Ludia, sny, veľké činy

Ľudia, sny, veĽké činy

2

ĽUDIA, SNY, VEĽKÉ ČINY

Výber z kníh Menschen-Träume-Große Taten vydané v roku 2007 vydavateľstvom Advent-Verlag, Zürich, Švajčiarsko Dotkni se výšin – Po stopách slavných osobností vydané v roku 2008 vydavateľstvom Advent-Orion, Praha, Česká republika © Advent-Verlag, Zürich, Švajčiarsko, 2007 © Advent-Orion, Praha, Česká republika, 2008 Preklad a text © Advent-Orion, Vrútky, Slovenská republika, 2014 ISBN 978-80-8071-174-0

ĽUDIA, SNY, VEĽKÉ ČINY

6

7 Predslov Vstúpiť do života iných ľudí znamená rozšíriť svoje horizonty. Otvára sa nám tak priestor na hodnotenie vlastného života z iného uhla pohľadu. Môže to byť významný impulz, chýbajúca kvapka od- vahy urobiť posledný, najťažší krok. Táto kniha vám prináša príbehy ľudí a ich osudy, ktoré niesli v dôsledku svojich rozhodnutí. Boli to obyčajní smrteľníci ako my, ale položili svoj um, schopnosti a od- vahu na misku váh pre dobro iných. V tejto súvislosti sa natískajú otázky: Rozhodovali by sme sa podobne? Aké hodnoty sú pre nás dôležité? Autori dúfajú, že vám ich osudy dodajú odvahu vydať sa nevyšliapanou cestou k veľkým cieľom.

8

•1 Život zasvätený obrazom VINCENT VAN GOGH

10 „Milý Theo,“ písal v roku 1876 jeden mladý muž vo svojom liste, „v nedeľu prehovoril tvoj brat po prvýkrát v dome Pánovom! Keď som stál za kazateľ- nicou, mal som pocit, ako keby som sa z tmavej pod- zemnej kobky opäť vynoril na príjemné denné svetlo. Hreje ma pomyslenie, že od tejto chvíle budem hlásať evanjelium.“ Autorom riadkov je mladý, dvadsaťtriročný muž žijúci v tom čase v Londýne. Tieto slová píše svojmu mladšie- mu bratovi do Holandska. Je to Vincent van Gogh a pochádza z malej dedinky Groot-Zun- dert ležiacej v blízkosti hraníc. Tu sa narodil 30. marca ako druhý syn farára Theodora van Gogha. Keďže prvý syn zomrel krátko po narodení, venovali rodičia ryšavému Vin- centovi obzvlášť veľkú pozornosť a lásku. Záujem o umenie zdedil po matke, veselej a jemnej žene, ktorá pochádzala z rodiny maliarov a obchodníkov s umeleckými predmetmi. Učňovské roky strávil Vincent v inter- náte v Zevenbergu a štúdiom na stred� - nej škole v Tilburgu. Tu dodatočne štu� - doval aj kresbu u Constantijna Huys- mansa a potom, v marci 1868 sa vrátil späť do Zundertu. Rodina sa medzi- tým rozrástla o tri sestry a dvoch bratov. K svojmu mladšiemu bratovi Theovi mal veľmi blízky vzťah. Keď otec večer pri hrejivom svetle lampy čítaval kŕdľu detí z rodinnej Biblie, obaja chlapci si medzi sebou vždy niečo šepkali. Predstavovali si, že budú statoční ako Dávid alebo silní ako Šimon. A Vincent sníval aj o tom, že sa stane kazateľom. Každý deň kreslil. Pre svoje obrazy neustále volil bib- lické témy ako „Rozsievač“, „Trpiaci Kristus“ a „Uzdra- venie Lazara“. Už vo svojich šestnástich rokoch sa vážne zaujímal o umenie. Preto v roku 1869 nastúpil do učenia k svojmu strýkovi, ktorý mal v Haagu pobočku známeho parížskeho obchodu s umeleckými predmetmi „Coupil & Co“. Pracoval pri ňom štyri roky a prehlboval si svoje znalosti z umenia. Našiel si tam priateľov, začal jazdiť Autoportrét Vincenta van Gogha z roku 1888.

11 na služobné cesty a vybavovať firemné záležitosti. V roku 1873 bol náhle preložený do uponáhľaného Londýna, kde mala firma ďalšiu pobočku. Lúčenie bolo pre neho bolest- né. „Nedokážeš si ani predstaviť, akí sú tu ku mne všetci milí,“ písal Theovi, „a ver mi, že je pre mňa ťažké roz� - lúčiť sa s toľkými priateľmi.“ S výborným odporúčaním, v ktorom sa hovorilo o jeho priateľskej povahe a uiste- ním, že má pred sebou skvelú budúcnosť, sa vybral do Londýna. Dostal tip na podnájom u jednej vdovy po ka- zateľovi, ktorá sa pred časom presťahovala z Provence do Londýna. Nelenil a ešte v ten istý deň zaklopal na dvere malého domčeka, na ktorom bol upevnený štítok s me- nom „Loyer“. Otvorila mu nejaká žena. „Prajete si?“ „Volám sa Vincent van Gogh. Povedali mi, že prenají- mate izbu,“ odpovedal. Žena prikývla. „To je pravda. Poďte ďalej, pane.“ Vincent ju nasledoval do malej, pohodlne zariadenej izby a posadil sa do kresla oproti nej. Jeho pohľad spo- činul na obraze visiacom na stene, ktorý znázorňoval staršieho muža v šatách duchovného. Pani Loyerová sa usmiala. „To je môj muž,“ povedala. „Zomrel pred tromi rokmi na srdcovú chorobu.“ „To mi je ľúto,“ povedal Vincent. Pootvorenými dverami nazrelo do izby dievča štíh- lej postavy s okrúhlou tvárou, jemne pastelovej farby. „Mama, máme návštevu?“ „Eugénia, to je pán van Gogh,“ odpovedala pani Loy- erová. „Hľadá izbu na prenájom. To je Eugénia, moja dcéra.“ Vincent sa postavil, a bez toho, aby niečo povedal, po- dal ruku dievčaťu, ktoré bolo asi v jeho veku. To je ale pekné stvorenie, pomyslel si. Uvedomuje si, aká je krásna? „Aké je vaše povolanie, pán van Gogh?“ prerušila do� - máca pani jeho myšlienky. Vincent odvrátil pohľad od Eugénie. „Som obchodník s umeleckými predmetmi,“ odpovedal. „Pracujem u Cou- pila. Poznáte ten podnik?“ „Samozrejme, mladý muž. Milujem umenie.“ Pani Loyerová sa zdvihla. „Musím ísť do záhrady a pozrieť sa na deti.“

