Slovenské pohľady 5/1914

Bok 1914. Soiit 3. Slovenské Pohľady. Sen Jaroslavov. Dramatická povést v 4. dejstvách s úvodom. Napísal: Ondry Kalina. OSOBY: Teodor, král. KráFovna. Ottilia, ich dcéra, Guntram. Prokop, I Sokolík, í Kňahyňa. Jaroslav, jej syn Anton, královi po­ slovia. Peter, Jaknb, Tomáš, sluhovia kňahyne. Tintalko, hájnik. Madlena, jeho žena. Ružena, ich vnučka. Remigins, mních. Černokňažník. Duch. Rarášek. Satan. Čarodejka. Dobiáš. Šašek. Královi radcovia, služobníci a stráž. Víly. P r o l o g . Prednesie Duch. Jaroslav, náš milý, hľadá vašej priazne; Ačkolvek mu srdce na rozpakoch viazne: Bo on rád obcuje, čo dedinčan prostý, S tajomnými duchy, kochá sa ich skvosty. Vy ale, meštiaci, vieru ste ztratili, čistej slasti nebies zpupné sa zbavili. Klamná rozkoš tela, zlata jalový kov Sú vaši bôžkovia: poviestku kryje rov! Ked nás včul uzriete v telesnom obraze, Verií sa naučte, by vám bolo blaze: Že duch je pod hmotou, jehož nezrie telo, Len srdce ho cíti, ked telo umdlelo. Tajnej ríše duchov vy sa nelaknite, Ved k nám svojím časom všetci zostúpite! - Tešte sa hrou našou I

Úvod. Pred Vintalkovou horárňou v záhrade. Remigius, Vintalko a Madlena. Bemigius. Čierneho chleba skyva, dúšek mlieka, To postačí mi, milí priatelia. Ó, rád tu zastavím sa na púti. I prijmem s vďakou dôkaz pohostinstva: Ač primerane stavu vašemu Skromnému skromný je, však verte mi, Nad dary kráľovské ma potešuje. Bo vy čo podávate, osladzuje Lahodná vôňa priazne čistých srdci. Vy mocných sveta ľstivej úslužnosti Neznáte; ktorí hľadia získať si Otrockých služieb darmi, lebo zásluh. — Však kde je Ružena? Vintalko. Len pred chvíľou, Velebný otče, vyšla zo dvora. Bemigius. Čo nového tu? Vintalko. Aká novina V samote lesnej môže vyskytnúť sa? Susedov zlých tu není, vôbec žiadnych: Náš život tečie ticho, jednotvárne, Jak pred horárňou onen potôčik. Bemigius. A predsa niekdy tichý jeho tok Povodňou vzbúri sa! ked z čiernych mračien Nebesá plačú, kvília; ohnivé Lietajú blesky, a z hôr valí sa Divoká riava. Madlena. Otče velebný I Bemigius. Aj! tuším, obava to pred búrkou. Čo tiesni srdce vaše, babička? Madlena. Ružena naša — Bemigius. čo? čo? Madlena. Knieža mladé častejšie teraz navštevuje nás: A dievča láskou celé zbláznené je. Na neho stále myslí; pred chvíľou tiež Šla podistým len jemu v ústrety. Bo ráno, idúc na lov, stavil sa tu, A sľúbil večer prijsť: i nemá stánia, Že večer blíži sa, a on tu není. Čo z toho pôjde, dobrý Bože môj? Vystúpi Buzena. Bušena. Náš otec Remigius! Bemigius. Drahé dieťa.

1 Madlena. Kdes\' bola zase? Čo je tebe dnes, Dievčička moja? Nemáš nikde stánia! Len v okamžení tom bys letela Preč z domu kamsi: ako by fa tam Veselosť akáš\' čakala, a slasf, Jejž si už ochutnala? Teraz však Spomienka na ňu nedočkavou tuhou Štve tvoje mladé, nezkušené srdce! Bušena. Vy viete, babička, kde bola som. Madlena. Však zlý to koniec, dieťa, môže vziať I Bušena. Čo zlého na tom? Bemigius. Hľa, slzí: ona nevinná je! Nuž, dajte vy jej pokoj, babička. Boh dobrý vedie všetko k lepšiemu. Sem, panenka, si sadni, ko mne blíž! Ó! v dome vašom, milí priatelia, Je vlúdne mi; a táto hlavička Je perlou jeho. Mladost rozkošná, Ked ceny vlastnej nezná v prostotě, Je jarným vánkom srdcu starému, Uvodiac v pamäť sviežosť mladých liet. Tak telo rodičovo, i duch vetchý V dieťati milom omladzuje sa. Bušena. Vy dobrý otče! Bemigius. Povedz, miláček! Však nenútim ťa k trpkej spovedi: Kdes\' blúdila? čo zmieta srdcom tvojím? Bušena. Nič zlého na tom, otče. Bemigius. Predsa však! Bušena. Nuž slyšte tedy, rozpoviem vám vše. U lesa toť pnie bralo vysoké; Luh pod ním, na ňom zlaté kvietočky Z smaragdu trávy zelenej sa týčia. A pokraj luhu vrúbi hloh i trnie, Zdobené teraz sňažne bielym kvetom: Jak biely závoj hlavu mladuchy, Tak vrúbia vonným kruhom zátišie. Ta zájdem niekdy, ked sa srdce dme A žiada sa mi, plešať v tichosti. Madlena. Čos\' hľadala tam? Bemigius. Mluv len, miláček! Bušena, Ach! to je velké, velké tajomstvo. Ostatne, babička už o ňom vie; Nuž poslyšte, i vám to vyjavím. Onehdy večer, pri mesačnom svite, Pod oným bralom uzrela som vám Prekrásne šaty visieť na hlohu. Zlatými hviezdami a perlami Ich hodváb pestré pretkávaný bol. 9*

132 A vedla visel závoj: v takom asi Odeve kňažny chodia na sobáš. Madlena. Hla, aký blud to, otče. Buzena. Vskutku videla! Na druhý den, ked znovu šla som ta Podívať sa, už viac ich nebolo. To stalo sa v tie dni, ked začal princ K nám dochádzať: i myslela som si, Ci on snad ma len nebalamutil? Však přisahal, že žartov nerobí. Tie šaty boly tedy od môjho Dobrého ducha, áno! otče môj. Madlena. A nebolo to dielom zlého ducha? Vintalko. Chudobným ludom živá obraznosť Lesk zlatej slávy hojne nahradí. Madlena. Ubohá sirota! Eemigius. Však, priatelia, Nastáva večer, rozlúčim sa s vami. Bušena. Nie, otče, ešte nepustíme vás. Aj! since dobrotivé zapadá. Lúčami zlatými sa dotýkajúc Vrcholcov borovíc a štíhlych jedlí: Nebeská jeho tvár, jak na pozdrav, Posledný ešte pred odchodom svojím, Klesajúc níž a níže, mžiká nám Skrz tmavé vetve okom žiarivým. Po chvíli bude noc; a srdce citné Sdielnosti rosou vlhne. Zostaňte! Bemigius. Nemôžem, milé dieťa. Vintalko. Otče, zostaňte! Les v noci veTmi neútulný je. Ja denne chodím za povinnosťou vo službách našej váženej kňahyne: Križujem doliny i úbočia, Hustého lesa šerom stienený; A puška na pleci nám dáva smelosť. Však ked sa večer zblíži, najradšej Sedávam doma pri kozúbku len. Bemigius. Priatelia milí, jakkoľvek by srdce Tu rado dielo hoci celé dni: Však prísna povinnosť ma dalej zve. Náš stav sa musí koriť predo vším Vyššiemu heslu: v tom strast, i slasť naša! Než nastane čas spánku, budem už Za horou v meste; zajtra ráno zas Zpät do kláštora povedie ma púť. Úloha, ktorú osud pridelil mi, Je: blúdiť svetom, spájať, potešovať. Útechy, rady mojej mnohý ždá!

133 Bo srdce ludské krehká nádoba je, A človek ľahko sbieha s cesty priamej V bludiště vášne, kde sa zamotá: I potrehuje vodcu, by sa vymotal. K nebesám jasným cestu zatemní mu Vzdor, pýcha, závisť sveta márneho: Bo kúskom chleba kto sa spokojí dnes, Co k nasýteniu postačuje mu? On chce mat hojnosť, hrdé postavenie! A preto slávu, moc a mrtvé zlato Zbožňuje: nimi trúfa obsiahnuť Podstaty Božstva, panovníka zde. Na Boha vrhá sa, ked krehučká Lodička jeho života už práska, Na mori sveta zlostne zmietaná. Bo silný všehomíra Duch nás všetkých Pripútal k sebe sväzky mocnými: Podobne hravý chlapec vtáčatko Uviaže za nožičku na nitku, A za čas trochu vôle ponechá mu. Však nebolo by dobre človeku Žit v svévoli: bo náhle neblahá Šialenosť jíma jeho prírodu, Svobody zlom a pýchou podráždenú. Nehody, strasti tvrdia jeho um, A zo zriekania blaho vyrastá. A preto plejem pýchy bylinu, Skromnosti semä sejem k blahu jemu: Spovedám, kážem ľudu blaha zvesť, Súc vzorom pokory a pevnosti. Madlena. Však, otče, za to svätcom zve vás svet. Bemigius (stranou). Ha! musím si daťpozor, abych sám Nepadol v šumiaci vír namyslenosti, Že zvukom svojich slov sa kochám rád. Madlena. Môj Bože! v svätom vytržení je. Bemigius. Babička, idte variť večeru, Bo dostanete hostí ešte dnes: Rapotať slyším straku na streche. Id, Ružena, a pomôž babičke! (Madlena a Ružena odídu.) Bemigius. Prial som si mluviť s vami súkromne. Manželka vaša vravela, že knieža Častejšie navštevuje horáreň? A vás to oboch trápi, priateľu. Vintáľko. Čo tajiť? knieža zlaté srdce má, A miluje nie menej Ruženu, Jak ona jeho. Slyším, sľúbil jej, Že vernosť svoju stvrdí pred oltárom; A dieťa naše verí mu. Však, Bože!

134 Nám vidí sa to naskrz nemožným; Jaroslav musí matku poslúchať. Kňahyňa hrdá je! a tvrdšia ešte Včuľ v nešťastí a ťažkom príkorí, Co stihlo dom jej vinou královou. 1 nedopustí, by jej jediný syn A miláček si dievku sluhu vzal, Hájnika na jej panstve dedičnom. Ó! nebláham si marnou nádejou; Lež obávam sa, kňahynin by hnev Nás pre synovu volbu nestihol. Bo vieme, rodič rád si schladzuje Nevole svojej plameň na sluhovi, A šetrí miláčka. Mňa záhradník Zo zámku vystríhal už priateľsky. Bemigius (stranou). On zdravé smýšla,jak muž opatrný- Vintaľko. Nám so starou však, ktorým hlavy už Inovať biela kryje, nevolné Potulky svetom nesvědčily by. Bemigius. Nie! potulky by nesvědčily vám. Ja slyším tiež, kňahyňa soptí plameň, Bo syn jej zapomíná hrdý rod. Manželky vašej, ani Ruženy, Pred časom márne plašiť nechcel som: Však jestli by vás stihol panej hnev, Len spomeňte si na mňa, priatelu! V kláštore našom pomoc najdete. (Remigius vezme palicu od veřejí dverí.) Vystúpi Madlena a Ružena. Madlena (stranou). Ach! aká ťažká závrat bere ma. Bemigius. Priatelia, s Bohom. Madlena. Otče, šťastlivé! Bužena. Velebný otče, vyprevadím vás! (Ružena odíde s mníchom.) i, Madlena. Jak ťažká mdloba, smrti podobná, Pred chvíľou tiesnila ma! mnela som, že nevydržím už, a padnem s nôh. Snád uhranutím očú bolo to? Či predzvesť choroby zlej, ktorá ma Za týmto ešte len má prikvačiť? Včuľ mi je predsa ľahšie, Bohu dík! Buzena (vráti sa). Babička! dedko! Madlena. Čo je? Bušena. Kňahyňa ide! Matička Jaroslava, s družinou. V kniežacom voze štyria vraníci Sú zapriahnutí; práve zastali Na ceste pred môstkom, čo vedie k nám.

135 (Stranou.) Ach, moje srdce hynie v obave! Či radosťou? mnou zmieta nádej smelá: Ja bláhová! že ona prijme ma Za svoju nevestu. A tuhy nytie, I vdaka vo mne nekonečná je! Predtucha je to, lebo šialenosf? Vystúpi kňahyňa so sprievodom. Anton. Madlena. Milosti, čomu máme ďakovať Tak vzácnu návštevu? Kňahyňa. Toť vnučke vašej. Vintáľko (stranou). Ó! moje obavy sa plnia už, Kňahyňa. Dnes celý deň som syna nevidela. I pomyslela som si: musím zájsť K mojemu hájnikovi pod hory. Ten má vraj vnučku, šumnú mladicu, Jejž k vôli syn môj zanedbáva mat. Ba! vravia, na ženbu že pomýšra, Nepamätujúc slávnych predkov svojich, I rodu kniežacieho. (Zmeria pohľadom Ruženu.) Rušena (stranou). Bože môj! Kňahyňa Tys\' oná vábna panenka? i mluv! čo odlúdit chce matke syna jej? Ružena (mlčí). Kňahyňa. Jak menujú ťa? Ružena. Ružena. Kňahyňa (stranou). O! aká svévola to prírody, Že z nízkej krvi sedliackej tak skvelý Vypučí kvietok, ktorý mohol by Kniežacie ozdobovať komnaty. A predsa krásu jej, tú náličnicu Úlisné svodnú, najradšej bych hned Sdriapala nechty s obličaja jej! Ružena (stranou). Nebesá, prispejte mi! Kňahyňa. Vintalko, kde je syn môj? Vintalko. Ráno vyšiel na lov, A nevrátil sa dosial, Milosti. Kňahyňa. Antone! podívaj sa do světnice: Snád skryl sa, ked ma videl prichádzať. (Anton odíde, i vráti sa.) Anion. Tam není, Milosti. Ružena (stranou). O, Bože môj! Kňahyňa (k Ružene). Kto bol tvoj otec? Madlena. Vlastných rodičov Neznala ona, len nás pestúnov. VintalJco. Vzácna kňahyňa! muža po zákone Nemala dcéra naša. Ked jej mladosť, Jak ružový puk na zelenom keri, Rozvila sa: dňa jedného k nám prišiel

136 Mládenec. Toho dievča poznalo, A matkou Ruženinou stala sa. Kňahyňa (stranou). Tak! syn môj milý chce vziať za ženu Pankharta nectnej dievky sluhovej: Krásneho príbuzenstva dožila bych sa. (Ružene.) By Jaroslav môj nemusel tak často Sem chodievať a zanedbávať dom; By netěkal vždy srdcom pre vzdialenosť Dievčiny milovanej: neprišla bys\' Do zámku ko mne? Modlena. Ona rada získa si, Milosti, úslužnosCou srdce vaše. Vintáľko. Sme vaši verní poddaní, kňahyňa! K povinným službám vždycky ochotní. Len o to jedno prosím: dovolte, By naša vnučka nešla od nás preč! My sme už zvykli na ňu, že by nám Tu bez nej clivo bolo: ona je Staroby našej radosť jediná! Slnečné svetlo, teplý šelest jara V podvečer veku mdlého, chladnúceho. Ved vaša Milosť najde šumných dievok dosť K výzdobe,domácnosti kniežacej. (Stranou.) Ó! škoda by jej bolo zkazu vziať: Kňahyňa chce mat súložnicu z nej, K rozkoši syna milovaného. Madlena. I, dedko, nemluv tak! raz predsa len Musíme rozísť sa s ňou. Pôjde-li Do zámku slúžiť, pre nás bude to Veliké vyznačenie. Vintáľko. Pravda! pravda. Ružena (stranou). Nie za nevestu, za děvečku len! Kňahyňa. Vintalko, slyšte; neprišla som k vám, Bych najímala dievča do služby. Len som ju zkušovala, čo je zač? Ty, dievka moja, výhod si to z hlavy, Že bych ťa kedy vzala za nevestu. Však ostudy tej tiež bych nezniesla, By v dome mojom syn mal milenku: K potupe dôstojného prístrešia, Mne ostrý tŕn vždy v oku! ktorá by O lásku syna mrzko okrádala mať. Ved on je dosiaľ deckom! nedávno mu Materské mlieko uschlo na brade. To som mu chcela riecť tu do očú, Pred vašou dievkou: aby stydil sa, Že je to lož, čo nasľuboval jej. Mňa musí poslúchať! nie slepo letieť

Za bludnou vášňou srdca chlipného. Vintalko! s vami vážné slovo mám. Vy slúžili ste verne; dosial vždy Spokojná s vami bola som: však od dnes Viac služieb vašich nepotrebujem. Sklamala som sa vo vás, sklamala! Pred sebou máte šíry, volný svet, A miesta všade dosť. Madlena. Ó, Milosti! Útrpnosť majte s našou starobou: Kam pôjdeme včuT, oba šediví? Kňahyňa. Odveďte ich, nech neobťažujú ma! (Vintalkovci odídu.) Kňahyňa. Ha! zošklivila sa mi háved tá, A nemám ľútosti s ňou v srdci za mak. Vším žitím, bytím povinní sú mne, Bez mojej milosti sú tuláci: A sluhovská ich myse! všetečné Zabiehať ešte odvažuje sa V kruh vznešenosti mojej kniežacej! Žobráci akís\' chceli by sa votrieť Do môjho rodu, v ktorom hrdinskí Mužovia na koruny kráľov siahali! Dôstojnosť pánov musí ostávať Vždy zahalená zraku otrokov Posvätnou rúškou moci tajomnej. Anton. Milosti, čo včuľ s nimi? Kňahyňa. Preč čím prvej! I stopa po nich aby zmizela. Synovi povieme, že utiekli: A side dievča s očú, vypadne tiež Zo srdca jemu! Anton. K službám, Milosti. (Kňahyňa odíde. Vintalkovcov vyvedú z horárne.) Anton. Na cestu dalekú sa chystajte! Vezmite palicu, i chleba, soli; A s horárňou sa navždy rozžehnajte. Madlena. Ach! pane dobrý, srdce kňahyne Ved také zatvrdilé nemôže byť, By vyhnala nás v šíry, pustý svet! Anton. Na silu dám vás vyvliecť, neslúchnete-li! A pustím na vás krvelačných psov. Madlena. Ach, Bože! Vintalko. Podme, stará, podme už: Kdekoľvek nám byť, všade budeme Pod krýdly Božej prozreteľnosti. Madlena. Mladosti mojej svetlý miláček! Je skutočnosť to, že preč musíme? Kňahyňa naša, vrelé milovaná,

138 V jejž službách verne trudili sme sa, V púšť sveta ponurú nás vyháňa? Pre teba, moje dieťa úbohé? Ach! nies\' ty tomu vina, ani my. Nuž, s Bohom, horárňa! ty hniezdočko Útulné, v skryte hôr a stiennych lesov: Prirástla si mi, ako milučká Priatelka k srdcu, v bôľoch, radostiach! Tu prežili sme jaro mladosti; Tu dúfala som složiť v starobe I kosti vetché, hlavu znavenú Do hrobu k odpočinku dlhému! Hla! čoho dožili sme sa. Anton. Či bude už? Maďlena. Ó, Bože! mstitel krivdy, nemeškaj. Anton. No! učiň tryzně koniec, bosorka. Vintalho. Pod, moja stará, nemluv, nedrážd ho. Ač osud trpko stíha, pomnime: Len dočasné je naše trápenie! (Odíde s Madlenou.) Ružena (stranou). Jak strašne sklamala ma neverná, Bláhová moja nádej, strašne, ach! Koč kňahyne ked zastal pred môstkom, Myslela som, že matka láskavá Prichádza zkušovat ma, či som hodna Jej nevestou byt? Prišla vzteklica: A z nebies výše v priepasť hlbokú Ples srdca padol! Anton. Líčko rozkošné! Rušena (stranou). O, hrúza! Jak hladí na mňa sladko, príšerne, Až mi je mdlo. — Miláček drahý, Jaroslav ty môj! Kde meškáš včul, ked najviac potrebujem Pomoci tvojej? Azda necítiš Smrtelných mojich úzkostí? O, prijd! Prijd, vytrhni ma z smrti osídel: Veď nemožno, by tak sa skončilo Dvoch verných srdci vrelé milovanie! (Odíde.) Anton. Jakube! Jakub. Slyším, pane. Anton. Dievku tu Zavedieš k mlynárovi do Ráztôk: Že prijdem k nemu zajtra pod večer, Nech opatrí ju slušne, v dôvere. Rozumels\' ? Jakub. Áno. Anton (stranou). Škoda bolo by Tú plachú holubičku pustiť do sveta! (Odídu.)

