Slovenské pohľady 7/1914

Bok 1914 lOŠl Slovenské Pohľady. Zo Španielska. Zápisky cestovateľa. Podáva Kornel Stodola. (Pokračovanie.) Corrida de toros. (Zápas s býkmi.) Svrchovaný čas bol ísť do arény na zápas býkov. Hned na stanici vzal som si príležitosť. Stará dáma s ostrova Kuba ma vy­ stríhala ešte raz pred ostrým povetrím Guadarramy. Žatým podala mi s nenapodobitelnou gráciou ruku na bozk a zmizla v zástupe. Na ulici Alcala ponoril sa i môj\' koč do prúdu pešiakov, omnibusov, rozmanitých povozov a ekipáží. Išlo to všetko jedným smerom. Spýtajúc sa môjho pohoniča, kam sa valí všetok tento svet, dostanem za odpoveď: „Corrida de toros". Bolo to opravdové sťahovanie národov, lebo medzi pešiakmi vidno kráčať v gruppách celé rodiny. Hluk, hlomoz zväčšovali chlapci cameloti, predavači programmu. Krútili a tisli sa až pomedzi kone a kolesá. Konečne dostali sme sa pred velikánsku okrúhlu, z nevako- vaných tehál postavenú budovu arény. Obločky nevelké, v pro­ striedku maurská brána. Pred arénou vidno niekoľko policajtov, chceli by robiť poriadok, ale vlny nekonečných zástupov ich hádžu sem-tam. Stisk je až životu nebezpečný. Na šťastie zazrem v blíz­ kosti mohutného chlapa, ktorý ramenami tiež robí si miesto. Ukážem mu svoju vstupenku. Kývne mi hlavou, a teraz dobýjame sa už dvaja do hlavných dvier, potom bokom výndeme hore schodmi medzi sedaliská arény. Tu môjho spoločníka oddrapil mi od boku prúd Iudu. Stojím v zástupe zas bez opory. Ale vidím, ako služobný cirkusu vysvětluje niečo jednému pánovi. Zakývam ho i ja, vtisnem mu pesetu do ruky, a už sedím na jednom z najprednejších radov na spodku, cele blízko arény. Sedalisko je z kameňa, ale ako ma usadil, tak mi podal i vankúšik na sedenie. Teraz už pokojne hladím okolo seba. Pod otvoreným nebom rozprestiera sa stupňovate dohora stavaný, velikánsky amfiteáter, cele ako niekdy za časov rimanských. Prvý dojem je dojem velkého úžasu pri pohľade na tisíce a tisíce ludí, ktorí tu hemžia sa, ako mravce, ako nejaká hromada hmyzu. Ale vcelku je to obraz ma­ lebný, pohlad príjemný. Nad nami dookola lóže preplnené sú dá­ mami. Tisíce vejárov vidno v pohybe, pestré šatky visia s ballu- 26

štrád. S najvyššej, na stĺpoch ležiacej gallerie, padajú ustavične, akoby velké motýle, rozmanité farbisté cedule reklamné. Temný šum nesčíselného množstva divákov naplní, ako daleký huk vlno­ bitia morského, celý priestor, tak že človek nepočuje svojho hlasu. Sama aréna posypaná je čistým pieskom a nad. všetkým vznáša sa, ako mohutný strop, priezračné, utešené nebo Španielska. Hodina počiatku sa blíži, množstvo je už zimnične rozochvené. Do ohlušujúceho vresku, kriku zamiešajú sa ostré piskoty píšťalí. Všetko sa obzerá do lóže präzidentovej. Ním býva obyčajne mestský starosta. I ja ho pozorujem, je to objemný, starý pán. Konečne vstane, pozdraví obecenstvo, zakýva bielym ručníkom, a tým dá úradný znak pre začiatok hier. V tom započne mohutný hudobný sbor veselý pochod. Hlavné vráta javišfa otvoria sa do korán a na arénu, obliatu jasným slncom, vystúpi utešený, stredoveký pochod cuadrilly, to jest spoluúčinkujúcich. Na předku jazdia v čiernom staro-španielskom odeve dvaja alquazilovia. bkvostné ich andalúske paripy majú rozmanitými stužkami vypletené hrivy a chvosty. Al­ quazilovia sú ako heroldi zo starých dôb. Za nimi nasledujú espa- das, alebo matadores a im v zapätí ich náhradníci (jestli by zostali niektorí ležať na aréne). Ďalej v jasných, svetlo-zelených, jasno-žltých, hodvábnych, staro-španielskych úboroch nasledujú takzvaní banderilleros a cape- adori. Aksamitové vesty, celé ich šaty bohaté vyšívané sú zlatom a striebrom, tak že oko nemôže sa nasýtiť na farebnosti, pestrosti a romantike celého obraza. Biele hodvábne štrimfle, čierny, troj- hranný klobúk a cez rameno prehodený červený plášť doplňuje ich zaujímavý kostým. Nad nimi vyčnievajú picadori. V protivé ku starým koňom, na ktorých sedia, vyobliekaní sú v samom žltom hodvábe. Na hla­ vách majú zvláštne, tlapkavé, staro - španielske klobúky, asi ako vidno na obrazoch Don Quijotta, keď si postavil na hlavu tanier toho historického holiča. Na kraji klobúkov vidno hrubé gundže červených ruží. Picadori trčia vo velmi vysokých drevených špa­ nielskych sedlách, nohy držia v mohutných, maurských stremeňoch. Ako zbraň nesú štyri metre dlhé, drevené piky. Každému z pe­ šiakov visí zpod klobúka krátky vrkôčik z falošných vlasov, odznak cechovský. Postavy všetko územčisté, ale ináč chudé a svalovité, z vý­ raznými tvárami. Vzbudia pozornosť ich pružné pohyby a živé ostré oči. Malebný pochod zaklúča sluhovia chulos, monos, sabios v po­ dobných šatách a konečne záprah pestré vycifrovaných mulíc, ktoré vyvážajú z arény trupy zabitých zvierat. V jasnom, priezračnom vozduchu pochod ihrá všetky farby dúhy, až človeku mení sa v očiach. Obíde v takomto poriadku celú arénu, pozdravený nekonečným jasotom množstva, zastane pred lóžou präzidenta, ktorého herci pozdravujú úctivé, s obnaženými hlavami. Predseda shodí klúč od stajne býkov alquazilovi, ktorý ho podá strážnikovi stajne, torilerovi. Teraz podelia sa skupiny spoluúčin-

391 kujúcich po celej aréne. Pešiaci podojdú viac do prostriedka, pica- dori ku ohrade; a všetko zatíchne, lebo blíži sa začiatok zápasu. Zvysoka odkialsi zatrúbi mohutná fanfára. Otvoria sa oproti mne na druhom boku amfiteátra ťažké vráta a do arény vyrúti sa, ako divý víchor, utešený čierny býk. Z očú mu šlahá skoro pla­ meň, z pysku tečie pena. Celé krásné zviera prekypuje silou a ži- vrtom. Jedným zvratom, akého by človek nečakal u takého ťažkého zvera, vrhne sa na jedného z capeadorov. On mu zatieni oči tým červeným plášťom (capa) a odskočí obratne na bok. Býk zastane, ale v tom vrhne sa, ako strela na druhého, a tak tri, štyri razy, až zastane zarazene stáť, lebo pobadá, že svojej obete dostať ne­ môže nijakovským spôsobom. Netrvá dlho, a nastanú rozčuľujúce epizody. Jeden z capea­ dorov hodil totiž nezručne svoj plást býkovi pred oči. Bol to mo­ ment velkého nebezpečenstva, ale mladý chlap letel ako šíp bez­ prostredne pred býkom ku červenej, drevenej ohrade, ktorá celú arénu obklopuje; tam vyskočil na latu, pripravenú po celom plote schválne ku tomuto cielu, a jedným skokom prehodil sa do prie­ chodu za ohradu, tak že zviera v bezvládnom vzteku udrelo za ním na slepo do toho plotu, len sa tak zatriasol. Počul som, že už boli príklady, kde býk preskočil i ohradu. Na takéto prípady, ako som to videl s môjho sedaliska, sú v priechode zariadené skrýše pre spoluúčinkujúcich, a býk býva vypustený druhými dveřmi zas do arény. Za istý čas obdivovali sme zručnosť a atletickú spôsobnosť capeadorov. Zanedlho nastalo druhé dejstvo zaujímavej hry. Pica- dori, ktorí sa doteraz držali viac trpne v úzadí, snížia svoje dlhé drevené piky a chystajú sa prijať nápor rozpajedeného zvera. Čierny býk, zazrúc nových protivníkov, vrhne sa rovno na nich. Ja sedel som na samom spodku a tak celý dej odohral sa v mojej bezpro­ strednej blízkosti. Dobre som pobádal, ako zvraštila sa osmahlá tvár picadora. Darmo sa zopäl a chcel zadržať svojou lancou nápor; oproti tejto lavíne mäsa bol prislabý. Pika druzgla a býk oboril sa celou silou na biedneho koňa. Počuť temný zvuk, ako udre čelo býka do boku ztratenej paripy, ako sa bárajú rohy do živého mäsa. Len za sekundu zostane nedvižné stáť celá skupenina, akoby vy­ kresaná zo skaly. Jazdec dolu nahnutý drží na obranu zlomenú piku. Kôň v agónii neprirodzene skrivený, býk so zohnutou šijou, rohy zabodnuté v mase. Ale už v najbližšom momente zviera na­ dvihne a převalí obrovskou silou koňa i s jazdcom horeznačky do piesku arény, až váľajú sa v malom obláčku prachu všetci na jed­ nej híV. To všetko dialo sa na desať siah odo mňa. Ale rýchle pri­ skočia so traja z chulosov, a kým býk ďalej bára rohami v bruchu koňovi, za ten čas zručne vyliahnu picadora a pomôžu mu cez ohradu. To, pravda, všetko dialo sa v minúte. V najbližšej chvíli zahrmel celým cirkusom taký ohromný potlesk, akého, som ešte v mojom živote nepočul. Bravo! toro! volá, reve publikum. Ale čo teraz nasledovalo, to nebolo ani pre moje nervy. Divý býk preklal, 2G*

392 pošliapal, naoko skoro na kusy, biedneho koňa, a predsa sa táto nemá obeť zverskej passie ludu vyškriabala na nohy. Z brucha mu visia až po samú zem krvavé droby. A v agónii, ked sa hádže, ked kope, nuž zadné nohy zachytávajú sa mu do vlastných čriev. — Ále dosť toho;, ďalej hladieť ta nemohol som. Len to vidím, ako niektorý z mojich susedov vyťahujú si z vrecka šatky, lebo červené kúsky mäsa dosiahly až naše rady a zabrblavily nám tváre teplými kvapkami krvi. Nevdojak obzrem sa po lóžach, kde seděly tie spanilé Špa­ nielky, či nenastal nejaký ruch, či vlna spoluútrpnosti nepřejala ich srdcia? Ale nič, rozčúlené, veselé hladely na arénu; vidno bolo, aký pôžitok nachádzajú na tomto krvavom obraze. Dobre spomenul mi žatým môj cicerone v Barcelone, že Špa­ nielka zamdle, ked sa prihodí najmenší úraz jej psíčku, ale s vy­ tržením vidí, ako si býk navíja na rohy črevá espada. Ked znovu obrátim zrak na arénu, vidím ležať vo velkej krvavej šplahe trup dokaličeného, zabrblaveného bieleho koňa. Divil som sa, že býk jedino na biednych koňoch vyleje svoj vztek. Jazdec s pomocou chulosov mohol sa vždy ratovať bez úrazu za ohradu. Rozvzteklený zver hodil i druhého picadora do piesku. Koňovi otvoril prse, a ako biedna paripa uteká cvalom cez arénu, tak mu syčí prúdom krv a na červeno farbí piesok. Ako mi sused hovoril, upotrebujú biedne kone hlavne ku tomu, aby býka vysílili, zoslabili. Na jeho krvou podbehnutých očiach, na zimnične pracu­ júcej slabine bolo i poznat, že ohromné námahy nezostaly bez účinku. Zase zakýva präzident šatkou a zas vystúpia na javište nové postavy. Sú to takzvaní banderilleros. Meno dostali od banderillera, sú to totiž drevené paličky, opatrené na jednom konci železnými hákmi nazad zakrivenými. Podobné sú ony asi meter dlhým, do farbistého papiera zaobaleným oštepom. Banderillero vezme do každej zodvihnutej ruky takýto oštep. Zastane nedvižné v prostred arény, a ked býk vrhne sa naňho, on mu chladnokrvne dá pristúpiť cele blízko, tak blízko, že nezasvätený zmrzne, a v tom, ked ho už má nastoknúť na rohy, on mu s úžasnou zručnosťou zabodne svoje ostne do spěchu, a alebo odskočí, alebo preskočí mohutným vzma- chom hlavu býka. Ale už i letí k ohrade, cez ktorú sa prehodí opísaným spôsobom, lebo i býk s úžasnou rýchlosťou rúti sa za ním. Banderilleros musia zviera hrozne trápiť. Vidno, ako sa ob- háúa, ako sa ich chce striasť. Ale čím viac ometá hlavou, tým hlbšie vodierajú sa mu ostne do mäsa. Dolu mohutnou šijou tečie už jarkom životná šťava. A ked mu nastýkajú ešte niekoľko tých oštepov, vtedy mu vidno visieť dolu celé šúplaty odretej kožky, až mu trčí živé mäso. Skáče v zúfalých skokoch, ryčí temne a vrhá sa v svojich mukách na všetko, čo mu je pred očima. Ale vy­ dýchne si, chriplavo bučí. Je stýraný, už zmorený. Obecenstvo zúri v svojom oduševnení. Býka personifikuje. Raz mu kričia: „tóro, tóro!" raz ho hania: „híí, hú!" Niektorý z banderillerosov idú tak daleko v svojej odvahe, že si sadnú do

arény na stoličku a takto čakajú útočenie býka. Každý z nich hladí obájiť obecenstvo čo najväčšou odvážlivosťou. Konečne prestane Túta hra. Zavznie fanfára a na piesok arény vystúpi espada (matador). Prijme ho nekonečný potlesk. Graciózne sa pokloní a pružným krokom berie sa oproti býkovi, ktorý už temer nevládze, umorený stojí na jednom mieste; len ako zazre blížiť sa espada, počne hriebsť nohami piesok a temne ryčať. Espada drží v lavej ruke na malej krátkej žŕdke pripevnený štvorhranný kus červeného plátna, „muleta" zvaného, v pravej ruke rovnú oce­ ľovú dlhú dýku. Niekdy ju skryje pod červené plátno, ako by ne­ chcel, aby ju zviera zazrelo. Množstvo ovládze hrobová tichosť. So zatajeným dychom hladia v ústrety zakončeniu krvavej hry. Býk zaryčí a vrhne sa na protivníka. Espada nevystúpi, nevyhne jeho nápadu, ale vystře sa, zodvihne, ako nejaký floret, dýku vodorovne dohora. Jasno zaligoce sa ona v pablesku slnečnom, a v najbližšej sekunde ju strčí po samú rukoväť, pružne a hybko, býkovi cez spech do srdca. Zver urobí, tackajúc sa, ešte niekolko krokov, krvavá pena zjaví sa mu na pysku. Zlomené oko nevidí viac lúča slnca, ľahké chvenie prejde silnými údmi, a zdravé, životom kypiace zviera zvalí sa na zakrvavený piesok arény. V tom zavznejú fanfáry. Obecenstvo, ako by šalelo. Všetko povyskakuje zo svojich sedalísk. Kvety, nádržky pre cigary, klo­ búky padajú k nohám usmiateho espada. On pozdravuje, klania sa na všetky strany, hlavne do lóži, kde krásavice idú zájsť sa od blaženosti, a hrdým krokom kráča k východu. Medzitým sluhovia povyhadzujú klobúky nazad mäcenášom. To mi zostalo síce podnes záhadou, ako vedeli, ktorý komu patrí. Cez vráta vletia v galoppe do arény štyri krásne vystrojené mu­ lice. Obvešané sú nesčíselnými zvončekmi a ozdobené žlto-červenými národnými zástavkami. Utešený tento záprah za minútu vynesie trupy zabitých zverov. Chulosi a sluhovia priskočia, zahrabú krvavé stopy na piesku a celá hra počne sa s druhým zverom. K jednej hre upotrebúva sa 6—8 býkov. Koni padne 12—18. To by bol asi postup celého predstavenia. Pravda, epizody sú rozmanité, závisia hlavne od temperamentu býka, lebo okolo tohto krúti sa všetko. Zviera je hlavnou osobou celej štvanice. Najdrahšie miesta sú v lóžach. Ja, ako řečeno, sedel som hned za priechodom za ohradou. Podo mnou shromažďovali sa účastníci hry, hladel som tedy, ako za kulisne. Takto mal som prí­ ležitosť obzrieť si bližšie všeličo. I dýku mi podal jeden zo starších banderillerosov; je to ťažká massívna zbraň. Býci majú rohy vyhnuté na predok a každý, keď vbehne do arény, ozdobený je na šiji farebným odznakom plemena, z akého pochodí. Na jedného matadora býk útočil tak tuho, čo mu roz­ drapil rohom odev na boku, ešte azda o centimeter ďalej a bol by ho poranil na smrť. Preto všade pri plaza de toros nachádza sa hneď i nemocnica, stále na porúdzi je i kňaz spovedlník. Každý espada má najatého i svojho zastupiteľa, na prípad, že by ho po­ tkalo nešťastie.

