Moara
Moara
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/V L A S T I N A S V Á T K O V Á
MOARA
O čom všetkom je láska...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/V L A S T I N A S V Á T K O V Á
MOARAO čom všetkom je láska...
Metro Media
2010
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/Vydalo vydavateľstvo Metro Media, s. r. o.
Račianska 66
831 02 Bratislava
v roku 2010
ako prvé vydanie
svojej 20. publikácie
VLASTINA SVÁTKOVÁ
MOARA
O čom všetkom je láska...
Copyright © 2010 Metro Media, s. r. o., Bratislava
Text copyright © 2010 Vlastina Svátková
Photography copyright © 2010 Peter Spurný
Jacket Design © 2010 by Ing. Roman Svátek
Autor publikácie Vlastina Svátková
Zodpovedný redaktor PhDr. Boris Horák
Obchodný manažér Jaroslav Uharček
Výtvarný a technický redaktor iGor Kovár
Zalomenie do strán Media Design, s. r. o., Bratislava
Autori snímok O autorke Roman Černý, Lukáš Pelech, Karlina Vitolina
Výtvarné stvárnenie obálky Ing. Roman Svátek, Praha
Táto kniha vyšla s prispením spoločnosti artFX s.r.o
Osobitné poďakovanie za podporu Mgr. art Milanovi Kaliňákovi.
www.metromedia.sk
www.modernazena.sk
Objednávky adresujte na: obchod@metromedia.sk
Tlač: Kasico
ISBN: 978-80-89327-14-0
Všetky práva vyhradené.
Kopírovanie, aj časti knihy, prekladanie, rozširovanie textu a ilustrácií
prostredníctvom filmu, rozhlasu, televízie, fotomechanickou
reprodukciou, zvukovými médiami a systémami na spracovanie dát
všetkého druhu je v rozpore s autorským pravom a je trestné –
výhradne iba s písomným súhlasom vydavateľstva.
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/3
Všetkým, čo mi otvorili oči...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/4
Obsah
Obsluhovala som slovenskú kráľovnú . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
O čom všetkom je láska . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
Utrpenie mladej sliepočky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16
Aké to bolo po prvýkrát . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19
Moja veľká československá slivovicová svadba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23
Manželova prekliata kliatba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27
Keď ma miluješ, nie je čo riešiť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30
Liečim sa... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33
Dve čiarky alias Budem mamou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40
Rozdávam anjelov! Zadarmo… . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43
O čom všetkom je láska (vol. 2) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47
Babička . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50
Tehotná megera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53
Tehotenská dovolenka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58
Tehotenské blues . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62
Ďakujem ti za život . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65
Mňa z tých víkendov asi porazí! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 68
Ako moja mama po štyridsiatke omladla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 71
TICHO!!! Mamina sa učí! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 74
Ako som sa prestala báť smrti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77
Najkrajší deň v mojom živote . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 79
Pôrod syna očami otca . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 83
O stratenej láske k telu a tŕnistej ceste k žene . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 86
Modlitba za deti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 90
O stratenej mačičke, thajskej masáži a pošahanom kočíku . . . . . . . . . . . . . . . . 93
Vstávaj dieťa, čaká nás cesta! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 96
Že na čo ešte žena potrebuje muža?!? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 99
Hlavne, aby som zasa nebola trápna . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 102
Bože, prosím, zachráň ma! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 105
Tak čo, si šťastná? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 108
La dolce vita . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 112
Manželská posteľ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 116
A tak som žena. Prestávam bojovať! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 122
Zamilovaná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 126
Anonymnáv . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 130
Šedobiele dni . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133
Aké to bolo po prvýkrát (ale už fakt!) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 136
Dokonalá svokra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140
I’ll be good mum, tomorrow… . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 145
Modrý slon . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 149
O autorke . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 155
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/5
Namiesto úvodu
Neverím na náhody. Verím na osud, ktorý si človek sám tvorí
tým, že počúva hlas svojho srdca alebo naopak, intuíciu ignoruje.
Ani táto kniha nevznikla racionálnym plánovaním. Sedela som
doma tehotná. Nemala som žiadnu prácu, lebo už v tom čase
som sa živila ako herečka a tehotná žena je v tejto brandži nežia-
dúci element. Trpela som bolestnou túžbou tvoriť, zmietala som
sa v tých zvláštnych sentimentálnych pocitoch budúcej matky, cí-
tila, že možno práve teraz je tá pravá chvíľa zmieriť sa s minulos-
ťou, odpustiť, vyznať sa a povedať to, čo nikdy nebolo povedané.
Nerozmýšľala som nad dôsledkami svojho konania, či svojou
pravdou ublížim, či odhalením všetkých tajomstiev zostanem
pre tento svet už navždy zraniteľná...
Písala som v noci. Písala som celý deň. Smiala sa pri tom. Pla-
kala som. Myšlienky rozbúchavali moje srdce a ruka ich transfor-
movala do slov a viet. Akoby za mňa písal niekto iný... a ja som sa
ním iba nechávala viesť.
Keď prišiel návrh knižku vydať, zostávalo nájsť vhodný názov.
To bolo možno ešte ťažšie ako napísať celú knihu.
Chodila som s očami dokorán, všade hľadala znamenie, prosila
Vesmír o radu. A potom som objavila Sandru Epstein. Sandra je
žena, ktorá väčšinu roku trávi v amazonskom dažďovom pralese
a tam vytvára esencie Araretama. Tie sú stvorené pre náš každo-
denný život, pre vyrovnanie emočnej nerovnováhy a podporu a
prehĺbenie osobného rastu. Názvy esencií Araretama prichádzajú
Sandre Epstein pri ich tvorení alebo krátko po vytvorení. Akoby
si sama esencia zvolila svoje meno. Sandra ho počuje vnútorným
hlasom. Väčšina z nich pochádza z jazyka Yate. Je to jazyk indián-
skeho kmeňa Tupi-Guarani, ktorý žije v amazonskom dažďovom
pralese a s ktorým je Sandra v kontakte. Sú to posvätné mená.
