Každý má šancu

P O V Z B U D Z U J Ú C I C H K A P I T O L Z O Ž I V O T A · 15 K A Ž D Ý M Á Š A N C U A D V E N T — O R I O N

2

1 5 P OV Z B U DZ U J Ú C I C H K A P I TO L ZO Ž I VOTA K A Ž D Ý M Á   Š A N C U A D V E N T   —   O R I O N

grafická úprava © Branislav Matis ilustrácie © Branislav Matis © Advent Orion Vrútky, 2014 ISBN 978-80-8071-169-6

0 0 4 → 0 0 5 Všetci ju potrebujeme O čo nám v živote ide? Rodina – najväčšie bohatstvo Motivácia Človek ako dar Najbohatší ľudia Lepšie je dávať... Učme sa od detí Čas – vzácny dar Sila lásky Nikdy sa nevzdávaj Čo robí otca otcom Pravá krása Milujte svojich nepriateľov Viera v každodennom živote OBSAH 0 0 7 0 2 5 0 4 3 0 6 1 0 7 3 0 8 9 1 1 7 1 3 3 1 5 3 1 6 7 1 8 5 2 0 1 2 1 7 2 3 1 2 4 5

I

VŠETCI JU POTREBUJEME

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E NA PARKOVISKU Auto som zaparkoval pred nákupným centrom, kde som mal čakať na manželku, kým sa vráti z práce. Čakanie som chcel využiť na vyleštenie práve umytého auta. Na parkovisku som uvidel človeka, ktoré- ho bežne považujeme za príživníka. Na prvý pohľad vie- te, že taký človek nemá auto, nemá domov, nemá čisté šaty a nemá ani peniaze. Sú chvíle, keď chcete byť štedrý a veľkorysý; ale sú aj také chvíle, keď nechcete, aby vás niekto obťažoval. Toto bola práve chvíľa, keď som vôbec nemal chuť púšťať sa s niekým do reči. ,Dúfam, že odo mňa nebude chcieť peniaze,‘ pomyslel som si. Nechcel. Prišiel a sadol si na kraj chodníka pri autobusovej za- stávke. Nevyzeral na to, že má peniaze na lístok. Po nie- koľkých minútach povedal: „Máte veľmi pekné auto.“ Bol síce otrhaný a strapatý, ale vyžaroval akúsi dôs- tojnosť. Poďakoval som a ďalej leštil auto. Kým som pra- coval, sedel ticho a pozoroval ma. Očakávaná prosba o peniaze neprišla. Ticho medzi nami bolo stále výrečnejšie. Akýsi vnútor- ný hlas mi hovoril: ,Spýtaj sa ho, či nepotrebuje nejakú pomoc.‘ Bol som si istý, že určite povie áno, ale poslúchol som ten hlas. „Potrebujete pomoc?“ spýtal som sa. Jeho odpoveď sa skladala z troch jednoduchých, ale zároveň veľmi hlbokých slov, na ktoré nikdy nezabudnem. Často hľadáme múdrosť u významných ľudí, u tých, ktorí sú vzdelaní a niečo v živote dokázali. Od neho som nič také nečakal. Skôr som si myslel, že ku mne vystrie svoju špinavú ruku. Ale on vyslovil tri slová, ktoré ma zarazili: „Nepotrebujeme ju všetci?“ odpovedal. Mal som pocit, že som silnejší, úspešnejší a dôležitejší ako nejaký úbožiak na ulici – do chvíle, kým ma tieto tri slová nezasiahli ako brokovnica kalibru 12.

0 0 8 → 0 0 9 „Nepotrebujeme ju všetci?“ Aj ja potrebujem pomoc. Možno nie s lístkom na auto- bus alebo miestom na spanie, ale pomoc určite potrebu- jem. Siahol som do peňaženky a dal mu peniaze nielen na lístok, ale aj na teplé jedlo a nejaké prenocovanie. Tie tri slová mi stále znejú v ušiach. Bez ohľadu na to, že máte všetkého dostatok, bez ohľadu na to, čo ste v ži- vote dosiahli, aj vy potrebujete pomoc. Bez ohľadu na to, že máte málo, bez ohľadu na to, koľkými problémami ste zavalení, dokonca aj keď nemáte kde hlavu skloniť, mô- žete niekomu pomôcť. Ľudia čakajú, že im dáte to, čo nemajú – iný pohľad na život, spomienku na niečo pekné, úľavu z denného chaosu... Možno vám Boh pošle do cesty človeka oblečeného ako bezdomovec, ktorý vám dá, čo potrebujete. Možno pošle vás do cesty človeku, ktorý niečo potrebuje a pri- tom nebude oblečený ako bezdomovec. Nepotrebujeme pomoc všetci? Nikdy nie sme takí chudobní, aby sme nemohli poskytnúť pomoc blížnemu.   N I K O L A J V . G O G O Ľ DEŇ V ŠKOLE Často netušíme, čo všetko zahrnuje prá- ca učiteľky. Jedného dňa mi kamarátka Soňa, ktorá učí na prvom stupni základnej školy, opísala svoj náročný pracovný deň v takto: Máj je akýsi hektický. V škole sa takmer nezastavím. Okrem toho, že organizujem školu v prírode, vo svojej

