Ďurko č.4

Školský časopis Základnej školy vo Veľkom Ďure Ročník 10. Číslo 4 Šk. rok 2012/2013 VS Všetky vrabce čvirikajú, že prázdniny prichádzajú. Leto nás už k vode volá, tešíme sa - ahoj škola. Za dva mesiace nazbierame síl až- až V septembri stretneme sa v škole zas.

Prihovára sa Vám ! Poznáte vari jednu detskú dušu, ktorú by nepotešili prázdniny? Žiadna škola, žiadne písomky a už vôbec žiadne učenie. Naopak, množstvo spánku, množstvo voľného času, ničnerobenie, kúpaliská. To sú dôvody, prečo všetky deti milujú prázdniny. Tak a o pár dní je to tu… To, na čo sme celých desať mesiacov čakali, prázdniny. Ani sme sa nenazdali a budeme zase o rok starší. Pre ôsmakov nastáva veľká zodpovednosť, o 2 mesiace budú totiž deviataci a pán riaditeľ im v septembri odovzdá žezlo najstarších. Mnohí z ôsmakov si to ani neuvedomujú. Budú najstarší a mali by ísť tým mladším žiakom príkladom. Deviataci sa rozlúčia so svojimi mladšími spolužiakmi, s učiteľmi i s našou školou. Verím, že budú na školu spomínať v dobrom a vedomosti , ktoré tu získali ,budú usilovne rozvíjať na nových školách. Prajeme ich veľa úspechov, aby sa im darilo v štúdiu a nech šíria dobré meno našej školy. Aký bol školský rok 2012 – 2013? Tento rok nám priniesol nové vedomosti. Niekto ich získal viacej, niekto menej. Vždy to záležalo len a len od Vás . Okrem učenia sme sa zapojili do rôznych súťaží, či už to boli športové alebo vedomostné, ale aj umelecké. A aby nebola škola len o sedení v laviciach a písaní, páni učitelia vám obohatili školu rôznymi aktivitami, napr. futbalový turnaj, návštevu divadla, súťaž vo vybíjanej, Modrý deň, Jarný náučný chodník, Tropicárium a kopec iných akcií. Tento rok bol veľmi zaujímavý a plný nových zážitkov. Teraz nám zostáva len pár dní a dostanete vyhodnotenie za celý školský rok. Vyhodnotenie bude na našom Školskom plese, na ktorý sa už určite všetci tešíte. A potom už len vysvedčenie. Nastane to najkrajšie, úsmev a žiarivé očká. Každý sa teší na prázdniny, niektorí na dovolenku, kúpaliská, tobogány, dlhé spanie, stretnutie s kamarátmi, prechádzky lesom, voľnosť. Na záver sa chcem za tento rok poďakovať riaditeľovi školy, hospodárke, všetkým učiteľom, tete upratovačke, kuchárke, vedúcej jedálne, ujovi školníkovi, a samozrejme aj Vám žiakom. ĎAKUJEM ♥ Všetkým želám nádherné prázdniny! p.uč. M. Frtrúsová

Vyrob si ! 1.Tieto plavky si viete spraviť veľmi ľahko : Potrebujeme: - šatku (aby vás obtiahla) - gumičku (rovnakej farby ako šatka). Návod : Šatka by mala mať tvar štvorca takže si ju prehni ako vidíš na obrázku bude to vyzerať asi takto : Spodný koniec si dáme do stredu hore. Keď to máme, zoberieme gumičku a potiahneme ju do stredu, párkrát ju ešte obmotáme a je to. 2.Chcela by si si aj ty vyrobiť takúto trendy kabelku ? Potrebujeme: nožnice, lepidlo staré čipkované tričko, kabelku a niť s ihlou. Kabelku si vložíte do trička a podľa nej si vystrihnete koľko potrebujete. Boky kabelky zašijeme ihlou a niťou a hore tam kde sa to otvára prilepíte. Viktória Svitačová , 6. roč.

