Historická revue júl 2011

cena|3,20 € ročníkXXII pre predplatiteľov cena 2,50 € 7|2011 Vedecko­populárny časopis o dejinách, www.historickarevue.com, www.sahi.sk Z dejín starovekého GRÉCKA ● GRÉCKE vojenstvo ● SPARŤANIA pri Termopylách ● Plány ALEXANDRA VEĽKÉHO

6 HISTORICKÁ REVUE Archeológia na troch kontinentoch autor | PETER VALENT foto a ilustrácie | z archívu SAHI Načasovanie nebolo náhodné. Slovenský archeologický a historický inštitút práve v máji tohto roku zavŕšil päť rokov svojej čin- nosti. V období, keď nielen na Slovensku do- minuje v archeológii fenomén záchranných výskumov,SAHIvznikolscieľomrealizovaťve- decké archeologické projekty systematického charakteru,atopredovšetkýmvzahraničí.Od roku 2006 sa inštitútu darí svoje ciele postup- ne napĺňať. Dnes participuje, či priamo vedie ažtrisystematickéarcheologickévýskumy. Už v roku 2006 SAHI nadviazal veľmi výz- namnú spoluprácu s Inštitútom pre blízkový- chodnú archeológiu na Freie Universität Ber- lin a odvtedy sa každoročne zúčastňujú slo- venskí archeológovia projektu Tell Fecheriye v severnej Sýrii. Vďaka výsledkom tohto výs- kumu už dlhšiu dobu prebieha diskusia o sto- tožnení Tell Fecheriye s hlavným mestom ríše Mitanni–Vaššukanni. Od roku 2009 má SAHI svoj vlastný sys- tematický výskum aj v exotickej Guatemale. Práve pred niekoľkými týždňami sa vrátil ar- cheologický tím už z tretej veľmi úspešnej vý- kopovej kampane. Projektom Uaxactún zak- ladá SAHI na Slovensku novú tradíciu štúdia mezoamerických kultúr, konkrétne bádania mayskejcivilizácie. Tretí projekt SAHI sa týka priamo územia Slovenska. Pripravuje sa už druhá výskumná sezóna v Budmericiach, kde sa nachádza opevnená osada ľudu maďarovskej kultúry zo staršejdobybronzovej. Všetky tri miesta (Tell Fecheriye, Ua- xactún a Budmerice), z ktorých každé leží na inom kontinente, spája spoločný me- novateľ – SAHI. Dôvodom usporiadania ko- lokvia bolo komplexne oboznámiť odbornú verejnosť s vedeckými výsledkami inštitútu. Organizátori zvolili formu troch prednáško- vých blokov. Odzneli na nich príspevky ve- dúceho každého z projektov, ako aj členov vedeckých tímov, či už z radov SAHI alebo z partnerských inštitúcií. Hovorilo sa pre- dovšetkým o vedeckej stránke projektov, no za každým z nich sa skrýva aj náročná logistická a organizačná práca, nehovoriac o tom, že Sýria a Guatemala patria momen- tálne k politicky a bezpečnostne nie veľ- mi stabilným krajinám. Každý z projektov, samozrejme, musí spĺňať a riadi sa veľmi prísnymi administratívnymi a legislatívnymi podmienkami tej-ktorej krajiny. Okrem mo- derných výskumných a dokumentačných postupovsakladievinštitúteveľkýdôrazna interdisciplinaritu. SAHI sa môže pochváliť najmä dôsledným využívaním moderných geodetických metód, v Guatemale aj Bud- mericiach sú archeobotanické analýzy bež- nou súčasťou výskumu. Vďaka spolupráci s astronómom sa vo Uaxactúne podarilo potvrdiť objav veľkého astronomického ob- servatória... To sú len niektoré témy z prís- pevkov, ktoré si účastníci kolokvia mohli na mieste vypočuť. Celé podujatie sa konalo pod záštitou pána Zoroslava Kollára, honorárneho kon- zula Guatemalskej republiky v SR, zaklada- teľa a veľkého podporovateľa SAHI. Ďalším vzácnym hosťom bol profesor Dominik Bo- natz, riaditeľ Inštitútu pre blízkovýchodnú archeológiu zo Slobodnej univerzity v Ber- líne, ktorý z pozície vedúceho projektu Tell Fecheriye predniesol úvodnú prednášku. Pozvanie prijala aj jej excelencia veľvyslan- kyňa Guatemalskej republiky v SR, pani Car- la Rodriguez Mancia. O výsledkoch jednotlivých výskumov SAHI budeme podrobnejšie informovať čitateľov na stránkach Historickej revue. Pripravujeme aj vydanie zborníka, ktorý bude obsahovať všetkypríspevky, Pod týmto názvom zorganizoval Slovenský archeologický a historický inštitút – SAHI vedecké kolokvium, ktoré sa konalo 27. mája v bratislavskom hoteli Devín. Takýmto spôsobom oboznámil odbornú verejnosť o svojich významných archeologických projektoch.

úvod Vážení čitatelia, do rúk sa Vám dostáva ďalšie číslo vedec- ko-populárneho časopisu o dejinách. Ako zakladajúci člen Slovenského archeologického a historického inštitútu (SAHI – 2006), vyda- vateľa tohto časopisu, ma teší Vaša priazeň a súhlas s obsahovým zameraním. Pri skúmaní dejín má popri histórii výnimočné postavenie archeológia. Nie je tajomstvom, že patrí medzi moje obľúbené vedné disciplíny. Archeológia spoznáva minulosť cez skúmanie materiálnych pozostatkov. Významnou mierou dokresľuje dejinné udalosti v širšom meradle, mapuje obraz každodenného života našich predkov, ich bývania, stravovania, pochovávania a pod. Jednoznačne to dokazujú aj výnimočné výsledky našich bádateľov na archeologických výskumoch v Sýrii, Guatemale a na Slovensku, ale aj obsah tohto čísla venovaného starovekému Grécku. Staroveká Helada mala mimoriadny vplyv na európsku kultúru, konkrétne na staroveký Rím, čo sa premietlo na rozvoji vzdelávania, politiky, jazyka, filozofie, umenia a architektúry. Úvodný príspevok sa zaoberá minojskou kultúrou na Kréte (podľa legendárneho kráľa Mínoa bývajúceho v paláci v Knósse), jej vplyvom a kontaktmi až na Blízkom východe. Bola to Kréta, ktorá v tom čase dominovala v obchodovaní, a to zásluhou jej strategickej polohy. V ďalších odborných vstupoch sa popis dejinných udalostí rozvrstvuje k charakteristikám niektorých osobitostí, respektíve osobností z tohto obdobia: od vojenstva, výsledku niektorých bitiek (Sparta), cez postavenie ženy a loveckú vášeň, symboly božstiev až po bájnu Atlantídu. Práve Platón spopularizoval mýtus o vyspelej kultúre, ktorá sa prepadla pod hladinu mora. Čitatelia majú k dispozícii úvahu o tejto udalosti. Klasické Grécko upútava predovšetkým odborníkov a čitateľov histórie. Mňa ako právnika zaujal v zlatom veku Atén politik, rečník a ochranca demokracie Perikles. Presadil, aby rozhodnutia súdov a mestského zhromaždenia podliehali väčšinovému hlasovaniu. Perikles zaviedol prax porotných súdov, ktoré v niektorých krajinách jestvujú dodnes. Platila aj zásada, že slobodní občania mužského pokolenia mohli zastávať akýkoľvek vládny úrad. Alexander Veľký vošiel do dejín ako najslávnejší vojvodca a dobyvateľ staroveku. Čo sa dialo po smrti tohto vojvodcu, vhodne dopĺňa ďalší príspevok. Po smrti Alexandra Veľkého nastali boje medzi jeho veliteľmi, čo vyústilo k rozdeleniu ríše medzi voj- vodcov – diadochov. Onedlho veľkú časť z bývalého územia Alexandrovej ríše ovládli Rimania. Raná kresťanská architektúra ukončuje naše putovanie starovekým Gréckom. Kresťanské stavby sa zrodili na rozsiahlom území Rímskej ríše. Kresťania potrebovali nové sakrálne priestory, a tak ich stavali podľa vzoru antických bazilík, ktoré pôvodne slúžili svetským účelom. Kresťanská bazilika sa stáva pre raný stredovek typickou stavbou kresťanstva. Krásne chvíle so starovekými gréckymi príbehmi Vám praje JUDR. ZOROSLAV KOLLÁR, ADVOKÁT A PODNIKATEĽ ročník XXII | 3HISTORICKÁ REVUE NOVINKA!!! Historická revue v digitálnej verzii !!! Od augusta pripravujeme pre čitateľov Historickej revue novú službu – digitálnu verziu časopisu. Historickú revue si tak budete môcť prečítať na svojom PC, Apple počítači, androidovom tablete alebo iPade. Oproti printovej verzii má niekoľko zásadných výhod. Predovšetkým sa dá s ňou pracovať – fulltextovo vyhľadávať, robiť si záložky, poznámky, zvýrazňovať text. E-časopis máte okamžite a kdekoľvek k dispozícii. Ďalšou výhodou je cenová dostupnosť, predplatné alebo jednotlivé čísla budú dostupné až s 30 precentnou zľavou. Už od augusta na www.floowie.com

Vedecko­populárny časopis o dejinách Vydáva Slovenský archeologický a historický inštitút – SAHI, občianske združenie, www.sahi.sk Vychádza s podporou Ministerstva školstva SR a JUDr. Zoroslava Kollára Výbor SAHI, Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD. občianske združenie JUDr. Zoroslav Kollár Mgr. Peter Valent Adresa redakcie Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava e-mail: historickarevue@sahi.sk www.historickarevue.com tel.: 02/55 56 83 04, fax: 02/55 56 76 41 Šéfredaktor Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD. Manažér redakcie Mgr. Peter Valent Finančný manažér Ing. Bohuš Kaliarik Vedúci vydania – editor Mgr. Martin Novák, PhD. Vedeckí garanti prof. PhDr. Milan Kováč, PhD. prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc. Odborný redaktor Mgr. Branislav Kovár Jazykový Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD. a odborný redaktor Scan a grafická úprava Alena Srebalová Marcel Križan Fotoreportér Ladislav Horský Redaktori Mgr. Martin Poláček Miroslav Vaculík Asistentka redakcie Mgr. Veronika Wilflingová a pre inzerciu +421 911 066 016 e-mail: administrativa@sahi.sk Asistent redakcie Mgr. Roman Beňo a jazykový redaktor Odborní spolupracovníci doc. Miroslav Bárta, PhD. doc. PhDr. Dušan Čaplovič, DrSc. PhDr. Pavel Dvořák PhDr. Štefan Holčík, CSc. JUDr. Zoroslav Kollár doc. PaedDr. Viliam Kratochvíl, PhD. Mgr. Patrik Kunec, PhD. prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. prof. Susumu Nagayo PhDr. Peter Pavúk, PhD. PhDr. Veronika Plachá PhDr. Peter Száraz, CSc. JUDr. Peter Šamko doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc. Tlač, lito Tlačiareň Slovenská Grafia a. s. Registrácia Index: 254/08 ISSN 1335-6550 Časopis do priameho predaja rozširuje MEDIAPRINT-KAPA a vydavateľ. Predplatné a objednávky na nové čísla prijíma: MEDIAPRINT-KAPA PRESSEGROSSO, a. s., oddelenie inej formy predaja, P.O.BOX 183, 830 00 Bratislava, tel.: 02/4445 8821, 4445 8816, 4444 2773, 0800/188 826, fax: 02/4445 8819, predplatne@abompkapa.sk, každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty, ako aj Ares, spol. s r. o., tel.: 0800 14 19 11. Predplatné: celoročné 30 € (903,78,- Sk), polročné 15 € (451,89,- Sk). Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Uzbecká 4, P.O.BOX 164, 820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk. Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú. Copyright © - Historická revue. Všetky práva vyhradené. Podávanie tlačovín povolené Riaditeľstvom pôšt v Bratislave č. 27/96 RP zo dňa 18. 10. 1996. Pôvodný návrh vizuálnej koncepcie a layoutu: Karin Chamilová – FANTASY DESIGN. Na všetky príspevky sa vzťahuje autorské právo. Za obsah textov, reklám a obrázkov zodpovedajú ich autori a zadávatelia. Vydavateľ si vyhradzuje právo na skrátenie a formálnu úpravu textu, ako aj na ich jazykovú úpravu. Vydavateľ si tiež vyhradzuje právo na umiestnenie inzercií a reklamných článkov, pokiaľ nebolo dohodnuté ich umiestnenie so zadávateľom. Za obsah a pravdivosť inzerátov a reklamných bannerov zodpovedajú zadávatelia kampaní. Rukopis zadaný do tlače 24. 6. 2011. Predná obálka Grécka bronzová prilba korintského typu (2. polovica 6. storočia pred n. l.) 4 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011

3 Úvod téma: z dejín starovekého Grécka 6 Minojskí Kréťania na Blízkom východe Drahoslav Hulínek Minojská kultúra vznikla na ostrove Kréta. Jej vplyv a kontakty siahali až na Blízky východ. 16 Gréci proti Peržanom v Egypte Pavol Minarčák V 5. a 4. storočí pred Kr. boli Gréci považovaní za najlepších vojakov vtedajšieho sveta. Ich služby využili Egypťania, ktorí často čelili útokom Peržanov. 24 Najhoršie víťazstvo perzského kráľa Bitka pri Termopylách Branislav Kovár V roku 480 pred Kr. sa v priesmyku Termopyly odohrala slávna bitka, v ktorej Sparťania tri dni odolávali mnohonásobnej perzskej presile. 30 Atlantída – ideál stratený v hlbinách času Pavol Valachovič Prvýkrát sa o Atlantíde zmieňuje Platón. Veril v existenciu tohto bájneho zaniknutého sveta? 34 Žena v klasickom Grécku Zuzana Jamrichová Grécke ženy sa na verejnom živote takmer vôbec nezúčastňovali. Ich doménou bola predovšetkým domácnosť a starostlivosť o deti. 40 Čo keby Alexander vyplával na more? Plány, ktoré mali zmeniť svet František Hříbal Túto otázku si kládli už starovekí Rimania. Aké boli Alexandrove plány, ktoré zmarila jeho predčasná smrť? 46 Alexander Macedónsky v dátumoch Branislav Kovár 47 Historický veľkofilm Alexander Veľký Branislav Kovár 48 Agatokles Sicílsky – „Zločinný princ“ František Hříbal Krátko po smrti Alexandra Veľkého sa za jeho príbuzného vyhlásil aj muž, ktorý sa preslávil ako despotický vládca Sicílie. 54 Záhadní helenistickí králi na východe Andrea Námerová Po smrti Alexandra Veľkého si ríšu rozdelili jeho generáli, pričom grécka kultúra prenikla až hlboko do vnútra Ázie. 59 Vojenstvo a vojsko gréckeho sveta Andrea Námerová Z akých zložiek sa skladala staroveká grécka armáda a aké sa v nej uplatňovali zbrane a hodnosti? 62 Lovecká vášeň v starovekom Grécku Peter Roháč Lov nebol len zdrojom obživy, ale aj zábavou bohatších vrstiev a tréningom vojenských zručností. 66 Pes v náboženstve a mytológii starovekého Grécka Petra Kmeťová Pre Grékov bol pes symbolom božstiev spojených najmä so smrťou a podsvetím. 70 Pamiatky kresťanskej antiky v Grécku Tatiana Štefanovičová Raná kresťanská architektúra bola spočiatku inšpirovaná antickou. Od čias Konštantína Veľkého sa začala uberať svojou vlastnou cestou. 78 Historický kalendár 79 Minikaleidoskop 80 O našich autoroch, Kvízy 84 Archeológia na troch kontinentoch Peter Valent obsah ročník XXII | 5HISTORICKÁ REVUE

Bájna Európa splodila s bohom Diom troch synov: Mínoa, Rhadamanthya a Sarpédona. Prvý z nich sa stal dominant- ným vládcom ostrova Kréta. Sídlil v Knós- se. Jeho menom sa inšpirovali bádatelia, aby dávnu krétsku civilizáciu doby bron- zovej nazvali minojskou kultúrou. Tá nik- dy neprerušila styky s ázijským kontinen- tom, odkiaľ podľa mytológie pochádzala krásna princezná. Dokazujú to aj nasle- dujúce riadky, v ktorých sa zameriame na kontakty minojských Kréťanov s krajina- mi Blízkeho východu. Veď nás na ne upo- zorňuje aj mytológia. Ponoríme sa do ob- dobia, keď civilizácie doby bronzovej boli na svojom vrchole. Vtedajšia sofistikova- nosť vzťahov bola na takej vysokej úrovni, že v istých medziach je porovnateľná aj s dnešnou situáciou. Minojská kultúra je oprávnene považo- vaná za prvú civilizáciu Európy. Rozpre- stierala sa na najväčšom gréckom ostrove Kréta, odkiaľ rozširovala výdobytky svoj- ho civilizačného úspechu do priestorov krajín starovekého sveta. Pôvod jej nosi- Minojskí KRÉŤANIA na Blízkom východe autor | DRAHOSLAV HULÍNEK foto | MICHAL BURZA, DRAHOSLAV HULÍNEK, ŠTEFAN PUŠKÁŠ a z archívu SAHI Dcéru fenického kráľa Európu uniesol z pobrežia Stredozemného mora boh Zeus. Aby ju prilákal, premenil sa na nádherného býka. Princezná mu neodolala a na svojom chrbte ju uniesol na ostrov Kréta, ktorý prináležal dovtedy neznámemu svetadielu. Nový kontinent sa od tých čias volal jej menom – Európa. 6 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 STAROVEKÝ BYBLOS, KANAÁNSKE MESTO, KTORÉ ZOHRÁVALO DÔLEŽITÚ ÚLOHU V OBCHODE POČAS 2. TISÍCROČIA PRED N. L.

teľov nie je doteraz jednoznačne doká- zaný, ale nevylučuje sa, že ním bolo po- brežie Blízkeho východu. Rovnako sa však uvažuje o krétskom pôvode a vzniku for- movania sa minojskej civilizácie. Dokon- ca ani otázka etnicity jej príslušníkov nie je jednoznačne vyjasnená. V tomto prís- pevku upozorňujeme na oblasti orientál- nych civilizácií Blízkeho východu v dobe bronzovej. To, že minojská kultúra mala rozvinuté vzťahy so svojimi dejinnými sú- putníkmi, dokazujú viaceré archeologic- ké nálezy, ikonografické a písomné pra- mene. Predovšetkým treba podotknúť, že minojskí Kréťania boli vynikajúci obchod- níci, moreplavci, stavitelia a umel- ci. Predovšetkým z tohto pola svojej pôsobnosti expando- vali do rôznych končín v prie- storoch Stredozemného mo- ra. Týkalo sa to najmä jeho východnej časti. Z dôvodu pre- sadenia svojho obchodného vplyvu zakladali kolónie – napríklad na ostrove Kythe- ra. Tieto kolónie výrazne napomá- hali distribúcii tovaru, či už do pries- torov Anatólie, Blízkeho východu alebo Egypta. Ďalším prejavom výnimoč- nosti minojskej civilizácie sú miesta, kde sa prejavil jej kultúrny vplyv. V tomto prípa- de hovoríme dokonca o akul- turácii daného prostredia. To znamená, že dané mesto alebo oblasť bola v nezaned- bateľnej miere asimilovaná minojskou civilizáciou – mi- nojizovali sa. Medzi lokality tohto druhu patrila kykladská Théra (Santorini), Keos, Aigína, Rodos, Milét na pobreží Malej Ázie a do určitej, a nie zanedbateľnej miery aj Cyprus. Ďalším prejavom rozši- rovania vplyvu minojských Kréťanov bolo zakladanie obchodných kolónií v cudzom prostredí. Tento druh prenikania, respek- tíve kontaktov v priestore iných kultúr poznáme napríklad zo sýrskeho Ugaritu. Podobným spôsobom môžeme vnímať aj vývoz minojského umenia. Predovšetkým je to export znalosti umenia fresky. Veď vynálezcami maľby na mokrú omietku mohli byť práve dávni obyvatelia najväč- šieho gréckeho ostrova. Dôkazy vývozu tohto umenia poznáme z egyptského Ava- risu, ale aj z viacerých sídel Blízkeho vý- chodu. Tieto, ale aj mnohé iné príklady upozorňujú na čulé kontakty nositeľov mi- nojskej civilizácie s predstaviteľmi iných kultúr, etník a štátov. V tomto príspevku sa zameriavame na sýropalestínsku ob- lasť – Levantu a Mezopotámiu. KANAÁNSKE MESTÁ O častých a nie zanedbateľných sty- koch s minojskou civilizáciou nás upozor- ňujú viaceré archeologické nálezy z mno- hých kanaánskych – levantských lokalít. Ako prvé spomeniem mesto Byblos, ktoré dalo aj me- no známej knihe kníh – Biblii. Pôvodne to- to kanaánske, fenic- ké mesto malo meno Gebal (Džebal, Gubla), pričom bolo významným centrom doby bronzovej. Gréci ho nazývali Byblos. Pod- ľa niektorých teórií sa odôvod- ňovalo od mena mesta aj gréc- ke slovo pre knihu – bíblos, bíb- lion. Pôvodne sa takto nazýval aj pa- pyrus. Od papyrusu sa slovo presunulo na označenie knihy a neskôr sa ujalo aj pre pomenovanie Biblie. Fenické mesto z 1. tisícročia pred n. l. bolo známe práve obchodovaním s touto komoditou. Možno od tých čias sa medzi gréckou verejnosťou zaužívalo pre ňu obdobné pomenovanie. V 2. tisícročí pred n. l. žil Byblos ču- lým obchodným ruchom prístavu na východnom pobreží Stredozemné- ročník XXII | 7HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA KRESEBNÁ REKONŠTRUKCIA KNÓSSU, NAJVÝZNAMNEJŠIEHO PALÁCOVÉHO CENTRA MINOJSKEJ CIVILIZÁCIE NA KRÉTE. VEDĽA KERAMIKA KAMARSKÉHO ŠTÝLU, KTORÁ SA TU NAŠLA. KRÁTER KERAMIKY KAMARSKÉHO ŠTÝLU Z PHAISTOSU, Z PALÁCOVÉHO KOMPLEXU NA JUHU KRÉTY. IŠLO O VÝNOSNÝ ARTIKEL MINOJSKÝCH OBCHODNÍKOV POČAS OBDOBIA STARÝCH PALÁCOV.

ho mora. Preto nás nemôže prekvapiť, že jeho častými návštevníkmi boli Kréťania. O kontaktoch s nimi sa dozvedáme aj vďaka nálezom rôznych druhov kerami- ky. Medzi nimi by sme napríklad mohli spomenúť krétsku keramiku kamarského štýlu. Je to luxusná minojská produkcia z obdobia starých palácov (od stredomi- nojského obdobia fázy IA až po stredo- minojskú fázu III). Rovnako je tomu tak aj z obdobia nových palácov, keď sa v Byb- lose našla luxusná keramika s krásne maľovanými vzormi morskej fauny a fló- ry. Nemôžeme sa čudovať, veď keramika patrila medzi vývozné artikle minojskej Kréty. Minojci najčastejšie obchodovali (export – import) okrem keramiky aj s oli- vovým olejom, fajansou, bronzovými vý- robkami, drevom, kozmetikou, cínom, ale, čo je najzaujímavejšie, aj so spomínaným umením. Na Krétu sa dovážali najmä mno- hé šperky, slonovina, zlato, striebro a iné kovy (aj výrobky z nich), ala- bastrové nádoby a podobne. Porovnateľné dôkazy kon- taktov ako z Byblosu pozná- me aj z Ugaritu (Ras Scham- ra v dnešnej Sýrii), kde nachá- dzame podobné typy kerami- ky z obdobia starých a nových palácov z prvej polovice 2. ti- sícročia pred n. l. (v Levante stredná doba bronzová). No z Ugaritu pochádzajú aj iné pozoruhodné zálezy. Predo- všetkým je to dokázaná exis- tencia domov patriacich (res- pektíve ich iba používali) prís- lušníkom minojskej alebo cy- persko-minojskej kolónie pria- mo v meste. S najväčšou prav- depodobnosťou to boli obchod- níci. Bola tu početná obchod- no-námorná kolónia z Kréty, pričom obchodu s týmto os- trovom boli poskytnuté mno- hé výhody. Oznamuje to text tabuľky č. 16 238 z palácového archívu, kde sa píše o oslobo- dení od cla a daní pre člove- ka, ktorý obchodoval s Krétou. Dokonca v Ugarite sa naš- li texty s lineárnym písmom A z minojskej Kréty s podobným cypersko- minojským písmom a s lineárnym písmom B z priestoru mykénskej kultúry v egejskej oblasti. Tieto egejsko-cyperské písomné nálezy s najväčšou pravdepodobnosťou obsahujú obchodné záznamy. Z Ugaritu poznáme rôzne texty, ktoré hovoria o ob- chode s Krétou, a to už z obdobia sta- rých palácov. Ďalšie nálezy keramiky ka- marského štýlu máme doložené z Bejrútu a Sidonu na území dnešného Libanonu. Levantský export môžeme rozpoznať aj medzi archeologickými nálezmi z Kréty. Doložené sú predovšetkým z Málie, Gur- nie, Knóssu, Nirou Chani, Palaikastra, Ka- to Zakra, ale aj z iných lokalít ostrova. VÝVOZ UMENIA FRESKY Objaviteľom prvých fresiek na Kréte bol sir Arthur Evans. Na začiatku 20. sto- ročia ich našiel v Knósse. Bádatelia si okamžite položili otázku, či je to miestny vynález, alebo či bola znalosť ich tvor- by dovezená zvonka. Za reálny priestor ich pôvodu sa pokladal Blízky východ a Egypt. A. Evans však považoval znalosť umenia pravej fresky za čisto minojský objav. Možné nabúranie verzie o ich au- tochtónnom pôvode na Kréte navodil iný anglický výskum, v tomto prípade v Sýrii (v dnešnej tureckej provincii Hattay) na 8 | HISTORICKÁ REVUE Minojskí Kréťania na Blízkom východe 7|2011 MINOJSKÉ PALÁCOVÉ CENTRUM V MÁLII NA SEVERE KRÉTY. V DOBE BRONZOVEJ SA TU NACHÁDZAL AJ VÝZNAMNÝ PRÍSTAV. UGARIT PATRÍ MEDZI NAJSKLOŇOVANEJŠIE PRÍMORSKÉ CENTRÁ BLÍZKOVÝCHODNÝCH CIVILIZÁCIÍ V STREDNEJ A MLADŠEJ DOBE BRONZOVEJ

nálezisku Alalach (Tell Atchana). Sir Leo- nard Woolley so svojím tímom vykopal v rokoch 1937 – 1949 palác prislúchajúci vládcovi Jarim-Limovi. Alalach je lokalita tellového typu. Jed- notlivé vrstvy sú označené rímskymi čís- lovkami, začínajúc od povrchu. Palác da- tuje do vrstvy VII (tamojšia stredná doba bronzová). Fresky minojského charakte- ru sa našli v druhotnej polohe spadnuté z horného poschodia, tzv. piano nobile. Nanešťastie pretrvali do dnešných čias len v niekoľkých torzách a znázorňujú tri rozdielne motívy: vlys s bukrániami (bý- čie hlavy), tŕstie/trávu vlajúcu vo ván- ku a ležiaceho grifa. Z dôvodu mylného chronologického určenia si Woolley mys- lel, že Jarim-Lim je rovesníkom baby- lonského kráľa Chammurapiho a palác (vrátane fresiek) pôdne datoval do po- lovice 18. storočia pred n. l. Následne Woolley konštatoval, že fresky v Alalachu zhotovili skôr ako na Kréte. Tým pádom smeroval rozvoj umenia fresky z východu na západ. Momentálne vieme, že sa týkal iného Jarim-Lima, ktorý žil až o generá- ciu neskôr a zničenie paláca môžeme spojiť s vpádom chetitského vládcu Chat- tušiliho I., žijúceho okolo polovice 16. sto- ročia pred n. l. (podľa krátkej anatól- skej chronológie). Vrstva VII v Alalachu je aktuálne časovo zaradená do fázy medzi rokmi 1645 – 1545 pred n. l. Ak by sme akceptovali strednú chronológiu, tak by boli približne o 70 rokov staršie! Napriek tomu vyhotovili krétske fresky skôr. Z Alalachu poznáme nielen tieto sto- py kontaktov s minojskou kultúrou. V pries- tore mesta objavili archeológovia zvyš- ky luxusnej keramiky kamarského štýlu z obdobia starých palácov na Kréte. Tre- ba podotknúť, že staršia keramika ka- marského typu (prvá štvrtina 2. tisícro- čia pred n. l.) sa v rámci importov na- chádza v sporadickejšej miere. Inak je to s keramikou z egejského prostredia v mladších časových úsekoch existencie minojskej civilizácie a najmä počas ob- dobia mykénskej kultúry achájskych Gré- kov. Vtedy už predstavuje častejší vývoz- ný artikel v oblastiach blízkovýchodné- ho Orientu. K čoraz intenzívnejšiemu im- portu výrobkov z egejského prostredia dochádzalo najmä po roku 1500 pred n. l. (v Sýrii a Mezopotámii neskorá doba bronzová). A aj krajiny Blízkeho východu sa začali čoraz viac zaoberať západnými oblasťami. Iné fresky minojského charakteru, idúc zo severu na juh, odkryli výskumníci v zá- padnej Sýrii, v Tell el-Mišrife – dobový názov bol Qatna. Ich nálezy pochádzajú z dvoch rozličných archeologických pro- jektov. Pri staršom francúzskom výsku- me našli vedci v paláci zlomky napo- dobňujúce mramorové obloženie stien, čo je obvyklé minojské znázornenie. Ich kontext nie je celkom jasný a samotné fresky sa medzičasom stratili. Nové ob- divuhodné objavy uskutočnil nemecký tím pod vedením Petra Pfälznera a Mir- ka Nováka z univerzity v Tübingene. M. Novák v súčasnosti pôsobí na švaj- čiarskej univerzite v Berne a zároveň je jeden z vedúcich pracovníkov nene- meckého archeologického projektu v Tell Halafe. Nemecké vykopávky v Qatne mo- mentálne vedie iba Peter Pfälzner. ročník XXII | 9HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA TAJOMSTVO FRESKY V súčasnosti poznáme dva druhy techník nástenného maliarstva: buon fresco a al secco. Buon fresco je pravá freska, kedy sa pigmenty nanášajú ešte na vlhkú, respektíve mokrú omietku. Al secco sa nazýva aj temperou. Farba sa pri nej nanášala až na suchú omietku. Väčšina blízko- východných nástenných malieb z ob- dobia staroveku je vyhotovená techni- kou nasucho, a to aj v 2. tisícročí pred n. l. Nasucho tvorené nástenné maľby poznáme aj z kráľovského paláca v Mari vo východnej Sýrii. Samotnú techniku skutočnej fresky s najväčšou pravdepodobnosťou objavili nositelia minojskej civilizácie. V egejskom prostredí okrem nálezov z Kréty máme pravé fresky doložené z ostrovov výrazne asimilovaných minojskou kultúrou: Keos (Aia Irini), Mélos (Philakopi) a Théra (Akrotiri). O freskách a chronológiách doby bronzovej vo východnom Stredomorí sa viac dozviete v príspevku: P. Pa- vúk/D. Hulínek: Avaris, minojské fresky vo východnom Stredomorí a egejská chronológia. In: E. Studení- ková (zost. a red.): Južné vplyvy a ich odraz v kultúrnom vývoji mladšieho praveku na strednom Dunaji. Studia archaeologica et medievalia: Tom. 7, Bratislava 2005, 42-59. Tento príspevok bol nápomocný pri písaní tohto článku o kontaktoch nositeľov minojskej civilizácie s krajinami Levanty a Mezopotámie. TYPICKÝ STREDOMORSKÝ MOTÍV DELFÍNOV NA PRAVÝCH FRESKÁCH Z 2. TISÍCROČIA PRED N. L. HORE REKONŠ- TRUKCIA FRESKY PLÁVAJÚCEHO DELFÍNA Z QATNY V DNEŠNEJ SÝRII. DOLE FRESKA PLÁVAJÚCICH DELFÍNOV Z KRÉTSKEHO KNÓSSU.

Novo odkryté fresky boli tiež v paláci. Bádatelia na ne natrafili (v rokoch 2000 – 2003) v druhotnej pozícii ako zásyp veľkej cisterny alebo studne s indexom U. Fragmenty našli v severozápadnej čas- ti spomínaného zásypu, kam sa zvalila celá stena aj s freskami, pôvodne stoja- ca nad ňou na prvom poschodí. Ďalšie zlomky objavili v priľahlom palácovom priestore N. Časť z nich je buon fresco – prvá freska, mnohé však maľovali iba na sucho. Celkovo sa tam našlo až 3 000 kúskov. Archeológovia najskôr zverejnili fragment zobrazujúci dve korytnačky pri vode (približne v životnej veľkosti). Ko- rytnačky ako ikonografický výjav pova- žujeme v egejskom prostredí za veľmi netypický. Okrem korytnačiek sa našli rôzne iné motívy z flóry a fauny a špirá- lové vlysy. Pôvodne ich objavitelia dato- vali do druhej polovice staroasýrskeho obdobia. Aktuálne chronologické spres- nenie je kontroverzné. Udáva sa údaj, že pochádzajú buď zo 16./15. storočia pred n. l. alebo zo začiatku 14. storočia pred n. l. Ich počiatky môžeme prípadne datovať do obdobia od 16./15. storočia, pričom by pretrvali do začiatku 14. sto- ročia pred n. l. Niektoré paralely z mi- nojského vázového a nástenného maliar- stva siahajú od stredominojského obdo- bia – fázy III do neskorominojského ob- dobia – fáza I. Fresky z Quatny na mokrú omietku, respektíve znalosť ich tvorby sú s najväčšou pravdepodobnosťou egej- ského pôvodu. Presnejšie povedané, ide o vývoz tohto umenia z minojskej Kréty. Ich spracovaním a publikovaním sa zao- 10 | HISTORICKÁ REVUE Minojskí Kréťania na Blízkom východe 7|2011 MAPA KRÉTY Ayia Pelayia Herakleion TYLISSOS Zominthos LEBENA (LENDAS) Rethymno Yerani Arkoudospilios Diktynnaion Phalasarna Dia Amnnisos Gournes Chersonisos Skotino Elounda PSEIRA MOCHLOS Ayia Photia Itanos PALAIKASTRO Petsophas Traostalos ZAKROS Pelekita KouphonisiMatala Pitsidia KOMMOS AYIA TRIADA Platanos Kalochoraphitis ouroourr Maleme Kisamos Polyrrheneia Elyros Lissos Nerokourou Aptera Kalami Stylos Platyvola GaziMelidoni Lappa ARMENOI Patsos Stavromenos Sybritos Monastiraki Ellenes ELEUTHERNA Melidoni Apodoulou AKSOS Idaean Cave Kamilari PHAISTOS Odigitria Lassaia Galinoi PRINIAS GORTYN Trypiti Kophinas Koumasa Apesokari Lykastos ARCHANES Katsambas KNOSSOS Juktas Rotasi Arkalochori GALATAS LYKTOS Kalo Chorio Nirou Eileithyia/Inatos (Tsoutsouros) MALIA Karphi Trapeza Plati Diktaean Cave Arkades Viannos Symi Milatos Dreros Malles Myrtos (Ryrgos) Lato Vrokastro GOURNIA VASILIKI IERAPETRA Pachyammos Kavousi Makriyalos Ambelos Praisos Maronia Siteia PETRASKamaron KYDONIA DETAIL Z VÝJAVU PRIBLIŽUJÚCEJ SA FLOTILY K MESTU NA POBREŽÍ S ÚBOČÍM, NA KTOROM STOJA ĽUDIA. KYKLADSKÝ OSTROV THÉRA (SANTORINI) – NÁLEZISKO AKROTIRI. DÔLEŽITÉ ARCHEOLOGICKÉ LOKALITY LOKALITY Z MINOJSKEJ DOBY LOKALITY Z OBDOBIA ANTICKÉHO GRÉCKA A RÍMA ARCHEOLOGICKY VÝZNAMNÉ JASKYNE STAROVEKÁ LODNÁ TRASA DOBY BRONZOVEJ V 2. tisícročí pred n. l. dochádza k značnému rozvoju námorníctva – obchodným počínajúc a vojenským končiac. Bolo tomu tak na báze skva- litnenia výroby lodí, vrátane rôznych technických inovácií a následného rozvoja námorného tranzitu. Najčastej- šou trasou bol tento okruh: lode sa napríklad začali plaviť zo západnej Sýrie v protismere hodinových ručičiek. Zo sýropalestínskych prístavov nabrali kurz na Cyprus, odtiaľ do južnej Anató- lie, potom k egejským ostrovom, v rámci ktorých dominovala Kréta, a následne ku gréckej pevnine. Hlavné prístaviská vtedajšieho územia Grécka sa predo- všetkým nachádzali na Kréte – Zakros, Mália, Faistos, Amnnisos a iné. Z minojského ostrova lode smerovali k líbyjskému pobrežiu severnej Afriky, aby pozdĺž jej brehov doplávali do níl- skej delty. Je pravdepodobné, že niek- toré lode sa plavili proti prúdu Nílu, aby sa dostali do riečnych prístavov veľkých egyptských miest. Od nílskej delty sa po mori lode plavili k sýropalestínskym prístavom. Ako vidno, vtedajší more- plavci sa snažili čo najviac vyhnúť otvorenému moru a ich lode v značnej miere kopírovali pobrežie alebo sa zdržiavali v blízkosti ostrovov. V tomto čase dominovali v rámci námorníctva minojskí Kréťania, obyvatelia Alajšije (súčasný Cyprus) a nezmazateľnú úlohu zohrávali sýropalestínske prístavné mestské štáty: Byblos, Tyrs, Jaffa, Bejrút, Ugarit, Alalah a iné. Tie boli často vo va- zalskom vzťahu k vtedajším mocnostiam: Egyptu, ríši Mitanni a Chetitskej ríši.

berá bádateľka Constance von Rüden. V rámci znázornenia motívov sa tu na- chádza viacero egejských motívov: del- fín, trojité palmy, šafran a iné. Parale- ly máme doložené z thérskeho Akrotiri, ale aj z Knóssu. Rovnako sa tu stretá- vame už so spomínanými domácimi – sýrskymi tradičnými motívmi, ktoré sa dostávali do kontrastu s tými egejský- mi. Tento protiklad sa zvýrazňoval, naj- mä keď sa tam nachádzali aj nástenné maľby na suchej omietke. Je viac ako pravdepodobné, že znalosť pravej fresky na mokrú omietku postupne spoznali aj umelci domáceho pôvodu. No nielen fres- ky upozorňujú na kontakty Qatny s Kré- tou. Ďalej sú to nálezy keramiky, naprík- lad šálky typu „bridge-spouted jars“. Podobné fragmenty tohto druhu šálok poznáme aj z Hazoru, Beth Šemeš, ale aj zo spomínaných miest Ugarit a Byblos. Južným smerom od Qatny, v západ- nej Galilei, sa rozprestieral palác v Tell Kabry (Palestína), z ktorého poznáme taktiež zlomky fresiek a maľovanej pod- lahy. Na podlahe neveľkého nádvoria (10 x 10 m) namaľovali šachovnicový vzor. Doteraz sa zachovalo asi 600 polí. Primárny raster je označený červenou far- bou a jednotlivé polia boli striedavo žlté a biele. V istých častiach vedci rozpoz- nali mramorovanie. Môže ísť o napodo- beninu dláždenia mramorovými platňa- mi. Ďalšie polia sú okrášlené šafranový- mi kvetmi, čo bol typický minojský výjav. Nad vstupom do nádvoria umiestnili mi- niatúrny vlys. Pravdepodobne znázor- ňoval scénu, ktorá bola veľmi podobná zobrazeniu z miniatúrneho vlysu z Thé- ry (Akrotiri). Ide o výjav približujúcej sa flotily k mestu na pobreží s úbočím, na ktorom stoja ľudia. Výzdobu podlahy a mi- niatúrny vlys vyhotovili technikou buon fresco. Palác zanikol asi okolo roku 1600 pred n. l. Fresky teda vyhotovili v závere levantskej strednej doby bronzovej. STOPY V MEZOPOTÁMII Mezopotámia je legendárnym územím medzi Eufratom a Tigrisom. Práve ona spolu s Egyptom býva najčastejšie po- važovaná za kolísku ľudskej civilizácie. Napriek tomu, že jej územie neobmývajú vody Stredozemného mora, ani ona sa ne- vyhla kontaktom s minojskou kultúrou. Prvé náznaky, že starí obyvatelia Mezo- potámie hovoriaci akkadským jazykom poznali ostrov Kréta, môžu pochádzať už z čias Sargona I., zakladateľa Akkadskej ríše. Novší prameň KAV 92 z 8. storočia pred n. l. (mesto Aššur) nás okrem iné- ho v akkadskom jazyku informuje o geo- grafických znalostiach v staršej dobe bron- zovej – počas vlády Sargona I. Spomína ročník XXII | 11HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ZVYŠKY PRAVEJ FRESKY Z QATNY MARI BOLO DÔLEŽITÉ CENTRUM DOBY BRON- ZOVEJ NA POBREŽÍ EUFRATU. V SÚČAS- NOSTI SA NACHÁDZA V JUHOVÝCHODNEJ SÝRII. VĽAVO HORE KOMPLEXNEJŠÍ POHĽAD NA TELLOVÉ OSÍDLENIE MARI A VPRAVO DOLE INTERIÉR PALÁCA ZIMRIHO Z PRVEJ TRETINY 2. TISÍCROČIA PRED N. L.

