Semienka

ANNA L AUR A KOEKKOEK SEMIENKA

2

ANNA L AUR A KOEKKOEK SEMIENKA

Túto knihu venujem všetkým obetavým a modliacim sa babickám a dedkom na celom svete, ale najmä pamiatke mojich dvoch babiciek. Obidve sa volali Anna. Jedna mala jedenást detí a bola mi príkladom dobrej a statocnej matky. Druhá bola dlhé roky vdovou a hoci na konci života takmer oslepla, nikdy sa nestažovala. Cas, ktorý jej zostal, venovala modlitbám za svoje deti a vnukov.

5

© Advent-Orion,Vrútky 2011 Text © Anna Laura Koekkoek Ilustrácie © Peter Matis ISBN 978-80-8071-143-6

7 1. Kapitola Vždy som bol veľmi zvedavý, čo sa skrýva v tej malej lesklej škatuľke, ktorú dedko Ján tak starostlivo opatroval vo vitrí- ne. Za priesvitnými dvierkami ležalo na troch dlhých polič- kách množstvo všelijakých vecí. Pokiaľ si dobre pamätám, hneď navrchu sa krčil starý plyšový medvedík. Dostal ho dedko ešte od svojho otca a mal už len jedno oko. Vedľa boli položené babkine hodinky, ktoré už dávno nefungo- vali, a dve biele šálky s menami dedka a babky boli uložené v rohu. Na druhej poličke ležal prsteň s krásnym ligotavým očkom, dve strieborné retiazky, niekoľko kníh, peňažen- ka so starými mincami a zožltnutá obálka so svadobnými fotografiami. Na poslednej poličke boli zastrčené ešte neja- ké maličkosti, na ktoré si už neviem spomenúť. Ale tá malá škatuľka vždy pútala moju pozornosť, preto- že som nikdy nemohol nakuknúť dnu. Na poklope visela malá zámka a ja som nevedel, kde je kľúč. Hľadal som všade – pod posteľou, pod kobercom, v skriniach, vo všetkých vreckách dedkových kabátov, v šálkach... ale kľúča nikde nebolo. Už som si začínal myslieť, že ho odniesli myši do svojej tajnej diery. „Je tá škatuľka naozaj zo zlata?“ spýtal som sa jedného dňa dedka. „Áno,“ odvetil.„Aj keď nie úplne celá.“ „Zlato má určite veľkú cenu,“ zajasal som.

8 SEMIENKA „Ó, nie, pre mňa nie,“ usmial sa dedko.„Pre mňa je oveľa cennejšie to, čo je ukryté vnútri.“ „Čo tam asi môže byť?“ snažil som sa vyzvedať, ale dedko neodpovedal – ako vždy. Nikdy mi to nechcel prezradiť. „Ty si ešte príliš malý na taký veľký poklad,“ odbil ma. „Ale prečo?“ dobiedzal som. „Pretože deti niektoré veci nemôžu chápať. Ľahko by vymenili diamant za futbalovú loptu. Pre ne je diamant len kúsok skla.“ Tak predsa sa dedko trochu prezradil, pomyslel som si. Vnútri je určite ukrytý nejaký vzácny kameň. Prečo inak by tú škatuľku tak čistil a leštil mäkkou handričkou? A prečo tam dal tú zámku? A z akého dôvodu by schovával kľúč tak, že ho nemôže nikto nájsť? Nie, to nie je náhoda. Mal som veľa nezodpovedaných otázok, ktoré mi vírili hlavou. „Môžem tú škatuľku niekedy otvoriť?“ naliehal som jedného letného dňa. „Samozrejme,“ odvetil dedko. „A... ako dlho musím ešte čakať? O sedem mesiacov, jeden týždeň a dva dni budem mať dvanásť rokov!“ Dni zostávajúce do mojich narodenín som mal dobre spočítané. Bolo to preto, lebo narodeniny boli jediným dňom v roku, keď som dostal poriadne darčeky. Mojím šťastím bola totiž skutočnosť, že som sa narodil v čase, keď mama dostávala trinásty, takzvaný dovolenkový plat. A bol to zároveň jediný deň, keď bola bez dlhov. Po náku- pe darčekov, topánok, kozmetiky a po uhradení nedoplate- ných šekov sme na tom boli o niekoľko hodín tak isto, ako v ostatné dni. Dedko sa na chvíľu zamyslel a potom si ma skúmavo obzrel.

