Spor pokračuje

LUDVÍK ŠVIHÁLEK SPOR POKRAČUJE Boj dobra a zla v dejinnom kontexte od staroveku po súčasnosť

2

SPOR POKRAČUJE Boj dobra a zla v dejinnom kontexte od staroveku po súčasnosť Podľa prameňov usporiadal LUDVÍK ŠVIHÁLEK

Text © Ludvík Švihálek © Advent-Orion, Praha 2014 Translation © Advent-Orion, Vrútky 2015 ISBN 978-80-8071-179-5

A to svetlo vo tme svieti, ale tma ho nepohltila. (Evanjelium podľa Jána 1,5)

6

Keď sa ti zdá, že si sa stratil, obzri sa, odkiaľ si prišiel... Africké príslovie ... aj sám satan sa tvári ako anjel svetla.

O minulosti nevieme nič – rovnako ako o budúcnosti. Len vďaka záznamom a správam kronikárov a historikov ožívajú udalosti a príbehy čias minulých...

9 ÚVOD: CEZ ČO SA POZERÁME? Jeden všedný deň v roku 1673 sa obyvateľom holandského mesta Delft nezdal ničím zaujímavý. Keď sa skončil, svet, ako sa ľuďom javil doposiaľ, prestal existovať. V ten deň sa odo- hrala udalosť, ktorá zásadne ovplyvnila kvalitu života i otázku zdravia a chorôb budúcich generácií. Výnimočným ho spravil ctihodný občan tohto mesta Anton van Leeuwenhoek (1632 – 1723). Spoluobčania sa s ním stretávali na radnici, kde pracoval ako vrátnik. V tom čase bol už druhýkrát vdovcom. Domácnosť mu viedla dcéra, ktorá prežila ako jediná z jeho detí. Tento skromný muž mal zvláštnu záľubu: brúsil zväčšovacie šošovky z čistého skla, ktoré neboli väčšie než guľôčka hrachu. Vyrobil ich desiatky a stále ich zdokonaľoval. Vsádzal ich do lopárika a fascinovalo ho, že predmety, na ktoré sa pozeral, boli nesku- točne veľké. Žasol napríklad nad zložitou anatómiou muchy, ale i nad osím žihadlom. V deň, o ktorom rozprávame, nasal z hrnca na záhrade do sklenenej trubičky niekoľko kvapiek dažďovej vody a obsah umiestnil na sklíčko pod svoju šošovku. To, čo uvidel, mu vy- razilo dych. Znovu a znovu kládol kvapky dažďovej vody pod svoj primitívny mikroskop a po nespočetných skúškach sa mu vyjasnilo. S radosťou zavolal na dcéru: „Mária, Mária, poď sem, rýchlo, rýchlo!“ Dcéra počula v otcovom hlase nezvyčaj- né vzrušenie. Utrela si ruky do zástery a ponáhľala sa za ním. Ten k nej prisunul svoj prístroj: „Pozri sa!“ Mária sklonila oko k šošovke a v tej chvíli pochopila, čo otca tak rozrušilo. V kvapke dažďovej vody sa sem a tam preháňali nepatrné tvo- ry menšie ako vši, vrteli sa, zvíjali ako malé háďatá, chvíľu stáli, potom prudko vyrážali dopredu. V tento deň obyčajný

10 SPOR POKRAČUJE vrátnik z radnice z mesta Delft uvidel to, čo nikto v celých de- jinách doposiaľ nevidel a ani o tom nemal tušenia. Len vďaka tejto pomôcke – drobnohľadu – bolo ľuďom umožnené nah- liadnuť do neviditeľného sveta mikróbov. Vedľa nášho hmotného, viditeľného sveta existuje svet du- chovný, z ktorého sa do našej existencie vkráda dobro i zlo. Nič by sme o ňom nevedeli, keby tu nebol nástroj, ktorý nám umožňuje tento „pohľad za oponu“. Je to Biblia, ktorá nám ako vybrúsená šošovka odhaľuje „tajomstvo ukryté od vekov a od pokolení, ale teraz zjavené jeho svätým“. 1 Čo je to za tajomstvo? Predovšetkým dáva odpoveď na otázky: Odkiaľ? Prečo? Kam? Aký je začiatok všetkého? Prečo sme tu? Aký je zmysel a úloha mojej existencie? Aký je cieľ, ku ktorému všetko sme- ruje? Odpovede na ne v tomto svete alebo vo vesmíre nenáj- deme. Veda nám odhaľuje, ako veci a príroda fungujú, ale nevysvetľuje už prečo. Mnohí takéto otázky radi spochybňujú. V prvom rade je predsa dôležité, aby sa človek najedol, a až potom sa môže zaoberať podobnými otázkami. Prečo sú aj v blahobytom prekypujúcej spoločnosti nešťastní ľudia, ktorí dobrovoľne odchádzajú? V dejinách vždy bol a naďalej zostáva dôležitý princíp rozlíšiť dobro od zla, pravdu od klamstva a skutoč- nosť od ilúzie. Samozrejme, skôr než ľudí dostihnú násled- ky omylov. Biblia nám odhaľuje veľký spor vekov, ktorý vedú sily dob- ra a zla. Tento spor zapríčinil aj všetky konflikty odohrávajú- ce sa v našom svete, a preto sme jeho súčasťou logicky všetci. Uskutočňuje sa v našich mysliach a srdciach, v rodinách i medzi národmi. Píše príbehy podlosti, krutosti, pokrytectva a zrady, zároveň však rozpráva aj o odvahe, hrdinstve, obetavosti, mi- losrdenstve a láske. V Biblii je uvedené, že „čo bolo kedysi napísané, 1 List Kolosanom 1,26

11 Úvod: Cez čo sa pozeráme? bolo napísané nám na poučenie“2. Podľa mnohých cynikov nás deji- ny učia, že sa ľudia nikdy nepoučili. To však neznamená, že sa máme vzdať štúdia histórie. Múdremu stačí naznačiť a len hlu- pák sa spáli dvakrát v tej istej peci. Ako omylné ľudské bytosti čelíme skutočnosti, že stará lož sa predstaví v novom prestroje- ní. Apoštol nás varuje: „A nie div, veď aj sám satan sa tvári ako anjel svet- la.“3 To môžeme zistiť vďaka niektorým dejinným udalostiam. Pri štúdiu dejín máme jednu výhodu: vieme, čo nasledovalo. Pri historických udalostiach môžeme zreteľne postrehnúť zákon sejby a žatvy, ktorý sa odzrkadľuje v živote jednotlivcov i náro- dov. „... čo človek rozsieva, bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie.“4 Keď sledujeme príbehy národov, nemô- žeme nesúhlasiť s opatrnosťou a varovaním pisateľa knihy Prí- slovia: „Spravodlivosť pozdvihuje národ, no hriech je pre národy hanbou.“5 Na nasledujúcich stranách sú zobrazené dejinné udalosti, ktoré sú považované za významné a veľkou mierou ovplyvnili budúcnosť. Začíname útokom Rimanov na Jeruzalem a skazou tohto mesta v roku 70 po Kr., a to z dvoch dôvodov. Po prvé, tou- to udalosťou sa začalo celkom nové obdobie dejín, odlišné od sta- roveku. A po druhé tu ide o šírenie správy o jedinečnom mužovi – Ježišovi Kristovi. Jeho slovo a osoba sa stanú mierou a sudcom dejín a zásadne ovplyvnia životy miliónov ľudí. Úspech a prosperita všetkých národov bude závisieť od toho, ako sa budú riadiť slovami a Duchom Ježiša Krista. O jeho pô- sobení, vplyve i reakciách proti nemu bolo prorokované pri jeho narodení: „Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať.“6 Pád Jeruzalema v roku 70 Ježiš nielen predpovedal, ale záro- veň ho použil ako príklad a varovanie pred udalosťami na konci čias. Veľmi presvedčivý dôvod, aby sme sa tým zaoberali. 2 List Rimanom 15,4;  3 Druhý list Korinťanom 11,14;  4 List Galaťanom 6-8;  5 Príslo- via 14,34;  6 Evanjelium podľa Lukáša 2,34

12 SPOR POKRAČUJE Vyšetrovatelia skazy Titaniku zistili, že keby hliadka mala ďalekohľad, ku katastrofe nemuselo dôjsť. Včas by spoznali blí- žiace sa nebezpečenstvo, ktorým boli ľadové kryhy. Kapitán zrej- me nepovažoval ďalekohľad za dôležitý. Ponúka sa nám možnosť vnímať dejiny, vlastný život aj bu- dúcnosť optikou Biblie. Využime túto príležitosť.