Keď som k nej prišla, predložila predo mňa obrázky s fotogra-
fiami rastlín z pralesa a ja som si mala intuitívne vybrať tú, ktorá
sa mi najviac páči, ktorá ma priťahuje svojou energiou. Zvolila
som MOARU, esenciu lásky, čo v preklade znamená „MIER“.
A pretože je moja kniha z lásky o láske, myslím si, že názov
Moara je pre ňu ten pravý...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/6
Keď sa niečo rozhodnete prežiť,
neprežijete to len raz, ale tisíckrát,
a budete si to pamätať po celý zvyšok svojho života.
(Richard Bach, Príručka mesiáša)
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/7
Obsluhovala som
slovenskú kráľovnú
Nemohla som sa dočkať dňa, keď budem oficiálne svoj-
právna rodičom oznámiť: Au revoir, ja odchádzam. Ja a kama-
rátka Anička, čerstvo odmaturované Cicy Micy – ako by nás
nazval môj kamarát kaderník, sme sa jedného slnečného dňa
vybrali hľadať šťastie do veľkého sveta. Do mesta, kde to žije,
do mesta splnených snov a úžasných ľudí (rozumej bohatých
a úspešných, známych a krásnych). Do mesta, kde každý
musí dospieť k sláve, keď už sa volá Bratislava.
Zbalili sme si len jedny šaty a rifle, ktoré ako tak ušli, hlav-
ne aby na nás v tej úžasnej Blave každý nespoznal, že sme
prišli z dediny. Ostatné vychytáme. Počítali sme, že prácu
nájdeme hneď a bývať sme mohli zatiaľ u známeho, ktorý má
vraj veľký dvojizbový byt. Bude nám sveta žiť...
Odžili sme si prvý týždeň. Síce sme sa zatiaľ neživili žiad-
nou prácou, lebo nikde nás nepotrebovali, zato sme sa živili
jabĺčkami, ktoré rástli pri ceste. Na ich chuť nezabudnem,
zachránili mi život. v dvojizbovom malom byte okrem nás
a kamaráta bývali ešte jeho ďalší piati kamaráti, a na záchod
sa čakalo ako na banány, keď ešte moja mama nosila trvalú.
a potom, čo sme zase a znova utekali pred revízorom
z električky, mi udýchaná Anička oznámila, že ide domov
a radšej sa prihlási na Miss. Že ju niekto oslovil na ulici.
To by sa jej na Myjave nestalo a tak spokojná, s novonado-
budnutým sebavedomím mi zamávala z autobusu a nechala
ma tu samotnú.
Predstava stráveného (už oficiálne dospelého) leta
v jednom byte s našimi a pýtania si dvadsiatich korún
na kúpalisko, mi dodala neuveriteľnú chuť na jabĺčka, čo
rástli pri ceste...
Sedela som na lavičke pri fontáne a čítala v mape. Muse-
la som sa obrátiť hlavou dolu, aby som pochopila, ktorým
smerom je tá ulica vlastne myslená. Sedela som pri fontáne,
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/8
ktorá bola suchá ako môj jazyk, slnko mi pražilo na mozog,
ktorý sa pokúšal rozhodnúť, či bude lepšie pracovať v noci
na diskotéke alebo cez deň podporovať okrádanie turistov
v kaviarničke s výhľadom na Dunaj. Možno to bola fatamor-
gána, ale zrazu sa predo mnou ocitol zvedavý deduško.
„Čo hľadáš, ak sa môžem opýtať?“ oblečený do čierneho
vyzeral zvláštne.
„Hľadám si nejakú brigádu na leto a neviem, ktorým sme-
rom mám ísť...,“ povedala som.
„Ak si chceš nájsť prácu, musíš mať známosti!“ povedal
s ľahkou iróniou.
Aha, tak takto to v tej Blave, meste plnom snov, chodí!
Každý každého pozná a noví sa musia najprv zoznámiť.
Že som na to hneď neprišla!
Záhadný muž v čiernom ma teda zobral za známymi.
Do novootvorenej luxusnej reštaurácie, kde ma odovzdal
do rúk manažérovi Veverkovi a bez slova sa vyparil. Navždy.
Veverka sa mi najprv pozrel do výstrihu, potom na zadok,
opýtal sa, či viem po anglicky a či mám čierne nohavice. Ho-
dil mi do rúk zásteru, a tým som bola oficiálne prijatá ako
nová čašníčka podniku. Veverka a ďalší dvaja manažéri boli
Česi, tak ako aj šé uchár, barman a dvaja čašníci. Prišili sem,
aby naučili Slovesa (ako nás pobavene nazývali), ako sa rodí
luxusná reštaurácia, ako sa robí biznis, a kontrolovali, aby
sme nekradli a neflákali sa...
Pripevnili nám na zásteru pejdžre, ktoré nám vibrova-
li do obličky a privolávali nás nimi po hotovú objednávku
do kuchyne. Ak niekto z nás prišiel o sekundu neskôr, na-
príklad keď hosťovi otváral fľašku vína, šé uchár po ňom
hodil tanier s jedlom a musel si ho aj zaplatiť. Šesťsto korún
za porciu.
Také nekresťanské ceny si v Blave dovtedy ešte nikto ne-
dovolil nastoliť. a tak sme sa stali hitom. Najobľúbenejšou
a najpreplnenejšou reštauráciou mesta snov, mesta úžasných
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/9
ľudí. a práve len tí úžasní (rozumej bohatí a úspešní, známi
a krásni) sa k nám chodili najesť. Členovia predstavenstva,
s pupkom a uslintanou hubou, hrkútali jemné melódie svo-
jim milenkám, ktoré prehĺtali jeden Xanax za druhým, aby si
udržali dokonalú líniu a linku nad okom. Politici pili whisky
a uzatvárali obchody, pravdepodobne veľmi výhodné, keďže
odchádzali s tučnou obálkou vo vrecku. Bývalá Miss Ivanka
Hlístová bola milá, aj keď si vypila a nevedela nájsť východ,
zato politička Monika Ebenová bola naopak vždy nepríjem-
ná. Ani sa nepozrela do jedálneho lístka (ktorý sa každé dva
mesiace obmieňal), iba zakvákala, že jej mám doniesť kači-
cu. Vrana k vrane sadá. Keď som jej ju priniesla, vypleštila
na mňa oči a ako sopka, ešte bublajúca, sa ma opýtala:
„Akože to čo má byť!?!“
„Prosím, to ste si objednali. Kačacie prsia s teľacím glazé
so šalotkou a...,“ začínala som mať strach.