9 1. KAPITOLA „No... zdá sa, že si hodný kus vyrástol.“ Vošla do mňa nádej.Vystrel som sa ako pružina. „Som piaty najvyšší v triede!“ vykríkol som. „To som rád,“ usmial sa. „A či ti aj rozum trochu podrástol?“ „Veď si videl moje vysvedčenie. Nemal som ani jednu zlú známku,“ snažil som sa ho presvedčiť. Pre mňa sa začínali zlé známky od trojky nadol a pre dedka asi tiež, lebo neprotestoval. Podľa neho som nemusel nosiť zo školy samé jednotky – na rozdiel od mamy. „Viem čítať, písať, násobilku, delenie a...“ snažil som nájsť niečo, čo by ho presvedčilo. „Dobre,“ prerušil ma dedko. „Verím ti. Ak máš dobrú hlavu, tak je to určite po babke. Ja som nikdy nebol dobrý v škole. Dokonca som aj niekoľkokrát prepadol.“ Pozrel na svoje dlane.„Ja som vedel pracovať rukami. Ach, cez tieto prsty prešlo toľko kusov dreva, tehál a klin- cov... to by si tak ľahko nespočítal! A teraz sa trasú a sú slabé.Ani oči mi neslúžia tak, ako by mali. O chvíľu nebu- dem vedieť ani kľúč do zámky vložiť.“ Zložil si okuliare a pozrel na mňa mäkkým pohľadom. Vedel som, čo má na mysli – škatuľku. „Možno mi budeš musieť pomôcť,“ usmial sa. „Áno! A kedy?“ vyskočil som zo stoličky. „Upokoj sa,“ posotil ma dedko naspäť.„To predsa nepo- náhľa. Máme čas aj na budúci týždeň. Už som sa s tvojou mamou dohodol, že ťa privezie vo štvrtok poobede. V piatok je predsa štátny sviatok, však?“ Prikývol som. Pani učiteľka nám to už oznámila. Všet- ci začali skákať od radosti a ja som si pomyslel – keď budem veľký, vymyslím oveľa viac sviatkov, aspoň jeden za týždeň.

10 SEMIENKA Bol som rád, že môžem prísť o deň skôr. Doma som aj tak nemal čo robiť. Chodil som k dedkovi každý víkend, každé prázdniny a zakaždým, keď som bol chorý – pokiaľ si to len pamätám. A, samozrejme, každý sviatok. Myslím, že od mojich troch rokov. Spolu sme jedli, prechádzali sa po poľných cestách alebo sme opravovali niečo v dielnič- ke. Pred niekoľkými rokmi sme ešte chodievali na ryby, ale dedka potom začal veľmi bolieť chrbát, tak sme s tým museli skončiť. Namiesto toho som sa pustil do pomáhania v záhra- de – na jeseň som zametal listy a v lete polieval kvetiny. Za odmenu som mohol zjesť všetky prvé jahody. Mohol, ale ja som sa o ne radšej podelil s dedkom, veď to bol môj najlep- ší kamarát. Aj spávať som mohol vedľa neho, na babkinej posteli.A nevadilo mi ani to, že občas nahlas chrápal. Spolu s mačkou Lisou, psom Dirkom, sliepkami a niekoľkými zajacmi som sa cítil ako obyčajný dedinský chlapec a nevní- mal som tak stratu, ktorá poznačila moje detstvo. V ten deň som však netušil, že nad bezstarostným obdo- bím môjho života sa vznášajú temné chmáry. „Mám obavy o dedka,“ povedala mama v aute, keď ma prišla v pondelok ráno vyzdvihnúť.„Nevyzerá dobre.“ „Prečo?“ nešlo mi to do hlavy. „Jednoducho, má už takmer sedemdesiat. Zostarol, je pomalý, zabúda...“ „Nezabúda!“ protestoval som.„Ty mi niekedy zabudneš dať vreckové, ale on nikdy! A nikdy nezabudne kúpiť čoko- ládu a cukríky, keď mám prísť! A bicyklovať sa vie tiež ešte celkom dobre. A keď nevládze, tak jednoducho zastavím a počkám ho. Čo je na tom zlé?“ „Dobre, ale... ale aj tak nie je niečo v poriadku.“ „Čo?“ nechápal som. Mama najskôr silno zakašľala a potom odvetila:„Srdce.“