13 RÍM PROTI JERUZALEMU Toto miesto volali Vyhliadka. Ležalo na severnej strane chrámovej plošiny, pričom po ľavej strane bolo vidieť vyvýšený svah Olivovej hory... V tejto chvíli tu stojí Titus, syn veľkého vojvodcu Vespasiana, ktorého légie vyhlásili za cisára a neskôr odišiel do Ríma. Bremeno velenia v tejto vojne proti vzbúre- ným Židom zostalo na ňom. Vzbura sa začala v roku 66 a trvá už druhý rok. Okolo Tita stoja velitelia légií. Skúseným pohľadom hodno- tia, kadiaľ povedú útok proti mestu. Opodiaľ stojí aj záhadný Žid, kňaz Jozef ben Matúš, ktorého Rimania takmer popravili. Ako veľmi vynaliezavý a fanatický veliteľ viedol v Galilei vzbúrencov. Rimania len s veľkým nasadením a početnými stratami nakoniec dobyli jeho posledné útočisko, horskú pevnosť Jotopata. Keď Jozefa priviedli pred Vespasiana, začal nesúvisle hovoriť o jednom zo svojich videní, v ktorom sa vraj Vespasianus stane cisárom. A ten ho tak ušetril, ale rozkázal spútať ho a strážiť. Keď sa však naozaj stal cisárom, Jozefovo postavenie sa naraz zmenilo. Nielenže mu odstránili putá, ale stal sa aj priateľom Vespasiana a jeho syna. Keďže cisár pochádzal z rímskeho rodu Flaviovcov, Jozef prijal na jeho počesť meno Flavius Iosephus. Ži- dia ho nenávideli ako zradcu, Rimania si ho vážili ako význam- ného spisovateľa. A aj to boli dva protikladné dôvody pozoruhod- nosti životného príbehu tohto muža. Keď sa pozrieme na jeho počínanie z ľudskej stránky, Iosephus mal veľmi kontroverznú povahu, ktorú logicky odmietneme. Nad slnko jasnejším dôka- zom je už len to, ako podviedol svojich druhov v Jotapate, keď ich prehovoril, aby podstúpili radšej smrť ako rímske otroctvo. Ale on sám sa zachránil. To všetko pravdivo zdokumentoval vo svojej knihe. Nám však rozhodne zanechal jedinečné dielo, pod-

14 SPOR POKRAČUJE robný opis jednej z najdramatickejších udalostí svetových dejín – židovskej vojny. Teraz stojí v Titovej družine a s hrdosťou aj ľútosťou pozerá na mesto a nádherný chrám. Všetko, čo vieme o príbehu tejto vzbury proti Rímu i o tragickom konci Jeruzale- ma a chrámu, pochádza z jeho pera. Práve on presne opísal chrám aj jeho veľkosť. Podľa neho je zostrojený model chrámu a okolia, ktorý môžeme obdivovať na nádvorí Izraelského múzea v Jeruzaleme. Titus a jeho generáli s úžasom pozerali na rozsiahlu plošinu s chrámom. Aby Herodes mohol zväčšiť vrchol kopca, na ktorom chrám pôvodne stál, nariadil ho obkolesiť múrom a priestor vy- sypať hlinou. Tak získal plochu 470 × 315 metrov. Stenu tvorili kamene, ktorých veľkosť v nás dodnes vyvoláva úžas. Niektoré z nich sú dvanásť metrov dlhé a vážia viac ako päťsto ton. Aj pre- to môžeme rozumieť slovám učeníkov, ktorí hrdo upozorňovali Ježiša: „Pozri, učiteľ, aké kamene a aké stavby!“ 1 Ešte viac však žasli, keď počuli Ježišovu odpoveď: „Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zbúrané.“2 Chrám doposiaľ stál a vzbudzoval v cudzincoch úžas a v Ži- doch hrdosť. Iosephus píše: „Vonkajšia fasáda chrámu bola vysoká sto lakťov a takisto široká.“ To znamená asi 50 metrov. A ďalej píše: „Nechýbalo jej nič, čo uvádza ducha a oči do úža- su. Strecha bola pokrytá zlatými doskami, takže pri východe slnka z nej vytryskla silná ohnivá žiara. Z diaľky sa chrám zdal ako zasnežená hora, lebo tam, kde nebol pozlátený, bol vybudovaný z bielych kvádrov.“ Keďže okolo neho a celého mesta postavili mohutnú hradbu s vežami a Antoniovu pev- nosť, Židia považovali Jeruzalem za nedobytné mesto. Cítili sa za jeho hradbami a s chrámom, v ktorom podľa ich viery s nimi prebýval Boh, úplne v bezpečí. Len malá skupinka si rozprávala o podivnom mužovi z Nazareta, ktorého poprední 1 Evanjelium podľa Marka 13,1;  2 Evanjelium podľa Marka 13,2

15 Rím proti Jeruzalemu hodnostári izraelského národa falošne obžalovali a vydali Ri- manom na ukrižovanie. Mnohí potom tvrdili, že vstal z mŕtvych, tak ako to predpo- vedal. Rozprávali, že ho skutočne videli po jeho vzkriesení: „Lebo predovšetkým som vám odovzdal, čo som aj sám prijal, že podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem a že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil naraz viac ako päť- sto bratom...“3 Uverili, že Ježiš je ten Kristus, prorokmi zasľúbený Mesiáš. Jeho priami učeníci zapísali Ježišove slová a jeho činy, a tak vznikli evanjeliá. V nich čítame, že štyridsať rokov pred- tým, než sa Titus postavil na miesto pomenované Vyhliadka, sa Ježiš pozeral na Jeruzalem z kopca plného olivových stromov. Vtedy si učeníci všimli, že sa v jeho očiach objavili slzy a napriek tomu, že ho zástup ľudí radostne zdravil, jeho pery šepkali slová plné zármutku: „Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj!Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrov- najú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“4 Odvtedy prešlo takmer štyridsať rokov. Málokto si už spo- menul na tieto zvláštne udalosti, keď pri Ježišovom ukrižovaní nastala uprostred dňa tma a zem sa triasla. Niektorí hovorili, že jeho hrob našli prázdny. Ale ktovie, či telo nezobrali učení- ci, ako to tvrdili čelní predstavitelia národa a chrámu. Kto by veril, že ten potulný a nakoniec popravený ľudový kazateľ bol prorokmi zasľúbený Mesiáš? Veď od jeho smrti sa nič na svete nezmenilo. Rímsky protektor stále sídli v krásnom meste Cé- zarea a nohy rímskych vojakov šliapu zasľúbenú zem – hovorili pochybovači. Mnohí začali spomínať na iných mužov – bratov Makabej- ských, zvlášť na Šimona. Ten v roku 142 pred Kr. po sériách bitiek 3 Prvý list Korinťanom 15,3-6;  4 Evanjelium podľa Lukáša 19,42-44

