Slovenské pohľady 6/1914

Slovenské Pohľady. Gustáv K. Zechenter. Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Ked následkom chvatného zaujatia miestnosti skrz cudzincov hospody velmi vzácne a drahé sa staly a pri mojom domovom pá­ novi v tom smere akási chúlostivosť, chladnosť a či aká zmena sa badala — som sa i ja zavčasu obzeral, kde by som neporušené stálu hospodu zaujať mohol. A tu sa mi zazdala príležitosť k tomu. Firma sklenárska v Cinobani Jána Kožucha, — tetka môjho Šva­ grova Jul. Kuchinku — zakúpila po Ujlakym tutejšiu dielňu na riad a hodlala správu tej dielni ustanoviť. Oproboval som, a pýtal som svobodnu hospodu v dielni, že ja hotový budem za tú cenu tam dozorstvo viesť. Na to mi Kožuškin zať Jozua Eleód odpovedal, že sa v tej veci inak rozhodli; a poslali ta Benj. Zôrnlaiba. Dňa 30. januára oznamuje mi Fr. V. Sasinek, tajomník Ma­ tice Slovenskej,v že sa môj článok: „O premene látok v ľudskom tele" už tlačí, článok o káve a zemiakoch výnde pozdejšie. Sasinek mal redigovať slovník slovensko - madarsko - nemecký, ale poneváč taký vydal už b.-bystrický gymnaziálny professor Loos, odstúpilo sa od toho. Matica Slovenská hodlá vydať velký slovník slovensko- madarsko-nemecký, lebo Loosov slovník je len vreckový; ale na ten nevystačí vystavených k tomu cieľu 200 dukátov, lebo je to práca ohromná a zdĺhavá. Tí, čo mali vypracovať čiastku slovensko- mad.-nemeckého slovníka, sa už utiahli. A tak stojí teraz tá vec. Janko čipka, tento obor, od umretia svojej matky (v júniusi r. 1870) cíti sa chorým; už mu je lahšie, už mu je horšie. Nemôže troviť; ba i v tých pádoch, ked mu jedlá chutia, pri trovení zdá sa mať prekážky. Tento nepríjemný stav sa dosť dlho preťahoval, a priviedol ho na domnienku, že on, ako vraj i jeho mati, na ža­ lúdkového raka zahynúť musí. Táto myšlienka sa v ňom, a veru nesprávne, tak zakořenila, že toho chlapiska, do zúfalstva ho ženúc, z normálneho rozsudku vyniesla. Považoval sa byť ztrateným, a oddal sa na vyhotovenie testamentu. Píše mi k tomu i tú smutnú novinu, že jeho tesť, superintendent Ján Chalúpka, ťažko chorý leží, má podozrivú ranu na nohe. Starček velmi klesne, a malá nádeja na jeho pozdvihnutie. Vyzvaný som bol mestom na supplentúru mestskej lekárskej služby; ale nielen preto, že mestský fyzikus dr. Adolf Langfelder nakazený bol týfusom, ale preto, že ešte r. 1870 umrel bol mestský fyzikus dr. Ficek. Jeho miesto zaujal vyvolený na to dr. Langfel- 22

326 der, a tohoto miesto, t. j . druhého mestského lekára, bolo uprázd­ nené; kým tedy na toto miesto druhý lekár — dr. Izák Peťko — vyvolený nebol, bol som ja ako supplent vyzvaný. Ked Langfelder ochorel, som ja už bol supplentom, a tak potom zastupoval som obidvoch. Pravda, že som to bez povolenia mojej vrchnosti, hlav­ ného baň. grófstva, urobiť nesmel; ono mi povolenie dalo, keď som v svojom poťažnom prosbopise odôvodnil, že sa mi pri tých roz­ ličných poraneniach robotníctva príležitosť zavdá v operáciách sa zdokonaliť, čo iste pravda bola, lebo tých nešťastných pádov, kalík, bolo veru až mnoho. Tu mi prichodí na um čudná okolnosť: Keď som ja z Brezna do Kremnice presadený bol, za dlhší čas nemohol som sa hnačky striasť, a musel som za istý čas i ku liekom siahať. Tej som bol mienky, že to následok hojne užívaných čerešieň. Po niekoľkých týždňoch sa to ztratilo. Ale keď sa potom v r. 1870 zástupy že­ lezničiarov dolinou hore ako kobylky sem hnaly, prichodili ko mne chorí inženieri a robotníci s akousi chorobou, ktorú oni „kremni­ ckou" nazvali. To bola pre mňa, aspoň dla mena, úplne nová cho­ roba. Pri bližšom rozjímaní vyšlo na javo, že to hnačka, „laxa", nimi kremnickou menovaná. Každý merník, ktorý, pracujúc na trati hore dolinou, ponajprv do Kremničky prišiel, tam za čas sa poba­ viac, hnačku si nadobudol; pokrstili ju teda tým ozaj čudným lo­ kálnym, čili endemickým menom kremnická. Z Hesska pošlý ne­ mecký inženier tak nešeredne ňou trápený bol, že sa zbiednený domov navrátiť musel. Iní takmer bezvýnimečne po niekoľkých týžd­ ňoch sa úplne vystrábili. Tuto som čerešne obviňovať nemohol, bo ich nebolo. — Vyšlo na javo, že naša pitná voda, kým k nej ne- privykne, v prvých časiech přišlým pútnikom hnačku = kremnickú, zapríčiňuje. Dňa 6. januára sa ponosuje J. Plošic, že má akési nedoroz­ umenie s Gotčarom. Sväto-krížske divadelné prístroje, ako tam viacej nepotrebné, posiela do Zniova Čulenovi. — 20. marca biskupa že ešte nemajú. Habent sua fata quoque libelli. Toto úplne platí i o mojej „Lipovianskej maši". Samuel Ormis mi totižto 15. februára 1871 z Revúcej písal, že sa nákladom ich vydavatelského spolku v tur- čiansko-sv.-martinskej kníhtlačiarni „Lipovianska maša" v 1000 ex­ emplároch tlačiť bude, a dla môjho úmyslu že sa čistý osoh rovnako podelí potom medzi alumnie gymnázií zniovského, t.-sv.-martin- ského a revúckeho. A 24. mája mi oznamuje podivný chýr, že on môj rukopis ešte 31. decembra 1870 poslal do martinskej tlačiarne, ale že skapal na pošte; za skapaný list dostanem 20 zl., lebo na tolko bol v hodnote udaný. S tou summou potom že môžem naložiť dla vôle. „Lipoviansku mašu" aby som zase spísal, alebo dal spísať, že sa ona predsa tlačiť bude. — V Revúci vystavili školskú bu­ dovu, nádhernú vraj, kde sa umiesti i fakulta juridická a teolo­ gická. Peňazí síce nemajú, ale za to vraj nič, — peniaze budú. A uviedol na príklad Detvana. Junák detviansky, ačpráve už dospelý zurvalec, od svojho krstu ešte nebol v kostole. Tu sa raz skotúlal

327 práí s lazu do kostola; postaviac sa naširoko, zočil hore na chóre svo­ jich vrstovníkov, kamarátov; neznajúc východu na chór, zaťal va­ laškou do trámu a tak za poriskom valašky vyšvihol sa hore ku kamarátom. No, takto zamýšľal kamarát Orrais pokračovať pri bu­ dovaní škôl a tlačení kníh... Za skapaný list došla po dlhšom na­ máhaní vynáhrada 20 zl., z toho na dopisovanie 50 kr. dolu, ostalo 19 zl. 50 kr., a tak tedy každá z troch alumnií dostala 6 zl. 50 kr. — Jeho objemná „Výchovoveda" nemá, ani nemala na valnom matičnom shromáždění valného odbytu. Tam sa mu vraj neminul ani jedon exemplár. Výtisk stál 2 zl. a tuším toho dal 1000 exempl. natlačiť. No ale nič to, vyškriabe sa on hore po porisku. Sestra Petroneľla ma (18. februára) súri, aby som čím skôr Janka Čipku chorého prišiel navštíviť, lebo je dešperátny, a jeho rodina s ním; k tomu tiež Chalúpka zle, a Eisner nie dobre. .. 25. februára ma opätne durí, aby som nemeškal prísť, že ma všetci v najväčšom napnuti čakajú. Verím, ale mne tvrdo prichodilo od­ cestovať, keďže i tu prez hlavu vela zaneprázdnenia bolo. Janko Čipka bol s dr. Mikszátom v B. Bystrici, kde sa v prí­ tomnosti dr. Málusa a dr. Dillnbergera porada držala; mal som tam prítomným byť tiež ja, a bol som telegraficky Jankom povolaný, ale telegramm bol ním naponáhle a mylne vystavený, a tak moja prítomnosť bez mojej viny vystala. Všetci traja shodli sa v tom, že Jankova choroba je chron. žalúdkový a črevový catarrh. Janko sa potom kus utíšil, ale nie nadlho, upadol do predošlého zúfan- livého stavu, a nebolo ho možno prehovoriť na lepšie. 11. apríla píše, že bola volba, a velmi tuhá, ev. cirkevného inšpektora v Brezne, medzi Bankom a S. Lopušným; tamten mal 70, tento 50 hlasov. Boly tuhé výstupy, Janko sa ohnivé za Lopušného vystavil, a málo chybělo, že sa s Bankom nepochytil. Toto by bol znak, že Janko bol rozdrážděný; ale znak i toho, že sa už musel, aspoň na ten čas, silnejším cítiť. Lesná správa oddelená bude od správy banskej, a presťahuje sa do B. Bystrice; prvým jej správcom má byť Rud. Scholtz, bý­ valý hrončiansky lesný. Kaldrovič mal sa ešte pred smrťou (f 3. marca 1871) stať predsedníkom akejsi jemu k vôli utvorenej banskej spoločnosti, všetkých v krajine jestvujúcich banských závodov, so sídlom v Budapešti. V prvej tretine marca 1871 som konečne mohol a vyviedol môjho kmotra Janka Čipku žiadosť a vybral som sa do Brezna. Slyšiac to ujček Beni Zôrnlaib: Allerweltsonkel zvaný, prihlásil sa tiež, že pôjde so mnou navštíviť testinú, starú pani Majovskú a švegiiuu Fany Kuchinkovú per tangentem. No dobre. Ale keď službu, a ešte pri tých tak obťažujúcich okolnostiach, kde sa už petechiálny tyfus rozmnožovať začal, z počiatku ovšem len medzi cudzím ro­ botníctvom — ťažko bolo opúšťať, požiadal som dr. Langfeldera, aby na krátky čas môjho odcestovania mňa zastupoval. Ale ma ná­ všteva u neho nepriam potešila. I on bol nedúžny a bral práve prášek na dávenie. Nuž ale ani ja, ani on nemysleli sme na zlé 22"

328 následky, a mysliac, že nastalá indigestia chytro zase prejde, uisťoval ma o vdačnom supplovaní so svojej strany. Vybrali sme sa tedy na mojej príležitosti po B. Bystricu, zta- dial poštou poberali sme sa do Brezna. Moja príležitosť čakala ma v B. Bystrici. Cesta bola nad pomyslenie zlá, blatnatá, chvíla ne­ príjemná. Janka som prísne, bedlivé prehliaďnul, a nenašiel som ničoho hrozivého, len to, čo našli i moji kollegovia, a pritom velká jeho rozčulenosf a hypochondrická námyselnosť. A to v tomto ozrutnom chlapovi. Ja s mojej strany bol som uspokojený, a hľadel som moje presvedčenie i jemu vbiť do hlavy. A rozveselil sa, po­ pustil škrupulóznosť, a bol zase čeladníkom, ako načim — ale krátko žatým, ako som sa chrbtom obrátil, zase opustil hlavu, a to opakovalo sa na jeho škodu, a na muky jťho okolitých, ešte potom viac ráz. Príležitosť brezniansko - poštárska nebola síce herská, ale tá zo Sv. Ondreja do B. Bystrice už bola veru mučidlom. Sedlisko pre nás dvoch bolo úplne valcovité, a tak pri potriasaní na hrbo- lovitej ceste nás na tom valci krútilo, vše ujček bol hore nohami, a hlavou na poštárskej lade, vše ja, a vše obidvaja sme naraz ko­ pytá otŕčali do blankytu nebies, ale na ten čas škaredou vlhkou hmlou zatiahnutého. Keď sme po vrúcich modlitbách o vysvobodenie došli do B. Bystrice potlčení, dorazení, sme sa po kúsku shladávali, či z nás črepy medzi balíkmi roztratené neostaly. A za toto utešené hundanie sa ešte platiť muselo! Zotaviac sa tu, presadli sme na náš, respektíve môj tragáč. Rovinou medzi Bystricou a Zvolenom fučal zimný vietor, a môj sú­ druh trpiac často na migräny, opatril si hlavu hrubým, bielym vlneným šálom, malá hlavička, tesná tvárička, s malými svinským podobnými očkami v tej hustej teplej krútňave celkom sa ztratily, a zázračný, sekere podobný, troška na babylonskú vežu upomína­ júci nos, ten sa smelo, sebapovedome tisol vopred. Ja som meravo hladel pred seba, lebo som sa bál, ked v rozhovore náhodou po- zrem na môjho suseda v tomto vystrojení, že do hlasitého smiechu vypuknúť musím. Bez ďalšej prekážky prišli sme na Hronskú, krčmu to pri Kozelnickom moste, kde nás hostinská, pani „Polievočka", vdačne prijala, a ako vše, štedré uhostila. Tu som bol prítomnými Krem- ničanmi upovedomený, aby som sa ponáhľal, že pre mňa už tele­ grafovali, lebo dr. Langfelder leží už na horúčku chorý, a toho, čo mňa zastupovať mal, teraz ja zastupovať mám. Utrúc si ústa, po­ berali sme sa domov. Cesta bola zázračne planá, rozmiesená tými veľa premávkami vozov železničný materiál rozvážajúcich a stravu dovážajúcich. Ani pri veľkom rozšírenom vojenskom ležení to ináčé byť nemôže. No ale teraz už nasleduje najpodivnejšie z celej tej cesty. Už za začalo mrkať tam pred Jalnou, a sem-tam opusteným, v blate zaviaznutým vozom sme museli vystupovať, a kde-tu dolu sklonené stĺpy telegrafov visely nám nad hlavami. My v myšlienkach pohrú­ žení sedeli sme ticho jedon pri druhom, ako glesgy na pánte. V to

329 môj súdruh velmi hbite so sedliska sa zdvihnúc, rukama v povetrí veselo vesluje, a skríknuc, hlavou ako strela chytro na bok mykne. Co je? pýtam sa ja zadivený. „Akýsi nočný motýl brnká mi pod nosom". — Ale aký nočný motýl? počiatkom marca? Ach — v tom i mňa zaškrabne čosi poza ucho. Chmatnem rukou — a tu drôt z nachýleného telegrafického stĺpu. Vynikajúci rypák môjho suseda z bielej tej Deborah-šatky zachytil sa na spustenom, v mraku ne­ pozorovanom drôte a zodvihol Benka za najsilnejšiu, najvýznam­ nejšiu čiastku tela dohora 7- a to mal byť ten nočný motýl, čo Benkovi popod nos brnkal, či si môže väčší posmech a satyru my­ slieť, kto nášho ináče dobrého chlapíka poznal! Ja som sa nazdal, že naskutku od smiechu choleru dostať musím. Ďalšiu, hnusnú, únavnú cestu mi tento veselý incidens značne skrátil. — Ale potom nasledovala próza, lebo dr. Langfelder obležal ťažko, a na dlho, a len potom, keď som i ja podlahol, zdvihol sa pomaly i on. Nasledovala tedy pre mňa kuca-paca, doba tvrdej práce. Ne­ šťastné pády pokaličených robotníkov sa množily, kosti polámané, nohy, ruky, odtrhnuté prsty, kusy údov, dynamitom vystrielané oči, popáleniny, údery atd., a k tomu povážlivé množily sa pády ho­ rúčky. Nemocnica dosť priestranná tak bola preplnená, že chorí už i na priestrannom pitvore umiestnení byť museli. Najväčší počet chorých dosiahol číslo 72. Tu chcem ešte podať niektoré kriklavejšie náčrtky zúrivšieho škvrnavého týfusu. Táto tak strašne nákazlivá a Iudí hrdúsiaca ho­ rúčka bola veru i na pohlad a na svoje symptómy hrozná. Velký počet ňou zachvátených bol modrý, celá koža osinelá, ani dobre zrelá bystrická sliva. Farba táto pochodila od nakopenej, pod kožou usadnutej krvi. Keď takýto chorý v blúznení, zúrení sa okaličil a kožu si odrel, z toho miesta bezkožného netiekla krv a bolo to ako tmavo-červené mäso. A niektorí chorí v paroxyzme, ako šialení, strašne zúrili. Jedného blúzniaceho Taliana nemohli premôcť a utíšiť. Dal som tedy chytro vaňu do oddielu vniesť, jeho sme silou-mocou vtisli do nej, a ja som mu vlastnoručne dve kupy vody na hlavu a chrbát vylial. Skrotnul; poutieraného vložili sme do postele, a dobrý, spasitelný sen sa mu prikradol. Jedon taký, len košelou odetý, skočil nám z prvého poschodia do dvora a pobral sa cestou dolu. V tomto pohodlnom odeve, bežiac čo mu nohy stačily, stretol sa práve s navracajúcou sa processiou sv. Marka. Nikto sa netrúfal podivného tohoto turistu chytiť; a tak poskakujúc pribehol do svojej baraky pri Kremničke, zkaďe ho druhý deň zase dopeľali nazad. Druhý, asi 15-ročný, kučeravý taliansky šuhaj ťažko chorý zutekal mi nočnou hodinou, ale už ako rekonvalescent, zunujúc nemocnicu, do svojej baraky. Natešení nad príchodom jeho, kamaráti uctili ho slušne ovalom kroyského syra a rumom. Bezvedomého doviezli ho na tretí deň do nemocnice. Dal som ho sniesť do spodnej, po­ slednej izby, obývanej takými dešperátnymi chorými, ktorí už len pár krokov mali do bočnej, pre mrtvoly určenej izby. Ani liek, ani polievku preglgnúť nemohol, ležal s polozavrenýma očima polomrtvý,

330 medzi seberovnými kandidátmi smrti. Brať nemohol nič, tak som mu ani nič neprepísal. A trvalo to tak prvý, druhý deň, ale keď som na tretí deň videl, že v ňom posledná iskra ešte nevyhasla, kázal som doniesť teplej silnej hovädzej polievky a dobrého vína, a snažil som sa mu kolko-tolko čo i násilím privteliť. Vela toho bolo vracané, ale niečo predsa sišlo do vnútra, a potom som ho kázal celého octom letným smyť. O deň som už pri skúmaní tepny zbadal, že obrat krvi je niečo veselší. Ale v tom pozoroval som i divný priebeh, že chudákovi v polootvorených očiach a pri no­ sových dierkach drobné čierne mravce si dráhu staväly. Nad tým sa zhroziac, kázal som opatrovkyni, aby chudáka" ožívajúceho od­ niesla hore na poschodie na 1. číslo. Maznavá Viedeňčianka, srnra- štiac tvár, sa to urobiť zdráhala. Moja náhla odpoveď na to bolo dokonale zaucho. Potom, aby som preukázal, ako opatrovníkom s chorými zaobchodiť načim, vzal som chlapca na ramená a vy­ niesol som ho sám. A chlapča na podiv prichodilo k sebe; kŕmil som ho pečienkou a vínom sťaby pavúka. Konečne dostal ešte na hlave a tvári velké, hnojavé vredy, tak že mu i lebkovú kosť nad- žraly, až sa potom i to zahojilo, a môj kučeravec sa bezpečne vzdialiť mohol. Bol velký šibal, veselý, a od svojich zemkov ná- videný impostor — a nedivil by sa, keby sa z neho chýrny ta­ liansky anarchista a svetoborec bol stal. Jedon chlapec Talian ležal pri dospelejšom, v sieni tam nad kaplnkou slovenského kostola. Starší chlapca rád mal, a kde mohol a kým to mohol, uhostil ho svojím jedlom, ba podával mu i peniaze, aby si lahôdky kúpiť mohol. Ale čo, chudák ten starší podlahol krutému týfusu, a zvěčnělým tak maznaný škvirk prvý bol, čo ešte teplého svojho dobrodinca — obkradol. Nad tým som sa velmi po­ horšil. Boly práve vianočné sviatky, a ja som prikázal opatrovníkom, aby jemu už dobrým appetítom požehnanému za pokutu prísnym pôstom, t. j . zapraženou polievkou a malou bochničkou poslúžili. Každý chorý, nakolko chorobné jeho okolnosti povolovaly, bol nečím uhostený. Ale domov prijdúc, vydýchnutý sediac v kole milej ro­ dinky, hladiac na stromček a natešené tváričky detí, nedalo mi po­ koja, pobral som sa do nemocnice a zrušil som prísny rozkaz. Ne­ chcel som, aby deň pokoja kvárený bol. Boh mu nech odpustí, alebo kára, ale ja na tento pekný, slávny deň nechcel som byť pomstitelom viny nevďačného mladého darebáka; ja, ako tiež hriešny, slabý človek. A potom som sa už s tým íahším svedomím pri ope- kancoch v rodinnom krúžku bavil. Ako už podotknuto bolo, mimo chorých na horúčku bolo vela ťažko, ba i hrozne okaličených; a pílenia a rezania bolo vela. Cel­ kom pobitých nechýbalo tiež. Všetko to vyčitovať nemožno, jedno, že to všetko poznačené nemám, a po druhé, že by ma to priďa­ leko viedlo. Kým dr. Langfelder neoblahol, a kým som ja nepod­ ľahol, operovali sme vo spolku. Keď sme my v tom prekazení boli, pomáhalo sa, ako sa mohlo. Pod chorobou dr. Langfeldera vstával som, ako obyčajne počas mojej služby, pred šiestou, a som si mlieka cukrom sladeného