11 1. KAPITOLA „Srdce? Čo je s jeho srdcom?“ spýtal som sa prekvapene. „Ja som si nič nevšimol.“ „Ty nie, ale... Dedko bol minulý týždeň u lekára a ten povedal, že ho musia operovať, ak sa to v jeho veku ešte dá.“ Naľakal som sa:„A čo má so srdcom?“ „Už dobre nebije. Vieš, je to ako s hodinkami – keď sa baterka vybije, tak začnú meškať. Občas vynechajú, občas idú trochu pomalšie...“ Mama si zapálila cigaretu a pozrela na mňa do predného zrkadla. Sedel som napäto na zadnom sedadle a nervózne som si obhrýzal nechty. To ju vždy nahnevalo. „Okamžite prestaň!“ okríkla ma. Položil som si ruky na kolená. Ja by som bol radšej, keby si mama obhrýzala nechty, ako fajčila, pomyslel som si. Keby si ich obhrýzala, nemusela by fajčiť a nemusela by si ich lakovať – veď kto by si lakoval také obhryzené nechty. A ušetrila by peniaze aj za cigarety, aj za lak na nechty. Zabi- la by dve muchy jednou ranou. „A keď sa vráti z nemocnice,“ pokračovala mama po chvíli, „neviem, či sa bude vedieť o seba sám postarať. Možno bude potrebovať nejaký čas pomoc. A ja musím chodiť do práce...“ Mama si nervózne potiahla z cigarety a potom vyfúkla z úst biely dymový obláčik. „Tak sa budem o neho starať ja,“ navrhol som.„A spať môže v mojej izbe.Pri skrini by sa ešte našlo miesto pre jednu posteľ.“ Mama sa zasmiala:„A skriňu už viac neotvoríš! Prosím ťa, nefantazíruj, vieš, že náš byt je príliš malý.“ Musel som uznať, že má pravdu. Byt bol aj pre nás dvoch dosť tesný. Mama spávala na rozkladacom gauči v obývačke a ja som mal pre seba spálňu. Do kuchyne by sa posteľ nija- ko nezmestila, ani na chodbu nie. Nenašiel som nijaké rieše-

12 SEMIENKA nie.Ale potom mi napadlo – presťahujeme sa do dedkovho domu! Tam je dosť miesta pre všetkých! Ale mama nebola mojím nápadom nadšená. „To sa ľahko povie, ale... Ten dom potrebuje opravu, strecha už zateká, bolo by treba vymeniť trámy a navyše, taká veľká záhrada...Vieš, čo to dá práce? Ja na to nemám ani čas, ani peniaze.“ Nesúhlasil som s mamou.Na dedkovom dome som nevi- del žiadnu chybu.Možno v zime trvalo trochu dlhšie,kým sa staré kachle rozpálili,ale to mi nevadilo.Čo by mama vlastne chcela? Bola tam búda pre psa,klietka pre zajace,ohrada pre sliepky,pri šope kopa piesku na hranie,na konári čerešne vise- la drevená hojdačka a v lete tam bolo dosť miesta na bazén s vodou.O tom všetkom by som mohol v meste iba snívať. „Pozri, Jasper,“ pokúšala sa ma mama presvedčiť znovu, „taká malá dedina, to nie je nič pre mňa. Každý by nás tam iba ohováral.“ „Ale prečo? Veď sme nič zlé neurobili.“ Mama vzdychla:„Ľudia si vždy nájdu dôvod na klebety.“ „Tak tie klebety nebudeme jednoducho počúvať,“ navr- hol som. „Porozprávame sa o tom neskôr,“ odpovedala stroho mama a zahasila cigaretu. Do očí mi vošli slzy. „Čo budeme robiť?“ Mama pokrútila hlavou. „Neviem... Ale neboj sa, ešte to nie je také naliehavé. Počkáme, čo povie lekár, a potom sa uvidí.“ Po tej vete sa mi uľavilo. Tak predsa to nie je také vážne, pomyslel som si. A keby bol aj dedko chvíľu chorý, nič sa nedeje. Presťahujem sa k nemu, či sa to mame páči, alebo nie. Čaj uvariť viem, nakupovať tiež a pračka perie sama.