12 „Deti?“ spýtal sa Vincent zvedavo, keď opustila miest- nosť. Eugénia pritakala. „Moja matka a ja vedieme škôl- ku pre chlapcov.“ Ukázala oknom do veľkého sadu, v ktorom stál ďalší, o niečo menší dom. Pani domáca práve privádzala celý húf detí. „Poludňajší spánok,“ vysvetľovala. Vincent mlčal. Nemohol sa vynadívať na prekrásnu tvár, z ktorej na neho hľadeli veľké, výrazné oči. Keď po niekoľkých minútach podpisoval v prítomnosti pani Loy- erovej nájomnú zmluvu, pripadal mu tento dom ako raj na zemi. Eugénia, pomyslel si zasneno, zatiaľ čo sa za ním zatvárali dvere domu. Teraz už chápem, čo znamená lás- ka na prvý pohľad. Keďže vo firme „Coupil & Co“ dosahoval dobré výsled- ky, čoskoro mu zvýšili plat. Medzi ním a Eugéniou sa vyvinul takmer dôverný vzťah a zdalo sa mu, že v ňom prebudila jeho najlepšie vlastnosti. Vo svojom vnútri často vnímal hlboký, takmer prekypujúci pocit lásky nie- len k nej, ale aj k deťom, o ktoré sa starala a ktorým zo žartu hovorila moje „babys“. Nezapájala azda Vincenta čím ďalej, tým viac do svojich malých starostí aj radostí denného života? Čím dlhšie žil v tomto dome, tím viac nadobúdal pocit, že ho miluje rovnako intenzívne ako on ju. Dnes večer jej to chcel povedať. Správa o  zvýšení platu je dobrou príležitosťou, pomyslel si, keď vchádzal do domu. Domáca pani stála v kuchyni a pripra- vovala večeru. „Za pol hodiny budeme jesť, pán van Gogh,“ keď pre- chádzal s krátkym pozdravom okolo otvorených dverí. Šiel do izby a pozrel sa cez okno do záhrady. Bola tam. Rovnako ako každý večer v tomto čase, lúčila sa s deťmi, po ktoré si prišli rodičia. Akokrásnesas nimilúči, hovoril si v du- chu. Raz bude z Eugénie veľmi dobrá matka. Otvoril okno. „Červená vinica“, Arles, november 1888.

13 „Vaša matka odkazuje, že jedlo bude o chvíľu hotové!“ zavolal na ňu. A prečo by som jej to nepovedal hneď? Pomyslel si. Neskôr by som možno zase stratil odvahu. Vyšiel teda do zá- hrady. Práve zbiera- la hračky a odnáša- la ich do domu, keď sa za ňou vydal. „Eugénia, musím sa s vami rozprávať,“ začal. „Ja viem, že nie som žiadny krá- savec. Nevyzerám ako anglickí muži. Moje vlasy sú červené ako oheň, čelo mám vysoké a krk hrubý.“ Chytil ju jem- ne za ruku. „Chcel som vám to už dávno... Teda, je to tak, že...“ Uprene sa na neho pozrela a odtiahla ruku. „Čo mi chcete povedať, Vincent?“ „Eugénia, nedokážem sa vyjadriť tak, ako by som si to v tejto chvíli prial. Mojimi slovami je maľovanie. Ale dnes sa vám musím konečne vyznať.“ „Vincent!“ Pristúpil k nej o krok bližšie. Vtom Eugénia vybehla otvorenými dverami von a zastavila sa pod jabloňou. Vincent šiel za ňou. „Eugénia, počúvajte. Chcem vám povedať to, čo už dávno viete. Milujem vás z celého srdca a viem, že bu- dem šťastný len vtedy, keď sa stanete mojou ženou.“ „Vašou ženou?“ Hlas dievčaťa poskočil o niekoľko tó- nov vyššie. „Ale, Vincent, to nie je možné. Už rok som zasnúbená!“ „Vy ste... zasnúbená?“ Ako by ho niekto omráčil. „Ale prečo ste mi o tom nepovedali? Vedeli ste predsa, že vás milujem!“ Zasmiala sa. „Čo sa musím vydať za každého muža, ktorý sa do mňa zamiluje? Vincent! Vždy som si priala, aby sme boli len priatelia. Nič viac.“ S Vincentom sa zatočil celý svet. „Nie, nie! To nemôže byť pravda!“ Maľovanie je v každom veku krásna a jednoduchá možnosť, ako sa vyjadriť a byť tvorivý.

14 Pristúpil k nej bližšie a chytil ju za ruku. Pritiahol si ju k sebe a pritisol svoje ústa na jej pery. Chutnali tak sladko. Jej vlasy, vyčesané dohora voňali tak krásne! Nechal sa unášať svojou vášňou. Chcel ju držať pev- ne, zovrieť v ná- ručí, ale podarilo sa jej vykĺznuť a zbehnúť dolu záhradou. Keď dobehla k dverám domu, otočila sa a zavolala: „Blázon ryšavý!“ To bola ďalšia rana, ktorú mu uštedrila. Nasledujúce dni o tomto incidente nikto nehovoril. Vincent však ne- mohol ďalej predstierať, že sa nič nestalo. Pokúšal sa o tom s Eugéniou hovoriť, ale ju to len rozčúlilo. Keď chcel zaplatiť nájom, pani Loyerová mu povedala: „Myslím, že bude lepšie, keď sa odsťahujete, pán van Gogh. Snúbenec mojej dcéry si neželá, aby ste s nami bývali pod jednou strechou.“ Vincent si teda zba- lil svoje veci a opustil dom, v ktorom ho stretlo najväčšie poníženie, aké si dokázal predstaviť. Odmietla ho žena, ktorú tak miloval a ktorú si chcel zobrať za manželku. V roku 1875 ho firma preložila do Paríža. Prestalo sa mu dariť spájať umenie s peniazmi. Predaj obrazov mu pripadal ako zrada duše maliara, a tak sa dostával do ťaž� - kých sporov s nadriadenými, ktorí ho nakoniec prepusti� - li. Vtedy mal dvadsaťdva rokov. Okrem malieb k jeho duši najviac prehovárala vie- ra v Krista. Mladý Vincent bol horlivým čitateľom Bib- lie, preto sa rozhodol pre prácu kazateľa, „služobníka pravdy“. Chcel ľuďom odovzdať všetko, čo čítal v Biblii a iných kresťanských knihách. Rodičia mu však radili: „Otvor si radšej obchod s umeleckými predmetmi, už máš na to dosť skúseností.“ Ale on sa rozhodol už dávno a navrhol Theovi, ktorý v tom období tiež pracoval ako obchodník, aby dal výpoveď. Obchod s umením je predsa „len podvod a honba za peniazmi“! Theo, našťastie, ne- dal na jeho rady. Brata, ktorý sa ako maliar počas svojho „Havrany nad obilným poľom“, júl 1890. Tento obraz plný pohybu odráža niečo z extrémne premenlivého stavu mysle van Gogha v poslednom roku jeho života.

