(Ne)poznáš ma?

(NE)POZNÁS MA? DANIELA FISCHER

2

3

Text © Daniela Fischer, 2018 Ilustrácie © Michal Fischer, 2018 © Advent-Orion, Vrútky, 2018 ISBN 978-80-8071-207-5

(NE)POZNÁS  MA? DANIELA FISCHER

6

Úvod Od stvorenia sveta je každé storočie bohaté na prevratné objavy, uni- kátne vynálezy, geniálnych umelcov či vodcov. O mnohých sa učíme v školách, no viacerí sú nám úplne neznámi. Vo svete však zanechali nezmazateľnú stopu a svojimi činmi, postojmi či objavmi priniesli sve- tu niečo, čo nás dodnes ovplyvňuje, čo možno dodnes využívame alebo okolo čoho dennodenne prechádzame. Práve držíte v rukách knihu predstavujúcu významné osobnosti, ktorých korene siahajú na naše malé Slovensko. Ich inteligenciu, ľud- skosť, schopnosti, zručnosti a talent ocenili za ďalekým morom v Ame- rike, ale aj u našich susedov v Českej republike, Rakúsku či v Rusku. Vydajte sa s nami spoznať desať výnimočných Slovákov, ktorí svojou usilovnosťou, cieľavedomosťou, láskou, učenlivosťou, odvahou, vytr- valosťou môžu aj dnes inšpirovať k veľkým činom.

8

Móric Beňovský (1746 – 1786)

10 Výnimočný človek s neobyčajným menom a neuveriteľne dob- rodružným životom. Tak by sme mohli v krátkosti opísať grófa Matúša Mórica Michala Františka Serafína Beňovského, dobrodruha, vojaka, šľachtica, vedca, spisovateľa aj kráľa. KDE BOLO, TAM BOLO... Móric Beňovský sa narodil v malom mestečku Vrbové 20. septembra 1746 v šľachtickej rodine „najosvietenejšieho pána colonela“ plukovní- ka Samuela Beňovského a barónky Rozálie Révaiovej. V tých časoch bolo zvykom dávať šľachtickým deťom pri krste viac mien a aj on má v matrike zapísané až štyri. Prvé je Matúš, pretože v kalendári nasle- duje deň po jeho narodení a podľa starej obyčaje ho priniesol na svet. Ďalšie meno je Móric (Maurícius), v kalendári len deň po Matúšovi. Svätý Maurícius bol považovaný za patróna vojakov a rodina Beňov- ských mala bohatú vojenskú tradíciu. Veď koniec koncov aj Móric sa vybral touto cestou. Tretie meno dostal po svojom krstnom otcovi Mi- chalovi Očkaiovi, manželovi Terézie Révaiovej, sestry Móricovej matky. Posledné meno František Serafín malo v rodine tradíciu. V dospelosti sa Móric rozhodol pripojiť k týmto menám ešte ďalšie – August, Aladár, Herulus i Ľudovít, podľa francúzskeho panovníka, ktorému slúžil. Ťažko povedať, ako Móric Beňovský vyzeral. Zo zachovaných správ vieme, že mal priveľký nos, meral asi 170 cm a odmala kríval na pravú nohu. A nikdy sa vraj nesmial. Dohromady mal 15 súrodencov, z toho šesť nevlastných. Jeho otec bol najprv ženatý s Teréziou Morocovou, ktorá mu porodila dcéru. Mó- ricova matka Rozália Révaiová mala za prvého manžela o 47 rokov star- šieho generála Jozefa Pestvármegyeia. Niet divu, že zanedlho ovdovela a jej päť detí osirelo. Obaja Móricovi rodičia tak vstupovali do manželského zväzku už druhýkrát a spolu mali ešte ďalších desať detí. Dospelosti sa však spo- ločne s Móricom, ktorý sa narodil druhý v poradí, dožili len jeho bratia Emanuel a František a sestra Marta. Najlepšie vychádzal s mladším bratom Emanuelom, ktorému sa podarilo získať vysokú vojenskú hod- nosť. Naopak, veľa problémov mu narobil o sedem rokov mladší Fran- tišek, ktorý sa dokonca dostal aj do väznice v Bastile. KRÁTKE ŠTUDENTSKÉ ČASY Základné vzdelanie získal Móric Beňovský vo svojom rodisku. Roku 1759 začal navštevovať piaristické gymnázium vo Svätom Jure. Jeho štú- dium však netrvalo dlho. Roku 1960 mu zomrela matka a v rodine na-

11 stali veľké spory o majetok, ktorý sa urputne snažili získať dcéry so svojimi manželmi z matkinho prvého manželstva. Aby sa mla- dý, vtedy 15-ročný Móric vyhol tejto nepríjemnej situácii, požia- dal otca, aby mu dovolil stať sa vojakom. Krátko nato roku 1762 zomiera aj Móricov otec a pomaly sa začína Beňovského cestovateľ- ská kariéra. Roku 1764 ho v Levoči obvinili z apostázy (odpadlíctva od cirkvi), keď Móric prestúpil z katolíckej viery na evanjelickú. O rok ne- skôr sa mu podarilo násilím zís- kať dedičný majetok v Hrušovom, dnes časti obce Bzince pod Javo- rinou, o ktorý ho obrala sestra s manželom Alojzom Bertalan- fim. Spor však prehral a stoličný súd Nitrianskej stolice ho odsúdil na dva mesiace žalára. Po vynesení rozsudku sa Mó- ric rozhodol odísť z Uhorska, čím porušil ustanovenie Márie Terézie o zákaze opustenia monarchie. Osud ho zavial aj do spišských miest, ktoré boli v tom čase v poľskom zálohu. Ako 21-ročný našiel v Spišskej Sobote lásku svojho života, 17-ročnú Annu Zuzanu Hönschovú, dcéru bohatého mešťana a mäsiara. Po ročnej zná- mosti uzavreli roku 1768 manželstvo v poľskej dedinke Wielkanoc neďa- leko Krakova a už v tom roku mu manželka porodila syna Samuela. Zomrel však v útlom veku 22. septembra 1772 a Beňovský ho nikdy nevidel. Ešte pred jeho narodením sa totiž zaplietol s barónom Adalber- tom Alexandrom Jungburgom, s ktorým sa venovali alchýmii a spoloč- ne verbovali ľudí na Spiši do poľského ozbrojeného odboja namiereného proti dosadenému poľskému kráľovi Stanislavovi Augustovi Poniatow- skému a ruskej nadvláde. Za pokus o zorganizovanie vojenskej jednotky bol uväznený vo veži Ľubovnianskeho hradu. Po prepustení slúžil roku 1769 v Poľsku na strane konfederácie. Zranený sa dostal do ruského za- jatia a odtiaľ do väzenia v Kazani. Spolu s ďalším väzňom švédskeho Móric Beňovský

