Slovenské pohľady 9/1914

Slovenské Pohľady. Amata. Antická povesť. Napísal Richard Voss. Bol som ešte vermi mladý, keď som zažil udalosť, na ktorú ani dnes, po tolkých rokoch, nemôžem sa rozpomenut bez silného vzrušenia. Ked tú udalosť rozpoviem a podám tým niečo, čo protiví sa zdravému rozumu a môže byt pokladané jedine za výplod fantázie chorého človeka, prinútený som tento náhľad chladnokrvného a umného čitatela uznat a neodvážim sa brániť. Tedy: Bol som velmi mladý a žil som v Ríme, kde ešte väčšmi, ako inde, bočil som od ludí a požíval Rím svojím spô­ sobom. Samotný chodil som mestom, samotný túlal som sa po Champagni, peši, na koni, alebo v malom vozíku, ktorý ťahal bystrý koník. Sám som poháňal. Bol to vtedy ešte Rím Pia IX. a bol to celkom iný Rím, ako dnešné hlavné mesto sjednotenej Itálie, ako moderný Rím, tento monument najvyššieho barbarstva, postavený tým národom, ktorý cíti sa byt historicky oprávneným opovrhovať barbarstvom. Na Ríme, aký videl po prvý raz Goethe a zčiastky i Ferdinand Gregorovius, nebolo vtedy ešte hýbané. Nebolo z neho ešte ničoho sboreného. Ostalo všetko pri ctihodnom starom. Ešte tiahol pápežov triumfálny pochod z Quirinala do Vatikána, kardinálske koče hrčaly po uliciach, na ktorých mrvily sa processie; ešte naplnené bolo mesto martýrskeho apoštolského kniežaťa ťažkým kostolným vzduchom; a za bieleho dňa vial duch stredovekého mysticizmu po krásnom námestí, na ktorom postavená bola socha nepoškvr­ nenej Panny. V chráme sv. Petra videl som pápeža omšu slúžiť —• to bolo treba vidieť. V Sistine počul som spievať kapellu, počítač pritom celú hrúzu mystéria. Potom zase aká protiva. Kontrast, akého okrem Ríma nikde na svete niet. V chráme sv Petra Michelange- lova Pieta, v Belvedere Vatikána Apollo, v Santa Maria del Popolo fresky Pinturicchia a v Kapitole Venus; katakomby prvých kre­ sťanov a Rotunda Pantheona. Telesne a duševne unavený odpočinul som si na Forume a Palatine, na ruinách Kolosseuma a v kúpeľoch Karakallu, ktoré v ten čas poskytovaly ešte dosť pekný obraz. Od kresťanských legend myseľ utiekala sa k slnečným lúčom antiky; v duši zvučal ešte smrteľný ston nasledovníkov Krista, ktorí život obetovali za vieru, kým načúval som evoe Bacchusových kňazov a jasavým výkrikom Rimanov a Quiritov. 33

494 V takejto ustavičnej zmene náruživých naladení som sa na­ chodil, ked stalo sa so mnou to, o čom chcem rozprávať; rozumie sa: len rozprávať, vysvetľovať nie. 2. Raz v nedeľu vyšiel som koňmo do Frascati. Už v čas ráno bolo dusno; a kým som v Tuskulume, v rumoch Tiberovej villy odpočíval, spozoroval som obrovské plavé mračno vznášať sa nad morom: širokko. Nič mi je nie také neznesiteľné, ako južný vietor. Dych púšti, ktorý až ku skalným pyramídam Alp veje, účinkuje na mňa chorobne. Oslabí mi nervy. Ledva počal sa dvíhať na jasnom nebi, už cítil som jeho prítomnosť. Údy mi oťažely, hlava ma začala bolieť; deň bol pre mňa už zkažený. Nevedel som nič lepšieho, ako ľahnúť si pod skúpy tieň bazového stromu, a koňa nechat svobodné pásť sa na chudých ostatkoch tvrdej trávy. Ale o chvíľu ozval sa širokko svojím chrip- ľavým hlasom, ktorý účinkuje na mňa, ako hlas príšery. Tlumeným stonom šepká mi o nešťastníkoch, ktorých samum pochoval v čer­ venom piesku africkej púšti. Rozladený vstal som, chtiac zapriahnuť svojho koňa. Inokedy išlo to dosť ľahko, ale dnes zdal sa byt môj koník, ako zlým duchom posadlý. Trvalo dosť dlho, kým som sa ho konečne s veľkou námahou, úlisné zmocnil. Zviera iste našlo zlú stravu, ešte nikdy nebolo také nepokojné a neposlušné. To ma ešte väčšmi rozladilo. Rozhodol som sa ísť zpät, cez Marino, a tam i koňa nakŕmiť. Dojdúc však ta, zdalo sa mi rodisko krásnej Vittorie Colonny ne­ pekným, nečistým, pri stále tuhšom širokku takým odporným, že som sa pobral ďalej. Najprv hore príkrym svahom, kde ospalo vy­ viera niekdy svätý ferentínsky prameň, potom zlou cestou, stále- popri olivovej hore, až ku novej Appickej ceste. V Osterii vošiel som do „Mezzavia", chtiac tam nakŕmiť a napojiť hladného koňa. Ked sa to stalo, vstúpil som do tmavej nepohostin- nej miestnosti, v ktorej páchlo olejom a ešte väčšmi čerstvými morskými rybami. Rozkážuc si vína a vajec, sadol som si, hoci širokko zúril, pred dom, blízko cesty. Predo mnou rozprestierala sa nepriehľadná púšť. Po stepe slnkom opálenej, po stepe bez kríkov, bez stromov, tiahol teraz umrlčí výpar južného vetra, čo robilo okolie ešte smutnejším. Ne­ videl som tu ani znaku ľudskej kultúry, okrem rumov. Boly to rozbúrané hrobky na starej Appífľľej ceste, ktorá nedaleko mňa viedla cez Campagnu, až k Albánskym vrchom. Bolo už dosť pozde. Širokko zatiahol celé nebo. Jasné, južné slnko bolo ako vyhaslé. Vládlo temné pološero, ktoré pri zavýjaní vetra malo na sebe niečo mátožného. Ukazovalo sa, že zpiatočnú cestu nebudem mať práve najpríjemnejšiu, lebo pre ustalosť koňa len v noci budem sa môcť dalej pohnúť. Bol som síce navyknutý na takéto nočné vychádzky; banditov som sa nebál; pred maláriou

495 cítil som sa byť poisteným. Horší boli veľkí pastierski psi; raz ma päť takýchto bestií napadlo a roztrhalo mi skoro celý oblek. Kraj zdal sa byt ako vymretý, nálada, ktorá dobre svedčala ku šedému večeru. Pre zavýjanie vetra nebolo počuf ani len typi­ ckého hrkotu kár, ktorý na rímskych cestách je častý. Kedy-tedy zabrechal niekde pes a jediný raz prebehol cestou akýsi jazdec, za- krútený do čierneho kepeňa, s klobúkom hlboko do čela stiahnutým. V krčme zbadal som dosiaľ len troch ľudí: krčmára, jeho ženu a sluhu. Krčmár bol starší človek; miesto šiat visely mu na tele handry. Zbadal som zverský výraz jeho špatnej tvári. Na môj zdvorilý pozdrav odvetil nepriateľským vrknutím. Zdal sa byť člo­ vekom zlým, pred ktorým osamelý hosť mal sa mať na pozore. Ako prišiel tento starý, odporný človek ku svojej žene? Ona bola mladá, štíhlej postavy, chorobne bledej jemnej tvári, s čiernymi očami, ktoré akosi beznádejne, temer potuchlo pozeraly. Chodila ako smrteľne ustatá, pohybovala sa pomaly, ako stará žena. Dľa kroju bola cudzinka, Ciocciárka. Jej červený živôtok dávno vy­ bledol, sukňa bola biedna. Len závoj mala starostlivé okrútený okolo hlavy, a hlboko do čela sčesané svetlo-čierne vlasy dodávaly tváričke výraz Madonny. Sluha pochádzal pravdepodobne z toho samého kraja, odkiaľ jeho pani. Mladý chlapec, takého typu, aký je v Ríme na Sistin- skej ceste a na Španielskom námestí veľmi častý. Prvý pohľad na týchto dvoch vzbudil vo mne myšlienku. Títo dvaja mladí ľudia majú sa radi — oni sa musia radi mať! Pred starým iste dajú si pozor. Žena doniesla mi uvarené vajcia, k nim starý tvrdý chlieb a vína. Prihovoril som sa jej: „Ty nie si ztadiaľto?" „Nie." „Iste si zo Šory?" „Zo Šory." „Krčmár je tvojím mužom?" „Áno." „Nemáte detí?" „Nie." Mlčanie. Oprela sa kŕčovite o stôl, potom chcela odísť, za­ stala, akoby unavená. Bola v horúčke. Zvolal som: „Ty si chorá!" „Áno." „Už dávno máš horúčku?" „Už dávno." \'** „Neužívaš chininu?" „Načo?" „Aby ti choroba prešla." „Neprejde." Hovorila ako zamierajúcim hlasom. Pritom malý jej čierne nádherné oči stále príšerný pohľad. Len teraz som zbadal, aká bola mladá, temer len dieťa. 33 *

196 „Ty si ešte velmi mladá!\'\' „Osemnásťročná." „Dávno si vydatá?" „Tri roky." „Prečo si sa vydala za Rimana?" „Tak sa stalo." „Úbohé dieta!" V tom ozval sa z domu chripravý hlas: „Hej, Assunta!" Urobila sa hluchou. Mňa ovládal trápny pocit, neviem prečo. Mrzelo ma, že som ju oslovil. „Muž ťa volá." „Ach, môj muž!" Povedala to takým žialnym a utrápeným hlasom. Upozornil som ju: „Treba ti ísť" „Už idem." A ostala predsa. „Tvoj muž poznal ťa v Ríme, však? Ale chod teraz radšej dnu." „Našiel ma pred domom na ceste." „On ta našiel?" „Išla som si prácu hľadať do Ríma. Bola som chorá a hladná. Padla som bez seba práve pred týmto domom. On ma našiel." „A vzal ťa so sebou?" „Áno, vzal. Bolo by lepšie bývalo, keby ma bol tam nechal umrieť." „Zase volanie, hlasom zadúšajúcim sa od zlosti. Ale ona sa nehla. Vo dverách zjavil sa sluha, pohliadol k nám, na jemnú štihlú postavu, opierajúcu sa o stôl. Pozrel na ňu takým pohľadom, kto­ rého nikda nezabudnem. Znovu som ju napomenul: „Musíš ísť dnu." Akoby ničoho nebola počula. „A potom ma vzal za ženu; bolo by lepšie, o mnoho lepšie, keby som bola umrela." Nebola to ponosa, ale ešte horšie: beznádejnosť, zúfalstvo. Mladý človek priblížil sa k nám a povedal tlumeným hlasom: „Chod dnu! Ináče bude ťa zase biť. A ak ta bude bit —" Zimnica zdrvila ženu. Z pŕs vydral sa jej strašný ston. Potom šla ťahavým, pomalým krokom ku dverám. Prihovoril som sa sluhovi; ale on, obráťac sa mi chrbtom, díval sa za ženou; zopakoval som otázku: „Ty si krčmárkin krajan?" Miesto odpovedi počul som šepot: „Ak ju zase bude bit. . ." „či si ty tiež zo Šory? Ako si prišiel sem do Osterie?" „Iste ju bude biť." „Počuj." Ale on nečul ničoho. Stál, načúvajúc, odvrátený odo mňa; nemohol som vidieť jeho tvári. Z domu ozval sa krik. Odrazu ma tak rozpálilo, ako keby som bol na dúšok vypil celú fľašu ťažkého vína. Pristúpil som ku mladíkovi.

497 Zase ozval sa tupý zvuk, akoby úder. Žatým zadúšajúci sa ston a potom — Videl som, ako sluha trasúcou sa rukou siahol za pás a vy­ tiahol odtiaľ čosi. Chcel som ho chytiť a zadržať, ale on sa mi vy­ trhol a vrútil sa do domu. Kým som ho stačil dohoniť, skutok už bol vykonaný. Preklal muža. 3. Strašnejší, ako na krvavú mrtvolu, bol pohľad na oboch ži­ vých, na vraha a na mladú ženu. Nemo stáli pri zavraždenom, hľadiac jeden na druhého. Krv strekla na ženu, na tvári sa jej červenela, ale ona toho ani necí­ tila. Zdalo sa, ako by to tak bolo muselo prísť, ako keby oba boli na to čakali a teraz sa tešili, že sa tak stalo. Mne tiež ani na um neprišlo obviňovať ich z vraždy a strašiť žalárom. Myslel som len na to, ako sa odtiaľto dostanú preč a ako sa zachránia. Vytiahol som všetky svoje peniaze, dával nešťastníkovi; kecí ich nebral, vopchal som mu ich násilne do vrecka, a on stál ani čo by toho vôbec nebadal. Skríkol som, naľakajúc sa vlastného hlasu: „Preč! Vy musíte ztadiaľto odísť! Do hory! Každú chvíľu môže prísť niekto. Budete ztratení!" Oni stáli, hľadiac jeden na druhého. Letel som ku dverám a poobzeral som sa po hradskej — nebolo nikoho vidieť, ničoho počuť. Chvalabohu! Vrátil som sa k tým dvom. Hovoril som im zase, šeptom, ako by prenasledovatelia boli už na blízku. „Preč, preč, preč!" Ale oni ako by nemali ani poňatia o svojom krušnom polo­ žení; stáli nemo, hladiac pred seba. Konečne našiel som pravé slovo: „Chceš, aby Assuntu našli pri mrtvole, aby Assuntu chytili a s tebou zavliekli do väzenia?" Toto aspoň jemu vrátilo duchaprítomnosť. Sám som zabalil pre nich, čo som práve pochytil: chlieb, slaninu, fľašu vína, akési prikrývadlo. Dotial ostal som pri nich, ustavične núťae ich odísť, až konečne odrazu so mnou opustili dom. On niesol batôžok a viedol ju za ruku, ona šla ešte vždy tým po­ malým, tiahlym krokom, a jej pohľad bol celkom taký beznádejný, ako i prvej. Za celý čas nepreriekla slova. Cez pustú, sivú step, v umrlčom svetle širokka, videl som obe štihlé postavy poberať sa ku „Hrobovej ceste": pomaly, celkom pomaly. A ved nechaly za sebou krvavú mrtvolu. 4. Ani dnes nemôžem sa rozpamätať, ako som vyšiel z domu, v ktorom som ostal sám so zavraždeným. Trasúc sa od hrôzy, sedel som na koni, pobádajúc ho rýchlejšie ísť. Utekal som, ako vrah drábmi prenasledovaný.

498 Zrazu skríkol som tak hlasne, až sa kôň zopäl. Krv! Krv na rukách, krv na ramenách, na celom tele! Krv na koni! Krv na kameňoch cesty! Krv v širokom prúde valiaca sa cez osamelú sivú pláň! Krv na rumoch vodovodu; krv na kryptách starej Appiikej cesty; krv červená, svieža krv na nebi, zatiahnutom žravým dychom južného vetra. Krvavá kaluž predo mnou, na tom mieste, kde som vedel, že leží more. Obrazotvornosť bola mi taká rozpálená, myse! od prežitej udalosti taká zmätená, že dosť dlho trvalo, kým som si mohol vy­ svetliť zjav tohoto purpurového svetla. Bol to lesk v hustom ši- rokku zapadajúceho slnka. Slnko zapadlo, divá hra svetla okolo mňa zhasla, ale celý východný horizont predo mnou ostal poznačený farbou vraždy. Bola už pozdná noc a červená stuha ešte vždy skvela sa na horizonte. Hned ako zapadlo slnko, prestala búra. Utíšenie nasledovalo tak chytro, že hlboké mlčanie po predošlom hluku účinkovalo na mňa až trápno. Horúčosť bola väčšia, zdalo sa mi, že dýcham do seba dusné výpary. Shodil som klobúk, rozopäl kabát, košeľu a jazdil som s ob­ naženou hrudou, nepocíťac najmenšieho osvieženia. Podivná tichosť prírody pripomínala mi prítomnosť mrtvoly. S utlumeným dychom načúval som každý šumot, dupot konských kopýt, štekot akéhosi strážneho pastierskeho psa, žalostné húkanie sovy, ktorá niekde v troskách porúchanej Aquädukty alebo v nie­ ktorej hrobke mala hniezdo. Zdalo sa mi, že čujem dupot konských kopýt na ceste, s tej strany, kde bol dom s mrtvolou, a blížil sa chytro a tak ako by bol pochádzal od viac koni. Iste sú to karabinieri. Našli zavraždeného a idú prenasledovať vraha. Oni ma dohonia a chytia. Bodol som koňa, udrel po hlave: utekal chytro, ale predsa nie dostatočne a dupot sa blížil, stále blížil. Hned ma uvidia, dohonia a chytia! Zabočil som s cesty napravo. Priamo cez step, stále smerom napravo, musel by som čo chvíľa dôjsť ku Via Tusculana a po tejto cez Portu San Giovanni do Ríma. Na Campagni v noci pre­ nasledovať a dohonit ma bolo nemožno. Ale cesty som nenašiel, čím dalej som jazdil, čím pilnejšie hľadal, tým väčšmi som sa zmiatol. Pritom údy mi tak ofažely, ani keby som bol mal olovo na nohách; hlava ma bolela, a myseľ bola mi taká zmätená, že zdalo sa mi, ako by som tú celú hroznú udalosť nebol prežil, ale len vo sne videl. V takom stave jazdil som dalej. Leda vedel som to, že jazdím a že som v svobodnom poli, nedaleko Ríma. Svetlá Ríma vzplanuly. Dlhý pás bledej žiary tiahol predo mnou. Jas akoby zo zeme vyvierajúci zdal sa siahať k nebu, na ktorom nebolo vidieť ani jednej hviezdy.

Jazdil som smerom k bledému svetlu, ale nemohol som ho dohonit, stále ustupovalo, ako nedostižitelné. Zrazu ukázalo sa predo mnou čosi tmavé, velké a okrúhle. Zastavil som koňa, chcejúc sa spamätať... či je to nie hrob Cä- . \' cílie Metelly? Ale ved ležal na starej Appidkej ceste, tedy nalavo / ^-<ľ od cesty, ktorou šiel som z Marina, a ja som zabočil napravo, f chtiac ujsť pred karabiniermi. Ako teda môže byť ten okrúhly velký monument hrobkou Cäcílie? Nemožnosť! A predsa, predsa. Tam naproti zasa taká čierna škvrna. V plavom úzadí svetla vidieť bolo ostrú silhuettu, kontúru stromu. Tak tedy musel to byť háj Egerie a tak by sa to sho­ dovalo s hrobom Cäcílie Metelly. Ale ako som ta prišiel? Bolo to podivné, ale konečne bolo ľahostajné. Už nevládal som o ničom myslieť, nič nevládal som si vysvetliť. Ledva mal som ešte tolko sily, aby som sa udržal v sedle. Kôň kráčal svobodné, kde chcel. Opraty držal som slabo, ba pustil som ich celkom. To som ešte pocítil, že sa kôň zrazu čohosi nalákal, zopäl sa, vyhodil ma zo sedla a ja padol som ťažko na zem. Potom som už nevedel viac ničoho o živote. Prebudil som sa. Prvé, čo som pocítil v svojom bytí, bola akási podivná prí­ jemná vôňa, taká sladká a omamujúca, že som so zavretými očami ležal, dýchajúc ju do seba, ale jej sila priviedla ma zase do polospánku. Ospalou mysľou usiloval som sa rozlúštiť, aká to môže byt TÔňa? Zdalo sa mi, že obklopujú ma všetky vône Arábie. Hádať sa nedalo. Eaz bola, ako jasmín, raz ako ruža a narcisky, potom zasa ako tymian. Nardy starého veku mohly voňať podobne. Konečne prestal som hádať. Ležiac dýchal som do seba vôňu, majúc pritom zvláštne príjemný pocit, ktorý mi bol práve taký neznámy, ako i to aroma. Bolo to — aby som sa aspoň približne vyslovil — niečo nadzemského. Otvoril som oči. Ležal som na posteli či diváni, na čomsi mäkkom a teplom. Kde som to bol, nemohol som nijako rozoznať. Okružovalo ma svetlo, ktoré bolo ako jemná bledá hmla, ako priehľadná jasná žiar. Kecľ mi oči naň zvykly, začal som rozoznávať okolie. Uzrel som malú štvorhrannú miestnosť so sklepenou povalou z bieleho gypsu, pomaľovanú vencami, nahými krásnymi postavami, v nádhere, akú na svete dosiahlo len jedno umenie: antika. Videí som dionýsovský pochod, s Amorettmi kvety rozsýpajúcimi. Steny boly farbisté, ako v pompejských domoch. I tu vence, kvety, ovocie, jas, pôvab. Prebytok zduchovnelej krásy. Celá miest­ nosť ožiarená svetlom len z povestí známym a naplnená rajskou vôňou, dýchala šťastím, blaženosťou, pozemskou slasťou. Nebol som oblečený v svojich šatách, ale zakrytý bielym pri- krývadlom, na ktorom mi ruky nehybne ležaly. Boly bledé, ako

umrlčie. Ale ja som žil, mohol som sa hýbať, ba i hlavu obrátiť, čo mi však ešte silnú bolesť pôsobilo. Podlaha bola z mozaiky, ale ornamentov nemohol som na nej rozoznať, lebo bola skoro celá pokrytá akousi jemnou bledou rohožou. Moje lôžko stálo na prostriedku, tak, že okolo mňa bolo prázdno. Napravo zazrel som antické kreslo a nedaleko od neho malý stolík, pokrytý žltou látkou. Na stole stála krásna strieborná nádoba antickej formy. Zdalo sa, ako by z nej vychádzalo podivné svetlo a vôňa. Zazrel som i malé sklené fioly, aké sa často na- chodia v staro-rímskych hroboch. Kde som to? Ako som sem prišiel? Kto ma doviedol do tejto zvláštnej miestnosti; kto ma sobliekol, uložil a tak starostlivé zakryl? Čo sa to stalo so mnou? Chcel som sa spamätať a rozmýšľať, ale pre ustalosť mozgu nebolo mi to možné. A. ležalo sa tak príjemne pri čarovnom svetle a sladkej vôni. Či ma príde niekto pozrieť? Ozaj kto? Iste milosrdný Sama­ ritán, ktorý mi preukázal kresťanskú lásku. So mnou to veru nebolo dobre, pravdepodobne som ochorel a potom — Aké to bolo podivné! Ležal som s otvorenými očami, čakajúc, že azda niekto vkročí a všetko mi vysvetlí. Zvláštne! Nikde nemohol som spozorovať dverí, darmo som sa obzeral — nijakých nebolo. Tým však priveľmi som naprúžil svoje oslabené sily; ustatý klesol som nazad. Dveřmi, ktoré skrývaly sa iste pri nohách lôžka, prišla ko mne isté z nejakej spodnej miestnosti, tíško ako duch. Odrazu sa mi zjavila celkom pri boku. Len cez dvere, mne neviditeľné, mohol som si vysvetliť jej príchod. Že som to vedel, svedčilo o jasnom povedomí; ináče bol by som pokladal len za sen tú jasnú, jemnú ženskú postavu. Zdala sa mi byt známou, a jednako nemohol som určiť, komu sa podobala táto spanilá, ľúbezná bytnosť. Neznal som ženskej tvári takej jemnej, bledej, takých ušľachtilých čŕt, s takými nádher­ nými čiernymi očami. A práve oči boly mi známe. Odetá bola neobyčajne, celá v bielom. Tkanivo v tisícich zá­ hyboch ukladalo sa okolo jej tela, ako by ju halily jagavé vlny. Bola mladá, ako dieťa. AIP ako mohlo byť dieťa také bledo-vážné a smutné? Ako mohlo dieťa tak strnulo pozerať? Hľadel som na ňu tak uprene, že mi ani na um nezišlo ju osloviť, spýtať sa, kto je a odkiaľ prichodí. Ona nezbadala, ako ihtive pozerám na ňu, bola akoby zjav z iného sveta. Svedčala nej vôni a nadzemskému svetlu. Ona bola stelesnením tohoto tejto vône.