331 s chlebom zaraňajkal. O 6-tej nasledovala ordinácia kráľ. personálu, a privátnych do 8-mej, potom som šiel do nemocnice, kde som sa 1—2 hodiny zabavil. Pod časom, keď som recepty písal a stravu chorým ustanovoval, vypil som — nie vše — za kalištek slivovice a zjedol slaný rožok. Žatým následovaly návštevy chorých v meste, už lebo pešo alebo na voze, a v tomto poslednom páde vyviezol som sa ku chorým královským robotníkom, alebo i chorým želez­ ničným kopáčom; domov prišiel som popoludní, niekedy večer, a práca dla možnosti opakovala sa zase, a končila sa večer. Nuž a noc som veru pri tých obstojatelstvách tiež zabezpečenú nemal. Skoro bez výnimky všetci tí, čo pri nemocnici zaneprázdnení boli, tou besnou horúčkou boli nakazení, a z nich niektorí životom zaplatili. My obidvaja lekári, dr. Langfelderaja sme ochoreli. Kuchárka a slúžka obidve zahynuly. Ďalej prechorel slovenský kaplán, teraz farár konešovský Aloiz Hrabovec; všetci opatrovníci a opatrovnice, z nich dvaja umreli. Slovom všetci, čo zamestnaní boli v nemoc­ nici, sa nakazili, mimo král. dozeráča chorých, Jána Máca, ktorého som si ja tu i tu na pomoc ku podriadenejším výkonom povolal. Medzi všetkými som ja najdlhšie odolal, a bol som najpozdejšie napadnutý. Prešiel som už viac nákazlivých epidemií: tri cholery, prvú ako chlapec na Ponikách, druhú a tretiu v Brezne a štvrtú r. 1873 v Kremnici. Jednu epidémiu, červienku, ako lekár v B. Bystrici a v Brezne. Horúčku ako lekár v okolí breznianskom, ale veru bola vo svojom spôsobe najkrutejšia táto kremnická, petechiálna. Možno, že preto tak súdim, lebo i mňa ona tak akurátne prikvačila. Isté je, že ona nemilosrdne dosť sirôt a vdov, ako i skormútených ro­ dičov, po ďalekých krajoch sveta urobila, čo sa mojej nákazy týka, o tom nižšie dolu spomnienka bude. Tuto len tolko ešte po­ vedať mienim, že tieto časy pre mňa ozajstné „psie dni" předsta­ vovaly. Dňa 18. marca 1871 sa ma dopytuje dr. Heinrich, špano-do- linský kollega, či som ja ten článok „Wehruf der Kameralärzte" do Allg. Wien. Med. Zeitung-u napísal. On že tiež ohladom tej in- fámnej degradácie, akej sa nám v novom statuse dostalo, článok do „Wiener medizin. Presse" poslal. Od 11. apríla mi píše Imro švagor — olim Grozer — a v tom liste po prvý raz, a iste s velmi blaženým povedomím podpísaný je: Keresztfalvy. Tak šťastlivé, bez velkých zemských otrasov vy­ konaný priekrst dial sa tedy v mesiaci apríli, čo by významné byť malo. Otec že zase bol 4 týždne chorý, teraz sa už zase cíti zdrav­ ším; možno, že mu nové meno jeho stav uľavilo. Švagor Karol píše 13. apríla, že Taliani ešte v massách ma­ sírujú, spievajúc v chóre harmonicky svoje pekné talianske melodie, cez Štiavnicu do Kremnice k prácam železničným. Teší sa zvesti, že sa Oľga vydáva. — Pripomína i novinu, že Španú Dolinu, čo sa baníctva týka, hodlajú opustiť. Jozef Ľ. Holuby, určujúc mi niektoré byliny, upozorňuje ma 15. apríla na rozličné neznáme ešte druhy Rubusov, Hyeracií a li-

šajníkov, a vyzýva ma sbierať pilne a doposielať jemu, aby ich určil. Pod kumulatívnym menom Rubus fruticosus sa rozličné druhy ešte neurčených rubusov ukrývajú. 25. apríla mi so smiechom J. Plošic z Viesky píše, že správa alumnea b.-bystrického chytrácky od neho žiada ostatok podpísanej podlžnosti, 52 zl. r. č. Toto urobiť on z krátkej ruky odoprel, z tej jednoduchej príčiny, že alúmneum už nepatrí kat. slovenskému gym­ náziu, a on len takému podporu dávať sa zaviazal. 9. júla sa velmi teší, že som vyzdravel. Dr. Izák Peťko že kandiduje na kremnickú mestskú lekársku stanicu. 27. novembra v Tekovskom Sv. Kríži zakladajú úrokoveň, on podpísal 10 účastín, a pýta sa ma, na kolké účastiny sa ja predplatiť chcem. Netrúfa si vela o nej; on viac dôveruje v krupinskej sudodielni, a vzal i tam 10 účastín po 50 zl. = 500 zl. A to veru naopak vypadlo: sudodielna prepadla, a sv.-krížska sporiteľňa, pravda, tiež po mnohých galibách, predsa sa vynorila, a teraz už od jedného času pracuje s osohom. V okolí viešťanskom pred 8. rokmi dolovali na kamenné uhlie, našli ho, ale bolo nesúce. Janko Cipka, ktorého ešte vše namyslený žalúdkový rak straší, píše mi 1. mája, že či predsa, ako som mu ja to radil, má ísť do tých Karlových Varov ? On pri všetkom dobrom appetite a dobrom spaní necíti sa byť v poriadku, že je len vše zašliamaný. Gratuluje Milke, že sa stala velkou paúou, keďže šťastlivý jej otec zdedené poctivé svoje meno Grozer premenil si na Keresztfalvy. „Súrgôny", z ktorého on túto novinu vyníma, však udáva, že to meno je len pre mužských potomkov. Ale tomu in praxi tak nebolo, lebo si ho s dychtivosťou osvojily i dcéry. Nuž, hla, slabosti úzkoprsých, slávo- bažných malých ludí, keď cítia peniaz vo vačku. Grozer tedy od- putoval, a na toho miesto připutoval Keresztfalvi, a svietila betle­ hemská hviezda nad Krížovou Vsou? A od tých Čias nastaly mrzu­ tosti, pliagy, choroby, nesnádky — a konečne pomatenost mysle! ut figura docebit. Dňa 25. mája mi Petronella píše, že v máji budúceho roku Eudolf Eisner, bujakovský správca železného závodu, pôjde na od­ počinok. Jeho miesto zaujať má akýsi Keppler, človek zvadlivý vraj. Ernest Kolczonay, budúci zať Janka Čipku, už rigorozoval vo Viedni, a v auguste má už prísť ako novopečený doktor medicíny do Brezna ku sestre Berte, respective ku švagrovi svojmu Jozefovi Baittrokovi. Poneváč Milka mienila s Gustíkom na Bacúch, uisťuje ju, že v tom páde pôjde s ňou i Berta Baittročka, naša kmotra. Janko Čipka mi 31. mája na vedomie dáva, že idúcemu cez Štubnianske Teplice do Karlových Varov by mu velmi milé bolo, keby sme sa tam sísť mohli. Ľutuje, že nebude v ten čas doma, ked Milka s Gustíkom hodlá na Bacúch prísť. Nesišli sme sa ani v Štubnianskych Tepliciach, ani Milka s Gustíkom na Bacúch ne­ cestovala. Pripomenul som už, že petechiálnu horúčku doniesli železni­ čiari, a ona zprvôtky len medzi nimi škrtila, ale potom pomaly, ač nie v tej miere, rozprestierala sa i na naše tunajšie obyvatelstvo

mestské, a tak tiahla podial železničnej čiary po okolitých obciach, požadujúc obete. No ja hlušil som ďalej, až kým som i ja dobehol; zasiahol konečne i mňa tento hrozný, potajmý, mnohoramenný po­ lyp, a povalil ma na zem, nemilosrdný ukrutník. Dr. Langfelder vymotal sa už síce, opustiac mu chlpy vlasov, z jeho nelúbezného objatia, ale tak bol vycivený, bezvládny, že o konaní služobných povinností ešte reči byť nemohlo. Tu tedy — bolo to práve na ďeň Božieho tela, konajúc ako obyčajne moje každodenné práce, pre­ zrúc, opatriac rady v nemocnici rozložených bedárov, vybral som sa po povinnosti do Konešova, kde ma medzi inším tiež niekolko na horúčku chorých čakalo. Dojdúc do obce, poslal som svoju prí­ ležitosť na faru, pobral som sa od kríža chodníkom na horný koniec, tam som vstúpil do domu, kde mimo otca baníka všetci nakazení boli týfusom, a bola to dosť početná, zo samých dievčeniec zále- žajúca rodina. Všetci mimo matky a dcéry, a to najmladšej, boly na processii, a práve domov došly a doniesly s oltárikov zvýšené kvety, menovite nepochybné pivonie a Trollius europaeus, tu ináče hojne rastúci. Tieto zbytky oni sušia a nimi pochorený statok okiadzajú. Chorá, slabá ešte matka a dcéra ako rekonvalescentky ležaly, tešiac sa priaznivému obratu, na lavici za stolom. Na všetky tieto maličkosti sa dobre pamätám. Uspokojený vý­ sledkom, po niekoľkých krátkych návštevách bral som sa na faru. Tam som s dobrým ešte appetítom obedoval. Po obede mi akosi začalo byť chladno. Môj dobrý priateľ farár Ignác Kleinhanns mal po obede naraz tri pohraby odbaviť, a vyzval ma, aby sa ne- oddialil, kým sa s pohrabu nenavráti. Potom sme sa zahrali tartl, ale zima ma väčšmi začala napadúvať, tak že som sa, hoci bol ho­ rúci den, ukrúcal do kepeňa, a začala ma nasledovať žižeň. Pili sme víno s kyslou vodou, ale to nič na plat. Planej vôle, pobral som sa na voz, a hlava mi akosi oťažela. Na nešťastie na rovine pri takrečenej Grellnetovskej veľkej lúke zlomilo sa nám koleso, kočiš musel drúk vtiahnuť, a tak šmykom a na troch kolesách kázal som mu pomaly domov jechať. Ja som pešo chodníkom sbehol ku bratovi na Piargy, ktorý tam pri bývalej kedysi Mathiasschachte býval. Ta som prišiel unavený, a švegriná Bety uvarila mi za po­ hár znamenitého čaju. Ale hned som sa pobral Revoltou dolu do­ mov. Dojdúc do izby, ustatý a v planom tušení ľahol som si na pohovku, a nešiel som nikam. Noc potom bola planá, nespokojná, ked som kúsok, na chvíľku usnul, zobudily ma strašné, ťažké sny. Ráno slabý síce, ale stal som a robil som návštevy pravidelne. Ale večer bol som ešte slabší, a noc nasledovala ešte nespokojnejšia od predchádzajúcej. Ráno celá moja bytnosť pobúrená a rozčúlená bola; spoznal som význam toho, čo nasledovať bude. Dal som tedy hnečT prosiť mojich dvoch kollegov: môjho predchodcu v službe, starého pána Karia Täubera, a chudáka dr. Langfeldera, slabého, ubiede­ ného ešte rekonvalescenta. Najprv som im oddal sám seba do le­ kárskej opatere, a potom som im dľa môjho dobrozdania a ich možnosti oddal môj lekársky okres do tých čias, kým moja choroba môjmu predstavenstvu oznámená bude a ono pre moju supplentúru

334 potrebné kroky porobí. Nezadlho žatým poslalo štiavnické banské grófstvo Nigriniho, chirurga kr. banského z Vyhien, ktorý za čas mojej choroby a môjho pozdejšieho dovolenia mňa pri kr. robotní­ koch zastupoval. Ja som už teraz sám so sebou mal roboty dosť. Nemoc sa svojím spôsobom vyvinovala ďalej. Moji kollegovia navštevovali ma pilno, noci boly planšie ako dni, tu som ešte sa vyznal ako-tak vo veciach mĎa obkľučujúcich, videl som ako páni lekári s mojou smutnej tvári, zronenou ženou konferovali; hned od prvopočiatku odniesli ma do zadnej, najväčšej izby. Svieralo mi srdce, keď tak umučený ležiac, videl som na krátky čas oddialené odo mňa moje dietky, Bertiku, Marišku a Gustíka prez zatvorené sklené dvere na mna kukať. Ko mne, pravda, nesmeli. Hrozne bolestno účinkovalo mi na dušu, ked na akomsi malom im darovanom sklenom organ- čeku žalostné hlasy vyludzovaly; tieto hlasy tak prenikly moje roz­ drážděné nervy, že mi na pohľad milovaných detí a na smutný vy­ lúdený hlas slzy cicerkom dolu lícom tiekly. Asi štvrtý deň mojej choroby, a v chvíle duchaprítomnosti, sadnúc na postel, badal som škvrny po rukách, a k tomu mnou vyzvaná Milka pobádala takže modré škvrny — petéčne — po chrbte. Od tých čias potom ztratil som i za dňa povedomie, a len málokedy, na moment, som si bol prítomný. Moja Milka usta­ rostená bdela deň i noc nado mnou v stolci ukrčená, vyhoviac sve­ domité všetkým mojim požiadavkám a potrebám. Kým som pove­ domie nepotratil, bolela ma hlava neopísateľne, velmi. Potom som už necítil nič, len ako vo sne som badal, že som na štvoro pode­ lený, a v tom ma v nohách strašne pichalo. Moja celá bytnosť sa rozišla raz na krúžky, z počiatku veliké, potom vše menšie do ne­ konečna, alebo sa také isté dialo so mnou, ale pod podobou kríža. V tomto stave by mi krok do večnosti ľahký, bez všetkých úzkostí bol býval. Rozpamätám sa na dve fantastické predstavy: Bol som ta­ lianskym grófom Lordi, a vymeriaval som zem pri Hornej Štubni, ale som nikda nemohol dôjsť konca-kraja, vše som sa vrátil ta, zkadiaľ som vyšiel, do zunovania. Potom som sa zase v Talianskej zatáral do vysokých Alp, blúdil som vo vysokom snehu brodiac, a nemohol som sa vymotať. Túžil som za naším konzulom, a od žiaľu mi srdce pukalo, že sa k mojim domov dostať nemôžem. Tieto predstavenia ma velmi umořily. No ale pominuly sa i tie a nastala v mozgoch tupá tma. Pomaly prebila sa iskra života, a ja som zaBe začal duševne i telesne vidieť a cítiť predmety kolo mňa, samé prvé utrápenú moju ženu. Ja, i tak žilovatý chudes, vyschol som na kostru. Kdeže, nejedol som nič, len polievku, a vodu som pil; a vodu som jednostajne na hlave mal. Ked som sa po štyroch týždňoch do zrkadla nazrel, mrklo mi v očiach a len, len že som neomdlel. Taký mizerný bol môj po­ hľad. Moji kollegovia veselšie už mali tváre. Ďalej už potom nasledovala doba hladu. V tejto dobe môj urputný žalúdok také žiadosti trovenia na javo dával, že by som

bol mohol bez oddychu žuvať. Musel som sa dla prísneho rozkazu kollegov prísne zdržiavať. V ten čas navyknul som i na kávu, lebo do tej doby som jej nepíjaval. Zosilnel som už natoľko, že som otvoreným oblokom v najlepšej mysli kúril, a poneváč nastala kosba, trúfal som si do Hazlingerovskej záhrady na prvú prechádzku. Ale ledva som pred dvere na ulicu vystúpil, nával čerstvého povetria ma blízo na zem srútil a pred očima sa mi zatmilo. Prijdúc po Iahky do záhradky, potkýnal som sa ani podnapitý po pokosoch. Medzitým pýtal som od vrchnosti dva mesačné dovolenie, aby som odcestujúc úplne sa zotaviť mohol, k čomu štiavnické král. náčel- níctvo ochotne přivolilo. Najsamprv vybral som sa s deťmi Mariškou a Gustíkom do Sklených Teplíc, pobaviac sa ta idúc za dva dni u Júliusa Plošica vo Vieske. V Sklených Tepliciach trafila sa mi pohodlná príležitosť, a tej použijúc vybehol som s deťmi do Štiavnice ku švagrovi Kar­ lovi; rozumie sa, že nás švagor vdačne privítal. Po krátkom bavení sa ešte potom v Sklených Tepliciach vrátili sme sa domov. A keď sme si tu naše veci usporiadali, vybrali sme sa všetci cez B. Bystricu najprv do Hronca, kde nás Toelgovci prívetivé pri­ jali. Na tretí deň tiahli sme na Sihlú, a to Kamenistým. V tie časy nebola cesta Kamenistým na Sihlú v tom spôsobe, ako teraz, ani chýru. Vtedy ju práve začali stavať, a stavali ten krásny, veličizný taich. Teraz tú cestu z Podbrezového na dobrých koňoch prekonáš za 3—3y2 hodiny, hladko, príjemne, v ten Čas potrebovali sme k tomu 7 hodín, a museli sme v tej pustatine na pol ceste pri stavanom taichu kŕmiť. Stála tam i biedna baraka čiže krčmička pre zamestnaných robotníkov, kde sme i my náš skromný obed pod zápoľou na machu pod trocha chmúrnym nebom odbavili. Veľa vody prehrkotalo Kamenistým potokom od tých čias, ako som sa ja tadialto premával. Voda sa neumenšila, šumoce, skáče, šteboce, hoci tak, ako i vtedy, ale tie lesy, ohromné čierne lesy, tam okolo Hrončeka, ba takmer na vše strany, kam oko vrchami sem-tam sa prehybujúcimi stačí — tie lesy, sklátené ne­ milosrdnou sekerou, sklonily sa, padly. Len kde-tu vidíš mohutného kláta bútleho, mochom obrasteného, na dosky nesúceho, ako tu hnijúc, novému svojmu pokoleniu živnosť poskytuje. Miesto býva­ lých dumných lesov, prýštia sa, uháňajúc jedna nad druhú, do výšky mladé sihlice, a tam na čerstvo skácaných grúňoch červenie sa v milliardoch exemplárov. Epilobium angustifolium = kyprá úzko- listá, znak toho, že príroda nikda nezastáva, ale vždy, vždy, keď i v druhej podobe, neprestajne účinkuje. Už to je svätá pravda, že jestli kde, tak v tomto velebnom odlahlom kúte človeku otvára sa Jiojná príležitosť o kráse a mo­ hutnosti účinkujúcej prírody dumať a rozjímať. Nuž a to som robil i ja, a ked sme dochádzali ku Klimentke, vyšnému, už mne zná­ memu taichu, kde starý môj známy horár Endres býval, začalo už mrkať. Vošiel som tedy do jeho bytu, aby nám na cestu fakľu da­ roval, čo on vdačne urobil. Ale ked ma zazrel, natešený bol nad­ mieru, ofúkal mi i miesto, kde som si mal sadnúť, a počujúc o mojej