12 pôvodu z väzenia po čase utiekol a v Petrohrade sa na holandskej lodi chcel dostať späť do Európy. Chytila ho však polícia a poslala ho do vy- hnanstva na Kamčatku. Pre Mórica Beňovského to ani zďaleka nebol koniec jeho dobrodruž- stiev, práve naopak. Strastiplná cesta na Kamčatku sa začala v zime roku 1769 a skončila v septembri 1770. Beňovský neustále premýšľal o úteku a svoje myšlienky zachytával na papier, z ktorého sa postupne stal cestovateľský denník, neskôr jeho veľké dielo Pamäti a cesty. Beňovskému a ďalším odsúdencom (údajne v počte 68 až 110) sa v apríli 1771 podarilo vyvolať vzburu a dobyť kamčatskú pevnosť. O me- siac sa vzbúrenci zmocnili lode Svätý Peter a Pavol, ktorou sa doplavili na Kamčatku, a jej velenia sa ujal sám Beňovský. Okrem lode zrekvi- rovali aj materiál zo štátneho skladu – zbrane, kožušiny, peniaze, po- traviny, jednoducho všetko mali dobre premyslené. Obišli Kurily, istý čas kotvili na Beringovom ostrove, z neho sa vydali smerom na juh, miestami poblúdili, až pristáli na Formóze, dnešnom Taiwane. Tu ich neprijali priateľsky, a tak oboplávali Filipíny a zakotvili v Macau, por- tugalskom území na čínskom pobreží. Takúto plavbu cez severný Tichý oceán dovtedy neuskutočnil žiad- ny iný Európan. Beňovský je tak považovaný za prvého, kto preplával z Kamčatky do Číny. Jamesovi Cookovi sa to podarilo až o sedem rokov neskôr. V Macau ako prezieravý diplomat Beňovský tvrdil, že ho s vojskom vy- slala Mária Terézia, aby pomohli katolíckej konfederácii. Tu predal loď Mapa ciest Mórica Beňovského

13 i privážaný tovar, nadviazal styky s Francúzmi a na nových lodiach fran- cúzsko-indickej spoločnosti sa v polovici júla roku 1772 dostal do Francúz- ska. Cestou s posádkou, ktorá sa v dôsledku malárie výrazne preriedila, zastavil v Batávii (dnešnej Jakarte), ako aj na ostrovoch Maurícius (v tých časoch nazývanom Francúzsky ostrov) a Madagaskar. Jeho prvá návšteva Madagaskaru trvala iba dva týždne, no aj tie stačili na to, aby si ostrov zamiloval. „Niektoré informácie, ktoré mi poskytol guvernér, vzbudili vo mne želanie vedieť dačo viac o tomto peknom, veľkom ostrove, no nanešťastie som nemohol svoj pobyt predĺžiť a už 14. apríla som musel nastúpiť znovu na palubu.“ Po príchode do Francúzska vstúpil do služieb Ľudovíta XVI., ktorý ho vymenoval za generála a udelil mu Rad sv. Ľudovíta. Beňovský zapô- sobil na francúzsky kráľovský dvor natoľko, že bol poverený vojensko- -obchodnou cestou na Madagaskar. Ešte v decembri za ním do Paríža prichádza manželka Anna Zuzana, no už bez syna, ktorý zomrel v sep- tembri toho roku. NA MADAGASKARE Cesta na ostrov mu trvala takmer rok. Loď La Marquise vyplávala z prí- stavu Lorient v Bretónsku 22. mája 1773 a presne o štyri mesiace dorazila na Francúzsky ostrov (Réunion). Tu sa Beňovský stretol s nepriazňou gu- vernéra a intendantov, ktorí mu robili problémy s ďalšou výbavou, po- travinami i so zbraňami. Ich odmietavý postoj mal príčinu vo všeobecne rozšírenom názore, že kolonizácia Madagaskaru je neuskutočniteľná, pretože obyvatelia tohto afrického ostrova už pred sto päťdesiatimi rokmi odmietli všetky pokusy Francúzov o uznanie zvrchovanosti. V dôsledku týchto priekov sa Beňovský dostáva na Madagaskar až vo februári loďou Des Forges. Ihneď sa chopil práce a pustil sa do budova- nia osady Louisburg, pomenovanej po francúzskom kráľovi Ľudovítovi XVI. Napriek tomu, že bol vo veľmi nezdravej oblasti ostrova plnej mo- čiarov a chorôb, pod rukami jemu a jeho ľuďom vyrastali obytné domy, sklady, umelé ochranné násypy a v blízkosti osady aj prístav nazvaný Choiseul. Vybudovaním tejto faktórie umožnil obchodovanie sveta s ostrovom. Postupne si získaval aj dôveru domorodého obyvateľstva a usiloval sa pozdvihnúť jeho úroveň. Zakázal rôzne kruté zvyky, napríklad topenie novorodeniatok, učil domorodcov francúzštinu, zjednocoval kmene a ich náčelníkov. Časom sa stal taký obľúbený, že miestni náčelníci ho 10. októbra 1776 zvolili za ampansakabého – kráľa nad všetkými kmeň- mi. Madagaskarské deti sa o ňom dodnes učia v škole.