394 Pestrý tento obraz zaujme každého. Dráždi čuvy nanajvýš preto, lebo tu prestáva žart a komédia, stávka je tu o ľudský život. Akoby hrozivé tiene smrti hádzaly na krvavé divadlo svoje tône. Zaujímavé je pozorovať chladnokrvnosť, zručnosť a obratnosť spoluúčinkujúcich v položeniach, kde jediné poklznutie by zapríčinilo istú smrť v jej najhroznejšej bolestnej podobe. Nie menej zaujímavé sú i výbuchy citové ohnivého južného, španielskeho ľudu. Duša ludu, vidno, pramálo zmenila sa tu od stáročí. I teraz nachádza najvyššie uspokojenie a volá, ako pred dve tisíc rokmi, po „panem et circenses!" Tuhé vášne, spočívajúce hlboko v duši, ztratia pod týmito silnými dojmy nádych vernissage kultúry a bestia obnaží sa v človeku v svojej úplnej holote a divokosti. Veď v ničom nie sú tieto hry odchodnejšie od krvavých štvanie so zvieratmi v rimanských amfiteátroch. I tu, jestli je zver vytrvánlivejši, zruč­ nejší a umnější, než človek, tak podľahne posledný. Keby sa pestrý pochod účastníkov obliekol do rúcha kajúceho, keby ligotavý voz- duch naplnil bol elegicky spev žalmu, tak pred nami bolo by sa odohralo dejstvo z časov Nera alebo Diocletiana. Medzitým hra išla ďalej. Veľmi často stáva sa, že espada ne­ usmrtí naraz býka. Býk i po bodnutí uteká dalej, lebo je nie na smrť trafený. Tak videl som, ako matador bodol dva razy zviera, a vždy si prišiel premeniť dýku; až na tretí raz mohol ho doraziť. Posmešný krik sprevádza každý nezdar espada. Ani čo by tisíce hadov zasipelo. Zakrvavené dýky nám podávali z ruky do ruky; ešte teplá krv kvapkala s nich. Niekdy spoluúčinkuje naraz i 15—20 ľudí a i tri trupy konské ležia v mlákach krvi. Ako už bolo spomenuté, temperamenty, povahy býkov sú roz ličné. Jednému neľúbila sa táto zábavka hneď od počiatku a po dlhšom preháňaní si ľahol na piesok arény. To, pravda, nezodpo­ vedalo krvožížnivému obecenstvu. Strhol sa ohromný krik. „No! no!" A keď krotké zviera neútočilo, ale skôr hľadalo východ, krik bol ešte väčší. Ja som pokojne sedel na svojom mieste, a čo ma niekdy i hnusoba přejala celou bytnosťou, už som len chcel vydržať do konca. Lebo musím vyznať, že ma mnohé pútalo pri týchto scénach. Neviem, ale azda počali sa i vo mne prebúdzať spiace zvieracé inštinkty. Pred sebou držal som notes, robil si značky. Môjho suseda, tichého pána, tiež pochytilo všeobecné rozčúlenie. V najväčšom ako by hneve pri všeobecnom lomoze kričal mi ne­ srozumitelné španielske slová do ucha. Mnohí poskákali a v svojej nevoli kričali nadávky na býka. Za mnou dvaja idú sa zájsť od hnevu. Kričia, ani pochabí. Obzrem sa na nich a urobím pohyb rukou, akoby zadivenia. Oni skočia, ako diví, do múa a revú tak, čo zanedlho cele zachrípnu. Všetko opanovalo ohromné rozčúlenie. Mnohí kývajú šatkami. So všetkých strán počuť: „Fuegos!" „Fu- egos!" to jest oheň, oheň. Všetko obzerá sa na präzidenta. Präzident vstane, zavznie známy signál fanfáry. Razom na­ stane utíšenie veliké. Zvedavé hľadím, čo to bude V I vidím, ako býkovi zavesia 6—7, ale hodne hrubších banderillosov. Hroznou

395 bolesťou hnaný skáče divými skokmi krížom cez arénu. Medzitým zažihajú sa mu tie oštepy samy od seba. Sú to ohňostrojné, auto­ matické petardy. Celé zviera zaobalí sa, ako nejaká nadprirodzená bestia apokalypsy, do oblaka dymu a ohňa. Zápach spáleného mäsa a srsti naplní arénu. Skáče, temne ryčí, ale petardy mu len dalej strielajú na šiji, horia blkom, škvaria živé mäso a drážda býka do najväčšej vzteklosti. Divo rúti sa na svojich protivníkov. Obecenstvo je vo vytržení. Potlesk valí sa, ako vlny, s jednej strany na druhú. Ale netrvá dlho, a i toto ohňom týrané polospálené, krotké zviera vlečie záprah bohaté ozdobených mulíc. Najhroznejší obraz je to mučenie koni. Darmo mne dokazoval môj sused, že tie kone toho ani tak necíťa. Spoluútrpnosť vzbudzuje najmä, že tieto úbohé obete nevydajú ani v najväčších mukách hlasu zo seba. Nemožno, že by takéto výjavy neúčinkovaly záhubne na dušu národa. Takého trýznenia zvierat niet druhého na svete. No tieto prastaré hry sú srastené so Španielom. S nimi žije a padá národ špa­ nielsky. Sotrieť ich neopovážili sa. Znamenitý Castellar odoprel vy­ stúpiť verejne proti nim a i Alfons XIII., tiež vysokovzdelaný člo­ vek, vycítil, že nemôže proti hrám podujať ničoho. A pravda, sú podobné výrastky aj inde, na kultúrnom západe. Parforce polovačky, kde štvú zviera do úmoru, dištančné jazdy obsahujú iste v sebe tiež mnoho barbarizmu. Po skončení hry sišiel som tiež do arény; preplnená bola svetom. Mladí šuhaji napodobňovali velmi groteskným spôsobom so svojimi kabátmi espadov. Za býkov poslúžili im maličkí psi. Bola to opravdová karikatúra, ale robila im radosť. Ináče povolanie espada ešte nie je najhoršie remeslo. Dô­ chodky jeho vyrovnávajú sa platu prvších tenoristov. Chýrni ma­ tador dostane za jednu corridu 2000—6000 frankov; picador 200, banderillero 175 pesét. Matador Rafael Quero zarobil si za rok 300.0C0 pesét. Štyridsaťročný Fuentes mohol sa utiahnuť ako mnoho­ násobný millionár. Ale že je ich povolanie nebezpečné, vidno zo štatistiky. Roku 1911 zostalo v aréne 166 ťažko ranených a 10 mŕtvych. Býky sú cenné zvery; jeden stojí 1500—2000 pesét. Dobré plemä zvláštne pestujú. V tom istom roku padlo býkov na arénach v hodnote 5 millionov 318 tisíc pesét. Koni za jeden million. Ma­ tadory vyrobili si 4 milliony a štátu vtieklo v podobe dane 120.000 pesét. V starých časoch tvoiily zápasy býkov privilegium rytierov. Karol V. sám zaoberal sa vraj často za mladi týmto nebezpečným športom. Dnes počituje Španielsko 392, Južné Francúzsko 37 plaza de toros. Zvláštne je to, že nebezpečné výjavy, kde nervy napínajú sa nanajvýš, pútajú človeka. Ved i v našich cirkusoch bývajú hlavným bodom také krkolomné produkcie, ako je na pr. obehnutie na velo­ cipede kolmého kruhu. Ci nepobadal každý turista, ako človeka vábi na príklad prie­ pasť? Ako nejaká nepochopitelná záhndná moc núka, ženie bojazlivú

396 dušu postúpiť bližšie, cele blízko samého samučičkého kraja kol­ mých stien. Ako zvláštne kúzlo láka zodvihnúť čierny závoj, pod ktorým je tajná priepasť, záhada smrti. Je to zvláštna hypnóza, suggestia, ktorá ako hnusné lipkavé ramená polypa temných hĺbok vábia bytnosť človeka prekročiť prah, zpoza ktorého viac návratu niet. Domov viezol som sa na otvorenom omnibusi. Tahalo ho päť mulíc, tri na předku, dve pri. oji. Najprv nás viezol okrajom do­ mov, lebo Plaza de toros je skoro cele von z mesta. Potom skrútil svoj povoz cez ulicu Alcala. S nami sedelo niekolko vese­ lých, mladých Iudí. Museli mať niečo v rožku, lebo spievali ešte i vtedy, keď skrútili sme sa do hlavnej ulice. Bolo to jediný raz, čo som videl podnapitých Španielov. Značí to mnoho a ukazuje na veľkú striezlivosť obyvateľov v takom kraji, kde liter dobrého vína je 30—40 halierov. Deň míňal sa za dňom, potĺkal som sa hlavne po uliciach medzi obecenstvom, pomedzi lud, po rynkoch, na trhu a dýchal zo záľubou aroma španielskej zeme. Hľadel som aspoň niečo vyčuť z duše ľudu. Chcel odniesť dojmy, ktoré by mi trvaly v živote. Veď iste nevidím viac jasných stínov Guadarramy, nevidím viac skvieť sa zamatových, až nadprirodzene veľkých čiernych očú v ble­ dých tvárach španielskych diev, madonn to Murillových. Madrid ako modernejšie mesto nemôže sa honosiť takými monumentálnymi chrámy, ako sú tie, ktoré navštívili sme v pre­ došlých kapitolách. V bazilike de Atocha zvanej vidno divotvornú madonnu a vojenské trofäy, ktoré španielske pluky vydobyly od Maurov a Indiánov. Mohutným dojmom účinkuje skvostný stav národného muzea. Obsahuje popri knihovní, založenej ešte Filipom II., ktorej diela mimo rukopisov počítajú sa na vyše 600.000, ešte i bohaté príro- dozpytné, archäologické a historické sbierky. Pozoruhodné sú mexi- kánske starožitnosti. Sú to len zlomky od fanatikov europejských zničenej vysokej kultúry tých zaujímavých autochtónnych národov. Ohľadom priemyslu treba poznamenať, že sústredňuje sa, ako spomenuté, do Catalonie; Madrid má len fabriku na cigary s 3000 robotníkmi, potom kráľovskú fabriku na čalúuy a na porcellán. Zdravotné pomery nie sú ešte najhoršie, lebo hlavné mesto zásobuje čerstvou pitnou vodou 76 km. dlhý vodovod. Po uliciach viditeľný je každému so severa přišlému nielen veľký počet záhaľ­ čivých leňochov z ľudu, ale i množstvo mladých ľudí „jeunesse doreé"; na každom uhle narazí sa na nich. Ľapotajú, smejú sa a postávajú, ruky vo vreckách s cigarettou v ústach. Kto a kde sú tu pracovné včely, ktoré vyžaduje poriadok každého štátu? Neobyčajne valný počet žobrákov sme už spomenuli. Pravda, od zaháľania ku žobraniu je len krok. Zajímavý je veľký počet sle­ pých hudebníkov. Niekdy večer po tmavých kútoch vidno do hustá zahalené ženské postavy. Útla podlhovatá aristokratická ruka trasúc vystře sa po aimužne; to sú tí opravdu núdzni. Dámy schudobne-

lých starých rodín, umorené hladom, ktoré s lahkosťou vedú svoj rodokmen rovno od križiakov. Blízko Alcala je Palacio del Congresso, španielsky snem. Mo­ hutná budova s peristylom z roku 1843. Dva Ivy na předku uliate sú z bronzu, odobratého v rozličných vojnách Marokáncom. Špa­ nielsko je, ako známo, dedičná monarchia. Zákonodarná moc pvatrí spoločne královi a snemu, ktorý pozostáva zo dvoch komôr. Žial- bohu, i tu slúži politika v značnej miere osobným záujmom. Ako­ náhle nastane zásadnejšia zmena vlády, razom utratia všetci štátni úradníci svoje úrady. Z toho vyplýva korrupcia, lebo každý hladí využiť svoje postavenie čo možno najlepšie.. . Prvej čože bolo Špa­ nielom ! Keď niekto z mocnejších dogazdoval, dal sa vymenovať za vyššieho úradníka do kolonií, na Kubu alebo na iné ostrovy. Pár rokov postačilo, by sa usporiadal úplne. Tento systém nemohol sa udržať v novších časoch. Potlačené, uhnětené národy přišly ku po­ vedomiu svojich práv a vyhnaly cudzincov. Takýmto spôsobom Špa­ nielsko utratilo radom svoje kolonie. Často i po večeroch vyšiel som na prechádzku, a ked som pobádal, ako úzkostlivé chráni sa tu väčšina od katarru, prišla mi vždy na um výstraha starej dámy s ostrova Kuba. Ten studený vietor zo zasnežených dolín Sierry Guadarramy musí len byť velmi nebezpečný, lebo každý bol zakrútený do svojho kepeňa vyše ušú. Ako tak chodím hore-dolu, vidím, že sa svet tisne do divadla, Eslava zvaného. Bola nedeľa, preto bol stisk preukrutný. Nelenivý, kúpim si tiež vstupenku. Bolo to divadlo z tých, ktoré každú ho­ dinu dávajú iný kus, takzvanú sekciu. Hrať počína sa už o siedmej. Pri jednoaktových kusoch ide o ich populárnosť. Za dve pesety sedel som pri samom orchestri. Takýchto divadiel je tu viac. Navštevuje ich mnoho Iudu. Vyvolil som si sekciu, ktorú hrali medzi 11. a 12. hodinou v noci. Medzi dejstva zapletené boly tance a spevy. Obecenstvo sedí všetko v klobúkoch. V lóžach i počas predstavenia shovárajú sa hlasité, nenútene. Predstavovali veselohru z malo­ mestského španielskeho života, kde všetko krúti sa pravda okolo ženy. Tance boly podaté s opravdovým španielskym ohňom. Spo­ ločnú črtu všetkých tvořily hadovité pohyby pôvabného ženského tela Dar nenapodobiteľnej ^ grácie dala dobrotivá víla síce každej Španielke už do kolísky. Ňou i ženy ludu líšia sa od druhých národov. Španielčan je tanečník. V tanci španielska duša vyjadruje ute­ šenou pantomímou všetky svoje vášne, všetky svoje city. Tuha po láske, po slasti života zamieňa sa akoby chvíľami najväčšej bez- nádejnosti. A ako sa tanečník uchádza o priazeň svojej spoločnice, tak ona sa odkloňuje a odmieta ho. Ale ako druhé akkordy brnknú guitarrami sprievodu, zasvieti plameň v roztúžených, krásnych očiach tanečnice. Zprvu bojazlivé, ako srnka, akoby lákaná krásnym rytmom melodie, sbližuje sa k súdruhovi tuhou po nej chradnúcemu. Až v jasote nielen muzikálnom, ale i v jasote obecenstva oddá sa mu vášnivé. Tance spojené sú vždy nerozlučne so spevom. Ľudový fan-

•dango pestujú i vyššie spoločenské kruhy. Mnohé tance poukazujú hadovitými pohybmi tela v páse a bedrách na svoj orientálny pôvod. O polnoci, keď vyšli sme z divadla, bolo na uliciach ešte velmi živo, skoro tak, ako na pr. v Berlíne. V noci na hlavných arteriach premávky pozornosť moju vzbudil nevšedný krik came- lotov. Ako čo by sa z celého sveta boli sišli sem. Opanovali ulice, chodili celými zástupmi hore-dolu. Cele zachrípnutí sipeli už len názvy svojich novín. Z mnohých divadiel vyšlo obecenstvo len o jednej. Všetko tislo sa do kaviarní na Puerta del Sol. Život ka- viarňový je v Španielsku velmi obľúbený. Celé rodiny i s malými deťmi videl som sedieť v kaviarňach. Poslúchajú tam koncert na klavír, alebo hru na husliach a zabávajú sa medzi sebou. Kaviarne tvoria útočište všetkým možným živlom. Preto je to spoločnosť veľmi miešaná. Výtečnú kávu nosia vo velkých plechových nádo­ bách. Obľúbené je pridať káve niečo cognacu. Obsluha není naj­ lepšia, ale už vopred bol som upozornený zaobchádzať s óou čo najjemnejšie. Hlavný posluha nenáhli sa nikdy. Má on tam tiež svojich známych, s ktorými vymieňa priateľské pozdravy. Kaviarne sú preplnené. Madridčan, čiže Madrileno, ktorý voľačo dá na seba, vôbec nejde spať vraj pred treťou. Mnohých vidno hrať domino. Pri tejto mne veľmi zdĺhavej hre vysedávajú hodiny a hodiny. Sieň billiardová je obyčajne na prvšom poschodí. Pred rozličnými ľuďmi, chodiacimi po pýtaní, človek sa ne­ môže obrániť. Nanajvýš dotieraví sú predavači žrebov na lotteriu. Pouliční chlapci dulujú, keď niet na blízku obsluhy, za vykúrenými cigarettami. Hoci sú kaviarne ani nie vystrojené s takým prepychom, ako po stredo-europejských veľkých mestách, ale sú útulné a prijemné. Zvláštno, že nevidieť ani zďaleka kúriť tolko žien, ako u nás v Pešti. Familiárny život v Španielsku je oproti voľnému spôsobu žitia iných románskych národov zrovna ideálny. Španielska žena je seba- obetivá, výtečná matka. Dcéry vystupujú do verejnosti takmer len ako vydaté ženy. Isté požiadavky pokroku, hospodársky vývin časov, prinúti i dcéry lepších rodín hľadať si samostatnú chlebovú postať. Ženská otázka príde i v Španielsku. Keď poberal som sa o druhej v noci domov, ulica bola ešte preplnená svetom. Elektrická dráha koná tu premávku do tretej rána. Obchody na lotto otvorené sú celú noc. Ukazuje to na veľkú náruživosť južných národov k hazardnej hre. Pred vchodom do hostinca darmo makám po elektrickom zvonci. Čo tu počať? Zrazu pristúpi v starosvetskom úbore oblečená po­ stava mužská. V jednej ruke držal lampáš, v druhej mohutnú hala- partnu a ťažkým kľúčom otvoril mi bránu; bol to nočný strážnik, takzvaný sereno. Táto romantická postava trčí tu tiež ako zaují­ mavý pozostatok pradávnych časov. Kľúča od brány nenosí nik. Sereno dá už pozor na svojich ľudí a za malú odmenu je vždy pri ruke. Na vidieku v malých mestečkách nielen že vykrikuje hodiny, počínajúc nie ako u nás, „Chváľ každý duch Hospodina", ale, dľa

399 zvyku španielskeho, „Ave Maria purissima!" Pritom oznamuje tiež, aký je vonku čas. či prší, 5i je pekne, alebo zaoblačeno. Na schodoch v hoteli sedí náš starý conciergo a hrá sa s mladou chyžnou v karty. Každý drží hŕbku peňazí pred sebou. Ohorok sviečky hádže fantastické tiene po stenách. Títo dvaja po­ hybujú sa sem-tam, ako by sa duchovia motali po rozsiahlych ti­ chých korridoroch hotelu Santa Cruz. Gustáv K. Zechenter. / Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Lajkovi Turzovi 22. augusta (1871) narodil sa syn; krstený bol Ivanom. Porúča ho mojej láske. Dňa 29. augusta bolo veselie u Slabejov, vydávali dcéru. Dla švagrovho Karlovho listu, motal sa i tam, v Štiavnici, minister financií Kerkapoly, chlapík to vyznačivší sa nie tak spo- rivosťou financiáluou, ako viacej štědrotou grobianstva. Chudák Sa­ muel Schärffl, keď sa dostal k nemu ako referent lesných záležitostí Horvatska a Slavonie s titulom hlavného lesného radcu, sa mi osobne raz ponosoval, porovnajúc sa so svojím vtedajším postavením že bol v Brezne, súc kr. lesným majstrom, ako malým králom, kdežto v Budíne cíti sa byť otrokom. Hrdlovat a hrdlovat bez uznania, a nezriedka, keď unavený domov z byrova prijdúc ku stolu zasadol a lyžicu do polievky zmočil, pribehol sluha ministrov, aby sa na­ skutku do úradu bral, — musel, lyžicu odhodiac, v tú chvilu po­ slúchnuť, rozkazy krikľúňa vyslúchať, a hned a hneď ku práci sadnúť a do večera drhnúť, pričom pod samou prácou kus rožka, syra, alebo salámi žalúdkové rubriky hladové vypínaly. A dobrej vôle pán minister nestydil sa poctivého tohoto a pilného úradníka, a hlav. lesného radcu, i — oslom nazvať 1 Tento tituloprajný pán poctil pri svojich cestách i král. hlavné banské a svob. mesto Kremnicu svojou návštevou. Mne nedostalo sa cti vidieť ho, len to som počul o ňom, že keď deputácia král. banských úradníkov pred neho predstúpila, nevrlo ich okríkol, že on ako bývalý professor juris — na akejsi kalvínskej juridickej fa­ kulte — tiež len za 600 zl. slúžil, a musel byť spokojný. — Keď sa, odprevádzaný, Dolnou ulicou previezol, pristavil ho majiteľ prí­ ležitosti — terajší hajdúsky strážmajster Wagner — že kto mu za najatú príležitosť platiť bude? Toto intermezzo pobúrilo sprievod, a krátce vysvetlené mu bolo, že účty vyrovná mesto; no ale — ale spurný pán minister prišiel na chlapa, t. j . narazila kosa na skalu. — Toto tedy o financministrovi Kerkapolym. Jozef Lenger je v Krakove u dcéry, Štenglovej. Na jar sa zase vráti do Kremnice. Vyhotovil mi obraz ku „Polovačke na medvede"; je to práve ten výjav, kde Janko, s medveďom v zá­ pase, strčil medveďovi ruku do hrtana.