sa tam aj názov Kaptara z tzv. Hlavného mora (dnešné Stredozemné), pod ktorým môžeme vnímať Krétu. Kaptara sa tu uvá- dza spolu s krajinou A-na-kú, ktorá je asi ostrov Cyprus. Z tzv. Dolného mora (Perz- ský záliv) sa spomína Tilmun – pravdepo- dobne ostrov Bahrajn a krajina Magan, ktorá podľa tohto zdroja ležala východ- nejšie. Problémom je, že tento prameň je len mladší prepis staršieho prameňa. Nie je doteraz isté, či ide o doslovný alebo faktograficky správny prepis originálu z doby bronzovej, alebo o mystifikáciu z novoasýrskeho obdobia. Je teda prib- ližne o poldruha tisícročia mladší, ako je samotná vláda Sargona I. (2340 – 2284 pred n. l.). Najpresvedčivejší a jednoznačne ove- rený dôkaz o prvých kontaktoch s Krétou pochádza z Mari. Aj keď sa toto starove- ké mesto nerozprestieralo medzi oboma spomínanými riekami, ale na západnom brehu Eufratu (v blízkosti rieky), predsa len kultúrne a celkovým zázemím priná- leží do mezopotámskeho priestoru. Z Ma- ri máme doložené texty s miestnym po- menovaním Kréty: Kaptara – Kapthor. Písomné správy na hlinených tabuľkách s klinovým písmom nás informujú o da- roch a o obchodných vzťahoch tohto mesta s Krétou v dobe bronzovej. Medzi darmi do Babylónie sa na textoch z Mari spomínajú tkaniny, zbrane a vázy, ktoré sa tam dostali vďaka Kréťanom. Ďalej sa v textoch píše o obchodovaní s bronzový- mi zbraňami, striebrom, obuvou či strie- borným a zlatými nádobami. Tabuľky za- chytávajú aj informácie o účasti Minoj- cov na obchode s cínom. Tu treba podot- knúť, že Mari dominovalo predovšetkým v 3. tisícročí pred n. l. Vtedajšie Mari je tiež spájané s babylonským vládcom Chammurapim (1792 – 1750 pred n. l.), ktorý aj mesto dobyl. Vzťahy Mari s Kré- tou, o čom nás informujú tabuľky, de facto súvisia s obdobím prvej tretiny 2. tisícročia pred n. l., s dôrazom na 18. storočie pred n. l. Môžeme uvažo- vať, že Mari bolo akoby vstupnou brá- nou egejského, v tomto prípade minoj- ského tovaru do Mezopotámie. V textoch 12 | HISTORICKÁ REVUE Minojskí Kréťania na Blízkom východe 7|2011 ▲ LOKALITA ZAKROS, NAJVÝCHODNEJŠIE A ZÁROVEŇ NAJMENŠIE PALÁCOVÉ CENTRUM MINOJSKEJ CIVILIZÁCIE NA KRÉTE. NACHÁ- DZAL SA TU AJ PRÍSTAV, DO KTORÉHO SMERO- VALI LODE Z VÝCHODU. ZÁROVEŇ Z NEHO VYPLÁVALI LODE S KURZOM NA VÝCHOD A JUH. VÝZNAMNÉ MESTSKÉ CENTRÁ VO VÝCHODNOM STREDOMORÍ A V MEZOPOTÁMII V STREDNEJ A MLADŠEJ DOBE BRONZOVEJ kráľovské mestá významné miesta oázy staroegyptské karavánové cesty Stredozemné more Červenémore Aššur

ročník XXII | 13HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA Na dejinné časové rozčle- nenie minojskej kultúry sa ešte stále aj po vyše sto rokoch používa chronologická schéma navrhnutá sirom Arthurom Evansom, britským archeológom, novovekým znovuobjaviteľom tejto civilizácie. Evans viedol v prvej polovici 20. storočia veľkolepé vykopávky južne od mesta Heraklion – v Knósse. Práve on ju roztriedil na včasnominojské (EM I – EM III, 3100/3000 – 2100), stredominojské (MM I – MM III, 2100 – 1700) a nesko- rominojské obdobie (LM I – LM III, 1700 – 1100 pred n. l.), pričom každé z nich malo ešte tri stupne (označované I, II, III) a viaceré podstupne (označova- né a, b, c). Je to tzv. relatívna chronológia (relatívna v zmysle, že čo je mladšie a čo je staršie), vybudovaná podľa archeolo- gických vrstiev (stratigrafie), s nimi spojených stavebných aktivít a zistených zmenách štýlu pri vtedajšej výrobe keramiky. Napriek určitým obmenám je Evansovo delenie používané doteraz. Jeho nedostatkom je iba to, že bolo vypracované pre lokalitu Knóssos (sídlo bájneho kráľa Mínoa) a pre iné územné časti Kréty už nepostačuje. Grécky archeológ Nicholas Pla- ton preto v 60. rokoch 20. sto- ročia vytvoril všeobecnejšie členenie, ktoré vychádza zo sta- vebného vývoja veľkolepých minojských palácov, nachá- dzajúcich sa nielen v Knósse, ale aj vo Feiste, Málii, na lokalite Kato Zakros a inde. V 90. rokoch Platonovo členenie doplnil ešte Oliver Dickinson. Dnes rozpoznávame Predpa- lácové (začiatok okolo 3500/3100/3000 pred n. l.), Staropalácové (začiatok okolo1950/1950 pred n. l.), Novopalácové (začiatok okolo 1750 pred n. l.) obdobie, Obdobie tretích palácov (začiatok okolo 1490/1450 pred n. l.) a Postpalácové obdobie (začiatok okolo 1350 pred n. l. a končí okolo 1100 pred n. l.). Toto delenie je rozšírené tak medzi odbornou, ako aj laickou verejnosťou. Okrem relatívnej chronológie hovoríme aj o tzv. absolútnej chronológii, ktorá sa pokúša datovať jednotlivé vrstvy na konkrétne roky. Keďže pre egejskú oblasť nemáme žiadne zoznamy kráľov či úradníkov, tak ako v Egypte či v Mezopotámii, musíme si pomáhať buď tzv. synchronizáciou historických chronológií na Blízkom východe. A to pomocou rôznych importov (dovážaný tovar) na oboch stranách, alebo sa spoľahneme na najnovšie prírodovedecké metódy, napríklad tzv. karbó- nové datovanie 14C. Problém nastane vtedy, keď za pomoci dvoch rôznych postupov získame dve pomerne odlišné datovania. Súvisí to s územím Grécka počas doby bronzovej, preto hovoríme o tzv. krátkej a tzv. dlhej chronológii. Rozdiel si môžeme najlepšie ukázať na príklade známych šachtových hrobov v Mykénach na gréckom polostrove Pelo- ponéz. Podľa krátkej chrono- lógie (len na základe importov) vznikli zhruba v rokoch 1650 – 1500, podľa dlhej chronológie (hlavne 14C, ale aj importy) je to o storočie skôr, teda cca. 1750 – 1600 pred. n. l. V tomto článku sa budeme systematicky pridržiavať tzv. dlhej chronológie. Opisované vzťahy minojských Kréťanov s Kanaánom a Mezopotámiou vychádzajú najmä zo zistení, ktoré súvisia s obdobím starých, nových a tretích palácov. z Mari máme dokonca aj informáciu, že vlád- ca z Hazoru poslal dary do Ugaritu a na Krétu. Doklady o kontak- toch s minojskou Kré- tou máme aj z mesta Rezama, kde bádatelia našli kliešte z produk- cie minojskej Kréty. Aj obdobie vlády Chammu- rapiho sprevádzali kon- takty s minojskou Kré- tou. Dokazujú to krét- ske šálky a dýky pochá- dzajúce z archeologic- kej vrstvy v Babylone po- čas jeho vládnutia. No nielen to. Veď pečatidlá starobabylonského pôvo- du aj z obdobia vlády Chammurapiho poznáme z priestorov minojskej Kréty. Rovnako to doka- zujú aj ďalšie nálezy ako keramika, plastiky a iné artefakty, ktoré majú mezopotámsky pôvod alebo sa pri ich tvorbe nimi Mi- nojci inšpirovali. Ako naznačili predchádzajúce riadky, minojská Kréta mala čulé kontakty so starovekými civilizáciami západnej Ázie. V úvode tohto príspevku som spomenul, že prvá európska civilizácia sa podľa mytológie zrodila vďaka fenickej princeznej z ázijského kontinentu. Našou úlo- hou nebolo riešiť pôvod Minojcov, ktorí hypoteticky moh- li pochádzať z Kanaánu, ako nás na to upozorňuje my- tológia. My sme si vybrali za cieľ skomentovať kontak- ty medzi minojskou civilizáciou a krajinami starovekého Orientu. Tie akoby nadväzovali na tradíciu mytológie a pretrvávali v reálnych dimenziách existencie minojskej kultúry. Veď bájne príbehy mohli byť v istých črtách zná- me nielen v klasickom Grécku, ale aj v časoch doby bron- zovej, respektíve v tomto období vznikali. No nesmieme zabúdať na jeden fakt. Minojská civilizácia doby bron- zovej, napriek svojej ostrovnej izolovanosti, predsa len v mnohých, a to v podstatných aspektoch bola súčasťou širokého kultúrneho okruhu civilizácií starovekého Orien- tu, vrátane Egypta. Napriek tomu to nič nemení na sku- točnosti, že to bola prvá civilizácia Európy, ktorá vyvá- žala nielen materiálny tovar, ale aj svoje výnimočné ume- nie do vtedajšieho priestoru východného Stredomoria a ďalších oblastí Blízkeho východu! BRONZOVÉ MEČE Z NEKROPOLY V KNÓSSE. RUKOVÄŤ JE VYTEPANÁ ZO ZLATÉHO PLECHU, NA KTOREJ SÚ VÝJAVY S GRYFOM. ZBRANE BOLI ČASTOU OBCHODNOU KOMODITOU MINOJSKÝCH KRÉŤANOV. MINOJSKÁ CHRONOLÓGIA

KRÉTA – KRÁTKA CHRONOLÓGIA MM IIIA (1700/1650 – 1640/1630) MM IIIB (1640/1630 – 1600/1580) LM IA (1600/1580 – ±1480) LM IB (±1480 – 1425) LMII (1425 – 1400) LMIII A1 (1400 – 1340) LMIII A2 (1340 – 1300/1290) KRÉTA – DLHÁ CHRONOLÓGIA 1750 – začiatok obdobia nových palácov MM III (1750 – 1680) LM IA (1680 – 1580) ca. 1650 – výbuch sopky na Thére LM IB (1580 – 1490/1470) 1490 – začiatok obdobia tretích palácov LMII(1490 – 1430, deštrukcia na Kréte, v súvislosti s inváziou mykénskej kultúry?) LM III A1 (1430 – 1370) LM III A2 (1370 – 1320) EGYPT – ULTRA DLHÁ, DLHÁ 15.dynastia (hyksóska; 1680 – 1580) 17.dynastia (vládcovia z Vasetu v Hornom Egypte; 1610 – 1580) Kamose (1585/ 1578 – 1580/1570) 18. dyn., prvá Novej ríše - (1580/ 1578 – 1320/1310) Ahmose I. (1580/1570 – 1555/1546) -1562/1557 – dobytie Avarisu Amenhotep I. (1555/1546-1535/1526/1525) Thutmose I. (1535/1525-1510/1512) Thutmose II. (1512/1510 – 1490/1504) Thutmose III. (1504 – 1450) Hatšepsut (1509?/1504 – 1496/1483) Amenhotep II. (1450/1436 – 1427/1413) Thutmose IV. (1427/1413 – 1419/1405) Amenhotep III. (1419/1405 – 1381/1367) Achnaton (1381/1367 – 1364/1350) EGYPT – STREDNÁ 15.dynastia (hyksóska; 1650 – 1550) Chajan (okolo 1600) 17.dynastia (1580 – 1550) Kamose (1555 – 1550) 18. dyn., prvá Novej ríše (1550-1295/1296) Ahmose I. (1550 – 1525) 1532/1527 – dobytie Avarisu Amenhotep I. (1525 – 1504) Thutmose I. (1504 – 1492) Thutmose II. (1492 – 1479) Thutmose III. (1482/1479-1428/1425) Hatšepsut (1479/1478/1473-1458/1457) Amenhotep II. (1427 – 1400) Thutmose IV. (1400 – 1390) Amenhotep III. (1390 – 1352) Achnaton (1352 – 1336) EGYPT – KRÁTKA AŽ ULTRA KRÁTKA 15. a 17. dynastia 15.dyn.(hyksóska;1638/1637/1631/1523 -1540/1529/1523/1519) 17. dynastia (vládcovia z mesta Vaset v Hor. Egypte; 1637/1627 – 1606-1540/1539) Kamose (1543 – 1540) 18. dyn.,prvá Novej ríše (1540/1539-1296/1295) Ahmose I. (1540/1539 – 1515/1514) 1522/1517 – dobytie Avarisu Amenhotep I. (1515/1514 – 1494/1493) Thutmose I. (1494/1493 – 1482/1481) Thutmose II. (1482/1481 – 1479) Thutmose III. (1479/1478 – 1425/1424) Hatšepsut (1478/1473 – 1458/1457) Amenhotep II. (1424 – 1398) Thutmose IV. (1398 – 1388) Amenhotep III. (1388 – 1350) Achnaton (1350 – 1334) 14 | HISTORICKÁ REVUE Minojskí Kréťania na Blízkom východe 7|2011 CHRONOLOGICKÁ TABUĽKA DOBY BRONZOVEJ VO VÝCHODNOM STREDOMORÍ A V MEZOPOTÁMII. PODĽA PUBLIKÁCIE: SCHÄTZE DES ALTEN SYRIEN. DIE ENTDECKUNG DES KöNIGREICHS QUATNA. STUTTGART 2009. ROK PRED n. l. 2800 2700 2600 2500 2400 2300 2200 2100 2000 1900 1800 1700 1600 1500 1400 1300 1200 FÁZY Včasná doba bronzová Stredná doba bronzová Neskorá doba bronzová SEVERNÁ SÝRIA SÝRIA/HORNÁ MEZOPOTÁMIA Včasnosýrska Starosýrska Stredosýrska Churritská ríša (Mitanni) ASÝRIA BABYLÓNIA Včasnodynastická II Včasnodynastická III Doba akkadská Novosumerská Staro- Staroba- asýrska bylonská Stredo- Stredoba- asýrska bylonská ANATÓLIA Doba kniežacích hrobov Doba karumská Starochetitská ríša Veľká chetitská ríša EGEJSKO-MINOJSKÁ KULTÚRA Včasnominojská I Včasnominojská II Včasnominojská III Stredominojská Neskorominojská MYKÉNSKA KULTÚRA Včasnoheladská II Včasnoheladská III Stredoheladská Včasnomykénska Obdobie palácov EGYPT Včasnodynastické obdobie Stará ríša Prvé prechodné obdobie Stredná ríša Druhé prechodné obdobie Nová ríša

foto | Slovenské národné múzeum VÝSTAVA „AQUILEIA – KRIŽOVATKA RÍMSKEJ RÍŠE“ V SNM - ARCHEOLOGICKOM MÚZEU V BRATISLAVE V rámci Talianskeho kultúrneho júnaTalianskeho kultúrneho júna bola popri iných akciách otvorená v priesto- roch SNM – Archeologického múzea vý- stava „Aquileia – križovatka Rímskej ríše“, pripravená Národným združením pre Aqui-Národným združením pre Aqui- leileiu za sprostredkovania Talianskeho kul-Talianskeho kul- túrneho inštitútutúrneho inštitútu v Bratislave. Toto se- verotalianske mesto bolo v Rímskej dobe tretím najväčším v celom Impériu. Stalo sa dôležitým strediskom obchodu a remesiel. V prístavných mólach mesta kotvili lode z celého Stredomoria. Stáli tu rozsiahle skladiská, cez ktoré sa distribuoval tovar do veľkej časti Európy, medzi iným aj na stred- né Podunajsko, kam smerovala transkonti- nentálna, tzv. jantárová cesta. Bola to teda práve Aquleia, ktorej vďačíme za sprostred- kovanie antickej kultúry do našich krajín. Hoci vo včasnom stredoveku počet jej oby- vateľstva značne poklesol, obnovila svo- ju funkciu, tentoraz ako cirkevné centrum, z ktorého vychádzali kresťanské misie do okolitých krajín. Zrejme aj zmienka moravského panovníka Ras- tislava v liste byzantskému cisárovi o prítomnosti kňazov „z Vlách“ sa týkala práve Aquleie. Vďaka výstave má slovenská kultúrna verejnosť prvý krát možnosť zoznámiť sa s najstaršími dejinami pre naše územie tak významného mesta, s jeho archeologickými i architektonickými pamiatkami, urba- nistickým vývojom od založenia v 2. stor. pred n. l. až po včasnokres- ťanské obdobie. Na 25 paneloch s anglic- kými textami a s kompletným slovenským prekladom sú zdokumentované rôzne as- pekty vývoja a života Aquileie, vrátane súčasnej ochrany pozostatkov mimoriad- ne cenných antických architektúr. O umeleckých hodnotách týchto pa- miatok sa môže návštevník presvedčiť vďakavybranýmmramorovýmartefaktom (napr. reliéf znázorňujúci založenie mes- ta kultovou orbou) a nádhernými moza- ikami, predstavujúcimi vrchol antického umenia svojho druhu. Z Aquileie neprúdil na naše územie len tovar, ale vyše tisíc rokov aj nové myš- lienky a vízie. Výstava, ktorá bude otvo- rená do 14. septembra 2011, je preto pre- lomovým pohľadom na naše dejiny a kul- túrnu identitu strednej Európy vôbec. autor | VLADIMÍR TURČAN

16 HISTORICKÁ REVUE 20117 Gréci, ako vieme, odvrátili niekoľko mimoriadne ťažkých útokov Perzie. Stále si však uvedomovali silu svojho ne- priateľa a nebezpečenstvo, ktoré im hro- zilo, a preto využívali každú možnosť na podporu protiperzských nálad vo vý- chodnom Stredomorí. Kambýšeš vtrhol do Egypta a krajinu si nielen podrobil, ale ju aj nemilosrdne vy- plienil. Dopustil sa niekoľkých najhlbších urážok voči starovekým Egypťanom a ich zvykom, kultúre a náboženstvu. Vyplie- autor | PAVOL MINARČÁK foto a ilustrácie | z archívu SAHI V roku 525 pred n. l. Peržania dobyli aj poslednú východostredomorskú starobylú mocnosť, ktorá ešte odolávala – Egypt. Podarilo sa to kráľovi Kambýšešovi. Definitívne tak mohli obrátiť svoju pozornosť na západ, a to na Grékov. Gréci PROTI Peržanom V EGYPTE SOŠKA SPARTSKÉHO VOJAKA Z 5. STOROČIA PRED N. L. EGYPTSKÝ KRÁĽ AHMOSE II. ROZVINUL SPOLUPRÁCU S GRÉKMI AJ VO VOJENSKEJ SFÉRE

17ročník XXII HISTORICKÁ REVUE nil chrámy, zabil posvätného býka Api- ho, údajne tiež nechal vyvliecť z hrobu mŕtvolu Ahmoseho II. – predposledné- ho a mimoriadne obľúbeného kráľa 26. – sajskej dynastie a zhanobil ju. Týmto všetkým dal Egypťanom ďalšie dôvody, aby sa s podrobením nezmierili, ale aby sa na- opak pri prvej možnej príležitosti pokúsili rebelovať. Tá sa im naskytla už v roku 522 pred n. l., keď Kambýšeš zomrel a v Perzii sa boj o trón natiahol na jeden rok. Samot- né perzské pramene uvádzajú, že Egypt patril medzi krajiny, nad ktorými Peržania stratili kontrolu. Ako však ukázali činy ich nového panovníka, Dareia I. (521 – 486 pred n. l.), iba na krátko. Ten bez väčších problémov opäť obnovil kontrolu nad kra- jinou na Níle. GRÉCI VOJENSKY PODPORUJÚ POVSTANIE EGYPŤANOV V roku 490 pred n. l. Gréci porazili Da- reiove sily pri Maratóne. Práve táto uda- losť dala Egypťanom nádej a rozpútali v roku 486 pred n. l. ďalšie veľké povsta- nie. Keďže Dareios I. v tom roku zom- rel, dúfali, že dôjde k obvyklému spo- ru o perzský trón a na egyptskú otázku nezostanú Peržanom prostriedky a čas. Avšak nový „veľkokráľ a pán celého sve- ta“, Xerxes I., na perzské pomery rých- lo upevnil svoju moc a s ďalším egypt- ským povstaním sa tiež rázne porátal. Egypt tak zostal až do roku 465 pred n. l., keď bol Xerxes I. zavraždený, v perzskej moci. Po atentáte na veľkokráľa Egypťa- nia opäť chopili opraty osudu do vlast- ných rúk a využili zmätok, ktorý nastal v Perzii. Podarilo sa im zorganizovať roz- siahle povstanie, na ktorého čelo sa pos- tavil istý Inaros – údajne potomok Psam- metika III., posledného vládcu 26. – saj- skej dynastie. Toto povstanie však malo vo svojom čele aj ďalších význačných egyptských vojvodcov, medzi inými na- príklad aj istého Psameticha (práve jeho syn, ako sa domnievajú niektorí sú- časní egyptológovia, nakoniec bol tým Amenardisom, ktorý v roku 404 pred n. l. úspešne zvrhol perzskú nadvládu). V roku 462 pred n. l. porazili perzské voj- sko v západnej delte Nílu. Zvyšky nepria- teľov sa stiahli do starobylého Menne- feru (Memfidy) a boli pripravené mesto brániť. Inaros pochopil, že ak má mať toto povstanie úspech, potrebuje po- moc zvonku. Obrátil sa preto na Grékov, ktorí boli Peržanom dlžní niekoľko „lás- kavostí“. Gréci si taktiež uvedomovali, že aj napriek porážke Peržanov, ak si chcú udržať kontrolu nad situáciou, budú mu- sieť podporovať akékoľvek náznaky pro- tiperzských nálad aj mimo svojho územia a nútiť svojho mocného nepriateľa, aby sa pozeral všade inde, len nie smerom k nim. V tomto duchu sa rozhodli Egyp- ťanom pomôcť. Atény vyslali na pomoc do kra- jiny na Níle lode a vojsko. Inaros s po- mocou týchto nových posíl dobyl Men- nefer a Peržanov úplne vyhnal z Egyp- PERŽANIA PO OBSADENÍ EGYPTA DOMINOVALI AJ VO VÝCHODNOM STREDOMORÍ z dejín starovekého GRÉCKA

18 HISTORICKÁ REVUE Gréci proti Peržanom v Egypte 20117 ta. V tomto momente sa zdalo, že egypt- ské povstanie bude úspešné, avšak na stabilizáciu situácie a konsolidáciu po- merov boli nutné ďalšie posily. Xerxov nástupca, Artaxerxes I., totiž postupne upokojil situáciu v Perzii a rozhodne sa nehodlal zmieriť so stratou azda najbo- hatšej satrapie. Preto okamžite zmobili- zoval veľkú armádu a na jej čelo postavil svojho elitného a spoľahlivého vojvodcu Megabyza. Aténčania reagovali veľmi pružne vyslaním ďalších posíl, avšak Megabyzos bol o niečo rýchlejší a ich príchodu do Egypta zabránil. Inaros sa ocitol vo veľ- mi zložitej situácii. Nakoniec sa mu, bo- hužiaľ pre Egypťanov a Grékov, nepoda- rilo dosiahnuť ďalší úspech a Megabyzovi v bitke podľahol. Peržania v roku 454 pred n. l. opäť dobyli Mennefer a obno- vili kontrolu nad krajinou. Na Egypťanov a Grékov, ktorí prežili, vrátane Inara ča- kala poprava. Toto povstanie však znamenalo do- teraz najvážnejšiu hrozbu pre Perzskú ríšu. Dva silné národy, ktoré bojovali proti veľríši, si našli cestu k vzájomnej vojenskej spolupráci. To však nebolo až také prekvapujúce ako skôr logické vy- ústenie dlhodobej spolupráce. Gréci to- tiž už oveľa skôr založili v delte Nílu svo- ju vlastnú obchodnú stanicu Naukratis a nadviazali tak bohatú spoluprácu s Egyp- tom. Tá vrcholila za vlády predposledné- ho a azda najviac obľúbeného panovníka 26. dynastie – Ahmoseho II. (570 – 526 pred n. l.). Je síce pravdou, že už fa- raóni pred ním si do vojska radi najímali elitných gréckych žoldnierov, ktorí boli v boji vďaka vynikajúcemu výcviku omno- ho zdatnejší než Egypťania, ale Ahmose II. doviedol túto spoluprácu na úplný vr- chol. Egypťania rátali aj s tým, že medzi nimi a Grékmi bude vo vojsku istá jazy- ková bariéra. Keďže nie každý vojak bol dobrý v jazykoch, faraóni zriadili post tl- močníka. Treba totiž povedať, že aj keď si egyptskí mocní muži mimoriadne cenili vojenský prínos a silu gréckych žoldnie- rov, vo svojej krajine chceli byť vždy pán- mi situácie, a tak kontingentom gréc- kych vojakov velil Egypťan. Naskytuje sa otázka, či to nebol pre Grékov problém, ale tiež musíme zdôrazniť, že išlo o žold- nierov a tí sa vedeli prispôsobiť, ak bola výška žoldu primeraná. V prípade, že im odmena nebola vyplatená, dokázali sa aj vzbúriť a dať svoju nespokojnosť najavo. UTLMENIE SPOLUPRÁCE ArtaxerxesI.si,nanešťastiepreEgyp- ťanov, taktiež mimoriadne dobre uve- domoval nebezpečenstvo, ktoré mu hro- zilo zo spolupráce neustále rebelujúcich Egypťanov a Grékov, ktorí využívali kaž- dú príležitosť, aby podporili protiperzské snahy. Preto hneď po potlačení Inarovho povstania rozpútal v krajine na Níle ob- rovský teror. Snažil sa predísť čo i len najmenšiemu náznaku nepokojov v tejto bohatej satrapii. Práve za tejto situácie a v tomto období – v roku 450 pred n. l., Egypt navštívil „otec dejepisu“ – Herodotos. Jeho zaznamenané poznatky o slávnej minulosti krajiny faraónov boli až do rozlúštenia hieroglyfov jedným z naj- dôležitejších prameňov pre vedcov. Aj v čase jeho návštevy slúžilo niekoľko gréckych žoldnierov v Egypte, ale na strane Peržanov. Tento fakt tiež dokla- KAMBÝŠEŠ VÍŤAZÍ NAD PSAMMETIKOM III. LÍBYA ETIÓPIA ARÁBIA INDIA SKÝTI SKÝTI SKÝTI TRÁCIA MACEDÓNIA TESÁLIA IÓNIA FENÍCIA KARIA KILÍKIA KAPPADOKIA DASCYLIUM ARMÉNIA ASÝRIA SÝRIA EGYPT BABYLÓNIA PERZIA DRANGIANA ARACHOSIA BAKTRIA CHORASMIA SOGDIANA GANDHARA PERZSKÁ RÍŠA okolo roku 490 pred n. l. 0 160 320 480 640 km S KRÉTA RODOS CYPRUS PERZEPOLIS SÚSY ARALSKÉ JAZERO KASPICKÉMORE ČIERNE MORE STREDOZEMNÉ MORE ČERVENÉMORE PERZSKÝ ZÁLIV BENGÁLSKY ZÁLIV EGEJSKÉ MORE

25ročník XXII HISTORICKÁ REVUE dá, že aj keď to boli vynikajúci vojaci, predsa len neboli práve najlojálnejší. Mnoho gréckych žoldnierov totiž po víťazstve Perzie v roku 525 pred n. l. proste len prešlo zo strany Egypta na perzskú stranu k novému „za- mestnávateľovi“. V roku 449 pred n. l. sa podari- lo Artaxerxovi I. uzavrieť s Grékmi mier, čo okrem iného znamenalo za- medzenie gréckej vojenskej podpory Egypťanom, a to bola veru nepríjemná rana pre egyptský odboj. Ocitol sa tak vo svojom boji proti Perzii osamotený. Na dlhých 45 rokov v Egypte zavládol po- cit, že nie je možné striasť sa perzského jarma. Grécka pomoc v tomto momente nebola aktuálna – pokiaľ išlo o oficiálne vyslanie lodí. Najatie gréckych žoldnie- rov bol tiež problém, pretože žiaden do- máci mocnár momentálne nemal zdroje na túto činnosť. OPÄTOVNÉ ZÍSKANIE NEZÁVISLOSTI Egypťania sa však nikdy nezmierili so stratou samostatnosti a vyčkali, až prí- de ten pravý moment. V roku 404 pred n. l. kráľ Dareios II. nebol natoľko silný, aby dokázal výraznejšie zasiahnuť pro- ti nepokojom a to využili v Egypte. Na- nešťastie žiadne podrobnosti o priebehu tohto úspešného povstania nie sú zná- me. Poznáme však meno muža, ktorý ho viedol. Bol to istý Amenardis, ktorý bol pravdepodobne synom Psameticha – jed- ného z vodcov veľkého Inarovho povsta- nia z roku 462 pred n. l. Amenardis vyhnal Peržanov z krajiny na konci vlády Dareia II. v roku 404 pred n. l. a Egypt sa opäť objavil na mape starovekého sveta ako nezávislá krajina. Za svoje sídlo si vybral mesto Sau v dolnom Egyp- te. Vládol do roku 399 pred n. l. a prav- depodobne bol zavraždený. Bol to jediný panovník 28. dynastie. Bez ohľadu na to, ako sa Amenardisov nástupca, Najfaurudž I. (399 – 393 pred n. l.), dostal k moci, bol panovníkom su- verénneho a nezávislého Egypta a bolo jeho hlavnou povinnosťou zabezpečiť krajinu proti prípadným ďalším útokom zo strany Perzie, ktoré sa viac-menej dali očakávať. Uzavrel preto spojenectvo s ďalšou z gréckych obcí – so Spartou v roku 396 pred n. l. Sparťania práve v tom čase viedli vojnu proti Perzskej veľ- ríši a ich kráľ Agesilaos sa preto krátko nato rozhodol využiť služby svojho no- vého a odhodlaného spojenca. Keďže Sparťania sa považovali za najlepších vo- jakov, Agesilaos nežiadal od prvého pa- novníka 29. dynastie posily, ale zásoby. Poslal do krajiny na Níle svoje loďstvo, ktoré malo doviezť obilie. Najfaurudž I., samozrejme, vyhovel tejto žiadosti. Sparťania sa však cítili omnoho istejšie na súši než na mori, a možno neznie až tak prekvapujúco fakt, že táto flotila, ktorá z Egypta viezla približne 16 000 ton obilia, padla kdesi pri ostrove Rodos do rúk Peržanom. Sparťania sa teda mu- seli zaobísť bez tejto podpory. Následne sa egyptská 29. dynastia chvíľu neangažovala v protiperzských záležitostiach. Jej krátka vláda bola väč- šinou vyplnená vojenskými prevratmi. V roku 393 pred n. l. sa ale moci chopil Heker (Hekor, 393 – 380 pred n. l.). Ten- to panovník mimoriadne dobre chápal, že vyhnanie Peržanov egyptskú situáciu definitívne nevyriešilo, a tak sa vďaka svojej snahe stal súčasťou silnej a veľkej protiperzskej koalície. Zahrňovala prak- ticky všetky obce a štáty vo východnom Stredomorí, ktoré boli ohrozované Per- ziou, a to vrátane Atén, Kyrény a Eugara – vtedajšieho vládcu na ostrove Cyprus. Opevnil severovýchodné hranice krajiny za pomoci aténskeho stratéga Chabria a do egyptského vojska začlenil počet- né zbory gréckych žoldnierov. Chabrias vynikajúco zorganizoval obranu pe- lusijského ramena Nílu, ktoré bolo naj- citlivejším bodom egyptskej defenzívy už od dávnych čias. DRACHMA S PORTRÉTOM DAREIA II. EGYPŤANIA HO V ROKU 404 PRED N. L. PORAZILI A JEHO VOJSKO VYHNALI Z KRAJINY. GRÉCI PORAZILI PERŽANOV UŽ V ROKU 490 PRED N. L. PRI MARATÓNE, NO ICH POTOMKOVIA SA V BOJI EŠTE VEĽAKRÁT STRETLI. z dejín starovekého GRÉCKA

20 HISTORICKÁ REVUE 20117 V roku 385 pred n. l. napokon došlo k toľko očakávanému a obávanému úto- ku perzských vojsk Artaxerxa II. Ich ve- liteľom bol satrapa Farnabazes. Heke- rovi sa podarilo s pomocou svojich spo- jencov a gréckych žoldnierov po tuhých trojročných bojoch v roku 382 pred n. l. vytlačiť Peržanov až do Sýrie. Kráľ Ar- taxerxes II. bol ale pomerne tvrdohlavý vládca a v roku 373 pred n. l., v dobe, keď už v Egypte vládol Hekerov nástupca, Ne- chetnebef I. (380 – 363 pred n. l.), chys- tal ďalšiu výpravu. Nechetnebef I. bol schopný panovník, a tak, ako jeho pred- chodca, aj on sa na obranu veľmi dobre pripravil. V Grécku najal približne 10 000 žoldnierov a zaradil ich do svojho vojska. Artaxerxes II. sa po skúsenostiach z roku 382 pred n. l. rozhodol tiež najať gréc- kych žoldnierov na svoju stranu a vhod- ne ich doplnil tými najlepšími, ktorých mohla perzská armáda ponúknuť. Fak- tom ale stále zostávalo, že Gréci boli naj- lepší vojaci vtedajšieho sveta, a preto sa obe strany spoliehali najmä na nich. Velenie nad inváznym vojskom bolo opäť zverené Farnabazovi. Peržania za- útočili na Egypt v plnej sile, avšak vy- nikajúce obranné pevnosti, ktoré ne- chal vybudovať Heker, nápor vydržali a Peržania sa museli stiahnuť. Podarilo sa im však do nílskej delty vniknúť inou cestou a egyptské vojsko sa ocitlo vo veľkých problémoch. V niekoľkých bit- kách podľahlo početnejším Peržanom a napokon sa stiahlo do výborne opev- neného a zásobeného Menneferu. Netr- pezlivý Farnabazes sa rozhodol pre pria- my útok na mesto (s tým nesúhlasil ve- liteľ jeho gréckeho zboru a stiahol svo- jich mužov), no elitní grécki žoldnieri a Egypťania sa ubránili a perzskému veliteľovi nezostávalo nič iné, len za- čať Mennefer obliehať. Egypťania a ich grécki žoldnieri však mali dostatok zá- sob a vyčkali do obdobia záplav, kedy sa rieka Níl rozvodnila a terén v oko- lí mesta sa stal úplne močaristým. Ten- to fakt využili, keďže dokonale poznali terén a vedeli, ako a kade sa dá prejsť. Tých Peržanov, ktorí sa nestihli utopiť vo vode a bahne, dobehli a pobili. Egypt tak opäť s veľkou pomocou svojich gréc- kych spojencov a tentoraz aj prírody vy- bojoval veľké víťazstvo nad dávnym ne- priateľom. POSLEDNÁ VYHRATÁ BITKA V roku 362 pred n. l. sa ujal moci v krajine Džedher (362 – 361 pred n. l.). Práve toto obdobie sa vyznačovalo mi- moriadnym chaosom v Perzskej ríši. Kra- jina sa otriasala vzburami a povstaniami a v hlavnom meste boli v plnom prúde palácové sprisahania. Tieto skutočnosti oslabili obranyschopnosť ríše a Džedher sa rozhodol, že to využije. Najprv veľmi radikálne a neohrabane získal finančné prostriedky na výpravu tým, že nasilu zob- ral majetok chrámom a aj obyvateľstvu – v rámci budúcich daní a príspevkov na vojsko. Následne dal dokopy približne 80 000 egyptských vojakov a ďalších 10 000 gréckych žoldnierov. S takouto silou za svojím chrbtom sa mu podarilo presvedčiť Atény, ktoré vyslali poradný strategický zbor, a najmä Spartu, ktorá vyslalasvojhokráľaAgesilaanačele1000 elitných ťažkoodencov. S touto ohrom- nou armádou si Džedher zvolil za cieľ Súsy – mimoriadne strategicky dôležité mesto Perzskej veľríše, a vyrazil. Situácia vy- zerala veľmi priaznivo, ale bol tu jeden vážny problém. Tým bol Džedher samotný a najmä jeho až príliš faraónske vystu- povanie. Ku gréckym spojencom sa sprá- val ako k svojim egyptským poddaným a Sparťanov to, mierne povedané, urazilo. Agesilaos sa nakoniec otočil a so svojimi ťažkoodencami odišiel do Sparty. Egypt- ská armáda sa krátko nato vzbúrila a gréc- ki žoldnieri, ktorí síce boli platení načas a dobre, odmietli riešiť tieto nepokoje. Džedher sa rozhodol „v ceste pokračovať sám“ – inak povedané, ušiel k Peržanom. Jeho brat, Nechethorhebet, ktorý bol sú- časťou výpravy, využil situáciu a do Egyp- ta sa vrátil ako nový kráľ (360 – 343 pred n. l.). Táto mimoriadne mrzutá udalosť napokon zostala až do roku 350 pred n. l. posledným „stretnutím“ Perzie a Egypta a jeho gréckych spojencov. DEFINITÍVNA STRATA SAMOSTATNOSTI V roku 359 pred n. l. sa moci v Per- zii ujal Artaxerxes III. (359 – 338 pred n. l.), ktorý sa ukázal ako mimoriadne schopný a rozhodný panovník. Obnovil poriadok v ríši, potlačil povstania a nás- ledne v roku 350 pred n. l. vypravil veľ- ké vojsko proti Egyptu. Peržania už veľ- mi dobre vedeli o opevneniach, ktoré na čele s Pelusiom chránili krajinu na Níle. Rozhodli sa teda tento systém pevností obísť. Problém však bol v tom, že v púš- ti zablúdili. Keď sa im konečne po vy- čerpávajúcom pochode podarilo dostať k Nílu, na ich veľkú smolu to bolo v čase, keď nastalo obdobie záplav a Níl opäť za- Gréci proti Peržanom v Egypte GRÉCI MALI S EGYPŤANMI AJ ČULÉ OBCHODNÉ STYKY. V DELTE NÍLU ZALOŽILI OBCHODNÚ STANICU NAUKRATIS, ODKIAĽ POCHÁDZA TENTO KÚROS V EGYPTSKOM ŠTÝLE.

