Cheri zázrak z ulice

Cheri Cheri Ann Petersová Skutočný príbeh z á zrak z uliCe

2

3

Preložené z anglického originálu Miracle from the streets vydaného v roku 1997 vydavateľstvom Pacific Press Publishing Association, Nampa, Idaho (Canada). © Pacific Press Publishing Association 1997 Translation © Advent Orion, 2003 Illustration © Stanislav Bielik, 2003 ISBN 978-80-8071-208-2

CHERI Cheri Ann Petersová Skutočný príbeh Z Á ZRAK Z ULICE

Túto knihu venujem Bohu, ktorého ničím nepodmienená láska robí dodnes v mojom živote zázraky, a Bradovi a Jacqi – rodine, ktorú mi dal.

7 Úvod Možno nebudeš veriť, že túto knihu napísala žena, ktorá ako školopovinné dievča takmer nevedela čítať. Od svojich trinástich do dvadsiatich troch rokov žila Cheri Pe- tersová na ulici. Matka nechcela, aby sa narodila, preto ju nemala rada a odmietala ju. Otec ju sexuálne zneužíval. Keď sa jej rodi- čia zbavili, cestu životom si musela kliesniť medzi bezdomovcami a narkomanmi. Stále hľadala niekoho, komu by mohla dôverovať a s kým by sa cítila v bezpečí. Nechcela sa vzdať myšlienky, že nie- kto taký predsa len existuje a raz ho stretne aj ona... Okolnosti života boli však voči nej kruté a nemilosrdné. Vo svo- jom rozprávaní nič neprikrášľuje. Je to skutočný príbeh o tom, čo znamená potĺkať sa mestom, zháňať si každý deň drogy a niekoho, kto by jej poskytol strechu nad hlavou. A pritom žiť v ustavičnom strachu. Zázrak nezažiješ každý deň. Ak však vo svojom živote stretneš pravú, nepodmienenú lásku, ktorou nás Boh miluje, prežil si ho. Taký zázrak sa stal aj v živote Cheri.

8

Prológ „Počula som, že píšeš kni- hu,“ vyprskla zlostne matka môjho otca do telefónu. „Áno,“ odpovedala som a srdce sa mi rozbúchalo. „Nech ti ani nenapadne pí- sať o  nás! Dúfam, že nepíšeš o tom, čo si tu prežila!?“ „No, vlastne, ja...“ „Narobíš nám hanbu. Dva- násťročná, a tehotná... Tvoj sta- rý otec a ja sme vtedy všetkým hovorili, že si dostala nejakú detskú infekciu. Viem, že aj tak nám nikto neveril. My sme ťa nechceli. Volala som vtedy tvoj- mu otcovi a povedala som mu, aby nám sem viac neposielal žiadneho z  tých svojich nepo- darených pankhartov!“ Ach, Pane, pomôž! „Nie, v  knihe vás nespomí- nam. Vlastne, na nič sa nepa- mätám. Snažím sa zabudnúť aj na smrť dvojičiek a na všetko okolo toho.“ V mysli sa mi au- tomaticky vynorili všetky za- budnuté scény. „Chceš vedieť, prečo som bola taká? Pretože od narodenia som bola psy- chicky aj sexuálne zneužívaná.