501 Zvláštne bolo i to, že som sa vlastne nedivil ničomu. Zdalo sa mi, že to muselo tak prísť, ako čoby som bol žil len na to, aby ju uvidel. Medzitým sa vzdialila odo mňa a šla po izbe, vlastne vzná­ šala sa. Aké jemné, aké malé musely byt jej nôžky! — ledva sa dotýkaly podlahy. Nečul som ani len šumotu jej šiat. Pri každom pohybe ukládaly sa záhyby v utešenej forme okolo mladých stihlých údov. Každý pohyb bol rytmus, taký krásny, ako u sochy, rozumie sa, u gréckej. Smädnými očami pil som krásu týchto kontúr. Nikdy nevidel som takých ramien, takých rúk. Svietily zo záhybov dlhých rukávov, ktoré stupňovaly sviatočnosť celého odevu a dodávaly mu niečo kňazského. Na pravej ruke mala zlatú obruč s veľkým kameňom. Bol to iste rubín, ohnivý, ako slnečné lúče. Zakaždým, čo ruku podvihla, zažiaril. Teraz mi stála chrbtom obrátená pri malom stolíku s nádobou a fiolami. Bola trošku nahnutá, mohol som obdivovať jej krásnu hlávku, jemné hrdlo a množstvo do jedného uzla okrútených svetlo- čiernych vlasov. Zbadal som, že hlavu má zahalenú tenkým čiernym závojom, ako by temnou hmlou. V tom zdvihla čosi so stola. Bola to malá antická lampa z hnedej hliny. Z nej vychádzal plamienok, ako čarovný horiaci kvet, žiariaci leskom, o ktorom som sa domnieval, že pochádza z krásnej antickej nádoby. Pozerala, či v lampe jesto ešte oleja. Teda krásna ženská bytnost bola strážnou pannou. Netrpělivé čakal som chvilku, kedy sa obráti ko mne, aby som znovu uvidel jej tvár. Stalo sa to konečne. Položila lampu za striebornú nádobu a obrátila sa bez šumu, sviatočne. Zbadala, že nespím, ale že ju obdivujem. Bolo to iste velmi zjavne na mojej tvári vyrazené, lebo milé zmätenie zračilo sa na jej tváričke. Oslovil som ju. Čo som povedal, neviem. Pamätám sa, že cítil som sa v tej chvíli nevýslovné ustatým, ale súčasne i nevýslovné šťastným. Vy- silenosť, ako i pocit šťastia malý na sebe niečo, čo nepochádzalo z tohoto sveta. Ona mi neodpovedala. Stála, pozerajúc na mňa naľakano a zmätene Povedal som ešte raz, aký som jej povdačný. Mlčala. Ne­ rozumela ma; a hovoril som svojou najlepšou taliančinou. Alebo, či som nehovoril potichu ? Tak bola by sa ma spýtala znovu, alebo by bola podišla bližšie ko mne. Prečo to neurobila? Odrazu zmocnila sa ma silná túžba začuť jej hlas; ktorý bol iste sladký ani spev vtáčkov. Tichý, nežný, melodický hlások \'malo iste toto pôvabné stvorenie. Ale ona stála nepohnute, pozerajúc nalákáno na mňa a mlčala Podvihol som sa a vystrel som za ňou obe ramená. Tomuto azda len porozumie.

502 6. Porozumela môjmu náruživému posunku tak dobre, že hneď utiekla odo mňa. Podišla ku koncu lôžka, kde pravdepodobne boly dvere, a zmizla, ako by sa bola prepadla do zeme, s tvárou ku mne obrátenou, upierajúc na mňa svoj nalákaný pohľad. Odišla prvej, ako by som bol začul zvuk jej hlasu, ten sladký zvuk. Myslím, že chcel som vyskočit a pozrieť, kam sa podela, ale bol som iste ešte velmi chorý, lebo nevládal som sa zdvihnúť a upadol som do hlbokého spánku. Zobudil ma rozhovor. Akási žena hovorila nepríjemným kři­ klavým hlasom v nepeknom nárečí rímskych sedliakov: „Kto nám zaplatí ? Ved nemá ani haliera pri sebe ? Či mu bolo treba padnúť práve pred našou vignou! A ty si ho musel nájsť a voviesť do domu. Ešte mu i koňa musíme chovať. Šťastie, že pre chorobu nemôže jest. Lebo kto nám zaplatí, ked on nemá ani haliera! Odvetil drsno, ale nie odporne akýsi mužský hlas: „Bol by umrel, nech ho nedonesiem dnu. Mal som ho tak nechať? Vidíš, aký je mladý!" „Hej, ale haliera nemať!" „Je iste cudzinec, ktorý si prišiel obzrieť Rím! Títo všetci majú peniaze. Kôň je iste len požičaný, ale nie špatný. Ked môže prísť do Ríma a držať si koňa, iste má i nám zaplatiť. Nuž, a ak nám nezaplatí, nájdeme za to v nebi odplatu." „Ak umre, budeme mať s políciou opletačku. Ešte toho nám treba." „Ved mu je už lepšie." „Má horúčosť, hockedy môže byť po ňom. Tejto noci ho vezmeš a vynesieš na cestu. Ráno ho najdú." „Mŕtveho ?" „Co nás do toho! Koňa môžeš pre mňa pustiť na svobodu, aby sme mali čisté svedomie." „Ostane u nás, kým nevyjde z nebezpečenstva." „My nemáme peňazí na chinin. A či si ho chceš v dome podržať?" „Dáš mu svoj liek proti zimnici; ten osoží lepšie, ako drahý chinin." „Aký si ty človek? Staráš sa o neho, ako čo by ti bol synom." „Láska, ktorú preukážeme tomuto, bude odplatená nášmu sy­ novi. Možno, práve teraz tiež leží v dalekom svete, takýto bez- pomocný, a opatrujú ho cudzí ľudia." „Náš syn je kresťan, a o tomto nevieš, čo je. Hovoria, že títo cudzí nie sú kresťania, ale bezbožný národ, luteráni!" „Preto môže ostať u nás!" „Svätá Bohorodička, aký si ty človek!" „Ty si tiež nie zlá žena... Len mu prihotov svoj liek. Bude mu potrebný." „Iste umre u nás, nedostaneme ani haliera."

503 Tak sa shovárali. Hovorili veľmi hlasno; mysleli si, že som bez povedomia. Smutne to so mnou bolo. Iste umrem a u celkom cudzích ľudí. Nepohnul som sa a neotvoril očú, nechtiac vidief tvári žene, ktorá tak protivné vrešťala a bola by ma najradšej vyhodila na prostred cesty. Nechcel som vidieť ani muža, hoci bol dobrým človekom a mojím ochrancom. Nechcel som vidief ničoho! Stále mal som pred očima tvár, bledú, ušľachtilú, nekonečne nežnú, detskú tvár s veľkými smutnými očami. Ako sa mi mohlo tak živo snívať? V chorobe mal som iste silnú horúčosť. Jednako bol to podivný sen, hoci v horúčke. Môj ochranca a jeho žena sa vzdialili. Počul som určite, ako šli po drevených schodoch, ktoré vŕzgaly pod nimi. Ostanúc sám, mohol som nemýlené rozmýšľať. Teda predsa nie som už taký chorý, že by nemohol myslieť. Hádal som správne, že moja izba nemá bočných dverí. Pochopil som, že ležím v cudzom dome, u neznámych ľudí, ktorí ma ošet­ rujú. (Včera — bolo to iste včera — vyšiel som koňmo z Ríma, celý deň túlal som sa po Campagni, ustatý a chorý padol som s koňa, práve pred domom týchto dvoch starších manželov, ktor mali syna v cudzine. Ale v dome iste bola i dcéra. Azda som blúznil o dcére len v deliriume. Obyčajní sedliaci nemohli mať takej dcéry. Nemožnosť! Ale teraz som neblúznil; bol som si vedomý svojho stavu; majúc od horúčky svobodnu chvíľku, mohol som jasne myslieť. Ten človek našiel^ ma včas ráno zamdletého v svojej vigni, vzal ma, hoci protestovala jeho skúpa, neláskavá žena, do svojho domu. Môjho koňa, ktorý sa niekde na blízku pásol, pojal tiež so sebou a opatril ho. \',J Všetko toto mohol si predstaviť celkom jasne, ved bolo to prirodzené. Začal som sa rozpomínat .. Bol som vo Frascati, na Tusku- lume, vo veľmi sparný deň. Strhol sa širokko — na to sa pamä­ tám ! Ale dalej:? Čo potom ? Pretrhla sa mi razom niť myšlienok, duch padol do priepasti. Ale miestnosť, v ktorej som bol, antické obrazy na povale a na stenách, podivná izbička naplnená čarovnou vôňou a nadzem­ ským svetlom... Otvoril som oči. Miestnosť bola tá istá, ktorú som v deli­ riume videl. A jednako nebola celkom taká. Osvetľovalo ju len pošmurné denné svetlo, ktoré nevchádzalo oblokom, ale škárou steny. Pri obyčajnom svetle zdaly sa byť vybledlé a poškodené gypsové sošky na povale i pompejské fresky po stenách. Niektoré z nich boly celkom zkažené. Len v silnej horúčosti mohly sa mi zdať takými nádhernými, ako výplod hellenského ducha. Nado­ všetko však chýbala tá zjasňujúca žiara a čarovná vôňa. Sladký ženský zjav pojal so sebou i vôňu i svetlo.

504 Poobzeral som sa. Podlaha bola pokrytá drsným pletivom z rákosia; pri posteli stálo kreslo: prostá špatná stolica; trošku dalej stolík, o ktorý sa opieralo to nežné dieťa. Krásnej striebornej nádoby už tam nebolo, antické fioly zmizly tiež. Všetko toto bol len sen, výplod chorobnej fantázie. Čudoval som sa stále väčšmi. Odrazu pocítil som horúcu túžbu zase ztratit jasné povedomie, padnúť do deliriumu, dýchať čarovnú vôňu, hľadieť v nadzemské svetlo, mat vizie, ktoré by mi ukázaly znovu ten krásny ženský zjav, pôvabné dieťa. V tom ozval sa predo mnou škrekľavý hlas ženy, začul som, ako ťažké nohy stupaly hore schodmi. Prichádzal môj hostitel, nesúc pravdepodobne dobrý liek svojej ženy. Miesto, aby som bol pozdravil svojho ochrancu, dakoval mu, že ma vytrhol z istej smrti, ľahol som si nehybne a zavrel oči. ako by spal. Cítil som, ako si ten dobrý človek zastal ku posteli, nahol sa nado mňa, potom tíško odstúpil. Počul som, že položil niečo na stoličku a vzdialil sa na prstoch. Ale vecí schody škri pely! 7. Mal som zase silnú horúčosť a ležal som v deliriume — Chvalabohu. Zase tá vôňa a žiar. Zase tá podivná bytnosť, nežná mladá žena, ľúbezné dieťa. Tento raz nezdala sa byť takou polakanou, ked som ju ob­ zeral svojím žasnúcim zrakom. Ale ked som sa chcel podvihnúť a zase vystrieť za ňou obe ramená, spravila tou rukou, na ktorej skvel sa rubín, taký prosebný a úzkostlivý posunok, že ostal som pokojne ležať. Tým bola uspokojená, podišla ku stolu, na ktorom zase stála strieborná nádoba a sklené fioly, vezmúc z nich jednu, blížila sa ku môjmu lôžku. Stála predo mnou, vznášajúc sa, zahalená do oblaku vône. Ako by čarovná sila vyvierala z nej, tak nehybne som ležal, s utlumeným dychom a pocitom nevýslovnej blaženosti. Svojou ľahkou štíhlou rukou podniesla mi k ústam fiolu. Podivným spôsobom zdalo sa mi, že v nej nebolo ničoho, ani kvapky z nej nevyšlo. Ale už prítomnosť jasného zjavu účin­ kovala na mňa magickou liečivou silou. Svojmu chorobnému stavu pripisoval som, že znovu vidím vizie, žiar a cítim vôňu. Ináče cítil som sa tak dobre, že by bol hned vstal a šiel so svojou než­ nou ošetřovatelkou — hoci na koniec sveta! Čo všetko by som bol dal za to, keby bol mohol chytit jej ruku a podržať ju za chvíľku vo svojej. Srdce mi zabúchalo pri myšlienke, že moje pery mohly by sa niekedy dotknúť jej líčka a úst. Mal som vtedy dvadsať rokov a nebol som ešte nikdy zaľúbený. Ale teraz som bol, a ako! Zaľúbený do vidiny; aký prelud, fantom. Tichým hlasom — lebo v jej prítomnosti muselo sa hovoriť, ako v chráme — prosil som ju: „Neodíd dnes tak skoro." Neuteč,

505 neztrať sa mi! Ostanem celkom pokojne ležať: Len teba chcem vidiet, nič iného. . . Prosím, prosím! Viem, že ty nie si skutočnosť, ale ja ťa chcem predsa za ňu pokladať. Čuješ: ja chcem!!... Hovor, prosím ta, hovor." Ona vzdychla hlboko, bolestne. Nijakej odvety. Skríkol som náruživé, ako rozpustilý chlapec, ktorému odo­ preli vrelú žiadosť: „Ak nechceš hovoriť so mnou, tak sa radšej hned ztrať!" Ale ledva sa pohla, už prosil som ju znova: „Ostaň 1 Nehovor! Len ostaň!" Odrazu hovorila. Vlastne hýbala perami, ako by chcela pre- riect. Díval som sa na jej ústa, ako vyprahlý od smädu. Aké malé ústa mala, také nevinné detské ústa! Len že bledé, nezemsky bledé. Šepla niečo. Zvučalo to, ako tajomná hudba. Mystický bol zvuk jej hlasu. Zprvu nerozumel som jej. Načúval som, uprene hľadiac na jej pery, zdalo sa mi, že už rozumiem... Predsa nie, iste som sa mýlil. Ked som konečne pochopil, že to nebol omyl, ale skutočnosť — pochytil ma smiech. Srdečný, hlasný hmiech. Horúčkový zjav, krásna mladá žena, prihovorila sa mi latinsky! Lebo latinčina to bola, ktorá ako hudba sfär niesla sa z jej úst. Bola to pravá, iste najdokonalejšia, najčistejšia, ba až klas- sická latinčina. Nebeský Virgil — a ja som bol od sexty počnúc takým mi­ zerným latinákom. Usmiala sa, ked som jej odpovedal. Niečo ako úsmev preletelo jej vážnou smutnou tvárou. Aby som to uvidel znovu, nehanbil by som sa byť ešte sto ráz horším latinákom. Neusmiala sa väčšmi. Nemohol som si ju predstaviť smiacu sa; ani v horúčkovej fantázii. Začali sme sa shovárat. Ona latinou Cicera, Senecu, ja ako zlý kvártán. „Prečo hovoríš latinčinou a takou klassickou?" „Len tak." „Ty hovoríš azda i grécky?" „Pravdaže! Moja matka bola Grékyňa." „Grékyňa? Stará ošklivá campagnolská baba je Grékyňa?" „Čo hovoríš?" „Odpusť, zabudol som, že si ty len sen.. . Ach, ty krásny sen!" „Ty máš byť ticho..." „Ticho. Ale hovor ty dalej." „Musím už ísť." „Nie, nie!.. . Nepodáš mi ruky, len ruku!" „Ale ona hned spravila ten naľakaný pohyb. Ponáhľal som sa uspokojiť ju. „Nuž tedy nepodaj, ak nechceš. Ozaj prečo nie?"

506 „Máš byť ticho." „Ostaneš pri mne, ak budem pokojne ležať a len na teba hľadieť, teba počúvať?" „Ostanem, ako dlho budem môcť." „Celú noc? Zdá sa mi, že je noc." „Už je po polnoci." „Ostaneš tu do rána?" „Dokedy budem môcť." „Ale prídeš zase? Hned predpoludním prídeš, však?" „Náhle len budem môcť." „Vdaka, vdaka!" Zamíkol som omámený šťastím. Ona přecho­ dila sa po izbe, ale ja som nepočul nijakého šumotu. Znovu za­ volal som ju k sebe: „Ty si doniesla tú striebornú nádobu a an­ tické fioly?" „Ja som ich doniesla." „A to svetlo? tú vôňu? Ked odídeš, vezmeš to všetko so sebou. Blaženosť tiež!" „Prídem zasa." „Prídeš! Chvalabohu!" „Komu dakuješ?" „Bohu." „Jedinému Bohu?" „Áno." „Strhla sa. Štihlým telom prebehol mráz. Prišla mi na myseľ ľalia, na ktorú zavial drsný vietor. Ale nemal som času na to myslieť; musel som sa dozvedieť viac: „Odkiaľ donášaš všetky tieto podivné veci?" „Odtiaľ, kde bývam." „Je to daleko?" „Celkom blízko." „A ta ich zanesieš zpät." „Áno." „Čo je v tých fiolách, ktoré si mi podávala?" „Slzy, ktoré za mnou tiekly." „Slzy?" „Áno, mnohé tiekly za mnou." „A mám z nich piť?" „Ony ťa uzdravia!" Zázrak, chcel som povedať, že sa mi sníva pribláznive, ale v tom zkrsla vo mne myšlienka, ktorú som musel hned vyriecť, „Dovolia ti prísť ko mne?" „Dovolia." „Tvoja mať tiež." „Nespytujem sa jej." „V noci ku cudziemu mladému človeku?" „Áno, ja idem k tebe, drahý." „Ako si ma to nazvala?" „Ticho! Máš byť pokojný." „Ach, ty, ty, ty!"

507 Zase mlčanie. Čo sa to deje so mnou? ČI môže človek cítiť to, čo som ja cítil? Zrazu som sa jej spýtal: „Nepovedala si mi dosial, ako sa voláš. Ty máš iste veľmi sladké meno. Ako sa voláš?" „Amata." „Amata! Krásna, sladká, milovaná!" „Ticho, ticho." „Amata! Amata!" chcel som vyskočit, chcel som ju — Ale v tom, vyklzla sa mi, tíško vzdychnúc. — „Amata! Amata!" Utíchlo všetko. Okolo mňa bola tmavá noc. Zhaslo svetlo, vytuchla vôňa, zmizol ľúbezný, nežný zjav. Hrobové ticho. .. Žatým nasledoval zase suchý obyčajný deň. Horúčosť sa ztra­ tila a s ňou blažiace vizie. Ako som túžil za chorobou a za deli- riumom! Hore vŕzgavými schodmi prichodil môj hostitel. Našiel ma sedieť na posteli, zazrel, že hlinená nádoba vedľa mňa, v ktorej bol liek jeho ženy, je vyprázdnená; zbadal, že som pri povedomí a skoro celkom zdravý. I vykríkol radostne. Nezradil som, že ani kvapky som nemal v ústach z tej iste ošklivej váry. Aspoň nevedel som o tom. Ostal mi v pamäti len šialený, ale nadzemský krásny sen. No, možno, že, súc trápený žhavým smädom, vypil som liek. S veľkým sebazaprením, odtrhol som sa od svojich domne­ lých predstáv, aspoň natoľko, že mohol som sa poďakovať svojmu hostiteľovi. Súčasne uistil som ho, že za pomoc, zachránenie môjho života — lebo musel som to tak menovať — a za opateru štedré sa mu odmením. Podivným spôsobom, neodvážil som sa dozvedať o bližších okolnostiach, v akých ma našiel, ani o tom, ako dlho u neho ležím. Ukazovalo sa to tak, ani čo by som sa nebol chcel roz­ pamätať na skutočný stav veci a bál sa poňať reálnosť svojho bytia. Bola to slabosť, ktorú som sám v sebe nazval zbabelosťou, ale nevládal som ju premôcť. Môj hostiteľ rozpovedal mi, že sa volá Antonio Raffi, že má neveľkú villu a pole pred Portou San Sebastiano a žije skromne z dôchodku, ktoré mu ono donáša. Ďalej dozvedel som sa, že ich syn žije ako robotník, pri cestách v Nemecku alebo vo Francii. Menuje sa Sandro a je práve taký mladý, ako ja. Na svojho vzdia­ leného syna myslel ustavične statný Antonio, kým ma ošetroval. Jeho žena Gigia — hovoril dalej — je nie zlá osoba, hoci mnoho ráz koná nemúdre. Hojne ma vraj zaopatrila svojím liekom citrónmi rozvarenými v červenom víne — a silnou mäsovou omáčkou, ktorú som za celý čas jedával. Pre mäso chodieval vraj Sor Antonio každé ráno až do mesta. „Za celý čas!" Ležal som teda už viac dní v podivnej miestnosti u cudzích ľudí.

