Zrodenie hrdinu

Zrodenie hrdinu Skutočný príbeh Desmonda Dossa Booton Herndon

2

3

Preložené z anglického originálu Redemption at Hacksaw Ridge, The official authorized story of Desmond Doss, vydané Remnant Publications, Inc. 649 E. Chicago Rd. Coldwater, MI 49036 Copyright © 2016 Desmond Doss Council, Georgia Cumberland Conference Association of Seventh-day Adventists Unless otherwise noted, photographs are courtesy Desmond Doss Council. Motion Picture Artwork © 2016 Summit Entertainment, LLC. All Rights Reserved (ISBN: 978-1-629131-55-9) Translation © Advent-Orion Vrútky, 2017 ISBN 978-80-8071-199-3

ZRODENIE HRDINU Skutočný príbeh Desmonda Dossa Booton Herndon

6

Desmond drží v rukách vzácne ocenenie – Medailu cti udelenú Kongresom, ktorú mu odovzdal prezident Harry S. Truman 12. októbra 1945. Medailu cti, dve Bronzové hviezdy a tri Purpurové srdcia však stratil na jednej zo svojich ciest po vojne späť na Okinavu. Armáda nahradila stratenú Medailu cti novou. Vďaka takmer zázračnej zhode okolností sa pôvodná medaila po čase našla. V auguste2016bolavrátenádovlastníctvaorganizácieDesmondDossCouncil.

8

POĎAKOVANIE Nie je bežné, aby bola kniha po 49 rokoch znovu publikova- ná. No táto, pôvodne vydaná pod názvom The Unlikeliest Hero (Nezvyčajný hrdina), je iná. Odovzdáva dôveryhodné posolstvo o živote a pozoruhodných činoch Desmonda Dossa počas druhej svetovej vojny, pričom sa stala tiež predlohou na sfilmovanie prav- divého príbehu o Dossovi − Hacksaw Ridge. Režisérom tohto filmu je Mel Gibson, producentom Bill Mechanic. Tí oživili jeden veľký prí- beh a ponúkli ho nám – divákom. Keďže fanúšikovia aj kritici filmu chcú istotne vedieť viac o detailoch príbehu, ktoré sa vo filme nespomínajú, združenie Desmond T. Doss Council, ktoré Doss poveril ochranou a spravo- vaním svojho príbehu a duševného vlastníctva, sa rozhodlo znovu publikovať toto dielo. Svoj úmysel sme realizovali po dôkladnom prebádaní a preverení faktografických údajov uvedených v knihe. Využili sme pritom všetky dostupné zdroje. Takisto sme tento prí- beh rozšírili o nový predhovor, prológ, epilóg a doplnili ho ďalšími autentickými ilustráciami. Celý proces úpravy knihy sa začal pred troma rokmi na pod- net nezávislého prehodnotenia faktov a recenzie, ktorú vypracoval profesor Kenneth Lynn. Ďakujeme, Ken. Tvoje pripomienky nám pomohli zostať objektívnymi počas prípravy znovuvydania die- la. Výskum Bootona Herndonsa a autorove poznámky sú uložené v špeciálnej zbierke knižnice Jamesa Whita na Andrews Univer- sity, Berrien Springs, štát Michigan. Samozrejme, boli detailne preverené. Veľkou oporou nám boli Seth Bates a Michael Olivarez z Loma Linda Universities Webb Library Heritage Room. Nemálo hodín, dokonca dní venovali dôkladnému prehľadávaniu tisícok strán Dossových zbierok a fotografií.

10 ZRODENIE HRDINU Kareis Darling Wagnerová má na svedomí takisto veľký kus práce, keď ako šéfredaktorka znovu redigovala text a fotografie. Prezrela tucty nových fotografií a vybrala tie najvhodnejšie. Za tvoj prínos do tejto knihy ti patrí veľká vďaka. Ďakujeme aj celému kolektívu združenia Desmond T. Doss Council. Ken Mittleider, Fred Knopper, Luke Anderson, Barry Benton, Les Rilea a John Swafford boli pre nás veľkou pomocou, prínosom a povzbudením. Gabe Videla, hlavný producent dokumentárneho filmu The Con- scientious Objector (životopisný film D. Dossa), a Terry Benedicti, re- žisér a producent tohto filmu, nám boli vzácnymi a osvedčenými poradcami, pretože dobre poznali celý Desmondov príbeh. Napísa- li tiež prológ k tejto knihe. Max Cleland, bývalý senátor a riaditeľ Veterans Administration (organizácia vojnových veteránov), po- skytol svojím predhovorom zaujímavý vhľad do Dossovho príbehu. Max patrí medzi ocenených veteránov vietnamskej vojny a s Dos- som sa osobne poznal. Ďakujeme, že si nás „naladil“ na neuveri- teľný príbeh tejto knihy. Napokon Les Speer – dlhé obdobie bol pastorom Desmonda Dossa a po Dossovej smrti pomáhal jeho rodine. Lesov epilóg za- chytáva Desmondovu ľudskosť, pokoru, nadšenie, lásku k mladým ľuďom a jeho neochvejnú vieru. Nikto by to nevyjadril lepšie, Les. Dr. Charles Knapp, predseda združenia Desmond T. Doss Council

PREDHOVOR Max Cleland Keď som sa prvýkrát stretol so svojím krajanom Desmondom T. Dossom, zapôsobil na mňa svojou skromnosťou, zdvorilosťou a jednoduchosťou. Položil som si otázku: „Ako mohol tento skromný, obyčajný a zdanlivo plachý človek urobiť tak veľa pre svo- jich vojnových druhov?“ Určite nevyzerá ako Rambo. Nie je to ani typ muža, akého by ste si predstavili medzi ocenenými Medailou cti. No až keď sa nám stretol zrak a ja som hľadel priamo do jeho očí, pochopil som, že je to rozhodný človek, muž pevný ako skala. Senátor štátu Georgia Max Cleland a Desmond Doss si jeden druhého veľmi vážia. Obaja sú ocenenými vojnovými veteránmi a majú medzi sebou výni- močný vzťah. Cleland je veteránom vietnamskej vojny. Následkom viacerých zranení musel podstúpiť trojnásobnú amputáciu. Pôsobil aj ako riaditeľ orga- nizácie vojnových veteránov.