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E triede mám rôzne problémy, ktoré musím riešiť. Jedna žiačka má opakovane vši a dnes som jej striekala hlavu prípravkom proti všiam. Potom mám žiaka, ktorý počas veľkej prestávky, keď sú deti vonku, už dvakrát hodil spo- lužiačke kameň do oka. Deti sú v tomto období už ne- pokojné. Uvedomujú si, že sa blíži koniec roka. Mám čo robiť, aby som ich zvládla a pomohla im sústrediť sa. A taký deň, aký som mala dnes, som veru už dávno nezažila... Najprv som volala mame tej problematickej žiačky, aby si prišla po dcéru. Potom som sa telefonicky rozprávala s jej otcom. Kvôli tej žiačke som potom išla najprv za ria- diteľkou, potom za zástupkyňou. Nato som jej postriekala hlavu prípravkom proti všiam. Keď som sa vrátila do trie- dy, musela som ošetriť poranenú nohu jednému nepo- sednému chlapcovi a vzápätí som volala ďalšej mamičke, aby si prišla po syna, lebo ho veľmi rozbolelo hrdlo a bol dosť bledý. Potom som musela ošetriť oko žiačke, do kto- rej spolužiak hodil kameň. O pár minút mi ďalší chlapec hlásil, že si vytkol členok a veľmi ho začala bolieť hla- va. Ďalšieho žiaka medzitým rozbolelo brucho. Nakoniec som šla skontrolovať žiačku s dezinfekčným prípravkom na hlave. Myslela som si, že jej ho budem zmývať, no me- dzičasom to urobila vedúca školskej jedálne. Potom som zatelefonovala mamičke žiačky, ktorá mala boľavé oko, aby si po ňu prišla, a tiež mamičke žiaka, ktorý hádzal kamene, aby sa u mňa na ďalší deň zastavila... Medzitým som sa rozprávala s riaditeľkou a riešila problém so všami s kolegyňami. Musela som si vyhradiť nejaký čas aj pre sestru žiačky, ktorá mala vši, aby jej vzala tašku a išla s ňou domov. Napokon vedúca jedálne postriekala hlavu aj jej. Dokonca sa obe v škole osprcho-

0 1 0 → 0 1 1 vali, lebo vysvitlo, že doma nemajú vodu a musia si ju odniekiaľ nosiť... A aby toho nebolo málo, matka týchto dievčat sa na mňa bola včera sťažovať zástupkyni, že jej dcéru po- nižujem a že som sa jej vyhrážala, že pôjde do ústavu, o čom ja vôbec neviem... Nikdy som pred celou triedou menovite nehovorila, kto má vši. Hlavu som jej kontrolo- vala v telocvični cez prestávku, keď tam nikto nebol, aby sa necítila trápne. Tak, a teraz povedz, ako má človek za takýchto pod- mienok vyučovať. Nemala som čas ísť na záchod, najesť sa ani napiť... Takže po tom všetkom, asi o štvrť na dve, som šla konečne na toaletu a napila sa vody. A potom, že čo tá učiteľka vlastne celý deň robí? Učiteľ ovplyvňuje večnosť. Nikdy nemôže povedať, kde sa končí jeho vplyv.   H E N R Y B R O O K S A D A M S V KUCHYNI Jedna matka v domácnosti odišla raz po- poludní na rodičovské združenie. Kým bola preč, man- žel s najstaršou dcérou sa rozhodli, že upracú kuchyňu. Chceli mamu príjemne prekvapiť. Umyli všetok riad, upratali hrnce a poháre, vyčistili sporák a utreli stôl. V kuchyni nebolo jedinej špinky. Keď sa žena vrátila z rodičovského združenia, išla do kuchyne, aby sa napila. Potom odišla do obývačky za ostatnými a spolu s nimi sledovala televízny program.

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E O precízne upratanej kuchyni sa nezmienila jediným slovkom. Manžel to už nevydržal a spýtal sa jej: „Zlatko, všimla si si, aký je v kuchyni poriadok?“ „Áno, všimla,“ odpovedala. „A nepovieš ani ďakujem alebo niečo podobné?“ Manželka odvetila: „Prečo by som mala? Veď za takúto prácu sa neďakuje. Alebo sa azda mýlim?“ Najdôležitejšia vec, ktorú môže urobiť otec pre svoje deti, je ľúbiť ich mamu.   T H E O D O R E M . H E S B U R G H OKNO Tomáš bol postihnutý chlapec. Väčšinu času bez- mocne preležal na tvrdej posteli pri okne. Býval na tre- ťom poschodí v starom činžiaku na rušnej ulici veľkého mesta. Jedného dňa poprosil priateľa, ktorý roznášal noviny, aby mu zohnal knihu o mužovi, ktorý všetkým pomáhal, chodil a konal dobro. Keď chlapcov priateľ pátral po tejto zvláštnej knihe, jeden obchodník s knihami pochopil, že Tomáš hovoril o Ježišovi a chce Bibliu. Priateľ mu teda kúpil Novú zmluvu. Títo dvaja chlapci začali spolu čítať Bibliu a Tomáš čoskoro prijal Ježiša za svojho Spasiteľa. Rozhodol sa, že aj on bude pomáhať a konať dobro. Ale bol mrzák a ne- mohol ani vyjsť zo svojho malého bytu. Preto sa modlil a prosil Ježiša, aby mu ukázal, čo má robiť. Dostal dobrý nápad.