508 Dozvedel som sa, aká to vlastne izba. Ó, veľmi dobrá, suchá, zdravá izba. Pravda, je bez oblokov. Pod ňou nachodí sa ešte jedna väčšia, v ktorej bývajú oni dvaja, sliepky, psi a viac prasiec, ktoré chovajú na masf. Môj kôň že stojí v kôlni vo vigni a je dobre opatrený. Dom, v ktorom bývajú, je viac tisíc rokov starý, pochodí ešte zo starého Ríma: „Róma antica, sápete!" v ktorom bol niekedy Nero cisárom. Vtedy budova nebola domom na bývanie, aspoň pre živých nie, len pre mŕtvych. Veru! Starý dom bol niekedy hrobom. Kto by to veril? Ved azda nepochovávali mŕtvych do takých krásnych izieb s pomalovanými stenami ? Antický hrob... Tak, tak! V antickom hrobe ležal som smrteľne chorý a snívalo sa mi — Či sa neľakám toho, že dom bol niekdy hrobom? Nie, nebál som sa! Môj hostiteľ obzrel ma trochu podozrivé. Potom riekol: Čoho sa báť, hoci bol jeho dom, niekdy i hrobom. Kto je raz mŕtvy, ostane mŕtvym! Najmä ked umrel pred toľkými rokmi. Ten ostane pravda mŕtvym! No však? Z takých niet už ani prášku. Ako by aj mohol vstat taký mŕtvy a strašiť živých?! Sor Antonio sa živo rozhovoril. Uistil som ho, že má celkom pravdu, a ja že tiež nebojím sa- duchov. Môj hostiteľ zdal sa byť ťažkej starosti zbavený. Odišiel ku svojej žene, uvedomiť ju, aký prajný účinok mal jej liek. Chcel povedať i to, že ja som: „Galant \'uomo" a dobre im zaplatím. Teraz že budem iste hladný. Hned nech pripraví sliepku, čo naj- tučnejšiu. Sor Antonio zanechal ma udiveného: ležal som v antickom hrobe, videl v svojej horúčkovej fantázii mladú, rozkošnú bytnost, odetú v antické rúcho, ktorá so sebou doniesla antickú nádobu a fioly, a hovorila so mnou latinsky. Ak toto nebola zvláštna príhoda, tak na svete taká ani nemôže byť. Zrazu mi prišlo na um, komu sa môj krásny prelud podobal: tej mladej Ciocciárke, ktorá — Rozpamätal som sa na celú úžasnú príhodu v Osterii „di Mezza Via", na novej Appiďkej ceste. Přišly mi na um všetky podrobnosti strašného dobrodružstva. Videl som znovu pred sebou tmavé, smutné oči mladej ženy; videl som, ako nehybne stála pri zavraždenom, postriekaná jeho krvou; ako od­ chodila po boku vraha — svojho milého, cez pustú šedú Cam- pagnu, ku rumom hrobiek starej Appickej cesty; videl som, ako zapadali v hnedej pare širokka. Jej smutné oči ponášaly sa na krásny zjav. Jasno stála predo mnou i nočná jazda po Campagni, divý strach pred karabiniermi. — Nie div, že sa takto stalo, ved musel som ochorieť. Náhodou som sa zachránil. Zo spodnej miestnosti začul som hlas. Sor Antonio hovoril svojej nie práve najláskavejšej polovičke, že za opateru dobre im

509 zaplatím. Tón, akým Sora Gigia odpovedala, dával mi nádeju, že skoro nasýtim sa najtučnejšou sliepkou. Potreboval som takého po­ silnenia, lebo chcel som ísť preč. Čím skôr, ako sa trochu lepšie budem cítit, odídem z hrobu, zpät do života. Dole začali hovoriť tichšie, ale predsa počul som všetko: „Čo si mu to o našom dome rozprával?" „No, čože som mu rozprával? Len to, že v hrobe bývame!" „No, ved práve to." „On sa nebojí." „Ty vieš, čo myslím." „Už jej dávno nik nevidel. Mne sa nikdy nezjavila. Tebe tiež nie. To sú len sprosté táraniny." „Ale nášmu synovi sa ukázala! Môjmu otcovi tiež, ked bol mladý, jeho otcovi tiež, ked bol mladý, jeho otcovi tiež. Všetkých mužov očaruje a poblázni. Starý otec prišiel o rozum pre ňu. Ty to všetko dobre vieš, a predsa tak hovoríš." „Nie tak hlasno! Už je zase pri povedomí." Ďalej hovorili šeptom. Nepočul som viac ničoho. Teda tak! Vizia nebola delirium, ale — Chcel som sa hlasne zasmiať a vysmiať samého seba, že za­ pínam veriť v duchov. Možno, rozhovor tých dvoch, jestvoval tiež len v mojej fantázii, iste mal som zase horúčosť. Rozhodol som sa ostať tejto noci ešte tu. Potom — no, potom uvidím. Tak tedy ostal som. 9. Chcel som ostro pozorovať nielen samého seba, ale všetko, čo sa bude diať okolo mňa tejto noci. Povedomie bolo dosial čisté. Či tak i dalej ostane? V tom dostavila sa horúčosť. Čelo mi začalo temer horieť. Hlava ma rozbolela, ruky mi rozpálilo. Dotkol som sa tepny. Šla tak chytro a trháno, že som nestačil čítať údery. Myšlienky počaly sa mi mútiť, chcel som ich kontrolovať, celou silou snažil som sa logicky myslieť, bojovať proti fantázii — ale darmo. „Amata, čo neprichádzaš? Príd, prosím, drahá, sladká, milá I Amata! Amata! Celé hodiny ležal som, vyvolávajúc jej meno vo všetkých tónoch lásky, túžby, v tajomnom očakávaní. Horúčosť musela sa zväčšiť, lebo som nezbadal, že prišla, hoci som si bol umienil pozorovať, odkiaľ príde, či schody ne- škripia pod jej nohami, a ako sa rozšíri žiar a vôňa, či donesie so sebou fiol a nádoby a kde ich položí. Zbadal som ju, iba ked už tu bola. Odrazu s ňou prišlo svetlo i vôňa. Sedela pri mne v antickom kresle a prihovárala sa mi: „On ti to už iste povedal?" „Amata! Ach, Amata prišla si predsa!" „Ja viem, že ti to on už povedal." „Kto?" u

510 „Ten starý." „Myslíš môjho hostiteľa?" „No, áno." „Čože mi povedal?" ,,Nuž to, o mne." Zasmial som sa srdečne. „Áno, len si pomysli! Hovoril, že ty si mátoha. A vraj po­ hanská mátoha... Ty si sen, čarovná fantázia, jasná vizia. Ty že by si bola odporné strašidlo, ktoré nenachádza pokoja a straší živých? Ty?!" „Ty sa ma nebojíš?" „Ako by som sa ťa mohol báť, ked ťa lúbim. . . Ľúbim ťa nevýslovné, bláznivé, náruživé. .. Povedala si niečo ?" Ale ona len vzdychla zhlboka a bôlne. Pochytila ma lútosť a starosť, že ani dnes, po toľkých rokoch, nemôžem nájsť na to výrazu. Ako by mora ležala na mne. Stenajúc, hádzal som sa po posteli, napomínajúc pritom samého seba: Bud ticho! Všetko je len sen. čo ju môže trápiť, ved je nie skutočnosť? Toto nepomáhalo. V blaženej skutočnosti sedela vizia vedľa mňa, taká nevýslovné krásna, ako bezútešné smutná, kedy-tedy otvoriac bledé pery a vzdychnúc tak bolestne, že pukalo mi srdce. Vykríkol som: Či ti nemôžem pomôcť? Svoj život by obe­ toval za to. Povedz, ako ti pomôcť, úbohá!" „Ty si myslíš, že sa ti o mne len sníva?" „Áno, to si myslím. Požehnávam svoju horúčosť, bez ktorej by som ta nebol videl." „Ty ma vidíš skutočne!" „Ale nie! Ak si skutočnosť, tak musela by si byt —" Zaviazol som. Tichým hlasom dokončila vetu: — „tak musela by byť du­ chom." Po dlhom mlčaní riekla ešte tichšie: „Ja som naozaj duch." „Duch koho?" „Onej Amaty." „No tak! Voláš sa Amata. Tvoje meno je také sladké, ako ty sama." „Kým som žila, bola som pohankou. Modlila som sa rímskym a gréckym bohom." „Kedy si žila?" „Za času cäzara Nera." „Od tých čias minulo skoro dve tisíc rokov... A od tých čias nenachodí pokoja tvoj úbohý duch?" „Nijakého pokoja." „Ach, Amata, Amata!" „Nijakého pokoja." „Prečo? Čím si sa mohla prehrešiť ty, nevinné dieťa? Ved si taká mladá." „Nijakého pokoja, nijakého pokoja." „Drahá, sladká Amata, povedz, prečo nenachodíš pokoja."

Prosil som tak úpenlivé, že mi povedala... Eozpoviem to jej slovami. Ale čo sa nedá vyslovit, bol jej pohlad, výraz tvári, zvuk hlasu, bolestné potrhávanie pier a bez­ nádejný vzdych. A nedá sa líčit môj pocit; lebo zdanlivou skutoč­ nosťou svojej fantázie cítil som sa byť strhnutým na hranicu svojich smyslov, ta, kde, sa počína šialenosť. 10. Duch Amaty rozprával: Žila som ako jediné dieťa rímskeho patrícia Marca Vinicia a Grékyne Theodory zo starobylého mesta Len*kote. Život zdal sa mi byť najkrajším darom bohov. Ach, tak rada som žila, tak rada! Bola vo mne taká túžba po živote, taká žiarivá životná slasť, túžba po lesku zlatého dňa. Všetko, čo bolo tmavé a smutné, čo nebolo krásné, jasné a veselé, naplňovalo ma strachom a hrôzou. Najradšej by si bola obvila čelo slnečnými lúčmi. Môj otec bol vysokým úradníkom paláca cäzara Nera, ktorý nebol lenv vladárom sveta, ale i bohom neba, väčším ako sám Jupiter. Žil v Ríme vo velkom zlatom dome, z ktorého lesklých povál neprestajne padaly ruže a nardy, ktorého nekonečné sály zvučaly nebeskou hudbou, zdobily ho celé massy hellenských mra­ morových sôch a obývali celé čaty mladých, krásnych ľudí. Aby si Nero mohol postaviť tento dom, dal podpáliť Rím; celý Rím musel zhorieť, aby zo šedého popola povstal cäzarov zlatý dom, pozemské Elysium. Ja videla som plameň, ktorý zdal sa pohltiť celú zem, ba siahal až k samému nebu, ako by chcel podpáliť i toto bydliště bohov. Lebo boh Ríma chcel byť silnejším, ako oni! Z Tusculuma dívala som sa na oheň. Tam mal môj otec rozkošný majetok, kde som sa narodila a vyrástla. Bola som pekná. Ale moji rodičia chceli krásu svojho jediného dieťaťa v úkryte držať. Lebo ak by sa cäzar bol dozvedel, že Marcusovi Viniciovi vyrástla krásna dcéra, bola by musela byť jeho obeťou. Aká som bola šťastná, aká blažená! Už dýchať bolo slasťou. Ach, a dýchať v kráse a jase. Dom mojich rodičov stál na tusculánskom vrchu, vysoko nad rovinou, medzi svetopovestnými majetky, ktoré niekdy Luculla a Cicera malý za pánov. Okolo pestrých portikov tiahly sa ružové zá­ hrady. Za nimi následovaly polia, posadené bielymi a červenými laliami; lúky na jar svetlé od fialôk so žurčavými potôčky, narcismi a hyacintami; myrtové lesíky, v ktorých sa pásly gazelly. Taká bola moja domovina! Biele chrámy stály medzi pestrými kvetmi a lesklé sochy bohov v pošmurných boroch. Na bielych mramorových schodoch boly postavené oltáre z bronzu a z mramoru. Ale moji rodičia len z prinútenosti prinášali obeť bohom, ctili ich len naoko. Zo strachu pred špehúnmi cäzarovými slúžili bohom, tým veľkým, jasným, v nebeskej kráse žiariacim olympským. 34*

512 Rodičia boli prívržencami novej viery, ktorú z Galiläi do­ niesli k nám do Ríma. Tmavá, nemilá viera to bola, ktorá sa od­ vracala od všetkého jasného, pôvabného a bola smrtelným nepria­ teľom krásy a hlásala Boha, ktorý umrel ako otrok na kríži. Vizia, ktorá krásny život pokladala za zlo a strašnú smrt za jediné šťastie. Maura, prepustená otrokyňa môjho otca, vyučovala ma tejto viere. Ale môj duch jej nepochopil, triasol sa pred ňou. Duša mi bola hrôzou a odporom jatá. Moja mladosť, moja túžba po živote, slnci, smiechu a veselosti tiahly ma stále ku starým bohom, kto­ rých som mala nenávidieť. Naplnená vnútornou nevôľou, len zo strachu pred rodičmi, slúžila som zdanlivé novému, krvavému Bohu, v tajnosti venčiac jasné sochy svojich bohov a prosiac ich o záštitu pred tým novým. Villa rodičov hraničila s niekdajším majetkom Lucia Luculla, ktorého podivné umenie žiť krásne a rozkošné chválili predo mnou ešte kým som bola deckom a ktorého som ja preto veľmi milovala. Teraz, utešený majetok patril milosťou cäzara Tigellinovi, hroznému človeku! Len šeptom a zbledli spomínali jeho meno v mojom rodičovskom dome. Bol hroznejší, ako sám cäzar, a smr­ teľne nenávidel môjho otca, ktorého imperátor a celý rímsky ľud miloval pre čistotu charakteru. Ani sám Tigellin nemohol ho pri­ viesť k pádu. Mali sme doma mramorovú sochu Venušinu, nielen najroz- košnejšej, ale i najsilnejšej medzi všetkými božstvami. Mne zdala sa byť jej socha krajšou, ako hra harfy, ba krajšou, ako sám pur­ purový západ slnka nad svetlými vlnami Tyrrhenského mora. Často volávala som najkrajšie, najnádhernejšie to meno na svete — tvoje meno, ó, Afrodite! Niekdy trônila jej socha blízko domu prostried ružového sadu, lebo tieto tuhou po láske horiace kvety boly posvätené panej nebies. Žatým rodičia zanechali večných bohov a začali ctiť jedi­ ného. Moja matka chcela dať roztřepat sochu Afrodity, hoci bola stvorená dlátom gréckeho umelca, ale otec ľutoval krásnu sochu a dal ju tajne odniesť do skrytej jaskyne, na konci našej veľkej záhrady, kam sa zriedka zatúlal niekto. Divé ruže zarástly vchod a visely s hnedej skalnej steny v dlhých vencoch nadol. Raz prišla som so svojimi pannami k tomu miestu a zazrela som dvoch ho­ lúbkov preletieť cez ruže, vkĺzla som sa za nimi, chtiac hľadať hniezdo milých vtáčkov. V temnom šere zaskvela sa mi vysoká postava. Najprv som zbabelé ušla, ale onedlho, sprevádzaná svojimi pannami, vrátila som sa. Vtedy sme ju poznaly. S bázňou ukryly sme svoje tajomstvo a prichádzaly sme často k jaskyni. Podvihnúc voňavý tepien, vkĺzly sme sa dnu ani jašte- ričky, hádzaly sme sa u jej nôh, obdivovaly sme jej krásu a šepkaly o divoch, ktoré mala vykonať. Nechcely sme uveriť, že je nie bo­ hyňou a smútili sme, že jej nesmieme prinášať obete. Ale tajne modlila som sa k nej, ba i obete som jej priná­ šala — celkom tajne. Niekedy, prikradnúc sa do jaskyne, roztriasla

513 som pred ňou najkrajšie ruže našej záhrady. Prosila som ju, roz­ košnú, aby vykonala k vôli mne aspoň jeden zo svojich divov, o ktorých rozprávali. To isté robila som v jeden deň. Ešte držala som v ruke košík s ružami, ktoré som jej chcela obetovať, ked v tom roztvorila sa ružová záclona a vskočil ne­ známy krásny mladý človek, radostne vykríknuc, ako keby bol na­ háňal holubičku a práve tam ju dolapil. Ach, lapil ju naozaj! Stáli sme si oproti, pozerajúc jeden na druhého, nehybne, ako skameneli. V tom vypadol mi košík z ruky. Chcela som sa zohnúť — ale on chytil ma oboma rukami, pritisol ma na svoju hrud a pobozkal na ústa." 11. Tejto noci spanilý zjav nerozprával dalej. Ked puklinami steny začalo prenikať sivé denné svetlo, pobledla žiara jej lampy; v chladnom rannom vzduchu vytuchla vôňa nardy, sama sa ztra­ tila ako obláček hmly, ako sen, za aký som ju pokladal, hoci som sa prebudil a bol bez horúčosti. Zo všetkého podivného najpodiv- nejším zdalo sa mi byť to, že už viac nocí mal som tú istú viziu, videl som ten istý zjav. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým bližšie cítil som sa byť ku šialenosti. V najbližšiu noc opakovalo sa to isté; úzkostlivé očakávanie, pri náruživom rozčúlení, stále rastúca horúčosť, s ňou začiatok po- mätenia, deliriumu, vizie. Ona bola zasa tu! Sedela po boku môjho lôžka, na jej ruke žiaril rubín, bledé pery sa pohybovaly. Vzdy­ chala, šepkala, hovorila dalej. „Dal mi zlatú obruč s krvavo-červeným kameňom a prisahal mi pred sochou velkej bohyne. Ona hľadela na nás, počula jeho prísahu — i moju a usmievala sa! Menoval sa Rufus a bol synom toho silného strašného člo­ veka, Tigellina. Bohyňa! Ty veľká, v jase a kráse, ako si sa mohla usmievať na nás?! Eufus chcel predstúpiť pred svojho otca a prosiť ho, aby za ženu vypýtal pre neho dcéru Marca Vinicia. Triasť som sa mala, a nie byť blaženou; úzkosťou mala byť naplnená moja duša, a nie slasťou. Ako som ho milovala, jeho úsmev, jeho pohľad, jeho bozky! Moja duša, naplnená láskou a radosťou, odvracala sa vždy väčšmi od nového Boha, a blížila sa k jasným postavám starých bohov, ktorí sa usmievali na náš sväzok. Tigellinus, ktorý vedel len nenávidieť a hubiť, miloval svojho syna tak, ako nábožný človek miluje božstvo. Ked ho syn úpenlivé prosil, aby vypýtal pre neho dcéru Marca Vinicia, stopila sa v srdci jeho zášť naproti môjmu otcovi, tak že z lásky k synovi ponížil sa pred susedom, vstúpil do nášho domu a pýtal ma pre syna,

Môj otec odoprel mu s opovržením — jemu, najväčšiemu na svete. So mnou nenakladali prísne, len ma ľutovali. Ale ja som nechcela láskavosti a súcitu svojich rodičov — ja som chcela život, lásku, šťastie. Rufusa chcela som mat, jeho úsmev, jeho pohľad, jeho bozky. Medzitým priprávali sa rodičia na Tigellinovu pomstu. Ona nevystala; prišla strašnejšia, akú očakávali. Cäzar Nero sa dozvedel, že Marcus Vinicius má krásnu dcéru; a cäzar chcel ju vidieť, na svojej hostine. Otec oznámil cäzarovi, že svojej dcéry na hostinu nepošle. Žatým rozlúčil sa so životom. Rozhodol sa umrieť prvej, ako cäzar rozkáže. Nechcel umrieť sám, ale spolu s tými, ktorých by ináče za­ nechal bez pomoci: so svojou ženou a dcérou — so mnou, ktorá chcela som žiť! Žiť, aby mohla ľúbiť a byť ľúbenou, blaženou, šťastnou. Mali sme vypiť hadí jed. Najprv ja, potom matka; otec na­ posledy, ked nás obe uvidí mŕtve. Vzpierala som sa, nechtiac umrieť! Žiť som chcela, žiť, žiť... Moja úzkosť pred smrťou, túžba po živote a vzpieranie sa vypiť jed zapříčinily, že cisárovi ľudia prišli k nám prvej, ako otec stačil vykonať svoj úmysel. Chytili nás a vliekli do Ríma. Tam odtrhli ma od rodičov. Uvidel ma imperátor. Mohla som požívať všetky slasti života, lebo som sa mu zapáčila. V tom zjasal červený kameň na mojej ruke, tento kameň! A ja riekla som cäzarovi, že som — kresťanka. Kresťanka nesmela byt milenkou cäzara. Odsúdili ma na smrť: pre vieru. Zaslúžila som smrť! Lebo ked stála som pred imperátorom a pozdávala som sa mu, on usmieval sa na mňa a pred všetkými začal mi dvoriť, ako bohyni. Mne zmútily sa smysly, videla som za sebou zkázu a pred sebou žiariť život; klonila som hlavu pred žiadostivým zrakom cisárovým, ako by sa bola na mňa usmiala najväčšia z bohýň. Ale len na minútu! Kameň mi padol do oka, „Rufus!" zvo­ lalo čosi vo mne a-ja som vykríkla: „Cäzar, dcéra Marca Vinicia je kresťanka!" Šľachetný otec ma požehnával, hrdá mať chcela mi bozkávať ruky, ked sme boli zase spolu a čakali sme spoločnú smrť: pre Krista trpieť martýrstvo, ako to nazvali moji nábožní rodičia. Lebo i oni priznali sa verejne k Bohu na kríži, o ktorom moja duša nevedela ničoho, pred ktorým sa hrôzou triasla a pre ktorého mala som u mrieť.

