Slovenské pohľady 8/1914

Biskupstvá z doby sv. Štefana. Kozjíma Fr. V. Sasineh. v Naši cirkevní dejepisci zaznávajú kresťanstvo v Uhorsku pred sv. Štefanom a obmedzujú ho len na rímskokatolícku cirkev. Dla toho predpojatia vyhlasujú sv. Štefana za zakladateľa kresťanstva v pohanskom Uhorsku. Sv. Štefan pravda pracoval na uvedení rím- sko-katolíckej cirkvi v Uhorsku1 ), zakladajúc k tomu cielu rímsko­ katolícke biskupstvá; o ktorých chcem tu rozjímať. Ditmar poznačil o tom len toľko, že sv. Štefan, zať Henricha, bavorského vojevodu, z milosti a na povzbudzovanie od cisára Ottu III. (f 1002) zakladal biskupské stolice v kráľovstve svojom, a ob­ držal i korunu a požehnanie2 ) od pápeža Silvestra II. (+ 1003); ale koľko a kde založil, o tom mlčí. Sv. Štefan mal úmysel založiť 12 biskupství, ale v tom mu boli na prekážku — vraj - takí, ktorých spoluúčinkovateľom bol satan3 ). Až Hartvikova legenda väčšia napísala, že sv. Štefan roz­ delil krajinu na 10 biskupství, ustanoviac biskupstvo ostrihomské za hlavu nad nimi*). Táto zpráva pochádza až z pozdejšieho času; lebo dosaváď nikomu nepošťastilo sa určite dokázať ani počiatok, ani pojíet rímsko-katolíckych biskupství z doby sv. Štefana. Že sv. Štefan už pred rokom 1002 zakladal rímsko-katolícke biskupstvá, to mám za isté6 ); premenenie však „starej viery" na „novú vieru" stať sa mohlo len s kroka na krok, nielen preto, aby sa staroverci nebúrili, ale i preto, že museli byť vyhľadaní kňazi 1 ) Exemplo beatissimi regis Stephani, quem ad componendum nove fidei fundamentům in regno Hungariae Providentia Divina degit. Chron. Bud. ap. Podhraczky. Budae, 1838. pag. 336. 2 ) Imperatoris praedicti (Ottonis III.) gratia et hortatu, gener Henrici, ducis Bawariorum, Waic, in regno suo episcopales eathedras faciens, coronam et benediotionem accepit Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 264. Waic, Vác, Vácslav, Venceslav, Stephanius. Podobné premenenie mena Vencianus na Stephanus stalo sa i pri kniežati srbskom, keď pri­ stúpil k Rímu. Acta SS. Hungariae 14. Jan. pag. 20. 3 ) Voluntatis quidem meae fuit duodecim episeopatus, quos in regno meo facere decreveram, episeopis implere; sed retardatus fui aliorum voluntate, quorum, ut arbitror, satanas cooperator fuit. Vita s. Gerardi. 4 ) Provincias in decern partitus episeopatus, Strigoniensem eccle- giam metropolim et magistrám ceterorum constituit. B ) Srov. vyššie poznámku 2. 30

44(-, schopní a hodní biskupstva. Naše domáce diplomy obyčajne sú na­ dačné (donationalia), ale nie zakladačné (fundationalia): teda z nich nemožno udať určite rok založenia. Prvým arcibiskupom ostrihomským menujú Anastáza (Astrika, Radlu), ktorý bol najprv opátom bazilianoy a benediktínov v če­ skom Břevnove, potom opátom kláštora sv. Martina na Pannonskom vrchu. Keby uhorsko-polská kronika bola spoľahlivá, mali by sme tú vec rozhodnutú6 ); ale nemožno sa na ňu opierať. V hodnover­ ných prameňoch však Anastáz (Astrik, Radla) píše sa Ungarorum archiepiscopus7 ); čo neoznačuje jeho arcibiskupské sídlo. Jedna hodnoverná zpráva hovorí o sv. Vojtechovi, že (r. 996) prijdúc do Pannonie uchýlil sa do železného kláštora8 ), ustanovil tam Astrika za opáta; ktorý potom u Sobottina vysvätený bol za arcibiskupa9 ). Tu sa valia na nás otázky: Čo to bol za Sobottin, kde bol vysvä­ tený? Kde sa vzali traja, k tomu predpísaní, biskupi konsekvátori ? Kde bolo preňho určené sídlo arcibiskupské? Tí, ktorí sa len tak voslep opierajú na jalové a nespoľahlivé legendy a kroniky, na pri- pozdné tradície a svoje kombiní cie, nemôžu nám dať ani dostatočnú odpovedi, lebo nemajú primeraného rozhľadu na vtedajšie okoličnosti. Dosavadní naši dejepisci hovoria nám, že sv. Štefan narodil sa v Ostrihome, a to medzi pohanskými Maďarmi (?); že bol tiež pohanom a mal akési pohanské meno Vajk. Ja svojim výskumom prišiel som k tomu presvedčeniu, že sa r. 975 narodil v nadknie- žatskom sídle svojho otca Gesu, totižto v Medliku10 ). Ked Nemci uchvátili mu zeme (Noricum) až po Viedenskú horu, jeho nadknie- žatstvo obmedzené bolo na pannonskú Moesiu medzi Viedenskou horou a riekou Rabou. Túto Moesiu zdedil po ňom jeho syn, ktorý pri krste obdržal meno slovanské Vác11 ); aby sa udržal na knie- 6 ) Praesul Strigoniensis ecclesiae, Astricus nomine ad papám per- venit. Mox Praesul Ungarorum Astricus, ut fidelis nuntius ab apostolica sede... exultans Ungariam veloci cursu properavit. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 503. 7 ) Anastasius Ungarorum archiepiscopus bol r. 1007 pri synode frankfurtskej. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 796. Hefele: Conciliengesch. IV, 665. Ako Ascherius (Astricus) Ungarorum archiepiscopus r. 1012 pri posviacke biskupského chrámu v Bambergu posviacal oltár pred kryptou. Pertz XVII, 635. Slovenský Letopis r. 1899 str. 274. 8 ) Slovenské Pohľady r. 1907 str., 263. 9 ) Qui postea archiepiscopus ad Sobottin consecratus est. Bielow­ ski: Mon. Pol. Hist. I, 154. Zobothin mons. Wenzel: Cod. arp. cont. Vití., 25 ad an. 1262. Slovenské Pohľady r. 1906 str. 162. 1 0 ) Viď Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska str. 87. n. 2, 3, 4. Slovenské Pohľady r. 1907 str. 269 atd. n ) čo maďarskí dejepisci popísali o mene a pohanstve Gesu a sv. Štefana, nie je iné, ako paradoxon. Iste Mesco habuit sororem nomine Adilheidem, quam Jesse (Gesa, Jezaslav), rex Ungariae accepit in nxorem, quae cum esset Christiana (romano-catholica), virum suum Vesse convertit ad fidem Christi (romano-catholicam). Ista post visionem

447 žatskom stolci, spriatelil sa s Nemcami, ktorí mu sľúbili ešte i po­ moc k podmaneniu Pannonie medzi Rabou a Dravou, ako i k vy- prostredkovaniu kráľovskej koruny. Dľa úmyslu Nemcov mal sa stať rímsko-katolíckym kráľom, západnému cisárstvu podriadeným. Nemci mali iste i tú nádej, že sv. Štefan nielen polatinčí, ale i poněmčí svoju monarchiu. Sv. Štefan s pomocou Nemcov porazil soka svojho, strýca svojho, Zarladislava (cára Vladislava), a opanoval Pannoniu medzi Rabou a Dravou12 ). Keď sv. Štefan prostredníctvom cisára Ottu III. (f 1002) ob­ držal korunu od pápeža Silvestra II. (f 1003), bol korunovaný za krála Uhrov, dľa maďarských dejepiscov bol — vraj — koruno­ vaný v Ostrihome, a to 15. aug. r. 1000. Mienka táto opiera sa na nespoľahlivú uhorsko-poJskú kroniku13 ); v najnovšom čase však objavená bola hodnoverná a dôležitá listina, ktorá svedčí, že sv. Štefan korunovaný bol v biskupskom chráme, ktorý kedysi stál na hrade nad Rabom14 ). Ten hrad bol onen Sobottin, kde bol vtedy i opát Anastáz (Astrik, Radla) vysvätený za arcibiskupa15 ). Je mi pravdepodobné, že bol vysvätený prvej, než korunoval sv. Štefana. Kto vysviacal Anastáza na biskupstvo? Dľa cirkevných zá­ konov boli k tomu potrební traja biskupi, jeden konsekrator a dvaja assistenti. Hladať tých troch biskupov je tvrdým orieškom. Pokúsim sa i o to. Keď Ditmar píše, že sv. Štefan zakladal biskupstvá už pred obsiahnutím koruny, to sa nemôže rozumieť ani o Pannonii medzi Rabou a Dravou, ani o Potisí; lebo sv. Štefan ešte nevládol ani tamtou, ani týmto16 ), ale možno to rozumieť len o pannonskej Moesii medzi Rabou a Viedenskou horou, kde po smrti otca svojho Gesu (f 997) stal sa panovníkom. Gesa bol ľahostajný k východnej a k západnej cirkvi; Štefan však úplne přilnul k cirkvi západnej a tak konal dľa západo-cisárskej organizácie cirkvi. Už predtým kedysi boly biskupstvá v Putine17 ), v Starých Hradoch18 ); aPiligrin v svojom liste (r. 975) píše, že štyria biskupi zo slovanskej hierar­ chie pod Mojmírom II. obnovenej zostali v pannonskej Moesii 19 ). per beatum Stephanurn prothorcartyrem sibi revelatam concepit et ge- nuit Stephanurn, regem Ungariae, anno D. 975. Breve chronicon ap. Stenzel pag. 34. Gesa mal bratov Michala a Vladislava, pohanov? Králi Gesa I. a Gesa II. boli pohania? Sv. Štefan pri krste dostal meno Vác, Vácslav, Venceslav ( = Stephanos): teda nebol pohanom! 12 ) Slovenské Pohľady r. 1906 str. 160, 343. 13 j Bielowski: Mon Pol. Hist. I, 504. w ) Slovenské Pohľady r. 1906 str. 162. 16 ) Qui postea archiepiscopus ad Sobottin (Srov. Budatín, Tematín a p.) conseeratus est. Viď vyššie n. 9. 16 ) Slovenské Pohľady r. 1906 str. 261, 343. ") Teraz Pitten na Lajte Slovenské Pohľady r. 1907 str. 88. 1 8 ) V liste pápeža Eugenia II. (824—827) stojí „episcopns Ve- tuariensis", čo je bezpochyby „Vetu—arcensis-\' z Vetus arx, utvorené tak ako Vetusolium z Vetus Solium (Starý Zvolen, Alt Sohl). 1 9 ) Quorum etiam quatuor usque dum Hungari regnum Bawariorum invaserunt... in Moravia (i. e. pannonica Moesia) manserunt.

Škoda, že Piligrin neudáva miest, kde tí štyria biskupi mali sídla. Nebolo-li to v Medlíku 20 ), Putiiie, v Starých Hradoch, ba azda i vo Viedni 21 ), isté je aspoň to, že ten z tých troch konsekratorov Ana- stáza býval v Rábe). Možno je i to, že niektorý i z biskupov ne­ meckých bol takým jeho konsekratorom, aby sa potvrdilo spojenie jeho s_ hierarchiou cisársko-nemeckou22 ). Že by bol Anastáz (Astrik, Radla) vysvätený pre Ostrihom, nikde nečítame, a pravdepodobné je, že za tej doby býval tam sta- roverský arcibiskup23 ), a Anastáz býval ako arcibiskup Uhrov v klá­ štore sv. Martina na Pannonskom vrchu24 ), kým sv. Štefan nenadá ho arcibiskupskými statkami25 ). Že sa Anastáz nepísal arcibiskupom ostrihomským, vysvetľu­ jem si tak, že v tom prípade boli by bývali dvaja arcibiskupi, Se­ bastian pravoslávnym, Anastáz rímsko-katolíckym; čo by bolo za­ vdalo podnet k rozličným treniciam. Krém toho rímsko-katolícky arcibiskup mal svoj obvod (diecézu) na ľavej strane Dunaja; ten obvod vymeraný byť mohol však až po smrti polského kráľa Bole­ slava Chrabrého (f 1025), keď sv. Štefan opanoval Slovensko. Keby ho sv. Štefan bol dal arcibiskupovi Anastázovi na pravej strane Dunaja, 2 0 ) Niekdajšia Faviana, v ktorej je koreň latinský favus (med); pozdejšie Medlicum, v ktorom je tiež koreň slovanský med; pozdejšie Mellicium, v ktorom je už latinizovaný koreň mel (med), genitív mellis. 2 1 ) Slovenské Pohľady ŕ. 1907 str. 262, nóta 18. 2 2 ) Ztadiaľ sa dá vysvetliť, prečo Anastáz ako archiepiscopus Un- garorum zúčastnil sa na synode vo Frankfurte r. 1007 a na vysviacke chrámu biskupského v Babenbergu r. 1012. S 3 ) Slovenské Pohľady r. 1906 str. 158 atď. 2 4 ) Sv. Wolfgang (f 995) býval v Rezne, v kláštore sv. Emme- rama, kde biskupi bývali spolu aj opátmi (monasterium cithedrale); potom však odlúčil biskupstvo od kláštora. Vita s. Wolfkangi ap. Migne CXLVI, 404. Je mi pravdepodobné, že tak bolo i s Anastázom; bol opátom kláštora, ale spolu i arcibiskupom Uhrov. Ačkoľvek bol v Rábe za arcibiskupa vysvätený a tam ako arcibiskup korunoval sv. Štefana, tento predsa v diplome kláštora sv. Martina vraví: „Consiliante domno Anastasio, prescripto abbate et ingiter adiuvante, confertati et laureáti snmus." Laareare id est coronare. Lexicon manuále ap. Migne pag. 1270. Na to poukazujú i okoličnosti tehdajšie; až o. r. 1037 stal sa biskupom ostrihomským, teda asi po smrti pravoslávneho arcibiskupa ostrihomského, Sebastiana. Kapitula ostrihomská spomína sa až v diplome r. 1183. Jemu o to išlo, aby založené boly nové biskupstvá, by tak ako arcibiskup mal pod sebou suffraganov, pod ktorými i z pannonského klá­ štora mohol vykonávať právomocnosť 2 5 ) Z toho, že potom arcibiskup ostrihomský mal početné statky na ľavej strane Dunaja, nenasleduje, že ich obdržal od sv. Štefana ako zakladateľa; boly ony bud darované od rozličných kráľov, v rozličných časoch a pri rozličných príležitostiach, alebo boly od rozličných arcibi­ skupov nadobudnuté. Neznáme diplomu sv. Štefana, ktorý by také statky v sebe obsahoval.

^449 bol by musel ho vykrojit z územia biskupa vesprímskeho, ktoré siahalo až k strednému Dunaju 26 ). Protestoval-li biskup vesprímsky však proti darovaniu dežmy zo Šumavy iŠomodska) kláštoru sv. Martina na vrchu Pannonskom 27 ), tým viac by bol protestoval proti skráteniu svojho územia28 ). Ačkolvek sv. Štefan bol v Pannonii sriadil rímsko-katolícku cirkev latinského obradu, opatrnosť mu radila, aby sa neprenáhlil; ponechal i starú vieru v pokoji29 ), nariadiac len to, že rímsko-ka- toh\'cki biskupi majú právo zakladať fary na území ktoréhokoľvek (staroverského) biskupstva30 ). Z toho asi dá sa vysvetliť, že mnohé, v iných biskupstvách ležiace fary (parochiae exemptae) podriadené boly arcibiskupovi ostrihomskému. Takými vyňatými farami boly: v pečuhovskom biskupstve Pécsvárad, Szajk, Szebény, Szegzárd, Bata, Berkesd, Bozok, Dunafôldvár; v diakovarskom: Esek; v ča- nádskom Segedín: vo vesprímskom Iszkasz, Papa, Somlyó, Vásár- hely, Vyšegrad, Budín, Kostelec (Kesztôlcz); farár v Budaó\'rsi bi­ skupom vesprímskym bol r. 1320 vylúčený z cirkvi, poneváč poddal sa arcibiskupovi ostrihomskému a odoprel dežmu biskupovi ves- prímskemu. 2e ) "Wissegrad, abbatia in dioecesi Vesprim. Fejér: Cod. dipl. III. 1, 310 an. 1221 Búda, villa in dioecesi Vesprim. Ib. V. 2, 134 an. 1273. Búda (vetus) Ecclesiae Vesprim, tributa pendere tenetur. Ib. VI. 2, 319 an. 1301. Héregh, parochia exemta a jurisdictione episcopi Ves­ primiensis et subjecta archiepiscopo Strigoniensi. Schematismus paro- chiarum et parochorum. Budapest, 1894 pag. 104. Také „parochiae exemtae" boly početné po krajine. Ešte to dlho trvalo, kým r. 1470 regulované boly hranice biskupství. I Stolný Belehrad ležal v biskupstve vesprímskom. Migne: Patrología t. XCVII, 486. 27 ) Ne adhuc Ecclesia s. Michaelis (Vesprimiensis) vacua esse videretur, aut Episcopus parrochiamus iniurias, querimonias in collec- tione decimarum pateretur, ei curtem, quae vocatur Corton, cum homi- nibus eidem pertinentibus tradidi. Que usi ipse contra mea statuta quid inique agere vel adquirere voluerit, ante Deum iudicem se contendere sciat. Fejér: Cod. dipl. I, 281. an. 1001. 28 ) Habeat etiam prelibata s. Michaelis Vesprimiensis Eclesia, quam Stephanus, sancte illius Ecclesie episcopus, regit, predictarum ci- vitatum etc. Vesprem, Albam, Colon et Vissegrad. lb. I, 292. an. 1009. 29 ) Grave enim tibi est huius climatis tenere regnum, nisi imitator consuetudinis ante regnantium extitenis regum. Quis Graecus regeret Latinos graecis moribus? aut quis Latinus Graecos latinis regeret mo- ribus? Nnllus. Idcirco consuetudines sequere meas. Monitum VIII. s. Ste- phani 3n ) Concessa etiam mihi beati Patri sedis sancte auctoritate volo, ut ubicunque memorata Ecclesia haberet possesiones nunc vel in futu­ rum in provincia cuiuscunque episcopi vel Ecclesiae, cum dominio tem- porali habeat spirituále; quia etiam sic ordinaverunt sancti Reges. (Ste­ phanus et Ladislaus.) Dipl. Gesae II. an. 1158. Za platnú pokladaná bola zásada: Cujus regio, ejus religio. (Koho pozemok, toho viera.)