10 Myslíš si, že dievča z normálnej, milujúcej rodiny by skončilo te- hotné v dvanástich?“ „S tým ja nič nemám. To ma nezaujíma.“ „Ale ja...“ „Ale ja chcem, aby ti bolo jasné, že nesmieš pošpiniť moje dob- ré meno.“ Hlas sa jej triasol od hnevu. „A ešte niečo. Starý otec ťa nikdy nemal rád! To on vymyslel, ako ťa odlifrovať domov.“ Dosť, prosím, už dosť! kričal môj vnútorný hlas. „Znovu a znovu mi opakoval, že sa nemôže dočkať, kedy už konečne vypadneš z jeho domu,“ vyhlásila víťazoslávne. Jemu predsa na mne záležalo!! Prosím, povedz, že ma mal rád! Môj starý otec, jeden z mála milých dospelých ľudí môjho det- stva, ma raz vzal na ryby. Posadil ma na teplý kameň a rozprával mi o rybárčení, o prírode a o živote. Ale ostré slová starej mamy rozmazali moje spomienky ako obraz namaľovaný vodovými far- bami. Jasné farby zmizli, zostala len špinavá šeď. Stará mama prerušila ticho: „Tvrdíš, že ťa otec zneužíval? Ak ti niečo urobil, tak len preto, že mal veľmi zníženú činnosť štítnej žľazy. Uvedomoval si, že môže aj zomrieť, preto začal veľa piť, ne- chutilo mu jesť a prestal sa kontrolovať.“ Môže tomu ako bývala zdravotná sestra naozaj veriť? „Nepíšem preto, aby som niekomu pošpinila česť, ani aby som obhajovala svoju nevinnosť. Máš pravdu. Bola som ,špina‘. Ale taká je väčšina z nás. Píšem túto knihu preto, aby som všetkým ,špinavým‘ oznámila úžasnú vec: Boh o tebe vie všetko, a napriek tomu ťa má stále rád! Chce ťa uzdraviť. Chce ti dať nový život, nie- len niečo zaplátať alebo opraviť. Chce ti dať nádej a budúcnosť. Táto kniha chce svetu povedať, že môj Boh miluje aj nepodare- ných pankhartov.“ Zložila som.

11

12

1. kapitola V  jednej elegantnej reštau- rácii som prvý raz v živote vide- la pokope 86 tisíc dolárov. „Prečo tu nie sú aj iní zákaz- níci?“ spýtala som sa, keď sme vošli dnu. „Celé horné poschodie je re- zervované len pre nás,“ vysvet- ľoval Max. Reštaurácia ožiarená bli- kajúcimi svetlami zátoky San Francisca bola celá plyšová. Na zemi boli ručne tkané koberce s náročným motívom a na sto- loch krehké krištáľové pohá- re na víno. Každý stôl zdobili exotické kvety naaranžované do tmavozelených listov. Na svietnikoch zo slonoviny bli- kalo mäkké svetlo, ktoré sa od- rážalo od krištáľových pohárov a strieborných príborov. Medzi týmto prepychovým zariadením bola položená oby- čajná cestovná taška plná biele- ho prášku – asi 2,5 kg kokaínu, ktorý sme s  Maxom priniesli z Los Angeles. Nervózne som sa pohrávala s vreckovkou. Čo tu vlastne robíme?

14 Stratila som chuť na lákavo pripravenú zeleninovú misu, ktorá stála predo mnou. Prekrížila som si nohy pod stolom, odsunula tanier bokom a snažila sa tváriť prirodzene. Do miestnosti vstú- pili ďalší muži. Ich vtipné poznámky boli celkom milé. Cítila som napätie. Hádam tu nebudeme predávať drogy?! Srdce sa mi silno rozbúchalo. Čo tu vlastne robím? Čašníci nás zažalujú. Čapnú nás tu. Každú chvíľu sem môže vtrhnúť polícia. Budú si myslieť, že aj ja sa v tom ve- ziem. Ak nás chytia, zavrú ma, možno na doživotie. Ak sa však obchod nepodarí, bude ešte horšie. Ostatní díleri nás kvôli toľkým drogám určite zabijú. Zrazu som si uvedomila, že som sa ocitla v slepej uličke. Bol to úplne iný svet. Sledovala som, ako dvaja muži, ktorých Max nazval chemik- mi, prišli s kufríkmi rôznych chemikálií. Na vedľajší stôl s dô- kladnou precíznosťou vyložili množstvo skúmaviek, odmeriek a ďalšieho príslušenstva na testovanie drog. S vyvalenými očami som sledovala chemický proces, ktorým testovali kokaín. Boli to biznismeni a zároveň profesionálni chemici. Vo svojej práci sa vyznali. „Je to takmer čisté. Skutočne dobrý úlovok,“ premýšľal nahlas ten vyšší, keď dal niekoľko zrniek kokaínu a nejaké chemikálie do testovacej skúmavky a farba sa začala meniť na zlatohnedú. „Je to to najlepšie z najlepšieho,“ zasmial sa Max. Oči všetkých napäto sledovali týchto dvoch mužov. Cena sa sta- noví, až keď chemici určia kvalitu kokaínu. Títo dvaja muži sa živili tým, že skôr než sa uzavrel samotný obchod, drogy otestovali, a to nezávisle od dodávateľov. Kým Max dohodoval predaj asi 2,5 kg kokaínu, zízala som na kopu bankoviek – 86 tisíc dolárov v hotovosti a malé balíčky koky. Sem-tam som sa pozrela na čašníkov. Chodili okolo v  čiernych smokingoch. Zakaždým, keď som mala prázdny pohár, doliali mi. Pozorne sa starali, aby sme nemali dôvod na nespokojnosť. Za-