515 V Aréne malý nás roztrhat divé zveri. Smrtelnú slast mojich rodičov stupňovalo to, že práve v deň ich smrti mal byt ukrižo­ vaný akýsi človek, menom Peter, ktorý bol biskupom novej viery. Umrieť by mala? Nie, žit budem! Rufus ma nenechá umrieť, Rufus ma vytrhne z pazúrov divých zverov! On vnesie ma, na svojich ramenách, zpät do života, do slnečných lúčov, kde kvitnú ruže, vtáčky spievajú a velká bohyňa usmieva sa šťastným. Rufus, Rufus, Rufus — na iné som nemyslela. Prišiel deň, v ktorý sme mali umrieť, my i množstvo iných na smrť odsúdených kresťanov. Svätí mužovia a ženy, medzi nimi i moji rodičia, kráčali medzi odsúdenými a posilňovali ich. S po­ vznesenou hlavou a žiariacim zrakom chválili Boha. jediného na nebi i na zemi, a priprávali maloverných k slávnej smrti. Ja ne­ rozumela som ich slovám. Poňala som len to, že nemôžem umrieť, že musím žiť, byť šťastlivou a spojenou s milovaným. Nikto z množstva nezúfal, len niektorí trasúc sa žalostili; skoro všetkým žiarily zraky a ústa velebily Boha. Moje oči žiarily tiež; lebo myslela som na obraz veľkej bo­ hyne, ktorá ma zachráni životu, hoci by umrel celý svet. V noci pred smrťou priviedli nás z väzenia kapitolského na miesto smrti. Obliekli ma v biele šaty a okolo hlavy okrútili mi čierny závoj. Tak kráčala som s množstvom, neprestajne si mysliac: On príde, on musí prísť! On ma vysvobodí, zachráni! Budem žiť v jase a trhať spolu s ním ruže nebeského šťastia. Ale Rufus nechodil... Na uliciach, ktorými sme šli, stálo množstvo ľudí. Revali a preklínali nás. Zbraňou museli nás brániť cisárovi Iudia, lebo rímsky lud bol by vykonal to, čo malý vykonať divé zveri: bol by nás živých roztrhal na kusy. Mňa odtrhli od rodičov. Medzi dvoma druhými pannami krá­ čala som k smrti. Moje družky začaly spievať. Strašne znelo! Ja som kráčala, necíťac ničoho, len túžbu žiť. Rufus! Rufus! Rufus! Dochodili sme práve na svitaní. Vrch Janikulus, kde boly cäzarove ružové záhrady, zažiaril nám v ústrety, ako jasný, purpu­ rový oblak, ako vlna, nad ktorou vznášala sa tá z morských vín stvorená bohyňa — ty, ó, Afrodite! V tom začula som rev divých vyhladověných šeliem. Shromáždění sme boli vo väzení pod cirkusom. Nedaleko nás v podzemných klietkach zatvorené boly hladné zveri; nad nami v aréne rímsky lud chtivé reval za našou krvou, za našimi roztrhanými údy a smrtelnými útrapami. . . Zrazu zbadala som, že so mnou a s ostatnými začala sa dvíhať podlaha väzenia. Povala sa roztvorila nad nami, oblialo nás svetlo, práve vychádzalo slnko, nad končiarom Tusculuma. Dívala som sa naň žiadostivé, až kým

516 mi neoslepilo oči. Najradšej by som bola vykríkla: „Život, život, život!" Ale Iud rímsky vrešfal: „Smrt, smrt, smrti" Žatým tichost, mlčanie. Since stupalo vyššie. Ľud vykríkol vo vytržení. Divé zveri vydvihli i s klietkami a mreže im otvorili. Spev! Z tisícich hrdiel znel sviatočne tak, že ztratil sa v ňom rev Rimanov a zavýjanie zverov. Kresťania so spevom vítali svoju smrt. Teraz mala som umrieť, za živa dať sa roztrhať. Ale moje oslepené oči neviděly hroznej smrti, dívaly sa do jasnej glorie slnka. „Amatai" Jeho hlas 1 Cez smrtný spev kresťanov a divý vresk Rimanov a zverov začula som ho. Shora prichádzal. Akoby z neba, zo slnka. Podvihla som zraky. Ach, nezazrela som ho medzi tisícami. „Amata! Ľvi! Amata!" Ani Ivov som nevidela, hoci museli mi byť blízko. Už čula som ich ťažký dych a ako prali chvosty žltý piesok Arény. V tom spadla ruža dolu, mne k nohám. Krvavo-červená, akú som často prinášala v obeť bohyni, tebe, ó, Afrodite! Nevidela som nič iného, len červenú ružu, ktorú mi hodil milý, ako posledné pozdravenie. Vykríkla som: „Žit chcem! Velkí bohovia, darujte mi život! Velký bohovia, dokážte sa silnejšími, ako krvavý Boh na kríži, v ktorého neverím, ktorého nenávidím. Život chcem, život 1" Akýsi hlas mi odpovedal: „Bud prekliata! V smrti prekliata,, kým Iútosf a smilovanie neosvobodia ťa od mojej kliatby. Nech ti je prvej nie milostivý Boh, ktorému sa rúhaš!" Bol to hlas mojej matky.. . V ,,tom zazrela som Ivov v svojej blízkosti, horúci dych ovial moju tvár; padla som strhnutá ich pazúrmi a potom —" Duch nešťastného dieťaťa vykríkol tak, že nezabudnem toho do smrti. 12. Zobudil som sa s tým strašným zvukom v duši. Prvé, čo som jasne pocítil, bolo, že mám tvár vlhkú od slz. Plakal som. Vo sne v horúčke plakal som žalostne, plakal nad zjavom deliriuma, nad preludom, viziou. Plakal som z hlbokej ľútosti, chtiac zacErániť na smrť odsúdenú spanilú bytnost, ktorá bola len domnienkou mojich horúčkových smyslov. Podivný plač obmyl posledné ostatky choroby. Uzdravoval som sa, síl mi pribúdalo. Mohol som už celkom dobre zanechať svojich, teraz už až priochotných hostiteľov. Jednako ostal som ešte jednu noc, ba i druhú. Ale neupadol som viac v delirium, neuzrel tej, ktorá sa v živote volala Amata & pre ktorej smutný osud vylial som tolko horkých sĺz.

517 Nadarmo snažil som sa zvediet niečo od Sor Antonia o mátohe, ktorú bol spomenul predo mnou. Nechcel sa na nič rozpamätať. Pravda, ľudia hovoria, že jeho dom bol niekedy hrobom, ale on neverí; lebo jeho dom stojí na povrchu zeme, a hroby bývajú v zemi. Prvej, ako som opustil Sor Antonia a jeho ženu, prekutal . som dom. Ako rekonvalescent nemohol som všetko dôkladne obzrieť. Nedalo sa však nič zvláštneho vidieť; antický hrob na dvt> po­ schodia, tedy s dvoma umrlčími komorami, z ktorých spodná bola okrúhla a vrchná pravdepodobne neskôr postavená. Vrchná časť hrobky bola skoro celkom sborená, tak, že nedalo sa na nej nájsť nijakej stopy nápisu. Možno, že boly vo vigni, alebo na okolitých zemiach zlomky stien, dla ktorých bolo by sa dalo zistiť meno tu pochovanej rodiny. Dľa stavby súóľac, pochádzala hrobka z doby prvých cäzarov a jej zbudovatel musel byť bohatý človek. Dozvedel som sa konečne i to, ako dlho žil som v hrobke: skoro tri týždne! Umienil som si, hned ako vyzdraviem, vrátiť sa zpät, nielen podakovať sa ešte raz svojim ošetrovateľom — Sora Gigia si ma medzitým velmi obľúbila — ale i znovu kutať a spytovať sa. Ale lekár zakázal mi to prísne. Vyzdravenie pomenoval miraklom, za ktoré, jestli by som bol býval nábožným katolíckym kresťanom, bol by musel bosý putovať do Loretta. Ukázalo sa, že trpel som na perniciozu, najnebezpečnejšiu horúčku. Vyliečiť sa, bez chininu, len starým rímskym liekom, k tomu bolo treba nielen šťastia, ale i silnej konštitúcie. Nuž, tú som mal. Opatrne chránil som sa rozprávať niekomu o svojich blázni­ vých viziach: nechcel som sa dať vysmiať. Okrem toho, bol som ešte vždy zalúbený do svojej vlastnej horúčkovej fantázie, bolo mi velmi ľúto môjho zjavu. Mal som v sebe ešte čosi z choroby, atom šialenosti. Týždeä po návrate poslal ma lekár domov, do Nemecka, lebo len základná zmena povetria mohla ma úplne uzdraviť. Ale najprv začal som sa vyzvedať o vražde v Osterii, v „Mezza via", na novej Appiíkej ceste. Toto už nebola horúčková fantázia, čo i zavdala podnet k nej. Hostinského našli zavraždeného, vrah i s krčmárkou ušiel. „Mes- sagero" priniesol o vražde celú sériu článkov, polícia pilne stopo­ vala vrahov, ale nenašla ničoho, i sotva kedy nájde. V tej veci mohol som byt teda spokojný. Nezradiac, že bol som svedkom tejto strašnej príhody, opustil som Rím. Od tých čias přešly roky. I vražda na Appi^kej ceste, ako i moje podivné ochorenie, zdaly sa mi byť len snom. Na zjav, ktorý

518 8a mi vtedy ukázal, spomínal som si kedy-tedy, ale len s podivením, že sa človeku môže tak jasne snívať. Býval som vo ville Falconieri pri Frascati, nemohúc si před­ stavit ničoho krajšieho, ako prebývať roky a roky v svojom jasnom, krásnom dome. Jedného dňa navštívil ma známy z Nemecka. Bol archäologom, žil už dlhší čas v Ríme a prichádzal ko mne skoro každý večer v sobotu, aby si cez nedelu odpočinul v mojom Tusculume. Tento raz oznámil mi hned pri príchode, že v najbližšie ráno musí odísť. „Mali by ste ísť so mnou. Nepôjdem železnicou do Ríma, ale vozmo cez Campagnu. Vyberieme sa zavčas rána, večer môžete sa už prechádzať pod svojimi milými dubmi. Uvidíte niečo, čo vás bude zaujímať." „Čože to môže byť?" „Novonájdená kresťanská katakomba." „Vy ste ju našli?" „A hádajte, kde? Polovica Campagni je kresťanský cintorín. Predstavte si: pod antickými hrobkami. Vchod vedie zrovna cez niekdajšie pohanské hrobky." „To je zvláštne." „Pravda? Vec stáva sa ešte zvláštnejšou tým človekom, ktorý nad katakombami dal postaviť nádherné mausoleum pre seba a pre svojich. Jeho syn bol kresťanom a umrel za času Nera mar­ týrskou smrťou. Založil katakombu pravdepodobne s vedomím svojho otca, ktorý bol najohavnejším človekom svojej doby." „Vy znáte jeho meno?" „Tigellinus." „Prepustenec Nera?" „Áno." „Tigellinus postavil hrobku nad kresťanskou katakombou, ktorú založil jeho syn? Tak ste hovorili?" „Našiel som v katakombe hrob syna Tigellinovho. Napísané je na ňom meno zakladateľa. Vykríkol som: „Rufus založil kresťanskú katakombu?" „Rufus, bolo meno mladého človeka, ktorý umrel v dva­ dsiatom roku. Vy ste vedeli, že sa syn Tigellina menoval Rufus?" Neodpovedal som... Vedel som, že syn Tigellina volal sa Rufus, ale nepovedal mi to nik. Mne sa to snívalo: pred mnohými rokmi v horúčke prisnilo sa mi meno Rufus. Odrazu mi to prišlo na um, ako i to, kto mi nazval to meno — takým tichým, sladkým hlasom. Môj hosť spýtal sa ma znovu: „Pôjdete so mnou?" „Ku hrobu mladého Rufusa?" Preriekol som to mechanicky, ako bez povedomia. „Ukážem vám ho. Našli sme ho prvý. Zajtra dúfame otvoriť aj iné hroby." Zašeptal som: „No, áno, ešte iný hrob, hned pri Rufusovom, ktorý umrel za Nera. Iste i jeho roztrhaly divé zveri." „Pravdepodobne. Okolnosť, že Tigellinus postavil mausoleum

nad kresťanským hrobom svojho syna, podivne osvětluje charakter tohoto hrozného človeka. „On vrúcne miloval svojho syna. Jeho syn bol jediný na svete, ktorého tento človek ľúbil." „Ach, vy už zase básníte. Nezadlho výnde vaša novella, pod menom: Rufus, syn Tigellina." „Len sa smejte. Vysmějte ma... Kde leží to mausoleum?" „Medzi starou a novou Appidkou cestou." „V akejsi vigni." „Áno tak. Zdá sa, vy znáte Tumulus?" „Neviete, ako sa volá majitel tej vigni?" „Nie." Musí to byť už starý človek." „Ale nie. Bývajú tam ešte dosť mladí manželia." „Tak tedy naozaj neviem... Ale hrobku obývajú?" „Áno." Je to okrúhla hrobka s dvoma umrlčími komorami. Vrchná časť pochodí z novšej doby, na povale sú rozkošné sošky a po stenách pompejské maľby, hellenského pôvabu. „Nemožno pochybovať, vy poznáte hrob." 13. Nemožno pochybovať, ja som ho znal! Bola to tá istá antická hrobka, v ktorej som ako mladý človek ležal smrteľne chorý a mal som v horúčke čarovné vizie. Rufus, Rufus, Rufus!. .. Tak vykríkla tichým sladkým hlasom nezapomenutelná bytnost, ktorá mala byť mátohou, nenachodiacou pokoja; ona, Amata, ktorú som ľúbil v svojej fantázii, pre ktorú som v deliriume plakal z nesmiernej ľútosti. Ako vtáčí spev znel jej hlások, ked vyriekla meno milova­ ného mladého človeka: Rufus, Rufus, Rufus! A teraz našiel sa hrob tohoto Rufusa! Našiel sa pod hrobkou, v ktorej som o mene sníval, v katakombe, ktorú on sám založil. Bola to skutočne divná náhoda. Neriekol som ničoho o tom, čo ma zaujalo natolko, že ledva stačil som ukryť nepokoj a rozčúlenie. Celú noc nezažmúril som oka. Ešte raz — ozaj ktorý raz? usiloval som sa rozpamätať na podrobnosti sna, ktorý teraz ako skutočnosť stál predo mnou, oprobujúc rozlúštiť a objasniť záhady. Daromná námaha, ani keby bol vody do riečice naberal. Včas ráno sme sa pohli. Cez Marino, k novej Appickej ceste, popri ošklivom závodišti moderných Rimanov, okolo Campanelly na hradskú, ktorá spojuje starú a novú Appickú cestu. Celý čas neprehovoril som ani slova, kým môj spoločník začal sa starostlivé vyzvedať, či sa necítim zle. Aby som ho uspokojil, rozpovedal som dobrodružstvo, ktoré sa mi prihodilo v krčme v Osterii, dodajúc, že rozpomienka na toto ma tak nadmieru rozčulila.

520 V tom zazrel som antickú ruinu nedaleko hája Egerie pro­ stred akejsi vigni. Zvolal som: „Tam je to! Hrobka Tigellina." „Áno. Vedel som, že ju vy znáte." Náš voz zastal. Pohoničovi rozkázali sme ísť k Porte San Sebastiano, tam opatriť kone a hodinou pred Ave zase prist pre nás k vigni. Lebo ja chcel som sa vrátiť ešte v ten večer do Frascati. Môjho sprievodcu už čakalo niekoľko mladých kollegov Nem­ cov i Talianov, ktorých zavolal na dalšie skúmanie. Prosil som, aby sa nestarali o mňa, že ich o chvilku dohoním. Predovšetkým, chcel som nájsť ludí, ktorí teraz obývajú hrobku, a vstúpiť do miestností, v ktorých som preležal ťažko chorý skoro tri týždne. Pozdraviac obyvateľov domu, dozvedel som sa, že Sor Antonio už umrel a teraz jeho syn býva so svojou ženou a deťmi v mausoleume Tigellina. Ohľadom objavenia vo vigni, vy­ jadril sa muž umne a pokojne, ale žena začala hlasne bedákať: Tí páni, ktorí teraz každú chvíľu chodia do ich domu! Ešte aj z izieb museli sa vysťahovať, rozkopali im celú podlahu, a iste rozkopu i vignu, a čo potom bude z nich! Povedali im síce, že štát odkúpi všetko a dobre im zaplatí, tak že sa razom stanú pánmi. Ale kto by to veril? Na nešťastie prišiel k nim ten cudzí pán obzrieť si dom, a našiel malú dieru v kamennej dlažbe spodnej izby. Jej muž, ktorý v tomto dome vyrástol, pamätal sa dobre na tú dieru. Kto by to bol myslel, že pod ich domom je celý cmiter, a že sa také veci najdú nepatrnou dierou. Snažil som sa uspokojiť rozčúlenú ženu a, obráťac sa k mu­ žovi, prosil som ho, aby ma zaviedol do domu. Spodná sieň bola skutočne celá rozkopaná, Z hŕby zeme vyčnievaly drevené schody, vedúce do vrchnej miestnosti, ktorú teraz manželia obývali. Prosil som muža, aby ma nechal samotného výnsť hore, že sa hned vrátim. Ako škripely schody pod mojimi krokmi! V tom zaskvěly sa mi bledé ozdoby klenby, na stenách zazrel som tie isté farbisté obrazy: žiariace životnou slasťou a veselosťou — v hrobke! Bola tu i starobylá stolica, na ktorej sedela oná jemná, jasná postava, ten istý stolík, na ktorom horela jej lampa, stála strieborná ná­ doba a fioly niekdy naplnené slzami, ktoré Rufus vylieval za mŕtvou milou. Ked som sišiel dolu, povedal mi syn Sor Antonia: „Tam, kde ste teraz boli, pred mnohými rokmi ležal smrteľne chorý akýsi váš krajan. Môj otec našiel ho zamdletého pred vignou, vniesol ho do domu a opatroval, kým nevyzdravel." V nálade, v akej som bol, nechcel som sa dať poznať. Pre­ riekol som len: „Počul som o tom. Hovorili mi tiež čosi podiv­ ného; o akejsi mátohe, ktorá chorého noc po noc navštevovala. To je iste len výmysel." Odvetil mi skoro sviatočne vážne: „Pane, to je pravda 1" „Vy to veríte?" „Pane, ja sám som ju videl." „Tú mátohu?" „Ked som bol mladý."

521 „Aká bola?" „Spanilá, ako madonna." „Bola teda ženská?" „Pane, temer len dieťa." „Iste bola odetá v biele šaty a okolo hlavy mala okrútený čierny závoj. „Áno, pane!" „Prihovorila sa vám?" „Hoci bola pôvabná, nalákal som sa tak, že som volal všetkých svätých. Vzdychla zhlboka a zmizla, nezjavila sa viac. „Tedy vy ste sa nesmilovali nad ňou?11 „Ale, nad nekresťanskou mátohou?" „A teraz tmolieva sa ešte vždy u vás?" „Už od dávna nie." „To je podivné!" „Otec mi rozprával, že od tých čias, ako váš krajan u nás z mŕtvych vstal, nezjavila sa viac. Váš krajan bezpochyby,odpudil ju na veky." „Tak teda úbohý duch predsa dosiahol pokoja." „Možno, pane!" „Možno..." V tom vykukla z jamy, pri ktorej sme stáli, hlava archäologa. Volal na mňa: „Čakáme vás, chceme otvoriť nový hrob." „Ten pri samom Rufusovom hrobe?" „Áno... Ale podte teda!" „Chvíľku som váhal, potom sišiel som dolu. Otvor hĺbil sa do úzkej, nízkej chodby, aká je zvyčajná v kresťanských hrobkách. Archäolog kráčal so svetlom v ruke napred. Vstúpili sme do komory, vyššej, ako chodba, ktorej povala bola klenutá. Boly v nej len dva hroby. Jeden z nich bol už otvo­ rený. V svojom úzkom vnútri ukrýval popolavú kostnatú massu. Malá mramorová doska ležala na podlahe. Archäolog ukázal na ňu. „Hrob Bufusa, Tigellinovho syna a zakladateľa tejto katakomby." Dvaja robotníci práve otvárali susedný hrob. V druhom hrobe nenašli sme ani kostí, ani popola. Boly v ňom len nasledovné veci: krásna strieborná nádoba, malá hli­ nená lampa, niekoľko fiol a zlatá náramnica, ozdobená veľkým červeným rubínom. V tomto hrobe bola tiež malá tabulka, vytesaná z krásneho žltého mramoru, na nej stálo len jedno slovo. Bolo to meno, ženské meno: „Amata." Preložila Anča Gŕašparíková.