13 1. KAPITOLA Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Ale mame som sa ho neodvážil povedať.Aspoň nie v tej chvíli.

14 2. Kapitola Týždeň prešiel ako voda. V škole som sa nevedel na nič sústrediť, zvlášť posledný deň. Našťastie sa mama zabudla spýtať, aké známky som dostal. Možno aj preto, lebo som prišiel domov s pokazeným bicyklom. Richard mi už tretí- krát prepichol prednú dušu a ja som musel šliapať cez celé mesto peši, čo bolo dobrých pár kilometrov. „Zase bolo na ceste nejaké sklo?“ spýtala sa. Nechcel som klamať, tak som radšej neodpovedal. Ale mama ani nečakala na odpoveď, mala veľmi naponáhlo a nervózne naložila bicykel do auta. „Ešteže ideme k dedkovi. Ten bude mať opäť o robotu postarané. Dúfam, že sa to bude dať opraviť,“ vzdychla. V to som dúfal aj ja. Dedko vedel opraviť takmer všet- ko, ale nové pneumatiky vyrobiť nevedel. Ak sa to stane ešte raz, tak neviem, čo si počnem.Ale možno... možno mi mama kúpi nový bicykel, ktorý mi už rok sľubuje. Nasadli sme do auta. „Dnes uvidím dedkov starodávny poklad,“ ohlásil som hrdo. Mama sa zasmiala:„Dedko nemá žiadny poklad. Ešte tak staré haraburdy, to by som uverila.“ Nechcelo sa mi s ňou hádať, preto som radšej nepovedal nič. Ona tomu aj tak nerozumie.

15 2. KAPITOLA

16 SEMIENKA Cesta netrvala dlho, nejakých pätnásť minút. Mama zásadne nedodržiavala prikázanú rýchlosť a nepozerala na značky. Vedela, že na tejto trase nebýva takmer nikdy kontrola, a cesta bola pomerne prázdna, len kde-tu sa obja- vilo auto. Och, aký som bol rád, keď sa pred nami hneď za zákrutou zaskvela strecha dedkovho domu. Bolo ju dobre vidieť. Rýchlo som vyskočil z auta a utekal som sa schovať do dedkovho náručia. Jeho objatie malo pre mňa zázračnú moc a vôbec mi nevadilo, keď ma stisol trochu prituho. „Dedko, dedko!“ opakoval som radostne. Mama mu dala vlažný bozk. „Tak sme zase tu,“ vzdychla. Dedko jej strčil do ruky už prichystanú plnú tašku zele- niny a ovocia, čo dopestoval v záhrade. „To budeš mať dosť na celý týždeň,“ usmial sa.„Vidím, že máš znovu naponáhlo.“ „Veď vy to zvládnete aj bezo mňa.“ Mama na neho hodila trochu žiarlivý pohľad, ani poriadne nepoďakovala a zabuchla dvere na aute. Vedel som, že musí ísť ešte kúpiť darček pre priateľku, lebo bola pozvaná na oslavu narodenín. Dobre, že nemusím ísť s ňou, pomyslel som si. Jej priateľky som vôbec nemal rád. Celé hodiny s nimi pretelefonovala a keď prišli k nám na návštevu, stále sa smiali, fajčili cigarety a pili víno. Neču- do, že mama nemala na mňa nikdy čas. Dedko mal čas vždy. Vydýchol som si, keď mamino auto zmizlo z dohľadu. Rýchlo som vbehol dovnútra. Moje oči sa zastavili na sklenených dvierkach skrine a na zlatej škatuľke. Dedko ma chytil za plece. „Máš dosť času, najskôr sa najeme. Doteraz na teba čakám, veď vieš, že nerád jem sám. A o chvíľu už bude všetko studené.“