12 ZRODENIE HRDINU Počas rozhovoru som zistil, že oboch nás zranil výbuch graná- tu − jeho počas druhej svetovej vojny, mňa vo vietnamskej vojne. Desmond Doss bol vojenský zdravotník, ktorý odmietol používať zbraň. Povedal: „Kým ostatní berú život, ja ho budem zachraňo- vať.“ Jeden príbeh v tejto knihe, ktorý upútal moju pozornosť, hovorí o vojakovi, ktorý prišiel o obidve nohy. Iný zdravotník pova- žoval jeho stav za beznádejný a nechal ho na bojisku zomrieť. No Desmond Doss si povedal: „Kým žije, ešte je nádej.“ Ošetril mu rany a odniesol ho do bezpečia. Ten vojak žil bez nôh ešte dlho! Druhá svetová vojna predstavovala v dejinách Ameriky zlomo- vú udalosť. Bez oddanosti vtedajšej generácie, jej vernosti a ochoty obetovať sa, by bol náš svet iný. Možno by sme vo svojom živote nikdy nepoznali radosť. Preto je tu tento výnimočný príbeh výni- močného človeka. Keby dnes ľudia mali takú odvahu, vernosť a ne- sebecký postoj ako on, naša krajina by bola presne taká, akú ju chceli mať naši otcovia. Desmond T. Doss je pozoruhodným príkladom toho, čo zna- mená byť neoblomným človekom a odovzdaným kresťanom, odhodlaným žiť podľa biblických princípov. Túžil chrániť slobo- du – až tak veľmi, že bol ochotný obetovať vlastný život pre dob- ro iných. Zakaždým, keď bežal počas nepriateľskej paľby ošetriť a odniesť iného vojaka do bezpečia, vystavoval svoj život nebez- pečenstvu. Jeho odhodlanie sa zastavilo až vo chvíli, keď – ako uvádza táto kniha – v jedinom boji sám, bez akejkoľvek pomoci, zachránil 75 životov! Títo ranení, ale zachránení vojaci sa vrátili domov vďaka roz- hodnutiu a konaniu jedného človeka. Mali svoje rodiny, manžel- ky, deti. Kde by boli dnes, nebyť Desmonda Dossa? Čo by sa stalo, keby sa bol vtedy rozhodol, že zakrvavené telá, roztrúsené po bo- jiskách na ostrovoch Guam, Leyte a Okinava, nestoja za to, aby kvôli nim riskoval svoj život? Ich ďalšie generácie by sa nikdy ne- boli narodili. Desmond Doss nie je bežným hrdinom, ale veľmi ojedinelým. Dokazuje to skutočnosť, že jeho spoluvojaci ocenení Medailou cti ho považujú za svojho hrdinu. Toto vyznamenanie začal udeľo- vať prezident Abraham Lincoln v roku 1862 počas občianskej voj-

PREDHOVOR 13 ny. O sto rokov neskôr (1962) sa konala jubilejná slávnosť v Bielom dome. Držitelia tohto najvyššieho národného vyznamenania vte- dy vybrali za svojho reprezentanta Desmonda Dossa. V ich mene si podal ruku s prezidentom Johnom F. Kennedym. Som presvedče- ný, že keď Kennedy hľadel do očí tomuto veteránovi, uvedomil si, že pred sebou má človeka, ktorý sa nepýtal, čo môže jeho krajina urobiť pre neho, ale čo on môže urobiť pre svoju krajinu. Okrem zaslúženej Medaily cti dostal Desmond Doss aj dve Bronzové hviezdy za udatnosť a tri Purpurové srdcia. Považujem to za veľkú česť, že som sa v živote stretol s Desmondom Dossom. Jeho životný príbeh ovplyvnil aj môj život a dúfam, že to tak bude aj v prípade čitateľov tejto knihy. Nech aj my žijeme pre rovna- ké ideály, morálne hodnoty a oddanosť slobode ako desiatnik Desmond T. Doss. Max Cleland, bývalý senátor Spojených štátov amerických (štát Georgia) a zástupca organizácie vojnových veteránov júl 2016

14

PROLÓG TERRY L. BENEDICT A GABE VIDELA Vojnových hrdinov si zvyčajne predstavujeme ako smelých a odhodlaných vojakov, ktorí sa odvážne hrnú na bojisko, aby zabíjali nepriateľov. Často sú tvorcami neobyčajných či- nov, za ktoré získajú medaily, obdiv i slávu. Rozhovor Terryho Benedicta a Desmonda Dossa počas nakrúcania dokumen- tárneho filmu.

16 ZRODENIE HRDINU Desiatnik Desmond Doss, vojenský zdravotník v druhej sveto- vej vojne, sa však tejto predstave klasického hrdinu vymyká. Bol to plachý chlapec z Virgínie, ktorý neznášal zbrane a odmietal koho- koľvek zabiť. To, čo prežil – a dúfame, že vy ako čitatelia jeho príbehu pre- žijete spolu s ním – je silný príbeh o skromnom vidieckom chlap- covi, ktorého neochvejná viera a oddanosť vlasti v živote priviedli do mnohých hraničných situácií, ktoré absolútne preverili jeho dôveru v Boha. V poslednej a najťažšej skúške sa ocitol počas bojov na Okinave. Svojím rozhodnutím pevne sa držať svojej viery tvárou v tvár zdrvujúcej prevahe si Desmond získal úctu a rešpekt nielen tých, Desmond Doss počas nakrúcania dokumentárneho filmu The Conscientious Objector.

PROLÓG 17 ktorí bojovali po jeho boku, ale aj obdiv a uznanie vďačného náro- da. Preto ho Kongres ocenil najvyššou poctou – Medailou cti. Až keď si prečítate jeho príbeh, dozviete sa, čo naozaj zname- najú pravda a viera… Terry L. Benedict, producent a režisér dokumentárneho filmu The Conscientious Objector --------------------- DESMOND T. DOSS 8. FEBRUÁR 1919 – 23. MAREC 2006 Desmond Doss nás opustil 23. marca 2006 v tichu svojho do- mova v Piedmonte, štát Alabama. Svojím životom nám za- nechal odkaz, ktorý inšpiruje všetkých, ktorí ho poznali a milovali. Na pohrebe v Southern Adventist University Church v Colle- gedale, štát Tennessee, sa zúčastnilo niekoľkotisíc ľudí. Prišli aj Historický pohrebný voz ťahaný dvoma percheronmi vezie truhlu Desmonda Dossa na národný cintorín Chattanooga National Cemetery Rotunda.

18 ZRODENIE HRDINU redaktori z miestnych novín a zo CNN, zástupcovia amerických ozbrojených síl, poprední predstavitelia Kongresu a Pentagónu. Vzdať hold mu prišiel aj oddiel jeho milovaných pathfindrov (Path- finder je organizácia skautskéto typu), ktorí za účasti chorálu vpo- chodovali do kostola v uniformách. Desmondov pohrebný sprievod smeroval na Národný cintorín v Chattanooges s najvyššími poc- tami, aké patria hrdinom vyznamenaným Medailou cti. Konský záprah ťahal voz s jeho rakvou. Vojenská čestná stráž stála v pozo- re, kým odznelo 21 sálv a preletela formácia bojových helikoptér. Pohľad na rozľahlý cintorín vojnových hrdinov umocňovala nád- herná modrá obloha s búrkovými mračnami v diaľke. To všetko do- tváralo jedinečnú atmosféru pohrebu hrdinu. Desmondovou túžbou bolo dožiť sa sfilmovania svojho životné- ho príbehu. Chcel ním inšpirovať mladých ľudí, aby sa pevne držali svojich morálnych zásad a svojej viery. Jeho sen sa stal realitou – bol nakrútený dokumentárny film The Conscientious Objector. Považujem za česť, že som mohol byť súčasťou tohto inšpirujúceho príbehu, ktorý Desmondov oddiel pathfinderov pochoduje do Southern Adventist Univer- sity Church v  Collegedale, štát Tennessee, na „Onward Christian Soldiers“ (stretnutie kresťanských vojakov).

PROLÓG 19 videli státisíce divákov. Film získal v rokoch 2004 a 2005 devätnásť ocenení na rôznych filmových festivaloch. Viac informácií o tomto dokumentárnom filme získate na www.desmonddoss.org. Gabe Videla, hlavný producent filmu The Conscientious Objector Prelet bojových helikoptér ponad cintorín padlých vojakov.

