MÚZA 2/2015



http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

MÚ MÚZA ZA Vydáva Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja ročník 3 2/2015 POZNÁVACÍ ELEKTRONICKÝ ČASOPIS O HISTÓRII A KRÁSACH ŽILINSKÉHO REGIÓNU

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

OBSAH Poznávací elektronický časopis o histórii a krásach žilinského regiónu Zodpovedná redaktorka: Mgr. Zuzana Kmeťová Šéfredaktorka: Mgr. Martina Bernátová Redaktor: Mgr. Peter Šimko Jazyková redaktorka: Mgr. Michaela Koláriková Grafický dizajn: Eva Brezániová Autori textov: Mgr. Martina Bernátová Mgr. Jakub Bielik Mgr. Michal Jurecký Mgr. Katarína Kendrová Mgr. Zuzana Staneková Mgr. Peter Šimko Mgr. Samuel Španihel Foto na obálke: Anna Kucharčíková Husle, výrobca Jaroslav Stráňavský st., 80. roky 20. storočia ©Považské múzeum v Žiline, 2015 Mgr. Andrea Slaná MÚZA SLOVO REDAKTORA VÝROBCOVIA ĽUDOVÝCH HUDOBNÝCH NÁSTROJOV V ŽILINSKOM KRAJI HRADNÉ BRALO V STREČNE VYPUKNUTIE SNP A BOJE V ŽILINE AKO SA TO DÁ ROĽNÍCI PÚCHOVSKEJ KULTÚRY – II. časť ŽILINSKÁ DOMÁCNOSŤ V STREDOVEKU A RANOM NOVOVEKU – I. časť VYKRÁDANIE ARCHEOLOGICKÝCH LOKALÍT AKO PLYNIE ČAS – LIETAVSKÝ HRAD PRÁCA BOTANIKA V MÚZEU EDIČNÁ NOVINKA POKYNY PRE PRISPIEVATEĽOV 3 4 10 12 18 25 27 29 32 35 37 37

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

SLOVO REDAKTORA • Mgr. Peter Šimko Považské múzeum v Žiline 3 Milí čitatelia, právesteotvorili v poradí 5. číslo časopisu MÚZA, v ktoromVámopäťprinášame niekoľkozaujímavých článkov, týkajúcich sa histórie a poznania nášho regiónu. Ako vlastne správne nazývať tento región? Dovoľte malý exkurz. Naša pôsobnosť je ohraničená okresmi Žilina a Bytča. V minulosti toto územie nemalo svoj vlastný názov, taký, ako má napríklad Turiec, Liptov alebo Orava. Boli sme súčasťou Trenčianskej stolice a jej časti od Považskej Bystrice až po severné Kysuce sa hovorilo Horná trenčianska. Tento názov však dnes už nie je aktuálny nezodpo- vedá ani geograficky. Inokedy sa používa pojem severozápadné Slovensko. Pod týmto pojmom si väčšinou predstavujeme celý Žilinský kraj, prípadne k nemu aj okolie Považskej Bystrice. V nedávnej minulosti sa však zaviedol pojem Horné Považie. Nemásíce historickézdôvodnenie, jevšak už niekoľ- ko rokov oficiálnym označením územia našej pôsob- nosti v rámci Žilinského samosprávneho kraja, idúc- ky povodím Váhu od Strečnianskej úžiny po hranicu krajov pri Beňove a Maršovej-Rašove. Preto je aj MÚZA poznávací elektronický časopis o histórii akrásachHornéhoPovažia. Druhá polovica roka 2015 sa v Považskom múzeu niesla najmä v duchu pravidelných podujatí. V čase vrcholiacej sezóny išlo najmä o podujatia na hrade Strečno(nočnéprehliadky, HradnéhryŽofieBosnia- kovej), v októbri Budatínsky rínok, Noc duchov, tek- víc a strašidiel, Expedícia Budatínsky hrad, Rajecká Anča, Mikuláš v múzeu dopravy. V Čičmanoch sme vseptembrizorganizovaliseminárvrámci Dníobce. Prezentačné aktivity sú zdrojom pre našu existen- ciu, veľký význam však má odborná činnosť. V rámci našej účasti v projekte Digitálne múzeum sme boli nútení vedecko-výskumnú činnosť obmedziť, avšak len zdanlivo. Digitalizácia sa v 2. polroku tohto roka preniesla do svojej záverečnej etapy, ktorou bolo dopĺňanieevidenčných záznamov podľaeurópskych kritérií. Znamenalo to pre odborných pracovníkov mravenčiu prácu. Staré popisy zbierok svojím rozsa- hom totiž týmto požiadavkám ani zďaleka neposta- čovali. Bolo preto treba každý predmet, zaradený do digitalizácie, nanovo popísať, resp. doplniť jeho odborný popis. Sedem odborných pracovníkov tak muselo v priebehu polroka skompletizovať záznamy okolo 8 000 zbierkových predmetov. V niektorých prípadoch, keď zbierkový predmet popisovali, zistili o ňom aj nové zaujímavé skutočnosti, čo môže byť predmetom článku v niektorom z ďalších čísel MÚZY. Činnosť Považského múzea významne ovplyvnili aj personálnezmeny na miestachodborných pracov- níkov a vo vedení organizácie. V apríli riaditeľa Ing. Ladislava Cimeráka, PhD. nahradila Mgr. Monika Hriníková, v októbri Mgr. Zuzana Kmeťová. Aj na- priek tomu sa nám podarilo úspešne uskutočniť naplánované činnosti. Prednedávnom sa mi dostala do rúk štúdia Hansa Mannebyho, predsedu Medzi- národnej komisie regionálnych múzeí (ICOM), v ktorej píše jednoduchú, principiálnu, a pritom u nás mnohokrát negovanú vetu: „najdôležitejší zdroj, ktorý múzeum má, sú jeho zamestnanci“. Zamestnanci podávajú návrhy naodborné i voľnoča- sové aktivity, volia si témy výskumu, dávajú svoj autorský vklad do odborných štúdií či príspevkov prezentovaných na konferenciách, tvoria scenáre výstav, určujú obsah podujatí. Tak sa svojimi krôčik- mi spoločne podieľajú navýslednom staveavnímaní múzea. Aby sme Vám priblížili našu činnosť, pokra- čujemevseriáliopredstavovaníprofesiívmúzeu. V týchto dňoch pred nami stojí významná úloha z ďalšej oblasti našej práce tvorba expozície v Buda- tínskom hrade. Ukončené boli stavebné práce na 3. nadzemnom podlaží a nasleduje inštalácia exponá- tov. Môžeme prezradiť, že tu budú expozície viažuce sa k bývaniu na hrade, k dejinám Žiliny a k drotár- stvu. Dúfame, že obnova hradu bude pokračovať aj 2. nadzemným podlažím, kde sa vytvorí priestor na adekvátne tematické výstavy, ktoré budú v priebehu roka obmieňané. Ich rozsah bude môcť byť taký, aby ste sa k nám Vy, návštevníci mohli niekoľkokrát do roka opätovne vracať, a pritom videli vždy niečo nové. Pre nás to však bude ďalšia výzva, aby tieto výstavy stáli za to. Určili sme si kritérium, že to nesmú byť výstavy typu „vyinštalovanie pätdesiatich obrázkov“, ale výstavy, ktoré budú výstupom z našej vedecko-výskumnej a akvizičnej činnosti, interak- tívne.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

VÝROBCOVIA ĽUDOVÝCH HUDOBNÝCH NÁSTROJOV V ŽILINSKOM KRAJI Mgr. Katarína Kendrová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 4 Slovensko patrí ku krajinám s pozoruhodne rozsiahlym ľudovým inštrumentárom. Do súčasnosti máme doložených 210 rôznych druhova typov hudobných nástrojov, ktoré rozdeľujeme do štyroch hlavných skupín a to nástroje samoznejúce, blanozvučné, strunozvučné a vzduchozvučné (aerofóny). Najväčšie zastúpenie má štvr- tá spomínaná skupina, v ktorej na Slovensku v súčasnosti evidujeme aj nemalý počet výrobcov. K etnograficky zaujímavým regiónom Slovenska patrí aj Žilinský kraj. Aj tu mnohí výrobcovia nadväzujú na staré tradície a majstrovstvo predchodcov. Iní tradičnú výrobu obohacujú o nové výrobno-technické postupy, ornamentálnu výzdobu či použité materiály. Repertoár výrobkov niektorých autorov ďaleko presahuje vlastný región. Významnou mierou tak prispievajú nielen k udržaniu lokálnych tradícií, ale aj k celkovému obohateniu svojráznej hudobnej kultúry našej krajiny. Výrobe ľudových hudobných nástrojov v Žilinskom kraji sa v súčas- nosti venuje približne pätnásť výrobcov. Hoci zameranie ich tvorby je rôznorodé, spája ich zodpovedný prístup k práci, precíznosť a výtvarné cítenie. V nasledujúcej časti predstavíme jedenásť výrobcov ľudových hudobných nástrojov zo spomínanej oblasti, vďaka ktorým toto krásne kultúrne dedičstvo zostane uchované pre budúce generácie. Roman Bienik žije v Dolnom Hričove pri Žiline. Remeselnej zručnosti sa učil v dielni svojho starého otca v Kokave nad Rimavicou a u rôznych majstrov. Jeho najlepším učiteľom bol však „ujo Psota“ (Teodor Martin Psota). Hudobné nástroje začal vyrábať ako 15-ročný chlapec, pričom začínal zložitejšou fujarou a až neskôr sa dostal k píšťalám. Záber jeho tvorby je naozaj široký. Zhotovuje rozsiahlu škálu jazýčkových aerofónov, hranových píšťal (najmä koncovky), fujary, šesťdierkové píšťaly,dvojačky,rífovépíšťalyagajdy. Okrajovosavenujeajvýrobekrpcovčiopaskov. Pri výrobe píšťal a fujár uprednostňuje bazové drevo, v poslednom období používa aj tvrdšie dreviny ako je jaseň, agát, javor, ktoré mu akusticky viac vyhovujú. Ušľachti- lejšie listnaté dreviny ako sú orech, slivka či hruška uprednostňuje pri výrobe gájd. Hudobné nástroje Romana Bienika oslovia nielen vynikajúcim zvukom, ale tiež dokonalou výzdobou, ktorú uplatňuje predovšetkým pri fujarách. Najčastejšieorna- ment vyrezáva nožom, používa však aj náročnejšie techniky leptania kyselinou a vy- bíjania plieškom. O jeho remeselných a hudobných kvalitách svedčia aj ocenenia. Je trojnásobným držiteľom ceny Instrumentum Excellens Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve (dvakrát fujara a jedenkrát gajdy). Jeho nástroje nájdeme po celom svete.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

5 Martin Brxa z Turian sa od roku 2003 ako živnostník venuje výrobe drevených hračiek, fujár, píšťal a bičov. S píšťalami, fujarami a ich výrobcami sa zoznámil ešte ako chlapec vo folklórnom súbore Kriváň. V roku 1993 si vo veku 17 rokov zhotovil prvú fujaru a neskôr začal v súbore pôsobiť ako inštrumentalista v hre na tomto nástroji. Tu sadostal aj k ďalšiemu pastierskemu výrobku, ktorý mu učaroval, k biču. Svoj prvý bič si kúpil. Keď sa mu poškodil, zreparoval si ho a postupne prišiel aj na techniku jeho výroby. Biče najskôr zhotovoval zo starých konských popruhov pre kamarátov, dnes sú žiadaným artiklom. Vo svojej práci sa stále zdokonaľoval a v sú- časnosti sa venuje najmä výrobe píšťal (šesťdierkových, trojdierkových, koncoviek), fujár, fujár – trombít, pastierských rohov a bičov. Píšťaly a fujary vyrába prevažne z bazového dreva, niekedy použije aj javor, jaseň, agát, orech či šíp. Ozdobuje ich vyrezávaním a farbí kyselinou, moridlami alebo umeleckými farbami. Technikou vylievania cínom vyzdobuje rúčky niektorých bičov. Je autorom najdlhšieho biču na Slovensku s dĺžkou 9,26 m. Popri hudobných nástrojoch vyrába predmety z kože – opasky, kapsy a krpce. Je členom hudobnej formácie Bačovské trio, ktorá vznikla v roku 2006. Vystupuje na folklórnych podujatiach ako hráč – sólista, sporadicky vedie školu hry na fujare a má vlastnú školu plieskania bičom. Hudobné nástroje Martina Brxu nájdeme nielen doma, ale aj po celom svete. Je držiteľom ocenenia InstrumentumExcellenszroku2004zDetvyzavýrobubičov. LadislavDuraj zoŽaškovasaakoživnostníkuž 24 rokovvenujevýrobeaopravám diatonických harmoník – heligóniek a je ich jediným výrobcom na Orave. Hoci heligónka nepatrí k tradičným hudobným nástrojom tohto regiónu, predsa mu prirástlaksrdcu. Prvýkrátsasňoustretolvroku 1986, keď nanejzahral jehokamarát. Prvú harmoniku vyrobil podľa starej, značne poškodenej, ktorú dostal od priateľa zoZázrivej. Jesamouk, nikdysas nikým neradil a nesiahol ani poodbornej literatúre. Všetky potrebné zručnosti a vedomosti získal z rozobratých starších a poškodených heligóniek, ktoré zároveň opravoval a naďalej opravuje. Pri ich výrobe používa tra- dičné postupy a všetky ich časti okrem hlasov si zhotovuje sám, vrátane technicky a časovo náročnej intarzie, ktorou harmoniky ozdobuje. Len jej samotná výroba mu trváajdvamesiaceapoužijejunanajvýš naosemharmoník. Heligónkyvšaknikdyne- vyrába do zásoby, ale výlučne na požiadavku zákazníkov. Keď už má pripravené jednotlivéčasti, novú heligónkuposkladázanecelýtýždeň. Dodnešnéhodňavyrobil takmertisíc heligóniek. K jehozákazníkom patria najmä muzikanti, aleaj zberatelia. Často ho navštevujú Slováci žijúci v zahraničí, vďaka ktorým sa jeho nástroje dostali doceléhosveta.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

