MÚZA 1/2018

MÚ MÚZA ZA Vydáva Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja ELEKTRONICKÝ POZNÁVACÍ ČASOPIS O HISTÓRII A KRÁSACH ŽILINSKÉHO REGIÓNU ročník 6 1/2018

2 OBSAH TÉMA ČÍSLA: 75. VÝROČIE POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE Z HISTÓRIE MÚZEA .................................................................................................................... O MÚZEU A JEHO SRDCI ............................................................................................................ ZÁSTUPCOVIA MÄSOŽRAVÝCH RASTLÍN V HERBÁRI POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE ....... ZOOLÓGIA V MÚZEU ................................................................................................................. NAJSTARŠIE KERAMICKÉ NÁDOBY SLOVANOV ZO ŽILINY ..................................................... MLECÍ KAMEŇ Z HRADISKA VEĽKÝ VRCH PRI DIVINKE ...................................................... POKLADNICA MESTA ŽILINY ..................................................................................................... TELOVÝCHOVNÁ JEDNOTA LOKOMOTÍVA ............................................................................. DREVOREZBY BAVLNOVCOV ZO ŠTIAVNIKA ........................................................................... NAJSTARŠIE FOTOGRAFIE ŽILINY SÚ O ŽELEZNICI ................................................................. ŠPECIALIZOVANÉ PRACOVISKO DROTÁRSTVA – fakty, dáta, zaujímavosti .......................... LITERÁRNE DIELA S DROTÁRSKOU TEMATIKOU ................................................................... KAPITOLKY Z HISTÓRIE KOTÍNI A SPRÁVY ANTICKÝCH AUTOROV 2. časť .................................................................... 4 7 13 18 22 25 29 32 36 39 43 46 50 UDALOSTI ROKA VÝSTAVA „TOTO JE MÚZEUM_75 ROKOV PMZA“ ..................................................................... PUBLIKÁCIA „AKO ZNEJÚ“ ........................................................................................................ REŠTAUROVANIE DREVENEJ PLASTIKY SV. ANNY ZO ZBIEROK POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE .............................................................................................................................. RYBY A INÉ VODNÉ (PO)TVORY NA XXVI. ROČNÍKU STRETNUTIA DROTÁRSKYCH MAJSTROV .......................................................................................................................... MÚZEUM DOPRAVY S NOVÝMI PRIESTORMI I EXPONÁTMI ................................................. VYSOKÉ SPOLOČENSKÉ OCENENIE PRÁCE POVAŽSKÉHO MÚZEA ....................................... 54 57 59 61 64 66 MÚZA Elektronický poznávací časopis o histórii a krásach žilinského regiónu Zodpovedný redaktor: Mgr. Michal Jurecký Šéfredaktor: Mgr. Peter Šimko, PhD. Redakčná rada: Mgr. Katarína Hallonová RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. Mgr. Andrea Slaná, PhD. Mgr. Zuzana Staneková Zostavovateľka: Mgr. Katarína Hallonová Jazyková úprava: Mgr. Katarína Hallonová Jazyková korektúra: Mgr. Michaela Koláriková Grafická úprava: Mgr. Peter Šimko, PhD. Popis k fotografii na titulke: Ján Dienstbier: Skalár, pozinkovaný a oceľový drôt

3 MILÍ ČITATELIA, rok 2017 sa niesol v znamení významného výročia založenia žilinského mestského múzea, priameho predchodcu dnešného Považského múzea v Žiline. Inštitúcia už trištvrte storočia zhromažďuje a chráni hmotné i nehmotné doklady o živote a vývoji spoločnosti i prírody severozápadného Slovenska. Verejnosť vzdeláva i zabáva, poskytuje relax. Cez poznanie minulosti a práce predkov učí ľudí k sebaúcte a pochopeniu samých seba, vedie k poznávaniu tradičných hodnôt, odkrývaniu koreňov a posilneniu vlastnej kultúrnej integrity. Prvé tohoročné číslo nášho internetového časopisu sme teda pripravili ako vyvrcholenie aktivít spojených s oslavami 75. výročia jej existencie. Návštevníci vnímajú múzeá najčastejšie cez výstavy a expozície a naopak, tieto s nimi komunikujú najmä prostredníctvom exponátov. Aktuálnu Múzu sme preto zacielili na zbierkové predmety, ktoré sú podstatou každého z nich. Je monotematická, avšak dúfame, že vám napriek tomu prinesie množstvo nových faktov a zaujímavostí spoza dverí, za ktoré sa už návštevník pri bežnej prehliadke zvyčajne nedostane. Pripomenie vám často pohnutú 75-ročnú históriu múzea aj najdôležitejšie udalosti, ktoré sa v múzeum udiali počas minulého roka. Prostredníctvom faktov o zbierkových predmetoch ponúkne nové poznatky o dejinách a prírode regiónu a priblíži neľahkú, no veľmi špecifickú a zároveň dobrodružnú prácu múzejníkov. V prvom príspevku sa riaditeľ múzea Michal Jurecký venuje vzniku múzea i ceste, ktorou muselo prejsť pri prerode na súčasnú modernú pamäťovú a fondovú inštitúciu. Proces, ako sa zo zdanlivo obyčajného predmetu stane exponát, vám vysvetlí článok historičky Kataríny Hallonovej. Jadro časopisu tvoria informácie o zbierkových fondoch, a to regionálnych – prírodovedných (botanika a zoológia), spoločenskovedných (archeológia, história, etnografia) i špecializovaných (doprava a drotárstvo). Posledné dva sú špecifikom nášho múzea a majú celoslovenský význam. Jednotliví odborní pracovníci vám ich predstavia bližšie a dozviete sa aj o zaujímavých predmetoch v nich. V Múze nájdete aj pokračovanie odborného článku o Kotínoch od archeologičky Zuzany Stanekovej (prvá časť uverejnená v Múze 1/2017), no a záver časopisu patrí kľúčovým udalostiam a projektom, ktoré sme realizovali v uplynulom období. Z nich až štyri podporil Fond na podporu umenia, za čo patrí veľká vďaka jeho pracovníkom i odborným posudzovateľom. Mgr. Peter Šimko, PhD. Mgr. Katarína Hallonová Reprofoto: Anna Kucharčíková Vlastivedná časť prvej expozície žilinského múzea na radnici v Žiline, 1942

4 Z HISTÓRIE MÚZEA Mgr. Michal Jurecký - Považské múzeum v Žiline S víziou vytvoriť v Žiline verejne prístupnú zbierku pamätihodností pripomínajúcich históriu mesta prišiel začiatkom 20. rokov minulého storočia bývalý starosta Žiliny Ignác Rada. Kým sa ju však podarilo zrealizovať prešlo takmer 20 rokov. Prvá definícia plánovaného múzea znela: „Účelom múzea Žiliny a okolia je konať vo svojom obvode prírodopisný, starožitný, miestopisný, dejepisný, štatistický a národopisný výskum, zachovať pamiatky prehistorické, historické, umelecké, národopisné a vôbec pamiatky majúce vzťah k Žiline a okoliu; udržiavať v meste Žiline verejné múzeum, toto zveľaďovať a jeho zbierky vedecky spracovať.“ Bezprostredným podnetom k vzniku múzea v Žiline sa stala Prvá výstava drotárstva a jeho národopisu, ktorú zorganizoval v roku 1940 Karol Guleja v priestoroch školy v Dlhom Poli s cieľom nájsť podporu na vybudovanie stáleho pamätníka drotárstva. Mestská rada prijala myšlienku spojiť túto aktivitu s pripravovanou vlastivednou pamäťovou inštitúciou a vyčlenila pre ňu priestory Radnice v Žiline. Múzeum bolo dokončené a sprístupnené verejnosti 5. júla 1942 a jeho kustódom sa stal Eugen Medvecký. Slávnostné otvorenie sa konalo o dva dni neskôr, 7. júla. Po úspešnom štarte sa v roku 1943 stalo členom Zväzu slovenských múzeí. Od ukončenia vojny do prvej tretiny 50. rokov 20. storočia postihlo múzejníctvo na Slovensku obdobie stagnácie. Spoločnosť, vrátane kultúrnych inštitúcií, sa za všeobecného nedostatku musela vyrovnať s vojnovými škodami a operatívne prispôsobovať novým podmienkam. Problémy postihli aj žilinské múzeum. Expozície boli zlikvidované a zbierky uskladnené na povale radnice. Časť z nich sa vrátila majiteľom, ostatné boli v roku 1949 prenesené do Budatínskeho hradu so zámerom využiť jeho areál na rekreačné a kultúrne účely. Nová etapa budovania múzea nastala na jeseň v roku 1953, kedy sa funkcie správcu ujala Vlasta Kristenová. Napriek zložitým časom i mnohým prekážkam vytrvalo a systematicky budovala múzeum na nových princípoch. Postupne vyriešila personálne, čiastočne aj priestorové problémy. Organizáciu zabezpečila najnevyhnutnejším materiálno-technickým vybavením a položila základy vedeckej a odbornej práce. V roku 1958 múzeum realizovalo v tom čase priekopnícky projekt - začalo vydávať prvý regionálny odborný zborník na Slovensku zameraný na vlastivednú problematiku. Spočiatku vychádzal pod názvom Vlastivedný sborník Žilinského kraja, neskôr bol jeho názov upravený na Vlastivedný zborník Považia a dnes je najstarším regionálnym zborníkom na Slovensku. V roku 1960 spolu s novým štatútom bola schválená aj zmena názvu inštitúcie na Považské múzeum v Žiline. Aj napriek problémom a nedostatku financií sa 60. roky 20. storočia niesli v znamení jej neustáleho rozvoja. Pokračovalo sa v opravách hradu a vykonali sa aj čiastkové úpravy parku. Rozvinula sa intenzívna výstavná činnosť. Vznikli tematicky zamerané expozície v meste Žilina, v Terchovej, Krasňanoch a Čičmanoch. Rozvíjali sa nové formy práce s mládežou, napr. vyučovanie priamo v expozíciách, pribudli vedomostné súťaže a besedy, pracovníci múzea poskytovali pomoc pri zriaďovaní učební regionálnych dejín, fungovali viaceré záujmové krúžky. Problémom naďalej ostávali priestory na uloženie zbierok. Vzhľadom na to, že sa v organizácii sústreďovali aj výtvarné artefakty, došlo v roku 1964 k jej premenovaniu na Považské múzeum a galéria. V roku 1971 nahradil vo vedení múzea Vlastu Kristenovú promovaný geológ a muzeológ Milan Badík. Prebral ho ako konsolidovanú a fungujúcu organizáciu s vysokým odborným kreditom a dvomi odbormi s celoštátnou pôsobnosťou – špecializovanou sekciou drotárstva a sekciou zameranou na dokumentáciu dejín dopravy, ktorá, vzhľadom na dopravný a komunikačný význam Žiliny, pribudla ešte koncom 60. rokov 20. storočia. Kvôli nedokončenej rekonštrukcii Budatínskeho hradu získala v tomto období inštitúcia načas novú budovu dnešnej Považskej galérie umenia na Námestí Andreja Hlinku. V roku 1976 však nastalo rozdelenie múza a galérie na dva samostatné celky. Múzeum sa vrátilo nielen k pôvodnému názvu, pod ktorým je známe dodnes, ale aj späť na predmestie Žiliny do Budatína. Od mája roku 1977 bol Budatínsky hrad sprístupnený verejnosti a múzeu sa podarilo získať aj dnešnú administratívnu budovu. V druhej polovici 70. a začiatkom 80. rokov 20. storočia sa múzeum rozšírilo o viacero nových objektov, čo znamenalo posun v riešení vlečúceho sa

5 priestorového deficitu. V roku 1974 dostalo do správy vzácnu renesančnú pamiatku z komplexu štátneho zámku v Bytči – Sobášny palác, ktorý slúžil na výstavné účely. V rovnakom období bola ukončená aj renovácia kaštieľa v Krasňanoch a svoje miesto tu našli depozitáre, prírodovedné oddelenie a národopisná expozícia. Od roku 1976 múzeum spravovalo aj starú hájovňu nad obcou Stráňavy, kde zriadilo expozíciu venovanú oslobodzovacím bojom druhej svetovej vojny. Rozvoj múzea a pribúdajúci počet objektov priniesol aj potrebu vyššieho počtu zamestnancov. Rozširovať pracovné miesta sa však darilo len veľmi ťažko. Napriek tomu sa v roku 1976 vytvorilo samostatné oddelenie pre ochranu zbierok v zložení konzervátorka v odbore drevo – kov, reštaurátorka keramiky, stolár – modelár a preparátor. Počet stálych zamestnancov sa postupne zvyšoval a koncom osemdesiatych rokov v múzeu pracovalo 35 – 40 osôb. Múzeum v tom čase reagovalo na spoločensko- politickú objednávku zvýšeným počtom aktivít vedených v duchu vtedajších straníckych direktív. Sústredilo sa na výstavy venované politickým udalostiam a prevádzkovalo izby revolučných tradícií v Žiline, Dlhom Poli, Lietavskej Lúčke. Koncom 80. rokov 20. storočia pripravilo v renesančnom kaštieli v Divinke expozíciu zameranú na výstavbu socializmu. Odborní pracovníci v rámci kultúrno-výchovnej činnosti stále prioritne pracovali najmä s mládežou. Naďalej rozvíjali prednáškovú činnosť, organizovali besedy a súťaže a viedli viacero záujmových krúžkov. Intenzívna akvizičná činnosť priniesla výrazný kvantitatívny nárast počtu zbierok o niekoľko desiatok tisíc kusov. Kým koncom 60. rokov 20. storočia sa v zbierkovom fonde múzea nachádzalo necelých 11 000 predmetov, do roku 1990 ich počet narástol na viac ako 93 000 položiek. Zmenená spoločenská situácia si začiatkom 90. rokov 20. storočia vyžiadala vytvorenie novej koncepcie rozvoja organizácie. Inšpiráciou sa pre ňu stala pôvodná myšlienka mestského múzea s posilnením činnosti celoslovenských špecializácií pri zachovaní vlastivedného charakteru múzea. Hlavným profilovým odborom organizácie sa stalo drotárstvo. Pre potrebu obnovy jeho komplexného výskumu sa v roku 1994 vytvorilo samostatné oddelenie, ktoré začalo pri múzeu k danej problematike budovať dokumentačné centrum. Zvýšila sa aj publikačná i edičná činnosť. Popri Vlastivednom zborníku Považia sa vytvorili knižné edície – Fontes, Biografie a Malá knižnica drotára. Na hrade Strečno bola sprístupnená nová expozícia, upravili a zmodernizovali sa niektoré expozície v Budatínskom hrade, Čičmanoch a neskôr aj v Terchovej. V roku 2002 sa Považské múzeum začlenilo do pôsobnosti verejnej správy v rámci nového vyššieho územného celku a jeho zriaďovateľom sa stal Žilinský samosprávny kraj. Prerušená, prakticky nikdy nedokončená, vo viacerých smeroch aj neprofesionálne realizovaná rekonštrukcia Budatínskeho hradu s priľahlými objektami a neskôr aj Sobášneho paláca v Bytči, sa odzrkadlila na zlom stave spomenutých budov. Múzeum pripravilo projekt obnovy, ktorý zabrzdili organizačné a finančné problémy a napokon sa nerealizoval. Hrad postupom času prestal spĺňať návštevné parametre a od roku 2006 bol úplne uzatvorený pre zlý technický stav. To umožnilo odborným pracovníkom vo Veľkom Rovnom pripraviť a realizovať koncept miestneho múzea zameraného na dejiny obce a drotárske remeslo (2008) a v Dlhom Poli sprístupnili pamätnú izbu drotárskych tradícií (2009). Ukončenie výstavby účelovej technickej budovy v areáli Budatínskeho hradu znamenalo dobudovanie oddelenia starostlivosti o zbierky na sebestačné a moderné pracovisko, schopné zabezpečiť vysoko špecializované činnosti v odboroch reštaurovanie maľby, konzervovanie kovu, textilu, dreva, keramiky, istý čas aj papiera a preparovanie i konzervovanie zbierok prírodovedného charakteru. V roku 1999 bola do nových priestorov v zrekonštruovanej administratívnej budove presťahovaná vedecká knižnica múzea a zapojila sa do knižničného informačného systému. Stále však chýbali expozície i priestor na výstavy a kultúrno-výchovnú činnosť. To sa prejavilo na výraznom poklese návštevnosti, aj napriek tomu, že pracovníci neustále pripravovali množstvo netradičných kultúrnych, relaxačných a vzdelávacích podujatí, ktoré vyžadovali aktívnu účasť návštevníkov. Múzeum naliehavo potrebovalo obnoviť aj zrušenú expozíciu drotárstva. Vzhľadom na jej absenciu sa činnosť múzea sústredila na domáce i zahraničné putovné výstavy a publikačné aktivity. V rokoch 2009 – 2011 vyšli monografie Žilina – dejiny MHD a Železnice na Slovensku. K lepšiemu obrazu inštitúcie prispelo aj ukončenie veľkých investičných projektov – generálnej rekonštrukcie Sobášneho paláca v Bytči (2009), revitalizácie Budatínskeho parku (2010) a obnovy oboch objektov ľudovej architektúry v Čičmanoch (2010 – 2011) či čiastočná sanácia najakútnejších problémov v hradnom komplexe na Strečne. Pri príležitosti 20. výročia oživenia drotárskeho remesla na Slovensku v roku 2010 pracovníci drotárskeho oddelenia v spolupráci s Považskou galériou umenia po dlhých štyroch rokoch pripravili v priestoroch galérie v centre

6 mesta novú expozíciu drotárstva. Spracovali reprezentatívnu publikáciu Drotárstvo. Veľká kniha o slovenskom drotárstve. Dnes je Považské múzeum modernou, dynamickou a progresívnou inštitúciou, ktorá má svoje pevné a vďaka svojim špecializovaným odborom aj neza- stupiteľné miesto v systéme slovenského múzejníctva. Zamestnáva 56 stálych pracovníkov, spravuje takmer 153 000 zbierkových predmetov a šesť historických objektov (Budatínsky hrad a Hrad Strečno, Sobášny palác v Bytči, kaštieľ v Divinke a dva ľudové zrubové domy v Čičmanoch). Generálna rekonštrukcia Budatínskeho hradu prebieha aj v súčasnosti. V rámci ukončenia I. a II. etapy bola návštevníkom sprístupnená expozícia v hradnej veži a postupne aj ďalšie priestory na druhom a treťom podlaží hradu s expozíciami k dejinám Žiliny, dobového nábytku, či drotárstva. Obnovou prešla aj hradná kaplnka a výstavný priestor pod terasou. Pod hradom Strečno bola postavená stredoveká dedina – Paseka, v ktorej sa koná množstvo aktivít približujúcich život v dobách temného stredoveku. Začiatkom roku 2018 odštartovali stavebné práce na úprave hospodárskej budovy prislúchajúcej k Budatínskemu hradu a plánuje sa pokračovať aj v ďalšej etape renovácie samotného hradného objektu. Po ukončení projektov bude Považské múzeum pripravené ponúknuť verejnosti komplexné služby, poučenie i zábavu a príjemný priestor na trávenie voľného času.