14 „Keď sa blížil ten veľký deň, odložil som svoj európsky odev, obliekol sa do domo- rodého a vydal na miesto slávnostnej udalosti. Moji priatelia, dôstojníci môjho zboru a všetci domorodci z kolónie ma nasledovali. Keď som prišiel na miesto, voviedli ma do stanu postaveného špeciálne pre mňa, kde som sa zdržiaval dva dni. Sama slávnosť sa začala prívetom Raffangura, oblečeného v dlhom bielom rúchu, ktorý ma potom odprevadil na tamojšiu nížinu, kde sme vstúpili do kruhu uprostred asi tridsaťtisíc černochov.Aj tu povedal úvodný slávnostný prejav Raffangur, ktorý vychva- ľoval moje zásluhy o skončenie dlhotrvajúcich bratovražedných vojen a slávnostnému zhromaždeniu ma predstavil ako človeka z krvi Raminiho. Vyzval všetky kmene, aby ma uznali za ampansakabého, podriadili sa mi, počúvali ma a poslúchali zákony, ktoré vynesiem. Po skončení prejavu mi dal do ruky svoj oštep a hodil sa predo mnou na zem, v čom ho nasledovali všetci jeho druhovia i prítomní náčelníci. Nakoniec to urobili všetci muži, ktorí tu boli prítomní, teda asi päťtisíc. Potom som po Raffangurovi opakoval slová prísahy, menujúc každý kmeň osobitne. Po nasledujúcich ceremóniách sa jednot- liví domorodí hodnostári zhromaždili do skupín, každý stav do osobitnej, a pred každou skupinou som zabil jedného alebo niekoľko volov, z ktorých krvi sa prítomní napili.To isté sa opakovalo pred každým prítomným kmeňom. Potom som sa vrátil medzi rohan- drianov, ktorí teraz skladali prísahu mne, a to tak, že každý z nich, i ja, sme si nožom narezali ľavú stranu pŕs a krv, ktorá odtiaľ vytiekla, vzájomne sme si vysali, vynášajúc ťažké kliatby na tých, ktorí by prísahu porušili, a požehnanie pre tých, ktorí ju dodržia. Po skončení týchto ceremónií nasledovala veľká hostina. Večer o šiestej prišlo asi tristo žien, ktoré chceli zložiť prísahu vernosti mojej manželke, čo sa stalo za tancov pri svetle mesiaca. O celom tomto slávnostnom akte sa spísal v domorodej reči, ale latinským písmom dokument, ktorý mal ostať na večnú pamiatku potomstvu,“ približuje udalosti, ktoré viedli ku korunovácii, vo svojom denníku Móric Beňovský. Beňovský dal vyhotoviť aj mapu Madagaskaru a vykonať geografický prieskum územia. Vynakladal na to pomerne vysoké finančné pro- striedky, ale do francúzskej pokladnice neprichádzali z ostrova žiadne zisky. To bol dôvod, ktorým si Beňovský ešte viac znepriatelil guver- nérov z okolitých ostrovov. Vo Francúzsku ho vykreslili ako klamára, ktorý všetko robí len zo zištných dôvodov. Beňovského politika nevy- hovovala francúzskym záujmom a aj revízna komisia, ktorá dorazila na ostrov, vykázala v jeho činnosti chyby. SPÄŤ V EURÓPE Pre Beňovského to bol správny čas na „dovolenku“. Nebola to však žiadna rekreácia v horách či na pláži. Odcestoval do Francúzska, kde sa snažil obhájiť svoju prácu na Madagaskare. Napriek nepriazni, s kto-

15 rou sa stretol počas svojej výpravy, mu bolo v máji roku 1777 udelené vysoké vyznamenanie Kríž sv. Ľudovíta. Po návrate na Slovensko do Beckovskej Viesky, kde si s manželkou kúpil pongrácovský kaštieľ, ho ocenila aj Mária Terézia. Tretieho apríla roku 1778 ho povýšila na grófa a doplnila mu erb. V polovici roka mu udelil hodnosť brigádneho generála aj francúzsky kráľ Ľudovít XVI. Beňovský priviedol so sebou na Slovensko aj šesť mladých černošiek, ktoré dal v Beckove pokrstiť. V septembri nastúpil do rakúskej armády, s ktorou bojoval proti Prusku. Roku 1780 iniciatívne predkladal vo Vied- ni návrh na vytvorenie cisárskej flotily na Jadrane, s ktorým neuspel, pracoval aj na vybudovaní obchodnej cesty z Rijeky do Komárna. TÚŽBA PO OSTROVE Stále ho to však ťahalo späť na Madagaskar. Jeho snaha o vytvore- nie nezávislého civilizovaného Madagaskaru pod ochranou Francúz- ska bola márna. Neúspech na francúzskom dvore ho neodradil. Šťastie skúšal roku 1783 vo Veľkej Británii. No ani intervencia priateľov filozofa Jeana Hyacintha de Magallan a prírodovedca Sira Josepha Banksa mu nepriniesla úspech. Roku 1784 preto odišiel do USA, kde vďaka pomoci Benjamina Franklina nadviazal styky s firmou Zollichofer a Meissonier v Baltimore. Nakoniec sa mu s ňou podarilo uzavrieť šesťročnú zmluvu na dodávky tovaru, najmä otrokov. V júli roku 1784 mohol konečne vyplávať znovu na Madagaskar. S neplánovanou trojmesačnou prestávkou pri pobreží Brazílie pre opravu lode pokračoval na najväčší africký ostrov. Po roku dorazil do cieľa, ale bez zbraní, tovaru a výstroja – všetko ostalo na lodi, s kto- rou odplával podplatený kapitán. Mórica to ani zďaleka neodradi- lo. Pri pobreží na severovýchode krajiny uprostred pralesa začal budovať nové hlavné mesto, kto- rého meno Mauretánia odvodil od svojho vlastného. Po takmer deviatich rokoch mohol opäť pri- ložiť ruku k dielu, na ktorom mu tak veľmi záležalo. Beňovský bol veľký optimis- ta a naďalej sa usiloval vzbudiť u Francúzov záujem o kolonizá- ciu Madagaskaru, ktorú by viedol Pamätná poštová pečiatka z roku 1996 s vyobrazením Mórica Beňovského