21ročník XXII HISTORICKÁ REVUE chránil Egypt. Mnohí Peržania zahynuli v bahne, alebo sa utopili. Tí, ktorí mali to šťastie a prežili púšť aj nílske zápla- vy, však neprežili následný zúfalý útok na Pelusium. Egypťania s pomocou gréc- kych žoldnierov opäť odrazili útok Per- žanov a hneď nato podnikli prudký pro- tiútok. Zaskočení a vyčerpaní perzskí vo- jaci boli porazení a zahnaní späť do púš- te. Nechethorhebet sa rozhodol vo voj- ne nepokračovať, hoci situácia bola opäť ideálna. Zdalo by sa, že Artaxerxes III., ktorému sa pod vplyvom drvivej porážky v Egypte opäť vzbúrili niektoré časti ríše, najmä mestá na stredomorskom pobreží, sa vzdá ďalších pokusov o dobytie kraji- ny na Níle. Opak však bol pravdou a ten- to schopný panovník hlboko v perzskom vnútrozemí dával dokopy novú veľkú ar- mádu. V roku 343 pred n. l. ukončil všet- ky prípravy na vojnu a v čele obrovského vojska (údajne cez 200 000 vojakov) sa osobne vypravil najprv proti vzbúreným mestám. Taktikou strašidelných hrozieb v prípade odporu a prísľubov v prípade dobrovoľnej kapitulácie postupne ob- novil perzskú moc až k hraniciam Egyp- ta. Keď sa na jeseň roku 343 pred n. l. zjavil pred Pelusiom, bol odhodlaný do- byť Egypt. Pelusium sa však so svo- jou egyptskou a gréckou posádkou vy- nikajúco bránilo a Artaxerxes nakoniec musel zvoliť novú stratégiu. Do Egyp- ta prenikol po mori a cez ústie Nílu, a to až na troch miestach. To už však boli Egypťania a ich grécki spojenci v poho- tovosti. Na jednom z ramien Nílu sa na odpor postavil Kleinios z Kósu s ďalšími gréckymi žoldniermi. Peržania však boli PEVNOSŤ PELUSIUM VIACKRÁT ODOLALA ÚTOKOM PERŽANOV SPARŤANIA BOLI OBRATNEJŠÍ VIAC NA SÚŠI AKO NA MORI. TO VYUŽILI PERŽANIA A ZAČIATKOM 4. STOROČIA PRED N. L. PORAZILI ICH LOĎSTVO S EGYPTSKÝM OBILÍM PRE SPARTU. z dejín starovekého GRÉCKA

22 HISTORICKÁ REVUE 20117 Gréci proti Peržanom v Egypte v presile a aj napriek tuhému odporu Gré- kov ich vrátane veliteľa pobili. Následne Peržania obsadili strategické miesta v Dolnom Egypte. Nechethorhebet sa však za situácie, keď sa bránilo Pe- lusium a mal k dispozícii takmer 40 000 gréckych žoldnierov a 60 000 egyptských vojakov, ne- čakane zľakol. Vládu poslednej pô- vodom egyptskej dynastie ukon- čil priam tragicky – naložil na loď všetko cenné, čo mal na dosah, a od- plával do Núbie. Mennefer padol do Artaxerxových rúk bez boja a krát- ko nato pod vplyvom týchto uda- lostí kapitulovalo aj Pelusium. Artaxerxes III. sa azda poučil z chýb svojich predchodcov a k porazeným sa správal mimo- riadne dobre. V roku 343 pred n. l. teda Egypt opäť dobyli Peržania. Egypťania sa ešte poslednýkrát pokúsili získať samostatnosť vlastný- mi silami, keď na konci vlády Artaxerxa III. (na prelome rokov 339 – 338 pred n. l.) vypuklo ďalšie a posledné proti- perzské povstanie. Na jeho čelo sa pos- tavil istý Chababáš, ktorého meno sa dokonca našlo aj v kráľovskej kartuši zo Serapeia v Sakkáre. Perzský satrapa Ferendat si ale vo svojej provincii uro- bil poriadok, povstanie tvrdo potlačil a následne sa v Egypte opäť začala kru- tovláda. Tá však trvala „iba“ šesť rokov, keď v roku 332 pred n. l. vstúpil do kra- jiny na Níle Alexander Veľký a bez boja túto niekdajšiu satrapiu dostal pod svo- ju moc. Egyptské obyvateľstvo ho ví- talo ako osloboditeľa. Najlepší vojaci vtedajšieho sveta – Gréci zohrali mi- moriadne dôležitú úlohu v egyptskom boji proti Peržanom a pomohli domáce- mu obyvateľstvu ešte raz obnoviť vlá- du pôvodom domácich dynastií. Po Ale- xandrovej smrti sa totiž Egypt vrátil na mapu sveta ako samostatná ríša, no už pod vládou pôvodom macedónskej dy- nastie Ptolemaiovcov. KORINTSKÁ PRILBA, KTORÚ GRÉCKI VOJACI POUŽÍVALI UŽ OD 7. STOROČIA PRED N. L.

KNIŽNÉ RECENZIEKNIŽNÉ RECENZIE ĽUDMILA CVENGROŠOVÁ A DÁVNE SLOVENSKO Dielo akademickej maliarky a sochárky Ľ. Cvengrošovej je úzko späté s našimi najstaršími dejinami. Je autorkou mnohých sôch, pamätných medailí či pla- kiet. Jej práca má často historickú tematiku a neopakovateľný zá- sadový realizmus. Tvorba sochárky pokrýva časový úsek od naj- staršieho praveku po asi najčas- tejšiu inšpiráciu – veľkomoravské obdobie. Autori knihy sa rozhodli poskytnúť na pozadí ga- lérie výtvarných prác aj stručný prehľad najstarších dejín Slovenska. Ide o netradičný spôsob prezentácie, pretože in- formácie o slovenskom dávnoveku ilustrovali výhradne prá- cami Ľ. Cvengrošovej. Práve tu si môžeme uvedomiť jej ši- roký tematický záber, už ako prvá ilustrácia je prezentované hydronálium s Moravianskou venušou. V publikácii sa ne- zabudlo ani na najznámejšie diela autorky, ktoré sa určite vryli do pamäti širšej verejnosti – monumentálna plastika keltskej mince Biatec pred Slovenskou národnou bankou či súsošie Konštantína a Metoda neďaleko hradu v Nitre. Prá- ve s veľkomoravskou, čiastočne aj slovanskou tematikou sa najviac spája pôsobenie sochárky – napríklad socha Rastis- lava na Devíne. Súčasťou sochárkinej tvorby sú aj pamätné medaile venované osobnostiam slovenskej archeológie ale- bo významným lokalitám (Bratislava, Iža, Liptovská Mara, Mikulčice, Radzovce, Smolenice, Trenčín atď.). Obsahová stránka knihy jasne a exaktne informuje o praveku a ranom stredoveku na území Slovenska. Na záver dodám len jedno slovo, ktoré podľa mňa charakterizuje knihu – zaujímavá. (bk) Kolník, T. – Kolníková, E. – Vladár, J.: Ľudmila Cven- grošová a dávne Slovensko (medaily, reliéfy, sochy). Nit- ra 2010, 180 s. PANTHER VS T-34 Druhá svetová vojna fascinuje ľudí z rôznych hľadísk. Áno, na- priek tragickosti tohto najväčšieho svetového konfliktu majú jeho uda- losti, zbrane či politika akúsi zvrá- tenú príťažlivosť. Jednou z oblastí, ktorá neustále vzbudzuje záujem, je vojenská technika. Na obid- voch bojujúcich stranách sa vys- kytovali najlepšie možné tech- nológie. Na východnom fronte pos- tupne získavali prevahu ruské tanky T-34. Nemci ako alternatívu proti nim vytvorili známe Panthe- ry. Podľa môjho osobného názoru je komplikované zhodnotiť približne vyrovnané zbrane, najmä keď si myslím, že na stra- ne Sovietskeho zväzu bola logistická výhoda v ľudských a ma- teriálnych zdrojoch. Kniha sa o takéto porovnanie snaží, ale nerobí to násilne. Skôr ide o pohľad na dva druhy tankov a osudy ľudí s nimi spojených. Publikácia okrem množstva de- tailov obsahuje aj príbehy tankistov z oboch strán konfliktu. Možno by som uvítal trochu viac rozpracovanie strategických situácií, určite by som dal väčší priestor hlavne bitke pri Kur- sku. Napriek tomu je porovnanie dvoch tankov zaujímavá publikácia. (bk) Forczyk, R.: Panther vs T-34. Ukrajina 1943. Praha : Grada 2009, 80 s. HORÚCE KRÍZY STUDENEJ VOJNY Mnohí z čitateľov Historickej revue prežili časť svojho ži- vota asi v jednom najdlhšie tr- vajúcom konflikte histórie – stu- denej vojne. Aj keď sa na území nášho štátu priamo nebojovalo (samozrejme, nezabúdame na obete okupácie v roku 1968), aj tak sme boli súčasťou celosveto- vého konfliktu. Napríklad rozbuš- kou občianskej vojny v Guatemale bola dodávka zbraní z Českoslo- venska, dodávali sme výzbroj arabským krajinám proti Iz- raelu (prípadne naopak), alebo u nás vo vtedajšom našom hlavnom meste, v Prahe, našiel dočasný azyl jeden z ak- térov konfliktu v Afganistane Babrak Karmal atď. Studená vojna sa odohrávala na mnohých bojiskách – v Berlíne, na Blízkom východe, v Kórei, vo Vietname a v Afganistane. Kniha sa však zaoberá aj menej známymi udalosťami – ob- čianskymi vojnami v Grécku, v Guatemale alebo v Kongu. Okrem konfliktov sa dozviete aj o vzniku vojenských zo- skupení ako sú Varšavská zmluva a NATO. Vďaka knihe zís- kate prehľad o dôležitých udalostiach minulého storočia. Kniha stručne vysvetľuje krízové momenty dejín. Autor nemal dostatočný priestor na svoje úvahy, ale aj tak sa mu ich sem-tam podarilo do textu „prepašovať“. Zároveň po- opravil niektoré zaužívané mýty o udalostiach – napríklad pri vojne v Afganistane nešlo ruskému vedeniu o to do- stať sa do blízkosti ropných polí v Perzskom zálive, ale skôr o zastavenie šírenia fundamentálneho islamu do so- vietskej strednej Ázie. Jedinou nevýhodou je možno men- ší rozsah publikácie. Kto chce preniknúť do problematiky viac, musí hľadať ďalšiu literatúru, ale to nemusí byť ne- gatívom. (bk) Nálevka, V.: Horké krize studené války. Praha : Vyšehrad 2010, 200 s.

Udalosti, ktoré budem opisovať v nas- ledujúcich riadkoch, sa už krátko po ich konci stali legendou. Príbeh, keď sa porazení stali víťazmi, inšpiruje ľudí už storočia. Áno, je to patetický, naivný a neuveriteľný mýtus, kde ťažko rozoz- nať pravdu od skutočnosti, zároveň však zobrazuje veľkosť jednotlivcov, charak- ter a pohŕdanie vlastnou smrťou, aké v dejinách nemá obdoby. Tri stovky mu- žov sa dokázali postaviť tisícom (podľa niektorých zdrojov miliónom) a nastúpiť dobrovoľne na cestu, na ktorej konci mohla čakať len milenka všetkých – smrť. Ale pred tým, než budem rozprávať o tom, ako perzský kráľ dosiahol svoje najhor- šie víťazstvo, musím sa vrátiť na začia- tok. Základné údaje sú známe – 11. au- gusta 480 pred Kr. sa v bitke pri pries- myku Termopyly (gr. Teplé brány, podľa horúcich prameňov v nich) stretla alian- cia gréckych štátov s vojskami perzského kráľa Xerxesa. Tento pozemný súboj sa odohrával približne v rovnakom čase ako námorná bitka pri myse Artemision. HISTORICKÉ POZADIE Po obsadení maloázijských mestských štátov Perziou sa grécki Ióni vzbúrili pro- ti jej nadvláde. Počas povstania medzi rokmi 499 – 494 pred Kr. im poskytli pomoc aj mestá z pevninského Grécka – Atény a Eretria. Perzský panovník Da- reios I. (522 – 486 pred Kr.) sa rozhodol pomstiť. Už v roku 492 pred Kr. vojvod- ca Mardonios (? – 479 pred Kr.) obsadil Tráciu a macedónskych kráľov donútil pri- jať závislosť od Perzskej ríše. Po tejto demonštrácii sily poslal perzský panov- ník do Grécka svojich emisárov, aby žia- dali „pôdu a vodu“, čo bolo symbolické označenie podriadenosti ríši. Ale reak- cia na príchod vyslancov bola typicky grécka – v Aténach postavili vyslancov pred súd a potom ich hodili do jamy. Sparťania sa „nezdržovali“ s nejakou „ad- ministratívou“ a jednoducho hodili Perža- nov do studne, aby si nabrali vodu sami. Takúto urážku nemohol „Kráľ kráľov“, ako sa perzskí panovníci radi označova- li, strpieť. V roku 490 pred Kr. sa rozho- dol pre obojživelný útok proti „drzým“ Grékom. Loďstvo, ktorému velili admi- rál Datis (Datus) a kráľov synovec Artap- hernes, napadlo ostrov Naxos a obsa- dilo Kyklady. Potom dobyli Eretriu a vylo- dili sa neďaleko Atén pri mestečku Ma- ratón, kde ich však Gréci prekvapujúco porazili. Túto bitku propagovali Aténča- nia ako najväčšie víťazstvo všetkých čias, ale, samozrejme, „Kráľ kráľov“ to videl inak. Dareios nemohol upozorňovať na svoj neúspech, ale z pohľadu Peržanov, ktorí sa v podobnej situácii ocitli už nie- koľkokrát, naozaj išlo len o akúsi „poh- raničnú šarvátku“. Trest smrti nad „zat- vrdenými“ Aténami ako aj „pyšnou“ Spar- tou trval naďalej. PRÍPRAVY NA VÝPRAVU Dareios začal pripravovať veľkú trest- nú výpravu proti slobodomyseľným Gré- kom, ale jeho plány prekazila vzbura v Egypte. O potrestanie Grékov sa mal postarať až jeho syn, Xerxes I. (485 – 465 pred Kr.), ktorý hneď po potlačení vzbu- ry v Egypte začal proti nim pripravovať vojenskú výpravu. Tentoraz nenechali Per- žania nič na náhodu. Prípravy trvali nie- koľko rokov. Napríklad vyriešiť logistickú Najhoršie víťazstvo perzského kráľa Bitka pri Termopylách autor | BRANISLAV KOVÁR foto | z archívu SAHI 24 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 „...Musíš vedieť, kráľ, že ak porazíš týchto mužov a zvyšok v Sparte, potom už neexistuje žiadny ľudský národ, ktorý by sa proti tebe postavil, pretože teraz máš proti sebe najkrajšie grécke kráľovstvo a najlepších mužov.“ (Herodotos) PERZSKÝ KRÁĽ XERXES

podporu pre tak veľkú armádu bol pre perzské úradníctvo až nadľudský výkon. Súčasťou výprav bolo aj vyslanie agentov do Grécka, ktorých úlohou bola špionáž, podplácanie možných spojencov, ovplyvňovanie verejnej mienky a zas- trašovanie. Peržania nešetrili zlatom na zradu. Na perzskú stranu prešiel dokon- ca jeden z vyhnaných spartských kráľov – Demaratos (Demaratus, vládol v rokoch 515 – 491 pred Kr.), takisto boli na výplatnej listine perzs- kých panovníkov aj potomkovia aténs- keho tyrana Peisistrata (527 – 507 pred Kr.). Mohli by sme tvrdiť, že perzské ve- lenie viedlo akúsi „psychologickú“ vojnu proti svojim nepriateľom. Podľa perzských špehov sa na Xerxe- sovu stranu mala pridať strategicky výz- namná Tesália, ktorá ležala na sever od Téb a Boiótie. Hneď ako by padla Tesália, mnohé južnejšie grécke štáty na čele s Tébami by boli donútené spolupraco- vať. V príprave však Peržania urobili chy- bu, keď sa niekedy až príliš spoliehali na informácie vyhnancov z Grécka, ktoré nemuseli byť vždy pravdivé. Napríklad spomínaný Demaratos dokonca poslal do Sparty tajnú správu o perzských príp- ravách. Či to bolo z pretrvávajúcej nák- lonnosti alebo škodoradosti, nevedeli ani doboví historici. Mohlo ísť aj o snahu perzskej administratívy vnútorne naru- šiť jednotu Sparťanov. Xerxes sa rozhodol postaviť pontóno- vý most z lodí v úžine Hellespont (dnes Dardanely), ktorým by previedol vojsko na európsku pevninu. Peržania už na se- vere ovládali Tráciu a, aby uľahčili prie- chod svojmu loďstvu, nechali prekopať prieplav cez polostrov Atos (Athos). Prav- depodobne tým chceli zabrániť udalos- tiam z roku 492 pred Kr., keď práve pri oboplávaní spomínaného polostrova sa počas búrky potopilo veľké perzské loď- stvo. V tráckej a macedónskej divočine sa ročník XXII | 25HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA SPARTSKÁ VÝCHOVA A VÝCVIK ZAČÍNALI UŽ OD DETSTVA (ZÁBER Z FILMU 300) GRÉCKI ŤAŽKOODENCI (HOPLITI) BOLI VYZBROJENÍ BRONZOVÝM BRNENÍM, VEĽKÝM ŠTÍTOM, KOPIJOU A MEČOM. BOJOVALI V ZOMKNUTÝCH FORMÁCIÁCH – FALANGÁCH.

presekávali cesty. Pripravovali sa zásoby potravín, ktoré sa uskladnili na miestach, kade mala ísť armáda. Napriek všetkým prípravám, veľkosti a sile perzskej armády išlo o riskantný podnik. Xerxesa čakali problémy so záso- bovaním, vycvičený a odhodlaný nepria- teľ a nakoniec aj zložitý terén Grécka. Všetky komplikácie mohli spôsobiť katas- trofu. Ďalej okrem elity (Peržania, Mé- dovia – obyvatelia východného Iránu) zhromaždil Xerxes do armády množstvo ďalších národov ríše (napríklad na lo- diach slúžili hlavne Feničania). Vďaka tomu síce vznikla veľká armáda, ale výz- brojou a kvalitou výcviku to bola pestrá „zmeska“. Stačí keď si tento vojenský „Babylon“ porovnáme s organizáciou a výcvikom Sparťanov a zistíme, že perzs- ký kráľ situáciu napriek dlhoročným príp- ravám podcenil. Napríklad v perzskej ar- máde neexistovala ťažká pechota, ktorá by sa vyrovnala gréckym hoplitom. V roku 480 pred Kr. Xerxes sústredil všetko vojsko v maloázijských Sardách a výprava sa mohla začať. Podľa niektorých prepočtov mohla mať až 250 000 mužov (aj keď napríklad Herodotos udáva viac ako milión mužov). Armádu previedol suchou nohou cez pontónový most. Prechod všetkých jednotiek cez most trval sedem dní. Logistickú podporu posky- tovalo loďstvo, ktoré sa plavilo okolo pob- režia. Celé Grécko sa malo „triasť“, preto- že sa celá Ázia dala do pohybu a Veľký kráľ sa blížil. V deň, keď Peržania vyrazili zo Sárd, nastalo zatmenie slnka, možno tak „bohovia chceli varovať Kráľa kráľov“. Cestou k pontónovému mostu sa Xer- xes zastavil na miestach, kde v minulosti stála staroveká Trója. Napriek tomu, že bol vyznávačom východného boha Ahu- ra Mazdu, zložil na tomto mieste obetu gréckym bohom. Ako píše britský histo- rik a žurnalista T. Holland – takto si os- vojil úlohu, ktorú mu Gréci v hrôze pri- pisovali – stal sa pomstiteľom za masaker, ktorý privodil Agamemnón (mykénsky dobyvateľ). Za ázijských mužov zavraž- dených v trójskom prachu sa mal pomstiť „Kráľ kráľov“. Tak ako kedysi Trója, mali zakrátko zhorieť Atény a Sparta. GRÉCKA REAKCIA Časť Grékov si uvedomovala blížiace sa nebezpečenstvo. Do čela protiperz- ského snaženia sa postavili hlavne Atény. V podstate už nemali čo stratiť, obča- nom mesta bolo zrejmé, že Peržania nas- merujú útok hlavne proti nim. Aténsky politik Temistokles (Themis- tokles, 524 – 459 pred Kr.) presadil v rod- nom meste stavbu loďstva. Aténčania si však boli vedomí skutočnosti, že sami vojnu na mori i na zemi nezvládnu. Aj preto bol na jeseň 481 pred Kr. zvolaný kongres gréckych štátov do Korintu. Opä- tovne sa stretli na jar v roku 480 pred Kr. Vytvorila sa aliancia gréckych štátov proti Peržanom, čo bol v nesúrodej kra- jine malý zázrak, navyše keď niektoré mestské štáty boli medzi sebou vo voj- novom stave. Všetky vnútorné spory sa dočasne zastavili. Za tento pre Grékov pozitívny výsledok zodpovedali hlavne Atény a Sparta, čiže mestá, ktoré chcel perzský kráľ zničiť. Kongres požiadal o pomoc aj mestá v tzv. Veľkom Grécku (Sicília, južná Itá- lia), najmä vládcu Syrakúz – tyrana Ge- lona (asi 540 – 478 pred Kr.), ale proti nemu pripravovali výpravu Kartáginci. Či išlo o náhodu a severoafrické Kartá- go naozaj chcelo zaútočiť na Syrakúzy, alebo za celou akciou bola činnosť perz- ských agentov, už dnes nezistíme. Ani z pevninského Grécka sa nepridali všet- ky mestské štáty, príkladom môže byť Argos, ktorý sa odmietol pridať k alian- cii pre rivalitu so Spartou, a to napriek 26 | HISTORICKÁ REVUE Najhoršie víťazstvo perzského kráľa 7|2011 HORSKÝ CHODNÍK, KTORÝM SA DOSTALI PERŽANIA ZA CHRBÁT GRÉKOM (HORE) A DNEŠNÝ POHĽAD NA TERMOPYLY

faktu, že mu podľa gréckeho historika Herodota (okolo 480 – 430 pred Kr.) Sparta ponúkla velenie. Delegácia z Tesálie navrhla brániť Grécko na hraniciach ich územia, ale keď vkročil Xerxes na európsku pevninu, hro- zilo strategické „odrezanie“ armády. Dru- hou voľbou, ktorú navrhol grécky štát- nik Temistokles, bol priesmyk Termopy- ly. Úžina sa môže ľahko brániť aj s ma- lým množstvom bojovníkov. Zároveň by loďstvo bránilo pobrežie pri myse Arte- mision. Temistokles pragmaticky zabudol na svoju povestnú povýšenosť, dokonca aj loďstvo nechal pod velením Sparťa- nov, pretože vedel, že na jeho rodné mes- to mohli dopadnúť omnoho horšie rany, ako je urazená pýcha. Peržania pomerne pokojne prešli Ma- cedóniou a Tesáliou. V auguste sa priblí- žili k vlastnému Grécku, práve v tomto čase Sparťania, de facto lídri koa- lície, oslavovali sviatok boha Apolóna Carneiana. V tom- to období bolo podľa spar- tských zákonov zakáza- né bojovať. Preto naj- vyšší spartskí úradníci (efori) rozhodli, že výp- ravy sa zúčastní len jeden zo spartských kráľov – Leonidas (podľa mýtov bol jeho predkom Herkules, 490 – 480 pred Kr.) spolu so svojou „ochrankou“ – 300 vybranými bojovníkmi. Ďalej sa výpravy mali zú- častniť pomocné zbory spartských spojencov alebo poddaných (pe- rioikovia, heilóti). Spar- ťanom bolo zrejmé, že odchádzajú na nebezpeč- nú výpravu, aj preto Leo- nidas vybral medzi svoju „ochranku“ mužov, ktorí mali už žijúcich synov. K vojsku sa pridali kontingenty ďalších ročník XXII | 27HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA SITUÁCIA V GRÉCKU POČAS VOJEN S PERZSKOU RÍŠOU HERODOTOS, OTEC DEJEPISU, JE NAŠIM NAJ- DÔLEŽITEJŠÍM PRAMEŇOM FAKTOV O BITKE Mys Artemision Jadranskémore Egejském ore ILÝRIA M ACEDÓNIA TRÁCIA TESÁLIA PERZSKÁ RÍŠA BITÝNIA LÝDIA KRÉTA IÓNIA Rodos Termopyly Grécko počas vojen s Perzskou ríšou vzbura Iónov hlavné bitky oponenti Perzie v Grécku neutrálne štáty Perzská ríša Perzské vazalské štáty vzbura Iónov (498 pred Kr.) Mardonius (492 pred Kr.) Artaphernes/Datis (460 pred Kr.) Xerxes/Mardonius (480 pred Kr.) Atény Téby ATIKA

mestských štátov. Sparťania mohli veliť vojsku, ktoré malo podľa Herodota okolo 5 – 6 000 mužov, podľa ďalších prame- ňov – Diodora Sicílskeho (90 – 30 pred Kr.) okolo 7 000 vojakov a podľa grécke- ho geografa Pausaniasa (okolo 115 – 180 po Kr.) až 11 000. TAKTIKA A STRATÉGIA Priesmyk Termopyly vyhovoval gréc- kej taktike boja – grécki ťažkoodenci (vyzbrojení bronzovým brnením, veľkým štítom, kopijou a mečom) mohli ľahko blokovať úzky priestor bez toho, aby sa báli obchvatu perzskej jazdy. Zároveň mohli brániť úžiny tak dlho, až by Per- žanom došli zásoby. Armáda „Kráľa krá- ľov“ bola totiž taká veľká, že z logistic- kého hľadiska nemohla zostať na jed- nom mieste dlho. Priesmyk bol úzky a na oboch jeho koncoch, známych ako Východná a Západná brána, bola cesta široká len na prechod jedného voza. Už dávnejšie postavili obyvatelia blízkej Fo- kidy v časti priesmyku hradbu, ktorá chrá- nila úsek (50 metrov široký) známy ako Prostredná brána. Práve tu sa rozhodol Leonidas brániť, neskôr by hádam mohol rátať s posilami zo Sparty. Okrem priesmyku nechal Leonidas strážiť aj horské chodníky, aby nemohli Peržania Grékov obkľúčiť. Tie strážili bo- jovníci z Fokidy. Ako sa neskôr potvrdilo, bol to hazard, pretože títo vojaci neboli až tak vojensky skúsení, ale na druhej strane Leonidas nemohol uvoľniť hopli- tov, pretože ich potreboval v priesmyku. Perzský kráľ poslal Grékom posolstvo, že ak mu odovzdajú svoje zbrane, tak sa im bohato odmení. Leonidas podľa grécke- ho historika Plutarcha (45 – 125 po Kr.) len lakonicky odpovedal: „Tak si ich poď vziať.“ Obrancovia čakali v priesmyku na perzský útok päť dní. Xerxes chcel zaú- točiť, až keď bolo zrejmé, že grécka floti- la na mori zablokovala perzské loďstvo a to sa nemohlo vylodiť za spartskými pozíciami (11. augusta). ÚTOK Prvého útoku sa zúčastnili Médovia a obyvatelia kraja Chúzistán, pretože mali skúsenosti s bojom v horskom teréne. Peržania viedli frontálny útok na grécke pozície. Bolo to absolútne podcenenie situácie, pretože grécke falangy mali v staroveku len jednu slabinu (ktorú neskôr využili Rimania), a to nechránené krídla. Tu ich však zaštítili steny úžiny. Prvý útok Peržanov skončil katastrofou. 28 | HISTORICKÁ REVUE Najhoršie víťazstvo perzského kráľa 7|2011 MAPA ÚŽINY TERMOPYLY. GRÉCKE POZÍCIE SA NACHÁDZALI PRI PROSTREDNEJ BRÁNE. PODĽA HERODOTA MNOŽSTVO PERZSKÝCH ŠÍPOV ZATIENILO SLNKO. SPARŤANIA LEN SKONŠTATOVALI, ŽE BUDÚ BOJOVAŤ V TIENI (ZÁBER Z FILMU 300). Západná brána Východná brána Prostredná brána Fokidská hradba POHORIE KALLIDROMOS Cesta nad priesmykom Vrstevnice

Perzský kráľ sa rozhodol do druhého úto- ku poslať svoju elitu tzv. Nesmrteľných. Bola to elitná jednotka perzských kráľov v počte asi 10 000 mužov. Leonidas proti nim nasadil hlavne Sparťanov. Ani perz- ská elita nedopadla lepšie. Pri útoku sa možno prvý raz v gréckych dejinách pou- žila taktika fingovaného ústupu. Po rých- lom výpade Leonidovo vojsko ustúpilo, a keď ich Nesmrteľní začali prenasledo- vať, Sparťania sa opäť zomkli do falan- gy a zaútočili. Po tomto drvivom útoku musel perzský panovník stiahnuť svojich vojakov, aby neprišiel o svoju najlepšiu jednotku. Perzský útok na druhý deň takisto pok- račoval bez výsledkov. Postupne Xerxes nasadil všetky svoje pozemné jednotky, ale ľudská hradba gréckej falangy odo- lávala. V tento deň sa Peržania dozvedeli od istého Efialta o horskej ceste, ktorou by mohli obkľúčiť grécke pozície. Xerxes ešte ten večer poslal svojho veliteľa Hy- darnesa, podľa niektorých až s 20 000 mužmi, aby obkľúčili Grékov. POSLEDNÝ BOJ Tretí deň na horskej ceste narazili perzské jednotky na obrancov z mesta Fokida, ktorí varovali Sparťanov. Leoni- das zvolal spojencov a navrhol im us- túpiť. On samotný spolu so Sparťanmi odmietol. Takisto odmietol odísť gene- rál Demophilus s asi 700 bojovníkmi z mesta Thespia a spolu s nimi asi 400 Tébanov. Môžeme si len domýšľať, prečo sa tak rozhodli, pretože zostať zname- nalo istú smrť. Sparťania podľa vlast- ných tradícií a zákonov nemohli ustúpiť. Zároveň sa mohol Leonidas rozhodnúť ušetriť väčšinu gréckych síl do ďalších bojov. Nesmieme zabúdať ani na grécku vieru v osud. Leonidas sa mal podľa pro- roctva z Delf obetovať, aby zachránil Spartu. Tébania už nemali kam ustúpiť, pretože bolo zrejmé, že po prechode úžiny sa Téby musia podriadiť Peržanom. Herodotos píše, že Leonidas si mohol nechať Tébanov ako rukojemníkov, aby ich rodné mesto dobrovoľne neprešlo na stranu Peržanov. Bojovníci z Thespia sa chceli pomstiť Peržanom za vypliene- nie rodného mesta počas ich útoku na Boiótiu. Podľa niektorých historikov sa zdá, že nakoniec sa stiahli aj tieto jednotky. Podľa Diodora Sicílskeho nariadil Leonidas svojim mužom, aby sa dobre naraňajkovali, preto- že na večeru už budú v podsvetí. Peržania zaútočili na Grékov z dvoch strán. Čakalo ich však pos- ledné prekvapenie – Gréci opus- tili obranné pozície a rozhodli sa bojovať priamo. Možno je to len grécka propaganda, ale Peržanov v prvých radoch skoro už len poh- ľad na nastúpených Grékov obrátil na útek a až biče dôstojníkov ich donútili zmeniť názor. Pravdepo- dobne ako prvých poslali neskúse- ných odvedencov. Pred útokom vystrelili na grécke pozície množstvo šípov. Ako podľa Herodota postrehol jeden z Gré- kov, šípy zatienili slnko. Sparťa- nov, ktorí mali vo zvyku opovrho- vať šípmi ako nejakými komárími pichnutiami, táto situácia vôbec nevyviedla z miery a jeden z nich s nezáujmom konštatoval: „...ak zak- ryjú Peržania slnko, budú s nami bojovať v chládku a nie na slnku.“ Počas bitky zahynuli aj dvaja synovia a jeden brat perzského kráľa. Samotného Leonida trafil vystrelený šíp. Obidve stra- ny zviedli zúrivú bitku o jeho telo. Nás- ledne sa postupne stiahli z boja Tébania a boli zatlačení k stenám úžiny. Pri bo- jovníkoch z mesta Thespia to nie je úpl- ne jasné, možno sa stiahli spolu s Té- banmi, možno zostali až do konca. Po krutých bojoch nechal Xerxes sústrediť lukostreleckú paľbu na Grékov. Všetci Sparťania zahynuli. Odhaduje sa, že po- čas bojov zahynulo až 20 000 Peržanov oproti 2 000 Grékom (aj keď už antickí autori uvádzali, že v prípade Grékov môže ísť o nadhodnotené číslo). EPILÓG Akonáhle padli Termopyly, stiahlo sa aj loďstvo od mysu Artemision a neskôr zviedlo rozhodujúcu bitku s Peržanmi pri ostrove Salamína. Perzské pozemné jednotky vyplienili Boiótiu. Gréci sa naj- skôr opevnili na korintskej šiji. Násled- ne bolo perzské loďstvo porazené pri Sa- lamíne. Xerxes sa bál, že Gréci môžu zni- čiť jeho pontónový most v Hellespon- te, preto sa aj s časťou armády stiahol z Grécka. Leonidas a jeho bojovníci dokázali niečo nemožné. Zdržali obrovskú perz- skú armádu dlhšie, ako by sme aj dnes predpokladali. Následne sami seba obe- tovali. Možno sa v dnešnej dobe zdá ich obeta nezmyselná až šialená, ale kto by nechcel zomrieť ako oni, neporazení a s úsmevom na perách. Bitka mala pre Grékov hlavne obrovský morálny efekt. Leonidas a jeho bojovníci dokázali, že všetko je možné. Ešte v ten rok porazilo grécke loďstvo Peržanov pri Salamíne, Gréci vyhrali aj proti Kartágincom na Sicílii. O rok neskôr sa 10 000 Sparťanov spolu s asi 30 000 ďalšími Grékmi pos- tavilo proti Peržanom pri Platajách. Asi je zrejmé, kto vyhral... Veľký perzský kráľ síce Termopyly dobyl, ale bolo to naozaj víťazstvo? ročník XXII | 29HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA SPARTSKÝ KRÁĽ LEONIDAS TUŠIL, ŽE Z ÚŽINY SA UŽ DOMOV NEVRÁTI

6 HISTORICKÁ REVUE 20117 autor | PAVOL VALACHOVIČ foto a ilustrácie | z archívu SAHI Bájny ostrov a jedna z najhľadanejších civilizácií starovekého sveta stratená v hlbinách mora a tisícročí. Atlantída – ideál stratený v hlbinách času Keby chcel niekto zhromaždiť doteraz publikované knihy a štúdie o hľadaní Atlantídy, vytvoril by rozsiahlu zbierku, ktorá by mala niekoľko stoviek kníh a ti- síce štúdií. PLATÓNOVE DIALÓGY Zmienky o ostrove sa pritom nachádzajú jedine v dvoch kratších dialógoch gréckeho filozofa Platóna (427 – 347 pred n. l.). O Atlantíde sa Platón prvýkrát zmieňuje v dialógu Timaios, ktorý napísal v zá- verečnom období svojho života. Ako je tradične zvykom v Platónových di- alógoch, skupina priateľov, v tomto prípade Kritias, Sokrates, Hermokrates a Timaios, sa rozpráva o rôznych problémoch. V rámci dis- kusie Kritias, Platónov žiak, hovorí, že od svojhodedaKritiaapradedaDropidasadoz- vedel o príbehu, ktorý do Atén priniesol výz- namný politik, zákonodarca a básnik Solón SPÔSOBIL ZÁNIK ATLANTÍDY HNEV BOHA MORÍ, POSEIDÓNA?

31ročník XXII HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA zEgypta.PrisvojejcestepokrajinenaNílesa vraj od egyptského kňaza dozvedel o tom, že kedysi existovala v oblasti Stredozemného mora obrovská ríša, ktorú vytvorili obyva- telia veľkého ostrova – Atlantídy, ležiaceho za Herkulovými stĺpmi (dnes sa obyčajne stotožňujú s Gibraltárom). Tento ostrov bol údajne väčší ako vtedy známa Líbya a Malá Ázia spolu. Jeho vládcovia si podmanili nie- len celú Hispániu a západnú Európu až po Etrúriu, ale aj severnú Afriku po Egypt. Až predkovia Aténčanov pred 9 000 rokmi zas- tavili rozpínavosť vládcov Atlantídy. Táto po- merne stručná zmienka o Atlantíde umož- nila Timaiovi, pytagorovskému filozofovi zo Sicílie, porozprávať priateľom svoju (Pla- tónovu) predstavu o vzniku vesmíru a Zeme –otom,akobohoviastvoriliľudíaakosavy- víjala ľudská spoločnosť. K problematike Atlantídy sa Platón vrá- til opäť v ďalšom dialógu Kritias. Priatelia ako keby pokračovali v rozhovore, kto- rý začal v predchádzajúcom dialógu. Ten- toraz predstavuje hlavný problém diskusie veľkosť a vyspelosť aténskeho štátu, ktorý bol schopný postaviť sa aj proti takej veľ- moci, aká sa vytvorila na ostrove Atlantis (Atlantída). Bohovia si totiž rozdelili sfé- ry vplyvu na Zemi. Zatiaľ čo Aténa dostala pod svoju moc Grécko a predovšetkým Ati- ku, Poseidón dostal veľký ostrov, ktorý sa rozprestieral za Herkulovými stĺpmi. Vládu nad ostrovom rozdelil medzi svojich desia- tich synov (narodili sa ako päť párov dvoj- čiat), pričom o dôležitých a významných záležitostiach ostrova rozhodovali spolu. Pravidelne sa schádzali v chráme, zasväte- nom ich otcovi, Poseidónovi, kde bola ta- buľa s vyrytými zákonmi. Obetovali pos- vätných býkov a v temnote súdili a vynášali svoje úsudky, ktoré za- pisovali na zlaté tabule. Platón opisuje aj vtedajšiu spoločnosť v Aténach, kde už v tejto dávnej dobe bola Ak- ropola nad mestom posvät- ným strediskom kráľov a naj- starších chrámov. Zaujímavé je, že Platón píše o vtedajšom rozdelení obyvateľstva, kde jedna skupina sa zaoberala re- meslom, druhá poľnohospodár- skou výrobou a tretiu skupinu predstavovalivládcoviaaochran- covia celého spoločenstva. Táto sociálna štruktúra spája dialóg Kritias s jedným z hlavných Platónových diel – s Ústavou (Po- liteia), v ktorom filozof vyložil svo- jenázoryoideálnomštáte.Ajvtomto diele existujú tieto tri základné spo- ločenské triedy, ktoré mali zabezpe- čiť spravodlivé prerozdeľovanie úloh a základných potrieb medzi občanov ideálneho štátu. Čitateľov Platónovho diela už v staro- veku fascinoval jeho opis centra Atlantídy. Vstredeostrovabolvybudovanýpalác,ob- klopený hradbami s mohutnými bránami. Okolo paláca boli dva sústredené kruhy pôdyatrikruhyvodnýchkanálov,ktorépa- lác chránili. Stred ostrova bol kanálmi spo- jený s morským pobrežím. Pri ťažbe kame- ňov na budovanie hradieb vznikli osobitné prístavy pre lode, ktoré vládcom ostrova zabezpečili moc nad okolitým morom. Podobne vyspelá civilizácia existovala v Atike s centrom v Aténach. Obe civilizácie sa však časom vyvíjali, a predovšetkým ci- vilizácia potomkov boha Poseidóna sa pos- tupne kazila tým, že sa božská krv miešala sľudskou,takžeľudskápodstatačorazviac prevládala.Túžbapobohatstveničilapred- tým božskú podstatu civilizácie Atlantídy a schyľovalo sa ku konfliktu. Vtedy zasiahol najvyšší boh, Zeus, a rozhodol sa ich po- trestať... Takto tromi bodkami skončil Pla- tón príbeh o Atlantíde, ktorú čakal osud, opísaný na začiatku článku. Začal sa nový príbeh, príbeh hľadania Atlantídy... AKO PROKRUSTES V dávnej minulosti žil v Atike Prokrus- tes, ktorý ochotne ponúkal pocestným svoj príbytok a posteľ na odpočinok. Ak im jeho posteľ nevyhovovala, prispôsobil pocestných podľa jej veľkosti – malým na- „Celá táto moc spojená v jedno podujala sa kedysi jedným útokom podrobiť si celé naše i vaše územie, ako aj územie vnútri ústia. A vtedy sa, Solón, veľkosť vášho štátu zaskvela pred všetkými ľuďmi hrdinskosťou a silou; lebo vynikajúc nad všetkými odvahou a vojenským umením, najprv sa dostala na čelo Grékov, potom však, po odpadnutí ostatných, nevyhnutne sama na seba odkázaná, do krajného nebezpečenstva, premohla však útočníkov a dobyla víťazstvo, zabrá- nila, aby boli zotročení tí, čo ešte neboli podrobení, ale nás ostatných, ktorí bý- vame vnútri Herkulových hraníc, nezištne všetkých oslobodila. Keď však v ne- skorších časoch nastali neobyčajné zemetrasenia a povodne, prišiel istý osud- ný deň a noc a celá vaša ozbrojená moc sa prepadla do zeme, takisto zmizol aj ostrov Atlantis, ktorý sa prepadol do mora.“ Úryvok z Platónovho dialógu Kritias PLATÓN – KÓPIA PORTRÉTU, KTORÝ ZHOTOVIL SOCHÁR SILANION PRE ATÉNSKU AKADÉMIU V 4. STOROČÍ PRED N. L.