15 mestnanci sa na nás nepozerali ako na kriminálnikov a drogových dílerov, ale ako na návštevníkov z vyberanej spoločnosti. Mohla som sa cítiť ako šéfredaktorka slávneho denníka San Francisco Chronicle. Celá situácia pôsobila na mňa tak čudne a rozporuplne, celkom ako zo sveta sci-fi. „Nie je z tvojej brandže,“ spomenula som si na Johnovo varo- vanie. Maxa som prvýkrát stretla v bare v Los Angeles, kde som pracovala ako tanečnica. „Poď, Cheri,“ zavolal ma vtedy John, majiteľ baru, keď sa skonči- la moja deväťhodinová šichta, „čaká na teba akýsi chlapík.“ Zavie- dol ma do zadnej miestnosti, kde sa predávali drogy. Dobre vyzera- júci muž s hnedými kučeravými vlasmi, pohotovými poznámkami a profesionálnym úsmevom sa líšil od bežných návštevníkov klu- bu. Moderný, opálený a upravený Max robil drogového dílera pre zákazníkov z vyššej spoločnosti z Newport Beach. Okamžite ma zaujal svojím temperamentom. Sadli sme si k popolníku, šnupali kokaín a popíjali tequilu. „Už máš voľno?“ spýtal sa a jeho tmavé oči sa zahľadeli do mojich. „Samozrejme.“ „Nie je z tvojej brandže,“ povedal John, keď som odchádzala s mojou novou hviezdou. Možno mal pravdu, no mňa už nudilo robiť stále to isté a s tými istými ľuďmi. Max mal peniaze, mal dro- gy. V mŕtvej atmosfére môjho života predstavoval čerstvý závan. Bola s ním zábava. No teraz, tu v luxusnej reštaurácii, na mňa doľahol chladný tieň strachu. Zamestnanci, chemici a  díleri Maxa, prirodzene, poznali. Zdalo sa, že nikto nemá obavy z toho, čo sa tu deje, ani z množstva drog a kopy peňazí na stole. Nikto, okrem mňa. Keď Max dojedol, nechal ako prepitné niekoľko gramov kokaínu. Bol to jeho zvyčajný spôsob, ktorým dával najavo, že obsluha bola prvotriedna. Okrem 100 g kokaínu pre našu osobnú potrebu odložil Max do koženej tašky aj 19 tisíc dolárov. Zvyšok tovaru predal a 67 tisíc dolárov dal osobitne do kufríka.

16 Vrátili sme sa do hotelovej izby. Max vybral z koženej tašky ko- kaín. Prepočítal peniaze a schoval ich späť do tašky. Potom sa vrá- til ku kokaínu. Priniesol malú fajku, vložil do nej niekoľko zrniek, dal si ju do úst a zhlboka vdychoval. „Mala si už niekedy čistý kokaín?“ spýtal sa poťahujúc. „Nie. Kokaín som ešte nefajčila,“ vyhŕkla som. „Čo?“ zostal prekvapený. „Tak si teraz dáš niečo, z čoho bu- deš mať skutočný pôžitok. Je to neuveriteľne silné.“ Bála som sa. Počula som, že čistý kokaín účinkuje veľmi prudko a že závislosť od neho vzniká rýchlo a je silná. Poznala som veľa dievčat, kto- ré sa stali prostitútkami práve kvôli závislosti od kokaínu. Iste, už predtým som ho šnupala, ale vyhýbala som sa tomu, aby som ho fajčila. Poznala som mnohých, z ktorých sa kvôli tomu stali trosky. Fajčením kokaínu sa človek stal závislým oveľa rýchlejšie než šnupaním. Budem musieť aj ja skončiť ako prostitútka? To by bolo ešte horšie ako teraz. Nechcela som, ale Max ma prinútil. Celú noc sme fajčili kokaín. Ráno prišlo veľmi rýchlo. Napriek malátnosti sme museli chytiť spiatočný let do Los Angeles. Na- sledovala ďalšia dávka a potom sme sa už ponáhľali na letisko. „Ako to dostaneme do lietadla?“ spýtala som sa Maxa. „Keby sme šli normálne cez kontrolu, určite by to našli.“ V mysli sa mi okamžite vybavila predstava, ako nám polícia zakladá na ruky putá a s krikom nás postrkuje k stene. Niekto nás sleduje! Buď som padla na hlavu, alebo ma ten chlapík, čo číta noviny, naozaj pozoruje. Nevidela som tých dvoch mužov v tma- vých oblekoch stáť v tieni pri hoteli? Max sa mi vysmial. Prešli sme kontrolou aj s kufríkom, v kto- rom bolo 67 tisíc dolárov. Predstierali sme, že je to môj kufrík. Na- šli sme si svoje miesta v lietadle. Až neskôr som zistila, že všetko, čo súviselo s obchodom s drogami, prevážal Max pod mojím me- nom. Max ma dokonca nechal, aby som niesla jeho koženú tašku do lietadla. Keby nastali problémy, mala som byť obetným barán- kom. Len čo si v lietadle chvíľku odpočinul, hneď z tašky vybral trocha kokaínu.