16 on sám. Poukazoval na bohaté ľudské i materiálne zdroje, sľuboval zásobovať francúzske kolónie na neďalekom súostroví Maskarény ry- žou, dobytkom, drevom, kovmi a najmä otrokmi (obchod s nimi v 18. storočí prekvital, no Beňovský sa snažil predovšetkým o civilizovanie ostrova). Francúzi však mali svoju predstavu a Beňovský narúšal ich kolonizačné plány. Preto vyslali proti Móricovi trestnú výpravu. Prvý pokus nebol úspešný, druhý sa im však vydaril. Deviateho mája 1786 vyplávala z maurícijského prístavu Port Louis pod vedením kapitána L´Archera loď La Louise so 60-člennou posádkou najlepších vojakov. Po dvoch týždňoch dorazili na severovýchod Madagaskaru a napriek úpenlivej snahe o obranu svojej osady Móric Beňovský v boji podľahol. Kanón v „najlepšej“ chvíli zlyhal a domorodí obyvatelia sa po prvých výstreloch z pušiek vojakov rozutekali. Beňovského pochoval poručík de la Salle, ktorý na ostrov doviedol posily. Nad hrob Beňovské- ho, ktorého ciele ostali nenaplnené, zasadil dve kokosové palmy. Beňovského manželka s dcérami Rozáliou a Žofiou, ktoré zostali v Amerike, sa za pomoci Benjamina Franklina mohli vrátiť späť do Beckovskej Viesky. Návratu sa nedožil syn Móric Karol a jedna dcéra. PAMÄTI A CESTY Beňovského dielo Pamäti a cesty je výnimočnou literárnou pamiat- kou. Pamäti a cesty patria k základným prameňom poznania jeho života a činov. Prvýkrát vyšli v Londýne roku 1790, štyri roky po Beňovského smrti. Ide o denník, ktorý si Móric Beňovský písal od zajatia v Rusku cez dobrodružný útek z ľadovej Kamčatky až po zvolenie za ampansaka- bého Madagaskaru. Beňovský zhrnul po francúzsky všetky udalosti svojho dovtedajšieho života do troch zväzkov v rokoch 1770 – 1783. Do anglického jazyka ich preložil William Nicholson. Pôvodný názov kni- hy pozostával z neuveriteľných šesťdesiatich slov – Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúce z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z tohto polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a naTaiwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úra- dy, ktorými bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar. Nicholson získal denník roku 1788 od Beňovského priateľa Jeana Hyacintha de Magellan. Na základe listov, správ a ústnych informácií denník doplnil aj udalosťami, ktoré sa odohrali po Beňovského smrti. Originál Beňovského rukopisu je uložený v Britskom múzeu v Londýne. Časom knihu nášho rodáka preložili do mnohých svetových jazy- kov. Beňovský tak patrí k najprekladanejším a najvydávanejším slo-

17 venským autorom v zahraničí. Jeho dielo vyšlo vo Francúzsku, v Ne- mecku, Poľsku, Uhorsku, Čechách, Rakúsku, vo Švédsku, v Holand- sku, Rusku, ba dokonca i USA a Japonsku. Paradoxné je, že my ako jeho rodáci sme sa o jeho cestách mohli prvýkrát dočítať v slovenčine až roku 1966. Pamäti a cesty sú výbornou kombináciou dokumentárnej prózy a vymysleného cestopisu. Beňovský mal veľký rozprávačský dar a ve- del čitateľa zaujať odvahou, láskou, túžbou po slobode a poznávaní neznámych svetov. Jeho dielo nám ukazuje jeho život iba v hrubých obrysoch. Je skôr obrazom sveta, v akom chcel žiť, jeho ideálnym autoportrétom. Mnohé udalosti a deje prikrášľoval a zveličoval. Ne- pravdivo uviedol aj dátum svojho narodenia, keď si pridal päť rokov, aby jeho účasť v armáde pôsobila pravdivejšie. Seba samého predsta- vil ako uhorského a poľského magnáta, syna cisárskeho generála, a tvrdil tiež napríklad, že má bohatého strýka v Litve. V prvej časti diela, písanej v tretej osobe, sa dozvedáme o jeho mladosti, účasti vo vojnách až po odchod na Kamčatku. Centrálna časť je písaná vo forme denníkových zápiskov. Beňovský podrobne opisuje svoje činy a cesty – plavbu na Kamčatku, vzburu, útek, cestu do Francúzska, pobyt v Paríži a prvú výpravu na Madagaskar. Dnes si v rodnom meste Beňovského Vrbovom návštevníci môžu pozrieť tzv. kúriu Beňovských.

18 Jeho dielo inšpirovalo mnohých básnikov, prozaikov, dramatikov, historikov i literárnych historikov, hudobných skladateľov či filmo- vých tvorcov a dlhé roky bolo považované za bestseller. KÚRIA MÓRICA BEŇOVSKÉHO Dnes si v rodnom meste Beňovského Vrbovom návštevníci môžu po- zrieť tzv. kúriu Beňovských. Kúria bolo skromnejšie vidiecke alebo mestské sídlo strednej a drobnej uhorskej šľachty. Zásluhou spisovateľa Móra Jókaia sa dom v radovej uličnej zástavbe začal označovať ako Móricov rodný dom a roku 1908 osadili na jeho prie- čelí pamätnú tabuľu. (V skutočnosti sa však Móric narodil v inom dome, ktorý dnes už nestojí.) Ide o dvojpodlažný prejazdový dom s pôdorysom v tvare písmena L. Sídlil v ňom pe- ňažný ústav, neskôr pretransfor- movaný na Prvú slovenskú banku. Od roku 1886 bola kúria sídlom učňovskej školy. Po Emmanuelov- coch sa vlastníkom budovy stala statkárska rodina Justovcov a po druhej svetovej vojne prešla pod správu mesta. Do roku 1995 v nej boli mestské nájomné byty a opra- vovňa televízorov. Následne kúriu v priebehu troch rokov obnovili a jej priestory slúžili na kultúrne účely. Roku 1996 mesto osadilo na priečelie budovy erb a novú pamät- nú tabuľu. Roku 2000 v nej zriadi- li salónik Mórica Beňovského a po piatich rokoch pribudla aj expo- zícia najslávnejšieho vrbovského rodáka. V blízkosti kúrie uprostred par- ku osadili roku 2012 aj cestovate- ľov bronzový pamätník. Je vysoký viac ako tri metre a zobrazuje Be- ňovského na zemeguli, po ktorej Pamätník Mórica Beňovského v jeho rodnom meste