15 života veľkého uznania nedočkal, napriek tomu neskôr finančne podporoval. Určitý čas pracoval Vincent ako pomocný učiteľ v Ramsgate v Anglicku. Čoskoro však odišiel do Londý� - na, kde sa stal pomocníkom metodistického kazateľa Jonesa, ktorý sa staral o veľkú farnosť a pracoval hlav- ne medzi chudobnými vo Whitechapel. Obaja muži sa rýchlo spriatelili a pomáhali všade, kde sa dalo. Počas všedných dní prechádzali londýnskymi predmestiami, kde panovala neopísateľná chudoba. Po nedeliach zase kázali v jednoduchom drevenom kostole radostné posol� - stvo o Ježišovi Kristovi. Zdalo sa, že Vincent našiel zmy- sel svojho života: praktickú pomoc chudobným spojenú so zvestovaním evanjelia. Túžil však po univerzitnom vzdelaní na teologickej fakulte. Tak by sa stalo jeho ká- zanie hodnotnejšie! O svojich zámeroch povedal rodine, ktorá ho nakoniec po dlhých diskusiách podporila. Strý� - ko z Amsterdamu mu poskytol izbu vo svojom dome. Ďalší príbuzný mu zaplatil vyučovanie gréčtiny a latin- činy. Rodina mu vychádzala v ústrety. Niektorí jej čle- novia však pochybovali o jeho schopnostiach zvládnuť nápor, ktorý so sebou takéto štúdium prináša. O jeho budúcnosti sa vyjadrovali skepticky: „Ten chlapec dote- raz nepredviedol ani najmenšiu schopnosť sebadisciplí- ny.“ On sám sa bál zlyhania a hanby, ktorú by mohol rodine spôsobiť. Nádeje, ktoré do neho všetci vkladali, vytvárali naňho neúprosný tlak, ktorý sa o krátky čas odzrkadlil. Štúdium bolo pre neho nesmierne nároč- né. Často mal pocit, že to naozaj nezvládne a nakoniec napísal Theovi: „Moja hlava je často hlúpa a potom zase rozpálená, moje myšlienky sú rozlietané. Nemám tušenie, ako toto náročné a rozsiahle štúdium zvlád- nem.“ Stalo sa to, čoho sa obávala nielen rodina, ale aj on samotný: prerušil štúdium teológie, v očiach najbližších Ke ď pr iši e l d o to hto po ch mú r n e h o k r a ja , posiate h o ťa žo b ným i v e ž am i a  u h o ľným i haldam i , h n e ď si uv e d om i l j e d n u d ô le ž itú v ec . Aj tu, rov nako ako na pr e dm estiach Lo n dýna , potr e bovali ľu d ia v iac n e ž le n l á sk av é slová . Zač al ž iť m e dz i ban í k m i .

16 bol považovaný za neschopného človeka a svojím rozhod� - nutím len rozpútal rodinné nezhody. Mal už dvadsaťpäť rokov, no jeho zanietenie pre misij- nú činnosť však neochladlo. Chcel šíriť pravdu, najradšej medzi chudobnými v Borinage, v oblasti uhoľných baní na juhu Belgicka. Misijný výbor ho najal ako kazateľa a  to ho nesmierne potešilo. Keď prišiel do tohto pochmúr- neho kraja, posia- teho ťažobnými vežami a uhoľný- mi haldami, hneď si uvedomil jednu dôležitú vec. Aj tu, rovnako ako na predmestiach Londýna, potrebovali ľudia viac než len láskavé slová. Začal medzi baníkmi, s ktorými sa de- lil o svoje oblečenie a jedlo, o chlieb, kúsok syra a čiernu kávu. Jedného dňa liezol s deťmi po haldách uhoľného od- padu, navŕšenom ako pyramídy, a pomáhal pre jednu chudobnú rodinu zbierať kúsky uhlia, ktoré sem-tam zostali. V diaľke zazrel z ťažobnej veže vybiehať čierne postavy, ktoré utekali všetkými smermi. „Čo sa stalo?“ spýtal sa. „Ešte predsa nie sú tri hodiny! Slnko neukazuje ani poludnie.“ Jeden zo starších chlapcov sa vystrel. „Stalo sa ne� - šťastie!“ vykríkol. „Už som raz videl takto utekať ľudí.“ Zliezol s deťmi z haldy tak rýchlo, že si poodierali ruky aj oblečenie. Keď konečne boli dolu, muži, ženy aj deti, všetci bežali ku vchodu do školy. „Nová štôlňa!“ kričala jedna žena s malým chlapcom v náručí. „Sú v pasci!“ „Koľko ich tam je?“ chcel vedieť Vincent. „Dvanásť alebo trinásť,“ odpovedal Jaques Verney, muž, ktorý musel pre vysokú horúčku zostať niekoľko dní doma. Vincent ho práve včera navštívil v jeho bied- nom domčeku, kde žil so svojou manželkou a s tromi deťmi. Pre umelca bola príroda so svojou farebnou hrou, s rozmanitými formami a krajinou nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie.