32 HISTORICKÁ REVUE Atlantída – ideál stratený v hlbinách času 20117 ťahoval končatiny, dlhým ich zase odse- kával, len aby sa do jeho postele zmestili. Takto môžeme pozerať na snahy tzv. atlantológov prispôsobiť si Platónove texty pre svoje účely. Ak im niektorý údaj z Platónových dialógov nevyhovuje, veľ- mi ochotne si ho prispôsobia. Ak Platón tvrdí, že Atlantída existovala 9 000 rokov pred Solónom (ten žil na prelome 7. a 6. storočia pred n. l.), rýchlo nájdu metódu, podľa ktorej grécky filozof nemyslel roky, ale len mesiace, alebo že si pomýlil čís- lovky (Gréci totiž pre označenie čísloviek používali svoju alfabetu), len aby mohli jeho údaj priradiť k oveľa mladším arche- ologickým nálezom. Ak nemôžu nájsť sto- py po Atlantíde za Herkulovými stĺpmi (za Gibraltárom), okamžite si nájdu dôvod k tvrdeniu, že skutočné Herkulove stĺpy neboli na západe, ale na opačnej stra- ne – že sú to úžiny do Čierneho mora. Ak Platón píše o nejakých rastlinách, ktoré sa pestovali na Atlantíde, niektorí autori si údaj okamžite prispôsobia svojim úče- lom a tvrdia, že Platón píše o banánoch a Atlantída sa teda musela nachádzať tam, kde sa banány pestujú i dnes. Logikeniektorých„bádateľov“chýbanie- kedy akýkoľvek zmysel. Prirodzená podoba medzi egyptskými pyramídami a pyramídami stredoamerických civilizácií je najhlavnejším dôvodom hľadať Atlantídu v Atlantickom oceáne, pričom Platónov bájny ostrov bol sprostredkovateľom technologických skú- seností medzi obomi kontinentmi. Že medzi jednými i druhými monumentálnymi dielami je časový rozdiel niekoľko tisíc rokov, im ako- si uniká. Takisto im uniká skutočnosť, že ci- vilizácia na Atlantíde mala existovať už vtedy, keď vyspelá egyptská civilizácia na Níle ešte neexistovala a egyptské pyramídy vznikli až sedemtisíc rokov po zániku Atlantídy. Zaují- mavá je skutočnosť, že egyptológovia dodnes neobjavili žiadny text, ktorý by potvrdzoval Solónoveslováoexistenciitakejmohutnejci- vilizácie,akoumalabyťAtlantída. NOVÝ KANDIDÁT Keď v roku 1872 objavil Heinrich Schliemann Homérovu Tróju a o niekoľko rokov neskôr aj Agamemnónove Mykény, jeho tretím cieľom, ktorý chcel pres- kúmať, bola Kréta. Grécka vláda, pou- čená predchádzajúcim sa správaním ne- meckého amatérskeho archeológa, mu všakneudelilalicenciu,potrebnúprevýs- kum, ale dala ju anglickému archeológo- vi Arthurovi Evansovi. Ten v roku 1900 začal rozsiahly výskum na Knósse a zot- rval tu celé desaťročia. Pod lopatami, rýľmi a čakanmi miestnych robotníkov sa postupne odkrývala vyspelá civilizácia s monumentálnymi viacposchodovými palácmi, ktorých steny zdobili fresky ži- vých farieb. Časti palácov boli vyhradené pre náboženské obrady, remeselnícke dielne, dokonca bola objavená miestnosť s tabuľkami, pokrytými neznámym pís- mom. Arthur Evans sa dlhé roky pokúšal rozlúštiťneznámepísmo,aledospel„len“ k poznatku, že táto vyspelá civilizácia používala až tri druhy písma. Čo obsaho- vali texty, sa mu zistiť nepodarilo. V roku 1952 dvaja ďalší Angličania, vojen- ský odborník na šifrovanie John Chadwick a klasický filológ Michael Ventris, rozlúštili naj- mladšiu fázu z troch objavených textov a do- kázali,žeichnositeľmiboliAchájci–najstarší Gréci usadení v Grécku, ktorí bojovali aj pro- ti Tróji. Medzitým sa archeologické výskumy rozšírili na veľkú časť Kréty, ale aj materského Grécka a bola identifikovaná nielen minojská civilizáciascentromnaKréte,aleajjejmladšia vrstovníčka – mykénska civilizácia. Pred od- borníkmi i laikmi sa objavil dovtedy neznámy svet vyspelých kultúr, ktoré posunuli dejiny GrékoviEurópydohlbokejminulosti. Už pri výskumoch na Kréte boli predov- šetkým na severnom pobreží ostrova ob- javené mohutné vrstvy sopečného popola a stopy po zemetrasení, ktoré raz poškodilo a druhýkrát zničilo minojskú civilizáciu. Prvé zemetrasenie postihlo Krétu okolo roku 1700predn.l.,aleškodybolipomernemalé, obyvatelia ich rýchlo odstránili a svoje pa- láce prebudovali v ešte výstavnejšej podobe. Druhé zemetrasenie však bolo oveľa nebez- pečnejšie.Bolanarušenácelásociálnaštruk- túraminojskýchcentier,akosmeuviedli,roz- siahle časti ostrova zasypal sopečný popol. Krátko po zemetrasení nasledovali vysoké vlny cunami, ktoré dokončili skazu. Kde sa však nachádzalo epicentrum ni- čivejPoseidónovejsily?Odborníci–historici, VÝZNAMNÝ POLITIK A ZÁKONODARCA SOLÓN PRINIESOL PODĽA PLATÓNA Z EGYPTA DO GRÉCKA PRVÉ SPRÁVY O DÁVNEJ EXISTENCII ATLANTÍDY OSTROV SANTORINI JE JEDNOU Z VIACERÝCH LOKALÍT, DO KTORÝCH ATLANTOLÓGOVIA VKLADAJÚ NÁDEJE, V SNAHE POTVRDIŤ EXISTENCIU ATLANTÍDY

33ročník XXII HISTORICKÁ REVUE archeológovia,seizmológovia,saveľmirých- lo zhodli na tom, že to bol malý ostrov Thé- ra (dnes Santorini), ležiaci asi 160 kilomet- rov severne od Kréty. Ostrov i dnes zaujme svojím vzhľadom. Pôvodne takmer okrúhly ostrov je v súčasnosti rozdelený na východ- nejšiu, pomerne rozsiahlu časť a na juhu, západe a severe sa rozprestierajú užšie vý- bežky,uprostredktorýchsanachádzaokrúh- la lagúna – kaldera pôvodnej sopky. Tá kon- com 16. storočia pred n. l. vybuchla, ostrov roztrhala na niekoľko častí a stred ostrova sa prepadol pod hladinu mora. Najväčšia, zachránená časť ostrova upútala pozornosť archeológov. Zach- ránili sa tu takmer celé domy a síd- liská, výbuchom sopky priam chirurgicky odrezané od čas- tí, ktoré pohltilo more. Zo zachránených zvyškov je dodnes vidieť, že aj tu prek- vitali centrá minojskej ci- vilizácie. Domy boli výstav- né, zdobené pestrými fres- kami. V hospodárskych čas- tiach sa zachovali objemné nádoby pre ukla- danie potravín – obilia, vína, olivového ole- ja.Zachovalisaajstopyponičivomživle–čas- ti domov sa prepadli do mora, masívne scho- dy z kamenných kvádrov ničivá sila prelomila ako zápalky. V ruinách domov sa našli aj telá mŕtvych obyvateľov, ktorí zahynuli počas vý- buchu. Ostrov so svojimi výstavnými domami a stopami po ničivom zemetrasení okam- žite zaujal atlantológov – serióznych bá- dateľov i nadšených amatérov. Takmer okam- žite ostrov a jeho sopku začali stotožňovať s bájnou Atlantídou, hoci okrem vybuchnutej sopkynemáničspoločnéstým,čooAtlantíde napísalPlatón. IDEÁLNY ŠTÁT? Prečo teda Platón vôbec písal o Atlantíde? Ako mladý muž zažil koniec peloponézskej vojny (431 – 404 pred n. l.) ako aj politické prevraty v Aténach, ktorých výsledkom bolo nastolenie krutej moci tzv. tridsiatich tyranov. Medzi nimi bol aj jeho žiak a účastník diskusie vobochspomenutýchdialógoch–Kritias.Pla- tón bol veľmi zronený z Kritiovej úlohy v po- litickomprevrate. Platónzažilajroky,keďSpartavyužívalaa zneužívala svoje víťazstvo vo vojne a do pod- manených miest dosadzovala svojich dozor- cov, ktorí narúšali tradičnú politickú situáciu v gréckych mestských štátoch. Udalosti prvej polovice5.storočiapredn.l.,označovanéako kríza gréckeho mestského štátu, zaujali bá- davého ducha Platóna a viedli ho k tomu, že v diele Ústava (Politeia) vytvoril svoju pred- stavu o ideálnom gréckom mestskom štáte. Obyvateľstvo rozdelil podľa zamestnania do troch sociálnych skupín (vládcovia, bojovníci, výrobcovia), medzi ktorými boli prísne hra- nice (hoci nie neprekročiteľné). Pre skupinu výrobcov dokonca vymyslel akýsi utopický ko- munizmus (napríklad aj spoločné vlastníctvo žien). Takto vytvorený ideálny štát potom ne- chal fungovať. Čoskoro sa však ukázalo, že ta- kýto štát nemá najmenšiu šancu existovať a zmysluplne fungovať. Práve tak, ako zanikla Atlantída, ktorá mala byť ukážkou existencie ideálneho štátu, Platón zlikvidoval svoju kon- cepciu.Kukoncuživotanapísalešteďalšiepo- litologické dielo – Zákony (Logoi), v ktorom hlavnúriadiacufunkciumalimaťzákony. Hoci je veľmi lákavé snívať o bájnom ostrove s vyspelou civilizáciou, ktorá ovláda- lakrajinynaeurópskomkontinenteaovplyv- nila aj dejiny vyspelých Grékov, ktorí však v danom období ešte ako národ ani neexis- tovali, musíme sa zmieriť s tým, že Platónova myšlienka je len konštrukciou. Nijakými kr- kolomnými dôkazmi, žiadnymi údajnými ná- lezmi, či už archeologickými, etnologickými, umeleckýmialeboakýmikoľvekinýmineobja- víme tento bájny svet a zostane pre nás nav- ždy len vysnívaným a navždy strateným nes- kutočným svetom. IDEÁL, KTORÝ NIKDY NEEXISTOVAL. PREDSTAVA HARMONICKÉHO ŽIVOTA NA ATLANTÍDE NA ROMANTIZUJÚCEJ MAĽBE Z 19. STOROČIA. z dejín starovekého GRÉCKA POSEIDÓNOV TROJZUBEC NA MINCI Z HALIKARNASSU (1. STOROČIE PRED N. L.)

Toto obdobie je charakteristické mnohými zmenami, ktoré nadl- ho ovplyvnili politický vývin, kultúrny i spoločenský život obyvateľstva. Na prelome letopočtov to bol hlavne kon- flikt s Perzskou ríšou, známy pod náz- vom grécko-perzské vojny. Spojenec- ké grécke vojsko sa dokázalo ubrániť cudziemu vpádu (hoci Atény boli vyp- lienené), poraziť perzské vojsko a uchrániť si nezávislosť. Víťazstvo nad Perziou prinieslo popredné postavenie Aténam, ktoré sa stali v druhej polovici 5. storočia pred n. l. najvýznamnejším gréckym mestským štátom. Podobne búrlivý bol i vnútropoli- tický vývin Atén. Na prelome letopoč- tov to bolo zvrhnutie tyranie, keď sa k moci dostal Kleistenes, ktorý vyko- nal významnú ústavnú reformu. Roz- delil Atiku na démy (okrsky), ktoré nah- radili staré rody a frátrie. K zdemok- ratizovaniu tohto systému došlo počas pôsobenia stratéga Perikla (444 – 429 pred n. l.). Počas jeho vlády pôsobilo v Aténach mnoho umelcov, architek- tov a iných učencov, ktorí prichá- dzali z rôznych častí gréckeho sve- ta (Malej Ázie, Sicílie, Itálie). Roz- víjala sa dráma (Sofokles, Aischy- los, Euripides), filozofia (Sokra- tes, Platón), lekárstvo, historio- grafia a tiež hrnčiarstvo s bohatou figúro- vou výzdobou. GRÉCKY ČLOVEK Spomínané zmeny, ktoré sa odohrali vo vý- vine mestských štátov, sa odrazili i na vývoji mysle gréckeho človeka a jeho vnímania oko- litého sveta i seba samého. Koho si však môže- me predstaviť pod pojmom grécky človek, muža alebo ženu? Samotné Grécko tvorili mestské štáty s rôznymi spôsobmi života a s politický- mi režimami (napríklad Atény či Sparta), koló- nie v južnej Itálii, na Sicílii, pri Čiernom mori. I keď jeho najvernejší obraz nám podáva práve výtvarné a literárne umenie klasických Atén, musíme mať neustále na pamäti, že je to len časť obrazu, ktorý sa nám podáva cez priepasť času. Taktiež si treba uvedomiť, že predmetom zobrazení vo výtvarnom umení (ale i v lite- ratúre) boli vo väčšine prípadov príslušníci vyššie postavených rodín, ktorí mali slúžiť ako is- tý vzor pre ostatných obyvateľov. Metoi- kom či otrokom sa Žena v klasickom GRÉCKU autor | ZUZANA JAMRICHOVÁ foto | z archívu autora a SAHI Klasické obdobie gréckych dejín predstavuje jeden z kľúčových momentov vývinu antického Grécka. Zahŕňa obdobie 5. storočia pred n. l. a môžeme povedať, že končí okolo polovice 4. storočia pred n. l., keď do gréckych pomerov začína vo väčšej miere zasahovať Filip II. Macedónsky a následne jeho syn, Alexander Veľký. 34 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 PRSTEŇ SO ZOBRAZENÍM SEDIACEJ ŽENY A LETIACEHO EROSA Z 2. POLOVICE 5. STOROČIA PRED N. L.

toľkej pozornosti nedostávalo. Práve výt- varné umenie, práce filozofov, drama- tikov, ale i archeologický výskum (nap- ríklad výskum gréckych domov) slúžia odborníkom z viacerých vedných odbo- rov pri rekonštrukcii života gréckeho člo- veka, teda i gréckej ženy. Výtvarné i literárne umenie do veľkej miery odráža to, ako ľudia 5. storočia pred n. l. v Grécku videli seba samých. Začínali si uvedomovať svoje „ja“, vyčle- ňovali sa voči vonkajšiemu svetu. To, čo je mimo človeka, je vnímané ako niečo cudzie, podobne ako je tomu dnes. Tak ako sa zmenil pohľad človeka na seba samého, zmenil sa i pohľad na ženu, na jej vzťah k mužovi, na jej miesto a pos- tavenie v spoločnosti. Poodhaliť ich ži- voty tiež do istej miery vyžaduje upustiť od vlastného nahliadania na svet a vní- mať širšie historické, kultúrne i spolo- čenské súvislosti. RODINNÝ ŽIVOT Životy žien v klasickom Grécku môže- me vidieť a rekonštruovať vo viacerých rovinách ich existencie – ženy ako dieťa- ťa (dcéry), dospievajúcej dievčiny, man- želky a matky. Predstavované sú nám ženy, ktoré sa starali o blaho domácnos- ti, zúčastňovali sa náboženských rituálov a sviatkov, ale i kňažky, spoločníčky či prostitútky. V Aténach 5. storočia pred n. l. sa žena a jej život dostávajú do stredu záuj- mu umelcov z mnohých odvetví (vázo- vých maliarov, sochárov, dramatikov). Ako konštatuje jeden z prvých bádateľov v problematike A. W. Gomme (1925): „... v skutočnosti neexistuje žiadna litera- túra, umenie či krajina, v ktorej by ženy hrali tak dôležitú úlohu, boli tak sta- rostlivo študované a bola im venovaná toľká pozornosť ako práve v tragédii, skulptúre a maliarstve Atén piateho storočia.“ Kde však hľadať príčinu tohto záujmu? Mnoho odborníkov ju hľadá vo vzniku a rozvoji gréc- keho mestského štátu, obce – po- lis, a následne v chápaní oikos – domácnosti, rodiny ako základnej jednotky tohto zriadenia. Priamo v Aténach môže byť tiež touto príčinou Periklova reforma, na základe ktorej iba ten, kto mal otca i matku aténskych občanov, disponoval občianskymi právami a stal sa plnoprávnym občanom Atén so všetkým, čo k tomu patrí (dovtedy bolo plné občianstvo závis- lé len na občianstve otca). Na mieste je i otázka, či tento záujem korešpondoval s postavením ženy v spoločnosti. I keď sa môže zdať, že práve záujem o život žien znamenal zlepšenie ich postavenia, pravdepodobne tomu tak nebolo. Práve vývin polis a zvýšenie záujmu o oikos vyč- lenil miesto žene v domácom prostredí. Podľa mnohých odborníkov i vnútor- ný priestor domu sa delil na mužskú (andron) a ženskú časť (gynaikeion). Že- ny sa mali pohybovať len v ženskej čas- ti domu, ba podľa niektorých teórií ne- smeli využívať ani spoločné pries- transtvá domu (od tejto koncepcie sa pomaly upúšťa a odborníci sa prik- ročník XXII | 35HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA LEBES GAMIKOS – NÁDOBA POUŽÍVANÁ PRI SVADOB- NÝCH RITUÁLOCH. NA NÁDOBE JE ZOBRAZENÁ NEVESTA PRED SVADBOU SO SVOJIMI POMOCNICAMI. MOTÍV SVADOBNÉHO SPRIEVODU NA KERAMIKE ZO 6. STOROČIA PRED N. L.

láňajú skôr k názoru, že ženy sa v do- me pohybovali voľnejšie, ako sa pôvod- ne predpokladalo). Verejný život bol pre ženy takmer úplne uzavretý. Ak sa objavila vonku, mohlo to znamenať, že v domácnosti niečo nefunguje, niečo, čo ju donútilo objaviť sa na verejnosti. Ich miesto bolo doma. Domácnosť, starostlivosť o deti, prosperita rodiny mala byť celým svetom a hlavným záujmom slušných aténskych žien. Boli členkami domácnosti, ale nie obce. Ak aj, tak iba nepriamo. Chápanie rodiny v antickom Grécku bolo však iné, zakladalo sa na iných hodnotách, ako je tomu v súčasnosti. Musíme si uvedomiť, že grécky oikos bol domov v pl- nom slova zmys- le, často i viac. Grécke slovo oi- kos nevyjadru- je len domác- nosť či rodi- nu, jej čle- nov, ale i všetky jej súčasti, otrokov, zvieratá, sa- motný dom, pozemok, všetko, čo sa v do- me vyprodukovalo i spotrebovalo. Tvo- ril samostatný priestor, oddelený od von- kajšieho sveta. Jeho primárnou úlohou bolo zabezpečiť nevyhnutné veci pre ži- vot, starostlivosť o starých, o budúcu generáciu a o mŕtvych predkov. Od tých- to úloh sa odvíjalo i postavenie ženy v rodine a jej činnosti v domácnosti. Nebola to však len ona sama, kto sa po- dieľal na správnom fungovaní domác- nosti. Úlohou ženy, hlavne z vyššie pos- tavených rodín, bolo kontrolovať čin- nosti sluhov, otrokov, pestúnok, ktoré sa starali o deti. Sama sa však na mnohých činnostiach podieľala. Bolo to napríklad pradenie, tkanie, takmer všetky úlohy spojené s textilnou produkciou (pradenie a tkanie je častým námetom pri výzdobe keramiky). Je možné povedať, že prade- nie a tkanie bolo symbolom ženskosti. Všetko sa to však odohrávalo pod kon- trolou mužov. Slobodný grécky občan bol vždy pánom svojho domu, aj keď je to práve žena, ktorá je ochrankyňou všet- kého uzavretého, obráteného dovnútra. Vzájomný vzťah manželov nebol vždy za- ložený na romantickej láske (tento jav sa začína zdôrazňovať až v helenizme). Takýto citový prejav nebol zárukou dob- rého fungovania manželstva a ani do- mácnosti. Vzťah medzi mužom a ženou bol skôr vzťahom politickým (teda vzťa- hom medzi vládnucim a ovládaným). Politickým účelom rodiny predovšetkým v klasickom období bolo následníctvo, predávanie pretrvávajúceho kultúrneho poriadku, prenos vlastníctva a spoločen- ských úloh tak, aby politický poriadok pre- žil smrť jednotlivca a zostal zachovaný. DETSTVO, DOSPIEVANIE, MANŽELSTVO Narodiť sa v antickom Grécku zna- menalo nastúpiť cestu k dospelosti, na ktorej striehli nemalé prekážky. Prvou podmienkou bolo prežiť, vyh- núť sa detskej úmrtnosti, ktorá bola veľmi vysoká. Ďalšou pod- mienkou k prežitiu bolo narodiť sa v dobrom fyzickom stave, zdravý a dosť silný, schopný vyhnúť sa usmrteniu po narodení. Usmrcovanie novorodencov, 36 | HISTORICKÁ REVUE Žena v klasickom Grécku 7|2011 ▲ ZOBRAZENIE ŽENY PRI TKANÍ A PRADENÍ BOLO ČASTÝM NÁMETOM VÝZDOBY VÁZ, SYMBOLOM ŽENSTVA A JEJ ÚLOHY V DOMÁCNOSTI

ktorí boli nejakým spôsobom postihnutí či slabí, bolo bežnou praxou v starove- kom Grécku. Narodenie takéhoto dieťaťa jeho rodičia a celá spoločnosť brala ako boží trest. V Sparte rozhodovali o jeho živote najstarší členovia rodu z otcovej strany. Novorodenec, ktorý sa zdal byť slabý, sa ponechal na hore Taygetos. V Aténach sa dieťa odkladalo v hlinenej či inej nádobe na odľahlom mieste. Po- nechali ho napospas divej zveri, umrelo hladom, ale mohlo byť i osvojené inou rodinou. Najčastejšie sa odkladali deti ženského pohlavia. V Aténach totiž dcé- ry dostávali od otca veno, a tak sa od- loženie stalo účinným spôsobom, ako sa zbaviť dcér, ktoré by ekonomicky zaťa- žovali otca. V archaickom období sa o deti starali väčšinou ich matky. V klasickom Grécku bolo zvykom starostlivosť o najmenšie deti prenechať pestúnkam. Často sa stá- valo, že pestúnky sa stali členkami rodín, pre ktoré pracovali. Literárne pramene rozoznávajú viacej druhov pestúnok. Doj- ky sa starali o dieťa hlavne v prípade, keď nemala žena dostatok vlastného mlieka, alebo keď matka umrela pri pôrode. Pes- túnky vykonávali mnoho praktických čin- ností ako pranie plienok, prechádzanie sa s deťmi na čerstvom vzduchu a uspá- vanie. Často významne zasiahli do živo- ta dieťaťa a stali sa radcami a ich dô- verníkmi aj v dospelosti. Túto profesiu vykonávali hlavne cudzinky a otrokyne. Chlapcov i dievčatá vychovávali väčši- nou spolu až do dovŕšenia školského ve- ku (sedem rokov). Dievčatám sa nedostávalo žiadneho inštitucionálneho vzdelania. Ak predsa len vedeli čítať a písať, učila ich to mat- ka či iná príslušníčka domácnosti. Väč- šinou sa však učili zvládať domáce práce, prípravu jedál, tkať a podobne (Sparta tvorila výnimku). Svadba bola pre dievča rituálom, ktorý predstavoval medzník v jej živote. Man- želstvo znamenalo zmenu jeho postave- nia. Dievčatá touto zmenou dospievali, prestávali byť parthenos, stávali sa man- želkami a budúcimi matkami. Vydávali sa pomerne skoro, často pred šestnástymi narodeninami a brali si manželov mno- hokrát výrazne starších. Vzťah medzi mu- žom a ženou nebol dôležitý, manželstvo predstavovalo dohodu medzi ženíchom a otcom dievčaťa (alebo jej poručníkom). Pre ženu to znamenalo presťahovať sa z izolácie jedného domu do izolácie dru- hého domu. Nevesta pred obradom da- rovala svoje hračky bohyni Artemis a os- trihala si vlasy, čo bolo znamenie, že opúšťa svet dospievania. Večer pred svad- bou budúci manželia absolvovali očist- ný rituálny kúpeľ za spevu svadobných piesní, ktoré predpovedali zdravé potom- stvo. Na druhý deň sa konala hostina v dome nevestinho otca. Nevesta sa ho zúčastňovala zahalená, obklopená pria- teľkami. Po hostine sa svadobný sprievod pobral do domu ženícha, kde ju privítali a na znak jej prijatia jej darovali sladkosti či sušené figy. Manželstvo sa chápalo ako tran- sakcia, ktorej sa žena nezúčastňo- vala. Bolo istou formou obchodu výhodnou pre obe strany, manžela i svokra. Jeho hlavnou úlohou bolo priviesť na svet plnoprávnych obča- nov a zabezpečiť tak pokračovanie rodu. Môže sa zdať, že žena bola v tomto zväzku úplne uväznená, ale práve veno, ktoré dostal ženích od svokra, jej dávalo isté právomoci. Znamenalo istý ekonomický prínos do novej domácnosti a v prípade rozvo- du sa vracalo nevestinmu otcovi. ročník XXII | 37HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA DETSKÉ STOLIČKY PATRIA K POMERNE ZRIEDKAVO ZACHOVANÝM PREDMETOM, KTORÉ DOKUMENTUJÚ BEŽNÝ ŽIVOT V STAROVEKOM GRÉCKU HETÉRY BOLI ČASTO SÚČASŤOU SLÁVNOSTNEJ MUŽSKEJ HOSTINY – SYMPOSIONU

NÁBOŽENSKÝ ŽIVOT Náboženský život starove- kých Grékov sa plne pre- javoval vo všetkých ich činnostiach a prenikal do všetkých aspektov ich životov. Vzťah k bohom, ale predov- šetkým ich náklon- nosť a jej získavanie tvorili neoddeliteľnú súčasť každodenného života. Roz- diely medzi oficiálnym štátnym náboženstvom a božstvami, na ktoré sa Gréci obracali so svojimi osob- nými starosťami, sú značné. O osobnom aspekte náboženstva nás informujú predovšetkým obetné dary v pútnických miestach konkrétnemu božstvu. Len málokedy sošky zob- razujú priamo prosebníkov, oveľa častejšie sú vyobrazením bohýň a bohov, ktorí mohli najlepšie pomôcť a vypočuť ľudské prosby. De- meter vo veciach výchovy detí, Afrodita vo veciach lásky, Asklépios v oblasti zdra- votných problémov. Práve náboženská ob- lasť bola tou, v ktorej ženy mohli dosiah- nuť istú rovnoprávnosť s mužmi. Žena bola v mnohých prípadoch chápaná ako lepší prostredník medzi človekom a vôľou bohov. Často sa stávali kňažkami, hlavne v chrámoch zasvätených ženským božs- tvám. V niektorých častiach Grécka (Arká- dia) sa tak dialo už u dievčat v predman- želskom veku, v Lokris mali dokonca doživotnú povinnosť slúžiť v chráme bohyne Atény. Náboženské sviatky boli jednou z mála príležitostí, ktoré umožňovali ženám pobyt vonku a mohli sa na nich aktívne zúčastňovať. Obvykle sa ich účasť spájala s rozhodujúcim obratom v ich živote, ktorý predstavovalo man- želstvo. V Aténach to boli napríklad Brauróniá. Dievčatá vo veku od päť do desať rokov sľúbili službu bohyni Artemis v jej chráme v Brauróne ne- ďaleko Atén. Dialo sa tak na pa- miatku Artemidinej obľúbenej med- vedice, ktorá sa ukryla do jej chrámu, a tu ju zabili. Dievčatá sa nazývali „med- vedice“ a odpykávali toto znesvätenie svojou službou. Zároveň prechádzali pre- menou, mali sa zbaviť divokosti a pripra- viť sa na spolužitie s manželom. Ďalším náboženským sviatkom, ktoré- ho sa zúčastňovali dievčatá, boli Panaté- najské slávnosti, konané v Aténach na počesť patrónky mesta, Atény (výjavy z týchto osláv sú zobrazené na vlyse v Partenóne). Deväť mesiacov pred samotnou oslavou začali dve diev- čatá (medzi siedmym a jedenástym rokom), vybrané z urodzených ro- dín, tkať rúcho pre sochu bo- hyne. V týchto mesiacoch žili obe oddelene, po dokončení práce odkladali šatstvo a zla- té ozdoby. Sviatky pre ne znamenali prechod do ďal- šej životnej fázy a iniciáciu, prípravu na manželstvo. Dôležitou súčasťou festiva- lu boli kanephoros – mla- dé dievčatá, ktoré nosili na hlave rituálny kôš. Boli vyb- rané z bohatých aténskych rodín, vo vekovom rozme- dzí od 11 do 15 rokov, a pripravené vydať sa. Ich úlohou bolo odniesť v noci na hlavách kôš s neznámym obsa- hom z Akropoly do záhrady zasvätenej Afrodite. Kôš uložili v podzemných pries- toroch, odkiaľ mali priniesť iné posvät- né predmety, zabalené do látky. Obvykle bola účasť dievčat na náboženských sláv- nostiach symbolickým vyjadrením veľkej zmeny v ich živote, ktorú predstavovalo manželstvo. Sprievody, tance a zborový spev dievčat tvorili základný prvok mno- hých náboženských osláv. Jedným z fes- tivalov, ktorý úplne vylučoval mužských účastníkov, boli Thesmofóriá, konané na počesť Demeter a Persefony. Počas sviat- ku ženy symbolicky obnovovali svoje pa- nenstvo a tiež oslavovali svoju plodnosť. Väčšina žien sa ich však zúčastňovala ako diváčky, objavili sa na verejnosti a poskytli tak mužom možnosť uvidieť že- ny z cudzích rodín. Ďalšou oblasťou, v ktorej mali ženy nezastupiteľné miesto, bolo pochováva- nie mŕtvych. Starovekí Gréci sa ani veľmi nebáli vlastnej smrti, ale skôr toho, že nebudú riadne pochovaní. Odmietnutie riadneho pohrebu sa považovalo za veľ- kú potupu a trest. Neverili, že posmrtný život je závis- lý na skutkoch v tom pozemskom. Ve- rili, že ich posmrtný život je podmie- nený starostlivosťou o riadny pohreb 38 | HISTORICKÁ REVUE Žena v klasickom Grécku 7|2011 NÁHROBNÉ STÉLY SA V KLASICKOM OBDOBÍ STALI JEDNÝM Z HLAVNÝCH ZDROJOV REPREZENTÁCIE ATÉNSKYCH ŽIEN, STÉLA HEGESO BRONZOVÉ ZRKADLO Z POLOVICE 5. STOROČIA PRED N. L. SEBAVEDOMÝM VÝRAZOM PÔSOBÍ SOCHA ŽENY Z KONCA 4. STOROČIA PRED N. L. ▲ ▲

a posmrtné uctievanie od ich potomkov. Mnoho rituálov spájaných s pochovávaním bolo v rukách žien, nap- ríklad umytie a prípra- va tela. Verilo sa totiž, že sú menej ohrozené rituálnym znečistením – miazma, ktoré hrozilo pri dotýkaní sa tela zosnu- lého (toto znečistenie sa spájalo i s pôrodom). Významnú rolu hrali hlav- ne pri oplakávaní mŕtve- ho. Muži boli taktiež sú- časťou smútočného opla- kávania, ale ich účasť bo- la skôr formálna, zatiaľ čo lamentovanie žien bolo spontánne a sprevádzané patričnou gestikuláciou. Verejné pohreby v klasickom období preniesli mnohé povinnosti z členov ro- diny zosnulého na členov obce. Zmeny, ktoré prebehli, sa museli väčšou mierou podpísať na ženských účastníčkach poh- rebu. Pri verejných pohreboch bola ich rola plačiek viac obmedzená ako predtým, pretože prothesis – vystavenie tela zos- nulého a jeho rituálne oplakávanie, ne- prebiehalo doma, ale na verejnom pries- transtve, pravdepodobne na Agore. NAJSTARŠIE REMESLO Prostitúcia hrala veľmi významnú úlo- hu v živote starých Grékov. Objavili sa archeologické dôkazy, že bohatstvo a ob- ľúbenosť hetér začali stúpať na začiatku 6. storočia pred n. l. V Aténach sa sfor- movali tri skupiny služobníc lásky, a to dikteriady – obyvateľky verejných domov, auletridy – tanečnice a hráčky na flautu, a hetéry. Prvé z nich boli do istej miery otrokyňami prostitúcie, druhé ich pomoc- níčkami a tretie ich kráľovnami. Ako už vyplýva z predchádzajúceho tvrdenia, nie všetky mali rovnaké postavenie a práva. Najznámejšie a najžiadanejšie boli heté- ry, z nášho pohľadu najslobodnejšie oby- vateľky antických Atén. Gréci rozumeli pod označením heterai priateľku a družku, to však neznamenalo, že nevyužívali aj iné ich služby. Boli čas- to viac ako spoločníčkami pri stole či oby- čajnými prostitútkami. Ich zamestnanie vyžadovalo prípravu, museli byť vzdelané a mať umelecký talent. Mladé dievčatá na túto profesiu pripravovali ich staršie kolegyne v „škole pre neviestky“. Mnohé z hetér boli slobodnými cudzinkami, po- chádzali z triedy metoikov, taktiež boli medzi nimi otrokyne. Bývali spoločníčka- mi na sympóziách, na ktorých diskutova- li a zabávali sa s mužmi. Žili často v do- moch, ktoré pre ne prenajímali ich patró- ni, alebo vo vlastných príbytkoch. Mohlo sa stať, že hetéra zostala verná jedinému mužovi niekoľko mesiacov či dokonca ro- kov, no, samozrejme, jej postavenie sa veľ- mi líšilo od postavenia vydatej manželky. I keď bol tento spôsob nevery tolerovaný, malo sa dbať na to, aby z takéhoto vzťa- hu nevzišli nelegitímni potomkovia. Aký vplyv mali tieto ženy na verejný život, a predovšetkým na mužov, môžeme vidieť na príklade Aspasie. V histórii atén- skych hetér zanechala najvýraznejšiu sto- pu práve ona, Periklova milenka a jeho „vzor“. Aspasia pochádzala z maloázijské- ho Milétu a jej meno sa často spája s ob- hajobou hetérskeho stavu. Plutarchos ju spomína ako šikovnú a múdru milenku Pe- rikla, ktorá však mala i politické ambície. Obklopovala sa mladými družkami, ktoré sa od nej mnohému naučili, takže sa sa- motné tešili veľkej úcte a vážnosti. Aspa- sia snovala intrigy a Aristofanes ju vinil z vypuknutia jednej vojny so Spartou a z vojny proti ostrovu Samos. Nevieme, do akej miery sú tieto informácie pravdivé, isté je, že Perikles kvôli nej zviedol niekoľ- ko osobných bitiek. Dal sa kvô- li nej rozviesť, neustále sa opakovali pokusy dostať sa skrz ňu k jeho slabým miestam. Musel vynaložiť obrovské úsilie, aby oboch zachránil, keď proti nej usporiadali veľký politic- ký proces. Jej spoločnosť vyhľadával i Sokrates a vo svojich spisoch ju spo- mína i Platón. To tiež dokazuje, akou veľkou mocou Aspasia vládla. Na jej príklade doslova ožíva výrok „ za všetkým hľadaj ženu“. I keď sa nám z nášho pohľadu môže zdať takýto spôsob života žien (uzavretých doma, bez občianskych práv, pod nadvládou mužov) neprijateľný až poburujúci, nemuseli to tak vnímať samotné ženy v spomínanom období. To, že muž bol nadriadený žene, sa bralo ako samozrejmosť, taktiež to, že žena nedis- ponovala žiadnymi občianskymi právami. Sama však zabezpečovala občianske práva svojich detí, významne sa podieľala na dob- rom fungovaní a prosperite vlastnej rodi- ny a domácnosti, ktorá tvorila základ dob- re fungujúceho mestského štátu. To si uve- domovali i muži, teda plnoprávni občania obce. Môžeme povedať, že spojenie „rodi- na – základ štátu“ tu nefungovalo len ako fráza. Žena sa podieľala na dianí v obci, i keď nepriamo. „Domáce práce“, ktoré sa odohrávali vo vnútri domu, ako sú staranie sa o členov rodiny, rodenie a výchova detí, pradenie, tkanie a podobne, sa mohli chápať rovnako hodnotne ako práca „vonku“, ktorú vykonával muž pre svoju obec. Cez zobrazova- nie ženských činností v domácnos- ti (hlavne na keramike a v náh- robných reliéfoch) v podstate muž prezentoval svoje postavenie, demonštroval svoje občianske práva, ekonomickú prosperitu, prispievanie k zabezpečeniu správneho chodu ob- ce a k zachovaniu demokracie. ročník XXII | 39HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA PANI DOMU ORGANIZOVALA PRÁCU VIACERÝM POMOCNICIAM BÁBIKY VYROBENÉ Z HLINY ČI Z DREVA BOLI OBĽÚBENÝMI HRAČKAMI MALÝCH DIEVČAT

Wood bol zrejme prvým a zároveň posledným človekom, ktorý bez väčších problémov podstúpil túto namá- havú cestu ešte predtým, než udalosti z 11. septembra 2001 nadobro zohavili tvár krajín od Palestíny až po Pakistan niekoľkými ozbrojenými kon- fliktami a vlnou nevšedného náboženského radikalizmu. Dokument, ktorý po jednom roku a tridsiatich piatich tisí- coch kilometrov vznikol, vyvolal obrov- skú vlnu senzácie a záujmu o jednu z naj- neobyčajnejších postáv svetovej histórie Plány, ktoré mali zmeniť svet autor | FRANTIŠEK HŘÍBAL foto | z archívu SAHI 40 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 Na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia podnikol anglický historik Michael Wood spolu s filmárskym štábom britskej televíznej stanice BBC neobyčajnú púť po stopách Alexandra Veľkého z gréckej Macedónie až po rieku Indus na hraniciach severozápadnej Indie. Čo keby ALEXANDER vyplával na more?

ročník XXII | 41HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA BABYLON – REKONŠTRUKCIA MESTA, KTORÉ SI ALEXANDER VYBRAL ZA HLAVNÉ MESTO SVOJEJ RÍŠE – Alexandra Veľkého. Zámer filmu nespo- číval len v tom, aby na televízne obrazov- ky preniesol Alexandrovu anabázu nap- rieč polovicou kedysi známeho sveta, vyšperkovanú úchvatnými zábermi na smaragdové pobrežia, vyprahnuté púšte, zasnežené hory i dažďové pralesy, ale aby diváci, takpovediac na vlastnej koži, mohli prežiť autorove strasti a poodha- lili skutočnú motiváciu a cieľ macedón- skeho kráľa. KDE SA KONČÍ CESTA? Alexander bol príliš kompliko- vanou osobnosťou na to, aby sme s istotou mohli hovoriť o koneč- nom cieli jeho životnej expe- dície. Katalyzátorom Alexandro- vých ambícií a zároveň jeho osud- ným prekliatím bol totiž jeho vlast- ný daimón. Aby skrotil svoju trýzni- vú túžbu po sláve (pothos), Alexander sa rozhodol obetovať svoj život neustálemu súpereniu so skutkami bájnych hrdinov a bohov, ktorých príbehy presiakli do každej formy antickej každodennosti. Tak ako legendárny Achilles i Alexander vyhľadával nebezpečenstvo boja v prvom šíku. V snahe prekonať Herkula, panhe- lénskeho hrdinu a symbol dobrodruha par excellence, neváhal zaútočiť proti obávaným hradbám fenického mesta Ty- ros, podstúpiť nebezpečnú púť Líbyjs- kou púšťou, či strhnúť pandžábsku cita- delu na Aornskej skale v južných Hima- lájach. Ani Woodova cesta nemohla dos- pieť k rozlúšteniu dejinného rébusu – kde vlastne siahali Alexandrove ambície a kam smerovala jeho životná púť pred tým, než nečakane skončila? Odpoveď bola záhadou už pre samotných staro- vekých historikov ako v prípade Arriana, ktorý svoje subjektívne pocity z nepret- ržitého úsilia macedónskeho kráľa vy- jadril vo svojom životnom diele nasle- dovne: „Pokiaľ ide o mňa, nemôžem s is- totou určiť, o akých plánoch Alexander uvažoval, a dohadovať sa o nich nemie- nim; jednu vec však môžem povedať bez obáv, že by som si protirečil. Žiadny z nich nebol bezvýznamný, a že by sa bol vo veľkom dobývaní nezastavil, ani keby pri- pojil Európu k Ázii a Britské ostrovy k Európe, ale by hľadal stále niečo nové a neznáme, aj keby už o to nemusel zá- pasiť s nikým iným než sám so sebou.“ Trinásť rokov bojoval a rozširoval ríšu Macedóncov a Grékov do oblastí, o kto- rých sa hovorilo len v tých najfantastic- kejších mýtoch. Nikto v dobách Temisto- klových nemohol čo i len tušiť, že jed- ného dňa barbarský kráľ od severných pastierov, ako Macedóncov posmešne na- zývali Aténčania, rozhodne o definitív- nom osude mocnej Perzskej ríše. Ešte na jar v osudnom roku 323 pred Kr. trávil Alexander po strastiplnom náv- rate z Indie zopár mesiacov v Babylo- ne a jeho okolí. Na prvý pohľad by sa zdalo, že čas, ktorý venoval hodovaniu, bujarým pitkám s generálmi a honom na divokú zver, ho odvracal od počiatočné- ho úsilia v súperení s bohmi. Alexander sa v skutočnosti z východu vrátil len pre nespokojnosť a hroziace vzbury mužov vo vlastnom vojsku, ktorí v kontraste s ním chceli znovu uzrieť svoje rodiny a viesť opäť raz pokojný život v bezpečí vybojovanej ríše. Tak ako sa domnieval ▼ STRIEBORNÁ MINCA ALEXANDRA VEĽKÉHO Z OBDOBIA OKOLO ROKU 322 PRED N. L.