prekonanej chorobe, hostil nás mliekom, a strčil mi do kabáta ku- roptu — na posilnenie. No noc pred nosom, nemohli sme sa pri tomto dobrákovi baviť, pripálil som faklu a, svieťac pred koňmi, ťahali sme ovšem len krokom. Po dlhom vyzeraní, kmitla sa nám pred očami už ledva vyčkaná Sihlá, a v to — dohorela a vyhasla fakla a tma oblahla nás dva razy tolká, ako bola v skutočnosti. Eozdrapujúc očima, hapkal som pred koňmi; badal som, že sme už medzi domami, lebo sa z okien svietilo, ale kde sme? V tom sa drgnem do dreva. Hó! zastaneme, hapkám sem, hapkám tam, až som nahapkal, že sme vliezli medzi sklad dreva. Nechajúc môj koráb i s obsahom tu stáť, škriabal som sa do osvietenej sklenej huty. Ztadial nám prišla pomoc, a tá potom vyviedla nás na pravú cestu, a šťastlivé do dvora. Tu nás konečne ešte očakávalo malé, ale smiešne dobrodruž­ stvo. Dom ešte osvietený bol, ale už zamknutý, stali sme si tedy pred osvietené obloky a spievali sme: „V čas radosti, veselosti be­ tlehemská chasa" atcí. Keď sa nám predsa dvere neotváraly, začal som potom po detviansky tristobohovať a na dvere päsťami bu­ bnovať. Vtedy sme badali živý pohyb vnútri, sem-tam behanie, až predsa raz naplašená akási komorná trasavou rukou odoprela dvere a skokom ani srna do izby vbehla. No ale tu potom na pitvore sme videli obraz hrúzy. Na dverách obednej izby stál v gätkách a košeli švagor Julius s vytiahnutou šablou nad hlavou, za ním stál mladý šuhajček vo vojenskom mundúre mladých delostrelcov, za ním ako ariergarda ženská poblednutá posádka. Nuž prestrašení títo junáci pokladali nás za detvianskych hôr­ nych chlapcov, mieňacich pokladnicu skleno-hutnú vyrabovať. Prav­ daže švagor s polahčeným srdcom krutý meč spustiac, nás pri obec­ nom smiechu do izby voviedol. Bolo práve 10 hodín. O 3-tej po­ poludní sme sa z Hronca pohli. No ale im odlahlo so srdca. Ale mňa biedneho, vyciveného bedára uznávať za Detvana, toho vyzna­ čenia som veru neočakával. Pobudli sme tam niekoľko dní, a pri zdravom povetrí, znamenitej chove, pohodlí a nečinnosti prichodil som ku ztratenej vláde, a tak spustili sme sa čiernym Hroncom do Brezna. Natešený zase známe mi tieto kraje vidieť môcť, s príjemným citom obzeral som sa na vše strany. I tu mnohý velikán lesný, zu- nujúc staré svoje stanovisko, pobral sa dolu Hronom, aby na dosky prerobený, už mrtvolám, stolom, už svadobným posteliam, kolískam, šibeniciam atď. látkou slúžil; ale vidieť bolo už zase na ich mieste veselých mladých následníkov vo vetre sa knísať. A keď i týmto spôsobom povrchne črty obrazu sa změnily, podstata kraja, kopce, vrchy, doliny, riečky, potoky ostaly tie isté, mne známe tváre. Ale tí, s ktorými som voľakedy bučky, pníčky týmito stranami preska- coval, tí teraz alebo tam po ďalekých odľahlých krajoch stúpali, alebo už, ako náš Jožko Markus, Pánu Bohu sviecu vyniesli. Bolo mi tedy tak, ako keď z rozplašeného kŕdľa osamotená, od svojich odbitá srna, do cudzieho revíru prebehne. Však nás veru tiež tak roz- plašili.

337 V Brezne vítali nás srdečne. A medzi starými kamarátmi ožil som úplne. Pobaviac sa, a veseliac sa i tu za čas, pobrali sme sa konečne domov. Na ceste z Brezna do Ondreja potkala nás nehoda. Pohli sme sa odtiaľ hneď po obede. Vezúc sa bez prekážky domov, ako sme sa s hladkého kopca medzi Lopejom oproti Predajnej spúšťali, zazrel som na kraj cesty do priekopy prekotený voz volmi zapriahnutý a náklad, liatina, husi řečený, vykydnutý. Za priekopou ležal chlap, gazda tých volov, a noha bola mu železnou ťarchou privrznutá. On chudák na smrť bledý ticho, ako přikutý hore znak ležiac len po tichu bedákal. Naskutku sme zastali a chytili sme sa s kočišom tie husi jednu za druhou, a aby sme ho neurazili, čím najpozornejšie odstraňovať. Pravda, to šlo ťažko, no ale sme ho rúče vysvobodili. Pri obzeraní nohy dokázal som, že je píšte! od kolena asi v prostriedku rozmrvená a rana otvorená. Moji Iudia museli s koča dolu a namáhavé vniesli sme nešťastníka do koča; ja, kráčajúc mimo koča, držal som chromú nohu v rukách, aby sa mu neotriasala; moja rodinka drobčila za kočom, a tak krok za krokom dojdúc šťastne do Predajnej, složili sme ho v krčme na slamu. Krčmár, mrzký Žid, sa zdráhal ho tam uložiť, ale ja som energicky vystúpil, urobiac ho v tom páde za následky zodpoved­ ným. Poslal som hneď po môjho bývalého priateľa Ern. Kreuza, kr. lesného, ktorý, naskutku prijdúc, krčmára ukrotil, že chorý tam len tak dlho chudák ležať ostane, kým vrchnosť, alebo jeho prí­ buzní, tuším bol z Hornej Lehoty, s ním poriadok nezrobia. Ja som napochytre napísal ešte list dr. Toelgovi, odporúčajúc mu chorého, a odpísal som druhý na stoličného ránhojiča, akéhosi mne nezná­ meho Ružičku, do Sv. Ondreja. Divná príhoda! pred šiestimi rokmi, keď sme sa s Petronellou vybrali na pohrab sestre Fánke do B. Štiavnice, sme naďapili na paholčeka s rozdrúzganou lebkou pri Lopeji, a teraz pri Predajnej našli sme tohoto poľutovania hodného neboráka. Ja som amputáciu nohy takmer za nevyhnutnú bol držal, ale, ako mi potom dr. Toelg o úom zprávu podával, vyčkavo, t. j . methodo exspectativa, sa mu rana i kosti bez operácie, bez amputovania zahojily, čo ma veru veľmi tešilo, ačkoľvek som chlapa ani predtým, ani žatým nikda nevidel. Kým som sa na dovolení, po svobodě, ak sa nemýlim, práve u Plošica povaľoval, mala sobáš najstaršia dcéra bratrancova, Asch- nerova Anička, so štiavnickým lekárnikom Jánom Margóčim. Náš dom zastupovala tam moja žena Milka. Dňa 16. júna píše Sam. Schärffl, kr. lesný radca z Marm. Sihoti, že má veľký služebný priestor obehať, on spravuje do 600 tisíc jutár lesu. Z Časkócovho podriadeného okresu sa ročite 200 tisíc kusov pitného dreva dolu Tisou splaví. Janko Čipka mi píše z Karlových Varov 14. júna ozaj zú- fanlivý list; nemôže tam vydržať, chce zutekať, a tak veru krátko žatým urobil. Ta idúc navštívil Hlavatého a Pavla Kuzmányho v Prahe; Nazad idúc nestavil sa nikde. — Tieto listy čítal sem ešte ako chorý, v posteli.

338 Dňa 16. júna 1871 barónom Mednianskym podpísaný dekret poťahom nového statusu zneje, že pláca kremnického kráL banského lekára má byť 600 zl. a postupne dva razy, v prestávkach desať­ ročných, po 100 zl., tedy po 20 neúhonných rokoch 800 zl. do penzie rátaných, 15% hospodného a 12 siah tvrdého dreva. Číslo dekrétu je: 2n*46. Dňa 7. júla švagor Karol píše zo Štiavnice, že sa počiatkom toho mesiaca lesná správa, vylúčiac sa na vždy zo správy hl. ban­ ského grófstva, presťahovala do B.vBystrice; k tejto správe budú pridané všetky ärárné pozemky. V Žarnovici ustanovili úrad lesného majstra. Týmto spôsobom ärár úfa ročitých 800.000 zl. čistého osohu získať. Možno, že tomu tak bude, ale s druhej strany baníctvo bude mať z toho náramnú škodu; ono však, po pravde řečeno, ozaj na účet ärárnych lesov vela hřešilo. Ján Gočár, dra listu od 6. júla, ide sám, osobne k ministrovi výučby do Pešti vykonať právo verejnosti samostatnému sloven­ skému gymnáziu slovenskému. Ztadial pôjde ku primasovi do Ostri­ homu. Dňa 10. júla Debnár mi píše z Brezna, že vláda na obnovenie kremnickej mincovne, ktorú už chceli do Pešti preniesť, obetovala 160.000 zl. Že mincovna tu ostala, to je dielo ministeriálneho radcu, rodeného Kremničana, Jána Nep. Belházyho, referenta kraj. baní­ ckych záležitostí a brata nášho mestského farára prepošta Imricha Belházyho. Keď sa o niečo pozdejšie Kremnica následkom podko­ pania začala prepadúvať, tak že i kostol na rynku rozobrať museli, povolila vláda na upevnenie podzemia mincovnej polohy 10.000 zl.; túto prácu z rozkazu banskej vrchnosti potom vykonal môj brat Adolf vyplnením dolnín v tom priestore. 15. júla 1871 umrel v Brezne Ján Chalúpka 80-ročný. Viliam Paulíny-Tóth 4. augusta 1871 od konsorcia, pod pred­ sedníctvom kanonika velko-varadínskeho Jozefa Kozáčka, poverený bol redaktorstvom Národných Novín, a vyzýva ku hojnému dopi­ sovaniu; ale vjedno ma tiež upozorňuje, aby som sa v kaligrafii tiež hľadel polepšiť, lebo že moje písmo sadzači stroviť nemôžu. Aby to, čo do novín zasielam, alebo niekomu diktoval, alebo aby to odpísať dal.

339 Mária Sečianska. Historické dráma. Napísal Samuel Ormis.*) OSOBY: Mária Sečianska, pani Muránskeho zámku. Eva, jej sestra. Kartička, tetka Máriina. Katrienka, služobná u Márie. „ . j \' } zemäni v službe na Muráni. Kádaš, J Sokolovský, tamže kapitán Rákócovského vojska. Fraňo Vešelíny, vodca cisárskej stránky. Pobočník, I „ v ., , Poručík } V e š e h ° y h o . Janko, muránsky horár. Rychtář muránsky. Hlásnik muránsky. Stráž. Sedliaci muránski. P r v ý d e j . Samotná hrdlička. 1. stánok. Háj na tisovskom vrchu Diel rečenom. Vešelíny, pozdejšie pobočník. Vešelíny. Viac nehovor o nebezpečenstve! Láska nemá strachu pred nešťastím, Však je sama žeravých múk matka, Ked, sužujúc dušu sladkým bôlom, Ten milený nepodáva predmet. Pozriže tam, to je ten Muránsky Nezmožený, skalopevný zámok, V krajne celej za Komárnom prvšia Hradba na moc, utekáč vo vojnách. Tam na tvrdých skalinách tých krásna Hersky chodí si Marína Sečian. Oh, keby len bola srdcom mäkkým! *) Za života spisovateľovho dráma zostalo v rukopise. Pozdejšie rukopis dostal sa do slovenského Muzea v Turčianskom Sv. Martine. Red.

340 Oh, keby len mňa zaľúbiť vrúcne A s vysokých dolu slietnuť hradieb Rúk do mojich chcela tá hrdlička! S ĎOU by i sám zajatý bol zámok A dvojakým ma oslávil vencom: Vojvodu a k tomu vencom lásky... Krik aký to? Pobočník vystúpi a vojaci vedú Nadá. Pobočník. Oznamujem, vojevodca slávny, Stráž bedlivá na samej na hradskej Zastavila poniže Zlámanca S týmto mužom i celý húf sluhov, Co na koňoch stravu, chlieb, klbásy, Ba čo je viac, zelené ugorky — Jedlo nesú na Muránsky zámok Tým buričom, protivníkom krála A premilej spoluvlasti zradcom. Iste špehún na šibeň to súci! Ráčte mu súd, ako zákon káže, Náhly vyriecť, aby guľkou umrel. Nad. Ja nie špehún, ani zradca vlasti, Zradca si ty, s perepúťou všetkou, Čo z krvi tvej zbabelej pochádza. Ty si špehún, na šibeň ty súci, Keď hanobiť nedesíš sa pyskom Môj blahorod po zemianskom práve! Vešelíny. Tak ty zeman ? pomenuj mi rod svoj! Ciel mi povedz, za akýms\' sa vybral S potravami na Muránsky zámok! Nad. Nad sa volám, rodený de Tašnád, Dávny zeman z rodu Arpádovcov, Správca teraz domu Kiirtického A vznešených i tajomník pánov Kurti, čo sa poutiahli v pevné Hradby Muráň ku milým príbuzným, Skrýš hľadajúc proti búrkam dnešným. Jim to nesiem stravu, chlieb potrebný, A na pochuť zelené ugorky, Čo v sklenených dochoval príbytkoch Pod Hrachovom učený záhradník. V tejto idem na Muráň ja službe,

Ked ma tvoji proti právu vlasti Ozbrojení vzali sem vojaci. Vešeliny. Svedka kde máš, čo by znal tvoj pôvod, Znal tvoju čest, tebe bol poručník? Nad. Biedny to stav na zemianske právo, Ked si musí všade svedkov vláčiť. Tvár mi svedok, a svedok je meč môj; Kto neverí, bojovať má so mnou. Vešeliny. Darmo; taký nesie vojna zákon, V rozdvojenej rebellantmi vlasti, Kde zlobiví proti královskému Pánovi zbroj sberajú spiklenci, Kde zemanom chco človek byť každý, Veľmoža hrať chce zeman zas každý, A kralovat zase velmož každý — Slúžiti len nepovolný nikto! Nad. Ty škaredým menuješ spiklenstvom, Že za svoje starodávne práva, Za zdedenú rodu nášho volnosť Dvíhame zbroj V že uhorskej vlasti Ústavu, česť, ba majetky vlastné Vždy zlobivým proti Nemcom brániť, Krv i našu i našich potomkov Od hladových chceme pút otroctva? Aj ty si z tých, čo pre česť a slávu Slúži cudzím proti vlasti sladkej! Slúžže ho, slúž, uvidíš však aj ty, Ked hlavu tej vylomíš volnosti, Co za ňu krv leje stránka verných, Zlé ty ktorým meno dals\' spiklenci: Aj i tvoji, čo veríš v nich, páni, Vytlačený teba citron vrhnú, Ked nebudeš treba viac do služby 1 Vtedy i ty spomenieš tú lásku K vlasti milej, čo horí v nás všetkých! I ty budeš vtedy chcieť obrániť Vlasť ztratenú, ale pozde, pozde! Na zvalinách zahynieš s ňou aj ty! Vešeliny. Akže ty smieš mne robiť výčitky, Ked v moci mám i život tvoj i smrť?

342 Než hrozivé reči stáť nechajme A s pokojom sa rozíďme každý. Jednu mi však preukážeš službu, Keď zanesieš na Muránsky zámok List a do rúk ho Márii krásnej Nezbadaný potajomne oddáš. NacS. Službu konať za život svoj žiadnu Nikdy nemám, lebo ja svobodný! Nikdy zeman sa nezriekne práva Volne chodiť po uhorskej vlasti! Česť ani mne nedopúšťa zradný Krok učiniť a pohoršiť hostí, čo v čase zlom moje panstvo vďačne Pustili v hrad a dajú mu skrýšu. Próba by to bola tiež darobná Do střežených hore niesť list hradieb, Kde sama ctná pani Illéšházka Klúče nosí, zamyká vždy brány, Prísny dozor nado všetkým vedie, čo dnu nesú: stravu, vrecká, rúcho. Našla by list, a za listom i mna Do hlbokých, kde zeměplaz hnusný, Vrhla by snáď na potrest žalárov. Vešeliny. Nič sa neboj! Veci každej spôsob! Plán ti celý vyjavím a okrem Odmeny dám ruku bratskej lásky, V Kremnici tiež razených toliarov Sedemdesiat ti vyčítam na dlaň. Len vykonaj a zanes ten lístok! Plán je taký. Mrzutý stav vdovský I mne život vždy neiesťmi trápi, Zvláště malých chovu viesť sirôtok, Kecf nemajú kochanej mamičky — I vysokých na Muráni hradbách V žiali tichým vdova vädne smútkom, Roztomilá vdova Bethlen grófka, Ako počuť, velekrásna Marka. Ja k nej nosím v duši vrúcnu lásku, Ju za druhú si pojať manželku Túžim a jej odoslať ten lístok. Nad. Rád vykonám, ako to však vyviesť, Stookaté ako stráže prelstiť?

348 Vešelíny. Sám hovoríš, že lakotky paniam I zelené tu nesieš ugorky! Jednu vyber a zaviň ten lístok, Takto! (Vezme ugorku, vydlabe do nej dieru, vopchá list do nej a oddá Naďovi.) A ked ju budeš podávať, Klipni okom, alebo snád vtipným Rekni slovom, že tajomný obsah Chuť i radosť nemalú poskytne. jVaď. Vtip vykonať milerád pristávam, Toliare však by sa hned mi zišíy. Vešelíny (vytiahne mešec). Toliare tu, prisahaj ty rýchle, Že vykonáš mi posolstvo verne, A nezradíš ni Márie, ni mna. Nad (sníme klobúk a zodvihne tri prsty). Aj, prisahám na zemiansku hodnosť, Na zjavené slovo večnej pravdy, Na Vekobyt, čo vidí i tresce Skutky luďí vierolomných všetky, Že vykonám, čo mi sám rozkázals\', Hrom divcký strelu nech mi tresne Do hlavy tej, nesplní-li slub ten. Vešelíny. Vezmi si dar (oddá mu mešec), a putuj mi šťastne, Nádeje mé sprevodia ťa krásne. (Odídu na rôzne strany.) 2. stánok. (Svetlica na Muránskom zámku.) Katrienka (upratuje). Ja som Katrienka, dcéra Ukorova. Revúca, to moje krásne rodisko. Tam bývajú moji rodičia, a ja sa tu trápiť musím na týchto skalinách. Neviem, čo má na mne tá pani grófka! Ako ma prvý raz videla, ked sme ju v Revúci na moste všetka mládež vítali, hned ma prosila od otca za družicu; a otec chcej-nechcej musel ma dať. Akože by sa poddaný mešťan mohol sprotiviť vôli takého velkého panstva 1 Vzala ma na zámok, ztadial do Jelšavy na sobáš, ked sa vy­ dávala za grófa Štefana Bethlena. Ach, boly to krásne šaty, samé zlato a perly! A toho panstva, ako by celá krajina sa shromáždila. 23*

344 Po svadbe sme odišli do Sedmohradska na panstvá Bethlenove; ale neborák — len za štyri roky spolu žili — on na náhle umrel, a ona zostala vdovicou. Neboráci páni, všetko majú, nad všetkým pa­ nujú, len smrti odolať nemôžu, tá ich tak berie, ako i chudobných. V Sedmohradsku sa mojej panej nepáčilo vo vdovstve pre­ bývať a ustavičné strachy znášať, tu od Turkov, tam od vzbúrencov. Vybrali sme sa teda domov, i so všetkými pokladmi! Už som sa i domov pýtala od panej, ale ma nechce pustiť; ani len navštíviť, — že vraj sama pôjde so mnou. Mária (vystúpi). Sen mi vylož, premilá Katrienka, čo sa mi dnes na samom dni prisnil. Katrienka. Sen je božích značiteľ vnuknutí, On je posol už idúcich príhod, On tušitel všakových úmyslov, Čo v ďalekých sa rodiť chcú srdciach. Ač i mudrc neuznáva žiadny Snov na život vnikajúcich výzuam, Len chorobám, pritom rozčúleniu pripisujúc hry malebných spánkov: predsa mnohá zkúsenosť a divné príklady nás k tomu nútia uznať, Že v sne ďalej ducha zrak prenikne, nežli rozum to vystihnúť môže. Jak boľavé a morené dávnou Lámaninou i to cíťa údy, Čo z ďalekých prichodí k nám končín, Hrom, lejavec, měnivé tiež vetry Předzvěstuj ú: tak i duch náš čujný Predtuchy má toho, čo sa v dialke Buďto koná, alebo snáď myslí. Ráčte mi len povedať, ja vďačne, Ak mi to duch dovolí, uhádnem. Mária. Sestra i ja na tichých sedíme, Vence vijúc voňavé, na hradbách, Keď z ďalekých priletel k nám končín Krásny sokol a do môjho lona Krotko sadá i chytá mi veniec; Sestra ti v tom povypustí kľúče, Tie s rachotom dolu letia v zápol, Prestrašená ona zbledne, skríkne, Sluhu volá, aby klúče zdvihnul, V tom i sokol nalákán odlétne