450 Darmo Karácsonyi opisuje hranice biskupství už v dobe sv. Stefana. Dlho to ešte trvalo, kým sa tie hranice, menovite hranice arcibiskupstva ostrihomského ustálily, a to dosť neprirodzene, ne­ motorne, ba i nespravedlivé. Tak sa mi zdá, že až po smrti staro- verského arcibiskupa ostrihomského stolec jeho zaplnený bol rímsko­ katolíckym arcibiskupom. Naše diplomy až roku 1037 pripomínajú rímsko-katolíckeho arcibiskupa Dominika. Kedy umrel Anastáz, o tom sú mienky rozličné. Ešte r. 1028 bol živý, poneváč ho v tomto roku navštívil Arnold, mních z Rezná, a pobavil sa uňho za šesť týždňov31 ). Mabillon kladie jeho smrt na 12. nov. r. 103432 ). Druhé biskupstvo za doby sv. Štefana bolo v Rábe, kde opát Anastáz v subottjnskom biskupskom chráme bol na arcibiskupstvo vysvätený a sv. Štefan za rímsko-katolíckeho kráľa korunovaný. Tretie biskupstvo bolo vo Vespríme, založené už pred r. 1000, asi od cára Vladislava (Zarladislao), kniežaťa šumavského33 ); lebo keď ho sv. Štefan porazil, udelil dežmy zo Šumavská (Šomodska) kláštoru sv. Martina na Pannonskom vrchu, biskup vesprímsky proti tomu protestoval, čo by nebol urobil, keby biskupstvo vesprímske bolo bývalo skrze sv. Štefana založené, a keby ten biskup bol ním skrze sv. Štefana vymenovaný býval34 ). Máme síce diplom z r. 1009, vzťahujúci sa na biskupstvo vesprímske; ale Karácsonyi nesprávne ho menuje zakladačným, lebo je len nadačným (donationale). Ač- kolvek ten diplom zdá sa mi byť podvrženým35 ), prijímam z neho len to,_že r. 1009 bol Štefan biskupom vesprímskym. Štvrté biskupstvo bolo pečuchovské, ktorého založenie kladú do r. 1009, ako to má zakladačný a nadačný diplom sv. Štefana (?) nasledujúci: In nomine sancte Trinitatis et indiuidue Unitatis. Stephanus Hungarie rex. Nouerint omnes fideles nostri presentes scilicet et futuri, qualiter nos cum consensu Sanctissimi Apostolici et in pre- sentia eius nuncii, Azonis episcopi, et aliorum omnium fidelium to 31 ) Pertz: Mou. SS. IV., 347. Katona: História critica I. 423. Horváth: A kereszténység elsó százada Magyarországon, 207. Docela teda nesprávne píše Martyrologium rádu sv. Benedikta, že „pridie idus Nov. (12. nov. o. r. 1015) Strigoniae in Hnngaria depositio s. Anastasii, Ep. et. Conf." Dobner. Annales, V., 204. s 3 ) Mabillon: Acta SS. ord. s. Benedicti VI., 68. 33 ) Slovenské Pohľady r. 1907, str. 344. **) Srov. vyššie nótu 28. Biskup vesprímsky vylúčil z cirkvi kňaza v Budaôrsi, poneváč r. 1320 pracoval ua tom, aby fara podriadená bola arcibiskupovi ostrihomskému; r. 1470 Jenô prenesený bol z Vesprímu na Ostrihom; r. 1295 menuje sa Višegrad „parochia exemta" arcibiskupa ostrihomského; Felsô-Iszkász, Papa a Somlyó-Vásárhely náležaly do ves- prímskeho biskupstva. 36 ) Szent-lstván király oklevelei. Budapest, 1891, 57. 1. Je bez ama a (kreni iného) zakončený je kliatbou (ánathemate), na západe ivanou. i f í i X

451 Episcoporuin, Marchyonum, comitum, nec non minorum quóque personarum, erectionem Episcopatus, qui vocabitur Quinqueecclesi- ensis, statuimus in honore Dei et Omnium Sanctorum, Boniperto ibi Episcopo facto; privilegiis terminisque ordinavimus et confir- mavimus. Primům terminům Zemogny viculum usque ad Thapeon vicum posuimus; secundum Ozova, donec perveniatur ad aliam aquam, que Lupa nuncupatur. Tertium Kopus usque ad Almas aquam. Quartum, ut dicitur Kwarok, sieut incipiens a Ľanobyo super Zavum fluvium terminatur. Et ut hec noslre ingenuitas auctoritatis stabilis et in- convulsa permaneat, hanc cartam inde conseriptam Sigilli nostri impressione insigniri iussimus. Signum Stephani regis Hungarie. {Jdos terminos si quis violare presumpserit in posterům, componat centum libras auri optimi, medium Camere nostre, ac medium pre- fato Episcopatui ac Rectori eius. Et ut plus divine ira oceursum paveat, sciat se a Deo Patre et Filio et Spiritu saneto, et gloriosa Dei genitrice Maria, a saneto Petro Apoštol o, in cuius honore supra- memoratus constructus est Episcopatus, perpetuo anathemate damp- nandum et ante tribunal Christi rationem redditurum. Datum de- čimo calendas Septembris Indiccione septima, Anno inearnationis Domini millesimo nono, pio Stephano regnanta anno nono. Actum in civitate Jauryana. Ja verím, že sv. Štefan založil a nadal biskupstvo pečuchovské, ale verím to nie na základe tohoto diplomu. Verím na základe ži­ votopisu sv. Gerarda, kde čítam, že Gerard (o. r. 1015) bavil sa u Maura, biskupa pečuchovského 3 6 ): teda tento Maurus už predtým bol biskupom pečuchovským. Bol to Maurus L, poneváč Maurus II. až r. 1036 stal sa biskupom 3 7 ). Tamten Maurus bol učeníkom sv. Vojtecha o. r. 996, bezpochyby v dočasnom železnom kláštore\' 8 ) a potom v kláštore sv. Martina na Pannonskom vrchu, odkial po­ slaný bol za biskupa do Pečúchova. Bol-li Maurus I. a 6 rokov bol tam biskupom, stal sa ním r. 1C09. Toto datum jeho poslania za biskupa, spolu i datum založenia pečuchovského biskupstva, udržalo sa v ústnom podaní a upotrebené bolo i od skladatela vyše udaného diplomu. Karácsonyi zastáva síce hodnověrnost toho diplomu 3 9 ), ale ja sa k nemu nepripojujem; lebo: a) Dla toho diplomu Bonipert mal byť roku 1009 prvým bi­ skupom pečuchovským. Je síce pravda, že bol Bonipert, na ktorého Fulbert, biskup charnotský (Chartres vo Francii), poslal list, ako na spolubiskupa 4 0 ); ale toho Fulberta nachádzame až r. 1050 na 3 6 ) Slovenské Pohľady 1908, str. 30. 3 7 ) Maurus episeopus est effectus. MS. Chron. ap. Pray: Disser- tatio de s. Emerico, pag. 91. 3 8 ) Slovenské Pohľady r. 1907, str. 263. **) Szent-István király oklevelei, Budapest, 1891, 40 1. 4 0 ) Saneto ac venerabili Coepiscopo suo Boniperto F(ulbertus £arnotensis episeopus). Fejér: Cod. dip. I., 287.

452 synode rímskej41 ): teda nebol súveký Maurovi I. o. r. 1009—1015. Mohol byť súveký len Maurovi II., ktorý sa stal biskupom peču- chovským až r. 1036. b) Ten diplom nemáme v pôvodine, ale len v priepise roku 1404, a tak nemôžeme mať k nemu úplnej dôvery, a to tým menej, že jeho tvárnosť a obsah nezodpovedá okoličnostiam. c) Karácsonyi síce dokazuje, že jeho sloh podobný je cudzo­ zemským západným diplomom: ale čo z toho nasleduje? To, že skladatel diplomu r. 1009 bud z cudzozemských diplomov alebo z diplomatických vzoriek (formulárov) naznačil si vety, bez toho, že by ich bol použil primerane okolnostiam. Darmo Karácsonyi chce zavrátiť námietku Horvátovu proti diplomu, že v ňom spo­ mínajú sa „Marchiones"; lebo skladatel diplomu nemal voslep si vypísať hraničných grófov (Marchiones, Markgrafen), ktorých v Uhorsku za doby sv. Štefana nebolo. d) Priepis diplomu má dve čiastky: diplom sv. Štefana a oby­ čajné anathema. Sv. Štefan v prvej čiastke končí tými slovami: „hanc cartam inde (?) couscriptam Sigilli nostri impressione insigniri iussimus" a prepisovatel (transsumtor) pridal: „Signum Stefani regis Hungarie". Nuž čo znamená to „inde conscriptam" ? Toto mohol povedať nie pisatel, ale prepisovatel diplomu. To „signum Stefani regis Hungarie" buď označuje pečať sv. Štefana, alebo miesto, kde mala by byť pečať sv.. Štefana. To prvé neobstojí, lebo pečať sv. Štefana mohla byť len na pôvodine, ktorej niet, no nie na priepise r. 1404. Ob- stojí-li to druhé, v tom prípade dokiaľ nevynde na svetlo ten diplom r. 1009 v svojej pôvodine i s pečaťou sv. Štefana. V druhej čiastke je vyslovené anathema nad tými, ktorí by dopustili sa „in posterům" bezprávia na majetkoch sv. Štefanom darovaných. To „in posterům" zdá sa predpokladať, že bezprávia páchané boly na týchže majetkoch. Či pred r. 1009, alebo pred r. 1404? Je to záhadou. e) Porovnáme-li prvú čiastku diplomu s jeho druhou čiastkou, pozorujeme protimluvu; V prvej čiastke stojí, že to biskupstvo za­ ložené bolo ku cti Všech Svätých, a v druhej čiastke, že sa to stalo ku cti sv. Petra apoštola. f) Karácsonyi uznáva, že „Stephanus rex Hungarie" je ne­ obyčajné miesto „rex Ungarorum", a poukazuje na ravennátsky diplom, v ktorom tiež seba tak menuje. Áno, v ravennátskom di­ plome stojí „rex Vngarie", nie však „rex Hungarie". To H až po- zdejšie sa užívalo. No mne viac do očú padá výraz „in civitate Jauryna". Najstaršie meno Rábu bolo Arrabo (ad Rabam flumen), pozdejšie Gouru, Gewr a p.; čo má koreň v slovanskom Gora. I maďarské Gyór utvorené je z toho koreňa. Až r. 1138 Bela II. píše ho Jaurinum čili Geurinum42 ), poneváč vo švabachu G bez 41 ) Hefele: Conciliengeschichte IV., 741. Bonipert bol coepiscopus- Fulberta asi preto, že boli oba pod tým istým metropolitem. *2 ) Viď: Slovesnosť. V Skalici, 1865, str. 149,

puntíčka nad ním číta sa ako J (na pr. Gesa = Jesa, Jesse; Giskra = Jiskra, Qežiš a Ježiš atď.) Za doby sv. Stefana hrad na Hore (Gore) nad mestom Rabom menoval sa Sobottin. g) Ešte mám jedno, čo ma pri tejto otázke znepokojuje, to­ tižto, že sv. Stefan dľa toho diplomu daroval pečuchovskému (pätikostolskému) biskupstvu „Quartum, ut dicitur Kwavok, sicut incipiens a Danobyo super Zavum terminate". Karácsonyi dobre poznamenal, že sa tu rozumie Sriemsko. Je pravda, že Turcae (mahomedánski Bulhari) tým územím o. r. 950 vládli4 3 ); ale za doby sv. Štefana Sriemsko malo svojho panovníka, ktorý bol od posla cisára Basilia (975—1028) zavraždený a Sriemsko bolo cisá­ rovi podrobené4 4 ). Krém toho až sv. Vladislav, král uhorský, prvý prekročil Dravú (o. r. 1091): teda biskup pečuchovský za doby sv. Štefana nemal čo hladať medzi Dravou a Savou. h) Že skladatel toho diplomu pomiešal chrám Všech Svätých s chrámom sv. Petra, mohlo sa stať tak, že krém chrámu sv. Petra bol tam i chrám Všech Svätých, ktorý v dobe panovania tureckého nad Pečuchovom bol daný do úžitku kresťanom. Odkial objasniť názov „Quinque ecclesiae" ? Karácsonyi za­ vrhuje mienku tých, ktorí to stotožňujú s názvom „Quinque basi­ licae", aké pripomína Anonymus Salisburgensis; lebo — vraj — nedá sa dokázať, že územie biskupstva pätikostolského bolo pod arcibiskupom solnohradským. Sám však to meno Quinque ecclesiae" necháva bez vysvetlenia. No historikom známo je, že cisár Karol Velký rozoprú medzi patriarchom voglejským a arbibiskupom solno­ hradským r. 798 tak vyrovnal, aby arcibiskup solnohradský vládol nad územím na ľavej, patriarcha voglejský nad územím na pravej strane Dravý4 6 ): teda latinský arcibiskup solnohradský vládol nad Pannoniou medzi Dravou a Rabou a v tejže Pannonii ležaly aj Quinque basilicae. Je pravda, že biskupi bavorskí r. 900 žalujú Uhrov, že tak spustošili Pannoniu, že nezostal tam ani jeden chrám (latinského obradu). Toto spustošenie však dotklo su len územia biskupstva pasovského medzi Rabou a Enžou, a nie územia arcibiskupstva solno- hradského medzi Dravou a Rabou, kde ležaly Quinque basilicae4 6 ). 4 3 ) Habitant quidem trans Danubium flumen Turcae in terra Mo­ ravia (na Potisí) atque etiam ulterius inter Danubium et Sabam fluvios. Const. Porph. ap. Migne CXIIL, 327. 44 ) Slavoniáról. Podhradezky. Budán, 1837, pag. 13. Krajner: Staatsverfassung Ungarns. Wien, 1872. S. 51. u. s. w. Kláštor sv. Demetra (Mitrovica) nad Savou bol rozdielny od kláštora sv. Demetra (de magno Ylicio) nad Dravou. Tovaryšstvo III., 42 n. 80. Asi Illoška v Baraňanskej stolici. Korabinský pag. 261. 4B ) Opera s. Paulini ap Migne XCIX., 73. 4 6 ) Et foris civitatem ad Dudleipin, ad Ussitin... ad QuiĽque basilicas temporibus Linpramrai (836 — 859) archiepiscopus dedicatae sunt ecclesiae. Anon. salisb. ap. Ginzel B. Monum. epist. pag. 54. Ba­ silica, ecclesia, templům, aedes, ba i capella a capellania užívaly sa sy-

Bol-li sv. Štefanom obnovený chrám sv. Adriana nad Sálou*7 ): prečo by nebol mohol byt obnovený nim i chrám pätikostolský? Konečne nezdá sa byť náhodou, že založené bolo biskupstvo r. 1009, z ktorého pochádza i nadačný diplom biskupstva vesprím- skeho*8 ). Biskupstvo pätikostolské vykrojené bolo z biskupstva ves- prímskeho: teda sv. Štefan za skrátenie diecezánskeho územia dal Štefanovi, biskupovi vesprimskemu, náhradu. Dosavád! sme vykladali založenie biskupstva pečuchovského, nie však i založenie jeho chrámu katedrálneho. Je to otázka tiež záhadná a nevybavená. Šimon Keza vraví, že král Peter umrel r. 1046 a pochovaný je v Pätikostoloch, ktoré bol založil; a Kronika Budínska, že pochovaný bol v basilike pätikostolskej, ktorú bol za­ ložil; Ján Turčan hovorí ešte viac, že pohrobený bol v pätikostol­ skej basilike sv. Petra, ktorú bol založil: teda nie sv. král. Štefan? Jestli sa v tom nemýlim, sv. král Štefan založil a obnovil tam chrám Všech Svätých, a jeho nástupca, král Peter, založil chrám k úcte sv. Petra apoštola, krstného svojho patrona. Dia tejto mieuky prvá časť hore podaného diplomu vzťahovala by sa na sv. Štefana, druhá na Petra. Ačkolvek som tu obšírne vykladal založenie biskupstva peču­ chovského, prichádza mi na mysel ešte i tá otázka: ako sa to stalo, že arcibiskupovi ostrihomskému ako „parochiae exemtae" podria­ dené boly fary biskupstva pečuchovského: Bata, Berkesd, Bozók, Duna-Fôldvár, Pétsvárad, Szajk, Szebény a Szegzárd? Ja, majúc ohľad na tehdajšie okoličnosti, nachádzam tento postup v cirkev­ ných veciach: v Pannonii za doby cisára Konstantina Porph. (T 960) bola cirkev carihradská; cár Vladislav (Zar Ladislaus) pracoval na uvedení, čiže na zotavení rímsko-glagolskej cirkvi; ostrihomskí ar­ cibiskupi snažili sa rozširovať rímsko-latinskú liturgiu po celej kra­ jine, a tak povstaly i v pečuchovskom biskupstve „parochiae exemtae" latinského obradu. Je mi pravdepodobné i to, že za doby sv. krála Štefana bi­ skupstvo pečuchovské bolo rímsko-glagolské, ale jeho nástupca král Peter, horliac za obrad rímsko-katolícky, premenil rímsko-glagolské pečuchovské biskupstvo na rímsko-latinské, ale po jeho smrti vbúrach r. 1047 stalo sa naopak. Piate biskupstvo z doby sv. Štefana je kaločské, o ktorom sa dosavád! velmi mnoho nesprávneho popísalo 49 ). Pomýlení sme boli falošným diplomom kláštora na Železnom vrchu (Montis ferrei), kde stojí „per ministerium domini Astrici, Colocensis archiepiscopi et nonymne. Lex. man. ap. Migne pag. 204. Korabinský, ktorý znal päti­ kostolský chrám, poznamenal, že z chrámu išlo sa do 4. kaplnôk: teda chrám so 4. kaplnkami skutočne tvoril 5 basilicas (srov. nótu 47.), pat kostolov, fiinf Kirchen. 47 ) Slovenské Pohľady 1908, str. 152. * 8 ) Slovenské Pohľady 1908, str. 155. *9 ) Viď moje Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska str. 136, n. 4. Pauler: A magyar nemzet tôrténete. Budapest, 1893, 90. 1.

4Ô5 primi abbatis proscripti monasterii... confirmavimus... Anno ab incarnatione Domini MXV". Pôvodina — vraj — zhorela, a zostal len jej priepis, ktorý sa pred ohňom zachoval v izbe opátovej. Král Gesa II. r. 1158 tento priepis potvrdil. Astrik (Anastas, Radla) bol ovšem prvým opátom kláštora na Železnom vrchu (Monte ferreo), ale v Železnej stolici (Castro ferreo), potom stal sa opátom kláštora sv. Martina na Pannonskom vrchu a arcibiskupom Uhrov50 ), ale nebol ani opátom pečuchovského klá­ štora, ani arcibiskupom kaločským. Ačkolvek nedá sa o tom pochybovať, že sv. Štefan mal starosť i o lavo-dunajské Uhorsko61 ), predsa nezaložil i tam arcibiskupstvo, ale len biskupstvo, lebo synoda za krála Kolomana r. 1111 vydr­ žiavaná spomína len Laurenta, arcibiskupa a metropolitu ostrihom­ ského s 10 suffraganmi62 ): teda i biskup kaločský bol len suffra- ganským biskupom. Keď sv. Štefan r. 1002 podrobil si Potisie, našiel tam kre­ sťanov východných (Grékov, starovercov); choval sa k nim passívne53 ); podržal si len právo zakladať rímsko-katolícku cirkev v ktorom­ koľvek pravoslávnom piskupstve54 ), a dla tejto zásady založil i ka- ločské biskupstvo na území pravoslávneho arcibiskupa v Báči55 ). V diplomoch spomínajú sa kaločskí biskupi: Desiderius, 1075; Fabianus, 1093; Tulbertus (Fulbertus), 1111; Paulus, 1111—1113; Anareas, 1176; až počnúc od Pavla, 1188, boli v Kaloči arcibiskupi. Ich suffraganmi boli: zagorský (sedmohradský) a zagrebský50 ). Šieste biskupstvo bolo v Jágri57 ). O jeho počiatkoch nemáme 60 ) Slovenské Pohľady r. 1907, str. 263. B1 ) Slovenské Pohľady r. 1906. str. 228. 52 ) Hucusque capitula de synodalibus decretis Laurentii, archi- episcopi Strigoniensis metropolitám et decern suffraganeomm snorum. Péterfy: Concil. Hung. I., 55, 62. 5S ) Viď vyššie nótu. Srov. životopis sv. Gerarda. Slov. Pohľady 1908, str. 24. 54 ) Viď vyššie str. 449, nótu 30. 5 5 ) Slov. Pohľady r. 1907, str. 234. Trvalo dlho, kým biskup ka­ ločský preniesol na seba titul arcibiskupa kaločského a podrobil si i jeho diecézu. Zaznávajú to len slepci, ktorí svevoľne nechcú vidieť kresťan­ stva v Uhorsku pred sv. Štefanom. 5 6 ) Metropolis civitas Colocensium, civitas Ultrasilvaniensium, ci- vitas Zagrabiensium. Provinciale vetus ap. Migue XCV1L, 466. V di­ plome r. 1111 ešte sa nespomína sedmohradský biskup, ale v diplome r. 1113 sa spomína; čo je znamením, že sedmohradské biskupstvo (episcopatus ultrasilvanus) založené bolo až medzi rokom 1111 a 1113 a nie pod sv. Štefanom. Báčsky arcibiskup nespomína sa ako suffragan kaločského, poneváč trval ďalej ako arcibiskup pravoslávny. 5 7 ) Latinsky Agria, z neho povstalo slovenské Jáger (Jagria, tak ako eden a jeden, ako a jako a p.); maďarsky Eger, nemecky Erlau. Už uhorsko-poľská kronika k r. 1000 spomína „civitatem Agriensem". Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 505. V diplome r. 1297 civitas Agria.

456 hodnoverných svědectví; až r. 1261 diplom Belu IV. naznačil, že biskup jágerský musí byť šľachtic, poneváô musí byť chovateľom najmladšieho královiča, ako to svätí králi uhorskí (Štefan a Vla­ dislav) boli nariadili58 ): teda jágerské biskupstvo r. 1261 pokladané bolo za biskupstvo sv. Štefanom založené. Z diplomov známy je dla mena až Procopius r. 1102, r. 1111 Volfanus a 1135 Bistrius. Já­ gerský biskup bol suffraganom arcibiskupa ostrihomského59 ). Až r. 1804 stal sa arcibiskupom, a suffraganmi jeho stali sa: spišský, rožňavský, košický a satmársky. Siedme biskupstvo bolo čanádske, ktorého počiatok obšírne opísaný je v životopise sv. Gerarda6C ). Iné biskupstvá sv. Štefanom buď neboly založené, alebo boly pozdejšie legendami bezprávne sv. Štefanovi pripísané61 ). Fejér: Cod. dipl. VI., 996., 1262 civitas Agria. Wenzel: Cod. Arpád. VIII., 41. Iste tak pomenovaný bol z Hagrim (Agareni), ako osada mahomedánskych Bulharov, tam pod Arpádom bývavších. 6S ) Hoc non praetermittimus, quod, si aliquo tempore reges Un- gariae quatuor filios habuerint, episcopus Agriensis quartum custodiet, prout hoc a sanctis Regibus exstitit ordinatam. Fejér: Cod. dipl. IV., 3, 33. Vacante šedé Agriensi nullas alius posit eligi in episcopum, nisi nobilis genere et iuris peritus... qui in custodia regis filio impendenda regi et regno fideliter possit deservire; quum idem episcopus Agriensis ex statutis sanctorum Regum locum nutricis teneat. Endlicher: Monum Arpadiana pag. 531, an. 1271. 5 9 ) Metropolis civitas Strigoniensium, civitas Agriensis, civitas Nitriensium, civitas Watiensium, civitas Jeuriensium, civitas Bespri- miensium, civitas Quinque Ecclesiarum, civitas Guaradiensium, civitas Morisennensium (Čanád). Provinciate vetus ap. Migne XCVIL, 465. 6 0 ) Slovenské Pohľady r. 1908, str. 24. C1 ) Vacovské skrze krála Gesu I. (f 1077), bihorské čili velko- varadínske (velehradské) skrze sv. Vladislava (f 1095), nitrianske skrze Kolomana (f 1114). Pridáme-li k nim biskupstvo zagorské (ako je pí­ sané v listine soboru nitrianskeho z r. 1111), čili sv. Vladislavom zalo­ žené biskupstvo eagrebské, najdeme, že r. 1111 Laurent, arcibiskup ostrihomský, skutočne mal pod sebou 10 suffraganov. Srov. n. 57. Le­ gendy tento stav uhorskej hierachie r. 1111 preniesly do doby sv, Štefana.