139 Po chvíli Jaroslav. Jaroslav (sám). Veliký Bože! teba oslavuje Všeliký duch, i celá príroda Srdečným plesom, jara plesaním. Pod nebies blankytom, tu na zemi Je všetko čarokrásne, tak jak je! Lístoček každý na zelenej byli, Tyčinka každá vonnej kvetiny, I každý život tvora biedneho: Vše dokazuje tvoju všemohúcnosť, I nekonečnu múdrosť, Hospodine! Um ludský lepšie nevymyslí nič. Ten poloboh a vladár na zemi, Syn človeka, je voči tebe práškom: A predsa v duši nosí celý svet Velikých myšlienok a hnutí k činom! Vše v harmonii sriadeno v ňom tiež. Ač nedávno, ach! zmätok, rozorvanosť Děsily ma; a práve tento výkvet A vrchol tvorstva zošklivil sa mi Tou mierou, že som zúfal, prel sa s tebou. Dnes, vdaka Bože! vidím jasnejšie. Ó, kiež bych nikdy viac sa nemusel Ponoriť v onú temnú ducha púšť, Kde není výhľadu! nech obloha Nad mojou hlavou pnie sa večne jasná! A musí-li byť niekdy búrka tiež: V úkryte srdca môjho aspoň pablesk Dobroty tvojej sladkej, láskavej A nekonečnej nech ma zhrieva vždy! (Vstúpi do horárne a po chvíli opäť vráti sa.) Jaroslav (sám). Však milý domje pustý, nevľúdny dnes, Jak po vymretí obyvateľov. (Volá.) Vintalko! Ružena! ni duše nikde. Snád vyšli do lesa, a vráťa sa. Tu počkám na nich, trochu oddýchnem. Alebo dielo matkino to snád? Bo láske našej tvrdé vzpiera sa. Ach! aká desná smrti únava Na srdce moje strachom dolieha: Len chvilku oddychu, ach! zapomenúť V utišujúcom spánku strasti, zmätku spleť. (Ľahne do stohu sena a usne. V úzadí, na vzdialenom kopci vidieť v žiari vychádzajúceho mesiaca Ruženu a Vintalka so sprievodom.)

140 Prvé dejstvo. Tamže. Černokňažník vstúpi do horárne. Potom vystúpi Duch a Rarášek. Duch. Rarášku! Rarášku! Rarášek. čo, priatelu? Duch. Hlad! Černokňažník. Rarášek. Nuž? Duch. Šiel dcéru navštívit: Však zarmúti sa, najdúc vyvrátený dom. V takýto boží večer pred lety, Dávnymi lety, uzrel veliteľ náš tu Milostnú dievku v lesa zátiší: V rozkošnom jaré veku svojeho, Jak Ružena včul, prekvitajúcu. I zapomenul svätých myšlienok! A lásky ich kvet bola ruža spanilá. Rarášek. O! srdce moje sladko zplesalo, Že v svätom tiež raz vzňal sa mocný chtíč. Duch. S dcérami zeme v sväzok nevchádza on, Múdrosťou vekov ustálený tu: A preto dievku hájnikovu za ženu Vziať nemohol. Však zvediac onehdy, Že milé jeho dieťa, Ruženu, Jaroslav bez Isti zamiloval si: Nad mieru tomu v duši potešil sa. Na oblak sadnúc, k nemu zaletel A odovzdal mu veno dcérino. Rarášek. Tri veci dal mu, nebies skvelý dar! Duch. Tri veci dal mu, nebies skvelý dar! Píšťalku, mešec i pás kúzelný: Ten pripnúc k bedrám, vidí duchov ríš. A na hlas píšťalky ho vojsko poslúcha; A mešec, ked ho trasie, sype dukáty. Rarášek. Ale my poslušní mu budeme, Bo miluje ho ten, čo velí nám. Černokňažník vystúpi z horárne. Uernokň. Čo zvestuješ mi? Duch. Zdrav bud, pane môj! Kňahyňa mocná, matka Jaroslava, Na štyroch havranoch sem priletiac, Vyhnala Vintalkovcov z horárne. Cernokň. A Jaroslav? Duch. Ten, jatý nebies snom, Zla nepredvídal: ale precitnúc, Včul sliedi po lese a hladá ich. Černokň. Vy budte k službám jemu!

Ľuch. Učiníme tak. Černokň. Bo milosť našiel u mňa, pud že premohol; A snížiac srdce, smelé odmietnul Hrdého rodu všaké ohlady: I odhodlal sa za manželku vziať Ruženu, ktorá okúzlila ho Milostnou nehou srdca krotkého. Tri veci oddal som mu, Boha skvelý dar: To odmena i kameň úrazu preň! — Bo vedzte! ako zlata čistotu Zkušebným poznávame kameňom, Tak Jaroslavov duch sa dokázať má Tým venom: zdaliž verným zostane Spanilej dievke, i ked jeho um Ovládne vedenia a moci prostriedky? (Kto môže znať to? všakej veci vzrast, Tu z póla z póla v lone budúcnosti, Zakrýva hustá rúška tajomstva. Ked pôsobí Boh, oko tvora jeho Privreté musí byť: a jeho prst Vpisuje volu svätú do knihy Osudu nášho písmom mohutným, Z pamäti našej nevymazatelne !) Však s Bohom! prísna povinnosť ma zve. (Odíde.) Barášek. Podme! Ľuch. Podme! (Odídu.) Vystúpi Jaroslav. Jaroslav {sám). Ked since zapadalo k večeru Za lesklé more, posadil som sa Na brehu pustom, pod vysokou palmou, V krajine neznámej mi; chcejúc si Prv trochu odpočinúť, potom sem Do sladkej domoviny zaletieť. V tom u srdca ma bodlo, ako dýkou! I okamžite spomenul som si Na Vintalkovo lesné zátišie: A tušenie sa vo mne vzbudilo, Že čosi zlého musí sa tu diať. Pokoja nedalo mi: preč! len preč! Hlas zvonivý som počul pri uchu. I povzdychnul som k Duchu mocnému, Od nehož dary svetovládne mám; Žiadajúc si, bych prenesený bol Sem do horárne k mojej Ružene: A v šumení a kvilbe vetru tu som! (Zapíska na píšťalku.) Vystúpi Ľuch. Ľuch. O! synu zeme, nebies chránenče, Čím môžem poslúžiť ti?

142 Jaroslav. Vojsko chcem! Duch. Snácl celý tábor? Jaroslav. Hŕstku pomocníkov len: By prehľadali rychle tento les, Než hustý závoj noci zahalí ho. Nech Vintalka a jeho domácich Objavia, kdekoľvek sú pod slncom! Duch. V tom okamžení, ihned, pane môj! A medzitým, by nemuseli ste V samote hlúbať, zamotávajúc sa Vo vláknach spletitého osudu: Súdruha veselého pošlem vám. (Odíde.) Vystúpi Rarášek. Jaroslav. Tys\' žartovný ten chlapík, pred chvíľou čos\' Do mojej trudnej samoty sa vtieral? Ty milý tanečník a větroplach! Bud vítaný mi. Rarášek. Milý pane môj! Ja prajem vám, kiež srdce vaše Tak zamračeným nikdy nebýva, By veselý žart ošklivil sa mu. Bo najzdravším čo býva riešením, I smierom v nevoli a protivenstve, Na tejto planéte, kde treba žit? Všetkého výsmech, seba samého tiež! Jaroslav. Však známosť s tebou dobu poslednú, Tiesnený nevrlosťou hustej krvi, Docela zanedbal som, milý Karášek. Rarášek. I verte! komu srdce prestane Biť vysoko a v smiere prijme los svoj: Ten známosť so mnou rýchle obnoví. Jaroslav. Vždy len ten starý! a vždy veselý. Rarášek. To osladzuje trpkosť života. Hla! v zime postávam rád v stodolách, Ked mlatci vejú zlatú pšenicu. A s času na čas v práci ustanúc, Rameny máchajú, i dýchajú si Do skrehlých dlaní: žarty hrubými Zapudiť hladia šibeničníci Mrazivú, príkru žitia náladu. Rád vidím tiež, ked mladé dievčatá Okopávajú zemiaky; a jedno Na mušku medzi sebou vezmúc si, Svévolné pre milenca dopichajú ho: Ač dosť sa bráni, osy všetečné Vynúta slzy z biednej obeti. Z večera naslúcham rád za rohom, Ked ženy schádzajú sa na priadky,

143 A mužská mládež stojí pred domom: Tu moja prítomnosť v nich rozdmychuje Žiar rozpustilý. Jaroslav. Vkus máš sedliacky! Rarášeh. I moji súdruhovia vravia tak. Však niekdy večer zájdem do mesta, Pod okno záletníka plešivého, Ked Iahol na lože, a zašelestím: I skočí náhle dvere otvárať, A chveje sa už tuhou rozkoše, Bo bláhal, že to dievka susedova, Co dostal na ňu zálusk onehdy, A umluvil s ňou tajné zálety: však splašil som len kočku v záhradke! Labužníkovi, ked si naostril K hostine zuby, zkazím žalúdok. Starému ješitovi zasejem V zátylok medzi vlasy bridkú lišaj. Kto príliš spěchá, tomu zlomím nohu. Raz velikému filozofovi Som zmiatol hlavu; a on myslel si, Že kúsok chleba vec je zbytočná. I zmieral potom hlady, úbožiak, Za blázna pokladaný týmiže, Ktorými on, hlupákmi, pohŕdal. Jaroslav. Priatelu, pred tebou si pozor dám! Barášek. Prívažok vešiam, pane, ošklivý Ku vášňam Iudským k vôli rovnováhe. Však srdce trudné vdačné býva mi, Že klamom nevinným mu zastrem zrak. A tebe, miláčkovi onoho, Čo velí mne, chcem slúžiť oddane: Do srdca tvojho pustím jasný smiech, Ružovým obláčkom ti zastrem zrak! Jaroslav. Však není do smiechu mne, Rarášku: Milená dievka ztratila sa mi. Duch vráti sa. Buch. Už som ich našiel, pane, hned sú tu; A nebolo mi treba regimentoví Bo naším zdravým heslom býva vždy S malými prostriedky čím viacej môcť. Však slyšte, aký priebeh mala vec. Ved známo vám, že vaša pani mať Spokojná není s tým, že milujete Spanilú vnučku služobníka jej. To uráža jej hrdosť! prisahala, Že za nevestu nikdy neprijme ju. A v náhlej vášni chcela na silu

144 Dnes láske vašej koniec učiniť: I rozkázala vyhnať naskutku Rodinu Vintalkovu z horárne. Jej rozkaz správca Anton vykonal: On po spôsobe sluhov otrockých, Horlivých panskú volu vyplniť, [Bez akých ostatne by nebolo Súvisu medzi vysokým a nízkym, A harmonie]: hodlal ešte viac Učiniť, nežli sama priala si. Bol by ich povraždil snád v ochote I Len dievča chcel si nechať pre seba. Jaroslav (stranou). Ó! tedy matka: moje tušenie! Duch. Nezašli v lese ešte daleko, Ked som ich dohonil, a pristavil hned; Zavíriac s výše víchrom divokým A spraviac vôkol povyk šialený. Na blízku je tam stena skalnatá, Vysoká, strmo k nebu pnejúca; A dalej za ňou mrtvá dolina, Húšť kosodrevia a drť balvanov; I vrchy bájné, s štíty v nebies taji! Ked since páli v nížinách, tam hľadám V studenej výši blízkosť Hospodina, A odpočiniem v jeho sladkom stieni. K tej stene zatlačil som paholkov; I ustrnuli, dalej nemohúc. A potom vytie vlkov, mumlanie Medveďov verne napodobil som. Sluhovia polakaní začali Križovať sa, a správcu preklínať: Že k dielu bezbožnému vedie ich, A jeho veleniu sa sprotivili, Vykričiac všetko: lebo svedomie ich V tom strachu žive prebudilo sa. Jaroslav (stranou). Ó! moje tušenie. Duch. A noci tajomnosť K úspechu môjho diela prispela. Však tu sú! Vystúpi Vintalko, Madlena a Ružena. Anton a sluhovia. Jaroslav. Kam viedols\' týchto úbohých? Anton. Jak rozkaz milostivej panej znel. Jaroslav. Ha! chlape mlč! bo vzbúriš vo mne žič, Až po hrdlo: až jazyk musí zápasiť S nevolným slovom. Otrok ničomný! A horší od otroka — hafan dravý! Všakého zlého činu schopný pes: Kde velíš sám, si chlipný, zpupný chlap! Čos\'^zamýšlal s tou pannou? Mluv!

145 Anton. Jak rozkaz znel — Jaroslav. Mlč! ani slova viac. (Vintalkovcom.) Ako sa máte, moji priatelia? Výtečné, chvála Bohu\' Madlena. Teraz lepšie už. Jaroslav. O, verte! v srdci mojom mladá krv Šialene zovrela, ked zvedel som, Co mienil tento sluha učiniť. (Antonovi.) A predsa, šelma! úbožiak si len, Nepamätujúc, že sa treba vdačif I synovi, bo dedí po matke. Preč s mojich očú! Earášek. Pane, zavrem ho Do chlieva k svini Vintalkovej. Jaroslav. Učiň tak. Rarášek. Nech o milostných pannách sníva tam! (Rarášek odvedie Antona, Duch a sluhovia odídu.) Madlena. Ach! pane, uisťovávali ste nás O svojej priazni, a my verili sme! Dnes myslela som, že to všetko len po vetra bolo! na um prišlo mi: Že panská láska na zajačom chvoste. Jaroslav. Priatelia, verte! srdce krváca mi, Že mojou vinou stihol vás hnev matkin. Však nikda, nikda! neopustím vás. Madlena. Sám Bôh bol dnes náš vysvoboditel; Vy ale, knieža, budte na zajtra Záštitou našou pred hnevom kňahyne. Nebesá! za jej mnohú lásku k nám Odplaty hojnej štedré nadělte jej. Vintalko. No, stará, dosť! už mlč. Madlena. Už mlčím. Vintalko. Pod! mladých nechajme tu samotných: Bez stiesnenosti nech si povedia, Co na srdci im leží. Madlena. Dobrú noc! Vintaľko. Kedysi nám dvom noci mesačné, Jak táto včul, čo zastieňuje zem Strieborným svitom luny: boly krajšie, A čarovné tiež nad zlatý lesk slnca. (Odíde s Madlenou.) Jaroslav. Hnev velkým svodcom je, ó 1 spanilá: Prv oblúzni nás slasti predtuchou, By potom zanechal nám na pochuť Blen v srdci, trhlinu a prázdnotu. Ba! smiať sa všemu lepšie je, než slúchať Hlas toho svodcu, zvúci k rozkoši Tak klamnej. S vekom však a múdrosťou Na tichšie prúdy časom prídeme. 10

146 Rarášek (vráti sa). Tak! pri svini už leží matkin správca: Nech o milostných pannách sníva tam! (Odíde.) Buzena. Milý môj, kdes\' bol dnes? Jaroslav (stranou). Ach! chcel bych plešať, Mám k tomu velkú, skvelú príčinu: A nemôžem. Hnev, tuším, zavinil to. Bušena. Milý môj, povedz, o čom premýšľaš? Jaroslav. O ničom, mnohom: hladím do nebies. Bužena. Jak prekrásna to noc! Jaroslav. A blažená. Bušena. Kiež trvá veky! Jaroslav. Áno, perla moja. Však rozkoš motýl plachý, maličký je: Ked myslíš, že ho máš, už uletel. Bušena. Ach! strašný bol to deň. Jaroslav. Však pokoj jemu už. Hlad! luna panenská jak vyplávala Na tmavú nebies báň, a zastienila Tajomným leskom striebra zástupy Hviezd zlatých, veselý rej družičiek, Na púti svadobnej. Bo ona tiahne Za slncom, svojím božským ženíchom, Do chrámu, jehož podnož mora pláň, A klenbou nebesá sú mohutné. Ta pospiechal už vopred slávny rek. Bušena. Ty hrdina môj jasný, zlatoústy! Jaroslav. Nuž! podme i my v lásky tichý chrám, Blíž k lesu: jehož stĺpy štihlé jedle, A klenbou vonné haluzie ich je. Na kraji ruka nežná vyzdvihla tam Pohovku z plášťov drnu, a jej chrbát Zeleným, mäkkým mochom obložila. A vôkol kvitnú vonné fialky, I sedmikrásky, tiché nezábudky. Tam sadneme, jak král a královna Z povesti na trón zlatý : aby sme O láske našej snili, mluvili. Hla, milá, prečo zamyslený som: To robí blaha sladké tušenie! Bušena. Však moje srdce znovu desí sa! Jaroslav. Pre matkin hnev? Rušena. Snád! neviem, neviem. Jaroslav. To dozvuky len citov vzbúrených. — Jak tešil som sa na shliadnutie naše! Rušena. I ja som teba zdala celý deň. Jaroslav. Však miesto mňa prv matka prišla k vám. Ružena. Ach! milý môj, jej hrdosť prevýšila vše,

147 Co slýchala som v zimných povestiach 0 mocných, urazených kňahyniach. Jaroslav. A mysel naša báji, zdesená. Rušena. Len sluha jej bol ešte hroznejší! Mne dušu obkľúčil des blízkej smrti: Jak šajka vlkov v stepi ponurej Ovečku tichú v vetchej ohrade; Ked vo tme nočnej oči svieťa im, Jak uhli žeravé! Už myslela som, Že posledný to žitia môjho deň, A nikdy viac sa neuvidíme. V tej tiesni povzdychla som zhlboka. 1 zdalo sa mi, že s tým ťažkým vzdychom Kus srdca z útrob vytrhlo sa mi: By poľakané k tebe letelo A vyžalovalo ti svoju strasť. Ach! horko nariekala som, a riekla: Či Jaroslav môj milý necíti, že smrti nebezpečie hrozí mi? Jaroslav. O! cítil, cítil som. Buzena. Jak? opravdu? Jaroslav. A v šumení a kvílbe vetra tu som! Ružena. Jak? Jaroslav. Slyš, moja drahá, divnú, tajnú zvesť! Ked since zapadlo za vrchy, Ichž nebotyčná výš sa zcvrkala Za diaľnym morom na mravenčie kopce: Ja púťou celodennou unavený, Pod palmou vysokou som zasadol, Na brehu morskom, v trudných myšlienkach. A v srdci tuha neukojená I únavy cit sladký striedal sa. Však razom osteň žialu, ako blesk, Útroby prenikol mi: preč, len preč! Tak zvonilo mi v ušiach zlovestne; A myseľ tušenie zlé plašilo. I skočím na nohy, a pripášem Ku bedrám svojim čarodejný pás: A v kvílbe vetra tu som. Ružena. O, jak divné to! Jaroslav. Ked povzdychla si v ťažkom nebezpečí: Vznet stiesneného srdca tvojeho, Jak záblesk iskry ko mne zaletel Dialnymi priestranstvami zo zajatia. Tvoj strážny anjel na podstavci zlatom Priniesol ko mne vrúcny onen vzdych! A ja sonujemu porozumel hned. Bo srdcia naše, drahá, vyznievajú 10*

148 Jediným jasným zvukom súcitu; A plameň čistej lásky žiari v nich. Rušena. Jak divné je to! Jaroslav. Mnohé tajomstvá, Ktorými prehliadnuť zrak mudrcov Je príliš mdlý: len v zanietenosti Tušíme niekdy. (Zapíska na píšťalke.) Vystúpi Rarášek. Jaroslav. Povedz súdruhom, Že chceme slyšať hudbu sférickú A vidieť tanec vašich sestier víl: By srdcia naše svorne zplesaly Nebeskou melódiou. Rarášek. Áno, pane. (Odíde.) (Spev a hudba, tanec víl.) Pieseň. My prírody deti, Äterické kvety, Slávime jaro, jaro! Ked prírody krása V mladi šťastím jasá: Rozkošné jaro, jaro! My prírody deti, Äterické kvety, Slávime lásku, lásku! Ach! bez nej mrak v duši, S ňou ples jara pučí: Boží kvet lásku, lásku! (Víly odídu, hudba prestane.) Jaroslav. A duši v sladkej opojenosti Len božských snov sa žiada bez konca! Ó, drahá, slyš! ja v srdci chovám tajomstvo. Však žiada sa mi pochlubit sa raz : Ač lakám sa, by vypustené z úst, Kúzelnej moci neztratilo snád! (Stranou.) Ty, Duchu mocný, dobrodinca môj! O, nezlob sa, že idem znesvätiť Zemskými zvuky slov tvoj skvelý dar, Ladiaci srdce moje hrdým vzletom Nebeskej fantázie. Ružena. Mluv len, milý môj. Jaroslav. Náš kniežací rod starú minulosť má, A do nedávna slynul bohatstvom: Veliké množstvo statkov, roztrúsené Po celej krajine, sme zvali svojimi;

149 Ichž pôdu pilná ruka poddaného Nám vzdelávala, k panskej rozkoši. Môj otec v pýche odboj pozdvihol S inými pány zeme proti královi. Však povstanie krá! zbraňou utlumil; Môj otec prchnut musel za hranicu, Kde umrel, utrápený sklamaním. Imanie odbojníkov zabral kráľ, Nám ostal dedičný len matkin diel; A slávu našu zastrel hustý mrak. Však načo ti to šíre vykladať, , Ved podistým už znáš to od svojich. Matička podnes mnoho žalostieva; Ja smieril som sa prvej s osudom. A ked som poznal teba, milá, tu: V kvetnatom luhu kvietok najkrajší! Môj mračný život jasne zaskvel sa. Rušena. I vo mne z tých čias vzňal sa zlatý sen! Jaroslav. Raz večer doma dlejúc, rozmýšľal som, A čelo dumné dlaňou podpieral: Pochybnost mnohá pokúšala ma, Však konečne len láska zvíťazila. I učinil som sväté predsavzatie: Že teba, milá, nikdy neopustím. A výhod rodu radšej zrečiem sa, I statkov, sveta závisť budiacich: Bo vše to dané Božstvom k zatíženiu Našeho srdca márnivého len! Z tých sladkých dúm a božích myšlienok Ruch tichých kročajov ma prebudil; Ohliadnem sa, a ko mne stúpa mních, S šedivou, dlhou bradou, ctihodný. Ružena. Snád otec Remigius? Jaroslav. On mi rečie: „Za lásku vezmi dary kúzelné, Toť, píšťalku i mešec, pás tiež\'čarovný! Nech sila vojsk i zlata slúži ti. A ked si pripneš k bedrám tento pás A žiadaš si, bys prenesený bol, Kam srdce tiahne: tam si v okamžení. Zrak tvoj sa zostrí, uzrieš duchov ríš!" A domluviac mi prísne, zmizol mních. Mňa oslnil hlesk nebies ohnivý, Biaľneho hromu zvuk som uslyšal. Ked omráčenosť moja minula, Precitnúc, v srdci ucítil som žiaľ; I opäť zachvelo sa radosťou! A dosial chvie sa, k všetkým láskavé.