„Ja som chcela ale tú kačicu, čo som mala minule. Toto
môžete odniesť. Toto ja jesť nebudem!“ sopka vybuchla.
Aj v kuchyni. Šé uchár hodil jedlo do odpadkov a pre isto-
tu vyhodil jedného slovenského kuchára:
„Vy Slovesa jste líní jako prasata, ale my vás tady naučíme
makat, sedřeme z vás kůži!!!“
Boli sme nuly. Iba Slováci. Ale predsa sa našiel ešte niekto,
kto znamenal menej. Ukrajinci – matka so synom – ktorí
od rána do večera, deň čo deň stáli za drezom a drhli pripá-
lené hrnce, leštili poháre a fúkali si do krvi rozodraté prsty.
Každú chvíľu im niekto nadával, že majú umývať rýchlejšie,
inak poletia. Ani náznak odporu, ani náznak zlosti. Pokora.
Prišli do úžasnej Bratislavy, aby našli lepší svet. Utiekli preč
z chudoby, aby našli nový zmysel života, aby si zarobili penia-
ze, aby mohli aspoň trochu žiť ako ľudia.
Nedávno som k nám pozvala na návštevu ukrajinskú ka-
marátku. Úžasná pani, matka dvoch mladých synov, ktorá
v Prahe upratuje, žehlí, perie, drhne záchody u bohatých Iz-
raelčanov, od rána do večera, deň čo deň za pár korún na ho-
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/10
dinu. Nechcela ani prísť, bez toho, aby mi upratala celý byt,
a keď synovi priniesla tie najdrahšie a najlepšie plienky, čo
u nás predávajú a ja sama si ich nedovolím kupovať, musela
som sa zasmiať nad tou iróniou.
Spomenula som si na dávnu, úžasnú Bratislavu a pocítila
vďaku. Vďaku za to, že ma zbavila naivných snov a zidealizo-
vaných predstáv. Naučila ma, že tí, čo bývajú na konci rebríč-
ku úspechu a úcty, sú väčšinou tí, čo by si to najviac zaslúžili.
Ďakujem jej za to, že ma naučila, že veľké srdce, štedrosť
a pokoru si za peniaze nikto nekúpi, ale ak chceš príliš, môže
sa ti stať, že sa zadusíš kúskom kačice...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/11
O čom všetkom je láska
Sedel na gauči a miesto futbalu nervózne pozeral na ho-
dinky. Vstal a buchol päsťou do stola:
„Kde sa flákaš? Som hladný!!!“ zaškrípal zubami.
Adrenalín mu stúpal do hlavy, ktorá bola plná hnevu, že
po 25-ich rokoch zrazu nie je jeho žena z práce doma presne
o šiestej a nechystá mu večeru. Povie jej, aká je krava. To roz-
hodne! a ešte jej dá facku, aby nezabudla, kto tu je pánom.
Pripravoval si scenár, a pritom sa zhlboka nadýchol, až sa mu
nozdry doširoka roztvorili a on sa v odraze dvierok od mik-
rovlnky zazrel ako víťaz. Uľavilo sa mu.
Známa zvonkohra kľúčov za dverami. Rýchlo sa rozvalil
na gauč a vyložil si nohy na stôl. Akoby nič.
„Ahoj...,“ povedala.
„Kde si bola?“ spýtal sa s pohľadom prilepeným na obra-
zovku.
„Prišla som si vziať len pár svojich vecí. Odchádzam...“
Postavil sa. Urobila krok vzad, naučená kryť si tvár.
„Ak ma chceš zmlátiť, zabiť, čokoľvek, urob to hneď! Ja už
sa ťa nebojím,“ klamala.
„Čo... Prečo... Akože, kam ideš???“ pohľad sa mu zastavil
na dvoch kufroch prichystaných v predsieni, ktoré si pred-
tým nevšimol.
„Za niekým, koho milujem...,“ povedala ticho.
Chcel ju chytiť za ruku, ale ona sebou vystrašene mykla.
Padol na kolená a začal plakať.
„Prosím, odpusť mi to všetko... Neopúšťaj ma... Odpusť mi,
prosím!!! Čo si tu bez teba počnem...“
Ležal jej pri nohách, prvý raz videla jeho slzy.
Zhlboka sa nadýchla, zadržala vzduch v pľúcach, vzala
do rúk kufre, zabuchla dvere a za nimi vydýchla...
Zazvonila na zvonček bez menovky. Otvoril jej, zaostril
na jej kufre a telo, ktoré sa triaslo. Objal ju.
„Neublížil ti?“
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/12
Pokývala hlavou.
„Urobila si veľký krok, vieš to?“ povedal a podal jej pohár
vína.
„Nikdy by som neverila, že to dokážem... Opustiť ho...“
„Si silná a úžasná žena.“
Ticho bolo dlhé a ani na sekundu trápne.
„Čo bude teraz?“ spýtala sa, aj keď vedela, čo jej odpovie.
„Neviem koľko času mi zostáva. Nemôžem ti sľúbiť žiadnu
budúcnosť, nechcem, aby si si robila nejaké plány. Máme len
to TERAZ... Zajtra nemusí nikdy prísť.“
Jeho slová jej pripomínali zvuk oceánu. Nikdy ho nevide-
la, nikdy pri ňom nebola, ale vedela, že takto asi znie, vonia
a chutí. Nekonečne nekonečný...
