníky vždy viac prerastaly trávou, zužo­ valy sa a nakoniec celkom mizly vo vysokej tráve. Tam už bol opravdivý les, čím ďalej, tým krajší. — Až mi ľúto býva, že sem, okrem mňa, nik nechodí, zaho­ vorila Anna Pavlovna. Nik sa kráse nášho lesa neteší. Uvidím, ako sa vám popáči moje najmilšie miesto, kam každé ráno chodievam. Chcela by som, aby sa vám tak páčilo, ako mne. Anna Pavlovna bola dnes mimoriadne veselá. Jej veselosť po­ maly přechodila i na mňa a ja skoro som zabudol na svoje bôle. Rozprávali sme o všeličom. Čím viac som ožíval, tým častejšie po­ zeral som na veselú tváričku mojej spoločnice. Keď sa k tomu ešte

zasmiala strieborným hláskom a na líčkach jamôčky zaihraly, prišlo mi na mysel: Bodaj ťa, ale že si pekná! Ak sa ma predtým voľakto opýtal, či je ona pekná, vravieval som: áno, je pekná. Ale medzi tými rovnakými slovami bol ohromný rozdiel. Začínal som chápať: prečo je pekná! A to je veľká vec! Jej krásu som vlastne len teraz vynašiel. Tak idúc, smejúc sa, boli sme pod hustými korunami stromov a ani sme nebadali, že slnko sa kloní k západu. — Hla, tu je moje obľúbené miesto, riekla a vošla do hustého ;krovia. Ja za ňou. — Tu sme! Zastal som zadivený. To bolo naozaj prekvapenie. Tušiť sa nedalo, čo krovie zakrývalo. Predo mnou blysla hladina nevelkého jazierka. Okolo neho zelený veniec z malinových kríkov a dalej druhý veniec starých velikánskych líp. Celkom pri vode pred nami stála malá zakrytá drevená búdka s velkým skleneným oblokom na jazierko. Ešte som si nemohol sprítomniť všetku krásu tohoto kútika, ked moje oči nevolky upřely sa na nebo. Hned sa mi čelo zmraštilo. Nad našou hlavou visely mračná, nízko, nízko; zdávalo sa, že vrcholce líp sa ich dotýkajú. A aké mračná! Kudlily sa ako dym z čerstvej čečiny. — Anna Pavlovna — skríkol som — chytro nazad — búrka ide! Ona zbledla tak chytro, ako dnes Alexiej Ivanovic. (Alexiej Ivanovic načúval tiež, ale sliedil stále cez okno let mračien a blesky. Ešte stále sa lial dážď a s času na čas zahrmelo.) Ja som vedel — pokračoval Michail Michajlovič — že sa ona velmi bojí búrky. — Chytro, chytro domov, riekla slabým hlasom. Boli sme vzdialení od domu asi na verstu.*) Vzal som Annu Pavlovnu za ruku a začali sme bežať domov. Ale ledva sme spravili niekoľko krokov, vlastne skokov, ked začuli sme divný šum. Začaly padať obrovské kvapky dažda. Ešte bolo celkom ticho. Listy na stromoch sa ani nepohly, ale tupý zvuk padajúcich kvapôk zväčšoval hrôzu. O sekundu schytil sa víchor. Bez priechodu, z najhlbšieho ticha našli sme sa zrazu v strašnom orkáne. Predstavte si, páni, lipy, ktoré pred chvíľkou stály plné majestátu, nehybne, hrdo, ako pomníky vekov, zhýbaly a klátily sa teraz, ako trsť. Orkán bru­ tálne šarpal ich listy. Slovom: hrôza! ísť domov ani myslieť. — Zpät do búdky! skríkol som a vzal trasúcu sa Annu Pav­ lovnu pod pazuchy a ťahal k búdke. Za niekoľko sekúnd sme došli. Posadil som ju na stoličku, chrbtom k obloku, a ja som si sadol naproti. Sedela celkom bez vlády. Treba ju posmeliť, uspokojiť, zahnať jej myšlienky o búrke. Ale ako? Ja sám som sa bál búrky, ked i nie tak, ako ona, ale hlavne blesk strašne na mňa pôsobil. A potom ona sa tak preľakla, *) Versta o malo viac ako kilometer.

6 že by cudzí človek ani neveril, že Anna Pavlovna pred minútou a Anna Pavlovna teraz je tá samá osoba. Všetko, ¢0 som teraz mohol na jej posmelenie povedať, bolo asi toto: — To chytro prejde.. . To je nič. . . Veď to len tak... Môj hlas sa triasol a moje „významné" slová nemalý, pravda, žiadaného výsledku. Biedna Anna Pavlovna snažila sa rukami za­ kryť si tvár, ale, zdá sa, nemala dosť síl. Ja som takže pokračoval, pri každom návale víchra sa mi reč pretŕhala. Hrôza, čo sa robilo! Búdka prašťala od základov, nápor hrozil svaliť ju do jazera. Dážd siahal do obloka, zdalo sa, že sa rozletí na tisíc kusov. Pritom bolo temno a cez zaliate okná bolo vídať len strašné silhouetty kláťacich sa, ošarpané konáre vystierajúcich líp. Ale na podiv, ani sa neblýskalo, ani hromu nebolo počuť. To ma trochu osmělilo. Blesla nádeja, že obíde sa bez búrky. Treba posraelit i Annu Pavlovnu. Ale ako? Okrem hlúpych fráz nič mi na myseľ neprichodilo. Ako by som len mohol dať iný smer jej myšlienkam? Cím možno zaujať mladé dievča? Nuž samo sebou sa rozumie, len volacím, čo sa krúti okolo srdiečka. Áno, to ju spasí! Veóľ vidno bolo na nej, že tratí už posledné sily; alebo mi tu omdlie, alebo, nedaj Boh, ešte niečo horšieho sa stane. Ja probu- jem; ved je ona iste do niekoho zalúbená. Trochu som pomyslel a o chvílu začal: — Anna Pavlovna, prosím vás, vypočujte ma. Vmyslite sa do nasledovného položenia. Okolnosti i okolie je práve také, ako teraz. Búrka, búdka atd.. . Pred vami stojí človek, človek, ktorý vás miluje, a ktorý vám je tiež milý... Vy ho tiež Iúbite... Anna Pavlovna pozrela na mňa, jej velké oči boly ešte väčšie, a pohľad bol divný, taký divný... Bez slova zakryla si zase tvár dlaňou. — Áno — pokračoval som — obapolná láska vás už od dlhšieho času svazuje ueviditelnými niťami; ale to je ešte velkou tajnosťou kaž­ dého osobitne. I vy, i on tuší, čo sa deje v srdci druhého, ale niet smelosti vyjaviť tajnosť. Mučíte tým jeden druhého. Oba čakáte náhodu. Čakáte na „niečo", čo pomôže odhaliť tajnosť. Čo má byt to „niečo", sami neviete. On má ešte pochybnosti, není si istý, či vy svoje milé a drahé slová tak chápete, ako on. Vy ste presved­ čená o jeho láske, ale ste nesmelšia; on smelší, ale menej pre­ svedčený. A pomyslite si, že tak dávno čakaná náhoda sviedla vás sem do tejto búdky. Búrka zúri, všetky divé, sputnané sily prírody sa osvobodily. On vie, že sa vy bojíte, trpíte od úžasu a strachu, chcel by vás obrániť. Chcel by vyhnať cit strachu citom svojej lásky, lebo je presvedčený, že ak ho vy Iúbite, to vo vašom srdci nebude miesta pre bázeň, jeho vyznanie zaplní sa len citom lásky a bla­ ženosti! On by mohol to spraviť, ale sa bojí, lebo mohly by ste si myslieť, že využíva príhodnú chvilku vašej slabosti. Vy sedíte pred ním, z jeho očú čítate, že trpí... Anna Pavlovna pozrela na mňa a zase sklopila oči. — Povedzte, prosím — a vzal som ju za ruku tak, ako vždy robievajú, ked chcú niekoho uspokojiť — po­ vedzte, čo by ste spravili v takú minútu, ked hrom za —

Nemohol som dohovoriť slova, keď všetko vôkol sa zasvietilo a v tom udrel strašný hrom... Búdka sa striasla. Anna Pavlovna pozrela na mna, — pohlad ten netrval iste ani stotinu sekundy, ale dokial budem žiť, budem si ho môcť pri­ pomenúť. V tej samej chvilke, ako pozrela, vyskočila a hodila sa do môjho náručia. .. Ja, ničoho nechápajúc, mechanicky pritiahol som ju k sebe. .. Jej hlávka tisla sa k mojim prsiam. Vonku blesk za bleskom, hrom za hromom, okná sa trasú, brnčia.. . Anna Pavlovna vždy silnejšie sa túli k mojim prsiam... Jednou rukou držím ju okolo pása, druhú ruku ona sama schytila a tisne si ju na líce, zakrýva tvár... Dlhé minúty sme tak presedeli. Ani teraz neviem, ako dlho to mohlo trvať — päť minút — štvrť hodiny — pol hodiny... Neviem... Spamätal som sa, keď som zbadal, že sa vyjasnilo. Ale už nie bleskom, ale spokojným podvečerným svetlom. Zdalo sa mi, že len-len pred chvíľou lial sa dážď, zúril orkán, hrmel hrom, a teraz cez mokré obloky vidno bolo blyštiace sa listie v posledných lú­ čoch slnka. Pohol som sa. Anna Pavlovna pustila moju ruku, zdvihla hlavu s mojich pŕs. Zase pozrela na mňa zvláštnym pohľadom; tak pozerá dieťa, keď sa prebúdza a nevie, čo sa s ním robí. Potom zrazu jej líca zahořely a ona vstala. Na jej líci odtlačený bol môj batterijný znak, čo som mal na prsiach pripätý. Všetko, čo som mohol po­ vedať, bolo: — Môžme ísť. Dážď prestal. .. Nehovoriac ani slova, s očami upretými na zem šli sme do­ mov. Vysoká mokrá tráva a padajúce kvapky so stromov přemočily nás dôkladne, kým sme došli domov. Tam nás znepokojení čakali. Annu Pavlovnu mať zaviedla do jej izby preobliecť sa. I mne po­ núkli šaty z garderóby Pavla Dimitrieviča. Ja, chcejúc hneď sadnúť na koňa a ísť domov, neprijal som. Keď videli, že sme zdraví, všetkým sa veselosť vrátila a nijako ma pustiť nechceli. Zakrútili ma do burky*) a posadili za stôl. Riešili hneď večerať a potom sa rozísť. Anna Pavlovna neprišla, ešte je vraj preľaknutá. Ja sedel som bledý, rozčúlený. Všetci sa z nás smiali. Hlavne Pavel Dimi- trievič posmeškoval. — Že moja dcéra je slabý junák, to som vedel, ale že náš mladý hrdina Michail Michajlovič je nie lepší od nej, to je niečo nového. Ako len podali čaj, som sa odporúčal. Už som sedel na koni, keď Pavel Dimitrievič zavolal za mnou: Pán hrdina! Budúci piatok nedopustím, aby v mojom majetku bola búrka. Aby ste sa mi neoneskorili! Prijdúc domov, hneď som si ľahol do postele, ale nemohol som zaspať. A veľmi rád by som bol zaspal. Nechcel som s rozbúrenou *) Burka, plášť, ktorý nosia kavkazskí kozáci.

myslou súdiť o dnešnej príhode. Zajtra, keď spánok ma uspokojí — pomyslím si. Ale márna bola moja snaha. Sen sa ko mne neklonil, a pred mojimi očami mihalo sa v jaskravých farbách všetko, čo som dnes videl. Myšlienky hnaly jedna druhú, kudlily sa, ako tie mračná. Pomaly ony sa spokojnejšie skládaly, asi takto: Milostivý Bože! Aký som ja podliak! Čo som ja narobil! Či je to možné, že ma ona ľúbila a ľúbi? Veď dodnes som ja ničoho nebadal! Či to len búrka a strach bol na príčine? Nie, nie, to je nemožné! Tak pritúliť sa môže len milujúca deva! Veď ešte stále som cítil tlak jej krásnej hlavičky a pružných panenských pŕs! A ten pohľad, ten pohľad, akým ona na mňa pozrela skôr než by sa hodila do môjho objatia. A ruka ešte cíti jemnú kožu líca a trasenie jej dlhých rias. Aký som ja podliak! VecT mi ešte zunia v ušiach moje vlastné, podlé slová! Ved ako som sa snažil, aby ony znely úprimne, aby tým istejšie odpudily jej strach! Hlas môj triasol sa od strachu, a ona myslela, že od hlbokého citu lásky! Ved ona je ešte veľmi mladá, nezkušená. A ako sa ona pritúlila! Nie, urobil som hrozné svinstvo! Ale ako to len ona mohla pomyslieť? Veď za štyri roky našej známosti nikdy nebolo narážky! A možno, že si ona moje mlčanie, skrývanie vysvětluje mojou skromnosťou. A čo rodičia? Ved1 oni ani zdaleka nedopúšťali, že by som ja mohol byt čo len dalekým kandidátom na ženícha ich dcéry! Ved u nich som bol ja vždy len partnerom na vint. Ich dobrý známy síce, ale len v piatok. Ved za štyri roky stretol som sa s nimi inde a ino­ kedy len dva-tri razy, a i to bez dcéry. Ostatní mladí ľudia, ktorí k nim prichodili, tí všetci otvorene hrali rollu kandidátov na ruku Anny Pavlovny. Oni, bohatí, s postavením, s veľkou budúcnosťou! A ja, obyčajný armádny1 ) poručík, a k tomu ešte dvadsiatnik!*) Veď rodičia iste majú už hotový plán s dcérou. Ved ak by oni zbadali, že sa ja krútim okolo ich dcéry, a ešte s úspechom, nuž iste by mi boli dávno dvere ukázali. Akým naničhodníkom budem ja v ich očiach! Ved oni si iste pomyslia, že ja. využijúc dôveru a pohostinnosť rodičov, potom mladosť a nezkúsenosť dcéry, ticho, potajomne zakrútil som jej hlavu, v nádeji na bohaté veno. Prav­ daže ! Ale ved mohol by som im vysvetliť, že tu bolo len nedo­ rozumenie. Nie, nie, nikdy! Uraziť hnusným spôsobom najsvätejšie, najdrahšie city devy ? Nie! Či nie dosť jednej podlosti! Uraziť jej prvú lásku! Pravdaže prvú! — Tu videl som pred sebou všetkých tých mladých ľudí, o ktorých som vedel, že chodia do Iljinov, a z ktorých by každý nedbal vziať si Annu Pavlovnu. Skvor- cov! — ale či by sa mohla veselá a nežná Anna Pavlovna zaľúbiť do takého mrzúta? Nie. — Sokolov! — nie. Lebo pamätám, ako raz hovorila o ňom, bárs aj zo žartu — ale predsa! — že je — \') Armádny poručík, na rozdiel od poručíka gardy, ktorý má vždy výhľad na kameru. *) „Dvadsiatnikmi" volajú sa ľudia v štátnej službe, ktorí žijú len z platu. V Rusku vydávajú plat nie prvého, ale dvadsiateho každého mesiaca.

9 plešivý čert! Pavlov! - - nie! On, keď jej kurizuje, vždy dáva jej cítiť svoju vyššiu hodnotu, ako on vraví, vyšší rozum. Len nedávno sa mi žalovala na neho, vraviac: „Ja viem velmi dobre, že je on o veľa múdrejší, ako ja. Ale mne sa zdá, že človek, ktorý mi nevie nič iné povedať, ako to, že je múdrejší ako ja — je obyčajný hlu­ pák!" Atcľ.; atď. Takým spôsobom prebral som všetkých možných kandidátov a s velkou určitosťou konštatoval pri každom, že ani do jedného sa nemohla zaľúbiť. A že by osemnásťročná deva do nikoho nebola zaľúbená, ved je to číro-čistá nemožnosť. Zostal teda len jeden, a tým jedným bol som ja! A teraz ja, chcúc hájiť svoju kožu, prídem a poviem: Milostivá, vy ste sa ráčili pomýliť, vy ste mne úplne ľahostajná! Mráz ma preberá, ked si len pomyslím! Ale ako som ja mohol bez všetkých narážok a snáh vzbudiť v nej také hlboké city! Ja síce viem o tom, že vravia o mne, že som veľmi príjemný mladý človek, nie hlúpy, primerane dosť vzde­ laný i pekný. Ale predsa! Hm!.. . Ale ked si tak pomyslím — a tu začal som byť čím viac nesený svojou ideou v jednom smere — prečo by sa vlastne nemohla zaľúbiť do mňa V Preto, že som len chudobný armádny poručík\'? Láska na čin nehľadí! A potom ved idem do akademie! (Tu spomienka, aký bude výsledok exámenu mi na chvíľu pretrhla víťazný let myšlienok. Ale len na chvíľu. Skoro som sa uspokojil dôvodom, že kopejka sa mýliť nemohla!) Veď môžem sa doslúžiť do generála! Áno, generála! A ved byť ženou generála, to tiež není „sedem detí za krajciar!" O veľa viac ako žena hoci bohatého statkára, bez hodností! Atd. — Pokračujúc tak v rozmýšľaní, prišiel som konečne k tomu jedinému možnému výsledku, že do opravdy Anna Pavlovna sa do mňa zaľúbila. Ba čo viac, že len do mňa sa mohla zaľúbiť! Postupne prichodily mi na myseľ rôzne príhody, v ktorých Anna Pavlovna zvláště ma vyznamenávala. Nedávno v záhrade; ó, ja somár — odřezávala kvety a pýtala sa ma: „Máte radi cyclamen?" Ja som odpovedal, že mne sú ľahostajné. A ona na to: „Ach, aká škoda, ja ich mám tak rada!" A dnes skoro to samé s jej najmil­ ším miestom v parku, len ešte výraznejšie, či to neni narážka na lásku? A nie len narážka, ale sama láska! Jasné, ako Boží deň! Ked som tak samého seba presvedčil, prvé bolo: Čo teraz robiť. Áno, čo robiť? Nechať za čas Annu Pavlovnu v pochyb­ nostiach? Nie, to by bola nová podlosť! Musím jej hned vyznať lásku otvorene a prosiť rodičov o jej ruku. Hm ! — vyznať lásku... A Či ju ja milujem? Ved dodnes mi to ani na um neprichodilo! Nie, ja ju ľúbim, i predtým som ju ľúbil, len nebol som si toho povedomý! Dnešný deň mi otvoril oči! A Lubov Petrovna! Ech 1 tú som nikdy neľúbil, nie, nech ide s Pánom Bohom aj so svojím štenaťom! A čo rodičia? Ak oni súhlasu nedajú?... Nuž vtedy sa zastrelím! Áno, zastrelím sa! To bude dôkazom, že moje city boly iskrenné, že som nebol podliakom, nehľadal som vena. Mal som sily a hrdosti obetovať svoj život, posial ničím neskalený. Áno. Zajtra pôjdem k nim, poprosím o jej ruku, a ak dostanem košík, zastrelím sa. Riešené. — A spokojne som zaspal. —

Na druhý deň, obležený do parádnej uniformy, bledý a trasúc sa vošiel som do prednej izby Iljinov. Až dotial šiel som odhodlane, pevným krokom. Tu som ztratil smelosť. Už, už chcel som sa vrátiť, keď vošiel lákaj a vytreštiac na mňa okále, zastal na prahu. — Tvoj pán je doma? — Nie, prosím. Pani i pán šli k susednému statkárovi. Slečna je doma. Či kážete, aby som vás oznámil ? — Áno.. . Nie.. . Áno. . . V takom páde... Nie... Áno. .. prosím !... Lákaj od údivu i ústa otvoril. V dverách stretol sa s Annou Pavlovnou. Bola i tak bledá, ale keď ma zazrela, a ešte v parádnej uniforme, zbledla ešte viac. Dlhá pauza. Lákaj odišiel. — Čo je s vami? opýtala sa slabým hlasom. Ja stál som nemý a akoby přikovaný k zemi. Nová pauza. T— Prosím vás, poďte dnu, povedala potom. Ja som spravil krok, ale pôda podo mnou sa kolísala. Spamätal som sa v salóne. Sedeli sme zase jeden proti druhému. Zase pauza. Konečne som sa odhodlal: — Anna Pavlovna, ja.. . — Počkajte, Michail Michajlovič, ja vám pomôžem, hoci ťažko mi to padne, ale musím vám pomôcť. — I zadívala sa na mňa tým svojím krásnym pohľadom. Zem zase začala sa mi pod nohami hýbať. — Milý Michail Michajlovič — a položila svoju rúčku na moju, — vy ste čestný, poriadny človek. Viem, cítim, že vy príliš ctíte si poryvy mladej panenskej duše, a nemôžete dopustiť, aby boly urazené. Vaše rozhodnutie, ktoré, ako vidím, chcete teraz usku­ točniť, mi velmi lichotí... Prosím vás, odpusťte mi.. . Neviem sa dobre vysloviť... Celú noc som myslela o tom... Vedela som, že prídete... Nesklamala som sa vo vašom charaktere... Ďakujem vám za to, i za vašu obetavosť... Sme dobrí kamaráti, môžeme si otvorene povedať pravdu. . . Myslím, zostaneme i naďalej dob­ rými kamarátmi.. . Súhlasíte ?... Ale len pod jednou podmienkou — a rumenec polial jej bledú tvár, oči ožily —: Budeme chodiť na prechádzku len s barometrom v ruke! Lebo ja za seba neručím! Teda súhlasíte?... Dajte vašu ruku!... Už po prvých slovách som cítil, že blednem ešte viac, a čím ďalej, tým menej som rozumel smysel jej slov. Ale keď ona pi i posledných slovách mi ruku podávala, pochopil som. Krv vliala sa mi do hlavy, predo mnou sa všetko nielen krútilo, ale zavrtělo s hroznou rýchlosťou. Viem len tolko, že som vstal. Len neskôr som sa dozvedel, že tackajúc sa vybehol som von, bez odobierky sadol do koča a odišiel. — — Dva týždne, okrem na službu, nikam som nechodil. Lubov Petrovna dlho ma bombardovala listami. Potom prestala. Našla vraj iného. Na tretí štvrtok dostal som takýto list: „Milostivý pane, Michail Michajlovič. Moja žena a ja sme sa len dnes dozvedeli o pravdivej príčine