160 Ružena. Ó! divná báj to. Jaroslav (volá). Milý Rarášek! Vystúpi Rarášek. Jaroslav. Id, milý, prosím! výpust Antona, Matkinho služebníka, z chlieva už. Že trpí niekto pre mňa, vedomie to Vesele na svet vzhliadnuť nedá mi. Mrak zášti svetlo očiam odníma. Nech ide domov: nech ho po zásluhe Boh stíha sám! bo moje srdce slabne. Rarášek. Však, pane, dovolte! Jaroslav. Čo, milý môj? Rarášek. Tak lacno vášne zlej mu nepreminiem: Bo človek príliš smelé hrešil by I Potrebná tvrdosť vo mne vždycky jest. Tu opodiaľ je kopec skalnatý, Kde za dávnych dôb stála šibenica, Včuľ čarodejky na snem chodia tam. A práve teraz od nich prichádzam. Sú medzi nimi svodné mladice, I straruchy, ichž tvár je svraštělá, Jak zimné hrušky v peci sušené. Na kozloch jazdia, sviniach, trliciach; A cudná luna stydne odvracia tvár. Z nich čiernu staruchu mu privediem! A kúzlo poznám, množstvom hľadané, Čo arcičarodejka varila Zo sily opičej a kozlovi ny: To mládenecká nežnomyselného Zamilovaným urobilo by Do onej staruchy. Ju svediem s Antonom: Vás poteší to, pane; jemu však, Ked snímem s srdca kúzla záclonu, Žalúdok hnusom bude zvracať sa. (Odíde.) Ružena. Kto to V Jaroslav. Služebník sluhu, Božstva verný duch! A zástup iných verných poslúcha ho. Tí sliedac skryte, poja osudy Vzdialených srdcí, rozduchujúc v nich Zášť, lebo priazne sladkú náklonnosť: I pradú v taji pásmo nezdaru, Alebo šťastia nepochopitelné. (Rarášek privedie Antona s čarodejkou. Oba tancujú, Anton kľaká a bozkáva lem jej šiat.) Ružena. Ha! on je do nej zamilovaný. Jaroslav. Dosťl dosť. (Rarášek ich odvedie.) Ružena. Kdes\' chodil, milý, dnes?

151 Jaroslav. Pripášuc k bedrám kúzelný svoj pás, Nad vysočiny starej Ázie Zaletel som, i spustil som sa tam Do posvätného hája Himaláje: Kde pustovníci telo týrajú si, By zachránili dušu pre večnosť. A odtial vracajúc sa, videl som Slnečnej Libye púšť nekonečnú; Lud čierny, malý, divné živočichy. I poznal som, že rozmar prírody Vynáša všaké tvory na povrch, By žily: rozum hladá účelnosť. Bušena. Ach! chcela bych to vidieť sama tiež. Jaroslav. Poznanie unavuje, premilá: Prírody prosté dieťa užíva Rovnakú mieru blaha s mudrcom! Ba! zapomenúť vše, čo zbytkom je. Rušena. Však teraz ostaneš už doma zas? Jaroslav. Raz ešte len sa vydám do sveta. Na dnešnej púti zastavil som za V sídelnom meste krála našeho: Tu vialy s domov čierne zástavy, I tázal som sa po príčine smútku. A zvedel som, že nášmu královi Nastaly trudné časy: nepriateľská moc Krajine hrozí vpádom, rozvratom. Tak osud hrotí srdcia, zdmuté zdarom, A metá strely pyšným na hlavy I V úzkosti kráľ včul doprosuje sa Pomoci šlachty, zovie kdekoho; Sľubuje dcéru, polkráľovstva tiež, Kto vytrhne ho z ruky protivníka. I mnohý chrabrec spěchá za slávou! Nuž pôjdem tiež, bych odmenil sa mu Za krivdu službou dobrou, veľkodušnou. Bušena. O, ruku dcéry jeho zápasiť chceš? Jaroslav. O! tebe verným navždy zostanem. Vystúpi Barášek. Barášek. Môj pane, slyšte! hned! som u konca. Keď klamné kúzlo s očú som mu sňal, Zdesením zvrátil sa mu žalúdok. Mne nebolo však na tom ešte dosť! Na blízkej poľane, kde zeleň trávy Skrápäjú lesklé perly nočnej rosy, Manželských jeleňov pár pásol sa. Přivolám súdruha, i pustíme Do srdca Antonovi nové kúzlo: A razom v dravého psa premenil sa.

15a Hned vetril jeleňov, i pustil sa Za nimi. Až sa utrmáca dost, A z tlamy jeho jazyk ovisne, Podobu pôvodnú mu vrátime; A světlonoš, Co vodí opilcov, K sprievodu domov dáme mu. Jaroslav. Tak Iudský duch Úmorné ciel svoj prenasleduje Vo vášni opojnej! Keď vytrezvie, Je blízko smrti. Barášeh. Pane, dobrú noc! Nech milé nebo vám je na pomoc. My duchovia však v lesoch k honbe tej Budeme robiť hluk a divý rej! (Odíde.) Bušena. Milý môj, ostaň! nechoď na vojnu. Jaroslav. Kde hrdinovia sú, tam chcem byť tiež! Bušena. Však jestli zapomenieš na mňa tam? Jaroslav. O, nikda, nikda! dcéra kráľova, I polkrálovstva nad to, nesvedú ma, Bych zapomenul kedy na teba! Bo prisahám! to večné pokušenie viac krvi mojej nesmie podráždiť, Bych v pýche iných prevyšovať chcel. Ja v inom blaha prazdroj našiel som. Jak nebo otvorené v blahej noci: Nad rozkoš boháča, i zpupnosť moci, . Krásnějším svitom šťastia v srdce padla mi Pokory blahá tiš, i sveta modlami Opovrhnutie, žial i chudoba ! Keď srdcu nášmu nebies veleba Odkrýva sa a v uníženosti Letíme citom v lono večnosti. Bušena. To blaho po smrti nás v nebi ždá! Jaroslav. I tu! Dva zdroje blaha, z koncov protivných, Závodia o prvenstvo v srdci mojom. A nízkosť vítaná mi, lebo znám: Po mraku nočnom svitne milé ráno, A z hrúzy smrti klíči rajský kvet! Tak podelil Boh svoje poklady Jak nahor, tiež i nadol, na rovno. Bušena. Ty zbožný, dobrý Jaroslave môj! Jaroslav. Uprostred vonnej prírody, tu v skryte, Na prúdoch jara duch môj letí hbite Ku hviezdam zlatým, s lícom zardelým: A s chvením bázne, úcty nesmelým Velebím Božstva silu, I ruku dobrú, milú! A tvojou láskou čaša môjho blaha

1D3 Preteká hojne, perla moja drahá I O, ver! že s tesnej tejto postatí Mňa pýchy plané dniutie neschváti. Bo kúzlo mojich darov nebeských Výš cením, nežli sľubov královských 1 Druhé dejstvo. V kniežacom zámku veranda, vedúca na dvor. Kňahyňa sama. Kňahyňa.. Materské srdce vo mne zmieta sa, A slepo žiarli na čackého syna: Že bziká za dievkami záletne, Čo bezsenné ja trávim noci strastné. Za chtíčom krvi letí ľahkovážne, Necíti žialu srdca materského! Achl ako všetkým matkám, ktoré láskou Bezumne rozmazlily miláčkov, I mne sa osud smeje: za lásku Ich rozpustilost, nevďak zkušujeme. Vystúpi Slúžka. Kňahyňa. Dievčička, nevidelas\' mladé knieža? Slúžka. Milosti, nevidela. Kňahyňa. Zajdi do dvora, či není v staji pri čeľadi snáď? (Slúžka odíde.) Niekedy z rána vyjde k rybníku, A prechádza sa v háji starých vŕb, I panenských briez: keď vín hladina Trasľavé ranným vetrom čerí sa A zlaté since vody celuje. Však teraz Jaroslav môj není tam. — Aj, milé ráno! Slnko vychádza, Plesajúc, ako žrebec ohnivý, Túžiaci s vetrom letieť o závod, Keď zavznie vojenský roh. Ono dáva nám Potěchu, silu, oplodzuje zem! A v pozdnom lete pilný roľník žne Pšenicu zlatoklasú, ktorú ono K zrelosti viedlo vrelým celovaním. Slúžka (vráti sa). Milosti, není tam. (Odíde.) Kňahyňa. Sú jarné práce; Starosti mal by obľahčiť mi syn: Však on je nočný tulák! Jeho pokojík Je prázdny, biela posteľ netknutá Mladého, ružového tela vôňou. On blúdi po záletoch špinavých, Bo rozkvet domu nemá na srdci!

154 Ba! kebych jeho matkou nebola, Tvrdila bych, že synom otroka je. Krv jeho nezná tvrdých panských snáh, On s uchom na zemi rád líhava. (Odíde.) Vystúpi Tomáš a Jakub. Tomáš. Jakub! Jakub. Co je? Tomáš. Pod sem! Jakub. Co? Tomáš. Hľaď! toť náš správca Anton prichádza. No! brachu milý, pekný si, veru. Však spásu duše na to vsadil bych, Ze zastavil sa v Hrádku u Lízy. Tam ustlal daši svojej mäkúčko. Až dosiaT v ružových je mrákotách! Vj stúpi Anton. Anton. Konečne doma! teraz pozor: Iavá—pravá, lává—pravá. (Zaštká.) Hop! tu je jama. Napil som sa, napil! zalial žial. Co mi povie kňahyňa? (Lahne si na lavicu, s nej spadne na zem.) Tu mi bude lepšie: ako svini v kaluži! Pri svini som ležal tej noci. Dobrú noc! Nos rozdriapal som v trní, hloží. Ľudia boží! dobrú noc. (Usne.) Jakub. Dorúbal sa, veru! Tomáš. I nech len spí. Jakub. Co povieš na to, milý priatelu, Co zkusili sme včera s Vintalkom? Tomáš. Že zjavne diabolská moc bola v tom! Jakub. Nie! nie. Tomáš. A bud že tomu hájnik rozumie sám: Co div by nebol, lebo býva v horách, Kde na polanách pasú pastieri; A tí sú všetci znalí čarov, kúzel 1 Alebo dievka jeho bola to: Ved počarila nášmu kniežaťu tiež! Jakub. Nie. Tomáš. Co! poznám baču v blízkej dedine: Ten pustil na zlodeja, ktorý mu Ukradol ovcu, také mocné kúzlo, Že nechtiac musel zastať na mieste; Bo vôkol neho múry vysoké Zo zeme vyhúkly a zadržaly ho. I mlieko cudzím ovciam odbere. Umeniu tomu naučil ho vraj Kedysi Černokňažník; že ho zbavil Mýšaťa, ktoré do pazuchy mu Zalezlo, ked raz zdriemnul pod dubom.

155 Jakub, I, to sú plané povedačky len. Tomáš, dol neslyšal si o ňom divnú báj? Ľud zná ho a zve černokňažníkom: V oblakoch lieta na ohnivom draku, Šum vôkol neho, blesk a hromobitie. Vo službách Božstva báda tajomne, Podobu meniac; obyčajne však Tichého reholníčka hávom kryje sa. Však o blaho tiež musí zápasiť, Jak ktorýkoľvek zeme smrtelník. I k Vintalkovi často dochádza: On naučil ho asi kúzlam tiež! Jakub. A ja ti poviem, že tu nebesá Nevinnosť tichú vzaly do ochrany; I zrejme poznávam v tom boží prst, Nad stiesnenými ktorý vždycky bdie! Ved čímže previnil sa Vintalko? Že dievku jeho knieža miluje? či nie sme všetci rovní, všetci z Boha? Či svedčí sa to kresťanskej kňahyni, By šedivého starca vyhnala, Ked mladé sily zodral v službe jej? To podráždilo k pomste nebesá; A naše smysly zmiatol anjel boží, By zmaril panin krutý úmysel, Jejž nástrojom sme boli. Anton (prebudí sa). Kde som ? povedzte mi. Tomáš. Tu! Anton. Kto som? Tomáš. Správca. Anton. Ty pes! Tomáš. Tedy pes. Anton. Holomci, smejete sa mi? (Vstanúc, pobehne za nimi a chce ich biť. Potkne sa a spadne. Vystúpi Kňahyňa. Anton. Milosti! Kňahyňa. Čo ti je? Anton. Som chorý. Kňahyňa. Však rozkaz môj si verne vyplnil: Ved vyviedli ste do hôr Vintalka? Anton. Nie. Kňahyňa. Prečo? Anton. Sile podlahli sme. Kňahyňa. Kto rozdriapal ti šaty, ranil tvár? Anton. Milosti I (Padne na kolená.) Kňahyňa. Čo biješ čelom zem, a nariekaš? Kto odvážil sa prekaziť môj rozkaz?

lí>6 Anton. Jaroslav, syn váš, oboril sa na nás A doviedol ich zpiatky do horárne. Paholkov poslal domov, a mňa potupil: Ó! nemožno mi ďalej ostať tu. (Plače.) Kňahyňa (stranou). Opilý je. Anton. Psov štvali, bili, štípali nás! A všetky moci pekla proti nám. Kňahyňa. Iď, vyspi sa! Anton. Už idem. Bili, štvali psov — (Odíde.) Kňahyňa. Jakubi Jakub. Milosti? Kňahyňa. Ze syn môj silou oboril sa na vás? Jakub. Vec nemôžme si dosial vysvetliť. Kňahyňa. A Vintalkovcov nazpäť doviedol? Jakub. Tak. Kňahyňa (stranou.) Ha! musím přemluvit s ním slovo na case! Však prečo moja vlastná, drahá krv Zámerom mojim tvrdo protiví sa? Nehladám iného, len jeho blaho. Ach! prečo musím znášať uprostred Mnohého sklamania i túto starosť? (Odíde.) Tomáš. Ej, Jakub, u nás bude búrka dnes. Jakub. Tak zdá sa. Tomáš. Ale mnou to nehne! Tej noci horšiu búrku prestal som. Jakub. Veruže. Tomáš. Nevieš ešte všetko! slúchaj ma. Na večer, navráťac sa z horárne, Pod okno milej zticha zašiel som, Pod okno mojej sladkej dievčiny. Však osidlo mi nastrojili tam. Jej bratia s otcom počihali na mna, A zbiť ma chceli: ale, veru Bože! Tak Iahko im to nešlo, lajdákom. (Odídu.) Vystúpi Jaroslav. Jaroslav (sám). Nuž, sláva tebe, Bože na nebil Za skvelé ráno, zlatý jara deň. človeka bodrá myseľ z večera Únavou denných klopôt stížená, S východom slnka vzlietne, ako motýl Zo tmavej kukly, šťastne zplesajúc. V takéto božie láno nebýva Človeka nešťastného! Leda zhýralec, Za dusnej noci vo hre zmrhavší Posledný peniaz, ktorý slúžiť mal K výžive biednych dietok: ten si zúťa, Ked vyjde z krčmy, mračne klopiac zrak,

167 A slnca žiar v ňom nerozptýlí noc. Boh chrániž všetky dietky kresťanské Podobných živiteľov! Anton (prejde dvorom). Ha! náš knieža. Jaroslav. Ten, ztratiac úctu k sebe, silou vína Zronenú myseľ svoju vzpružiť chcel. Zošklivil sa mi tento matkin sluha. Však keby sverili mi vedenie Telesa složitého, v ktorom činnosť Každého článku musí súhlasiť So všemi ostatnými: bez horlivcov Podobných, tuším, neobišiel bych sa. Vše treba je! i myseľ otrocká. Vystúpi Peter. Peter. Milosti, dobré ráno! Jaroslav. Dobré ráno. Môj dobrý priatel, vždy ten starý len! S východom slnka rozhrebáva už Prsť zeme, ako pilná kurička, čo hladá sebe zrnko vezdejšie. Peter. Milosti, moja povinnosť je to! Som záhradníkom vašej matičky. Jaroslav. Si záhradníkom mojej matičky. Peter. Však oddaný vám tiež 1 Jaroslav, čo nového tu? Peter. Poslovia prišli včera od krála, Dva statní páni, s velkým komonstvom. Však zdá sa, vašu matku príchod ich Velice nepotešil. Jaroslav. Čo tu chcejú? No, dá sa myslieť! vlasť je v nebezpečí. Priatelu! natrhaj mi, prosím ťa, V záhrade fialôk: tých vonných kvietkov, Čo výbornosti svojej neznajúc, Do stienu k plotu uťahujú sa. Peter. Môj knieža drahý, milerád. Jaroslav. Bo musím sa Zavdačiť matke kytkou fialôk! Jej kvet je síce hrdý tulipán; Fialky sú zas kvietim mojej Ruženy : Však skromne, tiše. v jejich znamení, So srdcom vonné tklivým, odpor jej Premáhať hodlám. Lebo hnevá sa Na syna, ktorý doma nespává, A chodí za spanilou dievčinou. Nebesá! doprajte mi blaha toho Bez trpkej závisti. — Iď, Peter môj! (Peter odíde.)

lf>8 Jaroslav. Milostných nocí tklivý spevák, slávik, Už zamlkol; a miesto neho včul Šveholí škovrán hrdlom striebrozvukým, Krýdelká zemnošedé kúpajúc V ohnivej slnka záplave. Na roli pod nim pilný oráč tiahne Hlbokú brázdu; nad ním božie oko! Ach! k tebe, našej matky zeme Súdruhu skvelý, k tebe dvíham zrak svoj, Nesměle, sveta vladár ohnivý! Mne velí srdce, abych na kolená Pred tebou padol, jatý velebou: A že si nedostupný mojim ramenám, V náruči svojej aspoň pravekú mať, Zem našu dobrú, zbožne objať chcel bych. Však k tomu tiež som nedostatočný! Nuž, aspoň v duchu, syn váš, činím tak. Sme všetci vaše dietky! i ten jaseň toť, Na jehož statnej hlave šepoce Zelené listie žive s ranným vánkom. (Vo dvore spieva Tomáš, idúc za pluhom na roľu.) Pieseň. Sláviček spieval, hrdielkom len lkal, Keď som šiel k milej, plesajúc. Pred vráty na mňa otec jej čakal, Psa na mňa huckal, volajúc: „Chlapčisko drzý, pozor si daj! Spanilej dcérky mi nesvádzaj. Bo zbudím synov, I čeladínov: Veru ti zlámeme hnát! Zrodenýs\' bez ták žebrať." V komôrke milá pri okne štkala. Uslyšiac volu otcovu: „Vráť sa mi, milý!" k sebe ma zvala, „Nermúť sa pre reč starcovu. On chce mať zaťa bohatého, Nepôjdem ja však za iného I" Srdce mi zhriala, Bozk vrelý dala; Ružové lože stlala, Zas vrelé celovala! Dobrú noc, milá! či je už rane: Nespal som, ani nechcem spať. Hej! tesť ty milý, budeš-li tým mne. Chráň sa ty psíka do mňa štvať.

159 Večer, ked slávik zapěje zas, Vrátim sa k milej v smluvený čas: Varuj však synov, I čeladinov! Bo prisám Pánboh svätý, Zlámem vám všetkým hnáty 1 Peter vráti sa s fialkami. Jaroslav. Kto spieva to? Peter. Náš Tomáš, orať ide. Jaroslav. Ó! aký hrdina to: jeho krv Hned z rána bujne plesá. Aký hrdina! Ač v láske ťažkosti má, ako ja. (Stranou) I načo ešte váham bázlivé, Ked k rozhodnosti viacej príčin mám! Peter. Vezmite, pane. Jaroslav. Vdaka za fialky. Mám, Peter, k tebe prosbu velikú. Ty vieš, že Vintalkovu dcéru milujem; Ač matka láske našej nepraje. Však poneváč včul musím z domu preč, Bo kráľ náš pomoc žiada do vojny: A Boh zná, čo by mohlo stihnúť zas V neprítomnosti mojej Vintalkovcov ? Nuž, priatelu môj, doved ich ty sem. Nahliadam, že tu treba rozhodnosti! Ja zkúsim matku smieriť so starcom; A pod ochranné krýdla sverím jej I moju cudnú, krásnu milenku. A č odvážny to krok, hlas čujem v srdci, Že úmysel môj podarí sa mi. Peter. Však klamný-li to hlas! Jaroslav. A nechám-li ich tak, Mať moja znova vyženie ich preč, Do sveta púšte, hladu v ústrety. Nuž, stoj čo stoj! ja musím smieriť ju. Ked sverím ochrane jej Buženu, V sprievode mocnej prosby synovskej: So srdcom ľahkým z domu odídem. Id, priatelu môj! doved ich ty hned. Peter. Ó, kiež by nádej vaša nesklamala vás! (Odíde.) Jaroslav. Vzdor pochybnostiam, ktoré uvaluje Na jeho ducha žitia zkúsenosť; Svierajúc do pút chladu, váhania Srdečný oheň: moje rozhodnutie Ho potešilo. V oku hrala mu Radosti perla, slza, na odchode!

