Stratený kľúčik a iné dobrodružstvá

STRATENÝ KĽÚČIK a iné dobrodružné príbehy Marcela Bieliková

© Advent-Orion, s. r. o., Vrútky 2015 Ilustrácie © Darina Krygielová ISBN 978 - 80 - 8071 - 185 - 6

Marcela Bieliková STRATENÝ KĽÚČIK a iné dobrodružné príbehy

4

7 ROMANOV OMYL Zo všetkého, čo rástlo v záhradke, mal Roman najradšej melóny. „Mohol by som si zasadiť niekoľko semiačok?“ spýtal sa jedného pekného jarného dňa mamičky. „Pravdaže,“ odvetila mamička a podala mu hrsť lesklých čiernych semienok. Roman sa rozbehol do záhrady a dal sa hľadať najlepšie miesto pre svoje semiačka. Nakoniec sa rozhodol zasadiť ich na južnej strane vedľa veľkého melónového poľa strýka Lenárta. Strý- kove sadeničky už pekne rástli a púšťali dlhé zelené výhonky. „Aj mojim melónom sa tu bude dariť,“ pomyslel si Roman. Každý deň sa chodil pozerať, či už semien- ka vyklíčili, až raz objavil malé tlsté lístočky! O pár dní už videl výhonky, na ktorých vykvitli

8 žlté kvety. Čoskoro sa kvety zmenili na zelené guľôčky, ktoré rástli a rástli, až boli veľké ako lopta. Roman chodil okolo mamičky a dobiedzal, kedy už budú melóny zrelé. „Musíš ešte pár dní počkať, ale nebude to dlho trvať,“ povedala mamička. „A či sú zrelé, zistíš, keď na ne zaklopeš a budeš počúvať, ako znejú. Zrelé znejú ako ‚pank‘, nezrelé zas ako ‚penk‘.“ Roman pozorne počúval a ihneď sa rozbehol na svoje políčko. Preskakoval medzi riadkami a klopal z melóna na melón. Konečne našiel jeden poriadne veľký, ktorý, keď naň poklo- pal, zaznel túžobným „pank“. „Ten je už ur- čite zrelý,“ povedal si. „Prekvapím mamičku a prinesiem jej ho.“ Melón bol však taký ťažký, že ho nemohol zdvihnúť. Skúsil ho teda gúľať po zemi. No po chvíľke si uvedomil, že až domov ho gúľať ne- môže... Zrazu dostal nápad! Mohol by ho odviezť na svojom červenom vozíku. Rozbehol sa teda

9

10 poň. Ale naložiť melón na vozík bola nesmierne ťažká práca. Keď konečne priviezol melón pred dom, bol poriadne unavený. Napriek tomu nadšene za- volal: „Mami, mám pre teba prekvapenie!“ Čakal, že mamička sa usmeje, keď uvidí me- lón. Tvárila sa však veľmi vážne. „Odkiaľ ho máš?“ spýtala sa. „No predsa zo svojho políčka!“ odpovedal zmätene Roman. „Určite? Obávam sa, že je to melón strýka Lenárta. Tvoje melóny ešte nie sú také veľké. Musel si ho odtrhnúť z druhého riadka, kde sadil strýko. On svoje melóny posadil skôr, preto sú oveľa väčšie.“ Roman sa zahľadel na melón vo vozíku. Bol naozaj väčší než ostatné melóny, ktoré poklepkával. „Čo mám teraz robiť?“ spýtal sa trasúcim hlasom. „Nemôžem ho predsa odviezť späť do záhrady.“