16 SPOR POKRAČUJE oslobodil Judeu od nadvlády seleukovských Grékov, očistil chrám a obnovil v ňom obetný systém. Hlasy nespokojnosti s nadvládou Ríma stále silneli, zvlášť medzi mládežou. Množili sa lúpežnícke tlupy, ktoré prepadávali zásobovacie kolóny Rimanov. V Galilei ich viedol istý Ján z mestečka Gischala a v Judei sa dal na lúpež- nícku cestu Giorov syn Šimon. Keď na neho poslali vojsko, utiekol na Masadu a spojil sa tam s inou lúpežníckou bandou. V  samotnom Jeruzaleme vyčíňala extrémistická skupina zelótov, takzvaní sicariovci. Vmiešali sa medzi ľudí na trhoch, nepozorovane vytiahli dýku ukrytú pod odevom a vrazili ju nič netušiacej obeti do chrbta. Boli nepolapiteľní a Jeruzalem napl- nili nepokojom a hrôzou. Skutočná vojna Židov proti Rímu sa začala počas štvrtého roka vlády cisára Neróna – v roku 66 po Kr. Vznikla z malichernej príčiny. Iosephus k tomu napísal: „Nebol vážny dôvod na veľkosť pohrôm, ktoré vznikli.“

17 ZAČALO SA TO V CÉZAREI Herodes vybudoval prístavné mesto a na počesť rímskeho cisá- ra ho pomenoval Cézarea. Tu sídlil aj Rímom dosadený protektor. No bývalo tu aj malé množstvo Grékov, čo viedlo k napätiu medzi nimi a Židmi, ktorí tu mali svoju synagógu susediacu s pozem- kom jedného Gréka. Napriek tomu, že by jeho pozemok preplatili oveľa vyššou sumou, nepredal im ho a dokonca tam začal stavať nejaké dielne. Ponechal im len úzky, komplikovaný priechod ve- dúci k synagóge. Mladší členovia obce mu v tom chceli zabrániť a stavbu zbúrať, ale starší ich nabádali na miernosť. V tom čase bol v Cézarei rímskym protektorom istý Florus, oveľa horší muž ako všetci jeho predchodcovia. Kde mohol, tam Židom škodil a  myslel len na svoj prospech. Za týmto mužom prišli hlavní predstavitelia židovskej obce a odovzdali mu osem talentov striebra s prosbou, aby spor urovnal a stav- be, ktorá im sťažovala vstup do synagógy, zabránil. Florus vzal striebro a sľúbil, že vec vyrieši. No chvíľu nato sadol na koňa, odišiel z mesta a ponechal veciam voľný priebeh. Nasle- dujúci deň bola sobota a Židia sa zhromaždili v synagóge na bohoslužbu. A to bola Grékom voda na mlyn. Jeden z nich ob- rátil pri vchode hore dnom nádobu a na nej s veľkým hlukom posmešne obetoval vtáka. To vyvolalo v Židoch veľké pobúrenie a tí mladší sa v okamihu vyrútili do ulíc a začali sa biť s Grék- mi. Niekoľko starších Židov vzalo zvitok Tóry a ponáhľali sa za Florom, aby mu pripomenuli striebro, ktoré vzal, a sľub, ktorý nesplnil. Ten ich dal – na ich veľké zdesenie – zatvoriť do väze- nia s tým, že z Cézarey ukradli Tóru. Keď sa to dozvedeli obyvatelia Jeruzalema, proti Florovi sa zdvihla vlna rozhorčenia. Zdá sa však, že Florus to mal do de- tailov premyslené – chcel vyvolať vzburu Židov, aby sa tak vo

18 SPOR POKRAČUJE vzniknutom chaose stratili dôkazy jeho vlastných zločinov. Z chrámového pokladu odcudzil sedemnásť talentov striebra – vraj pre potreby cézara. V  celom Jeruzaleme nastal veľký krik a v mene panovníka sa zniesla na Florovu hlavu štipľavá kritika. Ten poslal na pobúrený ľud vojakov. Vyplienili tržni- cu a zabíjali každého, kto sa im priplietol do cesty. Keď prišlo k nemu niekoľko židovských starších uzavrieť mier, prikázal ich na výstrahu ukrižovať a odišiel do Cézarey. Odtiaľ poslal do Damasku k Cestiovi Gallovi posla so správou, že vypuklo ži- dovské povstanie. Cestius vtedy spravoval cisárovi celú sýrsku provinciu, ku ktorej patrila aj Galilea a Judea. Zatiaľ sa snažil kráľ Agrippa II., akoby bábka v rukách rím- skeho protektora, odvrátiť vzbúrencov od vojny s  Rímom. Okrem iných argumentov uviedol: „Celý svet leží v prachu pred rímskymi zbraňami – a vy jediní budete proti nim bojovať? Do vojny sa môže pustiť ten, kto sa spolieha buď na Božiu, alebo ľudskú pomoc. Keď nádej od obidvoch zanikne, neznamená to nič iné ako jasnú porážku.“ Vzbúrenci nepočúvali jeho slová. Naopak – prehovorili kňaza, aby od cudzincov neprijímali dary na obetovanie. Tak odmietli aj dar obetovania, ktorý dával Rím za cisára. To bolo jasným znakom nepriateľstva voči Rímu. Potom sa vrhli na oveľa menšiu posádku rímskych vojakov v Jeruzaleme a pobili ich. V tom čase práve prichádzal Cestius s dvanástou légiou. Utáboril sa na jedinej priestrannejšej vyvýšenine nad Jeruzale- mom – na Vyhliadke, a tri dni nevydal rozkaz na žiadnu akciu. Čakal, či mu občania sami nevydajú mesto. Tí by tak urobili radi, ale vzbúrenci im v tom bránili. Cestius si situáciu určite neoveroval, a tak len vyčkával. Neskôr Iosephus niekoľkokrát použije nešťastné slovko „keby“. V  tomto prípade začína: „Keby vtedy Cestius ihneď po svojom príchode s vojskom zaútočil, zmocnil by sa mesta – a vojna by bola zažehnaná. On však nerozoznal kritickú situ-

19 Začalo sa to v Cézarei áciu vzbúrencov ani odhodlanie obyvateľov otvoriť mu brány. Napriek tomu, že doposiaľ neutrpel žiadnu porážku, vzdal sa nádeje a nečakane odtiahol z mesta...“ Vzbúrenci nabrali odva- hu, vyrútili sa z brán mesta a zaútočili na zadné rady legioná- rov. Vtedy to Cestius vzdal a dal sa i so svojou légiou na bezhlavý útek. Tak bolo celé okolie Jeruzalema oslobodené od Rimanov. Pocit víťazstva podnietil v židovských bojovníkoch veľkú eufóriu a nadšene oslavovali porážku Rimanov. Nie všetci obyvatelia Jeruzalema to vnímali rovnako. Keď skupina tých, ktorí sa schádzali a pripomínali si slová a činy Ježiša Krista, videla Cestiových vojakov prichádzať k Jeruzale- mu, spomenula si na Ježišovo varovanie, ktoré vyjavil svojim učeníkom: „Keď uvidíte, že vojská obkľučujú Jeruzalem, vedzte, že je blízko jeho spustošenie.Vtedy tí, čo budú v Judsku, nech ujdú do hôr.Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu, a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú.“ 1 Vtedy precitli: Teraz alebo nikdy. Rýchlo začali opúšťať Jeruza- lem – a nikto im v tom nebránil. Iosephus, svedok týchto uda- lostí, zaznamenal: „Po odchode Cestia mnohí významní Židia opúšťali toto miesto ako potápajúcu sa loď...“ Vzbura potom zachvátila celú zem. Vzbúrenci likvidovali men- šie rímske posádky roztrúsené vo väčších mestách a opevňovali horské mestečká v Galilei, meniac ich tak na pevnosť. V Jeruzale- me vypálili dom veľkňaza, kráľovský palác a predovšetkým rad- nicu. Takto zničili dlžobné úpisy a znemožnili vymáhanie dlhov. Týmto spôsobom si chceli získať na svoju stranu chudobných. 1 Evanjelium podľa Lukáša 21,20-21