160 Vystúpi Kňahyňa. Jaroslav. Maminka, dobré ráno. Kňahyňa. Kde ty, synku, blúdiš? Jaroslav. Ďaleko, mati, zaniesla ma tuha, Kus sveta vidieť, mimo úzky dom! Kňahyňa. Kdes\' spal tej noci? Včera celý deú Nebolo doma ťa! Tak hladíš ty Obveseľovať srdce matkino? Úbohej vdovy, ktorá do teba Veškerú vkladá žitia útechu: Bo krvou srdca odkojila ťa! Jaroslav. I ja vás, matka, vrelé milujem. Kňahyňa. Ha! skutky tvoje svedčia o inom. Kdes\' spal tej noci? U Vintalka: fuj! Jaroslav. Poslyšte, maminka, mám prosbu k vám: Velikú prosbu! Kňahyňa. A ja k tebe tiež! Jaroslav. Vy tiež ? Kňahyňa. Čo, milý synku, posmievaš sa mi? Ty nechceš chápať ohňa strasti mojej, čo rozpaluje srdce materské? Jaroslav. Ju neposmievam sa vám, maminka. Kňahyňa (stranou). O! stíš sa, srdce moje, stíš sa len. — Nuž, nastroj, synku, mysef k dielu vážnemu. Do zámku nášho včera zavítali Kráľovskí poslovia i s komonstvom, Dva statní rytieri; s tou radostnou, Ba! načo tajiť? pre mňa radostnou Novinou, král že v nebezpečí je. Do zeme vojsko vpádom hrozí mu, Nepriate! mocný, jehož silu on Z počiatku podceňoval. Žoldnieri mu V čul nestačia; i zovie v úzkosti Na pomoc šľachtu, hrdých zemanov. Mne, synku! uslyšiac tú novinu, Zplesalo srdce; mysľou prelietla mi Minulosť rodu nášho: otca tvojho Nešťastný osud, jehož králov hnev Vypudil za hranice, zbaviac ho Dedičných statkov, sily šľachtica. Ohnivé jeho srdce vo vyhnanstve Ach! onedlho navždy onemelo. Však predsa dožila som sa raz pomsty! V tom okamžení ucítila som Za mnohé slzy sladkú úľavu; A vydýchnuc si z hĺbky, riekla som: Je v nebi Boh, je pravda na svete! Kráľ kráľov učí poníženosti

161 Vysoké srdcia, ktoré v pocite Presily neznaly už súcitu. Jaroslav. A akú odpoveď ste dali poslom? Kňahyňa. Nedala som im žiadnej odpovedi; Na teba čakala som, čo ty řekneš? Si jediný muž v dome, náčelník! A ruka tvoja tríma tvrdý meč. Nuž odpovedz ty poslom, ako sluší V príkorí našom odpovedať im. Rozhodovanie tebe ponechávam, Bych dvíhala ťa v očiach cudzincov, I ludu domáceho: aby zvykli Na teba zrieť, jak na vladára domu; Ktorého vidiac zvolna vyspievať Z chlapeckých, hravých, nerozumných liet, Nevedia dosial vážiť náležité A stavať v mysli na prednejšie miesto. Jaroslav. Ste príliš láskavá. Kňahyňa. Nies\' deckom viac! Jaroslav. Je pravda, maminka. Kňahyňa. A predsa, ach! Docela nevážne si počínaš. Primiešal si sa k luze, sedáš do pliev A blata! zkadial dvíhať musím ťa Na stupeň kniežací, kde tvoje miesto. Jaroslav. Maminka, slyšte — Kňahyňa. Ty múa poslúchaj! Pred sluhy seba príkre znevažuješ; A nevážiac si vôle matkinej, Snižuješ múa tiež v očiach čelade. Jaroslav. Ó! leda nechtiac. Kňahyňa. Cos\' to učinil Správcovi Antonovi? Toho nestrpím! A zakazujem, abys\' križoval Úmysly moje, synu svévolný! Vintalka ďalej v službe nechcem mať, Bo zastával ju k mojej nespokojnosti; A na môj rozkaz odvádzali ho. I tážem sa ťa, prečos\' bránil im? Vrav! prečos\' bránil mojej čeladi? Jaroslav. Maminka, odvolajte rozkaz ten: Tu vrelú prosbu vrúcne vznášam k vám! Kňahyňa. Ha! k vôli tvojej milej? Jaroslav. K vôli dobrej veci: V tom čine bude pravda, milosrdie! Kňahyňa. To není pravda! Jaroslav. A mne k vôli tiež. Kňahyňa. To! k vôli tebe: v tom je jadro veci. Chceš na blízku mať svoju milenku, 11

162 K nejž hriešne telo príliš tiahne ta: I nevieš odolať mu. Styď sa, synku! Snad sľúbil si jej veci bláhové, 1 chcel bys\' teraz verne v slove stáť? Však nestane sa ti v tom po vôli! Jaroslav (stranou). O! stíš sa, srdce moje, stíš sa len: Bo matkou je mi, ktorá Ružene Tak bezohladne blížil Kňahyňa. Veď tej noci Pri dievke Vintalkovej spal si zas ? Jaroslav. V senníku pri horárni, maminka! Nevinnosť Ruženy je svätou mne, Jak predsavzatie srdca ctnostného: Odmenou jehož za zriekanie býva Nebeská radosť v tichom svedomí. Kňahyňa. Ty blúzniš, synku! Jaroslav. Na vonnom sene spal som, sám a sám! Les vôkol mňa, a noci tajomná tíš. Opodial pod krýdlami rodičov Milostná dievka. Žiadalo sa mi V prírode stráviť tichú, blahú noc! Kňahyňa. Ha! to sú plané fantázie len, Kniežaťa nedôstojné. A ja neverím Tým čistým predsavzatiam, ktoré plnia Svedomie tvoje blahom nebeským. Ach! to je blud: lžeš, Jaroslave môj. Jaroslav. Jak velice mi, matka, křivdíte! Však verte: prisahám vám u nebies! Že telo jej je čistá ľalia. A ostýcham sa, v púhych myšlienkach, Žiadosťou chlipnej krvi tknúť sa jej. Ja dočkám cudne noci svadobnej. Kňahyňa. čo? Jaroslav. Bo nevzplanul som láskou k dievke tej Z bujnosti krvi! Bez nej život môj, Bez nebeského duše dopluka, Ač v dostatku a sýtych rozkošiach: Pod mrakom tupej bezpečnosti, Nežiaril by tou jasnou velebou! V tých citoch lásky mluvil ko mne Boh: Ja uveril som mu, i umienil si, Že Ruženy viac nikdy neopustím. Kňahyňa. Ty blaznieš, Jaroslave! Jaroslav. Neblazniem! Rozmyslel som si dobre túto vec. A prosím, odvolajte rozkaz svoj: Odporom svojím poškodíte len Vážnosti mojej, ktorú dvíhať chcete! I duši svojej, krivdiac starcovi,

163 Vo službe vašej neúnavnému: Ved čin ten bude volať do nebies O pomstu! Kňahyňa. Synku, mlč! Jaroslav. O ! maminka: Ja dúfam, Ruženu až poznáte, Vy sami zamilujete si ju: A smeriac sa s ňou, dovolíte mi, Bych priviedol ju do vašeho domu, Vám za poslušnú, vernú nevestu. Kňahyňa. Nie! Jaroslav. Maminka! keby ste vy vedeli, Akého pokladu mi neprajete. Jej bytnost krotká, milá, panenská: Jak sviežosť rána v lese, vtáčkov spev! Jej neha srdca, vône opojnej: Jak jarné fialky! vás okúzli tiež. A nad to veno bájné, nebies skvelý dar! Milosťou nebies štedré nadělený. Kňahyňa. Môj synu, tebe láska docela Pomiatla rozum! Čo mne po nehe, Po speve vtáčkov, vonných fialkách? Ja tvojím srdcom hľadieť nemôžem. Vedz! ona otca nemá, matka jej Nebola nikdy vdaná: do vena Priniesla by ti biedu, ostudu! Nuž, pankharta mám prijať za nevestu? Žebráčku, dievku môjho otroka? Ichž vozdejší chlieb nízka služba len, A vola chlebodarca každú chvílu Do sveta môže zahnať háveď tú. Ó, Bože na nebesách! studom, hnevom Predkovia tvoji v hroboch obráťa sa; V ichž žilách prúdila krv královská, A naučení boli velieť len, A čierna luza za podnož im bola: Že našiel sa v ich rode potomok Tak zvrhlý! Jaroslav. Ó! bych, matka, mluviť smel. Jej venom poklady sú, akých kňažny Ženíchom hrdým neprinášajú! A nevyváži žiaden sveta stav Pamiatkou mrtvých predkov cenu ich, Ni dôstojnosťou svojou nadutou. Že otca nemá? verte, mocná ruka Láskavé nad ňou bdie, čo privedie K zomdleniu králov silné rameno. Ó! kebych smel len mluviť: v uši vaše Hlaholom zvonu prenikla by zvesť 11*

164 0 veciach bájnych, podmaňujúcich Pochybovačnú, tvrdú mysel vašu! (Stranou.) Ač ukrývajúc v srdci bázlivé Svoj drahý poklad, zmieram tuhou, steskom: Kiež bych sa pochlubit smel pred svetom Tajomstvom svojím, v nebi zrodeným! Bych nezdal sa viac matke úbožiakom. Však mlčať musím, abych nepodráždil Závistné božstvo! Kňahyňa (stranou). Tuším, jeho duch Uniká do hmly z hraníc rozumu! Jaroslav. Maminka, prosím, upokojte sa; Netrápte mňa i seba nadarmo Tým mnohým žalostením. Boh dá! ešte Prejavím činy zdatnosť muža tiež: Ač máte v tom mnohú pochybnosť. A. sláva moja jasne vyplynie Na svetlo slnca zo tmy nepoznania, Kde za čas ešte musí v tichu zrieť. Však teraz svoje svolenie mi dajte, 1 požehnanie k svadbe s Ruženou: By v živote nás šťastie sprevádzalo. Bo krýdla jeho skoro ochromejú Bez priazne, požehnania rodičov, Po sebe smelšom, mocnom rozmachu. Kňahyňa. Ja nešťastná! Jaroslav. Ó! matka, nevravte tak. Kňahyňa. Môj synu, Cos\' si to vzal do hlavy? Tou mierou zmiatla láska rozum tvoj? Ach! moje nádeje, že obnovíš Našeho rodu silu: moje nádeje, Nešťastnej duše perly! rúťa sa Do hrobu tmavého. Môj synu úbohý! Jaroslav. Mňa, matka, neľutujte: lebo som Velice šťastný! toto doba je Mojeho žitia, plná kvetu, plesu, A blaha, vami netušeného! Ju bude srdce s steskom spomínať, Keď zhubný času zub a návyk sotre Pel citov s neho, stupiac svieže vzněty: Ach! s tuhou bude vzdychať po nebi. Toť žitia môjho jaro, svieže ráno! Rozkošný deň, ked z nebies zlato line. Ač, maminka, vy nechápete to: O! by ste rozumeli, srdcom chápali, Co ukrýva sa tajne pod hmotou. Vám zemská vášeň oslepuje zrak! Zášť proti vyšším, pýcha, nadutosť A pohŕdanie tým, čo pod vami.

165 Bo dnešný svet je zlý! on musí byť Tříbený ohňom strasti: aby znovu Zavládol medzi nami zlatý vek. Ten oheň, vnove oživujúci Strnulé srdcia, neschopné už viac Láskavých hnutí: (ktorý spojuje, Jak žiara slnka, nízke s vysokým, A svety duchov, ničiac predsudky! I vnáša do vedomia vieru nám, Že z Boha sme, a v Bohu väzíme:) Ten oheň, matka, ach! vy neznáte. Vám cudzí je všeoživujúci A plodný duch. — Však nesúďte ma prv, Kým skutky neprejavím poklad svoj. Kňahyňa (stranou). Čo deje sa to so mnou, že môj duch Tak razom zmalomocnel? Nemám síl Klásť odpor jeho rečiam bláhovým! Snád je to mdloba srdca materského? Bo ono otrokom je plodu vlastného, A dá sa strhnúť slepé, netečné V nešťastie, ktoré nezavinilo. Či je to iné? (Plače.) Satan (zjaví sa za kňahyňou). Jaroslav. Ha! znám ťa, chlape ty. I pod sem blíž, Nech do očú ti nazrem. Satan. Znám vás tiežl Jaroslav. Však známosť naša navždy prestala: Preč! preč! (Sataii odíde.) Kňahyňa. Môj syn ty milý, úbohý. Jaroslav. Mňa, verte, nemáte čo ľutovať! A ťažko mi to padá na dušu. I nech vás synov osud netrápi: Dá ešte Boh! že sláva moja zkvitne, I srdce vaše zplesá blažené; Len majte strpenie, a nesúďte Dla okamžiku. Kňahyňa. Syn môj úbohý! (Utiera si slzy.) Tu počkaj na mňa; idem zavolať Králových poslov. Jaroslav. Budiž, maminka. Kňahyňa. Nech prednesú ti žiadosť královu. Jak náleží: a potom spoločne, čo učiniť nám treba, rozhodneme. Však pamätaj, že otca tvojeho Král tento do cudziny vypudil, Kde umrel vo vyhnanstve žalostnom: Nuž obháj voči nemu dôstojne Česť domu nášho!

166 Jaroslav. Ano, maminka. Kňáhyňa (stranou). Nech ide na boj! snad tam zapomene úslní dvora, medzi rytierstvom, v kruhu skvelých paní, na sedliacku. Tu doma v strastiach klesol jeho duch. (Odíde.) Vystúpi Satan. Jaroslav. Čo praješ si V Satan. Vám, pane, posluhovať. Jaroslav. Mne posluhovať chceš, ty panovník! Čo do otroctva sebe celý svet Uvádzaš? ktorý týraš rudské plemä, V ňom roznecujúc vášeň: ako toť V matičke mojej rozdúchal si žiar, Až malomocné plakať musela; A v krvi pocítil som osten zlý, Bo pýcha budí odpor, protitlak. "Však neustále srdce krotil som, Nespustiac s umu, že je matkou mi. Mne posluhovať chceš, ty panovník? Iď, šelma, lebo nenávidím ťa 1 Satan. A verte, pane, služobník som len, Plniaci volu, ktorá vyše mňa. Mňa osud tlačí vždy len k služobnosti, Keď povedome chcel bych zdvihnúť šíj! Však vám tým oddanejšie slúžiť chcem, Že miláčkom ste Ducha mocného: Bo vidím, dary jeho obrnený ste. Jaroslav. Ach! služieb tvojich nepotrebujem. Satan. Ja blažím rozkošami nadzemskými! Jaroslav. Rozkoší tvojich chtíč už zmrtvěl vo mne. Satan. I hĺbka tvorivosti väzí vo mne. Jaroslav. Ty tvoríš? Satan. Pane, nesmpjte sa! tvorím bohov. Jaroslav. To slyším s podivením. Satan. V katechizme, Za detstva vám to vykladali už: Ja z temnoty zvem k svetlu ľudský rod, By k sláve bohov smelé vznášal sa! Kto ovšem trúfalé a nezbedné Vypína hlavu z bahna všednosti: Boh svetov tomu dlaňou mohutnou Uderí temä, mnohým zlomí väz. Kto prežije však bolesť, vytrezvie, A s osudom sa smieri: taký býva Mudrcom, polobohom medzi bratmi, A svetlo božie v srdci svieti mu!

167 Jaroslav. Iď, sveta pokušitel: von, von, von! Múdrosti tvojej desím sa. Satan. Však váž si viac Osoby mojej! abych nedosadol ti Na plecia ešte, že ma znevažuješ. (Orlíde.) Vystúpi Prokop a Sokolík. Jaroslav. Aj! naši vzácni hostia. Sokolík. Sluha váš. Prokop. Šľachetné knieža, dobrý deň. Jaroslav. Som pokorný váš sluha, a váš tiež! Srdečne vítam vás tu. Prokop. Domnievam sa, Že znáte účel nášho príchodu: Kráľovi poslovia sme, pozývame Zemanov, jemu verných, do boja. Bo naša milá vlasí je v nebezpečí. I nepochybné každý s ochotou Vytrhne meč svoj na jej obranu; A v takej sile, čo len stačiť bude, Pospieši vlastných výhod obhájiť, I statkov : ktoré stoja, padajú S vladárom domácim. Veď cudzí král, Zvíťaziac, nastavia si vlastných manov 1 Jaroslav. Zaiste! zaiste. Nuž! ešte raz, Pánovia milí, buďte vítaní nám. Prokop. Môj pane, vďaka! Zdáme odpoveď. Jaroslav. Matička nedala vám odpovedi? I akú inú odpoveď bych vám Dať mohol: ako že sa vystrojíme Do boja mocne, čo len stačí sila? Moc toho není, čím my vládneme; Však, dá Boh! umom nahradíme zas. Sme ludia v tôni, šere žijúci; K nimž papršleky priazne kráľovskej, Obživujúcej, nedopadajú: Však zato verní! až snáď na to mnohé Matkino žalostenie. To jej spôsob už! Pánovia, kedy hodláte preč? Prokop. Ešte dnes. Jaroslav. Ó, škoda, škoda! bol bych s vami rád Posedel družne v milej besede, Pri poháriku. Ale dúfam v Boha, Keď sídeme sa v rezidencii, Tam podáme si ruky, ako starí známi; A vyprázdníme pohár niektorý Na stále priatelstvo. Sokolík. O! pane, radi. Jaroslav. Od dávna na cestách už?

168 Prokop. Celý mesiac. Jaroslav. Nie radosť takto potulovať sa! Však rozkaz králov nado vše. Sokolík. A niekedy Okamžik sladký dlhé strádanie Vypudí razom z našej pamäti. Toť! včera na noclahu boli sme V mestečku krajskom, neďaleko od vás. Tam hostinský mal milú dcérečku: No! nezabudnem tak hned očú jej. A šťastie moje dodnes trvalo! Keď vyhliadol som v noci zo zámku V tú stranu: myšlienka, že alespoň Pod jedným pásmom nebies hviezdnatých S ňou spolu dliem, a v duchu pri nej som, Budila vo mne sladký blaha cit. Jaroslav. Môj priateľu, to lásky hnutie je í (Stranou.) Jak spanilý to, skvostný mládenec! Vystúpi Peter. Jaroslav. No, čo je, Peter? Peter. Vintalko je tu. Jaroslav. Nech počká, povedz mu: ja prídem hneď! (Peter odíde.) VyBtúpi Kňahyňa. Kňáhyňa. Jak odpovedal syn môj na královský vzkaz? Prokop. Jak náležalo, prosím: rozmyslené. Kňahyňa. Rozmyslené! Mňa pudí srdce inak odpovedať. O, pánovia! kto od blížneho chce Pomoci, výhod, nadchádza si ho; I lichotí mu, jeho lahkovernosť Obalamutí malým dobrodiním! By za maličkú službu užil chytré Síl jeho mnohých k odsluhovaniu. Tú povahu má chytrák: láska však, Tá odvďačenia nehľadá, lež proste Bez zásluh činí dobre mnohému. Náš kráľ však, ktorý neosvedčil nám Milosti za mak, čo viac! v nenávisti Vyvrátil dom môj temer z koreňa: (Nepamätajúc, že i nepriatela Přemoženého šetriť náleží; Bo pod rukou sme všetci Hospodina. I nemôžeme znať, či v okamžení Už nasledovnom jeho pomoci Zdať nebudeme? ako ukázalo sa, Že áno!) Nuže! čím si zaslúžil •

169 Pomoci od nás premocný ten král? Ach! pánovia, mne jeho kraľovanie Zaľahlo na srdce, jak žula centová. Jak nestrávené sústo v chorom žalúdku: Na každom kroku cítim jeho tiaž. Jaroslav. Však, matička, tak predsa nemluvte! Kňahyňa. I nech len, synku, ústa hlásajú, Čím prekypuje srdce ranené I Môj drahý manžel, jehož nemôžem Spomenúť, aby neožil znov\' žiaľ môj A slzy prúdom nezalialy zrak: čím sa on previnil, že musel umrieť V žalostnom vyhnanstve, a statky ztratiť? Tak že včuľ temer ničím nevládne Potomok jeho: a len hanba mu Niesť hrdý titul kniežat bez imania! A kráľ ten nestydí sa pomoc žiadať Od neho, jehož zrobil žebrákom? Jaroslav. To k veci nepatrí. Kňáhyňa. O, styď sa! Co patrí potom k veci, ak nie to, Čo je nám drahé? Ty mňa nepoučuj! Tvoj otec účasť na odboji mal, . 0 zákon opierajúc sa: bo kráľ náš Smlúv dávno stávajúcich nešetril. 1 právom pozdvihol meč otec tvoj; Len sily nedostávalo sa mu Podoprieť mocne svoje dobré právo, yšak vďaka tebe, večný Sudca náš! Že spomínaš krívd slabých aspoň ty. Ó! dožijem sa ešte pádu pyšných. Jaroslav. Mamička, shovejte! nech mluvím ja. Rod náš, čo tajiť! kruté pokorený je, Pánovia milí, vlastným vladárom. Však vlasť je v nebezpečí: to je to! Pomoci nesmieme mu odoprieť. Mamička vedľa statku dedičného Vystrojí zbrojných tiež: by právo naň Neutratila, ktoré trvá len S tou povinnosťou. A ja pôjdem tiež! Nech túžia sa tam moje ramená, V hrdinskej seči. Veď nám nenáleží Zášt večne nosiť v srdci na kráľa: Úkolom jehož od vekov je to, By tiesnil bujnej mysle svevoľu. To recte, prosím, jeho Milosti. Prokop. Kňahyňa vzácna! porúčame sa; Už príliš dlho meškali sme tu. Povinnosť zve nás ďalej; kráľova vec

