Čas objať sa

Karen Kingsburyová

2

3

Preložené z anglického originálu A Time to Embrace, Thomas Nelson a division of HarperCollins Christian Publishing, Ind., of 501 Nelson Place, Nashville, Tennessee 37214, U.S.A., ISBN 978-15-9554-06-45 © 2002 by Karen Kingsbury Published in Nashville, TN, by Thomas Nelson, in association with the literary agency of Alive Communications, Inc., 7680 Goddard Street, Suite 200, Colorado Springs, Colorado 80920. Thomas Nelson is a trademark of Thomas Nelson, Inc. © Thomas Nelson a division of HarperCollins Christian Publishing, Ind. Translation © Advent-Orion Vrútky, 2018 ISBN 978-80-8071-210-5

P r í b e h n á d e j e , u z d r a v e n i a a   n a p l n e n é h o ž i v o t a Karen Kingsburyová

6

Venujem môjmu manželovi ako ocenenie jeho štrnásťročnej dráhy trénera študentského basketbalového družstva. Napriek rôz- nym výzvam máš hlavu vždy vzpriamenú a veríš v Boží plán. Cítim sa požehnaná, že môžem byť tvojou manželkou. Mod- lím sa, aby milujúci odkaz tvojho trénerstva navždy zmenil životy chlapcov, ktorí ťa volajú tréner. A tiež Bohu Všemohúcemu, Pôvodcovi života, ktorý ten môj požehnal milujúcim manželom a nádhernými deťmi.

8

Kapitola 1 Trénera Martina Reynoldsa ten chlapec znervózňoval. Ten tenký dlháň si od začiatku hodiny zdravotnej výchovy čmáral čosi do zošita. A teraz, tesne pred zvonením, Martin uvidel výsledok jeho práce. Lebku so skríženými hnátmi. Vyzerala podobne ako obrázok na chlapcovom čiernom tričku. Podobne ako nášivka na jeho dotrhaných čiernych rif- liach. Vlasy mal prefarbené na tú najčernejšiu čiernu, okolo krku mal čierny kožený obojok s hrotmi a na zápästiach po- dobné náramky. Na prvý pohľad bolo jasné, že Nathana fascinuje temnota. Bol gotik, ako sa hovorilo vyznávačom tohto štýlu, podobne ako hŕstka ďalších študentov marionskej strednej školy, ktorí tiahli k tomuto hudobnému kultu vyznačujúcemu sa ponu- rosťou a beznádejou. Martin si z toho nerobil ťažkú hlavu. Znepokojoval ho len nápis, ktorý vystupoval spoza temného symbolu lebky. Jedno zo slov vyzeralo ako smrť. Z diaľky si tým však nebol istý. Tak ako počas piatkových školských futbalových zápasov, keď chodil popri postrannej čiare, aj v triede sa Martin pre- chádzal pomedzi lavice, sledoval samostatnú prácu žiakov, a keď bolo treba, poradil im alebo ich usmernil. Keď sa blížil k Nathanovmu stolu, znova letmo nazrel do jeho zošita. Pri pohľade na načmárané slová ho zamrazilo. Myslí to Nathan vážne? Ako učiteľ by mal prikladať dôleži- tosť všetkému, čo žiaci napíšu. Martin sa ešte raz zahľadel do Nathanovho zošita, len aby sa uistil, že čítal správne.

10 ČAS OBJAŤ SA Bolo to tak. Za lebkou so skríženými hnátmi stál nápis: Smrť futbalistom. Martin ešte stále pozeral do zošita, keď sa Nathanove oči zdvihli a ich pohľady sa stretli. Chlapec civel na učiteľa chladno a meravo, ani nežmurkol. Bola v tom snaha o zastra- šenie. Zrejme bol zvyknutý, že ľudia mu uhýbali pohľadom, ale Martin mal s mladíkmi ako Nathan veľa skúseností. Na- miesto toho, aby sa odvrátil, hľadel Nathanovi do očí, akoby mu chcel povedať čosi veľmi dôležité. Totiž, že je stratený, zaslepený a že jeho „výtvarné dielo“ na hodine je porušením pravidiel, čo Martin nebude tolerovať. Najviac zo všetkého sa však snažil vyjadriť svojím pohľa- dom, že je tu preňho, pre Nathana Pikea. Presne tak, ako tu bol vždy pre všetkých ostatných žiakov. Nathan sklopil zrak a zahľadel sa do zošita. Martin sa pokúšal dostať pod kontrolu tep, ktorý sa mu zrýchlil, a vyzerať čo najpokojnejšie. Otočil sa a kráčal späť ku katedre. Žiaci mali pred sebou ešte desať minút samo- statnej práce. Posadil sa, vzal si pero a načiahol sa po najbližší zošit na opravovanie. Smrť futbalistom? Bolo jasné, že jeho povinnosťou je ohlásiť to vedeniu ško- ly. No čo má s tým robiť ako pedagóg? Čo ak to Nathan myslí vážne? Po tragédiách, ktoré sa odohrali v  školách na rôznych miestach krajiny, vo väčšine okresov ustanovili pravidlá na odhalenie nebezpečenstva. Ani ich stredná škola nebola vý- nimkou. Každý učiteľ a  zamestnanec školy mal dohliadať na zverenú triedu. Ak sa mu zdala istá situácia neobvyklá či správanie žiaka nezvyčajné, mal to okamžite oznámiť. Učite- lia mali navyše každý mesiac stretnutie, ktoré malo prispieť