17 „Čo to robíš?“ spýtala som sa. „Zbláznil si sa?“ „Všetko je v poriadku,“ upokojoval ma. „Prosím, pripútajte sa a pritiahnite si bezpečnostné pásy! Se- dadlá si dajte do zvislej polohy!“ hovoril hlas z reproduktora. Max si nasypal kokaín na obedový podnos. „Ide letuška!“ namietla som. „Už si dočista potratil rozum!“ Letuška sa k nemu nahla a tiež šnupala kokaín. Potom Maxo- vi poďakovala. Teraz už bola pripravená vzlietnuť. Začalo mi byť z toho zle. Má tu vari každý na tvári masku? Do Los Angeles sme prileteli bez problémov. Po toľkom množ- stve drog a alkoholu som tri dni nespala. Cítila som sa dobitá, ako- by ma prešiel parný valec. Ešte horší bol môj psychický stav. Bola som úplne na dne. Prečo nemôžem byť normálna? Táto otázka má trápila celé mesiace. Spomínala som na udalos- ti posledných dní a rozmýšľala o celom svojom doterajšom živote. Bolo v ňom niekedy niečo normálne? Je vôbec niekto normálny? Je niekto naozaj dobrý? Potom som si položila otázku, ktorá ma trápila celé roky: Bu- dem sa niekedy cítiť v bezpečí? Prestaň už toľko lamentovať! Potrebuješ sa len poriadne vyspať... alebo ďalšie drogy. Snažila som sa rozkázať si. Max prerušil moje myšlienky na- dávkami. Roztrhla sa mu drahá zlatá retiazka, ktorú nosil na krku. Odložil ju do tašky, aby sa nestratila. Našu batožinu som dala na jedno miesto. Bolo mi nanič, keď som si uvedomila, že Max ma opäť využil, aby seba uchránil od možných následkov svojich zlo- činov. Odišiel po auto. Kufrík s  cenným nákladom sme dali do kufra jeho merce- desu. Cesta domov bola strašná. Obaja sme boli úplne zničení. Max ma odviezol domov – do brlohu, kde sa stretávala spodina z ulice. Za posledných desať rokov, odkedy som ako 13-ročná odišla z domu, som len málokedy bývala tak, že som mala neja-