3 Nero je známy nariadením mnohých popráv či samovrážd, takisto neslávne známymi zločinmi spáchanými na svojich príbuzných alebo blízkych. Rozpútal jedno z prvých prenasledovaní kresťanov. Keď sa proti nemu vzbúrili miestodržitelia niekoľkých provincií a pretoriánska garda mu vypovedala poslušnosť, ukončil svoj život samovraždou. Nerónova busta v mníchovskej Glyptotéke 4 Za cisára Neróna vyhorela v roku 64 veľká časť Ríma. Aby zničil povery, že dal mesto sám zapáliť, vyhlásil za pôvodcu požiaru kresťanov. Jeho obľúbenou zábavou bolo pozerať sa na kresťanov, ktorí boli v aréne napadnutí dravou zverou. Obraz od flámskeho maliara Philippa-Jacquesa van Bree

5 Oficiálne pamiatky poukazujú na Konštantínov rešpekt voči pohanskému obyvateľstvu Ríma, zobrazujúc ho so slnečným bohom (SolInvictus), ktorého do určitého času Konštantín staval na úroveň kresťanského Boha. Svojich synov a nasledovníkov sa však rozhodol vychovať ako presvedčených kresťanov, čo sa nakoniec ukázalo ako rozhodujúce pre ďalší vývoj. IkonazobrazujúcaKonštantínapredsedajúcehoprvémunikajskému koncilua zlatámincaz roku313,ktoráhozobrazujesoslnečným bohom

22

 6 – 7 Hagia Sofia, Chrám Božej Múdrosti, bol takmer tisíc rokov (do dokončenia katedrály v Seville v roku 1520) najväčšou katedrálou na svete. Po dobytí Konštantínopola Osmanmi (1453) ju upravili na mešitu. Dnes slúži ako múzeum. 8 Cyril a Metod na nástennej maľbe v Trojanskom kláštore v Bulharsku 9 Hlaholiku vytvoril Konštantín okolo roku 862 – 863. Najdlhšie sa používala v Chorvátsku. Hlaholika z chorvátskeho ostrova Krk (10. storočie)

10 Pápež Inocent III. poveril cisterciánskych mníchov, aby v oblasti pôsobenia albigéncov (katarov) na juhu Francúzska kázali pravú vieru. V roku 1206 sa k nim pripojil Domingo de Guzmán, neskorší svätý Dominik, zakladateľ dominikánskeho rádu, ale presviedčanie neprinieslo požadované výsledky. Preto bola v rokoch 1209 až 1229 vyhlásená proti albigéncom krížová výprava. Detail obrazu Pedra Berrugueteho Svätý Dominik páli katarské knihy 11 Monolit pri Montségure, ktorý pripomína posledné dobyté útočisko albigéncov

12 Jan Hus na hranici (iluminácia z rukopisu Spiezerovej kroniky, 1485) 13 Pamätná doska umiestnená na pešej zóne v Kostnici (nápis SPASPE znamená Sanctus Paulus ac Sanctus Petrus)

14 Poznanie rozporov medzi učením Biblie a oficiálnym učením vtedajšej cirkvi viedlo Martina Luthera 31. októbra 1517 vo Wittenbergu k uverejneniu 95 téz, ktoré kriticky reagovali najmä na prax odpustkov. Tézy, ktoré sa bez jeho vedomia rýchlo rozšírili, vyvolali pre vtedajšiu všeobecnú nespokojnosť s cirkvou veľký ohlas. Martin Luther na obraze Lucasa Cranacha st. z roku 1529 15 Kníhtlač prišla vo veľmi vhodnom čase. Myšlienky humanistov, ako bol Thomas More či Erasmus z Rotterdamu, ale predovšetkým Biblie sa dostávali k stále väčšiemu počtu čitateľov. To pripravilo cestu k najväčšiemu otrasu pápežskej vlády v celých jej dejinách.

89 NEPRIATEĽOV SA NEĽAKAJTE... Pre väčšinu účastníkov koncilu bol Husov prípad len banálnou epizódou. Podrobnú správu o priebehu kostnického súdu nad Hu- som nám zanechal Petr z Mladoňovíc. Keď sa vo vatikánskych ar- chívoch našiel zápisník istého kardinála, účastníka Kostnického koncilu, pri dátume 6. júla 1415 si urobil poznámku: „Dnes sme odsúdili na upálenie nejakého kacíra z Čiech.“ To bol súd prítom- nej chvíle, no súd dejín znie: „Nejaký kardinál si poznamenal ha- nebný rozsudok nad najväčšou postavou českých národných dejín – Janom Husom...“ Ľudia ho odsúdili – práve takí, ktorých aj dnešní katolícki historici označujú za horších, ako bol Hus. V Čechách vyvolala Husova poprava veľké rozhorčenie a ľudia sa húfne sta- vali na jeho stranu. Mnohí kňazi začali podávať počas omše popri chlebe aj kalich a týmto spôsobom nasledovali Jakoubka zo Stříbra († 1429), ktorý s týmto aktom vystúpil na protest ako prvý. Nebol to Hus, aj keď on za to položil obeť najvyššiu.V tom čase bol ešte v ža- lári, keď koncil 15. júna 1415 prijímanie kalicha výslovne zakázal. Bohoslužieb, na ktorých sa prijímal kalich, pribúdalo, a preto boli Čechy považované za kacírsku krajinu. Takmer väčšina šľach- ty súhlasila s Husovými požiadavkami, aby nad cirkvou stála au- torita Písma a mohlo sa slobodne kázať Božie slovo. V tom čase kráľ Václav IV. dosadil na pražskú radnicu za katolicizmus zanie- tených nemeckých kupcov, pričom nariadili uväzniť niekoľko priaznivcov novej bohoslužby prijímania pod oboma spôsobmi. Dav vedený kňazom Janom Želivským vtrhol na radnicu a zvrhol konšelov z okien na vztýčené kopije dole zhromaždených ľudí. Rozpútala sa husitská ofenzíva. Tri týždne po týchto udalostiach kráľ Václav IV. zomrel a na český trón si začal robiť nárok jeho brat Žigmund. Prišiel do Pra- hy, kde ho na hrade korunoval pražský arcibiskup za českého

90 SPOR POKRAČUJE kráľa. Obrovské zástupy na čele s Janom Žižkom ho však z Prahy vyhnali a následne začali v ďalších mestách zaberať fary, klášto- ry a radnice – napríklad v Hradci a v Tábore v južných Čechách. Tábor sa stal hlavným centrom husitského hnutia. Žigmund zatiaľ zhromaždil obrovskú, stotisícovú armádu a v lete v roku 1420 sa postavil pred Prahu, odhodlaný zvíťaziť. Veľ- mi sa však mýlil. Husitské vojská vedené schopným a skúseným vojvodcom Janom Žižkom sa opevnili na vrchu Vítkov a v tvrdom boji križiakov porazili. Nasledujúce roky prichádzali do Prahy ďal- šie a ďalšie vojská pod znamením kríža, aby porazili chudobných sedliackych bojovníkov so znakom kalicha. Do roku 1434 bolo týchto križiackych výprav celkovo päť.Všetky sa však skončili neúspechom. Povesť o neporaziteľnosti husitov sa šírila Európou. Vzbu- dzovala taký strach, že pri Domažliciach v roku 1431 stačilo, keď križiaci začuli mohutný husitský chorál „Kto sú Boží bojovní- ci“, a obrátili sa na útek, skôr než došlo k boju. Sila husitských poľných vojsk nespočívala len v ich pohyblivosti a netradičných technikách, ako boli napríklad vozové hradby a častejšie použí- vanie strelných zbraní – známych húfnic. Najhlavnejšie bolo ich presvedčenie, že bojujú za správnu vec. Považovali sa za obran- cov Božej pravdy pred antikristom. Ak sa však na to pozrieme z iného uhla, „husitské vojny boli kruté a vystavili obyvateľov Čiech ťažkým časom“, ako zazname- nali kronikári Bartošek z Drahoníc a Vavrinec z Brezovej. Každá spoločnosť má určite právo brániť svoje životy, rodiny a príbytky proti nespravodlivej agresii. Problém je, že aj tu platí príslovie: „Či sa s kominárom biješ, alebo objímaš, vždy sa zašpiníš.“ Va- vrinec z Brezovej zapísal: „Keď Žigmund tiahol so svojím voj- skom cez Humpolec a Ledeč ku Kutnej Hore, vypaľoval mestá a dediny. Žoldnieri znásilňovali ženy, až kým nevypustili dušu. Deťom usekávali ruky a nôžky pred očami matiek, ktoré potom hnali pred sebou nahé ako dobytok... Keď sa raz zdvihne meč, potom seká – nehladí...“