Kapitola 1 11 k odhaleniu potenciálnych nebezpečenstiev. Záležalo im na každom žiakovi. Rizikoví boli najmä študenti, ktorí boli šika- novaní, utiahnutí, deprimovaní, samotárski, nahnevaní alebo uchvátení smrťou. A, samozrejme, študenti, ktorí sa niekomu vyhrážali násilím. Nathan Pike sa dal zaradiť do každej z týchto skupín. Po- dobne ako päť percent ďalších žiakov. Bez zreteľného dôkazu však nemohli učitelia ani vedenie školy urobiť nič. Podľa prí- ručky sa mali snažiť problémových študentov upokojiť alebo zapojiť do života školy. „Rozprávajte sa s nimi, zistite o nich viac, zaujímajte sa o  ich koníčky, o  to, ako trávia voľný čas,“ povedal riaditeľ Martinovi a ostatným učiteľom, keď spolu diskutovali o mož- ných riešeniach. „A možno by ste im mali odporučiť návštevu poradcu alebo psychológa.“ Znelo to dobre. Problémom bolo, že chlapci ako Nathan Pike o  sebe príliš veľa nehovorili. Nathan bol v  poslednom ročníku. Martin si veľmi dobre pamätal, keď začal navštevo- vať ich školu. Prvé dva roky sa obliekal konzervatívne a cel- kom sa držal. Zmena sa s ním udiala až minulý rok. V roku, keď ich stredná škola vyhrala štátne majstrovstvá v americkom futbale. Znovu sa letmo pozrel na Nathana. Stále si čmáral do zo- šita. Určite si myslí, že som si jeho dielo nevšimol. Veď inak by určite prestal alebo sa predtým snažil zakryť lebku, kosti a nápis. Nebolo to prvýkrát, čo sa Martinovi zdalo, že Nathan má vážny problém. Vzhľadom na zmenu jeho zovňajšku si ho Martin viac všímal už od začiatku školského roka. Každý deň sa počas hodiny pristavil pri jeho stole, na niečo sa ho opý- tal a dal si záležať, aby sa im stretli pohľady. Už dlhšie cítil, že chlapcovo vnútro je plné hnevu, ale dnes mal pred sebou prvýkrát aj dôkaz.

12 ČAS OBJAŤ SA Martin ticho sedel a uprene sa pozeral po triede. V čom bol dnešok iný? Prečo Nathan napísal niečo také nenávistné práve dnes? Vtom mu to došlo! John Daniels chýbal. Zrazu všetko dostalo nový rozmer. Keď tam bol John, vždy si našiel spôsob, ako poštvať spolužiakov proti Nathanovi. Trapko... odľud... doktor smrť... lúzer... Tieto označenia sa šeptom niesli k Nathanovi. Vždy, keď ich Martin započul, prísne sa pozrel na Johna a pár ďalších futbalistov v triede. „To stačí.“ Zvyčajne to bolo všetko, čo povedal. A väčši- nou to pomohlo a podpichovanie sa skončilo. No ľahkomy- seľné slová posmechu a  pohŕdania sa zabodli do adresáta. Martin si tým bol istý. Nathan nikdy nedovolil, aby John a ostatní chlapci vide- li jeho bolesť. Ignoroval posmech na svoju adresu a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Bola to pravdepodobne najlepšia odpo- veď, akú mohol dať triednym športovcom, ktorí si z neho uro- bili svoj terč. Nič im totiž nevadilo viac ako práve nevšímavosť. Platilo to predovšetkým pre Johna Danielsa. Bolo mu jedno, že si jeho tím tento rok vôbec nezaslú- žil obdiv, ktorý im ako reprezentantom školy ostatní preuka- zovali. Ich výsledky v prebiehajúcej sezóne boli najhoršie za uplynulé roky. No Johnovi a jeho spoluhráčom to bolo jedno. Boli presvedčení, že sú mimoriadni, a od ostatných vyžado- vali, aby sa k nim podľa toho aj správali. Martin o tom veľa premýšľal. Bolo to zvláštne. Zdalo sa, že sú talentovanejší než všetci ich predchodcovia na marionskej strednej škole. Hovorilo sa o nich azda viac ako o minuloroč- nom družstve, ktoré Martinov syn David priviedol k víťazstvu na štátnych majstrovstvách. Boli však arogantní a namyslení. Nedbali na slušné správanie ani na pravidlá. Martin sa počas svojej kariéry ešte nestretol s takouto náročnou skupinou.

Kapitola 1 13 Bolo len pochopiteľné, že nevyhrávali. Pri ich postoji im bol talent nanič. A mnohí rodičia chlapcov sa javili ešte horší. Zvlášť, keď Orli prehrali dva z prvých štyroch zápasov sezóny. Neustále sa sťažovali na priebeh tréningov i zápasov a, samozrejme, na prehry. Často boli nepríjemní a povýšeneckí. Dokonca sa Martinovi vyhrážali, že keď sa výsledky nezlepšia, postarajú sa o jeho prepustenie. „Čo sa stalo s  neporaziteľnosťou Orlov?“ pýtali sa ho. „Dobrý tréner by si s tým predsa poradil!“ „Možno tréner svojej práci nerozumie,“ vravievali. „Hoci- kto by mohol trénovať naše talenty a prejsť sezónou so samý- mi výhrami. Čo znamenajú všetky tie prehry?“ Nahlas diskutovali o tom, ako Martin Reynolds zlyháva, keď vedie tím Orlov od jednej prehry k  druhej. Pre rodičov žiakov marionskej strednej školy to bolo nemysliteľné. Ne- slýchané. Ako je možné, že tréner Reynolds prehral už na za- čiatku sezóny dva zápasy!? A výhry boli niekedy ešte horšie. „Reynolds, tí súperi z minulého týždňa boli čajoví,“ hod- notili silu protivníka rodičia. Keď vyhrali s  dvomi loptami v bránkovisku, domáhali sa najmenej štyroch. A potom na- sledovala dobre známa veta: „Keby môj syn hrával častejšie...“ Rodičia Martina ohovárali a podkopávali autoritu, ktorú mal na ihrisku. Nebrali ohľad na to, že minulú sezónu sa Orli stali majstrami. Bolo im jedno, že Martin bol najúspešnejším trénerom v celom štáte a so svojimi družstvami dosiahol naj- viac víťazstiev. Nik sa nezamýšľal nad tým, že polovica z mi- nuloročných šampiónov zmaturovala a odišla zo školy, takže tento rok staval tím odznova. Rodičom záležalo len na tom, či ich synovia hrali na naj- lepších postoch a  dostatočne dlhý čas v  každej hre. Či ich zavolal na ihrisko v rozhodujúcich okamihoch a či získali do štatistiky plusové body...