Arrianos, píšuci o 400 rokov neskôr, je celkom pravdepodobné, že toto zdan- livo nečinné obdobie bolo len akýmsi podozrivým tichom pred búrkou. Pred- zvesťou ďalšej, nemenej kolosálnej expe- dície mali byť čoraz častejšie správy Nearcha, admirála gréckej flotily, kto- rá operovala v Ikarskom mori (Perz- ský záliv) pri pobreží Arabského polostrova. Ten posielal Alexan- drovi všetky náležité informácie o zemi a ľuďoch v nej žijúcich, ktoré by našli svoje uplatnenie v pripravovanej invázii. Zo Sý- rie prichádzali správy o pohybe veľkého množstva spojeneckých lodí Feničanov, plaviacich sa dolu Eufratom až do obrovského rieč- neho prístavu pri Babylone, ktorý nechal Alexander vybudovať. Zdalo sa, že Alexandrove osobné túžby opäť roz- točia vojnovú mašinériu v snahe ovlád- nuť celý svet. A práve v čase posledných horúčkovitých príprav ukončila život mla- dého kráľa nečakaná smrť. Nemal ani tridsaťtri rokov a žiadneho legitímneho potomka. Vyše stotisícová armáda pos- kladaná takmer zo všetkých príslušníkov podmanených národov ostala bez hlav- ného velenia a pozostalí generáli zah- nali Alexandrov plán vlastnými škriep- kami nad jeho mŕtvolou. „Tomu najlep- šiemu. Pretože vidím, že veľký súboj medzi mojimi priateľmi sa stane mojou pohrebnou slávnosťou,“ zneli vraj pos- ledné slová macedónskeho kráľa ako od- poveď na otázku, komu odkazuje opraty ríše. Ako kedysi vravel samský filozof Pytagoras o schopnosti duše predpove- dať budúcnosť v momente, keď opúšťa telo, tak sa i Alexandrove slová o poh- rebnej slávnosti stali krutou realitou nas- ledujúcich dvoch desaťročí. DENNÍK MŔTVEHO KRÁĽA Opraty ríše sa predsa len na krátky čas dostali do rúk jedinému mužovi. Tým mužom bol Perdikas, jeden z Alexandro- vých najvernejších priateľov a najschop- nejších vojvodcov. Tomu bol okrem moci zverený i zvitok, na ktorý mal údajne kráľ Alexander načrtnúť všetky svoje veľko- lepé plány pre nadchádzajúce obdobie. Keď vraj Perdikas predstúpil pred najvyš- šiu radu macedónskeho velenia a samot- ných radových vojakov, nechal prečítať vety ukryté v Alexandrovom denníku. Tie vyvolali v obecenstve rozpačité reakcie a zamietavé postoje väčšiny prítom- ných. Vďaka neskoršiemu rímskemu historikovi Diodorovi Sicílskemu poz- náme prepis týchto plánov, ktoré ob- javil v diele istého Hieronyma z Kar- die, chránenca Alexandrovho sekre- tára, Eumena. Dielo zvané Hypom- némata obsahovalo len päť základ- ných bodov, ktoré však svojou veľko- leposťou odrážali narastajúcu mega- lomániu macedónskeho kráľa. Pripravovaná expedícia proti arab- ským kmeňom mala byť len úvodom do oveľa väčšieho ťaženia smeru- júceho do západného Stredomoria. Na tento účel vraj Alexander plá- noval zhotoviť 1 000 vojnových lodí 42 | HISTORICKÁ REVUE Čo keby Alexander vyplával na more? 7|2011 PORTRÉT ALEXANDRA Z OBDOBIA 2. – 1. STOROČIA PRED N. L. NA MAPE SVETA BOLO PRE GRÉKOV VEĽA NEZNÁMYCH MIEST, KTORÉ HELÉNSKY SVET BLIŽŠIE SPOZNAL AŽ VĎAKA ALEXANDROVÝM VÝPRAVÁM ▲

v prístavoch po celej Fenicii, Sýrii, Kilí- kii a Cypre. Jedným z cieľov postupu Alexandrovho multikulturálneho vojska malo byť fenické mesto Kartágo, ktoré prakticky ovládalo morské obchodné ces- ty od Španielska, cez Sicíliu až po pob- režie Istrie. Po porážke najväčšieho sú- pera na africkej pôde mala expedícia za- mieriť k Herkulovým stĺpom (Gibraltár) a cez Pyreneje a Alpy pokračovať do srdca samotnej Itálie. Tam sa chcel Alexander spojiť s lojálnymi mestskými štátmi tzv. Veľkého Grécka. Vojenské operácie mal nahradiť civilizačný rozvoj novej ríše, a to budovaním komunikačných tepien v po- dobe akýchsi diaľnic, spájajúcich nové Alexandrie, ktoré kráľ nechával stavať na troskách dobytých miest a pevností. Podľa záznamov niekoľkých Alexandro- vých historikov sa na jar roku 323 pred Kr. objavili v Babylone mnohopočetné vys- lanectvá zo zemí od Ibérie, cez Itáliu až po Skýtiu. Vyslanci vraj žiadali Alexan- dra, aby rozsúdil ich vzájomné spory, a vzápätí ho uznali za bohmi vyvoleného kráľa a ochrancu, ktorého autorite sa sami prišli pokloniť. Medzi národmi na babylonskom dvore sa vraj objavili i bu- dúci páni Stredomoria, Rimania. Je azda možné spájať prítomnosť týchto ľudí pred Alexandrom s reakciou na jeho pripravo- vanú inváziu proti západu? V ďalšom bode sa mali Alexandrove plány dotknúť sveta gréckeho nábožen- stva. Alexander, v úlohe najvyššieho kňa- za v macedónskej spoločnosti, mal svoju vďaku bohom pretaviť do výstavby sied- mich kolosálnych chrámov na miestach materského Grécka a Malej Ázie. Chrám zasvätený panenskej bohyni Aténe v mes- te Ilion (Trója) sa pritom mal stať naj- veľkolepejšou ukážkou gréckeho ducha a majstrovstva klasickej architektúry. Ale- xandrov vzťah k Homérovej Iliade, ktorá sa viazala práve k tomuto miestu, bol veľmi dobre známy a po tom, ako sa zmocnil pokladnice perzských kráľov, sa zdali byť jeho finančné rezervy takmer nevyčerpateľné. Abnormálnosťou, čo sa nák- ladov na stavbu a celkovú veľko- leposť týka, mala vynikať i hrobka pos- tavená pre Alexandrovho otca, Filipa II., v macedónskom kráľovskom meste Aigai (Vergina). Rozmermi hrobky chcel vraj Alexander pokoriť i vznešenosť faraón- skych pyramíd v egyptskej Gíze. Hoci si Alexander z čisto ideologických a propa- gandistických pohnútok zvolil za otca egyptského boha Amóna, ostával Filip naďalej jeho biologickým otcom, ktorému okrem života vďačil i za dedičstvo v podo- be mocnej ríše s profesionálnou armádou. Hrobka mala byť dokončená i pre He- faistiona, Alexandrovo alter ego, ktorý nečakane zomrel na následky krátkej cho- roby v perzskom meste Ekbatana (Hama- dan) ešte na jeseň roku 324 pred Kr. Ale- xandrov žiaľ nad smrťou svojho najlep- šieho priateľa sa vtedy vraj zmenil na divokú zúrivosť, ktorej obeťou sa okrem ročník XXII | 43HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ALEXANDER SA VYDÁVAL ZA SYNA EGYPTSKÉHO BOHA AMÓNA, S KTORÝM JE ZOBRAZENÝ NA RELIÉFE Z PTOLEMAIOVSKÉHO OBDOBIA V CHRÁME V EGYPTSKOM LUXORE SYMBOL, KTORÝ SA SPÁJA S MACE- DÓNSKYM KRÁĽOVSKÝM RODOM

Hefaistionovho lekára, Glaukia, či chrá- mu boha Asklépia stalo i niekoľko tisíc Kosénčanov, členov kočovného kmeňa z pohoria Zagros (severozápadný Irán). To mala byť Alexandrova krvavá obeta za Hefaistionovu dušu, čím opäť raz pos- tupoval podľa vzoru svojho hrdinu Achil- la nad Patroklovou pohrebnou hranicou. Posvätný oheň v zoroastriánskych chrá- moch po celej Perzii zámerne zhasol, ako bolo zvykom pri úmrtí achajmenovské- ho monarchu. Na Alexandrov podnet sa Hefaistion navyše zaradil do dlhého ra- du mýtických hrdinov a, rovnako ako im, mali byť i jemu vystavané svätyne a pri- nášané obety. Alexander za obrovské náklady zrežíroval poslednú rozlúčku so svojím priateľom, teraz však novým hé- room, ako keby pochovával samotného Dia. Kvôli platforme, na ktorej mala byť vystavaná pohrebná hranica v po- dobe veľkolepého chrámu z dreva, slonoviny a zlata, nechal Alexander strhnúť časť tehlových hradieb starého Babylonu. V roku 1907 objavil nemec- ký archeológ Robert Koldewey v rui- nách Babylonu práve zvyšky takejto mohutnej tehlovej plošiny vystavanej v blízkosti gréckeho divadla. Je takmer isté, že išlo o spomínaný základ pre Hefaistionovu pohrebnú hranicu. Azda najpozoruhodnejším z Alexan- drových plánov, pohybujúcim sa na hra- ne platónskej utópie, mal byť civilizačný projekt presídlenia ázijského obyvateľ- stva do Európy a naopak. Miešanie ná- rodov a rás malo podľa neho viesť k ro- dinnej súdržnosti a jednote ľudí v ríši pod jedným vládcom, jediným žijúcim bohom. Alexander sa vo vytváraní tohto kultúrne heterogénneho sveta snažil ísť svojim ľuďom najvyšším príkladom, a tak si ešte počas výpravy v horách Baktrie vzal za ženu barbarskú aristokratku me- nom Roxana. O niekoľko rokov neskôr po- ňal za manželky ďalšie dve ženy, tento- raz dcéry niekdajších perzských vládcov, Stateiru a Parysatis. Alexander vedel o šo- vinistickom zmýšľaní Macedóncov, ktorí sami seba uznávali za nadradených pora- zeným barbarom, a preto v snahe zmier- niť ich doterajší postoj zorganizoval v per- zskom meste Súsy veľkolepú svadbu de- siatich tisícov svojich mužov s miestnymi ženami. Podľa legendy sa po Alexandro- vej smrti všetci jeho generáli, až na je- diného, budúceho zakladateľa dynastie – Seleuka, nechali s barbarskými ženami rozviesť. Alexandrove mestá založené vo vnútri dobytých krajín mali slúžiť nielen ako centrá helenizácie, ale aj ako „pô- rodnice“ čerstvých obyvateľov novej ríše. Aj napriek revoltovaniu vojakov usade- ných v nehostinných končinách Baktrie a Sogdiany (Afganistan) sa proces splý- vania kultúr celkom nezastavil. Dobrým príkladom je legendárny indický zákono- darca Ašóka, v ktorého žilách vraj kolo- vala i krv macedónskych novousadlíkov. ČO KEBY...? Plány, ktoré mali nadobro zmeniť tvár starovekého sveta, ostali nepovšimnuté. K ich realizácii chýbal macedónskemu vojsku tmel a motivačná super sila v po- dobe kráľa Alexandra. Pre pozostalých generálov to boli napokon len rojčivé sny ich druha, ktorý v honbe za slávou a dobrodružstvom zabudol, že je len člo- vekom. Ich budúcnosťou sa mal stať boj o zvyšky ríše, ktoré pod Alexandrovým velením získali. Pre mnohých historikov od staroveku až po dnešok ostáva časť dokumentu o Alexandrových posledných plánoch len fikciou z neskoršieho obdobia, výplodom romantických legiend či ťažko riešiteľnou, no bezo sporu pozoruhodnou záhadou. V jednej časti svojej mystifiká- cie dejín sa britský profesor Joseph A. Toynbee zamýšľa nad svetom, ktorý by nenechal Alexandra v júni roku 323 pred Kr. zomrieť. Podľa neho by Alexander po vyzdravení v Babylone zamieril predsa len na západ a po niekoľko- ročnom ťažení by krajiny od Bri- tánie po Sicíliu pripojil k svojej ríši. Ako päťdesiatročný by oslávil triumf nad cisárskou Čínou. V pr- vom storočí pred Kr. by v egyptskej Alexandrii uzrel svetlo sveta prvý parný stroj a v roku 1950 by celé- mu svetu vládol Alexander XXXV. V závere svojej cestopisnej knihy sa Michael Wood vracia k staršej básni od legendy anglickej histo- rickej prózy Sira Roberta Gravesa. ALEXANDER SO SVOJÍM NAJLEPŠÍM PRIATEĽOM HEFAISTIONOM VO FILMOVOM SPRACOVANÍ ALEXANDROVHO ŽIVOTA 44 | HISTORICKÁ REVUE Čo keby Alexander vyplával na more? 7|2011 KARTUŠA S ALEXANDROVÝM MENOM NAPÍSANÝM V EGYPTSKÝCH HIEROGLYFOCH

Gravesova báseň ponúka úplne iný druh mystifikácie než Toynbeeho fantastické prorokovanie a v duchu romantiky ne- cháva autor Alexandra zriecť sa svojich megalomanských plánov a prijať osud obyčajného človeka. Podľa neho sa Ale- xander rozhodne zbaviť sa kráľovského bre- mena tým, že v tajnosti opustí Babylon a zamieri do východných stepí severnej Číny. Tam nikým nepoznaný bojuje za žold v armádach miestnych kmeňových náčelníkov. Raz pri vyplácaní mzdy sa Alexandrovi dostane do ruky ošúchaný statér so zobrazením tváre mladého mu- ža v dlhých vlnitých vlasoch s kráľovs- kým diadémom a baraními rohmi na slu- chách. V tej chvíli Alexander spozná sa- mého seba. Ľudí vždy bavilo zamýšľať sa nad iným pohybom dejín, nad svetom s Alexan- drom Veľkým i bez neho. A preto už v mi- nulosti sa častá otázka na hodinách ré- toriky „Čo keby Alexander vyplával na more?“ stala pre Rimanov, dedičov hele- nistického sveta, v skutočnosti bilanco- vaním nad šťastným osudom svojej mno- honárodnej ríše. ročník XXII | 45HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ALEXANDER VYTVORIL OBROVSKÚ RÍŠU, KTORÁ SA VŠAK KRÁTKO PO JEHO SMRTI ROZPADLA (ZDROJ: KRONIKA SVETOVÝCH DEJÍN, BRATISLAVA : FORTUNA PRINT 2004, S. 105) ALEXANDER VO VÍRE DEJÍN – DEMONŠTRANTI V ALEXANDRII POČAS JANUÁROVÝCH PROTESTOV V EGYPTE

359/356 – 336 pred Kr. – na macedónsky trón nastúpil Filip II. (Filippos). Za jeho vlády sa Macedónia stala najsilnejším štátom v oblasti. 356 pred Kr. – asi medzi 20. júlom a 30. júlom sa na- rodil Filipov syn – Alexander, jeho mat- kou bola Olympias (Olympiada), epirská princezná a kňažka dionýzskych mystérií. 338 pred Kr. – v bitke pri Chaironeii porazil macedón- sky kráľ Filip II. spojené vojská gréckych miest. Bitky sa zúčastnil aj Filipov osemnásťročný syn, Alexander, ktorý velil jazde na ľavom krídle. Víťazstvo macedónskeho kráľa vytvorilo predpok- lady pre politické zjednotenie Grécka. 336 pred Kr. – zavraždenie macedónskeho kráľa Filipa II. Atentát spáchal člen Filipovej osobnej stráže Pausanias, ale jeho pohnútky nie sú známe. Klebety rozprávali aj o Alexandrovom podiele na vražde, ale dodnes zostávajú nepotvrdené. 336 pred Kr. – po Filipovej smrti nastúpil na macedónsky trón Alexander III. Veľký. Hneď na začiatku vlády razantne potlačil povstanie Trákov a ilýrskych kmeňov. 335 pred Kr. – pod dojmom klamlivých správ, že je Alexander po smrti, povstali Tébania. Alexander Téby dobyl a na výstrahu ich nechal zrovnať so zemou a obyvateľstvo predať do otroctva. 334 pred Kr. – začiatok vojenskej výpravy proti Perzii 334 pred Kr. – víťazstvo Alexandra Veľkého nad vojskom perzských satrapov pri rieke Granikos 333 pred Kr. – porážka perzského kráľa Dareia III. (Dárajavaa) v bitke pri meste Issos. Po bitke sa Alexander zmocnil tábora perzského kráľa, v ktorom sa nachádzali značné poklady, a zajal dokonca i jeho ženu a dcéru. 333 pred Kr. – Alexander pokračoval vo svojom ťažení a podroboval si východné pobrežie Stredozemného mora. Väčšina fenických miest sa mu vzdala dobrovoľne a jeho nadvládu odmietol uznať len Tyros, mohutné opevnené mesto, ktoré sa považovalo za nedobytné. Alexander sa po šesť- mesačnom obliehaní Tyrosu zmocnil. Dal zavraždiť všetkých mužských obyvateľov mesta, ženy a deti predal do otroctva. 332 pred Kr. – Alexander dobyl Gazu a so svojím vojskom vstúpil do Egypta. Tu sa mu dostalo nadšeného privítania a miestne obyvateľstvo ho vítalo ako osloboditeľa. V oáze Siva sa nechal prehlásiť egyptskými kňazmi za syna boha Amóna a priameho nasledovníka faraónov. Počas svojho pobytu v Egypte založil mesto Alexandria, ktoré sa veľmi rýchlo stalo jedným z najdôležitejších centier helenistického sveta. 331 pred Kr. – v bitke pri Gaugamelách Alexander opätovne porazil vojsko Dareia III. Perzský kráľ stratil svoje mocenské postavenie a záchranu hľadal v úteku. Alexander sa zmocnil centier perzskej ríše – Babylonu, Sús a Perzepolisu. 331 pred Kr. – podpálenie Perzepolisu, sídla perzských kráľov 330 pred Kr. – Dáreia III. dal na úteku zavraždiť baktrijský satrapa Bessus (Bessos) 329 pred Kr. – Alexander sa zmocnil Baktrie a satrapu Bessa nechal popraviť 328 pred Kr. – Alexander sa oženil s Roxanou (Rhóxanou), sogdickou princeznou. Touto politickou svadbou sa snažil upo- kojiť Sogdiu. Preto poslal preč svoju dlhoročnú milenku, Barsinu, a spoloč- ného nemanželského syna, Herkula. 326 pred Kr. – Alexandrovo vojsko dosiahlo hranice Indie, kde sa ho pokúsil zastaviť kráľ Porus (Poros). V bitke rieke Hydaspes však Alexander zvíťazil. 325 pred Kr. – na naliehanie svojich vojakov sa Alexander vydal na spiatočnú cestu 324 pred Kr. – Alexander sa zasnúbil s dcérou Dáreia III. a nariadil hromadný sobáš Grékov a Macedóncov s perzskými aristokratickými rodmi 323 pred Kr. – Alexander vo veku nedožitých 33 rokov zomrel v Babylone v dôsledku choroby (spracoval B. Kovár) 46 | HISTORICKÁ REVUE Čo keby Alexander vyplával na more? 7|2011 ALEXANDER MACEDÓNSKY v dátumoch

47ročník XXII HISTORICKÁ REVUE autor | BRANISLAV KOVÁR foto a ilustrácie | z archívu SAHI Film o Alexandrovi Veľkom režíroval na presnosť dbajúci Oliver Stone v roku 2004. Jeho filmové spracovanie Alexandra nie je prvé, ale patrí medzi najznámejšie. Historický veľkofilm ALEXANDER VEĽKÝ Samotná postava Alexandra je dnes kombinácioumýtuareálnejhistorickej osobnosti. Navyše celý jeho život bol prep- lnený významnými udalosťami. Režisér musel vyberať a zároveň niečo ignorovať. Preto sa niektoré zaujímavé momenty vo filmenevyskytujú–požiarefezskéhochrá- mu bohyne Artemis v deň Alexandrovho narodenia, preťatie gordického uzla, bit- ky pri Chaironeii, na rieke Granikos a iné. Výprava filmu pôsobí efektne. Mohli sme vidieť strohú architektúru macedónskeho centra v Pelle v porovnaní s veľkolepými sídlami na Blízkom východe. Historicky presné boli i použité kostýmy. Aj keď nie- kedy bola veľkoleposť preháňaná – naprík- lad Babylon bol naozaj veľkolepým mes- tom, no film ho trochu zveličuje. Otec Alexandra – Filip II., bol zobraze- ný podľa jednej z vedeckých rekonštrukcií s chýbajúcim okom, ktoré stratil po zra- není šípom. Podľa iných bádateľov bolo zranenie pod okom. Alexandrova matka vystupovala ako „čarodejnica“, čo bolo správne, pretože bola známa záľubou v rozličných tajomných kultoch. Výzbroj macedónskej armády sa repro- dukovala viac-menej presne. Podľa antic- kého spisovateľa Plutarcha vieme, že Ale- xander v boji používal jednoduchú leštenú prilbu a nie honosnú „leviu“ ako vo filme. Veľmi dobre a exaktne je spracovaná bit- kapriGaugamelách,kdemôžemesledovať macedónsku vojenskú taktiku – tzv. fa- langy s dlhými kopijami. Práve tu vidíme, aké bolo náročné vedenie veľkých armád v staroveku a akú charizmu a intelekt mu- seli mať starovekí velitelia, aby to zvládli. Na začiatku bitky Alexander posmeľuje svojich vojakov, dokonca niektorých jed- notlivcov oslovoval menom. Kráľ mal vý- bornú pamäť a poznal tisícky svojich bojovníkov po mene. Zmena taktiky je zob- razená počas bitky v pralese v Indii, kde kráľ Porus proti falangám nasadil slony. Vo filme sa vyskytovalo množstvo ďal- ších drobných nepresností. Napríklad po- čas Ptolemaiovho rozprávania môžeme v jeho pozadí vidieť alexandrijský prís- tav s jedným zo siedmich divov sveta – majákom na ostrove Faros. Žiaľ, ten pos- tavili až počas vlády jeho nástupcov. Ge- nerál Antigonas (jednooký) nesprevádzal Alexandra až do Indie, ako je to uvedené vo filme, ale zostal ako guvernér vo Frý- gii. Podľa Aristotelovej plochej mapy, po- mocou ktorej učil synov macedónskej aris- tokracie, sa zdá, akoby staroveké Grécko zahŕňalo územie dnešného Albánska, Bul- harska a bývalej Juhoslávie. Tieto regióny nikdy neboli súčasťou Grécka. Nepresnos- ťou je i používanie prívlastku Veľký, kto- rý bol k Alexandrovmu menu pridaný tra- díciou až neskôr. Nemôžemvynechaťnajdiskutovanejšiu časť filmu – zobrazenie Alexandrovej ho- mosexuality. Homosexualita sa objavuje už od začiatku ľudských dejín a môžeme diskutovať o tom, či bol Alexander ho- mosexuál alebo bisexuál, ale sú to pojmy, ktorésúcharakteristicképrednešnúdobu. V staroveku podobné pojmy neexistovali. Skôr bolo dôležité, či ste „sexuálni“, alebo nie ste. Alexander mal určite aj mužských partnerov, ale i tri manželky a splodil mi- nimálne dvoch potomkov. Ťažko si urobiť záver o tom, či Oliver Stone urobil všet- ko, aby presne zobrazil Alexandrov život a jeho dobu. No medzi historickými filmami jeho dielo vyčnieva z radu a spomínané nepresnosti bežný návštevník kina prav- depodobne nepostrehne. Recenzia vychádza z môjho staršieho textu z roku 2004.

Vdobe pulzujúcej talianskej renesan- cie sa schopnosť úspešne ovládať mestský štát v tesnom zovretí multiregio- nálnej apeninskej čižmy vyrovnala aké- mukoľvek umeniu vrcholných majstrov quattrocenta. Aby sa do prostredia ovládaného intrigami a zákulisnými bojmi o moc vnieslo trochu svetla, autor | FRANTIŠEK HŘÍBAL foto | z archívu autora a SAHI 48 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 RUINY APOLÓNOVHO CHRÁMU V SYRAKÚZACH. V TOMTO MESTE PÔSOBILO VIACERO ZNÁMYCH OSOBNOSTÍ STAROVEKÉHO SVETA. PATRIL K NIM AJ AGATOKLES. AGATOKLES SICÍLSKY – „Zločinný princ“ V zložitom období po roku 323 pred Kr. pragmaticky presadzovalo príbuznosť s Alexandrom Veľkým hneď niekoľko mužov. V dobe, kedy sa východný svet zmenil na bojisko, kde si bývalí priatelia dokazovali túto (nepokrvnú) príbuznosť k macedónskemu kráľovi, sa jeden pozoruhodný muž zo Sicílie rozhodol nezaostávať za všeobecným trendom a ísť rovnakou cestou k zisku slávy.

rozhodol sa florentský úradník a mysliteľ Niccoló Machiavelli zostaviť akúsi dobo- vú „učebnicu o fungovaní moci“. Toto dielo venoval Lorenzovi Medici, svojmu patrónovi a vtedajšiemu vládcovi Flo- rencie. Machiavelli sa neváhal ponoriť hlboko do minulosti svojej krajiny, len aby v jej prachu objavil dokonalé a tem- né príklady svojich politických teórií. Roz- drobenosť renesančného územia Talian- ska pripomínala stav, v akom sa nachá- dzala pred tisícosemsto rokmi. Sever vte- dy ovládala liga etruských miest, ktorých snahy o hegemóniu v tomto regióne po- chovávali vpády Keltov, Samnitov či rých- lo sa rozrastajúci štát Rimanov v Láciu. Juh (tzv. Magna Graecia) bol už niekoľko storočí hracou doskou, na ktorej si vyrov- návali účty niekdajšie materské mestá Grécka so svojimi kolóniami, alebo sa pravidelne viedol existenčný boj proti mocnému Kartágu a jeho dŕžavám. Práve na Sicílii objavil Machiavelli prí- klad svojho dokonale nedokonalého pa- novníka, ktorý sa svojou drsnou pragma- tickosťou dokázal pohybovať v nebez- pečných vodách tých čias. Tým mužom bol syrakúzsky tyran Agatokles, „zjednoti- teľ“ Sicílie, muž, o ktorom učený Floren- ťan neváhal napísať nasledovné: „...Na- priek všetkému sú jeho ukrutnosti, neľud- skosť a zločiny také veľké, že nedovoľu- jú, aby sme ho ctili ako veľkého človeka. Nič z toho, čo dosiahol, nebolo zásluhou jeho dobrých vlastností alebo šťastia.“ KRVAVÁ PRÍSAHA Na mieste dnešného námestia Piazza della Victoria v Syrakúzach stála kedysi svätyňa bohyne Demeter a jej dcéry Per- sefony. Božská matka prinášajúca úro- du obyvateľom tohto slnkom zaliateho ostrova a jej krásna dcéra, pol roka uväz- nená v ponurých sieňach Hádovho pa- láca, zaujímali v životoch západných Gré- kov to najvýznamnejšie duchovné posta- venie. V jeden príjemný jarný večer roku 316 pred Kr. sa k tomuto miestu náhlila skupina kňazov a niekoľko najvyšších úradníkov mestskej rady. Dupot desia- tok nôh pretrhol pokojný šum Stredo- zemného mora, takže sa bežci čochvíľa stali stredobodom pozornosti obyvateľov okolitých domov. Muži zákona a starci v sivých halenách obklopovali mohutnú postavu vojaka odetého v čiernom veli- teľskom plášti. Keď skupina konečne za- stavila, z ich stredu vystúpil muž v čier- nom a pomalým krokom zamieril k súbo- ru posvätných predmetov, ktoré na den- né svetlo vyniesli kňazi z bezpečia svä- tyne. „Prisahaj na bohyňu Demeter, Aga- tokles, že neučiníš nič, čím by si poškodil mier medzi Syrakúzami a Kartágom; nič čo by ohrozilo demokratický ráz tohto mesta!“ Tak zneli vážne slová veľkňaza, ktorý držal kľačiaceho Agatokla za pra- mene vlasov. Nikomu z okolostojacich však nepripadalo toto divadlo zvláštne. Každý vedel o Agatoklovej neutíchajúcej túžbe po moci a jeho neustálych výpa- doch proti starému režimu. Už niekoľko- krát sa totiž pokúsil nahradiť syrakúz- sku oligarchiu novou formou demokra- cie, vždy však za cenu stoviek životov či vzrastajúcich nepokojov medzi starou- sadlíkmi a prišelcami. Pod hrozbou smrti musel Agatokles mesto niekoľkokrát opustiť a ako lovná zver sa potulovať a ukrývať v zapadnu- tých mestečkách po celom ostrove. Jeho príchod so sebou prinášal vždy nejaké problémy a pre miestu aristokraciu i istú dávku adrenalínu. Tentoraz však Agato- kles priniesol so sebou niekoľkotisícovú armádu žoldnierov, ktorú sa mu podari- lo naverbovať na východe Sicílie. Prísaha pred najvyššou bohyňou mesta sa v tej chvíli zdala byť tým najlepším, respektíve posledným zúfalým riešením, ako udržať ročník XXII | 49HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ZLATÝ STATÉR S NÁPISOM AGATOKLOVHO MENA REKONŠTRUKCIA PRÍSTAVU V KARTÁGU. KARTÁGINSKÉ LODE V 4. STOROČÍ PRED KR. DOMINOVALI TAKMER CELÉMU ZÁPADNÉMU STREDOMORIU.

Agatoklove túžby na reťazi. Hoci sám bo- hyni verne prisahal a zaviazal sa sľu- bom politickej pasivity, to, čo nasledova- lo o pár dní neskôr, nečakal snáď nikto. Na tajné znamenie boli mestské brány zatvorené a do ulíc sa vohnalo niekoľko stoviek Agatoklových ozbrojencov s jas- ným rozkazom zabiť každého príslušní- ka oligarchie, na ktorého natrafia. Celé dva dni trvalo vraždenie Agatoklových odporcov, takže sa ulice a voda v prísta- ve sfarbila krvou štyroch tisícov obetí. Ďalších šesť tisíc muselo zanechať svoj majetok a mesto nadobro opustiť. Aj tento hrôzostrašný akt prezento- val Agatokles ako záslužný čin, ktorým očistil mesto od špiny a demokracii na- vrátil jej zašlú slávu. Hoci sa Agatokles teatrálne honosil svojím skromným pô- vodom a hlásil sa k obyčajnému ľudu, dobre si uvedomoval, že po porážke opo- zície je jediným, kto môže zastávať úrad najvyššieho veliteľa vojsk (strategos autokratos), a tým neoficiálne i pozí- ciu tyrana. Táto funkcia mala na Sicí- liu dlhú tradíciu. Domáci nepriateľ bol porazený a prvá časť prísahy bo- hyni Demeter mala byť čoskoro tak- tiež porušená. SYN HRNČIARA Podľa historika Diodora, pochá- dzajúceho zo Sicílie, bol Agatokles mužom neobyčajného osudu s tou naj- podivnejšou kariérou spomedzi všet- kých sicílskych tyranov. Polybios, sna- žiaci sa vykresliť Agatokla v pozitív- nom svetle, ho napriek tomu nazval najväčším neznabohom spomedzi všetkých ľudí. Rímsky básnik Plautus v diele Mostellaria zase poznamenal, že Agatokles a kráľ Alexander Mace- dónsky boli ako „triesky z jedného kmeňa“. Dnes by sme sa na syrakúz- skeho tyrana pozerali ako na ukáž- kového predstaviteľa tzv. americké- ho sna a tento pohľad nebol v ničom odlišný ani od pohľadu antického človeka. Agatokles prišiel do Syrakúz spolu so svojím otcom – hrnčiarom a mladším bratom na popud miestneho neoficiál- neho vládcu Timoleona. Tento korintský rodák, ktorého si pred rokmi povolala oligarchia, aby po období chaosu a vojen s Kartágom nastolil v meste poriadok, otvoril brány všetkým Grékom, ktorí hľa- dali nový začiatok a príležitosti k bez- pečnejšiemu životu v najsilnejšom mes- te východnej Sicílie. Timoleon bol zary- tým odporcom tyranie, inštitúcie, ktorá bola pre sicílske mestské štáty mnoho- krát jedinou formou vlády, a jej zmysel si dnes veľakrát nesprávne spájame s de- generatívnymi vlastnosťami jej predsta- viteľov. Počas niekoľkých rokov úspešnej politickej kariéry sa Korinťanovi podarilo zjednotiť grécke mestá pod syrakúzskym velením a spolu s nimi zastaviť kartá- ginskú rozpínavosť smerujúcu zo západ- nej časti ostrova. Svet medzi krčahmi a hlinou v dielni svojho otca začal byť pre Agatokla prí- liš malý a obmedzený. Skutočné veci sa diali vonku a mladý Grék túžil po dob- rodružstve a vzrušení. Po niekoľkých ro- koch na ulici, kde si ako muž zločinu pri- vyrábal na živobytie, dal sa do služieb námezdného vojska. V bojoch proti mu- žom z mesta Aetna sa vraj Agatokles vy- znamenal neobyčajnou silou a schop- nosťami ovládať akýkoľvek druh dobovej zbrane. Tým si vyslúžil obdiv medzi oby- vateľstvom domáceho mesta a zároveň priazeň niektorých vplyvných boháčov. Keď zomrel jeho patrón Damas, akýsi an- tický prototyp krstného otca, vzal si Aga- tokles za manželku jeho vdovu. Tým sa dostal k obrovskému bohatstvu, ktoré mu otvorilo dvere do vysokej politiky. Agatoklove temné ciele sa tak čoraz väč- šmi približovali. STRATEGOS AUTOKRATOS Rieka Salso, staroveká Himera, pra- meniaca vo vnútrozemí Sicílie, je najdlh- ším vodným tokom tohto slnkom vyp- rahnutého ostrova. Jej koryto rozdeľuje Sicíliu na takmer dve rovnako veľké čas- ti. Kedysi bola považovaná za hranicu medzi prastarými kmeňmi Sikulov a Si- kánov, neskôr však za oficiálnu hranicu kartáginského/púnskeho a syrakúzske- ho vplyvu. Počas najhorúcejších dní leta roku 311 pred Kr. sa na vrchu zvanom Eknomos (dnes Poggio di Sant\'Angelo) neďaleko jej delty utáborilo asi štyrid- saťtisíc kartáginských žoldnierov, ktorým velil skúsený veliteľ Hamilkar. Oproti za riekou si svoje stany rozložilo niekoľko tisíc gréckych, etruských a keltských ťaž- kodencov, ktorí za žold prisahali vernosť syrakúzskemu tyranovi Agatoklovi. Aga- tokles mal v tom čase asi päťdesiat rokov a moc nad takmer všetkými mestami východne od rieky Salso. Po niekoľkých desaťročiach politických machinácií, in- tríg, bojov a exilov mu k najvyššej po- zícii v Syrakúzach pomohol paradoxne kartáginský admirál Hamilkar Barka, kto- rý vstúpil do sporov medzi Grékmi, ako akýsi mierotvorca. Agatokles však od 50 | HISTORICKÁ REVUE AGATOKLES SICÍLSKY – „Zločinný princ“ 7|2011 DEMETER – BOHYŇA PLODNOSTI ZEME A ROĽNÍCTVA. PRÍSAHU, KTORÚ PRI NEJ AGATOKLES ZLOŽIL, NEMAL V ÚMYSLE DODRŽAŤ.

začiatku nemal v úmysle dodržať slová prísahy pred svätyňou bohyne Demétér a na vojnu s Kartágom zmobilizoval tak- mer celý ostrov. Keď zazneli poľnice, vrhli sa grécki hopliti doprostred vyrovnanej línie Ha- milkarových Afričanov a Italov. Vidina koristi, ktorá sa ukrývala v tábore na úpä- tí Eknomu, sa zdala gréckym žoldnierom natoľko lákavá, že porušili svoje rady a nechali postupne ustupujúcich Kartágin- cov bez povšimnutia. Keď však Agatokles uvidel túto nedisciplinovanosť v radoch vlastného vojska a Hamilkarovo opätov- né prevzatie iniciatívy, rozhodol sa na- mieriť strely svojich baleárskych prakov- níkov smerom k rabujúcim vojakom. Spŕška kameňov a olovených striel, do- padajúca medzi púnske stany, donútila Grékov opustiť nepriateľský tábor a ustú- piť smerom k svojmu veliteľovi. Keď sa zdalo, že víťazstvo Agatoklovho ľavého krídla je na dosah ruky, spoza západných útesov priplávalo niekoľko desiatok pún- skych transportných lodí. Na pieskových plážach sa tak o chvíľu vylodilo asi päťtisíc afrických jazdcov a ich spojencov. Pre Grékov to mu- sel byť hrôzostrašný pohľad a ich počiatočné víťazstvo sa v tej chvíli zmenilo na divoký ús- tup smerom na sever. Vy- čerpaní vojaci sa na úteku vrhali do polo- vyschnutého koryta rieky Sal- so, len aby plnými dúškami jej brakickej vody uhasili ohrom- ný smäd. To spôsobilo, že telá mnohých z nich ostali nehyb- ne ležať roztrúsené po jej brehoch bez toho, aby sa vô- bec s nepriateľom zrazili v bo- ji. Pre Agatokla bola bitka v ten deň definitívne strate- ná a so zvyškami svojich síl ustúpil späť na svoje územie. Kartágincom sa podarilo dos- tať časť ostrova opäť pod svo- ju kontrolu a do prístavu v Sy- rakúzach vyslali niekoľko voj- nových lodí v snahe blokovať mesto od dodávok potravín. Agatokles vedel, že vojna s Kar- tágom je na jeho rodnom ostrove príliš namáhavá a ak chce raz a navždy poraziť nepriateľa, musí zasadiť úder priamo do jeho srdca. Počúvajúc ročník XXII | 51HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA KARTÁGO PATRILO SVOJHO ČASU K NAJVÄČŠÍM MESTÁM NA POBREŽÍ STREDOZEMNÉHO MORA. AGATOKLES SA NEODVÁŽIL PRIAMO HO DOBYŤ. MELQART – FÉNICKÉ BOŽSTVO, NA KTO- RÉHO NEPRIAZEŇ POUKAZOVALI PÚNI PO PREHRATEJ BITKE S AGATOKLOM. ZA DÔKAZ POVAŽOVALI ZATMENIE SLNKA.