0 1 2 → 0 1 3 Tomáš začal odpisovať z Biblie verše na papieriky, kto- ré potom vyhadzoval z okna. Okoloidúci ich zo zvedavos- ti čítali. Mnohým naozaj pomohol. Nabrali novú odvahu a získali útechu. Jedného dňa šiel okolo bohatý podnikateľ. Keď našiel na zemi papieriky, prečítal si ich. Správa o Ježišovi za- siahla jeho srdce. Neskôr sa vrátil, aby zisil, ako sa tieto texty dostali na chodník. Zrazu si všimol, ako na zem spa- dol kúsok papiera. Videl, ako sa chudá, unavená, stará žena s bolesťou zastavila, aby ho zdvihla. Všimol si, ako jej zažiarila tvár, keď si prečítala verš. Zdalo sa, že dosta- la novú silu. Potom pokračovala vo svojej ceste. Podnikateľ tam stál a rozmýšľal, čo robiť. Z času na čas sa pozrel hore. Musel čakať dosť dlho, pretože chudákovi Tomášovi trvalo celú večnosť, kým napísal je- den verš na ďalší papier. Muž náhle uprel zrak na jedno okno a uvidel v ňom ruku, ktorá sa načahovala, aby pustila papierik. Pozorne sa zahľadel, aby si to okno zapamätal. Potom sa rozbehol hore schodmi a našiel Tomáša v jeho skromnom domove. Podnikateľ a Tomáš sa stali dobrými priateľmi. Tento pán zabezpečil chlapcovi lekársku pomoc, ktorú tak veľ- mi potreboval. Potom sa ho spýtal, či by nechcel ísť bývať k nemu do jeho nádherného domu za mestom. Tomášova odpoveď ho šokovala: „Musím sa spýtať svojho Priateľa.“ Myslel na Ježiša. Na druhý deň sa muž vrátil a netrpezlivo čakal na od- poveď. Namiesto toho mu Tomáš položil zvláštnu otázku: „Kde sa nachádza váš dom?“ „Na vidieku,“ odpovedal podnikateľ. „Na veľkom, krás- nom pozemku. Budeš mať izbu len pre seba a kuchári ti budú variť vyberané jedlá. Budeš mať mäkkú posteľ, po-

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E hodlie a starostlivosť. Moja žena a ja ťa budeme mať radi a budeme sa o teba starať ako o svojho syna.“ Tomáš sa váhavo spýtal: „Sú tam nejakí ľudia, ktorí budú chodiť pod mojím oknom?“ Prekvapený podnikateľ odpovedal: „Prečo? Nie. Len príležitostne sluha alebo záhradník. Tomáš, ty si ma ne- pochopil. Je to nádherný pozemok na vidieku, ďaleko od mestského ruchu. Budeš tam mať pokoj, budeš môcť odpočívať, čítať a robiť, čo budeš chcieť. Ďaleko od špiny, hluku a rušného mesta.“ Tomáš sa zamyslel a zosmutnel. Nechcel sklamať svoj- ho priateľa. Nakoniec celkom ticho, ale pevne povedal: „Je mi ľúto, ale sám vidíte, že by som nemohol žiť niekde, kde nebudú chodiť pod mojím oknom ľudia.“ To je príbeh postihnutého chlapca, o ktorom by sme si možno mysleli, že nikdy nebude mať príležitosť pomáhať iným. Ale láska nachádza vždy cestu, ako slúžiť. Našiel som zmysel svojho života tým, že som pomáhal iným nájsť zmysel pre ich život.   V I K T O R E M I L F R A N K L NA LETISKU Pred niekoľkými rokmi cestovala skupi- na manažérov na obchodné rokovanie. Svoje manželky pri lúčení uistili, že v piatok večer budú už doma. Určite budú večerať spolu. Ale ako to býva, obchodné rokovanie trvalo dlhšie, ako malo. Odlietať mali z chicagského letiska O´Hare. Aby stihli odlet, uháňali na letisko a priam vtrhli k terminálu, len