„Neplač... Musíš sa naučiť za mnou neplakať. Musíš sa nau-
čiť byť sama. Musíš si začať zvykať, že jedného dňa tu nebu-
dem! Musíš pochopiť, že ťa naozaj milujem, preto nechcem
dovoliť, aby si sa ku mne pripútala...“
Pootvorila ústa a priložila mu ich na viečko. Jeho dlhé mi-
halnice ju šteklili na perách.
„Ď a k u j e m,“ šeptom mu vložila toto slovo do ucha.
a o desať mesiacov zomrel na rakovinu.
„Ja si aj tak myslím, že za všetky tieto moje stavy môže
to, aké som mala detstvo. Že si to so sebou nesiem celý život
a opakujem tie isté chyby, čo robila moja matka...,“ povedala
Simona a objednala ešte jednu fľašu vína.
Zazvonil jej telefón.
„Nooo, tati? Nehnevaj sa, nemám čas. Ozvem sa, áno?“
prevrátila oči dohora a položila.
Doliala som jej víno. Miesto dolároviek som mala
v zorničkách dva nenápadné otázniky.
„Ty to nechápeš!!! Ty si mala ideálne detstvo,“ ironicky
som sa pousmiala, „ale ja som vyrastala bez otca, matka ho
opustila, keď som mala tri... Bol akademický maliar, proste
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/13
bohém, ženské a chľast, chápeš, nedalo sa s ním vydržať,
fakt hrozný chlap... a teraz zostal na staré kolená úplne sám.
Je mu smutno a každý deň mi volá, aby som za ním prišla,
rozprávala sa s ním... Ale už je neskoro... Celé moje detstvo
bol niekde v prdeli...“
„Nezahráme si fľašku?“
„Len my dve? Hrabe ti? Tá tvoja fľaška...,“ rozosmiala sa.
a to som chcela...
Simona si pár týždňov po našej dámskej jazde kúpila
letenky do Ameriky. Vybavila víza a našla prácu. Rozhodla
sa radikálne zmeniť svoj život. Zabudnúť na minulosť. Začať
od začiatku.
Ráno som ju viezla na letisko. Bola typicky neznesiteľná
s tým svojim strachom, že nestihne lietadlo, že ju budú
na pasovom šacovať a hrabať sa jej v tangáčoch, že ju
z Ameriky pošlú domov, keď zistia, že nemá pracovné
povolenie.
Dopredu sa bála toho, čo sa ešte nestalo a neskutočne ma
s tým štvala.
V tom jej zazvonil telefón. Prevrátila typicky oči dohora:
„Prosím!?“ Onemela. Položila a ešte stále pozerala
na displej, ktorý začal kropiť rovnako nemé slzy.
„Čo sa stalo, preboha???“ pýtam sa vydesene.
„Otec... Dostal mŕtvicu... Leží v nemocnici... Musím mu
priniesť čisté oblečenie... Veď okrem mňa nikoho nemá...“
Utrela si oči a nos, zhlboka sa nadýchla a povedala, nech to
otočím.
Každý deň za otcom chodila, držala ho za bezvládnu ruku,
rozprávala mu o obyčajných veciach, a pritom sa snažila
obyčajne usmievať. Akoby nič.
Keď vyšla z nemocnice, rozplakala sa a plakala celú cestu
domov. Jej otec ju nevnímal, nepočul a ona mu chcela ešte
toľko vecí povedať.
V jedno popoludnie mu celá šťastná priniesla prekvapenie:
zbierku jeho spomienok, prác a úspechov. Útla knižka
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/14
vytlačená na ten najlacnejší papier, ktorá mala pre nich
dvoch nevyčísliteľnú cenu. Simona dlhé mesiace pátrala
v otcovej minulosti, spoznávala ho, zisťovala kým bol, čo
cítil, čo tvoril. Navštívila jeho priateľov a staré lásky. a prišla
na to, že majú strašne veľa spoločného. Že je vlastne celá
po ňom. Že je jej neskutočne blízky, aj keď jej bol celý život
tak vzdialený.
Vložila mu knižku do nehybnej ruky, pobozkala ho na líce
a povedala:
„P r e p á č mi to všetko, tati...“
Jej otec mrkol očami a jemne sa pousmial, tak, že by si to
nikto iný ani nevšimol, ale ona si bola istá...
Spomínam si na tmavú, ale útulnú, skromnú izbu, v ktorej
som ako dieťa sedela ocinovi na kolenách a pozorovala
svoju prababičku v horňáckom kroji s naškrobeným čepcom
na hlave ako vyťahuje z pece voňavé vdolečky. Triasli sa jej
ruky a pár jej ich vypadlo na zem. Zdvihla ich, pofúkala
a dala na tanier. Okrem koláčov ešte z komôrky priniesla dve
bonboniéry po záruke a čokoládového zajaca z minuloročnej
Veľkej noci, a nám deťom dala vybrať zo škatule s perníkmi,
ktoré sama ozdobila: koník, vtáčik, domček a strašne veľa
srdiečok... v okolitých dedinách bola jej práca uznávaná
a prababička po nociach zdobila, aj keď už na to prestala
vidieť a aj keď tie perníky nikto nejedol a ani nechcel.
Pradedko zle počul, keď sme mu chceli niečo povedať,
museli sme mu to prísť zakričať do ucha. Len prababičke
rozumel, aj keď mlčala.
Môj otec tieto návštevy miloval. Sedel tam v tichosti
na stoličke, občas nás napomenul, aby sme sa nejašili,
a s láskou a pokorou počúval svojich starých rodičov.
V jeden deň, keď vonku boli veľké mrazy a poľadovica,
pradedko tak ako každý boží deň išiel do pitvora nakŕmiť
zvieratá. Šmykol sa, spadol a zostal na zemi ležať mŕtvy.
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/15
Prababička vymenila bielu sukňu so zásterou za čiernu,
a prestala navždy zdobiť perníkové srdiečka.
Sedeli sme v tej tmavej, malej miestnosti bez slov a prišlo
nám zvláštne, že už nemusíme kričať.