170 Netrpí odkladu. Nuž! toho ráčte byť Vždy pamätlivá. Jaroslav. Áno, pánovia! Povinnosť našu vykonáme. Sokolík. S Bohom, kňahyňa! Kňahyňa. Vyprevacf, Jaroslave, vzácnych pánov. (Poslovia odídn.) Ja nepomohla bych mu ani toľko. Co stojí za silácky výkon mravenca, Keď vlečie suchú snietku na hniezdo! Nech zhynie! čo mna po ňom? keď ja nemám Potěchy z neho. Jaroslav. Lepšie bolo tak. Kňahyňa. Úbohý synu! a ty chceš ísť tiež Závodiť medzi skvelých rytierov? Nezvestný šľachtic, ktorý dievku sprostú Za ženu chceš si vziať: ty chystáš sa Zápasiť o kráľovskú odmenu S prednými reky, zeme? Jaroslav. Áno, mamička. Kňahyňa. Veď miesto tvoje medzi sedliaky A luzou, k nimž sa spúšťaš ochotne: Už docela ta patríš! musím sa fa zriecť. Jaroslav. I docela k nim patriť nebol by mi žiaľ Veď, tuším, viacej šťastia skryto tam, Než skytá sveta lesk, i moc a bohatstvo. Kňahyňa. O, Bože! Jaroslav (volái. Peter, volaj Vintalkovcov. Peter (vonkui. Hned! Jaroslav (stranou). Či ozaj bol bych taký úbohý, A sebe sám len zdám sa niečím byť? I, Boh dá! duch môj dokáže sa zjavne. — (Nahlas.) Mamička! nermúťte sa pre syna: Tak tuším, v príducich dňoch naplní sa, Čo naznačeno v knihe osudu Zlatými písmenami na môj vrub. V tej svetlej predtuche už dvíha sa Zo stienu prítomnosti duch môj výš! Prestaňte žalostiť už za otcom, Vdovinho smútku doba minula. Kňahyňa. Však nevidím ja žiadnych znamení! Vystúpi Vintalko s Ruženou. Jaroslav. Prv, nežli odídem, chcem sveriť vám, Nevestu svoju, mama, Ruženu. Mamička! zaklínam vás na všetko, Čo plní srdce hrúzou posvätnou A pripomína Boha, milosrdie: Ó! prijmite ju vďačne za dcéru;

171 I Vintalkovi chleba doprajte. Mne k vôli učiňte to! abych z domu Vykročil spokojne, a v dôvere Podnikal slávne činy. Lebo vedomie, Že nad ich hlavou mračne vznáša sa Nemilosť vaša, zbavilo by ma Bodrosti jarej, činy plodiacej. Mne k vôli, mamička! bych radostne Vykročil z domu, šťastie podmaniť si: Bo srdca mračného sa štíti zdar. Ó, verte! ona bude dobrým anjelom Vašeho domu, vďačnou dcérou vám, I pomocnicou vernou v starostiach. Kňahyňa (stranou). Nie, nie! Jaroslav. Mamička, prosím vás! Kňahyňa. Ach! sladkou nádejou Kedysi srdce moje kojilo sa, Že v tebe obnoví sa kvet a sila Našeho domu: tento okamžik však Nádeje moje spálil, ako plameň Voňavé polné býlie na medzi! Len popol ostal po ňom. (Plače.) Satan (dvíha sa za kňahyňou). Jaroslav. Ty opäť tu? Von! von. Satan. Som doma tu. Jaroslav. Von! (Satan hroziac, odíde.) Kňahyňa. Děvečka, syn môj chce ťa za ženu: Či naučíš ma oným kúzlam tiež, Ktorýmis jeho srdce zmámila? Rušena (kľakne). Chcem milovať a poslúchať vás, kňahyňa! Kňahyňa. Vintalko, poďakuj sa synovi: On přimluvil sa za vás. (Odíde.) Jaroslav. Srdiečko! A teraz s Bohom buď; ja musím preč. Ružena. Ach! mne tu bude úzko bez teba. Jaroslav. Len poslúchaj a trp; a po čase Odmeny chvíľa nastane nám obom! Keď navrátim sa z boja, Boh dá, šťastne: Premohúc sveta zlosť, žiť budeme V zátiší blaha manželského tu, V svornosti bezpečne, ty rozkoš moja! (Pokračovanie.)

172 Gustáv K. Zechenter. (——"^ Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) 22. januára 1870 nám Petronella oznamuje, že dňa 25-ho je Nellin sobáš, a 27-ho ich čakajú v Brezne. A tak konečne z tých rozličných „tento, a nik iný!" ostal Julius Kuchinka víťazom. Na svadbu medzi inými šli: Jozef Baittrok so ženou Bertou a dcérou Gizellou, Ludvik a Pišta Kuchinka, Julius Kožuch, a každý oso­ bitne na štvorke. Petronella bola tiež volaná, ale nemala s kým ísť, ačpráve príležitostí štvorpražných bolo dosť. — 28. marca píše, že i tam, v Brezne, mernici železničnú trať vymeriavajú, ale kedy sa stavať bude, to je tvrdo uhádnuť. A veru to dlho trvalo, kým k tomu prikročili; o tom Brezňania dlho rozhutovali. 16. mája mi zase oznamuje chýr, aký tam o mne koluje, že mňa penzionovať chcejú, ale to by bol správnejší chýr býval, že ja penziu pýtať zamýšľam. V júni že nás majú Sihlania navštíviť. V Brezne hrali divadlo slovensky a nemecky; tamto menovite vypadlo znamenite, a nadovšetko vyznačil sa v hre učitel Matze- nauer, ktorý časom ako organista a učitel v Trnave vydal slovenskú Antológiu nemeckých básnikov. Janko Čipka mi 1. februára registruje, že svadba Nellina bola odbavená, a doložil, že mladoženíchov na Sihlú vyprevádzal Imrich. — Francisci v Revúcej dcéru Marínu za Kolomana Tótha vydával, planý svet hovorí vraj, že to vydaj nie najlepší. — Oľga, dcéra Čipkova, bola chorá; jeho pani matka, statočná, 81-ročná starenka, ešte vždy a nebezpečne leží; Samko Lopušný ďalej tučnie, ale pekné jeho kučery už veru íedivejú. 16. augusta v tom roku usi­ lovná, všestranne vážená pani Čipková usnula, po mnohých trapiech. Matej Slabey, ako z parte vysvitá, ešte bol na žive, ale nezadlho potom umrel i on, na hrdelného raka. Dňa 11. februára mi Martin čulen opisuje rozličné stupne rozmanitého svojho zamestnania. Som vraj gymnaziálnym direktorom v odpočinku (lucus a non lucendo) a prednášam 22 hodiny týždenne. Pritom som kurátorom, pecúchom a kvartírmajstrom pre žiakov; doktorom gymnaziálnej alumnie, predsedníkom kassína a Vzájomnej Pomocnice, búriteľom martinským, ktorého sa chasa matičná a knih- tlačiarska viac boji, ako čerta. Mimo toho je ešte tiež exhortátorom, i krčmárom a hostinským pre všetkých Slovákov, čo do Kláštora prichodia; lenže všetko, rozumie sa, zadarmo. Je i babou; včera v horúčke bedákajúceho žiaka klystiroval. — Taniere a misy z krem­ nickej dielne mu poslané sa škaredé lámu, tri misy už hned 1 přišly dochrámané, ako rakúska monarchia s odpadkom Lombardská, Ve- necie. 3. júna ma volá na valné shromaždenie patronátu gymna­ ziálneho, na ktoré som sa 21. júna i ustanovil. 16. júna ho Bo- bula napadol, že je Čulen „ vedomostiar" a — demoralizátor. A takto písal Bobula! no toho si veru Marci ani len nevšimnul. 13. augusta mi oznámil, že na druhý deň bude porada o predsedníctve Matice Slovenskej, a myslí, že sa v tom na J. Gotčárovi usnesu.

173 Dna 18. januára povolal nás Julius Plošic na divadlo do Sv. Kríža, azda ní, ostatné toho druhu. Šiel som, a prišiel ta i farár konešovský, veselý chlap Ignác Kleinhaus, a kremnický kr. hutný správca Jul. Backhmann. Zabavili sme sa dobre, hrali môj kus: „Oklamaný klamár". Karlovi švagrovi chybuje ešte 8 mesiacov do penzie, ne­ trpezlivé očakáva deň vysvobodenia, a hromží nešeredne na svojich predstavených, celý ten systém, ale nadovšetko na Kaldroviča. Pri­ pomína, že Milka s Adolfom cestovala na Sihlú, a tento ztadiaľ po­ tom pobral sa na Cinobaňu, kde ho Franc Kuchinka očakával, aby mu železné bane vedecky preskúmal a mu ich usporiadal. Urobil Adolfovi návrh, aby vstúpil k nemu za závodného správcu. V prvom návale entuziazmu brat prisľúbil, ale potom povážiac vec bližšie, pri čom by bol pri äráre vyslúžené roky a tým nároky na penziu ztratil, odstúpil od úmyslu, uspokojac sa so 100 zl., ktoré mu Fr. Kuchinka za ustávanie udelil. Mikuláš Ferienčík 25. februára píše, ako to už vlani predpo­ vedal, že príde 5. marca do Kremnice so ženou, tesťom a švagrinou; zabaviac sa tu za pol hodiny, odcestujú zaraz do Štubnianskych Teplíc a tak ďalej do T. Sv. Martina. \' Keď sa už divadelná spoločnosť sväto-krížska rozpadla, od­ niesol Julius Plošic divadelnú výbavu domov, uložiac ju na pod- vrch. Za to ho, nárokujúci odporníci Krížania chceli zažalovať, ale to jeho nemýlilo a výbavy nevydal. Keď potom povolali kremnickú dalárdu, aby táto mala kde vystúpiť, dali sa na prosenie, čím sa konečne Julko dal udobriť a kulisne im povolil. Hrozili processom, a skončili prosbou. Toto sa dialo v mesiaci marci, ale 30. mája 1870 nás povoláva, mňa, Makuca a Křižku, na majáles na Močiare (pri Kríži vyše židovského hrobitova nad Kremničkou), ktorý ma­ jáles rozchádzajúca sa slovenská divadelná spoločnosť vydržiavať bude. Boli sme, a bol s nami i brat Adolf, zabavili sme sa dosť dobre. Ján Chalúpka, osemdesiatročný starý a na nohu chorý pán, ponosuje sa na svoje hojné, rozličného druhu domáce galiby (7. apríla 1870). S celým svetom rozpadnutá, nanajvýš hysterická žena jeho je morfinizmu oddaná. Ba pozdejšie, ako vdove nepostačilo jej ani to a oddala sa i do pitia vína, zvlášť večer, aby spať mohla. Ako som ju poznal, už od dávna maznavá táto osoba rada čítavala romány hlboko do noci. Planá to obyčaj. — On tedy chorý na nohu musí faru druhému prepustiť, ale v jej rozpoložení to na nu velmi planý dojem urobí a on bude mať čo sa napočúvať jej kvílenia, stukania a preklínania. Aby ona tedy vec s druhého stanoviska po­ nímala, prosí ma, aby som jemu písal, akoby svoj náhlad lekársky, a mu radil, že by hladel tú faru čím skorej opustiť, ináče, poneváč, ako mi známo, ona vlhká, pre chorého naskrze nesúca je, on v nej doprosta vyzdravieť nemôže. Ja som mu urobil po vôli, a priložil som k tomu, po chuti jej egoizmu, že to stavisko i jej útlej sústave nadmier škodlivé je a polepšenia jej stavu len tak s prospechom očakávať môžu, keď sa na druhú primeranejšiu hospodu presťahujú.

Zahral som tedy jemu k vôli malú túto komédiu. Aký účinok môj list u pani Chalupkovej mal, povedať nemôžem. V mesiaci máji oslovil ma priateľ Ed. Makuc, král. predsta­ vený jamy Ludovika, aby mu moju príležitosť do Vyhieň, kde si testinú navštíviť chce, požičal. To som aj vďačne urobil. Ale mal som na ten čas za kočiša Turčana, Tomáša. A tento Tomáš bol čudnou, neobyčajnou chlapinou; ten šuhaj by azda bol mohol deväť desatín svojho života prespať, a tú poslednú jednu desatinu pre­ žívať. On musel byť vo velmi blízkom rodinnom sväzku, a keď to nie, aspoň v kmotrovstve — s Morfeusom. Stojac na jednej nohe, prehodený cez stolec ako uterák, ba azda čo bys\' ho bol na motúz obesil, bol by v stave býval chrápať. Bola to akási zaspaná cho­ roba. Keď v kuchyni nože čistil, zadriemal; keď mi čižmy leštil, zaspal. No a v stajni som ho vše ohreblom štekliť musel. Pohá­ ňajúc kone, jednostajne kluckal; a keď si chcel, aby kone pobehly, museľs najprv Tomáša medzi rebrá búšiť. Nie div teda, že sa nasledujúce nešťastie pripätilo. Ako sa Makuc, domov sa vracajúc, Kremničkou viezol, Tomáš obligátne spal, kone obligátne dupkaly, a on, Makuc, v myšlienkach zahrú­ žený, nič nepozorujúc, ticho vo vozíku sedel. Razom čosi zvreští, kone zastaly, ale už bolo pozde. Silný, asi 2—3-ročný chlapček ležal zadlávený na ceste! Neboža, sediac v prostred cesty, hralo sa v piesku, a následkom darebáctva kočišovho chúďa prišlo o život. Pochopiteľne mňa to veľmi dojalo. Ale flegmu Tomášovu to akosi nemútilo. Plný planého dojmu musel som sa hneď druhý deň ku chorým do Turčekov vyviezť, a môj brat Adolf, baviac sa v úrad­ ných povinnostiach v Kremnici, viezol sa so mnou domov na Piargy. Cestou sme tú nehodu pretriasali a kočišovi do duši trúbiac, jeho chybu lenivosti vytýkali. On pokojne, bez odporu načúval, a ako pod vŕšok Anna-šachty doťahujeme, už sa mu gigaňa na vše strany sveta, ako osika vetrom tlačená holengala. Pohoršený in flagranti som mu tvrdou päsťou knedl do chrbta vlepil, a on sa veril, že mu spanie ani len na mysli nebolo. Kočiš otcom dieťaťa bol u slúžneho zažalovaný v Tekovskom Sv. Kríži, a citovaný bol až v jaseň, keď. už u mňa neslúžil, a okolnosť tá, že sú i rodičia vinní, keďže svoje deti bez opatery po hradskej ceste motať sa nechávajú, osvobodila ho od väzenia, ale na pohrabné útraty a oškodeným rodičom musel 40 zl. složiť. Či tento človek ozaj už spánok bez prebudenia nespí, neznám; ale jemu smrť nemôže byť strašnou, a to je veľká výhra. Dňa 5. júna mi švagor Karol Roeszner píše, že on má ešte 4 mesiace slúžiť, od vrchnosti dostal už vyzvanie, aby, ako doplní 40-ty rok služby, penziu pýtal. Co on rád vykoná, lebo pri terajších okolnostiach slúžiť je voľačo hrozné. Má prísť nový status, ale aký ? — Ministerstvo vyzvalo mesto B. Štiavnicu, aby v prospech Slo­ venskej Matice sbierku usporiadalo. On s dobroprajenim podpísal tiež 1 zl. — Banuje tiež, že moje kone chlapčeka zadlávily. Roz­ niesol sa chýr, že mňa do Sedinohradska preložiť chcejú, čomu on neverí, ale jestli by tomu predsa tak malo byť, aby som v júli,

keä som pri äráre 20 rokov vyslúžil, pýtal penziu, t. j . polovicu. S týmto chýrom ako by v súvise spomína ním nenávideného Kal- droviča, ktorého pospolitého štiavnického banského ludu vtip pre­ zval „Hronskou rybou", azda preto, že pochodí od Hrona, z dediny Voznica. — V júni začali staväf železnicu z Hronskej Breznice do B. Štiavnice, menovite v záujme baníctva, dovážania kamenného uhlia atd1 . Stavali ju, pravda, len s úzkymi koľajami, čo s malými vozňami ozaj „herzig" bolo. Mimo toho stavia monopolový ärár velikánsku dohánovú dielňu. A to všetko vyplácať má král. banská kassa, pri nejž on úradne zamestnaný je, a mu povinnosti ohromne rozmnožilo, a preto si tak vrúcne žiada už raz ztadial vysvobode- ným byť. Dňa 6. júna mi Ľudovít Turzo z B. Bystrice píše, že Viliam Paulíny-Tóth, prechodiac cez B. Bystricu, navštívil priemyselno- obchodný spolok a držal tam prednášku. K tomu cielu sišlo sa mnoho meštianstva, chcejúceho poznať V. Paulíny-Tótha. Jeho pred­ náška urobila dobrý dojem. — Janko Francisci má prísť ako správca kníhtlačiarskeho spolku do T. Sv. Martina. — Turzovi sa páčia moje besednice, že sa hladko čítajú v Nár. Novinách. Ale mi, a to ešte hen 27. apríla 1870, vytýka, že som sa v dopise o Milo­ šovi — malo stáť Michal — historicky náležité potkol. Mne ako nehistorikovi sa ešte nečuduje pre ten lapsus, ale sa čuduje Sasin- kovi, tomu historickému „puritánovi", on má vše strážiť na histo­ rických momentoch, zjavivších ,sa v Nár. Novinách. Švagor Imre Grozer (ešte sa dla svojho pôvodu tak písali, ale pozdejšie, keď tesťovcov zašla neukojitelná tuha dostať zemianstvo a vôbec čert márnomyselnosti im do hlavy vstúpil, pomenovali sa: Keresztfalvi), tedy švagor Imro Grozer 16. júna sa zmieňuje, že ked tohoto mesiaca otec s Polou u nás na návšteve bol, vezúcemu sa mimo Kremničky (pri Radvani) sa mu velmi zapáčilo pri ceste panstvo Berciho Rakovského, aby som sa dozvedal o jeho odpredaj. Keď som sa práve velmi od spoločností, pre klebety a ne­ príjemné pôtky, neodťahoval, isté je, že som mne odporné, mne nesympatičné spolky a spoločnosti ani nevyhľadával. A tu mi dr. Toelg 18. júna tú rada dáva, aby som sa tak velmi neuťahoval, lebo že ma upodozrievajú. Nuž také to premilené časy boly už i vtedy. Však vidíme v prírode, že sa mnoho hmyzu z mrtvol živí. 5. júla žatým mi píše, že čerešne začnú zrieť, sená pre nestálu chvíľu ťažko zrábäjú. Chladno býva, ako vraj pred Jánom, tak i po Jáne, v Hronci ešte kúria. Dr. Toelg mnou požiadaný poslal mi ranhojičské stroje, robotu to francúzsku, na opirovanie očú. Po­ šťastilo so mi dobre; istého Schwartza z Veterníka som operoval. Bol už blízo 70-ročný, proviziant, trpiaci na očný povlak (cataracta) vodený býval o palici do kostola, a operácia v nemocnici vykonaná podarila sa mi tak šťastlivé, že on sám o sebe chodiť mohol. Po­ zdejšie pošiel ku synovi lekárnikovi do Košíc, a tam i skonal. — Dr. Toelp nemá velkej úfnosti v stálosť terajšieho politického po­ loženia uhorskej krajiny, a satyrizuje nad tým, že ohrádzajú sa čín­ skym múrom. — Pod Brezovou nastal robotnícky štrajk pri vypla-