0 1 4 → 0 1 5 aby stihli spiatočný let. Doslova trielili s letenkou v jednej ruke a s kuframi v druhej. Vtedy jeden z nich nechtiac dr- gol do stola, na ktorom boli košíky s jablkami. Košíky sa prevrhli a jablká sa rozkotúľali na všetky strany. Bez toho, aby sa obzreli a zastavili, bežali ďalej. Už aj tak mali byť dávno na palube. Až na jedného... Ten zastal a zhlboka sa nadýchol. Pocítil súcit k dievčaťu, ktoré stálo pri stole a dávalo pozor na jablká. Zakričal svojim kole- gom, aby pokračovali bez neho. Jedného z nich poprosil, aby po príchode domov zavolal jeho manželke a vysvetlil jej, že poletí neskorším letom. Potom sa vrátil k terminálu, kde boli na zemi rozkotúľané jablká. Šestnásťročná dievči- na, ktorá stála pri stole, bola nevidiaca! Po tvári jej stekali slzy. Bezmocne hľadala rozkotúľané ovocie, zatiaľ čo davy ľudí obchádzali z jednej i druhej strany. Nikto sa nezasta- vil, nikto nedbal na ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitla. Manažér si kľakol na podlahu vedľa nej. Pozbieral jablká a uložil ich do košíkov. Potom si všimol, že mnohé z nich sú obité. Povyberal ich a dal do iného košíka. Keď svoju prácu ukončil, vytiahol peňaženku a povedal dievčaťu: „Prosím, vezmi si 20 dolárov za škodu, ktorú sme ti spôsobili. Bude to v poriadku?“ Dievča cez plač prikývlo. Keď sa už chystal odísť, zavolalo za ním: „Pane...“ Zastavil sa a otočil. Zahľadel sa do nevidiacich očí... Dievča sa ho spýtalo: „Pane, vy ste Ježiš?“ Mýlia si nás ľudia s Ježišom? To sa nám nestáva, však? Buďme takí podobní Ježišovi, aby ľudia nevideli rozdiel. Svet nebude nikdy dobrý, ale môže byť lepší.   C A R L Z U C K M AY E R

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E TOPÁNKY Na biblickú konferenciu, ktorú usporiadal D. L. Moody v Massachusett, prišla veľká skupina európ- skych pastorov. V Európe bolo vtedy zvykom, že hoteloví hostia si večer vyzuli topánky a nechali ich pred izbou. Personál im ich cez noc vyčistil. Ale táto konferencia sa konala v Amerike, a tam takýto servis nemali. Keď v ten večer Moody prechádzal chodbou, uvidel pred dverami vyloženú obuv. Rozhodol sa, že svojich kolegov neprivedie do rozpakov. Pozbieral topánky a vo svojej izbe ich všetky vyčistil a vyleštil. Nečakaný prí- chod priateľa, ktorý ho pri tejto práci pristihol, odhalil celé tajomstvo. Keď ráno vyšli hostia zo svojich izieb, pred dverami ich čakali vyleštené topánky. Nikdy by sa nedozvedeli, kto to urobil. Moody to nikomu nepovedal. Prezradil to však jeho priateľ. Tak bolo odhalené tajomstvo vyleštených topánok. Táto epizóda ukazuje, že D. L. Moody bol muž so slú- žiacim srdcom. To bol základ jeho skutočnej veľkosti a dô- vod, pre ktorý ho Boh mohol použiť. Dobrota je tiché konanie toho, o čom iní hlasno rozprávajú.   F R I E D L B E U T E L R O C K HAMBURGER Kresťanská autorka Joni Eareckson Tada, ktorá na svojich vystúpeniach oslovuje množstvo ľudí, spomína na jednu príhodu takto: Som ochrnutá od ramien nadol, ale napriek tomu riadim dodávku. Jednu ruku mám pevne pripevnenú k veľkej ria- diacej páke a pomocou nej dokážem šoférovať, zrýchľovať

0 1 6 → 0 1 7 aj brzdiť. Teším sa, že som nezávislá, že sú veci, ktoré viem urobiť sama. Moje postihnutie je dôvodom, prečo som sa naposledy, keď som stála v rade na hamburger, modlila za ľudí, ktorí ma budú obsluhovať. „Pane, daj im trpezlivosť a mne po- môž usmievať sa.“ Pri okienku na objednávanie som vysvetlila, že chcem hamburger bez syra a s horčicou. Povedala som tiež, že som postihnutá. Chvíľu bolo na druhej strane ticho a po- tom som začula: „V poriadku. To nie je problém.“ Pri okienku s nápisom „výdaj“ som pomocou prístroja vystrčila ruku a poprosila pokladníka, aby si vzal desať- dolárovú bankovku, ktorú som v nej držala. Kým chystal drobné, ktoré mi mal vydať, poprosila som ho, aby ich spolu s hamburgerom vložil do papiero- vého vrecúška. V tej chvíli sa pracovník, ktorý ma obslu- hoval, pozrel na svojho kolegu. Obaja chlapci nechápavo a zmätene hľadeli na seba. Ich pohľad vyjadroval asi toto: „Chápeš, o čom hovorí? Ja nie!“ Usmiala som sa a pomaly zopakovala svoju prosbu. Pochopili. Výdavok dokonca najprv zabalili do servít- ky, a až tak vložili do vrecka s hamburgerom. Potom mi podali, čo som si objednala. Musela som ich poprosiť: „Mohli by ste sa, prosím, vy- kloniť z okienka a dať mi to sem do auta?“ Obaja chlapci sa opäť nechápavo pozreli na seba. „Prepáčte, nedokážem si to vziať,“ povedala som. „Áno, pravdaže,“ usmiali sa. Jeden z nich natiahol ruku a cez otvorené okno mi položil vrecko s hamburge- rom do auta. „Máte to? Je to v poriadku?“ pýtali sa starostlivo.