11 Vášho samotárstva. Vaši partneri, medzi nimi i ja, strašne sme vás hrešili. Ostatní nás už nechcú brať do svojich puliek. Dali mi ultimátum; alebo vás priviesť v nasledujúci piatok, alebo nového partnera. Z počiatku som myslel, že pre búrku ste ochoreli (ač- kolvek predsa búrka bola v diele!) a preto nechcel som narušiť váš pokoj. Ale keď som sa dozvedel, že ste živý a zdravý, prišlo mi na myseľ, že v tom väzí niečo iného. Afia tiež chodí po dome ako tieň a je nervózna. Zavolal som ju dnes ad audiendum ver­ bum, 6i sa medzi vami niečo nepřihodilo. (Filip naničhodník tiež zamlčal váš posledný príchod, pravda, na rozkaz Anin.) Aňa roz­ povedala mi všetko. Mladý človeče! — odpusťte, že vás tak volám, — ja sa vám divím! Miesto toho, aby ste sa radovali takej príležitosti, vy hráte akúsi tragickú rollu! Jedným slovom: Ak vy zajtra o 6-tej popo­ ludní nebudete u nás, vtedy ja — ale viem, vy ste v základe roz­ umný človek, hrozby sú zbytočné. Váš Pavel Iljin.\'4 Na druhý deň bol som u Iljinov. som mužom Anny Pavlovny. Prípadne vám ju poviem. Na­ čo mám dalej rozprávať? O rok, súc žiakom akademie, bol No to je už téma druhej rozprávky. teraz dosť. Veď i dnešná búrka už prešla. Či tak, AÍexiej Ivanovic? Alexiej Ivanovic nesmelo pozrel von oknom. Keď uvidel jasné nebo, tvár jeho sa rozveselila a riekol: — Tak je, tak je. Prešla. Poďme. A vydali sme sa na cestu. Gustáv K. Zechenter. Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Môj pobyt v Kremnici od 8. mája 1868. A tak tedy sedeli sme už tu, s tým presvedčením a pred naším odchodom, pod lúčením sa tak často opakovaným uistením, že sa po krátkom čase navrátíme, do nášho Brezna. Ja že sa dám do penzie a potom ako súkromný lekár vtiahnem zase do nášho domu. Tak sme to opakovali našim priatelom, a tak sme to sku­ točne mysleli. Ale časy sa menia, a my meníme sa v nich. Pomaly sme sa uhniezdili; na hospodě dve izby, ako řečeno, mali sme na námestie, tretia, moja ordinačná izba, mala oblok ponad strechu prosto do komína, môj vis-ä-vis bol starý vrabec v tmavom habite dymom učadený. Prebýval v komínovom otvore, kde i vizity početných vrabcov prijímal. Nuž toto bolo moje zají­ mame v prázdnych chvílach. Cez moju izbu bol vchod na padláš, kde sa prádlo vešiavalo. No to ako-to, ešte s tým by sa človek

bol akosi spriatelil, ale sľúbenú stajňu mi krčmár de nomine et omine Grobl, rectius Grobian, nijako prepustiť nechcel, lebo on tú, ačpráve velkú, pre svojich prespolných hostí potrebuje; nepomohlo nie, ani prosenie, ani gró\'blovanie, a ja musel som, a ešte som sa tešil, že tak vypadlo, lebo stajní tu s hospodami málo jesto na dispozíciu, musel som statok usalašiť celkom na druhom konci rynku, na juho-východ, za (bývalým) kostolom, nad strmým mest­ ským múrom v susedstve žalárnej veže, tak kravy ako kone. Bola to v tom ohlade bieda, statok tak od ruky mať. Naše šťastie, že sme spoľahlivého kočiša a slúžku z Brezna mali. Moja žena ku hospodárstvu od mali navyknutá a ja milovník záhrad, vzali sme do prenájmu záhradu vyše král. nemocnice v ústí dolinky Neugrund za 48 hotových zlatých, kam sme častejšie s deťmi vychádzali, ba niekedy tam i obed varili. Rok bol veľmi úrodný, zvlášť na ovocie, urodilo sa nám jabĺk tak okolo 50 kýl, a poaeváč v druhých krajoch úroda ovocná planá bola, prišli s vozmi tam od Prievidze a predali sme toho moc, a ešte i nám na domácu potrebu sa zvýšilo dosť; tak sa nám prenájom vyplatil hojne; mimo toho mali sme zemiaky, ktoré už vysadené boly, a zeleniny, a vlašských orechov tiež. Toto, čo sa týka našich privátnych, domácich záležitostí. Služobné moje veci zariadil som si tiež. V banskom úrade dočasným predstaveným bol Jozef Lenger markseheider nám voľačo príbuzný, dobrý statočný pánko mne veľmi prívetivý. Taký tiež bol Karol Taiber, môj predchodca, s ktorým bez príčiny tak zachodili, ako so mnou. On ma niekoľko ráz povolal na obed. On mi službu oddal, a mňa do všetkého láskavé uviedol, upozorniac ma na všetky okol­ nosti, ktoré mi nové boly. Predstavil som sa všade pri úradoch a kde toho potreba bola. A tak vo meno Boha pustil som sa novou touto kolajou. Intelligencia, menovite úraduíctvo, zazerali na môa nedôver­ čivým okom, ako by som ich uhryznúť mal; ale sa to pomaly síce, ale potom úplne ztratilo. Kecf videli, že som ja nikoho neprehltol, nedôvera zmizla, a nasledovala prívetivosť a priateľstvo, a sami tí Nemci, čo sa im v slovenčine jazyk zapletal, radi sa mi akoby z prítulnosti slovensky prihovárali. Čo sa môjho materiálu liečenia, ludu, menovite čo sa robot­ níctva týka, to v porovnaní s breznianskym okolitým obyvateľstvom telesne a veru i duševne bolo pod rovnou. Je toto národ vycivený, bledý, slabý, tak sa zdá, zčiastky dľa rodu, od stá a stá rokov skrpateného plemena, a zčiastky, a tá sa zdá byť prvou a hlavnou príčinou, následkom zamestnávania podzemnou, vše mokrou, od slnečného svetla a čerstvého vozduchu odlúčenou prácou. K tomu pripočítať treba nedostatočnú chovu, celý takmer týždeň kapustná polievka, a keď tej niet, octová vrelá polievka, na varené zemiaky naliata. V sobotu večer kapusta varená, s haluškami, a čo hrdší v nedeľu na obed solené mäso s krúpami. Najväčšia čiastka baníkov býva po vrškovátých okolitých obciach. Ráno o 2. hodine ich budia, vtedy si kus chleba zajie, a jestli má za čo, vypije k tomu troihu

13 pálenky. O tretej, kecf sa po príhodných hŕbach shromáždili, tiahnú pri lúčach vrchom do Kremnice, mladší vopred, starší nazad, tamtí kliesnia v zime, v snehových víchroch zafúkaný chodník, a tak chrčiac a zdýmajúc kráčajú, aby štvrtú hodinu na bani nezameškali a pokutovaní neboli. Tam potom huttman značí a vyvoláva ich po mene, pričom sa každý okolo stĺpa v izbe čnejúceho obrátiť musí; žatým nasleduje pekný, jednoduchý, prenikavý nábožný spev, a tak každý s kahancom v ruke spúšťajú sa rebríkmi, redšie na povraze visiac, do priepasti; a bohužiaľ, nejedon z nich viac slnka dňa neuzre, alebo keď ho uzre, vynesený pomocou druhých, ožobráčený, dolámaný, dodrúzganý mojim rukám odovzdaný bol. Tamdnu v roz­ ličnej hĺbke, v rozličných podzemných doloch vŕtali, strieľali, ko­ pali, hrabali, skála na vozíkoch odvážali atď., zriedka v suchom, obyčajne v mokrom, zamazaní až na nepoznanie. Na niektorých miestach, kde sa chemickým spôsobom kopaniny, kovy rozpadúvaly — na pr. železné kysy —• týmto činom vyvinuje sa tolmá teplota, že tam takmer nahí a s častým 1 /2—1-hodinovým premieňaním pracovať môžu. Po 11. predpoludním vylezú von, v gápli sa preoblečú, umyjú a tak zase hodinu cesty a tak už ustatí jechajú domov. Dojdúc do bytu, horespomenutý obed strovia; a poneváč títo dedinčania takmer napospol hospodárstvom sa zaoberajú, po obede hneď berú sa sedliačiť, a pracujú, najmä v lete, kýmkoívek vidia. Pri tolkom zamestnaní a nedostatočnej chove práca mu tvrdo, lenivo ide od ruky. On málo spraví, a tak i málo zarobí, a obe tieto dve účinky zle pôsobia, a on robotník je biedny, a biedne býva obyčajne i jeho potomstvo, a to hlavne mužské, lebo ženské predsa pohybujú sa viac na božom bielom dni. A predsa títo otroci sú radi, že kolký-tolký istý groš do ruky dostanú, aby svoje mimoriadne potreby zaokryť mohli. Stane-H sa chorobou, alebo vekom práce neschopným, dostane províziu, keď umre on, dostane i jeho žena; ba i jeho deti do istého veku do­ stanú províziu; a to láka, a právom, tých chudákov. Vek majú neobyčajne krátky. Stupári meštiaci zväčša majú síce menej ťažkú prácu, a ju majú na blízku, ale paprú sa vše a vše v blate, vo vlhkom zdusenom povetrí, a títo sú ešte viac skrpatení, suchotári,. škrofulózni, ako rýdzi baníci. Neobyčajne vela gogolatých jesto. Krém týchto rozličného druhu baníckych robotníkov a k nim patriacich kováčov, tesárov, kočišov atd. mal som ešte opatrovať hutníkov zo striebornej huty — tej už dávno niet — potom krem­ nického okolia lesných robotníkov, rubárov a uhliarov, a konečne elitu robotníkov, asi 60-tich minciarov; ku koncu som ich mal s privátnymi vyše 120; mnohí z týchto minciarov všakovej kate­ górie robotníkov, topiarov a minciarov peniaze kujúcich, boli vážni mešťania, domoví páni, a boli kráT. mincou obstojne platení. Nuž keď už aj chova breznianskeho kr. rubára nevelmi sa líšila od chovy kremnického banského robotníka, natoľko len, že ten predsa viac si hovel haluškami a mliekom a guíašou, jeho práca v slobodnej prírode, kde azda započatý a porodený bol, do-

14 pustila vývin jeho tela, jeho kostí a svalov, a handelčan vcelku bol Apollom oproti týmto trasavým s vypučenými kolenami trpas­ líkom. Dlho som musel přivykat na pohľad týchto ľudských mátoh. A rozoznať to bolo i v predpísaní liekov, tretina drastického lieku pôsobila u baníkov, toho kvantumu, čo som handelčanovi predpísal naraz, a mi pritom ešte nespokojný hundral, že to pre neho ma- štrancia preslabá, toho kvantumu polovica tomuto baníkovi už bola priveľká. Ako všetko na svete sa mení, tak za času môjho dlhého tu úradovania staly sa i tu premeny. Tak zanikla časom strieborná huta, keď v Štiavnici vystavili veľkú centrálnu hutu, osobuíctvo prešlo zčiastky do penzie, zčiastky prešlo do inších prác. Po vy­ rovnaní mesta s ärárom lesným rubári a uhliari sa tiež potratili; To isté badať bolo behom času pri baníckom personále, ale počet robotníkov pri sviežom kuvaní peňazí pre cudzozemsko (Berlín, potom Bulharsko) a pre uhorské krajiny sa rozmnožil, a keď hlavnú dolnú cisára Ferdinanda znovu podujali, nabrali, ovšem najviac sú­ kromných robotníkov moc, a títo požívali tiež výhody liečenia a peňažnej pomoci v chorobe, len penzie nie, a preto len polovicu, t- j- 3°/o prispievali do pokladnice nemocných. V počte robotníkov panoval tedy dľa okolností prielevok medzi 800—1000 chlapmi, vcelku tedy menej ako v Brezne, ale ľud toto o veľa maznavejší od tamtoho. Chorí boli od 600—1000 ročne; a tu vedieť načim, že niektorí jednotlivci i viac ráz do roka pochoreli. Všeobecne nároky na lekársku pomoc kremnické osobníctvo o veľa väčšie preukazovalo, ako drevotárski otuženi robotníci. Moja ochodza siahala z Tekovskej stolice do Turčianskej a Zvolenskej. Mená obcí a jednotlivých taní sú: Kremnica, Veterník, Piargy, Blaufusz, Dolný Turček, Horný Turček, Sklené, Horná Štubňa, Dolná Štubňa, Kráľ. Mosty, Bartoška. Konešov, Lúčky, Kopernica, Horná Ves, Ihráč, Šváb,v Bartoš-Lehotka, jama 1. č. a 2. č., Kremnička, Podhraď, Jalná, Železná Breznica = 25; z tých 1 mesto, 4 samotné bydliská, a 20 obcí. Z nich poniektoré jedno­ tlivými robotníkmi obydlené boly, a časom i z tých niektorí vy­ mreli alebo sa rozišli, ako v Kopernici, na 1. a 2. č., v Podhradí. Najhlavnejšie, t. j . robotníkmi najobydlenejšie obce, čo sa totiž počtu robotníkov mne svěřených týče, mimo Kremnice boly: Ko­ nešov, Piargy, Lúčky, Blaufusz, Horný a Dolný Turček. Farností, pri najrozsiahlejšej robote, bolo v mojom okrese 15. S menením robotníctva měnily sa i tieto, ale viacej ich nebolo, lež menej áno. Najďalšie moje vychádzky boly do Turca na ceste z Dolnej Stubne proti B. Bystrici na Bartošku 26 kilom, a na Železnú Breznicu vo Zvolene o i Hronskej Breznice (teraz železničný uzol do Štiavnice a na Levice) hore dolinou tiež 26 kilometrov. Na tieto dva body polesnými obývané šiel som obyčajne na noc, a druhý deň vrátil som sa nazad. Často sa to i tak netriafalo, ale dosť i toho bolo, keď polesný mal početnú rodinu. Ačkoľvek som v Brezne vcelku ďalšie vychádzky robil, ľahko mi každý uverí, že mi veru ani tu neprichodilo leňošiť, ale že som dobre zaberať

IS musel, a pritom pomaly ubúdzalo s vekom i prepotrebnej pružnosti, a na viac miestach pre neschodné cesty, na pr. Blaufusz, Koper- nica a Lúčky, som pechúrif musel, čo mi v zime, v planých chví­ ľach, fujakoch a dažďoch zle slúžilo. Telesné štrapácie tu boly veru tiež ťažké. Keď som týmto obzor mojej novej stanice objasnil, vrátim sa zase ku svojej domácnosti. Naša hospoda čím dial tým menej sa nám zazdala. Navyknutí vo svojom vlastnom a sami o sobe pohodlne bývať, ťažko nám to padlo s druhými dvoma stránkami žiť. Nad nami býval lesný majster Kastner, človek poriadny, ale pod nami bola krčma, tresku, kriku, huku dosť; statok oddialený na druhom uhle rynku. Výhľad z okien na námestie mali sme veselý síce, ale nie tak veselý výhľad mali sme vnútri izieb. Ač- koľvek sme přejali hospodu vyprázdnenú, predsa sme našli v nej spoluobyvateľov nežiadaných, neočakávaných a nanajvýš nepoho­ dlných. Klincové diery v stenách a dverné obruby okrášlené boly červenými čačkami, ako by paprikou posiate, a táto nešťastná kára božia spúšťala sa v noci na nešťastnú našu kožu, vydržiavajúc hody. No ale to nebola pre nás zábava. A stalo sa tedy naším heslom, že my už raz, a čo by čo bolo, s takou dotieravou partájou spolu nažívať nemôžeme a jedna z nás vytiahnuť musí; a poneváč ona to nijak urobiť nezamýšľala, vypovedali sme my, a potom v októbri sme vytiahli, a tých červených honvédov nechali sme ležať tam a táborovat, kde sme ich my a potom oni nás našli. Naše deti vžily sa skoro do nových pomerov. Chodily usilovne do záhrady, a tam v príhodný čas kravy pásly a ich potom domov dohánaly. Menovite Mariška (teraz Teschlerka, už stará mať) zná­ mou sa stala u bližších, ďalších susedov smiešnym svojím chovaním sa, keď s batohom plným trávou na chrbte, malý smiešny škvírk, s dlhým prútom a dlhou vážnou tvárou, ťažké pomaly vykráčajúce kravy pred sebou hnala. Bola to vôbec bystrá žibrienka, kdežto sa Bertika ňou často a samopašne drážděná tichou dobrotou vy­ značovala. Letora tejto bola spozdilejšia. Výhoda, ktorej som v Brezne nemal, a pri všetkej námahe a ačkoľvek taká prepotrebná bola, predsa som ju vydobyť nemohol, v Kremnici bola tá, že som mal pomocníka, čiže správne řečeno dozerača chorých, ako to v Štiavnici menujú, špehúna. Tento človek, kde bolo treba, poslaný i menšie chirurgické práce pokonal, a ne­ musel som sa unúvať, donášal mi zprávu o stave choroby. Mimo toho bola v meste nemocnica, kde sa štyria, v páde potreby šiesti chorí ošetrovať mohli, čo ako mne, ako robotníkom veľmi výhodné bolo. Menovite v baniach pokaličených sem donášali. Ešte pred revolúciou započatá hl. dolná, ústiaca pri Hrone v susedstve Sv. Kríža pod menom cisára Ferdinanda hlavná dolná, pod ministrom Thienfeldom, ktorý i po našich banských mestách vedecké cesty konal, bola jeho rozkazom zastavená, ale potom zase po niekoľkých rokoch pod uhorskou vládou pokračovalo sa v kopaní ďalej, a už teraz (1900) až po samú Kremnicu v diaľke 7491 siah prevŕtaná hotová je, a podzemné vody ňou do Hrona stekajú. Ja

it; z mojej stránky pochybujem, že by sa týmto milliony pohlcujúcim- vŕtaním dier do zeme padlému baníctvu kremnickému na nohy pomohlo, ako to zrejme^ vysvitá z môjho tu 34-ročného pozorovania. A to isté platí v Štiavnici, kde tiež od Hrona pri Rudnom podbíjali až pod štiavnicko-vindšachtské bane vyše sto rokov takúže nákladnú a tiež míle dlhú hl. dolnú cis. Jozefa. A aký toho vý­ sledok tam? čím dial, tým viac klesnú a z úžitku vychodia jedno­ tlivé bane, umenšuje sa úradníctvo a robotníctvo, a na to miesto nastupuje neodškriepny úpadok. Hja! ked i pomocou vyvinutej, zdokonalenej techniky práca veselšie ide, a pokrok v dorábaní náramne napreduje, predsa s druhej strany ľudská práca drahšou sa stáva, zlato, striebro menšej je hodnoty, a dobývanie ich vše­ možnými strojmi a materiál k tomu potrebný drahé sú. Kovy dobývané nerastú, ani sa pomerne tolko nevyťaží, že by toho zvyšok bol, a tak tedy nasleduje úpadok čo rok zřejmější. Dia precho­ vávaných nádejí by výsledok dokonanej hlavnej dolné mal byf skvelý, kedže vodami hatený prístup do hlbín bohatstvom preplnených teraz stal sa volným; ale skutočnosť nezodpovedá očakávaniu; ovšem zlato sa vydobývá, vo väčšom množstve ako predtým, ked sa spôsob jeho dorábania na každom poli zľahšil, ale čo z toho, ked útrovy jeho dobývania ešte vše hodnotu jeho prevyšujú, a čím hlbšie robiť budú. nakládky tým väčšie budú. Tu by len mimoriadna hojnosť zlata pomohla, čo sa dľa doterajšej zkušenosti ťažko očakávať dá. Dla tu uvedeného sa v živote ľudskom veľa prihodí, správne řečeno, mnoho sa zmeni. čo sa toho v mojom živote (posavad za 78 rokov) a v mojom tu 34-ročnom prebývaní zmenilo! — Nie­ ktoré veci predtým povšechné, známe, časom nielen že sa do zniku ztratily, ale ich mená potomkom z pamäti vypadly a z ľudských úst vymizly. Z tých mnohých len niektoré: Turneri na vežiach vodne ex offo štvrťhodiny vytrubovali, a pritom vo všakových vykrútených nótach si obľubovali; teraz dávajú znamenia svojho bdenia píšťalkou. Hlásnici výkrikmi oznamovali nocou hodiny, putujúcim hodinám podobne, pričom nechybovaly pobožné veršíky silným gágorom vy- spevované: „Chváľ každý duch Hospodina, i Ježiše jeho syna, už bila dvanásta hodina! Zachovajte svetlo oheň, aby nebyl lidu škoden!" V B. Bystrici slovenskí hlásnici, ale len už tí starí, hlásili nemecky, a to asi takto: „Meine Herm lässt Euch sagen, die zwôlfte Stunde hat\'s geschlagen, thuts behúthen Feuer und Licht, damit kein Schaden g\'schieht." Veľmi starý hlásnik, od koreňa Slovák a celkom bezzubý, posledný verš na rynku tak pokrúteno a nemotorne vy­ krikoval, tak šušľal jazykom, že to „damit kein Schaden g\'schieht\'- zvučalo celkom, ako by bol chudák starý zahundral: „ked ši starý, sadni ši". S veľkým gaudium sme toto dôverné dokončenie načú­ vali, a úbohý môj dobrý Samko Bodorovský pri načúvaní do hla­ sitého rehotu vypukol. Teraz všetkým týmto originálnym speváckym bravúram všade medzinárodná píšťalka urobila koniec. Veľké zmeny staly sa tiež a zvláštne na poli remesiel. Pier stá a stá rokov zastávaly remeslá veľkú úlohu v meštianskom sria-