14 ČAS OBJAŤ SA A  jedným z  nepríjemných dôsledkov napätej situácie v tíme bolo, že na to doplácal práve Nathan. V lete prišli na sústredenie dvaja veľmi schopní quarterbackovia, ktorí mali byť tvorcami hry: Casey Parker a John Daniels. Casey bol štvrták a bol predurčený na úspech. Predchá- dzajúci rok prevažne sedel na lavičke, lebo najlepším qu- arterbackom bol David. Caseyho stredoškolská futbalová kariéra mala vyvrcholiť práve v tomto roku, keď hral za Orlov poslednú sezónu. Už od augusta dával jasne najavo, že práve on bude ústrednou postavou tímu. Vtedy však nemohol predpokladať, že John Daniels bude zmýšľať úplne rovnako. John bol tretiak, fajn chlapec. Jeho rodina kedysi býva- la v dome na rovnakej ulici ako Martin a jeho žena Ema. Pred dvomi rokmi sa však Danielsovci rozviedli. John sa odsťahoval s  mamou do bytového komplexu a  jeho otec odišiel do New Jersey, kde mal športovú reláciu v miest- nom rádiu. Záležitosti okolo rozvodu boli priam nechutné. A John sa stal obeťou situácie. Martina striaslo. Ako blízko boli s  Emou k  tomu, aby skončili rovnako? Vďaka Bohu, tie dni boli už za nimi. No pre Johna Danielsa to bolo stále veľmi živé. John sa najprv obrátil na Martina, ktorý bol preňho akousi otcovskou postavou a nebol na druhom konci krajiny. Martin nikdy nezabudne na otázku, ktorú mu vtedy položil: „Myslíte, že ma má otec stále rád?“ Chlapec mal viac ako stoosemdesiat centimetrov, bol to takmer muž. No v  tej chvíli kládol otázku sedemročné- ho chlapca, ktorý sa potreboval uistiť, že otcovi, na ktorého sa celý život spoliehal a  ktorý sa od nich zrazu odsťahoval a opustil ho, na ňom ešte záleží. Martin robil všetko pre to, aby dodal Johnovi potrebnú is- totu, no postupom času sa chlapec stal zamĺknutý a nevrlý.

Kapitola 1 15 Oveľa viac času trávil v posilňovni a na ihrisku, aby si zlepšil svoje schopnosti. Po skončení letného sústredenia bolo jasné, že John sa stane hlavným quarterbackom. Hneď nato si dohodol stretnu- tie s Martinom otec Caseyho Parkera Chuck. „Počujte, tréner,“ prevravel s pulzujúcimi žilami na spán- koch, „dopočul som sa, že môj syn prišiel o  hlavné miesto v zostave.“ „Áno, je to tak,“ povedal Martin s povzdychom. Muž pred ním vyprskol pár nadávok a  potom sa domá- hal vysvetlenia. Martinova odpoveď bola jednoduchá. Casey je dobrý rozohrávač so zlým prístupom. John je síce mladší, zato talentovanejší a nechá si poradiť. Preto je lepšou voľbou. „Ale môj syn nemôže byť náhradník!“ kričal Caseyho otec celý červený. „Plánovali sme to predsa už dlho! Je štvr- ták a tento rok nebude sedieť na lavičke. A že má zlý prístup? Hľadajte za tým jeho oduševnenie a zápal. Zmierte sa s tým.“ Našťastie Martin si na stretnutie zavolal aj jedného zo svojich asistentov. Vedel, že pri všetkých tých obvineniach a  útokoch si bude musieť dávať pozor na slová. A  tak tam spolu s asistentom sedeli a čakali, čo Chuck Parker povie. S  prísnym pohľadom pokračoval: „O  môjho syna majú záujem minimálne tri iné tímy v okolí. Uvažujeme, že pre- stúpi na inú školu. Pôjde tam, kde s ním budú zaobchádzať férovo!“ Martin sa ovládol, aby neprevrátil oči. „Chuck, váš syn má problém so správaním. Veľký problém. Ak majú oňho záujem iní tréneri, je to preto, že s ním zatiaľ nepracovali.“ Martin sa na Chucka Parkera prísne pozrel. „O čo vám ide?“ „Ja vám poviem, o čo mi ide, trénerko!“ hrozivo ukázal na Martina Chuck a pokračoval: „Nie ste oddaný hráčom. A od- danosť je v športe všetkým.“ To povedal človek, ktorého syn chcel zmeniť dres a pre- stúpiť na inú školu. Ako sa ukázalo, Casey Parker v  škole