Prababička odišla za pradedkom o dva týždne. Nedokázala
bez neho žiť...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/16
Utrpenie mladej sliepočky
Pracovala som ako kozmetická redaktorka v jednom
českom ženskom magazíne. Dennodenne som sa hrabala
v skrini plnej krémikov, šampónikov, parfémikov a bojovala
som s miestnymi pravidlami, že kto u nás inzeruje, toho
výrobok vychvaľujeme do nebies – aj keď vám po ňom
vypadajú všetky vlasy. Potila som sa na koberčeku u šéfovej,
ktorá nikdy nebola s ničím spokojná, no proste „Diabol nosí
Pradu“ v realite. Zo zúfalstva ma vytrhla ponuka zahrať si vo
filme. WAU!!!
Zavolal mi sám Pán režisér, ktorý urgentne zháňal
dvojníčku hlavnej predstaviteľky – známej švédskej herečky
a keď uvidel moju fotku, bolo mu jasné, že ju našiel. Ide
o nízkorozpočtový umelecký film, nič za to nedostanem,
ale spoznám zaujímavých ľudí a zahrám si dvojníčku
zahraničnej hviezdy, asi jej sestru alebo siamské dvojča...
To môže byť dobrý začiatok mojej hereckej kariéry,
pomyslela som si. Až keď bolo po všetkom, došlo mi, že tej
hereckej hviezde sa nechcelo zašpiniť si nechty niektorými
scénami a tak hľadali menšiu hviezdu, respektíve nehviezdu,
ktorej to vadiť nebude.
Bolo mi povedané, že budem točiť maximálne dve
hodinky jednu scénu, text sa nemusím učiť žiadny. Zabudli
mi ale povedať, že mám uzavrieť životnú poistku a zobrať si
na druhý deň voľno v práci, radšej na celý týždeň.
Režisér bol milý a tichý, teraz už viem, že sa bál, že
ho za to všetko kopnem niekam. Veľkolepo ma nabrali
pred domom. Tri hodiny ma líčili a pripínali mi metrový
chvost na hlavu, ďalšie dve hodiny sme čakali na tmu, až sa
konečne moja slávna scéna začala o druhej v noci natáčať.
Išlo asi o to, že som v žltozelených minišatičkách, úplne
bosá behala asi 50-krát po lese z bodu a do bodu B, pričom
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/17
mi do tváre mierila požiarna hadica, striekala silným
prúdom a vytvárala tak dojem dažďového orkánu.
Hneď po prvom skúšobnom behu som si rozsekla chodi-
dlo, takže som v zábere vyzerala ako krívajúce žltozelené
zmoknuté kura, na čo ma chytila triaška od zimy sprevá-
dzaná triaškou od zlosti: preklínala som celý film, celý štáb,
ktorý tam stál v teplých mikinách a prežúval bagety, pobave-
ných požiarnikov a predovšetkým toho idiotského režiséra,
ktorý sa schovával za kamerou a tváril sa, že ma ľutuje. Keď
bola „kuracia“ scéna natočená, zabalili ma do deky, posadili
do vyhriateho auta, priniesli mi horúci čaj a ja som s fialovou
pusou medzi drkotaním zubov vypustila tichý hlások umiera-
júceho: „Odddvezzzte ma, prossssím, dommmov...“
Keď sa všetci nenápadne vyparili na cigaretku a nechali ma
polomŕtvu v aute, bolo mi jasné, že toto sa ešte neskončilo,
len mi nikto nemá odvahu to povedať. Až prišiel sám Pán re-
žisér, nahodil pohľad zúfalého psa a poprosil ma ešte o jednu
maličkú, krátku, fakt už poslednú scénu. Tentoraz ma zrazilo
nákladné auto a ja som hrala mŕtvolu: ležala som v tých mi-
nišatičkách v bahne, hasiči stále striekali, ja som sa klepala
od zimy tak markantne, že sme túto scénu točili o hodinu
dlhšie, až som sa klepať prestala a všetci si mysleli, že som
tam naozaj umrela a režisér zvolal: „Stop! Máme to!!!“
Nespomínam si už, ako som sa dostala domov, v horúč-
kach som preležala celý víkend a v tom delíriu si predstavo-
vala, ako získavam za tento nadľudský výkon Oscara.
Presne o rok bola slávnostná premiéra filmu. Dorazila som
s kamarátkou a pripravovala ju na scénu, v ktorej budem hrať
ja. Ona ma tam hľadala márne. Len ja sama som vedela, že
to uteká moje telo, že to dokonalé mŕtvolné stvárnenie patrí
mne. Proste obyčajná dablérka (alebo kaskadérka?). Bola som
z toho tak sklamaná, že som na raute do seba exla tri pohári-
ky fernetu, keď ku mne prišiel sám Pán režisér, ktorému som
posilnená alkoholom povedala všetko, čo si o ňom myslím.
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/18
Za tri dni ma pozval na rande. v ten deň strašne pršalo.
Ešte som spomalila, aby som neprišla do kaviarne ako prvá,
ale on tam už bol, celý premoknutý na kosť.
„Kde máš dáždnik?“ spýtal sa ma prekvapene.
„Ja dáždniky nikdy nepoužívam. Milujem zmoknúť,“ ironic-
ky som sa usmiala.
„Prišla si autom?“ Bože, toľko otázok naraz...
„Nie. Peši až z domu.“
„To nie je možné, veď si úplne suchá,“ čakal nejaké logické
vysvetlenie.
„Hm, pousmiala som sa, vďaka tvojmu filmu som sa nauči-
la vyhýbať dažďovým kvapkám.“
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/19
Aké to bolo po prvýkrát
Mali sme prvé rande. Oblohou prehrmela letná búrka. Už
si ma čakal, premočený na kosť, sústredene skúmajúc nápo-
jový lístok. Vošla som úplne suchá, aj keď cesta za tebou bola
nekonečná, plná zmätených turistov, splašene pobehujúcich
sem a tam, hľadajúcich únik pred kvapkami. Povedal si, že
keď som vošla, zostal si v nemom úžase ako žiarim, akoby vy-
stúpilo slnko spoza mrakov do tohto baru v podzemí. Vrazila
som ti pusu. Úplne prvú.