dení, prostriedkom svojich ciech, a boly útočišťom vied a umení, tvořily pri obranách svojich miest i dobre ustrojenú vojenskú silu. Stroje, fabriky roztřepaly cechy, a priemysel ručný stal sa nevý­ znamným, a trpí na zádych, ktorému, tak myslím, nieto pomoci. Že je tomu tak a že mnohé remeslá s povrchu zeme zmizly a po nich už ledva pamäti, ba ani mena niet, to môžem ja z mojej zkušenosti dosvedčiť. Z toho vela len niektoré. Ako chlapec poznal som v B. By­ strici pásnikov,- ihlárov (títo robili tiež železné pracky a spinky), jedon taký býval v Novej ulici, teraz sotva nejakí jestvujú; pilnikári, hrebenári, tým už dávno hrebene splasly, keď ich fabriky vyčesaly. Klinčiari, a mimo toho zaneprázdňoval kupec Puschman a král. ärár v Hronci celé kŕdle klinčiarov. Teraz toto remeslo pošlo, a udržalo sa len ako prirodzený pud u Cigáfiov; Cigáň môže byť len obrábovatelom železa, husiel, alebo je kmínom. Z toho jedným musí byť Cigáň; geniálny Cigáň sprace sa i do všetkých tých troch Í umení. Keď som sa ako filozof do Pešti viezol, dokázal mi istý rad­ vanský klinčiar, so mnou cestujúci a tovar dopravujúci, nemožnosť konkurrovať viac s fabrikátom, a to bolo počiatkom 40-tych rokov predošlého stoletia. Hušták bystrický obsadený bol súkenníkmi: Hájnik, Mensatoris, Gábor, Šandory, Bystrický atcĽ boli medzi nimi i postriháči, na pr. Hanuska oproti hámru, kde modré súkna na rámoch vystreté bodlavými kartáčmi brhlil. Súkenníkov už málo, alebo nič, na miesto toho vznikla súkenná fabrika. Ostatných po- striháčov postrihala už smrť. Mnoho by sa o tomto predmete ešte dalo rozprávať. V Brezne boli najviac zastúpení koželuzi, asi vyše šesťdesiati, či sa ten počet teraz zmenšil, neznám, väčšia časť z nich zapodievala sa barani­ cami. Remeslám týmto slúžili obyčajne v zime, kdežto v lete za­ oberali sa roľníctvom, hospodárstvom. Obecných mešťanov kroj vidieť bolo ešte tu i tu: nebo-modré nohavice, ale ináče tmavé súkno panovalo. Nohavice na remeň, tesné, do čižiem, náprsník s velkými, obyčajne striebornými gombami, krátky kabát, nad rukou kus s vykasanými rukávmi, čo nevkusné bolo. Na předku na prsiach pri slávnostiach holengal sa na dlaň široký štrngajúci filigránsky zdobený mainc, na krku čierna hodvábna šatka, na hlave široký plstený klobúk. Taký bol za mojich čias sebavedomý, do sviatku vystrojený mešťan Brezňan. Jeho spoločnica v tmavých šatách vy­ strojená vyznačovala sa kápkou na hlave: tiež tmavou, čipkami kolo tvári obrúbenou, velkému atramentáru na vlas podobnou. S pliec visel jej po driek krátky záhybovatý kepienok, obrúbený kolo krku a prednými límcami dolu líščim grznom. Teraz, ako som videl a ako počujem, toto nosivo čo deň to viac ustupuje novo- módnemu všenivelujúcemu odevu. Brezňan je dnes štucer, ona štucerka. Banícky lud kremnického okolia mužský nosí sa vcelku viac- menej podobne obklučujúcemu ho národu slovenskému, a líši ho v tomto ohlade len mluva a čosi v pátrovom stavaní domov a roz-

tiahnutých na dlho vo dvoch radoch dedín. Ako zvláštnosť, od­ chýlku od širlc, halien a kabaníc nosia banský Nemci vrchnú šaiu, plášť, takže z bielej hune, na spôsob haleny, ale kratší a na zadku, na krku opatrený malou kuklou, alebo bez nej, opatrený jedno­ duchým stojacim obojkom s počiatočnými písmenami nosičovho mena. Túto hábu menujú oni Kappeumantel a zdá sa to byt, dla zachovaných obrazov, pôvodu veľmi starébo. Starodávni baníci pri banských mokrých prácach čukle svojho odevu prehadzujú si prez zelenú čiapku. Slováci od Kremnice dolinou dolu po Bartoš-Lehotku nosia na kabaničnom obojku čiernym motúzom proti chrbtu od väzov dolu poznačenú podobu čukle. Istotne to bude len znak, teraz už len za ozdobu slúžiaci, nosenej kedysi čukle. Banský lud prevažnou väčšinou sú Nemci. Slováci sú len niektorí tu a v okolí bývajúci, alebo sem dočasne zo Starých Hôr a Španej Doliny poslaní. Títo ako intelligenciou, ako usilovnosťou sa vyznačujú. Reč Nemcov, nadovšetko okolie kremnické obýva­ júcich, je vo svojom spôsobe prepodivné nárečie, zvláštne a staro- zachované, žiaľbohu málo uznané, málo skúmané, a to by veru úplne a zvlášť od súkmeňovcov svojich zaslúžilo. Slováci volajú ich posmešne „Handrbulcami". Čo to znamenať má, či je to pretvorené slovo, to ja neznám. Ja znám nemecky dokonale, ale z počiatku tvrdo mi ich bolo rozumieť; reč ťahajú a v tom hneď zase zaseknú; v prvom páde podobá sa ťahanie hlasu vrave breznianskeho okolia drevorubárov, ktorí slovenčinu tiež ťahajú, ako títo nemčinu; nie div, však predkovia tých rubárov z väčšej čiastky z nemeckých krajov doputovali. Pritomv zvláštne je i to, že okolitý Slováci, na pr. Nevolno, Horná Ves, Šváb, Bartoš-Lehotka, pokiaľ totiž vplyv Nemcov, t. j . vplyv baníctva siahal, rozťahujú slovenskú mluvu, ako Nemci svoju, neobyčajne mrzkým, neslovenským spôsobom, s nesprávne položeným akcentom, na pr. kd"ě že si bôu, ach ved ta vidTin. Ale táto handrbulská nemčina má pre skúmateľa drahý poklad krásnych starých, už takmer do zapomenutia upadlých (saských) slov. Tu len niekoľko z nich: Štrupfen (Špringen), Harren (Warten), Flugs (gleich), Harnisch (Zorn), Ergelten (Verstauchen), Gebrest (Krankheit), Ruthe (Joch), a glir (so ists = auch gleich), Geschäft (Hoden), Merkal (ein wenig), Stúmperl (ein Stuckchen). Áno, nie vyslovuje dôkladne čisto: Ja, nain, ako mimo Sasíkov riedko ktorý nemecký kmen vyslovuje. Druhé nemecké spisovné slovo vyslovuje obyčajne na nepoznanie, ale preto znateľ nemeckej reči s nimi v potyku stojaci len po dlhšom čase sa s nimi rozumieť a dopraviť môže. Ako zvláštnosť ešte pripomenúť chcem, že oni takmer všade 6 ako w, a toto ako b vyslovujú. Aubi, aubi bo borst den? (Auweh [ach] wo warst den?" Bindisch (Windisch = slovenský, t. j . Wende, ako Sasi Slovákov nazývali) keď sloven ky hovoria, pred r radi predkladajú h na pr. hrajnica = rajnica, ryba = po­ vedia hryba, a zase pred A kladú r, na pr. Hronec = Rhonitz (či tu nie ten istý spôsob vo slovách: Rhone, Rhein a naša rieka Hron?) No a veľa tomu podobného a zaujímavého by sa tu ešte našlo.

19 Zajímavá je tiež procedúra, vyvinuvšia sa zo susedstva dvoch národov, slovenského a nemeckého, z ktorých predný sa ako fyzickou mohutnosťou, tak i duševnými prednosťami vo svoj prospech od nemeckého líši. Dlhým spolubývaním, tedy potykom dlhým a širo­ kým přejali jedon od druhého výrazy, a svoje írečité utratili. Tak na pr. došlý Horno-turčan do Kremnice nepovedal by za svet, že: „prišiel schválne", to nie, ale povie: „prišiel som flaisom". A Nemec nepovie to isté: „Ich bin mit Fleiss gekômmen", nie, tak sa nevy­ sloví, ale vysloví sa pevne: „Ich bin nárocky gekummen". Keď si sa so Slovákom sjednal pre nádennícku prácu, on k tomu ešte pýta: „Ausňu" (Jause), nepovie za svet olovrant. Keď si s Nemcom na tej istej otázke, pýta on od teba: „Olivrant"; Jause on nezná. Potratili svoje, a zodvihli cudzie. Tak asi, ako Maďari potratili na dlhej dráhe doterajšej vlasti slovo pre význam sena a slamy; správne sa dá predpokladať, že oni ako kočovný národ, majúci a opatrujúci: tehén, juh, ôkôr, ló, kecske atď. znali a potrebovali tento krm a preň i svojské slová mať museli; no ztratili ich a na to miesto přejali: széna, szalma. Predtým kradli celé registre slov, a teraz — kradnú, nie kradnú, ale silou mocou privlastňujú si celu reč, a hlušia toho, kto si ju bráni. Ako sa to srovnává s huma­ nizmom? nijako! Počiatkom môjho príchodu do Kremnice, po odbavení úrad­ ných a poloúradných návštev, robil som návštevy súkromné, a tak, rozumie sa, navštívil som i banského král. úradníka Makuca, rode­ ného Slovinca, vychovaného v Horvatskej a v tento čas meškajú­ ceho sťa šichtenmajstra na Ludovike. Bol to rozumný, energický chlap a srdečný Slovák. Pozdejšie bol tu dočasným riaditeľom kráľ. baní, ale všetko toto tomuto podujímavému mužovi bolo pritesno a pošiel nezadlho potom ako riaditeľ velikánskych oloveno-cinko- vých baní v Bleiberg v Korutánsku, a predlaním ako už penzio novaný súkromník v Hradci žijúci povolaný bol do južnej Ameriky, kde za honorár 60.000 zl. bane dla ním vyhotoveného plánu zaviesť mal. Koncom predošlého roku vrátil sa zase do Hradca, svojho bydliska. Ako riaditeľa bleibergských olovených závodov sme ho v lete r. 1877 so ženou a mojou dcérou z cesty talianskej sa vra­ cajúc navštívili. V Kremnici navštívil som hneď v prvé dni Pavla Křižku (práve predvečerom, 27/3 1902 pochovaného) v jeho vlastnom dome, teraz treťom v mojom susedstve pri samom potoku pod č. 101 ležiacom. On vtedy bol učiteľom a organistom cirkvi ev., ženatý a otcom tuším už dvoch detí. On mi bol dobrou radou, tu ako počiatočníkovi, po ruke. On už vtedy, keď som ja bol v Brezne, skúmal rúnske nápisy na Velestúre, hraničnej zvolenskej hore, a tie rúny v matičných spisoch opísal a vyobrazil, a vynasnažoval sa nápisy tie do slovenčiny preložiť. No mne sa zdá, že v tom jeho fantázia veselo pracovala, a keď to azda ľahkým spôsobom isť ne­ chcelo, no ísť muselo. Traja sa potili nad prekladaním tých nápisov, Slovák i Křižko), potom Čech a Maďar (Botka) a každého preklad a výklad líšil sa od druhého, každý si ho pripravil, posolil a svojou 2*

20 omáčkou polial. Škoda, že posavad tieto nápisy, ktoré už teraz svetu obnažené, všetečnosti a samopaši darebákov sotva na dlho už odolať budú. Ku ohliadnutiu týchto runských nápisov ma tedy Pálko Křižko vyzval; a poneváč mimo mojej zvedavosti, poťahom tých nápisov, mňa chýrny výhľad s toho vyše 3000-stopového Verešdúra (Velestúra) zaujímal, vybrali sme sa 24. mája na planej, miestami strmej, na viac miestach v príhodných skalách číslami stoletia 18., 17., ba hen 16-ho a banským erbom (dve kladivá krížom preložené) poznačenými, t. j . do skál vydlabanými znakmi opatrenej ceste; prišli sme na stoličnú hranicu Tri Kríže. Toto meno pochodí od skutočných tam jestvovavších Troch Krížov, mimo nich sa chodník spúšťal z Kremnice do Bystrice dolu už či na Malachovo, či Dobrú Jamu a pri Morskom oku, zapadnutej to pra­ starej a teraz vodou zaplnenej jame, kde kedysi pred vynájdením Ameriky na ortuť (živé striebro) dolovali, odkiaľ pochodí i meno blízkej drobnej obce Ortuty, istotne baníkmi založenej. Vozík sme nechali pri hostínčeku v blízkosti Troch Krížov stáť, a my vystu­ povali sme asi pol hodiny na chlum nad hostincom čnejúci. Tamhore pod zápolistou kopou trachytovou vyškieral sa ešte hrubozrný sneh, a vyhriati sadli sme si pre ochladnutie na chvíľu naň, hľadiac prosto dolu na rozloženú pred a pod nami B. Bystricu, a čo pri tom podivné bolo, netrpezlivá bučina bledo-zeleným listím nás tônila. Potom sme si obzreli nápisy: najväčší vykresaný bol na samom brale, s južnej strany, druhý bol od tohoto asi štvrť hodiny v hú­ štine, v balvane asi do polovice v zemi zahrabanom, tak že sa nápis, aby mohol byť obzeraný a skúmaný, zčiastky zo zeme vy­ hrabať musel. Pozdejšie sa už veľmi neprístupným stal; teraz by ho, ja aspoň a málo kto druhý, ztvrda naleznul. Tretí, ručný kus, našiel bol Křižko pod bralom, takrečeným Jungfrausťein; bol to odlomok. Obšírny opis obsažený je v matičných zprávách, svojím časom vydávaných. Ku tomuto zajímavému výjazdu povolal P. Křižko i niekoľkých Bystričanov; prišiel prof. Jozef Klemens s dcérami, niekoľkí professori, medzi nimi Emil černý, teraz v Moskve na gymnáziume účinkujúci, a ešte niekoľkí mladí obojeho pohlavia. Professor Klemens sberal runské nápisy pre Maticu Slovenskú do sádry, ako podarené odtisky. Pri tej príležitosti ktosi tento deň pre budúcnosť červenastou olejovou farbou na príhodnom mieste tej zápole poznačil a menami prítomných opatril. Kým sa toto pri veselej nálade robilo a konalo, sbieraly sa husté mračná tam okolo Prašivej hole, a nezadlho za tým začalo tam strašne dunieť a blýskať sa, a ačkoľvek diaľka tá pár míľ od nás činila, predsa sme tú katastrofu vidieť a slyšať mohli. Najväčšmi zúrila nad Slovenskou Lupčou, jejž pekný hrad sme, pokial v tmu mračicu zahalený nebol, čisto, jasno videli. Pre mestečko Slovenskú Lupču a hlavne Ulicu ten príval bol ozaj katastrofou, lebo narobil mnoho škody, ba ako sme pozdejšie počuli a čítali, požadovala katastrofa štyri ľudské životy. Velestúr nie je vysoký, ale stojí čo sa týka výhľadu, obzoru, na velmi výhodnom mieste; povedá sa, že s neho jednotlivé body 13

-JI stolíc vídať, a to Tekova, Turca, Hontu (Sitno), Gemera, Novo­ hradu, Zvolena (Spaniu Dolinu, Lupčiansky Zámok, okolie Brezna, Ponickú Hutu, Víglaš, B. Bystricu ako na obrázku), Spiša (Tatry), Liptova, Oravy, Trenčína, Nitry, Peštianskej, Prešporskej t?). Zahrúžení v obdivovaní utešeného obrazu, a velebného a straš­ ného zúrenia rozhnevanej prírody, videli sme, že sa tá surma blíži. Ja vyslovil som mienku, aby sme sa zavčasu pratali pod strechu do hostinca, ale odhováral nás na blízku ovce pasúci všetečný valach, k tomu vyslúžený vojak a vyzkušený hvezdár, že poneváč vietor tamhore odporný duje, búrka tá k nám nedosiahne. Toto auktoritatívne tvrdenie účinkovalo na veriace mysle mojich druhov. Ale keď sa spanilá Bystrica do akéhosi popolavého plášťa ukrúcat začala a nám s očú mizla, keď nad ňou bubnovalo a nad ňou, nad tými mnohými Mechovými krovmi, krúpy tak hlasno rachotily, že hukot, akoby v bruchu velikánskej basy, až po tú našu katedru hore počuť bolo a nebeské zápalky nám ponad hlavy rozhadzovať začalo — tu veru vo falbovské (chýrny chvíľový prorok) proroctvá nášho pastiera som viac dôverovať nemohol a hľadel som moju upotenú kožu zavčasu do suchého odniesť, čo sa mi pri vrtkom manévrovaní v najlepšom poriadku podarilo. Ale moji spoločníci už veru v neporiadku, nestačiac si ani kabáty zotchnúť, zadychčaní s vyplazenými jazykmi, pokropení vrútili sa do priest: annej, ináče veľmi jednoduchej krčmovej izby, a za nimi hnal, čo len jeho ovečky stačily, nepovolaný prorok. Jemu za pätami přivalila sa búrka, akej, chvalabohu, často nebýva. Veruže sa tá velmi podobala súdnemu dňu; som ho síce ešte nevidel, ale si ho tak predstavujem. Všetky strašné elementy, čo v oblakoch bývajú, boly rozpustené. Pri zázračnom tresku-plesku napadlo krúp na dobrú stopu, popred dvere tiekol potok vody, a na vyše 300-stopovej výške mi skoro voda vzala, môj pred stajňou stojací vozík, a krčmárka zalamujúc rukama plakala v strachu, že jej potopa stajeň s teľaťom dolu do doliny odnesie. Ja som sa na­ čiahol von dveřmi a nabral za klobúk krúp, hrubých ako behúnky, a potešujúc ju, začal som ju nimi žehnať a kropiť, a keď som v pitvore zočil proroka-pastiera, tam so zapekačkou v zuboch uču­ peného, chytil som ho za krk a vyšmaril som ho pred dvere takmer do kolien siahajúcej krúpovej polievky: „Choď, reku, prorok, tebe neprší, nemáš tu čo hľadať". Poneváč búrka tak mimoriadne tuhá bola, netrvalo dlho, a poberala sa ďalej na návštevu, a nastalo utíšenie. Ale následky? Pekné, májové, šaláto-zelené listy do zniku stíklo, tamdole, ako sme sa neskoršie dozvedeli, na Blaufusse, sobralo ľuďom všakové domáce náradie, a v sohlergrundskom potoku pri samej Kremnici utopil sa obstarný chlap. Keď už rozhorčenosť nebies úplne sa po­ minula, poberali sme sa už proti večeru každý svojou cestou domov. A tu, hľa, keď môj kočiš priahal, prv ako sme s Križkom vysadnúť mali, prinútený bol kočiš lopatou krúpy z vozíka vyhŕňať. Keď som pred 10. večer na rynku pred domom sosadúval, videl som ešte za sedliskom asi dve hrste nestopených krúp.