17 „Môžeme tých mužov nejako zachrániť?“ Verney pokrčil ramenami. „Ja neviem, pán farár. Niekoľko dobro- voľníkov pôjde hneď teraz so mnou dolu.“ „Dovoľte mi ísť s vami,“ žiadal ho Vincent. „Nie, potrebujeme tam dolu skúsených chlapov.“ K budove školy prichádzalo čoraz viac baníkov a ich príbuzných. Muži kričali, ženy nariekali a deti plakali. Niekoľko mužov vytvo- rilo záchrannú čatu, no zrazu všetci stíchli. Z ťažobnej veže vychá- dzala malá skupinka mužov,  pomaly zostupovali po schodoch. Niesli niečo zabalené v dekách. Ticho trvalo len chvíľu, vzápätí ho prehlušil nárek. „Kto to je? Sú mŕtvi? Tak povedzte nám ich mená!“ Impresionizmus Impresionizmus (z latinského impressio „dojem“) je umelecký smer prejavujúci sa predovšetkým v maliarstve. Maliari sa snažili čo najvernejšie zachytiť skutočnosť, jej atmosféru, najprchavejšie okamihy. Obzvlášť pôsobivými príkladmi sú krajinomaľby, ktoré vznikli väčšinou vo voľnej prírode, nie v ateliéri, ako to bolo dovtedy bežné. Podnetom pre vznik bol obraz s názvom „Impression, soleil levant“ od Clauda Moneta, z roku 1872, ktorý znázorňuje prístav s jeho rannou atmosférou. Tento pojem (v hanlivom zmysle) použil kritik Louis Leroy, ktorý považoval obraz za nedokončený. Predchodcov impresionizmu nájdeme nielen v Španielsku (Diego Velázquez, Francisco de Goya) a Anglicku (William Turner, John Constable), ale aj vo Francúzsku (Edouard Manet, Gustave Courbet, Johan Barthold Jonkind). Impresionisti nemaľovali plošne a uprednostňovali svetlé, pestré farby, ktoré nanášali tesne vedľa seba a pri pohľade z určitej vzdialenosti splývali. Nastal tak efekt subtraktívneho miešania farieb, pričom vznikla nová farba (napr. červená a zelená vytvoria hnedú). Vincent van Gogh (1853 – 1890) Edgar Degas (1834 – 1917) Paul Gauguin (1848 – 1903) Edouard Manet (1832 – 1883) Claude Monet (1840 – 1926) Camille Pissarro (1830 – 1903)

18 Muži bez slov nadvihli deky. Vincent pristúpil bližšie a uvidel dve spálené detské tváre. Bože, prečo? pomyslel si, zatiaľ čo muži položili telá na malý vozík. Ako si to mohol dopustiť? Prečo musia tieto deti robiť prácu, ktorá je ťažká aj pre silných mužov? Prečo? „Tento ešte žije!“ vykríkla jedna žena. Vincent šiel za vozom k prvej chatrči, pred ktorou matka zraneného zalamovala rukami. Pomohol odniesť asi desaťročného chlapca dovnútra. „Rýchlo, olej!“ vykríkol. Žena mala doma trochu oleja. Vincent ho nakvapkal na popáleniny. „Prineste obväzy!“ Chlapcova matka stála a pozerala na neho. Vincent sa nahneval. „Obväzy, rýchlo! Chceš, aby tvoje dieťa zomrelo?“ „Ale..., my nič nemáme. Ani kúsok lát- ky,“ ťažko vyriekla žena. Dieťa zastonalo. Vtom zo seba Vincent str- hol špinavé sako a vyzliekol si košeľu a tiel- ko. Sako si znovu dal na seba. Oblečenie roztrhal na pásy a obviazal  nimi chlapca. Potom schytil olej a vybehol von. Bežal k druhému domu, z ktorého sa ozýval silný plač. Na zemi čupeli muž so ženou a pozerali na neho očami plnými sĺz. „Tak ako, dieťa žije?“ spýtal sa za- dychčaný Vincent. Muž zavrtel hlavou a jeho žena sa znovu rozplakala. „Naše dieťa je mŕtve, pán farár.“ Vincent vyšiel z chatrče. Cítil, ako sa mu do očí hrnú slzy. „Čierny Egypt,“ vyrazil zo seba. „Čierny Egypt, kde je ľud v okovách! Bože, ako si to len mohol dopustiť? Ako si len mohol?“ Aj napriek tejto smutnej udalosti sa snažil vo svojich kázňach priniesť ľuďom potešenie a povzbudenie. Svoju prácu kazateľa a človeka, ktorý priložil ruku k dielu, vy- konával vzorne. Ale aj tak sa našli ľudia, ktorým jeho ra- dikálny spôsob premeny viery v skutky prekážal. Misijný výbor, ktorý ho platil, sledoval jeho počínanie s nedôve- Pri maľovaní podivuhodne splýva vonkajšie vnímanie vecí s vlastným pohľadom na ne a s predstavou o nich. Maliar svet nielen zobrazuje, ale ho zároveň aj spoluvytvára.