Ani na chvíľu mi to neprišlo nevhodné, snažila som sa totiž
rýchlo zakryť ako mi tiká kútik (vždy keď som nervózne vy-
strašená a neistá). o čom sa budeme baviť? Čo keď nastane
trápne ticho? Čo keď na teba vyprsknem slinu? Aj to sa mi
občas stáva... Keď chcem urobiť dojem...
Dali sme si dva deci červeného a potom ešte raz. Vybrala
som juhoafrické, ty si sa vo vínach ešte roztomilo nevyznal.
Po dvoch hodinách neustáleho úsmevu mi prestal tikať kútik.
Zvykol si na tento u mňa nevídaný stav, signalizujúci: som
z teba hotová. Spýtal si sa ma, prečo sa stále hladkám
po ramenách. Povedala som, že neviem. Pomyslel si si, že
preto, lebo mi chýba láskyplné pohladenie, ale neodvážil
si sa to vysloviť nahlas. Mohlo by ma to uraziť.
Bol si slušný. a milý. a to dobro v srdci sa odrážalo až
na dne môjho pohára, ktorého stonku som neustále žmolila
medzi prstami. Čašníci si nás dávno prestali všímať: to sú tí,
čo pri jednom drinku presedia tri hodiny.
Po štyroch hodinách sme stáli na ulici a čakali, čo sa bude
diať. Povedal si, že si hladný, že by sme mohli ísť na pizzu.
Prehltla som suchý vzduch po búrke. Pizzu som nejedla as-
poň päť rokov, podobné kalorické bomby som si užívala len
vo svojich prejedacích záchvatoch. Nechcela som ti hneď
na prvej schôdzke ukázať, že to mám s jedlom tak trochu
inak... že nebude žiaden McDonald´s, KFC ani „knedlo, vepřo,
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/20
zelo“. Že si úzkostlivo dávam pozor na to, čo vložím do úst.
Že som rozmaznaný fracek a zakrývam to tým, že sa nazý-
vam gurmánkou. a že sa občas napchám a vyvrátim to. a že
to občas, je vlastne každý deň. Navrhla som, že by sme mohli
nakúpiť a niečo uvariť u mňa doma.
Ani na sekundu mi to neprišlo nevhodné, aj keď som tam
nežila sama (ale v polorozpadnutom dvojročnom vzťahu
s tým, ktorý práve nebol doma).
Cestou sme sa zastavili ešte na jedno pivo a ty si z ruksaku
vytiahol nové levisky. Chcel si sa ma spýtať, či ti sedia, tak
si odišiel na záchod prezliecť sa. Keď si sa vracal, práve som
dopisovala SMS správu svojmu vtedajšiemu priateľovi, ktorý
sondoval, kde som a s kým, čo robím a budem robiť. Napísala
som mu, že som unavená a idem spať. Poprosila som ťa, aby
si sa otočil. Pleskla som ťa po zadku a povedala, že sú super.
Ani na chvíľu mi to neprišlo nevhodné, mala som totiž
toľkokrát otrepaný a gýčovitý pocit, že sa poznáme vari
celý život...
Otvorili sme si fľašu drahého vína, ktorú som si schováva-
la práve na takúto chvíľu, zatiaľ čo ty si varil thajské rizoto.
Bože, keby si tak vedel, že za normálnych okolností, by som
to mäso usmažené na oleji a posypané arašidmi nikdy ne-
vložila do úst, ale azda ti teraz neukážem, aká v skutočnosti
som... príšerná...
Sedela som na okne a pozorovala ťa. Tak strašne je muž
sexi, keď s radosťou varí. Dal si mi na vareške ochutnať a ja
som myslela, že odpadnem. Nikdy v živote som nič lepšie
nejedla.
Vôbec mi neprišlo nevhodné, že som si naložila väčšiu
porciu ako ty, a nahlas mľaskala a mňamkala a rozplývala sa
nad neobyčajne obyčajným rizotom. Ty si ma s úžasom po-
zoroval, to moje na kosť vychudnuté telo a padol ti obrovský
kameň zo srdca. Bál si sa, že by som mohla byť napríklad
anorektička ako všetky modelky, herečky a podobné úkazy.
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/21
Zrazu si z ničoho nič vstal od stolu, kľakol si k mojim no-
hám a pobozkal ma. Po prvýkrát tak naozajstne.
„Prepáč... ja neviem, čo to do mňa vbehlo... úplne sa mi za-
temnil mozog...,“ vyľakane si sa odo mňa odtrhol. Pripadal si
mi ako malý chlapec, iba bolesť na tvári po tvojom strnisku
ma vyviedla z omylu.
Odchádzal si o štvrtej ráno, potom, čo sme sa na terase
niekoľko hodín bozkávali. Pripadala som si znova ako 13-roč-
né dievča, ktoré ešte netuší, ale ochutnáva, pre ktoré stráviť
celú noc v objatí je ten najerotickejší zážitok. Zatvorila som
za tebou dvere, dojedla aj tvoju nezjedenú porciu rizota,
ošetrila doráňanú tvár hojivou masťou a uľahla stále s tým
úsmevom, ktorý sa proste nechcel a nedokázal vytratiť.
ICQ na druhý deň:
walker ﹙ : PM﹚ : Ty máš v sebe toľko emócií!
Behom chvíle ti preletí hlavou toľko myšlienok
a všetky sa s ľahkosťou odrazia na tvojej tvári...
nitro ﹙ : PM﹚ : Čo to znamená?
walker ﹙ : PM﹚ : Že sa na teba hrozne pekne
pozerá :-) Je neuveriteľne zaujímavé, aké boje
zvádzaš.
nitro ﹙ : PM﹚ : Aké boje vidíš?
walker ﹙ : PM﹚ : Keby som vedel, aké boje to sú,
bol by som ten, ktorý vie…
nitro ﹙ : PM﹚ : Ale je zaujímavé, že vidíš, že
nejaké bojujem... to znamená, že sa mi to
nedarí moc skrývať.
walker ﹙ : PM﹚ : Ale ty ich predsa nemusíš
skrývať... buď sama sebou!
nitro ﹙ : PM﹚ : Veril by si mi, keby som ti
povedala, že som sa do teba zamilovala na prvý
pohľad?
walker ﹙ : PM﹚ : Radšej nie, bol by som potom
sklamaný, keby to nebola pravda...