522 Gustáv K. Zechenter. Z vlastného životopisu. (Pokračovanie.) Dionýs Štúr sa ponosuje na nedbanlivosť správy Matice Slo­ venskej v doposielaní spisov ňou vydaných, že ich už 6—7 rokov nedostal. Že, ako sa zdá, on u správy dobre zapísaný nie je; pýta mňa, aby som to u nej ja vyjednal a, nakoľko prichodí, do poriadku uviedol. Ja som sa obrátil na správcu Matice Slovenskej a on mi vec takto vysvetlil: Spisy pre usporenie času a nákladkov, a ako to všade zvyčajno, neposielajú sa osobité na každého jednotlivca člena, ale spolu na dotyčných krajových matičných jednatelov; pre pána Štúra tedy ide s druhými jeden balík na jednatela vo Viedni, superintendenta Szeberényiho, on tedy, t. j . Štúr, aby si jednoducho svoje tlačivá žiadal od agenta matičného viedenského, Szeberényiho. A poznamenáva, že on a vôbec s ním celá správa Matice Slovenskej za to nemôžu, že sa Štúr so Szeberényim neráčia. Janko čipka 4. februára píše, že Vzájomná Pomocnica v Brezne pokračuje zdarné a teraz zase k tomu zakladajú úrokovnu s rozlič­ nými predpovedaniami. Ale tu vysvitá, že Vzájomná Pomocnica je staršia od Spořitelně. Jankova dcéra Olga, vydatá za doktorom Kolczonaym, dňa 9. februára mi píše, že bol v Brezne strašný oheň. Zhorelo 110 domov so všetkými k tomu patriacimi budovami, Burgundia a Venecia pred­ mestia a Ulica až po kláštor čili faru, s jednej strany, a po Baitt- rokov dom, kde len stromy v záhradke pohořely. Ďalší postup ohňa zachránily priečne múry týchto pomenovaných domov a ohňovzdorným materiálom kryté ich strechy. Oheň vypukol o 11-tej hodine pred­ poludním, ale pri strašnom vichre. Výsledok bol hrozný, a čo by ešte bolo bývalo v noci? O tomto ohni mi tiež sestra Petronella písala, že pri tom utra­ tila i ona 300—400 zl., hoci jej veci nepohorely, ale tým, že tie pe­ niaze bola vypožičala tým, čo teraz ohňom na žobrácku palicu prišli. Zahynuli v tom obrovskom požiari i štyria ľudia. Istá stará ženička ležala chorá v posteli, keóľ sa strhol strašný krik, že horí. V trme- vrme priložili jej malé decko, akoby do varovania, a rodičia odbehli, čo možno pomáhať a chrániť. Ale už nestačili dobehnúť, zachrániť starenku s nemluvniatkom, zhorely obe; decko, povedá, zhorelo takmer všetko, až po žalúdok. Pochovali obe spolu v jednej rakvi, a táto rakva bola len na meter dlhá, taká malá hŕbočka ostala z nich. — Zadusila sa tiež matka s dcérou, skryvšia sa v nebezpečen­ stve do pivnice. Po ohni vytiahli ich na svetlo, matku lekári vzkriesili k životu, pri dcére sa im to nepodarilo. Potom ešte zho­ relo decko ševca Schwandtnera. Eremovcom I jrelo do 70 oviec. Druhý dobrý gazda, chcejúc si zabezpečiť svoje pekné izbové ná­ radie, vpratal ho do bezpečnej sklepenej, železnými oblokmi opa­ trenej izby, a zhorelo mu na popol. Mal totiž v komore pod strechou viac pôltov slaniny, tá sa topila a horiaca tiekla dolu kozubom do

523 izby, kde tam potom všetko spustošila. Ktože by bol myslel v tom návale na takýto spôsob nivočenia? Janko Francisci čítal list, t. j . prípis ministra na biskupa Ipolyiho od 17. februára 1874. V tomto páde najlepšie by bolo, aby patronát klášterského gymnázia pretiahol riešenie veci čím najďalej možno, na pr. keby ku vyjednávaniu s biskupom vyslal užšie pove­ reníctvo a o výsledku aby rozhodnul na teraz rok. Dovtedy sa vše­ ličo môže v prospech veci zmeniť, a prehrešiť tým sa nemôže. Ja som sa, kýmkoľvek moje sily pružné boly, rád premával po svete; cestovanie, sbieranie zkušeností bolo mi najmilšou zábavou. Ale hospody premieňať bolo mi až podnes najodpornejšie, a len v najväčšej núdzi som to robil. Tak i teraz prinútení sme boli meniť bývanie. Po mnohých starostiach dostali sme sa do riadovej dielne pani Kožuškinej, na poschodie. Mali sme 5 izieb, dve pivnice, veľkú stajňu, šop a tri záhrady. Ovšem, že sme boli nadmier uspokojení a dali sme sa na čistenie a maľovanie izieb, ako k tomu chvíľa a čas dopustily. Máj bol mimoriadne čudný; keď už všetko kvitlo a sa zelenalo, padal deň po deň sneh, že sa takmer haluzi lámaly, a ako sa stopil, pripadol nový, vody a blata bolo moc. Ešte 19. mája posledný sneh s Revolty zmizol. Ale rok pritom bol úrodný. Raz som v takú chvílu prišiel na tú novú hospodu obzrieť, čo sa tam robí, a chvíla bola taká mokrá, že som, hromžiac na ňu, čižmy premoknuté shodiac, nohy do kúrenej blechovej piecky strčil, aby sa mi tam hrialy a sušily. Prvého júna pri dokonanom presťahovaní chvíla bola pekná, veselá jarná a všetko bolo v poriadku, a boli sme zo srdca radi, že sme opustiť mohli dom toľkého nášho smútku, toľkých ztrát. Vo fašiangu koncom februára stala sa v kruhu uašom rodinnom nehoda. Brat Adolf so ženou a s deťmi i so zaťom Héliom často k nám chodievali a dobre sa u nás zabavili. Jedno popoludnie, keď sa tiež tak všetci u nás sišli, bolo to v nedeľu, vybrala sa švagriná Betty domov na Piargy, kde v objemnom dome schichtenmaistrov- 8kom, pri bývalej, už dávno zasypanej Mathiasjame bývali, lebo že si musí statok, hyd, ošípané a vôbec domácnosť opatriť. Ostatní ostali pri veselej mysli u nás. V haraši, ako sme boli, pozerali sme oknom nad bránou za švegerinou, z domu vystúpivšou, ako sa práve pred ev. kostolom poberala. V tom sa vykĺzne a sadne. My sme sa všetci zasmiali nad tým nenadálým padnutím, keď sme ju i tak pustiť nechceli. Ale ona akosi sa na tej zemi hnieždila a vstať nemohla. Sme sběhli dolu, ja a Hell, a sme ju zdvihli. Ale ona, be­ dákajúc, na jednu nohu vstať nemohla a nič dobrého netušiac, chytili sme ju pod pozuchy, a vlastne niesli, nie viedli sme ju nazad do izby, a tam po vyzutí dosvedčil som nohu nad samým členkom — in colle chirurgico — zlomenú. Ako totižto padla, noha jej prišla pod zadok a pod váhou tela a nápraskom sa kosť prelomila. Galiba bola hotová. Musela do postele vliezť a dobrý jej zať professor Hell robil cez noc dľa môjho návodu zimné vodné obkladky. Ostatní ro­ zišli sa domov. Ráno ďalej nechcela u nás ostať, že ona musí domov ísť. Keď sa vonkoncom-nechcela dať nakloniť u nás ostať, zaviezol

som ju na sánkach domov. Nohu som pravidelne poviazal a vyznačil som jej miesto na sánkach tak, ako sa najmenej drgať a potriasať mohla, a tak potom bez najmenších zlých následkov asi po šiestich týždňoch sa vyliečila. Zprvopočiatku na okolí, i v Brezne a Hronci, rozniesol sa chýr, že si to Milka, moja žena, nohu zlomila. Ako vidieť, nešťastie jedno za druhým k nám chodilo. Samuel Bodorovský v Banskej Bystrici, v liste 19. marca pí­ sanom, hrozí sa a smúti nad spáchanou krádežou v Muzeume Ma­ tice Slovenskej, a bojí sa, že sa obecenstvo okúňať bude drahocenné veci oferovať, keďže tie tak snadno ztatial kradnúť možno. Volaco siue si i sami na príčine, ked to lepšie opatriť nevieme pred kmíny. Ide chýr, že sa ktorýsi jask kremnickej železnice poválať má, a z tej príčiny že trať tej železnice inam preložiť majú. No, to veru už bol ozaj lichý chýr. Bystričania že s ochotou čítajú môj opis viedenskej svetovej výstavky a „Lipoviansku Mašu". Dňa 23. marca mi poslal merník Peithner, úradujúci pri zvo­ lenskej blachovej dielni krásne vyhotovený nákres vŕtania na ka­ menné uhlie pri Senici nedaleko Zvolena. Viliam Paulíny-Tóth posiela mi dopis dr. Zocha, v ktorom Zoch, ako litograf v Revúci, poťahom mojej geogn. mappy železničnej trati kremnickej správu Matice Slovenskej upravuje a kritizuje, ako by tá mappa čím najlacnejšie a predsa bez uškodenia jej vedy a zrej- mosti zariadiť sa mala, o čom sa už i Štúr zmienil. Hla, spis ten, v ktorom táto mappa i s textom svetlo uzrela, bol ostatný Maticou vydaný a bol s druhými shabaný. Náhodou a prostredníctvom mar­ tinských priateľov som jeden exemplár predsa akosi dostal. Martin Culen 28. apríla ďakuje mi za sbierku nerastov, po­ slanú muzeumu klášterského gymnázia. Professora Zennera, ako ne­ spôsobného, odpravili. Múry novej gymnaziálnej budovy sú 50° dlhé, so základom 2 1 ^ 0 vysoké a sú už dokončené. Ale Kláštorčania rekla­ mujú skaly nimi pre svoju potrebu nalámané, ktoré že im Kapusta & spol., mnou v Kremnici zaopatrení robotníci, ako svoju prácu odňali a sebe privlastnili a gymnáziumu predali, a to že učiní 80—100 •". Aby tedy prišiel Kapusta i s jedným svojím spoločníkom sa ospra­ vedlniť, a síce aby prišiel v nedelu do poludnia. Cestu sem i ta za­ platí im ústav, ale jestli Kapusta nepríde, dokáže tým samým, že je klamár a vec oddajú súdu. — Truchlý že bude mať bezpochyby pra­ votu, k čomu nemálo prispeli: Paulíny, Kohút, Šípka, Švehla, lebo zo stoličného zasadnutia odišli, keď sa tam pojednávať malo, má-li sa Truchlý pohnať pred porotný súd. Ale prečo, to mi Culen ne­ píše; možno, myslel, že mne to už známo. V apríli bolo zasadnutie baňsko-bystrickej vyvolenej obce. Boj bol veľmi tuhý. Stoličný návrh dotyčné gymnázií slovenských (či to pre ich zrušenie?) bol 17 hlasmi proti 15 zavrhnutý. Rozjatrenosť bola velká, ktorá ešte potom prez dlhší čas potrvala. Vo Spiši panuje od 15—23. mája neslýchaná zima a sneh. Snehu sme mJi i my tu dosť. Martin Culen hnevá sa velmi na tých.kremnických robotníkov,

525 o kameň lámali, lebo nehanebne na vše strany klamali. Ba čo viac, i báňský železný riad, čo im môj brat dobrosrdečne požičal a za jeho ostrenie ústav u kováča 42 zl. platil, v planom stave jemu navrátili, ba čo viac na váhe z neho do 7 ft. chýbalo. Ján Gočár mešká v Pešti, navštívil v záležitosti gymnázia mi­ nistrov Treforta, Bittóa a Szapáryho; prví dvaja boli dosť vlúdni, ale Szapáry zastával Griiuwalda, tvrdiac o ňom, že on noviny „Svornosť" iia svoje útrovy vydáva a od vlády k tomu cielu subvencie nedostáva. Julius Plošic 11. júna mi píše, že Tanárky a Mészáros prišli ku biskupovi Stummer-Ipolyimu do Tekovského Sv. Kríža, a druhý deň majú isť — možno, že v sprievode biskupa — do Zniova na inkvizíciu. 15. júna písaný Plošicov list doslovne zneje: „Inkvizícia vypadla velmi dobre pre gymnázium. Biskup obedoval v alumneume, koštoval vraj polievku, dojem urobilo na nich velký, že im skoro slzy v očiach stály. Biskup mal povedať, že by bol hriech proti člo­ večenstvu, tolkým chudobným šuhajom prekaziť možnosť ďalšej vzde­ lanosti. A štátny sekretár sa vraj vyslovil, že by žiadúcne bolo, keby na štátnych gymnáziách také učebné sily mali. Gočár sa vraj začal s biskupom hneď vadiť a potom mu povedali, aby ku skúmaniu ne­ prišiel, čo sa i stalo. Hýroš (canonicus a latere) sa vyslovil, že by Gočár všetko bol pokazil. Co v tom pravdivého, neznám. I v Pešti ho vraj zle prijali a ministri nechceli sa s ním ani shovárať; potom mal sa brániť, že on ako stránka pred nimi stojí a chce ich infor­ movať, na čo mu odsekli, že si oni informácie zaopatria s inej strany a jeho informácie nepotrebujú. Ipsissima Hýrošii verba. A to vraj štátny sekretár rozprával. Uvidíme, čo bude ďalej. Tedy i Orava i Žilina podporuje apriliádu? Ako už spomenuto, doredikali sme sa počiatkom júna 1874 do fabriky; usalašiac sa, boli sme spokojní. Ida Kuchinková, bý­ vajúc na spodku, bola u nás v opatere. V polských Tatrách. (Vychádzka k Piatim stavom polským a Morskému oku.) Na túto vychádzku — obľúbenú to partiu našich liptovských •sviatočných turistov — chystal som sa už dávnejšie, až konečne pominulého leta, v deň pred sviatkom Petra a Pavla, vybrali sme sa s priateľom M. dvaja z R. vlakom v pekné nedeľňajšie ráno, sľubujúce dobrý čas pre našu 2-dňovú vychádzku. V Mikuláši malo k nám pribudnúť 5—6 spoločníkov, ale boli už odidení, pravde­ podobne vybrali sa včas ráno rýchlikom alebo v predchádzajúci večer. Dojdúc okolo 8. hod. na stanicu východniansku, pozeráme s úfnosťou po vlaku, či predsa netrčí v ňom nejaký Mikulášan, ktorý by sa pri­ družil k nám. A naozaj, koho vidím vychodit z posledného vozňa? Môj dlhonohý súdruh-tuiista L. blíži sa k nám s čakanom v ruke! Vybral sa vraj z domu včaššie z rána a pešo zašiel na stanicu sväto- 35

jánsku, kde prisadol túra bola zaistená! So stanice východnianskej cez horu Lanovisko došli sme skoro do Východnej a odtial polom hore Hybicou ubierali sme sa na Pod­ banské. Slnko hrialo a kým dosiahli sme hory Kondrátky, boli sme už celí mokrí od znoja. Okolo 11. hod. zavítali sme do horárne na Podbanskom, kde oddýchli sme si v izbe pre turistov a pri kyslom mliečku pobesedovali s horárom Prokšom. Rozprával nám o poľov­ kách na kamzíkov a spomenul, ako nedávno s druhým horárom po­ strieľali celú medvediu rodinu: starú medvedicu s 3 a či 4 medvie- ďatmi a len starý macko im ufujazdil. Pravda, bolo to dosť riskantné podujatie. Málo pred poludním pobrali sme sa ďalej, ta do Kôprovej do liny. Chvíľami mračilo sa, strašilo dažcľom, no aspoň bolo nám prí­ jemnejšie stúpať pod oblakmi, nežli na upeku. Zprvu sme poblúdili, zašli sme cestou, vedúcou popod Pálenicu na Pavlovu pod Kriváňom a odtial k Štrbskému plesu, no čo chvíľa zbadali sme omyl a udreli sme tmavou, neschodnou horou, až po dosť dlhom motaní narazili sme na cestu, vedúcu hore Koprovou dolinou. Pred nami pospiechali parobci-voliari na koňoch a za nimi stúpali sme rezko v príjemnom chládku pralesa neďaleko hučiaceho potoka. Vôkol všade badať bujnú ŕloru, vďačné to pole pre botanikov. Často vyskytuje sa divý kôpor (Anethum graveolens), od ktorého dolina i názov dostala. Taktiež krok za krokom rastie hojne kyslý štial (Oxalis acetosella, maď. sóska), na ktorom sme si — smädom trápení — ustavične pochutnávali. Kôprová dolina, jedna z najdlhších tatranských dolín, v dĺžke asi 11 km., delí Liptovské hole od Vysokých Tatier a ako taká hra­ nica poskytuje zaujímavé putovanie. Zprava tróni nad ňou Kriváň, ktorý dosial halil sa do svojho oblakového rúcha, no onedlho ukázal nám svoju hrdo nachýlenú hlavu. Pod ním vídať priehlbiny, zvané Škaredým žlebom a Kotlinami, ďalej ku podnožiu ťahajú sa brdá Vyšnej a Nižnej Priehyby, Kopy a Grúnika. Kým teda s tejto strany dľa slov nášho básnika „Obrovia skál tvrdých strmia k nebu, Strmia k nebu ostrými hlavami..." zatiaľ zľava ukazujú cele iný obraz trávnaté hole Krížneho (2040 m.) až po Veľkú Kopu (2023 m.) so svojou alpskou podobou; kde-tu i na nich badať zbytky snehov v odľahlejšich, slnku málo vystavených korytách. Taký kontrast javí sa tu s dvoch strán v tomto veľko­ lepom chráme prírody! Na jednom mieste križovali sme potok s nevelkou sihoťou bez mosta, no cez plytkú, na široko rozliatu vodu išlo to ľahko. Napredujúc po pravom brehu, onedlho došli sme k mostíku, vedľa ktorého sme sa usalašili do trávy, aby sme poobedovali. Náš ob­ ratný kuchár L. navaril nám na svojom „samovari" polievky, pra­ ženice a čaju. Medzi hodovaním přechodily povedľa nadol východ- nianske ženy, ktoré nosily potravu a soľ voliarom, nachodiacim sa až hen v Temných Smrečinách.

527 Asi po hodinovom oddychu okolo 2. hodiny rušili sme sa ďalej, v domnienke, že dohoníme niekde Mikulášanov, ktorí dlá udania priateľa L. vybrali sa včas ráno na Štrbské pleso, odtial k Hinčovským plesám a cez Kôprovské sedlo do Hlinskej doliny a ku Smrečinským plesám, kde by boli prišli do potyku s našou túrou. Prekročiac malý potôčik, vytekajúci z Kotlín pod Kriváňom, a neskoršie i potok, prichodiaci z bočnej doliny Nefcerky, niečo po­ vyše došli sme k utešenému vodopádu kôprovskému, ktorého hukot sme už zdaleka počúvali. Náš amatér L. ho pravda hneď odblesknul. Tu na blízku je opustená, vôkol burinou otočená koliba, poskytujúca aký-taký útulok v čas nehody. No našli sme ďalej vyše vodopádu — asi na 30 krokov od chodníka vpravo uprostred lesa — nedávno vystavenú, dosť pohodlnú útulúu s 2 izbami, opatrenými pecou a drevenými, čečinou vyloženými lôžkami. Bola otvorená, ale v nej panovala polotma, lebo okenice boly pozatvárané. Pod verandou pri schodoch privítala nás so sykotom vretenica (Vipera berus), ktorá svoju nevľúdnosť zaplatila životom. Pripomenul som nebezpečenstvo, ktoré číha so strany týchto zemeplazov na turistov v trávnatých, slnku vystavených miestach na úpätí Tatier, ako sa tej jari pri­ hodilo medzi Smokovcom a Lomnicou. Ako viem z vlastnej zkise- nosti, v tých stranách pod Lomnickým hrebeňom v hustej tráve na úslní zdržujú sa vretenice, ktoré poštípaly dvoch žiakov, odpočívav­ ších vedia chodníka, vedúceho od vodopádov v Kolbovej doline. Do doliny Nefcerky vedie chodník medzi stromovím a treba ta stúpať ustavične nahor, počnúc od tabuľky, ktorá označuje vchod do doliny medzi Kriváňom a pásmom Hrubého. Nad nami tu mračilo, tu zas vyjasnilo sa nebo, keď kráčali sme vyhriati ďalej tesno vedľa potoka ešte vždy lesom, mierne po- stupujúc dohora. Kriváň, trôniaci svojimi sráznymi, ohromnými ste­ nami nad dolinou Nefcerkou, sme už nechali za sebou a nám uká­ zalo sa zprava Hrubo a zľava Veľká Kopa, na ktorú vedie odtiaľto neurčitá pirť s jednej poľany. Pomaly začalo sa už tratiť stromovie, po­ zostávajúce zo smrekov, svrčín; miesty vidno i limby (Pinus Cembra), keď sa vyjde ku kolibe voliarov na vyvýšenine nad potokom, hore ktorým sme až sem napredovali. Tu sme si oddýchli. V kolibe starký voliar práve varil v kotle niečo na večeru pri assistencii dvoch malých parobkov-pastierov. Okolo nás obšmietali sa dvaja hladní bundáši-psi. Od koliby — upravení voliarmi — stúpali sme riedkou horou, až sme vyšli na močaristé lúky, ktorými veru nebolo prijemné brodiť sa po samých mokradiach. Tu boli sme už v Temných Smrečinách na konci Kôprovej doliny. Odtiaľto naľavo vedľa Kobyliebo plesa (Kolbenheyer-See) vedie chodník na Tiché sedlo či Priehybu (poľsky Zawory, 1879 m.), kadiaľ sa prejde i do doliny Tichej i do Zako­ paného. My udreli sme vpravo k potôčiku, ktorý sme križovali, a neveľmi znateľným chodníkom pomedzi kosodrevie za červenými znakmi tiahli sme nahor. Tu všade pásli sa junce a nejeden, pri­ blížiac sa, zahľadel sa na nás svojimi krotkými očami a dal sa i privábiť a pohladkať, keď sme mu nejakú trávu otrčili. 35\'