457 Zo Španielska. Zápisky cestovateľa. S" -— Podáva Kornel Stodola. (Dokončenie.) Saragrossa. Odchod svoj z Madrida nemohol som odkladať ešte ďalej; už bol svrchovaný čas pospešiť ku mojim na Rivieru. Conciergovi (portýrovi) zanechal som pre celé slúžobníctvo 10% svojho účtu, ako prepitné. Učiní to tu preto viac, lebo denne platil som 12 peset (frankov) penzie. Obsluha bola spokojná. Španielčani vcelku videli sa mi velmi statočnými. Na železnici upadol som do rúk interpretovi, tedy tlmačovi. Ako pobádal, že nosič ma nerozumie, hneď pribehol ko mne. Od spoločnosti platení títo tlmači mali by vlastne zadarmo poslúžiť. Ale číhajú ako pavúci na muchy, na cudzincov. Prilepia sa na nich. Robia mnohé len naoko potrebné práce, aby takto mohli zarobiť si vedľajší groš. Na raňajky proboval som fánky; sú tu velmi oblúbené pod menom pestiňoz. Stanica Madrid leží, ako na tabulke na stene vidno, vo 621- metrovej výške nad morom. Pred odchodom vlaku plno sveta. Bol to miešaný train s troma triedami. Vedia nášho vozňa prešla veíká rodina vyprevádzať muža, stojaceho v najlepšom veku. Boh vie, kam pošiel. Dojemné bolo vidieť, ako sa nemohol rozlúčiť so svojou starou šedivou matkou. Dobrá statočná tvár, zaliata slzami, urobila na každého hlboký dojem. Nikde nebolo vidno posmešného úsmevu. Je niečo vzneše­ ného v tejto bezhraničnej láske materinskej. Keď vidí takúto scénu, komu by sa nepredstavila dobrá, utrápená tvár vlastnej matky! Zas putujeme pustým polom castiliánskym. Čulá, živá metro­ pola kýva nám už zďaleka. Pred sedliackymi osamelými gazdov- stvami priahajú karetty a vozy. Záhrady ohradené sú miesto dre­ veného parkanu hrubánskymi múrmi. Na ceste stretáme cele málo vozov, viac jazdcov na koňoch, na muliciach alebo somárikoch. V poli pracuje sa už veselo, tiež zväčša na muliciach alebo juncoch. Dvoje cele malých detí poháňa s krikom somárika, ťažko naloženého drevom. Pod bočným múrom hospodárskych stavísk kurie zemianskej vydlabané sú pivnice do červenej hliny. Ponad rieky vedú massívne starosvetske sklepené ťažké mosty. Na vlnistej rovine po poliach sejú pšenicu. Míňame niekolko me­ stečiek. Na starobylých vežiach cez vysoké, mohutné obloky vidno zvony. Arcos de medinacelli je menšia stanica. Obdivovaii sme ta­ mojší kroj: brunasté, krátke nohavice po kolená, čierny opasok z plátna, biele štrimfle a jasnú obuv z plsti. Na jednom kraji no­ havíc visia po členky čierne stužky a dodávajú šatám koketnosti. Na hlave nosia krížom previazanú červenú šatku, tak že temeno

hlavy zostáva, ako už spomenuté, cele holé i na slnci a v daždi. Kraj je pustý, prejdeme i 20—30 kilometrov, kým vidíme nejaké bydliště. Na vrchu saracénska veža a pod nou siní sa dedinka v teplom jarnom svetle. Úzke domy sú stavané často na poschodie. Strechy pozostávajú z čistých válovkov. Touto istou traťou cestovali sme pred pár dňami nocou a včas ráno. Ale vtedy zalahly krajom osuhle. Velmi mnoho oviec pasie sa po zúhorenom, ešte cele pustom poli. Všade, i zblízka i zďaleka, zôkol-vôkol, kdekoľvek hodí okom, pozdravujú nás so skalnatých výšin rumy zámkov, kostoly, rozvaliny strážnych veží. Veď na Rýne tiež vidno staré hrady; tu celé refazy z nich ťahajú sa po holých vŕškoch, strmých svahoch. Kam sa podel kvet rytierstva Castílie? Po rozrumených te- remoch ich hradov, kde sústrednil sa niekedy skvost západu s po­ éziou orientu, duní vietor, po korridoroch šľahá dážď. Dnes ešte títo svedkovia niekdajšej slávy dvíhajú vždy svoje pyšné hlavy a cimbury do jasného vzduchu. Veď ucho ešte zdá sa počuť z tých vrchov zvuky. A keď človek zahladí sa na tie malebné rozvaliny, ani nebadá, ako dušu objíme mäkkými ramenami fantázia a nesie ju do starých rytierskych časov španielskych. Veď Castilia bola vždy domovinou najslávnejšej šlachty, tej opravdovej sangre d\'azul. Rytier španielsky starých časov hľadel tiež slúžiť svojím spôsobom ideálom. Ženská krása, nežnosť a česť, tento najpôvabnejší kvet vtedy bohatej zeme, boly vždy ich modlami, ale mnohý z nich postavil si za životný cieľ poskytnúť záštitu i biednym a utiesneným. V ideálnej borbe za kríž proti polmesiacu nejeden vycedil svoju krv. Či už v križiackych vojnách na piesku horúcej Galilei a či už v boji proti Ommeyadom a Sassanidom. Časy a mravy změnily sa. Nekonečný prepych nemal dosta­ točného hmotného podkladu. Studnice dôchodkov zapchaly sa úplne. Vyčerpané boly na dno. Darmo hľadeli reštaurovať sa výpravami do Novej Hispánie. Darmo vyrabovali stáročné poklady azteckých Teocallov. Márne naplnil biedny Atahnalpa Pizzarovi teremy drahocen­ nosťami. Ako mercennárovi, ktorý cez jednu noc prehral v kostkách ozrutné zlatokované since Inkov, tak i druhým mizlo bohatstvo, ako piesok z ruky. Jednako romantika a poézia dodala istého nádychu smelým podujatiam chudobných, ale hrdých conquistadorov castiliánskych. či plienili desné modly chrámov pohanských, či sa plavili po ne­ známych riekach, cez pusté doliny, kde od tých čias nikdy ne­ vstúpila noha bieleho človeka. A zas ich vidíme na závratných zasnežených Nevadách, hoci aj zradou mileniek hladať ložiská striebra a zlata. Hnať sa v ne- uhasitelnej žízni nekonečnej hrabivosti v šialenej honbe za fantómom El Doráda. Všade ich sprevádza človek so zatajeným dychom. Ich odvaha, ich nadľudské trudy naplniť musia dušu nekonečným ob­ divom. Dnes všetko, pravda, pominulo sa. Zatíchly polnice i cvengot

459 palošov pestrej čaty. Kosti ukrutných, ale chrabrých synov Castilie belejú sa, práchnivejú v temných slujach Kordiller! a na šírych poliach novej Hispánie. Len akoby v nevysloviteľnom žiali, hladia bez sĺz tie pusté, prázdne okná otcovských hradov za svojimi bý­ valými pánmi ponad brehy, ponad nivy. „Všetka sláva poľná tráva." Ako inde, tak i v Španielsku vidíme, že kým rytierstvo slú­ žilo najvyšším cieľom, kým spočívalo na silných etických základoch, tak malo oprávnenie. Len keď neskôr za príkladom dvora vtrhol pôžitkársky svetový náhľad do jeho stredu, keď pod skvostným zo­ vňajškom nažívaly duté natresnuté duše, bez všetkého mravného obsahu, keď ich trieda začala viesť stavovskú, vydieračskú politiku oproti výrobným vrstvám, ako to dnes vidíme aj inde, vtedy započal sa úpadok, dekadencia romantického rytierskeho a zemianskeho stavu, ktorý nie moderné idey, nie vynález pušného prachu, ale vlastná duševná lieft povalila do prachu. Medzitým vyšlo since na zenit a zaplavuje zlatou farbou celý kraj. Na brehoch už teraz za včasnej jari povyschýňaných riek rastú tamarisky. Keď takto hľadím na túto dnes ozaj opustenú, zabudnutú zem, na túto krajinu v rumoch, príde mi na um, akú výtečnú polohu má naše Slovensko pri mohutných kultúrnych strediskách, na hlavnej čiare medzi východom a západom, na veľkej hradskej ceste, kadiaľ stúpajú nielen národy, ale i myšlienky. Tu je zvláštna mi­ nulosť, nám otvára sa budúcnosť. Primálo ťaží dnes z toho Špa­ nielsko, že dávna morská cesta vedie popri jeho brehoch. Ale ono tiež neostane v svojej terajšej strnulosti. Keď pozřeme totiž bližšie na charakter Španielčana, pobádame v ňom také vzácne črty, akým nenajdeme chytro páru. Už Strabo vyzdvihol, že naj­ vypuklejšie príznaky kmeňov keltiberských sú odvaha, ktorá stupňuje sa až po pohŕdanie smrťou, žatým láska ku svobodě, striedmosť a miernosť v potrebách telesných. Dobrí znatelia kraja a Iudu vy­ zdvihujú u Španielčanov prudkú náruživú povahu, veľmi vyvinutý národný cit, sebavedomie a smysel pre svobodu. Z týchto vlastností vyplýva u nich hrdý cit česti, spojený s nedôverou oproti všetkému cudziemu. Alkoholizmus nepočíta tu toľko obetí, ako inde. Naproti tomu požíva Španielsko smutnú povést ohľadom kriminálnych zlo­ činov, tam kráča na samom předku. Zo 100.000 smrtných pádov býva násilných až 10.000. Ako ich zvláštnu vlastnosť treba spomenúť urputné, neústupné pridržiavanie sa od otcov zdedených obyčajov a ustanovizní. Tiež úprimnosť, často presahujúcu hranice zdvorilosti. Každý, i najnevzdelanejší, negramotný roľník žije ešte vždy v rozpomienkach na slávnu minulosť. Spomína dobu, keď Španielsko vyvodilo, vládlo svetom. Čiastočne v tomto povedomí a žatým vo vysoko vyvinutom národnom cite väzí a tkvie príslovná pýcha a hrdosť Španielčana. Pre túto grandezzu, ktorá je vrodená i najbied­ nejšiemu človeku z ľudu, boli vystavení veľmi častým posmeškom. V skutočnosti už dávno nemajú príčiny byť hrdými na stav svojej otčiny. To cíti síce viac-menej každý. Ale šľachetnejšie je, keď

národ rozpamätá sa s pietou na slávne skutky svojich predkov a chce si zpätvydobyť utratený svetohistorický význam, ako keď v du­ ševnej lieni a netečnosri zúfa nad svojím osudom a poddajné kloní šiju cudzím vlivom. Pri podobných dumách míňame stanicu Ariza. Náramne pitto- reskné mesto, stavané na hore. Odtiaľto oddeľuje sa druhá čiara železnice do Valladolidu. Na strmých holých stenách vypína sa hrad, a pod ním v červenom úskalí otvárajú sa vchody v pradobách obý­ vaných jaskýň. Popri meste tečie rieka Yalon a je od hliny, ktorú so sebou nesie, cele červená. V malej dedinke veľká pajta. Ako i pri našich cestách, tak zostaly i tu tieto ctihodné staré stavby. V širokých vrátach mohutného staviska sedí na slnci väčšia skupina žien. Dnes opustené, ale voľakedy živé posady tieto tvořily stredisko rytierskych činov nesmrteľného Don Quixota. Tadiaľto putoval on vo fantázii Cervantesa so svojím Sanchom. Zbytočné je chváliť výtečné vlastnosti, ktorými vyznačuje sa Cervantesov slávny román. Starý hidalgo a jeho zbrojnoš predsta­ vujú také majstrovské typy, aké stvoriť mohol len geniálny psycholog. Veď vo dvoch hlavných postavých tohto románu zračia sa vlastne najpodstatnejšie črty duše národa iberského. Znatelia ná­ roda totiž tvrdia, že v každom Španielčanovi trčí alebo idealizmus Don Quixota, ktorý žije v illuzornom, klamnom, zdanlivom svete, alebo realizmus Sancha Pansu, ktorý berie veci vždy s praktickej stránky, — alebo obidvoje. V Španielsku bol úspech románu trvan­ livý, rozšírený; ked král Filip III. videl študenta pri čítaní knižky vypuknúť v hlasitý smiech, urobil poznámku: „Tento človek je alebo blázon, alebo číta Don Quixota". Že Cervantes včasné oddal sa vojenskému povolaniu, že v mor­ skej bitke pri Lepanto v boji proti neveriacim utratil rameno a že v otrockých putách dlho úpel v plene tunisských mozlemínov, bude všeobecne známo. Úbohý mrzák, ktorý raz ako vojak, zas ako da­ ňový úradník, alebo ako obchodný agent biedne živoril so svojimi so dňa na deň, nesmel sa opovážiť kritizovať vtedajšie svetské a cirkevné ustanovizne Španielska, napádať mocných a silných tohto sveta, hoci jeho genius daleko prevyšoval svojich súčasníkov. Na svoj úraz pri Lepanto zostal večne hrdým, aie drsný, niečo chvastavý zovňajšok starého vojína bramarbasa kryl srdce so zlatým jadrom. Umrel na vodnatieľku a dožil sa roku 68-ho, ale v živote plnom trudu a strádania. Dobre poznamenal tedy o ňom francúzsky spi­ sovateľ, že: „II corrigea sôn siěcle et mourílt de miseie" (Zlepšil svoje stoletie a umrel v biede.) V peknom malom mestečku na rieke perú ženy šaty. Vešajú ich na kríčky. Prestanú v práci a so smiechom kývajú nášmu vlaku. Pružné, urastené pestré postavy mladých diev jasne odrážajú sa od červenkastého úzadia. A zas ponáhľame sa neobydlenými krajinami. Stretávame dlhý rad mulíc, ani čo by sa bola vynorila karavána ťáv z púšti. Zvláštny je španielsky kraj. V jeho prostých črtách spočíva niečo, čo naplní dušu pocitom vznešenosti. Rozsiahla vysoká pla-

mina bez vegetácie neopisatelne míkva a pošmurná. Dobre pripo­ menul ten cestovatel, že od tých čias, ako poznal zem španielsku, iepšie chápe hrdého, odvážného Španielčana, lepšie porozumie jeho mužnej vzdorivosti oproti námahám, jeho pohŕdaniu ženštilosti. Nasleduje Alhama. Po arabsky sa menovalo toto mesto AI Hamna, to jest teplé žriedla. Bijú do očú divo-romantické červené úskalia. Ešte i múry neovakovaných domov a mestá sú postavené 3. tohto istého farbistého kameňa. Za blízkym parkom sú iste rozvaliny nejakého hradu; bez toho nemožné mi je predstaviť si krajový obraz Španielska. Pri stanici Ateka je mestečko hore na vŕšku. Tu už stojíme aia stopách Cida Campeadora, ktorý dobyl tento hrad roku 1073. V susednom oddelení cestovali Francúzi: pán s paňou. Zbadal som ich už na stanici v Madride. On chudorlavý štyridsiatnik, ona typ elegantnej Francúzky. Nebola krásna, ale vystupovala s velkým chicom a s gallským temperamentom. On bol direktorom a spolu i hlavným účastinárom veľkej spoločnosti na pneumatiky (Bergugnan). Cestoval so svojím španielskym zastupiteľom. Hovoril mi, že ročite vyše 1 milliona tovaru vyvážajú do Španielska. Milí, príjemní ludia, s ktorými som sa na základe spolupatričnosti cudzincov v zahraničí spriatelil velmi ľahko. Sennor Epina, zastupitel, mi poslúžil mno­ hými dátami o Španielsku. Usniesli sme sa, že miesto toho, aby sme priamo šli do Bar­ celony, vystúpime v Saragosse. Medziiným hovoril i pán Epina, že arendátor madridskej arény, hoci sú trovy vysoké, robí velmi dobré obchody. Kopce do okola změnily tvárnosť, nastala formácia pieskovca. Na strmých vŕškoch vyrastá zdaleka celá skupenina veží a hradov. Je to Calatayud. Susedné výšiny tvoria celú reťaz opevnenia. Samé mesto je už v cele porúchanom stave, ale poskytuje práve tým po­ hľad nanajvýš pittoreskný. Domy sú stavané zväčša z abode, t. j . zo sušených válkov. Mohutný chrám slúžil za dlhší čas ako mošea, kým mesto nebolo zpätvydobyté Aragoncami od Maurov. Trať vedie tadiaľto cez jaský, skalnaté sluje a úbočia rieky Jalonu. Prúd vyžral si hlboké riečište do úzkych dolín, podobné Orave pri Kraľovanoch. Sennor Epina chváli prírodné krásy tejto cesty; že je omnoho zaujímavejšia, než oná na Burgos. Vysoko nad nami na svahoch vrchov rozprestierajú sa malé dedinky, mohutné chrámy a veľké hrady, ozaj by povedal, v nesčí- selnom množstve. Biedne dedinky stavané sú na mestách niekedy slávnych, kvetúcich rimanských osád, kde miesto palácov antických vekov obýva ľud podzemné jaskyne a chalúpky. Hrozný to obraz úpadku oproti slávnym časom. Pri Morata vidno na vode kolesá irrigačné, ktoré dvíhajú drahocennú vlahu na zavodňovanie nív. Sú to takzvané norias, spočívajú na vysokých múraných stĺpoch, stavané sú zo železa a dosiahnu niekedy až 25 metrov výšky. Vyčnievajú ako oku nezvyčajné zjavy vysoko nad rovinou. 31

462 Vŕšky tu zas ustúpily do úzadia. Popri riečkach režú chlapi šiašai a viažu ho do velkých snopov. Na najbližšej stanici vstupuje do vozňa elegantDá stará pani< s pánom. Vyprevádzal ich sluha v livré. Malú pomoc pri vstupo­ vaní odmenila mi gracióznym úsmevom. Keď vošla, prežehnala sa nábožne. S jej mužom, známym španielskym politikom, ktorý plynné hovoril po francúzsky, pustili sme sa do zaujímavého rozhovoru. Takto na cestách po mestách, v hostincoch, na ulici mal som prí­ ležitosť stýkať sa s rozmanitými spoločenskými triedami tejto zeme, hľadel bližšie nahliadnuť za spustenú oponu rezervy Španielčana. Úzke doliny Jalonu nechali sme už ďaleko za nami. Neprestajné rumy hradov, poriedku malé dedinky, kostoly obživuj ú kraj a do­ dávajú mu istej pestrosti. Z vozňov vidno, ako velké zavodňujúce arterie, kanále, rozvetvia sa až na malé capillarom podobné jarky. Pokročilejšia vegetácia dokazuje, že sme už sišli so studených výšin. Niekde olivové stromy zatieňa, ako zeleno-sivý oblak, sma­ ragdovú lúku. Prívetivá stará dáma rada by sa zúčastnila v našom rozho­ vore, ale nerozumie po francúzsky. Nemým posunkom ma upozor­ ňuje na ďaleký zasnežený končiar, ktorý vznáša sa nad dolinou, zaplnenou teplými vlnami priezračného vzduchu. Moji spolucestovatelia vytiahli zásobu živností. Chlieb, víno, vajcia na tvrdo a pečenú kuru. Obráťac ko mne svoje tmavé oči,, ešte i v starobe žhavé, utešené, stará pani ponukla ma ceremo- niózne slovami „Usted gusta". Žatým mi podotknul pán Epina, že je to v Španielsku všeobecne v obyčají. Ale i sluší sa priateíské ponúknutie práve tak ceremoniózne odoprieť. Zďaleka belejú sa skoro celkom sivé, pieskové brehy Ebra. Tón červenkastej hlinačky sme už zanechali. Na podiv rýchle mení sa tadiaľto formácia geologická. U nás kryje všetko zeleň, tu rebrá našej zemegule trčia holé a obnažené, akoby vekmi ošarpané. Zaujímaly ma ceny živnostenských článkov. Múka predáva sa. 100 kg. po 40—42 franky, cukor po 120 frankov. Kilo mäsa stojí 2V2—3 franky, horšej akosti 2 franky, 12 vajec 1 frank. Cena velkého bytu s 5 izbami činí 1500—2000 frankov. Hektár póla prvej triedy len 500 frankov. Hodnota pozemkov dvíha sa poma­ ličky, od 10 rokov nepostúpila skoro nič. Podnebie je podobné madridskému, v zime býva tu i 5° zimy dľa Reaumura. Pri brehoch Ebra rozprestierajú sa už sady vínovej révy. Čím bližšie k Saragosse, tým lepšie je obrobené pole, tým viac kanálov na zavodňovanie križuje lúky. Poznať na bujnom rastlinstve, ako blahodarne účinkuje vlaha pod týmto požehnaným podnebím. Konečne nachádzame sa na brehoch mútneho Ebra, a za krátky čas sme v Saragosse. Oddajúc batožinu vrátnikovi, sadli sme si do starosvetskeho omnibusa a dali sme sa zaviezť do mesta. Mulice išly cvalom, ani šíp, hoci cesta bola miestami jamovitá. Tak nás hádzalo sem SĽ ta, že sme sa museli rukami-nohami držať operadiel. Tak to šlo\'