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/22
Vieš, stretnúť blízku dušu je úžasný a nezabudnuteľný
zážitok. Je to stav, kedy s touto dušou pri prvom stretnutí
prirodzene vplávaš do hovoru, všetko je samozrejmé a ty
máš pocit, že len nadväzuješ na rozhovor už raz preru-
šený. Nedá sa popísať ako sa TO pozná... prosto to príde
samo. Ako Láska... keď hľadáš, nenachádzaš. Ak sa však
prestaneš sústrediť, príde to samo.
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/155
O autorke
Vlastina Svátková:
Herečka, ktorá otrávila Bonda
Hoci je mladá (1982),
vyskúšala všeličo.
Modeling, s ktorým
sa dostala
do zahraničia,
reklamy
i účinkovanie
vo filmoch.
Vyštudovala
masmediálnu
komunikáciu
a pedagogickú školu
súbežne. Začínala v Prahe ako redaktorka v prestížnom
magazíne, keď jej zavolal český režisér Dan Svátek, že videl
jej fotku a bol by rád, keby si zahrala v jeho filme. Udalosti
nabrali nečakaný a zaujímavý spád.
Od nenávisti k svadbe
Vlastina robila dublérku švédskej herečke, ktorá sa
nechcela boriť v tenkých šatôčkach v studenej vode, v blate
a hrať mŕtvu. Po dvoch týždňoch nakrúcania v takomto
„exkluzívnom“ exteriéri nenávidela rovnako Dana ako aj celé
filmovanie.
Všetko sa zmenilo, keď sa obaja stretli o rok na premiére
filmu. O nenávisti k mladému sympatickému režisérovi na-
raz nemohlo byť ani reči. Dvojica zistila, že si má čo povedať
a o mesiac bola svadba. Sú spolu už štyri roky a vychovávajú
dvojročného syna. Ich česko-slovenské manželstvo má za ná-
sledok, že Dan pre svoje filmy objavil aj slovenských hercov.
Isteže sa natíska otázka, či sa Vlastina tak bleskovo nevydala
,
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/156
za režiséra preto, aby sa dosta-
la k postavám vo filme, pretože
herectvo bolo jej veľkým, tajným
snom. „Brali sme sa po mesačnej
známosti z typicky čistej, počiatoč-
nej naivity a romantickej zamilova-
nosti. Danove filmy som nepozna-
la, nikdy som o nich a ani o ňom
nepočula. Keď som si ho brala,
prišiel o všetky peniaze, zadĺžil sa
kvôli filmu, nemal nič... Verím v to,
že sme sa mali stretnúť, mali sme
sa jeden od druhého niečo naučiť,
jeden druhému pomôcť. Vlastne
vďaka nemu dnes hrám. Bol pre-
svedčený, že na to mám a pomaly začal presviedčať aj mňa
a zvyšovať moje nízke sebavedomie.“
Odvtedy má na svojom konte osem filmov a herectvom sa
živí.
To i , to i , to i
Skoro všetky herečky hovoria, že nimi chceli byť odjakživa.
Vlastina nie. Najprv chcela byť smetiarka a potom módna ná-
vrhárka. Chodila do všetkých existujúcich krúžkov, od spevu
po tanec, hrala 15 rokov na klavír, nechýbala na žiadnej reci-
tačnej súťaži, písala vlastné poviedky a básničky a v drama-
tickom krúžku razantne odmietala hrať vedľajšie role. Nikdy
neprišla domov a nevolala: ,,Mami, ja budem herečka!“
Asi naozaj mala začať hrať, až kým si niečo v živote preži-
je, prejde rôznymi zamestnaniami, rôznymi vzťahmi a skú-
senosťami, aby dnes mala z čoho čerpať. Nenaučila sa hrať
na škole, vlastne sa to nenaučila nikde. Robí to, čo cíti, po-
čúva intuíciu. O herectve hovorí, že niekedy má pri natáčaní
pocit, akoby ani nehrala a naopak, niekedy hrá aj keď sa už
dávno prestalo točiť a ona sedí doma na gauči. Vraj si toho
za
la k
her
sno
zná
nej
nos
la,
ne
pr
kv
že
sa
je
vď
svedčený že na to mám a pom
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/157
nie je vedomá, ale stačí, aby
si obliekla krásne šaty, dala
vysoké topánky a červený rúž,
hneď sa vystrie a nesie sa ako
laň. Keď si dá tenisky, okamži-
te sa zhrbí a vyhovuje jej cítiť
sa nenápadne.
Herectvo je pre Vlastinu
jedno tajomné a vzrušujúce
povolanie, v ktorom môže
človek prekvapiť samého seba.
Môže kričať s plného hrdla
a nikomu to nevadí. Môže hrať
šialenca a mať zo seba strach,
pozorovať tmavé stránky svo-
jej duše. Ale v podstate je to
celé o posadnutí samého sebou
a preto je dôležité dávať si pozor na ego – vyznáva sa zo svoj-
ho vzťahu k múze herectva Vlastina s úsmevom.
Pomohla prax ašní ky?
Účinkovať v bondovke, o tom mnoho herečiek na celom
svete môže len snívať. Vlastina si v jednej – Casino Royal –
zahrala. „Absolvovala som konkurz, na ktorom bola americká
castingová riaditeľka, ktorá ma najprv požiadala, aby som ju
obslúžila, povedala pár anglických viet a potom nasledoval
osobný pohovor. Mala som skúsenosti čašníčky, robila som
ju počas štúdia, takže to asi zavážilo (smiech). Potom
nasledovalo krásnych 16 natáčacích dní na Barandove a pár
sekúnd vo filme. Každý deň som čakala pripravená, nalíčená
na gauči na „tú moju“ scénu, prečítala som niekoľko kníh
a pozorovala Daniela Craiga a nádhernú Evu Greenovú pri
práci aj v zákulisí. S obľubou to hodnotím ako intenzívny
16-dňový kurz herectva, za ktorý mi ešte aj zaplatili,“ –
spomína na svoju „bondgirl“ postavu Vlastina.