Édith Piaf Édith Piaf, vlastným menom Édith Giovanna Gassionová bola francúzska šansoniérka. Jej matka, Anita Maillard sa narodila v Taliansku. Vystupovala ako pouličná speváčka a svoju dcéru veľmi skoro opustila. Zomrela v biede na predávkovanie morfiom . Jej otec Louis Gassion sa narodil vo Falaise a bol pouličným artistom, hadím mužom, akrobatom. Keďže Edith matka skoro opustila, staral sa o ňu jej otec, chodila s ním na cesty. Na rozdiel od svojej matky mala k otcovi veľmi blízky vzťah až do jeho smrti. Edith začala spievať pri svojom otcovi, s ktorým trávila v detstve čas pri jeho vystúpeniach. Obaja skoro zistili, že ak spieva, dokážu zarobiť viac peňazí. Žili bohémskym životom, nemali jedlo, ale na alkohol im vždy ostalo, takže už ako veľmi mladá si zvykla popíjať namiesto mlieka alkohol. V čase, keď dosiahla 15 rokov, sa rozhodla osamostatniť. Živorila, spievala na ulici. Na jar v r. 1932 žila s mladým poslíčkom Lousiom Dupontom, s ktorým sa jej narodila dcéra Marcelle. Edith veľmi skoro opustila vlastná matka a tak sa ani ona nedokázala o svoju dcéru postarať. Za 18 mesiacov podľahla Marcelle zápalu mozgových blán. Po tejto udalosti sa Edith presťahovala z Belleville do Pigalle. Začala sa stýkať s úplne odlišnými ľuďmi – pasákmi, zlodejmi. Vďaka svojim známostiam, ktoré si dokázala vyspievať na ulici, získala prvý angažmán v baroch. Vystupovala pod rôznymi pseudonymami – Tania, Denise Jay alebo Huguette Helia. Aj keď sa jej podarilo zmeniť tento spôsob života, vždy sa vracala na ulicu. Na ulici stretla aj elegantného muža, ktorý načúval jej spievaniu v luxusnej štvrti neďaleko Víťazného oblúku. Jeho meno bolo Louise Leplee. Tento muž jej ponúkol angažmán a navrhol jej aj umelecké meno Piaf, čo znamená vrabec. Prvý galakoncert, na ktorom Edith vystúpila, zorganizoval Leplee v r. 1936. Tento galakoncert odštartoval jej vzostup medzi hviezdy. Edith zobrala Paríž útokom, v roku 1936 vydala svoju prvú platňu Les Mômes de la cloche a jej úspech bol fenomenálny. K úspechu sa však pridala katastrofa, jej objaviteľa Lepléeho krátko potom zavraždili a speváčku istý čas podozrievali, že v tom mala prsty. Po jeho smrti sa dala dokopy s autorom piesní Raymondom Assom. Bol nielen autorom, ale aj milencom a navyše, naučil ju, ako sa stať hviezdou. Dostal ju do profesionálnych koncertných hál. To jej pomohlo preniknúť do rádia. Keď pre ňu v roku 1940 napísal Jean Cocteau divadelnú hru, aj to bol okamžitý úspech a Edith sa začala priateliť s významnými umelcami, takto sa zoznámila napríklad s hercom Mauricom Chevalierom. Počas druhej svetovej vojny Piaf spievala aj pre Nemcov, čo jej po vojne vyčítali, ale ona sa bránila tým, že pomáhala členom francúzskeho Hnutia odpor a pomohla viacerým jednotlivcom. Vraj si za podpis pre nacistického pohlavára vybojovala fotografiu so zajatcami, ktorí ju potom rozstrihali a použili svoje podobizne na falošné pasy. V každom prípade aj po vojne ostala národným miláčikom. Životná láska Mužov v živote Edith Piaf bolo veľa, vášnivé romániky sa striedali a jej najväčšia láska sa skončila tragicky. Prvého manžela i prvého milenca, ktorý z nej urobil slávnu speváčku, sme už spomínali, rovnako ako Raymonda Assa. Kým najprv pomáhali muži jej, neskôr pomáhala ona im. Keď v roku 1944 objavila v Paríži Yva Montanda, stala sa z nej nielen jeho podporovateľka, ale aj milenka. Mladého speváka zaradila do svojho programu a v priebehu roka sa z neho stal jeden z najpopulárnejších francúzskych spevákov. V tomto období Piaf napísala svojú prvú vlastnú pieseň La vie en rose, ktorú jej priatelia aj tvorivý tím odmietli ako nie veľmi vydarenú. Ona sa ju však aj tak rozhodla spievať a urobila dobre. Bol to okamžitý hit a speváčka si potom napísala a sama zložila takmer osemdesiat piesní. V roku 1946 sa rozišli. Krátko nato čakalo speváčku turné po Spojených štátoch. Práve tam stretla najväčšiu lásku svojho života – francúzskeho majstra sveta v boxe Marcela Cerdana. Ten bol síce ženatý a mal tri deti, ale to mu nebránilo verejne sa s ňou ukazovať. Samozrejme, bola to mediálna senzácia, keďže šlo o dvoch ľudí, hoci z rôznych oblastí, ktorí boli vo Francúzsku nesmierne populárni. Ktovie, ako by sa skončila táto nesmierna láska, keby nebolo osudnej nehody. Keďže Edith mala turné po Amerike, Marcel za ňou často lietal z Paríža do New Yorku. Keď 28. októbra 1949 nastupoval do lietadla Air France v Paríži, netušil, že svoju lásku už v New Yorku neuvidí. Havarovalo totiž na Azorských ostrovoch. Edith sa zo smútku za