20

1 OSAMELÝ VOJAK Konečne nastal čas večierky. Dlhé drevené baraky sa otriasali hurhajom a chaotickou vravou. Vojaci roty D konečne mohli zaliezť do svojich spacákov. Za sebou mali ťažký a nepríjemný deň. Legendárna 77. divízia, ktorá sa preslávila v prvej svetovej voj- ne, bola reaktivovaná, aby nastúpila do ďalšej vojny. Vojenský vý- cvik sa práve začínal. Na budove veliteľstva sa vypínal znak Sochy slobody – symbol divízie. Mužstvo pridelené k tejto divízii bolo ta- kou zmesou národov, akú nájdeme len v New Yorku. Mnohí z nich boli povolaní do armády v zime a na jar roku 1942, tesne po úto- koch na Pearl Harbor. Starší, drsní chlapi boli oveľa cynickejší než čerstvo odvedení mladí regrúti. Potĺkali sa po barakoch ledabolo poobliekaní v maskáčoch alebo v kaki trenírkach. Nahlas vulgárne protestovali proti všetkému a všetkým. Uprostred tohto zmätku sedel ticho na svojej vzorne ustla- nej posteli mladý muž útlej postavy. Ak bol tento deň ťažký pre starších, tvrdých chlapov, pre neho to musela byť nočná mora. Do armády nastúpil dobrovoľne. Pretože si uplatnil výhradu sve- domia, mal byť pridelený k nebojovej jednotke. Túžil slúžiť svo- jej vlasti a spoliehal sa na vládne nariadenie číslo 8606, ktorým prezident Spojených štátov Franklin D. Roosvelt a vrchný veliteľ armády umožnili vykonávať službu v armáde bez zbrane. Domnie- val sa, že bude zaradený do vojenskej prípravy pre zdravotníkov. Ocitol sa však v bojovej jednotke pechoty. Bol trochu nešikovný, a k tomu ten južanský prízvuk. No najmä, nehovoril a nesprával sa ako ostatní. Mladý vojak vzal do rúk Bibliu. Táto kniha sa stala neoddeliteľ- nou súčasťou jeho každodenného života. Veril, že je to Božie slovo a vždy v nej našiel útechu a upokojenie. Keď dočítal, knihu zavrel

22 ZRODENIE HRDINU a kľakol si k svojej posteli, aby sa pomodlil. Tak to predsa robieval celé roky. „Aha, pozrite na kazateľa!“ zakričal ktosi. „On sa modlí!“ V ce- lom baraku sa začali ozývať posmešné poznámky, nadávky a hvíz- danie. Mladý vojak si to nevšímal. Bez pohnutia zostal kľačať na kolenách a pokračoval v modlitbe. Chlapi z veľkomesta, podráždení a nabudení po dni plnom ná- mahy a psychického vypätia v náročnom prostredí, boli pripravení vybiť si emócie na komkoľvek, koho mohli použiť ako obetného ba- ránka. Práve jedného našli. Ťažká vojenská topánka vyletela nad postele a dopadla vedľa zbožného mladého muža. Oficiálny vojenský portrét Desmonda Dossa urobený po ukončení výcviku vo Fort Jackson, štát Južná Karolína.

1 OSAMELÝ VOJAK 23 Takmer ho trafila. Vzápätí vzduchom letela ďalšia topánka a zase ďalšia. Samozrejme, neobišlo sa to bez vulgárnych nadá- vok. Chlapca na kolenách to vyľakalo a zmiatlo. Napriek tomu zostal na svojom mieste. Nechcel byť zasiahnutý topánkou, ale nechcel ani skrátiť modlitbu. Zvonku zazneli prvé tóny večierky. Službukonajúci seržant strčil hlavu do dlhého baraku a zareval: „Hej! Chlapi, okamžite zalezte!“ Svetlá zhasli a barak pomaly stíchol. Mladý vojak dokončil svoju modlitbu a zaliezol pod prikrývku. Do tmavej jarnej noci do- znievali posledné tóny signálnej trúbky. Ležal ticho na úzkej tvrdej posteli a oči sa mu leskli od sĺz. Cítil bolesť samoty a opustenosti. Tak sa skončil prvý deň vojaka Desmonda T. Dossa v 77. pechot- nej divízii. Dni, ktoré nasledovali, neboli o nič lepšie. Každý večer bol ba- rak plný výsmechu a nadávok. Preto radšej počkal, kým zhasli svetlá, až potom si kľakol a v tichu sa pomodlil. Občas sa stalo, že aj v tme letel smerom k nemu nejaký predmet. Chlapi zistili, že keď ho prezývajú „svätý Ježiš“, veľmi mu to prekáža. Jeden asi tridsaťročný vojak menom Karger ho raz za- Rodný dom Desmonda Dossa v Lynchburgu, štát Virgínia.

24 ZRODENIE HRDINU čal provokovať. Bol to opilec s hlbokým hlasom. Budil dojem, že nenávidí všetkých a všetko na svete – vrátane náboženstva. Desmonda to zarazilo. Ešte nikdy v živote nepočul nikoho tak hrubo nadávať a zneužívať pritom Božie meno. Karger sa zrejme vyžíval v tom, že si môže z Desmonda uťa- hovať. Urobil si z neho terč svojho odporného čierneho humoru. Zvykol hovoriť: „Doss, ak sa raz dostaneme na front, jeden z nás dvoch sa určite nevráti domov živý. Vlastnoručne ťa zastrelím.“ Nato sa rozrehotal. Cez deň mal tento nebojujúci vojak iný problém. Bol zarade- ný do bojovej pechoty, ale odmietal výcvik so zbraňou. Seržant, poručík, veliteľ čaty či kapitán celej roty sa márne snažili pri- nútiť ho cvičiť s puškou. Vždy to zdvorilo, ale rázne odmietol. Niekedy sa mu vyhrážali a kričali na neho; inokedy ho prosili a prehovárali. Vážil si svojich nadriadených dôstojníkov a nech- Desmond T. Doss pred vstupom do aktívnej vojenskej služby v 77. divízii.

1 OSAMELÝ VOJAK 25 cel im spôsobovať problémy, no musel rešpektovať vôľu Najvyš- šej autority. Osobné náboženské presvedčenie bolo pre tohto mladíka ži- votne dôležité. Vyrastal v kresťanskej rodine adventistov siedme- ho dňa. Základné vzdelanie získal v cirkevnej jednotriednej škole a veľmi aktívne sa zapájal do života svojho cirkevného zboru. Jeho matka, učitelia i predstavitelia cirkevného spoločenstva ho učili, že Biblia je Božie slovo a on to tak prijal. Desať Božích pri- kázaní nepovažoval len za určité zásady správania, ktorými sa má človek podľa možnosti riadiť. Pre neho bolo Desatoro tým, za čo ho považuje samotná Biblia: vôľou všemohúceho Boha. Bol pre- svedčený, že prikázania Desatora sú záväzné aj pre neho − Des- monda Thomasa Dossa. Jedným z významných momentov z jeho detstva bol výjav na stene v obývačke ich malého dreveného domčeka v Lynchbur- gu, štát Virgínia. Visel tam zarámovaný zvitok zobrazujúci de- sať Božích prikázaní. Ešte ako chlapec si Desmond neraz pristavil k stene stoličku a vyliezol na ňu, aby si mohol zblízka popozerať jednotlivé obrázky. Takéto príležitosti na štúdium náboženského umenia sa mu naskytli len výnimočne, keď rodičia neboli doma. U nich totiž platilo pravidlo, ktoré výslovne zakazovalo deťom loziť po stoličkách v obývačke. Každé prikázanie bolo na zvitku znázornené kresbou. Desmon- da najviac upútavalo šieste prikázanie: „Nezabiješ!“, pri ktorom bol nakreslený príbeh Kaina a Ábela. Ábel ležal na zemi a krvácal, nad ním stál vrah Kain s dýkou v ruke. Malý Desmond hľadel na tento výjav s hrôzou v očiach. Ako môže byť niekto taký zlý, aby dokázal zabiť vlastného brata? Nešlo mu to do hlavy, keďže patril do šťastnej rodiny, v ktorej vládli sr- dečné a láskyplné vzťahy. Jeho otec, William Thomas Doss, bol sto- lár. Keď boli deti malé, staral sa o spokojný život svojej manželky a troch detí. Desmond sa narodil v roku 1919 ako prostredný. Jeho sestra Audrey bola o štyri roky staršia, brat Harold Edward o dva roky mladší. Raz dostal Harold veľmi silnú chrípku a trápili ho vysoké ho- rúčky. Rodina pri ňom presedela celú noc. Blúznil v takej straš-