7 O MÚZEU A JEHO SRDCI Mgr. Katarína Hallonová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková, archív Považského múzea Múzeá (grécky mouseiom - chrám múz) sú neziskové pamäťové a fondové inštitúcie, ktoré systematicky a plánovite, na základe vedeckého výskumu a metód, nadobúdajú, odborne uchovávajú, spracovávajú, chránia, zveľaďujú a prezentujú hmotné a nehmotné pamiatky dokladajúce vývoj človeka, spoločnosti, kultúry a prírodného prostredia. Podľa typu a pôsobenia sa najčastejšie delia na vlastivedné, spravidla miestne alebo regionálne, špecializované a národné. Posledné dve kategórie majú celo- slovenský dosah. V rámci svojich vyhradených území sú dôležitým kultúrotvorným činiteľom. Vykonávajú výskumnú, dokumentačnú, výchovno-vzdelávaciu, prezentačnú a edičnú činnosť, ale plnia aj relaxačnú a zábavnú funkciu. Považské múzeum v Žiline je krajské múzeum vlastivedného charakteru. Jeho zberná oblasť sa rozprestiera na území okresov Žilina a Bytča. Špecializované odbory, doprava a drotárstvo, majú celoslovenský, v prípade drotárstva aj medzinárodný záber. Etnografka Eva Munková pri popise zbierkového predmetu Hlavnou činnosťou múzeí je však získavanie zbierkových predmetov, tzv. akvizičná činnosť. Zbierky sú srdcom každého múzea. Sú jedinečným dokladom doby, stavu spoločnosti i prírody, rozprávajú príbehy o osudoch, živote a práci jednotlivcov i celých spoločenstiev a krajiny, ktorú človek svojou existenciou pretvára. Predstavujú cenný zdroj poznania dôb dávno minulých a čítať prostredníctvom nich históriu je vzrušujúce dobrodružstvo plné prekvapivých odhalení. Návštevník sa s časťou z nich stretáva najmä pri

8 návštevách stálych expozícií alebo krátkodobých tematických výstav. V múzeách je ich však oveľa viac. V závislosti od veľkosti inštitúcie to môže byť od niekoľkých desiatok až po stovky tisíc kusov, ktoré spolu vytvárajú zbierkový fond múzea. V prípade Považského múzea sa toto číslo blíži k hodnote 153 000. Konzervátorka Helena Kožanová pri rekonštruovaní nádoby z archeologického zbierkového fondu Zbierky získavajú odborní pracovníci z oblasti prírodných i spoločenských vied - geológ, botanik, zoológ, archeológ, historik, etnológ či historik umenia systematickou výskumnou činnosťou, kúpou, ale aj darom. Zbierkou sa môžu stať trojrozmerné predmety, písomnosti, fotografie alebo obrazový materiál, ale aj zvukové nahrávky a filmy, pokiaľ spĺňajú určité podmienky. O tom, či pamiatka má charakter tzv. muzeálie, rozhoduje špecializovaný orgán Komisia na tvorbu zbierok. Je zložený z odborníkov, ktorí posudzujú jej historický a spoločenský význam, kultúrnu, informačnú i výpovednú hodnotu, fyzický stav, ako aj vzťah k zameraniu toho-ktorého múzea a štruktúre jeho zbierkového fondu. Múzeum sa stáva majiteľom alebo správcom zbierky po jej získaní a následnom zaevidovaní do chronologickej (tzv. prvostupňovej) evidencie prírastkov, ktorú vykonávajú dokumentátori múzea. Po základnom ošetrení konzervátormi a reštaurátormi na oddelení starostlivosti a ochrany zbierok ju preberie príslušný odborný pracovník, ktorý sa tak stáva jej kurátorom alebo kustódom. Skatalogizuje ju, čiže odborne popíše, určí, vedecky zhodnotí a spolu s fotografom múzea zdokumentuje aj obrazovo. V rámci druhostupňovej evidencie jej vytvorí dokumentačnú kartu v podobe akéhosi identifikačného preukazu, ktorý ju bude sprevádzať počas celej jej existencie a do ktorého sa zapíše všetko, čo sa s ňou v budúcnosti udeje. V rámci súborov zbierok, ktoré kurátor spravuje, ju podľa jej charakteru zaradí do príslušnej predmetovej alebo materiálovej skupiny a uloží do depozitáru, kde ju ďalej študuje, kontroluje alebo pripravuje na výstavy a prezentácie. Preparátor Štefan Porubčanský pri práci Depozitáre sú špeciálne sklady a predstavujú tajom- nú trinástu komnatu múzea, do ktorej majú oprávnenie vstúpiť len správcovia zbierok. Ich prevádzka podlieha osobitným predpisom zhrnutým v Depozitárnom

9 režime, ktoré vyplývajú zo zákona o múzeách a galériách. Slúžia k bezpečnému uloženiu zbierok a na ich dlhodobú ochranu pred poškodením. Od ostatných priestorov sú oddelené, uzamknuté a vybavené zabezpečovacím zariadením, ktoré bráni vniknutiu nepovolaných osôb, protipožiarnymi prvkami a zaria- dením na udržiavanie ideálnych klimatických podmienok. Zbierky sa do nich umiestňujú spravidla podľa materiálu, z ktorého sú zhotovené, aby sa dali nastaviť požadované technicko-fyzikálne parametre, najmä teplota, vlhkosť, svetelná intenzita, ale aj ďalšie veličiny. Predmety sa ukladajú prehľadne na police, do skríň, zásuviek, či špeciálnych obalov tak, by boli zabezpečené proti prachu, hmyzu, znečisteniu a mechanickému poškodeniu. Každý predmet je označený štítkom s identifikačnými údajmi, aby bol ľahko rozpoznateľný. Pohyb osôb, premiestňovanie zbierok, či rôzne udalosti v priestoroch depozitára a klimatické hodnoty sa zaznamenávajú do depozitár- nej knihy. Depozitáre vo svojom vnútri ukrývajú skutočné poklady v podobe stoviek úžitkových i umeleckých trojrozmerných predmetov, odevov a textílií, písom- ností, fotografií či výtvarných diel nesmiernej kultúrnej hodnoty, ktoré vytvárajú historickú pamäť spoločnosti. Sú veľmi špeciálnou zložkou múzea, do ktorej bežný smrteľník má len málokedy možnosť nahliadnuť. Prostredníctvom nového čísla nášho časopisu vás pozývame nazrieť do ich pootvorených dverí a zistiť, čo je v nich nové. Botanička Viktória Urbanová pri terénnom výskume Pohľad do depozitára drotárstva Archeologický výskum v areáli Budatínskeho hradu, 2007 Historička a kurátorka drotárskych zbierok Katarína Hallonová pri katalogizácii exponátov Konzervátorka Ľudmila Hrušková

10 Zbierkové fondy múzea Zbierkový fond geológie Považského múzea dokumentuje horninové zloženie Západných Karpát v oblasti severozápadného Slovenska. Základný súbor exponátov bol zaevidovaný v roku 1954, ako darca je v katalógu uvedená Mestská plánovacia komisia. Prvým zapísaným zbierkovým predmetom je soľ z odparenej vody (lokalita: Oravská Polhora, 23. 8. 1954). Ďalšie pribudli vďaka M. Poljakovi, I. Cvachovi, E. Stráňaiovi, dr. Bukovinskému, G. Povalovi a ďalším nadšencom, členom Vlastivedného krúžku pri Považskom múzeu v Žiline. Ten pri inštitúcii pracoval v 50. rokoch 20. storočia. Tieto exponáty boli prezentované na výstave Prírastky múzea v rokoch 1955 – 1957. Spolu s nimi i horniny a minerály z Rajeckej doliny a Kysúc. V roku 1958 múzeum získalo darom i vzácne nálezy pozostatkov mamutov z Považského Chlmca a Starej Bystrice. V zbierkovom fonde sekcie geológie je v súčasnosti spracovaných a elektronicky zdokumentovaných 1706 zbierkových predmetov - hornín, minerálov a rôznych fosilizovaných zvyškov prehistorickej flóry a fauny. O rozvoj sekcie sa v priebehu desaťročí zaslúžili odborní pracovníci – kurátori RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl CSc., prom geológ Milan Badík, RNDr. Soňa Bellanová, Mgr. Richard Wetter. Aktuálne je kurátorkou geologických zbierok Mgr. Andrea Slaná, PhD. Stav zbierkového fondu bol spracovaný v samostatnom katalógu Bellanová, Soňa: Geológia. Žilina, Považské múzeum v Žiline, 1998, 119 s. Zbierkový fond botaniky predstavuje rozsiahly herbár zložený zo samostatných listov s jednotlivými vylisovanými rastlinami. Prvé botanické zbery v počte 1800 položiek, ktoré zároveň tvoria jeho najstaršiu časť, realizoval v rokoch 1960 – 1963 externý pracovník múzea Ladislav Dýlik. Sekcia botaniky sa začala v múzeu budovať v roku 1969 príchodom botaničky RNDr. Viktórie Urbanovej, CSc., ktorá tu nepretržite pracovala ako kurátorka a kustódka depozitára 46 rokov. Zameriavala sa na floristické a fytocenologické výskumy rastlinných spoločenstiev. Akvizičnou činnosťou, a to najmä vlastným zberom, získala viac ako 15 tisíc položiek nižších a vyšších rastlín. Kúpou herbár doplnila o kolekcie machorastov a lišajníkov, ktoré boli určené poprednými odborníkmi v danej oblasti a sú doteraz vynikajúcim dokladovým, porovnávacím a pracovným materiálom. Fond je tvorený prevažne položkami z územia severozápadného Slovenska, v menšej miere aj zbermi z iných častí Slovenska a zahraničia. Nachádzajú sa tu viaceré regionálne významné taxóny. Zbierka obsahuje aj druhy z lokalít, ktoré dnes už neexistujú, druhy zaradené do Červeného zoznamu výtrusných a kvitnúcich rastlín Slovenska i taxóny zákonom chránené. V roku 2007 vydalo Považské múzeum v edícii Fontes katalóg botanických zbierok, ktorého autorkou je Dr. Urbanová s názvom Botanika – Rastliny v zbierkach Považského múzea. Od roku 2015 je kurátorkou botanických zbierok Ing. Květa Kicková. Zbierkový fond zoológie zahŕňa 69 550 zbierkových predmetov a je najrozsiahlejším fondom Považského múzea. Najväčší podiel z tohto počtu tvorí osteologický a bromatologický materiál stavovcov obsahujúci predovšetkým lebky. Druhou najpočetnejšou časťou fondu je kolekcia suchých entomologických preparátov hmyzu, ktorá obsahuje 25 169 kusov. Z väčšej časti je tvorená zbierkami, ktoré sú výsledkom celoživotného vedeckého bádania renomovaných slovenských a českých entomológov: J. Staněka, J. Čepeláka, M. Štrbu, V. Straku, E. Piovarčiho, M. Badíka, M. Valenčíka či L. Korbela a majú nevyčísliteľnú vedeckú hodnotu. K tomuto súboru patrí aj rozsiahly súbor mikroskopických preparátov parazitických článkonožcov. Výrazný podiel tvoria aj tekutinové preparáty medzi ktorými dominujú pavúky od významného arachnológa Jaroslava Svatoňa. Až 4381 ulít obsahuje zbierka ulitníkov od popredného malakozoológa Jozefa Šteffeka. Cenným študijným a porovnávacím materiálom sú aj kožky vtákov a cicavcov. V súčasnosti sú využívané laboratóriami molekulárnej biológie v Brne a vo Zvolene pri štúdiu fylogenetického vývoja lasicovitých a mačkovitých mäsožravcov (napr. vydry a rysa). Prezentačne najpútavejšou je kolekcia trojrozmerných dermoplastických preparátov rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov. Spomedzi suchozemských stavovcov obsahuje, až na niekoľko málo výnimiek, takmer všetky druhy, ktoré sa vyskytujú alebo sa v minulosti vyskytovali na území severozápadného Slovenska. Zbierkový fond archeológie v súčasnosti pozostáva z 27 564 zbierkových predmetov pochádzajúcich z prieskumov a výskumov na území severozápadného Slovenska. Prvým zapísaným zbierkovým predmetom je bronzový depot – tri nákrčníky so špirálami a volútový prsteň (lokalita: Žilina-Hviezdoslavova ul., datovanie: doba bronzová, 11. stor. pred n. l.). Najstarší zbierkový predmet predstavuje kamenné jadro z pazúrika a kamenné čepieľky (lokalita: Žilina-Závodie, Záriečie, datovanie: paleolit, 30 000 – 20 000 rokov pred n. l.). Za najstaršiu evidovanú keramiku sa považuje lineárna keramika z Dubnice nad Váhom-Prejty (5. tisícročie pred n. l.). Najväčším zbierkovým predmetom je zásobnica na obilie (lokalita: Považská Teplá, datovanie: doba laténska, prelom letopočtov), ktorá dosahuje výšku približne 90 cm. Najkurióznejšie získaným predmetmi sú etruská bronzová kanvica (5. stor. pred n. l.)

11 a bronzová vakovitá nádoba (3. stor. n. l.). Nálezca ich údajne objavil pri stavbe cesty v Súľove, v skutočnosti ich však kúpil na trhu počas svojej cesty po Taliansku. Sekcia archeológie vznikla v múzeu v roku 1957. Prvý archeológ Krajského múzea v Žiline Dr. Anton Petrovský-Šichman objavil približne 700 nových archeologických lokalít. Vystriedal ho archeológ Jozef Moravčík, ktorý v múzeu pracoval 41 rokov. Zrealizoval mnohé výskumy, najmä v meste Žilina a v spádovej oblasti múzea v Púchove, Prosnom, Jasenici, Divinke a vo Varíne. V súčasnosti na sekcii pracujú Mgr. Zuzana Staneková a Mgr. Andrea Slaná, PhD. (v rokoch 2009 – 2011 aj Mgr. Lucia Krišková). Podieľajú sa na výskumoch Budatínskeho hradu a jeho areálu a hradiska Veľký vrch v Divinke. Zbierkový fond histórie je, spolu s etnografickými a drotárskymi zbierkami, najstarším fondom múzea. Verejnosti bol sprístupnený v rámci prvej expozície venovanej dejinám mesta a jeho najbližšieho okolia realizovanej v priestoroch žilinskej radnice v roku 1942. Podľa inventúry majetku v roku 1944 pozostával z 1370 exponátov. Prvým kustódom historických zbierok v žilinskom mestskom múzeu bol v rokoch 1942 – 1945 Eugen Medvecký a prvou kurátorkou po obnovení činnosti inštitúcie sa stala v roku 1953 jej riaditeľka Vlasta Kristenová. Počas 75. ročnej existencie múzea sa na sekcii histórie vystriedalo množstvo odborných pracovníkov - Dušan Halaj, Ondrej Šedo, Marcela Štalmašková, Antónia Pozdechová, Jarmila Cengelová, Marián Klapita, Mgr. Mária Okánikova, Mgr. Katarína Hallonová (Kekelyová), Mgr. Jaroslava Mrvová, PhDr. Marián Mrva, Mgr. Jakub Bielik. V súčasností ho spravujú traja kurátori - historici Mgr. Martina Bernátová, Mgr. Domika Tomášová, Mgr. Michal Jurecký. Pozostáva z 15 520 zbierkových predmetov rozdelených do troch samostatných celkov predstavujúcich historické pamiatky (13 043 kusov), numizmatickú zbierku (2 408 kusov) a kolekciu výtvarných diel, najmä obrazov (69 kusov). Medzi najvzácnejšie zbierky z fondu histórie patria bezpochybne predmety viažuce sa k dejinám Žiliny, ako napríklad katovské meče, insígnie mesta či cechové artefakty. Nemenej zaujímavý a krásny je dobový nábytok zo šľachtického a mestského prostredia, ktorý svojou estetikou a funkciou inšpiruje dodnes. Najpočetnejšou skupinou historických zbierok sú menšie i väčšie predmety každodennej potreby, odevy, bytový textil, keramika a porcelán, sklo, bytové doplnky, textil a dekorácie, pohľadnice, albumy, pečiatky a iné drobnosti, ktoré nesú svoj príbeh a sú svedkom osudov konkrétnych ľudí. Dôležitú a početnú zložku fondu numizmatiky tvoria nálezy získané z archeologických výskumov. K najvzácnejším patria antické a byzantské mince. Fond umenia je najmenší. Vznikol po odčlenení galérie od múzea v roku 1976. Obsahuje predovšetkým diela známych slovenských výtvarníkov, ktorých práca alebo životné osudy sa spájajú s regiónom Žiliny, ako sú napríklad Ľudovít Fulla, Karol Ondreička a Vincent Hložník. Zbierkový fond etnológie obsahuje viac ako 10 000 predmetov, ktoré dokumentujú jednotlivé oblasti ľudovej kultúry. Sú rozdelené do dvoch samostatných celkov: etnografia – materiálna kultúra a etnografia – odevy. K najstarším exponátom patria maľby na skle s náboženskou tematikou, pochádzajúce z prvej polovice 19. storočia. Spolu s rozsiahlym súborom zdobených úžitkových predmetov dokladajú ľudové umenie žilinského regiónu. Významnou skupinou sú aj výtvarné artefakty, najmä drevené plastiky od insitných umelcov prevažne z Terchovej, Čičmian a Štiavnika. Zo skupiny odevov je výtvarne hodnotná najmä kolekcia ľudového odevu z Čičmian. Jej značný podiel predstavuje ucelená zbierka súčastí čičmianskeho kroja a výšiviek v počte 492 kusov. Múzeum ju získalo od akademickej maliarky Matildy Čechovej v rokoch 1971 – 1973. Fond významnou mierou obohacuje aj skupina ľudových betlehemov či bábkové divadlo z pozostalosti po Martinovi Dúbravkovi, bábkarovi z Predmiera. Časť etnologických zbierok bola v prvých rokoch existencie mestského múzea v Žiline súčasťou historického zbierkového fondu. V roku 1953 vyčlenila z neho riaditeľka Vlasta Kristenová z neho prvých 150 predmetov národopisného charakteru. To bol základ vzniku samostatnej sekcie, zameranej na etnologický výskum oblasti severozápadného Slovenska s osobitým dôrazom na národopisne významné lokality Terchovej a Čičmian. O systematické budovanie fondu sa zaslúžili etnologičky Magda Podhorňáková, PhDr. Viera Praženicová, Mgr. Petronela Rágulová, Mgr. Katarína Kozáková, Mgr. Katarína Zacharová. Najvýznamnejšou kurátorkou zbierok bola Eva Munková, ktorá na sekcii pracovala 29 rokov, v súčastnosti ju zastrešuje Mgr. Adriana Bárdyová. Zbierkový fond dopravy eviduje 2 601 položiek. Prvé exponáty boli získané prevodom z Technického múzea v Košiciach v druhej polovici 60. rokov 20. storočia. Išlo o 127 predmetov z oblasti železničnej prepravy. V tomto období sa uvažovalo o zriadení prvého celoslovenského špecializovaného dopravného múzea v Žiline. Projekt sa nerealizoval, ale Považské múzeum v roku 1967 získalo samostatný odbor s celoštátnym záberom, ktorú kurátorsky zastrešil historik Marián Klapita. Po jeho odchode z organizácie ho na sekcii vystriedali Mgr. Peter Slamka a Ing. Miroslava Mičurová. Od roku 2008 sekciu vedie

12 historik Mgr. Peter Šimko, PhD., ktorý sa popri železničnej venuje aj cestnej doprave. Zbierkový fond tvoria najmä ucelené súbory cestovných poriadkov a dokladov, odznakov, pohľadníc, odevov a uniforiem, predmety zo železničnej a traťovej prevádzky a údržby i železničná oznamovacia, návestná, signálna a zabezpečovacia technika. Najstarším exponátom je medirytina z roku 1593 zachytávajúca lode na Dunaji, najväčším zasa pohrebný koč z obdobia secesie. Súčasťou zbierky mali byť i parné rušne, ktoré boli prevzaté múzeom po ukončení parnej prevádzky v Československu po roku 1980. Administratívnym rozhodnutím nadriadených orgánov však boli presunuté do Bratislavy, čo na dlhší čas paralyzovalo činnosť sekcie v tejto oblasti. Medzi hodnotné exponáty patria aj modely parných rušňov a železničných vozňov, z ktorých je väčšina funkčná. Najstaršie pochádzajú zo začiatku 20. storočia. Súpis zbierok k roku 2000 vyšiel aj tlačou Mičurová, Miroslava: Žilina, Považské múzeum v Žiline, 2001, 165 s. Časť predmetov z fondu je sprístupnená v historicky prvej stálej expozícii dopravy Považského múzea ktorú, pod názvom Múzeum dopravy, autorsky pripravil a realizoval Peter Šimko v priestoroch v železničnej stanice v Rajeckých Tepliciach. Zbierkový fond drotárstva je súčasťou Považského múzea už od jeho vzniku. Na jeho budovaní sa podpísal ideologicky podmienený spoločenský nezáujem o túto tému v druhej polovici 20. storočia. Preto do roku 1990 pozostával len z cca 1000 kusov. Tvorili ho predmety zozbierané i zhotovené na objednávku na I. výstavu drotárstva a jeho národopisu v Dlhom Poli (1940), pre žilinské mestské múzeum (1942), objavené v rámci terénnych výskumov v 60. rokov 20. storočia (Munková, Klapita) a pracovné nástroje získané prevodom zo Slovenského národného múzea v Bratislave (1973). S novou orientáciou Považského múzea po roku 1990 pracovníci drotárskeho úseku zintenzívnili akvizičné aktivity a v priebehu nasledujúcich dvadsiatich rokov zvýšili počet zbierok vo fonde takmer päťnásobne. Najvýznamnejším zdrojom exponátov bola práca v teréne, najmä dlhodobý výskum v obci Veľké Rovné. Realizoval ho konzervátor drôtu Ladislav Fapšo od konca 90. rokov 20. storočia do roku 2007. S rozšírením oddelenia drotárstva o sekciu historik umenia sa začala budovať zbierka dobových i moderných výtvarných diel s motívom drotára. Múzeum tiež pravidelne, od roku 1991, získava práce súčasných predstaviteľov remesla v rámci podujatia Stretnutie drotárskych majstrov. K posledným väčším prírastkom patrí súbor literárnych pamiatok s tematikou drotárstva. Kurátorsky fond zastrešujú odborné pracovníčky historička Mgr. Katarína Hallonová a etnologička Mgr. Katarína Kendrová, ako správca (kustód) dokumentátorka Mgr. Jana Adamusová. V súčasnosti sa zbierka vyznačuje veľkou obsahovou i druhovou rozmanitosťou a komplexnosťou. Uchováva trojrozmerné, písomné, obrazové, umelecko-remeselné i výtvarné pamiatky dokladujúce históriu i súčasnosť drotárstva. Pozostáva z takmer 6 000 kusov a svojím významom ďaleko presahuje hranice regiónu i Slovenska. (viac o fonde Špecializované pracovisko drotárstva – fakty, dáta, zaujímavosti). Jozef Kerak: Kohút. Veľké Rovné, 1941. Predloha súčasného grafického loga Považského múzea

13 ZÁSTUPCOVIA MÄSOŽRAVÝCH RASTLÍN V HERBÁRI POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE Ing. Květa Kicková – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Na Slovensku sa prirodzene vyskytuje 9 druhov mäsožravých rastlín. Patria medzi ne tučnice a bublinatky z čeľade bublinatkovitých a rosičky z čeľade rosičkovitých. V botanickom depozitári Považského múzea, v ktorom je uložený rozsiahly herbár, dokladujeme 6 druhov a jedného medzidruhového kríženca, ktoré boli zozbierané v zbernej oblasti nášho múzea – na území severozápadného Slovenska. Týmto spôsobom pomáhame uchovávať poznatky o minulosti a súčasnosti rozšírenia voľne rastúcich rastlinných druhov v našom regióne. Rosička anglická Vo forme herbárových položiek takto uchovávame viacerých zástupcov druhov: rosička okrúhlolistá, rosička anglická, tučnica obyčajná, tučnica alpínska, bublinatka menšia a bublinatka nebadaná. Spomína- ným medzidruhovým krížencom je rosička obráteno- vajcovitá, kríženec rosičky anglickej a okrúhlolistej, ktorá sa veľmi vzácne vyskytuje na miestach, kde rastú obidva druhy spoločne. Ide o sterilné jedince, ktoré sa rozmnožujú len vegetatívne a v rozlišovacích znakoch, čo sa týka dĺžky listových čepelí, sa pohybujú okolo stredných hodnôt medzi parametrami rodičovských taxónov.