19 rou. „Hanobí náš stav,“ hovorili jeho členovia. „Veď sa mu na jeho pochôdzkach dedinami vysmievajú už aj deti.“ Ani samotní baníci niekedy nevedeli, čo si majú o tomto ryšavom Holanďanovi, špinavom od uhoľného prachu, myslieť. Prepustili ho, lebo vraj jeho kázania nie sú dosť dobré. Opäť bol na ceste... „Jedným z dôvodov, prečo som teraz bez práce,“ písal potom Theovi, „je jednoduchý fakt, že zastávam iné názory ako títo páni. Nemyslím, že ide iba o môj zovňajšok, ako mi vyčítajú, ale o ove� - ľa vážnejšie veci. Som o tom presvedčený. Azda je hriech, že som vášnivý človek a niekedy konám nezmyselne? Čo mám s tým robiť? Mám sa považovať za nebezpečného človeka, ktorý sa na nič nehodí? Verím, že nie. Ide skôr o to, aby som sa pokúsil práve tieto vášne ob- rátiť vo svoj prospech. Mnohí z nás majú v duši obrovský oheň a nik- to k nemu nikdy nepríde, aby sa zohrial. Ľudia, ktorí idú okolo, si prinajlepšom všimnú nejaký dym, a potom aj tak kráčajú vlastnou cestou. To, čo môžem urobiť, je udržiavať vo svojom vnútri oheň, no� - siť v sebe soľ zeme, trpezlivo čakať na chvíľu, keď niekto pôjde okolo a pristaví sa.“ V tomto období došlo v živote Vincenta van Gogha k ďalšiemu roz� - hodujúcemu obratu. Tento mladý muž znovu stroskotal. Mnohí ľu� - dia v Borinage ho nakoniec považovali za fanatika. Dokonca aj brat Theo bol jeho stavom zdesený. Čo sa to len stalo s tým obchodníkom s umeleckými predmetmi, ktorému predpovedali takú sľubnú karié- ru? Radil svojmu staršiemu bratovi, aby si našiel nejaké občianske zamestnanie. Aj samotného Vincenta trápili reči o jeho stave, o tom, že sa bojí práce. Napriek tomu, že nemal ani na základné živobytie, odmietal všetky rady svojho staršieho brata, prerušil s ním kontakt a takmer deväť mesiacov mu nenapísal. Pobudol ešte nejaký čas v Borinage. Veľa čítal a kreslil. Prišla tuhá zima a s ňou chlad a osamelosť. Jediným „spoloční� - kom“ tohto podivína bola ceruzka, ktorou kreslil. Sníval o spravodli� - vom a lepšom svete, v ktorom nebudú chudobní vykorisťovaní. Jeho viera v biblického Boha a Ježiša Krista ustupovala predstave bratstva, ktoré by spájalo všetkých ľudí. „Teraz sa celkom dobre zaobídem aj bez Boha. Nahliadol som kresťanstvu príliš hlboko do kariet,“ tvr- dil, a pre niekoľko negatívnych skúseností s predstaviteľmi cirkvi odmietal ako mnoho iných ľudí, kresťanskú vieru. „Mnohí z nás majú v duši obrovsk ý oheň a nikto k nemu nikdy nepríde, aby sa zohrial.“ Vincent van Gogh

20 Odišiel do Haagu, kde spoznal Clasinu Máriu Hoornikovú, mladú slobodnú matku. Stála mu ako model. Prezýval ju Sien. Nahováral si, že dokáže túto bývalú prostitútku vytiahnuť z hrozného prostre- dia, v ktorom so svojimi deťmi žila. Nejaký čas bývala s rodinou pri Vincentovi, no holdovala lacnému alkoholu, fajčila a stále viac ho odpudzovala. Vincentova švagriná Johanna ju neskôr opísala týmito slovami: „Hrubá, nekultivovaná, kiahňami znetvorená žena, ktorá má otrasný prejav, je skazená, pije, fajčí a zaťahuje ho do všetkých možných rodinných intríg.“ Nakoniec jej navrhol, aby odišla z jeho bytu. Celú svoju energiu potom vložil do maľovania. Prosil Thea, aby od neho kupoval obra- zy, pretože teraz už nechcel žiť z bratovej finančnej podpory, ale zo svojho umenia. Bratia sa zmierili. Vincent intenzívne maľoval, a keď sa dlho ne- predal žiadny obraz, písal Theovi zúfalé listy: „Veľmi si cením tvoju vernosť, ale pýtam sa sám seba, či by som ti nemal povedať: Vzdaj to so mnou, veď to nikam nevedie...“ Vincent už nedokázal vyžiť zo sto päťdesiatich frankov, ktoré mu Theo mesačne posielal na živobytie, farby a plátna. Nasťahoval sa späť k rodičom a tí ho s radosťou prijali. Na staré nezhody nemali ani pomyslenia, dokonca mu zariadili ateliér s pieckou. Boli jeho prácou nadšení. Aj keď bola matka po ťažkom úraze na nejaký čas pripúta- ná na lôžko, Vincent sa o ňu obetavo staral, rovnako ako o chorých v Borinage. Vo voľnom čase pokračoval v práci na svojich kresbách a olejo- maľbách. Vzniklo množstvo zátiší, skice vtákov a ich hniezd, por� - tréty žien a sedliakov, obraz kaplnky v Nuenen. Ľudia si pomaly začali zvykať na ošumelého čudáka s ryšavými vlasmi a kožušinovou čiapkou, ktorý zamyslene kráčal po poliach a cestách a nikdy nebol príliš veselý, ale ani nevľúdny. Keď v marci 1885 nečakane zomrel jeho otec a medzi súrodencami vznikli hádky pre dedičstvo, rozhodol sa odísť do Paríža, hlavného mesta umenia. Jeho brat tam už nejaký čas vlastnil malý byt. Deň po príchode ho zobral do galérie Coupil na bulvári Montmar- tru, v ktorej bol vedúcim. „To je nádhera! Môj brat má svoju vlastnú galériu,“ povedal Vincent, keď vstúpil do obchodu. „To trochu preháňaš, Vincent. Musím striktne dodržiavať nákup- nú politiku Coupilovcov,“ odpovedal mu s úsmevom, keď prešli oko- lo dvoch vyobliekaných predavačov, ktorí Thea s úklonom pozdravili. „Impresionistov však vystavovať nemôžem. Počul si už o nich?“ „No, niečo áno,“ prikývol horlivo. „Povedz, koho si vystavoval?“ „Moneta, Degasa, Pissarra a Maneta. Poď hore, na prvé poschodie.“

21 Vystúpili po schodoch a zastali pred prvým obrazom. Bola na ňom scéna z brehu rieky, ktorá zachytávala pre- kypujúcu farebnú krásu vrcholiaceho leta a sálajúcu po- ludňajšiu žiaru. Aj druhý obraz toho istého autora sa topil v slnku, bol plný svetla, vzduchu a pulzujúceho života. „ Toto sa mi azda sníva!?“ zvolal Vincent. Na ďalšom obraze bola za javiskom baletka, prelínali sa tu krikľa� - vá červená, zelená a modrá. Autorom bol Degas. Každý z týchto obrazov, žiariacich na Vincenta zo steny, mu vyrážal dych. Od svojich dvanástich rokov videl len jem- né a pochmúrne obrazy, maliarske diela, na ktorých sa nedali rozoznať jednotlivé ťahy štetcom. Toto však bolo niečo úplne iné ako všetko, čo kedy vôbec videl a o čom sa mu kedy snívalo. „Čo na to hovoríš?“ vyzvedal Theo. „Páčia sa ti?“ Vincent sa prudko posadil na jednu zo stoličiek v miestnosti. „Páči? Na stovkách malieb, ktoré som do- teraz videl, nebolo toľko svetla, dychu a vôní ako na je- Pointilizmus Pointilizmus je špeciálny maliarsky štýl, ktorý prežíval obdobie rozkvetu v rokoch 1889 až 1910. Najvýznamnejšími umelcami boli Georges Seurat a Paul Signac. Pre tento spôsob maľ by je charakteristické nanášanie malých farebných bodiek (po francúzsky „point“, bod). Celkový vizuálny farebný efekt vzniká v určitej vzdialenosti od obrazu, keď body vzájomne splynú. Na celkový dojem vplýva aj farba pozadia. Krajina s riekou a člnom, „Gray Weather“ pri Grande Jatte, olejomaľba z roku 1888 od Georgea Seurata (1859 – 1891).