176 caní, ale miernym vysvetlením úradníctva sa skoro nedorozumenia vyrovnaly. Kalinčiak pýta odo mňa humoresku „Šťubrika", ktorého som mu odoslal, a on ho 3. júla vďačne prijal. Dňa 24. júla Julius Plošic žiada, aby som sa pýtal bývalého správcu divadelnej spoločnosti, teraz v Kremnici bývajúceho, za čo by on divadelné kostýmy vystrojil. Tisovčania zamýšľajú stále di­ vadlo zariadiť. Oni by mu cestovné útraty zapravili, odmenili by mu prácu, a cez ten čas jeho pracovania by ho chovou a bytom opatrili. Vyrovnali sa Tisovčania s Drevesom tak, že mimo hore- spomenutých trov dostane za prácu v hotovosti asi 40 zl. — Poberajúc sa na novú kaplánku do Žarnovice, navštívil ho Ján Kluch. Tento J. Kluch bol za čas kaplánom v Brezne, keď som i ja tam býval, a tamošný prepošt-farár Anton Majovský ho rád mal. Kluch bol v r. 1849. slovenským dobrovoľníkom. Z Brezna prišiel, ak sa ne­ mýlim, zav kaplána na Staré Hory, potom do Žarnovice, a tak za farára na Španú Dolinu, kde ako taký posavácľ úraduje. Pod tou návštevou u J. Plošica rozprával tedy medziiným, že sa Culen v Kláštore tak chová oproti druhým, ako nejaký dynasta. Na val­ nom shromáždění samostatného zniovského gymnázia vystúpil vraj veľmi, až veľmi príkro proti turčianskemu kňažstvu, ktoré Ján Or- szágh brániť si za povinnosť držal. Čulenovo vystúpenie pobúrilo veľmi kat. klérus turčiansky (4. augusta 1870). Je pravda, že Čulen bol človek zaťatý, ba až bezohľadný, ale mal pri tom také krásne vlastnosti, že zakryly a vyhovorily jeho prísnosť. — V tom liste Plošic podotýka, že vojna medzi Pruskom a Francúzskom je predo dveřmi. Rakúsko-Uhorsko že ostane nestranné. A tak bolo. — 8. augusta on prechorel na úsad, ako výplyv zlatej žily. Dr. Toelg 6. augusta píše, že Daniel Mandelík ledva došiel ako nadlesný do Lugoša, už ho Divald poslal na tri roky na panstvá ministra Lónyaya do Sedmohradska, aby ich usporiadal, čo sa to­ tižto lesníctva týka. Dostane ročitých 1500 zl., svobodnu hospodu, kone a diéty, a po troch rokoch má zabezpečený návrat ku äráru ako kr. lesný majster. Už i ten spočíva, i jeho žena. Toelg po­ nosuje sa, že časté pŕšky prekážajú im zrábanie sena a žatvu. Spo­ mína tiež vojnu medzi Nemeckom a Francúzskom. Sestra Petronella je u švagra Karia Roesznera v Štiavnici a dáva mi na známosť, že príde k nám so striebornou fúrou, keďže príhodnejšej príležitosti nemá. — 4. septembra Janko Čipka sa zle cíti; namyslel si, že má žalúdkového raka; a Samko Lopušný už chcel po mňa poslať. — Pišta Kuchinka zamýšľa Sihlu prepustiť Janovi Kaldrovičovi a dvom Židom. Od toho predsa odstúpil, ale len k vôli Nele, ktorú si veľmi vážil. Pozdejšie potom oddal sih- liansku arendu celkom bratancovi Júliusovi. Adam Kardoš stroji svojho 14-ročného syna Adama do krem­ nickej reálky poslať, a pýta ma o vysvetlenie. Podotkýna, že s veľkou chuťou kremnickú železnicu stavajú, potom i to, že vo vojne medzi Francúzskom a Nemeckom naša monarchia ostáva neutrálnou. Karolína Kozelnická 3. septembra odpovedá, že chceli ísť na

177 matičné shromážděme, ale pre dažde a poľné práce, kde im veľa pohnilo, to vykonať nemohli. Oni ani nevedeli, keď Petronella do Kremnice odcestovala. Posielajú Štefanovi Pinkovi na zaviazanie rán za geletku bryndze Janko Cipka velmi smúti nad namysleným ža­ lúdkovým rakom; že tak ochorel, ako nebohá už jeho pani matka. V Štiavnici vydržiavali slávnosť 100-ročného jestvovania ban­ skej akademie pod Mariou Teréziou založenej, ale slávnosť že velmi licho vypadla. Kaldrovič že je akejsi žlto-brunastej farby a nesľu­ buje dlhý vek. Ako známo, pošiel na prsného raka. Ja som mu, ačpráve mi dosť trpkostí zapríčinil, posledné dni života písal pote­ šujúci list. Dňa 27. septembra mi píše Bodorovský, že Milka bola na radvanskom jarmoku a volala ho sa sebou do Kremnice; to vtedy urobiť nemohol, ale že má prísť Kardoš so synom do Kremnice, potom že s ním príde k nám. Keď sme boli na Velestúre a sme telegrafovali jemu, aby našinci Bystričania tiež sa ustanovili ta, dostal Bodorovský náš telegramm vtedy, keď sme s Velestúra už na návrate boli. 28. septembra ma pýta Ondrej Černiansky, aby som pre jeho „Raráška", ktorý vychodit bude, doposielal zprávy s bojišťa Štefa­ nom Piukom značené. Dňa 1. augusta mňa na valnom shromáždění patronátu samo­ statného kat. gymnázia zniovského vyvolili za agenta v mojom okrese tohože gymnázia. Julius Plošic 28. októbra bol v Kremnici u mňa a dal si v kúpeli banky postaviť, kde sa mu smiešne povodilo. Túto príhodu opísal som pod titulom „Banky" a menom Laskomerský žartovne r. 1872 v č. 135 a 136 Nár. Novín. — Nemci naháňajú Francúzov z jednej pevnosti do druhej. Následkom stavania kremnickej želez­ nice i v okolí Viesky zdraželo všetko, seno, slama a vozkári. — 29. decembra Plošic ležal chorý. Ked1 sme sa práve so Sylvestrovej pobožnosti, ešte vtedy v kostole na rynku odbavovanej, domov vrátili a sme sa vzájomne s Burkartovci pred domom pozdravovali a na pohár čaju, ale bez výsledku, volali — prijdúc domov, našiel som tam súrneho posla s listom, aby som hneď stúpal dolu, že je Julius Plošic na zapálenie pľúc nebezpečne chorý. Podpísaný bol dr. Trlík. Hned som sa vybral na sánkach. Tam som zastihol ešte dr. Trlíka. Urobili sme, čo sme vedeli. A práve bola polnoc, keď sme konštatovali polepšenie, ba áno krízu. A prejdúc do bočnej izby, s polahčeným srdcom sme s chuťou pili po pohári vína na šťastlivý nový rok a prinavrátenie zdravia, ba života, nášho milého priatela Julka. Ja som bol navrhol dotyčné matičných sbierok, aby predsed­ níctvo Matice Slovenskej oslovilo istého pána Burmajstra, odcho­ vanca to Jána Gotčárovho, ktorý ako prírodoskúmateľ rozsiahlu cestu po Amerike koná, že by on, pamätajúc na Maticu Slovenskú, do jej muzea tiež nasbieral nerastov a ich odoslal. Dla môjho zdania by to mohlo asi 300 zl. stáť. Na to mi v mene matičnej správy pod č. 176 odpísal Vil. Paulíny-Tóth, že tá myšlienka je 12

178 uznania hodná, ale poneváč správa splnomocnená je len po 50 zl. vydať, a toto stálo by asi 300 zl., ona povinná by bola predložiť vec valnému shromaždeniu. Dr. Toelg 24. novembra mi oznamuje, že dla nového statusu lekári sú — o jedon stupeň degradovaní!! Lebo nemali nikoho, kto by ich bol zastával nahor. Považovali ich len ako taký, onakvý prílepok. V čas nebezpečenstva nákazlivých chorôb tam ich využili, ale potom prestalo kamarátstvo. Lekár, ktorý sa najdlhšie boriť musel, kým diplom dosiahol, stál vo spoločenskom živote v radoch ärárneho úradníctva druhý od zadku. Predtým bol v X. triede, teraz v XI; za ním už len XII-ta kancellistov a praktikantov nasledovala. Nebol-li to posmech, ba doprosta zaucho lekárskemu stavu. A tento universitný, diplomovaný popelvál mal slabý, velmi slabý výhľad z tej XI. triddy na X. sa môcť vyškriabať. Ostal sedieť skamenelý, zakliaty; kdežto jeho pozadník mal pole otvorené rebríkom stúpať do výše. A daná bola lekárovi i možnosť vidieť, ako ten, ktorému on kedysi pomáhal z materského života na biely boží deň, pod ním začnúc, mimo neho kráčajúc, o moc mladší od lekára, stane sa jeho predstaveným v úrade, ba stúpajúc ďalej, na neobyčajnú úradnícku výšku vystúpil. Ozaj ako kojná. Kojí decko, a to časom stane sa nad tisícami povýšeným človekom. V B. Štiavnici má byť ustanovená stanica operateura s 1000 zl.; Toelg v Hronci dostane 800 zl., windschachtský 700, druhí le­ kári po 600 zl. (tak i ja), žarnovický 500 zl. a dve kvinkvenálie po 100 zl. Manipulační úradníci prešli lepšie. Hrončiansky banský radca Mošic 1800 zl. (mimo toho osobný dodatok 300 zl.), dvaja hrončianski správcovia po 1400 zl. a — VIII. triedu. Ešte podo­ tknúť musím, že lekári, ktorí už slúžia a sú v X. triede, ad per­ sonam v nej ponechaní sú, len ich nástupcovia prídu do XI; ale diéty sa už i tamtým starým dla XI. triedy rátať budú, t. j . po­ savad pri krátkych vychádzkach rátali si 1 zl. 40 kr., odteraz rátať smejú len 1 zl. 20 kr. A to je ten polepšok! Bránili sme sa proti tomu poníženiu, ale nadarmo. Samuel Bodorovský bol s Adamom Kardošom u nás, ale sa skoro pobrali domov. — Béla Havaš, terajší tunajší colleg. sudca, bol vtedy ešte advokátom, a zastupoval Samuela Bodorovského. Jul. Toelg, dla dopisu otca dr. Toelga (16. dec), je v Zabare Hevešskej stolici ua maďarčine. Spomína, že je služba banského správcu kremnického vypísaná. Jozef Lenger teďy už bol do penzie šiel, ktorý ten úrad dočasne zastupoval. Samuel Ormis 20. decembra rozpisuje sa o spolku na vydá­ vanie kníh. Účastina je 10-zlatová, a posavad1 nasbieralo sa 500 zl.; ale len jeho Výchovoveda bude stáť okolo 1000 zl. To veru bol nepraktický začiatok, hneď tak vysoko rúbať. Odo mňa pýta „Lipoviansku mašu" a všetky moje sem-tam rozpísané spisy, aby sa to všetko v jedno vydalo. Nuž, hla, rozložil sa na široko, a ne­ bolo čím dýchať. Roh 1871 bol významný, a pre mňa osudný. Následkom už vlani započatej stavby železničnej čiary cez Kremnicu nastal ná-

ramný príval robotníckeho ludu, opravdová „migratio gentium". Nastal velmi živý ruch, ktorý viac-menej ináče tiché, ba apatické obyvateľstvo tohoto kraja so sebou do vrelého pohybu strhol. Kde aká sila ukrytá sedela, bola do účinku pojatá. Kto vládal a chcel robiť, mohol robiť a zarobiť, či umom, Či rukami, či záprahom. Ja ako lekár mal som práce od rána do večera, ba veru i v noci. Za­ robil som toho roku ako taký do 3000 zl. A mimo toho keď kone stačili, a ja pritom pešo som bližšie vychádzky konal, zarobily moje kone 5 zl. denne, už vozili z mesta na Piargy podlahy (švellery =. slippery), alebo vozily křesané skaly na prielaz vodný v Sohler- grunde, pod dolným otvorom jaskú. K tomu cielu kúpil som silný voz, a zarobil som 100 zl. Voz ten som podujímatelovi predal, a zarobil som pri tom zase 10 zl. A tak to išlo, peniaze mi potôčkom tiekly, ale pri tom tiekol mi potokom znoj s čela. Nelíhal som v posteli, ale na slamenáku na zemi, a poneváč prácou preprúžený velmi som bol rozčúlený, nemohúc spať, bral som tu i tu morfium, ba i chloratum hydrati. Raz pri malom účinkovaní lieku a značnom rozčúlení vzal som v náhlosti oboje, ale hned1 olutujúc hlúpy pre- náhlený ten čin, dráždil som si prstami hrtan, a väčšiu čiastku prášku vydal som von; a zato som ani nespal. Tu na mieste oby­ čajný robotník jednoduchú návštevu odplácal zlatovkou, výbeh na vonok, von z mesta, návšteva sa platila po 5 zl. V tom ohlade naj­ štedrejší, najuznanlivejší boli zdvorilí Taliani, oni viedli predok tým druhým strakatým národom. Kde sa toľko robotníctva, merníkov, podujímatelov sběhlo, nechyběli dostavníci (liferanti), krčmári, ho­ stinskí, kaviarnici, hudobníci — ešte s rozličnými prílepky. Celou železničnou traťou po vŕškoch, dolinách nastavané boly viac-menej úhľadné, väčšie-menšie baraky (koliby, chalupy} už z dreva, už z tehál, už z obojeho. A to rástlo, ako z vody, šmahom; na vše strany železničnou čiarou vyrástly ľudnaté obce, živé, veselé, s mi­ moriadne pohyblivým, neposedným obyvateľstvom. A hľa, po vyhotovení železnice zase sa ztratily tak ako vznikly, a teraz ani stopy po nich; nikto by neuhádol, kde a koľkí sa tam ľudia v svojom čase mrvili, lebo i tie miesta, kde azda hŕba skál, vakovky, alebo rozmrvených tehál ostala, teraz už stromy, tŕnie, alebo bodľač pokrýva. A celou tou čiarou neprestajne hřmely ob­ rovské rany dynamitové, a válaly sa rozkálané zápole dolu strmi­ nami ; bočnými cestami odvážali a dovážali materiál. Kto čítal to tak dlho trvavšie obliehanie sevastopolského Malakova, dľa tohoto tunajšieho hrmenia mohol si predstaviť tamto obliehanie. Pri 11 jas- koch a tých prepočetných priekopách sa dá myslieť, koľko dynamitu tu zatriasalo zemou. Však len, ako mi hodnoverne povedané bolo, v mohutnej, tvrdej priekope, oproti mojim oblokom na blaufusskom štóse, ráno, na poludnie a večer až do konca vyhotovenia 12.000 rán vypálily. Zem sa triasla a obloky sa hegaly, a kusy skál, i viac centové, vyhodené, s daždom skalných afanitových mrviek strminou dolu sa válaly, a zo svojho pokojného miesta vyrušené kusy tra- chytu naplašené letěly dolu strminou na skromné krovy domkárske, narobiac okien tam, kde toho nebolo treba. Ba niektoré väčšie skyd- 12*

180 lavšie kusy, váľajúce sa dolu, porobily neočakávané návštevy nemilo prekvapeným obyvateľom, vraziac cez stenu do kuchyne alebo do komory. Iné zas bucky, pníčky preskakujúc vběhly do záhrad, ulo­ žiac sa tam rúče pekne medzi zemiaky, cibuľu, cesnak, alebo, po­ etickejšie, vovaliac sa medzi fialky. Pri toľkom robotníckom prívale, pri takej intenzívnej práci, bolo veľa ranených a chorých, ba postupne vyvinula sa ťažká, ne­ bezpečná epidémia škvrnavej horúčky (Typhus petechialis, Flecken- typhus), k čomu kremnická, k tomu cieľu už vopred přistrojená nemocnica nevystačovala. Následkom toho vznikla jedna nemocnica na Piargoch, a jedna priestranná baraková niže Kremničky blízo mostu a blízo cesty pravo vbok v ornici vystavená. Obe malý svojich lekárov. Kremničkanská, vedená istým Wurtenbergčanom Herlitzom, bola opatrená ručnou lekárňou a kuchyňou. On býval, t. j . rodina, v Kremnici a chodieval na ordináciu ta dolu. Títo le­ kári dostávali od hlavného podujímateístva istý paušál dla počtu chorých. Keď tento Herlitz ochorel, a nezadlho žatým — porazený — rád píjaval — umrel, som za čas i tohoto službu zastupoval. Potom keď mestský fyzikus dr. Langfelder na tyfus obľahnul, i tohoto službu som opatril; ľahko mi každý uverí, že nepreháňam, keď poviem, že som nad moje sily zapriahnutý bol. Mesto mi dalo za supplentúru mestského lekára 25 zl. mesačne. Pri mojich, v rozličných dobách času podujatých vychádzkach, obedoval som ako prišlo, a kde sa tomu po rozličných barákách príležitosť zavdala; najpríjemnejšie padlo mi v Kremničke, kde po­ četní inženieri mali klub, sa zastaviť a občerstviť. Boli to napospol všestranne vzdelaní a veselí ľudia, a v ich kole krátil sa čas ozajže príjemne. Doma som bol, pri týchto okolnostiach zriedkavým hosťom. V menších odľahlých barákách, kde sa Taliani takmer výlučne svo­ jím národným jedlom „polentou" hostili, som sa musel uspokojiť kusom salámy, alebo croyer-syra s chlebom. Zárobky robotníkov, ačpráve tvrdo nadobudnuté, boly dobré, kde ich podujímatelia ne­ oklamali; kamenári, murári vyrobili denne až po 5 zl. Raz, sostu- pujúc z Blaufusa lieštinou a lesíkom, takmer na vrcholci blaufusského štósu sišiel som sa s klesajúcim kamenárom Istriancom. Sadnem si na machom porostlý balvan, pustiac sa s ním do shovoru po — horvatsky. Boli by ste videli ten dojem, keď tu na handrbulskom Blaufuse od obyvateľa kremnického, lekára, slyšal svoje milé mate­ rinské zvuky. Bol to silnej, veľkej, krásnej postavy Prímorec. Nuž a tento syn teplých krajov, sused morských talasov, tu na vyso­ kých, chladných skalách blaufusských! a oproti nemu mele, ako by s buka, či z neba spadnul, syn týchto krajov s ním v milej jeho horvatštine! Jaderské more a blaufusský vrch sa nesídu, ale sišli sme sa my, severná s južnou rodina, na tomto ukrytom vrchu Pánu Bohu za chrbtom! Ako mi tehdajší kaplán a spisovateľ And. Truchlý 7. januára 1871 z Prievidze píše, založili tam, on s advokátom Smieškom

181 Vzájomnú Pomocnicu, vlastne úrokovňu, napriek všetkým od sle­ pých, tupých odporcov kladeným prekážkam. A z toho sa vyvinul teraz na vše strany vážený a so skvelým prospechom pracujúci pe­ ňažný ústav. Oni, trupi, museli sa zapierať, lebo, lebo zakladatelia jeho boli Slováci. — Ale i kremnická úrokovňa bola pod správou Joz. Eltzenbauma babravá, že to ona urobiť zameškala. Dia zprávy Jána Gočára zo dňa 7. januára stane sa Moyse- sovho biskupstva námestníkom Lopušný, rodák brezniansky a ka- pituluík vel.-váradský. Ale to sa nesplnilo, lebo ním stal sa Ipolyi- Stummer. Záležitosť o státusi lekárskom nanajvýš zamotaná odoslaná bola po dlhom sa radení štiavnického hl. banského grófstva na minister­ stvo. Dla tohoto statusu mali tedy byť všetci banskí kr. lekári o jedon stupeň rangu degradovaní. To bolo také čosi, také počí­ nanie, akému páru ešte posaváď v úradníckom, administratívnom svete nebolo. Tolkí, asi dvanásti lekárski úradníci bez príčiny po­ kutovaní boli. A to lén preto, aby pri úradných vychádzkach, t. j . na diétach 1 zl. 40 kr., mohli im 20 kr. strhnúť. Takú ohavnosť vyviesť ponechané bolo uhorskému samostatnému ministerstvu. Prosba naša a či protest proti nezavinenému nášmu poníženiu po nás všetkých najprv ku podpisom circulando zaslaná, upravená bola 11. júla 1871 na ministerstvo. No to povolilo síce, že mi starí, už v tom rangu žijúci síce ho podržať máme, ale naši následníci už o stupeň nižšie shodení budú. A čo sa diét týka, len už dla niž­ šieho cenzu, ja na pr. tedy o 20 kr. menej účtovať smiem. No a o to vlastne tým pánom išlo, aby ubiedenú krajinu na nohy postavili. Ja som s tým nebol spokojný, a keď sa mi z kollegov nikto pridružiť nechcel, dal som sám osobitnú prosbu, dôvodiac, že haj­ dúch, ktorý ula toho rebríka rangn nie na ďalekej stupke od kráľ. banského diplomovaného lekára stojí, takmer väčšie dostáva diéty, keď na vonok s listom, alebo heslom vyslaný býva. Hovoril som v tom smysle, a dôrazne, ale veru nadarmo. A tak o jednu, ale zase trpkú zkúsenosť stal som sa bohatším. A práve zato, keď mi prišlo nejakú listinu s našimi tunajšími banskými spoluúradníkmi podpísať, podpísal som sa, aby to zrejmé bolo, ešte i za kancel- listami, ako pastorok úradníctva, samý posledný. Tento demonštra­ tívny čin zbadal predstata baň. úradu a vykázal mi olovkom miesto za ním, pred odo mňa o moc mladšími takrečenými šichtenmajstry. Podal som potom i článok o biedach a ponosách banských lekárov pod novým statusom do Wien. Allg. Med. Zeit. Vôbec pod náčel- níctvom bar. Mednianskeho staly sa hrozné nesmysly a mnohí úrad­ níci už pár mesiacov na základe nových doručených dekrétov museli z povýšeného im platu nazad vracať. Nuž hla, také to bolo hospo­ dárenie. Pri sbieraní príspevkov na dom Matice Slovenskej výbor k tomu cieľu zasedavší oslovil a ustanovil, pravda, s jeho privolením, Jána Francisciho, teraz už v T. Sv. Martine osadeného, aby on agentúru tých na široko ďaleko rozprestrených sbierok přejal, čo on aj učinil. Za túto únavnú prácu prisúdili mu odmenu 500 zl.