6 Bartolomej Gernát z Turzovky patrí k popredným inštrumentalistom a výrob- com ľudových hudobných nástrojov na Kysuciach. Vždy obdivoval najmä pastierske nástroje, ktorým sa začal intenzívnejšie venovať asi vo veku tridsať rokov. Najskôr zhotovoval píšťaly, dnes je rozsah jeho práce podstatne širší. Vyrába šesťdierkové píšťaly, koncovky, pastierske rohy a trúby, trombity, gajdy a gajdice, detské zvukové hračky a biče. Pre jeho prácu je príznačné dodržiavanie tradičných postupov, tak ako ichkedysizhotovovalistarí majstri. Píšťalypretonajčastejšievyrábastaroutechnikou štiepania, najčastejšie z liesky a omotáva ich čerešňovou alebo brezovou kôrou. Pri pastierskychtrúbachatrombitáchpreferujedrevoz lipy, javoraa čerešne. Vyskúšal aj tvrdšie dreviny, ako sú jaseň a agát, pri zhotovení fujár a koncoviek. Bartolomej Gernát vyrába aj vlastný prototyp dvojhlasných gájd. Je vynikajúcim muzikantom ahránavšetkyhudobnénástroje, ktorévyrába, najradšejvšak nagajdici. Jedržiteľom ceny Instrumentum Excellens z folklórnych slávností v Detve za pastierske trúby adetskézvukovéhračkyaoceneniaOsobnosťKysúc, ktorédostal zasvojeceloživotné dielo. Jedlhoročnýmavsúčasnostiaj najstarším členomfolklórnehosúboru Kysučan a dlhodobo spolupracuje s Detským folklórnym súborom Kelčovanom. Ako inštru- mentalistasazúčastnil mnohýchvystúpenídomaivzahraničí. Vladimír Grieš z Vlachov sa výrobe ľudových hudobných nástrojov venuje popri zamestnaní. K tejto práci sa dostal vďaka svojmu otcovi Ondrejovi Griešovi, ktorého často pozoroval v jeho dielni a získal tak cenné poznatky. Jeho prvá píšťalka bola koncovka, ktorú otec už nestihol dokončiť. Nasledovali ďalšie aerofóny a dnes v jeho tvorbe nájdeme okrem koncoviek aj šesťdierkové píšťaly, fujary a fujarky a príleži- tostne zhotovuje aj detské zvukové hračky. Pracuje najmä s bazovým drevom, občas siahne aj po jabloni či tise. Svoje hudobné nástroje zdobí originálnym plastickým ornamentom v podobe ruží a kvetov. Pravidelne sa zúčastňuje folklórnych podujatí a jarmokov na Slovensku, kde vystupuje ako sólista v hre na píšťalách a fujarách. Do súčasnosti získal dve ocenenia Instrumentum Excellens v rámci Folklórnych slávnostípod PoľanouvDetve.Vroku 2006vkategóriidetskézvukovéhračkyzakon- covky, trúbu z kôry, brnčadlo a gombíkové frndžadlá a v roku 2010 za fujaru, šesť- dierkovúpíšťaluakoncovku.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

7 Juraj Jakubík z Hvozdnice je známym propagátorom folklóru zo štiavnickej do- liny. Spolu s manželkou vedie Javorníček, detský folklórny súbor, folklórnu skupinu a ľudovú hudbu. Jezakladateľomadramaturgom regionálneho folklórnehofestivalu Javornícke ozveny. Zbiera ľudové piesne, zvyky, kroje a snaží sa o ich rekonštrukciu. Výrobe ľudových hudobných nástrojov sa venuje príležitostne. Zhotovuje dnes už vzácne štiepané píšťaly (koncovky, šesťdierkové, trojdierkové), pastierske trúby, detské píšťalky, zvukové hračky a drumble. V minulosti sa venoval aj výrobe huslí. Učil sa od starého dedka Hataša z Hvozdnice, ktorý mu priniesol prvú píšťalu avysvetlil pracovnýpostup. Štiepanépíšťalyzhotovujepodľapotrebyapri ichvýrobe prísne zachováva autentický postup práce. Tak ako kedysi, používa drevo z liesky, ktorú najskôr rozštiepi napoly a z každej polovice vyberie jadro. Obe časti po vyžľa- bčení priloží k sebe a omotá čerešňovou alebo brezovou kôrou. Na takto vyrobených píšťalkáchvminulosti hrávalvhudobnej zložkeJavorníčka.Vsúčasnostiokrem neho nikto štiepané píšťaly v obci nevyrába, preto toto krásne folklórne dedičstvo prezen- tujúsosúboromnafestivalochdomaivsusednýchkrajinách. Stanislav Otruba zoZázrivej jeod roku 2012 majstrom ľudovej umeleckej výroby za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej technológie pri zhotovení zvoncov, v odvetví výroba z kovu. Podnet k tejto práci a zároveň prvé teoretické vedomosti o výrobe zvoncov mu poskytla monografia o obci Zázrivá, smerodajné pre neho boli aj spo- mienky starých majstrov. Detaily pracovného postupu však zvládol ako samouk. Pozháňal si formy a sám si zhotovil špecializované náradie potrebné k výrobe zvoncov. Zhotovuje najmä dva druhy tradičných kovaných zvoncov, a to šuláre, ktoré majú podlhovastýtvar, a klepáre, ktorésú baňaté. Ako materiál používa hlbokoťažný, polooceľový plech o hrúbkach od 0,6 po 2 mm. Niektoré jeho výrobky sa predsa len líšiaod tých tradičných. Hladkú plochu zvoncovvyužíva nadekorácie zväčšav podo- beerbov miest, ktorévybrusujúalebovyrývajú jehosynovia. Vroku 2007 sa Stanislav Otruba po prvýkrát predstavil aj s vlastnou zvonkohrou, pri ktorej si veľmi rád zaspieva ľudové piesne z rodnej Oravy. Jeho zvonkohry nájdeme aj v zahraničí, a to v Kanade, Amerike a v Japonsku. Mnohé vlastnia aj folklórne zoskupenia na Sloven- skuavČechách.Akomajstervosvojomremeslesazúčastňujenarôznychpodujatiach prezentujúcichtradičnéremeslá.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Vít Pieš pochádza z Čičmian, v súčasnosti žije v Žiline. Od roku 2009 je majstrom ľudovej umeleckej výroby v troch odvetviach – práca s drevom, kožou a kovom. Jeho tvorba je inšpirovaná ľudovou kultúrou obce Čičmany, najmä salašníctvom. Pastiersky riad a náčinie, spony na spínanie košieľ, pracky na opasky, valašky, oporné palice, okovanékraslice, širokékoženéopaskyakapsy,všetkytieto dielka vynikajú precíznosťou, detailnosťou a citom pre materiál. Salašníctvo sa stalo Vítovi Piešovi inšpiráciou aj pri výrobe ľudových hudobných nástrojov, kde u neho dominujú fujary a píšťaly. Z píšťal v jeho tvorbe nájdeme 6-dierkové, rífové, koncovkyadvojačky.VítPieš jesamouk. Cenné informácie získal aj od známeho výrobcu ľudových Teodor Martin Psota patril k výrobcom ľudových hudobných nástrojov s pozoruhodným talentom. Narodil sa v roku 1918 v Spišskom Hrhove, zomrel v 2013 v Žiline vo veku nedožitých 95 rokov. Mal technické vzdelanie a jeho obdivuhodná precíznosť a presnosť projektanta sa prejavila aj pri výrobe hudobných nástrojov, ktorej sa začal intenzívnejšie venovať okolo svojej päťdesiatky. Bol samo- uk, no čerpal aj z odbornej literatúry. Vyrábal takmer všet- kydruhypíšťal – najmätrojdierkové, šesťdierkové, koncov- ky a fujary. Majstrovskú zručnosť dosiahol najmä pri výrobe čičmianskych píšťal vylievaných cínom. Pracoval hudobných nástrojov Michala Fiľu a z dostupnej litera- túry. Píšťaly vyrába prevažne z bazového, ale aj ovocného dreva a v jeho inventári nájdeme aj typické čičmianske píšťaly, charakteristické náročnou výzdobnou technikou vylievaním cínom. Z ďalších výzdobných technik používa najmä gravírovanie kovových obručí píšťal, vybíjanie ko- vomaleptaniekyselinou. Originalitousavyznačujúpredo- všetkým píšťaly s plastickou rezbou hlavice, znázorňu- júcou ľudské hlavy, najmä hlavy Čičmaniek, Čičmancov či pastierov. Hudobné nástroje, ktoré tvoria osobitú časť jeho rozsiahlej tvorby, vystavoval v rámci iných výstav pre- zentujúcich jeho tvorbu komplexne a to doma i v zahra- ničí. predovšetkým s bazovým drevom, občas siahol aj po tise či lieske. Jeho precíznosť sa prejavila aj v ornamentálnej výzdobe. Používal už spomínanú techniku vylievania cí- nom, tiež leptania kyselinou a hlbokého rezu. Na nástroje, ktoré vyrábal, si rád zahral pre vlastné potešenie. Folklór si radšej vychutnával ako divák. Pravidelne navštevoval Pod- polianskefolklórneslávnostivDetve, kdevroku 1975získal cenu Ladislava Lenga (neskôr Instrumentum Excellens) za fujary a v roku 1985 za čičmianske píšťaly. Nástroje vyrábal pre folklórne súbory a známych hudobníkov. Vystavoval najmänaregionálnejúrovni, kdezískal mnohéocenenia. 8

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

František Skurčák z Rabče je dnes jediným výrobcom dvojhlasných goralských gájd na Orave. S týmto hudobným nástrojomsabližšiezoznámilvďakasvokrovi, ktorým bol Ján Ferneza (1923 – 2003) zo Sihelného, vynikajúci gajdoš a vý- robca gájd. Prvé gajdy František Skurčák vyrobil podľavzoru Jána Fernezu, aktívne sa tejto činnosti začal venovať od roku 1991. Gajdy, dnes už štyridsiate, zhotovuje vo voľnom čase, popri práci. Používa najmä tradičné materiály a postupy, občas siahne aj po modernejších. Píšťaly vyrába z ovocných tvrdých drevín (orech, slivka, hruška, jabloň) a ozdobné hlavy nástroja vyrezáva do tvaru kozej hlavy. Burdónovú píšťalu zdobí vyrezávaným ornamentom vylievaným cínom. Na výrobu mechu volí ako najvhodnejšiu kožu z kozy, no nájdemeu nehoaj gajdy s mechomzopsej kože. Vroku 2003 boli jeho nástroje prezentované na výstave v Detve počas folklórnych slávností, kde za ne získal ocenenie Instrumen- tum Excellens. František Skurčák je aj vynikajúcim interpre- tom v hre na gajdy. So speváčkou Margitou Kurákovou a huslistom Ľudovítom Borovkom tvoria tzv. goralské trio, ktoré v roku 2005 získalo víťaznú trofej v medzinárodnej rozhlasovej súťaži Grand Prix Svetozára Stračinu, v kategórii autentického folklóru. Bol členom folklórneho zoskupenia Polhoranka a tiež učiteľom hry na gajdy. V súčasnosti sa ako gajdoš zúčastňuje na každoročnom medzinárodnom stret- nutí gajdošov (Gajdovačka) v Oravskej Polhore a na Gajdoš- ských fašiangoch v Malej Lehote. Svojou hrou zaujal nielen na domácej pôde, ale aj na Sicílii, vo Francúzsku, Poľsku a Česku. Jeho hudobné nástroje nájdeme na všetkých sveta- dieloch. Život a práca Jaroslava Stráňavského st. boli úzko späté sregiónom Kysúc. Narodilsavroku 1933vStaškove,celýživot prežil v Čadci, kde aj zomrel v roku 2012. Vyrábal korýtkové husle s vyžľabčenou rezonančnou skrinkou, tzv. vajčovky alebo válovce ako sa na Dolných Kysuciach nazývali. K tejto práci ho nasmeroval priateľ Pavol Kužma, známy folklorista. Jaroslav Stráňavský husle najskôr opravoval, neskôr sa dostal k ichvýrobe, ktorej saaktívnezačalvenovaťod roku 1984. Bol samouk. Opravami poškodených huslí získal dostatok potreb-ných vedomostí k ich zhotoveniu. Na spodnú časť nástroja používal javorové drevo. Horná doska, ktorá žľabčenú skrinku zakrývala, bola zo smreku alebo jedle, hmatník z tvrdých drevín, akými sú orech aslivka. Jeho husle sú zároveň umeleckýmdielomspôsobivouvýzdobou. Dolnú časť korpusov jemne vyrezával alebo maľoval. Pri výzdobe uplatňoval najmä ľudové motívy, najčastejšie krojované postavy pri tanci. Hlavy huslí dekoroval motívom vtákov či ľudských hláv. Okrem huslí zhotovoval aj kompletné nástrojové obsadenie muziky terchovského typu. Bol nielen výrobcom, ale aj interpretom hry na husliach a dlhoročným členom folklórneho súboru Kelčovan a Kysučan. Pre tieto súbory husle aj vyrábal, tiež pre súbor Jedľovina a folklórnu skupinuVadičovcizVadičova. Pramene a literatúra: Riadené rozhovory s jednotlivými výrobcami ľudových hudobných nástrojov Elektronická encyklopédia ľudovej kultúry: www.ludovakultura.sk Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 1. Bratislava: Veda 1995, 484 s. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 2. Bratislava: Veda 1995, 448 s. Reviľáková, S.: Výroba heligónky a gájd na Orave (Diplomová práca). Nitra: Univerzita Konštantína filozofa, katedra etnológie a etnomuzikológie 2006. 9