príbehy o Alexandrovi a jeho úspešnom ťažení proti Perzii len spred pár rokov, rozhodol sa Agatokles podniknúť tú naj- bláznivejšiu a najriskantnejšiu vojenskú akciu v histórii Sicílie – prvú európsku inváziu na africké brehy. SLONÍ STATÉR V zbierke ranohelenistických mincí z južnej Itálie a Sicílie, uložených v Umelec- kohistorickom múzeu vo Viedni, je i jed- na, ktorá sa svojou podobou vymyká z rámca tradičných juhoitalských razieb z konca 4. storočia pred Kr. Prednú stra- nu zlatého statéru zdobí hlava mladého muža s oholenou bradou, plášťom bohyne Atény prehodeným okolo ramien a akýmsi sloním skal- pom na vlasoch. Podľa ikono- grafických znakov patrí hlava muža na minci z Viedne len jedinému mužovi, ktorý mal v tej dobe právo nosiť zobrazené atribúty – Ale- xandrovi Veľkému. Avšak nápis vyraze- ný na zadnej strane hovorí niečo iné. „AGATOKLES“ – meno umiestnené za chrb- tom okrídlenej bohyne Atény Niké – v žiadnom prípade neodkazuje na Ale- xandra, ani na nijakého jeho príbuzného. Čo spojilo motív legendárneho macedón- skeho kráľa so sicílskym tyranom? Pod rúškom tmy sa vydáva 14. augus- ta 310 pred Kr. zo syrakúzskeho prístavu na otvorené more asi šesťdesiat gréc- kych lodí. Mesiac v nove pripravil Grékom vhodnú príležitosť, aby nepozorovane preplávali medzi obrovské trupy hliadku- júcich púnskych lodí. Na palubách vlád- ne hrobová atmosféra, oheň je prísne zakázaný a veslári ponárajú svoje veslá do pokojnej hladiny mora bez tradičné- ho rytmu bubeníka. Na prove stojí sám syrakúzsky tyran Agatokles a spomedzi štrnástich tisícov vojakov je zrejme je- diným, kto pozná skutočný cieľ tejto ta- juplnej plavby. O šesť dní neskôr prirazili mosadzné provy gréckych trojradiek do piesočných brehov dnešného Tuniska, domova najväčšieho Agatoklovho nepria- teľa – Kartága. Aby Agatokles využil plnú silu svojho invázneho vojska a motivo- val mužov k odhodlanému boju, nechal zapáliť všetkých šesťdesiat lodí so slova- mi, že ide o obety bohyniam Aténe a De- métér. Sicílčania a žoldnieri naverbovaní z celej Itálie sa ocitli v úplne inej kraji- ne, než akú poznali zo svojich domovov. Podobne ako kedysi Izraeliti vstupu- júci do medonosnej krajiny Kanaán, tak i Gréci prechádzali obrobenými poľami so sieťou zavlažovacích kanálov, tienis- tými hájmi olivovníkov a vínnej révy, žír- nych lúk s pasúcim sa dobytkom a sláv- nymi hispánskymi koňmi. Storočia poko- ja a stability tu zanechali svoju pečať. Keď hliadkujúce lode Kartágincov spozo- rovali zvyšky desiatok tlejúcich lodí na svojich brehoch, ponáhľali sa varovať mesto pred nepriateľom, ktorý sa poma- ly a pokojne približoval púnskou kraji- nou. V Kartágu nastalo všeobecné zde- senie, pretože v tom čase sa v Afrike nenachádzala potrebná sila, ktorá by kra- jinu dostatočne ochránila. Agatoklovo vojsko zatiaľ rabovalo vidiek a dobýjalo jedno mesto za druhým. Keď sa Púni ko- nečne odhodlali k priamej zrážke, tábo- ril Agatokles len pár kilometrov od hra- dieb Kartága. Obrovská domáca presila pod vedením generálov Hanna a Bomil- kara sa v ucelenom šíku vypravila proti Grékom. Ľudia stojaci na hradbách so za- tajeným dychom pozorovali zvírený prach boja, v ktorom sa rozhodovalo o osude ich mesta. Keď však vietor so sebou pri- niesol hlas trúbky veliacej k ústupu a na obzore sa objavili prvé hlúčiky utekajú- cich Púnov, prepadlo celé mesto nesmier- nej agónii. Pár týždňov pred tým, než Agatokles rozdrvil kartáginské vojsko, sa udialo niečo, čo malo v situáciách, ako je táto, vždy svoje osudové uplatnenie. Zatme- nie slnka si Púni vykladali ako zlorečené znamenie Melqartovej nepriazne. Ten mal svoju centrálnu svätyňu v libanonskom Tyre a zmierniť jeho hnev mohli len dary zlata a striebra. Iné to bolo v prípade temného božstva Baala Hammona (fenic- ký ekvivalent gréckeho Krona), ktorého si bolo možné kúpiť jedine krvou. Z ro- ku 310 pred Kr. pochádza správa o naj- masovejšom obetovaní tomuto bohovi v Kartágu. Asi dvesto detí, zvyčajne no- vorodencov a batoliat, pochádzajúcich z popredných púnskych rodín, bolo na rozkaz najvyššej rady a kňazov upálených v náručí bronzovej sochy boha Baala. K týmto obetiam sa pridalo tristo ďal- ších, ktorých rodiny chceli zmyť svoje hriechy za to, že doteraz ponúkali bož- stvu len druhoradé deti svojich otrokov. Archeologické objavy obrovského množ- stva rituálne uložených urien so zvyška- mi detských kostí len potvrdzujú, že Aga- toklova výprava predstavovala pre Kartágo skutočne nadpozemské nebezpečenstvo. 52 | HISTORICKÁ REVUE AGATOKLES SICÍLSKY – „Zločinný princ“ 7|2011 BAAL HAMMON – FENICKÉ BOŽSTVO, KTORÉMU KARTÁGINCI OBETOVALI VLASTNÉ DETI MINCA AGATOKLA S ATRIBÚTMI ALEXANDRA VEĽKÉHO (UMELECKOHISTORICKÉ MÚZEUM VO VIEDNI)

Agatokles sa napriek víťazstvu nik- dy nepokúsil zaútočiť proti mocným hrad- bám Kartága. Naďalej drancoval vidiek a sťažoval zásobovanie hlavného mes- ta, až kým ho nepriaznivý vývoj situácie na Sicílii nedonútil vrátiť sa späť do Sy- rakúz. Tam Hamilkar priniesol kovovú provu z Agatoklovej spálenej lode, sna- žiac sa presvedčiť Syrakúzanov o tyra- novej smrti. Agatoklovi sa len tak-tak podarilo zachrániť takmer beznádejný stav vecí. Jeho expedičné vojská pľun- drovali Afriku ešte dva roky, až kým ich vzájomné spory neoslabili natoľ- ko, že neboli schopné ďalej čeliť púnskym posilám z Hispánie a západ- nej Sicílie. Baal Hammon sa nakoniec nad Kartágom predsa len zľutoval. Hlava na viedenskom statéri môže patriť len jedinému mužovi, ktorý svoj boj proti mocnému fenickému nepriateľovi postavil k víťazstvám Ale- xandra Veľkého na Výcho- de. Agatokles sa v Afrike stretol s myšlienkami ab- solútnej vlády jedného kráľa, ktorá vo vznikajú- cich kráľovstvách mace- dónskych generálov (dia- dochov) na Východe pred- znamenávala začiatok no- vej éry – tzv. helenizmu. Podobne ako oni i syra- kúzsky tyran prijal v ro- ku 306 pred Kr. kráľovský diadém, a tým aj neob- medzenú funkciu monar- chu nad celou Sicíliou. Agatokles zomrel v ro- ku 289 pred Kr. na nás- ledky zámernej otravy. Ešte pred tým, než sa jeho duša pripojila k nesmrteľ- ným bohom, čo bolo ide- ologické pravidlo u všet- kých helenistických vlád- cov, rozhodol sa navrátiť moc do rúk ľudu, z kto- rých radov sám pochá- dzal. Jeho život sa pohy- boval v rozmedzí dvoch extrémov: neskutočnej krutosti a veľ- kej vľúdnosti. Aj napriek ašpiráciám stať sa jediným vládcom Sicílie, ostával naďalej hrdý na svoj skromný pôvod. Situácia, ktorá nastala po jeho smrti len dokazovala, že poriadok v nebez- pečných časoch, kto- ré sa ako búrkové mračná sťahovali nad západným Stredomorím, dokázal udržať len jeden silný vládca. ročník XXII | 53HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ▲ V TEJTO ČASTI STREDOMORIA DOCHÁDZALO K TVRDÝM STRETOM ZÁUJMOV GRÉKOV A KARTÁGINCOV NICCOLÓ MACHIAVELLI KLÁDOL V 16. STOROČÍ AGATOKLA ZA PRÍKLAD ÚSPEŠNÉHO A PRAGMA- TICKÉHO VLADÁRA Jadranské more Tyrrhenské more Iónske more Stredozemné more Ilýria Itália Sardínia Sicília Kartágo Syrakúzy Rím grécke mestá a kolónie fenické mestá a kolónie Korzika

54 HISTORICKÁ REVUE 20117 autor | ANDREA NÁMEROVÁ foto a ilustrácie | z archívu SAHI ZÁHADNÍ HELENISTICKÍ KRÁLI NA VÝCHODE Po smrti Alexandra Veľkého sa medzi jeho generálmi rozpútali mocenské boje o jednotlivé oblasti. Spomínané obdobie je známe aj ako vojna diadochov. Oblasť Ázie sa dostala pod vplyv Se- leuka I. (311 – 281 pred Kr.) a jeho dynastiu. S nástupom Seleuka I. na trón sa novozaložená rozsiahla ríša za- čala pozvoľne rozpadať, a to už za vlá- dy jeho syna Antiocha I. So- téra (281 – 261 pred Kr.). An- tiochos II. Theos (261 – 246 pred Kr.) musel neskôr ne- úspešne čeliť dvom vzbu- rám vazalov – partskému satrapovi Andragorovi a baktrijskému kráľovi Di- odotovi. Osamostatnením a kráľovskou proklamá- ciou Diodota I. fakticky za- čala éra grécko-baktrijské- ho kráľovstva. OBLASTI INDIE PO SMRTI ALEXANDRA Iná situácia panovala po odchode Alexandra Veľkého z Indie. Jeho vojaci sa tu nedokázali udržať a krajinu opäť ovládli domorodí vládcovia. Kráľ Po- ros (340 – 317 pred Kr.), s ktorým bo- ZLATÝ STATÉR EUKRATIDA I. S PRIEMEROM 58 MM A HMOTNOSŤOU 169,2 GRAMU PATRÍ K NAJVÄČŠÍM MINCIAM STAROVEKU MNOHO VOJVODCOV SA V DEJINÁCH VOJENSTVA PRESLÁVILO PRECHODOM ÁLP. ALEXANDER PREŠIEL SO SVOJOU ARMÁDOU PODSTATNE VYŠŠIE POHORIE – HINDUKÚŠ (LAT. CAUCASUS INDICUS). PODĽA LEGENDY V ŇOM GRÉCI NAŠLI SKALU, KU KTOREJ BOL PRIKOVANÝ PROMÉTEUS.

55ročník XXII HISTORICKÁ REVUE jovali Gréci pri rieke Hydaspes, patril do silnej dynastie Nandovcov. Tá ovládala značnú časť polostrova. Proti nemu vie- dol úspešnú vzburu Čandragupta Maurja (322 – 298 pred Kr.) a stal sa zaklada- teľom maurjovskej dynastie. Okolo roku 305 pred Kr. sa s ním vojensky stretol Se- leukos I. Ten musel Čandraguptovi od- stúpiť Áreiu, Paropamisos, Arachósiu a časť Gedrósie. Po Čandraguptovi nastú- pil na trón jeho vnuk Ašóka (273 – 232 pred Kr.). Po jeho smrti sa začalo veľ- ké nadobudnuté územie rozpadať. Pod- manené územia sa stali v 2. storočí pred Kr. korisťou grécko-baktrijských kráľov. Po vytlačení Grékov z Baktrie zostala se- verná India jedinou územnou zá- kladňou reprezentovanou vladármi s gréckymi koreňmi v tomto geogra- fickom priestore. Zatiaľ čo v prípade iných his- torických príbehov poznáme ich za- čiatok rovnako dobre ako koniec, v prí- pade nadvlády gréckych panovníkov na území dnešného Pakistanu, Indie či Af- ganistanu sú pre nás jasnejšie udalosti, ktoré súvisia so začiatkom tejto histórie. Koniec vlády jednotlivých panovníkov je zahalený tajomstvom, pretože mlčia pra- mene, aj materiálna kultúra. Máme však k dispozícii mince. Prvých grécko-bak- trijských panovníkov zachytávajú pí- somné pramene a nálezy mincí nám ich potvrdzujú. Pri ich nástupcoch sa už väč- šinou môžeme spoľahnúť len na mince a ich interpretáciu. NAJVÝCHODNEJŠÍ OSTROV HELENIZMU V histórii grécko-baktrijského krá- ľovstva hrali významnú úlohu tri pa- novnícke rody. S najväčšou pravdepo- dobnosťou to boli vzdialení príbuzní Seleukovcov. Prvý a zakladateľský krá- ľovský rod predstavovali Diodotovci na čele s Diodotom I. (256 – 239, alebo 250 – 230 pred Kr.). Diodotos I. bol me- novaný do funkcie satrapu ešte počas vlády Antiocha I. Za vlády Antiocha II. prijal kráľovský titul a odpútal sa od ríše Seleukovcov. Tomuto činu napomohol vznik Partskej ríše, ktorá vznikla medzi Baktriou a západnou časťou seleukov- ského panstva. Odrezala tak de facto Baktriu a Sogdiu od gréckeho sveta, ale zároveň umožnila obidvom provinciám svojbytný vývoj. Diodotos I. postupoval proti novej nepriateľskej ríši spoločne s kráľom Antiochom II. Alianciu medzi dvoma helenis- tickými ZRÁŽKA BOJOVÝCH SLONOV INDICKÉHO KRÁĽA PORA S MACEDÓNSKOU FALANGOU V BITKE PRI RIEKE HYDASPES SELEUKOS I. NAJPRV S ČANDRAGUPTOM BOJOVAL. NESKÔR S NÍM UZAVREL SPOJENECTVO, KTORÉ BOLO POTVRDENÉ SOBÁŠOM SELEUKOVEJ DCÉRY S INDICKÝM VLADÁROM. z dejín starovekého GRÉCKA

SKÝTIA ČÍNA MAURJOVSKÁ RÍŠA INDIA PARTSKÉ KRÁĽOVSTVO RÍŠA SELEUKOVCOV RÍŠA PTOLEMAIOVCOV Alexandria Pataliputra ÁRIA GEDRÓSIA HIMALÁJE (Imaus) PAMÍR SERES Kaspické more Čierne more GRÉCKO- BAKTRIJSKÉ KRÁĽOVSTVO Alexandria Eschate Ai Chanum Alexandria v Arachósii FERGHANA BAKTRIA BACTRATRAXIANA Demetrias TAPURIA SOGDIANA ARACHÓSIA 56 HISTORICKÁ REVUE Záhadní helenistickí králi na východe 20117 štátmi ukončila Diodotova smrť. Jeho syn Diodotos II. (235 – 230/225 pred Kr.) uzavrel s partským kráľom Arsakom mier. Mierová politika Diodota II. voči Part- skej ríši a nespolupráca so Seleukovcami ho pravdepodobne stála trón a život. Na- sledovali potomkovia kráľa Euthydéma I. (220 – 186, alebo 230 – 200 pred Kr.), ktorí súperili s rodom kráľa Eukratida I. (171 – 139, alebo 170 – 145 pred Kr). Eukratides I. bol jeden z najvýznamnej- ších grécko-baktrijských kráľov. Prav- depodobne to bol vzdialený príbuzný dy- nastie Seleukovcov a bol spriaznený s ich kráľovským dvorom. Eukratides sa vzbú- ril proti dynastii Euthydémovcov a po- stupne si podmanil Baktriu a Sogdianu. Počas ďalších bojov sa mu podarilo roz- šíriť ríšu až do oblastí na juh od pohoria Hindukúš, do údolia rieky Kábul. Kráľov- stvo sa rozrástlo smerom na juhovýchod a jeho vláda trvala takmer 30 rokov. Roz- kvet ríše počas jeho vlády dokumentuje aj založenie mesta Eukratidia. Lokalizá- cia mesta je dodnes sporná. Detaily vlá- dy sú však zahalené tajomstvom. Podľa antického autora Justína vieme o tragic- kom konci kráľa. Kronikár uvádza, že ho zabil jeho vlastný syn. O dôvodoch ne- píše, môžeme sa len domnievať, čo bolo príčinou. Smrťou tohto kráľa dospieva história grécko-baktrijského kráľovstva k pomalé- mu koncu. Jeho následníci sa dostali pod silný tlak kočovných kmeňov Jüe-čchi. Po smrti Eukratida I. sa presúva ťažisko he- lenistickej kultúry na juh od pohoria Hin- dukúš. Pri väčšine grécko-baktrijských pa- novníkovjemožnéaspoňpribližneurčiťich rodovú príslušnosť. S posunom kráľovstva na juh od pohoria Hindukúš a so vznikom tzv. indo-gréckych kráľovstiev na území dnešného Pakistanu a Indie prestávajú byť genealogické súvislosti jasné. Je však pravdepodobné, že synovia Eukratida I. tu dosadzovali svojich potomkov, alebo mali väzby na indo-gréckych panovníkov. Pokiaľ by sme za najväčšieho pa- novníka grécko-baktrijskeho kráľovstva označili Eukratida I., medzi indo-gréc- kymi panovníkmi môžeme takto označiť Menandra I. (165/155 – 130 pred Kr.). O jeho vláde by sme toho veľa nevede- li, ak by sa nestal presvedčeným bud- histom, a o jeho existencii by sme mohli usudzovať len na základe mincí. Vy- skytuje sa totiž v budhistickom spise Mi- lindapaňha, ale zmienky o ňom máme aj u antických autorov. Ako sídelné mesto kráľa je uvádzaná Sangala (dnešný Sial- ROZSAH GRÉCKO-BAKTRIJSKÉHO KRÁĽOVSTVA OKOLO ROKU 180 PRED N. L. MINCA NEZVYČAJNÉHO ŠTVORCOVÉHO TVARU S GRÉCKYM NÁPISOM NA JEDNEJ STRANE A INDICKÝM NA DRUHEJ

57ročník XXII HISTORICKÁ REVUE kót v Pakistane). Celé mesto vraj chránili hradby a vodná priekopa a o jeho bez- pečnosť sa starali vojenské posádky na hradbách. O skutočných skutkoch krá- ľa Menandra I. je zachovaných však len málo správ. Rozsah a meno jeho ríše boli vraj natoľko veľké, že sa horský masív ležiaci na hranici Indie a Barny nazýval v staroveku „Menandrove hory“. Me- nandros zomrel v bližšie neurčenom vo- jenskom tábore. Dlhú dobu prevládali na jeho vládu a politické vzťahy romantické pohľady, kto- ré sa dotýkali jeho osoby a postavenia k nemu prislúchajúcich susedných he- lenistických dynastií. Podľa nich bol Me- nandrov nástup k moci výsledkom ukon- čenia dynastických sporov medzi Eukra- tidovcami a Euthydémovcami. Menandros sa oženil s Agathokleiou z rodu Euthy- démovcov. Na to, že by bol Menandros ne- priateľsEukratidovcami,nemámedôkazy. Je možné, že jeho potomkovia vládli na indo-gréckom území až do úplného kon- ca helenistickej epochy. Menandros však nebol prvý indo-grécky panovník. Medzi vládcov na tomto území môžeme zaradiť aj kráľov z euthydémovskej dynastie, kto- rí obsadili na istý čas územie dnešného Pakistanu a severozápadnej Indie. Cen- trom indo-gréckej kultúry sa neskôr sta- lo mesto Takšašíla, alebo presnejšie ar- cheologická lokalita Sirkap. Artefakty, ktoré sa tu našli, zahrňujú celú škálu he- lenistického kultúrneho prejavu. Nálezy z neskoršej doby sú naopak ovplyvnené indickou kultúrou. Po Menandrovi nasleduje sled panovníkov s rôz- nou príslušnosťou buď ku gréc- ko-baktrijským rodom, alebo k okolitým nomádskym panov- níkom. Za posledného indo- gréckeho kráľa, pokiaľ sa riadi- me mincami, môžeme označiť Theodama. Ten vládol v 1. storočí pred Kr., presné roky jeho vlády však nie sú známe. ZMIENKY V PÍSOMNÝCH PRAMEŇOCH Pokiaľ by sme sa zamerali na rané ob- dobie, v čase, kedy do východných oblas- tí prichádza Alexander, môžeme hovoriť o súbore au- torov, ktorí sa tiež nazývajú Alexandrovi dejepisci. Tých- to historikov delíme na priamych a nepriamych. Medzi priamych patrí na- príklad Kallisthénes, kto- rý sa počas Alexandrovej výpravy vzbúril proti no- votám, čo panovník za- vádzal. Za túto „drzosť“ zaplatil svojím vlastným životom. Z nepriamych dejepiscov uvedieme asi najznámejšieho autora – Arriana z Nikomédie a jeho dielo Ťa- ženie/Výprava Alexandra Macedónske- ho. Arrianos opisuje Baktriu, Sogdianu aj Indiu. Čerpal z Ptolemaia, generála v Alexandrovej armáde, prameňa, ktorý bol niečo ako vládny „denník“ – Efemeri- des. Jeho vydanie zaistil v roku 330 pred Kr. Eumenes z Kardie a dostal sa do rúk mnohým učencom vtedajšieho sveta. Samotné historické záznamy o dianí v grécko-baktrijskom kráľovstve sú na- opak veľmi strohé. V súvislom texte sa zachovali správy z doby zakladateľov dy- nastií jednotlivých panovníkov. Vznik sa- mostatného grécko-baktrijského krá- ľovstva je zachytený v diele Pompeia Tró- ga, ktorého opis sa nám zachoval vďa- ka Marcovi Iunianovi Justínovi. Kniha má názov Z dejín filipských Pompeia Tró- ga. V krátkosti sa o udalostiach v Baktrii dozvedáme aj prostredníctvom Polybia a jeho diela Historiae. Antický zemepisec Strabón, známy svojím obsiahlym die- lom Geografia, tiež udáva niekoľko správ o Baktrii. Týkajú sa hlavne vzniku sa- mostatného kráľovstva. Ako posledné- ho môžeme uviesť Plutarcha a jeho die- lo Moralia. Staršímprameňomobsahujúcimsprá- vy o živote kráľa Menandra I. je Milinda- paňha, budhistický parakanonický spis z 2. storočia pred Kr. Kniha je napísaná formou dialógu. Veľa krátkych zmienok o grécko-baktrijskom a grécko-indickom UKÁŽKA GRÉCKO-INDICKÉHO SYNKRETIZMU. V ŠTVORCOVÝCH RÁMČEKOCH PO OBOCH STRANÁCH BUDHU SÚ ZOBRAZENÍ HERAKLES A TYCHÉ (LAT. FORTUNA – BOHYŇA ŠŤASTNEJ NÁHODY). z dejín starovekého GRÉCKA

58 HISTORICKÁ REVUE 20117 kráľovstve je zaznamenaných v čínskych prameňoch. Najstarší z nich sa nachádza v záznamoch cestovateľa a diploma- ta Čang-Čchiena († 114 alebo 103 pred Kr.). Drobné informácie sa dozvedáme aj z krátkych nápisov na rôznych stélach a hrobkách či z obchodných záznamov. SVEDECTVO ARCHEOLÓGIE Okrem mincí a jednotlivých vyobraze- ní baktrijských kráľov sme dlhú dobu ne- mali hmotnú pamiatku o pôsobení he- lenistických kráľov na tomto území. Dô- vodom je aj „nestála“ politická situácia v týchto oblastiach. Archeologický vý- skum pahorku Bala Hissar v Baktre, pod vedením Dr. Schlumbergera v roku 1924 – 1925, nepriniesol očakávané výsledky. Neúspešný archeológ dokonca označil grécko-baktrijskú kultúru za prelud. Vedcom vyvstalo mnoho otázok. Vďaka tomu bola nájdená lokalita v ma- lej afganskej dedine Ai-Chanum, ktorá leží pri sútoku riek Amudarji (antickej rieky Oxos) a Kokči. Bádatelia odkry- li deštruované zvyšky antického mes- ta s kolonádami, bránami a akropolou. Trosky ukrývali aj ostatky zavraždených ľudí. Mesto sa neubránilo útoku nomád- skych kmeňov v roku 130 pred Kr., bolo vyplienené a už nebolo trvalo osídlené. Čo bolo ponechané napospas prírode, poškodilo zemetrasenie. Ruiny poslúžili ako stavebný materiál. Čo nezničili do- byvatelia, rozkradli hľadači pokla- dov. Vojaci neskôr používali stra- tegicky položenú vyvýšeninu vo vojne ako oporný bod. Arche- ologický výskum prebiehal na terasovito sa zdvíhajú- com pahorku. Trojuholní- ková vyvýšenina so zá- kladňou 1 800 metrov a odvesnou približne 1 600 metrov bola od- delená priekopou, vodným kanálom a hradbou. Vznikla tak opevnená usadlosť, kto- rú obtekali z oboch strán rieky Amudarja a Kokči. Na najvyššom a najlepšie chránenom bode stála bohato zdo- bená citadela. Terasy smerom k hor- nej a dolnej časti mesta boli oddelené tehlovými múrmi. Vstup do mesta za- isťovali dve brány, hlavná a vedľajšia. Od hlavnej brány sa tiahla hlavná uli- ca, ktorá rozdeľovala dolné mesto na dve časti. V dolnom meste zostali pod vrstvou zeme zachované zvyšky súd- neho dvora s peristylom (stĺporadím). Nechýbalo ani divadlo s 35 radmi se- dadiel. Bol tu odkrytý hrob význam- ného obyvateľa mesta – Kinea. Podľa jednej z teórií to mohol byť dôstojník kráľa Seleuka I. Archeológovia objavili aj torzá niekoľkých sôch a kostené vo- tívne sošky. V sondách sa našli pred- mety dennej potreby, väčšinou zlomky nádob. Medzi vzácne nálezy patrili aj dva veľké mincové depoty. Pre numiz- matikov bol významný nález tehlových značiek, ktoré pomohli lokalizovať tzv. mincovňu A. Ležala v blízkosti mesta Ai-Chanum. Dedina Ai-Chanum je si- tuovaná vnútri hradieb antického mes- ta. Zánik starovekého mesta – Ale- xandrie na rieke Oxos pravdepodobne pokračoval deštrukciou okolitých ob- lastí, ležiacich severne od pohoria Hin- dukúš. Môžeme sa domnievať, že sa tu nachádzajú aj ďalšie mestá, pochované pod nánosmi piesku. Čo dodať na záver? Možno len toľ- ko, že história východných antických oblastí nie je ani zďaleka uzavretá. Prí- rastky nových nálezov z oblastí ako Pa- kistan, Afganistan či Tadžikistan môžu ešte zmeniť poznatky o dejinnom vývoji týchto krajín. Pomohli by objasniť jed- notlivé vzťahy medzi panovníkmi, mys- lenie východných filozofií, ich podanie a interpretáciu u starovekých gréckych mysliteľov. Doterajšie údaje o gréckych vladároch môžeme sčasti považovať za hypotézy, z ktorých ani jedna nemusí byť pravdivá. ZOBRAZENIE MALOÁZIJSKEJ BOHYNE KYBELÉ. NÁLEZ Z LOKALITY AI-CHANUM. REKONŠTRUKCIA ALEXANDRIE NA OXE (DNEŠNÝ AI-CHANUM, AFGANISTAN). TOTO MESTO ÚDAJNE ZALOŽIL BLÍZKY ALEXANDROV DRUH HEFAISTION. Záhadní helenistickí králi na východe

7ročník XXII HISTORICKÁ REVUE autor | ANDREA NÁMEROVÁ foto a ilustrácie | z archívu SAHI Výjavy mýtických alebo reálnych bojovníkov môžeme obdivovať na vázach, reliéfoch, sochách a iných umeleckých dielach. VOJENSTVO A VOJSKO GRÉCKEHO SVETA Pechota bola najdôležitejšia časť voj- ska. Pre staroveké armády pred- stavovala hlavnú zložku vojska a dô- ležitú úlohu hrala aj u Grékov. De- lila sa na ťažkoodencov a ľahkoodencov. V porovnaní s armádami Stredného vý- chodu sa markantne odlišovala, a to hlavne bojovou morálkou. Pôvodní gréc- ki ťažkoodenci pochádzali zo súkrom- ných oddielov bohatých občanov a mali osobný záujem na úspechu bitiek. K najzásadnejším zmenám v uspo- riadaní armády došlo po roku 700 pred Kr., keď v Korinte, Argu a Sparte vyvinuli Gréci falangu (šík) ťažkoodencov. Na Egejských ostrovoch vzrástla prosperita, takže si mohlo viac mužov dovoliť no- siť zbraň, čo bolo predtým výsadou aris- tokracie. Politicko-kultúrny kontext fa- langy spočíval vo vzniku polis (mestský štát). Hlavnou požiadavkou bolo ubrá- niť polis v prípade vojny. V Aténach mu- seli povinne všetci právoplatní občania hlasovať o rozhodnutiach štátu vrátane voľby vojenských veliteľov (stratégov) stanovených na presne určené obdobie. Aténski muži vo veku medzi 17. a 59. ro- kom života mali povinnosť narukovať v prípade vojny. Sparta zas bola známa prísnym vojenským výcvikom a tvrdými pravidlami. Spartský model zostavil vraj legendárny zákonodarca Lykurgos. Muži v Sparte boli po celý život vojakmi a ne- smeli vykonávať iné povolanie. ZÁKLADNÁ VÝZBROJ Najdôležitejšou súčasťou výzbroje ťažkoodenca bol štít (gr. hoplon), ktorý dal názov samotným bojovníkom – hop- litom. Hoplon bol plytký tanier z dre- va, zo začiatku po okrajoch obložený bronzom, neskôr ním bol pokrytý celý. V priemere meral asi 80 – 100 cm. Bol vždy zdobený nejakým symbolom. Veľmi populárne boli rôzne obludy, minotauri a iné príšery. Sparťania si presadili prísnu uniformitu a všetky ich štíty boli zdobe- né písmenom lambda (písmeno L), pod- ľa gréckeho názvu Sparty – Lakedaimon. Ďalšou významnou súčasťou vybavenia ťažkoodenca bola prilba. Existovalo nie- koľko variácií. Najčastejším typom bola tzv. korintská, z tohto typu sa neskôr vy- vinula atická prilba. O zvyšnej výzbroji ťažkoodencov sa stále vedú diskusie. Našlo sa množstvo bronzových brnení a náholenníkov. Br- nenie znázorňujú aj mnohé umelecké diela. Hlavnou zbraňou ťažkoodenca bola kopija so železným hrotom a bron- zovou pätkou. Našlo sa však aj množ- stvo mečov. Od piateho storočia pred Kr. sa ustálili dva hlavné typy. Jeden s obojstrannou čepeľou, ktorá slúžila k sekaniu, a druhý s ostrým okrajom na jednej strane a zakrivenou rukoväťou. Meče sa používali ako záložná zbraň, hlavnou časťou výzbroje bola spomína- ná kopija. Podobne ako pri ťažkoodencoch, ľahkoodenci dostali názov podľa štítu, ktorý používali – (gr. peltasté) – pel- FIKCIA FALANGY SPARTSKÝCH TAŽKOODENCOV (HOPLITOV) PRIPRAVENÝCH NA BOJ

60 HISTORICKÁ REVUE Vojenstvo a vojsko gréckeho sveta 20117 tasti. Pelte bol polkruhovitý prútený štít s jednou rukoväťou v strede. Po- tiahnutý bol kožou z kozy alebo ovce. Štít pelte pochádzal z Trácie. Trácki odvedenci najprv slúžili v perzskej ar- máde, ktorá napadla Grécko v roku 490 pred Kr. Počas peloponézskych vojen začali Gréci využívať okrem hoplitov aj útočné jednotky (peltasté) a strelecké jednotky (lukostrelci, jednotky s pra- kom). Ľahkoodenci zväčša používali ako zbrane oštepy a štíty pelte, na hla- ve mali prilby. Nedostatok zbroje naz- načuje, že ľahkoodenci neboli z uro- dzených rodov. Boli to pravdepodobne služobníci alebo dokonca otroci. JAZDA Väčšina gréckych mestských štátov nenasadzovala do boja kone. Jazda bola výsadou aristokratov a ich vlast- níctvo sa považovalo za znak vyššej úrovne. Táto spoločenská trieda sa nazývala aj ako hippioi (jazdci). Pre chov koní boli vhodné niekto- ré oblasti Grécka, nap- ríklad Boiótia, Tesália alebo ostrov Euboia. V ne- skoršom období bola zná- ma hlavne tzv. tesálska jazda. Grécka kavaléria pozostávala z dvoch jednotiek – ľahká a ťažká. Ľahká jazda bola vyzbrojená oštepmi, kone nemali brnenie. Ťažká jazda mala oštepy, kopije, prilbu a šupinovité brne- nie alebo bronzové kyrysy. Grécka jazda využívala aj tzv. hamippoi. Boli to pe- šiaci, ktorí bežali spolu s jazdou. ANTICKÍ AUTORI A VOJNA Vojnou alebo vojenskou tematikou sa zaoberalo množstvo antických auto- rov. Medzi najznámejší opis vojny Gré- kov proti svojim nepriateľom môžeme považovať známy epos Ilias. Homér opi- suje nádhernú výzbroj Achájcov (naprí- klad chocholaté prilbice), ale aj ľstivú taktiku Odysea, vďaka ktorej sa Gréci dostávajú do vnútra trójskych hradieb. Za Homérom nezaostáva Herodotos a jeho dielo Dejiny, ktoré opisuje gréc- ko-perzské vojny, ani Thukydides a jeho Dejiny peloponézskej vojny. Spisovateľ Xenofón vo svojich dielach O jazdeckom umení, O veliteľovi jazdy, Ústava Sparty, Hellénika či Anabáza osvetľuje mnohé detaily z gréckeho vojenského umenia. Dramatikovi Aischylovi poslúžili gréc- ko-perzské vojny ako námet pre drámu nazvanú Peržania. Téma vojenskej mo- rálky Grékov sa v dielach antických au- torov objavovala pomerne často a mala nabádať vtedajších čitateľov k odvahe a hrdinským činom. VELENIE ARMÁDY polemarchoipolemarchoi – vojenskí vodcovia (polemos – vojna, archon – vládca, vodca) v archaickej dobe strategoistrategoi – stratégovia, prebrali úlohu vojenských vodcov (polemarchoi) v neskoršom období. Od roku 501 pred Kr. sa v Aténach volilo každoročne 10 stratégov. taxiarchoitaxiarchoi – velitelia šíkov – podliehali stratégom syntagmatarchoisyntagmatarchoi – podliehali veliteľom šíkov tagmatarchoi a lokhagoitagmatarchoi a lokhagoi – najnižšie dôstojníckepozície.Viedlijednotky pechoty – lokhoslokhos, ktoré pozostávali asi zo 100 mužov. PRÍSLUŠNÍK ĽAHKEJ PECHOTY – PELTAST, NA ZOBRAZENÍ Z KONCA 6. STOROČIA PRED N. L. DLHÉ KOPIJE ZOMKNUTEJ MACEDÓNSKEJ FALANGY SI VEDELI PORADIŤ S AKÝMKOĽVEK PRIAMYM ÚTOKOM NEPRIATEĽSKÝCH PEŠIAKOV, JAZDCOV I BOJOVÝCH VOZOV

61ročník XXII HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA FILIP II.MACEDÓNSKY A JEHO REORGANIZÁCIA ARMÁDY Otec Alexandra Veľkého vytvoril svoj- mu synovi ideálne podmienky pre vznik vojska, ktoré dobylo neskôr oblasti sve- ta, o ktorých sa nikomu dovtedy ani len nesnívalo. Zlepšil výzbroj pešiakov, vys- trojil ich dlhšími bojovými kopijami a ochrannou bronzovou zbrojou. Tieto jednotky využil pri dobýjaní kmeňov na severe Macedónie. Proti gréckym hopli- tom vytvoril silnú ťažko odetú kavalériu. Prehodnotil tiež stratégie v boji a vyt- voril novú, ktorá zahŕňala vo veľkej mie- re práve jazdu. Armáda ako taká bola rozdelená na jednotlivé časti, po grécky morai. Sa- mostatným šíkom a pechote velili straté- govia – velitelia. Nadriadení stratégom boli hegemóni – boli volení spomedzi macedónskej aristokracie. Velenie v jed- notlivých oddieloch bolo často záležitos- ťou rodinkárstva. S Alexandrom cestoval do bojov jeho dvor, ktorý pozostával asi zo stovky tzv. osobných spoločníkov či druhov. Po grécky ich nazývali aj hetai- roi. Boli to väčšinou príslušníci šľachty a spolu s Alexandrom na čele zasahovali do bojov ako ťažkoodetá jazda. Špeciál- ny oddiel tvorili „kráľovskí bodyguardi“ (somatophylax basilikos). Pôvodne ich bolo sedem, ale neskôr ich počet kolísal. Ich hlavnou úlohou bolo strážiť vojenský stan Alexandra Veľkého, pričom to bola výsada hlavne mladých šľachticov. ELITA ARMÁDY Kavaléria hrala v armáde Filipa Mace- dónskehoajehosyna,Alexandra,oveľavýz- namnejšiu úlohu ako v predchádzajúcom období. Tvorili ju elitní bojovníci, ktorí do- kázali výrazným spôsobom ovplyvniť výs- ledok bitky. Základom jazdeckého oddielu bolo tzv. ile. Pozostávalo z 200 mužov, kto- rýmvelililarch.Títoilarchovia,ktorýchpočet bol väčšinou dvaja až traja, sa zhromažďo- vali pod velením hypparcha. Ako sme už pí- salivyššie,jazdcipoužívaliboiótskytyphel- my, dlhé kopije vyrobené z tvrdého dreva, a naľavejstranemalizavesenémečeakodru- hú zbraň. Štíty nevyužívali vôbec. Oblečené mali väčšinou tuniky s dlhými rukávmi a len ťažkoodetá jazda používala aj kyrys. Elit- nou jazdeckou jednotkou v Alexandrovom vojsku boli tesálski jazdci. Títo boli prepus- tení zo služby, keď sa Alexandrovi podarilo dobyť mesto Ekbatana (dnešný Hamadan vIráne).Okremtesálskejjazdyboladosluž- by zapojená aj tzv. jazda spojencov, ktorá väčšinoupozostávalazťažkoodencovnako- ňoch. Špeciálnym oddielom boli tzv. prod- romoi. Toto označenie patrí tráckym ľah- ko odetým jazdcom. Posádku tvorili vojaci z tráckych kráľovských rodov. MACEDÓNSKA FALANGA Napriek významu jazdy najpočetnej- šou zložkou macedónskej armády osta- la pechota. Rozdelenie bolo rovnaké ako v gréckom prostredí. Pechota pozostávala z ťažkoodencov a ľahkoodencov. Takmer všetci hopliti nosili so sebou štíty. Pecho- ta mala k dispozícii meče, oštepy alebo ko- pije, ale aj luk a šípy. Novinkou bola tzv. sa- rissa–dosiedmichmetrovdlhákopija,uro- bená z tvrdého dreva, na konci mala zväčša šípku zo železa. Niektoré sarissy boli oba- lené bronzom. Kvôli pomerne veľkej hmot- nosti museli pešiaci držať sarissu oboma ru- kami, pričom ich chránil štít prevesený cez plece. Ak macedónsku falangu tvorili dob- re vycvičení bojovníci, schopní udržať zom- knutý šík, cez les ježiacich sa hrotov dlhých saríss nemal nepriateľ šancu preniknúť. Slabé miesto macedónskej falangy – jej boky, zabezpečovala väčšinou elitná jazda. Ak sa však zostava porušila, dĺžka kopije sa stala nevýhodou, nakoľko bola sarissa v boji muža proti mužovi z bezprostrednej blízkosti nepoužiteľná. Kvalitný výcvik, vojenské majstrov- stvo velenia a vysoká bojová morálka macedónskej pechoty i jazdy nenašli vo svojej dobe rovnocenného protivníka a Alexandrovi priniesli nespočetné víťaz- stvá a nesmrteľnú slávu. ÁRES Grécky boh vojny. Bol synom boha Dia a jeho manželky, Héry. Jazdil na bo- jovom voze, ktorý ťahali Strach a Te- ror, čím reprezentoval krutú tvár voj- ny.BohyňouvojnybolaajAténa,ktorú považovali za patrónku taktiky, stra- tégie a víťaznej vojny (Athéna Niké). GRÉCKI VOJACI S VÝSTROJOM A VÝZBROJOU NA MAĽBE ZO ZAČIATKU 5. STOROČIA PRED N. L.