345 A v visutých neba chmárach zmizne. Ja za milým sokolom nariekam, áž zbudená tu vidím, že sen to. Katrienka. Krásny sokol, to je muž hrdinský, Čo priletí a ponúkne lásku. KMče na zem a do hlbín padlé Oznamujú, že rukám velmožnej Sestry vašej bude moc nad zámkom Utratená pre malé dozorstvo. Všetko pre vás znaky dobré posial, Lenže plachý uletel a zmiznul V chmáre sokol, to je smútok, ci smrť Lásky vašej, a pre vás zlé vdovstvo. Mária. Ja (lakujem, ako Boh dá, staĎ sa. Predošlé, Eva, Kurticka záklopů a vystúpia. Mária. Volno! vitaj, prémiiá sestrička! (Bozká Evu.) Tetko drahá! — vy u nás? — vitajte! (Bozká Kurtičku.) Sadnite si! — ty, Katinka stolce! (Posadajú si.) Eva. Chýr priletel, že cisárske vojsko, Aj generál jeho Esterházy Bozplašené uteká k Prešporku. Že v Košiciach veje prápor vlasti, Spiš že celý zase náš, — podistým Aj Novohrad onedlho máme, Švéd i Turek na pomoc nám prišli. Kurticka. Dal by to Boh, by koniec bol vojne, Vojna samé pre ludí nešťastie, Práce ruší i pokojné stánky V prach a popol premení ukrutná. Eva. Než i pokoj bezo práv a slobôd Nad krvavé je bolestný vojny. Vojna smelých vyvolá junákov, čo lhať a zlým jazykom prekrúcať Zákona reč nenavykli jasnú, Než zmotané sekajú hned břitkým

Hádky mečom, a smelí bud v mužnom Boji hynú, alebo víťaznú Pravdu vedú na dedičný prestol. Kdežto pokoj zdusený a dlhé Nezkalený veky hnilobami trúchne. Duch lenivý, mravy zlé, zlá bujnosť Pripravujú do otroctva národ. Trúdy plané a zlobisté sršne Panstvo vedú, cicajúc lud pilný, Pravdu na rub zvracajúc a statných Pravdomilov po žalároch väzia. Mária. Vojna proti cudzím ilravcom slušná, Uspokojí city srdca ludské, Vyhovorí rany ludstva ťažké. Než domový bratoboj sa nikdy, Nikdy nedá vyhovárať slušne. Bo kto navrch sa vyšvihne kolvek, Krv ho špatí skolených vlastencov. Eva. Možno-li nám protestantom znášať Krivdy ďalej ? Hľa, nielen sedliakom, Lež i samým zemanom odnímať Chcú všelikú ducha, viery voľnosť! Chrámy našim, školy cirkvám kazia! Na galiách blahozvestov trýznia! Ba i samým katolíkom trpkú Chvíľu činí kňazovláda čierna! Nač mi je vlasť, kde otroctvo podlé, Kde ducha niet, ani bezpečnosti? Ktože mi brat? či Nemec úlisný, Co storaké urobil nám krivdy, či ten Úhor, čo sa s Nemcom spriahnul A bremená vždy nové nastrája? Brat mi je ten, čo i sám svobodný, Aj pri iných svobodu ctí vždycky. Kartička. Ja tak myslím, že za cirkev a viasť Málo ktorý sa do boja dáva, Ciel jediný: majetok a úrad. Mária. Nápis inak, a inak znie účel! Sám seba tiež zvelebiť Rákóci, Svoj rodostrom medzi kráľov jasných Skrz našu zbroj chce povýšiť iste.

347 Eva. Heslo našich: viera, vlasť a právo! Kurtička. Verte, milá pani sestra, každý Inšie do tých kladie slov úmysly. Sáni hovorí Vešelíny, že vlast Bráni našej proti vlasti, tak tiež Vieru našej proti viere. Tak, hla, Cirkev i vlasť bere za štít každý, A lakomé kryje zaň srdiečko. Eva. Smutne pre nás; že nebeská pravda, Duch vznešený z človečenstva ušiel, Len suroví zkvitajú hmotári, Bezočiví zlata, zisku lovci, čo i svätú bobopravdu, i česť Len chatrný vždy za nástroj trímu. Rozkoši však bruchopasnej všetko, Všetko v obeť položiť chcú sobci. Oh, škoda vás, hrdinovia pravdy, Že si sily vždy maríte darmo: Bo hmota tá, čo ju aj zodvihne Duch, zase len dolu mrtvá klesne. Mária. A6 je i tak, ty sa nermúť, sestra, Pravda musí napokon víťazstvo Ctné vydobyť a osláviť verných. Eva. Áno, tiché hroby keď nás_ zavrú, Jak nebohú Bosniakovie Žofku. Mária. Oh! škoda jej, primladá uvädla! Kurtička. Svet hovorí, že ju žiaľ utrápil, Keď za milým slzy liala Frankom. On po divých sa motal vždy vojnách, V Strečne dumá ona len samotná: Ci neraní ho osudná gulka? Či ju lúbi, či na ňu len myslí? Či si inú nenašiel milenku? Eva. Nazdala sa, že ju manžel nechce 1

348 Kúrticlia. Raz v noci šla, sťa kajúca, v drsnom Rúchu, bosá do tichej kaplnky; Tam jediná Bohu prosby vznáša, Manžela jej aby k láske vernej Zas naklonil. A hla div divúci, Ledva tiché dokoná tam prosby A s potěchou sa do zámku vracia, Konstva dupot sa dvorom rozlieha, Podperení to husári bežia, Pred nimi sám Vešelíny Franko. Mária. Snáď ho Boží k tomu Duch ponuknul. Eva. Možno, že Duch. Ale ja tak myslím, Že milená duša v diaľke cíti, čo kto o nej hovorí, neb myslí, Túžby svojich, ako magnet ihla V dialke tuší, a za tím sa krúti. Cítila to Bosniakovie Žofka, Keď prichodil premilý jej Franko! Kurtička. Bud! ako buď! Ona kvapne skríkla: „Franko milý, tu si mi!?" — a schytne Uzdu. „Tu som!" povedá zas Franko, — „Kde sa moceš? nebojíš sa po tme?" — „Modlila som sa teraz v kaplnke, Aby ťa Boh mi domov doviedol, A hla, tu si, premilý môj Franko!" — Mária. Bez noci deň, zora bez svitania, Píšťala bez zvuku, bez vôd rieka, Nezhasená, ale štuchla žízeň Je žena ctná, premilý ked manžel Tam v dalekých roky trávi krajnách, A všakové si robí myšlienky. Eva. To je slabá, ěo sa tak môž trápiť. Dôveru mať i do mužských treba, Však životom za milú vlasť, za rod, Za majetok, i za stav náš vážia, Ochraňujúc proti Turkom chlipným Čistotu dcér i detí kresťanských, •

349 A proti zlým tyranom vlastenskú Ústavu, zvyk, i dedičné statky Pred lakomým pažerákom Nemcov. Kurticka. Nie v pochybách sa rodil jej smútok, Láska vrelá dala mu vznik prvší, Láska tichou bola mu pestúnkou. Než hla, i jej čakaný deň svitnul, Nasbierané naplnil žiadosti. A dobu tú, ako velkú slávnosť, Rok za rokom svätila v kaplnke. Mária. Svätila? Snáď i teraz svätieva? Kurticka. Dosvätila hody časnej lásky. Mária. Oh! škoda jej! duši bezúhonnej! Eva. Čo škoda nám, to osoh nebeským Bydlitelom. Na akýže spôsob Pozvali ju do nebeských stánkov? Kurticka. Žial smrti loď. Kto na nej bez vesla Rozvahy, bez kompassu-magnétu, Bez viery a neuvädlej hviezdy Nádeje sám plahočiC sa pustí: Vetry hrajú sa divé s ním. Hned1 ho Dažďaplačom zalejú, hneď v strašnú Bez dna priepasť zaženú, v zúfanie! Vlnská pri tom trepocú doň, až niť Pukne a loď sa celá rozpadne. Tak skonala Bosniakovie Žofka. Mária. Zlý sirotám je život bez matky I Eva. Otca majú, čo inú snáď vezme Matku. Kurticka. Taká bola vôľa Žofky, Tak položiť dala v testamente:

Ach, kohože? 350 „Manželovi radu dávam dobrú, Po smrti mej by si vzal choť vernú Dobrotivú sirotám mým matku I" — Mária. Kúrticka. Vdovu Bethlen grófku! Eva. Ked zanechá stranu Nemcov, nedbám, Môžme i s ním do rodinky vstúpiť: Dovtedy však je nepriatel hlavný. (Vonku slyšať trúbiť.) Mária. Trúba volá, že idú k nám hostia. Naš (vystúpi, nesie tri košíčky.) Rozkazy som, velemožné panstvo, Už vykonal. Eva. Čože tam nového? Nad. Gôtz a Puchaim, dvaja Nemci, grófi, Vojska vedú dvatisíc desaťkrát, Všetko cudzích hladošov nemeckých, A palatin Miko Esterházy Osemtisíc vedie sám husárov. Nuž a naši? Eva. Naď. Pri Palánke prudká Bitka bola, a naši víťazne Odrazených hnali drahné Nemcov. Tam sa Keméň a Bakoš preslávil. Však že Nemec vždy novú dostával Z Viedne pomoc, aby v jednej bitke Vojnu celú na vylom zakončil: Knieža naše, velevtip Rákócy, Z táboru pri Sečanoch rozhlásil, Že sa na boj nevydá rozhodný, Len v chatrných bude so všetkých Stále plašiť vraha. A hneď cúfal Na Sobotu, Rimaséč, k Hornádu. strán

Nemci za ním. Tedy lesť vymyslel, Lónaiho a Keméňa poslal Hned o pokoj rokovať. Lež Puchaim Odpovedal po nemecky pyšne: „Ešte sa dnes voda prejde Hornád, Zajtra bijem, koho nájdem tam z vás." — Eáno prišiel, ale prázdny tábor, Bo v noci až za bodrocké kompy Ukryly sa čaty Eákócovské. Nemci Serenč šli dobývať — všetci. Sám v Košiciach je teraz Rákócy. Tiež i milosť naša Illésházy. Eva. Nič nepočuť, ako sa mu vedie? NadJ. V Putnoku ho čakajú rekruti, Tých vyučiť, a potom má sem prísť, Sem na Muráú. Eva. Bohu česť a chvála. Kurticka. A z Hrachová čo nového máme? Nací. Všetko stojí v pokoji. Nepriate! Potravu len pochytal sedliakom. Hrad zanechal. Tamo všetko kvitne, Hrach zelený, zelené fizolne, Ba čo je viac, ako zvláštnu chúťku Ešte nesiem zelené ugorky. Eva. To novina! A to tri košíčky! Nad!. Dar je to trom velemožným paniam, Láskavé ak odo mňa prijmete. Ráčte, prosím, že sú čerstvé, pozrieť. (Oddá Eve jedon košík.) Eva. Ah — ďakujem — ďakujem, — sú pekné. i

Nad (ku Ktirtičke). Tento druhý na pamäť uvádzaj Všetky milé sny domáce, všetky Na Hrachové prežité spomienky. (Podá jej košík.) KúrtičJca. Čiastka celý privolá mi obraz. Nad (k Márii). Ešte tretí vdove Bethlen grófke. Ráčte prijať, zelené ak bršlen, Až ide chuť zelené pochrúpať. Túto prosím napočať na príklad. (Vezme ugorku, a vytisne z nej list.) Mária (schytí ugorku a skryje). To veliká na Muráni zvláštnosť! Ako sa vám za to mám odslúžiť? Nad. Ráčte zdraví to užiť! Eva (vstane) Tetka drahá, premílá Kartička! Návšteve hla to vašej musíme Dnes ďakovať, že šalát tak včasný Jesť budeme. Preto nech sa páči Ko mne teraz na obed, vlastnýma Ich pripravím rukama, paškrtná Z nich by čelaď polovic nezhltla. (Odíde i s Kiirtičkon.) KiirtičJca (odchádzajúc). Vďačne! — (núkajú sa) — prosím! — (ide popredku.) Mária. Kto to? čo to? mne posiela lístok? Nad. Ráčte samým poučiť sa písmom! Mária (roztvorí list a podá Naoľovi mešec). Plácá za list, a na ústa kladka. Nad (poklony činí). Ja ďakujem, ruku tiež bozkávam. (Odíde.)

353 Mária (čita). „Lásku živú vzkazujem neznámy. Dávno horí srdce vo mne, dávno Túži zjaviť tebe lásku čistú. Ak nebudeš milosrdná so mnou, Sám zahyniem, zahynúť mi nutno. Oh, ty nemáš srdce zlostnej šelmy, Ni kované z ocele bezcitnej! Z mých nebudeš sa tešiť bolestí, Mým nebudeš sa urážať písmom, Ked ho do svej spanilej ručičky, O premilá holubičko — vezmeš. Jak zaplesá srdce mé radosťou! Ja teba som si zalúbiľ prv, než Uzřely ťa oči mé. O, krásna! Vrúcne miluj, zamiluj i ty mňa! Však si i ty, ako tá hrdlička, Čo v samotách dumajúc vždy trúchli! Ja nemilé dni vdovectva tráviac Len za tebou deň i noc vždy túžim. Tys jediná v srdci mém královna, Všetky iné z neho výhost majte. Blesky tvojej svetochýrnej krásy Sekly do mých ranu ťažkú náder. Prial by si byť i na čas tým lístkom, On k tebe môž\' zvolenou ísť cestou, Kam nedajú mne sa blížiť ludia. Oh, ty sa blíž, ty sa priblíž ko mne, Najdi i čas, kedy, najdi spôsob, Jak, kde sa sísť, slovo sladké rieknuť, Srdce ti dať žeravé od lásky, Večne svätú prisahať ti vernosť! Jftiekni, kde, jak, a čo všetky pekla Zlostirodné proti nám sa spiknu, Ja priletím a moju budúcnosť Tvým ku nohám položím na žertvu." (Zamyslí sa, list skrúti do ugorky a hovorí:) Ty divotvor zelená ugorka, Ak si mi chuť vzbudila anjelskú, Kry v sebe len i dalej tie zrncia, čo v srdci bôl i hoja i kriesia. (Skryje ugorku.) On miloval mňa prvej, než uzrel, Ja milujem ho prvej, než uzrem. Vždy blažená samorodná láska. Preč mořivý vdovy so mňa smútok, (Sníme s hrdla čiernu stužku a uviaže si ružovú.) Dosť za trinásť bolo liet ťa vláčiť.

354 Už mi nové svety láska vypne. Oh, blažený! (Týne list z ugorky a bozkajúc ho skryje ho za ňadra.) Na mojom spočívaj Srdci, a čuj, ako za tvým pánom Srdca buchot sa ozýva každý! (Conga.) Katrienka! Katrienka (vystúpi). Ráčte velieť, velmožná grófka. Mária. Kádaša sem zavolaj! (Katrienka odíde.) Môj Kádaš Pojde, nesúc lubovestné písmo; Znať mu to dám, že ho vrúcne lúbim, Na zelený to napíšem papier, Nádeje znak zelená je farba. Však na povrch mu pečať žltkastú Dám, aby znal, že i žiarliť umiem. Len ako s ním sa tu sísť? Ahl znám už. Evka, moja pani sestra staršia, Chuť velikú pstruhy má na pestré, Ja rada ich nachytám do sačka. Pôjdeme ta ku tisovským hájom Rybky lapať; Vešelíny príde A v zelenej ma nalezne húšti. Tak to bude! to mu dá na známosť Nikto iný, ako Kádaš verný. (Sadne a píše.) Kádaš (vystúpi). Grófska milosť, tu čakám na rozkaz! Mária (zavinie a zapečatí list žltým voskom a potom držiac list hovorí ku Kádašovi). Kádaš ty môj, ty si verný vždycky, Vždycky chtivý vyplniť i ťažké Rozkazy. Tys mňa zo Sedmohradska Cez široké slamorodné púšte, Zlý kde Turek vybehúva na zboj, Práce tichých nivočiť sedliakov, Panny mladé do zajatia vláčiť, Poklady ctným zaberať pocestným: Týmto krajom opaterný Kádaš Šťastne domov na otcovský zámok Doprevadil si mňa, a vždy býval

355 V núdzi pomoc, rada v prácach dobrá. Slúb mi teraz, že poslúžiš verne. Kádaš. Dobrotivá pani grófka! vďačne Vše vykonám, čo je vám po vôli, Rieknite len, či do ohňa skákať, Či na divých sa vyrútiť Turkov, Vše milerád vykonám na rozkaz. Mária. Netreba ti ni do ohňa skákať, Svoj ni život do nebezpečenstva Dávať: len opaternosť vtipnú K môjmu užiť blahu. Vezmi lístok Tento a skry, ako vlastné hriechy. Ta ho zanes, kde Fiľakov pevný Hospodu dal i cisárskym orlom, I spanilým mne citom lúbosti. Tam velitel Vešelíny Franko, On ma za muž, za milú manželku Pýta. Zanes jemu ten list. Len daj Bystro pozor, by ho stráž nezhabla. Kádaš ty môj, či ma už rozumieš? Kádaš (berie list a oba ho držia). Dobrotivá pani, už rozumiem! Čo v ruke mám, to milostný lístok! Ochranu však nebo dá milencom! Dajte ho sem, ponesiem ho rýchle (skryje list), Práve idem na sobotský veltrh, Tam Fiľakov je nablízku. A čo Ústne dodať. Mária. Len to povedz, že mu zas odkážem, Ak sa prvá mi počestná zavdá Príležitosť z hradu von sa vybrať Na pstruhy, tam kde tisovský Dielik. SnácE v sobotu! No putuj mi šťastne! Kádaš. Ráčte si sniť sny milosti krásne. (Bozká jej ruku a odíde.) (Opona spadne.)

356 3. s t á n o k . (Zámok Filakovský, pred ním stráž přechodí sa.) Kádaš (vystúpi). Aj, Fiíakov, starodávny zámok, Kde to mnohým hlavy Turkom padly. Straš. Stojí Kto si? Kádaš. Písino nesiem Filakovským pánom! Len to povedz, lebo len najvyšší Sám velitel hovoriť má so mnou! Straš. Odkiaľ ideš? Kádaš. Teba nič do toho, odkial ja idem, len chod a oznám! Straš (kričí). Do zbro-ja! Do zbroja! (Dôstojník a dvaja vojaci vybehnú) Dôstojník. čo to za krik? prečo voláš na poplach? Straš. Tamto stojí akýsi posol, či vyzvedač, káže sa oznámiť a nechce rieknuť, odkiaľ ide. Dôstojník. Kto ste, pane? a či heslo znáte? Kádaš. Hesla neznám. Idem od Muráňa, Len to prosím povedať slávnemu Grófovi Dôstojník. Hned mu poviem. Vy tu zdvojte stráže, Sem ani ta ho nepusťte. (Odíde.) Kádaš (přechodí sa a spieva). (Konicky marš, ktorý pred sto rokmi na Muráni v úžitku bol.) Na Muránskom zámku, Mám ja tam frajerku.