11 „Viem,“ povedala mamička. „Myslím, že by si ho mal zobrať ku strýkovi Lenártovi a povedať mu, ako sa to stalo.“ Roman prikývol. Pomalým krokom sa vydal k domu strýka Lenárta. Vozík sa mu zdal akýsi ťažší, ako keď ho ťahal zo záhrady... Strýko Lenárt sedel pred domom. „Čo to ve- zieš?“ spýtal sa Romana. Ten mu všetko vysvetlil. „A mamička mi po- vedala, že ti ho mám doviezť späť. Prepáč, že som ho odtrhol. Je mi to veľmi ľúto.“  Strýko sa pozrel na melón a potom sa na Roma- na usmial: „Roman, ja dnes vôbec nemám chuť na melón. Nechcel by si ho vziať domov a zjesť? Zaslúžiš si to, keď si ho viezol taký kus cesty.“ „Ďakujem ti, strýko Lenárt, ďakujem!“ kričal Roman. Mal takú radosť, že by bol s vozíkom najradšej utekal. Jasné, že bežať s ním nemohol, ale už sa mu nezdal vôbec taký ťažký.

12 Keď vyrozprával mamičke, čo sa udialo u strý- ka Lenárta, mamička sa usmiala, vzala melón a uložila ho do komory. „Som rád, že mi strýko prepáčil a ešte mi ten odtrhnutý melón dal,“ povedal mamičke. „Aj ja som rada. A ešte väčšiu radosť mám z toho, že si bol statočný. Priznal si sa a sna- žil svoju chybu napraviť. Poobede si urobíme melónové hody!“

13 NEZBEDNÉ KURIATKO „Mamička,“ prosila Ruženka, „porozprávaj mi niečo. Ty vieš tak pekne rozprávať, tak rada ťa počúvam!“ Mamička mala akurát plné ruky práce. Ale Ruženka bola neodbytná. Prosila stále znovu, až sa mamička posadila do kresla, vzala ju na kolená a porozprávala jej príbeh, čo kedysi sama zažila. „Naša kvočka sa vybrala so svojimi kuriatkami na prvú prechádzku. Jarné slniečko už začínalo hriať a svojimi lúčmi roztápalo posledný sneh na brehu rybníka. Po hladine plávali kačky, ktoré z času na čas strčili hlavu pod vodu. Lovili vod- né potvorky, aby zahnali hlad. Bol krásny deň. Kvočka sa pyšne obzerala na všetky strany. Ku- riatka, ktoré mali ešte len niekoľko dní, šťastne pobehovali okolo mamy. Tá pozorne sledovala,

14 aby žiadne z nich nezaostalo alebo neodbehlo príliš ďaleko. Keď sa dostali až k rybníku, kvočka musela kuriatka napomínať aj hlasnejším zakotkodá- kaním, ba niekedy im pohrozila hlavou, aby sa príliš nevzďaľovali. No jedno kuriatko bolo veľmi zvedavé a nezbedné. Odbehlo celkom k vode a trúflo si vyskočiť aj na ľadovú kryhu, ktorá bola na kraji rybníka. Chvíľu na nej veselo po- skakovalo, zrazu sa však kryha uvoľnila a vietor ju i s kuriatkom pomaly unášal od brehu. Kuriatko vydesene zapípalo. Kvočka začala pobehovať po brehu s roztiahnutými krídlami a vyplašene kotkodákala. Všetky ostatné kuriatka ju napodobňovali, ale kvočka si ich v tej chvíli vôbec nevšímala. Videla len dieťatko, ktoré bolo vo veľkom nebezpečenstve. Jediné, čo mohla robiť, bolo hlasno volať na poplach. Sliepky totiž nevedia plávať. Kačky v rybníku na jej krik spozorneli a jedna si hneď

15

16 všimla, čo sa stalo malému kuriatku. Opatrne priplávala k ľadovej kryhe a zobákom ju pomaly postrkovala pred sebou k brehu, kde netrpez- livo pobehovala rozčúlená kvočka so svojimi kuriatkami. Kačke sa podarilo prisunúť kryhu až k brehu, zobákom jemne postrčila kuriatko a odplávala späť na rybník. Kvočka privítala malého výtržníka hlasnými výčitkami. Všetky kuriatka si teraz museli vy- počuť jej vážne výstrahy. A kuriatko-moreplavec bolo nesmierne rado, že je opäť pri mamičke a že sa mu nestalo nič zlé. Zaumienilo si, že už nikdy nebude neposlušné a urobí len to, čo mu mamička dovolí. Napokon táto skúsenosť nebola posledná v jeho živote. Keď neskôr od- niesla líška za bieleho dňa jeho sestričku a raz v noci vyčíňala v kuríne kuna, kuriatko zistilo, že život je plný nebezpečenstiev, pred ktorými sa treba chrániť.