16 ČAS OBJAŤ SA napokon zostal. Presunul sa na miesto running backa, kde mal dostávať prihrávky od vlastného quarterbacka a  bloko- vať súperovho, aby nemohol nahrávať, a miesto quarterbacka prenechal Johnovi. No Caseyho otec týždeň čo týždeň pokra- čoval v útokoch na trénera. Casey sa preto cítil trápne. Zá- roveň ho to však viedlo k  väčšiemu úsiliu, aby sa vyrovnal svojmu konkurentovi na ihrisku. Zdalo sa, že John bol vďačný za uznanie, ktoré mu preja- voval o rok starší Casey. Spoločne začali tráviť väčšinu voľné- ho času. Onedlho sa na Johnovi objavili prvé zmeny. Vytratila sa jeho plachosť a vážnosť, s ktorou prichádzal za Martinom, aby sa porozprával. Zároveň prestal byť milý na Nathana Pi- kea a ostatných spolužiakov a prestal sa líšiť od väčšiny hrá- čov, ktorí si pyšne vykračovali po areáli školy. Treba povedať, že Nathanov život sa udalosťami okolo obsadenia postu quarterbacka zhoršil. Kým predtým ho as- poň jeden hráč futbalu bral vážne, teraz nemal medzi nimi ani jedného spojenca. Martin nedávno započul rozhovor dvoch učiteľov. „Koľko futbalistov treba na odkrútenie žiarovky?“ „Netuším.“ „Jedného. Bude ju držať, kým sa svet nezačne točiť okolo neho.“ Po nociach občas premýšľal, prečo vôbec stráca čas fut- balom. Zvlášť, keď mnohí hráči spôsobujú v  škole svojou nadradenosťou odcudzenie takých študentov, ako napríklad Nathan Pike. Študentov, ktorí možno občas vybuchnú a dô- sledky ich zlého postavenia a  nízkeho sebavedomia bude musieť znášať celá škola. Čo na tom, že Martinovi zverenci vedia hádzať loptu a rýchlo behať po ihrisku? Ak skončia školu bez toho, aby sa naučili súcitu a vybudovali si charakter, aký to malo zmysel? Martin dostával za trénovanie futbalového tímu prípla- tok tritisícsto dolárov ročne. Raz si vypočítal, že sú to asi dva

Kapitola 1 17 doláre na hodinu. Bolo jasné, že futbalistom sa nevenuje pre peniaze. Pozrel sa na hodiny. Žiakom zostávali na prácu ešte tri minúty. Mysľou mu bežali obrazy z rôznych sezón a zápasov. Pre- čo sa venuje futbalu? Nebolo to pre jeho ego. Ako quarter- backovi tímu Michiganskej univerzity sa mu počas štúdia dostalo viac uznania a obdivu, než iní dosiahnu za celý život. Nebol trénerom preto, aby sa tým pýšil. Pravda bola inde. Akoby sa narodil kvôli dvom veciam: futbalu... a učeniu stredoškolákov. A  trénovanie bolo najlepším spôsobom, ako skĺbiť tieto dve potešenia. Až doposiaľ to fungovalo, no zrazu to prestalo ísť. Zdalo sa mu to absurdné. Akoby sa športový svet zbláznil. Martin sa zhlboka nadýchol a postavil sa, pomaly vystie- rajúc koleno, v ktorom občas cítil dôsledky starého zranenia z  futbalu. Prešiel k  tabuli, na ktorú asi desať minút kreslil a  podrobne vysvetľoval výživové hodnoty niektorých potra- vín. Potom žiakom zadal domácu úlohu. Po celý čas však myslel len na jediné: Nathana Pikea. Kde sa v takom dobrom chlapcovi vzalo toľko hnevu a ne- návisti? Bol všetkému na vine John Daniels? Bolo ego Johna a  ostatných hráčov také nafúknuté, že nedokázali spoluna- žívať s nikým, kto sa od nich líšil? A čo slová, ktoré Nathan načmáral do zošita? Smrť futbalistom. Myslel to vážne? Ak áno, čo by mal Martin urobiť? Školy typu marionskej strednej si zakladali na bezpeč- nosti prostredia väčšinovej Ameriky. Väčšinou nemali ani detektor kovov, neprezerali sa školské tašky a neboli v nich nainštalované kamery, ktoré by mohli zaznamenať podozri- vé správanie. Áno, v  škole fungoval bezpečnostný program a Nathan bol v rámci neho označený za problémového žiaka. Každý, kto ho poznal, bol voči nemu ostražitý. No čo ak to nestačilo?