357 Však ja ju dobre znám, Pokým ju v ruce mám. To ja dobre znám. Ak ju z ruky pustím, Hned na vojnu myslím: Ostro koňa kovať, Zajtra masírovať Z rána do póla. A z póla na Turka, Z Turka na Brandburga: Tam budem bojovať, Mladú krv vylievať, Pre vás, dievčatá. Odpadla šablička, S vraného koníčka: Podajže ju, milá, Holubička sivá, Hore na koňa. Vešelíny (vystúpi). Meno vaše? Čo za znak mi dáte, Že vaša reč je po pravde istá? Kádaš. Chcem hovoriť s Vešelíny grófom! Vešelíny. Gróf tu stojí, hotový poslúchať. Kádaš. Ja meno mám prazemianske, Kádaš. V zámku teraz na Muráni slúžim, Dom spravujem vdovy Bethlen grófky, Mám svěřené i tajemstva všetky. Aj tuto list, i poselstva obsah. Vešelíny (vezme list a obzerá). Farba žltá? — či to hnev, nenávisť? Či hlodavej znaky žiarlivosti? (Otvorí list, zvnútra zelený.) Aj hla radosť! zelená tu farba, Nádeje znak, i milosti sladkej. (Číta.) Nečakaný priletel mi tvoj list. Verne ti naä city své odpíšem. Hojne ťa Boh požehnaj, aj šťastím

358 Sám korunuj tvoje ctné úmysly. Túžim i ja ťa vidieť tvárou v tvár; Spôsob, akým toto vyviesť, neznám. Sídeme sa, ale nie bez svedkov. Však uvidím, ako tvej žiadosti Mám vyhovieť. To ti môj služobník Slovmi udá, čo ja mám v úmysle, Vdovstvu koniec by radostný prišiel. Kádaš. Pán generáli čo nerieknul ten list, Ústne to mám doplniť ja. Vešelíny. Spešne hovor, premilý môj Kádaš! Kádaš. V zámku drží dvojitú stráž vojsko. Panstvo celé stranu Rákócovskú Podporovať, a zemianske práva Brániť, tým i moc nemeckú lámať Odhodlané je; ba Illésházy Mužstvo celé s Hrona, i z Muránskej Vzal doliny, z Rimaséču, s Vrškov, Tiež z Balogu, a išiel s Rákócym. V zámku nechal ženu Evu strážnu. Klúče nosí so sebou od brány A prezerá, čo nesú von i dnu. Vešelíny. Láska živým chovaná len ohňom Všetko spraví, pootvára ťažké Závory brán, nebotyčné hradby Aj strminy krkolomné prejde. Mária, znám, že vynájde istý Láske mojej sa priblížiť spôsob, Len ty drahý a udatný Kádaš Hladaj pomoc, a to ver, že jestli Šťastne našim napomôžeš túžbam A mne sobáš pripravíš počestný, Dám ti tisíc tu na dlaň dukátov. Kádaš. Krásny to slub, ale podnik ťažší. Jestliže vám nevypadne zdarné, Ja jediný ponesiem tiest hrozný. Však probujem, a podám hneď i plán,. Jak vykonať potajomnú schôdzku. Grófka na lov so sakom na rybky

_359 Na sobotu ide na prijdúcu. Nad Lehotou, kde sa na Diel kráča, Z vápna prameň vyteká tak velký, Že by mohol i celý mlyn krútiť. Račte ta prísť, ale aj so svědky, Lebo naša pani svedkov mať chce. A by ste sa na omyl nevrhli, Pohnite sa na tisovský Dielik, S Dielika pak po chodníčku síďte K spomenutej vode. — Tam k vám přijde. Vešelíny. Dobre. Ty pod i do zámku so mnou, Zas ponesieš citorojný lístok. Aj tieto jej ty hodinky odnes. (Podá mu zlaté hodinky.) A pamätaj na tisíc dukátov. (Odídu do zámku.) Opona spadne. 4. stánok. (Dolina pod tisovským Dielikom, hora, a v blízku potôčok hrči.) Janko horár (nesie v košiari pstruhov a prikrýva ich zeleným listom.) Pani grófka Mária kázala mi potok do poriadku priviesť, že pôjde sama pstruhy lapať, a dala mi tvrdý toliar do ruky. Hm, Janko, toliar darmo nedávajú. Uhádni, ked si chlap, čo ona chce? Už ho mám 1 Ona chce pstruhy lapať, a keď lapaf, tak aj ulapiť, aby ju pochválili na zámku, že je hodná rybářka. Ah! — ja nie blázon. Ja nalapal už celý košiar pstruhov, aj na chvojku postýkal, a teraz ich položím pod koreň do vody, tak môže chytiť odrazu celý košiar pstruhov. Hahaha! budeže to za radosť. Ale zdá sa, že jej niečo chybuje, taká je zamyslená. Azda mi zas niečo podaruje na bačkory. Sem sa, pstruhy, pod koreň! Ale vás aj uviažem, lebo sa priberá na búrku, aby vás neodnieslo do Lehôtky mlynárovi. Tak je dobre, a teraz idem oznámiť na zámok, že sú už ryby ho­ tové. (Odíde.) Vešelíny (vystúpi so 7 vojakmi). Stojme! tichý tuto hájik! Zdá sa Už stvoreným ku milostným schôdzkam. Tam hľa je tá živoždiarna studňa, Žblnky hravé tu potok vydáva, Naznačené to pre schôdzku mesto. Ukryte tam sa do húšti blízkej, Ja tu budem očakávať krásu. (Vojaci sa utiahnu do hory.) Spárno! (Přechodí sa, v tom začne hrmieť) Divý ide hrom svet zatriasť, 24*

360 Znak to dobrý! Hrdinom len v búrkach Kvitne život! (Hrmí, hromy bijú.) Životvorná búrka! Spráchnivelé padajú dubiská, Miesto mladým nechajúc výstrelkom. (Hrmí a dážď sa leje.) Len ty zahrm, velemocný blankyt, Zastaralé zloby v prach rozdrúzgaj A ku novým smelo veď nás pravdám. Skrop i rosou večitej radosti Nádeje ctné i junácke túžby. (Prestane dážď a na vrchu nad hlavou vystúpia dva medvědi, revúc a pasujúc sa.) Čo to? nová zase zkaza na mňa? či na moju hlavu skydnúť sa chcú Šelmy dravé? (Položí ruku na paloš.) Hla, paloš môj ich smrť. (Medvědi s rykom prevalia sa za vrch, tak že ich nevidno.) Už divoké sa přepadly šelmy! Stoj! čo za krik? či to trúby vreštia? (Počuť marš trúbiť a bubnovať a postupovať vojsko.) Chlapci, na boj! (Vyndú tí 7. vojaci.) To na nás nepriatel! Iste podlá zrada, nás pomárniťl Bráňme sa však, že zaplatia každú Kvapku našej krvi potokmi svej. Pozrite tam, ako zástup lahkých Rozbehaný dolinou husárov. Nás špehujú za korisť okálmi. Kádaš (vystúpi). Vešelíny. Aj prichodí zrady prvšie heslo! Kádaš. Nepripisuj, veleslavný vodče, Zradstva mená nenadálým veciam. Vojsko, ktoré ta vidíš odchádzať, Z Putnoka sem včera prišlo v tábor, Dnes sa ďalej do Košíc má pohnúť. Krátku čakaj za hodinku, všetko Zmizne naraz. Jeho hlavný vodca A hradu pán sa baví na zámku, Ešte si tam chce pochutnať, asnád Viac na Muráň sa nevráti nikdy. Hneď sa za ním vychytí von krásna

361 Vládkyňa tvá, a sama sem přijde. Lásky svojej tu posiela dôkaz, Dar to zlatý, umelé hodinky, Stužka na nich zelená. Vešelíny (prezerá hodinky). Čas uteká, nesie strach aj hrôzy! Všetko mení okamih prekrátky. Aj ona už sa mi blíži tamto! Ukryte sa vy do húšti rýchle (Vojaci sa ukryjú.) (Kádaš ustúpi do húšti.) Ja pobežím s koňa jej pomáhať. Mária (vystúpi so sakom hodvábnym červeným, z&fioviKatrierika a Janko zastanú na kraji hája). Vešelíny (sníme kalpak s hlavy). Krása moja, duša sladká, vitaj! (Bozká jej ruku.) Na svete nás nerozlúči už nič! (Sníme svoj plášť a prestre na trávu, potom Máriu vezme za ruku.) Sadni si sem na pohovku túto! Plášť je to môj, generálsky oblek! Slávu moju, i život ti dávam. (Mária si sadne, Vešelíny kľakne si k nej na jedno koleno, a díva sa jej naradovaný do tvári.) Mária. Na mňa čakať že musel si, odpusť! Bo jediná nenadálých hostí Návštevu som premeniť nemohla. Vešelíny. Ráč ty milá storakých starostí Pre môa neraz znášaných odpustiť. Ja pre teba pretrpím rád všetko! Túžba vrelá za tvojím anjelským Pálila ma posavad! vždy očkom: Mám hľa radosť nevýslovnú dneska, Keď ťa vidím, ty nebeská krása! Aj prisahám ti nezlomnú vernosť Až do samej, ak Boh dá, smrti! Prijmi ma len do srdiečka svojho, Ani mojou nepohŕdaj láskou. Mária. Aj mne horí za tebou len srdce, Sníčka nemám, kde by tvoj sa v sláve Nezjavoval mi velebný obraz.

362 Vešelíny. Buďme svoji, a nerozlúč žiadna Neshoda nás, ani odpor nikdy! Mária. Túžba je tá i mojich úmyslov, Len ako ich treba v skutok priviesť? Vešelíny. Ak sama chceš, vykonáš to snadno. Daj mi do brán ty Muránskych klúče, Ja prihrmím na cisárskych orloch, Hradby tvrdé pokorím ti pod moc, A kde teraz na tvojich dedictvách Vládne švagor, i mohutná sestra, Tam ty budeš samovládnou grófkou. Mária. Klúče vydať — to mi ver, nemožno! Právo ni len sama ja mám v zámku: Však ho otec poručil nám všetkým. Vešelíny. Znám, že otec poručil ho všetkým. Ale však tí skrze odboj zpupný Utratili na dedictvo práva, Aj veliký pre cisára nevdak Dosvedčili, lebo znáš, že grófsky Máte titul, stav i česť od kráľa, A hla teraz zbroje naň dvíhate. Ó premilá, či bys\' aj ty zlostný Mohla nosiť proti králu nevdak? Ó neverím, že by v útlom srdci Sídlila zlá proti králu závisť. Zákonitú v sebe vzkries poslušnosť. Trónu milú preukáž tiež vernosť: A meno tvé, tvoju krásu, slávu Ospevovať bude vlasť uhorská. Jasne budeš dvore na kráľovskom Skvieť sa, milá, ako prvšia hviezda. Mária. Vola samá neporúca bašty, Nepreborí slovo púho vojská. Najmä slabá ako ja som ženská. Krém toho znaj, že Muráň je v silných Strážca rukách, Sokolovský nazván. Ten sa nedá nakloniť k cisárskym, Sám hľa vidíš, že čo žiadaš, nesmiem.

363 Vešelíny. Tak si mojou zajatou! Najmilšia, Ja na hrdý Filakov ťa vezmem, Všetko ti dám, čo zapýtaš, pod moc; Tam mi budeš spanilá prebývať, Tam mi budeš dni radostné sladit. Mária (vstáva, ale Vešelíny ju drží za ruku a nepustí). K sláve tvojej? a či k poctivosti Má smerovať nehrdinská podlosť? Zajmi ma len, ja sa neznám brániť, Však na Muráň nevystúpiš nikdy, A škaredý z teba poje príklad, Jak sa nemá viera dávať mužským. Vešeliny (usadí ju). Žart je to len, ó milenka krásna! Próba to len, či ma vrúcne lúbiš, Čis\' by so mnou i svetom preč ušla. Ja sa celý ti poddávam, lúba! Vždycky ti chcem bohoverne slúžiť: Len ma ty lúb, ty kochaj ma vrúcne. Riekni mi slub, že svätým manželstvom Ohne spojíš obapolnej lásky, Rúčku mi daj, ako už manželka, Nech ťa vediem ku posvätným stupňom, Nech ťa sobáš pripojí mi večne. Ja na moju ti vojenskú česť, na Meč prisahám, že ti verným byť chcem. Mária (utíšená sedí). Vďačne verím, premilý môj grófe! Lež nebesám my nepredchytujme, Boh vedie sám blažené manželstvá. Jestliže Boh to usúdil, nedbám, Vďačne podám na sobáš ti rúčku, Srdce svoje darujem ti vďačne, Len ma miluj a neprestaň nikdy! Tak ti podám so sebou aj pevný Tento Muráň — a budeš môj večne. Vešelíny. Oh, blažená hodinôčka pre mňa, Keď blahoreč počujem tú z úst tvých, Že mňa lúbiš! Oh, menuj mi aj deň, Aj hodinu, kedy mám pritiahnuť A na Muráň uderiť víťazne?

364 Mária. Bud! hotový, ty i vojsko v každej Chvíli, ja hned to ti dám na známosť, Aj kedy, aj čo konať vám treba, Tvoj aby meč na Muráni vládnul. Vešel\'my. Spať nebudem, nebudem jesť, kým tvoj Nevykonám premilostný rozkaz. Krása moja! Oh dovol mi aspoň Raz rumené ti pobozkať líčka. (Chce ju bozkať.) Mária (vyklzne mu z objatia a vstane). Pred časy nie! Tieto vlásky vezmi. (Podá mu zo svojich vlasov.) Cas uteká a žalostný svoj zrak Mlčky metá na bavenie ľudské. Však čo tu raz zochabil, to nikdy Zpäť nevolá. On i ctné úmysly, Aj milené city tmou zakrýva, A čo drahým bolo nám, to v zábud Hned uvodí. — Nezabúdaj na mňa. Vezmi kader na pamiatku túto, Nech ti na um přivodí mé túžby, Srdce toto sťa sirôtka trúchliť A za tebou bude žial vydávať. Dôvery sám na teraz nežiadaj Väčšej, vidíš, že na nás hladí svet, Pomluva, tiež špicatý jazyk zlý. Buď mi zdravý! (Podá mu ruku.) Do videnia! Zdravstvuj! Vešelíny (drží jej ruku). Boh ťa sprevod! Ale postoj málo, Ešte v tvoju sa podívam krásu! Mária (vytrhne ruku a uteká). S Bohom! S Bohom I (Odbehne a za ňou Katrienka, Kádaš a Jauko odbehnú.) Vešelíny. Už uteká ako ranný sniček, S ňou i radosť moja, môj svet, raj môj! Len načo som ťa prepustil? Tam ťa Zlá ulapí zrada a pre lásku Snáď v hlboký i žalár uvrhnú! (K vojakom.)

\'365 Vyjdite von, vy vojaci verní, Poďme za ňou, že ju vrátim nazpäť A v svete viac neopustím nikdy. Pobočník (vystúpi s vojakmi). Pán generál, to mi odpustíte, Váš že teraz neposlúchnem rozkaz. Viete sami, že je zámer vyšší Vziať dobytý pre cisára zámok, Nežli chabé city lásky jatrif. Vešelíny. Pravdu vravíš! Pravo vbok! rušajme! (Odchádzajú.) (Opona.) (Dokončenie.) Mea culpa. Desať rokov, dlhých rokov uplynulo, lutna, čo v medzierke čušíš, mlčíš zanedbaná, smutná. Pavučina, ledačina, prach pokryl ťa celky — Desať rokov, Bože dobrý! beh času to velký. Čul ja ponos, vzdych i ston tvoj, nariekanie časté, že som nevšim, že ti huba na strunečkách raste. Slyšal žalôb hŕbu celú, že omdlievaš žialora, keď mi vidíš ducha krehnúť vo hlivení stálom. Karhalas\' ma, či som slepý, či som hluchý — darmo, musela si ťažké znášať vo väzení, jarmo. Šlahalas\' ma, či necítim bledej biedy bôľu, keď nešibem krivditeiov nešlachetnú zvolu. Ukázalas\': hla, v putách čnie, hla, krváca pravda, každý oplan, zvrhel, galgan drsný kop jej zavdá. Slzila si, že bezbožník šípom v Krista mieri, navidomoč tepe, šliape drahý poklad viery. Plakala si, že slabý lud cenu tratí, práva, farizejov, odpadlíkov triumf čaká, sláva.

366 Bedákalas\', prečo nezřiem v doby dávne, ušlé, čo nesbieram na brehoch vôd minulosti mušle? Kocar chytlas\', netečný som, bez hnevu, bez lásky, keď vár útrob nevyjadrím plodnej lýry hlásky. Odpusť, lutna, prepáč priestup, zasluhujem výtku, nehřmel som, netrestal som zkazu sveta bridkú. City vrelý, blysly strely — utlumil ich deptom, no i péče, snáď i liene podrobil sa šeptom. Lež Fônix už, nadchnutý muž, dostávam let orlí, celé žitie, srdca bitie len po tebe horlí. Objímam ťa, ó, lúbam ťa, prijmi žhavé bozky! Ja, ty jedno, rozdvojí nás iba úsud božský. (Hv. 22/IX. 1911.) Dlhomlr Poľský. \y Idylla. Dobre mi je, dobre, srdiečko mi šopce: požívam radostí usmievavé kopce. Chlúpem toky slasti, lúcham čaše blaha — oj, milo mi príliš, nepáli ma záha. Sám tyčkám po sieňach, veru, svete, sám som. Ostríhli mi brčky, čo si počne Samson? Bez sily, bez vlády na čože sa opre ?... Arak, more, upri! Dobre mi je, dobre. Mám ja Iud poslušný, lud šľachetný, dobrý, charakteru žula, česti, ctnosti obri. Čoho sa mi zachce, naopak sa stáva hej, statočný plod to, sláva jemu, sláva! Ctí, velebí skuhrosť, ľúbi prázdnost chrámu, za hebrejský žajdlík naprekot sa lámu. Kníh, novín, škôl, spolkov — pros, núkaj — nežobre. Ach, Bože-prebože, dobre mi je, dobre. Na verandu vyjdem, v klassikov sa vhíbim — posunkári múdri menujú to blbým. S ich nív kvety sbieram, v ich povetrí žijem, ich úslnie, súmrak ducha môjho príjem. Škutluje ma šťastie pri podniku každom. V bezdné kapsy Pánboh prší zlata dažďom.

367 V stajni tančí potkan, myš k myši sa túli, v ošarpanom čárku mašička si grúli. No, vládzem aj inším. Mám Kvetulku starku i Hvezdulku bystrú i hrdličiek párku. Tie ma kŕmia kýškou, tieto nôťa z rána, vycukrujúc s lôžka snijúceho pána. Pestujem stehlíka i čížika v klietke, kanárik štebotká dumy hravé, medké. Kohút stráži sliepky, kačky zdobia dvor mi, zob, drob hádžem všetkým, ukrývam pred tchormi. Držal ja i psíka i kočičku hezkú, zvijas škrtil vajcia, škrata pipky v bresku. Nebol možný odvyk... No čušia už nemí. Rýpnul im ďo pudla... Spočívajú v zemi. Hla, zveladku Krôsus, majestátny král ja! Požehnania vrchy na krk sa mi valia. Vrstvám, plukom velím, frčky froním radcom, v bohatstvách sa kochám, grúňom, lanom rád som. Len jedno ma trápi, kutyalánczosadta! Nemôžem si mlsknúť: hí, brr, čihi, hatta. Bárs by mal aj bričku, aj korbičku šumnú — čože robiť s nima? Sveril obe humDU. Apropos! humienko, to je vám len krása! Bez čapice, bez vrát. Každý das ním striasa. Staroba, marazmus... Pomož, lákam pekne... Přijde felčiar, přijde, žilu mu vraj sekne. Nuž, dostane flajster? Hruď potecha stíši. Tlačím, šliapem baršún v bujných záhrad ríši. Slýchám šelest listia, mrmlot, žblnk potôčka, čo rokle kamienky bublinkuje, ločká. Počúvam slavíčka kvilby v hustom kroví, čihám, strakoš huncút jak chrobáčkov loví. Nadýcham sa sviežej ruží, rezied vône a čupnem do chládku milej stromov tône. Pri toľkom pohodlí čo mi ešte chýba? Hrad na stračej nôžke, vtáčie mlieko iba. A preto hlás luxus, trúb, hrdosti obre: morom slasti plávem, dobre mi je, dobre. (Hv. 18/IX. 1911.) Ľlhomír Poľský.