14 Rosička okrúhlolistá Bublinatka menšia Ako mäsožravé rastliny sa označuje nesystematická skupina so špeciálnou výživou, zabezpečovanou schopnosťou získavať dusíkaté látky z ulovených tiel drobných živočíchov. Mäsožravosť sa u rastlín vyvinula v priebehu evolúcie v rôznych systematických skupinách. Takéto rastliny rastú zväčša v prostredí chudobnom na živiny (na rašeline alebo na živiny chudobnom vodnom prostredí) a touto adaptáciou si zabezpečujú prísun nedostatkových látok. Bublinatky žijú vo vode a majú na získavanie koristi vyvinuté špeciálne nasávacie pasce s tráviacimi žliazkami. Pasce vznikli premenou listov. V pasciach je udržovaný podtlak (približne 16 kPa) a pri otvorení nasajú vodu aj s prípadnou korisťou. Otvorenie nastane pri podráždení citlivých bŕv a prebehne rýchlosťou 1,6 m za sekundu. Viečko sa okamžite zatvára - ide o bezkonkurenčne najrýchlejší pohyb zaznamenaný u rastlín. Metabolicky náročné odčerpávanie vody prebieha nepretržite pomocou prečerpávacích žliazok a pasca sa otvára aj spontánne po dosiahnutí kritickej hladiny podtlaku po približne 8 hodinách. Pasce bublinatiek sú husto osídlené mikroorganizmami, podobne ako je to v črevách cicavcov. Ide o vzájomne prospešné spolunažívanie. Baktérie cez svoj metabolizmus dokážu uvoľniť živiny z organických látok, ktoré by boli inak pre bublinatky nedostupné. Baktérie, riasy a prvoky zas využívajú k výžive výlučky ich metabolizmu. Rastliny ich v mladých pasciach aktívne „pestujú“. Takto nie sú bublinatky odkázané len na aktívnu mäsožravosť, ale vďaka mikroflóre v pasciach nalapanej samovoľným otváraním, získavajú oveľa viac potrebných látok na svoj rast a vývin. Bublinatky nemajú vyvinuté korene, majú husto rozkonárenú stonku a voľne plávajú na hladine. Ide o jednoročné rastliny, ktoré prezimujú vo forme turiónu. Bublinatka menšia rastie v jazierkach a depresiách na rašeliniskách a slatinách. Pri vyschnutí priehlbiny môže prejsť aj na suchozemský spôsob života. Na Slovensku sa veľmi zriedka vyskytuje v kotlinách severného Slovenska a na Záhorskej nížine. Bublinatka nebadaná je pomerne rozšíreným druhom, obýva najmä vodné nádrže južného Slovenska. U nás rastú len sterilné jedince, rastlina nevytvára semená, rozmnožuje sa úlomkami konárikov. Rosičky dokážu pomocou pomaly sa pohybujúcich tentakulí zalepením zachytiť a tráviť drobný hmyz. Tentakuly sú viacbunkové paličkovito zakončené brvy alebo inak povedané výčnelky, ktoré vyzerajú akoby mali na konci kvapku rosy. Vyrastajú na lícnej strane listu. Ich žliazkaté hlavičky vylučujú sliz a tráviace enzýmy a zoskupujú sa okolo koristi uprostred listu.

15 Reakcia listu je vyvolaná dotykom koristi a zároveň prebieha smerom ku koncentrácii určitých chemických látok. V priebehu niekoľkých hodín sa list začne ohýbať, do istej miery obklopí korisť a vytvorí ako keby vonkajší žalúdok, ktorý trávi korisť a súčasne bráni aj vykradnutiu pasce mravcami. Za reguláciu tohto pohybu sú zodpovedné rastlinné hormóny. Rosičky však prežijú aj bez mäsožravého spôsobu života. Rosička okrúhlolistá rastie na chudobných, kyslých a vlhkých rašelinných pôdach, často v porastoch rašelinníkov. Oproti jej rozšíreniu v minulosti, prežíva už len na zlomkoch z pôvodného množstva lokalít. Rosička anglická je ešte oveľa vzácnejším druhom, tiež rastie na rašelinných pôdach a od rosičky okrúhlolistej sa odlišuje väčšou dĺžkou listových čepelí, ktoré presahujú 4 až 8-krát svoju šírku. Nájdeme ju len na niekoľkých lokalitách v Turčianskej kotline, Západných Beskydách a Strážovských vrchoch. Tučnice sú príležitostne hmyzožravé rastliny, na listoch majú silno lepivé stopkaté žliazky vylučujúce sliz a sediace žliazky produkujúce tráviace enzýmy. Drobný hmyz sa prilepí na sekrét a z ich natrávených tiel sú živiny vstrebávané do listov. Listy im vyrastajú v prízemnej ružici a na okrajoch sú výrazne nadvihnuté. Zimu prečkávajú vo forme púčikov – hibernákulí v pôde alebo v machu. Obidva druhy sa na Slovensku vyskytujú na severe stredného Slovenska, obývajú však rozdielne biotopy. Tučnica alpínska rastie na mokrých vápencových skalách v horskom až alpínskom stupni, v inverzných polohách aj nižšie. Tučnica obyčajná je u nás rozšírenejším druhom, rastie najmä v podhorských a horských oblastiach na rašelinových a podmáčaných lúkach na zásaditých pôdach. Na niektorých územiach predstavuje pomerne hojný druh. Tučnice sa dajú jednoducho rozlíšiť farbou kvetu. Tučnica alpínska má korunu modrofialovú, tučnica obyčajná slonovinovobielu až bledožltú. Bublinatka menšia Bublinatka nebadaná Zoznam druhov zastúpených v herbári Považského múzea s uvedením miesta zberu (udávaný je orografický celok, v ktorom bol druh zdokladovaný):  Rosička okrúhlolistá (Drosera rotundifolia): Turčianska kotlina, Kysucká vrchovina - Krásno nad Kysucou, rázcestie – v súčasnosti zaniknutá lokalita, Turzovská vrchovina, Oravské Beskydy, Západné Beskydy  Rosička anglická (Drosera anglica): Turčianska kotlina  Rosička obrátenovajcovitá (Drosera x obovata): Turčianska kotlina  Tučnica obyčajná (Pinguicula vulgaris): Turčianska kotlina, Oravské Beskydy, Oravská Magura – Zázrivá, Žilinská kotlina – Terchová a Kamenná Poruba, Turzovská vrchovina, Krivánska Malá Fatra, Kysucká vrchovina  Tučnica alpínska (Pinguicula alpina): Súľovské skaly, hrebeň Krivánskej Malej Fatry  Bublinatka menšia (Utricularia minor): Žilinská kotlina  Bublinatka nebadaná (Utricularia australis): Kysucká vrchovina - Zázrivá

16 Taxón Legislatívna ochrana podľa Vyhlášky č. 579/2008 Z. z.* Status podľa Červeného zoznamu* rosička okrúhlolistá § VU (zraniteľný druh) rosička anglická § EN (ohrozený druh) tučnica obyčajná § NT (menej ohrozený – takmer ohrozený druh) tučnica alpínska § LC (menej ohrozený – najmenej ohrozený druh) bublinatka menšia § EN (ohrozený druh) bublinatka nebadaná LC (menej ohrozený – najmenej ohrozený druh) * viď použitá literatúra Bublinatky osídľujú priehlbiny s vodou v určitých typoch mokradí Ohrozenie mäsožravých rastlín Eutrofizácia vôd spôsobená používaním umelých hnojív (t. z. nadmerné zvyšovanie množstva prístupných dusíkatých a fosforečných látok), znečisťovaním ovzdušia, vysušovanie lokalít výskytu, zarastanie biotopov vysokou vegetáciou, ťažba rašeliny - to všetko sú faktory, ktoré nepriaznivo pôsobia na lokality a populácie mäsožravých rastlín. Spôsobujú ich akútnu ohrozenosť a negatívne trendy vo vývoji ich početnosti. Podľa Červeného zoznamu papraďorastov a kvitnúcich rastlín Slovenska sa pri druhoch rosička anglická, rosička okrúhlolistá a bublinatka menšia uvádza, že dochádza k poklesu veľkosti ich populácií (za rozhodujúce obdobie najmenej o 80 %, pričom príčiny poklesu neprestali pôsobiť). Oblasť ich výskytu/osídlenia je výrazne malá a fragmentovaná s ďalšími negatívnymi trendami ako sú zmenšovanie oblasti výskytu/osídlenia, počet jednotlivých populácií, zhoršovanie kvality a veľkosti vhodného biotopu a znižovanie celkového počtu na nich rastúcich jedincov.

17 Literatúra: ELIÁŠ, P. JUN. – DÍTĚ, D. et al.: Red list of ferns and flowering plants of Slovakia, 5th edition (October 2014). Biologia, 70/2, 2015, 218 – 228. KRIPPEL, E.: Droseraceae. Rosičkovité. – In: Berová L. (ed)., Flóra Slovenska IV/4.Veda, Bratislava,1988, 380 – 387. MARHOLD, K. – HINDÁK, F., (eds.): Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska – Checklist of non-vascular and vascular plants of Slovakia. Veda, SAV, Bratislava, 1998, 687 s. ŠÍPOŠOVÁ, H. – KRIPPEL, E. – OŤAHELOVÁ, H.: Lentibulariaceae. In: Feráková V. (ed)., Flóra Slovenska V/2. Veda, Bratislava, 1997, 535 – 555. Vyhláška č. 579/2008 Z. z. MŽP SR zo dňa 10. decembra 2008, Príloha č. 5 – Zoznam chránených rastlín, prioritných druhov rastlín. Internetové zdroje: http://ziva.avcr.cz/files/ziva/pdf/rozhovor-s-dagmarou-sirovou.pdf http://ziva.avcr.cz/files/ziva/pdf/lovci-nebo-zahradnici-komplexni-vyzkum-vodnich-mas.pdf Rosička okrúhlolistá Tučnica obyčajná

18 ZOOLÓGIA V MÚZEU RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. - Považské múzeum v Žiline Foto: archív Považského múzea, Anna Kucharčíková a Ladislav Hlôška Kedy sa to všetko začalo? Pracovisko zoológie sa na pôde Považského múzea v Žiline začalo formovať v rokoch 1957 – 1959. V tomto období sa na tvorbe jeho budúcej štruktúry aktívne podieľali zoológ Andrej Stollmann a zoologický preparátor Karol Cengel. Po odchode A. Stollmanna na pracovisko SAV (najskôr Ústav experimentálnej farmakológie, neskôr Ústav experimentálnej biológie a ekológie), obsadil pozíciu v roku 1974 Ján Obuch. Profesionálne sa venoval osteológii (veda, ktorá sa zaoberá štúdiom kostí) a potravnej ekológii dravcov a sov. V roku 1976 došlo k personálnej zmene aj na poste preparátora, keď v organizácii začal pracovať Štefan Porubčanský. J. Obucha po jeho odchode na nové pracovisko (Botanická záhrada UK v Blatnici), vystriedal v roku 1985 Miloslav Badík. Svojím zameraním bol entomológ a systematicky sa venoval výskumu motýľov (Lepidoptera) a vážok (Odonata). Súčasný zoológ Ladislav Hlôška, nastúpil do Považského múzea v roku 1996. Zaoberá sa kvantitatívnym výskumom vtákov a cicavcov, okrajovo sa venuje tiež osteológii a sklerochronológii mäsožravcov a párnokopytníkov a biologickej zooarcheológii. V roku 2003 Š. Porubčanského nahradil preparátor Fedor Sedilek. Špecializuje sa na preparáciu stavovcov (plazy, vtáky a cicavce) a hmyzu - najmä chrobákov a motýľov. RNDr. Andrej Stollmann, popredný slovenský ornitológ a mammaliológ. V múzeu pôsobil v rokoch 1957 – 1973 Karol Cengel, ornitológ, entomológ a dlhoročný preparátor. V múzeu pracoval v období 1957 – 1976 Ing. Ján Obuch, PhD., svetoznámy osteológ, v Považskom múzeu v Žiline pôsobil v rokoch 1974 – 1984 Vďaka osobnostiam slovenskej zoológie, medzi aké sa svojimi odbornými výsledkami nepochybne zaradili vertebratológovia A. Stollmann a J. Obuch, rovnako ako aj entomológ M. Badík, dostala sa zoologická sekcia Považského múzea do povedomia vedeckých, zoologicky zameraných inštitúcií a ústavov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

19 Štefan Porubčanský, pracoval v našom múzeu v rokoch 1976 – 2002 ako preparátor RNDr. Miloslav Badík, entomológ. Pracoval v múzeu v rokoch 1985 – 1993 Koketovanie s vedou Prioritou zoologickej sekcie počas celého jej trvania bola vedecká a výskumná činnosť. V základnom výskume sa na zoologickom pracovisku riešili problémy súvisiace s taxonómiou a morfológiou vertebrát, ako aj s potravnou ekológiou dravcov a sov. V aplikovanom výskume prevládali projekty zamerané na inventarizačné prieskumy maloplošných chránených území v rôznych orografických celkoch Slovenska (napr. Súľovské vrchy, Krivánska Fatra, Veľká Fatra, Kysucká vrchovina, Javorníky a i.). V poslednom decéniu sa sekcia aktívne zapája do biomonitorovacích programov zameraných na zisťovanie vplyvu rôznych disturbancií na vybrané modelové skupiny živočíchov (drobné zemné cicavce a vtáky). V súčasnom období sa tiež podieľa na dlhodobom, multidisciplinárnom projekte výskumu lesných ekosystémov TANAP-u postihnutých vetrovou kalamitou a požiarom v spolupráci s Výskumnou stanicou a múzeom TANAP-u, ŠL TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Výsledkom spoločného výskumného projektu je okrem publikovaných odborných článkov a štúdií aj vydanie Encyklopédie Tatier (spracovanie častí o biológii a ekológii mäsožravcov). Od roku 2008 sekcia spolupracuje s Ústavom pre výskum stavovcov v Brne pri spracovaní vzoriek tkaniva vydry riečnej modernými molekulárnymi metódami, ako aj na rekonštrukcii historickej DNA tohto taxónu. V spolupráci so Zoologickým ústavom SAV v Bratislave zase prebieha kraniomorfometrický výskum lebiek tchora tmavého (Mustela putorius) a svetlého (M. eversmanii) a ďalších druhov mäsožravcov (Carnivora). Od roku 1996 až po súčasnosť vykonáva dlhodobý ekologický výskum spoločenstiev drobných zemných cicavcov a vtákov lesných ekosystémov Malej Fatry, Súľovských vrchov a Jablunkovského medzihoria. Očarení teriológiou Teriológia je veda zameraná na štúdium cicavcov (trieda Mammalia), ktoré sa v priebehu svojej 250 miliónov rokov trvajúcej evolučnej histórie vyvinuli v najdokonalejšie organizmy, aké kedy na našej Zemi žili. To neznamená, že mnohé z dnes už vymretých fosílnych predkov nemohli dosiahnuť ešte vyšší stupeň vývinu, avšak nedokázali čeliť zmenám a vyhynuli, takže informácie, ktoré sa nám prostredníctvom ich skamenelín zachovali do dnešných čias, sú len útržkovité. Nezostáva nám nič iné, iba porovnávať to, čo sa z nich zachovalo s dnešnými cicavcami a hľadať

20 podobnosti a odlišnosti na základe komparácie so súčasnými druhmi, ktoré prežili a ktorých životné prejavy môžu súčasní zoológovia pozorovať či už priamo v prírode, alebo v laboratórnych podmienkach. Na ďalšie otázky súvisiace s ich vývojom môže odpovedať búrlivo sa rozvíjajúca molekulárna biológia. So štúdiom cicavcov v teréne či v laboratóriu je už od začiatku existencie zoologického pracoviska úzko prepojená každodenná práca viacerých generácií zoológov a preparátorov, ktorí pôsobili a pôsobia v múzeu. Teriológia učarovala už prvému z nich, doktorovi Andrejovi Stollmannovi, ktorý sa okrem ornitológie intenzívne venoval aj štúdiu veľkých mäsožravcov a drobných zemných cicavcov. Jeho nasledovník Ján Obuch zanietene pracoval v teréne, liezol po skalách a do korún stromov a vyhľadával hniezda dravých vtákov a sov. Pod nimi, a po vyhniezdení aj priamo v nich, zbieral kostrové zvyšky, ktoré tam dravce zanechali po konzumácii ulovenej koristi. Postupne tak prenikal do tajov ich správania a potravných návykov. Dôverne spoznával nielen miesta, kde vychovávali svoje mláďatá, ale aj tie časti teritória, kde potravu konzumovali, alebo kde počas dňa po nasýtení odpočívali a po jej strávení vyvrhovali nestrávené zvyšky. Tieto „vývržky“ obsahovali okrem peria a srsti aj šupiny, kosti a zuby rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov, ktoré ulovili. Týmto spôsobom zhromaždil obrovský materiál, ktorého rozbor mu umožnil zistiť, aké je zloženie potravy toho- ktorého druhu dravca či sovy, ako sa mení v závislosti od ročného obdobia, pohlavia či miesta výskytu. Tento rozsiahly a neuveriteľne rozmanitý kostrový materiál sa stal dôležitou súčasťou najväčšej kolekcie cicavcov na Slovensku, ktorá v súčasnosti obsahuje neuveriteľných 3 212 zbierkových položiek triedy cicavcov (Mammalia) a je uložená v zoologickej zbierke Považského múzea. Nikdy nevieš, kde zložíš svoje kosti Životná púť každého jednotlivého organizmu na Zemi je ohraničená, naprogramovaná nemilosrdným časom a jedného dňa sa skončí smrťou. Je to neúprosný biologický zákon, ktorý platí rovnako pre najprimitívnejšie jednobunkovce, ako aj pre evolučne vyspelé primáty. Chtiac-nechtiac mu podliehajú aj voľne žijúce či domestikované cicavce. Po svojej smrti (prirodzenej alebo po ulovení či usmrtení dopravným prostriedkom) sa ich telá dostávajú do múzea. V preparátorskej dielni sú spracované zväčša ako dermoplastické preparáty alebo kožkový materiál. Vedľajším produktom bývajú rôzne kostné elementy, alebo aj kompletné kostry. Tie sa stávajú nielen trvalou súčasťou zoologického zbierkového fondu, ale aj predmetom výskumu. Tvarovo a funkčne najzložitejšou a súčasne najzaujímavejšou časťou kostrovej sústavy cicavcov je lebka. Tvorí pevné puzdro, ktoré obklopuje mozog a zmyslové orgány a taktiež chráni vstupné časti dýchacej a tráviacej sústavy. V našej kolekcii ich máme viac ako 1 420. Najväčší podiel z nich tvoria lebky mäsožravcov (583 kusov a 18 druhov), hneď za nimi nasledujú hlodavce (332 kusov a 24 druhov). Veľkú skupinu kraniologickej zbierky predstavujú tiež lebky párnokopytníkov (61 kusov a 35 druhov). Najimpo- zantnejšou z tejto kolekcie je lebka nášho najväčšieho mäsožravca, medveďa hnedého, ktorého samec môže v našich podmienkach dosahovať hmotnosť až 380 kg. Jej protipólom je lebka nášho najmenšieho cicavca, hmyzožravca piskora malého, ktorého telesná hmotnosť nepresahuje ani v dospelosti 3 g. Jeho príbuzný, piskor horský, je až trikrát ťažší. Pozoruhodný je aj jeho chrup, ktorý sa vyznačuje zaujímavým tvarom a sfarbením zubov. Lebky niektorých druhov cicavcov z tejto unikátnej zbierky slúžia v poslednom období aj potrebám molekulárnej biológie. Vzorky odobrané z dreňovej časti zubov vnášajú svetlo do dávnej evolučnej histórie medveďa hnedého, rysa ostrovida či vydry riečnej. Moderná metóda tak odhaľuje dávno zabudnuté cesty, ktorými sa tieto druhy šírili na naše územie počas dôb ľadových, v postglaciáli alebo v holocéne i to, ako sa vyvíjali v neustále sa meniacich podmienkach strednej Európy. V tvare a najmä veľkosti lebky medveďa hnedého sú badateľné zreteľné pohlavné rozdiely (dimorfizmus), ktoré sa s pribúdajúcim vekom medveďa ešte zvýrazňujú. Na fotografii je lebka pohlavne dospelého samca – v porovnaní s lebkou samíc je oveľa robustnejšia, s vysokým sagitálnym hrebeňom vystupujúcim na temene mozgovej časti (neurokrania)