528 Odtiaľto mohli sme sa kochať v pohľade na vodopád Vajanského, podobajúci sa obrovskému vodopádu v doline Kolbovej. Itúti sa dolu strmým bralom v úzkej úžlabine s výšky asi 15 m. Za menšou vyvýšeninou dosiahli sme konečne Smrečinské ples á najprv Nižné či Väčšie pleso, dávnejšie Pribylinským nazvané, moc väčšie od Popradského, vo výške 1G74 m. Opodial pod úpätím Kôp- rovského štítu (2270 m.), Cubriny (2378 m.) a nad Hlinskou dolinou strmiaceho Prostrednéhe vŕšku (2107 m.) je Vyšné Smrečinské pleso, ani polovica tamtoho. Toto bolo ešte zčiastky pod ladom (vo výške (1723 m.) a nad ním tam po úbočiach tiahly sa všade snehové polia. Po krátkom oddychu u Nižného pobrali sme sa k Vyšnému, a ako sme tu blúdili zrakom po okolitých štítoch, hore medzi Cubrinou a Grubym nad nami v značnej výške uzreli sme štyroch turistov. Boli to naši Mikulášania, ktorí od plesa hore serpentínou cez Wrota Cha- lubinskiego a Dolinou za Mnichem chceli sísť k Morskému oku (Fisch-See). Volali nás, ale my nesledovali sme ich, nechtiac sa odchýlit od svojho programmu; vrátili sme sa k Nižnému plesu a odtiaľ — okolo 6. hodiny — pobrali sme sa pomaly na Čierne sedlo (1970 m.) pomedzi Kotelnicu a Liptovské Múry (Gruby). Za hodinu vyšli sme hore na sedlo, hranicu to Liptova a Haliče, a odtial spu­ stili sme sa k Czarnemu stawu, jednému z Piatich stavov (jazier) polských, nachodiacemu sa vo výške í 724 m. Opodial leskla sa hla­ dina Veľkého plesa (Wielki staw), za ktorým bolo vídať pahorok zvláštneho útvaru, sťa chrbát ohromného velblúda. Už nastúpil súmrak, keď sme sa posadili k oddychu na tráv­ natom brehu plesa a uvariac čaju, povečerali sme. Povieval studený vietor tam od snehových úbočí, tiahnucich sa všade navôkol, keď pohli sme sa ďalej cez priehlbinu potôčka, pretekajúceho z Czar- neho do Wielkieho stawu, a tu vyšli sme k poľskému salašu, kde práve dojili ovce mladí parobci-valasi. Ja napil som sa hustej sladkej žinčice i musel som sa zasmiať na rozhovore priateľa M. s valachmi. Pýtal sa ich totiž, kadiaľ vedie cesta (chodník) k útulni za Veľkým stavom. Oni, pravda, nerozumeli jeho otázke i mysleli, že azda cesto (ciasto) spomína, pod čím Poliak i pečivo rozumie; i povedali mu, že veru nevedia. I musel som sa ja zamiešať do toho otázkou, kde je droga, lepšie řečeno chodník. Upravili nás, že vraj povyše, kde sa ich bydlo (statok) pasie. V tom smere vyDašli sme skoro dosť neurčitý, medzi rozsiatymi balvanmi vedúci chodník. Stmilo sa už dôkladne, ale pri svite vyšlého nad Gladkim mesiaca došli sme po­ hodlne — prestúpiac potok Roztocký, stekajúci z Veľkého stavu — k drevenej útulni medzi Veľkým a Predným stavom. Útulňa bola úplne opustená. My trúfali sme dľa chýrov — nájsť tu aspoň také zaopatrenie, ako v Roztockej chate pod Woloszynom; že sa nám dostane niečoho na občerstvenie, už či mlieka alebo piva, no ani len turistov Brne nenašli, ktorí by sa boli sem na nocľah utiahli. Bolo už 9. hodín, keď sme sa usalašili v útulni, zaujmúc izbu s kuchyňou, ktoré miestnosti boly na šťastie otvorené. Ináče by sme boli prinútení bývali vrátiť sa na poľský salaš, čo by nás veru ne-

529 bolo tešilo. Zo skúsenosti mali sine už pochop o čistote týchto sa- lašov; nemožno ich porovnať s našimi slovenskými salašmi. Ostatné dve miestnosti v útulni boly dôkladne zavreté, dvere i okenice na nich Machovým vrchnákom obité, tak že sa ta nedalo vniknúť. Bezpochyby bolo tam složené náradie a náčini•• z útulne. V kuchyni bola murovaná, obielená pec v dusť dobrom stave, okrem dvier, vedia ktorých zívaly velké škáry, vyplnené prázdnymi škatulami konzervovými. Pec siahala zpolovice i do izby, ktorá bola drevenou stenou oddelená natoľko, že pomedzi stenu a pec mohol človek pohodlne prejsť. Chceli sme si i zakúriť na noc, lebo bolo dosť chladno tu vo výške 1672 m. nad hladinou morskou, teda o fíO m. vyššie, ako je vrchol Choča. V nedostatku dreva — vyschlé korene neďalekého kosodrevia by boly zle hořely — odtrhli sme dve dasky na kôlni, našimi predchodcami už beztak „načatej". Povečerajúc, pomýšľali sme na odpočinok, ktorý sa nám nesľuboval ani najmenej pohodlným. Ja vyšiel som ešte von pred útulnu, kde svietil mesiac na hla­ dinu Velkého stawu, najväčšieho to plesa v Tatrách, v rozsiahlosti asi 35 h2 vo výške 1669 m. Je niečo väčší od Morského oka (Fisch- See, 33 h2 ), no ua pohlad sú asi rovnaké. Hĺbku má tiež najväčšiu, 78 m. Hned pred útulnou je najmenší z Piatich stavov, nepatrný Malý staw; za ním na severo-východ leží Predný stav, asi taký velký, ako Popradské pleso To by sme už boli videli štyri stavy, piateho, takzvaného Zadného stawu, sme neuzreli, lebo je až hen pod Wa- lentkowou a Znwratom vo výške 1890 metrov. Pár krokov pred útulnou je nejaké sborené kamenné stavanie; zaiste to bola nejaká chata alebo komora. Zprava nad Kozim Wierchom a zlava nad Miedzianym přistály nocovať tmi\'.vé mračná, od štítov podúval studený vetrík, pohybujúc zrkadliacou sa pri svite mesiaca hladinou Velkého stavu, no zato bola pekná, dosť jasná noc. Zahaliac sa do kepeňov, pod hlavu namiesto hlavnice položiac kapsu, políhali sme si, no nedalo sa usnúť na tvrdom postlaní. Z počiatku, kým ešte v peci plápolal oheň, bolo nám dosť teplo, ale keď v peci dohorelo, nás veru zima preberala. Dosť dlho sme besedovali, preklínajúc a do „lichá" posielajúc takú polskú pohostin­ nosť, akej sme hla boli účastní. Mne hrozilo stále nebezpečenstvo roz- gniavenia, lebo priate! M., ležiaci vedia na vysokom stole s nohami na X, kedykoľvek sa chcel obrátiť na druhý bok, zakolísal sa so stolom a prevrhol sa ko mne na lavicu. Konečne sme predsa za- tíchli, usínajúc. No jednak nedalo sa spať na takom nepohodlnom lôžku. Bolo to len bdenie so zažmúrenými očami. . . Okolo 4-tej ráno sme sa takí nevyspatí posbierali a, umyjúc sa v čerstvej, zimnej vode Malého stavu, poranajkovali sme čaju a niečo mäsitého. V tom ozval sa vonku šramot čakanov a hlasy pri- chodiach. Vykuknem. Chodníkom od Predného stavu prichodili tu­ risti pravdepodobne od Morského oka. Začal som škádliť priatela L., že to prichodí komisia vyšetrovať o dosky, ktoré sme v noci spálili. Ale boli to len turisti-študenti, a zastali v kôlni, čakajúc na náš odchod. Vyšiel som na verandu. Boli štyria; ich vodca, nnoko

530 nejaký úradník alebo učitel, asi 35-ročný, nízky udatný chlapák, predstavil sa nám dobre zvučiacim polským menom: Školník. Jeho druhovia boli študenti z Kežmarku a čo chvila rozhovorili sa po maďarsky. Prichodili naozaj od Morského oka — kde nocovali — cez Šwistowku a chceli cez Zawrat, Czarny staw Gasienicowy a Kužnice dôjsť na večer do Zakopaného. My boli sme v kuchyni, oni vošli do izby, kde sa rozložili na stole a začali variť čaj. I pochytili do študovania mappu, ktorú nechal rozostretú na stole náš L. Tam ležal i jeho „Sprievodca", v ktorom mal medzi kartami pohladnice a dosť ľahkomyseľne i jednu piatku zastrčenú. Drgnul som ho lakťom: „Nože, reku, dajte pozor, aby vám tú piatku nepojal niektorý z tých šarvancov!" On len cez otvor pri peci kukal na nich, ale keď ktorýsi pochytil i „Sprievodcu" a začal sa v ňom prehrabovať, vstúpil a vzal mu knižku z ruky. Ja medzitým poobzeral som si ešte dôkladne podpismi a ver­ šami začarbané drevené steny a okenice v izbe a odpísal som si sloky, ktoré načrtal na bielu pec pred niekoľkými dňami nejaký oduševnený pobratim Horvat: „Na celem svetu samo en raj; Premili moj slovenskí kraj! Ko\' na Vas raislim kraljske Vi gore, V prsih bimo tolče mi srcel" 23./VI. 1914. Hrvat. No našiel sa veršotepec aj inde, a to na okenici, ktorú za- čarbal český esperantista veršmi, samé —aj, —baj, —kaj. Poliak, neveľmi oduševnený za túto „svetovú reč", napísal mu ;tam na spodok: „Do bani z Vaszym esperantem!" Odoberúc sa od Školníka & Co., pobrali sme sa preč z útulne, obzrieť si vodopád Siklawy, nachodiaci sa neďaleko pri schode do doliny Roztockej v potoku toho istého názvu, ktorý vyteká z Veľ­ kého stavu. Je to najkrajší a najväčší vodopád v Tatrách, rútiaci sa s výšky 40 metrov v dvoch rovnakých ramenách, ku ktorým druží sa obďaleč ešte jedno, volaco užšie od tamtých. Je to báječný a nezapomenutelný pohľad, stupňovaný okolitými bralami divej, nevšednej formy a snehovými poliami navôkol sa tiahnúcimi. Samo sebou sa rozumie, že ho odblesknul náš fotograf, a to dva razy. Mračná, ktoré zav sly nocou po štítoch nad dolinou Piatich stavov, sa pomaly roztratily a ukazoval sa zase pekný deň: sviatok Petra a Pavla. Od vodopádu narádzal som pokračovať dolu dolinou a poniže udrieť hore pirťou cez kamenie k Prednému stavu; ale moji dru­ hovia považovali to za namáhavé a daromné marenie síl, a preto vrátili sme sa nazad, odkiaľ sme prišli. Dochodiac k chate, postretli sme Spišiakov, ubierajúcich sa tiež k vodopádu, na ktorý sme ich už predtým upozornili. Od útulne pobrali sme sa dobrým, znateľným chodníkom okolo Predného stavu a potom mierne stúpajúc do svahu na Šwistowku. Asi v prostred cesty postretli sme dvoch facetov- Poliakov v žltých črieviciach, vystrojených ani do majálesu, a po-

531 •vyše zase dvoch členov z mikulášskej družiny, ktorých sme už zďaleka poznávali, keď ešte stáli hore na „kancli" Šwistowky. Po- spiechali obzrieť si Velký stav s jeho okolím a upravili nás na ostatných dvoch kompanov, táboriacich pri Morskom oku. My vyšli sme hore na 1774 m. vysoký bod Šwistowky a tu so spomenutého kamenného kančia zahľadeli sme sa na rozkošnú panorámu: pod nami v úžasnej hlbine dolina Roztocká s hadiacim sa sťa strieborná stužka potokom, nad ňou vypína sa Koži Wierch (2295 m.), Granáty (zadný i predný), Krížne (2110 m.) s hadiacou sa naň serpentínou, pomedzi Dolina Buczunowa, za Krížnym ťahá sa už Woloszyn, spadajúci ta do doliny Waksmundskej. No za chrbtom mali sme tiež pekné divadlo s pohľadom na významnejšie štíty Tatier, ako Ľadový, Lomnický, Gerlach atď, a za Širokou až na Bielanské Alpy s Muráňom, Havranom, Greinerom. Ale dlho sme nezostali na tomto závratnom hladišti, lebo vial tamhore mrazivý vietor na uchytenie. Pokračujúc chodníkom zprvu po trávnatom vrchole, prešli sme priehlbinou, vyplnenou žulovými balvanmi, kde pomedzi hojne rastie svojou vôňou na fialky upomínajúci fialkový moch (Chroolepus iolitus, nem. Veilchenmoos). Za rána bola temperatúra dosť príjemná, ale čím ďalej bolo horúcejšie. Pomaly schodili sme už chodníkom najprv kosodrevina, potom stromovím nadol a mohli sme už čuť vy- vytrubovanie automobilov, jechajúcich cestou vedia potoka Bialky (od Rybiego), až okolo 9. hod. došli sme k Morskému oku. Pri hoteli nad plesom uzreli sme našich dvoch Mikulášanov — ktorí tu zostali — ako si hoveli na lavičke na vysokom nábreží, a keď onedlho došli za nami aj tí, ktorí boli pri Velkom stave, pobrali sme sa všetci — teraz už siedmi — do reštaurácie, kde sme zasadli na občerstvenie. Pili sme najviac „kwašne mleko", ktoré nám nosila vo velkých pivových kufíoch švárna, černooká, švitorivá Polka. Pri písaní pohladníc a besedovaní o zažitých fázach vychádzky chytro sa nám míňal čas. Mikulášania nám rozprávali, akú ťažkú cestu mali včera pri schodení dolu snehovým, strmým kuloárom pod Vrátami Chaíubiňského a že veru ani oni nemali závideniahodný noclah v susednom Schronisku Towarzystwa Tatrzanskieho, kam prišli dosť neskoro, o 11. hodine v noci, cez Miedziane s tejto strany. Nechceli ich vraj nijakým činom vpustiť, hoci sa jeden z nich — známy náruživý turista, jeden z prítomných troch bratov Ž. — odvolával i na to, že je členom tohto spolku, ale nič ne­ osožilo. Konečne riešili vec radikálnym spôsobom, vyborili čakanom dvere, a noclah — predsa dostali. No nebolo v ňom vďaky, lebo spali vraj na takých krátkych lôžkach, že sa museli pokrčiť ani hadi a zima ich tiež drvila. V útulniach nášho Karpatského Spolku predsa viac pohodlia. Frekvencia pri Morskom oku bola dosť skromná; bolo tu len pár automobilov zo Zakopaného, ktoré doviezly sem hostí; zato v je­ dálni bolo dosť veselo. K vedlajšiemu stolíku zasadla s dvoma pánmi mladá, malá Polka v krátkych turistských nohavičkách. Tu nemal ešte nik tušenia o desnej, vzrušujúcej tragédii, odohravšej

532 sa deň pred tým v ďalekej Bosne, i bolo nám divn nedošla sem nijaká zvesť zo Zakopaného. Bolo preč 10 hodín, keď sme sa pobrali ďalej. Posadajúc na motorový čln „Syrena", zaviezli sme sa na protivný breh plesa. Tiež pokrok! Pred troma rokmi viezli sme sa s priateľom L. ešte na obyčajnom člne, hnanom veslami; dnes hnal čln už motor, rap­ kajúci tam v kúte. Viezlo sä s nami niekoľko polských študentov v rovnošate ústavu. Na naliehanie Mikulášanov odblesknul nás L., pri čom stal si na pokraji člna na dosku, nemajúc ani najmenej strachu, že sa môže ľahko horeznačky do vody převrhnut. Na šťastie stál silne na svojich dlhých priedestáloch a snímka sa šťastne skončila. Zakotviac u prístavu, vyšli sme za pol hodiny hore k Czar- nemu stawu, odkiaľ schodili ustavične turisti, starí i mladí, ba i u plesa zastihli sme väčšiu spoločnosť, ktorá nás zvedavo obzerala, keď sme si na brehu k oddychu posadali. My pozreli sme smerom, vedúcim na Rysy. V tých stranách bolo po strmých úžľabinách všade plno snehu, a preto by tam bolo bývalo ťažko, ba nebezpečné o výstup sa pokúsiť. Usniesli sme sa ešte v hoteli, že prejdeme cez Mengusovské sedlo (Menguszowiecka alebo Mala Przel^cz, Wilde- rerjoch, Vadorzó-hágó) k Hinčovským plesám. Okolo 11. hodiny pobrali sme sa husím pochodom za chod­ níkom, vedúcim za železným krížom nahor pod Mengusovské štíty. Zprvu išlo to hladko, jednotvárne za červenými znakmi, ale čo chvíľa prišlo nám traverzovať snehové polia, cez ktoré stúpali sme ani vlci v zime: jeden druhému v šľapajoch, opierajúc sa o čakan. Miestami bolo treba driapať sa strmo nahor, ale na horších miestach boly všade kramle pripravené a tak neboli sme nikde v nesnádzach. Pri častom oddychovaní čím viac sme stúpali nahor, tým krajší výhľad sme mali na Morské oko, ktoré skytalo odtiaľto s výšiny ozaj báječný obraz. Motorový čln ustavične jazdil po ňom sem a ta, nechávajúc za sebou dve dlhé parabolné brázdy, čo zvláště pekné bolo na tichej, nehybnej hladine plesa, lecikedy vetríkom pohýbanej. Czarny staw nebol vždy viditeľný, lebo vše ho zakryly s tej strany bralá a túrne, ale tiež budil v nás úžas tam v hĺbke so spúšťajúcimi sa k nemu sráznymi stenami. Po prekonaní jedného obťažnejšieho miesta nad snehovým poľom a povyše traverzujúc široké snehové pole, usadili sme sa oddýchnuť si na trávnatom, dlhom hrebeni vyvýšeniny, kde sme i poobedovali. Odtiaľto mali sme zase krásny výhľad na všetky významnejšie štíty tak našich, ako i poľských Tatier; niektorí mie­ nili sme vidieť v diaľke i Giewont s jeho krížom, ale to ostatní vyvracali. Mali sme pred sebou takmer celé to dejište povestí Tetmajerových „Na skalném Podhalu", kde kedysi jeho Jontekovia, Jašekovia, Stašekovia a Južekovia chodievali tu za stádom, alebo za zbojom, tam zas hnaní žitia nevôľou přechodili cez Železnú bránu, cez Zawory, alebo od Križného k Piatim stavom do Tem­ ných Smrečín alebo ku Litworowym turňam. Veď síce je to — až na tieto zbojstvá hôrnych chlapcov — i dnes tak, lebo horal i teraz

533 strávi valnú časť svojho žitia na polanách a bralách Tatier, ako o tom svedčí ich popevok: „W Tatrách jeno ňviat gorala, W Tatrách ptak i goral doma, Tam wirch každý, každá hala Jest mi swoja i znajoma." Teraz sme síce zbadal; máloktorého z týchto sviežich, otu­ žených synov prírody, ale tým viac zkúsil medzi nimi spomenutý náš vodca pri priechode Mengusovským sedlom: najstarší z bratov Ž., ktorý v rozhovore pripomenul, že pozná valacha (ovčiara) pod Giewontom, ale s tým by sa vraj nerád stretol samotný, taký je to drabáľny chlap, a keď svojím divým pohľadom zagáni na človeka, až mráz chrbtom přechodí. Tam si vraj vylihuje celý deň na polane kdesi pod Giewontom, ovce pasú sa mu na ďaleko rozlezené popod túrne po trávnatých, strmých svahoch, a môžu byť priam na samom vrchole Giewontu, on potrebuje len zahvizdnúť prenikavé na ne, a už sa to všetko hrnie k nemu nadol. Opravdový to potomok divných typov Tetmajerových! Priatela M. príliš vyčerpala zo síl táto časť našej túry. Bol totiž prvýkrát na väčšej túre v Tatrách bez náležitého predbežného tréningu, a preto mi robili aj výčitky Mikulářania, že som ho vy­ stavil takým štrapáciam. Na jednom mieste, nad nachýlenou prie­ pasťou od Czarného stavu, kde bolo treba výnsť hore úzkym, sne­ hom vyplneným kuloárom asi na 5 m. vysoko, nechcel som ho pustiť snehom, ale že hore trávnatými výklenkami povedia vyliezť nemal rutiny, museli sme siahnuť k pomôcke. Upevniac ho na po­ vraz, vytiahli ho dvaja hore na nevelký hrebeň, kde sme si za chvíľu oddýchli. Potom sme už nemali obťažného miesta, ubierajúc sa pod bralnatými stenami štítov Mengusovských nachýleným svahom po kamenistom chodníku, z ktorého sypalo sa ustavične kamenie nadol, až konečne povyše menšieho úzkeho snehového poľa vydria- pali sme sa po 372 hod. lezení, o 3. hodine popoludní, na Mengu­ sovské sedlo (2304 m.) medzi Východným (Otto-Spitze) a Západ­ ným (Kolbenheyer-Spitze) Mengusovským štítom, za ktorým je ešte tretí: Hrubý Mengusovský alebo Chalubinského štít. Tu ovial nás chladný vietor, prichodiaci s tamtej strany, z kotliny Hinčovských jazier. I vrhli sme odtiaľto ešte posledný pohľad na Morské oko, privolajúc mu s Bohom, a prestúpiac hranicu Haliče, prešli sme do Spiša. Dosial čas bol nám priaznivý, hoci sa i stále mračilo nad nami, no zakaždým sa znovu i vyjasnilo. Ale náhle sme prestúpili sedlo, zaľahly na Mengusovské štíty hrozivé čierňavy, tiahnuce sa rýchle za nami, a keď začal nás kropiť drobný dáždik, ponáhľali sme sa nadol, von z objatia mračien. Najťažšiu časť našej dnešnej túry mali sme za sebou. Teraz schodili sme strmo „Ryničkami", širokou to úžľabinou, vyplnenou drobným, sosýpajúcim sa kamením, čo bolo dosť nepríjemné, no nie nebezpečné. Držiac sa povedia