19 obvode sú výjavy z jeho života. Samotná dvojmetrová zemeguľa z betó- nu váži takmer tri tony a reliéf s najdôležitejšími udalosťami zo života dobrodruha meria päť a pol metra. Autorom pamätníka je akademický sochár Anton Gábrik. Čo dodať na záver? Siahnime po výstižných slovách prekladateľa Be- ňovského diela Pamäti a cesty Williama Nicholsona: „Beňovský, človek ne- zlomnej duše, vycvičený v námahách a navyknutý postaviť sa čelom nebezpečenstvu a každej krajnosti s najväčším pokojom... Prirodzenosťou a povahou, vychovaním a ná- vykom bol stvorený presvedčovať, rozkazovať, prinucovať.Aj predurčenie mu poskytlo dosť príležitostí, aby využil svoj talent... O tomto výnimočnom charaktere a povahe boli čudné a rozmanité náhľady. Nepriatelia ho predstavovali ako tyrana bez srdca a zbojní- ka bez škrupúľ, hoci keď žil, nikdy nebol bez vrúcnych zvelebovateľov a blízkych priate- ľov, ktorí boli ochotní urobiť pre neho všetko, ba vystaviť sa i utŕhaniu na cti.“

20

Ján Jessenius (1566 – 1621)

22 „Kto chce v súlade s učením Krista prežiť svoj život, musí na tomto svete pretrpieť nejednu strasť.“ Autor týchto slov presne vedel, o čom hovorí. Zbožný, inteligentný, odvážny, nadčasový humanista stratil život pod rukami dobrého ka� - maráta. Život veru Ján Jessenius nemal ľahký. No svojimi odvážnymi činmi sa natrvalo zapísal do kroniky významných Slovákov. NETRADIČNÉ DIVADLO PRED POČETNÝM PUBLIKOM Ôsmeho júna roku 1600 sa na Karlovej univerzite v Prahe udialo čosi netradičné. Mohli by sme to nazvať päťdňovým divadlom, na ktoré sa prišli pozrieť Tycho Brahe, Johannes Kepler, kniežatá, urodzené dámy i páni a ďalší zvedavci, spolu asi päťtisíc ľudí. Ako sa to začalo? Na scéne bol len mŕtvy muž – popravený zbojník – pod plachtou, vedľa neho kufrík s nástrojmi a záhadný muž v plášti. Bol ním mladý doktor Ján Jessenius a práve sa chystal vykonať svoju prvú verejnú pitvu. Senzačná a zároveň neslýchaná udalosť. V stredo� - veku boli totiž všetky pitvy a akékoľvek iné chirurgické zákroky zaká- zané cirkvou. Mŕtve telo bolo považované za nedotknuteľné a dostať sa do styku s krvou sa považovalo za neprijateľné. Výnimku mali iba kati a holiči. Zrazu sa však objavil Jessenius, ktorý na jednej strane nadchol odborníkov a na druhej pobúril mnohých laikov. Dobový záujem o spoznávanie ľudského tela dokumentuje aj slávny Rembrandtov obraz Hodina anatómie u doktora Tulpa z roku 1632.

23 Napriek tomu, že mal za sebou už niekoľko pitiev, pokiaľ z tela vy- bral všetko, čo sa dalo, teda svaly, kosti, orgány, trvalo mu to päť dní. Pitvy sa stali verejnou záležitosťou, akýmsi divadlom. Dokonca aj sály, kde sa pitvy realizovali, sa nazývali theatrami. Všetci prítomní sa dozvedeli, čo Ján práve drží v rukách a na čo to v tele slúži. Popísal vizuálnu stránku a konzistenciu. Napriek údajné� - mu chladnému počasiu musel byť v miestnosti neznesiteľný zápach. Zorganizovať tento vedecký výskum pomohli doktorovi Jesseniovi ma- gistri z Karlovej univerzity, ktorým sa nepodarilo vybudovať lekársku fakultu. Keďže medzi divákmi boli aj poprední katolícki a protestant- skí šľachtici, vysokí úradníci i zástupcovia mestskej rady, doktorovi nešlo ani tak o výskum. Teatrálnosť, ktorá pitvu sprevádzala, mala oživiť zašlú slávu univerzity. Jána Jessenia do Prahy totiž pozvali jeho priatelia a známi. Od roku 1594 pôsobil ako profesor na Univerzite vo Wittenbergu, kde mali jeho študenti mnoho pitevných cvičení. Na- priek tomu, že pitvy boli katolíckou cirkvou zakázané, Jessenius bol skúsený patológ. O priebehu spomínanej pražskej verejnej pitvy sa dočítame v autorovej knihe Pražská pitva (1600). Takto ju opísal jeden z priamych účastníkov: „V Praze nějaký doktor, medikus přespolní, chtěje dokonale zvěděti o přirození a oudech člověka, vyžádal na právní vrchnosti jednoho zločince k smrti ortelovaného a jedem jej usmrtivše, všecky oudy jeho pořezal a otevřel, a jak co v těle leželo, zvláště žíly, spatřil. Kteréžto umění medikové anatomací jmenují.“ (Mikuláš Dačický z Heslova) Ďalšie dve verejné pitvy (dieťaťa a ženy) vykonal doktor Jessenius v Prahe v rokoch 1604 a  1605. Do roku 1615 sa vo Wittenbergu uskutočnilo celkovo devätnásť verejných pitiev, z toho desať realizoval práve on. KORENE Vedec, doktor, politici i zbojníci. Predkovia Jána Jessenia nešli jed- notnou líniou. Rod Jesenských patril k politicky činným. Jánov bratra� - nec bol lekár a cestovateľ, ďalší bratranec z druhého kolena vedec, iných bratrancov zlákalo zbojníctvo. Z rodiny Jesenských je aj spolu- prekladateľ Kralickej Biblie Pavol Jessen. Napriek tomu, že sa Ján Jessenius narodil v Poľsku v bohatom sliez- skom meste Vroclave, hrdo sa hlásil k Turcu, konkrétne rodisku svojho otca Baltazára Hornému (dnešnému Turčianskemu) Jasenu. Baltazár