ním nikdy poriadne nespamätala. Obrátila sa k špiritizmu a hľadala spojenie s mŕtvou láskou. Okrem toho sa, samozrejme, vrhla do práce. Smútok do jej piesní vniesol ešte viac tragickosti a melodrámy. Podlomené zdravie V roku 1951 sa aj znovu zamilovala, tentoraz do amerického speváka Eddieho Constantina, ktorému tiež pomohla odštartovať kariéru. Opereta, v ktorej mu vybavila úlohu, sa hrala sedem mesiacov, a keď ju stiahli, skončil sa aj ich vzájomný vzťah. Rok 1951 nebol pre speváčku dobrý, pretože sa jej prihodili dve automobilové nehody. Pri jednej z nich bola v aute s mladým spevákom Charlesom Aznavourom, ktorému tiež pomohla so začiatkom kariéry. On jej potom z vďaky robil osobného tajomníka a písal pre ňu aj piesne. Ich vzťah však zostal striktne platonický. Alkoholu sa nikdy nevyhýbala a v nemocnici jej na bolesti po zlomeninách dali morfín, čím si privodila závislosť. Jej zdravotný stav sa tým ešte zhoršil. Jedným z ľudí, ktorí sa jej snažili pomôcť, bol aj spevák Jacques Pills, ktorého si nakoniec v júli 1952 v Paríži vzala. Vďaka Pillsovi, ktorý spolupracoval s vtedy začínajúcim klaviristom Gilbertom Bécaudom, sa s ním Piaf zoznámila a aj jemu pomohla na ceste za slávou. Počas manželstva absolvovala aj tri odvykacie kúry, na ktoré ju Jacques nahovoril, a v roku 1956 triumfovala v newyorskej Carnegie Hall. Ani toto manželstvo však dlho nevydržalo a speváci sa rozviedli ešte v spomínanom roku krátko nato, čo ju hospitalizovali pre delírium tremens. Edithine lásky boli väčšinou speváci, čo sa potvrdilo aj o dva roky neskôr, keď sa spoznala s Georgesom Moustakim, rodákom z Egypta, v ktorého žilách kolovala krv gréckych židov z Korfu. Mali spolu vášnivý vzťah, a keďže Georges piesne aj skladal, zložil pre Edith jednu z jej najznámejších piesní Milord. Bohužiaľ, aj s ním sa jej prihodila dopravná nehoda. Posledný manžel Speváčka nikdy nemala problém pomôcť, keď išlo o dobrú vec. Okrem toho, že pomáhala mladým spevákom naštartovať kariéru .Pomohla aj inštitúcii, ktorá sa ocitla vo veľkých finančných problémoch. Parížska Olympia, slávna koncertná sála, sa do nich dostala v roku 1960, a tak sa speváčka dala nahovoriť na sériu koncertov, ktoré mali Olympii pomôcť. Hoci jej vlastný zdravotný stav bol hrozný, trpela artritídou a ďalšími bolesťami, a dokonca takmer nevládala stáť na pódiu, jej hlas bol fantastický, ako keby ju nič netrápilo. Séria koncertov Olympii pomohla a nahrávky z nich patria k tomu najlepšiemu, čo po speváčke zostalo.Posledným mužom v živote legendárnej Edith Piaf bol šarmantný Grék Theophanis Lamboukas, ktorý vystupoval ako spevák a herec pod umeleckým menom Théo Sarapo. Dvadsaťšesťročný mladík a štyridsaťšesťročná speváčka sa v októbri 1962 vzali. Rozdelila ich až jej smrť. Edith a Théo spolu koncertovali aj nahrávali. Roku 1963 nahrala svoju poslednú pieseň L´Homme de Berlin. Krátko nato v apríli upadla speváčka do kómy, už dlhší čas totiž bojovala aj s rakovinou. Théo a priateľka z mladosti Simone ju previezli do vily na francúzskej Riviére. Edith sa občas z kómy prebrala, ale trvalo niekoľko mesiacov, kým 11. októbra 1963 zomrela. Édith Piaf a Marcel Cerdan Édith Piaf a Théo Sarapo Adam Kuťka 6.roč.