18 ČAS OBJAŤ SA Martinovi zovrelo žalúdok a sťažka preglgol. Chýbali mu odpovede. Vedel však, že okrem známkovania prác študen- tov, zadávania výsledkov do počítača, poobedného tréningu či stretnutia s  podráždenými rodičmi pri postranných čia- rach si bude musieť pohovoriť s  riaditeľom o  Nathanovej kresbe. Okolo ôsmej večer nastúpil do auta, usadil sa a  otvo- ril obálku, ktorú našiel v  poštovom priečinku tesne pred tréningom. List sa začínal slovami: „Žiadame rezignáciu trénera Mar- tina Reynoldsa...“ Zhlboka sa nadýchol. Čo to, dokelu, znamená? A ako čítal ďalej, čoraz viac sa mu sťahoval žalúdok. „Tréner Reynolds nie je morálnou autoritou, ktorú naša mládež potrebuje. Vie, že niektorí z hráčov pijú alkohol a zú- častňujú sa nelegálnych automobilových pretekov. Vie to, ale nič s tým nerobí. Preto požadujeme, aby odstúpil alebo bol odvolaný. Ak nebudú podniknuté náležité kroky, budeme o tom informovať médiá.“ Martin sťažka vydýchol. Na liste chýbal podpis. Kópiu mal dostať športový riaditeľ, riaditeľ školy a traja predstavite- lia okresnej školskej správy. Kto mohol čosi také napísať? A  o  čom vlastne hovoria? Martin silno zovrel volant a zatlačil sa do sedadla. Potom si spomenul. Keď sa v auguste začalo letné sústredenie, objavi- li sa chýry, že pár hráčov sa opilo a preháňalo na autách. No boli to len chýry. A Martin s tým nemohol nič urobiť. Naklonil sa dopredu. Keď sa vtedy o  tom dozvedel, po- riadne sa naštval. Priamo sa na to opýtal hráčov, ale kaž- dý poprel, že by niečo také spravil. Nič iné Martin nemohol robiť. Podľa školských pravidiel sa fámy nemali brať vážne. Potrebný bol dôkaz o porušení poriadku. Nie je pre hráčov morálnou autoritou?

Kapitola 1 19 Martinovi sa roztriasli ruky. Otočil sa a  cez pravé plece sledoval vchod do školy. Bolo mu jasné, že športový riaditeľ nebude brať anonymný list vážne. No čo ak predsa... Športový riaditeľ, zlostný človek s komplexom menejcen- nosti, bol v škole nový. A z jeho postoja akoby sršala túžba po odplate namierená voči kresťanom. Prijali ho pred rokom, aby nahradil Raya Lemminga, impozantného muža, ktorého srdce a duša patrili všetkým trénerom a športovcom. Ray bol taký zapálený pre šport v škole, že sa stal priam miestnym inventárom. Minulý rok však odišiel do dôchod- ku, aby sa viac venoval rodine. Väčšine trénerov sa zdalo, že spolu s ním odchádza do dôchodku aj športové srdce školy. A potvrdilo sa to po nástupe Hermana Lutza na post športo- vého riaditeľa. Martin si zhlboka vzdychol. Urobil by čokoľvek, aby nového riaditeľa podporil, ale ten už medzičasom prepustil plaveckého trénera, pretože sa naňho sťažoval nejaký rodič. Čo ak vezme vážne aj tento list? Ostatní tréneri vnímali Lutza ako človeka, ktorý na prácu riaditeľa nedorástol. Jeden z nich to vyjadril: „Úplne stačí, aby sa rodič začal vyhrážať, že pôjde za Lutzovým nadriadeným, a  Lutz urobí všetko, čo bude nespokojenec od neho žiadať.“ Aj keby to malo znamenať prepustenie trénera. Martinova hlava sa pomaly zosunula na volant. Nathan Pike... Vyhrážky smrťou futbalistom... Zmena v  správaní Johna Danielsa... Postoj jeho zverencov... Sťažnosti rodičov... Nevysvetliteľné prehry na začiatku sezóny... A teraz toto! Martin sa cítil, akoby mal osemdesiat rokov. Čo by ro- bil Emin otec, ktorý bol trénerom celý život? Táto otázka na chvíľu zastavila tok jeho myšlienok. Do školy prišiel pred tri- nástimi hodinami, no až teraz mohol urobiť to, po čom túžil zo všetkého najviac. To, na čo sa každý deň tak tešil.

20 ČAS OBJAŤ SA Prísť domov, otvoriť dvere domu, o ktorý takmer prišiel, a  vziať do náruče ženu, ktorú miluje viac než život. Ženu, ktorej modré oči priam tancovali a ktorej hrejivé objatie po- stupne zmazávalo kúsky ich bolestnej minulosti. Ženu, ktorá ho každý deň povzbudzovala a napĺňala jeho srdce, keď už nevládal ani učiť, ani trénovať. Ženu, od ktorej takmer odišiel. Svoju drahocennú Emu.

Kapitola 2 Prišlo to vo chvíli, keď Ema písala perex k článku do no- vého čísla časopisu. Medzi treťou a štvrtou vetou jej prsty zrazu zmeraveli na klávesnici a v jej mysli sa začali rodiť otázky. Je to pravda? Sú opäť spolu? Naozaj sa im podarilo vyhnúť rozvodu – a do- konca bez toho, aby deti zistili, ako blízko k nemu boli? Ema skĺzla pohľadom z obrazovky počítača na poličku nad stolom, kde bola zarámovaná nová fotografia. Urobila ju ich čerstvo vydatá dcéra Nikol počas rodinného softbalové- ho zápasu, ktorý sa uskutočnil počas prvého septembrové- ho víkendu. Na obrázku bola Ema spoločne s Martinom. Stáli na tribúne v objatí a vyzerali šťastní, akoby vždy prežívali len ozajstnú lásku. „Ste nádherní,“ povedala vtedy Nikol. „Každým rokom zamilovanejší.“ Ema hľadela na fotografiu a  v  ušiach jej ako zvonkohra zneli dcérine slová. Navonok naozaj nič nenaznačovalo, ako blízko boli nedávno rozvodu. Ako sa takmer vzdali dvadsať- dvaročného manželstva. No keď skúmala fotografiu pozornejšie, silno precítila, čo všetko to stálo. Mali to zapísané hlboko v  očiach, kam dovideli len oni dvaja s Martinom. Zračila sa v nich láska dvoch bojovníkov, ktorí to zvládli. Láska preskúšaná a posilnená. Láska, ktorá ich priviedla k  studenej a  tmavej priepasti, na ktorej okraji boli obrnení voči bolesti a pripravení skočiť. Láska, ktorá ich