26 ZRODENIE HRDINU nej agónii, že v jednej chvíli matka klesla na kolená vedľa postele a modlila sa. Desmond si zapamätal, že stále opakovala slová z Pá- novej modlitby: „Nech sa stane Tvoja vôľa.“ Potom pokračovala: „Ak je to Tvoja vôľa, ó, Pane, aby si vzal Harolda, prosím, urob to teraz. Prosím, nechaj ho odpočívať v pokoji, aby už nemusel takto trpieť. Ale ak ho nechceš vziať, prosím, uchráň ho od tejto bolesti. O to Ťa prosíme v Ježišovom mene.“ Po tejto modlitbe začala horúčka klesať a Haroldovu bolesť a delírium vystriedal hlboký spánok. Nasledujúce ráno lekár žasol nad tým, ako sa jeho zdravotný stav zlepšil. Pani Dossová mu preto spomenula, ako sa modlila. Lekár s pochopením prikyvoval a Ha- roldovi povedal: „Synku, Boh ťa ušetril.“ A tak sa Desmond už v detstve naučil modliť za svojich súro- dencov. Keď stál vtedy raz v obývačke na stoličke a pozeral na obrá- Obraz ilustrujúci desať Božích prikázaní, ktorý počas Desmondovho detstva visel v ich obývačke.

1 OSAMELÝ VOJAK 27 zok Kaina a Ábela, rozhodol sa, že kým bude žiť, bude dodržiavať nielen šieste, ale všetky Božie prikázania. Hoci Desmond nikdy nevyvolával konflikty, nepripustil, aby ho niekto šikanoval. Na strednej škole sa mu niektoré deti zo su- sedstva posmievali a uťahovali si z neho. Zo začiatku sa snažil nevšímať si ich. Až jedného dňa, keď sa vracal zo školy, cestu mu zatarasila banda chlapcov. Vodca vystúpil dopredu a strčil doňho. „Tak, teraz prišiel rad na teba,“ povedal posmešne vý- tržník. Desmondovi rástla kdesi v žalúdku veľká hrča strachu. Vedel, že sa schyľuje k bitke a rozhodol sa, že bude bojovať zo všetkých síl, až kým ho neporazia. Nečakane vyštartoval a zú- rivo zaútočil päsťami. Vodca bandy takýto výpad nečakal a zle- tel na zem. Hneď sa však pozviechal a spolu s ostatnými sa dal na útek. A tak sa bitka skončila. Odvtedy mali rovesníci pred Desmondom rešpekt. V tom čase bol v Lynchburgu najpopulárnejším športom bas- ketbal. Len čo na jar zažiarili prvé slnečné lúče, bol náplňou dní všetkých detí až do konca leta. Aj Desmond sa s nimi rád hrá- val, kým neutrpel úraz. Keď mal osem rokov, spadol a na rozbi- tej fľaši si dorezal ruku. Ostré sklo mu prerezalo viaceré šľachy na dlani. Rodinný lekár vyšetril ovisnuté prsty, potom smutne poký- val hlavou a povedal: „Desmond, tú ruku už nikdy nebudeš môcť riadne používať.“ Desmondova matka sa však nevzdala. Keď sa rana zacelila, začala mu masírovať zranenú ruku a cvičiť prstami. Stále ho po- vzbudzovala. Vďaka nej sa mu vrátila do prstov pohyblivosť a za- čal ich opäť používať. Ale jazva, ktorá sa tiahla cez celú dlaň, ostala navždy citlivá. Už nikdy sa nemohol zapojiť do športových hier, pri ktorých boli potrebné obidve ruky. Spočiatku ho to trápilo. Ale ako dni plynuli, zistil, že okrem športu existuje množstvo iných aktivít, ktorým sa môže venovať chlapec plný energie, akým bol on. Namiesto toho, aby posedával a nečinne sa motal okolo domu, rozhodol sa viac pomáhať s do- mácimi prácami. Jeho matka mala rada kvety, a tak si povedal, že jej bude pomáhať s ich pestovaním. Pritom začal vnímať ich

28 ZRODENIE HRDINU rozmanitú krásu. V záhradke mali čoskoro toľko kvetov, že ich za- čali rozdávať – len tak pre radosť. Najprv dávali kvety svojim suse- dom, najmä keď niekto ochorel. Ľudia si to veľmi vážili. Po čase už Desmond nosil kvety aj do nemocnice, ba aj do mestskej väz- nice. Zistil, že deliť sa o krásu je oveľa lepšie, než ju pestovať. Návštevy v nemocnici neboli vždy príjemné. Jeden pacient, chudobný starý muž, ktorý už nemal nijakých príbuzných ani priateľov, zomieral na nevyliečiteľnú chorobu. Nemohol si dovo- liť platiť zdravotnú sestru, ktorá by bola stále pri ňom. Desmond sa preto ochotne ponúkol, že s ním zostane. Bolesť, akou starý pán trpel, bola taká intenzívna, že ju sám takmer cítil. Keď to už nemohol vydržať, odbehol po lekára. „Prosím, dajte mu niečo proti bolesti!“ prosil chlapec. Lekár ho poklepal po ramene. „Už dostal silnú dávku. Viac mu dať nemôžem.“ Desmond sa vrátil domov, ale nemohol zaspať. Stále počul stonanie a krik od bolesti. V tú noc smrť ukončila pacientovo utr- penie. Chlapec nemohol zostať pri lôžku starého pána do konca, urobil však všetko pre to, aby nezomrel osamelý. Vtedy sa naučil, že aj v takej smutnej situácii ho môžu napl- niť pozitívne pocity zadosťučinenia, ak urobil všetko, čo mohol, pre pomoc druhému človeku. Toto vedomie bolo pre neho dosta- točnou odmenou. Niektoré prípady sa však skončili oveľa pozitívnejšie. Raz v sobotu bola bohoslužba prerušená oznamom, že jedna býva- lá členka zboru je v nemocnici a okamžite potrebuje transfúziu krvi. Desmond spolu s viacerými členmi cirkevného spoločen- stva sa hneď ponáhľali do nemocnice. Nikto nespomenul, že žena a jej manžel nenavštevujú kostol. Pre určité nedorozume- nia z minulosti mali pocit, že v cirkvi nie sú vítaní. A po čase to už bola len otázka akejsi hrdosti. Práve Desmond mal rovnakú krvnú skupinu ako chorá žena. Keďže zdravotný stav pacientky bol kritický, bez zaváhania ponú- kol svoju krv. Keď chcel potom po odbere vstať zo stola, na kto- rom ležal, musel sa držať vešiaka, aby nespadol – jeho subtílna postava nedisponovala veľkou fyzickou silou.