predmestím, ani v nejakom búrkou metánom korábe. To by bol ešte ako-tak vydržal, lebo kto je od malička zvyknutý na naše cesty po dolinách, pozná tento pohyb; ale ten ukrutný prach! To valilo sa okolo nás v tmavo-sivých oblakoch. Z domov po boku ulice nebolo vidno ničoho, len nejasné, neurčité nástiny. Francúzska dáma skoro že nepodľahla asfyxii. Keď sme prišli do hostinca, bola taká, ako ťažko zapudrovaná pani z časov rokoko. Sennor Epina nás potešil, že je to v každom španielskom meste tak, ba ešte horšie. Saragossa počíta 74.321 obyvateľov. Je hlavné mesto tiež tak menovanej provincie a sídlo arcibiskupstva, generálneho kapitanátu stragonie, taktiež university. Polohou svojou tvorila už od pradávnych časov vážny bod pre obchod medzi priesmykmi Pyrenäí a Castiliou. Za časov Augustusa menovalo sa mesto Caesarea Augusta, odkiaľ pochádza vraj i dnešné meno. Dľa druhých pochádza Saragossa od arabského kmenu Saracostha. Už pod gótskym kráľom Childebertom bořili sa obyvatelia mesta heroicky s Frankmi. Od Maurov zpätvydobyl Saragossu a utvoril z nej rezidenciu kráľov aragónskych Alfonso I. el Batallador. Náš omnibus zastal pred hotelom Quarto Natione. Portýr lámal francúzštinu. So sennorom Epinom sme pravda neboli vystavení nijakým nedorozumeniam. Pod jeho vedením navštívili sme predo­ všetkým dóm, takzvaný Seo, čo znamená po limousínsky siege, totiž sídlo. Idúcky pozorujeme pouličný život. Všade po domoch vidno moc trnácov, ako to už v teplom podnebí španielskom býva. Na nich neraz zjavily sa v spodných bielych šatách ženské postavy. Dóm nachádza sa blízko Ebra. Zastaneme na malom námestí pred ctihodnou budovou. Sennor Epina vysvetľuje nám niečo z dejín Saragossy a užije, ukazujúc na chrám, výrazu dóm. V tom práve tam prechádzajúca sa hodná, mladá španielska deva z ľudu zastane a naivne upozorní sennora Epinu, že je to nie dóm, ale že sa ten chrám menuje Seo. Seo nachádza sa prostried maličkých úzkych uličiek, v naj­ staršej časti Saragossy. V chráme dľa španielskeho zvyku panuje tma. Hneď vidno, že dóm Seo neďakuje svoj pôvod jednej epoche, ale bol stavaný postupne. Kaplnky na krajoch stavané sú v románskom štýle, sám chrám je v utešenej gotike. Už súmrak začal maľovať svoje sivé tiene, keď sme vstúpili do chrámu. Bludičkám podobne mihajú sa v dalekosti ztratené lampky večných svetiel. Celkom sme sami, obklopuje nás hrobové ticho. Chodíme sem-tam po tmavej katedrále medzi stihlými pi­ liermi, ani v nejakom starom lese tie ztratené deti. Badám, že naša francúzska dáma i pri tuhých agitáciách, ktoré vedú sa vo Francúzsku proti rádom cirkevným, zachovala veľkú lásku k svojej viere. „N\' est pas, monsieur, la religion c\' est quelquechose de sublime? (Však, pane, náboženstvo je niečo vzne­ šeného ?) opakovala mi viac ráz. Naproti tomu jej muž zle-nedobre šomral na ceremonie, na poveru, na detské bájky atcf. Predstavte si moje položenie medzi týmito cele protivné smýšľajúcimi dušami. 31*

Vidiac, že my sami v takej tme azda ani nepotrafíme von, poslali sme sennora Epinu na výzvedy. Ale v tom zjaví sa a kráča oproti nám ctihodný, šedivý starec. V ruke drží dlhú striebornú palicu s krížom. Ja ešte po­ znamenám: „Toto, reku, ide nejaký vysoký hodnostár cirkevný." Ked priblížil sa človek naoko vznešený, predstavil sa nám, že je on kostolníkom. Od veku trasúcou sa rukou nám už potom ukazoval zvláštnosti kostola. Na hlavnom oltáre miesi sa stá a stá postáv a to v priro­ dzenej velkosti. Vykresané sú z bieleho, časom pravda už ožlknu- tého alabastru. Ohromná to práca ludskej pilnosti a vytrvanlivosti. Až príšerné bolo, ked jednej ležiacej postave kostolník zatienil tvár sviecou. Priezračný alabaster dostal na ušiach, na nose cele žltkavý tón mŕtvoly. Za zvláštne pekné starosvetske mrežky z bronzu ponúkali už americkí milliardári báječné summy. Ked postavíme sa do prostriedku chrámu, odkiaľ máme naj­ lepší rozhlad, len vtedy pobádame utešený súlad architektonický, ktorý panuje v týchto kamenných massách. V dverách sakristie privítal nás mladý kaplán. Toto je velká priestranná miestnosť, skoro malý kostol pre seba. Vyjdúc hore schodíkmi k velikánskemu obrazu, ktorý pokrýval celú širokú stenu, strčil mladý kňaz, sprevádzajúci nás, kľúč do tejto krásnej malby a otvoriac obraz na dvoje, odkryl nášmu zadivenému zraku skvostný, drahocennými kameňmi bohaté okrášlený oltár. Na protivnej stene vytiahol zas z velikánskeho armaria zásuvky na kolieskach, ale také široké, ako celá stena. V armáriume nachádza sa ohromné množstvo drahocenných obliečok na oltáre, kňazských šiat čipkových a mnoho iných drahocenných kostolných látok z dávno pominulých storočí, ale ešte vždy takých živých a krásnych farieb, ako čo by teraz boly vyšly z majstrovských rúk. Poklady, ktoré Španielsko chráni v svojich chrámoch, musia sa počítať na milliardy. Zanechajúc Seo, obdivujeme Lonja, budovu burzy zo XVI. storočia. Má dvoje poschodí a zvnútri pozostáva vraj z jedinej dvo­ rany, spočívajúcej na utešených stĺpoch. Vojsť sme nemali času. Večer sa už blížil. Ponáhľali sme sa do povestnej baziliky Maria Nuestra del Pillar, pútnického to miesta, známeho po celej západ­ nej Europe. V prednej sieni chrámu plno žobrákov, až traja pri­ skočili a chceli nám otvoriť dvere. Náhle človek vkročí dnu, zostane omráčený, ohromený gigantickými rozmermi stavby. V prvej časti kostola, hned pri vchode, vidno okrúhle stĺpo­ radie baldachýnu z kameňa, pred ktorým horí nepočetné množstvo sviečok a klačí celý zástup. Najviac prostých žien z ludu, ale vidno i dosť elegantných dám. V prievane chrámu žmúrajú, krúťa a kmi­ tajú sa sviece nestálym svetlom sem-tam a hádžu pohyblivé tiene klačiacich až do temných kútov mohutnej budovy. Všetci hladeli pobožné jedným smerom na oltárik pod baldachýnom. Tam zdaleka vidno už vo večernom šere len blýskajúce sa striebro. Pristúpiac

465 bližšie, hladíme so zadivením na predivnú sošku maličkej postavy svetopovestnej divotvornej Marie Nuestra del Pillar. Vojdúc ďalej za kostolníkom do sakristie, tam čakalo nás druhé prekvapenie, lebo za obrazom na otváranie, podobným tomu v Seo, zjavila sa nášmu ustrnutému zraku zlatá koruna Márie. V priemere mala asi 1 meter a pozostávala zo samých velikánskych brilliantov a iných drahokamov. Videl som už londýnske, amster­ damské obchody juvelierov, i skoro všetky pokladnice panujúcich rodín Európy, ale nikde ešte takej sily velikánskych brilliantov a gemm vo vedne. Len hodnota samých brilliantov činí vyše 35 mil- lionov frankov, nehovoriac o iných drahokamoch, o rubínoch, sma­ ragdoch, safírech, perlách ató*. Ale nebolo dosť ešte tohto blysku. Vedia otvoril nám naoko celkom prosté armarium, v ktorom nako- pené, na hŕbe pohádzané bolo, bez štýlu a smyslu, v jednej ohromnej húžve mnoho desiatok millionov množstvo diadémov, brazolettní, na drevených paličkách nastrkaných ženských i mužských, lacných i drahocenných prsteňov, medaillonov a brošieň a sám Pán Boh vie, akých rozmanitých šperkov. Tieto drahocennosti nasbierali pred niekoľkými rokmi ženy španielske. Ukázal nám tam skvostný dar našej arcikňahyne Kristíny, potom celý šperk dnešnej španielskej kráľovnej Viktorie. Ešte raz sme išli k nábožnej skupine modliacich sa, lebo naša francúzska dáma na takomto historickom mieste tiež chcela odbaviť svoju pobožnosť. Jeden znak sennora Epinu postačoval, a kostolník jej doniesol velkú sviečku, ktorú zažala na iných a strčila hore do svietnika za mreže medzi mnohé iné. Dym kadidiel, ako vozdušný večerný závoj, rozprestiera sa pod stropom oltára a zosilňuje dojem mystického pološera. Kmitavý utlu­ mený svit sviečok zračí sa vo hviezdnatom modrom nebi baldachýna a v ligotavom, striebornom úbore drevenej sošky Panny Márie. Satá to úplne stredoveká, vzdutá, vysoko siahajúca, ako to vidíme na dámach stredovekých drevorezov. Na malinkej hlavičke sošky veli­ kánska koruna zo zlatých lúčov a v lone jej je utúlené malé, pô­ vabné Jezuliatko. Dojem celého je nezvyčajný. My sme tam postáli, kým sa pomodlila naša elegantná spo- ločnica. Možná, že jestvujú ludia, ktorí vedia sa vymaniť hlbokým dojmom takéhoto prostredia. Ja nepatrím k nim; prisilné boly dojmy mojej mladosti. Prísna výchova náboženská, patriarchálne domáce zvyky. Všetko to nevyhlaďitelne nechalo v duši svoje stopy. Zakaždým v blízkosti ľudí náboženským citom unesených opanuje ma zvláštna nálada. Potom přejme ma i pocit nekonečnej úcty pred vznešenými ideálmi kresťanstva. Po odbavenej pobožnosti prešla Francúzka na druhý bok. Tam dalo sa pristúpiť ku stĺpu, na ktorom dla tradície mala sa zjaviť Panna Mária apoštolovi Jakubovi, keď cestoval z Campostelly do Santijaga. Vo výške asi 4-stopovej nad podlahou v čiernom ka­ mennom stĺpe, ktorý slúži ako postament sochy Márie, vidno prie­ hlbinu, podobnú detskej hlave. Pristúpiac bližšie, pobádame, že priehlbina utvorila sa za stáročia od bozkov; lebo každá veriaca

466 duša, po odbavení svojej pobožnosti pred oltárom, prejde sem a dotkne sa perami tohto kamenného piliera. I naša dáma, nemysliac na pravidlá hygienie, skončila týmto bozkom svoju pobožnosť. Vonku pred kostolom, skoro pri samých vrátach, predávajú relikvie, obrazy, sošky, ružence, medaillony Márie del Pillar. Sú to zväčša fabrikáty francúzske z Lourdes. Toto povestné pútnické miesto nachádze sa nedaleko svahu Pyrenäí. Ja som tu kúpil tiež niekoľko maličkostí. Pekelnej potvory zo Seo som nemohol dostať; nábožná predavačka bola celá zhrozená nad mojou žiadosťou. Išli sme potom na most, ktorý vedie nad Ebrom. Kráčame malými úzkymi uličkami popri malých skliepkoch. V jednom pre­ dávali vyrobené sviňské kože na víno, tak sošité, ako boly na zvierati. Pri pití z takého koženého mecha patričný nepriloží si vraj mech k ústam, ale si pustí tekutinu z diaľky asi jednej stopy, ako dolu úpustom, rovno do gágora. Nuž neviem, či by sa na ta­ kýto pôžitok naši páni bratia z mokrej štvrti podobrali? Starosvetsky most je celá budova, zvláštna a impozantná, akú vidno len v Španielsku; spočíva na mnohých mohutných pilieroch. Piliere sú opevnené pri samej vode vystavenými nízkymi vežami. Krok za krokom vidno na podobných, dnes už rozrumených po­ zostatkoch, aké krvavé boje musely zúriť týmito požehnanými údo­ liami. Rozvodnený široký Ebro zaplavil brehy a lomcuje základmi mosta, ktoré obstály cez toľké storočia. Po ňom vedie elektrická dráha do predmestia: utešené je mnohovežové mesto s vyvýšeného mosta. Obrazu dodal krásy utešený západ slnka. Pri samej vode tróni mohutná bazilika Mária nuestra del Pillar. Polohou a veľkoleposťou podobá sa Kremlu v dalekej bielo- kamennej Moskve. Zo Seo vidno len vežu podivnej formy. Na západ, odkiaľ tečie Ebro, rozvodnené široké riečište robilo dojem úzkeho dlhého jazera. Skvelo sa v zlatej farbe, až pomaly ohnivé farby zhasly a na brehoch po domoch počali zažíhať svetlá. Prechádzal som sa po širokom moste, až kým nenastal úplný súmrak. Bol som sám so svojimi myšlienkami, lebo moji spolu­ cestujúci išli ešte do mesta nakúpiť si niečoho. V dalekej zemi španielskej pri takej zvláštnej obstánovke človek je vnímavejší, nežli doma v riadnej monotónnej próze života. Medzitým bijú na zvon v bazilike. NevyzváĎajú, ale ani čo by bili na poplach, azda tak, ako ked sa niekdy nepriateľ blížil k mestu. Nám zriedkavý zvuk prejde človeka až do kostí, až sa strasie. Na nebi lilavé obláčky hádžu podivný reflex na mohutný byzantický chrám a vnútri, v temnej už budove, zaiste kľačia ešte tisíce pút­ nikov pred dobrotivou tvárou Nuestry Sennory del Pillar. Už všade zažíhajú svetlá. Povyše po ohnivej vodnej ploche križuje rieku práve kompa. Vidno, ako ťažko pracuje prievozník proti rozohneným vodám. Idem nazad do mesta a obdivujem, ako sa odrážajú mohutné múry baziliky v šumiacich vlnách Ebra, ani v plese úskalie našich hôr, a mohutný vodotok u mojich nôh len šumí a šumí starodávnu pieseň heroickej minulosti slávnej Saragossy...

487 Blúdiine po meste. Vojdeme na kryté, osvetlené tržiště. Za­ ujímavé bolo vidieť množstvo obecenstva, rozličné predmety, ktoré boly tam na predaj, najmä zeleniny a ryby. Vydávaly ozaj pene- trantný zápach. Ako je to tu v lete, v horúčosti, keď v období relatívne ešte chladnom už mdloba obchádza človeka! Neopomenuli sme vyhľadať palác „Audiencia", sídlo grófov Luna, slávnej to rodiay, z ktorej bol nielen jeden z pápežov, ale i Trubadúr opery Verdiho. Dve ohromné postavy zo skaly akoby chránily vchod do vrát utešenej budovy. Keď sme vošli do dvora, už len kosec mesiaca osvětloval stihlé jonické stĺpy, na ktorých spočívaly vrchné poschodia. V polotme urobil na nás temer opustený palác dojem neza­ pomenutelný. Ako by boly plávaly utešené harmonie Verdiho Manrica na priezračných vlnách ligotavého vzduchu, ako by znely \'V ušiach sladké, lahodné, ľúbostné akkordy tejto opery, ktorej dej odohrával sa v Saragosse. V maurskom hrade Castillo de la Ajaferio ukazujú starú hladomornu „Torreta", použitú v tejto opere Verdim. -Človek kráča po krásnej španielskej zemi uprostred týchto zaují­ mavých rozpomienok, ako vo sne. Odtiaľto ideme ku slávnej bráne, povestnému to bodu najroz- Iútenejších bojov v slávnej obrane Saragossy proti Francúzom roku 1808. Tu ešte poznať stopy palby francúzskych diel. Pieta zachovala bránu v istom stave, ako ju zanechaly vojská, obliehavšie mesto. Patriotizmus obyvatelov nemohla zlomiť ani genialita štyroch mar- šallov Napoleonových. V tejto borbe ženy zahanbily svojím hero- izmom i hrdinských mužov. Voje patriotov organizoval mladý kňaz Santiago Sas, menovaný Tiom, „ujčekom", a dvaja sedliacki vodcovia. 30.000 francúzskych veteránov márne dobýjalo mesta, Sara- .gossania nemali inej záštity, ako jediný múr 3 metre vysoký a 1 meter hrubý. Praslabý to bol val proti palbe 50 ťažkých diel, ktoré •dňom a nocou sypaly krupobitie gúľ a kartáčov na nešťastné mesto. Ale ako niekdy u Švajčiarov, tak i tu smelé srdce, hrdinská hrud1 patriotov a tuha po svobodě tvořily hlavné opevnenie domácich krbov, čo sa Francúzi s maršallom Lannesom na čele i dobili do mesta, ale tu s neslýchaným opovržením smrti bojovali proti nim ženy, deti a starci, ako v Gerone „hasta la ultima tapia", ozaj po ten ostatný múr! Bol to zriedkavý prejav najvyššej sebažertvy za ideálne majetky svojho národa. Len choroby a hlad doviedly túto iliadu ku koncu a bohatierske mesto ku kapitulácii, ktorá sa vy­ konala pod najdôstojnejšími výmienkami. Vyše 54.000 padlých zvlažilo svojou krvou brehy Ebra. Sve­ tová história kvittovala slávu mesta attributoin „sempře heroica", totiž večne hrdinská. A roku 1908 pri storočnej pamiatke bojov za neodvislosť dodal kráľovský dekrét mestu patetične znejúce slávne priemeno „Immortal". S pocitom istej úcty a obdivu sme hľadeli potom na tie, naoko také slabé ženské, na stihlých ohořených mužov, potomkov oných hrdinov. Ale ich hrdé vystúpenie, zvláštny dojem ich čiernych -ohnivých očú dokazuje, že tu ešte nevyhynulo oduševnenie.

468 Tu duša národa nezmenila sa tak rýchle, neprešla ešte tolkou\' evolúciou moderného pokroku, ako inde. Zmenil sa síce zavedením moderných technických ustanovizní spôsob života, ale jadro duše národa zostalo nedotknuté. Večerali sme v hoteli hrdého názvu. Hotel de las Cuarto Naciones y del Universo. Po dobrej, ale dosť drahej večeri pustili sme sa ešte na prechádzku po starej časti mesta. Prechádzka bola velmi namáhavá, lebo, ako ako vo väčšine španielskych miest, tak i tu nachádza sa dlažba vo velmi zlom stave. Drahný čas sme sa sem tam motali po úzkych uličkách, starých maurských budovách, popod oblúky, tesné a klukovaté priechody krížom-krážom, až naša spoločnica tak ustala, že sme nemohli ďalej. Niekde domy boly zvonku celkom nepatrné, len keď sa hlavné dvere otvorily, dostal človek báječný pohlad do osvetleného skvostného patia. Uprostred nich jásaly sa mramorové íbntainy v tisícich rozmanitých farbách mluna. Perlili sa stále v priezračných gemmách, akoby v stálom tichom náreku a žiali. Luxurióznym rastlinstvom ozdobené patia akoby boly tvořily zvláštne prostredie pre genia loci tohto nám tak ďalekého starosvetskeho mesta Ale náš barcelonský vlak len o druhej v noci odchádzal. Čo teraz robiť? Tu sennorovi Epinovi prišlo na um, že v Saragosse za­ vedené sú už veľké bioskopy. Išli sme ta. Ohromný verkel pre­ rušil všetko svojím vreskom. Nízke vstupné, 30-centimové, ukazo­ valo, že sú to viac ludové zábavné miesta. Ale naša Francúzka povedala: „ä la guerre c\' est comme ä la guerre" (vojna je vojna). Smelo sme tedy vstúpili. Musím vyznať, že vo väčšej diere banditov a podrezávačov hrdla som už dávno nebol. Hrubý oblak dymu, ako ťažký čierny čmud, vinul sa nad obecenstvom. Programm bol mie­ šaný. Kinematograf a medzi to artistky, ale aké? Najprv vystúpila začmudená, ale náležité natretá a namazaná stará koketta subretka. Prijali ju cele také povzbudzujúce hlasy, ako corride de toros. Ale v obecenstve počítala i protivná strana hodne hlasov. Ich predsta­ vitelia očakávali svoju donnu s najväčšou netrpezlivosťou, ešte ne­ peknej šiu, ako tamtá. Oči prevracala ako Pythia v parodii Äneasa. Ja, pravda, videl som to, čo sa dialo na prknách, pre velký dym iba ako v najväčšej osuhli. Len strašný ich spev, podobný viac piskotu starých mechov, mi prekážal a mučil dušu. Zo žiarlivosti týchto dvoch dámičiek, ktorá tak daleko išla, že si vykřikovaly všelijaké nadávky, bola atmosfära niekedy taká, že sme sa za čas starostlivé obzerali po najbližšom východe. Ku koncu stali sme sa svedkami patetičného výjavu. Po roz­ ličných kuplettoch, kde posunky až priveľmi prezradzovaly obsah, prvá speváčka ozaj s nečakaným pátosom a citom zaspievala starú melodióznu romancu. Iste v Španielsku takýmito uspávajú deti v kolíske. A zrazu azda ju utešená melódia doniesla do chvenia — skryté citové struny, rozpomienky z dávnejších šťastných časov. Lebo hlas milej speváčky viazol vždy viac a viac, až vypukla v hlasitý kŕčovitý plač.. Jej sokyňa, triumfujúc, zaujala prkná, a my so súcitným zrakom sprevádzali sme nešťastnú stvoru, smutné trosky niekdy azda pôvabnej a čistej bytnosti.