Vážený čitatelia! Tak ako každý rok, aj tento rok sme sa 8. mája zúčastnili na „otvorení cyklosezóny“, takzvanej cyklotúry. Býva to každý rok v rovnakom dátume. Zúčastniť sa môže ktokoľvek, kto má bicykel. Je to takmer 30 kilometrová cesta z Juru nad Hronom do Starého Tekova. Ide sa väčšinou po poľných cestách, ale niektoré úseky boli aj na asfaltke. Tým čo tu neboli (ale aj tým čo boli) skúsim čo najlepšie priblížiť čo sme tu zažili, a možno sa rozhodnete ísť na budúci rok tiež. Ráno sa zdalo byť ako každé iné. Ale predsa tu bolo pár malých rozdielov. Po prvé, nešlo sa do školy a ani do práce (8. mája je celoštátny sviatok ) a po druhé, vo vzduchu bolo cítiť športové napätie všetkých cykloturistov. O deviatej sme sa stretli pred obecným úradom. Počasie bolo zatiaľ pekné, slnečné. Každý mal na sebe červené tričko. (ďúrska farba ) Chvíľu sa čakalo, kým sa nenaložia bicykle. No nastal problém. Na nákladnom aute už nebolo dosť miesta. No mali sme šťastie, že zvyšné bicykle sa nejako vpratali do autobusu. Problém bol vyriešený a mohli sme ísť. Núdza o zábavu cestou nebola. Každý z nás bol nadšený, lebo vonku bolo stále pekne. Keď sme prišli, auto s našimi mašinami už čakalo, kým ich začneme vykladať. Štartovalo sa z parku, ktorý má zaujímavý názov. Volá sa „Jurský park.“ Nie je (našťastie) ako z toho filmu, ale nejaké dinosaury sa tu dali nájsť. Dali nám tu na ruku fialový pásik, podľa ktorého sa dalo spoznať, že sme súťažiaci. Na tento pásik nám na stanovištiach, ktoré boli rozmiestnené po trase (celkom 7), napísali písmenko. Na prvom to bolo B, na druhom I, a takto to pokračovalo, až kým sme tam nemali nápis BICYKEL. Bolo to potrebné pre to, aby ste na konci dostali tombolový lístok. Tie ste mohli získať celkom 2. Jeden takto na konci a druhý, keď ste prešli bonusovú časť dráhy pri druhom stanovišti. (nič náročné) Ešte stále sme ale nevyštartovali, takže 3.. 2.. 1.. ŠTART!

Chvíľku sme počkali, kým sa cesta uvoľní a išli sme. Zo začiatku nám páni v reflexných vestách ukazovali cestu. Ďalej ich zastúpili stužky na stromoch. Museli sme ísť opatrne, lebo ľudí tam bolo veľa a nikto nechcel do nikoho naraziť. Deň pred tým pršalo, takže na ceste boli mláky. No nerobili žiadny problém. Išli sme stále ďalej. Prešli prvé stanovište. Potom druhé aj s bonusom, tretie a štvrté. To štvrté bolo v Dolnej Seči. Dali sa tu načerpať sily pri guláši. Ako sme si tu sedeli, nad našimi hlavami sa začalo zaťahovať. Najprv si to nikto nevšímal, no ako silnel vietor a zatiahla sa obloha, ľudia začali vyťahovať pršiplášte. Naša skupinka (väčšinou deviataci) sa začala zberať na odchod. A dobre sme urobili. Stihli sme prejsť cez najšpinavší úsek ešte pred tým, ako sa poľná cesta rozmočila. No pred Kalnou sme mali menší problém so spolužiakovým bicyklom. Zasekla sa mu reťaz. Už riadne lialo, a tak sme sa chceli niekam schovať. No najprv bolo treba reťaz uvoľniť. Bola poriadne zakliesnená, no nakoniec sa poddala a pokračovali sme. Zastavili sme sa na strelnici. Najlepšie z nás strieľal Peťo Ziman, ktorý v tom strieľaní aj vyhral prvé miesto. Kým sme dostrieľali, prestalo pršať. Pred nami bola najzaujímavejšia časť cesty, keď sme sa museli drať cez bujný les a po blatistých cestách. Zábava bola chodiť cez veľké kaluže (aj tak sme boli celí mokrí) a po šmykľavom blate. Nejako sme sa potom už dostali do cieľa. Dali sa tu vidieť rôzne bažanty, vtáčiky a veľká biela lama. Čakali sme tu do 16:00 kým bude tombola a vyhlasovanie výhercov v strieľaní. Okrem Peťa, vyhral aj v kategórií starších Miro Horňák. Hlavnou cenou tomboly bol horský bicykel na ktorý si každý brúsil zuby. Chceli by ste vedieť kto ho vyhral? To vám nepoviem, (aj tak to väčšina z vás asi vie  ) ale prezradím vám, že putoval domov s nami. To je asi tak všetko. Ešte za zmienku stojí táto pekná kompa, ktorou sme sa dostali cez Hron, keď sme išli domov. (išlo sa už na bicykli, nie busom) Dúfam, že po prečítaní sa mnohí z vás už nevedia dočkať ďalšej cyklotúry, aby ste sa mohli aj vy zapojiť. Prajem pekný zvyšok dňa a „dočítania!“ (Dovidenia ) Matúš Kosťov 9A.