400 S Kardošovci sme sa dohovorili, že naše deti na čaru dáme, oni syna Adama sem, my dcéru Bertiku k nim do kostu; do školy Bertika chodiť bude ku mníškam. Takto sme sa rozhodli o tejto našej dobrej, tichej duši, našej Bertike. A práve počiatkom škol­ ského roku bavila sa u nás sestra Petronella, a tak s jej odchodom určený bol tiež odchod Bertikin. Bolo nám smutno kolo srdca, lúčiť sa musieť s ňou; ale mysleli sme, že to slúžiť bude k jej dobru, keď pozná i druhý svet; a ubezpečení v tom, že príde do pocti­ vého domu a rúk starostlivých, do Kardošov, ktorých syn navzájom u nás prítulok mať bude. I teraz keď na to myslím, tak sa cítim, ako by mi srdce ktosi do chladnej ruky chytil. Deň odchodu vy- prevadil som ich po „Hronskú", kde Petronella s ňou na Kardo- šovu príležitosť presadla. Nechcel som ukázať na sebe žial, aký ma prechodil, a lúčil som sa s tichým úsmevom; ale, odchodiac a ob- zerajúc sa jedon na druhého, premohol ma žial a zachodily ma slzy, pravdaže i ju, tú citlivú dobrú dušu. Rozžialený prišiel som ku takže rozžialenej mojej žene. Samuel Bodorovský, dobrák prvej próby, ktorému som ju tiež k srdcu priviazal, mi 2. októbra oznámil, že Bertiku správcovi Ha- lúzkovi odporúčal; správca prisľúbil, že ju zase mníškam odporúčať bude, ktoré vraj s dievčatkami im svěřenými materinsky zachádzajú. Samko myslí, že by sme mohli i Marišku do Červov na čary poslať; tí že tiež majú syna, čo má do reálky chodiť, to že by sme potom mali dvoch živých šuhajov v dome. — V priemyselnom spolku v Bystrici rokujú o stanovách Vzájomnej Pomocnice — a toto je počiatok kvitnúcej teraz „Úverkovej Spoločnosti". Švagor Karol v Štiavnici 4. októbra dostal smrtný list po umretom bratrancovi Eduardovi Roesznerovi, ktorý 30. septembra vo Viedni v Doeblingu v blázinci umrel a tam pochovaný bol. Dr. Jordán dla listu od 10. októbra 1871 po prežitej kata­ strofe, ako zažalovaný a 2 mesačným ostrým žalárom trestaný red­ aktor „Zukunftu" vo Viedni, appelluje na podporovanie svojich novín, aby zaniknúť nemusely. Poneváč Národné Noviny malý posaváď deficit 1100 zl., vy­ daný bol ohlas,vže ich vlastníctvo prejde na konzorcium pod ve­ dením Martina Čulena, Ambra Pivku a Sam. Šípku. Odmena red­ aktorova bola 600 zl., a spolupracovníci dostali tiež toľko. Ako Adam Kardoš 17. októbra píše, Bertika je zdravá, dobrá, poslušná. Bude sa učiť klavír z počiatku tri, potom 4 hodiny týž denne, a platiť sa bude 3, potom 4 zl. Bertika a Olga — dcéra Kardošova — ktoré dve ako sestry sympatizujú, majú rovné šaty. Sa ma pýta, či sa Adam, jeho syn, náš kostoš, teraz lepšie učí ako vlani? Učitelkám Bertiným, mníškam v kláštore v Dolnej ulici pri bráne a v susedstve kostola sv. Elizabety, ako to sám správca Ha­ lúzka sa vyjadril, dary v peniazoch sa nedávajú, ale v potravinách prijmú, na pr. cukor, kávu, hrach, šošovicu atď., toto ony berú pod menom almužnej; a to sa im dalo, cukor a káva. Kardoš sľubuje, že sa máme na Hronskej sísť. Ja mu mám syna ta, a ztadial moju "pbrú Bertiku sem doviezť; ona si prosila so sebou i svoju pria-

Huluk ,vychvaluje sudodielúu, ktorú v Krupine na účastiny zakladajú. Účastina stála 50 zl., ja som vzal jednu, Julius Plošic až 10 kusov. Celý systém zakladal sa na číro-čistej matematike (!), a kec! nás akurátne poobíjali, obručami posťahovali, zabednili, vyšiel matematický istý výsledok na javo: že sme zo zaplatených groši ani babky nazad nedostali, a celý kapitál vytiekol na posmech špun­ tom von. Vec stála mňa 50 zl., vyhodených na matematické pro- bléma; chudáka Plošica až 500 zl. A tak obišli účastinári všetci. Kremnický magistrát mi 7. novembra pod č. 425 za suppletúru v mestskej nemocnici s uznaním ďakuje, a oddá sa tá služba do­ šlému vyvolenému druhému mestskému lekárovi dr. Izákovi Peťkovi, rodákovi zo Šalkovej. Samuel Schärffl, v Marmarošskej Sihoti lesný radca, čuduje sa, že Rudolf Scholtz pri obsadení miesta lesného majstra v B. By­ strici obišiel M. Csaszkóciho a do Brezna ho tiež nevymenoval. Vôbec sa ponosuje, že ministerstvo tak nespravedlivé pokračuje, poctivosť a súcosť úradníkov nevyznačuje. No pravdaže nie, keď protekcia všetko zaplavila. Schärffl znechutený tiež by si žiadal do B. Bystrice ísť bývať, keby tam svojmu odboru zodpovedajúcu pri­ vátnu službu zastávať mohol. Tak sa pýta, či by sa to v Kremnici, v jeho ženinom rodisku, stať nemohlo? Eugen Krčméry, kníhkupec v B. Bystrici, mi píše, že on jemu ponúknutú „Lipoviansku mašu" nemôže vydať, lebo k tomu nemá peňazí. I Veniec sa mu zle míňa. Nuž hfa, len vraj vydávať spisy, nuž a pre koho, a ako? Kolko som sa naponúkal tej Lipovianskej maše, kým sa predsa vydala v prospech alumnea kat. samost. gym­ názia zniovského. A — minula sa, ba dožila, vlastne dožil som sa jej druhého už vydania. Stal som sa zvolenskej spořitelně 22. novembra účastinárom. Správcom jej bol dr. Samuel Medvecký, pravotár. Anton Pétsch, pozdější následník baróna Mednianskeho, pilne prezerá všetky banské závody rad-radom. Medniansky, dilettant ba­ níctva, už úlohu svoju, jemu neprimeranú, dohrával. Ed. Záhrboch, lesný na Štiavničkách, zvolený bol za stoličného výborníka v B. Bystrici od obcí černohronských, Valaskej, Osrblia, pravda, za cenu zaprenia svojho moravského pôvodu a českej národnosti. A všetko toto jeho plazenie a pretváranie ho predsa ta nepovýšilo, ako on to dúžil — ostal len čím bol, lesným. Dňa 27. novembra mi J. Francisci oznamuje, že mesto Krem­ nica nasbieralo príspevkov na Maticu Slovenskú 85 zlatých r. č. Tesťovci roku 1871 dali si vystaviť kryptu s kaplnkou na nej. Miesto na úhľadnom kopci, oproti impozantným Tatrám, bolo zna­ menite volené, utešene krásne — ale stavanie, sloh, celé vyvedenie kaplnky bolo nevkusné. Koľko nám s Árpádom Herczogom možné bolo, sme hľadeli napravif, ale vcelku ukazuje to málo pochvalného. Nuž ale tým, čo si ho dali vystaviť, dostačovalo; tak neprichodí o

402 ňom viac hovoriť. Zato tým velebnejšie skvěje sa otáčajúca ho príroda. Nasleduje rok 1872, rok osudný, ktorý nám o moc viacej žialu, než radosti priniesol. Dňa 7. januára píšem Bertike u Karclošov dobre zachovanej a dávam jej naučenie, aby bola dobrá, poslušná, usilovná, aby ostala Slovenkou, a v tom smere aby mníškam v mojom mene vykonala, aby ju cvičili i v slovenčine; ja že si žiadam pravda, aby sa i v druhých jazykoch vzdelávala, ale najsamprv a nadovšetko v svojom materinskom jazyku. Chcel som v Kremnici medzi ärárnymi úradníkmi sklepať po­ travný spolok, lebo, menovite následkom železničného nakopeného ludu tvrdo bolo jestvovať. Švagor Karol mi k tomu cielu podal sta­ novy, a návod spolku Consum v Štiavnici už jestvujúceho. Zdalo sa, že sa myšlienka ujme; ale keď vec banský radca a správca mincovne do ruky vzal, rozišlo sa to všetko, ako voda v piesku. Najväčšou prekážkou bola okolnosť, že kupci všetkým svojim dlž- níkom-úradníkom vypovedali úver, a títo márni ludia, preľaknutí, aby exekvovaní neboli, od spolku potravného odstúpili. Pozdejšie zase potom podnikli spolok, ale ten na posmech vyšiel, účastníci tovar brali, ale neplatili, a tak spolok škaredé buchol. V tomto spolku som ja viacej účastníkom nebol. Sestra Petronella na chýr, že sesternica Lorka Abt umrela, myslí, že už teraz na ňu rad prichodí. (Nuž ale ona teraz ešte, po 30 rokoch, ked toto píšem — roku 1902 9. augusta — pred troma dňami práve svoje 89. narodeniny slávila, a je na svoj vek dosť čerstvá a živým, vtipným duchom opatrená; chodieva zo svojho bytu pri samej Dolnej bráne takmer denne, ked len možno, pred­ poludním k nám na obed, a večer o 8-mej pomocou svojej výsluhy ťahá domov. Chuť do jedenia má výbornú, rada jie velmi mastné; poneváč jej ostaly len dva zuby, jedlá nehryzie, ale ich v kusoch prehltáva, a bez prekážky znamenite jej troví. Ináče celý čas kráti si klebetami, novinkami, bedákaním a ponosami na rozličné svoje choroby. Na moje meniny dal sa doviesť chudák slepý môj brat Adolf, a tak sme sa raz zase sišli pospolu: Petronella 89, Adolf 85 a ja 78-ročný šuhaj = to učiní 252 roky. Ja som práve vstal z inflenci, ktorá ma za 4 týždne morila, a som velmi upadol. Me­ novite moje pľúca značne boly poškodené.) V liste 2. februára 1872 švagor Karol pripomína hlavnú dolňu cisára Jozefa, ktorú r. 1780 pri Rudnom na brehu Hrona narazili. DJžosť 1ej dolné má činiť 400°, tedy asi 2 míle; ale jask pod Mont Cenis má činiť 6000°. V dolni cisára Jozefa vyrobili ročite 40°, v jaskú Mont Cenis, ktorý za 13 rokov dohotovili, vyrobili, ačpráve tento i šírkou i výškou tamtú o moc prevyšoval, za rok 461, 5° nebožiecmi tlačeným povetrím hnanými. Následkom toho banský radca Faller predložil ministerstvu návrh, aby sa v cis. Jozefovej dolni tým istým spôsobom dlabalo. Co sa i stalo, a prácu velmi zrýchlilo. Švagor Karol 25. februára opisuje utešenú severnú žiaru, ktorá toho mesiaca na nebeskej oblohe všeobecné obdivenie vzbudila. Pre

403 mňa velebný tento nebeský zjav ešte mimo toho stal sa zvláštnou príhodou pamätným. Viezol som sa pod večer do Viesky ku Ploši- covi; predo mnou bez môjho vedomia viezol sa dr. Langfelder do Sv. Kríža. Za ním, tedy predo mnou, ale natoľko, že som ho ne­ videl, viezol sa z Bartoš-Lehotky slúžny Súmeghy. Dialka medzi nami bola, ako řečeno, toíká, že sme sa ani nevideli ani nepočuli, a to vzájomne všetci traja. Slovom — slúžny Súmeghy bol akoby eskortovaný nami lekármi, avantgardou bol dr. Langfelder, arier- gardou bol som ja. Slúžny Súmeghy mal najatú príležitosť, a bol vybehol že vraj v úradnej povinnosti do Bartoš-Lehotky k okres­ nému notárovi, zkadial sa, ako řečeno, vracal do Sv. Kríža. Ako som sa niže Kremničky proti Hronu rovinkou poberal, zajásalo sa nebo nevídanou červenou farbou, a čím dial, tým viac sa jagalo. Osvietenie to bolo mimoriadne čudné, velebné, krásne, akého na našich stranách málo kedy vidieť; zriedkavá to velikánska severná žiara. Nebo krvavo-červené, ním vysoko, vysoko a ticho valily sa a motaly priezračné červené závoje, v nichž ináče také veselé hviezdy bledly. Na zemi predmety, snehové plášte, a okolo Hrona po rovine prchkým prítokom vody vysrtčené hrubé, vysotené ľadové kruhy, ligotaly sa temným zelenkastým leskom. No impozantné to bolo vidieť. Môj kočiš, vtiahnuc hlavu medzi plecia, smrkajúc vyzeral a žmurkal očima do nebies, ako kohút s pántu. Bol v úzkostiach, čomu som sa ani nečudoval, keď i mne samému tento mimoriadny výjav novým a prekvapujúcim bol. Začal som ho tedy kojiť a úkaz mu prirodzeným spôsobom vysvetlovať, primerane k jeho predstavám o veci. V tomto našom rozhovore a obdivovaní prešli sme popri brehu Hrona, popred ústie hlavnej dolné cisára Ferdinanda, blížiac sa ku kaplnke na známom čedíckom kopci. A čo tu vidíme? Hrbu íudí s lúčami, žrdiami, hákmi, be­ dákajúc, vykrikujúc hore-dolu pri brehu Hrona sa motať. Ja zadivený, a v domnienke, že týchto dobrých ludí severná žiara vyplašila a oni už koniec sveta očakávajú, zastal som a začal som ich tíšiť poučovaním, tak ako môjho nalákaného Jana. Hja! ale tu inšie vykvitlo. Ľudia mi odvetili, že ich severná žiara nevy- lúdila sem, ale oni dulujú pána slúžneho, ktorý sa tu pred chvíľou s tamtoho brehu do krútiacej sa vody mrštil. Dovezúc sa sem, kázal paholkovi zastať; paholok, netušiac zlého, ba mysliac, že jeho pán potrebu má, zastal. Slúžny, sostúpiac, pošiel na hrubý široký kruh ladu, ako by si ho bol schválne vybral, a v tom ozaj zvlášt­ nom, báječnom osvetlení skočil do tej tajomnej krútňavy, a hned pod nižej dolu stojacim pevným ľadom zmizol; jedine čiapku videl paholček, ako sa na vode krútila. To zočiac chlapec vykiíknul, ťal do koní a vletiac do Sv. Kríža pobúril ľudí, otca i mať slúžneho, ale všetko nadarmo. Mrtvolu našli až v máji, tedy po dvoch mesiacoch, vyše mostu pri vartičke. Telo bolo ošklbané, vylúžené, zo šiat len randy. Povedalo sa, že v ruke držal strapy nečitateľného listu. Príčina samovraždy mala byť žiarlivosť, jeho žena mala byť s akýmsi inženierom Polívkom zapletená. On už prvej bol urobil pokus s revolverom, ale si len

40 ruku pokaličil, a bol vše zádumčivý, smutný, ztrateuý. Tak mi to rozprával aspoň M. Chrástek, ktorý s ním za dobré bol. Vidiac tedy, čo sa to prihodilo, pobral som sa dalej do Viesky. Plošic nebol doma, ale bol u súsedy p. Gašparcovej, kde mali ta­ nečnú zábavu. Na radu pani Medzibrodskej (teraz ešte žijúcej 92- ročnej), jeho gazdinej, išiel som i ja ta, a našiel som tam hŕbu dám, ktoré ma veselo vítaly. Ale keď som vybúšil, čo som na ceste sem zkusil, nastal krik, vresk, kvílenie, ba čo hysteričnejšie ženy z Kríža, chcely i omdlieť, a akoby dlaňou plesol bol, pani Gašpar­ covej dom vyprázdnený, ženy sa rozutekaly a my s Julkom pošli sme na faru, shovárajúc sa dlhšie o strašnom predmete, a ja ešte v posteli ležiac dlho nemohol som usnúť, rozmýšľajúc o čudnej ná­ hode dejov, aké sa dnes večer premlely. Sotva kto druhý sa pod dojmom takej velikánskej krásnej severnej žiary zavraždil. Jána Gočára pre agitovanie v čas volieb župan trenčiansky (Kubica ?) zažaloval u ministra, a minister ho, aby nezavádzal, po­ slal na čas do exilium, do Pruska. Gočár mal totižto od štátu 2000 zl. ročnej penzie. — Biskup Ipolyi sa učí od nášho Šupalu slovensky, čo ešte od neho dosť pekne; jeho nástupcovia Bendě a Rimély tiež ad majorem Dei glóriám nevedeli slovensky, ale dla môjho vedomia nepokladali za potrebné sa reči ludu sebe svěřeného učiť. No a to sú apoštolovia ľudu! Hrozné, ako sa pochopy o jednej a tej istej veci, samo v sebe tak jednoduché, časom menia a mútia, natolko, že ti až rozum zastane. Všetko, všetko, len samý materializmus, idealizmus vypáchol do fundamentu. Pri vyslaneckej volbě v Kremnici kandidát vládny barón Splényi, ministeriálny radca, ako sa rozumie, úradníctvom a baníctvom krá­ lovským zvolený bol. Ja som sa, ačpráve do mňa velmi dotierali, ba mňa za to i denuncovali, hlasovania úplne zdržal a od celého pohybu utiahol. A to celý čas môjho tu bývania. Keď ma prena­ sledovali, že som v Brezne dla môjho dobrozdania volil, tak som si tu v Kremnici zachoval aspoň passívnu vôľu — nevoliť. V Brezne vystúpil už dva razy volený Ägid Lehotský a bol bez protikandi­ dáta zase a zase zvolený, a tak stal sa tento ináče simplex fráter večným sněmovým breznianskym vyslancom; z tejto hodnosti ho jedine neúprosná smrť shodila. Ambro Pietor mi poisťuje akúsi rozprávku, ktorú odo mňa prijal do almanachu Živeny 19. marca 1872. Sestra Petronella bola i s Bertikou na veľkonočné sviatky u nás. Pani Kardošová mojej žene 15. mája písala, že Bertika v Bystrici mala za birmovnú matku pani Grunwaldku, matku zlo- povestného Belu Gninwalda. Jozefa Sablak zo Zniova píše, že sa Martin Čulen baví v okolí Sv. Jána ako sněmový kandidát. Ĺud ho vraj všade víta s radosťou. Samuel Schärffl mi z Marmarošskej Sihoti 22. mája píše: Tam bol veľký oheů, a jeho bývanie pritom zhorelo tiež. Pri všetkej opatere a usilovnosti utrpel i on značnú škodu na náradí atď. Medzi­ tým stala sa mu vynáhrada s druhej strany. Lesníctvo totižto pri ministerstve úplne znovuusporiadené bolo. Na čele lesníctva ako