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

HRADNÉ BRALO V STREČNE Mgr. Andrea Slaná • Považské múzeum v Žiline Foto: archív Považského múzea v Žiline 10 Pohorie je budované kryštalickým jadrom, na ktorom leží sedimentárny obal a jednotky presunutých príkrovov. Jadro tvoria predovšetkým paleozoické hlbinné vyvreliny. Predstavujú najstaršie stavebné jednotky pohoria, ktoré sa postupne kryštalizovali a pozdĺž tektonických línií vy- zdvihli aj s celým súborom hornín, ktoré boli na jadro usadzované alebo nasunuté. Na kryštalickom jadre takto ležiazvrásnenépaleozickéamezozoickéhorninysedimen- tárneho obalu. Predstavujú ich kremence, pieskovce, zle- pence, vápence, slienitévápenceadolomity. Nad sedimen- tárnymobalom ležia mezozoicképríkrovy. Teleso križňan- ského príkrovu je tvorené mäkkými slienitými horninami a chočský príkrov je tvorený odolnými vápencami a dolo- mitmi. Strečnianske hradné bralo predstavuje v súčasnosti tektonicky silne rozrušené torzo pôvodne rozsiahlejšej geotektonickej jednotky chočského príkrovu. Horninový komplex chočského príkrovu tu začína tmavými gutten- steinskýmivápencami s bielymi kalcitovými žilkami, ktoré striedajú svetlosivé vápence. Najmocnejšie sú vrstvy dolo- Hradné bralo v Strečne je súčasťou horského celku Malá Fatra. Pohorie sa nachádza na severozápadnom Slovensku a je súčasťou vrásovo-príkrovovej stavby Fatransko-tatranského pásma jadrových pohorí Západných Karpát. Tie sú v rámci Karpatskej horskej podsústavy súčasťou veľkej Alpsko-himalájskej sústavy pásmových pohorí. Dolina Váhu delí Malú Fatru na dve časti – Lúčanskú a Krivánsku. Hradné bralo sa nachádza na ľavom brehuVáhuapatrídoLúčanskejFatry. S 1. Grandiority jadra Malej Fatry 2. Kremence sedimentárneho obalu 3. Sliene a slienité vápence križňanského príkrovu 4. Vápence chočského príkrovu 5. Dolomity chočského príkrovu 6. Svahové sute a riečne usadeniny 0 30 mitov svetlého sfarbenia. Dolomity majú masívnu stavbu, miestami sú lavicové a striedajú sa s lavicami vápencov. Hradnáskalajeukončenávrstvami silnerozrušenýchdolo- mitov. Alpínske horotvorné procesy výrazne obmedzili rozsah jednotlivých horninových komplexov, tvoriacich okolitý priestor. Výrazná je v danom prípade intenzita procesov zvetrávania a erózie, ktoré rozčleňovali veľké geologické štruktúry. Hradné bralo vzniklo pri horotvor- ných procesoch výzdvihom mezozoických súvrství, pri- čom bolo výrazne deštruované fluviálnou eróziou Váhu. Dotvárané bolo aj procesmi mrazového zvetrávania. Znač- ný podiel na výraze reliéfu hradného brala má antropo- génnyzásah. V súčasnosti sú najkritickejšou časťou hradnej steny najvyššie bloky a previsy. Skalný blok na hradnom brale pod kaplnkou má charakter previsu a je od masívu oddele- ný trhlinou merajúcou 4,414 mm. Nachádzajú sa tu i ďalšie pukliny, ktoré zapríčiňujú skalné zosuvy. V súčasnosti bu- de vypracovaný podrobný inžiniersko-geologický pries- kumsnávrhomnariešeniehavarijnéhostavu. Geológia okolia Strečna (podľa S. Bellanová, 1994)

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Hrad Strečno, pohľad z východu Literatúra: MAZÚR, E.– LUKNIŠ, M.: Geomorfologické jednotky. Mapa 1:500 000, In: Atlas SSR. Bratislava: SAV SÚGK, 1980, s. 55 – 56 BELLANOVÁ, S.: Geologická stavba. In: Hrad Strečno, Považské múzeum v Žiline, 1994, s. 27, 30 11

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

VYPUKNUTIE SNP A BOJE V ŽILINE Mgr. Jakub Bielik • Považské múzeum v Žiline Foto: archív Považského múzea v Žiline 12 Mesto Žilina a jeho okolie spoločne so Strečnianskym priesmykom patrili od praveku k strategickým mies- tam. Žilina stojí na križovatke obchodných ciest, blízko hraníc s Českom a Poľskom. Strečnianska úžina bola dôležitá predovšetkým z obchodného, ale aj vojenského hľadiska, keďže spája západ s východom Slovenska. Aj z toho dôvodu tu boli v 13. a 14. storočí postavené dva hrady – Starý hrad a Strečno. Obchodné cesty viedli aj po rieke Váh a od konca roku 1871 tu bol otvorený dôležitý úsek Košicko-bohumínskej železnice. Tento úsek pre- chádza dvojicou tunelov skrz horské masívy. Jeden z týchto tunelov sa stal obeťou partizánskeho útoku 24.augusta1944. PrípravyapodmienkynavypuknutieSNP Situácia na Slovensku sa od roku 1943 začala postupne zhoršovať. Súviselo to aj s dianím na východnom fronte, kde nemecké vojská utrpeli viacero porážok. Navyše od začiatku roku 1944 sa začali množiť hlásenia o preletoch amerických bombardérov ponad územie Slovenska. Pro- blémy sa vyskytovali aj v zásobovaní, čím sa pochopiteľne zvyšovala nespokojnosť obyvateľstva. Tá vládla aj vo velení slovenskej armády. Jej dôstojníci boli zväčša apolitickí alebo proti totalitnému režimu Hlinkovej slovenskej ľudo- vej strany (HSĽS). Nespokojnosť armády sa badateľne zväčšila po napadnutí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Ako doma, tak aj na fronte sa nespokoj- nosťspoločnesozhoršujúcousavojenskousituáciouzačala postupne meniť na povstalecké plány. Ako sa Červená armáda približovala k hraniciam Slovenska, tak začali vzrastať obavy, aby frontové boje nezasiahli priamo aj Územie Slovenska krátko pred vypuknutím SNP obyvateľstvo a nespôsobili obrovské škody. Prípadné pov- stanie malo zabezpečiť rýchly a bezproblémový prechod Červenej armádycez územie Slovenskej republiky. To mala zabezpečiťpráveSlovenskáarmáda. Partizánske skupiny Na Slovensku sa začali prvé partizánske skupiny obja- vovať už v roku 1941, avšak ich bojová hodnota bola veľmi nízka. Situácia sa začala meniť koncom roku 1943, kedy bola podpísaná zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR. Jedným z bo- dov tejto zmluvy bol aj výcvik partizánskych jednotiek na území ZSSR a ich následný presun na územie ČSR. Vý- cvik prebehol v prvom polroku 1944 a už v noci z 25. Na 26. júla bola vysadená partizánska jednotka pod velením nadporučíka Pjotra Velička neďaleko Liptovskej Osady.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Na základe partizánskych akcií sa začali koncentrovať nemecké jednotky na území južnej Moravy. Podplukovník Ján Golian sa domnieval, že k prekročeniu slovenských hraníc nemeckou armádou dôjde buď v noci z 26. na 27. augusta alebo v noci z 27. na 28. augusta. V tej dobe bol veliteľom žilinskej posádkyJán Kallo, ktorýsavšakvyhýbal spolupráci s povstalcami a tak bol velením povstaleckých jednotiek poverený major Jozef Dobrovodský. Pod jeho veleniespadalipráporykapitánaKarolaRepašskéhoakapi- tánaTeodoraŠlajcharta. Ráno 29. augusta 1944 dostal Dobrovodský informácie o postupe nemeckých jednotiek v smere od Horného Hri- čova. Okamžite došlo k odzbrojeniu Kallovho štábu a pre- bratie velenia nad žilinskou posádkou. Povstalci dispono- vali iba dvoma prápormi, ktoré boli vyzbrojené väčšinou puškami. Jednotkyboli umiestnenévoblasti HornéhoHri- čovaavokolí Brodna, avšak brániť tak rozľahlý priestor iba s dvomi prápormi proti nemeckej presile bolo takmer ne- možné. Napriek tomu došlo k bojom aj v samotnej Žiline. Veliteľ prvej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika P. Veličko a veliteľ prvej partizánskej brigády J. V. Stalina A. P. Ržeckij 13 Neskôr boli vysadené ďalšie jednotky. Pod Veličkovo vele- nie patril aj francúzsky oddiel Georgesa de Lannuriena. Partizáni však svojimi akciami zhoršovali podmienky pre vypuknutie povstania, pretože upriamovali pozornosť nie- len príslušníkov slovenských branných zložiek, ale aj ne- meckého veľvyslanca H. E. Ludina, ktorý v Berlíne žiadal o vojenský zásah, neskôr odobrený aj slovenskou vládou. Jedna z akcií, ktorá zhoršila prípravy a zásobovanie samot- ného povstania, bolo zatarasenie železničného tunela pri Strečnevnociz23.na24.augusta1944. Výzvedná partizánska skupina. December 1944 Partizán z Liptova vyzbrojený sovietskym ľahkým guľometom Degtarev vz. 28 Nemci pravdepodobne očakávali nejakú formu odporu, nakoľko sa minimálne od začiatku augusta šírili po meste správy o vypuknutí povstania. 29. augusta už od ranných hodín sa nemeckí vojaci pripravovali na prípadný útok. V meste boli vybudované viaceré guľometné hniezda, pričom ich posádky boli vybavené aj protipancierovými päsťami. Okolo 10.00 hodiny došlo k vyjednávaniu zástup- cov slovenskej armády s nemeckou posádkou o zložení zbraní, alevýsledok bol negatívny. O 11.00 hodinesaozvali sirény, čo bolo signálom na začiatok povstania v meste. V kasárňach na vtedajšej Rajeckej ceste prebiehala mobili- zácia obyvateľstva. Večer približne o 20.00 sa začal boj o budovu Dievčenského gymnázia, kde bola ubytovaná

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

14 Mapa územia Slovenska. Situácia z 29. augusta 1944. Výzva obyvateľstvu žilinského okresu od veliteľa pancierovej divízie Tatra F. W. Loepera nemecká posádka. Boje v meste trvali celú noc. Nemci okrem toho zabrali budovu hlavnej pošty, synagógy a fi- nančného paláca. V tomto čase začali povstalecké po- staveniapri Hornom Hričovea Brodneohrozovať jednotky skupín von Ohlena a Juncka. Boje prebiehali aj severne od obce Stráňavy. Povstalci tu narazili na 40 člennú nemeckú posádku, ktorúsapodariloporaziťaž spodporou partizán- skej skupiny pod velením Georgesa de Lannuriena. Ráno 30. augusta sa objavil v uliciach aj ľahký tank slovenskej armády. Po desiatej hodine dopoludnia sa k mestu pribli- žovali nemecké obrnené transportéry s výraznou posilou pre žilinskú posádku, čo v podstate znamenalo ukončenie bojov a následné stiahnutie povstalcov z mesta smerom na Strečno. Popoludní boloobsadenécelémesto. Povstalciza- čali budovať obranné postavenie medzi Strečnom a Dub- nouskalou. BitkavStrečnianskompriesmyku V strečnianskom priesmyku sa k povstalcom pridala I. partizánska brigáda generála M. R. Štefánika, francúzski partizáni pod velením kapitána Georgesa de Lannuriena (jednotka známa aj ako Prápor maršala Focha) a časť martinskej posádky podplukovníka Emila Perka. Jednotky pod velením Dobrovodského zaujali postavenie na ľavom brehuVáhu, Lannurienove jednotky bránili priestormedzi železničným mostomazákrutoucestypresneoproti Staré- mu hradu a pravý breh Váhu mali obraňovať jednotky I. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika pod velením P. Velička. Tie sa však 31. augusta neobjavili na svojich pozíciáchatakzostalojednokrídloobranynekryté. Míneri z I. Partizánskej brigády sa pokúsili vyhodiť do vzduchu skalné bralo pod hradom Strečno a tak zamedziť postup Nemcov. Náloževšakzlyhali.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Georges de Lannurien, veliteľ francúzskych partizánov, patriacich do prvej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika Francúzski partizáni Väčšinou sa jednalo o utečencov z fabrík v Dubnici nad Váhom a v Považskej Bystrici Francúzski partizáni v bojoch pod Strečnom Obrana železničných tunelov pri Strečne 15