469 Barcelona. Na stanicu zaviezli sme sa zase ako v nejakej mučiarni, v tom predpotopnom omnibuse. Pri kasse počujem za mnou nemecké zvuky. Aj by som sa bol rád pustil do reči s patričným hodným mladým človekom, ale hatený som bol prítomnosťou svojich francúzskych známych. O tom pozdejšie, ako som sa sišiel s týmto istým „Nemcom" v Barcelone. Ta sme išli zase rýchlovlakom. Rýchliky v Španielsku ubehnú najviac 40 km. za hodinu. Vozne sú priestranné, lebo je tu rozchod koľajníc o niečo širší, než u nás, ale počet vozňov je pre vlnistú traí velmi obmedzený. Čas sa schladil, tak že v nekúrených vozňoch bola citlivá zima. Na jar zíde sa v Španielsku vždy teplý odev. Obdivoval som zas otužilosť cestujúcich. Sennor Epina spal v ľahkých letných šatách celú noc bez prikrývky, ani v oleji. Mňa ráno nemilo prekvapila tuhá nátcha. Prebudilo ma rinčanie vlaku na moste nad Ebrom. Tu, pri vtoku do mora, je o moc širší než v Saragosse. Postupne vystúpili sme onedlho na širokú úrodnú rovinu Ca- talonie. Výtečné zavodňovanie umožní tu ročne až tri úrody. Poľné hospodárstvo stojí jedine v Catalonii na vyššom stupni. Niekedy to ináč bývavalo. Za časov rimanských počítal sa Iberský polostrov ešte k obilným komorám ríše. Pod maurským panstvom podobaly sa nivy Španielska ohromnej kvetúcej záhrade. Dnes jedna tretina výbornej pôdy, schopnej hospodárstva, leží cele neproduk­ tívne úhorom, lebo chýbajú pracovné ruky. Španielsko nemôže za­ okryť ani len svoju domácu potrebu na obilí, čoho najlepším dô­ kazom je, že roku 1905 muselo sa do krajiny doviezť 9 millionov metrickýeh centov pšenice z Ruska. Ustavičné vojny, hromadenie ohromných majetkov mŕtvej ruky, vysoké pozemkové a nájomné dane, nedostatočné dopravné cesty, nesúmerné rozdelenie obyvateľ­ stva a útek vidieckych hospodárskych robotníkov do priemyselných stredísk mestských priviedly tu niekedy kvetúce poľné hospodárstvo na kraj úpadku. Okrem rozmanitých druhov obilia pestuje sa vo veľkej miere strukovina a vínna réva, menej zemiaky. S najlepším úspechom pracujú zeleninári. Rozmanitých zelenín moc vyvážajú. Mzda robot­ níkov pri poľnom hospodárstve je veľmi nízka, 1—2\'50 frankov denne. Spoločný príjem celej rodiny, počítajúc do toho i prácu žien, odhaduje sa na 826 frankov, výdavok na 837 frankov, preto tisne sa robotníctvo do miest. Vysťahovanie do nového sveta zapríčiňuje v riedko obývanej tejto krajine mnoho starostí. Nie div, žev ľud z tejto biedy uteká. Hospodárska politika panujúcich vrství v Španielsku od jakživa na­ měřená bola proti záujmom pracujúceho ľudu. Výsledok je očividomý. Celá krajina, až na málo výnimiek, podobá sa vyprahlej pustatine^ rozpadajúcej sa vo sboreniny, rozvaliny a trosky. Cestou obdivujeme cieľuprimerané zavedenie kanálov zavodňo­ vacích. Mnoho z nich pochádza ešte od Rimanov. Ale zväčša za-

470 ložili ich Mauri, ktorí boli umelci i vo vedách meruíckych. Za- vodňovanie deje sa dla prísnych zákonov, vynesených už Filipom II. Vo velkých strediskách hospodárskych hlásajú stále i nocou velké zvony čas, v ktorom prepustiť sa má vodotok drahocennej vlahy susedovi. Že po vŕškoch dookola nechybejú rumy orličích hniezd pan­ ských, to azda netreba ani dokladať. Za krátky čas sme cele pri mori. Obzor je pustý, nevidno ani jednej plachty. Na brehu sú mizerné rybárske domky zo šašia. Konečne vidno Barcelonu, stavanú po vŕškoch amfiteatrálne. Tu očakávalo náš vlak mnoho sveta, lebo ním prišiel i nový gu­ bernátor. Mocný, vysoký muž. I jeho pani a dcéra ho čakali. Ale on prijal prvej úradné vítanie. Medzitým gubernátor odišiel i so svojím dvorom. Dobre sme videli, ako dobýjali sa o miesto pri jeho boku. Už započaly sa do­ stihy o jeho priazeň. Išiel som ku consigno a oddávam mu svoju batožinu, keď vidím stáť za mnou toho mladého Nemca zo Saragossy. Bez dlhých okolkov pristúpim k nemu a spytujem sa ho po nemecky: „Od­ pusťte, pane, ale ste vy Nemec?" „Ó, nein", hovorí, „I bin á Bóhm". „Ach, tak tedy hovoríte po česky?" „Jak pak by ne, vždyť my jsme češi!" Nikdy nezabudnem výraz radostného úžasu, ktorý mu pri prvej českej slabike prešiel tvárou. „Hoši!" zvolá, „půjdte sem honem". A zavolal ešte štyroch hodných mladých ludí. Boli to českí virtuózi, český kvartet Šef- číkov. Práve vracali sa z umeleckej túry po Španielsku. Bolo to radosti! Počerní Španielčania len tak sa obzerali, keď české f po­ čalo sa perliť z úst neobyčajne milých pobratimov českých. Ku Slo~ vensku tiahla ich verná láska a sympatia. Do Španielska ich povolala madridskáfilharmonickáspoločnosť, ktorá im i zabezpečila istý dôchodok. Potlesku a uznania že mali dosť. Dali sme si rendez-vous do známeho restaurantu barcellon- ského na obed. Boli oni všetci žiaci dnes na husliach najlepšieho učiteľa na svete, Šefčíka v Prahe; on im dovolil použiť svojho slávneho mena. Ja som si sadol na elektrickú a šiel som hladať predovšetkým Correo, t. j . hlavnú poštu. Na poste restante nenašiel som nič; marné boly moje telegrafické dotazy. Opanoval ma, pravda, nepokoj, či mojim milým nepřihodila sa nejaká nehoda. V Cannes som sa potom dozvedel, že až dve depeše poslali za mnou. Toto pripomí­ nam len pre výstrahu cestujúcim po Španielsku. Poštového úradníka som sa spýtal, či nepozná nejakého sprie­ vodcu. „Ba áno", hovorí, „i tu na pošte máme plateného interpreta; len ráčte trocha poshovieť". S tým vynde a dovedie mi policistu, ktorému dáva úpravu po španielsky. „Báčte isť s týmto policistom", hovorí mi ďalej, „on ho pozná, v susednej ulici musíte sa s ním stretnúť". My chodíme po ulici hore dolu, ale milého cicerone kde jjjč — tu nič. A mne bola spoločnosť policajta dosť nemilá, lebo

každý sa obzeral za mnou. Udržiaval ma ešte v dobrej nálade len pocit, že s mojou okrúhlou tvárou nepodobám sa nejakému divému fanatickému anarchistovi. Konečne zunoval som túto prechádzku, nechal som s poďakovaním policistu a šiel si sám po sprievodcu k firme Thomas Cook & Son. Môj nový sprievodčí bol v svojom spôsobe originál; ponášal sa viac na Falstafla, než na nejakého sluhu. Vystupoval všade s ohromným aplombom a nedržal nikde svoje svetlo pod šaflíkom. Hlavu mal pokrytú zčiastky pozlátenou čaprdou a na vrchu čiapky holengal sa mu velký okrúhly strapec. Osoba pompézna, ktorá ma už potom viedla po meste, ani nejakého medvěda. Na ulici vysvě­ tloval cele hlasité, ani čo by držal prednášku, a okolo nás nashro- mažóľovalo sa hodne publikuma, hlavne uličníkov, ktorí mu za chrbtom robili všelijaké grimasy. Ináč poznal každého a tykal si s celým mestom. Ci v kostoloch, či v elektrike, vyžadoval mi všade neohroženú volnosť, až mi to bolo samému nepríjemné. Mohol mať môj človek všetky iné dobré vlastnosti, len jednou ctnosťou ne­ mohol sa honosiť, totiž skromnosťou. Ináč bol dobrosrdečný, sho- vorčivý, a velmi si dal záležať, aby sme za krátky čas čo najviac mohli vidieť. Išli sme najprv do dómu. Po uliciach panoval v tomto prie­ myselnom stredisku velmi čulý život. Národných krojov tu vôbec nevidno, lebo Barcelona i svojím stavebným štýlom robí na človeka dojem mesta západno-europejského. V katedrále panovala skoro úplná tma. Práve stavajú jednu vežu hlavne k vôli tomu, aby mohli do chrámu dostať viac svetla. Malované obloky sú zvnútra ani nejaké osvetlené transparenty. Hádžu lila reflexy a odtienky na podlahu. Celý dóm je náramne pošmurný, ani čo by schválne chceli vyprieť jasnejšie svetlo. Náhly prechod zo svetlého, jasného a teplého vzduchu do tejto tmy a zimy účinkuje na nervy. Srdce je stiesnené. Ale nasleduje iný dojem. Celým chrámom, ako mohutná posauna, zneje kovový hlas kůaza-kazatela. Je v najvyššom záchvate. Utešená španielska reč tečie mu z úst, ako nejaká široká rieka, raz v kaskádach šumiac, raz ticho a sladko, raz v najvyšších stupniciach hnevu, zas tak, ako keď matka uspáva dieťa. Nerozumiem nič, a predsa tak počúvam, ako keby mi nohy korene boly pustily do zeme. Človek ledva dýcha, hrobové ticho panuje nad pobožným zástupom, ktorého postavy pomaly vynořuj ú sa môjmu zraku zo šera. Nemôžem sa odtrhnúť od utešenej formy tejto prednášky, tohto ohúa. Takto hlásali niekdy svätú vojnu proti Maurom, takto rečnil niekdy Kapistran a tisíce národov so starci a deťmi tiahly horlivé proti Saracenom. Nerozumiem mu, a predsa táto kadencia slova unáša moju celú bytnosť, až cítim zvláštne chvenie nervové, ako pri obdivovaní najvyšších umeleckých diel, ako pri počutí najsladšej muziky. Musí to byť umelecká duša, ktorá vie takto hovoriť. Čas míúa sa, chcel by som sa vytrhnúť z tohto kúzla, ale rozkoš a istá bázeň drží ma ako hypnotizovaného v svojom objatí. A ten utešený rytmus,

ten lahodný zvuk španielskej reči! Vždy vyššie a vyššie, až zdá sa, že nemôže dalej stupňovat patos. Teraz trasie sa mu hlas, plače, ale spôsobom mužským, hlbokým bôľom sveta. Zvláštny dojem stupňovaný je mystickým prostredím stredovekým. Zas ako sladký šepot milencov mu tečú slová; v druhej chvílke povýši hlas, že hrmí celý kostol. Niekedy prejde oblak čez since, kostol zatemní sa úplne, a z tej tmy, ako nadprirodzený hlas nejakého zjavenia immateriálneho, zneje tento zvuk, nie viac ludskému podobný. Kým je u velkých tragédov všetko len suggestia, tu to všetko prúdi a vyviera z hlbín duševného žriedla. Taký horlivec iste stojí v službe idei. Z jeho presvedčenia a patosu, z jeho oduševnenia vyznieva absolútna, čistá viera. Nedivte sa, že tak často uvádzam dojmy, ktoré som nadobudol v španielskych chrámoch, lebo ako v minulosti bola tam cirkev stredišťom, okolo ktorého krútil sa celý duševný život Španielska, tak i dnes z chrámov vynášajú sa tam umelecké dojmy, hlboké úchvatné city. Dóm obkľučuje starý kláštor, pri samom múre chrámu ihrá malá, staručká fontána, cele zarastená mochom. Na čistej hladine umelého plieska plávajú čierne labute. Samo sebou rozumie sa, že som bol velmi zvedavý, čo bolo predmetom kázne, no na výklad môjho sprievodčieho nemohol som sa spoľahnúť. Ale nakolko rečník káral výstřednosti smýšlania, môj sprievodčí dobre povedal, že sú to ešte vlny barcelonskej revolúcie z roku 1910. Lepšie sa rozumel môj cicerone do historie svojho rodného mesta. Žatým išli sme do mestského archívu, jedného z najbohatších celého sveta. Obsahuje 5 millionov rozličných listín, medzi nimi pergamenty z VIII. storočia. V blízkosti archívu je malé námestie Plaza del Rey, kde od­ bavovaly sa desné autodafé. Na tomto mieste, keď naprávali dlažbu tohto námestia, Castellar našiel dlhý, plavý, krásny vlas ženský; vzal si ho do cortesu a tam, akoby touto tenkou niťkou spojený s dávno zašlými dobami, povedal jednu zo svojich najkrajších rečí za pokrok a osvetu. K Barcelone púta sa mnoho rozpomienok na Columbusa, špa­ nielsky Colonom zvaného. Známo je, že slávny Genuánčan tu vstúpil na španielsku zem. Ulica zmenila sa valne, ale brána na mestskom dome, kadial vtiahol povestný plavec, zostala tá samá. Cez Plaza Royal, pekné námestie, v tôni starých velkých paliem, prídeme k prístavu, pred ktorým vystavený je ohromný pomník Colona. Na 60-metrovom okrúhlom železnom stĺpe umiest­ nená je jeho socha. Dolu na piedestáli sú rozličné allegorické skupiny. Mních v kutni podáva Indiánovi kríž na bozkanie. Hned vedia (čo dnes účinkuje už ako satyra) drží rytier castiliánsky svoju ochrannú ruku nad hlavou obnaženého praobyvatela Nového sveta. Vieme, ako nakladali španielski páni s biednymi Indiánmi. Spustošili a obrátili v rumy i kultúru Aztékov a Peruancov, o ktorej

473 niektorí dejepisci tvrdia, že bola vyššej úrovni, než tehdajšia špa­ nielska. Na vrchu, ako spomenuté, nachádza sa 7-metrová postava Colona z bronzu, s obnaženou hlavou, znázorňujúca velkého plavca v tej chvíli, keď ukazoval rukou svojim námorníkom „Zem I" Pomník pochádza zo začiatku minulého storočia. Mohutný dojem robí na človeka velkolepý monument v prostried neobyčajne živej premávky prístavu. Bassiny križujú velikánske lode, ktoré ozaj celkom iné ukazujú, než biedne galliony Columbove. Ideme na elektrike ďalej, do vozňov vychádza sa v letku. Len-len že sa mi nepridala nehoda. V tú chvíľu som bol jediný raz počas mojej cesty v nebezpečenstve života. Za krátky čas prišli sme k spáleným kláštorom. Vyplienili ich pri posledných vzburách. Zastali sme pred Convento de los Padres Eskolapios de san Anton, velkou budovou, vysokou na viac poschodí a dlhou asi na 60 metrov. Obloky sú vyhorené; vidno, ako nimi nahor siahal plameň. Nad vchodom do utešeného kostola čistej gotiky je cele začmudená socha Panny Márie. Kým píšem tieto poznámky pred kláštorom, shrnulo sa dosť sveta okolo nás. Sprievodca mi dáva znak, aby sme šli ďalej. V týchto robotníckych massách to ešte vždy vrie. V druhej uličke je kláštor mnišek Convento de los Geronimas. Bývalo tu asi 80 mníšek. Kláštor bol jeden z najbohatších. O ňom kolujú medzi ludom celé legendy. Bol to vraj hrozný obraz, keď pri rudej žiare ohňa susedných kostolov ratovaly sa mníšky z tohto kláštora. Povolili im pol ho­ diny času. V tejto ulici postavené boly silné barrikády revolucio­ nárov, proti ktorým muselo vytiahnuť delostrelectvo. V Barcelone shováral som sa s viac luďmi o príčinách po­ minulých vzbúr. Ako známo, Barcelona je najväčšie priemyselné stredište celého Španielska. Tamejšie robotníctvo je zorganizované. Ako v celej Catalonii, tak i v týchto organizáciách panuje tuhý prúd republikánsky. Ztrátou amerikánskych kolonií a osád na ostro­ voch Antillách, hlavného to vývozného tržišťa pre fabrické články Španielska, utrpel jeho priemysel ohromný úder. V zapätí nepria­ znivej konjunktúry nasledovala zvyšná výroba a s tým spojené za­ stavenie práce mnohých velkých závodov. Z toho núdza a bieda medzi robotníctvom. Ale početné velké kláštory podržaly i naďalej výrobu svojich rozličných priemyselných článkov, aké sú likéry, liehové nápoje, chokolády, bielizeň, výšivky a iné. Kláštory mohly vydržať a prestať túto priemyselnú krízu, lebo pracujú v okolnostiach o mnoho priazni­ vejších, než riadne závody. Takouto konkurrenciou so dňa na deň zhoršoval sa, pravda, nepriaznivý stav robotníctva len zčiastky za­ mestnaného. Kláštory sú vyňaté zpod dane, požívajú dôchodky z ohromných fundácií, z milodarov, tak že vlastne výrobných trov temer nemajú. V tie časy bola práve väčšina francúzskych kláštorov zrušená. Velký počet francúzskych kongregácií vrhol sa do Španielska. Uprch-

474 líci ešte zväčšili výrobu v tunajších kláštoroch. Už predtým hladely massy núdzneho robotníctva krivým okom na túto privilegovanú! konkurrenciu. Začali svolávať meetingy. Do tejto doby padly vojenské udalosti v severnej AfrikeT v Marokku. Lud protivil sa nepopulárnej vojne, každodenné de­ monštrácie viedly tak ďaleko, že vojsko prinútené bolo siahnuť ku zbrani. Robotníctvo železných strojáreň započalo štrajk s velkými de­ monštráciami. K nemu pridružili sa potom aj iní. Zamestnanci, elektriky nechceli síce spolčiť sa so štrajkujúcimi, až kým luza. nespálila značnú časť elektrických železníc. Ale vtedy už začali drancovať i obchody, krčmy, hostince a páliť konventy. Slabá vo­ jenská posádka nevládala urobiť prietrž rozzúreným náruživostiam. Ako inde pri revoltách, tak i tu boly ohromné majetky zničené a nepočetné nevinné existencie vyšly na vnivoč. Vzburu krvou udu­ sili. Na ulici padlo 150 biednych robotníkov a z vojska asi 70 chlapov. Revolta, neorganizovaná, nedosiahla mnoho. Jednako možno predpovedať, že v Catalonii toto nebola posledná vzbura. Nikde na svete neupomína všetko tak na minulosť, ako v tejto zemi svetla. Keď vhĺbime sa do historie Španielska, tak treba uznať, že hlavnou príčinou jeho dnešného smutného stavu je popri druhých známych príčinách vyhnanie potomkov Maurov, tak zvaných Moriskov. Už v prvej tretine XVI. stoletia prinútení boli všetci moslemíni Špa­ nielska opustiť vieru svojich otcov, ale ani tým nedosiahli úplnej zá­ konitej rovnoprávnosti. Tlačili ich všemožne; tak medziiným museli sa zrieknuť všetkých svojich obyčajov. A roku 1609 vyše pol mil- liona najusilovnejších, priemyselných obyvateľov vyštvali zo Spaniel- ska. Mnohých z nich zamordovali a vyrabovali prv, než by ešte na úteku do Afriky boli dosiahli pobrežia morského. Na protivnom brehu, kde im mal kynúť prístav spásy, číhali na nich diví Beduíni. Nie- kolkí utiekli na púšť, velká väčšina zahynula najdesnejšou smrťou. Priemysel, kupectvo, polné hospodárstvo prevodzovali totiž skoro výlučne Moriskovia, razom nastúpila teda v živote velká stagnácia a přišel úpadok. Celé oblasti spustly, změnily sa v rumy a zostaly v tomto stave až podnes. Remeslá klesly tak, že po starej, slávnej kultúre nezostalo skoro ani stopy. Obyvatelstvo Madrida, ktoré počítalo začiatkom XVII. stoletia 400.000 duší, kleslo o 100 rokov na menej než polovičku. V Se­ ville pracovalo v XVI. storočí na 16 tkáčskych prístrojoch 130.000 ludí, teraz zostalo z nich len 300. Južné oblasti ríše tak schudob- nely, že nebolo možno požadovať od nich ani len poplatku. Samá polícia madridská, ktorá nedostala za viac mesiacov platu, rozídená oddala sa na zboj. Ročitá summa štátnych poplatkov činila pre taký skromný počet obyvateľov až 280 millionov reálov. Zato skvelé postavenie, ktoré predtým zaujímalo Španielsko, mámilo nielen Európu, ale i samú vládu a lud. V tridsaťročnej vojne bojovali zas voje španielske v Nemecku, ale vyšlo na javo, že svetová moc Španielska je číry mam a klam. Roku 1648 v mún-