405 referent u ministra stojí ministeriálny radca, tomu k boku posta­ vení sú dvaja odborní radcovia, čili hlavní lesní radcovia, jedon pre Uhorsko, druhý pre Horvatsko a Slavonsko; tamto miesto pre Uhorsko zastupoval Karol Wagner, na miesto pre Horvatsko-Sla- vonsko bol vymenovaný on, Samuel Schärfŕl. Ďalej menovaní boli dvaja tajomníci (hlavní lesní majstri), dvaja osnovatelia (nadlesní) a štyria praktikanti. Schärffl, ako odborný radca (hlavný lesný radca), s pláčou 2500 zl. a 500 zl. hospodného, ale toto mu nedostačuje a musí zo svojho doplácať 200 zl. r. č. On tedy pomerne ku príj­ mom marmarošsko-sihotským hmotne tu utratil, ale poneváč plat tu väčší je, v páde penzie lepšie takto pochodí a väčšiu penziu vy­ získá. No a veru dlho Samko pod hrubianskym pánom ministrom Kerkapolym nevydržal a šiel do zaslúženého odpočinku. A teraz už od pár rokov ako vyše 80-ročný starec odpočíva u Pána Boha. Ako v penzii postavený bol nás na dlhší čas navštívit Jeho žena Pepka ho predišla. Z dcér jedna vydala sa za Zachara, pozdejšie sudcu pri kurii. Bolo to v lete, 12. júna. Išiel som cez Volle-Henne vrch pešo do Konešova. Odbaviac tam povinnosti, vrátil som sa popoludní domov. Asi pred 2. hodinou popoludní stretol sa so mnou v naj­ tuhšom behu proti mne sa poberajúci mladší Adam Kardoš pred dýmkovou dielňou Šťastného, okríknuc ma slovmi: „Báči! Gustík je zle!" Pár skokmi bol som doma. Gustík mal zrádnik; kolo neho pani susedky a dr. Langfelder. Triasol som sa na tele, ako osika, nechápal som nič a nevedel som, čo počať. Keď potom, vdaka Bohu, chlapček k sebe prichodil a ja som smysly sobral, vyprávali mi priebeh nešťastnej tej choroby. Pred obedom sa chlapček zabával tam okolo domu s kamarátmi vrstovníkmi Bohušom od Križkov a Náckom od Burkartov a oriešky, lieskovce, si vraj drvil. Moja žena netušila tamhore nič. Len tu zrazu domoví doniesli chudáčika na ramenách hore, zrádnikom napadnutého. Nasledoval krik a kvílenie, sbelili sa susedia, a lekár na pomoc volaný, a nezadlho dobehol som i ja. Strach a žial obkľúčil nás velký, že milého tohoto, ale slabého synka ztratíme. No ale s pomocou Božou neboža pacholiatko o pár dní prišlo k sebe, choroba bez stopy zmizla, a do našich sŕdc klud a úfnosť vtiahly, oddali sme sa bezhraničnej radosti. Pre utúženie chlapca, ktorému za istý čas z ucha smradlavý hnoj vytekal a ho dlhotrvan- livá behačka zoslabila, ačpráve obe tieto neresti sa ztratily, umienili sme cestu na posilnenie a zotavenie do Spiša. Čo sme pozdejšie skutočne vykonali. Chlapček oživel a značne priberal, a v každom ohlade sviežejší bol — ale, bohužiaľ, ako budúcnosť dokázala, v útrobách jeho hlboko ukryto spočíval neduh, ktorý predsa časom tým zúrivejšie vybúšil. V Nemeckej Lupči utvorila sa spoločnosť na založenie kú­ peľov kyslej vody v Železnom so 600 účastinami po 20 zl. Vše tam čosi šturgajú a babria, ale sa im to akosi nedarí. Prešlo už od tých čias 30 rokov, ale tie účastiny nedali ešte ani len babky osohu. Ja som sa na tom podniku len s jedným podielom zúčastnil. 27

Martin Čulen v júli povoláva ma na valné shrornaždenie klá­ šterského gymnázia. On prepadol zase pri volbě sněmového vyslanca. Samuel Chalúpka z H. Lehoty mi 30. júla lamento píše. H- Lehota strašne vyhorela, pritom ev. kostol a fara. Pohoreli mu mnohé veci, včely atd., mal škody na 1200 zl. A keby statní Dolno- Lehoťania a Lopejci nie, bolo by mu ešte viac pohorelo. Ale mu oni menovite mnohé vzácné starobylé knihy zachovali. Štefan Daxner žaluje sa na impertinentné sekatúry, akým je v Debrecíne vystavený. On počítal na to, že ho pri organizovaní súdov celkom pominú (keďže sa tam už quasi exulant z domova za 7 rokov ponevieral) a úfal, že ho do penzie dajú. Ale to sa mu nevydarilo. Pýtal tedy do Gemera za predsedníka, nevzali rekurs do ohľadu; pýtal tedy penziu; následkom toho vymenovali ho ku debrecínskemu súdu za prísedníka. Služby neprijal, lebo následkom prechladnutia ohluchol — a to mu vo zväčšenej miere ostalo až do smrti. Dal sa tedy lekársky preskúmať, a priložil dotyčné le­ kárske svedectvo, ako ku službe nesúci, a pýtal na novo penziu. Dali ho tedy ex offo na novo úradne preskúmať, a ačpráve sa i týmto jeho chyba dosvedčila, predsa nielen že mu penziu dať ne­ chceli, ale mu ani len dovolenia dať, a jeho z Debrecína prepustiť odopreli, a jestli že sa opováži Debrecín opustiť, jeho disciplinárne stíhať budú. To ho konečne tak dopálilo, že resignoval na penziu a na službu, a len žiadal tie peniaze nazad, čo na penziu vplácal. Tak potom šiel svobodný, pokojný, ačkolvek chudobný, oplienený, ad lares paternos do svojho Tisovca otcovskú zem obrábať. — Nuž hla, také to boly časy, štichali, pichali človeka až do krvi, a to preto, že ostal tým, čím ho Boh stvoril, sebe verným, a nechcel páchať hriech proti prírode samej. Vyzvaní Mikulášom Ferienčíkom, aby sme, navštíviac valné matičné shrornaždenie, u nich sosadli, pobrali sme sa i s deťmi 7. augusta a usalašili sme sa u nich. Shrornaždenie bolo veselé, živé, a ozaj valne navštívené. Po odbavených týchto slávnostiach dali sme sa zase dalej na cestu, do Spiša. Tu sme si vydýchli, pri prí­ jemnom pohodlnom darebáčení a sem-tam sa potulovaní. Bolo nám dobre. Deti malý hody, a žily volno, svobodno, nenútené, a boly svieže, zdravé. Gustík, ten chatrný chlapík, sa očividome zotavil, zbujněl, a líca predtým bledé sa mu zarumenily. Prichodil značne ku sile. Rád sa s deťmi pasoval, pri čom ked sa pružil a napínal, naučil sa, ku nemalej našej veselosti, vyvolať tento cvrčok: „No však som ja silný chlap!" — Dovolenie sa však ku koncu chýlilo, a my museli sme pomýšlať na 21. augusta domov. Ale ostatné dni Milka na velkú našu galibu prechorela: tra­ tila chuť do jedenia, oslabla, telo ju celé lámalo a hlava ju bolela. Úfajúc, že to prejde, a poneváč termín už vypršal, vybrali sme sa domov. Práve to ráno, ked sme sa poberali na zpiatočnú cestu, padol velký, ačpráve krátko trvajúci príval, s velkým hromobitím. Cestou na koči z Krížovej Vsi do Popradu — železnice ešte v tú dobu tam nebolo — videli sme spustu a stopy víchrice a búrky. Prijdúe

407 do Popradu, ako hodlám karty pri pokladnici vymeniť, povie mi pokladník, že následkom velkých búrok Liptovskou stolicou a po- rúchania železničnej trati premávka možná je len po Kralovaný. Odtiaľ že sa nám pravdepodobne príležitosť koňská do Vrútok trafí. Na túto vesť stáli sme ako omráčení. Čo tedy robiť? Žena chorľavá, deti a povinnosť ma domov ísť nútily. Rozhodli sme, a vystúpili na železnicu. Vlak šiel pomaly, miestami až velmi opa- terne, ale sme i videli, menovite Liptovom, spustu, telegrafické žrde ležaly vyvalené v priekopách a na koľajach železničných, čo som ešte nikda nevidel, vymyté zemiaky, ľan, konope, hlien, piesok atd. Žena vo vozni skľúčená, ticho postenávala, len nevedomé detváky vo vozni veselo čvirikaly. Ledva som už vyčkal Kralovaný. Hja! ale tam, kde sa Orava spája s Váhom, násypy vymyté, a koľajnice trčaly sťaby vidlice do prázdneho nad vodou vozduchu. Tam zastali, a museli sme sliezť a hodný kus cesty pešo do Kraľovian prejsť. Moja prvá starosť bola príležitosť hľadať. Chodil som, behal som, až som naóľapil na Židáčika s vozíkom a poldruha koníkom — jedon chudý vysoký, druhý chudý malý, primerane ku koňom celá tá ekipáža bola náramne biedna, sedliska vnútri nebolo, ale miesto toto zastupovala hnojivá, špinavá, mokrá, maštalná slama. Druhej príležitosti nebolo, nuž neostávalo inšie, jestli tu ostať nemienime, ako sa pojednať a jechať; mimo nás pri­ družil sa ešte jedon cestovný pán a tak nás bolo 7 pasažerov i s ba­ tožinou na malom vozíku a tých biednych zamyslených koňoch. A za tú fúru platili sme mu tuším 6 zl. r. č. So starostlivými tvárami upchali sme sa akosi po biede do tej hnusnej špinavej slamy, a — čihí! Volanie, kričanie, bič, hrešenie nepomohlo; devľy tie zo svojej flegmi nevypadly. Krok za krokom mrviť nohami, tomu sa už dávno odučily, ani na ovadov nereflektovaly, ani by ich azda zapálené práchno v ušiach, horiaca lunta, do skoku nebola priviedla. Kde sa nám nejaký kopec blížil, ony zastaly a si odfukovaly. Medzitým z tlačenej slamy zelenkastý mok prechodil nám šaty a prebíjal sa nám až na samú kožu. Ä. my, ako my, ale chudera moja chorá žena! Netrpezlivý, v takýchto trapiech konečne predsa došli sme do Vrútok. Čudný to pocit, keď sa tak nepohodlne vláčiš popri železnici — nateraz, pravda, z práce vylúčenej — na takom biednom, na- ničhodnom vozidle, kade si predtým frčal šialene chytro a nado všetko pohodlne. — Najbližší vlak s Vrútok do Kremnice mal okolo polnoci jechať. Oddýchnuc si a usušiac slamou zašpinené šaty, pohli sme sa okolo polnoci vlakom domov, a asi o 3-tej ráno vystúpili sme na kremnickom nádraží, a poberali sme sa nevyspaní po starej hrobľavej a strmej ceste Rennwiesom dolu. Po prežitých nerestiach doťapkali sme na našu hospodu u Križkov. Milkin chorobný stav sa nezlepšil, musela ostať v posteli, a vyvinul sa z toho tyfus. Ale nebolo dosť na tom, neresť si už raz k nám chodník vyšliapala a kráčala nezastavené napred. Kalich1 ešte cfaleko nebol doplnený. 27*

Bolo to 25. augusta, Milka ležala v posteli, a ja s deťmi sedel som pri obede okolo stola; Gustík bol dobrej vôle a jedol s chuťou, a nebolo nič mimoriadneho spozorovať. Po obede uložil som ho na moju postel, aby si, ako zvyčajne, pospal. Po asi polhodine, pre- budiac sa, mal tvár zapálenú a oči mu dupkom a krížom stály. So zhrozením videl som, že chlapec zase do zrádnika upadol. Dal som naskutku zavolať kollegov, dr. Langfeldera a dr. Izáka Peťku. Robili, čo mohli a vedeli, ale neboli tak šťastliví, ako pri prvom nápade, dňa 12. júna, kde sa podarilo chorobu ukrutnú zastaviť; teraz s velkým návalom choroba postupovala ďalej. Žena v jednej posteli na tyfus, chlapček v druhej posteli na zrádnik leží, k tomu druhé dve deti nedospelé, a moje služobné povinnosti 1 Vela ma naraz tlačilo. Moja celá ubitá bytnosť vážila sa medzi úfaním a zúfaním. Dúa 27. augusta mu bolo lahšie. Pre­ razilo since chmáry, ale, bohužiaľ, len nakrátko! Tým väčšmi pri­ tislo ho 28-ho; už ho takmer ani nepopustil zrádnik, a tak to šlo do 1. septembra. Tu od 10-tej večer do 2. septembra 10-tej rannej agonizovalo chúďa. Ale ako ? tie neprestajné kŕče také silné boly, že mu za kaž­ dým strmým výdychom z nosa sople na meter ďaleko vystrkovalo, a pravú ruku a nohu mu v pravidelnom tempe tak silne o stenu třepalo, že sme ju museli matracmi obložiť, aby neborákovi kožu neodrelo a údy neskrvavilo. Pritom mu tvár blčala, a oči vypučené bez vedomia škúlily. Pohľad to bol strašný, a ja som bol úplne zronený. Keď sa táto agónia nijako nemenila a mne pohľad na nevin­ ného tak hrozne trpiaceho môjho jedináčka už na znesenie nebol, vyšiel som do domového záhrady ráno o 4-tej a so složenýma ru­ kama prosil som Boha, aby ho už — k sebe vzal. Áno, ja otec prosil som Boha, aby mi syna k sebe vzal. Hľa! do akého polo­ ženia môžeš nešťastný človeče prísť, že vlastnému milému dieťaťu smrť prajeť musíš. Boh sa tedy smiloval o 10-tej predpoludním dňa 2. septembra 1872 a přejal dušičku trápeného, dňa 9. júla 1867 o 5. hodine rannej narodeného, tedy 5 rokov a 55 dní majúceho, všetkým nám milého nezapomenutelného jedináčka — do svojich tajných vozdušných krajín. A my do kosti skormútení ostali sme dumať a kvíliť. Keď som sa bol ráno o 4-tej modliť o jeho vysvo- bodenie z hrozných múk, odtrhol som tam z hriadky krásne veľké sirôtky, a symbolické tieto kvietky vložil som mu do stisnutej pästí, a s nimi v ruke usnul na veky. Tieto kvietky vyňal som mu a uložil som ich na pamiatku do môjho herbára, kde sa i podnes nachodia. Ale pripomenúť slušno, že ako pod chorobou, tak i pred pohrabom a pod pohrabom moja rodina, priatelia a známi nám veľké služby preukazovali a nám na pomoci boli. Medzi nimi vy­ nikal môj bratranec, prvší sused a mestský kapitán Ďorď Burkart a žena jeho Matilda. Ich nekonečnú ochotnosť nikda nezabudnem. Nuž tam už bol ten náš „silný chlap", ako sa vo Spiši sám pomeneval; tam veru, zkadiaľ sa viac nenavráti. Dňa 4. septembra sme ho pri hojnom účastenstve a sprievode mnohých nám prajných

409 Iudí pochovali o 6-tej večer. Bratranec Burkart vyznačil na hrobček Gustíkov miesto pekné, v prostriedku hrobitova. Pred pohrabom odohral sa ozaj srdcelomný, kremobyčajný výjav. Môj predchodca p. K. Taiber, baviac sa práve u mňa, pomohol mi v smutnej veci, t. j. pomáhal mi truhličku zaniesť s mrtvolou Gustíkovou ku posteli chorej, nadmier trúchliacej matky, kde sa ona, poľutovaniahodná neborka, so svojím synčekom, bledým, nemým, chladným, na večnosť lúčila. Môže si každý predstaviť hlboký, žialny tento dojem. Po­ poludní, pri vyprevaďení mrtvoly do hrobitova, bola dobrá moja dcéra Bertika najväčšmi dojatá, a nemohli sme ju ukojiť. Bolo to až divné, že sa tichá táto povaha, ktorú jej kamarátky „mokrou handričkou" přezvaly, bôlom natoľko dala zachvátiť, ako by bola tušila, že do roka bračeka svojho milovaného nasledovať bude. Veru nás smutný, ťažký osud čakal. Smutný tento pád vzbudil u našej rodiny, bližších a dlalších priateľov, živý súcit, a ozvenu zo všetkých strán. Gustíka už nebolo. Telesne a duševne trýznená Milka ešte ležala, a potrebovala ešte dlhšieho času, kým sa kolko-toíko zotavila. Až 20. septembra po prvé z postele vstala a domácnosť viesť mohla. Povšedné dni nastaly, ale štrbiny v srdci nezaplnily. Professorský sbor klášterského samostatného kat. gymnázia vyslovil 7. septembra sústrasť nad smrťou nášho synka, na čo sme potom poďakovaním odpovedali; oboje obsažené bolo v inserátoch Národných Novín. Dňa 1. septembra zaplatil som Andrejovi Truchlému 50 zl. na účastinu úrokovne prievidzskej, ktorá teraz tak prekvitá. Po­ hnútku k tomu dal And. Truchlý, jeho to zásluha. 6. septembra 1872 brezniansky senátor Libek, ktorý pred de­ siatimi rokmi, pri prvom hlasovaní mestského zastupitelstva, aby Matica Slovenská sídlo svoje v Brezne mala, predsedal ako zástupca neprítomného mešťanostu, sa zbláznil. Breuer zamýšľa syna Ďurka, ktorý predošlý školský rok za­ jedno s Adamom Kardošom u nás v opatere bol, na tento školský rok do Těšína poslať. Teraz tento šuhaj, už ženatý, otec, slúži pri veľkých banátskych železodieläach a vodí sa mu dobre. Často ce- stúva. Tohoto roku — 1902 — cestoval vo Švédsku a Norvéžsku. Písal som článok o Sásovhrade, tuším do matičného Letopisu; v liste 9. septembra Fr. V. Sasinek mi dáva návod a poučenie, čo treba pri takých opisoch pozorovať. Medzi inšíni treba mať na zre­ teli, akej podoby sú okná, či sú rovno štýruhlasté, či podlhovasté, či goticko-končaté, či na vrchu okrúhle; to isté načim na dverách a vrátach do ohľadu brať; potom, či a kde kaplica jestvuje, či aspoň zadná časť jej je zaokrúhlená a na východ stavaná? A to všetko vymerať a nakresliť. Toto posledné som dosť pilno vykonal, ale sa mi ztratilo. Dia mojej mienky a nálezov popolničných hlinených a grafitičných zlomkov na tom mieste, kde rumy Sásovhradu stoja, bol za pohanských dôb žiar čili hrobitov okolitého ľudu. (Viď môj opis: Letopis Mat. Slov. Roč. X. Sväz. II. Str. 32.) Mesto B. Bystrica pri reštaurácii vyvolilo za I-ho notára Sa-