182 Ja a mnohí iní a tým sme nesú Hasili, a ja som oznámil moju, ale pokojnú mienku o tom M. Čulenovi, ktorý výboru toho predsedom bol, dôvodiac na postavenie Francisciho a na vznešený hodný ciel narazených sbierok. potom odpoved, ale nie perom, 1871 — že či človek jedon má národne účinkujúcemu hladom v slohu jemu, keď bol v hneve , vše j obeti Dostal som od Marciho Čulena ale drúkom písanú — v obetiach zgebnúť, umrieť načim, a tak postavený, obyčajnom. kapacitovať, ale by sa mu to bolo podarilo tak isto i v svojej odpovedi i trochu jemnejšie bol vystúpil. N( 17. januára 5i Slovákovi dalej to šlo, Dal som sa vtedy, keby * ale poznal som pravdymilovnosť, a statočnosť s prostotou Čulenovu, a uznal som, že tak bolo v poriadku. / Hviezdam. I. Gt Hviezdy, hviezdy, že ste krásne! vaše svetlo s nebies slietlo, nikdy, nikdy nevyhasne. Hviezdy, hviezdy! ako sa vy ligotáte: iste máte šaty zlaté brillianty pretkávané, mesiačik čo hádže na ne. Hviezdy, hviezdy, nebies oči! šelmovsky sa usmievate, a keď mesiac povyskočí, vzájomne si pokyn dáte: kolo neho stanete si, chytíte ho za pačesy a s ním potom mrdom, skokom ako s starým svojím sokom . Orlov. laškujete celú noc. Hviezdy, hviezdy, tajné svety! tajných túžob tajné deti: duša moja ku vám letí poihrať sa, polaškovať, vyskúmať vám tajnú moc, čo nám v dušu tajne svieti, čo nám srdce k spevu ladí; poprezerať vaše sady, natrhať v nich ovocia! — Hviezdy, hviezdy, že ste krásne; vaše svetlo s nebies slietlo, neuhasne dokonca!! Hviezdy, hviezdy, že ste krásne!! — ,

183 V noci sprchnul teplý dážd. Lístie na lipách ešte i teraz sa skvelo v rannom lesku, hoci since bolo už hodne vysoko. V prie­ kopách vo vode stečenej s cesty člapkaly sa kačky, tu i tam po­ nořily sa do voňavej čerstvej vody, že im len biely chvost a žlté laby bolo vidno. Peter išiel z mesta domov. Cestou kúpil si kosu v obchode na železo a dal si ju vykuť u kováča. Veselo stúpal ulicou a čižmy mu sem i tam zaviazly v blate. Hlboko vdychoval do seba čerstvé, ranné povetrie, do ktorého sa primiešaly i srdce obveseľujúce, polné vône. Jeho chátra pokrytá slamou tam čupela kdesi na cigánskej ulici. S koncom ulice už sa objímala trsť, za tou rozprestieraly sa široké role, bohatstvo, život. Jeho žena práve sa trápila s deťmi, keď vošiel Peter malými vrátkami. Pristúpil k nej a ukázal jej novočičkú novú kosu. Ženine oči zažiarily, keď poochmatala kosu; potom ich zdvihla na muža a ticho sa ho spýtala: — Nuž kúpil si ju? — Pravdaže kúpil! — odvetil jej muž a koncom kosy štrngnul o kúsok tehly. Krotkým pohľadom riekla mu žena: — Že krásne cvendží! — Ako hlas anjelikov — riekol na to muž. Žena teraz vážne pozrela na muža. V jej pohlade bola akási obava a zvedavé sa ho spýtala: — Kolko stála? Peter rýchlo začal: — Zlatý dvadsať. Za menej ju nechcel dať. Ale tolko je aj hodna! Potom mu rýchlo zažiarily oči, ked! dodal: — To bola prvá kosa v truhlici, vieš, žena? Najprvšia, čo je položená krížom! Deťom nakresal kosou ohňa. Lesklá oceľ len tak sršala iskrami, ked po kose pretiahol oslou. Potom ju pripravil na staré kosisko a zavesil ju do pitvora. Sadol si, nakládol do fajky a zapálil si. Žena a dietky sadly si ku nemu. Bola nedeľa, deň sviatočný, deň rozhovoru. Chvíľami pozřely na nový nástroj, Čo ich dušu naplnilo novými nádejami. — Veru tej zimy sme ťažko boli — vzdychala žena. Muž s dôverou ffochnul na kosu, visiacu na stene. — No ved! no veď! — spokojne zamrmlal — no ved príde práca! A zadumali sa. Naď morom lietal ich duch; nad pšeničným morom. — Čo "by bol človek bez kosy? — zvolal Peter. — Ako čo by ani ruky nemal — odvetila mu žena.

184 — Žena vezme vajce zpod kury i holou rukou, i chleba za- miesi, ale chlap bez kosy — — Ako krava bez srsti. — Nuž a kto jej nemá? — nadhodila žena. Peter vyňal z úst fajku; pohodil hlavou a riekol: — To je už nie chlap; len taký tulák. Čas ubiehal. Skoro prišla i práca. I Peter chodil na ná­ mestie, kde gazdovia jednali koscov. Bolo tam vravy, dym sa vznášal, tlapkalo sa, jednalo, ale Peter zostal na lade. Zprvu sa mu málilo, čo mu sľubovali, potom by bol i za to išiel, ale ho už nepotre­ bovali. Každý deň so smutnejšou tvárou vracal sa domov. Žena len roztvárala naň oči. — Čo robíš? — spýtala sa ho s preľaknutou tvárou. Peter smutne pokrčil plecami. — Nuž čo robiť? Inej práci sa nerozumiem. Motyka a kosa, to sú mojím remeslom, ale keď ani Boh nechce! Potom sa obrátil a išiel do pitvora. Tam na stene visela kosa. Tu i tam chytila sa jej i hrdza. Sosňal ju so steny, smutne ju pozeral, vytiahol osiu z oselníka a chcel ju naostriť, a osiu zase len položil nazpäť do oselníka a zavesil i kosu na stenu. Žena o niekoíko dní plačúca prišla k nemu. — Duša moja, minula sa pšenica, nemáme čo mlieť a deti hladujú. Peter sa odvrátil bez slova. — Viem, — ticho povedal. Potom sa obrátil k žene a potešoval ju: — No, nebuď smutná, len nájdeme niekde chleba; sused Babík mi sľúbil, že mi dá... Potom zase výndem na rýnok. Since sypalo zlato na nízke malé domčeky. S ulice celé oblaky prachu tisly sa do dvora, keď nejaký voz prešiel popri bráne. Ktosi otvoril dvierka. Do dvora prišiel mládenec a zavolal na Petra: — Počujete! Máme trošku lucerny; či by ste nám ju neprišli skosiť ? Petrovi zažiarily oči. — Skosím ju! — Nuž tak zajtra ráno, za svitu! Druhý deň ešte obzor bol červený, a Peter už bol hore z po­ stele. Pozrel von oknom a odel si kabát. Vyšiel do pitvora. Teraz sa brieždilo. Pri studni si umyl tvár a utrel sa rukávom. Zase išiel do pitvora a sosňal kosu so steny. Vyňal oslu a začal ostriť kosu. Srdce mu zabúchalo na hlas dávno nepočutý. Kosa hrala, spievala a spievala, i dietky vyskočily na Iúbezný hlas. Žena mu vložila do kapsy chleba a slaniny, a Peter čerstvo, veselo stúpal k lucerne. Ráno bolo krásne. Na tráve popri trstí bola rosa. Na trstie narazil čerstvý ranný vetrík a zohýbal, knísal zelenú trsť. Vzbudily sa i vrabce a hlasno začvirikaly. Keď prišiel na záhon, since už dosť vysoko bolo. Zase po- ostril kosu, nie preto, aby bola ostrejšia, len aby poéul jej hlas, čo tu pri tichej lucerne ešte teplejšie, krásnejšie zavznieva. Lucerna

185 prestierala sa dookola, ani voda nejakého jazera. Len rad líp plával v dialnej hmle a len mestská veža vyčnievala zo zelenkastej pary. Peter zaťal kosou do mäkkej lucerny. Na čerstvých listoch zaleskla sa rosa, keoľ sa pod kosou v mäkkých uzloch roztiahly po záhone. Peter si pohvizdoval. Postál. Košeľou si utrel čelo. Rád by bol hlasno zavolať, ale nikde nebolo vidno ani duše. Popoludní prišiel i gazda, a len sa divil, ako sa lucerna vála pod Petrovou kosou. — Máte dobrú kosu! — povedal Petrovi. Peter sa ani neobzrel, len tak zpod nosa vetil. — Veru to je kosa. — Ukážteže ju trocha. Peter nedôverčivé pozrel na gazdu a pomaly mu podával kosu. Gazda zaťal ňou niekoľko ráz do lucerny, pokýval hlavou, poklepal jej ostrie nechtom, potom pozrel na Petra a povedal: — Za čo ste ju kúpili? Peter siahol za kosou. Usmieval sa. Jedným okom pozrel na nadutého gazdu. — Nedali ju lacno! — riekol usmievavé. Gazda pokrčil plecami. — Ale sa len máte s ňou! Myslíte si, že len vy máte takú kosu V Mám ja doma aj tri také! Peter ani nepozrel na neho. Čiahol kosou do lucerny a veselo povedal: — Takej nemáte! — Prečo by som nemal? — nahnevane hovoril gazda a na­ prával si kapsu. Peter sa obrátil. Tvár mu zvážnela. Rozprestrel si nohy, kosu chytil do oboch rúk a pozerajúc jej ostrie, ticho začal rozprávať: — Lebo táto kosa, táto kosa — viete, táto kosa bola prvá v truhlici. Prvá medzi stými! Položili ju krížom na vrch truhlice. — Nuž a potom? Peter zadivené pozrel mu do tvári. — Čo si myslíte, že ju nadarmo položili krížom? Veď to už aj váš starý otec vedel! Myslíte si, že Nemec, čo tie kosy robí, nemá rozumu? Gazda si zblízka obzrel kosu. — No! A potom to by mala byť lepšia? Petrove oči zažiarily a pomknul sa napred. — Že či lepšia ? Také ostrie má, ako meč tureckého sultána. Tisíc hviezdičiek vykreše z neho osla! Keóľ neveríte, pozrite! Vytiahol oslu a pretiahol úou niekoľko ráz po chrbte kosy. — No — povedal gazda, a tiež pretiahol po nej oslou. Peter siahol po kose. Pokojný úsmev zažiaril mu v tvári a povedal: — Nuž to je kosa. To je už kosa! Rýchle sa odvrátil od gazdu a zaťal do lucerny. Potom, ako by mu nik nebol za chrbtom, začal si spievať. Gazda vykrúcal si fúzy, pozeral na Petra, ale nehovoril nič. Onedlho vrátil sa domov.

186 Pod večer prišiel Peter ku gazdovi, po mzdu. — Viete, čo? — obrátil sa k nemu gazda. — Vyplatím vás, dám vám i robotu, a pláču vám podvýšim o dve zlatky, len mi nechajte tú kosu. Peter ustrnul. — Čo? Tú kosu? — Nuž tú! — Že chcete kúpiť odo mňa tú kosu? Gazda kývnul hlavou. — Nuž tú! Beztak nemáte roboty, aspoň budete mať pár groši. A kôs tolko môžete nakúpiť na jarmoku, ako pliev. Peter povedal určite: — Ale takej nie! — Nuž dám vám za ňu dva zlaté, keď sa jej tak pridŕžate. — Za čo ma vy držíte? Nuž či som ja Cigáň abo Žid, že by všetko odpredal ? A to práve ešte tú kosu! Radšej by som vám dal neviem čo! Dajte mi mzdu, a nech vás tu žehná Boh. — Diabol vás obsadol — zamrmral gazda pod nosom a, vy- mnúc z kešene mzdu, dal ju Petrovi. — Radšej sa zmučíte hladom ! — Radšej sa zmučím — odvetil mu Peter, — ale tej kosy vám nedám! Peniaze položil do pruslíka, kosu preložil krížom cez plece, kývnul na gazdu a vyšiel bránou. Na konci ulice už sa trblietala večernička na oblohe. Peter si kráčal hrdo, sebavedome... pr e ] j Qr Q^OV Už, už vrátime sa k vám. Keď les vzplanie krásou, slávik zašveholí, ovce sa pásť budú na ďalekej holi, v záhradke keď našej zkvitne zas fiala a rozveselí ju smiechom sestra malá; keď srieň potôčika žiar sinka zohreje a nad ním Iahúnko vetríček zaveje; keď ruže zas zkvitnú bielučké, červené, matka schystá ich nám, pre dietky milené; keď už k jedliam v rúchu buky postavia sa,

187 v kraji vidná bude čarodejná krása; otec keif na lyre jarnú už zapěje, splnia sa mi vtedy túžby a nádeje... už, už vrátime sa k vám. Kvetuško. A t e r a z . . . A teraz už čo? — V dumu sa pohrúž, vzdelávaj myseľ: ztiad život vyšiel. Zas v ňom sa ztratí, už nie nahatý — odetý v skvoste slova, po pôste. — Po mukách kríža s Kristom sa sblíža obete rovné, svetlá duchovné. Viera. Z listu. Načo, prečo žialiť bezmierne za škrupinou, čo v zemi černie, keď je práve Večný život tu? Ľúbim, cítim jeho teplotu. Zlaté nitky drží nado mnou: zmocním sa ich smrťou, ba len ňou. .. Po nicb vysúkam sa za milým, hej, za milým hrozne žiarlivým. A. S—vá. Štúdie o Husovi a jeho dobe. Podáva dr. Ján Kvačala. I. Husovi učitelia. Hus je centrálnou postavou českej historie, preto i predmetom najhorlivejšieho bádania českých historikov, a to už od dávna. I medzi mladšími nie mnohých nachodíme, ktorí by čím tým neboli prispeli k objasneniu dejov českého reformátora. Jedon z najpil-

nejších z nich, mnou ako vydavatel spisov Husových už ua inom mieste1 ) chválený Václav Flajšhans, uverejnil pred niekoľkými rokmi rozpravu „Husovi učitelé"2 ;, o ktorej týmto chcem pár slov napísať ako úvod k nasledujúcim rozpravám. Otázka, od koho sa Hus učil, zvláště v novšie časy vyzvala objemnú diskussiu. Pravda, v tom širšom smysle slova, kto mal rozhodujúci vplyv naňho, a zvláště na jeho reformné myšlienky a snahy, a ide zvláště o otázku, či to boly hlavne domáce a či cudzie vplyvy? Flajšhansova práca, po jejž stopách táto moja chce ísť, len nepriamo a čiastočne prispieva k všeobecnému tomu predmetu. On si vzal za téma objasniť jedno miesto z kázania Husovho „při pa­ mátce úmrtí Karla IV.", znejúce día Flajšhansovho citátu (na ktorý sa obmedzujem tak, ako to i on v svojej rozprave robí): „Sed rogo, quid magistri nostri, s. theol. professores dicerent, si defuncti vo- caliter responderent?* .Nasledujú mená ôsmich mužov... Na konci Flajšhans pridáva z kázania toho ešte ako záverečnú otázku: „...Quid hii et quid ceteri, quorum monumenta calcamus pedibus, responderent. .."a ) V ďalšom Fl. podáva rozhľad o vysvetľovaní slov tých. Bôh- ringer, Gillett, Loserth, Workman rozumeli pod uvedenými umře­ lých učiteľov Husa, a mienka tá, k nejž sa i českí historikovia pri­ pojili, je communis opinio eruditorum (246). Pôvodca jednako mieni, že „ačkoli. .. tento výklad vládne obecně — a tam, kde ho nyní nenalézáme, můžeme smelé předpokládati neznalost moderního bá- dání", „přece není ten výklad tak bezpečný a jediný možný, jak se nám dnes zdá." Uvádza tu mienky starších bádateľov Seyfrida, vy­ davateľov norimberských z r. 1715 a len pod čiarou Hóflera, ktorí v slovách magistri nostri nachádzali učiteľov Husových. V svojej rozprave Fl. skúma, či novší výklad slov právom ide ďalej, ako starší. Hlavná váha tu padá na slová „magistri nostri" — „učitelé naši". „Překlad „mistři" — jako pouhé zdvořilé uvedení 4 ) — je snad méně pravděpodobný, ačkoli ne nemožný"... „Když povážíme, že slova ta jsou mluvena 1409/10, můžeme směle slova „naši" vy­ ložiti se zřetelem k národu českému: Hus míní jen Čechy"... „Pravdě podoben jest výklad, že mužové uvedení byli „učitelé naši" hlavně v theologii, jejímiž hýli professory"... „Výklad toho svě­ dectví, že mistři uvedení byli „učitelmi našimi", shromážděné uni­ versity, jest nepochybný,^jest velmi pravděpodobno, že rozumí se slovem „našimi" „nás Cechů": ale má to cenu len ako vzácna *) Sr Viera a Veda, str. 217. Z chvály by som teraz už odtiahol. Sv. II. Index locorum, zvláště str. 753, 754, kde je nie mnoho riadkov bez­ vadných. Ako by vydavateľa vytrvalosť a trpezlivosť, ktorej v svojom diele tak mnoho a zväčša s chvalitebným výsledkom dokázal, ku koncu už bola opúšťala. Prichodí nám lutovať, že je to na ujmu, čo i nie textu práce Husovej, to iste historiografickej a praktickej cene vydania samého. s ) Věstník Če;ké Akad. 1909, str. 245 a nasi. 3 ) Na uv. m. 245. Slovo „magistri nostri" som ja podčiaifeul. *) čo pod týmto pôvodca myslí, mi je nie jasné.

„tradice universitní o prvých bojovnících, nic však bezpečného pro poznání učitelů Husových". „Všechno záleží tedy na kontrole těchto Husových dat prameny."1 ) Flajšhans skúma, co sa o týchto mužoch novšie ôasy, zväčša ná­ sledkom jeho prác stalo známym, a konstatuje: „Z dat pramenných nenalézáme odporu proti výrokům Husovým." Ale na otázku, či títo mužovia mohli byť vskutku učitelmi Husovými, odpoveď znie: „z osmi případů, v citáte obsažených, jen jeden jediný vyhovuje naší theorii, pět nevyhovuje a dva jsou irre- levantní." Výklad dosavádny je teda nesprávny. „Doklad veliký a silný, svazující Husa se starší vrstvou re­ formní, tímto výkladem ovšem padl. A tíin jsme také ztratili radu Husových učitelů, o nichž nám však dokumenty naše nic nevyprá­ věly."2 ) Na základe „dokumentov úradných" a vlastných výrokov Hu­ sových na konci sa konstatuje, že jediným jeho opravdovým uči­ teľom bol Stanislav zo Znojma a ten že bol wiklefovec. Proti tomu wiklefovskérnu prúdu bol naměřený domáci prúd — Miličov, za­ stupuje ho Štěkna — a „ten stojí příkře proti Stanislavovi a Hu­ sovi, učiteli a žáku, i proti Wiklefovi, jejich první autoritě." 3 ) O tejto rozprave ja len jedon úsudok znám, v ČČ. H. 1910, str. 345; zneje on takto: „Zajímavý pokus o nový výklad známého vý­ roku Husova z jeho řeči, konané při památce úmrtí Karia IV., kde Hus uvádí několik mužů, jež nazývá „magistri nostri". Výroku tomu se téměř obecně rozumělo tak, že Hus tu vypočítává své učitele. Flajšhans však soudí, že slova „magistri nostri" dlužno vykládati nikoli „učitelé moji", nýbrž „učitelé naši", t. j . učitelé neb mistři čeští". V ďalšom čítame nám už známe konečné závěrky rozpravy. Rozprava Flajšhansova robí dojem, ako pečlivé vypracovaná účinlivá kázeň, urobená na základe zle pochopeného textu. On sám, historik a linguist český, je, pravda, ospravedlnený tým, že i Loserth a druhí spomínaní už bádatelia slová magistri nostri tak chápali, ako on; zajímavejšie je, že p. redaktori CC. H. nachodia možným pre­ klad slov tých: „učitelia naši". Bo ja by týmto chcel dokázať, že tu nejde o pomer meno­ vaných osobností k ich okoliu, ale len o ich akademický stupeň. Ide reč výlučne o tomto. Známe, že v stredoveku najvyšší stupeň aka­ demický menovali magisterským alebo doktorským. A že epiteton noster dáva slovu magister zvláštny význam, a aký, o tom nás poučuje prvá epištola slávnej sbierky „Epistolae obscurorum virorum", o ktorej tu nemusím slova šíriť. Je v tej prelestnej epištole obsažená zpráva o doktorskej hostine, ktorú promoventi držali — a to k spokojnosti samých magistrov. Magistri obveselení začali teraz hádku o velkých *) Str. 249. 2 ) 252. 3 ) 254.