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Útok sa začal o 8.00 hodine ráno 31. augusta bojovou skupinou Von Ohlen nemeckej divízie Tatra, ktorá sa sú- stredila na prápory kapitána Šlajcharta a Repašského v priestore hradu Strečno. Atak sa podarilo odraziť, no krátko nato začali v druhej vlne na francúzske jednotky útočiť nemeckétanky. Lannurienovi sapodariloťažkýútok odvrátiť s pomocou dvoch 37 mm protitankových diel atankovLT-38. Útokysazopakovalitrikrát, nobezúspešne. Nemecké jednotky sa následne pomocou kompy a gume- ných člnov preplavili na pravý breh rieky Váh, kde nedora- zili Veličkove jednotky. V tejto oblasti západne od Starhra- dumohli nemeckéjednotkyostreľovaťLannurienovoddiel ťažkýmiguľometmi, čímFrancúziutrpeliveľkéstratyaboli prinútenístiahnuťsa. Nemeckým jednotkám sa podarilo definitívne prelomiť obranu na ľavom brehu Váhu až po náletoch strmhlavých bombardérov Ju-87 Stuka, ktoré nahlodali bojovú morálku obrancov. JednotkykapitánaŠlajchartasastiahli naobranú pozíciu Rakytie-Domašín a tanky za zákrutu oproti Star- hradu. Pri bojoch sa podarilo posádke povstaleckého stíhača tankov Marder III zničiť dva tanky Panzer IV streľbou z vchodu do železničného tunela. Tretí nemecký tank bol poškodený. V noci sa podarilo majorovi Dobro- vodskému previesť jednu rotu na pravý breh, konkrétne na kótu Panošiná, ktorá mala aspoň čiastočne suplovať Veličkove jednotky. Nadruhýdeň 1. septembra začali hneď od rána nemecké útoky a povstalci boli nútení stiahnuť sa. Pri ústupe odpálili obidva vstupy do železničných tunelov pri Strečne. Situácia sa začala zhoršovať, pretože pov- stalecké jednotky začali pociťovať únavu a naopak, na bo- jiskusaobjaviliďalšienemecképosilyanovétanky. Situácia bola o to horšia, že povstalci mali nedostatok protitan- kových zbraní a v podstate nemali žiadnu účinnú obranu proti útočiacim nemeckým bombardérom. V bojoch bol zabitý veliteľ stíhača tankov Marder III desiatnik Ján Buco a po mínometnom útoku bol ťažko ranený aj kapitán Repašský, ktorý 5. septembra zraneniam podľahol. Jeho jednotky boli prinútené ustúpiť až k Dubnej skale. Takisto boli zničené tri ľahké tanky povstalcov. Major Dobrovod- skýpozhodnotení situácie nariadil v noci z 1. na 2. septem- bra presun jednotiek na obrannú líniu Grúň-Košariská. Večer 1. septembra dorazili nové povstalecké posily. Na obrannej línií Grúň-Košariská-Jánošíkovo-Panošina maliobranci podporu batérie105mmhúfnicvz. 35abatérie 80mm kanónov vz. 30. Taktiež bola k dispozícii jedna rota 75mmprotitankovýchkanónovadveroty37mmdiel. Nové pozície sa podarilo povstalcom brániť až do pod- večera 2. septembra okolo 17.00 hodiny, keď Nemci začali bombardovať pomocou Ju-87 a začali s mohutnou delo- streleckouamínometnoupaľbou. Šlajchertovejednotkysa stiahli k Dubnej skale a Lannurien podnikol útok na kótu 451, ktorú sa mu po ťažkých bojoch podarilo dobyť. Avšak vzhľadom na postup nemeckých vojsk bol donútený stiahnuť sa. Francúzi, ktorí opäť utŕžili veľké straty, boli poslaní na oddych do Dolného Kalníka. V týchto dňoch sa do bojov zapojili aj povstalecké lietadlá, a to konkrétne tri Letovy Š-328 advastíhaciedvojplošníkyAvia B-534. Vakcii savšakveľmi neosvedčilianepriateľovi nespôsobilitakmer žiadnuškodu. Prepravačeskoslovenských posíl k Priekope Nasledujúce dni, 3. a 4. september boli už v znamení rýchleho ústupu, keďže Dobrovodského, Oškvarkove a jednotky kapitána Vitalaja boli zdecimované a nevládali už vzdorovať jednoznačnej presile. Napriek tomu sa pov- stalci pokúsili ešte 3. septembra o protiútok a získať tak znovu kontrolu nad Strečnianskym priesmykom. Akcia však dopadla neúspechom. Najdlhšie sa držali jednotky v oblasti kameňolomu, ale približne okolo 16.00 hodiny sa tu objavili Stuky a to znamenalo definitívnu bodku zaprotiofenzívou. ObranasasústredilanaVrútky. JednotkykapitánaVitala- ja sa sústredili pri železničnej stanici, prápor kapitána Oškvarka sa stiahol na obrannú líniu Vrútky – výbežok severozápadne od Priekopy – výšina Hrádok a delostrelec- ké batérie nadporučíkov Štefunku a Kajúcha si vybudovali palebné pozície na juhovýchodnom okraji Vrútok. Na zá- pad od Vrútok bola situovaná delostrelecká batéria poru- číkaRužičku. 16 ČeskoslovenskívojacivbojipriVrútkach Nemecký útok začal 4. septembraaž o 16.00, noo to bol silnejší. Zaútočili strmhlavé bombardérya bola spustenáaj silnádelostreleckáa mínometná paľba. Nakoniec zaútočili tanky podporované pechotou a obrancom už neostávalo nič iné než všeobecný ústup. Vrútky boli obsadené o 22.00 hodine.Týmsaskončiliaj bojeoStrečnianskypriesmyk.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Plán bojov v Strečnianskej úžine 31. august – 4. september 1944 Použitá pramene: Pamäte školníka gymnázia Jozefa Šima k 29. augustu 1944 zo zbierok Považského múzea v Žiline Použitá literatúra: HALAJ, D. O vojne v meste, In: Žilina, príbehy jedného mesta.Žilina, 2012, 127 s. LACKO, M. - MALATINSKÝ, M. Slovenské národné povstanie a záver vojny na území Žilinského kraja. Žilina, 2014, 303 s. 17

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

ROĽNÍCI PÚCHOVSKEJ KULTÚRY, II. časť Mgr. Andrea Slaná • Považské múzeum v Žiline Mgr. Zuzana Staneková • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková, Zuzana Staneková, archív Považského múzea v Žiline 18 Mletie obilia Od praveku ľudstvo využívalo dostupné suroviny na výrobu predmetov uľahčujúcich každodenný život. Kameň je najstaršousurovinou navýrobu nástrojova nára- dí, ktoré človek potreboval pri práci. Tradičné kamenárske výrobky sa postupne technologicky zdokonaľovali. K poľ- nohospodárskemu náradiu radíme aj nálezy kamenných rotačných žarnovov, ktoré výrazne uľahčili prácu pri spra- covaní obilnín. Na mletie múky, odburinenie a šrotovanie slúžili trecie podložky, ktoré postupne nahradili mlynčeky gréckeho typu a napokon rotačné žarnovy. Tie boli nároč- ným kamenárskym výrobkom. Ich výroba si vyžadovala patričnú zručnosť a silu. Na zhotovenie sa používali naj- rôznejšie druhy hornín, rôznych vlastností. Dôležitá bola tvrdosť a štruktúra kamennej suroviny. V celoeurópskom meradle boli obľúbenými napríklad pieskovce, žuly, ryoli- ty, vápence, svory a iné. Potvrdená je obľuba poréznych vyvretých hornín. Pórovitéahrubozrnnéhorninysi pocelú dobu používania zachovávali prirodzenú drsnosť mlecích plôch a nebolo potrebné ich opätovne zdrsňovať. Žarnovy z tvrdších druhov hornín mali tú výhodu, že sa tak ľahko neomieľali. Ichpovrchsavšakrýchlejšievyhladzovalabolo potrebné ho častejšie zdrsňovať. Na severe Karpatskej kotliny sa vyskytoval dostatok vhodnej suroviny. Známe sú lokality Hliník na Pohroní, Žarnovica, Nová Baňa a iné. Na severozápadnom Slovensku sa kvalitná surovina získa- valazložísklúčanskejakrivánskej MalejFatry. Zavedením rotačného mlynčeka so správnou techno- lógiou pracovného procesu nastáva výrazný rozvoj poľno- hospodárskej produkcie. Zvýšená produktivita rastlinnej výroby mala vplyv aj na spoločenský rozmach danej doby. Myšlienka použitia rotačného žarnova sa na naše územie dostala zo Stredomoria. Pre keltskú kultúru neskorej doby laténskejsútypickéručnérotačnéžarnovy. Laténske žarnovy sa skladajú z dvoch častí. Spodného stacionárneho ležiaka a vrchného, čiastočne rotujúceho behúňa. U zachovaných exemplárov je niekedy problema- tické rozlíšenie oboch častí. Pre vyčlenenie jednotlivých typovjepotrebnérozoznaťmorfológiuvrchnej hranyalebo obvodovej lišty, charakter násypovej výdute, tvar otvoru pre os,sklonatvarstienspolusvýškou. Využitie mechanického pohybu pri mletí obilia prinie- sol princíp tzv. gréckeho mlynčeka. Vrchný kameň zodpo- vedajúci zjednodušenému typu gréckych mlynov objavil O. Šedo v Žiline-Závodí, v polohe Pod Súčie. Mlecí kameň bol vyrobený zo zrnitej kompaktnej horniny – mylonitu, s ostrými zrnami červenkastej, ružovkastej aojedinele bie- lej farby. Materiál na výrobu sa dal získať z riečnych ná- plavov a sutinových kužeľov. Kamenný blok výrobcovia pravdepodobne vylomili na mieste, kde vrstva zodpoveda- júcej kvality zasahovala až na povrch. Behúň má lichobež- níkový pôdorys so zaoblenými rohmi. Horná strana je nepravidelnevyklenutáanajednej z kratšíchstránvybieha do mierne vystupujúceho valu. Násypový otvor lievikovi- tého tvaru je umiestnený v stredovej časti. Po zúžení v dol- nej časti sa rozširuje smerom k spodnej pracovnej ploche. Povrch otvoru členia zvislé žliabky. Na spodnej, pracovnej strane je plytký žliabok, ktorý umožňoval rozptýlenie obi- lia. Pracovná plocha je rovná a nesie iba nepatrné pozos- tatky pôvodného zdrsnenia. Horné kamene vyspelých ty- povmlynčekovgréckehotypubolivybavenéúchytkamipre drevenú os, pričom pohyb sa vykonával mechanicky. Jed- noduchšie typy mali priehlbiny na dlhších stranách, kde boli upevnené držadlá. Takéto exempláre zodpovedali ty- pu B7, podľa typológie mlecích zariadení vypracovanej D. Fröhlichom a J. Waldhauserom. Prácu vykonával jediný človek, ktorý s kameňom manipuloval v kľaku, pričom nasadzoval vlastnú váhu. Opisovaný nález je dokladom vplyvu nositeľov laténskej zložky púchovskej kultúry na severozápadnomSlovensku,aleneposkytujemožnosťjeho presnejšieho datovania. V susedných oblastiach sa podob- né exempláre vyskytovali počas celej doby laténskej. Prí- buzný typ žarnova bol objavený aj na Liptovskej Mare. Mlyny gréckeho typu neboli rotačné. Predstavujú techno- logicky i časovo medzistupeň medzi pravekými drvidlami arotačnými žarnovmi. Behúň rotačného žarnova je vrchný konkávny kameň, ktorý sa otáčal okolo stredovej osi a svojou váhou rozomie- ľal obilie. Hrúbka mletia, šrotovanie, či odburinenie sa nastavovali nadrevenomčape, ktorýtvorilsúčasťzavesenia behúňa na stredovej osi agregátu, kadiaľ sa dosýpalo meli- vo. Prvé rotačné mlynčeky sa objavujú už v starších latén- skych obdobiach. Behúň mal prírodný nepravidelný po vrch a rovnú pracovnú plochu. Stredový otvor na os mal kónický tvara s lievikovitou násypkou bol spojený šikmým kanálikom. Nami zaznamenané vrchné mlecie kamene sa dochovali iba vo fragmentárnom stave, pričom zachované fragmenty mali rôzne rozmery. Z exemplára z Hričovského Podhradia – Hradného vrchu sa zachovala iba polovica. Svojím oválnym tvarom, oblými stenami, so zaoblenou vrchnou hranou a bez plochej obvodovej lišty násypovej výdute ho môžeme s výhradami zaradiť k typu B4. Zvyšné exempláre z Divinky-Ohrádze a Jasenice-Prednej hôrky sú zachovanéibavzlomkoch. Stacionárnou časťou rotačného mlyna bol ležiak. Pra- covná plocha má vypuklý, prípadne ihlanovitý tvar a otvor na uchytenie osi. Spodná strana nenesie stopy výrazného opracovania. Podľa terénnych pozorovaní býval ležiak čas- tozapustenýdopodlahyapretozostával iba nahruboopra- covaný. Vpracovnomsúboreevidujemesedemexemplárov v rôznych stupňoch zachovania. K zachovaným exemplá- rom patrí nález ležiaka z Mestečka-Skaly. Ležiak mal kru- hovitý,až mierneoválnytvar. Hornástranajevypukláadno rovné. Mášikméstenyaneprevŕtanýotvorvstredovej časti. Na vrchnej strane sú badateľné štyri plytké žliabky. Sú lúčovito usporiadané, v pravidelných 90-stupňových intervaloch. Podľa typologických znakov ho môžeme s is-