91 Nepriateľov sa neľakajte... Bartošek z Drahoníc zas píše: „Bolo 11. júna roku Pána 1424, keď vypálil Žižka s Janom Bzinkom veľa dedín od Klatov až do oblasti Plzne.“ Husiti boli zvlášť nemilosrdní, keď sa im poda- rilo zajať katolíckeho kňaza. Ak sa nepridal k viere prijímania pod oboma spôsobmi, zaživa ho upálili. Vojna postihla predo- všetkým vidiek, ľudia utekali do lesov, úroda na poliach horela a krajinou sa šíril hlad a bieda. Uprostred tejto smršte a rozvášnených hlasov zaznel tichý a va- rujúci hlas – Petr Chelčický, osamelý muž, dobre informovaný, ale zrejme bez univerzitného vzdelania. Vzdelanie nadobudol vďaka veľkej láske ku knihám a k Biblii. Takisto sú doložené jeho kon- takty s Jakoubkom zo Stříbra, azda aj so samotným Janom Husom a neskôr i s husitskými duchovnými. Sleduje udalosti a vidí, že neveštia nič dobré. Nesúhlasí s doterajšou formou veľkej cirkvi a podrobuje ju tvrdej kritike vo svojom najznámejšom spise Sieť viery, kde píše: „Zavrhli chudobu Kristovu a apoštolov. Prijali pan- stvo a hodnosť vyššiu než cisársku... Petrovu sieť veľmi zodrali dve veľké ryby, ktoré do nej vnikli, a to pápež a cisár... Cirkev Kristovu zaväzuje, aby bezprávie premáhala trpezlivosťou a v tichosti niesla tento kríž... Cirkev však tento kríž zo seba zvrhla, opustila trpez- livosť a v čase bezprávia sama sa mstí a robí zlé za zlé a v tom pre- stupuje Božie prikázanie... K milovaniu Boha a blížneho nemožno človeka priviesť násilím, lebo to je slobodné rozhodnutie, ktoré sa rodí z vypočutia slova Božieho... Lebo viera je obsiahnutá v zákone Božom. Keď ten sa zosadzuje, teda aj viera musí s ním zahynúť. Preto je to dávne dielo antikristovo, že zákon Boží zavrhol a svoje zákony zaviedol namiesto neho.“ Takto písal Chelčický po roku 1440, keď už lipanská tragédia ukončila to úžasné vztýčenie malého národa na obranu svojej viery mečom. Opäť sa naplnilo Ježišovo varovanie: „... všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ 1 1 Evanjelium podľa Matúša 26:52

286 ČO MU POMOHLO? Politický nepokoj v Nemecku v roku 1919 rozpútali ľavicoví radikáli podľa vzoru Leninovej násilnej revolúcie, keď sa sna- žili prevziať moc v rôznych mestách Nemecka. V Mníchove ich toho istého roku porazili až po zásahu armády. V Porúrí dokonca vytvorili „Červenú armádu“, ktorej počet presiahol 50-tisíc pro- letárov. Proti ľavici sa formovali rôzne civilné spolky, ktoré si vraveli Bund alebo Orden, či organizácia bývalých armádnych dôstojníkov Freikorps. Nemeckú spoločnosť ovládol strach z po- dobných hrozných udalostí, aké sa odohrávali v Rusku. V tejto atmosfére strachu, nepokoja a násilia v septembri 1919 vstúpil Hitler v Mníchove do malej robotníckej skupiny nazva- nej Deutsche Arbeiterpartei (Nemecká robotnícka strana). Vďa- ka svojmu agresívnemu rečníckemu štýlu v nej okamžite získal vedúce postavenie. K názvu tohto zoskupenia pridal ešte slová Nationalsozialistische – a na svete bola NSDAP, Národnosocia- listická nemecká robotnícka strana. Skrátene si hovorili nacisti a svojimi činmi v nasledujúcich rokoch spôsobili, že ešte dnes sa pri písaní týchto riadkov cítim nepríjemne. V roku 1923 mala NSDAP už 20-tisíc členov a udalosti nahrávali radikálom. Išlo totiž o peniaze – a ako dobre vieme, vtedy sa začne ozývať aj ten posledný flegmatik. Od roku 1919 sa Nemecko ocitlo v pazúroch inflácie, ktorá vy- vrcholila práve v roku 1923. Hitler sa riadil heslom všetkých ra- dikálov: „Čím horšie ľuďom, tým lepšie pre nás.“ A ľuďom bolo naozaj ťažko. Prvého júla 1923 sa za jeden dolár platilo 160-tisíc mariek, za mesiac už milión mariek a 15. novembra sa za jednu miliardu mariek dalo kúpiť toľko čo za jednu marku v roku 1914. Z chudobnejších ľudí sa stali doslova žobráci a kto aj mal nejaké úspory, prišiel o ne. Za vyplácané mzdy sa nedalo kúpiť ani naj-

287 Čo mu pomohlo? nutnejšie jedlo na prežitie, pričom ceny dosiahli astronomické sumy. Po kilo chleba sa chodilo s taškou plnou miliónov mariek, ak ich vôbec niekto mal. Kto z tejto inflácie najviac profitoval? Predsa bohatí statkári, ktorí mohli svoje hypotéky ľahko splatiť hromadami peňazí bez akejkoľvek hodnoty. Továrnikom, ktorých dlhy v bankách zosta- li v rovnakej výške, v akej si pred rokmi požičali, ale splácali ich v kurze inflácie. To znamená, že ak si v roku 1914 požičal jednu miliardu mariek, zaplatil v roku 1923 v skutočnosti jednu mar- ku. Zúfalí ľudia volali po radikálnom zásahu a hľadali vinníka. Ten by sa dal ľahko vypátrať, ak by sa ukázalo na tých, ktorým to prospelo. Zatiaľ však len tupo verili hlasom antisemitov, ako bol Hitler a jeho strana, ktorí túto ožobračujúcu krízu hádzali na židovských špekulantov. Hitler vyzval svojich straníkov na pochod s cieľom ovládnuť v Mníchove sídlo bavorskej krajinskej vlády. Polícia ich rozohna- la, jeho zatkli a odsúdili na päť rokov väzenia, no už po roku ho prepustili. Vo väzení Landsberg trávil hodiny zhrbený nad starým písacím strojom a dvoma prstami vyťukával svoje posolstvo sve- tu, ktoré nazval Mein Kampf. Stránky tohto Hitlerovho myšlien- kového zlepenca sú dnes pre nás mementom, aby sme vnímali vážne, čo hovoria a píšu politici. Práve v nej mohli všetci s pred- stihom čítať, aké úmysly a zámery autor sleduje. V knihe odhalil svoje plány na získanie životného priestoru na východe v Rusku, na „konečné riešenie so židmi“, ale aj svoj cieľ: „Nemecko musí byť svetová veľmoc, alebo nech radšej neexistuje...“ Jeho spolupracovník Joseph Goebbels v roku 1940 priznal, aké obavy mali zo zásahu Francúzska proti nacistickej vláde, keď sa v roku 1933 po víťazných voľbách stal Hitler vodcom vládneho ka- binetu – kancelárom. „Podarilo sa nám pred nepriateľmi utajiť naše skutočné ciele. Až do roku 1932 sme chceli docieliť zákon- nosť, ale bol to obyčajný trik. Chceli sme získať moc legálne, ale nechceli sme ju vykonávať legálne... inak by nás boli potlačili...