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E „Výborne,“ uistila som ich. „Nech vás Boh požehná, chlapci!“ Keď som sa pomaly rozbiehala, zabúchali mi na auto. Pozrela som sa do spätného zrkadla. Kývali mi. „Ďaku- jem, Pane, že si vypočul moju modlitbu. Mohla to byť ne- príjemná situácia, ale bol to pekný a veselý zážitok!“ Takéto príhody sú súčasťou môjho každodenného ži- vota. Je to niečo viac, než si kúpiť hamburger alebo vy- zdvihnúť odev z čistiarne. Je to príležitosť, keď sa Boh stáva v mojom živote realitou. Príležitosť, keď si ako ľu- dia môžeme navzájom pomôcť, keď môžeme mať zo seba navzájom dobrý pocit a keď môžeme robiť veci novým spôsobom. Súcit je najvyšším zákonom ľudskej existencie.   F J O D O R M I C H A J L O V I Č D O S T O J E V S K I J MOBIL V nedeľu poobede som sedel v izbe a pripravo- val si veci do školy. Zrazu prišla spolužiačka Markéta so správou, že Roman stratil mobil. Vlastne si ho zabu- dol na lavičke v záhrade pri kláštore, keď tam boli ešte s ďalšou spolužiačkou na prechádzke. Kým na to prišiel, kláštor už zamkli. Vrátili sa k bráne a zvonili, ale márne. Ani neviem ako a prečo, ale hneď som navrhol, že po ten mobil ideme. Nejako sa tam predsa dostaneme. Nasadli sme na staré bicykle, ktoré som v ten deň do- obeda s nadšením spojazdnil a s pocitom, že sa deje niečo zaujímavé, sme uháňali ku kláštoru. Prišli sme k bráne a skúšali zvoniť, ale nikto nám neotvoril. Vydali sme sa

0 1 8 → 0 1 9 teda popri múre hľadať nejaký iný spôsob, ako sa dostať do záhrady. Delili nás od nej dva hrubé múry. Za prvým sa pásli ovce. Až za druhým – ako sme správne tušili – bola záhrada. Rozhodli sme sa, že múr prelezieme. Bol kamenný, vyso- ký vyše dvoch metrov. Mne sa to podarilo, lebo Markéta mi zdola pomáhala. Keď som bol hore, vysvitlo, že aj ona by sa rada dostala do záhrady. S tým som nepočítal. Nadchýnala ma myšlienka, že ja budem veľký záchranca. Snažil som sa jej teda pomôcť vyliezť. (Opačne by to bolo jednoduchšie.) Na prvý pokus sa nám to nepodarilo. Navyše, okolo práve prechádzalo policajné auto. Našťastie, nezastavilo. Druhý pokus sa už vydaril. Zagratulovali sme si k úspe- chu a predierali sa kríkmi k ďalšiemu múru, za ktorým sa už nachádzala záhrada. Tento múr bol vyšší – mal aspoň štyri metre. Objavili sme maličké dvere, ale tie boli tiež za- mknuté. Vydali sme sa preto popri múre netušiac, čo obja- víme. Po pár metroch sme prišli k nižšiemu múru, ktorý sa odpájal od toho, popri ktorom sme šli. Napadlo mi, že keby som naň vyliezol, z neho by som sa mohol dostať na ten vysoký. S Markétou sme sa dohodli, že sa pôjdem pozrieť, ako to tam vyzerá. Ona zatiaľ počká, aby nemusela liezť znova, keby sa tadiaľ náhodou nedalo prejsť. Ale dalo sa. V záhrade na lavičke som našiel zabudnutý mobil. Vzal som ho a vrátil sa k spolužiačke. Na konci celej akcie Markéta vyhlásila, že musíme nakrútiť video, inak nám Roman neuverí. A tak sme na zabudnutý mobil nakrútili, ako utekáme k miestu, kadial sa dalo dostať do záhrady, a tiež pohľad do nej. K záberom sme pripojili adekvátny komentár. Pôsobilo to celkom akčne. Bez problémov sme sa dostali až k bicyklom a potom aj do internátu.