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

tou rezervou zaradiť k typu L2 Waldhauserovej typológie. Pomerne zachovalým nálezom ležiaka je aj exemplár z Jasenice-Prednej hôrky. Ležiak má okrúhly a mierne vypuklý tvar v stredovej časti. Charakterizujú ho šikmé steny a neprevŕtaný otvor pre os v stredovej časti. Podľa uvedenej typológie ho zaraďujeme k typu L3. Pre tento typ sútypickéšikmésteny,svýškoumenšouako12cmatypický je aj neprevŕtaný otvor pre os. K typu L5 patrí exemplár ležiaka z neznámej lokality púchovskej kultúry. Má kru- hový tvar, šikmé steny a mierne vypuklé dno. Oproti iným exemplárom sa vyznačuje výrazným ihlanovitým zosilne- ním v stredovej časti vrchnej strany s neprevŕtaným otvo- romuprostred. Dokladospracovanísurovinyavýrobenám poskytuje nález polotovaru kamenného žarnova ležiaka z Hlože–kameňolomu. Exemplár má kruhovitý tvar a rov- nédno. Uprostred miernevypuklej stredovej časti sú bada- teľné stopy po vŕtaní, ktoré nebolo dokončené. Zvyšné exempláre žarnovov ležiakov z Gbelian-Hradiska a Divin- ky-Ohrádze sú zachované vo výrazne fragmentárnom stave. V každom prípade sú však významným dokladom spracovania kamennej suroviny a následného využitia pri spracovaní obilnín na lokalitách púchovskej kultúry. Výroba a domáce použitie rotačných žarnovov u púchov- ského obyvateľstva končí v priebehu staršej doby rímskej. Predpokladá sa, že na mletie a drvenie obilia sa začali používaťinétechnickézariadenia. 0 20 cm Divinka-Ohrádza Gbeľany-Hradisko Mestečko-Skala Divinka-Ohrádza Divinka-Ohrádza Jasenica-Predná Hôrka Hričovské Podhradie-Hrad Neznáma lokalita Hloža – kameňolom Laténske rotačné žarnovy 19

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Kultúrne rastliny Na území Slovenska je pozorovaný zreteľný rozdiel medzi nížinatými oblasťami s priaznivejšími podmienkami a hornatými oblasťami Slovenska. Zvyšky semien, pestovaných aj planých, získanýchpri archeologickýchvýskumochsúvýraznýmdokladom o poľnohospodárstve a sortimente plodín mladšej doby železnej adobyrímskej. Sortiment pestovaných rastlín s poznatkami oeko- logickej náročnosti jednotlivýchdruhovposkytujedokladyoúrov- ni a spôsobe hospodárenia. Nálezy z laténskych sídlisk v južných oblastiach Slovenska dokladajú pestovanie najmä nahých druhov pšeníc – pšenica siata a nakopená (Triticum aestivum, Triticum comactum). Pšenicadvojzrnka (Triticum dicoccon) a pšenica špal- da (Triticum spelta) sa vyskytovali v menšej miere. Súčasne sa pestoval nahozrnný jačmeň, a to najmä v starších horizontoch. Od konca doby rímskej sa zvyšuje obľuba raže (Secale cereale) a ovsa (Avena sativa). V predchádzajúcich obdobiach je ich výskyt len minimálny. V horských oblastiach sa pestovala okrem pšenice dvojzrnky hlavne špalda, jačmeň siaty a proso (Panicum Miliace- um). Menej savyskytovali nahédruhy pšenice, ovos a raž. Dôležitý zdroj obživy predstavovali strukoviny. V horskom prostredí bol rozšírený hrach siaty (Pisum sativum) a bôb konský (Faba vulga- ris). Ojedinele sa vyskytuje teplomilná šošovica (Lens esculenta) a vika (Vica sativa). Zreteľnejší obraz o pestovaných druhoch kul- túrnych plodín na severozápadnom Slovensku nám poskytujú predovšetkým archeologické výskumy. Z centrálneho hradiska na Divinke-Veľkom vrchu pochádza 48 nálezových komplexov zu- hoľnatených rastlinných zvyškov. Kolekcia zrnín a strukovín je datovaná do obdobia púchovskej kultúry, kedy bolo doložené najintenzívnejšieosídlenie lokality. Semená boli objavenévzásob- ných jamáchvyhĺbenýchdoskalnéhopodložia. Zastrešeniedokla- dajú kolové jamy, nachádzajúce sa v bezprostrednej blízkosti. Na zastrešenie poukazujú aj zuhoľnatené prúty liesky avŕby, ktoré sa našli spolusobilím. Uvažujesatiež, žesú pozostatkami košíkov, vktorýchbolozrnoprenášanéaleboukladanévjamách. Prevažovali plevnaté druhy pšenice. Pšenica dvojzrnná – Triti- cum dicoccon Schrank (516 kusov), pšenica špaldová – Triticum spec. cf. spelta (163 kusov), pšenica jednozrnná – Triticum mono- coccum L. (4 kusy) a pšenica siata – Triticum aestivum L. (18 ku- sov). Rod jačmeňov je zastúpený plevnatým jačmeňom siatym – Hordeum vulgare L (258 kusov). K nahým varietam patrili zrná jačmeňa – Hordeum vulgare (8 kusov). Raž siata – Secale cereale L. bola zistená iba v štyroch prípadoch. Zo štyroch rozličných polôh pochádzajú zrná ovsa – Avena spec. (136 kusov). Všetky zrná boli bez pliev. V troch rôznych polohách boli objavené zrná prosa Panicum miliaceum L. Spečené boli do malých hrudiek, v dvoch prípadoch spolu so strukovinami. Medzi najpočetnejšie strukovi- nypatrili semená bôbuobyčajného – Faba vulgaris ssp. Minor Beck (692 kusov). Ojedinele sa vyskytli aj semená hrachu siateho – Pisum sativum L. V dvoch rôznych polohách sa tiež iba ojedinele našla šošovica kuchynská drobnozrnná – Lens esculenta. Na hra- disku v Gbeľanoch, bolo vo východnej časti opevnenia objavené veľké množstvo črepového materiálu púchovskej kultúry. Z dvoch veľkých zásobníc pochádzalo spálené obilie, z ktorého bola analy- zovaná iba reprezentatívna časť nálezu. Identifikované boli zrná pšenice – Triticum (95 kusov), pšenice špaldovej – Triticum spec. cf. spelta (480 kusov), pšenice dvojzrnnej – Triticum dicoccon Schrank (2 kusy), pšenice jednozrnnej – Triticum monococcum L. (1 kus), zrná ovsa – Avena spec. (32 kusov) a jačmeňa siateho – Hordeumvulgare L(4 kusy).Mletieobiliapriamonalokalitedokla- dánálezčasti kamennéhožarnova. Pšenica jednozrnná (Triticum monococum) Pšenica dvojzrnná (Triticum dicocon) Pšenica siata (Triticum aestivum) Pšenica špaldová (Triticum spelta) Jačmeň obyčajný (Triticum vulgare) Ovos siaty (Triticum aestivum) 20

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

21 Uskladneniezásob Archeologické nálezy dokladajúce skladovanie obilnín a iných potravinových zásob sú v súčasnosti stále skôr spo- radické. Tento fakt vo veľkej miere súvisí s inou skuto- čnosťou, a síce s nedostatočným výskumom na laténskych lokalitách severozápadného Slovenska. Napriek tomuto faktu nám základné informácie o uskladňovaní zásob nie sú neznáme. V uskladňovaní obilnín a potravín rozozná- vamedvaspôsoby: skladovaniev nádobách (najmä hlinené zásobnice) a skladovanie v objektoch (zásobnicové jamy asýpky). Hlinené zásobnice je nutné si predstaviť ako hrubo- stenné, ručne vyrábané nádoby, nadštandardných rozme- rov, ktoré majú svoj pôvod v lužickej kultúre doby hal- štatskej. Od tohto obdobia plynulo pokračujú v predpú- chovskom horizonte, až do neskorého laténu. V závislosti od časupodliehali zmenám, ktorénámdovoľujúzásobnice V Žiline-Závodí, v polohe pod Skalkou bola objavená po- rušená chata zo staršej doby rímskej. Chatu a jej širšie oko- lie prekrývala čierna popolovitá vrstva s hrudkami spále- nej hliny a množstvom uhlíkov. Medzi nimi sa nachá- dzali aj zrnkáobilnín. Najväčší početzŕn bol zaznamenaný u pšenice siatej – Triticum aestivum L. (41 kusov). Ďalej sa vyskytli zrná pšenice Triticum spec.(14 kusov), pšenice dvojzrnnej – Triticum dicoccon Schrank (1 kus), raže siatej – Secale cereale L (6 kusov) a jačmeňa siateho – Hordeum vulgare L (1 kus). Zo strukovín bol identifikovaný bôb obyčajný konský – Faba vulgaris (17 úlomkov) a hrach siaty – Pisum sativum (9 kusov). Z archeologickej lokality v Púchove, poloha Skala pochádza malá vzorka zuhoľ- natených zvyškov semien a menšieho úlomku kysnutého cesta. Analýzou boli identifikované zrná ovsa siateho – Avena sativa L, jačmeňa siateho nahého – Hordeum vulga- re var. coeleste L, prosa siateho – Panicum miliaceum L. Objavená bola i šošovica – Lens esculenta MOENCH. Presnépočtyneboliuvedené. celkom dobre typologicky rozlíšiť a datovať. Spôsob spracovania zásobníc nebol vždy rovnaký. Typická bola esovitá,zriedkavejšievalcovitáprofilácia. Známesútaktiež rôzneúrovnekvalityprácehrnčiarov. V mladšejdobelaténskej saesovitéavalcovitézásobnice vytratili a dominantným tvarom sa stali zásobnice sokružím. Rozmery zásobníc s okružím sa postupne zmenšovali a v staršej dobe rímskej získali skôr valcovitý tvar. Na loka- litách púchovskej kultúry sa zásobnice s okružím vysky- tovali až do druhej polovice 2. stor. n. l. Boli valcovité, s maximálnym vydutím v hornej tretine výšky. V dolnej časti sa často nachádzali plastické držadlá. Kvôli zabez- pečeniu stability nádoby boli zásobnice opatrené širokým dnom. Okružia zásobníc sa vyrábali samostatne a na telo nádobysapridávali dodatočne. Jednoznačnýmdôkazom je fragment okružia zásobnice z Divinky-Ohrádze, ktorý sa od zvyšku tela oddelil odlepením. Na jeho spodnej časti sú viditeľné horizontálne ryhy, ktoré mali uľahčiť spojenie okružia s hrdlom zásobnice. Okružie a podokružie zásob- níc býva často zdobené ryhami a žliabkami rôznej hĺbky a hrúbky. V niektorých prípadoch boli zásobnice natierané smolou/dechtom. Na výrobu zásobníc sa používala hlina sprímesoudrvenýchkamienkovalebohrubozrnnéhopies- ku, ktorésadozmesipridávalizámerne. K. Pietavosvojej monografii Die Púchov Kulturrozdelil zásobnice podľa ichveľkosti nadveskupiny: nádobystred- nej veľkosti (vysoké 40 – 50 cm) a veľké zásobnice (vysoké 60 – 70cm). Známesúaleaj nálezyzásobnícpresahujúcich výšku 80 cm, pričom naúzemí púchovskej kultúrysú také- to veľké zásobnice známe z viacerých lokalít. Mimoriadne veľké zásobnice reprezentuje exemplár z Považskej Teplej- Oplzne. Dosahuje výšku až 84 cm a v spodnej tretine pod maximálnou výduťou sa nachádzajú štyri plastické dr- žadlá. Je to dosiaľ najväčší rekonštruovaný exemplár vzbierkePovažskéhomúzea, nonálezyrozmernýchokruží z hradiska Straník v Zástraní dokladajú, že vyrábané boli dokoncaešteobjemnejšiezásobnice. Veľké zásobnice Jasenica-Predná Hôrka 0 40 cm Rekonštruované zásobnice a okružia zásobníc, rôzne lokality

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

0 40 cm 0 Zástranie-Straník Zásobnice s okružím Považská Teplá-Oplzeň Rajecké Teplice-Skalky 40 cm Druhým spôsobom skladovania obilnín bolo skladova- nievobjektoch a stavbách. Na sídliskách severozápadného Slovenska boli zásobnicové jamy doložené len ojedinele. Nevýrazný počet tohto druhu nálezov pravdepodobne súvisí s pôdnymi podmienkami. Štrkovité až kamenisté pôdy sú i pre skúseného odborníka omnoho ťažšie čita- teľné ako sprašové čí ílovité pôdy, v ktorých sa existencia objektovjavíomnohovýraznejšie. Pôdne podmienky mali významný vplyv na sídliskovú architektúru púchovskej kultúry. Obytné objekty a hospo- dárskestavbyboli zvyčajnebudovanénapovrchuavteréne sa zachovali len stopy po koloch. Tak pravdepodobne aj absenciu zásobnicových jám môžeme považovať za regio- nálne špecifikum vychádzajúce z potreby prispôsobenia sa rázu krajiny. Namiesto hĺbenia zásobnicových jám bolo v týchto podmienkach azda jednoduchšie skladovanie potravínvzásobniciach, čonepriamodokladajúvýznamné počtynálezovzlomkovokružíafragmentovtielzásobníc. Na severozápadnom Slovensku evidujeme dosiaľ tri archeologicky doložené zásobnicové objekty. Jeden bol skúmanýv Žilinevpolohe Šefranica, ďalšiedva boli zistené nasídliskuvLopušnýchPažitiach. 22