Bterskom mieri Španielsko muselo uznať neodvislosť spojených štátov nizozemských. Na konci panovania Karia II. klesol počet obyvatelstva na 5,700.000. Dôchodky štátu i pri nemilosrdnom výbere poplatkov, pri drancierskomfinančnomhospodárstve klesly na taký nízky stupeň, že sám královský dvor nevládal platiť svojich sluhov, vyrovnať účty svojich stolov. Ani úradníci, ani vojaci nedostali platu a z núdze peňažnej navrátily sa celé kraje k drievnemu spôsobu obchodu so záměnou. Takýto beznádejný bol stav ríše, ked s Karlom II. (f 1700) vymrela po 200-ročnom panovaní vetev španielskych Habsburgov. Jedine pod panovníkmi z domu Bourbonov počala sa istá ná­ prava. Bourbooi doviedli zo svojej domoviny nielen mnoho umelcov a remeselníkov, ale i cele iný systém vladárenia, zaviedli a uplatnili ľudskejšie zásady štátnej správy. Podporovaním obchodu, priemyslu, kupectva a umenia, dôkladnejším a rovnějším spôsobom odanenia, sotretím mnohých nečasových privilegií postavili vývin ríše na pod­ klad spravedlivější a vyburcovali tým Iud zo stáročnej lieni a hli- venia natolko, že započínal zas viac venovať sa produktívnej práci a hospodárskym podujatiam. A predsa ešte r. 1847 vyznačila španielska akadémia zvláštnou odmenou literárne dielo, ktoré dokazovalo hlavne to, že vyhnanie Moriskov poslúžilo k jednotnosti Španielska. ** * Na obed sišli sme sa s bratmi Čechmi. Nemohli sa dosť ua- diviť, ked som rczprával, čo sme my to všetko videli. Dali sme si zas rendez-vous večer na stanici. Ako obyčajne, zaujímaly ma ceny hlavnejších potravných článkov. Dla udania môjho sprievodcu platí sa v Barcelone za mäso 2—3 franky, pohár piva stojí 15 centimov, liter obyčajného vína 20 centimov! Pomarančov dostať 3 za 5 centimov. Kravské mlieko je drahé, až 40 centimov liter, čo najlepšie poukazuje na nedostatok paši vo Španielsku; masla vôbec ani nedorábajú, celá potreba musí sa dovážať zo zahraničia. Zeleniny, ako už bolo spomenuté, sú velmi lacné. Po obede išli sme s mojím ciceronom na elektrike na Tibidabo, miesto na kopci nad mestom, kam sa robia vychádzky, vo výške 532 m. Trať vedie ulicami, vysadenými utešenými starými platonmi. Obdivujeme cestou niektoré nové budovy, formy a vôbec zovňajšku cele bizarného. Tak jeden massívny dom stavaný z tesanej žuly a Iud ho pokrstil Gibraltárom. Po uliciach míňame malé stáda kozičiek. Zastanú pred do­ mami odberateľov mlieka. Maličký pastierik nadojí hned 1 na mieste, koľko si kto žiada. Ale pohár už ozaj čerstvého mlieka platí sa po- 10 centimov. Kozičky robia zvláštny dojem, ked pokojne rozložia Ba po čulých uliciach, prostred vozňov elektrických a automobilov, ktorých tu hodne vidno. I tu, ako inde po Španielsku, nosia veľmi mnoho obuvi z bie­ leho plátna a plsti. Mníšske rády nosia sandále na bosej nohe. Hore na Tibidabo, kam vyjde sa na ľanovej dráhe, kocháme

ea v utešenom výhlade na celú Barcelonu a na opevnený Montjuich. Pošmurné a desne hladia múry a okopy tejto citadelly. Smerom na sever ligotá sa zasnežená reťaz Pyrenäí. Trefne poznamenal na Bar­ celonu Cervantes už pred tristo rokmi: „Jediné to mesto, tak po­ lohou ako svojou krásou". Báječný bol pohlad, keď večer zažali svetlá. Hukot premávky do týchto výšin dorážal na ucho, pravda, len ako šum ďalekých vôd. Po svahoch Tibidabo rozprestierajú sa utešené sady a villy. V jednej záhrade upozornil ma môj sprievodčí na peprák, teda na strom, na ktorom rastie korenie. Vidno i mnoho sadov pomaran­ čových. Červené pomaranče povstanú tak, kecf do pomarančového stromu zaštepí sa granátové jabĺčko. Videl som i velký obchod so spevavými vtákmi. Ale nemyslite, že kupujú sa, ako u nás, z passie, zo záluby, nie — kupujú sa na jedenie. Toto hanebné maškrtníctvo panuje od časov Luculla i v Itálii; dobre vieme, že tento patricius kŕmil sa jazýčkami slávičími. Dole v meste stretávame rad zaprášených vozov o dvoch ko­ lesách. Viezly vrecia, ktoré sa triasly ako huspenina. Bol to olivový olej, zašitý v kožiach. Večer najčulejší život sústrednuje sa na utešenej, boulevardu podobnej ulici, Kambla zvanej. Tu dávajú si večer rendez-vous všetky spoločenské triedy Barcelony. Obraz je to teda nanajvýš pestrý a menistý. I my zasadli sme si pred kaviareň a môj sprievodčí rozprával mi rozličné udalosti zo svojej minulosti. Sem chodí, dla jeho slov, i mnoho Rusov a to niekedy takých, čo nerozumejú ani jednej cu­ dzej reči. Že on i rusky rozumie niečo. Ale bolo toho pramálo. I na corridy prešiel náš rozhovor. Spytujem sa ho, či je to pravda, že býk zavre oči, ked chce napádať? Áno, vraj, býk zavre, ale krava nie. Nuž veď kráv neberú do corridy? Ba, áno, berú, ale len v malých dedinách, kde dobre zúžitkujú mäso. Ale že sa pri podobných zábavkách už mnoho nehôd stalo, tak sú dnes zákono­ darstvom zakázané. „Ale, reku, ved je to nemožné, krava nemá tej odvahy, čo býk. „Prosím", a pritom mi žmurkne, „ved je ona matka býkov". Mnoho mi rozprával i o květových hrách, ktoré každoročne odbývajú sa tu v máji medzi básnikmi a spisovateľmi na oslavova­ nie a pestovanie catalonskej reči. Tvoria vlastne pokračovanie lite­ rárnych slávností a zápasov poetických, ktoré pevci provencalskí, teda trubadúri, zaviedli vo stredoveku k obživeniu klesnutej už vtedy poezie. Prvé takéto slávnosti odbývaly sa už v XIV. století v Touluse a Barcelone. Žatým přišly do zabudnutia, až ich v po­ lovici minulého storočia znovu obnovili catalonskí patrioti. Květové hry v Barcelone sú opravdovým národným sviatkom. Vtedy side sa tu ohromný počet ludí i zo susedných stolíc fran­ cúzskych. Trobadors moderns, tedy moderní pevci, recitujú svoje spevy sami. Heslo plesu je Patria, fides (viera) a amor. Za najkrajšiu ódu, oslavujúcu otčinu, obdrží pôvodca, ako vyznamenanie, kvietok zo

477 .zlata. Odmena za ospievanie viery je zlatá fialka. Pěvcovi lásky udelí sa len prostý voňavý kvietok. Tento nežný znak poeta potom venuje dáme svojho srdca, ktorá, ako královna plesu, nastúpi svoj květový prestol. V týchto hrách nachádzam mnoho poezie, ako by milostné akkordy z dávnych čias provencalských trubadúrov zazvučaly dušou. Z dejepisu mesta poznamenám, len nakrátko, že tu už za dávnych dôb bola osada, bydliště ludí. Staré meno Barcelony znelo Barcino, ktoré však mylne pripisuje sa kartaginskému vojvodcovi Hamilkarovi Barcasovi. V rimanských dobách Barcelona tvorila už vážny stredobod a pod Vizigotmi za istý čas bola sídelným mestom ich ríše. Roku 613 bola dobytá od Maurov a mnoho trpela v dlhých vojnách s Francúzskom tak v stredoveku ako v časoch Napoleona. Mohutné valy a priekopy, ktoré hatily vývin mesta, odstránili len v druhej polovici minulého storočia. Obyvateľov Barcelona počíta 529.486. Je hlavné mesto Cata- lonie a sídlo rozličných vysokých škôl, taktiež úradov svetských a cirkevných. Prekvitajú tu všetky odvetvia železného priemyslu, to­ varu bronzového, náradia, mydla, remeňa a textilného priemyslu. Tu sústredňuje sa aj industria špuntov. Obrat tohto korkového priemyslu odhaduje sa na 20 millionov frankov. Ako známo, špunty dorábajú sa z kôry stromu alcorno. Korková výroba zamestnáva vyše 10.000 ludí. Barcelona drží sa dnes za hlavný vývozný trh Španielska. Za­ ujímavé sú následky nešťastnej vojny americkej. Ked Španielsko utratilo svoje kolonie a prinútené bolo ešte i prevziať ich značné štátne dlhy, myslelo sa všeobecne, že ono nezotaví sa nikdy viac z toho úderu. Ale ako každá vojna hlboko zasahuje do organizmu štátov, tak i genius Španielska primäl národ k pozvolnému, ale stálemu obživeniu, mohol by povedať: k znovuzrodeniu. Tento postup na šťastie umožnilo cieluprimerané finančné hospodárstvo. Náprava započala sa už roku 1899/900, ked ukázal sa až 77-millionový zvyšok. V nasledovné roky postupovali v tomto smere. Ešte na počiatku te­ rajšieho storočia znatelia Španielska odhadovali najvyšší možný štátny dôchodok na 700 millionov frankov, a dnes sú vo väčšine optimisti, ktorí tvrdia, že tá summa môže postúpiť na 1250 millionov frankov. Závisí tu tiež mnoho od obozretnej správy a od energičného vyna- chodenia zatajených, neodanených majetkov. Španielsko oplýva nielen bohatými prírodnými darmi, ale i vý­ bornými a početnými robotníckymi silami. Napredovať by teda mohlo na každom poli. Nastať musí však zmena vo vládnom systéme... Mnoho, veľmi mnoho podobá sa tu pomerom našim. Ztráta kolonií mala, ako každé zlé, i svoje dobré stránky. Pohroma osožila ríši tým, že kapitále z kolonií počaly tiecť nazad do domoviny, kde, uložené do rozličných podujatí, stávaly sa pro­ spešnými a výdatnými. Odhaduje sa, že asi polovička Y Kube a v kolóniách uložených kapitálov patrila Asturiancom, ktorí po ne­ šťastnej vojne realizovali svoje peniaze a stiahli ich nazad do svojej otčiny. 3-2

478 Kupectvo so zahraničím zveľaďuje sa stále. Hlavne vývoz oli­ vového oleja rastie s roka na rok. Všeobecný súhrnný dovoz ríše vynášal iy05. roku 989 millionov peset, vývoz 889 millionov. Ale moja utešená vychádzka do Španielska bola u konca. Zpiatočnú cestu konal som s bratmi cechmi. Ich umelecký zovňajšok musel vzbudiť rozpomienky, lebo ma zastavil jeden zo špa­ nielskych cestovateľov a spýtal sa, 6i vraj necestujem s Kubelíkom. A keď sme leteli lahodným večerom francúzskej hranici oproti, opanovala divná tieseň, zvláštca nálada moje srdce. Ťažko som za­ nechával tieto malebné kraje, ako by predtucha niečoho zlého bola mi zaľahla dušou. A ako smutne a zamyslene hladím do temnej noci, tak zrazu počnú rásť pred mojím duševným zrakom obrazy veľkolepých chrá­ mov, budiacich mocné dojmy; vidím pamiatky Mexika, kde ešte pocíti duša bezprostredné potýkanie sa s chrabrým duchom smelých konkvistádorov. V mlhavěj diaľke vidím mohutné brány a okopy Toleda, skvostné maurské miestnosti, ktoré večne budú tvoriť vy­ trženie a rozkoš umelcov. Vidím v duchu v silnej rovine hadiť sa zlatisté Tajo a v úzadí panenský, ligotavý belostný sneh Guadarramy. Ešte mi šumí v ušiach hukot mohutných vín Ebra, rev množstva v aréne a mrúce Ikanie biednych duší pred čiernymi obrazmi. Ešte mi zunia v ušiach lahodné piesne španielske, sviera srdce vlhký vánok podzemných väzení. Ešte drží v náručí toľkou krásou opojenú dušu nach romantiky odľahlých starých mestečiek arabských a pri každom zvrate ducha posunú sa snivé stíny do druhých hmlistých obrazov, plných kúzla, zamieňajú sa v duchu vidy majestátnych sutín, oven­ čených zeleným efajom, a zabudnutých kútov, plných vnady, maleb­ nosti, idylly. A ja, biedny človek, ešte odvážil a pokúsil som sa podať čo i len odtienok toľkej krásy, aká porovnať môže sa jedine s harmo- ničným akkordom utešenej melodie; ale v mojej opojenej fantázii točia sa obrovským výrom tie dojmy a lejú sa nezadržateľne von, ako strieborné vlny priezračných vôd. Tieto božské obrazy nevládzu vylákať z duše ani tí umelci na to plátno. Nemôžu podať kúzlo, do ktorého ich ponorilo jasné sluko juhu. Ešte menej dať pocítiť nach romantiky v rozpomienkach na bohatierskych rytierov a krásne ženy. Na ich pôvabné vnady, na ich duše, plné náruživosti a lásky. Z temnej noci žiaria mi milostné oči Murillových madon a na­ plnia dušu znovu nekonečnou tuhou za utešenou španielskou zemou. Ale to boly už len dozvuky velkých dojmov. Bezodná minu­ losť zase pohltila jeden ideál mojej mladosti. Už len rozpomienka zuní mi v duši, a ledva zanikly posledné dojmy, už znovu naťahuje nespokojná vnútorná bytnosť ramená za novou zmenou. Len na naj­ kratšiu dobu zavládla harmonia dušou, už zase nový nepokoj, nové túžby vtiahly do srdca a ženu ďalej, napred.

47í Zármutok. Od Antona Čechova. Tokár Grigorij Petrov, oddávna pokladaný za velkolepého majstra a spolu za najvýstupnejšieho mužíka v celom kraji, vezie svoju chorú ženu do špitala. Potrebuje prejsť so tridsať verst, a cesta je strašná, ťažká i pre samého ärárneho poštára, nie pre ta­ kého leňocha, ako je tokár Grigorij. Rovno v ústrety reže ostrý, chladný vietor. V povetrí, kam len pozřeš, krúťa sa celé oblaky snehových vločiek, tak že nerozoznáš, či sneh ide s neba, a či so zeme. Za snežnou hmlou nevidno ani poľa, ani telegrafných stĺpov, ani hory, a keď na Grigorija dôjde zvláštne tuhý nával vetra, vtedy nevidí ani dúhy nad hlavou koňa, Od staroby slabá, biedna kobylka vlečie sa ledva-ledva. Všetka jej energia šla na vyťahovanie nôh z hlbokého snehu a potrhávanie hlavou. A tokár by sa ponáhľal. Nepokojne vyskacuje zo svojho miesta a ustavične šľahá koňa po chrbte. — Ty, Matrena, neplač... — zamumle. Potrp máličko. Do špitála, dá Pán Boh, dôjdeme.a spomôžu ti... Dá ti Pavel Ivanyč kvapôk, alebo krv pustiť prikáže, alebo, môž\' byť, bude taký dobrý, že ti špiritusom akýmsi natrie... a bude to. Pavel Ivanyč sa po­ stará... Pokřičí, podupoce nohami, ale sa postará... Znamenitý pán, ľudský, Pán Boh mu daj zdravia... Hneď, ako prídeme, už-už vyskočí zo svojej fatery a začne robiť krik „Ako? Prečo to? — zvolá. — Prečo si neprišiel, keď bol čas? či som ja pes akýsi, že by som sa s vami, čerty, naťahoval? Prečo si ráno neprišiel? Von! Aby ani šľaku po tebe nebolo. Zajtra príď!" A ja poviem: „Pán doktor! Pavel Ivanyč! Vaše vysokoblahorodie!" Ale hybajže, aby ťa porantalo, čert! Hó! Tokár šibe koníka a neobzerajúc sa o starkú, šepce si pod nos: — „Vaše vysokoblahorodie! Úprimne ako pred Bohom... na môj\' dušu, vyšiel som na svite... Akože mám na čas dôjsť, keď sa Pán Boh... Matka Božia... nahneval a takú chumelicu poslal ? Sami ráčite vidieť... Co poriadnejší kôň, ani ten nedôjde, a.ja mám, sami ráčite vidieť, nie koĎa, ale potupu!" A Pavel Ivanyč sa zachmúri a zvolá: „Poznáme vás! Vždy si najdete výhovorku! Zvláště ty, Griška! Dávno ťa poznám! Iste si so päť ráz pred krčmami zastával!" A ja mu: „Vaše vysokoblahorodie! Či som ja nejaký zločinec, alebo nekřesťan? Žena oddáva dušu Bohu, umiera, a ja budem po krčmách behať ? čože vy to, čo sa vám robí! Bodaj skapaly i s krčmami!" Vtedy Pavel Ivanyč rozkáže, aby som ťa preniesol do špitála... A ja pred neho na kolená... „Pavel Ivanyč! Vaše vysokoblahorodie! Ďakujem vám pokorne! Odpusťte nám hlu­ pákom, sprostým, neodsudzujte nás sedliakov! Zaslúžili by sme veru trestu, a vy sa ráčite znepokojovať, nôžky svoje do snehu máčať!" A Pavel Ivanyč pozre takto, ako by fa chcel udrieť, a povie: „Máš na kolená padať, radšej by si, hlupák, pálenky neslopal a ženu poľutoval. Vyprať ťa treba!" — „Ozaj že vyprať, Pavel Ivanyč, vera Bože, vyprať! A akože sa nemáme klaňať až k zemi, keď ste 32*

480 vy naši dobrodincovia, otcovia rodní? Vaše vysokoblahorodie! Isté slovo.. . ako pred Pánom Bohom. .. naplujte mi do učú, ak vás oklamem: náhle moja Matrena, táto istá, ozdravie, vstane na nohy, tak všetko, čo si len ráčite rozkázať, všetko vašej milosti urobím í Cigarník, ak sa vám páči, z korelskej brezy... gule ku kroketu, kolky môžem vytočiť ani cudzozemské... všetko vám urobím! Ani kopejky od vás nevezmem. Vo velkom meste by za taký cigarník štyri ruble vzali od vás, a ja ani haliera." Doktor sa zasmeje a povie: „No, dobre, dobre... Cítim ! Len to je smutno, že si pijan"... Ja, žena moja, viem, ako treba s pány. Niet toho pána, že by som sa nevedel s ním poshovárať. Len aby dal Pán Boh, aby sme ne- poblúdili! Ale metiel Plné oči mi nasypalo! A tokár šepoce bez ustania. Lapoce jazykom mašinálne, aby aspoh trošíčku zahlušil svoj ťažký pocit. Mnoho slov je na jazyku, ale myšlienok a otázok v hlave ešte viacej. Zármutok zastihol to­ kára znezrady, neočakávane, netušene a teraz sa nijako nemôže prebrať, prísť k sebe, spamätať sa. Dosial žil spokojne, ako v omá­ mení, nepoznajúc ani zármutku, ani radostí, a zrazu cíti na duši hrozný bôl. Spokojný lenoch a popíjan našiel sa pre nič za nič v položení človeka zaujatého, ustarosteného, náhliaceho, ešte i ho­ riaceho sa s prírodou. Tokár pamätá, že zármutok započal sa včerajšieho večera. Keď sa včera večierkom vrátil domov, ako obyčajne podpitý, a zo zasta­ ralého zvyku začal sa vadiť a päsťami vyhrážať, žena pozrela na svojho garazdníka tak, ako prvej nikdy nehladievala. Obyčajne výraz jej očú býval mučennícky, krotký, aký býva u psov, ktorých mnoho bijú a zle chovajú, ale teraz hľadela surovo a uprene, ako hladia svätý na obrazoch, alebo umierajúci. Z týchto čudných nepekných očú i začal sa zármutok. Pomútený tokár vyprosil si od suseda ko­ níka a teraz vezie ženu do špitala v nádeji, že Pavel Ivanyč práš­ kami a masťami prinavráti starenke jej bývalý pohľad. — A ty, Matrena, toto... — mrmle ďalej. — Ak sa ťa Pavel Ivanyč opýta, či som ťa bil, a či nie, hovor: nikdy, nie! A ja ťa nebudem viac biť. Na môj\' dušu. Vari som ťa ja bil zo zlosti ? Bil som ťa tak, bez rozmyslu. Ja ťa lutujem. Druhý by nedbal, a ja ťa, hla, veziem... starám sa. Ale fučí, aj, fučí! Hospodine, tvoja vôľa! Len keby nedopustil Pán Boh poblúdiť... Co, bok ťa bolí? Matrena, čože mlčíš? Spytujem sa ťa: či ťa bok bolí? Cudné mu je, že sa na ženinej tvári sneh netopí, čudné, že i sama tvár sa akosi vytiahla, dostala bledo-sivú, nečisto-voskovú farbu a sprísnela, zvážnela. — No, hlupana! — mrmle si. — Ja ťa svedomité, ako pred Bohom... a ty, toto... Veru si hlúpa! Zachcem a nezaveziem ťa k Pavlovi Ivanyčovi! Tokár pustí liace a zamyslí sa. Obzrieť sa na ženu nemôže sa rozhodnúť: je mu strašne! Dať jej otázku a nedostať odpovedi, je tiež strašné. Konečne, aby bol koniec neistote, neobzerajúc sa na ženu, nahmatá jej chladnú ruku. Zodvihnutá ruka padá ako prút.