368 Wntencie. Ach, nemôžem usnúť, čosi ma tak trápi, len sa mecem, hádžem; hlava tupá, ťažká. Vidím, hoc tma hustá, čiernej múry driapy, čujem ruch raráška. Von vetrisko skučí, škrata kuvik škrieka. Mesiac zpoza mrákav kedy-tedy bluskne. Pod záhradou jačí hurtovná vsi rieka, ach, čos\' treskne, pluskne. Lak prerýva úádra, chladný pot na tvári. Duchnu kopem, súram, vlažnú rvem podušku. Ach, Bože môj dobrý, čo ma straší, kvári, spytujem sa v šušku. Tulák pes vyvýja kdes\' pri kruchty uhle, čudácke sovisko v bani veže húka... V izbách čosi chráme, stone, jojká, huhle — ó, aká to muka! Prežehnám sa krížom, modlím Pater noster, schytím aj pátričky, vzdychám : Miserere. Svet sa so mnou krúti, myká sa i postel — Ó, túž ma vo viere. Hnevný víchor hviždí — Trúbi na dvanástu. Mesiac bledý oknom na chvilku sa vkradne. Klepot, buchot raz hen, dychot, šepot zas tu — Ach, krv vo mne chradne. Trúbi na dvanástu... čosi šuchne vrzgom. Reverenda, kvadrát, rochet, štóla biela. Starček šedý, vyschlý... Zhyniem v dese mrzkom, úžas do mňa strieľa. Ruky složí, spína, líca slzou moknú, kýve, volá prstom. Pros nemý, no hlasný. Slepý, hluchý, hlúpy tyčkám za ním k oknu, ku kníh, písem kasni. Ukáže mi breviár vetchý, mastný — zmizne. Pozrem: šesť tam omší žltého papieru. Pokľaknem pred Krista, minú boje, trýzně, ja v svätom zas mieru. Dumám, dumám, nespím, čakám zory Pána. I odbavím obeť prvú — druhú — šiestu.

3o9 Otvorila, myslím, očistca sa brána, kmeť vybrdnul z trestu. A včul, ked si Iahnem, usnem lahko vkrátku. Laškujem po parkoch, kde blesk, radosť, sláva. Požívam spokojnosť, pijem rozkoš sladkú, kňaz mi vďaky vzdáva. (Hv. 24/IX. 1911.) Dlhomir Poľský. ^Naa rozluku. Devulienka šumná, čos\' tak smutná? Čože ti tú nechuť k duši putná? Usmej sa mi jasne, dievča milé, krásné, výhod žial zo srdca, nebud rmutná. Ľúbim ťa ja, lúbim, poviem, ver, nie. Ľúbim zápyr líček, vlásky čierne. Milujem ja bystrú očiek tvojich iskru, milujem ťa celú, vyznám verne. Chytaj, cigáň, husle, zahraj hezkú! bo mi srdce skáče v lásky blesku. Zahrm, cymbal, k vôli, drahá moja v boli — Zastrúhaj nám, raz-dva, chytrú, rezkú. Hor\', mládenci, hor\' sa, švarné panny, nevyženie nás len úsvit ranný. Zatančme si naspol, krčmár, bečku nastol... . Na vojnu ma ne3ie koník vraný. (Hv. 24/IX. 1911.) Dlhomir Poľský. Kvitnutie, pučenie. Prvé jarné lúče slnečné sa zaskvejú a prvý dych jara ako by rozčuľujúcim, nepokojným, novým živlom naplnii oteplené povetrie. Všetko obodrie, telo človekovo a telo zvierat poprechodí akási ne­ pokojná napnutosť, ktorou azda vdýchnuté povetrie naplní každú kvapku našej krvi. I brnavé telo matky-zeme, oživujúce z krehnu- tosti, poprechodí akási triaška, ako by každú jej hrudu roztĺskal mohutný pocit plodnosti a ako by nezdolatelná túžba kvetmi povy- skakovala z neho. Nahá hruda ozdobuje sa kobercom z kvieťa, krása

ktorého sa kúpe v lúčoch slnečných a čerstvou vôňou naplňuje opilé povetrie. A sebecký človek si myslí, že tie kvety len jemu sa roz­ víjajú, že len jemu k vôli zaváňa pole ozdobené lupienkami. Kdežto kvety krome utešenej svojej lásky o nikoho sa nestarajú, jedine sebe sa rozvíjajú a zaváňajú. Svojou vlastnou vôňou, pompou farieb sa opoja tie utešené malé ústroje lásky rastlín, tie malé kveto-víly a nič nevedia o tom, že ohlas ich blaženosti zatrasie srdcom i mo­ hutných, zväčša necitných ľudí. Z ich blaženosti a krásy dostane sa i človeku, ale tajomstvo blaženej ich radosti odohrá sa v malom kalichu. Pozrime len na lúku v úpätí zobúdzajúceho sa lesa. Tu po­ bádame tajnosti víly. Flora a jej spoločnice grécka Hora, Chloris a Afrodite obliekajú tam svoje malé dievčatká. Flora, ktorá je bo­ hyňou všetkého, čo v prírode kvitne, prekvitá. A Afrodite, ktorá pod svoje kveto-víly na pôdu preniknutú oživujúcimi lúčmi slnca prestrie zamatový zelený koberec a malé ich hlavičky pokryje zá­ plavou farebného kveto-dažda. Do krehkého tela naleje im túžby, vdýchne do nich ľúbostnú príťažlivosť. Ked malé jej kroky prejdú vyšívaným polom, za každou stopou vypučí horiaci lupienok kveta na zamatovom koberci ňou prestretom. Tak sa domnievali Gréci a Rimania zvelebujúci prírodu. Medzi bohyňami mladosti a čistej lásky tam je olympská spoločnosť kvetín jara. Tam je krásny národ, čo nenie iný, ako v chladný, kvet jarný premenený krásny syn Kefi- zasov, boha vôd a riek, ktorého preto tak potrestala Afrodite, lebo nemilosrdne pohrdnul láskou daromné kvíliacej Echo. Skromným údom skvelej olympskej spoločnosti je voňavý hyacint, smútiaci kvet smutne skončivšieho krásneho mladíka, Hya- kintosa, ktorého Apollo náhodou diskom v hre odleteným usmrtil. V zelenajúcom sa zamate na stráni dvíha si zlatú hlavu ado- nisový kvet, čo vyrástol z krvi mladíka, na podiv krásneho Adonisa, Afroditinho milenca, zavraždeného diviakom. Pod pučiacim krovím kýva bielou hlavou, rozkývanou vetrom, malý olympský tvor: Anemone, čo tiež z kvapky Adonisovej krvi vyrástol. Tam vypučila i královská ruža, o ktorej slávny pôvod prete­ kajú sa dve bohyne: Afrodite a Flora. Afrodite utvorila ju z vlny morskej, ktorá sa pri jej narodení, ked z vín morských vylietla, z krásneho jej tela sperlila na suchú zem. Flora zase vyvolala k životu ten kvet v zármutku pre lásku, zavrhnutú Amorom. A v tejto mýtickej spoločnosti tie tri mladé bohyne takou blaženosťou obliekajú svoje kveto-dievčatká. Týchto miláčkov vyšlú na cestu z počiatku jara, slabé malé ich tielka ovinú najkrásnejšími, najlepšími závojmi svojich šatnic. O nejedného sa už zavčasu postarali. Ešte pred zavítáním chladnej zimy nashromáždili do cibúl, do hľúz látky na ich utešené šaty, a kým na povrchu zeme zúrily zimné záveje, vnútri chráne­ ných cibúl a hlúz konala sa usilovná práca. Tam sa vyhotovily lahké plactičky, party, aby ich hned s prvým jarným lúčom slnečným mohly obliecť. Tie malé, priezračné látky tká, vyšíva, farbí akási

neviditeľná, jemná ruka, sila života. Zprvotku každý malý lupienok tak nám prichodí, ako by chcelo byť z neho listie, a len neskoršie, ako by pod nejakým čarodejným dotknutím akejsi tajnej sily stane si do služby kveta, ústroja lásky rastlín, a stane sa lupienkom. Tie jemné lupienky sú vtedy ešte biele sta úbel, a sú už skoro celkom hotové, vystrihnuté na potrebnú veľkosť, len že ich kryjú čierne šupiny pukov. Potom ich povyšíva, zafarbí lúč slnečný, vniknutý do hĺbky rozvíjajúceho sa púčka, svojimi lesknúcimi sedmo- rými farbami, a dotial ich láka svojou šteklivou hrou, až konečne pokrčené lupienky roztrhnú napnuté koberce púčkov. Už sú hotové celé šaty, len ešte pokrčené, nevyžehlené. Majstrovské since i tomu odpomôže. Vyšnú stranu pokrčených lupienkov dotial bozkáva, kým sa nevytiahne, kým silnejšie nerastie ako spodná strana, a tak tie pokrčené lupienky sa pekne vyhladia, vyžehlia, púčok sa rozvije a malá víla sa skvěje v utešenom kostýme. Najinak sa ponáhla malá sněženka. Jej hlavička ešte sa uderí do topiaceho sa snehu, keď ju vo veľkom spěchu vynorí zpod zeme. V spěchu ani nemala času skvostne sa vyobliekať. Len niekoľko malých bielych plachtičiek, bielych lupienkov hodila na seba. V bla­ ženosti svojej zabudla si pýtať bozk svojej bohyne, voňavo-ústej Flory, a bez vône prišla na svet. Ale ako sa rozhľadí, bolestne zbadá, že poštári jej lásky, sebecký, kolčujúci roj hmyzu, ani ju ne­ obzrú, neprosia si nevoňavého jej bozku. Aby si tedy prilákala tých daromných dvoriacich, vnútri svojom vyšili zo seba med. Hyacinta a nárd už neprichádzajú s takou náhlosťou. I ony sa uspokoja s niekoľkými lupienkami, ale zato majú čas svoje šaty povyšívať utešenými farbami lúča slnečného. A nezabudnú ani na bozk Flory, celá ich bytnosť vydychuje VÔĎU. Potom i majú okolo seba celý strakatý roj zuniacich, po voňavom bozku túžiacich dvo- riteľov. Skvele sa vylúpi z púčka kráľovská ruža. Ona už nenie taká skromná, že by sa uspokojila s jednoduchým plášťom. Na ružové plecia zvonku prehodí zelený kepeň podoby kalicha, čo ju už ako púček zohrieva. Pod tým potom oblečie na seba skvostnú partu z ľahkých lupienkov. Pravda, tú kráľovskú módu potom nasledujú aj iné, početné víly a každá nosí dvojitý úbor. Onedlho príde aj Iris. Farby si vypožičia od svojej bohyne, od skvelej dúhy, obkľučujúcej svet. Nosí tiež len jedon plášť, ale ten báječný závoj je podivnější, skvělejší nad všetky východné závoje. Tak sa obliekajú a tak pretekajú kvety jara v najfantasti­ ckejších šatách. A pre koho sa tak skvostne obliekajú? Jedon pre druhého? Sotva. Kveto-víla nesvádza milenca, kveto-princa. Oni si nevidia krás, nečíta vône. Všetka táto krása, lákavá farba, zásoba vône patrí len poštárom ich lásky, zuniacemu svetu hmyzu, ešte i najutiahnutejsia sněženka, najskromnejšia fialka zahráva sa s nimi. Vo svete rastlín sú i popelušky utiahnuté od sveta, ktorým rozšafná štedrosť prírody neudelí ani krásy, ani farby, ani vône, ani medu. Tieto utiahnuté pustevníčky ani si nedajú dvoriť od vetroplachov, motýľov, zuniacich hmyzov, uspokoja sa i tým, že ich

372 vybozkáva prvý vánok jara, že zakolíše ich bahniatkami. I tie sa rozvíjajú vánku, on je hlásateľom ich lásky, on oddáva vzájomne prevzaté bozky. Také sú bielokmenná jelša, osika, lieska, ja\or. Ich kvety zavinuté sú do prostých sivých srstených šiat. Ale ako by im Hora jara nahradiť chcela tú chybujúcu krásu, im dala privi­ legium najsamprv sa zjaviť: ony zvestujú najsamprv jaro, obnovenie, velebnú Velkú noc prírody. A teraz pod každým krom, na každom zelenom zamate v poli panuje blažený život. Vo vôni, v mede, v kráse pri serenáde bozkov- motýlov a pánov-včeličiek slávi sviatok čistá láska kvetov. Prel. I. Gr. Orlov. Ráno na majeri. Ernest Raynaud. Ja chytro otvorím okeníc rámy, zunivá záhrada, pestrá, rúca do izby vkročí a usmieva sa mi, rozbřeskne svetlo a kvety pučia. Slzami nebies von skvěje sa tráva a blankyt zakmitá v južnom kúte, v úpätí pahorkov sedá hmla hravá, pšenica žltne sa nepohnute. Zavrždi humno a kurienec spiští a deva na konci stromoradu v drevených topánkach dvíha kacľu. Pracovnej motyky ostrie sa zblyští a voda tečie a od dediny mi vôňu prináša oráčiny. I. Gr. Orlov. L. Bezsenná láska. • Algernon Charles Swinburne. — Láska hlavu unavenú na ružolist uložila; oči mala vyplakané, pery bledé otvorila. Prišiel smútok, bieda, starosť, zastaly jej pri posteli — lež noc mizla, míňala sa, krajom ruže zapestrely.

Žatým radosí v žiare přišla, bozkala ju v sladké ústa, a v tom strážcov staré voje rozišly sa jak hmla hustá. Pery jak krv hořely jej, oči za slncom jej plály: v noci plačeme, lež radosť na svitaní opäť králi. /. Gr. Orlov. L- Omša oblakov. Emile Verhaeren. Oblohou chmáry tíško vanú, a mesiac tak sa skvěje, žiari, jak zlatý tanier na oltári. .. včul idú chmáry k prijímaniu. Tichunko, smutne prebiehajú oblohy prepodivným chórom; a okná chrámu nad obzorom tam v diaľke tupým svetlom plajú. Noc utrápená bojazlivé pohliadne na zem, a tu v lesku, hľa, vidí tiahnuť ponad viesku ^ slúžiť omšu chmáry sivé. 1. Gr. Orlov. Cigáň v mesiaci. Henry Cazalis. O Cigáňovi pieseň zneje: ked mesiac hore vypláva, staručký Cigáň bez nádeje na husliach ticho vyhráva. Pieseň sa vôkol rozlihuje povetrím ticho, vo venci; za noci nik ho nepočuje, iba ak tichí milenci. Pod, drahá! kúzelné to časy: na stromoch závoj zo striebra; počúvaj čarovné tie hlasy: v mesiaci starý Cigáň hrá. L Gr. Orlov.

374 lbánia. Napísal Fr. V. Sasinek. Za našej doby mnoho sa hovorí a píše o Albánii a Albáncoch, bez toho, aby sa skúmal ich pôvod. Prednosť sa dáva menu Al­ bánie, ktoré starým dejepisným žriedlam je neznáme; kdežto starý svet ich znal pod menom Scordisci. Tušil to Ján Thomka Szaszky r. 1777 vo svojej geografii, kde tvrdí, že za starej doby hlavným mestom Albánie bola Skodra (Skudari, Escodár, Scutari), kdežto pozdějším hlavným mestom bola Albanopolis (Albana)*). Z tej prí­ činy rozjímať nám treba hlavne o Skordiskoch. Šafárik (Starožitnosti I, 425—427) písal síce dosť vážne o Skordiskoch čo Keltoch, avšak na inom mieste (I, 43) počíta Al­ báncov a Arnautov ku kmeňom thráckým, hoci títo sú potomci kel- tických Skordiskov. Jireček (Cesty po Bulharsku. V Praze, 1888, str. 18.) spo­ mína Škodralov, ale nepřipojuje k tomu poznámky, že sú to vlastne praotcovia Albáncov a Arnautov, o ktorých hovorí na početných miestach svojho diela výborného. Klaič (Geschichte Bosniens. Leipzig, 1885. S. 42) v dobe pred Kristom zná Keltov pod menom Skordiskov, v dobe po Kristu, me­ novite v XV. storočí, pod menom Albáncov, bez poznámky, že títo sú potomci drievnych Skordiskov. Veľkú obtížnosť zapríčiňuje dejezpytcovi to, že klassickí a stredovekí dejepisci priliepajú rozličné mená na ten istý národ. Herodot (444 pr. Kr.) píše, že počiatok Dunaja je v zemi Keltov. Tá časť Keltov, ktorá vysťahovala sa ta z Gallie, nosila meno Bojov, a toto meno podržala i potom, ked sa navrátila do Gallie a potom z Gallie prešla do Itálie a odtiaľ i do západnej Pannonie. Ako Q. Curtius, životopisec Alexandra Velkého, o národoch balkánskych výprava, že pod Balkánom boli Thrakovia, Macedónci a dolní Illyrovia, nad Balkánom horní Illyrovia, Triballi, Gelovia a Bessi; ešte žiadni Keltovia. Po smrti Alexandra Velkého rozpadla sa jeho ohromná dŕžava na rozličné kráľovstvá, menovite pod Balkánom kráľovstvo mace­ donské a illyrské; nad Balkánom ale zjavili sa Keltovia. Kelto - Gallovia zaoberali sa pastierstvom a ked vytisnutí boli z Gallie, so stádami svojimi pohli sa na Alpy (do Gorutauska) medzi Illyrov, a nazvaní boli Japodes (Japides, Gepides). Z Goru- tanska čili z gorutanského Illyrika pohli sa so stádami do Illyrika pod Sávou a stali sa susedmi Triballov (Serbov). Jedna časť Kelto- Japodov kočovných tiahla pod dolným Dunajom, zahnala západných Triballov, áno, prekročivšia i dolný Dunaj, prešla i do naddunaj- ských hôr (Gepidie, Záhorská, Sedmohradska). Títo poddunajskí a naddunajskí Kelti pomenovaní boli Bastarnami. Druhá časťKelto- Japodov podsávskych so stádami svojimi hrnula sa k vrchu Škodra, vrchu to na západe Balkána, boli nazvaní Skodriskami. Tak ich *) Introductioingeographiam. Posonii et Cassoviae, 1777.1,674,681.

nachádzame už u Tita Livia pod menom Scordisci (XL, 17), Scod- renses (XLV, 20). On znal vrch Scodrus (XLIII, 20) a hlavné mesto Scodra (XLIII, 20, 32). Skordiskovia boli klinom, medzi Macedóniu a Illyriu vrazeným a krajinou samostatnou. Ked Perseus, král macedonský, chystal sa na pochod proti Rímu, požiadal pod- dunajských Bastarnov o pomoc, slubujúc im susednú Dardaniu a podotýkajúc, že ich Skordiscovia, ako ich spolukmenovci, prepustia do Macedonie, aby sa s ním spojili a dali sa na pochod proti Rímu (XL, 57). Nenie môj úmysel podať deje Skordiskov, podotknem len to, že jedna ich časť vnikla i do Macedonie a usadila sa v Poeonii v Rodope pod menom Galatov; poneváč Skordisci boli vlastne a pôvodne Kelto-Gallami. Macedónski Galatovia a tiež južní Skordisci síce podľahli Rimanom, nie však severní Skordisci a Balkánci (Ae- mimontii) za doby cisára Aureliana (271—276). Jornandes. Ham- burgi, 1611. pag. 39. Asi v tej dobe prestala byť Scorda (Skutari) hlavným mestom Skordiskov, a Albana (Albanopolis) stala sa hlav­ ným mestom Skordiskov a títo Skordisci pomenovaní boli Albán­ cami a Arnautami. Albánia podrobená bola skrze Rimanov, Grékov, Serbov, Bul­ harov a Turkov; starobylí Skordisci síce skrze prisťahovalých cu­ dzincov neboli docela vykorenení, predsa však, ako národ pastiersky, na hory obmedzení a Arnautami pomenovaní. Jireček vo svojich „Cestách po Bulharsku" na strane 220 po­ znamenal, že Arnauti sú dvojakí: jedni sú Valasi (Rumuni), druhí sú pogréčtení Valasi (Rumuni). Ako sme vyššie čítali, poddunajskí a naddunajskí Valasi boli keltickými Bastarnami a súkmeňovcami keltických Skordiskov pri Balkáne (Aemimontii et Skordisci. Jor­ nandes). Sú teda Arnauti starobylí keltickí Skordisci, súkmeňovci starobylých keltických Bastarnov. (Slovenské Pohľady, ročník XXVI. Sošit 7, roku 1906. Strana 421—428. V lete. Jak daleko len dozrieť môžem, Rudým makom a sinokvetom Spestrelo pole. Shora po zem Sletělo blaho, ušlo svetom. — Všetko zjasnělo, sen i život, I lúče o vela sú žltšie, Pramene prúdia, pribudlo vôd A dni o Jáne sú najdlhšie. Ruže zakvitly v plnej kráse. Vyhúklo tŕňov vyše práva: Budú ich sypať vichre zase — Cesta našich bude pichlavá. 25*

376 Jak mohli by sa dostať k tomu, Duševnu rozvinúť nádheru, Keď nieto konca-kraja shonu? Všade ich pichajú a „derú". Jak pôjdu v žatvu s bôlom v duši? Kde a ako si odpočinú, Keď zúri boj a vždy je tuhší... Ruže kvitnú — Slováci hynú. P. ľ. Aká pomoc? Aká pomoc ?. .. Keď sme tu Slováci, nuž tu sme!. Dokiaľ s nami žitia ruch stúpať bude družne, myšlienky sa presnujú denne Božou dielňou — môžme tvrdiť s istotou nepodvratiteľnou, že jak iné národy, tak sme tu potrební. A ako sa nemôže vytrhnúť deň siedmy, tak my v matematike prírody číslom sme, s ktorým rátať sa musí, „kráť" sa pomstí hrozne! V svete nič stále nenie, ako kvet uvadne, tak živočích umiera, kryštál sa rozpadne. Len národy večné sú, čo sa svorne hája, kde brat volá o pomoc — priskočia i traja. Ale u nás naopak častejšie sa stáva — miesto lásky víťazí len bitka krvavá. Od čoho sú Slováci, od čoho srdití? — Márne lámem si hlavu; kto môž\' pochopiť i, zkiaď sa berie toľká zášť a lož bezočatá?... Prečo do mňa zobákmi klujú sokolčatá ?... Veď mi už raz povedzte, dokým neuletím — čo len máte proti mne, keď vám pekne svietim? U cudzích ludí. Rozprávka. Napísal P. LobčevsMj. Ako zanechal les, sedliacky voz vyšiel s poľnej cesty na hradskú. — No teraz ľahšie bude, — povedal starý otec a vysadol na voz, na ktorom boi jeho vnuk Vaňa. — A ty, milý!... pohni! — a starý otec švihol zľahka bied­ neho koníka. Vrždiac svojou vetchou košinou, voz zahrkotal po drobnom štrku hradskej cesty.