22 dinom z týchto nádherných obrazov. Títo maliari ukazujú svet taký, ako ho v skutočnosti vidí aj oko človeka. Ako ťažkopádne som doteraz maľoval! Och, Theo, títo muži sú jednoducho... geniálni!“ „Áno, to naozaj sú. Je medzi nimi aj jedna žena, volá sa Berthe Morisotová.“ Vzdychol si. „Žiaľ, väčšina kritikov a majiteľov galérií sa s tvojím názorom nestotožňuje. Neberú impresionistov vážne.“ „Ale, Theo, tieto obrazy sú jednoducho neuveriteľné, sú...“ Vin- cent nevedel nájsť slová. Potom sa musel smiať. Bol to však trpký smiech. „Keď si pomyslím na svoje obrazy a porovnávam ich s tý- mito, potom je moje maľovanie úplne nanič. Bezcenné mazanice! Prečo si mi o tomto novom spôsobe nepovedal skôr? Prečo som o tom nič nevedel? S tými svojimi mazanicami som premrhal sedem rokov života!“ „Ja by som sa tak na to nepozeral,“ povedal. „Vypracoval si svoj štýl. Maľuješ ako Vincent van Gogh, ako nikto iný na svete. Keby si sem prišiel skôr, ako si našiel svoj štýl, Paríž by ťa príliš formoval.“ „Tak čo mám potom robiť?“ Vincentova tvár sa zachmúrila. „Ak chceš počuť moju radu, tak sa stretni s týmito maliarmi. S niektorými sa poznám osobne. Uč sa od nich, ale nekopíruj. To, čo robíš, je správne. Musíš len viac pracovať so svetlom a s farbou. Si rodený impresionista, Vincent.“ Objal ho. „Nedáme si pohárik?“ Vincent prikývol. Bol úplne zmätený. Vstúpili do reštaurácie vzdialenej len niekoľko ulíc od galérie. „Tu ich všetkých nájdeš,“ vysvetľoval mu. „Koho myslíš?“ „No predsa impresionistov.“ Ukázal na prichádzajúceho tučného muža s hustými čiernymi vlasmi, mohutným nosom a obrovskými fúzmi. „Paul, to je môj brat Vincent – Vincent, toto je Paul Gauguin. Muž, ktorý sa vzdal kariéry burzového makléra, aby sa mohol veno- vať maľovaniu,“ predstavil ich Teo. „Posaď sa k nám, Paul, a napi sa s nami.“ Gauguin si k nim prisadol. „Absint, chlapče!“ zavolal na čašní� - ka. Potom sa obrátil k Vincentovi: „Ako sa vám páči Paríž, pán van Gogh?“ „Veľmi. Brat mi práve ukázal niekoľko obrazov impresionistov. Ešte stále mám pocit, že snívam. A Paríž je nádherný!“ „Paríž nie je nič iné, len kopa páchnucich odpadkov,“ povedal Gauguin. „Keby som mohol, tak odtiaľto ihneď zmiznem.“ „Zmizol?“ zopakoval Vincent. „Myslím si, že by som v tejto chvíli nenašiel na zemi lepšie miesto, kde by som chcel žiť.“

23 „Ja by som o jednom takom vedel,“ zahundral Gauguin. Vincent zdvihol obočie. „Má na mysli Tahiti a Martinik,“ vysvetlil mu Theo. Čašník pri� - niesol poháre s pitím. „Len v Oceánii nájdete ľudí neskazených civilizáciou,“ povedal fú- zatý maliar. Zobral do rúk pohár a v okamihu bol jeho obsah v ňom. „Majte sa krásne, páni.“ Vincent ho sprevádzal neveriacim pohľadom. „Predpokladám, že všetci impresionisti nie sú takíto.“ „Spoznáš ich, braček,“ sľuboval. „Aké obrazy Gauguin vôbec maľuje?“ vypytoval sa Vincent. Vincent van Gogh 1853 Narodil sa 30. marca manželom Theodorovi a Anne v malej dedinke Groot-Zundert v Holandsku. 1862 Prvé pokusy s kresbami. 1864 V škole v Zevenbergene sa učí po francúzsky, anglicky a nemecky. 1869 Začína sa učiť u svojho strýka, ktorý má v Haagu obchod s umeleckými predmetmi. 1872 Veľa času trávi so svojím bratom Theom, s ktorým si píše celý svoj život. 1873 Prichádza pracovne do Londýna, kde sa zamiluje do Eugénie. Tá však jeho city neopätuje. 1875 Jeho pracovné výkony sa zhoršujú. Útočisko hľadá v štúdiu Biblie. 1876 V apríli ho prepustia z práce a začína pracovať ako pomocný učiteľ a kazateľ. Zhoršuje sa jeho duševný stav. 1877 – 1878 Pokus o štúdium na teologickej fakulte, ktoré nedokončí. Pracuje ako laický kazateľ v uhoľnej oblasti v Belgicku. 1879 Obetavo pomáha ľuďom, no nenachádza pochopenie a prichádza aj o túto prácu. 1880 Od tohto roku sa venuje len maľovaniu. Brat Theo ho začne finančne podporovať a robí to tak do konca jeho života. 1882 Má vzťah s prostitútkou, ktorá sa k nemu na rok nasťahuje. 1885 V marci mu zomiera otec, no napriek tomu rozširuje svoje umelecké experimenty a začína používať viac farieb. 1886 Sťahuje sa do Paríža k bratovi Theovi a spoznáva sa s ďalšími maliarmi. 1888 Odchádza do Arles. Sníva o založení spoločenstva umelcov, no túto túžbu sa mu nepodarí zrealizovať. Následkom nevyváženého životného štýlu sa zhoršuje jeho duševný stav a musí ísť do nemocnice. 1889 Problémy so psychikou sú naďalej veľmi vážne. Trpí halucináciami a preludmi, vzápätí je hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni. Tento kritický rok ukončuje pokusom o samovraždu. 1890 Vincentov zdravotný stav je stále nestabilný. Maľuje vždy, keď sa cíti trochu lepšie. Jeho diela sú čím ďalej, tým známejšie, no napriek tomu trpí depresiami. Streľbou z pištole sa pokúsi o samovraždu, pričom mu náboj zostáva v hrudi a nie je možné ho odstrániť. Zomiera 29. júla.