1 OSAMELÝ VOJAK 29 Po uzdravení žena spolu s manželom pozvali Desmonda na náv- števu. Srdečne poďakovali a ponúkli, že mu za pomoc zaplatia. Keď to odmietol, opýtali sa, či by mu mohli dať nejaký dar. „Áno, to by ste mohli,“ povedal chlapec. „Príďte medzi nás do zhromaždenia.“ A skutočne, obaja sa opäť stali aktívnymi a horlivými kresťanmi. --------------------- Desmond Doss, chlapec vyrastajúci v priateľskom kresťan- skom prostredí, teraz narukoval do armády Spojených štátov amerických, v ktorej sa formovala pozícia vojaka zdravotníka. Zodpovední, zastupujúci najvyššie zložky vojenského velenia vo Washingtone si uvedomovali, že sú aj vojaci ako Doss. Vytvorili preto oficiálne pravidlá, ktoré poskytli týmto chlapcom uplatne- nie v armáde. Nebolo to tak dávno, čo si vojaci počas prvej svetovej vojny chceli uplatniť výhradu svedomia – no tí boli týraní a väzne- ní. Kopali ich, bili alebo ich za trest namočili dolu hlavou do latrí- ny. Len spomedzi tých, čo sa hlásili k Cirkvi adventistov siedmeho dňa, sa počas prvej svetovej vojny dostalo pre svoje náboženské presvedčenie 162 vojakov pred vojenský súd. Po vojne bolo tridsať- päť z nich odsúdených na päť až dvadsať rokov nútených prác. Vďa- ka neúnavnej snahe náboženských predstaviteľov, ktorí apelovali na americkú tradíciu rešpektovania náboženskej slobody, všetkým týmto mužom bola udelená milosť počas amnestie na Deň príme- ria v roku 1918. V medzivojnovom období vzrástol záujem o otázku, ako môžu mladí kresťania slúžiť svojej vlasti, ak chcú na jednej strane reš- pektovať to, čo hovorí Biblia v Pavlovom liste do Ríma, 13. kapito- le: „Každý nech sa podriadi vrchnosti. Lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha, a tie, ktoré sú, ustanovil Boh,“ a súčasne zachovať šieste prikázanie: „Nezabiješ!“ Cirkev v spolupráci s armádnymi zložkami vypracova- la program, ktorý umožňoval takýmto vojakom slúžiť spôsobom, aby boli čo najužitočnejší – ako zdravotníci. V roku 1934 bol vytvo- rený projekt Medical Cadet Corps (MCC) so zameraním na výcvik

30 ZRODENIE HRDINU mladíkov pred vstupom do armády. V rámci tohto projektu získa- li základy pre zdravotnícku službu v armáde. Viaceré adventistic- ké stredné školy a univerzity v Spojených štátoch založili oddiely MCC. Dôraz kládli na službu vlasti pri rešpektovaní zásad nábo- ženského presvedčenia. Kongres uznal hodnotu služby, ktorú môžu poskytnúť mladí muži ochotní slúžiť svojej vlasti bez toho, aby niekomu siahli na život. Preto do pravidiel povinnej vojenskej služby zahrnul ustanovenie o tom, že vojaci, ktorí si v tejto otázke uplatnia výhradu svedomia, majú byť pridelení k zdravotníkom. Desmond Doss o tejto možnosti veľmi dobre vedel. Na odvod prišiel spolu s ďalšími mladými mužmi z Lynchburgu, pričom bol klasifikovaný ako I-A-O. Označenie „O“ (conscientious objector) zna- menalo, že si uplatňuje výhradu svedomia. Desmond sa voči tomu pred odvodovou komisiou čiastočne ohradil. „Nechcem byť pre výhradu svedomia mimo armády,“ povedal. „Chcem slúžiť ako nebojujúci vojak.“ „Ale taká klasifikácia nejestvuje,“ odpovedali mu. „Si odvede- ný ako I-A-O. Takto zaradený aj zostaneš.“ Podľa oficiálnej dohody medzi cirkvou a zložkami armády sa branci nemali dobrovoľne hlásiť do vojenskej služby, ale čakať na povolávací rozkaz. Za ten čas Desmond pracoval v lodenici a po- pritom si urobil kurz prvej pomoci. Chcel byť pripravený, keď ho povolajú do služby. Potom dostal povolávací rozkaz a úradník z lo- denice mu navrhol, aby požiadal o odklad s odôvodnením, že ho nevyhnutne potrebujú v tomto dôležitom odvetví vojenského prie- myslu. Ale Desmond to jednoznačne odmietol. „Dobre viete, že sa bezo mňa zaobídete,“ povedal. Spolu s Desmondom boli odvedení aj mnohí jeho priatelia. Viacerí boli klasifikovaní ako 4-F, teda neschopní vojenskej služ- by. Niektorí z nich si pre to siahli na život. Boli sklamaní a zúfalí z toho, že nebudú môcť spolu s ostatnými slúžiť vlasti. Desmon- da sa to hlboko dotklo. Napriek prosbám svojej matky a výhradám otca zostal neoblomný, lebo veľmi túžil splniť svoju vlasteneckú povinnosť. Prihlásil sa do armády a 1. apríla 1942 nastúpil do vo- jenskej služby do výcvikového strediska Camp Lee, štát Virgínia. Namiesto toho, aby ho poslali na základný výcvik do zdravotnícke-

1 OSAMELÝ VOJAK 31 ho pluku, ocitol sa v reaktivovanej 77. divízii vo Fort Jackson, štát Južná Karolína. Vojaci tu absolvovali spoločný výcvik ako jednotka, no chaos prvých dní zapríčinil, že Desmond Doss bol napriek klasi- fikácii I-A-O priradený k bojovému útvaru. Keď mal niekto dajaké sťažnosti, v armáde sa zvyklo hovoriť: „Choď sa vyžalovať vojenskému kaplánovi.“ Tak to Doss aj urobil. Kaplán kapitán Carl Stanley ho láskavo prijal a vypočul si jeho prí- beh. Medzi duchovnými cirkvi adventistov mal blízkeho priateľa, a tak dobre poznal zvyky a vieroučné zásady tejto – v porovnaní s ostatnými – malej, ale výnimočne aktívnej protestantskej cirkvi. Vedel, že na tohto vojaka sa vzťahuje uplatnenie výhrady svedo- mia, preto mal byť podľa vojenských smerníc pridelený k zdravot- níckej jednotke. Kapitán Stanley vysvetlil situáciu veleniu divízie a Desmond bol na základe toho preradený medzi zdravotníkov. Konečne nastúpil na výcvik ako vojak zdravotník. Vojenská medicína je forma pokročilej prvej pomoci apliko- vanej na podmienky frontu. Desmond sa musel zoznámiť s obsa- hom svojich dvoch veľkých lekárničiek a naučiť sa ho používať. Lekárničky obsahovali rôzne obväzy a tampóny, ktoré sa prikladali na otvorené rany. Boli tam škatuľky so sulfónamidovým práškom, ktorým bolo treba rany zasypať skôr, než sa na ne priloží obväz. Ďalej injekčné striekačky s morfínom na zmiernenie bolesti. Desmond sa naučil nielen to, ako pichnúť injekciu, ale aj kedy liek použiť a kedy nie. Pri niektorých zraneniach by totiž malo použitie morfínu smrteľné následky. Spolu s ostatnými nováčikmi sa tiež naučil využiť aj iný materiál, ktorý bol poruke – palice, pažbu pušky – na výrobu dlahy na znehybnenie zlomených končatín. Naučil sa, ako podať krvnú plazmu priamo na bojovom poli, ako postupovať pri šoku, kedy vodu poskytnúť a kedy ju odoprieť. Bolo to, ako keby sa vrátil späť do školy. Popritom si spomenul na malú školskú budovu pokrytú hnedými šindľami, ktorú založila cirkev u nich doma v Lynchburgu. Učiteľka tu vyučovala v jedinej miestnosti súčasne osem ročníkov. V každom bolo len niekoľko detí a učiteľka sa striedavo venovala každému roč- níku zvlášť. Spomenul si na to, ako recitovali pred triedou. Muse- li sa pri tom postaviť na pódium pred tabuľu. Tak boli blízko nielen