288 SPOR POKRAČUJE V roku 1933 mal francúzsky predseda vlády vyhlásiť – a ja na jeho mieste by som to povedal: Ten nový ríšsky kancelár napísal Mein Kampf, kde sa hovorí to a to. Takého človeka v našom susedstve nestrpíme. Buď zmizne, alebo sa dáme na pochod. Ale oni sa nedali na pochod a nechali nás... Až keď sme boli pripravení a lepšie vyzbrojení ako oni, až potom začali vojnu...“

289 NÁSILIE A STRACH Tak ako Leninovi boľševici na východe, aj Hitlerovi nacisti vybudovali svoju cestu k moci na násilí. Hitler mal pomocníka v Ernstovi Röhmovi, armádnom dôstojníkovi, ktorý časom vy- budoval vyzbrojené dobrovoľnícke oddiely SA. Muži v hnedých uniformách verbovaní z pivníc, ale aj drobní remeselníci či učitelia si takto v násilníckych tlupách posilňovali svoje slabé sebavedomie. Pred voľbami terorizovali príslušníkov iných po- litických strán a viedli pouličné vojny s komunistickými gar- dami. Hitler vo svojich predvolebných príhovoroch sľuboval všetko a všetkým, predovšetkým však robotníkom prácu a to- várnikom zákazky. Aj keď sa doterajšej demokratickej vláde podarilo infláciu zvládnuť, spomienka na ňu zostala hlboko vrytá v mysliach ľudí, ktorí prestali v demokraciu veriť. Túžili po vláde pevnej ruky, ktorá zaistí pokoj a prosperitu, pričom mnohí videli v Hitlerovi očakávaného spasiteľa. Hovoril ľuďom to, čo si väčšina želala počuť. A mal to veľmi dobre podložené: „Propaganda nesmie byť objektívna... musí hovoriť len o tom, čo sa hodí našej strane.“ Hitler, Lenin i Stalin nebrali politiku ako spôsob riadenia ľudských vecí, ale ako cestu k získaniu osobnej moci. Osobné výhody v podobe bohatstva boli pre nich vedľajšie. Zvlášť Lenin a Stalin žili veľmi skromne, v byte s dvoma miestnosťami so základným vybavením. Uspokojenie nachádzali len vo vedomí sily a v riadení osudov miliónov ľudí. Tento cieľ Hitler dosiahol len vďaka zhoršujúcej sa hospodárskej situácii. Áno, lebo keď sa vláde takzvanej Weimarskej republiky podarilo zvládnuť in- fláciu a oživiť priemysel, nacisti vo voľbách v roku 1928 stratili množstvo priaznivcov. Nezamestnaných bolo vtedy registrova- ných len približne 400-tisíc ľudí.

290 SPOR POKRAČUJE Spojené štáty americké prežívali obdobie nebývalej prosperi- ty. Ľudia nakupovali autá, ktoré sa spolu s domom a so záhradou na predmestí stali symbolom amerického blahobytu. Vo svojej reči o stave USA v decembri roku 1928 americký prezident John Calvin Coolidge nadšene oznamoval národu: „Žiadny kongres, ktorý sa kedy zišiel, aby posúdil stav USA, nezistil priaznivejšie vyhliadky... Naša krajina môže hľadieť do budúcnosti s optimiz- mom.“ Veril tomu aj Winston Churchill, ktorý bol na návšteve USA a dal si za značnú sumu nakúpiť akcie rôznych amerických firiem. Písal sa september roku 1929. Jeho príbeh s akciami po- tvrdzuje skutočnosť, že aj taký vysokopostavený človek nie je často o nič viac než bežný úradník. V októbri roku 1929 sa newyorská burza zrútila a všetky ak- cie stratili cenu. Ľudia prichádzali o peniaze i majetky a kríza sa preliala do sveta. Banky padali. Pre nedostatok prostriedkov ľudia prestali nakupovať. Nebol odbyt tovaru a továrne zastavili výrobu. Milióny ľudí sa ocitli bez práce. Nemci sa len nedávno spamätali z inflácie, ktorá ich pripravila o úspory, a prišiel nový úder: nezamestnanosť. Šesť miliónov ľudí stratilo prácu. Do toho vstúpil strach z boľševickej revolúcie, keď agitátori stupňo- vali svoje snaženie tvrdením, že dejiny sú na ich strane, čo kríza práve dokazuje, a kapitalizmus je odsúdený na skorý zánik... V septembri roku 1930 sa v Nemecku konali predčasné voľby. Komunisti získali 4,5 milióna hlasov, pre Hitlera sa rozhodlo 6,5 milióna ľudí. Ukázalo sa, že ľudia hlasovali za rozdielne strany, v ktorých sa snažili nájsť záchranu. Podľahli strachu a hľadali nádej na riešenie, ktorým sa mala čoskoro stať Hitlerova hodina.

291 HITLEROVA HODINA Hoci bol Ježiš po dlhom pôste sužovaný hladom, odolal na púšti satanovmu pokúšaniu premeniť kameň na chlieb: „Je napísané, že človek nebude žiť iba z chleba.“ 1 Nemecký národ však po- kušeniu podľahol. Hospodárske zrútenie v rokoch 1929 až 1931 ochromilo ľudí v Nemecku natoľko, že v nich prevážili emócie strachu, nevôle a zúfalstva a túžili po istotách a svetle nádeje. Túto slabosť využil Hitler. Vo svojich prejavoch odsúdil všet- ko, čo sa stalo po vojne. Sľuboval obnovenie veľkosti Nemecka. Predostrel víziu nového poriadku, ktorý skoncuje s politickými stretnutiami a  zjednotí Nemcov do jedného veľkého národa s ďalekosiahlymi cieľmi. Málokto sa pozastavil nad tým, že po- litická strana zostavuje ozbrojené oddiely, ktoré podliehajú len straníckemu vedeniu. Boli to SA Ernsta Röhma a oddiely SS pod správou Heinricha Himmlera. Niekedy bola situácia až absurdná, ako napríklad v roku 1932 v čase štrajku dopravných robotníkov, keď sa oddiely SA spoji- li s Červenými gardami, aby bránili robotníkom, ktorí chceli nastúpiť do práce. Obe strany, inak stojace v nezmieriteľnom konflikte proti sebe, spojil jediný cieľ: destabilizovať štát, spô- sobiť chaos a pod zámienkou nastolenia poriadku prevziať moc. Podarilo sa to Hitlerovi, ktorý vo svojej volebnej kampani využil aj strach stredných tried z nástupu komunistov. Voľby v novembri v roku 1932 priniesli nielen 33 percent hlasov nacistom, ale aj nové hlasy komunistom. Nakoniec sa vodcovia pravice spojili s velením armády a presadili na post kancelára Hit- lera. A tak 30. januára 1933 večer pristúpil k otvorenému oknu kancelárstva a kýval jasajúcim davom a sprievodu 25-tisíc mužov 1 Evanjelium podľa Lukáša 4,4