24 „Domorodcov,“ odpovedal Theo. „Divochov, ak ich tak chceš na- zvať. Ľudí, ktorí ešte nie...“ „...nie sú skazení civilizáciou?“ Obaja sa rozosmiali. „Gauguin je tým svojím kultom primitívneho sveta úplne po� - sadnutý. Je to však vynikajúci maliar,“ vysvetľoval Theo. „Má ženu a tri deti. Mal výhodné miesto na burze, ktoré mu ročne vy- nieslo tridsaťtisíc frankov. A čo urobil? Za pätnásťtisíc frankov si kúpil Pissara, Maneta a Sisleyho a začal maľovať. Koniec koncov, dnes popoludní príde do galérie Georges Seurat. Má pre mňa nový obraz, ktorý mu mám predať. Odlišuje sa od Gauguina v mnohých veciach. Nepije, nefajčí, nenadáva a nemá nič so ženami. Jeho je- dinou neresťou je maľovanie. V tom ho finančne podporuje aj jeho matka. Jeho štýl sa odlišuje od všetkých ostatných impresionistov. Budeš prekvapený.“ „Ja sa už teraz neprestávam čudovať,“ priznal Vincent. A skutočne, keď sa Georges Seurat po obede objavil u Coupila a v hornej miestnosti vybalil svoj nový obraz, Vincent úplne stra- til reč. Obraz znázorňoval scénu na ostrove Grand Jatte. Nebol namaľovaný starým, ale ani  impresionistickým štýlom. Umelec naniesol farby na plátno očividne špičkou jemného štetca, bod za bodom. Ľudia tam stáli ako gotické figúry, pôsobili takmer archi- tektonicky. Tráva, rieka, čln, stromy – to všetko bolo akoby veľké, miznúce bodkované svetlo. „Je to vedecká metóda,“ vysvetľoval Seurat. „Hovorím tomu poin- tilizmus. Bude to revolúcia v maliarstve, veď už aj Pissarro tak tvo� - rí.“ Obrátil sa na Thea. „Aj vy budete dnes po obede u Rousseaua?“ „Dostal som od neho pozvánku.“ „Rousseau?“ spýtal sa Vincent. „Kto to je?“ „Hovoríme mu colník. Až do štyridsiatky pracoval ako colný úrad- ník a bol to výslovne sviatočný maliar, presne ako Gauguin.“ „A teraz?“ „Pred dvomi rokmi prišiel do Paríža a usadil sa v robotníckej štvr- ti v blízkosti Bastily. Henri Rousseau nikdy neštudoval, ale maľuje nádherné obrazy, komponuje a píše básne. Starým mužom dáva ho- diny kreslenia a deťom hodiny hry na husliach.“ „Čo maľuje?“ „Bláznivé obrazy, napríklad fantastické zvieratá v džungli. Mnohí hovoria, že Rousseau je bláznivý chudák, no ja ho považujem skôr za dieťa. Dnes popoludní pôjdeme k nemu a budeš si môcť urobiť vlastný názor.“ „Musí mať veľa peňazí, keď môže pozvať toľko ľudí.“

25 „Henri Rousseau je pravdepodobne najchudobnejší maliar v ce� - lom Paríži. Ale tieto pozvania majú svoj zmysel. Uvidíš.“ Bratia strávili deň prechádzkou po meste, jeho širokých bulvároch a úzkych uličkách. Šli pozdĺž rieky Seiny, ktorá delí mesto na dve čas� - ti a vystúpili na príkry kopec Montmartru. Odtiaľto bol nádherný vý- hľad na celé mesto. Neskôr zaklopali na dvere Henriho Rousseaua na štvrtom poschodí jedného z robotníckych domov. Zvnútra sa ozývala hudba. Niekto hral na husliach. Otvoril im malý muž pri tele a poze� - ral sa na nich veľkými nevinnými očami. „Pán van Gogh, to je veru pekné, že ste prišli,“ zvolal a podal The- ovi ruku. „No a vy ste určite Theov brat. Už som o vás počul, poďte ďalej a cíťte sa tu ako doma.“ Vincent a Theo vstúpili do bytu. Uvideli elegantne oblečených mladých ľudí, ponorených do živej debaty. Všade bolo počuť veselý smiech a vôňa drahých parfumov či  jemného púdru napĺňala celú miestnosť. Steny boli odhora až dolu pokryté obrazmi divokých zvie� - rat a nereálne vyzerajúcich krajín. „Henri, koľko stojí tento obraz?“ spýtala sa jedna mladá žena v skvostnej večernej róbe a rukou v bielej rukavičke ukázala na jeden z obrazov. „Čo je to za zviera? Je to lev alebo leopard?“ „Nezmysel, veď predsa vidíš, že to je tiger!“ zvolal muž vo fraku, ktorý ju sprevádzal. „To je jedno, ten obraz je rozkošný. Chcem ho,“ zvolala. „Koľko zaň chcete, maestro?“ Rousseau sa usmial. „Tridsať frankov.“ „Tridsať frankov za také majstrovské dielo? Určite raz bude visieť v Louvri!“ Obrátila sa k svojmu spoločníkovi. „Kúpiš mi ho, miláčik?“ Mladý muž vytiahol peňaženku a podal maliarovi tri bankovky. „Aj ja musím jeden mať,“ povedal niekto iný. Predal teda ešte tri ďalšie obrazy. Jeden z mužov potom zatlieskal rukami a zvolal: „Máme pred sebou ešte ďalšiu návštevu, pán Rousseau. Opäť sme sa skvelo zabavili.“ Vincent prikývol. Skupina mladých ľudí sa rozbehla opreteky dolu po schodoch, zanechávajúc za sebou celý oblak vôní drahých parfumov. V nasledujúcich týždňoch sa Vincent zoznámil so všetkými tými maliarmi svetla: s Paulom Cézannom, Claudom Monetom, Camil- lom Pissarrom, Emilom Bernardom a Augustom Renoirom. Jeho „Čím viac o tom uvažujem, tým viac cítim, že neexistuje nič skutočne umeleckejšie ako láska k ľudstvu.“ Vincent van Gogh