— Hla, i mesto vídať... veža sa belie, — ukázal starý otec bičiskorn smerom hradskej, ktorá sa ťahala do diaľky, ako krásna široká stužka. Vaňa, chudý a bledý chlapec, mlčal. Tvár mal me­ ravú, veľké a vážne oči celý čas hladely kamsi do dialky. Ako by s nimi na voze bol sedel niekto tretí, mlčanlivý a zamyslený, pre ktorého bolo aj im ťažko, trápno a clivo. Divné a nepokojné oživenie, ktoré zmocnilo sa starého otca, ako zazrel mesto, ešte zväčšilo túto tlačiacu náladu. Len sám Žučok, ktorého starý otec nijako nemohol zahnať domov, cítil sa, ako bolo vidno, neobyčajne dobre. Behal po stra­ nách cesty, obúuchávajúc všetky kríky, plašiac vrany, za ktorými sva s nasrdeným brechom vrhal, že ich dohoní. Vták, ako by dražil Žučka, pomaly letel ponad zem a neočakávane, pred samým jeho nosom, dvíhal sa do výše. Niekedy Žučok, zadychčaný, pribehol k vozu a, krúťac chvo­ stom, nazeral do očú na ňom sediacim. No, nenachoďiac u nich ni­ jakého súcitu, urazený odbehol stranou. Pohlad na ukázavšie sa mesto a čudná bodrosť celou cestou mlčiaceho deda urobily na Vaňu celkom neočakávaný dojem. Vidno, čujné detské srdce pocítilo celú silu clivosti starého otca a celú horkosť vlastného položenia, črty nehybnej tvári Vaňovej potrhly sa zrazu, a dve velké slzy sběhly dolu jeho bledými lícami. Starý otec pozrel bokom na Vaňu a odvrátil sa; urobil sa, že nezbadal Vaňovej slabosti. „Teraz sa ho netreba týkať," pomyslel si starý otec a čiahol za svojou tabatierkou. Dlho kutral starec: nijako nemohol jej nájsť. Obzrel sa čosi nazad a rukávom starého kabáta sotrel neprosenú slzu zo svojich starých očú. Konečne našiel tabatierku, vzal si hodnú štipku a raz, i druhý potiahol do nosa. Teraz sa už nebál sĺz. Ked sa vykýchal, začal si utierať oči svojím vzorkovaným ručníčkom, v ktorom bola zakrútená tabačnica. No Vaňa uhádol, prečo starý otec tak dlho hľadal svoj tabak, uhá­ dol, prečo potreboval starý otec zašnupať si. Rýchle a pozorne, aby starý otec nezbadal, utrel si oči. Potom sa obzrel napravo, naľavo, pozrel dohora. — Starý otec I. . . starý otec, pozriže! Tam.. . vtáci letia.. . v rade.. . Akí sú to vtáci, starý otec ? Starý otec kuknul bokom na vnuka, potom zdvihol zaslzené oči k nebu, zacloniv ich dlaňou. — Kde, syn môj ? — Tam, starý otecko... sedem ich letí... Starý otec ich spozoroval. — To sú žeriavi. . . žeriavi to, Vaňuška, letia... — A kde letia, starý otec? — Za siné more letia.. . daleko... do teplých krajov.. . — A nevráťa sa odtiaľ?... — Vráťa sa, syn môj!. .. vráťa sa!... Ako príde jar, sa

378 vráťa, — hovoril starý otec, trasúcimi rukami zakrúcajúc svoju ta­ batierku a dávajúc ju do vrecka. Pustil sa drobný jasenný dáždik. Starý otec zpod sedadla vy­ tiahol starú kabaňu a ukrútil do nej vnuka. Koník lahkým behom utekal rovnou hradskou. Velké mesto rozkladalo sa pred nimi. Vaňa už s istou zvedavosťou hladel na pestrý, nevídaný obraz: na vysoké veže, na zelené a červené strechy, na ohromné, túliace sa jeden k druhému domy. Prišli k starému mestskémn mýtu. Starec sosňal čiapku a pre- žehnal sa pred obrazom, visiacim nad vrátami. Voz hlasno zahrkotal pod sklepením brány a, vyjdúc odtial, rozbehol sa po mestskej ceste, dláždenej okrúhlastým kamením. Vyrastený v tisine rodného póla, Vaňa bol ohlušený hrmotom, životom a nepokojom mesta. S oboch strán nepřetrženými stenami vypínaly sa vysoké domy; ulicami niesly sa ekvipáže hukom, od ktorého, ako sa zdalo, triasla sa dlažba a zahlušovaly ludské hlasy. Okolo domov chodili ludia sem a tam. Vana sa cítil, ako vtáča, pozbavené priestoru póla, la­ pené v tesnej klietke. Srdce mu nepokojne bilo. Tu mu prichodí žiť, medzi týmito ohromnými domy, medzi neznámymi, cudzími luámi... Očima hladal Žučka: kdeže je? Obzrel sa, vidí ho: vtiahnuc chvost a obzerajúc sa nepokojne, tak sa zdalo, každú chvíľku bol hotový hodiť sa pod voz. .. Uloviac na sebe pohľad chlapca, Žučok prosebné a túžobne pozrel na Deho. „Kde sme sa to zatárali?" zdalo sa, že hovoria jeho nepo­ kojné, behajúce oči. „Chudák Žučok!" pomyslel si Vaňa. Prejdúc niekoľkými ulicami, starý otec obrátil do úzkej, ne­ čistej uličky. Zatiahli pred kamenný dvojposchodový dom. V prí­ zemí, pri vrátach, visela velká tabula s vyobrazením stola a sto­ ličky. Vaňa prečítal napísané veľkými čiernymi literami: „Stolár Akim Sidorov". Vtiahli do úzkeho, mračného dvora. Starý otec nechal Vaňušku na voze a vošiel do jedných zo dvoch dverí, ktoré viedly kamsi dolu, pod zem. — Sú doma, — povedal starý otec, vracajúc sa. Plavého vypriahol a priviazal o voz. Rozviazal vrece a pred­ ložil mu náručie sena. Žučok prosebné a túžobne pozeral do očú dedovi i Vaňkovi a, vidiac, že ho celkom nebadajú, chvilkami tenko a žalostne za­ skučal. Konečne vošli do dielne Akima Sidorova. Vaňa pritúlil sa ne­ smelo k starému otcovi, chytiac ho za kabát. Privítal ich majster v zapáckanej zástere, s čiernou širokou bradou a iskriacim čiernym okom. Kým starý otec akýmsi natresnutým a žalostným hlasom

379 rozprával svojmu dalekému príbuznému smutnú históriu svojho osi- ralého vnuka, Vaňa nesmelým, bojazlivým pohľadom obzeral dielňu. Dielňa bola tmavá a špinavá. Zdalo sa, že sa utiahla do zeme a odtial hladela na svet dvoma špinavými oblokmi, za ktorými sa priechodzím len nohy mihaly. Podlaha bola čierna, všade povalovaly sa stružliny. S oboch strán, bližšie k oblokom, stály dva velké robotné stoly, zaujímajúce bezmála polovicu dielne. Pri jednom robil vysoký, chudý človek so strapatou hlavou; pri druhom pätnásťročný šuhaj s uderinou pod Iavým okom zvedavé prizeral sa dedovi i Vaňoví. Pod zaprášenými a zašpinenými stenami ležaly hŕby sviežich dosák, naplňujúc dielňu smolistou vôňou. — Druhý rok neúroda, — žmurkajúc slzavýma očima, žaloval sa starý otec Akimovi: — nevládzem... Robiť nemôžem, ostarel som... Chalupu sme predali... Prešli sme k zaťovi... Známa vec, nie je to, čo otec... a i sám biedi... Vie písať, -- pokra čoval starý otec: — knižky číta.. . — Slabý ti je Vaňku. Kým mu matka žila, mal ho kto opatriť... starý otec, nedokončiac svojich slov, trpko dve zimy chodil do školy... chápavý je. velmi!... — poznamenal majster, obzerajúc — Iste, slabý. Ale teraz!... — A hodil rukou. — No, ved je nič!. . . nechaj tu vnuka, -- povedal majster, — len mu prikáž, aby nebol všetečným a aby poslúchal... Zariadiv vec s Vaňkom, starý otec ponáhľal sa domov. Akim Petrovič ponúkol mu nocľah: kdeže, vraj, proti noci pôjde? No starý otec sa ponáhľal, ako by bol doma nechal niečo vážneho. Vaňa neodstupne chodil za starým otcom. Akim Petrovič zdal sa mu neláskavým a srditým. Srdce mu stislo pri myšlienke, že starý otec hneď odíde a zanechá ho tu samotného. „I Žučok ujde, i Plavý odíde, — myslel si Vaňuša; — oba vidia rodnú Alexiejevku. Načože ja tu mám zostať? Prečo sa mám rozísť so starým otcom?..." A horúce slzy lialy sa mu z očú. No Vaňa sa premáhal: veď je starému otcovi tiež ťažko. Vidno, už je raz potrebné, aby zostal tu, v tomto neznámom meste, u týchto nepřívětivých, cudzích ľudív... Plavko bol skoro zapriahnutý. Žučok vrtel sa okolo nôh. Vedel, že idú domov. Len to nevedel, že Vaňa nepôjde s nimi. Všetko bolo hotové. — No, syn môj... pôjdeme 1 Treba sa mi rozlúčiť s Akimom Petrovičom. Teraz jeho poslúchaj a váž si ho: teraz je on tvojím gazdom... No... no... neplač, milý!. . Čože robiť?! — preho­ váral starý otec Vaúu, ktorému dolu lícami kvapkaly veľké slzy. .. Vošli do dielne. Rozlúčiac sa s majstrom, starý otec priblížil sa k Vaňkovi. — No, dobre sa maj., syn môj! — starý otec sa nahnul a bozkal ho. Vaňa nemohol sa ďalej zdržať plaču, tisnúceho sa mu do hrdla.

— Starý otecko! milý starý otecko!... vezmi ma s sebou t Neopúšťaj ma!... nenechávaj ma tu, starý otec 1... Vaňa chytal sa kabáta starého otca a plakal. Akimovi Petrovičovi nevidela sa táto scéna. Starý otec sa mrzel, rozkladal rukami a hovoril čosi nesúvislého. Pracujúci pri svojich stoloch vysoký chlap a vyučenec zvedavo hladeli na túto scénu. — Antropka! — obrátil sa majster k šuhajovi, odveď tohoto plačku. Antropka, spokojný s rozkazom, odhodil hoblík, priskočil k Váňovi a, schytiac ho za obe ruky, odtrhol ho od starého otca. . . Keď Antropka vypustil Vaňu zo svojho objatia, starého otca už nebolo. Vaňa utiahol sa do kúta a preplakal tam celý večer. Akim Petrovič mrzuté hladel na plačúceho Vaňu. Len Antropku, ako sa zdalo, to veľmi zabávalo. Z druhej polovice bytu vyšla tučná, nečistá žena a zvala ve­ čerať. — Ej, ty... plačko!... poď večerať!... — srdito obrátil sa Akim Petrovič k Vaňkovi. Vaňka sa neozval a len väčšmi plakal. — Antropka!... pritiahni hol — obrátil sa znova majster k vyučencovi. Vaňa sa teraz nesprotivil a, utierajúc si slzy, išiel za Ant- ropkom. — Ty u mňa slzy tieto zanechaj, — srdito hovoril Akim Petrovič Vaňkovi, sediac za stolom. — Ja ťa od toho veru od­ učím !... Teba, poznať, doma málo učili!... Všetci mlčanlivo začali večerať. — Čo neješ? — znova obrátil sa Akim Petrovič k Vaňkovi. — Ber lyžicu a jedz!... Počuješ?! — A v hlase jeho zatriasly sa hnevné zvuky, čierne oči mu vzblčaly. — Jedz!... pichol Vaňku sedevší pri ňom Antropka, — lebo ťa ubije. Vaňka, zdržiavajúc horké slzy, začal si brať polievky zo spo­ ločnej misky. A starý otec v tie časy bol už ďaleko za mestom. Kropil hustý jasenný dáždik. Starý otec ukrúcal sa do svojho balachona, kašľal a postenával. Nevychodilo mu z uma lúčenie s Vaňuškom. Zučok bežal pozadku, opustiac chvost. Keď starý otec vychodil zo dvora, on vše postával, pozeral to na starého otca, to nazad. Kdeže je Vaňuša? — ako by sa boly spytovaly v rozpakoch jeho oči. A celou cestou bežal pozadku, zastávajúc a pozerajúc k mestu. Len Plavko, ničoho nemysliaci, bodro kýval sa po známej ceste, úplne spokojný, že sa už vracia domov z ďalekej a pre neho divnej cesty. Prelož. B. Š.

381 BESEDA. Slovenský archív. Samo Chalúpka Alexandrovi Vrchovskému. W Teplici 1. Pros. 1839. Bratře! Radosť, působenau mi Twogim listem a zaslanými knihami, pokalena mi nemálo byla nestydatau zvědavostí Jesenského, genž na faře Jelšavské právě se nalézaje\', baljk otewřel a dopis wzájem- njcký čjtati začal, když sem na štěstj tam doběhnul. Ponewádž psanj toto podobu sněmových prešpurských psaných nowin má, do- mnjwal se i on, že něgakých tagných novin mezi námi stáwá. Wy- krautil sem, gak sem wěděl, nebo geg za důvěrnjka mjti nechci. Ge to člověk, jako se i z tohoto kausku dal znať, chlapecké lehko- myselnosti. Při Dumách maloruských nejednu rozkošnau hodinu sem ztrá- vil. Po celý týden nemohel sem se před půlnocj s njmi rozlaučiti. S dvanácte mám gich přepsaných. Takými zwuky se ozýwaly někdy i našich otcův děge pod Tatrami. Wyjmemeli zagisté některé ob­ razy a připodobněnj vzatá z přjrody Malorusska, magj se ony k našim staršjm pjsněm tak, gako zpěw jednoho ku zpěwu druhého slavjka. Jedna z našich zdejšjch pjsní, o vyzbjgenj kostela Welko-Revau- ckého, má tentýž swobodný rozměr a na gegj nápěwu dalyby se prwnj tři dumy djlu tohoto zpjwati, kdyby ge Maksimovič tak byl rozdělil, gako Boďanský onen zlomek: „Bátoryj kozákov šanovaw, weliky dary darovav, aby oni z jego Ljachami" a. t. d., jenž sa na- cházj v geho pogednánj „O Narodnoj Poezii slav. plemen" mezi stranami 125—131. Přjhody národnjho života takto ozpjvané, gistě by se v krátkém času w národnj zpěwanky proměnily. Kdože při čtenj prwnj části dumy páté o pochodje na Po- ljakov nepomne na slovo o Plku Igorevje, kdo neslyšj zde záhlasy těch strun, které slávu tohoto knjaževiče rokotaly? Hankovo vydánj této básně nikdy mi chutnati nechtělo, proto sem si gi před dvěma roky na verše rozdělil a přepsal; a hle jak v dřevnjch stichotvorenjch tak i zde podobný nalézám rozměr. Nynj Wám je s přátelskými djkami posjlám; prosjm ale Brata Jana o na- sledugjcj djl a nade vše o Marii Malczewského. Od toho času, co Hanka nejstaršj památnjk řeči české, zlomek i evangelium Janova, na deskách gedné knihy naleznul, žádnau sta- ran knihu s popsanými deskami bez prošetřovánj nenecháwám. Po- štěstilo se mi na ten způsob dva listy (in folio) chorálu husitského zdrapiti, v nichž swázány byly manifesty krále Matěje Il-ho a dwau po něm nasledugjcjch Ferdinandův, mezi njmiž také dva půhonnj listy památného Albrechta z Waldste^fiův česko-německé. Přepis \ zlomku tohoto Wám posjlám. Na druhý snad pamatněgšj nahodil sem nedáwno; kde? powědjti uesmjm; snadnoby mi to nepřjgem- nosti způsobilo. Do Kyrilliky a Glagolitiky málo se znám a k tomu

382 i tak slabého zraku sem, že zkaumánj obsahu rukopisu tohoto z částky setřelého jinému zanechati musjm. Posjlám ho tedy bratu Janowi; nenjli pak on we wěcech těchto zběhlý, ať ho třebas do Prahy odešle, jen ať se neztratj. Každá, byť jak skrovná památka dávného pjsmennjctwa, hodnáť zachovánj. Slyšel sem, že Jan*) po vjdenských listovnách a knihovnách pro welectěného strýce swého látkovinu ku starožitnostím sbjral: wděku by mi tedy welikau učinil, kdyby mne poučil, čeho se tam asi pro starý náš dejepis nadjti možno. Až posud zabýwal sem se obšjrným Fesslerem: nynj rádby Palackého děgepis sobě opatřiti. Divno mi, že sem o tomto djte žádného posauzonj, ba ani gen zmjnky w našich časopisech nenaleznul, tak že ani cenu geho ne­ znám. Gestli si ho snad Jan z Prahy přinesl: požič mi ho; gestli ne, dowězte se na cenu jeho a zpravtež mě, Přátelé, o tom! Prospěšné by nám bylo i některé ginoslovenské časopisy čj- tati, ale tak málo sem naleznul k tomu nakloněných, že nám ne­ možné k účelu přigjti. Napadlo mi tehdy na mysl, žeby sme snad od Legranda aspoň Danicu a Rozmaitošci Lvovskie dostávati mohli. Žádáme Wás tehdy, bratřj, o zpráwu, mohloliby se po této cestě žá­ dostem našim dostiučiniti, a za jaké penjze by nám ge onen ka- várnjk propustiti chtěl. Na Čajkovského spisy podobně společnjka naleznauti sem ne- mohel, na mau peněžnici pak 16 zl. stř. přjmnoho, tjm vjce, že po Záleském taužiti nepřestávám, o kterém sem w loňském Ost und West četl, že na gednau dvogj wydánj geho básnj wyšlo, v šesti djlech, gedno we Lwowě, druhé pak we Wilně. Negsauli u Webra katatalogi polských knih, z nichž bys cenu gegich poznati mohel? Nedáwno dostal sem od Čipku Čokkeho „Brantweinpest", která knížečka tak se mi zwiděla, že sem gi našim okolnostem přiměřeně a slohem každému Slovákovi zrozumitelným z většjho už přeložil. Byl sem na tom, že překlad můg Bretislavským brat­ rům pošlem, aby geg tam tisknauti dali, té gsa náděge, žeby se na tom i wjce zýskalo, než těch 10 zl. stř. které sem z mé chu­ doby na ústaw podepsal, i sama kniha skrze nich snadněgi by se mezi lid rozšjřila. Cožebys o této wěci myslil? Žádaný dopis wzágemnjcký, ba i gine od předešlé zimy u mně zůstalé Ti posjlám, ale Ti i přjtelský radjm, i prosjm Tě, abys sobě co paměti hodné a potřebné raděgi někam zaznamenáwal, jeden- každý pak takový dopis zničil. Znáš dobře, že Wás peštanských Slovanův, zvláště pak Tebe nepřátelé naši w oku magj. Cože, kdyby Wás něgaký zlovolnjk, gakový ze wšech stran, w každém časopisu maďarském na nás břechagj, u wlády očernil? Kdyby Wám pjsem- nosti Waše zabrali? Jeden chlapecký wýraz prepiateho wlastenectvj a rodáctwj, gakowých w těchto dopisech, zwláště od Červenáka po­ šlých, nemálo, mohel by Wás, mohelby (pamatug na to!) celý náš národ do neštěstj hoditi. K gakému účelu sau Tobě tyto škrába- niny? Chceš snad památku těch zachowati, jenž slaupové byli sva­ tyně národnosti našj w těchto zkázotěhotných dobách? To i na giny *) Ján Šafárik.