22 ČAS OBJAŤ SA v poslednej chvíli schytila za goliere a priviedla späť na bez- pečnú pastvu. Nikol, samozrejme, o ničom netušila. Žiadne z ich detí nič nevedelo. Ani David, osemnásťročný prvák na vysokej škole. A  už vôbec nie ich najmladší syn Sam. Vo svojich jedenás- tich rokoch nemal ani len potuchy, ako blízko boli s Martinom k tomu, aby sa rozišli. Pozrela sa na kalendár. Pred rokom o takomto čase plá- novali rozvod. Potom však Nikol a Michael oznámili svoje zásnuby, čo ich plány posunulo. Nakoniec sa rozhodli ozná- miť svoj úmysel deťom potom, ako sa Nikol a Michael vrátia zo svadobnej cesty. Ema sa zachvela. Ak by sa s Martinom rozviedli, deti by sa z toho možno nikdy nespamätali. Predovšetkým idealistic- ká Nikol, ktorá celým srdcom verila v ozajstnú lásku. Och, zlatko, keby si len vedela... No napokon sa všetko udialo tak, ako o tom Nikol sníva- la. Boli spolu s Martinom – a ľúbili sa. Ema sa často musela uštipnúť, aby sa uistila, že je to pravda, že ona a Martin napokon nepodali žiadosť o rozvod a nemuseli o tom ani povedať deťom. Nehádali sa, neignoro- vali sa ani nemali sklony k nevere. Prežili. Vytrvali. A nielen to. Boli šťastní. Najšťastnejší od chvíle, keď si navzájom povedali áno. To, čo iné páry rozdelí, ich – vďaka Božej milosti – posilnilo. Jedného dňa, keď nadí- de správny čas, povedia deťom, čo sa takmer stalo. Azda ich to tiež posilní. Ema sa pohľadom opäť vrátila za obrazovku. Článok bol o tom, čo vyvieralo priamo z jej srdca: Tréneri mládeže v Amerike – druh pred vyhynutím. Celoštátny časo- pis mal novú šéfredaktorku, ktorá od Emy kupovala väčšinu jej výtvorov. Žena s veľkým zmyslom pre situáciu v americ- kých rodinách. V septembri spoločne diskutovali o možných

Kapitola 2 23 témach. Na nápad venovať sa mládežníckym trénerom prišla práve šéfredaktorka. „Krajina je posadnutá športom,“ povedala. „No mám in- dície, že všetci kvalitní tréneri sa rozhodli skončiť. Možno je načase, aby sme zistili prečo.“ Ema sa vtedy takmer nahlas rozosmiala. Ak má niekto úprimne písať o bolesti a utrpení športových trénerov, ktorí sa venujú mládeži, bola to určite ona. Jej otec bol trénerom celý život. Spolu s Martinovým otcom hrávali spolu vo futba- lovom tíme Vlčiakov na Michiganskej univerzite. A v tom is- tom tíme strávil svoje vysokoškolské roky neskôr aj Martin, prv než sa začal venovať tomu, pre čo bol hádam stvorený – trénovaniu. Emin život sa točil okolo športových sezón. Po dvadsiatich rokoch strávených po Martinovom boku mohla urobiť pokojne viac, než len napísať o trénerstve článok do časopisu. Mohla napísať knihu. A opísala by v nej všetko – rodičov sťažujúcich sa na dĺžku času, ktorý ich deti trávia na ihrisku, hráčov ignorujúcich trénerov dôraz na zodpovednosť a charakter, nereálne očakávania, kritiku po skončení zápasu či nadávky z tribún. Nechýbala by zmienka o  vykonštruovaných obvine- niach založených na klebetách, ktorých jediným cieľom bolo znemožniť trénera a prinútiť ho odísť. Bolo jedno, že Martin usporadúval opekačky na ich dvore alebo za vlastné kupoval chlapcom raňajky po sobotných tréningoch. Vždy sa to napokon zvrhlo na jediné: vyhrávaj, inak poletíš. Bolo len prirodzené, že tréneri jeden po druhom odchádzali. Emino srdce sa rozcitlivelo. Ešte stále bolo dosť hráčov, ktorí mali z hry radosť, a nemálo rodičov, ktorí Martinovi po ťažkom zápase poďakovali osobne alebo poštou. Keby nie

24 ČAS OBJAŤ SA ich, asi by na trénerských postoch nezostalo príliš veľa ľudí, ako bol Martin. Väčšina hráčov na marionskej strednej škole vynakladala veľké úsilie nielen pri štúdiu, ale aj počas trénin- gov či zápasov. Mnohí ešte stále preukazovali rešpekt a vďa- ka usilovnosti a vytrvalosti dosahovali dobré výsledky. Mnohí oceňovali pikniky u Reynoldsovcov a čas a zanietenie, ktoré Martin venoval každej sezóne a každému hráčovi. Mnohí po skončení strednej školy išli študovať a našli si dobrú prácu, no aj po rokoch zatelefonovali Reynoldsovcom domov a v te- lefóne sa ozvalo: „Je tréner doma?“ Kedysi boli takí takmer všetci. Čo sa stalo, že sú na ústupe? „Áno,“ povedala Ema šéfredaktorke, „veľmi rada o  tom napíšem.“ Pár týždňov strávila rozhovormi s  úspešnými trénermi, ktorí sa v  uplynulých rokoch rozhodli ukončiť kariéru pre problémy, ktoré sužovali aj Martina a v dôsledku ktorých pri- chádzal domov často zničený a unavený. Vchodové dvere sa otvorili a Ema počula, ako Martin pri ich zatváraní vzdychol. Chodbou sa rozľahli jeho kroky. Nie pevné a čerstvé kroky jari či leta, ale smutné a ťažkopádne kroky nevydarenej sezóny. „Som v pracovni.“ Ema sa otočila od počítača a čakala. Martin vkĺzol do izby a oprel sa o zárubňu. Ich pohľady sa stretli. Natiahol k nej ruku so zloženým papierom. Vstala, vzala papier a opýtala sa ho: „Ťažký deň?“ „Prečítaj si,“ odpovedal jej. Ema sa znova posadila, otvorila list a začala čítať. Srdce sa jej zastavilo. Chceli, aby Martin odstúpil. Čo im preskoči- lo?! Nestačilo vari, že ho prenasledovali každý deň? O čo tým rodičom ide? Zložila list a hodila ho na stôl. Potom pristúpi- la k Martinovi, objala ho a pošepkala mu: „Tak veľmi ma to mrzí, miláčik.“