Dňa 6.4.2013 sme sa zúčastnili výletu do Oswienčimu, v Poľsku. Tento výlet bol pekný a zároveň veľmi smutný. Dozvedeli sme sa, aké hrozné veci môže spraviť človek človeku. Dozvedeli sme sa, že nikto z nás nemôže odsudzovať iného, preto, že je z inej krajiny, má iné vierovyznanie, a vek... Naše kroky viedli do koncentračného tábora v Oswienčime, kde sme videli veci, ktoré tu zostali po ľuďoch, ktorých sem priviezli. Videli sme rôzne fotografie týchto ľudí, ich kufre, oblečenie, topánky,... Boli sme v budovách , v ktorých títo ľudia bývali, spali, jedli,... Lenže ich život sa ani nedá nazvať životom, pretože strava, ktorú dostávali bola biedna, spánok bol plný strachu, kvôli potkanom, ktoré ich napádali a bolesti, pretože spali na drevených posteliach len s dekou v zime i v lete. Tento výlet sa nám všetkým veľmi páčil i napriek dlhej ceste autobusom  .

Položením venca a zapálením sviečok sme si uctili pamiatku ľudí, ktorí tu zahynuli . . M. Horňáková, I.Liptáková, 9.roč.

Milá, usmievavá, láskavý pohľad. Kto to je?? No predsa mama! Medzi dieťaťom a mamou je silné puto. Mám toto puto aj ja so svojou mamou? Podľa mňa áno! Mama je človek bez ktorého by som tu nebola. Mama je ako poklad, ktorý treba strážiť. Ale vie to? Vie, čo si o nej myslím? Asi nie. Koľkokrát som jej povedala, že ju ľúbim? Viem, že sa k mame nesprávam občas úctivo. Som drzá a ignorujem ju. Zraňuje a bolí ju to. Veľmi sa za to hanbím. Som dieťa, neviem čo chcem. Ale predsa je tu niečo! Chcem, aby moja mama bola so mnou navždy! Nechcem si predstaviť, že jedného dňa tu už nebude. Čo budem bez nej robiť? Mama bola vždy pri mne. Keď som vyriekla prvé slová, urobila prvé kroky. Celé dni a noci pri mne presedela. Pomáhala s starala sa o mňa. Niekto sa ma raz opýtal či sa budem o svoju mamu starať, keď bude stará. Áno, budem! Na svoju mamu si nedám dopustiť. Nikdy, nikdy! Viem, že z mojich úst nepočuť často slovíčko ,,Mám ťa rada!“ Ale ona to vie! Vie, že je môj ochranca. Mama mám ťa rada!!! <3 Monika Ördöghová, 8.roč. Vždy, keď sa moja mama na mňa pozrie svojím láskavým pohľadom cítim sa bezpečne aj v tých najťažších chvíľach. Neviem si predstaviť, že by tu raz nebola. Mám rada jej nežnú, usmievavú tvár. Mám potrebu strážiť si ju ako oko v hlave. Hanbím sa za to, že si ju nevážim a niekedy na ňu zakr ičím. Mám ju rada, i keď niekedy mi uštedrí jednu výchovnú za ucho. Ale viem, že to robí pre moje dobro. Pevné puto medzi nami vzniklo už keď ma nosila pod srdcom. Celé noci bola hore a starala sa o mňa, keď som bola chorá. Ako sa ona o mňa starala, tak aj ja sa budem o ňu raz starať. Mám veľké výčitky svedomia, že som jej ublížila a chcela by som to napraviť. Viete, ktoré dve slová vedia mame ublížiť? „Nenávidím ťa!“ Tieto dve slová by som jej nikdy nepovedala, pretože celé noci by mala výčitky svedomia, že nie je dobrá mama. Obetovala mi svoj drahocenný čas. Pomáhala i vždy, keď som mala problémy s úlohami. Vždy, keď ma hreší robí to len pre moju výchovu. Mám rada moju mamu a dúfam, že bude pri mne stáť, aj keď tu raz nebude. Tak pomáhajme a chráňme si maše mami a majme ich radi, pretože oni nás majú rady vždy. Oľga Ferenczová, 8.roč. Stretlo ma veľké šťastie, keď som sa stal synom mojej najbližšej osoby. A to je moja mama. Vždy ma vie očariť jej milá usmievavá tvár? Jej láskavý pohľad. Pocit úzkosti ma napĺňa každý deň, keď mi v hlave prebehne myšlienka, ktorej obsahom je chvíľa, keď sa s ňou budem musieť navždy rozlúčiť. Úcta k mame? Viem, že ju má každý , ale voľným okom ju nevidieť. U mňa platí to isté. Viem, že ju občas zraním. Napríklad tým, že ju neposlúchnem alebo, že by som mohol mojou urýchlenou reakciou niečo povedať, čo by ju mohlo uraziť. Našťastie som nič také ešte nepovedal a dúfam, že ani nepoviem. Niekedy mávam aj výčitky svedomia, keď si spomeniem, čo som spravil a keď si uvedomím, že ona strávila so mnou najťažšie chvíle. Ona so zatajeným dychom počúvala tlkot môjho srdca. Ona prebdela noci, keď som bol chorý. Určite príde chvíľa, keď sa jej budem musieť poďakovať za jej starostlivosť, obetavosť a výchovu. Ja pevne verím, že toto naše silné puto vydrží aj naďalej a moja láska k nej bude čoraz väčšia a väčšia. Michal Petrík, 8. roč