26 štýl maľovania sa čoskoro zmenil, farby na jeho palete sa presvetlili. V Paríži vytvoril viac ako dvesto obrazov a kresieb. Ťahalo ho to však na juh Francúzska, tak sa usadil v Arles. Prenajal si dom, ktorý sa neskôr preslávil ako „žltý dom z Arles“, pretože ho Vincent preniesol aj na plátno. Tu nejaký čas vznikali ďal- šie obrazy, ktorých farebný účinok sa zosilňoval. Maľoval nádherné krajiny s cypruštekmi, typickými pre južné Francúzsko, nekonečné polia, mečíky a tiež známe slnečnicové motívy. Často prenášal na plátno portréty ľudí z Arles, okrem iného aj poštára Roulina, muža s jemnými, zvedavými očami a dlhou, vlnitou bradou. Oboch mu- žov čoskoro spojilo úprimné priateľstvo a vždy rád prichádzal do jeho domu. Aj madam Roulinová dovolila, aby ju portrétoval. V októbri 1888 ho navštívil Paul Gauguin, v období, keď už nežil so svojou manželkou. Spomenul si na Vincentov nápad založiť ume- lecké spoločenstvo, o ktorom sa zmienil už v Paríži. Vincent mal ra- dosť. Skoro každý deň sa vybrali s maliarskymi stojanmi do prírody, kde spoločne tvorili. Keď fúkal mistrál, typický vietor v údolí Rhôny, zostali doma a portrétovali sa navzájom alebo maľovali predmety zo „žltého domu“. Nejaký čas bolo všetko v poriadku, no boli príliš rozdielni na to, aby spolu vydržali dlhšie. Vincentovi sa niekedy zdalo, že Gaugui- na baví provokovať ho. Po jednej veľmi ostrej výmene názorov Paul z Arles odišiel. Vincent ochorel. Obmedzil síce fajčenie a pitie alkoholu, ale prispeli k tomu aj horúčavy, počas ktorých sa celé hodiny pohybo� - val vonku bez pokrývky hlavy, a nevyvážený stravovací režim. Po jednom nervovom kolapse bol niekoľko týždňov hospitalizovaný v nemocnici v Arles, kde sa spriatelil s doktorom Reynom, tunajším primárom. Aj on portrétoval. Keď ho prepustili z nemocnice, zistil, že majiteľ prenajal žltý dom nejakému obchodníkovi s tabakom. Bola to rana pod pás, no vzchopil sa a ďalej maľoval svoje milované slnečnice, padajúci most a množstvo autoportrétov. Začal na plátno prenášať biblické motívy. Počas jedného roku vzniklo skoro dvesto olejomalieb a viac ako sto kresieb. A potom to prišlo: Theovi sa po prvýkrát podarilo predať Vincentov obraz. Poslal mu zaň štyristo frankov. Jeho snaženie sa konečne zúročilo! Jedného januárového dňa na jeho dvere opäť zaklopal jeho priateľ Roulin. „Pošta pre vás, pán van Gogh,“ veselo zvolal a podával Vin- centovi veľkú obálku, ktorú vzápätí roztrhol. Okrem Theovho listu obsahovala najnovšie vydanie časopisu Mercure de France. Na obálke Theo podčiarkol odkaz na článok „Osamelí“ a pripísal poznámku: „Milý brat, toto ťa bude zaujímať...“ Vincent nedočkavo listoval v ča-

27 sopise. Tu je jeho meno! Cítil, ako mu vyschlo v hrdle. Albert Aurier, autor článku, ho nazval „veľkým maliarom a ozajstným umelcom, hľadajúcim hĺbku predmetu  takmer s detinskou láskou k prírode a pravde.“ Vincent cítil, ako sa mu do očí hrnú slzy a zrazu bolo všet� - ko rozmazané Článok ho veľmi povzbudil. Naposledy sa presťahoval, tentoraz do Auvers-sur Oise pri Paríži, aby mal bližšie k bratovi, ktorý sa oženil a stal sa otcom. Tu sa ešte stihol zoznámiť s Dr. Gachetom, lekárom a milovníkom umenia. Vincentovi však už nezostávalo veľa času. Na psychické problémy, ktoré ho roky sužovali, neexistoval ani liek, ani žiadna terapia. Veľký umelec, ktorému svet vďačí za množstvo pre- krásnych obrazov, zomrel vo veku tridsaťsedem rokov. Jeho obrazy však dodnes robia radosť miliónom ľudí na celom svete. PETER HOEFT

238 Obsah Predslov 7 Peter Hoeft VINCENT VAN GOGH 9 Život zasvätený obrazom Radek Daniel TOMÁŠ GARRIGUE MASARYK 29 Zástanca zdravého rozumu Miriam Nietzová FLORENCE NIGHTINGALEOVÁ 45 Jemné ruky pre zranených vojakov Emanuel Bartz KRÁĽOVNÁ ESTER 63 S nasadením vlastného života Marc Halupczok PELÉ 77 Viac ako 1 000 gólov Radek Daniel JÁN HUS 91 Obranca viery Andreas Bachhofer THOMAS ALVA EDISON 105 Narodeninový príhovor Radek Daniel JÁN AMOS KOMENSKÝ 121 Navzdory nepriazni osudu Dieter Lohr JOHANN SEBASTIAN BACH 135 Skúška organu Mila Carnelová HARRIET BEECHEROVÁ-STOWOVÁ 147 Sloboda pre Féliu

239 Radek Daniel ANTONÍN DVOŘÁK 163 Cesta na vrchol Monika Severithová GLADYS AYLWARDOVÁ 175 Srdce pre Čínu Sylvia Renzová NABUCHODONOZOR 193 Sláva a šialenstvo Andreas Bachhofer JEAN-HENRI WEIDNER 209 „Ja nie som Dupont!“ Dušan Seberíni JOZEF ROHÁČEK 227 Tlmočník Božieho odkazu