17 „Mamička, to bola smutná rozprávka. Ale som rada, že úbohé kuriatko sa zachránilo,“ povedala po chvíli Ruženka. „To nebola rozprávka, ale skutočný príbeh,“ odvetila jej mamička. „Aj zo života zvierat sa môžeme veľa naučiť. Napríklad poslúchať. Nie- kedy sa ti možno zdá, že vyskúšať niečo, čo sme ti s ockom zakázali, môže byť zábavné. Ale ver mi, vždy vieme, prečo je to nebezpečné. Ak poviem nie, neznamená to, že ťa nemám rada. Iba ťa chcem chrániť, aby sa ti nestalo nič zlé.“

182 MALÁ ZÁCHRANKYŇA Cestou do školy Zuzanka každý deň prechádzala okolo nádhernej brány. Zdalo sa jej, že vo veľkej záhrade, ktorá sa za ňou skrývala, je celkom iný svet. Všetko tam vyzeralo také krásne. Na kon- ci starostlivo udržiavaného chodníka bol veľký dom, ktorý Zuzanke pripomínal zámok. Neraz si všimla, ako do brány s ozdobnými mrežami, ktorú zväčša otváral vrátnik oblečený vo zvlášt- nej uniforme, vchádza veľké elegantné auto. Za volantom sedela milá pani, ktorá vrátnikovi poďakovala úsmevom. Zuzanka vždy sledovala, ako auto vchádza do veľkej záhrady. Bolo jej ľúto, keď si predstavila ich malý domček, ktorý stál neďaleko odtiaľ na druhej strane cesty, a malé izbičky, do ktorých sa im ledva zmestilo to naj- nutnejšie, čo potrebovali...

183 Aj v ten deň sa Zuzanka túžobne zahľadela za bránu do krásnej záhrady. Nikdy predtým v nej nevidela hrať sa deti, vtedy však pred domom zbadala vozík a na ňom dievčatko asi v jej veku. Zuzanka sa naň pozornejšie zahľadela a mala pocit, že jej zakývalo. Myslela si, že sa jej to len zdalo, ale čím dlhšie ho pozorovala, tým usilov- nejšie jej choré dievčatko z vozíčka mávalo. No podarilo sa mu urobiť pritom taký prudký pohyb, že vozík sa dal do pohybu a pomaly sa rozbiehal po mierne klesajúcom chodníku. Zuzanka sa poriadne vyľakala, pretože dievčatko na vozíku začalo plakať a zúfalo kričať. Od strachu bola celá bez seba, ale napadlo jej skúsiť stlačiť veľkú kovovú kľučku na bráne. Našťastie nebola zamknutá, a tak Zuzanka vbehla do záhrady. Tak rýchlo, ako len mohla, bežala k vozíku, ktorý sa s dievčatkom rútil dolu chodníkom. Podarilo sa jej zastaviť ho v poslednom okamihu. Keby pri-

184 šla trochu neskôr, vozík by narazil na obrubník a prevrátil sa. „Neplač už,“ upokojovala Zuzanka dievčatko, ktoré sa na ňu dívalo vyplašenými očami. „Ďakujem veľmi pekne,“ povedalo dievčatko potichu a cez slzy sa na Zuzanku usmialo. „Ako sa voláš?“ spýtalo sa. „Zuzanka. A ty?“ Dievčatko chcelo odpovedať, no to už pribehla pani, ktorú Zuzanka vídala vchádzať do brány na krásnom aute. Sledovala z okna, ako sa vozík s dievčatkom dal do pohybu, a už-už ho videla, ako sa prevracia. „Anetka, vďakabohu, nič sa ti nestalo!“ kričala, bozkávajúc dievčatko po celej tvári. Potom sa obrátila na Zuzanku: „My sa už poznáme, však? Párkrát som ťa videla stáť pri našej bráne. Z celého srdca ti ďakujem.“ Zuzanka bola v rozpakoch. Predsa len si však spomenula, ako ju mamička vždy nabádala, aby bola zdvorilá, preto povedala: „Prosím.“