292 SPOR POKRAČUJE SA a SS s fakľami. Hitlerov minister propagandy, mierne kríva- júci Goebbels sa už predtým netajil tým, že „ak získame moc, už nikdy sa jej nevzdáme, iba ak by nás z úradov vyniesli ako mŕtvo- ly“. O dvanásť rokov neskôr sa jeho vízia naplnila. Rozdiel medzi totalitnou vládou a demokraciou nie je v tom, že občania si môžu slobodne zvoliť, koho chcú, ale že ho môžu v ďalších voľbách odvolať. Smutnou skutočnosťou je príklon mnohých protestantov k Hitlerovmu nacionálnemu socializ- mu. Nechceli totiž voliť komunistov, ale ani katolícku stranu, a preto uverili jeho sľubom. Ich kresťanská viera bola nahlodaná sekularizmom a kritikou Biblie z radov intelektuálov. Po Hit- lerovom víťazstve sa v protestantských cirkvách šírilo hnutie zvané Deutsche Christen – nemeckí kresťania. Chceli zmieriť kresťanstvo s nacizmom. Po roku 1933 bol verejne presadený takzvaný árijský paragraf, ktorý zakazoval duchovným sobášiť „rasovo nečisté osoby“ – teda židov. Preto si zaslúži obdiv, že v takejto atmosfére zaznel z radov protestantov odvážny nesúhlas s takýmto pokrivením Kristovej veci. Protestanský pastor Martin Niemöller a luteránsky du- chovný Dietrich Bonhoeffer sa pod vedením presláveného švaj- čiarskeho protestantského teológa Karla Bartha zišli v máji roku 1934 spolu s inými ako evanjelická synoda v meste Barmen-Ge- mark a vydali takzvané Barmenské vyhlásenie. Okrem iného v ňom odmietli myšlienku, že by niečo – i politika – mohlo ne- spadať pod vládu Ježiša Krista. Ďalej písali: „Odmietame falošné učenie, že štát je jediný a absolútny poriadok nad ľudským živo- tom.“ Samozrejme, že nacistov to popudilo a Bartha v nasledu- júcom roku vyhostili z Nemecka a žil vo Švajčiarsku. Najhoršie dopadol Bonhoeffer. Zúčastnil sa prípravy atentátu na Hitlera, od roku 1943 bol väznený a na priamy Himmlerov príkaz ho 8. apríla 1945 – niekoľko dní pred koncom vojny – zastrelili. Ako vieme, odhodlaný vodca po nástupe k moci spustil opä- tovne zbrojenie. Továrne otvorili brány tisícom robotníkov a za-

293 Hitlerova hodina čala sa rýchla výstavba diaľnic. Čoskoro sa namiesto nezamest- nanosti začal prejavovať skôr nedostatok pracovných síl. Ľuďom sa síce výrazne lepšie nedarilo, ale boli spokojní, mali predsa prácu. Milióny občanov s nadšením a so zdvihnutou pažou – geniálnym nacistickým pozdravom, de facto inštinktívnym pohybom pri priateľskom pozdrave na diaľku – volali na slávu Hitlerovi, kdekoľvek sa objavil. A on zatiaľ bez súdu odstránil všetkých svojich potenciálnych rivalov. V jednu noc, ktorá dnes nesie prívlastok dlhých nožov, na- riadil zabijakom SS zavraždiť Röhma spolu so stovkami vodcov SA. Verejnosť to však nepobúrilo. Prijali tento krok ako nutnosť kvôli zachovaniu „poriadku“, čím nadradili „poriadok“ nad zá- konnosť. Na legalizáciu nových pomerov vytvorili nacisti v roku 1935 nové právne normy – takzvané Norimberské zákony. Okrem iného obsahovali zákaz sobášov medzi Nemcami a židmi, za- mestnávania nemeckej ženy ako slúžky a zbavovali židov ne- meckého občianstva. Kroky, ktoré mali vyriešiť židovskú otázku v praxi (ich vyhladenie), začal Hitler a tlupa jeho prisluhovačov realizovať až po začatí vojny. Najprv v  roku 1939 uzavreli dvaja najväčší diktátori 20. storočia Stalin a Hitler spojenectvo, vďaka ktorému si každý odtrhol kus Poľska. Hitler však stále sledoval svoj cieľ, kto- rý neskrýval a odhalil ho aj vo svojej knihe – získať „životný priestor“ na Východe.

294 KTO MEČOM BOJUJE, MEČOM ZAHYNIE. PÝCHA PREDCHÁDZA PÁD V roku 1939, keď Hitler za pomoci Stalina napadol Poľsko, sa Nemecko dostalo do konfliktu s Anglickom a Francúzskom. Začala sa 2. svetová vojna, pričom v júni 1941 tisíce nemeckých tankov, lietadiel a viac ako tri milióny vojakov zaútočili na so- vietske Rusko. Hitler tak nasledoval plány Napoleona a neskôr i výsledok jeho snáh. Keď sa Stalin prvýkrát po nemeckom vpáde do Ruska postavil pred mikrofón štátneho rozhlasu, pohnutým hlasom oslovil obyvateľov slovami: „Bratia a sestry, priatelia...“ Paradoxne takto rozprával ten, čo poslal milióny ľudí na smrť! Išlo o bytie a nebytie sovietskeho Ruska. Nemecké jednotky rýchlo prerážali nepripravenú obranu Sovietov. Hitler aj armádne velenie odhadovali porážku Ruska do troch mesiacov: „Prv ako uplynú tri mesiace, staneme sa svedkami ruského kolapsu.“ Táto pýcha a pocit nadradenosti germánskej rasy nad Slovanmi nako- niec prispeli k Hitlerovmu pádu. Nezlomná istota ich pripravila o životy, keďže si mysleli, že stihnú zvíťaziť do začiatku zimy. Za- žili ju však, a nepripravení. Hitlerove názory by sa dali zhrnúť do niekoľkých viet: „Boj je zákonom prírody, tvrdosť je najvyš- šia cnosť, moc je nepopierateľným právom rasovej elity, masy sú schopné len vykonávať príkazy a sila je jediným prostriedkom, ktorým sa dá dosiahnuť čosi trvalé.“ Rýchlosť postupu nemec- kých vojsk na Moskvu jeho slová iba potvrdzovala. Počet zajatých Rusov sa blížil k trom miliónom a všade horeli mestá a dediny. Už 15. októbra 1941 sa z Moskvy evakuovala vláda až do Kujbyše- va, približne tisíc kilometrov na východ, a Nemcom ostávalo do Moskvy už len sto kilometrov. Spomínam si, ako nám v škole dokazovali, že ľudia v Sovietskom zväze podporovali boľševickú vládu, aj keď v čase vojny mohli zbrane