muela Bodorovského, ačkolvek ho podžupan Plachy — iste vyšším návodom — ani do kandidácie neprijal. Ale meštianstvo šlo in cor- pore zaňho demonštrovať, a zaňho ručiť. Z toho vídať, korku dôveru požíval tento svedomitý a usilovný úradník i u samého nepriateľa. Za mešťanostu vyvolili Ránera, a Chovanca za kapitána. Karol Tóth, bývalý inšpektor so strany vlády pri stavaní zvo- lensko-vrútockej železaice, u ktorého som vtedy bol domovým le­ károm, mnou v záležitosti obsadenia tunajšej lekárskej železničnej stanice pýtaný, mi 7. októbra odpovedal, že tá stanica, ktorú som i ja pýtal, už obsadená je, a vymenovaný je dr. Langfelder, mestský kremnický fyzikus, ktorý tú stanicu podnes (r. 1902 15. augusta) zastupuje. Z Tóthovho dopisu dalo by sa vyrozumieť, že i v tomto páde pokračovalo sa tak z ohľadov politických. Biskupa Ipolyiho odporúčanie na sbieranie podpôr v cudzo­ zemskú na slovenské gymnázium v Zniove vypadlo vraj veľmi biedne, a tak by tedy v tomto ohľade, čo sa biskupovho smýšľania týka, klinec z vreca vychodil. Sestra Petronella píše 12. decembra 1872, že cholera v Brezne nemilosrdne zúri. Včera pochovali na ňu umretých 5, dnes hen 6 ľudí. V mesiaci novembri udal sa hrozný prípad, ktorý, poneváč sa on týkal môjho známeho, kr. úradníka maše mihalovskej, Emanuela Stubenfolla, zaznačiť mienim. Tento pán rád sa zabával historickou vedou a pritom mineralógiou. Vláda naložila, aby sa predmety na budúcoročnú viedenskú všeobecnú či svetovú výstavku sbieraly a chystaly. Každý aby vo svojom obore účinkoval. Náš Stubenfoll oddal sa na geológiu, sbieral kusy, a aby tým úhľadnejšie boly, dal sa ich brúsiť. K tomu cieľu pripravil si veľký brús, pod mašou v kolosni, a ohromné šesťsiahové vodné koleso. V tom odľahlom, ukrytom vlhkom priestore v prázdnych hodinách pracoval, brúsiac trpezlivé mäkšie-tvrdšie ručné kusy. Po obede istého dňa šiel tiež do tej kutice brúsiť, a brúsil. Tu zrazu zastane koleso, mäsiari ne­ tušiac toho príčiny, zabehli do kolosne (Radstube), a čo tam s hrúzou našli? Našli svojho pána na zemi zakrvaveného, a ruka od pleca vytrhnutá zavrznutá bola pri čape medzi kolesom a šrotom, na nejž, t. j . na ramene, sa ohromné koleso zastavilo. Stalo sa to tak: Ako pilne brúsil, odpadla mu s hlavy čiapka ; uhnúc sa po ňu, zachytilo mu koleso dlhý, široký šál kolo hrdla obkrútený, vtiahlo mu rameno a — od pleca vytrhlo. Aby rameno zavrznuté vysvobodit mohli, museli koleso namáhavé nazad krútiť, a tak potom, ako sám očitý svedok vyprával, niesli ruku vopred, a za ňou ťažko raneného jej vlastiteľa. On, biedny, poľutovania hodný, neriekol slova, ani stonu nevydal, a tak nesúc ho priekom cesty asi 50 krokov, uložili ho doma do postele, kde ešte asi tri hodiny dýchal, a kým lekár doběhnul, už bol mrtvý. Dostal som oď dňa 15. decembra z učiteľskej porady kláštor- ského gymnázia pod č. 18. podakovací prípis za mineralogickú a botanickú slierku ústavu poslanú. Podpísaní boli: riaditeľ Martin Čulen, dr. Korauš, Henrich Náhlik, S. J. Zachej, Karol Zenner, G. Zaymus.

411 Vkročíme tedy do roku, nám tiež truchlého a osudného, 1873-ho. Cholera, zjavivšia sa už koncom predošlého roku v krajine, vzmáha sa po našich horných krajoch, vystupujúc vše viac, vše menej po jednotlivých vidiekoch. DTa listu dr. Toelga, v Hronci 3. januára písaného, v okolí samého Hronca už pomaly ustáva, ale po tom vidieku ešte dostatočne máce. Štiavnický kráľ. banský operateur dr. Izlay službu složiac zaoľakoval a do Pešti odcestujúc, ako po- zdejšie počuť bolo, výnosnú prax zubolekára koná. Môjho brata Adolfa do Hionca za schichtenmajstra, t. j. ban­ ského inženiera vymenovali. Stanica to dosť výnosná, ale velmi ťažká, namáhavá, a poneváč on už obstarný a zoslabnutý je, ani jej ne­ prijal a zostal na Piargoch sedieť, čomu sa mnohí, neznajúci slu­ žobných pomerov, začudovali. Ja s mojej stránky som len schvaľovať mohol, že sa tak stalo. — Okolo B. Bystrice, ako mi ten istý čas Samko Bodorovský zvestoval, cholera tiež, menovite na Starých Horách, zúrila. Banská Bystrica vydala už 200 zl. na desinfekciu carbolovú, ktorej vraj on nedôveruje. Ale je pravda, že pri tej de- sinfekcii, akú vtedy si obľúbili, pôsobuje dobre tá okolnosť, že sa pri nej prísnejší ohlad na čistotu obracia. Andrej Truchlý, kaplán prievidzský a redaktor „Orla", odpo­ rúča mi svoj časopis čím najsnažnejšie, a prosí ma zdvorilé a velmi pochlebujúcim spôsobom o čím hojnejšie príspevky do neho, me­ novite humoresky a cestopisy, lebo v tomto smere vôbec málo prác na Slovensku. On tiež má úmysel cestovať cez Triest na Dubrovník, a odtial na Čiernu Horu, a jestli mu peniaze vystačia, zašiel by i do Itálie. Aby to šťastlivé a s prospechom ku svojmu literárnemu vzdelaniu vykonať mohol, prosí ma o doposlanie mu môjho cesto­ pisu v Pešť-Budinskych Vedomostiach do Carihradu, aby mu za ná­ vod slúžil. Tento cestopis ku tomu istému cielu si bol vypožičal tunajší professor na vyššej reálke, rodák báňsko - bystrický, Fr. Psotka pred svojou do Ríma konanou cestou. Ba Truchlý by si prial ísť i do Korfu a Baru. Medzitým svoje plány menil, lebo pozdejšie chcel navštíviť Neapol, a konečne šiel do Viedne, ztadiaľ na Sim­ mering, a do Prahy, kde sa pri júnových slávnostiach zabavil. V Hronci a okolí 11—12. januára zase počala cho\'era mátať. Trať železničnú z Hronca do Tisovca už začali kopať. Proti dr. Heinrichovi, kr. baň. lekárovi, pozdvihol istý Oszwald, banský úrad­ ník, žalobu, že je pansláv, a k tomu nesvorný a nesvedomitý člo­ vek, lebo že na sviňu spitého baníka, mimo cesty ležiaceho, nezo- dvihol k sebe na sánky, a ten tuším tam zahynul. Vyšetrovanie trvalo dlho, ale mimo citlivých sekatúr nemalo pre dr. Heinricha, ináče velkého neposedníka, ďalších následkov. Za .času môjho úra­ dovania rozpomínám sa i ja na dvoje takých pádov; jedného uhliar- skeho učňa napitého som zdvihol pod večer na pustej ceste pri Bartoške - Obrázku v Turci, a druhého, baníka, som vo dne pri strašnej zime zo snehu vyhrabal na svahu s Piargov na Dolný Turček. Káže to síce mravný cit a milosrdenstvo, ale že by práve povinnosťou bolo lékařovou dešperátnych ožranov po ceste sbierať, preberať, kojiť, čičíkať a čankať, o tom pochybujem. Koľkých by

412 ex analógia pokutovať mali, ktorí lačným, chudobným žobrákom krajciara neudelia, ktorí potom hladom a biedou zahynú. Každý ten, čo mu podporu dať zameškal, stal sa spoluvinným smrti žo- brákovej ? Dňa 19. januára mi posiela Viliam Paulíny-Tóth tlačené sta­ novy, čili prihlás konzorcia Nár. Novín od 1. jan. 1873 tlačený. Dla toho je údov konzorcia 203, mnohí z nich už pomreli, a nie­ ktorí z nich zmenili svoje smýšľanie a prešli do odporného tábora. Medzi členmi nachodí sa i pán Zoltán Zmeškal. Redaktorom Nár. Novín je Vil. Paulíny-Tóth, a jeho pomocníkom Ambro Pietor. Eduard Fiuk, farár radobojský v Horvatsku, výprava mi o svojej nemoci a nazýva ju melancholia dolorosa. Z jeho listu,v tak zdá sa mi, už možno vyčítať, že sa jeho mysel začína kaliť. Žiada sa do samostanu do Radegundu medzi karthuziánov. Píše o poli­ tickom prenasledovaní, že ho pri oltári pod omšou jeho odporníci strieľať chcejú. A pozdejšie bolo ešte horšie, kým to úplne nevy­ puklo. Aký to bol veselý a vo spoločnosti zábavný človek! (Ešte dla posledných zpráv vlani, 1901, žil ako pomätenec v Radegunde.) Pod redaktorstvom M. Ferienčíka Národnie Noviny ozaj len živořily, nakládky sa plátaly tak, že sa budúcim príjmom nedostatky predošlých príjmov zakrývaly. Slovom, deficit pomaly síce, ale rástol. Toto živorenie trvalo už od roku 1864 do r. 1871, teda sedem ro kov, a deficit konečne narástol na 1764 zl. 53 kr., závislé podlž­ nosti za tlač zkadiaľ zaopatriť? Ako k tomu vyslaný odbor, účty redakcie preskúmajúc, vyrátal, redaktorovi M. Ferienčíkovi pripadlo za jeho namáhavú prácu mesačne 34 zl. 21 kr., alebo ročite 411 zl. 72 kr. Penzie nemal, lebo sa jej k vôli volnému pohybovaniu zriekol a dal sa triročnou gázou vyplatiť. Zkade tedy on, ženatý človek, vyžiť, a k tomu by ešte azda mal zaostalý dlh v tlačiarni na svoje väzy prejať? Takto píše J. Francisci a vyzýva národovcov prlhlasom, aby sbierali peniaze na zaokrytie nastalých novinárskych potrieb, aby sa Nár. Noviny zabezpečiť mohly. Asi štvrtá čiastka deficitu úfajú že sa asnáď s dohnanými nedoplatkami od predpla­ titeľov soženie. Na příhlase podpísaní boli: Ján Francisci, Viliam Paulíny-Tóth, Pavel MudroĎ, Ambro Pietor, Jozef Országh, Samuel Šípka, Žigo Melfelber. Viliam Paulíny-Tóth písal v besednici Nár. Novín dlhší cyklus humoristicko satyrickej „Španielskej Comédie", Belu Grunwalda na­ padajúcej, senzačnej a chvatom menovite v B. Bystrici čítanej. Grunwald bol vo Zvolenskej stolici vplyvným podžupanom, potom sněmovým vyslancom, osobným priateľom grófa Apponyiho. A keď Slovákov znevážil, im kde len možno uškodil, tento ináče nadaný dobrodruh, keď mnohých svojich príbuzných hmotne oškodil a dobrú svoju matku o všetko pripravil, sa v Paríži zastrelil. Ja som vtedy, keď Viliam Paulíny - Tóth paprikovánu španielsku komédiu písal, jeho upozorni], aby sa miernil a tohoto človeka, ktorý veľa škodiť môže, už natoľko nedrážil, lebo on to tak ľahko neprenesie. Na to mi Paulíny odvetil, že on bez príčiny nikoho nenapadúva; ale človeka, čo inšie nerobí, ako nám neprestajne ubližovať, toho

413 šetriť bolo by zbabelosťou. B. Grunwald vydal hanobný spis o Slo­ vákoch, tak to malo byť odvetou. Bratovi Eduardovi v Banáte; bývalému úradníkovi dielní fran­ cúzskej spoločnosti na dorábanie tehál, škrydly, retort a tomu po­ dobného tovaru, ako človeku odborne zkušenému, poslal som hlinu okolia kremnického pri Bartoš-Lehotke cielom vyskúmania súcosti. Výsledok zkúšky bol negatívny, lebo materiál k tomu cieľu zaslaný dosť bol lahodný. Mňa k tomu kroku pohla okolnosť, že pri kopaní železničnej trati tu okolo Kremnice mnoho stavísk povstalo, a tedy velký počet tehál sa spotreboval, a myslel som, že keď železnica už obchodu odovzdaná bude, sa môže stavebný materiál, jestli je dobrý a lacný, i ďalej menovite do väčších miest odosielať. Poslal som mu i vápno na výskum, ale i to sa nehodilo na pálenie. Vy­ pálené vápno ostalo žltkasté, prijalo 2 čiastky vody a roztopí sa úplne. Nie je súce do vodných stavísk, ba ani k obyčajnému mu­ rovaniu. Touto príležitosťou som sa dozvedel, že na 1000 k. tehál vyžaduje sa 1 /i° dreva. Fr. V. Sasinek sa pozastavuje nad tým, ako by Pavel Křižko bol písal o úradníkoch Matice Slovenskej, ktorej Sasinek je tajomníkom, že sú zlostní a nespravedliví. Boh je vraj svedkom, že ich skri- vodlive súdi, keóľ myslí, že by ho oni v čom ukrivdiť mienili. On nech uzná, že chudobnú a náramne obťaženú Maticu Slovenskú oni takže ukrivdiť nesmejú. Sasinek vraj sám a na svoje útraty po Turci behal a listiny sbieral. Aby tedy udal p. Křižko, čo ešte žiada, aby mu pridali, však už len azda nebude žiadať, aby mu na pr. priloženú listinu brali za polhárka. Ja sa v tom nevyznám, a nemám už teraz bližšieho vedomia o tejto nepríjemnej rozopre. — Za môj článok „Sasovhrad" v matičných spisoch honorovaný som 8 zl. 75 kr. Janko Francisci posiela mi 22. februára účastinu spořitelně t.-sv.-martinskej. Pri tlačení Lipovianskej maše stal sa malý omyl. A že by žiaducné bolo, aby som všetky mne známe poľovnícke prí­ hody k tomu ešte sosbieral a pridal, to že by žiaducno bolo pre zachovanie takýchto zábavných dejov, kedže sa časom pozabúdajú. Aby sa dlh Nár. Novín už hore vyššie spomenutý zahladil, podnik zachoval a, jestli len možno, i redaktor odškodený byť mohol, za- viedly sa, ako už známo, po Slovensku sbierky, k čomu som i ja 5 zl. prispel, a toto Janko tiež pripomína a mne dakuje. 25. fe­ bruára mi dakuje za príspevok „Upečený kocúr" do ním vydávaného kalendára spolku kníhtlačiarskeho v T. Sv. Martine. Posiela mi účastiny kníhtlačiarskeho spolku, a touto príležitosťou pripomína, že som sa stal údom -dozorného výboru úrokovne tekovsko-sv.- krížskej. Ľudovít Turzo 1. marca ponosuje sa na závrat, že mu na mozog zalíha akoby hmla. Že to ozaj už vtedy malo byť memento na jeho nastalé náhle porazenie až po 20. rokoch? V Nemeckej Lupči, ako mi Š. D. Beniač na známosť dáva, utvorili Vzájomnú Pomocnicu, potom na úrokovou premenenú, s 1000 účastinami po 25 zl. Ja som s jednou pristúpil.

414 Na 15. apríla ma M. Čulen povoláva na poradu do Zniova v záležitosti gymnázia, ktorá sa má odbývat 31. mája 1873. Rajee totižto bol by náklonný gymnázium do svojho lona prijať, a sľubuje k tomu cielu značué výhody. To by bolo všetko v poriadku, keby Rajec len nebol tak velmi Pánu Bohu za chrbtom, od obchodnej cesty odlúčený. Gočár tiež má prísť a baví sa včul v Pešťbudíne a obcuje často s ministry Trefortom a Szlávym. On nám istotne mnohé zajímavé noviny prednesie. — „Lipovianska maša" v pro­ spech gymnázia kláštorského podistým výnde tlačou. Janko čipka 25. mája oznamuje, že kupec na náš dom v Brezne Blúbil sa k nám prísť po Turícach. Kupec domu že je dr. Miksáth. Janko nám radí, aby sme dom niže 7000 zl. nepustili, a to preto, že cena domov teraz v Brezne značne poskočila; i najbiednejšie chalupy vystúpily na dupplovanú, ba až trojnásobnú cenu. Ale čo sa týka premeny nášho stavu, t. j . že sa do odpočinku utiahnuť zamýšľam a nás tesťovci do Spiša presťahovať sa volajú: tú vec aby sme dokonale povážili. On myslí a tej mienky je, aby sme ohľadom podnebia, ktoré tam vo Spiši surovšie je, ako i ohľadom číro rodinných pomerov alebo v Kremnici alebo v Brezne bývať ostali, tam totižto kde by som pri pohodlnejšom živote mohol mať i výnosnejšiu prax. Aby sme tedy radšej do Brezna prišli a domu nepredávali. Ostatne ponecháva nám to nášmu vlastnému dobre premyslenému rozsudku. Martin Čulen volá nás s Milkou na vychádzku na zniovský starý hrad. A 5. júla 1873 klásť sa bude základný kameň na budovu gymnázia, k čomu nás tiež povoláva. Sestra Petronella v Brezne sa bojí, že sa cholera blíži. Ale zato sa chystá na viedenskú svetovú výstavku; k tomu cieľu vypo­ žičala si 100 zl. od Fany Kuchinkovej, môjho švagrovej Juliusovej matky. V Brezne a na okolí cholera vraj zúri. Možno, že Zôrnlaib kus preháňa, keď tvrdí, že v Bravom dve tretiny obyvateľstva na ňu vyhynuly, taktiež vraj u Filipov. Na Polhore, kam bol chirurg mestský Fr. Čippek na 3 dni vyslaný, každý deň až 12 umreli! — Mestský fyzikus dr. J. Miksáth tiež chcel ísť na viedenskú výstavku, ale pre choleru mu toho nepovolili. Kráľ. lekár, môj nástupca, urobil sa vraj chorým — tak mi to písal i dr. Toelg — uťahujúc sa, nejde ku chorým, z čoho už i ponosy a žaloby povstaly. Mesiac august roku 1873 bol pre nás nesmierne osudným, žalostným. Časté neuralgie, mňa nachodivšie, primalý ma k tomu, aby som pýtal dovolenie, a dostanúc ho šiel som do Štubnianskych Teplíc. Arendátorom Teplíc bol dr. Koralevský, bývalý kremnický mestský lekár, Poliak, chlap dobrý, ale všetkému inému lepšie zod­ povedal, ako prenajímateľstvu kúpeľov. On špekuloval s drevom, viedol so všetkým inším obchod, ale o prenájom málo sa staral. Rád sa s~hosťmi v karty hrával, jeho čeľaď pri tom robila, čo a ako chcela, poriadok a čistota nevelmi pestované boly. Dlhé roky tieto kúpele v nepravých rukách hlively. Premieňali sa síce arendátori, ale zriedka a málo ku lepšiemu. Čím väčšie arendy nastaly, tým

415 menšia bola spokojnosť obecenstva, a príjmy tohoto prameňa zinte- * ressovaly sa mestu Kremnici veľmi slabo. Obýval som izbu nad sklepom, peknú, veľkú, ale mala tú planú vlastnosť, že dlážkou jej bol ztratený štukatór, a tak som musel byť ušatým svedkom každého kúpeného a jednaného syra, ihly, nitky, náprstka, octu atóľ., a kupec okrem tovaru mal hodnú zásobu čvirikajúcich a naťahujúcich sa detí, a keď nevystačily vo dne, ešte i v noci vrešťaním doplňovaly. Nuž ale bolo ako bolo, jednako cítil som sa ešte dosť ob­ stojne. Ale množily sa chýry už tajné, už verejné, že sa cholera povážlivé rozmnožuje a blíži, ba že už i v najbližších dedinách, na pr. vo Vieske, požaduje obete. Za času môjho kúpeľného sa bavenia nadišla ma niekedy i dlhá chvíľa, a tu sa mi zachcelo do T. Sv. Martina vybehnúť a tam navštíviť mojich priateľov, menovite J. Francisciho a M. Fe- rienčíka. Úmysel som uskutočnil a vybral som sa. Po krátkom tam pobudnutí vrátil som sa nočnou hodinou, a tu mi divné bolo, že sa v mnohých domkoch po obciach okná svietily, a tak to bolo i vo Vieske pri Tepliciach. Nuž ako som sa ráno presvedčil, v dom­ koch nocou osvietených ležali na choleru pochorení, alebo na ňu umretí ľudia. V takomto susedstve sa kúpať neveľmi veselo padne. Druhý deň za tým, ako za včas rána na dvor vystúpim, vidím okolo voza pred dveřmi dr. Koralevského bytu — pred tak řečenou Kamenicou, v 16. století vystavenou, viac ľudí šeraotiť, a jednu ženskú, pravdepodobne slúžku, vo veľmi opustenom, slabom stave, s bledou až do modrého tvárou, vykladať a hned žatým takmer cvalom uháňať von. Ako som sa predsa i pri spěšnosti a tajnosti činu dozvedel, bola to dr. Koralevského kuchynská slúžka, ochorená na choleru. Aby prípad nenarobil hluku a hostí nenaplašil a neroz- prášil, odstránili chorú preč. A tak tedy epidémia vodrala sa už i do Teplíc samých, a tak moje strábenie sa tu, pri takých okolnostiach, nemalo smyslu, a písal som domov, že z tých príčin umienil som si domov sa vrátiť, lebo že i tak hostia už zápustom poberajú sa domov. Milka mi písala, že ma prídu ohlásiť, ona s Matildou Burkartkou a s deťmi Mariškou a Bertikou. Dostal som 7. augusta list od Fr. Nemčeka, farára dlhopoľ- ského, kde mi dakuje za poslaný mu môj v Nár. Novinách vyšlý veselý článok „Tri hrmavice v jedon deň" a „Dva dni v Chujave". Tento pán je teraz nitrianskym kanonikom.