ť
u Z filmu Ženy v pokušení
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/158
Filmová spolupráca neovplyv uje
život v spálni
Najprv otrávila Bonda a v ďalšom filme - Hodinu nevíš -
pod režisérskou taktovkou manžela Dana, ktorý premietali
v slovenských kinách, pomáhala nemocničnému vrahovi,
hoci netušiac, že to robí. Postavu zdravotnej sestričky Terezy,
čo je celkom veľká rola, si nevydupala. Manžel ju do nej obsa-
dil, lebo veril, že to zvládne a bude v nej dobrá.
Vlastina pracovala aj s inými režisérmi nielen s manželom,
ale rozdiel v tom nevidí. „Režisér je vždy režisér, a ten má
vždy pravdu,“ hovorí s úsmevom. S každým sa pracuje inak,
každý má iný štýl práce, iné metódy, ale keď natáča, absolút-
ne verí režisérovej vízii. Žiarlivosť v ich vzťahu v rámci práce
nemá miesto. Tak ako Vlastina nežiarli na herečky, s ktorými
spolupracuje Dan, ani on neprejavuje známky tejto vlastnos-
ti, keď ju režíruje niekto iný: ,,Teda, snažíme sa to jeden pred
druhým čo najviac maskovať.“
Aj nieko ko filmov po as
materskej dovolenky
Rytmus v patách, ktorý sa pôvodne volal Malá pražská Mata-
hára, kde si Vlastina zahrala postavu Jane, je ďalším filmom,
ktorý nakrútila v roku 2009. Režírovala ho skvelá
česká režisérka žijúca
v Paríži - Andrea Sed-
láčková. Hlavná rola
Kavalskej vo filme
Hotel s mladou rus-
kou režisérkou Annou
Zaytsevou, rola Jitky
v seriáli Prešľap a ďal-
šia séria Poisťovne
šťastia, kde hrá Vlas-
tina recepčnú Soňu. Z filmu Hodinu nevíš
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/159
Každá postava bola iná.
Rytmus v patách točila skoro
rok s jednou prestávkou. Dej
sa odohráva v 50-tych rokoch.
Hrá zamestnankyňu americkej
ambasády, naivnú, bezstarostnú,
afektovanú. na hlave mala hr-
dzavú parochňu, ktorú po natá-
čaní chcela rituálne zakopať pod
zem, ale maskérka jej to nedovo-
lila – spomína so smiechom Vlas-
tina. Film Hotel sa odohráva
v 30. rokoch, točil sa v peknom
prostredí luxusného hotela,
v nádherných historických kostý-
moch, v klobúkoch, rukavičkách.
Kavalská je osudová žena, ktorej v živote zostala iba jediná
radosť, a to herectvo, v ktorom je až vražedne dobrá. Bolo to
náročné, niekedy sa točilo 30 hodín v kuse, ale nezabudnu-
teľné natáčanie. Výsledok ešte nevidela, režisérka film totiž
dokončuje v Rusku.
Filmy
Ženy v pokušení | réžia: Jiří Vejdělek | rola: mladá Vilma | 2010
Hotel | réžia: Anna Zaytseva | rola: Kavalska | 2010
Rytmus v patách | réžia: Andrea Sedláčková | rola: Jane | 2010
Hodinu nevíš | réžia: Dan Svátek | rola: Tereza | 2009
Princezná na hrášku | réžia: Tommy Krappweis | rola: Penelopa | 2007
Dark Spirits | réžia: Huck Keppler | rola: Tereza | 2007
Červený barón | réžia: Nikolai Mullerschön | rola: ľahká žena | 2007
Casino Royale | réžia: Martin Cambell | rola: čašníčka Jelena | 2006
Anna Ölvecká
-
-
Z filmu Hotel
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/predstavujeme publikácie
vydavateľstva Metro Media
František Janata - Martina Hanzelová: Malá škola varenia
Jana Mrázová - Katarína Sidorová: Homeopatia do vrecka
Juraj Kollár: Konina a iné rozmarné poviedky
Čitatelia Modernej ženy: Tofu receptár
Ivan Hričovský: Rok v ovocnej záhradke
Katarína Horáková: Detoxikácia organizmu
František Janata - Martina Hanzelová: Malá škola pečenia
Iva Bukvová: Zdravé bývanie
Ivan Hričovský a kolektív: Pomológia
Katarína Horáková: Detoxikace organizmu
Katarína Petkaničová: Rozprávky o škriatkovi Dubáčikovi
Katarína Petkaničová: Pohádky o skřítku Dubáčkovi
Katarína Horáková: A szervezet méregtelenítése
Ladislav Tvrdoň: Varíme chutne a lacno
Katarína Skybová: Redukčná diéta
Gustáv Murín: Návod na dlhovekosť
Katarína Horáková: Umenie zdravo žiť
Jarmila Hojerová - Eva Boskovičová: Odhalené tajomstvá:
Kozmetika – zdravie – krása
Ladislav Tvrdoň: Klasické slovenské a české špeciality
pripravujeme
Katarína Horáková: Varovné signály organizmu
Ivan Hričovský a kolektív: Záhrada pre úžitok
Jana Vančová: Sám sebe lekárom
Ružena Uherová: Vitamínová biblia
Gabriel Hocman: Zdravie v tvojich rukách
Katarína Horáková: Monitor zdravia
Anna Jakabová a Pavel Hrubík: Záhrada pre krásu
Katarína Petkaničová: Pečené i nepečené zázraky
Iva Bukvová: Teplo v dome
Katarína Horáková: Žijeme v storočí probiotík
Podrobnosti nájdete
na www.modernazena.sk
http://www.floowie.com/sk/citaj/moara/