18 ké súkromie. Bývala som s priateľkou Robin, jej bývalým man- želom a jej puberťáckym bratom. Max nás ponúkol kokaínom zo svojej tašky a krátko nato Robinin brat odišiel. Všetci sme si dali niekoľko dávok a šli sme spať. Max vzal tú kopu peňazí a odišiel do Newport Beach. „Kde si dala koženú tašku?“ prebral ma Max ostrým hlasom z otupenosti. Vrátil sa strašne nazlostený. Bol takmer obed a os- tatní už odišli. „Čo vravíš?“ nechápala som. „Čo tým chceš povedať?“ „Bolo tam 19 tisíc dolárov, kokaín a moja zlatá retiazka. Čo si s tým urobila? Bol som už na polceste do Newportu, keď som zis- til, že ju nemám!“ „Nemám potuchy, kde by mohla byť. Ja som sa jej ani nedotkla.“ „Neklam. Včera večer tu bola.“ Chcela som vstať z postele, ale potkla som sa, pretože som videla všetko rozmazane. Staré prikrývky a iné ošatenie ležali na špinavej zemi. S privretými očami som prehľadávala izbu. Vzduch tu bol vlhký a bolo cítiť potuchnutý koberec. Max bol neoholený a strapatý. Kopol do špinavého uteráka pod nohami. Šváb rýchlo zutekal pod posteľ. „Hovorím ti pravdu. Nevidela som tú hlúpu tašku.“ „Ukradla si ju?“ „Prečo by som to robila?“ Max sa začal hrabať v mojom kufríku. Pokrčené šaty a špinavé ponožky lietali. „Prestaň!“ „A toto je čo?“ spýtal sa. „Moja zlatá retiazka v tvojom kufri.“ Mozog mi pracoval na plné obrátky. Ako sa tam dostala? Bola som si istá, že ja som ju tam nedala. Max behal okolo, jeho krvou podliate oči sršali hnevom a zúrivosťou. „Kde si skryla tie peniaze?“ „Ja... ja som ich nevzala.“ Silný úder do tváre ma zhodil na podlahu.

19 „Nezaujíma ma, s kým sa vláčiš, ty fľandra! Chcem svoje penia- ze a drogy. Počuješ!?“ Sotva stojac na nohách som prosila: „Počúvaj. Ja som sa ich naozaj ani nedotkla. To som nebola ja.“ Max vybral zo svojho kufríka malú pištoľ. „Musel to byť niekto iný.“ Uprene sa na mňa zahľadel a oči mu zlostne iskrili. „OK, kočka. Teraz počúvaj, čo ti poviem. Nezaujíma ma, kto to urobil. Máš týždeň na to, aby si zistila, čo sa s ňou stalo, inak...“ a chladná oceľ sa dotkla môjho spánku, „ťa zabijem.“

20

2. kapitola Opäť ma potočilo až k stene. Hlava mi šla prasknúť. Zase som v kaši. Čo som komu urobila, že mám taký život? Cítila som sa mizerne. Ces- ta do San Francisca mi otvorila oči. Ľudia, ktorých som za po- sledných desať rokov poznala, boli bezvýznamnou spodinou z  ulice. Max bol v  porovnaní s nimi „veľký boss“. Nemala by som sa cítiť super? Veď to bol život na vysokej nohe. Tak pre- čo sa cítim tak mizerne? Prečo chcem buď zomrieť, alebo lietať v oblakoch? Pozbierala som sa a  vošla som do maličkej kú- pelne. Vôbec som si nevšímala zaschnuté vývratky na podlahe okolo záchodovej misy. Dala som si horúci kúpeľ, ale nepo- mohlo to. Moje myšlienky prerušil te- lefón. „Cheri, vďaka Bohu! Mys- leli sme si, že si mŕtva. Kde si bola? Videla si svoje auto?“ Bol to John, majiteľ baru. Jeho hlas bol rozrušený. „Moje auto? Čo sa stalo s  mojím autom?“ Za peniaze,

22 získané predovšetkým cestami do San Francisca, som si totiž ne- dávno kúpila ojazdené auto. Kvôli bezpečnosti som ho radšej par- kovala pri bare. „Niekto ti porozbíjal všetky sklá. Predné reflektory, zadné svet- lá, predné sklo, zadné sklo, sklo na dverách, dokonca aj kontrolky na palubovke sú porozbíjané.“ „Čo?“ povedala som a  ústa som od prekvapenia zabudla zavrieť. „Porezali ti všetky pneumatiky a svojím autom nabúrali do spo- lujazdcových dverí.“ „Nerozumiem...“ „Sú tu policajti a chcú ťa vypočuť.“ „Polícia? Prečo?“ Opäť sa ma zmocnil strach. „Chcú sa len presvedčiť, že si živá. Ten, čo ti zdemoloval auto, musel byť naozaj šialenec.“ „Ale čo mám teraz robiť?“ „Poviem ti. Pošlem niekoho, aby ťa doviezol. Dnes máš nočnú.“ A položil. „Dnes máš nočnú!“ Johna som poznala veľmi dobre. Samozrejme, pravý dôvod, prečo mi volal, nebolo moje rozbité auto, ale to, že mám nočnú. Som taká unavená. Zaujíma to vôbec niekoho? Som unavená! Pre Johna som pracovala už roky, v podstate od trinástich, keď som prvýkrát skončila na ulici. Zarábala som si na seba aj na tých, ktorí ma prichýlili. Pracovala som v baroch, kde ma boli ochot- ní prijať, aj keď som nemala pätnásť. Majitelia barov mi obyčajne vybavili povolenie, pretože ich zákazníci mali zvlášť radi mladé ta- nečnice – a čím mladšie, tým lepšie. Veľmi ma to hnevalo. A nie- len to. Rozčuľovalo ma všetko. Obliekla som sa, vyfajčila marihuanu a čakala na auto. Cestou do práce som si vždy niečo dala. Keď sme prišli na parkovisko, zbadala som svoje auto a nemohla uveriť vlastným očiam! Vyze- ralo horšie, než som si vôbec dokázala predstaviť. Zmocnila sa ma hrôza.