Kto je to mama ? Je to tá osoba, ktorá ma ako prvá videla a držala vo svojom náručí. Je to najmilšia a najláskavejšia osoba na svete. Moju mamu si veľmi vážim. Vychovávala ma už od malička. Keď som bol chorý, prebdela pri mne celú noc. Spája nás silné puto? Ktoré nevidieť voľným okom. To puto je materinská láska. Materinská láska je najsilnejšie puto na svete. Často mávam výčitky svedomia za všetko, čo som mame urobil. Neraz som jej klamal, nespočetnekrát som ju nahneval, ale stále mi odpustila. Veľakrát som ju vystrašil neskorým príchodom domov alebo nedvíhaním telefónu. Už niekoľkokrát som zabudol na jej narodeniny. Mama je môj vzor. Chcel by som byť taký, ako ona. Budem si k nej chodiť pre rady do života, lebo ona toho prežila viac ako ja. Keby sa dal čas vrátiť spať, bol by som k nej milší, láskavejší a veľa vecí by som urobil inak. Každý človek raz odíde na iný svet, ale dúfam, že moja mama je nesmrteľná a bude tu až do konca môjho života. Neviem si predstaviť život bez nej. Je to hrôzostrašné, už len keď si pomyslím, že raz tu nebude. Mamu mám veľmi rád. Je to najbližšia osoba. Veď som jej predsa vyrastal pod srdcom. Ľuboš Straca, 8. roč. Vždy, keď sa pozriem do očí plných lásky mojej mamy, neviem si predstaviť, že by som bol bez nej. Cítil by som sa opustený akoby som bol jedna ryba v opustenom mori. Aj keď nie vždy som vzorný syn, moju mamu mám veľmi rád . Vždy si ju budem strážiť, ochraňovať ako oko v hlave. Puto, ktoré sa medzi nami vytvorilo, keď som sa ako batoľa pozrel do jej očí nerozdelia a nenarušia žiadne hádky ani nič na svete. Naše puto je nerozdeliteľné a pevné ako z kameňa. Aj keď sa nedá chytiť alebo vidieť, zaručujem vám, že po jednom dni s nami by ste to puto ucítili. O moju mamu sa nesmierne bojím. Ďakujem jej za každý úsmev, za každé milé slová, za každé nežné pohladenie. Ďakujem zato, že vždy keď sme hrali karty , nechávala nás vyhrať, aby sme nepoznali nikdy pocit prehry a neúspechu. Bola to mama, čo nás učila viazať si šnúrky, ona nám pofúkala boľavé koleno, ona pri nás stála, keď sme boli chorí a aj popri tom nás má stále rada. Vážte si svoje mamy a buďte na ne milí. Nikdy nebudete ľutovať, že ste na ne boli milí, no bude vás trápiť, že ste jej ubližovali. Každý človek raz odíde. Je to tak. Venujte jej všetok svoj voľný čas, kým vám váš anjel neuletí do neba. Adrián Szendrei, 8. roč.

1.Odstrihneme si kúsok ponož- ky. Samozrejme opratej :D 2.Spravíme z nej útvar aký je znázornený na obrázku. 3.Rolujeme smerom k hlave až kým sa nám nevytvorí pekný DRDOL. 4.Zachitíme sponkami do pekného Tvaru...  A účes je hotový.... 1.Poriadne prečešeme. 2.Rozdelíme si vlasy na dve rovnaké polovice. 3.Zoberieme si z kraja jednej polovice tenký pramienok vlasov A pridáme ho k druhej polovici (viď. Obrázok) 4.Postupujeme až ku koncu. 5.Keď to máme hotové dáme na koniec gumičku. Rada: Rybí copík si môžeme dať do boku aj do zadu..  Keď budete chcieť radu spýtajte sa v 7.ročníku u žiačky Kristíny Szilvásovej.. :D

Zábavné počítanie 2+9=____ 14-9=____ 3+11=____ 9-3=____ 4+8= ____ 10-7=____ 12+4= ____ 20-14=____ 18+2=____ 15-6=____ 6+9=____ 16-3=____ + =____ + =____ + =____ – = 1,2,3,__,5,6,__,8,9,__ M. Méresová, V. Laubertová, 9.roč.