190 otázkach. Jedon z nich nadhodil ako predmet rozjímania, 6i sa má riecť o osobe, dôstojnej stať sa doktorom teologie, magister nostran- dus, či noster magistrandus, ktorú tu v celom jej objeme, hoc je príliš zábavná, rozpovedať nemienime. Ale z dôvodov Magistra Vuarmsemmelanech tu stoja slová*)... „Doctores in sacra Theologia non dicuntur Doctores, sed propter humilitatem et etiam sanctita- tem, et propter differentiam nominantur seu appellantur Magistri nostri, quia stant in fide catholica in loco Domini nostri Jesu Christi, qui est fons vitae, sed Christus fuit nostrorum omnium Magister. Ergo ipsi appellantur Magistri nostri, quod habent nos instruere in via veritatis, et Deus est Veritas, quapropter merito vocantur Magistri nostri, quia omnes nos scilicet Christiani, debemus et te- nemur audire praedicationem eorum, et nullus debet dicere contra eos, ex quo sunt omnium nostrorum Magistri. "Vuarmsemmel tak prišiel k výsledku, že treba riecť o kandidátovi doktorstva teologie: noster magistrandus. Ale Magister Andreas Delitsch ho podvrátil tým, že našu tézu ešte silnejšie podčiarknul. .. „Magister noster dicitur Doctor in Theologia et est una dietio, sed noster Magister sunt duae dictiones, et sumitur pro uno quoque Magistro in quacunque scientia liberáli..." Tu by bol jasný dôkaz toho, že „magistri nostri" neznamená iného, ako magistri alebo doktori teologie. Na to by sa azda mohlo odpovedať, že je to satyra, ktorej slová netreba brať vážne. Ohľa­ dom na to som z prvých sväzkov weimarského vydania spisov Lu- thera vybral niekoľko miest, majúcich čo možno najvážnejšie do­ kázať to samé, čo spomína už epištola. Tak v polemii Luthera s teológmi lôwenskými čítame (spo­ mínané vyd. sv. VI.): 170. Condemnatio doctrinalis librorum Martini Lutheri per quosdam Magistros Nostros Lovanienses et Colonienses facta. Res- ponsio Lutheriana ad eandem damnationem 1520. Na str. 175 sa začína: Facultatis Theologiae Lovaniensis doctrinalis condemnatio doc- trinae Martini Lutheri. Str. 178. De mandato dominorum Decani et aliorum Magistro- rum nostrorum dictae facultatis Joannes van Hove Notarius. 181. Respcnsio Lutheriana — v nej prichodí prečasto ma­ gistri nostri, na pr. str. 189: „Vos itaque compello, Magistri nostri eximii Lovanienses, Co­ lonienses, agite quod promittitis. „Hi sunt Magistri nostri, hos Eccius Lipsiae judices rerum sacrarum urgebat eligi..." Zo sv. VIL vypisujem dva tituly, a menovite odporúčam druhý uvážiť 1. čitateľovi. 605. M. L. responsio extemporaria ad articulos, quos Magistri Nostri ex Babylonica et Assertionibus eius excerpserant, — etc. *) Používam vydania londýnskeho z r. 1710, str. 3.

191 698. Ad librum eximii Magistri Nostri Magistri Ambrosii Ca- tharini, defensoris Silvestri Prieratis acerrimi, responsio. Na koniec ešte i z nasledujúceho, v našom počte už tretieho sväzku, nech tu stojí venovanie. Je reč o spore s parížskymi te­ ológmi, ktorí disputáciu Luthera s Eckom v prospech posledného riešili. Im odpovedá L. spiskom: (VIII. 265) Confutatio determi­ nations doctorum Parrhisiensium, a obracia sa k fakulte týmito slovy: „M. n. (magistris nostris) Parisiensibus salutem et sanam mentem." Myslím, že som dosť dôkazov nasbieral o pravom smysle slov „magistri nostri". Mohlo by sa nadmietnuť, že je tým po prípade i ten smysel nie vylúčený, v ktorom „moderní" bádatelia slová tieto berú, a že v každom páde treba osobité zistiť, v akom smysle spisovatel užíva tých slov. Dato non concesso — v tomto páde pô­ vodca urobil za dosť jednej požiadavke, keď proti consensu obec­ nému ukázal, že spomínané osoby neboly Husovými učiteľmi. Že by slová tie malý znamenať dla jeho najnovšej zvláštnej interpretácie učitelov českých — to by sa mohlo len prijať, keby to zo súvisu jasne nasledovalo, alebo keby slová tie iného bližšieho známejšieho významu neboly malý: ale to po Flajšhansových vývodoch a po uve­ dených príkladoch sotva kto bude tvrdiť. Myslím, že excerpta mnou podané dostačia k zisteniu smyslu mnoho pretriasaných slov, tým viac, že vlastne i norimberskí učenci z r. 1715 i Hôfler spoznali pravý smysel patričných slov: a tak je i v tomto páde pravda „stará". Jestli sa v tejto otázke dokázalo, že „moderný" „pokrok" je často len fiktívny, a že by sa historikovia, keď píšu o teologických veciach, 1 ) mali poradiť so svojimi kollegmi z tej fakulty: to je zčiastky i zásluhou Flajšhansa, ktorý, ako sme videli, nepriamo sám podal dôkaz, že „moderná" exegesa patričného miesta sa bere po cestách bezvýhladných. Ale to je nie jediná a hlavná zásluha jeho článku. Výsledky jeho bádaní o mužoch v kázni Husovej spomínaných znamenajú obohatenie našich známostí o vážnej dobe dejov cirkvi českej, ba i obecnej.2 ) Prichodí mi to ku koncu týchto riadkov tým väčšmi prízvukovať, keďže som jeho prácam, velké námahy a neobyčajnú horlivosť vyžadujúcim, kadečo musel vytýkať. *) Pravda, Epis . obscur. virorum a Spisy Luthera patria i do svetovej historie. 2 ) Menovite významné sú slová: „.. . doklad veliký a silný, sva­ zující Husa se starší vrstvou reformní, tímto výkladem ovšem padl".

192 Príspevky a doplnky k životopisom sloven­ ských spisovateľov. Opravy textov literár­ nych diel. lv Hugolin Javlovič, nie Gavlovič. Meno milého pôvodcu Va­ laskej Školy chybne sa ujalo u nás. Pán Ján Kluch, kustos c. a kr. dvornej knihovne vo Viedni, píše mi: „Posielam Vám úplný odpis titulu Javlovičovho básnického diela, z ktorého je zrejmé, že sa spi­ sovatel volal Javlovičom, a nie Gavlovičom. Kedy a kým sa tento omyl stal, sa mi pri zdejších pomôckach zistiť nepodarilo. Už J. M. Hurban v svojich Slovenských Pohladoch a potom i Jaroslav Vlček ho tak menujú." Vytlačme si teda titulnú stranu, tým písmom, ako ju má kniha: 58ala(fá Síolci 9Jíran>Di» ígtoboío. S£o geft: $)-ffm je froatébo $pťfma 3 rojltčm\'m mubro * mraromm -Jicmčeňím werijottme ptebfraroent. Äftíbu tuto nefbi glojil a íptíal SBolcbtri Dtec Apugolŕrt ®aroíottuč j Síabu ®w. gtančtíffa xo Ärctgi Sfcigfmategffébo Spcifttcla M% ... SBčil aľe gu ttaprawtí a na ©wetlo wibal \'Díicbal Oíeffetfa ©ubňtcŕí faplán. 28 Srnawe, sftáflabíem a Siterámí ©ettneí @ána Äríf. 3lotu 1*30 Šél I. Rozumie sa, vychodí: Javlovič. Švabachové G je = J. Jestli sa tlačiar Valaskej Školy volal Ján Krsť. Jelínek, a nie Gán Krsť. Gelínek, tak i jej spisovatela čítať treba: Javlovič. Valaskú Školu dal vytlačiť roku 1830 a 1831 vo dvoch die­ loch Michal Rešetka. Jozef M. Hurban k svojej vzácnej rozprave Slovensko a jeho život literárni čerpal látku v značnej časti zo sbierok Rešetkových, ale Valaskej Školy akosi nezbadal; zazname­ náva (Slov. Pohladí 1847, str. 13) od Javloviča len Cvičení Du­ chovné, nazývajúc spisovatela Gavlovičom. V Rešetkovom životopise (Sokol 1862, str. 395) Michal Chrástek hovorí o Valaskej Škole, spomínajúc i to, že bola milým čítaním primasa-kardinála Alexandra Rudnaya, ale pôvodca mu je tiež Gavlovič. Až Svetozár Hurban v svojom rozbore Rozpomienka na starú knihu (Národuie Noviny 1885, čísla 39, 40) číta a píše: Javlovič. V Dejinách literatúry slo­ venskej Jaroslav Vlček žatým (1890) jednako ponechal Gavloviča a omyl zostával. Upozornením Jána h.lucha teraz už azda prestane. J. Š. BESEDA. Historické drobnosti. 1. Meno Ostrihom. (Istrogranum, Istropolis, Strigonium — Qran — Esztergom.) V svojej knižke „Elenchus vocabulorum euro- paeorum cumprimis Slavicorum magyarici usus" Štefan Leška ma­ ďarské meno Esztergom vysvetľoval, že je utvorené alebo z Istro­ granum, alebo zo slovanského Ostrigom (formátům est aut ex Istro-

*) Vid! o nej: Archiv fur slavische Philologie XXII, str. 478; O. Asbóth: Szláv szók, str. 43. — K. Jireček: P. J. Šafařík mezi Jiho- slovany (odtisk), str. 26. — O účasti Štefana Lesku pri Dobrovského slovníku (Deutsch-bôhmisches Wôrterbuch, I) hovorí A. Truhlář v Ot- tovom Slov. Náučnom VII, str. 734. — Leškov životopis: Korouhev na S., 1883, str. 379. — Elenchus vyšiel v Budíne 1825, ale rukopis bol pred cenzorom už 1815-ho. 13 grano, aut ex slav. Ostrigom). Lesková knižka je ešte vždy pozoru­ hodná,*) ale tu ukázaním na Istrogranum neoblahčuje nájsť pôvod mena. Pauler (A magyar nemzet tórténete az Árpádházi királyok alatt, I, str. 27) hovorí o madarskom „Esztergom", že sa utvorilo zo slovanského Stigran. „Tu — dokladá — na brehu Dunaja, nie veľmi daleko od punkta, kde velká rieka obráti sa rovno na juh, na vyčnievajúcom kopci, na mieste starobylého rimanského Salva Mansio, už Geza býval, Štefan sa narodil ä Vojtech chodil na svojej missionárskej ceste." Pauler sám nerozumel sa do slavistiky, meno Stigran mohol nájsť v nejakej starej listine a asi nesprávne napí­ sané. Ono tiež neprivedie nás ani k zneniu Ostrihom, ani k Esz­ tergom. V maďarských historických spisoch i v encyklopädiach čítať tiež, že v dobe sťahovania národov Frankovia nazvali ho Osterrin- gun (Ostar == východ, rungen =r hrad); stredoveká latina z toho vraj spravila si Strigonium, Slovania Ostrihom a Madari Esztergom. Nuž jestli ozaj Frankovia nazvali tak Ostrihom, mohlo to byť len akési príležitostné meno, v nejakých bojoch, ktoié sa neujalo; nemecké osady od západu nerozprestrely sa až po Ostrihom, a lud, ktorý tam žil či za sťahovania národov, či pozdejšie, z takého neujatého mena nemohol si tvoriť meno nové. Nepozostáva iné, ako nechať stranou i Istrogranum, i Stigran, i Osterringun a obzrieť sa rovno za slovanským pôvodom mena. V Pannonii živých mien miestnych niet ani po rimanských vojen­ ských kolóniách. Po nich zostaly stopy ciest, budov, vodovodov, zostaly nápisy a iné pamiatky, ale zvuku v miestnych menách v našom Zadunají po nich velmi málo. Ani len mena Aquincum, na ktorého mieste našly sa i pozostatky amfiteátra, neprevzal ani jeden z národov, zjavivších sa tu po rimanskom panstve — nijaký zvuk z neho neprešiel do života. Na mieste Cimbrie stojí Vesprím (slovanský Bezprem), na mieste Herculie vznikol Belehrad (z neho madarský Székes-Fehérvár), z rieky Arabo je slovanská Raba, Rabca. Ani nemecké Fiinfkirchen nie je to, čo Quinque Ecclesiae. Meno Funfkirchen nie je tvorbou národnou; vyhútal ho nejaký mudrák, iste už v pozdejšie časy a falošne, lebo Quinque Ecclesiae nesú- visely s týmto mestom. Slovanské Peč a z toho madarské Pécs nemá ničoho s číslovkou päť: ono je to, čo Pešť, to jest peč ( = pec, Ofen; pešť dla dnešnej terminologie je bulharské, peč srbo-horvatské, to isté, čo v Starom Srbsku Peč, ináče Ipek). Mená miest zacho­ vajú sa len po národe stále obydlenom, hospodárskom. V Zadunají dnešného Uhorska hlavnejšie punkty napospol majú slovanské mená.

194 Preto i pri mene Ostrihom treba nám hľadať jeho slovanský pôvod. Ostrihom leží nad Dunajom, oproti vtoku Hrona; odtiaľ gré- cko-latinské jeho meno Istro-Granum (ak totiž bolo kedy ozajstné meno, a nie knižný výmysel). A hľadajúcemu slovanský pôvod mena Ostrihom vyvýšená poloha mesta ponúka povšimnúť si slova ostrog. Ono (ostrog, čiže po slovensky ostroh, lebo i v našej slovenčine takéto h z g je len od 13. stoletia) znamená kopec, vrch nad sto­ kom dvoch riek, v poľštine a ruštine i opevnené miesto (kolo dworu i miasteczek okopy, waly i ostrogi czynicie — nieprzyjaciel wy- szedl z swych ostrogów); ostrog je stupňovaním z koreňa sterg — striehnuť, striezť, ostříhat Miestne meno Ostroh je na slovenskej Morave, na Čiernej Hore, v Rusku vo Volynskej gubernii (tu i na Čiernej Hore, pravda, Ostrog, s g). A ako ostrog, tak ide od stng i meno Ostrigom, Ostrihom. V cambridgeskou] rukopise Dalimilovej Kroniky o našom meste stojí: kněz Strzehomy doby — ; v inom texte Dalimila: kněz Ostře- homa dobyl. V Čechách je dedina Strehom, v poľskom Sliezsku tiež Strzehom a či Strzehov, nemecky Striegau (lat. Stregonia castrum). České i poľské meno je iste to, čo náš Strehom, Ostrihom. Keď ono žije i v Čechách i v Sliezsku, kde niet ani Istra (Dunaja), ani Granuy (Hrona) a kde nebolo ani rimanských kolonií, ani frankského nijakého Osterlandu, odpadá odvodzovanie nášho mena ako od Istrogranum, tak i od Osterringun. Maďarské Esztergom mohlo byť utvorené len z nášho Stregom, Ostregom, Ostrigom. Z neho je i latinské knižné Strigonium. Maďarské Esztergom bolo možné i zo Stregom tak, ako eszterha zo sŕrecha, a bolo možné i z Ostrigom vokálnou harmóniou, ktorú maďarský jazyk ľúbi v slo­ vách zo slovančiny přejatých, na pr. ebéd z obécľt. Proti Miklosichovi, ktorý vedľa slova ostrog i miestne meno Stre­ hom už 1860-ho (Die Bildung der slavischen Personennamen) vykladal z koreňa strég-, novšie (1905) A. Meillet (Études sur ľétymologie & le vocabulaire du vieux slave, II, str. 354) učí, že ostrog je od prí­ davného ostri, (ostrý).*) Ale meno Ostrihom tak by ťažko bolo vysvetliť. I poloha a historická minulosť Ostrohmi nazývaných miest (na Morave, Čiernej Hore a vo Volyn. gubernii) zdá sa svedčiť proti učeniu Meilleta; s ostrotou nemožno ich nijako spojovať. Varšavský Slownik jezyka polskiego, ktorého etymologické výklady sú povahy hodné, zostal na staršom stanovisku, učiac o slove ostrog: o+strzeg/strog. Meillet, zdá sa, bol pomýlený slovom ostroha (ostroga, „calcar, Sporn"), idúcim od ostrb (ostrý). Ostatne v tejto rubrike, to jest historickej, etymologická istota mena Ostrihom je vedľajšia, keď raz známe ho i z iných slovanských krajov. Meno naše žije i v Čechách a v Sliezsku, v krajinách zá- padno-slovanského jazyka. Z toho vychodí, že Strehom-Ostrihom je západno-slovanské, čiže slovenské, nie juho-slovanské (slovinské) meno. Ono je pre *) V knižke Moravská jména místní (1907) Meilletovho výkladu pridŕža sa Pavel Váša pri mene Ostroh.

196 nás vzácnym príspevkom k dôkazu, že v 9. století sídla Rastislavo­ vých a Svätoplukových Slovenov čiže Slovákov 3iahaly až na pravý breh Dunaja. 2. Niekdajší Nemci na Slovensku. Premoženie nemeckého me­ štianstva v Čechách český historik takto vysvětluje: „Germanisace, počínající se u nás ve velkém rozsahu v 13. století, zasáhla ovšem nejdřív dvůr, dvorskou šlechtu a částečně i klérus a byla by snad zachvátila tyto stavy cele, kdyby nebyla přivedla do země německé měšťanstvo. Německé měšťanstvo v ne­ sčetných městech a městečkách zaplavilo celou říši (obecně rozšířené mínění, dle něhož tento proud zabral jen pruhy pohraničné a větší města královská, je daleko pravdy), jeho interessy hospodářské od počátku křížily se s interessy šlechty domácí, a to bylo to, co šlechtu záhy (vzpomeňme jen let po smrti Přemysla Otakara) po­ stavilo proti měšťaustvu a tím proti germanisaci a co ji nám, co nás zachránilo. Z hospodářského boje mezi městem a venkovem, jenž byl boj šlechty, t. j . českého národa, s německými kolonisty, čerpá svou sílu boj dvou národností v zemi"... (J. Pekař: český Č. Historický, V, str. 327.) Boj s Nemci je velmi zaujímavý oddiel i v našej slovenskej historii. U nás, na Slovensku, Nemci niektoré kraje ozaj až za­ plavili; hlavne tiež od 13. stoletia. Vo Zvolenskej stolici na konci 16. stoletia boli bezmála i číselne v prevahe. Začali slabnúť až na počiatku 17. stoletia, keď pocítila sa potreba krajinskými zákonmi rušiť silu ich privilegií, ktorými boli ich ohradzovali krátkozrakí uhorskí králi. Prielom stal sa v tejto dobe, na počiatku 17. stoletia. Ale boj národný proti Nemcom u nás neviedol sa tak, ako v Čechách. Šlachta u nás mala v ňom vedlajšiu účasť. Jej taký mocný představitel, ako bol na pr. palatíu Vešelíni, v tretej štvrti 17. stoletia vyhrážaval sa šibenicou ľuďom, ktorí sa nekorili me­ šťanom banských miest.*) (Vešelini bol u nich zadĺžení.) *) V Kysuckom Novommeste roku 1665 prinútili Štiavničanov za­ platiť mýto; palatín preto pohoršený napísal tam ej liemu zemskému pan­ stvu, akého to vraj neľudského mýtnika má. „Ha Kegyelmetek vámosát meg nem fenyíti, ezen szokatlan cselekedetél és tmtalmaskodását tovább is megengedi, magok Kegyelmetek nagy galibába ejti magát; azon tolvaj, lopó Kegyelmetek vámosát pedig, ha meg nem szíínik cselekedetirôl, megragadtatjuk s háza fájára kôtetjiik fel, bizonyos lehet benne. Ľz lesz embertelenségének jutalma. Datum Neosolii 1665 14 Martii. Samému mýtnikovi (ad teloniatorem Ujhelyiensem supra Zsolnam) už popredku, 13. marca, palatín po slovensky napísal: Jestliže i žatým se pokusýš predjmenovaných Štiavničunuv proná­ sledovati, a od nich násylně a kvaltovně mýto odbírati, aneb nezákonné zálohy brati, hotoví budeš míti povraz na hrdlo, a pred twým wlastným domem na dreve odvisýš. Protož tobe prísne a wedle našeho úradu pri­ kazujeme (atd.). Gr. H. Wesselényi Ferenc m. p.

1% Slovenský ľud elementárnou silou strovil svojich Nemcov. Ako slabla sila nemeckých privilegií, Slováci z okolia tak tisli sa do miest. Takým postupným svojím prílivom zaujímali i dediny ne­ mecké.*) 3. Po žalobách, prednesených roku 1842 deputáciou Slovákov Ferdinandovi V. Číslo 6716/356. Podlá milostivej vôle Jeho cis. a kráľ. Veličenstva, v tejto veci najnovšie vyslovenej, kráľovskej Ná- mestnej rade týmto nakladá sa: aby sa pečlivé starala o to, že by vytlačeniu slovenských kníh a Slovákov obraňujúcich spisov, na- kolko sa ony neprotivia predpisom cenzúry, nebola robená nijaká prekážka. Dané vo Viedni, 24. apríla 1845. Gróf Majláth v. r. Karol Czillich v. r. Jozef Várady v. r. Toto nariadenie dvornej kancellárie máme v našom Muzeume v madarskom odpise. Odpis, ako papier ukazuje, bol urobený asi hned po vydaní nariadenia. Literatúra a umenie. — Komenský. Jeho osobnost a jeho sústava vedy pädago- gickej. Napísal dr. Ján Evačála. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou Kníhtlačiarskeho účast, spolku. 1914. 8°, VI a 126 strán. S po­ dobizňou Komenského. Cena 2 kor. 40 halierov. V nasledujúcom čísle vrátime sa k dielu prof. Kvačalu. — K. P.: IJAPL iyjJEÍíCKlif. Jižana B I leTíipexi flíflcTBiant H nflTii KapTHHaxi.. H3Aame BTopoe. CaHKTt-IIeTepoyprL. 1914. 8°, 184 strany. Neprešlo od prvého vydania len asi pol roka, a už bolo po­ trebné i druhé vydanie. Preklady nemecký a francúzsky už tiež vyšly. — Pôvodca K. P. je veľký kňaz Konstantin Romanov, predseda ruskej Akademie Náuk. — Bosenský Šarkan. (Zmaj od Bosne.) Povést z novšej hi storie bosenskej. Napísal Joz. Eug Tomic. Z horvatského preložil V. M. (Páričkovej Slovenskej Knižnice číslo 17—18.) Vydáva Ján Párička v Ružomberku. 1914. J 6°, 64 strany. — Živena. Zábavno-poučný časopis. Orgán spolkov Živeny a Lipy. Ročník V, číslo 3. V Turčianskom Sv. Martine. *) Nemci na Slovensku: Slovenské Pohľady 1907, str. 633. — Tiež: Slov. Pohľady 1911, str. 733 a nasi.