23 Kto to urobil? Prečo sa na mňa tak hnevajú? Priam som cítila ich zúrivosť. Na celom aute boli dlhé a hlboké škrabance. Nechcela som na to ani myslieť. Vošla som dnu, hodila do seba dva panáky a pustila sa do práce. Policajti mi neverili, keď som im povedala, že netuším, kto to mohol urobiť. Naozaj som ne- mala ani potuchy. Z toho som mala najväčší strach. Nech to urobil ktokoľvek, očividne stratil nad sebou kontrolu a chcel ma vydesiť. Ale prečo? Nevedela som si to vysvetliť. Prehltla som a nútila som sa zabudnúť na to. Niektoré dievčatá šli po práci na párty a pozvali aj mňa. Privítala som to. V tú noc som sa bála vrátiť domov. Všetci by ma najradšej videli mŕtvu, dokonca aj ja sama. Prečo by som sa ich mala báť? Možno by som tento problém mohla vyriešiť. Myslela som si, že ak spácham samovraždu, budem mať po- koj. Vo svojom vnútri som sa aj tak cítila už mŕtva. Môže byť ešte niečo horšie? Kto vlastne ukradol tie peniaze? Kto mi chce nahnať strach? Na druhý deň ráno som odtiahla svoje zdemolované auto do servisu. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať, potrebovala som niekoho, kto by ma vypočul. Rozhodla som sa zájsť domov. Bola som zúfalá. „Mama?“ klopala som na ošarpané dvere matkinho domu, z ktorých už opadávala biela farba. Schody sa prehýbali a na sta- rej polici bola kopa zožltnutých novín. Zanedbaný dvor, o ktorý sa nikto nestaral, bol plný špiny. Aj okná boli špinavé a zaprášené. Zabúchala som silnejšie a vošla dnu. „Mama, si doma?“ „Cheri?“ Moja mama, žena v strednom veku, s tmavohnedými vlasmi, sedela v obývačke a pozerala telku. Prekvapene na mňa hľadela, akoby uvidela ducha, ale nevstala. Jedným kútikom úst sa trocha pousmiala. „Už bolo načase, aby si sa ukázala.“ Jej hlas znel ľahostajne. „Pozrime sa, kto prišiel!“ Druh mojej mamy, môj nevlastný otec, sa vyvaľoval na starom gauči na druhej strane izby. Na chvíľu sa obrátil a potom zase čumel na obrazovku. „Už je to pekných pár rokov, čo sme ťa videli! Dobre vedieť, že ešte žiješ.“