62 HISTORICKÁ REVUE 20117 autor | PETER ROHÁČ foto a ilustrácie | z archívu SAHI LOVECKÁ VÁŠEŇ V STAROVEKOM GRÉCKU Lov bol odpradávna záležitosťou prežitia, no podobne ako u iných civilizácií aj v starovekom Grécku sa časom stáva namiesto zdroja obživy skôr zábavou aristokracie, dôkazom schopností človeka, respektíve tréningom vojenských zručností. Olove v antickom Grécku a v priľahlých oblastiach vypo- vedajú okrem neskorších písomných prameňov a myto- lógie najmä pamiatky výtvarného umenia. Už v 2. tisícročí pred Kr. sa objavujú lovecké scény na freskách palácov mi- nojskej, resp. mykénskej civilizácie na Kréte a na pevninskom Grécku. O jeho rozšírenosti a obľube však svedčí aj výzdoba rôznych predmetov, napríklad poľovačka na levy je znázorne- ná na bronzovej čepeli dýky vykladanej zlatom a striebrom po- chádzajúcej zo šachtového hrobu v Mykénach. Táto ozdobná zbraň sa zaraďuje do 16. storočia pred Kr. a ukazuje lovcov chránených štítmi ako útočia kopijami na leva. Snáď len o niečo mladší zlatý pečatný prsteň z tej istej lokality dokladá lovecké použitie dvoj- kolesového bojového voza ťahaného dvojicou koní, podobne ako na- príklad v Asýrii alebo v Egypte. Scénka pritom zachytáva jeho osád- ku, zloženú z pohoniča a lukostrelca, ako prenasledujú unikajúceho jeleňa. Dvoch psov naháňajúcich korisť zasa znázorňuje výzdoba rhy- tónu z cyperského Kitia (13. storočie pred Kr.). Jedny z prvých gréckych výjavov z loveckého prostredia nájdeme na keramike. Ak nerátame najstaršie obdobie, tak ide v prvom rade o čierno-červenú figurálnu keramiku najrôznejších druhov, najmä však o amfory, hydrie a iné. Tieto pochádzajú prevažne zo 6. storočia pred Kr. a znázorňujú širokú škálu poľovníckych scén, či už ide o pe- ších lovcov alebo lovcov na koni, zvyčajne sprevádzaných jedným, prí- padne viacerými poľovníckymi psami. Čo sa týka koristi, sú to v pre- važnej miere diviaky, jelene či zajace. DIANA Z VERSAILLES, SÚSOŠIE Z OBDOBIA RÍMSKEHO CISÁRSTVA. BOHYŇA DIANA BOLA RÍMSKOU OBDOBOU GRÉCKEJ BOHYNE LOVU ARTEMIS.

63ročník XXII HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA Jeden takýto výjav na atickej čier- nofigurálnej miske (asi 540 pred Kr.) zo- brazuje lovca, ktorý nesie na pleci pa- licu, kde má zavesený svoj úlovok, zajaca a líšku, pričom na povraze zároveň vedie bieleho loveckého psa. Atika bola na zver dosť chudobná, snáď preto lovili Atén- čania najčastejšie drobnejšiu korisť, na- príklad zajace, ako to vysvitá aj z malieb na amforách. Drobnú zver a vtáky lovili pomocou pascí, slučiek, sietí alebo luk- mi a šípmi. Lovecké psy boli prirodzene dôležitými pomocníkmi, z nich asi naj- vyhľadávanejšou bola lakónska rasa s podlhovastým ňufákom, štíhleho tvaru a podobná chrtom. Iným zdrojom vyobrazení s loveckou tematikou sú náhrobné stély, hrobky alebo sarkofágy. Asi najznámejšou ar- chitektúrou s takouto tematikou je hrob- ka číslo II v macedónskej Vergine z kon- ca 4. storočia pred Kr. Na jej priečelí je znázornená hromadná lovecká scéna, pričom jedna z teórií hovorí, že zobra- zuje samotného Alexandra Veľkého. In- terpretácia týchto malieb je sporná, nič to však nemení na tom, že je to asi naj- lepšie znázornenie lovu v antickom Gréc- ku. O niečo menej plastickejšie pôsobia lovecké výjavy z prvej polovice 5. sto- ročia na sarkofágu z cyperskej lokality Golgoi, ktoré predstavujú dvojice lov- cov a lukostrelca útočiacich na diviaka a býka. Heraklov lov na kalydónskeho di- viaka zasa tvoril sochársku výzdobu štítu jedného z chrámov v Tegey. Lov ako taký však nebol výhradne len zábavkou či športom. Slúžil totižto aj ako tréning a v prípade starovekej Sparty bol tiež dôležitou súčasťou výchovy mladých Sparťanov ako budúcich vojakov. Spart- ský zákonodarca Lykúrgos uzákonil, že „pre mužov... je najlepšie venovať sa lovu..., aby potom znášali vojenské ná- mahy rovnako dobre ako mladí“. Ďalším jeho opatrením bolo aj zavedenie spo- ločnej držby loveckých psov, respektíve išlo skôr o niečo ako vzájomné požičia- vanie si týchto štvornohých miláčikov. Lovecké úspechy boli chápané prirodze- ne aj ako dôkaz dospelosti, napríklad na macedónskom kráľovskom dvore sa mo- hol mladík zúčastniť na hostine až vtedy, keď skolil svojho prvého diviaka. XENOFÓN A PERZSKÉ DOBRODRUŽSTVO Z antických prameňov sa občas do- zvedáme, že niektoré zo známych osob- ností sa viac či menej venovali poľovač- kám. Dôležitým je v tomto prípade najmä Xenofón (5. – 4. storočie pred Kr.). Vo svojich spisoch si totiž všíma aj lovecké záležitosti, napokon aj on sám sa často venoval tejto záľube. Jasne to vyplýva z jeho Anabázy, opise ťaženia gréckych žoldnierov v službách Kýra mladšieho do Perzie. Počas neho narazili Gréci na úze- mí Malej Ázie na obrovské panstvá perz- ských kráľov s nádhernými palácmi a par- kami. O tom, akým dojmom museli tieto múrmi ohradené obory pôsobiť na Gré- kov, vysvitá i z pojmu „paradeisos“, kto- rým ich označovali. Z tohto pojmu po- chádza aj neskoršie anglické a fran- cúzske slovo „paradis“, čiže raj. Takýto palác a veľkú zvernicu našli napríklad vo Frýgii (severozápadné Tu- recko) v meste Kelain. Táto bola plná divej zvery a musela byť rozsiahla, keď v nej Kýros ml., ašpirant na perzský trón, urobil prehliadku svojich gréckych spo- jencov a napočítal 13 000 mužov. V ďal- ZOBRAZENIE LOVCOV NA KERAMIKE ZO 7. STOROČIA PRED KR. KRÁĽOVSKÁ POĽOVAČKA Z HROBKY Č. II VO VERGINE (OBDOBIE HELENIZMU)

64 HISTORICKÁ REVUE Lovecká vášeň v starovekom Grécku 20117 šom priebehu ťaženia opisuje, ako si žoldnieri krátili čas lovom divých so- márov, dropov a gaziel na území Sýrie. V inom spise toho istého autora nachá- dzame pasáž o inom paláci a parku pat- riacom (asi v roku 394 pred Kr.) perzské- mu satrapovi Frýgie Farnabazovi v meste Daskyleion: „Bola tam aj prekrásna zver, jednak v ohradených oborách, jednak vo voľnej prírode. Celým územím pretekala rieka plná rýb ... a kto sa vyznal v love vtákov, pre toho tam bolo viac ako dosť rozličných druhov...“ Ibaže tento „raj“ počas jednej z vojenských výprav zni- čili vojaci spartského kráľa Agesiláa, keď stromy povytínali, palác spálili a zver vy- bili. Gréci v tomto prípade iste neboli ví- tanými návštevníkmi, ale na druhej stra- ne máme (u Plutarcha) správu o víťazovi od Salamíny Themistoklovi, ktorému po- čas jeho exilu v Perzii mal byť kráľ Ar- taxerxes I. naklonený do takej miery, že sa mohol zúčastniť na jeho poľovačkách. Pobyt na území Perzskej ríše však mal na Xenofóna väčší vplyv, než by sa mohlo zdať. Keď sa totiž tento Aténčan aj pre svoje prospartské postoje dostal do vy- hnanstva v Skyllunte neďaleko Olympie (usadili ho tam jeho spartskí priatelia), zariadil sa celkom ako perzský satrapa. Na svojom pozemku dal postaviť chrám pre bohyňu lovu Artemis a okolo neho nechal zriadiť záhradu podľa perzského vzoru, prvú svojho druhu v celom Gréc- ku. Samozrejme, v tomto parku s hájmi, horami a množstvom stromov sa konali aj poľovačky na divú zver, resp. v rieke Se- linús sa dalo tiež rybárčiť. Tento park mu síce patril len pár rokov, zhruba do roku 371 pred Kr., ale za ten čas on a jeho sy- novia, ako aj množstvo ich hostí si mohli zapoľovať dosýta. Pokiaľ by ich však ta- káto kráľovská zábavka nudila, mohli sa vydávať na lov do neďalekého pohoria Foloe, kde boli ich korisťou diviaky, srny a jelene. Xenofón sa teda stal na sta- ré kolená vášnivým lovcom, dokonca sa traduje i jedna príhoda, počas ktorej ho strhla z koňa medvedica a zranila ho, no on ju napokon ako odvážny lovec do- kázal skoliť. Lovom sa však zabávali aj iné osobnosti, n a p r í - klad o A l - ki- biadovi vieme, že si zadovážil psa, za ktorého zaplatil 70 mín striebra. Lov bol pritom takou častou formou zábavy, že keď chceli tébski vyhnanci na čele s Pe- lopidom v roku 379 pred Kr. nepozorova- ne prejsť z Atén do Téb, ovládaných v tom čase Sparťanmi, vystrojili sa, ako by šli na lov aj so psami a sieťami. Podobne aj na ostrove Chios priviazali miestni spri- sahanci (niekedy v prvej polovici 4. sto- ročia pred Kr.) z vonkajšej strany hradieb lovecké siete na lov jeleňov a iné na di- viaky, akoby ich sušili, a s ich pomocou mohli zdolať mestské múry a zvrhnúť režim. KRÁĽ KRÁĽOV A LOVEC Lovu sa nevyhýbal ani najväčší do- byvateľ a ospevovaný hrdina Alexander Veľký. Na macedónskom kráľovskom dvo- re a v okruhu jeho otca a kráľa Filipa II. to v podstate ani nebolo možné. Svoju prvú úspešnú poľovačku na diviaka, bez siete, mal za sebou už ako 16-ročný. Vie- me o ňom, že často poľoval, napríklad aj na líšky a vtáky, napokon aj počas ce- lého svojho ťaženia do Perzie si vždy na- šiel čas na takýto druh relaxu. Využíval pritom nielen divokú prírodu, ale aj spo- mínané parky a obory, ešte donedávna patriace perzskému kráľovi. Jeho pravdepodobne najznámejšiu príhodu v tomto smere zobrazuje fa- rebná mozaika z kráľovského paláca v macedónskej Pelle. Predstavuje dvoch mladých mužov v plášťoch ako zápasia s levom. Lev pri- tom za- ALEXANDER VEĽKÝ PRI POĽOVAČKE NA LEVA. VÝJAV NA SARKOFÁGU Z 3. STOROČIA PRED KR. LOV NA KALYDONSKÉHO DIVIAKA. NEBEZPEČNÉHO DIVIAKA, KTORÝ NIVOČIL POLIA A VINICE, POSLALA NA ZEM BOHYŇA ARTEMIS POTOM, ČO MIESTNY KRÁĽ NEPREJAVOVAL BOHOM DOSTATOČNÚ ÚCTU.

65ročník XXII HISTORICKÁ REVUE tína pazúry do nohy jedného z nich vy- zbrojeného oštepom, ale otáča sa proti druhému útočníkovi, ktorý naň doráža mečom. Ide tu o zobrazenie skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala počas po- ľovačky na levy v obore neďaleko Sidónu (v dnešnom Libanone), pri ktorej veľkého dobyvateľa zachránil jeho generál Kra- teros. Túto scénu odlial slávny grécky so- chár Lysippos do bronzu a súsošie neskôr práve Kraterov syn venoval Apolónovi v Delfách. O tom, aké možnosti sa otvá- rali pred Macedónčanmi po dobytí Per- zie, svedčí aj fakt, že člen Alexandrovej družiny Filótas, syn Parméniona, si ne- chal zhotoviť lovecké siete v dĺžke 100 stádií, čiže takmer 18 km, čo chápe náš autor (Plutarchos) už ako zbytočnú vý- strednosť. POĽOVAČKY DIADOCHOV Za veľkého lov- ca bol pokladaný aj Démetrios Polyor- kétes (asi 337 – 283 pred Kr.), syn Ale- xandrovho generá- la Antigona, aj keď o väčšine jeho poľo- vačiek vieme až zo zá- veru jeho života. Po- sledné roky totiž strá- vil v zajatí u svojho konkurentaSeleukaI. vpaláciaveľkejobore neďaleko Antiochie, kde síce mohol po- ľovať koľko len chcel, ibaže pod dozorom (možno aj preto sa mu lov čoskoro spro- tivil a oddal sa vínu a záhaľke). Zaujímavou postavou bol iný Démetrios – Démetrios I. Sóter (162 – 150 pred Kr.), neskorší kráľ z dynastie Seleukovcov. Pôvodne žil v Ríme ako rukojemník, no keď sa mu naskytla šanca na trón v jeho domovine, využil ju. V roku 162 pred Kr., tesne pred svojím útekom zRíma,poslalsvojich otrokovajsloveckými psami kamsi na vidiek v okolí Ríma, kam zvykol chodiť poľovať na di- viaky, aby odviedli po- zornosť. Zatiaľ on sám stihol ujsť, pričom jeho útek odhalili až po štyroch dňoch. So spomínaným Dé- metriom si v tých ča- soch zapoľoval aj iný, známejší rímsky ru- kojemník (a historik) Polybios, ktorý sa však stihol venovať lovu ešte vo svojej rodnej Megalo- poli v Grécku. Lovecké príhody sa spájajú aj s iný- mi Seleukovcami. Napríklad Antiochos IX. (115 – 95 pred Kr.) bol známy svo- jou vášňou k lovu. Vraj mu to však mali jeho poddaní za zlé, pretože to ro- bil tajne, keď sa po nociach túlal len s pár služobníkmi a lovil nebezpečné levy, leopardy či diviaky. Svojimi po- ľovačkami bol známy aj jeho konkurent (bojovali spolu asi 20 rokov o moc) An- tiochos VIII. (121 – 96 pred Kr.), kto- rý sa po jednej poľovačke „preslávil“ ani nie tak výkonom, ako tým, že otrá- vené víno, ktoré mu podávala matka, nevypil on, ale práve ona. Medzi lovcov prirodzene patrili aj členovia iných he- lenistických dynastií, napríklad aj Pto- lemaiovci v Egypte. Za vlády Ptolemaia I. bol v Alexandrii v rokoch 301 – 296 pred Kr. rukojemníkom neskorší epir- ský kráľ Pyrrhos. Svojou silou a vytrva- losťou pri love si dokázal získať kráľa natoľko, že mu dal za manželku svoju dcéru a prepustil ho. Asi „najväčším“ lovcom bol však mladý Ptolemaios V. (204 – 180 pred Kr.). Lovu sa venoval až príliš často, takže niet divu, že po jednej z poľovačiek unavený zaspal rovno počas audiencie. MELEAGER ZASADIL KALYDONSKÉMU DIVIAKOVI SMRTIACU RANU. CENU ZA ULOVENIE ZVIERAŤA VŠAK ODOVZDAL ATALANTE – LOVKYNI, KTORÁ PRVÁ RANILA DIVIAKA ŠÍPOM. LOV NA JELEŇA. MOZAIKA DATOVANÁ PRIBLIŽNE DO OBDOBIA OKOLO ROKU 300 PRED KR. Z LOKALITY PELLA. V STAROVEKU TO BOLO HLAVNÉ MESTO MACEDÓNSKEHO KRÁĽOVSTVA. z dejín starovekého GRÉCKA

6 HISTORICKÁ REVUE 20117 autor | PETRA KMEŤOVÁ foto a ilustrácie | z archívu autora a SAHI Pes je najstarším zvieracím spoločníkom človeka. V priebehu vekov nadobudol výnimočné postavenie pomocníka ľudí a ich verného priateľa. Stále však zostal šelmou. Pes v náboženstve a mytológii starovekého Grécka Zvláštne postavenie psa na hranici medzi verným domácim zvieraťom a obávanou šelmousaodraziloajvmytológiistaroveké- ho Grécka. Na jednej strane bol posvätný a uctievaný ako spoločník bohov, na druhej strane bol považovaný za prekliateho tvora a nečistého požierača mŕtvol. DAR BOHOV Na dvoroch gréckej aristokracie sa vy- soko cenili ušľachtilé psy. Najmä pre zás- luhy pri love ich dokonca považovali za dar bohov. Medzi pánom a jeho psom či psami existoval užší vzťah. Či už išlo o výborné lovecké psy alebo o psy cho- vané len pre ozdobu. Známy je príbeh Odyseovho verného psa Argosa, kto- rému sa v šikovnosti a kráse žiaden iný nevyrovnal. Na svojho pána čakal odda- ne dlhých 20 rokov, aby ho – starý a od- kopnutý na smetisko – ešte spoznal pri jeho návrate domov, hoci bol Odyseus v prestrojení. S podobným významom vstúpil pes aj do náboženských predstáv starovekých Grékov. Stal sa spoločníkom viacerých bohov. Jedným z nich bola aj bohyňa prí- rody a lovu – Artemis. Spojenie panej lovu so psom je pochopiteľné. Homér ju opísal ako „potešenie loveckých psov“. Mala svoju vlastnú svorku psov, ktorú jej daroval Pan. V ikonografii bývajú psy zo- brazené po boku Artemis o niečo menej PES POMÁHA BOHYNI HEKATÉ V BOJI S GIGANTOM KLYTIOM

67ročník XXII HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA ako jej najčastejšie atribúty – jeleň ale- bo luk a tulec so šípmi. Ich miesto v kulte tejto bohyne však bolo pomerne význam- né. Psy sa napríklad zúčastňovali sprie- vodu občanov k Artemisiu (Artemidinmu chrámu v Efeze). Išli hneď za dievčaťom odetým ako lovkyňa Artemis. SYMBOL SMRTI Artemis však nebola len paňou lovu. Bo- hyňa je jednou z nástupníčok Panej zvierat – potnia theron, bohyne egejskej bronzovej doby. Toto božstvo starého pôvodu vládlo nadcelouprírodouavšetkýmijejstránkami. Neskôr, s postupným vývojom starogrécke- honáboženstva,jejfunkcieprešlinaviaceré bohyne klasického gréckeho panteónu. Ar- temis bola jednou z najvýznamnejších dedi- čiek Panej zvierat. Ako nástupníčka vládky- ne prírody a večného kolobehu života a smr- ti v sebe zahŕňala až tri aspekty – zrodenie, život s jeho plodivou silou a smrť. Bola uc- tievaná zároveň ako panenská lovkyňa, bo- hyňa matka a božstvo smrti (ako troj- jediné božstvo). Pes bol atribútom Ar- temidinho temnejšieho vtelenia – He- katé.Hekatébolabohyňousmrti,noci, mesiaca a strážkyňou brán. Naturalis- tické spojenie lovu, teda aktu zabíjania a smrti je prirodzené. Jasným prík- ladom sú maľované rakvy z minojskej Kréty, na ktorých bol vyobrazený prá- ve lov so psami. Tak sa pes stal aj sym- bolom smrti. Mytológia naznačuje vzťah bo- hyne smrti a psa viacerými súvislos- ťami. Hekaté sa v noci preháňala po cestách v sprievode svojich čiernych psov. Niekedy mala dokonca sama po- dobu čierej suky alebo ľudskej postavy so psou hlavou, požierajúcou mŕtveho. Nazývali ju „pes, ktorý vedie mŕtveho“. Jej príchod ohlasovalo zavýjanie psov. Na niektorých kultových miestach jej boli obetované psy, najmä šteniatka. Úloha strážcu brán a moc smrti je prepojená nielen u Hekaté, ale aj u psa, a to v postave hrôzostrašného psa Ker- bera, strážcu brány do podsvetia. Pod- ľa niektorých prameňov mal až tri hlavy, hadovitú hrivu, štekal na svetlo a zo sli- ny, ktorá mu stekala z pysku, vyrastal je- dovatý blen. Jeho pánom bol boh pod- svetia – Hádes. Pred vstupom do ríše mŕtvych čakal na prichádzajúcich ako dobrý ovčiarsky pes, ktorý vie, koho má zahnať do Hádových „stád” a koho odoh- nať. Prvých vítal a vrtel chvostom. Ak sa však chcel niekto vrátiť späť do sveta ži- vých, zožral ho. Mal rád surové mäso, štekal kovovým hlasom a oči mu svietili namodro, „tak ako vo vyhni odskakujú iskry od duniacej nákovy, keď sa na nej údermi kladiva tvaruje železo”. Mýtus o psovi – netvorovi z podsvetia – bol roz- šírený aj v mnohých indoeurópskych a indoázijských mytológiách. Pes, prípad- ne pár psov, býva strážcom podsvetia, poslom smrti a spoločníkom záhrobných božstiev. Spojitosť psa so smrťou, zároveň aj ľudský strach zo smrti, sú vyjadre- né mimo iného obrazom psov (a vtá- kov),ktoré požierajú telá mŕtvol. V Ho- mérovej Iliade sú na mnohých miestach opísané psy a vtáky, ktoré žerú telá zo- mrelých. Tento obraz treba chápať ako symbol zneuctenia mŕtvych tiel ne- SMRŤ AKTAIONA A TEMNÁ STRÁNKA PSOV – ARTEMIS NECHALA ZA TREST ROZTRHAŤ SLÁVNEHO LOVCA JEHO VLASTNÝMI PSAMI HRÔZOSTRAŠNÝ PES KERBEROS STRÁŽIL BRÁNU DO PODSVETIA. PREMOHOL HO JEDINE HRDINA HERKULES.

68 HISTORICKÁ REVUE Pes v náboženstve a mytológii starovekého Grécka 20117 priateľov. Ponechanie tela napospas psom a vtákom bolo považované za naj- väčšiu hrozbu a hanbu zomrelého. Nap- ríklad trójsky kráľ, Priamos, považoval za obzvlášť desivý sen, v ktorom videl vlastné psy požierať časti svojho mŕt- veho tela. Krutý trest stihol aj vynika- júceho lovca Aktaióna za jeho previne- nie voči Artemis – bohyňa ho premenila na jeleňa, ktorého roztrhalo jeho vlast- ných 50 psov. SPRIEVODCA DUŠÍ Priateľskejšia stránka psa ako verné- ho spoločníka človeka sa odrazila vo vie- re, podľa ktorej bol považovaný za sprie- vodcu duší na ceste na druhý svet. Bol bytosťou, ktorá dušiam zabezpečila bez- pečnú a správnu cestu do ríše mŕtvych a nenechala ich blúdiť medzi dvoma svet- mi. Takto sa vysvetľujú pozostatky tiel obetovaných psov alebo ich vyobrazenia v hroboch ľudí. V egejskej oblasti boli pohreby psov v hrobkách ľudí pomerne rozšírené už v bronzovej dobe, konkrét- ne v mykénskom období. Zvyk prežíval aj po zániku mykénskej civilizácie, hoci v menšom rozsahu. Zachytil ho aj Ho- mér pri opise pohrebu jedného z hrdinov trójskej vojny – Patrokla (v epose Ilia- da). Počas pohrebu vybral jeho najlepší priateľ Achilles dvoch z Patroklových ob- ľúbených deviatich psov a obetoval ich. Tieto psy boli následne spopolnené na hranici spolu s telom zomrelého Pat- rokla. Po skončení geometrického ob- dobia v egejskej oblasti zvyk obetovať psy zomrelému postupne zanikal. Vy- obrazenia psov sa namiesto toho začali objavovať na náhrobných stélach alebo v podobe náhrobných plastík. Navyše, od archaického a hlavne klasického obdobia silnela tendencia sentimentálneho vzťa- hu ku psom. Je známych niekoľko hro- bov psov ako domácich miláčikov vrá- tane náhrobných stél pre psy s oslav- nými nápismi. SYMBOL ZRODU Artemis (a hlavne jej vtelenie He- katé) bola zároveň bohyňou zrodu a na- rodenia. Chránila ženy pri pôrode a sta- rala sa o duše zomrelých pri pôrode. Rovnako však mohla aj škodiť a spôso- bovať utrpenie. Jej atribútom bola suka, v tomto prípade nie symbol smrti, ale skôr symbol ľahkého pôrodu. V jej sväty- niach bolo obetované množstvo figúrok bohyne so psom pri nohách. Tieto mali slúžiť buď ako obety božstvu pri pros- bách o bezproblémový pôrod alebo ako ďakovné dary za vypočuté prosby. Pre Hekaté – chápanú ako bohyňu narodenia – a pre jej obdoby boli obetované aj sku- točné psy. Historik a filozof Plutarchos napríklad uvádza, že suka bola obetova- ná bohyni zvanej Geneta Mana, „duchu starajúcemu sa o vznik a narodenie by- tostí, ktoré umreli“. Suky boli obetované bohyni zrodu, pretože s ľahkosťou vrhnú svoje mláďatá. V postave Hekaté alebo materských bohýň sa všeobecne spájalo narodenie, smrť aj znovuzrodenie do nového života. Rovnakú symbolickú úlohu možno pri- písať aj psovi. Na jednej strane bola suka symbolom pôrodu a narodenia, na dru- hej strane niesol pes všeobecne pečať nositeľa smrti a sprievodcu do záhrobia. Tak ako bohyne, ktoré sprevádzal, aj pes bol symbolom večného kolobehu života. LIEČIVÁ A OČISTNÁ SILA Od týchto mytologických funkcií nie je vzdialená ani asociácia zvieraťa s lie- čivými silami. Psiemu jazyku, ktorý lí- zal rany, sa pripisovali liečivé vlastnosti. SÚVISLOSŤ PSOV – SYMBOLU OCHRANY A OČISTY – A BOJOVNÍKOV SA ODRAZILA AJ VO VÝZDOBE BOJOVNÍCKYCH ŠTÍTOV

69ročník XXII HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA Egejskou bohyňou liečiteľstva bola Héra a ďalšie bohyne, ktoré sa popri iných funkciách zaoberali liečením. No naj- dôležitejšiu úlohu mal pes v kulte As- klepia, hlavného egejského boha lie- čiteľstva a lekárov. Asklepios, božský lekár, liečil smrteľníkov a mal aj moc vzkriesiť mŕtveho. Často sa objavoval po boku psa. Toho nachádzame už v mýte o Asklepiovom narodení. Jeho matka to- tiž umrela ešte pred pôrodom, no z jej lona sa podarilo zachrániť božské dieťa. Podľa jednej verzie mýtu ho na hore Ky- nortion (kyón = pes) dojčila suka, až kým ho nenašli lovci so svojimi psami. Podľa inej verzie Asklepia dojčila koza a strá- žil ovčiarsky pes. Zvieratá patrili pastie- rovi, ktorý ich s božským dieťaťom ne- skôr našiel. V chrámoch zasvätených As- klepiovi boli chované psy, ktoré liečili prichádzajúcich pútnikov. Lízali im rany alebo slepé oči. Niekedy stačil len ich dotyk, prostredníctvom ktorého údajne liečil sám boh. Starovekí Gréci používa- li psy aj na odhalenie záhadných ne- mocí. Po stretnutí s chorým psa zabili a preskúmali, pretože ve- rili, že sa samé chorobou in- fikovalo. Pes bol zasvätený aj Apolónovi, staršiemu božstvu liečiteľstva. Cesty oboch sa stretávali aj pri love, pretože Apolón bol podobne ako jeho sestra, Artemis, bohom lovu. Očistná funkcia psov, v hmotnej aj duchovnej rovine, sa využívala tiež vo vojenstve a v kulte vojnových božstiev. Obety psov boli súčasťou kultu boha voj- ny, Area/Enyalia, v Sparte a zrejme aj na iných miestach Grécka. Ich cieľom bolo v prenesenom zmysle odstrániť znečiste- nie rán, spôsobené zbraňami. V niekto- rých častiach Grécka, ale aj u iných ná- rodov, sa psia obeta používala na sym- bolické očistenie celej armády. Zabitého psa rozdelili na dve časti, medzi ktorými prepochodovalo vojsko. OCHRANCA V menšej miere nájdeme psa aj po boku iných božstiev. Pes sprevádzal dobrého pastiera Hermesa, boha stád a zároveň božského posla a vládcu vetrov. Ďalšou dôležitou oblasťou pôsobnosti psov bolo stráženie. Aj niektoré spo- menuté božstvá, ktorých atribútom bol pes, mali svoju úlohu v kulte ochrany domu a rodiny. Ochranné úlohy mala aj Hekaté, obzvlášť pri ochrane ciest a ráz- cestí. Na zabezpečenie ochrany a očisty pred čarodejníctvom a zlými silami jej boli na rázcestiach obetované psy. Pes bol teda symbolom božstiev smr- ti a podsvetia, ale aj božstiev spojených s narodením, prípadne obnovou života, s liečením chorôb a tiež s očistou a ochra- nou pred zlom. Tieto základné funkcie sa tesne prelínajú. V predstavách sta- rovekých Grékov predsa neboli od seba až tak vzdialené. Narodenie, smrť a zno- vuzrodenie nového života, teda večne sa opakujúci kolobeh života. Božstvá mohli pomáhať a ochraňovať, no takisto aj ško- diť. S rovnakou nádejou mohli ľudia pro- siť o vyliečenie zo zhubnej nemoci, očis- tu pred temnými silami, spôsobenými zbraňami, zlými démonmi alebo čarodej- níctvom, ale aj o spásu pred temnotou smrti a o pokojný nový život na druhom svete. Pes im k tomu mal dopomôcť ako prostredník medzi nimi a bohmi alebo ako sprievodca. PRÍSLUŠNÍCI GRÉCKEJ ARISTOKRACIE SI CHOVALI OBĽÚBENÉ PSY DOSLOVA „OD STOLA“. PRETO SÚ PRÍTOMNÉ NA MNOHÝCH VYOBRAZENIACH HOSTÍN. MUŽ, KÔŇ A PES – NA MINCI ZO ZAČIATKU 5. STOROČIA PRED KR.

Grécko ako súčasť Rímskej ríše malo v prvých storočiach po Kr. veľmi po- dobný vývoj. Rímska ríša sa od vzniku cisárstva stabilizovala a neobyčajne sa rozšírila. Na východe sa rozprestierala od Arménska až k Sýrii, Arábii a Egyptu. Okrem Itálie a Grécka k nej na západe patrilo severné pobrežie Afriky a časť východného Španielska. Miešaním oby- vateľstva sa stalo ovládanie Rímskej rí- še problémové, hlavne légie boli etnicky veľmi rôznorodé. Preto v čase cisárstva nastala územná reorganizácia ríše. Cisár Diocletianus (284 – 305) vytvoril z jej územia štyri prefektúry – tzv. tetrarchiu. Nielen územnú, ale aj obsahovú zmenu priniesla vláda Konštantína I. Veľkého, ktorý Milánskym ediktom z roku 313 us- tanovil kresťanstvo za oficiálne nábo- ženstvo. Novým hlavným mestom ríše sa stal Konštantínopol, ktorý začal budo- vať v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion. Podľa nej sa nazýva aj neskoršia mocnosť – Byzantská ríša. Po smrti cisára Theodosia v roku 395 sa im- périum rozpadlo na dve časti: Východo- rímsku – Byzantskú a Západorímsku rí- šu, ktorej hlavným mestom zostal Rím. Pamiatky kresťanskej antiky v GRÉCKU Antické chrámy sa nám spájajú predovšetkým s božstvami grécko-rímskeho panteónu. Avšak ani kresťanstvo sa prijímaniu dedičstva architektúry svojich pohanských predchodcov nebránilo. autor | TATIANA ŠTEFANOVIČOVÁ foto | z archívu autora a SAHI 70 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 CISÁR KONŠTANTÍN UROBIL V RÁMCI RÍM- SKEHO IMPÉRIA NIEKOĽKO KĽÚČOVÝCH ZMIEN KATAKOMBY KOSTOLA SV. DIMITRIA V THESSALONIKÁCH (SOLÚNE)

NÁBOŽENSKÉ STAVBY PRVÝCH KRESŤANOV Počiatky vzniku pamiatok, ktoré na- zývame starokresťanskou antikou, mô- žeme sledovať s istými problémami. Kres- ťanské náboženstvo až do počiatku 4. sto- ročia nebolo oficiálne schválené a povo- lené. Napriek tomu sa kresťanské obce v rôznych častiach ríše dosť intenzívne rozrastali. Možno to vysvetliť zmenou spôsobu myslenia, túžbou po inom du- chovnom živote a filozofii, než aká bola obvyklá vo vtedajšej rímskej spoločnosti. Spočiatku sa však umelecký prejav od sú- vekého antického v podstate nelíšil, res- pektíve bol dokonca veľmi zjednoduše- ný, pretože sa nemohol uplatniť na ve- rejnosti. Kresťania boli často prenasle- dovaní, preto si nemohli stavať vlastné svätyne. Na konanie obradov často vy- užívali bežné svetské stavby, obytné aj hospodárske budovy. Niektoré z týchto stavieb bývali často mierne upravené, ale zachovala sa na nich pôvodná helenistic- ká alebo rímska výzdoba. Nový spôsob myslenia kresťanov sa výrazne prejavil pri pochovávaní. Jedným zo základných znakov kresťanského pohrebného rítu bolo pochovávanie nespálených tiel, na rozdiel od predchádzajúceho rozšírené- ho spaľovania. Telá boli ukladané na cintorínoch mi- mo obývaného priestoru, teda v prípade miest za hradbami. Z dôvodu využitia priestoru boli často zahĺbené v podzem- ných chodbách – katakombách. Známe sú najmä katakomby rímske, ale v sú- časnosti už poznáme aj dosť rozsiahle katakomby okolo Thessaloník (Solúna). Niekedy bolo mŕtve telo uložené do ka- menného sarkofágu, ktorý ostal na po- vrchu. V skalnom teréne mohli byť hro- by vyhĺbené aj do skál. V katakombách sa nekonali nábožen- ské obrady, ani ich nepoužívali ako úkryt v časoch prenasledovania kresťanov. Us- kutočňovali sa v nich len modlitby za po- koj mŕtvych a prosby k mučeníkom za ich príhovor u Boha. Často boli zdobené maliarskou výzdobou, ktorá vychádzala zo súvekej výzdoby svetských objektov, dostávali sa do nej však aj kresťanské námety. Tieto boli jednoduché a spo- čiatku len symbolické – kotvy, košíky na- plnené chlebom, strapce hrozna, ryby. Častým býva námet Dobrého pastiera – symbol Ježiša, ktorý sedí uprostred svoj- ho stáda a hrá na píšťalu alebo stojí a má na ramenách ovečku. K novým motívom patrí postava oranta, ktorá sa modlí s po- zdvihnutými rukami. Niekedy sa na ste- nách katakomb nájdu aj schematické vý- javy zo Starého a Nového zákona, na- príklad Jonáš a veľryba alebo Daniel v jame levovej či traja mládenci v peci ohnivej, viac alebo menej zobrazujúce naznačené príbehy. Na maľbách sa však vyskytujú aj námety z každodenného ži- vota a bežné antické dekoratívne mo- tívy (ako napríklad výjav vinobrania na klenbe Chrámu Santa Constanza v Ríme zo 4. storočia). CHRÁMY Z ČIAS KONŠTANTÍNA VEĽKÉHO Veľká zmena vo výtvarnom prejave kresťanskej antiky nastala v čase pano- vania Konštantína Veľkého, ktorý sa o ňu sám výrazne pričinil. Zrovnoprávnenie kresťanstva s ostatnými pohanskými ná- boženstvami a priama podpora panovní- ročník XXII | 71HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA KONŠTANTÍN PRIJAL KRST AŽ TESNE PRED SVOJOU SMRŤOU V ROKU 337

kom znamenala veľký rozvoj predovšet- kým v staviteľstve. Do počiatku 4. storo- čia si kresťania nemohli stavať vlastné svätyne, pri organizácii náboženského ži- vota využívali iné svetské stavby, ktoré si rôzne upravovali pre bohoslužobné ciele. Od tretiny 4. storočia sa už nemuse- li skrývať a stavebný rozmach podnietil a podporoval sám Konštantín. Začal bu- dovať mimoriadne rozsiahle stavby na významných miestach Kristovho života – v Betleheme, nad miestom Kristovho narodenia, v Jeruzaleme, približne na mieste ukrižovania a na Olivovej hore – mieste zmŕtvychvstania. Patria k nim napríklad Bazilika sv. Pavla za hradbami či Bazilika sv. Petra v Ríme, ktorú poz- náme zo zistení archeologických výsku- mov. V súčasnosti nad ňou stojí Miche- langelov Chrám sv. Petra. Stavby týchto chrámov začali krátko po zrovnoprávne- ní kresťanstva napodobňovať v rôznych častiach pôvodnej Rímskej ríše. Priamo v Ríme sa z tejto skupiny stavieb zacho- vala vo svojej podstate Bazilika Santa Maria Maggiore, ktorá bola neskôr vo vnútri dispozične upravená. Z hľadiska stavebného typu to boli najmä pozdĺžne stavby – baziliky, ale stavali sa aj stavby centrálne, kruhové či na štvorcovom alebo šesťuholníkovom pôdoryse. Prvý typ slúžil na bohoslužby a zhromaždenie príslušníkov kresťanskej obce, druhý sa používal na obrady krstu a funerálne obrady. Oba mali vzory v star- šej antickej architektúre. Stávalo sa tiež, že boli využité a upravené aj staršie an- tické stavby. Unikátnym príkladom také- ho využitia pôvodnej antickej stavby bo- la nielen kruhová stavba Chrámu Santa Constanza v Ríme. Oproti jej vyľahče- ným proporciám je Rotunda sv. Juraja v Thessalonikách veľmi masívnou stavbou. Spoločné majú to, že pôvodne tvorili an- tickú architektúru, ktorú neskôr kresťania prispôsobili svojim požiadavkám. Posta- vili ju koncom 3. a na začiatku 4. storo- čia ako súčasť palácového komplexu ci- sára Galeria, v čase existencie rímskej tetrarchie. Kým ostatné časti komplexu, ako palác a oktogon, zanikli, rotunda sa zachovala a patrila k jedným z najvýz- namnejších stavieb rímskej architektúry. Nie je jasné, aké bolo pôvodné vyu- žitie stavby. Uvažuje sa, že mohla byť cisárskym mauzóleom, môžeme sa však stretnúť aj s názorom, že to mohla byť veľká čakacia hala pre návštevníkov ci- sára. Stavba bola postavená z pálených tehál s múrmi hrubými 6,3 m a zaklenu- tá plochou kupolou. V čase Theodosia Veľkého ju nechal solúnsky biskup Ascho- lios prestavať na cirkevnú stavbu. Jed- na z veľkých ôsmich ník, východná, bola rozšírená a umiestnili sem oltár. Vchod bol z južnej strany premiestnený na zá- padnú stranu. Tehlová kupola nie je z von- ku viditeľná, jej priemer je 24,5 m. Vnú- torné steny boli z veľkej časti pokryté farebným mramorom, zvyšná časť stien bola zdobená mozaikami. Ich časť sa do- dnes zachovala na kupole a na oblúkoch horných okenných ník. Tieto mozaiky, spo- lu s mozaikami ranokresťanských chrá- 72 | HISTORICKÁ REVUE Pamiatky kresťanskej antiky v Grécku 7|2011 PODOBNE AKO V RÍME AJ V THESSALONIKÁCH BOLI KATAKOMBY ZDOBENÉ MAĽBAMI INTERIÉR JEDNEJ Z PRVÝCH KRESŤANSKÝCH STAVIEB – BAZILIKY NARODENIA PÁNA V BETLEHEME