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

vrstva žltej hliny vrstva dočervena prepálenej hliny kultúrna vrstva humus uhlíky 1 m 0 1 2 1 2 Zásobnicová jama Žilina Šefranica – V 70. rokoch minulého storočia bol v Divinke, na hradisku Veľkývrch zistenýobjekt, autormi výskumu interpretovaný ako sýpka. Objekt pozostával z trojkolovej konštrukcie a jamy vyhĺbenej do skalného podložia. Určený bol na základe spálenýchzvyškovobilnín, ktorésanašlipriamovobjekte. Sýpka siahajúca až po skalné podložie, Hradisko Veľký vrch, Divinka 23

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Použitá literatúra BENINGER, E.: Die germanischen Bodenfunde in der Slowakei, 1937. BERANOVÁ, M.: Zemědělství starých Slovanů, 1980. FRÖHLICH, J./WALDHAUSER, J.: Příspěvek k ekonomice českých Keltů (kamenictví a distribuce žernovů). Archeologické Rozhledy 41, 1989 s. 16 – 58. HAJNALOVÁ, E.: Prehľad nálezov a analýz rastlinných makrozvyškov z archeologických výskumov. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1977. Nitra 1978, s. 78 – 91. HAJNALOVÁ, E.: Paleobotanické doklady poľnohospodárstva a používania drevín v oblasti Liptova v dobe halštatskej, laténskej a rímskej. Slovenská archeológia XXVII/2, 1979, s. 437 – 474. HAJNALOVÁ, E. : Archeologické nálezy kultúrnych rastlín a burín na Slovensku. Slovenská archeológia XXIII/1, 1975, s. 227 – 254. HAJNALOVÁ, E.: Zvyšky pestovaných rastlín a uhlíky z lokality Divinka-Veľký vrch. In: Vlastivedný zborník Považia 15, 1985, s. 51 – 63. HAJNALOVÁ, E.: Obilie v archeobotanických nálezoch na Slovensku. Acta Interdisciplinaria Archaeologica 8, Nitra 1993. HAJNALOVÁ, M./ VARSIK, V.: Kvádske roľníctvo na Slovensku z pohľadu archeológie a archeobotaniky. Archeológia barbarov 2009. Nitra 2010, s. 181 – 224. HENNING, J.: Südoesteuropa zwischen Antike und Mittelalter. Schriften zur ur-und Frühgeschichte 42. Berlin, 1987. MAZÚR, E.: Žilinská kotlina a priľahlé pohoria (Geomorfológia a kvartér), 1963. MORAVČÍK, J.: Výsledky zisťovacích a záchranných výskumov Považského múzea v Žiline. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1980. Nitra 1981, s. 179185. MORAVČÍK, J.: Najstaršie osídlenie obcí, v okolí Vodného diela Žilina od staršej doby kamennej po stredovek. In: Vlastivedný zborník Považia 20. Žilina 2000, s. 123 – 153. MORAVČÍK, J.: Opevnenia severozápadného Slovenska. In: Vlastivedný zborník Považia 21, 2002, s.7 – 36. NOVODOMEC, R.: Komparácia prvotnej krajinnej štruktúry kotlín severozápadného Slovenska, Geographia Cassoviensis I., 2007. PIETA, K.: Die Púchov Kultur. Nitra 1982. PIETA, K.: Púchovská kultúra a jej miesto v laténskom vývoji Karpatskej kotliny. In. Metodické problémy československé archeologie. Nitra 1982, s. 7682. PIETA, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Nitra 1996. PIETA, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008. POVALA, G.: Sídlisko z doby rímskej v Slovenskom Pravne. Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 13, 1962, s. 223 – 233. RYBOVÁ, A./ MOTYKOVÁ, K.: Der Eisendepotfund der Latènzeit von Kolín. Památky archeologické LXXIV, 1983, s. 96 – 174. STANEKOVÁ, Z.: Sídlisková aglomerácia v Divinke so zreteľom na sídlisko Ohrádza In: Vlastivedný zborník Považia 26, 2013, s. 9 – 24. ŠEDO, O.: Chata z doby rímskej v Žiline Závodí. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1976. Nitra 1977, s. 263. ŠEDO, O.: Záchranný výskum v Lopušných Pažitiach. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1979, Nitra 1980, s. 201 – 203. ŠEDO, O.: Mlecí kameň gréckeho typu zo Žiliny-Závodia a problémy kontaktov Stredomoria s priestorom Hercýnskeho lesa. Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 36, Nitra 2004, s. 7 – 13. VELIAČIK, L.: Nové poznatky k štruktúre hradísk lužickej kultúry na severnom Slovensku. Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 36. Nitra 2004, s. 57 – 74. WALDHAUSER, J.: Keltské rotační mlýny v Čechách. Památky archeologické LXXII, 1981, s. 153 – 221. Citované nálezové správy MORAVČÍK, J.: Divinka Veľký vrch, 1972 – 1973. Nálezová správa, Archív PMZA. MORAVČÍK, J.: Žilina Šefranica, Nálezová správa č. 4/71, Archív PMZA. POVALA, G.: Mestečko opevnené sídlisko, záchranný výskum z roku 1962. Nálezová správa, archív PMZA. Internetové zdroje MORAVČÍK, J.: Hradisko Veľký vrch Divinka. dostupnosť na: http://www.hradiska.sk/2011/06/hradisko-velky-vrch-divinka.html. Ďalšie kolovéobjekty interpretovanéakosýpkysú dolo- žené v Slovenskom Pravne a v Liptovskej Mare II. Napriek tomu sýpky ako objekty na uskladnenie obilnín sa na základepočtunálezovstálepovažujúzamenej bežné, baaž ojedinelé. Nazáver je nutnézdôrazniť, žezásobnicové jamy, sýpky a hlinené zásobnice bezpochyby neboli výlučným spôsobom skladovania. Obilniny, potraviny, či tekutiny sa zaiste skladovali rôznymi spôsobmi – napríklad v sudoch, vedrách, okovaných truhliciach a ďalších nádobách vyro- 24 bených z organických materiálov, ktoré sa nám vplyvom časunezachovali. Zabezpečenieobživyas ním súvisiace činnosti predsta- vovali základné potreby ľudských spoločenstiev. Obyva- teľstvu púchovskej kultúry hornaté oblasti severozápad- ného Slovenska neposkytovali priaznivé podmienky na rozvoj poľnohosodárstva, napriek tomu nám roľníci pú- chovskej kultúryposebezanechali množstvodokladov ich poľnohospodárskej činnosti.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

ŽILINSKÁ DOMÁCNOSŤ V STREDOVEKU A RANOM NOVOVEKU, I.časť Mgr. Samuel Španihel, Muzeum regionu Valašsko, o. p., Vsetín Kuchyňaajedlovrcholnéhostredoveku Žilina, ako právnycelok, líšiaci saod okolia mimo iného i hmotnoukultúrou,sazačínaformovaťniekedyzačiatkom 14. storočia. Mestečko v tej dobe už predstavuje veľká skupinadomov tvoriacadnešné Mariánské námestie spolu s farským kostolom a hradom v podobe valcovitej veže. Tento celok bol obohnaný priekopou, ktorá bola pravde- podobne doplnená valom, či palisádou, v ideálnom prípa- de oboma týmito opevňovacími prvkami. Obyvateľstvo bolo na rozdiel od okolitých slovenských obcí zmiešané, slovensko-nemecké. Pravdepodobne práve nemeckí kolo- nisti prichádzajúci zoseverozápadu,vprípadeŽilinyzoko- liasliezskeho mesta Cieszyn priniesli novétechnológie, ale hlavne zvyklosti, ktoré sa odrazili vo vzhľade výrobkov, ale ivspoločenskomživotemesta. Čosajedlo? Základným jedlom na počiatku 14. storočia bola kaša, a to slaná alebo sladká. Slaný variant bol rozšírenejší, nakoľko sladké pochutiny boli drahšou záležitosťou a bež- ne si ich mohli dovoliť len príslušníci vyšších vrstiev. Slaná kaša sa varila z pšeničnej alebo ražnej múky, prípadne z krúp, hrachualebosuchéhochleba. Surovinasanamočila cez noc do vody, prípadne mlieka a na druhý deň sa varila so zeleninou, soľou a dostupným korením (rasca, šalvia a pod.), masťou, trochou mäsa či vnútorností alebo syra. Bohatí obyvatelia si ju mohli prifarbiť šafranom nažlto či vínomnačerveno. Sladkákašasavarilavnajlepšomprípade z priamozovocia, ale bežnesapoužil ten istýzáklad ako na slanú, akurát sa pridali sladidlá ako ovocie, med, smotana, javorová alebo brezová miazga, či v najvyššej spoločnosti cukor. Obdobným jedlom bola polievka, ktorá predstavovala viac-menej redšiu kašu. Najčastejším receptom bolo nasyp/nalejdovodyapovar. Bežnýmipolievkovýmisurovi- nami bolo mlieko, pivo, smotana, cibuľa, kapusta a varené alebopečenémäsodoplnenékorením. Ďalšou dôležitou potravinou bol chlieb, respektíve rôzne druhy pečiva. Zo 14. storočia poznáme chlieb kvase- ný, ktorýboldelenýnačiernyabiely(rozdeleniebolopodľa hrubosti pomletej múky a nie podľa typu spracovávanej obilniny) a nekvasený, teda rôzne placky a podobne. Kvasený chlieb sa piekol vždy vo veľkých množstvách asi 2 – 3 krátdomesiacaaukladalsadozásoby. Predpokladása, že čerstvý sa prakticky nejedol. Dôvodom bolo pomerne nákladné rozpálenie i jednoduchej chlebovej pece, veľká spotreba dreva pri pečení a dlhá príprava samotného chleba. Keď chlieb stvrdol na hranicu únosnosti, konzu- moval sa buď ako hrianky, prípadne sa rozmočil a varila sa z neho kaša – varmuža. Omnoho častejším jedlom boli placky z múky, soli avody, ktoré sa rýchlo upiekli na kame- ni, alebo v popole. Z múky sa pripravovalo rôzne slané i sladké pečivo, do ktorého sa používali suroviny spome- nuté pri kašiach. Hlavne medové koláče mali pomerne významné postavenie, často sa požívali pri dôležitých udalostiach, ako symbol dobrého života (napr. koláč pre novomanželov). Mäso sa najčastejšie varilo v hrnci, pieklo na ražni, prípadne sa v primitívnej forme smažilo na trojnožkách. Najviac sa jedávalo ovčie (i jahňacie), kozie a bravčové mäso, sväčším odstupom hovädzina, potom divina. Rozší- rený bol králik a menšie lesné zvieratá, ako zajac, bobor, či veľmi populárna veverička. Z hydiny, ktorá sa jedla pome- nej, to boli prevažne sliepky, ktoré sa však držali hlavne na vajíčka. Obľúbené boli rôzne spevavce, ako drozdy, pinky, sýkorky a elita nepohrdla labuťou či pávom. Úpravy boli rôznorodé – mäso sa podávalo v polievke, v omáčkach (po- pulárne boli i ovocnéalebo medové), mlelosa, zapekalodo pečiva, nakladalo, robili sa knedle, hašé, paštéty či aspiky. 25 Obr. 1. Hrniec, Ulica J. M Hurbana, Žilina Ryba mala špecifickýcharakterpôstneho jedla, takžesa konzumovala hlavnevdobecirkevných sviatkovspojených s odriekaním. Preto sa veľmi nerozšírila a skoro bola z lep- šíchjedálvypustená. Mliečne výrobky boli všeobecne dostupné. Najdôle- žitejšie bolo, samozrejme, mlieko, sladké i kyslé, novoveľ- kom sa používala smotana, maslo, tvaroh a syry. Tie sa iba nakoreniliavysušili. Následneplniliúlohuzásob. Z nápojov sú doložené, ako už bolo spomenuté, rôzne mliečne produkty, ďalej víno, medovina, pálenka a pivo. Viac sa o nápojoch zmienim v ďalšom príspevku, ktorý budevenovanýstolovaniu.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Použitá literatúra: HOŠŠO, J. – KOVÁČIK, P. 2006:VýskumnádokumentáciaPodzemnézáchytnéparkoviskoŽilina, Hurbanovaul., 1.etapazáchrannéhoarcheologickéhovýskumu.Bratislava– Brno. ŠPANIHEL,S. 2014: StredovekáanovovekákeramikaseverozápadnéhoSlovenska. ŠtúdijnéZvesti 55,141 – 179. ŠPANIHEL,S. 2015: NálezykeramikyzobrannýchpriekopmestaŽilina.ArcheologicaHistorica40/2015/2,vtlači. VONDRUŠKA,V. 2011: Životvestaletích– 14.století.Brno. Stredoveké varenie (obr. 2) bolo teda od toho dnešného pomerne odlišné. Jedlo ohrievalo nerovnomerne iba z jed- nej stany, vo vyššej úzkej nádobe hrozilo väčšie riziko pri- pálenieakolísalai teplotaohňa. Pokrmsapretomusel mie- šaťomnohočastejšieavariťnepomernedlhšie,akodnes. Po vybraní jedlasanádobaihneďvytrelakusompečiva, čímsa zbavila zbytkov jedla. Následne sa vypláchla čistou vodou a nechala poriadne preschnúť, aby nezaplesnivela. Potom saskladovalahorednomnasuchomavetranommieste. Nemecká kolonizácia prináša do žilinskej kuchyne no- vú nádobu nazývanú trojnožka (obr. 3). Predstavuje misku na nožičkách s dutou tuľajkou, do ktorej sa dala vkladať drevená rúčka. Trojnožka ponúkla nové možnosti varenia, jednak ohník priamo pod dnom, čiže omnoho rovnomer- nejší prívod tepla k jedlu, a jednak ľahší prístup kuchára kpokrmuvďakaširokémuaplytkémutvarunádoby. Veľkou nevýhodou bežnej keramiky bola jej pórovitosť; po niekoľkých vareniach sa tekuté jedlo vsiaklo do tela nádoby a tá získala pomerne nepríjemný zápach, ktorého sa nedalo zbaviť ani častým umývaním. Ďalšou slabinou bolo vytvorenie lepkavého filmu (zmes jedla a slín vsiak- nutých do steny nádoby) v miestach styku s perami konzumenta, čovýrazneznepríjemniloprijímaniepotravy. Jedným z pokusov o vyriešenie týchto problémov bolo vypaľovaniekeramikytzv.redukčnoucestou.Tusakerami- ka vložila do pece a na rozdiel od bežnej vyššie uvedenej, tzv. oxidačnej keramiky, savypaľovalavovyššej teplote, ale hlavne bez prístupu vzduchu – čiže pec sa nepriedušne uzavrela. Tým dochádzalo k nedokonalému spaľovaniu avpecivznikaldechtaoxiduhličitý.Vzhľadomnanedosta- tok kyslíka, ten, čo bol v póroch keramiky, vyhorel a na jeho miesto sa naviazal CO2. Tým sa nádoba stala kom- pakttnejšou a počet spór bol redukovaný, takže proces degenerácie keramiky sa spomalil, no nezastavil. Redukčne vypaľované nádoby mali šedý až čierny povrch, najkvalitnejšie bývali až kovovo lesklé. Žilinský mešťan 14. storočia si mohol kúpiť oba typy keramiky, pretože práve Žilina bola na Hornom Považí centrom výroby redukčnej keramikyvináč jednotnomoxidačnomregióne. Pokračovanienabudúce: Stôlastolovanie. Obr. 2. Kuchár Wilhelm (zomrel v roku 1475) Hausbuch der Mendelschen Zwölfbrüderstiftung Nürnberg, Stadtbibliothek, Hs. Amb., fol. 95 Obr. 3. Hrniec a trojnožka, kresebná rekonštrukcia Ulica J. M. Hurbana, Žilina 15 cm 0 26 Akosavarilo? Jedlosamočiloanáslednevarilovjednomhrnci (obr. 1 ). Takáto nádoba dosahovala v priemere asi 15 – 20 cm na vý- šku,priemerokrajabolpribližne12 – 15cmatelomalovnaj- širšom mieste priemer o niečo väčší, ako okraj. Hrniec bol bezuchý, mal súdkovity, alebo vajcovitý tvar, pričom bol mierne asymetrický vďaka výrobe na pomaly rotujúcom kruhu. Zdobený bol najčastejšie nepravidelnými obiehajú- cimi ryhami, vlnovkou alebo vrypmi či zásekmi. Výzdoba bola kladená na plece nádoby, prípadne na zúžené hrdlo. Zaujímavosťou je, že na dne sa pomerne často vyskytuje vystúpenáznačka(negatívbolvyrytýdohrnčiarskehokru- hu). Populárnymi variantmi boli rôznorodé kríže, kruhy a ich vzájomné kombinácie. Ich význam je však nejasný. Hlinený hrniec predstavuje prakticky v celom stredoveku hlavnú varnú nádobu. Tepaný kovový kotol si mohol dovoliť málokto. Okrem toho, vobdobí pred kolonizáciou, menší či väčší hrniec poslúžil okrem svojho pôvodného účelu aj ako pohár, džbán, uskladňovacia nádoba, či im- provizovanápokladnička. Hrniec sa postavil do blízkosti otvoreného ohňa, čo námdokladajújednostranneopálenésteny. Nádobasamu- sela prisúvať k ohňu postupne, aby neutrpela teplotný šok anepraskla.Miešalosaklasickoudrevenouvareškou.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