Cyanide and happiness Tu máte ďalší nával Cyanide and happiness. by: Matúš Kosťov 9.A

15

F. Mazúrová, 5. roč.

.

Ako keby to bolo len včera , keď sme po prvýkrát zasadli do školských lavíc. Boli sme malí, nevinní a bojazliví. Postupne sme si však museli zvyknúť na to, že hračky v našich rukách vystriedali prvé knižky. Ako ten čas plynul, zvykli sme si aj na učiteľov a aj učitelia na nás. Vtedy naše domáce úlohy spočívali vo vyfarbovaní obrázkov, písaní písmen a počítaní príkladov typu 2+2 . Čo by sme teraz za to dali. Teraz na matike počítanie s číslami vystriedalo počítanie s písmenami . Prechod na druhý stupeň znamenal, že z malých školákov sa stávajú veľkí žiaci. Bola to vtedy pre nás veľká zmena, ale na všetky zmeny sa dá zvyknúť. V 6. ročníku sa začala nová etapa nášho života a tou bola puberta. Tá vec, ktorej sa tak všetci učitelia a rodičia obávali . Keďže ani my sme neboli svätí tak s pubertou prišli aj prvé ťaháky z matiky alebo z iných predmetov a prvé výmeny názorov s učiteľmi. Nie raz sme sa vyhovorili na to, že nemáme žiacku, aby nám zlú známku učitelia nezapísali. Nie raz sme si vymýšľali stovky výhovoriek, prečo sme sa nenaučili. V 7. ročníku sme začali robiť prvé lotroviny. Je ich strašne veľa tak spomeniem len pár. Vlastne stačí ak sa pôjdete pozrieť do našej triedy a pochopíte o čom Vám tu píšem. Určite si všimnete odtlačené šupky banánov na stenách. Na strope dokonca rozžuvanú piškótu, ktorú tam môj nemenovaný spolužiak pred rokom vyhodil a doteraz sa tam drží. Poškriabanú stenu od nástenky, na ktorej sme vždy tak „ochotne“ pracovali . Rozbité svetlo, ktoré rozbil ďalší môj nemenovaný spolužiak svojou šľapkou, ktorú vyhodil do vzduchu. Zbierka Monsterových plechoviek nad umývadlom, ktoré sme však po výstražných slovách pani učiteľky Klimovej museli vyhodiť . Papierik s našimi menami skrytý pod parketou, ktorý však záhadne zmizol a nevieme kam. Je toho strašne veľa. Podľa tohto viete, že v našej triede bola vždy zábava. Pretože škola nie je len o učení ale aj o zábave, ktorú sme tu denno-denne prežívali. To je práve tá vec, ktorá sa mi v našej škole páčila. Samozrejme, že sa aj v našej triede objavilo pár konfliktov. Ale myslím si, že každá jedna trieda si týmto obdobím prejde. Malé hádky boli na dennom poriadku. Ohováračky, intrigy poznáme tiež. Potom som sa kvôli tomu cítila dosť zvláštne a nepríjemne .Ale keďže sme vždy boli veľmi dobrý kolektív, vždy sme ich nejako prekonali a išli ďalej. Ak som aj ja náhodou niekoho urazila alebo nahnevala tak ma to úprimne veľmi mrzí a prostredníctvom tohto sa ospravedlňujem  Čím sme boli starší, tak tým sme boli aj nepodarenejší a učitelia s nami strácali nervy. Príchod 9. ročníka bol pre nás nesmierne dôležitý a namáhavý pretože to bol práve ten rok, kedy sme sa mali stretnúť s Monitorom a dokonca aj s prijímačkami. Každý jeden z nás bol nervózny a báli sme sa týchto dní. Nebolo to jednoduché, ale myslím, že každý to zvládol bravúrne. Z tohto dôvodu som na svojich spolužiakov veľmi hrdá. Samozrejme, vďaka patrí aj pani učiteľkám bez ktorých by sme to určite nedokázali. Nie jedna 5 a nie jedna poznámka prešla našou triedou. Ale ako sa hovorí: žiak bez päťky nie je žiak. . Teraz keď sa tak nad všetkým zamyslím , uvedomujem , že tých 9 rokov prešlo strašne rýchlo. Mnohí sa možno tešia, že už odchádzajú preč, ale ja , keď si na to pomyslím, hrnú sa mi slzy do očí , pretože naozaj nechcem ešte odísť...Nevadilo by mi ostať tu ešte aspoň ten rok. Ťažko sa odchádza z miesta, kde ste strávili 9 rokov a ťažko sa opúšťajú tí ľudia, čo tu s vami boli každý deň. Každý z nás bol iný a mal aj inú povahu , ale ja som si už na nich zvykla a mám ich rada. Aj keď sme spolu nie vždy vychádzali najlepšie, všetci mi budú chýbať a všetkých mám rada. Nebudem preháňať ak poviem, že sme boli ten najlepší kolektív, aký tu kedy bol a myslím si, že na tom sa zhodneme všetci. Bude mi chýbať to každodenné „Dobré ráno“ pánovi školníkovi a pani upratovačke pri dverách. To, ako sme vždy mali zle, keď sme sa neprezuli