388 způsob wykonati můžeš! Potomstvvo bude Ti snad za to powděčné, ačkoli ti, genž toliko z žádosti pochwaly a marné slávy při národu stogj, nejsau hodni aby w paměti geho zachowáni byli. Preč tedy s těmi dopisy, preč! Tak se staň i u giných! Buďte opaternj gako hadové a prostj gako holubice! Co ustávánj, pilnosť buduge, to ať neopatrnosť nebořj! Mé mjněnj o budaucjm sgezdu našem znáš; kohoby ale za připrawowatele chtěl, na to Ti odpowěd giuau dáti nemohu, než tu: toho kdo má bydlo v tom mjstě, aneb kdo najbližšj gest injsta toho, w němž se segdeme. Určite Wy oboje, gá na Wás přestá- wám, a to tjm wjce, že waše náwrhy mi známé negsau. Dopis o tom, a o Kušlandowi, (o kterém si se w gednom Twém listě zmjnil, že o účinkovánj geho z dopisu twého se dozvjm) mne nedošel. — Budaucně, aby sme odpisowateli prácu usporili, byloby snad neg- přjhodněgšj, kdybys mi Ty Twůg dopis posjlal. Bodanský nás obešel: toho nám ljto. Kraj Gemerský jest pro Rusa pamětný už proto, že naše nářečj mezi všemi podtatranskými gest ruštině mluwnicky i slovnicky negbližšj. Tu slyšno slová, vý­ razy, gaké krom ruštiny, w žádné slovanské řeči se nenalezagj. To mocný důwod pro Engla a Schwartnera, twrdjcjch, že částka za Dunag putovavšjch Slovanův z Bělo-či Welo-Serbska v Gemerské a okolnjch stolicjch zůstala; potomně ovšem z částky pomjchánjm se se Slováky z částky od Husitských osadnjkův velikau proměnu w řeči swé utrpěla. Dopis posjlám; máš snad lepšj přjležitosť k odeslánj geho nežli gá zde: měloliby ti ale obtjžné býti, odpíš! O geden wýtisk pjsnj krajinských a chorutanských, na který penjze sem připogil, Tě prosjm. Bůh Wás požehnej, Tebe i Janka! Wáš S. Ch. Literatúra a umenie. — Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sväzok II. Oddiel lyrický. Druhé vydanie. Turčiansky Sv. Martin. Vydanie Kníh- tlačiarskeho ůčastinárskeho spolku. 1914. 8°, 406 a 2 strany. Cena 4 koruny. „Motívy Hviezdoslavových spevov sú veľmi rozmanité... jeho plamenné reci, slová plné horúceho citu lejú sa priamo z duše a vedľa osobnej, intímnej stránky života pevcovho v skvelých ob­ razoch vystupujú nikdy nemeniace sa zásady večnej pravdy, večnej krásy, večného dobra. Nadovšetko predmetom jeho poetických dúm a starostí býva jeho nešťastná slovenská otčina, jeho biedny ponížený slovenský národ. V básňach tohto druhu, pravda, pre­ vláda smutný tón. Básnik žiali nad biedami svojho národa, nad nepochopiteľnou zlobou jeho nepriateľov, nad mravným úpadkom zradcov-renegátov, ale tento bôľ u neho nikdy neprechodí v zú- fanie. V chvíľach najťažšej nálady najde v okružujúcej smutnej skutočnosti svetlé punkty. Verí v lepšiu budúcnosť pre slovenský

národ a vie zapáliť tú vieru i v iných. Hviezdoslavova poézia účinkuje obodrujúcim spôsobom: v nej odrážajú sa nielen utrpenia Slováka, ale i jeho duchovné radosti, jeho testamentárne úfnosti a nádeje. Oporu nádejí nachodí tu v silnom náboženskom cite alebo filozofskom uvažovaní, v hĺbení v seba samého, ta v my­ šlienke o Slovanstve, slovanskom svete. Vtedy poetické zjavenia Hviezdoslava vyznamenávajú sa neobyčajnou silou a vyvýšeno- sťou"... Po prvom vydaní tohto II. sväzku Hviezdoslavových diel reprodukovali sme v Slovenských Pohľadoch (1897, str. 752) o našom veľkom poetovi medziiným i túto mienku professora T. D. Florinského, vydanú v kijevských „Universitetských Izviestijach". Bola nám milá i pre verné pochopenie Hviezdoslava, i preto, že sa oz rala na takej vážnej strane. Od tých čias, sláva Bohu 1 zpoza slovenských čierfaží dožil sa básnik aj iných vyznamenaní. Florinskij zvláště upozorňoval v bohatej obsahom knihe na veľkolepý „Žalm k tisícročnej pamiatke vierozvestov sv. Cvrilla a Metodeja". V Osvaldových Literárnych Listoch vtedy (1897, str. 60) vzácné nám bolo upozornenie Tichomíra, že „Cyrilla a Metodeja popri Hollom najveľkolepejšie oslávil Hviezdoslav". Z veľkého dedictva, ktoré Slovanstvu zanechali svätí solunskí bratia, vo víchroch času nezostalo temer nič nám Slovákom, u kto­ rých predkov oni vykonali svoje veľké dielo. Slovanských apo­ štolov naši slovenskí predkovia vyhľadali na východe, oni ich pri­ viedli do svoJ9J krajiny a tak umožnili im vykonat svetohistorické dielo: ustrojenie slovanského písma, ktorým sjednocuje sa vyše sto millionov Slovanov, a založenie už pred tisíc rokmi slovanskej písemnosti. Z požehnaných následkov toho temer najmenej ušlo sa slovenskému potomstvu, ale zato po 1000 rokoch slovanským svätým apoštolom najveľkolepejšej oslavy dostalo sa od dvoch slo­ venských básnikov: v Hollého^ epose a Hviezdoslavovom žalme. A to je pre nás tiež niečo. „Co veľkolepého, nádherného mohol vytvoriť um ľudský — hovoril Tichomír — veľké myšlienky, zánet oduševnenia, blyskotavé výtvory všetvoriacej fantázie, skvost tropu a podobenství, nádherná reč atd., to všetko najdete nahromadené v tejto a ostatných hymnách a žalmoch (Hviezdoslavových), v kto­ rých celý vesmír, svet božský, myšlienkový, obraznostný a prí­ rodný žije, dýcha a splýva v jeden celok, ako v najlepších vý­ tvoroch hebrejských". Veľký básnik je zvláštnym požehnaním neba. Národy po­ trebujú, aby vysokými jeho citmi boly zohrievané, burcované, strhávané a vedené k vysokým métam. No, a pre nás je on naj­ menej dvojnásobným požehnaním, lebo nás veru treba zohrievať! Nám, aby sme mohli vvššie obracať zraky, vyššie sa snažiť, najprv treba obstáť v boji za náš národný život vedenom... človek, ktorý sa začíta do tejto vzácnej knihy, nemôže ne­ zbadať jednu vec: bôľ a smútok, neznámy dnes poetom iných ná­ rodov... Úloha slovenského lyrického básnika, zrna Hviezdosla­ vovho, je ťažká! Bez zvláštnej oddanosti, posvätenosti nevyplní-

teľná. Hviezdoslav nazýva svoju tvorbu mukami duše, túžbou- súžbou svojou radostnou: v ruke 3 touto jeho knihou Človeku sa tak činí, ako by sa ohne tu složené boly mohly vzňat v jeho hrudi, len ked najprv — ako Gogoľ radil ruským poetom — po­ sypal si hlavu popolom, ani starozákonný prorok, roztrhol odev a v plači na kolenách vymodlil si u Boha na to sily.. . V lyrike Hviezdoslav je taký boháč, ako v epike, a v knižnej forme dosiaľ má len jeden lyrický sväzok vedľa dvoch epických; želateľné je usporiadať čím skorej nový sväzok — jest z čoho. — I. Gr. Orlov: Piesne a dumky. Nákladom Knihtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. 1914. 8°, 109 a 3 strany. Cena 1 koruna 80 halierov. Z milej Oravy pochodí i táto prívetivá knižka. Obsah delí sa jej na desať častí: L Vzdychy. II. Marii. III. Psalterium. IV. Do chrámu. V. Presadený kvet. VI. Bez nápisu. VII. Tatrám. VIII. Spevy. IX. Zašla hviezda. X. Zázrivskej doline. Na cestu vystrojil knižku Vajanský nasledovným prívetom k mladému bá­ snikovi: „Z hlbokého veriaceho srdca pramenia sa Tvoje pekné verše. Ctiteľ a následník žalmistu, vhĺbil si sa do náboženskej poezie a nezabudol pritom ani na zem, na ktorej býva, bolestí a teší sa životu Tvoj národ slovenský. Želám Ti, aby zvuky Tvoje našly živú ozvenu po tichých stánkoch nášho slovenského národa". S novou knižkou prichodí nám nový hlas, nová tvár, a za­ pamätáme si hlas i tvár, lebo sú svoje. Ticho vstupuje k nám I. Gr. Orlov. Ticho, bez hrmenia a blesku javia sa nám jeho city, a jednako majú účinok. Teplé, milé je všetko; pravé, nestrojené prejavenie každého citu. Dobrú tretinu knižky tvoria básenky náboženskej látky. Naj obyčajnejšie city kresťana básnik prejavuje nanovo a nanovo, aie zato nestane sa monotónnym — zakaždým vzbudí v čitateľovi inú náladu. Pobožnosť svoju vyjavuje vo forme kresťansko-katolíckej, a zohreje náboženský cit i človeka iného vierovyznania. — V ochranu najčistejšej Panny porúča sa v sonete: Na brehu mora, na skale v úslní čnie k nebu kapľa najčistejšej Panny, čo plavcov plášťom prikrýva ochrany. ked lod chcú zničiť nebotyčné vlny. S čas\' na čas tiahnú zbožné duše hore strminou brala — jak vtáČence k hniezdu — pozdraviť Matku, vidieť morskú Hviezdu, ochrany prosiť — kým sadnú na more... Básnikovi tiež prichodí ísť na široké more, do nebezpečných víchrov, prosí teda: O, mocná Panna, vezmi ma v ochranu, som istý vtedy — zapudím obavu; loď moja dôjde šťastne do prístavu. Pozoruhodná je jeho čujnost, útrpne ozývajúca sa na všetko

386 Počuje naraz zdaleka čosi, žalostný hlas vtáčka: on neostane ľaho­ stajným, ozve sa na to a zaujme i nás. Tam kdesi ďaleko tklivé počuť hlasy, tam kdesi ďaleko žalostne spieva si, trúctli vtáčik malý,.. Kedysi po grúňoch nôtil si veselo, jeho Fúbohlasmi len tak pole znelo a stráne jásaly. Pozornost Orlova pripúta k sebe i taká maličkost — jeho sa to dotkne, on ozve sa na to, a zväčša melancholicky, smutne. Báseň, ktorej sme citovali počiatok, končí sa: Tam kdesi ďaleko smutné počuť hlasy: zvony trúchlia, plačú a vietor vzdychá si tak tíško, bez lomu... Posvätné ticho j e . . . vtáčik už nekvíli, od veľkého žiaľu v tejto trudnej chvíli srdce sa puklo mu. čujné je jeho ucho, ale čujná i duša. Prepisujem celú bá- senku, ktorej nápis je: „Ktosi umiera". Bledý mesiac na hviezdo-zápraži tiahne nad dolinkou, Čo leží v úpätí vysokých hôr; bedlivé ju stráži, kým ona uspáva, kojí svoje deti... V diaľke kdesi tajná pieseň zneje; bôľnym, tklivým hlasom doráža do uší, ni vzdych toho, čo nemá nádeje... a akúsi tieseň budí v tnojej duši. Poľom tichosť nemým zvučí hlasom a posvätné zneje ária večera; tu i tam zas vzdychy počuť časom: a v dedine ktosi tichúnko umiera. Silnou stránkou mladého nášho básnika je, že svoju náladu hneď ako by vdýchol i čitateľovi. — Melancholia, tieseň jeho je takej povahy, že cez ňu, ako lúč svetla, ukazuje sa nádeja. I sám spo- mínava život nový a vyzeráya jeho úsvit. Verš Orlova tečie ľahko, hladko, melodične; i rýmy jeho, nehľadané, zväčša plné, zvonné, ukazujú, že sa mu city a my­ šlienky bez kunštovania skladajú do verša. Shrnujeme súd o prvej jeho knižke: prameň milo zažbln­ kotal ; neprestaneme so zaujatosťou sprevádzať, čo bude z neho, aký potok, aká rieka... Mali by sme s väčšou radosťou, oduševnenejší vítavať takéto knižky. Pre jazyk, vytváraný zo škôl, z chrámu, i z najmizernej- šieho úradného písma, — pre takýto jazyk a ním predstavovaný život je veľká vec hoci knižočka veršov, ktoré budú čítané a vzbudia nejeden pekný cit.

387 Ale vytýkame prozódiu, vlastne nedostatok prozódie. Pravidlá slovenského veršovania ukazuje naša prostonárodná poézia. V našom jazyku prízvuk je na prvej slabike slova, prechádza s nej len na predložku jednoslabičnú, a z tohto zákona idú pravidlá slovenského rytmu. Ide ťažký furman k nám, _~i 1 - - i - ťažkú fúru vezie; rád by na noc dotiahnuť, - ~ I - - I - -I - ale neuvezie! Alebo: Neráňaj, neráňaj, zelené padajú, také si dievča ber, aké ti dávajú. V/A. V \jl Ked je prvá slabika slovenského slova prízvučná, preto vy­ žaduje sa, aby i prvá stopa verša bola dlhá. Prostonárodná pe­ snička Ide ťažký furman k nám je trocheická (—---), Neráňaj, ne­ ráňaj je daktylická (—•—). Trocheický rytmus majú i príslovia a porekadlá slovenské, na pr.: Vrana vrane oka nevykole, Komu Pán Boh, tomu všetci svätí, Aká pláca, taká práca. Pravda, v pro- stonárodnej slovesnosti pravidelnosť je nevydržaná dôsledne; ale zákon možno vidieť — ukazuje sa jasne. O tejto veci v Slovenských Pohľadoch máme rozpravu Ti- chomíra: O prostonárodnom básnictve slovenskom (1890, str. 485, 509); o niečo prvej Tiehomír (ktorého terajšie zamlknutie je citeľná škoda pre slovenskú slovesnosť!) vykladal vec v Katolíckych No­ vinách, žatým v Osvaldových Literárnych Listoch (1901, str. 60) dal jadrné, stručné poučenie.*) Rozumie sa, v slovenčine zato je možný i jambický verš (-—), hoci prvá slabika našich slov je prozodicky dlhá. Básnik si poradí; môže začínať verš neprízvučným jednoslabičným slovom. Ale žiadame od neho, od slovenského básnika, aby rytmus jeho držal sa rytmu nášho jazyka. — Štúrovo »schisma« a jeho ohlasy. Napsal Prof. Dr. 7. A. Francev. (Zvláštní otisk z „Časopisu pro moderní filologii a *) Jadrné pravidlá slovenskej prozódie z Literárnych Listov pri­ merané a užitočné by bolo tlačievať s času na čas hoci na obálke nie­ ktorého slovenského časopisu. Ked! slovenskej školy niet, hľadme si ju všemožne nahradzovať. — Upozorňujeme i na knižku Jozefa Krála: Česká Prosodie, ktorá v Ottovej Svetovej Knihovní (č. 716—719) vyšla ako výťah pôvodcovej dôkladnej rozpravy, tlačenej v Listoch Filologi­ ckých 1893—1898.

388 literatury" sešit 2. a 3., ročník IV.) V Praze 1914. Tiskem Ed­ varda Leschingra v Praze. — Nákladem vlastním. 8°, 22 strany. Samé neznáme alebo tu po prvý raz vysvetlené veci z bojov o slovenčinu v 1840-tych rokoch. Jedným z nemnohých Cechov, ktorí znali stav vecí na Slo­ vensku, bol V. Dušan Lambl (od 1860-ho roku professor medi­ cíny najprv v Charkove, žatým vo Varšave); po tom, čo Francev zaznačil o ňom, Lambl bude nám ešte milší, sympatickejší. Na dôkaz, aká bola sila Štúrovej osobnosti, prepíšeme z pek­ nej studie professora Franceva pražskú epizodu z roku 1848. Pod titulom „odtrhnutia" Slovákov v Cechách Ľudovíta Štúra a jeho spoločníkov náruživé a s ignorovaním stavu vecí napádal v svojich novinách Havlíček. Štúrovci museli si čítať i také veci, že im v Prahe prorokujú spojenie s Madarmi. „Hlasové", vydané Českou Maticou 1846 ho proti slovenčine, útočily na Štúrovcov temer náruživejšie i od Havlíčkových novín. Ale roku 1847 náruživosti už slábly: ako by sa bolo cítilo, že ide búrka. A v apríli 1848, keď na Slovensku už boly sa začaly pohyby, Štúr nenadále zjavil sa v Prahe. „Studentská mládež — prepisujeme z Franeeva — jež se spojila v právě založeném spolku „Slávia", usnesla se uspořádati na počest slovenského pracovníka slavnostní schůzi u arciknížete Štěpána, kam členové Slavie houfně Štúra z nádraží doprovodili (na Zelený čtvrtek odpůldne). Už prvý večer, ztrávený ve spo­ lečnosti Štúrově, působil na českou akademickou mládež neoby­ čejně silným dojmem. ,Tak ohnivě, vroucně a přesvědčivě rečniť, vzpomíná J. V. Fric, ,jak to z přirozenosti své povahy a rovněž mnohaletým cvikem znal ideální vůdce nadějně tehdy probuze­ ného Slovenska, nikdo z nás ovšem nedovedli\'... Česká mládež byla nadšena nejen způsobem řečí Štúrových, ale i jich obsahem; nebyla zvyklá slýchati od svých opatrných a mírných vůdců ta­ ková slova. — Krátkou zprávu o této historické schůzi u Štěpána uveřejnily Národní Noviny*) v č. 17 (25. dubna). Psaly: ,Štúr, redaktor Nár. Novin Slovenských, je nyní v Praze a pomešká zde nějaký čas. Minulý pátek naveéír navštívil spolek studentů Slavii (u arciknížete Štěpána), kde u přítomnosti několika měšťanů upřímná slova na pozdravení od Slováků promluvil. Z naší strany připíjelo se na zdar národnosti slovenské, sláva záměrům Štúro­ vým a Hurbanovým a zapomenutí i pereat všem hanebným uráž­ kám, které se u nás z nevědomosti a nedorozumění na Slováky ky-- daly. Jeden student nabodl v zanícení osudné „Hlasy o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Cechy, Moravany a Slováky" na kord a spálil pomník tento mezinárodní nesvornosti a záští, kteréž, Bůh dej, aby z života našeho také tak byly vyhlazeny\'. — Krok mládeže byl troufalý, ale i Havlíček projevil velkou odvahu, roz- hodnuv se otisknouti ve svém listě takový neobvyklý projev"... O studii Vladimíra A. Franceva u nás ešte bude reČ. *) IlavlíÉkove.