416 / Mária Sečianska. Historické dráma. Napísal Samuel Ormis. (Dokončenie.) D r u h ý d e j . Osvetlený oblok. 1. stánok. (Svetlica panská na Muráni.) Mária (na diváne sedí zadumená). Katrienka (sedí pri stolíku a šije). Mária. Pozriže tam, premilá Katrienka, Kde stlačeným přelomen vrch sedlom Hôr tisových blahovonný vetrík Nesie ku nám, či nevidno dáky Znak na nebi, krvavý snád oblak, Smútkovitú alebo snád chmáru? Katrienka (pozerá von oknom). Krvavého niet znaku, ni búrnym Zahalenej nieto chmáry smútkom: Len klenutá v malovidlách siedmich Bránu tvorí na celý Diel dúha, V nej sa zlatý ligotá trón, nad ním Pás ružový dokonáva vidmo. Mária (vstane a hladí von oknom). Vpravdě je takí Ó! ty krásna brána, Nad hrdinov slávobrány krajšia! Cez teba môj priletí sem víťaz, Na zlátenom si vysadne tróne A ružovým mňa ovinie pásom, I večité mi podá blaženstvol Katrienka. Už sa tratí malovidlo krásne! Krátka radosť: ale práca dlhšia! Myslieti vám, velemožná grófka, Jak vykonať, čo nebeské vidmá Označujú, lebo bez odvážnej Nehne sa vám ani bylka práce.

417 Mária. Chvilku mi len kludu daj, Katrienka, Nech sa kochám v blažených myšlienkach. Katrienka. Lež jalové city, ó velmožnál Neskropujú dušu rajbalzamom. Mária. Bôl je to síc, ale bôl najsladší, Nad užité blaho ešte slaďší. Katrienka. Oh, klamány zemeroď tvé slasti Len okamih trvajú prekrátky, A vždy iné vzbudzujú žiadosti, Bôle nové a novú slasť rodiac! Mária. Zmizla mi už moja krásna brána, Nádeja tiež na milého príchod! Katka, porad, ako ten privábiť Obraz, i ten, čo za ním túžim, svet. Katrienka. Dajte mu hlas skrze sladký vabec, On priletí v hromoťažkej búri, Zdrúzga tuhý, čo delí nás, závor, A premilej sa poddá hrdličke. Mária. Búrka nemá na muránskych hradbách Svadbe mojej krvavú dať hudbu. Mysli na lesť, na osidla chytré, Jak ho chytiť a na trón povýšiť. Katrienka. Mor škaredý peleší na zámku, Vojsko celé kŕčovým sa zvíja Nakazené na žalúdkoch bôľom, A hradu pán vzdialený, predložte Sestre svojej, že ju mor zachváti, Ak sama vždy zamykať chce brány. Kľúče vašich do rukú nech oddá, A čo ďalej, to uhádnuť ráčte. Mária. Klúče do rúk akokoľvek pýtať, O zrade hneď by pochybnosť zkrsla.

418 Mor panuje? to si vhod naspomla! Viem, čo robiť! Odo chvíle tejto, Rekni na mor že chorá som velmi, Lieky mi var, i zelinky horké, Tak že budem ako smrť bledá tvár. Ja tu budem strakatým pokrovcom Zahalená stukať a piť liek tvoj, Ty ale chod k pani Evke rýchlo, čo poradí na nemoc mi túto! Katrierika. Tak urobím, no vývodu neznám. (Odíde.) Mária. Stať sa musí, čo si láska zachce. Púder dodá, čo nemoc nevládze, Tvári bledosť, ramenám i úádram. (Pudruje si tvár, ruky a ňadra.) Pred zvedavým ma nemoc okálom Zakryje tmou, a milostný zámer Nezbadaná vykonám bezpečne. Evka moja, to musíš odpustiť, Že zdedené si beriem preč panstvo, Väčšie mi naň ako staršej sestre Právo musí dať uhorský zákon. Aj sebe sám je človek najbližší. Však milený tebe Illésházy Dosť velikých na živeň má statkov! Marka, pozor! tu sa blíži přetvar! (Ľahne si a prikryje sa ručníkom.) Eva, Kúrticka, Katrienka (nesie čaj varen Eva. Sestra moja, čo si tak obledla? Prišla nemoc ti z očú nedobrých, Či porobil ti neprajník zlostný, či nejaká sa ti krivda stala? Kúrticka. Jestli z očú, treba vlas odstrihnúť A na popol zhorený vypiť dať, Aj žeravé pohasiť uhlíky Do studenej vody a tým zmývať. Katrienka. Nie to z očú, lebo velkomožná Nepozerá na Iudí cudzinských.

Eva. Tak porobil nejaký bezbožník, Len kto je to, že ho spáliť dáme? Kartička. Proti čarám treba nôž zapichnúť Do prahu, a pookiadzať čisteom. Eva. Alebo snáoľ sýto dajme krútiť, Karty vyklásť starej Dobronajke.*) Katrienka. Príčina tá bude prechladnutie, Ked mrazivý veje víchor zámkom. Kurtička. Jestli pichá a nedá vám dýchať, Bazového kvetu varte s cukrom. Eva. Riekniže už sama, sestra, riekni, Čo ťa bolí, hlava či srdiečko? Mária. Ach, mňa boli hlava i srdiečko I Eva. Čoho ti dať? Katrienka (pre seba). Vešelínske kvapky! Kurtička. Na hlavu dať bolehlav, na srdce Kvet krvavý, čo pri cestách rastie A meno má, že hojí, srdečník. Mária. Kvetu lipového mi, Katrienka I Katrienka (podáva jej čaj). Už hotový 1 tuto med na sladkosť! *) Meno povestnej veltice na Muránskej doline, ktorá vykladaním karát sa živila.

Mária (sadne a pije). Všetko smrdí, a nechutná všetko. (Oddá Katrienke čaj.) Aj sa potím, ako len vo zvárke, Ani ležať v perinách nemôžem. Eva. Daj vysušiť na teplom slniečku, Nech vyťahá pot a výpar slnko! Kúrtička. Áno, to dá ulevenia údom A přivodí zdravovratný spánok. Mária. Kdeže si dám vysušiť, ked! všadial Rozložené je po zámku vojsko? Posmechy zlé si robí zo ženských A prezerá na šatách švík každý. Eva. Ktože by smel z teba smiech vystrájať? Však ho naraz do žalára vrhnem! Mária. Vojsko také je tu sedmohradské. Vtipky robí si radom zo ženských; Že je zeman, na žalár nepodbá. Katrienka. Áno i z nás si dovolia úšktab, Prekrucujú reči nám a vravia, Ze bojovať za uhorské čepce, Za pletené vrkoče k nám prišli. Kúrticka. Ach, Bože môj, či nesvornosť večná Rôznorodé bude dietky vlasti Rozdeľovať a spoločné práva Pre chatrné veci v zmar uvádzať? Eva. Nič to zato! to je žart nevčasný, Príčiny my nepodáme sváru. A perinám tebe miesto lepšie Na strmitých vydelím tam hradbách. Sestra naša Katarína išla Manželove hrady v Kepčín obzrieť,

Tá plno má pletených rebríkov, Tie vyvesiť tuto dáš von oknom, A pripäté si na nich suš duchny. Mária. Dobre radiš, ďakujem srdečne; Dám vykonať, by mi zdravie odtial Do zbolených skoro prišlo údov. Katrienka. Tak nebudú sa vynášať pletky, Ja pobežím podonášať všetky. (Odíde.) Kúrtička. Len na neduh pozorujte snažné, Často malá domy iskra zažne. Eva. Nič sa neboj. Ja ti sestra verná, Smrť tu nemá prístupu tá čierna. (Odíde Eva a Kartička.) Mária (vyskočí radostne). Choďte mi het, vy lekárky bludné, Krúťte sitá, vykladajte karty, Len pletené mi povrázky dajte, Vo dne suchú perinám sušiareň, A v noci hor pre milého chodník. Už ťa vidím Novojakob vo snách, Jak vstupuješ naplněn lúbosťou, Láskovrelý mi padáš v náručie A blaženú na sobáš odvádzaš. Oprobujem, či je velká výška, Kolko musím povrazov nastýkať. Múr premeral aby až od spodku. (Vezme klbko, uviaže na nitku olovenú guľku a spúšťa dolu oblokom.) Noc je šerá, nevidí ma nikto, Len jediný, čo neriekne, mesiac. (Ťahá a merá niť na lakeť svoj, až namerá 24.) Siah je dvanásť! Krkolomná výška. Púhy pohlad v hlave robí závrat. Však milených nebo chráni mocné. A zkúsený je sokol môj v strastiach. Oj! vyletí bez urážky ko mne.

422 Katrienka (donesie povrazové rebríky v plachte). Jaj, ale sú ako centy ťažké 1 Len dva nesiem, po dve siahy každý; Ešte je tam asi päť podobných. Mária (obzerá povrazový rebrík). Dosť to bude, poprinášaj všetky. Kádaša tiež zavolaj po ceste. Nech ich tuhým popribíja klincom. Katrienka. Tak urobím, ale nač nám toľko? (Odíde.) Mária. Ja sama viem, ty sa doznáš chytro, Hoci tvoja mi je vernosť známa. Však na cudzie sa neradno mysli V rozpačitých podnikoch spoľahnúť. Kádaš (vystúpi). Ráčte velieť; vznešená velmožná, Pre mňa radosť vyplniť váš rozkaz. Mária. Čas sa valí na perutiach ťažkých, Mne blaženosť abo smrť prináša. Zpiatky sa už mi nemožno vrátiť. Staň sa, čo staň! hodená už kocka I Mám pletených tu nadostač rebrín, Okno tu mám, pre smelých vchod istý, Vo dne sušiť perinôčky vlhké, Po tme vodiť zbrojené milenstvo. Kádaš. Nasnovaný previdím už zámer, A ja mám byť i člnok, aj útok. Určite čas, poletím nezvratný, Až sa utká i sobáš posvätný. Mária. Nastane nov na budúci štvrtok, Prikryje noc plnotemná údol, Zrak zvedavej neprenikne stráže, Tak že naši ku samým až hradbám Nezbadaní prilaziť bezpečne A rebríkom hore stúpať môžu. Ja vyložím smerodajné svetlo

423 V tento oblok. Ty ponáhľaj v známy Hrad Filakov, a povedz, Cos zvedel. Kádaš. Tak vykonám. Či sa vrátiť skorej, Či s nimi len? Mária. Ty sa vráť čím skorej, Že pripravíš skalopevné povraz A mne budeš na porúdzi odraz. Kádaš. Káčte prijať vďaky srdca vrúce. Dobre kovať železo horúce. (Odíde.) (Opona spadne.) 2. stánok. (Ulica v meste Podmuráni. Noc.) Vešelíny a pobočník (vystúpia). VešeMny. Ticho je. Nečuť hlasu ľudského, Len chriplavé zvuky tam hlásnika. Nad osadou sa prvý sen vznáša, I vysoké skalné hradby zámku V spánku nemom sa zdajú spočívať. Šťastie dobré praje nám, len cestu Niet kto by nám hore znal ukázať. Pobočník. Je tu väzeň medzi vojskom našským, Za Sobotou čo Rimavskou z pušky, KecE mu do zlých trhanov a žrákov, Nestydatých vierolomcov zjavne Pred zvedavým na trhu diváctvom Neskrotená volala, manželku Zastrelil a zadusil rozdrážděn. Hned ho smelý ulapil tam pandúr A doručil filakovským sudcom, By dali trest, ako zákon káže. Tento väzeň dlho býval v službe Zbrojnosivej na Muránskom zámku. Zná všeliké skoky, cesty, kríčky, A sprevodiť chce na zámok vojsko. 28*

424 Vešelíny. Dobre! pozor treba naň dat ostrý. Kým poručím hore stúpať na hrad, Poďme prvej do samej dedinky Na zkusy, či minulý deň zbrojná Nešla pomoc prekaziť náš zámer. Pobočník. Aj, prichodí tu samotný hlásnik. Hlásnik (vystúpi s trúbou a kópiou). Chvál každý duch Hospodina, I Ježiše jeho Syna, Uderila desiata hodina I Opatrujte svetlo, oheň, Aby liďem nebyl škoden, Spočívejte s Pánem Bohem! (Dú, dú! atd., trúbi desať.) Pobočník. Pochválen Pán Ježiš Kristus! Hlásnik. Kto si? Stoj! Čo tu hladáš? Zkadial si? Pobočník. Ja som z Jelšavy Sekereš, vezieme víno do zámku, či už pán Illésházy prišiel z Košíc? Hlásnik. Lžeš, ty si nie Sekereš, ja Sekereša poznám; Sekereš sa tak neklania, ani tak nevyslovuje, ako ty. Ani vína nevezieš, lebo víno xavčerom doviezli. Pobočník. Keď som nie Sekereš, tak som kto som. Ale ty mi odpovedz na otázku, či pán Illésházy je na zámku? Hlásnik. čo teba do lllésházyho? Azda si špehún. Ale špehúnstvo je plané remeslo, to mi ver; ak ťa dochytia, neviem či sa ti bude Mbiť plácá. A tože kto tam? Pobočník. To je môj kamarát. No, hlásnik, dostaneš na prepitné, len povedz, či už prišiel domov pán Illésházy? Hlásnik. To je velká otázka, a hlásnik je veliký úradník. Keď všetci múdri usnuli, vtedy jeho múdrosť sama varuje celú obec. Každý

425 dom, každé vráta, každý psík ho pozná; len jediný sen, a taký špehún, ako si ty, či ako ste vy dvaja, ho pokúšajú. Vyzraďte sa, kto ste, lebo hneď zatrúbim. Pobočník. No už ti len poviem, kto sme, ale mi aj ty slúbiô, že na moju otázku odpovieš. No, 6i odpovieš? Hlásnik. Ja som hlásnik, nočná hlava obce, a hlava je hlava, nie päta; hlava sa nekladie pod pätu. Vieš, čo to znamená? Pobočník. Viem! Ty nočná sova obce, nevykrúcaj mi dlho, ale odpovedz, lebo ti takú príučku dám, akej hlásnik ešte nedostal. Hlásnik. To sú slová bezbožné, rebellantské! Ešte mňa nočnou sovou nazývať! Celý svet si uctí hlásnika, on poblúdilých na cestu na­ praví, opilého z blata zodvihne, slepým je lampášom, spiacim var- tášom, a ešte že ja sova! To dám do rychtárskej knihy zapísať! Ešte že ja sova! Pobočník. Tu máš mariáš na víno; nehnevaj sa, a povedz mi, či už doma Illésházy? Hlásnik. Nechcem tvojho mariáša, zedz si svoj mariáši To musí celá obec, celá krajina znať, že som ja nočná sova. Oh! hlava moja! čoho si sa dožila. Ešte že som ja sova! Stúpaj do rychtára! (Za-, ženie sa na pobočníka kópiou.) Pobočník. Odlož svoj drúk pikový; pozri, ja mám šablu. A ešte raz ti nakladám, odpovedaj na moje otázky! Hlásnik (kričí). Rata, ludia, rata! Tu sú zbojníci, rata, rata! (Rychtář a zástup sedliakov vystúpi s palicami.) Rychtář. Co voláš, hlásnik? Hlásnik. Lapajte ich, chytajte ichl to sú zbojníci, vražedlníci, lúpežníci; povedali, že som ja nočná sova. To musíte, pán rychtář, do obecnej knihy zapísať a celému svetu žalovať, že som ja hlásnik muránsky nočná soval Eychtár. Kto ste, páni?

426 Pobočník. Spytujeme sa tohoto vášho nočného blázna, či je pán Illés- háay doma, a on nechce odpovedať. Hlásnik. No, počujete, pán rychtář, opäť mi do bláznov nadal, a prvej do nočnej sovy. Pán rychtář, ja to tak nenechám. Rychtář. Vy sa mi zdáte podozrelí ľudia byť; stúpajte do rychtářského príbytku, tam vás preslyšíme. Pobočník. My sme zemäni, nás sedliak preslýchať nebude. Rychtář. Lapajte ich I Všetci sedliaci. Lapajme ich, lapajme ich! Pobočník. Nechajme týchto bláznov. (Uteká s Vešelínym.) Sedliaci (bežia za ním). Lapajte, lapajte! zbojníci, živáni. (Odbehnú i s rychtárom.) Hlásnik (sám). Zabite ich, lapajte ich, obeste ich! Ešte že ja blázon a nočná sova, ja poctivý hlásnik muránsky! (Spieva.) Uderila desiata ho­ dina! (Trúbi desať ráz.) (Opona.) 3. stánok. (Pred zámkom, na zámku v okne horí svieca, a z okna dolu visí po­ vrazový rebrík; na múre stráž sa přechodí.) Vešélíny a pobočník (vystúpia). Vešelíny. Tak, hla, čo nám narobil tvoj hlásnik; Len spechavý zachoval nás útek. Pobočník. Ja sa musel i mečom už brániť; Blízky ma len potom ukryl hájik. Vešelíny. Nech sa orol nevydáva v špatné Kŕdle vrán, ktoré ho štípu voslep,

427 Obletujúc a tuhý let kaziac. Len vznešené jemu slúža výšky. Pobočník. Aj, tu tvoje, vojevoda slávny, Tu sú krásné i radostné ciele. Toť, hla, Muráň, nebotyčné hradby; Svetlo to tam tebe znak podáva. Vešelíny. Tam mňa čaká milená hrdlička, Tam i veniec neuvädlej slávy! Spešne hľadaj potajomný rebrík, Že poletím k bohatým oddávkam. Pobočník (sbližuje sa k múru). Tíško sa len sbližovať na prstoch, Nech nebadá krokov čujná stráža. (Idú makajúc popri múre, až zajdú na koniec ku bráne.) Straš (volá): Kto si tam? Stoj! (Pobočník a Vešelíny ticho idú nazpäf popri múre.) Straš. Stoj, ešte raz! lebo strelím! Či si divá zver? Ale to azda Uška žrádlo hľadá, nejakých zajačkov. Vešelíny (na druhom konci múru). Nikde ho niet; nebadať povraza. Kádaš (vylezie zpod múra). Pst! (Prstom kýva.) Tu je ten do radosti rebrík. Vešelíny. Tos\' ty, milý zvěstovatel Kádaš! Kádaš. Pst! ni hlesu! Smelo stúpať za mnou! (Lezie rebríkom napred Kádaš, za ním Vešelíny, posledný pobočník.) Pobočník. Hviezdou jasnou k spaseniu neklamnou! (Opona.)