24 Jesenský pôsobil ako diplomat a jeho úlohou bolo získať vo Vroclave fi - nančnú pomoc na boj proti Turkom. Baltazára tam popri práci očarila Marta Schillerová a krátko po svadbe sa im 27. decembra 1566 narodil malý Ján. Marta však po čase umiera a o malého chlapca sa začala starať stará mama. S ňou prežil Ján zaujímavé detstvo. Veľa času trávili v prírode, pozorovali a zbierali bylinky, kamienky. Obdiv k Božiemu stvorenstvu vyjadril neskôr Ján Jessenius slovami: „Tak ako voda v rieke či neznámy kvet, aj každá z ľudských bytostí je iná, tak dômyselne je to zariadené.“ CESTA K BIELEMU PLÁŠŤU Jánov študentský život sa začal vo Wittenbergu, kde od roku 1583 študoval filozofiu a medicínu. Po dvoch rokoch pokračoval na Univer- zite v Lipsku a štúdium ukončil v talianskej Padove. Lekárstvo bolo v časoch Jessenia úzko previazané s filozofiou. Spojenie medicíny a filozofie posvätili už staroveké lekárske autority Hippokrates či Galenus. Tu sa spriatelil so študentmi z Čiech a Horného Uhorska, teda zo Slovenska. Po prvýkrát tu ozdobil svoje priezvisko prívlastkom z Veľ� - kého Jasena. Titul doktora medicíny mu bol udelený roku 1591 za prácu O ochorení žlče po trojdennej zimnici. K tomu bystrý študent získal aj doktorát z filozo� - fie za prácu O nároku na odpor proti tyranom. Už jej názov napovedá, že sa nebál vyjadrovať svoje názory, a to pomerne ostro. Pre protestantské vierovyznanie však doktorát nemohol získať na padovskej katolíckej univerzite, ale až v Prahe. Jesenský sa mohol uchádzať o titul na ktorejkoľvek inej univer- zite. Okrem toho právom udeliť akademický titul disponovali aj niektorí učenci s cisárskym titulom falckrabat. Jessenius predlo� - žil patričné dokumenty cisárskemu úradníkovi Jacobovi Chimar� - cheusovi a ten mu udelil titul doktora filozofie a medicíny. Dôvod, prečo o udelenie titulu nepožiadal na niektorej z univer�- zít, mohol byť finančný. Promócia bola nákladnou záležitosťou – žiadateľ musel napríklad kúpiť víno do fakultnej pokladnice i každému profesorovi. Jeho povinnosťou bolo tiež zaistiť profe- sorom nové barety a slávnostné topánky a usporiadať slávnosť s občerstvením a so živou hudbou. A právoplatnosť aktu si musel ešte nechať potvrdiť štyrmi lekármi z cisárskeho dvora.

25 Ján Jessenius si princípy ne- meckého protestantského hu- manizmu osvojil už vo svojom rodisku a pobyt v Padove mu umožnil spoznať humanistickú a renesančnú kultúru. O kul- túrne dianie sa zaujímal po celý život. Pravidelne sa stretával so vzdelancami svojej doby a k jeho dobrým známym patril spomí- naný astronóm Tycho Brahe, matematik Johannes Kepler, prí- rodovedec Tadeáš Hájek, historik Jacobus Typotius či lekár Adam Zalužanský. Zásady humanistic- kej kultúry vštepoval aj svojim študentom a  prezentoval ich vo svojich prácach. SĽUBNÁ KARIÉRA Po ukončení štúdia začal Jesse- nius pôsobiť v rodnom Vroclave, kde si zobral aj meštianku Má- riu Felsovú. Medicína mu veľmi učarovala a sám ju považoval za najlepšiu z vied, keď povedal: „Veď ona je najskvelejšia zo všetkých vied a umení, riadi kormidlo verejného blahobytu, bráni život a napráva poškodené.“ Chýr o jeho šikovnosti sa rozniesol veľmi rýchlo. Krátky čas pôsobil v Drážďanoch na dvore saského kurfirsta Friedricha Wilhelma I. Po otvo- rení katedry chirurgie vo Wittenbergu mení roku 1595 pôsobisko a za- čína prednášať na svojej alma mater. Po čase sa stal vedúcim katedry anatómie, chirurgie a botaniky, neskôr dekanom lekárskej fakulty, ba dokonca rektorom univerzity (1597). Na pozvanie svojho dobrého priateľa Tycha Braheho, dvorného astronóma cisára Rudolfa II., navštívil roku 1600 Prahu, kde uskutočnil už spomínanú prvú verejnú pitvu. Rudolfínska Praha patrila k ohniskám moderného manierizmu a na jej pôde sa stretávali ľudia zo všetkých končín sveta, najmä tí, ktorí hľadali tzv. novú filozofiu, novú vedu a nové umenie. Lekár Ján Jessenius, rodom z Jasena, sa ako priekopník modernej lekárskej vedy a anatómie nezmazateľne zapísal do dejín.

26 Mŕtvolu na pitvu – tak ako neskôr aj ďalšie – mu dodal pražský kat Jan Mydlář. Prvýkrát ho Jessenius navštívil s požiadavkou, či by sa mohol zúčastniť popravy obesenca. Pri tejto návšteve sa vraj pohol meč na stene, čo bolo v Mydlářových očiach zlé znamenie, predzna� - menávajúce doktorovu popravu. Nášmu chirurgovi to prišlo ako dob� - rý žart. Stovežatá Praha úspešnému doktorovi učarovala a už roku 1602 sa do nej presťahoval. Zatiaľ mu však neotvorila všetky dvere. Nepoda- rilo sa mu dostať na cisársky dvor a pre obrúčku sa nemohol stať ani profesorom na Karlovej univerzite. V Prahe tak vykonával lekársku prax a vydával vedecké, filozofické a politické spisy. Roku 1608 sa splnil jeho sen o cisárskom dvore. Nie však v Prahe, ale vo Viedni. Po korunovácii Mateja Habsburského za uhorského kráľa sa stal jeho dvorným lekárom a historiografom. Roku 1612 po nástupe Mateja na cisársky trón a jeho návrate k starej protireformačnej politike sa však Jessenius s ním rozchádza a stavia sa na stranu reformátorov. V tom istom roku mu zomrela manželka, a preto sa samotu a žiaľ rozho- dol zahnať cestovaním, najčastejšie po Uhorsku a nemeckých mestách. Po štyroch dobrodružných rokoch sa rozhodol vrátiť späť do Prahy. Znovu začal aktívne pracovať, roku 1617 sa stal rektorom Karolina, ktoré bolo v tom čase v správe protestantskej šľachty, a o rok neskôr profesorom histórie. Ešte pred Matejovou smrťou roku 1619 nastupuje roku 1617 na čes� - ký trón nekompromisný katolík Ferdinand II. Proti jeho politike sa čoskoro vzbúrili protestantské stavy. V úmysle zabrániť zvoleniu Fer- dinanda II. za uhorského kráľa pricestoval Jessenius v júni roku 1618 ako diplomovaný zástupca českých stavov do Bratislavy na zasadnutie uhorského snemu, kde mal ovplyvniť rozhodnutie uhorských šľach- ticov nevoliť Ferdinanda II. na uhorský trón. Zatkli ho však, previezli do Viedne a niekoľko mesiacov vypočúvali a väznili. Po prepustení a návrate späť do Prahy vydával radikálne protihabsburské diela a ve� - noval sa univerzitnému životu a svojej rektorskej práci. KRUTÁ SMRŤ Politika, ktorá doktora Jessenia lákala, sa mu nakoniec stala osud� - nou. Po návrate do Prahy pomáhal pri príprave protestantského od� - boja a účasťou na povstaní proti Habsburgovcom si podpísal ortieľ smrti. Po definitívnom potlačení povstania v bitke na Bielej hore v novembri roku 1620 jeho vedúce osobnosti ihneď uväznili. Medzi nimi, samozrejme, aj doktora Jessenia. Mimoriadna komisia vo