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E Roman bol práve v jedálni. Spočiatku nás vôbec ne- zaregistroval, ale potom si všimol, že Markéta má jeho mobil. Celá nadšená mu pustila video, ktoré sme nakrú- tili. Bol to dôkaz našj záchrannej akcie. Nepamätám si presne, ako Roman reagoval. Viem len, že sa spýtal, ako sa nám môže odvďačiť. Tvrdil, že ho to naozaj dojalo. Aj mňa to dojalo. Neskôr som pochopil, že nie je čo odplácať. Aj ja dostávam od ľudí neuveriteľne veľa – aj od Romana. Veľmi si vážim, že je mojím priateľom. A to je viac ako nájdený mobil. Láska sa nepýta na kamenné hradby a čo si zaumieni, to urobí.   W I L L I A M S H A K E S P E A R E FOTOGRAFIA Phan Thi Kim Phuc sa narodila v roku 1963. Spolu s rodičmi bývala v dedinke Trang Bang v Juž- nom Vietname. Počas vojny medzi Južným a Severným Vietnamom vojská severovietnamskej armády túto dedi- nu napadli a obsadili. Juhovietnamská armáda odpoveda- la tak, že 8. júna 1972 zhodila na dedinu napalmovú bom- bu. Deti, civilisti aj vojaci utekali z miestneho chrámu do bezpečia. Kim Phuc mala vtedy deväť rokov. Pri úto- ku zahynuli jej dvaja bratranci a ďalší dvaja dedinčania. Kim Phuc strhla zo seba horiace šaty, ale aj tak utrpela rozsiahle popáleniny. V tento osudný deň vtedy 21-ročný fotoreportér agentúry Associated Press Nick Ut odfoto- grafoval utekajúcich dedinčanov, medzi ktorými bolo aj nahé popálené dievčatko.

0 2 0 → 0 2 1 Nick Ut vzal malú Kim Phuc do miestnej nemocnice, a tým jej zachránil život. Lekári mu povedali, že má prí- liš rozsiahle popáleniny a je takmer zbytočné nejako jej pomáhať. Využil však novinársku akreditáciu a presadil, aby sa jej napriek tomu venovali. Za dievčatko sa medzičasom prihovoril ďalší žurna- lista, vďaka čomu ho previezli do americkej nemocnice v Saigone, ktorá sa špecializuje na popáleniny. Strávi- lo tam 13 mesiacov a absolvovalo viacero transplantácií kože. Na 30 percentách tela malo popáleniny tretieho stupňa. Tvár mu však oheň ušetril. Keď malú Kim prepustili z nemocnice, jej fotografia obletela celý svet. Stala sa symbolom hrôz vietnamskej vojny a prispela k ukončeniu jednej z rozhodujúcich vojen v amerických dejinách. Ale Phuc osobne poznali len ľudia v jej dedine pri hraniciach s Kambodžou. Nick Ut a niekoľkí ďalší novinári ju tam niekoľkokrát navštívili, kým severovietnamské komunistické sily neob- sadili 30. apríla 1975 Južný Vietnam a neukončili vojnu. Život Phuc za nového režimu nebol ľahký. Lekárske ošetrenia a lieky proti bolesti stáli veľa peňazí a pre tí- nedžerku, ktorá stále trpela silnými bolesťami, boli takmer nedostupné. Ale Kim Phuc na sebe tvrdo pracova- la. Dostala sa na vysokú školu a chcela sa stať lekárkou. Komunisti jej to však prekazili. Nariadili jej opustiť fa- kultu a vrátiť sa do dediny, kde ju predvádzali zahranič- ným médiám. Návštevy boli prísne sledované a ona mala presne napísané, čo má hovoriť. Usmievala sa a hrala svoju úlohu, ale v jej vnútri narastal hnev. „Chcela som uniknúť pred tou fotografiou... Spálil ma napalm a stala som sa obeťou vojny, no ako som vyrastala, stala som sa iným druhom obete.“

 I V Š E T C I J U P O T R E B U J E M E V roku 1982 vďaka zahraničnej pomoci odcesto- vala na lekárske ošetrenie do Západného Nemecka. V roku 1986 jej vietnamský premiér umožnil študovať na Kube. Vďaka tomu konečne unikla všadeprítomným reportérom. Vždy si myslela, že ju nebude ľúbiť žiaden muž, preto- že jej telo bolo takmer samá jazva. V škole sa však zozná- mila s mladým Vietnamcom Bui Huy Toanom, s ktorým sa v roku 1992 zosobášila. Pri návrate z medových týždňov, ktoré strávili v Moskve, počas medzipristátia na letisku Gander (Newfoundland) v Kanade opustili lietadlo a po- žiadali o politický azyl. Kim sa skontaktovala s Nickom Utom, ktorý ju povzbu- dil, aby svoj životný príbeh vyrozprávala svetu. Ale ona už mala dosť poskytovania rozhovorov a pózovania pred novinármi. „Mám manžela a začala som žiť nový život. Chcem žiť normálne, ako každý iný,“ povedala. Médiá vypátrali, že sa stala matkou dvoch synov a žije neďaleko Toronta. Časom prekonala Kim svoju nechuť k popularite. V roku 1999 napísala knihu „The Girl in the Picture“ a jej príbeh bol aj sfilmovaný. Nick Ut, ktorý ešte vždy pracuje pre agentúru Associated Press, nazýva túto ženu svojou dcérou. Je veľmi rád, že jej mohol pomôcť. Keď Nick Ut vyvolal v Saigone svoj film, všetci sa obá- vali, že agentúra snímku nezverejní vzhľadom na prísne pravidlá týkajúce sa nahoty. No zverejnila – a snímka šo- kovala svet. Jej autor za ňu dostal Pulitzerovu cenu. Menej známy je film nakrútený britským televíznym kameramanom Alanom Downesom a jeho vietnamským kolegom Le Phuc Dinhom. Zachytáva udalosti tesne pred a po tejto snímke. Tento minifilm sa stal súčasťou doku-