Kapitola 2 25 Pritiahol si ju bližšie a objal ju presne ako v deň, keď sa zosobášili. Ema si to radostne vychutnávala. Cítila Martinove silné ramená a vôňu jeho kolínskej. Vnímala, ako sa navzá- jom posilňovali. Bol to muž, do ktorého sa zamilovala. Ten istý, ktorého takmer nechala odísť. Martin sa vystrel a zahľadel sa na ňu. „Netreba sa ničoho báť,“ pošepol jej, naklonil sa a pobozkal ju. Ema pocítila v duši vlnu neistoty. „V liste sa hovorí, že ho poslali aj Hermanovi Lutzovi. Športoví riaditelia radi vyha- dzujú trénerov, keď sa na nich rodičia sťažujú.“ „Tentoraz nie,“ pokrčil Martin plecami. „Lutz vie, aký som.“ „Ray Lemming ťa poznal zo všetkých najlepšie,“ povedala Ema nežne. „Z Hermana Lutza mám však nepríjemný pocit.“ „Lutz sa za mňa postaví,“ ozval sa Martin po chvíli. „Kaž- dý vie, že by som svojim hráčom nikdy netoleroval ani alko- hol, ani... Čo to bolo?“ „Nelegálne automobilové preteky.“ „Presne, preteky… To hádam nie.“ Zavrtel hlavou. „Jeden či dvaja rodičia sa budú vždy sťažovať. Aj keby sme vyhrali každý zápas.“ Ema to nechcela príliš rozoberať. „Boh o tom vie.“ Martin žmurkol. „Čo to znamená v tomto prípade?“ „Znamená to, že Boh bude stáť za tebou. Bez ohľadu na to, kto z ľudí sa za teba postaví a kto nie.“ „Znieš ustarane.“ „To nie, len ma znepokojuje ten list.“ Martin sa oprel o  stenu, sňal si šiltovku a  hodil ju na kreslo. „Kde je Sam?“ „Vo svojej izbe.“ Ich najmladší syn bol šiestak. Počas uplynulých dní mal pár telefonátov s dievčatami. „Viac sa venoval iným veciam

26 ČAS OBJAŤ SA než škole,“ poznamenala Ema. „Má čo robiť, aby dnes dokon- čil úlohy pred desiatou.“ „Tak preto je v jeho izbe také ticho.“ Martin uvoľnil ruku, ktorou držal Emu okolo pása, a končekmi prstov jej prešiel po tvári, pohladiac ju po lícnych kostiach. „Nemalo by to byť takto.“ Keď Ema pocítila dotyk jeho ruky na tvári, po chrbte jej prebehli zimomriavky. „Trénerstvo?“ Prikývol. „Minulý rok sme vyhrali štátne majstrovstvá.“ Znel unavene a v očiach sa mu zračil smútok. „Čo odo mňa chcú?“ „Neviem.“ Ema sa naňho chvíľu pozerala a potom sa do- tkla bradou jeho hrude. „Viem však, čo potrebuješ ty.“ „A čo také?“ opýtal sa Martin príjemným hlasom. „Tanečnú lekciu.“ Ema pocítila vo svojich očiach iskričky. „Tanečnú lekciu? Aby som mohol v  piatok večer budiť pohoršenie?“ „Nie, blázonko,“ zľahka doňho strčila. „Prestaň už mys- lieť na futbal.“ Preplietla svoje prsty s jeho a jemne ho v rytme valčíka potiahla k sebe a potom zas naspäť k stene. „Hovo- rím o nás.“ Martin nečujne zastonal. „Ale, Ema... Všetko, len nie tanec. Nezabúdaj, že nemám hudobný sluch. A už vôbec sa neviem trafiť do rytmu.“ V tesnom objatí ho tanečným krokom viedla doprostred izby. „Zatancuj si so mnou na móle.“ Znela prosebne a jem- ne našpúlila ústa. Presne ako Nikol, keď niečo veľmi chcela. Martinovi poklesli plecia, ale v jeho očiach bolo vidieť is- kierku, ktorá tam predtým nebola. „Tancovanie na móle je niečo iné. Cvrčky, vŕzgajúce dosky a šum vetra ponad hladinu jazera. Na takú hudbu by som tancovať vedel.“ Obkrútil oko- lo nej ruky. „Ale, Ema, prosím... Nenúť ma chodiť na tanečné lekcie.“ Ema však už vyhrala. S  úsmevom zodvihla ukazovák a ďobla do Martina. „Počkaj.“ Podišla k svojmu stolu a vzala