21 Ľavá vetva sánky (mandibuly) piskora horského pri pohľade z lícnej strany. Nápadné sú najmä hrdzavohnedo sfarbené hroty zubov. Môžu za to zlúčeniny železa, ktoré sa ako farebný povlak ukladajú na ich povrchu vo vlhkom prostredí horských lesov, kde sa najčastejšie vyskytujú Lebka nášho najväčšieho mačkovitého mäsožravca, rysa ostrovida Lebka vydry riečnej pri pohľade zhora. Lebka je nápadne dorzoventrálne sploštená, čo je adaptácia na vodný spôsob života

22 NAJSTARŠIE KERAMICKÉ NÁDOBY SLOVANOV ZO ŽILINY Mgr. Andrea Slaná, PhD. – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková a archív Považského múzea Archeologické nálezy uložené v depozitári archeológie Považského múzea dokladajú aj najstaršie slovanské osídlenie Žiliny už z obdobia sťahovania národov, z rozhrania 5. – 6. storočia. Slovania prišli do tejto oblasti pravdepodobne od severu, cez karpatské priesmyky, z územia dnešného Poľska. Z tohto obdobia pochádza staroslovanská, mierne zahĺbená zemnica, ktorú objavil Ondrej Šedo v roku 1972 v Žiline na Frambore. Mala obdĺžnikový tvar s rozmermi 330 x 305 cm. Dlhšou osou bola orientovaná v smere S – J. Predstavuje najstarší slovanský objekt na území severného Slovenska. Našli sa v ňom fragmenty troch hrncovitých nádob príbuzných tzv. pražskému typu. Prvý raz túto keramiku zozbieral a charakterizoval český archeológ Ivan Borkovský. Pretože vtedy najviac nálezov pochádzalo zo širšieho okolia Prahy, bola nazvaná pražským typom. Je pravdepodobné, že staroslovanských sídlisk bolo na území severozápadného Slovenska viac a je otázkou času, kedy budú objavené. Významná je v tomto prípade skutočnosť, že horské oblasti Slovenska boli osídľované súčasne s inými časťami Karpatskej kotliny. Žilina-Frambor. Keramické nádoby pražského typu Slovania patrili k najstarším obyvateľom Európy. Ich pôvodné územia, "pravlasť Slovanov", sa rozprestierali na sever od Karpát, medzi riekami Visla a Dneper. Boli to nížiny a pahorkatiny s lúkami, močiarmi a lesmi. Udalosťami v záverečnej etape doby sťahovania národov sa vytvorili predpoklady pre príchod Slovanov,

23 ktorí už vtedy sídlili na vonkajšej strane oblúka Karpát. Na uvoľnené severné územia Karpatskej kotliny neprenikli ani Heruli a neskôr ani Longobardi sídliaci na južnej Morave a v Dolnom Rakúsku. Zrejme ich zabrali presídľujúci sa Slovania. Klecany (okr. Praha-východ). Keramická nádoba pražského typu (zdroj: internet) Najstaršie osady Slovanov boli neopevnené. Pozostávali z obydlí a rôznych hospodárskych stavieb. Obydlia, tzv. zemnice mali štvorcový alebo obdĺžnikový pôdorys, pričom boli zahĺbené do podložia. Obytná plocha dosahovala okolo 10 m². Sedlová strecha z organických materiálov siahala krokvami priamo na zem. Steny obydlí boli budované rôzne. Boli buď vypletané z prútia omietnutého hlinou alebo drevené, zrubové, prípadne postavené z vodorovných brvien, zachytených do zvislej drážky v podporných stĺpoch. Zriedkavo sa zistili stopy po zahĺbení vchodového výklenku v čelnej stene zemnice. Dominantným prvkom interiéru bolo ohnisko alebo pec, ktorá bola zvyčaje umiestnená v niektorom z kútov. Z hospodárskych stavieb sú najčastejšie nachádzané zásobné jamy, určené na uskladnenie obilia. Pohrebiská včasnoslovanského obdobia z hornatých oblastí Slovenska nepoznáme. Slovania v tomto období pravdepodobne uplatňovali pohrebné zvyklosti, ktoré nie je možné zachytiť terénnym výskumom. Je možné, že kremačný popol bol rozptýlený v posvätných hájoch, alebo bol sypaný do riek. Materiálnu kultúru reprezentuje najmä jednoduchá keramika hrncovitých tvarov, vyrábaná vo voľnej ruke, tzv. pražský typ. Rozsah staroslovanského osídlenia Slovenska môžeme sledovať práve na základe týchto pamiatok. V tejto súvislosti je dôležitý nález sídliskového objektu so staroslovanskou keramikou v Žiline na Frambore. Ako už bolo spomenuté, vo včasnoslovanskom období medzi keramickým riadom výrazne dominujú hrnce. V domácnostiach sa používali na varenie a uskladňovanie potravín. Ich veľkosti boli rôzne. Predpokladá sa, že rôzne kuchynské nádoby boli tiež zhotovované z dreva, kôry, prútia a kože. Roztoky (okr. Praha-západ). Keramická nádoba pražského typu (zdroj: internet) V našom prostredí sa však tento organický materiál nedochoval. Keramické hrnce baňatých tvarov boli vyrobené vo voľnej ruke, bez použitia hrnčiarskeho kruhu. Majú nízke neumelo vypracované okraje. Dná sú úzke a z vnútornej strany kotlíkovito formované. Povrch je nezdobený a za vlhka upravený hladením mokrou rukou. Hlina použitá na modelovanie keramiky obsahovala piesok, drobné kamienky a niekedy aj rozdrvené črepy. Zabezpečili sa tým lepšie fyzikálne vlastnosti nádoby. Bola stabilnejšia pri výrobe (sušenie, vypaľovanie), ako aj pri používaní na ohni. Do keramickej hmoty sa pridával organický materiál,

24 napríklad plevy, steblá trávy a drvené uhlíky. Pravdepodobne rituálny dôvod malo pridávanie zrniek obilia. Niekedy sa nádoby na nich modelovali, čo dokladujú odtlačky na dnách. Vo všeobecnosti je možné stanoviť dva chronologické horizonty vývoja keramiky pražského typu. Opisované nádoby radíme ku keramike staršej fázy pražskej kultúry, do horizontu I, stupeň Ia. Charakter týchto nálezov umožňuje datovať prvé slovanské osídlenie na koniec 5. a začiatok 6. storočia n. l. Nádoby tzv. pražského typu predstavujú pamiatky najstaršej slovanskej materiálnej kultúry zo Žiliny a patria k najcennejším predmetom v zbierkovom fonde Považského múzea. Majú veľký význam najmä preto, že spájajú osídlenie nášho regiónu s príchodom prvých slovanských kmeňov, ktoré prenikli do priestoru Karpatskej kotliny. Literatúra: BIALEKOVÁ, D.: Návrh chronológie praveku a včasnej doby dejinnej na Slovensku. Slovanské obdobie. Slovenská archeológia 28, 1980, s. 213 – 228. MORAVČÍK, J.: Najstaršie osídlenie Žiliny. In: Halaj, D. – Marsina, R. a kolektív: Žilina dejiny a prítomnosť. Monografický zborník k 30. výročiu oslobodenia mesta. Žilina 1975, s. 23 – 33. FUSEK, G.: Včasnoslovanské obdobie. In: A. Ruttkay / M. Ruttkay / P. Šalkovský: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 23 – 27. FUSEK, G.: Keramika pražského typu. In: Historická revue 12, 2016, s. 21 – 22. Internetové zdroje: http://www.arup.cas.cz/?cat=250 http://ff.ujep.cz/velimsky/cs_1_1/01CS/as116m.jpg Nariadil vám Krajský pamiatkový úrad archeologický výskum? Považské múzeum v Žiline je držiteľom oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky na vykonávanie archeologických výskumov a prieskumov. Archeologický výskum realizujú odborné pracovníčky múzea, držiteľky osvedčenia o osobitnej odbornej spôsobilosti na vykonávanie pamiatkového výskumu v odbore archeologický výskum. Zameriavame sa na realizáciu: záchranných predstihových výskumov (komerčný výskum pred novou výstavbou a obnovou objektov výskumy pre vedecké a dokumentačné účely spojené s obnovou národných kultúrnych pamiatok prieskumy a obhliadky existujúcich a potenciálnych archeologických lokalít V prípade záujmu o vykonanie archeologického výskumu nás kontaktujte na adrese muzeum@pmza.sk alebo tel. čísle: 041/569 74 00 (sekcia archeológie).

25 MLECÍ KAMEŇ Z HRADISKA VEĽKÝ VRCH PRI DIVINKE Mgr. Andrea Slaná, PhD. – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková (archív Považského múzea) a Gabriel Fusek (archív Archeologického ústavu SAV Nitra) Rozľahlé hradisko Veľký vrch sa nachádza v katastri obce Divinka. V období mladšej, neskorej doby bronzovej a v dobe halštatskej tu sídlil ľud lužickej kultúry, v neskorej dobe laténskej obyvateľstvo púchovskej kultúry a napokon v období včasného stredoveku Slovania. Od roku 2013 na lokalite prebieha novodobý archeologický výskum, ktorý priniesol množstvo nových nálezov. Tieto dopĺňajú rozsiahly fond archeologických artefaktov a s nimi súvisiacich informácií z výskumov uskutočnených v 70. rokoch minulého storočia. Občas sa objaví i náhodný nález, ako je napríklad exemplár mlecieho kameňa, ktorý pribudol do fondu archeológie Považského múzea v Žiline v roku 2016. Podhradie, Koleso. Žarnov, vrchná – pracovná plocha (vľavo), spodná plocha (vpravo) Kamenný žarnov našiel pán Vojtech Blaščík z Divinky pri zbieraní húb v lese. Objavil ho na miernom svahu v podhradí Veľkého vrchu, na juhovýchodnom okraji polohy pomenovanej Koleso. Artefakt ležal na povrchu v ryhe, vzniknutej ťahaním kmeňov stromov počas ťažby dreva na jar v roku 2014. Pôdny kryt bol narušený, čím sa žarnov obnažil a zrejme aj premiestnil. Opis nálezu. Spodný mlecí kameň – ležiak kruhového tvaru sa zachoval asi v dvojtretinovej veľkosti. Pracovná plocha je mierne vypuklá, konvexná. Spodná plocha a bočné strany sú iba minimálne,

26 nahrubo opracované. Stredový otvor má kruhový tvar, smerom od pracovnej plochy ku spodnej strane sa rozširuje. Surovina: kremitý pieskovec, resp. kremenec ružovosivej farby, vrstevnatej textúry, štruktúra je stredozrnná. Makroskopicky určený obsah minerálov: kremenné zrnká, muskovit, tmel kremitý. Rozmery: priemer 420 mm, výška 65 mm, priemer stredového otvoru 30 mm až 45 mm. Podhradie, Koleso. Miesto nálezu žarnova (hore), Žarnov in situ (dole) Zabezpečenie obživy súviselo s celým radom poľnohospodárskych aktivít. Jednou z nich bola aj záverečná fáza úpravy obilia, s cieľom zabezpečiť prípravu múky. Mletie obilia predstavovalo teda dôležitú súčasť pracovných činností už v dávnej histórii ľudstva. Archeologické doklady o tejto aktivite prinášajú predovšetkým nálezy mlecích kameňov, označovaných tiež ako žarnovy, ktoré boli súčasťou rotačných mlynčekov. Nachádzané sú už ako nefunkčné predmety, prípadne zaznamenávame spôsoby ich druhotného využitia. V praveku slúžili na spracovanie obilia kamenné podložky, drvidlá a stupy. Prvým krokom k využitiu mechanického pohybu pri mletí bol princíp tzv. gréckeho mlynčeka, po prvýkrát používaný v stredomorskej oblasti. Charakteristickým znakom bol jeho kvadratický tvar. V strednej Európe sa používal jednoduchší typ, tzv. barbarizovaný mlynček gréckeho typu. Najmä v oblastiach osídlených Keltami od 5. storočia pred n. l. do 2. storočia pred n. l., ale pravdepodobne sa udržal i nasledujúce storočia. Vrchný kameň zodpovedajúci zjednodušenému typu gréckych mlynov objavil O. Šedo v Žiline-Závodí, v polohe Pod Súčie. Mlecí kameň bol vyrobený zo zrnitej kompaktnej horniny (mylonit), s ostrými zrnami červenkastej, ružovkastej, ojedinelo bielej farby s bielo-šedým spojivom. Prvý mlynček fungujúci na princípe rotácie, resp. rotačného pohybu sa v stredoeurópskom priestore objavuje v 3. storočí pred n. l. Konštrukciu tohto, tzv. mlynčeka laténskeho typu tvorili kamene oválneho alebo kruhového tvaru. V období doby rímskej nálezy tohto typu výrazne ubúdajú. Vo včasnom stredoveku sa rotačné mlynčeky stali bežne používanými nástrojmi, pričom najčastejšie sú nachádzané na sídliskách. V stredoeurópskom prostredí sa vyskytujú už vo včasnoslovanskom období, koncom 5. storočia. Ich najvýraznejší nárast zaznamenávame vo veľkomoravskom období. Od 10. storočia postupne ubúdajú, pričom na mletie obilia sa naďalej používajú i iné nástroje, ako napríklad drvidlá a stupy. Na základe ich počtu na sídliskách je možné preukázať, že slúžili pre potreby viacerých rodín, pretože existuje výrazný nepomer medzi počtom obydlí a nájdených exemplárov, resp. ich fragmentov. Masívne kamene – žarnovy sú základným konštrukčným prvkom rotačných mlynčekov. Ich tvar je väčšinou okrúhly alebo oválny. Spodný mlecí kameň sa označuje ako ležiak, je pevný a nepohyblivý. Na ňom býva umiestnený druhý mlecí kameň, označovaný ako behúň. Oba pritom tvoria základ mlynčeka, ktorý funguje na princípe rotačného pohybu. Stredový otvor býva prevŕtaný naprieč celým mlynčekom. U behúňov predstavoval násypný otvor, ktorý slúžil na nasýpanie obilia. Dôležitou súčasťou bola drevená rúčka, ktorá sa používala na otáčanie behúňa. Stabilitu horného kameňa zabezpečovala paprica – doštička vsadená do drážok na spodnej časti behúňa a drevená, prípadne kovová oska. Celý mlynček bol zabezpečený v jednoduchej drevenej konštrukcii.

27 Kresbová rekonštrukcia rotačného mlynčeka. 1 – paprica, 2 – behúň, 3 – ležiak, 4 – oska, 5 – kadlub (zdroj: internet) Spodný mlecí kameň – ležiak objavený na hradisku Veľký vrch sa zachoval asi v dvojtretinovej veľkosti. Pracovná plocha je mierne vypuklá, konvexná. Spodná, nepracovná plocha a bočné strany sú nahrubo opracované. Tvar je kruhový. Svojou veľkosťou 42 cm a hrúbkou 6,5 cm zodpovedá priemerným veľkostiam spodných mlecích kameňov zo včasnostredovekého obdobia. Veľkosti sa zvyčajne pohybujú od 24 do 51 cm. Stredový otvor má kruhový tvar s priemerom 3 cm. Smerom od pracovnej plochy ku spodnej strane sa rozširuje o 1,5 cm. Táto forma úpravy stredového otvoru zabezpečovala lepšie uchytenie osky. Objavujú sa však i ležiaky bez náznaku tohto rozšírenia. Behúne majú spravidla väčšiu veľkosť ako ležiaky. Tá sa pohybuje od 35 do 52 cm. Hrúbka dosahuje okolo 5 cm. Násypný otvor, zväčša kruhového tvaru (priemer 3 – 8 cm) sa zvyčajne od vrchnej ku pracovnej ploche rozširuje. Behúne mávajú hore mierne vypuklý, dole konkávny tvar. Horná plocha býva len nahrubo opracovaná. Občas sa na spodnej strane objavujú vyhĺbené drážky, ktoré slúžili na upevnenie paprice, čím sa zabezpečilo spojenie žarnovov do stabilného mlynčeka. Žarnovy neboli zhotovované priamo na sídliskách, ale kamenná surovina sa opracovávala na miestach ťažby alebo získania. Mlecie kamene sa zhotovovali z rôznych surovín. Od druhu použitej suroviny závisela zrnitosť výrobku. Tie, ktoré boli vyhotovené z mäkkých hornín, ako napríklad pieskovec, svor, vápenec a iné, si po celú dobu používania zachovávali svoju prirodzenú drsnosť s dobrými abrazívnymi vlastnosťami. Preto ich nebolo potrebné dodatočne zdrsňovať. Opisovaný ležiak bol vyhotovený z kremenca. Táto veľmi tvrdá hornina bola vo včasnom stredoveku často používaná na výrobu mlecích kameňov. Tie sa vyrábali i z ryolitov, andezitov, dioritu a žuly. Oterom kameňov o seba sa však uvoľňoval kremitý prach a zrná, ktoré sa mohli dostať do múky. Pri kremencových žarnovoch je ich vlastnosťou a zároveň výhodou nízka hodnota obrusnosti, čím dochádzalo k minimálnemu znečisteniu múky. Pri dlhšom používaní sa pracovné plochy vyhladzovali, a preto sa museli umelo zdrsňovať. Surovina použitá na výrobu ležiaka a behúňa bola väčšinou pri jednom rotačnom mlynčeku rovnaká, objavujú sa však i exempláre zhotovené z rozdielnych surovín. Hmotnosť a stav zachovania týchto artefaktov priamo závisel od použitého materiálu. Mlecie kamene vyrobené z mäkkých hornín sa často nachádzajú vo fragmentárnom stave a dosahujú menšiu hmotnosť (okolo 10 kg). Opisovaný kremencový žarnov patrí k najťažším exemplárom. Jeho váha dosahuje približne 15 kg, takže celý mlynček mohol pôvodne vážiť asi 30 kg. Archeobotanickými analýzami sa zistilo, že základnými pestovanými obilninami na našom území boli jačmeň siaty, raž siata, pšenica siata a v menšej miere proso siate a ovos siaty. Pšenica a raž boli tzv. chlebovými obilninami. Experimentálnymi pokusmi mletia na dvojdielnych rotačných mlynčekoch sa preukázalo, že kvalita výsledného produktu súvisela s technikou mletia. Zrno sa vsýpalo do stredového násypného otvoru mlynčeka. Čím pomalšie sa obilie sypalo do mlynčeka, tým bola múka kvalitnejšia. Pri rýchlom otáčaní behúňa sa kamene od seba oddialili, čo bránilo získaniu dostatočne jemného výsledného produktu. Obilné zrná s tvrdším obalom, ako napríklad raž, si vyžadovali namáhavejšie mletie, pričom aj kvalita bola horšia, než napríklad pri mletí pšenice. Na zomletie 1 kg obilia bolo potrebných 15 až 20 minút. Múka sa skladovala v tzv. košoch alebo v múčnej truhlici, ktorá bola umiestnená pod alebo vedľa drevenej konštrukcie. Dôležitým faktom zostáva aj skutočnosť sekundárneho využitia poškodených mlecích kameňov. Tieto boli používané napríklad pri stavbe pecí. Pri interpretácii používania a funkcie včasnostredovekých rotačných mlynčekov je potrebná spolupráca viacerých vedných disciplín. Okrem výsledkov archeologických výskumov je potrebné vychádzať aj z etnografických, ikonografických a písomných pramenných materiálov.