mov v talianskej Ravenne, patria k výz- namným starokresťanským pamiatkam. Po obsadení Grécka Turkami sa z rotundy stala mešita s pristavaným minaretom. Mozaiková výzdoba kupoly a hornej čas- ti však nebola natoľko poškodená ako napríklad v Chráme sv. Múdrosti v Kon- štantínopole. VÝSTAVBA BAZILÍK Baziliky dosahovali v počiatočnom ob- dobí mimoriadne rozmery. Charakteris- tickou bola napríklad bazilika z 5. storo- čia neďaleko gréckeho Korintu v polohe Lechaeon, ktorá mala celkovú dĺžku viac ako 70 m. Bola to rozmerná stavba so širšou hlavnou loďou, oddelenou od pos- tranných lodí radmi pilierov. Z toho vy- plýva, že slúžila dosť rozsiahlej kresťan- skej obci, ako to naznačujú aj listy apoš- tola Pavla písané Korinťanom. Jej zákla- dy, odkryté archeologickým výskumom, si možno pozrieť priamo na mieste. Podobné stavby vznikali v 5. – 6. storočí v rôznych častiach Grécka. Niek- toré sa zachovali len ako ruiny, alebo do- konca len v základoch a boli odkryté pri archeologických výskumoch. Veľmi pek- ná, aj keď v nepatrnej miere zachovaná stavba sa nachádza na území Attiky, na lokalite Vravrona. Možno z nej vidieť ty- pický trojloďový bazilikálny pôdorys so zachovanými základmi stĺpov, ba v jed- nom prípade ostal stáť celý stĺp. Na vý- chodnej strane bol priestor v strede uza- vretý polkruhovou apsidou, západnú stra- nu uzatvárala v šírke stavby chodba pred- siene – nartex. Intenzívnu kresťanskú komunitu reprezentuje lokalita Nea An- chialos v Thessálii, kde sa počas dlho- ročných archeologických výskumov poda- rilo odkryť päť podobných bazilík z 5. – 7. storočia. Ich základy boli veľmi dobre zachované, mali charakteristický pozdĺž- ny pôdorys s trojloďovým členením. Dve z nich patrili pravdepodobne biskupstvu, ktoré tam v tom čase sídlilo. Okolo kos- tolov sa aj pochovávalo. Hroby boli uk- ladané v smere hlavnej osi kostolov a zhora boli prekryté šikmo položenými tehlami v tvare striešky. Kumulácia kos- tolov a pohrebísk naznačuje, že tu bolo intenzívne starokresťanské osídlenie The- ssálie, ktoré bolo podnetom pre nazva- nie lokality ako „kresťanské Théby“. Hoci bol inventár hrobov skromný, v tom čase nebolo zvykom dávať mŕtvym do hrobov prílohy, z lokality pochádza nález boha- to zdobenej oblúkovej spony s lúčovite členenou hlavicou. Je považovaná za cha- rakteristickú ozdobu Slovanov, prenika- júcich v 7. storočí až na územie Grécka. Pozdĺžna bazilikálna chrámo- vá stavba z prvej polovice, respek- tíve tretiny 5. storočia sa zacho- vala v Thessalonikách. Postavili ju na mieste staršieho malého kosto- líka, ktorý tu stál už v prvej polo- vici 4. storočia v blízkosti pivni- ce opustených rímskych kúpeľov. Podľa tradície to bolo miesto umučenia martýra, ktorého sem potom aj pochovali. Onedlho na to sa stal malý kostolík centrom uctievania svätého, a to nielen obyvateľmi mesta, ale aj veriacimi zo širšieho okolia. Mnohí veria- ci prichádzali k hrobu, z ktorého vytekala „myrha“, a prosili o uz- dravenie. Medzi pútnikmi bol aj správca Ilýrskej provincie Leon- tios zo Syrmia, ktorý sa po náv- števe kostola uzdravil. Preto ne- chal z vďaky postaviť na mieste malého kostola v roku 413 novú rozsiahlu stavbu. Bola to päťlo- ďová bazilika tzv. helenistického typu. Zastrešená bola drevom, celková dĺžka dosahovala 43,6 m a bola široká 33 m. Vnútrajšok bol členený štyrmi radmi mra- morových stĺpov ukončených korintský- mi hlavicami, ktoré členili priestor na päť lodí. Vo východnej časti ju členila prieč- na loď – transept. V nej sa nachádzal oltár ročník XXII | 73HISTORICKÁ REVUE z dejín starovekého GRÉCKA KOSTOL SV. DIMITRIA V THESSALONIKÁCH ROTUNDA SV. JURAJA V THESSALONIKÁCH PATRÍ K NAJVÝZNAMNEJŠÍM STAVBÁM RÍMSKEJ ARCHITEK- TÚRY, KTORÉ SA ZACHOVALI DO DNEŠNÝCH ČIAS

a sviatosti. Stredná loď bola najširšia a prevyšovala tiež ostatné štyri. Bazilika bola zasvätená sv. Dimitriovi, patrónovi Thessaloník, ktorý podľa legendy zachrá- nil v 7. storočí mesto pred útokom Ava- rov. Napriek tomu, že kostol bol v čase tureckej nadvlády premenený na mešitu, zachovala sa do značnej miery jeho vnú- torná výzdoba s mozaikami viažucimi sa najmä na sv. Dimitria. V roku 1917 za- siahol chrám rozsiahly požiar, ktorý ho veľmi poškodil. O tridsať rokov ho však obnovili a na sviatok sv. Dimitria ho v ro- ku 1947 znovu odovzdali veriacim (mo- zaika sv. Dimitria s dvoma deťmi). V centre starého mesta Thessaloník, medzi antickým trhom a už spomenutou rotundou, sa nachádza kostol nazvaný Acheiropoietos. Postavili ho krátko po ekumenickom koncile v Efeze roku 431 ako Kostol Bohorodičky. Tradícia hovorí, že dostal meno podľa obrazu Matky Božej, ktorý nebol vytvorený ľudskou rukou (a-cheiropoitos), ale spadol z neba. Kos- tol bol, podobne ako predchádzajúci, bazilikou helenistického typu. Bol však menší, mal len tri lode. Stredná loď, dlhá 37 m a široká 15,5 m, bola oproti boč- ným lodiam zvýšená, čo umožňovalo jej dobré osvetlenie. Na východe ju uzatvá- rala polkruhová apsida, na západe bola predsieň ako priečna loď pozdĺž celej šírky kostola, ktorá sa otvárala tromi dverami do hlavnej a bočných lodí. Tie boli od hlavnej lode oddelené dvoma radmi mramorových stĺpov, ukončených korintskými hlavicami v tvare akanto- vých listov. Keď Turci obsadili mesto, ne- chal sultán Murat II. vyryť na jeden zo stĺpov dodnes čitateľný nápis, že dobyl Thessaloniki v roku 833. Vďaka tomuto nápisu máme informácie o dátume tu- reckého postupu. CHRÁM SV. SOFIE Poslednou väčšou stavbou z ranokres- ťanských bazilík bol Chrám sv. Sofie, postavený neďaleko chrámu Acheiropo- ietos. S predchádzajúcimi dvoma stavbami patrí k najvýznamnejším ranokresťanským pamiatkam nielen Grécka, ale celého or- todoxného sveta. Štýl, v akom bol chrám postavený, možno nazvať kupolovou ba- 74 | HISTORICKÁ REVUE Pamiatky kresťanskej antiky v Grécku 7|2011 ROTUNDA SV. JURAJA V THESSALONIKÁCH PÔVODNE PATRILA DO PALÁCOVÉHO KOMPLEXU CISÁRA GALERIA. TEN V ROKU 311 UKONČIL PRENASLEDOVANIE KRESŤANOV A O DVA ROKY NA TO CISÁR KONŠTANTÍN I. ZROVNOPRÁVNIL MILÁNSKYM EDIKTOM KRESŤANSTVO S OSTATNÝMI NÁBOŽENSTVAMI. VÝJAV VINOBRANIA NA KLENBE CHRÁMU SANTA CONSTANZA V RÍME ZO 4. STOROČIA

z dejín starovekého GRÉCKA zilikou: je to stavba prechodného typu medzi kupolovou bazilikou a krížovou formou s kupolou. Okolo dátumu pos- tavenia stavby sa vedie diskusia. Pred- pokladalo sa, že vznikla krátko po eku- menickom koncile z roku 325 v Nikei, kde bol Kristus uznaný ako Slovo a Múdrosť. V súčasnosti však prevláda názor, aj vzhľadom na stavebný materiál, ktorý bol použitý, a nádhernú mozaikovú výz- dobu vnútrajška chrámu, že bol posta- vený v poslednej štvrtine 8. storočia na základoch staršej baziliky. Tým, že má chrám vlastne dve priečne lode, vytvára štvorcový pôdorys. Na štyroch mohut- ných pilieroch spočíva kupola zdobená nádhernou mozaikovou výzdobou. V stre- de sa nachádza postava sediaceho Kris- ta, na vonkajšom kruhu stojí Matka Božia a dvanásť apoštolov. Postava sediacej Matky Božej sa opakuje na klenbe stred- nej z troch apsíd, ktoré chrám uzatvá- rajú. V období franskej nadvlády bol Chrám sv. Sofie katedrálou, a to až do čias tureckej expanzie, keď ho zmenili na mešitu. Tou zostal do čias oslobodenia spod tureckej nadvlády v roku 1912, keď ho opravili a vrátili cirkvi. Menší kostol s trojloďovým pôdory- som z konca 5. a začiatku 6. storočia sa z dvoch tretín zachoval pod hradbami pevnosti v Thessalonikách. Bol zasvätený sv. Dávidovi (Hosios David). Uplatnila sa na ňom veľmi skoro kombinácia pozdĺž- neho a centrálneho pôdorysu, tzv. krížo- vo-kupolový pôdorys, ktorý neskôr v by- zantskej architektúre celkom prevládol. Pozdĺžne lode tu uprostred kríži priečna loď, ktorá mala nad prekrížením nie cel- kom pravidelnú formu zaklenutia. Ku- pola bola neskôr nahradená šikmou teh- lovou strechou. Pôvodná klenba sa za- chovala len vo svätyni. Bola zdobená mimoriadne peknými mozaikami, ktoré predstavujú Krista bez brady sediaceho na farbistom svietiacom oblúku, ako ho videl prorok Ezechiel. Mozaiky boli v ča- se obrazoborectva zakryté kožami a ná- hodne ich objavili v 9. storočí. Je to kos- tol, ktorému sa svojimi rozmermi prib- ližujú niektoré nálezy veľkomoravských sakrálnych stavieb. Z prehľadu možno uzavrieť, že Solún bol jedným z najdôležitejších miest Gréc- ka v období ranokresťanskej antiky a ply- nule prerástol do počiatkov byzantskej kultúry. Na cirkevných stavbách mesta sa stretáme s postupným prechodom od jednoznačných architektonických typov, ako boli bazilikálne stavby či centrálne stavby, rotundy, ku stavbám, kde sa oba typy prelínali, aby postupne ovládli by- zantskú architektúru. Tento vývoj mož- no veľmi dobre pozorovať na stavbách zaniknutého mesta v severnej Macedó- nii, vo Filippi. Počas výskumných prác tu odkryli základy stavieb, na ktorých možno sledovať stavebný vývoj. Bazilika z 5. storočia má pôdorys chrámu s tromi loďami. Stredná je širšia a má priečnu loď, zastrešená však bola rovným stropom. Vedľajšia bazilika zo 6. storočia mala tiež trojloďovú dispozíciu, prekríženie jej priečnej lode s trojlodím však už rieši- li zaklenutou kupolou, ktorá bola po- tom vzorom pre ďalšie stavby byzantskej architektúry.

Na jedinom slovenskom motoristickom okruhu Slovakia Ring môžete okúsiť adrenalín, ale aj zlepšiť svoje šoférske schopnosti Odviažte sa! Už viac ako rok slovenskí no aj zahraniční nadšenci rýchlej jazdy autami a motorkami smerujú na rovnaké miesto, kde sa chodia „vyzúriť“, kde nie sú limitovaní ob- medzenou rýchlosťou a neohrozujú účastníkov cestnej premávky, pri- čom majú v kritických situáciách is- totu prítomnosti zdravotníckej služ- by. To všetko nachádzajú blízko pri Bratislave, na automotodrome Slo- vakia Ring. Motoristický okruh sa nachádza v trnavskom kraji, okres Dunajská Streda, len 36 km od Bra- tislavy. Strategické umiestnenie na juhu Slovenska zabezpečuje vďa- ka priaznivým klimatickým pod- mienkam maximálne využitie počas celého roka. Slovakia Ring ponúka široké spektrum produktov a slu- žieb – rýchlostná dráha široká dva- násť metrov a dlhá takmer šesť ki- lometrov, cieľová rovinka s dĺžkou 900 metrov a šírkou 20 metrov, Cen- trum bezpečnej jazdy (škola šmyku), hotel Ring s možnosťou ubytovania v 42 dvojposteľových izbách a troch apartmánoch, reštaurácia, v blízkej budúcnosti sa plánuje s výstavbou off-roadového okruhu, kartingovej dráhy a motostrediska. Jazdenie je možné počas celého dňa v rámci denného svetla, v letnej sezóne je pre individuálnych motoristov mož- nosť využitia tzv. večernej jazdy až do 20:00 hod. Počas prvého roka sa potvrdilo, že do Orechovej Potône, kde je situova- ný okruh, zamierili tisícky domácich, ale aj zahraničných motoristov aby v jedinej obci na Slovensku zabudli na päťdesiatku na tachometri a uží- vali si extra dávku adrenalínu z neob- medzenej jazdy, vzrušenie z rýchlosti a nekonečnú slobodu. Areál okruhu privítal okrem jazdcov zvučných mien aj desaťtisíce návštevníkov rôznych atraktívnych pretekov. Ak túžite ocitnúť sa v koži ozajstného pretekára a napriek nadšeniu vám chýba rýchly športový tátoš, na Slovakia Ringu ani to nie je prekážkou. K dispozícii sú vám automobily z požičovne Honda Civic Type R a Seat Leon Race Edition. Po zvládnutí te- órie vedenej profesionálnym inštruktorom získatepredstavuotechnikejazdyaspôso- be vlajkovej signalizácie na trati a nič vám už nebude brániť v tom, aby ste sa prevte- lili do kože pretekára a testovali svoje li- mity. Tento na Slovensku unikátny projekt totiž prináša individuálnym návštevníkom jedinečnú šancu zdokonaliť svoje vodičské schopnosti, precvičiť techniku, či vychut- nať si neobmedzenú jazdu. inzercia foto: Jan Zemiar, Slovakia Ring foto: Jan Zemiar, Slovakia Ring

Okrem nej sa nezabúda ani na zlep- šovanie zručností za volantom aj v kla- sickej cestnej premávke a na tento účel vybudovali na Slovakia Ringu Centrum bezpečnej jazdy. Jeho cieľom je elimi- novať nehody v bežnej cestnej premáv- ke. Špičkové zariadenie na výcvik vo- dičov je zamerané na ovládnutie auta na rôznych povrchoch, v simulovaných poveternostných podmienkach a v ex- trémnych situáciách. Toto zariadenie je prvé tohto typu na Slovensku. Doteraz museli slovenskí vodiči cestovať do za- hraničia ak chceli zvýšiť svoju schop- nosť reagovať na nečakané situácie v premávke. V ponuke sú aj moduly pre výcvik vodičov nákladných áut. Z bohatého motoristického menu, ktoré Slovakia Ring ponúka, spomeňme možnosť exkluzívneho prenájmu okru- hu, pri ktorom ide o uzatvorenie celého okruhu, vhodné napríklad pre firemné eventy, usporiadanie pretekov, testo- vacie dni a pod. Počas už spomínaných voľných jázd je automotodrom otvo- rený pre širokú verejnosť – či už pre fa- núšikov motoriek, alebo automobilov. Práve pre nich je pripravená aj novin- ka tohtoročnej sezóny – Slovakia Ring Club Card, ktorá im ponúka možnosť ne- obmedzeného jazdenia za veľmi atrak- tívnych podmienok. Okrem toho pri- pravilo vedenie okruhu aj ďalšie no- vinky, ktorými chce potvrdiť svoj zá- mer sprístupniť a priblížiť motoristický šport širokej verejnosti. Spomeňme napríklad úplne nový seriál pretekov automobilov Time Attack, ktorý po- núka možnosť zapojiť sa do tohto pre- teku aj vodičom, ktorí nevlastnia vý- lučne športové vozidlo. V snahe zjed- nodušiť a zrýchliť prístup klientov kslužbám,prešlazmenamiajwebstrán- ka okruhu. Okrem nového vizuálu a roz- šíreného obsahu bude ponúkať mož- nosť on-line rezervácie termínu jazdy na okruhu, resp. nákupu tovaru cez fan shop. Kto si chce vyskúšať okruh ako spolujazdec počas adrenalínovej jazdy s profesionálnym vodičom na určených športových špeciáloch, pre toho je ide- álna ponuka Race Taxi. Ďalším zaujíma- vým produktom je Racing school - ško- la športovej jazdy s možnosťou získania pretekárskej licencie. Na plnohodnotne vybavenom pretekárskom okruhu je sa- mozrejme zaručená maximálna bezpeč- nosť všetkých účastníkov a vysoká úro- veň technického zabezpečenia. Už teraz sa tešíme na augustové preteky Veľká cena Slovenskej repub- liky preteky cestných automobilov na okruhu 2011 v dňoch 19.-21. augusta 2011, ktoré sme minulý rok premiérovo hostili v našom areáli a cestu na ne si našlo neuveriteľných 15.000 fanúšikov motoristického pretekania. Aj tento rok sme pre vás, ktorí si radi vychutná- vate adrenalín z tribún, pripravili bo- hatý sprievodný program. Veríme, že sa s vami na tomto veľkom podujatí stret- neme a jazdcom pripravíte skvelú di- vácku kulisu. Bližšie informácie o produktoch sa dozviete na www.slovakiaring.sk inzercia www.slovakiaring.sk na profi okruhu rrrrrooooooooffffffffffiiiiiiiiii oooooooooooooookkkkkkkkkkkkkkkkkrrrrrrrrrrrrrrruuuuuuuuuuuuuuuuuuuuhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuumOzes jazdit Aj ty aaaaaaaaa pppp Aj ty Otestuj na dráhe svoje auto či motorku, vyskúšaj pretekárske vozidlo, alebo si vychutnaj jazdu s profesionálom. Jazdy pre verejnosť na Slovakia Ringu každý deň. jazdy pre verejnosť Time Attack Moto Cup jazdy s profesionálom

- HISTORICKÝ KALENDÁR júl HISTORICKÁ REVUE78 2. 7. 1531 – Ferdinand I. obno- vil činnosť Uhorskej komory so sídlom v Bratislave (480. výročie) 20117 2. 7. 1961 – zomrel americký spisovateľ Ernest Hemingway (* 21. 7. 1899), príslušník tzv. stratenej generácie. Bol novi- nárom a vojnovým korešpon- dentom. K najznámejším dielam patria romány Zbohom zbra- niam či Komu zvonia do hrobu a novela Starec a more. (50. výročie) 4. 7. 1831 – zomrel James Mon- roe (* 28. 4. 1758), 5. prezident USA(1817–1825)aautorMon- roeovej doktríny, zameranej na nezasahovanie do cudzích zá- ležitostí, vrátane Európy. Dok- trína bola zmenená až počas 1. sv. vojny. (180. výročie) 5. 7. 1811 – Venezuela vyhlásila svoju nezávislosť od Španiel- ska ako prvý z juhoamerických štátov (200. výročie) 5. 7. 1911 – narodil sa Georges Pompidou († 2. 4. 1974), fran- cúzsky prezident v rokoch 1969 – 1974) (100. výročie) 6.7.861–vbitkesMoravanmi pravdepodobne zomrel knieža Pribina. Novým panovníkom v Blatenskom kniežatstve sa stal jeho syn Koceľ. (1150. výročie) 6. 7. 1311 – kardinál Gentilis exkomunikoval Matúša Čáka. Bol to dôsledok zaberania cir- kevných majetkov, ktoré pri- pojil k svojim dŕžavám. (700. výročie) 8. 7. 1851 – narodil sa brit- ský archeológ Arthur Evans († 11. 7. 1941). Preslávil sa naj- mä vykopávkami v Knós- se na Kréte, je autorom chronológie členenia mi- nojskej civilizácie, ktorá sa s určitými úpravami používa dodnes. (160. výročie) 10. 7. 1851 – zomrel Louis Da- guerre (* 18. 11. 1787), fran- cúzsky maliar, vedec, prie- kopník fotografovania. V 30. rokoch 19. storočia vyvinul prvú praktickú metódu foto- grafovania – tzv. dageroty- piu. (160. výročie) 10. 7. 1991 – Boris Jeľcin sa stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Ruska (20. vý- ročie) 11. 7. 1921 – Mongolsko získalo nezávislosť od Číny (90. vý- ročie) 18. 7. 1941 – britská a sovietska vláda definitívne uznali čes- koslovenskú vládu v Londýne (70. výročie) 19. 7. 1831 – na východnom Slovensku vypuklo Východo- slovenské roľnícke povstanie. Podnetom bola neúroda z roku 1830 a šírenie cholery. (180. výročie) 25. 7. 1261 – Michal VIII. Palaio- logos obsadil Konštantínopol a obnovil Byzantskú ríšu, čím zaniklo tzv. Latinské cisárstvo. Palaiologovci vládli v Byzant- skej ríši až do jej zániku v roku 1453. (750. výročie) 28. 7. 1821 – generál San Mar- tín vyhlásil nezávislosť Peru od Španielska (190. výročie) 29. 7. 1911 – narodil sa slo- venský hudobný skladateľ Ján Cikker († 21. 12. 1989), popred- ný predstaviteľ slovenskej hu- dobnej moderny (100. výročie) 30. 7. 1511 – narodil sa talian- sky manieristický maliar a ar- chitekt Giorgio Vasari († 27. 6. 1574) (500. výročie)

minikaleidoskop ročník XXII HISTORICKÁ REVUE 79 Nové analýzy výskumov z viac ako 4000 rokov starej lokality Mo- henjo-Daro (rieka Indus, Pakistan) objavili možno najstaršie predmety na svete slúžiace na hru – kocky. Hlavne v minulosti bá- dania sa akosi zabúdalo, akú dôležitú úlohu hrali hry v živote sta- rovekých ľudí. V starovekej metropole na rieke Indus sa dokonca za- čalo uvažovať o existencii samostatných budov a miestností, kde obyvatelia mohli hrať kocky. Spolu s ďalšími predmetmi, ako sú ná- stroje, keramika či detské hračky, nám umožňujú lepšie pochopenie denného života starobylých obyvateľov Prednej Indie. (bk) Hracie kocky z Mohenjo-Daro Medzi najznámejšie tradície, ktoré si udržiava poľské mesto Krakov, patrí nepochybne hra- nie krátkej melódie na trúbke, ktoré zaznie každú hodinu z veže Mariánskeho kostola. Zvláštnosťou melódie, nazývanej hejnal (Hejnał Mariacki), je, že sa neprirodzene končí akýmsi zaseknutím upro- stred hrania. Robí sa to vraj na pamiatku udalosti, ktorá sa stala v časoch tatárskeho nebezpečen- stva. Trubači vtedy hrou hejnalu oznamovali nie- len čas, kedy sa mala otvoriť a zatvoriť mestská brána, ale ňou upozorňovali aj na prípadné hro- ziace nebezpečenstvo. Podľa legendy trubač, kto- rý alarmoval Krakovčanov pred náhlym tatárskym útokom, dostal zásah šípom od nepriateľského lu- kostrelca priamo do hrdla a melódiu nedokončil. Hejnal patrí k symbolom národnej hrdosti Polia- kov a jeho tóny sa každé poludnie prenášajú roz- hlasom z Krakova do celého Poľska. (mn) Krakovská melódia Niekedy v prvej polovici 19. storočia boli vinohradníci v juhofrancúzskom Bordoaux kvôli nebezpečnej chorobe vi- niča – peronospóre – na po- kraji zúfalstva. Výnosy z úro- dy klesali a majitelia viníc sa snažili urobiť všetko preto, aby zachránili aspoň jej časť. Vino- hradmi prechádzali cesty a ne- bolo ničím nezvyčajným, že sa pocestní občerstvili hroznom, okolo ktorého prechádzali. To sa vinohradníkom samozrejme ne- mohlo páčiť a v snahe zabrániť zbytočnému úbytku plodov po- striekali vinič rastúci popri ces- tách roztokom modrej skalice a vápna. Takto „zašpinené“ bo- bule hrozna sa bez umytia ne- dali jesť a okoloidúci im dali po- koj. Na veľké prekvapenie po- striekaná časť vinohradu oveľa lepšie odolávala nielen pocest- ným, ale aj peronospóre. Vďaka tejto šťastnej náhode bol ob- javený účinný postrek proti jed- nejznajnebezpečnejšíchchorôb viniča. (mn) Inak myslené, inak vypálilo

Ak máte záujem o staršie čísla, môžete si ich objednať na tel. čísle: 02/ 55 56 83 04, mailom: historickarevue@sahi.sk alebo osobne zakúpiť v redakcii HR na adrese: Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava. 2006: č. 2, 3/ 1,36 € (41,- Sk), 4/ 1,46 € (44,- Sk), 9-10/ 1,63 € (49,- Sk) 2007: č. 1, 3, 4, 9, 10, 11, 12/ 1,49 € (45,- Sk), 7-8/ 1,63 € (49,- Sk) 2008: č. 9, 10, 11, 12/ 1,83 € (55,- Sk), 7-8/ 2,39 € (72,- Sk) 2009: č. 1, 4, 5, 6, 9, 10, 11, 12/ 1,83 € (55,- Sk), 2-3, 7-8/ 2,82 € (85,- Sk) Staršie čísla HR len za 0,90 € (27,11,- Sk)! 2006: č. 5-6, 7-8, 11-12 2007: č. 2 2008: č. 4, 5, 6 2010: č. 1, 2, 3, 6, 9/ 2 € (60,25,- Sk), 4-5, 7-8/ 3 € (90,38,- Sk), 10, 11, 12/ 3,20 € (96,40,- Sk) PONUKA STARŠÍCH ČÍSIEL 2011: č. 1, 2, 3, 4, 5, 6/ 3,20 € (96,40,- Sk) Mgr. František Hříbal, absolvent odboru klasická archeológia na Trnavskej univerzite, v súčasnosti interný doktorand na Katedre klasickej archeológie v Trnave. Zaoberá sa dejinami Alexandra Veľkého so špecifickým zameraním na Alexandrov odkaz v dobe rímskej. Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD., archeológ a historik, absolvent odborov archeológia, história a filozofia na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium ukončil na Katedre archeológie FiF UK. Pracuje ako odborný riaditeľ SAHI, o. z. Zaoberá sa problematikou staroveku s dôrazom na dobu bronzovú v Stredomorí a priľahlých územiach Blízkeho východu. Mgr. Zuzana Jamrichová, absolventka odboru história a muzeológia na FiF UKF v Nitre a klasickej archeológie na FiF UK v Bratislave. Momentálne je doktorandkou na Katedre klasickej archeológie FiF KU v Prahe. Venuje sa ikonografii žánrových scén s vyobrazením ženských postáv na čiernej a červenej attickej keramike a postaveniu žien v gréckej spoločnosti. Mgr. Pavol Minarčák, absolvoval FiF Trnavskej Univerzity v Trnave, odbor klasická archeológia – história. Zameriava sa na dejiny Egypta, najmä obdobie vlády Ptolemaiovcov. Mgr. Andrea Námerová, vyštudovala klasickú filológiu (latinčina a gréčtina) na FiF UK v Bratislave. V súčasnosti interná doktorandka na Katedre klasickej archeológie Trnavskej univerzity. Zaoberá sa nomádskym kmeňom Skýtov v kontexte archeologických materiálov a gréckych písomných prameňov z 1. – 2. storočia po Kr. Mgr. Peter Roháč, absolvent odboru história na FiF Trnavskej univerzity. Pôsobí ako stredoškolský pedagóg. Zaoberá sa stredovekými dejinami s ohľadom na vojenstvo a lov. Prof. PhDr. Tatiana Štefanovičová, CSc., archeologička a historička. Venuje sa predovšetkým včasnostredovekým slovenským a slovanským dejinám a stredovekým dejinám Balkánu. Doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc., študoval na FiF UK v Bratislave a FiF Univerzity J. E. Purkyně (dnes Masarykova univerzita) v Brne. V súčasnosti prednáša na FiF UK v Bratislave a na FiF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa dejinám staroveku, najmä dejinám starovekého Ríma v cisárskom období. O našich autoroch 1. Ako sa nazývalo centrum indo-gréckej kultúry, dnes známe ako archeologická lokalita Sirkap? 2. Uveďte meno hlavného egejského boha liečiteľstva a lekárov. 3. V ktorom roku zomrel Agatokles Sicílsky? a) 323 pred Kr. b) 311 pred Kr. c) 289 pred Kr. 4. Ako sa volá najslávnejšia aténska hetéra, ktorá bola aj Periklovou milenkou? 5. Pod akým menom bol v staroveku známy sicílsky vrch Poggio di Sant‘Angelo? 6. Ktorý perzský panovník v roku 343 pred Kr. dobýjal egyptskú pevnosť Pelusium? 7. Ako sa dnes nazýva pôvodne perzské mesto Ekbatana? 8. Koľko psov obetoval Achilles pri Patroklovom pohrebe? a) 2 b) 9 c) 11 9. V ktorom roku porazili Gréci Peržanov pri Maratóne? 10. Ako sa volá generál, ktorý zachránil život Alexandrovi Macedónskemu pri poľovačke na leva? Odpovedztenaotázky: Súťaž o knihu Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. Správne odpovede posielajte do 20. 7. 2011. V TOMTO KVÍZE, KDE SA ODPOVEDE POSIELAJÚ POŠTOU, SA NESÚŤAŽÍ O ZÁJAZD! Vážení čitatelia! Možnosť súťažiť s kvízmi Historickej revue Vám prinášame aj v roku 2011. Každý mesiac môžete súťažiť v troch kvízoch o hodnotné knižné publikácie. Hlavnou cenou z SMS kvízov bude exkluzívny poznávací zájazd do Egypta od cestovnej kancelárie BUBO Travel Agency. Výhercu hlavnej ceny z SMS kvízov za rok 2011 vylosujeme v priebehu januára 2012. Termín uzávierok odpovedí na všetky tri kvízy je 20. 7. 2011. KVÍZY S HISTORICKOU REVUE Nájdite odpoveď a pošlite poštou! Správne odpovede z minulého čísla: 1. Louis-Nicolas Davout, 2. Joséphine de Beauharnais, 3. Victory, 4. c), 5. František I., 6. 1809, 7. Jan Letzel, 8. a), 9. Joachim Murat, 10. Waterloo. Výhercom sa stáva Livia Obsudová, Banská Bystrica. Výhercovi blahoželáme a zasielame mu knihu: Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. HISTORICKÁ REVUE80 20117

81HISTORICKÁ REVUE1|2010 Spoznajte obrázok a esemeskujte! Súťaž o knihu: Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. Správne odpovede na 5 kvízových otázok z článkov esemeskujte do 20. 7. 2011 na číslo 7507 formou SMS v tvare: HR2 1c2b3b4a5b (konkrétny sled čísiel otázok a písmen odpovedí tu uvádzame len ako príklad). Za označením HR2 zachovajte jednu medzeru, zvyšok správy je bez medzier medzi znakmi. V opačnom prípade nebude vaša, i keď správna odpoveď zaradená do zlosovania. Cena jednej SMS je 0,50 € (15,06,- Sk) s DPH. VYHRAJ ZÁJAZD! Správne odpovede z minulého čísla: 1. c), 2. b), 3. a), 4.c), 5. b). Výhercom sa stáva Ján Tovarňák, Prešov. Výhercovi blahoželáme a zasielame mu knihu: Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. Nájdite odpoveď a esemeskujte! Súťaž o knihu: Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. Správne odpovede na 10 kvízových otázok z článkov esemeskujte do 20. 7. 2011 na číslo 7507 formou SMS v tvare: HR1 1c2b3b4a............10a (konkrétny sled čísiel otázok a písmen odpovedí tu uvádzame len ako príklad). Za označením HR1 zachovajte jednu medzeru, zvyšok správy je bez medzier medzi znakmi. V opačnom prípade nebude Vaša, i keď správna odpoveď zaradená do zlosovania. Cena jednej SMS je 0,50 € (15,06,- Sk) s DPH. 1. V ktorých rokoch vládol kráľ Seleukos I.? a) 311 – 291 pred Kr. b) 311 – 281 pred Kr. c) 301 – 281 pred Kr. 2. Kto je autorom diela Anabáza o ťažení gréckych žoldnierov do Perzie pod vedením Kýra mladšieho? a) Xenofón b) Platón c) Plutarchos 3. Ako sa volá hora, na ktorej Sparťania nechávali slabých a postihnutých novorodencov? a) Olymp b) Taygetos c) Atos 4. Ktorý panovník vládol Egyptu v rokoch 204 – 180 pred Kr.? a) Ptolemaios I. b) Ptolemaios III. c) Ptolemaios V. 5. Kto bol otcom Alexandra Veľkého? a) Perdikas b) Hefaistion c) Filip II. 6. Kedy Agatokles Sicílsky vyplával zo Syrakúz, aby dobyl Kartágo? a) 14. augusta 310 pred Kr. b) 24. augusta 310 pred Kr. c) 14. augusta 300 pred Kr. 7. Ako sa volá egyptský panovník, ktorý vládol v rokoch 380 – 363 pred Kr.? a) Ahmose II. b) Nechetnebef I. c) Heker (Hekor) 8. V ktorom meste zomrel Alexander Veľký? a) Babylon b) Atény c) Rím 9. V koľkých rokoch dosiahli grécke deti školský vek? a) 5 b) 6 c) 7 10. Na ktorom ostrove bolo centrum minojskej kultúry? a) Kréta b) Cyprus c) Korzika VYHRAJ ZÁJAZD! Správneodpovedezminuléhočísla:1.a),2.c),3.a),4.b),5.c),6.b),7.b),8.a),9.b),10.b). Výhercom sa stáva Anna Šmelková, Liptovský Mikuláš. Výhercovi blahoželáme a zasielame mu knihu: Správa o veciach na Yucatáne, ktorú napísal brat Diego de Landa. 1. Koho zobrazuje táto plastika? a) Achilles b) Odyseus c) Alexander Veľký BUBO Travel Agency, Dunajská ul. 31, 811 08 Bratislava tel.: 02/5263 5254 - 55, 0907 780 088, fax: 02/3214 4600, e-mail:bubo@bubo.sk, www.bubo.sk 3. Ktorý panovník je zobrazený na tejto minci? a) Diodotos I. b) Eukratides I. c) Menandros I. 5. Pri akej príležitosti sa používala táto nádoba? a) svadba b) narodenie dieťaťa c) pohreb 2. Aká prilba je na obrázku? a) korintská b) ilýrska c) trácka 4. Ktorú grécku bohyňu predstavuje socha na obrázku? a) Afrodita b) Artemis c) Demeter

✂ ZÁVÄZNÁ OBJEDNÁVKA PREDPLATNÉHO HISTORICKEJ REVUE V SR PROSÍME O ČITATEĽNÉ VYPLNENIE OBJEDNÁVKY!!! TITUL(Y) POČET VÝTLAČKOV (ks) OD ČÍSLA/OD DÁTUMU VYBERTE SI PREDPLATNÉ OBDOBIE (OZNAČTE KRÍŽIKOM): POLROČNÉ: 15 € (451,89,- Sk) ROČNÉ: 30 € (903,78,- Sk) VYBERTE SI FORMU ÚHRADY (OZNAČTE KRÍŽIKOM): ADRESA DODÁVKY, V PRÍPADE, ŽE SI OBJEDNÁVAM PRE SEBA: ADRESA PLATITEĽA, V PRÍPADE, ŽE OBJEDNÁVAM AKO DARČEK: TITUL/MENO A PRIEZVISKO ADRESA/PSČ/ŠTÁT TEL./FAX/E-MAIL OBJEDNÁVAM AKO DARČEK PRE: TITUL/MENO A PRIEZVISKO ADRESA/PSČ/ŠTÁT TEL./FAX/E-MAIL ❑ ❑ ❑ ❑ ❑ ... NA ZÁKLADE MOJEJ OBJEDNÁVKY PROSÍM O ZASLANIE POŠTOVEJ POUKÁŽKY ...ZAPLATENIE OSOBNE V HOTOVOSTI NA NAŠEJ ADRESE ...BANKOVÝM PREVODOM Týmto zároveň dobrovoľne udeľujem svoj súhlas na spracovanie mojich osobných údajov vo vašom informačnom systéme za účelom evidencie v zmysle zákona 428/2002 Zb. o ochrane osobných údajov v zmysle neskorších právnych predpisov. Údaje nebudú poskytnuté tretej strane. Beriem na vedomie, že svoj súhlas môžem kedykoľvek vziať späť. V prípade, že požadujete faktúru, vyplňte nasledujúcu ADRESU FAKTURÁCIE. Pre súkromné objednávky (nevyžadujete faktúru) ADRESU FAKTURÁCIE nieje nutné vyplňovať. ADRESA FAKTURÁCIE: TITUL/MENO A PRIEZVISKO NÁZOV FIRMY KONTAKTNÁ OSOBA ADRESA/PSČ/ŠTÁT TEL./FAX/E-MAIL IČO IČ DPH BANKOVÉ SPOJENIE Ak bude fakturácia na firmu, ale zasielať požadujete na inú adresu, sem uveďte adresu kde je treba zasielať objednané tituly: TITUL/MENO A PRIEZVISKO ADRESA/PSČ/ŠTÁT TEL./FAX/E-MAIL Dátum: Podpis, príp. pečiatka OBJEDNÁVKU (alebo jej fotokópiu) ZASIELAJTE POŠTOU, OSOBNE, TELEFONICKY, FAXOM, E-MAILOM!!! MEDIAPRINT-KAPA PRESSEGROSSO, a.s. oddelenie inej formy predaja Vajnorská 137, 831 04 Bratislava 3 Tel.: 00421 2 4444 2773, 4445 8816, 4445 8821, 4445 9365 0800/188 826 Fax: 00421 2 4445 8819 e-mail: predplatne@abompkapa.sk zelená linka 0800/188 826 Témou budúceho čísla 8/2011 bude: 82 | HISTORICKÁ REVUE 7|2011 SAMO – neporazený vladár Slovanov Slovania v GRÉCKU Príbeh slovansko-bulharskej symbiózy VEĽKÁ MORAVA POČIATKY ŠTÁTNOSTI u západných, južných a východných Slovanov VAMPIRIZMUS u Slovanov SLOVANIA vo včasnom stredoveku

geodéziu u

P O Ł S K Á M A Ł B A O KO LO 1 9 0 0 2 4 .6. — 18.9. 20112 4 .6. — 18.9. 2011 Slovenská národná galériaSlovenská národná galéria Námestie Ľ. Štúra 4Námestie Ľ. Štúra 4 BratislavaBratislava Partneri: Mediálni partneri: www.sng.sk