295 Kto mečom bojuje, mečom zahynie. Pýcha predchádza pád obrátiť proti svojej vláde. No oni zatiaľ hrdinsky bránili svoju zem. A práve o to išlo – Stalin sa spoliehal na vlastenecké cítenie Rusov. Vyzýval ich na obranu rodnej vlasti, a ľudia na to reagovali. Keď bol 8. októbra 1941 obsadený Orol a generál Alfred Jodl Hitlerovi hlásil: „Bez akéhokoľvek preháňania sme vojnu vyhrali,“ Hitlerov tlačový hovorca to oznámil novinárom týmto spôsobom: „Z vojenského hľa- diska je Rusko porazené.“ V tom čase sovietsky rezident v Tokiu Ri- chard Sorge zaslal do Moskvy správu, že Japonci nezaútočia na Rus- ko do jari roku 1942. Stalin začal okamžite premiestňovať 700-tisíc vojakov z Ďalekého východu k Moskve. O tom však nemalo nemecké velenie žiadnu správu. „Nepriateľ, o ktorom vieme, nie je pre nás taký nebezpečný ako ten, o ktorom netušíme.“ Prišiel október. Na tváre nemeckých vojakov dopadli prvé daž- ďové kvapky. Nikto im nepovedal, čo znamenajú jesenné dažde v Rusku. Lejaky premenili všetky cesty na bahnité pasce, v kto- rých viazla akákoľvek technika. Na zemi bahno, na nebi zatiah- nutá obloha, ktorá znemožňovala použitie lietadiel. A tak 15. no- vembra podnikli Nemci generálny útok s cieľom dosiahnuť ko- nečný verdikt v bitke o Moskvu. Niektoré ich jednotky sa dostali do predmestských štvrtí, ale ruskí obrancovia, ktorí už nemali kam ustúpiť, preukazovali neskutočné hrdinstvo. Postup Nemcov sa zastavil, pričom však generál Franz Halder si 2. decembra po- znamenal do denníka: „Ruská obrana je na pokraji zrútenia...“ O tri dni neskôr teploty prudko poklesli až na mínus 30 stup- ňov Celzia. Bolo rozhodnuté. Nemci v mrazivom vetre a nedo- statočne oblečení – oproti ruským vojakom zvyknutým na zimu a navyše v teplom vatovom oblečení s ušiankami – si začali uve- domovať svoj koniec. Rusi prešli do ofenzívy a vtedy sa v sneho- vej fujavici zjavilo aj 700-tisíc mužov z Ďalekého východu. Bitka o Moskvu v skutočnosti znamenala prvú prehru hitlerovských vojsk a ich ústup sa skončil po štyroch rokoch v Berlíne. Tu, na rozbombardovanej kopule Ríšskeho snemu, vztýčili samopalníci Kantarija a Jegorov červenú zástavu.

296 VŠETKO JE LEN ENERGIA V roku 1875 sa nadaný nemecký študent Max Planck zveril profesorovi Philippovi von Jolly so svojím úmyslom študovať fy- ziku. Vedec sa mu to snažil vyhovoriť: „Pozri sa, v akom stave sa fyzika nachádza. Stavba fyzikálneho obrazu sveta je po obja- vení zákona o zachovaní energie takmer hotová. Energia sa len premieňa, až končí v tepelnej forme, ktorú už nemožno využiť. (V entropii: uhlie sa zmení na teplo, ktoré už nemožno znovu dať do kachlí.) Azda sa nájde v tom či onom kútiku nejaký prá- šok alebo bublinka, ktorú budeme môcť skúmať a zaradiť, ale systém ako celok je úplne zaistený a teoretická fyzika sa blíži k stupňu dokonalosti, aký má už po stáročia geometria...“ Napriek profesorovej skepse, že by sa vo fyzike mohlo objaviť niečo nové, a zmeniť tak pohľad na svet, sa ju Planck rozhodol študovať. A urobil dobre. Neuplynulo ani dvadsať rokov a mní- chovský fyzik Arnold Sommerfeld vyhlásil: „Na bránu fyziky by sa mala pribiť varovná tabuľa s nápisom: Pozor, hrozí zrútenie! Pre radikálnu prestavbu prechodne uzavreté.“ O čom to hovoril a kto mal na svedomí nabúranie systému jednoduchej a zrozu- miteľnej mechanickej fyziky?

335 OBSAH Úvod:Cez čo sa pozeráme?................... 9 Rím proti Jeruzalemu........................13 Začalo sa to v Cézarei.........................17 Rím zasahuje................................ 20 Jeruzalem v obkľúčení.......................22 Následky porážky............................25 Nové náboženstvo........................... 30 Na konci vekov.............................. 35 Meč proti slovu.............................. 38 Falošné peniaze............................. 43 Pád dohora................................... 49 Rímsky biskup sa stáva pápežom...........51 Uprostred noci............................... 54 Zápas o moc...................................57 Cesta na vrchol.............................. 62 A to svetlo vo tme svieti..................... 66 Konštantín (Cyril) a Metod na Morave..... 70 Na vrchole....................................72 Kvas slova.....................................75 Jan Hus........................................77 Nepriateľov sa neľakajte.................... 89 Bazilej a Lipany.............................. 92 Židia musia preč............................. 94 Zánik Byzancie.............................. 96 Lode smerujú na západ..................... 97 Pod slnkom Talianska – renesancia........ 99 Zásadný vynález............................ 103 Mních z Wittenbergu...................... 105 Vďaka Gutenbergovi....................... 108 Aj smiech je zbraň.......................... 110 Nemôžem inak..............................113 Bludné cesty reformácie....................115 Švajčiarski reformátori.....................118 Dva smery reformácie.......................121 Tú chcem, tá sa mi páči, tú mi dajte...................................123 Kde sa stratilo zlato?........................125 Rozdelenie.................................. 128 Noc hrôzy....................................131 Zamiloval si tento svet..................... 134 Von s nimi...................................137 Vojna, ktorá trvala tridsať rokov...........141 Nešťastné rozhodnutie.................... 144 Koniec odpadlíka........................... 147 Vojna ideí sa mení na vojnu lúpežnú..... 150 Nakoniec išlo len o zlato................... 153 Ako sa z drobných pramienkov vytvorila dravá rieka........................157 Nový obraz sveta............................ 160 Sloboda je za oceánom..................... 163 Čo si želám ja, musím dopriať aj druhým................. 165 Čo drží planéty v priestore?.................171 Spor o mikróby – živé len zo živého.........173 Muž s tupým nosom, ale so širokým čelom ....................... 185 Skromný velikán........................... 187 Čo sa rozosievalo?.......................... 189 Aký je človek?............................... 193 Pohľady na človeka......................... 194 Žatva........................................ 196 Mlyn revolúcie.............................. 201 Strach splodil nenávisť.................... 205 Čo nakoniec zostalo?....................... 207 Technická revolúcia........................ 210 Kde bolo, tam bolo, už je to dávno.........213 Hlavné argumenty proti teórii evolúcie ...217 Zmeny len v rámci druhu.................. 220 Dôkazy, ktoré nič nedokazujú............. 224 Propaganda nie je veda.................... 226 Narodeniny sveta........................... 228 Keď ľudia mlčali, prehovorilo kamenie....231 Proroctvo sa naplnilo....................... 233 Zabudnutý a nájdený národ............... 236 Dôležitý nápis.............................. 238 Kameň odkryl bohatstvo................... 239 Túžba hovoriť s mŕtvym synom........... 241 Čo je po smrti?.............................. 244 V mene chudobných....................... 247 Svet treba zmeniť........................... 250 Veľký sľub................................... 253 Dve monštrá................................ 254 Sedem horších duchov..................... 256 V mene ľudu za lepšie zajtrajšky.......... 265 Len dva výstrely............................ 267 Nové poriadky...............................271 Bieli proti červeným....................... 274 Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, musí byť mečom zabitý ....................277 Odmena..................................... 279 Muž z lavičky............................... 283 Čo mu pomohlo?........................... 286 Násilie a strach............................. 289 Hitlerova hodina........................... 291 Kto mečom bojuje, mečom zahynie. Pýcha Predchádza pád..................... 294 Všetko je len energia....................... 296 Neviditeľné trvá dlhšie.................... 297 O čom rozprávajú nebesia? Že všetko je tajomnejšie, než sa zdalo..................304 O čom rozprávajú nebesia? Nebesia rozprávajú o Božej sláve... ....... 307 Držte tie štyri vetry… ......................308 Holokaust je desivé svedectvo o človeku...312 Aký je Boh?................................. 326 Pramene.....................................331 Obrazové prílohy........................... 333

Preklad Iveta Rošková Jazykový redaktor Tomáš Mikolaj Technický redaktor Miroslav Priehradný Foto na obálke www.shutterstock.com Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky Dotlač 2016 www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-179-5 SPOR POKRAČUJE Boj dobra a zla v dejinnom kontexte od staroveku po súčasnosť