185

186 Viac zo seba nedostala. Pritom toho mala toľ- ko na srdci! Vlastne sa chcela spýtať, či v tomto nádhernom dome býva kráľ s kráľovnou a prečo sa v záhrade nikdy nehrajú deti. Teraz tu však stála takmer bez pohnutia a nezmohla sa ani na slovo. Najradšej by sa bola otočila a bežala domov. Anetka to zrejme vycítila, preto chytila Zuzanku za ruku a povedala: „Aj ja ti ďakujem, Zuzanka.“ Potom sa otočila k mamičke a spýtala sa: „Mami, môžeme byť so Zuzankou kamarátky?“ Očká jej pritom žiarili šťastím. Pani pohladila Zuzanku po vlasoch a povedala: „Chcela by si k nám chodievať? Anetka by rada mala kamarátku, s ktorou by sa mohla hrávať. Lekár nám povedal, že by sa tak rýchlejšie uzdravila.“ Zuzanka ani chvíľu nerozmýšľala. Od tohto stretnutia trávila s Anetkou každú voľnú chvíľu. Po čase sa nesmelo spýtala, či by sa k nim ne-

187 mohli pridať aj ďalšie deti. Pani rada súhlasila. Z kedysi tichej záhrady sa začal pravidelne šíriť detský džavot a smiech. Stala sa malým kráľov- stvom šťastných detí. Anetka pri deťoch získala novú radosť zo života a o nejaký čas už vozík nepotrebovala. Keď jej mamička dnes pozoruje z okna alebo balkóna veselú hru detí, je nesmierne vďačná. A Zuzanka sa naučila, že ani v najbohatších a najkrajších domoch nie je vždy len šťastie; aj tam môže byť bolesť, choroba, smútok. Odvtedy je oveľa spokojnejšia a viac sa teší aj z ich ma- lého domčeka na druhej strane cesty, ktorý je predovšetkým bezpečným a šťastným domovom.

OBSAH Romanov omyl........................................... 7 Nezbedné kuriatko................................... 13 Šteniatko Líza.......................................... 18 Dobrý zvyk............................................... 23 Dve lopty................................................. 27 Láska bez hraníc...................................... 31 Voľný čas.................................................. 37 Na pôjde.................................................. 42 Sladký chlebík.......................................... 47 Domáca úloha.......................................... 53 Na hríboch............................................... 58 Kvety a včely............................................ 63 Mravenisko.............................................. 68 Veľké bohatstvo....................................... 75 Dve Karolínky.......................................... 80 Nezbedná Lucka....................................... 86

Narodeniny ............................................. 92 Stratený kľúčik........................................ 97 Veľký brat............................................... 104 Kvočka a kuriatka.................................. 107 Klub priateľstva..................................... 112 Tajná špajza........................................... 117 Odhŕňač ................................................ 121 Stratený rožok....................................... 127 Nezvyčajný spoločník............................. 131 Odvážna jazda........................................ 137 V parku.................................................. 143 Sebecká opica......................................... 149 Chorá Pavlínka....................................... 154 Kúpanie.................................................. 160 Ťažké rozhodnutie................................. 165 Verný kamarát....................................... 170 Kamienok............................................... 176 Malá záchrankyňa.................................. 182

Zozbierala a upravila Marcela Bieliková Ilustrovala Darina Krygielová Jazyková redakcia Tomáš Mikolaj Technická redakcia Miroslav Priehradný V edícii Filip vydal Advent-Orion, s. r. o., Vrútky Dotlač 2016 www.adventorion.sk Vytlačili Těšínske papírny, s. r. o. ISBN 978 - 80 - 8071 - 185 - 6 STRATENÝ KĽÚČIK a iné dobrodružné príbehy