VYKRÁDANIE ARCHEOLOGICKÝCH LOKALÍT Mgr. Zuzana Staneková • Považské múzeum v Žiline Foto: archív Považského múzea v Žiline 27 Vykrádanie archeologických lokalít je celosvetovým fenoménom v podstate už od nepamäti. Najčastejšie vykrádanými v minulosti boli najmä hroby a hrobky, do ktorých bývali zosnulí z vyšších spoločenských vrstiev bohatovypravení.TotoplatíakoprehrobkynapríkladvEgypte,takajpretieobjavenénaúzemíSlovenska(napr. hrobkavPoprade-Matejovciach). Najmä v 90. rokoch 20. storočia sa tento fenomén pre- niesol na vyššiu úroveň, keď sa začali na vyhľadávanie lokalítpoužívaťdetektorykovov.Tietoprístrojesúschopné vyhľadávať kovy do hĺbky niekoľko desiatok centimetrov (dosahzávisí najmäodveľkosti kovovéhopredmetu).Tým- to spôsobom sú hlavne v posledných dvoch desaťročiach devastované mnohé archeologické lokality, no týka sa to i miest dotknutých bojmi, napríklad počas 2. svetovej voj- ny. V súčasnosti teda vykrádanie archeologických lokalít predstavuje mimoriadny problém. Vykrádači si v zásade neuvedomujú, odmietajú pripustiť a ani im nezáleží na tom, že nenávratne poškodzujú naše kultúrne dedičstvo. Niektorítorobiazaúčelomobohateniasa,ďalšísúzapálení pre históriu a vyhľadávanie nálezov detektormi je pre nich relax. Niektorí sú presvedčení, že ich „práca“ je záslužná amalabybyťprijatáiodborníkmi. Predstava, žetýmpomá- hajú získavať výnimočné predmety je síce romantická, ale, žiaľ, nie realistická, pretože princípy a priority práce ar- cheológa v teréne sú úplne iné. Práca archeológa v teréne skúma najmä okolnosti nálezu a tým máme na mysli aké- hokoľvek nálezu – kovového i nekovového. Pod pojmom nálezové okolnosti rozumieme okolnosti uloženia nálezu v zemi, ktoré sú pre archeológa väčšinou omnoho podstat- nejšie než nález samotný. Podstata/základ práce archeoló- ga je skúmať uloženie predmetu v rámci jednotlivých ob- jektov,aleivširšíchkontextoch. Laickypovedané,akneod- borník hrubo vykope detektorom nájdený predmet zo ze- me, prichádzameocennéinformácie, pretoženiejemožné identifikovať v akom objekte sa predmet nachádza, ani aké informácie o nálezisku nám podáva. Pritom mnohé vý- znamné detektorom nájdené predmety by za iných okol- ností (tým myslíme odborné vyzdvihnutie zo zeme) mož- no dokázali doplniť typologické tabuľky, resp. podrobnej- šie definovať vývoj samotných predmetov (zbraní, šper- kov), a tým i kultúr či spoločenstiev v rámci chronológie. Zásahy vykrádačov na rôznych lokalitách

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Veď v súčasnosti známe datovania jednotlivých období, kultúr, časového rozmedzia výskytu určitých foriem pred- metov, rovnakoako typologickývývoj jednotlivých druhov predmetov (meče, sekery, šperky, ale aj keramika a iné predmety) boli vypracované na základe archeologických nálezov a najmä nálezových okolností odborníkmi citlivo zaznamenaných, dokumentovaných a spracovaných do konečných výstupov. Tvrdé vytrhnutie nálezu z kontextu nálezových okolností výrazne znižuje jeho vypovedaciu a tým pádom i historickú hodnotu. Pri nálezoch necitlivo vybraných zozeme teda nenávratne prichádzameo neoce- niteľné informácie, ktoré by mohli obohatiť, prípadne poopraviťnašedoterajšiepoznatkyovlastnej histórii. Podľa v súčasnosti platnej legislatívy (§ 249 Trestného zákona) je vyhľadávanie archeologických nálezov neo- právnenými osobami trestný čin, ktorého spáchanie sa trestá odňatím slobody na 1 až 5 rokov. Našou občianskou povinnosťou jeoznámiťtakýtozistenýtrestnýčinorgánom činným v trestnom konaní, čo upravuje zákon 301/2005, § 3,ods. 1Zbierkyzákonov. Významné obmedzenia vo vyzdvihovaní archeologic- kých nálezov však platia aj pre samotných archeológov. Podľa § 35 ods. 3, 5 a § 36 ods. 2 archeologické nálezy zo zeme môže vyzdvihnúť len oprávnená osoba. Za takú sa považuje riadne vzdelaný odborník – archeológ, ktorý preukázal odborné schopnosti adostatočné skúsenosti, na základe ktorých mu bolo komisiou udelené oprávnenie samostatne vykonávať archeologický výskum. Teda nie každý archeológ, ktorý úspešne ukončí svoje vzdelanie, môže ísť hneď robiť výskum. Túto možnosť získa, až keď dokáže svoju odbornosť a schopnosti. Aj z tohto faktu je zrejmé, aká dôležitosť sa pripisuje odbornosti pri vyzdvih- nutíarcheologickéhonálezuzozeme. Hlavnouúlohoutohtopríspevkuboloinformovaťotom, že vykrádanie archeologických lokalít je veľkým problé- mom súčasnej archeológie. Nelegálne získané predmety väčšinou končiavsúkromnýchzbierkachalebodokoncana zahraničných burzách, čímvykrádači dovýznamnej miery nepriaznivo zasahujú do poznania dejín (nielen) našej krajiny. Legálne jevsúčasnosti možnédetektor kovov navyhľa- dávanie archeologických nálezov použiť iba na archeolo- gickom výskume alebo prieskume, ktorý riadne zastrešuje odborne spôsobilý archeológ. V takomto prípade sa môžu realizovať i majitelia detektorov. Archeológovia v niekto- rýchprípadochsamivyzývajúnatakýtodruhspolupráce. Problémvykrádaniajeomnohozložitejší, nežsanaprvý pohľad zdá. Niektorí odborníci odmietajú akúkoľvek spo- luprácu s vykrádačmi, iní sú zástancami toho, aby „sluš- ným hľadačom“ bolo umožnené beztrestne odovzdávať nálezy pamiatkovým úradom a múzeám, alebo aspoň po- skytovať nálezy archeológom na spracovanie. Nájsť správ- nu cestu ako zamedziť alebo aspoň obmedziť vykrádanie lokalítjeveľmiťažké,amožnoúplnenemožné. Páchateľa neoslovujte, zostaňte v dostatočnej vzdialenosti (najlepšie nevidení – nikdy neviete, s kým máte do činenia). Urobte video alebo pár fotografií. Poznačte si ŠPZ automobilu, ak je zrejmé, že patrí páchateľovi. Kontaktujte políciu na čísle 158. Upovedomte (pokojne aj anonymne) príslušný pamiatkový úrad. 28 Čo robiť ak niekoho pristihnete pri vykrádaní lokality detektorom kovov?

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

AKO PLYNIE ČAS... LIETAVSKÝ HRAD Mgr. Martina Bernátová • Považské múzeum v Žiline Zo zbierok a archívu Považského múzea v Žiline, foto: Anna Kucharčíková 29 November 2015 História Lietavského hradu sa začína v 13. storočí. Najstaršia hranolová veža sa postupne rozrástla počas nasledujúcich storočí o ďalšie budovy a opevnenia. Snáď najznámejším majiteľom hradu bol uhorský palatín Juraj Turzo. V 17. storočí bol hrad ešte renesančne prestavaný, v nasledujúcom sa ale postupne premenil na zrúcaninu. Malebná zrúcanina hradu patrí k najrozsiahlejším na Slovensku. Čiernobiele zábery Lietavského hradu v našom príspevku zachytávajú hradnú ruinu v 20. storočí. Opäť sme snažili vyhotoviť aktuálne foto- grafie z približne rovnakého miesta. Hradná zrúcanina znovu ožíva vďaka dobrovoľníckemu Združeniu na zá- chranu Lietavského hradu, ktoré vzniklo v roku 1999. Jeho hlavným cieľom je hrad zakonzervovať a staticky zabezpečiť,abymoholnaďalejslúžiťakoturistickáatrakciapreďalšiegenerácie. Pohľadnica Lietavského hradu, nedatovaná

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

30 Pohľadnica Lietavského hradu, prešla poštou roku 1927 November 2015

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Fotografia hradu z roku 1980, autor p. Kollárik November 2015 31