28 Rekonštrukcia mletia obilia (zdroj: internet) Literatúra: BERANOVÁ, M.: Pravěké žernovy v Československu. In: Kol.: Vznik a počátky Slovanů IV. Praha 1963, s. 181 – 219. BERANOVÁ, M.: Zemědelství starých Slovanů. Praha 1980. BERANOVÁ, M.: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku. Praha 2007. BERANOVÁ, M. – LUTOVSKÝ, M.: Slované v Čechách. Archeologie 6. – 12. století. Praha 2009. BERANOVÁ, M. – KUBAČÁK, A.: Dejiny zemědelství v Čechách a na Moravě. Praha 2010. BIALEKOVÁ, D.: Remeslá a obchod. In: Ruttkay, A. – Ruttkay, M. – Šalkovský, P.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 89 – 104. HANULIAK, M. – KUZMA, I. – ŠALKOVSKÝ, P.: Mužla-Čenkov I. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Nitra 1993. MĚŘÍNSKÝ, Z.: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha 2002. MINTALOVÁ, Z.: Žarnov. In: Botík, J.– Slavkovský, P. (Eds.): Encyklopédia ľudovej kultúry na Slovensku II. Bratislava 1995, s. 358. SLANÁ, A. – STANEKOVÁ, Z.: Doklady poľnohospodárstva púchovskej kultúry na území severozápadného Slovenska. In: Kelti na Slovensku. Zborník z konferencie 2014. Žilina 2014, s. 79 – 95. ŠEDO, O.: Mlecí kameň gréckeho typu zo Žiliny-Závodia a problémy kontaktov Stredomoria s priestorom Hercýnskeho lesa, Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 36, 2004, s. 7 – 14. RUTTKAY, M.: Pece na ranostredovekých sídliskách juhozápadného Slovenska. Archaeologia Historica 15, Brno 1990, s. 337 – 348. VALASEKOVÁ, E.: Rotačné mlynčeky a ich úloha vo včasnom stredoveku. In: Borzová, Z. (Ed.): Interdisciplinárne o poľnohospodárstve včasného stredoveku. Nitra 2015, s. 109 – 157. Pramene: FUSEK, G. – HOLEŠČÁK, M. – SLANÁ, A. – STANEKOVÁ, Z.: Pamiatkový archeologický výskum Divinka – hradisko Veľký vrch, 2016. Nitra 2017. Nepublikovaná výskumná dokumentácia. Archív Považského múzea v Žiline. Internetové zdroje: http://ff.ujep.cz/velimsky/cs_1_1/01CS/as112b.jpg http://www.archeologienadosah.cz/clanky/od-drtidla-k-vodnim-mlynum-aneb-jak-se-drive-mlela-mouka

29 POKLADNICA MESTA ŽILINA (ZO STARÝCH ZBIEROK MÚZEA) Mgr. Martina Bernátová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Medzi najpozoruhodnejšie zbierky Považského múzea v Žiline patrí aj mestská pokladnica (richtárska truhla), ktorá je jedným z najťažších predmetov v zbierkovom fonde histórie. Je zhotovená z jedného kmeňa stromu (duba), ručne vydlabaná, opracovaná do pozdĺžneho kubického tvaru a obitá širokými železnými pásmi. Má odklápacie veko, ktoré je s ňou spojené masívnymi pántmi. Zabezpečená bývala zámkom zabudovaným priamo vo vnútri a dvomi železnými petlicami zvonku. V historickom fonde sa nachádzajú aj dva kľúče spojené drôtom s priveseným štítkom, ktoré do centrálneho zámku pokladnice nepasujú. Na jednej strane štítka je odtlačok pečate „Pokladnica mesta Žiliny“, na druhej červená pečiatka s nápisom: ŽILINA 1, PREZIDENT REPUBLIKY U SVOJHO P. PL. 41 DR. ED. BENEŠA a dátumom 22. 9. 1936 (41. peší pluk Dr. Eduarda Beneša). Funkciu hlavného mestského pokladníka vykonával v Žiline až do roku 1753 richtár (fojt). Bol najvyšším predstaviteľom mesta, predsedal mestskej rade a disponoval plnou súdnou právomocou. Na konci svojho funkčného obdobia predkladal mestskej rade vyúčtovanie z hospodárenia s mestskou pokladnicou. O tom, čo sa presne v pokladnici uschovávalo, sa dozvedáme zo súpisu zo 17. augusta 1660, ktorý bol vyhotovený pri príležitosti odovzdávania funkcie. Inventár vecí v mestských pokladniciach (truhliciach) spísal bývalý richtár Ondrej Stráňavský pre novozvoleného richtára Juraja Frátera. Podľa dokladu boli v pokladnici uložené tri pečate – najväčšia, strieborná mestská pečať, prostredná notárska a najmenšia, tzv. fojtovská. Nachádzali sa tam aj dva strieborné pozlátené poháre a peniaze obyvateľov mesta utŕžené za predaj domov, polí či lúk. Pre úschovu najdôležitejších mestských písomností slúžili mestu ďalšie dve truhlice, zelenej a červenej farby. V zelenej sa uchovávali mestské privilégiá a v červenej testamenty.

30 Originál listiny s inventárom z roku 1660 je uložený v pobočke Štátneho archívu v Žiline. Kedy mestská pokladnica vznikla, presne nevieme, ale podľa jej gotického vzhľadu predpokladáme stredoveký prípadne ranonovoveký pôvod. Presnejšie datovanie by mohol určiť dendrochronologický výskum. V roku 1942 vzniklo v Žiline mestské múzeum, ako jedno z najmladších na Slovensku a zaberalo jedenásť miestností v priestoroch Starej radnice. Keď v roku 1949 následkom turbulentných spoločensko-politických zmien múzeum pozastavilo svoju činnosť, boli zbierkové predmety prevezené a uskladnené v Budatínskom hrade. Organizáciu, už ako Okresné múzeum v Žiline, sa podarilo obnoviť v druhej polovici roku 1953. V dôsledku reorganizácie múzejníctva v roku 1954 sa pretransformovala na Krajské múzeum v Žiline a došlo aj k vytvoreniu novej evidencie zbierok. V roku 1956 bola do nej pokladnica zapísaná ako zbierkový predmet múzea pod číslom H 1487 a stala sa súčasťou expozície dobového hradného interiéru. Odborným ošetrením prešla po prvýkrát v roku 1977. Spočívalo v odstránení plesne, červotoča a celkovom spevnení dreva. Kovové časti boli mechanicky očistené od hrdze a nánosov prachu a následne konzervované protikoróznym náterom, ktorý mal zabrániť ich ďalšiemu poškodzovaniu. Detail – zdobená petlica Koncom roku 2006 bola expozícia pre práce na obnove Budatínskeho hradu zrušená a pokladnica putovala do depozitára. Sťahovalo ju osem mužov. Jej hmotnosť sa odhaduje na 500 kilogramov a má aj úctyhodné rozmery – výšku 69 cm, šírku 209 cm a hĺbku 69 cm. Po dokončení prvej etapy rekonštrukcie objektu v roku 2016 sa predmet vrátil do hradu a priamo na mieste prešiel ďalším hĺbkovým ošetrením, ktoré realizovala konzervátorka múzea Ľudmila Hrušková. Zopakovala predchádzajúce ochranné postupy – napúšťanie prostriedkami proti plesni, červotočom, na zmäkčenie dreva a ošetrila železné časti protikoróznym náterom. Mestská pokladnica mala byť pôvodne umiestnená v novej expozícii Budatínskeho hradu, v časti venovanej dejinám mesta Žilina. Podľa slov autora expozície Mgr. Michala Jureckého sa však muži, ktorí ju prenášali, nevošli s ňou do dverí. Musela preto ostať v prvej miestnosti, venovanej kolekcii zaujímavých či kurióznych predmetov z rôznych zbierkových fondov Považského múzea. Tu si ju môžu návštevníci múzea v súčasnosti aj pozrieť.

31 Detail – pánt Kľúče so štítkom s odtlačkom pečiatky a s pečaťou Sťahovanie pokladnice pred začiatkom rekonštrukcie Budatínskeho hradu v roku 2006 Zdroje: HALLONOVÁ, K. – ŠIMKO, P. (zost.): Považské múzeum v Žiline 1942 – 2012. Žilina: Považské múzeum v Žiline, 2012, s. 18 – 21. HRTÁNKOVÁ, Valéria: Mestská správa v Žiline v 17. – 18. storočí. In: Vlastivedný zborník Považia XV. Martin: Osveta, 1985, s. 133 - 150. HRUŠKOVÁ, Ľudmila: Konzervačný list k predmetu H 1487. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Žiline, fond Magistrát mesta Žiliny, Inventarium theaurarii Solnensi, inventárne číslo R 54. Katalogizačné karty k zbierkovým predmetom z fondu História.

32 TELOVÝCHOVNÁ JEDNOTA LOKOMOTÍVA Mgr. Dominika Tomášová - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková V zbierkach Považského múzea sa nachádza množstvo fotonegatívov, ktoré zobrazujú rôzne osoby, dokumenty, spoločenské udalosti, prírodné scenérie, ba aj športové podujatia a kultúrne akcie. Ich najdôležitejšou úlohou je zanechať obrazové svedectvo, vďaka čomu si dokážeme veľmi živo predstaviť dobu, v ktorej vznikli. Viac ako 360 čiernobielych fotonegatívov starostlivo uchovávaných v depozitári sekcie histórie nám dokumentujú činnosť známej TJ Lokomotíva v Žiline. Zájazd členov TJ Lokomotíva v Moskve v roku 1956 Krátko po skončení druhej svetovej vojny sa postupne normalizoval aj športový život. Dňa 29. decembra 1946 zasadalo v školskej miestnosti dopravného úradu v Žiline za prítomnosti dvadsaťjeden členov zakladajúce valné zhromaždenie športového klubu železničiarov v Žiline. Po voľbe funkcionárov sa predbežne založili štyri športové odvetvia – futbalové, volejbalové, kolkárske a kultúrno-zábavné, v ktorom bol zahrnutý aj šachový krúžok. Názov tohto športového klubu sa počas jeho pôsobenia niekoľkokrát zmenil. Prvá zmena nastala koncom roka 1948, kedy sa telovýchovné spolky a športové kluby združili do Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol. Znamenalo to, že ŠK Železničiari sa transformoval na sokolovskú telovýchovnú jednotu s názvom Sokol Železničiar. O päť rokov neskôr – v roku 1953 – sa v dôsledku prijatia zákona o organizácii telesnej výchovy a športu premenoval Sokol Železničiar na Lokomotívu. Lokomotíva počas svojho dlhoročného účinkovania pestovala širokú škálu športov, ako box, basketbal, vytrvalostný beh, futbal, kolky, turistiku, orientačný beh, pozemný hokej, skoky do vody, stolný tenis, šach, vodné pólo, horolezectvo, plávanie i cyklistiku.

33 Účasť turistického oddielu TJ Lokomotíva Žilina na zraze turistov 22. – 26. 7. 1964 Lyžiarsky oddiel TJ Lokomotíva, chata Protež Lyžiarsky výcvik na Magure Výstup na Rysy, 60. roky 20. storočia Výstup na Gerlach v roku 1963, táborisko Tatranská Lomnica Zimná turistika

34 Svojimi aktivitami sa snažila vzbudiť záujem širokej verejnosti o telesnú kultúru a rozvíjať športové hnutie v regionálnom aj celoštátnom meradle. Členovia telovýchovnej jednoty mnohokrát reprezentovali svoj oddiel na rôznych podujatiach a súťažiach. Veľmi úspešný bol turistický oddiel, ktorý uskutočňoval okrem domácich aj zahraničné výstupy. Začiatkom 80. rokov sa jeho členovia dokonca dostali na vrchol Elbrusu na Kaukaze. Veľmi aktívni boli taktiež vytrvalostní bežci. Zúčastňovali sa nielen maratónu v Budapešti a v Berlíne, ale dokonca organizovali aj vlastné podujatia, akými bol Beh 17. novembra či Zátopkova desiatka. Napriek viacerým úspechom zastihla telovýchovnú jednotu Lokomotíva aj veľká tragédia, keď v roku 1964 zahynuli Noll a Krasnec, členovia horolezeckého oddielu, v lavíne pod Zbojníckou chatou vo Veľkej Studenej doline vo Vysokých Tatrách. Telovýchovná jednota Lokomotíva si zachovala svoju činnosť v oklieštenej podobe až dodnes. V súčasnosti má už len dva oddiely – turistický a basketbalový. Turistický oddiel – lyžovanie vo Vysokých Tatrách Turistický oddiel na lanovke v Tatranskej Lomnici Turistický oddiel na Lietavskom hrade

35 Cyklistický oddiel – záber z pretekov v Žiline Kaukaz, chata Priut pod Elbrusom, Ing. Čepčeny a Šutek Použité pramene a literatúra: Bučka, P.: História Žiliny – Šport v Žiline v premenách 20. storočia. Žilina: EDIS, 2006, 271 s. Štátny archív v Žiline, fond Okresný národný výbor v Žiline, škatuľa č. 193, číslo spisu 730/47, Stanovy ŠK železničiarov v Žiline. Vyhodnotenie činnosti odboru turistiky pri TJ Lokomotíva Žilina za rok 1986 – dokument uložený v archíve Považského múzea

36 DREVOREZBY BAVLNOVCOV ZO ŠTIAVNIKA Mgr. Adriana Bárdyová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Etnografický fond Považského múzea v Žiline obsahuje viac ako desaťtisíc zbierkových predmetov, ktoré dokumentujú jednotlivé oblasti ľudovej kultúry. K najstarším exponátom patria maľby na skle s náboženskou tematikou, pochádzajúce z prvej polovice 19. storočia. Spolu s rozsiahlou kolekciou zdobených úžitkových predmetov dokladujú ľudové umenie žilinského regiónu. Cennú a pomerne početnú skupinu zbierok tvorí aj súbor drevených plastík. Autormi veľkej časti z nich sú Pavol Bavlna zo Štiavnika a jeho vnuk Jozef Bavlna. Jozef Bavlna: Žobrák, Matka s deckom, Lesná robotníčka Rezbárstvo predstavuje významnú oblasť ľudovej kultúry. V minulosti sa uplatňovalo pri zdobení predmetov funkčného zamerania, na stavebných prvkoch, ale aj pri tvorbe umelecko-remeselných artefaktov väčších rozmerov akými boli napríklad kríže či na ľudovej plastike. Práca s drevom si okrem dobrej znalosti vlastností samotného materiálu, vyžaduje aj zručnosť, cit a nadanie. Zbierkový fond etnológie obsahuje popri iných, aj drevorezby od súčasných výrobcov – rezbárov, ktorých môžeme zaradiť do skupiny nazývanej „štiavnickí rezbári“. Hornatá oblasť severozápadného Slovenska, v ktorej sa Štiavnik nachádza, oddávna poskytuje drevo na predmety každodenného využitia. Šikovní gazdovia ktorí tu žili, hoci neboli považovaní za remeselníkov, si z neho bežne vyrábali potreby pre domácnosť a hospodárstvo. Išlo o praktické úžitkové výrobky bez výraznejšej pridanej umeleckej hodnoty. Koncom 60. rokov 20. storočia sa tu, v súvislosti s rastúcou vlnou záujmu o ľudovú kultúru a tradičnú výrobu, objavili prví rezbári. Nadviazali na regionálnu tradíciu spracovania dreva a povýšili ju na výtvarnú úroveň. V tomto období sa začal vyrezávaniu venovať aj Pavol Bavlna. Hoci bol už v dôchodkovom veku, stal sa jednou z vedúcich osobností skupiny a ovplyvnil tvorbu aj nasledujúcich generácií jej členov.

37 Jozef Bavlna: Pastier, Bača, Bačovka Pavol Bavlna: Štiavničan, Drotár Jozef Bavlna: Drotár Pavol Bavlna: Pastier, Žid z Bytče

38 Pavol Bavlna sa narodil 9. januára 1896 v Štiavniku. Napriek tomu, že v dospelosti pracoval ako sezónny robotník, drotár a obchodník s galantériou, vzťah k drevu sa u neho prejavoval od útleho detstva. V Štiavniku na fare pôsobil v polovici minulého storočia kňaz Jozef Balušík. Práve on si všimol jeho záujem, talent, zručnosť a snažil sa ho podporovať. Pavol Bavlna spočiatku vyrábal nástroje a riad bežne používaný v domácnosti. No vďaka svojmu zanieteniu sa neustále zlepšoval po technickej i výrazovej stránke. Získal trpezlivosť pre jemnú prácu a jeho tvorba sa posunula do novej, umelecko-remeselnej a výtvarnej roviny. Svojím originálnym rukopisom vytváral figurálne plastiky, námetom i výrazom inšpirované tradičnou ľudovou drevorezbou. Pracoval vášnivo a intenzívne a zanechal po sebe desiatky jedinečných diel. Jeho umenie ocenil aj ÚĽUV a v roku 1967 mu udelil titul Majster ľudovej umeleckej tvorby. Vzťah a zviazanosť s drevom, zručnosť a cit pre detail preniesol Pavol Bavlna aj na svojho vnuka Jozefa, pre ktorého je veľkou inšpiráciou. Jozef Bavlna sa narodil 15. mája 1958. Ako chlapec navštevoval rezbársky krúžok v rodnej obci. Po absolvovaní Učňovskej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, pracoval v ľudovoumeleckom družstve Rezbár v Rajci a v Bábkovom divadle v Žiline. Námet pre svoje diela spočiatku čerpal z motívov, ktoré poznal z prác svojho starého otca. Neskôr priniesol aj vlastné témy, avšak zachoval si výraz, ktorý sa stal pre majstrov Bavlnovcov charakteristický. Tento pekný vzťah medzi vnukom a starým otcom cítiť aj z drevorezieb uložených v zbierkovom fonde Považského múzea. Pavol Bavlna: Svätec, Cyril a Metod, Sv. Jozef, Madona Pavol Bavlna: Corpus, Herec, Corpus – práca zo samorastov Pavol Bavlna: Veľkoobchodník, Partizán, Chlap s vidlami, Baba s lamačkou, Žena s mútenicou Pavol Bavlna: Bačovka, Žena s deckom, Žela s maselnicou, Žena zo Štiavnika v kroji Použitá literatúra: Brezániová, E. – Jakubík, J.: Štiavnickí rezbári. Žilina: ROS 2003. Rezbárstvo: motivácie – inšpirácie – výsledky. Zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby 2003. Etnografický atlas Slovenska: Bratislava: Veda, 1990. Internetové zdroje: https://stiavnik.sk/obecne-zlozky/rezbarstvo/o-rezbarstve/

39 NAJSTARŠIE FOTOGRAFIE ŽILINY SÚ O ŽELEZNICI Mgr. Peter Šimko, PhD. – Považské múzeum v Žiline Reprofoto: Anna Kucharčíková Prvý fotoaparát prezentoval na verejnosti Louis Daguerre v roku 1839. O 30 rokov neskôr už bolo možné zachytávať a dokumentovať vtedajší svet vo vysokej kvalite, vďaka čomu dnes dokážeme nazerať hlboko do minulosti a spoznávať život v poslednej tretine 19. storočia v reálnych obrazoch. Dvaja rakúski fotografi, Alexander Schild a Eugen Geissler, v roku 1871 niekoľkokrát prešli celú trať Košicko-bohumínskej železnice, aby novopostavené dielo nielen zdokumentovali, ale aj prezentovali verejnosti. Medzi ich fotografiami sa nachádzajú aj pohľady na Žilinu a jej okolie. Železničná stanica Žilina v roku 1871. Vľavo prvá vodáreň, vedľa ešte neporiadok zo stavby Snímky, ktoré zhotovili, zachytávajú revolučnú premenu starej prírodnej krajiny na modernú, poznačenú výraznými ľudskými zásahmi. Košicko-bohumínska železnica bola v tom čase v rôznom štádiu výstavby. Ak si fotografie prezeráme podľa geografickej postupnosti v smere od Košíc, vidíme na nich úsek Košice – Prešov krátko po otvorení, ktoré sa konalo 1. septembra 1870. Z Kysaku trať odbočovala do Spišskej Novej Vsi. Tu zábery dokumentujú práve prebiehajúce zemné práce – budovanie násypov a zárezov, premiestňovanie zeminy pomocou úzkokoľajných stavebných železníc, či robotnícke baraky. Mosty už v tom čase stáli a niekde bol vybudovaný aj železničný zvršok (koľaje). Túto časť železnice napokon otvorili až ako poslednú, 18. marca 1872. Najdlhší úsek trate, zo Spišskej Novej Vsi až k Žiline, bol sprevádzkovaný v decembri 1871. Fotografie ho zachytili vo fáze pred dokončením. Výnimku tvoria len zábery z okolia Štrby, ktoré ukazujú, podobne ako na trati východne od Spišskej

