Murko sa vracia

Murko sa vracia Napísala Michaela Hrachovcová Ilustrovala Alice Danielovská

2

3

© Advent-Orion, Praha 2010 text © Michaela Hrachovcová ilustrácie © Alice Danielovská preklad © Advent-Orion s. r. o., Vrútky 2011 ISBN 978 - 80 - 8071 - 135 - 1

Murko sa vracia

6 1Večer čo večer sa zvieratká na statku ukladali na spánok. Len mačička Murinka chodila sem a tam a tíško mňaukala. „Čo nevidieť sa mi narodia mačiatka, a ja nemám, kde by som ich na svet priviedla,“ robila si starosti. Nakoniec sa tíško vkradla do otvorenej kôlne. A než sa prvé lúče slnka dotkli čerstvo napadnutého snehu, ležali vedľa Murinky tri krásne mačiatka. Túlili sa k teplému kožúšku mamičky a spokojne priadli. Ubehlo niekoľko dní, kým sa prvýkrát vy- brali z kôlne von. Obloha bola modrá a sneh sa nádherne ligotal.

7

8

9 „Juj, aký je ten sneh studený,“ začudovali sa mačiatka. Ale o chvíľku už šantili medzi snehovými vločkami. „Pozrite!“ zvolal pruhovaný kocúrik a pre- zeral si stopy po svojich labkách. „Moje nôžky sú ako malé pečiatky!“ tešil sa. A naozaj, všade naokolo bolo vidieť množ- stvo mačacích labiek otlačených v snehu. Zrazu kocúrik spozoroval zvláštne stopy. Tie sa veru ani trochu nepodobali malým mačacím labkám. Boli podlhovasté, vpredu špicaté. Smerovali na koniec záhrady a potom ďalej k lesu. „Akému zvieratku patria tie čudné stopy?

10 A kam asi vedú? Možno k miske s teplou smotanou...“ zasníval sa kocúrik. Mamička Murinka si všimla, aký je kocúrik zamyslený. „Ach, ty môj zvedavý kocúrik, na svete exis- tuje mnoho zvierat. Niektoré sú priateľské, iné pre nás môžu byť aj nebezpečné. Pamätaj si, že najlepšie ti bude u nás doma, medzi tvojimi sestričkami. Každý deň, ráno i večer, nám gazda prinesie misku mlieka. Máme na statku svoju úlohu – chytať myši, aby zo sto- doly nekradli obilie.“ Kocúrik vedel, že mamička má pravdu.

11

12

13 A napriek tomu cítil v sebe túžbu vydať sa do neznáma, k lesu, po stopách, ktoré to ráno v snehu zanechala srnka. „Neviem, prečo by som mal stále len se- dieť doma, keď svet je plný zaujímavých a nepoznaných vecí. Veď keď ich preskú- mam, vrátim sa a pomôžem mamičke s tými myšami,“ sľuboval si kocúrik a keď sa nikto nedíval, nenápadne sa vydal po srnčích sto- pách smerom k lesu. Spočiatku sa mu išlo ľahko. Tešil sa, čo nové na svojej ceste spozná a objaví. Čím viac sa však blížil k lesu, tým viac sa boril do hlbokých závejov. Ešte naposledy mu svitla myšlienka,

14 že by sa mal vrátiť: otočil sa, ale gazdov dom bol už vzdialený. „Ale čo, k lesu je to už len kúsok, predsa svoju objaviteľskú výpravu nevzdám,“ povedal si a zamieril k neďalekým stromom. V lese mu bolo oveľa príjemnejšie. Namiesto do snehu našľapoval na mäkké ihličie. Všetko tu preňho bolo nové – vysoké koruny stro- mov, ticho prerušované vtáčím štebotaním, šupinky šišiek, ktoré tu a tam zhadzovali veveričky z vetiev stromov. V zime súvšak dni krátke a onedlho sa začalo stmievať. Kocúrik si všimol, ako sa predlžujú tiene stromov a ako všetko naokolo začína tmavnúť. Zrazu sa mu v lese nepáčilo.

15

16

17 Chcel sa rýchlo vrátiť domov, ale okolo seba to nespoznával. Jeden strom bol ako druhý a nikde nevidel cestu von. Možno tam, pred ním, lebo stromy boli akoby redšie a presvi- talo za nimi mesačné svetlo. No nebola to lúkav blízkosti gazdovho domu, len malá čistinka uprostred lesa. Kocúrik bol sklamaný. Nožičky ho už boleli a pre smútok ani zimu necítil. Prečo sa len púšťal tak ďaleko od mamičky! Určite sa teraz o neho bojí a gazda sa čuduje, že neprišiel na večerné kŕmenie. Vtom spozornel – v mesačnom svite za- hliadol pred sebou tie čudné stopy, ktoré ho doviedli do lesa.