428 4. s t á n o k . (Panská svetlica na zámku, v okne horí svieca.) Horár Janko a vojak stoja s oboch strán okna. Janko (tríme povraz v ruke). Naloženo mám dvoch cudzích pánov, ako dnu vstúpia, po- viazať. Ďuro, počuješ, ty si vojak, ty máš mať srdce ako vlk, a nezľaknúť sa. Táže skoč, keď ho chytím, a pomáhaj mi, lebo to nie žart človeka poviazať. Môže mať nôž, alebo pištoľ, môže ťa zastreliť, alebo zarezať. Ďuro, či sa bojíš smrti? To mi ver, človek je ne­ bezpečnejší od medveďa! Medveď má silu za dvoch volov; ale silu zohneme silou, a keď ho uchvatnem za gágor, už je môj. Počuješ, Ďuro, ty mu ulap jednu ruku, ja mu ulapím druhú, a nepusť, kým ho nepoviažem. Však ho ja obriadim! Kádaš (skočí z okna). Janko, pozor! už idú tí páni! Vešelíny (skočí z okna). Kde je pani velkomožná? Janko. Prosím, tuto sú. (Chytí ho za jednu ruku, a Ďuro za druhú ruku a viaže ho.) Vešelíny. Hrom pekelný,fkto sa mňa dotkýfia? Kádaš. Prosím, ticho; tak nám rozkázali! Pobočník (skočí z okna). Aký to krik? Hah! Zrada! (Ťahá meč.) Janko. Skryte ten žabikláč; ja medveďov viazal, darmo- sa bránite. (Poviaže ho.) Kádaš. Osvietený pane gróf Hadadský, Ráčte nemať to za zlé, že zradným Poviazaní ste povrázkom náhle: Len slovo vám treba rieknuť, hneď ste Pán na celom samovládny zámku. Ja sa prvý ku nohám vám vrhnem Službu konať, i posádka všetka, I vznešená tu je hneď Marína

Isf na sobáš, ba čo viac, Rákóci K vám sa pridá, i celé Uhorsko Vás vyvolí i za svojho kráľa, A korunou hlavu vám ozdobia, Len jediné slovo nám povedzte, Že zanechať chcete vec cisársku. Vešelíny. Pasca nijaká mi nevylúdi Zlého slova z úst. Ja zradu spáchať? Veď mňa tuhá ku cisárskym orlom Prísaha, česť ma vojenská viaže. Ba čo by hneď i nebol zaviazan: Vlasti milej to porúča rozkvet, By s velikým spojená Rakúskom Brániť svojich proti zlostným Turkom Mohla si reč, vieru, sladkú voľnosť, A vzdelanosť vštepovať kresťanskú! Kádaš. Reč sporivú mi nevoľno s vami, Hádku ni viesť, mne je krátky rozkaz: Poviazať vás a otázku predniesť, či chcete zbroj proti Nemcom zdvihnúť A brániť vlasť i zemianske práva, Tak, ako my, strana Rákócovská. Voľte sami, velemožný grófe! Slávu i moc do rukú vám dáme, A s korunou nad Uhorskom vládu. Jestliže však proti nám urputne Dvojhlavaté chcete brániť orly, Príkry žalár, abo smrť čaká vás. Vešelíny. Kto ti takéľnaložil posolstvo? Kádaš. Osvietená pani tohto zámku! Vešelíny. Taká divá by Marína Séči! Oh! neverím, to je vec nemožná, By v spanilej duši jed pekelný Mohla variť a milenca vernosť Odmeňovať zrady hnusnou vraždou! Jestliže však haditvor, Syréna Tá milenosť na očiach len krásnych Predstavovať, a v sebe ohavnú

430 Tíydru a zlé klamy zná ukrývať: Rieknite jej: „Lev sputnaný je Ivom! Nastrojené i putá rozsápe!" Jej běda však! ztupená ostarne, A znusenú v porekadlo vezmú: „Aj, to je tá, čo milencov márni". Rieknite jej: Vešelíny verný Zostane vždy i cisárskym orlom, I zvolenej, čo i zradnej kráse. On smrti zlej sa nelakne! S vami Nechce. držať rebellantmi nikdy. Mária (vystúpi na sobáš oblečená) JSnímte putá! Ty hrdinský grófe (horár a Kádaš snímu putá), Zkúšku mi tú mile ráč odpustiť, Odveta to len za tvoje žarty, Žes\' ma zajať pri potôčku sám chcel. I zkusovať chcela som, či verne Mna miluješ, a či len zámok chceš. Ale vidím, že si verný králu: Nádeju mám, že i v láske verným Až po samé mi budeš po máry. Vezmi teda mňa i zámok pod moc. (Podá mu ruku.) Vešelíny. Vtipy robiť, ani žarty sháňať... Kecf o život ide nám a panstvo. Však milerád, ako chceš, odpúšťam, Královi hrad, sebe lásku beriem. (Vezme ju za ruku.) Kádaš. Hra sa teda dokonáva šťastne! Svet sa nový na Muráni brieždi, čo sny tiché razom nám rozptýlí. Since jaré i mojej zasvieti Službe a dá mi život veselší. Since si ty, velemožný gróf náš, A krásna ty zorenička, grófka! Prijmite mna i ďalej do služby! (Pokloní sa.) Vešelíny. Kádaš, ty môj, ty si verný vždycky, Prijmi tisíc, ako som ti slúbil,

431 V odmenu svojich služieb, dukátov! (Podá mu mešec.) Pri tom máš ruku moju priateľskú A do smrti hradu kastellánstvo! (Podá mu ruku.) Spešne teraz dokonajme prácu. Ty povolaj semo dôstojníkov, A kto by sa protiviť chcel, sviazan A v hlbokú daný buď temnicu. Janko, ty stoj, svalité drž päste, A koho ti ja ukážem prstom, Chvátni ho hneď a poviaž, ako mňa. Kádaš, a ty dones mi od zámku Klúče a pusf dnu cisárske vojsko. Kádaš. Hneď vykonám, ako má byť rozkaz. (Odide.) Mária. Šetri mojich a nelej krv zbrodnú, Ja ťa prosím, Vešelíny krásny! (Hladká ho.) Vešelíny. Nič sa neboj, milená Marína, Krv tu nemá sa vylievať, jestli Zbroj poddajú a nezačnú odpor! Sběhni dolu ty, pobočník, k vojsku, Nech sa valí hore bránou zástup; Čiastku vyved po rebríku múrom a hotové tu stojí na rozkaz. Pobočník. Hneď vykonám. (Odíde.) Sokolovský (vystúpi). Mátohy, či duchy zlé ťa trápia, Mária, že na pomoc voláš mňa? Mária. Nie duchy zlé, ale vzácni hostia Prišli ku nám pre mladú nevestu. Pozri, mladý tuto zať, a ja som Ozdobená na sobáš nevesta.

432 Sokolovský. A ktože ten blažený záletník? Z počtu našich nebude, bo každá Známa mi tvár. A to cudzí parsúnl Jakže mohol vyletieť na zámok? Krýdel nemá! Či ozaj kopýtka Nezradzujú, že je čert pekelný? Mária. Pozor na reč, neurážaj panstvo Môj to cherub, s neba slétlý anjel, A tebe pán, i muránskych hradieb. Sokolovský. Mne jediný je Rákóci pánom; Od neho nech preukáže písmo, Tak uverím. Vešelíny. Písmo mi meč, nepoddajným smrtný. Sokolovský. Kto si, pane? Vešelíny. Vešelíny, tvoj pán. Sokolovský. Ó, zrada zlá! Hore, chlapci, rúbať! (Ťahá meč.) Vešelíny. Chmatnite^ho a poviažte putkom! Janko (chytí Sokolovského). Pán kapitán, skryte meč a poddajte sa s nami pánu grófovi, pánu Vešelínymu; neobanujete. Pôjdeme na svadbu pani prófke & napijeme sa do chuti. Sokolovský (odstrčí ho). Het, smróľatá mrcina, zdochni. (Chce ho preklaf.) Kádaš (vystúpi a chytí ruku Sokolovskému). Stoj, kamarát, Sokolovský! pozde Brániť ty chceš, čo obrániť nelzä. Už je plný vojakov cisárskych Hrad, putami sviazaní už všetci, Hnúť nemôžu sa ti dôstojníci.

433 Pobočník (vystúpi). Roj zbrojených sa valí rebríkom, Tri sto je nás v dvore už zámockom, A tri tisíc hore schodmi stúpa. Vešelíny. Kluče dones, pane kastelláne, Brány celé pootváraj rychle, A dnu voveď moje vojsko na dvor. Kádaš. Osvietený pane gróf, už som bol Kluče habať tamo u vrátnika; On hovorí, že na noc vždy grófka Evka s sebou berie kluče v postel. Čo urobiť teda máme, rozkáž. Vešelíny. Paniu Evu zobud; povedz, že už V zámku stojí Vešelínske vojsko. Jestli nedá klúča ti naskutku, Zajmite ju. Ty pobočník choď s ním. Kádaš. Tak vykonám. (S pobočníkom preč.) Sokolovský. Svet sa musí na caparty tresnúť! Klam pluhavý, zrada, lož a podlosť Rozkladajú svoje hnusné panstvo. Rod rodu vrah, a ty vlasti sladká, Darmo leješ krv ubitých synov: čo dobyjú oceľou v ukrutných Mužia bojoch, to zradí neverné Evorodé plemä žien sebeckých. Kwrtička (vbehne předěšená, hlavnicu na hlave nesúc, volá): • Rata, ludia, rata! Utekajte, nepriate! v zámku. Vešelfny v zámku, utekajte! Rata, rata! (Vybehne dveřmi.) Eva (vystúpi). čo počujem, čo vidím, nešťastná? Spácha na nás zradu vlastná sestra? Odmena to za moju vždy vernú Neskalenú k tebe lásku, sestra ?! Vďaka je to za tie dobrodenia, Môj muž ktoré sto ráz ti dokázal?

43 Prísahy to svedomej plnenia, Vlasti drahej že budeš vždy verná? Oh! a ku tej rodohubnej zradbe Ja sama som pletené rebríky Núkala ti! Oči, kdeže ste mi Zrak poděly! Kde navyklú bystrosť? Že ste lichým nedoviedly fíglom Hned stopu nájsť, chorobu uhádnuť? Však nebudem, nebudem preklínať. Čo kto robí, sebe sám robí to! Nad nami ten vekopravda, sám Boh. Všetko, čos\' nám, čos\' iným navliekla, To na tvoju hlavu biednu skydne. Majže si, maj i dedičné panstvá, I složený rodičovský poklad. Ja z domu preč idem jak sirota. Boh veliký opatrí nás všetky. Ty pamätaj, čo ťa potká ešte! Ked srdce to, čo za tento zámok Kúpila si, k tebe už ochladne A nejakú Lehotianku zachce: Oh, nežaluj na Boha, lež na svú Odrodilú, vierolomnú lásku! Ked měnivý premení čas mysle, Chválu teraz čo donáša veľkú, Trestu hodný to za trest vyhlásia, A strana tá, čo ku nej odchádzaš, Spotvorenú ťa na bok odmrští: Oh, nežaluj na Boha, lež na svú Odrodilú, vierolomnú lásku! Ked lakomý za tvojím bohatstvom Nasnuje svet tebe tiež osidla, Odbere ti majetok otcovský A s palicou ťa žobráckou pošle: Oh, nežaluj na Boha, lež na tú Odrodilú, vierolomnú lásku! Pomni vtedy zradené na sestry 1 Nezhanobuj slávny rod Sečiansky! Přijdi k nám; čoho nemáš ty k nám, to Ja k tebe mať budem, lásku večnú. Dosť teda už! Sokolovský, pod preč! Ved do Košíc ma za Illésházym. Sokolovský. Vesť nemilú donesiem vlastencom! Utratený samoprvší zámok,

Kde složená mala byť posvätná I koruna! Ztratená posádka! A všetko to ženy lesť podvodná. (K Vešelínyrau.) Eáč dovoliť, pane, bych na cestu Grófke mojej, velemožnej Eve Vojska mohol chatrný vziať zástup. Vešelíny. Vezmi nadost si posádky v sprievod! Švagra mi tiež, i celú tú stránku Úctyhodnú v mene vlasti pozdrav. Vlasť si i ja milujem a práva Jej zachovať svate chcem. O krátky Čas sa tichým s pokojom navrátí I zemanom bude sladká svornosť. Eva. Dobre sa maj, ty Muránsky zámok! Orlorodín vysoká kolíska! Hrob blažených rodičov, čo špatnej Nedožili zrady vlastnej dievky. Dobre sa maj a vydaj svedectvo, Jak vzal zkazu pre nevernosť vlastnej Dcéry kedys\' veliký rod Sečianl Zub času vás pokazí, oh, hradby, a s hukotom poletíte v zápol. Po sto rokoch zvedaví potomci Prijdú hladaf, kde to miesto zradné,- Kde pletený zavesen bol rebrík. Plápolavej kolo vatry sadnú, Pri pečeni čakajúc zbojníckej, čas spomenúc starodávny, reknú: Tam, hla, tichá Talia zakvitla, Kde slza ctnej z oka Evy kvapla, Keď šla svetom zradená Marínou. Poďme ďalej — Sokolovský, poďme. (Odídu Eva a Sokolovský.) Mária. Žial mi je, žiar, že sa vec tak končí. Vešeliny. Nič si nerob z toho, pletky ženské! My blažení budeme žiť vedno. Poďme teraz na sobáš víťazne. (Opona.)

Otázka. Povedz mi, dušička, či ma lúbiš verne, či len mne sa smejú tvoje očká čierne. Povedz mi, podám ti kytku orgovánu, ručníček hodvábny, sukňu malovánu, kúpim ti čižmičky pekné z kordovánu. Povedz, anjel zlatý, vyznaj mi úprimne, či bys\' bola šťastnou až do smrti pri mne? Umrel mi tatíček, v hrobe snije matka; nemám brata, sestry, len starostí škriatka: povedz, pôjdeš za mňa, radosť moja sladká? Ľúbim ťa, šuhajko, Iúbim ja od dávna, očaril ma duch tvoj, postava kalavná. Nuž, keď chceš a Pán chce: v šťastí-slasti, boji, vlnobití žitia buďme sebe svoji, nech nás oltár, štóla v láske, slasti spojí. Hv. 20./IX. 1911 Dlhomír Poľský. Skotni. Ako cestou kráčaš na hlinastý Sulkov, blízky Skotne úval trafíš flinty gulkou. Kde tá Skotňa čnie si, kde dve ležia skaly, Kysúc Novomesta šibenice stály. Kysúc Novémesto velmi hrdé, šťastné, že má šibeň svojskú, popravište vlastné. Starožitný stroj to, nie ver\' ledač dáka, ctí sebe ho, váži a neprehajdáka. Ponúkaj dukáty, vínom, pivom poj ho, neodstúpi uikdy od dedictva svojho! Monument to otcov, chlúba dietok, pýcha, ňou potomstvo vďačné povedome dýcha. Keď tajde šaran vše, vlečúc legatúry, s radosťou naň mihne, vlasy našopúri. Keď zolvica, svokra brhlí na moch, raždie, pobozká stĺp chýrny — i žibrienča každé. Majestátny pomník, občianstva to sláva, jemu sa hold večný, česť, veleba vzdáva. O ňom spieva vtáča, hlučné hučia háje, zvučné znejú ódy, čarokrásne báje. U

437 A hla, šibeň túto, relikviu vzácnu, spikli sa Dúlianci, že potupou švacnú. Chceli si jej požčať prosom, tresky-vresky — Ni za milôn rýnských, nie to za groš český. Poholčisko kýsi úhořil pri jarku, stykom v jede bacnul, zabil ženu starkú. Bandúri ho vliekli, súd vyniesol výrok: obesiť ho v Dúbi a to na Nový rok! Na výstrahu v Dúbi! O, chudoba Dúbia! Ako znôti šibeň? Vykreše ju z hlúbia? Hrbí sa, plazí sa magistrátu v Meste: pomožte nám, páni, v rozpakov, súr ceste! Zasadne si úrad, pretriasa vec vážne... Archív nezná česti hanobiacej vášne! I povstane präzes, vreštia hlasy všetky: Šibeň Skotne pre nás, pre naše len dietky! Smutný rychtář Dúbia ku slúžnemu stúpa, šupy ponôs, biedy úpenlivo lupa. Čuhajú čuhári, tesknia nalakanci: nešinie ich škandál, nie sú v harmatanci? Ó, hosanna, hej, haj, nevyfrskli z práva! Mestu skvie sa stĺp len! Sláva pravde, sláva! A letia a pália posvätnej do Skotne a ľúbajú šibeň a venčia ochotne. A vítajú bandu a hodujú pevne a hamčia a lúšu a výskajú revne. A škerí sa národ a pichá a štúra: Namiesto kapúna zožrali kocúra. Od rozkoše čias tých sediac kriči, píska na slovutný výbor pamätné priezviská: Kikirikí! mnav, mňav, amerikán múdry!... Chyť rafiku, músa, udri hubu, udri. Hv. 25./IX. 1911 Blhomir Poľský. Lístok. Nočný vietor vzchopil sa, hned z večera duje: Preto ani nepíšem dnes nič — reálneho; Len čo cítim, čo v mojej mysli existuje. Veď ma znáte, niet u mňa studu falošného.