40 Novej Vsi, budovanie železničného spodku. Je možné, že väčšina prác na zvršku sa tu uskutočnila až v priebehu leta a jesene 1871 a teda nejde o snímky, ktoré by boli staršie ako ostatné. Na Liptove a v Turci už na záberoch vidíme takmer dokončené železničné budovy, do ktorých sa koncom roka nasťahoval železničný personál. Stanica v Žiline a trať až po Tešín bola hotová od januára 1871, obrázky teda dokumentujú prvé mesiace ich prevádzky. Napokon posledné z 91 fotografií zachytávajú sliezsky úsek železnice z Tešína do Bohumína, ktorá od 1. februára 1869 fungovala v plnej prevádzke. Môžeme iba odhadovať, že sa fotografi na trati pohybovali na jar alebo v lete roku 1871, aj keď by sa mohlo zdať, že niektoré zábery sú poskladané z dlhšieho časového úseku a rok 1871 je len orientačný. V roku 1873 Alexander Schild na 120 fotografiách prezentoval stavbu Košicko-bohumínskej železnice na Svetovej výstave vo Viedni. O Schildovi sa nepodarilo zistiť veľa životopisných údajov a aj po spomínanej výstave ostal neznámy. V 60. rokoch 19. storočia pravdepodobne pôsobil vo Viedni (bol členom fotografickej spoločnosti), avšak nebýval tam. V roku 1870 sa objavil v Budapešti, kde ako nezávislý fotograf pôsobil aj Eugen Geissler. Okrem albumu v zbierke Považského múzea (91 fotografií) sú podobné kolekcie vo fondoch Železničného múzea SR v Bratislave, Múzea dopravy v Budapešti (dva albumy, 51 a 98 fotografií), v ETH Bildarchiv v Zurichu (48 fotografií) a najväčšiu má Maďarské národné múzeum (109 fotografií). Väčšina snímok v nich je totožných, v jednotlivých súboroch sú uložené len v rôznych kombináciách až do celkového počtu 120 záberov. Fotografie boli totiž v začiatkoch prevádzky železnice predajné vo väčšom počte obchodov, takže boli vydané v určitom náklade. Album Považského múzea patrí medzi najcennejšie a z dokumentačného hľadiska najvýznamnejšie zbierkové predmety vo fonde dopravy, ktorý sa od 60. rokov 20. storočia nesústreďuje len na zbernú oblasť inštitúcie v rámci Žiliny a severozápadného Slovenska, ale venuje sa dokumentácii vývoja dopravy na území celého Slovenska. V Žiline (a najbližšom okolí) v tom čase jednokoľajná Košicko-bohumínska železnica preťala časť záhrady Čákiovcov východne od Budatínskeho hradu, ďalej prechádzala mostom mrežovej konštrukcie cez Váh a dlhým tiahlym oblúkom smerovala k Žiline do priestoru medzi samotným mestom a riekou. Tu bola postavená železničná stanica s výpravnou budovou II. triedy a piatimi koľajami. Trať potom pokračovala mostom cez Váh smerom k Varínu a následne ďalším mostom a tunelom pri Strečne k Vrútkam. Rýchla výstavba železnice spôsobila, že už krátko po spustení prevádzky bolo treba budovy a koľajiská prestavovať a rozširovať. Vodáreň na snímke zo Žiliny bola v prevádzke len niekoľko rokov, následne ju nahradila iná, väčšia, umiestnená o niečo východnejšie (budova stojí dodnes). V 80. alebo začiatkom 90. rokov 19. storočia bola prístavbou so staničnou reštauráciou na mieste pôvodnej vodárne rozšírená výpravná budova. Na opačnej strane (západnej) pribudli prízemné prevádzkové trakty. Zaujímavý je tiež záber na Budatínsky hrad, ktorý je najstaršou známou fotografiou tejto pamiatky. Rovnako aj záber na Žilinu patrí medzi najstaršie. Pohľad na Budatínsky hrad od severu

41 Budatínsky hrad z juhu a prvý železničný most cez Váh s mrežovou konštrukciou Žilina v roku 1871. V popredí neskoršia Ulica P. O. Hviezdoslava, v tom čase provizórna príjazdová komunikácia ku stanici. V pozadí polia s kapustou na mieste neskorších víl v Sade SNP. Veže kostolov mali ešte iné strechy

42 Most cez Váh pri neskôr postavenej továrni na celulózu. Tento úsek trate ešte nebol v prevádzke, prebiehalo nasúvanie mosta na pilóty Most cez Varínku pri Varíne Pred Nezbudskou Lúčkou sa trať ešte len stavala s použitím jednoduchej stavebnej koľaje Proces ukladania strečnianskeho mosta na piloty Zdroje: KLAPITA, Marián: Vznik a vývoj Košicko-bohumínskej železnice. In: Vlastivedný zborník Považia XI, Martin: Osveta, 1972, s. 157 – 188. FARKAS, Zsuzsa: A Bécsi világkiállítás légérdekesebb magyar képei. [Online]. Dostupné na: http://www.fotomuveszet.net/korabbi_szamok/201004/a_becsi_vilagkiallitas_legerdekesebb_magyar_kepei.

43 ŠPECIALIZOVANÉ PRACOVISKO DROTÁRSTVA FAKTY, DÁTA, ZAUJÍMAVOSTI Mgr. Katarína Hallonová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková, Peter Dlhopolček (foto č. 5), Filip Lašut (foto č. 2) Drotárstvo je v Považskom múzeu prítomné už od jeho vzniku v roku 1942. Dnes už legendárnu prvú expozíciu drotárstva pripravil v žilinskom mestskom múzeu dlhopoľský učiteľ a nadšený propagátor drotárstva Karol Guleja. Rozsahom bola rovnocenná vlastivednej, významom ju však predčila. Múzeum sa vďaka tomuto pamätníku drotárstva zapísalo do povedomia verejnosti najmä ako drotárske a je tak vnímané dodnes. Málo známou skutočnosťou je, že sa na jeho výtvarnom riešení podieľali významní slovenskí umelci, maliar Karol Ondreička a sochár Fraňo Štefunko. Najväčší súbor predmetov vzťahujúcich sa k drotárstvu, viac ako 1000 kusov, získalo mestské múzeum z Prvej výstavy drotárstva a jeho národopisu v Dlhom Poli v roku 1940 (foto 1). Po zrušení expozícií boli mnohé exponáty vrátené majiteľom, no veľa sa z nich vplyvom nevhodného uskladnenia zničilo a stratilo. Po transformácii mestského múzea na krajské v roku 1953 bol rozhodnutím riaditeľky Vlasty Kristenovej z drotárskych artefaktov vytvorený samostatný zbierkový fond v počte cca 600 kusov. Samostatná sekcia drotárstva ako špecializovaný odbor však vznikla až v roku 1990 a stala sa hlavným profilovým odborom inštitúcie. Od roku 1994 pracuje na pôde múzea špecializované drotárske pracovisko – Drotárske dokumentačné centrum; má celoslovenskú pôsobnosť s presahom do zahraničia a venuje sa výskumu histórie a revitalizácii drotárstva a dokumentuje jeho súčasné prejavy. Od svojho vzniku jeho pracovníci riešili viac ako 45 výskumných úloh, pripravili desiatky štúdií v odbornej tlači, vydali alebo sa podieľali na vydaní 29 publikácií s tematikou drotárstva, realizovali sedem stálych expozícií a sprístupnili 120 výstav v 11 krajinách Európy. V roku 2010 získalo Považské múzeum Pamätný list Zväzu múzeí na Slovensku za zásluhy o záchranu a oživenie drotárskeho umenia a v roku 2017 bolo zapísané do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v odbore drotárstva. 1

44 Zbierkový fond drotárstva tvoria historické úžitkové i umelecké predmety z drôtu a plechu, vybavenie drotárov, odevy, písomnosti, fotografie i obrazový materiál či doklady spôsobu života v drotárskych obciach, ale aj umelecko-remeselné a výtvarné práce súčasných drotárskych majstrov. S počtom viac ako 6000 kusov je najväčšou zbierkou svojho druhu vo svete. Najväčší predmet vo fonde je štvorhlavý okrídlený drôtený drak s dĺžkou 200 cm a šírkou 150 cm (foto 2). K najmenším patrí drôtom opletaná miniatúra hlineného hrnca s výškou 1,5 cm (foto 3). K najvzácnejším artefaktom vôbec, ktoré múzeum spravuje, patria drôtené plastiky ľudí, zvierat, rozprávkových bytostí od Jozefa Keraka z Veľkého Rovného (foto 4) a modely technických predmetov dopravných prostriedkov od majstrov Jozefa Kaprálika, Vincenta Korčeka a Pavla Švábeka (foto 5). Najstaršie priamo datované trojrozmerné exponáty sú nádoba na svätenú vodu z medeného plechu s vytepaným rokom 1852 (foto 6) a drôtený košík na vajíčka s vydrôtovaným vročením 1888 (foto 7). Najstarším datovaným predmetom (1897) s uvedením mena výrobcu Ján Jandzík je nástenný vešak z Veľkého Rovného (foto 8) a vzácna je aj váza z mosadzného pozláteného drôtu na ktorej je podpis slávneho majstra Jozefa Holánika – Bakeľa vytvorený z drôtu (foto 9 a 10). 2 3 4 5 Počas existencie múzea sa o udržanie a rozvoj drotárskej problematiky v múzeu a zveľaďovanie zbierkového fondu zaslúžili prvá riaditeľka Vlasta Kristenová, etnologička Eva Munková a historik Marián Klapita, ale aj bývalí a súčasní pracovníci Dokumentačného centra drotárstva – historička Katarína Hallonová, etnologička Katarína Kendrová, historička umenia Monika Váleková, historik Marián Mrva, dokumentátorka Jana Adamusová, konzervátori Ladislav Fapšo, Juraj Glasnák a Filip Šimek a kultúrno- výchovní pracovníci Paulína Jankovská a Michal Jurecký.

45 6 7 8 9 10

46 LITERÁRNE DIELA S DROTÁRSKOU TEMATIKOU Mgr. Jana Adamusová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková V Považskom múzeu v Žiline vzniklo pred viac ako dvoma desiatkami rokov Dokumentačné centrum drotárstva. Ide o špecializované pracovisko ktorého úlohou je, okrem iného, aj systematické sústreďovanie dostupných písomných i obrazových materiálov k tejto téme a budovanie informačnej databanky. Aktuálne obsahuje takmer 2000 položiek, z ktorých najväčšiu časť tvoria články z dobových i súčasných periodík, etnografické a historické štúdie, fotokópie literárnych diel, encyklopedické heslá, ako aj fotografický a obrazový materiál. Popri zhromažďovaní faktografických dát momentálne prebieha na pracovisku aj prieskum umeleckej literatúry, ktorý sa realizuje na úseku dokumentácie drotárstva. Jeho čiastkovým výstupom bola publikácia bibliografického charakteru Drotárstvo a jeho odraz v literatúre, vydaná Považským múzeom s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v roku 2012. Ďalší logický krok predstavovala snaha získať aj originály výtlačkov skúmaných literárnych diel. Takáto možnosť sa naskytla v roku 2016, kedy Považské múzeum nadobudlo s finančnou podporou Fondu na podporu umenia do svojich zbierok rozsiahly súbor literatúry s drotárskou tematikou. Išlo o 76 knižničných jednotiek a zväzkov časopisov s rokom vydania 1856 – 2013, ktoré vytvorili vo fonde drotárstva samostatnú skupinu zbierkových predmetov. Významne tak rozšírili kolekciu tlačí z akvizičných aktivít v minulosti, ktorej základ tvorili štyri tituly – pôvodná činohra pre deti Josefa B. Rebeca (1842 – 1906) Dráteníci, nakladatelství Františka Urbánka, Praha, 1875, rozprávková knižka Drotárik od Antona E. Timka (1843 – 1903) vydaná J. Gašparíkom v Turčianskom Svätom Martine v roku 1907, libreto k operete Franza Lehára (1870 – 1948) Der Rastelbinder, tlač Jozef Weinberger, Viedeň, 1902 a divadelná hra Drotár od Jána Palárika (1822 – 1870), ktorá vyšla v roku 1931 v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Turčianskom Svätom Martine. Spomenutý súbor literárnych diel, bol výsledkom niekoľkoročného úsilia súkromného zberateľa, ktorý trpezlivo a systematicky prehľadával slovenské a české antikvariáty. Podarilo sa mu tak získať viacero pozoruhodných diel. Patrí k nim aj kolekcia dvanástich vydaní Pohorskej vesnice od Boženy Němcovej (1820 – 1862), ktorá obsahuje i vzácnu prvú tlač z roku 1856. Mimoriadny je aj exemplár z roku 1942, ktorý výtvarne dotvoril významný český maliar a ilustrátor Zdeněk Burian (1905 – 1981). Autorku k vzniku novely inšpirovala skutočná udalosť z roku 1834, keď gróf Hanuš Krakovský z Březnice v Čechách nezištne pomohol chorému slovenskému drotárovi Jánovi Gálikovi. Vilma Sokolová, Dráteníček. In Květy mládeže, č. 7, 1897 Súčasťou zbierky je aj literatúra so silným sociálnym podtónom, napríklad román Pole neorané od Petra Jilemnického (1901 – 1949) v niekoľkých vydaniach, či dielo s autobiografickými črtami Džarkovia od Karola

47 Tomaščíka (1919 – 1999). Oba tituly podrobne opisujú pomery v drotárskych obciach, ale i život vandrovných remeselníkov a ich učňov na cestách po Európe v dobe hospodárskej krízy v medzivojnovom období. Nechýbajú ani práce autorov, ktorí sa vo svojej tvorbe tematike dlhodobo venovali pre osobné väzby na drotárstvo – Vladimír Ferko (1925 – 2002), Milan Ferko (1929 – 2010), Matúš Kavec (1898 – 1980), Martin Kukučín (vl. menom Matej Bencúr, 1860 – 1928). Bronislava Foustková, Dráteníček. In Malý čtenář, Praha, J. Vilímek, 1892 V zbierke nechýbajú ani vzácne tlače, ktoré sa už v súčasnosti prakticky nedajú získať – brožovaná kniha Mladý dráteník z roku 1880 od Vojtecha Lipovského (1838 – 1903) a národopisná štúdia Kolárovičtí dráteníci, z roku 1905, ktorej autorom je český kultúrny historik a folklorista Karel Procházka (1865 – 1945). Významný súbor predstavuje aj poézia českých a slovenských autorov, vydávaná v básnických zbierkach alebo v dobovej periodickej tlači. K najstarším dielam z tejto skupiny patrí báseň Dráteník od Františka Jaroslava Vacka- Kamenického (1806 – 1869) uverejnená v časopise Lumír v roku 1858. Z tejto kategórie hodno však spomenúť aj ďalšie diela, napr. Josef Jakubec: Martin dráteník. In Povídky z kraje ve verších, 1887; Jozef Kálal: Mladý drotár. In Básně omladiny jižných Čech, 1871; Adolf Heyduk: Drotaři, Sirotek v cizině, Slováčkovo loučení a Šťastný ubožák. In Cymbál a husle, 1876; Rudolf Pokorný: Drotařík. In Pod českým nebem, 1879; Ferdinand Místecký: Drotar. In Obzor, 1884; Karel Václav Rais: Drotaři. In Dárek maličkým, 1889; Branislava Foustková: Dráteníček. In Malý čtenář, 1892; Vilma Sokolová: Dráteníček. In Květy mládeže, 1897; Jan Soukal: Mladí drátaři. In Rajská zahrádka, 1908; F. X. Svoboda: Starý dráteník. In Český svět, 1917; Dlhomír Poľský: Duhopoľ. In Spisy básnické Dlhomíra Poľského, 1925; František Gellner: Zima. In Spisy Františka Gellnera, diel I. – Básně, 1926; Emil Zegadlowicz: Balada o beskydském povsinohovi dráteníku kuternohovi, o duši hrnců a o lipovém kvítí. In Beskydské balady, 1933 alebo Štefan Krčméry: Drotári. In Pozdrav odmlčaného básnika, 1944. Bronislava Foustková, Dráteníček. In Malý čtenář, Praha, J. Vilímek, 1892

48 Vojtěch Lipovský, Mladý dráteník, Praha, knihkupectví J. Pospíšila, 1880 Osobitnú skupinu tvoria aj knižničné jednotky, ktoré obsahujú krátke literárne diela odkazujúce na postavu drotára, resp. rozsiahle romány či novely, kde sa táto postava vyskytuje len epizodicky. Takými sú napríklad príbeh Pomněnky z Roztěže autora Josefa Kajetána Tyla (1808 – 1856), Vodníkova nevěsta od Václava Beneše-Třebízského (1849 – 1884), Drotar Mišo od Marie Hovorkovej (1897 – ?), román Bendeguz Jána Chalúpku (1791 – 1871), Tisícročná včela od Petra Jaroša (1940), Pivnica plná vlkov Ladislava Ťažkého (1924 - 2011), rozprávka Pocestní drotári od Ivany Jungovej, príbeh Hanušův les od Jana Čáky (1929) či krátke odkazy na drotárov v diele Ľudmily Podjavorinskej (vl. menom Ľudmila Riznerová (1872 - 1951) Čarovné skielka, Márie Rázusovej-Martákovej (1905 – 1964) Varila myšička kašičku, Jaroslava Vodrážku (1894 – 1984) Bolo-nebolo a Kálmána Mikszátha (1847 – 1910) Slovenský metlár. Božena Němcová, Pohorská vesnice, Praha Kat. Jeřábkovej, 1856 Karel Pochádzka, Kolarovičtí dráteníci, Praha, Cyrillo-Methodějská knihtiskárna a nakl. V. Kotrba, 1905 Početná je aj skupina kníh predstavujúca motív drotára v ľudovej slovesnosti alebo práce priamo ovplyvnené folklórom. V zbierke ju zastupujú diela Rudo Brtáň – Viera Gašparíková: Drotári, drotári. In Perečko belavé, červený dolomán, 1955, Josef Štefan Kubín: Dráteník a hraběnka. In Strakatý máslo, 1964, Adolf Peter Záturecký: Dajte, hrnce drotovac! In Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia, 1965, Václav Cibula: O sličné paní Amálce. In Pražské pověsti, 1972, Helena Lisická: O zlopašovi, čo bral ľuďom duše. In Deväť remesiel, 1981, Stanislav Rakús: Jasanica. In Žobráci/Pieseň o studničnej vode, 1981, Kliment Ondrejka: Rozprávka drotárskeho džarka. In Ja som dobrý remeselník, 1987, Ivan Hudec, Peter Jaroš: Dobrí obri. In Biela pani, mŕtvy pán, 1991 či Štefan Lami: Drotár podrotuje slniečko In Drotár podrotuje slniečko, 1999.

49 Osobitou, ale zaujímavou položkou medzi knižnými jednotkami, ktorá sa neviaže priamo na literárne diela, ale s drotárskou tematikou je spojená názvom, je fotografia vodnej nádrže Dráteník v okrese Příbram, vybudovanej v roku 1959. Pod hrádzou sa nachádzal hámor na výrobu drôtu, ktorý bol pri povodni v roku 1872 zničený. Získaný rozsiahly súbor literatúry, ktorý spolufinancoval Žilinský samosprávny kraj, nie je uzavretou kolekciou. V závislosti od finančných možností organizácie sa neustále dopĺňa a spolu s publikačnými a edičnými aktivitami pracovníkov Považského múzea, ktoré prezentujú najnovšie poznatky z oblasti výskumu histórie i dokumentácie súčasných prejavov drotárstva, má ambíciu stať sa najväčšou kolekciou diel umeleckej i odbornej literatúry s drotárskou tematikou svojho druhu. Zakúpenie knižnej kolekcie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia Václav Klimánek, ilustrácia v knihe Boženy Němcovej Pohorská vesnice, Praha 1942 Ilustrácia Zdeňka Buriana v novele Boženy Němcovej Pohorská vesnice, Praha, 1942

50 KOTÍNI A SPRÁVY ANTICKÝCH AUTOROV 2. časť Mgr. Zuzana Staneková – Považské múzeum v Žiline Ďalšie správy, ktoré sa nám o Kotínoch dochovali, sú približne o storočie mladšie než správa od Tacita a súvisia s Markomanskými vojnami. Tieto sa odohrávali na germánskom území počas vlády paradoxne jedného z najmierumilovnejších cisárov v rímskych dejinách, Marca Aurelia. Busta cisára Marca Aurelia Konflikt bol vyvolaný nepokojmi na severnej strane podunajských hraníc rímskeho impéria a jeho potrebou ubrániť si túto hranicu proti výbojným Germánom. Vojnové akcie, ktoré Rimania označovali ako germánsko-sarmatské, a v súčasnosti sú skôr známe ako markomanské, sa odohrávali v rokoch 166 až 180 v dvoch etapách. Počas prvej etapy vojny (tzv. expeditio germanica prima) velil rímskemu vojsku Aureliov najlepší veliteľ Pertinax, ktorý však vyhral vojnu iba vďaka povestnému tzv. zázračnému dažďu. Legenda hovorí, že rímska armáda, ktorú Germáni odrezali od vody, navyše v letných horúčavách sužovaná aj morovou nákazou, už len z posledných síl odolávala nátlaku Germánov, keď sa zrazu strhla silná búrka a blesky bili iba do nepriateľov. Túto legendu zachytáva i scéna XVI na významnej rímskej pamiatke, víťaznom stĺpe Marca Aurelia, ktorý stojí v centre Ríma na námestí s príznačným názvom Piazza Colonna. Stĺp Marca Aurelia v Ríme Cisár Marcus Aurelius v závere prvej kapitoly svojho filozofického diela „Ta eis heauton“, resp. „Myšlienky k sebe“ uviedol, že bolo „Napísané v krajine Kvádov nad Granuou“, čiže Hronom. Keďže dielo písal počas ťaženia proti Germánom, do tohto územia sa lokalizujú aj Markomanské vojny, a teda aj epizóda so „zázračným dažďom“. Danú skutočnosť potvrdzujú i nálezy rímskych militárií a legionárskych spôn na lokalitách dolného i stredného Pohronia, ktoré dokumentujú pohyb armády v tomto priestore. V nepravom liste Marca Aurelia, ktorý je venovaný senátu, a ktorý sa