32 ZRODENIE HRDINU pri učiteľke, ale aj pri masívnej piecke v priečelí miestnosti. Počas chladných zimných dní sa žiaci nevedeli dočkať, až prídu na rad. Na čo spomínal najradšej v súvislosti so svojou prvou učiteľkou? Desmond nikdy nemohol zabudnúť na ženu, ktorá sa mu po mame stala najsilnejšou inšpiráciou v živote. Keď sa ako chlapec hanbil recitovať pred triedou, bola to ona, čo ho povzbudzovala. Keď bol zúfalý z toho, že nevie napísať číslice dosť čitateľne, pani učiteľka Kettermanová s ním zostala po vyučovaní. Vytrvalo a s láskou ho nabádala a stále znovu mu pomáhala viesť ceruzku po papieri, až sa  čmáranice zmenili na zreteľné a úhľadné číslice a písmená. Jedného dňa mal Desmond službu v triede. Jeho povinnosťou bolo zotrieť tabuľu a vyprášiť handry od kriedového prachu. Nie- koľkokrát len tak lajdácky handry udrel o seba a odložil ich, no pani učiteľka Kettermanová s tým nebola spokojná. Povedala mu: „Ak práca stojí za to, aby sme ju urobili, potom stojí za to urobiť ju poriadne!“ Bolo to prvýkrát, čo sa stretol s tou- to myšlienkou, no nie naposledy. Tak silno sa mu jej slová vryli do pamäti, až sa stali súčasťou jeho životného kréda. Po skončení ôsmej triedy Desmond nemohol pokračovať v štú- diu. Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch spôsobila, že jeho otec si nemohol nájsť prácu. Desmond sa teda musel podieľať na zabez- pečení rodiny. Našiel si zamestnanie na skládke dreva, kde robil ťažkú chlapskú prácu za 10 centov na hodinu, 50 hodín týždenne. Z piatich dolárov, čo týždenne zarobil, odovzdal 50 centov ako de- siatok na podporu cirkvi a tri doláre dal mame. Ďalších 50 centov minul na cestovné do práce a za dolár, ktorý mu zostal, si kupoval oblečenie a ostatné potrebné veci. Pre Desmonda Dossa sa stalo svedomité plnenie povinností podstatou života. Vo Fort Jackson sa niekedy stalo, že na odpolud- ňajšom zdravotníckom kurze, ktorý nasledoval po intenzívnom dopoludňajšom cvičení a výdatnom obede, sa niektorí vojaci zača- li nudiť a zaspávať. Desmond však pozorne počúval, keď inštruk- tor monotónne rozprával o čistení vody alebo o tom, aké ochorenia roznášajú muchy. Napriek tomu si tohto spoľahlivého a svedomitého vojaka zdra- votníka ostatní neobľúbili a nevážili. Od vojakov a dôstojníkov až

1 OSAMELÝ VOJAK 33 po velenie pluku ho považovali za čudáka a narušiteľa vojenského poriadku, ktorý spôsobuje samé problémy. Prečo ho napriek snahe byť vzorným príslušníkom armá- dy stále ničili? Prial si, aby ho vnímali nie ako vojaka, ktorý si uplatňuje „výhradu svedomia“, ale radšej ako vojaka, ktorý uplat- ňuje „spoluprácu hlasu svedomia“ v súlade so svojím nábožen- ským presvedčením. Desmond sa stal obeťou viacerých osobných útokov. V armáde totiž vládli predsudky voči vojakom, ktorí využili možnosť výhra- dy svedomia. Aj keď to nechcel priznať, poznal dôvod. V divízii boli ďalší traja „odporcovia vojenskej služby“. Na rozdiel od neho, kto- rý doslova túžil slúžiť svojej jednotke v postavení vojaka bez zbra- ne, títo traja mladíci nemali záujem zapájať sa do života armády. Stále špekulovali, ako sa vyhnúť vojenským povinnostiam. Jedného dňa z divízie zmizli a všetci sa tomu potešili, no dovtedy si Desmond kvôli nim vytrpel svoje. „Vy ste všetci rovnakí,“ obvinil ho jeden seržant. „Máte plné ústa náboženskej slobody, ale keď vás krajina potrebuje, aby ste pomohli túto slobodu chrániť, zbabelo cúvnete.“ „Mýlite sa, seržant,“ odpovedal Desmond vážne. „Biblia nás učí rešpektovať autoritu vlády. Nepristihnete ma pri tom, že by som si neuctil vlasť salutovaním pri štátnej vlajke alebo že by som sa snažil vyhnúť hoci najmenšej povinnosti. Svoju vlasť milujem rovnako ako vy.“ Keď pechota odpochodovala na strelnicu, aby celý deň strávi- la nácvikom streľby, Desmond šiel s nimi. Samozrejme, do streľby sa nezapojil. Vojaci na palebnej čiare, spotení od námahy, pálili jeden náboj za druhým, kým im nehučalo v ušiach a neboleli ich ruky. Keď videli svojho zdravotníka len tak postávať, celkom priro- dzene sa rozčuľovali. Najväčším dôvodom Desmondovej nepopulárnosti bola jeho neústupčivosť v dodržiavaní štvrtého prikázania Desatora, ktoré hovorí o dni odpočinku. „Pamätaj na deň sobotného odpočinku, že ho máš svätiť,“ pove- dal Boh Mojžišovi pred vyše 3 500 rokmi. Desmond bral Božie slovo vážne a nikto – ani veliteľ práporu, pluku či divízie, ba dokonca ani