534 kolmých, vlhkých stien, sišli sme medzi kamene a balvany pozdĺž velkého, nie velmi srázneho snehového poľa. Poniže tohoto snehu narazil som na neveľký, štvorhranný balvan, ktorého vrchná plocha leskla sa zďaleka nejakou sivo-bielou farbou. Vskutku, žula potiahnutá bola hladkou, tenkou gliedou, a jeden z nás vysvětloval to účinkom drievnych glečerov. Malý úlomok, nájdený povedia, vzal som si pre svoju sbierku. Za nami spúšťaly sa však temné mračná, my jednako stihli sme bez dažďa — čo i roztratení — sísť k Hincovským plesám a odtiaľ do Mengusovskej doliny. Dážď zastihol nás už len v blízkosti Majláthovej útulne pri Popradskom plese, kde došli za nami i dvaja Nemci, ktorí počnúc od Mengusovského sedla išli nám v zapätí. Po nedlhom oddychu a občerstvení v útulni pobrali sme sa ďalej. Dážď, ktorý medzitým bol prestal, zachytil nás znovu na po­ chode lesom a sprevádzal nás bezmála k Štrbskému plesu, kam sme prišli o 7. hodine. I tu, ako i na Popradskom plese a vôbec na celej našej lure, i pri príhodnej pohode badali sme slabú návštevu Tatier i so strany turistov. Dolu zubačkou sišli sme traja vedia štrbského salaša, kde nás znovu prudký dážď napadol, až na stanicu. O 8. hodine sadli sme na vlak a uháňali domov. Von zadáždilo sa nadobro, Tatry boly zahalené v nepriehľadných hustých mračnách. Vo Važci na novej, úhľadnej stanici viala čierna zástava. Mysleli sme zprvu, že umrel nejaký vyšší hodnostár od železnice. Len tu dozvedeli sme sa desnú zvesť o vražde v Sarajeve. Co ako vzrušení, netušili sme ešte, že nachodíme sa na počiatku udalostí, ktoré o krátky čas po­ hýbať malý Európou, ba celým svetom... Puritán. RrejáČasné starnutie a výmena látok. L/ Napísal Ilija Mečnikov.*) Celý rad presne určených faktov poukazuje na to, že človek "v svojich črevách, menovite v hrubom čreve, chová velmi velký kŕdeľ mikroskopických nepriateľov, ktorí nás v starnutí robia ne­ šťastnými a nám trvanie života skracujú. Hoci je tento fakt pevne odôvodnený, sú nielen veľmi mnohí laikovia, ale i veľký počet le­ károv inej mienky. V jednom z najlepších lekárskych časopisov čítal som prednášku, v ktorej sa tvrdí, že naša črevná flora je veľmi užitočne zariadená a že medzi naším organizmom a bakté­ riami čriev je najlepší pomer, keďže posledné za to, ženich cho­ váme, pomáhajú nám využitkovať rôzne potravné látky. Ďalej po­ dáva sa ako istý fakt, že v črevnom kanále utvorené jedy v našom *) Biolog Ilija I. Mečnikov, narodený roku 1845, boi professorom zoologie na odesskej, potom na petrohradskej universitě; od roku 1904 je v Paríži druhým direktorom Pasteurovského inštitútu.

535 tele stanú sa neškodnými, tak, že na nebezpečenstvo od men vy­ chádzajúce ani netreba vážne myslieť. V druhom článku, uverejnenom v inom, nie menej známom medicínskom časopise, sa udáva, že skleróza arterií, tento pre starnutie taký vysokodôležitý zjav, podstatne zakladá sa na zneuží­ vaní alkoholu a dohánu, otrávení olovom a na niektorých infekč­ ných chorobách. Tieto domnienky, ešte tak veľmi rozšírené, nemôžu sa dalej udržať. Je dostatočne dokázané, že organizmus zvierat bez všetkého sprostredkovania črevnej flory znamenite prospieva. Toto platí nielen o hmyze, ako moloch a muchách, ale i o obratlovcoch. Dr. Cohendy v mojom laboratořiume vychoval kuriatko v zvláště pri­ pravenom apparáte, kde bol zatvorený prístup baktériám. A predsa vyvinuly sa malé kuriatka celkom normálne, aspoň práve tak dobre, ako kontrolné kuriatka, ktoré malý baktériami našpikovaný črevný kanál. Ale ani ssavci nepodliehajú tomu istému pravidlu. Veľké netopiere, žijúce z ovocia, majú v svojich krátkych črevách tak málo bakterií, že ich účasť pri trávení netreba vážne brať. Pred nedávnom oznamoval Kiister, že sa mu podarilo uliahnuté kuriatko za čas bez bakterií udržať. Často vyslovovaná mienka, že bakterie čriev svojím vylučo­ vaním napomáhajú peristaltiku čriev, musí sa zanechať práve tak, ako mienka, že tieto mikroorganizmy napomáhajú trávenie. Kým tedy užitočnosť mikroskopických obyvateľov čriev v sku­ točnosti nejestvuje, nemôže byť pochybnosti o škode nimi zapríči­ nenej. Celý rad z nich, medzi nimi k „normálnej" flóre patriaci takzvaný kolibacill, tvoria medziiným indigo tvoriacu substanciu, indol zvanú, ktorej vážna úloha pre organizmus ešte len v posled­ nom čase bola zistená. Že sa vo výkaloch väčšiny ľudí našlo menšie alebo väčšie množstvo indola a toho derivát, indoxyl, myslelo sa, že ide tu o niečo celkom normálneho a nevinného. Teraz sa uká­ zalo, že i málo indolu, za niekofko mesiacov rôznymi ssavcami (morské svinky, opice) do žalúdka prijímané, zapríčiňuje orga­ nizmu vážné chronické škody. V tomto ohľade odkazujem zvláště na prácu Dračinského, vyšlú z môjho laboratória, v ktorej sa do­ kazuje, že pod vlivom malých dávok indolu najdôležitejšie časté tela, ako mozog, pečena, obličky a iné, utrpia premeny, ktoré do kategorie takzvaných skleróz musia byt vriadené. Indol, škodlivosť ktorého nebola uznaná väčšinou bádateľov, dokázal sa ako veľmi nebezpečný jed. Celý rad iných substancií, vytvorených baktériami čriev, fenolov, od počiatku bol za tuhé jedy považovaný, ako sú každému z príkladu karbolovej kyseliny známe. Myslelo sa, že organizmus zvierat môže z čriev prijaté fenoly premeniť na celkom neškodné slúčeniny. Táto domnienka sa medzitým nesprávnou dokázala, lebo tieto slúčeniny, hoci menej jedovaté ako základné produkty, sú predsa dosť škodné a malé zvieratká za krátky čas usmrtia. S druhej strany mohol som do­ kázať, že malé dózy phenolu, žalúdkom prijaté, hoci boly v tele

ÔSB niečo oslabené, predsa na dôležité orgány záhubne pôsobia. Po­ sledné patria do tej istej kategorie, ako indolom zapríčinené a, ako tieto, ukazujú mimoriadnu podobnost pri vekových premenách organizmu. V poslednom ohľade chcel b}\' som sa odvolať na niektoré nové výskumy, ktoré odo mňa v „Neue Freie Presse\'; podaný obraz o senilnej degenerácii úplne potvrdzujú. Tu ide o deväť- desiattriročnú paniu, ktorá umrela na pTúcnu gangränu a bola v Pasteurovskom ústave v Paríži dôkladne vyšetrená. Okrem úkazov, vyzvaných touto akútnou chorobou, mohly pravé vekové premeny tkanív na rôzne sklerózy byt odvedené. Celkom tak, ako po otrá­ vení opísanými črevnými jedmi, bolo badať v najdôležitejších or­ gánoch nahromadenie malých buniek s postupnou premenou na sväzové tkanivo. Po všetkom už povedanom je isté, že jedy, utvorené črev­ nými baktériami, hrajú vynikajúcu úlohu pri zväčša predčasnom starnutí. Že pritom ešte iné príčiny môžu spolupôsobiť, je celkom prirodzené. Tak na zneužívanie alkoholu a dohánu, na syfilis a mnohé iné infekčné choroby treba hľadieť len ako na sekundárnych činiteľov vekových premien. Z toho je ľahko pochopiteľné, že ľudia, ktorí mnoho alkoholu pijú a mnoho dohánu vykúria, predsa nie zriedka vysokého veku dosiahnu, ako s druhej strany známy je fakt, že zveri, ako kone, psi a iní ssavci, ktoré až veľmi zavčasu starnú, ani alkoholu, ani dohánu neužívajú, i syfilisi vyhnú. Jest mnoho ľudí, ktorí bez dohánu a alkoholu trpia na sklerózu arterií a zavčasu starnú. Známe črevné jedy — fenoly a indol — sú produkty hni­ loby bielkoviny, spôsobenej baktériami. Prvej sa myslelo, že tieto substancie sám organizmus tvorí, celkom neodvisle od intestinálnej flory. Tento náhľad sa medzitým mýlnym dokázal. Nielen zveri, ktoré nemajú bakterií v črevách, ale i také, ktoré ich značné množstvo chovajú, môžu bielkoviny svojej potravy využiť bez tvo­ renia fenola a indolu. Najlepší príklad sú nemluvňata, živené ženským mliekom, ktorých výkaly sú úplne prosté od týchto tak­ zvaných „aromatických" jedov. V črevách takýchto detí žijú jednako nesčíselné bakterie, no veľká ich väčšina nemôže hnilobu za­ príčiniť. Tieto bakterie sú spôsobné zahatit rozklad bielkových substancií inými baktériami. Jeden z najlepších tvorcov indolu, collibacillus, ktorý žije stále v črevnom kanále nemluvniat, je nor­ málnymi bacillmi detského črevného kanála (t. zv. Bacillus bi- fidus) hatený tvoriť jed. Vo výkaloch netopierov, ktoré svoju po­ travu bez všetkej pomoci bakterií trovia, niet nijakých aromati­ ckých jedov. Zveri, ktoré chovajú veľmi obsažnú črevnú floru, v istých okolnostiach nemôžu tvoriť ani indola ani fenola. Zajačky. (králiky), chované mrkvou a cviklou, nevylučujú takých jedov; náhle dostanú zemiakov, začínajú ich výkaly raskutku tie aromatické jedy v hojnom množstve obsahovať. Prívrženci hypotézy, podlá ktorej zvierací organizmus môže samostatne tvoriť indol a fenoly, odvolávajú sa zvláště na fakt.

537 že tieto substancie bývajú vylučované v čase stáleho hladovania. Ba je známo, že cviklou chované zajace, ktoré, ako sme videli, nevylučujú aromatických jedov, začnú ich vylučovať, náhle dá sa im za istý čas hladovať. Tento zdanlivé paradoxálny stav vysvetľuje sa bez námahy rýchlou premenou v črevnom kanále, ktorá nasleduje po prerušení prijímania živnosti. Je to istými baktériami spôsobená hniloba v črevách, Mora náš organizmus chronicity otravuje a náš život značne skracuje. Preto bolo by veľmi dôležité nájsť spôsoby zmierniť tento prameň zpia- iočnej transformácie nášho tela alebo, ak možno, celkom odstrániť. Ako v hore popri jedlých hubách bývajú i jedovaté, alebo popri škodnom hmyze žije i užitočný, tak nachádzajú sa v našej črevnej flóre nielen bakterie, ktoré zapríčiňujú hnilobu, ale i hni­ lobe vzdorujúce mikroorganizmy. Ide o to, tieto dve kategorie dô­ kladne poznat a užitočné bakterie v boji proti škodným využiť. Už vysvitá z uvedených príkladov, že črevná flora vo vysokej miere t závisí od akosti potravy. Materinským mliekom živené nemluvňata \' alebo cviklou chované zajace nedajú miesta črevnej hnilobe, na­ sledovne ani tvoreniu aromatických jedov. Spoločná vlastnosť týchto dvoch potravín záleží z toho, že obidve obsahujú mnoho cukru. Mlieko je bohaté na mliečny cukor, cvikla bohatá na surový cukor. Tieto druhy cukru nemôžu samy v sebe zamedziť hnilobu bielkovín, ale to robia prostredníctvom bakterií, ktoré sa cukrom živia a vytvorujú kyseliny, hlavne mliečnu kyselinu. Ked rastlinné potraviny vo všeobecnosti o mnoho viac cukru obsahujú, ako potrava mäsitá, možno si myslieť, že najlepší pro­ striedok na zamedzenie hniloby v črevách, poťažne predčasných zmien veku, dal by sa Hádat v prísne vegetariánskom spôsobe života. Bližšie vniknutie do tejto otázky ukáže nám medzitým, že tento problém nemožno tak ľahko rozriešiť. Dravci, ako na príklad psi, vyvinujú veľmi tuhé fenoly a indol v svojom čreve. Ale vý­ lučne z rastlín žijúce zveri, ako kone, vylučujú ešte väčšie množstvo týchto jedov. Kým dieťa len materinské mlieko prijíma, t. j . je živené prísne animalickou stravou, zostanú jeho výkaly bez aro­ matických jedov. Náhle prejde k múčnym polievkam, alebo inej rastlinnej strave, začínajú výkaly naskutku obsahovať značné množstvá indolu a fenola. Aby sa táto otázka dôkladnejšie preskúmala, musely sa próby robiť u takého druhu zvierat, ktoré žijú z mäsitých a rastlinných potráv. Ako najlepší objekt na to dokázal sa biely potkan. Tieto milé zvieratká dajú sa celé mesiace len jedným druhom potravy udržiavať. Ich výkaly môžu sa za ten čas v potrebnom množstve sbierat a chemickej analýze podrobiť. Po mnohých, dlhých próbach sa ukázalo, že mäsité potravy vo všeobecnosti vyvinujú omnoho viac aromatických jedov, ako rastlinné. Ale v každej z týchto dvoch veľkých kategorií je celá škála stupňov. Medzi animalickými potravami dávajú vajcia, rôzne druhy mäsa, ryby a mäkkýše podnet k najväčšej produkcii indola •a fenola.

538 Najnižší stupeň zaujíma mäkký syr (bryndza). Medzi rozma­ nitými bielkovinami zvieracieho pôvodu kasein hnije najmenej. Ba sú rastlinné potravné látky, ktoré tvoria silnejšie aromatické jedy. Na prvé miesto medzi nimi patria varené zemiaky a niekedy i banány. Zelený bôb (fazulka) je tiež hodne silný tvorca jedu. Ze­ lený hrach, chlieb a rozličné múčne jedlá, gríska, makaróny, pše­ ničná múka atp. dávajú o mnoho menej materiálu ku tvoreniu indolu a fenola baktériami čriev. V tomto ohľade sú najlepšie potravy rastlinného pôvodu, ktoré obsahujú cukor, ako všelijaké repy, mrkev, cvikla, ovocie a datle. Pri potkanoch môžu sa spojit všelijaké druhy potravy a určiť žatým nasledujúce výkaly aromatických jedov. Pritom dostaneme slúčeniny, ktoré rozhodne vzdorujú hnilobe. Ked sa na pr. zemiaky, ako dosť silný tvoritel jedu, spoja s datlami, ktoré účinkujú v pro­ tivnom smere, tak sa utvorenie indolu úplne znemožní. Ba môže sa bielym potkanom i komplikované menu podať, pri ktorom mä- \' šité potravy, ako šunka, s vegetariánskym jedlom (zemiakmi, cviklou, datlami), spolu vzaté neutvoria spomenutiahodných aroma­ tických jedov. Odvislost črevnej flory od povahy potravy teraz už nemôže sa tajit. Medzitým z toho nenasleduje, že regulácia diéty sama dostačí nahradiť jedotvorné bakterie črevné nevinnými. Velká roz­ manitosť črevnej flory je zvláště do očú bijúca. Pri potkanoch, ktoré žijú týždne na jednej potrave, ukazuje obraz tejto flory často veľmi veľký rozdiel. Tak sa stáva, že pri celkom rovnej diéte vy­ lučovanie aromatických jedov u rôznych individuí ukazuje silné differencie. Kým niektoré z týchto zvierat od banánov alebo ze­ miakov majú značné množstvo indolu a fenola, čiže ich derivátov vo výkaloch, produkujú iné len stopy týchto jedov. Výnimečne som potkanov pozoroval, ktoré i pri výlučnom živení vareným žítkom len stopy indoxylu malý vo výkaloch. I u človeka bývajú v tomto ohľade veľmi veľké rozdiely. Vedľa individuí, ktoré i pri prevažnej rastlinnej potrave mnoho aromatických jedov vylučujú, sú iné, ktoré pri hojnej mäsitej po­ trave predsa len celkom nepatrné množstvo z neho produkujú. Toto závisí od povahy črevnej flory, ktorá u rôznych ľudských individuí vykazuje silné differencie. Aby sa žiadaný cieľ dosiahol, t. j . aby sme priaznivú črevnú floru vyvinuli, museli by sme mat presnú vedomosť o povahe ľud­ ských intestinálnych bakterií. Ale to sa stalo len čiastočne, lebo je téma prikomplikované a ťažké. Len nedávno sa začala systema­ ticky študovať črevná flora u ľudí a zvierat. Prešlo by primnoho času, keby sa s praktickým upotřebením malo tak dlho čakať, kým veda úplne rieši problém intestinálnych mikroorganizmov. Preto inšie nepozostáva, ako predbežne približne, hmatajúci, pribrať sa k veci. Dávno je známo, že sú národy, ktoré žijú z rôznych vý­ robkov kyslého mlieka (Labe, Yoghurt, Kefír atd.) a pritom sa tešia dobrému zdraviu a dlhému pevnému životu. Takéto národy

539 nachodíme v rôznych krajoch, ako na Balkáne, Kavkaze, v Guinei a inde. Nedávno som zvedel, že sú v severnej Argentíne celé de­ diny, kde sa obyvatelstvo výlučne mliečnymi výrobkami živí a má dlhý život. Že tieto rôzne mliečne produkty obsahujú mnoho bakterií mliečnej kyseliny, myslelo by sa, že sú užitočné tým, že hatia vývin hniloby v črevách. To bola príčina, že sa začaly tieto bakterie dôkladnejšie skúmat, a medzi nimi najúčinnejšie izolovať a dalej pestovať. Ako z najlepšie tvoriacich mliečnu kyselinu do­ kázaly sa mikroskopické paličky, ktoré sa našly v sadnutom mlieku bulharského pôvodu, a preto dostaly meno: Bacillus bulgaricus. Robily sa pokusy pestovať tieto bakterie vo velkom a upotrebiť ich na liečenie rôznych chorôb črevného kanála. Malý sa upotrebiť hlavne pri takom porušení trávenia, ktorého príčina dala sa vidieť v hnilobe obsahu čreva. Výsledky boly vcelku také povzbudzujúce, že sa upotrebenie bakterií mliečnej kyseliny velmi chytro rozšírilo. Nemožno tajiť, že tieto mikroorganizmy dosvedčujú zreteľný vliv, vzdorujúci hnilobe. Ich účinok možno zvláště jasne zistiť pri ocho­ rení povrchných, bezprostrednému pozorovaniu ľahko prístupných čiastok tela. Tu dokázaly sa menovite výskumy ženských lekárov. Medzi poslednými sú výsledky známeho parížskeho gynäkologa dr. Brindeau zvláště zaujímavé. Mohol docieliť neobyčajne rýchle vyhojenie rôznych rán ženských pohlavných ústrojov použitím kultúr bulharských bacillov, smiešaných s mliečnym cukrom. Veľmi hnojivé infikované rany po polohu hojily sa o veľa chytrejšie, ako pri upotrebení najlepších antiseptických prostriedkov. V ústnej a nosovej dutine účinkuje bulharský bacillus tiež s dobrým výsledkom a lekári ho často upotrebujú pri zapálení diasen a nosovej sliznice. Je ľahko pochopiteľné, že ten istý mikro­ organizmus i v čreve môže mať priaznivý vliv. Priamo usmrcujúci bacillov je nie. Hnilobu pôsobiace aj iné škodné bakterie môžu žiť popri bacille bulharskom, ale sú hatené tvoriť jedy. Tak sa dokázalo, že kollibacillus a iné mikroorganizmy tej istej gruppy v prítomnosti bakterií mliečnej kyseliny nevládzu vytvoriť indol a fenol. V praxi sa upotrebenie bakterií, vzdorujúcich hnilobe, vcelku dobre dokázalo. Bohužiaľ, prichodia až veľmi často zlé výrobky do odpredaju, ktoré alebo nijakých bacillov mliečnej kyseliny, alebo len ich mŕtvoly obsahujú. Sú to zvláště v suchom spôsobe (tablety, prachy) predávané výrobky, ktoré mávajú tento nedostatok, kedže všetky známe bakterie mliečnej kyseliny nevytvorujú suchopevných foriem. Preto musia byť tieto mikroorganizmy v tekutých kultúrach alebo vlhkých spôsoboch predpisované. Najpríhodnejšie sú v malých rúrkach uložené kultúry, ktoré sa s datľami ako dessert môžu užiť. V mlieku tvoria bulharské bacilly primnoho mliečnej kyseliny, čo zapríčiní nepríjemne kyslú chuť. Do sadnutého mlieka sú príhod- nejšie obyčajné bakterie mliečnej kyseliny, známe pod menom Ba­ cillus paralacticus, Bacillus Gůntheri atd. Kedže veľmi mnohé, možno povedať najčastejšie narušenia činnosti čriev súvisia s hnilobou v črevách, tak je liečenie s výrobkami