24 „No, vieš, ja... len som sa chcela na chvíľu zastaviť.“ Matka sa nespokojne mrvila v kresle a trela si krk. „Práve som si kúpila nové auto.“ „No, pekne.“ Vyzerala, akoby sedela na ihlách. „Ale minulú noc, keď som bola v San Franciscu, ho niekto zde- moloval.“ „To je hrozné. A ako bolo v San Franciscu?“ „Výborne. Je tam pekne ako vždy.“ „A inak, ako sa ti darí?“ nervózne prehodila a zdvihla sa. „Dobre.“ Mama sa robila ešte viac chorá než zvyčajne. Vstala z kresla, prišla k stolu a začala sa prehrabávať v kope papierov. „Študujem psychológiu. Chcem si urobiť skúšky zo so- ciálnej práce.“ Nechápavo som pozerala. „Sociálna práca? A aká?“ „Rada by som pracovala s deťmi... najmä so zneužívanými deť- mi,“ a hrabala sa ďalej v papieroch. „No to je úžasné!“ Myslela som, že ma rozhodí. Cítila som sa taká zúfalá a opustená. Viac ako čokoľvek iné som si priala, aby ma moja mama mala rada. A ona sa teraz ide učiť, ako milovať iné deti. Obrátila sa ku mne a v ruke držala hrubú obálku. „Mám pre teba niečo. Bola by som rada, keby si si to prečítala. Ale nie tu a teraz. Až keď sa vrátiš domov.“ Vzala som si ju. Cítila som, že v nej musí byť niečo zvlášť dôležité, pretože som mamu ešte takú nevidela. Čo to môže byť? Zrazu bola veľmi zhovorčivá. Všetci sme sa smiali, ale mne stále niečo vŕtalo v hlave. „Som na teba pyšný, že si od nás nikdy nepýtala peniaze a ani nič iné. Vždy som ťa za to obdivoval.“ Snažila som sa zistiť, čo sa za týmito slovami môjho nevlastného otca skrýva. Ako sa opová- ži niečo také vôbec povedať? Posledných desať rokov som žila na ulici bez toho, aby mi akokoľvek pomohli alebo sa o mňa aspoň zaujímali, a keď som sa u nich zastavila, ešte klamem, že je všetko v poriadku. Čo by povedal, keby vedel, akú krízu prežívam? Bola som strašne unavená. Potrebovala som niekoho, kto by ma podržal a mal ma rád.

25 Zahryzla som si do jazyka. „Som rada, že som vás videla. Mu- sím už ísť.“ Náhle som sa obrátila a pobrala k dverám. Len čo som vyšla, zaliali ma slzy zúfalstva a hnevu. Je vôbec niekto na svete dobrý? „Tie peniaze ukradol môj brat Skip,“ povedala Robin, moja ka- marátka, o niekoľko dní. „Vrátil sa, keď sme už spali, aby Maxovi ukradol kokaín. Vzal aj tašku. Keď tam našiel 19 tisíc dolárov, str- čil retiazku do tvojho kufríka, aby podozrenie padlo na teba. Verila by si, že už všetky peniaze minul? Splatil si auto, nakúpil elektro- niku a nejaký nábytok do bytu.“ „Ako si na to prišla?“ spýtala som sa s pocitom úľavy. „Videla som uňho na dvore kopu prázdnych škatúľ z nábytku, televízora a elektroniky. Kde inde by nabral toľko peňazí?“ „Mohla by si ho prinútiť, aby sa priznal?“ „Ani nápad. Ale povedala som mu, že Max sa mi vyhrážal, že zabije mňa aj moje deti, ak tie peniaze nedostane späť.“ „A čo?“ „Povedala som to Maxovi a dala mu Skipovu adresu. Bude robiť pre Maxa, kým mu všetko nesplatí. Inak ho zabije.“ Veľmi sa mi uľavilo. Už mi nehrozí, že ma zabije. Ale čo z toho? Zasmiala som sa ironicky. Teraz som si naozaj priala zomrieť. Zo servisu zavolali, že auto je hotové. Vymenili všetky okná, narovnali plechy a nastriekali ho. Nikto by nepovedal, že niekedy bolo rozbité. Až neskôr som si všimla, že okno na spolujazdcovej strane nevymenili. Poisťovací agent mi povedal: „Neveríme, že pri vlámaní boli dvere otvorené násilím. Ak ste si auto nezamkli, je to vaša vina, poisťovňa vám nemôže nič zaplatiť. Dokážte, že dvere boli vylomené a my vám škodu radi preplatíme.“ Nech som tvrdila čokoľvek, jeho názor sa nezmenil. Odišla som totálne znechu- tená. Pracovala som do druhej. Noc bola dlhá. Kým som bola v San Franciscu, jedno z dievčat, mojich spolupracovníčok, sa pokúsilo