Kapitola 2 27 výstrižok z novín, ktorý si pripravila. „Pozri sa. Na strednej škole robia kurzy.“ Nežne zagúľal očami a pozrel sa na nadpis. „Tanečná sála pre seniorov?“ Dal si ruky vbok a zdvihol obočie. „Nielenže zo seba urobím pajáca, ale ešte aj pred ľuďmi, ktorí sú raz takí starí ako ja.“ Mierne sa zaklonil. „Ema, prosím...“ Ukázala na malé písmenká. „Od štyridsať rokov, Martin. Píše sa to tam.“ „Vari ešte nie sme takí starí.“ Teraz sa s ňou hral, presne ako vtedy, keď bola maturantka a on, vysokoškolák a hviezda futbalového mužstva, ktorého poznala ako rodinného priate- ľa, s ňou chcel začať chodiť. Bola vtedy prekvapená, že si zo všetkých ľudí na svete vybral práve ju. Z  úst jej vykĺzol chichot a  znova sa k  nemu pritúlila. „Veru, ešte nie sme takí starí.“ „Nie.“ Jeho ústa zostali na chvíľku otvorené. Potom uká- zal na ňu a na seba. „Koľko máme vlastne rokov?“ „Ja štyridsaťjeden a ty štyridsaťpäť.“ „Štyridsaťpäť?“ zahundral, akoby to bolo niečo príšerné. „Áno, štyridsaťpäť.“ „Naozaj?“ Vzal si novinový výstrižok a znovu začal čítať. „Naozaj.“ „Nuž tak potom...“ Papier plachtil na zem. Teraz ju vzal za ruku on a odtancoval s ňou k dverám. „Myslím si, že je čas začať sa učiť tancovať.“ Martin ich viedol z pracovne na chodbu. „Takže seniori, hej?“ „Áno.“ Ema milovala chvíle, keď mala pocit, že im srd- cia s Martinom bijú rovnako. Cez chodbu sa pretancovali do kuchyne. „Ale nemyslíš si, že som starý, však?“ Ako to Martin po- vedal, zaplietli sa mu nohy a pri páde dozadu stiahol na seba aj Emu. Spoločne sa zosunuli popri stene a zostali ležať pre- pletení na zemi.

28 ČAS OBJAŤ SA Chvíľku na seba prekvapene pozerali. Keď bolo jasné, že sa nikomu nič nestalo, obaja vybuchli do hurónskeho smiechu. „Nie, Martin...“ V záchvate smiechu sa Ema prekopŕcla bližšie k nemu. „Neboj sa, nemyslím si, že si starý.“ „Dobre.“ Smial sa dokonca ešte viac ako ona. Tak veľmi, až sa mu v očiach objavili slzy. „To by som nechcel.“ „No potrebuješ sa naučiť tancovať.“ „Zjavne áno.“ Teraz sa smial ešte hlasnejšie. „Spomenul som si, ako si...“ snažil sa nabrať dych, „... ako si spadla na schodoch v Morskom svete.“ „Veru.“ Od smiechu ju bolelo brucho. „Naozaj som si vte- dy mala radšej sadnúť.“ „Nikdy nezabudnem na tie prekvapené tulene.“ Martin napodobňoval, ako mohutné zvieratá kývali hlavami smerom k Eme. „Prestaň...“ Ema lapala po dychu. „Zabiješ ma.“ „Ľudia načahovali ruky a nohy, aby ťa zastavili...“ Martin sa posadil a lakte si oprel o kolená. Ema sa uvoľnila a  konečne sa jej podarilo zhlboka na- dýchnuť. „My sme teda dvojka...“ Martin sa postavil a oprel sa o stenu. „Funguje to.“ Na- čiahol ruky a pomohol na nohy Eme. „Čo?“ Jej srdce sa teraz cítilo ľahko ako v letnom vánku. Bolo príjemné zasmiať sa, váľať sa po zemi a trocha sa s Mar- tinom uvoľniť. „Viem, že si teraz o mne nemyslíš, že som starý.“ Chytili sa za ruky a vošli do kuchyne. „To teda nie.“ „Hladný, to áno...“ Pomasíroval si zadok. „Ale starý nie.“

Obsah Kapitola 1. ........................................................................... 9 Kapitola 2. ......................................................................... 21 Kapitola 3. ......................................................................... 29 Kapitola 4. ......................................................................... 37 Kapitola 5. ......................................................................... 45 Kapitola 6. ......................................................................... 54 Kapitola 7. ......................................................................... 61 Kapitola 8. ......................................................................... 74 Kapitola 9. ......................................................................... 85 Kapitola 10........................................................................ 96 Kapitola 11...................................................................... 109 Kapitola 12...................................................................... 118 Kapitola 13...................................................................... 126 Kapitola 14...................................................................... 139 Kapitola 15...................................................................... 145 Kapitola 16...................................................................... 160 Kapitola 17...................................................................... 172 Kapitola 18...................................................................... 181 Kapitola 19...................................................................... 193 Kapitola 20...................................................................... 198 Kapitola 21...................................................................... 211 Kapitola 22...................................................................... 227 Kapitola 23...................................................................... 237

Kapitola 24...................................................................... 244 Kapitola 25...................................................................... 256 Kapitola 26...................................................................... 269 Kapitola 27...................................................................... 281 Kapitola 28...................................................................... 294 Kapitola 29...................................................................... 307 Kapitola 30...................................................................... 320 Autorská poznámka........................................................ 331 Slovo čitateľom................................................................ 333

Karen Kingsburyová Preklad Miroslav Danihel Jazyková redakcia Tomáš Mikolaj Technická redakcia Miroslav Priehradný Foto na obálke www.shutterstock.com Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-210-5