27 Viedni navrhla odsúdencom barbarské tresty na verejnom popravisku a Ferdinand II. ich, ako inak, schválil. Po dlhom mučení sa hrôzostrašná verejná poprava 27 predstavite- ľov českých stavov udiala 21. júna nasledujúceho roku na Staromest- skom námestí v Prahe. Každého previnilca po smrti ešte rozštvrtili, Jesseniovi kat Jan Mydlář pred popravou dokonca vyrezal jazyk. Úspešnému doktorovi nepomohlo ani osobné priateľstvo s ním. Po vynesení rozsudku Jessenius ešte stihol zvolať: „Hanebne a ukrut- ne s nami zaobchádzate! Ale vedzte, že sa nájdu tí, ktorí hlavy naše od vás potupne na divadlo vystrčené budú poctivo pochovávať.“ A skutočne, jeho hlavu, kto- rá bola spolu s hlavami ďalších jedenástich českých pánov vystavená na výstrahu na tribúne Staromestskej veže, po čase ktosi tajne sňal a pochoval nevedno kde. Zničené boli aj Jesseniove diela – zachovali sa len kusy uložené v Ne- mecku a vo Vroclave. Z DOKTOROVHO PERA Ján Jessenius si vybral štúdium dvoch úžasných vied, medicíny a fi- lozofie. Poznatky, ku ktorým dospel, vedel vo svojich spisoch a dielach podať jednoduchým spôsobom. Viaceré sú venované medicíne. Titulné listy diel Jána Jessenia

28 V knihe Pražská pitva (1600) opísal priebeh svojej prvej verejnej pitvy. Čitateľov si našla medzi lekárskou aj laickou verejnosťou. Jed� - noduchou a zrozumiteľnou formou v nej popisuje ľudské telo, ob� - jasňujúc funkcie jednotlivých orgánov. Šlo v podstate o výber z diela flámskeho lekára a anatóma Andreasa Vesalia, obohatený o najnovšie poznatky talianskych anatómov. K opisu a  hodnoteniu činnosti sluchových a rečových orgánov pridal Jessenius aj nové poznatky. Čoskoro nato jeho poučky o spôsobe videnia použil vo svojej teórii aj Johannes Keppler. Traktát o kostiach (1605) má populárno-náučný štýl. Čitateľ v knihe nájde množstvo príkladov a prirovnaní, ako aj presný počet a skladbu kostí v tele. Spis Návod na chirurgickú prax z toho istého roku mal význam najmä pre pozdvihnutie chirurgie ako vedy, keďže starší lekári ju považova- li za remeslo. V úvode Jessenius zdôrazňuje jej veľký význam a ďalej rozoberá jednotlivé chirurgické úkony, opisuje nástroje a spôsob ich používania a tiež výrobu protéz. Čitateľovi sú sprístupnené aj auto� - rove kritické pripomienky a jeho praktické chirurgické skúsenosti. Návod Ochranaprotimoru (1606) je Jesseniovou reakciou na mor, ktorý v Prahe prepukol roku 1602 (a pretrval až do roku 1608). Popisuje v ňom základné charakteristiky tejto prenosnej choroby a odporúča karanténu, dodržiavanie hygieny, pitie posilňujúcich nápojov a konzumáciu ovocia a zeleniny. Rozprava o krvi (1608) sa zaoberá diagnostikou chorôb na základe far- by, hustoty a zrážanlivosti krvi. V úvode sa venuje teórii krvi a v du- chu tradície ju zasadzuje do kontextu štyroch humorálnych látok, t. j. krvi, hlienu, čiernej a žltej žlče. O lekárskych názoroch Jána Jessenia by sme sa mohli dočítať aj v di� - zertačných prácach jeho študentov v čase jeho pôsobenia na Univerzite vo Wittenbergu. FILOZOFICKÉ DIELA Svoje filozofické názory staval tento veľký lekár najskôr na Aristo- telových princípoch a neskôr sa opieral o novoplatónske učenie. Celý život bol Ján Jessenius aktívny humanista a humanistické idey šíril aj vo svojich dielach. Nemožno ho však porovnávať s mysliteľmi veľkého formátu. Vo svojich spisoch skôr reprodukoval myšlienky iných a nerozvíjal ich ďalej. Nepokúšal sa ani o vytvorenie eklektického systému. Jeho filo- zofia teda nie je ani originálna, ani systematická, ani konzistentná