17 2. KAPITOLA Prikývol som. Dedko predo mňa položil obľúbené hranolčeky, ale ja som sa nemohol sústrediť na jedenie. V duchu som rozmýšľal, čo sa môže ukrývať v škatuľke – vzácny kameň, starodávna zlatá minca, mapa tajomného ostrova, náušnica kráľovnej zo stredoveku, odkaz nájdený vo fľaši... všetko možné mi vírilo hlavou, až kým ma nevy- rušil dedkov hlas. „Počuješ? Pýtal som sa, či ti to chutí.“ Musel som sa priznať, nebol som hladný. Vlastne som bol príliš napätý, aby som mohol pokojne vychutnávať jedlo, a navyše som v aute zjedol veľkú čokoládu. Dedko bol trochu sklamaný. Odložil nabok oba taniere. „A čo zmrzlina?“ Pokrútil som hlavou. „Tak to bude asi niečo vážne,“ usmial sa,„nie si náhodou chorý?“ „Chorý nie, ale zvedavý.“ Dedko vzdychol a vstal zo stoličky. „Čo mám s tebou robiť? Musíme začať...“ Pozorne som sledoval, odkiaľ dedko zoberie kľúčik. Och, aký som bol hlúpy! To mi nenapadlo, hľadať na okne! Skla- mane som si zahryzol do pery, keď som zbadal, ako dedko dvíha veľký črepník s kvetinou. Tam bol schovaný – pod črepníkom! Podal mi kľúč.„Teraz je to na tebe.“ Opatrne som vytiahol škatuľku z vitríny a položil som si ju na kolená. Nervózne som vložil kľúčik do zámky. S úsme- vom som nadvihol poklop a... keď som nazrel dovnútra, môj úsmev zamrzol. „Čo je?“ spýtal sa dedko. „Zlodeji... zlodeji ten poklad ukradli!“ vyvalil som na neho oči.

18 SEMIENKA Ale dedko zostal pokojný.Vyzeralo to, že mi neverí. „U mňa nikdy neboli zlodeji,“ vyhlásil. „Ja som pre zlodejov príliš chudobný.“ Položil som mu škatuľku do dlane.„Aha...“ Pozrel najskôr dovnútra, a potom na mňa.„Nič nezmiz- lo.Všetko je ešte tam. Pozri sa lepšie.“ Zobral som znovu škatuľku do rúk, ale čím viac som do nej zízal, tým menej som v nej videl. „Ale...“ Nerozumel som tomu. Dedko si hádam nerobí zo mňa žarty? prebehlo mi mysľou. „Skús sa pozrieť ešte raz,“ povzbudil ma. Vtedy som zbadal v rohu niekoľko malých čiernych guľôčok. Vyzeralo to ako špina. Zahrkal som pre istotu škatuľkou, ale už nič iné som nenašiel. Nabral som to jedno malé čierne nič na prst. „Toto...? To... to je to...?“ vyjachtal som. Dedko spokojne prikývol. „Čo je to?“ spýtal som sa nechápavo. „Semienko,“ odvetil pokojne. „Semienko...?“ Ruky sa mi roztriasli od sklamania. Tak na toto som celý ten čas čakal? Toto ma celé tie mesiace držalo v napätí? Nemohol som tomu uveriť. Od hnevu som chcel škatuľku hodiť na zem, ale dedko načas zachytil moju ruku. Zobral škatuľku a položil ju na stôl. Nahlas vzdychol. „A ja som si myslel, že si už dosť veľký.“ „To som...“ zasmrkal som. Slzy mi začali stekať po lícach. „Tie semienka mi zachránili život,“ zašepkal dedko. Prekvapilo ma to.„Ako?“