von na veľkú prestávku. Bude mi chýbať každá jedna učiteľka, lebo viem, že také učiteľky, aké boli tu, na strednej nebudú. Je pravda, že niektoré som si obľúbila viac niektoré menej, ale vďaka patrí naozaj každej jednej učiteľke, kuchárke, pánovi riaditeľovi a všetkým tým , ktorí našu školu robili takou, aká je. Hlavne pani učiteľke Korecovej a pani učiteľke Klimovej, ktoré boli na druhom stupni našimi triednymi. Síce sme malá škola len s 86 žiakmi , ale myslím si, že je to celkom výhodné. Aspoň sa tu pozná každý s každým a všetci sú tu ako jedna veľká rodina . V tejto škole navždy ostane kúsok zo mňa a vždy sa sem budem rada vracať. Momentálne závidím všetkým, ktorí na našej škole ešte ostávajú. Viem, že to možno znie divne, ale je to tak. Keď budete deviataci vy, pochopíte to. Užívajte si každý jeden deň tu, lebo to čo vám dala táto škola vám už žiadna iná nedá. Snažte sa vychádzať dobre so všetkými a preniesť sa nad každým problémom, čo vás tu ešte môže zastihnúť. Budúcim deviatakom prajem veľa sily, aby všetko zvládli tak, ako si to predstavujú. Hlavne nemajte strach, lebo tým to ešte zhoršíte. Ako vidím tak na plese miniem celú zásobu vreckoviek . Týmto všetkých pozývam na koncoročný ples. Ak si nechcete nechať ujsť ten najlepší ples, ktorý tu kedy bol s tými najlepšími deviatakmi, ktorí tu kedy boli tak určite prídite. Bude fajn  Michaela Méresová , 9. roč.

 dobré obedy  ,  milé pani učiteľky  naša trieda  výlety (aj keď v posledných rokoch ich bolo pomenej)...  zábava v triede so spolužiakmi  kolektív  športové aktivity  školská jedáleň a jedlá ktoré nám dávali  potom učitelia, ktorí nás učili vedomosti  keď sú niektorí učitelia nespravodliví  prístup niektorých učiteľov k niektorým problémom  niekedy horšie obedy  nepáčilo sa mi to, že nás pani učiteľky veľa skúšali  ... inak je všetko v pohode   keď boli horúce radiátory a teplo išlo cez staré okná von  keď prefukovalo cez okná  kúrenie  okná  možno by som len chcela viac výletov a menej učenia  školský rozhlas a to je asi všetko  ...  určite by som zrekonštruoval školu, ako prvé by som vymenil plastové okná, aby sme už nemrzli v triedach  zakúpil nové učebné pomôcky ako napr. interaktívnu tabuľu...  postavil by som za školou multifunkčné ihrisko  Preliezky a hojdačky pre ŠKD Postrehy našich deviatakov!!!

F. Mazúrová, 5.r. Vyžrebovali sme štyroch správnych riešiteľov krížoviek, ktorí získavajú sladkú odmenu: S.Hraskó, 5.r.,V. Wang, 5.r.,L.Stracová,5.r.,P. Svitač, 5.r. Ceny si môžu vyzdvihnúť u p. uč. M. Frtúsovej.

22

23

AK, 6.r. ĽS, 8.r. VS,6.r. VSVVS MMF,6.r. AM, 6.r. MZ, 6.r.

MO, 8.r. AT, 6.r. OF, 8.r. PL, 6.r. MP, 8.r. AK, 8.r. AS, 8.r.

Obsah: Prihovára sa Vám... Édith Piaf Cyklotúra Výlet do Oswienčimu Úvahy žiakov o mame Zábavné počítanie Vyrob si! Jednoduché účesy Kreslenie pre dievčatá a chlapcov Škoda, že už odchádzame Z hodín informatiky Kreslili sme vo Worde Ďurko, školský časopis. Vydáva Základná škola vo Veľkom Ďure. Redakčná rada: Mgr. Magdaléna Frtúsová, Ivana Liptáková, Matúš Kosťov, Matej Horňák, Kontakt: www.zsvelkydur.edupage.org, mail: zsvdm4@gmail.com