34 ZRODENIE HRDINU prezident Spojených štátov – by ho neprinútil porušiť prikázanie, ktoré dal sám Boh. Jedinou výnimkou pri zachovávaní dňa odpočin- ku bola tá, ktorú urobil Syn Boží, Ježiš Kristus – a to, že uzdravoval chorých aj v sobotu. Desmond bol viac než ochotný kedykoľvek po- máhať chorým ľuďom a takisto ošetrovať ranených v boji. Ale tu, v Južnej Karolíne, tisícky kilometrov od frontového poľa, chorých odvážali priamo do nemocnice. Nikto tu nebol ani ranený. Desmond preto nenachádzal jediný logický dôvod, prečo by mal porušovať Božie prikázanie. To, že ako adventista siedmeho dňa nezachovával nedeľu, ale pôvodnú sobotu – siedmy deň týždňa, mu veľmi komplikovalo život. Americká armáda rešpektovala nedeľu ako deň odpočinku ur- čený na bohoslužby. Prakticky všetky aktivity vo Fort Jackson sa končili v sobotu popoludní a pokračovalo sa až v pondelok ráno. Jednotka mala svoju kaplnku, kde prebiehali bohoslužby pre ka- tolíkov i protestantov. Každá väčšia jednotka mala tiež svojho kaplána, ktorý ich viedol. Vojenské cvičenia boli zvyčajne naplá- nované tak, aby sa končili pred nedeľou. Ak však cvičenie pokra- čovalo aj cez víkend, bohoslužby sa konali priamo v teréne. Desmond mal z dôvodu svätenia soboty dvojitý problém. Po prvé, podľa svojho presvedčenia nepracoval od západu slnka v piatok večer do západu slnka v sobotu večer, a tak žiadal, aby bol v tomto čase oficiálne uvoľnený zo všetkých služobných akti- vít. Po druhé, pretože v sobotu sa v kaplnke nekonali žiadne kres- ťanské bohoslužby, musel si vybaviť priepustku do najbližšieho mesta, aby sa tam mohol na nich zúčastniť. Ich súčasťou bolo zväčša aj stretnutie mládeže v piatok večer. Čoskoro bolo všetkým jasné, že pokiaľ ide o Desmondovo za- chovávanie dňa odpočinku, jedna z dvoch strán bude musieť ustú- piť. Prvý konflikt nastal hneď na druhý deň po narukovaní, keďže to bolo v piatok. V sobotu ráno seržant nariadil všetkým začať rajó- ny, a práve pre túto inšpekciu bolo nutné vydrhnúť podlahy v ba- rakoch. Desmond sa odmietol zapojiť. V armáde bol pripravený kedykoľvek plniť nevyhnutné povinnosti. No drhnúť podlahy, to veru nepovažoval za nevyhnutnú povinnosť. Možno to predsa spra- viť v ktorýkoľvek iný deň.

1 OSAMELÝ VOJAK 35 Seržant zavolal poručíka, ale ani on si nevedel poradiť s týmto tvrdohlavým svätiteľom soboty. Preto mu nahnevane rozkázal, aby opustil barak. Práve keď Doss vyšiel von, šiel okolo major. Ten mu zas prikázal vrátiť sa späť. A tak strávil prvú sobotu v armáde uču- pený v rohu baraku, kým ostatní muži pracovali a pritom ho často- vali mrzkými poznámkami. Situácia sa zopakovala, keď bol prevelený k 77. divízii. Hneď prvý piatok po nástupe sa spýtal kaplána, či by mohol dostať prie- pustku, aby navštívil zhromaždenie svojej cirkvi v meste Kolum- bia. Kaplán kapitán Stanley ho poučil, že v prvých dvoch týždňoch po nástupe je podľa predpisov zakázané dať vojakovi priepustku na vychádzku, nech by na to mal akýkoľvek dôvod. „Verím, že Pán Boh nájde spôsob, ako sa dostanem do kosto- la,“ vyslovil s istotou vojak Doss. Kapitán Stanley si vzdychol. „Uvidím, čo budem môcť pre teba vybaviť na veliteľstve divízie,“ povedal. Ešte v ten deň popoludní držal Desmond v ruke priepustku. O týždeň neskôr bol prevelený od pechoty k lekárskemu prápo- ru. Hlásil sa u veliteľa práporu majora Freda Steinmana a opäť žia- dal o uvoľnenie na sobotu. Major mu vyhovel, ale keď za ním Doss chodil opakovane každý týždeň, začal byť nepríjemný. „Toto je po- sledná!“ varoval ho raz v piatok. „Neopováž sa tu ešte raz ukázať a pýtať si ďalšiu.“ Desmond vedel, že major to myslí vážne. Na ďalší deň prosil priateľov v kostole, aby sa zaňho modlili. V piatok si opäť prišiel po priepustku, no major ho tentoraz vyhodil. Desmondovi ne- ostalo nič iné, len ísť za kaplánom Stanleym. Ten vysvetlil jeho situáciu na veliteľstve divízie a tam sa rozhodlo, že adventistický vojak bude mať voľné soboty, ako majú ostatní vojaci voľné nede- le. Desmond vyhral. Lenže v armáde sa neodpúšťa, keď obyčajný vojak zvíťazí nad majorom. V skutočnosti Desmond nebol nijako zvýhodnený oproti os- tatným vojakom. Výmenou za priepustky na sobotu si bral ce- lodenné služby v nedeľu. Muži boli napriek tomu podráždení. Nepáčilo sa im, že má oproti nim špeciálne požiadavky a že dostal výnimku.

36 ZRODENIE HRDINU Reakcie vojakov bojovej jednotky pechoty boli ešte oveľa ostrejšie. Nevedeli sa zmieriť s tým, že inak rozpráva, má čudné zvyky, na strelnici len postáva a teraz má ešte takéto privilégium. Správy o zvláštnom vojakovi sa šírili po celom pluku. Jedného dňa sa Desmond dostal do cesty Kargerovi, cynickému staršiemu vojakovi z roty D, ktorý sa tak veľmi vyžíval, keď ho mo- hol dráždiť. „Doss, ty si myslíš, že si svätý?“ ozval sa Karger a pri- dal pár šťavnatých nadávok. „Zapamätaj si, keď prídeme na front, zastrelím ťa ako psa.“ Nie je jednoduché žiť s mužmi, ktorí vás nenávidia, najmä keď vaším poslaním je naučiť sa o nich starať. Toto obdobie bolo pre vojaka Dossa veľmi frustrujúce. Cítil sa osamelo. V takejto situácii sa mladí muži zvyčajne nezverujú mame či svojmu duchovnému. O ťažkostiach hovoria najradšej so svojím dievčaťom. Desmondovou láskou bola pekná blondínka, Dorothy Schut- teová z Richmondu, štát Virgínia. Patrila do rovnakej cirkvi ako Doss a pochádzala zo siedmich detí. Jej otec bol veterán z prvej svetovej vojny na invalidnom dôchodku, z ktorého dokázala rodi- na len s ťažkosťami vyžiť. Dorothy sa preto rozhodla, že si bude zarábať na živobytie sama. Najprv však musela získať vzdelanie, na čo takisto potrebovala peniaze. Počas strednej školy pracovala ako kolportérka, privyrábala si predávaním kresťanských kníh. S Desmondom sa stretli, keď prišla do Lynchburgu. Jeho rodina bola známa južanskou pohostinnosťou a kresťanskou láskavosťou, preto ju po bohoslužbe automaticky pozvali k sebe domov. V tom čase Dorothy študovala na Washington Missionary Col- lege vo Washingtone D. C., no práve musela opakovať ročník. Na školu si zarábala ako slúžka v jednej rodine vo Washingtone a pre túto prácu nemohla dodržiavať školský rozvrh. Ale nesťažova- la sa. Išla jednoducho za svojím cieľom. Desmond rád počúval túto ambicióznu mladú dievčinu. Veľmi sa mu páčila, preto sa rozhodol, že sa s Dorothy bližšie zoznámi. Chodieval na výlety s rovesníkmi z cirkvi, ale zatiaľ ho žiadne diev- ča neuchvátilo natoľko, aby prejavil hlbší záujem. Mal už dvadsať-