Vychádzku na Velestúr konal som, za môjho tu 34-ročného bývania, ešte potom, ovšem v mladšom veku, viac ráz, vo spoloč­ nosti pánov a pani, kratochvíli k vôli. O nálezoch rúnskych, ich pravdivosti, mnohí pochybovali, s tým, že tie sám Kiižko vymyslel, a tam ich vyhotovil. No pri jednej takej vychádzke, keď som sa unavený vystupovaním, dymku v ústach (v ten čas som ešte kúril) držiac, pri ohni, kde sa obed chystal, vyvaloval, donášal mi mestský kapitán Burkart, žarty tropiac, všakové popukané, pre- hĺbeno poškrabané skaly, až mi toho z pokoja búrenia primnoho bolo a ja som sa mu vyhrážal, že mu takéto prinášané runy do chrbta hodím. Doniesol mi predsa ešte jedon ručný kus, vyše dobrej dlane, a hla! na ňom celkom zretedelné runské nápisy, zretedelné a čistotné vyvedené! Zovňajšia povrchná kôra ako nápisu, tak celej plochy bola rovnako asi na 2 millimetre zvetrelá. Mimo druhých tedy, najváž­ nejším dôkazom bola tá okolnosť, že na všetkých tých divných, nám nesrozumitelných nápisoch povrch písem do skaly vydlabaných bol práve čo do farby a formy práve tak a tak hlboko zvetrelý, ako práve zvetrelý bol povrch celého nepopísaného kameňa. Tým neodškriepne dokázaná bola pôvodná starobylosť nálezu. Kus tento, náhodou Burkartom v rumoch rozsypaných skál nájdený, ma velmi tešil a bol dôkladným a vážnym predmetom pravdivosti týchto rún, a daroval som ho zosnulej v Pánu našej Matici Slovenskej. Od tých čias som nepočul, ž\' by kto bol či v celku a či v odlomku viac našiel nejaké stopy ďalších rúnskych nápisov. Pri týchto pár ďalších mojich návštevách videl som, bohužiaľ, ako rúhavé, hlúpe ruky posvätné toto miesto kynožia, keď valaškami a nožíkmi za ťahmi písmen starovážnych škrabúc a zatínajúc, ich podobu a pokoj rušia a prastarej kultúry pomník samopašne nivočia! Janko Čipka sa vybral s Adelou, manželkou mešťanostu Sama Lopušného, s Karolínou, Jána Kozelnického manželkou, a so svojou dcérou Olgou, teraz za dr. Em. Kolconaym v B. Bystrici vydatou, na slávnosť založenia národného divadla v Prahe. Ztadial, po velko­ lepých slávnostiach v prítomnosti asi 200.000 ľudu, pobrali sa do Viedne a nazad do Pešti. Všetko bolo pekné, krásné, len to jedno sa nepáčilo Adelke, že jej pri veľkom návale a stisku v cene 60 zl. prsteňov a šperkov z vrecka vytiahli. Mimo Oľgy tí druhí cestovníci už odcestovali do večnosti. Pri tej príležitosti mi Janko 5. júna 1868 píše, že je Mik. Ferienčik na tento čas spokojný, keďže mu okolo 3000 exempl. Hlásnika odberajú. Pod uhorskou vládou snažil sa náš dr. Fr. Schillings, banský fyzikus, rodák Štajerčan, ak sa nemýlim Hradčan, všemožne učením sa reči s maďarstvom assimilovať, a pritom úfal na reorganizáciu lekárstva, a úfal sa i vyššej svojej platnosti a vplyvu pri banskej správe. Keď tento ináče poctivý, dobrosrdečný, ale ambiciózny a čo sa jeho zovňajšku týče Don Quichotovi na vlas podobný, teraz novopečený Maďar, ale korenistý Nemčúr, v úradnej povinnosti cestujúc, mňa so sebou do Tisovca, Revúcej a tam na Železník pojal — som mal príležitosť jeho pokroky v prisvojovaní si maďar-

činy obdivovať. Linguista bol už i tak značný, pamäť mal výbornú, ale vyslovovanie maďarčiny bolo doprosta krudelné štajerský. Keby sa on, idúc cez maďarský cmiter, maďarsky bol shováral, istotne by sa boli rýdzi Maďari razom prebúdzali. Včas ráno vstával, lebo na ogabanie, mastenie, česanie svojho chudého dlhého tela potre­ boval čo len dve hodiny, a pod tým časom cvičil sa v čítaní ma­ ďarských románov. Kým sa vylízal, ležal som ja v posteli, a mal som gaudium pri vyslovovaní ozaj tatárskych slov; tak na pr. Čítal on zavše miesto: kakas z= kakáš, miesto: járandóš = ja randoš. A tak to šlo in infinitum. Tento tu opísaný, ale ambiciózny dobrák zamýšľal pod novou vládou, jej dušou a telom oddaný, nové ním vyhotovené plány usku­ točniť, kde by on ovšem ako zdravotný šéf miesto radcu pri direkcii zaujať mal. Táto jeho snaha sa zmarila a ostalo, ako mi to dr. Toelg 3. júla 1868 zvestoval, pri starom, čo jeho, totižto Schillin- gerova, marnotratnost ťažko niesla. Brat Adolf, windschachtský abituriant, uvedomuje ma, že sa 6/7 k nám ustanoví, a 7/7 službu schichtenmaistra na Piargoch, kam ho preložili, prejať hodlá. A tak sa stalo, a on chudák, ako by z raja vydurený, s ťažkou mysľou a o samote tamhore pri za­ sypanej jame Mathiasa pískal smutnú nótu. Nuž tak sme sa sišli tu my dvaja exulanti. Jeho žena Bety s deťmi Oľgou, Ludmilou a Vladimírom, poneváč tie prvé dve vyučované boly domášne, nechtiac učenie pretrhnúť, len na jaseň i s náradím prisťahovať sa mali, čo sa i stalo. A tak my dvaja s bratom veľmi často sme sa schádzali. Sestra Petronella sa taktiež 8. júla 1868 ohlásila, a medzi inším spomína, že medvědi držali pod hoľami medzi rožným statkom grand cercle; čo pokalič^né ešte na žive ostalo, a čo medvědi s beafstekovať nestačili, Brezňania vyrúbali, a že toho mäsa hojnosť bola, svedčí jeho nízka cena 12—14 kraj. za funt. Dr. Fr. Schiilinger vyvoláva nás kráľ. banských lekárov, aby sme utvorili lekársky spolok so sídlom v B. Štiavnici, tam aby sme sa schádzali na poradu, ale ovšem cesta sa nám nevynahradí, útrovy máme my sami znášať. Okrem toho budeme viac lekárskych novín držať, ktoré majú po vidieku, po staniciach rad-radom krúžiť. K tomu sme síce pristúpili, i zkrsol spolok, ale na zasadnutia do Štiavnice putovať, a ešte na svoje útraty, k tomu sa rozumieť nikto nechcel. Spolok sa potom sdružil a prijal do svojho lona i baníckych úradníkov. A tak smer a rozmýšľaný cieľ sa neuskutočnil a mravný účinok pre dr. Schillingera z toho plynul slabý. Jeho žiadosť, aby lekári nie baníckym predstaveným, ale predstaveným odborným, správne řečeno jemu podriadení boli, aby on riaditeľom baníckeho lekár­ skeho úradu sa stal — tá sa nesplnila. Ján Chalúpka, superintendent, píše mi 10. augusta 1868 veľmi veselý list, aký len ozaj on, ten znamenitý humotistá, písať mohol; ba už hen 4. júna mi nadmier vtipný list písal. To znak toho, že trápny pomer, aký sa bol vyvinul následkom dcérinho odbočenia odo mňa, časom sa vyrovnal a my dvaja sme sa zase veľmi dobre snášali a sme si v žartoch veselo narážali.

24 Haml baví sa, chorý, s 3-inesačným povolením na Sliači. Čuduje sa velmi, že by mňa, ako som mu to písal, opätne hodlali ešte i z Kremnice preložiť; to že by už len predsa najväčší ne- smysel bol, ale čomu on doprosta neverí; to že môže byť len hlúpy, prázdny chýr. No a pravdu mal, tak tomu bolo. Dňa 19. augusta oznamuje mi dr. Jul. Gabriel, mestský lekár v Belej vo Spiši, že je tesť Grozer opuchnutý. Že bol i v Ružbachu. Ináče že je čerstvejší, on mu predpísal liek. Dňa 26. augusta ma z Pešti vyzýva Hložánsky, aby som do jeho humoristického časopisu „Buben" a do „Sborníka historicko- politického" dopisoval. Toto podujatie netešilo sa dlhému životu. Prišiel k nám na návštevu, zo Štubnianskych Teplíc sa na- vracujúc, Samko Lopušný, brezniansky mešťanosta i so ženou Adél­ kou, tam v kúpeľoch sa bavivšou. Ako už spomenuto, hospoda, ktorú sme v Kremnici na rynku obývali, sa nám dokonca nehodila. Nehodila sa nám pre nemiest- nosť, ale tým viac pre nečistotu, krátko řečeno ploštice, ktoré nás nesvedomité využitkovaly, najhlavnejšie pre tú nepríjemnú, ba do­ prosta škodlivú okolnosť, že sme kone a kravy ďaleko od hospody usalašiť prinútení boli. Obzerajúc sa po hospodách, naďapili sme na hospodu nám vítanú, v dome tom, ktorý teraz naším majetkom je. Vlastník toho domu, č. 99, bol mestský farár Abbas Hartman. Jeho v lete pošinulo, a tak dom pripadol jeho sestre-vdove, vlastne jej deťom, dcéram, vydatým za Jablonským a Hančokom. Spravili sme tedy smluvu, pri čom bol prostredníkom p. Hančok, prísediaci vyš­ šieho súdu b.-bystrického. Usniesli sme sa na 300 zl. cinzu, a za to užívať máme vrchné poschodie celé, v prízemí dve izby pre moje úradné záležitosti. Druhé miestnosti obývať má pani Hartmanka s Grosmankou v prízemí. Dvor so staviskami užívať máme my, taktiež celú záhradu, s výnimkou dvoch väčších ostredkov pri veľ­ kých záhradných vrátach. S 1. októbrom sme mali na túto hospodu vtiahnuť. Dňa 19. augusta mi dr. Ján Salava, môj nástupca v Brezne, poslal 10 zl. ako vynáhradu za košarovanie a zlepšenie lúky na Biavacom. — Na B:icúch si on vyviezol na noclahy svoje vlastné periny, ale keď mu diéty ta prištedre narátané stiahli, sobral si zase brloh domov a obmedzil tie vychádzky len na veími potrebné zriedkavé pády. Za mojich čias sme tam mali pre intervenientov skrovné, ale dostatočne predsa zariadenú izbu v horárovom byte. Dr. Toelga, hrončianskeho fyzikusa, teraz už, a podnes, úprim­ ného priatsla, ale z počiatku, po smrti dr. Feju, môjho sekantného predstaveného, zažalovaly dve jazyčné ženy, že on smrť ich mužom zapríčinil. Jedon z nich mal srdcovú chorobu, a proti lekárskemu odrádzaniu upotreboval teplice; druhý bol velký korheľ, a obidvaja porážkou zahynuli. Ačkoľvek sa z toho podozrenia ľahko bolo vy- krútiť, predsa tá vec vrchnostiam oddaná zapríčinila mu nepríjem­ ností nazbyt. Bol síce skoro a úplne ospravedlnený, ale aspoň zkúsil, ako to nepríjemne padne, keď človeka nenadále a bez prí­ činy napádajú.

25 Julius Plošic mi 25. septembra z Viesky, kam ešte počiatkom roku 1868 sa zo Seliec ex officio presťahoval — píše, že má byť 29. septembra inštállácia Chrástekova, za farára sv.-krlžskeho. Ďalej mi na známosť dáva, že P. B. Vedomosti majú na 1800 zl. deficitu a tam že treba pomáhať. Na inštalláciu ma Michal Chrástek tiež povolal, bolo tam vela hostí, vypadla skvele. Bol prítomný i Fr. V. Sasinek. Ignác Sásik, biskupský ceremoniarius, mi 28. septembra z B. Bystrice pripomína, že Emil Černý 1. októbrom pod velmi praj­ nými výmienkami do Moskvy odchádza, kde na vyššom gymnáziume klass cké reči prednášať bude. Tam je ešte posavád (1902). — I to mi p*še, že som sa dla stanov stal zakladajúcim členom gymnázia kláštorského. Kmotor Anton Hlavatý, ako kr. nadlesný takže v r. 1867 z Brezna vypudený, stal sa skutočným tajomníkom v záležitostiach lesných, kráľovstva českého, pri námestnej rade v Prahe s ročitými 1400 zl. On tedy nemal príčiny banovať za svojou bývalou brez­ nianskou službou a bol so svojím osudom úplne spokojný, zkadial potom tak vysoko postúpil. Na uhorskom 3neme prišla otázka o železnici, či ona má byť vedená na Banskú Bystricu a či na Kremnicu, v ďalšom svojom smere, aby Berlín s Pešťou rovnou, čo možno najkratšou cestou spájala, a mimo toho tiež vážny strategický úkol hrala. Vláda a jej orgány vyslovily sa za čiaru zo Zvolena na Kremnicu a Vrútky,- ako najprimeranejšiu, a poťažne za lacnejšiu, vzdor ^prirodzeným prekážkam vrchov, zákrut a početných jaskov tej čiary. Mernici, pravda, už čo z hrubšieho svoje plány aífmienky boli vyslovili. V tejto záležitosti i náš Viliam Paulíny-Tóth, ako kulpínsky vy­ slanec, slovo pozdvihnul a obšírne sa o tomA rozhovoril. Bystrica pracovala celou parou, ale nič naplat, snem rozhodnul sa za smer na Kremnicu, a všemožné prípravy sa robily fku velkému tomu dielu. Následkom toho teší sa i Dionýs Štúr v liste od 3. decembra, že sa nám dostane železnica. V liste od 2. novembra mi pripomína, že sa pred ním mal dr. Ján Mallý, vtedy präfekt Pázmánea vo Viedni, teraz kanonik ostrihomský, vysloviť, že jestli stránka Slovenských Novín všade, ba i v Matici Slovenskej, má byť majorizovaná, ona bude nútená druhú Maticu Slov. založiť. — No, to by \'ešte treba bolo bývalo; o takých výčinoch za kulissami som ja a so mnou mnohí iní ani poňatia nemali, čo to za stránky, a v čom sa jedná od,~druhej straní. Bohužiaľ, pod nátlakom sa snášajú, ako môžu čo len kus voľnejšie dýchať, už sú hotoví sa hrýzť. Dňa 6. novembra 1868. ma valné shromaždenie nádejného samostatného kat. gymnázia zniovského za výborníka vyvolilo, čo mi predseda a farár Sartoris a správca gymnázia Martin Čulen\'prí- pisom na vedomie dávajú.;- Dňa 14-ho mi z Kláštora, kam sa Čulen presídlil, píše, že on, Pavel Mudroň a Ján Jesenský — posledný v Mošovciach — kandidujú na snem.|;Jcho a Mudroňove veci že veľmi dobre stoja

tak že sa istého víťazstva úfajú. Nie tak dobre stoja veci Jesen­ ského. . . Na Čulenov jednohlasne prijatý návrh sa matičné sbierký uložia v Martine, a k tomu cielu stavať sa tam bude primeraná budova. A plán k tomu načmiaral Bobula! DĎa 16. novembra píše M. Chrástek, že budúcim rokom majú P. B. Vedomosti a Slovenské Noviny prestať, má nasledovať fúzia a napozatým vychodit budú Národné Noviny pod redakciou Mallého (?) v T. Sv. Martine. Národné Noviny od počiatku roku 1870 nepře­ tržené podnes (1902) trvajú. M. Culen mi píše z Kláštora, že má plné ruky roboty, píše dekréty výborníkoni samostatného kat. slovenského gymnázia zniov- ského a s usporadovaním zaneprázdnený je. Preklína Levoču, kde ako vyššieho gymnázia správca všemožnému prenasledovaniu vy­ stavený bol. Boh daj, by ho nikda nebol videl. Je v disponibilitu postavený, a ako taký ťahá od vlády 500 zl. penzie. Dňa 22. novembra zvestuje mi Dionýs Štúr, že sa oženil. Bola to dobrá, príjemná osoba; dla počutia pochádzala z nižšieho rodu, tuším zo štýrských hôr, kde sa s úou pri svojich geologických výskumoch spoznal. Po jeho smrti pridržiavala sa u matky Štúrovej, staručkej vdovy učiteľovej v Nitrianskej stolici, a tam umrela, a umrela i starká pani. Samko Bodorovský mi 30. novembra 1868 oznamuje, že náš Andrej Braxatoris (Sládkovič) v Radvani je chorý, na smrtnej po­ steli leží. Jozef Liegerhofer, farár valaštiansky a bývalý môj spolužiak na bystrickom gymnáziume, mi v decembri píše, že náš Jožko Kú- delka pošinutý zle sa má a budúci rok už sotva prežije. — V ten čas ešte jestvovaly 10-krajčiarové banknóty. Daniel Goldperger, ev. učitel, mi z Brezna tú nepríjemnú no­ vinu zasiela, že tam 6. decembra neobyčajný víchor zúril a po le­ soch milliony stromov vyvrátiac mnoho škody natropil. V meste samom zaprel sa do nás, vlastne do našej strechy, vydvihnúc ju a asi štvrtú čiastku krútiac v povetrí, až ku samému kostolu o zem hodil. Co sa tak víchor na nás vŕšil, čo si taký nejapný žart spravil, neznám. Túto istú veternú novinu dostal som 15. iecembra 1863 od dr. Vil. Toelga, s tým dodatkom, že hustý, pekný les od Tlstého Javora po samú Sihlú ten zázračný vietor skosil na posmech. Samuel Bodorovský sa hnevá a osolstvom to nazýva, že že­ leznicu povedú na Kremnicu a nie na Baú. Bystricu. Mešťania by­ strickí sa vraj početne predplácajú na P. B. Vedomosti. Azda preto, že, dla reči Viliama Paulínyho na sneme povedanej, „Vedomosti" čiaru železničnú na B. Bystricu schvafovaly. V novembri vtiahli sme po pol roku na novú našu hospodu, ktorá po pätnástich rokoch stala sa naším vlastníctvom, v ňomž- ako domový teraz toto píšem. Dla toho bývame tu ako vlastníci 20 rokov. U čom sa pozdejšie zovrubnejšie zmienim.

Orlík. (ĽÁiglon.) Napísal Edmond Bostand. (Úryvok.) Dejstvo II. Krýdla zamáchaly. OSOBY: Franc, Reichstadtaké knieža. Flambeau. Metternich. Maršali Marmont. Rytier Prokeš-Osten. Gróf Dietrichstein, vychovávate! kniežaťa. Doktor. Gróf Sedlinský, direktor policie. Officier telesnej stráže. Kapitán Forresti. Dveřník. Tereza de Lorget. Arcikňahyňa. Scéna. V Schônbrunne roku 1831. Lakový salon Steny sú obložené starožitným lakom: blyštiace sa, dekoratívne panneau, pomaľované krajinkami, vtákmi, drobnými figúrami, vôkol drevené vyrezávané pozlátené rámy, v ťažkom štýle nemeckého rokoka. Karnýz na povale složený je z malých kúskov laku. Dvere la­ kové. Zrkadlá pri stere majú nižnú časť ešte z nádhernejšieho lakn. V úzadí dva dekoratívne panneau, medzi nimi vysoký oblok so širokým, lakovým rámom. Cez okno na jasnom úzadí vidno silhouettu čierneho, dvojhlavého orla z kuvaného železa. Vídať park: Dve parallelné zelené steny z obstrihaných stromov, z nich napolo vystupujú sochy. Na prostriedku hriadky a trávniky vo francúzskom štýle. Ďaleko, za vodometom a mramorovou gruppou na návrší — Glorietta. V izbe na každej strane po dvoje dvier. Medzi dverami dve ťažké konsoly vis ä vis. Nad konsolami v zlatých rámoch portréty rakúskych cisárov. Izba je salónom pre apartement, v ktorom býva Reichstadtské knieža. Dvere naľavo vedú do jeho izby, tej samej, v ktorej obidva razy spal Napoleon I., keď bol vo Viedni. Knieža zariadil si tu pracovňu: Veľký stôl pokrytý je knihami, papiermi a plánmi; ohromná mappa Európy napolo rozkrútená. Okolo •tola mnoho fotelov, vzatých zo susednej „gobelinovej" izby. Drevo na foteloch je nevkusne vyrezávané, no gobelíny na nich sú podivuhodné.

Na jednej z ľavých konsol ležia starostlivé rozložené rftzne pred­ mety: čiapka francúzskeho grenadiera, červené epoletty, šabľa, patron­ taška atď., a o konsola opretá je Ft ani flinta s nasadeným bajonettom a bielym remeňom. V kúte na stole ohromná škatuľa. Vôbec všade leží niečo, knihy, papiere, zbrane atď. Keď sa opona zdvihne, v prostriedku scény stoji gróf Sedlinský a pred ním v rade mnoho lakajov. On sa ich vypytuje. Pri ňom stojí dveřník. Výjav prvý. Sedlinský, lákaj a dveřník Sedlinský sedí na foteli. A viac? Viac nič. Je málo. Prvý lákaj. Sedlinský. To všetko? Druhý lákaj. Tretí lákaj. Viac sa nič nestalo. Štvrtý lákaj. Mnoho číta. Piaty lákaj. Spáva velmi málo. Sedlinský dveřníkovi, ukazujúc na lakajov. Sú spoľahliví? Si o každom presvedčený? Dveřník. Och, pán präfekt, ved sú všetci títo páni k nám vzatí z policie. Sedlinský. Dobre, dobre, vďaka! (Vstal, chce odísť.) Nech ma tu neprekvapí; viem, že mňa sa laká... Prvý lákaj. Nie. Odišiel. Druhý lákaj. On denne takto vychádza. Sedlinský. či v uniforme? Tretí lákaj. Áno. Štvrtý lákaj. Štáb ho sprevádza. Dveřník. Sú manévre. Sedlinský. Nuž teda strážte večer, ráno, len, prosím, s taktom, tajne... Rozumiete?

as Dveřník s vysokomyselným úsmevom. Áno. Sedlinský. Len neprepínať, tíško! Bo to škodí, ver mi, ak všetci naraz sliečta, slúchajú za dveřmi. Dveřník. Nie. Na to zvláštny agent je nám pridaný. Sedlinský. Kto? Dveřník. Piemonťan. Sedlinský. Znám. Je velmi vzdelaný. Dveřník. Do izby knieža večer akonáhle vkročí, už stojí tu na stráži. (Ukazuje na ľavé dvere.) A má dobré oči! Sedlinský. Je tu? Dveřník. Nie. Nespává, keď nociami tu býva, kedl knieža odchodí, nuž vtedy odpočíva. Už skoro príde. Sedlinský. Nech sa stará! Rozumieš? Dveřník. Oj, áno! Sedlinský ukazuje na papiere, ktoré ležia na stole. Prezreli ste? Dveřník. Všetky. Sedlinský zohybuje sa a pozerá pod stôl. Košík tiež? (Rezko kľakol na kolená, lebo zazrel pri košíku kúsky potrhaného papieru.) Hla, list!. .. (Skladá kúsky.) Od koho ?... Áno... Čosi francúzske! (Zachvátený professionals a zvedavosťou, vliezol pod stôl. Soberá všetky kúsky a snaží sa ich prečítať. V tom otvárajú sa dvere a vchodí knieža so svojím sprievodom; — generál Hartmann, kapitán Forresti a iní. Lakaji hneď sa uťahujú. Knieža je v uniforme: biely kabát s gom­ bíkmi, zelený golier, na rukávoch zlaté „medvedie pracky", cez plecia má prehodenú širokú bielu peleríuu. Klobúk dvojrohý, čierny, na ňom lastréená dubová vetvička. Na prsiach má dve hviezdy: rádov Márie Terezie a sv. Štefana. Černo-žltý pás prepletá sa B porteepéem. Obuté má čižmy.)