51 dochoval v jednej z apológií mladej kresťanskej cirkvi je spresnené, že tieto významné vojnové udalosti sa uskutočnili na území kmeňa Kotínov. Stĺp Marca Aurelia, scéna XVI zobrazujúca „zázračný dážď“ Priebeh markomanských vojen hlboko za hranicami rímskeho impéria dokladá i najstaršia známa epigrafická pamiatka in situ, známy rímsky nápis nachádzajúci sa na trenčianskej hradnej skale. Rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale Nápis hlása, že: VICTORIAE AVGVSTORV(m) EXERCITVS QVI LAV GARICIONE SEDIT MIL (ites) L(egionis) II DCCCLV (Marcus Valerius) MAXIMIANvS LEG(atus) LEG(ionis) II AD(iutricis) CVR(avit) F(aciendum) V preklade: „Víťazstvu cisárov, (venuje) vojsko, ktoré táborilo v Laugariciu, v počte 855 vojakov z II. légie. Vyhotoviť dal (Marcus Valerius) Maximianus, legát légie II. pomocnej.“ Je dokladom, že rímska légia pod vedením Marca Valeria Maximiana prečkala zimu na prelome rokov 179 a 180 hlboko na území dnešného Slovenska niekde v blízkosti Laugaricia, ktoré sa dnes zväčša stotožňuje s Trenčínom. Meno legáta, ktoré na nápise nie je čitateľné sa podarilo rozlúštiť náhodou, po náleze inej epigrafickej pamiatky v Alžírsku, v dnešnej Zane (antické mesto Diana Veteranorum). Tu bol objavený podstavec nedochovanej sochy venovanej Marcovi Valeriovi Maximianovi, úspešnému vojenskému legátovi pôvodom z panónskeho mesta Poetovio (dnešné Ptuj v Slovinsku). Nápis v Zane pochádza z rokov 184 – 185 keď Maximianus pôsobil ako legát III. légie a správca provincie Numídia. Osud Kotínov počas druhej etapy Markomanských vojen (expeditio germanica secunda) sledoval Lucius Cassius Dio Cocceianus. Po dvadsiatich dvoch rokoch usilovného historického bádania o dejinách Ríma napísal v starogréčtine dielo „Rómaiké historiá“, ktoré zahŕňa 80 kníh venovaných rímskym dejinám. V knihe 71 zachytil dôležitú správu, ktorá objasňuje koniec keltského osídlenia na severozápadnom Slovensku. Je zasadená do obdobia druhej markomanskej vojny. Podľa Dionovej správy sa keltskí Kotíni zaviazali pomôcť Rímu v boji proti Germánom, čo je pomerne zaujímavá informácia. Ak totiž Kotíni dlhodobo žili v područí Kvádov, ktorým, ako sa spomína vyššie platili dane a zrazu boli schopní zaviazať sa vojenskou pomocou Rimanom, môže to znamenať, že sa spod kvádskeho područia dokázali oslobodiť. Či to tak bolo, alebo nie, síce nie je isté, určite však vieme, že svoj sľub daný Rimanom nedodržali. Niekedy okolo roku 172 Rimania vypravili ku Kotínom tajomníka Tarrutenia Paterna, aby im tento sľub pripomenul a pribral ich na pomoc do boja. Situáciu popísal Dio nasledovne: „Kαἰ οὗτοι μὲν [Aστιγγοι] ἒπραξάν τι ὧν ὑπέσχοντο, Kοτινοὶ δὲ ἐπηγγείλαντο μὲν αὐτοῖς ὅμοια, Tαρρουτένιον δὲ Πάτερνιον τὸν τὰς ἐπιστολὰς αὐτοῦ τὰς λατίνας διὰ χειρὸς ἒχοντα παραλαβόντες ὡς καὶ ὲπὶ τοὐς Mαρκομάννους αὐτῷ συστρτεὺσοντες, oὐ μόνον oὐκ ἐπoίησαν τοῦτο, ἀλλὰ καἰ αὐτὸν ἐκεῖνον δεινῶς ἐκάκωσαν καἰ μετὰ ταῦτα ἀπώλοντo.“ Vo voľnejšom preklade: „Kotíni zložili podobný sľub ako oni [Astingovia], lenže keď im dal svojho tajomníka pre latinské nariadenia Tarrutenia Paterna, aby sa s ním zúčastnili na výprave proti Markomanom, nielenže to nespravili, ale dokonca ho strašlivo dokatovali. Potom vyhynuli.“

52 Čo presne autor myslel slovami „strašlivo dokatovali“ sa môžeme len domnievať. Tarrutenius Paternus zaiste nevstúpil na územie Kotínov sám, ale s vojenským sprievodom, a teda je pravdepodobné, že ich odpor nebol namierený iba proti Tarruteniovi, ale proti celej jeho družine. Nech už Kotíni podnikli čokoľvek, isté je, že ich počin bol príčinou zániku keltského osídlenia na severozápadnom Slovensku. Rimania Kotínov totiž čoskoro presídlili na územie Dolnej Panónie, latinsky nazývanej Pannonia Inferiore azda za účelom meliorácie tamojších bažín. To, že v Panónii Kotíni žili i v 3. storočí dokladajú epigrafické pamiatky s nápismi cives Cotini, ex provincia Pannonia Inferiore. Pojem cives Cotini budí záujem, pretože cives v latinčine znamená občan a vysťahovaní Kotíni by vzhľadom na ich situáciu nemali byť nazývaní cives, ale peregrini dedititii, čo je latinský názov pre neslobodných obyvateľov, ktorých si Rimania vo vojne podriadili. Nie je však isté, či títo Kotíni získali rímske občianstvo v čase ich núteného sťahovania do Panónie. Mohli sa stať občanmi až o niečo neskôr na základe ediktu cisára Caracallu, známeho ako Constitutio Antoniniana, ktorý bol vydaný v roku 212 n. l. Týmto ediktom bolo občianstvo udelené takmer všetkým cudzincom mužského pohlavia žijúcim na území rímskych provincií a výnimkou zrejme neboli ani Kotíni. Uvedené nápisy sú dôkazom, že v 3. storočí niektorí potomkovia presťahovaných Kotínov pôsobili ako členovia elitných vojenských jednotiek, tzv. prétoriánskej gardy v dolnopanónskych, mestách, ako napríklad Mursa (dnešný Osijek v Chorvátsku) či Cibalae (dnešné Vinkovci, takisto v Chorvátsku). Mimo nášho územia je pripomienkou na germánsko-sarmatské (markomanské) vojny jedna z najznámejších rímskych triumfálnych pamiatok, už krátko spomínaný víťazný stĺp Marca Aurelia v Ríme. Okrem legendy o „zázračnom daždi“, ktorá, ako už bolo spomenuté, sa odohrala v blízkosti Hrona, sú pre nás podstatné najmä scény LXVIII a LXIX o ktorých sa predpokladá (hoci niektorí autori to spochybňujú), že zobrazujú presídľovanie Kotínov na územie rímskej provincie Panónia po tom, ako sa tak „strašlivo“ previnili proti Tarruteniovi. Tvrdenie, že ide skutočne o Kotínov podopierajú niektorí autori najmä tým, že zajatci majú na krkoch obruče pripomínajúce typicky keltské nákrčníky – torquesy. Toto tvrdenie však môže byť spochybnené tým, že spútaní muži sú bradatí, čo bol podľa Rimanov typický znak Germánov. Či ide o Kotínov s torquesmi, alebo Germánov so železnými nákrčnými putami, sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedozvieme. A ani to nie je úlohou tohto príspevku. Ten mal predovšetkým nazrieť do počiatkov dejinného obdobia našej krajiny a prostredníctvom správ antických historikov a epigrafických pamiatok poukázať na prítomnosť Keltov v severnejších oblastiach Slovenska a ich osudy vo vzťahu k rímskemu impériu. Scény LXVIII a LXIX na stĺpe Marca Aurelia Scény LXVIII a LXIX na stĺpe Marca Aurelia

53 Literatúra Aurelius, M.: Myšlienky k sebe. Bratislava 2006. Štvrté vydanie, preložil M. Okál. Acrudoae, I.: Militari din Pannonia în garda pretoriană (sec. II – III p. chr.): consideraţii prosopografice. In: Peuce, serie nouà X. Studii şi note de istorie veche şi arheologie.Tulcea 2012, s. 165 – 192. Beljak, J.: Pohronie v dobe Marca Aurelia. In: Turčan, V.: Stĺp Marca Aurelia a stredné Podunajsko. Zborník Slovenského národného múzea, Supplementum 8. Bratislava 2014, s. 11 – 23. Beljak, J.: Púchovská kultúra a Germáni na Pohroní v staršej dobe rímskej. In: E. Droberjar/M. Lutovsky (eds.): Archeologie Barbarů 2005. Praha 2006, s. 257 – 272. Čambal, R.: Príchod Keltov na Slovensko. [Online]. [Cit. 22. 2. 2017]. Dostupné na: http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/prichod-keltov- na-slovensko#.WK1V2k0iwiQ Čambal, R.: Torques or shackles? Cotins or Germans? To Interpretation of ethnic origin of the Captives from the Column of Marcus Aurelius, displayed in the scenes LXVIII and LXIX. In: Turčan, V.: Stĺp Marca Aurelia a stredné Podunajsko. Zborník Slovenského národného múzea, Supplementum 8. Bratislava 2014, s. 25 – 33. Dobiáš, J.: Noch einmal zum Elogium Tusculum (Dessau, ILS 8965) In: Listy filologické 80. Praha 1957, s. 8 – 10. Dobiáš, J.: Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha 1964. Filip, J.: Keltové ve střední Evropě. Praha 1956. Kolníková, E – Kolník, T. – Škoviera, D. – Valachovič, P.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava 2011. Moravčík, J.: Najstaršie osídlenie obcí, v okolí Vodného diela Žilina – od staršej doby kamennej po stredovek. In: Vlastivedný zborník Považia XX. Žilina 2000, s. 123 – 153. Pieta, K.: Die Púchov Kultur. Nitra 1982. Pieta, K.: Mittel- und Nordslowakei zur Zeit der Markomannenkriege. In: Markomannenkriege. Ursachen und Wirkungen. Brno 1994, s. 253 – 261. Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Nitra 1996. Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008. Tacitus, P. C.: Germánie. Z dejin císařského Říma. Praha 1976. Preložil V. Bahník. Segeš, V. – Šeďová, B. (ed.): Pramene k vojenským dejinám Slovenska I/1. Od najstarších čias do 10. stor. Bratislava 2010. Zdroje Medieval Sourcebook: Tacitus: Germania (in Latin): P. Corneli Taciti de origine et situ Germanorum. [Online]. [Cit. 23. 2. 2017]. Dostupné na: https://sourcebooks.fordham.edu/source/tacitus-germ-latin.html Epigraphik Datenbank Claus/Slaby EDCS [Online]. [Cit. 23. 2. 2017]. Dostupné na: http://db.edcs.eu/epigr/epi_einzel.php?s_sprache=en&p_belegstelle=InscrIt-13-03,+00091 NAKUPUJTE CEZ E-SHOP POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE WWW.PMZA.SK/E-SHOP 22 €

54 VÝSTAVA TOTO JE MÚZEUM_75 ROKOV PMZA Ing. Květa Kicková – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Ukážka práce preparátora a dermoplastické preparáty zo zbierkového fondu zoológie Pracovníci Považského múzea v Žiline pri príležitosti osláv 75. výročia jeho založenia pripravili výstavu, v ktorej sa prelínajú dejiny múzea a prezentácia odbornej práce múzejníkov. Je nainštalovaná vo výstavnej miestnosti pod terasou oproti kaplnke v areáli Budatínskeho hradu a bude trvať do 10. júna 2018. Verejnosti je prístupná denne bezplatne v čase od 9.00 do 17.00 hodiny. Výstava je koncipovaná retrospektívne a autorský kolektív súčasných pracovníkov ju pripravil s cieľom vyzdvihnúť výsledky poctivo odvedenej činnosti svojich predchodcov, ktorí vytvárali bohatú históriu Považského múzea a vybudovali základ, z ktorého inštitúcia čerpá dodnes. Pripomína viacero významných osobností, ktoré sa podieľali na zveľaďovaní zbierok, ich odbornom spracovaní, ochrane alebo prezentácii. Úvod je venovaný profesijnému pôsobeniu Vlasty Kristenovej, historičky a prvej riaditeľky. Nasledujú jej kolegovia, ktorí stáli pri zrode a v začiatkoch múzea a zásadným spôsobom sa podieľali na jeho úspešnom napredovaní - archeológ Anton Petrovský-Šichman, etnologička Eva Munková a preparátor Karol Cengel. Okrem nich sú v rámci dejín jednotlivých odborností predstavení aj zamestnanci z nasledujúcich období a zo súčasnosti. Múzeum je zložitý organizmus, plní množstvo veľmi rozmanitých úloh v rôznych odbornostiach. Pre napĺňanie svojho poslania a zabezpečenie bežnej prevádzky teda potrebuje zastrešovať širokú škálu profesionálne vykonávaných činností, z ktorých mnohé sú veľmi špecifické. Ťažko hľadať vhodnejšie pracovisko pre profesiu konzervátora, obnovujúceho krásu historicky cenných predmetov alebo preparátora, ktorý dokáže vytvoriť z biologických ostatkov realistickú

55 podobu živočícha. Verejnosti neznáma je aj profesia múzejného dokumentátora zabezpečujúceho evidenciu, legislatívne podrobne podchytenej múzejnej dokumentácie, či už zbierkových predmetov alebo všetkých súvisiacich dokladov. V súčasnosti možno napočítať v Považskom múzeu 30 rôznych profesií. Múzeum spravuje rozsiahly a rozmanitý zbierkový fond, ktorý zahŕňa vyše 151 000 zbierkových predmetov v 10 odborných sekciách. Návštevník výstavy má možnosť poprechádzať sa štylizovaným zákulisím múzea – kanceláriou historičky, kde nájde informácie o histórii múzea, osobne si vyskúša prácu dokumentátora v jeho pracovni alebo nahliadne do botanickej kartotéky a zoznámi sa so spôsobom uchovávania odborných informácií pred érou počítačov. Dioráma venovaná archeológovi Antonovi Petrovskému-Šichmanovi dokumentuje nezastupiteľnú úlohu výskumu v teréne pri získavaní cenných artefaktov z našej vzdialenej histórie. Pripravený je aj pohľad do konzervátorskej dielne a do pracovne preparátora, kde sú k prezretiu nainštalované rôzne typy zoologických preparátov. Na príklade sekcie drotárstva je načrtnutá ukážka uloženia zbierkových predmetov v depozitári a práca správcu depozitára - kustóda v ňom. Návštevník má počas prehliadky príležitosť sledovať aj cestu potenciálneho exponátu do múzea a múzeom. Pozoruje, ako sa artefakt kultúrnej hodnoty stáva zbierkovým predmetom, ako putuje cez jednotlivé pracoviská až do depozitára, na výstavu alebo do expozície. Takáto hmotná pamiatka z rúk kurátora, ktorý ju vyhľadal, prípadne získal ako doklad z výskumu, prechádza najprv procesom ohodnocovania a posudzovania či spĺňa kritériá zbierky. Potom postupuje na pracovisko dokumentátora, kde je zapísaná do evidencie nových prírastkov a následne sa opäť vracia ku kurátorovi na odborné spracovanie – katalogizáciu. Napokon ju ošetrí konzervátor a do depozitára uloží kustód. Záver výstavy približuje nové trendy v prezentácii či komunikácii múzea s verejnosťou. Odkazuje na národný projekt digitalizácie kultúrneho dedičstva „Digitálne múzeum“ a internetový portál Slovakiana – digitálny archív zbierok múzeí na Slovensku, kde je umiestnená aj najvýznamnejšia časť fondu Považského múzea. Výstava zároveň prostredníctvom fotografií otvára dvere do už strateného sveta najvýznamnejších expozícií a výstav, ktoré organizácia počas 75 ročného pôsobenia pripravila pre svojich návštevníkov. Konzervátorská dielňa Pracovisko dokumentátora Ukážka uloženia exponátov v depozitári drotárstva

56 Etnologická časť výstavy a predstavenie práce dlhoročnej etnologičky múzea Evy Munkovej

57 PUBLIKÁCIA „AKO ZNEJÚ...“ Mgr. Katarína Kendrová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Mesiac október v Považskom múzeu v Žiline už niekoľko rokov patrí tradičnému podujatiu s bohatým kultúrnym programom, známemu ako Budatínsky rínok, ktorý je určený všetkým vekovým kategóriám návštevníkov. V minulom roku bolo jeho súčasťou aj slávnostné uvedenie publikácie Ako znejú... do života. Jej vydanie ukončilo projekt s rovnomenným názvom, ktorý múzeum odštartovalo ešte v roku 2015 v spolupráci s garantom, pedagógom a výrobcom ľudových hudobných nástrojov PaedDr. Romanom Bienikom, PhD. Predmetom projektu bol výskum, dokumentácia a prezentácia súčasného stavu výroby ľudových hudobných nástrojov v Žilinskom kraji, ktorý sa pýši mnohými folklórnymi osobitosťami. Systematický výskum, zameraný na výrobu nástrojov tak, aby obsiahol celý kraj, sa tu doposiaľ neuskutočnil, hoci v regióne je táto tradícia stále živá. Na vysokej odbornej úrovni sa tejto práci dnes venujú mnohí zruční majstri, pričom nadväzujú na tradičné postupy výroby predchádzajúcich pokolení. Hoci špecializáciou Považského múzea v Žiline je celoslovenský výskum drotárstva a dopravy, možnosť zapojiť sa do špecifického projektu sme privítali. Pre potreby jeho realizácie sme vybrali vzorku jedenásť výrobcov, ktorých tvorbu sme sa snažili spracovať čo najkomplexnejšie. Pozornosť sme sústredili na zmapovanie generácie dnešných, ale aj nedávno zosnulých majstrov, ktorí svojou prácou významne ovplyvnili súčasníkov. Všetkých sme osobne navštívili v autentickom prostredí, v ktorom žijú a pracujú a kde bola zhotovená aj väčšina fotografií. V prípade už nežijúcich majstrov sme oslovili ich potomkov. V priebehu dvoch rokov sa nám tak podarilo splniť niekoľko na seba nadväzujúcich čiastkových cieľov. V roku 2015 sme získané poznatky prezentovali v Sobášnom paláci v Bytči. Výstava prostredníctvom podrobných textov doplnených fotografiami a širokou škálou jedinečných exponátov zapožičaných priamo od autorov, resp. ich potomkov, detailne predstavila každého výrobcu. V nasledujúcom roku bola reinštalovaná v partnerskom poľskom meste Strumień. Do publikácie, ktorú sme 21. októbra na podujatí Budatínsky rínok uviedli do života symbolicky drevenými hoblinami, sme zahrnuli všetkých tvorcov ľudových hudobných nástrojov, ktorí boli predmetom výskumu a prezentovali sme ich na výstavách. Úvod publikácie približuje výrobu ľudových hudobných nástrojov, hodnotí jej stav v minulosti a súčasnosti a načrtáva perspektívy rozvoja. Ďalšia časť čitateľom ponúka komplexný prehľad o živote, vzdelaní, oceneniach, technikách práce a spôsobe nadobudnutia zručností všetkých výrobcov. Tieto informácie, spolu s bohatou fotodokumentáciou, tvoria jadro brožúry. Osobitnú kapitolu sme venovali aj zhrnutiu neformálneho seminára, usporiadaného v deň vernisáže výstavy v Sobášnom paláci v Bytči. Obsahuje výpovede súčasných renomovaných etnomuzikológov, ktorí nielen priblížili svoje profesijné začiatky, ale zároveň zhodnotili prácu prezentovaných výrobcov. Záver publikácie poskytuje retrospektívny pohľad na zrealizované výstavy, register autorov a anglické resumé. Posledný edičný počin Považského múzea v oblasti etnológie prináša teda nielen nové informácie o výrobe ľudových hudobných nástrojov, ale zároveň propaguje a vyzdvihuje hudobný inštrumentálny folklór ako významnú oblasť našej národnej kultúry s dôrazom na regionálne zvláštnosti. Vzhľadom na pominuteľnosť

58 ľudí zachraňuje do budúcnosti poznatky súčasnej generácie výrobcov a zachytáva spomienky na už nežijúcich tvorcov. Vydanie publikácie spolufinancoval Žilinský samosprávny kraj a je v predaji v e-shope a expozíciách Považského múzea v Žiline. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia Akt symbolického krstu publikácie (zľava autori PaedDr. Roman Bienik, PhD., Mgr. Katarína Kendrová a riaditeľ múzea Mgr. Michal Jurecký) Ukážky z publikácie

59 REŠTAUROVANIE DREVENEJ PLASTIKY SV. ANNY ZO ZBIEROK POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE Mgr. Michal Jurecký – Považské múzeum v Žiline Foto: Jan Janda V roku 2017 Fond na podporu umenia podporil projekt reštaurovania plastiky sv. Anny. Realizáciou obnovy bol poverený reštaurátorský tím pod vedením Mgr. Art. Jana Jandu v spolupráci s Mgr. Art. Petrom Šimonom a Mgr. Art. Marekom Repáňom. Plastika sv. Anny sa dostala do zbierok múzea pri jeho zakladaní v roku 1942 pravdepodobne z Tepličky nad Váhom. Zobrazuje sv. Annu spolu s Pannou Máriou pri jej ľavej nohe a malým Ježišom v pravej ruke. Toto vyobrazenie sa nazýva tiež sv. Anna samotretia. Podobnú kompozíciu zvečnili aj najväčší velikáni svetového umenia. Hmota samotnej sochy bola originálna bez dodatočných doplnkov v dostatočnom stave, napadnutá drevokazným hmyzom. Polychrómia, teda farebnosť, bola vyhodnotená ako originálna, popraskaná v celom rozsahu, v niektorých miestach uvoľnená s niektorými menšími olejovými úpravami a znečistená prachovým depozitom. Súčasťou prác bolo celoplošné očistenie sochy, upevnenie uvoľnenej polychrómie, vyhubenie drevokazného hmyzu a spevnenie drevenej hmoty. Nasledovalo tmelenie a scelenie častí, doplnenie farebnosti, zlátenie, záverečné povrchové úpravy a stabilizácia sochy, aby mohla voľne stáť. Výsledkom reštaurovania je ďalšia plastika, ktorá obohacuje expozíciu v kaplnke Budatínskeho hradu. Projekt spolufinancoval ŽSK.