438 Múr nemal kto vytiahnuť vôkol môjho srdca, Vánkom i prechladnutiu bolo vystavené; Nuž len dojmy vnikaly, ako lúče slnca, Vlohmä ducha spižierne boly preplnené. Túžba vrelá na jednom predmete utkvela, Rozum v mozgu proti nej nič nemal docela... Srdce svoje ani raz kto nerozkolísal, Jak pohne srdcom Iudu? O čom by mu písal? Nie je to maličkosťou s tým sa dať do reči, Kto sa laká učenia, vzdelaniu sa prieči. No mňa teší, kde sa duch z mojeho umiestil, K prácam chuti dodával a vždy prospech veštil. Stojím síce v úzadí a dnes práve vo tme, A predsa kommandujem otázky životné. Tak viem sa do úlohy vžiť, akú mi dáte, Aj som stará, aj mladá — akú si žiadate. Nádeja. A teraz ? . . . A teraz čo už? V dumu sa pohrúž, vzdelávaj mysel: ztiad život vyšiel. Zas v Ďom sa ztratí, už nie nahatý — odetý v skvoste slova, po pôste. Po mukách kríža s Kristom sa sblíža obete rovné, svetlá duchovné. Viera, C^Helenke. Helenka, Helenka, roztomilé dieťa, tie tvoje očičká tak Iúbo mi svieťa, ako dve hviezdičky v čiernej noci, hustej, tie sú leskom-bleskom duši tmavej, pustej. Keó! ja ťa vše spatřím tu v príbytku svojom, odolám, hej, prudkým útrob svojich bojom; zabudnem na všetko, čo ma zjedá, trápi, pěknějšími badám žitia môjho strapy.

Duch tvoj čistý, jasný, myseľ bodrá, dobrá, oj, zahluší snadné smutu-rmutu obra. Mliečko líček tvojich, kde sa ruže kúpu, hryzúcemu hrud mi chláchol dáva supu. Ty srdečnosť rýdza, blahoprajnosť našská, veselosti žriedlo, obetivá láska; švarná kľudu víla, ju neplaší bázeň, sladký súzvuk piesní, šumná nebies báseň. Bečelíš si hřivnu, ceníš, vážiš postat. O, vznešený úkol vodcom dietok zostať! Učíš, cvičíš, šlachtíš bez chvastu, bez pýchy, ty včelička pilná, anjel skromný, tichý. Bár povinnosť viaže, pútajú ťa práce, ochota i vďačnosť rada ko mne chváce; hoc maličkých stálou musíš strážiť vartou, neprestávaš predsa pečlivou byť Martou! Ó, staráš sa o mňa, staráš sa ty nežne, odbavuješ s chuťou drobnosti dňa bežné. Tys\' mi manny pŕškou, ty nektara zdrojom, ó, radosť, ó rozkoš v trudnom bytí mojom. Pánboh tebe zaplať, srnča moje drahé, sprevádzaj milosťou v povolania dráhe. Pánboh tebe zaplať, požehnaj ťa vždycky, ty vesnická nymfa, ty zjav poetický. Hv. 23./IX. 1911 Ľlhomír Poľský. BESEDA. ť*- Kapitolka zo ženskej otázky. — Chcete mať velkých vojevodcov? Zakladajte dobré ženské ústavy... Plukovníkovi, vyrieknuvšiemu tieto slová, povedali, že postavil dobrý paradox, ale že sa sotva vykrúti z neho šťastlivé. — Celkom šťastlivé sa z neho vykrútim, ako vždy, — odvetil penzionovaný vojak. — Len pozorne poslúchajte a jedzte, čo na­ jdete na stole Rozhovor sa viedol na verande dedinského domu, ako bolo vidno, starého, preživšieho niekoľko vpádov nových majiteľov — rôznej kultúry a vkusu. Spoločnosť pozostávala z plukovníka a jeho mestských i dedinských hosti. Obed sa pretiahol, a jarné since, 29*

« 0 hádžuc dlhé tiene, skláňalo sa k ďalekej riečke, dedine, ktorá stála za riečkou, k belasému pásmu lesa na horizonte. — Ak chcete velkých víťažství, — hovorím, — zakladajte ženské ústavy. Ak chcete velkých mužov — a bez nich niet hi­ storie, niet nijakej velkosti v národe, — vychovávajte dobré ženy a matky. — Ale prečože myslíte, — zvolala pekná statkárka, — prečo myslíte, že len v ústavoch vychované dievčatá môžu byť dobrými ženami a matkami? Ja som gymnazistka, a či som ja zlá žena? Arsik, obrán ma! Arsenij Petrovič, — skráteno — Arsik, býva i Persik, nie­ kedy i Pupsik, — zmäteno mlčal. Plukovník ľúbezne súhlasil, že je Mária Grigorievna v svojom spôsobe zriedkavosť, ktorú len preto nechvália, že sa v prítomnosti nehovorí. — A pani Nabojková? Je tiež gymnazistka. Pravda, mala malý román... Plukovník už niečo suchšie poznamenal, že keď je nepríhodne hovoriť o prítomných, je tým nepríhodnejšie o neprítomných, ktorí sa nemôžu ospravedlniť. — Hovormeže, panstvá, vôbec o rudoch bez mien, nenazý- vajúc osôb. A dovolte mne, starcovi, vysloviť presvedčenie, že bý­ valá výchova dievčat v ústavoch bola nepoměrné lepšia, ako v gym­ náziách. Nehovorím o vzdelaní, — ono, pravdaže, máličko krívalo, ale mám na ume mravnú výchovu, nesmierne vážnejšiu, ako trošku algebry a trošku fyziky. — Viete, všelijaké vychodia i z ústavov... zachripel doktor Basov. Jeho žena bola z vyšších kursov ženských a on pokladal ju za svrchovánu ženu. Či staré inštitútky boly všetky ctnostné? Cho-cho... — Nie všetky, ale všetky malý, uznávate, pečať zvláštnej kultúry, mravnej zdržanlivosti, tej ženskej disciplíny, ktorá — ubez­ pečujem vás — je opravdová matka každej disciplíny, medzi inším i — vojenskej. Neodvedieme spor s veľkej témy na malú. Nebudeme lámať kopie za prevahu ženských ústavov alebo otvo­ rených gymnázií. Nazvite ženské ústavy, ako chcete, — kláštormi alebo školami, no rozmýšľajte pozorne, čo je potrebné k utvoreniu budúcej matky. — Veľmi mnoho treba a to isté, čo pre budúceho otca. — Nie celkom to isté. Povedal by som ešte: daleko nie to isté. Od budúceho otca predovšetkým žiada sa umenie zarábať čestný kúsok chleba pre seba a rodinu, žiada sa hrdinský cit povinnosti — v svetskej i hrdinskej službe štátu. Od matky sa žiada, aby bola matkou, t. j . predovšetkým čestnou ženou, spôsobnou dávať mužovi zdravé deti... — Stará história, — uškerila sa suchá madame Basová. — Živý stroj na vysedenie vajec... Kirche, Kúche, Kleider, Kinder. .. Ci tak? To je všetko staré, plukovník.

— I večne nové, ako sama príroda. Darmo myslíte, Tekla Stepanovua, že zákony píťažlivosti, zákony tepla a svetla môžu sa niekedy zostarieť a zmeniť. Celkom tak nezmeniteľné sú i psychické zákony. Možno ich narušiť, ako máte možnosť shodiť sa s verandy, ale pocítite hned, že sa neudrel zákon príťažlivosti, ale udreli ste sa vy. Odstupujúc od večných psychických zákonov pohlavia, ka- ličíme len seba — ale zákony so svojou rozkazujúcou silou zostá­ vajú. No, 6i súhlasíte s mojou myšlienkou, či nie, dovolte mi do­ končiť. Teda, hovorím, ak si človečenstvo žiada pokroku, musí usi­ lovne pestovať plod, ktorý volá sa človekom, a predovšetkým do poslednej jemnosti obrábať pôdu, z ktorej tento plod vyrastá. Dúfam, nebudete sa hádať, že človek vyrastá zo ženského tela. A nielen deväť mesiacov útrobného života, ale i deväť mesiacov pridájania. No v mojich očiach človek rastie nielen z tela matky, ale i z jej duše, z jej srdca, jej láskavých slov a bozkov, jej bez­ senných nocí, vrúcnych modlitieb a večného nepokoja, v ktorých je viac ľudskosti, ako v čomkolvek inom. Pravda, dieťa dosť zavčasu začína odvšadial brať všetko, čo mu je potrebné i nepotrebné, ale matka (hovorím o dobrej matke) zostáva dlho dieťaťu dveřmi do sveta, živým mostom, ktorému sverí svoje životné kroky. Mama — v očiach dieťaťa — je niečo nekonečne verného, spoľahlivého, ako Boh. Na maminých rukách možno zaspať a s maminých rúk možno hľadieť na svet, ako z neprístupného Gibraltára. Mama nezradí, neoklame, nestane sa nevernou, — a ono to cíti, ako kuriatko, ktoré sa pri prvom ngbezpečí hodí matke pod krýdlo, tak i ma­ linký králevič. Sú i zlé matky, nechávajúce svoje deti na starosť pestúnkam a bonnám, aby sa mohly oddať flirtu, no to je odvržok prírody. Opravdová matka — to je počiatok života a jeho dlhé pokračovanie. Ona je deťom najúplnejšie vtelenie božskosti, aké je dostupné našej prírode; nepredarmo bez zbožnenia materinstva niet ani jedného kultu. — A židovský? — Židovský dostáva svoje zavŕšenie v kresťanstve, a do tohto momentu je vôbec nie kult. Ale to je zase iné téma, dovoľte ne­ odbočovať. Keď matka v živote každého z nás hrá takú veľkú úlohu, akože sa nemáme postarať, aby výchova samej matky bola ohradená najväčšou starostlivosťou spoločnosti? V republikách včiel za národnú starosť pokladá sa vykrmovanie kukli, no kráľovské, až božské postavenie má jediná „matka", spoločná mať tohto krýdla- tého národa. — Ale my sme, nazdávam sa, nie hmyz, — poznamenala koketné Mária Grigorievna. — Práve preto, — podchytil plukovník, — nemáme ustupovať ani hmyzu v rozumnosti spôsobe života. Ale náš ľudský spôsob ži­ vota v mnohom, i vo výchove matiek, je počiatočnejší od včelieho. — Ja čakám, — povedal Arsík, — akým spôsobom prejdete od ženského ústavu k armáde a veľkým vojevodcom. — Prejdem neobyčajne prosto. Vychovávajte dievčatá daleko

442 od všetkej nákazy a svodu. Vychovávajte, v nevedomosti o hriechu a v poznaní mravnej povinnosti, ako niečoho prirodzeného a úplne nevyhnutného. Držte dievčatá, ako to bolo v dobrých vekoch kre­ sťanskej aristokracie, — v stálej náboženskej hypnóze, — aby som sa hrubo vyslovil — na uzde vysokého citu cti. Pamätáte hrdinku Corneillovho Cida? Kto pamätá, panstvá? Ukázalo sa, že jej nikto neznal. Plukovník skryl pod fúzami smutný úsmev a delikátne previedol reč na hrdinku Kľúčov šťastia. Posledná bola všetkým známa, bezmála rodná. — Súhlasíte, páni, — pokračoval plukovník, — že zvyk je druhá príroda. Ak dievča ešte doma a v škole privyká oproti všetkému chovať sa s rozvratnou trpnosťou, keď sa ešte v nevin­ nom veku tiahne k narušeniu všetkých prikázaní, hlavne siedmeho, — taká matka celkom mimovolne vnesie i do svojej rodiny ducha lži, klamu, zrady, podvodu a ničomnosti. Deti v útlom veku na podiv chápu všetko, chápu uhádnutím, nie zo slov, ale z chovania ich blízkych, ktorých rozlúšťujú, ako hieroglyfy. Rozvratná matka nemôže mať poriadnych detí, alebo je to aspoň zriedkavosť. I od základu dobré dieťa vychodí veľmi zkaženým z takej rodiny. Na­ opak, matka — — Obávam sa, že teraz spomeniete matku Gracchov... — Nespomeniem, — hoci nepredarmo spomína ju človečen­ stvo a nemôže jej zabudnúť. .. * • Rozdali čaj. Osvietený zapadajúcim slnkom, starý plukovník usiloval sa byť milým oproti svojim hosťom, ale cítil, že je medzi nimi osamelý. Starý, šedivý, so starými ideami i predaniami, po­ dobal sa starému porcellánu a bronzu na svojom stole. — A ja som sa nedočkal, že by ste mi dokázali, akým spô­ sobom v ústave vychovaná matka nabije nepriateľské vojská, — povedal statkár. — Tým istým spôsobom, ako nemecký učitel zničil Francúzsko pod Sedanom, — povedal plukovník. My všetci, páni, opakujeme túto frázu bez dostatočnej pozornosti. Zničil Francúzsko nie prosto učitel, ale dobrý učitel. Rozumiete? Dobrý učiteľ, ktorý vedel vo­ jakom vnuknúť akési dobré, silné city. Zlý učiteľ doviedol by otčinu k porážke. Ale si myslíte, že Nemecku ľahko prišlo opatriť si dobrého učiteľa? Nie tak veľmi ľahko. K tomu cieľu potrebná bola celá revolúcia v školskej výchove. Keď Francúzsko malo Ro- bespierra, Dantona a Marata, Nemecko skoro súčasne malo Pesta- lozziho, Herbarta, Frôbela. Málo sme počuli o tejto nemeckej revo­ lúcii počiatkom minulého stoletia, a bola by veru zaslúžila krajnej pozornosti a skúmania. Ak francúzska revolúcia bola vzbudená veľkými filozofmi Rousseaum, Voltairom, Diderotom, i nemeckú školskú revolúciu pripravili nie menej veľké umy: Kant, Schelling, Fichte. A cieľom tejto dobročinnej revolúcie bolo nielen odviať hypnózu scholastickej rutiny, nielen zošlachtiť výučbu, vráťac ju

k počiatkom zdravého smyslu, ale hlavne uviesť mravnú výchovu. Nemci, pridŕžaní niekolko století k dobrej kresťanskej kultúre, na­ pokon pochopili, že vysoké vlastnosti ducha: povinnosť, česť, muž­ nosť, vernosť, láska k vlasti — sú nie také city, ktoré by samy prekvitaly, ale že potrebujú opatery a zase opatery. Dajúc niekoľkým pokoleniam nábožných a patriotický vychovaných učiteľov, Nemci zo skromného národa — skoro vždy bitého a ustupujúceho Fran­ cúzsku — došli ku svojim skvelým víťazstvám. — Ale ved! sa nemeckí učitelia nevychovávali v dievčenských ústavoch, — zachripel doktor. — Boli vychovaní predovšetkým pod vlivom svojich veriacich a čestných matiek. Všetci, rozumie sa, chápu, že v národnom ži­ vote, ako v organickom tkanive, pracuje nielen jeden element, ale všetky spolu. Nemci sú šťastliví, že do príchodu velkých pädagogov mali ešte celý rad velkýchfilozofov,— pred nimi velký spoločenský systém feudalizmu s kultom svobody a cti a okrem neho cirkev, ktorá tak mnoho urobila za národnú mravnosť. Spoločným úsilím všetkých týchto životaschopných živlov i bol vynesený hlavný reformátor starého Nemecka — učitel. U nás, bohužiaľ, nebolo napohotove podobných živlov, alebo javily sa u nás priveľmi začiatočnými. Skrze všelijaké cudzie vlivy prišli sme k de- kadentstvu s jeho pohlavným i všelijakým rozvratom. Ak je to du­ chovná revolúcia, tak vedie od pomerne dobrého ku zlému, a nie naopak. — A vy zamýšľate ženskými ústavmi potlačiť túto revolúciu? — povedal ktosi. . — Už je potlačená. Ako každý hriech, potlačená je sama sebou. To, čo padá, sa rozbíja, — to je také prosté. Nie je o tom reč, ako rozmetávať rozvaliny revolúcie, ale o tom, ako opraviť spustošené stavisko života. Zdá sa mi, že jeden z najdrievnejších a večných spôsobov uzdravenia spoločnosti je ochrana ženskosti v rodine a škole. Nežiadam, aby sa ženy azda zatváraly pred svetom, no keby odo môa záviselo, do plnoletia všetky diev­ čatá držal by som v zatvorených školách. Kedysi to bolo prijaté v dobrej spoločnosti, a prinášalo dobré ovocie. Vstupujúc do man­ želstva, naši dedovia a pradedovia, našli dievčatá fyzicky svieže, ne­ vinné telom i fantáziou, — inými slovami, brali si ženy úplne vy­ vinuté, ktoré všetku energiu mladosti prinááaly do manželstva. Nevinné nevesty dávaly sebe i mužovi maximum šťastia v samom základe manželstva. Láska, cirkvou požehnaná, skutočne bola blaho­ darná a svätá, lebo nebola poškvrnená, ako teraz často — včasnou zkazenosťou mravov. Z takého spojenia rodily sa čisté a zdravé deti, nepodlomené v počatí všemožnou nervovou chorľavosťou, pro­ duktom včasnej zkaženosti mravov. Vtedy na samovraždu nepomý­ šľali ani dievčatá, ani mládenci, — to bola neslýchaná vec. Mladá žena, neznajúca špatností a ohavností života, prinášala do rodiny určitý mravný tón. Medzi tým, čo je „možné" a čo „nejde", po­ stavená bola nepriechodná priepasť. Každá žena hýbe niekam muža

— alebo nazad, alebo napred. Bývalé ženy hýbaly ich najčastejšie napred, k vysokej mravnej povinnosti. Nehovorím o ľuďoch geni­ álnych, ktorí sa nevychovávajú, ale rodia. No vezmite stredne spô- sobných ludí. Jeden, povedzme, bude vychovaný pod vedením ná­ božnej a dôstojnej matky, druhý pod vlivom rozpustenej nihilistky. Nech obidvaja chlapci budú oddaní do jednej kadetskej školy, nech obidvaja ukazujú včasné úspechy, no ubezpečujem vás, že bude medzi nimi rozdiel ohromný a navždy. — Zaujímavé, aký rozdiel? — A veru ten istý, o ktorom hovorí Lermontov. Po nebi pol­ nočnom letel anjel a niesol do nášho smutného sveta „mladú dušu". Spieval tejto detskej duši nebeské piesne, spieval o velkom Bohu, o blaženosti čistých duší. A čože? Duša detská nezabudla týchto piesní. Odniesla so sebou na celý život ich posvätný tón, k nebu dvíhajúci, výstražný. „I zvukov nebies zamieniť ne mogli Jej skučnyja piesni zemli..." Páni, veď týmto anjelom je dieťaťu matka. Každá matka, ak je hodná velkého tohto pomenovania. Šťastlivý je človek, ak jeho dušu do sveta nesie svetlý anjel a nie mračný. Bohužiaľ, bývajú matky, upomínajúce na nečistých duchov. Nič — okrem samej prírody duše — netvorí takého neodcudzitelného imania, ako materinské naučenia. Či sú svetlé alebo mračné, ony osvetľujú celú vašu životnú cestu. V životnej borbe závety matkine tvoria iste posledný a často rozhodujúci argument. Víťazstvá nedosahujú sa výlučne vedomosťami a talentom. Najčastejšie dosahujú sa mravnou neúprosnosťou, pevným úmyslom plniť svoju povinnosť. Ak máte túto v krvi predkov vychovanú rozhodnosť, ona okrýdfuje i vedomosti a talenty. Ale ak ste naopak, s materinským mliekom vpili za­ nedbávanie povinnosti, nihilistické „všetko je dovolené", tak v naj­ kritickejšej chvíľke, keď je potrebné mať niečo neústupnosti, niečo naliehavejšie napádať, aby ste zvíťazili, zlý duch zašepce: od­ stúp, zachráň si kožu, poddaj sa. A vtedy všetka vaša skvelá vzdelanosť, všetky lacné, ba i drahé talenty — všetko vyjde na zmar... Z hrdinu a víťaza, urobiac krok nazad, nie napred, pre­ mieňate sa v zradcu, preklínaného národom... Z M. Menšíkova: Bohdana Škultéty.