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

ZO ZBIEROK POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE AKO SA TO DÁ Mgr. Michal Jurecký • Považské múzeum v Žiline Foto: Tibor Kováč 32 Považské múzeum v Žiline má v správe mnoho zbierok. Veľa je tých, ktoré sa pravidelne používajú pri výstavách alebo sa nachádzajú v expozíciách. Úlohou kurátorov je starať sa o tieto zbierky a udržiavať ich v do- brej kondícii. Pri obrovskom počte zbierkových predmetov sa však nájdu aj také, ktoré získame do múzea v sta- ve, kedy možno len kurátori a konzervátori v danom predmete vidia jeho skutočné hodnoty. Na prvý pohľad je to špinavé,rozbitéazničené.Avšakpodprachom,ajnapriekchýbajúcimčastiam,dásatušiťniečo,čovsebeskrýva minulosť,príbehačlovekazatým.Vdepozitáriuždlhšíčasčakajúprávetietopredmetynato,keďichdostanedo rúk zručný majster, ktorý im vráti lesk, funkčnosť a spraví z nich dokonalý exponát, ktorý budú môcť obdivovať návštevnícimúzea.Rovnakýpríbehsaodohralajvprípadesúborupiatichhistorickýchhodín. Vdepozitári plastíkadrevavždypri príležitosti prípravy nejakej výstavy mi do očí udreli hodiny, ktoré stáli pekne a precízne zoradené na regáli. Častokrát sme s kolegyňami a kolegami rozoberali, ako by sme tie hodiny dali dokopy. Chýbali im niektoré časti, boli poškodené hodinové stroj- čeky, odpadávala farba a v jednom prípade bol rozbitý šturc, tedasklenenýpoklop. Každýrok Ministerstvo kultú- ry Slovenskej republiky vypisuje výzvy v jednotlivých pro- gramoch, kde je možnosť získať peniaze na reštaurovanie muzeálnych zbierok. Každým rokom sa museli vybrať priority, na ktoré bol podaný projekt. A potom sa čakalo na výsledok. Dôležité pri projektoch bolo mať všetko pripra- vené do posledného detailu, približne uvedené ceny, ktoré budú stáť práce a podobne. Na Slovensku funguje komora Hodinyjozefínske,klasicistické,okoloroku1770,ev.č.1044H Sú to masívne klasicistické hodiny s dvoma vázami popri centrálnej schránke pre hodinový strojček. Ich celkový stav pred reštaurovaním bol veľmi zlý. Chýbala figurálna výzdoba, hodinový stroj bol poškodený, zlátenie miestami chýbalo, farba opadávala. Stav pred reštaurovaním Po reštaurovaní reštaurátorov, ktorí môžu vykonávať jednotlivé zásahy na umeleckých, či múzejných zbierkach. Nám sa podarilo nájsť reštaurátora, ktorý sa venuje obnove historických hodín. On nám zhodnotil stav hodín, pripravil návrh na reštaurovanie a ocenil jednotlivé práce na hodinách. Projekt sme zaregistrovali na ministerstve pod jednodu- chým názvom „Reštaurovanie súboru hodín zo zbierko- vého fondu Považského múzeav Žiline“ a ten bol schválený takmer v plnom rozsahu. Výsledok práce reštaurátora Tibora Kováča si môžete prezrieť na nasledujúcich foto- grafiách. V muzeálnom jazyku je každému predmetu priradené evidenčné číslo, aby sme sa v množstve predmetov vedeli lepšieorientovať.

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

33 Rámovéhodiny,zlátené,biedermeier,1840–1850,ev.č.0693H Zlátené rámové hodiny z obdobia biedermeieru. Hodinový stroj je uložený v drevenej skrinke obdĺžnikového tvaru s presklenými dvierkami. Hodinový mechanizmus je štvrťový, s odbíjaním gongov. Pred reštaurovaním bolo poškodené zlátenie,chýbalaštylizovaná drevorezba,rámaj bolpoškodený. Jubilejnébiedermeierovéstolovéhodiny,1830–1840,ev.č.0226/a,bH Hodinový stroj je osadený na mosadznom profile, ktorý nesú dva postriebrené stĺpy, hodiny sú kryté skleneným poklopom – šturcom. Pred reštaurovaním hodín bol šturec rozbitý, povrchové striebrenie značne poškodené. Nápis naciferníkunečitateľný. Stav pred reštaurovaním Po reštaurovaní Stav pred reštaurovaním Po reštaurovaní

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Komodovéhistorickéhodinyvštýle3.rokoka,ev.č.0944/H Hodinový skelet je vyrezaný z jedného kusu lipového dreva. Bohato prerezávané voluty rozdeľujú hornú časť hodín, strednú, kde je umiestnená hodinová schránka a spodnú, kde nám voluty tvoria podnož samotných hodín. Do dreveného skeletu jevsadený jednoduchýperový hodinovýstroj. Pred rekonštrukciou boli hodinypovrchovopoškodené, na hodino- vomstroji bolipotrebnéopravyletovaním. Francúzskefigurálnekrbovéhodiny,1880–1900,ev.č.0562H Figurálne hodiny pozostávajú zo spodného profilového podstavca zdobeného plastickými rokajmi a vpredu s centrál- nym motívom dožiniek a oslavou práce. Hodinový mechanický stroj má kotvový krok, bicí západkový mechanizmus sopakovanýmpolkovým bitím. Pred reštaurovanímchýbaloodbíjanie, zoskeletu boliodlomenéviaceréčasti. Ciferník bol poškodený,chýbaliručičky. Stav pred reštaurovaním Po reštaurovaní Vďakakvalitnejprácireštaurátoramámevzbierkeobnovenýcelýsúborhistorickýchhodín, ktorébudúurčitevystavené vobnovenejexpozíciivBudatínskom hrade, ktorábudevenovanáhistorickému nábytku. Financiesú častoalfouaomegou a je dôležité, aby aj naďalej bola možnosť získať prostriedky z rôznych finančných mechanizmov, aby sme boli schopní prinavrátiť leskakrásuajostatnýmpredmetom, ktoréeštelenčakajúnasvojuobnovu. Stav pred reštaurovaním Po reštaurovaní 34

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

PRÁCA BOTANIKA V MÚZEU Mgr. Martina Bernátová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 35 NačosašpecializujezbierkovýfondbotanikavPovaž- skommúzeuvŽiline? „Zbernou oblasťou sekcie botanika v Považskom múzeu sú orografické celky susediace so Žilinskou kotlinou. Vo fonde sa teda nachádzajú rastlinné druhy z oblasti Krivánskej a Lučanskej Malej Fatry, Kysuckej vrchoviny, Javorníkov, severnej časti Strážovských vrchov, ale aj Turzovskej vrcho- viny, Kysuckých Beskýd a čiastočne aj z ďalších území Slovenska. Ako pomocný materiál sú evidovavané modely húbafarebnédiapozitívyrastlín.” Čím ste do zbierkového fondu prispeli Vy? Čo bolo Vašoušpecializáciou? „Pri mojom nástupe na post botaničky predstavoval zbier- kový fond asi 1500 položiek. Ja som sa vlastným zberom zamerala na vyššie rastliny a prevažne kúpou som fond rozšírila aj o machy a lišajníky. Zvláštnu pozornosť som venovala zberu rastlín na výstavné účely, keďže zbierkové predmety – herbárové položky sa nevystavujú, aby sa ne- zničili. Ako doplnkový materiál som zbierala i plody, seme- ná, konáriky a podobne, ktorý slúžil taktiež na výstavné aedukačnéúčely.” Akédruhyvýstavsterealizovali? „Výstavy boli spočiatku koncipované na zverejňovanie vý- skumnej činnosti, so širším prírodovedným a ochranár- skym zameraním (napr. Štátna prírodná rezervácia Súľov- ské skaly, Štátna prírodná rezervácia Rozsutec). Až neskôr výstavy prezentovali problematiku botaniky reagujúc na záujem verejnosti, napr. Liečivé rastliny, Spleť života lesa, Chceme žiť bez drog. V ostatnom období bola botanika súčasťou ekologicky poňatých výstav, ako Rastliny a živo- číchy, Potravná ekológia a vzájomné interakcie. Desať ro- kov sa realizovali hubárske stretnutia „Huby naše hobby“, ktorých súčasťou popri hubárskej poradni, prednáškach ohubách,bolaajvýstavačerstvýchhúb.” Medzi dôležité činnosti odborného pracovníka patrí vedecký výskum a publikačná činnosť. Čomu ste sa venovaliVy? „Môj výskum bol zameraný na rastlinné spoločenstvá v re- gióne (fytocenologický výskum, t.j. výskum spoločenstiev rastlín a ich závislosť na prostredí) s ťažiskom na pasien- kové,lúčneamokraďnéspoločenstvá.Paralelneprebiehalaj floristický výskum. Zistené poznatky z terénu boli spracované a následne publikované či už ako odborné alebo populárnoodbornépríspevky.” VminulomčíslečasopisuMÚZAsmepodrobnepopísaličinnosťarcheológaakonzervátorakeramikyv vmúzeu. Pre toto číslo sme pripravili rozhovor s botaničkou RNDr. Viktoriou Urbanovou, CSc., ktorá v múzeu pracovala vyše40rokov.Zbierkovýfondbotanikymátakmer16000zbierkovýchpredmetov. Čopovažujetezasvojnajväčšíúspech? „Spracovanie rastlinných spoločenstiev v územiach, ktoré dovtedy neboli predmetom záujmu, najmä v Kysuckej vrchovine, Turzovskej vrchovine, Žilinskej kotline. Zistila som aj nové lokality pre niektoré druhy, napr. praslička zimná, iskerník veľký, zúbkokvet žltý – najsevernejšia loka- litanaSlovenskuamnohéďalšienovélokality.” Ktoré zbierkové predmety považujete za najcennej- šie? „Sú to najmä druhy, ktoré boli získané na lokalitách, ktoré už zanikli. Sú to napríklad mnohé druhy z mokraďových stanovíšť alebo druhy, ktorých výskyt zanikol prirodzenou sukcesiou, napr. myrikovka nemecká, ktorá rástla na štrko- vých nánosoch Kurského potoka v Malej Fatre. Priro- dzenou sukcesiou, postupným zarastaním nánosov vrbo- výmporastomsvetlomilnámyrikovkazanikla.” Akosapredmetyrastlinnéhopôvoduuchovávajú? „Zozbierané rastliny sa lisujú, sušia a zakladajú na herbá- rové hárky – vzniká herbár, ktorý tvorí základ zbierkového fondu botaniky. Pre výstavné účely sa rastliny sušia aj trojrozmerne v perlite. Zber významných a chránených druhov je možný len s povolením Ministerstva životného prostredia SR. Aj preto sa výskyt týchto druhov doku- mentujefotograficky.” Viktoria Urbanová v depozitári botaniky

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

36 Práca botanika teda spočíva najmä v práci v teréne. Čotoobnáša? „Práca botanika v múzeu spočíva skutočne z veľkej časti v teréne, či už v získavaní dokladového materiálu do zbie- rok, ale aj teoretických poznatkov. Následne až po ich získaní a spracovaní možno nové poznatky predložiť verejnosti, či už laickej alebo odbornej. A k tomu okrem vedomostísúpotrebnéajdobrénohyacelkovákondícia.” Po viac ako štyridsiatich rokoch odchádzate do dô- chodku. Čo by ste odporučili svojmu nástupcovi, aby eštevtomtoúzemívyskúmal? „Odporúčať nástupcovi, čo by mal ešte skúmať, nie je cel- kom možné. Každý má svoju oblasť odborného záujmu a v tom by iste chcel pracovať. Takže popri klasických povinnostiach v múzeu,akými sú tvorba zbierkovéhofondu, evidencia, publikačná činnosť, práca s verejnosťou, výstavná činnosť atď. v rámci vedecko-výskumnej činnosti je na ňom, čomu sa bude venovať. Ak by som predsa mohla niečo poradiť, tak prácu na lesných spoločenstvách. Dôležité je však vracať sa aj na lokality, ktoré boli už spra- cované a zachytávať zmeny, ktoré v prírode neustále prebie- hajú,čiužprirodzenéalebovplyvomľudskejčinnosti.” Práca botaničky v teréne Výstava čerstvých húb

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/

Elektronický časopis MÚZA dvakrát ročne uverejňuje príspevky, ktoré sú schválené redakčnou radou. Prijímame populárno-náučné texty o dejinách, etnografii a prírode žilinského regiónu. Redakcia si vyhradzuje právo zaslaný príspevok odmietnuť, respektíve navrhnúť jeho úpravu. Podmienkou pre prijatie a publikovanie článku je dodržanie formálnych i obsahových pravidiel. Na schválenie posielajte stručný obsah článku. Formálna úprava článku: 1. názov článku, 2. meno a priezvisko autora (autorov), inštitúcia, v ktorej autor pracuje, 3. hlavný text, 4. zoznam bibliografických odkazov. Pokyny pre príspevok: Príspevok je potrebné napísať v rozsahu minimálne 1 a maximálne 5 normovaných strán bez poznámkového aparátu. Do rozsahu sa nezarátava použitá literatúra. Príspevok je potrebné odovzdávať v textovom editore MS WORD.doc, písmo Times New Roman, veľkosť 12, riadkovanie 1,5, okraje z každej strany 2,5 cm. Obrazové prílohy zasielajte vo formáte JPG zvlášť, nie vložené do príspevku. Pokiaľ Vám záleží na poradí, obrázky premenujte napríklad 1.jpg, 2.jpg, obrázok 1.jpg ... Pokiaľ si prajete, aby bol obrázok v určitej časti článku, napíšte to do textu: Príklad: “ Obr. 1, Popis k obrázku …Medzi taxíkmi sa však občas objavili aj luxusnejšie vozidlá ako napríklad Mercedes Viktora Mazúra z roku 1925 alebo Walter Ludviga Ehna tiež z roku 1925. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že taxislužby ponúkali napríklad aj niektoré autodielne ako tomu bolo v prípade Doležala a Karbana, ktorí mali dielňu a rovnako aj stanovište svojich taxíkov na Frambore č. 657…” POKYNY PRE PRISPIEVATEĽOV EDIČNÁ NOVINKA POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE Príspevky zasielajte do na e-mail: bernatova@pmza.sk 31. marca 2016 37 Publikácia autoriek Martiny Bernátovej a Andrei Slanej je moderným a komplexným dielom zaoberajúcim sa históriou hradu Strečno od jeho postavenia až po dokončenie jeho rekonštrukcie v roku 1995. Dokumentuje stavebný vývoj hradu i prehľad jeho majiteľov po jednotlivých storočiach. Venuje sa aj archeologickému výskumu a nálezom z hradu Strečno. Publikácia je doplnená množstvom obrazového materiálu, prekladov dobových prameňov a iných zaujímavostí. Dostupná na: www.pmza.sk

http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/