26 o samovraždu. Myslela som na ňu takmer celú noc. Prečo to uro- bila? Prečo to nezvládla? Vysoký ryšavý zákazník si sadol vedľa mňa k pultu, kde som cez prestávku oddychovala. Pozoroval ma. Bol čisto oblečený a pô- sobil príjemným dojmom. Popíjal pomarančový džús. A čo bolo zvláštne, nefajčil. Stále na mňa pozeral. Pretože mi to bolo neprí- jemné, vyhýbala som sa jeho pohľadu. „Volám sa Jake.“ „Hm, hm,“ a otočila som sa. Mala som dosť týchto chlapov. „Nechcem ťa uraziť. Len som si všimol, že si akási rozrušená. Mohol by som ťa pozvať zajtra na večeru?“ „So zákazníkmi na rande nechodím,“ povedala som unavene a riadne som si potiahla z cigarety. „Vieš, vyzeráš, akoby si niekoho potrebovala. Zdá sa, že tu nie si šťastná. Môžem ti niečo zaplatiť ?“ Pozrela som naňho, potom na jeho džús. „Nie, ďakujem.“ Opäť som mala ísť tancovať, preto preto som vstala. Čo ten chlap robí na takomto mieste? Pije pomarančový džús? Nech je to, kto chce. Nie som predsa blázon. „Tu je moje číslo, keby si niekedy niečo potrebovala.“ Mal sym- patické oči. Ale čo sa do mňa stará? Ja si poradím. „Ak budem môcť, rád ti pomôžem.“ Rýchlo napísal svoje číslo a dal mi ho skôr, než som mohla niečo namietnuť. „Ďakujem,“ povedala som zo zvyku a obrátila som sa k pó- diu. Cestou k  autu som poriadne zmokla. Dážď silno udieral do okien. Pokiaľ som v pravom odbočovacom pruhu čakala na zelenú, do vedľajšieho pruhu sa prirútilo akési auto a orýpalo mi celý bok. Skríkla som od hrôzy a zaliali ma slzy. Kým som sa spamätala, auto bolo preč. Dážď bol taký hustý, že som si ani nestačila všim- núť, čo to bolo za značku. Sedadlo bolo mokré od dažďa a tvár od sĺz. Čo mám robiť? Celý môj život bol vlastne jedna veľká havária.

27 Poobzerala som si svoje nanovo dokrivené auto a uháňala som do- mov, kŕčovito zvierajúc v rukách volant. Zaslzenými očami som videla všetko rozmazane. Vždy, keď som otočila volantom, začula som škrípanie. Všetka moja námaha vyšla nazmar. Ani môj život nestál za veľa. Boli tri hodiny ráno, keď som zaparkovala pred domom. Ako som kráčala tmavou chodbou, počula som revať hudbu dolu v hale. Spopod dverí môjho bytu prenikali farebné svetlá. V predsieni bol cudzí nahý muž. Tancoval na mojom rozheganom gauči. Robil sa, že hrá na gitare, a  rukou brnkal vo vzduchu. Pozrel na mňa neprí- tomnými očami a vyceril špinavé zuby. „Vypadni!“ skríkla som, no hudba ma prehlušila. „Ja si tu len hrám na gitare,“ hundral. Bol riadne nadrogovaný. Mal v sebe LSD. Zase som sa rozplakala. Tak veľmi som potrebovala nejaké ti- ché a bezpečné miesto. Kde ho však nájsť? Takmer každý, koho som poznala, žil buď na ulici, alebo podobne ako ja. Hľadať pomoc a ochranu u Maxa už neprichádzalo do úvahy. Ó, Bože, potrebujem pomoc. Čo horšie sa mi môže ešte stať? Prečo sa musím v živote toľko trápiť?

Obsah Úvod 7 Prológ 9 1. kapitola 13 2. kapitola 21 3. kapitola 29 4. kapitola 35 5. kapitola 44 6. kapitola 51 7. kapitola 57 8. kapitola 63 9. kapitola 69 10. kapitola 75 11. kapitola 81 12. kapitola 91 13. kapitola 99 14. kapitola 107 15. kapitola 111 16. kapitola 119 17. kapitola 127 18. kapitola 135 19. kapitola 141 20. kapitola 149 21. kapitola 157 22. kapitola 167 23. kapitola 177 24. kapitola 183 25. kapitola 191 26. kapitola 203

Cheri Ann Petersová CHERI, ZÁZRAK Z ULICE Skutočný príbeh Preklad Marcela Bieliková Ilustrácie Stanislav Bielik Foto na obálke www.shutterstock.com Jazyková redakcia Jana Záhoranská, Ľubica Kotmániková Technická redakcia Miroslav Priehradný Vydal Advent-Orion, s.r.o., Vrútky www.adventorion.sk Druhé vydanie 2018 ISBN 978-80-8071-208-2