0 2 2 → 0 2 3 mentárneho filmu Petra Davisa „Hearts and Minds“, kto- rý hovorí o vojne vo Vietname. Čo odkazuje Kim Phuc svetu? „Odpustenie ma oslobodilo od nenávisti. Stále mám na svojom tele veľa jaziev a takmer každý deň trpím silný- mi bolesťami, ale moje srdce je očistené. Napalm je veľ- mi silný, ale viera, odpustenie a láska sú oveľa silnejšie. Keby sa každý naučil, ako žiť s pravou láskou, nádejou a odpustením, vojny by vôbec neexistovali. Ak to dokáže dievčatko na fotografii, položte si aj vy túto otázku: Do- kážete to?“(Kim Phuc, 2008) Tam, kde vyčíňa násilie, nemôže bývať pokoj. Cesty k pokoju nevedú cez ulice násilia.   P H I L B O S M A N S

24

O ČO NÁM V ŽIVOTE IDE?

 II O   Č O N Á M V   Ž I V O T E I D E ? PODOBENSTVO Bohatý obchodník mal štyri ženy. Naj- viac miloval štvrtú z nich. Kupoval jej drahé šaty, bol k nej veľmi milý a venoval jej mnoho pozornosti a sta- rostlivosti. Dával jej vždy to najlepšie. Veľmi miloval aj svoju tretiu ženu. Bol na ňu pyšný a rád ju ukazoval svojim priateľom. No obával sa, aby mu s niekým neutiekla. Miloval tiež svoju druhú ženu. Bola to veľmi taktná a ohľaduplná osoba, vždy trpezlivá, ktorej sa mohol so všetkým zdôveriť. Kedykoľvek stál pred nejakým problé- mom, vždy sa obrátil na svoju druhú ženu. Ona mu zakaž- dým pomohla a problém sa vyriešil. Jeho prvá žena mu bola vernou partnerkou. Svedomito sa starala nielen o jeho majetok a obchodné záležitosti, ale aj o domácnosť. Obchodník však svoju prvú ženu ne- mal rád, aj keď ona ho milovala vrelou a hlbokou láskou. Sotva si ju niekedy všimol. Jedného dňa obchodník ochorel a uvedomil si, že čoskoro zomrie. Keď rozmýšľal o svojom luxusnom živo- te, povedal si: „Teraz mám štyri ženy. Ale keď zomriem, zostanem celkom sám, opustený!“ A tak sa spýtal svojej štvrtej ženy: „Teba som miloval najviac. Obdarúval som ťa najdrahším oblečením a naj- lepšie som sa o teba staral. Zanedlho zomriem. Pôjdeš so mnou, aby som nezostal sám?“ „V žiadnom prípade!“ odpovedala žena a bez slova odišla. Jej odpoveď ho veľmi ranila. Akoby mu do srdca vrazila ostrý nôž. Smutný sa preto spýtal svojej tretej ženy: „Celý život som ťa naozaj miloval. Zanedlho zomriem. Pôjdeš so mnou, aby som nezostal sám?“

0 2 6 → 0 2 7 „Nie!“ odpovedala tretia žena. „Život je taký nádherný! Keď zomrieš, znovu sa vydám!“ Boľavá rana v jeho srdci sa ešte viac rozjatrila. Potom sa spýtal svojej druhej ženy: „Keď som potreboval pomoc, vždy som sa na teba obrátil a ty si mi zakaždým po- mohla. Teraz opäť potrebujem tvoju pomoc. Keď zomriem, pôjdeš so mnou, aby som nezostal sám?“ „Ľutujem, ale tentoraz ti nepomôžem!“ odpovedala dru- há žena. „V najlepšom prípade ťa môžem odprevadiť k tvoj- mu hrobu.“ Odpoveď ho zasiahla ako blesk. Bol zronený. Potom začul nesmelý hlas: „Ja pôjdem s tebou. Pôjdem s tebou bez ohľadu na to, kam pôjdeš.“ Obchodník sa oto- čil... Bola to jeho prvá žena. Bola vychudnutá a zúbožená. Skormútený obchodník povedal: „Mal som sa o teba lepšie starať!“ V skutočnosti má každý z nás v živote štyri ženy: Štvrtá žena je naše telo. Bez ohľadu na to, koľko času a úsilia venujeme tomu, aby vyzeralo dobre, keď zomrie- me, vráti sa „do prachu“. Tretia žena je naše vlastníctvo, postavenie a bohat- stvo. Po smrti toto všetko zanecháme iným. Druhou ženou nám je naša rodina a priatelia. Bez ohľadu na to, akí blízki sú nám, kým žijeme, najďalej, kam s nami môžu ísť, je po náš hrob. Naša prvá žena je náš charakter, náš vnútorný du- chovný život, ktorý často zanedbávame v snahe získať majetok, bohatstvo a telesný pôžitok. Je to naozaj jediná vec, ktorú si so sebou môžeme vziať všade. Je lepšie budovať ho a zušľachťovať teraz, než ča- kať, až budeme na smrteľnej posteli.