— Iste už umrela. Komisia! A tokár plače. Ani mu je nie tak lúto, ako má protiven. Myslí si: ako sa na tomto svete všetko chytro robí! Nestačil sa započať jeho zármutok, už je hotové i rozuzlenie. Nestačil požiť so ženou, pohovoriť s ňou, polutovať ju, keď už umrela. Žil s ňou štyridsať rokov, ale tých štyridsať rokov prešlo, ako v hmle. Pre pijanstvo, pračky a núdzu nevedeli o živote. A ako na zlo, umrela žena práve v tom samom čase, keď pocítil, že ju lutuje, žiť bez nej nemôže, je hrozne vinný pred ňou. — A veď ona po žobraní chodievala! — spomína si. — Sám som ju posielal pýtať chleba po dobrých ludoch, komisia! Mala by, hlupaňa, ešte aspoň so desať rokov požiť, lebo si, nebodaj, myslí, že som ja naozaj taký. Matka Presvätá, ale, kdeže ja, do čerta, idem ? Teraz netreba liečiť, ale pochovať. Obracaj! Tokár obracia nazad a z celej sily udiera koníka, čím ďalej, cesta je horšia a horšia. Teraz už dúhy celkom nevídať. Lecikedy prejdú sane mladú jedličku, tmavý predmet poškriabe ruky tokárovi, mihne sa mu popred oči a obzor je zasa biely a sa zasa točí. „Znova začať žiť".. . — mysli si tokár. Spomína si, že pred štyridsiatimi rokmi Matrena bola mladá, pekná, veselá, z bohatého dvora. Vydali ju za neho preto, že sa upriamili na jeho remeslo. Boly tu všetky podmienky dobrého ži­ vota, ale bieda bola v tom, že ako sa napil po svadbe, zavalil sa na pec, tak vlastne ani dosial sa neprebral. Na svadbu sa pamätá, ale čo bolo po svadbe, môžeš ho zabiť, ničoho nepamätá, len ak to, že pil, ležal, bil sa. Tak ušlo štyridsať rokov. Biele snehové oblaky začínajú sivieť. Blíži sa súmrak. — Kdeže ja idem? — schytil sa zrazu tokár. — Treba ju pochovať, a ja idem do špitala.. Ako by som rozum tratil!... Tokár zase obracia a zase udiera koníka. Kobylka napína všetku svoju silu a, fŕkajúc, beží drobným krôčkom. Tokár jedno za druhým šľahá ju po chrbte... Zpoza seba počuje akýsi buchot, a, hoci sa neobzerá, vie, že sa to udiera hlava nebohej o sane. Kamdial sa väčšmi stmieva, vietor je chladnejší a ostrejší... „Znova by začať žiť..." — myslí si tokár. — „Nadobudnúť si nový stroj, objednávky prijímať... peniaze žene oddávať. .. hej!" Tu vypustí liace. Hladá ich, chce ich zodvihnúť, a nijako ich nenachádza; ruky neposlúchajú „To je jedno... — myslí si: — kôň pojde sám, pozná cestu. Bolo by si pospať... Kým bude pohräb alebo zádušnica, lahnúť by". Tokár zatvorí oči a drieme. O chvilku počuje, že kôň zastal. Otvára oči a vidí pred sebou čosi temné, chalupe alebo stohu podobné... Mal by vyjsť zo saní a presvedčiť sa, čo je, ale v celom tele cíti takú lien, že radšej zamrznúť, ako sa s miesta pohnúť... A on bezstarostne zaspáva. Zobudí sa vo velkej izbe, s natieranými stenami. Oblokmi leje sa jasné slnečné svetlo. Tokár vidí pred sebou ludí a hneď chce sa ukázať ako vážny, chápavý človek.

— Zádušnú by, bratia, za ženu! — hovorí. — Pánu otcu by bolo povedať. .. — No, dobre, dobre! Len lež už! pretrhne ho čísi hlas. — Otec môj! Pavel Ivanyč, — začudoval sa tokár, uvidiac pred sebou doktora. — Vaše blahorodie! Dobrodinca! Chce vyskočiť a hodiť sa pred medicínou na kolená, ale cíti, že ho ruky a nohy neposlúchajú.. . — Vaše vysokorodie! Nohy moje kdeže sú? Ruky kde sú mi? — Rozlúč sa s rukami i nohami... Odmrzly ti! No, no.. . čože plačeš? Požil si, i ďakuj Bohu! Nebodaj si už šesť krížikov prežil — bud spokojný! — Zármutok... Vaše vysokorodie, ved! je to žiaľ! Odpusťte veľkodušne! Ešte by päť-šesť rôčkov... — Načo? — Koňa mám cudzieho, treba ho vrátiť... Ženu pochovať... Ako sa na tomto svete všetko skoro robí! Vaše vysokorodie! Pavel ívanyč! Cigarník z korelskej brezy najkrajší! Kroket vytočím... Doktor hodí rukou a vychádza zo sály. Tokárovi je koniec! Prelož. B. Š. Letorosty. I. Búrka. Nemožno von vyzrieť, vietor prach dvíha. Kundola tisne sa do hrdla, pľúc. Zaoblačilo sa, had bleskom žihá, čeliť mu nevládze slnečný lúč. Rolník kone šfahá, náhliac sa cestou uchvátiť aspoň len jedinký kríž. Stranou, do kostola, ľud ide tiež tou — volá za ním: „Vráť sa! Či nevidíš?"" Oj, vidí úbožiak — srdce mu klepe, aby mu nezmokla aspoň len raž... Neprešla hodina, a veľkolepé divadlo tu mali nábožní zas. Ako už dotiahol s ražičkou pred dom — čo sa len nestalo! ó, hrôza hrôz! Blyslo sa nad vozom, i udrel hned hrom. len kone vypriahli — zhorel aj vôz. II. Po búrke. Ked v lete po búrke, hrmavici, slnko preborí sa cez riedke obláčky, vždy zdá sa nám, že i ono je čistejšie, jasnejšie. To preto, že lesk jeho lúčov zláti samé radostné pohyby všetkého živého.

48S Zaprášené listy stromov ozelenely, zvädlé kvety zmocněly a hrdo vystřely sa. Chrobáčkov chrbáty, ako poumývané, blyštia sa na slnku. Opatrné kapustné listy rýchlo prikrývajú si vôkol seba zem. Všetky byliny dychtivé ssajú vlahu a občerstvujú sa po dlhom smäde. Ó, to by naozaj malý na zemi raj, keby sa napojené rastlinky bez prekážky v pokoji mohly rozvíjať. Ale horkýže! Je príliš mnoho darmožrútov na tomto svete a všetko, všetko, čo sa hýbe, má svojich urputných nepriatelov a musí sa oháňať pred ich pažravosťou. Tak ako byliny vyssávajú šťavy zeme, tak zase ich najjem­ nejšie, najušľachtilejšie čiastky snažia sa podožrať, zničiť pandravy, húsenice, slimáky atď. Ale mať príroda i tu si poradila: sverila záhradu žabe. A žaba, veliteľka, záhradníčka, tiež má svoju gardu, ktorá číha obyčajne zpod múra, kameňa. A hoci je rozvažitá, skokom vrhá sa na svoju korisť, záškodníkov, zeliny. No, i kvetinky háji, ak sú obložené kamienkami, skalkami alebo hriadky obsadené grušpánom. Ináče i žaba má svojich spojencov, a vernejších než velké štáty, — ktorí jej pri užitočnej práci pomáhajú, — krtov, krtice. Žaby sú obozretné, preto nie tak lahko by ich boli vypátrali svévolné chlapčiská; ale keď obyčajne celá taká žabia família je muzikálna, prezradia sa svojím lúbezným spevom. Tak mnohé ne­ ušly „žabykláčom". Zvláštne kriviačky, ktoré si chlapci k tomu «ieľu v dobe predkultúrnej zaopatriť vedeli, možno ešte i teraz dostať. Pravdepodobne sú teda i potrebné. Ach, vecí videla som na vlastné oči, ako šuhajci študovaní třepali kamenie do žaby, ošklivého síce, ale nezištného nášho do­ brodinců. III. Slnko a dúha. Zotmelo sa, ako na mrkanky, a bolo práve poludnie. Ale akoby nie, keď neb. Titanik zrazu zastala si na prostriedku oblohy. V tom báječnou rýchlosťou zo samých drobulinkých periel neviditeľný majster vystavil vysoký oblúk, most, a siedmimi farbami ho oblial. Ľudia vybehli na ulicu sa dívať a pretekali sa vo výkrikoch: „Krása, krása! A je naša!" Slnko, hoci sa leskne, — uikdy tak neobdivujú. Lenže táto hlasná chvála neposlúžila k dobrému dúhe; spyšnela tak, že s opovržením pozerala na oblaky a chvastala sa pred Ivíčaťom, ktoré ju galantne podopieralo: „Som o veľa krásnejšia, než jednofarebné slnko, ktoré so všetkých strán lepí sa na mňa, a odkedy si tykáme, je drzé a žiarlivé. Ak vraj budem poučovať slovenských voličov, náš intímny pomer zhrubne a moja múdrosť zhlupne. Akonáhle výnde ranné, starému vyhorencovi dám kôš!" Toto všetko si slnko vypočúvalo. Durklo lúčom do dúhy, aby ju upozornilo na svoju prítomnosť: „Oj, nemienim s tebou sa pretekať, krásna dúha, a ani sa ti zaliečať, mám svoju vernú ženu a milujem spoločný náš plod: najkrásnejší kvet tohoto sveta, i najinteressantnejší: dahliu"...

484 Slnko sa hrdo zasmialo a skrylo svoje lúče za najcfalšie čierne mrákavy. V tej chvíli dúha zbledla a s velkým šplachotom octla sa na zemi v mláke. Slovenskí kormidelníci videli, že sa stalo nešťastie a chceli dúhu ratovať, ale nevideli ničoho. Veď bol to len oblak a krása bola požičaná. Nevdačník často ani nevie, ako prišiel k blahobytu a k sláve. Ale „aké nabývanie, také pozbývanie"... A tam, kde stiekol dážď z dúhy, viničie ožlklo> hrozno nedozreje, ale vysoko vyčnievajú lo­ dyhy lepkáču. Viera. Gustáv K. Zechenter. / ^,,.- Z vlastuého životopisu. (Pokračovanie.) Janko Čipka nám zaopatrí vo Vzájomnej Pomocnici žiadaných 200 zl. na 8%, len aby sme poslali neštemplovaný obligator, on že ho podpíše. 17. augusta sa cholera už i v Brezne zjavila. Na Grlici v Gemeri už asi tretina celého obyvatelstva podľahla. Obec cerni- rujú pandúri, a chovou zaopatřuje stolica obyvatelstvo. Dia sľubu do Teplíc prišla Milka s Matildou a mojimi deťmi; obedovali sme pri veselej nálade, a ja rád, že už domov vrátiť sa môžem, pobral som sa skoro. Oni prišli vozmo na našej príležitosti. Aby sme sa pohodlnejšie viezť mohli, Milka a Matilda išly železnicou, ja s deťmi našou príležitosťou. Keď sme sa cez Hornú Štubňu viezli, dla kúru súdiac, približoval sa vlak práve ku Tepliciam. Tu mi prišiel na um žart, kázal som kočišovi kone poduriť, že tak skorej dobehnúc na Piargy ako ony, k nim prekvapeným tam do vozňa vstúpime. No, ako som si zažiadal, dobehli sme na stanicu piargskú, vymenili karty a sadli sme k nim nanajvýš piekvapeným do vozňa, a tak ve­ selo žartujúc, viezli sme sa spolu do Kremnice. Ktože by bol vtedy tušil, aký strašný úder nás o krátky čas očakáva. Chýry o blížení sa cholery sa vzmáhaly, ale ktože by bol tušil, že práve naša rodina bude prvou žertvou, ona započne rad chorých a umierajúcich na choleru. Bohužiaľ, tak sa stalo. Tou nešťastnou návštevou, ktorou ma moja už i tak vlaňajším odumretím nášho je- dináčka sklesnutá rodina pri mojom odchode z Teplíc obradovala, nasiakla sa Bertika, — ináčej sa myslieť nedá, •— nákazlivou cho­ robou. Na nešťastie práve na ten čas dostala Bertika menštruáciu — ženský kvet — a isté je, že v ten čas ženské zvlášť vystavené sú nákazám. Ona sa skoro za tým cítila prechorenou, bez vôle, ale to v takej podriadenej miere, že na tom málo čo pozorovať bolo. Všetky druhé funkcie boly v poriadku. Neskoršie ukázala sa niečo Iahšia stolica, bez najmenšieho významu. V pondelok dňa 19. augusta dostal som pozvanie na Hronskú Breznicu ku polesnému. Milka tam ešte nebola, a poneváč podplu-

485 kovník Jozef Celler bavil sa u syna, staničného šéfa na Hronskej Breznici, vybrala sa so mnou, že jeho povoláme k nám na krátku návštevu. Ked sme prišli do Hronskej Breznice — už sa nepamätám, či vozmo, či železnicou — bolo ešte dosť zavčas rána, lebo sa chéf Celler, z posteli vstanúc, umýval. Milka ma vyprevadila až po prvý mlyn v dedine, nedaleko hradskej, a poneváč sa jej dalej planou cestou pechňriť nechcelo, čakala ma tam, kým som sa vrátil. Z toho súdim, ako i zo skorého návratu domov, že sme vychádzku železnicou konali. Pre neduživý stav Bertikin hľadeli sme sa čím skôr odbaviť. Pojali sme so sebou i starého Cellera, ktorý u nás obedoval. Ber- tika ležala v posteli v tej izbe, kde sme obedovali s kordiálnym naším Cellerom. Bertika sedela na posteli, jedla a na veselých Cel- lerových rozprávkach sa bavila. Večer odišiel náš hosť. Druhý deň sa stav Bertikin zhoršil a naskutku povolal som svojich kollegov. Nastal zimničný stav, a hoci vela nelaksovala, ale mnoho sa na ho­ rúčosť ponosovala a potila, pomenovali chorobu cholera Typhus, a nám nastaly strašné hodiny. Boli sme na nevypovedanie zronení. Šlo to už potom hrozne rýchlo a nezastavitelné. Vo stredu sa symptoma zhoršily, nepokoj a smäd rástly. Následkom lipkavého hojného znoju, museli sme ju často preobliekať, čo s nesnádzami spojené bolo. Pre ukojenie žížne a na posilnenie utratených síl kázali jej lekári šampaňské víno v primeraných dávkach ponúkať. K tomu nezvyknutu to, ako som pobádal, kus i pomútilo. Kollegovia a všetci boli sme neúnavní okolo nej, ale choroba rástla, povedomie jej sa každým okamžením viac a viac kalilo. Professor Hell, môjho bratov zať, dobrá, statočná duša, bol v takých prípadoch opravdovým samaritánom. Vo dne, ked len stačil, bol pri chorej a nočnou ho­ dinou bdel nad ňou tiež. Na jeho a Milkino doliehame, že i tak Bertika sa volaco utíšila, aby som si šiel na chvilku odpočinúť, oddialil som o polnoci na chvíľku do zadnej izby. Hoci na tele a viac na duši unavený, hned som neusnul, ale keď som predsa omá­ mený ztratil povedomie, prišli ma volať, že -- Bertika už dokonala 1 Strašné, neopísateľne strašné heslo otcovi, utrativšiemu anjela pokoja, milotu, dobrotu, akej málo páru. Hrozný pohľad na tú milú, bledú, pfknú tvár anjelskej panenky. Ležala nepohnute, očká, ústa zatvorené. A aby truchlivý tento, nás srážajúci dej ešte plačlivejším bol, vyprávali mi, že vo fantázii pred samým priechodom do večnosti spievalo labutiu, kdesi v škole naučenú pieseň: „Schôn ist die Jugend!" — No už bolo po všetkom, skutočnosť hrozná ležala pred nami a zú­ falstvo burcovalo nám v srdciach. Bôľ, bôľ to náramný. A pri tom vŕtajúcom boli a žiali nastaly nám starosti, ktoré ešte tiež prekonať sme museli. Ešte v noci dali sme ju preniesť do prednej izby na dosku a tam úbožiatko vystrieť. Ako ju prenášali, vyšiel z nej zadkom náramný smrad, s riedkou stolicou. Druhý deň, t. j . 23. augusta pod večer vykonával sa pohrab. Na poslaný telegramm prišla Petronella na pohrab svojho miláčka. Došla práve na poludnie, a pod smutným dojmom vyzváňania sa so železnice Rennwiesom viezla domov. Úbohá Bertika vyložená bola v komôrke ku prádlu určenej vo dvore, a taká krásna bola milá táto

usnutá panenka, ako by len spala. Krátka choroba nenechala stopy na plnom zaokrúhlenom tele. Popoludní preniesli sme ku večnému odpočinku určené jej pozostatky, kvetmi ozdobené dolu do pitvora, na to isté miesto, kde nie celkom pred rokom — 4. septembra 1872 — stála rakev jej bračeka Gustíka. Hla! pomerne v takom krátkom čase dva také strašné údery nás zastihly. O 6. večer bol sprievod, k čomu sa početní priatelia a známi ustanovili. Ktokoľvek Bertiku poznať príležitosť mal, banoval za ňou. Pohrobená bola táto naša úprimná, dobrá duša, pričinením mestského kapitána Burkarta, môjho bratranca, asi v prostred cmitera ku boku bračeka Gustíka. Dali sme im postaviť železnými mrežami ohradený dvojitý kríž, s jednoduchým nápisom mena, priemena, s časom na­ rodenia a smrti. Nad krížom rástol bujný smutný brest. Teraz, po 30. rokoch, ked už druhý cmiter preplnený a tento starý opätne do úžitku privedený je a ozdobné stromy, stromky a kry povytínali, ba i pomníky už zčiastky pre nové hroby odstraňovať začínajú, padol i ten krásny brest tým, ked i potrebným, ale predsa srdce uráža­ júcim poriadkom v obeť. Pomaly i tí mŕtvi musejú von, preto sa my postarať hodláme, aby na dlhší čas na pokojné miesto prenesené a uložené boly. Nuž ako sa to srovnává s tou vše a vše opakovanou prosbou: „Requiescant in pace"? Kdeže je tu tá pax? Po pohrabe bolo v našom dome pusto, ach, velmi pusto a v našej duši ešte pustejšie. Pred niekoľkými dňami čerstvá, zdravá, teraz už pod zemou! Mladý kvet, narodený 26. februára 1859 — umretý 22. augusta 1873, tedy 14-ročný a 240-dňový, bol nám silou hroznej epidemie zlomený, zničený. A pri tom bolo ešte zvláštnosťou, že sa ona v našom meste prvá obeťou cholery stala. Istá Olovská, minciara robotníka dcéra, mladé dievča, bavilo sa tiež v ten čas v Štubnianskych Tepliciach, a skoro potom za nami cholerou naka­ zená vrátila sa domov. Tú som liečil ja, a hoci už i kŕčami hodne napadnutá, sa predsa celkom vystrábila. Našu Bertiku, nakoľko mi známo,- v sozname nenaznačili ako umretú na choleru, akú chorobu udali, neznám; nechcejúc obecenstvo plašiť, to zašemotili. No tajiť choleru predsa len nebolo možno, bola ona už tu, a hlavu dvíhajúc, dôrazne vychodila na javo. Už druhý deň po pohrabe Bertikinom stretol som v našej ulici, ako kočiška Lavrincka, vedúc svoju asi 15-ročnú dcéru pod pazuchy, dcéra ovisnutá dlážkou dá­ vila. A potom to už šlo; veľa síce napadnutých nebolo, ale z nich máloktorý vyšiel, a čo tiež zvláštno, že najviac intelligentnej vrstvy ľudí napadúvala. Nebudem sa baviť pri jednotlivých opisoch, ale obrátim sa na našu domácnosť. Mimo hlavnej našej ztráty mali sme ešte dosť dru­ hého smútku, starosti a biedy. Kde si raz nešťastie chodník do domu vytlačilo, tam sa už potom rady neresti rozličného druhu prechodia. V zadnej izbe u Križkov bývala istá stará vdova, pani Krauska, ktorú tiež pochytila cholera. Pre lepšiu opateru preniesli ju do ne­ mocnice, kde vkrátce dokonala. Hodná, svalovitá služka u Križkov upadla takže do nej, náš kočiš tiež, oba sa doma kludili a liečili a sa vyliečili. Naša slúžka Zuzka, silná, plecnatá, územčistá, čo po