30 Výjav d ľ u h ý. Knieža, Sedlínský, Arcikňahyňa, Doktor, Forresti, Dietrichstein. Knieža vidí nohy Sedlinského, trčiace zpod stola, i vraví prirodzeným spokojným hlasom. No, akože sa máte, pane Sedlinský? SedlinsJcý (vylieza prekvapený, štvornožky). Ach! Knieža. Nehoda. Odpusťte. Ustal som na vzduchu. SedlinsJcý (vstal). Poznali ste ma? Vecf... Knieža. Ste ležali na bruchu, nuž poznal som vás hned.. . (Rýchle vchodí arcikňabyňa. Oblečená je v záhradnom kostýme; veľký slamený klobúk; pod pazuchou drží nejaké album, ktoré kladie potom so slnečníkom na stôl. Vidno, že je znepokojená. — Knieža, vi­ diac ju vojsť, vraví podráždene.) Ach, darmo unúvali vás. No. ArciMahyňa. Vraveli m i . . . Knieža. To nič 1 Kašel... i to malý! Arcikňahyňa (chytá mu ruku). Knieža (vidí, že vchodí Dietrichstein a za ním doktor Mal- fatti. Úzkostlivé pozerajú naňho). Doktor! Nie som chorý. . . Zdravý... Vravím vám... (Arcikňahyni.) Nič zlého... Záduch malý... Na paráde, tam som silne kričal.. . (Doktorovi, klorý podišiel a probuje mu puls.) Dosť ste ma už namučili! (Vidí, že Sedlinský chce využitkovať všeobecný nepokoj a tak ne­ pozorovane odísť, obracia sa k nemu láskavé.) Robíte poriadok? Ach, vy ste velmi milí. No, máznete ma, pane. Vaši kamaráti mňa obsluhujú, pre vás sú to velké ztráty! Sedlinský (v pomykove). Ach... Výsosť. . . Knieža (bez ceremonie). Budem šťastný velmi, uvidíte, len ak ich trochu lepšie slúžiť naučíte. Zle obliekajú stále, maslu krivo nosím, a ešte, milý gróf, mať dozor na to prosím — ste veliteľ, veď všetko vám je, vám sverené — by čižmy moje boly lepšie vyčistené.

31 (Sadne si, soblieka rukavice, šabľu a klobúk podáva ordonancovi. — Lákaj stavia na stôl občerstvujúce nápoje.) Arcikňdhyňa (chce pomoct kniežaťu). Franc I Knieža (ukazuje nápoje Sedlinskému, ktorý zase snaží sa nepozorovane dostať sa do dvier). Nech sa páči! Sedlinský. Vdäka. Doktor. Podlá vretenica! Knieža (jednému z dôstojníkov). Forresti! Kapitán Forresti (predstúpi, salutuje). Rozkážte! Knieža. Pozajtre shromáždit sa na manévre. Môj pluk nech v Grosshofene ráno o piatej na mna čaká. Rozumel si? Kapitán Forresti. Áno. Knieža (ostatným dôstojníkom). Ďakujem, páni! Dnes je dosť. Už môžte ísť. (Dôstojníci idú. Sedlinský ide s nimi. Knieža volá ho nazad.) Gróf! (Sedlinský sa vracia. Knieža vyťahuje z vrecka list a strká ho medzi prsty Sedlinskému.) Nečítali ste, hľa, ešte tento list!.. . (Sedlinský strhne sa. ani čo by ho ihlou pichol, kladie list na stôl a odchodí.) Dietrichstein (kniežaťu). Ja myslím: príliš kruto sa s ním shovárate. Arcilmáhyňa (Dietrirhsteinovi). Svobody kniežaťu vo všetkom nedávate? Dietrichstein. Chráň Bože! Väzňom není, ale. . . Knieža. Mne sa páči to „ale"! Chápete vy, čo to „ale" značí? Chráä Bože! Nie som väzňom, ale — To je nové: nie väzňom, ale!... Chápeš? Všetko je v tom slove! To formula! Ja väzeň?... Ni sekundy!... Ale mňa slieda, chodia za mnou, krúžia vôkol stále! či väzeň?... Verte, posiaľ nie som neúrokom — ; keď ale vyjdem z domu čo len jedným krokom, hneď oči dostanú i kvietky v parku malé. Nie, čistú pravdu vravím, nie som väzeň, ale ak rozprávaiii ja niečo dákej blízkej duši,

32 už počujú ma... lebo — každý strom má uši! Nie väzeň, ale... sadnem si na koňa, práve hneď eskorta je za mnou — to ku cti a sláve! Nie, väzňom nebývam, som svobody si istý, ja ale vždy len druhým čítam svoje listy. Nie, väzňom nikdy, ale každú noc otáča ma stráž pri dverách, — (Ukazuje na lakaja ohromnej postavy, už trochu šedivého, chcejúc odniesť poháre přechodí cez salón.) hla ten, čo tam teraz kráča! — Ja knieža Reichstadtské, ja väzeň ?... Volný stále!. . Že väzeň!. . . Smiešno vravieť!... Som „nie — väzeň — ale". Ľietrichstein (nútene). Váš humor... to rarita. Knieža. čo viac! Rarissimus! Ľietrichstein (odporúča sa). Výsosti... Knieža (veľmi vážne). Serenissimus. Ľietrichstein. Čo? Knieža. . . .re-nis-si-mus! Ten titul veď mi patrí, vy to dobre viete, a myslím, druhý raz že sotva zabudnete! Ľietrichstein (klania sa). Už idem... (Odchodí.) Výjav t r e t í . Knieža, arcikňahyňa. Knieža (trpko, arcikňahyni). Krásny titul! (Hádže sa do fotelu, arcikňahyňa herie zase album do rúk.) Nový album máte? Arcikňahyňa. To herbář cisárov je. Knieža. Herbář prinášate? (Berie herbář do rúk a prezerá.) Arcikňahyňa. Dnes mi ho požičal. Má zvláštne rastliny. Knieža. Je pekný. Arcikňahyňa. Ved 1 vieš ešte mnoho z latiny

33 vraví.) (ukazuje na jednu z rastlín), prečítaj. Co je toto. Knieža. To je ruža azda. Arcikňahyňa. Franc, čo je s vami, vravte, mňa už dávno Iaká... Knieža. To Rosa bengalensis. Arcikňahyňa. Aká? Knieža. Tak sa volá. Arcikňahyňa. Ste rozčúlení... Prečo ?. .. Knieža. Nič mi není zhola. Arcikňahyňa. Viem, že vám v Prokešovi druha odobrali, bo kuli ste s ním plány; plánov tých sa báli. Za nim vy smútite. Knieža. A náhrada tá krutá, keď s Marmontom ma teraz priateliť sa núťa, tým zradcom. Pálila mu nohy rodná zem, nuž prišiel päty lízať leda teraz sem. Arcikňahyňa. Psst! Knieža. Človek ten sa ešte snaží v duši syna na otca naštvať... (S náruživým gestom.) Oh, j a ! . . . (Ale sa spamätá, pozerá zase do herbára a s núteným úsmevom To je ruža iná. Arcikňahyňa. Prisľúb mi niečo, Franc, a nebude sľub ťažký, či splníš mi ho? Povedz. Splníš bez prekážky? Knieža (bozkáva jej ruku). Vždys\' bola ko mne dobrá! Splním každý. Riekni. Arcikňahyňa. Mám zásluhy, veď dala som ti darček pekný! Knieža (vstane a ukazuje na predmety rozložené na konzole). Té trofey? Ach, áno, mám ich na pamiatku. (Berie predmety do rúk.) Mám čiapku starej gardy, potom šablu krátku... i flintu starú.. . (Arcikňahyňa Taká sa flinty.)

34 Nie, niel Ved je nenabitá! A hlavne... Arcikňahyňa (žive). Zamlč! Knieža (tajomne). Áno, hlavná vec je skrytá!... Arcikňahyňa (šelmovsky). Ty šibal! Kde si schoval? Knieža (ukazuje). V mojej izbe, tam! Arcikňahyňa (teraz ona berie herbář a prezerá ho). Nuž prisľúb... — Starého otca znáš dobre sám, i jeho nežnosť... Knieža (dvíha zo zeme papierik, ktorý vypadol z herbára). Hla, vypadly papieriky. (Číta ) . . . „Ak žiaci osmelia sa znovu robil kriky, zařadit ich do plukov bez výnimky treba"... Ty vravíš nežnosť ?.. . Arcikňahyňa (prezerá herbář). Ved on tak rád vidí teba, znáš jeho dobrotu... Knieža (číta druhý papierik, vypadnutý z herbára). . . . „ Uličnú holotu nech vojská rozstrieľajú" ... Vravíš dobrotu ?. .. Arcikňahyňa (nervózne). Smer nový neľúbi, chce len zvyky staré. .. a predsa je on zvláštny... Knieža. Áno, má dve tváre! (Kladie zpat papieriky do herbáru.) či teraz nemyslíš, že obsah herbára sa velmi ponáša na nášho cisára? No lúbia ho, ja tiež. Arcikňahyňa. Má on duša skvelú, a pamätaj, on môže dopomôcť ti k cielu! Knieža. Len keby zachcel! Arcikňahyňa. Slúb: prv neutečieš, kým sa nesprotiví plánom. .. Knieža (podáva jej ruku). Dobre, súhlasím! Arcikňahyňa (uspokojená radostne vzdychne). To pekne!... (Veselo.) Treba, aby odmenu ti dali!

85 Knieža. Kto? Arcikňahyňa. Ja. Veď inam pri dvore vplyv, hoc velmi malý! Za tvojho Prokeša, odkedy si ho ztratil, som prosila tak dlho, húdla, až sa... vrátil! ;(Tri razy klopne slnečníkom na dlážku. Dvere sa otvárajú a vchodí Prokeš.) Knieža (beží mu v ústrety). Vy! Bože!... (Priatelia sa objímajú, a arcikňahyňa, využijúc chvíľky, diskrétne •vychodí.) Výjav štvrtý. Knieža, Prokeš. Prokeš (obzerá sa nedôverčivé, potichu). Načúvajú! Knieža (hlasno, spokojne). Vždy pri dverách, ale nič nepovedia. Prokeš. Divné! Knieža. Na próbu som stále tu hovorieval hlasno slová vety hrozné, a nik sa nedozvedel. Prokeš. To je kuriózne. Knieža. Pri dverách agenta má policia riadne, ja myslím, že je hluchý, plat svoj proste kradne. Prokeš (živo). A komtessa? Co počuť? Knieža. Nič! Prokeš. Ach! Knieža (zúfale). Tak môj milý! Snáď na mňa zabudla!... a snáď ju prichytili!.. . Viem, bolo hlúpo, že som nezutekal vlani! Nie!... Dobre tak!.. . Som zrelší!... ale zanechaný! Prokeš. Nie! (Obzerá sa po izbe.) Tuná pracujete? Pekne. Knieža. Páči sa ti len čínsky salón? Ver mi, každý vták ten zlatý, 3*

3tí rad opíc ponurých i šarkan dušu páli! Som istý, že mi preto túto izbu dali, by chmurné pozadie a farieb temná Škála čím lepšie uniformu bielu odrážala. Prokeš. Lež... Knieža (chodí hore-dolu podrážděno). S hlupcami ma družia. Stále von ich durím. Prokeš. Pol roka bol som preč. Čo robievate? Knieža. , Zúrim. Prokeš (vyšiel na balkón). Je Schônbrunn pekný... Knieža (vpadá). . . . hrob, a pre mňa opravdivý! Prokeš (vyzerá). Na G-loriettu máte výhlad pekný, živý. Knieža (s iróniou). Kým srdce moje tuha za glóriou hnetie, mám náhradu: sa teším aspoň Gloriette. Prokeš (vracia sa). Na koni teraz v parku často jazdievate? Knieža. Nie, park je príliš malý! Prokeš. Dolinu tu máte! Knieža. I dolina je veru malá na galopy! Prokeš. Nuž čo vám teda treba? Knieža. Treba Európy! Prokeš (chce ho uspokojiť). Psst! Nerozčuľujte sa! Knieža. Keď tak s ťažkou hlavou ja knihu zatváram, už spitý starou slávou, o ktorej Plutarch vážne, Cäzar skvele píše; keď myslou opúšťam už otca skvelé ríše, i Alexandra, dávam s bohom Hannibalu... Lákaj (vchodí zlava). Vám, Výsosť, aké šaty prihotoviť k bálu? Knieža (Prokešovi). Tu máš! (Lakajovi. rezko.) Nepôjdem! (Lákaj odíde.)

37 Prokeš. Cítaf všetko je vám dovolene? Knieža. Už všetko!.. . Přešly easy, kedy Fanuy denne nazpamäť učila sa.. . Nepozorovane mi niekto prepašúval knihy zakázané. Prokeš (s úsmevom). Arcikňahyňa ? Knieža (kývne hlavou na súhlas). Denne novú knihu mal som -a z večera do rána celú prečítal som. A ráno, aby som sa s knihou neprezrádzal, nuž hore na baldachýn som ju riadne hádzal! Nad postelou, tam v tieni, tajný sklad som mával; pod ťarchou Historie som ja vlastne spával. Vo dne bol spokoj, tam sa ona tajila, keď prišiel na mňa spánok, tak hned ožila; z kníh slávne bitky razom vychádzaly a krýdla mohutné až ko mne vystieraly. Tak čelo moje v listoch vavřínových tone — ved polia Slavkova sa tiahnú po záclone; tam Jena závisia a pomaly sa kýva, až spadne, hned sa javí vo sne mojom živá! — Raz prišiel Metternich — a, ako vždycky, snuje reč o otcovi. Hriechy jeho dokazuje. — A v okamžiku, ked už veriť sa mi chcelo, tam s baldachýnu všetko nadol poletelo! Sto kníh! A všetky otca chvália výhradne! Prokeš. Ba! Vidím Metternicha, ako zúril! Knieža. Nie. Bol spokojný a riekol — žmúriac jedno oko — : „Nekladie svoje knihy Výsosť privysoko?" 1 vyšiel. Od tých čias už čítam, čo len chcem. Prokeš (ukazuje na jeden sväzok). I „Syna človeka" ? Knieža. Tiež. Prokeš. Mrzká kniha. Knieža. Viem. Lokustu spomína, a srozumieť mi dáva, čo predpokladá: že mňa iste tu otrávia. Zem rodná, ak tvoj knieža umre tak, i vtedy netreba umenšovať krásu jeho biedy! Knieža Reichstadtského jed nezabije, iné tu budú príčiny: od vlastnej duše zhynie!

Í38 ťauii Prokeš. Ach, Výsosť! Knieža. Duša, meno, meno v hrob ma skloní! To meno, v ktorom hučia delá, zvonia zvony, a ktoré hučí stále, zvoní výčitkami pre moju veľkú slabost zvonmi, kanónami! Oj, stíchni hlahol, hukot! — Vravia: dajú jedu! Nuž či ono v úzkej celie zväčší moju biedu? (Ide k obloku.) Chcem pridať k dejinám ja nové kapitoly, a sklom len chladím čelo, bo ma tuhou bolí! (Vracia sa k Prokešovi.) Chcem niekdy zabudnúť, — a do sedla sa hodím i cvalom šialeným po lese, poliach brodím. Má,m tuhu letieť bystré, bystrejšie i v blesku, kým nádej nezmizne, kôň nesvalí sa v piesku; rad štíhlych topoľov sa bokom rozprestiera, je každý ako pero z čiapky grenadiera; i cválam ďalej, napred, skoro tratím smysly, len jedno jasne cítim, zápach potu kyslý\' i zápach prachu, kože, jemnú vôňu sena; keď cítim v duši, že je nádej pokorená a stíšim v lese beh, kde čistinka sa svkti, i pozrem na nebo — hla, tam orol letí! (Padá vysilený na kreslo, — chvíľu sedí bez slova opretý lak- o stôl — potom hlbokým, tichým hlasom:) — Chcel bych mať vieru v seba, túžim, myslím, ale. . . (Pozre úzkostlivé na Prokeša.) Čo myslíš o mne? Povedz, znáš ma dokonale! Vrav, Prokeš! Lebo často úžas vo mne budí tá myšlienka o suďbe synov velkých ludí! Mne Metternich tak hudie každý deň, už z rána — má pravdu, povinnosťou je to Rakúšana! — Mráz preberá ma, keď on mysle svoje snuje a nepatrnosť moju umne dokazuje. — Vřav, Prokeš, ty ma môžeš správne oceniť, ty znáš ma! Povedz! Môžem cisárom ja byť? (Zúfale.) Ci koruna naozaj s čela môjho spadne, ak ono ináč ako môjho otca bladne? Prolceš (vzrušený). N i e ! . . . Knieža. Odpovedz mi teda! Zahoj ťažTíú ranu! Kto som? Vrav otvorene. Či ku panovaniu ja nemám päste slabé, nie som zaostalý? Čo myslíš?

39 rokeš (berie ho za obe ruky a povie veľmi vážne). Ak by všetci následníci mali tie pochybnosti, snahy, čo len mierou malou, svet mal by iba prevýborných králov. Knieža (s radostným výkrikom objíma Prokeša). Oj, vďaka! Vrátilo mi silu slovo druha! Do práce, priatelu! Výjav piaty. Knieěa, Prokeš, neskôr Tereza. (Vchodí lákaj, kladie na stôl tácku s listami. Je to ten samý lákaj, o ktorom knieža hovorilo, že ho po nociach stráži, a ktorého dveřník nazval Piemonfanom.) Prokeš (ukazuje na listy). Hla, listy nesie sluha, a kolko! Knieža. Všetko ženské! Metteruich, on ráči té prepúšťať. Prokeš. Úspechy máte! Knieža. Hla, čo značí mať aureolu múk a fatalizmu sledy! (Berie jeden list. otvára a číta.) „Vy, sediac včera v lóži, boli ste tak bledý.. ." Rozdriapem. (Driape a berie iný.) „Čelo ktoré..." Zdriapem. (Driape, berie tretí.) „Pane, včera, chcúc vidieť vás, som bola v Prátri do večera. . ." Rozdriapem. (Robí tak, ako predtým.) Prokeš. Vždy a všetky? Knieža (berie ešte jeden list.) „Výsosť nediví sa, že mladosť, nezkúsenosť..." píše kanonissa! Rozdriapem.. . (Dvere sa tíško otvárajú, vchodí Tereza.) Tereza (skromne). Odpusťte. .. Knieža (k nej). To vy ste „Prameň malý"? Tereza. Oj, pane, prečo ste mi také meno dali?

40 Knieža. Je milé a vám svedčí. Teresa. Bože! Odídeme do Parmy s vašou matkou! Knieža (s miiým úsmevom). Trochu poplačeme! Tereza (smutne). Do Parmy!. .. Knieža. Ríša fialôk! Tereza. Áno, verím. .. Ale... Knieža. V nich možno utonut, a hlavne v karnevale! Tereza. Oj, verím. — S Bohom! (Pomaly ide ku dverám.) Knieža. Prajem, by ste šťastné mali dni v Parme, „Malý prameň"! Tereza (zastane). Prečo „Prameň malý" ? Knieža. Bo často osviežil ma v prostej svojej kráse, keď driemal v očiach vašich, zažblnkotal v hlase. — Nuž s Bohom!. .. Tereza (ide ku dverám, potom zastane na prahu, ako by vyčkávala, mala ešte nádej. . .) Chcete iné povedať, ja chápem. Knieža. Nie, mýlite sa. Veď ona. Ľúbi. Tereza. S Bohom! — Idem už. (Odíde.) Knieža. Výjav šiesty. Knieža, Prokeš. Prokeš. Knieža. I ja cítim v ústraní, Rozdriapem. (Mení tón. rozhodne,) Robme históriu, a nie romány! Do práce!... Treba začať zase taktiku.

41 Prokeš (prestiera na stôl prinesený verky plán). Ja dám plán! Prosím, tu je! Čujme kritiku! Knieža (prace so stola knihy, papiere, zbrane, aby mal viac miesta pre bojisko). No počkaj! V kúte leží škatuľa... Tá zlava. Drevení vojaci!... Žiak tvoj sa s nimi hráva... Veď svoje myšlienky ja lepšie objasním, ak položenie každé nimi objasním. Prokeš (nesie škatuľu). Plán hazardný! A ja chcem dôkaz toho púhy. Knieža (kladie ruku na škatuľu a hlas jeho je zase melan­ cholický. Hľa, vojsko, ktoré vedie Napoleon druhý! Prokeš (s výčitkou). No... Knieža. I do hračiek sa mi stará Metternich, veď — otvor škatuľu — vojakov rakúskych mi samých dal — a pravda, iných už nemôže. — Daj jedného. — Tu bude ľavé krýdlo. . . (Nepozerajúc na vojaka, ktorého mu Prokeš podal, berie ho a vyberá miesto na stole, postaví a potom, uvidiac vojačka, skríkne.1 ) Bože! Prokeš. Nuž čo je V Knieža (prekvapený, obzerá vojačka). Grenadier! (Prokeš podal mu dvoch iných.) A to sú velitil (Prokeš podáva mu iných.) To sprievodca! — Kyrassir! — Žandár elity! — — Ved vojská rakúske sa francúzskymi staly! Lož kto to mohol spraviť? Ich přemalovali 1 (Chytro vyberá vojakov, vždy viac a viac udivený.) Hla, Francúz! — Francúz 1 — Francúz! Prokeš. Div sa kýsi stal! Knieža. Ved vravím, že ich niekto popremaľoval! Prokeš. A kto V Knieža. To iste vojak! Prokeš. Prečo? Knieža (ukazuje na vojačkov). Všetko v norme! Máš sedem gombíkov na každej uniforme.