60 Mechanické čistenie sekundárnych vrstiev a depozitu Polovičné čistenie Upevňovanie uvoľnenej polychrómie Tmelenie polychrómie Impregnácia insekticídnym náterom Retuš polychrómie, príprava polimentového podkladu Pokladanie plátkového zlata Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

61 RYBY A INÉ VODNÉ (PO)TVORY NA XXVI. ROČNÍKU STRETNUTIA DROTÁRSKYCH MAJSTROV Mgr. Katarína Hallonová - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Inštalácia Akvárium, výsledok tvorivej dielne na XXVI. ročníku Stretnutia drotárskych majstrov v Považskom múzeu v Žiline Považské múzeum v Žiline pravidelne, raz ročne, organizuje na svojej pôde stretnutie najlepších drotárskych majstrov zo Slovenska a Čiech. Ide o reprezentatívne podujatie s medzinárodnou účasťou, jediné svojho druhu v odbore. Vzniklo z potreby revitalizácie a dlhodobej udržateľnosti tradície ručného spracovania drôtu ako unikátneho a špecifického slovenského fenoménu. Pri jeho zrode stála hŕstka nadšencov s osobným vzťahom k drotárstvu a znalcov autentických techník, ktorí pomohli remeslo udržať v druhej polovici 20. storočia, keď prakticky vymizlo zo života spoločnosti. Boli to autor myšlienky žilinský výtvarník Štefan Mlich, umelecký kováč a drotár Ladislav Jurovatý st., insitný umelec Ladislav Mikulík, ľudovo-umelecký remeselník Viktor Benko-Gríter, publicista a spisovateľ Vladimír Ferko a PhDr. Marián Mrva, vtedajší riaditeľ Považského múzea. V roku 1991 spoločne založili tradíciu, ktorá za roky svojej existencie podstatnou mierou ovplyvnila súčasný vývoj drotárskeho remesla v oboch krajinách. Podujatie (v rokoch 2003 – 2015 organizované pod názvom Festival drotárstva), prehlbuje historické poznanie drotárstva a vedie k lepšiemu pocho- peniu jeho významu a miesta v slovenskej národnej kultúre. Prispieva k udržaniu tradície umelecko- remeselného spracovania drôtu, inšpiruje remeselníkov, dizajnérov i výtvarníkov aby ju aktívne využívali, kreatívne rozvíjali, posúvali do nových, moderných polôh a vytvárali výtvarnú estetiku založenú na národných špecifikách. Zvláštnu pozornosť venuje

62 deťom a mládeži, s cieľom prebudiť u nich záujem o poznanie minulosti, cibriť ich manuálne zručnosti a ukázať im čaro tvorivej ručnej práce i alternatívne možnosti zmysluplného trávenia voľného času. Jozef Šabo, Morský čert Programovo bohatý a interaktívny projekt združuje ľudí, ktorí sa teoreticky či prakticky venujú problematike. Je určený odbornej, ale aj širokej laickej verejnosti všetkých vekových kategórií. Poskytuje priestor pre prednášky a diskusie, výstavy, kurzy práce s drôtom, projekcie filmov i prístup k príslušnej literatúre. Remeselníkom ponúka priestor pre vzájomnú výmenu skúseností, ale aj pozitívnu konfrontáciu technologickej úrovne a umeleckej filozofie. Pracovníkom múzea napomáha udržiavať aktívnu spoluprácu s nositeľmi remesla a vyhľadávať nové talenty. Návštevníkom prináša zaujímavé stretnutie so živým remeslom cez zručnosť súčasných majstrov či osobnú skúsenosť s prácou s netradičným materiálom v škole drôtovania. Andrea Koprdová, Stará ryba Hlavnou a najatraktívnejšou aktivitou je tvorivá dielňa drotárskych majstrov, kde prihlásení remeselníci riešia úlohu vo forme výtvarných objektov na vopred zadanú tému. Podmienkou je použitie drôtu, tradičných pracovných postupov a technologických prvkov. Povolené sú niektoré textilné a košikárske techniky, ktoré využívali aj drotári v minulosti. Použitie techník z iných remesiel, či priemyselných komponentov je dovolené len v obmedzenej miere a vo forme doplnkov. Spoločný motív provokuje k originálnemu prístupu k tvorbe, hľadaniu inovatívnych pracovných postupov, výrazových prostriedkov i odvážnych materiálových kombinácií. V spojení s charakteristickým remeselným rukopisom a tvorivosťou každého výrobcu vznikajú jedinečné a unikátne drôtené artefakty vzbudujúce obdiv i údiv nad tým, čo všetko umožňuje obyčajné kovové vlákno a ľudská fantázia. Andrea Pašteková, Štrkovecký abyr Nebolo tomu inak ani na poslednom, XXVI. ročníku Stretnutia drotárskych majstrov, ktorý sa konal v Budatínskom hrade 23. a 24. júna 2017. Jeho témou boli „Ryby a iné vodné (po)tvory“. Priamo na podujatí vytváralo svoje diela tridsaťdva účastníkov, no projekt splnil svoj cieľ v rámci propagácie remesla a oslovil aj ďalších. Spolu sa ho zúčastnilo päťdesiatosem autorov. Vznikla bohatá kolekcia neuveriteľne zaujímavých plastík všetkých veľkostí a tvarov, ktorá odrážala pestrosť nielen vodného sveta, ale aj šírku obrazotvornosti ich tvorcov. Výsledkom tvorivej dielne bola inštalácia rozmerného štylizovaného akvária (v 220 cm x š 300 cm x h 100 cm) v ktorom vedľa seba plávali sladkovodné i morské ryby, dravé šťuky a žraloky spolu so sympatickými delfínmi, dôstojnými kaprami, elegantnými skalármi, vytúženými zlatými rybkami a tajuplnými rajami a mantami i doteraz „neobjavenými“ druhmi, od celkom maličkých až po takmer jeden meter dlhé jedince z oceľového, pozinkovaného, medeného, mosazdného, ale aj

63 postriebreného drôtu v kombinácii s plechom, papierom, kosťami, skalami, sklom, keramikou, vaječnými škrupinami i rôznymi ďalšími materiálmi. Dopĺňali ich živočíchy i rastliny – morské chaluhy, had, hviezdica, ježko, krab, morské koníky aj chobotnica. Nad všetkým kraľovali bájna morská panna, boh Neptún na voze a nechýbala ani ponorka Sword z Verneho príbehu Vynález skazy. Lucia Maňková, Chobotničiak Fedor Inštalácia bola odprezentovaná v júni a v júli minulého roka v Budatínskom hrade, v auguste a septembri 2017 sa stala ústredným motívom výstavy súčasnej drotárskej tvorby „Drôtený vodný svet“ v Primaciálnom paláci v Bratislave, kde ju obdivovalo takmer 12 000 turistov z celého sveta. Od začiatku roka 2018 je reinštalovaná opäť vo vstupnej hale Budatínskeho hradu. Do konca marca ju v Žiline videlo takmer 8 500 návštevníkov. Tvorivá atmosféra na Stretnutí drotárskych majstrov – manželia Ďurčatovci pri práci Podujatie technicko-organizačne zabezpečilo Považské múzeum v Žiline, spolufinancoval ho Žilinský samosprávny kraj a podporili firmy Ryba Žilina, s. r. o., člen skupiny PRETO a Pekáreň Ďuroška, s. r. o., Rosina. Hlavným partnerom XXVI. ročníka Stretnutia drotárskych majstrov bol a projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia Inštalácia Akvárium

64 MÚZEUM DOPRAVY S NOVÝMI PRIESTORMI I EXPONÁTMI Mgr. Peter Šimko, PhD. – Považské múzeum v Žiline Foto: Jozef Feiler, Peter Šimko, Anna Kucharčíková Malá expozícia Múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach bola v minulom roku rozšírená v rámci projektu „Dobudovanie Múzea dopravy v Rajeckých Tepliciach a zvýšenie ochrany zbierok“, ktorý podporil Fond na podporu umenia. V budove železničnej zastávky Rajecké Teplice, kde má svoje stále miesto, sa podarilo sprístupniť pre verejnosť ďalšie priestory, ktoré sa dlhšiu dobu nevyužívali a následne bol v nich vytvorený núdzový depozitár pre zbierkové predmety, ktoré museli byť vypratané z Budatínskeho hradu v súvislosti s jeho rekonštrukciou. Nové miestnosti bolo potrebné upraviť, pretože dlhodobo podliehali vlhku, boli v nich nevyhovujúce rozvody elektriny i podlahy, a vybaviť ich zariadeniami vyžadovanými pre zaistenie bezpečnosti múzea – elektronickým zabezpečovacím systémom (EZS), protipožiarnou a kamerovou technikou. Tiež pribudli prostriedky na udržiavanie optimálnych podmienok pre umiestnenie exponátov – odvlhčovač, nová vitrína na modely dopravných prostriedkov, tieniace zariadenia na okná a výstavné prvky – podstavce na motocykle. Predmety, ktoré boli uložené v núdzovom depozitári, sa vďaka tomu podarilo vystaviť a ich presunom vytvoriť novú štruktúru expozície pozostávajúcu z troch celkov. Jeden je venovaný najstarším dejinám dopravy, druhý samostatne železničnej doprave a tretí dejinám cestnej dopravy v 20. storočí. V tejto časti boli umiestnené okrem zbierkových predmetov Považského múzea v Žiline aj historické motocykle patriace Slovenskému Ariel klubu a obrazové materiály z vývoja autobusovej dopravy na severozápadnom Slovensku od SAD Žilina, a. s. Obom inštitúciám ďakujeme za vynikajúcu spoluprácu a pomoc nielen pri tvorbe stálej expozície, ale aj pri príprave stále populárnejších podujatí pre verejnosť v múzeu dopravy. Výsledkom projektu je expozícia na ploche takmer 200 m2. Veríme, že sa v budúcnosti podarí obdobný projekt zrealizovať ešte raz a múzeum sa v rámci budovy opäť rozšíri do ďalších priestorov (nepoužívané je ešte podkrovie). Expozícia motocyklov značky Ariel

65 Návštevníci pri prehliadke expozície cestnej dopravy Patrik Lehotský počas inštalácie expozície motocyklov Pôvodný stav priestorov po ich prevzatí a po drobných úpravách pri zriadení núdzového depozitára (ešte pred začiatkom projektu) Vďaka novej vitríne sa nemusíme obávať o poškodenie vzácnych a krehkých modelov dopravných prostriedkov návštevníkmi (voľne uložené ľahko lákali na porušenie pravidla o nedotýkaní sa exponátov) Úprava priestorov umožnila vystaviť rozmermi i hmotnosťou objemnú železničnú zabezpečovaciu a informačnú techniku, pôvodne umiestnenú v núdzovom depozitári Re .. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

66 VYSOKÉ SPOLOČENSKÉ OCENENIE PRÁCE POVAŽSKÉHO MÚZEA Mgr. Katarína Hallonová – Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková (obr. 1, 4, 5, 6), Michal Veselský (obr. 2, 3, 9), Daša Křížová (obr. 7, 8, 10) Dňa 6. 11. 2017 bol v Divadle SĽUK-u v Bratislave za prítomnosti ministra kultúry Slovenskej republiky Mareka Maďariča zapísaný projekt Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Zároveň z iniciatívy ÚĽUV-u došlo aj k zápisu prvku drotárstvo do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Zavŕšil sa tak proces rehabilitácie drotárstva a došlo k jeho celospoločenskej akceptácii ako identifikačného prvku národnej kultúry, ktorý si zasluhuje zvýšenú pozornosť a ochranu. Stalo sa tak aj vďaka dlhoročnému úsiliu Považského múzea v Žiline, zameranému na prehĺbenie poznania tohto unikátneho remesla a zintenzívnenie jeho propagácie s cieľom oživiť ho a vrátiť späť do historického a kultúrneho povedomia spoločnosti. Certifikát o zápise projektu Považského múzea do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska Ručné spracovanie drôtu patrilo medzi tie remeslá, ktoré po druhej svetovej vojne vo svojej autentickej forme zanikli. Drotárske dielne v zahraničí, okrem USA, sa pre zmenu geopolických pomerov po prvej svetovej vojne a rastúcu cenu práce neudržali. Väčšinu tradičných produktov z drôtu začali nahrádzať 1

67 predmety z plastov umožňujúce relatívne lacnú masovú priemyselnú produkciu. Podomová oprava kuchynského riadu tak rýchlo strácala význam. Potulný spôsob vykonávania remesla, balansujúci na hrane žobravej živnosti, sa stal pre rozvíjajúce sa socialistické zriadenie spoločensky nevhodný a slovo drotár nadobudlo pejoratívny význam. Ďalšia podpora remesla teda nebola z ideologických dôvodov žiaduca. To malo za následok, že sa v druhej polovici 20. storočia z populácie vytratili znalosti originálnej technológie a praktické zručnosti práce s drôtom. Výnimku predstavovala len malá skupina umeleckých remeselníkov a výtvarníkov – Ladislav Jurovatý st., Štefan Mlich, Pavol Binder, Remígia Biskupská, neskôr aj Ladislav Mikulík. V polovici 60. rokov objavili v drôte nový výrazový potenciál umožňujúci nevšednú a originálnu tvorbu a tradičnú prácu s drôtom posunuli do umeleckej polohy. Osvetu o histórii drotárstva šíril publicista Vladimír Ferko knihou Svetom, moje, svetom (Bratislava, Tatran, 1978 a 1985) či bratia Janotovci príležitostnými článkami v tlači. Pamäťové inštitúcie ako Slovenské národné múzeum v Bratislave, Ľubovnianske a Kysucké múzeum ju sporadicky pripomínali najmä výstavnou činnosťou. V malej miere sa usiloval obnoviť drotársku výrobu aj ÚĽUV cez spoluprácu s ľudovo-umeleckými remeselníkmi Viktorom Benkom-Gríterom, Vendelí- nom Kapusníkom či Antonom Oboňom. Mimo okruh vyššie spomínaných majstrov a inštitúcií bolo remeslo prakticky mŕtve, jeho spoločenské poznanie obmedzené a do značnej miery schematické. Viac, aj keď nie v miere, aká by mu prislúchala, sa drotárstvu venovalo len Považské múzeum v Žiline. V organizácii pracovala samostatná odborná sekcia obsadená historikom PhDr. Mariánom Klapitom, ktorý problematiku skúmal popri dejinách dopravy. V Budatínskom hrade bola pre verejnosť nainštalovaná aj stála expozícia drotárstva, v tom čase jediná na Slovensku i vo svete. Zmena politických a spoločenských pomerov po roku 1990 znamenala pre múzeum novú profiláciu, ktorej nosným odborom sa stalo drotárstvo. V organizácii vzniklo samostatné oddelenie s celoslovenskou pôsobnosťou. Za svoje ciele si stanovilo obnovu komplexného výskumu a dokumentácie remesla z hľadiska historického, etnografického, umenovedného, literárnovedného i technologického, jeho revitalizáciu a udržateľnosť ako živej tradície a zmenu spoločenského vnímania drotárstva ako výnimočného národného kultúrneho Priebeh slávnostného zápisu projektu Považského múzea v divadle SĽUK-u. Riaditeľ múzea Mgr. Michal Jurecký a iniciátorka návrhu nominácie Mgr. Katarína Hallonová 2

68 prvku. Na plnenie náročných úloh vytvorili jeho pracovníci projekt pozostávajúci zo súboru aktivít zameraných na ochranu, podporu a propagáciu drotárstva. Základné činnosti vyplývajúce zo zákona o múzeách a galériách rozšírili o niektoré galerijné a osvetové činnosti. Začali intenzívnu spoluprácu s nositeľmi prvku (výrobcami, umelcami, historikmi a etnografmi, s Vladimírom Ferkom a Karolom Gulejom, spoluzakladateľom drotárskej časti prvej expozície žilinského múzea, i s hlavnými strediskami bývalého drotárskeho kraja). Zvýšili prezentáciu remesla formou výstav, expozícií, publikačných i vzdelávacích projektov pre širokú odbornú i laickú verejnosť. Zaviedli nové typy kultúrno-výchovných aktivít, napr. každoročné Stretnutie drotárskych majstrov (od roku 1991 26 ročníkov) či cyklický výstavný koncept organizovaný formou trienále Premeny drôtu (7 pokračovaní), ktoré významnou mierou napomohli rozvoju a popularite drotárskeho remesla a ovplyvnili jeho stav a úroveň v súčasnosti. Dnes pracovisko pôsobí ako Dokumentačné centrum drotárstva. Z metodologického hľadiska sa venuje systematizácii odboru, spracováva terminológiu, technológiu a typológiu hmotných prejavov remesla. K problematike ponúka rozsiahlu informačnú databanku, dlhodobo inventarizuje nositeľov remesla (remeselníkov, výtvarníkov) a sleduje ich tvorivý vývoj. Na udržanie drotárskych zručností v populácii, podporu a motiváciu výrobcov, ako aj na vyhľadávanie nových talentov organizuje tematické tvorivé dielne. Stráži technologickú čistotu a zachovávanie charakteru remesla, avšak podporuje aj inovatívny prístup k uplatňovaniu tradičnej technológie, čím napomáha transformácii drotárstva v nových podmienkach a jeho adaptácii na princípy modernej estetiky. V záujme prehĺbenia poznania problematiky realizuje množstvo prednáškových cyklov, konferencií a odborných seminárov o dejinách, materiálnych prejavoch a technológii drotárstva či stave a problémoch súčasného remesla. Aktuálne spravuje stálu expozíciu v Budatínskom hrade v Žiline a v spolupráci s obcami realizovalo Pamätnú izbu drotárskych tradícií v Dlhom Poli a Múzeum Drotárie vo Veľkom Rovnom. Obe prezentácie predstavujú miestne udalosti a osobnosti viažuce sa k remeslu i lokálne výskumné aktivity. Organizuje kurzy drôtovania. Pôsobí ako koordinačné a metodické centrum na regionálnej, celoštátnej i medzinárodnej úrovni. V odbore drotárstva poskytuje konzultačnú, poradenskú činnosť, zabezpečuje priestor pre vzájomnú komunikáciu, kooperáciu, výmenu skúseností a odovzdávanie drotárskych zručností, prepája nositeľov remesla a ich aktivity. Slávnostný zápis projektu v divadle SĽUK-u za prítomnosti ministra kultúry SR Mareka Maďariča Riaditeľ Mgr. Michal Jurecký a pracovníci Dokumentačného centra drotárstva – historička Mgr. Katarína Hallonová, etnologička Mgr. Katarína Kendrová, konzervátor Bc. Filip Šimek, vľavo drotársky majster Juraj Šerík 3 4 5 6

69 Zápis projektu dokumentácie a ochrany drotárstva do národného zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva je vysokým spoločenským ocenením práce Považského múzea v Žiline, o to významnejším, že ho organizácia získala v roku 75. výročia svojho založenia. Je tiež poctou tisícom známych aj neznámych drotárov, ktorí toto remeslo rozvíjali, i majstrom, ktorí ho zachovali pre dnešok a tvorivo rozvíjajú aj v súčasnosti. Zároveň pre múzeum predstavuje veľký záväzok do budúcnosti udržať ho životaschopné pre budúce generácie. Všetkým, ktorí Považské múzeum v Žiline na neľahkej ceste oživovania drotárstva počas viac ako štvrťstoročia sprevádzali, podporovali a pomáhali mu, alebo s ním intenzívne spolupracovali na mnohých projektoch, patrí veľká vďaka. Sú to predovšetkým nositelia samotného prvku drotárstva – osoby, spoločenstvá i inštitúcie ÚĽUV, SNM, regionálne múzeá i galérie, ktoré uchovávajú drotárske pamiatky, starostovia miest a obcí bývalej Drotárie na severozápade Slovenska i v spišskom Zamagurí, občianske združenia aj jednotlivci zaujímajúci sa o túto problematiku, no najmä desiatky súčasných drotárskych majstrov a kluby drotárov v Bratislave a Kysuckom Novom Meste, ktorí ho udržiavajú živé. Osobitná vďaka patrí hŕstke vizionárov spomínaných v úvode, ktorí pochopili potenciál drotárstva pre výtvarnú a úžitkovú tvorbu a zachránili ho pre dnešok. Riaditeľka Múzea ľudovej umeleckej výroby v Stupave Mgr. Libuša Jaďuďová s osvedčením o zápise prvku drotárstvo do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska Drotárski majstri – účastníci slávnostného zhromaždenia 7 8

70 Marek Maďarič s Majstrom ľudovej umeleckej výroby Jozefom Zollerom, vľavo generálna riaditeľka ÚĽUV-u Mgr. Dana Kľučárová, PhD. Majsterka ľudovej umeleckej výroby, drotárka Oľa Obertová pri prezentácii remesla 9 10