19 2. KAPITOLA Dedko vytiahol z vrecka veľkú vreckovku.„To ti chcem porozprávať, ak budeš mať trpezlivosť počúvať.“ Začal mi starostlivo utierať slzy. „Vieš, pred niekoľkými rokmi, keď zomrela tvoja babič- ka, som bol taký nešťastný... nevedel som, ako mám ísť ďalej. Nechcelo sa mi vôbec žiť. Modlil som sa, ale akoby bola okolo mňa veľká betónová stena. Nevedel som sa dostať k Bohu. Ničomu som nerozumel, nikto ma nevedel utešiť. A vtedy sa začal so mnou vo svojej dobrote rozprávať Boh cez tieto semienka.“ „Semienka predsa nevedia rozprávať,“ protestoval som. „Vedia,“ prikývol dedko. „Ale svojím vlastným spôso- bom.“ „Ako?“ „To ti chcem v najbližších dňoch vysvetliť. Chcem ti jednoduchým spôsobom preložiť jazyk semienok.A ešte ti chcem povedať veľa iných vecí – o tvojej babičke, o tvojej mame... a o tom, ako môžeš bezpečne prejsť týmto zlým svetom.“ Pozrel prosebne na mňa. „Dúfam, že nájdeš v sebe ešte trochu trpezlivosti, aby si vedel chvíľu počúvať svojho starého a unaveného deda.Veď ktovie, ako dlho tu ešte bude...“ Po tých slovách som sa trochu zahanbil. Sklonil som hlavu a potom som dedka z celej sily objal. Celý som sa schoval do jeho náručia. Nevedel som zo seba dostať slovo, ale dúfal som, že vďaka tomu gestu pochopí, ako veľmi by mi chýbal, keby ho tu nebolo.

70 8. Kapitola V noci som opäť nevedel zaspať. To je zvláštne, premýšľal som, väčšinou u dedka spím ako drevo, a teraz už druhú noc akoby spánok odo mňa utekal. Nemal som chuť prehadzovať sa na posteli z jednej strany na druhú, preto som potichu podišiel k oknu. Na oblohe žiaril veľký jasný mesiac, ktoré- ho svetlo rozjasňovalo celý dvor. Radšej vyjdem von, rozho- dol som sa. Chvíľu som sa bezcieľne prechádzal po dvore. Všetky zvieratá už spali, iba Dirka som asi zobudil. Prítulne sa mi obtrel o nohy a potom nasledoval každý môj krok, ako pravý kamarát. Po krátkej obchôdzke som sa posadil na lavičku. Chvíľu som pozoroval hviezdy. Boli dokonale rozložené a nechápal som, čo ich drží tam hore. Prečo jednoducho nespadnú... Oprel som sa o peň stromu a zatvoril oči.Ach, ako som mal rád tieto teplé letné večery! S dedkom sme často sedávali vonku, rozprávali sa alebo jednoducho mlčky počúvali zvuk cvrčkov. To nám úplne stačilo, aby sme prežívali pocit šťas- tia, aspoň v tej chvíli. Hladkal som Dirka po chrbte. „Teraz musíme byt ticho,“ zašepkal som,„lebo zobudíme dedka. Počkaj tu, ja vyleziem na čerešňu.“ Tam hore medzi konármi som mal svoj tajný úkryt. Samozrejme, dedko o ňom vedel, sám mi v korune stro- mu urobil búdu z dreva. Mohol som sa v nej ukryť pred