42 I goliere sú správné, kraje bez vady, a epoletty verné, stužky, torsády! Oj, ver mi, kto to robil, uebol v pomykove nad žiadnou maličkosťou, nech sa ako zovie! I obšívky sú biele, klapne s bodkami... Oj, vďaka tebe, vďaka, druh môj neznámy! Ba ako na modlitbu k tebe ruky skladám, žes\' prišiel do väzenia, v ktorom dávno stráda Hoc neviem, kto si, neviem odkiaľ si sa vzal, oj, vďaka ti za lásku, ktorús\' dokázal! Kto je ten hrdina, čo teba, vojsko malé, tak slávou ožiaril, vypravil dokonale, tak ako býval niekdy vojak francúzsky? — Len hrdina byť môže taký detinský! — Nik nezbadal! Len neviem, akože to spravil? Veď ako trpezlivé sa so štetcom bavil, kým nenakreslil fúzov všetkým vojakom, i tašiek nezabudol pridať husárom; i dôstojníci majú zlaté svoje znaky, kto trúbu, kto zas granát, každý mával dáky! (Čím dial, viac sa oduševňuje, i No vyäme všetkých! Pozri malý bude stôl! A strelec zelený, hla, v gardu zabŕdol, tu zase iní strelci — tu zas vyzvedači; von poďte, hrdinovia — na stôl nech sa páči! Oj, pozri, Prokeš, pozri, veď nik nebadá, že v škatuli tej väzí „Veľká armáda"! — Tu mameluci, vidíš? A tu zase znovu je poľský hulán — veď má vestu malinovú. A zase vyzvedači v čiapkach červených, napokon teraz idú v farbách rozličných preslávni grenadieri, forgá sa im trasú, Čo v bitke dodávali hrúzu a i krásu, i jáger zelený má pompou nadetý, tak išiel hrdinné on smrti v ústrety! (Vzdychne.) Som väzeň, ktorý chcejúc zabiť túžob muky, si hračky detské robí, trasúce sa ruky les z triesok robia — väzeň oživuje sám. Ja epopeju svoju ináč prežívam? (Oddiatuje sa. tvárou k stolu.) Sú opravdiví! Ver mi, fantázia moja doštičiek nevidí, na ktorej oni stoja! Tá armáda — to není myseľ šialená — sa preto malou vidí, bo je vzdialená!.. . vni skokom sa vracia i začne zimnične prestavovať Do radu ich! Tu bude Wagrani, lebo Jena! (Berie šabľu, vyťahuje z pošvy a kladie na stôl.) Tým jataganom bude rieka označená!

A3 To Dunaj! (Ukazuje na rôzne punkty.) Essling! Aspern!... tam je miesta dosť. (Prokešovi.) Nad ocel teraz postav papierový most! — Daj teraz grenadierov; sem icli na flang pravý! — Vrch treba spravit: to nám „Memorial" spraví! — Tu Saint-Cyr!. .. Molitor, zvítazca Bellegarda! A prejdúc most tam dalej.. . (Pred malou chvíľou vošiel Metternich. Stojí za kniežaťom, ktorý si priklakol k stolu, aby mohol lepšie stavať vojakov. Metternich sliedi za manévrom.) (Dokončenie.) Bessi balkánski. Napísal Fr. V. Sasinek. Niederle v svojich „Slovanských Starožitnostiach" vyslovil, že pred VI. stoletím nebolo Slovanov na Balkánskom polostrove; že zčiastky Gréci, zčiastky Rimania vyhubili pranárody trácke a illýrske na Balkáne a do ich vyprázdnených sídel dosťahovali sa Slovania. Proti tomu moja mienka je nasledujúca: Herodot (444 pred Kristom) k tráckym balkánskym praná rodom počíta i Bessov (MI, 111). Strabo (15 po Kristu) v svojom zemepise (VII) zaznačil o nich toto: „Bessovia zaujímajú najväčšiu Časť Balkána, bývajú v búdach, žijú chudobne a siahajú až po Ro- dope a Paeoniu (v Trácii), v Illyriku až po Artariatov a Dardanov."\') Gréci nazvali ich Bessmi, poneváč bývali v úžlabinách Balkána. a ) Po Herodotovi spomína viackrát Bessov Livius: že, kecF Filip, král macedonský, pustošil ich polia a osady, utiahli sa do hôr bal­ kánskych (XXXIX, 53). Keď sa Bessovia opäť vzmohli, M. Lucul- lus (74 pr. Kr.) podrobil ich Rimanom. (Orosius ap. Migne XXXI, 997. n. 7. Jornandes. Hamburgi, 1611. pag. 40.) Keď Julius Cäsar (58—30) zaneprázdnený bol vojnami v Gallii, Gorutansku a Krajne, Vologes, žrec Bacchusa, popudil proti Rimanom nielen Bessov, ale i susedné národy. Proti nim vyslal Augustus (30 pred Kristom, 14 po Kr.) Lucia Pisa. Ačkolvek Bessovia v prvej bitke porazili ho, v druhej bitke boli oni porazení a opäť podrobení Rimanom. (Dio Cassius. Stuttgart, 1837. pag. 1128.) Bessovia neboli vyhubení, lebo icli Strabo (15 po Kristu) a tiež Plinius (IV, 18, 1) v ich sídlach (79 po Kristu) spomína a k bojovným národom tráckym počíta. Cisár Trajan (98—117) dal jednému vojínovi z národa Bessov la­ tinský diplom na kovovej doske. Bessovia pestovali i baníctvo, ktoré *) Strabo\'s Geographie. Stuttgart, 1829. Str. 595. 2 ) Beaa, úžíabina, Waldschlucht.

44 Rimania nazývali „cuniculi more Bessorum". (Jireček: Cesty po Bulharsku. V Praze, 1888, pag. 313, 325, 335.) Ani v prevratoch náboženských a politických, ktoré sa dialy v Europe, Bessovia nezahynuli. Rímski cisári podmaňovali síce ná­ rody, ale ich nelatinčili, nepolatin&ili, nevykántrili. Podmanitelom nezáležalo na tom, aby Bessov vyhubili alebo polatinčili, ale na tom, aby im dane platili, za nich bojovali a v baniach robili. Toho svedkom sú verše Paulina z Noly o Nicetovi, biskupovi remesián- skom, ktorý ako missionár z Dardanie (r. 396) šiel pod Dolný Dunaj (Ister), aby Getov, Dakov a Bessov obrátil na vieru kato­ lícku.1 ) O Bessoch tenže Paulin svedčí.2 ) Že Bessov Rimania nepolatinčili, svedectvom toho je, že vý­ chodný cisár Leo (457—475) má pôvod z Bessov. (Jornandes: de successione regnorum, pag. 58.) Legenda výprava o sv. Theodosiovi (f 11. jan. 529), že v Jeruzaleme založil tri kláštory, a to pre Grékov, Bessov a Arménov, pod regulou sv. Basilia. (Migne, Pat­ role iae series graeca. CIV, 461.) Bohoslužba tých Bessov nebola ani grécka, ani arménska, tým menej latinská, ale slovánsko-gla- golská; pôvodne ariánska, od ich biskupa Ulfilasa sriadená. (Dexter ap. Migne: Patrologiae toino XXXI, 505 ad an. 380. Jornandes de rebus geticis. Hamburgi, 16U. pag. 135, 160.)3 ) Jireček, opisujúc bulharskú osadu Ryl, v rumoch nekdajšieho chrámu „sveti Arangel" našiel zlomok granitový, na ktorom boly trácke mená Bessov. Cesty po Bulharsku str. 462. Je to dôkazom, že (o. r. 552) Bulhari opanovali jednu časť Bessov pod dolným Dunajom. J. Turóczi, opisujúc vojnu Salomona, krála uhorského, píše, že r. 1072 bojoval proti Grékom, Bulharom a Bessom. K tomu Podhraczky dodal poznámku, že tí Bessi boli Pečenci (Patrinacitae), ktorých cisár Constantinus Monomachus (1042—1054) roku 1049 prijal do dŕžavy, Chronicon Budense. Budae, 1838 pag. 135. Možno, že Pečenci, poneváč osadení boli na území starožitných Bessov, ne­ vlastne pomenovaní boli Bessmi, vlastní Bessi však spomínajú sa pod dolným Dunajom už pred r. 1049. Bonfin na r. 1002 výprava, že Bessi, ktorí pod Istroui (dol­ ným Dunajom) bývajú, za doby sv. kráľa Štefana (1000—1038) 1 ) Et Getae eurrunt, et uterque Dacus, qui colit terrae media, Tel ille divitis multo bove pileatus accola ripae. Nam simul terris animisque auri, et sua Bessi nive auriares, nunc ores facti ducete gregantur pacis in aulam. 2 ) Bessus.. . quod humi manuque aute quaerebat, modo mente coelo colligit aurum. Jireček: Cesty po Bulharsku. V Praze, 1888, pag 325 —327. 3 ) Jornandes chybne menuje Bessov medzi dolným Dunajom a Haemusom (Balkánom) Gotmi. Na inom mieste (pag 39, 40) dáva im meno Aemimonti (Haemimonti, Balkánei/. Srovnaj môj spis: Ulfiias a glagnlské písmo. V Praze, 1887.

45 ohrožovali dolné Uhorsko. Antonii Bonfinii Rer. Ung. decades. Ha- noviae, 1606 pag. 181. Chronicon Budense, vyprávajúc o tej istej vojne sv. Štefana, už neužíva mena Bessov, ale Bulharov a Slovanov, ako poddaných voj­ vodovi bulharskému. Chron. Budense pag. 6tí. Z toho vysvitá, že Bessi balkánski sú národ predhistorický, slovanský, v 11. století ešte pod tým menom trvajúci, ktorý sa slial v jedno s Bulharmi. Prvý deň rusko-japonskej vojny.*) (Z denníka port-artúrskeho officiera.) 8. februára 1904, vediac, že mínonosec, na ktorom som vtedy plával, nemôže vyjsť na more včaššie, ako ráno, išiel som pred večerom na breh, do svojho bytu, naproti Východnému bassinu, pri samej „Etažerke", neďaleko od námestníkovho paláca. Asi o deviatej prišiel ko mne školský priateľ L., odobrať sa, lebo vraj o polnoci odchodí so svojím plukom k rieke Jalu. Hovoril, že ich pluk ponáhľa sa na Jalu, aby, jestli japonská armáda vystúpi na breh, mohol zaujať horné priechody na rieke, ktoré udrží i nevelká sila, a keď dôjde armáda z Ruska, pôjdu do Korey a vyženú Japoncov na more. Pri takom rozhovore, okolo pol jedenástej, razom počujeme hluchý úder, ani ďaleký výbuch alebo výstrel. Načúvali sme. To iste v susednom dome niečo, a shovárali sme sa ďalej. Ale poču­ jeme nové zadunenie. Priateí L. vstal, že už pôjde; objali sme sa. Ráno eskadra bude odchodiť — aby som nezaspal, umienil som si nocovať na mínonosci a vybral som sa do prístavu. Prichodiac k nábrežiu, kde stoja šampunky, zbadám, že lode, stojacie na vonkajšom rejde, majú bojové svetlá a kedy-tedy za­ hučia na nich výstrely, namierené na more. Do šampunky ko mne vysadol strojový kvartírmajster so „Stereguščeho", vracajúci sa od svojej rodiny. Keď sme odišli od brehu, otvoril sa nám výhľad temer na všetku eskadru. Střelba stávala sa tuhšou, ale strieľalo sa akosi bez poriadku, tu na jednom konci eskadry, tu na druhom; zablyšťaly sa signálové lampášiky na sťažnoch. „Tak býva i na vojne, vaše blahorodie," povie môj spoločník v šampunke. „A ako ty to vieš?" spýtam sa ho. „Bol som v Takú na mínonoáci, keď sme ho vydobýjali." °) Keď vojna ešte nebola vyhlásená, 8. februára pred polnocou, Japonci prekvapili a torpedami napadli ruské lode, ktoré stály v Port- Arture pred prístavom. Dve najväčšie a najnovšie lode ruskej aziatskej flotty, „ítetvizan" a „Cezarevič", s križiakom „Palladou", boly tu veľmi poškodené. Súčasne, tiež pred vyhlásením vojny, zničili Rusom dve lode i v prístave Čemulpo. Tým ruská flotta bola tak oslabená, že potom Japoncom už omnoho ľahšie bolo začať riadnu vojnu. Red.

Poshovárajúc sa e.s te, ustálili suie sa na tom, že to nenadálá nočná mínová ataka, ale, pravda, cvičebna. Střelba zatíchla. Na mínonosci, v kajut-kompánii, našiel som mičmana Kudreviča spať. Zobudil som ho a poviem mu, že je na mori streľba, iste mínová ataka; a Iahol som si i sám. Ledva som zadriemal, počujem srdcelomný krik na palube: „Kudrevič, Kudrevič, pošli pre veliteľa, Japonci vyhodili do po­ vetria našu eskadru!" Ako by ma ani nebolo prekvapilo, ale vlastne nepochopil som smyslu tej zvesti. Pohádžuc na seba šaty, bežím na palubu. Na celom druhom oddiele mínonoscov, stojacich v rade, bola tnna-vrma. Ako som zvedel, že mičman, ktorý priniesol zvesť s eskadry, je na „Razjaščom", išiel som ta. Na schodoch pri vchode do kajut-kompánie zbadám officiera s ustatou, zmučenou tvárou, opretého o stenu. Rozprával officierom, čo sa stalo. Prišiel officier od námestníka s príkazom, aby všetky míno- nosné loďky išly na more atakovať odchodiaceho nepriatela. Vytiahly sa loďky jedna za druhou. Vyšiel prvý oddiel. Po hlasoch rozoznali sme veliteľov. Po celom rejde blýskaly sa svetlá mínonoscov. Kriku, šumu a nepokoja bolo um dial viacej. Všade chystali si míny, brali patrony. Na našom mínonosci chladiaci prístroj bol rozobratý. Netrvalo ani dve hodiny, sostavili sme ho, ľudia pracovali z celej sily. Na vnútornom rejde okrem nás stály iba nebojové lode a mí­ nové transporty „Amur" a Jenisej", s plným nákladom mín. Na Zlatej hore vyletěly jedna za druhou rakety, potom v stranu mesta daly dva výstrely. „To bojový poplach pre pevnosť," povedal každý, a hned sme si spomenuli, že možno súčasne vysádzajú vojsko na breh niekde pri Arture. Strašná myšlienka. K priechodu, kde sa z vnútorného rejdu vystupovalo na more, blížilo sa množstvo svetiel, ozýval sa krik, šum. My sme vybehli na breh a prešli sme na druhú stranu Tigroyého chvostu. V tem­ note, okrem množstva svetiel, ktoré sa zprvu hýbaly, potom za­ staly, zprvu nebolo ničoho rozoznať. Potom ukazovaly sa telesá ..Retvizaua" a „Cezareviča". Obe obrnené lode stály v priechode: jedna akoby pribitá k melčine, druhá chcela prejsť vedľa nej na rejd, ale sa jej nepodarilo, preto podala sa o niečo nazad a tiež zostala trčať. Aby obraz bol ešte smutnejší, v temnote rovno oproti nám ukázal sa na melčine uviaznuvší mínonosec. Nad ránom sa ratoval — bol to, tak sa zdá, „Storoževoj". Na brehu začali sa schádzať robotníci a služobníci Nevského závodu. Povedali nejedno pravdivé, prísne, odsudzujúce slovo, ale všetko ticho, krátko, cítilo sa, že na každého padá časť viny z toho, čo sa stalo. Pred svitom sme vyšli na more. Keď sme šli cez priechod, bolo natoľko vidno, že bolo možno poznať ľudí, chodiacich na pa­ lube nahnutého a dopoly utonutého „Retvizana". „Cezarevič" stál o niečo ďalej. Na „Retvizane" niekoľko matrozov bolo na palube poloutonulého nosa a nahnutí cez palubu pozerali na vodu, na mieste, kde obrnenec bol prebitý. Po desnej noci nastalo tiché ráno. Išli sme k „Petropavlovsku";

47 na semafore nám oznámili, aby sme sa zakotvili vedla neho. Spu­ stili sme kotvu. Na rejde stály len velké lode. „Bojarina", „No- vika" a mínonoscov vôbec nebolo vidno. Pozrem na „Petropavlovsk". S mostíka sišiel admirál Stark, a s obyčajnou prísnou tvárou, s očami nadol hľadiacimi, prešiel do svojho oddelenia. Šedivá, dlhá jeho brada, pritúlená k prsiam, zvláštne bila do očú. Deň bol nejasný, since zriedka zasvietilo. Na horizonte ukázaly sa temné punkty a dymy: to sa naše mínonsné loďky vracaly s márnej honby za nepriateľom. Na eskadře za celý čas ozývaly sa signály. Doniesli zvesť, že na poškodených lodiach sú mŕtvi i ra­ není. Smutní sme sedeli v kajut-kompánii, odetí v kepeôoch, a umienili sme si viesť denník. Ja vzal som papier a začal som za­ pisovať hodiny i minúty hlavnejších udalostí. Naraz s paluby bolo počuť krik: „Nepriateľské križiaky sa ukázaly!" Vybehli sme na palubu. Medzi loďami eskadry mihaly sa člnky i prístavné veslové lode, a zpoza Liaotešana ukázaly sa jeden za druhým štyri rýchlochodné križiaky, jedného typu, každý s dvoma komínmi, dvoma sfažňami. Išly strojne, prísne zachovávajúc intervally, a boly ozdobené červenými ani krv ohromnými vlajkami, na ktorých i prostým okom bolo rozoznať pásma lúčov vychodiaceho slnca. Vyzývavo, ako by sa smialy nad nami, přešly i.blúkom od Liaotešana a ztratily sa za obzorom oproti Elliotákým ostrovom. Na eskadře ozval sa bo­ jový poplach. Počul som ho po prvý raz nie na cvičbe. Nenasle­ dovalo obyčajné behanie, každý už i tak bol na svojom mieste. Ja som mal znamenitý prismatický binokl — šiel z ruky do ruky, všetci sme sa dívali na krásne japonské križiaky; my sme takých nemali „Bojarin" dostal rozkaz s nevelkým oddielom mínonoscov ísť za nepriateľom; skoro i zmizol za obzorom, a my sme sa roz­ chodili zohriať sa. .. Po desiatej strážny officier oznámil, že „Bojarin" ide s mora a dáva signál. Všetko utekalo nahor, čo je teda? „S mora ide ne­ priateľ s velkou silou." O niekoľko minút na Zlatej hore ozval sa signál: „Čakať admirála " Admirál Stark totiž bol volaný k ná­ mestníkovi a teraz naponáhle vracal sa na eskadru, keďže prichodil nepriateľ. „Lode nech sa prihotujú k boju zakotvené," znel signál s „Petropavlovska". Eskadra vtedy stála v šachovom poriadku. V prostriedku boli obrnenci, na krýdlach križiaky, zprava „Novik", zľava „Bojarin" a „Askoľd". Pred druhou líniou obrnencov a za nimi stálo 15 mínonoscov, a medzi nimi na kotve bez pary stará učebná loď „Džigit", ktorá len včera prišla s mora a nevedno prečo, hoci sa takéto veci dialy, zostala na rejde. U Tigrového chvostu ležala na boku „Pallada", pri priechode poloutonulé „Retvizan" a „Cezarevič". Na obzore ukázal sa najprv dlhý rad sťažňov a komínov, po­ tom kníšuce sa od tuhej refrakcie vysoké paluby lodí. Bolo ich veľmi mnoho, išly všetky radom, popredku väčšie lode, za nimi ľahké križiaky, ktoré už boly defilovaly popred Port-Artur.

48 dívalo; na možné následky, tak sa zdalo, nikto nemyslel. Eskadra sa dlho približovala. Zrazu strašné zahvizdnutie zprava a žatým neznesiteľný, ostrý, rvúci zvuk výbuchu. Prvá myšlienka — to výstrel náš. Vybehnem. Druhý, tretí taký zvuk (ucho privyká); zprava i zľava od nás; zdalo sa, bez viditeľnej príčiny vzlietajú ohromné stĺpy vody dia­ metrom na dve-tvi siahy, strašnej výšky. K palube „Stereguščeho" podchodí čln s náčelníkom druhého oddielu mínonoscov, kapitánom Gúnteroni. Keď napochytre oznámil niečo nášmu veliteľovi, lajtnan- tovi Kuzminu-Karavajevu, obrátil sa a išiel smerom k pravému krýdlu oddelenia. Vtedy sme videli, že k „Petropavlovsku" prišla loďka a admirál vychodil schodmi. Boj začal sa rozľútený. Eskadra naša odpovedala velmi často palbou a opakovaly za ňou i brehové batterie. V mori rvúcich zvu­ kov zvláštne tupo hučaly salvy desaťpalcových kanónov Elektrického útesu. More sa vzpěnilo. Priestor, ktorý zaujímala naša eskadra, bol veľký, na raz i po desať nábojov prasklo medzi loďami eskadry, robiac vodné veže. Na palube mínonosca matrozi a officieri sbierali ešte horiace triesky nábojov. Lode boly odkotvené a hýbaly sa napred. Zrazu vidíme, popred celú eskadru vytiahla sa „Angara" a, bystro predefilujúc medzi loďami, prešla k priechodu; za ňou išiel „Giliak". Tieto lode boly celkom bez panciera a, čo hlavné, ne­ malý ani dalekobijúcej artillerie, preto pre ne tu nebolo miesta. Ako sa začal boj, na eskadře temer nedávali signálov, alebo ich bolo veľmi málo. My, všetci officieri mínonosca, stáli sme pri vchode do kajut-kompánie a teraz s podivnou chladnokrvnosťou a pokojom pozorovali sme obraz boja. Lajtnant Goloviznin narádzal pokúriť si. Naše položenie bolo nesmyselné. Zbavení možnosti mať hoci len minimálnu účasť v boji, stáli sme v centre účinku paľby nepria­ teľských lodí, najmä v prvú polovicu boja. Náboj padol do vody a prasknul pod samým nosom nášho suseda „Riešiteľného" a rovno podhodil ho do povetria, druhý u kormidla „Grozového" a vlna ho pomkla hodne na bok. A náboje nepřestávaly padať. Velitelia mínonoscov, nedostávajúc rozkazov, začali sami účin­ kovať, dľa vlastného náhľadu, a dva z nich, pustiac sa plným cho­ dom, odišli za eskadrou smerom k zálivu Tache. Ostatné míno- nosné loďky, vyberúc kotvy, začaly sa pohybovať a lavírovať medzi dvíhajúcimi sa vodnými vežami. Hovorilo sa, že prvý náboj, ktorý preletel s japonskej strany, padol na člnok, ktorý niesol čínsku práčku. V chaose razom zba­ dali sme železnú uholnú bárku, ktorú pribilo k brehu a tuho tře­ palo o skaly. Na bárke behali dvaja Číňania. Ešte v noci ktorási loď naberala uhlia: keď sa začal boj, bárka s dvoma nahodilými cestovateľmi dala sa na útek, šťastlivé sa dostala k brehu, ale Čí­ ňania (cestovatelia) vystúpiť na breh nemohli, a bárka bola ešte v sfäre ohňa. Na počiatku boja s paluby binoklom bolo dobre rozoznať ja­ ponské lode, ale potom všetko sa zatiahlo dymom a hmlou. Eskadra