29 ako celok. Skôr nám podáva obraz o filozofickom prostredí a úrovni myslenia jeho doby. Padovskou dizertáciou O božskej a ľudskej filozofii sa Jessenius hlási k pa- dovskému aristotelizmu. Jej témou bolo určenie vzťahu medzi metafy� - zikou (božskou filozofiou) a ľudskou filozofiou. V iných knihách zaujímavo prepájal renesančnú filozofiu so sveto- názorom lutherovskej reformácie. V spise Zoroaster. Nová, stručná a pravdi- vá filozofia o univerze referuje o platónsky orientovanej filozofii Francesca Patriziho, resp. chaldejsko-hermetickej múdrosti. Venoval ho saskému kurfirstovi Friedrichovi Wilhelmovi I., ktorý ho hneď nato vymenoval za svojho osobného lekára a na jar roku 1594 ustanovil za mimoriadne- ho profesora chirurgie na Univerzite vo Wittenbergu. Jessenius veril v nesmrteľnosť duše, pričom vychádzal z Aristote- la aj z Biblie. Svoje názory vyjadril v lipskej dizertácii O nesmrteľnosti duše. Duša preňho predstavovala prapodstatu, nemennú formu, ktorá existuje sama osebe a je schopná poznávať príčiny a účinky bez po- moci fyzického orgánu. V úvode spisu velebí človeka ako nadmie- ru obdivuhodné stvorenie: „Veľký zázrak je človek, veľký div prírody, živo- čích plný dômyslu a rozumu, nad ktorého v univerze niet božskejšieho, ba je ako Boh, alebo len o málo menší než anjeli.“ Za počiatok bytia považoval všeobsahujúcu podstatu, ktorá je nestvorená a svojím vyžaro- vaním utvára stvorenstvo. A ako vysvetľoval akt stvorenia? Opäť si pomohol prepojením biblického a novoplatónskeho učenia, keď prvé stvorené súcno je podľa neho nekonečným priestorom, ktorý je nehybný a vyplnený prasvetlom a vnímaným svetlom. Jeho filozofický spis O duši a tele univerza nevzbudil veľký ohlas. Toto dielo zhrnuje jeho spôsob filozofickej práce, ktorý spočíval v strebávaní najrôznejších pod- Výjav z verejnej pitvy uskutočnenej Jánom Jesseniom roku 1600

30 netov. Autor z nich volil tie, ktoré mu boli v danej chvíli najbližšie. Zjednocujúcim motívom bola jeho náklonnosť k aristotelovskej tra- dícii. V diele O sympatii a antipatii v prírode vyjadril myšlienku, že pri vedec- kom bádaní musíme hľadať vnútorné príčiny javov a neodvolávať sa len na Boží zásah. Jessenius vydal tiež diela talianskeho náboženského a politic� - kého reformátora Girolama Savonarolu a humanistu Carolusa Si� - gonia s  cieľom oboznámiť nemeckých čitateľov s  ich filozofiou a reformnými snahami. Pre kritiku cirkevného života a pápeža nazýva Savonarolu Lutherom Talianska. JÁN JESSENIUS DNES Keďže veľká časť Jesseniových diel bola po poprave zničená, osta- lo po ňom len veľmi málo literárnych či iných pamiatok. Prevažne sa nachádzajú v nemeckých univerzitných knižniciach a čosi aj na našom území v malej izbietke v Turčianskom Jasene, rodisku jeho otca. Ide o malé obecné múzeum, ktoré otvorili Jesseniovi rodáci roku 1996 pri príležitosti 430. výročia jeho narodenia a 375. výročia jeho úmrtia. Aktivita doktorových rodákov sa však objavuje už omnoho skôr. Roku 1921 začali v obci na jeho počesť stavať Evanjelickú školu maj- stra Jána Jessenia, ktorú otvorili roku 1925. Roku 1936 usporiadali nádhernú jubilejnú slávnosť, neskôr inštalovali dočasnú pamätnú izbu, dnes nahradenú expozíciou trvalejšej hodnoty, ktorá je veľkou ozdobou hrdého turčianskeho rodu Jesenských. Rodu básnikov, po- litikov, učiteľov, kultúrnych pracovníkov, nepodkupných martýrov a odvážnych milovníkov národnej a občianskej slobody. Básnik Da� - niel Jesenský, martýr galejí Michal Pavlovič, mohutný a nezabud� - nuteľný dobrovoľnícky memorandový kapitán Ján Baltazár Jesenský Gašparé, britký kritik a spisovateľ Janko Jesenský i mladoň Dionýz Jesenský, povstalec a martýr kragujevský, či Zora Jesenská: tí všetci dávni Jesenskí hľadali česť svojho rodu i človečenstva. Akoby o ich rode navždy platil Jesseniov výrok: „Kto chce v súlade s učením Krista prežiť svoj život, musí na tomto svete pretrpieť nejednu strasť.“ Meno Jána Jessenia nesie dnes lekárska fakulta Univerzity Komen- ského so sídlom v Martine. Pomenovaná je po ňom dokonca aj pla- nétka Jessenius, ktorú objavil český astronóm Antonín Mrkos v máji roku 1984. A meno nášho významného rodáka nesie dnes napríklad aj medzinárodný vlak EC premávajúci z Budapešti cez Bratislavu do Prahy.

31 VÝROKY „Žiadny lekár by sa nemal usilovať len o to, aby bol obdivovaný a ctený, že sa vyzdvihol na vrcholný stupeň medicíny, keby povolaný k chorému sám neprinášal po- moc...“ „Keď sa dívam na všetky dary, ktorými je výdatne a hojne obohatené ľudské pokole- nie, nič sa mi nezdá slávnejšie nad medicínu.Veď ona je najskvelejšia zo všetkých vied a umení, riadi kormidlo verejného blahobytu, bráni život a napravuje poškodené.“ „Veľký zázrak je človek, veľký div prírody, živočích plný dômyslu a rozumu, nad kto- rého v univerze niet ničoho božskejšieho, ba je ako nejaký Boh alebo len o málo menší než anjeli.“ „Cítim, že je márne vyhľadávať znalosť iných vecí, pokiaľ človek nepozná sám seba. Preto sa mi nad všetko ostatné páči pozorovať práve na človeku, aká znamenitá a úžas- ná je staviteľská a tvorivá činnosť zvrchovane múdreho Boha, ktorý nezriadil v tele nič márne, nič prebytočné alebo zbytočné...“

Obsah ÚVOD   7 MÓRIC BEŇOVSKÝ   9 (1746 – 1786) JÁN JESSENIUS   21 (1566 – 1621) ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR   33 (1718 – 1783) DUŠAN SAMUEL JURKOVIČ   43 (1868 – 1947) EUGEN SUCHOŇ   61 (1908 – 1993) JOZEF MURGAŠ   75 (1864 – 1929) ELENA MARÓTHY-ŠOLTÉSOVÁ   91 (1855 – 1939) VLADIMÍR KRIVOŠ   101 (1865 – 1942) MAŠA HAĽAMOVÁ   113 (1908 – 1995) ŠTEFAN ZAMKOVSKÝ   125 (1907 – 1961) BIBLIOGRAFIA   135

Ilustrácie Michal Fischer Fotografie internet Jazyková redakcia Tomáš Mikolaj Technická redakcia Miroslav Priehradný Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-207-5 (NE)POZNÁS MA? DANIELA FISCHER