71 8. KAPITOLA

72 SEMIENKA náhlymi votrelcami, ľudožrútmi, nájazdmi znepriatelených indiánskych kmeňov, mimozemšťanmi... a dokonca aj pred dažďom. Bolo v nej miesto akurát pre jedného malého chlap- ca, pre ďalekohľad, baterku, deku, vreckový nožík, povraz a košík s jedlom. Dokonalé vybavenie pre stroskotanca. Pohol som sa smerom k stromu, ale len čo som sa chys- tal vystúpiť na prvý stupienok rebríka, zastavilo ma svetlo baterky. Pomaly sa ku mne blížil dedko. „Ani ty nemôžeš spať?“ spýtal sa. Pokrútil som hlavou. Unavene si sadol na lavičku a pozrel na oblohu. „Zajtra bude pekné počasie.“ Bol som rád, že to dedko povedal, hoci som to už pred- pokladal. Predpoveď počasia bola v novinách hneď na prvej strane a ja som tam vždy rýchlo zamieril pohľadom, aby som zistil, či sa budem môcť hrať vonku, alebo nie. Nuž, ale musím priznať, že sa v predpovedi veľakrát pomýlili. Dedko mal zas väčšinou pravdu.A tak som sa spokojne usmial pri predstave, že zajtra bude predsa len pekné počasie. „Keď si sa večer sprchoval, zbadal som, že máš na chrbte veľkú modrinu. Zase si sa s niekým pobil?“ začal dedko inú tému. Mlčky som prikývol. „Veď som ti vravel, aby si najprv narátal do desať.“ „Už mesiac som sa s nikým nepobil, ale teraz...“ Sklonil som hlavu. „Čo sa stalo?“ vyzvedal dedko. „Richard mi povedal... že som ‚bastard‘! A že som čierna ovca!“ Tie slová ma neskutočne zaboleli. Nedokázal som udržať ruku v pokoji a vrazil som mu päsťou do tváre. Tak sa zača- la zúrivá bitka!

73 8. KAPITOLA „Čo sa týka mňa, mám radšej čiernu ovcu než bieleho vlka.A naopak,“ usmial sa dedko.„To je ten, čo ti prepichol dušu na bicykli?“ Prikývol som. Vedel som, prečo to urobil. V bitke ma nikdy nepremôže, tak sa mi aspoň takto pomstil. „Hm...A čo je to vlastne za chlapca, ten Richard?“ „No... má dvoch otcov a dve mamy. Potom dvoch bratov, ktorí bývajú niekde inde, a jednu sestru, ktorá býva s nimi, a ešte ďalšiu sestru, ktorú v živote nevidel. A má veľa dedkov a babiek a strýkov...A na narodeniny dostane od každého darček. Môže si zažiadať všetko, čo len chce. Dokonca aj to najväčšie lego, aké majú v obchode! Zvlášť od jednej jeho tety, lebo tá je veľmi bohatá!“ Musel som priznať, že som mu občas závidel. Predovšet- kým tú veľkú rodinu, aj keď bolo zložité vyznať sa vo všet- kých. „Dvoch otcov? A dve mamy? A kopu dedkov?“ dedko pokrčil plecami.„Také dačo som už dávno nepočul.“ Bolo mi do plaču. Stále to bolelo. Tá stará rana, to nepo- chopenie, prečo ma otec opustil ešte predtým, ako som sa narodil. Veď ma ani nevidel! Keby to bolo preto, že som tmavý, alebo že mam hnedé oči... možno by mi to bolo ľahšie prijať. Mal by som aspoň akú-takú odpoveď na svoju otázku. Ale tie tmavé vlasy a tmavé oči som mal po ňom, tak prečo? Ani neviem, ako zo mňa tá otázka vyletela.„Prečo ma otec nechcel?“ Dedko vzdychol. „Vieš, tvoj otec bol veľmi chorý.“ Jeho odpoveď ma prekvapila. Na fotke naozaj nevyzeral, že by bol chorý, skôr naopak. „A čo mu bolo?“ vyzvedal som.