1 OSAMELÝ VOJAK 37 dva, keď pozbieral odvahu a pozval Dorothy na prvú schôdzku vo svojom živote. Pred vojenskou službou pracoval v lodenici v Newport News, štát Virgínia. Zarábal dolár za hodinu, vlastnil staršie auto a mo- hol si dovoliť, čo potreboval. Raz v sobotu ráno precestoval 320 ki- lometrov do Washingtonu v nádeji, že sa stretne s Dorothy. Keď konečne dorazil do cieľa, ľudia práve prichádzali do škol- skej kaplnky Columbia Hall na sobotnú bohoslužbu. Hľadal ju vša- de, no neúspešne. Vošiel teda do kaplnky a sadol si. Zostal milo prekvapený, keď zistil, že Dorothy sedí rovno pred ním! Naklonil sa dopredu a zašepkal: „Ahoj!“ „Psst, psst,“ utíšila ho bez toho, aby čo len otočila hlavu. Za- razilo ho to. Neprecestoval predsa takú diaľku pre to, aby ho takto zahriakla! Po bohoslužbe veriaci vyšli von a rozprávali sa v hlúčikoch. Dorothy stála pri jednom mladom páre, s ktorým sa poznala. Desmond sa k nej pripojil práve vo chvíli, keď ju pozývali na obed. „Dorothy dnes pôjde na obed so mnou!“ vyhŕklo z neho. Uprela na neho zrak, ale neprotestovala. A tak strávili čas pri obede a zostali spolu celé popoludnie. Neskôr si vychutnali aj spo- ločnú večeru. Mali množstvo rovnakých záujmov a tiež priateľov, stále sa teda mali o čom zhovárať. Desmond napokon odložil plánova- nú spiatočnú cestu – veď práve našiel ženu svojich snov. Strávil s ňou aj zvyšok víkendu, až kým nenastal čas školských povin- ností. Hoci nerád, ale s prísľubom skorého stretnutia sa vydal späť do Newport News. Celou cestou si veselo pospevoval, veď Dorothy mu povedala, že ho znovu rada uvidí. Odvtedy chodieval do Washingtonu každý druhý víkend. O nejaký čas sa spolu s ďalším zaľúbeným párom vybrali na vý- let do Rock Creek Park. Desmond a Dorothy sedeli v aute na zad- ných sedadlách. V jednom okamihu sa Desmond pomaly naklonil a znenazdajky dal svojej vyvolenej bozk. Dorothy sa zhá- čila a takmer odvážlivcovi vylepila facku, pretože ju to poriadne nazlostilo. Od hnevu celá očervenela. Doteraz ju ešte nik nepo-

38 ZRODENIE HRDINU bozkal. Podobne ako Desmond, aj ona si chcela zachovať roman- tickú lásku a čistotu pre svojho celoživotného partnera. Zbadal zmätený výraz v jej tvári, a tak rýchlo a zároveň prvý raz v živote vyslovil: „Mám ťa rád.“ Vďaka tomu jeho bozk prijala a vzápätí vyznala, že ho má tiež rada. Desmond nemohol Dorothy navrhnúť nič konkrétne. Ho- vorili spolu aj o možnosti uzavrieť manželstvo počas vojny, ale zhodli sa, že by to nebolo dobré riešenie. Kedykoľvek mohol prísť povolávací rozkaz. Keď ten deň nastal a Desmond dostal predvolanie na odvod, naposledy sa vybral do Washingtonu, aby navštívil Dorothy. „Budeš na mňa čakať?“ spýtal sa nesmelo. „Áno, budem,“ odpovedala. Boli to tie najkrajšie slová, aké kedy počul. Posledné Desmondove dni v civile strávili spolu. Predstavovali si spoločný život po vojne. Bolo úžasné, ako sa zhodli vo svojich snoch. Obaja túžili po veľkej rodine, hoci aj v skromných pod- mienkach, ale vo vzájomnej láske a úcte k Bohu. Desmond a Dorothy Dossovci v deň svadby v Richmonde, štátVirgínia. (1942)

1 OSAMELÝ VOJAK 39 Ich mladá láska bola bolestivo pretrhnutá, no zvládali to na- ozaj statočne. Ako však plynuli týždne osamelosti vo Fort Jackson, Desmond trpel stále viac. Čím ďalej, tým mali preňho listy od Dorothy väčší význam. Povzbudzovala ho, aby vydržal. Jej láska bola jeho jedi- ným potešením v čase, keď bol úplne bez priateľov. Poprosil ju, aby za ním pricestovala na víkend do Kolumbie – a ona prišla. Preno- covala u známych a prežili spolu nádhernú sobotu. Rozlúčka bola veľmi ťažká. Keď dostal Desmond v júli dovolenku, vydal sa na dlhú ces- tu autobusom do Richmondu, aby Dorothy prekvapil. Po príchode však zistil, že odišla do Kolumbie, aby prekvapila ona jeho. Takto sa mohli míňať celé dni. Rozhodol sa preto, že odtiaľ už neodíde. Hneď ako Dorothy zistila, čo sa stalo, nasadla na spiatočný vlak. Zostali im len dva spoločné dni. Postupom času cítili, že už nechcú čakať do konca vojny. Po tom, čo im aj duchovní poradili, aby spravili to, čo považujú za najlepšie, rozhodli sa byť už spolu ako muž a žena každú ďalšiu minútu. Dorothy s mamou hneď začali robiť prípravy na svadbu v miestnom kostole. Veliacim dôstojníkom Desmonda nebolo veľmi po vôli dať to- muto nenapraviteľnému narušiteľovi vojenského poriadku dovo- lenku, aby sa mohol oženiť. V zúfalstve sa teda vybral za veliteľom práporu, ktorý bol súčasne pobočníkom pluku. Čakal, kým ne- prišiel plukovník William H. Craig, ktorému sa na výložkách tr- blietali strieborné orly. Bol to najvyšší dôstojník, akého Desmond stretol. A zároveň najobávanejší. „Čo môžem pre vás urobiť, vojak?“ spýtal sa plukovník. „Ak mi niekto môže pomôcť, tak ste to vy,“ povedal Desmond a rýchlo dodal: „Pane, chcem sa oženiť!“ Po vypočutí Desmondovho príbehu plukovník usúdil, že vojak je úprimný. Zdvihol telefón a zavolal na lekársky prápor. „Prečo sa ten vojak nemôže oženiť?“ dožadoval sa vysvetlenia. „Keď si chlap vezme do hlavy, že sa ožení, musíte mu to predsa do- voliť!“ Tak dostal Desmond dovolenku.

40 ZRODENIE HRDINU S Dorothy mali skromnú svadbu, po ktorej sa s ním vrátila do Fort Jackson. Pochopila totiž, že keď mu bude nablízku, ľahšie bude znášať útrapy vojenského života.

OBSAH Poďakovanie........................................................... 9 Predhovor (Max Cleland)............................................. 11 Prológ (Terry L. Benedict a Gabe Videla)............................ 15 1 Osamelý vojak.................................................... 21 2 „Mal by si to vydržať…“.......................................... 41 3 Do útoku!.......................................................... 59 4 „Doss, modli sa za mňa…“....................................... 75 5 Veľmi rušná sobota............................................... 97 6 Posledná výprava................................................ 129 7 Najvyššie vyznamenanie........................................ 135 8 Mier – a predsa nové ťažkosti................................... 157 9 Dedičstvo a odkaz Desmonda Dossa............................ 173 Epilóg (Les Speer).................................................... 183

Preklad Marcela Bieliková Jazyková redakcia Ľubica Brezovická Šebeková, Katarína Popovičová Technická redakcia Miroslav Priehradný Foto na obálke www.shutterstock.com Vydal Advent-Orion, s. r. o., Šafárikova 9, 038 61 Vrútky www.adventorion.sk Vytlačili Těšínské papírny, s. r. o. ISBN 978-80-8071-199-3 ZRODENIE HRDINU Skutočný príbeh Desmonda Dossa Booton Herndon