41) naša približovala sa v stranu nepriateľa, a ta, kde stály mínonosné loďky, náboje už redšie padaly. Nepriateľ strieľal hlavne na eskadru, len niekoľko nábojov padlo pod Zolotú horu a asi päť do mesta. Zrazu ukázalo sa, že sa Japonci obrátili a odchodia na more. Radosť a ľahký príjemný cit naplnil srdce každého. Po smutných výsledkoch nočnej mínovej ataky toto prvý lúč úspechu. Každý bol hotový vysvetľovať vec v náš prospech. My sme len teraz zbadali, že mínonosec ,.Bezstrašný" má prebitý komín, druhému bol sražený sťažeň. Na „Askoľde" predný sťažeň zohnutý do nižnej košiny, v palube bolo vidieť prebité miesta. Streľba netíchla. „Novik" bol nahnutý. „Novik" je nahnutý!" volalo všetko... Napokon Elektrický útes dal poslednú salvu. Eskadra tiež pre­ stala strieľať. Ťažko bolo veriť, že toto peklo, ktoré trvalo 40 mi­ nút, už přestále a to more zvukov, neznesiteľných pre ľudské ucho, stíchlo. Na „Petropavlovsku" signál: „Mínonoscom atakovať nepria­ teľa". Začal pracovať mašinový telegraf, my sme odišli na svoje miesta, a mínonosec sa pohnul. Obišli sme „Džigit"; ostatné mí­ nonosné loďky s nami. Pred všetkými išiel „Bezstrašný". Pohli sme sa rýchlejšie. Prešli sme predné lode eskadry, vracajúcej sa na rejd. Mínonosci sami, bez podpory eskadry, šli na nepriateľa. Keď sme prešli eskadru, naraz zľava, pri ostrove Kep, ukázaly sa dva dymiace sa punkty. Prvou myšlienkou každého bolo, že Japonci, nazdávajúci sa, že naša eskadra dala za zachvátiť bojom, idú jej do tyla. Zase bol dobrý môj binokl. Nad hlavami zahvižďal nám náboj a spadol do vody. Za ním druhý, tretí. „Odkiaľ, odkiaľ strieľajú?" — „ ,Askoľď strieľa ponad nás na nepriateľa." Riešili sme teda, že punkty s dymom sú naozaj nepriateľskí mínonosci. Binoklom bolo vidno, že idú plnou parou na nás. Temer všetka eskadra začala paľbu, ale pre veľkú diaľku všetko padalo vedľa nás alebo s hvižďaním přechodilo ponad naše hlavy. „Vydvihnúť žváče!" velel kommandant mínonoscov, lajtnant Kuzmin-Karavajev. Vydvihli. Streľba stíchla, a na jednom z pribli­ žujúcich sa mínonoscov zazreli sme zváč „Bojového". V boji nikto nezbadal, že tieto dve mínonosné loďky, ne- chcejúc sa bez cieľa vystavovať nebezpečenstvu, múdre odišly do zálivu Sikau; teraz, keď nepriateľa už nebolo, vracaly sa odtiaľ. Nepríjemný pocit zamenil sa radosťou. V tom signál s „Petropavlovska". Ataka sa odvoláva. Vrá­ tili sme sa k eskadře. Keď sme prichodili k eskadře, ku vchodu do prístavu s mu­ zikou išiel na bok nachýlený „Novik". „Urál urá!" pozdravovala ho všetka eskadra. V prístave vítal ho ohromný zástup, vyvoláva­ júci: „Ura, Novik 1" Znovu na rejde hemžily sa člnky, běhaly veslové lode, na 4

60 niektorých lodiach vytrčili vlajky, oznamujúce, že sa bude jesť; snášali mŕtvych. „Mínonosci nech vojdú do prístavu," dali signál na „Petro- pavlovsku". Tisnúc sa pomedzi mínonoscov, došli sme k priechodu a stretli vychodiacich na rejd „Odvážného" a „Gremiaščeho", zpo- lovice už natretých bojovou farbou. Ich officieri nás pozdravovali. Ja som s veliteľom mínonosca sišiel na breh. Bože môj, mesta poznať nebolo možno! Kde sa poděly jeho živosť, jeho kypiaci život, kde sa podel národ ? Temer všetky obchody boly zatvorené, na uli­ ciach pustota, len konní dobrovolní strelci karrierom behali po uliciach. Pri Admirálskom prístave stál nevelký zástup s obnaženými hlavami. Na člnkoch priviezli mŕtvych. Telá prvých obetí boly pri­ kryté Andrejevskou vlajkou. Ako som videl bezživotné tváre matrozov, položivších svoje hlavy v prvom boji, pocítil som, že sa minuly časy veselého, ky­ piaceho Artura a začínajú sa ťažké dni. Budúcnosť nesľubovala ni­ čoho dobrého... Začiatok bol zlý. Prešiel som do prístavného lazaretu. Tam to už bolo ozajstné. Stony, jajkanie. Aké strašné rany! Triesky nábojové vytrhávaly celé kusy mäsa. Jeden z matrozov mal 46 rán na chrbte, velkosti od pomaranča do lieskovca; a vyžil. V druhej izbe ležali otrávení gázmi pri nočnej mínovej atake. Na oko títo sa lepšie mali, ale väčšina ich potom pomrela. Tu bolo vidno, čo je vojna. Viere a nádeji. Túžby moje, z ktorého ste raja: či ste oheň večný, a či dym? Ktorý duch vás do sveta vystrája, ktoré víly v temný závoj halia, že vás dosial v kvete nevidím? Žiadajú si vás už moje očká. .. či vám chybí zory košieločka? A či ste len striežavy, chimäry, svetlonosy, blysky bez duše? či siroty bez otca, materi, keóľ vás každý větroplach uderí? Hej, slovenské vy popeluše, oblečte si rúcho slniečkové, nech vás ono žiarou svojou zovie. Potom rozzvučte sa hlasným tónom, citom vrelej lásky ladeným. Bytujete hlboko pod rovom, týždne živíte sa jedným slovom. Vstaňte už raz s vencom zeleným

51 presvedčiť nás, že ste nesmrtelné, sťa myšlienky a dušičky verné. Keď tak leskom pravdy obrnené zjavíte sa k plesom výročným — obmäkčíte i srdcia kamenné; privinú vás, ako svetlo denné, len pieseňkou prehovorte k nim. A keď bude už po všetkej sláve, složte vence „Tomášovi" k hlave. Mária Javorinská. Verše Vladimíra S. Hurbana. Sonet o samote. Čln kníše sa... To vlnky zaihraly, no more tiché je a vetra niet. Náš parus visí.. . Breh sa černie v diali, skryl slnko volný mrakov let. Je pusto vôkol.. . Člnok môj len malý, v ňom rybár Tatár, mlčanlivý ded; vek, búrky v tvári brázdy vyoraly, blesk v oku zrádza oheň mladých liet... Tu nové šťastie dušu moju hreje a prsia dmú sa, volné múk: niet sklamania a niet ani nádeje... Ded pustil veslo z trasúcich sa rúk .. či zaplakal?.. . Nie. Slabý vánok veje... To on prináša plaču ťažký zvuk ?... Krym, v máji 1913. Dnes jasný deň! Čo sa stalo? Smiech vôkol vládne. .. Mne zdá sa, slnko že už zapadalo, bôl sadol na dne. Na tráve s druhom chlapec hrá sa: ó, koľko smiechu v chvíľke malej! Už teším sa. — Spomienka ma striasa a idem dalej.. . Deň za dňom šiel... My sme sa nevidě li a navzájom sa duša v smútok odela... Na horách snehy rubášom sa skvelý, žalm ťažký víchor pel... I láska umrela...

52 L/ Raz stretli sme sa ... Jozefovi Škultétymu. Raz stretli sme sa od hory nadol. On pozdravil ma a k Vám sa nahol. Mne srdce stislo, slzu som zhltla, Prišla mi na um tá naša „lutna". I svěsím hlavu zakaboněnu, Však začula som: „Vid hen Marienu. .. To bola radost moja jediná!"... A Vy riekli ste: „Hm, to je iná!" Ja ešte väčšmi skrehla som idúc, Aj zalkala som, bôľne sa svijúc. No v tom ma ktosi dohoniac víta: Šťastie žitia, šťastie žitia! M. J—ská. Za matkou. Ľudovít Štúr. 1855. Prídže ešte, príď ešte raz k nám, mati naša drahá! K tebe sa tam každého z nás pod chvílu srdce ťahá. A keby si, aké chvíle trávime tu, videla, iste by si deti milé ponavštíviť sletěla. O samote, v otupnosti berieme sa cez ten svet, zahladení k minulosti, tu útechy pre nás niet. Zahladení na tie dni tam, na ten náš tam rodný kraj, kde usmieval z teba sa nám, s líca tvojho, zemský raj. Všetko to tam! ešte k tomu opustilo mnoho nás: či vieš, život náš sme komu chceli dávať každý čas!

53 A čo je s tým, čo je s nami? čože, drahá, stalo sa? Nádeje tam za horami uschly, jak len tá rosa. A miesto nich kde viazneme, kebys\', drahá, spatřila, znechcelo by sa ti zeme, nazpäť bys\' sa vrátila. Teba pokoj tam ovieva, anjelský tam slýcháš spev, a nám v duši sa prelieva hlboký žial, Mty hnev. Len keď sa ta prenesieme k tebe, drahá, v rodný kraj, na chvílu si spomenieme, že i nám bol kvitnul máj. Báseň je zachovaná v pozostalosti L. V. Riznera a má poznámku: „Báseň túto Ľudovítom Štúrom r. 1855 napísanú poslal mi v odpise jeho brat Ján, assessor v Rábe, u ktorého nachodí sa v pôvodine." Poetická hodnota pamiatky nie je veľká, ale ináče bude nám ona tiež vzácna. „Štúrovi — napísal J. M. Hurban — bolo všetko smutné; smútok ležal v duši jeho, lebo on hlboko nahliadol do bied národa; z toho smútku duše jeho vyšly všetky deje a diela jeho." (Slov. Po­ hľady 1882, str. 52.) Verše tieto, Za matkou, sú dôkazom, že smútok jeho po roku 1849 bol najmä veľký. Potvrdzujú zaznamenanie Jána Kalinčáka, že mu Ľudovít Štúr v Modre, kde spolu žili, hovorieval: „...duša moja je smutná až k smrti." (Lipa II, str. 118.) Začiatok zimy v lese. I. Gr. Orlov. Sťa niekde v tichom cintoríne, v lese včul taký pokoj, mier; život sa k zemi túli, vinie — a sniežik padá s výšin sfär. Tu všetko také divné dneska; zamlkol strachom celý les, duch jeho kradmo z jaskýň bleská, pozerá snehu hru a smes. Nepáči sa mu — hlavou trasie — že mu tu zima prišla zas —

54 a tam, kde si on srnky pasie, priniesla mu ten sneh a mráz. I rozhněváno skalou skýva a vetrom strasie stromorad; z úkrytu svojho koľ sa díva, jak sprcha stromov inovať. Lež darmo sa on durdí, hnevá; jak by sa z neho posmieval, sniežik len všade porozsieva kryštále svoje v Sír a dial. I nazlobeno do jaskyne sa ukryl a len zpoza dvier sa díval, ako mu les hynie, — — kým sniežik padal s výšin sfär Sila detstva. Z „(hierre civile11 Victora Huga prepracoval L. N. Tolstoj. — Zabiť ho!.. . Zastreliť!... Naskutku ho zastreliť, oplana!... Zabiť 1... Krk mu vykrútiť vražedlníkovi!... Zabiť, zabiť ho!. .. kričaly mužské, ženské hlasy. Ohromný zástup národa viedol po ulici sviazaného človeka, človek vysoký, priamy, šiel pevným krokom, vysoko dvíhajúc hlavu. Na krásnej, mužnej tvári sa mu vyrážalo opovrženie a zloba k okru- žujúcim ho luďom. Bol jeden z tých ľudí, čo vo vojne národa proti vláde vojujú na strane vlády. Chytili ho teraz a viedli na popravu. „čože robiť! Nie vždy je sila na našej strane. Čože robiť? Teraz oni majú moc. Umrieť, tak umrieť, vidno tak musí byť," myslel si tento človek a chladne usmial sa, sťahujúc plecami na kriky, ktoré sa ozývaly v zástupe. — Toto je policajt; ešte ráno strielal do nás! No viedli ho ďalej, na námestie. Keď prišli do ulice, kde na dlažbe ležaly včerajšie, ešte neodpiatané telá zabitých vojskami, zástup sa stal ešte divším. — Načo odťahovať! Naskutku tu zastreliť ničomníka. Kde ho ešte vodiť? — kričali ľudia v zástupe. Zajatý chmúril sa a len vyššie dvíhal hlavu. Zdalo sa, nená­ videl luzu ešte väčšmi, ako ona jeho. — Všetkých pobiť! Špiónov! Králov! Kňazov! I týchto vy­ vrheľov, oplanov! Zabiť, zabiť naskutku! — vrieskaly ženské hlasy. Ale hlavári zástupu riešili doviesť ho na námestie a tam spraviť B ním poriadok.

55 Na námestie už nebolo daleko, keď v chvíľu, ako zatíchly hlasy zástupu, v zadných radoch bolo počuť zúfalý detský, plačúci hlások. — Otec! otec! — fikajúc kričal šesťročný chlapček, vtĺskajúc sa do zástupu, aby sa dobral do zajatca. — Otec! Čo oni s tebou robia? Počkaj, počkaj, vezmi ma, vezmi!... Kriky přestaly na tej strane zástupu, s ktorej šlo dieťa, a zástup, rozostupujúc sa pred ním, ako pred silou, prepúšťal ho vše bližšie i bližšie k otcovi. — Aký milučký! — povedala ženská. — Koho ti? — riekla druhá, skláňajúc sa k nemu. — Otca! Pusťte ma, — pišťal chlapček. — Koľko ročný si, chlapček? — čo vy s otcom chcete robiť? — odpovedal chlapček. — Chod domov, chlapček, chod k materi, povedal jeden z muž­ ských. Zajatý už počul hlas chlapčeka a počul, čo mu vraveli. Tvár sa mu ešte väčšmi zachmúrila. — Ono nemá materi! — zvolal na slová toho, ktorý odosielal dieťa k materi. Vše bližšie a bližšie pretískajúc sa v zástupe, chlapček dobral sa do otca a vzobral sa mu na ruky. V zástupe ešte vždy kričali: — Zabiť! Obesiť! Zastreliť oplana! — Načo si z domu ušiel? — hovoril otec chlapčekovi. — čo oni s tebou chcú robiť? — vravel chlapček. — Vieš, ako spravíí? — hovoril otec. — Nuž? — Znáš Katku? — Susedku? Ako by neznal! — Teda chod k nej a tam pobud. A ja... prídem. — Bez teba nepôjdem, — povedal chlapček a rozplakal sa. — Prečo nepôjdeš? — Oni ťa zabijú. — Ale nie, oni nič, oni len tak. A zajatý spustil s rúk chlapčeka a išiel k človeku, ktorý viedol zástup. — Počujte, — hovoril, — zabite ma, ako a kedy chcete, len nie tak, aby on bol pri tom, - - ukázal na chlapčeka. — Rozviažte ma na dve minúty a držte za ruku, a poviem mu, že sa s vami prechádzam, že ste mi priateľom, a on odíde. Potom — potom za­ bíjajte, ako chcete. Vodca zástupu pristal. A zajatý vzal opäť na ruky chlapčeka a povedal mu: — Poslúchni, chod ku Katke. — A ty? — Vidíš, prechádzam sa s týmto priateľom. Prejdeme sa ešte trošku, a ty chod, ja prídem. Chod, bud poslušný.

56 Chlapček uprel zrak na otca, nahnul hlávku na jednu stranu, potom na druhú a zamyslel sa. — Chod, drahý, ja prídem. — Prídeš? A dieťa poslúchlo. Jedna ženská vyviedla ho zo zástupu. Keóľ dieťaťa nebolo vídať, zajatý povedal: — Teraz som hotový, zabíjajte ma. A tu sa stalo čosi cele nepochopitelné, neočakávané. Akýsi jeden a ten istý duch vošiel do nich alebo zobudil sa vo všetkých týchto pred chvilkou ukrutných, nelútostivých, nenávidiacich ľudoch, a ženská zvolala: — A viete čo? Pustiť by ho. — Boh s ním, — povedal ešte ktosi. — Pustiť ho. — Pustiť, pustiť! — zahrmel zástup. A pyšný, nelútostivý človek, pred chvilkou nenávidevší týchto, zafikal, zakryl si tvár rukami a, ako vinný, vybehol zo zástupu, a nikto ho nezastavil. P o s l o v e n s k y . #. M. ečerná legenda. Na dverách detskej izby žltým kobercom rozlialo sa svetlo nočného kahanca a tiahlo celou podlahou tmavej pracovne advo- kátovej. Z osvetlenej izby zavznel hlas sedemročného chlapčeka: — Otecko, ideš už? Miesto odpovedi po žltom koberci tichým krokom približoval sa k osvetlenej detskej izbe pán advokát, človek okolo päťdesiatich rokov. — Tu som, synku, tu! — Advokát pristúpil k postieľke die­ ťaťa a bozkal ho na čelo. Zlatisté kadeře pohladil mu na hlave a nežne ho uložil do bielych podušiek. Vyhrnutú košieľku napravil mu na ružovom tielku i prikryl ho ťažkým, hodvábnym paplónom. — Prechladneš, synku 1 — Ó, nie, otecko; ak tu zostaneš a budeš mi rozprávať, to nie. Ci mi to bude dobre, že nezostanem o samote dnes večer! Lebo odkedy nemám mamičky, mnoho ráz by som si žiadal, aby si večer neodišiel z domu, ale aby si radšej pri mne zostal a mi rozprával. Tak by som sa nebál a zaspal by som ticho, pekne. Advokát sadol si do kresla pri postieľke. — Zostanem, synček môj, budem pri tebe a budem ti roz­ právať. — I o Ježiškovi? — riekol chlapec so žiarivými očami. Advokát zvážnel. — O Ježiškovi? — Áno! — A prečo o ňom? — Lebo ja velmi rád Ježiška. Vieš, odkedy som ho prvý raz Ĺ.

— Áno, keď som bol taký malý, i ja som prijímal. Dávno, velmi dávno. Ale teraz počúvaj, budem ti pekne rozprávať, aby si zaspal. — Ale o malom Ježiškovi? — O tom. A nahnúc sa k dieťaťu, začal rozprávať: — Ďaleko na púšti, v noci, zastala ťava. Už bola velmi ustatá, ledva vládala chodiť. Na jej chrbte bol malý šiator. Z toho šiatra sosadol starec s bielou bradou. Telo mu pokrýval dlhý plášť až po zem; na hlave skvela sa mu červeno-zlatá čiapka. Menoval sa Baltazár. Ako sostúpil s ťavy, pohladil úbohé ustaté zviera. A ťava kľakla na predné kolená a potom si ľahla. Starý Baltazár vtedy vyňal všelijaké nástroje s chrbta ťavinho zpoza šiatra. Nakřivil mocné žrde, medzi ktorými bolo vytiahnuté žlté plátno. A napochytre spravil krásny šiator na prostred pusta­ tiny. Predeň prestrel mäkký, velmi krásny koberec. Potom vyňal striebornú panevku, položil do nej rôzne žlté suché zeliny a pekne sa rozložil na krásnom koberci, zakresal ohňa a zeliny v striebornej nádobe zapálil. Zeliny boly velmi dobrej vône, celá púšť zaváňala nimi. A starý Baltazár sedel, zadumeno hľadiac do veľkej púšti, s večnými hviezdami nad hlavou. Myšlienky mu daleko chodily. V cudzej krajine, z ktorej sa teraz vrátil. Už je tomu viac týždňov, čo ide z toho cudzieho mesta, pomedzi šumiace lesy, vlnivé hony a žlté púšte. Ustal veľmi, ale nedbá. Lebo ide z Betlehema, kde s dvoma východnými súdruhmi mohol vidieť malého Ježiška. Betlehemského malého Ježiška, no­ vého kráľa židovského! Oči sa mu roztvorily, skoro žiarne kruhy sálaly do tmy; horúci oheň oblial mu telo, ako si pomyslel na malé dieťa. Ešte nikdy nevidel takej tvári. Oči ešte nikdy tak ne- pozeraly na neho, ako jeho oči. Už týždne cestuje, ale jeho kúzlo ešte i teraz ho drží v moci. Hocikde pozre, všade vidí jeho tvár. V kalichoch kvetín a v lesk­ núcich hviezdach nebeských. A odkedy ho prvý raz videl, celý je blažený, nemôže ho zabudnúť. A tá túžba stala sa čo raz väčšou, aby ho videl ešte raz, aby

58 sa k nemu vrátil. Ale bol velmi starý, tú cestu by už viac nemohol vykonať. A bol velmi smutný. Šedivá hlava klesla mu na prsia a slzy zjavily sa mu v očiach. Prečo len nezostal tam pri Dieťati! Prečo ho zanechal, prečo odišiel od neho?! Teraz je už ako ďaleko od neho, šumiace hory, vlnivé hony a horúce púšte sú medzi nimi, a nemôže sa vrátiť k nemu. A na dušu zaľahol mu žial, že všetko je už pozde. Pozrel hore na večné hviezdy, vyschnuté ramená túžobne vy­ strel do ďalekej púšti a zvolal do hluchej noci: — Rád by som ťa vidieť ešte raz! Ale neprišla ozvena na jeho volanie. Len nesmierna púšť za­ dunela, ako by si bol spiaci lev vzdychol zo sna. Lesk horiaceho isopu sliepňave skmital v striebornej nádobe a silná vôňa kundolive vznášala sa okolo šiatra. Úbohý starý Baltazár ležal na koberci a beznádejnosť pomaly ukolísala ho v tuhý sen. A vo sne si často vzdychol. A nad hlavou trblietaly mu večné hviezdy. * Razom zacvendžala na ťave strieborná uzda. Baltazár přestrašeno zobudil sa zo sna a rýchle sa obzrel. Neďaleko seba videl akési tmavé postavy, nehybne pozerajúce naň. Baltazár skočil na nohy. — Kto je to? — zvolal prelaknuto. Miesto odpovedi tmavá postava išla ku šiatru, ale zase zastala. Baltazár chytil dýku a znova zvolal: — Kto je to? Vtedy cudzinec zvolal: — Pokoj s tebou! Dobrý človek! Baltazár pristúpil bližšie k nemu. Rád by mu bol vidieť tvár. — Dobrý človek? — spýtal sa ho nedôverčivé. — Áno, úbohý, utekajúci pútnik z ďalekej zeme! Tam, pozri, na ustatom somárovi sedí moja žena a na ramenách leží jej dieťa. Poď, priveďme ich sem a dovol, aby sme si mohli oddýchnuť pod tvojím šiatrom. Svetielko doviedlo nás sem, čo kmitá pred tvojím šiatrom. A tá vôňa, čo sa vznáša nad ním a naplňuje celú púšť. Tak prichádza k nám sťa vzdych; ako modlitba, čo ide z duše dobrých Iudí. Baltazár išiel po somára a priviedol ho k šiatru. Žene pomohol sosadnúť so somára a uložil ju na koberec pred šiatrom. Žena sadla si ustatá a rozviazala si šatky. Na rame­ nách spočívalo jej dieťa. Baltazár sosňal balík s chrbta ťavy a otvoril ho. Suché, voňavé zeliny boly v ňom. Zeliny položil na uhlie do striebornej nádoby a za chvíľu čakal. Strieborná nádoba vzbíkla, horiace zeliny osvietily tváre cu­ dzincov. Baltazár sa potočil a spadol na zem. Potom rýchle pozdvihol hlavu a výraz neopísateľnej blaženosti vyrinul mu z úst.