540 mliečnej kyseliny úplne na svojom mieste. Ale prichodia iné intestinálne choroby, zapříčiňované kyslým kvasením (pre­ dovšetkým baktériami maselnej kyseliny), pri ktorých bakterie mliečnej kyseliny azda skôr škodu ako osoh spôsobif môžu. Meno­ vite v poslednom čase, kde sa vegetarizmus rozšíril, prichodia často individua, ktoré trpia na takéto kyslé narušenie trávenia. Preto je potrebné obmedzit liečenie výrobkami z mliečnej kyseliny len na choroby hnilobou čriev zapríčinené. Ale sa stáva, menovite ked sa pôvodcovia hniloby priveľmi rozmnožily, že bakterie mliečnej kyseliny konajú len nedostatočne svoj hatiaci účinok. Tieto mikroorganizmy potrebujú pre svoju vý­ živu cukrovitú potravu, ktorá im umožňuje vyrobiť dostatočné množstvo kyseliny, vzdorujúcej hnilobe. Druhy cukru však tak lanko vsiaknu, že sa len veimi málo, alebo ani nič nedostane do najnižnejších častí črevného kanála. Niektoré druhy rastlinnej potravy, ako cvikla, mrkev a hlavne datle, sú ešte najlepší prená- šatelia cukru do slepého a hrubého čreva. Preto môžu byť velmi užitočné v boji proti hnilobe črevnej. Ale že sú často i tieto po­ travné látky nedostatočné, premyslel som plán vzbudiť tvorenie -cukru v hrubom čreve skrze bakterie, ktoré z múčnych jedál cukor vydelujú. V čreve škrob o mnoho pomalšie vsiakne ako cukor, nasledovne môže isté množstvo prijatých škrôbovitých potravných látok vniknúť až do najnižších častí hrubého čreva. Môj assistent, dr. Wollman, usiloval sa uskutočniť túto myšlienku. Z výkalov celého radu vyšších zvierat vychoval bakterie, ktoré môžu zo škrôbu vytvoriť cukor. Najlepšie dokázal sa bacillus, ktorého izoloval zo psieho čreva a ktorý sa tým vyznačuje, že bohaté vylučuje cukor, netýkajúc sa bielkovín. Tento bacillus, ktorému sme dali meno glykobakter (Gl. peptolyticus), bol upotrebený k viac pokusom, aby sa zistilo, či prijatím do črevného kanála pôsobí umenšovanie aromatických jedov vo výkaloch. Pokusy daly velmi priaznivý vý­ sledok, lebo zveri, kŕmené varenými zemiakmi, ku ktorým boly primiešané čisté kultúry glykobakterií, vykázaly v moči neobyčajné umenšenie indoxylu a fenola. U viac ludí dosiahli sme istý zdar, z čoho smieme súdiť, že prijatie cukrotvorných bakterií, pri dosta­ točnej zemiakovej strave, môže mat priaznivý hnilobovzdorný •účinok. Ked glykobakter tvorí hojne trvalé výtrusy (spory), ktoré vzdorujú dlhému vysúšaniu, môže sa užívať vo forme tablet alebo prachov, čo je pre prax velká výhoda. Len v budúcnosti sa zistí, pokiaľ môže prídavok cukrotvorných bakterií trvale oslabit hnilobu čriev alebo definitívne zamedziť. Hoci známosť črevnej flory a jej pomer k starnutiu ešte da­ leko nie sú definitívne vypracované, má veda predsa niekolko uži­ točných pokynutí k racionálnemu účinkovaniu. Divá flora našich čriev so svojimi jedotvornými baktériami dá sa do istého stupňa na neškodnú pretvoriť. K tomu musia sa hnilobu čriev povzbu­ dzujúce potravné látky všemožne obmedziť a rozličnými rastlinnými -nahradiť. Okrem toho musia sa kultúry bakterií brať, ktoré tvore­ ním cukru, poťažne mliečnej kyseliny hnilobovzdorne pôsobia.

541 Hoci u našich potkanov kŕmenie šunkou a zemiakmi má za následok silné vylučovanie aromatických jedov, mohli sme ich za celé mesiace redukovať na celkom nepatrné minimum priložením cukrovej repy, datiel a kultúr bulharského barilla a glykobact. peptolytica. I u človeka docielili sme v tomto ohľade dobrého výsledku. Navráfac sa s cesty do Ruska, na ktorej sa nedalo myslieť na hy­ gienické stravovanie, prišiel som s hojným množstvom indoxylu do Paríža. Trvalo viac týždňov, kým sa tvorenie aromatických jedov zamedzilo. K tomu musel som mäsité jedlá asi na 100—120 gram- niov denne zmenšiť a okrem toho žiť na mlieku a rastlinnej strave s prídavkom bakterií mliečnej kyseliny. Uvediem za príklad nie­ koľko svojich jedlopisov: ráno o siedmej: tanier zeleninovej po­ lievky, 250 grammov sadnutého mlieka, preparovaného s bacillus paralacticus, pohár veľmi slabého čaju s cukrom a kúskom bieleho chleba. Na poludnie: 300 grammov sadnutého mlieka (toho istého spôsobu), 50 grammov teľacieho šnicla, 175 grammov pripražených zemiakov, 2 obvarené banány, 10 datiel a konečne pol rúročky kultúry bulharského barilla s troškou pomarančovej marmelády. O siedmej večer: tanier zeleninovej polievky, niečo čiernokoreňa s maslom, 60 grammov pečenej teľaciny, obvarené ovocie, pol rúrky bulharského barilla. Druhý deň: o siedmej ráno: tanier hra­ chovej polievky, 250 gr. sadnutého mlieka. Na poludnie: 300 gr. sadnutého mlieka, 42 gr. šunky, 155 gr zemiakov, 2 banány, 8 datieľ, pol rúrky bulharskej kultúry. Večer: zeleninovú polievku, pohánčené krúpy, 60 grammov šunky, varené ovocie a za pol rúrky barilla bulharského. Treba porovnať takúto diétu s menus hostincov a reštaurácií, aby sa hned videl ohromný rozdiel. U príbuzných i cudzích, ktorí sa pripojili spôsobu môjho stravovania, ukázalo sa vo výkaloch podobne značnejšie umenšenie aromatických jedov a sú zdraví, dobrej vôle a majú chuť do roboty. Z faktu, že aromatické črevné jedy tvoria najstálejší prameň pre­ meny veku tkanív, postaveného spolu s tým výsledkom, že tieto jedy racionálnym spôsobom výživy môžu byt celkom alebo skoro celkom odstránené, treba nám logicky súdiť, že je možné regulovaním črevnej flory zmierniť biedu včasného starnutia. Ale to vyžaduje ešte dlhého pozorovania, aby sa táto konklúzia stala pravdou. Po­ kusy na nižších krátkeho života operencoch, ktoré sa robia, môžu v mnohom prispieť k zdokonaleniu racionálneho systému výživy. V tomto smere urobily sa len prvé obozretné kroky. Prelož. B. Š. Na smrť bubeláčka. Včera úsmev hral ti v tvári, jagotaly modré očká; dnes, miláček bodrý, jarý, prichystanýs\', hla, na máry, nedoživší ani rôčka. 36

oť si bystro třepotalo ručičkami, nožičkami; v líčkach jemný rumeň malo, prstom, dláůkou mavotalo — včul chlad čiernej čakáš jamy. O, jak kradmo, nenadále vtrhla k tebe nemoc krutá! Teba kŕč, vred rval, žral stále, nás bol škrtil, hryzly žiale, ťažké kladly srdcu putá. Kroť sa však, duch, neznaj reptu, tak to stálo v pláne božskom. Pán dal, Pán vzal: znie van septu. Nesmieš uzrieť zlosti deptu — nuž uspal ťa smrti bozkom. Tak buvičkáš, anjel biely, v bielej rakvi, v bielom rúšku. Láska, sústrasť k tebe trieli, v ružiach, mašliach ležíš celý, rudú venca držiac stužku. O, čičíkaj, zlaté dieťa, opustivšie otca, matku! Žiare nebies ti už svieťa, pestré raja trháš kvieťa, blaho piješ, rozkoš sladkú. O, pi, teš sa, raduj, snívaj v družstve svätých neustále. By neblížil hriechu živaj: pros, oroduj, Krista vzývaj o pomoc nám. .. Vale, vale! /IX. 1911 nihomír Potský ^Zakliaty kostol. Toť onehdy z obce hnal ja nad jalovce za ranných červánkov na pašu baránkov, čiperné jahničky i kudlaté ovce. Rozprestre slniečko zlaté svoje lúče... Škopec, jarka šipká trávičku si rypká. .. Ja fujaru chytnúc, nôtim dumno, rúče.

543 rifujazdí vetrík, hlahol nesie s grúňa: šelest, šumot hvozdí, dotaz žln, hvizd drozdí... Udychtaný Dunčo kol mňa sa okúňa. Smrek, buk oľubká datlík, v ražiach škrečí chriaštel. Škorec kôru škorce, drmolí šišvorce... Zrak slniečka jastrí na radolský kaštiel. Díva sa na kaštiel, ó, tam rozkoš hýčka, na rôl devu, matku; čuje pieseň sladkú: Kysuca, Kysuca, ty bystrá vodička. Díva sa na rieku, na strieborné vlnky, kde jalec, slíž, mrenka i podustva tenká stvárajú šibrinky, kotrmelce, žblnky. Díva sa na Mesto... Priam zvoní dvanástu. Stárež, mládež z práce k Anjel Pána chváce — mňa kýsi podzemský divný přejme hlas tu. Ucho pritknem k pôde, tupý znova hlas to. Zdúpnem: hra stríg, mátoh? Strachu cítim batoh — lesť koboldov, pravda? opakujem často. Premýšľam, prežúvam... Šuch, ruch letí z hája, kýs\' taj šeptá listie... O, pomáhaj, Kriste! Biela víla pri mne, sivovlasá bája. Ó, neboj, šuhajko, veď ja Iudí priateľ. Slyš, pozoruj, vkrátku budeš na poriadku, rozuzlím ti kúzlo, odhalím ti fátel. Dávno, dávno, dávno chrám zdobil chrasť túto: nie velký, nie hezký, nechválil sa lesky, jednoduchý, čistý... O, jak mi ho lúto. Radosť mužov, žien, vdov, útul naporúdzi. Vkroč doň, skúmaj i strež: zbožným dušiam prístreš, techa v smútku, balsam, zlava v biede, núdzi. 86*

Nabitý on nielen výročité v sviatky, v nedele, v sobáše; množstvo si pripáše i v odpust, i v kantry, v krížové dni, piatky. Nik nemá zádrapky, nik ho neobchádza. Kázeň, mša vo všetkom vzácna detva, dedkom, i vonný kúr dymu, svieža vzduchu mládza. Keď zahučí organ, hlučný spevu orkán, zajačkovia, srnky zanechajú frngy, umíkne vtač dúbrav, pohne sa aj or, kan. Keď zavznie do kotlín zun, jak nízkej viežky, žnec sa prežehnáva, sláva Bohu, sláva 1 vzdychne i pocestný, či koňmo či pešky. Každý ráči chrámik. Len čuridlo, finta, Irma inšia v tomto. Oj, zkažený dom to! Bodaj by jej guíku bola pirla flinta. Tyla kdesi-kamsi, výchovy vraj v triede... O, potupa večná! Ni selka, ni slečna, surový širán len v domyslenej gliede. Rodič, boháč, chvastá z pýchy dcéry chlastá, povolí, dá všecko: jedinké to decko... V Irmy hrudi kles, pád i nevera vzrastá. Rada by k oltáru — nelzä dostať páru. Halenkár jej nechce, fičúr sa z nej rehce — — oj, Bože-prebože! takú znášať káru. Irma vláčiť káru? Vrčí, štúra, blúzni. Štve: nadhvezdia nenie, spása: prelud, snenie, po šľachetných citoch i s otcom sa húzni. Rozlieha sa bim, bom, na nešpor svolává. Junač, sestry, tetky s ruženčelrmi, kvietky do svätyne čichrú — i nadutá páva.

545 Irma, spupná páva? Či kajať sa, túžiť? Hábou, skrutky vlasov honosiť sa, krásou, ukazovať šperky, pohoršením slúžiť. Stúpa Irma páva. .. Šmyk, hach, značky treskne.. . Mimovolný chichot. .. Cit! nešťastia príchod! Bodaj sa přepadnul!!! náruživo zvreskne. A škúli a zúri. Zakníšu sa múry. Tlum zmeravie, zdesnie, rve sa k dverám besne. .. HÍb prehltne kostol Prachu nad ním fúry. Tak zaniknul kostol. . . Plače šedá báj a. Len v pravom poludní dun zvona vydudní — — Zatrepoce krýdly, brnk! povetrie krája. Zmizla, umkla bája. .. Ron sĺz vlaží tvár mi. Otupno, stramotno zostať tu samotno... His, ovečky, his, his! poďme dom šuvarmi. Dibkáme, kračkáme. Vezír kŕdla v předku. Prepeličky šumné podporujú ku mne, pes kuroptvy plaší v jačmeňa prostriedku. Dibkáme, rušiame... Since teploprajné za Tábor zachádza. Smut, rmut ma sprevádza. . . His, ovečky, his, his! do lahodnej stajne. Pamäť zmätí hmlisko, umu úder pik dá: priebeh krušnej drámy vždy mi bude známy, ni slov hroznej báje nezabudnem nikda. 21./IX. 1911 Dlhomir Poľský. Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovatelov. Opravy textov literárnych diel. 2. Pôvodina Sládkovičovej piesenky »Mne chyženka ubohá«. V II. sväzku Spisov Básnických Andreja Sládkoviča (Tur­ čiansky Sv. Martin, vydanie Kníhkupecko-nakladatelského spolku, 1900) na 332. strane možno čítať:

546 „V auguste 1847 Sládkovič písal s Hrochoti do Garanseku svojej snúbenici: „Posjelam Ťi Nitru a velmi budem rád, ak v nej voľačo milího a,zábavního najdeš. Pripojujem tu aj pjeseňku na ten nápev, „čo sa Ťi tak často po rozume pleťje a ňemuôžeš naú pes­ ničku vynájsť."" O mesiac (15. septembra) bola svadba. Ľudovít Grossmann hovorí v životopise Sládkovičovom, že dojímavá bola scéna, keď pred samým odchodom do chrámu na sobáš mladý zať s mladuchou zaspievali si: Mne chyženka ubohá Pri tebe bude chrám, Ja v nej prosím od Boha Jedinké zdravie nám. Drahá mi je sláva večná, o smrť ja nič nestojím; Teba, družka srdečná, Prežiť sa len bojím. Ty žiaľ, ty sladkosť v svete Jedna mi môžeš dať, V krás tvojich čistom kvete Sladko je raj snívať. Iných citov tu nemám, Neznám inšieho blaha, Na nič, na nič viac nedbám, Len ty ma lúb, drahá! Iste bola to piesenka, poslaná s Hrochoti ,na ten nápev\'. Je preklad z ruského". Tolko v II. sväzku Spisov Básnických. List v auguste 1847 s Hrochoti písaný do Garanseku mal som v rukách, ostatné vzal som od Grossmanna (Andreja Sládkoviča Spisy Básnické, Praha 1878, str. 686). Grossmann má i to, že pieseň je preklad z ruského. Ale kde vzal Sládkovič ruský text? Dobrovského Slovanka z roku 1815 (Slovanka. Zur Kenntnisz der alten und neuen slawischen Literatur, der Sprachkunde nach alien Mundarten, der Geschichte und Alterthumer — — Prag, 1815) má prílohu: Russisches Lied fiir Gesang und Pianoforte zum Andenken des Fräulein Nannete v. Wobořžil gewidmet von Joh von Boulowsky. (Nasledujú nóty s týmto textom:) Mnje chizchinka uboha s toboju budet chrám, ja w ney proschu ot Boha zdorovja tolko nam; ne zchizny alzu wjecnoy, bezsmertijem ne Iszus, tebja moy Druh serdeznoy ja perezhit bojus.

547 Ti Ray blozchenstwo w Swetj Odna mnie raozchech dat Odna w mojem predmeti toboju lich dichat; Drnhich zchuwstw ne imeju dowolen ja Sudboj j a Mirom všem wladeju Kohda lubim toboj. Text tejto prílohy Dobrovský na 251. straně vysvetľuje: Text pod notami, keďže je zčiastky nemeckým, zčiastky fran­ cúzskym pravopisom tlačený a preto sotva frozumitelný, treba čítať, ako nasleduje: 1. Mně obižinka nboba S-toboju budet chrám; Ja w-nej prosu ot boha Zdorowja tolko nam. Ne žizni alču wěčnoj, Bezsmertjem ne iščus\': Tebja moj druh serdečnoj Ja perežiť bojus\'. 2. Ty raj, blaženstwo w-swěti Odna mně môžeš dať, Odna w-mojem predmeti, Toboju liš dýchal Druhich čuwstw ne iměju, Dowolen ja sudboj. Ja mirom wsem wladeju, Kohda lubim toboj. Čítanie čiže dešifrovanie nepodarilo sa celkom ani Dobrov­ skému. „Bezsmertjem ne iščus"4 je nemožné ani ako konštrukcia, a nemá ani smyslu, v poslednom slove treba čítať l, ako stojí i pod nótami, a treba ho len zmäkčiť, aby vyšlo Tščus\' (Jitmyct, od jbCTHTLCH lichotiť si). Vo verši: „Odna v mojem predmeti" po­ sledné slovo Dobrovský omylom prepísal: predmeti. Vyžaduje sa: „Ty raj, blaženstvo v světe" (nie: svéti) — „odna v mojem pred­ mete (nie: predmeti), dyšať, nie dycÄať, tolko, vladéju, lubim (nie tořko, vládej u, žubim), ale toto sú maličkosti, ktorými sa Sládkovi­ čovi rozumieť text neobťažilo. Lebo že Sládkovič odtiafto prekladal, môžeme povedať bez všetkej pochybnosti. Pre nás je vec tým zaujímavejšia, že i Johan von Boulowsky mohol byť len Slovák. J. Š.

548 Literatúra a umenie. — Tranovský. Evanjelický kalendár na obyčajný rok po narodení Krista Pána 1915. Sostavil Jur Janoška, farár vrbičko- sväto-mikulášsky, redaktor „Cirkevných Listov" a správca spolku „Tranoscius." V Liptovskom Sv. Mikuláši. Nákladom kníhkup. a vydavateľského účastinárskeho spolku „Tranoscius." Tlačil F. Klimeš. 168 a XLVIII strán. Cena 60 halierov. Toho roku i kalendáre pozdejšie vychodia; ved tlačiarne len len že sa držia. Prvý zavítal Tranovský. Má i toho roku v svo­ jej Cirkevnej Kronike hodne vzácnych historických zrniek. Ľúbia sa nám v tomto kalendári články, aký je v tohoročnom o Hor­ ných Strhároch — história obce i cirkvi. V každej obci i cirkvi možno sobrať pozoruhodné dáta o minulosti; staré zápisy škoda by bolo zľahčovať, zdanlivá maličkost časom môže byt vzácna, zrnko k zrnku a bude história, často história jednej dediny osvetlí nám minulosť celého kraja; ale hoci by sa osvetlila len mi­ nulosť samej opísanej obce, vynaložená práca bude i tak záslužná. Zápisy matrík a všemožných cirkevných kníh treba vynášať na svetlo. Nech nám je nie ľahostajný život našich predkov! — Nyelvtudomány. A magyar tudományos akadémia nyelv- tudományi bizottságának megbizásából szerkeszti Asbóth Oszkár. V. kôtet, 1. fúzet, 1914. Obsah: Zolnai Gyula: A nyelvbeli kolônbôztetéshez. — Schmidt József: Az indo-germán flexio genesisének problémája. — Benígny Gyula: Az ó- és új-iráni nyelvek szórendje. — Asbóth Oszkár: Alattság. (Na pôvod maďarského slova alattság, nezistený v novom diele „Magyar etymologiai szótár", Asbóth tu posvietil ukázaním srbského álat, loďný povraz.) — Roseth Arnold: Interest és con- structiója. — Asbóth Oszkár: Dobrovský és a magyar nyelv- rokonság. (Oprava toho, čo o tejto veci stálo v Slovenských Po­ hľadoch 1914, str. 123—126 Len, tak sa nám zdá, professor Asbóth nezostal prísne pri tom, čo jazykozpyt vedel roku 1792: pribral proti Dobrovskému i zo zásob dnešnej vedy.) Nasledujú recenzie. Z kratších článkov (Kisebb kôzlemények) jest slavistiky vo dvoch: a) „Tanya" a b) „Még egyszer „Ajton" ( = Aehtum). — Živena. Zábavno-poučný časoois. Orgán spolkov Živeny a Lipy. Ročník V, číslo 10. 1914. Obsah : Timrava: Ťapákovci. — M. Rázus: Len čohosi sa bojím. Septembrová noc. Všechsvätská báj. — Bjornstjerne Bjôrnson: Orlie hniezdo. — E. Maróthy Soltészová: Môj syn. — Z indi­ ckých chrastí. Napísal R. Kipling. Prel. M. Pauliny-Tóthová. — Greta Mischler: Z denníka malej Rut. Lipa.