74 SEMIENKA „Mal veľmi vážnu chorobu, ktorá sa v posledných rokoch šíri ako pliaga po celom svete. Tak veru.“ „Aká je to choroba?“ čudoval som sa. „Volá sa notoriccum egoiccum alebo inak povedané, notorický egoizmus.“ „Motor... čo?“ nevedel som to zopakovať. Nikdy som o takej chorobe nepočul. Pozrel som prekvapene na dedka, či si zo mňa nerobí žarty, ale on sa tváril vážne. „Vieš, človek, ktorý trpí touto chorobou, nie je schopný milovať nikoho iného, iba samého seba. S tebou to nemá nič spoločné – s tým, ako vyzeráš alebo čo robíš... Tvoj otec by nevedel milovať, ani keby mal najkrajšieho syna na svete. On by jednoducho nevedel nikoho milovať.“ „Ani Richarda?“ napadlo mi, lebo všetci hovorili, že Richard je super chlapec a mama ho nútila, aby natáčal reklamy na detské oblečenie.A navyše, bude z neho slávny klavirista, aspoň tak to tvrdila jeho prvá babka. Dedko pokrútil hlavou:„Ani toho.“ Rozopol si župan a polovicou mi prikryl ramená. Pritia- hol si ma tesne k sebe.„Určite ti je zima.“ Nebolo mi zima, ale bol som rád, že môžem sedieť tak blízko pri dedkovi. Dotyky mäkkého pyžama a teplej ruky, ktorá ma držala za plecia, ma napĺňali pocitom domova a bezpečia. Pritúlil som sa k nemu ako malé mača. „Vieš...“ pokračoval po chvíli, „ani pre mňa nebo- lo ľahké, keď ťa mama priniesla z pôrodnice. Chuderka, netrúfala si na mňa ani pozrieť, bála sa, že budem nahne- vaný. Ó, babička, tá okolo teba skákala, akoby si bol jediný na svete, ale ja... Stále som si myslel, že ak sa raz Mária vydá, budem mať dobrého a pracovitého zaťa a kopu vnúčat... a môj sen sa mi rozplynul pred očami. Nevedel som, čo robiť. Niekoľko dní som chodil celkom zmäte-

75 8. KAPITOLA ný po dome, neodvážil som sa od hanby vyjsť na ulicu. A potom sa u nás objavil jeden starý známy a začal, že je to naša vina, čo sa nám stalo s dcérou.Vraj sme na ňu boli príliš prísni a veľa vecí sme jej nedovolili, a že teraz je iná, modernejšia doba. Nevedel som, či dobre počujem, to už bolo na mňa priveľa. Ja že som ju mal dobrovoľne namočiť do blata? Zabuchol som dvere a utiekol na koniec záhra- dy. Plakal som a v duchu som sa sťažoval Bohu: ‚Bože, ja sa snažím robiť všetko najlepšie, ako viem, a takto som dopadol. A pozri, on má kopu detí a vnukov... síce chodia do kostola, ale fajčia, pijú, hrešia, klamú a kradnú, kde sa dá a čo sa dá... A ty ich stále žehnáš a žehnáš, ako keby si to nevidel... A čo ja? Ach, kde som urobil chybu? Prečo sa mi toto všetko stalo?‘ Ničomu som nerozumel. A vtedy akoby mi Boh otočil hlavou a pohľad mi padol na burinu, ktorá rástla medzi riadkami zeleniny. Budem to tu musieť znovu prečistiť, pomyslel som si. ‚Kto si berie viac slnka, burina či mrkva?‘ akoby sa ma Boh opýtal. Začal som si prezerať hriadky.Veľká burina čnela vysoko nad mrkvu a zacláňala ju veľkými listami. ‚Burina,‘ odpovedal som sám pre seba. ‚A kto si zoberie viacej vlahy, keď spadne dážď?‘ ‚Samozrejme burina. Tá svojimi koreňmi poberie všetku vodu.‘ ‚A kto, myslíš, že sa ľahšie uchytí? Kto to má v živote ľahšie?‘ ‚Zase len burina. Tá vyrastie hocikde a nikto sa o ňu nemusí starať.‘ ‚A teraz mi povedz, aký bude jej koniec!‘ ‚Aha!‘