59 Poznal ich. Bol to sv. Jozef, a v náručí Márie tíško spalo nemluvňa be­ tlehemské, malý Ježiš. Utekali do Egypta. * Žltá lampa slabo svietila v spálni. V posteli tíško usnul malý chlapček so sladkým úsmevom na tvári. Advokát dlho pozeral naň, potom tíško vstal a na palcoch išiel do pracovne. Zapálil si cigarettu a tak ako bol, v hábach, uložil sa v kresle. Rozmýšľal nad životom a nad slovami svojho syna: — Kedy si ho videl? A zľakol sa tej večernej legendy, ktorou uspával svojho syna. Celú noc čo raz silnejším hlasom volal ma ktosi do duše. A toto volanie bolo príbuzné tomu, ktoré Baltazár volal do spiacej pustatiny. Preložil: I. Gr. Orlov. Literatúra a umenie. — Oslava Hviezdoslava. Z tej príležitosti, že bol vyvolený za clena Českej Akademie, „Prúdy" věnovaly Hviezdoslavovi svoje dvojité (január—február) číslo, s nasledujúcim obsahom: M. Rázus: Požehnaj nám! — P. B—k: Hviezdoslavova äste- tika. — Dr. Jaroslav Vlček: O Hviezdoslavovom Ežovi Vlkolin- skom. — S. K—y: Hviezdoslav prekladateľ. — N—ý: Hviezdo­ slav a mladí. — F. V.: Hviezdoslav. — P. B—k: Spomienka. — A. Mihal: Najmenšie — najväčšie. — Dr. V. Šrobár: Hviezdoslav a slovanské povedomie. — Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XVIII, sväzok 1. Turčiansky Sv. Martin, 1913. Obsah: Slovenské povesti zo Spišského Hnilca. Sobral Štefan Mišík. (Pokračovanie.) — Habáni v Sobotišti. Píše František Kretz. — List nebohého Štefana Koreňa s jeho stručnou autobiografiou. Podáva Jozef E. Holuby. — Botanické výskumy na podhradskom Kľaku (Haviarke), 1395 m., a na Fatre katexochen. Príspevok k turčianskej kvetné. Podáva MUDr. Ján Petrikovich. — Usta­ novení, anebože Statuta slawney Stolicy Turčanskey. (1795.) — Soznam mincí a papierových peňazí od Fr. C. Nubera. Sostavil MUDr. Ján Petrikovich. — Náleziská pojediných minci a numiz­ matických pokladov v Uhorsku a v iných krajoch. Podáva MUDr. Ján Petrikovich. Ako vidno, Mišíkova vzácna sbierka slovenských povestí zo Spišského Hnilca ešte sa nekončí. Povesti sú i s jazykovej stránky s takou dôkladnosťou zapisované, že študujúcim toto slovenské nárečie budú neoceniteľným materiálom. — V tejto partii sbierky je i variant zaujímavej povesti o Matajovi, zdramatizovanej Sa- muelom Ormisom. Na Spiši Mátaj je Madaj.

60 O sobotištských habánoch rozprava Fr. Kretza kultúrno­ historický obsahuje temer samé nové a zaujímavé, poučné veci. I písaná je veľmi pekne. — Štefan Koreň v svojom autobiogra­ fickom liste je taký milý, vzácny človek, ako vo všetkom, čo sme dosiaľ znali o ňom. Za 23 roky, od 1833 do 1856, Koreň bol gymnaziálnym professorom v Asode; „vyučoval som — hovorí — celé gymnázium od donátu až po rétoriku sám, spisoval všetky štúdia, pritom kázával a na klavíre i po štyri hodiny^ cez deň uôieval." Zamyslí sa človek po prečítaní takejto vety. Šesť tried, šesť roč­ níkov mohol učiť jeden človek! Či dnešná stredná škola naučí o toľko viac, o koľko viac prostriedkov má, o koľko viac síl stojí jej k službe? Ináče Štefana Koreňa tu poznáme ako botanika; Jozef E. Holuby pripojil i jeho podobiznu a reprodukcia je dobre vytlačená. Životopis Koreňov v Slovenských Pohľadoch (1896) máme od jeho vďačného žiaka, professora Kvačalu. Ostatnú čast Sborníka zaplňujú temer trudy neúnavného dr. J. Petrikovicha. Táto (III) časť jeho príspevku k turčianskej kvetné začína sa stručným, ale veľmi vzácnym fyto-geografickým opisom Fatry, opierajúcej sa na Turčiansku stolicu po celej východnej strane, od Krpelian až do Cremošného. — Ku knižke priložená je pekná reprodukcia vrútockého dreveného domu s pavlačou, ako illustrácia k Petrikovicbovej štúdii „Príspevok ku prostoná­ rodným stavbám v Turci." (Sborník XVI, sv. I, str. 38.) — Branko Vodník: Povijest hrvatske književnosti. Knjiga I. Od humanizma do potkraj XVIII. stoljetía. S úvodom V. Jagiča o hrvatskoj glagolskoj književnosti. Izdanje Matice Dalmatinske. Zagreb, 1913. Izdala Matica Hrvatska. Veľká osmorka, 410 strán. Horvatská literatúra — ako sa oprávněno hovorí i v úvode knihy — je bohatá, že takej nemá ani jeden z ostatných malých národov Európy. V stredoveku Horvati boli vystavení prúdom medzi byzantinskou a západno-europejskou osvetou, v novom veku účinkovala na nich od poludnia renaissanca, od polnoci reformácia. Rozumie sa, neobišly ich ani účinky staro-slovanskei písemnosti. Duchovný ich život zavčasu začal sa rozvíjať. Od 16. stoletia borba s tureckým náporom nebola preň dobrá, ale zahatit jeho rozvoj ani ona nemohla. Históriu tohto všetkého kutat a spracovať pri vzraste ich školstva za nášho času pribúda im ľudí. Dejiny horvatskej lite­ ratúry majú i chtivých i spôsobných spisovateľov; oporu spisova­ telia majú v dobre ustrojených inštitúciách i fondoch. I táto kniha dostala prémiu zo základiny grófa Ivana Draškoviča. Prvú dobu, ktorú tvorí horvatská glagolská písemnost (Hr­ vatska glagolska književnost), spracoval jej najznamenitejší znalec, professor V. Jagič. Taký úvod bude iste dobrým odporúčaním celej knihy. A ona bude vyhľadávaná od každého, koho zaujíma staré slovanské písmo. Mimochodom pripomíname, že pre pôvod glagolice zdá sa nové svetlo donášať v Lipsku teraz vydaná štúdia Karia Veselého (Carl Wessely: Glagolitisch-lateinische Studien. [Studien zur Palaeographie und Papyruskunde. Heft XIII.]).

61 Sám Vodnik vykladá dejiny horvatskej literatury od doby humanizmu. Knihu jeho pútavou robia i hojné snímky písomných pamiatok horvatských. — Ján Leška, překladatel Gribojedova. P. A. Zabolotskij v rozprave „A. S. Gribojedov v slovanských prekladoch", vytla­ čenej v Russkom filologičeskom viestniku (1914, Jí; 1), vykladá, že u Slovanov Gribojedov nestal sa takým známym, ako ostatní veľkí predstavitelia ruskej literatury z prvej polovice 19. stoletia (Puškin, Lermontov, Gogoľ, Krylov atď.), dlhé časy u Slovanov i Bulgarin, Greč, Senkovskij boli známejší od Gribojedova. „Prí­ čina tohto zjavu — hovorí Zabolotskij — je jasná. V prvej po­ lovici 19. stoletia, ked znamenité dielo Gribojedova „Gore ot uma" doma malo veľký úspech preto, že bolo na čase, Slovania i západní i južní boli málo oboznámení s idejným životom ruskej spoločnosti, s ideálmi a snahami jej prednej časti, s duchovným pokrmom tých kruhov ruskej intelligencie, predstaviteľom ktorých bol Čackij*); vnútorný process ruského života, srážky otcov a detí, odhaľovanie rán Ruska, boly i málo srozumitelné, i málo zaujímavé pre väč­ šinu slovanských národov, ktoré na rozhraní 18. a 19. stoletia len čo boly zdvihly zástavu svojho národného znovuzrodenia a v svojej úpornej národnej borbe za svoje slovanské a národné „ja" hľadaly vo veľkej severnej slovanskej dŕžave mocnú ochranu, podporu, žiadaly si vidief v nej zosobnenie pozitívnych vecí." Gore ot uma v ruskej literatúre prináležalo k takzvaným „obličiteľným" dielam (ktorými odhaľovaly sa previnenia), nebolo teda primerané k tomu, aby ho západno-slovanskí buditelia pre­ kladali, rozširovali. „Zo všetkých Slovanov len záujmy Poliakov nevyžadovaly predstavovať Rusko v lepšom svetle, nežli ono ozaj­ stne bolo..." Ďalej už mocou historických, zemepisných, kultúr­ nych a napokon politických pomerov a sväzkov ruského a poľ­ ského národa v 19. století Poliaci mohli byt oboznámenejší s roz­ ličnými stranami ruského života, nežli ostatní Slovania." Pripo­ mína ešte Zabolotskij, že Gore ot urna sa ťažko prekladá (vyža­ duje totiž veľkú frazeologickú známosť ruského jazyka), a väčšina Poliakov v prvej polovici 19. stoletia už prináležala k ruskému štátu. Pozdejšie zas, keď známosť ruského jazyka u Slovanov už bola väčšia, značenie Gribojedova u nich zatienili Tolstoj, Tur- genev, Dostojevskij a iní.. . U Poliakov Gore ot urna („Biada z dowcipem") začalo sa prekladať od roku 1831, ale zato ešte ani preklad z roku 1866 neobstojí pred kritikou. Český preklad Boleslava Kalenského (Hore z rozumu, ver­ šovaná komedie v 4.^ dějstvích) vyšiel v Prahe 1895. Ešte v šesť­ desiatych rokoch F. Šebek mal vraj preklad veselohry, ale zostal mu v rukopise. S Kalenským súčasne začal prekladať „Gore ot urna" Fr. Táborský, no z jeho práce vyšla len ukážka. Vlani, *) Hlavná osoba veselohry Gribojedova.

62 1913-ho, v Svetovej Knihovní (č. 1081—82) vydali preklad F. Vevera. V tej istej knižke „Rus. fil. viestnika" o týchto českých pre­ kladoch referuje prof. V. A. Francev. „So stránky umeleckej — hovorí o práci Kalenského — preklad nemohol vyhovieť čitatelovi väčšie nároky majúcemu: krásneho, smelého, živého a ostro- umného verša ruského spisovateľa v českom preklade márne bu­ deme hľadať"... Ale ani „nový preklad p. Vevera nemožno po­ kladať za nejaký výdobytok českej literatúry: zdá sa byť tak málo poetickým a umeleckým formálne, ako i preklad Kalenského, a nepodarených alebo zle poňatých miest a nepotrebných odchýlok od pôvodiny v ňom ešte viac, než v prvom." Po uvedení viac krikľavých príkladov nesprávneho tlmočenia Francev hovorí: „Na preklade p. Vevera nanovo môžeme sa presvedčiť, ako ťažko pre­ kladať z jedného slovanského jazyka do druhého, najmä štýlom svojím také originálne, plné obdivuhodných jemností Živej ruskej reči dielo, ako je veselohra Gribojedova. P. Vever, ako i mnohí iní jeho krajania, prekladajúci a prekladavší z ruského jazyka, má najmä jeden nedostatok: nevmyslí sa do smyslu ťažších miest a nazdáva sa, že ich ľahko preložiť, treba len postaviť na miesto ruských slov rovnozvučné slová číské. Odtiaľ pochodia kurióza, ktorými preplnené sú niektoré novšie české preklady z ruského jazyka." Prof. Francev chváli preklad Táborského. Podobné chyby českých prekladov, vlastne horšie, vytýka i Zabolotskij. Gribojedov, ako Zabolotskij vykladá, je málo známy i u Bul­ harov, ktorí z južných Slovanov najviac pestujú ruskú literatúru. Preklad veselohry „Gore ot urna" u nich zjavil sa už v deväť­ desiatych rokoch minulého stoletia. U Srbov a Horvatov tiež len od roku 1890 začali prekladať toto dielo Gribojedova. Slovinci znajú tohto ruského spisovateľa len po mene. Slovenský preklad povestného diela Gribojedova vyšiel roku 1867 v Paulínyho Sokole pod názvom Rozum spôsobil nehody. Pri­ náleží teda k starším medzi slovanskými. Prekladateľom je Ján Leška. Zabolotskij pripomína ho len dľa Riznerovho bibliografi­ ckého prehľadu v Slovenských Pohľadoch (1897), patričný ročník Sokola nebol mu prístupný. Ján Leška je u nás známy ako pôvodca niektorých pekných pesničiek národných (Vždycky sa len tešíš, ty Slovensko moje...), v užšom kruhu ako obdivovaný veršovník pri pohraboch, zo se­ demdesiatych rokov a prvých osemdesiatych (v Koruhvi) ako pô­ vodca jedných z najkrajších a najhlbších slovenských politických článkov, napísaných na obranu slovenskej veci proti konventom a ministrom. Jeho preklad veselohry „Gore ot uma", podpísaný na konci „J. L.", v celoročnom obsahu „Ján L—a", zostal neznámym. V tie časy Sokol začal upadať, ináče zaujatý redaktor staral sa oň menej, čitateľov mu ubývalo. U nás s ruskou literatúrou prvý začal sa obznamovíť Kuzmány, ešte v tridsiatych rokoch minulého sto­ letia. (Vid Slovenské Pohľady 1899, str. 612.) Prvým russofilom slo-

63 venským bol Ján Hollý, ale nevieme, či čítaval, či mal možnosť čítavať, to jest prístup k nejakým knihám. V štyridsiatych rokoch Sládkovič je už zbožňovateľom Puškina; znal ho i Janko Kráľ. Bohuš Nosák (Nezabudov) až hodne pozdejšie dal sa na prekla­ danie z ruštiny. Ján Leška bol o jedno pokolenie mladší, jeho preklad po­ vestnej ruskej veselohry je jednako starší od prekladov, ktoré Nezabudov podával najmä z Krylova. Že v osemdesiatych rokoch L. N. Tolstého (Vojnu a mier, Annu Kareninovů) Leška mal a Čítal v pôvodine, je známa vec; bolo by hodno probovať zistiť z jeho knižnej pozostalosti, či už vtedy, keď prekladal „Gore ot urna", mal viac ruských kníh a či len nejakou náhodou (ako v tie časy bývalo) dostal veselohru Gribojedova. Preklad ukazuje, že Leška s ruským jazykom -tedy náležité oboznámený ešte nebol. Nedostatok, ktorý prof. Francev vytýka českým prekladateľom z ruštiny, kde-tu možno najst i u Lesku; jednako jeho práca je veľmi pozoruhodná. Leška bol veľký duch, jeho prenikavému oku sa pravý smysel pôvodiny neutajil. Skoda, že prekladal prózou. Taký veršovník, ako bol Leška, mohol vysúkať rukávy a presadiť nám slávnu ruskú veselohru v jej veršovanej forme. — Živena. Zábavno-poučný časopis. Orgán spolkov Živeny a Lipy. Ročník V,, číslo 1. V Turčianskom Sv. Martine. Obsah: J. Jesenský: Na Nový rok. — T. Vansová: Biela ruža. — M. Rázus: Divá žena. Úfnost. —• Ferida Maglajlié: Do- matin. Z horvatského V. M. — E. Maróthy-Soltészová: Môj syn. — Charles Mouselet: Pomsta. Prelož. —na. — Všeličo. — Rôzne zprávy. — Na začiatku V. ročníka „Živeny". — Lipa. — Lite­ ratúra. — Příspěvek k psychologii myšlení a mluvy. Napsal dr. Oldřich Kramář jun. Časových otázek a rozprav pedagogických čís. XXII V Praze 1913. Nákladem „Dědictví Komenského". 8°, 108 strán. Cena 2 k. 40. — Rozprawy Akademii TJmiejetaoéôi. Wydzial filologiczny. Serya III. Tom VII. W Krakowie. Trešc: Maryan Szyjkowski: Ossyan w Polsce na tle genézy romantycznego ruchu. — Helena Windakiewiczowa: Studya nad wierszem i zwrotkq, poezyi polskiej ludovej. — Regina Lilienta- lowa: Šwi§ta žydowskie w przeszlošci i teražniejszošci. Laoné knižky. Vydavateľstvo kníh „Posrednik" v Moskve v novom svojom katalogu 1885—1914 uvádza ním vydané biblio- téôky, sostavené z dobrých a lacných knižiek. Jest 18 takých knižničiek, ktorá po 10, ktorá po 20 knižočiek. Cena každej knižničky je 20 kopejok. Teda za 3 ruble 60 kopejok 290 kni­ žočiek. Prekvapuje lačnota, ale ešte väčšmi znamenitý výber. Privádzam názvy niektorých, schválne vyberajúc také, ktoré vyšly po slovensky, z ktorých teda, po ruke majúc slovenské pre- V « J

klady, je ľahko učiť sa po rusky. Z prvej bibliotéčky, obsahujúcej 20 knižočiek: Boh pravdu vidit, da ne skoro skažet, Tolstého. — Dvornik, S. T. Semenova. — Starosvetskie poměščiki, N. V. Go­ goľa. — Janko — muzykant, Senkiewioza. Z druhej (20): Dľa čego ľudi odurmanivajutsä, Tolstého. — Episkop Miriel, V. Huga. Z tretej: Dva starika, Tolstého. Zo štvrtej (20): Brat na brata, S. T. Semenova. — Zerno v kurinoje jajco, Tolstého. — Sigual, Garšina. Z piatej (20): Biednyje ľudi, V. Huga. — Koliaska, Gogoľa. — Skazka ob Ivane durake, Tolstého. — Strannik. Zo šiestej (20): Kavkazskij pliennik, Tolstého. — Skazanie o gordom Aggeje, Garšina. Zo siedmej (20): Gde ľuboy, tam i Boh, Tolstého. — Skazka o rybake i rybke, Puškina. — Šineľ, Gogoľa. Z ôsmej (10 knižiek): Ded Sofron, Zarodimského. — Natan Mudryj, Lessinga. — Smerf Ivana Iliča, Tolstého. Z deviatej (10): Osada Sevastopoľa, Tolstého. Z desiatej (20): Karma. — Soldatkino žitie, Morozova i Tol­ stého. — Tri smerti, Tolstého. Z jedenástej (20): Besieda dosužich ľudej, Tolstého. <— Mnogo- li čelovieku zemli nužno? Tolstého. — Ot čego zlo na sviete, Tol­ stého. — Uličnyj torgovec, Anatola Francea. Z dvanástej (10): Poviesť o tom, kak po3Sorilis Ivan Iva­ novic s Ivanom Nikiforovičem, Gogoľa. — Fabiola. — Choziajin i rabotnik, Tolstého. Z trinástej (20): Bratia razbojniki, Puškina. — Pervyj vino- kur, Tolstého. Zo štrnástej (20): Pora opomnifsä, Tolstého. — Sviečka, Tol­ stého. Z pätnástej (10): Dva brata, S. T. Semenova. — Revizor, Gogoľa. — Tri starca, Tolstého. Zo šestnástej (10): Žizň drevnich christijan. Zo sedemnástej: Maria Kruževnica. — Robinson. — Upustíš ogoň, ne potušiš, Tolstého. Z osemnástej (10): Boh odin u vsiech, Bernardín St. Pierrea. — Gogoľ, kak učiteľ Žizni. — Russkie poslovicy. Adressovaf: Posredniku. Iv. Iv. Gorbunovu, Moskva, Arbat, dom 36. (Rusko). Peniaze najlepšie posielať medzinárodnou poštovou poukázkou. Pri objednaní jednej knižničky treba priložiť na porto (krížovú pásku) 10 kop. a tak za každú do siedmich po 10 kop., teda na 4 knižničky 40, na sedem 70 kop. Na rekommando krížovej pásky ešte 10 kopejok. Jestli objednáme 8 alebo viac — do 18 knižni­ čiek, priložíme na porto (poštový balík) 80 kopejok. Dašan Makovický.