Bertike háby prala a dlážku šúchala, tak náhlo a silno cholerou napadnutá bola, že sa božekajúc a v kŕčoch štvornožky vláčiac na milosť Boha domov do Švábu pýtala. Dali sme ju odviezť a krátko žatým složila tam kosti. V malom tom dome ochorelo 5 a umrelo z nich troje. Náš dom bol tedy ako nakazený rozchýrený a ladia okúňali sa k nemu čo len priblížiť a stranili sa nás všemožne. Nuž a nebolo sa tomu čo diviť, keď každému šlo o vlastnú kožu. Sklúčený, aký som bol, nemal som pokoja ani vo dne ani v noci, ačkolvek vo svojej biede v myšlienkach nad ztrátou zahrú­ žený musel som predsa svoje lekárske povinnosti konať, následkom čoho som značne oslabol. A tu zase horevyššie spomenutý srdečný Ofgin muž, Hell, nahovoril nás, aby sme na jednu noc hospodu u Križkov opustili a k nemu na odpočinok sa presťahovali. To sme vykonali a sme si tam predsa kolko-tolko pohověli a odpočinuli. Jednako sme boli naďalej zronení a nemohli okriať. Keď naša malomyseľnosť i naše zdravie podkopávať začala, radili nám dobro- prajníci, aby sme hľadeli myseľ našu na inšie predmety upútať a preto že by najprimeranejšie bolo, cestujúc do Viedne, navštíviť ta­ mojšiu chýrnu svetovú výstavku. Táto nárada mala praktický smysel. Poneváč cholera zo svojej prvotnej zlosti upustila a len jednotlivé, ľahšie pády sa pozorovaly, piosil som od štiavnickej banskej direkcie o 2-týždňové povolenie, s tým dodatkom, že ma za ten čas tu pre­ bývajúci, na penzii žijúci vojenský chirurg-podlekár zastupovať bude. Povolenie prišlo. Divákov sa na výstavku so všetkých strán hrnulo. I Kremnica vyslala ich značný počet. My spolu a naraz vybrali sme sa siedmi, ja a šesť ženských, všetko viac-menej príbuzných, medzi nimi moja žena, moja už jediná dcéra Mariška a sestra Petronella, vo Viedni pridružila sa nám ešte jedna breznianska známa, Fany Lepényich. Bolo ich tedy sedem ženských, a ja sám jediný mizerný chlap, vodiac ich po výstavke ako slivovicou opitý kapún kurčatá. V mojom de- šperátnom položení som túto úlohu s nechuťou a ozaj mechanicky plnil. Na jednej hospodě, pozostávajúcej z 1V2 neveľkej izby, sme piati bývali, lebo hospody boly v ten čas vzácne a drahé. Pravda, že sme boli zriedka doma, ale pohodlia poskytovala nám hospoda veľmi málo, nadovšetko v noci, kde sme sa biedne upratali. Ja som líhal na slamenej úzkej posteli, akoby v koryte, spal som málo a mohol som si predstaviť pohodlie mníchov karthusiánskych, čo v umrl­ čích rakvách líhajú. Ziaľom umorený, nevyspaný, chodením vo výstavke unavený a k tomu jesť nemohúci som veľmi oslabol, tak že som raz pod obedom sa vykradol na ulicu a silným srdceklopaním napadnutý, vošiel som do najbližšej lekárne po kvapky, ktoré som miesto obedu užíval. Už som myslel, že tam vo Viedni oblahnem. Ked! som sa máličko doma vystrel a vydýchol, s navrátivšími súdružkami predsa zase vyvliekol som sa do výstavky. Tam, ako som bol nanajvýš zoslabnutý, vypil som krčiažek znamenitého plzeňského piva, a ono, hľa, ako by mi bolo kľúčikom otvorilo zapřený žalúdok, začala sa mi chuť do jedenia navracať a tým pribúdalo mi na sile,

a tak bez ďalšej nehody vydržal a použil som lehotu môjho povo­ lenia na viedenskej výstavke. Do opisu samej výstavky sa tu púšťať nemám úmyslu, je to pridlhé a potom som to urobil v Orie, ročníku 1874. Janko Čipka, tešiac nás nad ztrátou, posiela nám žiadaných 300 zl. a podotkýna, že v Brezne už tiež traja na choleru umreli 25. augusta 1873. Tie peniaze vyzdvihol vo Vzájomnej Pomocnici. Ten istý čas písal mi professor Klemens list, ktorého zajímavý obsah som už len pozdejšie čítal a chápal. V prvom návale bôlu som sa oň nestaral. List mal cenu v obore geologickom, a bol od­ poveďou na niektoré mu predložené otázky. Dia jeho zkušeností na­ chádzajú sa Calcerlony v okolí Pršian pri Baóskej Bystrici, tak ako­ koľvek i v okolí Kopernice pri Kremnici. V okolí Sliača nachodí sa medová žabica. Na Urpíne Belemnity, Amoricty a korale, o tom som mal už dávno vedomosť. Encrinitový vápenec je pod Liasovými vrstvami rozšírený. Zriedka pridajú sa Plagiosthoma, Pentacrinus a Terebratula. Klemens prvý nadapil na zem Diatomei v Dubravici, tam kartačkou — lebo sa lupa — nazvanú. On ju poslal Štúrovi do Viedne. Štúr ju určil a Diatomacaey v nej bližšie od odborníka určiť dal; a tak poneváé sme tú zeminu, ako na Jastrabí dobre známu, poznali, ale ona tu v malých vrstvách nevýnosných sa nachádza, a my sme ju vo väčšom množstve ku technicko-obchodným cielom hľadali, upovedomil nás o tom náleze pozdejšie i sám Štúr, upraviac nás na jej zúžitkovanie. Pravdaže sa toto o moc pozdejšie vykonalo, z čoho môj zať, professor Teschler, i teraz zrábajúc ju tu v dielni, aký-taký osoh ťaží. Niektoré druhy známych diatomei z Dubravice, nakoľko sú mi známe, udám: Epithemia cistula, Eunotia Ehrenbergi, Eunotia incisa, Peronia antiqua, Staurosira venter, Synedra famili- aris, Staurosira Harrisoni, Staurosira amphitetra, Surrinella Clementis, Hantzschia Dubravicensis, Cymbella Austriaca. Cymbella gastroidis, Cymbella Austriaca prisca, Cymbella gastroidis Dubravicensis, Cym­ bella abnormis, Cymbella leptoceras, Cymbella leptoceras angusta, Cymbella leptoceras Šturii, Navicula parvula. Dr. Zoller, banský lekár v Radoboji, umrel. Do Štiavnice prišiel ministeriálny radca Pech namiesto baróna Medniauskeho. Martin Čulen 6. septembra 1873, oplakávajúc smrť našej dobrej Bertiky, dáva nám na známosť, že dr. M. Korauš 28. augusta tiež svoju milú dcéru ztratil. Korauš mieni, že choleru zapríčiňuje istý druh hlíst, a túto svoju — pravda mýlnu — mienku vyd al itlačou. Tušil, tušil čosi, nie síce hlísty, ale mikroby — cholerové bacilly — ktorých jestvovanie pozdejšie dr. Kochom vynájdené a dokázané bolo. Samuel Bodorovský, ľutujúc ztrátu Bertikinu, ktorú anjelom dobroty nazýva, 7. septembra píše, že cholera vo Zvolenskej stolici zúri, menovite v Detve, Ocovej a teraz v Brezne mnohí na ňu zahynuli. Ďurko Breuer, náš kostoš, dobrý šuhaj, mal ísť na ďalšie štúdium na tešínsku reálku, ale jeho otec namyslel sa ináč a vráti sa zase do Kremnice. Cholera v Slatinej, zkadiaľ pochodí, velmi zúri, za 5- týždňov jej škrtenia umrelo na ňu 130 ľudí, včul už popúšťa a mrú

na ňu ešte denne dvaja-traja. Dňa 27. septembra, poneváč Milka pýta kostové už nie ako vlani, 20 zlatých, ale 25 zlatých a to Breurovu možnosť platiť prevyšuje, žiada ma, aby som v Kremnici niekde opa­ teru za 20 zlatých mesačných vynašiel. Poneváč Ďurko taký skromný a dobrý šuhaj bol, vzala ho zase moja žena za tých 20 zlatých. Brat Eduard z Hittyášu pri Buziáši 20. septembra 1873: Toto má byť strašné rumunské hniezdo. Z toho anglického nabídnutia v Eibenthale nebolo nič, je to vraj česká kolónia, ale v akomsi strašnom kraji. Tak isto on opisuje i terajší svoj byt Hittyáš. On tedy je teraz pri spoločnosti regulovania kanálu Begy. Ono mu síce táto práca kus tvrdo padne, lebo sa v nej už dobre nevyzná, ale pri cviku a dobrej vôli to pôjde. Má on kraj od Temešváru po Lugoš vymeriavať, a poneváč nevládze k tomu potrebnými nástrojmi, dala mu ich sama spoločnosť. Jeho odmena je 120 zl. mesačne, príle­ žitosť slolodná, a troch pomocníkov; pri týchto troch mimo toho niečo zarobí. Ale jeho família je inde — tuším v Saske — náradie vo Vršci a on v Hittyáši. Martin Čulen spomína supplikanta Antona Mullera. Tohoto nadaného a pilného šuhaja, potom poslucháča reálky v Kremnici, ale velmi chudobného, jehož otec, zlumpovaný žobrák, nájdený bol na strelnici mrtvý, poslal som s mojím prípisom po mojich známych a priateľoch supplikovať pre seba a on si vychodil týmto spôsobom po Slovensku volaco vyše 70 zlatých; potom som ho professorovi Krejčímu do Prahy odporúčal ad mensám academicam do Radhoštu, a k tomu som mu malú podporu dla možnosti posielal. Hodný šuhaj sa tam potom so skvelým prospechom preboril na polytechnike a stal sa pritom i polyglottom. Po odbavení štúdií chudobný šuhaj lapil sa čoho sa mohol, a tak stal sa za čas úradníkom spoločnosti poisťovacej „Slávie" v Pešťbudíne. Potom prešiel do Bulharska a stal sa okresným — ako u nás stoličným — merníkom, bol v Sofii, potom vo Varne i kniežacím dvorným inženierom, ozdobený dvoma rády, bol niekolkokráť i pri kniežacej tabli. Oženil sa, vzal si Bul- harku, má dcéru. Nateraz — 1902 v septembri — býva v Slione. Podporuje si matku, ktorá tu býva a dopisuje si často so mnou a a jeim. listy menovite z etnografického zrenia sú ini velmi vítané. Ďalej mi Čulen píše, že sa u neho baví Gočár a očakáva ma s Plošicom, aby sme prišli. Spomína, že mnou mu poslaní robotníci ku lámaniu skál na gymnaziálnu budovu už prácu započali. Ján Gočár, ktorý zase odcestoval, navrátil sa zase 4. decembra 1873, ale že je veru chorľavý, pravdepodobne na tubercule, ktoré ho potom o život připravily. Na ceste postavený Adolf Dobriansky ho tiež navštívil. Súri nás, aby sme aspoň čím skôr na pár hodín k nemu dobehli. 26. októbra zhorelo v Zniove 20 domov, deviaty dom od neho bol posledný. Vyhorela i Blatnica. Dionýs Štúr 8. októbra 1873 mrzí sa, že sme sa počas vý­ stavky chyběli vo Viedni, nebol doma, len náhodou 18. septembra na jeden deň prišiel domov. Keby on bol myslel, že prídem, bol by si veci ináč zariadil; nuž ale sa nenazdal, že ja ako lekár v čas epidemie cholery na výstavku prídem. Potom rozjíma o mappe geo-

logickej, pridanej ku spisu železničnej trati kremnického okolia, mnou do tlače Matice Slovenskej zaslaného. Tá mappa poslaná mu bola ku napraveniu. Farbisté znaky jednotlivých kamenných odrodov želez­ ničnej trati nech vystanú, lebo by tým robota velmi zdražela a ku vysvetleniu veci nevyhnutne potrebné je nie. Žiada, aby sa mu poslal originál, lebo copia je nie dôkladná. Ja že som jediný, ktorý by ju mohol posúdiť, lebo že som jej autorom. Takto Štúr; nuž áno, áno, ale som ja sebe slabý sudca, ktorý ešte nikda takej mappy nehotovil, ani nikda toho druhu spisu nevydal, a urobil som to ako dilettant preto, že sa pri najlepšej dSnej príležitosti iný k tomu nepribral, čo by bol v tom povolanějším. Prejdúc ešte nazad ku účinkom nešťastnej cholery, oznamuje mi farár beliansky Samueli 6. septembra, že farár Stíl zo Slovenskej Vsi 6. septembra večer ešte bol v Belej v lekárni po lieky a vrátiac sa domov, o 12-tej prechorel a o 10-tej na druhý deň bol mrtvý. Vilhelm Scholtz v Diós-Gyóri, bývalý honvéd a vrelý prívrženec novej vlády, hromží teraz plnými plúcami na jej nesprávnosti. Dr. Toelg 1. decembra pripomína moju affairu s banským správcom, ktorého znajúc zo Štiavnice, opisuje ako človeka prázdnej hlavy, ale pritom nadutého. Bol to Ferdinand Hellvig. On si tak po­ čínal so mnou, ako s podriadeným, tak asi, ako tovariš s učúom. Hocikedy, keď ma videl ulicou kráčať, dal ma pre akú márnu vec, alebo doprosta pre nič, citovať na úrad. Zprvu, kým som chlapa spoznal, som mu poslúchol, ale keď sa to častejšie opakovalo, som mu dal na vedomie, že som ja nie jeho sluhom, ale spoluúradníkom. Z toho nasledovalo malé nedorozumenie, keď som sa však pri tom celkom pokojne choval a oproti nemu tú istú zdvorilosť, ale bez najmenšieho podlizactva preukazoval, ako i predtým, stali sme sa dobrými priatelmi — až po jeho smrť. Bol to taký istý postup, ako kedysi s dr. Toelgom. Tak ma títo páni poznali, že som ja rád úslužným, ochotným, keď sa so mnou slušne zachodí, ale kto myslí, že vo mne poníženého otroka našiel, ten sa mýli. Dám každému, čo mu patrí, ale žiadam potom svoje v tej istej miere. Ján Krejčí, professor mineralogie na pražskom polytechnikume, obdržal odo mňa kovy na výmenu a slubuje mi dupplikáty, keď k tomu zbytočného času mať bude. On v rokoch 1860-tych cestoval po Slovensku k vôli študiumu našich tracbitických hornín. Mal mimo početnej sbierky nerastov tiež značný počet detí. Dvoje z nich mu umrelo, najstarší Ján a najmladšia Libuša. Na žive ich má sedmoro: Prokop 21, Ludmila 17, Ivan 16, Doubravka 14, Radim 12, Mládka 10, Zdislava 5-ročná. Ako vidno, usiloval sa históriu českú vo svojich deťoch dostatočne znárorňovať. Bol tedy nielen kovov, ale i potomkov pilným formatizátorom. Píše mi ďalej, že na českej technike študuje niekolko Slovákov. Z počiatku im síce dosť ťažko padá, lebo neboli primerane v matematike pripravení. Ináčej im pomáha, ako môže, menovite pri udělovaní obedov Radhošťom pripravených. Chváli ich, ako hodných, súcich šuhajov. Peter Tomkuliak, bývalý kaplán kremnický a teraz professor na baňsko-bystrickom semenisku, pýta faru hájsku, aby som mu pri

kremnickom magistráte cestu kliesnil. Neobdržal jej, ale bol vyvo­ lený farár blaufusský Sova, predtým františkán kláštora kremnického. Keď nám už odumretím Gustíka Vianoce, zvlášť na Štedrý večer roku 1872 boly velmi smutné, boly nám otobôž Vianoce 1873-ho po odumretí našej Bertiky pusté. Keď sa druhé deti a šťastní rodičia pri stromkoch tešili, my sme smútili, keďže naše dietky tam snehom pokryté vo večnom spánku odpočívaly Len naša jediná Mariška sa ako-tak stromčeku přistrojenému tešila. Závody banícke pod správu štiavnickú patriace malý toho roku pol milliona zlatých ztráty. V Banskej Bystrici ärár predáva zasta­ venú pradávnu striebornú hutu i so staviskami a všeobecne z rad­ vanského jarmoku známymi troskami. I v Kremnici pochovali staro­ bylú striebornú hutu, ponechajúc jej len trosky na pamiatku. Na to miesto stavajú v Štiavnici centrálnu striebornú, a tá zožrala staro­ horskú, tajovskú, bystrickú a kremnickú hutu. A jarcov vše menej. Roh 1874. Pozemky lesných robotníkov, takrečené parcelly, ktoré dávaly na obrábanie robotníkom akoby čiastku pláce, teraz král. lesný ärár dal ich vo väčších komplexoch väčším prenájomnikom do arendy. Tým vraj to chceli docieliť, aby lud nútený bol, opustiac od obrá­ bania pozemkov, obrátiť svoje sily k svojmu povolaniu, totiž ku práci rubárskej. Ale to sotva docielil ärár, lebo väčší arendáši rozdali zase menšie parcelly tým istým robotníkom, pravda, že za zvýšenú cenu. Ä. tak rubár oplený platil viac, a predsa zase vracal sa ku milej obvyklej mu poľnej práci. Môj švagor Julius Kuchinka v okolí Sihlej vyárendoval velké pozemky, ktoré so značným rebachom zase medzi malých prenájomníkov podelil. Ministeriálny radca Anton Pech roztřepal celú diós-gyórsku direkciu. Glanzer a Gustáv Schärffl prídu nazad do Podbrezového. Obidvaja prišli pozdejšie do Pešti; tamten stal sa hlavným, tento banským radcom. Keď potom prišli do penzie, bývali za čas tu v Kremnici. Maxo Glanzer mal i rád Franc-Jozefa, a umrel tu na raka žalúdkového. Gusto Schärffl prešiel potom do spišskej Novej Vsi; tam ho skoro žatým porazilo. Sestra Petronella mojej ďalšej podpory nepotrebuje. Som ju už desať rokov hmotne podporoval, štvrťročne 25 zlatými; teraz horko-ťažko usporila si už tolko, že trúfa si stáť na svojich nohách. Píše, aby som jej viac peňazí neposielal. Ale ak by nepredvídane do ťažkého položenia prišla, že sama bude ma žiadať o pomoc. Literatúra a umenie. — Český Lid. Ročník XXIII., číslo 9—10. 1914. Z obsahu zaznačujeme: J. B. Pokorný: Císař Josef II. a Jesuité na Slovácku. Pověst moravská ze Svatobořic u Kyjova. — Slovenská svatba. (Dokon­ čenie.) — V časových zprávách F. Mal och podáva: Šedesátiny zá­ služné činnosti Jos. L. Holubyho.

Tu čítame: „Holubyho oslavují letos přečetní přátelé a ctitelé jeho... Úplných 48 let strávil jako farár v Zemanském Podhradí v Trenčansku. Tam v dolině Bošacké odloučeného od vědeckých středisk zaujalo opět pozornost jeho rostlinstvo (botanizovať začal už ako gymnazista v Prešporku), zároveň vsak dobrý lid slovenský". Prispieval najmä do Baenitzovho herbára europejského a Kernerovho rakůsko-uhorského. „Veliký herbář jeho asi o 12.000 druzích za­ koupil před 30 roky Richter v Budapešti, jeho mechy Sedmihradské museum. Krásný herbář květeny Trenčanské stolice daroval Slovenské musejní společnosti v Turčanském Sv. Martině.. . Bystrozrak Holu- byho vypátral značný počet nových druhů, jinými botaniky přehlíže­ ných, zvlášť v obtížném a kritickém rodě ostružiníkův (Rubus). . . Na jeho počest jiní rostlinozpytci četné druhy po něm pojmenovali, na př. mátu Holubyho (Mentha Holubyana H. Braun), diviznu Ho- lubyho (Verbascum Holubyanum Borbás)... I po stránce lidového lékařství a lidového významu rostlinstva a lidového podání na Slo­ vensku mnohého si všímal, jakož o tom svědčí četné a zajímavé články jeho ve Slovenských Pohladech a v českém Lidu. Je ve­ lice řídkým úkazem, naší doby, aby některý učenec v šťastných po­ měrech pracoval a vynikal v několika oborech; proto tím více po­ divujeme se všestrannosti a neobyčejné vyspělosti Jos. L Holubyho, odkázaného na vlastní knihovničku... Vizme jen dvanástisvazkové dílo jeho, dosud v rukopisech chované Materiály k dejinám cirkví ev. a. v. trenčianskych". — Magyar irók élete és munkái. A magyar tudományos akadémia megbizásából irta Szinnyei József. XIV. kotet, 12. fiizet. (Zboray—Zsutai.) Posledný sošit veľkej práce, začatej ešte roku 1890. V Slovenských Pohľadoch viac ráz bola reč o jej hodnote i nedostatkoch. Tento sošit má dáta na pr. o Zechenterovcoch Antonovi a Jozefovi, ale nezná o našom dr. G. K. Zechenterovi. O Fráňovi Žaškovskom hovorí: „Roku 1846 zvolili ho v Jágri za kapelníka katedrálneho chrámu a od toho času za 40 rokov tam účinkoval a so svojím mladším bratom Andrejom vydobyl si veľkých zásluh pozdvihnutím úrovne katolíckej cirkevnej hudby. Jeho vydania roz­ šířily sa po celej krajine a jeho liturgicky spevník (Manuále, 1853) napodobňovali v Nemecku a v Cechách, druhý spevník (1854) v Ne­ mecku." — Fraňo Zaškovský narodil sa v Nižnom Kubíne r. 1819, kde otec bol rkat. učiteľom. Hudbe učil sa i v Prahe. Jeho brat Andrej bol o päť rokov mladší. — Miestne mená v Zemplínskej stolici. Madaraký historik Julius Nagy, direktor krajinského archívu, v časopise „Adalékok Zemplén vármegye torténetébez" (1914, číslo 1.) kritizuje pokračo­ vanie krajinskej komisie (országos fcozségi torzskonyvbizottság), usta­ novenej odobriť alebo meniť návrhy, predložené stolicami o menách obcí. Julius Nagy dokazuje, že mnohé miestne mená Zemplínskej sto­ lice komisia ekazila (elrontotta). Článok direktora Nagya má nápis: „Nové mená obcí v Zemplínskej stolici".