 II O   Č O N Á M V   Ž I V O T E I D E ? Život ži tak, aby si s ním bol spokojný, keď budeš na smrteľnej posteli.   C H R I S T I A N F . G E L L E R T VEĽKÁ PRAVDA Keď sa raz spýtali dalajlámu, čo ho na ľudstve najviac prekvapuje, odpovedal: „Ľudia. Pretože obetujú zdravie, aby zarobili peniaze. Potom obetujú peniaze, aby znovu získali zdravie. Tak sa znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a preto nežijú ani v prítomnosti, ani v budúcnosti. A... žijú tak, ako keby nikdy nemali zomrieť a potom zomrú bez toho, aby predtým žili.“ Žitie je najvzácnejšou vecou na zemi. Väčšina ľudí len existuje.   O S C A R W I L D E DREVENÁ MISA Starý muž odišiel bývať k svojmu syno- vi, neveste a ich malému štvorročnému synčekovi. Ruky sa mu už triasli, videl rozmazane a pri chôdzi sa potácal. Každý večer si rodina sadla k stolu, aby sa spolu naveče- rali. Ale pre trasúce sa ruky a zlý zrak sa dedkovi jedlo pomerne ťažko. Hrášok mu vypadával z lyžice a kotúľal sa po zemi. Keď vzal do rúk hrnček, rozlial mlieko na obrus. Syna a nevestu to čím ďalej, tým viac dráždilo.

0 2 8 → 0 2 9 „S naším dedkom musíme niečo urobiť,“ povedal raz syn. „Už mám dosť jeho rozliateho mlieka, mľaskania pri jedení a zbierania jedla z podlahy.“ Do kúta postavili malý stolík, kde potom jedával dedko sám, zatiaľ čo zvyšok rodiny večeral spolu pri rodinnom stole. Pretože dedkovi sa už podarilo rozbiť porcelánový tanier, možno aj dva, jedlo mu začali dávať do drevenej misky. Jediné, čo mu vedeli povedať, boli ostré výčitky za to, že mu spadla vidlička alebo kúsky jedla na zem. Štvorročný chlapček všetko mlčky pozoroval. Raz večer si otec všimol, že jeho syn sa hrá s akýmisi kúskami dreva, ktoré ležali na podlahe. Láskavým hlasom sa ho spýtal: „Čo to robíš?“ Syn mu rovnako láskavo odpovedal: „Vieš, vyrábam malú misu pre teba a mamu, aby ste mali z čoho jesť, keď vyrastiem.“ Chlapček sa usmial a vrátil sa k svojej práci. Tieto slová rodičov silno zasiahli. Po tvárach im začali stekať slzy. Aj keď nepovedali jediné slovo, obaja vedeli, čo musia urobiť. V ten večer vzal syn otca za trasúcu sa ruku a priviedol ho späť k rodinnému stolu. Po zvyšok svojho života jedával dedko spolu s ostatný- mi. Z nejakého dôvodu ani synovi, ani jeho žene už ne- prekážalo, že mu spadla lyžička, že rozlial trochu mlieka alebo zašpinil obrus. Deti sú nesmierne vnímavé, chápavé a bystré. Ak vi- dia, že trpezlivo a s láskou vytvárame šťastnú a radost- nú atmosféru pre ostatných členov rodiny, tento postoj budú napodobňovať po celý zvyšok svojho života. Múdri rodičia si uvedomujú, že takto každý deň formujú bu- dúcnosť svojich potomkov. Buďme preto deťom dobrým príkladom.

 II O   Č O N Á M V   Ž I V O T E I D E ? Učiť možno slovami, vychovávať iba príkladom.   J E A N D E L A B R U Y É R E INZERÁT V meste žil istý muž, ktorý vlastnil domček na vidieku. Zdedil ho po rodičoch. Jedného dňa sa rozho- dol, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a po- žiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uve- rejnil v novinách a na internete. „Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú.“ Básnik napísal: „Predám krásnu usadlosť, obklope- nú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtá- ky. Domček je zaliaty slnečným jasom a veranda ponú- ka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňuje cvrkot svrčkov a pohľad na krásne hviezdnaté nebo.“ Po nejakom čase sa básnik stretol s priateľom a spýtal sa ho: „Tak čo, predal si ten domček?“ „Nie,“ odpovedal muž. „Keď som si prečítal tvoj inze- rát, pochopil som, že vlastním poklad a zmenil som názor.“ Často podceňujeme dobré veci, ktoré máme a naháňa- me pozlátku, ktorú vidíme na televíznych obrazovkách. Poobzerajte sa dnes okolo seba a vážte si to, čo máte: domov, rodinu, svojich blízkych, priateľov, na ktorých sa môžete spoľahnúť, poznatky, ktoré ste získali, dobré zdra- vie a všetky krásne veci vo svojom živote. To všetko je váš najcennejší poklad. Ak sa mením ja, mení sa aj svet.   N O V A L I S